Zákon o európskom zatýkacom rozkaze 154/2010 účinný od 01.01.2019 do 14.03.2024

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

1
DÔVODOVÁ SPRÁVA
A. Všeobecná časť
Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh zákona“).
Návrh zákona bol vypracovaný na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2018.
Probácia na území Slovenskej republiky má v porovnaní s inými krajinami len krátku históriu a jej vznik možno spájať so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Náš justičný systém preto doposiaľ nemá vybudovanú tradíciu, ktorá by vnímala probáciu ako jeho plnohodnotnú súčasť, čo sa odzrkadľuje v nie vždy vhodnom spôsobe využívania techník a nástrojov, ktoré ponúka. Právny poriadok alebo interné predpisy neobsahujú normy, ktoré by v dostatočnej miere definovali požiadavky na postupy uplatňované v aplikačnej praxi. Zavedenie elektronického systému monitorovania osôb v Slovenskej republike bol jedným zo spôsobov, ktorým sa mala podporiť oblasť probácie a plnenie jej cieľov. Avšak práve zavedením tohto nového nástroja sa zároveň začali prejavovať nedostatky tejto oblasti a kolízia jednotlivých úloh justičného systému. Niektoré súčasné procesy tohto prostredia upravené platnou legislatívou využitie alternatívneho trestania komplikujú, bránia ich efektívnej príprave a následnému výkonu a nesledujú potrebu synergie medzi zapojenými subjektami (sudca, prokurátor, probačný a mediačný úradník, Zbor väzenskej a justičnej stráže).
Z vyššie uvedených dôvodov je prax v oblasti využívania alternatívneho trestania a s tým spojeného výkonu probácie a mediácie v jednotlivých regiónoch nejednotná.
Vyžadujú sa zmeny v oblasti ukladania obmedzení a povinností všeobecne, ukladania podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, premeny trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia, zabezpečenia riadneho výkonu ochranného dohľadu, prípravy a realizácie trestu povinnej práce, výkonu kontroly technickými prostriedkami pri nahradenej väzbe i pri treste domáceho väzenia.
Dosiahnutie stanovených cieľov bude tiež podporené zmenou vykonávacieho právneho predpisu.
Zmeny príslušnej legislatívy obsahovo predstavujú predovšetkým reakciu na požiadavky aplikačnej praxe, akúsi optimalizáciu, prispôsobovanie právnej úpravy aktuálnym požiadavkám na flexibilné postupy dotknutých subjektov v trestnom konaní, ktoré podmieňujú efektívne ukladanie a výkon alternatívnych sankcií, teda aplikovanie princípov restoratívnej justície.
Základné ciele návrhu na zmenu právnej úpravy sú (a) odstránenie prekážok v postupoch aplikačnej praxe a zrýchlenie postupov v niektorých prípadoch využitia alternatívneho trestania, (b) zefektívnenie práce probačného a mediačného úradníka a (c) optimalizácia prípravy a realizácie kontroly výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami.
Návrhom sa súčasne riešia vybrané nedostatky právnej úpravy týkajúcej sa trestného práva, ktoré boli identifikované na podklade poznatkov získaných z aplikačnej praxe alebo vyplývajúcich z judikatúry súdov.
Návrhom právneho predpisu dochádza k zmene alebo doplneniu nasledovných právnych predpisov:
-Zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. I),
-Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (čl. II),
-Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (čl. III),
-Zákon č. 528/2005 Z. z. o výkone trestu povinnej práce a o doplnení zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (zákon o výkone trestu povinnej práce) v znení neskorších predpisov (čl. IV),
-Zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (čl. V),
-Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov (čl. VI).
Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa účinnosť návrhu zákona navrhuje od 1. januára 2019.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona zakladá vplyvy na verejné financie. Návrh zákona nebude mať vplyvy na podnikateľské prostredie, vplyvy na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti, služby verejnej správy pre občana a ani sociálne vplyvy.
Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania a Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky ho prerokovala 21. augusta 2018. Vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila návrh zákona 22. augusta 2018.

B. Osobitná časť
K Čl. I
(zákon č. 550/2003 Z. z.)
K bodu 1

Upravuje sa vzťah funkcie vedúceho probačného a mediačného úradníka k samotnej „vlastnej“ probačnej/mediačnej činnosti, teda jeho zaradenie do rozvrhu práce – vybavovanie agendy. Keďže funkcia vedúceho probačného a mediačného úradníka má plniť iné úlohy, výslovne sa upravuje podmienka pre „možnosť“ vybavovania príslušnej agendy. Cieľom je zabezpečiť, aby sa funkcia, resp. úloha probačného a mediačného úradníka nezasahovala, nenahrádzala iným zamestnancom, ale aby sa absencia probačného a mediačného úradníka v danom obvode riešila obsadením uvoľneného miesta, resp. vytvorením nového. Uvedené sa nevzťahuje na úkony, ktoré vedúci realizuje vo veci pridelenej probačnému a mediačnému úradníkovi v zastúpení.
K bodom 2 až 6

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa odstraňujú neaktuálne poznámky pod čiarou, ktoré odkazujú na ustanovenia zrušených zákonov.
K bodu 7

V praxi dochádza k vydávaniu pokynov, ktoré zahŕňajú i metodickú oblasť, ktorú by malo realizovať MS SR a vedúci oddelenia probácie a mediácie, resp. sú zamieňané s činnosťami, ktoré v súčasnosti niektorí PaMÚ zabezpečujú. (napr. aby PaMÚ zabezpečil úkon vo veciach, kde sa probácia nevykonáva a pod.). Ide o takzvané delegované pokyny, ktoré svojím obsahom a zameraním presahujú rámec probácie. Predložený návrh napomáha limitovať rozsah vydávaných pokynov tak, aby nedochádzalo k rôznym výkladom a rôznorodej praxi. Reakcia na zavádzanú zmenu - oprávnenie riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody podať žiadosť probačnému a mediačnému úradníkovi na vykonanie predbežného šetrenia s tým, že časť predbežného šetrenia (základné informácie a súhlas odsúdeného s premenou) zabezpečí priamo príslušný ústav na výkon trestu odňatia slobody, čím sa zároveň eliminuje potreba návštevy probačného a mediačného úradníka v ústave a skráti sa administratívny proces pre potreby zistenia, či sú splnené materiálno-technické podmienky pre kontrolu technickými prostriedkami, a teda i výkonu samotného trestu. Primerane sa upravuje aj v zákone č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
K bodu 8

Ide o legislatívno-technickú úpravu v súvislosti s predchádzajúcim bodom.
K bodu 9

Reakcia na komplikáciu v aplikačnej praxi. Súčasné znenie bolo do právneho poriadku zavedené v roku 2008 zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Napriek tomu, že predkladateľ sa v odôvodnení tejto legislatívnej zmeny obmedzil
4
len na stručné konštatovanie aktuálnej situácie („Úprava reaguje na požiadavky aplikačnej praxe“), je dôvodné predpokladať, že jeho zámerom bolo vymedziť rozsah úloh probačného a mediačného úradníka, a to len na množinu vecí, v ktorých bol nariadený probačný dohľad. Je len málo pravdepodobné, že by predkladateľ opomenul upraviť miestnu príslušnosť probačného a mediačného úradníka pre iné prípady v praxi. Doplnením predmetného zákona o toto ustanovenie sa sledovalo jednoznačné rozdelenie kompetencií probačného a mediačného úradníka a súdneho tajomníka pri overovaní dodržiavania rôznych uložených povinností alebo obmedzení. Pre účely určenia miestnej príslušnosti probačného úradníka je však kolízia vo vymedzení vecnej príslušnosti probačného a mediačného úradníka a súdneho tajomníka irelevantná a v texte ustanovenia je potrebné sa obmedziť len na úpravu miestnej príslušnosti, a to tak, aby pokrývala všetky činnosti, ktoré v probácii a mediácii plní probačný a mediačný úradník (nielen úlohy spojené s prípadmi nariadeného probačného dohľadu, napr. obmedzenia a povinnosti uložené bez probačného dohľadu, pokyn k vykonaniu predbežného šetrenia a probácia, ktorá sa realizuje na základe neodkladného opatrenia v civilnom konaní). Na základe poznatkov aplikačnej praxe sa právna úprava dopĺňa aj o možnosť založiť miestnu príslušnosť probačného úradníka aj v inom obvode z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti.
K bodu 10

V krajinách Európskej únie je profesia probačného a mediačného úradníka presne zadefinovaná z hľadiska kvalifikačných štandardov vzdelania a požiadavky na výkon probačnej a mediačnej práce sú exaktne stanovené, pričom v Slovenskej republike takéto etablovanie tejto profesie absentuje. Kvalifikačné predpoklady uchádzačov definuje § 5 ods. 1 b) zákona č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch, sú však veľmi rôznorodé a nereflektujú na osobitosť a potrebu špecializácie pre výkon tejto pomáhajúcej profesie.
Ak sa v probácii a mediácii má dosahovať želaný účinok na páchateľov trestnej činnosti, ako i obete trestných činov a celú spoločnosť, od probačných a mediačných úradníkov to vyžaduje špeciálne vedomosti, schopnosti a zručnosti, ktoré si by si mali osvojiť a rozvinúť už v procese odbornej prípravy na výkon tejto profesie, tzn. už počas vysokoškolského štúdia. Prieskumy poukazujú na to, že v poznatkovom fonde probačných a mediačných úradníkov by mali byť vedomosti z oblasti sociálnej práce, psychológie, trestného práva, kriminológie, prevencie kriminality, viktimológie a sociológie.
Je potrebné konštatovať, že čím vyššia bude odbornosť a kompetentnosť probačných a mediačných úradníkov, tým sa zvýši aj profesionalita výkonu ich práce a vo väčšej miere dôjde k saturácii v intenciách restoratívnosti. Ako vhodné sa preto javí, aby pri začatí výkonu probácie a mediácie (napr. počas adaptačného obdobia) probačný a mediačný úradník absolvoval špecializovanú odbornú prípravu, ktorá vytvorí predpoklad pre riadne plnenie jeho úloh, najmä ak nie je absolventom magisterského študijného odboru (programu) probačná a mediačná práca. Návrhom na zmenu ustanovenia sa preto vytvára priestor pre flexibilné zabezpečenie nevyhnutnej prípravy pre výkon profesie v opodstatnených prípadoch, a zároveň priestor pre priebežné vzdelávanie, ktoré by v prípade potreby realizovalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
K bodu 11

Ide o legislatívno-technickú úpravu v súvislosti s predchádzajúcim bodom 10.

K bodu 12

Súčasná právna úprava riadne neumožňuje metodické vedenie – usmerňovanie probačného a mediačného úradníka v oblasti trestnej mediácie vo vzťahu k dodržiavaniu základných princípov (ako je nestrannosť, neutralita, neformálnosť a pod.), resp. k aplikácii jej správneho procesu - dodržiavaniu jednotlivých fáz v trestnej mediácii. Ide o posilnenie kvality aplikačnej praxe v oblasti trestnej mediácie a zjednotenie jednotlivých prístupov vo vzťahu probačný a mediačný úradník, obeť (poškodený) a páchateľ (obvinený). Návrh je v súlade s odporúčaním CEPEJ (2007) 13 Európskej komisii pre efektívnosť fungovania justície (CEPEJ), ide o Metodické pokyny pre lepšiu implementáciu súčasného odporúčania týkajúceho sa mediácie v trestných záležitostiach.
K Čl. II
(Trestný zákon)
K bodu 1

Navrhuje sa ustanoviť, že skúšobná doba uložená pri podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody neplynie počas výkonu trestu odňatia slobody alebo počas výkonu väzby v inej trestnej veci. V praxi sa vyskytujú prípady, v rámci ktorých prakticky celá skúšobná doba uplynie počas väzby alebo výkonu trestu v inej trestnej veci, čím sa marí podstata podmienečného odsúdenia, resp. podmienečného prepustenia, nakoľko osoba ktorá je obmedzená na slobode v inej trestnej veci nemá ako preukázať schopnosť viesť riadny život v rámci uloženej skúšobnej doby.
K bodu 2

V praxi sa uvedené ustanovenie neosvedčilo, ide len o formálnu a ťažko vykonateľnú oblasť z pohľadu probácie a len štatisticky, formálne navyšuje počet prípadov probácie. Probačný a mediačný úradník nedisponuje mandátom tak, ako je to pri nariadení probačného dohľadu, tzn. nemá možnosť vynútiť si súčinnosť odsúdeného, povinnosť dostaviť sa k nemu do sídla súdu. Táto kategória odsúdených má často pobyt na neznámom mieste, pracuje v zahraničí, resp. nepreberá predvolania atď. Bežne sa v praxi stáva, že odsúdený sa nedostavuje na predvolania probačného a mediačného úradníka, resp. právni zástupcovia odsúdených kontaktujú probačného a mediačného úradníka s požiadavkou, aby ich klienta neobmedzoval a pod. Úprava § 50 v aktuálnom znení je neefektívna a míňa sa účinku. Navrhuje sa umožniť súdu uložiť sankcie podľa § 51 ods. 3 a 4 len ak zároveň nariadi probačný dohľad, tzn. zmocní probačného a mediačného úradníka na overovanie dodržiavania uložených sankcií a kontakt s povinnou osobou.
Ponecháva sa však možnosť uložiť páchateľovi povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom a povinnosť zaplatiť dlh alebo zameškané výživné, ktorej splnenie bude overovať súdny tajomník.
Primerane sa upravuje aj § 50 odsek 4, teda možnosti ďalšieho postupu pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody, ak bolo počas skúšobnej doby preukázané, že odsúdený nedodržiaval stanovené podmienky. Ponecháva sa možnosť súdu uložiť doposiaľ neuložené obmedzenia/povinnosti, avšak len so súčasným „nariadením“ probačného dohľadu a možnosť predĺžiť skúšobnú dobu. Keďže podľa § 51 ods. 5 je počas probačného dohľadu páchateľ povinný strpieť kontrolu technickými prostriedkami, je zachovaná aj táto možnosť (taktiež len v rámci ustanovenia probačného dohľadu). Naopak, v záujme zachovania jasného rozdelenia postupu pri „alternatívnom trestaní“ sa neumožňuje súdu ukladať obmedzenia a povinnosti alebo nariadiť kontrolu technickými prostriedkami (ktorú realizuje probačný a mediačný úradník), ak nie je zároveň ustanovený probačný dohľad. Korešponduje to aj s racionálnym využívaním technických prostriedkov – dodržiavanie povinností, ktoré bude možné uložiť pri podmienečnom odsúdení bez probačného dohľadu (náhrada škody, zaplatenie dlhu a zaplatenie zameškaného výživného) nemožno kontrolovať technickými prostriedkami podľa osobitného predpisu.
K bodu 3

Navrhuje sa precizovanie dotknutých ustanovení v súlade s § 68 ods. 4. Účelom týchto ustanovení je zaistiť, aby nedošlo k osvedčeniu zo zákona, ak súd nemôže rozhodnúť o neosvedčení, pretože je povinný počkať, kým iný súd právoplatne skončí trestné konanie o skutku spáchanom v rámci skúšobnej doby, ktorý je dôvodom na rozhodnutie o neosvedčení.
K bodu 4

Navrhuje sa precizovanie znenia § 51 ods. 7 Trestného zákona, nakoľko súčasné znenie ustanovenia je nelogické a nepresné. V čase, keď druhý súd rozhoduje o započítaní nevie a ani nemôže vedieť, či v tej skúšobnej dobe viedol odsúdený riadny život, nakoľko prvý súd ešte nemohol rozhodnúť o osvedčení alebo neosvedčení. Súčasne sa navrhuje vypustiť odkaz na úhrnný trest, nakoľko úhrnný trest sa ukladá v jednom konaní pričom nedochádza k zrušeniu skoršieho rozsudku, teda ani žiadne započítanie neprichádza do úvahy. Namiesto uvedeného sa navrhuje doplniť odkaz na spoločný trest, pri ktorom sa výrok o treste skoršieho rozsudku ruší.
K bodu 5

Povinnosť uvedenú v ustanovení § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona, resp. aktivity s nimi spojené sa v praxi ukladajú aj osobám, ktoré nie sú mentálne a osobnostne schopné sa ich zúčastniť, takže sa tieto povinnosti stávajú nevykonateľnými. Z uvedeného dôvodu je vhodné a účelné, aby probační a mediační úradníci, ako odborníci v tejto oblasti posúdili, či je opatrenie, ktoré chce sudca použiť v danom prípade vhodné, resp. či je v danom prípade vo vzťahu k páchateľovi vhodnejšie a účinnejšie použitie iného opatrenia. Probační a mediační úradníci budú disponovať jednoduchým nástrojom, prostredníctvom ktorého možno vykonať základnú identifikáciu vhodnosti uloženej povinnosti/obmedzenia páchateľovi trestného činu. Nepôjde o záväzný záver pre sudcu, správa od probačného úradníka bude mať odporúčací charakter s cieľom predísť uloženiu jednoznačne nevhodnej sankcie pre klienta (resp. i zapojenie klienta nevhodného pre skupinovú aktivitu).
K bodu 6

Návrhom sa reaguje na poznatky aplikačnej praxe v zmysle, ktorých bolo identifikované správanie kontrolovaných osôb, ktorým sa snažia docieliť marenie kontroly technickými prostriedkami, a tým aj mariť preukázanie nedodržiavania podmienok uloženého trestu, povinností alebo obmedzení. Právny poriadok však nijako neupravuje sankciu za takéto správanie a neprispieva tak k motivácii páchateľov trestných činov dodržiavať prevádzkové pokyny pre kontrolu technickými prostriedkami. Z uvedeného dôvodu sa výslovne upravuje,
7
že dôvodom pre premenu trestu domáceho väzenia na trest odňatia slobody môže byť aj marenie výkonu kontroly technickými prostriedkami. Primerane sa dopĺňa i zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami.
K bodu 7

Navrhuje sa upraviť, aby sa do doby výkonu trestu zákazu činnosti nezapočítavala popri dobe výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody ani doba výkonu väzby.
K bodu 8

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zosúladiť vymedzenie rodinného príslušníka občana členského štátu Európskej únie s právnou úpravou zakotvenou v zákone č. 404/2001 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zároveň navrhovanou úpravou dochádza k odstráneniu transpozičného nedostatku smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES, ktorý bol Slovenskej republiky vytknutý zo strany Európskej komisie.
K bodu 9

Odstránenie „kolízie“ lehoty pre podmienečné prepustenie pri odsúdenom za prečin a lehoty pre možnosť premeny trestu odňatia slobody (ďalej len „TOS“) na trest domáceho väzenia (ďalej len „TDV“). V súčasnosti možno premeniť (okrem splnenia ďalších podmienok) TOS po vykonaní jeho 1/3, ak zároveň zvyšok trestu nie je dlhší ako 2 roky a len so súhlasom odsúdeného. V prípade uloženého 12 mesačného TOS možno takýto trest premeniť po vykonaní 4 mesiacov, pričom podmienečne prepustiť možno na slobodu odsúdeného po 6 mesiacoch. V uvedenej situácii je odsúdený len vo výnimočných prípadoch motivovaný súhlasiť s premenou trestu na TDV, kedy by po prepustení z ústavu vykonával trest „na slobode“, avšak zvyšných 8 mesiacov by bol pod prísnou kontrolou, ak po 6 mesiacoch výkonu trestu ho možno prepustiť bez závažnejších zásahov do jeho života. Najväčší časový rozdiel (cca 6 mesiacov) medzi možnosťou opustiť ústav pri premene TOS na TDV alebo pri podmienečnom prepustení je pri 36 mesačnom treste, pričom pri vyššej trestnej sadzbe sa rozdiel zmenšuje a pri 49-mesačnom treste dokonca možno odsúdeného skôr podmienečne prepustiť, ako mu umožniť premenu na TDV (pozri graf). Uvedený stav je spôsobený najmä obmedzujúcou podmienkou maximálneho 2-ročného zvyšku trestu, ktorý možno vykonať formou TDV.
V prípade možnosti vykonať zvyšok trestu vo forme TDV v dĺžke 3 roky sa vytvára motivačný priestor pre využitie premeny TOS na TDV – uprednostnenie pre využitím podmienečného prepustenia aj pre páchateľov odsúdených za prečin pri trestných sadzbách v dĺžke 37 až cca 60 mesiacov.





K bodu 10

Ide o vytvorenie možnosti aplikácie elektronického monitoringu pri ukladaní trestov v záujme zvýšenia úspešnosti reintegrácie páchateľa do spoločnosti. V slovenskej republike doposiaľ správanie odsúdeného po podmienečnom prepustení z výkonu TOS, teda počas skúšobnej doby nebolo kontrolované technickými prostriedkami ani iným obdobným efektívnym nástrojom. Podľa právnej úpravy účinnej od 1. januára 2016 možno aj pri rozhodnutí o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody nariadiť kontrolu technickými prostriedkami, čo však v praxi (v niektorých prípadoch ako príliš obmedzujúce riešenie) nie je využívané. Zároveň je vo väzenskom systéme evidované množstvo prípadov páchateľov zločinu, ktorí sú vo výkone trestu odňatia slobody po prvý krát, pričom často ide o páchateľov, ktorí v porovnaní s páchateľmi prečinov predstavujú nižšiu mieru rizika ďalšieho zlyhania a dĺžka pobytu v ústave na výkon trestu odňatia slobody ovplyvňuje úspešnosť ich následnej reintegrácie do spoločnosti. Kratší, resp. nevyhnutne dlhý pobyt odsúdeného vo výkone TOS napomáha úspešnej resocializácii páchateľa a zároveň u prvotrestaných páchateľov je vyšší predpoklad ich úspešného začlenenia do spoločnosti v porovnaní s viacnásobne trestanými páchateľmi menej závažných prečinov. „Vo všeobecnosti možno konštatovať, že dlhodobé uväznenie vplyvom procesu prizonizácie znižuje, ba až znemožňuje pravdepodobnosť úspešnej reintegrácie po prepustení (napr. v oblasti sociálnych vzťahov). Pôsobí negatívne na formovanie sociálne žiaducich vzorcov správania, znižuje účinnosť resocializačných zámerov a postihuje i tzv. prosociálny typ odsúdených. Je však potrebné zachovávať veľkú opatrnosť pri zovšeobecňovaní procesu prizonizácie, ako sa tradične zdôrazňuje v niektorých spisoch v odbore väzenskej sociológie. Možno očakávať, že pravdepodobnosť zlyhania vo viacerých podstatných sférach sociálneho života – v profesii, partnerskom i občianskom živote – sa zvýši s dĺžkou uväznenia.“ (Dlouhodobé tresty odnětí svobody, Institut pro kriminologii a sociální prevenci, Praha 2004, str. 131 a 144). Odborná literatúra taktiež uvádza, že „Ako relatívne spoľahlivý prediktor recidívy sa tiež v tomto prípade ukázala predchádzajúca kriminálna kariéra. U odsúdených, ktorí do vzorky vstupovali ako prvopáchatelia, sme nový záznam v Registri objavili len v 6, 3 % prípadov, pričom pri jedincoch s opakovanou skúsenosťou s trestnou činnosťou v 76,6 % prípadov. Podstatnejšie rozdiely neboli zaznamenané medzi jedincami so skúsenosťou s výkonom trestu odňatia slobody (nové odsúdenie u 68,6% z nich) a tými, ktorí vo výkone trestu doposiaľ neboli (64,0 %), naopak skúsenosť s premenou alternatívneho trestu na trest odňatia slobody signifikantný význam mala.“ (Zaměstnání jako faktor desistence, Jan Tomášek a kol., Institut pro kriminologii a sociální prevenci, Praha 2017)
Navrhuje sa preto možnosť výlučne na návrh riaditeľa príslušného ústavu (tzn. nie na návrh odsúdeného) prepustiť osobu odsúdenú za spáchanie zločinu už po výkone 1/2 TOS, ak bude zároveň pre účely dohľadu nad správaním odsúdeného v skúšobnej dobe nariadená kontrola technickými prostriedkami. Návrh na podmienečné prepustenie takéhoto odsúdeného bude podávať riaditeľ ústavu po posúdení prípadu umiestňovacou komisiou, ktorej predsedom je vedúci oddelenia výkonu trestu a členmi komisie sú pedagóg, psychológ, lekár, sociálny pracovník, príslušník zboru z organizačno-právneho oddelenia, úseku zamestnávania, výroby a odbytu, preventívno-bezpečnostnej služby, oddelenia ochrany a obrany alebo ďalší príslušníci zboru alebo zamestnanci zboru určení riaditeľom ústavu. Ak nebudú splnené materiálno-technické podmienky pre použitie kontroly technickými prostriedkami, resp. iné stanovené podmienky, podmienečné prepustenie po 1/2 vykonaného trestu nebude možné. V takom prípade bude možné využiť inštitút podmienečného prepustenia po vykonaní 2/3 TOS, pričom je tiež možné využiť kontrolu technickými prostriedkami, ak je to vhodné.

K bodu 11
Navrhuje sa nový odsek 3 z dôvodu súčasnej absencie právnej úpravy; v súčasnosti nie je upravené ako sa má posudzovať splnenie lehoty k podmienečnému prepusteniu v prípadoch, keď odsúdený vykonáva viac trestov odňatia slobody po sebe. Rozdielne výklady sú citeľné najmä v prípadoch, keď odsúdený má zároveň dovykonať zvyšok trestu, z ktorého opätovné podmienečné prepustenie nie je podľa § 68 ods. 5 Trestného zákona možné. Odsúdený v rovnakom postavení tak majú rozdielne podmienky, len v závislosti od toho, aké poradie výkonu trestov stanoví ústav na výkon trestu odňatia slobody a kedy bolo ústavu doručené nariadenie výkonu trestu. Návrh reflektuje stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR uverejnené pod č.16 v zbierke 2/2011.
K bodu 12

Navrhuje sa doplnenie právnej úpravy, aby súd rozhodol o výkone zvyšku trestu odňatia slobody tak, že výkony trestov budú nasledovať plynule za sebou. V praxi dochádza k prípadom, kedy odsúdený vykoná trest odňatia slobody v inej trestnej veci, ktorá je príčinou na vyslovenie jeho neosvedčenia v skúšobnej dobe, je však prepustený na slobodu, nejaký čas (niekoľko mesiacov, dokonca aj rokov) je na slobode, a až potom súd rozhoduje o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe a výkone zvyšku trestu odňatia slobody. Takýto nekonzistentný postup spôsobuje, že súd musí robiť navyše úkony na dodanie odsúdeného do výkonu trestu, ale najmä narúša právnu istotu daného človeka a jeho zapojenie do riadneho života.
K bodom 13 a 14

Dostavovanie sa odsúdeného k probačnému a mediačnému úradníkovi po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ako i každé oznamovanie vzdialenia sa z miesta pobytu je dlhodobo problematickou oblasťou výkonu ochranného dohľadu. Navrhuje sa doplniť lehotu, v ktorej sa má odsúdený prihlásiť na príslušnom súde podľa miesta svojho pobytu. Zároveň sa ako skúmané kritérium navrhuje použiť aktuálny, teda skutočný pobyt odsúdeného, nie formálny údaj, ktorý nezodpovedá potrebám účinného výkonu ochranného dohľadu, resp. dohliadaniu nad jeho priebehom.
K bodom 15 a 16

Legislatívno-technická úprava v súvislosti s bodom 17.
K bodu 17

V praxi nie sú ojedinelé prípady, kedy osoby bez odbornej kvalifikácie vykonávajú za úplatu činnosti, ktoré svojim obsahom napĺňajú činnosti, ktoré zákon osobitne reguluje. Regulácia sa týka napríklad tzv. slobodných povolaní (architekt, advokát, audítor, lekár, lekárnik, veterinár, stavebný inžinier, daňový poradca, patentový zástupca) ako aj regulovaných činností súdnych exekútorov a notárov. Navrhuje sa preto, aby toto konanie predstavovalo kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu neoprávneného podnikania.

K Čl. III
(Trestný poriadok)
K bodu 1

V prípadoch porušenia ochranného dohľadu sa aplikuje na území SR nejednotný postup, absentuje súvisiaca právna úprava a teda nie je jednoznačne určený mandát probačného a mediačného úradníka pre postup pri marení dotknutého úradného rozhodnutia. Navrhovaná zmena určuje postup pre dané prípady, odbremení sudcu od administratívnych úkonov, urýchli proces prejednania marenia ochranného dohľadu a posilní sa taktiež oblasť terciárnej prevencie.
K bodu 2

S prihliadnutím na požiadavky aplikačnej praxe sa navrhuje upraviť nároky psychológa, ak je pribratý k úkonu trestného konania v čase, za ktorý mu nepatrí náhrada mzdy alebo iný preukázateľný príjem, napr. cez víkend alebo sviatok, prípadne v nočných hodinách. Navrhuje sa, aby v takom prípade mal nárok na odmenu, ktorej výška bude určená vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.
K bodom 3, 17 a 18

Navrhuje sa zmena právnej úpravy s cieľom zamedziť účelovým námietkam obvinených v otázke zaujatosti sudcu/senátu, ktorý rozhodoval o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia. V tomto kontexte sa súčasne precizujú ustanovenia o konaní o dohode o vine a treste a to tým spôsobom, aby pri popise skutku v rámci konania o vine a treste nebola narušená zásada podľa § 2 ods. 4 k osobám, ktoré sa na dohode nezúčastňujú. Obdobná úprava sa navrhuje vo vzťahu k možnosti skončenia veci aj len vo vzťahu k niektorému zo spoluobvinených samostatne.
K bodom 4 a 5

Legislatívno-technická úprava v súvislosti s bodom 3; potreba zmeny vnútorných odkazov.
K bodu 6

S cieľom zabezpečenia rovnomerného ustanovovania obhajcov sa navrhuje doplniť odkaz na použitie programového prostriedku schváleného ministerstvom spravodlivosti pri ustanovovaní obhajcov ex offo. Návrhom sa reaguje na podnety zástupcov advokátov, ktorý poukazujú na prax niektorých súdov, ktorý pri ustanovovaní obhajcov ex offo nepostupujú podľa § 30 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v zmysle ktorého „pri ustanovovaní obhajcov sa dbá na to, aby boli advokáti ustanovovaní za obhajcov rovnomerne“.
K bodu 7

V nadväznosti na poznatky aplikačnej praxe sa navrhuje v prípade, že zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať svoje práva, sudca pre prípravné konanie alebo predseda senátu ustanovia na výkon týchto práv poškodenému opatrovníka z radov advokátov. Cieľom navrhovanej úpravy je zabezpečiť poškodenému, ktorý je v týchto prípadoch maloletý adekvátnu právnu pomoc v trestnom konaní na riadne uplatňovanie jeho práv a podávanie opravných prostriedkov osobou, ktorá má na to adekvátne právnické vzdelanie.
K bodom 8 a 9

Uvedenú zmenu si vyžaduje dlhodobá prax, nakoľko realizácia zápisníc v podobe upravenej v § 58 Trestného poriadku nie je vhodná pre oblasť probácie a mediácie, kde ide o mimosúdne riešenie sporov. Predmetné ustanovenie na niektorých okresných súdoch probační a mediační úradníci realizujú vo vzťahu k probácii a mediácii, kde dochádza k protichodným účinkom vo vzťahu k cieľom jednotlivých inštitútov, pričom probačný a mediačný úradník sa stavia do pozície sudcu alebo vyšetrovateľa. V praxi sa v zaobchádzaní s obvinenými, obžalovanými a odsúdenými z jednotlivých probačných stretnutí realizujú napr. len záznamy zo stretnutia, úradné záznamy, ak ide o mimoriadnu situáciu, priebežné správy, záverečné správy alebo podnety a návrhy na premenu trestu atď. Ten istý problém sa dotýka aj inštitútu trestnej mediácie, kde nie je žiaduce, aby sa realizovala zápisnica podľa ustanovenia § 58 Trestného poriadku, nakoľko ide formu mimosúdneho riešenia sporu, kde rozhovory sú dôverné, len výsledok je spoločne deklarovaný vo forme dohody a návrhu na zmier alebo podmienečne zastavenie trestného stíhania. V nadväznosti na vyššie uvedené sa navrhuje do Trestného poriadku nové ustanovenie § 58a, ktoré osobitne upravuje zaznamenávanie úkonov probácie a rovnako aj zaznamenávanie výsledku mediácie.
K bodu 10

Prax si vyžaduje, aby aj v prípadoch, keď dohľad probačného a mediačného úradníka je posilnený elektronickým monitoringom a obvinený opakovane porušuje povinnosti upravené osobitným predpisom (§ 28 zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami) s úmyslom mariť výkon kontroly, vyhnúť sa dohľadu a tým zamedziť možnosti súdu preukázať porušovanie povinností/obmedzení uložených rozhodnutím, mohol príslušný orgán rozhodnúť o vzatí obvineného do väzby. Uvedené ustanovenie bude motivovať kontrolovanú osobu vzdať sa konania, ktorým by rušila priebeh kontroly a poskytovať súčinnosť probačnému a mediačnému úradníkovi.
K bodom 11 a 12

Legislatívno-technická úprava v súvislosti s bodom 13.
K bodu 13

Ako motivačný faktor pre dodržiavanie pravidiel spoločnosti sa dopĺňa dôvod pre prepadnutie peňažnej záruky. Ide najmä o možnosť postihu obvineného (napr. recidívny zlodej a bitkár), ktorý po prepustení na kauciu síce nespácha trestný čin, ani formálne neporuší uložený zákaz/povinnosť/obmedzenie, ale inak nevedie riadny život, napr. pácha priestupky proti majetku alebo proti občianskemu spolunažívaniu.
K bodu 14

V súčasnosti nedisponujeme právnou úpravou týkajúcou sa prípadov obvinených, ktorým boli uložené povinnosti/obmedzenia, a ktorí sú zároveň podrobení kontrole technickými prostriedkami a požadujú výnimku. Ide o bežné životné situácie, ktoré však môžu mať dopad na dodržiavanie uložených povinností/obmedzení a výkon kontroly technickými prostriedkami. V prípadoch odsúdeného a nariadeného výkonu trestu domáceho väzenia môže posúdiť a rozhodnúť o udelení výnimky až na 48 hodín priamo probačný a mediačný úradník. V prípade obvineného však takáto možnosť neexistuje a možné je len prerušenie kontroly technickými prostriedkami podľa § 22 zákona č. 78/2015 Z. z., pri ktorom je potrebné odinštalovať technické zariadenia. Ide o prípady, kedy sa pri vyšetrení využíva medicínska technika, je často nevyhnutné, aby v čase takéhoto vyšetrenia obvinený nemal na tele umiestnené osobné identifikačné zariadenie (obvinený vopred oznámi probačnému a mediačnému úradníkovi, že absolvuje lekárske vyšetrenie, napr. CT, rádiologické vyšetrenie a pod.)
Navrhovanou zmenu však bude možné riešiť i situácie, kedy z dôvodu životnej situácie by mohlo dôjsť k porušeniu uložených obmedzení/povinností, avšak nie je nevyhnutné/potrebné odinštalovanie technických zariadení. Je preto vhodné, aby v takýchto prípadoch obvineného bolo možné dočasne udeliť výnimku zo samotného dodržania uloženej povinnosti/obmedzenia vo vymedzenom čase, ak je to potrebné. V kontexte nahradenej väzby je však žiaduce, aby o tejto možnosti rozhodoval sudca.
K bodu 15

Návrh reaguje na problémy aplikačnej praxe v súvislosti so zabezpečením psychológa alebo znalca k výsluchu obzvlášť zraniteľnej obete. Navrhovanou zmenou sa upúšťa od obligatórnej prítomnosti psychológa a znalca pri výsluchu obzvlášť zraniteľnej obete. Zároveň sa rozširuje možnosť prizvať na výsluch obzvlášť zraniteľnej obete aj zástupcu organizácie na pomoc poškodeným. Prítomnosť týchto osôb alebo niektorej z nich na takomto výsluchu bude vyhodnotená na základe individuálnych potrieb obete, ktorú uskutoční príslušný policajt. Zotrvávanie na doterajšej obligatórnej povahe právnej normy je z hľadiska aplikačnej praxe kontraproduktívne.
K bodu 16

S ohľadom na navrhovanú zmenu ustanovenia § 134 ods. 4 Trestného poriadku (bod 11), ktorou dochádza k zúženiu počtu výsluchov, ku ktorým je potrebné obligatórne pribrať psychológa alebo znalca alebo zástupcu organizácie na pomoc poškodeným, sa navrhuje zmena § 135 ods. 1 Trestného poriadku, tak aby bola zaručená osobitná ochrana maloletých poškodených, ak sú vypočúvaní ako svedok o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na ich vek, vzťah k páchateľovi alebo závislosť od páchateľa, povahu a okolnosti spáchania trestného činu mohlo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj alebo vystaviť ju riziku opakovanej viktimizácie alebo ak ide o trestný čin proti ľudskej dôstojnosti.
K bodu 19

S ohľadom na identifikované problémy aplikačnej praxe v súvislosti so zmenami v zložení senátu, ktoré majú za následok nevyhnutnosť opakovania hlavného pojednávania, čo vedie k neúmernému predlžovaniu súdnych konaní, sa navrhuje zmena právnej úpravy v tom význame, že zmena jedného člena senátu nevytvára zákonnú prekážku pokračovania v hlavnom pojednávaní, pokiaľ samotný nový člen senátu to nepovažuje za potrebné.

Uvedená zmena sa netýka zmeny v zložení senátu v osobe predsedu senátu, ak ide o senát zložený zo sudcu a prísediacich. Navrhovaná zmena nemá v kontexte judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva dopad na zachovanie zásady bezprostrednosti a ústnosti konania pred súdom, naopak prispeje k plynulosti trestného konania a zamedzí opätovnému vykonávaniu svedeckých výpovedí a dôkazov, ktoré už boli v súdnom konaní raz vykonané.
K bodu 20

Ide o odstránenie obsolentnej časti ustanovenia, keďže ochranné opatrenia zhabania peňažnej čiastky alebo zhabania majetku (§ 83a a 83b) boli z Trestného zákona vypustené zákonom č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016.
K bodu 21

S ohľadom na rešpektovanie ústavného práva na zákonného sudcu sa navrhuje doplnenie právnej úpravy v súvislosti s rozhodovaním odvolacieho súdu, že sa vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu a to tak, že odvolací súd môže rozhodnúť o prejednaní a rozhodnutí v inom zložení senátu len v prípade, ak existujú pre takéto rozhodnutie dôležité dôvody (napr. ako pri odňatí a prikázaní veci podľa § 23 Trestného. poriadku).
K bodu 22

Pomerne často sa v praxi stáva, že na základe súčasného znenia sudcovia vyžadujú, aby v rámci predbežného šetrenia probačný a mediačný úradník požiadal obvineného, aby si zabezpečil od lekára potvrdenie, že je spôsobilý vykonávať trest povinnej práce. Za uvedený úkon obvinený musí lekárovi zaplatiť od 5 do 15 eur. Keďže takýto doklad obvinený nemusí predkladať počas pojednávania v rámci rozsudku, nie je odôvodnené požadovať ho pri trestnom rozkaze. Cieľom inštitútu predbežného šetrenia pri treste povinnej práce je primárne vysvetliť obvinenému podmienky trestu povinnej práce, získať jeho stanovisko, či s takýmto trestom súhlasí a ak áno, tak podľa vopred nastaveného dotazníka získať ďalšie relevantné informácie za účelom vykonateľnosti trestu povinnej práce. Až na základe uvedeného probačný a mediačný úradník spracuje správu pre sudcu alebo prokurátora, kde o. i. konštatuje napr., že odsúdený uviedol, že nemá zdravotné problémy, ktoré by mu bránili vo výkone trestu povinnej práce atď. Keďže dôjde k osobnému stretnutiu medzi obvineným a probačným a mediačným úradníkom, tým dokážeme eliminovať to, že takýto trest bude uložený imobilnému, invalidnému obvinenému alebo ktorý trpí vážnym ochorením, je dlhodobo PN a pod. Zároveň sa upravuje postup v prípade tzv. superrýchleho konania, ktoré sa neraz uskutočňuje mimo obvyklého pracovného času ostatných zamestnancov. V takejto situácii je problematické (ba až nemožné) zabezpečiť správu a stanovisko probačného a mediačného úradníka, dôsledkom čoho je neukladanie tohto druhu alternatívneho trestu páchateľom zo strany sudcov pre prípravné konanie, hoci do prijatia novely zákonom č. 78/2015 Z. z. bol tento trest v rámci konania podľa § 348 Trestného poriadku ukladaný.
K bodu 23

Účelom navrhovanej zmeny je zrýchlenie a administratívneho procesu rozhodovania o premene zvyšku trestu odňatia slobody, čo v konečnom dôsledku môže motivovať odsúdeného k uprednostneniu premeny trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia pred možnosťou podmienečného prepustenia. Súčasťou návrhu zákona je i novelizačný článok, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 78/2015 Z. z. tak, že žiadosť na vykonanie predbežného šetrenia môže dať i riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody ešte pred podaním návrhu na premenu na súd, čo odbremení sudcu v príslušnej administratíve - nemusí po doručení takéhoto návrhu na premenu zabezpečovať predbežné šetrenie prostredníctvom probačného a mediačného úradníka, v stanovenej lehote. Návrh riaditeľa väznice tak už bude obsahovať aj stanovisko probačného a mediačného úradníka, - správu z predbežného šetrenia, či odsúdený spĺňa príslušné zákonom stanovené podmienky pre možnosť premeny trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia.
K bodu 24

Cieľom navrhovanej úpravy je odstrániť nedostatok právnej úpravy a dosiahnuť stav, kedy súd pri premene zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia vydá rozhodnutie o premene trestu na trest domáceho väzenia a súčasne nariadi aj výkon tohto trestu.
K bodu 25

V praxi sa stáva, že odsúdený je prepustený z výkonu trestu odňatia slobody v súvislosti s trestom domáceho väzenia v piatok poobede, alebo pred štátnym sviatkom a sudca v intenciách zákona žiada, aby sa odsúdený dostavil k probačnému a mediačnému úradníkovi do 24 hodín, čo v praxi nie je vždy možné z objektívnych dôvodov zabezpečiť. Napriek tomu, že § 63 Trestného poriadku upravuje počítanie lehôt a prípad, kedy koniec lehoty pripadá na deň pracovného pokoja alebo voľna, výslovne sa uvádza želaný postup aj v tomto ustanovení.
K bodu 26

Úprava súvisiaca s doplnením právnej úpravy podmienečného prepustenia s obligatórnym využitím kontroly technickými prostriedkami. Za účelom eliminovania ďalšej záťaže, ktorá by vznikala podávaním príslušných návrhov zo strany odsúdených sa títo z navrhovacieho „oprávnenia“ vylučujú. Personál Zboru väzenskej a justičnej stráže je pri zaobchádzaní s odsúdenými počas pobytu v ústave spôsobilý identifikovať prípady, v ktorých by ďalší, niekoľkoročný pobyt v ústave mal vplyv na následnú úspešnú reintegráciu odsúdeného do spoločnosti. Možnosť podať návrh na podmienečné prepustenie sa preto v takýchto prípadoch ponecháva výlučne riaditeľovi ústavu.
K bodom 27 a 28

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s prečíslovaním odsekov v § 415.
K bodu 29

V praxi dlhodobo pretrváva nejednotný výklad súdov k príslušnosti pre nariadenie uloženého ochranného dohľadu mimo hlavného pojednávania. Vznikajú tak situácie, kedy probačný a mediačný úradník, ktorý by mal reálne zabezpečiť výkon ochranného dohľadu nemá na túto činnosť mandát - „nariadenie“ a jeho upozornenia, že takto uložený ochranný dohľad nebol nariadený, súdy ignorujú. Stáva sa preto opakovane, že takéto nariadenie niekedy vôbec nie je doručené probačnému a mediačnému úradníkovi, resp. je mu doručené s nezanedbateľným omeškaním, po uplynutí 1 – 2 mesiacov od okamihu, kedy mal začať výkon ochranného dohľadu.
K bodu 30

Navrhuje sa osobitne upraviť príslušnosť na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu vo vykonávacom konaní, ak je potrebné odsúdeného vyžiadať z cudziny v čase po prijatí rozhodnutia, ktorým bol právoplatne a vykonateľne uložený trest odňatia slobody do vrátenia spisu prvostupňovému súdu, a to predsedom senátu nadriadeného súdu. V aplikačnej praxi nastali situácie, kedy zákonné podmienky pre vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu boli splnené už v čase po prijatí rozhodnutia, ktorým bol právoplatne a vykonateľne uložený trest odňatia slobody, kedy však prvostupňový súd ešte nedisponoval príslušným trestným spisom. V snahe zamedziť sporom o príslušnosť na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu medzi nadriadeným a prvostupňovým súdom v týchto špecifických prípadoch sa navrhuje, aby medzinárodný zatýkací rozkaz na účely dodania do výkonu trestu odňatia slobody mohol vydať aj predseda senátu nadriadeného súdu.
K bodu 31

Ustanovuje sa, že štát znáša trovy obvineného, ktoré vznikli s plnením obmedzení a povinností uložených podľa § 51 ods. 3 a 4 Trestného zákona, ak ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy je možné od uloženia povinnosti uhradiť tieto trovy celkom alebo čiastočne upustiť. Uvedené ustanovenie má pokrývať najmä prípady neúmerne vysokých nákladov spojených s probačným programom, uloženou povinnosťou alebo obmedzením v pomere k životnej situácii obvineného/odsúdeného, ktoré by tak boli v hrubom nepomere, resp. prípady obvinených, ktorí nemajú majetok. Dôvody hodné osobitného zreteľa posúdi súd, pričom skutočnosť, že obvinený nemá dostatočné prostriedky musí sám preukázať.
K Čl. IV
(zákon č. 528/2005 Z. z.)
K bodu 1

V nadväznosti na poznatky aplikačnej praxe sa explicitne ustanovuje, že mladistvý odsúdený je povinný za kalendárny mesiac odpracovať 15 hodín.
K bodu 2

Navrhovanú zmenu si vyžaduje aplikačná prax. Na jednotlivých okresných súdoch túto činnosť realizujú probační a mediační úradníci, ale i sudcovia alebo vyšší súdni úradníci, pričom zákon tento úkon probačnému a mediačnému úradníkovi ani neumožňuje. Cieľom je zjednotenie činnosti v rámci Slovenskej republiky - navrhovaná zmena odbremení sudcu alebo vyššieho súdneho úradníka v zabezpečovaní formálnej administratívnej činnosti. Umožní probačnému a mediačnému úradníkovi flexibilnejšie si plánovať termíny jednotlivých stretnutí, ktoré nebudú v kolízii s príchodom odsúdeného, ktorý sa podľa súčasnej právnej úpravy môže bez predchádzajúceho oznámenia/dojednania dostaviť na okresný súd kedykoľvek počas lehoty siedmych dní od doručenia predvolania. Zároveň sa z praktických organizačno-technických dôvodov vymedzuje počítanie lehoty, ktorú tvoria len pracovné dni.

K bodu 3

Navrhovanou úpravou sa zosúlaďuje znenie dotknutého ustanovenia v nadväznosti na zavedenie možnosti uzatvoriť s poskytovateľom práce písomnú dohodu o zabezpečení povinnej práce aj vo forme rámcovej zmluvy.
K bodu 4

Pri realizácii trestu povinnej práce na území Slovenskej republiky je prax nejednotná. Pre vykonanie každého trestu povinnej práce je nevyhnutné uzatvorenie písomnej dohody medzi poskytovateľom práce a príslušným okresným súdom. Prax v jednotlivých obvodoch je rôzna - v niektorých sa využíva ako efektívna pomôcka i tzv. "generálna dohoda" následne vykonávaná individuálnou dohodou pre konkrétny prípad, v iných len generálna a naopak. Aplikačná prax preukázala, že ak je dostupný stabilný poskytovateľ práce, nie je potrebné vyhotovovať dohodu, teda zmluvu osobitne pre každý jednotlivý prípad výkonu trestu povinnej práce. Tým sa odbremení administratívne zaťaženie na strane súdu, ale i poskytovateľa práce a v konečnom dôsledku sa dosiahne i zníženie nákladov na túto činnosť. Navrhovanou zmenou sa vytvára priestor pre odstránenie časti administratívnej činnosti a zároveň možnosť flexibilnejšie reagovať na prípadné zmeny, ktoré nastanú počas výkonu trestu, či na strane poskytovateľa práce alebo odsúdeného.
K bodu 5

Aplikačná prax preukázala, že nie vždy je možné napr. v spolupráci s jedným poskytovateľom práce preradiť odsúdeného na iný druh práce, ak si to situácia vyžaduje, čím nastáva komplikácia pre ďalší nerušený výkon trestu. Umožňuje sa zmena poskytovateľa práce odsúdenému, ak pôvodný poskytovateľ práce nedokáže poskytnúť taký druh práce, ktorý by odsúdený dokázal ďalej vykonávať. Zároveň sa dopĺňa možnosť odsúdeného preukázať zdravotný stav nevhodný pre výkon trestu potvrdením o pracovnej neschopnosti, nielen formou lekárskej správy.
K bodu 6

V praxi sa preukázalo, že ak bez zavinenia odsúdeného nebol výkon trestu nariadený do troch rokov, tak sa tento trest nenariadi ani po piatich rokoch. Z odborného a vecného hľadiska možno konštatovať, že ak sa odsúdenému nariadi výkon trestu povinnej práce po uplynutí viac ako troch rokov od odsúdenia, trest už neplní svoj účel ani cieľ. Nariadenie výkonu trestu po tejto dobe možno považovať za kontraproduktívnu, nie preventívnu a resocializačnú činnosť.
K bodu 7

Zmenu si vyžaduje už dlhoročná prax a skúsenosť v tejto oblasti, nakoľko ak probačný a mediačný úradník predloží predsedovi senátu správu o tom, že odsúdený zavinene nevykonáva trest povinnej práce už niekoľko mesiacov, predseda senátu sa na niektorých okresných súdoch takýmto návrhom nezaoberá aj niekoľko rokov. Tým sa zvyšuje náročnosť na finančné náklady, ktoré je potrebné vynakladať v súvislosti s opakovaným preverovaním, kde sa odsúdený nachádza, resp. dožiadaniami od poskytovateľa práce, či odsúdený nastúpil na trest povinnej práce, čo pôsobí negatívne najmä na poskytovateľov práce a odrádza ich od ďalšej spolupráce. Z dôvodu nedostatkov v interných procesoch sa stráca efektivita a
19
resocializačný aspekt tohto alternatívneho trestu. Zavádza sa 90-dňová lehota, v ktorej musí predseda senátu o premene rozhodnúť.
K čl. V
(zákon č. 154/2010 Z. z.)
Navrhuje sa osobitne upraviť príslušnosť na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu vo vykonávacom konaní, ak je potrebné odsúdeného vyžiadať z iného členského štátu v čase po prijatí rozhodnutia, ktorým bol právoplatne a vykonateľne uložený trest odňatia slobody do vrátenia spisu prvostupňovému súdu, a to predsedom senátu nadriadeného súdu. V aplikačnej praxi nastali situácie, kedy zákonné podmienky pre vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu boli splnené už v čase po prijatí rozhodnutia, ktorým bol právoplatne a vykonateľne uložený trest odňatia slobody, kedy však prvostupňový súd ešte nedisponoval príslušným trestným spisom. V snahe zamedziť sporom o príslušnosť na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu medzi nadriadeným a prvostupňovým súdom v týchto špecifických prípadoch sa navrhuje, aby európsky zatýkací rozkaz na účely dodania do výkonu trestu odňatia slobody mohol vydať aj predseda senátu nadriadeného súdu.
K Čl. VI
(Zákon č. 78/2015 Z. z.)
K bodu 1

Aplikačná prax preukázala, že môže dôjsť k správaniu kontrolovaných osôb, ktorým sa snažia docieliť marenie kontroly technickými prostriedkami, a teda i mariť preukázanie nedodržiavania uloženého trestu, povinností alebo obmedzení. Právny poriadok však nijako neupravuje sankciu za takéto správanie a neprispieva tak k motivácii páchateľov trestných činov dodržiavať prevádzkové pokyny pre kontrolu technickými prostriedkami, ak bola nariadená. Z uvedeného dôvodu sa definuje nežiaduce správanie kontrolovaných osôb vo vzťahu k samotnej kontrole bez ohľadu na to, či obsahovo dochádza zároveň k naplneniu znakov bezpečnostného incidentu, teda porušovaniu povinností, obmedzení alebo zákazov uložených v rozhodnutí súdu. Primerane sa tiež dopĺňa § 53 Trestného zákona, ktorý upravuje trest domáceho väzenia.
K bodu 2

V aplikačnej praxi nastávajú prípady, v ktorých sa ako vhodné javí uloženie viacerých obmedzení/zákazov/povinností s požiadavkou na kontrolu ich dodržiavania technickými prostriedkami, pričom však ide o kombináciu takých obsahovo odlišných sankcií, že ich súčasnú kontrolu nemožno technicky zabezpečiť zariadením na kontrolu prítomnosti (domáca stanica). Ide najmä o kombináciu povinnosti zdržiavať sa v domácnosti (resp. škole, práci a pod.) vo vymedzenom čase a zákazu vstupovať do určených lokalít, priblížiť sa k osobe a pod., resp. požiadavka na súčasné overovanie pohybu kontrolovanej osoby v čase, kedy nie je povinná zdržiavať sa v domácnosti alebo na inom určenom mieste. Navrhovanou zmenou ustanovenia sa umožňuje súdu využiť na kontrolu zariadenie na určenie polohy kontrolovanej osoby (GPS zariadenie) v prípadoch, kedy je to účelné – pri potrebe „sledovať“ dodržiavanie rôznych ukladaných povinností/obmedzení/zákazov.
K bodu 3

V súvislosti s uložením zákazu kontrolovanej osobe požívať alkoholické nápoje sa navrhuje doplniť kontrolu technickým prostriedkom podľa § 3 ods. 1 písm. a), t. j. osobným identifikačným zariadením (náramok). Kontrola výlučne prostredníctvom zariadenia kontroly požitia alkoholu sa ukázala v týchto prípadoch ako neúčelná, nakoľko toto zariadenie nie je bez súčasného použitia osobného identifikačného zariadenia spôsobilé určiť, či sa daná osoba nachádza v jeho blízkosti.
K bodom 4 a 5

Účelom navrhovanej zmeny je skrátenie a zefektívnenie celého procesu (ťažisková je najmä časť inštitútu predbežného šetrenia) premeny zvyšku nepodmienečného trestu odňatia slobody na trest domáceho väznenia, ale napr. i nahradenia väzby probačným dohľadom. V týchto prípadoch dochádza k úzkej spolupráci súdu (probačného a mediačného úradníka) a Zboru väzenskej a justičnej stráže (povereného príslušníka v príslušnom ústave). Je vhodné, aby takáto spolupráca bola administratívne jednoduchá a realizovaná bez zbytočných úkonov, čo vytvorí priestor pre skrátenie celého administratívneho postupu a prípravy podkladov pre rozhodnutie súdu. Preto sa navrhuje, aby v prípadoch premeny trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia bol sám riaditeľ príslušného ústavu na výkon trestu odňatia slobody oprávnený dať pokyn probačnému a mediačnému úradníkovi na vykonanie predbežného šetrenia s tým, že časť predbežného šetrenia (základné informácie a súhlas odsúdeného s premenou) zabezpečí priamo príslušný ústav na výkon trestu odňatia slobody, čím sa zároveň eliminuje potreba návštevy probačného a mediačného úradníka v ústave a skráti sa administratívny proces pre potreby zistenia, či sú splnené materiálno-technické podmienky pre kontrolu technickými prostriedkami, a teda i výkonu samotného trestu. V prípade prípravy rozhodnutia o nahradení väzby s nariadením kontroly technickými prostriedkami si spolupráca vyžaduje, aby príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže určené tlačivá, poučenia odovzdal dotknutej osobe, ktorá sa nachádza vo výkone väzby. O takúto spoluprácu požiada probačného a mediačného úradníka, ktorý zabezpečuje realizáciu predbežného šetrenia. Predmetná navrhovaná úprava je spôsobilá skrátiť realizáciu predbežného šetrenia v závislosti od druhu režimu kontroly technickými prostriedkami z 1 mesiaca na jeden až päť dní. Zároveň dôjde k odbremeneniu sudcu, ktorému bude pri premene trestu odňatia slobody na trest domáceho väznenia predložený návrh riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody na premenu už s vykonaným predbežným šetrením a všetkými podkladmi pre rozhodnutie bez potreby zabezpečenia ďalších súvisiacich úkonov, teda bez ďalšieho zdržania sa tým, že riaditeľ podá návrh len v prípade, ak je výsledok predbežného šetrenia odporúčací, resp. sú splnené všetky materiálno-technické podmienky pre premenu trestu. V prípadoch nahradenia väzby bude benefitom promptné získanie podkladov – výsledku predbežného šetrenia a teda možnosť flexibilnejšieho postupu sudcu pri rozhodovaní o väzbe.
K bodu 6

V praxi môže nastať situácia, kedy dôvod prerušenia kontroly technickými prostriedkami bol založený prejednávaním inej trestnej veci voči kontrolovanej osobe. Súčasné znenie sa nezaoberá takouto situáciou. Navrhuje sa preto výslovne uviesť postup v takomto prípade.
K bodu 7

Upravuje sa oslobodenie od povinnosti podieľania sa na náhrade nákladov kontroly technickými prostriedkami, ak kontrolovanou osobou je mladistvý do dovŕšenia 18 roku veku, čím dôjde k zosúladeniu právnej úpravy náhrady trov za výkon väzby, výkonu trestu odňatia slobody a plnenie uložených obmedzení a povinností.
K bodu 8

Upravuje sa doposiaľ v predpise nedefinovaná lehota splatnosti v prípadoch, kedy kontrolovaná osoba uhrádza náklady platbami za kalendárny mesiac vykonanej kontroly. Zároveň sa vypúšťa predpoklad existujúcej dohody medzi kontrolovanou osobou a probačným úradníkom - fyzickou osobou, ktorá nie je správcom pohľadávky v súvislosti s kontrolou technickými prostriedkami, ktorá sa na základe sporného gramatického výkladu využíva v praxi. Skutočnosť, že bude náklady na kontrolu hradiť kontrolovaná osoba v mesačných platbách sa bude evidovať formou jej vyhlásenia úradným záznamom, nie zmluvou s probačným a mediačným úradníkom.
K bodu 9

Navrhuje sa možnosť uhrádzať náklady kontroly technickými prostriedkami aj vo forme mesačných preddavkov. Zároveň sa výslovne stanovuje, že príslušenstvo pohľadávok štátu podľa § 26 ods. 2 zákona č. 87/2015 Z. z., ktoré sú po lehote splatnosti sa neúčtujú a neuplatňujú. Aplikačná prax ukázala, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok štátu po splatnosti je všeobecne veľmi nízka. Vyúčtovávaním a uplatňovaním príslušenstva pohľadávky štátu sa navyše dlžník dostane ešte do nepriaznivejšej sociálnej situácie. Z týchto dôvodov preto zákonodarca pristúpil k zmene doterajšej právnej úpravy. Dotknuté ustanovenie je v pomere lex specialis k všeobecnej právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
K čl. VII
Navrhuje sa, aby zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2019.

V Bratislave, 22. augusta 2018
Peter Pellegrini, v. r.
predseda vlády Slovenskej republiky
Gábor Gál, v. r.
minister spravodlivosti Slovenskej republiky
 

Vládny návrh zákona o európskom zatýkacom rozkaze

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

A. Všeobecná časť

Predkladaný návrh zákona o európskom zatýkacom rozkaze nahrádza a súčasne ruší platný zákon č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“), ktorým Slovenská republika transponovala do svojho právneho poriadku Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/ zv. 06).

Doterajšia vyše štvorročná prax pôvodného zákona poukázala na potrebu viacerých zmien a doplnení jeho súčasného znenia. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v tejto súvislosti vypracovalo návrh novely pôvodného zákona, ktorý bol predmetom medzirezortného pripomienkového konania v mesiaci júl 2008. Transpozícia rámcového rozhodnutia do právneho poriadku Slovenskej republiky bola súčasne v októbri 2008 hodnotená zo strany Európskej únie v rámci 4. kola vzájomného hodnotenia členských štátov Európskej únie zameraného na praktické uplatňovanie európskeho zatýkacieho rozkazu a súvisiacich postupov vydávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie. Po vyhodnotení medzirezortného pripomienkového konania k návrhu novely zákona, ako aj záverov a odporúčaní hodnotiacej správy Rady Európskej únie o Slovenskej republike, zohľadňujúc pritom rozsah a význam navrhovaných zmien, ministerstvo spravodlivosti dospelo k záveru, že bude účelnejšie pripraviť ucelený návrh nového zákona.

Predkladaný návrh zákona vychádza zo súčasného platného znenia zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, z novely tohto zákona, ktorá bola predmetom medzirezortného pripomienkového konania v mesiaci júl 2008, s prihliadnutím na identifikované aplikačné problémy v súvislosti s jeho doterajším vykonávaním v praxi, ako aj závery a odporúčania hodnotiacej správy o Slovenskej republike. Návrh zákona v neposlednom rade transponuje ustanovenia rámcového rozhodnutia, ktoré neboli transponované v rámci označeného zákona v dostatočnom rozsahu.

Hlavnou zmenou, ktorú návrh zákona prináša, je predovšetkým jeho nová systematika v rámci jednotlivých častí zákona. Navrhovaná systematika má slúžiť k lepšej orientácií zákonných pravidiel v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze s prihliadnutím na reálny priebeh konania o európskom zatýkacom rozkaze v praxi. Návrh zákona terminologicky vychádza z platného zákona č. 403/2004 Z. z., vo viacerých ustanoveniach však spresňuje vymedzenie jeho základných inštitútov a postupov. Z procesného hľadiska je najzásadnejšou zmenou zavedenie predbežnej a vydávacej väzby inšpirovanej z ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa extradičného konania na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Súčasná úprava väzby bola vyhodnotená ako nevyhovujúca, predovšetkým s ohľadom na jej obligatórnosť v súvislosti s vybranými kategóriami trestných činov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Nevytvára dopady na verejné financie; návrh zákona nebude mať ekonomický ani environmentálny vplyv, ani vplyv na zamestnanosť a podnikateľské prostredie a nebude mať vplyv na informatizáciu spoločnosti.

Návrh zákona bol prerokovaný a schválený vládou Slovenskej republiky dňa 13. januára 2010.

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o európskom zatýkacom rozkaze

B. Osobitná časť

K § 1

V odseku 1 sa vymedzuje predmet zákona. Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 1 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno–technickou zmenou za účelom spresnenia textu. V odseku 2 sa upravuje subsidiarita právnej úpravy v Trestnom poriadku k tomuto zákonu. Kým prvá veta umožňuje použitie Trestného poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, nový text druhej vety určuje použitie Trestného poriadku v prípadoch, ak ide o vydávanie osôb medzi členskými štátmi, ale na vzťahy medzi nimi nemožno použiť postup podľa tohto zákona v dôsledku vyhlásenia členského štátu k rámcovému rozhodnutiu, na základe ktorého obmedzil použitie postupu založeného na rámcovom rozhodnutí vo vzťahu ku skutkom spáchaným pred dátumom uvedeným vo vyhlásení.

K § 2

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 3 ods. 1 až 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Ustanovenie obsahuje legislatívno-technické zmeny a prináša jasnejšie vyjadrenie použitia medzinárodných zmlúv na konanie podľa tohto zákona.

K § 3

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Za účelom spresnenia textu sa dopĺňa vymedzenie pojmu „členský štát“ v písm. a), „trest odňatia slobody“ v písm. c) a „rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu“ v písm. i). Ustanovenie taktiež obsahuje legislatívno-technické zmeny a doplnenia týkajúce sa vymedzenia pojmu „záznam“ v písm. l). Pod pojmom doklad alebo údaje preukazujúce existenciu vykonateľného rozsudku sa rozumie jednak samotný rozsudok, alebo jeho identifikačné údaje – dátum vydania, číslo konania a označenie orgánu, ktorý rozsudok vydal. Nové vymedzenie pojmu „ostatné písomnosti“ v písm. k) sleduje filozofiu rámcového rozhodnutia, ktoré povinnosť vyhotovovania prekladov viaže len vo vzťahu k vybraným písomnostiam v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze, menovite na samotný európsky zatýkací rozkaz a dodatočné informácie vyžiadané vykonávajúcim justičným orgánom, ktoré tvoria povinné náležitosti európskeho zatýkacieho rozkazu ak justičný orgán štátu pôvodu tieto informácie v európskom zatýkacom rozkaze neuviedol, alebo ich neuviedol v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie, ako aj na žiadosti o dodatočný súhlas s ďalším stíhaním a na súhlas s ďalším vydaním. Preklad ostatných písomnosti sa nevyžaduje.

K § 4

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 4 ods. 2 až 7 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Oproti úprave pôvodného zákona sa vypúšťa prvá veta § 4 ods. 1, ktorá nemala normatívny charakter. Ustanovenie obsahuje legislatívno-technické zmeny a terminologické spresnenia z dôvodu dosiahnutia lepšej zrozumiteľnosti textu. Súčasne sa dopĺňa transpozícia príslušných ustanovení rámcového rozhodnutia (viď Tabuľka zhody) a nahrádza sa nesprávny preklad rámcového rozhodnutia. Pre účely odseku 4 až 5 sa zavádza nový pojem „kategória trestných činov“, namiesto pôvodného termínu „konanie“. Novo zavedený odsek 6 upravuje možnosť vydania a vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu aj vo vzťahu k trestným činom, resp. trestom, pre ktoré by inak z dôvodu výmery trestu alebo zvyšku trestu nebolo vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu alebo jeho vykonanie podľa tohto zákona prípustné. Uvedenú zmenu si vyžiadala doterajšia aplikačná prax.

K § 5

Upravujú sa podmienky a právomoc pre vydanie európskeho zatýkacieho európskeho rozkazu. Pôvodný zákon č. 403/2004 Z. z. vychádzal z prepojenia medzi európskym zatýkacím rozkazom a medzinárodným zatýkacím rozkazom podľa osobitného predpisu. Nová úprava od tohto prepojenia upúšťa. Novým spôsobom sa upravujú podmienky pre vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu.

V súvislosti so zmenou podmienok na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu v odseku 1 bolo potrebné vykonať aj zmenu odseku 2. Podmienka existencie predchádzajúceho príkazu na zatknutie, či medzinárodného zatýkacieho rozkazu alebo rozhodnutia, ktorým bol právoplatne a vykonateľne uložený trest odňatia slobody vyplýva z požiadaviek uvedených v čl. 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia, ale aj z formulára európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorý obsahuje povinnú časť b), kde sa vyžaduje označenie existencie niektorého z týchto rozhodnutí. Uvedeným ustanovením sa dosahuje úplný súlad s textom rámcového rozhodnutia v tejto časti.

Upravuje sa kedy súd európsky zatýkací rozkaz napriek splneniu podmienky podľa odseku 1 nevydá. Ustanovenie je inšpirované § 492 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Aj keď je ustanovenie formulované ako zákaz, nemá charakter absolútnej prekážky. Preto aj vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu napriek existencií týchto skutočností ho nerobí neplatným. Je to tak aj z dôvodu, že tieto skutočnosti sú otázkou subjektívneho posúdenia sudcu, nie objektívnych faktov. Zavádza sa tým prvok posudzovania primeranosti vo vzťahu k vydaniu európskeho zatýkacieho rozkazu.

V odseku 4 sa stanovuje povinnosť vyhotoviť európsky zatýkací rozkaz na formulári, ktorého vzor je prílohou zákona.

V odseku 5 sa stanovujú sa všeobecné náležitosti európskeho zatýkacieho rozkazu s ohľadom na vzor formulára európskeho zatýkacieho rozkazu. Uvedené nebráni uviesť v európskom zatýkacom rozkaze aj ďalšie údaje, ktoré sú relevantné pre daný prípad podľa posúdenia sudcu.

V odseku 6 sa stanovujú špecifické náležitosti európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného na účely vyžiadania odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody vo vzťahu k rozsudkom, ktoré boli vydané v konaní v neprítomnosti. Riadne vyplnenie formulára v týchto častiach predchádza žiadostiam vykonávajúcich justičných orgánov o dodatočné informácie.

V odseku 7 sa upravuje postup pri vypĺňaní formulára európskeho zatýkacieho rozkazu vo vzťahu k 32 kategóriám trestných činov uvedených v § 4 ods. 4 zákona.

V odseku 8 sa stanovuje postup pre zaslanie európskeho zatýkacieho rozkazu do vykonávajúceho štátu a vymedzujú sa orgány, ktorým súd európsky zatýkací rozkaz po jeho vydaní zasiela.

V odseku 9 sa stanovuje povinnosť súdu zabezpečiť preklad európskeho zatýkacieho rozkazu do jazyka vykonávajúceho štátu po zistení miesta pobytu osoby, resp. po jej zadržaní v tomto štáte a v prípade ak bol európsky zatýkací rozkaz vydaný v prípravnom konaní na návrh prokurátora aj povinnosť súdu o o tejto skutočnosti informovať príslušnú prokuratúru.

K § 6

Úprava straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu v pôvodnom zákone absentovala a subsidiárne sa na tieto situácie používal Trestný poriadok. Vzhľadom na účinky európskeho zatýkacieho rozkazu sa javilo vhodným jednoznačne upraviť podmienky straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu v tomto zákone. V odseku 1 sa stanovujú prípady straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu.

Odsek 2 rieši situáciu zmeny v štádiu trestného konania a nevyhnutnosť odvolať pôvodný európsky zatýkací rozkaz a vydať nový, ak trvajú dôvody na jeho vydanie. Účelom navrhovanej úpravy je predchádzať možným aplikačným problémom v súvislosti s konaním o európskom zatýkacom rozkaze v prípadoch, ak dôjde k zmene štádia konania, alebo k zmene vecnej, resp. miestnej príslušnosti súdu. Zároveň však reaguje na praktické prípady, v ktorých by takýto postup nebol účelný. Rozhodovanie o európskom zatýkacom rozkaze súvisí s konkrétnym skutkom. Ak už teda vykonávajúci justičný orgán obmedzil osobnú slobodu osoby na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného slovenským súdom v prípravnom konaní, resp. ak rozhodol o výkone tohto európskeho zatýkacieho rozkazu, prípadné zrušenie európskeho zatýkacieho rozkazu z prípravného konania by viedlo k neriešiteľným situáciám. Z tohto dôvodu je nevyhnutné ponechať pôvodný európsky zatýkací rozkaz v platnosti, ak existujú dôvody, ktoré viedli k jeho vydaniu.

V odseku 3 sa vytvára zákonný predpoklad na opätovné vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu aj vtedy, ak došlo k jeho odvolaniu.

V odseku 4 zákon vymedzuje subjekty, voči ktorým má súd informačnú povinnosť vo vzťahu k odvolanému európskemu zatýkaciemu rozkazu alebo k vydaniu nového európskeho zatýkacieho rozkazu. Zohľadňuje sa tiež rozdielna príslušnosť útvaru SIRENE a útvaru INTERPOL.

K § 7

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa upravuje možnosť príslušného súdu požiadať vykonávajúci justičný orgán o výsluch vyžiadanej osoby po jej zadržaní v inom členskom štáte ešte pred rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu vo vykonávajúcom štáte.

V odseku 2 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) upravuje možnosť príslušného súdu požiadať o dočasné prevzatie vyžiadanej osoby, ak vo vykonávajúcom štáte bolo popri rozhodnutí o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu súčasne rozhodnuté o odklade vydania. Upravujú sa náležitosti takejto žiadosti.

V odseku 3 a 4 sa upravuje postup a podmienky dočasného prevzatia a väzba dočasne prevzatej osoby.

K § 8

Stanovuje sa mechanizmus a príslušnosť orgánov na prevzatie osoby a jej odovzdanie súdu. Zároveň sa vytvárajú predpoklady na odovzdanie osoby v prípade, že sa rozhodlo v inom členskom štáte o vykonaní viacerých európskych zatýkacích rozkazov slovenských súdov. Policajnému orgánu pokyn na odovzdanie konkrétnemu súdu vydá ministerstvo spravodlivosti, ktoré zváži okolnosti prípadu; najdôležitejšie sú obsiahnuté priamo v tomto ustanovení.

K § 9

Ustanovenie reaguje na možné praktické situácie, keď vykonávajúci štát vydá osobu s výhradou. Výhrade v zásade možno vyhovieť, ak to nie je v rozpore so základnými záujmami Slovenskej republiky. V odseku 2 sa rieši špecifická situácia, keď vykonávajúci štát žiada o návrat osoby (občana alebo osoby s trvalým pobytom na jeho území) na výkon trestu po ukončení trestného konania v Slovenskej republike podľa medzinárodnej zmluvy. V takomto prípade, o poskytnutí záruky rozhodne súd, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz. Súd môže poskytnúť záruku len v rozsahu, ako mu to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Pre odovzdanie odsúdeného sa v súčasnom platnom stave vyžaduje zmluvná základňa medzi Slovenskou republikou a daným členským štátom. Ak sú splnené podmienky odovzdania odsúdeného podľa aplikovanej medzinárodnej zmluvy, ministerstvo spravodlivosti nemôže odmietnuť súhlas s odovzdaním osoby. Súhlas súdu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodol (§ 523 ods. 2 Trestného poriadku) sa nevyžaduje. Stanovuje sa, že súd po uložení trestu podá návrh ministerstvu spravodlivosti podľa § 523 ods. 2 Trestného poriadku.

V odseku 3 zákon rieši špecifickú situáciu úhrnných a súhrnných trestov, ak by bolo vydanie obmedzené len na niektorý z trestných činov.

Odsek 4 reaguje predovšetkým na možné výhrady voči konaniu v neprítomnosti. Zákon preto stanovuje postup, ktorý je dostatočnou zárukou na to, aby mohlo dôjsť k vydaniu osoby. Ak osoba nenamieta, rozsudok sa vykoná, ak namieta, stanovuje sa jej zákonná možnosť na nové prerokovanie veci.

V odseku 5 sa stanovuje príslušnosť súdu na rozhodnutie, v odseku 6 zákon poskytuje možnosť opravného prostriedku a stanovuje jeho účinky.

K § 10

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 13 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Informačná povinnosť vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti v uvedených prípadoch vyplýva z rámcového rozhodnutia. V prípade opakovania nedodržania stanovených lehôt zo strany konkrétneho členského štátu oznámi ministerstvo spravodlivosti túto skutočnosť Rade Európskej únie, ktorá môže iniciovať kontrolné mechanizmy transpozície rámcového rozhodnutia v danom členskom štáte.

K § 11

Stanovuje sa príslušnosť na začatie konania o európskom zatýkacom rozkaze a povinnosť podať informáciu o začatí konania. V odseku 3 sa preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 16 ods. 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 12

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 15 ods. 1 a 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 13

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 15 ods. 3 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 14

V odseku 1 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 19 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

V odseku 2 a 3 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 19 ods. 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 15

Zavedenie predbežnej väzby ako aj nahradenie doterajšieho členenia väzby na obligatórnu a fakultatívnu, si vyžiadala doterajšia prax a hodnotenie transpozície rámcového rozhodnutia zo strany Európskej únie. Úprava je inšpirovaná Piatou časťou Trestného poriadku.

Odsek 1 vyjadruje zákonný účel predbežnej väzby. Tento účel spočíva v zabezpečení prítomnosti osoby na území Slovenskej republiky do doručenia originálu európskeho zatýkacieho rozkazu s prekladom do slovenského jazyka, ak sa preklad vo vzťahu k danému členskému štátu vyžaduje.

V odseku 2 sa stanovuje lehota na rozhodnutie súdu o vzatí zadržanej osoby do predbežnej väzby. Na rozhodovanie o predbežnej väzbe na návrh prokurátora je potrebné pripojiť k tomuto návrhu európsky zatýkací rozkaz, alebo ak ten nie je k dispozícii, záznam podľa § 3 písm. l). Pri rozhodovaní o predbežnej väzbe nie je súd viazaný dôvodmi väzby podľa Trestného poriadku, ale musí sledovať splnenie účelu predbežnej väzby, ktorý je vyjadrený v odseku 3.

V odseku 3 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodnutie podľa odseku 2.

V odseku 4 sa stanovuje lehota, v ktorej môže prokurátor príslušnej prokuratúry podať návrh súdu, aby rozhodol o prepustení osoby z predbežnej väzby, ak nebol doručený európsky zatýkací rozkaz, alebo doklad o jeho existencii; za doklad možno požadovať kópiu európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo justičným orgánom štátu pôvodu doručené identifikačné údaje vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré preukazujú, že toto rozhodnutie existuje s popisom skutočností prečo európsky zatýkací rozkaz nebol zaslaný faxom, resp. e-mailom. Uvedené prichádza do úvahy predovšetkým v prípadoch obzvlášť rozsiahlych európskych zatýkacích rozkazoch. Rovnako sa stanovuje, že sudca môže súčasne rozhodnúť o uložení primeraných opatrení alebo obmedzení na zabránenie, aby nedošlo k zmareniu účelu konania o európskom zatýkacom rozkaze, primerane sa použijú ustanovenia Trestného poriadku.

V odseku 5 sa určuje maximálne trvanie predbežnej väzby. Ak by v tejto lehote k doručeniu originálu európskeho zatýkacieho rozkazu nedošlo, súd musí osobu z väzby prepustiť. Súčasne sa určuje aj možnosť prepustiť osobu z predbežnej väzby na návrh prokurátora pred uplynutím tejto maximálnej lehoty. Takýto návrh prokurátor podá najmä vtedy, ak počas predbežného vyšetrovania zistí, že štát pôvodu európsky zatýkací rozkaz zrušil alebo vo vzťahu k Slovenskej republike odvolal, alebo inak zanikli dôvody väzby, vydania alebo jeho realizácie.

V odseku 6 sa stanovuje povinnosť prokurátora predložiť návrh na vzatie osoby do vydávacej väzby, ak je počas trvania tejto väzby doručený originál európskeho zatýkacieho rozkazu s prekladom do slovenského jazyka, ak sa preklad vo vzťahu k danému členskému štátu vyžaduje.

V odseku 7 zákon určuje pravidlo umožňujúce opätovné vzatie osoby do predbežnej alebo vydávacej väzby.

K § 16

V odseku 1 sa stanovuje účel vydávacej väzby a príslušný orgán na vzatie vyžiadanej osoby do vydávacej väzby.

V odseku 2 sa upravuje obligatórna vydávacia väzba, ktorá prichádza do úvahy, ak vyžiadaná osoba súhlasí so svojim vydaním, alebo ak krajský súd rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu. V týchto prípadoch vezme sudca krajského súdu túto osobu do vydávacej väzby, ak tak už neurobil sudca podľa odseku 1 v rámci predbežného vyšetrovania.

V odseku 3 sa určujú podmienky pre prepustenie osoby z vydávacej väzby.

V odseku 4 sa stanovuje povinnosť súdu informovať justičný orgán štátu pôvodu o dĺžke trvania väzby v súvislosti s konaním o európskom zatýkacom rozkaze.

K § 17

Stanovuje sa postup v súvislosti s vydávacou väzbou, ak sa vyžiadaná osoba nachádza vo väzbe v súvislosti s trestným stíhaním slovenskými orgánmi alebo sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa stanovujú podmienky ukončenia spočívania vydávacej väzby a jej nástupu a v odseku 3 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodnutie.

K § 18

Zákon stanovuje formu rozhodnutia o väzbe a umožňuje podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o väzbe, stanovuje sa, že odkladný účinok má len sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení osoby z väzby ak súčasne bola podaná sťažnosť proti rozhodnutiu súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 2 sa stanovuje povinnosť súdu informovať o rozhodnutiach týkajúcich sa väzby označené subjekty.

K § 19

V odseku 1 až 5 sa preberajú ustanovenia pôvodného zákona (§ 18 ods. 1 až 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno–technickými zmenami za účelom spresnenia textu. V odseku 5 písm. d) sa pod požadovanou formou európskeho zatýkacieho rozkazu rozumie jeho formulár, ktorý je prílohou rámcového rozhodnutia a ktorý je záväzný pre všetky členské štáty.

V odseku 6 sa stanovuje povinnosť prokurátora informovať označené subjekty v prípade postupu podľa odseku 5 a v odseku 6 povinnosť prokurátora predložiť vec ministerstvu spravodlivosti v prípade, ak je pre výkon európskeho zatýkacieho rozkazu potrebné zabezpečiť súhlas tretieho štátu.

K § 20

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa upravuje možnosť výsluchu vyžiadanej osoby na základe žiadosti justičného orgánu štátu pôvodu pred rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 2 sa stanovuje, že dohodu uzatvorí a výsluch vykoná prokurátor príslušný na vykonanie predbežného vyšetrovania.

K § 21

V odseku 1 sa stanovujú náležitosti zápisnice o súhlase vyžiadanej osoby s vydaním. V odseku 2 sa stanovujú náležitosti uznesenia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu so súhlasom vyžiadanej osoby. V odseku 3 sa stanovujú subjekty, ktorým sa uznesenia doručuje. V odseku 4 sa stanovuje, že proti rozhodnutiu prokurátora nie je prípustný opravný prostriedok. V odseku 5 sa stanovuje, v ktorých prípadoch nie je možné rozhodnúť o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu zo strany prokurátora napriek súhlasu udeleného vyžiadanou osobou s vydaním. Zavádza sa zásada, že prokurátor môže rozhodnúť iba vtedy, ak neexistuje jeden z dôvodov odmietnutia uvedený v § 23 zákona, resp. ak sa nejedná o jeden z uvedených prípadov v tomto ustanovení.

K § 22

V odseku 1 stanovuje, že o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu rozhoduje súd na návrh prokurátora po skončení predbežného vyšetrovania. Rovnako sa upravuje postup súdu pre získanie dodatočných informácií, resp. postup v prípade, ak je pre vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu potrebné zabezpečiť súhlas tretieho štátu s ďalším vydaním.

V odseku 2 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 3 sa stanovuje forma a spôsob rozhodnutia súdu. V odseku 4 sa stanovuje, v ktorých prípadoch súd rozhodne, alebo môže rozhodnúť, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná. V odseku 5 sa upravujú niektoré povinné náležitosti rozhodnutia. V odseku 6 sa stanovujú osoby a príslušné orgány, ktorým súd zasiela svoje rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 7 sa stanovuje, že proti rozhodnutiu krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť vyžiadanej osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 a účinky sťažnosti. Súčasne sa stanovuje, že proti rozhodnutiu krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť prokurátora pre niektorý z dôvodov odmietnutia podľa § 23 alebo ak rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu bol porušený zákon; sťažnosť má odkladný účinok.

V odseku 8 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 21 ods. 7 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s doplnením povinnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o svojom rozhodnutí informovať ministerstvo spravodlivosti a útvar SIRENE.

V odseku 9 sa stanovuje, že súd, ktorý rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu zabezpečí potrebné úkony smerujúce k vydaniu osoby.

K § 23

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa stanovujú obligatórne dôvody pre odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu (odsek 1), ako aj fakultatívne dôvody odmietnutia (odsek 2). V odseku 3 a 4 sa preberajú ustanovenia pôvodného zákona (§ 14 ods. 2 a 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 24

Stanovuje sa lehota pre prijatie rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu so súhlasom vyžiadanej osoby (odsek 1) a lehota pre prijatie rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu pre ostatné prípady (odsek 2). V odseku 3 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) stanovuje postup pre predĺženie lehôt podľa odseku 1 a 2; v odseku 4 postup pre prípady, ak o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu nie je možné rozhodnúť ani v rámci predĺženej lehoty. V odseku 5 sa stanovujú dôvody, pre ktoré plynutie lehôt podľa odseku 1 až 3 spočíva a v odseku 6 kedy lehoty podľa odseku 1 až 3 začnú plynúť.

K § 25

Stanovuje sa lehota pre realizáciu odovzdania osoby do členského štátu po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu (odsek 1) a dôvody, pre ktoré sa odsek 1 neuplatní (odsek 2). V odseku 3 sa stanovuje postup a lehota pre realizáciu odovzdania osoby po pominutí dôvodov v odseku 2; odovzdanie osoby sa musí zrealizovať do 10 dní od nového termínu, ktorý bol dojednaný po pominutí dôvodov v odseku 2. V odseku 4 sa stanovuje, v ktorom prípade sa právoplatne rozhodnutie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu nevykoná.

K § 26

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 24 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Príslušným orgánom Slovenskej republiky sa rozumie orgán, ktorý vyžiadanej osobe výsadu alebo imunitu udelil.

K § 27

V odseku 1 až 5 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 25 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickými zmenami za účelom doplnenia a spresnenia textu. V odseku 6 sa stanovuje výnimka z použitia odseku 2 až 5 pre prípady, ak súd rozhoduje o európskych zatýkacích rozkazov vydaných justičnými orgánmi jedného štátu pôvodu.

K § 28

Upravuje sa právomoc ministra spravodlivosti rozhodnúť o strete európskeho zatýkacieho rozkazu a žiadosti o vydanie týkajúcej sa tej istej osoby (odsek 1). V odseku 2 sa upravuje povinnosť vykonávajúceho justičného orgánu informovať ministerstvo spravodlivosti o tejto skutočnosti a predložiť vec na rozhodnutie podľa odseku 1 po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu a rozhodnutia o prípustnosti vydania do tretieho štátu alebo iného členského štátu. Súčasne sa stanovujú sa kritériá pre rozhodovanie ministra spravodlivosti o strete európskeho zatýkacieho rozkazu a žiadosti o vydanie (odsek 3) a postup ministerstva spravodlivosti po rozhodnutí ministra spravodlivosti o strete európskeho zatýkacieho rozkazu a žiadosti o vydanie (odsek 4).

K § 29

Upravujú sa podmienky rozhodnutia o odklade vydania. Z praktického hľadiska je potrebné poukázať na fakultatívny charakter rozhodnutia o odklade realizácie. Súd alebo prokurátor môže rozhodnúť o odklade realizácie európskeho zatýkacieho rozkazu, avšak nemusí. Hoci je dôležité prihliadať na trestnoprávny záujem Slovenskej republiky a na urýchlené ukončenie prípadnej trestnej veci vedenej na území Slovenskej republiky, súd alebo prokurátor pri rozhodovaní o odklade vždy prihliadajú aj na závažnosť konania, ktoré je predmetom európskeho zatýkacieho rozkazu a konania, ktoré by mohlo byť dôvodom pre odklad (k odkladu by napríklad nemalo dôjsť, ak sa osoba žiada pre trestný čin vraždy a na území Slovenskej republiky je stíhaná pre menej závažný trestný čin, prípadne sa žiada o vydanie pre závažnejší trestný čin a v konaní v Slovenskej republika nie sú dané dôvody väzby). Prihliadnu tiež aj na ďalšie možnosti podľa osobitných predpisov (napr. odovzdanie trestného konania podľa Trestného poriadku). Zákon stanovuje právnu formu takéhoto rozhodnutia. Proti uzneseniu o odklade vydania zákon nepripúšťa opravný prostriedok. V odseku 2 sa upravujú podmienky pre zrušenie rozhodnutia o odklade.

K § 30

Upravujú sa podmienky a postup pre dočasné odovzdanie osoby do štátu pôvodu, ak po rozhodnutí o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu bolo rozhodnuté o odklade vydania podľa § 29 ods. 1.

K § 31

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa vymedzuje použitie zásady špeciality a okolností, za ktorých sa táto zásada neuplatní (viď Tabuľka zhody).V odseku 3 sa stanovuje spôsob, podmienky a forma vyhlásenia vydanej osoby, ktorá sa nevzdala uplatnenia zásady špeciality podľa odseku 2 písm. e) v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze vo vykonávajúcom štáte, o tom, že sa vzdáva uplatnenia zásady špeciality. Vydaná osoba sa môže vzdať uplatnenia tejto zásady vo všeobecnosti, alebo vo vzťahu ku konkrétnym trestným činom. Súčasne sa určuje príslušnosť súdu na spísanie zápisnice o vzdaní sa uplatnenia zásady špeciality a jeho povinnosť informovať o obsahu tohto vyhlásenia, ak došlo k vzdaniu sa jej uplatnenia, vykonávajúci justičný orgán a ministerstvo spravodlivosti. V odseku 5 sa stanovuje, že zásada špeciality podľa odseku 1 nebráni slovenským orgánom robiť opatrenia, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby, ako aj neodkladné opatrenia na zabránenie zmarenia trestného konania. Takýmito opatreniami sa myslí najmä vznesenie obvinenia pre ďalší trestný čin spáchaný vydanou osobou pre trestný čin, ktorý nebol predmetom európskeho zatýkacieho rozkazu na základe, ktorého bola osoba vydaná do Slovenskej republiky a výsluch osoby k tomuto obvineniu.

K § 32

Stanovujú sa okolnosti, za ktorých je súd povinný žiadať vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas, ak osoba bola do Slovenskej republiky vydaná s uplatnením zásady špeciality (odsek 1). Stanovujú sa náležitosti takejto žiadosti, spôsob jej zaslania a požiadavky na jej preklad (odsek 2). Stanovuje sa, že súd žiadosť zasiela spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu. V prípade, že súd nedisponuje presnou adresou tohto orgánu, alebo ak je priame zaslanie inak sťažené, možno žiadosť zaslať aj prostredníctvom útvaru SIRENE alebo INTERPOL podľa príslušnosti. V odseku 3 sa stanovuje, že za dodatočný súhlas sa považuje aj žiadosť vykonávajúceho štátu o prevzatie trestného stíhania vydanej osoby pre trestné činy spáchané na jeho území pred vydaním osoby, ako aj na trestné oznámenie podané vykonávajúcim štátom.

K § 33

V odseku 1 sa stanovujú okolností, za ktorých je možné ďalšie vydanie osoby do iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu bez súhlasu vykonávajúceho štátu. V odseku 2 sa stanovujú náležitosti a podmienky vyjadrenia súhlasu vydanej osoby s ďalším vydaním do iného členského štátu. Súčasne sa stanovujú sa náležitosti žiadosti o ďalšie vydanie a postup pri jej zasielaní (odsek 3). Stanovuje sa, že súd žiadosť zasiela spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu. V prípade, že súd nedisponuje presnou adresou tohto orgánu, alebo ak je priame zaslanie inak sťažené, možno žiadosť zaslať aj prostredníctvom útvaru SIRENE alebo INTERPOL podľa príslušnosti.

K § 34

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa upravuje, že osobu, ktorá bola vydaná z členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špeciality nie je možné vydať do tretieho štátu bez súhlasu vykonávajúceho štátu (odsek 1). Pre podanie žiadosti o súhlas vykonávajúceho štátu s ďalším vydaním do tretieho štátu sa postupuje podľa Piatej časti Trestného poriadku prostredníctvom ministerstva spravodlivosti.

V odseku 2 sa stanovuje, že záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv s tretími štátmi, ak osoba bola vydaná do Slovenskej republiky z tretieho štátu s uplatnením zásady špeciality, nie sú týmto zákonom dotknuté. Pre podanie žiadosti o súhlas tretieho štátu s ďalším vydaním do členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu sa postupuje podľa Piatej časti Trestného poriadku prostredníctvom ministerstva spravodlivosti.

K § 35

V odseku 1 sa stanovuje, že ustanovenia prvej, tretej a piatej sa použijú primerane aj na konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, o súhlas, aby mohol vydanú osobu buď 1) stíhať pre iný trestný čin, spáchaný pred vydaním než pre ktorý bola osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo aby mohol byť vykonaný aj iný trest odňatia slobody, než pre ktorý bola vydaná, alebo 2) vydať do ďalšieho členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu na trestné stíhanie, alebo na výkon trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa stanovuje príslušnosť na konanie podľa odseku 1 a lehota na rozhodnutie takejto žiadosti. V odseku 3 sa stanovujú okolnosti, za ktorých vykonávajúci justičný orgán vráti žiadosť bez rozhodnutia. V odseku 4 sa stanovuje, že na konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, o súhlas, aby mohol vydanú osobu vydať do tretieho štátu sa postupuje podľa Piatej časti Trestného poriadku.

K § 36

Upravuje sa postup pre styk justičných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu, ktorý je v zásade vždy priamy. Výnimkou z tejto zásady, založenej rámcovým rozhodnutím, je styk prostredníctvom ústredných orgánov ak to vyžaduje právny poriadok členského štátu. V súčasnosti sa styk prostredníctvom ústredných orgánov zabezpečuje len vo vzťahu k Írsku. V odseku 2 a 3 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 5 ods. 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 37

V odseku 1 sa upravuje zabezpečovanie prekladov. Európsky zatýkací rozkaz sa zasiela vykonávajúcemu justičnému orgánu v úradnom jazyku, alebo v jednom z úradných jazykov vykonávajúceho štátu. Preklad je možné vyhotoviť aj do iného jazyka, ak vykonávajúci štát svojim vyhlásením podľa rámcového rozhodnutia umožnil prijatie európskeho zatýkacieho rozkazu aj v inom jazyku. Požiadavka prekladu sa vzťahuje výlučne na samotný európsky zatýkací rozkaz, a prípadne, v súvislosti s ním, na dodatočné informácie k povinným náležitostiam európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré justičný orgán štátu pôvodu v svojom európskom zatýkacom rozkaze neuviedol, alebo ich uviedol v nedostatočnom rozsahu. Preklad ostatných písomnosti, s výnimkou žiadosti o dodatočný súhlas a súhlas s ďalším vydaním sa nevyžaduje.

V odseku 2 sa stanovuje, že európsky zatýkací rozkaz zasielaný slovenským orgánom je potrebné zaslať v slovenskom jazyku.

V odseku 3 sa stanovuje sa výnimka z uplatnenia odseku 1 a 2 pri postupe podľa § 2 ods. 2 vo vzťahu k úprave použitia jazykov pri vzájomnom styku orgánov na základe vzájomnosti vyhlásenej ministerstvom spravodlivosti. V súčasnosti je vzájomnosť vyhlásená vo vzťahu k Českej republike (ozn. č. 222/2005 Z. z.), Rakúskej republike (ozn. č. 558/2004 Z. z.) a Poľskej republike (ozn. č. 559/2004 Z. z.).

V odseku 4 sa upravuje zabezpečovanie prekladov žiadosti o dodatočný súhlas a súhlas s ďalším vydaním. V odseku 5 sa stanovuje, že preklad ostatných písomnosti sa v súvislosti s konaním podľa tohto zákona sa nevyžaduje. Uvedené však nebráni príslušnému justičnému orgánu v naliehavých prípadoch zabezpečiť aj preklad do jazyka podľa odseku 1.

K § 38

Upravuje sa postup na podanie žiadosti o prevoz, náležitosti žiadosti o prevoz (odsek 1 až 3). V odseku 4 sa upravuje príslušnosť pre prijatie žiadosti o prevoz z cudziny. Súčasne sa upravuje právomoc ministra spravodlivosti rozhodovať o žiadostiach o prevoze územím Slovenskej republiky a podmienky obmedzenia osobnej slobody osoby počas prevozu územím Slovenskej republiky.

Ustanovenie odseku 5 reaguje na špecifické situácie leteckého prevozu. Ak sa nepredpokladá medzipristátie v členskom štáte, nie je potrebné žiadať o prevoz. Ak došlo k neplánovanému pristátiu na území členského štátu, upravuje sa povinnosť doručiť v stanovenej lehote žiadosť príslušným orgánom členského štátu. Odsek 6 upravuje postup ak dôjde k neplánovanému pristátiu na území Slovenskej republiky.

K § 39

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 9 ods. 1 až 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 40

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 41

Upravuje sa možnosť justičných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúcich justičných orgánov obrátiť sa na ministerstvo spravodlivosti so žiadosťou o súčinnosť pri vykonávaní tohto zákona a povinnosť ministerstva spravodlivosti takúto súčinnosť poskytnúť.

K § 42

Odkaz na prílohu č. 2.

K § 43

Ide o prechodné ustanovenie, ktoré upravuje použitie doterajších predpisov na konania o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré začali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona.

K § 44

Ide o zrušovacie ustanovenie, ktorým sa zrušuje zákon č. 403/2004 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 342/2007 Z. z.

K § 45

Stanovuje sa dátum účinnosti tohto zákona.

K Prílohe 1

Vydáva sa vzor formulára európskeho zatýkacieho rozkazu pre jeho vydanie v zmysle § 5 ods. 5 zákona.

K Prílohe 2

Vydáva sa zoznam právnych aktov Európskej únie prebratých predkladaným zákonom.

Bratislava, 13. január 2010

Robert F i c o, v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Viera Petríková, v. r.

podpredsedníčka vlády

a ministerka spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu