Zákon o prokuratúre 153/2001 účinný od 20.03.2024

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný s ohľadom na Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na roky 2023 až 2027 (ďalej len „programové vyhlásenie vlády“), časť Posilnenie úlohy demokratického štátu – trestná politika štátu, v ktorom sa vláda zaviazala k priblíženiu slovenského trestného práva k európskym štandardom a aktuálnym trendom v trestnoprávnej politike najvyspelejších krajín Európskej únie, ako aj Európskej únie ako takej.

Z programového vyhlásenia vlády vyplýva v tomto smere potreba najmä humanizácie trestov s ohľadom na princípy právneho štátu (spravodlivé a primerané trestanie trestných činov), priklonenia sa k filozofii restoratívnej justície vrátane uprednostnenia alternatívnych trestov pred potrestaním páchateľa nepodmienečným trestom odňatia slobody, celkového presadzovania alternatívnych trestov a podpory probačnej služby. S tým je nevyhnutne spojené aj riešenie kritickej situácie s preplnenými väznicami, v ktorých sa často ocitajú osoby, pri ktorých by sa účel trestu zabezpečil lepšie inak ako prostredníctvom výkonu trestu odňatia slobody.

Cieľom návrhu zákona je zaviesť dotknuté východiská zadefinované v programovom vyhlásení vlády do praxe, posilniť garancie dodržiavania základných práv, priblížiť sa európskym štandardom trestného práva, a to všetko pri zefektívnení chodu štátu v oblasti trestného práva a optimalizácii nákladov štátu vynakladaných v súvislosti s trestnou politikou štátu.

V nadväznosti na tieto východiská návrh zákona rozširuje možnosti individualizácie trestu a tým zlepšuje podmienky pre ukladanie primeraných trestov súdmi v jednotlivých prípadoch, najmä s prihliadnutím na okolnosti spáchaného trestného činu, osobu a pomery páchateľa, a to najmä zavedením dostatočného rozsahu dolnej a hornej hranice sadzieb trestu odňatia slobody a posilnením možnosti ukladania alternatívnych trestov.

Osobitný dôraz sa tak v návrhu zákona kladie práve na posilnenie podmienok pre ukladanie primeraných a spravodlivých trestov. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 k primeranosti trestu uviedol, že „Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest.“ Tieto závery už predstavujú ustálenú judikatúru Ústavného súdu (naposledy napr. nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021). Pritom prostriedkom dosiahnutia primeraného trestu je práve individualizácia trestu (pozri napr. nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011), pričom dostatočnú individualizáciu trestu musí z povahy veci v prvom rade umožňovať kvalitná právna úprava.

Pri riešení tejto otázky vychádzala vláda Slovenskej republiky z komparatistiky s trestnými zákonmi iných členských štátov Európskej únie so zameraním na identifikáciu európskych štandardov trestného práva a na porovnanie prísnosti Trestného zákona s trestnými zákonmi iných štátov a z posúdenia primeranosti trestov odňatia slobody za jednotlivé trestné činy s ohľadom na ich spoločenskú závažnosť v aktuálnych podmienkach a potreby zosúladenia trestných sadzieb najmä za majetkové a hospodárske trestné činy.

V nadväznosti na túto komparatistiku návrh zákona prichádza s viacerými zmenami, ktoré vychádzajú z chápania trestného práva a v rámci neho osobitne trestu odňatia slobody ako prostriedkov ultima ratio. S ohľadom na to sa napríklad rozširuje používanie alternatívnych druhov trestov (najmä peňažného trestu a trestu domáceho väzenia) pred trestom odňatia slobody a podmienok pre ukladanie podmienečných trestov odňatia slobody. To všetko za súčasného rešpektovania medzinárodných, európskych a ústavných požiadaviek, ako aj záverov judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (najmä nálezy vo veciach so sp. zn. PL. ÚS 106/2011 a PL. ÚS 1/2021), trestnoprávnej teórie k primeranosti trestu a osobitne aj s ohľadom na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, naň nadväzujúcu judikatúru ESĽP, Chartu základných práv Európskej únie a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

Tiež sa zmierňujú neprimerane prísne sankcie pri niektorých druhoch trestných činov a približujú sa európskemu štandardu trestania rovnakých alebo obdobných trestných činov s ohľadom na spoločenskú nebezpečnosť jednotlivých trestných činov, konkrétny chránený záujem a jeho význam. Zosúlaďujú sa trestné sadzby pri niektorých trestných činoch a odstraňujú sa neodôvodnené rozdiely a nesystémové nastavenie niektorých trestných sadzieb.

Upravujú sa hranice škody tak, aby to zodpovedalo aktuálnej spoločensko-ekonomickej situácii a jej predpokladanému vývoju v najbližšej dobe, a to najmä s prihliadnutím na historickú, súčasnú a očakávanú infláciu.

Návrh zákona ponúka efektívne riešenia pre resocializáciu páchateľov trestných činov za súčasného splnenia účelu sankcií a optimalizáciu aktuálne nevyhovujúceho stavu väzenského systému Slovenskej republiky. S ohľadom na závery odborných štúdií o vplyve väzenského prostredia na odsúdené osoby reaguje na systémové nedostatky súčasného väzenského systému ako sú preplnenosť, investičný dlh, zaostávanie v resocializačných programoch oproti štandardu Európskej únie, nedostatočné plnenie medzinárodných záväzkov štátu v tejto oblasti a deficity v zabezpečení zodpovedajúcej úrovne ochrany ľudských práv a základných slobôd. Uvedené nedostatky sú dlhodobo kritizované zo strany Výboru Rady Európy na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT), ale aj zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP.

Návrh zákona v súlade so zásadou, že trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby (§ 34 ods. 3 Trestného zákona), vytvára na jednej strane podmienky pre zachovanie kontaktu páchateľa s rodinou a jeho blízkymi osobami, a to najmä s maloletými deťmi, a na druhej strane zlepšením podmienok pre ukladanie spravodlivých trestov umožňuje ukladanie trestov, ktoré budú dopadať na rodinu a blízke osoby páchateľa iba v nevyhnutnej miere.

Nástrojmi na dosiahnutie uvedených cieľov sú najmä uprednostnenie alternatívnych trestov pred trestom odňatia slobody, zvýšenie príjmov štátu z peňažných trestov, umožnenie zárobkovej činnosti páchateľov a vytváranie hodnôt pre spoločnosť a samotný štát (teda na jednej strane by sa mali znížiť náklady na väzňov a zároveň zvýšiť príjmy štátu cez dane a odvody pracujúceho človeka) a tiež umožnenie kontaktu a udržania sociálnych väzieb páchateľa s rodinou a blízkymi vrátane osobnej starostlivosti a výchovy maloletých detí.

Slovenská republika dlhodobo patrí medzi štáty Európskej únie s najvyšším počtom osôb vo výkone trestu odňatia slobody na počet obyvateľov. Počet väzňov na počet obyvateľov v Slovenskej republiky výrazne prevyšuje počet väzňov na počet obyvateľov krajín ako sú napríklad Nemecko, Rakúsko, krajiny Beneluxu alebo severské krajiny. Podľa oficiálnych štatistík Eurostatu (dostupné na:

https://ec.europa.eu/eurostat/statistics-

explained/index.php?title=Prison_statistics

) bol počet väzňov na 100 000 obyvateľov v Slovenskej republike tretí najvyšší z celej Európskej únie, pričom priemerný počet väzňov na 100 000 obyvateľov v Európskej únii prekračoval takmer dvojnásobne. Napr. počet väzňov na 100 000 obyvateľov vo Fínsku bol oproti Slovenskej republike nižší trojnásobne. Naviac, klesajúci počet registrovaných trestných činov (napr. z cca 92 000 v r. 2011 na cca 58 000 v r. 2019), ako aj páchateľov (napr. z cca 54 000 v r. 2011 na cca 40 000 v r. 2019) sa v Slovenskej republike vôbec neprejavil v poklese počtu osôb vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody.

Dôvodom sú najmä príliš vysoké trestné sadzby v kombinácii s obmedzenými možnosťami ukladania alternatívnych trestov. Výsledkom sú preplnené ústavy na výkon trestu odňatia slobody, nevyhovujúce materiálne podmienky v nich a enormné finančné nároky väzenského systému na štátny rozpočet.

Je teda zrejmé, že v dôsledku súčasnej právnej úpravy sa Slovensko vzďaľuje od trendu zastávaného v ekonomicky vyspelejších krajinách EU.

Súčasné znenie § 34 ods. 1 Trestného zákona za hlavný účel trestnoprávneho postihu považuje v prvom rade ochranu spoločnosti pred páchateľom, v druhom rade nápravu páchateľov a nakoniec preventívnu funkciu trestného práva, teda odradenie iných od páchania trestnej činnosti.

Zhodnotenie koncepcie trestnoprávnych postihov v súčasnom znení Trestného zákona vo svetle týchto účelov vedie k záveru, že sa v praxi ukazuje ako nedostatočná a nezodpovedajúca uvedeným účelom. Vychádza totiž z praxou nepotvrdeného predpokladu, že ochranu spoločnosti možno dosiahnuť predovšetkým prostredníctvom odčlenenia páchateľa od zvyšku spoločnosti. Vyplýva to z jasnej dominancie trestu odňatia slobody v systéme trestnoprávnych postihov v Slovenskej republike. Náprava páchateľov trestných činov a odstraňovanie následkov trestných činov v dôsledku toho ustupuje do úzadia.

Ako sa ukazuje, zážitok z väzenia neodradí páchateľa od ďalšieho páchania trestnej činnosti, dokonca mieru následnej recidívy mierne zvyšuje (Nagin et al. 2009; Villettaz et al. 2015). Ani hrozba trestov páchateľa príliš neodradzuje, pretože páchatelia pri páchaní trestnej činnosti predpokladajú, že nebudú chytení, a preto, že zisky z trestnej činnosti sa dostavia ihneď, ale prípadný trest nasleduje až s dlhším časovým odstupom. Pritom páchatelia často ani nevedia, aké tresty im hrozia a ako efektívne polícia postupuje pri odhaľovaní páchateľov konkrétnej trestnej činnosti (Paternoster 2010).

Aj z hľadiska dopadov na štátny rozpočet sa trest odňatia slobody ukazuje ako najmenej efektívne riešenie. Samotný výkon trestu odňatia slobody jedného odsúdeného stál štát v r. 2021 ročne vyše 22 000 eur (náklady na jednu väznenú osobu za jeden deň výkonu trestu odňatia slobody alebo výkonu väzby predstavovali v r. 2021 v priemerne 62 eur). Zároveň pri priemernej mzde cca 1 200 eur sú dane a povinné odvody zamestnanca a zamestnávateľa spolu v sume cca 700 eur, t. j. ročný priemerný výpadok príjmu štátu z jedného odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody je cca 8 400 eur ročne. Je preto mimoriadne neefektívne, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody nachádzali osoby, ktoré nie sú nebezpečné pre spoločnosť, ktorých náprava by sa aj pri dosiahnutí ostatných účelov trestu dala lepšie zabezpečiť prostredníctvom alternatívnych trestov a ktoré môže byť zároveň ekonomicky aktívne a tým generovať aj ďalšie príjmy štátu.

Ponímanie trestu odňatia slobody ako prvotného a prioritného trestu v rámci trestnej politiky spôsobilo, že štát musí neustále zvyšovať kapacity zariadení ústavov na výkon trestu odňatia slobody a budovať nové zariadenia. Pritom na páchateľov týchto trestných činov má väčší prevýchovný efekt postih cez financie a majetok (spravidla zároveň s pozitívnym účinkom na verejné rozpočty), ako neprimeraný trest odňatia slobody, ktorý pociťujú ako príkorie. Slovami Ústavného súdu (PL. ÚS 106/2011) „U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.“

Zdá sa, že okolité krajiny Európskej únie tento trend už dávnejšie pochopili, čoho výsledkom je výrazný ústup od ukladania nepodmienečných trestov odňatia slobody a obrat k alternatívnym spôsobom trestania a k zvýšenému úsiliu o nápravu a resocializáciu páchateľov namiesto ich vyčleňovania od zvyšku spoločnosti. Príkladom krajín, v ktorých boli v posledných desaťročiach realizované v tomto smere rozsiahle reformy sú napríklad Nemecko a Švajčiarsko. Prax v týchto krajinách potvrdila, že výrazný ústup od používania trestu odňatia slobody a jeho zmiernenie alebo úplné nahradenie inými formami trestov v týchto krajinách neviedol k zvýšeniu miery páchania opakovanej trestnej činnosti. Inými slovami, ukladanie miernejších sankcií sa z hľadiska preventívneho účelu trestného práva ukazuje ako rovnako efektívne ako ukladanie prísnejších sankcií (Fink, D., Jehle, M., Pilgram, A.: Strafrechtliche Sanktionen im internationalen Vergleich Deutschland – Österreich – Schweiz, JOURNAL FÜR STRAFRECHT 3/2015, s. 81). Diskusie o ďalšom posilnení možností ukladať alternatívne tresty (najmä peňažných trestov) a o ďalšom znižovaní trestných sadzieb pri niektorých trestných činoch sa aktuálne vedú aj v Českej republike. Podnetom na tieto diskusie je okrem iného aj nelichotivý stav českých väzníc. Trestné sadzby sú pritom najmä pri majetkových a hospodárskych trestných činov v Českej republiky už v súčasnosti výrazne nižšie ako v Slovenskej republike a index väzenskej populácie majú oproti Slovenskej republike nižší.

Návrh zákona preto pri nastavení celkovej koncepcie trestnoprávnych postihov venuje zvýšenú pozornosť dopadom odsúdenia a konkrétnych sankcií na páchateľa, jeho okolie, spoločnosť, ale aj na štátny rozpočet a vychádza z premisy, že „len nevyhnutný trest je spravodlivý“, formulovanej už nemeckým právnikom F. von Lisztom, ktorého myšlienky predznamenali celkový odklon nemeckého trestného práva od „klasického“ na odplatu orientovaného trestného práva smerom k efektívnemu nástroju ochrany právom chránených záujmov.

Podpora využívania alternatívnych trestov je v súlade so zásadami restoratívnej justície vyjadrených v programovom vyhlásení vlády.

Znovuzačlenenie do spoločnosti je dôležitým cieľom trestov nespojených s odňatím slobody, pričom platí, že uložené alternatívne tresty alebo opatrenia musia mať pre páchateľa čo najväčší zmysel, a mali by prispievať k osobnému a sociálnemu rozvoju páchateľa. Tresty nespojené s odňatím slobody sa ukladajú a vykonávajú so snahou rozvíjať páchateľov zmysel pre zodpovednosť voči spoločnosti a osobitne voči obeti.

Navrhovaná právna úprava zároveň nebráni ani zabezpečeniu efektívneho a účinného vyšetrovania trestnej činnosti. Práve naopak, navrhovaná právna úprava posilňuje podmienky pre efektívne odčerpanie výnosov pochádzajúcich z trestnej činnosti pri zlepšení predpokladov pre zabezpečenie spravodlivého trestnoprávneho postihu páchateľov trestnej činnosti, ďalej pre ich resocializáciu a minimalizácii dopadu trestu na iné osoby. A to všetko bez toho, aby vytvárala prekážky pre vedenie efektívneho a účinného vyšetrovania trestnej činnosti vedúceho k spravodlivému postihu páchateľov.

Návrh zákona okrem toho reaguje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021, ktorým bol vyslovený nesúlad § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona s Ústavou, ako aj na niektoré zásadné dlhoročné aplikačné problémy pri postihovaní drogovej trestnej činnosti vrátane neprimeraných trestných sadzieb dopadajúcich na páchateľov, ktorý omamné alebo psychotropné látky prechovávajú výlučne na účely osobnej spotreby. V tejto súvislosti sa nanovo upravuje mechanizmus určovania rozsahu spáchania drogových trestných činov a zavádza sa objektívnejší a exaktnejší spôsob založený na množstve materiálu alebo množstve účinnej látky v tomto materiáli alebo na počte pestovaných rastlín.

Návrh zákona zavádza právnu úpravu, ktorej cieľom je riešenie nedostatočnej aktuálnej právnej úpravy v otázkach ochranného liečenia, ochranného dohľadu a detencie, ktorá spôsobuje dlhoročné aplikačné problémy. Cieľom návrhu zákona spolu s novelou Trestného poriadku je tak zaviesť novú právnu úpravu dotknutých ochranných opatrení, ktorá zabezpečí jednak dostatočnú ochranu spoločnosti pred páchateľmi primárne s duševnými poruchami a zároveň zabezpečiť účinné liečenie takýchto páchateľov v miere, ktorá je na tento účel nevyhnutná.

Návrhom zákona sa prijímajú nevyhnutné legislatívne opatrenia v oblasti trestného práva v nadväznosti na konania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie. Návrh zákona preto obsahuje konkrétne riešenia niektorých výhrad Európskej komisie vo vzťahu k spôsobu implementácie, resp. nedostatočnej implementácie príslušného sekundárneho práve Európskej únie do právneho poriadku Slovenskej republiky.

S cieľom rozšírenia a posilnenia záruk zákonnosti trestného konania sa navrhuje vykonať zmeny v rámci trestného konania, ktoré môže štát viesť len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom (čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 2 Trestného poriadku). Zásada stíhania len zo zákonných dôvodov je jednou zo základných zásad trestného konania a jej porušenie môže viesť k podstatných procesným chybám a zmariť tak účel trestného konania. Týmto účelom pritom je nie akékoľvek, ale náležité zistenie trestných činov, nie akékoľvek, ale spravodlivé potrestanie ich páchateľov a to nie aj za cenu porušenia iných ústavou a zákonmi chránených hodnôt, ale naopak pri zachovaní rešpektu k základným právam a slobodám osôb trestným konaním dotknutých.

Z uvedených dôvodov, v súlade so skúsenosťami z príbuznej jurisdikcie (Česká republika), podnetmi z domácej aplikačnej praxe, ako aj právnej doktríny navrhuje sa niekoľko zmien, a to predovšetkým za účelom posilnenia náležitého dohľadu nad dodržiavaním ústavnej zásady viesť trestné stíhanie vždy len zákonným spôsobom:

•rozšírenie oprávnenia procesných subjektov žiadať podľa § 210 Trestného poriadku o preskúmanie postupu nielen policajta, ale aj prokurátora,

•rozšírenie úlohy súdu pri zásahoch do základných práv počas prípravného konania, a to aj s poukazom na doteraz riadne neimplementované normy európskeho trestného práva procesného,

•spresnenie úpravy nakladania s nezákonne získanými dôkazmi (explicitná úprava možnosti použitia nezákonne získaného dôkazu v prospech obžalovaného),

•v záujme kontroly zákonnosti podmienok spolupráce tzv. spolupracujúcich osôb (kajúcnikov) s orgánmi činnými v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) spresniť tieto podmienky a vytvoriť právny rámec ich účinnej kontroly v konaniach, v ktorých sa spolupracujúca osoba podieľa na objasňovaní trestnej činnosti, a to tak zo strany prokuratúry, ako aj sudcu pre prípravné konanie (súdu), pri zachovaní podstaty a zmyslu tohto inštitútu,

•v záujme posilnenia zákonnosti pri poskytovaní legálnych benefitov kajúcnikom spresniť a sprísniť podmienky inštitútov ako odloženie obvinenia, zastavenie, resp. prerušenie trestného stíhania (z dôvodu spolupráce s kajúcnikom) a podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného,

•úprava možnosti preskúmania nezákonne uzavretej dohody o vine a treste na základe dovolania vo verejnom záujme,

•obmedzenie možnosti prokurátora podať obžalobu len na prípady, ak je prokurátor schopný v konaní pred súdom uniesť dôkazné bremeno; v ostatných prípadoch (ak trvajú pochybnosti o tom, či sa skutok stal, ktoré však nemožno vyvrátiť dostupnými dôkazmi) ustanoviť povinnosť prokurátora stíhanie obvineného zastaviť,

•zaistenie obhajobných práv podozrivých osôb v prípravnom konaní.

Zároveň sa navrhuje úprava pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu v oblasti „subvenčných“ trestných činov tak, aby pokrývala skutky podobnej (vyššej) typovej spoločenskej závažnosti.

Ďalej sa navrhuje zavedenie nového procesného inštitútu preskúmavania rozhodnutia v dôsledku zániku trestnosti činu zmenou zákona (s poukazom na § 84 Trestného zákona).

Návrh zákona zavádza právnu úpravu, ktorej cieľom je riešenie nedostatočnej aktuálnej právnej úpravy v otázkach ochranného liečenia, ochranného dohľadu a detencie, ktorá spôsobuje dlhoročné aplikačné problémy. Cieľom návrhu zákona spolu s novelou Trestného poriadku je tak zaviesť novú právnu úpravu dotknutých ochranných opatrení, ktorá zabezpečí jednak dostatočnú ochranu spoločnosti pred páchateľmi primárne s duševnými poruchami a zároveň zabezpečiť účinné liečenie takýchto páchateľov v miere, ktorá je na tento účel nevyhnutná.

Návrh zákona bude mať významný pozitívny vplyv na zabezpečenie vysokého stupňa ochrany základných práv občana a človeka v súvislosti s vykonávaním trestnej spravodlivosti postupom podľa Trestného poriadku. Dosahovanie s tým súvisiacich čiastkových cieľov návrhu zákona ako napr. zvýšená ochrana súkromia (prehliadky priestorov), posilnenie materiálnej spravodlivosti v dôkazovom práve, či vyvážená ochrana práv procesných subjektov pri uplatňovaní inštitútu tzv. spolupracujúcej osoby budú mať nesporne pozitívne vplyvy na sociálny aj rodinný život osôb, dotknutých úkonmi trestného stíhania. Zúžia totiž priestor pre uplatňovanie arbitrárnych, nezákonných, či materiálne nespravodlivých úradných postupov.

Návrh zákona reaguje aj na potrebu prijatia legislatívnych opatrení v súvislosti s konaniami o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie, ktoré Európska komisia vedie voči Slovenskej republike

•pre neúplnú a nesprávnu transpozíciu rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (INFR(2021)2240),

•pre nesprávnu transpozíciu niektorých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva a súvisiace porušenie čl. 325 ods. 2 ZFEÚ (INFR(2021)2268),

•pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (INFR(2023)2008),

•pre neúplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (INFR(2023)2108).

V súlade so zámermi programového vyhlásenia vlády v časti týkajúcej sa súdnictva a prokuratúry, podľa ktorej faktická autonómia Úradu špeciálnej prokuratúry sa stala väčšou ako tá, ktorá bola upravená zákonom, čo vo výsledku narušilo tak hierarchiu, ako aj jednotnosť postupov prokuratúry pri uplatňovaní viacerých procesných inštitútov trestného konania, sa navrhuje aj zmena zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Ide o prvý naliehavý krok z pripravovanej širokej reformy trestnej politiky vlády Slovenskej republiky smerujúci k posilneniu právneho štátu v Slovenskej republike. Vo vzťahu k prokuratúre sa návrhom zákona sleduje obnovenie dôvery verejnosti v prokuratúru a naplnenie „jednotnosti“ sústavy prokuratúry s cieľom priblížiť pravidlá jej fungovania obvyklému usporiadaniu vnútorného členenia prokuratúry vo väčšine európskych krajín.

Názory občianskej spoločnosti na doterajšie takmer dvadsaťročné fungovanie Úradu špeciálnej prokuratúry sa významne líšia. Činnosť Úradu špeciálnej prokuratúry v posledných rokoch vzbudila vo verejnosti nebývalý ohlas a neraz je časťou odbornej verejnosti vnímaná ako politická a nesúca prvky svojvôle. Viacerými postupmi a rozhodnutiami Úradu špeciálnej prokuratúry došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľov (napr. I. ÚS 122/2018, I. ÚS 106/2021, III. ÚS 415/2021, IV. ÚS 219/2022, III. ÚS 454/2022, IV. ÚS 608/2022) či k porušeniu práv garantovaných medzinárodnými dohovormi (napr. Mucha proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 25. novembra 2021; Vasaráb a Paulus proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 15. decembra 2022). Na neprofesionálne a nezákonné rozhodnutia prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry poukazovala nielen akademická či advokátska obec, ale aj samotná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Legislatívne snahy Národnej rady Slovenskej republiky počas jej 8. volebného obdobia o obmedzenie zásahov generálneho prokurátora Slovenskej republiky do prípravného konania pod dozorom Úradu špeciálnej prokuratúry zlyhali (napr. parlamentná tlač 786, 1093, 1697). Ani Ústavný súd Slovenskej republiky nepodľahol politickým tlakom na vyslovenie neústavnosti jedného zo základných právnych mechanizmov umožňujúceho generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky nápravu nedostatkov v činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry (PL. ÚS 1/2022). Nestrannosť prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry bola spochybnená aj samotným Špecializovaným trestným súdom, ktorý v tejto súvislosti požiadal Ústavný súd Slovenskej republiky o preskúmanie ústavnosti niektorých ustanovení zákona o prokuratúre (PL. ÚS 15/2023). Jedným z dôvodov je nedostatok platnej právnej úpravy, ktorý nedovoľuje odňať vec Úradu špeciálnej prokuratúry i napriek zjavnému nedostatku jej objektivity. Ide i o dôsledok toho, že Špecializovaný trestný súd má v sústave súdov postavenie krajského súdu, kým Úrad špeciálnej prokuratúry je osobitnou súčasťou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jeho prokurátori sú prokurátormi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

V záujme parity hlavných subjektov trestného procesu sa tak navrhuje zveriť právomoc nad vyšetrovaním trestnej činnosti patriacej do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu krajským prokuratúram a dohľad nad ich činnosťou Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Krajské prokuratúry disponujú dostatočným, nestranným a odborne zdatným prokurátorským stavom.

Rozhodnutia zriadiť úrady špeciálnej prokuratúry (alebo ich zrušiť) sú spravidla považované za politické (napr. bod 13. konečného stanoviska Benátskej komisie k zmenenému návrhu zákona o Úrade špeciálnej prokuratúry Čiernej Hory z 19. - 20. marca 2015). Bez ohľadu na toto konštatovanie nemožno prehliadnuť, že vyššie uvedené odborné poznatky z doterajšej činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry nasvedčujú tomu, že súčasné usporiadanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s osobitnou súčasťou, ktorou je Úrad špeciálnej prokuratúry, nie je ideálne a nevyhnutne si vyžaduje štrukturálne zmeny.

Cieľom tohto návrhu zákona je nájdenie kompromisu medzi rozporuplnými názormi na existenciu Úradu špeciálnej prokuratúry a prijatie takej právnej úpravy, ktorá povedie nielen k zvýšeniu efektivity konania prokuratúry ako celku, nezávislosti prokuratúry na politických vplyvoch a k rešpektovaniu princípov právneho štátu, ale obstojí aj pri zmene vládnej garnitúry. Nemožno pripustiť, aby systém trestného stíhania ovládala akákoľvek parlamentná väčšina. Práve vstup krajských prokuratúr do trestného procesu pred Špecializovaným trestným súdom je jedným z garantov nezávislosti a nestrannosti rozhodovacieho procesu každého jedného prokurátora vybaveného legálnymi zárukami pred nezákonnými pokynmi nadriadených prokurátorov (§ 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov).

Na tento účel sa navrhuje novelizácia

-zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov,

-zákona Národnej rady Slovenskej republiky ,č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,

-zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

-zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov,

-zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

-zákona č. 383/2011 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste v znení zákona č. 316/2016 Z. z.,

-zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a

-zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok).

Zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry nemá vplyv na postavenie jeho prokurátorov, ktorí naďalej ostávajú prokurátormi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a budú na výkon funkcie prokurátora pridelení na jej jednotlivé organizačné zložky. To platí aj pre asistentov prokurátorov, štátnych zamestnancov a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme.

Návrh zákona nemá vplyvy na životné prostredie a vplyvy na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona zakladá negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy v súvislosti so zmenami v oblasti ochranných opatrení. Pozitívne vplyvy budú mať navrhované zmeny na služby verejnej správy (konkrétne policajných zložiek), pre občana a na podnikateľské prostredie, ako aj pozitívne sociálne vplyvy a pozitívne vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu.

Predložený návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

Návrh zákona vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila dňa 6. decembra 2023.

11

B.Osobitná časť

K Čl. I

(Trestný zákon)

K bodu 1 (§ 5a)

Ide o nevyhnutné úpravy vyvolané zmenou právnej úpravy drogových trestných činov v § 171 až 173 a zavedeným nového drogového trestného činu § 173a.

K bodu 2 (§ 21 ods. 1)

Navrhovaná úprava má za cieľ posilnenie práva na právnu pomoc vrátane práva na obhajobu v trestnom konaní a zároveň aj chrániť nezávislý výkon advokácie. Konanie v súlade so zákonom nikdy nemôže byť trestné, a to ani ako účastníctvo na trestnom čine. Platí to aj o poskytovaní právnych služieb v súlade so zákonom o advokácii. Z uvedených dôvodov sa to navrhuje premietnuť priamo do textu zákona.

K bodu 3 (§ 29 ods. 1 a 2)

Po vzore Českej republiky sa navrhuje rozšírenie podmienok súhlasu poškodeného ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť aj na súhlas daný súčasne s konaním osoby páchajúcej dotknutý čin. V súlade s filozofiou restoratívnej justície sa navrhovanou úpravou do popredia dáva postoj poškodeného k činu. V prípade existencie súhlasu poškodeného spoločenská nebezpečnosť činu zásadne klesá a v modernom trestnom práve ako prostriedku ultima ratio nie je priestor na trestnoprávny postih takýchto činov.

K bodom 4 a 5 (§ 33a)

Do Trestného zákona sa popri zásadách ukladania trestov a ochranných opatrení zavádza explicitná úprava všeobecných zásad ukladania sankcií. Obdobne ako v Českej republike, ide o zákaz ukladania krutých a neprimeraných sankcií a o explicitné vyjadrenie princípu proporcionality, t. j. tam, kde postačí uloženie menej postihujúcej trestnej sankcie, nesmie byť uložená pre páchateľa citeľnejšia sankcia.

K bodom 6 a 7 (§ 34 ods. 4 a 6)

Vychádzajúc zo súčasnej právnej úpravy v § 34 ods. 4 sa navrhuje rozšírenie kritérií, ktoré by mal súd zohľadniť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Ide najmä o správanie páchateľa po spáchaní trestného činu, osobitne vo vzťahu k poškodenému, dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu, ako aj výslovné zakotvenie povinnosti súdu pri trestných činoch, ktorými sa ich páchateľ snažil získať alebo získal majetkový prospech, zvážiť najmä uloženie peňažného trestu, a to buď samostatne alebo popri inom treste.

Zároveň navrhuje sa vypustenie obligatórneho uloženia trestu odňatia slobody pri trestnom čine s hornou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody prevyšujúcej päť rokov. Tento návrh je súčasťou opatrení vedúcich k posilneniu podmienok pre ukladanie alternatívnych trestov a zároveň aj pre dôslednú individualizáciu trestu zo strany súdu.

12

K bodom 8 až 14 (§ 36 až § 38)

Na základe inšpirácie z právnej úpravy Českej republiky a v záujme posilnenia podmienok pre individualizáciu trestu súdu vzhľadom na okolnosti každého prípadu a tým aj v záujme zlepšenia podmienok pre ukladanie primeraných a spravodlivých trestov sa navrhuje koncepčná úprava zoznamov poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností tak, aby ich zoznam v Trestnom zákone nebol taxatívny ale demonštratívny. Taxatívne vymedzenie týchto okolností, na ktoré súd musí v každom prípade prihliadať pri určovaní druhu a výmere trestu, absolútne nezodpovedá reálnemu životu. Takáto právna úprava nevyhnutne bránila v dostatočnej individualizácii trestov, resp. zohľadneniu všetkých relevantných okolností, ktoré mali vplyv na konanie páchateľa alebo ktoré ho sprevádzali.

S navrhovanou úpravou súvisí aj odstránenie povinnej úpravy hraníc trestných sadzieb v nadväznosti na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Táto právna úprava súdy často stavala až do pozície „počtárov“ (osobitne v spojitosti s taxatívnym zoznamom poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností) a vytvárala významnú prekážku pre dostatočnú individualizáciu trestov. Mechanizmus zvýšenia dolnej hranice trestnej sadzby v prípade recidívy sa v návrhu síce ponecháva, no navrhuje sa zníženie miery zvyšovania dolnej hranice trestnej sadzby.

Taktiež sa rozširuje zoznam poľahčujúcich okolností o poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v neprimerane dlhom vedení trestného stíhania bez zavinenia obvineného a jeho obhajcu.

Tiež sa navrhuje spresniť priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v spáchaní trestného činu za živelnej pohromy alebo za mimoriadnej situácie tak, aby bola naplnená, len ak bol trestný čin spáchaný s využitím negatívnych dôsledkov takejto živelnej pohromy alebo inej mimoriadnej udalosti.

K bodom 15 až 17 (§ 39)

Navrhuje sa odstránenie duplicitnej úpravy v prípade zníženia trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu. V odsekoch 4 a 5 sa precizujú, resp. zavádzajú presné hranice pre mimoriadne zníženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu a pri vyhlásení o vine na hlavnom pojednávaní, ktoré je svojou povahou blízke práve dohode o uznaní viny a prijatí trestu. V oboch prípadoch sa pri splnení podmienok na mimoriadne zníženie trestu podľa odseku 1 alebo odseku 2 umožňuje aj uloženie trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú sadzbu podľa odseku 3.

K bodu 18 (§ 40a ods. 1)

Ide o nevyhnutné úpravy vyvolané zmenou právnej úpravy drogových trestných činov podľa § 171, pričom sa navrhuje umožniť podmienečné upustenie od potrestania aj pri trestných činoch podľa § 172 ods. 1, 2 a 3.

K bodom 19 a 20 (§ 45)

Navrhuje sa doplnenie spoločného trestu, keďže v dotknutých ustanoveniach popri úhrnnom treste a súhrnnom treste doposiaľ chýbal.

K bodu 21 (§ 47 ods. 2)

V rámci právnej úpravy zásady „trikrát a dosť“ sa v nadväznosti na novú právnu úpravu drogových trestných činov menia odkazy, resp. pomenovania týchto drogových trestných činov a zároveň sa prehodnocuje zoznam trestných činov, najmä s ohľadom na ich spoločenskú závažnosť. Zároveň sa precizuje právna úprava a odstraňuje sa nezrovnalosť v aplikačnej praxi v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody znamená dvakrát uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, teda nie podmienečne odložený trest odňatia slobody, ktorého výkon bol dodatočne nariadený.

K bodom 22 a 23 (§ 49 ods. 1 a § 51 ods. 1)

V súlade s jedným zo zámerov novely zlepšiť podmienky pre resocializáciu odsúdených a odbremeniť väzenský systém sa navrhuje rozšírenie možností uloženia trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom pre trest neprevyšujúci dva roky, resp. tri roky pri podmienečnom odklade s probačným dohľadom na tri roky, resp. štyri roky pri podmienečnom odklade s probačným dohľadom.

K bodom 24 a 25 (§ 53)

V súlade so základnými východiskami novely sa rozširujú podmienky možnosti uloženia trestu domáceho väzenia znížením minimálnej výmery tohto trestu na polovicu dolnej hranice sadzby trestu odňatia slobody, ak je dolná hranica sadzby trestu odňatia slobody Trestným zákonom ustanovená, a zvýšením maximálnej výmery tohto trestu zo štyroch na päť rokov.

K bodom 26 až 29 (§ 56)

Zvyšuje sa horná hranica tohto trestu zo súčasných 331 930 eur na 3 000 000 eur a rozširuje sa možnosť súdu aj pri nesplnení podmienok podľa odseku 1 uložiť peňažný trest aj pri zločinoch s výnimkou obzvlášť závažných zločinov, a to aj samostatne, ak vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a možnosť nápravy páchateľa uloženie trestu odňatia slobody, resp. (aj) iného trestu nie je potrebné.

V odseku 5 sa slovo úhrnný nahrádza slovom spoločný, keďže pri ukladaní úhrnného trestu sa na rozdiel od súhrnného a spoločného trestu neruší skorší rozsudok. V prípade zrušenia úhrnného peňažného trestu a následne jeho opätovného uloženia tak pôjde o nový peňažný trest.

K bodom 30 až 33 (§ 58 a § 59)

Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2021 vyslovil, že § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy.

Ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry k primeranosti trestu (najmä nález so sp. zn. PL. ÚS 106/2011) a nesúlad ustanovení o obligatórnom treste prepadnutia majetku videl predovšetkým v tom, že táto právna úprava absolútne vylučovala aplikáciu princípu primeranosti pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Takáto právna úprava fakticky odňala súdu právomoc uložiť primeraný individualizovaný trest, keďže bránila súdu prispôsobiť druh a výmeru trestu konkrétnym okolnostiam prípadu. Samotná povaha obligatórneho trestu
prepadnutia majetku teda pojmovo vylučovala akékoľvek skúmanie primeranosti a požiadavku uloženia primeraného a spravodlivého trestu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu nahrádzala nevyvrátiteľnou domnienkou, že v taxatívne určených prípadoch je primeraným a spravodlivým vždy iba trest prepadnutia majetku. Takouto právnou úpravou sa zároveň vytvoril priestor na také zásahy do vlastníckeho práva dotknutých osôb, ktoré sú, resp. môžu byť v konkrétnom prípade neprimerané a odporujúce zásade ochrany legálne nadobudnutého majetku v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy.

Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2021 správne poukázal na to, že obligatórne ukladanie trestu prepadnutia majetku je aj v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Markus v. Lotyšsko, sťažnosť č. 17483/10), Chartou základných práv Európskej únie, smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (napr. C-77/20, C-430/05, C-210/10 alebo C-255/14).

Nad rámec uvedeného je potrebné zdôrazniť, že požiadavka primeraného trestu nevyhnutne predpokladá, že tam, kde s ohľadom na účel trestu postačí uloženie miernejšieho trestu, nemožno páchateľovi uložiť prísnejší trest, resp. trest, ktorý by bol pre neho citeľnejší. Uvedené sa vzťahuje nielen na ukladanie trestu súdom v konkrétnom prípade, ale aj na samotnú právnu úpravu. Zákonodarca by mal dbať na to, aby právna úprava tieto požiadavky zohľadňovala a vytvárala dostatočný rámec pre ukladanie primeraných a spravodlivých trestov súdmi.

Trest prepadnutia majetku predstavuje závažný zásah do základných majetkových práv páchateľa. Uloženie tohto trestu je jednou z výnimiek z ústavnej ochrany nedotknuteľnosti majetku (čl. 20 Ústavy). Preto by uloženie tohto trestu okrem vyššie uvedených východísk malo byť možné len vo výnimočných prípadoch a za splnenia (úzko vymedzených) osobitných podmienok.

V nadväznosti na predmetný nález Ústavného súdu a uvedené východiská sa pôvodná právna úprava obligatórneho trestu prepadnutia majetku nahrádza právnou úpravou založenou na fakultatívnom ukladaní trestu prepadnutia majetku s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Osobitne sa priamo v zákone zdôrazňuje, že súd môže trest prepadnutia majetku uložiť, len ak ho v danom prípade považuje za primeraný.

Zároveň sa za účelom vytvorenia podmienok pre individualizáciu trestu prepadnutia majetku zavádza možnosť súdu z trestu prepadnutia majetku vylúčiť časť majetku alebo individuálne určené veci. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 107aa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov konkurzu podlieha aj majetok v tzv. fiduciárnej správe, súd môže z trestu prepadnutia majetku vylúčiť aj časť majetku alebo individuálne veci, ktoré formálne nepatria páchateľovi, ale sú v takejto fiduciárnej správe.

Navrhovaná úprava s ohľadom na § 34 ods. 3 Trestného zákona dbá na to, aby trest bol nielen primeraný a individualizovaný, ale tiež aby postihoval iba páchateľa s minimalizáciou dopadu trestu na iné osoby (vrátane najbližšej rodiny páchateľa, najmä manžel/deti). Uloženie neprimeraného trestu prepadnutia majetku zásadne sťažuje potenciálnu resocializáciu páchateľa. Práve zásadné zhoršenie majetkových pomerov môže viesť k zvýšeniu rizika páchania ďalšej trestnej činnosti a tiež k pocitu krivdy z nespravodlivého trestu.

Za týmto účelom je potrebné o. i. doplniť aj podmienky, na ktoré má súd pri ukladaní trestu prepadnutia majetku, resp. pri rozhodovaní o vylúčení vecí z tohto trestu prihliadať, a podrobnejšie upraviť následky prípadného vylúčenia časti majetku alebo veci z trestu prepadnutia majetku (t. j. určenie rozsahu tohto trestu).

V zmysle filozofie restoratívnej justície sa dbá aj na postavenie poškodeného a navrhuje sa v rámci jednotlivých kritérií pre posudzovanie primeranosti tohto trestu ustanoviť aj to, že trest prepadnutia majetku súd neuloží najmä vtedy, ak páchateľ nahradí škodu v celom rozsahu alebo vydá v celom rozsahu trestným činom získaný prospech a úžitky z neho.

Tiež sa navrhuje spresniť rozsah majetku, ktorý patrí do konkurznej podstaty a ktorý (resp. výťažok z ktorého) môže byť v konečnom dôsledku po ukončení konkurzu postihnutý trestom prepadnutia majetku.

Navrhovanými zmenami a doplneniami sa sleduje aj posilnenie právnej istoty a predvídateľnosti ukladania tohto trestu a jeho rozsahu.

K bodu 34 (§ 61 ods. 2)

V záujme rozšírenia podmienok pre ukladanie a preferenciu alternatívnych trestov sa rozširujú podmienky pre ukladanie samostatného trestu zákazu činnosti, ak vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a možnosť nápravy páchateľa uloženie trestu odňatia slobody, resp. aj iného trestu nie je potrebné.

K bodu 35 (§ 61 ods. 9)

Ide o úpravu z obdobných dôvodov ako v prípade § 56 ods. 6.

K bodu 36 (§ 65a ods. 1)

Pre zlepšenie podmienok pre návrat odsúdeného do spoločnosti a odbremenenie väzenského systému sa navrhuje rozšíriť podmienky pre premenu zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia. Za týmto účelom sa premena navrhuje umožniť nielen pri prečine. Zároveň sa navrhuje upraviť, aby premena bola možná, ak zvyšok nevykonaného trestu odňatia slobody nepresahuje päť rokov, keďže aktuálna hranica troch rokov je v rozpore so základnými cieľmi novely a nedôvodne odďaľuje pozitívne efekty na páchateľa a spoločnosť spojené s trestom domáceho väzenia. Napokon by premena trestu odňatia slobody mala byť umožnená za sprísnených podmienok aj pri recidivistoch, keďže aj pri takýchto páchateľoch má štát záujem o ich začlenenie do spoločnosti. Preto sa pri recidivistoch navrhuje umožniť premenu trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia až po vykonaní dvoch tretín trestu odňatia slobody.

K bodu 37 (§ 68a ods. 2)

V súvislosti s navrhovanými zmenami v právnej úprave trestu domáceho väzenia sa s ohľadom na predĺženie maximálnej výmery trestu domáceho väzenia na päť rokov primerane predlžuje aj dĺžka skúšobnej doby pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku tohto trestu.

K bodu 38 (§ 73 a 74)

Vychádzajúc z odborných poznatkov a požiadaviek aplikačnej praxe, lekárov a psychiatrov, ktorí sa sťažovali na formálne ukladanie ochranných liečení osobám, ktorým by ukladané nemalo byť, sa navrhuje nastaviť zákonné podmienky tak, aby ochranné liečenie bolo ukladané tým osobám, ktorým sa ukladať má, t. j. trpia duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, a u ktorých má liečenie zmysel.

V aplikačnej praxi sa často vyskytovali prípady, kedy súdy zbytočne ukladali ochranné liečenia pri závislostiach, hoci zo záverov znaleckých posudkov boli indície, že nariadenie ochranného liečenia nesplní svoju funkciu, keďže osoba, ktorej bolo ochranné liečenie uložené, sa mu nebude podrobovať.

Dopĺňa sa doposiaľ absentujúca možnosť dodatočne uložiť ochranné liečenie, ak sa zistí, že odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody trpí duševnou poruchou.

Vzhľadom na poznatky z aplikačnej praxe a značnú mieru zásahu do osobnej slobody odsúdeného, akou je ústavná forma výkonu ochranného liečenia, sa navrhuje, aby súd ukladal túto formu liečenia výlučne v prípade, ak je pobyt páchateľa na slobode nebezpečný z dôvodu jeho duševnej poruchy alebo ak nemožno očakávať, že by účel splnila aj ambulantná forma ochranného liečenia.

Zároveň sa upravujú pravidlá pre ochranné liečenia PAL, PTX, PGam, v zmysle medicínskych poznatkov a európskych štandardov. Upravuje sa dĺžka týchto troch druhov liečení priamo v zákone na dvanásť mesiacov v prípade ambulantnej formy a tri mesiace v prípade ústavnej formy s následným dvanásť mesačným ambulantným doliečovaním. Samozrejme, ponecháva sa aj možnosť skoršieho alebo neskoršieho ukončenia takéhoto ochranného liečenia, o čom však musí rozhodnúť súd.

Ďalej sa upravuje, že ak súd uloží niektorý z týchto druhov ochranného liečenia popri nepodmienečnom treste odňatia slobody, uloží ho vždy ústavnou formou, pretože v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody, ambulantná forma protialkoholického liečenia, protitoxikomanického liečenia alebo liečenia závislostí na hazardných hrách nemá zmysel.

K bodom 39 až 41 (§ 76)

Súčasný odsek 1 nútil súd ukladať ochranný dohľad aj v prípadoch, v ktorých vôbec nebol potrebný a naopak neumožňoval uložiť ochranný dohľad páchateľovi, ktorý spáchal násilný zločin, napr. znásilnenie, a vzhľadom na jeho osobu, doterajší spôsob života a prostredie, v ktorom žije, by bol ochranný dohľad potrebný.

K bodu 42 (§ 76a)

Dopĺňa sa obligatórne uloženie ochranného dohľadu páchateľovi činu inak trestného, ktorý nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a súd mu ukladá ochranné liečenie ambulantnou formou. Druhy duševných porúch, pre ktoré môže byť páchateľ uznaný za nepríčetného, môžu byť rôzne a nie všetky musia automaticky znamenať jeho nebezpečnosť na takej úrovni, že je potrebné jeho izolovanie a ústavné liečenie. Nakoľko však ide o páchateľa činu inak trestného je žiadúce, aby aspoň istý čas bol pod dohľadom represívnych zložiek. Naviac sa môžu vyskytnúť prípady, kedy by bolo vhodné mu napr. uložiť aj niektoré vyššie spomenuté obmedzenia, avšak z dôvodu zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť páchateľa to nie je možné. Navrhovanou úpravou by sa táto systémová medzera odstránila, čím by sa zvýšila ochrana obetí napr. nebezpečného prenasledovania, kedy by bolo možné uložiť zákaz priblížiť sa k poškodenej osobe na určitú vzdialenosť a jeho dodržiavanie by bolo kontrolované elektronickým monitoringom.

Ochranný dohľad uloží súd obligatórne aj vtedy, ak mení ústavnú formu ochranného liečenia psychiatrického alebo sexuologického na ambulantnú formu. Ako bolo vyššie uvedené, aj v týchto prípadoch, kedy už ústavné liečenie nie je potrebné a postačí ambulantné liečenie, je žiadúca zvýšená kontrola a dohľad nad liečenou osobou. Pri zmene ústavnej formy iného druhu ochranného liečenia na ambulantnú formu, je ochranný dohľad fakultatívny, teda súd ho môže uložiť, ak to považuje vzhľadom na osobu páchateľa a dosiahnutie účelu ochranného liečenia za potrebné.

Fakultatívne môže ochranný dohľad súd uložiť aj páchateľovi, ktorý nedodržiava liečebný režim uloženého ambulantného ochranného liečenia. V tomto prípade tak rozhodne na návrh zdravotníckeho zariadenia alebo ošetrujúceho lekára. Ide teda o vytvorenie možnosti ako pôsobiť na páchateľa, aby liečebný režim dodržiaval. V súčasnosti je následkom nedodržiavania ambulantného liečenia jeho premena na ústavné liečenie, čo však vytvára vysoké kapacitné nároky na zdravotnícke zariadenia poskytujúce ústavnú starostlivosť a je aj finančne omnoho nákladnejšie. Ďalší následok, ešte nákladnejší, je v podobe trestného stíhania za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Trestného zákona, ktorý však vyžaduje závažnejšie konanie zo strany páchateľa smerujúce k zmareniu účelu ochranného liečenia, čiže nie len ojedinelé nedostavenie sa k lekárovi a pod. Uložením ochranného dohľadu sa bude dať lepšie pôsobiť na páchateľa a lepšie ho kontrolovať. Už samotná možnosť, že lekár takýto návrh bude môcť podať, môže napomôcť k dodržiavaniu ambulantného ochranného liečenia zo strany pacienta.

K bodu 43 (§ 77 ods. 1 a § 79)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zavedením novej formy ochranného dohľadu v § 76a.

K bodom 44 až 46 (§ 77 ods. 2 až 5)

Vzhľadom na zavedenie ochranného dohľadu podľa § 76a sa dopĺňajú povinnosti odsúdeného alebo páchateľa, ktorému bol takýto ochranný dohľad popri ochrannom liečení uložený.

Odsúdený alebo páchateľ je povinný sa do piatich pracovných dní od uloženia ochranného dohľadu dostaviť k probačnému a mediačnému úradníkovi okresného súdu, v ktorého obvode má odsúdený alebo páchateľ bydlisko. Lehota piatich pracovných dní (teda iná, ako pri klasickom ochrannom dohľade) sa zavádza z dôvodu, že ochranný dohľad podľa § 76a sa ukladá popri ambulantnom ochrannom liečení, ktoré súd musí nariadiť a to konkrétnemu zdravotníckemu zariadeniu (môže nastať zdržanie pri hľadaní voľného zariadenia a pod.), zároveň je tiež potrebné, aby sa ochranný dohľad začal vykonávať čo najskôr.

V rámci ochranného dohľadu je odsúdený alebo páchateľ povinný sa osobne hlásiť v určených lehotách u probačného a mediačného úradníka a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska. Táto povinnosť však neplatí, ak ide o pravidelne opakujúce sa vzdialenia, o ktorých bol probačný a mediačný úradník vopred informovaný.

V porovnaní s klasickým ochranným dohľadom uloženým podľa § 76, v prípade ochranného dohľadu podľa § 76a odsúdený resp. páchateľ nemá zo zákona obligatórnu povinnosť hlásiť a preukazovať zdroje svojej obživy. Zavádza sa mu však povinnosť podrobiť sa kontrole dodržiavania liečebného režimu.

Novo zavedený odsek 3 reaguje na situáciu, kedy páchateľ nedodržiava liečebný režim alebo nedodržiava povinnosti vyplývajúce z ochranného dohľadu alebo uložené v rámci ochranného dohľadu.

V prípade, ak páchateľ nedodržiava liečebný režim, túto skutočnosť oznámi zdravotnícke zariadenie probačnému a mediačnému úradníkovi. Probačný a mediačný úradník bezodkladne podá návrh na súd na zmenu ambulantného ochranného liečenia na ústavné alebo návrh na uloženie obmedzení a povinností podľa § 51 ods. 3 a 4 Trestného zákona. Treba však rozlišovať, čo zdravotnícke zariadenie probačnému a mediačnému úradníkovi nahlási. Pretože zdravotnícke zariadenie bude oznamovať probačnému a mediačnému úradníkovi napr. aj to, že sa pacient (odsúdený/páchateľ) nedostavil na naplánované liečenie resp. kontrolu. Toto samo o sebe nemusí hneď znamenať, že nedodržiava liečebný režim, pretože probačný a mediačný úradník po preverení môže zistiť, že sa odsúdený/páchateľ nemohol pre náhlu prekážku dostaviť (čo by mal samozrejme ošetrujúcemu lekárovi oznámiť, ale situácie môžu byť rôzne). Avšak v súhrne aj takéto menšie pochybenia môžu znamenať nedodržiavanie liečebného režimu. To však musí vyhodnotiť zdravotnícke zariadenie, resp. ošetrujúci lekár, a túto skutočnosť následne oznámiť probačnému a mediačnému úradníkovi. Súčasťou oznámenia zdravotníckeho zariadenia by mal byť aj konkrétny návrh, či má byť odsúdenému/pacientovi hneď premenené ambulantné liečenie na ústavné, alebo postačí, resp. bude vhodnejšie mu uložiť niektoré obmedzenie alebo povinnosť. Porušenia ochranného dohľadu, ktoré nespočívajú v nedodržiavaní liečebného režimu, môže probačný a mediačný úradník vyhodnotiť aj sám, avšak aj v týchto prípadoch v záujme dosiahnutia účelu ochranného liečenia a aj ochranného dohľadu môže vec konzultovať s ošetrujúcim lekárom.

Ak je pobyt páchateľa na slobode nebezpečný z dôvodu nedodržiavania liečebného režimu alebo z dôvodu zhoršenia jeho zdravotného stavu, návrh na súd na zmenu ambulantného ochranného liečenia na ústavné môže podať priamo aj zdravotnícke zariadenie. V tomto prípade môže zdravotnícke zariadenie navrhnúť aj vydanie predbežného príkazu na umiestnenie páchateľa v zdravotníckom zariadení.

V odsekoch 4 a 5 ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zavedením novej formy ochranného dohľadu v § 76a.

K bodu 47 (§ 78 ods. 3)

Vzhľadom na novozavedené špeciálne ustanovenie § 76a so zachovaním jeho účelnosti a cieľa nemožno odseky 1 a 2 upravujúce minimálnu a maximálnu časovú hranicu možného uloženia ochranného dohľadu a podmienky jeho opätovného uloženia vzťahovať na toto ustanovenie. V tomto prípade musí ochranný dohľad trvať, dokým to vyžaduje jeho účel, rovnako ako ochranné liečenie. Ochranný dohľad podľa § 76a nemusí nevyhnutne trvať počas celej doby ochranného liečenia. Ak už nebude potrebný, môže sa skončiť aj skôr ale o tom musí rozhodnúť súd.

K bodom 48 a 49 (§ 81 a § 82 ods. 3)

Vzhľadom na zriadenie Detenčného ústavu v Hronovciach ako rozpočtovej organizácie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky k 1. januáru 2022 vyvstáva potreba prehodnotiť právnu úpravu vo vzťahu k osobám, pre ktoré má byť detencia ako taká vlastne určená. Preto sa navrhuje zákonný rámec upravujúci zaradenie páchateľa do detenčného ústavu.

Do detencie nie je možné umiestniť osobu priamo „z ulice“. Umiestneniu do detenčného ústavu musí predchádzať výkon ochranného liečenia ústavnou formou alebo výkon trestu odňatia slobody, v rámci ktorého odsúdený trpí tak závažnou duševnou poruchou, pre ktorú nemôže vykonávať trest odňatia slobody a zároveň je jeho pobyt na slobode tak nebezpečný, že je potrebné ho izolovať od spoločnosti a liečiť v rámci detenčného ústavu.

Ide o odstupňovanie „závažnosti“ nebezpečnosti. U človeka, ktorý je nebezpečný pre svoje okolie pre duševnú poruchu vyplýva táto jeho nebezpečnosť obvykle z toho, že sa nelieči. Veľmi veľa takýchto ľudí je nebezpečných len dovtedy, kým im nie je nasadená adekvátna liečba. V rámci ochranných liečení je hospitalizovaných veľa páchateľov, ktorí po nasadení liečby bez problémov spolupracujú. Ak by sa do detencie mohol dostať človek „z ulice“, napríklad so schizofréniou, ktorý napr. spácha závažný zločin po vysadení liekov, bude mu navrhnutá detencia, no v rámci liečby (pri schizofrénii obvykle už po niekoľkých týždňoch alebo málo mesiacoch) môže byť prakticky bez príznakov už v čase rozhodnutia súdu.

Toto je ale možné zistiť len tým, že sa liečba vyskúša. Až vtedy, ak ústavné ochranné liečenie zlyháva a aj napriek jeho realizácii páchateľ svojím správaním ohrozuje život alebo zdravie iných osôb, je to z medicínskeho hľadiska indikácia na detenciu. Ak je toto ústavné liečenie „bezproblémové“, tak ochranu spoločnosti je možné zabezpečiť miernejšími prostriedkami ako je detencia.

K bodu 50 (§ 83a ods. 3)

Navrhuje sa posilniť právnu istotu tretích osôb, ktoré od páchateľa nadobudli majetok v dobrej viere. Zodpovedá to požiadavke na minimalizácie dopadu trestných sankcií na tretie osoby. Právnu ochranu konania tretích osôb v dobrej viere tiež osobitne zdôrazňuje aj čl. 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014) v platnom znení.

K bodom 51 a 52 (§ 86)

V § 86 ods. 1 písm. d) sa z podmienok vylučujúcich uplatnenie účinnej ľútosti navrhuje vypustiť negatívna podmienka, že páchateľ nespáchal trestný čin ako člen organizovanej skupiny, a to vzhľadom na účel sledovaný právnou úpravou účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch a na preferencii štátu na riadnom zaplatení dane a poistného pred trestnoprávnym postihom prvopáchateľa. Vypustením predmetnej podmienky sa tak možnosti uplatnenia účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch čiastočne posilňujú (rozširujú).

Do § 86 ods. 2 sa dopĺňa trestnoprávna recidíva, keďže súčasné znenie predmetného ustanovenia nekoncepčne nebránilo uplatneniu účinnej ľútosti v prípade trestnoprávnej recidívy, kým pri napr. správnom delikte ju vylučovalo.

K bodom 53 až 59 (§ 87, § 90 a § 96 ods. 1)

Záujem spoločnosti na potrestaní trestného činu plynutím času nevyhnutne klesá. Preto pri zločine, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, tak z hľadiska generálnej, ako aj individuálnej prevencie tento záujem zanikne podstatne skôr ako po uplynutí dvadsiatich rokov. Zákonodarca v Českej republike túto skutočnosť náležite zohľadnil, a preto je potrebné sa ním inšpirovať a skrátiť túto lehotu premlčania na pätnásť rokov. Dvadsať ročná lehota sa javí ako neprimerane dlhá aj pri porovnaní s rakúskou a nemeckou právnou úpravou premlčania, kde je pre trestné činy s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov a najviac desať rokov (čo sú v podstate všetky neživotné trestné činy) ustanovená premlčacia lehota desať rokov. Ustanovenia o premlčaní teda v týchto krajinách tiež reflektujú rozdielny význam chránených spoločenských záujmov, v dôsledku čoho sa trestné činy proti najdôležitejším spoločenským záujmom (život a zdravie) premlčujú v dlhších premlčacích lehotách, než trestné činy smerujúce proti menej dôležitým spoločenským záujmom (majetok). Plynutím času taktiež spravidla dochádza k sťažovaniu efektívneho vyšetrovania (dokazovania) trestnej veci.