Civilný mimosporový poriadok 161/2015 účinný od 01.06.2023 do 29.02.2024

Platnosť od: 17.07.2015
Účinnosť od: 01.06.2023
Účinnosť do: 29.02.2024
Autor: Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť: Občianske súdne konanie

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HIST11JUD303DS10EUPPČL20

Civilný mimosporový poriadok 161/2015 účinný od 01.06.2023 do 29.02.2024
Prejsť na §    
Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Zákon 161/2015 s účinnosťou od 01.06.2023 na základe 150/2022

Legislatívny proces k zákonu 150/2022

Vládny návrh zákona o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi okresných súdov

K predpisu 150/2022, dátum vydania: 30.04.2022

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi okresných súdov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2021-2024, ako aj Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na mesiace september december 2020. Návrh zákona je zároveň implementačným opatrením komponentu č. 15 Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky.

Návrh zákona predstavuje súčasť širšieho celku, ktorým je reforma súdnej mapy. Reforma súdnej mapy je zameraná na nové usporiadanie sídiel a obvodov okresných súdov a krajských súdov, zriadenie dvoch mestských súdov, ako aj zriadenie správnych súdov.

Východiská reformy súdnej mapy – okresné súdy

Reforma súdnej mapy je jedným z nástrojov na dosiahnutie efektívne fungujúcej justície, pretože vytvára vhodné podmienky pre špecializáciu sudcov, ako na úrovni okresných súdov, tak aj na úrovni krajských súdov.

Dôvera obyvateľov v súdnictvo je na Slovensku v porovnaní s ostatnými krajinami EÚ dlhodobo na nízkej úrovni. Prispieva k tomu aj verejnosťou vnímaná miera korupcie, ktorú potvrdzujú aj postupné odhalenia orgánov činných v trestnom konaní. Vláda Slovenskej republiky sa zaviazala zmeniť Slovensko na „skutočne právny štát“ schopný zaistiť rovnosť pred zákonom a ochranu práv. Dôležitou súčasťou konkrétnej snahy splniť tento cieľ je reforma súdnej mapy.

(Zdroj: Európska komisia (Eurobarometer FL 483), graf autorov)

Cieľom reformy súdnej mapy je zvýšiť dôveryhodnosť súdnictva, jeho výkon a kvalitu, a zároveň zabezpečiť pre sudcov a zamestnancov súdov lepšie podmienky na prácu a rozhodovanie.

2

Zmeny v súdnej mape znamenajú v podstate návrat k stavu do roku 1996. Vláda Vladimíra Mečiara s účinnosťou od roku 1997 počet súdov takmer zdvojnásobila. Rozdrobené a malé súdy menej efektívne a menej odolné proti miestnym väzbám, zároveň obmedzujú možnosť špecializácie sudcov, ktorá je jedným z predpokladov pre efektívne fungujúce súdnictvo.

Jedným zo základných cieľov novej súdnej mapy je špecializácia súdov a sudcov. Špecializácia sa predpokladá pre trestnú, civilnú, rodinnú a obchodnú agendu na všeobecných súdoch a pre správnu agendu v samostatnom správnom súdnictve. Súčasná sieť 54 okresných súdov neumožňuje splniť podmienku, aby boli na súde vyťažení aspoň traja špecializovaní sudcovia, ktorá je nevyhnutná na fungovanie náhodného prideľovania spisov. Na malých súdoch sa sudca musí venovať viacerým oblastiam, čo ho môže dostať do znevýhodneného postavenia voči úzko špecializovaným advokátom a účastníkom konania. Obdobne to platí pre vyťaženosť senátov ôsmich krajských súdov. Nová súdna mapa zohľadňuje aj dlhodobý trend poklesu vecí prichádzajúcich na súdy.

Nové súdne obvody navyše navrhované aj na základe prirodzených spádových a kultúrnych regiónov a identít. Od novej súdnej mapy možno očakávať nielen zrýchlenie súdneho konania a funkčný mechanizmus náhodného výberu sudcov, ale aj zlepšenie kvality súdnych rozhodnutí. Medzi najdôležitejšie výsledky, ktoré reorganizácia súdov na Slovensku prinesie, patrí:

Primeraná dostupnosť nová súdna mapa prihliada aj na primeranú fyzickú dostupnosť súdu pre sociálne slabšie skupiny obyvateľstva. Vzhľadom na postupujúcu elektronizáciu súdnej agendy a zriedkavosť ústnych pojednávaní je dostupnosť rýchleho a kvalitného rozhodnutia dôležitejšia ako fyzická blízkosť budovy súdu.

Rýchlejšie konania špecializácia sudcov umožní rýchlejšie skončenie zložitejších vecí. Súdy nemajú problém vybaviť v reálnom čase došlý počet jednoduchších a rutinných vecí. Skutočným problémom zložitejšie veci, ktorých vybavenie trvá neprimerane dlhší čas. Občania a podnikatelia to vnímajú ako nízku vymožiteľnosť práva.

Kvalita rozhodnutí s rýchlosťou súvisí vyššia kvalita rozhodnutí na základe špecializácie sudcov a zamestnancov a ich cieleného vzdelávania. Špecializovaný sudca sa ľahšie orientuje vo svojej oblasti, čo okrem rýchlosti predpokladá aj kvalitnejšie rozhodnutie.

Transparentnosť na súdoch budú pôsobiť štyri skupiny rovnomerne zaťažených sudcov (trestných, civilných, obchodných a rodinných). Osobitná bude sústava správneho súdnictva. Dnes na súdoch pôsobí veľa sudcov s rôznymi agendami v rôznych pomeroch, čo sťažuje procesy porovnávania. V spojení s elektronickým súdnym manažmentom budú mať občania a riadiace orgány súdnictva lepší prehľad, bude jednoduchšie zistiť a riešiť problémy. Transparentnosť prispeje k zvýšeniu dôveryhodnosti súdnictva.

Efektívnosť špecializovaní sudcovia na menšom počte súdov vo svojich agendách zabezpečia efektívne vybavenie vecí. Nová súdna mapa umožní aj naozaj náhodné prideľovanie prípadov. Menší počet budov a optimalizácia počtu sudcov bez ujmy na právach občanov povedie postupne k úspore prostriedkov na súdnictvo.

3

Vývoj súdnej mapy na Slovensku a jej súčasný stav

Do konca roku 1996 súdna mapa kopírovala vtedajšie administratívne členenie Slovenska na 36 okresov a jej úprava bola v zákone Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov). Sústavu súdov tvoril Najvyšší súd Slovenskej republiky, štyri krajské súdy (Krajský súd v Bratislave, Krajský súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Košiciach a Mestský súd v Bratislave) a 42 okresných súdov (9 bratislavských a košických súdov a 33 ostatných súdov). Agenda obchodného registra bola pridelená trom okresným súdom: Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Banská Bystrica a Okresný súd Košice 1.

Významná zmena súdnej mapy prebehla za druhej vlády Vladimíra Mečiara v októbri 1996, v nadväznosti na zmenu administratívneho členenia Slovenska v júli toho istého roku. V roku 1996 bolo vytvorených 79 administratívnych okresov. Išlo o zásadný zvrat v dovtedajšej tendencii počet okresov postupne znižovať (od roku 1949 z 97 do roku 1996 na 36). Z praktických dôvodov nebolo možné v roku 1997 zriadiť aj 79 okresných súdov, pretože 24 z nich by vo svojom obvode nemalo dosť prípadov na to, aby vôbec mohli existovať (na niektorých súdoch pôsobili reálne 2-3 sudcovia). len dlhšie trvajúca práceneschopnosť jedného sudcu spôsobila ochromenie fakticky 1/3 súdu. Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z. z. ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov bola zriadená sieť 8 odvolacích súdov (krajské súdy) a 55 obvodov prvostupňových okresných súdov (8 bratislavských a košických súdov a 47 ostatných súdov). V rámci kauzálnej príslušnosti bola agenda registrových súdov pridelená ôsmim okresným súdom v sídle kraja, agenda pre konkurz a vyrovnanie trom krajským súdom (Bratislava, Banská Bystrica a v Košice).

Okrem Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pôsobili ešte aj vojenské obvodové súdy (zriadené v roku 1993) s tromi obvodmi so sídlami v Bratislave, v Banskej Bystrici a v Prešove a odvolacím Vyšším vojenským súdom v Trenčíne.

Čiastočne zvrátiť tento nepriaznivý stav mala zmena súdnej mapy za druhej vlády Mikuláša Dzurindu s účinnosťou od 1. januára 2005 (zákon č. 371/2004 Z. z o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Počet obvodov okresných súdov bol z 55 znížený na 45 a z 8 okresných súdov v sídle kraja sa stali kauzálne príslušné na veci obchodného registra, konkurzu a reštrukturalizácie. Zrušené boli okresné súdy v Malackách, v Pezinku, v Piešťanoch, v Skalici, v Bánovciach nad Bebravou, v Novom Meste nad Váhom, v Partizánskom, v Šali, v Revúcej a v Námestove.

V roku 2003 bol zriadený spolu s Úradom špeciálnej prokuratúry v Pezinku Špeciálny súd na odhaľovanie, vyšetrovanie a trestné stíhanie korupcie, organizovaného zločinu a trestných činov ústavných činiteľov.

Nesystémovým krokom za prvej vlády Roberta Fica bolo opätovné zriadenie 9 z 10 zrušených súdov (okrem súdu v Šali) s účinnosťou od 1. januára 2008 (zákon č. 511/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992

4

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov) a počet okresných súdov sa zvýšil na 54. Počet 8 odvolacích súdov sa nemenil.

Na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS 17/08 bol Špeciálny súd v roku 2009 zrušený a vzápätí nahradený Špecializovaným trestným súdom so sídlom v Pezinku, a to zákonom č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Poslednou výraznejšou zmenou v sústave súdov a súdnej mapy bolo zrušenie vojenských obvodových súdov a Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne v roku 2009 (zákon č. 59/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 517/2008 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

 

(Mapa 1: Súčasná súdna mapa)

Návrh novej súdnej mapy

V roku 2020 bol do legislatívneho procesu predložený návrh zákona o sídlach a obvodoch súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (LP/2020/587), ktorý všetky vyššie uvedené ciele reformy súdnej mapy zahrnul do jedného komplexného materiálu s rôznymi implementačnými fázami. Na základe výsledkov pripomienkového konania a na základe diskusií, ktoré viedol rezort spravodlivosti so zainteresovanými aktérmi, berúc do úvahy organizačné, materiálne a personálne možnosti realizácie reformy súdnej mapy, sa javí ako účelné, aby schvaľovanie a realizácia reformy súdnej mapy boli rozdelené do samostatných blokov. Rozdelenie pôvodného návrhu zákona do viacerých samostatných zákonov jednak umožňuje realizovať zámery reformy súdnej mapy samostatne, resp. vo väčšej miere nezávisle na sebe, a na strane druhej umožňuje jednoduchším spôsobom reagovať na priebeh legislatívneho procesu a ďalšie odborné a politické diskusie, ktoré nepochybne budú sprevádzať celý legislatívny proces.

Preto predkladateľ spracoval niekoľko samostatných návrhov zákonov, ktoré predstavujú čiastkové opatrenia pre realizáciu reformy súdnej mapy. Do legislatívneho procesu tak budú priebežne predkladané návrhy zákonov, ktoré budú zamerané na (i) zriadenie mestských súdov v Bratislave a v Košiciach, (ii) nové usporiadanie sídiel a obvodov okresných

5

súdov, (iii) nové usporiadanie sídiel a obvodov odvolacích súdov a (iv) na zriadenie správnych súdov.

Návrhy zákonov týkajúce sa zriadenia mestských súdov môžu byť predmetom schvaľovania bez ohľadu na osud zvyšných návrhov zákonov. Reforma súdnej mapy týkajúca sa sídiel a obvodov okresných súdov nadväzuje na zriadenie mestských súdov (t.j. predpokladá ich existenciu), ale súčasne je oddelená od zámeru reformovať sídla a obvody krajských súdov, a preto je zasadená do právneho stavu predpokladajúceho existenciu ôsmich krajských súdov, čo umožňuje jej schválenie bez ohľadu na schválenie alebo neschválenie reformného zámeru ohľadom nového usporiadania krajských súdov. Návrh zákona zaoberajúci sa reformou sídiel a obvodov krajských súdov napokon nadväzuje na zriadenie mestských súdov a nové usporiadanie sídiel a obvodov okresných súdov. Reforma súdnej mapy zameraná na oblasť správneho súdnictva je nadstavbou vo vzťahu k reforme súdnej mapy v časti týkajúcej sa krajských súdov, preto návrh zákona pojednávajúci o zriadení správnych súdov je posledným návrhom v rámci reformy súdnej mapy.

Účelom predkladaného návrhu zákona je nové usporiadanie sídiel a obvodov okresných súdov. Počet okresných súdov sa redukuje zo súčasných 54 na 30 okresných súdov vrátane dvoch mestských súdov.

Súdnu mapu všeobecných súdov v občianskoprávnej agende, trestnoprávnej agende a rodinnej agende sa navrhuje rozdeliť do tridsiatich obvodov prvostupňových súdov (vrátane dvoch mestských súdov v Bratislave a v Košiciach) a ôsmich obvodov odvolacích súdov:

 

(Mapa 2: Nová súdna mapa)

Zlúčené obvody okresných súdov budú dostatočne veľké na to, aby v nich boli splnené kritériá minimálnej veľkosti súdneho obvodu, a to pri optimálnom minimálnom počte troch špecializovaných sudcov vo všetkých hlavných agendách. Uvedené sa v terajšej súdnej sústave nedá zabezpečiť v každom súdnom obvode samostatne. Zväčšenie obvodov okresných súdov zabezpečí väčší priestor (väčšia množina sudcov) na realizáciu kritéria náhodného výberu sudcu z optimálneho počtu sudcov.

6

Špecifikom predkladaného návrhu zákona v porovnaní s verziou predloženou do legislatívneho procesu v roku 2020 je aj to, že v prípade štyroch okresných súdov sa výslovne v návrhu zákona upravujú ich pracoviská mimo ich sídla.

Ďalej návrh zákona nanovo nastavuje kauzálnu príslušnosť pre obchodnoprávne spory, čo zahŕňa sústredenie tejto agendy na osem okresných súdov v sídle krajských súdov z doterajších 54 okresných súdov.

V súlade so zámermi schválenými v rokoch 2018 a 2021 vládou Slovenskej republiky v materiáloch o opatreniach na zlepšenie fungovania obchodného registra sa tiež navrhuje koncentrácia agendy obchodného registra na jediný okresný súd, ktorým bude Okresný súd Žilina.

Poslednou systémovou zmenou je odčlenenie agend správneho súdnictva z okresných súdov a jej presun na krajské súdy. Zavŕši sa tak dlhodobá snaha o to, aby prvostupňovými súdmi v agende správneho súdnictva boli primárne krajské súdy.

Z hľadiska legislatívno-technického spracovania návrhu zákona je tento rozdelený do ôsmich novelizačných článkov. Pre úpravu nových sídiel a obvodov okresných súdov je nosnou úpravou novelizácia v čl. VII, ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Vo zvyšku sa vykonáva novelizácia súvisiacich zákonov procesnej povahy upravujúcich kauzálnu príslušnosť súdov.

Účinnosť návrhu zákona sa navrhuje od 1. januára 2023. K tomuto dátumu dôjde k zániku určených okresných súdov formou ich zlúčenia s nástupnickými okresnými súdmi. Delená účinnosť zákona od 1. júna 2022 sa navrhuje v prípade ustanovenia týkajúceho sa kreovania funkcie predsedu súdu, ktorého zánik sa plánuje k 1. januáru 2023.

Návrh zákona bol vypracovaný participatívnym spôsobom, a to na podklade odborných diskusií, ktoré prebiehajú od roku 2017. Podrobné informácie o priebehu tohto procesu vrátane analytických materiálov, prehľadu vykonaných pracovných stretnutí, či iných podkladov sú dostupné na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.1)

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania. Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky ho prerokovala 26. októbra 2021. Vláda Slovenskej republiky návrh zákona prerokovala a schválila 3. novembra 2021.

1)

https://web.ac-mssr.sk/sudna-mapa-otazky-a-odpovede/

 

7

B.Osobitná časť

K čl. I

(Trestný poriadok)

K bodu 1 (§ 248 ods. 1)

Právna úprava v čl. I predpokladá existenciu pracovísk okresných súdov mimo ich sídla v rámci ich obvodu. Tieto pracoviská budú môcť mať svoje vlastné obvody za splnenia podmienok uvedených v § 51b zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okrem toho nie je vylúčené, že aj bez zriadenia pracoviska môže mať súd k dispozícii pojednávacie miestnosti mimo svojho sídla.

V nadväznosti na to sa navrhuje v Trestnom poriadku výslovne ukotviť pravidlo, ktoré umožní v trestnom konaní využívať tieto pojednávacie miestnosti mimo sídla súdu na vykonanie hlavného pojednávania mimo sídla dotknutých súdov. Preto sa rozširuje právna úprava umožňujúca vykonanie hlavného pojednávania mimo sídla súdu, a to za predpokladu, že je to vhodné a účelné z hľadiska plynulosti priebehu trestného konania. Kritéria, ktoré bude súd brať do úvahy pri využívaní postupu podľa § 248 ods. 2 bude najmä miesto výkonu väzby, ak ide o väzobnú vec a sídlo okresnej prokuratúry v rámci obvodu súdu, pretože nové usporiadanie sídiel a obvodov okresných súdov a s tým spojené nové usporiadanie sídiel a obvodov okresných prokuratúr vedie k situácii, kedy v rámci obvodu súdu môže pôsobiť viac okresných prokuratúr.

Právna úprava obsahuje určitú mieru pružnosti, a to práve použitím kritérií ako vhodnosť a účelnosť. Bude na úvahe predsedu senátu (resp. samosudcu) určiť podľa potreby, či sa v konkrétnom prípade hlavné pojednávanie vykoná v pojednávacej miestnosti pracoviska súdu napríklad z dôvodu blízkosti ústavu na výkon väzby, v ktorom sa nachádza obžalovaný.

Právna úprava je použiteľná aj v opačnom garde, a teda ak bude v rámci obvodu okresného súdu vytvorený obvod pracoviska súdu, tak pojednávanie bude možné vykonať namiesto pracoviska aj v sídle súdu. Opätovne sa pri tom berú do úvahy tie isté kritéria vhodnosti a účelnosti s ohľadom na plynulosť súdnej konania.

K bodu 2 (§ 301)

Pravidlo obsiahnuté v § 248 ods. 1 sa navrhuje umožniť uplatňovať aj v prípade vykonávania neverejného zasadnutia. V prípade verejných zasadnutí nie je potrebné osobitne normovať pravidlo o použití § 248 ods. 2 aj na verejné zasadnutia, pretože toto pravidlo bude platiť pre verejné zasadnutia na základe už platného znenia § 298 Trestného poriadku.

K čl. II

(Civilný sporový poriadok)

K bodu 1 (§ 22a)

Ako vyplýva z odôvodnenia k čl. I, jedným z prvkov reformy súdnej mapy je aj koncentrácia obchodnoprávnej agendy na tri, resp. štyri okresné súdy. V novom znení § 22 sa vymedzuje kauzálna príslušnosť pre obchodnoprávnu agendu. V tomto prípade ide

8

o štandardnú sporovú agendu v obchodných veciach, ktorá sa na okresných súdoch zapisuje do súdneho registra Cb. Podľa doterajšej právnej úpravy túto agendu vybavovalo všetkých 54 okresných súdov.

Počty vecí v tejto sporovej agende na mnohých menších okresných súdoch naplno nevyťažia ani jedného (obchodného) sudcu. Ani v rámci navrhovaných 30 obvodov platných pre civilnú, rodinnú a trestnú agendu by na obchodnej agende nebola splnená podmienka minimálne troch špecializovaných sudcov potrebných na správne fungovanie špecializovaného úseku a náhodného prideľovania spisov.

Na účely špecializácie sudcov obchodnej agendy sa navrhuje v odseku 1 zriadiť osem obvodov obchodných prvostupňových súdov, ktorými budú okresné súdy v sídle krajských súdov.

Dôležitým momentom v tejto súvislosti je navrhované prechodné ustanovenie, z ktorého vyplýva, že obchodnoprávne spory budú dokončené na vecne a miestne príslušných súdov podľa doterajších predpisov s výnimkou tých situácií, kedy sa doterajší vecne a mieste príslušný okresný súd zrušuje, pretože v takomto prípade konanie dokončí nástupnícky okresný súd.

K bodu 2 (§ 23)

Nové znenie § 23 upravujúceho kauzálnu príslušnosť okresných súdov v pracovnoprávnych sporoch reflektuje nové nastavenie súdnej mapy vo vzťahu k okresným súdom.

Na základe výsledkov pripomienkového konania sa navrhuje zachovanie ôsmich kauzálne príslušných okresných súdov pre agendu pracovnoprávnych sporov a sporov s kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky.

Po novom budú kauzálne príslušné okresné súdy sídliace v krajských mestách, pretože toto usporiadanie sa javí byť z hľadiska dostupnosti súdu podstatne logickejšie ako doterajšia nie úplne koncepčná právna úprava.

K bodom 3 a 4 (§ 30 ods. 1 a 2)

Doterajšie znenie § 30 ods. 1 upravovalo kauzálnu príslušnosť Okresného súdu Malacky v sporoch určenia neplatnosti zmluvy, koncesnej zmluvy na práce alebo rámcovej dohody podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Návrhom zákona dochádza k zrušeniu Okresného súdu Malacky, preto je potrebné sa vysporiadať s otázkou určenia nového kauzálne príslušného súdu pre túto agendu. Ako najideálnejšie riešenie sa javí zveriť túto agendu Okresnému súdu Trnava, čo zohľadňuje aj tú skutočnosť, že podľa vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 615) byť kauzálne príslušným na súdny prieskum určených rozhodnutí Úradu pre verejné obstarávanie Krajský súd v Trnave. Dôjde tým k skoncentrovaniu agendy verejného obstarávania v jednom meste. Druhou možnosťou bolo presunúť kauzálnu príslušnosť na nástupnícky súd Okresného súdu Malacky,

9

ktorým je Okresný súd Senica. Geografická poloha mesta Senica však nie je úplne vhodnou v porovnaní s mestom Trnava.

V nadväznosti na zmenu v odseku 1 je potrebné v odseku 2 vykonať súvisiacu zmenu a upraviť nanovo odvolací súd, ktorým bude po novom – logicky – Krajský súd v Trnave.

Z hľadiska kolízie pôvodnej a novej právnej úpravy bude platiť, že konania začaté pred účinnosťou zákona na Okresnom súde Malacky dokončí jeho nástupnícky súd, ktorým je Okresný súd Senica. Nový nápad v tejto agende však bude smerovať na Okresný súd Trnava.

K bodu 5 (§ 40)

V nadväznosti na výsledky pripomienkového konania sa do Civilného sporového poriadku dopĺňa právna úprava, v zmysle ktorej sa kauzálna príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch 22a) bude skúmať len na námietku žalovaného, a teda nebude sa skúmať ex offo počas celého konania tak ako tomu bolo doteraz.

Rigidita a istú nevyváženosť súčasnej aplikácie kauzálnej príslušnosti určuje ustanovenie § 40 Civilného sporového poriadku, ktoré upravuje, že súd aj bez námietky skúma kauzálnu príslušnosť počas celého konania a táto úprava bola viackrát pertraktovaná v rámci odborných diskusií k civilnému sporovému poriadku s tým, že takáto koncepcia nie je vhodná. Predovšetkým sa neprihliada na to, že často v rámci sporu uplatňované nároky, ktoré majú povahu viacerých kauzálnych príslušností a je náročné splniť podmienky uvedenej úpravy. Ak na začiatku sporu ani jedna z procesných strán nerieši príslušnosť a počas sporu sa začne javiť nárok ako spadajúci pod niektorú z kauzálnych príslušností, je potrebné takýto spor predložiť na rozhodnutie inému súdu, čo sa javí ako nehospodárne a neefektívne. Uvedené má tiež priamo vplyv na právo na zákonného sudcu. V súvislosti s uvedeným je nevyhnutné, aby prehodnotiť súčasnú úpravu kauzálnej príslušnosti v Civilnom sporovom poriadku, keďže ide o príslušnosť, ktorá prednosť pred miestnou príslušnosťou, pričom ide o osobitnú miestnu príslušnosť a jej postavenie nad princíp viazanosti na miesto je po skúsenostiach s aplikáciou civilného sporového poriadku sporné.

Pre riešenie kolízií kauzálnej príslušnosti sa navrhuje zmena existujúcej právnej úpravy, kedy by kauzálna príslušnosť bola riešená len na námietku strán a len do ich prvého úkonu, prípadne ex offo len na začiatku konania podľa stavu k začatiu konania (rovnako ako pri miestnej príslušnosti). Rovnako boli riešené spory o príslušnosť aj v minulosti pri účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, aj vtedy ak miestna príslušnosť bola určená podľa osobitného predpisu.

Navrhované riešenie zároveň ambíciu minimalizovať prípadní spory o príslušnosť medzi viacerými súdmi.

K bodu 6 (§ 173 ods. 1)

Obdobná úprava, ktorá sa zavádza do Trestného poriadku (pozri zmenu § 248 v čl. I), sa navrhuje aj v prípade Civilného sporového poriadku. Cieľom zmeny § 173 ods. 1 je rozšíriť možnosti súdu v civilnom sporovom konaní pre uskutočnenie pojednávania mimo sídla súdu, a to v pojednávacej miestnosti jeho pracoviska zriadeného mimo sídla súdu v obvode tohto súdu alebo v inej pojednávacej miestnosti mimo sídla súdu. Toto doplnenie právnej úpravy

10

umožní priblíženie súdu účastníkovi konania, ktorého bydlisko (sídlo, či miesto podnikania) je určujúce pre založenie miestnej príslušnosti súdu.

K bodu 6 (§ 417c)

Cieľom prechodného ustanovenia je potvrdiť koncepciu prechodu výkonu súdnictva medzi zanikajúcimi a nástupníckymi súdmi, ktorá je ovládaná týmito pravidlami:

Vo všeobecnosti sa bude uplatňovať prvé pravidlo, podľa ktorého výkon súdnictva bude prechádzať zo zanikajúcich súdov na nástupnícke súdy. Prechod výkonu súdnictva je v tomto prípade upravený napríklad v prechodných ustanoveniach čl. VI.

V prípade, ak dochádza k presunu kauzálnej príslušnosti medzi súdmi, ktoré nezanikajú, bude sa uplatňovať druhé pravidlo, podľa ktorého „staré“ veci dokončí doterajší súd, pričom nový nápad sa už smeruje na nový súd.

Kombinácia oboch pravidiel sa premieta do navrhovaného prechodného ustanovenia. Pričom platí, že doterajšie konania sa dokončia na doterajších súdoch. Toto pravidlo však platí len v rozsahu, v akom neustanovuje predpis o sídlach a obvodoch súdov inak. Týmto predpisom je návrh zákona v čl. VI.

K čl. III

(Civilný mimosporový poriadok)

Obdobne ako je tomu v prípade Civilného sporového poriadku 173 ods. 1) a Trestného poriadku 248 ods. 2), aj v prípade konania podľa Civilného mimosporového poriadku sa navrhuje osobitné pravidlo pre vykonávanie pojednávania mimo sídla súdu, resp. pojednávania v sídle súdu namiesto pojednávania na pracovisku súdu. Okrem toho nie je vylúčené, že aj bez zriadenia pracoviska môže mať súd k dispozícii pojednávacie miestnosti mimo svojho sídla.

Cieľom takto navrhovanej právnej úpravy je vytvorenie legislatívnych predpokladov pre priblíženie pojednávania účastníkom konania, ak je to vhodné a účelné s ohľadom na plynulosť pojednávania.

Berúc do úvahy nový koncept fungovania pracovísk okresných súdov, ktoré za určitých okolností môžu mať vymedzený svoj vlastný obvod v rámci obvodu okresného súdu je namieste pravidlo o priblížení pojednávania účastníkom konania umožniť aplikovať aj v prípade, ak by sa malo pojednávanie vykonávať na pracovisku súdu. Aj v týchto prípadoch môže byť pojednávanie vykonané na inom mieste ako na pracovisku súdu.

Osobitné pravidlo sa navrhuje v odseku 4, pričom bude platiť, že miestom, na ktorom môže súd vykonať pojednávanie môžu byť aj priestory iných štátnych orgánov, a to v tomto prípade najmä priestory orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Osobitne návrh zákona prízvukuje použitie tejto právnej úpravy aj na iné úkony súdu ako len pojednávanie. V tomto prípade sa berú do úvahy úkony ako napríklad informatívny výsluch podľa § 115 Civilného mimosporového poriadku.

11

K čl. IV

(Správny súdny poriadok)

K bodu 1 (§ 12)

Rekodifikácia civilného procesu obmedzila vecnú príslušnosť okresných súdov v správnom súdnictve iba na rozhodovanie v niektorých volebných veciach, a to v konaní vo veciach zoznamov voličov na voľby do Národnej rady Slovenskej republiky a na hlasovanie v referende, ako aj na konanie o registráciu kandidátnych listín pre voľby do orgánov samosprávy obcí a pre voľby do orgánov samosprávneho kraja. Rekodifikácia tak nadviazala na trend nastolený v rokoch 2004 a 2005, kedy došlo k výraznému presunu agendy správneho súdnictva v prvom stupni na krajské súdy. Zavŕšenie tohto procesu predstavuje predkladaný návrh, ktorý definitívne ruší postavenie okresných súdov ako prvostupňových súdov správneho súdnictva, čím sa potvrdzuje postavenie krajských súdov ako primárnych prvostupňových súdov správneho súdnictva. Správne súdnictvo bude v prvom stupni v osobitných a výnimočných prípadoch vykonávať aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, napríklad vo volebných veciach, resp. vo veciach týkajúcich sa politických práv. Avšak vo všetkých ostatných otázkach bude prvostupňová agenda správneho súdnictva sústredená na krajských súdoch.

K bodu 2 (§ 14)

Vypustenie § 14 nadväzuje na vypustenie § 12. Tým, že okresné súdy prestávajú byť súdmi správneho súdnictva, stráca § 14 svoje opodstatnenie a je potrebné ho vypustiť.

K bodu 3 (§ 19 ods. 1)

Aj v tomto prípade ide o zmenu vyvolanú tým, že okresné súdy prestávajú byť súdmi správneho súdnictva. Z tohto dôvodu sa v § 19 ods. 1, ktorý upravuje pojem správnych súdov na účely Správneho súdneho poriadku, navrhuje vypustenie zmienky o okresných súdoch.

K bodu 4 (§ 23 ods. 2)

Doplnenie § 23 ods. 2 súvisí so zrušením postavenia okresných súdov ako súdov správneho súdnictva. Doplnenie právnej úpravy samosudcovského rozhodovania na zriaďovaných správnych súdov reflektuje doterajšiu samosudcovskú správnu agendu okresných súdov. A teda vo veciach správneho súdnictva, o ktorých na okresnom súde konal a rozhodoval samosudca, bude aj na krajskom súde konať a rozhodovať samosudca. Uvedené platí o to viac, že táto agenda sa svojou povahou nehodí na senátne rozhodovanie, a to aj s ohľadom na potrebu okamžitého rozhodnutia v pomerne krátkych lehotách.

K bodu 5 (§ 24)

Vypustenie § 24 nadväzuje na vypustenie § 12. Tým, že okresné súdy prestávajú byť súdmi správneho súdnictva, stráca § 24 svoje opodstatnenie a je potrebné ho vypustiť.

K bodu 6 [§ 49 ods. 2 písm. a)]

Vzhľadom na presun volebnej agendy z okresných súdov na správne súdy je potrebné vykonať aktualizáciu znenia § 49 ods. 2 písm. a) tak, aby v agende volebného súdnictva, ktorá

12

prechádza z okresných súdov na správne súdy naďalej nebolo potrebné zastúpenie advokátom. Vecná podstata ustanovenia sa nemení a zachováva sa doterajšia výnimka z povinného zastúpenia pre konanie vo veciach stáleho zoznamu voličov a zoznamu voličov

K bodom 7 a 8 (§ 85 ods. 2 a 4)

Ustanovenie § 85 upravuje prikázanie veci v rámci správneho súdnictva. Berúc do úvahy fakt, že okresné súdy prestávajú byť správnymi súdmi, navrhuje sa vykonať aktualizáciu aj inštitútu prikázania veci, pretože prikázanie veci okresnému súdu v rámci správneho súdnictva prestáva byť aktuálnym.

K bodu 9 (§ 264 ods. 2, § 293 ods. 2 a § 303 ods. 2)

Zmeny v § 264 ods. 2, § 293 ods. 2 a § 303 ods. 2 sa vykonávajú v súvislosti so zrušením postavenia okresných súdov ako súdov správneho súdnictva. V osobitných konaniach upravených v cit. ustanoveniach sa preto okresné súdy nahrádzajú správnymi súdmi, ktoré preberajú ich agendu. Pod pojmom správny súd treba v nadväznosti na § 10, § 11 a § 19 rozumieť krajské súdy.

K bodu 10 (§ 439 ods. 4)

Zmena právnej úpravy postavenia okresných súdov ako správnych súdov a prenesenie ich doterajšej agendy na krajské súdy prináša so sebou aj potrebu vysporiadania sa s otázkou prípustnosti kasačnej sťažnosti vo veciach volebného súdnictva pôvodne patriacich do pôsobnosti okresných súdov.

Podľa všeobecnej právnej úpravy v § 439 ods. 1 je kasačná sťažnosť prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak tento zákon neustanovuje inak. Z citovaného ustanovenia plynú dva dôležité poznatky. Prvým je ten, že kasačná sťažnosť je prípustná len proti rozhodnutiu krajského súdu, čo vylučuje jej podanie v prípade rozhodnutia okresného súdu. Druhým poznatkom je to, že samotný Správny súdny poriadok pripúšťa odchýlnu právnu úpravu, t.j. umožňuje vylúčiť prípustnosť kasačnej sťažnosti, čo robí v § 439 ods. 2 a 3.

Vo väzbe na uvedené možno dovodiť, že kasačná sťažnosť proti rozhodnutiam vo veciach podľa § 12, v ktorých rozhoduje okresný súd, nie je prípustná, pretože nejde o rozhodnutia krajského súdu. Vzhľadom na povahu konaní podľa § 12, ktorá vyžaduje rýchle rozhodovanie správneho súdu, je tento záver logický, pretože prípadné pripustenie kasačnej sťažnosti by viedlo k tomu, že o žalovanom nároku by nebolo rozhodnuté dostatočne rýchlo, čo by vo výsledku znamenalo stav, kedy nie je poskytnutá dotknutým osobám účinná súdna ochrana ich záujmov.

Berúc do úvahy vyššie uvedené je potrebné v nadväznosti na presun agendy z okresných súdov na krajské súdy pristúpiť k tomu, že vo volebných veciach, o ktorých pôvodne rozhodovali okresné súdy, nebude prípustná kasačná sťažnosť. Zachová sa tak súčasný štandard súdnej ochrany v týchto veciach.

K bodu 11 (§ 493a)

13

Cieľom navrhovaného prechodného ustanovenia je dosiahnuť taký stav, aby okresné súdy dokončili prípadné konania začaté pred dňom účinnosti predkladanej právnej úpravy (1. január 2023), na ktoré vecne príslušné podľa § 12 Správneho súdneho poriadku. Ide o konania vo volebných veciach, pre ktoré je charakteristická pomerne krátka lehota na rozhodovanie, v rámci ktorej nie je účelné, aby došlo k zmene súdu, ktorý v tejto veci má rozhodnúť. Opačný prístup by mohol viesť k tomu, že by konanie v týchto veciach nebolo zavŕšené meritórnym rozhodnutím v zákonom ustanovenej lehote. A teda, začaté konania dokončia okresné súdy ako správne súdy, a to aj po účinnosti zákona.

K čl. V

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 46 ods. 3)

Cieľom doplnenia právnej úpravy je pružnejšie nastaviť konanie prokurátorov pred krajským súdom, a to tým spôsobom, že sa vytvára legislatívnou zmenou priestor preto, aby aj prokurátori okresnej prokuratúry mohli konať pred krajskými súdmi, ale len vo veciach, kde konali pre súdom prvého stupňa. Aj s ohľadom na znalosť danej veci je účelnejšie a hospodárnejšie, aby táto možnosť bola v zákone výslovne upravená, pretože vytvára predpoklad pre efektívnejší výkon pôsobnosti prokuratúry.

K bodu 2 (§ 51 ods. 1)

V záujme efektívnejšieho plnenia úloh prokuratúry sa navrhuje zmena úpravy § 51 zákona o prokuratúre spôsobom, ktorý umožní úpravu „rozvrhu práce“ prokuratúr tak, aby umožňoval pružnejšie reagovať na vývoj jednotlivých prokurátorských agend a lepšie zodpovedal požiadavkám plnenia úloh prokuratúry z pohľadu rovnomernosti zaťaženia ako aj špecializácie prokurátorov.

K bodu 3 (§ 56af)

Odsek 1

Podobne ako je tomu v prípade zlúčenia okresných súdov (pozri čl. VI), aj v prípade zmien v sídlach a obvodoch okresných prokuratúr je potrebné sa vysporiadať s otázkou prechodu výkonu pôsobnosti a personálneho substrátu medzi zanikajúcou prokuratúrou a nástupníckou prokuratúrou. Tomuto zámeru je podriadené znenie navrhovaného § 56af ods. 1. Jeho cieľom je zabezpečiť jednoznačným a výslovným spôsobom právne nástupníctvo medzi zanikajúcou a nástupníckou prokuratúrou. Predmetom prechodu je v tomto prípade výkon pôsobnosti a právne vzťahy prokurátorov a iných zamestnancov zanikajúcich prokuratúr. Právne nástupníctvo možno v tomto prípade vyjadriť nasledovne:

Zanikajúca okresná prokuratúra

Nástupnícky okresný súd

Okresná prokuratúra Skalica

Okresná prokuratúra Senica

Okresná prokuratúra Bánovce nad Bebravou

Okresná prokuratúra Partizánske

Okresná prokuratúra Prievidza

Okresná prokuratúra Revúca

Okresná prokuratúra Rimavská Sobota

Okresná prokuratúra Veľký Krtíš

Okresná prokuratúra Lučenec

14

Okresná prokuratúra Svidník

Okresná prokuratúra Bardejov

Okresná prokuratúra Kežmarok

Okresná prokuratúra Stará Ľubovňa

Odsek 2

Berúc do úvahy skutočnosť, že zamestnanci okresnej prokuratúry, ktorá bude zrušená sa môžu ocitnúť v obdobnej situácii ako zamestnanci okresných súdov dotknutí zrušením okresného súdu, navrhuje sa v odseku 2 rovnaký režim zohľadňovania náhrady zvýšených výdavkov spojených so zrušením okresnej prokuratúry; k tomu pozri bližšie odôvodnenie k čl. VI.

K bodu 4 (príloha)

Podľa platnej právnej úpravy v § 39 ods. 2 zákona o prokuratúre platí, že „Sídla a územné obvody ostatných prokuratúr [pozn. rozumej okresných a krajských prokuratúr] sa zhodujú so sídlami a územnými obvodmi príslušných súdov,27) ak tento zákon neustanovuje inak.“. Z uvedenej dikcie teda vyplýva, že okresné prokuratúry majú sídla tam, kde majú sídla okresné súdy, pričom ich obvody rovnaké ako obvody okresných súdov. Analogicky to platí aj pre krajské prokuratúry. Vzhľadom na toto nastavenie usporiadania okresných a krajských prokuratúr je zrejmé, že ak dôjde k zmene sídiel a obvodov okresných súdov alebo krajských súdov, automaticky dochádza k zmene obvodov a sídiel okresných, resp. krajských prokuratúr. Zámerom predkladateľa nie je docieliť stav, aby sa v nadväznosti na novú súdnu mapu automaticky zmenilo usporiadanie okresných prokuratúr a krajských prokuratúr. Preto sa navrhuje „odstrihnúť“ v nevyhnutnom rozsahu usporiadanie sídiel a obvodov okresných prokuratúr a krajských prokuratúr od sídiel a obvodov okresných súdov a krajských súdov.

Pôvodný návrh zákona o sídlach a obvodoch súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (LP/2020/587), ktorý bol predložený do legislatívneho procesu na sklonku roku 2020 predpokladal rovnaký zámer, pričom usporiadanie sídiel a obvodov tento návrh zákona zveroval do pôsobnosti generálneho prokuratúra Slovenskej republiky, pričom vzhľadom na závažnosť a význam tejto pôsobnosti sa navrhovalo, aby bola do procesu určovania sídiel a obvodov okresných prokuratúr vtiahnutá aj samospráva prokurátorov, a to v forme ingerencie Rady prokurátorov Slovenskej republiky, ktorá mala spočívať v udeľovaní súhlasu s usporiadaním sídiel a obvodov okresných prokuratúr a krajských prokuratúr. Tento koncept však bol v pôvodnom pripomienkovom konaní spochybnený. V nadväznosti na to predkladateľ zvolil v prípade nových návrhov zákonov reformujúcich súdnu mapu odlišný prístup spočívajúci v dôslednom rešpektovaní naviazania sídiel a obvodov okresných prokuratúr a krajských prokuratúr na sídla a obvody okresných súdov a krajských súdov. Ani tento prístup však nenašiel úplnú a bezvýhradnú podporu zo strany Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, resp. Rady prokurátorov Slovenskej republiky, o čom svedčia aj zásadný pripomienky, ktoré si uplatnila generálna prokuratúra v rámci pripomienkového konania ako k návrhom zákonov o zriadení mestských súdov, tak aj k návrhom zákonov upravujúcich nové sídla a obvody okresných súdov a krajských súdov.

Na poklade uskutočnených rozporových konaní s generálnou prokuratúrou možno konštatovať, že reforma súdnej mapy bude mať nepochybne dopad na usporiadanie okresných a krajských prokuratúr. So zreteľom na platné znenie § 39 ods. 2 zákona o prokuratúre sa ako optimálne riešenie javí také riešenie, ktoré čiastočne „odpojí“ okresné a krajské prokuratúry od sídiel a obvodov súdov, resp. ktoré túto previazanosť zachová, avšak v užšom rozsahu ako tomu bolo doteraz. A teda na poklade diskusie s generálnou prokuratúrou a radou prokurátorov sa

15

volí riešenie spočívajúce v tom, že budú existovať okresné prokuratúry, ktoré budú dôsledne kopírovať sídla a obvody okresných súdov, ale zároveň vo vybraných nových obvodoch určených okresných súdov budú pôsobiť viaceré prokuratúry s vlastným sídlom a obvodom, t.j. v obvod súdu sa rozdelí medzi dve prokuratúry so súčasným ukotvením pravidla pre určovanie príslušnosti pre konanie pred súdom v prípade dvoch okresných prokuratúr pôsobiacich v obvode jedného okresného súdu.

Z hľadiska formálno-právneho je potrebné uviesť, že dikcia platného znenia § 39 ods. 2 zákona o prokuratúre nevylučuje existenciu vyššie popísaného riešenia, pretože v súčasnosti pravidlo o kopírovaní sídiel a obvodov súdov obsahuje výnimku zo svojho uplatňovania, o čom svedčí formulácia „ak tento zákon neustanovuje inak“. Uvedená skutočnosť je určujúca pre koncipovane novelizácie zákona o prokuratúre, ktorá implementovať vyššie popísané riešenie. Berúc do úvahy postavenie prokuratúry ako orgánu verejnej moci sa javí nanajvýš žiaduce, aby právna úprava sídiel a obvodov okresných a krajských prokuratúr mala svoje zákonné ukotvenie, a preto sa navrhuje, aby priamo zákon o prokuratúre ustanovil sídla a obvody prokuratúr. Opätovne treba zdôrazniť, že je tomu tak aj v súčasnosti, aj keď zákonodarca tak robí odkazom na sídla a obvody súdov.

Z hľadiska budúceho usporiadania sídiel a obvodov okresných a krajských prokuratúr sa navrhuje, aby vo všeobecnosti platilo pravidlo, že sídla a obvody okresných a krajských prokuratúr kopírovali sídla a obvody okresných a krajských súdov. Toto pravidlo bude mať priamo v zákone upravené výnimky zo svojho uplatňovania, a to v tých prípadoch, ak v obvode okresného súdu alebo krajského súdu bude pôsobiť viac okresných, resp. krajských prokuratúr.

Z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti právnej úpravy sa v prílohe k zákonu o prokuratúre upravujú sídla a obvody okresných prokuratúr. Sídla a obvody krajských prokuratúr nie je potrebné upravovať, pretože tie kopírujú sídla a obvody krajských súdov.

Z dôvodu prehľadnosti sa uvádza prehľad sídiel okresných súdov, okresných prokuratúr, krajských súdov a krajských prokuratúr:

Okresný súd

Okresná prokuratúra

Krajský súd

Krajská prokuratúra

Okresná prokuratúra Bratislava I

Okresná prokuratúra Bratislava II

Okresná prokuratúra Bratislava III

Okresná prokuratúra Bratislava IV

Mestský súd Bratislava

Okresná prokuratúra Bratislava V

Krajský súd v Bratislave

Krajská prokuratúra

v Bratislave

Okresný súd Dunajská Streda

Okresná prokuratúra Streda

Okresný súd Galanta

Okresná prokuratúra Galanta

Okresný súd Pezinok

Okresná prokuratúra Pezinok

Okresný súd Senica

Okresná prokuratúra Senica

pracovisko Malacky

Okresná prokuratúra Malacky

Okresný súd Trnava

Okresná prokuratúra Trnava

pracovisko Piešťany

Okresná prokuratúra Piešťany

Krajský súd v Trnave

Krajská prokuratúra

v Trnave

Okresný súd Komárno

Okresná prokuratúra Komárno

Okresný súd Levice

Okresná prokuratúra Levice

Okresný súd Nitra

Okresná prokuratúra Nitra

pracovisko Topoľčany

Okresná prokuratúra Topoľčany

Krajský súd v Nitre

Krajská prokuratúra v Nitre

16

Okresný súd Nové Zámky

Okresná prokuratúra Nové Zámky

Okresný súd Banská Bystrica

Okresná prokuratúra Banská Bystrica

pracovisko Brezno

Okresná prokuratúra Brezno

Okresný súd Lučenec

pracovisko Veľký Krtíš

Okresná prokuratúra Lučenec

Okresný súd Rimavská Sobota

pracovisko Revúca

Okresná prokuratúra Rimavská Sobota

Okresný súd Zvolen

Okresná prokuratúra Zvolen

Okresný súd Žiar nad Hronom

Okresná prokuratúra Žiar nad Hronom

Krajský súd v Banskej Bystrici

Krajská prokuratúra

v B.Bystrici

Okresný súd Dolný Kubín

Okresná prokuratúra Dolný Kubín

pracovisko Námestovo

Okresná prokuratúra Námestovo

Okresný súd Liptovský Mikuláš

Okresná prokuratúra Liptovský Mikuláš

pracovisko Ružomberok

Okresná prokuratúra Ružomberok

Okresný súd Martin

Okresná prokuratúra Martin

Okresný súd Žilina

Okresná prokuratúra Žilina

pracovisko Čadca

Okresná prokuratúra Čadca

pracovisko P.Bystrica

Okresná prokuratúra Bystrica

Krajský súd v Žiline

Krajská prokuratúra

v Žiline

Okresný súd Prievidza

Okresná prokuratúra Prievidza

Okresný súd Trenčín

Okresná prokuratúra Trenčín

pracovisko N.M.n.Váhom

Okresná prokuratúra Nové Mesto nad Váhom

Krajský súd v Trenčíne

Krajská prokuratúra

v Trenčíne

Okresná prokuratúra Košice I

Okresná prokuratúra Košice II

Mestský súd Košice

Okresná prokuratúra Košice-okolie

Okresný súd Michalovce

Okresná prokuratúra Michalovce

Okresný súd Rožňava

Okresná prokuratúra Rožňava

Okresný súd Spišská Nová Ves

Okresná prokuratúra Spišská Nová Ves

Okresný súd Trebišov

Okresná prokuratúra Trebišov

Krajský súd v Košiciach

Krajská prokuratúra v Košiciach

Okresný súd Bardejov

pracovisko Svidník

Okresná prokuratúra Bardejov

Okresný súd Humenné

Okresná prokuratúra Humenné

pracovisko V.n.Topľou

Okresná prokuratúra V.n.Topľou

Okresný súd Poprad

pracovisko S.Ľubovňa

Okresná prokuratúra Poprad

Okresný súd Prešov

Okresná prokuratúra Prešov

Krajský súd v Prešove

Krajská prokuratúra

v Prešove

K čl. VI

(zákon č. 371/2004 Z. z.)

K bodu 1

§ 2

17

Ustanovenie § 2 upravuje nové sídla a obvody okresných súdov.

Na účely špecializácie sudcov na občianskoprávnu, rodinnoprávnu a trestnoprávnu agendu sa navrhuje znížiť počet súčasných 54 obvodov okresných súdov na 30 súdnych obvodov. Znamená to aj, že na Slovensku bude namiesto doterajších 54 okresných súdov pôsobiť 30 okresných súdov.

Výrazným posunom, ktorý nastal v rámci doterajšieho legislatívneho procesu je rozšírenie siete pracovísk okresných súdov mimo ich sídla, a to s cieľom priblíženia súdu občanom a podnikateľom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na právnu úpravu zavádzanú v § 51b zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá umožňuje vytvoriť pre pracovisko jeho vlastný obvod v rámci obvodu okresného súdu.

Formálno-právne sa 18 súdov zrušuje formou ich zlúčenia s inými okresnými súdmi (tzv. nástupnícke súdy). V prípade ôsmich okresných súdov so sídlom v mestách Bratislava a Košice dochádza k ich nahradeniu dvoma mestskými súdmi.2) V prípade 16 okresných súdov sú tieto naďalej zachované, pričom sa však menia ich obvody. V celkovo 13 prípadoch zostávajú sídla a obvody okresných súdov bez zmeny.

Zrušovanými okresnými súdmi, ktorých právnym nástupcom je niektorý z existujúcich okresných súdov, sú:

1.Okresný súd Bánovce nad Bebravou

2.Okresný súd Brezno,

3.Okresný súd Čadca,

4.Okresný súd Považská Bystrica,

5.Okresný súd Kežmarok,

6.Okresný súd Stará Ľubovňa,

7.Okresný súd Malacky,

8.Okresný súd Skalica,

9.Okresný súd Námestovo,

10.Okresný súd Nové Mesto nad Váhom,

11.Okresný súd Partizánske,

12.Okresný súd Piešťany,

13.Okresný súd Revúca,

14.Okresný súd Ružomberok,

15.Okresný súd Svidník,

16.Okresný súd Topoľčany,

17.Okresný súd Veľký Krtíš,

18.Okresný súd Vranov nad Topľou.

Zanikajúcimi okresnými súdmi, ktorých právnym nástupcom zriaďované mestské súdy, sú:

1.Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Bratislava II, Okresný súd Bratislava III, Okresný súd Bratislava IV, Okresný súd Bratislava V,

2.Okresný súd Košice I, Okresný súd Košice II, Okresný súd Košice-okolie.

Okresnými súdmi, ktoré zostávajú zachované a ktorým sa mení ich doterajší obvod pričlenením obvodu alebo jeho časti iných okresných súdov, sú:

2) K tomu pozri návrh zákona o zriadení Mestského súdu Bratislava a o zmene a doplnení niektorých zákonov a návrh zákona o zriadení Mestského súdu Košice a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

18

1.Okresný súd Banská Bystrica s pracoviskom v meste Brezno,

2.Okresný súd Bardejov s pracoviskom v meste Svidník,

3.Okresný súd Dolný Kubín s pracoviskom v meste Námestovo,

4.Okresný súd Humenné s pracoviskom v meste Vranov nad Topľou,

5.Okresný súd Liptovský Mikuláš s pracoviskom v meste Ružomberok,

6.Okresný súd Lučenec s pracoviskom v meste Veľký Krtíš,

7.Okresný súd Nitra s pracoviskom v meste Topoľčany,

8.Okresný súd Poprad s pracoviskom v meste Stará Ľubovňa,

9.Okresný súd Pezinok,

10.Okresný súd Prešov,

11.Okresný súd Prievidza,

12.Okresný súd Rimavská Sobota s pracoviskom v meste Revúca,

13.Okresný súd Senica s pracoviskom v meste Malacky,

14.Okresný súd Trenčín s pracoviskom v meste Nové Mesto nad Váhom,

15.Okresný súd Trnava s pracoviskom v meste Piešťany,

16.Okresný súd Žilina s pracoviskami v meste Považská Bystrica a v meste Čadca.

Okresnými súdmi, ktorých sídla a obvody nie novou súdnou mapou nijako dotknuté, sú:

1.Okresný súd Dunajská Streda,

2.Okresný súd Galanta,

3.Okresný súd Komárno,

4.Okresný súd Levice,

5.Okresný súd Martin,

6.Okresný súd Michalovce,

7.Okresný súd Nové Zámky,

8.Okresný súd Prešov,

9.Okresný súd Rožňava,

10.Okresný súd Spišská Nová Ves,

11.Okresný súd Trebišov,

12.Okresný súd Zvolen,

13.Okresný súd Žiar nad Hronom.

Pri modelovaní navrhovaných súdnych obvodov predkladateľ vychádzal:

•z podmienky veľkosti súdu odrážajúcej sa v predpoklade, že v každom obvode musia byť k dispozícii pre každú špecializáciu (v tomto prípade na civilnú, rodinnú a trestnú agendu) aspoň traja špecializovaní sudcovia, aby na tomto súde mohol efektívne fungovať mechanizmus náhodného výberu sudcu; na pôde ministerstva spravodlivosti bol vytvorený mechanizmus odhadu počtu potrebných špecializovaných sudcov v modelovaných obvodoch. Vstupovali do neho údaje o súčasných výkonoch, výkonnostné normy sudcu a historický nápad,

•z kritéria jednoduchosti, čo sa v praxi prejavilo napríklad v tom, že pre civilnú, rodinnú aj trestnú agendu boli navrhnuté rovnaké obvody, čím sa súdna mapa stáva prehľadnou pre všetkých adresátov právnej úpravy,

•z kritéria spoločných kultúrnych a regionálnych identít, aby si v jednotlivých obvodoch si boli obyvatelia aj v tomto smere blízki, s predpokladom lepšieho vzájomného porozumenia. Aj týmto spôsobom sa sudcom uľahčiť ich náročná práca pri hľadaní objektívnej spravodlivosti v nie vždy jednoduchých a transparentných sporoch. Vychádza sa pri tom z máp nárečových makroregiónov, regiónov a nárečí, z výsledkov regionalizácie cestovného ruchu, z analýz historického kontextu (napr. hranice

19

historických žúp), a pod. Neprekvapivo výsledné hranice navrhovaných obvodov boli vo vysokej miere v súlade s hranicami návrhov vyšších územných celkov na báze návrhov prirodzených regiónov z rokov 1991-2001, presadzovaných odbornou verejnosťou, zástupcami regiónov (Klubom primátorov SR a Úniou miest SR), ako aj vládou v rámci reformy verejnej správy. Hranice kultúrnych regiónov úzko súvisia s hranicami prírodných bariér a s nimi súvisiacimi spádovými regiónmi, ktoré taktiež boli zohľadňované,

•z kritéria dochádzky obyvateľov za prácou, cestnej a dopravnej infraštruktúry, dostupnosti hromadnou dopravou a pod.

Východiskovým predpokladom pre rozhodnutie o umiestnení sídiel týchto 30 prvostupňových súdov bolo v rámci možných alternatívnych miest označené jedno ako tzv. „centrum“. Návrh centier (sídiel) vychádza z kritéria najnižšej časovej a kilometrovej dostupnosti po cestách pre všetkých obyvateľov obvodu z centra svojej obce do budovy súdu, ich dochádzky za prácou, hospodárskej funkcie, veľkosti a hierarchického stupňa miest v sídelnej štruktúre. Pri modelovaní vhodného umiestnenia sídiel v nových súdnych obvodoch boli zvažované aj ďalšie kritériá ako kapacita a stav existujúcich budov súdov, blízkosť ústavov na výkon väzby a ústavov na výkon trestu odňatia slobody a pod. Pri argumentácii o dostupnosti je potrebné brať do úvahy aj to, že bežný občan prichádza počas celého svojho života do styku so súdom v priemere len jeden alebo dvakrát za život. Zo všetkých miest so súčasným okresným súdom premáva niekoľko priamych liniek hromadnej dopravy s dostupnosťou do dvoch hodín. V prípade potreby (napríklad v prechodnom období) môžu kolektívy jednotlivých špecializovaných sudcov využívať aj rôzne budovy v rámci sídla súdu alebo jeho obvodu. V jednom meste môžu napríklad prebiehať konania v rodinnej a civilnej agende a v inom mieste v trestnej agende. Pri tvorbe nových súdnych obvodov predkladateľ uvažuje aj o možnosti fungovania pracovísk mimo sídla súdu, a to na úrovni okresných súdov a aj krajských súdov.

V neposlednom rade si treba uvedomiť aj to, že otázka dostupnosti súdu nie je len otázkou fyzickej dostupnosti budovy súdu, ale najmä otázkou rýchlosti napĺňania práva na súdnu ochranu. Inak povedané, je dôležitejšie, aby bol spor rozhodnutý rýchlo a spravodlivo hoci na súde, ktorý bude vzdialenejší od bydliska účastníka konania, ako keby mal byť rozhodovaný na súde, ktorý je síce bližšie, ale ktorý vo veci rozhodne výrazne v dlhšom časovom horizonte.

Model tvorby nových súdnych obvodov počíta so špecializáciou sudcov v tzv. hlavných súdnych agendách, ktorými občianskoprávna agenda, obchodnoprávna agenda, trestnoprávna agenda a rodinná agenda. Pre ucelený prehľad je potrebné uviesť všeobecný princíp na rozdelenie všetkých súdnych registrov pod jednotlivé skupiny špecializovaných sudcov:

•občianskoprávna agenda súdne registre C, Cpr, Cr, Csr, Csp, Ca, Cd, Ccud, U, UL, D, Dd, Dcud, Ek, Er, Erd, Ercud, Up, Ecud (okrem maloletých), Ed (okrem maloletých),

•špecializovaný sudca na obchodnú agendu (v terajšej platnej legislatíve) súdne registre Cb, CbPv, Cbcud, CbR, Cbd, CbBu, CbHs, Cbi, CbZm, CbVo, agenda obchodného registra (Re, Nre, Exre, Nsre, Pok, Vym), konkurzy a reštrukturalizácia (K, R, NcKR, OdK, OdS, Odi), agenda registra partnerov verejného sektora (Pre, PNre, PExre, PNsre, PPok, PVym).

•rodinná agenda súdne registre P, PPOm, Pc, Ps, Po, Pu, Pd, Pcud, ďalej Em, Ed (iba maloletí), Ecud (iba maloletí) a prevzatie z agendy C všetkého, čo sa týka rodiny (napr. rozvody a s tým súvisiace otázky), medzinárodné únosy maloletých,

20

•trestnoprávna agenda súdne registre T, Tk, Tv, Nt, Ntd, Pp, Td, Tp, Tcud, Pr, M, Ntt.

Jedným z kritérií pri návrhu 30 obvodov okresných súdov bola veľkosť vyjadrená v minimálnych odhadovaných počtoch špecializovaných sudcov, ktoré ešte umožňujú ich špecializáciu na hlavné agendy. Toto kritérium nám ukázalo, ktoré súdy bude potrebné zlúčiť.

Rozhodovanie o tom, s ktorým súdom bude veľkosťou nevyhovujúci súd zlúčený, sa uskutočňovalo aj na základe aspektov regionalizácie. Podrobne boli pritom skúmané aspekty ako rýchlosť a kvalita dopravných spojení po ceste vlastným vozidlom ako aj spojmi MHD, denná dochádzka za prácou, prirodzené bariéry a pod. Dôležitým pomocným ukazovateľom, ktorý úzko súvisí s bariérami pohybu obyvateľstva a prirodzenými regiónmi bol aj ukazovateľ kultúrnych identít meraných jazykovými rozdielmi.

V každom z nových regiónov bol vytypované jeho centrum, vypočítané najmä na základe najväčšej dostupnosti pre všetkých obyvateľov prostredníctvom modelov, pri ktorých sme každého obyvateľa nechali vycestovať na súd. Pre trestnú agendu sa brala do úvahy aj blízkosť relevantnej infraštruktúry (väzníc).

Z hľadiska legislatívno-technického spracovania odseky v § 2 usporiadané abecedne, na rozdiel od doterajšej právnej úpravy, ktorá okresné súdy radila podľa toho, do ktorého obvodu tieto okresné súdy patrili. Predkladateľ nepovažuje usporiadanie pôvodnej úpravy za úplne vhodné z hľadiska jeho prehľadnosti. Preto volí nový prístup pri usporiadaní sídiel a obvodov okresných súdov. Zároveň sa z hľadiska štylistiky právnej úpravy upúšťa od ťažkopádneho vyjadrovania územných odvodov okresných súdov (Sídlom Okresného súdu Martin je mesto Martin; jeho obvod tvorí územný obvod okresu Martin a územný obvod okresu Turčianske Teplice) na miesto toho sa volí prehľadnejšie riešenie v podobe „Sídlom Okresného súdu Martin je mesto Martin; jeho obvod tvoria územné obvody okresov Martin a Turčianske Teplice.“

Sídlom súdu treba rozumieť mesto, v ktorom sídli súd, čo zodpovedá konceptu sídla štátnych orgánov (na rozdiel od právnických osôb súkromného práva, u ktorých je sídlom konkrétna adresa, ktorá je ako sídlo zapísaná v príslušnej evidencii). Sídlom súdu je vždy konkrétne mesto a nie konkrétna adresa. Ukotvenie sídla súdu predurčuje aj názov okresných súdov, krajských súdov a správnych súdov, ktorý obsahuje názov mesta, v ktorom súd sídli. Na označovanie okresných súdov sa preberá zaužívaný tvar „Okresný súd [názov mesta v nominatíve]“, pre označovanie krajských súdov sa preberá zaužívaný tvar „Krajský súd v [názov mesta v datíve]“. Predkladateľ nevzhliadol žiaden relevantný dôvod na odklon od zažitého označovania súdov.

§ 3

V nadväznosti na nové nastavenie sídiel a obvodov okresných súdov sa navrhuje nanovo nastaviť aj obvody krajských súdov.

Návrh zákona predpokladá zachovanie ôsmich krajských súdov, ktorých sídla budú totožné z ich doterajšími sídlami. Vzhľadom na zmeny v obvodoch okresných súdov logicky dochádza k zmenám v obvodoch doterajších krajských súdov, preto je tieto obvody potrebné nastaviť nanovo v intenciách nových obvodov 30 okresných súdov.

21

Tak ako vyplýva zo všeobecnej časti dôvodovej správy reforma súdnej mapy týkajúca sa sídiel a obvodov okresných súdov nadväzuje na zriadenie mestských súdov (t.j. predpokladá ich existenciu), ale súčasne je oddelená od zámeru reformovať sídla a obvody krajských súdov, a preto je zasadená do právneho stavu predpokladajúceho existenciu ôsmich krajských súdov, čo umožňuje jej schválenie bez ohľadu na schválenie alebo neschválenie reformného zámeru ohľadom nového usporiadania krajských súdov. Návrh zákona zaoberajúci sa reformou sídiel a obvodov krajských súdov predstavuje samostatný návrh zákona, ktorý nadväzuje na zriadenie mestských súdov a nové usporiadanie sídiel a obvodov okresných súdov a je predmetom samostatného legislatívneho procesu.

V nadväznosti na vyššie uvedené bude usporiadanie súdnej mapy okresných súdov nasledovné:

Okresný súd

Obvod krajského súdu podľa územných obvodov okresov

Krajský súd

Okresný súd Banská Bystrica

Banská Bystrica, Brezno

Okresný súd Lučenec

Lučenec, Poltár, Veľký Krtíš

Okresný súd Rimavská Sobota

Rimavská Sobota, Revúca

Okresný súd Zvolen

Zvolen, Detva, Krupina

Okresný súd Žiar nad Hronom

Žiar nad Hronom, Banská Štiavnica, Žarnovica

Krajský súd v Banskej Bystrici

Mestský súd Bratislava

Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava IV, Bratislava V

Krajský súd v Bratislave

Mestský súd Košice

Košice I, Košice II, Košice III, Košice IV, Košice-okolie

Okresný súd Michalovce

Michalovce, Sobrance

Okresný súd Rožňava

Rožňava

Okresný súd Spišská Nová Ves

Spišská Nová Ves, Gelnica, Levoča

Okresný súd Trebišov

Trebišov

Krajský súd v Košiciach

Okresný súd Komárno

Komárno

Okresný súd Levice

Levice

Okresný súd Nitra

Nitra, Topoľčany, Zlaté Moravce

Okresný súd Nové Zámky

Nové Zámky

Krajský súd v Nitre

Okresný súd Bardejov

Bardejov, Svidník, Stropkov

Okresný súd Humenné

Humenné, Medzilaborce, Snina, Vranov nad Topľou

Okresný súd Poprad

Poprad, Kežmarok, Stará Ľubovňa

Okresný súd Prešov

Prešov, Sabinov

Krajský súd v Prešove

Okresný súd Prievidza

Prievidza, Partizánske, Bánovce nad Bebravou

Okresný súd Trenčín

Trenčín, Ilava, Nové Mesto nad Váhom, Myjava

Krajský súd v Trenčíne

Okresný súd Dunajská Streda

Dunajská Streda

Okresný súd Galanta

Galanta, Šaľa

Okresný súd Pezinok

Pezinok, Senec

Okresný súd Senica

Senica, Malacky, Skalica

Okresný súd Trnava

Trnava, Hlohovec

Krajský súd v Trnave

Okresný súd Dolný Kubín

Dolný Kubín, Námestovo, Tvrdošín

Okresný súd Liptovský Mikuláš

Liptovský Mikuláš, Ružomberok

Okresný súd Martin

Martin, Turčianske Teplice

Krajský súd v Žiline

22

Okresný súd Žilina

Žilina, Bytča, Čadca, Kysucké Nové Mesto, Považská Bystrica, Púchov

(Tabuľka 1: Prehľad nových sídiel a obvodov okresných súdov a ich zaradenia do obvod krajských súdov)

K bodu 2

Odsek 1

Navrhovaný odsek 1 je prechodným ustanovením, ktoré rieši usporiadanie vzťahov medzi zanikajúcimi okresnými súdmi a nástupníckymi okresnými súdmi. Z predchádzajúceho textu je zrejmé, že v rámci novej súdnej mapy bude na Slovensku pôsobiť 30 okresných súdov, pričom časť okresných súdov zanikne buď ich zlúčením s iným okresným súdom alebo ich zlúčením do podoby nového nástupníckeho súdu (týka sa okresných súdov v mestách Bratislava a Košice, ktoré budú nahradené mestskými súdmi). Navrhovaný odsek 1 rieši právne nástupníctvo medzi „zostávajúcimi“ okresnými súdmi a zanikajúcimi okresnými súdmi.

Právne nástupníctvo je univerzálneho charakteru a týka sa ako výkonu súdnictva (presun uzavretých aj živých spisov), tak aj personálu (sudcovia, administratíva), majetku, či práv a povinností zo všetkých existujúcich právnych vzťahov. To znamená, že konania začaté pred termínom začatia vykonávania činnosti okresných súdov podľa novej súdnej mapy, dokončí nástupnícky okresný súd. Sudcovia a zamestnanci zanikajúcich okresných súdov budú od 1. januára 2023 sudcami a zamestnancami nástupníckych okresných súdov. Správa majetku štátu, ktorú vykonávajú zanikajúce okresné súdy prechádza na nástupnícky okresný súd. Nástupnícky okresný súd vstupuje do všetkých ostatných práv a povinností zanikajúceho okresného súdu (napr. do zmluvných vzťahov), tam, kde vystupoval zanikajúci okresný súd ako účastník konania, tam od 1. januára 2023 bude ako účastník konania vystupovať nástupnícky okresný súd atď.

Právne nástupníctvo medzi okresnými súdmi je upravené nasledovne:

Zanikajúci okresný súd

Nástupnícky okresný súd

Okresný súd Bratislava I

Okresný súd Bratislava II

Okresný súd Bratislava III

Okresný súd Bratislava IV

Okresný súd Bratislava V

Mestský súd Bratislava

Okresný súd Bánovce nad Bebravou

Okresný súd Partizánske

Okresný súd Prievidza

Okresný súd Brezno

Okresný súd Banská Bystrica

Okresný súd Čadca

Okresný súd Považská Bystrica

Okresný súd Žilina

Okresný súd Kežmarok

Okresný súd Stará Ľubovňa

Okresný súd Poprad

Okresný súd Košice I

Okresný súd Košice II

Okresný súd Košice-okolie

Mestský súd Košice

Okresný súd Malacky

Okresný súd Skalica

Okresný súd Senica

Okresný súd Námestovo

Okresný súd Dolný Kubín

23

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom

Okresný súd Trenčín

Okresný súd Piešťany

Okresný súd Trnava

Okresný súd Revúca

Okresný súd Rimavská Sobota

Okresný súd Ružomberok

Okresný súd Liptovský Mikuláš

Okresný súd Svidník

Okresný súd Bardejov

Okresný súd Topoľčany

Okresný súd Nitra

Okresný súd Veľký Krtíš

Okresný súd Lučenec

Okresný súd Vranov nad Topľou

Okresný súd Humenné

(Tabuľka 2: Prechod výkonu súdnictva medzi zanikajúcimi okresnými súdmi a nástupníckymi okresnými súdmi)

Prechod výkonu súdnictva medzi zanikajúcimi a nástupníckymi okresnými súdmi podľa pravidiel v odseku 1 nie je univerzálneho charakteru, pretože v prípade agendy obchodného registra sa budú uplatňovať osobitné pravidlá. Uvedené vyplýva z dikcie „Ak odsek 2 neustanovuje inak, ...“. Práve ustanovenie odseku 2 upravuje odlišný postup, pretože predpokladá odlišné pravidlá právneho nástupníctva v prípade agendy obchodného registra. K tomu pozri bližšie odôvodnenie k odseku 2.

V súvislosti so zánikom určených okresných súdov je potrebné poukázať aj niektoré súvislosti týkajúce sa postavenia sudcov, súdnych funkcionárov a zamestnancov zanikajúcich súdov.

V prípade sudcov zanikajúcich súdov dochádza k ich „prechodu“ na nástupnícke súdy priamo zo zákona, a to na základe pravidla uvedeného v odseku 1 „...práva a povinnosti z osobitných vzťahov sudcov k štátu prechádzajú...“. Tento koncept bol v právnej úprave uplatnený niekoľkokrát a možno ho považovať za praxou osvedčený. Bolo tomu tak pri zrušení niektorých okresných súdov v roku 2005, rovnako aj v prípade zrušenia vojenských súdov v roku 2009, či v prípade zriadenia Špecializovaného trestného súdu v tom istom roku. To znamená, že v tomto prípade sa neuplatňuje režim prekladania sudcu Súdnou radou Slovenskej republiky, pretože v prípade zrušenia súdu nie je možné sudcu preložiť vzhľadom na to, že niet súdu, z ktorého by bol sudca preložený na iný súd. Namiesto toho sa uplatňuje režim právneho nástupníctva, ktorý v sebe zahŕňa sukcesiu aj čo sa týka osobitného vzťahu sudcu k štátu.

Analogicky sa pristupuje aj vo vzťahu k prísediacim sudcom z radov občanov. A teda prísediaci sudcovia z radov občanov pokračujú vo výkone svojej funkcie na nových okresných súdoch.

V prípade funkcionárov súdov (predseda a podpredseda súdu) sa uplatňuje režim, že v ich prípade dôjde k zániku riadiacej funkcie z dôvodu zániku samotného súdu. To platí aj pre funkcie predsedov grémií zanikajúcich okresných súdov.

V prípade zamestnancov súdov, bez ohľadu na to, či v štátnozamestnaneckom pomere alebo v inom obdobnom vzťahu, sa uplatní taktiež mechanizmus ich prechodu na nástupnícky súd. V prípade štátnych zamestnancov treba brať na zreteľ § 24 písm. d) a § 177 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Osobitne sa však treba zmieniť o zamestnancoch, ktorí sú v pozícii vedúcich štátnych zamestnancov (napr. riaditeľ správy okresného súdu). Tu treba uviesť, že prechod práv a povinností zo štátnozamestnaneckého vzťahu riaditeľa správy súdu na nástupnícky súd neznamená, že na nástupníckom súde budú pôsobiť dvaja riaditelia správy súdu. Funkcia vedúceho štátneho

24

zamestnanca zo zanikajúceho súdu v tomto prípade zaniká spolu so zánikom súdu (služobného úradu).

Odsek 2

Ako vyplýva zo všeobecnej časti dôvodovej správy, jedným zo zámerov reformy súdnej mapy je posilnenie špecializácie sudcov tým, že sa vytvoria personálne robustnejšie súdy, na ktorých bude jednoduchšie dosiahnuť špecializáciu sudcov na základné sudcovské agendy. Súčasný stav na súdoch je charakteristický tým, že sudcovia okrem svojej prevažujúcej agendy vybavujú v obmedzenom rozsahu aj agendu, ktorá netvorí prevažujúci rozsah ich rozhodovacej činnosti. Typickým príkladom je situácia, kedy sa poručenský sudca venuje čiastočnej aj inej „klasickej“ sporovej občianskoprávnej agende, alebo kedy sa trestný sudca v obmedzenom rozsahu venuje exekučnej agende a pod. Reforma súdnej mapy vytvára predpoklady, aby takéto situácie do budúcna ohľadom nového nápadu nevznikali.

Treba si však uvedomiť, že každý zo sudcov si na nový súd priváža všetky veci, ktoré mu boli dovtedy pridelené. A to jednak veci, ktoré do budúca budú tvoriť prevažujúci rozsah jeho rozhodovacej činnosti, ale aj veci, ktoré tvoria okrajovú, či minoritnú časť jeho rozhodovacej činnosti.

Navrhovaný odsek 3 vytvára možnosť, aby v prípade pridelených vecí došlo k ich prerozdeleniu, ale len v prípade, ak sa toto prerozdelenie týka agendy sudcu, ktorá netvorí prevažujúci obsah jeho rozhodovacej činnosti. Je potrebné zdôrazniť, že ide o zákonnú možnosť na prerozdelenie vecí a nie povinnosť prerozdelenia vecí. Pre lepšiu ilustráciu podstaty právnej úpravy uvádza predkladateľ nasledovný príklad:

Na zrušovaných okresných súdoch je celkovo šesť sudcov vybavujúcich poručenskú agendu. Každý z týchto sudcov okrem poručenskej agendy vybavuje aj inú nesúvisiaci agendu, pretože to odôvodňujú pomery na súde nasledovným spôsobom:

Agenda

Sudca 1

Sudca 2

Sudca 3

Sudca 4

Sudca 5

Sudca 6

prevažujúca agenda

P (90%)

P (75%)

P (60%)

P (80%)

P (60%)

P (55%)

minoritná agenda

C (10%)

C (15%)

Csp (10%)

Er (40%)

T (10%)

Cb (10%)

C (40%)

C (20%)

D (25%)

(Tabuľka 4: Ilustratívny príklad na účely prerozdelenia minoritnej agendy z dôvodu špecializácie)

Návrhom zákona sa v odseku 3 vytvára možnosť, aby minoritná agenda bola sudcom odňatá a prerozdelená tým sudcom, u ktorých táto agenda tvorí prevažujúci obsah ich rozhodovacej činnosti. Docieli sa tak stav špecializácie sudcov okresného súdu od prvých dní jeho fungovania. Odsek 3 tak akcentuje špecializáciu s vyhliadkou skoršieho rozhodovania v prípade špecializovaných sudcov.

Berúc do úvahy skutočnosť, že všeobecná právna úprava prerozdeľovania vecí v § 51 ods. 4 zákona o súdoch neupravuje dôvod pre prerozdelenie vecí spočívajúci v dosiahnutí cieľa, ktorým je špecializácia sudcov, navrhuje sa takýto dôvod normovať osobitne na účely zriadenia nových okresných súdov.

25

Odsek 3

Nová súdna mapa so sebou prináša zlučovanie súdov do väčších celkov. V dôsledku zrušenia súdu a jeho zlúčenia s iným súdom prechádza výkon súdnictva vrátane sudcov zo zrušovaného súdu na nástupnícky súd. Toto zlúčenie môže so sebou priniesť situáciu, kedy sudcovia zrušeného súdu a sudcovia nástupnického súdu nebudú musieť byť nevyhnutne zaťažení porovnateľným spôsobom. A teda môže nastať situácia nerovnomernej zaťaženosti sudcov. Ak sa tak stane, vzniká podľa § 51 ods. 4 písm. c) dôvod na prerozdelenie raz pridelených súdnych spisov (vecí). Prerozdelenie vecí je zákonom dovolený spôsob odňatia veci zákonnému sudcovi a jej pridelenia novému zákonnému sudcovi. Predkladateľ za to, že reforma súdnej mapy a s tým spojená prípadná nerovnomerný zaťaženosť sudcov nemôže byť dôvodom pre odňatie veci zákonnému sudcovi. Preto sa navrhuje, aby v týchto prípadoch nerovnomernej zaťaženosti sudcov nebolo možné využiť možnosť prerozdelenia vecí podľa § 51 ods. 4 písm. c). Namiesto toho sa vyslovene predpisu, aby takto vzniknutá nerovnomerná zaťaženosť sudcov bola riešená zmenou rozvrhu práce, v ktorom sa upraví pomer v akom je medzi sudcov prerozdeľovaný nový nápad. A teda viac zaťaženým sudcom sa zníži nápad nových vecí na úkor menej zaťažených sudcov, ktorým sa naopak zvýši nápad prideľovaných nových vecí. Predkladateľ považuje toto usporiadanie za spravodlivejšie, pretože minimalizuje zásahy do práva účastníka konania na zákonného sudcu. Pre odstránenie akýchkoľvek pochybností si treba uvedomiť, že použitie prerozdelenia vecí pri zlúčení súdov z dôvodu podľa § 51 ods. 4 písm. b), pretože prechod sudcov zo zrušeného súdu na nový súd nemôže na nástupníckom súde vytvárať možnosť prerozdeľovania vecí, t.j. zmeny zákonného sudcu, z dôvodu zmeny v personálnom obsadení súdu.

Odsek 4

V odseku 5 sa vylučuje aplikácia povinnosti ministra spravodlivosti vyhlásiť výberové konanie na tých súdoch, ktoré majú podľa reformy súdnej mapy zaniknúť, ak dôjde k zániku funkcie predsedu súdu na týchto súdoch v čase od vyhlásenia zákona do jeho plnej implementácie (t.j. do 1. januára 2023).

Platné znenie § 37 ods. 2 zákona o súdoch ukladá ministrovi spravodlivosti povinnosť vyhlásiť výberové konanie na funkciu predsedu súdu, ak nastanú tam uvedené skutočnosti. Javí sa ako neúčelné obsadzovať funkciu predsedu súdu tesne predtým než dôjde k zániku samotného súdu, pretože je zrejme vysoko pravdepodobné, že do tohto výberového konania sa sudcovia „nepohrnú“. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby v prípade, že dôjsť k zániku funkcie predsedu súdu na súde, ktorý od 1. januára 2023zaniknúť, tak ustanovenie § 37 ods. 2 zákona o súdoch sa nepoužije. Riadenie a správu súdu možno zabezpečiť prostredníctvom podpredsedu súdu, a ak ho niet, poverením ktoréhokoľvek sudcu dotknutého súdu podľa § 39 ods. 3 zákona o súdoch.

Okrem toho sa zároveň navrhuje formálno-právne predĺženie funkčného obdobia predsedu súdu, ktorý od januára 2023 zaniknúť, za predpokladu, že by tomuto predsedovi súdu malo uplynúť funkčné obdobie v čase od vyhlásenia zákona do momentu jeho plnej implementácie (t.j. do 1. januára 2023). Docieli sa tak stav riadneho obsadenia funkcie predsedu súdu, a teda aj riadenia tohto súdu. Faktom však zostáva, že nič nebráni dotknutému predsedovi vzdať sa funkcie predsedu súdu, ak bude chcieť odvrátiť predĺženie svojho funkčného obdobia.

26

Vzhľadom na to, že efekt tohto ustanovenia sa vyžaduje ešte pred účinnosťou reformy súdnej mapy okresných súdov, navrhuje sa, aby toto ustanovenie nadobudlo účinnosť skôr, a to od 1. júna 2022.

Odsek 5

V odseku 5 sa zavádza nárok zamestnancov súdov dotknutých reformou súdnej mapy, na úhradu zvýšených výdavkov spojených so zrušením okresného súdu, na ktorom ku dňu účinnosti zákona vykonávali svoju funkciu. Cieľom tejto právnej úpravy je aspoň čiastočne kompenzovať výdavky spojené so zmenou miesta výkonu ich funkcie, či práce. Pôjde najmä o zvýšené cestovné výdavky. Zavádzaná náhrad nebude súčasťou platových náležitostí, ale ide o osobitný typ cestovnej náhrady.

Náhrada bude patriť dotknutým osobám len po obmedzený čas, a to po dobu jedného roka od skutočnej zmeny miesta výkonu práce. Preto sa právna úprava sústreďuje do prechodných ustanovení, čo zvýrazňuje dočasný charakter tejto úpravy.

Odsek 5 upravuje aj splnomocnenie pre ministerstvo spravodlivosti ustanoviť podmienky nároku a výšku náhrady vo vykonávacom predpise. Návrh vykonávajúceho predpisu je súčasťou predkladaného materiálu a bude predmetom samostatného legislatívneho procesu vrátane pripomienkového konania.

K čl. VII

(zákon č. 757/2004 Z. z.)

K bodu 1 (§ 3 ods. 5)

Ústrednou myšlienkou, ktorá charakterizuje reformu súdnej mapy je podpora špecializácie sudcov. Cieľom doplnenia základných zásad činnosti súdov je normatívne vyjadrenie zásady špecializácie, ktorá musí byť zohľadňovaná pri organizácii práce na súde. Doterajšie právne predpisy regulujúce organizáciu súdov a konanie pred nimi výslovne používajú pojem špecializácia sudcov len v jedinom prípade, a to v § 55 ods. 2 písm. i), podľa ktorého vnútorná revízia súdu sa zameriavať okrem iného aj na zachovávanie požiadaviek špecializácie sudcov. Vzhľadom na význam požiadavky na špecializáciu sudcov v kontexte reformy súdnej mapy predkladateľ za to, že je dôležité uchopiť v normatívnom texte zásadu špecializácie sudcov výslovným spôsobom.

Špecializácia sa podľa návrhu zákona chápe ako špecializácia na hlavné súdne agendy, ktorými občianskoprávna agenda, obchodnoprávna agenda, trestnoprávna agenda, rodinnoprávna agenda a agenda správneho súdnictva.

K bodu 2 (§ 6)

V nadväznosti na zámer definitívne presunúť agendu správneho súdnictva z okresných súdov na krajské súdy sa navrhuje vypustenie súvisiaceho ustanovenia, ktoré zakladalo postavenie okresných súdov ako správnych súdov.

27

K bodom 3 a 5 (§ 50 ods. 3 a § 52 ods. 1)

V nadväznosti na zavedenie výslovnej úpravy zásady špecializácie sudcov sa navrhuje premietnuť túto zásadu do rozvrhu práce, kde sa výslovne upravuje požiadavka na rešpektovanie zásady špecializácie sudcov.

K bodu 4 (§ 51b)

Z novelizácie zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov vyplýva, že časť okresných súdov bude mať okrem svojho sídla aj pracovisko v rámci svojho obvodu. Navrhovaný § 51b s cieľom priblíženia súdu a tým aj spravodlivosti účastníkom konania upravuje možnosť vytvorenia obvodu pracoviska v rámci obvodu súdu pre vybavovanie niektorej z hlavných agend súdu, ktorými sú agendy uvedené v § 3 ods. 5.

Právnym aktom, ktorým bude dochádzať k vytváraniu obvodu pracoviska okresného súdu bude rozvrh práce príslušného súdu.

Podmienkou pre vytvorenie obvodu pracoviska súdu bude, že na vybavovanie konkrétnej hlavnej agendy na súde vytvorené aspoň tri senáty alebo jej vybavovaním sú poverení aspoň traja samosudcovia, pričom musí ísť o senáty, resp. samosudcov, ktorý vybavujú výlučne jednu hlavnú agendu. Inak povedané, ak sudcovia okresného súdu poverení vybavovaním viacerých hlavných agend, tak nebude splnená podmienka pre vytvorenie obvodu pracoviska súdu.

Pri vytváraní obvodu pracoviska bude musieť predseda súdu rešpektovať územné a správne usporiadanie Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, čo v praxi znamená, že obvod pracoviska sa bude odvíjať od územného obvodu okresu. Napríklad v rámci obvod Okresného súdu Žilina bude možné vytvoriť obvod pre pracovisko v Považskej Bystrici, pričom obvod pracoviska môže zahŕňať územný obvod okresov Považská Bystrica a Púchov. Požiadavka na rešpektovanie územného a správneho členenia Slovenskej republiky však nebude dodržaná, ak by malo dôjsť k vytvoreniu obvodu pracoviska podľa území obcí, či miest. Osobitné a vo väzbe na územnosprávne členenie komplementárne pravidlo sa normuje v prípade trestnoprávnej agendy, pri ktorej sa výslovne požaduje, aby obvod pracoviska „kopíroval“ obvod okresnej prokuratúry, ak ide o situácie, že v obvode okresného súdu majú sídla dve alebo viaceré prokuratúry.

Ak dôjde k vytvoreniu obvodu pracoviska, tak podľa odseku 2 bude platiť, že veci, v ktorých je miesto rozhodné pre založenie miestnej príslušnosti okresného súdu v obvode pracoviska, sa budú prideľovať tým sudcom alebo senátom, ktorí určení v rozvrhu práce. Napríklad na Okresnom súde Žilina je vytvorených sedem občianskoprávnych oddelení senátov (oddelení), a to 1C 7C. Ak rozvrh práce vytvorí obvod pracoviska v Považskej Bystrici, tak zároveň určí, že veci, v ktorých je miesto rozhodné pre založenie miestnej príslušnosti okresného súdu v obvode pracoviska, sa budú prideľovať medzi senáty 1C, 2C a 3C.

Ak zákon používa pojem „pracovisko“, treba ním rozumieť pracovisko súdu zriadené zákonom, ktorým je zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

28

K čl. VIII

(účinnosť)

Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu, predpokladaný čas potrebný pre implementáciu nového nastavenia sídiel a obvodov okresných súdov sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2023. K tomuto dátumu zaniknú určené okresné súdy formou ich zlúčenia s nástupníckymi okresnými súdmi. Jediným ustanovením, ktoré nadobudne účinnosť skôr ako zvyšok zákona je navrhovaný § 18l ods. 4 v čl. VI, pretože tam zavádzané pravidlo vyvolá cielený efekt len vtedy, ak nadobudne účinnosť skôr ako zvyšok zákona.

V Bratislave, 12. január 2022

Eduard Heger

predseda vlády Slovenskej republiky

Mária Kolíková

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

 

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona Civilný mimosporový poriadok

K predpisu 161/2015, dátum vydania: 17.07.2015

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Ná rodnej rady Slovenskej republiky návrh vládneho zákona Civilný mimosporový poriadok (ďalej len 'vládny návrh zákona').

Vládny návrh zákona bol vypracovaný na základe Legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesné ho (ďalej len 'legislatívny zámer'), ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením č. 283 z 5. júna 2013, ktorým zároveň poverila ministra spravodlivosti Slovenskej republiky predložiť vládny návrh zákona vypracovaného na základe schváleného legislatívneho zámeru na rokovanie vlády Slovenskej republiky, a na z áklade Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky v časti Súdnictvo: 'V záujme efektívneho súdnictva vláda bude prijímať systémové opatrenia na posilňovanie práva občanov na včasné sú dne rozhodnutia, a to najmä v podobe podstatnej revízie Občianskeho súdneho poriadku.'. Predkladaný materiál je súčasťou Národného programu reforiem, ako aj opatrením pre uplatnenie ex ante kondicionalít, ktorých splnenie bolo Slovenskej republike uložené v rámci 'Spôsobu uplatnenia ex ante kondicionalít pri prí prave implementačného mechanizmu súdržnosti EÚ po roku 2014 v podmienkach Slovenskej republiky'.

Predkladaný vládny návrh zákona je súčasťou troch procesných kódexov (okrem Civilného mimosporové ho poriadku sú to Civilný sporový poriadok a Správny súdny poriadok), ktoré nahrádzajú súčasný Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb., pričom všetky tri navrhované procesné kódexy sú do legislatívneho procesu predložené súčasne. Predkladateľ si uvedomuje, že nová právna úprava si vyžiada rozsiahle zmeny vo veľkom počte právnych predpisov, pričom návrhy týchto zmien budú súč asťou samostatného zákona, ktorý bude predložený do legislatívneho procesu neskôr.

Zložitosť a predovšetkým rôznorodosť hmotnoprávnych vzťahov, ktoré sú predmetom civilného súdneho konania, odôvodňuje, aby pre súdne konania rôzneho druhu platili rôzne procesné pravidlá. Nie je mo žné spochybňovať základné delenie nachádzacieho (základného) súdneho konania na konania sporové a osobitné (tzv. 'mimosporové').

Na rozdiel od konania sporového ('spor o hmotné právo') bude Civilný mimosporový poriadok vychádzať z toho, že existuje skupina takých vzťahov, v ktorých sa spor o právo zásadne nepredpokladá. V tý chto právnych otázkach je potrebná ingerencia štátu, vyvažovanie, hľadanie, udržiavanie a ochrana rovnováhy. Dôvodom je záujem na ochrane rodiny, statusu, vyššieho záujmu maloletého, ochrane hodnôt s cie ľom zachovania právnej istoty. Vzhľadom na uvedené je potrebné hľadať kritérium pre členenie vzťahov na sporové a mimosporové v hmotnom práve – charaktere predmetu konania. Následne treba zdôrazniť z toho vyplývajúcu špecifikáciu určitých osobitých spoločenských vzťahov, ktoré si svojou právnou povahou vyžadujú iný rozsah a formu ochrany, a tá vyvoláva potrebu diferencovania právnej ú pravy procesného postupu.

Súčasnú skladbu mimosporových konaní predstavujú konania upravené v piatej hlave tretej časti Občianskeho súdneho poriadku – de lege lata však toto zoskupenie vecí nie je dôsledné. Dôvodné pochybnosti vyvstávajú najmä vo veciach určenia otcovstva, zapretia otcovstva, rozvodu manželstva a pod.

Mimosporové konania ponechávajú širší priestor pre ingerenciu štátu a realizáciu verejnej moci pri poskytovaní právnej ochrany, a to z úradnej povinnosti s cieľom ochrany práva účastníkov pri sú časnom presadzovaní verejného záujmu. Treba zdôrazniť, že hoci medzi účastníkmi mimosporových konaní nie je charakteristický spor o právo, nevylučuje to, že medzi nimi môžu vzniknúť rozpory oh ľadne predmetu konania (napr. v konaní o dedičstve, pri otázkach výchovy, výživného, či v konaniach v niektorých veciach právnických osôb a i.). Mimosporové konania nepredstavujú konania, v ktorý ch neexistuje spor, ale konania, ktoré sú svojou povahou osobité.

V novej právnej úprave sa zavádza taxatívny výpočet mimosporových konaní podľa rakúskeho či nemeckého vzoru. Sporovými konaniami potom budú tie, ktoré nebudú explicitne zaradené medzi konania mimosporov é.

Procesnoprávna úprava pri akceptovaní diferenciácie konania na sporové a mimosporové by mala určovať medze a mieru procesnej aktivity súdu v týchto konaniach. Mimosporové konanie z tohto uhla pohľadu treba vníma ť ako 'materiálne konanie' (ovládané vyhľadávacím princípom), teda procesná úprava musí poskytovať súdu dostatok priestoru na to, aby zistil stav veci. V tejto súvislosti môže a musí zasahovať do dokazovania, čím ovplyvňuje procesné práva a povinnosti účastníkov konania. Vyšetrovací (vyhľadávací) princíp teda subsumuje mieru dôkaznej iniciatívy a procesnej aktivity súdu.

Naplnenie účelu týchto osobitných konaní je úzko späté aj s funkciou preventívnou – t. j. aby sa v týchto vzťahoch poskytovala ochrana právam a záujmom ešte pred ich porušením či ohrozen ím. Najdôležitejším princípom mimosporového konania je princíp ochrany verejného záujmu. Pre dôsledné naplnenie cieľu vyjadreného týmto princípom je potrebné uplatňovať aj iné metódy sú dneho konania, ako je tomu v sporovom konaní, súd napríklad môže konať z úradnej povinnosti, uplatňuje sa v širšej miere vyšetrovací princíp, princíp oficiality, princíp materiálnej pravdy.

Myšlienka rozdelenia kódexov predstavuje veľkú koncepčnú zmenu prinášajúcu prehľadnosť v otázke vedenia konania, ktoré má byť bezpochyby v prípade sporových a mimosporových vecí rozdielne. Pre mimosporové konania sa upravili iba tie inštitúty, ktoré vykazujú určité odlišnosti v porovnaní so sporovým konaním, aby bolo dostatočne jasné, že v týchto prípadoch je vylúčená aplikácia Civilného sporového poriadku. Naopak procesné inštitúty, ktoré budú totožné v sporovom aj v mimosporovom konaní, sa osobitne vo všeobecnej časti mimosporového kódexu neupravili, ale sa odká zalo na subsidiárnu aplikáciu sporového kódexu.

Vzhľadom na zložitosť vymedzenia mimosporových vecí pomocou všeobecných kritérií sa pristupuje k ich vymedzeniu taxatívnym výpočtom v druhej časti Civilného mimosporového poriadku.

Pre naplnenie účelu mimosporového konania predkladateľ považoval za potrebné zaviesť nové inštitúty, resp. precizovať inštitúty už existujúce, ktoré odstraňujú aplikačné nedostatky a nejasnosti súčasnej právnej úpravy.

Za účastníkov konania sa bude považovať navrhovateľ a tí, o ktorých to ustanoví samotný zákon. V konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, budú účastníkmi konania aj tí, o ktorých pr ávach a povinnostiach sa má konať.

Nakoľko si konanie v mimosporových veciach vyžaduje záujem spoločnosti, posilnená bude ingerencia prokurátora. Prokurátor bude mať právo podať návrh na začatie konania vo veciach, ktoré ustanoví zákon. V z ákonom ustanovených konaniach bude mať prokurátor právo do konania vstúpiť.

Konanie v mimosporových veciach bude začínať na návrh účastníka konania a v taxatívne stanovených veciach vydaním uznesenia súdu o začatí konania. Proces dokazovania bude ovládaný vyšetrovacou zá sadou a možnosťou súdu vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Na postup vykonávania dôkazov sa bude subsidiárne aplikovať Civilný sporový poriadok.

Súd môže rozhodnúť aj ultra petitum, ak Civilný mimosporový poriadok neustanoví inak. Rozhodnutie súdu bude m ôcť súd zmeniť aj po jeho právoplatnosti v súlade so zásadou rebus sic stantibus, ak dôjde k zmene pomerov v z ákonom stanovených prípadoch.

Opravné prostriedky sú primárne upravené v Civilnom sporovom poriadku, pričom Civilný mimosporový poriadok upraví iba výnimky zo všeobecnej úpravy.

V osobitnej časti Civilného mimosporového poriadku sú samostatne upravené jednotlivé mimosporové konania, pričom dôraz sa v nich kladie najmä na špecifikáciu inštitútov ako miestna príslušnosť, zač atie konania, účastníci konania, potreba nariaďovať pojednávanie, forma rozhodnutia súdu vo veci samej, možnosť podania opravných prostriedkov a tiež možnosť zmeniť rozhodnutie napr. v dôsledku zmeny okolnost í.

Konania vo veciach rodinnoprávnych sú v zákone taxatívne stanovené, pričom ich enumerácia je závislá od hmotnoprávnej úpravy rodinného práva v Občianskom zákonníku. Patria sem konanie o povolení uzavrieť manželstvo, o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti a neexistencie manželstva, vo veciach určenia rodičovstva, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, o návrat maloletého do cudziny pri neoprá vnenom premiestnení alebo zadržaní, vo veciach osvojenia a vo veciach výživného plnoletých osôb.

Za účelom odbremenenia súdov sa celé prvoinštančné konanie o dedičstve vrátane vydávania všetkých rozhodnutí zverilo notárom ako súdnym komisárom. Sprehľadnila sa úprava účastníkov dedičsk ého konania, ktorá je v súčasnosti roztrúsená vo viacerých ustanoveniach, aby v praxi nepretrvávali problémy, najmä s účasťou veriteľov v konaní o dedičstve a ich právami a povinnosťami. Novým sp ôsobom sa upravil procesný postup v prípadoch likvidácie dedičstva tak, aby sa odstránili doterajšie výkladové problémy a nejednoznačná výkladová prax. Nová právna úprava je preto podrobnejšia, prec íznejšia, nepripúšťajúca divergentný výklad.

Konania v statusových veciach fyzických osôb sú taxatívne upravené v tomto zákone v závislosti od hmotnoprávnej úpravy. Predkladateľ sem zaraďuje najmä konanie o vyhlásení za màtveho, konanie o spô sobilosti na právne úkony, detenčné konanie, opatrovnícke konanie.

Predmet osobitého mimosporového konania vo veciach obchodného registra stanovuje predkladateľ taxatívnym výpočtom konaní. Osobitne sa zavádza konanie o zrušenie zápisu údajov do obchodného registra, ktoré doposiaľ v právnej úprave absentovalo.

V Civilnom mimosporovom poriadku sú upravené procesnoprávne inštitúty týkajú ce sa konaní vo veciach právnických osôb, ktoré sú určené taxatívnym výpočtom. Upravujú otázky týkajúce sa zrušenia a likvidácie právnických osôb, konanie vo veci menovania, odvolania a zmeny likvidátora, ako aj konanie o odmene likvidátora, konanie o vyhlásení obchodnej spoločnosti za neplatnú, kedy súd môže rozhodnúť o neplatnosti obchodnej spoločnosti iba z dôvodov stanovených zá konom, konanie o návrhu na vyhlásenie uznesenia obchodnej spoločnosti alebo družstva za neplatné, konanie o poverenie zvolať valné zhromaždenie, konanie o vymenovanie nezávislého experta na posúdenie návrhu zmluvy o splynutí, zlúčení alebo projektu rozdelenia obchodnej spoločnosti a pod.

Ïalej medzi mimosporové konania patria konanie o umorenie listiny a konanie vo veciach solučných úschov, ktoré sa z dôvodu potreby odbremenenia súdov zverujú notárom, ako aj ustanovenia upravujúce osvedčenie o eur ópskom exekučnom titule.

Samostatnú časť Civilného mimosporového poriadku tvoria niektoré ustanovenia o neodkladných a iných opatreniach súdu, ktoré predstavujú výnimky zo všeobecnej právnej úpravy Civilného sporové ho poriadku.

Novokoncipované ustanovenia štvrtej časti Civilného mimosporového poriadku dôsledne sledujú klasické dve fázy exekučného konania, ktoré sa uplatňujú i v otázkach tzv. personálnej exekúcie, a to nariadenie výkonu rozhodnutia uznesením ako prvú fázu a uskutočnenie výkonu rozhodnutia ako fázu druhú.

Pri rekodifikačných prácach boli využité aj viaceré úpravy z posledných noviel Občianskeho súdneho poriadku, ako aj predchádzajúca právna úprava, ktorá sa osvedčila. Na rekodifikácii pracovala Rekodifika čná komisia pre Občiansky súdny poriadok kreovaná ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky v júli 2012. Èlenovia Rekodifikačnej komisie boli účelne vybraní tak, aby sa vytvorila rôznorodá skupina, v ktorej p ôsobia odborníci z radov sudcov, advokátov, exekútorov, notárov, expertov na právnu históriu či európske právo. Zastúpenie majú právni teoretici aj praktizujúci odborníci. Èlenmi Rekodifikačnej komisie s ú aj českí odborníci na civilné právo procesné. Okrem stálych členov však Rekodifikačná komisia využila pri svojich prácach i názory a podnety ďalších expertov, ktorí pôsobia ako ad hoc členovia, či ako stáli členovia pracovných skupín pre jednotlivé oblasti civilného procesu.

Navrhovaný zákon sa skladá z piatich častí.

Pred samotným paragrafovým znením uvádzajú zákon základné princípy, na ktor ých má stáť samotný zákon. Základné princípy tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného mimosporového poriadku.

Prvá časť navrhovaného zákona obsahuje ustanovenia, ktoré sú odchyľujú od v šeobecnej právnej úpravy Civilného sporového poriadku, konkrétne sú tu ustanovenia o predmete zákona, o príslušnosti súdov, o účastníkoch konania a ich úkonoch, postupy v rámci konania v prvej inš tancii a pod. Prvá časť ďalej obsahuje niektoré ustanovenia o dokazovaní, o súdnych rozhodnutiach, o trovách konania a o opravných prostriedkoch.

Druhá časť je časťou osobitnou, teda upravuje konkrétne mimosporové konania, a to konania vo veciach rodinnoprávnych, konanie o dedičstve, konania v niektorých statusových veciach fyzických osôb, konania vo veciach obchodného registra, konania v niektorých veciach právnických osôb, konanie o umorení listiny a konania vo veciach notárskych úschov.

Tretia časť upravuje niektoré ustanovenia o neodkladných a iných opatreniach sú du. Podobne ako prvá časť nadväzuje na všeobecnú právnu úpravu Civilného sporového poriadku.

Štvrtá časť navrhovaného zákona obsahuje výkon rozhodnutia vo veciach maloletých.

Piata časť vymedzuje spoločné, prechodné ustanovenia a účinnosť zákona.

Vládny návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodný mi zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Predkladaný vládny návrh zákona má pozitívny vplyv na informatizáciu spoločnosti, keďže zverejňovaním rozsudkov a iných oznámení na webovej stránke súdu sa zavádzajú nové elektronické služby. Rovnako má vládny návrh zá kona pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie a pozitívne sociálne vplyvy, a to najmä s ohľadom na zvýšenú vymožiteľnosť práva, ktorá sa apliká ciou zákona dosiahne. Predkladaný vládny návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na rozpočet verejnej správy ani na životné prostredie.

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona Civilný mimosporový poriadok

K predpisu 161/2015, dátum vydania: 17.07.2015

Dôvodová správa


A. Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh vládneho zákona Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „vládny návrh zákona“).
 
Vládny návrh zákona bol vypracovaný na základe Legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného (ďalej len „legislatívny zámer“), ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením č. 283 z 5. júna 2013, ktorým zároveň poverila ministra spravodlivosti Slovenskej republiky predložiť vládny návrh zákona vypracovaného na základe schváleného legislatívneho zámeru na rokovanie vlády Slovenskej republiky, a na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky v časti Súdnictvo: „V záujme efektívneho súdnictva vláda bude prijímať systémové opatrenia na posilňovanie práva občanov na včasné súdne rozhodnutia, a to najmä v podobe podstatnej revízie Občianskeho súdneho poriadku.“. Predkladaný materiál je súčasťou Národného programu reforiem, ako aj opatrením pre uplatnenie ex ante kondicionalít, ktorých splnenie bolo Slovenskej republike uložené v rámci „Spôsobu uplatnenia ex ante kondicionalít pri príprave implementačného mechanizmu súdržnosti EÚ po roku 2014 v podmienkach Slovenskej republiky“.   
 
Predkladaný vládny návrh zákona je súčasťou troch procesných kódexov (okrem Civilného mimosporového poriadku sú to Civilný sporový poriadok a Správny súdny poriadok), ktoré nahrádzajú súčasný Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb., pričom všetky tri navrhované procesné kódexy sú do legislatívneho procesu predložené súčasne. Predkladateľ si uvedomuje, že nová právna úprava si vyžiada rozsiahle zmeny vo veľkom počte právnych predpisov, pričom návrhy týchto zmien budú súčasťou samostatného zákona, ktorý bude predložený do legislatívneho procesu neskôr.
 
Zložitosť a predovšetkým rôznorodosť hmotnoprávnych vzťahov, ktoré sú predmetom civilného súdneho konania, odôvodňuje, aby pre súdne konania rôzneho druhu platili rôzne procesné pravidlá. Nie je možné spochybňovať základné delenie nachádzacieho (základného) súdneho konania na konania sporové a osobitné (tzv. „mimosporové“).
 
Na rozdiel od konania sporového („spor o hmotné právo“) bude Civilný mimosporový poriadok vychádzať z toho, že existuje skupina takých vzťahov, v ktorých sa spor o právo zásadne nepredpokladá. V týchto právnych otázkach je potrebná ingerencia štátu, vyvažovanie, hľadanie, udržiavanie a ochrana rovnováhy. Dôvodom je záujem na ochrane rodiny, statusu, vyššieho záujmu maloletého, ochrane hodnôt s cieľom zachovania právnej istoty. Vzhľadom na uvedené je potrebné hľadať kritérium pre členenie vzťahov na sporové a mimosporové v hmotnom práve – charaktere predmetu konania. Následne treba zdôrazniť z toho vyplývajúcu špecifikáciu určitých osobitých spoločenských vzťahov, ktoré si svojou právnou povahou vyžadujú iný rozsah a formu ochrany, a tá vyvoláva potrebu diferencovania právnej úpravy procesného postupu.
 
Súčasnú skladbu mimosporových konaní predstavujú konania upravené v piatej hlave tretej časti Občianskeho súdneho poriadku – de lege lata však toto zoskupenie vecí nie je dôsledné. Dôvodné pochybnosti vyvstávajú najmä vo veciach určenia otcovstva, zapretia otcovstva, rozvodu manželstva a pod.
 
Mimosporové konania ponechávajú širší priestor pre ingerenciu štátu a realizáciu verejnej moci pri poskytovaní právnej ochrany, a to z úradnej povinnosti s cieľom ochrany práva účastníkov pri súčasnom presadzovaní verejného záujmu. Treba zdôrazniť, že hoci medzi účastníkmi mimosporových konaní nie je charakteristický spor o právo, nevylučuje to, že medzi nimi môžu vzniknúť rozpory ohľadne predmetu konania (napr. v konaní o dedičstve, pri otázkach výchovy, výživného, či v konaniach v niektorých veciach právnických osôb a i.). Mimosporové konania nepredstavujú konania, v ktorých neexistuje spor, ale konania, ktoré sú svojou povahou osobité.
 
V novej právnej úprave sa zavádza taxatívny výpočet mimosporových konaní podľa rakúskeho či nemeckého vzoru. Sporovými konaniami potom budú tie, ktoré nebudú explicitne zaradené medzi konania mimosporové.
   
Procesnoprávna úprava pri akceptovaní diferenciácie konania na sporové a mimosporové by mala určovať medze a mieru procesnej aktivity súdu v týchto konaniach. Mimosporové konanie z tohto uhla pohľadu treba vnímať ako „materiálne konanie“ (ovládané vyhľadávacím princípom), teda procesná úprava musí poskytovať súdu dostatok priestoru na to, aby zistil stav veci. V tejto súvislosti môže a musí zasahovať do dokazovania, čím ovplyvňuje procesné práva a povinnosti účastníkov konania. Vyšetrovací (vyhľadávací) princíp teda subsumuje mieru dôkaznej iniciatívy a procesnej aktivity súdu.  
 
Naplnenie účelu týchto osobitných konaní je úzko späté aj s funkciou preventívnou – 
t. j. aby sa v týchto vzťahoch poskytovala ochrana právam a záujmom ešte pred ich porušením či ohrozením. Najdôležitejším princípom mimosporového konania je princíp ochrany verejného záujmu. Pre dôsledné naplnenie cieľu vyjadreného týmto princípom je potrebné uplatňovať aj iné metódy súdneho konania, ako je tomu v sporovom konaní, súd napríklad môže konať z úradnej povinnosti, uplatňuje sa v širšej miere vyšetrovací princíp, princíp oficiality, princíp materiálnej pravdy.
 
Myšlienka rozdelenia kódexov predstavuje veľkú koncepčnú zmenu prinášajúcu prehľadnosť v otázke vedenia konania, ktoré má byť bezpochyby v prípade sporových a mimosporových vecí rozdielne. Pre mimosporové konania sa upravili iba tie inštitúty, ktoré vykazujú určité odlišnosti v porovnaní so sporovým konaním, aby bolo dostatočne jasné, že v týchto prípadoch je vylúčená aplikácia Civilného sporového poriadku. Naopak procesné inštitúty, ktoré budú totožné v sporovom aj v mimosporovom konaní, sa osobitne vo všeobecnej časti mimosporového kódexu neupravili, ale sa odkázalo na subsidiárnu aplikáciu sporového kódexu.
 
Vzhľadom na zložitosť vymedzenia mimosporových vecí pomocou všeobecných kritérií sa pristupuje k ich vymedzeniu taxatívnym výpočtom v druhej časti Civilného mimosporového poriadku.
 
Pre naplnenie účelu mimosporového konania predkladateľ považoval za potrebné zaviesť nové inštitúty, resp. precizovať inštitúty už existujúce, ktoré odstraňujú aplikačné nedostatky a nejasnosti súčasnej právnej úpravy.
 
Za účastníkov konania sa bude považovať navrhovateľ a tí, o ktorých to ustanoví samotný zákon. V konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, budú účastníkmi konania aj tí, o ktorých právach a povinnostiach sa má konať.
 
Nakoľko si konanie v mimosporových veciach vyžaduje záujem spoločnosti, posilnená bude ingerencia prokurátora. Prokurátor bude mať právo podať návrh na začatie konania vo veciach, ktoré ustanoví zákon. V zákonom ustanovených konaniach bude mať prokurátor právo do konania vstúpiť.
 
Konanie v mimosporových veciach bude začínať na návrh účastníka konania a v taxatívne stanovených veciach vydaním uznesenia súdu o začatí konania. Proces dokazovania bude ovládaný vyšetrovacou zásadou a možnosťou súdu vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Na postup vykonávania dôkazov sa bude subsidiárne aplikovať Civilný sporový poriadok.
 
Súd môže rozhodnúť aj ultra petitum, ak Civilný mimosporový poriadok neustanoví inak. Rozhodnutie súdu bude môcť súd zmeniť aj po jeho právoplatnosti v súlade so zásadou rebus sic stantibus, ak dôjde k zmene pomerov v zákonom stanovených prípadoch.
 
Opravné prostriedky sú primárne upravené v Civilnom sporovom poriadku, pričom Civilný mimosporový poriadok upraví iba výnimky zo všeobecnej úpravy.
 
V osobitnej časti Civilného mimosporového poriadku sú samostatne upravené jednotlivé mimosporové konania, pričom dôraz sa v nich kladie najmä na špecifikáciu inštitútov ako miestna príslušnosť, začatie konania, účastníci konania, potreba nariaďovať pojednávanie, forma rozhodnutia súdu vo veci samej, možnosť podania opravných prostriedkov a tiež možnosť zmeniť rozhodnutie napr. v dôsledku zmeny okolností.
 
Konania vo veciach rodinnoprávnych sú v zákone taxatívne stanovené, pričom ich  enumerácia je závislá od hmotnoprávnej úpravy rodinného práva v Občianskom zákonníku. Patria sem konanie o povolení uzavrieť manželstvo, o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti a neexistencie manželstva, vo veciach určenia rodičovstva, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, vo veciach osvojenia a vo veciach výživného plnoletých osôb.
 
Za účelom odbremenenia súdov sa celé prvoinštančné konanie o dedičstve vrátane vydávania všetkých rozhodnutí zverilo notárom ako súdnym komisárom. Sprehľadnila sa úprava účastníkov dedičského konania, ktorá je v súčasnosti roztrúsená vo viacerých ustanoveniach, aby v praxi nepretrvávali problémy, najmä s účasťou veriteľov v konaní o dedičstve a ich právami a povinnosťami. Novým spôsobom sa upravil procesný postup v prípadoch likvidácie dedičstva tak, aby sa odstránili doterajšie výkladové problémy a nejednoznačná výkladová prax. Nová právna úprava je preto podrobnejšia, precíznejšia, nepripúšťajúca divergentný výklad.
 
Konania v statusových veciach fyzických osôb sú taxatívne upravené v tomto zákone v závislosti od hmotnoprávnej úpravy. Predkladateľ sem zaraďuje najmä konanie o vyhlásení za mŕtveho, konanie o spôsobilosti na právne úkony, detenčné konanie, opatrovnícke konanie.
 
Predmet osobitého mimosporového konania vo veciach obchodného registra stanovuje predkladateľ taxatívnym výpočtom konaní. Osobitne sa zavádza konanie o zrušenie zápisu údajov do obchodného registra, ktoré doposiaľ v právnej úprave absentovalo.
 
V Civilnom mimosporovom poriadku sú upravené procesnoprávne inštitúty týkajúce sa konaní vo veciach právnických osôb, ktoré sú určené taxatívnym výpočtom. Upravujú otázky týkajúce sa zrušenia a likvidácie právnických osôb, konanie vo veci menovania, odvolania a zmeny likvidátora, ako aj konanie o odmene likvidátora, konanie o vyhlásení obchodnej spoločnosti za neplatnú, kedy súd môže rozhodnúť o neplatnosti obchodnej spoločnosti iba z dôvodov stanovených zákonom, konanie o návrhu na vyhlásenie uznesenia obchodnej spoločnosti alebo družstva za neplatné, konanie o poverenie zvolať valné zhromaždenie, konanie o vymenovanie nezávislého experta na posúdenie návrhu zmluvy o splynutí, zlúčení alebo projektu rozdelenia obchodnej spoločnosti a pod.
 
Ďalej medzi mimosporové konania patria konanie o umorenie listiny a konanie vo veciach solučných úschov, ktoré sa z dôvodu potreby odbremenenia súdov zverujú notárom, ako aj ustanovenia upravujúce osvedčenie o európskom exekučnom titule.
 
Samostatnú časť Civilného mimosporového poriadku tvoria niektoré ustanovenia o neodkladných a iných opatreniach súdu, ktoré predstavujú výnimky zo všeobecnej právnej úpravy Civilného sporového poriadku.
 
Novokoncipované ustanovenia štvrtej časti Civilného mimosporového poriadku dôsledne sledujú klasické dve fázy exekučného konania, ktoré sa uplatňujú i v otázkach tzv. personálnej exekúcie, a to nariadenie výkonu rozhodnutia uznesením ako prvú fázu a uskutočnenie výkonu rozhodnutia ako fázu druhú.
 
Pri rekodifikačných prácach boli využité aj viaceré úpravy z posledných noviel Občianskeho súdneho poriadku, ako aj predchádzajúca právna úprava, ktorá sa osvedčila. Na rekodifikácii pracovala Rekodifikačná komisia pre Občiansky súdny poriadok kreovaná ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky v júli 2012. Členovia Rekodifikačnej komisie boli účelne vybraní tak, aby sa vytvorila rôznorodá skupina, v ktorej pôsobia odborníci z radov sudcov, advokátov, exekútorov, notárov, expertov na právnu históriu či európske právo. Zastúpenie majú právni teoretici aj praktizujúci odborníci. Členmi Rekodifikačnej komisie sú aj českí odborníci na civilné právo procesné. Okrem stálych členov však Rekodifikačná komisia využila pri svojich prácach i názory a podnety ďalších expertov, ktorí pôsobia ako ad hoc členovia, či ako stáli členovia pracovných skupín pre jednotlivé oblasti civilného procesu.
 
Navrhovaný zákon sa skladá z piatich častí.
Pred samotným paragrafovým znením uvádzajú zákon základné princípy, na ktorých má stáť samotný zákon. Základné princípy tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného mimosporového poriadku.
 
Prvá časť navrhovaného zákona obsahuje ustanovenia, ktoré sú odchyľujú od všeobecnej právnej úpravy Civilného sporového poriadku, konkrétne sú tu ustanovenia o predmete zákona, o príslušnosti súdov, o účastníkoch konania a ich úkonoch, postupy v rámci konania v prvej inštancii a pod. Prvá časť ďalej obsahuje niektoré ustanovenia o dokazovaní, o súdnych rozhodnutiach, o trovách konania a o opravných prostriedkoch.
 
Druhá časť je časťou osobitnou, teda upravuje konkrétne mimosporové konania, a to konania vo veciach rodinnoprávnych, konanie o dedičstve, konania v niektorých statusových veciach fyzických osôb, konania vo veciach obchodného registra, konania v niektorých veciach právnických osôb, konanie o umorení listiny a konania vo veciach notárskych úschov.
 
Tretia časť upravuje niektoré ustanovenia o neodkladných a iných opatreniach súdu. Podobne ako prvá časť nadväzuje na všeobecnú právnu úpravu Civilného sporového poriadku. 
 
Štvrtá časť navrhovaného zákona obsahuje výkon rozhodnutia vo veciach maloletých.
 
Piata časť vymedzuje spoločné, prechodné ustanovenia a účinnosť zákona.
 
Vládny návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.
 
Predkladaný vládny návrh zákona má pozitívny vplyv na informatizáciu spoločnosti, keďže zverejňovaním rozsudkov a iných oznámení na webovej stránke súdu sa zavádzajú nové elektronické služby. Rovnako má vládny návrh zákona pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie a pozitívne sociálne vplyvy, a to najmä s ohľadom na zvýšenú vymožiteľnosť práva, ktorá sa aplikáciou zákona dosiahne. Predkladaný vládny návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na rozpočet verejnej správy ani na životné prostredie.
 
B. Osobitná časť


K čl. 1
Základné princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“). Subsidiárne sa použijú aj princípy upravené v článkoch Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Základné princípy sú rovnocenné a ich poradie nevyjadruje ich dôležitosť.
Článok 1 zdôrazňuje podstatu mimosporového konania, v ktorom je najdôležitejším princípom ochrana verejného záujmu. Pre splnenie tohto cieľa je potrebné uplatňovať aj iné metódy súdneho konania, ako je tomu v sporovom konaní, súd napríklad môže konať z úradnej povinnosti, uplatňuje sa v širšej miere vyšetrovací princíp, princíp oficiality, princíp materiálnej pravdy.
 
K čl. 2
V navrhovanom článku 2 CMP je vyjadrené základné interpretačné pravidlo ustanovení CMP. Prirodzenou je interpretácia normatívneho textu v súlade s lexikálnymi, gramatickými a syntaktickými pravidlami (gramatický výklad), avšak priorizuje sa tzv. objektívny teleologický výklad, t.j. výklad podľa účelu a zmyslu zákona. Každé ustanovenie CMP je potrebné vykladať ústavnokonformne a eurokonformne, rešpektujúc judikatúru ESĽP a Súdneho dvora EÚ.
 
K čl. 3
Navrhovaný článok 3 upravuje analógiu legis a analógiu iuris, ktorá má ako výkladové pravidlo svoje nesporné miesto i v predpisoch procesného práva. Reflektuje sa zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej veci. Klasické interpretačné pravidlo, analógia, umožňuje sudcovi použiť ustanovenie svojim obsahom a účelom natoľko podobné, že je žiaduce posúdiť podľa neho i právne veci, ktoré do hypotézy právnej normy výslovne poňaté neboli.
V odseku 2 je vyjadrené interpretačné pravidlo, ktoré nemá byť zamieňané so sudcovskou normotvorbou, ale je len osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti a umožňuje sudcovi vec spravodlivo rozhodnúť aj v prípadoch, ak výslovné znenie zákona neexistuje. Podobnú, či rovnakú formuláciu obsahuje viacero európskych kódexov, napríklad čl. 1 švajčiarskeho občianskeho zákonníka ZGB.
 
K čl. 4
CMP v článku 4 vyjadruje všeobecný ústavný princíp rovnosti účastníkov konania, podľa ktorého majú účastníci konania pri aplikácii procesných predpisov pred súdom rovné postavenie. Zákon v konaní pred súdom vyrovnáva faktickú nerovnosť účastníkov podpornými opatreniami, napr. ustanovením procesného opatrovníka, poučením o procesných právach a povinnostiach, účasťou dôverníka na konaní Rovnosť účastníkov konania vychádza všeobecne zo zásady, že postavenie procesných strán nesmie byť závislé na pohlaví, náboženstve, rase, národnosti ani sociálnom pôvode.
Celý CMP akcentuje práva vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa (najmä čl. 12), zo súvisiacich Všeobecných komentárov k Dohovoru o právach dieťaťa (najmä č. 10, 12 a 14) a z Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (najmä čl. 13).
 
K čl. 5
V navrhovanom článku 5 je upravený princíp oficiality, jeden z najcharakteristickejších princípov mimosporového konania. Ochrana záujmov vyjadrených konkrétnymi právnymi normami alebo povahou mimosporových konaní môže byť efektívne zabezpečená jedine možnosťou orgánov ochrany práva (najmä súdu) postupovať aj bez procesnej iniciatívy účastníkov konania, ktorých iniciatíva však môže zostať ako fakultatívny a subsidiárny nástroj tejto ochrany.
Rovnako je v tomto článku vyjadrený princíp rýchlej a účinnej ochrany subjektívnych práv, teda princíp hospodárneho konania súdu, ako i iných subjektov konania, ktorého zmyslom je efektívna, teda adekvátna ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv presahujúcich rámec bežných súkromnoprávnych vzťahov – ide teda o ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, na ktorých je širší celospoločenský (verejný) záujem.
 
K čl. 6
V článku 6 je vyjadrený nosný princíp mimosporového konania, a to princíp materiálnej pravdy. Dichotómia princípu materiálnej pravdy a princípu formálnej pravdy je esenciou diferenciácie civilného súdneho konania na sporové a mimosporové. Z dôvodu akcentácie širšieho verejného záujmu na poskytnutí ochrany účastníkom mimosporového konania (protektívna funkcia) je súd v mimosporovom konaní povinný zisťovať skutočný stav veci, nie len skutkový (účastníkmi tvrdený) stav veci. Zmyslom poskytovanej ochrany v mimosporovom konaní je zistenie čo možno najúplnejšieho (najobjektívnejšieho) stavu právnej veci a vyvodenie konkrétnej formy ochrany na základe takto zisteného skutočného stavu veci. Súd teda zisťuje z úradnej povinnosti, či sú naplnené všetky znaky hypotézy právnej normy a z takto zisteného skutočného stavu veci vyvodzuje konkrétnu formu ochrany z dispozície právnej normy, prípadne trestá (sankcia právnej normy).
Rovnako je v čl. 6 vyjadrený princíp vyšetrovací (druhá veta) ktorý funkčne i teleologicky súvisí s princípom oficiality vyjadreným vo vete prvej. Pojmovým znakom vyšetrovacieho princípu je obmedzenie procesnej diligencie účastníkov konania vo vzťahu k dokazovaniu a presunutie dôkaznej iniciatívy na súd.
 
K čl. 7
Čl. 7 proklamuje tradičnú procesnú zásadu, že každý procesný úkon strany sa posudzuje podľa svojho obsahu. Namietanie formálnych nedostatkov konania sa obmedzuje iba na prípady, v ktorých malo toto pochybenie skutočný vplyv na výsledok konania, čím sa sleduje zabránenie prieťahov v konaní. Tretia veta čl. 7 reflektuje zásadu oficiality a protektívnu funkciu mimosporových konaní. Súd môže vo výnimočných prípadoch upustiť od určitých procesných úkonov za účelom dosiahnutia ochrany verejného záujmu.
 
K čl. 8
Navrhované znenie čl. 8 reflektuje tradičnú zásadu ústnosti, ktorá je však v modernom poňatí civilného procesu na viacerých miestach prelamovaná. Zákon ustanovuje, kedy pojednávanie nariaďovať netreba a v ktorých prípadoch sa môže súd spoľahnúť na písomnú formu konania. Uvedené rešpektuje povahu predmetu konania a dôraz na efektívnu ochranu práv a právom chránených záujmov.
 
K čl. 9
Navrhovaný princíp zohľadňuje verejnú kontrolu súdnej moci. Verejnosť môže byť z prejednávania a rozhodovania sporu vylúčená len v taxatívne ustanovených prípadoch.
 
K čl. 10
Základným princípom hodnotenia dôkazov navrhnutých stranami a vykonaných spravidla na pojednávaní je princíp voľného hodnotenia dôkazov. Vyjadruje sa podstata tohto princípu, ktorá spočíva v tom, že žiaden dôkaz nedisponuje legálnou silou, ktorú by sudca musel zohľadniť predpísaným spôsobom. V modernom akuzačnom civilnom procese je vylúčená tzv. legálna dôkazná teória, hodnotenie dôkazov je ponechané v plnej decíznej kompetencii sudcu, čo predpokladá zvýšené požiadavky na jasnosť, presvedčivosť a logickú bezrozpornosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
 
K čl. 11
Navrhovaný čl. 11 zakotvuje princíp legality, ktorý znamená viazanosť súdu zákonom, pričom sa zohľadňuje hierarchia právnych predpisov (napríklad prednosť úniového práva, medzinárodnej zmluvy atď.).
Celkom výnimočne môže odôvodnenosť postupu mimo rámca princípu legality vyplývať z tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. V tomto zmysle napr. súd môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo druhého účastníka ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Ak teda napríklad súd vezme do úvahy elektronickú komunikáciu či zaznamenanie obrazu a zvuku na to určenými elektronickými prostriedkami, ktoré boli získané bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli takto zachytené, musí to odôvodniť tým, že právo na ochranu osobnosti tohto subjektu je v konkrétnom prípade proporčne slabšie oproti tomu ústavnému právu, ktorého porušenie sa má takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať (v zmysle judikatúrnych záverov môže ísť napr. o proporčne silnejšie právo na rasovú, rodovú, či inú nediskrimináciu).
Postup súdu v súlade s platnými právnymi predpismi nevylučuje aplikáciu neúčinných právnych predpisov, na ktoré odkazujú intertemporálne ustanovenia.
 
K čl. 12
Navrhované znenie čl. 12 je deklaráciou princípu hospodárnosti konania, ktorá má byť jedným z najzákladnejších pravidiel výkladu ustanovení tohto zákona, ako aj iných procesných predpisov. Princíp je ekvivalentom či koncepčným doplnením práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorá musí byť nielen zákonná, ale i efektívna, t.j. účinná a rýchla.
 
K čl. 13
Navrhuje sa výslovne zaviesť princíp priamosti a bezprostrednosti, ktorý spočíva v osobnom styku účastníkov so súdom. Čl. 13 reflektuje aj právo nechať sa v konaní zastúpiť ako i povinnosť byť zastúpený a obligatórnosť zastúpenia advokátom v zákonom ustanovených prípadoch.
 
K čl. 14
Navrhované znenie čl. 14 je vyjadrením princípu voľného pohybu súdnych rozhodnutí v rámci európskeho priestoru, ako i vyjadrením princípu materiálnej reciprocity medzinárodného práva.
 
K § 1
V navrhovanom znení sa premieta ustanovenie tzv. taxatívne výlučnej právomoci súdov v mimosporovej agende. CMP sa ako procesný kódex uplatní výlučne v právnych veciach ustanovených v samotnom CMP.
 
K § 2
Vyjadruje sa všeobecná subsidiarita CSP spočívajúca v koncepcii, že CMP upravuje iba odlišnosti od všeobecného procesného režimu. Tam, kde takéto odlišnosti CMP nestanovuje, uplatní sa CSP ako generálny procesný kódex. Tomu je prispôsobená systematika zákona a označenie jednotlivých častí a dielov, a to ako základné ustanovenia a niektoré ustanovenia napr. o príslušnosti, účastníkoch a pod. Zdôraznenie procesných rozdielov sa premieta aj do terminológie.
Za účelom precizovania generálna norma odseku 2 ustanovuje výkladové pravidlo, podľa ktorého sa rozdielna terminológia sporového a mimosporového konania výkladovo zjednocuje.
 
K § 3
CMP používa pojem "niektoré ustanovenia o..." v prípadoch, ak sú v CMP upravené len špecifiká daného inštitútu, ktorý komplexne upravuje CSP a tieto ustanovenia CSP sa použijú subisidárne. Ak v nadpise nie sú uvedené slová "niektoré ustanovenia o...", znamená to, že CMP upravuje inštitút komplexne. Takáto technika sa používa v celom kódexe.
Upravuje sa všeobecná subsidiarita CSP a navrhované znenie upravuje odchýlku od všeobecnej súdnej príslušnosti. Príslušnosť upravuje CMP spravidla v ustanoveniach o jednotlivých typoch konaní ako výlučnú miestnu príslušnosť, ktorá je reflexiou zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa tohto zákona Ak takto príslušnosť ustanovená nie je, z povahy mimosporového konania sa zákonodarca priklonil k odlišnej generálnej klauzule príslušnosti ako v CSP a ustanovuje sa príslušnosť podľa všeobecného súdu navrhovateľa.
 
K § 4
Odlišnosť procesného režimu proti CSP sa prejavuje v práve účastníkov konania vyjadriť sa k delegácii z dôvodu vhodnosti. Najmä vo vzťahu ku konaniam, ktoré je možné začať aj ex offo, z dôvodu hospodárnosti konania, priznáva zákon právo vyjadriť sa k možnej delegácii veci inému ako príslušnému súdu len tým účastníkom, ktorí sú v čase začatia konania známi.
 
K § 5 a 6
Odlišnosť oproti generálnemu kódexu CSP spočíva v ex officio skúmaní všetkých druhov príslušnosti počas celého konania. Civilný mimosprový proces identifikuje základné procesné podmienky a ich skúmanie s dôrazom na potrebu zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa CMP bez ohľadu na procesnú aktivitu účastníkov. Odlišný procesný režim je odôvodnený aj v prípade odchýlok pri postupovaní veci, pričom ostáva zachovaná povinnosť súdu upovedomiť účastníkov konania o postúpení.
 
K § 7
V mimosporovom konaní sa navrhuje ponechať pojem účastníci konania a rovnako sa navrhuje ponechať druhú (odsek 1) a tretiu (odsek 2) doktrinálnu definíciu účastníctva. Tieto definície sú dostatočne pokryté judikatúrou i právnou náukou, reflektujú veci prejednávané podľa tohto kódexu a preto sa nemenia.
 
K § 8
Navrhuje sa procesne riešiť situácie, kedy návrh na začatie konania uplatní subjekt, ktorému nesvedčí ani druhá ani tretia definícia účastníctva. V kontexte princípu oficiality pri začatí konaní považuje predkladateľ za potrebné zdôrazniť, že ak z takéhoto odmietnutého návrhu (podania) zistí súd skutočnosti odôvodňujúce konanie vo veci samej, vydá uznesenie o začatí konania.
 
K § 9
Povaha mimosporového konania odôvodňuje osobitný procesný režim pri nedostatku procesnej spôsobilosti v navrhovanom znení. Ustanovenie je zvýšenou právnou ochranou subjektov, ktoré nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, ale v konaní pred súdom je dôvodné ich zastúpenie zákonným zástupcom, hoci v hmotnoprávnych vzťahoch by mohli konať samostatne. Uvedené súvisí so špecifickosťou procesných úkonov a s postupom v konaní pred súdom.
 
K § 10
Tradičný inštitút pribratia do mimosporového konania sa navrhuje ponechať v CMP ako osobitný inštitút, ktorý bude mať opodstatnenie tam, kde určenie okruhu účastníkov nemusí byť v čase začatia konania jednoznačné. Z procesného hľadiska je tiež nevyhnuté zastavenie konania voči tomu, kto získal procesné postavenie účastníka, ale jeho práva resp. povinnosti nie sú predmetom konania.
 
K § 11
Povaha mimosporového konania odôvodňuje vylúčiť intervenciu (vedľajšie účastníctvo) v CMP. Vylúčenie intervencie súvisí s odlišným nazeraním na procesné postavenie účastníkov mimosporových konaní a ktorých zvýšená procesná ochrana sa realizuje inými inštitútmi (vstup prokurátora tiež iných subjektov do konania, zastúpenie).
 
K § 12
V jednotlivých osobitných konaniach podľa druhej časti zákona môže byť odôvodnená zvýšená ochrana prostredníctvom subjektov, ktorým uvedené vyplýva z ich právomoci. V tých mimosporových konaniach, ktoré sa týkajú detí a ide o právne vzťahy s cudzím prvkom, ustanovenie reflektuje povahu a funkcie Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, rovnako súd môže do konania pribrať orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately alebo právnoochranné subjekty. V konaní môžu tieto subjekty vykonávať procesné práva a povinnosti s obmedzením tých, ktoré majú dopad do sféry hmotného práva.
 
K § 13
Účasť prokurátora ako orgánu ochrany práva je v CMP dôkladne posilnená ako návrhovými, tak i vstupovými oprávneniami a aj inštitútom dovolania generálneho prokurátora. Nastavenie týchto oprávnení vyplýva z penza špecifických predmetov v jednotlivých konaniach podľa tohto zákona, ktorým je takto garantovaná zvýšená právna ochrana. Úprava súčasne precizuje vstup prokurátora v konaní o rozvod manželstva s maloletými deťmi len v časti o úprave pomerov manželov k deťom na čas po rozvode.
 
K § 14 a 15
Predkladateľ považuje za opodstatnené ponechať vo veciach mimosporových možnosť spísania podania do zápisnice, čím sa garantuje zvýšená ochrana subjektov v mimosporovom konaní. Povaha mimosporových vecí nevylučuje uzavretie dohody o predmete konania, verifikovanie tejto dohody je potom potrebné podpísaním zápisnice, ktorá dohodu obsahuje.
 
K § 16 až 22
Komplexná právna úprava je odôvodnená zvýšenou ingerenciou notára v mimosporových konaniach ustanovených v osobitnej časti tohto zákona. Ustanovenia vyjadrujú delegovanie decíznej právomoci na súdneho komisára, ako aj kvalitatívne vnímanie úkonov ním realizovaných na základe poverenia. Súčasne diferencuje možnosť odňatia veci notárovi a poverenie iného notára, ak sú dané dôvody pre vylúčenie notára. Zavádza sa primeraná aplikácia ustanovení CSP, na rozdiel od generálnej subsidiarity vyjadrenej v § 2. Podmienky pre ustanovenie zástupcu alebo náhradníka notára upravuje zákon č. 323/1992 o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) (ďalej len „Notársky poriadok“).
 
K § 23
Princíp oficiality charakteristický pre mimosporové konania sa prejavuje zásadnou možnosťou súdu začať konanie bez procesnej iniciatívy účastníka – táto však vylúčená nie je, čo predkladateľ reflektuje možnosťou podať návrh na začatie konania. Pokiaľ z právnej úpravy výslovne nevyplýva možnosť začať konanie výlučne na návrh, uplatní sa čo do začatia konania princíp oficiality. Dôsledná diferenciácia CSP a CMP sa prejavuje aj v odlišnej terminológii základného procesného úkonu – pre účely CMP návrh na začatie konania.
 
K § 24
Osobitosť procesného režimu momentu začatia konania je prispôsobená princípu oficiality, ktorý ovláda mimosporové konania a reflektuje časový okamih podania návrhu, resp. vydanie uznesenia o začatí konania.
 
K § 25
Špeciálna právna úprava CMP v oblasti procesnej iniciatívy účastníkov konania smerujúcej k začatiu konania sa prejavuje povinnosťou pravdivo a úplne substancovať skutkové tvrdenia, čo v sporovom konaní predkladateľ vyžadovať nemôže. Táto povinnosť úzko súvisí s dôrazom na taký procesný postup súdu, ktorý je zameraný na zistenie čo najobjektívnejšieho stavu veci a ktorý je spätý aj s procesnou súčinnosťou účastníkov konania.
 
K § 26
Navrhovaný procesný režim zohľadňuje špecifiká mimosporového konania vo vzťahu k zvýšenej protektívnej funkcii voči účastníkom konania. Ustanovenie reflektuje v zmysle základných princípov, na ktorých je kódex budovaný, snahu o efektívnu a účinnú ochranu, ktorá v opodstatnených prípadoch môže znamenať menej prísny režim pri plnení procesných povinností účastníkov.
 
K § 27
Povinnosť doručiť rozhodnutie, ktorým sa konanie začína, do vlastných rúk, je prejavom protektívnej funkcie mimosporového konania a súčasne garantuje účastníkom konania právo na spravodlivý proces a realizáciu procesných práv a povinností.
 
K § 28 a 29
Klasické dispozičné úkony, zmena návrhu, či späťvzatie návrhu sú procesne modifikované vo vzťahu k osobitným funkciám mimosporového konania. Uvedené sa výrazne prejavuje v možnosti súdu pokračovať v konaniach, ktoré sú ovládané princípov oficiality pri ich začatí.
 
K § 30 a 31
Princíp oficiality ovládajúci mimosporové konanie sa prejavuje v navrhovaných ustanoveniach, ako aj v ďalších ustanoveniach CMP zvýšenou procesnou ingerenciou súdu, pričom princíp hospodárnosti je vyžadovaný o to viac, že na väčšine mimosporových konaní a ich vyriešení v čo najkratšom možnom čase je eminentný verejný záujem. Zisťovanie skutočného stavu veci predpokladá široké spektrum informácií a je dôvodné využitie súčinnosti čo najširšieho spektra subjektov. Nečinnosť účastníkov konania nemôže byť na úkor dôrazu na efektívne a pružné prejedanie a rozhodnutie veci.
 
K § 32
Napriek panujúcemu princípu oficiality v mimosporovom konaní sa i tu v istej miere prejavuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť účastníkov konania ako základné procesné povinnosti; to však nemení povinnosť súdu zisťovať skutočný stav veci a postupovať v konaní aj prípade nečinnosti účastníkov.
 
K § 33
Ustanovenie reflektuje základné ústavné princípy, typické tak pre konanie sporové ako aj mimosporové a to princíp ústnosti, priamosti a bezprostrednosti, ktoré sa prejavujú v prejedaní veci za prítomnosti účastníkov konania, spravidla na pojednávaní. Povaha predmetu konania môže byť dôvodom, kedy zákon dáva možnosť prejednať vec bez nariadenia pojednávania (vyhlásenie za mŕtveho). Predkladateľ zachováva primeraný časový priestor na prípravu účastníka pred pojednávaním.
Osobitným dôvodom vylúčenia verejnosti z kontroly verejnej moci predstavuje dôvod mravnosti, ktorý v mimosporových konaniach najčastejšie bude splývať s verejným záujmom.
Ak súd vylúčil verejnosť z pojednávania podľa odseku 1 preto, že verejné prejednanie veci by ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, môže súd povoliť prítomnosť jednotlivým osobám na pojednávaní alebo jeho časti podľa odseku 2 iba vtedy, ak sú tieto osoby oprávnené oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“).
 
K § 34
Z povahy mimosporového konania vyplýva nutné vylúčenie určitých inštitútov sporového konania vzhľadom na generálnu subsidiaritu CSP zakotvenú v § 2. Pri konaní v prvej inštancii sú zo všeobecných inštitútov sporového konania vylúčené enumerované inštitúty a tým sa pre mimosporový proces vymedzujú odlišne hranice procesnej aktivity účastníkov a tiež sa vylučuje prísnosť zákona vyjadrená v CSP koncentráciou konania.
 
K § 35 až 37
Mimosporové konanie dôsledne ovláda princíp materiálnej pravdy vyžadujúci od súdu úplné zistenie skutočného stavu veci, čomu je prispôsobená i koncepcia dokazovania v tom smere, že sa súd nemôže spoliehať na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale dôkladne aplikuje tzv. vyšetrovací (vyhľadávací) princíp civilného procesu. Uvedené nevylučuje, aby súd vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov, ktoré ale musia byť konfrontované s výsledkami vykonaného dokazovania.
 
K § 38
Predkladateľ dôsledne aplikuje ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa, v tomto prípade konkrétne právo dieťaťa na slobodné vyjadrenie svojho názoru v prebiehajúcom súdnom konaní (čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa). Zisťovanie názoru maloletého je obligatórnym postupom súdu, pričom vyjadrenie názoru dieťaťa nie je podmienené vekovou hranicou ani rozumovou vyspelosťou, ale schopnosťou ho vyjadriť a to primárne samostatne. Predkladateľ sa snažil eliminovať zisťovanie názoru dieťaťa sprostredkovane, pričom spôsob zisťovania názoru dieťaťa ponecháva na sudcu a predpokladá jeho prispôsobenie veku a vyspelosti dieťaťa.
 
K § 39
Vo veciach podľa tohto zákona má rozsiahle penzum vecí povahu statusovú, preto sa preferuje ako meritórne rozhodnutie rozsudok. Povaha mimosporového konania a dôraz na jeho efektívnosť umožňuje vydávať meritórne uznesenia v prípadoch taxatívne ustanovených v osobitnej časti tohto zákona, prípadne v iných častiach tohto zákona.
 
K § 40
Princíp oficiality a princíp materiálnej pravdy sa prejavujú v mimosporových konaniach aj tým, že neplatí zásada ne ultra petitum, teda že súd zásadne nie je viazaný návrhom účastníkov.
 
K § 41
Ústne prejednanie veci je v mimosporovom konaní pravidlom, preto je ustanovený okamih vyhlásenia meritórneho rozhodnutia zásadne na pojednávanie, na ktorom súd ukončil dokazovanie. Tento postup plne korešponduje základným princípom zdôrazňujúcim efektívny postup konaní a čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci.
 
K § 42
V navrhovanom ustanovení predkladateľ reflektuje zvýšenú protektívnu funkciu mimosporového konania skrátením všeobecnej lehoty na vyhotovenie meritórneho rozhodnutia.
 
K § 43
Navrhuje sa zásadná odchýlka od tzv. materiálnej stránky právoplatnosti súdneho rozhodnutia v CSP rozšírením subjektívnej hranice záväznosti statusových rozhodnutí, ktoré zásadne budú pôsobiť erga omnes.
 
K § 44
Úprava reflektuje funkcie vyživovacej povinnosti smerujúce k zabezpečeniu uspokojenia materiálnych potrieb v rodinnoprávnych vzťahoch. Tento osobitný účel pri všetkých druhoch vyživovacích povinností, vrátane vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom zdôrazňuje predkladateľ nastavením predbežnej vykonateľnosti rozsudkov o výživnom, a to ex lege.
 
K § 45
V prípadoch meritórnych uznesení sa primerane aplikujú ustanovenia o rozsudkoch, čo vyplýva z ustanovení CSP, a to vrátane povinnosti doručiť toto meritórne rozhodnutie do vlastných rúk, čím sa stiera rozdiel medzi formou rozhodnutia, pokiaľ sa ním rozhoduje v merite veci.
 
K § 46
Z povahy mimosporového konania vyplýva nutné vylúčenie určitých inštitútov sporového konania vzhľadom na generálnu subsidiaritu CSP zakotvenú v § 2. Pri konaní v prvej inštancii sú zo všeobecných inštitútov sporového konania vylúčené enumerované inštitúty. S ohľadom na základné princípy CMP považuje predkladateľ za dôvodné vylúčenie využitia skrátených foriem konania a rozhodnutí v nich vydaných.
 
K § 47 a 48
V katalogizácii druhov trov konania sa prejavuje osobitný charakter trov konania, do ktorých popri subsidiárne aplikovateľných ustanoveniach CSP predkladateľ zaradil aj niektoré osobitné druhy trov podľa § 47 a § 48.
 
K § 49 až 51
Predkladateľ ponecháva princíp diferenciácie platenia a náhrady trov konania s tým, že vo fáze platenia trov konania si v zásade účastníci trovy platia sami, okrem prípadov, kedy podľa osobitnej časti tohto zákona trovy konania platí štát (§ 49).
Osobitne sú ustanovené zásady platenia trov v dedičskom konaní (§ 50), ako aj v konaní o umorení istiny (§ 51).
 
K § 52
Generálne sa vylučuje nárok na náhradu trov konania v mimosporových konaniach s výnimkami ustanovenými v § 53 až § 56.
 
K § 53
V navrhovaných typoch konaní môže za istých okolností prichádzať náhrada trov konania podľa princípu úspechu v konaní, no koncepcia oproti CSP je úplne odlišná vo fakultatívnej možnosti súdu priznať takúto náhradu, a to len s použitím materiálneho korektívu možnosti spravodlivo náhradu trov konania požadovať. Súd individuálne posúdi v týchto konaniach možnosť priznať náhradu trov konania, ako aj rozsah takto priznanej náhrady so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, s použitím spomínaného materiálneho korektívu.
 
K § 54
Aj v mimosporových konaniach prichádza do úvahy obmedzená aplikácia princípu zavinenia pri porušení procesných povinností s využitím náhrady takto vzniknutých trov konania. Procesná zodpovednosť za zavinené trovy sa prejaví v možnosti ich separácie, a to i v prípadoch, ak sa priznáva náhrada podľa § 53.
 
K § 55
Materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Na rozdiel od § 53 sa však neaplikuje princíp náhrady trov konania z hľadiska úspechu v konaní.
 
K § 56
Povinnosť náhrady trov konania v prípadoch, kedy súd podľa § 53 až § 55 náhradu trov konania prizná, nemožno z povahy veci uložiť prokurátorovi.
 
K § 57 a  58
Nakoľko z ustanovení § 52 až § 56 vyplýva, že inštitút náhrady trov konania bude v mimosporových konaniach mimoriadne zriedkavo aplikovateľný, je účelné, aby v týchto zriedkavých prípadoch rozhodoval súd len na návrh. Ak o tomto nároku rozhodne, na rozdiel od všeobecnej koncepcie CSP rozhoduje jediným rozhodnutím o nároku, aj o vyčíslení náhrady trov konania.
 
K § 59
Zo všeobecnej subsidiarity CSP vyplýva, že ustanovenia CMP budú korigovať iba určité odchýlky od všeobecnej úpravy. Nad rámec uznesení, voči ktorým pripúšťa odvolanie CSP, bude v CMP odvolanie prípustné aj proti uzneseniam súdu prvej inštancie vo veci samej, s výnimkou uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia.
 
K § 60
Predkladateľ sa pridržiava pravidla, že v prípade, ak uznesenie vydá súdny úradník, odvolanie prípustné nebude. Proti takémuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá nie je opravným prostriedkom, ale osobitným prostriedkom procesnej obrany, podobne ako odpor, námietky a pod. Uvedené riešenia prispieva k zrýchleniu konania za súčasného zachovania práv účastníkov na preskúmanie rozhodnutia.
 
K § 61
Odpustenie zmeškania lehoty, a tým navrátenie do predošlého stavu nie je vo vymenovaných prípadoch možné pripustiť s ohľadom na zákonný zákaz dvojmanželstva, ku ktorému by aplikáciou všeobecných inštitútov odpustenia zmeškania lehoty mohlo dôjsť.
Navrhovaná lehota 15 dní v odseku 2 reflektuje predovšetkým právnu istotu účastníkov v konaniach spravidla statusového charakteru, resp. vo vzťahu k špecifickým predmetom konaní, na rozdiel od všeobecného režimu CSP v prípadoch, ak rozhodnutie neobsahuje poučenie, resp. obsahuje nesprávne poučenie o prípustnosti odvolania.
 
K § 62
Osobitný režim odvolacích dôvodov, resp. odchýlky od všeobecného režimu ustanoveného v CSP sú odôvodnené predovšetkým systémom úplnej apelácie, ktorý sa v mimosporových konaniach uplatňuje a ktorý smeruje k zisteniu skutočného stavu veci ako podkladu meritórneho rozhodnutia. Modifikácia odvolacích dôvodov nie je obmedzená lehotou na podanie odvolania.
 
K § 63
CMP neobmedzuje procesnú aktivitu účastníkov princípom koncentrácie. Navrhované ustanovenie dôsledne dodržiava koncepciu úplného apelačného systému v mimosporových konaniach vrátane tzv. práva novôt v odvolacom konaní.
 
K § 64
S ohľadom na princíp úplnej apelácie v mimosporových konaniach je dispozícia s návrhom na začatie konania v zásade prípustná aj v štádiu odvolacieho konania.
 
K § 65 až 67
Z princípu oficiality, ktorý ovláda mimosporové konania je odvodená i zásadná neviazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania i odvolacími dôvodmi. Odvolací súd preskúmava rozhodnutie v celom rozsahu, teda aj tie výroky, ktoré odvolaním napadnuté neboli.
O vady konania podľa § 67 pôjde vždy, ak sa vyskytne vada, v dôsledku ktorej došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Ak sa síce vyskytne procesná vada, ktorá však nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd na takúto vadu konania neprihliada.
 
K § 68
Princíp materiálnej pravdy a tiež princíp vyšetrovací sa v odvolacom konaní prejavuje okrem iného aj povinnosťou zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak to z povinnosti zistiť skutočný, úplný, stav veci vyplýva.
 
K § 69 a 70
Osobitne sa navrhuje riešiť prípustnosť odvolania voči uzneseniam vydaným notárom ako súdnym komisárom. Súdny komisár vykonáva decíznu právomoc na základe delegovania tejto právomoci verifikovanej poverením a proti takýmto uzneseniam je odvolanie zásadne prípustné.
Takéto odvolanie sa podáva priamo u notára, ktorý bol poverený ako súdny komisár, prípadne priamo na súde prvej inštancie, ktorý o tomto odvolaní bude rozhodovať alebo na príslušnom odvolacom súde.
                                                                                          
K § 71
Na konanie o odvolaní voči uzneseniu notára vo funkcii súdneho komisára je zásadne funkčne príslušný súd prvej inštancie s výnimkami podľa § 72 a § 73.
 
K § 72
Po predložení odvolania súdu prvej inštancie v prípadoch meritórnych uznesení podľa odseku 1 je procesný postup diferencovaný podľa toho, či súd prvej inštancie vyhodnotí odvolanie ako dôvodné alebo nie. Ak odvolanie vyhodnotí ako dôvodné, napadnuté rozhodnutie sám zmení alebo ho zruší a vráti súdnemu komisárovi na ďalšie konanie – v tomto prípade vysloví právny názor, ako v konaní ďalej postupovať, ktorým je súdny komisár viazaný. Ak napadnuté rozhodnutie uznesením zmení, je proti tomuto uzneseniu prípustné odvolanie, o ktorom rozhoduje odvolací súd.
Ak súd prvej inštancie vyhodnotí odvolanie ako nedôvodné, predloží ho na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
 
K § 73
Ak nejde o prípady meritórnych uznesení vymenovaných v § 72, funkčná príslušnosť na odvolanie svedčí súdu prvej inštancie, proti ktorému odvolanie ani dovolanie prípustné nie je. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa v tomto prípade nepovažuje za rozhodnutie odvolacieho súdu, preto predkladateľ len proklamatívne zdôraznil neprípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu.
 
K § 74
Princíp právnej istoty účastníkov konania nepripúšťa zásadnú zmenu právoplatných rozsudkov o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva predovšetkým kvôli zákonnému zákazu dvojmanželstva, k porušeniu ktorého by pripustením mimoriadneho opravného prostriedku mohlo dôjsť.
 
K § 75
Navrhované ustanovenie je potrebné z hľadiska systematiky diferenciácie sporového a mimosporového konania. Predstavuje ďalšie rozhodnutie, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, pokiaľ nie je možná modifikácia iným zákonným postupom, a z povahy veci nemôže byť uvedený v CSP.
 
K § 76
Princíp právnej istoty účastníkov konania nepripúšťa zásadnú zmenu právoplatných rozsudkov o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva predovšetkým kvôli zákonnému zákazu dvojmanželstva, k porušeniu ktorého by pripustením mimoriadneho opravného prostriedku mohlo dôjsť. Obmedzenie vo vzťahu k prípustnosti sa vzťahuje aj na rozhodnutie v konaní o návrat maloletého vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.
 
K § 77
Princíp oficiality, ktorý dôsledne ovláda mimosporové konanie, sa prejavuje i v zásadnej neviazanosti dovolacieho súdu rozsahom dovolania.
 
K § 78 až 86
Osobitná povaha, ako aj funkcie mimosporového konania odôvodňujú zavedenie komplexnej právnej úpravy osobitného mimoriadneho opravného prostriedku, dovolania generálneho prokurátora. V mimosporovom konaní, ktorého základným rysom je silný verejný záujem na vyriešení otázok tvoriacich predmet týchto konaní sa nemôže vyskytnúť otázka súladnosti tohto inštitútu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd či s konštantnou judikatúrnou líniou ESĽP. Generálny prokurátor ako osobitný orgán ochrany práva je procesne legitimovaný na uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku tam, kde to vyžaduje verejný záujem či ochrana práv a nápravu nemožno zjednať inak. Prípustnosť mimoriadneho dovolania je na posúdení hodnotového balansu nad vážnosťou zásahu do práv a právom chránených záujmov, ktoré sú predmetom konania vo vzťahu k princípu zachovania právnej istoty integrovaného v právoplatnom rozhodnutí súdu.
Dovolanie generálneho prokurátora sa nepripúšťa voči rozhodnutiu najvyššieho súdneho orgánu sústavy všeobecného súdnictva a z dôvodov právnej istoty proti rozsudkom o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva a vo veci návratu maloletého vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.
Navrhuje sa zachovať lehota jedného roka od právoplatnosti napádaného rozhodnutia, ako aj náležitosti a dôvody v zásade v intenciách doterajšieho inštitútu mimoriadneho dovolania.
Na konanie o dovolaní generálneho prokurátora sa primerane použijú ustanovenia CSP, vrátane ustanovení o rozhodnutí dovolacieho súdu.
 
K osobitnej časti
V osobitnej časti CMP predkladateľ ustanovuje spôsobom taxatívneho výpočtu konania, ktoré majú mimosporový charakter. Všeobecná subsidiarita CSP sa v osobitnej časti CMP prejavuje osobitnou osnovou týchto konaní, pričom v ostatných veciach, ktoré nie sú výslovne upravené v CMP, sa postupuje podľa všeobecných ustanovení CSP (normatívne vyjadrené: niektoré ustanovenia o...). Predkladateľ v ustanoveniach o jednotlivých typoch konaní precizuje predovšetkým predmet konania, miestnu príslušnosť, účastníkov konania, návrhovosť alebo beznávrhovosť konkrétneho typu konania, otázku nariadenia pojednávania alebo možnosti konať aj bez pojednávania a otázku formy a spôsobu meritórneho rozhodnutia (či sa rozhoduje rozsudkom alebo uznesením vo veci samej).
Tejto všeobecnej štruktúre zásadne zodpovedá štruktúra jednotlivých typov mimosporových konaní.
 
K § 87 až 91
Tradičné mimosporové konanie predkladateľ upravil na báze doterajších aplikačných skúseností, pričom nóvum spočíva aj v možnosti podať spoločný návrh účastníkmi konania. Aj keď sa spoločný návrh nepodáva, účastníkmi sú obe osoby, ktoré hodlajú uzavrieť manželstvo, a to podľa osvedčenej druhej doktrinálnej definície účastníctva, ktorá je preferenčnou definíciou pre celé mimosporové konanie, t.j. účastníkmi konania sú tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.
Otázka miestnej príslušnosti nie je výslovne riešená, teda sa postupuje podľa všeobecnej časti CMP.
Ide len o návrhové konanie, meritórne sa rozhoduje rozsudkom, po predchádzajúcom pojednávaní.
 
Ku konaniu o rozvod manželstva
Predkladateľ medzi mimosporové konania výslovne zavádza konanie o rozvod manželstva, čo je determinované súčasnou hmotnoprávnou úpravou, i celkovou zmenou koncepcie konaní tzv. nesporového charakteru. CMP vnímame ako súhrn právnych noriem upravujúcich metodológiu procesného postupu pri presadzovaní ochrany osobitných vzťahov, na ochrane ktorých je spoločenský, verejný záujem. Uvedené ako aj osobitosti procesného režimu týkajúce sa predmetu konania a účastníkov odôvodňujú zaradenie konania o rozvod manželstva medzi konania mimosporové. Predkladateľ tým zdôrazňuje verejný záujem na ochrane manželstva aj v procese rozhodovania o jeho zrušení rozvodom.
 
K § 92
Predkladateľ v celom CMP preferuje pojem (faktické) bydlisko z dôvodu vystihnutia reálnejšej väzby medzi príslušným súdom a účastníkom konania. Tým sa zvyšuje protektívna funkcia, ktorá je imanentnou súčasťou mimosporového konania. Faktické bydlisko nie je zhodné s pojmom trvalý pobyt („právne bydlisko“), ide o širší pojem ako trvalý pobyt.
 
K § 93
Z povahy veci vyplýva obligatórnosť návrhu na začatie konania o rozvod manželstva jedným z manželov, čo korešponduje autonómii vôle subjektov tohto právneho vzťahu.
 
K § 94
Predkladateľ ustanovuje druhú definíciu účastníctva, ktorá je determinovaná hmotnoprávnou úpravou manželstva v zákone o č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len “zákon o rodine“).
 
K § 95
Osobitný procesný režim späťvzatia návrhu je odôvodnený ochranou pred zneužitím dispozície návrhom na začatie konania vo vzťahu k manželovi, ktorý návrh nepodal.
 
K § 96
Predkladateľ rešpektuje existenciu manželstva ako základného rodinnoprávneho vzťahu, preto pri posudzovaní existencie rozvratu vzťahov medzi manželmi preferuje zmierovaciu funkciu súdu.
 
K § 97
Nová úprava zastavenia konania ako procesnej sankcie za pasivitu navrhovateľa v konaní o rozvod manželstva je v celkovej koncepčnej línii, ktorú predstavuje úsilie o primárne zachovanie manželstva ako základného rodinnoprávneho zväzku, súčasne sa rešpektuje autonómia vôle manžela prítomného na pojednávaní.
 
K § 98
Navrhované ustanovenie je plne v súlade s koncepčnou líniou preferencie zmierlivého riešenia rozporov účastníkov konania a zachovania inštitútu manželstva pred jeho zánikom.
 
K § 99
Nová právna úprava pamätá aj na situácie, keď jeden z manželov zomrie po tom, ako bol rozsudok vyhlásený, ale ešte nenadobudol právoplatnosť. Keďže primárnou objektívnou skutočnosťou spôsobujúcou zánik manželstva je v takom prípade smrť, úprava rieši procesný postup, ktorý uvedené reflektuje. Súd rozhodne jedným uznesením s dvoma výrokmi (o zrušení rozsudku o rozvode a o zastavení konania). Rozhodnutie súd doručí druhému účastníkovi konania.
 
K § 100
Predkladateľ zachováva obligatórnosť spojenia konania o rozvod manželstva s konaním o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.
 
K § 101 až 103
Predkladateľ ponecháva svojou povahou tradičné mimosporové konanie v režime CMP. K otázke miestnej príslušnosti treba uviesť, že ak sa konanie začína ex offo a účastníci konania nebývajú spoločne, tak sú príslušné oba súdy, kde bývajú.
Navrhované ustanovenia § 102 a 103 sa týkajú konania vo veciach neplatnosti manželstva, nie neexistencie manželstva.
Ide o konanie obligatórne návrhové. Osobitným predpisom, ktorý ustanoví, kedy sa toto konanie môže začať aj bez návrhu, je zákon o rodine. Účastníctvo je ustanovené režimom druhej definície účastníctva (§ 103), nakoľko právna úprava § 17 Zákona o rodine ustanovuje len dôvody, pre ktoré je manželstvo ničotné (neexistentné), nevyplýva z nej možný procesný postup súdu a predmetné ustanovenie sa obmedzuje len na konštatovanie hmotnoprávnych následkov.
 
Ku konaniu vo veciach určenia rodičovstva
Predkladateľ navrhuje komplexne upraviť inštitút konaní o určenie rodičovstva v režime mimosporových konaní, čo je odôvodnené povahou týchto zásadných rodinnoprávnych vzťahov a determinované do značnej miery hmotnoprávnou úpravou de lege lata.
 
K § 104
Predkladateľ preberá bývalé konanie o určení otcovstva súhlasným vyhlásením, ktoré sa nemení. Jeho systematickým zaradením sa zdôrazňuje jeho preferencia pred konaním o určení otcovstva treťou zákonnou domnienkou podľa zákona o rodine. V zákone o rodine je špecifikovaný prípad, kedy súd upustí od výsluchu matky - ak nemôže pre duševnú poruchu posúdiť význam svojho konania alebo ak je zadováženie jej vyhlásenia spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou (§ 91 ods. 4).
 
K § 105
Taxatívnym výpočtom konaní, ktoré sú konaniami o určení rodičovstva reflektuje predkladateľ hmotnoprávny stav de lege lata.
 
K § 106
Osobitný režim miestnej príslušnosti sleduje ako prvoradý záujem maloletého dieťaťa, len subsidiárne sa aplikujú kritériá všeobecného súdu matky, resp. všeobecného súdu muža, ktorého otcovstvo má byť určené alebo zapreté.
 
K § 107
Povaha veci odôvodňuje obligatórnosť návrhu na začatie konania.
 
K § 108
Predkladaná procesná úprava je reflexiou na hmotnoprávny predmet konania a predstavuje druhú definíciu účastníctva.
Pojem „navrhovateľ“ sa vykladá ako iná osoba, než je vymenovaná pri jednotlivých typoch konania, pričom takto nastavené penzum účastníkov ponecháva priestor pre prípadné kreovanie novej právnej úpravy určovania rodičovstva bez potreby zásahu do procesného kódexu.
 
K § 109
Povaha veci a záujem maloletého dieťaťa preferuje určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, prípadne osvojenie dieťaťa. Preto je odôvodnené konanie o určení otcovstva zastaviť v prípadoch uvádzaných v hypotéze ustanovenia § 109.
 
K § 110
Obligatórnosť spojenia konania s konaním o výchove a výžive je odôvodnené len pri konaní o určenie otcovstva. Nie je dôvodné predpokladať, že by bolo potrebné rozhodnúť o výchove a výžive k maloletému pri konaní o určenie materstva, a to z toho dôvodu, že ak je sporné, kto je matka, nebude zrejmé, kto je otec dieťaťa.
 
K § 111
Predkladateľ v tradičnom type mimosporového konania ustanovuje tzv. numerus clausus konaní predstavujúcich veci starostlivosti súdu o maloletých, rešpektujúc hmotnoprávnu úpravu, pričom písmeno p) tohto ustanovenia ponecháva možnosť osobitným predpisom ustanoviť ďalšie typy konaní bez potreby normatívnej zmeny navrhovaného ustanovenia.
 
K § 112
Miestna príslušnosť súdu je podriadená záujmu maloletého dieťaťa. Iný zákonný spôsob určenia bydliska maloletého predstavuje umiestnenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti, určenie bydliska jedným z rodičov, pokiaľ druhý nežije a pod.
Inštitút prenesenia príslušnosti súdu predkladateľ ponecháva v doterajšom režime OSP, s dôrazom na fakultatívny postup zo strany súdu, podmienený zmenou pomerov a ochranu záujmov maloletého.
 
K § 113
Osobitný dôraz na efektívnosť postupu súdu pri rozhodovaní vo veciach maloletých premieta predkladateľ aj do úpravy procesného režimu, umožňujúceho sa dočasne odchýliť od procesných podmienok. V navrhovanom ustanovení sa prejavuje protektívna funkcia mimosporových konaní – ak neexistuje právne bydlisko podľa navrhovaného režimu podľa § 112, vykoná procesné úkony v záujme maloletého súd, kde sa maloletý fakticky zdržiava. Preferuje sa však, aby o dieťati rozhodoval príslušný súd.
 
K § 114
Navrhované ustanovenie predstavuje osobitné návrhové oprávnenie prokurátora na uloženie ochrannej výchovy podľa Trestného zákona.
 
K § 115
Otázka súčinnosti vo veciach starostlivosti súdu o maloletých má zásadný význam pre garantovanie efektívnej a kvalifikovanej ochrany. V predmetnom ustanovení sa zdôrazňuje protektívna funkcia predovšetkým tohto typu konania a preferuje sa princíp oficiality, podľa ktorého, ak sa súd dozvie o potrebe začať konanie starostlivosti súdu o maloletých, takéto konanie ex officio začne. Pri realizácii procesných úkonov súd využije súčinnosť ďalších subjektov, aby sa zabezpečila riadna starostlivosť o maloletých.
 
K § 116
Navrhované ustanovenie predstavuje právo na informácie podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Toto právo v širšom kontexte vyplýva z osobitnej ochrany procesného postavenia maloletých v konaní pred súdmi a inými orgánmi a je súčasťou tzv. participačných oprávnení. Ide o také postupy, ktoré umožňujú výmenu informácií, priestor pre dialóg medzi deťmi a dospelými na základe vzájomného rešpektu. Je teda úlohou súdu, aby zvolil také procesné úkony primerané vyspelosti dieťaťa, ktoré mu umožnia pochopiť význam a následky rozhodnutia v súdnom konaní.

K § 117
Predkladateľ zachováva ochranu maloletého v konaní prostredníctvom osobitného hmotnoprávneho opatrovníka, ktorý má v konaní postavenie zákonného zástupcu. Právna úprava vytvára priestor pre ustanovenie osoby blízkej do funkcie opatrovníka. Ak pre uvedené nie sú splnené predpoklady, ustanoví súd za opatrovníka orgán sociálnoprávnej ochrany detí.
 
K § 118
Predkladateľ uprednostňuje dohodu účastníkov o starostlivosti o maloletých, preto preferuje zmierovaciu funkciu súdu.
 
K § 119
V určitých prípadoch hmotné právo vyžaduje ingerenciu súdu pre zachovanie ochrany maloletých – napr. § 28 Občianskeho zákonníka. Predkladateľ zásadne nemení pôvodnú právnu úpravu § 179 OSP a zásadným kritériom na posúdenie uvedeného je záujem maloletého.
 
K § 120
Z hľadiska spôsobu a formy rozhodnutia sa preferuje rozhodovanie rozsudkom. V taxatívne ustanovených prípadoch sa pripúšťa vydanie meritórneho uznesenia.
Osobitosťou meritórnych rozhodnutí v tomto type konania je špeciálna poučovacia povinnosť podľa odseku 3, ktorá v sebe subsumuje preventívne výchovný prvok a má viesť k dobrovoľnému plneniu judikovaných povinností.
 
K § 121
Predkladateľ akcentuje zásadu zmeniteľnosti ustanovených typov rozsudkov podľa zásady výhrady nezmenených pomerov (rebus sic stantibus), rozhodnutie teda bude reflektovať zmenené pomery, bez potreby riešiť uvedené prostredníctvom systému opravných prostriedkov.
 
K § 122
Novokoncipovaný inštitút zdôrazňuje protektívnu funkciu mimosporových konaní a jeho zmyslom je zamedziť šikanóznym podávaniam odvolania tam, kde rozhodnutie vychádza z konsenzuálneho prejavu vôle účastníkov.
 
Ku konaniu o návrat maloletého do cudziny vo veci neoprávneného premiestnenia alebo zadržania
Predkladateľ zavádza nový typ mimosporového konania, ktorý je reflexiou medzinárodného záväzku z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Cieľom je zabezpečenie primárnej ochrany dieťaťa a jeho status quo, aby o dieťati rozhodoval súd štátu obvyklého pobytu dieťaťa, aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.
 
K § 123
Predmet konania reflektuje hmotnoprávnu úpravu Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a o veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“).
Obmedzenie zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci, ktoré vyplýva z odseku 2, je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo najkratšom čase, čo bude v záujme predovšetkým maloletého dieťaťa.
 
K § 124
Predkladateľ ponecháva tzv. kauzálnu príslušnosť z hľadiska potreby špecializácie súdov a sudcov, ako aj z hľadiska procesnej ekonómie – kauzálna príslušnosť v tomto prípade predstavuje aj zjednodušenie skúmania podmienok miestnej príslušnosti súdu.
 
K § 125
Povaha veci vylučuje možnosť začať konanie aj bez návrhu, konanie je teda obligatórne návrhovým.
 
K § 126
Predkladateľ určuje okruh účastníkov tohto konania druhou definíciou účastníctva a reflektuje pri tom hmotnoprávnu úpravu vyplývajúcu z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.
 
K § 127
Z hľadiska procesnej ekonómie a bezproblémového doručovania písomností v tomto konaní sa zavádza osobitná procesná povinnosť navrhovateľa nezastúpeného v tomto konaní advokátom.
 
K § 128
Z dôvodov procesnej ekonómie predkladateľ obmedzil možnosť prerušiť konanie, čo je odôvodnené záujmom maloletého dieťaťa a špecifickým predmetom tohto konania.
 
K § 129
Rovnako z dôvodu procesnej ekonómie a snahe o rýchle rozhodnutie vo veci nie je možné využitie inštitútu odpustenia zmeškanej lehoty.
 
K § 130
Osobitná povaha tohto konania odôvodňuje princíp oficiality ustanovený v odseku 1. Súd môže na návrh, ale aj bez návrhu rozhodnúť o dočasnej úprave styku navrhovateľa s maloletým alebo primeranými opatreniami prispieť k vytvoreniu podmienok pre návrat dieťaťa.
 
K § 131
Procesný postup sleduje súčinnosť účastníka, ktorý porušuje právo navrhovateľa, pričom cieľom je získať jeho vyjadrenie, resp. listinné, prípadne iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a tiež jeho stanovisko k prejedaniu veci bez pojednávania. Výzvu súd realizuje uznesením, ktoré sa doručuje do vlastných rúk.
 
K § 132
Upustenie od nariadenia pojednávania v zákonom ustanovených prípadoch sleduje dôraz na efektívne rozhodnutie veci.
 
K § 133
Predkladateľ navrhuje ustanoviť výnimku vo forme meritórneho uznesenia v tomto type konania z dôvodov procesnej ekonómie.
Odsek 2 predstavuje osobitný procesný režim vykonateľnosti, ktorého cieľom je, aby rozhodnutie o návrate dieťaťa nebolo vykonané počas odvolacieho konania.
 
K § 134
Protektívna funkcia celého mimosporového konania a osobitne tohto typu konania s cudzím medzinárodným prvkom odôvodňujú ustanovenie lehoty na vydanie rozhodnutia podľa odseku 1. Šesťtýždňová lehota na rozhodnutie predstavuje splnenie záväzku Slovenskej republiky z čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.
V meritórnom uznesení platí osobitná poučovacia povinnosť podľa odseku 2 z dôvodu zvýšenej ochrannej funkcie vo vzťahu k záujmom maloletého dieťaťa.
 
Ku konaniu o osvojenie
Predkladateľ zachováva tradičné konanie mimosporového charakteru, pričom doterajšie konanie o osvojiteľnosti a konanie o osvojenie zjednocuje pod súhrnnú rubriku siedmeho dielu tejto časti zákona a dopĺňa ho o úpravu konania o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, ako obligatórneho inštitútu predchádzajúceho rozhodnutiu súdu o osvojení.
 
K § 135
Predmet konania reflektuje hmotnoprávnu úpravu zákona o rodine, odstraňuje terminologické nejasnosti. Ustanovenie zdôrazňuje, že konaniami vo veciach osvojenia sú tri relatívne samostatné konania, pričom konanie o osvojiteľnosti zásadne predchádza konaniu o osvojenie dieťaťa a konaniu o osvojenie predchádza konanie o zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti.
 
K § 136
Zohľadňuje sa právne bydlisko, ale aj fakticita bydliska (kde sa dieťa skutočne zdržuje).
Ako kritérium príslušnosti súdu je odôvodnené ustanoviť aj iný zákonný spôsob, napr. obvyklé umiestnenie dieťaťa v ústavnom zariadení.
 
K § 137
Toto konanie možno začať aj bez návrhu, čo samozrejme nevylučuje možnosť podať návrh na začatie konania o osvojiteľnosti. Nová úprava rozširuje účastníctvo vo veciach osvojenia tým, že výslovne umožňuje podať návrh aj zariadeniu, do ktorého je dieťa prípadne umiestnené, ak podalo návrh na začatie konania, čo vnímame ako pozitívne nóvum.
 
K § 138
Zásadne sa ponecháva okruh účastníkov nezmenený v režime druhej definície účastníctva. Právna úprava sa zásadne preberá z pôvodného § 180a ods. 2, 3, 4 OSP.
Dôvod, pre ktorý sa predkladateľ priklonil k hranici 16 rokov na samostatné konanie maloletého rodiča pred súdom je predpoklad jeho dostatočnej vyspelosti, podobne ako v konaní o povolenie uzavrieť manželstvo.
 
K § 139
Predkladateľ navrhovaným ustanovením zdôrazňuje záujmy maloletého dieťaťa, čo plne odôvodňuje uplatnenie princípu oficiality a vyšetrovacieho princípu.
 
K § 140
Predkladateľ rieši nedostatok súčasnej úpravy a vymedzuje postup súdu, ak nie sú splnené podmienky osvojiteľnosti. V takom prípade súd konanie zastaví.
 
K § 141
Aj keď nový CMP sa snaží eliminovať prípady, kedy ex lege vyplývajú lehoty pre rozhodnutie súdu, protektívna funkcia mimosporových konaní a osobitne záujmy maloletého dieťaťa odôvodňujú zásadné ponechanie pôvodnej právnej úpravy § 180a ods. 6 OSP – o lehotách na rozhodnutie súdu.
 
K § 142
V navrhovanom ustanovení sa prejavuje zásada výhrady zmenených pomerov, avšak z povahy veci vyplýva, že túto výhradu môže súd reflektovať len na návrh podaný do momentu, kým nie je dieťa odovzdané do starostlivosti budúcich osvojiteľov – zákonodarca totiž uprednostňuje právnu istotu vzťahov medzi osvojiteľmi a dieťaťom pred povinnosťou prihliadať na zmenu pomerov.
 
K § 143
Povaha veci odôvodňuje obligatórnu návrhovosť tohto typu konania.
 
K § 144
Predkladateľ ponecháva účastníctvo v tomto type mimosporového konania v režime druhej definície účastníctva a predovšetkým sa reflektuje hmotnoprávna úprava. Týmto ustanovením sa preberá § 181 ods. 1 až 4 OSP.
 
K § 145
Právny záujem na efektívnom postupe v konaní a meritórnom rozhodnutí veci v krátkom čase v tomto type statusového konania plne odôvodňuje ponechanie lehoty na rozhodnutie súdu o osvojení dieťaťa, pričom na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy § 181 ods. 5 OSP túto lehotu skracuje na šesť mesiacov. Po šiestich mesiacoch od podania návrhu možno konať len ak súd nemohol vykonať dôkazy nevyhnutne potrebné na rozhodnutie o osvojení.
 
K § 146
Rozhoduje sa s pojednávaním a posilňuje sa princíp priamosti a ústnosti, čo predkladateľ považuje za plne odôvodnené účelom tohto typu mimosporového konania. Ustanovenie je s ohľadom na aplikačnú bezproblémovosť prebraté z pôvodného § 182 OSP.
 
K § 147 až 150
Predkladateľ v zásade ponecháva pôvodnú právnu úpravu § 183 až § 185 OSP. Nóvum právnej úpravy spočíva v povinnosti súdu zisťovať zdravotný stav dieťaťa komplexne, podľa potreby nie len na základe lekárskeho vyšetrenia ale napr. tiež psychologického posúdenia a nóvum úpravy je aj povinnosť súdu zasielať právoplatný rozsudok o osvojení orgánu poverenému vedením matriky vzhľadom na kompetenciu tohto orgánu.
 
K § 151 až 153
Úprava reflektuje obligatórnosť zverenia dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti budúcich osvojiteľov, pričom konanie možno začať výlučne na návrh budúceho osvojiteľa. O účastníkoch konania platia primerane ustanovenia o účastníkoch konania o osvojenie. V merite veci rozhoduje súd s ohľadom na procesnú ekonómiu uznesením.
 
K § 154 až 157
Reflektuje sa hmotnoprávna úprava zákona o rodine, ktorý medzi vyživovacie povinnosti a príspevky zaraďuje i vyživovaciu povinnosť voči plnoletým osobám. Zaradenie týchto konaní reflektuje rozdiely v nastavení procesného priebehu pri určovaní výživného pre plnoleté osoby. Hmotnoprávna úprava determinuje obligatórnu návrhovosť konania, ako i ustanovený okruh účastníkov konania podľa druhej definície. Návrhovosť sa prejavuje i v uplatnení výhrady zmenených pomerov (§ 157).
V dôsledku subsidiárnej aplikácie Civilného sporového poriadku je aj v konaní vo veciach výživného plnoletých osôb možné uzavrieť zmier, avšak v súvislosti s aplikačnými problémami je potrebné upozorniť na povinnosť súdu skúmať hmotnoprávne podmienky uzavretia zmieru, keďže v mimosporových konaniach platí zásada materiálnej pravdy.
 
Ku konaniu o dedičstve
Predkladateľ ponecháva tradičné mimosporové konanie v režime CMP s mnohými procesnými novotami, no v zásade reflektuje súčasnú hmotnoprávnu úpravu dedičského práva v Slovenskej republike.
 
K § 158 a 159
Ostáva zachovaná miestna príslušnosť súdu ako osobitná výlučná príslušnosť, ktorá je určená kritériami adresy trvalého pobytu poručiteľa, majetku alebo miesta úmrtia poručiteľa, podľa pravidiel subsidiarity (§ 158).
Z dôvodu procesnej ekonómie sa výslovne ustanovuje miestna príslušnosť súdu podľa § 159.
Príslušnosť súdu na dodatočné konanie o dedičstve nebola doteraz osobitne upravená, no prax odôvodnila aj prijatie takejto výslovnej úpravy, keďže sa objavili prípady, kedy z dôvodov zmeny obvodov okresných súdov, museli účastníci absolvovať konania na rôznych súdoch, pričom dedičské spisy po jednom poručiteľovi boli takisto vedené na rôznych súdoch - pri dodatočnom konaní o dedičstve dedičský spis obsahuje aj zoznam pripojených skorších dedičských spisov po tom istom poručiteľovi - § 176 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len „Spravovací poriadok“).
 
K § 160
Navrhovaná nová právna úprava má za cieľ výrazne zjednodušiť a zhospodárniť schvaľovanie právnych úkonov maloletého dediča súdom. Doterajšia právna úprava sa častokrát javila ako neefektívna a nehospodárna, preto predkladateľ pristúpil k novej úprave v tomto ustanovení. V praxi sa nie ojedinele stalo, že príslušným na schválenie právneho úkonu nespôsobilej osoby bol iný súd, ako dedičský súd (poručenský súd podľa bydliska nespôsobilej osoby), čo predlžovalo režim schvaľovania právneho úkonu.
V prípade postupu podľa § 160 ods. 3 sa použijú subsidiárne najmä § 64 a § 65 CSP.
 
K § 161
Predkladateľ ponecháva právnu úpravu súdneho komisariátu, teda konanie a rozhodovanie notára v konaní o dedičstve na základe poverenia súdu, pričom poverenie nie je rozhodnutím súdu. Rozširuje sa pôsobnosť notára v konaní o dedičstve zásadne na všetky procesné úkony a rozhodnutia, okrem taxatívne vymenovaných procesných úkonov podľa odseku 2, podľa písmena b) ide o situáciu, kedy môže o poskytnutie právnej pomoci požiadať výlučne súd, čo vyplýva napríklad zo Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 193/1993 Z. z.)
 
K § 162
Predkladateľ navrhuje zmeniť súčasný režim poverovania súdnych komisárov, a to z dôvodu zhospodárnenia a zefektívnenia tohto režimu. Právomoc vydať rozvrh práce notárov ako súdnych komisárov na návrh Notárskej komory Slovenskej republiky prechádza z predsedu krajského súdu na predsedu okresného súdu do obvodu, do ktorého boli notári vymenovaní.
 
K § 163 a 164
Osobitná povaha konania o dedičstve umožňuje predkladateľovi ponechať súčasný režim rozhodovania uznesením aj vo veci samej. Predkladateľ navrhuje ustanoviť osobitné náležitosti uznesenia oproti všeobecnému režimu CSP, čo je odôvodnené povahou veci.
 
K § 165 až 167
Predkladateľ navrhuje ponechať účastníctvo v režime druhej doktrinálnej definície účastníctva zásadne podľa doterajšieho právneho stavu. Všeobecne sú účastníkmi konania dedičia poručiteľa, ktorí sú účastníkmi konania aj v prípade zastavenia konania, pretože poručiteľ nezanechal žiaden majetok, na rozdiel od zastavenia konania podľa § 188, kedy je účastníkom len usporiadateľ pohrebu. Predkladateľ výslovne ustanovuje, v ktorých prípadoch je účastníkom štát, mimo postavenia závetného dediča.
 
K § 168
Osobitne je ustanovené účastníctvo veriteľa poručiteľa taxatívnym výpočtom.
Vyporiadaním pohľadávky podľa písm. a) sa myslí taká situácia, kedy má prejsť pohľadávka veriteľa na dedičov inak, ako zo zákona podľa § 470 Občianskeho zákonníka (dohodou).
Precizuje sa, že účastníkom konania je veriteľ až po nariadení likvidácie (prihlásení svojej pohľadávky).
 
K § 169 až 171
Predkladateľ nemení doterajšiu právnu úpravu a špecifické subjekty v týchto ustanoveniach rovnako podliehajú režimu účastníctva podľa doterajšej druhej zákonnej definície účastníctva.
 
K § 172
V odseku 1 predkladateľ výslovne zavádza a rešpektuje inštitút dedičskej transmisie v nadväznosti na inštitút účastníctva konaní o dedičstve. Inštitút transmisie nebol v súčasnej právnej úprave obsiahnutý a v praxi spôsoboval nejednotný postup súdov a notárov.
V odseku 2 predkladateľ rieši aplikačné problémy doterajšej právnej úpravy a výslovne ustanovuje, v ktorom konaní bude poučený dedič zomretého dediča o dedičskom práve. Prioritne by mal súdny komisár v konaní o dedičstve disponovať dedičským rozhodnutím po zomretom dedičovi, resp. potvrdením o okruhu dedičov, ktoré mu môže vyhotoviť notár, ktorý vedie konanie po zomretom dedičovi až po tom, čo sa dedičia vyjadria k možnosti dedičstvo prijať alebo odmietnuť (takisto až po vysporiadaní sa so závetom alebo listinou o vydedení). Súdny komisár sám realizuje poučenie a určí okruh dedičov po zomretom dedičovi až po tom, čo takýto postup nie je možný, alebo napr. konanie po zomretom dedičovi bolo zastavené pre nemajetnosť alebo pre vydanie majetku nepatrnej hodnoty. Rovnako normatívnou úpravou podľa odseku 3 sa odstraňujú doterajšie aplikačné problémy výslovným ustanovením režimu neprejednania majetku po zomretom dedičovi.
 
K § 173
Predkladateľ ponecháva doterajšiu právnu úpravu § 175a ods. 1 OSP, ktorá je bezproblémová.
 
K § 174
Predkladateľ ponecháva konanie o dedičstve v režime fakultatívnej návrhovosti, t.j. konanie o dedičstve sa môže začať na návrh, ale i bez návrhu. Začatie konania v dodatočnom konaní o dedičstve upravuje § 210, pričom ostáva zachovaný aj možnosť podať podnet na začatie konania určenými osobami.
 
K § 175
Inštitút predbežného vyšetrenia sa ponecháva v doterajšej aplikačne bezproblémovej rovine § 175d OSP s prispôsobením terminológie novému CMP.
 
K § 176
Právna úprava sa zosúlaďuje s predpismi Európskej únie, konkrétne s ustanovením čl. 22 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú. v. EÚ L 201, 27. 07. 2012).
Novotou je aj to, že zistenie stavu a obsahu závetu robí notár poverený na prejednanie dedičstva a nie ten, u ktorého je závet uložený.
 
K § 177
Ustanovenie predstavuje nóvum právnej úpravy. V konkrétnej situácii právny záujem osvedčí najmä zákonný dedič a blízka osoba.
 
K § 178
§ 178 predstavuje praktické nóvum nadväzujúce na úpravu v paragrafe § 177. Závet ostáva u notára až do právoplatného skončenia konania.
 
K § 179 až 181
Predkladateľ v zásade ponecháva pôvodnú úpravu s prispôsobením terminológie novému CMP.
V § 180 ods. 1 nejde o úschovu kvalifikovanú ako notársku úschovu, ale len úschovu u notára v dedičskom konaní v zmysle § 100 Spravovacieho poriadku.
Pri predaji hnuteľných vecí, ktoré povahou nemožno uschovať, sa primerane použije ustanovenie o likvidácii dedičstva.
V ustanovení § 180 ods. 3 sa notárskou úschovou rozumie tzv. solučná úschova s účinkami splnenia dlhu.
 
K § 182 až 184
Predkladateľ v zásade ponecháva pôvodnú úpravu s prispôsobením terminológie novému CMP s tým, že sa spresňuje, že správcom dedičstva môže byť aj notár nevykonávajúci v konkrétnom konaní o dedičstve funkciu súdneho komisára. Inštitút správcu dedičstva by mal byť v praxi využívaný najmä v prípadoch kedy poručiteľ bol jediným konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, ale aj v iných prípadoch, kedy by bez odbornej správy došlo k zníženiu alebo zániku majetkových hodnôt poručiteľa.
 
K § 185
Z dôvodov procesnej ekonómie sa navrhuje možnosť súdu zbaviť správcu dedičstva funkcie a prípadne možnosť ustanoviť nového správcu dedičstva – v prípadoch, kedy to potrebné nebude, môže súd ďalej konať aj bez správcu dedičstva, pričom predkladateľ zdôrazňuje formálne uskutočnenie postupu podľa tohto ustanovenia uznesením.
 
K § 186
Osobitne je riešený zánik funkcie správcu dedičstva (odseky 1 a 2) a povinnosti správcu po skončení funkcie (odsek 3). Častým prípadom v praxi pravdepodobne bude, že funkciu správcu bude vykonávať so súhlasom ostatných dedičov jeden z dedičov (ten u koho na to budú najlepšie predpoklady). Preto bude možné, aby si správca nenárokoval svoju odmenu, ani náhradu hotových výdavkov za výkon funkcie.
 
K § 187
Známym pobytom podľa odseku 2 sa rozumie pobyt v čase vydania uznesenia podľa odseku 1. Prax súdov pri doručovaní uznesenia o zastavení konania pre nemajetnosť doteraz nebola jednotná. Kým niektoré súdy doručovali uznesenie všetkým „potenciálnym“ dedičom (v prípade, že poručiteľ nezanechal majetok, účastníci neboli poučovaní o dedičskom práve, keďže neexistoval jeden z predpokladov dedenia – zanechaný majetok poručiteľa), iné ho doručovali len usporiadateľovi pohrebu a ďalšie ho len založili v spise. Nová úprava by mala odstrániť aj tento problém, navyše navrhované znenie, s úmyslom zbytočne nepredlžovať konanie, a s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti, počíta s prípadmi, kedy nebudú známe adresy pobytov všetkých dedičov.
 
K § 188
Nová právna úprava reaguje na aplikačné problémy a ako alternatívne kritérium k pojmu majetok nepatrnej hodnoty zavádza kritérium majetku, ktorý nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa.
Zjednocujú sa následky v prípade, ak je sporné, kto sa postaral o pohreb s následkami nesúhlasu s prevzatím majetku podľa odseku 2.
Nová právna úprava posilňuje protektívnu funkciu mimosporových konaní doručením uznesenia podľa odseku 1. Toto uznesenie sa bude doručovať osobám známym podľa výsledku predbežného vyšetrenia. Pri zisťovaní ich adresy vykoná notár iba základné šetrenia, ďalšie náročnejšie úkony, ktoré by inak vykonával, odpadávajú. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, kvôli zaručeniu procesných práv účastníkov.
 
K § 189
Novokoncipované upovedomenie o dedičskom práve zvyšuje protektívnu funkciu dediča povinnosťou doručiť upovedomenie do vlastných rúk alebo ústne do zápisnice. Na účinnosť doručenia do vlastných rúk je potrebné osobitné plnomocenstvo, nestačí napríklad splnomocnenie na preberanie poštových zásielok.
Odsek 2 vylučuje použitie ustanovení o tzv. fikcii doručenia podľa všeobecných ustanovení CSP. Ustanovenie je lex specialis vo vzťahu k právnej úprave CSP.
Potrebné šetrenia podľa odseku 3 predstavujú lustráciu matriky, registra obyvateľov, zahraničnej polície a pod. Odsek 3 je potrebné vykladať v súvislosti s § 468 Občianskeho zákonníka.
 
K § 190
Akcentujú sa moderné formy elektronickej komunikácie, čím sa výrazne zvyšuje ochranná funkcia dedičského práva vo vzťahu k tomu, o kom možno dôvodne predpokladať, že je dedičom, avšak jeho pobyt nie je známy.
Osoba, ktorá nie je známa, ale o ktorej sa možno dôvodne domnievať, že je poručiteľovým dedičom, je napríklad osoba zistená z predbežného vyšetrenia bez akýchkoľvek ďalších informácií o nej.
 
K § 191
V odseku 1 sa navrhuje zaviesť obligatórnosť pojednávania; z povahy veci vyplýva fakultatívnosť nariadenia pojednávania podľa odseku 3. Predkladateľ ponecháva pojednávanie vzhľadom na jeho povahu v konaní o dedičstve v súčasnom režime obligatórnej neverejnosti.
 
K § 192
Napriek mimosporovému charakteru konania o dedičstve sa môžu v jeho priebehu vyskytnúť sporné otázky incidenčného charakteru. Ich riešenie predkladateľ upravuje v § 193 a § 194.
 
K § 193
Navrhuje sa zaviesť pojem ukončenie účastníctva o dedičstve, ako osobitný procesný režim rozhodovania o spornosti dedičského práva potenciálnych dedičov, znamená to, že účasť na konaní sa danej osobe končí, teda sa na ňu nebude prihliadať. Uznesenie, ktorým sa účasť na konaní ukončuje, je poslednou písomnosťou, ktorú takej osobe notár doručí. Toto ustanovenie upravuje tzv. právny spor, v ktorom skutočnosti medzi účastníkmi síce nie sú sporné (napr. existencia závetu), ale sporné je právne posúdenie veci (napr. posúdenie, či konkrétnej osobe svedčí dedičský titul zákonného dedenia). Navrhovaná úprava je inšpirovaná právnou úpravou Českej republiky.
 
K § 194
Žalobná žiadosť (petit žaloby) znie na určenie spornej skutočnosti. V tomto prípade sa naliehavý právny záujem nepreukazuje, lebo je prezumovaný osobitným zákonným ustanovením (§ 194). Nevyvrátiteľná domnienka ustanovená v odseku 3 je nevyhnutná pre pokračovanie v konaní o dedičstve, ak o žalobe nebolo meritórne rozhodnuté. Ustanovenie upravuje tzv. skutkový spor.
 
K § 195 a 196
Predkladateľ precizoval pôvodnú právnu úpravu § 175l OSP, avšak zásadným spôsobom ju nemenil, nakoľko nevykazovala zásadné aplikačné nedostatky.
 
K § 197
Predkladateľ navrhuje zaviesť legálny pojem majetok na pokrytie všetkých aktív poručiteľa a legálny pojem dlhy na pokrytie všetkých pasív poručiteľa. Tieto legálne pojmy viac korešpondujú so súkromnoprávnou úpravou, predovšetkým v Občianskom zákonníku.
 
K § 198
Čistá hodnota dedičstva sa rozumie absolútna hodnota majetku, od ktorého sa odpočíta hodnota dlhov poručiteľa.
 
K § 199
Na zistenie čistej hodnoty dedičstva možno na návrh dedičov využiť postup podľa odseku 1, pričom notifikácia tohto uznesenia je zabezpečená elektronickými prostriedkami.
V praxi má konvokácia význam najmä v prípadoch, kedy dedičia neboli v „blízkom kontakte“ s poručiteľom, prípadne nemajú informácie o všetkých jeho prípadných dlhoch.
 
K § 200
Odstraňujú sa výkladové problémy pri určovaní všeobecnej hodnoty majetku, pričom sa postupuje podľa všeobecných ustanovení o dokazovaní a v zmysle princípu materiálnej pravdy.
 
K § 201
Predkladateľ nemení súčasnú právnu úpravu § 175r OSP a ponecháva ju v pôvodnom znení.
 
K § 202
Predkladateľ nemení súčasnú právnu úpravu § 175p OSP a ponecháva ju v pôvodnom znení. Dohoda dedičov a veriteľov o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov musí byť v súlade s právnym poriadkom SR, predovšetkým s Občianskym zákonníkom, so zákonom č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom a pod.
 
K § 203
Nahrádza sa doterajší inštitút osvedčenia o dedičstve. Pod pojmom súd sa tu rozumie notár poverený funkciou súdneho komisára, ktorému je zverené vydávanie uznesenia o dedičstve. V prípade, ak notár vykoná vyporiadanie medzi dedičmi, postupuje napríklad podľa § 707 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 264/1992 Zb., alebo podľa § 22 a 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.
Fakultatívnou súčasťou tohto uznesenia môžu byť aj uznesenia podľa odseku 2, čo bude spravidla odôvodnené princípom procesnej ekonómie.
 
K § 204
Fáza prejednania dedičstva je skončená právoplatnosťou uznesenia o dedičstve podľa § 203.
V zmysle ustanovenia odseku 2 sa zrušia najmä všetky zákazy výplaty vkladov, poistiek a iných hodnôt, ktoré boli v konaní o dedičstve nariadené alebo podľa zákona vykonané.
 
K § 205
Namiesto fázy prejednania dedičstva možno fakultatívne uznesením nariadiť likvidáciu dedičstva s obligatórnou konvokáciou veriteľov (odsek 3) s procesnými následkami ustanovenými pre prípad neprihlásenia pohľadávok veriteľov do likvidácie. Publicita uznesenia o nariadení likvidácie je zabezpečená predovšetkým elektronickými prostriedkami.
 
K § 206
Z pôvodnej právnej úpravy nebolo zrejmé, čo sa stane s exekučným konaním na majetok poručiteľa nariadením likvidácie dedičstva. Z dôvodu odstránenia doterajších aplikačných nejasností, navrhované ustanovenie explicitne ustanovuje, že nariadením likvidácie sa exekučné konanie zastavuje a majetok poručiteľa sa bude ďalej speňažovať likvidáciou.
Ustanovenia odsekov 2 a 3 upravujú situácie, v ktorých exekútor vymohol peňažné prostriedky v exekučnom konaní a tieto ešte neboli vyplatené oprávnenému (odsek 2) alebo bola vykonaná dražba nehnuteľnosti a nebolo rozhodnuté o schválení príklepu (odsek 3).
 
K § 207
Pojem notár v odseku 2 je predkladateľom volený zámerne z dôvodu, že ide o úkon, ktorý celkom výnimočne nemôže vykonať súd, ale iba notár vo funkcii súdneho komisára.
Účet zriadi notár na každú prebiehajúcu likvidáciu zvlášť.
V odseku 2 a 3 ponecháva predkladateľ pôvodnú právnu úpravu terminologicky precizovanú pre potreby nového CMP.
 
K § 208
Predkladateľ navrhuje ponechať jednu generálnu procesnú normu ustanovujúcu postup pri rozvrhu výťažku a tou je Exekučný poriadok (§ 154 až 165 Exekučného poriadku). V Exekučnom poriadku ako generálnej norme je pomerne podrobne upravený postup pri speňažovaní majetku. Nejaví sa ako vhodné ani účelné zavádzať osobitný procesný režim v CMP, predkladateľ preto volí formu primeranej aplikácie ustanovení Exekučného poriadku. Niektoré aplikačné problémy, ktoré tým môžu byť vyvolané však podľa názoru predkladateľa nepredstavujú takú komplikáciu, ktorá by opodstatňovala potrebu ustanovovania osobitného procesného režimu v CMP.
Pri postupe podľa Exekučného poriadku sa trovy pohrebu budú považovať za akúkoľvek inú nezabezpečenú pohľadávku.
 
K § 209
Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 175v ods. 4 OSP. Predpokladom zániku neuspokojených pohľadávok veriteľov poručiteľa voči dedičom je to, že po speňažení majetku neboli aspoň čiastočne uspokojené v rámci rozvrhu výťažku a poručiteľ iný majetok nezanechal. V prípade, že sa neskôr objaví iný majetok poručiteľa, ktorý nebol speňažený v rámci likvidácie, bude tento majetok predmetom dodatočného postupu, po ktorom budú pohľadávky uspokojované v rámci poradia rozvrhu výťažku, bez ohľadu na tento zánik pohľadávok.
 
K § 210 a 211
Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 175w OSP a § 175x OSP.
Podľa § 211, ak sa po skončení dedičského konania objaví majetok aj dlh poručiteľa, postupuje sa podľa prvej vety. Ak sa objaví iba dlh, postupuje sa podľa druhej vety.
 
K § 212
Ponecháva sa súčasný režim tzv. hereditatis petitio, čo reflektuje predovšetkým hmotnoprávnu úpravu.
 
K § 213
V prípade právomoci cudzieho štátu vo veci prejednania dedičstva sa úkony súdu Slovenskej republiky obmedzia len na predbežné šetrenia podľa odseku 1. V prípade povinnosti vydať majetok do cudziny sa preferuje doručenie upovedomenia podľa odseku 2 známym účastníkom. Publicita vo vzťahu k neznámym účastníkom je zabezpečená elektronickými prostriedkami.
 
K § 214 až 219
Predkladateľ navrhovanou právnou úpravou transponuje príslušné ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve do slovenského právneho poriadku.
 
K tretej hlave
Predkladateľ v navrhovanej úprave sumarizuje tie typy konaní, ktoré súvisia s právnym statusom fyzických osôb, teda rozhodnutia v týchto konaniach majú i výrazné hmotnoprávne účinky. Doterajšia právna úprava vykazovala zásadné nedostatky vo vzťahu k ochrane práv a právom chránených záujmov osôb, ktorých sa predmet konania bezprostredne týkal a nezodpovedala judikatúre významných medzinárodných súdnych autorít.
 
K § 220
Miestna príslušnosť súdu sa navrhovanou právnou úpravou nemení.
 
K § 221
Začatie konania je reflexiou nosného princípu oficiality v konaniach podľa CMP, pričom navrhovaná právna úprava vychádza z fakultatívnej návrhovosti tohto konania (pôvodný § 195 ods. 1 OSP). Doterajšia právna úprava sa terminologicky spresňuje a prispôsobuje novému CMP.
 
K § 222
Na zastupovanie záujmov fyzickej osoby, ktorá má byť vyhlásená za mŕtvu, ustanoví súd obligatórne procesného opatrovníka (na ustanovenie procesného opatrovníka sa subsidiárne použije CSP).
 
K § 223
Povaha veci a realizácia procesných úkonov pripúšťa možnosť rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Právna úprava precizuje postup, keď súd v priebehu konania zistí neexistenciu podmienok pre vyhlásenie za mŕtveho – v takomto prípade sa konanie o vyhlásení za mŕtveho uznesením zastaví.
 
K § 224
Navrhovaná právna úprava predstavuje eventualitu konania bez vydania tzv. ediktu, kedy je nad všetky rozumné pochybnosti isté, že fyzická osoba už nežije (napr. letecké katastrofy, banské nešťastia a pod.), len nie je daná možnosť reálneho vykonania ohliadky tela a vyslovenie smrti. V týchto prípadoch nie je dôvodné podmieňovať rozhodnutie súdu uplynutím ediktálnej doby, ak sú splnené ostatné predpoklady pre vydanie rozhodnutia. Výrok rozhodnutia potom obsahuje deň smrti fyzickej osoby.
 
K § 225
Navrhovaná právna úprava vychádza z doterajšej právnej úpravy § 196 OSP, ide o postup pri prezumpcii smrti a právna úprava korešponduje súčasnej, len ju terminologicky spresňuje.
 
K § 226
V odseku 1 je riešená publicita ediktu. Iným vhodným spôsobom podľa odseku 2 je zabezpečenie publicity prostredníctvom obce, rozhlasu, či iných masovokomunikačných prostriedkov alebo informačných médií.
 
K § 227 a 228
Ak aj po šetrení súdu prostredníctvom orgánov polície a iných štátnych orgánov, výsluchom svedkov a pod. sa javí ako pravdepodobné, že fyzická osoba už nežije, rozhodne súd rozsudkom o jej vyhlásení za mŕtvu, pričom tento rozsudok musí spĺňať náležitosti podľa § 228 odsek 2, s dôrazom na to, že výrok rozsudku obsahuje identifikáciu len prezumptívneho dňa smrti, resp. dňa, ktorý fyzická osoba neprežila.
 
K § 229
Meritórne rozhodnutie o vyhlásení fyzickej osoby za mŕtvu má zásadné právne následky, preto v prípade nesprávne určeného tzv. prezumptívneho dňa smrti, súd ex officio vydá nový rozsudok o vyhlásení za mŕtveho, v ktorom vykoná nápravu.
 
K § 230
V modifikovanej podobe sa preberá doterajšia právna úprava § 199 odsek 1 OSP, pričom je kladený dôraz na procesný postup podmieňujúci primárne začatie konania a následne zrušenie vydaného rozhodnutia s precizovaním formy rozhodnutia.
 
K § 231
Predkladateľ ustanovuje predmet konania spôsobilosti na právne úkony v rámci jedného typu konania z dôvodu procesnej účelnosti, pričom vylúčil už v súčasnosti protiprávne pozbavovanie spôsobilosti na právne úkony, ktoré je v rozpore s ľudskoprávnymi štandardami.
 
K § 232
V otázke miestnej príslušnosti súdu sa ponecháva doterajšia právna úprava, ktorá rešpektuje princíp priamosti, hospodárnosti konania a ochranu osôb, o spôsobilosti ktorých sa koná.
 
K § 233
Otázka okruhu účastníkov je podstatným spôsobom precizovaná, a to aj podľa odseku 2, kde pôjde o fyzickú osobu žiadajúcu navrátenie spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu.
 
K § 234
Ustanovenie osobitných náležitostí návrhu na začatie konania je plne odôvodnené zásahom do integrity fyzickej osoby týmto druhom konania. Z tohto dôvodu predkladateľ ustanovuje ako obligatórnu náležitosť návrhu aj preukázanie skutočností, že menej radikálne zásahy do integrity fyzickej osoby neprichádzajú do úvahy. Uvedené ustanovenie rovnako reflektuje princípy Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Miernejšími opatreniami môže byť zastupovanie (napr. členom domácnosti) alebo ustanovenie opatrovníka.
 
K § 235
Ustanovenie osobitných náležitostí návrhu na začatie konania v prípadoch podľa odseku 1, prípadne odseku 2 je odôvodnené pomerne radikálnym zásahom do integrity fyzickej osoby a cieľom prekladateľa je zamedziť podávaniu šikanóznych návrhov, preto v prípadoch nesplnenia povinnosti podľa odseku 1 a 2 súd konanie obligatórne zastaví.
 
K § 236
Ustanovenie okruhu účastníkov je pokryté tzv. druhou definíciou účastníctva v konaní.
 
K § 237
V prípadoch, keď osoba uvedená v tomto ustanovení nepodala návrh, predkladateľ navrhuje nanovo koncipovať možnosť pribratia tejto osoby do konania ako účastníka z dôvodu, aby mala právo sa vyjadriť. Súd posúdi vhodnosť a účelnosť tohto pribratia z pohľadu existencie právneho záujmu a tiež ochrany práv osoby o ktorej spôsobilosti sa koná.
 
K § 238
Ponecháva sa na posúdenie súdu, či je potrebné informovať blízke osoby, a to podľa individuálnych okolností.
Súd bude informovať orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ak prichádza do úvahy riešenie právnych pomerov maloletých detí.
 
K § 239
Navrhuje sa ponechať fikcia konštitutívnosti rozhodnutia súdu v tom zmysle, že do momentu právoplatnosti rozsudku sa prezumuje procesná spôsobilosť toho, o koho spôsobilosť na právne úkony ide.
 
K § 240
Nóvum právnej úpravy spočíva v paralelnom priznaní plnej procesnej spôsobilosti toho, o koho spôsobilosť na právne úkony ide a na strane druhej za túto osobu koná buď zákonný zástupca, procesný opatrovník alebo advokát. Pre prípad kolízie úkonov týchto subjektov platí pravidlo podľa odseku 2.
Nóvum právnej úpravy spočíva aj v tom, že podľa odseku 3 sa osobe, o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide, doručí rozhodnutie vo veci samej bezvýnimočne; v prípade ak o to požiada, musí jej súd doručovať všetky písomnosti v konaní bez ohľadu na jej zastúpenie.
 
K § 241
Navrhované ustanovenie zohľadňuje špecifickosť manudukčnej povinnosti v týchto prípadoch a akcentuje vhodnosť spôsobu poučenia v zmysle princípu efektívneho a účinného prístupu k spravodlivosti.
 
K § 242
Právo podľa navrhovaného ustanovenia vychádza z Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím; osobu nemožno k zastúpeniu nútiť, ale na jej žiadosť sa môže konania zúčastňovať ten, komu dôveruje, kto je jej známy, s kým sa poradí, kto pozná jej návyky.
 
K § 243
Preferuje sa výsluch osoby z dôvodu akcentovania princípu priamosti a bezprostrednosti. V prípade nariadeného výsluchu sa zdôrazňuje vhodnosť a primeranosť tohto procesného úkonu vzhľadom na zdravotný stav vyslúchaného. Od výsluchu možno upustiť len výnimočne z dôvodov podľa odseku 3. Inštitút vzhliadnutia slúži na reálne oboznámenie sa súdu s osobou, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná. Účelom „vzhliadnutia“ je bezprostredný kontakt sudcu  s osobou, o ktorej právach sa rozhoduje. Tento inštitút je inšpirovaný právnou úpravou z Českej republiky, ktorá sa podľa Zákona o zvláštních řízeních soudních (zákon č. 292/2013 Sb.) osvedčila. Pravidlo podľa odseku 4 má však vždy prednosť pred pravidlom podľa odseku 3.
 
K § 244
Obligatórnosť ustanovenia a vyslúchnutia znalca vyplýva z povahy zásahu do integrity fyzickej osoby a odborného posúdenia dôvodnosti predpokladov pre takýto zásah. Zisťovanie skutočného stavu veci predpokladá dokazovanie aj inými relevantnými dôkaznými prostriedkami, pričom súd musí vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
 
K § 245
Predkladateľ považuje internovanie v zdravotníckom zariadení, prípadne zariadení sociálnej starostlivosti za krajné riešenie (ultima ratio), pretože to predstavuje pomerne radikálny zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Z tohto dôvodu aj dobu núteného umiestnenia skrátil z troch mesiacov v pôvodnej úprave § 187 ods. 3 OSP na štyri týždne.
 
K § 246
Znalecké dokazovanie je preferovaným dôkazným prostriedkom v tomto type konania, preto len celkom výnimočne v kontexte vykonaného dokazovania možno od neho upustiť a uspokojiť sa s výsluchom ošetrujúceho lekára.
 
K § 247
V prípade nesplnenia zákonných predpokladov na obmedzenie, zmenu či prinavrátenie spôsobilosti na právne úkony, súd konanie uznesením zastaví. Pravidlo podľa odseku 2 je odôvodnené princípom procesnej ekonómie a nezahlcovaním súdnej sústavy bezpredmetnými návrhmi.
 
K § 248
Predkladateľ vyjadruje v navrhovanej právnej úprave obligatórne spojenie týchto konaní ex lege, čo doteraz z právnej úpravy nevyplývalo jednoznačne.
V odseku 2 ide o opatrovníka podľa hmotného práva, ktorý je zároveň zákonným zástupcom osoby o spôsobilosti ktorej sa rozhodovalo.
 
K § 249
Ustanovenie je priestorom pre reflexiu na možnú zmenu rozhodnutia v prípade zmeny stavu, ktorý bol v čase vyhlásenia rozhodnutia. Oproti doterajšej právnej úprave predkladateľ precizuje formu rozhodnutia podľa tohto ustanovenia na rozsudok. Uvedené platí aj pre zrušenie rozhodnutia, ak pre jeho vydanie neboli dané dôvody.
 
K § 250
Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 189a ods. 2 OSP a úprava je prevenciou a ochranou tretích osôb v rôznych sférach spoločenských a právnych vzťahov.
 
K § 251
Trovy vzniknuté v súvislosti s týmto typom konania, najmä trovy znaleckého dokazovania, platí štát, avšak zjavne bezdôvodný návrh na začatie tohto konania je sankcionovaný povinnosťou nahradiť ujmu, ktorá v dôsledku takéhoto zjavne bezdôvodného návrhu vznikla osobám v odseku 2.
 
K § 252 a 253
Miestna príslušnosť zostáva oproti pôvodnej právnej úprave nezmenená a predkladateľ ponecháva i doterajšiu právnu úpravu § 191a OSP a notifikačnú povinnosť zdravotníckeho zariadenia, ktorá sa javí ako aplikačne bezproblémová. Dôvody, keď možno osobu prevziať do zdravotníckeho zariadenia alebo ju v ňom držať upravuje zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
 
K § 254
Fakultatívna návrhovosť konania zostáva zachovaná, pričom súbeh začatia konania na návrh alebo bez návrhu je precizovaný v odseku 2.
 
K § 255
Okruh účastníkov konania je ustanovený povahou veci podľa druhej definície účastníctva, pričom osoba blízka, ktorá nepodala návrh na začatie konania, môže získať status účastníka konania postupom podľa odseku 2.
 
K § 256
Okrem všeobecných dôvodov ustanovenia procesného opatrovníka v CSP, toto ustanovenie zavádza ďalšiu možnosť ustanoviť procesného opatrovníka umiestnenému. Hypotéza tohto ustanovenia bude dopadať najmä na prípady, kedy sudca nevie z dôvodu času zodpovedne vyhodnotiť, či má osoba spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.
 
K § 257
Osobitný procesný režim je ustanovený vo vzťahu k procesnej spôsobilosti umiestneného (odsek 1). Prípadný rozpor úkonov zákonného zástupcu, resp. procesného opatrovníka s úkonmi umiestneného, súd posúdi pri preferencii záujmov umiestneného (odsek 2). Ustanovenie upresňuje okruh tých, ktorým sa doručuje meritórne rozhodnutie. Nóvum právnej úpravy spočíva aj v tom, že podľa odseku 3 sa osobe, o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide, doručí rozhodnutie vo veci samej bezvýnimočne; v prípade ak o to požiada, musí jej súd doručovať všetky písomnosti v konaní bez ohľadu na jej zastúpenie.
 
K § 258
Stanovuje sa osobitná manudukčná povinnosť súdu, pri ktorej sa akcentuje osobitné kritérium procesnej vhodnosti so zreteľom na zdravotný stav umiestneného v zmysle zachovania princípu účinného prístupu k spravodlivosti.
 
K § 259
Z dôvodu špecifickej povahy tohto konania súd umožní z psychologických dôvodov umiestnenému prizvať si do konania dôverníka. Napriek obligatórnosti zastúpenia dôverník nemá status účastníka konania, ani osoby na konaní zúčastnenej, a jeho úlohou je len morálna intervencia a podpora umiestneného. Na túto možnosť sa vzťahuje špecifická manudukčná povinnosť súdu.
 
K § 260
Akcentovaním zásady priamosti a bezprostrednosti v statusových konaniach má predkladateľ snahu docieliť čo možno najobjektívnejšie zistenie skutočného stavu, čo je plne odôvodnené špecifickou povahou zásahu určitých typov mimosporových konaní do integrity fyzických osôb. Medzi takéto prostriedky uplatnenia princípu priamosti a bezprostrednosti mimosporového konania patrí i výsluch umiestneného v intenciách § 260 s dôrazom obligatórnosti tohto postupu na žiadosť umiestneného vždy. Inštitút vzhliadnutia slúži na reálne oboznámenie sa súdu s umiestneným.
 
K § 261
Obligatórna povinnosť súdu oboznámiť sa s kompletnou zdravotnou dokumentáciou umiestneného, ako i s názorom ošetrujúceho lekára vyplýva z dôsledného uplatňovania princípu materiálnej pravdy, a teda povinnosti súdu zistiť skutočný stav veci.
 
K § 262
Z povahy veci, ako i z časových súvislostí podľa odseku 2 vyplýva objektívna nemožnosť nariadiť pojednávanie v tejto fáze konania, čo nezbavuje súd povinnosti vykonať dokazovanie v rozsahu potrebnom na vydanie rozhodnutia vo veci. Uznesenie sa doručuje iba umiestnenému a ústavu zdravotnej starostlivosti. Prípadným ďalším účastníkom nie je objektívne možné v ustanovených lehotách uznesenie doručiť.
 
K § 263
Povinnosť umiestneného bezodkladne prepustiť zo zdravotníckeho zariadenia je logickým následkom konštatovania súdu o neprípustnosti prevzatia umiestneného do takéhoto zariadenia. Bez právneho dôvodu nemožno ani v tomto prípade fyzickú osobu dlhšie obmedzovať na osobnej slobode.
 
K § 264
Vzhľadom na uznesenie súdu o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia, ktorého povaha je prísne deklaratórna a plní kontrolnú funkciu, je pochopiteľne ponechané právo zdravotníckeho zariadenia rozhodnúť o prepustení umiestneného kedykoľvek, a to aj v prípade, že súd v uznesení konštatoval prípustnosť tohto prevzatia.
 
K § 265
Obligatórnym následkom právoplatnosti uznesenia, ktorým bola konštatovaná prípustnosť prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia, je pokračovanie vo forme druhej fázy tohto konania, a tou je prípustnosť držania v tomto zariadení.
 
K § 266
V tejto fáze konania je obligatórne nariadenie pojednávania a zásadne obligatórne nariadenie znaleckého dokazovania. Z obligatórnosti znaleckého dokazovania je prípustná reštriktívna výnimka podľa tretej vety odseku 2. V zmysle princípu vyšetrovacieho a princípu materiálnej pravdy sa súd nemôže obmedziť výlučne na vykonanie znaleckého dokazovania ale podklad rozhodnutia bude tvoriť komplexne zistený skutočný stav veci .V tomto prípade netreba čakať na pomerne zdĺhavé znalecké dokazovanie.
 
K § 267
Z dôvodu osobitnej povahy tohto konania je plne odôvodnené zotrvať na limitovaní rozhodnutia súdu lehotou, pričom predkladateľ zotrval v tomto prípade na pôvodnej právnej úprave § 191d ods. 4 OSP.
 
K § 268
Obligatórnym následkom súdom konštatovanej neprípustnosti držania umiestneného v zdravotníckom zariadení, je bezodkladné prepustenie umiestneného. Oprávnenie zdravotníckeho zariadenia prepustiť umiestneného aj skôr tým nie je dotknuté.
 
K § 269
Nóvum predkladateľom navrhovaného procesného postupu podľa odseku 1 je obligatórne vydanie uznesenia o začatí konania o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení. V tomto ďalšom konaní sa aplikujú ustanovenia upravujúce konanie o prípustnosti držania v ústave zdravotnej starostlivosti.
 
K § 270
Predkladateľ taxatívne ustanovuje okruh osôb procesne legitimovaných na podanie návrhu na začatie konania o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení.. Procesná legitimácia týchto osôb sa vzťahuje aj na dobu pred uplynutím lehoty jedného roka od právoplatnosti uznesenia o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení.
V konaní o návrhu podľa odseku 1 sa aplikujú ustanovenia o konaní o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení (odsek 2).
Ak je výsledkom tohto konania meritórne rozhodnutie o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení, je účelné zakotviť možnosť súdu v tomto uznesení limitovať možnosť podania ďalšieho návrhu na vyslovenie prípustnosti ďalšieho držania v tomto zariadení lehotou troch mesiacov. Zmena formy rozhodnutia na uznesenie o prípustnosti držania v ústave zdravotnej starostlivosti sleduje procesnú ekonómiu a menšiu formálnu striktnosť v procese vydávania tohto typu rozhodnutia na rozdiel od rozsudku, čo v tomto type považuje predkladateľ za dôvodné.
 
K § 271
Trovy vzniknuté v súvislosti s týmto typom konania, najmä trovy znaleckého dokazovania platí štát, čo je plne odôvodnené protektívnou funkciou tohto typu konania vo vzťahu k sociálnym funkciám štátu.
 
K § 272
Opatrovnícke konanie je naviazané na predpisy hmotného práva, ktoré spravidla ustanovujú opatrovníka ako zákonného zástupcu fyzickej osoby. Osobitným predpisom sa tak rozumie najmä Občiansky zákonník a Zákon o rodine.
Účastníctvo v konaní je tu ustanovené tzv. treťou definíciou účastníctva, z čoho vyplýva, že v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, sú účastníkmi konania, ak by bol podaný návrh na začatie konania, okrem navrhovateľa aj tí, o právach a povinnostiach ktorých sa koná.
 
K § 273
Kritériá osobitnej miestnej príslušnosti súdu sú prispôsobené povahe opatrovníckeho konania a režimu hmotného práva (kritérium majetku), pričom je možné využiť dve kritériá pre určenie príslušnosti. Preferované je kritérium bydliska z hľadiska procesnej ekonómie, ak uvedený identifikátor nemožno určiť, zákon ustanovuje sekundárne kritérium.
 
K § 274
Meritórne súd rozhoduje uznesením so špecifickými náležitosťami enunciátu podľa odseku 2.
 
K § 275
Preberá sa pôvodná právna úprava, ktorá nevykazuje závažné aplikačné defekty.
 
K § 276
Funkcia opatrovníka je čestnou funkciou, pričom jej výkon je podmienený súhlasom toho, kto ju má vykonávať, čo súčasne ovplyvňuje riadny výkon oprávnení z tejto funkcie vyplývajúcich. Úprava rešpektuje prejav vôle opatrovníka, keď funkciu nechce vykonávať.
 
K § 277
Okrem prípadov odvolania opatrovníka na jeho návrh právna úprava pamätá i na prípady, kedy je opatrovníka nevyhnutné odvolať z dôvodu zachovania ochrany záujmov opatrovanca. Posúdenie dôvodnosti postupu je na úvahe súdu.
 
K § 278
Právna úprava obchodného registra je obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“). Predkladateľ ustanovuje predmet osobitého mimosporového konania vo veciach obchodného registra taxatívnym výpočtom druhov konaní. Osobitne sa zavádza konanie pod písm. c), a to najmä na účely odstránenia tých zápisov, ktoré sú konštitutívne, ktoré by konaním podľa písm. b) nebolo možné odstrániť.
 
K § 279
Kauzálna príslušnosť v konaní vo veciach obchodného registra sa ponecháva podľa doterajších predpisov – zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sídlach a obvodoch súdov“).
 
K § 280
Pri ustanovení miestnej príslušnosti sa vychádza zo  zákona o obchodnom registri - § 4. .
 
K § 281
Zavádza sa pojem zápis údajov, pod ktorým sa rozumie nielen zápis vo vlastnom zmysle (t.j. zaznamenanie údajov do registra), ale aj zmena a odstránenie údajov.
 
K niektorým ustanoveniam o konaní o zápise údajov
Predkladateľ navrhuje upraviť len niektoré ustanovenia o konaní, keďže ťažisková a všeobecná právna úprava, podľa ktorej sa postupuje, sa nachádza v zákone o obchodnom registri, ktorý sa ako generálny predpis subsidiárne aplikuje aj v tomto druhu mimosporového konania.
 
K § 282 až 285
Ponecháva sa pôvodná právna úprava § 200b ods. 1 až 4 OSP.
 
K § 286
Uznesenie sa považuje za rozhodnutie vo veci samej. Predkladateľ odstraňuje prípadné pochybnosti v otázke, či ide o meritórne uznesenie, preto sa výslovne v texte právnej normy pripúšťa proti tomuto uzneseniu odvolanie.
 
K § 287 a 288
Zásadne sa ponecháva pôvodná právna úprava § 200b ods. 5 a § 200ba OSP. Predkladateľ zosúladil terminológiu s CSP a zákonom č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente).
Pri podávaní listín podľa tohto ustanovenia sa primerane použijú aj ustanovenia § 3 ods. 3 zákona o obchodnom registri.
 
Ku konaniu o zosúladenie údajov
Cieľom konania o zosúladení údajov v obchodnom registri je zosúladiť zápisy, ktorých povaha je deklaratórna.
 
K § 289
V uvedenom ustanovení sú obsiahnuté prípady, keď účastník má záujem na začatí takéhoto konania, napr. spoločník obchodnej spoločnosti, avšak nevie dosiahnuť, aby návrh podala samotná obchodná spoločnosť alebo v prípade, keď súd zistí skutočnosti nasvedčujúce naplneniu hypotézy § 289. Konanie môže začať aj bez návrhu.
 
K § 290
Osoba zapísaná v obchodnom registri môže využiť iba prísne formalizovaný postup zo zákona o obchodnom registri. Návrh podľa tohto ustanovenia môžu podať iba iné (nezapísané) osoby, ktoré majú právny záujem na zosúladení zápisov v obchodnom registri so skutočným stavom.
 
K § 291
Predkladateľ zosúlaďuje konania návrhové s konaniami prebiehajúcimi na základe princípu oficiality, kedy požiadavky kladené na petit návrhu na začatie konania o zosúladení údajov v obchodnom registri sú premietnuté aj do výroku uznesenia, ktorým sa toto konanie začína bez návrhu. Doterajšia aplikačná prax súdov v beznávrhových konaniach nešpecifikovala, akých konkrétnych údajov sa konanie a zápis týka. Predkladateľ zavádza aj v beznávrhových konaniach jasnú rozpoznateľnosť účastníkov konania a predmetu konania od počiatku.
V odseku 2 je upravený hlavný zdroj informácií, na základe ktorých môže súd iniciovať konanie o zosúladenie údajov v obchodnom registri.
 
K § 292
Okruh účastníkov konania podlieha režimu tzv. druhej definície účastníctva v konaní, t.j. účastníkom konania je ten, koho zákon za účastníka výslovne označil. Osoba navrhovateľa je špecifikovaná v § 290 a navrhovaným okruhom účastníkov sa rozširuje ochrana osôb, ktoré majú byť do obchodného registra zapísané, prípadne z neho vymazané. Zmena oproti pôvodnej právnej úprave nastáva v tom, že podľa novej úpravy je možné vyvolať takéto konanie expressis verbis.
V odseku 2 sa posilňuje pozícia osôb, ktoré osvedčia právny záujem na zosúladení údajov v obchodnom registri a môžu sa tak stať účastníkmi tohto konania (napr. veritelia).
 
K § 293
Predkladateľ zavádza osobitný procesný režim spojenia vecí v tomto type konania z dôvodu procesnej ekonómie.
 
K § 294
Vychádzajúc z princípu materiálnej pravdy je zavedená povinnosť doručiť návrh na začatie konania alebo uznesenie o začatí konania bez návrhu účastníkom podľa § 392, ako aj povinnosť týchto účastníkov tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti alebo uvádzať právne dôvody rozhodujúce pre vykonanie alebo nevykonanie zápisu.
 
K § 295
Predkladateľ zavádza novú metódu riešenia sporných skutočností v mimosporovom konaní. Výslovne sa zavádza povinnosť súdu nariadiť pojednávanie, pričom výnimka z tejto povinnosti sa upravuje pre prípad, že ide iba o otázku právneho posúdenia veci. Podľa potreby však môže súd zvážiť nariadenie pojednávania aj v týchto prípadoch.
 
K § 296
Predkladateľ zavádza osobitné dôvody prerušenia konania. V odseku 1 sa navrhuje fakultatívne prerušenie konania z dôvodu, že prebiehajú iné konania s účinkami erga omnes, resp. s účinkami voči viacerým subjektom, ako len účastníkom konania. Registrový súd si môže posúdiť otázku zjavnej bezdôvodnosti žaloby podľa odseku 1, ktorá bude spočívať v úplne zrejmej nedôvodnosti žaloby, napr. pri zmeškaní lehoty na uplatnenie tejto žaloby a pod.
Právna úprava v odseku 2 nepripúšťa prerušenie konania o zosúladenie zápisov v obchodnom registri z dôvodov potenciálnej prejudiciality, pretože v sporových konaniach je zavedená iná metóda zisťovania sporných skutočností, a to na princípe formálnej pravdy.
 
K § 297
V tomto type konania je účelné a hospodárne rozhodovať meritórne uznesením, pričom sa zavádza osobitný spôsob vykonateľnosti rozhodnutia v tomto konaní – zápis sa vykoná už v deň vydania uznesenia bez ohľadu na to, či bolo právoplatné, doručené, či bol voči nemu podaný opravný prostriedok a pod.
 
K § 298
Navrhujú sa osobitné formy procesných sankcií, pričom pokuta podľa odseku 1 je pokutou poriadkovou, ktorú vymáha Justičná pokladnica.
V odseku 2 sa navrhuje inštitucionálne zabránenie obchádzania všeobecnej poplatkovej povinnosti.
 
K § 299
Tento nový typ konania vo veciach obchodného registra slúži na odstránenie nesprávnych zápisov spravidla po stránke materiálnej (po formálnej stránke môže byť zápis správny). Takýto zápis je za určitých okolností potrebné z obchodného registra odstrániť, pričom iné konanie neumožňuje zápis odstrániť, najmä, ak išlo o zápis konštitutívny.
Ako príklad možno uviesť zápis na základe listiny so sfalšovaným podpisom.
Takéto konanie možno začať len na návrh.
 
K § 300
V navrhovanom ustanovení ide o také právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného registra. Ak však vznikne obchodná spoločnosť, možno jej neplatnosť dosiahnuť v konaní o neplatnosti obchodnej spoločnosti, v konaní o zrušenie zápisu údajov nie je možné už ex tunc konať o jej vzniku.
 
K § 301
Okruh účastníkov konania podlieha režimu tzv. druhej definície účastníctva v konaní, t.j. účastníkom konania je ten, koho zákon za účastníka výslovne označil.
 
K § 302
Ustanovenia o spojení veci, doručovaní, prípadnom pojednávaní či prerušení konania platia primerane i v konaní o zrušenie zápisu údajov.
 
K § 303
V tomto prípade z dôvodu povahy zapísaného údaju je potrebné viazať účinky rozhodnutia až na jeho právoplatnosť a nepriznať tomuto uzneseniu vlastnosť predbežnej vykonateľnosti.
Dôvody zrušenia zápisu sa uvádzajú aj v obchodnom registri.
 
K § 304
Predkladateľ taxatívnym spôsobom vymedzuje predmet tohto typu mimosporového konania,
pričom sa zásadne preberá doterajšia právna úprava. Uvedená právna úprava nadväzuje na inštitúty upravené v Obchodnom zákonníku.
 
K § 305
 Na konania je kauzálne príslušný registrový súd, a to z dôvodu obsahovej príbuznosti typu agendy. Miestna príslušnosť sa spravuje kritériom sídla právnickej osoby, ktorej sa konanie týka.
 
K § 306
S výnimkou konaní podľa § 304 písm. a) a b) ide o obligatórne návrhové typy konaní, čo vyplýva z povahy týchto konaní.
 
K § 307
Predkladateľ zavádza novú metódu riešenia sporných skutočností v mimosporovom konaní. Výslovne sa zavádza povinnosť súdu nariadiť pojednávanie, pričom výnimka z tejto povinnosti sa zavádza pre prípad, že ide iba o otázku právneho posúdenia veci. Podľa potreby však môže súd zvážiť nariadiť pojednávanie aj v týchto prípadoch.
 
K § 308
Z dôvodu procesnej ekonómie a vo vzťahu k povahe tohto typu konania sa umožňuje rozhodovať vo veci samej uznesením.
 
K § 309
Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je v nadväznosti na zmenu v hmotnoprávnych predpisoch vylúčiť výmaz právnickej osoby, pokiaľ dôjde k zrušeniu spoločnosti a dôvody na prerušenie konania budú dané. Orgánmi štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, ktoré môžu navrhnúť prerušenie konania podľa odseku 1, v zmysle zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, sú:  ministerstvo financií SR, 
finančné riaditeľstvo SR, daňové úrady a colné úrady zapojené na rozpočet finančného riaditeľstva a Kriminálny úrad finančnej správy zapojený na rozpočet finančného riaditeľstva. Situácia bude rozdielna v prípade, keď sa už exekúcia na majetok právnickej osoby vedie. Nadväzujúca zmena hmotnoprávnych a procesných predpisov bude spočívať v tom, aby sa exekúcia nezastavovala zánikom osoby povinného, ale dokončila sa na majetok, na ktorý sa má exekúcia viesť. Pokiaľ sa ešte exekučné konanie nezačalo a oprávnený nestihne získať exekučný titul, musí sa prihlásiť do konania o dodatočnú likvidáciu.
 
K § 310
Predpoklady pre umorenie listiny ako aj pozitívne a negatívne vymedzenie predmetu konania ostáva zachované ako v úprave § 185i OSP, predkladateľ nastavenie právnej úpravy v zásade nemení, keďže nevykazuje žiadne aplikačné nedostatky. Predkladateľ v odseku 3 vymenúva, čo nepodlieha umoreniu, pričom lístkami a známkami denného obehu sú napríklad vstupenky a cestovné lístky.
 
K § 311
V otázke miestnej príslušnosti súdu sa ponecháva doterajšia koncepcia OSP s formulačnou precizáciou.
 
K § 312
Predkladateľ navrhuje zaviesť nóvum do procesného predpisu vo forme rozšírenia decíznej rozhodovacej činnosti notára. Dôvodom je odbremenenie súdnej sústavy o konanie, ktoré svojou povahou umožňuje jeho vedenie notárom ako osobou už z historickej tradície dotovanou istými formami decíznych oprávnení, ktoré sa navrhovanou právnou úpravou rozširujú i o konanie o umorenie listiny, s negatívnou enumeráciou vecí, na ktoré sa poverenie notára nevzťahuje.
 
K § 313
Dispozičné oprávnenie navrhovateľa sa vzťahuje i na výber notára, avšak je obmedzené územným obvodom súdu miestne príslušného na konanie o umorenie listiny, a to z dôvodu procesnej ekonómie (komunikácia medzi notárom a súdom).
 
K § 314
Doterajšia právna úprava expressis verbis neupravovala otázku pojednávania o sporných skutočnostiach, preto navrhovaná právna úprava prezumuje možnosť vykonať dokazovanie sporných skutočností na pojednávaní.
 
K § 315 a 316
Povaha tohto typu konania predpokladá meritórne rozhodovanie uznesením.
Osobitné náležitosti uznesenia vyplývajú zo zavedenia decíznych oprávnení notára v tomto konaní.
 
K § 317
Účastníctvo v tomto type konania podlieha režimu tzv. druhej definície účastníctva, pričom obsahovo sa oproti doterajšej úprave nemení.
 
K § 318
Predkladateľ zotrváva na obligatórnej návrhovosti tohto typu konania, pretože povaha veci neumožňuje uplatnenie princípu oficiality.
 
K § 319
Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 185l OSP, ktorá dostatočne enumeruje náležitosti návrhu na umorenie listiny a jej prílohy.
 
K § 320
Štruktúra konania o umorenie listiny sa člení do dvoch fáz. Prvá fáza trvá do upovedomenia o začatí konania a skúmajú sa v nej formálne náležitosti. Výsledkom tejto fázy je buď uznesenie o upovedomení o začatí konania alebo odmietnutie návrhu.
 
K § 321
Upovedomenie o začatí konania o umorení listiny má formu uznesenia s osobitnými obsahovými náležitosťami podľa odseku 2.
 
K § 322
Ustanovenie kopíruje doterajšiu právnu úpravu § 185m ods. 2 a § 185n OSP, identifikujúcu edikt a ediktálnu dobu .
 
K § 323
Predkladateľ zotrváva na osobitnom režime zmenky alebo šeku, ktoré sa najmä v minulosti používali ako prostriedok rýchlych platieb, pričom iné cenné papiere spravidla túto vlastnosť nemali. Napriek ústupu platobných vlastností zmenky a šeku frekvencia zmenkových právnych vzťahov podľa predkladateľa stále odôvodňuje potrebu osobitosti procesného režimu zmenky a šeku.
 
K § 324
Navrhovaná úprava špecifikuje okruh prípustných tvrdení v námietkach. Na iné skutočnosti uvádzané v námietkach sa neprihliada.
 
K § 325
Doručenie upovedomenia enumerovaným osobám je odôvodnené potrebou publicity uznesenia a možnosťou uplatniť špecifické prostriedky procesnej obrany.
 
K § 326
Publicita upovedomenia sa zabezpečuje i modernými prostriedkami elektronickej komunikácie.
 
K § 327
Nóvum procesného postupu spočíva v následkoch odmietnutia nedôvodného návrhu, nakoľko v tomto prípade lehoty uvedené v tomto ustanovení nespočívajú. Doterajšia právna úprava obsahovala iba možnosť zamietnutia návrhu, preto predkladateľ precizoval procesné pravidlá pre prípad spočívania lehôt.
 
K § 328
Ponechávajú sa účinky osobitného typu tzv. inhibitória z dôvodu zachovania právnej istoty.
 
K § 329
Predkladateľ koncepčne prispôsobuje povahu úschovy zo súdnej na notársku, čo je plne odôvodnené zavedením decíznych oprávnení notára. 
 
K § 330 až 332
Obsahovo sa ponecháva doterajšia právna úprava s formulačnou precizáciou a prispôsobením terminológie CMP. V režime § 332 ods. 1 sa už nevyžaduje ďalší návrh po uplynutí lehoty, čo z hľadiska procesnej ekonómie výrazne zjednodušuje procesný postup.
 
Ku konaniu vo veciach notárskych úschov
Predkladateľ navrhuje zaviesť rozšírenie decíznej právomoci notára vo forme vykonávania niektorých úkonov notárom. Dôvodom je odbremenenie súdnej sústavy o konanie, ktoré svojou povahou umožňuje jeho vedenie notárom, ako osobou už z historickej tradície dotovanou istými formami decíznych oprávnení, ktoré sa navrhovanou právnou úpravou rozširujú i o konanie vo veciach notárskych úschov.
 
K § 333
Predkladateľ špecifikuje predmet tohto typu mimosporového konania taxatívnym výpočtom troch druhov konaní. Pre všetky typy konania je spoločné, že o prípadných námietkach voči postupu notára rozhoduje súd, notár teda nevystupuje v pozícii súdneho komisára.
Konanie podľa písmena b) je úplne novým typom konania, ktoré doteraz v procesných predpisoch absentovalo. Konania podľa písm. a) a b) sa týkajú špecifického typu úschov, pričom konanie podľa písm. c) sa týka všetkých druhov úschov a je tak konaním spoločným.
 
K § 334
Z dôvodov procesnej ekonómie sa navrhuje miestna príslušnosť súdu podľa sídla notára.
 
K § 335
Predkladateľ zavádza konanie o tzv. solučných úschovách pred notárom, pričom navrhované ustanovenie rieši situácie, keď niekto rozporuje vydanie predmetu tzv. solučnej úschovy.
 
K § 336
Účastníctvo v konaní je definované výslovným zákonným označením osôb, ktoré sú účastníkmi konania.
 
K § 337
Definícia zložiteľa podľa odseku 1 vychádza z normatívneho textu Občianskeho zákonníka. Príjemcom úschovy je osoba, ktorá je zložiteľom označená za prijímateľa predmetu úschovy.
 
K § 338
Zloženie premetu úschovy pre neznámeho veriteľa predpokladá súhlas zložiteľa s vydaním predmetu úschovy. V ostatných prípadoch súhlas zložiteľa potrebný nie je, pretože je prezumovaný samotným zložením predmetu úschovy.
 
K § 339
Ak sa predmet úschovy zloží pre neznámeho veriteľa, je zložiteľ oprávnený vziať predmet úschovy kedykoľvek späť, ak sa však predmet úschovy zloží pre konkrétneho veriteľa, môže zložiteľ predmet úschovy zobrať späť len so súhlasom daného veriteľa.
 
K § 340
Doterajšia právna úprava sa obsahovo dopĺňa zavedením fikcie podľa odseku 2 z dôvodu procesnej ekonómie a urýchlenia konania.
 
K § 341
Konštrukcia procesných úkonov notára, ktorý nevystupuje vo funkcii súdneho komisára predpokladá rozhodnutie o špecifickom prostriedku procesnej obrany súdom. Na neskôr podané námietky sa neprihliada.
 
K § 342 a 343
Rozpory v skutkových tvrdeniach účastníkov, ktoré súd zisťuje prostredníctvom vyjadrení podľa § 342 sa odstraňujú procesom dokazovania na pojednávaní. Fakultatívna možnosť súdu nariadiť pojednávanie aj v iných prípadoch je prostriedkom, ktorý súdu umožňuje vyčerpať princíp materiálnej pravdy.
 
K § 344
Uznesenie súdu o námietkach je rozhodnutím vo veci samej a pre vyvrátenie prípadných aplikačných pochybností sa výslovne proti nemu pripúšťa odvolanie. Právoplatnosť uznesenia súdu vyvoláva účinky podľa odsekov 3 a 4.
 
Konanie o námietkach proti vydaniu výťažku z predaja zálohu zloženého do notárskej úschovy
Predkladateľ novým typom konania reaguje na praktické problémy, keď bol výťažok z predaja zálohu zložený notárovi a skutočnosti rozhodujúce pre vydanie výťažku sú pre veriteľov sporné. Nová právna úprava zavádza možnosť podania námietky, o ktorej rozhodne súd.
 
K § 345 a 346
Navrhovaná právna úprava vychádza z predpokladu, že ešte pred vydaním výťažku úschovy (zloženej podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov) je nevyhnutné pre zachovanie práv účastníkov právnych vzťahov upovedomiť ich o subjektoch a právnych dôvodoch vydania výťažku. Proti upovedomeniu je prípustný špecifický prostriedok procesnej obrany – námietky, o ktorých rozhoduje súd, keďže v tomto prípade nevystupuje notár v pozícii súdneho komisára.
 
K § 347
Osobitne je ustanovené účastníctvo v incidenčnom konaní o námietkach, pričom účastníctvo v tomto incidenčnom konaní sleduje ustanovenia hmotného práva.
 
K § 348 a 349
Rozpory v skutkových tvrdeniach účastníkov, ktoré súd zisťuje prostredníctvom vyjadrení podľa § 348 sa odstraňujú procesom dokazovania na pojednávaní. Fakultatívna možnosť súdu nariadiť pojednávanie aj v iných prípadoch je prostriedkom, ktorý súdu umožňuje vyčerpať princíp materiálnej pravdy.
 
K § 350
V konaní o námietkach sa nerozhoduje o sporných skutočnostiach medzi účastníkmi konania, v takom prípade sa konanie preruší a pokračuje sa v ňom v závislosti od výsledku rozhodnutia sporu.
Účastníkov konania vymedzí súd v uznesení podľa odseku 2. Bude to väčšinou ten, kto podal námietky a ten, kto má výťažok dostať.
Fikcia podľa odseku 3 je nástrojom zabezpečenia procesnej ekonómie.
Účinky právoplatnosti rozsudku podľa odseku 4 sa vzťahujú na všetkých účastníkov konania o námietkach, aj keby v predmetnom konaní podľa odseku 1 ako účastníci nevystupovali.
 
K § 351
Uznesenie súdu o námietkach je meritórnym rozhodnutím, proti ktorému sa pripúšťa odvolanie. Účinky právoplatnosti meritórneho uznesenia ustanovujú odseky 2 a 3.
 
K § 352
Tento osobitný typ konania sa bude týkať všetkých typov úschov a v zásade pôjde o kadučné konanie o tzv. starých úschovách.
Z povahy veci vyplýva, že na začatie konania sa v plnej miere uplatňuje princíp oficiality.
 
K § 353
Účastníctvo v konaní je ustanovené tzv. druhou definíciou účastníctva, teda účastníkmi sú tí, ktorých zákon v tomto ustanovení za účastníkov označuje.
 
K § 354
Publicita uznesenia má význam pre uplatnenie práv neznámych osôb, preto je zabezpečená aj prostriedkami elektronickej komunikácie.
 
K § 355
V prípade, ak sa prihlási na základe uznesenia podľa § 354 ods. l záložný veriteľ, túto žiadosť postúpi súd notárovi, ktorý procesne postupuje podľa predchádzajúcich ustanovení.
Ak sa prihlási niekto, kto nemal právo na vydanie predmetu úschovy, súd jeho žiadosť uznesením zamietne.
Uznesenie podľa odseku 2 predstavuje meritórne rozhodnutie kvôli odstráneniu prípadných aplikačných problémov. Predkladateľ výslovne pripustil voči tomuto uzneseniu odvolanie. Po právoplatnosti tohto uznesenia sa postupuje podľa odseku 3.
 
K § 356
Navrhovaná osnova vychádza z predpokladu, že pred kadučným konaním má prednosť vydanie predmetu úschovy oprávnenému subjektu, iba ak k vydaniu predmetu úschovy nedôjde, môže prepadnúť štátu. Ak k vydaniu dôjde, kadučné konanie sa zastavuje.
 
K § 357 a 358
Osnova vychádza zo súčasnej právnej úpravy, tzv. kadučného konania. Právoplatným prepadnutím predmetu úschovy štátu zanikajú všetky práva k predmetu úschovy účastníkov a iných osôb.
 
K § 359
Iný prípad úschovy nastane napríklad podľa § 340 CSP, podľa ktorého uloží súd navrhovateľovi dôkazného prostriedku, aby zložil primeraný preddavok na trovy zabezpečenia, ak si zabezpečenie dôkazného prostriedku vyžiada trovy.
 
K § 360
Osobitný procesný režim neodkladných opatrení je prispôsobený charakteru mimosporového konania. V mimosporových konaniach, ktoré môže súd podľa predchádzajúcej časti CMP začať aj bez návrhu, môže súd rovnako bez návrhu nariadiť neodkladné opatrenie.
Procesné následky vo forme začatia konania vo veci samej sú riešené postupom podľa odseku 2.
 
K § 361
Uvedeným ustanovením sleduje predkladateľ zvýšenú protektívnu funkciu mimosporových konaní a umožňuje súdu nariadiť neodkladné opatrenie aj v prípadoch verejného záujmu, ako najširšej kategórie pokrývajúcej záujem štátu, ak si to vyžaduje neodkladná ochrana práv a právom chránených záujmov.
 
K § 362
Pokiaľ v sporovom konaní na návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je vždy vecne príslušný súd prvej inštancie, v mimosporovom konaní je plne odôvodnené, aby neodkladné opatrenie mohol nariadiť i súd odvolací. Vyplýva to nielen z verejného záujmu (napr. ochrana maloletého dieťaťa) ale i z princípu úplnej apelácie, ktorá sa uplatňuje v mimosporovom konaní. Postup odvolacieho súdu pri nariadení neodkladného opatrenia je rovnako ovládaný princípom oficiality v konaniach, v ktorých sa pri začatí uplatní tento princíp.
 
K § 363
Navrhovaná právna úprava plne zodpovedá charakteru mimosporového konania a je protipólom konania sporového a reflektuje možnú zmenu pomerov, ktorá vo veciach mimosporového charakteru je dôvodná. Na rozdiel od uvedeného v sporových konaniach totiž môže súd zrušiť neodkladné opatrenie iba na návrh.
 
K § 364
Charakter mimosporových konaní a tomu prispôsobená procesná úprava vylučujú uplatnenie zodpovednosti za škodu spôsobenú neodkladným opatrením podľa CSP, napriek subsidiarite predpisov.
 
K § 365
Rozdelenie súdnej ochrany na veci sporové a mimosporové sporové, vrátane samostatných kódexov, vyvolalo potrebu ochrany maloletých podriadiť režimu CMP vrátane neodkladných opatrení (bývalých predbežných opatrení). V zásade sa vychádza z doterajšej právnej úpravy predbežných opatrení v tejto oblasti, ktorej účelom je okamžitá ochrana života, zdravia alebo vývoja dieťaťa, ak je tu dôvodná hrozba, čo reflektuje nie len povinnosť rozhodnúť vo veľmi krátkom časovom rozmedzí 24 hodín od doručenia návrhu, ale rovnako sa ukladá súdu aj povinnosť v tejto lehote vyhotoviť rozhodnutie.
Vykonateľnosť nariadeného neodkladného opatrenia podľa odseku 3 v sebe implicitne predpokladá povinnosť plniť, pretože len rozhodnutia ukladajúce povinnosť plniť disponujú vlastnosťou vykonateľnosti.
Zvýšená ochranná funkcia tohto inštitútu je zdôraznená úpravou v odseku 4, kedy súd nemusí ustanovovať maloletému zástupcu, pretože ide o urgentnú potrebu zabezpečenia ochrany maloletého.
Zvýšená protektívna funkcia sa prejavuje i osobitným režimom doručovania podľa odseku 5.
 
K § 366
Podriadenie procesného režimu konania o výživnom v CMP indikuje potrebu upraviť i neodkladné opatrenia v týchto typoch konaní.
 
K § 367
Komplexná úprava starostlivosti súdu o maloletých v CMP indikuje potrebu normatívne upraviť aj inštitút neodkladného opatrenia vo veciach osobnej starostlivosti, ako aj vo veciach výkonu oprávnenia vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Pri neodkladnom opatrení vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého predkladateľ zachováva lehotu 7 dní od doručenia návrhu na rozhodnutie vrátane jeho vyhotovenia, pričom zohľadňuje osobitnú vykonateľnosť tak ako je to uvedené v ods. 3.
 
K § 368
Úprava zavádza nový druh neodkladného opatrenia, ktorého účelom je zabezpečenie decíznej právomoci orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, spočívajúcej v povolení vstupu do obydlia. Procesný režim reflektuje čo najmenej komplikované nastavenie, za účelom dosiahnutia efektívneho rozhodnutia a realizácie oprávnení legitimovaného subjektu.
 
K § 369
Princíp oficiality charakteristický pre mimosporové konanie sa nevyhnutne premieta i do otázky zabezpečenia dôkazu podľa tohto ustanovenia.
 
K výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých
Predkladateľ sa snaží o zachovanie komplexného poňatia systematiky úpravy vecí mimosporového charakteru a preto upravuje aj vykonávacie konanie vo veciach maloletých. Jeho zaradenie do štvrtej časti zákona identifikuje tento postup ako následný a možný, ak dôjde k neplneniu či porušeniu judikovaných povinností inej ako peňažnej povahy. Novo koncipované ustanovenia štvrtej časti CMP dôsledne sledujú klasické dve fázy exekučného konania, ktoré sa uplatňujú i v otázkach tzv. personálnej exekúcie, a to nariadenie výkonu rozhodnutia uznesením ako prvú fázu a uskutočnenie výkonu rozhodnutia ako fázu druhú. Medzi týmito dvoma fázami prebieha fáza mediačná (zmierovacia), ktorá doteraz prebiehala ešte pred nariadením výkonu rozhodnutia.
 
K § 370
Navrhované ustanovenie formuluje osobitosti exekučného titulu ako materiálneho predpokladu začatia personálnej exekúcie. Podľa tejto časti sa postupuje napríklad aj vtedy, ak ide o vykonateľnú dohoda podľa zákona o rodine. Hoci explicitne nie je formulované uloženie povinnosti, implicitne je zrejmé, že ten rodič, ktorý nemá u seba dieťa, je oprávneným a ten, ktorý má dieťa u seba, je povinným.
 
K § 371
Ustanovenie kritérií miestnej príslušnosti súdu je podriadené výlučne záujmom maloletého dieťaťa. Preferuje sa všeobecný súd maloletého podľa kritéria odseku 1, no v záujme maloletého môže byť príslušný i tzv. zakročovací súd podľa odseku 3, prípadne je možné príslušnosť z dôvodov vhodnosti preniesť podľa odseku 2.
Na výkon neodkladného opatrenia je vždy príslušný súd prvej inštancie, a to aj v prípade, ak neodkladné opatrenia nariadil odvolací súd, čo predkladateľ odôvodňuje princípom procesnej ekonómie.
Režim osobitného konania o návrat maloletého do cudziny odôvodňuje ustanovenie príslušnosti na výkon tohto rozhodnutia podľa odseku 5.
 
K § 372
Predkladateľ vychádza z tzv. druhej definície účastníctva, teda že účastníkom konania o personálnej exekúcii sú oprávnený, povinný a maloleté dieťa (teda osoby výslovne označené zákonom).
 
K § 373
Navrhované ustanovenie vychádza z koncepcie generality a špeciality právnych noriem v rámci právneho predpisu, podľa ktorej sa ustanovenia štvrtej časti považujú za špeciálne ustanovenia voči prvej časti CMP (všeobecná časť) a voči ustanoveniam piateho dielu prvej hlavy druhej časti CMP (konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých).
 
K § 374
V režime personálnej exekúcie predkladateľ vychádza z fakultatívnosti pojednávania, ktorého nariadenie bude zrejme prichádzať do úvahy iba výnimočne, čo vyplýva z povahy konania o výkone rozhodnutia.
 
K § 375
Povaha personálnej exekúcie predpokladá meritórne rozhodovanie súdu uznesením.
 
K § 376
Doterajšia právna úprava nebola jednoznačná a bezrozporná v otázke začatia tohto typu vykonávacieho konania, preto predkladateľ precizuje spôsob začatia personálnej exekúcie, v ktorom sa prejavuje princíp oficiality typický pre mimosporové konania.
 
K § 377
Nóvum predloženej právnej úpravy spočíva v zavedení odvolania bez suspenzívneho účinku.
Bude na uvážení súdu prvej inštancie, či zakročí až po rozhodnutí odvolacieho súdu, alebo už pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia, najmä v prípadoch, kedy je dieťa ohrozené.
Navrhovaná právna úprava umožňuje okamžité nariadenie výkonu rozhodnutia, pričom uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia sa doručí až pri jeho uskutočnení, kedy sa môže dieťa hneď i odobrať.
 
K § 378
Medzi fázou nariadenia výkonu rozhodnutia a uskutočnením výkonu rozhodnutia môže súd uskutočniť úkony a opatrenia mediačného a zmierovacieho charakteru, v čom sa napĺňa výchovná funkcia mimosporových konaní.
 
K § 379
Predkladateľ ponecháva súčasnú úpravu § 272 ods. 3 a 4 OSP prakticky nezmenenú.
 
K § 380
Ustanovenie napĺňa princíp materiálnej pravdy ovládajúci všetky typy mimosporových konaní, teda i konanie o personálnej exekúcii.
 
K § 381
Prejavom mediačnej funkcie súdu v mimosporových konaniach je i využitie inštitútu mediácie, ktorú je súd oprávnený fakultatívne nariadiť.
 
K § 382
Pod opakovaným porušením podľa odseku 2 sa rozumie situácia, kedy sa uložením pokuty dosiahol jej účel a povinný sa podrobil výkonu rozhodnutia a po určitý časový úsek rozhodnutie rešpektuje a následne opätovne povinnosť poruší.
 
K § 383
Predkladateľ vychádza z inštitútu uplatňovaného i v doterajšej právnej úprave § 273 ods. 2 OSP, ktorá však neriešila obnovu výplaty dávok (zákon č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov) v prípade, ak povinný začal plniť rozhodnutie dobrovoľne.
 
K § 384
Predkladateľ nepripúšťa v osnove suspenzívny účinok odvolania voči uzneseniu o nariadení o výkone rozhodnutia, ktoré tak môže byť vykonané okamžite. Výkon rozhodnutia možno uskutočniť, len čo bolo uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia vydané, nevyžaduje sa ani jeho doručenie povinnému.
 
K § 385 až 388
Predkladateľ v zásade ponecháva súčasnú právnu úpravu nezmenenú, keďže sa v praxi osvedčila.
 
K § 389
Predkladateľ vychádza z možnosti odkladu výkonu rozhodnutia iba v osobitných prípadoch, a to aj bez návrhu. Osobitným predpisom sa rozumejú predovšetkým nariadenie Rady č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti súvisiace s personálnou exekúciou.
 
K § 390
Predkladateľ pri zastavení výkonu rozhodnutia vychádza z tradičných dôvodov, pričom z dôvodu právnej istoty sa uznesením výkon rozhodnutia zastavuje aj v prípadoch podľa písmen e) a f).
 
K § 391
Uznesením, ktorým sa výkon rozhodnutia končí (zastavuje), rozhoduje súd aj o povinnosti náhrady trov konania.
 
K § 392
V navrhovanom ustanovení sa upravuje splnomocňovacie ustanovenie na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, v ktorom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky uvedie podrobnosti  o výkone rozhodnutia vo veciach maloletých.
 
K § 393
Z dôvodu vyjasnenia aplikácie osobitných procesných režimov navrhovateľ prikročil ku koncipovaniu súhrnného ustanovenia, ktoré výslovne deklaruje prioritu osobitných procesných režimov v súvislosti s klasifikovanými údajmi, či s osobitným procesným statusom definovaných osôb. Tieto procesné režimy budú mať aplikačnú prednosť pred všeobecnými ustanoveniami civilného procesu v súvislosti s inštitútmi ako je identifikácia svedka, zaznamenávanie priebehu pojednávania, verejnosť pojednávania, nahliadanie do spisu a pod. Napríklad účelom zákona č. 215/2004 Z. z. je verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností. Podstata ochrany utajovaných skutočností spočíva v prijatí preventívnych opatrení v oblasti personálnej bezpečnosti, administratívnej bezpečnosti, šifrovej ochrany informácii, fyzickej bezpečnosti, objektovej bezpečnosti, bezpečnosti technických prostriedkov a priemyselnej bezpečnosti, ktoré budú predchádzať ohrozeniu alebo poškodeniu záujmov Slovenskej republiky neoprávnenou manipuláciou s utajovanou skutočnosťou (jej vyzradeniu nepovolanej osobe alebo cudzej moci, neoprávnenému rozmnoženiu, zničeniu, strate alebo odcudzeniu). Pri uplatňovaní jednotlivých inštitútov tohto zákona a uplatňovaní práv a povinnosti z neho vyplývajúcich sú súd, účastníci konania a ďalšie zúčastnené osoby povinné dôsledne rešpektovať povinnosti ustanovené zákonom č. 215/2004 Z. z. a všeobecne záväznými právnymi predpismi.
K § 394
Súdna moc je výkonom štátno-mocenských oprávnení a preto všetky pokuty uložené súdmi SR patria štátnej pokladnici.
 
K § 395 a 396
Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesno – právnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté pred dňom účinnosti nového zákona. V odôvodnených prípadoch sú ustanovené výnimky z tohto základného pravidla.
 
K § 397
Účinnosť CM P sa navrhuje po dostatočne dlhej legisvakačnej lehote, tak aby právno – aplikačné orgány mali dostatok času sa s novou úpravou oboznámiť, prípadne absolvovať vzdelávacie a školiace aktivity organizované Justičnou akadémiou, prípadne inými subjektmi.
 
V Bratislave, 17. decembra 2014


Robert Fico, v.r.
predseda vlády Slovenskej republiky


Tomáš Borec, v.r.
Minister spravodlivosti Slovenskej republiky

 
 

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona Civilný mimosporový poriadok

K predpisu 161/2015, dátum vydania: 17.07.2015

B. Osobitná časť

K čl. 1

Základné princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného mimosporového poriadku (ďalej len 'CMP'). Subsidiárne sa použijú aj princípy upravené v článkoch Civilného sporového poriadku (ďalej len 'CSP' ). Základné princípy sú rovnocenné a ich poradie nevyjadruje ich dôležitosť.

Èlánok 1 zdôrazňuje podstatu mimosporového konania, v ktorom je najdôležitejším princípom ochrana verejného záujmu. Pre splnenie tohto cieľa je potrebné uplatňovať aj iné metódy súdneho konania, ako je tomu v sporovom konaní, súd napríklad môže kona ť z úradnej povinnosti, uplatňuje sa v širšej miere vyšetrovací princíp, princíp oficiality, princíp materiálnej pravdy.

K čl. 2

V navrhovanom článku 2 CMP je vyjadrené základné interpretačné pravidlo ustanovení CMP. Prirodzenou je interpretácia normatívneho textu v súlade s lexikálnymi, gramatickými a syntaktickými pravidlami (gramatick ý výklad), avšak priorizuje sa tzv. objektívny teleologický výklad, t.j. výklad podľa účelu a zmyslu zákona. Každé ustanovenie CMP je potrebné vykladať ústavnokonformne a eurokonformne, rešpektujú c judikatúru ES¼P a Súdneho dvora EÚ.

K čl. 3

Navrhovaný článok 3 upravuje analógiu legis a analógiu iuris, ktorá má ako výkladové pravidlo svoje nesporné miesto i v predpisoch procesného práva. Reflektuje sa zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej veci. Klasické interpretačné pravidlo, analógia, umožňuje sudcovi použiť ustanovenie svojim obsahom a účelom natoľko podobné, že je žiaduce posúdiť podľa neho i právne veci, ktoré do hypotézy právnej normy výslovne poňat é neboli.

V odseku 2 je vyjadrené interpretačné pravidlo, ktoré nemá byť zamieňané so sudcovskou normotvorbou, ale je len osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti a umožňuje sudcovi vec spravodlivo rozhodnúť aj v prípadoch, ak výslovné znenie zákona neexistuje. Podobnú, či rovnakú formuláciu obsahuje viacero európskych kódexov, napríklad čl. 1 švajčiarskeho občianskeho zákonníka ZGB.

K čl. 4

CMP v článku 4 vyjadruje všeobecný ústavný princíp rovnosti účastníkov konania, podľa ktorého majú účastníci konania pri aplikácii procesných predpisov pred súdom rovné postavenie. Zá kon v konaní pred súdom vyrovnáva faktickú nerovnosť účastníkov podpornými opatreniami, napr. ustanovením procesného opatrovníka, poučením o procesných právach a povinnostiach, účasťou dôvern íka na konaní Rovnosť účastníkov konania vychádza všeobecne zo zásady, že postavenie procesných strán nesmie byť závislé na pohlaví, náboženstve, rase, národnosti ani sociálnom pôvode.

Celý CMP akcentuje práva vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa (najmä čl. 12), zo súvisiacich Všeobecných komentárov k Dohovoru o právach dieťaťa (najmä č. 10, 12 a 14) a z Dohovoru OSN o pr ávach osôb so zdravotným postihnutím (najmä čl. 13).

K čl. 5

V navrhovanom článku 5 je upravený princíp oficiality, jeden z najcharakteristickejších princípov mimosporového konania. Ochrana záujmov vyjadrených konkrétnymi právnymi normami alebo povahou mimosporových konan í môže byť efektívne zabezpečená jedine možnosťou orgánov ochrany práva (najmä súdu) postupovať aj bez procesnej iniciatívy účastníkov konania, ktorých iniciatíva však môže zostať ako fakultatívny a subsidiárny nástroj tejto ochrany.

Rovnako je v tomto článku vyjadrený princíp rýchlej a účinnej ochrany subjektívnych práv, teda princíp hospodárneho konania súdu, ako i iných subjektov konania, ktorého zmyslom je efektívna, teda adekvá tna ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv presahujúcich rámec bežných súkromnoprávnych vzťahov – ide teda o ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, na ktor ých je širší celospoločenský (verejný) záujem.

K čl. 6

V článku 6 je vyjadrený nosný princíp mimosporového konania, a to princíp materiálnej pravdy. Dichotómia princípu materiálnej pravdy a princípu formálnej pravdy je esenciou diferenciácie civilného sú dneho konania na sporové a mimosporové. Z dôvodu akcentácie širšieho verejného záujmu na poskytnutí ochrany účastníkom mimosporového konania (protektívna funkcia) je súd v mimosporovom konaní povinný zisťovať skutočný stav veci, nie len skutkový (účastníkmi tvrdený) stav veci. Zmyslom poskytovanej ochrany v mimosporovom konaní je zistenie čo možno najúplnejšieho (najobjektívnejšieho) stavu prá vnej veci a vyvodenie konkrétnej formy ochrany na základe takto zisteného skutočného stavu veci. Súd teda zisťuje z úradnej povinnosti, či sú naplnené všetky znaky hypotézy právnej normy a z takto zistené ho skutočného stavu veci vyvodzuje konkrétnu formu ochrany z dispozície právnej normy, prípadne trestá (sankcia právnej normy).

Rovnako je v čl. 6 vyjadrený princíp vyšetrovací (druhá veta) ktorý funkčne i teleologicky súvisí s princípom oficiality vyjadreným vo vete prvej. Pojmovým znakom vyšetrovacieho princí pu je obmedzenie procesnej diligencie účastníkov konania vo vzťahu k dokazovaniu a presunutie dôkaznej iniciatívy na súd.

K čl. 7

Èl. 7 proklamuje tradičnú procesnú zásadu, že každý procesný úkon strany sa posudzuje podľa svojho obsahu. Namietanie formálnych nedostatkov konania sa obmedzuje iba na prípady, v ktorý ch malo toto pochybenie skutočný vplyv na výsledok konania, čím sa sleduje zabránenie prieťahov v konaní. Tretia veta čl. 7 reflektuje zásadu oficiality a protektívnu funkciu mimosporových konaní. Súd môž e vo výnimočných prípadoch upustiť od určitých procesných úkonov za účelom dosiahnutia ochrany verejného záujmu.

K čl. 8

Navrhované znenie čl. 8 reflektuje tradičnú zásadu ústnosti, ktorá je však v modernom poňatí civilného procesu na viacerých miestach prelamovaná. Zákon ustanovuje, kedy pojednávanie nariaďovať netreba a v ktorých prípadoch sa môže súd spoľahnúť na písomnú formu konania. Uvedené rešpektuje povahu predmetu konania a dôraz na efektívnu ochranu práv a právom chránených záujmov.

K čl. 9

Navrhovaný princíp zohľadňuje verejnú kontrolu súdnej moci. Verejnosť môže byť z prejednávania a rozhodovania sporu vylúčená len v taxatívne ustanovených prípadoch.

K čl. 10

Základným princípom hodnotenia dôkazov navrhnutých stranami a vykonaných spravidla na pojednávaní je princíp voľného hodnotenia dôkazov. Vyjadruje sa podstata tohto princípu, ktorá spočíva v tom, že žiaden dôkaz nedisponuje legálnou silou, ktorú by sudca musel zohľadniť predpísaným spôsobom. V modernom akuzačnom civilnom procese je vylúčená tzv. legálna dôkazná teória, hodnotenie dô kazov je ponechané v plnej decíznej kompetencii sudcu, čo predpokladá zvýšené požiadavky na jasnosť, presvedčivosť a logickú bezrozpornosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

K čl. 11

Navrhovaný čl. 11 zakotvuje princíp legality, ktorý znamená viazanosť súdu zákonom, pričom sa zohľadňuje hierarchia právnych predpisov (napríklad prednosť úniového práva, medzinárodnej zmluvy atď.).

Celkom výnimočne môže odôvodnenosť postupu mimo rámca princípu legality vyplývať z tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. V tomto zmysle napr. súd môže vykonať dôkaz z ískaný v rozpore so zákonom, ak je právo druhého účastníka ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykoná va. Ak teda napríklad súd vezme do úvahy elektronickú komunikáciu či zaznamenanie obrazu a zvuku na to určenými elektronickými prostriedkami, ktoré boli získané bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli takto zachyten é, musí to odôvodniť tým, že právo na ochranu osobnosti tohto subjektu je v konkrétnom prípade proporčne slabšie oproti tomu ústavnému právu, ktorého porušenie sa má takto získaným dôkazný m prostriedkom preukázať (v zmysle judikatúrnych záverov môže ísť napr. o proporčne silnejšie právo na rasovú, rodovú, či inú nediskrimináciu).

Postup súdu v súlade s platnými právnymi predpismi nevylučuje aplikáciu neúčinných právnych predpisov, na ktoré odkazujú intertemporálne ustanovenia.

K čl. 12

Navrhované znenie čl. 12 je deklaráciou princípu hospodárnosti konania, ktorá má byť jedným z najzákladnejších pravidiel výkladu ustanovení tohto zákona, ako aj iných procesných predpisov. Princí p je ekvivalentom či koncepčným doplnením práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorá musí byť nielen zákonná, ale i efektívna, t.j. účinná a rýchla.

K čl. 13

Navrhuje sa výslovne zaviesť princíp priamosti a bezprostrednosti, ktorý spočíva v osobnom styku účastníkov so súdom. Èl. 13 reflektuje aj právo nechať sa v konaní zastúpiť ako i povinnosť byť zast úpený a obligatórnosť zastúpenia advokátom v zákonom ustanovených prípadoch.

K čl. 14

Navrhované znenie čl. 14 je vyjadrením princípu voľného pohybu súdnych rozhodnutí v rámci európskeho priestoru, ako i vyjadrením princípu materiálnej reciprocity medzinárodného práva.

K § 1

V navrhovanom znení sa premieta ustanovenie tzv. taxatívne výlučnej právomoci súdov v mimosporovej agende. CMP sa ako procesný kódex uplatní výlučne v právnych veciach ustanovených v samotnom CMP.

K § 2

Vyjadruje sa všeobecná subsidiarita CSP spočívajúca v koncepcii, že CMP upravuje iba odlišnosti od všeobecného procesného režimu. Tam, kde takéto odlišnosti CMP nestanovuje, uplatní sa CSP ako generá lny procesný kódex. Tomu je prispôsobená systematika zákona a označenie jednotlivých častí a dielov, a to ako základné ustanovenia a niektoré ustanovenia napr. o príslušnosti, účastníkoch a pod. Zd ôraznenie procesných rozdielov sa premieta aj do terminológie.

Za účelom precizovania generálna norma odseku 2 ustanovuje výkladové pravidlo, podľa ktorého sa rozdielna terminológia sporového a mimosporového konania výkladovo zjednocuje.

K § 3

CMP používa pojem "niektoré ustanovenia o..." v prípadoch, ak sú v CMP upravené len špecifiká daného inštitútu, ktorý komplexne upravuje CSP a tieto ustanovenia CSP sa použijú subisidárne. Ak v nadpise nie s ú uvedené slová "niektoré ustanovenia o...", znamená to, že CMP upravuje inštitút komplexne. Takáto technika sa používa v celom kódexe.

Upravuje sa všeobecná subsidiarita CSP a navrhované znenie upravuje odchýlku od všeobecnej súdnej príslušnosti. Príslušnosť upravuje CMP spravidla v ustanoveniach o jednotlivých typoch konaní ako výlučnú miestnu príslušnosť, ktorá je reflexiou zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa tohto zákona Ak takto príslušnosť ustanovená nie je, z povahy mimosporového konania sa zá konodarca priklonil k odlišnej generálnej klauzule príslušnosti ako v CSP a ustanovuje sa príslušnosť podľa všeobecného súdu navrhovateľa.

K § 4

Odlišnosť procesného režimu proti CSP sa prejavuje v práve účastníkov konania vyjadriť sa k delegácii z dôvodu vhodnosti. Najmä vo vzťahu ku konaniam, ktoré je možné začať aj ex offo, z dô vodu hospodárnosti konania, priznáva zákon právo vyjadriť sa k možnej delegácii veci inému ako príslušnému súdu len tým účastníkom, ktorí sú v čase začatia konania známi.

K § 5 a 6

Odlišnosť oproti generálnemu kódexu CSP spočíva v ex officio skúmaní všetkých druhov príslušnosti počas celého konania. Civilný mimosprový proces identifikuje základné procesné podmienky a ich skúmanie s dô razom na potrebu zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa CMP bez ohľadu na procesnú aktivitu účastníkov. Odlišný procesný režim je odôvodnený aj v prípade odchýlok pri postupovaní veci, pričom ostáva zachovaná povinnosť súdu upovedomiť účastníkov konania o postúpení.

K § 7

V mimosporovom konaní sa navrhuje ponechať pojem účastníci konania a rovnako sa navrhuje ponechať druhú (odsek 1) a tretiu (odsek 2) doktrinálnu definíciu účastníctva. Tieto definície sú dostatočne pokryt é judikatúrou i právnou náukou, reflektujú veci prejednávané podľa tohto kódexu a preto sa nemenia.

K § 8

Navrhuje sa procesne riešiť situácie, kedy návrh na začatie konania uplatní subjekt, ktorému nesvedčí ani druhá ani tretia definícia účastníctva. V kontexte princípu oficiality pri začatí konaní pova žuje predkladateľ za potrebné zdôrazniť, že ak z takéhoto odmietnutého návrhu (podania) zistí súd skutočnosti odôvodňujúce konanie vo veci samej, vydá uznesenie o začatí konania.

K § 9

Povaha mimosporového konania odôvodňuje osobitný procesný režim pri nedostatku procesnej spôsobilosti v navrhovanom znení. Ustanovenie je zvýšenou právnou ochranou subjektov, ktoré nemajú spôsobilosť na prá vne úkony v plnom rozsahu, ale v konaní pred súdom je dôvodné ich zastúpenie zákonným zástupcom, hoci v hmotnoprávnych vzťahoch by mohli konať samostatne. Uvedené súvisí so špecifickosťou procesný ch úkonov a s postupom v konaní pred súdom.

K § 10

Tradičný inštitút pribratia do mimosporového konania sa navrhuje ponechať v CMP ako osobitný inštitút, ktorý bude mať opodstatnenie tam, kde určenie okruhu účastníkov nemusí byť v čase zač atia konania jednoznačné. Z procesného hľadiska je tiež nevyhnuté zastavenie konania voči tomu, kto získal procesné postavenie účastníka, ale jeho práva resp. povinnosti nie sú predmetom konania.

K § 11

Povaha mimosporového konania odôvodňuje vylúčiť intervenciu (vedľajšie účastníctvo) v CMP. Vylúčenie intervencie súvisí s odlišným nazeraním na procesné postavenie účastníkov mimosporov ých konaní a ktorých zvýšená procesná ochrana sa realizuje inými inštitútmi (vstup prokurátora tiež iných subjektov do konania, zastúpenie).

K § 12

V jednotlivých osobitných konaniach podľa druhej časti zákona môže byť odôvodnená zvýšená ochrana prostredníctvom subjektov, ktorým uvedené vyplýva z ich právomoci. V tých mimosporový ch konaniach, ktoré sa týkajú detí a ide o právne vzťahy s cudzím prvkom, ustanovenie reflektuje povahu a funkcie Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, rovnako súd môže do konania pribra ť orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately alebo právnoochranné subjekty. V konaní môžu tieto subjekty vykonávať procesné práva a povinnosti s obmedzením tých, ktoré majú dopad do sfé ry hmotného práva.

K § 13

Účasť prokurátora ako orgánu ochrany práva je v CMP dôkladne posilnená ako návrhovými, tak i vstupovými oprávneniami a aj inštitútom dovolania generálneho prokurátora. Nastavenie týchto oprávnení vyplýva z penza špecifických predmetov v jednotlivých konaniach podľa tohto zákona, ktorým je takto garantovaná zvýšená právna ochrana. Úprava súčasne precizuje vstup prokurátora v konaní o rozvod manželstva s maloletými deťmi len v časti o úprave pomerov manželov k deťom na čas po rozvode.

K § 14 a 15

Predkladateľ považuje za opodstatnené ponechať vo veciach mimosporových možnosť spísania podania do zápisnice, čím sa garantuje zvýšená ochrana subjektov v mimosporovom konaní. Povaha mimosporových vecí nevylučuje uzavretie dohody o predmete konania, verifikovanie tejto dohody je potom potrebné podpísaním zápisnice, ktorá dohodu obsahuje.

K § 16 až 22

Komplexná právna úprava je odôvodnená zvýšenou ingerenciou notára v mimosporových konaniach ustanovených v osobitnej časti tohto zákona. Ustanovenia vyjadrujú delegovanie decíznej právomoci na sú dneho komisára, ako aj kvalitatívne vnímanie úkonov ním realizovaných na základe poverenia. Súčasne diferencuje možnosť odňatia veci notárovi a poverenie iného notára, ak sú dané dôvody pre vylú čenie notára. Zavádza sa primeraná aplikácia ustanovení CSP, na rozdiel od generálnej subsidiarity vyjadrenej v § 2. Podmienky pre ustanovenie zástupcu alebo náhradníka notára upravuje zákon č. 323/1992 o notá roch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) (ďalej len 'Notársky poriadok').

K § 23

Princíp oficiality charakteristický pre mimosporové konania sa prejavuje zásadnou možnosťou súdu začať konanie bez procesnej iniciatívy účastníka – táto však vylúčená nie je, čo predkladate ľ reflektuje možnosťou podať návrh na začatie konania. Pokiaľ z právnej úpravy výslovne nevyplýva možnosť začať konanie výlučne na návrh, uplatní sa čo do začatia konania princí p oficiality. Dôsledná diferenciácia CSP a CMP sa prejavuje aj v odlišnej terminológii základného procesného úkonu – pre účely CMP návrh na začatie konania.

K § 24

Osobitosť procesného režimu momentu začatia konania je prispôsobená princípu oficiality, ktorý ovláda mimosporové konania a reflektuje časový okamih podania návrhu, resp. vydanie uznesenia o začatí konania.

K § 25

Špeciálna právna úprava CMP v oblasti procesnej iniciatívy účastníkov konania smerujúcej k začatiu konania sa prejavuje povinnosťou pravdivo a úplne substancovať skutkové tvrdenia, čo v sporovom konaní predkladateľ vyžadovať nemôže. Táto povinnosť úzko súvisí s dôrazom na taký procesný postup súdu, ktorý je zameraný na zistenie čo najobjektívnejšieho stavu veci a ktorý je spätý aj s procesnou súčinnosťou účastníkov konania.

K § 26

Navrhovaný procesný režim zohľadňuje špecifiká mimosporového konania vo vzťahu k zvýšenej protektívnej funkcii voči účastníkom konania. Ustanovenie reflektuje v zmysle základných princí pov, na ktorých je kódex budovaný, snahu o efektívnu a účinnú ochranu, ktorá v opodstatnených prípadoch môže znamenať menej prísny režim pri plnení procesných povinností účastníkov.

K § 27

Povinnosť doručiť rozhodnutie, ktorým sa konanie začína, do vlastných rúk, je prejavom protektívnej funkcie mimosporového konania a súčasne garantuje účastníkom konania právo na spravodlivý proces a realizáciu procesných práv a povinností.

K § 28 a 29

Klasické dispozičné úkony, zmena návrhu, či späťvzatie návrhu sú procesne modifikované vo vzťahu k osobitným funkciám mimosporového konania. Uvedené sa výrazne prejavuje v možnosti súdu pokrač ovať v konaniach, ktoré sú ovládané princípov oficiality pri ich začatí.

K § 30 a 31

Princíp oficiality ovládajúci mimosporové konanie sa prejavuje v navrhovaných ustanoveniach, ako aj v ďalších ustanoveniach CMP zvýšenou procesnou ingerenciou súdu, pričom princíp hospodárnosti je vyžadovan ý o to viac, že na väčšine mimosporových konaní a ich vyriešení v čo najkratšom možnom čase je eminentný verejný záujem. Zisťovanie skutočného stavu veci predpokladá široké spektrum informácií a je dôvodné využitie súčinnosti čo najširšieho spektra subjektov. Nečinnosť účastníkov konania nemôže byť na úkor dôrazu na efektívne a pružné prejedanie a rozhodnutie veci.

K § 32

Napriek panujúcemu princípu oficiality v mimosporovom konaní sa i tu v istej miere prejavuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť účastníkov konania ako základné procesné povinnosti; to však nemení povinnosť súdu zisťovať skutočný stav veci a postupovať v konaní aj prípade nečinnosti účastníkov.

K § 33

Ustanovenie reflektuje základné ústavné princípy, typické tak pre konanie sporové ako aj mimosporové a to princíp ústnosti, priamosti a bezprostrednosti, ktoré sa prejavujú v prejedaní veci za prítomnosti ú častníkov konania, spravidla na pojednávaní. Povaha predmetu konania môže byť dôvodom, kedy zákon dáva možnosť prejednať vec bez nariadenia pojednávania (vyhlásenie za màtveho). Predkladateľ zachová va primeraný časový priestor na prípravu účastníka pred pojednávaním.

Osobitným dôvodom vylúčenia verejnosti z kontroly verejnej moci predstavuje dôvod mravnosti, ktorý v mimosporových konaniach najčastejšie bude splývať s verejným záujmom.

Ak súd vylúčil verejnosť z pojednávania podľa odseku 1 preto, že verejné prejednanie veci by ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, môže súd povoliť prítomnosť jednotlivým osobám na pojedná vaní alebo jeho časti podľa odseku 2 iba vtedy, ak sú tieto osoby oprávnené oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len 'zákon č. 215/2004 Z. z.').

K § 34

Z povahy mimosporového konania vyplýva nutné vylúčenie určitých inštitútov sporového konania vzhľadom na generálnu subsidiaritu CSP zakotvenú v § 2. Pri konaní v prvej inštancii sú zo všeobecný ch inštitútov sporového konania vylúčené enumerované inštitúty a tým sa pre mimosporový proces vymedzujú odlišne hranice procesnej aktivity účastníkov a tiež sa vylučuje prísnosť zákona vyjadrená v CSP koncentráciou konania.

K § 35 až 37

Mimosporové konanie dôsledne ovláda princíp materiálnej pravdy vyžadujúci od súdu úplné zistenie skutočného stavu veci, čomu je prispôsobená i koncepcia dokazovania v tom smere, že sa súd nemôž e spoliehať na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale dôkladne aplikuje tzv. vyšetrovací (vyhľadávací) princíp civilného procesu. Uvedené nevylučuje, aby súd vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov, ktoré ale musia byť konfrontované s výsledkami vykonaného dokazovania.

K § 38

Predkladateľ dôsledne aplikuje ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa, v tomto prípade konkrétne právo dieťaťa na slobodné vyjadrenie svojho názoru v prebiehajúcom súdnom konaní (čl. 12 Dohovoru o prá vach dieťaťa). Zisťovanie názoru maloletého je obligatórnym postupom súdu, pričom vyjadrenie názoru dieťaťa nie je podmienené vekovou hranicou ani rozumovou vyspelosťou, ale schopnosťou ho vyjadriť a to prim árne samostatne. Predkladateľ sa snažil eliminovať zisťovanie názoru dieťaťa sprostredkovane, pričom spôsob zisťovania názoru dieťaťa ponecháva na sudcu a predpokladá jeho prispôsobenie veku a vyspelosti dieťaťa.

K § 39

Vo veciach podľa tohto zákona má rozsiahle penzum vecí povahu statusovú, preto sa preferuje ako meritórne rozhodnutie rozsudok. Povaha mimosporového konania a dôraz na jeho efektívnosť umožňuje vydávať meritó rne uznesenia v prípadoch taxatívne ustanovených v osobitnej časti tohto zákona, prípadne v iných častiach tohto zákona.

K § 40

Princíp oficiality a princíp materiálnej pravdy sa prejavujú v mimosporových konaniach aj tým, že neplatí zásada ne ultra petitum, teda že súd zásadne nie je viazaný návrhom účastníkov.

K § 41

Ústne prejednanie veci je v mimosporovom konaní pravidlom, preto je ustanovený okamih vyhlásenia meritórneho rozhodnutia zásadne na pojednávanie, na ktorom súd ukončil dokazovanie. Tento postup plne korešponduje základn ým princípom zdôrazňujúcim efektívny postup konaní a čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci.

K § 42

V navrhovanom ustanovení predkladateľ reflektuje zvýšenú protektívnu funkciu mimosporového konania skrátením všeobecnej lehoty na vyhotovenie meritórneho rozhodnutia.

K § 43

Navrhuje sa zásadná odchýlka od tzv. materiálnej stránky právoplatnosti súdneho rozhodnutia v CSP rozšírením subjektívnej hranice záväznosti statusových rozhodnutí, ktoré zásadne budú pôsobiť erga omnes.

K § 44

Úprava reflektuje funkcie vyživovacej povinnosti smerujúce k zabezpečeniu uspokojenia materiálnych potrieb v rodinnoprávnych vzťahoch. Tento osobitný účel pri všetkých druhoch vyživovacích povinností, vrá tane vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom zdôrazňuje predkladateľ nastavením predbežnej vykonateľnosti rozsudkov o výživnom, a to ex lege.

K § 45

V prípadoch meritórnych uznesení sa primerane aplikujú ustanovenia o rozsudkoch, čo vyplýva z ustanovení CSP, a to vrátane povinnosti doručiť toto meritórne rozhodnutie do vlastných rúk, čí m sa stiera rozdiel medzi formou rozhodnutia, pokiaľ sa ním rozhoduje v merite veci.

K § 46

Z povahy mimosporového konania vyplýva nutné vylúčenie určitých inštitútov sporového konania vzhľadom na generálnu subsidiaritu CSP zakotvenú v § 2. Pri konaní v prvej inštancii sú zo všeobecný ch inštitútov sporového konania vylúčené enumerované inštitúty. S ohľadom na základné princípy CMP považuje predkladateľ za dôvodné vylúčenie využitia skrátených foriem konania a rozhodnutí v nich vydaných.

K § 47 a 48

V katalogizácii druhov trov konania sa prejavuje osobitný charakter trov konania, do ktorých popri subsidiárne aplikovateľných ustanoveniach CSP predkladateľ zaradil aj niektoré osobitné druhy trov podľa § 47 a § 48.

K § 49 až 51

Predkladateľ ponecháva princíp diferenciácie platenia a náhrady trov konania s tým, že vo fáze platenia trov konania si v zásade účastníci trovy platia sami, okrem prípadov, kedy podľa osobitnej č asti tohto zákona trovy konania platí štát (§ 49).

Osobitne sú ustanovené zásady platenia trov v dedičskom konaní (§ 50), ako aj v konaní o umorení istiny (§ 51).

K § 52

Generálne sa vylučuje nárok na náhradu trov konania v mimosporových konaniach s výnimkami ustanovenými v § 53 až § 56.

K § 53

V navrhovaných typoch konaní môže za istých okolností prichádzať náhrada trov konania podľa princípu úspechu v konaní, no koncepcia oproti CSP je úplne odlišná vo fakultatívnej možnosti sú du priznať takúto náhradu, a to len s použitím materiálneho korektívu možnosti spravodlivo náhradu trov konania požadovať. Súd individuálne posúdi v týchto konaniach možnosť priznať ná hradu trov konania, ako aj rozsah takto priznanej náhrady so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, s použitím spomínaného materiálneho korektívu.

K § 54

Aj v mimosporových konaniach prichádza do úvahy obmedzená aplikácia princípu zavinenia pri porušení procesných povinností s využitím náhrady takto vzniknutých trov konania. Procesná zodpovednosť za zavinen é trovy sa prejaví v možnosti ich separácie, a to i v prípadoch, ak sa priznáva náhrada podľa § 53.

K § 55

Materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Na rozdiel od § 53 sa však neaplikuje princíp náhrady trov konania z hľ adiska úspechu v konaní.

K § 56

Povinnosť náhrady trov konania v prípadoch, kedy súd podľa § 53 až § 55 náhradu trov konania prizná, nemožno z povahy veci uložiť prokurátorovi.

K § 57 a 58

Nakoľko z ustanovení § 52 až § 56 vyplýva, že inštitút náhrady trov konania bude v mimosporových konaniach mimoriadne zriedkavo aplikovateľný, je účelné, aby v týchto zriedkavých prí padoch rozhodoval súd len na návrh. Ak o tomto nároku rozhodne, na rozdiel od všeobecnej koncepcie CSP rozhoduje jediným rozhodnutím o nároku, aj o vyčíslení náhrady trov konania.

K § 59

Zo všeobecnej subsidiarity CSP vyplýva, že ustanovenia CMP budú korigovať iba určité odchýlky od všeobecnej úpravy. Nad rámec uznesení, voči ktorým pripúšťa odvolanie CSP, bude v CMP odvolanie prí pustné aj proti uzneseniam súdu prvej inštancie vo veci samej, s výnimkou uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia.

K § 60

Predkladateľ sa pridržiava pravidla, že v prípade, ak uznesenie vydá súdny úradník, odvolanie prípustné nebude. Proti takémuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá nie je opravný m prostriedkom, ale osobitným prostriedkom procesnej obrany, podobne ako odpor, námietky a pod. Uvedené riešenia prispieva k zrýchleniu konania za súčasného zachovania práv účastníkov na preskúmanie rozhodnutia.

K § 61

Odpustenie zmeškania lehoty, a tým navrátenie do predošlého stavu nie je vo vymenovaných prípadoch možné pripustiť s ohľadom na zákonný zákaz dvojmanželstva, ku ktorému by aplikáciou všeobecný ch inštitútov odpustenia zmeškania lehoty mohlo dôjsť.

Navrhovaná lehota 15 dní v odseku 2 reflektuje predovšetkým právnu istotu účastníkov v konaniach spravidla statusového charakteru, resp. vo vzťahu k špecifickým predmetom konaní, na rozdiel od všeobecného re žimu CSP v prípadoch, ak rozhodnutie neobsahuje poučenie, resp. obsahuje nesprávne poučenie o prípustnosti odvolania.

K § 62

Osobitný režim odvolacích dôvodov, resp. odchýlky od všeobecného režimu ustanoveného v CSP sú odôvodnené predovšetkým systémom úplnej apelácie, ktorý sa v mimosporových konaniach uplatňuje a ktorý smeruje k zisteniu skutočného stavu veci ako podkladu meritórneho rozhodnutia. Modifikácia odvolacích dôvodov nie je obmedzená lehotou na podanie odvolania.

K § 63

CMP neobmedzuje procesnú aktivitu účastníkov princípom koncentrácie. Navrhované ustanovenie dôsledne dodržiava koncepciu úplného apelačného systému v mimosporových konaniach vrátane tzv. práva novôt v odvolacom konaní.

K § 64

S ohľadom na princíp úplnej apelácie v mimosporových konaniach je dispozícia s návrhom na začatie konania v zásade prípustná aj v štádiu odvolacieho konania.

K § 65 až 67

Z princípu oficiality, ktorý ovláda mimosporové konania je odvodená i zásadná neviazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania i odvolacími dôvodmi. Odvolací súd preskúmava rozhodnutie v celom rozsahu, teda aj tie výroky, ktoré odvolaním napadnuté neboli.

O vady konania podľa § 67 pôjde vždy, ak sa vyskytne vada, v dôsledku ktorej došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Ak sa síce vyskytne procesná vada, ktorá však nemala za následok nesprá vne rozhodnutie vo veci, odvolací súd na takúto vadu konania neprihliada.

K § 68

Princíp materiálnej pravdy a tiež princíp vyšetrovací sa v odvolacom konaní prejavuje okrem iného aj povinnosťou zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak to z povinnosti zistiť skutočný, úplný , stav veci vyplýva.

K § 69 a 70

Osobitne sa navrhuje riešiť prípustnosť odvolania voči uzneseniam vydaným notárom ako súdnym komisárom. Súdny komisár vykonáva decíznu právomoc na základe delegovania tejto právomoci verifikovanej poveren ím a proti takýmto uzneseniam je odvolanie zásadne prípustné.

Takéto odvolanie sa podáva priamo u notára, ktorý bol poverený ako súdny komisár, prípadne priamo na súde prvej inštancie, ktorý o tomto odvolaní bude rozhodovať alebo na príslušnom odvolacom súde.

K § 71

Na konanie o odvolaní voči uzneseniu notára vo funkcii súdneho komisára je zásadne funkčne príslušný súd prvej inštancie s výnimkami podľa § 72 a § 73.

K § 72

Po predložení odvolania súdu prvej inštancie v prípadoch meritórnych uznesení podľa odseku 1 je procesný postup diferencovaný podľa toho, či súd prvej inštancie vyhodnotí odvolanie ako dôvodné alebo nie. Ak odvolanie vyhodnotí ako dôvodné, napadnuté rozhodnutie sám zmení alebo ho zruší a vráti súdnemu komisárovi na ďalšie konanie – v tomto prípade vysloví právny názor, ako v konan í ďalej postupovať, ktorým je súdny komisár viazaný. Ak napadnuté rozhodnutie uznesením zmení, je proti tomuto uzneseniu prípustné odvolanie, o ktorom rozhoduje odvolací súd.

Ak súd prvej inštancie vyhodnotí odvolanie ako nedôvodné, predloží ho na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

K § 73

Ak nejde o prípady meritórnych uznesení vymenovaných v § 72, funkčná príslušnosť na odvolanie svedčí súdu prvej inštancie, proti ktorému odvolanie ani dovolanie prípustné nie je. Rozhodnutie sú du prvej inštancie sa v tomto prípade nepovažuje za rozhodnutie odvolacieho súdu, preto predkladateľ len proklamatívne zdôraznil neprípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu.

K § 74

Princíp právnej istoty účastníkov konania nepripúšťa zásadnú zmenu právoplatných rozsudkov o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva predovšetkým kvôli zákonnému zákazu dvojmanž elstva, k porušeniu ktorého by pripustením mimoriadneho opravného prostriedku mohlo dôjsť.

K § 75

Navrhované ustanovenie je potrebné z hľadiska systematiky diferenciácie sporového a mimosporového konania. Predstavuje ďalšie rozhodnutie, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, pokiaľ nie je možn á modifikácia iným zákonným postupom, a z povahy veci nemôže byť uvedený v CSP.

K § 76

Princíp právnej istoty účastníkov konania nepripúšťa zásadnú zmenu právoplatných rozsudkov o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva predovšetkým kvôli zákonnému zákazu dvojmanž elstva, k porušeniu ktorého by pripustením mimoriadneho opravného prostriedku mohlo dôjsť. Obmedzenie vo vzťahu k prípustnosti sa vzťahuje aj na rozhodnutie v konaní o návrat maloletého vo veciach neoprávnené ho premiestnenia alebo zadržania.

K § 77

Princíp oficiality, ktorý dôsledne ovláda mimosporové konanie, sa prejavuje i v zásadnej neviazanosti dovolacieho súdu rozsahom dovolania.

K § 78 až 86

Osobitná povaha, ako aj funkcie mimosporového konania odôvodňujú zavedenie komplexnej právnej úpravy osobitného mimoriadneho opravného prostriedku, dovolania generálneho prokurátora. V mimosporovom konaní, ktorého z ákladným rysom je silný verejný záujem na vyriešení otázok tvoriacich predmet týchto konaní sa nemôže vyskytnúť otázka súladnosti tohto inštitútu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a zá kladných slobôd či s konštantnou judikatúrnou líniou ES¼P. Generálny prokurátor ako osobitný orgán ochrany práva je procesne legitimovaný na uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku tam, kde to vyž aduje verejný záujem či ochrana práv a nápravu nemožno zjednať inak. Prípustnosť mimoriadneho dovolania je na posúdení hodnotového balansu nad vážnosťou zásahu do práv a právom chránených zá ujmov, ktoré sú predmetom konania vo vzťahu k princípu zachovania právnej istoty integrovaného v právoplatnom rozhodnutí súdu.

Dovolanie generálneho prokurátora sa nepripúšťa voči rozhodnutiu najvyššieho súdneho orgánu sústavy všeobecného súdnictva a z dôvodov právnej istoty proti rozsudkom o rozvode, neplatnosti č i neexistencii manželstva a vo veci návratu maloletého vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

Navrhuje sa zachovať lehota jedného roka od právoplatnosti napádaného rozhodnutia, ako aj náležitosti a dôvody v zásade v intenciách doterajšieho inštitútu mimoriadneho dovolania.

Na konanie o dovolaní generálneho prokurátora sa primerane použijú ustanovenia CSP, vrátane ustanovení o rozhodnutí dovolacieho súdu.

K osobitnej časti

V osobitnej časti CMP predkladateľ ustanovuje spôsobom taxatívneho výpočtu konania, ktoré majú mimosporový charakter. Všeobecná subsidiarita CSP sa v osobitnej časti CMP prejavuje osobitnou osnovou týchto konaní , pričom v ostatných veciach, ktoré nie sú výslovne upravené v CMP, sa postupuje podľa všeobecných ustanovení CSP (normatívne vyjadrené: niektoré ustanovenia o...). Predkladateľ v ustanoveniach o jednotlivý ch typoch konaní precizuje predovšetkým predmet konania, miestnu príslušnosť, účastníkov konania, návrhovosť alebo beznávrhovosť konkrétneho typu konania, otázku nariadenia pojednávania alebo mož nosti konať aj bez pojednávania a otázku formy a spôsobu meritórneho rozhodnutia (či sa rozhoduje rozsudkom alebo uznesením vo veci samej).

Tejto všeobecnej štruktúre zásadne zodpovedá štruktúra jednotlivých typov mimosporových konaní.

K § 87 až 91

Tradičné mimosporové konanie predkladateľ upravil na báze doterajších aplikačných skúseností, pričom nóvum spočíva aj v možnosti podať spoločný návrh účastníkmi konania. Aj keď sa spoločný návrh nepodáva, účastníkmi sú obe osoby, ktoré hodlajú uzavrieť manželstvo, a to podľa osvedčenej druhej doktrinálnej definície účastníctva, ktorá je preferenčnou definí ciou pre celé mimosporové konanie, t.j. účastníkmi konania sú tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

Otázka miestnej príslušnosti nie je výslovne riešená, teda sa postupuje podľa všeobecnej časti CMP.

Ide len o návrhové konanie, meritórne sa rozhoduje rozsudkom, po predchádzajúcom pojednávaní.

Ku konaniu o rozvod manželstva

Predkladateľ medzi mimosporové konania výslovne zavádza konanie o rozvod manželstva, čo je determinované súčasnou hmotnoprávnou úpravou, i celkovou zmenou koncepcie konaní tzv. nesporového charakteru. CMP vní mame ako súhrn právnych noriem upravujúcich metodológiu procesného postupu pri presadzovaní ochrany osobitných vzťahov, na ochrane ktorých je spoločenský, verejný záujem. Uvedené ako aj osobitosti procesného re žimu týkajúce sa predmetu konania a účastníkov odôvodňujú zaradenie konania o rozvod manželstva medzi konania mimosporové. Predkladateľ tým zdôrazňuje verejný záujem na ochrane manželstva aj v p rocese rozhodovania o jeho zrušení rozvodom.

K § 92

Predkladateľ v celom CMP preferuje pojem (faktické) bydlisko z dôvodu vystihnutia reálnejšej väzby medzi príslušným súdom a účastníkom konania. Tým sa zvyšuje protektívna funkcia, ktorá je imanentnou s účasťou mimosporového konania. Faktické bydlisko nie je zhodné s pojmom trvalý pobyt ('právne bydlisko'), ide o širší pojem ako trvalý pobyt.

K § 93

Z povahy veci vyplýva obligatórnosť návrhu na začatie konania o rozvod manželstva jedným z manželov, čo korešponduje autonómii vôle subjektov tohto právneho vzťahu.

K § 94

Predkladateľ ustanovuje druhú definíciu účastníctva, ktorá je determinovaná hmotnoprávnou úpravou manželstva v zákone o č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ' zákon o rodine').

K § 95

Osobitný procesný režim späťvzatia návrhu je odôvodnený ochranou pred zneužitím dispozície návrhom na začatie konania vo vzťahu k manželovi, ktorý návrh nepodal.

K § 96

Predkladateľ rešpektuje existenciu manželstva ako základného rodinnoprávneho vzťahu, preto pri posudzovaní existencie rozvratu vzťahov medzi manželmi preferuje zmierovaciu funkciu súdu.

K § 97

Nová úprava zastavenia konania ako procesnej sankcie za pasivitu navrhovateľa v konaní o rozvod manželstva je v celkovej koncepčnej línii, ktorú predstavuje úsilie o primárne zachovanie manželstva ako základné ho rodinnoprávneho zväzku, súčasne sa rešpektuje autonómia vôle manžela prítomného na pojednávaní.

K § 98

Navrhované ustanovenie je plne v súlade s koncepčnou líniou preferencie zmierlivého riešenia rozporov účastníkov konania a zachovania inštitútu manželstva pred jeho zánikom.

K § 99

Nová právna úprava pamätá aj na situácie, keď jeden z manželov zomrie po tom, ako bol rozsudok vyhlásený, ale ešte nenadobudol právoplatnosť. Keďže primárnou objektívnou skutočnosťou spôsobujú cou zánik manželstva je v takom prípade smrť, úprava rieši procesný postup, ktorý uvedené reflektuje. Súd rozhodne jedným uznesením s dvoma výrokmi (o zrušení rozsudku o rozvode a o zastavení konania). Rozhodnutie súd doručí druhému účastníkovi konania.

K § 100

Predkladateľ zachováva obligatórnosť spojenia konania o rozvod manželstva s konaním o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.

K § 101 až 103

Predkladateľ ponecháva svojou povahou tradičné mimosporové konanie v režime CMP. K otázke miestnej príslušnosti treba uviesť, že ak sa konanie začína ex offo a účastníci konania nebývajú spoločne, tak sú príslušné oba sú dy, kde bývajú.

Navrhované ustanovenia § 102 a 103 sa týkajú konania vo veciach neplatnosti manželstva, nie neexistencie manželstva.

Ide o konanie obligatórne návrhové. Osobitným predpisom, ktorý ustanoví, kedy sa toto konanie môže začať aj bez návrhu, je zákon o rodine. Účastníctvo je ustanovené režimom druhej definície úč astníctva (§ 103), nakoľko právna úprava § 17 Zákona o rodine ustanovuje len dôvody, pre ktoré je manželstvo ničotné (neexistentné), nevyplýva z nej možný procesný postup súdu a predmetné ustanovenie sa obmedzuje len na konštatovanie hmotnoprávnych následkov.

Ku konaniu vo veciach určenia rodičovstva

Predkladateľ navrhuje komplexne upraviť inštitút konaní o určenie rodičovstva v režime mimosporových konaní, čo je odôvodnené povahou týchto zásadných rodinnoprávnych vzťahov a determinované do značnej miery hmotnoprávnou úpravou de lege lata.

K § 104

Predkladateľ preberá bývalé konanie o určení otcovstva súhlasným vyhlásením, ktoré sa nemení. Jeho systematickým zaradením sa zdôrazňuje jeho preferencia pred konaním o určení otcovstva treťou z ákonnou domnienkou podľa zákona o rodine. V zákone o rodine je špecifikovaný prípad, kedy súd upustí od výsluchu matky - ak nemôže pre duševnú poruchu posúdiť význam svojho konania alebo ak je zadová ženie jej vyhlásenia spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou (§ 91 ods. 4).

K § 105

Taxatívnym výpočtom konaní, ktoré sú konaniami o určení rodičovstva reflektuje predkladateľ hmotnoprávny stav de lege lata.

K § 106

Osobitný režim miestnej príslušnosti sleduje ako prvoradý záujem maloletého dieťaťa, len subsidiárne sa aplikujú kritériá všeobecného súdu matky, resp. všeobecného súdu muža, ktoré ho otcovstvo má byť určené alebo zapreté.

K § 107

Povaha veci odôvodňuje obligatórnosť návrhu na začatie konania.

K § 108

Predkladaná procesná úprava je reflexiou na hmotnoprávny predmet konania a predstavuje druhú definíciu účastníctva.

Pojem 'navrhovateľ' sa vykladá ako iná osoba, než je vymenovaná pri jednotlivých typoch konania, pričom takto nastavené penzum účastníkov ponecháva priestor pre prípadné kreovanie novej právnej ú pravy určovania rodičovstva bez potreby zásahu do procesného kódexu.

K § 109

Povaha veci a záujem maloletého dieťaťa preferuje určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, prípadne osvojenie dieťaťa. Preto je odôvodnené konanie o určení otcovstva zastaviť v prí padoch uvádzaných v hypotéze ustanovenia § 109.

K § 110

Obligatórnosť spojenia konania s konaním o výchove a výžive je odôvodnené len pri konaní o určenie otcovstva. Nie je dôvodné predpokladať, že by bolo potrebné rozhodnúť o výchove a výžive k maloletému pri konaní o určenie materstva, a to z toho dôvodu, že ak je sporné, kto je matka, nebude zrejmé, kto je otec dieťaťa.

K § 111

Predkladateľ v tradičnom type mimosporového konania ustanovuje tzv. numerus clausus konaní predstavujúcich veci starostlivosti súdu o maloletých, rešpektujúc hmotnoprávnu úpravu, pričom písmeno p) tohto ustanovenia ponecháva možnosť osobitn ým predpisom ustanoviť ďalšie typy konaní bez potreby normatívnej zmeny navrhovaného ustanovenia.

K § 112

Miestna príslušnosť súdu je podriadená záujmu maloletého dieťaťa. Iný zákonný spôsob určenia bydliska maloletého predstavuje umiestnenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti, určenie bydliska jedný m z rodičov, pokiaľ druhý nežije a pod.

Inštitút prenesenia príslušnosti súdu predkladateľ ponecháva v doterajšom režime OSP, s dôrazom na fakultatívny postup zo strany súdu, podmienený zmenou pomerov a ochranu záujmov maloletého.

K § 113

Osobitný dôraz na efektívnosť postupu súdu pri rozhodovaní vo veciach maloletých premieta predkladateľ aj do úpravy procesného režimu, umožňujúceho sa dočasne odchýliť od procesných podmienok. V navrhovanom ustanovení sa prejavuje protektívna funkcia mimosporových konaní – ak neexistuje právne bydlisko podľa navrhovaného režimu podľa § 112, vykoná procesné úkony v záujme maloletého sú d, kde sa maloletý fakticky zdržiava. Preferuje sa však, aby o dieťati rozhodoval príslušný súd.

K § 114

Navrhované ustanovenie predstavuje osobitné návrhové oprávnenie prokurátora na uloženie ochrannej výchovy podľa Trestného zákona.

K § 115

Otázka súčinnosti vo veciach starostlivosti súdu o maloletých má zásadný význam pre garantovanie efektívnej a kvalifikovanej ochrany. V predmetnom ustanovení sa zdôrazňuje protektívna funkcia predovšetký m tohto typu konania a preferuje sa princíp oficiality, podľa ktorého, ak sa súd dozvie o potrebe začať konanie starostlivosti súdu o maloletých, takéto konanie ex officio začne. Pri realizácii procesných úkonov súd využije súčinnosť ďal ších subjektov, aby sa zabezpečila riadna starostlivosť o maloletých.

K § 116

Navrhované ustanovenie predstavuje právo na informácie podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Toto právo v širšom kontexte vyplýva z osobitnej ochrany procesného postavenia maloletých v konaní pred sú dmi a inými orgánmi a je súčasťou tzv. participačných oprávnení. Ide o také postupy, ktoré umožňujú výmenu informácií, priestor pre dialóg medzi deťmi a dospelými na základe vzájomné ho rešpektu. Je teda úlohou súdu, aby zvolil také procesné úkony primerané vyspelosti dieťaťa, ktoré mu umožnia pochopiť význam a následky rozhodnutia v súdnom konaní.

K § 117

Predkladateľ zachováva ochranu maloletého v konaní prostredníctvom osobitného hmotnoprávneho opatrovníka, ktorý má v konaní postavenie zákonného zástupcu. Právna úprava vytvá ra priestor pre ustanovenie osoby blízkej do funkcie opatrovníka. Ak pre uvedené nie sú splnené predpoklady, ustanoví súd za opatrovníka orgán sociálnoprávnej ochrany detí.

K § 118

Predkladateľ uprednostňuje dohodu účastníkov o starostlivosti o maloletých, preto preferuje zmierovaciu funkciu súdu.

K § 119

V určitých prípadoch hmotné právo vyžaduje ingerenciu súdu pre zachovanie ochrany maloletých – napr. § 28 Občianskeho zákonníka. Predkladateľ zásadne nemení pôvodnú právnu úpravu § 179 OSP a zásadným kritériom na posúdenie uvedeného je záujem maloletého.

K § 120

Z hľadiska spôsobu a formy rozhodnutia sa preferuje rozhodovanie rozsudkom. V taxatívne ustanovených prípadoch sa pripúšťa vydanie meritórneho uznesenia.

Osobitosťou meritórnych rozhodnutí v tomto type konania je špeciálna poučovacia povinnosť podľa odseku 3, ktorá v sebe subsumuje preventívne výchovný prvok a má viesť k dobrovoľnému plneniu judikovaný ch povinností.

K § 121

Predkladateľ akcentuje zásadu zmeniteľnosti ustanovených typov rozsudkov podľa zásady výhrady nezmenených pomerov (rebus sic stantibus), rozhodnutie teda bude reflektovať zmenené pomery, bez potreby riešiť uvedené prostredníctvom systému opravných prostriedkov.

K § 122

Novokoncipovaný inštitút zdôrazňuje protektívnu funkciu mimosporových konaní a jeho zmyslom je zamedziť šikanóznym podávaniam odvolania tam, kde rozhodnutie vychádza z konsenzuálneho prejavu vôle účastn íkov.

Ku konaniu o návrat maloletého do cudziny vo veci neoprávneného premiestnenia alebo zadržania

Predkladateľ zavádza nový typ mimosporového konania, ktorý je reflexiou medzinárodného záväzku z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Cieľom je zabezpečenie primá rnej ochrany dieťaťa a jeho status quo, aby o dieťati rozhodoval súd štátu obvyklého pobytu dieťaťa, aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadrž iavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.

K § 123

Predmet konania reflektuje hmotnoprávnu úpravu Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a vý kone rozsudkov v manželských veciach a o veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len 'nariadenie Brusel IIa').

Obmedzenie zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci, ktoré vyplýva z odseku 2, je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo najkratšom čase, čo bude v zá ujme predovšetkým maloletého dieťaťa.

K § 124

Predkladateľ ponecháva tzv. kauzálnu príslušnosť z hľadiska potreby špecializácie súdov a sudcov, ako aj z hľadiska procesnej ekonómie – kauzálna príslušnosť v tomto prí pade predstavuje aj zjednodušenie skúmania podmienok miestnej príslušnosti súdu.

K § 125

Povaha veci vylučuje možnosť začať konanie aj bez návrhu, konanie je teda obligatórne návrhovým.

K § 126

Predkladateľ určuje okruh účastníkov tohto konania druhou definíciou účastníctva a reflektuje pri tom hmotnoprávnu úpravu vyplývajúcu z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných ú nosov detí.

K § 127

Z hľadiska procesnej ekonómie a bezproblémového doručovania písomností v tomto konaní sa zavádza osobitná procesná povinnosť navrhovateľa nezastúpeného v tomto konaní advokátom.

K § 128

Z dôvodov procesnej ekonómie predkladateľ obmedzil možnosť prerušiť konanie, čo je odôvodnené záujmom maloletého dieťaťa a špecifickým predmetom tohto konania.

K § 129

Rovnako z dôvodu procesnej ekonómie a snahe o rýchle rozhodnutie vo veci nie je možné využitie inštitútu odpustenia zmeškanej lehoty.

K § 130

Osobitná povaha tohto konania odôvodňuje princíp oficiality ustanovený v odseku 1. Súd môže na návrh, ale aj bez návrhu rozhodnúť o dočasnej úprave styku navrhovateľa s maloletým alebo primeraný mi opatreniami prispieť k vytvoreniu podmienok pre návrat dieťaťa.

K § 131

Procesný postup sleduje súčinnosť účastníka, ktorý porušuje právo navrhovateľa, pričom cieľom je získať jeho vyjadrenie, resp. listinné, prípadne iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a tiež jeho stanovisko k prejedaniu veci bez pojednávania. Výzvu súd realizuje uznesením, ktoré sa doručuje do vlastných rúk.

K § 132

Upustenie od nariadenia pojednávania v zákonom ustanovených prípadoch sleduje dôraz na efektívne rozhodnutie veci.

K § 133

Predkladateľ navrhuje ustanoviť výnimku vo forme meritórneho uznesenia v tomto type konania z dôvodov procesnej ekonómie.

Odsek 2 predstavuje osobitný procesný režim vykonateľnosti, ktorého cieľom je, aby rozhodnutie o návrate dieťaťa nebolo vykonané počas odvolacieho konania.

K § 134

Protektívna funkcia celého mimosporového konania a osobitne tohto typu konania s cudzím medzinárodným prvkom odôvodňujú ustanovenie lehoty na vydanie rozhodnutia podľa odseku 1. Šesťtýždňová lehota na rozhodnutie predstavuje splnenie záväzku Slovenskej republiky z čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

V meritórnom uznesení platí osobitná poučovacia povinnosť podľa odseku 2 z dôvodu zvýšenej ochrannej funkcie vo vzťahu k záujmom maloletého dieťaťa.

Ku konaniu o osvojenie

Predkladateľ zachováva tradičné konanie mimosporového charakteru, pričom doterajšie konanie o osvojiteľnosti a konanie o osvojenie zjednocuje pod súhrnnú rubriku siedmeho dielu tejto časti zákona a dopĺňa ho o úpravu konania o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, ako obligatórneho inštitútu predchádzajúceho rozhodnutiu súdu o osvojení.

K § 135

Predmet konania reflektuje hmotnoprávnu úpravu zákona o rodine, odstraňuje terminologické nejasnosti. Ustanovenie zdôrazňuje, že konaniami vo veciach osvojenia sú tri relatívne samostatné konania, pričom konanie o osvojiteľnosti zásadne predchádza konaniu o osvojenie dieťaťa a konaniu o osvojenie predchádza konanie o zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti.

K § 136

Zohľadňuje sa právne bydlisko, ale aj fakticita bydliska (kde sa dieťa skutočne zdržuje).

Ako kritérium príslušnosti súdu je odôvodnené ustanoviť aj iný zákonný spôsob, napr. obvyklé umiestnenie dieťaťa v ústavnom zariadení.

K § 137

Toto konanie možno začať aj bez návrhu, čo samozrejme nevylučuje možnosť podať návrh na začatie konania o osvojiteľnosti. Nová úprava rozširuje účastníctvo vo veciach osvojenia tým, že vý slovne umožňuje podať návrh aj zariadeniu, do ktorého je dieťa prípadne umiestnené, ak podalo návrh na začatie konania, čo vnímame ako pozitívne nóvum.

K § 138

Zásadne sa ponecháva okruh účastníkov nezmenený v režime druhej definície účastníctva. Právna úprava sa zásadne preberá z pôvodného § 180a ods. 2, 3, 4 OSP.

Dôvod, pre ktorý sa predkladateľ priklonil k hranici 16 rokov na samostatné konanie maloletého rodiča pred súdom je predpoklad jeho dostatočnej vyspelosti, podobne ako v konaní o povolenie uzavrieť manželstvo.

K § 139

Predkladateľ navrhovaným ustanovením zdôrazňuje záujmy maloletého dieťaťa, čo plne odôvodňuje uplatnenie princípu oficiality a vyšetrovacieho princípu.

K § 140

Predkladateľ rieši nedostatok súčasnej úpravy a vymedzuje postup súdu, ak nie sú splnené podmienky osvojiteľnosti. V takom prípade súd konanie zastaví.

K § 141

Aj keď nový CMP sa snaží eliminovať prípady, kedy ex lege vyplývajú lehoty pre rozhodnutie súdu, protektívna funkcia mimosporových konaní a osobitne záujmy maloletého dieťaťa odôvodňujú zásadn é ponechanie pôvodnej právnej úpravy § 180a ods. 6 OSP – o lehotách na rozhodnutie súdu.

K § 142

V navrhovanom ustanovení sa prejavuje zásada výhrady zmenených pomerov, avšak z povahy veci vyplýva, že túto výhradu môže súd reflektovať len na návrh podaný do momentu, kým nie je dieťa odovzdané do starostlivosti budúcich osvojiteľov – zákonodarca totiž uprednostňuje právnu istotu vzťahov medzi osvojiteľmi a dieťaťom pred povinnosťou prihliadať na zmenu pomerov.

K § 143

Povaha veci odôvodňuje obligatórnu návrhovosť tohto typu konania.

K § 144

Predkladateľ ponecháva účastníctvo v tomto type mimosporového konania v režime druhej definície účastníctva a predovšetkým sa reflektuje hmotnoprávna úprava. Týmto ustanovením sa preberá § 181 ods. 1 až 4 OSP.

K § 145

Právny záujem na efektívnom postupe v konaní a meritórnom rozhodnutí veci v krátkom čase v tomto type statusového konania plne odôvodňuje ponechanie lehoty na rozhodnutie súdu o osvojení dieťaťa, prič om na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy § 181 ods. 5 OSP túto lehotu skracuje na šesť mesiacov. Po šiestich mesiacoch od podania návrhu možno konať len ak súd nemohol vykonať dôkazy nevyhnutne potrebn é na rozhodnutie o osvojení.

K § 146

Rozhoduje sa s pojednávaním a posilňuje sa princíp priamosti a ústnosti, čo predkladateľ považuje za plne odôvodnené účelom tohto typu mimosporového konania. Ustanovenie je s ohľadom na aplikačnú bez problémovosť prebraté z pôvodného § 182 OSP.

K § 147 až 150

Predkladateľ v zásade ponecháva pôvodnú právnu úpravu § 183 až § 185 OSP. Nóvum právnej úpravy spočíva v povinnosti súdu zisťovať zdravotný stav dieťaťa komplexne, podľ a potreby nie len na základe lekárskeho vyšetrenia ale napr. tiež psychologického posúdenia a nóvum úpravy je aj povinnosť súdu zasielať právoplatný rozsudok o osvojení orgánu poverenému vedení m matriky vzhľadom na kompetenciu tohto orgánu.

K § 151 až 153

Úprava reflektuje obligatórnosť zverenia dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti budúcich osvojiteľov, pričom konanie možno začať výlučne na návrh budúceho osvojiteľa. O účastní koch konania platia primerane ustanovenia o účastníkoch konania o osvojenie. V merite veci rozhoduje súd s ohľadom na procesnú ekonómiu uznesením.

K § 154 až 157

Reflektuje sa hmotnoprávna úprava zákona o rodine, ktorý medzi vyživovacie povinnosti a príspevky zaraďuje i vyživovaciu povinnosť voči plnoletým osobám. Zaradenie týchto konaní reflektuje rozdiely v nastaven í procesného priebehu pri určovaní výživného pre plnoleté osoby. Hmotnoprávna úprava determinuje obligatórnu návrhovosť konania, ako i ustanovený okruh účastníkov konania podľa druhej definície. N ávrhovosť sa prejavuje i v uplatnení výhrady zmenených pomerov (§ 157).

V dôsledku subsidiárnej aplikácie Civilného sporového poriadku je aj v konaní vo veciach výživného plnoletých osôb možné uzavrieť zmier, avšak v súvislosti s aplikačnými problémami je potrebn é upozorniť na povinnosť súdu skúmať hmotnoprávne podmienky uzavretia zmieru, keďže v mimosporových konaniach platí zásada materiálnej pravdy.

Ku konaniu o dedičstve

Predkladateľ ponecháva tradičné mimosporové konanie v režime CMP s mnohými procesnými novotami, no v zásade reflektuje súčasnú hmotnoprávnu úpravu dedičského práva v Slovenskej republike.

K § 158 a 159

Ostáva zachovaná miestna príslušnosť súdu ako osobitná výlučná príslušnosť, ktorá je určená kritériami adresy trvalého pobytu poručiteľa, majetku alebo miesta úmrtia poručiteľa, podľ a pravidiel subsidiarity (§ 158).

Z dôvodu procesnej ekonómie sa výslovne ustanovuje miestna príslušnosť súdu podľa § 159.

Príslušnosť súdu na dodatočné konanie o dedičstve nebola doteraz osobitne upravená, no prax odôvodnila aj prijatie takejto výslovnej úpravy, keďže sa objavili prípady, kedy z dôvodov zmeny obvodov okresný ch súdov, museli účastníci absolvovať konania na rôznych súdoch, pričom dedičské spisy po jednom poručiteľovi boli takisto vedené na rôznych súdoch - pri dodatočnom konaní o dedičstve dedičský spis obsahuje aj zoznam pripojených skorších dedičských spisov po tom istom poručiteľovi - § 176 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresn é súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len 'Spravovací poriadok').

K § 160

Navrhovaná nová právna úprava má za cieľ výrazne zjednodušiť a zhospodárniť schvaľovanie právnych úkonov maloletého dediča súdom. Doterajšia právna úprava sa častokrát javila ako neefekt ívna a nehospodárna, preto predkladateľ pristúpil k novej úprave v tomto ustanovení. V praxi sa nie ojedinele stalo, že príslušným na schválenie právneho úkonu nespôsobilej osoby bol iný súd, ako dedi čský súd (poručenský súd podľa bydliska nespôsobilej osoby), čo predlžovalo režim schvaľovania právneho úkonu.

V prípade postupu podľa § 160 ods. 3 sa použijú subsidiárne najmä § 64 a § 65 CSP.

K § 161

Predkladateľ ponecháva právnu úpravu súdneho komisariátu, teda konanie a rozhodovanie notára v konaní o dedičstve na základe poverenia súdu, pričom poverenie nie je rozhodnutím súdu. Rozširuje sa pôsobnos ť notára v konaní o dedičstve zásadne na všetky procesné úkony a rozhodnutia, okrem taxatívne vymenovaných procesných úkonov podľa odseku 2, podľa písmena b) ide o situáciu, kedy môže o poskytnutie právnej pomoci požiadať výlučne súd, čo vyplýva napríklad zo Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Èeskou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnyc h vzťahov v občianskych a trestných veciach (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 193/1993 Z. z.)

K § 162

Predkladateľ navrhuje zmeniť súčasný režim poverovania súdnych komisárov, a to z dôvodu zhospodárnenia a zefektívnenia tohto režimu. Právomoc vydať rozvrh práce notárov ako súdnych komisárov na n ávrh Notárskej komory Slovenskej republiky prechádza z predsedu krajského súdu na predsedu okresného súdu do obvodu, do ktorého boli notári vymenovaní.

K § 163 a 164

Osobitná povaha konania o dedičstve umožňuje predkladateľovi ponechať súčasný režim rozhodovania uznesením aj vo veci samej. Predkladateľ navrhuje ustanoviť osobitné náležitosti uznesenia oproti všeobecn ému režimu CSP, čo je odôvodnené povahou veci.

K § 165 až 167

Predkladateľ navrhuje ponechať účastníctvo v režime druhej doktrinálnej definície účastníctva zásadne podľa doterajšieho právneho stavu. Všeobecne sú účastníkmi konania dedičia poručite ľa, ktorí sú účastníkmi konania aj v prípade zastavenia konania, pretože poručiteľ nezanechal žiaden majetok, na rozdiel od zastavenia konania podľa § 188, kedy je účastníkom len usporiadateľ pohrebu. Predkladateľ výslovne ustanovuje, v ktorých prípadoch je účastníkom štát, mimo postavenia závetného dediča.

K § 168

Osobitne je ustanovené účastníctvo veriteľa poručiteľa taxatívnym výpočtom.

Vyporiadaním pohľadávky podľa písm. a) sa myslí taká situácia, kedy má prejsť pohľadávka veriteľa na dedičov inak, ako zo zákona podľa § 470 Občianskeho zákonníka (dohodou).

Precizuje sa, že účastníkom konania je veriteľ až po nariadení likvidácie (prihlásení svojej pohľadávky).

K § 169 až 171

Predkladateľ nemení doterajšiu právnu úpravu a špecifické subjekty v týchto ustanoveniach rovnako podliehajú režimu účastníctva podľa doterajšej druhej zákonnej definície účastníctva.

K § 172

V odseku 1 predkladateľ výslovne zavádza a rešpektuje inštitút dedičskej transmisie v nadväznosti na inštitút účastníctva konaní o dedičstve. Inštitút transmisie nebol v súčasnej právnej úprave obsiahnutý a v praxi spôsoboval nejednotný postup súdov a notárov.

V odseku 2 predkladateľ rieši aplikačné problémy doterajšej právnej úpravy a výslovne ustanovuje, v ktorom konaní bude poučený dedič zomretého dediča o dedičskom práve. Prioritne by mal súdny komis ár v konaní o dedičstve disponovať dedičským rozhodnutím po zomretom dedičovi, resp. potvrdením o okruhu dedičov, ktoré mu môže vyhotoviť notár, ktorý vedie konanie po zomretom dedičovi až po tom, čo sa dedičia vyjadria k možnosti dedičstvo prijať alebo odmietnuť (takisto až po vysporiadaní sa so závetom alebo listinou o vydedení). Súdny komisár sám realizuje poučenie a určí okruh dedič ov po zomretom dedičovi až po tom, čo takýto postup nie je možný, alebo napr. konanie po zomretom dedičovi bolo zastavené pre nemajetnosť alebo pre vydanie majetku nepatrnej hodnoty. Rovnako normatívnou úpravou podľ a odseku 3 sa odstraňujú doterajšie aplikačné problémy výslovným ustanovením režimu neprejednania majetku po zomretom dedičovi.

K § 173

Predkladateľ ponecháva doterajšiu právnu úpravu § 175a ods. 1 OSP, ktorá je bezproblémová.

K § 174

Predkladateľ ponecháva konanie o dedičstve v režime fakultatívnej návrhovosti, t.j. konanie o dedičstve sa môže začať na návrh, ale i bez návrhu. Začatie konania v dodatočnom konaní o dedič stve upravuje § 210, pričom ostáva zachovaný aj možnosť podať podnet na začatie konania určenými osobami.

K § 175

Inštitút predbežného vyšetrenia sa ponecháva v doterajšej aplikačne bezproblémovej rovine § 175d OSP s prispôsobením terminológie novému CMP.

K § 176

Právna úprava sa zosúlaďuje s predpismi Európskej únie, konkrétne s ustanovením čl. 22 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a v ýkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú. v. EÚ L 201, 27. 07. 2012).

Novotou je aj to, že zistenie stavu a obsahu závetu robí notár poverený na prejednanie dedičstva a nie ten, u ktorého je závet uložený.

K § 177

Ustanovenie predstavuje nóvum právnej úpravy. V konkrétnej situácii právny záujem osvedčí najmä zákonný dedič a blízka osoba.

K § 178

§ 178 predstavuje praktické nóvum nadväzujúce na úpravu v paragrafe § 177. Závet ostáva u notára až do právoplatného skončenia konania.

K § 179 až 181

Predkladateľ v zásade ponecháva pôvodnú úpravu s prispôsobením terminológie novému CMP.

V § 180 ods. 1 nejde o úschovu kvalifikovanú ako notársku úschovu, ale len úschovu u notára v dedičskom konaní v zmysle § 100 Spravovacieho poriadku.

Pri predaji hnuteľných vecí, ktoré povahou nemožno uschovať, sa primerane použije ustanovenie o likvidácii dedičstva.

V ustanovení § 180 ods. 3 sa notárskou úschovou rozumie tzv. solučná úschova s účinkami splnenia dlhu.

K § 182 až 184

Predkladateľ v zásade ponecháva pôvodnú úpravu s prispôsobením terminológie novému CMP s tým, že sa spresňuje, že správcom dedičstva môže byť aj notár nevykonávajúci v konkré tnom konaní o dedičstve funkciu súdneho komisára. Inštitút správcu dedičstva by mal byť v praxi využívaný najmä v prípadoch kedy poručiteľ bol jediným konateľom spoločnosti s ručení m obmedzeným, ale aj v iných prípadoch, kedy by bez odbornej správy došlo k zníženiu alebo zániku majetkových hodnôt poručiteľa.

K § 185

Z dôvodov procesnej ekonómie sa navrhuje možnosť súdu zbaviť správcu dedičstva funkcie a prípadne možnosť ustanoviť nového správcu dedičstva – v prípadoch, kedy to potrebné nebude, môže s úd ďalej konať aj bez správcu dedičstva, pričom predkladateľ zdôrazňuje formálne uskutočnenie postupu podľa tohto ustanovenia uznesením.

K § 186

Osobitne je riešený zánik funkcie správcu dedičstva (odseky 1 a 2) a povinnosti správcu po skončení funkcie (odsek 3). Èastým prípadom v praxi pravdepodobne bude, že funkciu správcu bude vykonávať so sú hlasom ostatných dedičov jeden z dedičov (ten u koho na to budú najlepšie predpoklady). Preto bude možné, aby si správca nenárokoval svoju odmenu, ani náhradu hotových výdavkov za výkon funkcie.

K § 187

Známym pobytom podľa odseku 2 sa rozumie pobyt v čase vydania uznesenia podľa odseku 1. Prax súdov pri doručovaní uznesenia o zastavení konania pre nemajetnosť doteraz nebola jednotná. Kým niektoré súdy doruč ovali uznesenie všetkým 'potenciálnym' dedičom (v prípade, že poručiteľ nezanechal majetok, účastníci neboli poučovaní o dedičskom práve, keďže neexistoval jeden z predpokladov dedenia – zanechaný majetok poručiteľa), iné ho doručovali len usporiadateľovi pohrebu a ďalšie ho len založili v spise. Nová úprava by mala odstrániť aj tento problém, navyše navrhované znenie, s úmyslom zbyto čne nepredlžovať konanie, a s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti, počíta s prípadmi, kedy nebudú známe adresy pobytov všetkých dedičov.

K § 188

Nová právna úprava reaguje na aplikačné problémy a ako alternatívne kritérium k pojmu majetok nepatrnej hodnoty zavádza kritérium majetku, ktorý nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa.

Zjednocujú sa následky v prípade, ak je sporné, kto sa postaral o pohreb s následkami nesúhlasu s prevzatím majetku podľa odseku 2.

Nová právna úprava posilňuje protektívnu funkciu mimosporových konaní doručením uznesenia podľa odseku 1. Toto uznesenie sa bude doručovať osobám známym podľa výsledku predbežného vyš etrenia. Pri zisťovaní ich adresy vykoná notár iba základné šetrenia, ďalšie náročnejšie úkony, ktoré by inak vykonával, odpadávajú. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, kvôli zaruč eniu procesných práv účastníkov.

K § 189

Novokoncipované upovedomenie o dedičskom práve zvyšuje protektívnu funkciu dediča povinnosťou doručiť upovedomenie do vlastných rúk alebo ústne do zápisnice. Na účinnosť doručenia do vlastných rú k je potrebné osobitné plnomocenstvo, nestačí napríklad splnomocnenie na preberanie poštových zásielok.

Odsek 2 vylučuje použitie ustanovení o tzv. fikcii doručenia podľa všeobecných ustanovení CSP. Ustanovenie je lex specialis vo vzťahu k právnej úprave CSP.

Potrebné šetrenia podľa odseku 3 predstavujú lustráciu matriky, registra obyvateľov, zahraničnej polície a pod. Odsek 3 je potrebné vykladať v súvislosti s § 468 Občianskeho zákonníka.

K § 190

Akcentujú sa moderné formy elektronickej komunikácie, čím sa výrazne zvyšuje ochranná funkcia dedičského práva vo vzťahu k tomu, o kom možno dôvodne predpokladať, že je dedičom, avša k jeho pobyt nie je známy.

Osoba, ktorá nie je známa, ale o ktorej sa možno dôvodne domnievať, že je poručiteľovým dedičom, je napríklad osoba zistená z predbežného vyšetrenia bez akýchkoľvek ďalších informácií o nej.

K § 191

V odseku 1 sa navrhuje zaviesť obligatórnosť pojednávania; z povahy veci vyplýva fakultatívnosť nariadenia pojednávania podľa odseku 3. Predkladateľ ponecháva pojednávanie vzhľadom na jeho povahu v konaní o dedičstve v súčasnom režime obligatórnej neverejnosti.

K § 192

Napriek mimosporovému charakteru konania o dedičstve sa môžu v jeho priebehu vyskytnúť sporné otázky incidenčného charakteru. Ich riešenie predkladateľ upravuje v § 193 a § 194.

K § 193

Navrhuje sa zaviesť pojem ukončenie účastníctva o dedičstve, ako osobitný procesný režim rozhodovania o spornosti dedičského práva potenciálnych dedičov, znamená to, že účasť na konaní sa danej osobe končí, teda sa na ňu nebude prihliadať. Uznesenie, ktorým sa účasť na konaní ukončuje, je poslednou písomnosťou, ktorú takej osobe notár doručí. Toto ustanovenie upravuje tzv. prá vny spor, v ktorom skutočnosti medzi účastníkmi síce nie sú sporné (napr. existencia závetu), ale sporné je právne posúdenie veci (napr. posúdenie, či konkrétnej osobe svedčí dedičský titul zákonn ého dedenia). Navrhovaná úprava je inšpirovaná právnou úpravou Èeskej republiky.

K § 194

Žalobná žiadosť (petit žaloby) znie na určenie spornej skutočnosti. V tomto prípade sa naliehavý právny záujem nepreukazuje, lebo je prezumovaný osobitným zákonným ustanovením (§ 194). Nevyvrátiteľ ná domnienka ustanovená v odseku 3 je nevyhnutná pre pokračovanie v konaní o dedičstve, ak o žalobe nebolo meritórne rozhodnuté. Ustanovenie upravuje tzv. skutkový spor.

K § 195 a 196

Predkladateľ precizoval pôvodnú právnu úpravu § 175l OSP, avšak zásadným spôsobom ju nemenil, nakoľko nevykazovala zásadné aplikačné nedostatky.

K § 197

Predkladateľ navrhuje zaviesť legálny pojem majetok na pokrytie všetkých aktív poručiteľa a legálny pojem dlhy na pokrytie všetkých pasív poručiteľa. Tieto legálne pojmy viac korešpondujú so súkromnopr ávnou úpravou, predovšetkým v Občianskom zákonníku.

K § 198

Èistá hodnota dedičstva sa rozumie absolútna hodnota majetku, od ktorého sa odpočíta hodnota dlhov poručiteľa.

K § 199

Na zistenie čistej hodnoty dedičstva možno na návrh dedičov využiť postup podľa odseku 1, pričom notifikácia tohto uznesenia je zabezpečená elektronickými prostriedkami.

V praxi má konvokácia význam najmä v prípadoch, kedy dedičia neboli v 'blízkom kontakte' s poručiteľom, prípadne nemajú informácie o všetkých jeho prípadných dlhoch.

K § 200

Odstraňujú sa výkladové problémy pri určovaní všeobecnej hodnoty majetku, pričom sa postupuje podľa všeobecných ustanovení o dokazovaní a v zmysle princípu materiálnej pravdy.

K § 201

Predkladateľ nemení súčasnú právnu úpravu § 175r OSP a ponecháva ju v pôvodnom znení.

K § 202

Predkladateľ nemení súčasnú právnu úpravu § 175p OSP a ponecháva ju v pôvodnom znení. Dohoda dedičov a veriteľov o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov musí byť v súlade s prá vnym poriadkom SR, predovšetkým s Občianskym zákonníkom, so zákonom č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom a pod.

K § 203

Nahrádza sa doterajší inštitút osvedčenia o dedičstve. Pod pojmom súd sa tu rozumie notár poverený funkciou súdneho komisára, ktorému je zverené vydávanie uznesenia o dedičstve. V prípade, ak notá r vykoná vyporiadanie medzi dedičmi, postupuje napríklad podľa § 707 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 264/1992 Zb., alebo podľa § 22 a 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č . 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.

Fakultatívnou súčasťou tohto uznesenia môžu byť aj uznesenia podľa odseku 2, čo bude spravidla odôvodnené princípom procesnej ekonómie.

K § 204

Fáza prejednania dedičstva je skončená právoplatnosťou uznesenia o dedičstve podľa § 203.

V zmysle ustanovenia odseku 2 sa zrušia najmä všetky zákazy výplaty vkladov, poistiek a iných hodnôt, ktoré boli v konaní o dedičstve nariadené alebo podľa zákona vykonané.

K § 205

Namiesto fázy prejednania dedičstva možno fakultatívne uznesením nariadiť likvidáciu dedičstva s obligatórnou konvokáciou veriteľov (odsek 3) s procesnými následkami ustanovenými pre prípad neprihlá senia pohľadávok veriteľov do likvidácie. Publicita uznesenia o nariadení likvidácie je zabezpečená predovšetkým elektronickými prostriedkami.

K § 206

Z pôvodnej právnej úpravy nebolo zrejmé, čo sa stane s exekučným konaním na majetok poručiteľa nariadením likvidácie dedičstva. Z dôvodu odstránenia doterajších aplikačných nejasností , navrhované ustanovenie explicitne ustanovuje, že nariadením likvidácie sa exekučné konanie zastavuje a majetok poručiteľa sa bude ďalej speňažovať likvidáciou.

Ustanovenia odsekov 2 a 3 upravujú situácie, v ktorých exekútor vymohol peňažné prostriedky v exekučnom konaní a tieto ešte neboli vyplatené oprávnenému (odsek 2) alebo bola vykonaná dražba nehnuteľ nosti a nebolo rozhodnuté o schválení príklepu (odsek 3).

K § 207

Pojem notár v odseku 2 je predkladateľom volený zámerne z dôvodu, že ide o úkon, ktorý celkom výnimočne nemôže vykonať súd, ale iba notár vo funkcii súdneho komisára.

Účet zriadi notár na každú prebiehajúcu likvidáciu zvlášť.

V odseku 2 a 3 ponecháva predkladateľ pôvodnú právnu úpravu terminologicky precizovanú pre potreby nového CMP.

K § 208

Predkladateľ navrhuje ponechať jednu generálnu procesnú normu ustanovujúcu postup pri rozvrhu výťažku a tou je Exekučný poriadok (§ 154 až 165 Exekučného poriadku). V Exekučnom poriadku ako generá lnej norme je pomerne podrobne upravený postup pri speňažovaní majetku. Nejaví sa ako vhodné ani účelné zavádzať osobitný procesný režim v CMP, predkladateľ preto volí formu primeranej apliká cie ustanovení Exekučného poriadku. Niektoré aplikačné problémy, ktoré tým môžu byť vyvolané však podľa názoru predkladateľa nepredstavujú takú komplikáciu, ktorá by opodstatň ovala potrebu ustanovovania osobitného procesného režimu v CMP.

Pri postupe podľa Exekučného poriadku sa trovy pohrebu budú považovať za akúkoľvek inú nezabezpečenú pohľadávku.

K § 209

Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 175v ods. 4 OSP. Predpokladom zániku neuspokojených pohľadávok veriteľov poručiteľa voči dedičom je to, že po speňažení majetku neboli aspoň čiastoč ne uspokojené v rámci rozvrhu výťažku a poručiteľ iný majetok nezanechal. V prípade, že sa neskôr objaví iný majetok poručiteľa, ktorý nebol speňažený v rámci likvidá cie, bude tento majetok predmetom dodatočného postupu, po ktorom budú pohľadávky uspokojované v rámci poradia rozvrhu výťažku, bez ohľadu na tento zánik pohľadávok.

K § 210 a 211

Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 175w OSP a § 175x OSP.

Podľa § 211, ak sa po skončení dedičského konania objaví majetok aj dlh poručiteľa, postupuje sa podľa prvej vety. Ak sa objaví iba dlh, postupuje sa podľa druhej vety.

K § 212

Ponecháva sa súčasný režim tzv. hereditatis petitio, č o reflektuje predovšetkým hmotnoprávnu úpravu.

K § 213

V prípade právomoci cudzieho štátu vo veci prejednania dedičstva sa úkony súdu Slovenskej republiky obmedzia len na predbežné šetrenia podľa odseku 1. V prípade povinnosti vydať majetok do cudziny sa preferuje doru čenie upovedomenia podľa odseku 2 známym účastníkom. Publicita vo vzťahu k neznámym účastníkom je zabezpečená elektronickými prostriedkami.

K § 214 až 219

Predkladateľ navrhovanou právnou úpravou transponuje príslušné ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve do slovenského právneho poriadku.

K tretej hlave

Predkladateľ v navrhovanej úprave sumarizuje tie typy konaní, ktoré súvisia s právnym statusom fyzických osôb, teda rozhodnutia v týchto konaniach majú i výrazné hmotnoprávne účinky. Doterajšia právna úprava vykazovala zásadné nedostatky vo vzťahu k ochrane práv a právom chránených záujmov osôb, ktorých sa predmet konania bezprostredne týkal a nezodpovedala judikatúre významných medzinárodných s údnych autorít.

K § 220

Miestna príslušnosť súdu sa navrhovanou právnou úpravou nemení.

K § 221

Začatie konania je reflexiou nosného princípu oficiality v konaniach podľa CMP, pričom navrhovaná právna úprava vychádza z fakultatívnej návrhovosti tohto konania (pôvodný § 195 ods. 1 OSP). Doterajšia prá vna úprava sa terminologicky spresňuje a prispôsobuje novému CMP.

K § 222

Na zastupovanie záujmov fyzickej osoby, ktorá má byť vyhlásená za màtvu, ustanoví súd obligatórne procesného opatrovníka (na ustanovenie procesného opatrovníka sa subsidiárne použije CSP).

K § 223

Povaha veci a realizácia procesných úkonov pripúšťa možnosť rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Právna úprava precizuje postup, keď súd v priebehu konania zistí neexistenciu podmienok pre vyhlásenie za màtveho – v takomto prípade sa konanie o vyhlásení za màtveho uznesením zastaví.

K § 224

Navrhovaná právna úprava predstavuje eventualitu konania bez vydania tzv. ediktu, kedy je nad všetky rozumné pochybnosti isté, že fyzická osoba už nežije (napr. letecké katastrofy, banské nešťastia a pod.), len nie je daná možnosť reálneho vykonania ohliadky tela a vyslovenie smrti. V týchto prípadoch nie je dôvodné podmieňovať rozhodnutie súdu uplynutím ediktálnej doby, ak sú splnené ostatné predpoklady pre vydanie rozhodnutia. Výrok rozhodnutia potom obsahuje deň smrti fyzickej osoby.

K § 225

Navrhovaná právna úprava vychádza z doterajšej právnej úpravy § 196 OSP, ide o postup pri prezumpcii smrti a právna úprava korešponduje súčasnej, len ju terminologicky spresňuje.

K § 226

V odseku 1 je riešená publicita ediktu. Iným vhodným spôsobom podľa odseku 2 je zabezpečenie publicity prostredníctvom obce, rozhlasu, či iných masovokomunikačných prostriedkov alebo informačných médií.

K § 227 a 228

Ak aj po šetrení súdu prostredníctvom orgánov polície a iných štátnych orgánov, výsluchom svedkov a pod. sa javí ako pravdepodobné, že fyzická osoba už nežije, rozhodne súd rozsudkom o jej vyhlá sení za màtvu, pričom tento rozsudok musí spĺňať náležitosti podľa § 228 odsek 2, s dôrazom na to, že výrok rozsudku obsahuje identifikáciu len prezumptívneho dňa smrti, resp. dňa, ktorý fyzická osoba neprežila.

K § 229

Meritórne rozhodnutie o vyhlásení fyzickej osoby za màtvu má zásadné právne následky, preto v prípade nesprávne určeného tzv. prezumptívneho dňa smrti, súd ex officio vydá nový rozsudok o vyhlásení za màtveho, v ktorom vykoná nápravu.

K § 230

V modifikovanej podobe sa preberá doterajšia právna úprava § 199 odsek 1 OSP, pričom je kladený dôraz na procesný postup podmieňujúci primárne začatie konania a následne zrušenie vydaného rozhodnutia s precizovaním formy rozhodnutia.

K § 231

Predkladateľ ustanovuje predmet konania spôsobilosti na právne úkony v rámci jedného typu konania z dôvodu procesnej účelnosti, pričom vylúčil už v súčasnosti protiprávne pozbavovanie spôsobilosti na pr ávne úkony, ktoré je v rozpore s ľudskoprávnymi štandardami.

K § 232

V otázke miestnej príslušnosti súdu sa ponecháva doterajšia právna úprava, ktorá rešpektuje princíp priamosti, hospodárnosti konania a ochranu osôb, o spôsobilosti ktorých sa koná.

K § 233

Otázka okruhu účastníkov je podstatným spôsobom precizovaná, a to aj podľa odseku 2, kde pôjde o fyzickú osobu žiadajúcu navrátenie spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu.

K § 234

Ustanovenie osobitných náležitostí návrhu na začatie konania je plne odôvodnené zásahom do integrity fyzickej osoby týmto druhom konania. Z tohto dôvodu predkladateľ ustanovuje ako obligatórnu náležitosť n ávrhu aj preukázanie skutočností, že menej radikálne zásahy do integrity fyzickej osoby neprichádzajú do úvahy. Uvedené ustanovenie rovnako reflektuje princípy Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným posti hnutím. Miernejšími opatreniami môže byť zastupovanie (napr. členom domácnosti) alebo ustanovenie opatrovníka.

K § 235

Ustanovenie osobitných náležitostí návrhu na začatie konania v prípadoch podľa odseku 1, prípadne odseku 2 je odôvodnené pomerne radikálnym zásahom do integrity fyzickej osoby a cieľom prekladateľa je zamedzi ť podávaniu šikanóznych návrhov, preto v prípadoch nesplnenia povinnosti podľa odseku 1 a 2 súd konanie obligatórne zastaví.

K § 236

Ustanovenie okruhu účastníkov je pokryté tzv. druhou definíciou účastníctva v konaní.

K § 237

V prípadoch, keď osoba uvedená v tomto ustanovení nepodala návrh, predkladateľ navrhuje nanovo koncipovať možnosť pribratia tejto osoby do konania ako účastníka z dôvodu, aby mala právo sa vyjadriť. Sú d posúdi vhodnosť a účelnosť tohto pribratia z pohľadu existencie právneho záujmu a tiež ochrany práv osoby o ktorej spôsobilosti sa koná.

K § 238

Ponecháva sa na posúdenie súdu, či je potrebné informovať blízke osoby, a to podľa individuálnych okolností.

Súd bude informovať orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ak prichádza do úvahy riešenie právnych pomerov maloletých detí.

K § 239

Navrhuje sa ponechať fikcia konštitutívnosti rozhodnutia súdu v tom zmysle, že do momentu právoplatnosti rozsudku sa prezumuje procesná spôsobilosť toho, o koho spôsobilosť na právne úkony ide.

K § 240

Nóvum právnej úpravy spočíva v paralelnom priznaní plnej procesnej spôsobilosti toho, o koho spôsobilosť na právne úkony ide a na strane druhej za túto osobu koná buď zákonný zástupca, procesný opatrovník alebo advokát. Pre prípad kolízie úkonov týchto subjektov platí pravidlo podľa odseku 2.

Nóvum právnej úpravy spočíva aj v tom, že podľa odseku 3 sa osobe, o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide, doručí rozhodnutie vo veci samej bezvýnimočne; v prípade ak o to požiada, musí jej sú d doručovať všetky písomnosti v konaní bez ohľadu na jej zastúpenie.

K § 241

Navrhované ustanovenie zohľadňuje špecifickosť manudukčnej povinnosti v týchto prípadoch a akcentuje vhodnosť spôsobu poučenia v zmysle princípu efektívneho a účinného prístupu k spravodlivosti.

K § 242

Právo podľa navrhovaného ustanovenia vychádza z Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím; osobu nemožno k zastúpeniu nútiť, ale na jej žiadosť sa môže konania zúčastňovať ten, komu dôveruje, kto je jej známy, s kým sa poradí, kto pozná jej návyky.

K § 243

Preferuje sa výsluch osoby z dôvodu akcentovania princípu priamosti a bezprostrednosti. V prípade nariadeného výsluchu sa zdôrazňuje vhodnosť a primeranosť tohto procesného úkonu vzhľadom na zdravotný stav vysl úchaného. Od výsluchu možno upustiť len výnimočne z dôvodov podľa odseku 3. Inštitút vzhliadnutia slúži na reálne oboznámenie sa súdu s osobou, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná. Účelom 'vzhliadnutia' je bezprostredný kontakt sudcu s osobou, o ktorej právach sa rozhoduje. Tento inštitút je inšpirovaný právnou úpravou z Èeskej republiky, ktorá sa podľa Zákona o zvláštní ch øízeních soudních (zákon č. 292/2013 Sb.) osvedčila. Pravidlo podľa odseku 4 má však vždy prednosť pred pravidlom podľa odseku 3.

K § 244

Obligatórnosť ustanovenia a vyslúchnutia znalca vyplýva z povahy zásahu do integrity fyzickej osoby a odborného posúdenia dôvodnosti predpokladov pre takýto zásah. Zisťovanie skutočného stavu veci predpokladá dokazovanie aj inými relevantnými dôkaznými prostriedkami, pričom súd musí vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

K § 245

Predkladateľ považuje internovanie v zdravotníckom zariadení, prípadne zariadení sociálnej starostlivosti za krajné riešenie (ultima ratio), pretože to predstavuje pomerne radikálny zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Z tohto dôvodu aj dobu nútené ho umiestnenia skrátil z troch mesiacov v pôvodnej úprave § 187 ods. 3 OSP na štyri týždne.

K § 246

Znalecké dokazovanie je preferovaným dôkazným prostriedkom v tomto type konania, preto len celkom výnimočne v kontexte vykonaného dokazovania možno od neho upustiť a uspokojiť sa s výsluchom ošetrujúceho leká ra.

K § 247

V prípade nesplnenia zákonných predpokladov na obmedzenie, zmenu či prinavrátenie spôsobilosti na právne úkony, súd konanie uznesením zastaví. Pravidlo podľa odseku 2 je odôvodnené princípom procesnej ekonó mie a nezahlcovaním súdnej sústavy bezpredmetnými návrhmi.

K § 248

Predkladateľ vyjadruje v navrhovanej právnej úprave obligatórne spojenie týchto konaní ex lege, čo doteraz z právnej úpravy nevyplývalo jednoznačne.

V odseku 2 ide o opatrovníka podľa hmotného práva, ktorý je zároveň zákonným zástupcom osoby o spôsobilosti ktorej sa rozhodovalo.

K § 249

Ustanovenie je priestorom pre reflexiu na možnú zmenu rozhodnutia v prípade zmeny stavu, ktorý bol v čase vyhlásenia rozhodnutia. Oproti doterajšej právnej úprave predkladateľ precizuje formu rozhodnutia podľ a tohto ustanovenia na rozsudok. Uvedené platí aj pre zrušenie rozhodnutia, ak pre jeho vydanie neboli dané dôvody.

K § 250

Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 189a ods. 2 OSP a úprava je prevenciou a ochranou tretích osôb v rôznych sférach spoločenských a právnych vzťahov.

K § 251

Trovy vzniknuté v súvislosti s týmto typom konania, najmä trovy znaleckého dokazovania, platí štát, avšak zjavne bezdôvodný návrh na začatie tohto konania je sankcionovaný povinnosťou nahradiť ujmu, ktor á v dôsledku takéhoto zjavne bezdôvodného návrhu vznikla osobám v odseku 2.

K § 252 a 253

Miestna príslušnosť zostáva oproti pôvodnej právnej úprave nezmenená a predkladateľ ponecháva i doterajšiu právnu úpravu § 191a OSP a notifikačnú povinnosť zdravotníckeho zariadenia, ktorá sa jav í ako aplikačne bezproblémová. Dôvody, keď možno osobu prevziať do zdravotníckeho zariadenia alebo ju v ňom držať upravuje zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách sú visiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K § 254

Fakultatívna návrhovosť konania zostáva zachovaná, pričom súbeh začatia konania na návrh alebo bez návrhu je precizovaný v odseku 2.

K § 255

Okruh účastníkov konania je ustanovený povahou veci podľa druhej definície účastníctva, pričom osoba blízka, ktorá nepodala návrh na začatie konania, môže získať status účastní ka konania postupom podľa odseku 2.

K § 256

Okrem všeobecných dôvodov ustanovenia procesného opatrovníka v CSP, toto ustanovenie zavádza ďalšiu možnosť ustanoviť procesného opatrovníka umiestnenému. Hypotéza tohto ustanovenia bude dopadať najmä na prípady, kedy sudca nevie z dôvodu času zodpovedne vyhodnotiť, či má osoba spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

K § 257

Osobitný procesný režim je ustanovený vo vzťahu k procesnej spôsobilosti umiestneného (odsek 1). Prípadný rozpor úkonov zákonného zástupcu, resp. procesného opatrovníka s úkonmi umiestneného, súd pos údi pri preferencii záujmov umiestneného (odsek 2). Ustanovenie upresňuje okruh tých, ktorým sa doručuje meritórne rozhodnutie. Nóvum právnej úpravy spočíva aj v tom, že podľa odseku 3 sa osobe, o ktorej sp ôsobilosť na právne úkony ide, doručí rozhodnutie vo veci samej bezvýnimočne; v prípade ak o to požiada, musí jej súd doručovať všetky písomnosti v konaní bez ohľadu na jej zastúpenie.

K § 258

Stanovuje sa osobitná manudukčná povinnosť súdu, pri ktorej sa akcentuje osobitné kritérium procesnej vhodnosti so zreteľom na zdravotný stav umiestneného v zmysle zachovania princípu účinného prístupu k spravodlivosti.

K § 259

Z dôvodu špecifickej povahy tohto konania súd umožní z psychologických dôvodov umiestnenému prizvať si do konania dôverníka. Napriek obligatórnosti zastúpenia dôverník nemá status účastní ka konania, ani osoby na konaní zúčastnenej, a jeho úlohou je len morálna intervencia a podpora umiestneného. Na túto možnosť sa vzťahuje špecifická manudukčná povinnosť súdu.

K § 260

Akcentovaním zásady priamosti a bezprostrednosti v statusových konaniach má predkladateľ snahu docieliť čo možno najobjektívnejšie zistenie skutočného stavu, čo je plne odôvodnené špecifickou povahou zá sahu určitých typov mimosporových konaní do integrity fyzických osôb. Medzi takéto prostriedky uplatnenia princípu priamosti a bezprostrednosti mimosporového konania patrí i výsluch umiestneného v intenciách § 260 s dôrazom obligatórnosti tohto postupu na žiadosť umiestneného vždy. Inštitút vzhliadnutia slúži na reálne oboznámenie sa súdu s umiestneným.

K § 261

Obligatórna povinnosť súdu oboznámiť sa s kompletnou zdravotnou dokumentáciou umiestneného, ako i s názorom ošetrujúceho lekára vyplýva z dôsledného uplatňovania princípu materiálnej pravdy, a teda povinnosti súdu zistiť skutočný stav veci.

K § 262

Z povahy veci, ako i z časových súvislostí podľa odseku 2 vyplýva objektívna nemožnosť nariadiť pojednávanie v tejto fáze konania, čo nezbavuje súd povinnosti vykonať dokazovanie v rozsahu potrebnom na vydanie rozhodnutia vo veci. Uznesenie sa doručuje iba umiestnenému a ústavu zdravotnej starostlivosti. Prípadným ďalším účastníkom nie je objektívne možné v ustanovených lehotá ch uznesenie doručiť.

K § 263

Povinnosť umiestneného bezodkladne prepustiť zo zdravotníckeho zariadenia je logickým následkom konštatovania súdu o neprípustnosti prevzatia umiestneného do takéhoto zariadenia. Bez právneho dôvodu nemožno ani v tomto prípade fyzickú osobu dlhšie obmedzovať na osobnej slobode.

K § 264

Vzhľadom na uznesenie súdu o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia, ktorého povaha je prísne deklaratórna a plní kontrolnú funkciu, je pochopiteľne ponechané právo zdravotníckeho zariadenia rozhodn úť o prepustení umiestneného kedykoľvek, a to aj v prípade, že súd v uznesení konštatoval prípustnosť tohto prevzatia.

K § 265

Obligatórnym následkom právoplatnosti uznesenia, ktorým bola konštatovaná prípustnosť prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia, je pokračovanie vo forme druhej fázy tohto konania, a tou je prípustnosť držania v tomto zariadení.

K § 266

V tejto fáze konania je obligatórne nariadenie pojednávania a zásadne obligatórne nariadenie znaleckého dokazovania. Z obligatórnosti znaleckého dokazovania je prípustná reštriktívna výnimka podľ a tretej vety odseku 2. V zmysle princípu vyšetrovacieho a princípu materiálnej pravdy sa súd nemôže obmedziť výlučne na vykonanie znaleckého dokazovania ale podklad rozhodnutia bude tvoriť komplexne zistený skuto čný stav veci .V tomto prípade netreba čakať na pomerne zdĺhavé znalecké dokazovanie.

K § 267

Z dôvodu osobitnej povahy tohto konania je plne odôvodnené zotrvať na limitovaní rozhodnutia súdu lehotou, pričom predkladateľ zotrval v tomto prípade na pôvodnej právnej úprave § 191d ods. 4 OSP.

K § 268

Obligatórnym následkom súdom konštatovanej neprípustnosti držania umiestneného v zdravotníckom zariadení, je bezodkladné prepustenie umiestneného. Oprávnenie zdravotníckeho zariadenia prepustiť umiestnené ho aj skôr tým nie je dotknuté.

K § 269

Nóvum predkladateľom navrhovaného procesného postupu podľa odseku 1 je obligatórne vydanie uznesenia o začatí konania o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení. V tomto ďalšom konaní sa aplikujú ustanovenia upravujúce konanie o prípustnosti držania v ústave zdravotnej starostlivosti.

K § 270

Predkladateľ taxatívne ustanovuje okruh osôb procesne legitimovaných na podanie návrhu na začatie konania o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení.. Procesná legitimácia týchto osôb sa vz ťahuje aj na dobu pred uplynutím lehoty jedného roka od právoplatnosti uznesenia o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení.

V konaní o návrhu podľa odseku 1 sa aplikujú ustanovenia o konaní o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení (odsek 2).

Ak je výsledkom tohto konania meritórne rozhodnutie o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení, je účelné zakotviť možnosť súdu v tomto uznesení limitovať možnosť podania ďal šieho návrhu na vyslovenie prípustnosti ďalšieho držania v tomto zariadení lehotou troch mesiacov. Zmena formy rozhodnutia na uznesenie o prípustnosti držania v ústave zdravotnej starostlivosti sleduje procesnú ekonó miu a menšiu formálnu striktnosť v procese vydávania tohto typu rozhodnutia na rozdiel od rozsudku, čo v tomto type považuje predkladateľ za dôvodné.

K § 271

Trovy vzniknuté v súvislosti s týmto typom konania, najmä trovy znaleckého dokazovania platí štát, čo je plne odôvodnené protektívnou funkciou tohto typu konania vo vzťahu k sociálnym funkciám štátu.

K § 272

Opatrovnícke konanie je naviazané na predpisy hmotného práva, ktoré spravidla ustanovujú opatrovníka ako zákonného zástupcu fyzickej osoby. Osobitným predpisom sa tak rozumie najmä Občiansky zákonník a Zá kon o rodine.

Účastníctvo v konaní je tu ustanovené tzv. treťou definíciou účastníctva, z čoho vyplýva, že v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, sú účastníkmi konania, ak by bol podaný ná vrh na začatie konania, okrem navrhovateľa aj tí, o právach a povinnostiach ktorých sa koná.

K § 273

Kritériá osobitnej miestnej príslušnosti súdu sú prispôsobené povahe opatrovníckeho konania a režimu hmotného práva (kritérium majetku), pričom je možné využiť dve kritériá pre určenie prí slušnosti. Preferované je kritérium bydliska z hľadiska procesnej ekonómie, ak uvedený identifikátor nemožno určiť, zákon ustanovuje sekundárne kritérium.

K § 274

Meritórne súd rozhoduje uznesením so špecifickými náležitosťami enunciátu podľa odseku 2.

K § 275

Preberá sa pôvodná právna úprava, ktorá nevykazuje závažné aplikačné defekty.

K § 276

Funkcia opatrovníka je čestnou funkciou, pričom jej výkon je podmienený súhlasom toho, kto ju má vykonávať, čo súčasne ovplyvňuje riadny výkon oprávnení z tejto funkcie vyplývajúcich. Úprava reš pektuje prejav vôle opatrovníka, keď funkciu nechce vykonávať.

K § 277

Okrem prípadov odvolania opatrovníka na jeho návrh právna úprava pamätá i na prípady, kedy je opatrovníka nevyhnutné odvolať z dôvodu zachovania ochrany záujmov opatrovanca. Posúdenie dô vodnosti postupu je na úvahe súdu.

K § 278

Právna úprava obchodného registra je obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len 'zákon o obchodnom registri'). Predkladateľ ustanovuje predmet osobitého mimosporového konania vo veciach obchodného registra taxatívnym výpočtom druhov konaní. Osobitne sa zavádza konanie pod písm. c), a to najmä na úč ely odstránenia tých zápisov, ktoré sú konštitutívne, ktoré by konaním podľa písm. b) nebolo možné odstrániť.

K § 279

Kauzálna príslušnosť v konaní vo veciach obchodného registra sa ponecháva podľa doterajších predpisov – zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č . 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len 'zákon o sídlach a obvodoch súdov').

K § 280

Pri ustanovení miestnej príslušnosti sa vychádza zo zákona o obchodnom registri - § 4. .

K § 281

Zavádza sa pojem zápis údajov, pod ktorým sa rozumie nielen zápis vo vlastnom zmysle (t.j. zaznamenanie údajov do registra), ale aj zmena a odstránenie údajov.

K niektorým ustanoveniam o konaní o zápise údajov

Predkladateľ navrhuje upraviť len niektoré ustanovenia o konaní, keďže ťažisková a všeobecná právna úprava, podľa ktorej sa postupuje, sa nachádza v zákone o obchodnom registri, ktorý sa ako generá lny predpis subsidiárne aplikuje aj v tomto druhu mimosporového konania.

K § 282 až 285

Ponecháva sa pôvodná právna úprava § 200b ods. 1 až 4 OSP.

K § 286

Uznesenie sa považuje za rozhodnutie vo veci samej. Predkladateľ odstraňuje prípadné pochybnosti v otázke, či ide o meritórne uznesenie, preto sa výslovne v texte právnej normy pripúšť a proti tomuto uzneseniu odvolanie.

K § 287 a 288

Zásadne sa ponecháva pôvodná právna úprava § 200b ods. 5 a § 200ba OSP. Predkladateľ zosúladil terminológiu s CSP a zákonom č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgá nov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente).

Pri podávaní listín podľa tohto ustanovenia sa primerane použijú aj ustanovenia § 3 ods. 3 zákona o obchodnom registri.

Ku konaniu o zosúladenie údajov

Cieľom konania o zosúladení údajov v obchodnom registri je zosúladiť zápisy, ktorých povaha je deklaratórna.

K § 289

V uvedenom ustanovení sú obsiahnuté prípady, keď účastník má záujem na začatí takéhoto konania, napr. spoločník obchodnej spoločnosti, avšak nevie dosiahnuť, aby návrh podala samotná obchodná spoločnosť alebo v prípade, keď súd zistí skutočnosti nasvedčujúce naplneniu hypotézy § 289. Konanie môže začať aj bez návrhu.

K § 290

Osoba zapísaná v obchodnom registri môže využiť iba prísne formalizovaný postup zo zákona o obchodnom registri. Návrh podľa tohto ustanovenia môžu podať iba iné (nezapísané) osoby, ktoré majú pr ávny záujem na zosúladení zápisov v obchodnom registri so skutočným stavom.

K § 291

Predkladateľ zosúlaďuje konania návrhové s konaniami prebiehajúcimi na základe princípu oficiality, kedy požiadavky kladené na petit návrhu na začatie konania o zosúladení údajov v obchodnom registri sú premietnuté aj do výroku uznesenia, ktorým sa toto konanie začína bez návrhu. Doterajšia aplikačná prax súdov v beznávrhových konaniach nešpecifikovala, akých konkrétnych údajov sa konanie a zápis t ýka. Predkladateľ zavádza aj v beznávrhových konaniach jasnú rozpoznateľnosť účastníkov konania a predmetu konania od počiatku.

V odseku 2 je upravený hlavný zdroj informácií, na základe ktorých môže súd iniciovať konanie o zosúladenie údajov v obchodnom registri.

K § 292

Okruh účastníkov konania podlieha režimu tzv. druhej definície účastníctva v konaní, t.j. účastníkom konania je ten, koho zákon za účastníka výslovne označil. Osoba navrhovateľa je špecifikovan á v § 290 a navrhovaným okruhom účastníkov sa rozširuje ochrana osôb, ktoré majú byť do obchodného registra zapísané, prípadne z neho vymazané. Zmena oproti pôvodnej právnej úprave nastáva v tom, že podľa novej úpravy je možné vyvolať takéto konanie expressis verbis.

V odseku 2 sa posilňuje pozícia osôb, ktoré osvedčia právny záujem na zosúladení údajov v obchodnom registri a môžu sa tak stať účastníkmi tohto konania (napr. veritelia).

K § 293

Predkladateľ zavádza osobitný procesný režim spojenia vecí v tomto type konania z dôvodu procesnej ekonómie.

K § 294

Vychádzajúc z princípu materiálnej pravdy je zavedená povinnosť doručiť návrh na začatie konania alebo uznesenie o začatí konania bez návrhu účastníkom podľa § 392, ako aj povinnosť týchto ú častníkov tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti alebo uvádzať právne dôvody rozhodujúce pre vykonanie alebo nevykonanie zápisu.

K § 295

Predkladateľ zavádza novú metódu riešenia sporných skutočností v mimosporovom konaní. Výslovne sa zavádza povinnosť súdu nariadiť pojednávanie, pričom výnimka z tejto povinnosti sa upravuje pre prí pad, že ide iba o otázku právneho posúdenia veci. Podľa potreby však môže súd zvážiť nariadenie pojednávania aj v týchto prípadoch.

K § 296

Predkladateľ zavádza osobitné dôvody prerušenia konania. V odseku 1 sa navrhuje fakultatívne prerušenie konania z dôvodu, že prebiehajú iné konania s účinkami erga omnes, resp. s účinkami voči viacerým subjektom, ako len účastní kom konania. Registrový súd si môže posúdiť otázku zjavnej bezdôvodnosti žaloby podľa odseku 1, ktorá bude spočívať v úplne zrejmej nedôvodnosti žaloby, napr. pri zmeškaní lehoty na uplatnenie tejto žaloby a pod.

Právna úprava v odseku 2 nepripúšťa prerušenie konania o zosúladenie zápisov v obchodnom registri z dôvodov potenciálnej prejudiciality, pretože v sporových konaniach je zavedená iná metóda zisť ovania sporných skutočností, a to na princípe formálnej pravdy.

K § 297

V tomto type konania je účelné a hospodárne rozhodovať meritórne uznesením, pričom sa zavádza osobitný spôsob vykonateľnosti rozhodnutia v tomto konaní – zápis sa vykoná už v deň vydania uznesenia bez ohľadu na to, či bolo právoplatné, doručené, či bol voči nemu podaný opravný prostriedok a pod.

K § 298

Navrhujú sa osobitné formy procesných sankcií, pričom pokuta podľa odseku 1 je pokutou poriadkovou, ktorú vymáha Justičná pokladnica.

V odseku 2 sa navrhuje inštitucionálne zabránenie obchádzania všeobecnej poplatkovej povinnosti.

K § 299

Tento nový typ konania vo veciach obchodného registra slúži na odstránenie nesprávnych zápisov spravidla po stránke materiálnej (po formálnej stránke môže byť zápis správny). Takýto zápis je za urč itých okolností potrebné z obchodného registra odstrániť, pričom iné konanie neumožňuje zápis odstrániť, najmä, ak išlo o zápis konštitutívny.

Ako príklad možno uviesť zápis na základe listiny so sfalšovaným podpisom.

Takéto konanie možno začať len na návrh.

K § 300

V navrhovanom ustanovení ide o také právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného registra. Ak však vznikne obchodná spoločnosť, možno jej neplatnosť dosiahnuť v konaní o neplatnosti obchodnej spoloč nosti, v konaní o zrušenie zápisu údajov nie je možné už ex tunc konať o jej vzniku.

K § 301

Okruh účastníkov konania podlieha režimu tzv. druhej definície účastníctva v konaní, t.j. účastníkom konania je ten, koho zákon za účastníka výslovne označil.

K § 302

Ustanovenia o spojení veci, doručovaní, prípadnom pojednávaní či prerušení konania platia primerane i v konaní o zrušenie zápisu údajov.

K § 303

V tomto prípade z dôvodu povahy zapísaného údaju je potrebné viazať účinky rozhodnutia až na jeho právoplatnosť a nepriznať tomuto uzneseniu vlastnosť predbežnej vykonateľnosti.

Dôvody zrušenia zápisu sa uvádzajú aj v obchodnom registri.

K § 304

Predkladateľ taxatívnym spôsobom vymedzuje predmet tohto typu mimosporového konania,

pričom sa zásadne preberá doterajšia právna úprava. Uvedená právna úprava nadväzuje na inštitúty upravené v Obchodnom zákonníku.

K § 305

Na konania je kauzálne príslušný registrový súd, a to z dôvodu obsahovej príbuznosti typu agendy. Miestna príslušnosť sa spravuje kritériom sídla právnickej osoby, ktorej sa konanie týka.

K § 306

S výnimkou konaní podľa § 304 písm. a) a b) ide o obligatórne návrhové typy konaní, čo vyplýva z povahy týchto konaní.

K § 307

Predkladateľ zavádza novú metódu riešenia sporných skutočností v mimosporovom konaní. Výslovne sa zavádza povinnosť súdu nariadiť pojednávanie, pričom výnimka z tejto povinnosti sa zavádza pre prí pad, že ide iba o otázku právneho posúdenia veci. Podľa potreby však môže súd zvážiť nariadiť pojednávanie aj v týchto prípadoch.

K § 308

Z dôvodu procesnej ekonómie a vo vzťahu k povahe tohto typu konania sa umožňuje rozhodovať vo veci samej uznesením.

K § 309

Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je v nadväznosti na zmenu v hmotnoprávnych predpisoch vylúčiť výmaz právnickej osoby, pokiaľ dôjde k zrušeniu spoločnosti a dôvody na prerušenie konania budú dané . Orgánmi štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, ktoré môžu navrhnúť prerušenie konania podľa odseku 1, v zmysle zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní , poplatkov a colníctva, sú: ministerstvo financií SR, finančné riaditeľstvo SR, daňové úrady a colné úrady zapojené na rozpočet finančného riaditeľstva a Kriminálny úrad finančnej spr ávy zapojený na rozpočet finančného riaditeľstva. Situácia bude rozdielna v prípade, keď sa už exekúcia na majetok právnickej osoby vedie. Nadväzujúca zmena hmotnoprávnych a procesných predpisov bude spo čívať v tom, aby sa exekúcia nezastavovala zánikom osoby povinného, ale dokončila sa na majetok, na ktorý sa má exekúcia viesť. Pokiaľ sa ešte exekučné konanie nezačalo a oprávnený nestihne získa ť exekučný titul, musí sa prihlásiť do konania o dodatočnú likvidáciu.

K § 310

Predpoklady pre umorenie listiny ako aj pozitívne a negatívne vymedzenie predmetu konania ostáva zachované ako v úprave § 185i OSP, predkladateľ nastavenie právnej úpravy v zásade nemení, keďže nevykazuje ž iadne aplikačné nedostatky. Predkladateľ v odseku 3 vymenúva, čo nepodlieha umoreniu, pričom lístkami a známkami denného obehu sú napríklad vstupenky a cestovné lístky.

K § 311

V otázke miestnej príslušnosti súdu sa ponecháva doterajšia koncepcia OSP s formulačnou precizáciou.

K § 312

Predkladateľ navrhuje zaviesť nóvum do procesného predpisu vo forme rozšírenia decíznej rozhodovacej činnosti notára. Dôvodom je odbremenenie súdnej sústavy o konanie, ktoré svojou povahou umožň uje jeho vedenie notárom ako osobou už z historickej tradície dotovanou istými formami decíznych oprávnení, ktoré sa navrhovanou právnou úpravou rozširujú i o konanie o umorenie listiny, s negatívnou enumerá ciou vecí, na ktoré sa poverenie notára nevzťahuje.

K § 313

Dispozičné oprávnenie navrhovateľa sa vzťahuje i na výber notára, avšak je obmedzené územným obvodom súdu miestne príslušného na konanie o umorenie listiny, a to z dôvodu procesnej ekonómie (komunik ácia medzi notárom a súdom).

K § 314

Doterajšia právna úprava expressis verbis neupravovala otá zku pojednávania o sporných skutočnostiach, preto navrhovaná právna úprava prezumuje možnosť vykonať dokazovanie sporných skutočností na pojednávaní.

K § 315 a 316

Povaha tohto typu konania predpokladá meritórne rozhodovanie uznesením.

Osobitné náležitosti uznesenia vyplývajú zo zavedenia decíznych oprávnení notára v tomto konaní.

K § 317

Účastníctvo v tomto type konania podlieha režimu tzv. druhej definície účastníctva, pričom obsahovo sa oproti doterajšej úprave nemení.

K § 318

Predkladateľ zotrváva na obligatórnej návrhovosti tohto typu konania, pretože povaha veci neumožňuje uplatnenie princípu oficiality.

K § 319

Ponecháva sa doterajšia právna úprava § 185l OSP, ktorá dostatočne enumeruje náležitosti návrhu na umorenie listiny a jej prílohy.

K § 320

Štruktúra konania o umorenie listiny sa člení do dvoch fáz. Prvá fáza trvá do upovedomenia o začatí konania a skúmajú sa v nej formálne náležitosti. Výsledkom tejto fázy je buď uznesenie o upovedomen í o začatí konania alebo odmietnutie návrhu.

K § 321

Upovedomenie o začatí konania o umorení listiny má formu uznesenia s osobitnými obsahovými náležitosťami podľa odseku 2.

K § 322

Ustanovenie kopíruje doterajšiu právnu úpravu § 185m ods. 2 a § 185n OSP, identifikujúcu edikt a ediktálnu dobu .

K § 323

Predkladateľ zotrváva na osobitnom režime zmenky alebo šeku, ktoré sa najmä v minulosti používali ako prostriedok rýchlych platieb, pričom iné cenné papiere spravidla túto vlastnosť nemali. Napriek ú stupu platobných vlastností zmenky a šeku frekvencia zmenkových právnych vzťahov podľa predkladateľa stále odôvodňuje potrebu osobitosti procesného režimu zmenky a šeku.

K § 324

Navrhovaná úprava špecifikuje okruh prípustných tvrdení v námietkach. Na iné skutočnosti uvádzané v námietkach sa neprihliada.

K § 325

Doručenie upovedomenia enumerovaným osobám je odôvodnené potrebou publicity uznesenia a možnosťou uplatniť špecifické prostriedky procesnej obrany.

K § 326

Publicita upovedomenia sa zabezpečuje i modernými prostriedkami elektronickej komunikácie.

K § 327

Nóvum procesného postupu spočíva v následkoch odmietnutia nedôvodného návrhu, nakoľko v tomto prípade lehoty uvedené v tomto ustanovení nespočívajú. Doterajšia právna úprava obsahovala iba možnos ť zamietnutia návrhu, preto predkladateľ precizoval procesné pravidlá pre prípad spočívania lehôt.

K § 328

Ponechávajú sa účinky osobitného typu tzv. inhibitória z dôvodu zachovania právnej istoty.

K § 329

Predkladateľ koncepčne prispôsobuje povahu úschovy zo súdnej na notársku, čo je plne odôvodnené zavedením decíznych oprávnení notára.

K § 330 až 332

Obsahovo sa ponecháva doterajšia právna úprava s formulačnou precizáciou a prispôsobením terminológie CMP. V režime § 332 ods. 1 sa už nevyžaduje ďalší návrh po uplynutí lehoty, čo z hľ adiska procesnej ekonómie výrazne zjednodušuje procesný postup.

Ku konaniu vo veciach notárskych úschov

Predkladateľ navrhuje zaviesť rozšírenie decíznej právomoci notára vo forme vykonávania niektorých úkonov notárom. Dôvodom je odbremenenie súdnej sústavy o konanie, ktoré svojou povahou umožň uje jeho vedenie notárom, ako osobou už z historickej tradície dotovanou istými formami decíznych oprávnení, ktoré sa navrhovanou právnou úpravou rozširujú i o konanie vo veciach notárskych úschov.

K § 333

Predkladateľ špecifikuje predmet tohto typu mimosporového konania taxatívnym výpočtom troch druhov konaní. Pre všetky typy konania je spoločné, že o prípadných námietkach voči postupu notára rozhoduje sú d, notár teda nevystupuje v pozícii súdneho komisára.

Konanie podľa písmena b) je úplne novým typom konania, ktoré doteraz v procesných predpisoch absentovalo. Konania podľa písm. a) a b) sa týkajú špecifického typu úschov, pričom konanie podľa písm. c) sa t ýka všetkých druhov úschov a je tak konaním spoločným.

K § 334

Z dôvodov procesnej ekonómie sa navrhuje miestna príslušnosť súdu podľa sídla notára.

K § 335

Predkladateľ zavádza konanie o tzv. solučných úschovách pred notárom, pričom navrhované ustanovenie rieši situácie, keď niekto rozporuje vydanie predmetu tzv. solučnej úschovy.

K § 336

Účastníctvo v konaní je definované výslovným zákonným označením osôb, ktoré sú účastníkmi konania.

K § 337

Definícia zložiteľa podľa odseku 1 vychádza z normatívneho textu Občianskeho zákonníka. Príjemcom úschovy je osoba, ktorá je zložiteľom označená za prijímateľa predmetu úschovy.

K § 338

Zloženie premetu úschovy pre neznámeho veriteľa predpokladá súhlas zložiteľa s vydaním predmetu úschovy. V ostatných prípadoch súhlas zložiteľa potrebný nie je, pretože je prezumovaný samotným zlo žením predmetu úschovy.

K § 339

Ak sa predmet úschovy zloží pre neznámeho veriteľa, je zložiteľ oprávnený vziať predmet úschovy kedykoľvek späť, ak sa však predmet úschovy zloží pre konkrétneho veriteľa, môže zložite ľ predmet úschovy zobrať späť len so súhlasom daného veriteľa.

K § 340

Doterajšia právna úprava sa obsahovo dopĺňa zavedením fikcie podľa odseku 2 z dôvodu procesnej ekonómie a urýchlenia konania.

K § 341

Konštrukcia procesných úkonov notára, ktorý nevystupuje vo funkcii súdneho komisára predpokladá rozhodnutie o špecifickom prostriedku procesnej obrany súdom. Na neskôr podané námietky sa neprihliada.

K § 342 a 343

Rozpory v skutkových tvrdeniach účastníkov, ktoré súd zisťuje prostredníctvom vyjadrení podľa § 342 sa odstraňujú procesom dokazovania na pojednávaní. Fakultatívna možnosť súdu nariadiť pojedn ávanie aj v iných prípadoch je prostriedkom, ktorý súdu umožňuje vyčerpať princíp materiálnej pravdy.

K § 344

Uznesenie súdu o námietkach je rozhodnutím vo veci samej a pre vyvrátenie prípadných aplikačných pochybností sa výslovne proti nemu pripúšťa odvolanie. Právoplatnosť uznesenia súdu vyvoláva úč inky podľa odsekov 3 a 4.

Konanie o námietkach proti vydaniu výťažku z predaja zálohu zloženého do notárskej úschovy

Predkladateľ novým typom konania reaguje na praktické problémy, keď bol výťažok z predaja zálohu zložený notárovi a skutočnosti rozhodujúce pre vydanie výťažku sú pre veriteľov sporné. Nová právna úprava zavádza možnosť podania námietky, o ktorej rozhodne súd.

K § 345 a 346

Navrhovaná právna úprava vychádza z predpokladu, že ešte pred vydaním výťažku úschovy (zloženej podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej ná rodnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov) je nevyhnutné pre zachovanie práv účastníkov právnych vzťahov upovedomiť ich o subjektoch a pr ávnych dôvodoch vydania výťažku. Proti upovedomeniu je prípustný špecifický prostriedok procesnej obrany – námietky, o ktorých rozhoduje súd, keďže v tomto prípade nevystupuje notár v pozícii s údneho komisára.

K § 347

Osobitne je ustanovené účastníctvo v incidenčnom konaní o námietkach, pričom účastníctvo v tomto incidenčnom konaní sleduje ustanovenia hmotného práva.

K § 348 a 349

Rozpory v skutkových tvrdeniach účastníkov, ktoré súd zisťuje prostredníctvom vyjadrení podľa § 348 sa odstraňujú procesom dokazovania na pojednávaní. Fakultatívna možnosť súdu nariadiť pojedn ávanie aj v iných prípadoch je prostriedkom, ktorý súdu umožňuje vyčerpať princíp materiálnej pravdy.

K § 350

V konaní o námietkach sa nerozhoduje o sporných skutočnostiach medzi účastníkmi konania, v takom prípade sa konanie preruší a pokračuje sa v ňom v závislosti od výsledku rozhodnutia sporu.

Účastníkov konania vymedzí súd v uznesení podľa odseku 2. Bude to väčšinou ten, kto podal námietky a ten, kto má výťažok dostať.

Fikcia podľa odseku 3 je nástrojom zabezpečenia procesnej ekonómie.

Účinky právoplatnosti rozsudku podľa odseku 4 sa vzťahujú na všetkých účastníkov konania o námietkach, aj keby v predmetnom konaní podľa odseku 1 ako účastníci nevystupovali.

K § 351

Uznesenie súdu o námietkach je meritórnym rozhodnutím, proti ktorému sa pripúšťa odvolanie. Účinky právoplatnosti meritórneho uznesenia ustanovujú odseky 2 a 3.

K § 352

Tento osobitný typ konania sa bude týkať všetkých typov úschov a v zásade pôjde o kadučné konanie o tzv. starých úschovách.

Z povahy veci vyplýva, že na začatie konania sa v plnej miere uplatňuje princíp oficiality.

K § 353

Účastníctvo v konaní je ustanovené tzv. druhou definíciou účastníctva, teda účastníkmi sú tí, ktorých zákon v tomto ustanovení za účastníkov označuje.

K § 354

Publicita uznesenia má význam pre uplatnenie práv neznámych osôb, preto je zabezpečená aj prostriedkami elektronickej komunikácie.

K § 355

V prípade, ak sa prihlási na základe uznesenia podľa § 354 ods. l záložný veriteľ, túto žiadosť postúpi súd notárovi, ktorý procesne postupuje podľa predchádzajúcich ustanovení.

Ak sa prihlási niekto, kto nemal právo na vydanie predmetu úschovy, súd jeho žiadosť uznesením zamietne.

Uznesenie podľa odseku 2 predstavuje meritórne rozhodnutie kvôli odstráneniu prípadných aplikačných problémov. Predkladateľ výslovne pripustil voči tomuto uzneseniu odvolanie. Po prá voplatnosti tohto uznesenia sa postupuje podľa odseku 3.

K § 356

Navrhovaná osnova vychádza z predpokladu, že pred kadučným konaním má prednosť vydanie predmetu úschovy oprávnenému subjektu, iba ak k vydaniu predmetu úschovy nedôjde, môže prepadnúť štátu. Ak k vydaniu dôjde, kadučné konanie sa zastavuje.

K § 357 a 358

Osnova vychádza zo súčasnej právnej úpravy, tzv. kadučného konania. Právoplatným prepadnutím predmetu úschovy štátu zanikajú všetky práva k predmetu úschovy účastníkov a iných osôb.

K § 359

Iný prípad úschovy nastane napríklad podľa § 340 CSP, podľa ktorého uloží súd navrhovateľovi dôkazného prostriedku, aby zložil primeraný preddavok na trovy zabezpečenia, ak si zabezpečenie dôkazn ého prostriedku vyžiada trovy.

K § 360

Osobitný procesný režim neodkladných opatrení je prispôsobený charakteru mimosporového konania. V mimosporových konaniach, ktoré môže súd podľa predchádzajúcej časti CMP začať aj bez návrhu, m ôže súd rovnako bez návrhu nariadiť neodkladné opatrenie.

Procesné následky vo forme začatia konania vo veci samej sú riešené postupom podľa odseku 2.

K § 361

Uvedeným ustanovením sleduje predkladateľ zvýšenú protektívnu funkciu mimosporových konaní a umožňuje súdu nariadiť neodkladné opatrenie aj v prípadoch verejného záujmu, ako najširšej kategó rie pokrývajúcej záujem štátu, ak si to vyžaduje neodkladná ochrana práv a právom chránených záujmov.

K § 362

Pokiaľ v sporovom konaní na návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je vždy vecne príslušný súd prvej inštancie, v mimosporovom konaní je plne odôvodnené, aby neodkladné opatrenie mohol nariadiť i sú d odvolací. Vyplýva to nielen z verejného záujmu (napr. ochrana maloletého dieťaťa) ale i z princípu úplnej apelácie, ktorá sa uplatňuje v mimosporovom konaní. Postup odvolacieho súdu pri nariadení neodkladného opatrenia je rovnako ovládaný princípom oficiality v konaniach, v ktorých sa pri začatí uplatní tento princíp.

K § 363

Navrhovaná právna úprava plne zodpovedá charakteru mimosporového konania a je protipólom konania sporového a reflektuje možnú zmenu pomerov, ktorá vo veciach mimosporového charakteru je dôvodná . Na rozdiel od uvedeného v sporových konaniach totiž môže súd zrušiť neodkladné opatrenie iba na návrh.

K § 364

Charakter mimosporových konaní a tomu prispôsobená procesná úprava vylučujú uplatnenie zodpovednosti za škodu spôsobenú neodkladným opatrením podľa CSP, napriek subsidiarite predpisov.

K § 365

Rozdelenie súdnej ochrany na veci sporové a mimosporové sporové, vrátane samostatných kódexov, vyvolalo potrebu ochrany maloletých podriadiť režimu CMP vrátane neodkladných opatrení (bývalých predbežný ch opatrení). V zásade sa vychádza z doterajšej právnej úpravy predbežných opatrení v tejto oblasti, ktorej účelom je okamžitá ochrana života, zdravia alebo vývoja dieťaťa, ak je tu dôvodná hrozb a, čo reflektuje nie len povinnosť rozhodnúť vo veľmi krátkom časovom rozmedzí 24 hodín od doručenia návrhu, ale rovnako sa ukladá súdu aj povinnosť v tejto lehote vyhotoviť rozhodnutie.

Vykonateľnosť nariadeného neodkladného opatrenia podľa odseku 3 v sebe implicitne predpokladá povinnosť plniť, pretože len rozhodnutia ukladajúce povinnosť plniť disponujú vlastnosťou vykonateľnosti.

Zvýšená ochranná funkcia tohto inštitútu je zdôraznená úpravou v odseku 4, kedy súd nemusí ustanovovať maloletému zástupcu, pretože ide o urgentnú potrebu zabezpečenia ochrany maloletého.

Zvýšená protektívna funkcia sa prejavuje i osobitným režimom doručovania podľa odseku 5.

K § 366

Podriadenie procesného režimu konania o výživnom v CMP indikuje potrebu upraviť i neodkladné opatrenia v týchto typoch konaní.

K § 367

Komplexná úprava starostlivosti súdu o maloletých v CMP indikuje potrebu normatívne upraviť aj inštitút neodkladného opatrenia vo veciach osobnej starostlivosti, ako aj vo veciach výkonu oprávnenia vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Pri neodkladnom opatrení vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého predkladateľ zachováva lehotu 7 dní od doručenia návrhu na rozhodnutie vrátane jeho vyhotovenia, pričom zoh ľadňuje osobitnú vykonateľnosť tak ako je to uvedené v ods. 3.

K § 368

Úprava zavádza nový druh neodkladného opatrenia, ktorého účelom je zabezpečenie decíznej právomoci orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, spočívajúcej v povolení vstupu do obydlia. Procesný režim reflektuje čo najmenej komplikované nastavenie, za účelom dosiahnutia efektívneho rozhodnutia a realizácie oprávnení legitimovaného subjektu.

K § 369

Princíp oficiality charakteristický pre mimosporové konanie sa nevyhnutne premieta i do otázky zabezpečenia dôkazu podľa tohto ustanovenia.

K výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých

Predkladateľ sa snaží o zachovanie komplexného poňatia systematiky úpravy vecí mimosporového charakteru a preto upravuje aj vykonávacie konanie vo veciach maloletých. Jeho zaradenie do štvrtej časti zá kona identifikuje tento postup ako následný a možný, ak dôjde k neplneniu či porušeniu judikovaných povinností inej ako peňažnej povahy. Novo koncipované ustanovenia štvrtej časti CMP dôsledne sledujú klasické dve fázy exekučného konania, ktoré sa uplatňujú i v otázkach tzv. personálnej exekúcie, a to nariadenie výkonu rozhodnutia uznesením ako prvú fázu a uskutočnenie výkonu rozhodnutia ako fá zu druhú. Medzi týmito dvoma fázami prebieha fáza mediačná (zmierovacia), ktorá doteraz prebiehala ešte pred nariadením výkonu rozhodnutia.

K § 370

Navrhované ustanovenie formuluje osobitosti exekučného titulu ako materiálneho predpokladu začatia personálnej exekúcie. Podľa tejto časti sa postupuje napríklad aj vtedy, ak ide o vykonateľnú dohoda podľa zá kona o rodine. Hoci explicitne nie je formulované uloženie povinnosti, implicitne je zrejmé, že ten rodič, ktorý nemá u seba dieťa, je oprávneným a ten, ktorý má dieťa u seba, je povinným.

K § 371

Ustanovenie kritérií miestnej príslušnosti súdu je podriadené výlučne záujmom maloletého dieťaťa. Preferuje sa všeobecný súd maloletého podľa kritéria odseku 1, no v záujme maloletého môž e byť príslušný i tzv. zakročovací súd podľa odseku 3, prípadne je možné príslušnosť z dôvodov vhodnosti preniesť podľa odseku 2.

Na výkon neodkladného opatrenia je vždy príslušný súd prvej inštancie, a to aj v prípade, ak neodkladné opatrenia nariadil odvolací súd, čo predkladateľ odôvodňuje princípom procesnej ekonómie.

Režim osobitného konania o návrat maloletého do cudziny odôvodňuje ustanovenie príslušnosti na výkon tohto rozhodnutia podľa odseku 5.

K § 372

Predkladateľ vychádza z tzv. druhej definície účastníctva, teda že účastníkom konania o personálnej exekúcii sú oprávnený, povinný a maloleté dieťa (teda osoby výslovne označené zá konom).

K § 373

Navrhované ustanovenie vychádza z koncepcie generality a špeciality právnych noriem v rámci právneho predpisu, podľa ktorej sa ustanovenia štvrtej časti považujú za špeciálne ustanovenia voči prvej č asti CMP (všeobecná časť) a voči ustanoveniam piateho dielu prvej hlavy druhej časti CMP (konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých).

K § 374

V režime personálnej exekúcie predkladateľ vychádza z fakultatívnosti pojednávania, ktorého nariadenie bude zrejme prichádzať do úvahy iba výnimočne, čo vyplýva z povahy konania o výkone rozhodnutia.

K § 375

Povaha personálnej exekúcie predpokladá meritórne rozhodovanie súdu uznesením.

K § 376

Doterajšia právna úprava nebola jednoznačná a bezrozporná v otázke začatia tohto typu vykonávacieho konania, preto predkladateľ precizuje spôsob začatia personálnej exekúcie, v ktorom sa prejavuje princí p oficiality typický pre mimosporové konania.

K § 377

Nóvum predloženej právnej úpravy spočíva v zavedení odvolania bez suspenzívneho účinku.

Bude na uvážení súdu prvej inštancie, či zakročí až po rozhodnutí odvolacieho súdu, alebo už pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia, najmä v prípadoch, kedy je die ťa ohrozené.

Navrhovaná právna úprava umožňuje okamžité nariadenie výkonu rozhodnutia, pričom uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia sa doručí až pri jeho uskutočnení, kedy sa môže dieťa hneď i odobrať.

K § 378

Medzi fázou nariadenia výkonu rozhodnutia a uskutočnením výkonu rozhodnutia môže súd uskutočniť úkony a opatrenia mediačného a zmierovacieho charakteru, v čom sa napĺňa výchovná funkcia mimosporov ých konaní.

K § 379

Predkladateľ ponecháva súčasnú úpravu § 272 ods. 3 a 4 OSP prakticky nezmenenú.

K § 380

Ustanovenie napĺňa princíp materiálnej pravdy ovládajúci všetky typy mimosporových konaní, teda i konanie o personálnej exekúcii.

K § 381

Prejavom mediačnej funkcie súdu v mimosporových konaniach je i využitie inštitútu mediácie, ktorú je súd oprávnený fakultatívne nariadiť.

K § 382

Pod opakovaným porušením podľa odseku 2 sa rozumie situácia, kedy sa uložením pokuty dosiahol jej účel a povinný sa podrobil výkonu rozhodnutia a po určitý časový úsek rozhodnutie rešpektuje a ná sledne opätovne povinnosť poruší.

K § 383

Predkladateľ vychádza z inštitútu uplatňovaného i v doterajšej právnej úprave § 273 ods. 2 OSP, ktorá však neriešila obnovu výplaty dávok (zákon č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieť a a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov) v prípade, ak povinný začal plniť rozhodnutie dobrovoľne.

K § 384

Predkladateľ nepripúšťa v osnove suspenzívny účinok odvolania voči uzneseniu o nariadení o výkone rozhodnutia, ktoré tak môže byť vykonané okamžite. Výkon rozhodnutia možno uskutočniť, len čo bolo uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia vydané, nevyžaduje sa ani jeho doručenie povinnému.

K § 385 až 388

Predkladateľ v zásade ponecháva súčasnú právnu úpravu nezmenenú, keďže sa v praxi osvedčila.

K § 389

Predkladateľ vychádza z možnosti odkladu výkonu rozhodnutia iba v osobitných prípadoch, a to aj bez návrhu. Osobitným predpisom sa rozumejú predovšetkým nariadenie Rady č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o prá vomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vy živovacej povinnosti súvisiace s personálnou exekúciou.

K § 390

Predkladateľ pri zastavení výkonu rozhodnutia vychádza z tradičných dôvodov, pričom z dôvodu právnej istoty sa uznesením výkon rozhodnutia zastavuje aj v prípadoch podľa písmen e) a f).

K § 391

Uznesením, ktorým sa výkon rozhodnutia končí (zastavuje), rozhoduje súd aj o povinnosti náhrady trov konania.

K § 392

V navrhovanom ustanovení sa upravuje splnomocňovacie ustanovenie na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, v ktorom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky uvedie podrobnosti o vý kone rozhodnutia vo veciach maloletých.

K § 393

Z dôvodu vyjasnenia aplikácie osobitných procesných rež imov navrhovateľ prikročil ku koncipovaniu súhrnného ustanovenia, ktoré výslovne deklaruje prioritu osobitných procesných režimov v súvislosti s klasifikovanými údajmi, či s osobitným procesný m statusom definovaných osôb. Tieto procesné režimy budú mať aplikačnú prednosť pred všeobecnými ustanoveniami civilného procesu v súvislosti s inštitútmi ako je identifikácia svedka, zaznamená vanie priebehu pojednávania, verejnosť pojednávania, nahliadanie do spisu a pod. Napríklad účelom zákona č. 215/2004 Z. z. je verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností. Podstata ochrany utajovaných skuto čností spočíva v prijatí preventívnych opatrení v oblasti personálnej bezpečnosti, administratívnej bezpečnosti, šifrovej ochrany informácii, fyzickej bezpečnosti, objektovej bezpečnosti, bezpeč nosti technických prostriedkov a priemyselnej bezpečnosti, ktoré budú predchádzať ohrozeniu alebo poškodeniu záujmov S