Zákon o súdnych úradníkoch 549/2003 účinný od 01.01.2023

Platnosť od: 17.12.2003
Účinnosť od: 01.01.2023
Autor: Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť: Občianske súdne konanie, Všeobecné súdnictvo, Trestné konanie
Originál dokumentu:

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HIST11JUD491DS12EUPPČL0

Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Zákon 549/2003 s účinnosťou od 01.01.2023 na základe 338/2022

Legislatívny proces k zákonu 338/2022

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

K predpisu 338/2022, dátum vydania: 21.10.2022

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „ vládny návrh zákona“).

Vládny návrh zákona sa predkladá ako iniciatívny materiál, ktorý nadväzuje na priority, ktoré deklarované v Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky na roky 2021 - 2024. Vláda Slovenskej republiky plánuje podľa Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2021 2024 presadiť celoplošné zavedenie časových rámcovna rozhodovanie v jednotlivých veciach (dokedy byť aká vec ukončená), priebežné sledovanie po súdoch, agendách, sudcoch, pričom tieto údaje budú zverejnené. Vláda Slovenskej republiky podporuje dôsledné a férové vyvodzovanie subjektívnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, podporuje nástroje na obmedzenie dôvodov na objektívne prieťahy v konaní. Vláda Slovenskej republiky bude presadzovať prísnu špecializáciu v rodinnoprávnej agende, interdisciplinárny prístup pri rozhodovaní o dieťati za účasti psychológov, kolíznych opatrovníkov, sociálnych pracovníkov, mediátorov či znalcov, širšie využívanie mimosúdneho riešenia, pravidlo osobného vypočutia dieťaťa sudcom vo vhodne upravených priestoroch súdu s podporou pre náležitú metodológiu vypočutia dieťaťa, vrátane pravidla „do mesiaca prvé stretnutie s účastníkmi konania“. Čiastočne sa zároveň napĺňa téza v oblasti práv detí, v zmysle ktorej „v oblasti ľudských práv bude vláda Slovenskej republiky podporovať ochranu práv detí vo všetkých politikách štátu.“ Vládny návrh zákona prispeje súčasne k posilneniu práv detí a ich rodičov, ktoré garantuje Ústava Slovenskej republiky v článku 41 ods. 1 a 4.

Problematika rodinnoprávnych konaní je vnímaná veľmi citlivo. Navrhované procesné zmeny sa sústredia najmä na úkon odňatia maloletého dieťa rodičovi prípadne inej osobe.

Zámerom navrhovaných zmien v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej len „CMP“) v rámci článku I, je najmä:

-upraviť spôsob prideľovania vecí v poručenskej agende s cieľom mať jedného poručenského sudcu na všetky konania, ktoré sa týkajú toho istého maloletého dieťaťa alebo jeho súrodencov,

-odstrániť výkladové nejasnosti a z toho prameniace nejednotné postupy v aplikačnej praxi v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých a v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých,

-ustanoviť obligatórnosť pojednávania v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých,

-upraviť, aby sa výkon rozhodnutia, ktorým sa priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, uskutočňoval v prítomnosti sudcu,

-exaktnou úpravou zamedziť aplikovaniu takých postupov súdu, kedy sa vo vykonávacom konaní nekoná a vyčkáva sa na rozhodnutie v prebiehajúcom konaní o zmene exekučného titulu (napríklad zmena úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu),

- upresniť úpravu nariaďovania neodkladných opatrení vo veciach maloletých a odstrániť tak nedostatky, ktoré boli vysledované v aplikačnej praxi súdov, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a Generálnej prokuratúry SR.

V článku IV sa vykonávajú zmeny v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“). Ide o čiastkovú novelizáciu týkajúcu sa výlučne § 24 a vecne súvisiaceho § 62. Na základe uplatnenej zásadnej pripomienky Komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím sa navrhuje novelizovať aj ustanovenie § 28 ods. 3 zákona o rodine. Dôvodom je fakt, že platná právna úprava sa javí ako diskriminujúca, keďže vo svojej podstate obmedzuje rodiča s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony vo výkone rodičovských práv a povinností, v tom smere, že takýto rodič nemôže vykonávať rodičovské práva a povinnosti ako celok bez ohľadu na rozsah a charakter obmedzenia v spôsobilosti na právne úkony.

Vláda Slovenskej republiky predpokladá komplexné prehodnotenie právnej úpravy vrátane jednotlivých inštitútov v súvislosti s pripravovanou rekodifikáciou, teda vykonanie komplexných zmien bude realizované v rámci nového Občianskeho zákonníka. Základným cieľom zmien aktuálne navrhovaných v zákone o rodine je explicitné ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa ako ďalšia forma starostlivosti o dieťa (popri osobnej starostlivosti jedného z rodičov a striedavej osobnej starostlivosti). Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa, kde spôsob rozhodovania rodičov o starostlivosti o dieťa zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva, ide teda o zachovanie takého režimu starostlivosti, ktorí rodičia realizujú v čase pred rozvodom (rozchodom) alebo počas súdneho konania a majú záujem na pokračovaní takejto starostlivosti. Ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa je prejavom prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi, t.j. stavu, ako keď rodičia dieťaťa vykonávajú rodičovské práva a povinnosti ako manželia prípadne nezosobášení partneri spoločne s minimálnym zásahom zo strany štátu a je vhodná najmä pre rodičov, ktorí aj po rozvode alebo rozchode ostanú naďalej žiť v jednej domácnosti alebo vzdialenosť ich bydlísk je malá a teda túto formu starostlivosti umožňuje. Vládny návrh zákona za cieľ podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode, t. j. vytvoriť novú formu starostlivosti, ktorá môže byť v tomto smere pre konkrétne dieťa najvhodnejšia,. Zavedenie novej formy starostlivosti podporuje existujúcu premisu, že zánikom manželstva (alebo partnerstva) sa nemá oslabiť rozsah rodičovských práv a povinností medzi dieťaťom a rodičom a v konkrétnych prípadoch vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa môže podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a po rozchode.

Je však potrebné zdôrazniť, že všetky formy osobnej starostlivosti (zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, zverenie dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov, zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch

rodičov) rovnocenné. V zmysle zákona o rodine sa výkon rodičovských práv má vykonávať v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa a tejto požiadavke musí byť podriadené rozhodovanie súdu o forme osobnej starostlivosti., t. j. je to práve maloleté dieťa, ktoré musí požívať primárnu právnu ochranu.

V samostatných novelizačných článkoch III, V a VI sa vykonáva novelizácia osobitných právnych predpisov v gescii Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a to zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, novelizácia zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a novelizácia zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevkua o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ide o premietnutie zavedenia novej formy osobnej starostlivosti o dieťa, ktorá je upravená v článku IV vládneho návrhu zákona t.j. spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov o dieťa do právnych vzťahov pri poskytovaní štátnych sociálnych dávok. Zámerom navrhovanej explicitnej úpravy je okrem iného predísť v budúcnosti aplikačným a výkladovým otáznikom ohľadne určenia oprávnenej osoby na poskytovanie štátnych sociálnych dávok.

Vládny návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a súčasne je v súlade aj s právom Európskej únie.

Vládny návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, na životné prostredie, na služby verejnej správy pre občana, na informatizáciu spoločnosti, na podnikateľské prostredie, ani sociálny vplyv. Navrhovaná právna úprava bude mať pozitívny vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu.

 

B. Osobitná časť

K článku I

K bodu 1 (§ 6a)

Navrhuje sa upraviť spôsob prideľovania vecí v poručenskej agende s cieľom mať jedného poručenského sudcu na všetky konania, ktoré sa týkajú toho istého maloletého dieťaťa alebo jeho súrodencov. Cieľom je určenie jedného poručenského sudcu na dieťa do dosiahnutia jeho plnoletosti, a to pre všetky typy poručenských konaní vrátane konania o výkon rozhodnutí vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. Náhodný výber sudcu bude zachovaný pri prvom výbere, teda v momente, kedy sa práva a povinnosti maloletého dieťaťa stali prvýkrát predmetom úpravy zo strany súdu. Tento sudca bude poznať rodinu, celú vec môže posudzovať komplexne a konanie viesť efektívnejšie. Pôjde o sudcu, ktorému napadne prvému vec týkajúca sa maloletého dieťaťa. Prechodné ustanovenia v navrhovanom § 396b upravujú bližšie režim prideľovania vecí.

Z hľadiska systematiky sa navrhuje začleniť túto úpravu do druhého dielu prvej hlavy prvej (všeobecnej) časti, ktorý pojednáva o „niektorých ustanoveniach o príslušnosti súdu“. V dikcii odseku 1 je vyšpecifikovaná vecná pôsobnosť tejto úpravy taxatívne len na:

1.konania podľa druhej časti prvej hlavy konania v niektorých rodinnoprávnych veciach. Patria sem konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, konanie o povolenie uzavrieť manželstvo, konanie o rozvod, konanie o určenie neplatnosti manželstva alebo o určenie neexistencie manželstva, konanie vo veciach určenia rodičovstva, konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, konania vo veciach osvojenia, konania vo veciach určenia výživného plnoletých osôb.

2.konania podľa tretej časti konania vo veciach neodkladných opatrení a iných opatrení súdu (opatrenia na zabezpečenie dôkazu).

3.konania podľa štvrtej časti – výkon rozhodnutia vo veciach maloletých.

V navrhovanom znení odseku 1 sa explicitne pamätá na konania, ktoré sa začali na návrh, ako aj na konania, ktoré súd začne bez návrhu ex offo. V aplikačnej praxi je v súčasnosti možné, aby na niektorých súdoch (záleží to od úpravy v rozvrhu práce každého súdu) vo veci rozvodu a úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode konal iný sudca, ako ten, ktorý rozhoduje o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu. Preto sa navrhuje ustanoviť, že v konaniach podľa prvej hlavy druhej časti, tretej časti a štvrtej časti sa na miestne príslušnom súde návrhy na začatie konania týkajúce sa toho istého maloletého alebo jeho súrodencov budú prideľovať sudcovi, ktorému bol pridelený prvý návrh na začatie konania týkajúci sa tohto maloletého, alebo ak sa konanie začalo bez návrhu, sudcovi, ktorý začal prvé konanie v tejto veci. Ustanovenia o prideľovaní veci náhodným výberom sa

2

nepoužijú. Všetky doteraz platné prostriedky na zmenu zákonného sudcu aj s podmienkami ich uplatnenia zostanú zachované a účastníci konania nimi budú naďalej disponovať.

Ak na miestne príslušnom súde nebude výnimočne možné postupovať týmto spôsobom, návrh na začatie konania sa v zmysle odseku 2 pridelí náhodným výberom. V praxi pôjde napríklad o situácie, ak dôjde k vylúčeniu sudcu, sudca nebude pôsobiť na miestne príslušnom súde, sudca odíde do dôchodku. Ak dôjde len dočasne (krátkodobo napríklad z dôvodu čerpania dovolenky, práceneschopnosti) k prerozdeleniu veci inému sudcovi, zákonným sudcom je ten sudca, ktorému bol pridelený prvý návrh.

Tento mechanizmus prideľovania veci jednému sudcovi sa vzťahuje, ako bolo uvedené vyššie, aj na konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. Osobitná miestna príslušnosť súdov pre konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa § 124 ods. 1 zostáva touto úpravou nedotknutá (porov. dikcia v odseku 1 „v konaniach podľa prvej hlavy druhej časti sa na miestne príslušnom súde....“ a v odseku 2 „ak na miestne príslušnom súde....“).

Pravidlá vyjadrené v odsekoch 1 a 2 sa nepoužijú v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 365 a 368, v ktorom je sudca určený rozvrhom služieb. Ide o ad hoc situáciu, kedy sa sudca určený rozvrhom služieb stáva zákonným sudcom výlučne na fázu/úsek nariadenia neodkladného opatrenia vo veci vzhľadom na potrebu okamžitého neodkladného riešenia pomerov súdnym zásahom. K tomu porov. Prílohu č. 1 časť II písmeno E druhý bod vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, podľa ktorej do súdneho registra „PPOm“ sa zapisuje návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo veciach ochrany maloletého podľa § 365 Civilného mimosporového poriadku a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia o povolení súdu na výkon oprávnenia vo veci starostlivosti o maloletých podľa § 368 Civilného mimosporového poriadku; ak je návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podaný v čase, keď podateľňa súdu nie je v prevádzke, službukonajúci sudca prevezme návrh, zabezpečí jeho prevzatie a vyznačenie v registri a týmto úkonom sa stáva zákonným sudcom na nariadenie neodkladného opatrenia vo veci.

K bodu 2 (§ 23 ods. 3)

Navrhuje sa doplniť do zákona nový § 23 ods. 3 s cieľom expressis verbis upraviť možnosť súdu zastaviť konanie, ktoré bolo začaté bez návrhu, ak pominú dôvody, na základe ktorých bolo konanie začaté. Z hľadiska systematiky zákona bolo potrebné zaradiť túto úpravu do § 23 ods. 3.

K bodom 3 a 4 (§ 28)

Z platnej dikcie § 28 CMP vyplýva, že o každej zmene návrhu na začatie konania by malo byť rozhodnuté uznesením. Vo veciach, v ktorých súd môže začať konanie aj bez návrhu,

3

a nie je v rozhodnutí viazaný návrhom, nemá táto zásada svoje opodstatnenie. Z tohto dôvodu sa explicitne navrhuje odlíšiť konania, ktoré možno začať len na návrh, tak, že v konaniach, ktoré možno začať len na návrh, súd doručí zmenu návrhu ostatným účastníkom do vlastných rúk, ak neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. V konaniach, ktoré možno začať len na návrh, súd zmenu návrhu nepripustí, ak by výsledky konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmene návrhu.

K bodu 5 (§ 42)

Aplikačná prax ukázala, že lehota desiatich dní určená súdu na vyhotovenie a odoslanie rozsudku vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je príliš krátka, čo sa môže následne odzrkadliť na kvalite vyhotovených (zoštylizovaných) rozhodnutí. Napríklad v praxi, ak sudca rozhodol vec v piatok , lehota desiatich dní uplynula nasledujúci pondelok. Reálne ale mal sudca k dispozícii šesť pracovných dní na vyhotovenie a odoslanie rozsudku. Pričom z tohto tzv. čistého času mal ešte v tom čase ďalšie, podľa rozvrhu, tri pojednávania, rozhoduje o neodkladných opatreniach, zisťuje názor maloletého dieťaťa, študuje si spisy, vytyčuje pojednávania. Ak do desaťdňovej lehoty pripadnú prípadne štátne sviatky, či vzdelávacia aktivita sudcu v podobe účasti na seminári, lehota sa výrazne skracuje. Pôvodným úmyslom zákonodarcu bolo pri úprave v § 42 dať zreteľ na rýchlosť a operatívnosť v danej agende. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sa reaguje na praktickú situáciu, ktorá môže v aplikačnej praxi nastať a na náročnosť P agendy len z dôvodov, že sa rozhoduje o deťoch, častokrát rozhodnutia predbežne vykonateľné, treba riadne odôvodniť rozhodnutie, argumenty, skutkové okolnosti. Preto sa navrhuje zmeniť lehotu 10 dní na 15-dňovú lehotu, čím sa zároveň zohľadňuje náročnosť rozhodnutí v PaNC agende a zároveň je zachovaná požiadavka na rýchlosť a pružnosť vo vybavovaní týchto vecí.

K bodu 6 (§ 58 ods. 2)

Dôvodom na zmenu v § 58 ods. 2 je v nadväznosti na poznatky, ktoré vyplynuli z aplikačnej praxe, zabezpečenie rýchlosti v konaniach vo veci starostlivosti o maloletých, resp. v konaniach napríklad o obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Na pojednávaní, kde je potrebné vypočutie súdnych znalcov, znalec predloží vyúčtovanie následne po svojom výsluchu. Nakoľko podľa platnej právnej úpravy súd musí rozhodnúť aj o trovách štátu v rozsudku, nemôže tak urobiť na tom pojednávaní a pojednávanie sa následne odročuje iba kvôli rozhodnutiu o náhrade trov konania štátu. V praxi pritom nejde o zriedkavú záležitosť, javí sa to ako systémový problém. V týchto konaniach ide často o trovy štátu, ktoré štát znáša, ale nie je to pravidlo. S cieľom napomôcť vyriešiť tento problém, sa v § 58 ods. 2 explicitne ustanovuje, že o nároku štátu na náhradu trov konania a o výške náhrady trov konania štátu, môže súd rozhodnúť samostatným uznesením aj po vydaní rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

4

K bodom 7 a 8 (§ 111 písm. l/ a písm. m/)

Navrhovanou korekciou v § 111 písmene l) CMP sa navrhuje, aby ústavná starostlivosť nebola klasifikovaná ako výchovné opatrenie. Vzhľadom na odlišnú povahu ústavnej starostlivosti a výchovných opatrení - o čom svedčí aj rozdielne systematické zaradenie výchovných opatrení a ústavnej starostlivosti v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine - sa javí ako žiadúce, aby boli v klasifikácii konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých uvádzané výchovné opatrenia osobitne v rámci samostatného písmena m).

K bodu 9 (§ 112 ods. 2)

Jedným z praktických problémov, ktoré boli identifikované v aplikačnej praxi, je zmena miestnej príslušnosti súdu v prípade, ak je dieťa umiestnené na základe rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej starostlivosti, o uložení výchovného opatrenia resp. ochrannej výchove v centre pre deti a rodiny alebo v niektorom zo špeciálnych výchovných zariadení. Na takúto zmenu miestnej príslušnosti súdu nie je dôvod, ani pri ústavnej starostlivosti alebo ochrannej výchove, nieto ešte pri časovo ohraničených výchovných opatreniach. Z hľadiska hodnotenia plnenia účelu všetkých troch opatrení súdom je z hľadiska dieťaťa vo výhodnejšej pozícii ten súd, v obvode ktorého sa nachádza rodina dieťaťa aj jeho ostatné väzby, a to aj v prípade, ak rozhoduje napríklad o skončení ústavnej starostlivosti resp. ochrannej výchovy. Z tohto dôvodu sa explicitne v § 112 ods. 2 na konci navrhuje uviesť, že zmena bydliska maloletého z dôvodu umiestnenia maloletého v zariadení na základe rozhodnutia súdu podľa § 111 písm. l) až n) nie je dôvodom na zmenu miestnej príslušnosti súdu.

K bodu 10 (§ 120)

v minulosti, aj v rámci veľkej rekodifikácie boli vznesené pripomienky, najmä z radov sudcov, aby sa zjednotila forma meritórnych rozhodnutí v konaniach vo veci starostlivosti o maloleté deti. Úvaha členov rekodofikačnej komisie, ktorá pripravovala procesné kódexy v minulosti bola taká, aby boli niektoré formy meritórnych rozhodnutí ,,jednoduchšie“, čo sa ale v praxi nestalo a nastal iba výkladový problém. Podľa čl. 3 ods. 1 Základných princípov CMP je prijatý výklad, podľa ktorého sa uznesenia, ktorými súd rozhoduje vo veci samej, nespravujú ustanoveniami o uzneseniach, ale uplatňujú sa na ne analogicky ustanovenia o rozsudkoch. Teda sa vyhlasujú vždy verejne, s odôvodnením a tiež poučením o opravnom prostriedku; je proti nim prípustné vždy odvolanie, vyhotovuje a podpisuje ich vždy sudca a nie je pri nich prípustná autoremedúra. Tiež ich nemôže vydať súdny úradník.

Navrhovanou právnou úpravou sa tento zmätočný stav odstráni.

K bodu 11 (§ 124)

Zákonom č. 108/2022 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bol s účinnosťou od 1. júla 2022 v článku III bode 2 doplnený do § 124

5

Civilného mimosporového poriadku nový odsek 3 v znení: „Súd, ktorý je miestne príslušný na konanie o návrat maloletého, ktorý bol neoprávnene premiestnený alebo zadržaný, je miestne príslušný aj na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, ak na toto konanie nadobudol právomoc podľa osobitného predpisu.“ Potreba tohto doplnenia vyplývala z článku 10 v súvislosti s článkom 9 a s odôvodnením č. 43 nariadenia (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí. V zmysle týchto ustanovení bolo potrebné zabezpečiť, aby miestne príslušný súd, ktorý rozhoduje v návratovom konaní podľa 6 dielu Civilného mimosporového poriadku mohol vykonávať aj právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, ak sa na nej dohodli alebo ju prijali účastníci. Účelom bolo najmä, aby súd konajúci o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (podľa § 123 Civilného sporového poriadku mohol rozhodovať aj o výkone rodičovských práv a povinností a hlavne schváliť rodičovskú dohodu a nemusel ju schvaľovať iný súd, ktorý by bol inak príslušný na takéto konanie (§ 112 a nasl. CMP), pretože to by negovalo pridanú hodnotu nariadenia. Právomoc súdu musí byť prijatá všetkými účastníkmi konania. Táto dohoda by mala mať písomnú formu alebo urobená ústne a zaznamenaná v zápisnici. Za dohodu o prijatí právomoci možno považovať aj podanie spoločného návrhu na úpravu práv a povinností k maloletému na tento súd prípadne podanie návrhu na schválenie rodičovskej dohody o úprave práv a povinností k maloletému.

Dňa 27. apríla 2022 bol v Zbierke zákonov vyhlásený zákon č. 150/2022 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov (súdna mapa). V článku III bode 3 tohto zákona bola s účinnosťou od 1. januára 2023 vykonaná ďalšia novelizácia § 124 Civilného mimosporového poriadku. V tomto znení sa § 124 nečlení na odseky. Technickým nedopatrením došlo k vypusteniu spomenutého odseku 3 z § 124, ktorý priniesla novela vykonaná zákonom č. 108/2022 Z. z.

Vzhľadom na tieto skutočnosti, je nevyhnutné do § 124 Civilného mimosporového poriadku predmetnú úpravu vrátiť.

K bodu 12 (§ 139)

Navrhovaná právna úprava je v záujme ochrany maloletého dieťaťa a berie do úvahy závažnosť dôsledkov, ktoré pre dieťa rozhodnutie o osvojiteľnosti. Osoby, v starostlivosti ktorých sa dieťa nachádza, môžu súdu poskytnúť komplexné informácie o dieťati, a tak prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci. V doterajšej aplikačnej praxi súd vo väčšine prípadov v konaní o osvojiteľnosti vykonával výsluch toho, v koho starostlivosti sa dieťa nachádza, alebo štatutárny orgán zariadenia na výkon rozhodnutia súdu, v ktorom je dieťa umiestnené. S cieľom chrániť najlepší záujem dieťaťa, ako aj so zámerom zjednotiť aplikačnú prax sa expressis verbis ustanovuje požiadavka vykonávať takéto výsluchy v konaní o osvojiteľnosti.

6

K bodom 13 a 14 (§ 154, § 156)

Podľa platnej právnej úpravy miestna príslušnosť súdu na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov je miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa. Cieľom tejto úpravy bolo poskytnúť strane oprávnenej „výhodu“ domáceho súdu. Avšak pod tieto konania patrí aj návrh na zmenu, resp. zrušenie vyživovacej povinnosti. V tomto prípade, ak osoba povinná podá návrh na zníženie výživného, je navrhovateľom a tým pádom výhodu príslušnosti svojho „domáceho“ súdu. V praxi tak musí napríklad plnoleté dieťa z Košíc cestovať na súd miestne príslušný podľa otca do Bratislavy v prípade jeho návrhu na zníženie výživného na plnoleté dieťa. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby zámer úpravy vyjadrený zákonodarcom v § 154 platil vždy pre osobu oprávnenú na výživné, bez ohľadu na to, či je navrhovateľom.

V § 156 sa navrhuje zosúladiť terminológia vo väzbe na zmenu dikcie navrhovanú v § 154.

K bodom 15 a 16 (§ 365 ods. 1 a odseky 6 až 8)

Počet detí vyňatých z biologických rodín na základe neodkladných opatrení sa medziročne výrazne zvyšuje (v roku 2013 54,6%, v roku 2020 cca 92%). Následne je výrazná časť detí umiestnená v zariadení neobmedzenú dobu, rádovo mesiace, len na základe neodkladného opatrenia, ktoré byť rýchlym a hlavne prechodným opatrením súdu na riešenie akútnej situácie dieťaťa. V prípade neodkladného opatrenia vo veciach ochrany maloletého sa navrhuje obmedzenie dĺžky jeho trvania na dobu najviac šesť mesiacov. Účelom navrhovanej právnej úpravy v § 365 ods. 1 je v nadväznosti na uvedené zabrániť nežiaducemu javu v aplikačnej praxi, keď v niektorých prípadoch maloleté deti na základe neodkladného opatrenia súdu „dočasne“ zverené do starostlivosti iných osôb dlhodobo, aj po dobu niekoľkých rokov. V snahe zamedziť opakovanému reťazovitému nariaďovaniu neodkladných opatrení a zabezpečiť systematické riešenie situácie maloletého, by obmedzenie času trvania neodkladného opatrenia neplatilo v prípade, ak by do šiestich mesiacov začalo konanie vo veci samej a tiež v prípade, ak bolo neodkladným opatrením zverené do starostlivosti osoby maloleté dieťa, ktoré je maloletým bez sprievodu alebo dieťa cudzinec, v prípade ktorého sa usiluje o zlúčenie s rodinou (o. i. aktuálna situácia súvisiaca s vojnovým konfliktom na Ukrajine odôvodňuje takúto výnimku, nakoľko primárnym cieľom je zlúčenie rodiny, poskytnutie dočasnej starostlivosti a pomoci dieťaťu a nie trvalé umiestnenie v náhradnej starostlivosti, ktoré však nie je vylúčené ale nie pod tlakom právnej úpravy dĺžky trvania neodkladného opatrenia).

Cieľom navrhovanej právnej úpravy uvedenej v § 365 ods. 6 8 je odstrániť nežiaduci stav v aplikačnej praxi. Napriek pretrvávajúcim dôvodom pre umiestnenie maloletého v náhradnej starostlivosti súdy po nariadení neodkladného opatrenia nezačnú konanie vo veci samej a takéto konanie neiniciujú ani orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. V dôsledku takejto praxe maloleté deti aj niekoľko rokov umiestnené v zariadeniach na výkon rozhodnutia súdu len na základe neodkladného opatrenia. Vytvárajú sa tým paradoxné situácie, kedy po uplynutí doby trvania výchovného oparenia pokračuje platnosť

7

neodkladného opatrenia, ktoré nebolo zrušené rozhodnutím a z ničoho nevyplýva jeho automatické zrušenie rozhodnutím vo veci samej. Okrem uvedeného, súdy nepostupujú vždy rovnako pri zrušovaní neodkladných opatrení nariadených podľa § 365. Opakovane boli zaznamenávané prípady, keď súd neodkladným opatrením premiestni dieťa zo zariadenia, v ktorom bolo umiestnené neodkladným opatrením, a to bez toho, aby novým neodkladným opatrením došlo k zrušeniu pôvodného neodkladného opatrenia. Rovnako, ako aj pri iných druhoch neodkladných opatrení, je aj tu zachovaná zásada oficiality, ktorá čerpá svoj základ v základných zásadách, teda počas trvania neodkladného opatrenia súd skúma existenciu dôvodov, pre ktoré bolo neodkladné opatrenie nariadené. V záujme zjednotenia súdnej praxe sa v § 365 odseku 7 navrhuje upraviť povinnosť súdu zrušiť neodkladné opatrenie, ak sa zmenia pomery, pre ktoré bolo nariadené, alebo ak odpadli dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

V odseku 8 sa určuje lehota, dokedy súd rozhodnúť o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia. Touto úpravou nie je dotknutý procesný režim zrušenia neodkladného opatrenia ako takého (porov. subsidiárne použitie § 330 340 Civilného sporového poriadku). Neodkladné opatrenie vo všeobecnosti zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené. Súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Ak bol podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a súd súčasne začal konanie vo veci samej, návrh na nariadenie neodkladného opatrenia súd zruší. Rovnako dochádza k zrušeniu neodkladného opatrenia rozhodnutím vo veci samej. A teda navrhovaná právna úprava je osobitnou v tom zmysle, že „len“ upravuje lehotu na rozhodnutie o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia. Ak by mala nastať situácia, že je podaný návrh na zrušenie neodkladného opatrenia a súd by v lehote 10 dní dospel aj k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, tak logicky zruší aj nariadené neodkladné opatrenie v rámci rozhodnutia vo veci samej nečakajúc na uplynutie lehoty na rozhodnutie o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia. Inak povedané, lehota navrhovaná v odseku 8 nikdy nemôže presiahnuť za horizont rozhodnutia vo veci samej.

K bodom 17 až 19 (§ 367 ods. 1, 2, 6 až 8)

Navrhovaná právna úprava uvedená v § 367 ods. 1 reaguje na skúsenosti z aplikačnej praxe súdov, ktoré v niektorých prípadoch nerešpektujú účel konania vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého a skutočnosť, že zverenie maloletého neodkladným opatrením do starostlivosti inej osoby nemožno považovať za definitívnu formu výchovy maloletého.

V navrhovanom znení § 367 ods. 2 sa navrhuje obmedziť čas trvania neodkladného opatrenia v prípade, ak sa maloletý umiestňuje do zariadenia na výkon rozhodnutia súdu. V súčasnosti sú v zariadeniach na výkon rozhodnutia súdu umiestnené deti aj po dobu niekoľkých rokov len na základe neodkladného opatrenia bez toho, aby prebiehalo konanie vo veci samej.

Účelom navrhovanej právnej úpravy uvedenej v odsekoch 6 8 je v záujme ochrany maloletých ustanoviť zákonnú povinnosť súdu skúmať, či trvajú dôvody, pre ktoré bol maloletý neodkladným opatrením umiestnený v zariadení na výkon rozhodnutia súdu, a

8

zároveň ustanoviť povinnosť súdu začať konanie vo veci samej, ak zistí dôvody pre zotrvanie maloletého v náhradnej starostlivosti. Rovnako ako aj pri iných druhoch neodkladných opatrení, je aj tu zachovaná zásada oficiality, ktorá čerpá svoj základ v základných zásadách, teda počas trvania neodkladného opatrenia súd skúma existenciu dôvodov, pre ktoré bolo neodkladné opatrenie nariadené.

V záujme zjednotenia súdnej praxe sa v § 367 odseku 7 navrhuje upraviť povinnosť súdu zrušiť neodkladné opatrenie, ak sa zmenia pomery, pre ktoré bolo nariadené, alebo ak odpadli dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

V odseku 8 sa určuje lehota, dokedy súd rozhodnúť o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia. Touto úpravou nie je dotknutý procesný režim zrušenia neodkladného opatrenia ako takého (porov. subsidiárne použitie § 330 340 Civilného sporového poriadku). Neodkladné opatrenie vo všeobecnosti zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené. Súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Ak bol podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a súd súčasne začal konanie vo veci samej, návrh na nariadenie neodkladného opatrenia súd zruší. Rovnako dochádza k zrušeniu neodkladného opatrenia rozhodnutím vo veci samej. A teda navrhovaná právna úprava je osobitnou v tom zmysle, že „len“ upravuje lehotu na rozhodnutie o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia. Ak by mala nastať situácia, že je podaný návrh na zrušenie neodkladného opatrenia a súd by v lehote 10 dní dospel aj k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, tak logicky zruší aj nariadené neodkladné opatrenie v rámci rozhodnutia vo veci samej nečakajúc na uplynutie lehoty na rozhodnutie o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia. Inak povedané, lehota navrhovaná v odseku 8 nikdy nemôže presiahnuť za horizont rozhodnutia vo veci samej.

K bodu 20 (§ 371 ods. 4)

Z doterajších zistení vyplynulo, že miestne príslušné súdy v konaniach o výkon neodkladného opatrenia prenášajú v niektorých prípadoch príslušnosť na iný súd s argumentáciou aplikácie ustanovenia § 371 ods. 2 sledovania záujmu maloletého. Zámerom zákonodarcu však nebolo vytvoriť v platnom znení § 371 ods. 2 priestor na takýto postup. Pri striktnom výklade § 371 CMP by nemalo byť v súčasnosti možné v týchto konaniach prenášať príslušnosť. Platné znenie dikcie § 371 ods. 2 by sa malo aplikovať iba na konania podľa § 371 ods. 1. Konanie podľa odseku 4 možno vnímať ako lex specialis, odsek 1 by sa tu preto nemal aplikovať.

Cieľom navrhovanej zmeny je odstrániť výkladové nejasnosti a z toho prameniace nejednotné postupy pri aplikácií § 371 ods. 2 a 4. Z tohto dôvodu sa v § 371 ods. 4 navrhuje explicitne ustanoviť, že na výkon neodkladného opatrenia bude miestne príslušný ten súd, ktorý neodkladné opatrenie nariadil a ak neodkladné opatrenie nariadi odvolací súd, bude miestne príslušný súd prvej inštancie; § 371 odseky 2 a 3 a § 113 sa v týchto prípadoch nepoužijú.

9

K bodu 21 (§ 374)

Navrhuje sa explicitne ustanoviť zásadu, že v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých súd na prejednanie veci obligatórne nariadi pojednávanie. Platná právna úprava v § 374, podľa ktorej pojednávanie netreba nariaďovať, môže nabádať sudcu k tzv. rozhodovaniu od stola bez nariadenia pojednávania. Uskutočnenie pojednávania pred nariadením výkonu rozhodnutia sa javí byť efektívny spôsob riešenia vzniknutej konfliktnej situácie. Pozícia sudcu reprezentuje vo vnímaní spoločnosti úradnú autoritu. Touto autoritou smerujúc k dobrovoľnému plneniu môže sudca pôsobiť iba v priamom kontakte s účastníkmi konania. Sudca rôzne možnosti, vie výchovne pôsobiť na účastníkov a dohovorom ich viesť k dobrovoľnému plneniu rozhodnutím uložených povinností. priestor účastníkov poučiť o možnosti súdu začať konať ex officio, napríklad o zmene zverenia dieťaťa druhému rodičovi v prípade nerešpektovania úpravy styku zo strany rodiča, ktorému je dieťa zverené. Výsledkom pojednávania môže byť tiež uloženie povinnej mediácie rodičom, či uloženie povinnosti absolvovať psychologické poradenstvo.

Konanie o výkone rozhodnutia vo veciach maloletých možno rozdeliť na tri fázy. Prvá fáza predchádza rozhodnutiu v merite veci a má smerovať k zisteniu skutkového stavu pre vydanie rozhodnutia a tiež k zisťovaniu dôvodov neplnenia. V druhej fáze súd rozhodne uznesením o nariadení výkonu alebo zamietnutí návrhu na výkon rozhodnutia. V tretej fáze súd uskutoční výkon nariadený rozhodnutím v prípade, ak nedošlo k jeho dobrovoľnému plneniu. Pojednávanie je žiadúce uskutočniť najmä v prvej fáze, kedy súd rozhodnúť, či nariadi výkon alebo zamietne návrh na nariadenie výkonu a tiež po vydaní uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia predtým, než dôjde k uskutočneniu núteného výkonu rozhodnutia podľa § 379.

V odseku 2 je upravené prelomenie zásady vyjadrenej v odseku 1. Pojednávanie netreba nariaďovať, ak ide o výkon rozhodnutia o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. Požiadavka urýchleného postupu v týchto veciach vyplýva z medzinárodných záväzkov vrátane práva Európskej únie. Podľa článku 28 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí orgán príslušný na výkon, na ktorý sa podal návrh na výkon rozhodnutia o nariadení návratu dieťaťa do iného členského štátu, koná o tomto návrhu urýchlene. Ďalšie prelomenia, ktoré sú uvedené v písmenách b) d) odseku 2, vyplývajú zo samotnej povahy a účelu daných konaní a potreby operatívneho výkonu rozhodnutia v záujme dieťaťa.

K bodu 22 (§ 376 ods. 3)

Platná dikcia v § 376 ods. 3 vyvoláva v praxi nejednotné interpretácie a z toho prameniacu nejednotnú rozhodovaciu prax. Navrhuje sa z odseku 3 vypustiť slovo „vždy“.

10

K bodu 23 (§ 377 ods. 1)

V záujme odstránenia stavu právnej neistoty, v ktorom sa môže dieťa v rámci jednotlivých fáz vykonávacieho konania nachádzať do doby, kým súd nerozhodne o nariadení výkonu rozhodnutia alebo o zamietnutí návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia, je žiadúce, aby súdy rozhodovali bez zbytočného odkladu. Agenda starostlivosti súdu o maloletých ako taká vo všeobecnosti predpokladá osobitnú pozornosť efektívnym a rýchlym postupom súdu (sp. zn. II. ÚS 2/01). Medzi tie veci, u ktorých sa pri posudzovaní dĺžky konania zohľadňuje aj predmet konania, judikatúra štrasburských orgánov zaradila aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, takže konaniu o nich majú príslušné súdne orgány venovať mimoriadnu starostlivosť, nakoľko akékoľvek procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu (rozsudok Súdu z 8. júla 1987, H. v. UK; sp. zn. II. ÚS 33/1999).

Navrhuje sa ustanoviť šesťmesačnú lehotu, v ktorej má súd rozhodnúť o nariadení výkonu rozhodnutia alebo o zamietnutí návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia. Lehota začína plynúť od začatia konania. Zásada obligatórneho pojednávania vyjadrená v navrhovanom§ 374 ods. 1 nemá viesť k predlžovaniu konania, jej opodstatnenie je vysvetlené vyššie (k čl. I bod 2 § 374). V praxi možno vysledovať prípady, kedy fáza, v ktorej sudca v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých rozhoduje o tom, či nariadi výkon rozhodnutia, alebo návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia zamietne, je zbytočne neadekvátne predlžovaná, čo nie je v záujme maloletého dieťaťa. Predkladateľ navrhuje ustanoviť časový limit pre tento rozhodovací proces v podobe šesťmesačnej lehoty, počas ktorej má sudca dostatočný časový priestor na rozhodnutie.

Treba dodať, že navrhovaná úprava je v súlade s nariadením Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí. Vo vzťahu k úprave v článku 28 citovaného nariadenia sa pre konania o výkon rozhodnutia o návrate maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní navrhuje špeciálna úprava v § 390 odseku 3, podľa ktorej súd vykoná bezodkladne záznam v súdnom spise o dôvodoch omeškania, ak sa konanie o výkon rozhodnutia o návrate maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní nezastavilo do šiestich týždňov od začatia konania. Okrem tejto skutočnosti, nariadenie Rady (EÚ) ako právny akt vo všeobecnosti priamy účinok, je teda priamo aplikovateľné a má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou.

K bodu 24 (§ 386 ods. 2)

Navrhuje sa, aby sa výkon rozhodnutia, ktorým sa priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, uskutočňoval vždy v prítomnosti sudcu. Obligatórna prítomnosť sudcu na odnímaní maloletého dieťaťa sa navrhuje pri takom výkone, kedy pravidelne dochádzať k výkonu rozhodnutia o úprave styku dieťaťa s tým rodičom resp. osobou, ktorý maloletého nemá vo svojej osobnej starostlivosti. Rešpekt, ktorý by mala budiť osoba sudcu (funkcia),

11

psychologický vplyv a môže pozitívne ovplyvniť riešenie konfliktných situácií, ktoré počas odnímania nastávajú.

Ak vnímame poslanie vyššieho súdneho úradníka aj ako osoby pripravujúcej sa na povolanie sudcu a pozíciu sudcu ako supervízora, prítomnosť sudcu potenciálne edukatívny charakter pre zvládanie budúcich situácií, keď sa profesijná pozícia vyššieho súdneho úradníka zmení. To je však iba jeden zo sprievodných benefitov.

Táto zmena je premietnutá do novelizácie navrhovanej v článku II v zákone č.

549/2003 Z.

z.

o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov.

K bodom 25 a 26 (§ 390 ods. 1 písm. b/ a § 390 ods. 2 a 3)

Navrhuje sa zákonne zamedziť aplikácii takého postupu súdu, kedy vo vykonávacom konaní súd nekoná a vyčkáva na rozhodnutie v prebiehajúcom konaní o zmene exekučného titulu (úprava práv a povinností). Explicitne sa ustanovuje, že ak bol exekučný titul zmenený, súd môže pokračovať vo výkone rozhodnutia podľa zmeneného exekučného titulu. Súd bude pokračovať v konaní o výkon rozhodnutia do času, kým exekučný titul nebude právoplatne zrušený alebo právoplatne zmenený. Ak dôjde k právoplatnej zmene exekučného titulu, súd bude pokračovať v konaní o výkon rozhodnutia, ak to bude možné s ohľadom na povahu zmeny a ak s tým oprávnený bude súhlasiť.

Platné ustanovenie § 390 písm. b) ustanovuje, že súd aj bez návrhu uznesením konanie o výkon rozhodnutia zastaví, ak exekučný titul bol po nariadení výkonu rozhodnutia zrušený; ak bol exekučný titul zmenený, súd môže pokračovať vo výkone rozhodnutia podľa zmeneného exekučného titulu. V praxi nastávajú situácie, keď súd nepokračuje vo výkone, ak vedomosť, že prebieha konanie o zmene exekučného titulu, resp. zisťuje stav tohto konania a nepriamo čaká na právoplatnosť nového rozhodnutia, čo v prípade, ak prebieha aj odvolacie konanie, môže trvať dlhší čas. Práve rýchlosť je pri tomto type exekúcie veľmi dôležitá. Predchádza sa tak odlúčeniu dieťaťa od druhého rodiča na niekoľko mesiacov.

Z tohto dôvodu sa navrhuje upraviť exaktnejším spôsobom postup súdu v prípadoch, ak je počas vykonávacieho konania paralelne vedené konanie o zmenu exekučného titulu (napríklad zmena úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu). Najčastejšie ide o prípady, kedy sa koná o zmene zverenia alebo zmene úpravy styku, resp. prebieha výkon rozhodnutia, ktorým je neodkladné opatrenie a súd stále koná vo veci samej, zatiaľ čo sa čaká na meritórne rozhodnutie súdu. Cieľom navrhovanej zmeny je odstrániť častý jav, kedy niektoré súdy v prípade akejkoľvek zmeny exekučného titulu automaticky zastavujú konanie (doterajšia právna úprava ďalej nešpecifikuje, kedy súd a kedy nemá pokračovať v konaní, ak dôjde k zmene rozhodnutia – exekučného titulu).

V odseku 3 sa navrhuje, aby súd vykonal bezodkladne záznam v súdnom spise o dôvodoch omeškania, ak v konaní o výkon rozhodnutia o návrate maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní nevydá uznesenie o zastavení konania do šiestich

12

týždňov od začatia konania. Ide o špeciálnu právnu úpravu, ktorá čerpá svoj základ v článku 28 nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí. Podľa článku 28 odseku 1 citovaného nariadenia orgán príslušný na výkon, na ktorý sa podal návrh na výkon rozhodnutia o nariadení návratu dieťaťa do iného členského štátu, koná o tomto návrhu urýchlene a podľa odseku 2, ak sa rozhodnutie uvedené v odseku 1 nevykonalo do šiestich týždňov odo dňa začatia vykonávacieho konania, účastník žiadajúci o výkon alebo ústredný orgán členského štátu výkonu majú právo požiadať orgán príslušný na výkon o odôvodnenie omeškania. Je potrebné doplniť, že nezávisle od tejto úpravy nariadenie Rady (EÚ) ako právny akt vo všeobecnosti priamy účinok, je teda priamo aplikovateľné a má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou.

K bodu 27 (§ 396b)

V prechodných ustanoveniach sa upravuje režim pôsobenia novej právnej úpravy.

Odsek 1 rieši situáciu, ak bude na súde prebiehať k 1. decembru 2022 jedno konanie. Ak ku dňu nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy bude prebiehať na súde konanie podľa § 6a ods. 1, ďalšie návrhy na začatie konania týkajúce sa toho istého maloletého alebo jeho súrodencov sa budú prideľovať sudcovi, ktorý bude ku dňu nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy zákonným sudcom v tomto konaní.

Odsek 2 sa vzťahu na situácie, ak na súde budú k 1. decembru 2022 prebiehať dve alebo viac takýchto konaní. Ak budú na súde prebiehať dve alebo viac takýchto konaní, ďalšie návrhy na začatie konania týkajúce sa toho istého maloletého alebo jeho súrodencov sa budú prideľovať sudcovi, ktorý bude ku dňu nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy zákonným sudcom v tom konaní, ktoré sa začalo ako posledné.

Pravidlo pre ukončené konania upravuje odsek 3. Ak na miestne príslušnom súde nebude prebiehať k 1. decembru 2022 konanie podľa § 6a ods. 1 (ale historicky konanie podľa druhej časti prvej hlavy, tretej časti a štvrtej časti týkajúce sa maloletého alebo jeho súrodenca bolo už na tomto súde vedené), prípadné ďalšie návrhy na začatie konania týkajúce sa toho istého maloletého alebo jeho súrodencov, ktoré napadnú v budúcnosti, sa na tomto súde budú prideľovať tomu sudcovi, ktorý konal a rozhodoval ako posledný vo veci tohto maloletého alebo jeho súrodencov. Ak toto pravidlo nebude možné v danom prípade aplikovať, bude sa postupovať podľa § 6a ods. 2 v znení účinnom od 1. decembra 2022, teda prideľovanie náhodným výberom.

Rovnako budú platiť tieto pravidlá aj pre konania týkajúce sa toho istého maloletého alebo jeho súrodencov, ktoré sa začali resp. začnú bez návrhu ex offo.

Pre úplnosť dopĺňame, že ak by bol napríklad pred účinnosťou zákona na konanie miestne príslušným okresný súd v Pezinku a z dôvodu zmeny bydliska maloletého po účinnosti

13

zákona sa na konanie stal miestne príslušným súdom okresný súd v Košiciach, na novom miestne príslušnom súde (t.j. okresnom súde v Košiciach) by išlo o prvý návrh resp. podnet týkajúci sa tohto maloletého dieťaťa.

K článku II

Zmena súvisí so zmenou navrhovanou v § 386 ods. 2 CMP. Navrhuje sa, aby sa výkon rozhodnutia, ktorým sa priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, uskutočňoval v prítomnosti sudcu. Preto sa táto agenda vyníma z § 5 ods. 1 písm. d) t.j. z vybranej agendy, v ktorej na základe poverenia sudcu koná a rozhoduje v civilnom procese vyšší súdny úradník.

Bližšie odôvodnenie zámeru predkladateľa je uvedené v článku I pri zmene § 386 ods. 2 CMP.

K článkom III, V a VI

V osobitných novelizačných článkoch III, V a VI sa vykonáva novelizácia osobitných právnych predpisov v gescii Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a to novelizácia zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, novelizácia zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a novelizácia zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Navrhuje sa úprava poskytovania štátnych sociálnych dávok (prídavok na dieťa, príplatok k prídavku na dieťa, príspevok na starostlivosť o dieťa, rodičovský príspevok) v súvislosti so zavedením novej formy osobnej starostlivosti o dieťa, ktorá je upravená v článku IV návrhu tohto zákona, t. j. spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov o dieťa. Zároveň sa navrhuje úprava vzhľadom na aplikačné problémy pri štátnych sociálnych dávkach s ohľadom na rovnosť práv oboch rodičov pri striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov v prípade, ak sa rodičia nevedia dohodnúť na striedavom poskytovaní týchto dávok a obaja majú záujem o poberanie týchto dávok.

Navrhuje sa upraviť poskytovanie štátnych sociálnych dávok tak, že ak sa rodičia v prípade striedavej osobnej starostlivosti nedohodnú, dávky sa budú vyplácať striedavo každému rodičovi počas kalendárnych mesiacov, ktorých počet sa určí podľa pomeru, ktorým je určená striedavá osobná starostlivosť. Pri spoločnej osobnej starostlivosti v prípade, že nedôjde k dohode rodičov o poberaní týchto dávok, navrhuje sa vyplácať dávky striedavo každému rodičovi počas troch kalendárnych mesiacov.

Súčasne sa navrhuje, aby sa štátne sociálne dávky začali vyplácať tomu rodičovi, ktorý má určený väčší rozsah v prípade striedavej osobnej starostlivosti.

14

Navrhuje sa, že v prípade ak sa rodičia dohodnú na striedavom poberaní štátnych sociálnych dávok, táto dohoda musí byť písomná a meniť ju môžu len raz za šesť kalendárnych mesiacov.

V prechodných ustanoveniach sa navrhuje zachovanie súčasného stavu, avšak súčasne sa navrhuje umožniť rodičom, ktorým bolo dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti a v súčasnosti im nie poskytované štátne sociálne dávky z dôvodu, že sa rodičia nedohodli na striedavom poskytovaní týchto dávok, urobiť prejav vôle, ktorým bude možné prejsť na novú právnu úpravu poskytovania štátnych sociálnych dávok v prípade zverenia dieťaťa do striedavej starostlivosti a neexistencie dohody rodičov o striedavom poberaní štátnych sociálnych dávok.

K článku IV

K bodom 1 až 4 (§ 24 ods. 1 až 3)

Všetky formy osobnej starostlivosti (zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, zverenie dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov a zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov) si navzájom rovnocenné. Na to, ako súd rozhodne, je najpodstatnejšie to, aby bol chránený najlepší záujem dieťaťa v danom konkrétnom prípade. V rodinnoprávnych veciach je potrebné posudzovať každý prípad individuálne (ad hoc).

Cieľom navrhovanej zmeny je predovšetkým doplniť formy osobnej starostlivosti aj o spoločnú osobnú starostlivosť oboch rodičov, ktorá môže byť vzhľadom na potreby konkrétneho dieťaťa vhodnejšia ako existujúce formy starostlivosti.. Navrhovanou úpravou sa má zamedziť, aby za každých okolností súd určil, ktorému rodičovi maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a ako rodič prispievať na výživu dieťaťa. Vládny návrh zákona nemení povinné spájanie konaní o rozvode s konaním o úpravu pomerov rodičov k ich maloletým deťom na čas po rozvode, ale len zabráni doterajšiemu automatizmu, ktorým sa mohli zbytočne prehlbovať rodičovské spory. Modifikácia zodpovedá zneniu Princípov európskeho rodinného práva týkajúce sa rodičovskej zodpovednosti (Principles of European Family Law Regarding Parental Responsibilities) podľa ktorých platí: Principle 3:10 Effect of dissolution and separation. Parental responsibilities should neither be affected by the dissolution or annulment of the marriage or other formal relationship nor by the legal or factual separation between the parents. Principle 3:11 Joint exercise Parents having parental responsibilities should have an equal right and duty to exercise such responsibilities and whenever possible they should exercise them jointly.1 Expressis verbis ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa v § 24 zákona o rodine je súčasťou viacerých zahraničných právnych poriadkov (napríklad: nemecký Občiansky zákonník BGB: § 1626: Elterliche Sorge. Grundsätze, § 1626a Elterliche Sorge nicht miteinander verheirateter Eltern. Sorgeerklärungen; rakúsky

1 K. Boele-Woelki et al. Principles of European Family Law Regarding Parental Responsibilities. Antwerp: Intersentia 2007.

15

Občiansky zákonník ABGB: § 177 Obsorge der Eltern, § 179 Obsorge bei Auflösung der Ehe und der häuslichen Gemeinschaft; český Občiansky zákonník: § 907 Společná péče; švajčiarsky Občiansky zákonník ZGB: Art. 296.

Vládny návrh zákona v označení pojmu „spoločná osobná starostlivosť obidvoch rodičov“ nadväzuje na platný obsah zákona o rodine vo vzťahu k obsahu pojmu „osobná starostlivosť“. Vládny návrh zákona nezavádza vymedzenie pojmu „osobná starostlivosť“ a nadväzuje na judikatúru či doktrínu rodinného práva, podľa ktorej ide o právo rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať stravu, oblečenie, ubytovanie, hygienu t.j. činnosti, ktorými sa zabezpečujú základné potreby dieťaťa.2

V § 24 ods. 2 ustanovené hmotnoprávne podmienky na to, aby súd mohol zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. Nevyhnutnou podmienkou uplatnenia tejto formy spoločnej osobnej starostlivosti je nielen záujem o spoločnú osobnú starostlivosť o dieťa, ale hlavne súhlas obidvoch rodičov so spoločnou osobnou starostlivosťou. Súčasne je vždy kritériom najlepší záujem dieťaťa teda zverením dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti musí byť naplnená podmienka najlepšieho záujmu dieťaťa a zároveň musia tým byť zaistené jeho potreby.

Z § 24 ods. 3 sa navrhuje vypustiť slovo „lepšie“. Explicitným ukotvením spoločnej osobnej starostlivosti ako rovnocennej formy osobnej starostlivosti o dieťa nemá z jazykového (gramatického) hľadiska slovo „lepšie“ aktuálne v § 24 odseku 3 svoje opodstatnenie.

Povaha spoločnej osobnej starostlivosti si vyžaduje súhlas (dohodu) oboch rodičov, i keď v prípade striedavej osobnej starostlivosti môže nastať situácia, že postačí súhlas len jedného z rodičov. Nesúhlas jedného z rodičov s akoukoľvek formou starostlivosti nemá vplyv na posudzovanie jeho schopnosti dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom, ani mu nemôže byť inak na ťarchu. Všetky tri formy zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti rodičov rovnocenné a súd medzi nimi rozhoduje na základe posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa. Preto ani nesúhlas rodiča s niektorou z týchto foriem nemôže mať pre tohto rodiča negatívne následky, ani nemôže byť považovaný za prejav neschopnosti dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom, ale len za prejavenie legitímneho odlišného názoru pri hľadaní najlepšieho záujmu dieťaťa, a v tomto rozsahu nemôže rodičovi, ktorý vyslovil svoj nesúhlas, pri ďalšom rozhodovaní súdom o forme starostlivosti priťažiť. Toto pravidlo platí len v prípade, že nesúhlas rodiča je riadne odôvodnený, t.j. odôvodnený spôsobom, z ktorého je pre súd zrejmé, aké dôvody vedú rodiča v vysloveniu nesúhlasu. Dôležitým momentom právnej úpravy je to, že sa vždy musí akcentovať záujem dieťaťa. Inak povedané, záujem dieťaťa je vždy rozhodujúci bez ohľadu na to, aké dôvody pre vyslovenie nesúhlasu zo strany rodiča s niektorou z foriem osobnej starostlivosti.

2 Pavelková, B.: Zákon o rodine. Komentár. 1. vydanie, C.H.Beck, Bratislava 2011 S. 167; Kubíčková, G. in Lazar a kol.: Rodinné právo. In:

Občianske právo hmotné

. - Bratislava : Iuris Libri, 2018. - ISBN 978-80-89635-35-1 [1.zv.]. - S. 395; Šínová, R. - Westphalová, L. – Králíčková, Z. a kolektiv - vyd. Leges. Rodičovská odpovědnost. 2016. Praha. S.203.

16

Tak pri striedavej osobnej starostlivosti, ako aj pri spoločnej osobnej starostlivosti je v záujme dieťaťa, aby rodičia boli schopní dohodnúť sa o výchove a osobnej starostlivosti o dieťa po rozvode manželstva, ich nezhody po rozhodnutí o úprave práv a povinností podkopaním stability prostredia a fakticky znefunkčnia striedavú, či spoločnú osobnú starostlivosť, dieťa vystavia konfliktom rodičov aj konfliktu lojality k rodičovi/obom rodičom. Navrhované doplnenie v § 24 ods. 5 podporuje informované právne povedomie rodičov a zvyšuje pravdepodobnosť prijatia takej úpravy práv a povinností voči ich dieťaťu, ktorú budú rodičia následne realizovať v dlhodobom horizonte.

Zmeny navrhnuté v § 24 platia aj pre situácie úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a úpravy styku v ďalších prípadoch t. j. v prípade tzv. nezosobášených párov, ako aj v prípade rozhodovania súdu o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. Dôvodom je, že ustanovenie § 36 ods. 1 posledná veta zákona o rodine upravuje, že ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.

K bodom 5 a 6 (§ 28 ods. 3)

Ustanovenie § 28 ods. 3 zákona o rodine sa navrhuje novelizovať, vzhľadom na diskriminujúcu právnu úpravu, spočívajúcu v obmedzení rodiča s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony vo výkone rodičovských práv a povinností, v tom smere, že takýto rodič nemôže vykonávať rodičovské práva a povinnosti ako celok bez ohľadu na rozsah a charakter obmedzenia v spôsobilosti na právne úkony. Navrhuje sa upraviť ustanovenie § 28 ods. 3 tak, že, ak jeden z rodičov bude obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, druhý rodič bude vykonávať rodičovské práva a povinnosti sám len v tom rozsahu, ktorý zodpovedá súdom vymedzenému obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony jedného z rodičov. Keďže ide o ustanovenie, ktoré dosah na výkon rodičovských práv a povinností, javí sa ako nutné vymedziť jeho obsah tak, aby bolo zrejmé, že nie každé obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je spôsobilé mať absolútny dosah na rodičovské práva a povinnosti a kompetencie rodiča; tieto môžu byť v daných prípadoch zachované v plnej miere.

K bodu 7 (§ 62 ods. 7)

V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine určuje, ako rodič, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

Táto úprava sa uplatní v situácií, keď je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Z podstaty inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti vyplýva, že rodičia súhlasia, že aj výživu dieťaťa budú zabezpečovať obaja spoločne a teda súd nemá dôvod rozhodovať o výživnom, nakoľko, ak by jeden z rodičov nesúhlasil s určeným výživným, popieralo by to samotnú podstatu inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti. Fundamentálnym základom je tu vo všeobecnosti súhlas oboch rodičov a skutočnosť, že sa vedia bez konfliktov vzájomne bez ingerencie súdu o všetkom ohľadne ich dieťaťa dohodnúť. Z hľadiska systematiky zákona o rodine sa do § 62, ktorý upravuje vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom, dopĺňa nový

17

odsek 7, v ktorom sa v tejto súvislosti s cieľom predísť výkladovým otáznikom v praxi, explicitne ustanovuje, že „ak je maloleté dieťa zverené do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, súd môže schváliť dohodu rodičov o výške výživného, alebo môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov výživné neurčuje.“ Ide o dispozitívne ustanovenie resp. dispozitívne oprávnenie súdu.

K článku VII

Účinnosť návrhu zákona sa upravuje ako delená účinnosť. Nadobudnutie účinnosti navrhovaných zmien sa navrhuje od 1. decembra 2022 s výnimkou jednej zmeny v bode 11 čl. I 124 ods. 2 CMP) vzhľadom na účinnosť zákona č. 150/2022 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov.

Cieľom takto upravenej účinnosti je zabezpečiť s ohľadom na dĺžku legislatívneho procesu dostatočne dlhú legisvakačnú lehotu a zároveň, aby rodičia, súdy, advokáti či orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately mali dostatok času na prípravu na aplikáciu zmien v rodinnom práve.

V Bratislave, 26. mája 2022

Eduard Heger v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Mária Kolíková v. r.

ministerka spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o súdnych úradníkoch

K predpisu 549/2003, dátum vydania: 17.12.2003

1

3

Dôvodová správa.

1.Všeobecná časťNa základe čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky môže rozhodovať a určité úkony vykonávať zamestnanec súdu poverený sudcom, v rozsahu, ktorý stanoví zákon. Na súdoch Slovenskej republiky vykonávajú časť úkonov a rozhodujú v jednoduchých procesných veciach súdni tajomníci, justiční čakatelia a vyšší súdni úradníci. Zmocnenie príslušným ústavným článkom vyvolalo potrebu presnejšej úpravy spôsobu rozdelenia vymedzených druhov agendy najmä medzi vyšších súdnych úradníkov a súdnych tajomníkov.

Návrh zákona, ktorý predkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky do legislatívneho procesu, vychádza z potreby komplexnejšie upraviť postavenie súdnych úradníkov, ktorými sú v zmysle zákona o štátnej službe nielen vyšší súdni úradníci, ale aj súdni tajomníci a probační a mediační úradníci. V projekte súdny manažment súdni tajomníci vykonávajú množstvo úkonov najmä pokiaľ ide o prípravu spisu a majú v ňom nezastupiteľné postavenie. Probační a mediační úradníci sú štátnymi zamestnancami a ich status je upravený osobitným zákonom. Podliehajú však režimu súdneho úradníka.

Vyšší súdni úradníci dlhodobo pôsobia vo väčšine európskych demokratických krajín. Sú oprávnení v niektorých druhoch súdneho konania samostatne rozhodovať namiesto sudcu, ale aj samostatne vykonávať jednotlivé úkony súdu v konkrétne vymedzených druhoch súdnych sporov. Vyšší súdni úradníci sa v týchto krajinách trvalo osvedčujú a ich činnosť sa stala pre chod súdu nepostrádateľnou. Môžu svojou činnosťou odbremeniť sudcu od vybavovania menej závažných vecí a umožniť mu, aby sa sústredil na obtiažnejšie a komplikované prípady.

V Rakúsku a Nemecku je vyšší súdny úradník verejným funkcionárom v súdnom aparáte, ktorý autonómne vykonáva zákonom danú kompetenciu. Prenesenie určitých kompetencií zo sudcu na vyššieho súdneho úradníka povolil nemecký zákonodarca už v roku 1926 a odvtedy ich rozsah narastá. Niektoré z nich vykonáva výlučne, iné si za presne stanovených podmienok, delí so sudcom.

V Českej republike pôsobia vyšší súdni úradníci od roku 1995. Sú oprávnení vykonávať právne a skutkovo jednoduché úkony súdu.

Je všeobecne známe, že vznikom obchodného súdnictva a vytváraním nových druhov súdnych agend došlo na súdoch Slovenskej republiky k problémom, ktoré sa prejavili v neschopnosti súdov plynulo vybavovať súdnu agendu, čím dochádza k porušovaniu ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Cieľom nového zákona je uľahčiť prácu sudcom prostredníctvom zjednodušenia procesného konania tak, aby sa mohli viac sústrediť na rozhodovanie vo veci samej ako na technickú a formálnu stránku veci. K tomu má slúžiť nielen inštitút vyššieho súdneho úradníka, ktorý bude oprávnený vykonávať niektoré právne úkony súdu samostatne, ale aj zákonná úprava postavenia súdnych tajomníkov ako nižších súdnych úradníkov, ktorí doposiaľ vykonávali jednoduché procesné úkony na základe Vyhlášky č.66/1992 Zb. o spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov. V zmysle čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky môže zamestnanec súdu poverený sudcom rozhodovať len vo veciach ustanovených v zákone. To znamená, že zákon o súdnych úradníkoch dáva existujúci stav na súdoch do súladu s Ústavou Slovenskej republiky.

Súdni úradníci sú zaradení do štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z tejto skutočnosti vychádza aj navrhovaná právna úprava pri stanovení predpokladov pre výkon funkcie vyššieho súdneho úradníka. Osobitné kvalifikačné predpoklady sú upravené priamo v zákone. Postavenie súdnych úradníkov je vymedzené zakotvením ústavnej požiadavky ich nezávislosti a nestrannosti pri vydávaní rozhodnutí a vykonávaní jednotlivých úkonov samostatne priamo na základe zákona.

Rozsah ich činnosti je stanovený tak, že na vykonávanie jednotlivých, právne a skutkovo jednoduchých úkonov súdu, ktoré nespočívajú v rozhodnutí, sú oprávnení priamo zo zákona. Ďalšie úkony budú vykonávať na základe poverenia sudcov, ktoré bude generálne, podľa druhu súdnych konaní alebo jednotlivých druhov rozhodnutí v rozvrhu práce, alebo bude individuálne v konkrétnom spise. Filozofia zákona smeruje k tomu, aby sa inštitút vyššieho súdneho úradníka uberal smerom k pozícii asistenta sudcu a inštitút súdneho tajomníka k vybavovaniu jednoduchých formálnych úkonov. Pre účastníka konania je dôležité, aby mu súd poskytol ochranu jeho práv v primeranej dobe, bez opakovaného nedôvodného odročovania pojednávania. Zákon o súdnych úradníkoch má práve k tomu prispieť.

Prerokovanie návrhu zákona na plenárnom zasadnutí rady hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky nie je potrebné.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona s právom Európskej únie:

1.Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky.

2.Názov návrhu zákona: Návrh zákona o súdnych úradníkoch

3.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii :

Návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení a svojou problematikou nepatrí ani medzi priority odporúčané v Bielej knihe. Predložený návrh patrí medzi krátkodobé priority podľa Národného programu pre prijatie acquis communitarire (posilnenie nezávislosti súdnictva) a je súčasťou plnenia politických kritérií – demokracia a právny štát obsiahnutých v Partnerstve pre vstup (pokračovať v posilňovaní nezávislosti a efektívnosti súdnictva).

Podľa čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii je únia založená na princípoch slobody, demokracie, rešpektovania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským štátom. Odsek 2 zmluvy upravuje vzťah Spoločenstiev k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z novembra 1950. Problematiku upravuje čl. 6 uvedeného Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie).

Návrh zákona plne akceptuje zásady komunitárneho práva, a v tomto smere predstavuje úplný stupeň kompatibility s ustanovením článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.

4.Gestor: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

5.Účasť expertov:

Pri príprave návrhu právneho predpisu a ich stanovisko k zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie je bezpredmetná.

Doložka finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť

1.Návrh zákona nezakladá ďalšie nároky na verejné financie.

Zriadenie inštitútu vyššieho súdneho úradníka na základe zákona č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bolo zohľadnené v návrhu rozpočtu na rok 2002.Nová právna úprava nadväzuje na pôvodný zákon a dáva do súladu reálny stav so stavom právnym.

V rozpočte bolo zriadenie inštitútu súdnych úradníkov zohľadnené nasledovne:

◊na rok 2002.....................200 nových štátnozamestnaneckých miest

◊na rok 2003.....................200 nových štátnozamestnaneckých miest – zmena od 1.7.2003

◊na rok 2004.....................200 nových štátnozamestnaneckých miest v kapitole Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Doložka finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť v súvislosti s probačnými a mediačnými úradníkmi je obsiahnutá v zákone č...../2003 o probačných a mediačných úradníkoch.

2.Návrh zákona je v súlade s prioritami a cieľmi hospodárskej politiky.

3.Návrh zákona nemá vplyv na životné prostredie.

4.Návrh zákona priaznivo ovplyvní zamestnanosť, pretože navrhovaným zákonom sa vytvorí 200 nových pracovných miest pre vyšších súdnych úradníkov.

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o súdnych úradníkoch

K predpisu 549/2003, dátum vydania: 17.12.2003

1

.

2.Osobitná časť.K § 1

Ústava Slovenskej republiky vo svojom čl.142 ods.2 výslovne uvádza že zákon ustanoví, v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Na súdoch Slovenskej republiky vykonávajú určité úkony a rozhodujú v jednoduchých veciach justiční čakatelia , vyšší súdni úradníci a súdni tajomníci, ktorí sú štátnymi zamestnancami. Zákon o súdnych úradníkoch vymedzuje ich postavenie .

K § 2

Za súdnych úradníkov podľa tohto zákona sa považujú vyšší súdni úradníci a súdni tajomníci , ktorých status vyplýva zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa Zákona č. 312/2001 o štátnej službe ,v znení neskorších predpisov. Zabezpečujú výkon súdnictva v rozsahu stanovenom týmto zákonom. Ostatné náležitosti , ktoré nie sú upravené osobitne v tomto zákone , upravuje zákon o štátnej službe.

Keďže predložený návrh zákona upravuje postavenie súdnych úradníkov, ktorí sú v štátnozamestnaneckom pomere, je potrebné v ňom upraviť aj probačných a mediačných úradníkov.

Slovenské trestné kódexy obsahujú niektoré inštitúty, ktoré predpokladajú uplatnenie probačných a mediačných činností, a to najmä podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 307 – § 308 Tr. por. a zmier podľa § 309 – § 313 Tr. por.. Zároveň bude probačný a mediačný úradník pôsobiť ako sprostredkovateľ medzi poškodeným a obvineným v otázkach náhrady škody, ktorá vznikla spáchaným trestným činom.

. Návrh zákona o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý je predložený do legislatívneho procesu na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2003, pričom ide o prioritnú legislatívnu úlohu v zmysle Prioritných úloh vlády SR vyplývajúcich z Pravidelnej správy Európskej komisie a pripravenosti SR na členstvo v EÚ z 9.10.2002, predpokladá zriadenie inštitútu probačného a mediačného úradníka, vrátane jeho postavenia, pôsobnosti, práv a kompetencií.

Predpoklady pre výkon funkcie vyššieho súdneho úradníka vychádzajú z požiadavky vysokoškolského vzdelania právnického smeru druhého stupňa, bezúhonnosti a všeobecne vychádzajú z požiadaviek vymedzených zákonom o štátnej službe. Tento zákon je vo vzťahu k zákonu o štátnej službe špeciálnou právnou úpravou. Požiadavka bezúhonnosti je upravená rovnako ako v zákone o súdnych exekútoroch a notárskom poriadku.

Predpoklady pre výkon funkcie súdneho tajomníka vyplývajú predovšetkým zo zákona o štátnej službe. Súčasťou týchto predpokladov je aj bezúhonnosť, ktorá pre túto kategóriu súdnych úradníkov, aj v súlade s požiadavkou na vzdelanie, kde na rozdiel od vyššieho súdneho úradníka postačuje preukázanie úplného stredoškolského vzdelania, je upravená dostatočne. Súdny tajomník musí byť bezúhonný v rozsahu ako každý súdny úradník zaradený v štátnej službe.

K § 3V záujme presného vymedzenia okruhu činnosti vyšších súdnych úradníkov definuje zákon nielen v akom konaní na súde môže vyšší súdny úradník konať a rozhodovať, ale definuje aj to, čo možno za úkony vyššieho súdneho úradníka považovať.

Rozhodovanie je jedinou činnosťou vyššieho súdneho úradníka, ku ktorej je podľa Ústavy SR potrebné poverenie sudcu. Rozvrh práce je na každom súde základným dokumentom vymedzujúcim rozdelenie agendy súdu medzi sudcov, ostatných zamestnancov a kancelárie, určuje zastupovanie ,rozdelenie pojednávacích miestností a presne popisuje aj ostatnú činnosť súdu. Podrobnosti o rozvrhu práce sú uvedené v § 26 a 27 Zákona č.335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Do rozvrhu práce preto patrí aj poverenie sudcu , v ktorých veciach môže konať vyšší súdny úradník samostatne. Iba tak je možné v súlade s ústavou pri rozhodovaní vo vymedzenom okruhu vecí efektívne konať a nepridať sudcovi množstvo administratívnych úkonov. Zákon samozrejme nevylučuje aj poverenie v konkrétnej veci. Pokiaľ súd upraví v súlade s týmto ustanovením v rozvrhu práce, ktoré druhy konaní , ktoré rozhodnutia a ostatné úkony môže vykonávať vyšší súdny úradník na základe tohto zákona, bude ich vykonávať samostatne.

Poverenie sudcu v konkrétnej veci môže byť v rozpore s určením úkonov, ktoré môže súdny úradník vykonávať. Zákon predpokladá, že v takomto prípade môže súdny úradník požiadať sudcu, aby mu takto pridelenú vec odňal.

Vyšší súdny úradník môže ako samostatnú činnosť vykonávať aj skutkový a právny rozbor veci. Je všeobecne známe , že na súdoch je veľké množstvo nevybavených vecí , v ktorých je nevyhnutné , najmä pokiaľ ide o veci staršie, a konali v nich viacerí sudcovia , zaoberať sa nimi podrobne , naštudovať ich najmä z hľadiska už vykonaných dôkazov a navrhnúť ďalší postup. Pomoc vyššieho súdneho úradníka pri rozboroch týchto vecí by mohla výrazne ovplyvniť zníženie počtu reštančných vecí , ktoré by boli, za pomoci vyššieho súdneho úradníka, pripravené na pojednávanie a rozhodnutie.

K § 4

Pojem použitý v Ústave Slovenskej republiky , že zákon ustanoví , v ktorých veciach môže rozhodovať zamestnanec súdu poverený sudcom , viedol zákonodarcu k špecifikácii postavenia a rozsahu úkonov vyšších súdnych úradníkov Vyšší súdny úradník po úspešnom absolvovaní výberového konania je v prípravnej štátnej službe, ktorá trvá šesť mesiacov a musí byť ukončená kvalifikačnou skúškou podľa tohto zákona.

V prípade začatia trestného alebo disciplinárneho konania zákon upravuje osobitne rozsah oprávnenia vyššieho súdneho úradníka, ktorý do rozhodnutia o vine nebude môcť vykonávať rozhodovaciu činnosť. Ostatné úkony, ktoré nie sú spojené s rozhodovacou činnosťou, vykonávať môže.

Zákon o obchodnom registri , ukladaní listín do zbierky listín a o zmene a doplnení niektorých zákonov , úplne novým spôsobom upravuje registráciu , ktorá nemá povahu konania podľa prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Táto úprava viedla zákonodarcu k definovaniu osobitnej činnosti vyššieho súdneho úradníka, ktorou je registrácia údajov v obchodnom registri. Jej charakter a potreba zrýchliť registráciu umožňuje, aby ju vykonával vyšší súdny úradník ako formálnu činnosť, ktorá najmä z hľadiska efektivity a rýchlosti konania bude prínosom najmä pre podnikateľskú verejnosť.

K § 5 až 8

Na základe poverenia sudcu, obsiahnutom v rozvrhu práce, bude v občianskoprávnej agende vyšší súdny úradník viesť celé konanie a rozhodovať vo veciach podľa občianskeho súdneho poriadku, prípadne exekučného poriadku samostatne, bez zásahu sudcu a vymenované druhy konaní budú rozvrhom práce určené ako jeho agenda. Rovnako bude vydávať rozhodnutia vymenované v § 6. Popri úkonoch, ktoré sú svojim charakterom prípravou pojednávania a nevyžaduje sa k nim poverenie sudcu, bude vydávať rozhodnutia týkajúce sa súdnych poplatkov v celom rozsahu, odstraňovať vady podaní , rozhodovať o znaleckej odmene a podobne. Aby nevznikli pochybnosti o tom , ktorý sudca poveril vyššieho súdneho úradníka na konanie a rozhodovanie a v ktorých druhoch agendy , bude potrebné generálne splnomocnenie v rozvrhu práce po predchádzajúcom prerokovaní rozvrhu práce so sudcami. Bude zároveň nevyhnutné prideliť vyššieho súdneho úradníka konkrétnemu sudcovi alebo viacerým sudcom , aby bola zabezpečená aj kontrola poverenia ad hoc v konkrétnej veci a rozhodovanie sudcu o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Zaradenie vyšších súdnych úradníkov na konkrétny druh agendy, napr. správnu agendu , exekučnú agendu a pod., bude viesť predsedov súdov , ktorí zodpovedajú za rozvrh práce k tomu ,aby dôkladne zvážili potrebu ich zaradenia podľa výsledkov súdu v jeho jednotlivých oddeleniach.

Úkony vyššieho súdneho úradníka príkladmo vymenované v § 7 sú úkonmi, ku ktorým nie je potrebné osobitné poverenie. V praxi je teda možné postupovať aj tak , že vyšší súdny úradník bude mať v rozvrhu práce určené , že spisy generátorom pridelené konkrétnemu sudcovi (sudcom ) pripraví z hľadiska úplnosti návrhu, z hľadiska poplatkového , zadováži potrebné listiny , vyžiada vyjadrenia a spis predloží sudcovi na určenie termínu pojednávania. Pokiaľ by bolo potrebné vydať konkrétne rozhodnutie napr. o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov , vydá ho na základe generálneho poverenia v rozvrhu práce.

V trestnom konaní je činnosť vyšších súdnych úradníkov upravená obdobne ako v konaní občianskoprávnom, s tou výnimkou, že prísne rešpektuje osobitosti trestného konania. Prvé skúsenosti s prácou súdnych úradníkov ukazujú , že ich využitie v tomto druhu agendy by sa mohlo zamerať najmä na skutkové a právne rozbory, vyhodnotenie dôkazov z prípravného konania , prípravu konceptov súdnych rozhodnutí, teda na činnosť predstavujúcu činnosť asistenta sudcu.

K§ 9 až 11

Kategória štátnych zamestnancov, súdnych tajomníkov, má v justícii svoje opodstatnenie nielen preto , že rozhodovali na základe poverenia predsedu súdu podľa spravovacieho poriadku (vyhláška č.66/1992 Zb.)v celom rade vecí, ale aj preto , že je zaradená v zákone o štátnej službe ako súčasť súdneho manažmentu . Súdni tajomníci sa tak stávajú podľa tohto zákona ďalšou kategóriou zamestnancov súdu, ktorá má obmedzené rozhodovacie právomoci a vykonáva časť úkonov spojených s vybavovaním súdnej agendy .

Do právomoci súdu zverujú nové právne predpisy čoraz viac rozhodovacej agendy, prípadne zverujú súdom preskúmanie rozhodnutí iných orgánov. Sudca sa v krátkej budúcnosti, ešte pred našim prijatím do EÚ, musí prednostne venovať štúdiu dokumentov a medzinárodných zmlúv , ktoré bude potrebné aplikovať pri rozhodovacej činnosti priamo, musí ovládať judikatúru medzinárodných súdov a sústrediť sa najmä na rozhodovanie a judikovanie v právne zložitých, alebo skutkovo komplikovaných vecí. Treba ho odbremeniť najmä od úkonov formálnych , ktoré v kontinentálnych súdnych systémoch vykonávajú už dlhé obdobie súdni úradníci. Pre štát je výhodnejšie sústrediť intelektuálny potenciál sudcu na vyššie uvedené významné činnosti a jednoduchšiu, viac menej formálnu agendu a prípravu spisu, zveriť súdnym úradníkom.

Vo vymedzených veciach môže súdny tajomník vykonávať úkony a rozhodovať. Na rozdiel od vyššieho súdneho úradníka nemôže robiť skutkové a právne rozbory a jeho činnosť má byť sústredená vo väčšom rozsahu na prípravné a formálne úkony.

V trestných veciach súdni tajomníci zabezpečujú úkony , ktoré sa vzťahujú najmä na porozsudkovú agendu , a zabezpečenie podkladov na rozhodovanie o podmienečnom prepustení , prípadne formálne úkony spojené s kontrolou spisu.

K § 12Zriadenie inštitútu probačného a mediačného úradníka predpokladá v návrhu osobitného zákona prijatie najmenej dvoch probačných a mediačných úradníkov na každý okresný súd. Probačný a mediačný úradník bude vykonávať kompetencie podľa osobitného zákona..

Predpoklady pre výkon funkcie a rozsah činnosti probačného a mediačného úradníka sú upravené v zákone, ktorý nadobudne účinnosť rovnako ako zákon o súdnych úradníkoch. Niektoré osobitné časti upravujúce vzdelávanie a vykonanie kvalifikačnej skúšky sa vzťahujú aj na túto kategóriu súdnych úradníkov.

K § 13

Zákon o štátnej službe splnomocnil v § 22 ods.4 , aby sa osobitným zákonom upravili podmienky vykonania kvalifikačnej skúšky pre účely ukončenia prípravnej služby štátnych zamestnancov v justícii. Pre kategóriu zamestnancov súdu, ktorých činnosť je upravená týmto zákonom, boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o štátnej službe upravené podmienky odbornej prípravy na vykonanie kvalifikačnej skúšky, obdobie trvania prípravnej služby, a základný obsah potrebných vedomostí teoretického a praktického charakteru. Celé obdobie prípravnej služby je rozdelené na dve obdobia v trvaní po troch mesiacoch. Každé z nich má iný charakter a končí sa po uplynutí troch mesiacoch vykonaním pohovoru a po uplynutí ďalších troch mesiacov vykonaním kvalifikačnej skúšky, ktorá je podmienkou, aby sa súdni úradníci stali zamestnancami v stálej štátnej službe. Rozsah vedomostí, ktoré sú povinní preukázať, je zameraný na špecifické podmienky justície.

K § 14 až 17

Získanie vedomostí počas adaptačného vstupného vzdelávania je rovnaké pre všetky kategórie súdnych úradníkov.

Adaptačné prípravné vzdelávanie, ktoré končí vykonaním kvalifikačnej skúšky je rozdielne pre kategóriu vyšších súdnych úradníkov, súdnych tajomníkov a pre kategóriu probačných a mediačných úradníkov. Jeho cieľom je získanie podrobných vedomostí z oblasti, ktorá bude pre prácu jednotlivých kategórií súdnych úradníkov najdôležitejšia a najpotrebnejšia.

K § 18, 19, 20

Obsah kvalifikačnej skúšky, spôsob jej vykonania a podrobnosti o výsledku a splnení podmienok pre jej vykonanie, určil zákonodarca s výnimkami týkajúcimi sa justičného prostredia, v súlade so zákonom o štátnej službe. Zároveň určil aj spôsob kreovania a zloženie komisie, ktorá je oprávnená vykonať overenie vedomostí štátnych úradníkov a vydať osvedčenie o vykonaní kvalifikačnej skúšky. Podmienka pre zaradenie súdneho úradníka do stálej štátnej služby a tým aj podmienka plnohodnotného výkonu určeného týmto zákonom je viazaná na jej úspešné vykonanie. Pre prípad neúspechu sú stanovené podmienky opakovania skúšky. V praxi sa môžu vyskytnúť prípady, že ani pri opakovanej skúške súdny úradník neuspeje. Rovnako sa môže stať, že o opakovanie skúšky nepožiada. V zákone je pre tieto prípady upravený následok, ktorým je skončenie státnozamestneckého pomeru. Nie je možné predlžovať prípravnú štátnu službu aj na čas po neúspešnom vykonaní skúšky a obísť jednoznačnú podmienku pre vymenovanie do stálej štátnej služby, ktorou je vykonanie skúšky.

K § 21

Celoživotné vzdelávanie štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe je charakteristickým znakom štátnozamestnaneckého pomeru. Vytvorením Justičnej akadémie vznikne inštitúcia , ktorá bude okrem sudcov vzdelávať aj súdnych úradníkov a zabezpečí tým ich odborný rast a v prípade vyšších súdnych úradníkov aj možnú prípravu na vykonanie justičnej skúšky a zaradenie na voľné miesto sudcu. Pre súdnych tajomníkov bude odborná príprava potrebná okrem iného aj na možnosť preloženia na voľné štátnozamestnanecké miesto vyššieho súdneho úradníka.

K § 22

Plánované počty vyšších súdnych úradníkov na ďalšie obdobia , ktoré predstavujú v druhom polroku 2003 dvesto miest a v roku 2004 ďalších dvesto miest , sú z hľadiska prípravy a fungovania v systéme justície, aj s ohľadom na podmienky vzdelávania, možným východiskom pre obsadzovanie voľných sudcovských miest . Ak vyšší súdny úradník požiada o vykonanie justičnej skúšky a minister spravodlivosti po preskúmaní podmienok , ktoré musia byť splnené , vykonanie tejto skúšky povolí , môže sa dosiahnuť obsadzovanie voľných sudcovských miest po absolvovaní výberového konania s väčším prehľadom , najmä z hľadiska hodnotenia schopností vyššieho súdneho úradníka a úspešnosti plnenia jeho úloh v čase vykonávania funkcie. Doba šesť rokov je relatívne dlhá a možno pri jej určení polemizovať o tom, či je potrebná. Vekový cenzus pre možnosť vymenovania za sudcu je tridsať rokov. Skúsenosti získané od nástupu na štátnozamestnanecké miesto vyššieho súdneho úradníka pri zabezpečení možnosti vzdelávania a najmä praktické vykonávanie konkrétnych úkonov vrátane rozhodovania, sú pre plynulý prechod na sudcovskú funciu potrebné.

Výnimka započítania výkonu právnického povolania po získaní právnického vzdelania druhého stupňa je obmedzená na tri roky , aby boli dodržané podmienky pre získanie skúseností s prácou na súde najmenej po dobu troch rokov.

K § 23

Ústava Slovenskej republiky v čl. 142 ods. 2 výslovne upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom tak, že o ňom rozhoduje vždy sudca. Novela občianskeho súdneho poriadku Zák.č.424/2002 Z.z. doplnila § 374 o odsek štvrtý , ktorým upravila procesný postup v súvislosti s odvolaním proti rozhodnutiu zamestnanca súdu. V navrhovanej úprave, vo veciach občianskoprávnej povahy, bude postupovať sudca podľa tohto ustanovenia. Vo veciach trestných bude postupovať sudca pri rozhodnutí o sťažnosti podľa trestného poriadku.

Rozhodovacia činnosť súdnych úradníkov môže byť spojená s ich vzťahom k veci účastníkom lebo ich zástupcom. V spoločných ustanoveniach bolo potrebné odkázať na tie ustanovenia občianskeho súdneho poriadku a trestného poriadku , ktoré vylúčenie iných osôb zúčastňujúcich sa konania a rozhodovania na súde upravujú.

V spoločných ustanoveniach odkazuje zákon tiež na tie predpisy , ktoré platia

v prípade, že tento zákon neobsahuje osobitnú úpravu. Zároveň v statusových veciach odkazuje na zákon o štátnej službe.

K § 24

Zákon 425/2002 o vyšších súdnych úradníkoch účinný od 1.9.2002 umožnil obsadenie miest vyšších súdnych úradníkov na súdoch Slovenska na základe úspešných výberových konaní. Vyšších súdnych úradníkov pôsobiacich v justícii podľa navrhovaného znenia prechodných a záverečných ustanovení treba považovať za vyšších súdnych úradníkov podľa tohto zákona. Na rozdiel od súdnych úradníkov, ktorí budú pôsobiť v justícii na základe úspešného výberového konania od účinnosti tohto zákona, nie je žiadúce, aby prestali rozhodovať, ak tak robili doposiaľ. Preto je v § 24 ods.1 určená pre túto kategóriu vyšších súdnych úradníkov výnimka, na základe ktorej môžu rozhodovať do vykonania kvalifikačnej skúšky.

V súlade s platnou právnou úpravou vyšší súdni úradníci, ktorí už na súdoch pôsobia, vykonávali všetky úkony bez obmedzenia a kvalifikačnú skúšku mali vykonať do dvoch rokov podľa zákona o štátnej službe. V prechodných a záverečných ustanoveniach im zákon ukladá povinnosť vykonať skúšku do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona pod sankciou zániku skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

Súdni tajomníci sú pri rozdelení práce na súde súčasťou rozvrhu práce najmä pokiaľ ide o činnosti vyplývajúce zo súdneho manažmentu a činnosti vyplývajúce zo spravovacieho poriadku pre okresné a krajské súdy . Súdni tajomníci, ktorí ku dňu účinnosti tohto zákona boli súdnymi tajomníkmi podľa osobitného predpisu sa považujú za súdnych úradníkov podľa tohto zákona. Aby nevznikli pochybnosti o ich postavení, žiada sa výslovne uviesť, že podmienka doplnenia vysokoškolského vzdelania právnického smeru do doby určenej v zákone o vyšších súdnych úradníkoch, ktorý bude týmto zákonom zrušený, nie je podmienkou na výkon funkcie súdneho tajomníka podľa tohto zákona.

V súdnej praxi sa po účinnosti zákona o vyšších súdnych úradníkoch rozdielne vykladal § 10 a dochádzalo k problémom najmä v otázke, či súdny tajomník, ktorý spĺňa podmienky vysokoškolského vzdelania právnického smeru a má prax dlhšiu ako tri roky, sa môže stať vyšším súdnym úradníkom. Aj postavenie súdnych tajomníkov s dlhoročnou praxou, nespĺňajúcich podmienku vysokoškolského vzdelania, vyvolávalo rôzne otázky. Úpravou postavenia súdnych tajomníkov a stanovením podmienok pre výkon ich činnosti v justícii, zákonodarca zároveň vytvoril podmienky pre profesný postup ,ktorý je v systéme štátnej služby žiadúci.

O funkciu vyššieho súdneho úradníka sa môže uchádzať aj právnik ,ktorý absolvoval odbornú skúšku podľa osobitných predpisov. Takáto skúška sa považuje za kvalifikačnú skúšku podľa tohto zákona a jej absolvent musí na súde pôsobiť šesť mesiacov v prípravnej službe, nemusí však absolvovať kvalifikačnú skúšku aby sa mohol stať zamestnancom v stálej štátnej službe..

K § 25

Táto zákonná úprava sa vzťahuje komplexne na vyšších súdnych úradníkov, preto je potrebné doposiaľ platný zákon o vyšších súdnych úradníkoch zrušiť. Zákon v Čl. II. novelizoval aj zákon o sudcoch a prísediacich, preto sa derogácia týka iba čl. prvého.

K § 26

Účinnosť zákona sa navrhuje od 1.1.2004. Dostatočná legisvakančná lehota je potrebná najmä na dôslednú prípravu rozvrhov práce na súdoch.

Bratislava 20. augusta 2003.

Mikuláš D z u r i n d a, v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic, v. r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Načítavam znenie...
MENU
Hore