Zákon o ochrane pamiatkového fondu 49/2002 účinný od 01.07.2014 do 31.12.2015

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov

14

DÔVODOVÁ SPRÁVA

B. Osobitná časť

K bodu 1:

Slovné spojenie „alebo nehnuteľná vec“ sa z definície pojmu „archeologický nález“ vypúšťa vzhľadom na mo žný konflikt so všeobecnou právnou úpravou (Občiansky zákonník), ktorá rozdeľuje veci na hnuteľné a nehnuteľné (a nehnuteľné veci na pozemky a stavby). V aplikač nej praxi vznikli problémy aj z dôvodu úpravy režimu archeologického nálezu, ktorý je vlastníctvom Slovenskej republiky. Pri objektoch, ktoré sa tradične považovali za nehnuteľné archeologické nálezy (napr. základy archeologických objektov či stopy po nich) vznik al problém určenia vlastníka. Takýto archeologický nález sa po úprave považuje za súčasť pozemku t. j. archeologické nálezisko.

Podľa Trestného poriadku sa s účinnosťou od 1. septembra 2011 za archeologické nálezy považujú aj nálezy vojenského materiálu - tzv. militárií, pochádzajúce z obdobia druhej svetovej vojny alebo starších období. Do definície pojmu „archeologický nález“ sa ako osobitný druh militárií navrhuje doplniť pojem „strelivo“, ktorý dopĺ ňa pojem milit árií v platnom znení zákona o ochrane pamiatkového fondu, t.j. „zbraň, munícia, súčasť uniformy, vojenská výstroj alebo iný vojenský materiál“.

K bodu 2:

S odkazom na bod 2 sa veci, ktoré sa z odborného hľadiska považujú za nehnuteľné archeologické nálezy (napr. identifikované zá klady obydlí alebo iné objekty) majú pova žovať za súčasť nehnuteľnej veci – v prevažnej väčšine prípadov za súčasť pozemku. Návrh je v súlade so v šeobecnou úpravou rozdelenia vecí na hnuteľné a nehnuteľné (noveliza čný bod č. 2).

K bodu 3:

Odstránenie nadbytočného textu.

K bodu 4:

Úprava terminológie, ktorá reflektuje prijatie zákona č . 434/2010 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v znení zákona č. 79/2013 Z. z. a jeho pojmový aparát. Označenie pôvodného pojmu „grantový systém“ sa vzhľadom na pôvod poskytovaných finančných prostriedkov v štátnom rozpočte nahradzuje pojmom „dotačný systém“.

K bodu 5:

Úprava povinnosti poskytnutia informácií a potrebnej súčinnosti pri výkone štátneho pamiatkového dohľadu je v zákone novo upravená v § 12 ods. 3, ktorý generálne upravuje poskytovanie súčinnosti pri výkone štátneho pamiatkového dohľadu (novelizačný bod č. 17).

K bodu 6:

Pojem „a koordinačný“ sa z definície Archeologickej rady vypúšťa pre rozpor s postavením Archeologickej rady, ktorá je poradným orgánom ministerstva. Poradný orgán nemôže disponovať kompetenciou vykonávať úlohy, zverené orgánu štátnej správy. Koordinačná funkcia nebola Archeologickou radou od začiatku jej existencie ani raz využitá.

K bodu 7:

S ohľadom na novelizačný bod č. 7 sa z kompetencií Archeologickej rady odstraňuje ustanovenie umožňujúce Archeologickej rade koordinovať vopred vyhradené významné archeologické výskumy. Archeologická rada ako poradný kolektívny orgán túto kompetenciu v aplika čnej praxi nemôže reálne vykonávať.

K bodu 8:

Legislatívno-technická úprava reflektuje novo navrhovanú úpravu osobitnej odbornej spôsobilosti na vykonávanie pamiatkového výskumu a jej nadobúdania, v súčasnosti rámcovo upravenú v § 35, v novo navrhnutom osobitnom paragrafe § 35a.

K bodu 9:

Na rozdiel od ostatných poradných orgánov, Komisia na overovanie osobitnej odbornej spôsobilosti na vykonávanie pamiatkového výskumu nemala v zákone určené funkčné obdobie svojich členov. Toto sa navrhuje v rovnakej dĺžke ako v prípade Pamiatkovej rady a Archeologickej rady, t. j. 3 roky.

K bodu 10:

Zákonom určená kompetencia orgánom špecializovanej štátnej správy zriaďovať poradné orgány sa navrhuje na základe požiadaviek aplikačnej praxe v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade absencie riadneho splnomocňovacieho ustanovenia na zriaďovanie poradných org ánov existujú rozdielne právne názory na možnosť ich zriadenia.

K bodu 11:

Legislatívno-technická úprava sleduje záujem riadne prem ietnuť predmet úpravy zákona (§ 1 ods. 1) do úpravy kompetencií Pamiatkového úradu Slovenskej republiky ako druhostupňového orgánu štátnej správy vo veciach, o ktorých v prvom stupni rozhodujú krajské pamiatkové úrady. Rovnaký rad pojmov zákon obsahuje aj v prípade úpravy postavenia krajských pamiatkových úradov v § 11 ods. 1.

K bodu 12:

Návrh reflektuje požiadavku aplikačnej praxe na dosiahnutie jednotného odborného štandardu zásad ochrany pamiatkového územia, vypracovaných príslu šným orgánom štátnej správy, ktorým bude krajský pamiatkový úrad. Zásady ochrany pamiatkového územia, ako nástroj územnej ochrany pamiatkového územia, je v súčasnosti vypracovávaný odborníkmi alebo odbornými tímami, a preto nie vždy reflektuje požiadavky orgánov štátnej správy v oblasti ochrany pamiatkového fondu.

K bodu 13:

Výslovné uvedenie budovania reštaurátorského pracoviska Pamiatkové ho úradu Slovenskej republiky je v súlade s historickým poslan ím úradu, predchodca ktorého v minulosti (Pamiatkový ústav) zabezpečoval reštaurovanie vybraných národných kultúrnych pamiatok (ďalej len „ kultúrna pamiatka“); reštaurovanie významn ých historických diel a predmetov je súčasťou činnosti Pamiatkového úradu Slovenskej republiky.

K bodu 14:

Novo navrhovaná kompetencia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky - § 10 ods. 2 písm. p) - presun kompetencie poskytovania údajov z Ústredného zoznamu pamiatkového fondu z krajský ch pamiatkových úradov na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky sleduje z áujem poskytovať aktuálne údaje, pretože Ústredný zoznam pamiatkového fondu vedie Pamiatkový úrad Slovenskej republiky.

Ïalšie kompetencie (písm. q) a r)) majú charakter výslovného legislatívneho ukotvenia kompetencie, dôležitej pre aplikačnú prax a pož adovanej predovšetkým orgánmi verejnej správy, orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi. Vydávanie odborných posudkov a odborných stanovísk je činnosťou so stále rastúcim významom, najmä v prípade trestných konaní v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva. V doterajšej aplikačnej praxi príslušné orgány niekedy takého posudky či stanoviská neakceptovali, argumentujúc absenciou zákonného splnomocnenia na ich vydávanie. Zastupovanie štátu ako poškodenej strany v trestnom konaní je v kontexte štátneho vlastní ctva archeologických nálezov významným krokom v potláčaní nezákonných aktivít v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva, najmä v boji proti nelegálnej archeológii, pri ktorej dochádza k nevyčísliteľným stratám na kultúrnom dedičstve.

Zavádza sa legislatívny odkaz na zákon č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 15:

V súvislosti s presunom, resp. konkretizáciou kompetencií orgá nov špecializovanej štátnej správy v oblasti ochrany pamiatkového fondu sa z dôvodu zlep šenia prehľadnosti ustanovenia § 11 ods. 2 navrhuje novo upraviť kompetencie krajského pamiatkového úradu. Návrh reflektuje najmä zmenu v oblasti vypracovania a schvaľovania zásad ochrany pamiatkového územia (novelizačný bod č. 13), presun kompetencie vydávania výpisov z Ústredného zoznamu pamiatkového fondu z krajského pamiatkového úradu na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky (novelizačný bod č. 15), novo zavádzanú terminológiu (novelizačný bod č. 49), ako aj legislatívno-technické ú pravy bez zásadného vplyvu na postavenie krajského pamiatkového úradu či ú častníkov konania.

Navrhovaným ustanovením § 11 ods. 2 písm. f) sa precíznejšie definuje ochrana kultúrnych pamiatok v krízových situáciách a mimoriadnych situáciách. Zavádza sa legislatívny odkaz na ús tavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpeč nosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov a zákon č . 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov.

K bodu 16:

Pre všetky druhy štátnych dohľadov na úseku ochrany pamiatkového fondu sa zavádza jednotná terminológia „štátny pamiatkový dohľ ad“. Z dôvodu zlepšenia prehľadnosti sa navrhuje úprava znenia celého § 12. Dôvodmi na úpravu sú reflexia návrhu hnuteľného charakteru archeologického nálezu, snaha o zlepšenie zákonných predpokladov pre realizáciu dohľadu aj na miestach, ktoré nie sú pamiatkovými územiami, ale na ktorých môže byť ohrozený archeologický nález alebo archeologické nálezisko, teda na mieste stavby alebo hospodárskej činnosti a mieste, kde je vykonávaný archeologický výskum. Reflektuje sa aj požiadavka aplikačnej praxe na definovanie kompetencie realizácie dohľ adu aj na miestach dočasnej úschovy archeologických nálezov (depozit), ktoré sú v súčasnosti vo väčšine prípadov situované mimo objektu kultúrnej pamiatky či miesta, ktoré je predmetom územnej ochrany.

Navrhuje sa nová kompetencia orgánu štátneho pamiatkového dohľ adu bezprostrednej výzvy na ukončenie stavebných alebo iných investičných aktiv ít, ak sú tieto v rozpore s príslušným rozhodnutím alebo záväzným stanoviskom krajského pamiatkového úradu. V doterajšej aplikačnej praxi absentuje účinný nástroj na bezodkladné zastavenie ničenia pamiatkových hodnôt, resp. na jeho vymáhanie.

Novo sa navrhuje úprava povinnosti poskytnúť orgánom štátneho pamiatkového dohľadu primeranú súčinnosť. V platnej právnej úprave pôvodne formulovaná povinnosť len vo vzťahu k pamiatkovej inšpekcii sa rozšírila pre všetky orgány štá tneho pamiatkového dohľadu.

K bodu 17:

Cieľom návrhu je zosúladenie názvu ustanovenia s jeho obsahom, ktorý okrem zmeny vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky či pamiatkového územia upravuje aj možnosť zmeny vyhlásenia ochranného pásma.

K bodu 18:

Požiadavka aplikačnej praxe reaguje najmä na poč etné žiadosti o vyjadrenie k predkupnému právu štátu v prípade bytov v bytový ch domoch, ktoré sú evidované ako kultúrne pamiatky. Byty samé osebe nemajú postavenie kultúrnej pamiatky, ale predstavujú časť kultúrnej pamiatky, na ktorých je predkupné právo štátu štandardnou a rešpektovanou súčasťou príslušných právnych predpisov veľkej časti európskych krajín ako súč asť štátnej politiky ochrany kultúrneho dedičstva.

K bodu 19:

Nevyhnutnosť vyjadrenia obce, ktoré je podkladom pre vydanie rozhodnutia o povolení premiestnenia kultúrnej pamiatky sa navrhuje predložiť výlučne v prípade žiadosti o trvalé (t.j. nie dočasné) premiestnenie kultúrnej pamiatky. Návrhom sa sleduje zjednodušenie administratívnej náročnosti rozhodovacieho procesu v prípadoch, ktoré sa týkajú dočasného premiestnenia (prevažne z dôvodu reštaurovania, výstavy, a. p.) a ktoré nemajú vplyv na vnímanie verejného priestranstva.

K bodu 20:

Navrhuje sa podrobnejšia a konkrétnejšia úprava náležitostí, rozhodovania i procesnej stránky dočasného vývozu kultúrnej pamiatky do zahraničia. Na jednej strane sa sleduje zjednodušenie administratívnej náročnosti vydávania povolení pre tzv. putovné výstavy (t.j. také, v rámci ktorých sa kultúrna pamiatka po dočasnom v ývoze nevráti bezodkladne na územie Slovenskej republiky, ale pokračuje vo výstave na inom mieste). Povinnosť vyjadrenia sa presúva z Pamiatkového úradu Slovenskej republiky na prvostupňový správny orgán – krajský pamiatkový úrad, ktorý vydáva rozhodnutie aj k dočasnému premiestneniu kultúrnej pamiatky aj overuje zhodu vrátenej kultúrnej pamiatky s vyvezenou kultúrnou pamiatkou.

Pre lepšiu informovanosť žiadateľov sa navrhuje zverejnenie vzoru formulára o povolenie dočasného vývozu na webovom sídle ministerstva. Záro veň sa vypúšťa povinnosť zverejnenia tohto formulára v rezortnom publikačnom prostriedku vzhľadom na jeho obmedzené rozšírenie vo verejnosti.

Navrhovanou úpravou sa zlepšujú predpoklady ochrany štátneho záujmu pri dočasnom vývoze kultúrnej pamiatky. Nová možnosť väzby povolenia o dočasnom vývoze kultúrnej pamiatky na uzavretie poistnej zmluvy a predloženie zmluvy o výpožičke s vypožičiavateľom, v mieste ktorého v zahraničí bude kultúrna pamiatka dočasne inštalovaná sa navrhuje na základe požiadaviek aplikačnej praxe.

Ako povinná osoba sa namiesto vlastníka kultúrnej pamiatky zavádza pojem žiadateľ (ktor ým môže – ale nemusí – byť aj vlastník). Na základe platného znenia bolo možné za žiadateľa považovať aj nevlastníka za predpokladu existencie splnomocnenia, čo však spomaľovalo rozhodovacie procesy.

Navrhuje sa zaviesť zásada imunity na vec pamiatkovej hodnoty, trvalo uchovávanú v zahraničí, ktorá bola na územie Slovenskej republiky dočasne legálne dovezená. Takáto vec nemôže sl úžiť na uspokojenie pohľadávky, ktorú má slovenský veriteľ voči zahraničnému vlastníkovi. Navrhovaným ustanovením sa zavádza istá reciprocita v ochrane vecí kultúrnych hodnôt vo vzťahu k š tátom, ktoré zabezpečujú podobnú ochranu takýchto vecí vyvážaný ch z územia Slovenskej republiky. Zároveň sa navrhuje zaviesť legislatívny odkaz na Exekučný poriadok a Občiansky súdny poriadok.

Novým odsekom 7 sa implementuje Vykonávacie nariadenie komisie (EÚ) č. 1081/2012 z 09. novembra 2012 k nariadeniu Rady (ES) č. 116/2009 o vývoze tovaru kultúrneho charakteru. Tlačivo určené na dočasný vývoz kultúrnej pamiatky alebo jej časti mimo colné ho územia Európskej únie obsahuje všetky požadované identifikačné údaje podľa čl. 4 vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 1081/2012. V súlade s týmto nariadením Európskej únie odsek 7 vyslovene uvádza kompetenciu ministerstva poskytovať tlačivo.

K bodu 21:

Cieľom navrhovanej úpravy je dôslednejšia ochrana kultúrnej pamiatky vrátane jej najbližšieho kontextu. Na zá klade trendov ochrany kultúrneho dedičstva v zahraničí (najmä škandinávske krajiny) sa zavádza nový pojem „bezprostredné okolie“ vo väzbe na nehnuteľnú kult úrnu pamiatku. Dôvodom pre zavedenie nového pojmu je snaha o vymedzenie pásma („nárazníkovej zóny“), ktoré existuje priamo zo zákona, t.j. na rozdiel od ochranného pásma nie je potrebné bezprostredné okolie kultúrnej pamiatky vyhlasovať v správnom konaní. Ide o redukovanú formu ochrany, ak sa rozhoduje o stavebnej činnosti v blízkom okolí kultúrnej pamiatky, krajský pamiatkový úrad je kompetentn ý konať bez tohto, aby bolo potrebné vyhlasovať ochranné pásmo.

Úprava reflektuje aj na článok 6 Benátskej charty, v ktorom sa uvádza, že ochrana kult úrnej pamiatky zahàňa aj jej blízke okolie. Podľa tohto ustanovenia Benátskej charty sa zakazuje akákoľvek nová výstavba, ale aj búranie a úpravy, ktoré by mohli narušiť pamiatkov é hodnoty kultúrnej pamiatky. Navrhované bezprostredné okolie v okruhu 10 metrov sa počíta od obvodového plášť a stavby, ak nehnuteľnou kultúrnou pamiatkou je stavba alebo od hranice pozemku, ak nehnuteľnou kultú rnou pamiatkou je aj pozemok. Toto sa navrhuje ako minimálne zabezpečenie ochrany pamiatkových hodnôt rôznych druhov nehnuteľ ných kultúrnych pamiatok prevažne situovaných solitérne. Ide o kompromisné riešenie medzi ochranou vlastníckych práv a ochranou pamiatkových hodnôt. Názory v pripomienkach iných subjektov a verejnosti žiadajú dokonca rozšíriť bezprostredné okolie.

V zmysle Ú stavy Slovenskej republiky ide len o nevyhnutnú mieru obmedzenia výkonu vlastníckeho práva, len na činnosť, ktorá by mohla ohroziť pamiatkové hodnoty kultúrnej pamiatky.

Navrhovaná úprava vychádza tiež z čl. 4 Dohovoru o ochrane architektonického dedič stva, ktorý nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 1. júla 2001, publikovaný v Zbierke zákonov SR, č iastka 148, číslo 369/2001.

Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneuž iť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecným záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie prí rodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 44 ods. 2 Ústavy každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.

Podľa čl. 44 ods. 3 Ústavy SR nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

K bodu 22:

S ohľadom na príslušný legislatívny odkaz sa navrhuje zosúladenie s terminológiou Občianskeho zákonníka ako všeobecného prá vneho predpisu.

K bodu 23:

Možnosť vypracúvania zásad ochrany pamiatkového územia osobami s osobitnou odbornou spôsobilos ťou na vykonávanie urbanisticko-historického výskumu sa z d ôvodov požiadaviek na zvýšenie odborného štandardu, ako aj špecifickými požiadavkami na výkon štátnej správy sa mení na kompetenciu krajského pamiatkového úradu, v územnom obvode ktorého je situované prí slušné pamiatkové územie. Podľa novo navrhovaného režimu bude zásady ochrany pamiatkového územia, vypracované krajskými pamiatkovými úradmi, schvaľovať Pamiatkový úrad Slovenskej republiky; navrhovanou zmenou sa sleduje zvýšenie odbornosti a kvality zásad ochrany pamiatkového fondu. Navrhuje sa zosúladenie terminológie s terminológiou stavebného zákona.

K bodu 24:

Návrh konkretizuje obsahové požiadavky zásad ochrany pamiatkového územia, doplnením nových požiadaviek (materiálová skladba, architektonick ý výraz a pod.) zvyšuje predpoklady kvalitného výkonu štátnej správy v oblasti ochrany pamiatkového fondu a objektívneho posudzovania jednotlivých vecí, ako aj precizuje odbornú terminológiu.

K bodu 25:

Navrhuje sa zjednodušenie formulácie a zovšeobecnenie povinnosti orgá nu oprávneného schváliť územnoplánovaciu dokumentáciu vyžiadať si stanovisko krajského pamiatkového úradu pri schvaľovaní územnoplánovacej dokumentá cie akéhokoľvek územia (bez ohľadu na skutočnosť, či sa na ú zemí nachádza kultúrna pamiatka alebo pamiatkové územie). Ochrana kultúrno-historických hodnôt územia je súčasťou každého stupňa takejto dokumentácie. Navrhovanou úpravou sa sleduje aj terminologické zjednotenie s platným znením zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný poriadok) v znení neskorších predpisov.

K bodu 26:

Navrhuje sa špecifikácia predpokladov pre rozhodovaciu činnosť krajských pamiatkových úradov pri povoľovaní reklamy a technických zariadení, ktoré môžu mať vplyv na pamiatkový fond. Vzhľadom na technický pokrok v posledných rokoch a s ním spojené nové formy často rozsiahlych reklamných pl ôch (bannery, megaboardy a pod.) sa súčasné znenie § 30 ods. 3 javí ako nedostatočne úč inné. Zosúladenie terminológie v snahe primerane regulovať negatívne vplyvy na vizuálnu stránku pamiatkového fondu reflektuje záujem na zvýšení princípu právnej istoty.

K bodu 27:

Doplnenie druhej vety sa navrhuje s účelom zaviesť princíp roz hodovania príslušného orgánu výlučne na základe rozhodnutia alebo z áväzného stanoviska príslušného orgánu štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu, ktoré nadobudlo právoplatnosť.

K bodu 28:

Precizovanie terminológie sleduje záujem na konkrétnejšej a z hľadiska ochrany pamiatkového fondu účelnejšej právnej úpravy. Konkrétnejšie formulovanie predpokladov vydania špeciálneho rozhodnutia o n áprave ako výsledku správneho konania začatého z vlastnej iniciatívy správneho orgánu je významným prvkom aktívneho prístupu krajského pamiatkového úradu voči vlastní kovi pamiatkovo chránenej nehnuteľnosti, ktorý nevykonáva základnú ochranu svojej nehnuteľnosti, prípadne v sankcionovaní takéhoto konania.

K bodu 29:

Doplnenie a spresnenie definície pojmu „obnova“ si vyž aduje záujem na definovaní vyšších kritérií ako bežná stavebn á výroba; záujem na vyplnení medzery medzi reštaurovaním ako vysoko kvalifikovanou – nadštandardnou - činnosťou a bežnou stavebnou výrobou, ktorá je pre potreby obnovy kultúrnej pamiatky často n evyhovujúca. Zároveň sa navrhuje zaviesť legislatívny odkaz na zákon č. 4/1958 Zb. Slovenskej národnej rady o ľudovej umeleckej výrobe a umeleckých remeslách.

Dôvodom doplnenia druhej vety je verejný záujem na zachovaní pamiatkových hodnôt, ktor é môžu byť zničené alebo poškodené aj bežnou údržbou (z h ľadiska záujmov a terminológie stavebného zákona). Za obnovu teda treba považovať každ ý zásah do povrchu alebo hmoty kultúrnej pamiatky (napr. výmena okien, omietky, zmena farebnosti fasády a pod.). Zároveň sa zavádza legislatívny odkaz na stavebný zákon.

K bodu 30:

Navrhovaná úprava režimu rozhodovania o povinnostiach vlastníka kultúrnej pamiatky vo vz ťahu k oznámeniu začiatku obnovy a predpokladaného konca obnovy kultúrnej pamiatky krajskému pamiatkovému úradu je potrebná z dôvodu naplánovania vykonania štátneho pamiatkového dohľadu. V súčasnosti táto povinnosť v právnej úprave absentuje; krajské pamiatkové úrady pri ukladaní tejto povinnosti nenachádzajú dostatočnú právnu oporu.

K bodu 31:

Pripojením novej vety v § 32 ods. 5 na konci sa vyhovuje požiadavke Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na spresnenie definície úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území tak, aby bolo zrejmé, že touto úpravou sa nerozumie aj odstránenie stavby.

K bodu 32:

Podobne ako v novelizačnom bode č. 31, oznámenie začiatku úpravy nehnuteľnosti a predpokladaného konca úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území (ktorá nie je kultúrnou pamiatkou) krajskému pamiatkovému úradu je potrebné z dôvodu naplánovania vykonania štátneho pamiatkového dohľadu.

K bodu 33:

Z dôvodu zvýšenia predpokladov pre lepšie posúdenie žiadosti o vydanie záväzného stanoviska k ú prave nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou ani súčasťou pamiatkového územia, ale sa nach ádza v ochrannom pásme sa navrhuje priamo uviesť obsah žiadosti a predloženie ďalších dokumentov, úlohou ktorých je konkretizácia predpokladaných zmien v nehnuteľnosti v ochrannom pásme. Návrhom sa sleduje záujem na usmernenom rozvoji pamiatkovo hodnotn ých stavieb, areálov či území.

K bodu 34:

Ustanovenie sa dopĺňa o vymenovanie ďalších konaní stavebného úradu, pri konaní ktorých je krajský pamiatkový úrad v postavení dotknutého orgánu, t.j. ktorý sa vo veci vyjadruje, avšak rozhodovanie vo veci je kompetenciou stavebného úradu . Zároveň sa navrhuje zavedenie legislatívnych odkazov na konkrétne ustanovenia stavebného zákona.

Obsah odstránenej poslednej vety sa v zákone ponecháva; vzhľadom na jeho všeobecný charakter sa však navrhuje premiestniť do spoločných ustanovení (doplnenie nového ods. 5 do § 44 – novelizačný bod č. 48).

K bodu 35:

Vyhovuje sa požiadavke na rešpektovanie vlastníckych práv v tom zmysle, aby vlastník bol informovaný o nedostatkoch zistených štátnym pamiatkovým dohľadom. Zavádza sa oznamovacia povinnosť orgánu štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu voči vlastníkovi, ktorá zároveň umo žňuje vlastníkovi aj bez ďalšej administratívy odstrániť nedostatky zistené štátnym pamiatkovým dohľadom.

K bodu 36:

Ako nová sa zavádza notifikačná povinnosť nálezcu nepredvídaného nálezu inej ako archeologickej povahy, t.j. nálezu zachovaného v hmote stavby alebo bezprostredne pod povrchom omietok (nástenná maľba a pod.). Nálezca takéhoto nálezu bude podľa navrhovanej prá vnej úpravy povinný nielen bezodkladne zastaviť práce, ktoré môžu tento ná lez negatívnym spôsobom ovplyvniť, ale aj informovať príslušný krajský pamiatkový úrad. V aplikačnej praxi sa predpokladá zvýšenie ochrany náhodných nálezov (napr. fresiek či architektonických detailov) pri rekonštrukciách historických budov.

K bodu 37:

Na základe požiadaviek, vychádzajúcich z aplikačnej praxe sa navrhuje postavenie správy z reštaurátorského výskumu ako obligatórnej súčasti prvé ho stupňa reštaurátorskej dokumentácie. Táto je vždy súčasťou pr ípravy na reštaurovanie.

K bodu 38:

Pri výkone reštaurovania kultúrnej pamiatky v praktickej rovine dochá dza k prípadom, kedy je administratívny proces rozhodovania krajského pamiatkového úradu neprimerane nároč ný, ako pre vlastníka, tak aj pre úrad samotný. V prípade, ak krajský pamiatkov ý úrad uzná za vhodné, bude môcť na základe riadneho odôvodnenia vydať samostatné rozhodnutie len o správe z reštaurátorského výskumu. Návrh reflektuje nové znenie § 33 ods. 5.

K bodu 39:

Vzhľadom na záujem úpravy problematiky pamiatkový ch výskumov a nálezov v osobitnej časti zákona o ochrane pamiatkového fondu sa navrhuje zmeniť ná zov celej časti, ktorý bude (na rozdiel od platnej právnej úpravy) odkazovať na pamiatkový charakter vý skumu, pričom v zmysle Legislatívnych pravidiel vlády SR sa navrhuje v názve použí vanie jednotného čísla.

K bodu 40:

Dôvodom navrhovaného nového znenia § 35 je zvý šenie prehľadnosti systematiky pamiatkových výskumov, ako aj rozdelenie a formulácia predpokladov pre realizáciu pamiatkových vý skumov. Zavádza sa nové negatívne vymedzenie výskumu na vedecké účely a dokumentačné účely. Zavádzajú sa náležitosti žiadosti o povolenie výskumu na vedecké účely a dokumentačn é účely. Týmto spôsobom sa odstraňuje dlhodobo neudržateľný stav absencie prá vnej úpravy povoľovania výskumov na vedecké účely a dokumentačné účely.

Nová úprava rešpektuje vlastnícke práva vlastníka veci, na ktorej sa má uskutočniť pamiatkový výskum. Ak vlastník nie je známy, umožňuje sa tento výskum vykonať so súhlasom správcu predmetnej veci. Navrhovanou úpravou sa vyhovuje požiadavk ám uplatneným v medzirezortnom pripomienkovom konaní.

K bodu 41:

Zavádza sa nová úprava o osobitnej odbornej spôsobilosti na vykonávanie pamiatkového výskumu (ďalej len „osobitná odborná spôsobilosť“), ktorá vyhovuje požiadavkám aplikačnej praxe a oproti doterajšej ú prave je podrobnejšia a precíznejšia. V doterajšej aplikačnej praxi opakovane dochádzalo k nesprávnej interpretácii zo strany žiadateľov o vydanie a predĺženie osvedčenia o osobitnej odbornej spôsobilosti. Ustanovenie § 35a štandardným spôsobom upravuje predpoklady vydania osvedčenia o osobitnej odbornej spôsobilosti, náležitosti žiadosti o vydanie tohto osvedčenia, ako aj podmienky, za ktorých môže byť osvedčenie o osobitnej odbornej spôsobilosti ministerstvom predĺžené alebo od ňaté. Podrobnosti o podmienkach získania osvedčenia, predĺ ženia alebo odňatia osvedčenia o osobitnej odbornej spôsobilosti ustanoví všeobecne záväzný právny predpis ministerstva. V navrhovanej úprave sa definuje bezúhonnosť a doklady, ktoré musí predložiť žiadateľ o vydanie a predĺženie osvedčenia o osobitnej odbornej spôsobilosti. Akceptuje sa ochrana osobných údajov osô b s osobitnou odbornou spôsobilosťou pri zverejňovaní ich zoznamov. Zároveň sa vychá dza v ústrety potrebám verejnosti, ktorá požaduje kontakty na tieto odborne spôsobilé osoby.

K bodu 42:

Návrhom sa precizuje definícia pojmu „archeologický výskum“, ktorá sa rozširuje o nov é činnosti odborného charakteru. Cieľom nového ustanovenia § 36 ods. 2 je úprava rež imu nariaďovania pamiatkového výskumu na evidovanom archeologickom nálezisku. Návrh sleduje verejný zá ujem na ochrane archeologických nálezísk, ktoré nie sú súčasťou pamiatkového fondu. Do značnej miery sa nahrádza a precizuje doterajšie znenie § 37, ktoré riešilo záchranný výskum.

Medzi právnické osoby, ktoré môžu zo zá kona vykonávať archeologický výskum sa dop ĺňa Pamiatkový úrad Slovenskej republiky ako príslušný orgán špecializovanej štátnej správy aj ako významná odborná organizácia; postavenie Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied sa v tomto ohľade nemení. Konkretizujú sa podmienky udelenia oprávnenia na vykonávanie archeologického výskumu zo strany ministerstva. Zavádza sa nový pojem „vedúci archeologického výskumu“, ktorý napriek jeho používaniu v praxi nemal právnu oporu.

Vzhľadom na súčasný neudržateľný stav sa limituje počet súčasne realizovaných archeologických výskumov na päť, čo však nelimituje právnickú osobu v počte archeologických výskumov, ktoré sú vykonávané súčasne. Ustanovenie obmedzuje iba vedúceho archeologického výskumu v počte sú časne vykonávaných archeologických výskumov, aby bola zabezpečená kvalita archeologického výskumu a zabraňuje sa tým prieťahom vo výskumnej činnosti, ktoré sú spôsobené neprítomnosťou vedúceho archeologického výskumu na archeologickom výskume. Posilňuje sa zodpovednosť fyzickej osoby – vedúceho archeologického výskumu.

Spresňujú sa dôvody odňatia oprá vnenia na vykoná vanie archeologického výskumu zo strany ministerstva.

Z dôvodu zvýšenia informovanosti verejnosti sa zavádza nová povinnosť ministerstva zverejňovať zoznam právnických osôb, oprávnen ých na vykonávanie archeologického výskumu.

K bodu 43:

Vzhľadom na novo navrhovanú úpravu, konkrétne na zavedenie nových ustanovení § 35 ods. 7 a § 36 ods. 2 a 3 a rámcovú úpravu záchranného výskumu v § 35 sa navrhuje vypustiť celý § 37, ktorý v súčasnosti upravuje predpoklady a režim nariaďovania záchranné ho výskumu. Toto ustanovenie sa v súčasnosti zo strany krajských pamiatkových úradov využíva pri nariaďovan í archeologických výskumov v prostredí, ktoré nie je pamiatkovým fondom, t.j. mimo kultúrnych pamiatok či pamiatkových území.

K bodu 44:

V oblasti úpravy financovania pamiatkového výskumu sa rozširuje okruh osôb, povinných znášať náklady pamiatkového výskumu o vlastníka nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale je situovaná v pamiatkovom území. Návrh sa opiera o postavenie vlastníka nehnuteľnosti v pamiatkovom území, ktoré je považované za súčasť pamiatkového fondu ( t.j. takáto nehnuteľnosť má charakter pamiatkovo chránenej nehnuteľnosti) a teda vlastn ík tejto nehnuteľnosti má podobné povinnosti ako vlastník kultú rnej pamiatky.

Navrhovaná úprava spresňuje terminológiu.

Konkretizujú a precizujú sa podmienky vykonávania výskumu na vedecké účely a dokumentačné účely. Zavádza sa nový pojem „návrh výskumu“, ktorý bude v aplikačnej praxi predstavova ť predloženie dôvodov výskumu, rozsah zásahov do terénu a náčrt metodiky pamiatkového výskumu a je podkladom pre rozhodnuti e krajského pamiatkového úradu o podmienkach vykonania výskumu pre vedecké účely a dokumentačné ú čely.

Navrhovaná úprava spresňuje terminológiu a konkretizuje odkaz na oprávnené právnické osoby a odborne spôsobilé fyzické osoby (platí pre celý § 39).

Na základe pripomienky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky sa medzi povinné osoby doplnil správca kultúrnej pamiatky alebo nehnuteľnosti, ktorý uzavrie zmluvu o vykonávaní pamiatkového výskumu v prípade, že vlastník nie je známy.

Precizuje sa režim oznamovania začiatku a konca pamiatkového výskumu.

Ustanovenie odseku 6 sa zosúlaďuje s legislatívnymi pravidlami (štylistické preformulovanie, použí vanie jednotného čísla, nahradenie spojky „a“ spojkou „alebo“).

Ustanovenie zjednocuje terminológiu pri zavedení novej legislat ívnej skratky „pamiatkový výskum“.

Medzi odseky 7 a 8 sa presunul pôvodný § 37 ods. 4 prakticky bez zmeny z dôvodu lepš ej systematiky zákon.

Odseky 8 a 9 sa prečíslovávajú na 9 a 10, pričom sa precizuje legislatívna technika. Konkretizuje sa ustanovenie upravujúce osobu, ktorej povinnosťou je vypracovanie výskumnej dokumentácie. Výslovne sa ustanovuje, že výskumná dokumentácia má byť podkladom aj na spracovanie prípravnej dokumentácie pri obnove kultúrnej pamiatky alebo úprave nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Ustanovenie sa dopĺňa aj z evidenčných dôvodov (evidencia archeologických nálezov ako vlastníctva štátu a evidencia archeologick ých nálezísk).

Dôvodom zavedenia nového právneho režimu predkladania výskumnej dokumentácie na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, ktorý k nej vydá stanovisko k realizácii výskumu, je záujem na zvyšovaní kvality predkladaných výskumných dokumentácií, ktorý sa odrazí vo zvýšenej kvalite výkonu štátnej správy.

Na základe požiadaviek pripomienkujúcich subjektov sa ustanovuje pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky lehota 30 dní na vydanie stanoviska k výskumnej dokumentácii.

Posilňuje sa ochrana a právna istota osoby, ktorej krajský pamiatkový úrad nariadil zabezpečiť vykonanie pamiatkového výskumu. Posúdenie výskumnej dokumentácie realizuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky vo vzťahu k oprávnenej osobe na vykonávanie pamiatkové ho výskumu, pričom Pamiatkový úrad Slovenskej republiky je garantom jednotného prístupu a postupu . V posudzovacej komisii Pamiatkového úradu Slovenskej republiky je 13 členov, z ktorých je 6 z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied, čím sa garantuje nestrannosť a odbornosť. Po posúdení výskumnej dokumentácie Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky, vlastník, resp. investor obdrží stanovisko obsahujúce korektnú informáciu o kvalite vykonaného pamiatkového výskumu.

Následným odovzdaním posúdenej výskumnej dokumentácie krajskému pamiatkovému úradu vlastník deklaruje splnenie rozhodnutia o nariadení pamiatkového výskumu. Stanovisko Pamiatkového úradu Slovenskej republiky spolu s výskumnou dokumentáciou môže byť podkladom na úhradu nákladov za vykonaný pamiatkový výskum v rámci zmluvného vzťahu medzi vlastníkom, resp. investorom a vykonávateľom pamiatkového výskumu. Uvedené ustanovenie je na prospech vlastníka kultúrnej pamiatky alebo investora stavby.

Okruh osôb povinných odovzdať výskumnú dokumentáciu sa rozširuje o stavebníka (najmä v prípade líniových stavieb); táto skutočnosť sa týka najmä výskumných dokumentácií z archeologického výskumu.

Menia sa legislatívne odkazy na relevantné ustanovenia podľa navrhovaný ch zmien.

Precizuje sa znenie § 40 ods. 1 v sú lade s legislatívnymi technikami.

Výraz „vec pamiatkovej hodnoty“ sa nahrádza pojmom definovaným v odseku 1.

Vypustenie slov „osoba zodpovedná za vykonanie prác“ odstraň uje právnu neistotu, tým že zodpovednosť za oznámenie nálezu zákon ukladá výlučne len nálezcovi.

Upravuje sa režim vyzdvihnutia ná hodného nálezu osobou oprávnenou vykonávať archeologický výskum. Navrhovaná právna úprava ukladá povinnosť vypracovať správu o náhodnom archeologickom náleze, ktorá obsahuje opis nálezu a opis miesta nálezu. Cie ľom tejto úpravy je zabezpečiť informovanosť štátneho orgánu na ochranu pamiatkového fondu o výskyte nálezu a predísť prípadnej nelegálnej činnosti a ohrozeniu vlastníctva štátu.

Zavedením nového ustanovenia sa upravuje osobitný režim, podľa ktorého sa bude riadiť vyzdvihovanie streliva a munície z obdobia spred roku 1946, prípadne zo starších období. Osobou, kompetentnou na vyzdvihnutie takéhoto nálezu, bude výlučne pyrotechnik Policajného zboru. Reflektujú sa požiadavky odbornej obce a premieta sa aplikačná prax.

Reflektuje sa požiadavka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky urči ť zo zákona Pamiatkový úrad Slovenskej republiky ako správcu náhodného archeologického nálezu alebo archeologického nálezu zaisteného orgánmi činnými v trestnom konaní, súdmi alebo správnymi orgánmi.

Odstraňuje sa neprimerane limitujúce ustanovenie o dĺž ke uschovávania osobitnej evidencie nakladania s archeologickým nálezom.

Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom zákona je zmena právnej úpravy archeologického nálezu a jeho väzba výlučne na jeho hnuteľný charakter sa primerane upravujú ustanovenia o prevode vlastníctva alebo správy archeologického nálezu; zároveň sa rušia ustanovenia o prevode vlastníctva alebo správy k nehnuteľnému archeologickému n álezu tak, ako je upravený v platnom právnom poriadku.

Podľa platnej právnej úpravy aj aplikačnej praxe numizmatické nálezy je možné previesť do správy Národnej banky Slovenska. Táto úprava zostáva zachovaná a Národná banka Slovenska voči nej neuplatnila žiadnu pripomienku.

Ustanovenie sa dopĺňa o možnosť, aby Pamiatkový úrad Slovenskej republiky ako správca majetku štátu zo zákona vypožičal archeologický nález aj múzeu zriadenému inou právnickou osobou, ktorá archeologický výskum vykonala alebo ho financovala. Navrhuje sa možnosť uzavrieť zmluvu o výpožičke najviac na desať rokov.

Archeologické nálezy, bez príslušnej výskumnej dokumentácie strácajú výpovednú hodnotu a využiteľnosti pre múzeum pre múzejné spracovanie a prezentáciu nálezov, pričom autorské práva oprávnenej osoby zostávajú zachované dôsledný m citovaním. Je nevyhnutné preto vyžadovať od spracovateľa správy o archeologickom vý skume ďalšie vyhotovenie výskumnej dokumentácie na odovzdanie spolu s hnuteľnými nálezmi pri prevode správy archeologické ho nálezu. Toto vyplýva z Deklarácie zo San Antonia (1996) o autenticite pri ochrane a správe kultúrneho dedičstva, podľa ktorej vykopávané pamiatky sú zbavené informácií. Preto archeologický záznam mus í byť pravdivý, spoľahlivý, autentický, objektí vny a presný. Takúto dokumentáciu treba pokladať za nevyhnutnú požiadavku pri všetkých archeologických výskumov.

Z aplikačnej praxe vyplynula povinnosť, aby vykonávateľ výskumu odovzdal archeologický nález náležite ošetrený a odborne popísaný .

Vypúšťa sa odsek 9, ktorý pôvodne určoval režim prevodu vlastníctva nehnuteľ ného archeologického nálezu v súvislosti so zadefinovaním archeologického ná lezu výlučne ako hnuteľnej veci. Tzv. nehnuteľný archeologický nález je v navrhovanom znení archeologickým náleziskom definovanom v § 2 ods. 7.

Dopĺňa sa kompetencia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky na vydanie rozhodnutia o náleznom.

K bodu 45:

Vzhľadom na navrhovanú väzbu archeologického ná lezu výlučne na jeho hnuteľný charakter (novelizačný bod č. 2) sa navrhuje odstrá nenie irelevantného slova „nehnuteľných“ zo slovného spojenia „prezentáciu nehnuteľných archeologických nálezov“.

K bodu 46:

Menia sa existujúce a zavádzajú sa nové skutkové podstaty priestupkov vo vzťahu k porušeniu povinností, urč ených v zákone. Cieľom navrhovaných zmien je etablovanie nových právnych nástrojov na sankcionovanie nezákonného konania s negatívnym vplyvom na pamiatkový fond, archeologické nálezy a archeologické náleziská. Sankcionuje sa zanedbanie povinnosti poskytnutia súčinnosti pri výkone štátneho pamiatkov ého dohľadu, t.j. konanie, ktoré je v rozpore s ustanoveniami zákona aj v súčasnosti, avšak nie je uvedené medzi skutkovými podstatami priestupkov. Značná časť nových, resp. zmenených skutkových podstát sa týka nesplnenia zákonných povinností v súvislosti s pamiatkový mi výskumami a výskumnou dokumentáciou.

Pre potreby aplikačnej praxe sa v ods. 1 písm. a) kumulatívne vymedzenie skutkovej podstaty priestupku nahrádza alternatívnym vymedzením.

Dopĺňajú sa v ods. 1 písm. c) a d) skutkové podstaty priestupkov o priestupky vo vzťahu k výkonu štátneho pamiatkového dohľadu.

Dopĺňa sa v ods. 1 písm. e) priestupok, ktorým je možné postihnúť nevypracovanie výskumnej dokumentácie z pamiatkového výskumu.

Precizuje sa ustanovenie ods. 1 písm. g) vo vzťahu k úprave § 30 ods. 3 o reklame.

V ods. 1 písm. h) sa zjednocuje terminológia.

V ods. 1 písm. i) sa rozširuje predmet ochrany a postihovanie nepriaznivých dopadov aj na archeologický nález a archeologické nálezisko.

Vo viacerých ustanoveniach ods. 1 písm. k), m), p) sa odstraňuje nejednoznačnosť podmienok, ktorých nedodržiavanie je možné postihnúť. Ide o podmienky určené v rozhodnutí krajského pamiatkového úradu.

Vymenovaním činností súvisiacich s tzv. nelegá lnou archeológiou sa dopĺňa skutková podstata v ods. 1 písm. m).

V ods. 1 písm. n) sa odstraňuje kumulatívne vymedzenie a dopĺňa sa o všeobecné porušenie základných povinností vlastníka kultúrnej pamiatky v nadväznosti na ustanovenie § 28 ods. 2. Uvedené vyplýva z potrieb aplikačnej praxe.

V ods. 1 písm. p) pre potreby aplikačnej praxe sa kumulatívne vymedzenie skutkovej podstaty priestupku nahrádza alternatívnym vymedzením.

Výška pokuty, ktorú môže krajský pamiatkový úrad uložiť fyzickej osobe, je diferencovaná podľa závažnosť priestupku do troch pásiem. Návrh je v súlade s diferencovaním výšky pokuty za iné správne delikty v § 43 ods. 2.

Z aplikačnej praxe vyplynula potreba jednoznačne a výslovne v zákone formulovať, že uložením sankcie nezaniká povinnosť uložená krajským pamiatkovým úradom, ktorej neplnenie bolo sankcionované. Doplnenie ustanovenia § 42 ods. 2 sa opiera o pot reby aplikačnej praxe, kedy je nevyhnutné súčasne s uložením pokuty vymáhať aj plnenie opatrení v záujme zachovania pamiatkovej hodnoty, a tým naplniť účel zákona. Z aplikačnej praxe vyplynula potreba jednoznačne a výslovne v zákone formulovať , že uložením sankcie nezaniká povinnosť uložená krajský m pamiatkovým úradom, ktorej neplnenie bolo sankcionované.

V navrhovanom odseku 3 sa vyhovuje požiadavke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, aby v prípade neschopnosti sankcionovanej osoby uhradiť pokutu naraz v stanovenom termíne v celej sume, mohol krajský pamiatkový úrad rozhodnúť o odklade splatenia pokuty alebo o možnosti uhradiť pokutu v splátkach.

Upravuje sa väzba skutkových podstát iných sprá vnych deliktov na skutkové podstaty priestupkov (§ 42 ods. 1).

Výška sankci í je v porovnaní so súčasným znením zákona nezmenená.

Na rozdiel od platného znenia sa menia subjektívne i objektívne lehoty prejednávania iných správnych deliktov, ktoré sa predlžujú z jedného roku na tri roky (subjekt ívna lehota) a z troch rokov na päť rokov (objektívna lehota). Dôvodom na predĺženie lehôt je záujem na postihovaní nezákonného konania, ako aj skúsenosti z aplikačnej praxe, keď účelovým konaním zo strany účastníkov konania dochádzalo k zániku postihnuteľnosti i ch nezákonných konaní. Konkretizujú sa predpoklady určovania sankcií a precizuje sa terminológia.

Precizuje sa použitie legislatívnej techniky.

Z aplikačnej praxe vyplynula potreba jednoznačne a výslovne v zákone formulovať, že uložením sankcie nezaniká povinnosť uložená krajským pamiatkovým úradom, ktorej neplnenie bolo sankcionované.

V § 43 ods. 5 ide len o štylistické úpravy textu.

V ods. 6 sa rozširuje predmet ochrany a postihovanie nepriaznivých dopadov aj na archeologický nález a archeologické nálezisko.

V navrhovanom odseku 7 sa vyhovuje požiadavke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, aby v prípade neschopnosti sankcionovanej právnickej osoby uhradiť pokutu naraz v stanovenom termíne v celej sume, mohol krajský pamiatkový úrad rozhodnúť o odklade splatenia pokuty alebo o možnosti uhradiť pokutu v splátkach.

Upravuje sa formulácia vo vzťahu k prečíslovaniu odsekov.

K bodu 47:

Legislatívno-technická úprava; riadnym označení m príslušných ustanovení sa sleduje záujem na predvídateľnosti práv nych vzťahov.

Rozširuje sa právo na primeranú náhradu škody a vymedzuje sa ku konkrétnym ustanoveniam z ákona s nákladmi spojenými s nájdením a ochranou náhodného nálezu, premiestnení m kultúrnej pamiatky a právami vlastníkov podľa § 28 ods. 1 písm. c).

Vypúšť a sa pôvodné znenie § 44 ods. 3 a nahrádza sa textom, ktorý lepšie vystihuje účel. Ustanovenie určuje spôsob nakladania s kultúrnymi pamiatkami, ktoré sú súčasne evidované ako zbierkové predmety a zbierky podľa zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galé riách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o múzeá ch a galériách“) tak, že sú vylúčené z rozhodovania podľa tohto zákona a ďalej sa nakladanie s nimi riadi režimom zákona o múzeách a galériách.

Ustanovenie spresňuje postup správneho orgánu v prípade väčšieho počtu úč astníkov konania.

Vzhľadom na svoj všeobecný charakter sa ustanovenie, podľa ktorého sa na vydávanie zá väzných stanovísk nevzťahuje správny poriadok, v platnom znení zákona o ochrane pamiatkového fondu upravené v § 32 ods. 12, presúva do spoločných ustanovení.

K bodu 48:

Súčasná právna úprava neberie do úvahy existenciu možnosti vydania záväzného stanoviska v zmysle § 32 ods. 10 zákona. N ávrhom sa má odstrániť chýbajú ce ustanovenie zákona.

K bodu 49:

V súčasnosti používané pojmy „ústredný štátny dohľad“, „štátny dohľad“, „pamiatkov ý dohľad“ a „dohľad“ sa zjednocujú z dôvodu zvýšenia prehľ adnosti a zníženia možnosti dezinterpretácie právneho predpisu. Z hľadiska svojho obsahu všetky uvedené pojmy vyjadrujú rovnaký inštitút, hoci vykonávaný rozdielnymi organizáciami.

K čl. II:

Vzhľadom na rozsah a význam zmien, ktoré sú predmetom tohto právneho predpisu je vhodné v záujme zá sady informovania verejnosti v Zbierke zákonov vyhlásiť ú plné znenie zákona.

K čl. III:

Navrhuje sa nadobudnutie účinnosti zákona k 01. júlu 2014.

Vládny návrh zákona schválila vláda Slovenskej republiky dňa 08. januára 2014.

Robert Fico, v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Marek Maďarič, v. r.

minister kultúry

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov

2

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky sa predklad á návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len 'zákon'), ktorý bol vypracovaný Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2013 (úloha č. 10 v mesiaci december).

Pamiatkový fond (t.j. národné kultúrne pamiatky, pamiatkové územia a veci, o ktorých sa začalo konanie o vyhlásenie za národné kultú rne pamiatky, pamiatkové rezervácie alebo za pamiatkové zóny), archeologické nálezy a archeologické náleziská sú súčasťou kultúrneho dedičstva na území Slovenskej republiky. Ochrana pamiatkové ho fondu v širšom slova zmysle (vzťahy štátnych orgánov k vlastníkom súčastí pamiatkového fondu, komplex práv a povinností, kompetencie štátnych orgánov, ako aj odborná disciplína samotná ) podlieha neustálemu vedeckému pokroku, ako aj priebežným zmenám názorov zástupcov verejnej správy, odbornej verejnosti i vlastníkov, ktoré sa odrážajú v požiadavkách na zmenu právnych predpisov.

Požiadavka zavedenia a definovania nových pojmov (napr. 'bezprostredné okolie nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky', 'výskum na vedecké účely a dokumentačné účely', 'vedúci výskumu' ) reflektuje stav súčasnej právnej úpravy, ktorá sa v aplikačnej praxi, najmä v oblasti pamiatkových výskumov či ochrany bezprostredného okolia národnej kultúrnej pamiatky ukazuje ako nedostatočná. V oblasti archeológie sa navrhuje zmena definície pojmu 'archeologický nález', existencia ktorého sa navrhuje viazať výlučne na jeho hnuteľný charakter.

Do nového pojmu 'štátny pamiatkový dohľad' sa zjednocujú pojmy 'dohľad', 'pamiatkový dohľad', 'ústredný štátny dohľad' a 'štátny dohľad', obsah ktorých je podľ a platnej právnej úpravy rovnaký. V oblasti výkonu štátneho pamiatkového dohľadu sa navrhuje konkretizácia oprávnení orgánov štátneho pamiatkového dohľadu.

Precizujú sa kompetencie a postavenie poradných orgánov ministerstva. Konkretizujú sa kompetencie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, najmä v oblasti vydávania odborných stanovísk a posudkov a zastupovania štá tu ako poškodenej strany v trestnom konaní. Podobne sa konkretizujú kompetencie krajských pamiatkových úradov. Z hľadiska aplikačnej praxe má veľký význam spresnenie požiadaviek a administratívneho postupu v s úvislosti s povoľovaním reklamných a iných zariadení, ak tieto môžu mať vplyv na pamiatkový fond, ako aj zavedenie výslovného ustanovenia o možnosti rozhodovania iného správneho orgánu až na zá klade právoplatného rozhodnutia alebo záväzného stanoviska orgánu na ochranu pamiatkového fondu.

Precizuje sa administratívny postup a predpoklady rozhodovania pri obnove národnej kultúrnej pamiatky, úprave nehnuteľnosti v pamiatkovom území, ako aj úprave nehnuteľnosti v ochrannom pásme. V oblasti reš taurovania sa navrhuje do procesu rozhodovania zaradiť aj možnosť posudzovať samostatne aj správu z reštaurátorského výskumu.

Z dôvodu zvýšenia operatívnosti ministerstva pri realizácii významných projektov či výstav sa upravuje režim povoľovania dočasného vývozu národnej kultúrnej pamiatky alebo jej časti do zahranič ia. Implementuje sa Vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 1081/2012 z 09. novembra 2012 k nariadeniu Rady (ES) č. 116/2009 o vývoze tovaru kultúrneho charakteru (Ú. v. L 324, 22.11.2012), Nariadenie Rady (ES) č . 116/2009 z 18. decembra 2008 o vývoze tovaru kultúrneho charakteru (kodifikované znenie), (Ú. v. EÚ L 39, 10.2.2009), Nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92 zo dňa 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoloč enstva v platnom znení (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 2/zv.4) v platnom znení.

Osobitne významnými sú zmeny v oblasti pamiatkového výskumu, jeho realizácie, vydávania osvedčení a oprávnení na jeho realizáciu. Na základe požiadaviek odbornej verejnosti, ako aj na základe skúsenost í z aplikačnej praxe sa navrhuje pamiatkové výskumy rozdeliť na záchranné a predstihové, čo má oporu aj v odbornej literatúre. Nanovo sa upravuje režim posudzovania výskumných dokumentácií z pamiatkov ých výskumov Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky, ktoré možno predložiť krajskému pamiatkovému úradu až na základe stanoviska Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Konkretizuje sa rež im vyzdvihovania náhodného nálezu a režim vyzdvihovania archeologických nálezov, ktoré majú charakter streliva a munície. Zavádza sa nová možnosť vypožičať archeologický nález múzeu, založen ému právnickou osobou, ktorá archeologický výskum vykonala alebo financovala.

Definovanie nových skutkových podstát priestupkov a iných správnych deliktov reflektuje opakujúce sa konania, ktoré majú v súčasnosti charakter konania v rozpore so zákonom, avšak ktoré nie sú upravené ako priestupky či iné správne delikty. Z hľadiska záujmov chránených zákonom je zavedenie nových skutkových podstát významným krokom k zvýšeniu kvality výkonu štátnej správy v oblasti ochrany pamiatkového fondu. Zákon v podobe vymedzenia nových skutkových podstát priestupkov a iných správnych deliktov poskytuje komplexnejšie právne nástroje na sankcionovanie nežiaduceho konania, ktoré má za následok poškodenie alebo zničenie časti pamiatkového fondu, archeologického nálezu alebo archeologického náleziska.

Zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

Zákon nebude mať vplyv na štátny rozpočet a na podnikateľské prostredie, nebude mať vplyv na rozpočet obcí a rozpočty vyšších územných celkov, environmentálny vplyv, sociálny vplyv a životné prostredie. Zákon bude mať pozitívny vplyv na informatizáciu spoločnosti zavedením nových elektronických služieb na informatívnej úrovni.

Účinnosť predloženého návrhu zákona sa navrhuje s dostatočnou legisvakanciou dňa 01. júla 2014.

zobraziť dôvodovú správu

Zákon č. 49/2002 o ochrane pamiatkového fondu

I.  V š e o b e c n á  č a s ť

Kultúrne pamiatky sú odrazom vývoja ľudskej spoločnosti, ich stav a ochrana je svedectvom záujmu štátu a občanov, najmä vlastníkov pamiatok. Nehnuteľné kultúrne pamiatky predstavujú významnú zložku životného prostredia, krajiny a sídiel, spolu s hnuteľnými kultúrnymi pamiatkami tvoria nenahraditeľnú súčasť kultúrneho dedičstva. Ak sú kultúrne pamiatky v dobrom stave, pozitívne formujú kultúrne vedomie ľudí, rozširujú ich poznanie, prehlbujú ich estetické cítenie, vytvárajú predpoklady na ekonomické aktivity a na rozvoj cestovného ruchu. Zachovanie, ochrana a vhodné využívanie kultúrnych pamiatok sa stáva súčasťou právneho poriadku každého vyspelého štátu a na medzinárodnej úrovni predmetom dvojstranných i mnohostranných zmlúv a dohovorov. Sú to najmä Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, Dohovor o opatreniach na zákaz a zamedzenie nedovoleného dovozu, vývozu a prevodu vlastníctva kultúrnych hodnôt, dohovory Rady Európy o ochrane architektonického dedičstva a o ochrane archeologického dedičstva, ktoré Slovenská republika ratifikovala. Plnenie týchto dokumentov okrem príslušných štátnych inštitúcií zabezpečujú a sledujú aj mimovládne medzinárodné organizácie, akými sú napr. UNESCO, Rada Európy, Medzinárodná rada pre pamiatky a sídla (ICOMOS), Europa Nostra a ďalšie.

Predložený návrh zákona o ochrane pamiatkového fondu zohľadňuje aktuálny stav relevantných medzinárodných dokumentov. Zámerom je vytvoriť aj nové právne podmienky na zlepšenie stavu pamiatkového fondu v Slovenskej republike, jeho ďalšie zachovanie a ochranu historických štruktúr krajiny a historických jadier mestských a vidieckych sídiel. Návrh zákona je zároveň výsledkom poznatkov a skúseností získaných pri uplatňovaní  zákona Slovenskej národnej rady č. 7/1958 Zb. SNR o kultúrnych pamiatkach a zákona Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti, podľa ktorých sa ťažisko zodpovednosti za zabezpečovanie ochrany, financovania, údržby,  obnovy a využívania pamiatok presunulo na  štát v rámci socialistického systému. Štátna pamiatková starostlivosť sa však neprejavila ako ochrana pamiatok štátom, ale ako štátny monopol na investorskú prípravu, projektovanie a  realizáciu obnovy pamiatok a štát bol sám sebe zároveň  dozorným orgánom nad touto činnosťou. 

Potrebu zásadnej zmeny nastolil už Akčný program pamiatkovej starostlivosti, ktorý začiatkom roku 1990 odsúhlasil Výbor pre vedu, kultúru a výchovu Slovenskej národnej rady a  Koncepcia záchrany kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky s dôrazom na koncepčné zámery a ciele štátnej pamiatkovej starostlivosti, schválená uznesením vlády Slovenskej republiky číslo 14 z 8. januára 1991.

V návrhu zákona sa primerane premietli niektoré princípy ochrany kultúrnych pamiatok v okolitých európskych štátoch, najmä v Rakúsku, Nemecku   a Maďarsku. V Českej republike sa zatiaľ uplatňuje novelizovaný zákon z roku 1987, ktorý bol totožný so zákonom SNR č. 27/1987 Zb. Návrh zákona vychádza aj z príslušných zákonov v ďalších európskych krajinách, napr. v Poľsku, vo Francúzsku, Veľkej Británii, v krajinách Beneluxu, resp. vo Švédsku. Prihliada sa tiež na niektoré ustanovenia zákona o národnej historickej ochrane v USA z roku 1966 a vo vzťahu k ochrane archeologických lokalít aj na zákon  Egyptskej arabskej republiky  č. 117 z roku 1983.

Keďže historický vývoj ochrany kultúrnych pamiatok na území Slovenska má pevné väzby na bohaté tradície rozvoja tejto disciplíny na území bývalého Rakúsko- Uhorska a neskôr v bývalom Československu, niektoré zahraničné princípy dané historickým vývojom v iných častiach kontinentu nemožno u nás aplikovať  úplne, v niektorých prístupoch ani čiastočne (napr. v mnohých štátoch je úplne odlišná väzba ochrany pamiatok na stavebný zákon). Napriek tomu boli v koncipovaní niektorých ustanovení návrhu zákona zahraničné príklady vhodným zdrojom inšpirácie najmä pri stanovovaní  práv a povinností vlastníkov a pri formovaní návrhu nového organizačného modelu na princípe jedného zodpovedného štátneho úradu vo veciach ochrany pamiatok.

Základom návrhu zákona je ochrana pamiatkového fondu, pričom sa obdobne ako v zahraničí nevymedzuje štátna starostlivosť, ale dôraz sa dáva na predmet záujmu, teda na pamiatkový fond. Návrh zákona po prvý raz vymedzuje “ochranu pamiatkového fondu” ako určitú konkrétnu činnosť, ktorá spočíva najmä v predchádzaní a obmedzovaní takých zásahov do kultúrnych pamiatok a pamiatkových území, ktoré ich ohrozujú, poškodzujú alebo ničia (v preventívnych opatreniach), ako aj v odstraňovaní následkov takýchto zásahov v stanovených opatreniach na nápravu. Preventívna ochrana pôsobí aj vo vzťahu k veciam, ktoré sa v procese vyhlasovania považujú za pamiatky až do rozhodnutia o vyhlásení. Ochrana podľa zákona sa vzťahuje najmä na vyhlásené nehnuteľné kultúrne pamiatky a hnuteľné kultúrne pamiatky alebo ich súbory, ako aj na územia s pamiatkovo hodnotným stavebným fondom a zachovaným historickým prostredím (pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny). Na zabezpečenie ochrany nehnuteľných kultúrnych pamiatok a pamiatkových území môže Pamiatkový úrad vyhlásiť ochranné pásmo. Spôsob ochrany kultúrnych pamiatok sa nediferencuje a všetky pamiatky sa v princípe chránia rovnako. Druhové členenie pamiatok podľa odborných kritérií tematicky alebo iným spôsobom súvisí s ich evidenciou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky a je úlohou vedeckých a odborných inštitúcií a orgánov, najmä Pamiatkového úradu a jeho odborných pracovísk.

Zjednodušujú sa administratívne postupy pri vyhlasovaní a zrušovaní vyhlásenia hnuteľných vecí a nehnuteľných vecí za kultúrne pamiatky a pri vydávaní niektorých rozhodnutí. Najdôležitejšie ustanovenia upravujú práva a povinnosti fyzických osôb  a právnických osôb a orgánov verejnej správy pri ochrane a využívaní kultúrnych pamiatok. Ochrana kultúrnych pamiatok ostáva povinnosťou ich vlastníkov, pričom vlastnícke práva nie sú návrhom zákona dotknuté. Záujmy vlastníka kultúrnej pamiatky chráni zákon aj tým, že ukladá povinnosť každému nespôsobovať nepriaznivé zmeny stavu kultúrnych pamiatok a ich prostredia. V opačnom prípade môže Pamiatkový úrad určiť podmienky na ďalší výkon činnosti ohrozujúcej kultúrnu pamiatku a pri ich nesplnení takúto činnosť obmedziť alebo zakázať. Ostatné orgány verejnej správy, ktoré vydávajú rozhodnutia podľa osobitných predpisov, môžu rozhodnutia týkajúce sa kultúrnych pamiatok a pamiatkových území vydávať len na základe vyjadrenia Pamiatkového úradu. Takto sa záujmy chránené zákonom uplatňujú najmä pri obnove nehnuteľných kultúrnych pamiatok, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona č. 103/1990 Zb. a zákona č. 262/1992 Zb.  Podľa stavebného zákona sa môže pristúpiť aj k výnimočnému vyvlastneniu kultúrnej pamiatky v prípade, ak vlastník trvalo zanedbáva starostlivosť o kultúrnu pamiatku a ohrozuje jej zachovanie, pričom iné právne prostriedky sa ukázali ako neúčinné. Predkupné právo štátu na kúpu kultúrnej pamiatky podľa doterajšieho zákona zostáva zachované. Predpokladá sa, že navrhované práva a povinnosti a zákaz trvalého vývozu kultúrnych pamiatok do zahraničia budú na zabezpečenie ich ochrany dostatočné. Pri dočasnom vývoze kultúrnych pamiatok do zahraničia sa uplatňujú medzinárodné dohovory, najmä príslušný dohovor UNESCO .

Osobitnou časťou návrhu zákona je problematika výskumov s dôrazom na archeologický výskum, ako aj  na ochranu archeologických nálezov. Ustanovujú sa podmienky výskumu, opatrenia proti nepovoleným výskumom a právo nálezcu náhodného nálezu na odmenu, ak sa tak nestalo pri nelegálnych činnostiach a výskumoch. Náhrada majetkovej ujmy pri vykonávaní výskumov sa rieši vo všeobecných ustanoveniach o majetkovej ujme. Táto časť zákona je v súlade s prijatým dohovorom členských štátov Rady Európy o ochrane archeologického kultúrneho dedičstva (Malta  január 1992).

Návrh zákona spresňuje úlohy orgánov štátnej správy pre ochranu pamiatkového fondu, ktorými sú Ministerstvo kultúry  Slovenskej republiky, Pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady. Organizačná štruktúra je v súlade so zákonom SNR č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a so zákonom NR SR č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zmena pôsobnosti orgánov a zriadenie pamiatkových úradov sa navrhuje aj s prihliadnutím na pripravovanú reorganizáciu orgánov verejnej správy, ktorá predpokladá vytvorenie špecializovanej štátnej správy pre ochranu pamiatok (Pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady).

Ústredným špecializovaným kontrolným orgánom ostáva Pamiatková inšpekcia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky so spresnenou pôsobnosťou. Oproti minulosti sa upúšťa od zriaďovania neosvedčených komisií štátnej pamiatkovej starostlivosti a od ustanovenia funkcií okresných konzervátorov a spravodajcov štátnej pamiatkovej starostlivosti. Priestor sa dáva vzniku a rozvoju činnosti občianskych združení a nadácií.

V prípade spoločenského záujmu na záchrane kultúrnej pamiatky alebo ak nemôže vlastník kultúrnej pamiatky uhradiť z vlastných prostriedkov všetky náklady spojené s jej zachovaním, navrhuje sa možnosť poskytovať príspevky štátu a obce na zachovanie a obnovu kultúrnej  pamiatky. V tomto smere sa ráta aj s využitím štátneho fondu kultúry Pro Slovakia (zákon SNR č. 95/1991 Zb. v znení zákona SNR č. 495/1991 Zb.). Pokuty sa diferencujú s prihliadnutím na závažnosť protiprávneho konania. V prípade väčšej škody alebo pri závažnejšom protiprávnom konaní sa ráta s postupom podľa Trestného zákona. Pri ukladaní pokút za priestupky sa bude postupovať podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). 

Návrhom zákona o ochrane pamiatkového fondu by sa mal upraviť celý predchádzajúci právny systém pamiatkovej starostlivosti daný všeobecne záväznými právnymi predpismi ešte z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré sa zväčša v praxi neuplatnili. Zároveň sa navrhuje zrušenie príslušných príloh zákona NR SR č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

E k o n o m i c k ý    d o s a h

       Prijatie zákona o ochrane pamiatkového fondu nebude zakladať nové požiadavky na štátny rozpočet. Vo všeobecnosti zvýšené nároky na financovanie záchrany a obnovy kultúrnych pamiatok vyplývajú z celkového zanedbaného a schátraného pamiatkového fondu. Tento stav je dedičstvom štátom deklarovanej tzv. štátnej socialistickej pamiatkovej starostlivosti v uplynulých desaťročiach a v mnohých prípadoch aj dôsledkom nezáujmu vlastníkov o tieto kultúrne hodnoty. Návrh zákona dôsledne predpokladá zvýšenie orientácie vlastníkov (právnických osôb a fyzických osôb) na zabezpečovanie dobrého stavu kultúrnych pamiatok v rámci základnej ochrany (systematickou údržbou), čím by sa malo predchádzať vzniku väčších škôd a následných požiadaviek na rozsiahle rekonštrukcie. Prípadné obmedzenie vlastníckych práv pri nakladaní s kultúrnou pamiatkou upravuje  Ústava Slovenskej republiky v čl. 20 tak, že  výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať kultúrne pamiatky. V čl. 44 ústava zakazuje poškodzovať kultúrne pamiatky a ustanovuje povinnosť každému chrániť kultúrne dedičstvo. Zároveň sa v súlade s dnešným stavom ponecháva možnosť štátu prispievať na záchranu a obnovu kultúrnych pamiatok s tým, že podobná možnosť poskytovať príspevky sa dáva aj obciam.

Vzhľadom na značný úbytok kultúrnych pamiatok vo vlastníctve štátu v posledných rokoch, najmä prechodom majetku do vlastníctva obcí, čiastočne aj dôsledkom reštitúcií,  sa podiel štátu na obnove kultúrnych pamiatok a na regenerácii pamiatkových rezervácií a pamiatkových zón z prostriedkov štátneho  rozpočtu značne znížil. Predpokladá sa však, že štát sa bude aj naďalej podieľať na záchrane pamiatkového fondu formou príspevkov vlastníkom kultúrnych pamiatok zo zdrojov štátneho rozpočtu (napr. doterajšími spôsobmi poskytovania príspevkov z rozpočtu kapitoly MK SR, prípadne inými obdobnými spôsobmi). Cieľom je predovšetkým účinná stimulácia vlastníkov kultúrnych pamiatok a zvýšenie záujmu o ich údržbu a využitie  tak na bývanie, ako aj na rozvoj kultúrnej turistiky, služieb, čiastočne aj na administratívne a reprezentačné účely. Je preukázateľné, rozbory v mnohých štátoch to dokazujú, že prostriedky vložené do údržby a obnovy, vhodného využívania a dostatočnej prezentácie pamiatkového fondu sú vo vyspelých štátoch Európy zhodnocované koeficientom až 2,0 (napr. v ČR je to zatiaľ 1,3), navyše dobrý stav kultúrnych pamiatok a historických sídel prináša zisky aj nepriamo v rámci zvýšeného rastu domáceho, najmä však zahraničného cestovného ruchu. Aj preto je dôležité, aby sa na kultúrne pamiatky nehľadelo ako na nejaký ”kultúrny luxus”, ktorý prostriedky iba spotrebúva, ale ako na základné (výrobné) prostriedky, ktoré pri efektívnom využívaní dokážu produkovať  zisk.

        Zriadenie Pamiatkového úradu a krajských pamiatkových úradov, ustanovenie ich poslania a pôsobnosti odstráni doterajšiu duplicitu  pri rozhodovaní vo veciach ochrany pamiatkového fondu. V súčasnosti vypracúva Pamiatkový ústav odborné posudky a návrhy, ktoré sú iba podkladom na vydanie záväzného stanoviska (rozhodnutia) okresného úradu, v prípade národných kultúrnych pamiatok krajského úradu. Okrem  zjednodušenia celého administratívneho procesu sa zároveň vytvoria lepšie predpoklady na zvyšovanie odbornej a administratívnej  kvality zamestnancov. Pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady vzniknú na báze  súčasného Pamiatkového ústavu, ktorý ministerstvo po nadobudnutí účinnosti zákona zruší. Prostriedky, zamestnanci a technické vybavenie prejdú z Pamiatkového ústavu na Pamiatkový úrad. Zároveň sa počíta s delimitáciou príslušného počtu zamestnancov okresných úradov a krajských úradov vrátane materiálno-technického vybavenia a mzdových prostriedkov.

          Zriadenie Pamiatkového úradu a krajských pamiatkových úradov nebude mať osobitný vplyv na štátny  rozpočet, rast miezd vrátane valorizácie a bude prebiehať v intenciách rastu miezd v orgánoch štátnej správy, obdobne sa budú riešiť otázky modernizácie technického vybavenia pracovísk  Pamiatkového úradu. Takéto opatrenia a výdavky by bolo nevyhnutné zabezpečiť aj pri zachovaní súčasnej štruktúry orgánov a organizácií ochrany kultúrnych pamiatok, navyše by vznikali náklady na údržbu duplicitnej štruktúry (orgán štátnej správy a odborná organizácia), kým podľa návrhu pôjde o zabezpečovanie funkčnosti jedného odborného (špecializovaného) aparátu. Táto štruktúra vyplýva aj z modelu transformácie orgánov verejnej správy, v ktorej je tento úspornejší model zakotvený ako Pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady s územným obvodom totožným s územím budúceho vyššieho územného celku. Z hľadiska východísk štátneho rozpočtu s týmto modelom súhlasilo aj Ministerstvo financií SR listom zo 6. apríla 2001. Schválenie  tohto zákona nebude mať nepriaznivé dôsledky na zvýšenie nezamestnanosti.

II.     O s o b i t n á   č a s ť

K § 1:

Zámerom zákonodarcu je upraviť systém organizovania a zabezpečovania úloh ochrany pamiatkového fondu Slovenskej republiky, ktorý je základnou súčasťou kultúrneho dedičstva slovenského národa, iných národov, etnických skupín a jednotlivcov, ktorí žijú alebo v minulosti žili na území Slovenska. Stanovujú sa úlohy príslušných orgánov, najmä orgánov ochrany pamiatkového fondu, predovšetkým však práva a povinnosti vlastníkov kultúrnych pamiatok, ako aj povinnosti iných právnických osôb a fyzických osôb vo vzťahu k pamiatkovému fondu.

V súlade s prijatým Dohovorom Rady Európy o ochrane archeologického dedičstva sa návrh zákona dotýka aj archeologických nálezov a nálezísk, ktoré nie sú vyhlásenými kultúrnymi pamiatkami alebo pamiatkovými územiami, ale sú predmetom odbornej evidencie s cieľom perspektívne ich zahrnúť do pamiatkového fondu, aby sa zabezpečila ochrana v rámci územného konania a stavebného konania v procese výstavby alebo inej hospodárskej činnosti. V súlade s Ústavou Slovenskej republiky sa ochrana pamiatkového fondu definuje ako predmet verejného záujmu. Verejný záujem na ochrane pamiatkového fondu je vyjadrený aj  v  Deklarácii Národnej rady Slovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva z 28. februára 2001 uverejnenej pod č. 91/2001 Z. z.

K § 2:

Definujú sa kultúrne pamiatky alebo hnuteľné veci a nehnuteľné veci a ich súbory, ktoré Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky môže za kultúrne pamiatky vyhlásiť, ako aj pamiatkové územia vyhlásené na základe ich pamiatkových hodnôt za pamiatkové rezervácie alebo pamiatkové zóny. Predmetom ochrany podľa tohto zákona sú aj hnuteľné veci a nehnuteľné veci a územia, ktoré sú v procese vyhlasovania. Za kultúrne pamiatky a pamiatkové územia môžu byť vyhlásené aj hnuteľné veci a nehnuteľné veci a územia doteraz neodkryté, identifikované metódami historického, umeleckého, reštaurátorského alebo archeologického výskumu, ktoré možno lokalizovať a topograficky vymedziť. Ochrana pamiatkového fondu okrem identifikácie, evidencie, dokumentácie, údržby, obnovy a reštaurovania zahŕňa aj primerané využívanie a prezentáciu kultúrnych pamiatok a pamiatkových území. Náhrada pojmu ”starostlivosť” pojmom ”ochrana” nie je samoúčelná a okrem vecného obsahu zohľadňuje terminológiu používanú takmer vo všetkých medzinárodných dokumentoch (dohovory UNESCO, dohovory Rady Európy a pod.).

K  §  3:

Ustanovujú sa orgány ochrany pamiatkového fondu vytvorením špecializovaných úradov štátnej správy na jej jednotlivých úrovniach (ústredné a krajské štruktúry) v súlade s koncepciou transformácie orgánov  verejnej správy. 

K  §  4:

Spresňuje sa pôsobnosť ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy vo veciach ochrany pamiatkového fondu a v súlade s požiadavkami praxe zriaďujú sa zo zákona príslušné poradné orgány ministerstva.

K  §  5:

Zriaďuje sa pamiatková inšpekcia ako špecializovaný kontrolný útvar, prostredníctvom ktorého vykonáva ministerstvo dohľad vo veciach pamiatkového fondu. Ministerstvo si týmto ponecháva možnosť nezávislého posúdenia a dohľadu aj nad činnosťou pamiatkového úradu, ktorý je výkonným správnym orgánom. Inšpekcia zároveň zabezpečuje kontrolu plnenia rozhodnutí vydaných ministerstvom. Pri zistení porušenia ustanovení zákona má iniciatívnu funkciu voči prvostupňovému orgánu ochrany pamiatkového fondu.

K § 6 až § 8:

Ustanovenie špecifických poradných orgánov ministerstva, teda Pamiatkovej rady a  Archeologickej rady, je odôvodnené historickým vývojom v tejto oblasti, keďže desaťročia činnosti Pamiatkovej komisie, resp. Vedeckej rady potvrdzujú opodstatnenosť takéhoto orgánu. Činnosť Archeologickej rady nadobúda možnosťou rozšírena počtu oprávnených právnických osôb vykonávať archeologický výskum ešte väčší význam ako doteraz v rámci Slovenskej akadémie vied (komisia pre terénny výskum). Komisia pre overovanie osobitnej odbornej spôsobilosti na vykonávanie pamiatkových výskumov je novým dôležitým orgánom posudzovania odbornej spôsobilosti fyzických osôb, ktoré chcú vykonávať pamiatkové výskumy. Ustanovenie týchto orgánov je v súlade s požiadavkami širokej odbornej obce, najmä ústavov Slovenskej akadémie vied a vysokých škôl. V návrhu príslušných ustanovení sa určujú základné predpoklady  členstva v týchto orgánoch.

K  §  9:

Návrh zákona špecifikuje zriadenie Pamiatkového úradu s celoslovenskou pôsobnosťou  a krajských pamiatkových úradov s pôsobnosťou v územnom obvode kraja. Po transformácii verejnej správy sa pôsobnosť spresní aj s ohľadom na územie vyššieho územného celku. Vymedzuje sa organizácia a zabezpečovanie činnosti Pamiatkového úradu a krajských pamiatkových úradov a ich finančné zapojenie na rozpočet ministerstva.

K  §  10:

Model zriadenia Pamiatkového úradu vychádza z návrhu koncepcie transformácie verejnej správy a optimálne sa približuje štruktúre a organizácii podobných pracovísk a orgánov ochrany pamiatok aj vo viacerých štátoch Európskej únie (napr. Nemecko, Rakúsko, Holandsko, Dánsko). Zahraničím (napr. Rakúskom) je inšpirovaný spôsob účelovej pomoci štátu na zvlášť ohrozených pamiatkach, ktorých záchrana by inak bola sotva možná, zabezpečením konzervátorských a reštaurátorských prác. Tieto práce bude v odôvodnených a nevyhnutných prípadoch zabezpečovať Pamiatkový úrad prostredníctvom svojich technologických laboratórií a reštaurátorského štúdia (dielní, ateliérov), samozrejme v súlade s podmienkami pre reštaurovanie podľa § 34 a osobami s osobitnou odbornou spôsobilosťou. Pamiatkový úrad je odvolacím orgánom vo veciach, v ktorých na prvom stupni rozhoduje krajský pamiatkový úrad.

K  §  11:

Ustanovuje sa pôsobnosť a úlohy krajského pamiatkového úradu ako prvostupňového orgánu ochrany pamiatkového fondu na území kraja, ktorý bude totožný s územím samosprávneho kraja. Tento organizačný model je reálny už dnes vzhľadom na počet a situovanie súčasných stredísk Pamiatkového ústavu.

K  §  12:

Ustanovuje sa pôsobnosť a postavenie orgánov ochrany pamiatkového fondu a poverených osôb vo veciach štátneho dohľadu na úseku ochrany kultúrnych pamiatok a pamiatkových území.

K  §  13:

Návrh zákona predpokladá zachovať pôsobnosť krajského úradu so všeobecnými úlohami vytvárať podmienky na záchranu a primerané využívanie kultúrnych pamiatok a pamiatkových území v teritóriu svojej pôsobnosti, avšak bez výkonnej a rozhodovacej právomoci vo veciach ochrany pamiatkového fondu. Analogicky sa takáto pôsobnosť stanovuje aj pre okresné úrady v prípade ich zachovania po transformácii verejnej správy.

Úlohy orgánov regionálnej samosprávy sú ustanovené v súlade so zákonom NR SR č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkoch (zákon o samosprávnych krajoch). Ide najmä o súčinnosť s orgánmi ochrany pamiatkového fondu na zabezpečovaní rozvoja pamiatkových území v rámci územného plánovania a regionálneho rozvoja.

K  §  14:

Obec má úlohy orgánu územnej samosprávy a úlohy vlastníka. Úlohy obce ako vlastníka kultúrnych pamiatok a nehnuteľností v pamiatkovom území sú vymedzené v úlohách vlastníka. Podrobnejšie sa vymedzuje spolupôsobenie obce pri zabezpečovaní dôstojného stavu prostredia pamiatkových území, najmä uličných parterov a interiérov miest a obcí, vrátane úloh využívania a prezentácie pamiatkového fondu.

Návrh zákona umožňuje mestám a obciam okrem štátom vyhláseného pamiatkového fondu chrániť aj ďalšie regionálne a miestne kultúrne hodnoty , ktoré svojim rozhodnutím zaradí do evidencie pamätihodností mesta, resp. obce. Podľa zákona o obecnom zriadení by bolo účelné vo väčších historických mestách s početným pamiatkovým fondom zriadiť organizáciu alebo organizačnú zložku za účelom odbornej správy, dokumentácie, využívania, propagácie a prezentácie kultúrnych pamiatok a pamiatkových území. V žiadnom prípade by však táto organizácia nemohla nahrádzať činnosť orgánov ochrany pamiatkového fondu.

K §  15:

Kultúrne pamiatky vyhlasuje ministerstvo na základe odborného návrhu spracovaného v súlade s výsledkami súčasných vedeckých metód a aktuálneho poznania veci, pričom umožňuje vlastníkovi veci sa k návrhu na vyhlásenie vyjadriť. Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy sa kultúrne pamiatky vyhlasujú podľa správneho poriadku. Kultúrna pamiatka sa aktom vyhlásenia deklaruje za kultúrnu hodnotu chránenú vo verejnom záujme štátom, čím sa odlišuje od iných pamiatok miestneho, lokálneho alebo osobného významu, ktorých ochrana nie je predmetom tohto zákona. Zároveň sa ukladá vlastníkovi hnuteľnej veci alebo nehnuteľnej veci, ktorá je v procese vyhlasovania, povinnosť ochraňovať ju pred poškodením, zničením alebo odcudzením.

K §  16:

Pamiatková rezervácia je definovaná ako územie so zachovanou ucelenou historickou sídelnou štruktúrou a s veľkou sústredenosťou nehnuteľných kultúrnych pamiatok alebo ako územie s významnými archeologickými nálezmi a náleziskami, a to aj neodkrytými, ak ich možno topograficky vymedziť. Pre ich výrazný historický, kultúrny a environmentálny význam  pamiatkové rezervácie vyhlasuje nariadením vláda Slovenskej republiky. V súčasnosti je rôznym spôsobom zákonne vyhlásených 18  pamiatkových rezervácií v mestských sídlach ( Bratislava, Svätý Jur, Trnava, Trenčín, Nitra, Banská Štiavnica, Štiavnické Bane, Kremnica, Banská Bystrica, Žilina, Spišská Sobota, Kežmarok, Podolínec, Levoča, Spišská Kapitula, Košice, Prešov, Bardejov) a 10 vo vidieckych sídlach (Veľké Leváre - Habánsky dvor, Plavecký Peter, Sebechleby-Stará Hora, Brhlovce, Čičmany, Podbiel, Vlkolínec, Špania Dolina, Ždiar, Osturňa).

K §  17:

V záujme ochrany historických urbanistických a krajinných hodnôt môže rozhodnutím ministerstvo vyhlásiť územia s pamiatkovými hodnotami alebo časti kultúrnej krajiny, ako aj územia s odkrytými archeologickými nálezmi a predpokladanými (topograficky vymedzenými) archeologickými nálezmi a náleziskami za pamiatkovú zónu. V súčasnosti je na Slovensku vyhlásených  88 pamiatkových zón, ďalšie návrhy sú pripravené na vyhlásenie.

K §  18:

Cieľom vyhlásenia ochranného pásma je najmä usmerňovať rozvoj okolia a súvisiaceho  prostredia nehnuteľnej kultúrnej pamiatky a pamiatkového územia tak, aby sa zabránilo nežiaducim zásahom a najmä nevhodnej zástavbe, ktorá by mohla poškodiť prostredie a pamiatkové hodnoty objektov a území.  Napriek tomu že, inštitút ochranného pásma je zakotvený aj v platných právnych predpisoch, využíval sa v ochrane pamiatkového fondu nedostatočne, čoho výsledkom sú aj kritické situácie v praxi. Dôkazom je často “zvrásnená” tvár našich historických mestských aj vidieckych sídiel najmä z dôvodu neusmernenej a nekvalitnej zástavby (napr. panelové vežiaky v bezprostrednom susedstve významných pamiatok alebo pamiatkovej rezervácie).

K §  19:

Ustanovenie povinnosti Pamiatkovému úradu zasielať potrebné podklady a údaje o vyhlásení pamiatkovej rezervácii a pamiatkovej zóny katastrálnemu úradu  je odôvodnené záujmom orgánov pre ochranu pamiatkového fondu evidovať potrebné údaje v príslušných mapách a operátoch nehnuteľností.

K  § 20:  

Na základe objektívneho vývoja je nevyhnutné ustanoviť možnosť zrušiť ochranu kultúrnej pamiatky a pamiatkového územia, resp. aj ochranného pásma, keďže v dôsledku viacerých skutočností môže dochádzať k zmenám podmienok ochrany alebo k zániku pamiatkových hodnôt, prípadne k zániku objektov alebo celých sídelných častí (napr. živelné pohromy, výstavba veľkých investičných celkov vo verejnom záujme a pod.).

K §  21:

Nová situácia po ratifikácii Dohovoru o svetovom kultúrnom a prírodnom dedičstve si vyžiadala upraviť možnosť nominácie do Zoznamu svetového dedičstva iba tých objektov, lokalít a území, ktoré sú podľa zákona vyhlásené za kultúrne pamiatky a pamiatkové územia, čím sa zjednoduší následný proces ochrany v prípade zaradenia pamiatkových hodnôt Slovenskej republiky do prestížneho zoznamu kultúrnych hodnôt ľudstva. Zároveň sa pre ministerstvo stanovuje povinnosť všeobecne záväzným právnym predpisom oznámiť zápis slovenskej lokality do Zoznamu svetového dedičstva. V súčasnosti sú na Zozname svetového dedičstva zapísané štyri slovenské lokality (Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia, Spišský hrad s okolitými pamiatkami a pamiatkovými územiami, osada Vlkolínec, historické jadro mesta Bardejov).

K §  22:

Spresňuje sa spôsob vedenia Ústredného zoznamu pamiatkového fondu systémom samostatných registrov, čím sa dôsledne odlišuje systém individuálnej ochrany jednotlivých kultúrnych pamiatok a systém územnej ochrany pamiatkových území. Stanovuje sa tiež povinnosť vyznačovať vyhlásenie ochranného pásma, resp. zaradenie kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia do Zoznamu svetového dedičstva. V záujme ochrany hnuteľných kultúrnych pamiatok a území s archeologickými nálezmi návrh zákona umožňuje podľa osobitných predpisov údaje o vlastníkoch a o umiestnení pamiatkových hodnôt ochraňovať pred zneužitím najmä zo strany hľadačov a priekupníkov.

Bez výslovného ustanovenia v zákone sa za samozrejmé považuje vedenie ústredného zoznamu modernými technickými, elektronickými, prípadne v budúcnosti digitálnymi formami a prostriedkami. Ústredný zoznam je už dve desaťročia vedený Pamiatkovým ústavom formou automatizovaného registra aj v elektronickej verzii, niektoré údaje o pamiatkovom fonde sú uvedené aj na internete:  (www.pamiatky.sk).

K  §  23:

Ponecháva sa možnosť predkupného práva štátu pri kúpe kultúrnej pamiatky v záujme záchrany najmä cenných hnuteľných predmetov a ucelených súborov a kolekcií, keďže v prípade predaja inej, najmä fyzickej osobe, sa môžu ocitnúť v ohrození, že  ich predajú zahraničnému záujemcovi s následnou požiadavkou na vývoz do cudziny. Kúpou štátnymi špecializovanými organizáciami (napr. múzeami, galériami) sa tiež môže dosiahnuť priaznivá prezentácia týchto hodnôt verejnosti. Štát, samozrejme, predkupné právo nestráca v prípade ďalšieho (nového) vlastníka.

K §  24:

Na rozdiel od platnej právnej úprave sa zjednodušuje proces rozhodovania vo veci premiestňovania kultúrnych pamiatok, pričom sa pripúšťa aj premiestnenie hnuteľnej kultúrnej pamiatky bez predchádzajúceho rozhodnutia príslušného pamiatkového orgánu v prípade jej bezprostredného ohrozenia alebo poškodenia, za mimoriadnej situácie a v prípade brannej pohotovosti štátu. Ak nejde o mimoriadnu situáciu vyžaduje sa rozhodnutie pamiatkového orgánu k premiestneniu hnuteľnej pamiatky predovšetkým z odborných dôvodov, lebo zväčša iba profesionálne zdatný pamiatkár s dostatočnou praxou môže predvídať úskalia  pri premiestneniach spojených s odbornou demontážou, napr. inventáru cirkevných predmetov (oltárov, organov a pod.). Odstraňovanie následkov neodbornej demontáže môže byť často už bezpredmetné a škody nenahraditeľné. Premiestnenie nehnuteľných pamiatok je opodstatnené a niekedy v záujme záchrany jedine možné, napr. záchrana pamiatok zo zátopovej oblasti Liptovská Mara, v ČR známy transfer gotického kostola v Moste, vo svete unikátna záchrana egyptských pamiatok v oblasti Asuánu a pod.  Rozhodnutím Pamiatkového úradu o premiestnení kultúrnej pamiatky podľa odseku 3 nie sú dotknuté príslušné ustanovenia stavebného zákona. 

K  §  25:

Upravuje sa inštitút dočasného vývozu kultúrnej pamiatky do zahraničia na vedecké, prezentačné alebo záchranné (výskumné, reštaurátorské) účely, trvalý vývoz kultúrnych pamiatok zákon zakazuje. Dočasný vývoz je zároveň možné viazať uzavretím poistnej zmluvy alebo zložením kaucie. Inštitút vývozu rešpektuje platný medzinárodný dohovor UNESCO, ktorý sa uplatňuje aj v prípade súhlasu s dovozom veci vykazujúcej  znaky pamiatkovej hodnoty na územie Slovenska z iného štátu.

K  §  26:

Na rozdiel od doterajšieho právneho stavu návrh zákona ustanovuje možnosť návratného konania nezákonne vyvezenej kultúrnej pamiatky alebo nezákonne dovezenej veci vykazujúcej znaky kultúrnej pamiatky v súlade s odporúčaniami Európskej únie a vychádzajúc z príslušného dohovoru UNESCO.

K  §  27:

V záujme preventívnej starostlivosti o pamiatkový fond návrh zákona na rozdiel od platnej právnej úpravy ustanovuje povinnosti základnej ochrany kultúrnych pamiatok  s cieľom predchádzať ich ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu. Zároveň sa vlastníkom ukladá trvalo udržiavať dobrý stav kultúrnych pamiatok a spôsob využívania a prezentácie zodpovedajúci ich stavu a pamiatkovej hodnote. V praxi by malo ísť o bežnú a pravidelnú činnosť, ktorá ešte nepodlieha režimu rozhodnutí pamiatkových orgánov v prípade takých zásahov, ktoré už možno kvalifikovať ako príslušné metódy obnovy alebo reštaurovania. Výsledkom bežnej starostlivosti a údržby je predchádzanie náročnejším opravám, ktoré si vyžadujú zvýšené náklady na zanedbanosťou poškodené objekty.

K  §  28:

Práva a povinnosti vlastníka kultúrnej pamiatky nie sú a ani nemôžu byť vyvážené vzhľadom na verejný záujem chrániť kultúrne pamiatky často aj v rozpore s rôznymi záujmami vlastníkov. Tieto povinnosti tak vlastníkom, ale napr. aj všetkým občanom vyplývajú z Ústavy SR (čl. 20 a čl. 44).   Ťarcha bremena však nie je spôsobená vyhlásením veci za kultúrnu pamiatku, ale vyplýva prevažne zo špecifických podmienok ochrany tejto veci v porovnaní s bežným (nechráneným) majetkom. Túto ťarchu okrem priznávanej majetkovej ujmy by mal vlastníkovi pomáhať strpieť aspoň čiastočne štát a obec poskytovaním finančných príspevkov, čo súvisí s objemom finančných prostriedkov určených na tieto účely. Dá sa predpokladať, že v priebehu účinnosti zákona sa ekonomická situácia zlepší tak, že poskytovanie príspevkov bude možné v rozsahu, ktorý je bežný napr. v mnohých štátoch EÚ. Novým opatrením sú povinnosti vlastníka zabezpečiť osobitnú ochranu kultúrnej pamiatky v čase mimoriadnej situácie a za brannej pohotovosti štátu. Tieto opatrenia vyplývajú zo zatiaľ platného Dohovoru UNESCO (tzv. Haagska konvencia) na ochranu kultúrnych statkov počas ozbrojeného konfliktu (Vyhláška ministra zahraničných vecí ČSR č. 94/1958 Zb.), ktorej novelizáciu UNESCO už niekoľko rokov pripravuje. Primerané povinnosti sa stanovujú aj vlastníkom nehnuteľností, ktoré nie sú vyhlásené za kultúrne pamiatky, ale  nachádzajú sa v pamiatkovom území alebo v ochrannom pásme, v záujme potrebnej ochrany okolia a prostredia kultúrnej pamiatky, ako aj pamiatkových hodnôt historického sídelného a krajinného celku.

K  §  29:

Zabezpečovanie záchrany a regenerácie pamiatkových území návrh zákona predpokladá riešiť najmä súladom postupov pamiatkových orgánov s orgánmi územného plánovania predovšetkým v procese prípravy a schvaľovania územno-plánovacej dokumentácie. Úlohou pamiatkových orgánov je v spolupráci s príslušnými dotknutými štátnymi subjektmi, s orgánmi územnej samosprávy a s vlastníkmi nehnuteľností spracovať zásady ochrany príslušného územia a začleniť ich do územného priemetu, ktorý by mal byť podkladom na spracovanie územného plánu príslušného sídla alebo územia. Tieto princípy vyžadujú zladenie so zásadami prípravy novej legislatívy v oblasti priestorového plánovania v pôsobnosti rezortu životného prostredia, čo oba rezorty spoločným postupom vzájomne koordinujú.

K  §  30:

V súlade s čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje sa povinnosť každému občanovi, aj keď nie je vlastníkom kultúrnej pamiatky, neohrozovať svojím konaním stav kultúrnych pamiatok, pamiatkových území a archeologických nálezísk. Povinnosť každého žiadať povolenie krajského pamiatkového úradu k umiestňovaniu oznamov, reklám alebo rôznych technických zariadení vyplýva z doterajšej praxe a z reálnej situácie vo všetkých historických a pamiatkových územiach, keď aj na nákladne obnovených pamiatkach alebo v ich prostredí mnohí občania, najmä podnikatelia, umiestňujú nevhodné a neestetické pútače, nápisy, oznamy, tabule a pod., čím sa výrazne oslabuje celkové pôsobenie inak hodnotného objektu alebo územia, a to aj v historicky najatraktívnejších a najnavštevovanejších lokalitách. Takto ustanovené podmienky na udržanie estetického obrazu pamiatkového prostredia majú viaceré krajiny západnej Európy.

K  §  31:

Vychádzajúc aj z ustanovení doterajšieho zákona a z obdobnej praxe aj v iných štátoch ustanovuje sa systém opatrení na nápravu v prípade zanedbávania povinností vlastníka primerane chrániť kultúrnu pamiatku, a to až spôsobom premiestnenia hnuteľnej pamiatky do odbornej úschovy. Krajná možnosť vyvlastnenia nehnuteľnej kultúrnej pamiatky sa predpokladá podľa príslušných ustanovení stavebného zákona, čo je v súlade s Európskym dohovorom o ochrane architektonického dedičstva, ktorý ratifikovala aj Slovenská republika.

K  §  32:

V príslušných ustanoveniach o obnove kultúrnych pamiatok sa upravuje postup vydávania rozhodnutí krajského pamiatkového úradu k zámeru obnovy kultúrnej pamiatky a  k zámeru úpravy nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v pamiatkovom území a v ochrannom pásme. Rozdielnosť podmienok určených vlastníkovi kultúrnej pamiatky a vlastníkovi nehnuteľnosti je odôvodnená hodnotovými kritériami, keďže  obnova pamiatky má prísnejší režim ako úpravy nehnuteľnosti, ktorá nie je vyhlásenou kultúrnou pamiatkou. V prípade nehnuteľnosti bude krajský pamiatkový úrad dbať najmä na jej pôsobenie v prostredí a na vonkajší vzhľad, kým v prípade kultúrnej pamiatky ide aj o ochranu interiérov a detailnejšie usmernenie architektonického a výtvarného riešenia fasád, tvaroslovia, strechy a pod. Stanovujú sa aj požiadavky na spracovanie zámeru obnovy, postup pamiatkových orgánov, najmä však väzba na výskumnú a prípravnú dokumentáciu a na projektovú dokumentáciu, ktorú  môže  spracovať len fyzická osoba s osobitnou odbornou spôsobilosťou na výskumy  podľa navrhovaného zákona a osoby s osobitnou odbornou spôsobilosťou na projektovanie podľa predpisov o autorizovaných architektoch a stavebných inžinieroch.

Požiadavka na vydávanie rozhodnutí stavebným úradom aj v prípade prác, ktoré môže bežne vykonávať stavebník už na základe ohlásenia, je odôvodnená charakterom pamiatkových objektov, v ktorých aj bežnými prácami charakteru údržby alebo modernizácie môže dôjsť k nenahraditeľnému poškodeniu neodkrytých nálezov (nástenných malieb, trámových stropov, stredovekých prvkov v podlahe a pod.). V doterajšej praxi, keď na základe ohlásenia začal stavebník práce aj bez zodpovedného posúdenia a rozhodnutia pamiatkového orgánu, v prípade nálezu dochádza spravidla k jeho poškodeniu, prípadne k požiadavkám na následný výskum, čo stavbu môže skomplikovať, práce predĺžiť a náklady zvýšiť. V praxi potom stavebníci nálezy zväčša nepriznajú, alebo ich zničia. V prípadoch zásahu do nehnuteľnej kultúrnej pamiatky je preto žiaduce, aby stavebné úrady zaviazali stavebníkov v stavebnom povolení zabezpečiť ochranu prípadných nálezov v súlade s rozhodnutím krajského pamiatkového úradu. Účelom ustanovenia je zabezpečiť lepšiu súčinnosť krajského pamiatkového úradu a stavebného úradu. Do pôsobnosti krajského pamiatkového úradu sa zároveň dáva možnosť zastaviť tie práce, ktoré ohrozujú pamiatkové hodnoty stavby.

K  §  33:

Reštaurovanie kultúrnych pamiatok a proces rozhodovania o spôsobe výkonu reštaurátorských prác a vyhotovení reštaurátorskej dokumentácie zákon zjednocuje so zákonom o Komore reštaurátorov a zároveň stanovuje povinnosti zodpovedného reštaurátora v prípade nepredvídaného nálezu.

K  §  34:

Okrem príspevku štátu prostredníctvom ministerstva, resp. z účelových fondov (fond Pro Slovakia) sa počíta aj s príspevkom obce, ako aj s formou nepriamej pomoci štátu. V niektorých prípadoch, napr. ak ide o byty v pamiatkových objektoch, sa predpokladá úhrada nákladov aj z iných príslušných fondov, napr. z prostriedkov určených na modernizáciu bytového fondu a pod.

K  §  35  a §  36:

Definujú sa jednotlivé druhy výskumov súvisiace s rozširovaním poznania o pamiatkovom fonde vrátane archeologického výskumu. V súlade s novými poznatkami vedy je archeologickým výskumom aj vyhľadávanie a zber hnuteľných archeologických nálezov v pôde alebo na jej povrchu. Zákon stanovuje aj podmienku vykonávať jednotlivé druhy výskumov iba na základe oprávnenia osobami s osobitnou odbornou spôsobilosťou.

K  §  37:

Požiadavky na vykonanie záchranných výskumov sa dotýkajú najmä veľkých investičných celkov, predovšetkým tzv. líniových stavieb (plynovod, ropovod, diaľnica), kde sa predpokladajú cenné historické a najmä archeologické nálezy. Okrem neodkrytých a často aj nepredvídateľných nálezov v zemi alebo vo vode môže ísť aj o nálezy v hmote stavieb, ktoré sú dotknuté výstavbou veľkých stavebných komplexov, akými sú napr. vodné diela Liptovská Mara, Gabčíkovo a pod., prípadne ťažbou surovín (napr. požiadavka na transfer časti kostola v Koši).

K  §  38:

Predpokladá sa, že náklady spojené s výskumom a záchranou nálezísk, ktoré sú ohrozené stavebnou alebo inou hospodársku činnosťou vo verejnom záujme, bude spravidla hradiť štát (napr. pri realizácii už uvedených  stavebných komplexov alebo pri líniových stavbách), a to na základe rozhodnutia toho rezortného orgánu, do ktorého pôsobnosti patrí stavebník alebo organizácia, ktorej činnosť vyvolá požiadavku vykonať záchranný výskum. Financovanie však nemusí byť povinnosťou štátu v každom prípade, keďže neštátne subjekty, prípadne aj zahraničné, môžu mať aj viac ako štandardné podmienky na vykonanie záchranných výskumov a budú ochotné tieto výskumy hradiť, prípadne sponzorovať. Výskum na vedecké a dokumentačné účely vykonávajú najmä jednotlivé ústavy Slovenskej akadémie vied, vysoké školy. Môže však ísť aj o ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, nadácie a občianske združenia, ktoré preukážu odôvodnenú požiadavku na vykonanie výskumu z vedeckých a dokumentačných dôvodov príslušnými odborníkmi  podľa podmienok daných zákonom. V týchto prípadoch si získava a plánuje prostriedky ten subjekt, ktorý vedecký výskum bude vykonávať.

K  §  39:

Podmienky vykonávania výskumov vychádzajú z doterajších poznatkov vrátane zahraničných skúseností a v súlade s príslušnými medzinárodnými dohovormi najmä  progresívnymi a nedeštruktívnymi metódami. Zároveň sa ustanovuje povinnosť vykonať opatrenia v záujme záchrany odkrytého nálezu, resp. sa zakazuje výskum vykonať v prípade, ak sa nebudú do dôsledkov riešiť opatrenia na zamedzenie nepriaznivých následkov výskumov alebo na ochranu nálezov.

K  §  40:

Spresňujú sa podmienky ochrany nálezov a ponechávajú sa v pôsobnosti stavebného zákona nálezy nájdené v súvislosti s prípravou a vykonávaním stavieb. Dôsledne sa stanovuje, že všetky archeologické nálezy sú majetkom štátu. Nálezné zostáva v rozsahu doterajšieho  zákona, upravuje sa určovanie jeho výšky na základe znaleckého posudku.

K  §  41:

Vychádza sa z doterajších poznatkov a skúseností evidovať aj predpokladané a neodkryté archeologické nálezy a evidencia sa sprístupňuje najmä stavebným úradom za účelom preventívnej ochrany v procese stavebnej činnosti podliehajúcej režimu podľa ustanovení stavebného poriadku. Príslušný stupeň utajenia údajov je odôvodnený rastúcim záujmom laikov a amatérskych výskumníkov hľadať v teréne hodnotné historické predmety. Tieto sú často určené vopred dohodnutým záujemcom, prevažne zberateľom a priekupníkom so starožitnosťami, s vysokými predpokladmi ich vývozu do zahraničia.

K  §  42 a 43:

Upravujú sa opatrenia za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona. Ak je následkom protiprávneho konania zničenie, poškodenie alebo strata kultúrnej pamiatky, naplnia sa ustanovenia trestného zákona. Ako opatrenia za protiprávne konanie, ktoré nevykazuje znaky trestného činu, sa navrhuje uložiť právnickým osobám a fyzickým osobám, ktoré sú podnikateľmi, pokutu. Ak sa protiprávneho konania dopustí iná fyzická osoba, než podnikateľ, konanie sa definuje ako priestupok.

Oproti doterajšiemu zákonu sa výrazne zvyšujú pokuty, ktoré presnejšie vyjadrujú mieru poškodenia verejného záujmu na ochrane kultúrnych pamiatok a pamiatkových území. Navrhnuté rozpätie umožňuje diferencovať výšku pokuty s prihliadnutím na závažnosť protiprávneho konania, mieru poškodenia kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia a možnosť vrátiť vec do pôvodného stavu. Možnosť zvýšiť pokutu až na dvojnásobok pre kultúrne pamiatky a pamiatkové územia zapísané do Zoznamu svetového dedičstva podčiarkuje osobitný prístup k ich ochrane  a umožní preventívne pôsobiť pri spolupráci vlastníkov s orgánmi ochrany pamiatkového fondu.

K  §  44 až 45 :

V ustanoveniach sa navrhuje  kultúrne pamiatky a pamiatkové územia doteraz chránené podľa predchádzajúcich zákonov chrániť ako pamiatkový fond podľa tohto návrhu zákona. Vyhlásené národné kultúrne pamiatky sa budú chrániť ako kultúrne pamiatky. Štatút národnej kultúrnej pamiatky sa s ohľadom na tradície a dokumentovanie tohto javu zachová iba ako údaj v príslušnom registri ústredného zoznamu. Z uvedeného dôvodu sa nezrušia ani všeobecne záväzné právne predpisy, ktorými boli vyhlásené alebo  zrušené niektoré národné kultúrne pamiatky.

Samostatné ustanovenia riešia prechod práv a povinnosti z pracovno - právnych vzťahov, majetkovo - právnych vzťahov a iných vzťahov .zamestnancov okresných  a krajských úradov všeobecnej miestnej štátnej správy a Pamiatkového ústavu.

K  §  47:

Väzba zákona na transformáciu verejnej správy podmieňuje jeho účinnosť najskôr 1.  januára 2002, okrem ustanovenia týkajúceho sa prípravy fyzických osôb na získanie osobitnej odbornej spôsobilosti. Prijatím zákona podmienka získania osobitnej odbornej spôsobilosti na základe príslušného vzdelania, praxe, dosiahnutých výsledkov a bezúhonnosti, ktorá sa overuje vydaním osvedčenia na základe úspešného vykonania skúšky pred komisiou. Vzhľadom k tomu, že proces prípravy, overovania spôsobilosti a udeľovania osvedčení bude možné realizovať až po nadobudnutí účinnosti zákona postupne, dva roky sú nevyhnutným preklenujúcim obdobím na získanie osobitnej odbornej spôsobilosti dostatočným počtom žiadateľov tak, aby vykonávanie pamiatkových výskumov z kapacitných dôvodov nebolo ohrozené.