Zákon o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov 131/2002 účinný od 01.01.2013 do 31.08.2013

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení zákon č.455/2004 Z. z. o zriadení Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, o zlúčení Vojenskej leteckej akadémie generála Milana Rastislava Štefánika v Košiciach s Technickou univerzitou v Košiciach, o zriadení Národnej akadémie obrany maršala Andreja Hadika a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 144/2008 Z. z.

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Hlavným cieľom a ústrednou témou predkladaného návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení zákon č. 455/2004 Z. z. o zriadení Akadémie ozbrojený ch síl generála Milana Rastislava Štefánika, o zlúčení Vojenskej leteckej akadémie generála Milana Rastislava Š tefánika v Košiciach s Technickou univerzitou v Košiciach, o zriadení Národnej akadémie obrany maršala Andreja Hadika a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 144/2008 Z. z. (ďalej len 'novela ”) je vytvorenie legislatívnych predpokladov na podporu riešenia aktuálnych problémov kvality vysokých škôl a realizácia výsledku komplexnej akreditácie činností Akadémie ozbrojených síl generá la Milana Rastislava Štefánika.

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR v súčasnosti pripravuje novú koncepciu pre oblasť vysokoškolského vzdelania, ktorej výsledkom má byť počas tohto volebného obdobia nový zákon o vysokých školách.

Zmeny, ktoré novela prináša, sa dotýkajú takmer všetkých častí zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len 'zákon o vysokých školách'), ktoré bezprostredne vplývajú na kvalitu vysokoškolského vzdelá vania. Ide v prvom rade o vnútorný systém na zabezpečovanie kvality vzdelávania, problematiku externého štúdia, zvýšenie kvality vysokoškolských učiteľov a posilnenie motivácie vysokých škô l spolupracovať s kvalitnými vysokými školami v zahraničí.

Základným pravidlom pri zabezpečovaní kvality vzdelávania je primárna zodpovednosť vysokej školy za túto oblasť. Návrhom zákona sa v súlade s programovým vyhlásením vlády SR vytvárajú podmienky, aby Akreditačná komisia výraznejšie zohľadňovala kvalitu sledovanú prostredníctvom vnútorných systémov zabezpečovania kvality vysokoškolského vzdelávania založené na medzinárodných š tandardoch, ktoré budú poskytovať dostatok objektívnych informácií o študijných programoch a ich absolventoch.

Popri štandardnej akreditácii spoločných študijných programov sa zavádza aj zjednodušená akreditácia spoločných študijných programov založená na existujúcom akreditovanom študijnom programe, prič om vysoká škola doloží "tabuľku zhody" pre všetky predmety študijného programu zabezpečované jednotlivými školami. V prípade splnenia zákonných podmienok ministerstvo vydá rozhodnutie aj bez vyjadrovania Akreditačnej komisie.

Úpravou prechádza tiež systém habilitačných konaní a vymenúvania profesorov, v ktorých sa zavádzajú následná kontrola Akreditačnou komisiou, pričom v prípade, ak vysoká škola v konkrétnom príp ade nedodržala svoje kritériá, na základe vyjadrenia Akreditačnej komisie ministerstvo vysokej škole odníme príslušné právo.

Zásadne sa mení prístup k rozlišovaniu denného a externého štúdia. Od doterajšieho chápania externého štúdia zdôrazňujúceho jeho založenie na samoštúdiu a konzultáciách sa prechádza na ch ápanie externého štúdia ako 'part time' vo vzťahu k dennému 'full time' štúdiu. Inými slovami, rozdiel medzi denným a externým štúdiom nemá byť v použitých metódach ich uskutočň ovania, ale len rozsahu štúdia za akademický rok. Cieľom tohto opatrenia je dosiahnuť rovnakú kvalitu výsledkov vzdelávania bez ohľadu na to, či študent študuje dennou alebo externou formou. Prirodzeným dô sledkom nového prístupu je, že štandardná dĺžka externého štúdia je väčšia ako u porovnateľného denného štúdia.

S otázkou kvality súvisí aj posilnenie medzinárodného rozmeru pôsobenia vysokých škôl. Okrem úprav ustanovení o spoločných študijných programoch sa prejavuje aj v zavedení možnosti verejných vysoký ch škôl požadovať školné za poskytovanie programov v inom ako štátnom jazyku. Očakáva sa, že vysoké školy v tomto smere využijú príležitosť a vykonajú potrebné kroky na svoju propagá cia smerom do zahraničia a na získanie tak vysokoškolských učiteľov zo zahraničia, ako aj študentov – cudzincov.

Okrem problémov kvality novela tiež upravuje v súlade s programovým vyhlásením vlády ďalší rozvoj informatizácie spoločnosti zavádzaním nových registrov, ktorých informácie majú napomáhať uchá dzačom o štúdium, študentom a ostatným zainteresovaným osobám, aby si mohli urobiť reálny obraz o jednotlivých vysokých školách, a na jeho základe sa kvalifikovane rozhodovať.

Do skupiny ďalších úprav, ktoré novela prináša, patrí aj zjednodušovanie niektorých postupov. Napríklad v prípade poverovania výkonom funkcie rektora, keď vysoká škola z rôznych dôvodov nemá tú to funkciu obsadenú, táto právomoc prejde na predsedu akademického senátu verejnej vysokej školy. Stabilizuje sa tiež členstvo v akademickom senáte, keď sa zachováva členstvo študentov, ktorí pokračujú v štúdiu vo vyššom stupni vysokoškolského vzdelávania na tej istej vysokej škole. Vysokej škole sa tiež umožňuje riešiť problémy, ktoré nastanú v činnosti jednotlivých fakúlt, bez potreby extern ého zasahovania, a to možnosťou prevziať pôsobnosť akademického senátu fakulty akademickým senátom vysokej školy.

Ruší sa tiež registrácia vnútorných predpisov vysokých škôl okrem štatútu, čím sa znižuje byrokracia.

Jednotlivé návrhy sú podrobne odôvodnené v osobitnej časti dôvodovej správy návrhu.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, inými právnymi predpismi Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Návrh zákona má pozitívny aj negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy a na podnikateľské prostredie a má pozitívny sociálny vplyv a pozitívny vplyv na informatizáciu.

Doložka

vybraných vplyvov

A.1. Názov materiálu: Návrh z ákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení zákon č. 455/2004 Z. z. o zriaden í Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, o zlúčení Vojenskej leteckej akadémie generála Milana Rastislava Štefánika v Košiciach s Technickou univerzitou v Košiciach, o zriadení N árodnej akadémie obrany maršala Andreja Hadika a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 144/2008 Z. z.

Termín začatia a ukončenia PPK: -

A.2. Vplyvy:

Pozitívne Žiadne Negatívne 1. Vplyvy na rozpočet verejnej správyxx2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačn ého zaťaženia?xx3. Sociálne vplyvyx– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,– sociálnu exklúziu,– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanosť4. Vplyvy na životné prostrediex5. Vplyvy na informatizáciu spoločnostix

A.3. Poznámky

A.4. Alternatívne riešenia

A.5. Stanovisko gestorov

Doložka zlučiteľnosti

právneho predpisu s právom Európskej únie

1.Predkladateľ právneho predpisu: vláda Slovenskej republiky

2.Názov návrhu právneho predpisu: Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktor ým sa mení zákon č. 455/2004 Z. z. o zriadení Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, o zlúčení Vojenskej leteckej akadémie generála Milana Rastislava Štefánika v Koš iciach s Technickou univerzitou v Košiciach, o zriadení Národnej akadémie obrany maršala Andreja Hadika a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 144/2008 Z. z.

3.Problematika návrhu právneho predpisu:

a)nie je upravená v práve Európskej únie

b)nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Euró pskej únie.

Vzhľadom na vnútroštátny charakter navrhovaného právneho predpisu je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 4., 5. a 6. doložky zlučiteľnosti.

B. Osobitná časť

Èl. I

K bodu 1

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 2

Úprava súvisiaca so skutočnosťou, že právnická osoba, ktorá získa štátny súhlas na pôsobenie ako vysoká škola nemusí mať sídlo len na území Slovenskej republiky. Nako ľko súkromnou vysokou školou sa po udelení štátneho súhlasu stáva táto právnická osoba, tým môže mať súkromná vysoká škola sídlo mimo územia Slovenskej republiky.

K bodu 3

Legislatívno-technická úprava. Tituly docent a profesor sú vedecko-pedagogické alebo umelecko-pedagogické, doterajšie znenie sa preto dopĺňa tak, aby bolo zrejmé, že ide aj o umelecko-pedagogické tituly.

K bodu 4

Zdôrazňuje sa úloha univerzít vysokých škôl pri aplikovanom výskume, v rámci prepojenia na potreby rozvoja hospodárstva.

K bodu 5

V prípade odborných vysokých škôl nie je dôvod na ich obmedzovanie v rozsahu ponúkaných študijných programov okrem študijných programov tretieho stupňa, ktorý ch uskutočňovanie je spojené s vedeckou činnosťou. Tým, že odborná vysoká škola je zameraná na poskytovanie bakalárskych študijných programov, či už akademicky orientovaných alebo profesijne orientovan ých, nevylučuje to, že s kvalitným personálnym a materiálno-technickým vybavením by mohla dosahovať kvalitné výstupy aj v študijných programoch druhého stupňa. Zároveň obmedzovanie odborných vysok ých škôl na poskytovanie len študijných programov prvého stupňa v súčasnosti možno považovať za prekážku ich rozvoja.

Zdôrazňuje sa úloha 'nezačlenených' vysokých škôl pri aplikovanom výskume, v rámci prepojenia na potreby rozvoja hospodárstva. Zároveň sa upúšťa od povinnosti 'nezačlenených' vysokých škôl mať v názve označenie 'vysoká škola'. Takáto vysoká škola však naďalej nebude môcť mať v názve slovo 'univerzita'. V tomto prípade ide najmä o vojenské, policajné ale aj umelecké vysoké školy, ktoré majú tradične označenie 'akadémia'.

K bodu 6

Legislatívno-technická úprava nadväzujúca na zmenu názvu ministerstva a označeniu ministra.

K bodu 7

Legislatívno-technická úprava. Tituly docent a profesor sú vedecko-pedagogické alebo umelecko-pedagogické, doterajšie znenie sa preto dopĺňa tak, aby bolo zrejmé, že ide aj o umelecko-pedagogické tituly.

K bodom 8 až 11

Upravujú sa podmienky skončenia členstva v akademickom senáte. Doterajšia právna úprava spôsobovala nejednoznačnosť a z nej vyplývajúce problémy v prípade zamestnancov vysokých škôl, ktorých pracovný pomer je uzatváraný na dobu určitú a obvykle nový pracovný pomer začína nasledujúci deň po skončení predchádzajúceho pracovného pomeru. V tejto súvislosti tak dochá dza k úprave § 74, ktorý ustanovuje, že v tomto prípade na účely zákona o vysokých školách ide o jeden pracovný pomer, teda nedochádza k skončeniu pracovného pomeru, čim nie je zákonný dô vod na skončenie členstva v akademickom senáte.

V tejto súvislosti ale nastáva možný problém, ak nový pracovný pomer je uzavretý na pracovné miesto, ktoré je zaradené na inej fakulte. Keďže z pohľadu zákona je zamestnávateľom stále vysoká š kola, nedošlo by podľa doterajšieho znenia k skončeniu členstva v akademickom senáte, hoci zamestnanec, už nie je členom akademickej obce fakulty, ktorú pôvodne zastupoval v akademickom senáte. Tým by sa naruš ila rovnováha v zastúpení fakúlt v akademickom senáte vysokej školy, ktorá sa vyžaduje v čase volieb. Naopak, člen akademického senátu mohol byť v pracovnom pomere s vysokou školou bez zaradenia na niektor ú fakultu a v akademickom senáte zastupovať časť akademickej obce, ktorá nie je časťou akademickej obce niektorej fakulty. Z uvedených dôvodov sa dôvod skončenia členstva v akademickom senáte nahrádza v pr ípade zamestnancov dôvodom skončenia plnenia členstva v akademickej obci, ktorú člen zastupoval. V neplnení tejto podmienky je obsiahnuté aj skončenie pracovného pomeru a súčasne v prípade vysokých škô l, ktoré majú podmienku na členstvo v akademickej obci pracovný pomer na ustanovený týždenný pracovný čas sa rovnako v prípade zmeny týždenného pracovného času týchto zamestnancov na kratší pracovný čas skončí ich členstvo v akademickom senáte, čo podľa súčasnej právnej úpravy nenastávalo, pričom ale zanikla ich možnosť voliť a byť volený do akademického senátu. Tát o zmena sa netýka vysokých škôl, ktoré za členov akademickej obce považujú aj vysokoškolských učiteľov s kratším pracovným časom, čo zákon umožňuje.

Upravujú sa aj ustanovenia dotýkajúce sa študentskej časti akademického senátu. V prípadoch, keď člen študentskej časti akademického senátu, ktorý skončil bakalárske alebo magisterské štúdium, pokračuje v štúdiu na tej istej vysokej škole (a fakulte) od ďalšieho akademického roka, navrhuje sa, aby zákon umožnil obnovenie jeho členstva v akademickom senáte automaticky (ak nebolo skončené z iných d ôvodov) bez potreby vykonania doplňujúcich volieb. S ohľadom na to, že o takéto pokračovanie členstva nemusí mať študent záujem, požaduje sa, aby ešte ako študent bakalárskeho alebo magisterského št údia, teda najneskôr v deň splnenia poslednej povinnosti v rámci štúdia, požiadal o pozastavenie členstva v akademickom senáte. V súvislosti so zavedením navrhovaného automatického obnovovania je potrebné roz šíriť zoznam dôvodov zániku členstva študenta v akademickom senáte. Ide najmä o prípad, ak nebude prijatý na štúdium na danej vysokej škole, pretože v tomto prípade nie je možné, aby sa stal opä tovne členom akademickej obce, a teda zaniká možnosť obnovenia jeho členstva v akademickom senáte. Rovnako môžu nastať aj iné skutočnosti znemožňujúce obnovenie členstva, napr. smrť.

Aj keď nie je obvyklé, aby akademický senát zasadal v letných mesiacoch, upravuje sa pre prípad vzniku takejto situácie pre vysoké školy možnosť, aby za členov s pozastaveným členstvom nastúpili náhradn íci. Táto možnosť sa pripúšťa aj v prípade, ak niekomu skončí predčasne členstvo v akademickom senáte. Dôvodom je umožniť vysokým školám flexibilnejšie dopĺňanie samosprávnych orgá nov a reaguje sa tak na podnety niektorých vysokých škôl, keďže doterajšia právna úprava vyžaduje doplňujúce voľby. Ide o fakultatívnu možnosť pre vysoké školy. Podmienky nastúpenia náhradní ka upravia vnútorné predpisy vysokej školy. Podmienkou je, že náhradník musel kandidovať za člena akademického senátu vo voľbách, teda musel byť zvolený.

K bodu 12

Legislatívno-technická úprava. Z hľadiska systematiky procesné podrobnosti presunuté na vhodnejšie miesto do § 10.

K bodu 13

Zjednocuje sa používaný pojem s pojmom vymedzeným v zákone o informačných systémoch verejnej správy. Sloveso vyvesiť sa nahradzuje vhodnejším slovesom zverejniť. Zároveň sa vzh ľadom na požiadavky praxe navrhuje zverejňovanie len prostredníctvom webu, avšak na minimálne zákonom stanovenú lehotu.

K bodu 14

Vytvára sa možnosť riešiť mimoriadne situácie, ktoré môžu vzniknúť z dôvodu nefunkčnosti samosprávnych orgánov fakúlt vysokých škôl alebo ich konania v rozpore s vn útornými predpismi vysokej školy. V takýchto prípadoch bude možné, aby akademický senát verejnej vysokej školy prevzal na nevyhnutný čas kompetencie akademického senátu fakulty a zjednal nápravu. V sú lade s princípmi samosprávnosti sa dôvody a spôsob úpravy ponecháva na vnútorné predpisy vysokej školy, avšak základný okruh dôvodov sa navrhuje priamo v zákone. Doterajšia právna úprava umožň uje obmedziť pôsobnosť samosprávnych orgánov fakulty len rozhodnutím ministerstva po súhlase reprezentácii vysokých škôl, a to len v štyroch prípadoch uvedených v § 104. Takýto postup je časovo a administratívne náročný, a neumožňuje dostatočne rýchlo reagovať na vzniknutú situáciu. Z uvedených dôvodov sa umožňuje vysokej škole vyriešiť väčšinu problémov v rámci jej súč asti interne, bez externého zasahovania.

K bodu 15

Vytvára sa možnosť, aby akademický senát plnil aj ďalšie úlohy, ktoré mu nie sú uložené zákonom, ak ho k tomu splnomocní vnútorný predpis vysokej š koly. Toto ustanovenie sa zavádza najmä v nadväznosti na pravidlá vnútorného systému zabezpečovania kvality, kde môže akademický senát a vedecká rada na rôznych vysokých školách zohrávať rôznu úlohu.

K bodu 16

Upravuje sa povinnosť akademického senátu požiadať o odvolanie rektora v prípadoch, keď tento abdikuje na svoju funkciu. Podľa súčasnej právnej úpravy nebolo jednoznačné komu vlastne oznamuje rektor svoj zámer odstúpiť z funkcie a ani ďalší postup. Z navrhovaného znenia vyplýva, že žiadosťou o abdikáciu sa zaoberá akademický senát, ktorý navrhne odvolanie rektora z funkcie. Tento návrh predloží prezidentovi SR minister. Zároveň sa z hľadiska systematiky presúva časť ustanovení o menovaní rektora z ustanovení o akademickom senáte.

K bodu 17

Predsedovi akademického senátu vysokej školy, ako aj predsedovi akademického senátu fakulty sa umožňuje kandidovať na funkciu rektora, resp. dekana bezprostredne po skončení funkcie predsedu príslušného senátu. Návrh súvisí so skutočnosťou, že v niektorých prípadoch môže byť vhodným kandidátom práve predseda senátu, pričom z rôznych dôvodov nemôže s kandidatúrou uvažovať v časovom predstihu troch mesiacov.

K bodu 18

Ako nadbytočné sa vypúšťa ustanovenie o postupe v prípade, že vysoká škola nemá rektora. Tento postup je riešený systematicky na inom mieste.

K bodu 19

Upravuje sa postup v situácii, keď verejná vysoká škola nemá z rôznych dôvodov rektora, teda štatutárny orgán. Podnetom na úpravu je niekoľko prípadov, ktoré sa aj v poslednom č ase v praxi vyskytli a nastali problémy s ich vyriešením, ktoré by malo jednoznačnú oporu v zákone. Podľa doterajšieho znenia, po odvolaní rektora alebo po predčasnom skončení jeho funkcie z iných dô vodov akademický senát navrhuje osobu na poverenie výkonom funkcie rektora ministrovi, ktorý poverí navrhnutú osobu výkonom funkcie. Súčasná úprava nerieši prípad, keď vysoká škola nemá rektora z dô vodu, že sa jej ho ešte nepodarilo zvoliť, alebo že nebol ešte vymenovaný. S cieľom zabezpečiť zákonné riešenia všetkých prípadov, keď vysoká škola nemá rektora, ako i s cieľom zjednoduš enia postupu v takýchto prípadoch, sa navrhuje, aby predseda akademického senátu mal právo poveriť so súhlasom akademického senátu nejakú osobu výkonom funkcie rektora do doby zvolenia nového rektora, avš ak najviac na šesť mesiacov, aby sa zabránilo zneužitiu, keď by zastupujúci rektor bol poverený v kritických prípadoch prakticky navždy. Poverenie oznámi predseda akademického senátu ministrovi. Týmto sa skrá ti doba, počas ktorej bude vysoká škola bez štatutárneho orgánu. Navrhuje sa tiež, aby predseda akademického senátu mohol v dobe do vymenovania nového rektora so súhlasom akademického senátu poverenie vý konom funkcie rektora pre poverenú osobu zrušiť a poveriť výkonom funkcie rektora inú osobu (napríklad novozvoleného kandidáta na rektora, ktorý čaká na vymenovanie do funkcie prezidentom republiky). Nové poverenie je potrebné aj v prípade, že poverená osoba sa poverenia vzdá. Je na vnútorných predpisoch vysokej školy ako bude upravené schvaľovanie osoby na poverenie.

K bodu 20

Legislatívno-technická úprava. Podmienky na udeľovanie čestného titulu profesor emeritus sú upravené v § 78. Ide tak o vypustenie duplicitnej úpravy toho istého a ponechanie podrobnejšieho vymedzenia len v § 78.

K bodu 21

Doterajšia právna úprava taxatívne vymenúvala pôsobnosť vedeckej rady verejnej vysokej školy. Aj v nadväznosti na zvýšenie dôrazu a dôsledné zavedenie vnútorných systé mov na zabezpečovanie kvality vzdelávania sa navrhuje, aby vedecká rada mohla plniť aj ďalšie úlohy určené vnútornými predpismi vysokej školy.

K bodu 22

V súlade so zmenou navrhovanou v § 9 je potrebné, aby štatút upravil aj podmienky prenesenia kompetencií zo samosprávneho orgánu fakulty na samosprávny orgán vysokej školy. Základný okruh podmienok sa navrhuje ustanoviť priamo v zákone v rámci dvoch okruhov situácií. Prvý okruh predstavuje postup senátu fakulty v rozpore s pravidlami, druhý predstavuje patové situácie, keď napr. nemá kto vyhl ásiť voľby podľa existujúcich pravidiel, prípadne ak senát fakulty príde v krátkom období o viac členov z rôznych dôvodov a ostane v zložení, ktoré podľa existujúcich pravidiel nemôže kona ť.

K bodu 23

V záujme znižovania administratívnej záťaže a byrokracie sa upúšťa od registrácie študijného poriadku vysokej školy a zásad výberového konania ministerstvom. Doterajšia prax č asto pre formálne nedostatky týchto predpisov bránila ich registrácií na základe prvej žiadosti vysokej školy. Ministerstvo sa tak muselo opakovane zaoberať tým istým predpisom a rovnako aj akademický senát vysokej školy, čím bol celý proces časovo náročný. Za účelom urýchlenia týchto procesov sa navrhuje upustiť od ich registrácie a ponechať len registráciu štatútu vysokej školy ako základného vnú torného predpisu.

K bodom 24 až 27

Legislatívno-technické úpravy – aktualizácia vnútorných odkazov a poznámky pod čiarou.

K bodu 28

Doterajší zoznam študijných programov nahradí verejne prístupný register študijných programov ako informačný systém verejnej správy. Súčasne pre potreby rezortu a verejnosti vznik á aj register vysokých škôl, naďalej budú v prevádzke register zamestnancov a centrálny register študentov. Z týchto dôvodov sa doterajšia povinnosť na vedenie zoznamu študijných programov rozširuje na poskytovanie a aktualizovanie údajov v jednotlivých registroch uvedených v zákone. Podrobnosti upravujú jednotlivé ustanovenia o registroch alebo všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré vydá ministerstvo.

K bodom 29 a 30

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 31

Vnútorné predpisy verejnej vysokej školy sú dôležité z hľadiska jej fungovania, organizačnej kultúry, oprávnení jednotlivých súčastí vysokej školy a pod. Na to, aby bolo možné posúdiť dodržiavanie vlastných pravidiel a postupov vysokej školy, je potrebné, aby tieto boli známe. Ich dostupnosť je potrebné zabezpečiť aj z pohľadu študentov a zamestnancov vysokej školy, ktorých práva a povinnosti podrobnejšie upravujú, či kontrolnej činnosti ministerstva.

K bodom 32 až 35

Obdobne ako v prípade akademického senátu verejnej vysokej školy (§ 8), aj v prípade akademických senátov fakúlt sa navrhuje zmena, ktorá má zabezpečiť vyššiu stabilitu akademick ého senátu fakulty.

K bodu 36

Dopĺňa sa postup v prípadoch, keď fakulta nemá dekana, napr. ak nebol zvolený pred uplynutím funkčného obdobia predchádzajúceho dekana. Zároveň sa poverenie obmedzuje rovnako ako v pr ípade zastupujúceho rektora na najviac šesť mesiacov.

K bodu 37

Legislatívno-technická úprava. Vedecká rada fakulty podľa § 30 ods. 1) písm. c) schvaľuje návrh študijných programov, ktoré má uskutočňovať fakulta. Naproti tomu vedecká rada verejnej vysokej školy podľa § 12 ods. 1 písm. c) schvaľuje návrh študijných programov, ak ich prerokovanie nepatrí do pôsobnosti vedeckej rady fakulty.

K bodu 38

Zjednocuje sa používaný pojem s pojmom (webové sídlo) vymedzeným v zákone o informačných systémoch verejnej správy. Sloveso vyvesiť sa nahradzuje vhodnejším slovesom zverejniť. Z ároveň sa vzhľadom na požiadavky praxe navrhuje zverejňovanie len prostredníctvom webu, avšak na minimálne zákonom stanovenú lehotu.

K bodu 39

Doterajšia právna úprava taxatívne vymenúva pôsobnosť akademického senátu fakulty verejnej vysokej školy. Aj v nadväznosti na zvýšenie dôrazu a dôsledné zavedenie vnútorných systémov na zabezpečovanie kvality vzdelávania sa navrhuje, aby akademický senát fakulty verejnej vysokej školy mohol plniť aj ďalšie úlohy určené vnútornými predpismi vysokej š koly alebo fakulty.

K bodu 40

Vzhľadom na to, že v súčasnosti nie je jasne upravené postavenie dekana z pohľadu pracovno-právnych vzťahov, výslovne sa upravuje, že dekan musí byť v pracovnom pomere s vysokou školou (čí m sa zároveň vylučuje 'zamestnávanie' dekana na základe príkaznej zmluvy, či dohody o vykonaní práce). Okrem toho sa odstraňujú nejasnosti pri ukončovaní pracovného pomeru dekana. Nakoľ ko osobu dekana navrhuje rektorovi voľbou akademický senát fakulty, skončenie pracovného pomeru dekana sa navrhuje viazať na predchádzajúce skončenie výkonu jeho funkcie (napr. odvolanie). Rektor v takom prípade nebude m ôcť ukončiť s dekanom pracovný pomer (viažuci sa na výkon jeho funkcie) ak nebude predtým riadne odvolaný – teda na návrh akademického senátu fakulty, so súhlasom akademického senátu fakulty alebo so s úhlasom akademického senátu vysokej školy.

K bodu 41

Upravuje sa povinnosť akademického senátu požiadať o odvolanie dekana v prípadoch, keď tento abdikuje na svoju funkciu. Podľa súčasnej právnej úpravy nebolo jednoznačn é komu vlastne oznamuje dekan svoj zámer odstúpiť z funkcie a ani ďalší postup. Z navrhovaného znenia vyplýva, že žiadosťou o abdikáciu sa zaoberá akademický senát, ktorý navrhne odvolanie dekana z funkcie.

K bodu 42

Vzhľadom na to, že dôvodom na odvolanie dekana je porušovanie vnútorných predpisov, ako ďalší dôvod sa dopĺňa aj porušovanie predpisov vyššej sily, teda zákonov a ďalší ch všeobecne záväzných právnych predpisov.

K bodu 43

Na zabránenie obštrukcií, ktoré znemožňujú rektorovi vyvodiť dôsledky voči dekanovi fakulty pokiaľ si neplní svoje povinnosti (odsek 3), keď akademický senát fakulty sa nevyjadrí alebo nezasadne k žiadosti rektora o odvolanie dekana, sa ustanovuje, aby aj v takýchto prípadoch mohol rektor následne predložiť svoj návrh akademickému senátu verejnej vysokej školy, a to aj bez vyjadrenia akademické ho senátu fakulty. Osobitne sa upravuje postup v čase obvyklých letných prázdnin, keď neschopnosť vyjadrenia akademického senátu fakulty je daná objektívnymi skutočnosťami (neprítomnosť študentov, č erpanie dovoleniek a pod.).

K bodu 44

Najmä v kontexte zavedenia vnútorného systému zabezpečovania kvality vysokoškolského vzdelávania sa predpokladá, že vedecká rada fakulty bude plniť aj ďalšie úlohy podľa vnú torných predpisov vysokej školy alebo fakulty.

K bodom 45 až 49

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 50

Doterajšia právna úprava neurčuje jednoznačne postup zvolania správnej rady, ak správna rada nemá predsedu (napr. mu skončilo funkčné obdobie alebo bol odvolaný). Pri prísnom výklade z ákona v takýchto prípadoch nemala byť ako správna rada zvolaná. Za účelom odstránenia tohto problému zákon ustanoví, že funkciu predsedu vykonáva podpredseda. Ak správna rada nemá ani podpredsedu, ukladá sa ministrovi, ktorý menuje členov správnej rady verejnej vysokej školy, aby poveril niektorého z členov výkonom funkcie predsedu. Na ďalšom rokovaní si už členovia správnej rady majú možnosť zvoliť predsedu.

K bodu 51

Legislatívno-technická úprava súvisiaca zmenou spojenia internetová stránka na webové sídlo. Súčasne sa explicitne upravuje povinnosť správnej rady vypracovať správu o svojej č innosti a z dôvodu znižovania administratívnej náročnosti sa upúšťa od povinnosti túto správu doručovať ministerstvu.

K bodu 52

S cieľom otvorenia vojenských vysokých škôl širšej verejnosti a zefektívnenia nákladov na ich činnosť sa umožňuje štúdium na vojenských vysokých školách aj civilný m uchádzačom, a to vo všetkých stupňoch vysokoškolského vzdelávania.

K bodu 53

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 54

Na základe požiadavky Ministerstva obrany SR sa zavádza povinnosť vojenských vysokých škôl v názve používať navrhované označenie tak, aby bolo jasné, ž e vojenskou vysokou školou bude iba tá, ktorá je príslušne a zrozumiteľne označená. Začlenenie vojenskej vysokej školy bude upravované iba v osobitnom zákone nie v jej názve, nakoľko názov Akadémie ozbrojen ých síl je bežným označením pre vojenské vysoké školy v zahraničí aj v rámci krajín V-4. V prípade 'nezačlenených' vysokých škôl sa na vojenské vysoké školy v tomto prípade vz ťahuje nová úprava § 2 ods. 16, v prípade odborných vysokých škôl je táto skutočnosť vyjadrená osobitne v tomto bode.

K bodom 55 a 56

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 57

Navrhovaná zmena v oblasti pôsobnosti Ministerstva obrany SR vo vzťahu k ustanovovaniu ďalších podmienok prijatia na štúdium na vojenských vysokých školách približ uje postavenie Ministerstva obrany SR k vojenským vysokým školám k postaveniu Ministerstva vnútra SR k policajným vysokým školám. Určovanie podmienok pre prijatie na štúdium na Akadémiu ozbrojených síl je č asovo náročný a periodický proces, ktorý plne nezodpovedá potrebám operatívnosti ich vypracovania. Podmienky, ktoré sa vypracúvajú každoročne, by tak v duchu subsidiarity určovala samotná akadé mia a Ministerstvo obrany SR by si k návrhom podmienok ako k návrhom rozpočtovej organizácií zriadenej v pôsobnosti ministerstva ponechalo schvaľovaciu právomoc.

K bodu 58

V nadväznosti na sprístupnenie štúdia na vojenských vysokých školách aj civilom sa upravuje pôsobnosť náčelníka generálneho štábu na určovanie počtu študujúcich len z radov profesionálnych vojakov.

K bodom 59 a 60

Legislatívno-technické úpravy.

K bodu 61

Kompetencia ministerstva obrany sa dopĺňa novou činnosťou, a to poskytovaním údajov do registra vysokých škôl, keďže ide o vysoké školy v pôsobnosti ministerstva obrany. Tak ako v prípade verejných vysokých škôl bude časť informácií zapisovať ministerstvo, v prípade vojenských vysokých škôl sa táto povinnosť ukladá ministerstvu obrany. Ide údaje, ktoré nie sú v samosprávnej pôsobnosti vysokej školy – jej založenie, sídlo, vymenovanie rektora a pod.

K bodom 62 až 64

Legislatívno-technické úpravy vyplývajúce z ostatných bodov. Zároveň sa pri vojenských vysokých školách na základe požiadavky Ministerstva obrany SR vypúšťa povinnosť ma ť v názve označenie vyjadrujúce začlenenie vojenskej vysokej školy (len v prípade jej začlenenia medzi odborné vysoké školy vzhľadom na úpravu § 2 ods. 16).

K bodu 65

Upúšťa sa od potreby viesť osobitný register študentov policajných vysokých škôl a policajné vysoké školy budú viesť rovnako ako verejné vysoké š koly len jeden register, čím sa znižuje ich administratívne zaťaženie.

K bodu 66

Kompetencia ministerstva vnútra sa dopĺňa novou činnosťou, a to poskytovaním údajov do registra vysokých škôl s ohľadom na pôsobnosť ministerstva vnútra voči policajným vysok ým školám.

K bodom 67 až 71

Legislatívno-technická úprava.

K bodom 72 a 73

Na základe požiadavky Ministerstva zdravotníctva SR sa zavádza 'dvojkoľajnosť' pri jeho pôsobnosti vo vzťahu k pracoviskám zdravotníckych vysokých škôl a ich fak últ. Prioritne sa navrhuje, aby ministerstvo pracoviská zriaďovalo a menilo ich názvy. Zároveň sa však ponecháva možnosť, aby zriadenie pracoviska alebo zmenu jeho názvu iniciovala samotná vysoká škola, prič om na realizáciu návrhu bude potrebovať vopred získať súhlas ministerstva. Zároveň sa na základe praktických skúseností do pôsobnosti ministerstva zdravotníctva na jeho žiadosť zverujú zmeny súčast í zdravotníckych vysokých škôl.

K bodu 74

Kompetencia ministerstva zdravotníctva sa dopĺňa novou činnosťou, a to poskytovaním údajov do registra vysokých škôl o zdravotníckych vysokých školách a schvaľovanie poč tov prijímaných uchádzačov. Návrh súvisí s tým, že doterajšie znenie § 45 ods. 4 zákona nevytvára dostatočný priestor a potrebné kompetencie na to, aby ministerstvo zdravotníctva mohlo efektí vne a dostatočne operatívne ovplyvňovať počty prijímaných a vzdelávaných študentov, ktorí sa na zdravotníckych vysokých školách budú pripravovať (alebo sa pripravujú) pre jednotlivé zdravotní cke povolania v jednotlivých druhoch, formách a odboroch vysokoškolského štúdia. Rezort zdravotníctva je zodpovedný za politiku ľudských zdrojov v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti a vo väzbe na chýbaj úce kapacity v jednotlivých zdravotníckych povolaniach alebo odboroch zdravotnej starostlivosti, ako aj na vekovú a kvalifikačnú štruktúru jednotlivých zdravotníckych povolaní.

K bodu 75

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 76

Ide o zosúladenie prvej a druhej vety predmetného ustanovenia. Kým prvá veta predpokladala, že akademický senát predkladá viacerých kandidátov, druhá veta ustanovovala, že sprá vna rada potvrdzuje kandidáta na rektora. Keďže rektor je predstaviteľom akademickej obce súkromnej vysokej školy, je opodstatnené, aby ho vyberala samotná akademická obec.

K bodu 77

Nepovažuje sa za účelné, aby akademický senát schvaľoval rozpočet. V prípade spoločností s ručením obmedzením, či akciových spoločností to môže byť zásah do vlastní ckych práv spoločníkov/akcionárov, čo je neprípustné.

K bodu 78

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 79

Zjednocuje sa používaný pojem s pojmom (webové sídlo) vymedzeným v zákone o informačných systémoch verejnej správy. Sloveso vyvesiť sa nahradzuje vhodnejším slovesom zverejniť . Zároveň sa vzhľadom na požiadavky praxe navrhuje zverejňovanie len prostredníctvom webu, avšak na minimálne zákonom stanovenú lehotu.

K bodu 80

Aj v prípade akademického senátu súkromnej vysokej školy sa umožňuje, aby vykonával aj ďalšie činnosti, ku ktorým ho splnomocnia vnútorné predpisy súkromnej vysokej školy, č i na nevyhnutnú dobu vykonával kompetencie akademického senátu fakulty.

K bodu 81

Aj v nadväznosti na zvýšenie dôrazu a dôsledné zavedenie vnútorných systémov na zabezpečovanie kvality vzdelávania sa navrhuje, aby akademický senát súkromnej vysokej š koly mohol plniť aj ďalšie úlohy určené vnútornými predpismi vysokej školy.

K bodu 82

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 83

Rovnako ako v prípade verejných vysokých škôl sa ponecháva ako predmet registrácie len štatútu súkromnej vysokej školy.

K bodu 84

Doterajší zoznam študijných programov nahradí register študijných programov ako informačný systém verejnej správy. Súčasne pre potreby rezortu a verejnosti vzniká aj register vysoký ch škôl, naďalej budú v prevádzke register zamestnancov a centrálny register študentov. Z týchto dôvodov sa doterajšia povinnosť na vedenie zoznamu študijných programov rozširuje na poskytovanie a aktualizovanie údajov v jednotlivých registroch uvedených v zákone. Podrobnosti upravujú jednotlivé ustanovenia o registroch alebo všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré vydá ministerstvo.

K bodu 85

Odstraňuje sa rozdiel, keď v prípade verejných vysokých škôl určuje formu výročnej správy ministerstvo a v prípade súkromných vysokých škôl minister, čo vyž aduje osobitné určovanie formy a termínu pre verejné vysoké školy a osobitne pre súkromné vysoké školy, čo je zbytočná administratívna komplikácia.

K bodu 86

Vnútorné predpisy súkromnej vysokej školy sú dôležité z hľadiska jej fungovania, organizačnej kultúry a oprávnení jednotlivých súčastí vysokej školy a pod. Na to, aby bolo možné posúdiť dodržiavanie vlastných pravidiel a postupov vysokej školy, je potrebné, aby tieto boli známe. Ich dostupnosť je potrebné zabezpečiť aj z pohľadu študentov a zamest nancov vysokej školy, ktorých práva a povinnosti podrobnejšie upravujú.

K bodu 87

Legislatívno-technická úprava

K bodu 88

Zjednocuje sa používaný pojem s pojmom (webové sídlo) vymedzeným v zákone o informačných systémoch verejnej správy.

K bodu 89

Podobne ako v prípade ostatných vysokých škôl sa zverejňovanie zoznamu študijných programov nahradzuje ich zverejňovaním v registri študijných programov.

K bodom 90 a 91

Legislatívno-technická úprava.

K bodom 92 a 93

Zohľadňuje sa aplikačná prax, keď aj v zmysle vyhlášky o kreditovom systéme štúdia študijný program pozostáva z predmetov, za ktoré sa udeľujú kredity a až predmety sa č lenia na jednotlivé vzdelávacie činnosti. Na rozdiel od doterajšej praxe, sa aj štátna skúška považuje za predmet, a teda nebude mať nulovú kreditovú hodnotu. Zohľadňuje sa tým princíp kreditového syst ému štúdia, keď kredit vyjadruje časovú náročnosť štandardne potrebnú na dosiahnutie výsledku vzdelávania. Aj samotná štátna skúška si vyžaduje prípravu, teda má časové požiad avky, ktoré je potrebné vyjadriť adekvátnym počtom kreditov. Explicitne sa ustanovuje, že obhajoba záverečnej práce, ktorá je zo zákona štátnou skúškou, tvorí so záverečnou prácou jeden predmet.

K bodom 94 až 96

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 97

Na zabezpečenie dostupnosti informácií o možnosti štúdia v Slovenskej republike v inom ako štátnom jazyku sa zavádza evidencia jazykov, v ktorých sa uskutočňuje š tudijný program, a to na základe vyučovacích jazykov jednotlivých predmetov. Zohľadňuje sa pritom skutočnosť, že jeden študijný program môže byť uskutočňovaný vo viacerých jazykoch ako aj skutoč nosť, že aj každý z predmetov môže byť vyučovaný vo viacerých jazykoch. Ïalším dôvodom na evidovanie jazykov študijného programu, je zavedenie školného v prípade študijných programov, uskuto čňovaných v cudzom jazyku.

K bodu 98

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 99

Navrhované znenie viac ako doteraz zdôrazňuje skutočnosť, že existujú dva základné druhy bakalárskych programov: akademické bakalárske študijné programy, ktorých hlavným cieľ om je príprava na pokračovanie v štúdiu na vyššom stupni vysokoškolského vzdelávania a profesijne orientované bakalárske študijné programy, ktorých hlavným cieľom je príprava na povolanie (aj keď sa nevylučuje možnosť pre absolventov týchto študijných programov pokračovať v štúdiu na vyššom stupni vysokoškolského vzdelávania). Rozlišovanie programov má zmysel aj z pohľadu osobitných krit érií akreditácie takýchto študijných programov, resp. požiadaviek, ktoré vysoká škola/fakulta musí pri poskytovaní profesijne orientovaných študijných programov zabezpečiť.

S ohľadom na zámer skvalitnenia externej formy štúdia a vychádzajúc z princípu, že oboma formami štúdia sa získava rovnocenné vysokoškolské vzdelanie, sa podrobnejšie upravujú pož iadavky na trvanie jednotlivých študijných programov a k tomu zodpovedajúca kreditová záťaž.

V prípade externej formy štúdia sa môžu študenti venovať štúdiu v menšom časovom rozsahu počas roka, preto aj porovnateľný počet kreditov získajú za dlhší čas ako pri dennom štúdiu. Tá to skutočnosť sa premieta do štandardnej dĺžky štúdia. Dennému štúdiu so štandardnou dĺžkou 3 roky, ktorého cieľom je získať 180 kreditov, zodpovedá externé štúdium so štandardnou dĺ žkou 4 roky. Ak má byť výsledkom denného štúdia získanie 240 kreditov, trvá v dennej forme 4 roky a v externej forme 5 rokov. Štandardná ročná záťaž pri dennom štúdiu je 60 kreditov. V externom štúdiu je štandardná ročná záťaž vždy menšia ako u denného štúdia, ale na rozdiel od denného štúdia sa v závislosti od štandardnej dĺžky externého štúdia pohybuje v istom intervale (pozri § 62).

K bodom 100 a 101

Rovnako ako v prípade bakalárskych študijných programov sa upravuje vzťah štandardnej dĺžky štúdia a požiadavka na počet kreditov potrebných na riadne skončenie štúdia, keď že v prípade externej formy štúdia má študent možnosť zaoberať sa štúdiom v menšom časovom rozsahu ako v prípade dennej formy štúdia, rovnaký počet kreditov môže získať len za dlhš í čas štúdia.

K bodu 102

Legislatívno-technická úprava.

K bodom 103 a 104

Úprava rigorózneho konania reaguje na požiadavky niektorých osôb, ktoré získali vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v zahraničí v študijnom odbore, v ktorom sa na vysokých š kolách na Slovensku získava titul magister, ale v zahraničí takýto konkrétny titul nezískali. Súčasná právna úprava im neumožňuje absolvovať rigoróznu skúšku, pretože nemajú titul magister. Z vecného hľadiska je však pre umožnenie rigoróznej skúšky podstatné získanie vysokoškolského vzdelania druhého stupňa absolvovaním študijného programu, ktorý má náležitosti magisterského š tudijného programu, za ktorý sa podľa zákona udeľuje akademický titul magister (teda nie napr. umelecký magisterský študijný program, inžiniersky študijný program založený na projektoch, alebo ekonomické študijné programy, a pod.).

Zároveň sa upravuje doterajšia absencia výslovného určenia akademického titulu udeľovaného po absolvovaní rigorózneho konania v prípade štúdia v zdravotníckych študijných odborov. Doterajšia ú prava totiž umožňuje absolventovi magisterského študijného programu v zdravotníckych študijných odboroch vykonať rigoróznu skúšku, neupravuje však akademický titul, ktorý je možné udeliť.

K bodom 105

Doterajšia právna úprava neupravovala minimálnu štandardnú dĺžku štúdia v externej forme, čo sa napravuje. Rovnako ako v prípade študijných program prvého a druhého stupň a sa upravuje požiadavka na počet kreditov na riadne skončenie štúdia a štandardnej dĺžky štúdia.

K bodu 106

Keďže licenciát teológie sa získava aj bez riadneho skončenia štúdia, ustanovuje sa doklad, ktorý jeho udelenie preukazuje.

K bodu 107

Legislatívno-technická úprava. Ide o rozlišovanie zahraničnej vysokej školy, a vysokej školy, ktorá má sídlo v zahraničí, ale nepôsobí v SR na základe oprávnenia podľa § 49a.

K bodu 108

Upravujú sa ustanovenia o registri študijných odborov a registri študijných programov. Register študijných odborov v podstate slúži na vedenie sústavy študijných odborov. Register š tudijných programov zabezpečuje informácie o poskytovaných študijných programoch a poskytuje širokej verejnosti, ministerstvu a Akreditačnej komisii potrebné informácie súvisiace s akreditáciou študijný ch programov. V prípade Akreditačnej komisie vytvára možnosť priebežného monitoringu poskytovaných študijných programov.

Samotný register bude informačným systémom prevádzkovaným ministerstvom, resp. jeho organizáciou v rámci dátového centra a rezortného informačného systému. Súčasne sa zabezpečuje možnosť prepá jania informačných systémov rezortu, čím sa vytvárajú podmienky na získavanie kvalitnejších informácií, a tým aj kvalifikovanejšie rozhodovanie.

Za účelom centrálneho zberu a zverejňovania informácií o uskutočňovaných študijných programoch sa zavádza register študijných programov, ktorý bude komplexné informácie o študijný ch programoch poskytovať širokej verejnosti, ale aj Akreditačnej komisii. Zavedením registra študijných programov sa súčasne odstraňuje podstatný problém, ktorému v súčasnosti rezort školstva čelí, a to nejednotnosť číselníkov študijných programov v rôznych informačných systémoch a nadväzujúci problém efektívneho vyhodnocovania informácií.

Tieto registre budú tvorené postupne, kým v prvej fáze pôjde primárne o zoznam akreditovaných činností, postupne sa bude rozsah údajov zväčšovať tak, aby registre znižovali byrokraciu a umožň ovali efektívne akreditovať jednotlivé činnosti vysokých škôl. Súčasne sa tým do budúcna znižuje počet dokumentov vytváraných na účely akreditácie, keďže tieto budú Akreditačnej komisii k dispozícií v elektronickej forme.

Účinnosť tohto bodu sa odkladá o deväť mesiacov tak, aby od platnosti zákona do nadobudnutia účinnosti boli registre pripravené a naplnené údajmi, a teda aby od 1. 9. 2013 boli plne funkčné.

K bodu 109

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 110

V súvislosti so zavedením registra študijných programov sa zoznam študijných programov jednotlivých vysokých škôl a fakúlt bude viesť v tomto registri. Povinnosť viesť samostatný zoznam takýchto programov vysokou školou zaniká.

K bodu 111

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 112

Nakoľko archivačná lehota študijnej dokumentácie je v súčasnosti vecou registratúrnych plánov jednotlivých vysokých škôl, z dôvodu zabezpečenia možnosti presk úmateľnosti súladu štúdia so zákonom aj po relatívne dlhej dobe sa zavádza minimálna lehota na archiváciu niektorých dokumentov osôb, ktoré boli zapísané na štúdium, pričom sa pri určení tejto lehoty vychádza z registratúrnych plánov väčšiny vysokých škôl.

K bodu 113

Upravuje sa znenie základných podmienok prijatia na štúdium. Pri úprave sa používajú všeobecnejšie formulácie pre základné podmienky prijatia na štúdium študijné ho programu druhého stupňa, aby zahàňali aj prípady, ktoré sú vecne bezproblémové, ale doteraz vyvolávali vzhľadom na aktuálne znenie zákona pochybnosti. Napríklad, je zrejmé, že základnú podmienku prijatia na štúdium na študijného programu druhého stupňa spĺňa nielen ten, kto absolvoval študijný program prvého stupňa, ale aj ten, kto absolvoval jeden študijný program, na základe ktorého z ískal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa (na Slovensku alebo v zahraničí). Súčasne v nadväznosti na vypustenie podmienky o minimálnej celkovej štandardnej dĺžke štúdia v § 53 sa upravuje, ž e spolu za štúdium prvého a druhého stupňa štúdia je potrebné získať aspoň 300 kreditov. Doterajšia úprava vyžadovala päťročné štúdium v bakalárskom študijnom programe a v nadväzuj úcom študijnom programe druhého stupňa. Keďže však dochádza k predĺženiu štandardnej dĺžky štúdia v prípade externej formy štúdia, je potrebné použiť vyjadrenie s využitím počtu z ískaných kreditov. To znamená, že ak bolo získané vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa štvorročným štúdiom v externej forme za 180 kreditov, nie je možné takéhoto uchádzača prijať na št údium jednoročného študijného programu druhého stupňa v dennej forme, keďže celkovo by získal len 240 kreditov. V prípade uchádzačov zo zahraničia, prípadne uchádzačov o štúdium, ktorí ho absolvovali v čase pred zavedením kreditového systému je potrebné vykonať prepočet kreditov za ich štúdium, ak ich štúdium nezodpovedalo ECTS na základe úpravy v prechodných ustanoveniach.

K bodom 114 a 115

Legislatívno-technická úprava.

K bodom 116

Osobitné zákonné podmienky v prípade zdravotníckych študijných odborov v externej forme strácajú opodstatnenie a sú v rozpore s požiadavkou, aby nadobudnuté vzdelania v dennej a externej forme štúdia bolo rovnocenné, preto sa vypúšťajú.

K bodu 117

V súčasnosti niektoré vysoké školy, najmä v umeleckých študijných programoch, vykonávajú talentové skúšky, keď štandardní uchádzači ešte nemajú ukončené stredoškolské vzdelanie. Rovnako v prípade prijímacieho konania na študijné programy druhého stupňa, s ohľadom na rôzne termíny záverečných skúšok, v čase prijímacieho konania, nemusia mať uch ádzači ešte vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa, a to aj s ohľadom na predchádzajúce štúdium v zahraničí. Z uvedených dôvodov sa umožňuje, aby ak uchádzač splní ostatné podmienky na prijatie, mohol byť podmienečne prijatý a mal možnosť do zápisu preukázať, že príslušnú podmienku splnil. Ak sa tak nestane, jeho možnosť zápisu na štúdium zanikne.

K bodu 118

Legislatívno-technická úprava.

S ohľadom na to, že vysoké školy už nemajú obmedzenie na pomer prijímania uchádzačov v dennej a externej forme štúdia, ide o zrušenie zbytočnej povinnosti uchádzačov.

K bodu 119 až 122

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 123

Upravuje sa zánik práva na zápis v prípade podmienečne prijatých uchádzačov o štúdium. Termín zápisu je posledným dňom, kedy je možné zdokladovať splnenie základných p odmienok prijatia. Ak ani v tento deň nemá uchádzač potrebný stupeň vzdelania, nie je možné, aby študoval vo vyššom stupni štúdia.

K bodu 124

Doterajšia právna úprava vymedzovala externú formu štúdia ako prevažne samostatné štúdium podporené konzultáciami. S cieľom skvalitnenia externej formy vysokoškolského štú dia, ale aj lepšieho vymedzenia dennej formy štúdia, sa mení pohľad na dennú a externú formu tak, aby zodpovedala bežne používaným označeniam v zahraničí – 'full-time a part-time study'.

Určuje sa, že študent v dennej forme štúdia má štúdium ako hlavnú aktivitu, čo je obdobou práce na ustanovený týždenný pracovný čas, čo je vyjadrené rozsahom práce študenta, a to 1500 – 1800 hodinám práce ročne). Je možné, že týždenná záťaž študenta v priebehu roka bude odlišná s ohľadom na obdobie prázdnin, a pod., ale v priemere bude zodpovedať 80 – 100 % obvykl ého 'plného úväzku'.

V prípade externej formy štúdia sa upravuje jej chápanie tak, že časová záťaž potrebná na zvládnutie celého štúdia je rovnaká ako pri dennom štúdiu, ale je rozložená na dlhš ie obdobie. Predpokladá sa, že toto rozloženie je urobené tak, aby z hľadiska časovej náročnosti umožnilo študentovi externého štúdiu aj prácu v štandardnom zamestnaní. To však neznamená, že vysok á škola alebo fakulta musí umožniť študentovi napr. prácu na zmeny a tomu prispôsobovať časy uskutočňovania jednotlivých predmetov v rôznych týždňoch, ale študent by mal mať dostatok č asu popri štúdiu pracovať na ustanovený týždenný pracovný čas (samozrejme musí byť ochotný podávať počas štúdia zvýšený pracovný výkon vzhľadom k bežnému štandardu). Predpoklad á sa, že aj časy kontaktnej výučby budú nastavené tak, aby neboli v kolízií s obvyklým pracovným časom študentov, pre ktorých je štúdium určené.

Nakoľko o metódach štúdia má zmysel hovoriť skôr v prípade jednotlivých vzdelávacích činností ako celých študijných programoch, mení sa rozlišovanie používaných metód zo študijných programov na vzdelávacie činnosti, keďže je obvyklé, že už v rámci jedného predmetu sú používané kombinované metódy, napríklad využívanie e-learningových nástrojov a kontaktnej výučby.

K bodu 125

Zdôrazňuje sa, že prípadná rôznosť metód používaných v dennom a externom štúdiu by mala byť minimálna a nesmie mať negatívny vplyv na dosiahnuté výsledky vzdelá vania.

K bodu 126

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 127

Spresňuje sa chápanie kreditov z hľadiska časovej náročnosti. Podľa medzinárodných odporúčaní a štandardov ECTS, ktoré sú základom pre kreditový systém v SR, kredity musia zodpovedať množstvu práce v časovom vyjadrení, ktoré je potrebné na nadobudnutie príslušných výsledkov vzdelávania (vedomosti, kompetencie, zručnosti na požadovanej úrovni). Pri 52 týž dňoch tak týždenná záťaž študenta predstavuje 28,8 až 34,6 hodín, resp. po zohľadnení najmenej 10 týždňov prázdnin 35,7 až 42,9 hodín práce týždenne. Èasová záťaž zohľadň uje nielen priamu účasť na vzdelávaní, ale aj samotnú prípravu na vyučovanie, písanie seminárnych prác a pod.

V prípade externej formy štúdia je táto záťaž nižšia. Najvyššia záťaž vyjadrená počtom 48 kreditov bude v prípade päťročných bakalárskych študijných programoch, kde týždenn á záťaž študenta predstavuje najviac 27,7 hodín týždenne, čo je viac ako ďalší pracovný pomer na polovičný týždenný pracovný čas (po zohľadnení 10 týždňov prázdnin a maximá lnej záťaže 1800 hodín ročne rozvrhnutej na viac rokov je týždenná záťaž v rozsahu 34,3 hodín).

Predpokladá sa však, že vysoké školy vhodným spôsobom upravia organizáciu vzdelávania a študent si bude môcť rozvrhnúť študijné povinnosti aj na dni, keď nepracuje, a pod., prípadne rozsah prá zdnin bude v externej forme znížený tak, aby štúdium mohlo prebiehať vo viacerých týždňoch. V prípade štvorročných bakalárskych študijných programov v externej forme štúdia bude štandardná ročná záťaž zodpovedať 45 kreditom. V prípade externej formy štúdia sa pripúšťa, že odporúčaný študijný plán v jednotlivých rokoch štúdia má mierne odlišnú záťaž.

K bodom 128 a 129

Legislatívno-technická úprava.

K bodom 130 a 131

Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodujúci deň pre počítanie lehoty na zverejnenie záverečnej, rigoróznej alebo habilitačnej práce je nejednotný a zároveň v niektorých prípadoch umožňujúci jej zverejnenie ešte pred jej obhajobou, navrhuje sa začiatok počítania lehoty v prípadoch prác s odkladom jej zverejnenia, ako aj v prípade prác bez takého odkladu nastaviť na deň obhajoby, čím sa zároveň zamedzí prípadnému zverejneniu pred obhajobou.

K bodom 132 a 133

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 134

Doterajšia právna úprava nejednoznačne upravovala vydávanie dokladov o vzdelaní v inom ako štátnom jazyku. Znenie sa precizuje tak, aby bolo zrejmé, že za štúdium sa vydáva len jeden vysokoškolsk ý diplom. V prípade dodatku k diplomu s pripúšťajú aj samostatné vyhotovenia v jednotlivých jazykoch. Súčasne sa ustanovuje, aby v prípade požiadavky na vydanie dokladov o vzdelaní v inom ako štá tnom jazyku, bol tento vydaný dvojjazyčne, čo zabezpečuje jeho zrozumiteľnosť na území Slovenskej republiky. Z organizačných dôvodov je potrebné, aby o vydanie dokladu aj v inom ako štátnom jazyku bolo pož iadané ešte pred riadnym skončením štúdia.

K bodu 135

Ministerstvo v posledných dvoch rokoch zaznamenalo viacero podnetov súvisiacich s vydávaním dokladov o vzdelaní, neskorom organizovaní promócií a pod. Reagujúc na ti eto podnety sa ustanovuje, aby doklady o vzdelaní boli vydané najviac do 45 dní od riadneho skončenia štúdia pokiaľ sa vysoká škola nedohodne s absolventom inak.

K bodu 136

Osobitne sa podrobnejšie upravuje postup pri vydávaní dokladov o ukončení štúdia v prípade spoločných študijných programov.

Keďže za spoločné študijné programy je možné vydať spoločné diplomy alebo dvojité (viacnásobné) diplomy (každá vysoká škola samostatný diplom), požaduje sa, ž e ak ide o medziodborové štúdium, a obidve inštitúcie nie sú spôsobilé na poskytovanie vzdelania v oboch odboroch, aby sa vydával len spoločný diplom. Tým je zamedzené, aby vysoká š kola uviedla na jej diplome dosiahnutie vzdelania v odbore, v ktorom nemá vysoká škola príslušné oprávnenie.

K bodu 137

Viaceré vysoké školy v súčasnosti organizujú zápisy v mesiaci júl. V tomto čase ešte nezačal akademický rok, v ktorom bude reálne prebiehať štúdium zapisujúcich sa prijat ých uchádzačov. Preto sa v takomto prípade uchádzač stáva študentom nie dňom zápisu, ale prvým dňom akademického roka, v ktorom reálne začína jeho štúdium. V čase zápisu však nemusia uch ádzači poznať ešte rozhodnutia o prijatí/neprijatí z ostatných vysokých škôl. Z uvedeného dôvodu sa umožňuje, aby po zápise bolo možné, do 15. augusta zápis písomne zrušiť. Zrušenie z ápisu je dôležité napr. z hľadiska započítavania rokov doby štúdia na účely školného. Obmedzenie možnosti zrušenia zápisu do 15. augusta zohľadňuje prípadnú potrebu vysokých škôl a fak últ na organizačné zabezpečenie zápisov a poskytovania študijných programov v akademickom roku.

K bodu 138

Vzhľadom na to, že v praxi štandardne v čase prebiehajúceho konania premlčacie lehoty neplynú, dopĺňajú sa ustanovenia o spočívaní tejto lehoty. Súvisí to aj so skutočnosťou, že ak sa vysoká škola neskoro dozvie o previnení, môže síce konanie začať do jedného roka od spáchania, avšak v tejto lehote by nestihla udeliť sankciu.

K bodom 139 a 140

Navrhované znenie presnejšie vystihuje účely registra študentov a centrálneho registra študentov ako informačného systému verejnej správy. Súčasne sa vytvára zákonná možnos ť uzatvárať dohodu s inými orgánmi verejnej správy o poskytovaní informácií o štúdiu študentov, čím sa vytvára možnosť na zníženie administratívnej záťaže obyvateľov, napr. odstr ánenie doručovania potvrdení o návšteve vysokej školy, a je v súlade s princípmi informačných systémov verejnej správy (ak má niektorý orgán príslušný údaj, nie je potrebné ho požadovať od občana).

Z doterajších údajov sa vypúšťa spracúvanie občianskych preukazov a pasov ako údajov, nepotrebných na spracúvanie na účely zákona. Súčasne sa pridávajú údaje, ktoré lepšie informujú o priebehu a podmienkach štúdia, ako je napr. informácia o počte získaných kreditov. Tieto údaje umožnia rozšírenie štatistických zisťovaní. Rovnako sa zavádza zaznamenávanie údajov o ubytovaných š tudentoch z iných vysokých škôl, čo je potrebné na rozpočtové účely, či o jazyku štúdia na účely školného.

Účinnosť týchto bodov sa odkladá o deväť mesiacov tak, aby od platnosti zákona do nadobudnutia účinnosti boli registre v novej štruktúre pripravené a naplnené údajmi, a teda aby od 1. 9. 2013 boli plne funk čné.

K bodu 141

Aby sa predišlo pochybnostiam o trvaní výkonu funkcií (napr. členstvo v akademickom senáte, prorektorov, prodekanov, a pod.) v súvislosti napr. so skončením pracovného pomeru na dobu určit ú, ustanovuje sa, že ak na skončenie pracovného pomeru nadväzuje nový pracovný pomer, ide na účely tohto zákona o jeden pracovný pomer. Tým, že kontinuita je ustanovená výslovne na účely zákona o vysokých školách, nároky zamestnancov vyplývajúce z iných zákonov (napr. dlhšia dovolenka, či výpovedná lehota) týmto nie sú dotknuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že vysokoškolskí učitelia majú v niektorých prípadoch niekoľko pracovných pomerov na vysokých školách na ustanovený týždenný pracovný čas, čo môže ohrozova ť dostatočné udržiavanie kvalitatívnej úrovne ich činností spojených s povolaním vysokoškolského učiteľa, výskumníka, či umeleckého pracovníka, navrhuje sa obmedzenie možnosti práce tý chto zamestnancov na akademickej pôde na úroveň 69 hodín týždenne spolu na všetkých vysokých školách v SR na uvedených pracovných pozíciách. Táto hodnota je určená na základe odpočinkových časov upravených v Zákonníku práce (§ 91 ods. 1, § 92 ods. 1 a § 93 ods. 3) a počtu hodín v týždni. Týždeň má 168 hodín. Odpočinkové časy vyplývajúce zo Zákonníka prá ce predstavujú v prípade vysokoškolských učiteľov 99 hodín týždenne (12 hodín denne počas šiestich dní ako povinný oddychový denný čas, ½ hodiny denne počas ðiestich dní ako prestávka na jedlo po šiestich hodinách práce a 24 hodín jednorazovo ako neprerušovaný odpočinok za obdobie siedmych dní ). Rozdielom je práve navrhovaných 69 hodín. Zamestnávanie mimo akademickej pôdy ostáva v úprave Zákonníka práce. Je na príslušnom zamestnancovi, akým spôsobom si týchto 69 hodín rozvrhne. Môže mať napríklad jeden pracovný pomer v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času 37,5 hodiny a druhý pracovný pomer v rozsahu týždenného pracovného času 31,5 hodiny ale aj štyri pracovné pomery na r ôznych vysokých školách, každý v rozsahu 17,25 hodiny týždenne. Na zabezpečenie kvality činnosti uvedených zamestnancov sa navrhuje toto opatrenie uplatňovať nielen na pracovné pomery ale aj na dohody o prá cach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Tým, že navrhované obmedzenie sa vzťahuje na vymedzené kategórie vysokoškolských zamestnancov, do pracovného času sa tak nezapočítava čas v inej pozí cii na vysokej škole (napríklad ak má vysokoškolský učiteľ ďalší pracovný pomer ako dekan, ale ak má výskumný pracovník ďalší pracovný pomer v administratíve ako zamestnanec akademickej kniž nice).

V prípade dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa navrhuje prepočet v súvislosti s tým, že pri dohode o vykonaní práce upravuje Zákonník práce maximálne 350 hodín v roku a pri dohode o pracovnej činnosti maximálne 10 hodín týždenne. V prípade, ak sa dohodne práca v rozsahu 20 hodín, ktorá má vyť vykonaná za 10 dní, zohľadní sa 7 × (20 ÷ 10) = 7 × 2 = 14 hodín.

Okrem toho, že sa sčítava pracovný čas na všetkých vysokých školách, v rozsahu 69 hodín sa zároveň zohľadňuje práca spolu pre všetky tri uvedené 'pozície'. Ak má teda zamestnanec na jednej vysokej školy pracovný pomer ako vysokoškolský učiteľ v rozsahu 25 hodín týždenne a na druhej vysokej škole ako výskumný pracovník tiež 25 hodín týždenne, týždenný pracovný čas oboch týchto pracovných pomerov sa sčítava, takže sa zohľadňuje 50 hodín.

Ide o špeciálne ustanovenie k ustanoveniam o pracovnom čase v Zákonníku práce. Nakoľko Zákonník práce nevylučuje prekročenie 48-hodinového týždenného pracovného času so sú hlasom zamestnanca, pri tomto ustanovení je dôležité, že navrhovaných 69 hodín zamestnanec nebude môcť (na akademickej pôde ako vysokoškolský učiteľ, výskumný pracovník alebo umelecký pracovník) pr ekročiť za žiadnych okolností (teda ani ak by s takýmto prekročením súhlasil).

K bodu 142

Legislatívno-technická úprava.

K bodom 143 a 144

V prípade asistenta ide o legislatívno-technickú úprava, nakoľko v prípade umeleckých odboroch sa udeľuje iný akademický titul, preto sa zovšeobecňuje na vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa.

K bodu 145

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 146

V prípade habilitačného konania a konania na vymenúvanie profesorov sa zavádza možnosť opravného inštitútu, na základe ktorého môže ministerstvo iniciovať presk úmanie tohto konania Akreditačnou komisiou. Tá bude posudzovať dodržiavanie plnenia kritérií vysokej školy. Následky v prípade oboch konaní upravujú ustanovenia o akreditácii.

K bodom 147 a 148

S cieľom zabezpečenia účinnej verejnej kontroly sa navrhuje, aby vysoké školy zverejňovali informácie o habilitačných konaniach a konaniach o menovaní profesorov jednotným spô sobom. Podrobnosti ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo. V prvej fáze sa predpokladá využitie webových sídiel vysokých škôl. V prípade potreby je možné neskôr vyu žiť aj centrálne portály, napr. portál vysokých škôl.

K bodu 149 a 150

Ide o zosúladenie pojmov so zákonom o informačných systémoch verejnej správy. Súčasne sa vytvára možnosť zníženia administratívnej záťaže tým, ž e informáciu o výberových konaniach bude zverejňovať priamo vysoká škola bez aktívnej činnosti ministerstva.

K bodu 151

Obdobne ako pri registri študentov aj pri registri zamestnancov sa navrhuje možnosť využívať jeho údaje aj Fondom na podporu vzdelávania (ako nástupcom Študentského pôž ičkového fondu a Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov) na základe dohody na zníženie administratívnej náročnosti spracúvania žiadostí o pôžičku a na aktualizáciu údajov o dlžníkovi fondu.

K bodu 152

Úprava nadväzujúca, obdobne ako pri registri študentov, na skutočnosť, že aj cudzinec môže mať slovenské rodné číslo.

K bodu 153

Ide o zosúladenie činností so zákonom o informačných systémoch verejnej správy.

K bodu 154

S cieľom spresnenia právnej úpravy zverejňovania údajov z registra zamestnancov sa výslovne ustanovuje, že zverejňované sú aj informácie o garantovaní študijný ch programov.

K bodom 155 až 156

Ide o zosúladenie pojmov so zákonom o informačných systémoch verejnej správy.

Upravuje sa príslušná lehota na uchovávanie údajov po skončení pracovnoprávneho vzťahu s vysokou školou v nadväznosti na šesťročný cyklus komplexných akreditácií vrátane č asovej rezervy po jej skončení.

Vytvára sa možnosť na prepojenie s inými informačnými systémami verejnej správy – registrom obyvateľstva, za účelom overovania správnosti evidovaných údajov. Súčasne sa vytvára možnosť na prepájanie informačných systémov verejnej správy s využitím jednoznačných identifikátorov.

K bodu 157

Legislatívno-technická úprava v súvislosti so zavedením vnútorných systémov zabezpečovania kvality vysokoškolského vzdelávania.

K bodu 158

Doplnenie kompetencie Akreditačnej komisie v súvislosti s preskúmavaním habilitačných konaní a konaní na vymenúvanie profesorov.

K bodu 159 a 160

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 161

Navrhovanie kritérií, podľa ktorých postupuje Akreditačná komisia sa vracia do jej pôsobnosti. Tieto kritériá budú však naďalej podliehať schvaľovaniu ministerstvom a vyjadrovaniu reprezentácie vysokých škôl. Akreditačná komisia bude navrhovať jednotné/minimálne kritériá, ale zároveň sa navrhuje, aby mala možnosť navrhovať aj špecifické kritérií pre š tudijné odbory (prípadne viac študijných odborov – či už v rámci jednej podskupiny alebo aj prierezovo podskupinami), v ktorých je vhodné postupovať podľa osobitných kritérií. Okrem toho, vzhľ adom na rozčlenenie bakalárskych študijných programov na akademicky orientované a profesijne orientované sa navrhuje, aby Akreditačná komisia v prípade potreby mohla navrhnúť osobitné kritériá pre tieto dva druhy bakalárskych študijných programov.

Okrem doterajších kritérií sa v súvislosti s novými právomocami Akreditačnej komisie dopĺňajú kritériá na posudzovanie vnútorného systému zabezpečovania kvality vysokoškolského vzdelávania.

Vzhľadom na zavedenie vyjadrovania sa k plneniu kritérií habilitačného a inauguračného konania a k vnútornému systému kvality a najmä k ich dô sledkom sa upravuje doterajší opravný mechanizmus. Za základ rozhodnutia ministra bude považované dostatočne odôvodnené vyjadrenie Akreditačnej komisie. Ak k vyjadreniu bude mať vysoká škola námietky a ministerstvo bude mať za to, že odôvodnenie nie je dostatočné, bude mať možnosť toto vyjadrenie vrátiť Akreditačnej komisii aj niekoľkokrát, kým odôvodnenie nebude dostatočné na prijatie kvalifikované ho rozhodnutia. Zároveň navrhované ustanovenie umožní Akreditačnej komisii prijať na základe pripomienok aj iné – nové vyjadrenie.

Ak bude Akreditačnej komisii vrátené jej vyjadrenie v rámci uplatnenia opravných prostriedkov, navrhuje sa osobitná lehota na jej nové odôvodnenie, resp. vyjadrenie. V takom prípade bude na prvé (napadnuté ) vyjadrenie lehota 150 dní a na nové odôvodnenie, prípadne opravné vyjadrenie ďalších 60 dní. Zároveň ide aj o zosúladenie pojmov so zákonom o informačných systémoch verejnej správy.

K bodu 162

V súvislosti s novoupravenou osobitnou akreditáciou učiteľských a prekladateľských študijných programov sa zavádza potrebná fikcia pre vyjadrovanie sa Akreditač nej komisie.

S cieľom zabezpečenia účinnej verejnej kontroly sa navrhuje, aby Akreditačná komisia zverejňovala dokumenty celého priebehu akreditácie pri dostatočnej ochrane osobných údajov obsiahnutých v akreditačný ch spisoch.

K bodom 163 a 164

Zosúladenie používaných pojmov medzi ustanoveniami o akreditácii a ustanoveniami o kompetenciách ministra, nakoľko rozhodnutia vo veci akreditácií vydáva minister.

K bodom 165 a 166

Vzhľadom na preskúmavanie habilitačného konania a konania na vymenúvanie profesorov Akreditačnou komisiou, sa ministerstvu dáva právomoc rozhodnúť o odňatí prá va na uskutočňovanie týchto konaní bez predchádzajúceho pozastavenia. Okrem toho ministerstvo vysokej škole zakáže požiadať o akreditáciu habilitačného konania a konania na vymenúvanie profesorov v lehote tri až šesť rokov. Navrhovanú dĺžku lehoty, vzhľadom na závažnosť pochybení, uvedie Akreditačná komisia vo svojom vyjadrení. Lehota šesť rokov zodpovedá periodicite komplexných akreditácií činností vysokej školy.

K bodu 167

Vzhľadom na zefektívnenie akreditačných činností sa presúva pri zdravotníckych študijných odboroch oznamovanie stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR prostrední ctvom vysokej školy priamo Akreditačnej komisii. Zároveň sa v zákone upravuje na základe požiadavky Ministerstva zdravotníctva SR existencia kritérií vydávaných týmto ministerstvom na postup pri vydávaní uvedeného stanoviska.

K bodu 168

Na základe požiadaviek praxe sa upravuje akreditácia učiteľských a prekladateľských študijných programov. V súčasnosti majú vysoké školy možnosť žiada ť o akreditáciu študijných programov na určitý predmet alebo jazyk v kombinácii s tým, že kombinácie si vytvárajú vysoké školy na základe priznaných práv. Zároveň sa však za akreditovaný študijný program v súčasnosti považuje ten, ku ktorému bolo priznané zodpovedajúce právo (teda nie konkrétna kombinácia), čiže tento stav možno v súčasnosti vnímať aj tak, že ide o dva samostatn é študijné programy. Návrh vyjadruje žiaduci stav, keď za akreditovaný študijný program bude výslovne považovaná až konkrétna kombinácia predmetov alebo jazykov vytvorená vysokou školou. Preto je potrebn é upraviť aj názov zodpovedajúceho práva a následky pre prípady pozastavenia čí odňatia zodpovedajúceho práva.

S cieľom zjednodušenia administratívneho procesu pri opakovanom podávaní a späťvzatí žiadostí o akreditáciu sa zavádza pravidlo o zákaze späťvzatia žiadosti okrem prípadov, ak zmenu skutočností v žiadosti uvádzaných vysoká škola nemohla ovplyvniť. Akreditačná komisia sa tak v ostatných prípadoch bude k žiadosti vždy vyjadrovať so všetkými následkami.

S cieľom zintenzívnenia spolupráce vysokých škôl pri uskutočňovaní spoločných študijných programov (najmä s vysokými školami so sídlom mimo SR) sa zavádza proces ich zjednodušenej akreditá cie bez vyjadrovania sa Akreditačnej komisie. Pôjde o prípady, ak vysoká škola uskutočňuje akreditovaný študijný program, na ktorom má byť založený spoločný študijný program. Vysoká š kola vtedy so žiadosťou, ktorú podáva ministerstvu spoločne za všetky vysoké školy, predloží predmety príslušného programu s určením, ktoré z nich sú z už akreditovaného študijné ho programu a ktoré budú zabezpečovať spolupracujúce vysoké školy. Spolupracujúce vysoké školy musia byť zároveň oprávnené na poskytovanie (vysokoškolského) štúdia blízkeho štúdiu v š tudijnom odbore, v ktorom má byť uskutočňovaný spoločný študijný program, v prípade spolupracujúcej vysokej školy so sídlom v SR sa vyžaduje, aby mala – rovnako ako vysoká škola podávajú ca spoločnú žiadosť – už akreditovaný študijný program, na ktorom bude spoločný študijný program založený.

Vyžaduje sa, aby spoločný študijný program bol zostavený z predmetov, ktoré už obsahujú 'materské' študijné programy. Spoločný študijný program teda nesmie obsahovať nové predmety, ktoré nie sú súčasťou týchto 'materských' študijných programov. Zároveň sa vyžaduje, aby počet kreditov, rozsah výučby a charakteristika predmetu 'materského' študijného programu boli prevzaté aj do spoločného študijného programu. Ak teda predmet už akreditovaného študijného programu je povinným, ohodnoteným na 6 kreditov, je vyučovaný v dvoch semestroch po 2 hodiny týždenne a nie je podmienený absolvovaním iného predmetu, všetky tieto vlastnosti bude mať príslušný predmet aj v rámci spoločného študijného programu.

V prípade splnenia všetkých podmienok ministerstvo prizná príslušné právo, avšak len na dobu akreditácie už akreditovaného študijného programu (resp. ak ide o dva slovenské 'materské' akreditované študijné programy, ktorých časové obmedzenie priznaného práva sa líši – napr. jeden do 31. 8. 2014 a druhý do 31. 8. 2015, tak právo pre spoločný študijný program bude priznané len do konca kratš ieho z obmedzení, v tomto prípade do 31. 8. 2014) . Ak teda má vysoká škola akreditovaný študijný program na šesť rokov a o spoločný študijný program požiada vo štvrtom roku, právo možno priznať len na ostávajúce dva roky. Zároveň sa príslušné právo prizná vysokým školám so sídlom v Slovenskej republike.

Rozhodovací proces sa navrhuje prepojiť s 'materským' študijným programom vysokej školy podávajúcej žiadosť aj v prípadoch pozastavenia alebo odňatia príslušného práva. Zároveň sa upravujú dva dôvody pre odňatie priznaného práva bez potreby jeho predchádzajúceho pozastavenia súvisiace so stratou práva jednotlivých vysokých škôl na samostatné poskytovanie príslušného vzdelávania.

K bodu 169

S cieľom právnej istoty vysokých škôl vstupujúcich do procesu komplexnej akreditácie ich činností pri vypracovávaní materiálov pre Akreditačnú komisiu sa zabezpeč uje, aby každá vysoká škola poznala rok pred začiatkom komplexnej akreditácie nielen dátum jej začatia, ale aj rozhodujúce kritériá, podľa ktorých bude Akreditačná komisia postupovať, a teda podľa ktor ých má vysoká škola pripraviť podklady. Ak sa napríklad v druhom polroku 2012 zmenia akreditačné kritériá a vysoká škola mala vstúpiť do komplexnej akreditácie 1. 3. 2013, najmenej ročná lehota by tak nebola dodržaná a začiatok komplexnej akreditácie sa oneskorí. V tejto súvislosti sa Akreditačnej komisii ukladá povinnosť primerane upraviť plán komplexných akreditácii, aby táto lehota bola dodr žaná. Začiatok komplexnej akreditácie sa tak môže posunúť pri uvedenej vysokej škole napríklad na 1. 1. 2014, aj napriek tomu, že nebude dodržaný šesťročný cyklus. Z uvedenej ročnej lehoty sú vy ňaté kritériá pre akreditáciu študijných programov a pre akreditáciu habilitačného a inauguračného konania, nakoľko tieto akreditácie sa uskutočňujú kontinuálne aj medzi jednotlivými komplexný mi akreditáciami činností a príprava týchto žiadostí je menej komplexná.

V tejto súvislosti sa upravuje aj v prechodných ustanoveniach povinnosť Akreditačnej komisie upraviť už existujúci plán komplexných akreditácií pre prípad, ak by sa pred účinnosťou tohto zá kona zmenili akreditačné kritériá.

K bodu 170

Vzhľadom na zavedenie vnútorného systému na zabezpečovanie kvality vysokoškolského vzdelávania ako kľúčového dokumentu vysokej školy sa zavádza jeho posudzovanie v r ámci komplexnej akreditácie činností vysokej školy, a teda vysoká škola bude predkladať Akreditačnej komisii dokumentáciu k tomuto systému a jeho implementácii.

K bodu 171

Zosúladenie používaných pojmov medzi ustanoveniami o akreditácii a ustanoveniami o kompetenciách ministra, nakoľko rozhodnutia vo veci akreditácií vydáva minister.

K bodu 172

Nakoľko v rámci komplexnej akreditácie činností vysokej školy môže Akreditačná komisia na základe schválených kritérií zistiť nedostatky vnútorného syst ému vysokej školy na zabezpečovanie kvality vysokoškolského vzdelávania alebo jeho implementácie, v rámci vyjadrovania bude uvádzať aj lehotu, ktorú považuje za dostatočnú na odstránenie týchto nedostatkov.

K bodu 173

Vzhľadom na to, že komplexná akreditácia prebieha štandardne na mnohých vysokých školách súbežne, na zabezpečenie kvality výstupov Akreditačnej komisie sa predlžuje činnosť komisie o dva mesiace.

K bodu 174

Upravujú sa požiadavky na vnútorný systém zabezpečovania kvality, ktorý je základom pre celý systém zabezpečovania kvality vysokoškolského vzdelávania, zdrojom inform ácie a prijímania opatrení. Navrhované zmeny vychádzajú z Noriem a smerníc na zabezpečovanie kvality v Európskom priestore vysokoškolského vzdelávania, ktoré v rámci Bolonského procesu vypracovala Euró pska sieť na zabezpečovanie kvality vo vysokom školstve (ENQA) v spolupráci so svojimi členmi (agentúrami na vonkajšie zabezpečovanie kvality vysokoškolského vzdelávania) a ďalšími organizáciami. Navrhovan é úpravy vychádzajú aj z doterajších skúseností s akreditačným procesom.

Navrhovaná právna úprava zdôrazňuje úlohu samotnej vysokej školy pri zabezpečovaní kvality vzdelávanie, vyžaduje, aby kvalita vzdelávania bola zabezpečená v súlade s formalizovan ými pravidlami a vopred určenými postupmi. Dôraz sa kladie na systematický prístup, ktorý umožní vysokej škole včas identifikovať prípadné problémy pri poskytovaní vysokoškolského vzdelávania a prijať potrebné opatrenia, aby sa im predišlo alebo na ich odstránenie. Dôveryhodnosť takýchto systémov je založená na transparentnosti používaných metód a postupov a zverejňovaní zistení , preto sa ustanovuje povinnosť zverejňovať výstupy. Vnútorné systémy na zabezpečovanie kvality sú základom na prípravu podkladov pre externých posudzovateľov, v našom prípade Akreditačnej komisie.

Kľúčový význam tohto vnútorného systému a jeho implementácie je zdôraznený návrhom, aby v prípade, ak pri komplexnej akreditácii činností vysokej školy Akreditačná komisia zistí závažn é nedostatky a vysoká škola ich ani v určenej lehote neodstráni, to bol dôvod na zánik vysokej školy.

K bodom 175 a 176

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 177

Znižuje sa byrokracia spojená s poskytovaním dotácií. Tým, že sa dotácie poskytujú na zmluvnom základe, všetky zmluvy sa podľa aktuálnej právnej úpravy zverejňujú v centrá lnom registri zmlúv. Zverejňovanie aj v publikačnom prostriedku ministerstva je tak nadbytočné.

K bodu 178

Legislatívno-technická úprava zohľadňujúca skutočnosť, že dotácia na sociálnu podporu nepozostáva len z dotácie na sociálne štipendiá.

K bodom 179 až 183

V nadväznosti na predĺženie štandardnej dĺžky štúdia v externej forme štúdia sa upravuje maximálne školné v externej forme tak, aby možná cena za celé štúdium v š tandardnej dĺžke nebola vyššia ako v súčasnosti pri kratšej štandardnej dĺžke štúdia.

Umožňuje sa, aby verejné vysoké školy požadovali školné za uskutočňovanie študijných programov v cudzom jazyku. Takýto model existuje napr. v Èeskej republike. Podmienkou na možnosť požadovania školn ého bude, aby išlo o študijný program uskutočňovaný výlučne v inom ako štátnom jazyku, pričom sa vychádza z údajov uvádzaných v charakteristike študijného programu. Ak pôjde o študijný program, ktorý sa uskutočňuje vo viacerých jazykoch a medzi nimi bude aj štátny jazyk (môže ísť napr. o prekladateľské študijné programy, v rámci ktorých niektoré povinné predmety translatologick ého základu budú uskutočňované v slovenskom jazyku), podmienka na úhradu školného podľa tohto ustanovenia nebude splnená. Za účelom zabezpečenia dostupnosti vysokoškolského vzdelávania v štá tnom jazyku sa požaduje, aby v príslušnom akademickom roku, keď študent začal študovať, mal možnosť uchádzať sa aj o bezplatné štúdium v študijnom programe v rovnakom študijnom odbore a stupni, ktor ý sa uskutočňuje aj v štátnom jazyku. Školné sa v tomto prípade neobmedzuje, keďže v poskytovaní štúdia v cudzom jazyku vysoké školy čelia trhovému prostrediu. V prípade ak sa študijný program bude v rámci celej SR uskutočňovať len v cudzom jazyku, navrhuje sa bezplatné štúdium počas štandardnej dĺžky jeho štúdia pre občanov štátov EÚ, EHP a Švajčiarska alebo študentov s trvalým pobytom v niektorom z uvedených štátov.

V prípade študijných programov, ktoré sa uskutočňujú aj v štátnom jazyku sa navrhuje ich bezplatnosť v dennej forme počas trvania ich štandardnej dĺžky štúdia aj pre cudzincov z dôvodu snahy o internacionalizáciu vysokého školstva. Očakáva sa pritom pozitívny vplyv na migráciu, zahraničných Slovákov a šírenie slovenskej kultúry. Takéto opatrenie môže mať pozitívny vplyv aj na ekonomické väzby v budúcnosti po návrate cudzincov po absolvovaní štúdia v SR do štátu pôvodu.

Ak je súčasťou poslania vysokej školy rozvoj vzdelanosti národnostnej menšiny v jej materinskom jazyku, a teda je predpoklad, že aj samotní vysokoškolskí učitelia sú príslušníci národnostnej menš iny alebo ovládajú jazyk menšiny na potrebnej úrovni, nevznikajú vysokej škole dodatočné náklady na výučbu v inom ako v štátnom jazyku, a preto sa navrhuje bezplatnosť počas štandardnej dĺžky št údia. Pri týchto študijných programoch možno beztak predpokladať, že medzi jazykmi sa v charakteristike štátny jazyk bude v niektorých prípadoch nachádzať.

Príklad: Študijný program A pozostáva z predmetov vyučovaných v maďarskom a anglickom jazyku. V akademickom roku, keď sa osoba uchádza o jeho štúdium, niektorá vysoká škola ponúka študijný p rogram B v tom istom študijnom odbore a stupni, ktorý pozostáva z predmetov vyučovaných v slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku. Študijný program A je uskutočňovaný výlučne v inom ako štátnom jazyku. Študijný program B je uskutočňovaný aj v štátnom jazyku. Podľa navrhovaného odseku 8 by vznikla povinnosť uhradiť školné. Vysoká škola poskytujúca študijný program A má však vo svojom poslan í výchovu odborníkov s vysokoškolským vzdelaním, ktorí sú príslušníkmi maďarskej národnostnej menšiny. Pretože študijný program A je uskutočňovaný aj v maďarskom jazyku, v zmysle vý nimky podľa odseku 9 povinnosť uhradiť školné nevznikne.

K bodom 184 až 186

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 187

Zmena názvu súvisí s odčlenením právnej úpravy motivačných štipendií.

K bodu 188

Legislatívno-technická úprava.

K bodom 189 a 190

Z dôvodu prehľadnosti sa odčleňuje právna úprava motivačných štipendií.

Zároveň sa dopĺňajú ustanovenia o motivačnom štipendiu tak, že sa upravujú dva dôvody pre jeho priznanie. Novozavedeným je štipendium motivujúce k štúdiu v š tudijných odboroch žiadaných na trhu práce, avšak so zohľadňovaním výsledkov predchádzajúceho štúdia (ktoré sa ponecháva na jednotlivé štipendijné poriadky). Pre príslušný rok budú tieto študijné odbory každoročne určované v metodike rozpisu dotácií s ohľadom na analýzy a prognózy vývoja trhu práce vypracúvané Ústredím práce sociálnych vecí a rodiny. Druhým dôvodom s určeným obmedzením počtu beneficientov sú vynikajúce výsledky. Pre oba druhy štipendia sa zavádza kvóta počtu beneficientov, pričom pri splnení podmienok určených v štipendijnom poriadku vysokej školy z ákon nezakazuje možnosť získať v jednom akademickom roku motivačné štipendium z oboch dôvodov.

K bodu 191

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 192

Úprava súvisiaca so skutočnosťou, že od 1. 1. 2013 má vstúpiť do účinnosti zákon o Fonde na podporu vzdelávania, ktorý nahrádza doterajšie zákony o Š tudentskom pôžičkovom fonde a Pôžičkovom fonde pre začínajúcich pedagógov.

K bodom 193 až 202

Ide najmä o legislatívno-technické úpravy vyplývajúce z vykonávaných zmien.

Zavádza sa možnosť ministerstva obmedziť počet novoprijatých študentov, ktorých bude zohľadňovať pri určovaní dotácie na poskytovanie akreditovaných študijných programov prostredníctvom regulácie n árastu ich počtu. Pôjde o rozhodovanie s ohľadom na potreby trhu práce, pričom pred rozhodnutím bude vyžiadané vyjadrenie reprezentácie vysokých škôl. Obmedzenie sa bude vzťahovať na verejné vysoké š koly, nakoľko ministerstvo uvedenú dotáciu neposkytuje štátnym a súkromným vysokým školám. Zároveň prípadné znevýhodňovanie konkrétnej vysokej školy je zamedzené tým, že obmedzenie sa bude vz ťahovať na konkrétny študijný odbor, a teda na všetky vysoké školy, prijímajúce na štúdium študijných programov v danom študijnom odbore (ak ministerstvo rozhodne, že v študijnom odbore X možno v nasledujúcom akademickom roku zo štátneho rozpočtu financovať najviac o 5 % viac uchádzačov o štúdium ako v predchádzajúcom akademickom roku, tento strop sa nebude týkať všetkých vysokých škô l spolu, ale každej jednej vysokej školy samostatne). Nakoľko pre bakalárske študijné programy sa podmienky prijatia zverejňujú do 20. septembra rok vopred, ministerstvo bude rozhodnutie pre príslušný rok zverejňovať pred týmto dátumom, a to do 31. augusta.

Nadbytočné ustanovenia sa vypúšťajú (napr. vydávanie opatrenia so zoznamom vysokých škôl je nahradené registrom vysokých škôl), konkrétne ustanovenia o registri študentov a zamestnancov sú zovš eobecnené na registre ako také, jeden typ dotácie sa upravuje rámcovým ustanovením o poskytovaní iných dotácií. Na základe požiadaviek praxe sa dopĺňa distribúcia učebníc pre vysoké školy pripravuj úce učiteľov (na rozdiel od regionálneho školstva však nie bezplatne, ale za náklady), nakoľko učebnice sa tlačia spravidla len v množstve požadovanom ministerstvom. Ruší sa splnomocnenie na vydanie osobitné ho predpisu na úpravu finančného a hmotného zabezpečenia cudzincov študujúcich v SR a slovenských občanov počas štúdia v zahraničí. Nároky takýchto študentov vyplývajú buď z medzivlá dnych zmlúv alebo z programov, prostredníctvom ktorých sa štúdia zúčastňujú. Ruší sa splnomocnenie na úpravu doplňujúceho pedagogického štúdia. Táto úprava systémovo patrí pod zákon o pedagogických zamestnancoch, kde toto splnomocnenie zostáva. V prípade ministra sa zosúlaďuje znenie s ostatnými úpravami vykonanými v predchádzajúcich častiach.

S cieľom zabezpečenia účinnej verejnej kontroly sa navrhuje, aby ministerstvo zverejňovalo dokumenty udeľovania štátneho súhlasu súkromným vysokým školám pri dostato čnej ochrane osobných údajov.

K bodu 203

Zavádza sa register vysokých škôl a externých vzdelávacích inštitúcií, ktorý bude slúžiť na zhromažďovanie a sprístupňovanie údajov o vysokej škole a jej súč astiach, členoch samosprávnych orgánov vysokej školy, členoch správnej rady verejnej vysokej školy, samosprávnych orgánoch fakúlt, prorektoroch, vedúcich zamestnancoch vysokej školy, prodekanoch, vedú cich zamestnancoch súčastí vysokej školy a štatutárnom orgáne súkromnej vysokej školy, na rozpočtové účely, na účely štatistického zisťovania a na potreby externých systémov zabezpeč ovania kvality.

Úlohou tohto registra je vytvoriť podmienky na integráciu jednotlivých rezortných informačných systémov v oblasti vysokého školstva, v prepojení na ďalšie registre a informačné systémy elektronizá ciu agendy, a tým znižovanie administratívnej záťaže vysokých škôl ako aj samotného ministerstva. Súčasne je cieľom zabezpečiť relevantné základné informácie o vysokých školách a ich org ánoch, ktoré sú potrebné primárne na administratívne a právne účely.

Účinnosť tohto bodu sa odkladá o deväť mesiacov tak, aby od platnosti zákona do nadobudnutia účinnosti bol register pripravený a naplnený údajmi, a teda aby od 1. 9. 2013 bol plne funkčné.

K bodu 204

Umožňuje sa, že účinnosť štatútu môže byť aj neskôr ako odo dňa doručenia rozhodnutia o jeho registrácií, čím sa vytvára priestor na dlhšiu legisvakančnú lehotu. Navrhované znenie zohľadňuje skutočnosť, že registrácií bude podliehať len štatút vysokej školy. Vzhľadom na to, že Ministerstvo vnútra SR si vyžiadalo ponechanie právomoci registrovať vnú torné predpisy v doterajšom rozsahu, je potrebné zároveň upraviť primeranú aplikáciu týchto procesných ustanovení v danom prípade aj pre ostatné vnútorné predpisy policajných vysokých škôl.

K bodu 205

V súvislosti s odnímaním štátneho súhlasu v prípade neodstránenia nedostatkov vnútorného systému zabezpečovania kvality vysokoškolského vzdelávania zistený ch v rámci komplexnej akreditácie vysokej školy sa upravujú právomoci ministerstva tak, aby návrh na odňatie štátneho súhlasu v takomto prípade nemohla zablokovať reprezentácia vysokých škô l. Vyjadrenie reprezentácie je postačujúce aj z toho dôvodu, že v prípade verejnej vysokej školy a štátnej vysokej školy ide o zrušenie zákonom, ku ktorému sa súhlas reprezentácie nevyžaduje. Vyž adovanie súhlasu v prípade súkromných vysokých škôl by bolo nesystematické.

K bodom 206 až 210

S ohľadom na požiadavky verejnosti na uznávanie dokladov o vzdelaní získaných v zahraničí za účelom napr. zápisu akademických titulov do dokladov totožnosti, sa upúšť a od vymedzenia účelu uznania dokladu o vzdelaní na akademické účely. Tým nie sú dotknuté ustanovenia právnych predpisov o uznávaní odbornej kvalifikácie, pričom táto skutočnosť bude uvádzaná aj v rozhodnutí o uznaní dokladu.

K bodu 211

Podľa zákona aj súkromné vysoké školy majú rektora, preto sa takáto možnosť vypúšťa.

K bodu 212

Vymedzuje sa v ktorých prípadoch sa postupuje podľa ustanovení správneho poriadku. S ohľadom na to, že súkromné vysoké školy môžu mať sídlo mimo územia SR, ustanovuje sa, v ktorých prípadoch sa ich sídlo považuje za sídlo na území SR, aby nebolo potrebné napr. uznávanie dokladov o vzdelaní vydávaných podľa tejto právnej úpravy.

Dopĺňajú sa ustanovenie o tom, že dotáciu, ktorá je štátnou pomocou, možno poskytnúť len v súlade s týmto zákonom a osobitnými predpismi v oblasti štátnej pomoci. Udelením dotácie sú kromnej vysokej škole by jej mohla byť poskytnutá ekonomická výhoda, ktorú by inak pri bežnom vykonávaní svojich hospodárskych činností nezískala, čím by mohlo dôjsť k narušeniu hospodárskej sú ťaže na príslušnom trhu vzdelávania a ovplyvnenia vnútorného trhu EÚ.

K bodu 213

Evidovanie publikačnej činnosti a umeleckých aktivít v súčasnosti upravuje rezortná smernica č. 13/2008-R o bibliografickej registrácii a kategorizácii publikačnej č innosti, umeleckej činnosti a ohlasov. Smernica dostatočne nerieši postavenie prevádzkovateľa registra, opravné mechanizmy pri zaraďovaní publikácií a umeleckých výstupov, postavenie vysokých škôl, č i ministerstva, vôbec sa nespomína centrálny register publikačnej a umeleckej činnosti. Náprava obsahu doterajšej smernice jej novelizáciou nie je reálna, nakoľko na základe požiadaviek praxe po vyš e troch rokoch fungovania tejto evidencie je potrebné zadefinovať povinnosti zainteresovaných subjektov ako aj zodpovednosť vysokej školy za korektnosť údajov poskytovaných do registra, ktoré však nemôžu byť stanoven é na úrovni rezortného predpisu. Preto sa pristupuje k navrhnutej právnej úprave.

K bodu 214

Keďže navrhované znenie považuje štátnu skúšku za predmet, za ktorého absolvovanie sa udeľujú kredity, určuje sa, že charakteristika predmetov/jednotiek študijného programu doteraj ších študijných programov sa zachováva.

V nadväznosti na zmenu štandardnej dĺžky štúdia v externej forme sa zachováva aj táto a už študujúci dokončia štúdium podľa doterajších pravidiel. Zároveň je potrebné zabezpečiť existenciu doterajších študijných programov (okrem doktorandských, pri ktorých je štandardná dĺžka štúdia v externej forme už v súčasnosti dlhšia ako v dennej forme). Vzhľadom na skutočnosť, že do komplexnej akreditácie činností začínajúcej po 1. 1. 2013 vysoké školy už nebudú podávať žiadosti na súčasné študijné programy v externej forme štúdia (t.j. s doterajšou š tandardnou dĺžkou štúdia) zabezpečuje sa ich plynulé ukončenie, nakoľko v rámci komplexnej akreditácie by ministerstvo školstva malo zodpovedajúce práva týmto študijným programom odňať (vzhľ adom na to, že žiadosť o akreditáciu 'krátkeho' študijného programu už nebude možné podať). Vysokým školám sa umožňuje na akreditované 'krátke' študijné programy prijímať š tudentov ešte po začatí komplexnej akreditácie činností do najbližšieho 31. 8. vzhľadom na to, že k najbližšiemu 1. 9. po začatí komplexnej akreditácie sa jej právo pozastaví (s dôsledkami vyplývaj úcimi z § 87 ods. 1 zákona), pričom z hľadiska zníženia administratívnej náročnosti sa upúšťa od vydania rozhodnutia v listinnej podobe a takéto rozhodnutie bude len zaznamenané elektronicky v registri. Z ároveň sa umožňuje dokončiť štúdium aj v tých 'krátkych' študijných programoch, ktorých časové obmedzenie by uplynulo ešte pred začatím komplexnej akreditácie činností. Vzhľ adom na skutočnosť, aby 'krátky' študijný program vysoká škola neposkytovala bez obmedzenia navrhuje sa jej zákonná povinnosť taký študijný program v stanovenej lehote zrušiť. Ak má teda vysoká škola 'krátky' študijný program so štandardnou dĺžkou štúdia tri akademické roky, do komplexnej akreditácie činností vstúpi 1. 1. 2014 a táto bude ukončená 31. 12. 2014, 'krátky' študijn ý program bude môcť existovať ešte najviac štyri akademické roky počítané od 1. 9. 2014 (t.j. 2014/15, 2015/16, 2016/17 a 2017/18).

Vzhľadom na to, že v čase navrhovanej účinnosti tohto zákona už bude prebiehať na niektorých vysokých školách prijímacie konanie na akademický rok 2013/2014 upravuje sa jeho dokončenie podľa doterajší ch predpisov. Rovnako v uvedenom čase už bude určené školného pre akademický rok 2013/2014, a teda sa navrhuje ponechať ich hodnoty.

Nakoľko školné za štúdium v cudzom jazyku je potrebné určiť v zákonnej lehote a vzhľadom na navrhovanú účinnosť tohto zákona nie je možné toto zabezpečiť na vysokých školách už pre akademický rok 2013/2014, navrhuje sa, aby sa vznik povinnosti uhradiť školné z tohto dôvodu vzťahoval až na novoprijatých študentov od akademického roku 2014/2015.

K bodu 215

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 216

Vyhláška o finančnom a hmotnom zabezpečení študentov vysokých škôl počas štúdia v zahraničí je obsolentná a v nadväznosti na zrušenie splnomocnenia na jej vydanie sa zru šuje. Úlohu opatrenia nahrádza register vysokých škôl a externých vzdelávacích inštitúcii.

K bodu 217

Legislatívno-technická úprava.

Èl. II

Zmena sa navrhuje podľa § 85 ods. 2 zákona z dôvodu, že podľa vyjadrenia Akreditačnej komisie na základe komplexnej akreditácie činností ukončenej 10. 3. 2010 Akadémia ozbrojených sí l generála M. R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši nesplnila podmienky začlenenia medzi univerzitné vysoké školy a nedostatky podľa uvedeného ustanovenia v zákonnej lehote neodstránila. Názov vysokej š koly sa nemení vzhľadom na úpravy ustanovení o názve vojenských vysokých škôl.

Èl. III

S ohľadom na predpokladaný priebeh legislatívneho konania sa navrhuje nadobudnutie účinnosti zákona od 1. januára 2013 okrem ustanovení o registri študijných odborov, registri študijných programov, registri študentov, centrálnom registri študentov a registri vysokých škôl. Pri týchto registroch sa predpokladá ich testovanie po nadobudnutí platnosti zákona a zaznamenanie všetk ých potrebných údajov tak, aby od akademického roku 2013/2014 boli registre funkčné v požadovanom rozsahu.

Schválené uznesením vlády Slovenskej republiky 19. septembra 2012.

Robert Fico, v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Dušan Èaplovič, v. r.

minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o cestnej doprave

28

DÔVODOVÁ SPRÁVA

Všeobecná časť

Terajšiu vnútroštátnu právnu úpravu podnikania v cestnej doprave reprezentuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, ktorý je účinný od 1. septembra 1996.

Z hľadiska štruktúry prá vneho poriadku Slovenskej republiky je tento zákon osobitnou pr ávnou úpravou podnikania, ktorá nadväzuje na všeobecnú úpravu podnikania upravenú v Obchodnom zákonníku a do 1. júla 2010 aj v živnostenskom z ákone, a to tým, že upravuje osobitosti vzniku a zá niku podnikania a postavenia dopravných podnikov v prevádzkovaní cestnej dopravy v porovnaní s inými podnikateľmi . Zároveň je tento zákon špeciálnou úpravou aj k Občianskemu zákonníku v časti upravujú cej prepravné zmluvy. Odlišnosti sa týkajú podmienok podnikania vo verejnej osobnej doprave, najmä

v pravidelnej autobusovej doprave a v taxislužbe, a v ná kladnej doprave najmä úpravy prepráv špeciálneho tovaru - nebezpe čných vecí. A to tak voči verejnej správe, ako aj voči verejnosti (cestujúcim a odosielateľom vecí).

Súčasťou právnej regulácie podnikania v cestnej doprave sú aj mnohostranné medzinárodné zmluvy a dvojstranné medzištátne dohody o cestnej doprave (k dnešnému dňu ich má Slovenská republika uzatvorených 39). Z mnohostranných medzinárodných zmlúv najmä Európska dohoda o medzinárodnej cestnej doprave nebezpečných vecí ADR z roku 1957 so svojimi zmenami a doplnkami (naposledy z roku 2011) priamo komplexne a detailne upravuje nakladanie s nebezpečný mi vecami (text má 1 366 strán), a to nielen v rámci podnikania v nákladnej doprave, ale aj v cestnej doprave pre vlastné potreby a inej nekomerčnej doprave. Jej ustanovenia platia pre všetky členské štáty so spresneniami vyplývajúcimi zo smernice Euró pskeho parlamentu a Rady 2008/68/ES o vnútrozemskej preprave nebezpečného tovaru.

Bezpečnostné pravidlá vyplývajúce z práva Európskej únie a z medzinárodných zmlúv na prepravy špeciálneho tovaru sa týkajú aj nekomerčných prepráv vzhľadom na nebezpečnosť prepravovaný ch vecí a živých zvierat pre dopravcu, ako aj pre okolie, najmä pre verejnosť, pozemné komunikácie a životné prostredie.

V s úlade s právom Európskej únie a medzinárodnými zmluvami je mimo právnej úpravy podľa platného zákona nekomerčná doprava (doprava pre vlastné potreby, nemotorová doprava a doplnková doprava nevyhnutná na poskytovanie služieb).

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave sa v doterajšej praxi osvedčil a na dobu svojho prijatia bol vo vnútroštátnej cestnej doprave zlomovým, pretože umožnil vznik trhu dopravných služieb. Nahradil totiž právnu úpravu cestnej dopravy a vnútroštátneho zasielateľstva z roku 1979, ktorá nebola ešte predpisom o podnikaní, ale o štátnom riadení cestnej dopravy a zasielateľstva a zároveň zrušil mnohé podzákonné právne predpisy direktívneho charakteru z rokov 1948 až 1989. Osobnú a nákladnú dopravu uskutočňovali národné dopravné podniky ÈSAD (vytvorené znárodnením súkromných autodopravcov v roku 1950), ktoré boli riadené krajskými národnými výbormi podľa ná rodohospodársky a oblastne plánovaných dopravných výkonov.

Platný zákon o cestnej doprave bol doteraz 14-krát novelizovan ý, pričom dôvodom týchto noviel bola najmä transpozícia smerníc orgánov Európskeho spoločenstva vo veciach prepravy nebezpečného tovaru a jeho kontroly a zabezpečenie právnej nadväznosti na medzinárodné zmluvy (európske dohovory). Dôvodom novely zákona účinnej od 1. júla 2010 bola potreba vytvoriť legislatí vnu nadväznosť na transpozíciu smernice 2006/123/ES o službách na vnútornom trhu v iných zákonoch; došlo ňou k vyňatiu vnútroštátneho podnikania v cestnej doprave z režimu živnostenského podnikania.

II

Potreba zásadne novej právnej úpravy podnikania v cestnej doprave je daná predovšetkým skutočnosťou, že orgány Európskej únie nahradili nepriamu regul áciu dopravného trhu cestnej dopravy (smernicami) priamou reguláciou (nariadeniami). Tým vnútroštátna právna úprava podnikania v cestnej doprave už nie je v pozícii povinnej transpozície európskych smerníc, ale v pozícii povinného vykonania európskych nariadení.

V navrhovanom zákone o cestnej doprave ide predovšetkým o vykonanie

-nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1370/2007 o služb ách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave;

-nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1071/2009, ktorým sa ustanovujú spoločn é pravidlá týkajúce sa podmienok, ktoré je potrebné dodržiavať pri výkone povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy;

-nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1072/2009 o spoločných pravidlách pr ístupu nákladnej cestnej dopravy na medzinárodný trh;

-nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1073/2009 o pravidlách prístupu na medzin árodný trh autokarovej a autobusovej dopravy;

-nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 181/2011 o právach cestujúcich v autobusovej a autokarovej doprave.

Druhým momentom potreby tejto zmeny je skutočnosť, že Európska únia upustila od paralelnej úpravy pravidiel podnikania v cestnej doprave v prí padoch, keď potrebné pravidlá sú upravené mnohostrannými medzinárodnými zmluvami (európskymi dohovormi) a aktami medzinárodných organizácií. Preto navrhovaný zákon o cestnej doprave mus í vytvoriť potrebné vnútroštátne nadväznosti aj na

-Európsku dohodu o medzinárodnej cestnej preprave nebezpečný ch vecí ADR;

-Európsku dohodu o prá ci osádok vozidiel v medzinárodnej cestnej doprave AETR;

-Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej doprave CMR,

-Dohovor Organizácie spojený ch národov o právach osôb so zdravotným postihnutím;

-Dohodu o medzinárodnej preprave cestujúcich autokarmi a autobusmi INTERBUS;

-závery Euró pskej konferencie ministrov dopravy CEMT/ECMT.

Vzhľadom na uvedené navrhovaný zákon upravuje predovš etkým kompetencie vnútroštátnych orgánov verejnej správy na vykonanie citovaných nariadení Európskeho parlamentu a Rady a citovaných medzinárodných zmlúv, ako aj sankcie za porušovanie ustanovených pravidiel, čo je vždy ponechané na vnútroštátnu právnu úpravu.

Citované nariadenia Európskeho parlamentu a Rady a medzinárodné zmluvy regulujú predovšetkým medzinárodnú cestnú dopravu a ponechávajú vnútroštátnu cestnú dopravu v zásade na vnútroštá tnu právnu úpravu. Z nich vyplývajúce členenie na medzinárodnú cestnú dopravu a na vnútroštátnu dopravu však nie je striktné, a tak nevytvára čierno-biely stav, podľa ktorého by navrhovaný zákon mal mať len úpravu vnútroštátnej cestnej dopravy. Nariadenia (ES) na viacerých miestach vo vymedzenom rozsahu buď akceptujú vnútroštátne právo každého členského štátu, alebo priamo ustanovujú, čo má alebo môže členský štát upraviť vnútroštátnym právom v nadväznosti na citované nariadenia (ES), a to aj s dosahom na medzinárodnú cestnú dopravu.

Tento právny stav je dôsledkom toho, že cestná doprava ako podnikanie je súčasťou jednotného medzinárodného trhu, že sa uskutočňuje na cestách patriacich do transeurópskej dopravnej siete a že sa uplatňuje voľný pohyb pracovnej sily (osádok vozidiel a vedúcich dopravy) a voľný pohyb vozidiel, nákladu a cestujúcich po území Európskeho hospodárskeho priestoru, ktoré sú však evidované v jednotlivých členských štátoch usadenia. Preto príkre oddelenie medzinárodnej cestnej dopravy od vnútroštátnej nie je možné, lebo by sa štátne hranice medzi členskými štátmi stali prekážkou pokrač ovania pohybu vozidiel, ich osádok, tovaru a cestujúcich, čo pri tomto stupni integrácie už nie je možné ani fakticky, ani právne.

Navrhovaný zákon preto v zásade síce upravuje pravidlá vnútroštátnej cestnej dopravy, ale niektoré jeho ustanovenia sú aj súčasťou pravidiel prevádzkovania medzinárodnej cestnej dopravy v rozsahu umožnenom alebo požadovanom citovaný mi nariadeniami Európskeho parlamentu a Rady, najmä povo ľovacie konania, kontroly prepráv, kvalifikácie osádok vozidiel, typové schvaľovanie, uznávanie odborných kvalifikácií, informačný systém a elektronická evidencia prevádzkovateľov cestnej dopravy, vydávanie osvedčení, výmena informácií a medzinárodná spolupráca, a podobne.

Naopak, zasa niektoré ustanovenia nariadení (ES) a medzinárodných zmlúv priamo platia aj na vnútroštátnu cestnú dopravu. Takéto ustanovenia navrhovaným zá konom nemožno vylúčiť ani modifikovať, ale sa na ne reaguje doplňujúcou úpravou umožňujúcou ich reálny výkon v praxi. Naviac, niektoré pravidlá vyplývajúce z citovaných nariadení (ES) a medzinárodných zmlúv sa vzťahujú aj na nepodnikateľskú dopravu, čiže aj na prepravy súkromného a vn útropodnikového charakteru, a to z dôvodov bezpečnosti a ochrany života a zdravia ľudí a zvierat a ochrany životného prostredia (napríklad prepravy nebezpečných vecí).

Napokon treba ešte pripomenúť, že územný rozsah platnosti citovaných nariadení (ES) nie je totožný s územným rozsahom platnosti citovaných medzin árodných zmlúv. Zmluvnými stranami citovaných medzinárodných zmlúv, na ktoré odkazujú nariadenia (ES), sú aj štáty, ktoré nie sú členmi Európskeho hospodárskeho priestoru. Preto citované nariadenia (ES) pripúšťajú aj uzavieranie zmlúv medzi Európskou úniou a tretími štátmi a uzavieranie dvojstranných medzištátnych dohôd o cestnej preprave medzi jednotlivými č lenskými štátmi a tretími štátmi (Slovenská republika ich má 45, z toho 14 v rámci sukcesie práva Èeskoslovenskej republiky). Aj tieto medzinárodné akty budú súčasťou pravidiel, na ktoré navrhovaný zákon pamätá. Preto podmienky konkrétnej prepravy (vozidlá, druh tovaru, osádky vozidiel) z územia Slovenskej republiky, na územie Slovenskej republiky alebo cez územie Slovenskej republiky sa môžu odliš ovať, podľa toho, či v konkrétnom prípade platí nariadenie (ES), medzinárodná zmluva alebo medzišt átny dohovor a v rámci nich miera uplatnenia ustanovení navrhovaného zákona.

III

Navrhovaný zákon je v súlade s právom Európskej únie, s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi Slovenskej republiky, so zákonmi Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne z áväznými predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Osobitná časť

K § 1: Úvodné ustanovenie upravuje tzv. medze zákona, čiže okruh spoločenských vzťahov, ktoré sú predmetom navrhovanej úpravy. Základom navrhovanej právnej úpravy je vykonanie nariaden í Európskeho parlamentu a Rady upravujúcich podnikanie v cestnej doprave a v odseku 2 vylúčenie nekomerčnej dopravy z pôsobnosti zákona.

Výnimkou z tohto pravidla je úprava uskutočň ovania osobitných prepráv, pri ktorých sa pravidlá ich uskutočňovania vzťahujú aj na nekomerčné prepravy. Dôvodom je všeobecná nebezpečnosť osobitných prepráv, pretože pri ich uskutočňovaní je v ohrození nielen ich dopravca ako podnikateľ, ale každý aj nepodnikateľský prevádzkovateľ vozidla a aj vo všeobecnosti cestná premávka, okolie ciest, vrátane ohrozenia zdravia ľudí, zvierat a zložiek životného prostredia. Takýto je aj doterajší právny stav.

K § 2: Ustanovením sa preberá základná terminológia nariadení (ES), s ktorou nie je v súlade terajší právny stav.

Nariadenia používajú termíny 'podnik', 'dopravný podnik' resp. 'podnik cestnej dopravy' pre každého podnikateľa, ktorý je len v štádiu uchádzania sa o postavenie podnikateľa v cestnej doprave pre cudzie potreby. Nariadenia (ES) sa podnikom zaoberajú ako so žiadateľom uchádzajúcim sa o postavenie podnikateľa v cestnej doprave (účastníkom povoľovacieho konania).

Na podniky podľa slovenského práva sa v zásade vz ťahuje Obchodný zákonník. Pritom nie každý podnik sa bude uchádzať o podnikanie v cestnej doprave; podnikom sú aj osoby, ktoré prevádzkujú vozidlá v cestnej doprave pre vlastnú prevádzkovú alebo podnikate ľskú potrebu, napríklad poštové podniky na prepravu poštových zásielok, poľnohospodárske podniky na prepravu osív, hnojív a úrody, podniky používajúce vozidlá v súvislosti s poskytovaním služieb napríklad, opravári, údržbári, stavebné firmy, a podobne. Okrem toho Obchodný zákonník rozumie podnikom materiálny a právny substrát obchodných spoločností a nie obchodnú spoločnosť ako právny subjekt.

Termíny 'prevádzkovanie cestnej dopravy' a 'prevádzkovateľ cestnej dopravy' podľa vykonávaný ch nariadení (ES) označujú podnikanie a podnikateľ a, ktorý je oprávnený podnikať v cestnej doprave na komerčnej báze, čiže prevádzkovanie vozidiel mu slúži na dosahovanie zisku z uskutočnených prepráv. Podľa slovenského práva je to vlastne obchodná spoločnosť alebo samostatne zárobkovo činná osoba, ktorých predmetom podnikania je cestná doprava. Stane sa ním podnik, ktorému je udelené povolenie na výkon povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy (bývalé živnostenské oprávnenie) alebo licencia Spoločenstva oprávňujúca ho podnika ť v medzinárodnej cestnej doprave. Oboje sa udeľujú v správnom konaní.

Ïalej sa ustanovuje obsah termínu 'dopravné služby' (odsek 2) v súlade s potrebou následného rozlišovania služieb osobnej dopravy a nákladnej dopravy a členenia slu žieb priamo na úkon prepravy a na poskytovanie súvisiacich služieb pre cestujúcich a pre odosielateľov vecí. Aj toto rozlišovanie má význam najmä v sú vislosti s obsahom prepravného poriadku, tarify, práv a povinností dopravcov a cestujúcich podľa reklamačného poriadku. Obdobné rozlišovanie dopravných služieb je aj v železničnej doprave – samotná preprava a súvisiace slu žby cestujúcim (informačný systém, predaj cestovných lístkov, poskytovanie služieb zdravotne postihnutým, čakárne a kultúrne strediská, a podobne) alebo odosielateľom a prijímateľom vecí (vyklá dka, pristavovanie vozňov, nakládka, skladová úschova) a podobne.

Špeciálnymi nákladnými vozidlami [odsek 2 pí sm. b)] sa rozumejú motorové vozidlá, ktoré nie sú určené a spravidla ani technicky spôsobilé prepravovať tovar a živé zvieratá na základe zmluvy o preprave uzatvorenej s odosielateľom. Podľ a technickej normy STN 30 0024 – Základná terminológia cestných vozidiel. Druhy vozidiel ide o nákladn é vozidlo používané na špeciálne účely a so špeciálnou úpravou, napríklad hasičské auto, vyslobodzovací autožeriav, sanitný automobil, auto s vrtným zariadením, auto na meranie káblov, snehový pluh, fréza a posýpač, polievacia cisterna, cisterna na prepravu mlieka, pojazdná dielňa, vozidlo na zber a odvoz komun álneho odpadu (tzv. KUKA), vozidlo na prepravu betónu s domiešavačom (tzv. raketa), pojazdná predajňa, pojazdná knižnica, a ďalšie. Tieto vozidlá síce tiež sú súčasťou dopravného trhu nákladnej dopravy a ich prevádzkovatelia s nimi môžu podnikať (poskytovať odplatné služby), ale nevzť ahujú sa na ne pravidlá platné na prepravu vecí (nákladu) podľa citovaných nariadení (ES) a tohto zákona.

Odseky 3 a 4 reagujú na vzťah nariadení (ES) a medzinárodných zmlúv a navrhovaného zákona. Prednosť majú pravidlá prevádzkovania medzinárodnej cestnej dopravy, ako vyplývajú z právne záväzných aktov Európskej únie a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republiky viazaná. Navrhovaný zákon sa na medzinárodnú cestnú dopravu použije len v rozsahu, v akom to pripúšťajú alebo nariaďujú nariadenia (ES) a medzinárodné zmluvy.

V odseku 5 sa štandardným spôsobom vymedzuje termín 'členský štát'. Navrhovaný zákon však používa aj termín 'tretí štát' na označenie štátu, ktorý nie je členským štátom podľa odseku 5, aj termín 'iný štát' , ktorým sa v medzinárodnej doprave rozumejú členské štáty a tretie štáty (napríklad pri prepravných povoleniach, ktoré musia mať dopravcovia aj členských štátov aj dopravcovia tretích štá tov, alebo pri medzinárodných zmluvách, keď okruh zmluvných strán zahàňa aj členské štáty, aj niektoré tretie štáty).

K § 3: Termínom 'dopravca', ktorý použí va teraz platný zákon ako všeobecný termín v cestnej doprave, sa označuje len ten prevádzkovateľ cestnej dopravy, ktorý uzaviera prepravné zmluvy podľa prepravného poriadku s cestujúcimi alebo s odosielateľ mi vecí (prepravcami), a to od momentu plnenia dopravnej licencie zriadením a prevádzkou autobusovej linky (v pravidelnej doprave), vrátane ponuky dopravných služieb napríklad cestovným poriadkom, alebo uzavieraním zmlúv o preprave vecí (nákladu) s ich odosielateľmi, tiež vrátane ponuky konkrétnych dopravných služieb.

Obdobné rozčlenenie je aj v železničnej doprave (drá hový podnik a dopravca - § 5 a § 6 zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach).

Odsek 2 reaguje na mo žnosť, že dopravné služby celkom alebo sčasti dočasne poskytuje na základe zmluvy s dopravcom iná osoba než dopravca. Praktické je to pri potrebe dočasnej kapacitnej výpomoci pri aktuálnom presahu dopytu nad ponukou (napríklad, prepravy pred a po vianočných alebo veľkonočných sviatkoch a pri mimoriadnych športových a kultúrnych podujatiach) alebo pri okamžitej potrebe väčšieho počtu vozidiel na plnenie zmluvných záväzkov (napríklad, pri výpadku vlastných vozidiel pre poruchu alebo dopravnú nehodu). Takto sa na cestnej doprave môžu popri dopravcovi zúčastniť aj malí prevádzkovatelia vrátane jednotlivcov (samostatne zárobkovo činných osôb), ktorí vlastnia vozidlá potrebného typu, konštrukcie a vybave nia.

Odsekom 3 sa podporuje vznik integrovaných dopravných systé mov tým, že povinnosti dopravcu sa budú vzťahovať v rozsahu združenej (integrovanej) dopravy na podnikateľa (obchodnú spoločnosť), ktorej hlavným dôvodom existencie je prevádzkovať integrovaný dopravný syst ém obdobne, ako sú obchodné spoločnosti v Bratislave a v Košiciach, ktoré prevádzkujú jednotný mestský dopravný systém autobusovej a dráhovej dopravy. Toto postavenie sa prejaví aj pri uzatváraní zmlú v o službách vo verejnom záujme.

K § 4: Prepravný poriadok je základný podnikateľský dokument prevádzkovateľa cestnej dopravy. Obsahuje všeobecné obchodné podmienky, za ktorých podnikateľ uzaviera zmluvy o preprave a poskytuje prepravné a súvisiace služ by. Prepravné poriadky existujú aj v iných druhoch dopravy (napríklad v železničnej doprave - § 7 zákona č . 514/2009 Z. z.). Obdobou prepravných poriadkov sú všeobecné obchodné podmienky aj pri inom podnikaní, napr íklad všeobecné obchodné podmienky poisťovní, mobilných operátorov, stavebných sporiteľní, bánk a podobne.

Všeobecné obchodné podmienky podnikateľa sú verejnou ponukou záujemcom z radov širokej verejnosti na uzavretie konkrétnej zmluvy. Ten istý účel plní v cestnej doprave aj prepravný poriadok prevádzkovateľ a cestnej dopravy. Ak dôjde k uzavretiu zmluvy, všeobecné obchodné podmienky sú súčasťou uzavretej zmluvy (odsek 6) v tom zmysle, že v nich uvedené práva a povinnosti zmluvných strán sa stávajú záväznými pre oboch účastníkov zmluvy a sú vynútiteľné podľa ich charakteru v rámci zmluvných sankcií, výkonu odborného dozoru, kontroly trhového dohľadu alebo súdne. To isté platí aj pre prepravné poriadky a pre pr áva a povinnosti zmluvných strán (dopravcu a cestujúceho alebo odosielateľa vecí) z prepravnej zmluvy.

Osobná doprava a nákladná doprava sú dva druhy cestnej dopravy uskutočňované podľa rôznych prepravných zmlúv, typologicky a konštrukčne rôznymi vozidlami (autobusy versus nákladné autá) a vo väčšine aj rozdielnymi zmluvnými podmienkami. Preto je žiaduce, aby pre každý druh cestnej dopravy mal prevádzkovateľ samostatný prepravný poriadok (odsek 4). Naopak, prevá dzkovateľ cestnej dopravy a zároveň dráhovej dopravy v rámci mestskej verejnej dopravy môže mať (tak, ako doteraz) jeden tzv. mestský prepravný poriadok s jednotným systémom nadväznosti autobusových, električkových a trolejbusových liniek a jednotným systémom predaja cestovných lístkov.

Zverejnenie prepravného poriadku je podmienkou jeho platnosti. Ako právne účinným sa navrhuje zverejnenie na webovom sídle, pretože je tým všeobecne prístupné v každú hodinu a každý deň; ostatné formy sú doplnkovým spôsobom (odsek 5).

Tak, ako doteraz, trhový dohľad bude vykonávať trhový kontrolný orgán, ktorým je Slovenská obchodná inšpekcia (odsek 7), a to zhodne s dráhovou dopravou (§ 7 ods. 4 zákona č. 514/2009 Z. z.).

K § 5: Termínom 'prevádzkovateľ cestnej dopravy' sa podľa nariadení (ES) rozumie obchodná spoločnosť a samostatne zárobkovo činná osoba s podnikateľ ským oprávnením na podnikanie v cestnej doprave odplatným poskytovaním dopravných služieb. Do konca júna 2010 to bolo pre vnútroštátnu cestnú dopravu živnostenské oprávnenie. Postup získania a podmienky získania takéhoto postavenia upravujú v osobnej (autobusovej) doprave a v nákladnej doprave nariadenia (ES).

Návrh rozlišuje vnútroštátne podnikateľské oprávnenie (odsek 1) a medzinárodné podnikateľské oprávnenie v podobe licencie Spoločenstva (odsek 2). Ich platnosť a vzájomný vzťah upravujú nariadenia (ES).

Držiteľ oprávnenia na výkon povolania prevádzkovate ľa cestnej dopravy je podnikateľom, ktorý nepodniká na základe živnostenského oprávnenia, a teda nie je zapísaný v živnostenskom registri. Preto sa v záujme právnej istoty a prehľadnosti podnikateľov v tomto segmente navrhuje, aby bol v súlade s § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka zapísaný v obchodnom registri, a to aj vtedy, keď je fyzickou osobou (odsek 4), pretože tá by inak nebola evidovaná nikde a pre verejnosť by bola utajená.

V odseku 5 sa uvádzajú prípustné výnimky z pravidiel podnikania v cestnej doprave, ktorých medze upravujú nariadenia (ES) citované v poznámke pod čiarou, takže ich rozširovanie alebo zmena obsahu je možná.

K § 6: Upravené požiadavky na výkon povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy upravujú nariadenia (ES). Vnútroštátnym právom možno upraviť len niektoré doplnkové požiadavky, z nich je dôležitá veková hranica. Navrhuje sa veková hranica 21 rokov, ktorá je aj doteraz vekovou hranicou pre autobusovú dopravu a pre vedenie nákladných vozidiel nad 7,5 t (odsek 1).

V súlade s nariadením (ES) č . 1071/2009 sa navrhuje vymedzenie požiadaviek na tzv. skutočné a stabilné miesto usadenia podnikateľa v cestnej doprave (odsek 2), a to v medziach ustanovených týmto nariadením. Zmyslom tejto úpravy je, aby každý podnikateľ bol usadený aspoň v jednom členskom štáte a podliehal jurisdikcii členského štátu usadenia.

Bezúhonnosť je v zásade upravená priamo nariadeniam i (ES), na vnútroštátnu úpravu sa ponecháva len spôsob jej preukazovania a evidencie (odseky 3 a 4).

Rovnako aj požiadavku finančnej spôsobilosti a odbornej sp ôsobilosti upravujú priamo nariadenia (ES); okrem taxislužby, ktorá je v zásade vnútroštátnou úpravou (odseky 5 a 6). Účelom preukazovania finančnej spo ľahlivosti je potreba mať vopred už pri povoľovaní podnikania záruku schopnosti podnikateľa zabezpečovať cestnú dopravu. Prevádzkovateľ musí byť schopný plniť svoje finančné záväzky počas cel ého roka. Európska únia považuje za minimálny limit vlastného imania v rozsahu 9 000 eur, ak sa používa iba jedno vozidlo, a 5 000 eur na každé ďalšie vozidlo. Taxislužba je vo vnútroštátnej regulá cii, a preto sa navrhuje vlastné imanie prevádzkovateľa taxislužby v rozsahu 1 000 eur na každé prevádzkované vozidlo. Táto suma je zhodná s rakúskou i ďalšími zahraničnými právnymi úpravami.

Výnimka z povinnosti odbornej prípravy a skúšky (odseky 7 a 8) vyplýva z rámca upraveného nariadením (ES), ako aj podmienky vydania osvedčenia o odbornej spôsobilosti (odseky 9 a 10).

Vedúci dopravy je podľa článku 4 nariadenia (ES) č. 1071/2009 osobou, ktorá osobne odborne skutočne a trvalo riadi dopravu v podniku prevádzkovateľa cestnej dopravy. Ide o obdobu tzv. zodpovedné ho zástupcu, ako ho pozná zákon o živnostenskom podnikaní. Na rozdiel od zodpovedného zástupcu, vedúci dopravy nemusí byť len v pracovnom pomere k prevádzkovateľovi cestnej dopravy, ale v právnom vzťahu, ktor ý upravuje priamo článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia (ES) č. 1071/2009, a môže funkciu vykonávať pre viacerých prevádzkovateľov dopravy.

V odseku 11 je výnimka, ktorou sa vykonáva člá nok 4 ods. 3 nariadenia (ES)

č. 1071/2009.

K § 7: Navrhované ustanovenie upravuje najvšeobecnejšie povinnosti každého prevádzkovateľa cestnej dopravy odo dňa právoplatnosti povolenia vykonávať povolanie prevádzkovateľa cestnej dopravy, a to v medziach upraven ých nariadeniami (ES). Týkajú sa tak osobnej dopravy, ako aj nákladnej dopravy. Osobitné povinnosti podnikateľa v členení na osobnú dopravu a na nákladnú dopravu sa upravujú v druhej časti navrhovaného zákona.

K § 8: Ustanovenie je prvým v druhej časti, ktorá upravuje podnikanie v jednotlivých druhoch cestnej dopravy. Ide o základné členenie osobnej dopravy podľ a nariadení (ES), ktoré zodpovedá aj doterajšiemu právnemu stavu (odsek 1).

Èlenenie autobusovej dopravy podľa odseku 2 je vecne v sú lade s terajším stavom; rozdiel je len v použitej terminológii, ktorá sa preberá z nariadenia (ES) č. 1073/2009.

V odseku 3 sa rieši doterajšia medzera v právnej ú prave. Podnikanie v pravidelnej i nepravidelnej doprave autobusmi rieši zákon, ale vykonávanie prepráv mikrobusmi (do deväť miest vrátane sedadla vodiča) je mimo pr ávnej úpravy. Majitelia mikrobusov v lepšom prípade majú živnostenské oprávnenie na voľnú ohlasovanú živnosť, mnohokrát však nie. Tento stav odčerpáva cestujúcich z pravidelnej dopravy a spô sobuje aj daňový únik. Preto sa navrhuje, aby autobusovú dopravu bolo možné prevádzkovať len autobusmi a autokarmi. Ostatná osobná doprava pre verejnosť na pravidelných trasách alebo nepravidelných trasách bol a výhradne len taxislužbou, vrátane prevádzkovania mikrobusov na autobusových linkách. Tým sa vyjasnia vzťahy v osobnej doprave a znížia daňové úniky.

K § 9: V autobusovej doprave je hlavným dôvodom jednotnej európskej regulácie prevádzkovania všeobecný záujem na zvyšovaní kvality pravidelnej verejnej autobusovej dopravy ako na podstatnej zložke európskeho dopravné ho systému, a to tak na medzinárodnej úrovni (diaľkové medzinárodné autobusové linky), ako aj na vnútroštátnej úrovni (najmä prímestská a mestská autobusové doprava). Je to tak preto, lebo zabezpečenie dopravných požiadaviek obyvateľstva verejnou dopravou je jedným z predpokladov na uspokojenie základn ých potrieb človeka a zároveň aj pre správne fungovanie národného hospodárstva. Uprednostnenie verejnej dopravy je aj v záujme ochrany životného prostredia (najmä v mestách a mestských aglomeráciách), zvýšenia bezpečnosti dopravy, zrýchlenia č asu presunu do cieľového miesta. Z dôvodu prístupnosti verejnosti musí byť verejná doprava organizovaná na linkách vedúcich po trasách orientovaných na uspokojenie čo najväčšieho počtu záujemcov o prepravu.

Základom jednotných podnikateľských pravidiel je priama právna úprava:

-základných podmienok podnikania v autobusovej doprave (nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1071/2009),

-prístupu k prevá dzkovaniu pravidelnej dopravy na autobusových linkách (nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/2009),

-regulácie pravidelnej dopravy vo verejnom záujme (nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007) a

-práv cestujúcich v pravidelnej diaľkovej doprave (nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 181/2011).

Hoci uvedená právna úprava citovaný mi nariadeniami (ES) má na zreteli predovšetkým pravidlá pre medzinárodnú pravidelnú autobusovú dopravu, mnohé ich ustanovenia sa priamo odvolávajú na vnútroštátnu úpravu a iné zasa ustanovujú medze predpokladanej vnútroštátnej právnej úpravy. Navrhovaná právna úprava sa pohybuje v takto vymedzených hraniciach s platnosťou na vnútroštá tnu autobusovú dopravu, ktorá má v predpokladanom rozsahu vplyv aj na medzinárodnú pravidelnú dopravu.

Z hľadiska vnútroštátneho členenia pravidelnej autobusovej dopravy ide o okruhy vymedzené v odseku 1. Èlenenie je zhodné s doterajším právnym stavom a je zhodné aj s členením vnútroštátnej dr áhovej dopravy (§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2009 Z. z.).

V súlade s terajším stavom t reba pod mestskou dopravou rozumieť verejnú autobusovú dopravu v mestách s trasami liniek len na území mesta (v Banskej Bystrici, v Bratislave, v Košiciach, v Prešove a v Žiline) ako súčasť mestského dopravného systému. V Slovenskej republike ide o prevádzkovateľov pravidelnej dopravy, ktorý sú pod kontrolou mesta a mesto má v nich vplyv. Verejnú dopravu v tomto prípade mesto zadáva priamym zadaní m bez verejnej súťaže, čo je za určitých podmienok možné (článok 5 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1370/2007). Okrem toho v ďalších 41 mestách mesto musí uzatvárať zmluvy o službách s dopravcami a plne pri tom rešpektovať nariadenie (ES) č. 1370/2007.

Rozdelenie pravidelnej dopravy z hľadiska dopravnej obsluž nosti územia na mestskú dopravu, prímestskú doprava a diaľkovú doprava vychádza z STN 01 8521 Názvoslovie cestnej dopravy a prepravy a z STN 01 8500 Základné názvoslovie v doprave. Tieto pojmy sa bežne v praxi používajú. Vykonávanie týchto druhov pravidelnej dopravy si vyžaduje iné technologické zabezpečenie. Prímestskou dopravou sa rozumie pravidelná doprava v mestských aglomeráciách, ktorej obsahom je preprava cestujúcich zo záujmového územia do centra, najmä preprav z okolitých obcí do zamestnania, škôl, zdravotníckych zariadení, ako aj pravidelná doprava medzi obcami aglomerácie. Vykonávajú ju najmä prevádzkovatelia pravidelnej dopravy s účasťou štátu (SAD). V tomto prípade doteraz prevažuje zadanie záväzku vo verejnom záujme priamym zadaním, pretože samosprávne kraje a prevá dzkovatelia pravidelnej dopravy uzatvorili zmluvy o službách vo verejnom záujme pred účinnosťou nariadenia (ES) č. 1370/2007.

Diaľková doprava je spravidla doprava medzi mestami a vyznač uje sa dlhými vzdialenosťami medzi zastávkami. Diaľková doprava je plne komerčná bez cenovej regulácie a bez zmluvy o službách vo verejnom záujme. Prevádzkujú ju viacerí prevádzkovatelia.

Tak éto jednotné členenie pravidelnej dopravy má význam pre vznik integrovaných dopravných systémov na úrovni regionálnej (prímestskej) dopravy a na ú rovni mestskej dopravy (mestský dopravný systém), ktorých obsahom je systém nadväzujúcich autobusový ch liniek a dráhových tratí s jednotným prepravným poriadkom, cestovným poriadkom a systémom rezervácie a predaja cestovných lístkov (odsek 2), ktorý umožňuje cestujúcemu na jeden cestovný lístok dosiahnuť cieľ cesty prestupmi medzi linkami dopravného systému.

K § 10: Pravidelnú autobusovú dopravu môže prevá dzkovať len ten, kto je držiteľom povolenia na výkon prevádzkovateľa cestnej dopravy (§ 5 ods. 1) alebo licencie Spoločenstva (§ 5 ods. 2) a bola mu udelená dopravná licencia na konkrétnu autobusovú linku. Ide teda o dva rôzne úradné dokumenty (rozhodnutia) – jeden podnikateľský a druhý prevádzkový. Takýto právny stav platí aj doteraz, keď dopravný podnik najprv musel mať podnikateľské oprá vnenie a potom licenciu na prevádzkovanie konkrétnej autobusovej linky (vznikne mu tým postavenie dopravcu). Z takéhoto členenia vychádza aj nariadenie (ES) č. 1073/2009, a preto sa tento stav navrhuje zachovať v podstate bezo zmien (odsek 1). Obdobný stav je aj v drá hovej osobnej doprave, keď sa vyžaduje najprv podnikateľské oprávnenie (stáva sa tým dráhovým podnikom) a licencia (stáva sa dopravcom v dráhovej doprave) - § 5 a § 6 zákona č. 514/2009 Z. z.

Podkladom rozhodnutia dopravného správneho orgánu je preuk ázanie zákonných požiadaviek na rozhodnutie v konaní o dopravnú licenciu (odsek 3). Okruh požiadaviek nie je zá sadne iný, než podľa doterajšieho stavu. Účelom je zabezpečiť reálne fungovanie autobusovej linky v súlade s požiadavkami verejnosti počas platnosti dopravnej licencie.

Dopravná licencia je konkrétne správne rozhodnutie, ktorý m sa zriaďuje konkrétna autobusová linka so všetkými potrebnými údajmi (najmä konkrétna trasa linky a umiestnenie zastávok) a prevádzkovými podmienkami (odsek 3). Odsek 4 upravuje zákonnú možnosť dopravného sprá vneho orgánu požadovať splnenie konkrétnych požiadaviek cestujúcej verejnosti, najmä ak vyplývajú z plánu dopravnej obslužnosti územia. Dňom prá voplatnosti dopravnej licencie sa jej držiteľ (prevádzkovateľ cestnej dopravy) stáva verejným dopravcom s povinnosťami voči cestujúcej verejnosti vyplývajúcimi z právnej úpravy, z dopravnej licencie a z prepravn ého poriadku. V súčasnosti pravidelnú dopravu zabezpečuje 75 prevádzkovateľov cestnej dopravy.

Platnosť dopravnej licencie je síce časovo obmedzená , ale na relatívne dlhší čas platnosti a s možnosťou opakovaného predĺženia platnosti (odsek 5). Dôvodom je skutočnosť, že dôležitými atribútmi pravidelnej dopravy je pre cestujúcu verejnosť st álosť jej trasy a zastávok a stabilita po dlhší čas. Autobusová linka ovplyvňuje cestovné zvyklosti zamestnancov, študentov, pacientov a ďalších skupín cestujúcej verejnosti, neraz vhodnosť dopravné ho spojenia má vplyv aj na výber miesta zamestnania, štúdia alebo bydliska.

V súčasnosti je v Slovenskej republike prevádzkovaný ch 1 620 autobusových liniek pravidelnej dopravy, z toho v diaľkovej doprave s trasou autobusovej linky nad 250 km je 75 medzinárodných liniek a 38 vnútroštátnych liniek. Ostatné autobusové linky sú súčasťou prímestskej a mestskej dopravy. Týmito autobusovými linkami sa v roku 2010 prepravilo 697 miliónov cestujúcich (po železnici len 46,5 milióna cestujúcich).

Úprava udeľovania dopravnej licencie by nebola úplná bez ustanovení o spôsoboch jej odňatia alebo zániku ex lege (odsek 6), ako aj o dôvodoch a postupe jej zmeny, postúpenia inému dopravcovi a odňatia. Konanie o zmene dopravnej licencie (odsek 7), o jej prevode na inú osobu (odsek 8) a o jej odňatie (odsek 9) je tiež správnym konaním rovnako, ako jej udelenie.

V odseku 9 sa upravuje odňatie dopravnej licencie tak na ná vrh jej držiteľa (konanie na návrh), ako aj z vlastného podnetu dopravného správneho orgánu, ak nastane aspoň jeden z taxatívne vymenovaných dôvodov (konanie z úradnej povinnosti).

K § 11: Navrhované ustanovenie dopĺňa všeobecné povinnosti prevádzkovateľa cestnej dopravy ako podnikateľa (§ 7) o ďalšie povinnosti, ktoré má ako dopravca (držiteľ dopravnej licencie). Tieto povinnosti súvisia s prevádzkovaním pravidelnej dopravy aspoň na jednej autobusovej linke a smerujú k uspokojeniu potrieb cestujúcej verejnosti.

Obsah vzťahu dopravcu a cestujúceho je z právneho hľ adiska občianskoprávnym vzťahom a jeho jadrom je zmluva o preprave osôb podľa § 760 Občianskeho zákonn íka. Prevádzková povinnosť, prepravná povinnosť a tarifná povinnosť sú elementárne povinnosti dopravcu, bez ktorých by nešlo o verejnú pravidelnú dopravu. Obsahovo ide o povinnosti, aké má dopravca aj podľa terajšieho právneho stavu. Rovnaké povinnosti má aj dopravca v dráhovej doprave (§ 16 až § 18 zákona č. 514/2009 Z. z.).

K § 12: Dopravca koná prostrední ctvom svojich zamestnancov. Z nich patrí významná úloha vodičom a sprievodcom (ak existujú), dispečerom a revízorom.

V tomto ustanovení sa upravuje zákonné oprávnenie týchto zamestnancov vydávať na mieste záväzné ú stne pokyny a príkazy cestujúcim, ktoré sa týkajú bezpečnosti a pohodlia cestujúcich v súvislosti s prepravou na autobusovej linke (odsek 1). Takéto oprávnenie majú aj doteraz a s doterajšou úpravou neboli problémy. Konkrétny rozsah oprávnení a spôsob ich uplatňovania je obsahom prepravného poriadku.

Odsek 2 ustanovuje oprávnenia vyplývajúce z poruš enia prepravného poriadku cestujúcim. Ide o rovnaké, aké existujú aj teraz.

K § 13: Navrhované ustanovenie upravuje základné práva cestujúcich voči dopravcovi, ktoré možno uplatňovať len v súvislosti s pr ípravou a uskutočnením prepravy na autobusovej linke, ako aj s jej neuskutočnením podľa cestovného poriadku (napríklad, nezačatím, veľkým meškaním alebo neukončením). Rozsah týchto práv je v podstate zhodný s terajšou právnou úpravou.

Tieto práva cestujúcich a z toho vyplývajúce povinnosti dopravcu sa vzťahujú na všetku pravidelnú dopravu do konca februára 2013. Od 1. marca 2013 sa budú vzťahovať len na vnútroštátnu pravidelnú dopravu vrá tane diaľkových liniek, ktorých trasa autobusovej linky je kratšia ako 250 km, ale podľa prechodné ho ustanovenia (§ 56 ods. 7 ) v súlade s článkom 2 ods. 4 nariadenia (EÚ) č. 181/2011 do konca februára 2017 aj na vnútroštátne diaľkové linky, ktorých trasa autobusovej linky je dlhšia ako 250 km; tých je teraz 38.

Na medzinárodné diaľkové autobusové linky, ako aj na niektoré práva cestujúcich vo všeobecnosti a cestuj úcich so zdravotným postihnutím, platí od 1. marca 2013 nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 181/2011), ktoré platí priamo a má prednosť pred navrhovanými ustanoveniami navrhovaného zákona. Týka sa to 75 medzinárodných diaľkov ých autobusových liniek pravidelnej dopravy a zároveň 734 prevádzkovateľov príležitostnej (tzv. zájazdovej) dopravy, ktorí nemajú postavenie dopravcu pravidelnej dopravy (napríklad dopravcovia pracujúci pre cestovné kancelárie, športové kluby).

K § 14: K právam cestujú cich nevyhnutne patria aj povinnosti cestujúcich, aby sa konkrétna preprava na autobusovej linke mohla uskutočniť. Povinnosti cestujúcich pri preprave sú v zákonných medziach upravené v prepravnom poriadku. Rozsah navrhovaných povinností cestujúcich pri preprave je v zásade zhodný s terajšími povinnosťami, ktoré sa v praxi ukázali ako dostatočné, a preto sa nenavrhuje ich doplnenie o nové povinnosti.

K § 15: Cestovný poriadok je pre dopravcu a cestujúceho jeden z rozhodujúcich dokumentov, podľa ktorého sa uskutočňuje pravidelná doprava na autobusovej linke. Z neho vyplýva rozsah prevádzkovej povinnosti dopravcu vo vzťahu k cestujúcemu, lebo v ňom je vyznačená trasa autobusovej linky so zastávkami, vyznačené jedno tlivé spoje a čas ich príjazdu a odjazdu z jednotlivých zastávok a ďalšie údaje týkajúce sa prepravy batožiny, cestovného, prestupov na iné autobusové linky (odsek 1).

Cestovný poriadok zostavuje podľa svojich podnikateľský ch záujmov dopravca (odsek 2). Každý cestovný poriadok schvaľuje dopravný správny orgán – § 41 ods. 1 pí sm. e) a § 43 ods. 2 písm. a) a § 44 ods. 2 písm. e). Dôvodom je, že prevádzkovanie autobusovej linky nie je len podnikanie, ale aj plnenie služieb verejnosti.

Ak ide o autobusovú linku, ktorej kapacita a harmonogram spojov vyplýva z plánu dopravnej obslužnosti a verejný záujem na jej prevádzkovaní je zohľadnený ako záväzok dopravcu v zmluve o službách vo verejnom záujme, schvaľuje cestovný poriadok aj objednávateľ dopravných služieb v rozsahu uzatvorenej zmluvy (odsek 3). Účelom tejto normy je zabezpečiť optimálne uspokojenie dopravných potrieb verejnosti v rá mci existujúcich možností v mestskej pravidelnej doprave a v prímestskej autobusovej doprave.

Tak, ako doteraz, sa cestovný poriadok bude zostavovať na jeden rok s pravidelnými zmenami podľa faktorov ovplyvňujúcich prevádzku autobusovej linky. Oprávnenie obstarávateľa dopravných služieb zasahovať do cestovného poriadku a schvaľovať ho zostáva aj na ú čel jeho zmeny a časovej platnosti (odsek 4).

Na zverejnenie cestovného poriadku sa nenavrhuje určiť záväzný postup (odsek 5) na rozdiel od zverejnenia a platnosti prepravného poriadku (§ 4 ods. 6), lebo taká potreba nie je. Je totiž v podnikateľskom záujme dopravcu, aby bol cestovný poriadok čo najskôr a čo najlepšie prístupný cestujúcej verejnosti, aby tým získal čo najviac cestujúcich; inak by prevádzka jeho vozidiel bola stratová. Termín zverejnenia môže dopravcovi uložiť dopravný sprá vny orgán alebo objednávateľ dopravných služieb pri schvaľovaní cestovného poriadku.

K § 16: Cestovný lístok je dokumentom potvrdzujúcim splnenie zmluvnej povinnosti cestujúceho – zaplatiť za poskytnutie dopravnej služby a zároveň aj daňovým dokladom a dokladom na účely cestovných náhrad. V záujme zjednotenia formy a obsahu cestovného lístka sa navrhuje zákonom upraviť náležitosti papierovej formy a zároveň umožniť ďalší rozmach používania elektronickej formy cestovného lístka. Podrobná úprava formy a obsahu sa ponecháva na prepravný poriadok, na jeho časť o tarife.

Dopravca autobusovej linky, ktorej trasa presahuje 250 km, musí v prepravnom poriadku zohľadniť aj požiadavky článkov 4 až 6 nariadenia (ES) č . 181/2011; všetci dopravcovia aj články 9 a 10 ods. 1 tohto nariadenia.

Základné členenie cestovných lístkov na jednorazov é a na časové (predplatné) sa preberá z terajšej právnej úpravy, pretože nie je dôvod na zmenu. Rovnako aj základné povinnosti cestujúceho mať cestovný lístok pri sebe.

K § 17: Tarifa je úplný cenník dopravných služ ieb dopravcu s podmienkami. V tomto smere sa nenavrhujú v porovnaní s terajším stavom nijaké zmeny. Základné cestovné v prímestskej doprave a v mestskej doprave je spravidla predmetom regulácie zo strany objednávateľov dopravných služieb.

Účelom zverejnenia tarify je informovať verejnosť o cene dopravných služieb ako súčasť ponuky na uzavretie zmluvy o preprave osôb. Takáto povinnosť je všeobecná a vzťahuje sa mimo dopravy na každého poskytovateľa služieb a predajcu tovaru.

K § 18: Dopravná obslužnosť je termín, ktorý vyjadruje skutočné pokrytie územia verejnou pravidelnou dopravou vo forme ponuky dopravných služieb – podľa navrhovaného zákona autobusovou dopravou a podľa § 19 zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach dráhovou dopravou. Zodpovednosť za zabezpečenie dopravnej obslužnosti územia majú objedná vatelia verejnej dopravy tak cestnej, ako aj dráhovej (vyššie územné celky a obce).

K § 19: Objednávateľ dopravných služieb je orgán verejnej správy, ktorý je zo zákona povinný zabezpečiť na spravovanom území verejnú dopravu – vyššie územné celky pre územie krajov a obce pre územie obce.

Na zabezpečení prístupnej a pravidelnej verejnej dopr avy je verejný záujem nielen v Slovenskej republike, ale vo všeobecnosti všade. Zabezpečenie fungujúcej a pohodlnej pravidelnej verejnej dopravy je v zásade úlohou orgánov verejnej správy vo všetkých európskych štátoch, pretože verejná doprava v konfrontácii s individuálnou cestnou dopravou má výrazný ekologický aspekt a sociálny aspekt a zároveň pozitívne prispieva k plynulosti cestnej premávky a k ochrane stavebno-technického stavu ciest, a tým aj k úspore verejných prostriedkov na výstavbu a údrž bu ciest. Význam verejnej dopravy zdôrazňujú aj orgány Európskej únie a priamo regulujú jej zabezpečovanie (nariadenie (ES) č. 1370/2007).

Cestná doprava je vo svojej podstate podnikaním, a preto sa má zabezpečovať v zásade na komerčnom základe tak v medzinárodnej doprave, ako aj vo vnútrošt átnej doprave. Regulačné zásahy sú ustanovené ako opatrenia na vyrovnanie ponuky a dopytu v prospech širokej verejnosti. Na tomto princípe subsidiarity sú založené aj nariadenia (ES), ktoré sa navrhovaným zá konom vykonávajú. Poskytnutá výhoda úhrady podľa nariadenia (ES) č. 1370/2007 musí byť použitá na povzbudenie podnikania v cestnej doprave, na ktorom je verejný záujem, najmä v prospech žiakov a š tudentov, dôchodcov, osôb so zdravotným postihnutím, ale aj zamestnancov na cestu do zamestnania alebo pacientov do zdravotníckych zariadení.

K § 20: Plán dopravnej obslužnosti podľa navrhované ho zákona a podľa § 20 zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach je základný plánovací dokument, ktorého zmyslom je v maximálnej možnej miere uspokojiť previs dopytu verejnosti po verejnej doprave na určitom území z existujúcich ponúk podnikateľov v cestnej doprave a v dráhovej doprave v čase, keď komerčná ponuka nepostačuje.

Objednávateľ dopravných služieb (vyšší územný celok v regionálnej doprave a obec v mestskej doprave) na základe konkrétneho záujmu cestujúcej verejnosti v určitom čase (napríklad v dopravných špičkách v pracovných dňoch) a na určitom mieste (dopravných smeroch) uplatňuje koordinačné a regulačné oprávnenia na zabezpeč enie existujúcej kapacity dopravcov v cestnej doprave a v dráhovej doprave na uspokojenie dopytu verejnosti.

Nástrojmi na zabezpečenie potrebnej kapacity a optimálnej skladby dopravných služieb podľa plánu dopravnej obslužnosti má objednávateľ dopravných služieb k dispozícii rozhodovacie právomoci – rozhodovanie o dopravných licenciách (napríklad zabezpečenie výlučných práv) a o cestovný ch poriadkoch (schvaľovanie návrhov) a zmluvy o dopravn ých službách vo verejnom záujme (najmä poskytnutie úhrady príspevku z verejného rozpočtu).

V odseku 3 sú pravidlá na riešenie požiadaviek cestujúcej verejnosti na pravidelnú dopravu. Plán je koordinačným nástrojom na racionaliz áciu pravidelnej dopravy v čase najvyššej potrebnosti. Jadrom je regulácia súbežných prepráv – ich koncentrácia v čase dopravnej špičky v mestskej doprave a v prímestskej doprave a ich obmedzenie v čase nízkej potreby, aby nepremávali v rovnakom čase na súbežných tratiach prázdne autobusy a prázdne vlaky.

K § 21: Zmluva o službách vo verejnom záujme je zmluvný nástroj na zabezpečenie požiadaviek na uspokojenie cestujúcej verejnosti po dopravných službách na určitý ch autobusových linkách a čase najväčšieho záujmu a na zabezpečenie dostatočnej kapacity. Takéto zmluvy objednávatelia dopravných služieb uzatvárajú s dopravcami aj v pravidelnej autobusovej doprave, aj v dráhovej doprave (v železničnej doprave a v mestskej dráhovej doprave).

Právnym základom uzavierania takýchto zmlúv v členských štátoch Európskej únie je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave. Navrhovaný zákon spolu so zákonom č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach túto základnú úpravu dopĺňajú o príslušnosť a o formu a náležitosti. Na plnenie záväzku zo zmluvy je k dispozícii príspevok ako úhrada z rozpočtu pre dopravcu.

Podľa uvedeného nariadenia (ES) sa má zmluva o služb ách vo verejnom záujme uzatvárať s dopravcom podľa zásad transparentnosti, proporcionality a rovnakého zaobchád zania (nediskriminácie). Preto objednávateľ dopravných služieb musí na výber vhodného zmluvného partnera zvoliť metódy verejného obstarávania, najmä transparentnú verejn ú súťaž (článok 5 nariadenia (ES) č. 1370/2007 a § 24 ods. 1 písm. a) a § 135 až § 149 a § 152 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní).

Nariadenie (ES) č. 1370/2007 však umožňuje objedná vateľovi dopravných služieb aj tzv. priame zadanie dopravcovi, ktorý je pod jeho kontrolou alebo pod hoci len minimálnym vplyvom (napríklad, vlastnému dopravnému podniku alebo podniku s jeho majetkovou účasťou), č o prichádza do úvahy pri málo rozvinutom trhu pravidelnej dopravy. Ide o prevažujúcu obvyklosť aj v slovenských podmienkach – mestské dopravné podniky (napríklad Dopravný podnik mesta Bratislavy) a podniky verejnej autobusovej dopravy (SAD), v ktorých majú objednávatelia dopravných služieb majetkovú účasť .

Priame zadávanie má však obmedzenia (ročným limitom obratu, počtom vozidiel a počtom osobokilometrov ročne), časovým obmedzením trvania zmluvy, zá kazom nadmerného čerpania príspevku spolu s povinnosťou vrátiť preplatok príspevku a napĺňaním požiadavky kvality podľa technickej normy, ktorá upravuje kritériá merania kvality dopravy (STN EN 13816 – Preprava. Logistika a služby. Verejná osobná doprava. Definícia, ciele a meranie kvality).

K § 22: Príspevok je objem finančných prostriedkov určených na zabezpečenie záväzku, ktorý dopravcom v cestnej doprave vyplýva z uzatvorenej zmluvy o službách vo verejnom záujme podľa nariadenia (ES) č. 1370/2007 a podľa navrhovaného zákona, ktorý spolu s dotáciou v dráhovej doprave podľa § 21 a 22 zákona č. 514/2009 Z. z. má objednávateľovi dopravných služieb umožniť napĺňať obsah plánu dopravnej obslužnosti kraja, resp. obce.

Príspevok sa dopravcovi uhrádza postupne podľ a harmonogramu dohodnutého v zmluve o službách vo verejnom záujme. Príspevok je zúčtovateľný a použiteľný na podnikanie v rozsahu dohodnutom v zmluve o službách vo verejnom záujme, v podstate však na zmiernenie straty z plnenia záväzku. Môže sa však dohodnúť aj jeho čerpanie na zlepšenie vozidlov ého parku alebo iného zlepšenia poskytovaných dopravných služieb, ktoré nedokáže dopravca uhradiť z vlastný ch príjmov.

Úhrada príspevku na tento účel sa používa aj podľa doterajšieho zákona, takže nejde o zásadne novú právnu úpravu.

K § 23: Systé m pravidelnej autobusovej dopravy nie je len vecou prevádzkovateľa autobusovej linky, ale na jej fungovaní sa podieľajú aj iné osoby. Navrhované ustanovenie sleduje zaviazať priamo zákonom iné osoby podieľať sa na ná ležitom fungovaní systému pravidelnej dopravy a jednotlivých autobusových liniek. Navrhované ustanovenie dopĺňa požiadavky nariadenia (ES) č. 181/2011 vo vzťahu k iným osobám, najmä k vlastníkom a sprá vcom autobusových staníc, k výkonným dopravcom a k ostatným podnikateľom v cestnej doprave, ako aj vo vzťahu k obciam, ktoré spravujú územie a povoľujú zriadenie autobusových liniek, umiestnenie zastávok a ich označníkov a umiestnenie a prevádzku zariadení na výdaj cestovných lístkov.

Transparentnosť a nediskriminácia pri realizácii pož iadaviek na spoluprácu je základným atribútom správneho fungovania systému verejnej dopravy podľa nariadení (ES).

K § 24: Osobitnou pravidelnou dopravou sa podľa nariadení (ES) označuje neverejná zmluvná autobusová doprava pre určitého objednávateľa, ktorá existuje aj dnes.

S verejnou pravidelnou dopravou má spoločné, ž e sa uskutočňuje v dohodnutej pravidelnosti podľa harmonogramu spojov po dohodnutej trase s nastupovaním a vystupovaním určených cestujúcich na dohodnutých zastávkach. Odlišné je to, že preprava nie je prístupn á všetkej verejnosti, ale len dohodnutému okruhu cestujúcich, napríklad zamestnancom podnikov s veľkým počtom zamestnancov (napríklad Volkswagen) zvážaných z väčšieho územia do zamestnania a z neho, žiakom na školské vyučovanie a z neho (tzv. školské autobusy), a podobne.

V porovnaní s terajším právnym stavom nedochádza v navrhovanom ustanovení k vecnej zmene.

K § 25: Príležitostnou dopravou sa podľa nariadení (ES) rozumie tzv. zájazdová doprava, čiže ako jednorazová preprava určených cestujúcich do cieľ ovej zastávky a ich dovoz späť na základe individuálnej objednávky, napríklad cestovnej kancelárie pre účastníkov zájazdu alebo školy na školský výlet žiakov alebo študentov. Prevádzkovateľov tohto druhu autobusovej dopravy je v Slovenskej republike evidovaných 734 od najmenších s jedným autobusom až po veľkých dopravcov, ktorí príležitostnú dopravu prevádzkujú popri pravidelnej doprave v rámci voľnej kapacity autobusov a vodičov.

Niektoré práva cestujúcich vyplývajú na tento druh autobusovej dopravy od 1. marca 2013 z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 181/2011.

Ani v tomto druhu autobusovej dopravy nedochádza k výraznej zmene právneho stavu v porovnaní s terajšou právnou úpravou.

K § 26: Posledným upravovaným druhom osobnej dopravy je taxislužba, ako individuálna okamžitá preprava cestujúcich. Navrhovaná ú prava podmienok prevádzkovania taxislužby sa vzťahuje na všetku taxislužbu, pretože citované nariadenia (ES) tento druh osobnej dopravy neupravujú.

Aj taxislužba sa prevádzkuje na základe prepravné ho poriadku vrátane tarify (odsek 2) a na každú prepravu sa uzatvá ra zmluva o preprave osôb (odseky 4 a 5). V tomto je spoločný základ pre všetku verejnú osobnú dopravu ako spôsob podnikania a poskytovania dopravných služ ieb verejnosti.

V porovnaní s terajším stavom sa medzi spô soby uzavierania zmluvy o preprave osôb v odseku 3 počíta aj s pravidelnými prepravami skupín cestujúcich po obvyklých vopred známych trasách, ktoré uskutočňujú prevádzkovatelia vozidiel s najviac 9 miestami na sedenie (mikrobusmi). Títo prevádzkovatelia teraz nie sú právom podchytení a v lepšom prípade poskytujú prepravné služby na základe voľnej ohlasovanej živnosti. Odoberajú cestujú cich vozidlám taxislužby a aj autobusom pravidelnej dopravy, keď zbierajú cestujúcich na autobusových zastávkach tesne pred príchodom linkového autobusu. Podstatná časť príjmov je nezdanená a tak ide o ú nik príjmov dopravcom, ktorý sa kompenzuje príspevkom na základe zmlúv o službách vo verejnom záujme, čiže z verejného rozpočtu.

Kompetencia obce (odsek 6) sa ponecháva v doterajš om rozsahu, pretože na základe poznatkov z praxe jej rozsah a realizácia nevyžaduje zmenu. Obec spravuje svoje ú zemie, a tak je prirodzené, že má tieto základné kompetencie.

K § 27: Tak v taxislužbe, ako aj v autobusovej doprave a v dráhovej doprave, sa vyžaduje na jej prevádzkovanie povolenie - koncesia (odsek 1), ako rozhodnutie dopravného správneho orgánu v správnom konaní začatom na žiadosť uchádzača o poskytovanie služieb taxislužby (prevádzkovateľa taxisluž by). Koncesia na rozdiel od dopravnej licencie je zároveň aj podnikateľským povolením (živnostenské oprávnenia boli od 1. júla 2010 zrušené), aj prevádzkovým povolením.

Koncesia sa žiadateľovi udeľuje len pre konkrétne miesto usadenia, to znamená, že v obci uvedenej v koncesii musí mať technickú základňu a stanovište vozidiel taxislužby (odsek 2). Dôvodom je potreba identifikovať miesto usadenia. Prepraviť cestujúceho však môže z tohto miesta usadenia (obce) do ktoréhokoľvek miesta vr átane cudziny (napríklad z Bratislavy na letisko Schwechat), ale nemôže však z iného miesta v tzv. hostiteľskom štáte (napríklad z letiska Schwechat) prepravovať cestujúceho do miesta usadenia (napríklad do Bratislavy) bez koncesie alebo prepravného povolenia hostiteľského štátu. To zodpovedá aj terajšiemu právnemu stavu z dôvodu ochrany trhu dopravných služieb v hostiteľskom štáte. V zásade to v obmedzenej miere platí aj v pravidelnej autobusovej doprave a v nákladnej doprave (kabotážne prepravy podľa nariadení (ES) č. 1072/2009 a 1073/2009).

Na udelenie koncesie je na rozdiel od udeľovania dopravných licencií právny nárok , čiže musí sa udeliť, ak sú naplnené zákonné požiadavky (odsek 3). Zriadenie autobusovej linky je však predmetom posudzovania nielen z hľadiska zákonných požiadaviek, ale aj z hľadiska jej vhodnosti a potrebnosti podľa plánu dopravnej obslužnosti územia, a preto na jej zriadenie nie je právny nárok.

Tak, ako pri ostatných dopravných licenciách, aj pre taxislu žbu možno určiť podmienky, za ktorých ju možno v obci prevádzkovať. Uvedené podmienky (odsek 4) sledujú ochranu cestujúcej verejnosti a zabezpečenie poriadku v doprave v obci.

Ustanovenia o zmene, zániku a odňatí koncesie sú v podstate zhodné s pravidelnou dopravou (odseky 6 až 10). Chýba však na odňatie koncesie dôvod nepotrebnosť poskytovania služieb, ten zostáva len pre autobusovú linku podporovanú z verejných prostriedkov príspevkom podľa zmluvy o službách vo verejnom záujme.

Odsek 12 je obdobou ustanovenia živnostenského zákona o podnikaní po smrti živnostníka.

K § 28: Tak aj vodiči vozidiel taxislužby musia mať preukaz, ako aj vodiči autobusov a nákladných áut a rušňovodiči na železniciach (odsek 1). Ide o profesijný doklad, ktorý oprávňuje osobu byť vodičom vozidla taxislužby. Vodič vozidla taxislužby ho musí mať po čas poskytovania služby pri sebe popri vodičskom preukaze a dokladoch od vozidla a preukázať sa ním pri kontrole na cestách.

V ďalších odsekoch sú ustanovené podmienky, za aký ch možno vydať uchádzačovi preukaz vodiča vozidla taxislužby. Zmyslom tejto úpravy je, aby vozidlá taxislužby viedli len osoby, ktoré dávajú záruku riadneho výkonu taxislužby. Cieľom je vytesniť z trhu tzv. čiernych taxikárov, ktorí si privyrábajú svojimi súkromnými vozidlami bez splnenia zákonných požiadaviek odbornosti, zdravotnej spôsobilosti a bezúhonnosti a bez toho, aby platili dane, poistné a poplatky.

Vymedzenie bezúhonnosti (odsek 3) je odlišné od vymedzenia bezúhonnosti osádok autobusov a nákladných áut a vedúcich dopravy, pretože ich vymedzenie jednotne upravujú priamo nariadenia (ES), kým taxislužba je upravená len vnútroštátnym právom.

Odborná skúška potrebná na vydanie preukazu vodiča taxislužby a vzor preukazu (odseky 4 a 5) sú inšpirované nariadeniami (ES) upravujúcimi odbornú spôsobilosť vodičov autobusov a nákladných áut. Cieľom je, aby nevznikli neodôvodnene veľké rozdiely v odbornej spôsobilosti a vzh ľade preukazov, keďže všetci vodiči poskytujúci dopravné služby verejnosti pôsobia na jednom dopravnom trhu, používajú rovnakú cestnú sieť a podliehajú rovnakej kontrole na cestách.

K § 29: Navrhované ustanovenie zaväzuje poskytovať dopravné služby podľa prepravného poriadku obdobne, ako je to pri prevádzke ostatnej cestnej dopravy. Príkladne uvedené povinnosti (odsek 1) a oprávnenia (odsek 2) majú byť v zásade súčasťou prepravného poriadku, ale vzhľadom na ich odlišnosť od povinností vodičov autobusov sa uvádzajú výslovne.

Rozsah uvedených povinností a oprávnení (odseky 1, 2 a 3) je v zásade zhodný s terajším právnym stavom. Novou je povinnosť vodiča vozidla taxislužby uvedená v odseku 3. Dôvodom je potreba zabezpečiť prepravu aj cestujúcim, ktorých nemožno prepraviť štandardným vozidlom taxislužby z dô vodu zdravotného postihnutia (potreba prepravy invalidného vozíka alebo iných zdravotných pomôcok), prepravy malých detí (potreba autosedačky a umiestnenie koč íka) alebo nadmerného rozmeru alebo počtu batožiny.

K § 30: Navrhované ustanovenia upravujú technickú spô sobilosť motorového vozidla byť vozidlom taxislužby. Hoci v zásade sa preberá terajší stav, v podrobnostiach ide o mierne sprísnenie technických požiadaviek.

Všetky vozidlá taxislužby budú evidované v koncesii, v ktorej sa im pridelí prevádzkové evidenčné číslo, ktoré bude musieť byť viditeľne umiestnené na vozidle. Účelom je vytesniť z poskytovania služieb taxislužby motorové vozidlá tzv. č iernych taxikárov, ktoré často nespĺňajú ani základné technické požiadavky na vozidlo taxislužby a nie sú nijako označené ani nikde evidované.

Novou úpravou je, že za vozidlá taxislužby sa budú považovať aj osobné motorové vozidlá s počtom sedadiel do deväť vrátane sedadla vodiča (tzv. mikrobusy). V súčasnosti ide o nikde neevidované a neoznačené súkromné vozidlá, ktoré sa používajú na prepravné služby pre verejnosť vrátane prepráv do zahraničia, často krát v podstate na pravidelnú osobnú dopravu podľa vopred oznámeného harmonogramu a vopred oznámenej trasy, pričom právne nie sú ani vozidlami taxislužby, ani autobusmi použ ívanými v cestnej doprave. Takéto súkromné podnikanie narúša transparentnosť a nediskrimináciu na dopravnom trhu osobnej dopravy a ich vodiči nepodliehajú nijakej evidencii ani pravidlám platným pre cestnú dopravu. Tým, že budú zaradené medzi vozidlá taxislužby, budú musieť spĺňať ustanovené technické požiadavky a ich vodiči budú musieť mať preukaz vodiča vozidla taxislužby ako ostatní vodiči vozidiel taxislužby.

Ïalšou novou úpravou je zákonná povinnosť veľkého prevádzkovateľa taxislužby mať vo svojom vozidlovom parku aj vozidlo na prepravu cestujúcich, ktorých nemožno prepravovať v štandardnom vozidle taxislužby (odsek 4). Vzhľadom na cenu a možné využitie takýchto vozidiel sa povinnosť bude týkať len veľkých prevádzkovate ľov taxislužby, u ktorých je ekonomický predpoklad obstarať a prevádzkovať takéto vozidlo s prihliadnutím na ich praktickú využiteľnosť. To nebráni, aby dobrovoľne mal takéto vozidlo, ktorýkoľvek prevádzkovateľ taxislužby.

K § 31: V medzinárodnom dopravnom práve bilaterálne a multilaterálne dohody tvoria základ pre prípravu a vykonávanie medzinárodnej cestnej dopravy. Bez súhlasu prí slušných orgánov toho ktorého štátu sa medzinárodná doprava na jeho území nemôže konať.

Navrhované ustanovenia preberajú doterajšiu právnu ú pravu nakladania s prepravnými povoleniami potrebnými na prepravy z územia Slovenskej republiky, na územie Slovenskej republiky do zahraničia a na tranzit cez územie nášho štátu. Navrhovaným zá konom sa režim rozdeľovania a používania prepravných povolení nemení, pretože je dlhodobo ustálený rozhodnutiami Európskej konferencie ministrov dopravy CEMT/ECMT s možnosťou dvojstranných medzištá tnych dohôd s tretími štátmi, ktorých má Slovenská republika uzatvorených 39. Ako reciprocitu slovenské prepravné povolenia každoročne odovzdáva do členských š tátov, do tretích štátov a do štátov s ktorými Slovenská republika nemá uzatvorené dvojstranné medzištá tne dohody o medzinárodnej cestnej doprave, Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR príslušným miestnym ministerstvám.

Vnútroštátne rozdeľovanie prepravných povolení hromadne každoročne poskytnutých Slovenskej republike dopravnými správnymi orgánmi členských štátov a tretích štátov, ktoré sú určené pre domácich dopravcov, má rokmi zaužívané pravidlá . Rozdeľovanie nie je rozhodovaním podľa zákona o správnom konaní.

Aj pravidlá vjazdu vozidla zahraničného dopravcu na ú zemie Slovenskej republiky sú prebratím platného právneho stavu. V zásade platí, že nie je rozdiel medzi vozidlami dopravcov usadených v členskom štáte a vozidlami dopravcov so sídlom v treťom štáte, lebo všetci potrebujú slovenské vstupné prepravné povolenie, ak medzin árodná zmluva, ktorou je Slovanská republika viazaná a nariadenia EÚ neustanovujú inak.

K § 32: Pri prev ádzkovaní cestnej dopravy sa okrem vlastných vozidiel a vozidiel na lízing čoraz viac používajú vozidlá prenajaté od inej osoby bez vodiča. Nájom vozidiel bez vodiča (napríklad aj občasný nájom mestsk ých autobusov v Dopravnom podniku Bratislava) umožňuje dosiahnuť optimálne využitie vozidiel, ak ich vlastník dočasne nepotrebuje a iný dopravca má zabezpečiť plnenie zmluvných záväzkov. To umožní jednak zvýšenie produktivity práce u dopravcov a jednak lepšie uspokojenie dopytu po dopravných službách v určitom čase a na určitom mieste.

V Európskej únii túto problematiku pre nákladnú dopravu upravuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/1/ES z 18. januára 2006 o používaní vozidiel prenajatých bez vodičov na cestnú prepravu tovaru. Prenajaté vozidlo bez vodiča musí byť evidované v č lenskom štáte, v ktorom má sídlo alebo bydlisko nájomca (rozsudok Európskeho súdneho dvora zo 7. novembra 2002 č. C-228/01).

K § 33: V cestnej doprave majú z ekonomického hľ adiska dôležitosť tzv. kabotážne prepravy. Preto základné rámcové pravidlá kabotážnych prepráv ustanovujú nariadenia (ES) č. 1072/2009 a 1073/2009.

Kabotážnou prepravou sa rozumie uskutoč nenie prepravy medzi najmenej dvomi miestami v hostiteľskom štáte t. j. v štáte, kde dopravca nemá svoje sídlo alebo bydlisko a kde nie sú evidované ani jeho motorové vozidl á, ktorá konkuruje vnútroštátnej doprave v tomto štáte. Napríklad, medzinárodná autobusová linka z Bratislavy do Rakúska je prípustná na vystú penie cestujúcich na jedinej zastávke, ale neumožňuje mať v Rakúsku dve (alebo viac) zastávok umožňujúcich prepravu miestnych cestujúcich medzi týmito zastávkami bez prechodu štá tnej hranice. Na to by bola potrebná dopravná licencia rovnaká, akú majú rakúsky (čiže domáci) dopravcovia.

Citované nariadenia (ES) kabotážne prepravy za uvedený ch obmedzujúcich pravidiel umožňujú v nákladnej doprave. V pravidelnej doprave sa však vyžadujú povolenia a dopravné licencie hostiteľského štátu, pričom ich udeľovanie má byť rovnaké, ako pre domácich dopravcov (odsek 2).

K § 34: Týmto paragrafom začína tretia časť zá kona, ktorá sa týka len prepráv nebezpečných vecí. Táto časť upravuje podmienky prepráv, ale vo svojej podstate nie je úpravou podnikania v cestnej doprave.

Úprava prepravy nebezpečných vecí je v zásade regulovaná medzinárodnými zmluvami tak pre železničnú dopravu (Poriadok pre medzinárodnú železničnú prepravu nebezpečného tovaru – RID) a vodnú dopravu (Európska dohoda o medziná rodnej preprave nebezpečného tovaru po vnútrozemských vodných cestách – ADN), ako aj pre cestnú dopravu (Európska dohoda o medzinárodnej cestnej preprave nebezpečných vecí – ADR). Z tejto situá cie vychádza aj Európska únia, ktorá smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/68/ES o vnútrozemskej preprave nebezpečného tovaru vztiahla obsah citovaných medzinárodných zmlúv pre Európsky hospodá rsky priestor ako zdroj základných pravidiel s uvedením výnimiek (v článku 1).

Z uvedeného dôvodu je úprava prepravy nebezpečný ch vecí v cestnej doprave v navrhovanom zákone len doplnkovým prameňom práva, pretože všetky základn é prvky (definovanie nebezpečných vecí, povolený rozsah prepravy nebezpečných vecí, technické vybavenie vozidiel a ich označovanie, prípustné obaly a ich označovanie a základné pravidlá prepravy a nakladania s prepravnými obalmi, spôsobilosť osádok vozidiel a ďalšie súvisiace veci) upravuje priamo a väčšinou detailne medzinárodná zmluva (euró pska dohoda ADR) v platnom znení (text zmluvy má 1366 str án).

Signatármi európskej dohody ADR sú všetky štáty Európskeho hospodárskeho priestoru a viacero ďalších (tretích) štátov, takž e jednotnosť praktického uplatňovania pravidiel je zabezpečená prakticky pre celú Európu, a to v širšom rozsahu, než by mohol upraviť právne záväzný akt orgánov Európskej únie.

K § 35: Uvá dzané povinnosti odosielateľa nebezpečných vecí (odsek 1) a ich príjemcu (odsek 2) vychádzajú z pravidiel určených európskou dohodou ADR (najmä z kapitoly 1.4 prílohy A) a sú upravené pre vnútrošt átne podmienky prepravy nebezpečných vecí podrobne v záujme právnej istoty a možností kontroly na cestách a prípadného sankcionovania.

Aj odsek 4 upravuje povinnosti dopravcu podľ a pravidiel upravených európskou dohodou ADR do potrebnej praktickej podrobnosti.

Európska dohoda ADR však vzťahuje povinnosti aj na ďalšie osoby podieľajúce sa na prepravách nebezpečných vecí, a preto odsek 5 upravuje základný rá mec pre jej aplikáciu.

K § 36: Povinnos ť mať bezpečnostného poradcu odborne spôsobilého organizovať, koordinovať a dozorovať manipuláciu s nebezpečnými vecami počas nakládky, prepravy a vykládky vyplýva z európskej dohody ADR (z prílohy A). Navrhované ustanovenia ustanovujú rámcovú povinnosť v medziach medzinárodnej zmluvy ADR.

K § 37: Ustanovenie vychádza z európskej dohody ADR a ustanovuje povinnosť odbornej prípravy bezpečnostný ch poradcov v podmienkach cestnej dopravy v Slovenskej republike.

Odbornú prípravu budú uskutočňovať š koliace zariadenia vybraté a poverené Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR (odsek 2). Rozsah a základný obsah odbornej prípravy upravuje priamo európskej dohody ADR (kapitola 1.3 prílohy A), takž e nebude možné akceptovať zásadné odlišnosti v odbornej príprave podľa poverených školiacich zariadení.

Odsek 3 sleduje ustanoviť zákonné kritériá výberu školiaceho zariadenia s cieľom maximalizovať spravodlivý a transparentný výber a minimalizovať diskrimináciu uchádzačov pri posudzovaní splnenia požiadaviek.

Kvalifikačné predpoklady na odbornú spôsobilosť lektorov odbornej prípravy (odsek 4) sa ustanovujú z dôvodu, aby odbornú prípravu viedli skutočne odborníci v oblasti prepravy nebezpečných vecí, ktorí nielen poznajú právne pravidlá a technické pož iadavky, ale aj reálne uskutočňovanie prepráv nebezpečných vecí v cestnej doprave. Obsah (témy) vzdelávania vyplývajú priamo z európskej dohody ADR (kapitoly 1.3 a 1.10 prílohy A), čiže sú vopred známe, takže aj požadované zameranie vzdelania a odbornej praxe lektorov možno určiť ako kritérium už pri výberovom konaní.

Lektori sa vyberajú z prihlásených uchádzačov pod ľa kvalifikačných predpokladov (odsek 4) a odborného a praktického zamerania podľa tém vzdelávania vyplývajúcich z európskej dohody ADR. Procesnú stránku výberového postupu (obsah prihlášky, miesto a termín podania, spôsob výberu, a podobne) si určuje školiace zariadenie samo, lebo ono bude uzatvárať pracovný vzťah s lektorom. Ak je uchádzač zamestnancom, môže sa prihlásiť sám s tým, ž e lektorskú činnosť musí riešiť so svojim zamestnávateľom podľa Zákonníka práce, alebo ho môže prihlásiť zamestnávateľ, ak má záujem, aby jeho zamestnanec bol lektorom (odsek 5).

Navrhuje sa ustanoviť (odsek 6) ohlasovaciu povinnosť poveren ého školiaceho zariadenia voči dopravnému správnemu orgánu. Dôvodom je skutočnosť, že dopravný správny orgán je povinný uskutočňovať kontrolu vzdelávania osádok vozidiel a bezpečnostný ch poradcov, pričom obsahom kontroly je zistiť súlad s požiadavkami na obsah vzdelávania a skúšky s európskym dohovorom ADR – kapitoly 1.8 prílohy A (odsek 7).

K § 38: Kontrola prepravy nebezpečných vecí je dôležitým prvkom zabezpečenia poriadku v cestnej doprave. Zároveň je kontrola prepravy aj cestnou kontrolou podľ a predpisov o cestnej premávke, kontrolou na ceste podľa predpisov o povinnej kvalifikácii vodičov a predpisov o záznamových zariadeniach vozidiel. Predmetom kontroly preto je spravidla nielen kontrola podmienok prepravy nebezpeč ných vecí ako vyplýva z kapitoly 1.8 prílohy A európskej dohody ADR (spôsobilosť typovo schváleného vozidla, prí pustnosť prepravovaných nebezpečných vecí, odborná spôsobilosť osádky vozidla a bezpečnostného poradcu, kontrola sprievodných a prepravných dokladov a pokynov od odosielateľa), ale aj spôsobilosť a vhodnosť vozidla a prepravných obalov (príloha B európskej dohody ADR).

Preto sa ustanovuje, že kontrolu na cestách uskutočňuj ú viaceré orgány (odsek 1), pretože každý z nich má inú úlohu v kontrole.

Pri kontrole v technickej základni účastní kov prepravy nebezpečných vecí ide o administratívnu podstatu prepravy nebezpečných vecí, keď predmetom kontroly sú doklady osvedčujúce skutočnosti kontrolované pri kontrole na cestách, najmä osvedčenia o odbornej spôsobilosti, sprievodné doklady a pokyny na prepravu, označovanie vozidiel a prepravných zariadení a podobne.

Pravidlá kontroly na cestách (odsek 2) vyplývajú z viacerých právne záväzných aktov Európskej únie vzťahujúcich sa na cestnú dopravu a kontrolu vodičov a vozidiel.

Odsek 3 upravuje oprávnenie zisťovať aj laborató rnym rozborom zloženie odobratej vzorky nebezpečných vecí a jej porovnanie so sprievodnými dokumentmi odosielateľa. Takéto oprávnenie je opodstatnené tým, že pre prípad havárie vozidla alebo poškodenia prepravn ého obalu a úniku nebezpečnej látky je nevyhnutné ako prvý úkon poznať jej vlastnosti (najmä, ak ide o chemikálie, rádioaktívne látky a mikroorganizmy), aby bolo možné urobiť vhodné a účinn é nápravné a sanačné opatrenia na ochranu života a zdravia ľudí a zvierat a na ochranu životného prostredia v bezprostrednom okolí vozidla.

K § 39: V zá ujme zákonného a nediskriminačného priebehu kontroly na cestách sa navrhuje upraviť relatívne podrobne aj priebeh kontroly (odsek 1) zo strany orgánov kontroly. Takáto úprava umožní zjednotenie pravidiel kontroly, aby nevznikali neopodstatnené subjektívne motivované rozdiely v priebehu kontroly a zároveň, aby sa kontrola zamerala na podstatné prvky dôležité pre bezpečnosť.

Rovnaký účel má aj úprava (odsek 3) možností orgánu kontroly vybaviť zistené nedostatky buď priamo na mieste, alebo pokračovaním v preprave až do cieľa alebo do technickej základne dopravcu alebo do najbližšieho servisu.

Odseky 4 až 6 sú administratí vnym vybavením kontroly na mieste (odsek 4) a v centrálnej evidencii kontrol (odsek 6) vedenej dopravným správnym orgánom, z ktorej sa ka ždoročne vyhotovuje správa o uskutočnených kontrolách za uplynulý rok (odsek 7).

K § 40: Navrhuje sa, aby orgány na výkon verejnej správy podľa navrhovaného zákona boli členené na dve skupiny – na správne orgány a na kontrolné orgá ny (odsek 1). Dosiahne sa tým prehľadnosť navrhovaných kompetencií aj právnej úpravy. Takéto rozdelenie je obvyklé aj v iných zákonoch.

Prvú skupinu v návrhu označovanú ako dopravné sprá vne orgány tvoria orgány oprávnené riadiť systém cestnej dopravy, najmä rozhodovať v správnom konan í o povoleniach, licenciách, koncesiách a sankciách, viesť vnútroštátny elektronický register prevádzkovateľov cestnej dopravy, spravovať informačný systém, vyberať poverené školiace zariadenia a vykon ávať ďalšie správne úkony podľa navrhovaného zákona.

Termín 'dopravný správny orgán' je použitý z praktických dôvodov, aby bolo jednoduchšie identifikovať konkrétne orgány štátnej správy a územnej samosprávy a ich konkrétne kompetencie na jednom mieste v zákone a aby pre prípad novely zákona zasahujúcej do zmeny kompetencií, zmeny v štruktúre verejnej správy alebo zmeny názvu nemuselo byť veľ a novelizačných bodov roztrúsených po celom zákone, ale len jeden novelizačný bod na jednom mieste v zákone. Takéto druhové označenie orgánov verejnej správy používajú aj iné zákony, napr íklad 'cestný správny orgán' (zákon. č. 135/1961 Zb.), 'stavebný úrad' a 'orgán územného plánovania' (stavebný zákon), 'živnostenský úrad' (živnostenský zákon), 'licenčný orgán' a 'bezpečnostný orgán' (zákon č. 513/2009 Z. z.), 'regulačný orgán ' a 'vyšetrovací orgán' (zákon č. 514/2009 Z. z.) a ďalšie.

Druhú skupinu v návrhu označovanú ako 'orgány odborného dozoru' tvoria orgány, ktoré sú podľa navrhovaného zákona oprávnené kontrolovať systém cestnej dopravy, najmä uskutočňovať kontroly vozidiel, vodičov a prepravovaného tovaru na cestách a kontroly prevádzkovateľov cestnej dopravy, najmä odbornej spôsobilosti členov štatutárnych orgánov, vedúcich dopravy, bezpečnostných poradcov a osá dok vozidiel, ako aj ich technickej základne, vrátane vozidlového parku.

K § 41: Ministerstvo okrem toho, že je podľa tzv. kompetenčného zákona ústredným orgánom štátnej správy vo veciach dopravy a koncepčným centrom, má aj konkr étne kompetencie súvisiace s podnikaním v cestnej doprave. V navrhovanom odseku 1 je zoznam úloh a oprávnení ministerstva, ako vyplývajú z navrhovanej úpravy a z nariadení (ES), ktoré sa vykonávajú navrhovan ým zákonom.

V okruhu uvedených úloh a oprávnení nie sú zá sadne nové, ale v podstate sa preberajú z doterajšej právnej úpravy. Tá bola naposledy podstatne zmenená zákonom č. 136/2010 Z. z., keď boli zrušené dopravné živnosti od 1. júla 2010 a kompetencie udeľovania oprávnení na podnikanie vo vnútroštátnej cestnej doprave prešli na ministerstvo. Ani v prípade vykonávaných nariadení (ES) však nejde o zásadne nové úlohy, pretože nariadenie (ES) č. 1370/2007 bolo už vykonané doterajším zákonom a ešte pred nadobudnutím účinnosti nariadení č. 1071/2009 až 1073/2009 (pred 4. decembrom 2011) boli ich podstatné prvky zohľadnené v doterajšom zákone z dôvodu, že obsah týchto nariadení (ES) v zásade vyplýval už zo smerníc, ktoré sa nimi zrušujú a boli už v minulosti transponované do doterajšieho zákona.

Odsek 2 je splnomocňovacím ustanovení m na vykonanie niektorých ustanovení navrhovaného zákona formou podzákonných právnych predpisov. Nové predpisy nahradia vyhlášku č. 311/1996 Z. z.

Odsek 3 rieši problematiku rezortného informačného systému ako súčasti štátneho informačného systému.

K § 42: Existujúce krajské úrady pre cestnú dopravu a pozemn é komunikácie budú v štruktúre vertikálne usporiadanej štátnej správy vo veciach cestnej dopravy prvostupňovými dopravnými správnymi orgánmi vo veciach podnikania v cestnej doprave a aj orgánmi odborného dozoru nad cestnou dopravou v kraji. Budú príslušným prvostupňovým správnym orgánom, ktorý ude ľuje v správnom konaní povolenie na podnikanie v cestnej doprave (čiže povolenie na výkon povolania prevádzkovateľovi cestnej dopravy podľa § 5 ods. 1 navrhovaného zákona). Druhostupňovým (odvolacím) orgánom zostáva ministerstvo.

Aj v tomto prípade ide v rozhodujúcom rozsahu už o existujúce úlohy, takže sa nepredpokladá organizačný, personálny ani finančný problém s vý konom verejnej správy. Jediný problém je v tom, že doteraz boli úlohy a oprávnenia uvedené len v doterajšom zákone, ale teraz vyplývajú priamo z nariadení (ES) a navrhovaný zákon tieto úlohy vykonáva.

S kompetenciami pre obvodné úrady pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie sa vzhľadom na navrhované úlohy v navrhovanom zákone nepočíta.

K § 43 vyšší územný celok má v štruktúre navrhovaného zákona postavenie objednávateľa dopravných služieb, pretože jeho zákonnou úlohou je zabezpečiť dopravnú obslužnosť kraja vo veci verejnej pravidelnej dopravy tak podľa navrhovaného zákona v autobusovej doprave, ako aj v regionálnej železni čnej doprave podľa zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach.

Držiteľom povolenia na podnikanie v cestnej doprave (prevá dzkovateľom cestnej dopravy) udeľuje v správnom konaní dopravné licencie na zriadenie autobusovej linky diaľkovej a prímestskej dopravy.

K § 44: V podstate zhodné postavenie ako vyšší územný celok má aj obec. Jej úlohy a oprávnenia sú však obmedzené len územím obce. Úlohy navy še sa týkajú len taxislužby.

Obec je objednávateľom dopravných služieb v pravidelnej mestskej autobusovej doprave podľa navrhovaného zákona, ako aj mestskej dráhovej (električkovej a trolejbusovej) pravidelnej dopravy podľa zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach. Toto postavenie jej umožňuje komplexne riešiť mestský dopravný systém zahàňajúci aj systém cestnej dopravy, aj systém dráhovej dopravy.

K § 45: Navrhované ustanovenie komplexne vymedzuje okruh odborné ho dozoru v cestnej doprave bez ohľadu na orgány dozoru a územné obvody (odsek 1), čiže sa týka každého orgánu odborného dozoru.

Obsahom odborného dozoru sú kontroly (odsek 2) zamerané na vozidlá a ich osádky a na technickú základňu v rozsahu vyplývajúcim predovšetkým z článku 12 nariadenia (ES) č. 1071/2009 a článku 19 nariadenia (ES) č. 1073/2009.

V odsekoch 3 až 8 je členenie výkonu odborné ho dozoru medzi jednotlivé orgány odborného dozoru podľa ich postavenia v sústave verejnej správy a kompetencií ako dopravných správnych orgánov.

Tak, ako v iných zákonoch, aj navrhovaný zákon vyž aduje, aby orgány dozoru mali vyčlenených zamestnancov poverených (špecializovaných) na jednotlivé vecné a prevádzkové zložky kontroly (odsek 9). Svoje oprávnenie navonok manifestujú preukazom, ktorý m sa preukazujú voči kontrolovanej osobe.

K § 46: Navrhované ustanovenie je odchýlkou od všeobecnej úpravy zákonom o štátnej kontrole v štátnej správe, pretože ide o kontrolu v systéme cestnej dopravy ako trhu, na ktorom pôsobia podnikatelia (prevádzkovatelia cestnej dopravy).

V odseku 1 sú vymedzené oprávnenia kontrolórov len v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutočného stavu a možností jeho porovnania s požadovaným stavom. Tieto oprávnenia sa týkajú aj kontrol na cestách, aj kontrol v technickej základni prevádzkovateľa cestnej dopravy.

Odsek 2 umožňuje na náklady kontrolovaného uskutočni ť kontrolu v idúcom vozidle (napríklad v autobuse) na zistenie predmetu kontroly, ak je to možné zistiť len počas jazdy. Obdobné oprávnenie kontrolóra existuje aj doteraz a existuje aj v dráhovej doprave.

Odsekmi 3 a 4 sa priznávajú kontrolórovi nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie účelu kontroly, a to upozornenie, príkaz na odstránenie nedostatku, poriadkové pokuty, zadržanie osvedčení a preukazov a zákaz pokračovania v preprave. Ide o osvedčené nástroje zabezpečenia účelu kontroly aj podľa doterajšej úpravy.

Kontrolu plnenia úloh dopravcov voči cestujúcim a odosielateľom vecí (vybavenie reklamácií a sťažností) uskutočňuje Slovenská obchodná inšpekcia ako v dráhovej doprave.

K § 47: Navrhované ustanovenie upravuje systém nápravných opatrení, ktorými sa odstraňujú kontrolou zistené nedostatky. Nápravné opatrenia nie sú sankcie (tresty), ale ochranné opatrenia, ktorými sa vylučujú z trhu nespôsobilé osoby, aby sa zabezpečilo správne fungovanie trhu a predchádzalo zlyhaniam.

Nápravné opatrenia sa uplatňujú po skončení a vyhodnotení kontroly, a to aj paralelne s uložením sankcie alebo ak predchádzajúce uloženie sankcie neviedlo k náprave. Nápravné opatrenia podľa odsekov 1 a ž 3 sa týkajú tak medzinárodnej cestnej dopravy, ako aj vnútroštátnej cestnej dopravy.

Odseky 1 a 2 priamo vyplývajú z článkov 13 až 15 nariadenia (ES) č. 1071/2009, článkov 12 a 13 nariadenia (ES) č. 1072/2009 a článkov 21 až 23 nariadenia (ES) č. 1073/2009 ako povinnosti členského št átu zabezpečiť ochranu podnikania v autobusovej doprave a v nákladnej doprave. Ich uplatnením sa sleduje vylúčiť z podnikania alebo z prevá dzkovania pravidelnej dopravy nespôsobilé podniky.

Odseky 3 a 4 ukladajú povinnosti vyplývajú ce zo smernice 2008/68/ES o vnútrozemskej preprave nebezpečných vecí.

Uvedené oprávnenia Policajného zboru (odseky 5 a 6) dopĺňajú iné jeho oprávnenia, ktoré majú v cestnej doprave najmä podľa predpisov o cestnej doprave, o záznamových zariadeniach v cestnej doprave a o základnej kvalifikácii vodičov a ich zdokonaľovaní.

Odsek 6 sleduje ochranu životného prostredia i zabezpečenie vozidiel a nákladu. Nie je možné prikázať odstaviť vozidlo so živými zvieratami na ceste a nechať ich bez dozoru a starostlivosti (napájanie, kàmenie, oddych, vý beh). To isté platí aj o nebezpečnom náklade, napríklad nechať voľne odstavené vozidlo s jedmi alebo výbušninami.

K § 48: Navrhovaná úprava tzv. iných správnych deliktov je založená na objektívnej zodpovednosti (na zistenom následku) osôb, ktoré svojou činnosťou porušia svoje povinnosti v cestnej doprave. Týka sa to dopravných podnikov, najmä v postavení prevádzkovateľ ov cestnej dopravy a v postavení dopravcov, ako aj vlastníkov (správcov) autobusových staníc, autobusových zastávok a stanovíšť vozidiel taxislužby.

Povinnosti, ktorých porušenie sa má sankcionovať pokutami, ustanovuje navrhovaný zákon, ale aj nariadenia (ES), ktoré vykonáva (článok 22 nariadenia č. 1071/2009, článok 16 nariadenia (ES) č. 1072/2009 a článok 27 nariadenia (ES) č. 1073/2009).

Pokuta za tzv. iný správny delikt nevylučuje súčasn é uloženie sankcie za priestupok zamestnancovi, ktorý za pokutovaného zamestnávateľa konal, alebo aj členovi štatutárneho orgánu (§ 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch).

K § 49: Navrhované ustanovenia ustanovujú skutkové podstaty priestupkov v cestnej doprave (odsek 1). Keďže priestupok je podľa svojej definície v § 2 ods. 1 zákona SNR č. 372/1990 Zb. zavineným konaní, je sankcionovanie založené na subjektí vnej zodpovednosti priestupcu. Z toho vyplýva, že páchateľom môže byť len fyzická osoba, lebo právnická osoba je právna fikcia, ktorá nemá vlastné myslenie. Priestupcom môže teda byť vodič, vedúci dopravy, cestujúci, alebo aj každý (čiže aj osoba, ktorá necestuje).

Základnou sankciou (odsek 2) je pokuta (uložená v blokovom konaní, v rozkaznom konaní alebo po prerokovaní priestupku), ale v odseku 3 navrhuje sa uplatniť aj sankciu zákazu činnosti (napríklad vodičovi, vedúcemu dopravy, bezpečnostnému poradcovi) podľa § 14 zákona SNR č. 372/1990 Zb.), ktorá môže byť odstrašujúcim prvkom, ale aj účinným trestom.

V cestnej doprave je zaužívané aj blokové konanie (odsek 4), ktorým sa vybavia nesporné priestupky zistené na mieste (na ceste, v technickej základni, pri nakládke alebo vykládke tovaru, a podobne), a preto sa v úprave ponecháva. V tomto odseku sa limituje aj ukladanie pokút v skrátenom konaní (rozkazné konanie), ktoré síce nie je také časté, ale zákon o priestupkoch ho pozná, a preto treba utvoriť možnosť ho uplatňovať.

Z doterajšej úpravy sa preberá oprávnenie ukladať pokutu na mieste (v blokovom konaní) aj revízorom a dispečerom (odsek 5) pri dodržaní zákonných podmienok (§ 84 až 86 zákona SNR č. 372/1990 Zb.).

K § 50: Ustanovenie rieši vzťah k správnemu poriadku. V odseku 1 je základné pravidlo, z ktorého nasledujú výnimky.

Prvou výnimkou sú procesné ustanovenia nariadení (ES), ktoré navrhovaný zákon vykonáva (odseky 2 a 3 a poznámky pod čiarou). Odchylné procesné ustanovenia nariadení (ES) sa týkajú posudzovaniu podkladu rozhodnutí, lehôt na rozhodnutie, náležitostí rozhodnutí, dôvodov na zamietnutie žiadostí a pravidiel zmeny a obnovenia rozhodnutí a ďalších drobných procesných zmien. Dopravné správne orgány budú musieť postupovať prednostne podľa nariadení (ES), lebo ide o špeciálne procesné úpravy, a v ostatnom podľa správneho poriadku.

Druhou výnimkou z aplikácie správneho poriadku sú rozhodovacie postupy dopravných správnych orgánov vyňaté z režimu správneho konania podľa odseku 4. Niektoré procesné postupy sú vyňaté preto, lebo ich výsledkom nie je rozhodnutie, ale osvedčenie alebo potvrdenie. Iné preto, lebo v nich nejde o zmenu práv alebo povinností tých, ktorých sa týkajú. Ide o prevzatie terajš ieho právneho stavu.

K § 51: Ustanovenie upravuje miestnu príslušnosť dopravných správnych orgánov odchylne od § 7 ods. 1 správneho poriadku. Dôvodom je skutočnosť, že podľa pravidiel miestnej príslušnosti podľa správneho poriadku by sa nedalo dospieť k jednoznačnej miestnej príslušnosti na konanie. Tým sa preberá terajší právny stav.

K § 52: V ustanovení sa upravujú náležitosti podania v súlade s § 19 správneho poriadku. Výpočet náležitostí žiadosti odráža pož iadavky nariadenia (ES) č. 1071/2009 na začatie konania o povolenie na výkon prevádzkovateľa cestnej dopravy, čiže na udelenie podnikateľského oprávnenia.

K § 53: Ustanovenie o náležitostiach žiadosti o dopravnú licenciu na pravidelnú autobusovú dopravy sa týka len vnútroštátnej dopravy, pretože n áležitosti žiadosti týkajúce sa medzinárodnej pravidelnej dopravy upravuje priamo nariadenia (ES) č. 1073/2009.

K § 54: V tomto prípade sa upravuje návrh na začatie konania o koncesiu v taxislužbe ako na správne konanie. Odchýlky sú v rámci prípustnosti náležitostí podania podľa § 19 správneho poriadku.

K § 55: Ustanovenie len dopĺňa skoro vyčerpávajúcu úpravu udeľovania licencie Spoločenstva v nariadení (ES) č . 1073/2009.

K § 56: Prechodn é ustanovenia riešia procesné ustanovenia (odseky 1 a 2). Ešte stále podnikajú v cestnej doprave podnikatelia, ktorí získali živnostenské oprávnenia pred 1. júlom 2010. Tieto oprávnenia sa budú postupne nahrádzať povoleniami podľ a navrhovaného zákona. To vzhľadom na početnosť takýchto podnikateľov nemožno stihnúť v relatívne krátkom čase, a preto sa ponechávajú ich účinky v platnosti, hoci boli formálne zrušené zá konom č. 136/2010 Z. z. (odsek 1).

V odseku 2 sa rieši intertemporálne pokračovanie v začatých, ale ku dňu účinnosti navrhovaného zákona neskončených konaniach. Vzhľ adom na zmenu vo výške pokút sa navrhuje dokončiť sankčné konania podľa doterajších predpisov; v šetky ostatné konania sa navrhuje dokončiť podľa nového právneho stavu. Dôvodom je skutočnosť, že ak by sa dokončili podľa doterajších predpisov, výsledné rozhodnutia by neboli v súlade ani s nariadeniami (ES), ani s navrhovaným zákonom.

V odsekoch 3 až 5 ide o transpozíciu prílohy I smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/68/ES z 24. septembra 2008 o vnútrozemskej preprave nebezpečného tovaru.

Odsekom 6 sa rieši kontinuita už vydaných a ku dňu účinnosti navrhovaného zákona platných povolení, dopravných licencií a iných správnych rozhodnutí a osvedčení. Nie je možné, aby dňom nadobudnutia účinnosti navrhovaného zákona stratili platnos ť, lebo by sa zastavila cestná doprava.

Odsek 7 v súlade s článkom 2 ods. 4 nariadenia (EÚ) č. 181/2011 ustanovuje výnimku pre vnútroštátnu diaľkovú dopravu s autobusovými linkami nad 250 km, a to v maximálnej prípustnej miere päť rokov. Výnimku umožňuje priamo nariadenie (EÚ) č. 181/2011.

V odseku 8 sa rieši situácia, že ku dňu úč innosti zákona ešte nie sú zavedené preukazy vodiča vozidla taxislužby, lebo terajší zákon ich neupravoval. Potrebn ý odklad je potrebný na výber ich zhotoviteľa a ich zavedenie do praxe.

Odsek 9 je odkladom splnenia požiadavky na taxametre, ktoré umožňujú aj tlač potvrdenky o cestovnom. Takéto taxametre zatiaľ nemá väčšina taxikárov, a preto sa navrhuje prechodné obdobie na ich získanie a montáž.

Odsek 10 rieši prechod zo živnostenského podnikania a č ierneho podnikania vlastníkov mikrobusov na režim taxislužby. Od 1. januára 2014 budú smieť prevádzkovať svoje vozidlá s obsadenosťou deväť miest vrátane miesta pre vodiča len formou taxislužby aj na pravidelných linkách, aj mimo nich.

K § 57: Ide o transpozičné ustanovenie podľa legislatívnych pravidiel; transponované právne záväzné akty sú uvedené v prílohe.

K § 58: Zrušujú sa doterajšie právne predpisy upravujúce podnikanie v cestnej doprave.

K § 59: Účinnosť navrhovaného zákona sa navrhuje k 1. marcu 2012.

Bratislava 9. novembra 2011

Iveta Radičová, v.r.

predsedníčka vlády Slovenskej republiky

Ján Figeľ, v.r.

1. podpredseda vlády a minister dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Martina FRONCA, Pavla HRUŠOVSKÉHO a Pavla ABRHANA na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších úprav

1

Dôvodová správa

Všeobecná časť

Návrh novely vysokoškolského zákona napravuje chybu vo vysokoškolskom zákone, keď absolventi študijn ých programov riadneho doktorandského štúdia v odbore katolícka teológia nedostavujú po obhajobe dizertačnej práce titul PhD. tak ako v iných študijný ch programoch doktorandského štúdia, ale titul ThDr. Neudelenie titulu PhD. ich diskriminuje a obmedzuje možnosť ich akademickej aktivity ako školiteľov, oponentov a riešiteľov výskumných úloh.

Návrh zákona je v s úlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi SR, platným právnym poriadkom SR, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a inými medzinárodný mi dokumentmi, ktorými je SR viazaná.

Osobitná časť

K bodu 1 :

Napravuje sa chyba vo vysokoš kolskom zákone.. Absolventom doktorandského štúdia študijných programov v odbore katolícka teológia po splnení všetkých predpísaných povinností a obhájení dizertačnej práce sa udeľuje titul PhD.

K bodu 2:

Stanovuje sa účinnosť navrhovaného zákona.

zobraziť dôvodovú správu