Zákon o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov 757/2004 účinný od 01.09.2009 do 31.10.2009

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

16

Dôvodová správa

Všeobecná časť

Medzi základné povinnosti štátu patrí aj úprava jazykový ch pomerov na jeho vlastnom území. Prostredníctvom štátneho jazyka sa štát usiluje udržiavať a prehlbovať politickú a sociálnu integrovanosť všetkých svojich občanov a zabezpečovať efektívny v ýkon štátnej správy a jednotný informačný tok. Štátny jazyk je prostriedkom vnútornej stability štátu v zmysle spoločenskom, kultúrnom a aj politickom.

Štátny jazyk sa používa na štátnom území Slovenskej republiky ako záväzný vo vymedzených komunikačných situáciách. Sám pojem štátny jazyk sa viaže na spolo čenské úlohy jazyka, nevyplýva z podstaty jazyka, ani sa neviaže na istý stupeň jeho vývinu.

Jazyková politika sa v Slovenskej republike uskutočňuje v rámci kultúrnej politiky štátu, ktorej cieľom je okrem iného aj podpora rozvoja a uplatňovania štá tneho jazyka ako významnej duchovnej súčasti národného kultúrneho dedičstva; jeho ochrana patrí medzi priority kultúrnej politiky Slovenskej republiky. Jazyková politika sa premietla do prijatia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len 'zákon o štátnom jazyku'), ktorý upravuje používanie štátneho jazyka vo verejnom styku. Na území Slovensk ej republiky je podľa článku 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky štátnym jazykom slovenský jazyk. V postavení štátneho jazyka sa slovenský jazyk odliš uje od všetkých ostatných jazykov používaných na území Slovenskej republiky. Podľa zákona o štátnom jazyku má štátny jazyk prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Sloven skej republiky (§ 1 ods. 2). Podľa § 2 štát utvára v školskom, vedeckom a informačnom systéme také podmienky, aby si každý občan mohol osvojiť a používať štátny jazyk slovom aj písmom (§ 2 ods. 1 písm. a), keďže ovládanie štátneho jazyka odstraňuje jazykové bariéry medzi občanmi štá tu. Okrem toho je v zákone zakotvená aj starostlivosť štátu o vedecký výskum štátneho jazyka, jeho historického vývinu, o výskum miestnych a sociálnych nárečí, o kodifikáciu štátneho jazyka a zvyšovanie jazykovej kultúry (§ 2 ods. 1 písm. b).

Záujmom štátu v oblasti jazykovej politiky je rešpektovať národnoreprezentatívnu a štátnointegratívnu funkciu slovenského jazyka ako štátneho jazyka a upevňovať pozíciu spisovného slovenského jazyka ako prostriedku verejného styku a zároveň prehlbovať pozitívny vzťah občanov slovenskej národnosti aj príslušníkov národnostných menšín k slovenskému jazyku. Starostlivosť o štátny jazyk sa v Slovenskej republike uskutočňuje v súlade s medzinárodnými zmluvami a pri súčasnom zabezpečení jazykových a iných práv národnostných menšín.

Starostlivosť o štátny jazyk Slovenskej republiky korešponduje s celoeurópskym úsilím o zachovanie multikultúrneho a multilingválneho spoločenstva v rámci zjednotenej Európy. Ochrana slovenského jazyka je jednou z dôležitých úloh vyplývajúcich pre Slovenskú republiku aj z Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva (dohovor UNESCO ratifikovaný prezidentom Slovenskej republiky 15. 3. 2006), v ktorom sa zmluvné štáty zaviazali prijímať zákonné a iné opatrenia potrebné na zabezpečenie ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva na svojom území. Podľa dohovoru je jazyk súčasťou a prostriedkom tohto dedičstva. Ako sa uvádza v preambule dohovoru, prebiehajúce procesy globalizácie a sociálnej transform ácie môžu vyvolávať 'vážnu hrozbu úpadku, zániku a ničenia nehmotného kultúrneho dedičstva, a to predovšetkým pre nedostatok prostriedkov na ich ochranu'.

V záujme zachovania kultúrnej a jazykovej rozmanitosti európskeho spoločenstva národov je podpora jazyka ako súčasti spoločného svetového dedičstva a prostriedku zachovávania kultúrnej rozmanitosti jedným z cieľov sformulovaných aj v Dohovore o ochrane a podpore rozmanitosti kult úrnych prejavov (dohovor UNESCO ratifikovaný prezidentom Slo venskej republiky 16. 12. 2006). Okrem iného sa v dohovore zdôraznilo zvrchované právo štátov prijať takú politiku a opatrenia vrátane opatrení týkajúcich sa jazyka, ktoré príslušný zmluvný štát pokladá za vhodné na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnyc h prejavov na svojom území.

Prvé návrhy na prijatie zákona na ochranu slovenčiny sa formulovali už v šes ťdesiatych rokoch minulého storočia. Legislatívne vyhlásenie slovenčiny ako štátneho a základného úradného jazyka záväzného vo verejnom živote na Slovensk u sa však po známych augustových udalostiach roku 1968 už nemohlo realizovať.

Otázka zákonnej ochrany slovenčiny sa dostala do centra pozornosti až po spoločen sko-politických zmenách v roku 1989. V tomto období sa vypracovali dva návrhy zákona o slovenčine. Prvý vznikol z iniciatívy Matice slovenskej, druhý predložila na rokovanie parlamentu vláda Slovenskej republiky. Plénum Slovenskej ná rodnej rady schválilo 25. októbra 1990 vládny návrh zákona o úradnom jazyku v Slovenskej republike, ktorý vyšiel v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod čí slom 428/1990 Zb. Keďže tento zákon neproklamoval slovenčinu ako jediný štátny jazyk na území Slovenskej republiky, ale ako druhý (pomocný) úradný jazyk pripú šťal češtinu, dostal sa po roku 1992 do nesúladu s čl. 6 ods. 1 Ústavy SR, ktorá slovenčinu zakotvuje ako štátny jazyk.

Prijatím zákona NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ktorý schválila Národná rada Slovenskej republiky 15. novembra 1995, sa naplnil článok 6 ods. 1 ústavy. Zákon o štátnom jazyku vstúpil do platnosti 1. januára 1996 a súčasne k tomuto dátumu stratil účinnosť zákon č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej republike. Spracovateľom a predkladateľom zákona o štátnom jazyku bolo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, ktoré vykonáva štátnu správu na úseku starostlivosti o štátny jazyk a nesie najvyššiu zodpovednosť za uplatňovanie hlavných cieľov jazykovej politiky štátu.

Zákon o štátnom jazyku zabezpečuje používanie slovenského jazyka ako jednotného dorozumievacieho prostriedku vo verejnom styku, zrovnoprávňuje a spája všetký ch občanov Slovenskej republiky, zaručuje jednotnú komunikáciu orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy. Utvára sa tak základný predpoklad fungovania vš etkých oblastí spoločenského, politického a hospodárskeho života Slovensk ej republiky. Dôležitosť ovládania a používania štátneho jazyka ako integrujúceho prostriedku v danom štátnom útvare podčiarkujú aj viaceré medzinárodné dokumenty. Odporúčania Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe z roku 1998 týkajúce sa jazykových práv národnostných menšín zdô razňujú, že bez riadneho ovládania štátneho jazyka nie je možná integrácia jednotlivcov do širšej občianskej spolo čnosti a nie je ani pravdepodobné, že by sa bez znalosti štátneho jazyka mohli jednotlivci začleni ť do takejto spoločnosti ako jej rovnoprávni členovia.

Cieľom zákona o štátnom jazyku bolo jednoznačne vymedziť postavenie slovenského jazyka vo verejnom živote – v ú radnom styku, školstve, v hromadných informačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach a verejných zhromaždeniach, v ozbrojených silách, v požiarnych zboroch, v súdnom a správnom konaní, v hospodá rstve, v službách a zdravotníctve. Tento zákon nielen vymedzuje rozsah používania slovenského jazyka vo verejnom styku, ale garantuje aj jeho ochranu a zabezpeč uje starostlivosť oň.

V tomto ohľade Slovenská republika nie je nijakou výnimkou. Jazykové zákony sú integrálnou súčasťou vyspelých právnych systémov v mnohých štátoch, v ktorých sa starostlivosť o národný (štátny, oficiálny) jazyk pokladá za prirodzenú povinnosť štátu. Z členských štátov Európskej únie majú v súčasnosti zákon o š tátnom jazyku alebo osobitné právne normy upravujúce používanie štátneho jazyka napríklad Estónsko (jazykový zákon z 21. februára 1995), Francúzsko (zá kon o používaní francúzskeho jazyka zo 4. augusta 1994), Litva (zákon Litovskej republiky o štátnom jazyku z 31. janu ára 1995), Lotyšsko (zákon o štátnom jazyku z 9. decembra 1999), Maďarsko (zákon o uverejňovaní hospodárskych reklám, obchodných nápisov a jednotlivý ch oznamov verejného záujmu v maďarskom jazyku z roku 2001), Poľsko (zákon o poľskom jazyku zo 7. októbra 1999), Slovinsko (zákon o verejnom používaní slovinč iny z 15. júla 2004).

Opodstatnenosť zákonnej ochrany štátneho jazyka potvrdzuje aj niekoľko rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva. Vo svojej judikatúre súd uznáva, že priznaním štatútu štátneho jazyka sa tento jazyk stáva jednou zo základných ústavných hodnôt 'takým istým spôsobom ako národné územie, organizačná štrukt úra štátu a národná zástava'. Európsky súd pre ľudské práva konštatuje, že opatrenia na ochranu a podporu štátneho jazyka zodpovedajú ochrane 'práv a slobôd iných' v zmysle článku 8 odseku 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach a priznáva právo každého štátu na reguláciu používania svojho štátneho jazyka.

Súčasné znenie zákona o štátnom jazyku sa od pôvodného znenia prijatého v roku 1995 líši v § 3, v ktorom sa v roku 1997 vypustil odsek 5 (n ález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 1997), v § 3 ods. 3 a § 4 ods. 3, ktoré sa v roku 1999 rozšírili o možnosť vydávať dvojjazyčné vysvedčenia a viesť dvojjazyčnú pedagogickú dokumentáciu na školách s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny (prijatie zákona č. 5/1999 Z. z.), a v § 3 ods. 4, keď sa v roku 2007 rozšírila možnosť používať v informačných systémoch verejnoprávnych orgánov popri štá tnom jazyku aj ďalšie jazyky, ak tak ustanoví osobitný predpis (prijatie zákona č. 24/2007 Z. z.). Súčasné znenie neobsahuje ani pôvodný § 10 o pokut ách, ktorý stratil platnosť 1. septembra 1999, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín.

Po dvanásťročných skúsenostiach s uplatňovaním zákona o štátnom jazyku v praxi sa ukázala potreba pripraviť novelu zákona, ktorá by zabezpečila vy ššiu účinnosť a vykonateľnosť tohto zákona a tým prispela k zlepšeniu starostlivosti o štátny jazyk a k upevneniu postavenia slovenského jazyka ako št átneho jazyka v Slovenskej republike. Novelizáciu zákona si vyžiadala predovšetkým nevyhovujúca situácia v používaní slovenského jazyka vo verejnom styku. Súčasná jazyková prax jasne signalizuje, že zákon o štátnom jazyku sa v potrebnej miere neuplatň uje.

Vo verejných komunikačných situáciách sa v mnohých prípadoch nerešpektuje zákonná požiadavka uplatňovania štá tneho jazyka vo verejnom styku na celom území Slovenskej republiky, prejavuje sa pokles jazykovej kultúry.

Toto nerešpektovanie zákona úzko súvisí s nedostačujúcou kontrolou dodržiavania platnej kodifikácie, s nedostatkami v organizovaní a zabezpečovaní výučby slovenského jazyka na rozličných stupň och a v rozličných druhoch škôl, v príprave učiteľov slovenského jazyka i ostatných predmetov a napokon aj s nedostačujúcou pozornosťou, ktorá sa venuje kultúre spisovnej slovenčiny v štátnej a verejnej správe, pri šírení reklamy, pri distribúcii tovarov a služieb a pod.

Nemožnosť sankcionovať nedodržiavanie zákonom stanovených povinností (po vypustení § 10 o pokutách v roku 1999) spôsobuje nárast protiprá vneho konania spočívajúceho v pribúdaní prípadov porušovania ustanovení zákona o štátnom jazyku. Súčasné znenie zákona umožňuje ministerstvu kultúry len upozorňovať na protiprávne konanie a žiadať jeho odstránenie, neumožňuje však vym áhať nápravu. Preto zostáva väčšina prípadov nevyriešená, pretrváva než iaduci stav spojený často s porušovaním zákonných práv občanov. Vzniká situácia, keď štát sí ce garantuje postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka prostredníctvom všeobecne záväzného právneho predpisu, ale v reálnom živote sa mnohé ustanovenia tohto predpisu neuplatňujú a štátny orgán nemô že použiť nijaké účinné legislatívne prostriedky na vymáhanie ich dodržiavania. Takto sa zákon dostáva iba do deklaratívnej polohy a jeho účinnosť v spoločnosti sa výrazne oslabuje.

Prvoradou úlohou novely zákona o štátnom jazyku je preto umožniť vykonateľnosť jeho ustanovení a utvoriť legislatívne podmienky na zabezpečenie účinného štátneho dohľadu. Pritom je potrebné presnej šie vymedziť pravidlá výkonu dohľadu, posilniť kompetencie dozorného orgánu (aj znovuzavedením sankčných opatrení), definovať oprávnenia a povinnosti pracovníkov vykonávajúcich dohľad, ako aj oprá vnenia a povinnosti kontrolovaného subjektu.

Pri zabezpečení tejto úlohy je nevyhnutné spresniť niektoré formulácie, odstrániť nejasnosti a nesystémové prvky v texte zákona, ako aj zladiť konkrétne ustanovenia s platnou právnou úpravou v iných zákonoch. S tým súvisia aj isté legislatívno-technické a terminologické úpravy nadväzujúce na zmeny v súvisiacich právnych predpisoch. V procese novelizácie sa teda okrem iné ho precizuje súčasné znenie platného zákona o štátnom jazyku.

Garantom uplatňovania zákona o štátnom jazyku zostáva naďalej ministerstvo kultúry, ktoré je podľa z ákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ústredným orgánom štá tnej správy pre štátny jazyk. Zmena pri vykonávaní dohľadu nad zákonom o štátnom jazyku nastáva v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, kde sa kompetencia na výkon dohľadu nad ustanoveniami upravujúcimi používanie štátneho jazyka vo vysielaní (§ 5 ods. 1 a 2) presúva z ministerstva kultúry na Radu pre vysielanie a retransmisiu, ktorá vykonáva štátnu reguláciu v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania (podľa zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov). Spôsob dohľadu sa mení aj v oblasti súdnictva, kde v súlade s princípom nezávislosti súdnictva nebude dohľad nad používaním štátneho jazyka zabezpečovať ministerstvo kultúry, ale predseda príslušného súdu. Ministerstvo kultúry nebude zo zákona dohliadať ani na úroveň tých reklamných textov, nad ktorými zabezpečujú dohľad jednotlivé dozorné orgány podľa z ákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Spod kontroly štátnych orgánov je vyňaté aj používanie štátneho jazyka v tlačených médiách a v agentúrnom spravodajstve.

Pri príprave novely zákona o štátnom jazyku sa zohľadnili aj odporúčania Výboru expertov Rady Európy uvedené v správe zo 16. januára 2006 o uplatň ovaní Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov na Slovensku. Napriek tomu, že úlohou zákona o štátnom jazyku nie je implementácia tejto charty, ministerstvo kultúry preskúmalo všetky ustanovenia zákona, ktoré by mohli predstavovať neprimerané obmedzenia z hľadiska legitímneho používania menšinových jazykov vo verejnom styku a tam, kde to bolo v rámci novelizácie zákona možné, navrhlo úpravu príslušných ustanovení.

V súvislosti s novými úlohami, ktoré v prípade schválenia návrhu zákona v predkladanej podobe pribudnú ministerstvu kultúry pri zabezpečovaní dohľadu nad zákonom, bude potrebné personálne posilniť (aspoň o dvoch zamestnancov) organizačný útvar ministerstva kultúry, ktorý v rámci organizačnej štruktúry ministerstva plní úlohy v oblasti štátneho jazyka.

Súčasne sa ministerstvu kultúry ukladá povinnosť zhromažďovať poznatky o výkone dohľadu nad zákonom, ako aj o stave používania slovenského spisovného jazyka a o praktickom uplatňovaní zákona o š tátnom jazyku v spoločnosti a predkladať o tom správu vláde Slovenskej republiky.

Predkladaný návrh zákona rešpektuje súčasnú právnu úpravu používania štátneho jazyka a okrem niektorých zmien a doplnení v zásade zachováva doterajšiu obsahovú n áplň zákona o štátnom jazyku.

Predložený návrh je v súlade s Ústavou Sloven skej republiky, s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európ skych spoločenstiev a Európskej únie.

Doložka zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu

s právom Európskych spoloč enstiev a právom Európskej únie

1.Predkladateľ právneho predpisu:

vláda Slovenskej republiky

2.Názov návrhu právneho predpisu:

zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Ná rodnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3.Problematika návrhu zákona:

a)nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev,

b)je upravená v práve Európskej únie

v primárnom práve:

-čl. 6 ods. 2 a 3 Zmluvy o Európskej únii v platnom znení (Únia reš pektuje základné ľudské práva ako ich zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a národnú identitu členských štátov),

v sekundárnom práve:

- nie je upravená,

c) nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev.

4.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a) lehota na prebratie smernice alebo rámcového rozhodnutia podľa určenia gestorských ústredný ch orgánov štátnej správy zodpovedných za prebratie smerníc a vypracovanie tabuliek zhody k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov alebo lehota na implementáciu nariadenia alebo rozhodnutia z nich vypl ývajúca: bezpredmetné,

b) informácia o konaní začatom proti Slovenskej republike o porušení Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev podľa čl. 226 až 228 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev v platnom znení : bezpredmetné,

c) informácia o právnych predpisoch, v ktorých sú preberané smernice alebo rámcové rozhodnutia už prebraté spolu s uvedením rozsahu tohto prebratia: bezpredmetné.

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie: bezpredmetné.

6.Gestor a spolupracujúce rezorty: bezpredmetné.

Doložka o posúdení vplyvov

1.Odhad vplyvov na verejné financie:

Návrh zákona zakladá nároky na výdavkovú časť štátneho rozpočtu v sú vislosti s predpokladaným zriadením dvoch nových štátnozamestnaneckých miest na ministerstve kultúry. Pôjde o každoročne sa opakujúce výdavky na mzdové prostriedky v odhadovanej výške 32 118,15 eur (967 591,39 Sk). Keďže návrh zákona obsahuje aj sankčný mechanizmus s ukladaním pokút, možno predpokladať, že schválenie novely zákona o št átnom jazyku bude mať istý pozitívny vplyv na štátny rozpočet. Vzhľadom na charakter ustanovenia však nie je možné teraz kvantifikovať výšku tohto pozitívneho vplyvu.

2.Odhad vplyvov na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb:

Návrh zákona nemá vplyv na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb.

3.Odhad vplyvov na životné prostredie:

Návrh zákona nemá vplyv na životné prostredie.

4.Odhad vplyvov na zamestnanosť:

Návrh zákona nemá vplyv na zamestnanosť.

5.Odhad vplyvov na podnikateľské prostredie:

Návrh zákona nemá vplyv na podnikateľské prostredie.

6. Odhad vplyvov na informatizáciu spoločnosti:

Návrh zákona nemá vplyv na informatizáciu spoločnosti.

Osobitná časť

K čl. I

K bodu 1

Pôvodné znenie odseku 4 v § 1 sa upravilo tak, aby presnejšie vyjadrovalo skutočný stav právnej úpravy v súvislosti s používaním menšinových jazykov.

V poznámke pod čiarou sa opravili odkazy na staré všeobecne záväzné právne predpisy a doplnili sa nové predpisy.

K bodu 2

Do úvodných ustanovení v § 1 sa dopĺňa nový odsek 5, ktorého úlohou je vymedziť okruh os ôb, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia zákona o štátnom jazyku.

K bodu 3

Súčasné znenie odseku 2 v § 2 hovorí o povinnosti ministerstva kultúry ako ústredného orgánu štátnej správy na úseku starostlivosti o štátny jazyk vyhlasovať kodifikovanú podobu štátneho jazyka.

Pod pojmom kodifikácia sa rozumie súhrn prijatých pravidiel, ktor é sú pre používateľov spisovného jazyka záväzné. Tieto pravidlá dodávajú spisovnému jazyku jednotnú celospoločenskú podobu. Dotýkajú sa všetkých rovín hovorenej i písanej podoby spisovn ého jazyka, predovšetkým hláskoslovnej a gramatickej roviny i výslovnosti.

Kodifikácia (reglementácia, predpis, zjednocovanie) je v spisovnom jazyku nevyhnutná preto, lebo spisovná podoba národného jazyka sa nekryje s nijakou nárečovou podobou národného jazyka. Kodifikácia zaruč uje spisovnému jazyku jeho celospoločensky jednotnú podobu, ktorú si osvojujeme z kodifikačných príručiek predovšetkým v procese školského vzdelávania.

Spisovná jazyková norma sa zachytáva v kodifikačných príručkách. V súčasnosti má me k dispozícii štyri základné kodifikačné príručky. Pre oblasť pravopisu sú to Pravidlá slovenského pravopisu (2000), pre oblasť hláskoslovia a výslovnosti sú to Pravidlá slovenskej výslovnosti (1996), pre oblasť tvaroslovia Morfológia slovenského jazyka (1966) a pre oblasť slovnej z ásoby Krátky slovník slovenského jazyka (2003).

Je prirodzené, že zmeny v jazyku, ktoré súvisia s civilizačným vývinom spoločnosti, sa musia odraziť aj v kodifikácii (hovoríme aj o pružnej kodifikácii). Všestranný vedecký vý skum jazyka, jeho vývinu a používania v spoločnosti zisťuje nielen zmeny v jazyku a ich podmienenosť, ale aj zistiteľné vývinové tendencie v jazyku. Zmeny v kodifikácii sa opierajú o tento výskum a o jeho výsledky. V slovenských pomeroch sa tento výskum sústreďuje predovšetkým v Slovenskej akadémii vied a na vysokých školách v Slovensk ej republike. Návrhy na zmeny v kodifikácii posudzujú odborné komisie. Ak ide o rozsiahlejší, závažný zásah do platnej kodifikácie, predkladá sa návrh na zmeny na vedeckých podujatiach a potom v odbornej alebo aj širšie zameranej kultúrnej tlači. V príslušnej reprezentatívne zloženej odbornej komisii (napríklad v pravopisnej, ortoepickej a pod.) sa posudzujú všetky návrhy a formuluje sa odborné stanovi sko, ktoré sa potom publikuje v kodifikačných príručkách.

Platnosť kodifikácie, ktorá je v danom období záväzná, potvrdzuje ústredný orgán štátnej správy, v ktoré ho kompetencii je starostlivosť o štátny jazyk. U nás je takýmto orgánom Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Na návrh odborných slovakistických pracovísk Ú stredná jazyková rada ako expertný poradný orgán ministra kultúry, zložená z popredných jazykovedcov a slovakistov pôsobiacich v oblasti výskumu slovenské ho jazyka, posúdi a odsúhlasí všetky opodstatnené zmeny v platnej kodifikácii. Na základe súhlasného stanoviska Ústrednej jazykovej rady ministerstvo kultúry uverejní kodifikovanú podobu štátneho jazyka na svojej internetovej stránke.

K bodu 4

V navrhovanom spojení 'štátne orgány, orgány územnej samosprávy, iné orgány verejnej spr ávy, nimi zriadené právnické osoby a právnické osoby zriadené zákonom' ide o legislatívno-technickú úpravu nadväzujúcu na súčasnú terminológiu. Zároveň sa vypúšťa legislatívna skratka 'verejnoprávny orgán', ktorá sa v celom texte zákona nahrádza odvolávkou na orgány vymenované v § 3 ods. 1.

Keďže celý § 3 sa sústreďuje na oblasť úradného styku, prvá veta odseku 1 v tomto paragrafe sa dopĺňa druhou časťou, ktorá v súvislosti s uplatňovaním jazykov menšín v ú radnom styku odkazuje na zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín. Vzhľadom na to, že úlohou zákona č. 184/1999 Z. z. je vymedzenie rozsahu použí vania jazykov menšín v úradnom styku, odvolávkou na tento zákon v prvej vete § 3 zákona o štátnom jazyku (odkaz č. 5aa) sa jednoznačne deklaruje, že stanovený rozsah menšinových jazykový ch práv sa zákonom o štátnom jazyku plne rešpektuje a povinné používanie štátneho jazyka v úradnom styku zakotvené v § 3 zákona o štátnom jazyku nie je v rozpore s ustanoveniami zákona č . 184/1999 Z. z., neobmedzuje práva vyplývajúce z tohto zákona.

V súvislosti s medzinárodnou komunikáciou, ktorá v úradnom styku s orgánmi verejnej moci iných štátov, s medzinárodnými organizáciami, s ďalšími subjektmi medzinárodného práva atď. môž e prebiehať aj v inom ako štátnom jazyku, bolo potrebné doplniť ustanovenie odseku 1 o možnosť používania iných jazykov v kontakte s cudzinou. Pretože komunikácia na medzinárodnej úrovni sa riadi sú hrnom zmluvne dohodnutých pravidiel, obyčajovým právom, zvyklosťami a zásadami diplomatickej praxe a pod., v návrhu zákona sa použil zovšeobecňujúci pojem zaužívaná medzinárodná prax, ktorým sa vyjadruje skutočnosť, že používanie jazykov v medzinárodnom styku prebieha podľa medzinárodne akceptovan ých pravidiel uplatňovaných v jednotlivých oblastiach.

V odseku 2 sa urobili niektoré terminologické úpravy – do výpočtu zamestnancov sa doplnili štátni zamestnanci a neaktuálny termín spoje sa nahradil slovným spojením pošty a telekomunikácie. Preukazovanie primeranej znalosti štátneho jazyka pri prijímaní jednotlivých osôb do pracovného pomeru, ktoré sa vypustilo z odseku 1, sa v odseku 2 nahradilo požiadavkou na ovládanie štátneho jazyka zamestnancami orgánov a právnických osôb vymenovaných v odseku 1 a zamestnancami ďalších uvedených organizácií.

V poznámke pod čiarou k odkazu č. 5 sa opravili odkazy na staré všeobecne záväzné právne predpisy a nahradili sa odkazmi na platné zákony.

K bodom 5, 6, 14, 15, 16, 19 a 21

V poznámkach pod čiarou sa opravili odkazy na staré všeobecne závä zné právne predpisy a nahradili sa odkazmi na platné zákony.

K bodom 7, 9 a 23

Legislatívna skratka 'verejnoprávny orgán' vypustená z pôvodného znenia § 3 ods. 1 (pozri bod č. 4) sa v celom texte zákona nahrádza odvolávkou na orgány vymenované v § 3 ods. 1.

K bodom 8 a 11

Text pôvodného písmena d) sa v upravenej podobe (terminologicky sa spresnili niektoré pojmy) presúva do nov ého § 3a, pretože používanie názvov sídelných a nesídelných objektov presahuje oblasť úradného styku a zaradenie tohto ustanovenia do § 3, ktorý upravuje používanie štátneho jazyka v ú radnom styku, spôsobuje nedorozumenia pri uplatňovaní zákona v praxi. Názvy obcí a iných geografických objektov z územia Slovenskej republiky sa určujú v štátnom jazyku v súlade s ďalšími vš eobecne záväznými právnymi predpismi (zákon č. 369/1990 Zb. a zákon č. 215/1995 Z. z.). Ich jednotné používanie je záväzné vo všetkých oblastiach verejného styku. Keďže úradný styk je len jednou z oblastí verejného styku, bolo potrebné vyňať toto ustanovenie z § 3 a presunúť ho do osobitného paragrafu. V záujme zjednotenia legislatívnej úpravy sa v novom § 3a vypúšť a zo spojenia 'úradné názvy obcí' prídavné meno 'úradné' v súlade so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorší ch prepisov. Druhá časť vety o označovaní ulíc v jazykoch národnostných menšín sa dopĺňa o označovanie ulíc a iných miestnych geografických značení v jazykoch národnostných menšín v s úlade s § 4 ods. 1 zákona č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín. V § 3a sa pridávajú odkazy na súvisiace právne predpisy. V nadväznosti na presunutie textu písmena d) do nové ho § 3a sa v § 3 ods. 3 upravuje označenie doterajšieho písmena e).

K bodu 10

Odsek 5 v § 3 upravuje úradnú komunikáciu právnických a fyzických osôb s orgánmi a právnickými osobami uvedenými v odseku 1.

Pôvodné ustanovenie odseku 5 v § 3 stratilo platnosť po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky v roku 1997 (nález ÚS SR č. 260/1997 Z. z.). Ustanovenie sa týkalo písomných podaní občanov (Písomné podania občanov určené verejnoprávnym orgánom sa podávajú v štátnom jazyku.). Keďže od roku 1996 (po zrušení zákona č . 428/1990 Zb.) do roku 1999 neexistoval osobitný zákon, ktorý by umožňoval príslušníkom menšín používať v úradnom styku svoj materinský jazyk a ani zákon o štátnom jazyku z roku 1995 tú to problematiku neriešil, ústavný súd konštatoval, že pôvodné ustanovenie odseku 5 v § 3 zákona o štátnom jazyku v spojení s ustanovením § 12 citovaného zákona v rozsahu, v akom sa vzťahuje na občanov Slovenskej republiky patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám, nie je v súlade s čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Situ ácia sa zmenila, keď sa po dvoch rokoch od platnosti nálezu ústavného súdu prijal zákon č. 184/1999 Z. z. o používan í jazykov národnostných menšín, ktorý umožnil používanie týchto jazykov v úradnom styku v obciach, kde žije minimálne 20 % príslušníkov národnostnej menšiny. Tým sa odstránili dôvody, ktor é viedli k vypusteniu odseku 5 z § 3 zákona o štátnom jazyku. Po tejto zmene v oblasti právnej úpravy používania menšinových jazykov v úradnom styku je možné opäť zapracovať do textu zá kona ustanovenie odseku 5, ktoré upravuje komunikáciu právnických a fyzických osôb s orgánmi verejnej správy a s právnickými osobami uvedenými v odseku 1 v § 3. V poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu sa uvádza odkaz na zákon o používaní jazykov národnostných menšín, ako aj ďalšie zákony, ktor é umožňujú v istých presne vymedzených situáciách použitie iného ako štátneho jazyka pri podávaní písomností v rámci úradného styku v Slovenskej republike.

V druhej a tretej vete nového odseku 5 sa súčasne zavádza výnimka vo vzťahu k českému jazyku, ktorý sa chápe ako jazyk spĺňajúci požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka, a preto sa osobám českej národnosti umožňuje používanie ich materinského jazyka v úradnom styku na území Slovenskej republiky, t. j. pred orgánmi a právnickými osobami uvedenými v odseku 1. Týmto doplnen ím sa zároveň zohľadnila aj podobná právna úprava v zákonoch Èeskej republiky, ktoré umožňujú napr. v správnom konaní rovnocenné použitie slovenského a českého jazyka.

Zaradením odseku 5 do § 3 zákona o štátnom jazyku sa kompletizuje právna úprava používania štátneho jazyka v úradnom styku, pričom nejde o zavádzanie novej povinnosti, pretože predkladanie podaní v št átnom jazyku nepriamo vyplývalo už z doterajších platných ustanovení zákona o štátnom jazyku (napr. z § 3 ods. 1, § 3 ods. 3 písm. c, § 6 ods. 2, § 7 ods. 1) a z ďalších všeobecne záväzný ch právnych predpisov upravujúcich konkrétne oblasti spoločenského života.

K bodu 12

Po prijatí nového školského zákona (zákon č . 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov) sa odkaz 5a a odkaz 8 týkajú toho istého paragrafu v zákone č. 245/2008 Z. z., a preto sa v zmysle legislatívnych pravidiel upravuje číslo odkazu v § 4 v odsekoch 1 a 5.

K bodu 13

Odsek 3 v § 4 sa dopĺňa v súlade s platným školským zákonom č. 245/2008 Z. z.

K bodu 17

Zmeny v § 5 súvisia predovšetkým s potrebou zladiť jednotlivé ustanovenia s ne skoršie prijatými právnymi predpismi a spresniť a doplniť niektoré nejednoznačné formulácie.

Nadpis § 5 sa mení. Zahàňa viaceré príbuzné oblasti verejného styku: napr. masmédiá, knižné publikácie, vysielanie audiovizuálnych diel pre deti, informácie pre verejnosť, verejné podujatia a zhromaždenia.

V odseku 1 sa terminologicky spresňuje formulácia úvodnej vety.

Vypustením slov inojazyčné rozhlasové relácie v odseku 1 písm. a) sa spresňuje formulácia tohto ustanovenia, pretože ďalšia časť vety hovor í, že ide o relácie, pri ktorých sa používajú titulky, z čoho vyplýva, že sa vzťahuje len na televízne relácie (nemôže sa, prirodzene, vzťahovať na rozhlasové relácie). Na zabezpečenie sloven skej jazykovej úpravy pri cudzojazyčných reláciách nemusí televízny vysielateľ použiť titulky v štátnom jazyku, ak celú reláciu následne odvysiela v slovenčine. Vysielanie inojazyčných rozhlasových relácií sa umožňuje v ods. 1 písm. b), ak je zabezpečené vysielanie týchto relácií aj v štátnom jazyku.

V § 2 ods. 5 zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní sa presne vymedzuje, čo je relácia vysielania. Odkazom na ustanovenie tohto zákona v poznámke č. 9a sa vymedzenie skladby relácie v zákone o štá tnom jazyku stáva nadbytočným, a preto sa z ods. 1 písm. a) a b) vypúšťa.

Spresňuje sa aj spôsob používania českého jazyka (jazyk spĺňajúci požiadavku zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka) vo vysielaní v zmysle súčasnej platnej právnej úpravy tak, že sa v odseku 1 namiesto druhej časti vety v písm. a) zavádzajú nové písmená g) a h). V novom písmene g) sa presnejšie vymedzuje používanie českého jazyka vo vysielaní tak, aby sa zabezpečil súlad s platnou právnou úpravou v tejto oblasti, ktorá je definovaná v súčasnom audiovizuálnom zákone úč innom od 1. januára 2008 (zákon č. 343/2007 Z. z.). V súlade s touto úpravou sa umožňuje vysielanie pôvodných českých diel v českom jazyku bez povinnosti prekladu do slovenského jazyka. Súčasne sa dopĺňa odkaz na § 17 nového audiovizuálneho zákona, v ktorom sa tá to oblasť upravuje. Doplnením ďalšieho písmena h) v odseku 1 sa sleduje súlad s platnou právnou úpravou (spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia zákona č . 343/2007 Z. z.), ktorá pripúšťa použitie českého jazyka vo vysielaní nielen v prípade pôvodnej českej produkcie, ale aj pri inojazyčných dielach s českým dabingom, ak bol tento dabing vyrobený pred účinnosťou súčasného audiovizuálneho zákona. Z tohto dô vodu sa v § 5 ods. 1 rozširuje počet výnimiek z povinnosti používať štátny jazyk aj o prípady uvedené v § 46 ods. 6 zákona č. 343/2007 Z. z. Súčasne sa dopĺňa odkaz na toto ustanovenie. Ïalšia výnimka vo vzťahu k českému jazyku je uvedená v písmene i) a t ýka sa vystúpení osôb hovoriacich po česky, ktoré sú zaradené do spravodajských, publicistických a zábavných televí znych a rozhlasových relácií (pri týchto vystúpeniach vysielateľ nemusí zabezpečovať ich slovenskú jazykovú úpravu).

Terminologická úprava v odseku 1 písm. c) (pôvodné písmeno b) sa robí z d ôvodu zladenia terminológie s platným právnym predpisom (zákon č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase v znení neskor ších predpisov), pričom sa dopĺňa odkaz na tento predpis. Z dôvodu lepšej prehľadnosti sa druhá časť pôvodného písmena b) presúva do samostatného písmena d). Do nového písmena e) sa presú va spresnené znenie pôvodného písmena c). Posledná veta odseku 1 sa v upravenom znení zaraďuje ako písmeno f) za písmeno e).

Výnimka uvedená v písmene j) sa týka vysielania podujatí v priamom prenose, pri ktorých sa umožňuje zabezpečenie slovenskej jazykovej verzie prostredníctvom simult ánneho tlmočenia.

Znenie odseku 1 sa vzťahuje na všetky druhy rozhlasového a televízneho vysielania z hľadiska územného dosahu (t. j. na celoplošné, multiregionálne, regionálne a lokálne) a osobitná úprava regioná lneho a lokálneho vysielania (pôvodný odsek 4), ktorá spôsobovala nežiaduce obmedzenia pri týchto druhoch vysielania, sa ruší.

Pôvodné znenie odseku 2 sa spresňuje použití m výrazu maloletý, ktorým sa zlaďuje terminológia zákona o štá tnom jazyku s terminológiou zaužívanou v ďalších mediálnych zákonoch, napr. v audiovizuálnom zákone a v zákone o vysielaní a retransmisii. Odsek sa dopĺňa o možnosť vysielania audiovizuálnych diel určených maloletým do 12 rokov v jazykoch národnostných menšín, ak sú vysielané v rámci inojazyčných televíznych relácií podľa odseku 1 písm. a).

Ustanovenie pôvodného odseku 3 sa vypúšťa ako duplicitné, pretože požiadavka, aby profesioná lni zamestnanci médií používali vo vysielaní štátny jazyk, je zahrnutá už v úvodnej vete odseku 1 tohto paragrafu.

Do nového odseku 3 sa preberá tá časť pôvodného odseku 4, ktorá sa týkala sprístupň ovania informácií prostredníctvom rozhlasových zariadení, predovšetkým v obecných rozhlasoch. Keďže informovanie občanov prostredníctvom miestneho rozhlasu nie je vysielaním v zmysle príslušných prá vnych predpisov, navrhuje sa neuvádzať ho v zákone ako vysielanie, ale ako informovanie verejnosti. Oznamy je možné zverejniť aj v inom jazyku po ich odznení v štátnom jazyku.

Ustanovenie pôvodného odseku 5 sa v spresnenom znení presúva do odseku 4. Odkazom na zákon č . 212/1997 Z. z. a zákon č. 167/2008 Z. z. sa opravuje chybný odkaz v súčasnom zákone.

V odseku 5 (pôvodný odsek 6) sa výrazom písomné informácie nahradil výraz príležitostné tlače, keďže tento pojem sa v príslušných právnych predpisoch nepoužíva a nie je vymedzený ani v zákone o štátnom jazyku. Vložením slova najmä sa vyjadruje, že nejde o úplný výpočet všetkých spôsobov a možností informovania verejnosti. Do základného výpočtu sa doplnili plagáty a informačné tabule, pretože patria k často využívaným formám verejné ho sprostredkúvania informácií. Z prvej vety sa vypúšťa aj slovo kultúrnych, pretože požiadavka na sprostredkovanie informácií v štátnom jazyku pri organizovaní verejný ch podujatí sa netýka len kultúrnych podujatí. Novou formuláciou druhej vety sa dosahuje jednoznačnejšia interpretácia pôvodného textu a vypúšťa sa nadbytočná podmienka, ktorá umožň ovala preklad do cudzieho jazyka len v prípade potreby.

V odseku 6 (pôvodný odsek 7) sa spresňuje používanie štátneho jazyka a popritom aj iných jazykov pri kultúrnych a výchovno-vzdelávacích podujatiach. Okruh výnimiek na použitie iných jazykov sa rozširuje o výchovno-vzdelávacie podujatia zamerané na vzdelávanie v oblasti cudzích jazykov a o divadelné hry s pôvodnými textami (ide o prípady, keď sa domáce činoherné súbory rozhodnú naštudovať divadelnú hru v originálnom znení, napr. hru francúzskeho dramatika J. B. Moliéra vo francú zskom jazyku). Pri českých kultúrnych podujatiach sa upúšťa od povinnosti uviesť programy aj v štátnom jazyku.

V novom odseku 7 sa osobitne upravuje povinnosť používať štátny jazyk na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach. V súlade s ostatnými ustanoveniami zákona sú upravené aj podmienky uvádzania n ápisov na týchto pamätníkoch v inom ako štátnom jazyku. Na základe skúseností z praxe, keď sa po zistení nedostatkov v textovej časti pamätníkov a pamätných tabúľ musela nákladným spô sobom zabezpečovať ich oprava, sa navrhuje, aby nápis na pripravovanom pamätníku, pomníku alebo tabuli posúdilo aj ministerstvo kultúry z hľadiska jeho sú ladu s ustanoveniami zákona o štátnom jazyku. Povinnosťou dotknutých osôb bude vyžiadať si od ministerstva kultúry takéto záväzné stanovisko, čím sa pomôže predísť zbytočne vynaložený m prostriedkom na dodatočnú opravu. Ustanovenie odseku 7 sa nevzťahuje na historické nápisy na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach (ani v prípade ich obnovy a rekonštrukcie), ktoré sú súčasťou národných kultúrnych pamiatok a podliehajú ochrane podľa zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení zákona č . 479/2005 Z. z.

V súlade s nadpisom paragrafu sa v odseku 8 spresnil pojem zhromaždenie a termín prednáška sa nahradil termínom verejné podujatie.

V poznámkach pod čiarou k § 5 sa doplnili odkazy na ďalšie súvisiace právne predpisy a odkazy na zrušené zákony sa nahradili citáciou novších právnych predpisov.

K bodu 18

Navrhovanou úpravou v § 6 sa zlaďuje použitá terminológia so súčasnými platnými prá vnymi predpismi, pričom sa zohľadňuje zákon č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky v znení nesk orších predpisov, zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorší ch predpisov, zákon č. 57/1998 Z. z. o Železničnej polícii v znení neskorších prepisov a zákon č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi v znení ne skorších prepisov.

§ 7 ods. 1 sa dopĺňa o chýbajúce časti týkajúce sa používania štátneho jazyka v trestnom konaní.

Nahradením výrazu cudzincov slovom osôb v § 7 ods. 2 sa zjednocuje právna úprava tohto ustanovenia s odsekom 2 v § 20 Trestného poriadku.

K bodu 20

Nadpis § 8 sa upravuje preto, lebo pôvodné znenie tohto nadpisu nezahàňalo všetky oblasti, ktoré sú predmetom úpravy § 8.

K bodu 22

Ustanovenia odsekov 2 a 3 v § 8 sa dopĺňajú o možnosť použitia iných jazykov pri vyhotovovaní písomností uvedených v tý chto ustanoveniach, ak je zabezpečené ich znenie v štátnom jazyku.

Doplnenie druhej vety v odseku 3 súvisí s potrebou odstrániť rozpor medzi zákonom o štá tnom jazyku a zákonom č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zákon č. 264/1999 Z. z. sa zaoberá komplexnou úpravou problematiky tvorby a vydávania slovenských technických noriem. Vzhľadom na to, že táto neskoršia osobitná právna norma umožnila pri preberaní medzinárodných a európskych technických noriem do slovenských technických noriem okrem preberania v slovenskom jazyku použiť aj ďalšie formy preberania určené medzinárodnými a európskymi normalizačnými organizá ciami, nastal v tomto bode nesúlad medzi ustanoveniami zákona č. 264/1999 Z. z. a povinnosťou vyhotovovať všetky slovenské technické normy v slovenskom jazyku ustanovenou v § 8 ods. 3 zákona o štátnom jazyku. Navrhovaná úprava tento rozpor odstraňuje.

Do odseku 4 sa dopĺňajú zariadenia sociálnych služieb, v ktorých sa podobne ako v zdravotní ckych zariadeniach poskytujú služby vo verejnom záujme určené širokej verejnosti. Na spresnenie terminológie sa slová občan a cudzinec nahrádzajú slovami pacient (v zdravotníckych zariadeniach) a klient (v zariadeniach sociálnych služieb). Rovnako ako zdravotnícke služby aj poskytovanie sociálnych slu žieb má verejný charakter, a preto aj tu platí zásada prednostného používania štátneho jazyka. Popri zachovaní doterajšej možnosti použiť v komunikácii s pacientom aj iný ako štátny jazyk (v pr ípade, ak pacient neovláda štátny jazyk) sa v návrhu zákona umožňuje príslušníkom národnostných menšín komunikovať v ich materinskom jazyku s personá lom zdravotníckych a sociálnych zariadení v obciach, kde žije minimálne 20 % príslušníkov menšiny. Toto právo doteraz nebolo zakotvené v právnom systéme SR a jeho zavedením do zákona o štátnom jazyku sa rozširuje okruh zákonných práv na používanie jazykov menšín vo verejnom styku. Týmto doplnením pôvodného ustanovenia odseku 4 sa na základe odporúčania Výboru ministrov Rady Európy odstraňuje prek ážka pri uplatňovaní menšinových jazykov v sociálnej oblasti, čím sa napĺňa ustanovenie čl. 13 ods. 2 písm. c) Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Aby pri uplatňovaní tohto pr áva nedochádzalo k diskriminácii v pracovnoprávnych vzťahoch, treba zabezpečiť, aby sa ovládanie menšinového jazyka nestalo podmienkou prijatia do zamestnania, resp. podmienkou pôsobenia v týchto zariadeniach.

K bodu 24

V § 8 ods. 6 sa čiastočne upravuje terminológia a presnejšie sa definuje súčasn á platná požiadavka, aby nápisy na verejne prístupných miestach, reklamné texty a ďalšie oznamy určené na informovanie verejnosti v inom ako štátnom jazyku boli svojím obsahom identické s textom v štá tnom jazyku, za ktorým majú nasledovať. Nahrádza sa tak nepresná formulácia z prvej časti druhej vety o rovnako veľkých textoch, ktorá v podstate vyžadovala, aby text v cudzom jazyku dosahoval vždy rozmery textu v štátnom jazyku.

K bodu 25

Navrhovaná úprava spresňuje podmienky dohľadu nad zákonom o štátnom jazyku. Stanovujú sa povinnosti a práva osôb vykonávajúcich dohľad a takisto povinnosti subjektov, ktoré porušili zákon.

V súlade s kompetenčným zákonom (zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov) je už od roku 1996 zabezpečením dohľadu nad dodržiavaním povinností vyplývajú cich zo zákona o štátnom jazyku poverené ministerstvo kultúry. V predkladanej novele sa navrhuje, aby ministerstvo kultú ry dohliadalo na všetky ustanovenia zákona okrem ustanovení upravujúcich používanie štátneho jazyka v periodickej tlači, v agentúrnom spravodajstve, v rozhlasovom a televíznom vysielaní, v hospodá rskej reklame a ustanovení upravujúcich používanie štátneho jazyka v oblasti súdnej moci.

K bodu 26

Závažným nedostatkom pri zabezpečení ú činného dohľadu nad dodržiavaním zákona je najmä nedostatočná vymožiteľnosť jeho platných ustanovení. Na dosiahnutie vykonateľnosti zákona sa navrhuje zavedenie chý bajúceho sankčného ustanovenia. Sankcionovanie sa dotýka orgánov verejnej správy, právnických osôb a fyzických osôb oprávnený ch podnikať za porušenie povinností uložených zákonom a za neodstránenie protiprávneho stavu. Uloženie pokuty sa navrhuje až v takom prí pade, ak sa ani po opakovanom písomnom upozornení zo strany ministerstva kultúry nepristúpilo k odstráneniu protiprávneho stavu.

Výška navrhovaných pokút bude odstupňovaná s prihliadnutím na rozsah, následky, č as trvania a na opakované porušovanie povinnosti.

K bodu 27

Na to, aby vláda Slovenskej republiky mohla prijímať účinné opatrenia na rozvoj a ochranu slovenčiny ako štátneho jazyka, musí byť pravidelne informovaná o stave používania štá tneho jazyka v spoločenskej praxi a o praktickom uplatňovaní zákona o štátnom jazyku i ďalších zákonov upravujúcich používanie slovenského jazyka v osobitných oblastiach verejného styku.

Súčasťou správy bude sumarizácia a vyhodnotenie zistení dozorných orgánov poverených výkonom dohľadu nad používaním štátneho jazyka v danej spoločenskej oblasti a skúseností s použí vaním štátneho jazyka v oblasti pôsobnosti orgánov verejnej správy a právnických osôb uvedených v § 3 v odseku 1. Na základe týchto podkladov a zistení bude možné navrhnúť konkrétne kroky na rie šenie aktuálnych problémov a na zlepšenie situácie tam, kde si to reálne potreby vyžiadajú. Správa prinesie aj zhrnutie najvýznamnejších aktivít a prijatých opatrení, ktoré v sledovanom období prispeli k zlepšeniu starostlivosti o štátny jazyk, k popularizácii výsledkov jazykovedného výskumu, ako aj k celkovému zvyšovaniu jazykovej kultúry v spoločnosti. V záujme objektívneho zhodnotenia stavu pou žívania štátneho jazyka budú súčasťou správy aj podnety občanov a stanoviská odborníkov na slovenský jazyk i vyjadrenia osobností kultúrneho a spoločenského života k tejto téme.

Povinnosťou vypracúvať takúto písomnú informáciu bude poverené Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť štátneho jazyka. Navrhujú sa dvojročn é intervaly na vypracúvanie a predkladanie súhrnnej správy, pretože sa predpokladá, že v takomto dlhšom intervale bude možné objektívnejšie a spoľahlivejšie zhodnotiť fungovanie prijatých opatrení . Najbližšiu správu by po schválení tejto novely pripravilo ministerstvo kultúry v roku 2012. Predkladanie správ o používaní štátneho jazyka je bežné aj v iných členských štátoch Európskej únie, ktoré toto opatrenie majú už niekoľko rokov zakotvené vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch. Tak je to napríklad vo Francúzsku, Slovinsku, Fí nsku, Poľsku.

K bodu 28

V § 11 v odseku 1 sa spresňuje pôvodná formulácia, ktorá sa dopĺňa o možnosť funkčného využitia aj iných ako spisovných jazykových prostriedkov uvedených v základný ch kodifikačných príručkách.

Ustanovenie odseku 2, ktoré po zaradení § 9a a nového odseku 5 v § 1 stratil o opodstatnenie, sa z § 11 vypúšťa. Podľa § 9a ods. 1 možno uložiť pokutu za porušenie zákona o štátnom jazyku orgánom a právnickým osobám uvedeným v § 3 ods. 1, ostatným právnickým osob ám a fyzickým osobám podnikateľom, ktoré nesú zodpovednosť za dodržiavanie zákona, a preto formulácia o zodpovednosti týchto osôb v osobitnom ustanovení (§ 11 ods. 2) je nadbytočná.

Namiesto pôvodného odseku 4, v ktorom sa uvádzali v súvislosti so spisovným slovenský m jazykom len niektoré ustanovenia zákona, sa do odseku 1 vkladá veta, v ktorej sa vyjadruje požiadavka uplatňovania spisovnej normy vo všetkých oblastiach verejného styku, ktoré sú predmetom úpravy zákona o štá tnom jazyku. Zákon o štátnom jazyku používa na označenie spisovnej slovenčiny termín kodifikovaná podoba štátneho jazyka. Je to tá podoba štá tneho jazyka, ktorá rešpektuje všeobecne platnú a všeobecne záväznú normu spisovného jazyka a ktorú zachytávajú kodifikačné príručky. Zákonitosti vlastné spisovn ému jazyku a prijímané v určitom období daným jazykovým spoločenstvom ako záväzné predstavujú spisovnú jazykovú normu. Keďže jazykom verejného styku v Slovenskej republike je slovenský spisovný jazyk, uplatňovanie spisovnej normy vo verejných rečových prejavoch sa vyžaduje nezávisle od toho, či je alebo nie je táto požiadavka legislatívne vyjadren á. S cieľom prispieť k dôslednejšiemu uplatňovaniu spisovnej normy vo verejnom styku bolo potrebné túto všeobecne platnú zásadu uviesť aj v zákone o štátnom jazyku.

K bodu 29

V prechodnom ustanovení účinnom od 1. augusta 2009 (dátum účinnosti návrhu zákona) sa umožňuje dotknutým osobám v konkrétnych prípadoch, kde si odstránenie protiprávneho stavu vyžaduje isté č asové obdobie, zabezpečiť súlad so zákonom tým, že sa termín vykonania nápravy presúva na koniec roka 2009.

K čl. II

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa nahrádza termín 'úradný jazyk' použitý v tomto zákone na označenie slovenského jazyka podľa zrušeného zákona č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku Slovensk ej republiky.

V poznámke pod čiarou sa upravuje odkaz na platný zákon.

K čl. III

Ustanovenie § 6 sa navrhuje vypustiť v záujme sprehľadnenia právnej úpravy v oblasti použ ívania českého a slovenského jazyka. Používanie českého jazyka v úradnom styku bude upravovať zákon o štátnom jazyku v § 3 v navrhovanom odseku 5 (čl. I bod č. 10 návrhu zákona). Okrem toho tú to oblasť upravujú aj niektoré iné zákony a dvojstranné medzinárodné zmluvy, ktoré stanovujú konkrétne situácie, kde je možné v prípade potreby používať vo verejnom styku na území Slovenskej republiky český jazyk.

Terminologické spojenie jazyk spĺňajúci požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka sa zaviedlo na označenie českého jazyka už v roku 1996 po nadobudnutí účinnosti zákona o štátnom jazyku (bežne sa používa aj v iných zákonoch) a nie je potrebné ho vysvetľovať v osobitnom ustanovení zákona č. 184/1999 Z. z. Keďže zákon č. 184/1999 Z. z. upravuje používanie jazykov národnostných menšín, medzi ktoré patrí aj český jazyk, ukázalo sa, že ustanovenie § 6 je nadbytočným a nesystémovým prvkom v tomto zákone.

K čl. IV

K bodom 1, 2 a 4 až 9

Návrhom zákona v bodoch 1, 2 a 4 až 9 tohto článku sa prepočítava rozpätie pokú t doteraz uvedené v slovenských korunách na sumy uvedené v eurách, ktoré môže uložiť Rada pre vysielanie a retransmisiu podľa ustanovení § 67 ods. 1 až 9 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č . 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení nesk orších predpisov. V ná vrhu zákona v § 67 ods. 1, v § 67 ods. 2, v § 67 ods. 3, v § 67 ods. 4, v § 67 ods. 5, v § 67 ods. 6, v 67 ods. 7, v § 67 ods. 8, v § 67 ods. 9 zákona o vysielaní a retransmisii sa menia pe ňažné sumy zo slovenských korún na eurá tak, že sa použije ich matematické zaokrúhľovanie len na celé eurá nadol, pričom použité zaokrú hľovanie upravuje výšku príslušnej sumy na prospech dotknutých občanov alebo dotknutých hospodárskych subjektov v súlade so základnými princípmi pre prechod na euro.

K bodu 3

Doplnením písmena m) v § 67 ods. 2 v zákone č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov sa navrhuje rozšíriť kompetenciu Rady pre vysielanie a retransmisiu pri ukladaní sankčných opatrení o možnosť uloženia pokuty za nedodržanie povinnosti uvedenej v § 16 písm. g) zákona o vysielaní a retransmisii.

K čl. V

Ministerstvo kultúry SR pri rešpektovaní ústavného princípu nezávislosti súdnictva nebude dohliada ť na dodržiavanie zákona o štátnom jazyku v oblasti súdnej moci. V tejto oblasti používania štátneho jazyku sa navrhuje uplatnenie princípu sudcovskej samoregulácie tak, že dohľad bude zabezpečovať predseda príslušného súdu.

K čl. VI

Navrhuje sa účinnosť od 1. augusta 2009.

Bratislava 11. marca 2009

Robert Fico, v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Marek Maďarič, v. r.

minister kultúry

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

10

D ô v o d o v á s p r á v a

A. Všeobecná časť Návrh zákona o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa predkladá v súlade s Plánom legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2004.

Predkladaný návrh zákona je súčasťou prebiehajúcej reformy súdnictva, v rámci ktorej sa vytvárajú legislatívne a organizačné predpoklady pre efektívny výkon súdnictva v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ukazuje sa, že na dosiahnutie jedného z ústredných cieľov reformy súdnictva, ktorým je zrýchlenie a zefektívnenie súdneho konania a rozhodovania je potrebné okrem legislatívnych zmien v oblasti procesných predpisov, vykonať aj legislatívne úpravy týkajúce sa samotnej organizácie súdov a ich správy. Týmto návrhom zákona sa zároveň završuje celý okruh ústavnoprávnych a zákonných zmien v súdnictva za posledné štyri roky.

Základný rámec právnej úpravy pre oblasť súdnictva je daný čl. 141 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, kde sú upravené principiálne otázky týkajúce sa organizácie výkonu súdnictva, postavenia sudcov a celkovo výkonu súdnej moci na území Slovenskej republiky. Podrobnejšia právna úprava, bližšie rozvíjajúca ústavou zakotvené princípy výkonu súdnictva, je obsiahnutá v niekoľkých zákonoch a iných všeobecne záväzných právnych predpisoch.

Problematika, ktorá je predmetom predkladaného návrhu zákona o súdoch je v súčasnosti upravená primárne v dvoch zákonoch, ktorými sú zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch a zákon SNR č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Uvedené zákony, ktoré boli prijaté ešte v čase existencie česko-slovenskej federácie, pôvodne komplexne upravovali celú problematiku týkajúcu sa výkonu súdnictva. Je nepochybné, že v čase svojho prijatie išlo o právne normy mimoriadneho významu, avšak spoločensko-politické zmeny, ktoré nastali v súvislosti s prijatím Ústavy Slovenskej republiky a so vznikom samostatnej Slovenskej republiky a taktiež požiadavky praxe si vyžiadali legislatívne zmeny, často zásadného významu a rozsahu. Prijímaním nových právnych predpisov sa niektoré otázky upravené v citovaných zákonoch vyčlenili a upravili osobitných zákonoch. Prvým z nich bol zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z.z., ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Prijatie tohto zákona znamenalo vyčlenenie právnej úpravy sídel a obvodov súdov do samostatnej právneho predpisu. Tento zákon je v súčasnosti už nahradený zákonom č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov a o zmene a doplnení zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Prijatím sudcovského kódexu, t.j. zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa z týchto zákonov čiastočne prevzala a následne komplexne upravila problematika postavenia sudcov a prísediacich a podmienok výkonu ich funkcie. Okrem prijatia uvedených samostatných zákonov boli vykonané a i naďalej sú vykonávané početné novelizácie, účelom ktorých je reagovať a odstraňovať existujúce nedostatky v oblasti organizácie a správy súdov.

Napriek pomerne početným novelizáciám je súčasná právna úprava organizácie a správy súdnictva v mnohých smeroch prekonaná a často nevyhovujúca. Niektoré otázky sú upravené vo vyššie citovaných zákonoch upravené duplicitne, niektoré sú upravené príliš rámcovo a zasluhujú si podrobnejšiu zákonnú úpravu. V platnej právnej úprave naďalej absentuje zákonný rámec vnútornej organizácie súdov, ktorý sa v súčasnosti čiastočne odvíja od úpravy nachádzajúcej sa v Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy (vyhláška MS SR č. 66/1992 Zb.), prípadne v interných predpisoch. Rovnako zákonná právny úprava rozdelenia práce na súde je nepostačujúca a vyžaduje si najmä podrobne ustanoviť, a to hlavne zákonným spôsobom, pravidlá pre tvorbu rozvrhu práce, prostredníctvom ktorého sa napĺňa ústavou garantované právo na prejednania a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov.

Na základe uvedeného je teda možné konštatovať, že problematika organizácie a správy si vyžaduje prijatie novej komplexnej právnej úpravy, ktorou by sa vykonali nevyhnutné systémové zmeny v organizácii a správe súdov v záujme celkového zefektívnenia výkonu súdnictva.

Cieľom predkladateľa je teda predložiť do legislatívneho procesu návrh zákona, ktorý bude komplexne riešiť problematiku organizácie a správy súdov a s tým súvisiacich parciálnych otázok v záujme vytvárania čo najlepších podmienok pre výkon súdnej moci.

Vo všeobecnosti možno hlavné ciele predkladanej právnej úpravy formulovať nasledovne:

1.nanovo upraviť organizáciu výkonu súdnictva a jeho kontrolu (najmä rozvrh práce, organizácia práce, zavedenie nového inštitútu – vnútornej revízie),

2.nanovo upraviť organizáciu ekonomickej a administratívnej správy súdnictva a jej kontrolu (najmä tvorba rozpočtu, správa majetku, materiálne zabezpečenie súdov a pod.)

3.oddeliť výkon súdenia od výkonu správy súdov (predseda súdu a riaditeľ správy súdu)

Uvedené ciele predpokladajú realizáciu čiastkových opatrení, ktoré musia byť v predkladanej právnej úprave zakomponované a zohľadnené, ide najmä o:

-profesionalizáciu výkonu správy súdov na jednotlivých stupňoch súdov (riaditeľ správy súdu),

-koncentrácia vybraných činností v rámci správy súdov na krajských súdoch, ak ich možno efektívnejšie vykonávať z niekoľkých centier,

-decentralizácia niektorých činností, ktoré možno efektívnejšie vykonávať decentralizovane,

-zníženie počtu funkcionárov súdu,

-vymedzenie kompetencií orgánov riadenia a správy súdov, s presným vymedzením zodpovednostných vzťahov,

-novú úpravu postavenie predsedov súdov,

-zavedenie inštitútu vnútornej revízie,

-stanovenie zákonného rámca pre tvorbu rozpočtu súdov,

-rozšírenie sudcovských rád aj na okresné súdy, posilnenia kompetencií orgánov sudcovskej samosprávy,

-prepracovanie systému sťažností a zavedenie osobitnej kategórie podnetov,

Navrhuje sa preto prijatie nového zákona, v ktorom by sa sústredila právna úprava vzťahujúca sa na organizáciu a správu súdov a do ktorého by sa prevzali praxou osvedčené ustanovenia zo zákona č. 335/1991 Zb. a zo zákona SNR č. 80/1992 Zb., ktoré by sa touto navrhovanou právnou úpravou nahradili v celom rozsahu.

Prijatie niektorých systémových opatrení v rámci navrhovanej právnej úpravy nového zákona o súdoch si vyžiada zmenu a doplnenie dotknutých ustanovení zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním). V súvislosti so systémovými zmenami v oblasti správneho súdnictva sa navrhuje zmena a doplnenie niektorých súvisiacich zákonov.

Navrhovaná právna úprava nebude mať dopad rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov. Dopad na štátny rozpočet je vyčíslený v doložke finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou, inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republiky viazaná.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona

s právom Európskych spoločenstiev a s právom Európskej únie

1.Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky

2.Názov návrhu zákona: zákon o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a)návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení, Národného programu pre prijatie acquis communataire, odporúčané v Partnerstve pre vstup, odporúčané v prílohe Prípravy asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integrácie do vnútorného trhu Únie (Biela kniha), screeningu, nepatrí medzi úlohy vlády Slovenskej republiky podľa Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2004, ale predkladá ako iniciatívny materiál Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

b)nevyplývajú zo schválenej negociačnej pozície Slovenskej republiky ku kapitole č. 5,24

4.Problematika právneho predpisu:

a)

b)nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev

c)

d)nie je upravená v práve Európskej únie

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a s právom Európskej únie:

Vzhľadom na vnútroštátny charakter upravovanej problematiky je posudzovanie súladu návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie bezpredmetné.

6.Gestor (spolupracujúce rezorty):

bezpredmetné

7.Účasť expertov pri príprave návrhu zákona:

bez účasti expertov

Doložka finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov

a vplyvov na zamestnanosť

1.Návrh zákona zakladá nároky na štátny rozpočet v nasledovnom rozsahu

1.Zaradenie súdnych úradníkov na súdoch ako štátnych zamestnancov do 7. platovej triedy:

Počet štátnozamestnaneckých miest ............................600 súdnych úradníkov

Súčasné zaradenie v plat. triede T6 .................................12 720 Sk/mes.

Navrhované zaradenie v plat. triede T7 .........................14 410 Sk/mes.

_______________________________________________________________________________

Rozdiel ...................................................................................+ 1 690 Sk/mes.

Výpočet:

600 súdnych úradníkov + 1690 Sk x 12 mes.= 12 168 000 Sk

2.Doplnenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v § 69 ods. 1 o písmeno e), ktoré znie:

e)predsedovi kategórie krajského súdu v sumu 1 000 Sk mesačne a predsedovi grémia okresného súdu vo výške 800 Sk mesačne.

Navrhované priznanie funkčných príplatkov za vyššiu sudcovskú funkciu nebude mať dopad na štátny rozpočet, nakoľko bude financované z úspory zníženia súdnych funkcionárov (podpredsedov súdov) v zmysle ustanovení návrhu zákona.

a)Súčasný stav

-podpredsedovia krajských súdov s funkčným príplatkom 3 600 Sk/mes.:

22 podpredsedov KS x 3600 Sk x 12 mes. = 950 400 Sk/rok

-podpredsedovia okresných súdov s funkčným príplatkom 3000 Sk/mes.:

67 podpredsedov OS x 3000 Sk x 12 mes. = 2 412 000 Sk/rok

____________________________________________________________________

Spolu podpredsedovia OS + KS ...................... 3 362 400 Sk/rok

Funkčné príplatky podpredsedov, ktoré v zmysle návrhu zákona zostávajú v platnosti:

44 podpredsedov OS x 3000 Sk x 12 mes. = 1 584 000 Sk/rok

8 podpredsedov KS x 3 600 Sk x 12 mes. = 345 600 Sk/rok

____________________________________________________________________

Spolu .............................................................. 1 929 600 Sk/rok

b)Úspora zo zníženia počtu podpredsedov OS a KS:

Súčasné funkčné príplatky podpredsedov OS + KS = 3 362 400 Sk/rok

Zotrvávajúce funkčné príplatky podpreds. OS + KS = - 1 929 600 Sk/rok

____________________________________________________________________

Zostáva na prerozdelenie ......................................... = 1 432 800 Sk/rok

c)Návrh v zmysle ustanovenia návrhu zákona:

-predsedovia kolégia krajského súdu .................. 3 x 8 KS = 24 osôb

24 preds. kolégia KS x 1000 Sk x 12 mes. =288 000 Sk/rok

-predsedovia grémia okresného súdu ................100 osôb

100 predsedov grémií OS x 800 Sk x 12 mes. = 960 000 Sk/rok

____________________________________________________________________

Spolu funkčné príplatky OS + KS ..............................1 248 000 Sk/rok

d)Rekapitulácia:

Zostalo na prerozdelenie..........................................1 432 800 Sk/rok

Potreba na nové funkčné príplatky ..........................1 248 000 Sk/rok

____________________________________________________________________

Zostáva .......................................................................... 184 800 Sk/rok

na vytvorenie ďalších kolégií a grémií na súdoch SR.

2.Návrh zákona je v súlade s prioritami a cieľmi hospodárskej politiky.

3.Návrh zákona nemá vplyv na životné prostredie.

4.Návrh zákona neovplyvní zamestnanosť a nevyžiada si zvýšenie počtu pracovníkov.

B. Osobitná časť

K Čl. I

K § 1

Ústava Slovenskej republiky v druhom oddiely siedmej hlavy upravuje základné princípy a zásady organizácie a výkonu súdnej moci v Slovenskej republike. Predkladaný návrh zákona o súdoch nadväzuje a podrobne rozvíja základy ústavnej koncepcie súdnictva a obsahuje ustanovenia o právomoci súdov, hlavných zásadách činnosti súdov, sústave súdov, pôsobnosti súdov, organizácii súdov, riadení a správe súdov, o sudcovskej samospráve a o účasti súdov zapojených na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR na tvorbe rozpočtu pre súdy. V odseku 2 sa vymedzuje predmet úpravy negatívnym spôsobom, a to tak, že sídla a obvody upravuje osobitný zákon.

K § 2

Rešpektujúc znenie Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje okruh otázok tvoriacich výkon súdnictva, t.j. okruh oprávnení, ktoré zveruje zákon súdom ako orgánom verejnej moci, na rozdiel od iných orgánov verejnej moci.

V súlade s Návrhom opatrení na zdokonalenie správneho súdnictva zostane rozhodovanie o správnych veciach zachované v sústave všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva, keďže stav nie je taký, aby odôvodňoval efektívny výkon správneho súdnictva v samostatnej sústave správnych súdov.

Návrh zákona v 2 ods. 2 predpokladá, že súdy budú vykonávať aj inú činnosť súvisiacu s ich právomocou, teda činnosť, ktorá nemá povahu rozhodovaciu, napríklad vedenie obchodného registra, súdnu úschovu podľa § 352 Občianskeho súdneho poriadku a pod.

K § 3 a 4

Základné zásady činnosti súdov, tak ako sú vymedzené v predkladanom návrhu zákona o súdoch, sú koncipované v súlade s ústavným poriadkom Slovenskej republiky a adekvátnym spôsobom zaisťujú ochranu práv účastníkov konania a potrebné princípy, z ktorých musí fungujúce nezávislé súdnictvo vychádzať. V návrhu sa čiastočne preberajú zásady obsiahnuté v doterajšej právnej úprave, ktoré sa v prípade potreby modifikujú tak, aby zodpovedali zneniu procesných predpisov a zároveň sa dopĺňajú o zásady v doteraz platnej právnej úprave neupravené. Právna úprava sa obmedzuje na všeobecné vyjadrenie zásad, pričom sa predpokladá ich konkretizácia v osobitných, najmä v právnych predpisoch procesnej povahy.

Ustanovenie § je dokazujúcim ustanovením, podľa ktorého bezpečnosť objektov súdu a nerušný priebeh súdneho konania zabezpečuje Zbor väzenskej a justičnej stráže podľa osobitného zákona.

K § 5

Vychádzajúc z s čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sústavu súdov tvorí Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy; podľa ods. 2 citovaného článku podrobnejšiu úpravu sústavy súdov upravuje zákon, a teda v § 2 sa navrhuje, aby okrem Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sústavu súdov tvorili, tak ako tomu bol doteraz, okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. Uvedené súdy teda tvoria sústavu všeobecného súdnictva.

V súlade s „Návrhom optimalizácie súdnej sústavy“ je cieľom prekladateľa vytvorenie jednotnej trojstupňovej sústavy všeobecného súdnictva (dvojstupňovej v rámci správneho súdnictva), v rámci ktorej veci patriace do vecnej príslušnosti súdov budú vybavovať všeobecné súdy prvého stupňa, veci, v ktorých je podaný riadny opravný prostriedok budú vybavovať všeobecné súdy druhého stupňa a veci, v ktorých je podaný mimoriadny opravný prostriedok a zjednocujúcu rozhodovaciu činnosť bude vybavovať najvyšší súd.

Zo sústavy súdov sa, v porovnaní z doterajšou právnou úpravou, navrhuje vypustenie poľných súdov, t.j. vyšších poľných súdy a nižších poľných súdov, pôsobnosť ktorých do budúcna budú vykonávať v čase vojny a vojnového stavu zostávajúce vojenské súdy.

K § 6

V § 6 sa ustanovuje všeobecná zásada, podľa ktorej súdnictvo v prvom stupni vykonávajú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach okresné súdy. Výnimku z aplikácie tejto zásady môže ustanoviť jedine zákon, ktorý môže zveriť prvostupňovú agendu aj do pôsobnosti súdov vyššieho stupňa. Odlišná situácia je v rámci správneho súdnictva, v rámci ktorého v správnych veciach bude konať a rozhodovať v prvom stupni krajský súd. Podľa odseku 2 na okresných súdoch zostane len agenda vo vybraných volebných veciach (konanie vo veciach zoznamov voličov a zoznamov oprávnených osôb na hlasovanie v referende a konanie vo veciach registrácie kandidátnych listín pre voľby do orgánov samosprávneho kraja).

K § 7

Krajské súdy v rámci v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach budú konať a rozhodovať v prvom rade ako súdy druhého stupňa; iba výnimočne budú konať a rozhodovať v týchto veciach ako súdy prvého stupňa. Odlišná situácia je v prípade správneho súdnictva. Krajské súdy budú konať a rozhodovať v správnom súdnictve zásadne ako súdy prvého stupňa. Osobitný zákon môže ustanoviť, že v prvom stupni bude konať a rozhodovať iný súd. Vzhľadom na to, že okresné súdy v správnom súdnictve nebudú konať (okrem vecí uvedených v § 6 ods. 2 ), prejdú na krajské súdy všetky správne veci, v ktorých doposiaľ konali okresné súdy (napr. preskúmavanie rozhodnutí o priestupkoch, preskúmavanie rozhodnutí územnej samosprávy podľa zákona o obecnom zriadení). K tomu sú potrebné niektoré novely zákonov (k tomu pozri Čl. VI až IX návrhu zákona). V odseku 3 sa krajským súdom zveruje právomoc konať a rozhodovať vo veciach s konečnou platnosťou ako súdu jedinej inštancie, ak to ustanovuje zákon. Pôjde napr. o niektoré veci volebné, veci podľa piatej časti platného Občianskeho súdneho poriadku uvedené štvrte, piatej a siedmej hlave s tým, že proti rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

K § 8

Deklaruje sa postavenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako vrcholného súdneho orgánu v oblasti všeobecného súdnictva Najvyšší súd sa charakterizuje ako najvyšší súdny orgán všeobecného súdnictva a v rámci neho aj správneho súdnictva (v zahraničí je správne súdnictvo spravidla zastrešené samostatnými najvyššími súdmi). Táto jeho pozícia bude naplňovaná najmä jeho samotnou rozhodovacou činnosťou, ktorou sa okrem iného má zaistiť jednotnosť a zákonnosť v rozhodovaní ostatných súdov.

Hlavným poslaním najvyššieho súdu je zabezpečovať zákonnosť a jednotnosť rozhodovania všetkých súdov. Návrh vychádza z toho, že najvyšší súd bude plniť túto funkciu predovšetkým typickými súdnymi prostriedkami, t.j. rozhodovaním v konkrétnej veci v rozsahu pôsobnosti uvedenej v odseku 1. Jediným tzv. neprocesným prostriedkom zjednocovania rozhodovacej činnosti súdov je vydávanie stanovísk k výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Za týmto účelom je najvyšší súd oprávnený vykonávať prieskum rozhodovacej činnosti súdov nižšieho stupňa v právoplatne skončených veciach, čiže sledovanie rozhodovacej činnosti ostatných súdov (ale aj senátov najvyššieho súdu) môže byť a bude impulzom pre túto zjednocovaciu činnosť.

K § 9

Špeciálny súd je organickou súčasťou sústavy súdov Slovenskej republiky a bol do nej zaradený zákonom č. 458/2003 Z.z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 267/2004 Z.z. ako špecializovaný orgán na trestné stíhanie korupcie a organizovaného zločinu.

V § 9 sa vymedzuje pôsobnosť Špeciálneho súdu, ktorý bude rozhodovať výlučne v trestných veciach uvedených v Trestnom zákone, prípadne ďalších veciach, ak tak ustanoví osobitný zákon. Pôjde najmä o otázky úzko súvisiace z trestným konaním a odhaľovaním trestnej činnosti ako napríklad rozhodovanie o použití informačno-technických prostriedkov podľa osobitného zákona.

V odseku 2 sa definuje postavenie Špeciálneho súdu ako súdu prvého stupňa vo veciach patriacich do jeho pôsobnosti podľa vzoru krajského súdu, z čoho vyplýva, že o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu bude rozhodovať najvyšší súd.

K § 10 V sústave súdov Slovenskej republiky majú už tradičné postavenie vojenské súdy, ktoré uskutočňujú súdne konanie vo veciach vymedzených právnymi predpismi trestného práva procesného týkajúcich sa trestných činov najmä vojakov, príslušníkov ozbrojených zborov, vo výnimočných prípadoch i civilných osôb.

V § 10 sa ustanovuje pôsobnosť vojenských súdov. Podobne ako Špeciálny súd, i vojenské súdy budú rozhodovať výlučne v trestných veciach, prípadne aj v niektorých veciach súvisiacich s trestným konaním, resp. s odhaľovaním trestnej činnosti.

Napriek svojmu osobitnému postaveniu patria vojenské súdy, podobne ako Špeciálny súd, do sústavy všeobecných súdov. Vojenský obvodový súd je súdom prvej inštancie; o riadnych opravných prostriedkoch proti jeho rozhodnutiam bude rozhodovať Vyšší vojenský súd, ktorý vo výnimočných prípadoch bude rozhodovať aj ako súd prvého stupňa. O riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Vyššieho vojenského súdu bude rozhodovať najvyšší súd.

Ustanovenie odseku 5 sa preberá zo súčasného znenia zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch, pričom je čiastočne prispôsobené zneniu textu Ústavy Slovenskej republiky a umožňuje realizáciu záväzku Slovenskej republiky vyjadreného v čl. 7 ods. 1 písm. b) Zmluvy medzi štátmi, ktoré sú stranami Severoatlantickej zmluvy, a inými štátmi zúčastnenými v Partnerstve za mier vzťahujúca sa na štatút ich ozbrojených síl publikovanej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 324/1997 Z.z.

K § 11

Ústava Slovenskej republiky v čl. 141 ods. 1 stanovuje že „v Slovenskej republike súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy.“ Odsek 1 nadväzuje na ústavou zakotvený princíp, pričom ho ďalej rozvíja v tom smere, že na súde zabezpečujú výkon súdnictva vo všeobecnosti a primárne sudcovia, ktorý sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou a zákonom. Výnimku zo zásady, že na súde konajú a rozhodujú výlučne sudcovia predvída samotná Ústavy Slovenskej republiky v čl. 142 ods. 2, keď umožňuje aby sa na rozhodovaní podieľali aj prísediaci sudcovia z radov občanov a zamestnanci súdu poverení sudcom. V súlade s citovaným článkom Ústavy Slovenskej republiky sa ustanovuje zásada senátneho rozhodovania, ktorá môže byť prelomená v prospech samosudcovského rozhodovania; zákon zároveň zohľadňuje, že niektoré otázky prislúcha rozhodnúť predsedovi senátu. Návrh zákona obe tieto možnosti zohľadňuj. Aj naďalej zachováva pri rozhodovaní súdov, avšak len v trestnoprávnych veciach, prítomný laický prvok v podobe prísediacich ako aj možnosť konania a rozhodovania súdnych úradníkov (v zmysle Ústavy Slovenskej republiky zamestnancov súdu poverených sudcom). Na rozdiel od platného právneho stavu sa navrhuje zúženie možnosti prísediacich podieľať sa na výkone súdnictva (len v rámci senátov okresných súdov a vojenských obvodových súdov; pozri nasledujúce ustanovenia).

K § 12

Plénum súdu predstavuje jeden zo základný prvkov v organizácii súdu, prostredníctvom ktorého sa realizuje riadenie a správa vybraných vnútorných vecí súdu priamo sudcami príslušného súdu. Plénum je v podstate kolektívnym orgánom s rozhodovacou a inou právomocou vo veciach výkonu súdnictva. Plénum nemá postavenie orgánu správy súdu, ale je nevyhnutným článkom v rámci riadenia a správy súdu a je zároveň výrazom nezávislosti a určitej vnútornej autonómie súdu, keďže volí orgány sudcovskej samosprávy a v určitých prípadoch plní ich funkciu (k tomu pozri vysvetlivky k § 45 návrhu zákona). V odsekoch 1 až 3 sa ustanovuje zloženie pléna súdu, jeho uznášaniaschopnosť a spôsob prijímania rozhodnutí pléna a taktiež základný rámec jeho pôsobnosti..

K § 13

Doterajšia právna úprava súdneho oddelenia obsiahnutá v Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy (vyhláška MS SR č. 66/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) sa javí pre potreby praxe ako nevyhovujúca, pričom je nevyhnutné, aby fungovanie oddelenia malo zákonný rámec. Podľa navrhovaného znenia už sudca (senát) nebude súčasťou súdneho oddelenia, inak povedané súdne oddelenie sa bude vytvárať pre potreby sudcu alebo senátu a predstavuje v podstate obslužný aparát, ktorý má umožniť sudcovi (senátu) sústrediť svoju činnosť na samotný výkon súdenia a zbavuje sudcu (senát) nutnosti vykonávať činnosti nesúvisiace so samotným rozhodovaním; tieto bude obstarávať oddelenie pre sudcu (senát). Pôjde najmä o činnosti administratívneho charakteru.

V § 13 sa upravuje postavenie súdneho oddelenia, jeho zloženie, spôsob organizácie práce v súdnom oddelení. Navrhuje sa, aby sa súdne oddelenie vytváralo obligatórne pre sudcu (senát) a fakultatívne pre vyššieho súdneho úradníka povereného konaní a rozhodovaním; či sa súdne oddelenie vytvorí aj pre súdneho úradníka bude vyplývať z rozvrhu práce.

Okrem súdnych oddelení sa predpokladá kreovanie aj iných organizačných útvarov, ktoré budú slúžiť na skvalitnenie a zefektívnenie výkonu súdnictva (naor. spisovňa, podateľňa).

K § 14

Upravuje sa zloženie senátu okresného súdu. Ponecháva sa prítomný laický prvok. Funkciu predsedu senátu môže vykonávať jedine sudca (§ 15 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

K § 15

Zavádza sa nový inštitút v rámci organizácie okresného súdu, ktorým je grémium okresného súdu. Základnou úlohou grémia okresného súdu je spolupodieľať sa na zabezpečovaní potrebnej odbornej úrovne sudcov tvoriacich toto grémium s prihliadnutím na ich prevažujúci obsah rozhodovacej činnosti. Zaradenie sudcu do grémium však nepredurčuje špecializáciu tohto sudcu, len zohľadňuje už spomínanú podstatnú časť jeho rozhodovacej činnosti, ktorá je základným kritériom zaradenie sudcu do príslušného grémia. Grémium možno čiastočne ponímať ako určitú obdobu kolégia krajského súdu. Grémium okresného súdu ani predsedu grémia nie je orgánom riadenia a správy.

Ustanovenie § 17 upravuje zriaďovanie grémií, pričom obligatórne sa zriaďuje občianske a trestné kolégium, ďalšie kolégia sa zriaďujú fakultatívne, za predpokladu, že budú mať požadovaný minimálny počet členov. Ak na súde nie je dostatočný počet sudcov s preväzujúcim obsahom rozhodovacej činnosti určitého druhu pre vytvorenie grémia, funkciu grémia plnia títo sudcovia bez vytvorenia grémia; funkciu predsedu grémia vykonáva predseda súdu. Ďalej sa upravuje pôsobnosť grémií a pôsobnosť predsedu grémia. Ustanovenie do funkcie predsedu grémia upravuje osobitný zákon (zákon č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov).

V odseku 6 sa upravuje ďalšia alternatíva pre prípad, že na okresnom súde sa nezriadi grémium. Pre riešenie sporných otázok medzi viacerými grémiami v obvode krajského súdu môže predseda tohto krajského súdu zvolať spoločné rokovanie grémií okresných súdov.

K § 16

Upravuje sa zloženie senátov krajského súdu; senáty krajského súdu sú zložené výlučne zo sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu. V odseku 2 sa zohľadňuje pomerne častý jav na súdoch vyššieho stupňa kedy sa v senáte nachádzajú viacerí sudcovia, ktorý sú z hľadiska kariérneho postu predsedami senátu.

K § 17

Obdobnú funkciu ako grémia na okresnom súde plnia na krajskom súde kolégiá. Vzhľadom na to, že krajský súd je primárne súdom odvolacím je nevyhnuté aby, bola posilnená jeho funkcia v rámci zjednocovacieho konania, ktorú bude krajský súd realizovať najmä prostredníctvom jednotlivých kolégií. Na krajskom súde sa budú zriaďovať obligatórne uvedené štyri kolégiá; kreovanie ďalších nie je vylúčené.

K § 18

Najvyšší súd bude i naďalej rozhodovať v zásade v senátoch, s výnimku niektorých vecí, o ktorých môže rozhodnúť predseda senátu, ak tak ustanoví niektorý z procesných kódexov.

V odseku 2 sa ustanovuje zloženie senátov najvyššieho súdu, ktoré sú v zásade trojčlenné; ak najvyšší súd rozhoduje v inštančnom postupe proti rozhodnutiam iného senátu najvyššieho súdu skladajú sa z piatich sudcov. Uvedené zloženie senátov môže byť osobitným zákonom (napr. procesným kódexom) modifikované v prospech vyššieho, avšak vždy nepárneho počtu sudcov.

K § 19

Sudcovia najvyššieho súdu v súčasnosti nemajú k dispozícii žiadnych odborných pracovníkov na vykonávanie takých činností, ako je zadovažovanie podkladov k rozhodnutiu vo veci, skutkový a právny rozbor prejednávaných vecí, vyhľadávanie odbornej literatúry a judikatúry, zisťovanie a vyhľadávanie odborných konzultantov, písanie konceptov právnych riešení veci a pod. Ide o vysoko odbornú a všestrannú činnosť v rôznych právnych odboroch zahŕňajúcich nielen právne, ale aj ekonomické, sociálne, medicínske či rôzne technické súvislosti. Preto je žiadúce do funkcie asistentov sudcov menovať odborníkov s dlhšou právnou praxou, ktorí budú zárukou vysoko erudovaného odborného servisu pre rozhodovanie najvyššieho súdu a sudcov. Vzhľadom na to sa javí dôvodné ich postavenie špeciálne upraviť v zákone o súdoch.

Asistent sudcu najvyššieho súdu bude mať postavenie štátneho zamestnanca vykonávajúceho štátnu službu, a to v dočasnej štátnej službe na základe výberového konania.

K § 20

Vymedzuje sa pôsobnosť pléna najvyššieho súdu, spôsob jeho zvolávania, rokovania a rozhodovania, verejnosť rokovaní pléna najvyššieho súdu a niektoré parciálne otázky týkajúce sa zjednocovacej činnosti najvyššieho súdu. Vzhľadom na závažnosť otázok, ktoré bude plénum prejednávať a na ich možný dopad na chod súdnictva je nevyhnutné, aby sa rokovania pléna najvyššieho súdu mohli zúčastňovať aj iné zložky verejnej moci, čo je zohľadnené v odseku 5.

K § 21

Kolégium najvyššieho súdu je kolektívnym orgánom z rozhodovacou a inou právomocou, pričom plní obdobné úlohy ako kolégium krajského súdu, či grémium okresného súdu, teda zabezpečuje potrebnú odbornú úroveň sudcov, ktorý sú jeho súčasťou. Na rozdiel od kolégia krajského súd je kolégiu najvyššieho súdu zverené právomoc prijímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, čo vyplýva z jednej zo základných úloh najvyššieho súdu, ktorou je zabezpečovania jednotného používania a jednotného výkladu zákonov. Vnútorná organizácia kolégia a organizácia jeho činnosti je obdobná ako u kolégia krajského súdu.

K § 22

V § 24 sa upravujú základné princípy realizácie zjednocovacej činnosti najvyššieho súdu, ktorá sa uskutočňuje v dvoch formách, a to zverejňovaním súdnych rozhodnutí zásadného významu (nie len rozhodnutí najvyššieho súdu) a prijímaním zásadných stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Uvedenú zjednocovaciu činnosť uskutočňuje na najvyššom súde plénum a kolégium. Vzhľadom na význam tejto činnosti je nevyhnutné upraviť zásady spolupráce pléna alebo kolégia najvyššieho súdu s inými orgánmi verejnej moci, prípadne iným odbornými ustanovizňami tak ako je to navrhované v odseku 2. Vzhľadom na význam a prípadný dosah zjednocovacej činnosti najvyššieho súdu sa umožňuje, aby sa na rokovaní pléna alebo kolégia, ktoré rozhoduje o prijatí stanoviska obligatórne zúčastňovali zástupcovia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a ministerstva. Účasť iných subjektov je podľa odseku 3 fakultatívna.

K § 23

Upravuje sa vydávanie Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Zároveň sa v písm. a) a b) špecifikuje jej obsah. Zbierku stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky bude najvyšší súd zverejňovať na internete, čo umožní zvyšovanie právneho vedomia ako odbornej, tak i laickej verejnosti. Z dôvodu materiálno-technického zabezpečenia tejto povinnosti vyplývajúcej pre najvyšší súd, sa v Čl. IX navrhuje oddialenie účinnosti tohto ustanovenia.

K § 24

Ide o splnomocňujúce ustanovenie, na základe ktorého plénum najvyššieho súdu prijíma uvedené interné normy, pričom rokovací poriadok sa, vzhľadom na svoj význam, vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 25 a 26

Špeciálny súd bude rozhodovať v trojčlenných senátoch, ak osobitný zákon neustanoví, že vo vecí predseda senátu. Senáty špeciálneho súdu sa budú skladať výlučne zo sudcov, teda laický prvok sa neuplatňuje.

Vzhľadom na to, že jedinou agendou Špeciálneho súdu bude agenda trestná, kolégiá sa na Špeciálnom súde nebudú zriaďovať; ich pôsobnosť bude vykonávať plénum Špeciálneho súdu.

K § 27 až 31

Šiesta hlava zakotvuje, ako to už z názvu vyplýva, postavenie a organizáciu vojenských súdov ako súčasti všeobecného súdov.

V § 10 ods. 2 sa upravuje postavenie vojenského obvodového súdu ako prvostupňového článku sústavy vojenských súdov. Pri jeho rozhodovaní sa bude uplatňovať zásada samosudcovského rozhodovania v kombinácii so senátnym rozhodovaním. Senáty vojenského obvodového súdu budú podobne ako na okresných súdoch pozostávať zo sudcu, ktorý bude predsedom senátu a dvoch prísediacich.

Podobne ako na krajskom súde i na Vyššom vojenskom súde sa bude uplatňovať primárne zásada senátneho rozhodovania. Senáty vyššieho vojenského súdu sa skladajú výlučne zo sudcov tohto súdu; prísediaci na tomto súde nebudú pôsobiť.

Pre vojenské obvodové súdy ako aj pre Vyšší vojenský súd platí primerane poznámka k § 26.

Vzhľadom na to, že podľa návrhu zákona sa do budúcna už nepočíta zo zriaďovaním poľných súdov je potrebné, aby ich funkciu počas vojnového stavu alebo vojny plnili vojenské súdy. Tieto však môžu efektívne fungovať len za predpokladu, že ich počty sudcov na nich pôsobiacich sa vhodným spôsobom doplnia do stavu, ktorý bude zárukou ich riadneho chodu.

V prípade vyhlásenia vojny alebo vojnového stavu sa teda počty sudcov vojenských súdov zvýšia na základe mobilizácie priamo zo zákona dvojnásobne, a to zo sudcov okresných súdov a krajských súdov určených podľa zoznamu, ktorý vydá predseda vyššieho vojenského súdu v spolupráci s predsedom krajského súdu. Nevyhnutným predpokladom zaradenia sudcu do tohto zoznamu je jeho súhlas takýmto zaradením.

Počet sudcov o ktorý sa má zvýšiť počet sudcov na vojenských súdoch vyplývajúci zo zákona môže v prípade potreby zmeniť ako smerom nadol tak i smerom nahor minister po dohode s ministrom obrany.

K § 32

Na rozdiel od platnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 80/1992 Zb. sa doteraz používaný pojem „štátna správa súdov“ nahrádza pojmom „riadenia a správa súdov“, ktorý zodpovedá zneniu Ústavy Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 3). Riadenie súdov je možné charakterizovať ako súbor práv a povinností zverený orgánom riadenia správy súdov, resp. súhrn činností vykonávaných týmito orgánmi, ktoré bezprostredne súvisia s výkonom rozhodovacieho procesu súdu (sudcu) a ktoré sú realizované za účelom skvalitnenia tohto procesu, najmä z hľadiska odbornosti, profesionality, včasnosti rozhodovania a efektivity konania. Na strane druhej, správu súdu je možné vymedziť ako súhrn činností vykonávaných príslušnými subjektami (orgánmi riadenia a správy súdov), ktorých účelom je vytvorenie čo najvhodnejších najmä materiálnych podmienok pre vlastný výkon súdenia (rozhodovacej činnosti súdov, sudcov), t.j. zabezpečiť potrebný „servis“ pre samotnú rozhodovaciu činnosť súdov a sudcov.

Jednou zo základných podmienok pre naplnenie ústavného princípu sudcovskej nezávislosti súdnej moci je dôsledné oddelenie výkonu riadenia a správy súdov od rozhodovacej činnosti súdov (sudcov). Absolútne oddelenie týchto dvoch zložiek však nie je možné a ani účelné. Špecifikom riadenia a správy v súdnictve je, že na rozdiel od riadenia a správy vykonávanej iných odvetviach verejnej moci, jej výkon je limitovaný tým, že nesmie zasahovať do vlastného výkonu sudcovskej činnosti (rozhodovania).

Z ústavnej a zákonnej zodpovednosti ministra spravodlivosti a ostatných orgánov riadenia a správy súdov za riadny chod justície však súčasne vyplýva, že úlohy riadenia správy súdov nemožno zúžiť len na samotné „hmotné“ zabezpečenie súdov, ale že týmto orgánom musia byť dané i prostriedky na zabránenie tomu, aby sudcovská nezávislosť nebola zneužívaná neodvodnenými prieťahmi súdneho konania a rozhodovania alebo porušovania zásad dôstojnosti súdneho konania a sudcovskej etiky (napr. prostredníctvom dohľadu ministerstva).

V odseku 1 sa definujú základné úlohy riadenia a správy súdov. V odseku 2 je uvedený ústavný princíp oddelenosti výkonu riadenia a správy súdov od rozhodovacej činnosti súdov vyplývajúci z článku 141 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

K § 33

Definujú sa orgány riadenia a správy súdov, ktorými sú predsedovi a podpredsedovia súdov, orgány sudcovskej samosprávy (sudcovské rady) a súdna rada. Spôsob a rozsah v akom sa podieľajú tieto orgány na riadení a práve súdov určuje zákon.

K § 34

Definujú sa orgány správy súdov, ktorými je vo všeobecnosti ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť súdov. Riaditeľ správy súdu je taktiež orgánom správy súdu (doterajší vedúci súdnych správ postavenie štátneho orgánu nemali), ktorý bude vykonávať podstatnú časť ekonomicko-administratívnej agendy, ktorú doteraz vykonával predseda súdu, a to v mene súdu. Niektoré otázky majúce charakter ekonomicko-administratívny však naďalej zostávajú v pôsobnosti predsedov súdov, ktorý sú primárne zodpovedný za chod toho ktorého súdu.

K § 35

Ustanovuje sa pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia súdu a v oblasti správy súdu, kde táto pôsobnosť je rozdelená medzi predsedu súdu a riaditeľa správy súdu. Pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné vnímať nielen ako súhrn určitých oprávnení, ale zároveň aj ako zákonom dané povinnosti, s nesplnením ktorých je spojený vznik právnej zodpovednosti, právnym dôsledkom ktorej môže byť i zánik funkcie predsedu súdu.

Predseda je štatutárnym orgánom súdu, pokiaľ tento zákon nezveruje toto postavenie v oblasti správy súdu inému subjektu – riaditeľovi správy súdu.

Rozsah, v akom sa predseda súdu podieľa na výkone súdnictva sa určí v rozvrhu práce, a teda predseda súdu v konečnom dôsledku nemusí počas výkonu tejto funkcie pojednávať. Ak predseda súdu vykonáva súdnictvo, tak buď ako predseda senátu alebo sudca, t.j. člen senátu alebo samosudca.

K § 36

Upravuje spôsob ustanovenia sudcu do funkcie predsedu súdu. Predsedu súdu bude menovať do funkcie minister spravodlivosti SR, a to na základe výsledkov výberového konania z troch najúspešnejších kandidátov. Funkčné obdobie predsedu súdu bude päť ročné a do funkcie ho bude možne vymenovať len v dvoch po sebe nasledujúcich funkčných obdobiach.

K § 37

V § 37 je upravený zákonný rámec pre výberové konanie na funkciu predsedu súdu, jeho priebeh a účel.

Samotné výberové konanie vyhlasuje minister spôsobom a v lehotách tak, aby bol zabezpečená rovnaká možnosť pre prípadných záujemcov uchádzať sa o túto funkciu a v neposlednom rade tak, aby bola zachovaná funkčnosť súdov.

O funkciu predsedu súdu sa môže uchádzať nielen sudca príslušného súdu, ale aj sudca súdu rovnakého alebo vyššieho stupňa. Uvedené riešenie predpokladá v prípade vymenovania do funkcie predsedu súdu rozhodnutie Sudcovskej rady dočasnom pridelení sudcu na výkon funkcie predsedu súdu na súde nižšieho stupňa (k tomu pozri Čl. II návrhu zákona).

V odsekoch 5 až 7 sa ustanovuje spôsob kreovania päťčlennej výberovej komisie a jej predsedu, uznášaniaschopnosť a spôsob rozhodovania. Cieľom zákonodarcu je, aby vo výberovej komisii boli zastúpené všetky zložky súdnictva, ako sudcov, tak i predstaviteľov správy súdov, pri zachovaní väčšiny z radov sudcov, čo podľa názoru zákonodarcu je dostatočnou zárukou a vyjadrením patričnej miery samosprávy v oblasti justície.

Samotné výberové konanie prebieha podľa zásad pre voľbu predsedov súdov schválených súdnou radou po dohode s ministrom.

Minister na základe výsledkov výberového konania je oprávnený vybrať si jedného z troch najúspešnejších uchádzačov a vymenovať ho a predsedu súdu, inak povedané, minister nie je viazaný poradím na prvých troch miestach úspešných uchádzačov.

V odsekoch 8 a 9 sa upravuje postup pre prípad, že výberové konanie nebude úspešné, resp. pre prípad, že úspešný uchádzač odmietne ujať funkcie predsedu súdu, alebo odmietne menovanie do tejto funkcie.

K § 38

Ustanovujú sa spôsoby zániku funkcie predsedu súdu. Základným a štandardným spôsobom zániku tejto funkcie je uplynutie jeho päťročného funkčného obdobia. Funkcia predsedu súdu však môže zaniknúť aj z dôvodov uvedených ods. 1 písm. a) až e), a to ešte pred uplynutím jeho funkčného obdobia. V odsekoch 2 až 6 sa bližšie špecifikuje proces predchádzajúci zániku funkcie predsedu súdu v závislosti od toho ktorého dôvodu zániku tejto funkcie.

V odseku 7 sa upravuje zabezpečenie realizácie úloh zverených predsedovi súdu, a to v situácii, ak funkcia predsedu zanikla, nový predseda súdu sa ešte neujal funkcie a podpredseda súdu nie je ustanovený, prípadne nie je vymenovaný.

K § 39 až 41

Upravuje sa postavenie podpredsedu súdu, rozsah a spôsob akým zastupuje predsedu súdu. V návrhu zákona sa upúšťa od kreovania funkcie podpredsedu súdu na všetkých okresných súdoch rovnako aj od viacerých postov podpredsedov súdov na jednom súde, následne sa upravuje aj spôsob zastupovania predsedu súdu, ak funkcia podpredsedu súdu nie je obsadená alebo zriadená.

V § 41 sa odkazuje na použitie ustanovení o zániku funkcie predsedu súdu aj na zánik funkcie podpredsedu súdu. Rozširuje sa právomoc predsedu súdu navrhnúť ministrovi odvolanie podpredsedu súdu. Výkon funkcie podpredsedu súdu, ako aj predsedu súdu sa bude zohľadňovať pri hodnotení sudcu (k tomu pozri Čl. II návrhu zákona).

K § 42

V súlade so zakotvením postavenia predsedu a podpredsedu súdu ako súdnych funkcionárov, sa definujú ich povinnosti. Doplnenie povinností súdnych funkcionárov zabezpečia vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči nim, ak sa spreneveria výkonu svojej funkcie. Predseda a podpredseda súdu pri výkone svojej funkcie musí konať tak, aby neohrozil dôveru súdnictva, napr. nesmie zvýhodňovať alebo znevýhodňovať sudcu pre jeho postoje a názory sudcu alebo člena sudcovskej rady, ak podáva návrh na začatie disciplinárneho konania sudcu, zistiť potrebné skutočnosti a zabezpečiť vykonanie potrebných dôkazov a musí sa zdržať verejného vyslovovania názoru o veciach, ktoré sú prejednávané na súde, ktorý spravuje.

K § 43

Ustanovenie do funkcie zánik funkcie predsedu Najvyššieho súdu a podpredsedu Najvyššieho súdu vyplýva z časti priamo z čl. 145 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj zo zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, preto úprava ustanovenie do funkcie v tomto zákone nie je z dôvodu prípadnej duplicity potrebná.

Na predsedu najvyššieho súdu sa vzťahujú ustanovenia o pôsobnosti predsedu súdu a o povinnostiach predsedu a podpredsedu súdu.

K § 44

Pri vymenúvaní a odvolávaní predsedu a podpredsedu vojenských súdov sa uplatňuje špecifický postup, na ktorom sa podieľa aj minister obrany.

Na predsedu a podpredsedu vojenských súdov sa vzťahujú ustanovenia o pôsobnosti predsedu súdu, o postavení podpredsedu súdu a o povinnostiach predsedu a podpredsedu súdu.

K § 45

V zmysle čl. 143 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení a správe súdov podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy, ktorými sú podľa navrhovaného odseku 1 sudcovské rady. Navrhuje sa, aby sa sudcovské rady zriaďovali na všetkých súdoch, teda na rozdiel od platnej právnej úpravy nielen na krajských súdoch, Špeciálnom súde, najvyššom súde a Vyššom vojenskom súde, ale aj na okresných súdoch. Na tzv. „malých“ okresných súdoch s počtom sudcom menším ako 15 sa sudcovské rady nebudú zriaďovať a ich funkciu bude plniť plénum tohto „malého“ súdu; uvedené platí aj pre vojenské obvodové súdy.

Ustanovuje sa minimálny a maximálny počet členov sudcovskej rady. Členov sudcovskej rady bude voliť plénum príslušného súdu, ktoré zároveň určí počet členov sudcovskej rady. Ďalej sa upravuje spôsob kreovania orgánov sudcovskej rady, zvolávanie a rokovanie sudcovskej rady, spôsob hlasovania v sudcovskej rade, pôsobnosť sudcovskej rady, zverejňovanie informácií o činnosti sudcovskej rady a prijímanie vnútroorganizačných právnych aktov sudcovskej rady.

K § 46

Ustanovuje sa funkčné obdobie sudcovských rád v trvaní 5 rokov a spôsoby zániku členstva v sudcovskej rade.

K § 47

V nadväznosti na § 48 sa upravuje spôsob dopĺňania členov sudcovskej rady do počtu určeného plénom pri voľbe členov sudcovskej rady a taktiež podmienky, za ktorých môže plénum pre tento prípad rozhodnúť o znížení počtu členov sudcovskej rady.

K § 48

Upravuje zloženie a pôsobnosť kolégia predsedov sudcovských rád, ako určitej nadstavby k orgánom sudcovskej samosprávy, úlohou ktorej je rozhodovať o otázkach presahujúcich svojim významom územnú pôsobnosť jednotlivých sudcovských rad.

K § 49

Vymedzujú sa základné nástroje uplatňované predsedom súdu pri riadení súdu.

K § 50

Definuje sa rozvrh práce ako jeden z nástrojov riadenia súdov, prostredníctvo, ktorého sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. V odseku 2 sa stanovujú obsahové náležitosti rozvrhu práce. Zároveň sa upravuje zásada publicity rozvrhu práce.

K § 51

V odseku 1 sa upravuje všeobecný princíp podľa, ktorého sa uskutočňuje prideľovanie vecí jednotlivým senátom, samosudcom súdnym úradníkom a notárom ako súdnym komisárom. Veci sa teda prideľujú za týchto kumulatívne splnených podmienok:

1.náhodným výberom

2.pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí, t.j. „generátorom“

V odsekoch 4 až 7 sa upravujú modifikácie uvedeného spôsobu prideľovania vecí došlých na súd.

K § 52

Toto ustanovenie upravuje proces tvorby rozvrhu práce a určuje subjekty, ktoré sa na ňom podieľajú. Subjektom zodpovedným nielen za samotné vytvorenie, ale aj vytvorenie funkčného rozvrhu práce, je predseda príslušného súdu. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný postupovať v súčinnosti s vymenovanými orgánmi riadenia a správy súdov. V záujme zabezpečenie a potrebnej miery pružnosti a, zohľadňujúc mieru zodpovednosti predsedu súdu pri tvorbe rozvrhu práce je aj to, že návrhmi vznesenými subjektami podieľajúcimi sa na tvorbe rozvrhu práce nie je predseda súdu viazaný, čo ho však nezbavuje povinnosti uviesť tieto odlišné stanoviská pri vydaní rozvrhu práce.

Ak si predseda súdu neplní zákonom určené povinnosti, má takéto jeho konaní alebo nekonanie za následok vznik disciplinárnej zodpovednosti a môže viesť až k jeho dovolaniu z funkcie predsedu súdu.

Pre prípad, že rozvrh práce nie je vydaný v lehotách ustanovených zákonom, resp. nie je vydaný vôbec, použije sa postup uvedený v odseku 6.

K § 53

V záujme zabezpečenie efektívneho výkonu súdnictva sa upravuje dohľadová právomoc predsedu súdu, výkon ktorej má smerovať k zabezpečeniu dodržiavania zásad sudcovskej etiky, dôstojnosti a plynulosti súdneho konania. Nová, navrhovaná právna úprava dohľadu predsedu súdu vychádza a nadväzuje na platné znenie zákona č. 80/1992 Zb. pričom bližšie špecifikuje a konkretizuje oprávnenia predsedu súdu v rámci výkonu dohľadu. Dohľadovú právomoc predsedu súdu je potrebné vnímať zároveň aj ako jeho povinnosť, keďže za výkon súdnictva na súde zodpovedá predseda súdu. Nástroje, prostredníctvom ktorých predseda súdu vykonáva dohľad a ktoré sú určené na dosiahnutie riadneho chodu súdu pri výkone súdnictva, sú uvedené v ods. 1 písm. a) až g).

Ak pri výkone dohľadu predseda údu zistí prípadné nedostatky je nevyhnutné, aby tieto zistenia prerokoval s dotknutým sudcom a v prípade, ak je to potrebné uložil opatrenie – návrh na začatie disciplinárneho konania nevynímajúc –, ktoré by viedli k náprave. Predseda súdu podáva v odôvodnených prípadoch ministerstvu podnety na uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov.

K § 54 a 55

Vnútorná revízia predstavuje osobitný inštitút v rámci riadenia súdov. Je relatívne novým prvkom, ktorý súčasná platná právna úprava nepozná. Základnou úlohou vnútornej revízie je odhaliť slabé miesta v vo vybavení a činnosti súdov. Má preveriť úroveň organizačnej, riadiacej a kontrolnej činnosti súdu, pričom nesmie zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov. Inak povedané, vnútorná revízia sa zameriava na všetky otázky činnosti súdu s výnimkou rozhodovacej činnosti súdu.

V odseku 1 sa definujú základné úlohy a ciel vnútornej revízie.

Garantuje nezávislosť súdnictva pri výkone vnútornej revízie.

Vymedzuje vzťah medzi vnútornou revíziou a vnútorným auditom podľa zákona č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že na výkon vnútornej revízie sa nepoužije uvedený zákon, resp. ciele vnútornej revízie a vnútorného auditu sú odlišné a teda tieto dva inštitúty nie je možné stotožňovať.

K § 56 Definujú sa základné práva a povinnosti členov oddelenia revízie pri výkone samotnej revízie.

K § 57

Upravuje sa výkon revízie na okresnom súde a zloženie oddelenia vnútornej revízie, ktoré ju na okresnom súde vykonáva.

K § 58

Upravuje sa výkon revízie na krajskom súde a zloženie oddelenia vnútornej revízie, ktoré ju na krajskom súde vykonáva.

K § 59

Upravuje sa základný rámec výkonu revízie na najvyššom súde.

K § 60

Upravujú sa jednotlivé spôsoby zániku funkcie vizitátora.

K § 61

Výsledkom revízie je správa, ktorá v písomnej forme popisuje zistený stav na preverovanom súde, ktorá ako taká sa zasiela vymedzenému okruhu subjektov a je podkladom pre realizáciu potrebných opatrení vedúcich k náprave prípadných nedostatkov zistených pri výkone revízie.

K § 62

Upravuje jeden z právnych mechanizmov oprávňujúci fyzické osoby a právnické osoby domáhať sa ochrany svojho ústavou garantovaného práva, a to práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je sťažnosť na postup súdu. Zároveň sa vymedzuje predmet sťažnosti, ktorým môžu byť len prieťahy v konaní alebo porušovanie zásad dôstojnosti súdneho konania vymedzeným okruhom súdnych osôb.

Aktívne legitimovaným na podanie sťažnosti je účastník konania v občianskom súdnom konaní a strana v trestnom konaní, ktorých totožnosť s prihliadnutím na § 58 odsek 2 musí byť zrejmá.

Podanie sťažnosti sťažovateľom nesmie byť zámienkou pre vyvodzovanie akýchkoľvek negatívnych dôsledkov, či represie voči jeho osobe, s výnimkou administratívnoprávneho alebo trestnoprávneho postihu, ak sa svojou sťažnosťou dopustí priestupku alebo trestného činu.

V odseku 4 sa zvýrazňuje povinnosť príslušných orgánov riadenia a správy posudzovať podania došlé na súd v prvom rade podľa ich obsahu, a to z dôvodu, že podanie ktoré síce nie je sťažnosťou, môže byť podnetom, ktorým sa v konečnom dôsledku môže poukazovať na závažné nedostatky v činnosti súdov.

K § 63

Ustanovenie vymedzuje, ktorému z jednotlivých orgánov riadenia a správy súdov patrí vybavovanie sťažností. Navrhovanou úpravou je zakotvené, že sťažnosti v zásade vybavuje predseda príslušného súdu.

K § 64

Stanovuje sa účel vybavovania sťažností, ktorým je odstránenie prípadných prieťahov v konaní. Pre naplnenie toho účelu zveruje návrh zákona orgánu, ktorý sťažnosť vybavuje určité oprávnenie umožňujúce zistiť skutočný stav veci (najmä na základe súdneho spisu, ale aj prípadných výpovedí dotknutých osôb) ako aj povinnosť vyvodiť dôsledky voči zodpovedným osobám, ktoré majú zabezpečiť nápravu zistených nedostatkov – podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania nevynímajúc.

K § 65 Špecifiká činnosti súdov vyžadujú aby lehota na vybavenie sťažnosti bolo stanovená v takom rozsahu, aby zabezpečovala právo sťažovateľa na včasné vybavenie sťažnosti, ale súčasne tiež orgánu umožnila sústrediť všetky potrebné podklady pre jej vybavenie bez toho, aby týmto šetrením boli spôsobené prieťahy súdneho konania. Z týchto dôvodov sa upúšťa od doterajšej právnej úpravy, ktorá stanovovala lehotu na vybavenie sťažnosti v trvaní dvoch mesiacov, pričom umožňovala je j predĺženie bez špecifikácie dĺžky trvania tohto predĺženia. Navrhované znenie § 67 ustanovuje v odseku 1 všeobecnú 30 dňovú lehotu na vybavenie sťažnosti. Zároveň zohľadňuje aj prípadné komplikácie, ktoré môžu pri vybavovaní sťažnosti nastať a umožňuje jej predĺženie, avšak na rozdiel od doterajšej právnej úpravy stanovuje maximálnu dĺžku trvania lehoty (3 mesiace), v rámci ktorej musí byť sťažnosť vybavená. Z uvedeného teda vyplýva, že lehotu na vybavenie sťažnosti možno predĺžiť maximálne o 2 mesiace. Uvedené riešenie má odstrániť existujúci stav, kedy niektoré sťažnosti sú vybavované aj polroka, čo je do budúcna neúnosné.

K § 66

Účel vybavovania sťažnosti je naplnený až v momente, keď sťažovateľ je informovaný o spôsobe jej vybavenia ako aj o opatreniach prijatých za účelom odstránenia zistených prieťahov v konaní, prípadne vyvodenia osobnej zodpovednosti voči konkrétnemu sudcovi. Zároveň sa ustanovujú výnimky, keď nie je potrebné sťažovateľa písomne upovedomiť o vybavení sťažnosti.

K § 67

Upravuje sa možnosť preskúmania postupu a výsledku pri vybavovaní sťažnosti a to formou prešetrenia vybavenia sťažnosti. Určujú sa aj orgány príslušné na prešetrenie sťažnosti. Pri prešetrovaní podnetov postupuje príslušný orgán primerane podľa ustanovení tohto zákona o vybavovaní sťažností. Ak sa v rámci prešetrenia sťažnosti zistí, že sťažnosť nebola vybavená ako odôvodnená, hoci tak vybavená byť mala, tak orgán prešetrujúci vybavenie sťažnosti je povinný podať voči konkrétnemu predsedovi súdu návrh na začatie disciplinárneho konania.

Prešetrenia vybavenia sťažnosti sa spoplatňuje podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

K § 68

Ustanovuje sa subsidiárne použitie zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach na vybavovanie sťažnosti a prešetrovanie vybavenia sťažností

K § 69

Podnety popri sťažnostiach predstavujú ďalší z nástrojov uplatňovaných pri riadení súdnictva. Na rozdiel od sťažností, predmet podnetu je koncipovaný ďaleko širšie; pri sťažnostiach ich predmetom môžu byť len prieťahy v konaní (teda týka sa len výkonu súdnictva). Podnety sa môžu týkať aj výkonu správy sú a podnet môže uplatniť každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá má znalosť o určitých nedostatkoch v činnosti súdu, resp. v správaní súdnych osôb.

V odsekoch 2 až 4 sa upravuje okruh orgánov oprávnených vybavovať podnety. Podobne ako sťažnosť i podnet musí byť vybavený v zákonom stanovenej lehote.

K § 70 Ustanovuje sa základná zásada rešpektovaná vo všetkých právnych procesoch, podľa ktorej sa každé podanie posudzuje podľa svojho obsahu a nie formálneho označenia.

K § 71

Ustanovenie vymedzuje jednotlivé kompetencie ministerstva pri správe súdov v členení podľa jednotlivých oblastiach správy súdov v súlade s § 35. S prihliadnutím na špecifické postavenie vojenských súdov sa ich správu vykonáva primárne ministerstvo obrany a čiastočne aj ministerstvo. Pôsobnosť ministerstva sa rozširuje a precizuje v oblasti informatiky a informačných systémov, pri ktorej doteraz absentovala adekvátna právna úprava.

K § 72

Upravuje sa dohľadová právomoc ministerstva. Výkone tejto právomoci ministerstva spočíva v sledovaní práce súdov, kde výkon správy ministerstva je limitovaný tým, že nesmie zasahovať do nezávislého výkonu súdnictva. Ministerstvo preto môže pri výkone svojej dohľadovej právomoci sledovať a hodnotiť postup súdov v konkrétnych veciach len z toho hľadiska, či nedochádza k zbytočným prieťahom v konaní a z hľadiska dodržiavania zásad dôstojnosti konania (sťažnosti) a nevhodného správania súdnych osôb (podnety). Spôsobom vybavovania právoplatne skončených vecí a môže zaoberať len z hľadiska získaných poznatkov o nejednotnosti súdneho rozhodovania v dôsledku čoho môže dávať podnety najvyššiemu súdu na zaujatie stanoviska k zjednoteniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Pre efektívnu realizáciu vyššie uvedených čiastkových oprávnení sa ministerstvu dáva možnosť vyžiadať si konkrétny spis.

K § 73

Nad rámec doterajšej platnej právnej úpravy sa vymedzuje pôsobnosť orgánov riadenia a správy súdov v oblasti informatiky a informačných systémov. Účelom tohto ustanovenia je upraviť kreovanie osobitných organizačných útvarov ministerstva na úrovni krajských súdov, ktoré by spravovali chod informačných systémov v rámci obvodu krajského súdu, t.j. aj na okresných súdov a zabezpečovali by tak bezpečnú a bezporuchovú prevádzku informačnej siete v dnešnej dobe nevyhnutnej súčasti práce sudcov pri výkon súdnictva. Navrhuje sa, aby oddelenia informatiky na krajských súdoch (v súlade s odsekom 4 aj na ostatných súdoch) boli v podstate detašovanými pracoviskami ministerstva. Uvedené riešenie, resp. centralizovaná správa informačných systémov je nevyhnutná najmä vzhľadom na povahu a charakter, ale i z dôvodov efektívnosti a bezpečnosti, ktorými sa vyznačuje oblasti informatiky.

K § 74

V odseku 1 sa vymedzujú kompetencie predsedu súdu v rámci správy súdu, ktoré vykonáva každý predseda súdu bez ohľadu na to, či ide o súd vyššieho alebo nižšieho stupňa. V nasledujúcich odsekoch sa precizujú kompetencie jednotlivých predsedov súdov. Špecifické postavenie má predseda najvyššieho súdu, ktorý vykonáva aj niektoré kompetencie, ktoré inak prislúchajú ministerstvu.

K § 75

Ide o splnomocňovacie ustanovenie, na základe ktorého každý predseda súdu vydá organizačný poriadok, ktorým sa ustanovia podrobnosti pri organizácie pri správe súdu.

K § 76 Definuje sa postavenie riaditeľa správu súdov ako štátneho zamestnanca, na ktorého sa aplikuje zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a určuje sa jeho osobný úrad, ktorým je príslušný súd.

K § 77

Oprávnenie konať v mene súdu je vo všeobecnosti dané predsedovi súdu, t.j. štatutárnym orgánom súdu je jeho predseda. Ak sa má naplniť jeden zo základných cieľov tohto návrhu zákon, ktorým je odbremenenie predsedu súdu od úkonov nespadajúcich do výkonu súdnictva, je nevyhnutné, aby riaditeľ správy súdov ako orgán riadenia a správy súdov vykonával svoju pôsobnosť taktiež v mene súdu. Z uvedeného teda vyplýva, že oprávnenie konať v mene súdu je priamo zo zákona rozdelené medzi predsedu súdu a riaditeľa správy súdu.

Základným kritériom pre určenie pôsobnosti riaditeľa správy súdu je vecná hľadisko, podľa ktorého riaditeľ správy súdu koná v mene súdu len, ak ide o úkony súvisiace s riadením a organizáciou ekonomického a administratívneho chodu súdu. Pôsobnosť riaditeľa správy súdu určuje primárne zákon. V záujme zabezpečenia hospodárneho a efektívneho chodu súdu vo vymedzených oblastiach je možné pôsobnosť riaditeľa správy súdu rozšíriť, a to prenesením niektorých kompetencií z predsedu súdu a riaditeľa ak o tom rozhodne predseda súdu.

K § 78

V odseku 1 sa vymedzujú jednotlivé kompetencie, ktorú vykonáva riaditeľ každého súdu bez rozdielu. V nasledujúcich odsekoch sa precizujú kompetencie riaditeľov správ jednotlivých súdov.

K § 79

V § 79 sa vyvára zákonný rámec pre spracúvanie údajov v rámci Centrálneho informačného systém a stanovujú sa základné zásady pre spracúvanie údajov uvedených v odseku 1. Podrobnosti o vymedzenom okruhu otázok upraví vyhláška ministerstva.

K § 80

Stanovuje účel použitia osobných údajov a okruh subjektov oprávnených na ich využívanie. Primárne sú nimi ministerstvo a súdy. Sekundárne aj iné orgány verejnej moci ak tak ustanoví osobitný zákona

K § 81

Upravujú sa špecifiká spracúvania osobných údajov nachádzajúcich sa v centrálnom informačnom systéme.

K § 82 V súvislosti s plnením úloh ktoré ministerstvu vyplývajú z tohto alebo osobitných zákonov, dochádza k vytváraniu automatizovaných informačných systémov. Navrhované znenie § 83 rieši rámcovo oprávnenia vyplývajúce z vytvorenia týchto systémov, ich vlastníctvo a správu.

K § 83 až 88 V reakcii na požiadavky praxe je potrebné aspoň rámcovo, ale hlavne zákonným spôsobom upraviť problematiku tvorby rozpočtu súdov. Práve zákonná úprava má byť garanciou zvýšenia participácie reprezentantov súdnej moci na tvorbe rozpočtu súdov ako jedného z najdôležitejších nástrojov vplývajúcich chod súdnictva. Tento postup je nevyhnutný z hľadiska stanovenia všeobecných potrieb súdnictva a určenia priorít týchto potrieb i nevyhnutnej selekcie nepodstatných požiadaviek. Zámerom zákonodarcu je aspoň v hrubých rysoch, ale s presne vymedzenými väzbami upraviť samotný proces tvorby rozpočtu súdov. Navrhovaná právna úprava vychádza z nového spôsobu rozpočtovania rezortu, a to z tzv. programového rozpočtu.

Rozpočet súdov je základným nástrojom, podľa ktorého sa riadi finančné hospodárenie súdov. Samotný rozpočet je súčasťou rozpočtovej kapitoly ministerstva.

S finančnými prostriedkami určenými tomu ktorému súdu hospodári tento súd samostatne, čo však nevylučuje metodické riadenie zo strany ministerstva, skôr naopak, koordinácia týchto činností je zo strany ministerstva spravodlivosti ako správcu rozpočtovej kapitoly nevyhnutná.

Vymedzuje základný vzťah medzi súdmi a ministerstvom, resp. vojenskými súdmi a ministerstvom obrany v oblasti finančného hospodárenia, podľa ktorého súdy sú svojimi príjmami a výdavkami napojené rozpočet ministerstva, vojenské súdy na rozpočet ministerstva obrany s výnimkou finančných vzťahov vyplývajúcich zo zákona o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok, kedy sú vojenské súdy napojené na rozpočet ministerstva. Špecifické postavenie má najvyšší súd, ktorý má v rámci štátneho rozpočtu samostatnú rozpočtovú kapitolu. Návrh zákona toto postavenie najvyššieho súdu zachováva.

Zároveň sa definujú kolégiá predsedov krajských súdov, okresných súdov a vojenských obvodových súdov ako poradné orgány pri tvorbe rozpočtu súdov.

Definuje sa postavenie ministerstva ako subjektu, ktorý riadi a koordinuje prípravu a samotnú tvorbu návrhu rozpočtu súdov.

Stanovuje sa okruh subjektov, ktoré sa podieľajú na procese tvorby podkladov pre rozpočet súdov, pričom tento proces prebieha „zdola nahor“, t.j. od okresných súdov, cez súdy krajské až po ministerstvo. Uvedený postup má zabezpečiť jednotlivé súdy možnosť navrhnúť priority v rámci svojich potrieb a týmto spôsobom sa spolupodieľať na tvorbe návrhu rozpočtu pre súdy. Zároveň sa stanovujú presné termíny pre odovzdávanie podkladov z jednotlivých súdov, ktoré ministerstvo zohľadní pri vypracovávaní návrh rozpočtu súdov.

Upravuje sa samotný proces tvorby návrhu rozpočtu súdov, ktorý je v pôsobnosti ministerstva ako správcu rozpočtovej kapitoly, ktorej súčasťou je aj rozpočet súdov. Zároveň sa garantuje určitá spätná väzba medzi vypracovaným návrhom rozpočtu a požiadavky mi súdov, ktoré mu predchádzali, a to tak, že ministerstvo zasiela vypracovaný návrh rozpočtu späť na súdy a v prípade, že ak požiadavky súdov nie sú zohľadnené v návrhu rozpočtu súdov (v dôsledku schválených východísk pre tvorbu štátneho rozpočtu) na rokovanie s ministerstvom financií sa prizvú aj predsedovia krajských súdov.

Upravuje sa oprávnenie ministerstva rozpisovať rozpočtové prostriedky pre súdy, čo je však dôležité pri realizácii tohto oprávnenia je povinné zohľadňovať požiadavky súdov uplatňované v rámci procesu tvorby návrhu rozpočtu súdov, čo je výrazom potrebného spolupôsobenia súdov na celom, resp. všetkých rozpočtových procesoch, teda nielen jeho tvorbe, ale i realizácii.

Záverečným účtom súdov sa rozumie súhrnný dokument, ktorý obsahuje výsledky hospodárenia súdov za príslušný rozpočtový rok; je súčasťou záverečného účtu rozpočtovej kapitoly ministerstva. Podobne ako v prípade ostatných štádií rozpočtového procesu i na tvorbe návrhu záverečného účtu súdov sa podieľajú orgány súdov, v tomto prípade predsedovia krajských súdov. Samotný návrh záverečného účtu však zostavuje ministerstvo.

Záverečný účet súdov ako súčasť záverečného účtu rozpočtovej kapitoly ministerstva je predkladaný ďalším príslušným orgánom.

K § 89 Ide o výkladové ustanovenie, zohľadňujúce rekodifikáciu trestného práva procesného.

K § 90

Podľa zákona č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok úlohy justičnej pokladnice plní Krajský súd v Bratislave. § 85 návrhu zákona konkretizuje príslušné ustanovenia citovaného zákona v tom zmysle, že určuje osobitný organizačný útvar určený na plnenie úloh justičnej pokladnice v rámci Krajského súdu v Bratislave – Oddelenie justičnej pokladnice.

K § 91 Navrhuje sa výslovne upraviť riešenie situácie, keď by Špeciálny súd nebol vytvorený (bolo by neúspešné výberové konanie) alebo také prípady, keď Špeciálny súd nemôže vykonávať svoju právomoc (pôjde najmä o prípad keď budú všetci sudcovia tohto súdu vylúčení). Ustanovuje sa, že v tomto prípade vykonáva právomoc Špeciálneho súdu Krajský súd v Banskej Bystrici.

K § 92 Ide o splnomocňovacie ustanovenie na základe ktorého ministerstvo vyhláškou vydá jednak správny a kancelársky poriadok pre okresné súdy, krajské súdy a Špeciálny súd ako aj ďalšie vyhlášky na vykonanie ustanovení zákona v rozsahu podľa odseku 2.

K § 93 až 96

V rámci prechodných ustanovení je nevyhnutné vyriešiť otázku ďalšieho zotrvania už vymenovaných predsedov súdov a podpredsedov súdov (okrem predsedu najvyššieho súdu a podpredsedu najvyššieho súdu), najmä s prihliadnutím na to, že návrh zákona zavádza nový systém kreovania funkcie predsedu súdu. Uvedené sa vzťahuje aj na predsedov kolégií. Návrh zákona sa v § 95 vysporiadala s existenciou už zvolených sudcovských rád na krajských súdoch a rieši obdobie do zvolenia nových sudcovských rád podľa toho zákona. Taktiež sa tu upravuje prvá voľba predsedov grémií okresných súdov a predsedov kolégií krajských súdov..

K § 97 až 99 Vzhľadom na to, že zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch sa ako celok zrušuje a problematika justičných čakateľov sa nezaradila do návrhu zákona o súdoch , uvedené legislatívno-technické riešenie presúva v podstate výlučne statusové otázky súvisiace s postavením justičných čakateľov do návrhu zákona o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K § 100

Ustanovenie obsahuje návrh na zrušenie zákona č 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Obsah týchto právnych predpisov je z podstatnej časti nahradený úpravou navrhnutou v tomto zákone.

K Čl. II

K bodu 1 Navrhovaná zmena vyplýva zo zavedenia inštitútu dočasného pridelenia na výkon funkcie predsedu súdu podľa bodu 2.

K bodu 2

Navrhované ustanovenie vychádza z nevyhnutnosti upraviť postup pre prípad, že za predsedu súdu nižšieho stupňa bude vymenovaný sudca súdu vyššieho stupňa, čo si bude vyžadovať uplatnenie navrhovaného inštitútu dočasného pridelenia sudcu na výkon funkcie predsedu súdu.

K bodu 3 až 5

Zavedenie grémií na okresných súdoch si vyžaduje doplnenie právnej úpravy o spôsob voľby predsedu grémia a zániku jeho funkcie.

K bodu 6

Stanovuje sa pravidlo, že výkon určených funkcií na súde, okrem samotnej funkcie sudcu, sa bude zohľadňovať pri hodnotení sudcu.

K bodu 7 Presúva sa pôsobnosť zo sudcovských rád na kolégium predsedov sudcovských rád.

K bodu 8 V praxi často dochádza k prípadom, keď sudca odmietne dať predsedovi súdu súhlas na zbavenie mlčanlivosti najmä v prípadoch, keď orgány činné v trestnom konaní preverujú trestné oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Navrhovaná zmena má zjednodušiť túto procedúru zbavovania mlčanlivosti.

K bodu 9 Upravuje sa funkčný príplatok podpredsedu súdu v čase, keď zastupuje predsedu súdu; uvedené platí aj pre sudcu, ktorý zastupuje predsedu, ak podpredseda nie je ustanovený.

K bodu 10 Zriaďovanie grémií na okresných súdoch a kolégií na krajských súdoch si vyžaduje aj zmeny v oblasti funkčných príplatkov za riadenie v prípade predsedov týchto grémií alebo kolégií.

K bodu 11

Dopĺňa sa okruh subjektov aktívne legitimovaných podať návrh na začatie disciplinárneho konania.

K bodu 12

Navrhuje sa predĺženie subjektívnej lehoty na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi. Súčasná dvojmesačná lehota nestačí na objektívne zistenie skutkového stavu a prešetrenie podnetov, nakoľko vo väčšine prípadov je potrebné vyžiadať si spisy súdov viacerých stupňov a vyjadrenia viacerých dotknutých osôb, resp. v niektorých prípadoch „počkať“ na rozhodnutie napr. o podanom mimoriadnom dovolaní alebo vznesenej námietke zaujatosti.

K Čl. III

K bodu 1 a 2 Legislatívno-technická zmena vyplývajúca z doplnenia zákona o nový § 4a.

K bodu 3 Zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov obsahoval v ustanoveniach § 13 ods. 3 a § 20 ods. 2 určenie vecnej a miestnej príslušnosti súdov na rozhodovania o použití informačno-technických prostriedkov mimo trestného konania. Vzhľadom na to, že sa táto právna úprava pre svoju prílišnú špecifickosť a znenie § 9 návrhu zákona v predkladanom zákone nepremietla a vzhľadom na to, že sa zákon č. 335/1991 Zb. ruší ako celok, je nevyhnutné túto problematiku zakomponovať do osobitného zákona, ktorým je zákon č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním). Uvedenou legislatívno-technickou zmenou sa takto právna úprava „odpočúvania“ mimo trestného konania stáva komplexnou.

K Čl. IV

K bodu 1

Dopĺňa sa právna úprava o prese vymedzenie vzťahov nadriadenosti a podriadenosti v rámci štátnej služby súdnych úradníkov ako štátnych zamestnancov tak, že predstaveným, a teda nadriadeným vo vzťahu k súdnym úradníkom bude predseda súdu alebo ním poverený sudca.

K bodu 2 Uvedená zmena nadväzuje na zmenu zákona o Justičnej akadémii, v zmysle ktorej riaditeľ Justičnej akadémie vymenúva minister alebo vedúci úradu na návrh ministra. Takéto riešenie predpokladá zmenu § 30 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K bodu 3

Súdni úradníci pôsobiaci na súdoch, s výnimkou najvyššieho súdu, budú sa zaradzujú do 7. platovej triedy.

K Čl. V

Návrh zákona vychádza zo zásady, že správne súdnictvo je vykonávané krajskými súdmi. Pokiaľ osobitné zákony ustanovujú vecnú príslušnosť okresných súdov na preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy, je potrebná ich zmena už ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona o súdoch. Uvedená zmena Občianskeho súdneho poriadku presúva agendu preskúmavania rozhodnutí a postupov o priestupkoch a v prípadoch, keď to ustanovuje zákon z okresných súdov na krajské súdy. V pôsobnosti okresných súdov zostane po tejto zmene v správnom súdnictve len agenda vo vybraných volebných veciach.

K Čl. VI

K bodu 1 Legislatívno-technická zmena v dôsledku nového znenia § 93 ods. 2 (pozri bod 2).

K bodu 2 V Notárskom poriadku je zakotvená úprava preskúmavania opravných prostriedkov proti rozhodnutiam disciplinárnej komisie okresnými súdmi. Okrem zmeny formy súdneho prieskumu na konanie o žalobe, navrhovaná úprava súčasne znamená vylúčenie vecnej príslušnosti okresného súdu.

Pôsobnosť rozhodovať o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho rozhodnutia vydaného disciplinárnou komisiou sa presúva z okresných súdov na prezídium Notárskej komory Slovenskej republiky.

K bodu 3 Upravuje sa možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na súde v rámci správneho súdnictva, a to formou žaloby proti rozhodnutiu prezídia komory, ktorým mu bola uložená sankcia.

K Čl. VII

Zákon o obecnom zriadení upravuje vecnú príslušnosť okresných súdov na preskúmavanie rozhodnutí starostov pri výkone samosprávy, pričom nadbytočne upravuje aj niektoré procesné postupy súdu, ktoré sú upravené Občianskym súdnym poriadkom. Vychádzajúc z koncepcie krajských súdov ako súdov vykonávajúcich správne súdnictvo navrhuje sa vykonanie zmeny zákona o obecnom zriadení. K Čl. VIII

Postavenie krajského súdu ako základného článku správneho súdnictva sa vyžaduje presun agendy z ostatných súdov a jej koncentráciu na krajských súdov. Z uvedeného dôvodu sa navrhuje aj zmena zákona o vojenskej službe.

K Čl. IX

Navrhuje sa, aby zákon nadobudol účinnosť dňa 1. januára 2005 s výnimkou § 23 ods. 2 (k tomu pozri vysvetlivky k § 23).

Bratislava, 19. august 2004

Mikuláš Dzurinda, v.r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic, v.r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu