Zákon o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva 423/2020 účinný od 01.12.2021 do 13.02.2024

Platnosť od: 29.12.2020
Účinnosť od: 01.12.2021
Účinnosť do: 13.02.2024
Autor: Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť: Štátna správa, Štátne orgány, Bankovníctvo a peňažníctvo, Občianske súdne konanie, Všeobecné súdnictvo, Polícia, Zväz väzenskej a justičnej stráže, Trestné právo, Advokácia, Polícia, Zbor väzenskej a justičnej stráže
Originál dokumentu:

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HIST6JUDDS2EUPPČL0

Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Zákon 423/2020 s účinnosťou od 01.12.2021 na základe 432/2021

Legislatívny proces k zákonu 432/2021
Legislatívny proces k zákonu 423/2020

Vládny návrh zákona o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok)

K predpisu 432/2021, dátum vydania: 26.11.2021
DÔVODOVÁ SPRÁVA
A.Všeobecná časť
Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) (ďalej len „návrh zákona“).
Návrh zákona predstavuje realizáciu Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020-2024 v oblasti disciplinárnej právomoci Najvyššieho správneho súdu, ako aj realizáciu Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2021.
Návrh zákona bol vypracovaný Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky za aktívnej účasti zástupcov Súdnej rady Slovenskej republiky, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Slovenskej komory exekútorov, Notárskej komory Slovenskej republiky, mimovládneho sektora a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.
Predkladaný návrh zákona je potrebné vnímať v širšom kontexte reformných zámerov v oblasti justície a iných reformných zmien za účelom obnovy dôvery občanov v právny štát. Ústavnou reformou realizovanou ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústava“), bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“). Podľa čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy bude disponovať disciplinárnou právomocou voči sudcom, prokurátorom a ak tak ustanoví zákon, aj voči iným osobám, disponovať práve najvyšší správny súd.
V nadväznosti na vyššie uvedené a v kontexte novej ústavnoprávnej úpravy prestala byť aktuálna súčasná právna úprava disciplinárnej právomoci a disciplinárneho konania voči jednotlivým právnickým povolaniam, ktorá je upravená v osobitných predpisoch, menovite voči sudcom, prokurátorom a iným osobám, ktoré sa predkladateľ rozhodol podriadiť pod disciplinárnu právomoc novozriadeného najvyššieho správneho súdu prostredníctvom tohto návrhu zákona. Rovnako tak aj samotná dikcia čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy naznačuje, že zákonodarca cielene vytvoril priestor pre vznik predkladaného návrhu zákona, ktorý nahradiť súčasnú nekonzistentnú právnu úpravu a zaviesť jednotnú úpravu disciplinárneho konania tak, aby bola v súlade s platným znením ústavy. Okrem toho je ústavnoprávnym základom pre vypracovanie návrhu zákona aj čl. 143 ods. 2 ústavy.
Cieľom návrhu zákona je preto upraviť a zjednotiť procesnú úpravu disciplinárneho konania vo veciach sudcov, prokurátorov, notárov a súdnych exekútorov pred najvyšším správnym súdom. Zároveň príde k odstráneniu súčasného neefektívneho, v mnohých prípadoch až nefunkčného stavu disciplinárnych konaní.
Východiská pre návrhu zákona
Platná právna úprava disciplinárneho konania je charakteristická najmä svojou výraznou roztrieštenosťou. Takáto nekompaktná právna úprava definuje rôzne osobité procesy, prostredníctvom ktorých môžu vyvodiť disciplinárnu zodpovednosť voči svojim členom stavovské orgány jednotlivých právnických profesií. Výrazné rozdielnosti sa týkajú najmä návrhových oprávnení, spôsobu kreovania a zloženia orgánu, ktorý vykonáva disciplinárnu
2
právomoc a postupu v disciplinárnom konaní. Pôvodný zámer zákonodarcu zveriť disciplinárnu právomoc jednotlivým právnickým stavom tak, aby tieto stavy práve prostredníctvom zverenej právomoci mohli autonómne regulovať správanie svojich členov a v prípade potreby aj vyvodiť disciplinárnu zodpovednosť, sa v aplikačnej praxi neosvedčil a vykazoval v mnohých prípadoch nefunkčnosť či nedostatočnú pružnosť reagovať na podnety na začatie disciplinárneho konania.
Vzhľadom na tento dlho pretrvávajúci neželaný stav je riešením práve predložený návrh zákona, ktorý zjednocuje procesné pravidlá disciplinárneho konania pre viaceré právnické profesie a disciplinárnu právomoc zveruje do rúk sudcom z povolania spolu s reprezentantmi stavu, ktorého je disciplinárne stíhaný členom prísediaci disciplinárnych senátov. Navrhované zloženie disciplinárnych senátov zaručuje potrebnú mieru transparentnosti disciplinárneho konania a výrazne upevňuje reprezentatívnosť a legitimitu členov disciplinárneho senátu. Cieľom predloženej právnej úpravy nie je čiastočne odobrať právomoc stavom nad svojimi členmi a tým prejaviť nedôveru zo strany výkonnej a zákonodarnej moci s úmyslom degradovať postavenie jednotlivých stavov, ktoré reprezentujú právnické povolania. Práve naopak, predložený návrh zákona predpokladá úzku kooperáciu medzi najvyšším správnym súdom a orgánmi, ktoré reprezentujú jednotlivé právnické stavy. Dotknuté stavovské organizácie budú disponovať návrhovým oprávnením, s využitím ktorého budú navrhovať svojich zástupcov ako nezávislých prísediacich do disciplinárnych senátov. Jednotlivé stavovské organizácie budú mať aj naďalej významnú rolu pri dotváraní pravidiel profesionálneho správania. Pravidlá profesionálneho správania však treba vnímať ako formu prevencie pred samotným porušením pravidiel či zákona, zatiaľ čo disciplinárne konanie a uloženie disciplinárnych opatrení je forma sankcie zo strany štátu za porušenie zákona pri výkone verejnej moci. Etika spolu s profesionálnym správaním tvorí samotný základ disciplinárneho konania. Zároveň funkčný a pružný systém disciplinárny konania výrazne napomôže k tomu, aby predstavitelia jednotlivých profesií brali profesionálne správanie vážne.
Ústava spolu so zákonmi by mala upravovať postavenie disciplinárne obvineného, disciplinárne konanie a uloženie disciplinárnych opatrení tak, aby sa predišlo nejednoznačnému výkladu pri aplikácií, čo potvrdzuje aj bod 19 Magny charty sudcov. Predkladateľ za to, že len jednoznačná, celistvá a dôkladne koncipovaná právna úprava môže viesť k právnej istote subjektov, ktorí sa môžu ocitnúť v postavení disciplinárne obvineného, ale rovnako tak aj k právnej istote subjektov s oprávnením podať návrh na začiatok disciplinárneho konania. Takáto právna úprava zamedzí možnému obchádzaniu alebo zneužívaniu práva a v prípade porušenia noriem explicitne ustanoví, ako orgán s dostatočnou legitimitou postupovať, o takom porušení rozhodovať a ukladať zaň sankcie.
Spoločná právna úprava disciplinárneho konania pre vybrané právnické profesie je dôležitá aj vo vzťahu k občianskej spoločnosti a posilneniu dôvery v právny štát. Súčasná situácia stavu dôvery občanov Slovenskej republiky v spravodlivosť a samotné vymáhanie práva v praxi nie je práve lichotivá. Z posledného prieskumu vyplýva, že 72% občanov neverí v justíciu a v právny štát, čo Slovensko stavia na druhu pozíciu s najhorším výsledkom v celej Európskej únii. Práve etické kódexy správania pri výkone verejných funkcií s efektívnym disciplinárnym konaním v prípade ich porušenia treba chápať ako prejav vôle vzbudzovať dôveru občanov v inštitúcie. Na dosiahnutie dobrej reputácie, zvýšenia dôveryhodnosti, rešpektu a zlepšenia celkového obrazu stavu inštitúcií nemožno ignorovať etické požiadavky. Dôvera občanov v sudcov, prokurátorov, notárov či súdnych exekútorov pri výkone verejnej moci spočíva v tom, že ich správanie je etické a zákonné.
3
Pri koncipovaní návrhu zákona, ktorým sa bude spravovať disciplinárne konanie, predkladateľ dbal najmä na efektívnosť a transparentnosť disciplinárneho konania so značným dôrazom na rešpekt k úradu osôb, na ktoré sa disciplinárny poriadok vzťahuje. Predkladateľovým primárnym cieľom bolo, aby navrhovaná právna úprava poskytovala všetky záruky potrebné k tomu, aby bolo právo na spravodlivý proces riadne dodržané počas celého disciplinárneho konania. Uvedené je potrebné vnímať aj v kontexte pomerne nedávnej minulosti, kedy vysokí predstavitelia justície prostredníctvom zneužívania disciplinárnych konaní perzekuovali nepohodlných sudcov, a preto predkladateľ dospel k názoru, že prílišné uzatváranie sa jednotlivých stav „do seba“ bez možnosti vonkajšej kontroly môže byť nebezpečné pre samotných členov daného stavu. Vyňatie disciplinárnej právomoci z pôsobnosti jednotlivých právnických stavov tak prispeje aj k predchádzaniu zneužívania disciplinárneho konania v budúcnosti.
Návrh zákona oporu v práve Európskej únie a aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Rovnako tak je v súlade aj s odporúčaniami Rady ministrov členských štátov. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých svojich rozhodnutiach (ako napríklad Sidabras a Džiautas proti Litve, Pitkevich proti Rusku, Pellegrin proti Taliansku) konštatoval, že osobitý súdny režim je prípustný v prípade osôb, ktorých práca charakter verejnej služby. Jedná sa o prípady, kedy daná osoba koná ako „verejná moc“, pričom je zodpovedná za ochranu verejného záujmu alebo záujmu iných orgánov verejnej moci. Práve podľa kľúča, ktorý uviedol Európsky súd pre ľudské práva vo vyššie uvedených rozhodnutiach, vybral predkladateľ právnické profesie, nad ktorými bude mať disciplinárnu právomoc najvyšší správny súd.
Z hľadiska legislatívno-technického spracovania návrhu zákona je nosnou úpravou čl. I, ktorý upravuje samotné disciplinárne konanie.
Z hľadiska systematiky je najvhodnejšie vytvoriť unifikovanú procesnú úpravu konania a rozhodovania najvyššieho správneho súdi v disciplinárnych veciach v podobe samostatného zákona. Nejaví sa ako účelné ju koncentrovať do existujúcich procesných predpisov (napr. Správny súdny poriadok), a ani ju replikovať v statusových zákonoch (zákon o sudcoch a prísediacich, zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, Exekučný poriadok a Notársky poriadok).
Z hľadiska koncepčného nastavenia disciplinárneho poriadku je návrh zákona spracovaný na základe existujúcich procesných úprav uplatňovaných pri disciplinárnom stíhaní sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov. Pre platnú právnu úpravu, z ktorej návrh zákona vychádza, je charakteristická určitá miera roztrieštenosti, aj keď na strane druhej, možno identifikovať prvky, ktoré spoločné pre všetky dotknuté osobitné predpisy. Návrh disciplinárneho poriadku je vo svojej podstate syntézou týchto procesných úprav.
Špecifickou črtou právnych úprav najmä vo vzťahu k disciplinárnej zodpovednosti súdnych exekútorov a notárov je, že časť otázok procesného charakteru je riešená v interných predpisoch komôr. Od tohto konceptu sa upúšťa, čo vo výsledku povedie k tomu, že časť právnej úpravy pôvodne obsiahnutá v interných predpisov bude povýšená na úroveň zákonnej úpravy tak ako je tomu v prípade sudcov a prokurátorov (napríklad otázka zahladenia disciplinárneho postihu v prípade notárov je riešená výlučne v podzákonnej úprave).
Návrh zákona je koncipovaný výlučne ako procesný predpis a jeho ambíciou nie je sústreďovať doň hmotnoprávnu úpravu, ktorá teda naďalej zostáva súčasťou statusových zákonov. Hmotnoprávnou úpravou v tomto prípade netreba rozumieť len úpravu jednotlivých
4
skutkových podstát disciplinárnych deliktov a disciplinárnych sankcií, ale aj otázky ako zánik disciplinárnej zodpovednosti, či zahladenie disciplinárneho postihu, ktoré naďalej zostávajú súčasťou statusových zákonov.
Napriek tomu, že návrh zákona je pomerne podrobný pri normovaní samotného disciplinárneho konania, zostáva zachovaná subsidiarita použitia vybraných ustanovení Trestného poriadku v disciplinárnom konaní.
Disciplinárne konanie pred najvyšším správnym súdom je koncipované ako návrhové konanie a je nastavené primárne ako jednostupňové konanie, pričom odvolanie bude prípustné len proti disciplinárnemu rozhodnutiu, ktorým sa ukladá najprísnejšia sankcia spočívajúca v odvolaní z funkcie. Súčasne sa pripúšťa obnova konania.
Disciplinárnu zodpovednosť bude vyvodzovať najvyšší správny súd prostredníctvom senátov, ktoré sa v zákone nazývajú ako disciplinárne senáty. Zloženie disciplinárnych senátov sa navrhuje v pomere 3:2, pričom ide o troch sudcov najvyššieho správneho súdu (z ktorých je jeden predsedom senátu), a ďalej z dvoch prísediacich, ktorí z nesudcovského prostredia, t.j. buď prokurátori, súdni exekútori alebo notári, či iné osoby z právnického prostredia podľa toho, kto je disciplinárne obvineným. Návrh zákona taktiež reflektuje existujúcu úpravu v otázkach nezlučiteľnosti niektorých funkcií s pozíciou v disciplinárnom senáte, tak ako to poznajú statusové predpisy v súčasnosti.
Návrh zákona je v čl. I rozdelený do piatich častí. V prvej časti sústredené všeobecné ustanovenia. V druhej časti je úprava kreovania disciplinárnych senátov. V tretej časti sústredené ustanovenia o samotnom disciplinárnom konaní. Vo štvrtej časti je osobitná úprava rozhodovania o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu. Piata časť je vyhradená pre spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia.
V nasledujúcich novelizačných článkoch sa menia a dopĺňajú súvisiace zákony. Tieto zákony regulovali disciplinárne konanie pre jednotlivé právnické profesie a preto bolo nevyhnutné ich znenie upraviť tak, aby reflektovalo zmenu ústavy a vôľu predkladateľa zjednotiť úpravu pre viaceré právnické profesie, ktoré budú podľa predloženého návrhu zákona podliehať disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu. Okrem toho návrh zákona vyvoláva potrebu novelizácie aj iných súvisiacich predpisov. Vo výsledku sa návrhom zákona novelizujú tieto zákony:
-Trestný poriadok,
-zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov
-zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
-zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
-zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov
-zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
-zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
5
-zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.
Podrobné odôvodnenie navrhovanej právnej úpravy sa nachádza v osobitnej časti dôvodovej správy.
Účinnosť návrhu zákona sa navrhuje od 1. decembra 2021 s výnimkou ustanovení, ktoré upravujú kreovanie databáz prísediacich sudcov disciplinárnych senátov, u ktorých sa navrhuje účinnosť 15. novembra 2021, a to z dôvodu, aby sa mohol proces ustanovenia prísediacich sudcov spustiť čo najskôr.
Návrh zákona predpokladá vydanie dvoch vykonávacích predpisov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré budú upravovať odmeny pre prísediacich disciplinárnych senátov a náhradu paušálnych trov disciplinárneho konania. Návrhy týchto vykonávacích predpisov súčasťou predkladaného materiálu a budú po jeho schválení parlamentom predmetom samostatného legislatívneho procesu.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.
Návrh zákona negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy a pozitívny vplyv na informatizáciu. Návrh zákona nemá vplyv na podnikateľské prostredie, sociálne vplyvy, vplyvy na životné prostredie, vplyvy na služby verejnej správy pre občana a ani vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Jednotlivé vplyvy detailne popísané v doložke vybraných vplyvov a príslušnej analýze.
Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.
Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania. Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky ho prerokovala 17. augusta 2021. Vláda Slovenskej republiky ho prerokovala a schválila 25. augusta 2021.
6
B.Osobitná časť
K čl. I
K § 1
 
V súvislosti so zverením disciplinárnej právomoci nad vybranými právnickými profesiami novozriadenému najvyššiemu správnemu súdu vystala požiadavka aktualizovať doterajšiu právnu úpravu disciplinárnych konaní tak, aby reflektovala túto skutočnosť. Dôvody, ktoré zákonodarcu viedli k prijatiu týchto významných zmien právnej úpravy, obsiahnuté vo všeobecnej časti dôvodovej správy. V zásade však možno konštatovať, že kľúčovým ustanovením pre tvorbu a stanovenie pôsobnosti preloženého návrhu zákona je čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy. Zo samotnej dikcie čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy vplýva, že najvyšší správny súd bude rozhodovať o disciplinárnej zodpovednosti sudcov a prokurátorov, pričom tento výpočet nie je taxatívny. Prostredníctvom zvolenej formulácie „ak tak ustanoví zákon, aj iných osôb“ ústava vytvára priestor nielen pre zverenie aj iných právnických profesií pod disciplinárnu právomoc najvyššieho správneho súdu, ale najmä predpokladá zákonnú úpravu, ktorou sa bude disciplinárne konanie spravovať.
Pri úvahách o tom, ako najvhodnejšie uchopiť problematiku disciplinárneho konania bolo možné pristúpiť k dvom alternatívam. Prvou možnosťou by bolo komplexne novelizovať platnú právnu úpravu disciplinárnych konaní v osobitých zákonoch pre jednotlivé právnické profesie. Uvedené sa primárne dotýka zákona č. 385/2000 Z. z o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“), zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokurátoroch“), ďalej zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekútorskej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Notársky poriadok“). Vyššie uvedené osobitné zákony aj v súčasnosti upravujú disciplinárnu zodpovednosť a disciplinárne konanie pre jednotlivé právnické profesie, preto by sa na prvý pohľad mohlo javiť ako efektívnejšie a jednoduchšie, ak by ústavne zmeny našli svoj odraz výlučne v týchto statusových zákonoch, čím by vo výsledku nevznikol dôvod pre vytvorenie nového procesnoprávneho predpisu. Takéto riešenie by však narazilo na viaceré úskalia, či počas legislatívneho procesu alebo neskôr v aplikačnej praxi, s ktorými by bolo problematické sa vhodným spôsobom vysporiadať.
V prvom rade, ako aj uvádza všeobecná časť dôvodovej správy, platná právna úprava disciplinárnych konaní nie rovnaká pre všetky právnické povolania. Príčinou diferencie medzi jednotlivou právnou úpravou je skutočnosť, že doteraz disciplinárnou právomocou nad príslušníkmi právnických povolaní disponovali subjekty, ktoré tieto povolania navonok reprezentovali, ako napríklad komory. Z tohto dôvodu dotknuté osobitné zákony obsahujú výrazné odlišnosti vo vzťahu napríklad k návrhovým oprávneniam, k spôsobu kreovania a zloženia konkrétnemu subjektu, ktorý vyvodzuje disciplinárnu zodpovednosť, akými disciplinárne senáty či disciplinárne komisie a ich kompetenciám. Zosúladenie disciplinárneho konania by si preto vyžadovalo výrazné zásahy do súčasnej právnej úpravy disciplinárneho konania a nejednalo by sa len o nepatrné zmeny. Ak by predkladateľ pristúpil k rozsiahlej novelizácii úpravy disciplinárneho konania v každom jednom osobitnom zákone samostatne, výsledkom by bola zmätočnosť celého novelizovaného predpisu. Takéto riešenie by naštrbilo
7
kompaktnosť obsahu právneho predpisu a vznikla by zbytočná duplicita jednotlivých ustanovení naprieč novelizovanými zákonmi. Preto predkladateľ dospel k presvedčeniu, že je vhodnejšie oddeliť hmotnoprávnu úpravu od procesnoprávnej úpravy a vytvoriť unifikovaný procesný predpis, ktorým sa budú spravovať disciplinárne konania pre viaceré právnické profesie súčasne.
Prima facie je z ustanovenia § 1 návrhu zákona zrejmé, že predkladateľ sa rozhodol zaradiť pod disciplinárnu právomoc najvyššieho správneho súdu okrem sudcov a prokurátorov aj súdnych exekútorov a notárov. Takéto rozhodnutie nebolo svojvoľné a predkladateľ ho prijal po dlhých úvahách, ktoré vysvetľuje na viacerých miestach všeobecnej i osobitnej dôvodovej správy. Skutočnosť, že historicky disciplinárna právomoc nad svojimi členmi doteraz vždy prináležala jednotlivým zástupcom právnických povolaní nepotvrdzuje premisu, že takéto pravidlo je najvhodnejšie pre naplnenie účelu disciplinárneho konania, t.j. posúdenia a vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti. Preto aj v tomto prípade platí, že nie z pravidla sa vyvodzuje právo, ale z práva, ktoré je, sa vyvodiť pravidlo (non ex regula ius sumatur, sed ex iure quod esr regula fiat). Rozhodnutie predkladateľa nepopiera žiadny z princípov demokratického a právneho štátu, ale naopak potvrdzuje, akým spôsobom funguje deľba moci v štáte.
Základným kritériom pre výber zvolených právnických profesií bolo posúdenie toho, či je alebo nie je daný subjekt nositeľom verejnej moci a samotný výkon práce jednotlivých členov týchto právnických profesií alebo nemá charakter verejnej služby. Uvedené kritérium však nebolo jedným.
Profesie, ktoré predkladateľ navrhuje podriadiť disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu boli dôkladne zvažované aj z personálneho, osobného, funkčného a inštitucionálneho aspektu. Pri posudzovaní osobného hľadiska predkladateľ vychádzal najmä skutočnosti, či je pre výkon daného povolania nevyhnutná určitá miera integrity jednotlivých členov právnických profesií, pričom túto integritu treba ponímať nielen vo vzťahu k samotnej nezávislosti pri výkone daného povolania a tým aj zverenej právomoci, ale aj v kontexte oprávnených výhod, ktoré takéto postavenie prináša. Samotné zákonnom garantované výsady, ktoré majú slúžiť najmä k ochrane spomínanej integrity a ktorými legálne disponujú tieto subjekty však treba výlučne používať len v zákone ustanovenom rozsahu. Z hľadiska funkčného je preto vždy nevyhnutné zhodnotiť, či predmetné výhody boli alebo naopak neboli využívané v súlade so zákonom. Akékoľvek nezákonné zvýhodňovanie, ktoré by mohlo byť previazané s funkciou danej osoby musí byť odmietnuté a rovnako tak je nežiaduce vo vzťahu k výkonu zverenej verejnej moci.
Pri hodnotení inštitucionálneho aspektu predkladateľ posudzoval vzťah konkrétnej osoby a inštitúcie alebo úradu, ktorý pri výkone svojho povolania táto osoba reprezentuje. Predkladateľ tak určil právnické povolania, ktoré charakteristické podobným nexusom, ktorý spája konkrétnu osobu a danú inštitúciu či úrad. In concreto, ide o prípady, kedy samotná inštitúcia alebo úrad, ktorý určitý člen príslušného právnického povolania zastáva, mu poskytuje potrebné kompetencie a vôbec ho oprávňuje k výkonu daného povolania. Práve z tohto dôvodu je daný člen viazaný súborom povinností smerom k inštitúcii alebo úradu, ktorý pri výkone svojho povolania reprezentuje. Ich dôsledné dodržiavanie poskytuje garanciu nielen správnemu a zákonnému výkonu zverených kompetencií ale napomáha aj k posilneniu dôvery občanov v tieto inštitúcie a úrady.
8
Z normatívneho hľadiska je predmetom právne úpravy úprava disciplinárneho konania. Do predmetu právnej úpravy nie je vhodne z legislatívno-technického hľadiska ponímať dielčie „predmety úpravy“ typu začatie konania, priebeh konania, príslušnosť, účastníkov konania a pod., pretože všetky tieto čiastkové aspekty disciplinárneho konania spadajú pod samotný pojem „disciplinárne konanie“. Tu treba upriamiť pozornosť aj obdobné vymedzovanie predmetu právnej úpravy v procesných kódexoch regulujúcich konanie pred súdom, ktoré z pohľadu vymedzenia právnej úpravy taktiež stručné, pretože rešpektujú všeobsiahlosť pojmu „konanie“. Porovnaj napríklad § 1 Trestného poriadku („Trestný poriadok upravuje postup...“), § 1 Civilného sporové poriadku („Civilný sporový poriadok upravuje postup...“).
Predmetom diskusie v rámci legislatívneho poriadku bola aj otázka, či názov zákona reflektovať jeho personálne zameranie alebo nie. Fixovanie názvu zákona spôsobom, ktorý v názve výslovne pomenuje sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov, či notárov spôsobí do budúcna problém v prípade, že sa bude meniť personálny záber zákona alebo v osobitných predpisoch sa začne meniť terminológia pojatá do názvu zákona. V tomto kontexte je požiadavka vyslovená na prvý pohľad ľúbivá, ale vo výsledku nedostatočne prezieravá, a preto jej nemožno vyhovieť. Na strane druhej si však predkladateľ uvedomuje, že pojem „disciplinárny poriadok“ môže byť v praxi zamieňaný s obdobnými úpravami, ktoré nesú vo svojom názve slová „disciplinárny poriadok“. Pre odlíšenie sa od týchto úprav predkladateľ v skrátenom názve zákona použil slovo „súdny“, čo vo výsledku vytvára názov „disciplinárny súdny poriadok“, ktorý dostatočným spôsobom akcentuje skutočnosť, že ide o právnu úpravu aplikovanú súdom ako disciplinárnym orgánom.
K § 2
 
Ustanovenie § 2 je delené na dva odseky, pričom kým odsek 1 definuje účel disciplinárneho konania a odsek 2 obmedzuje pôsobnosť zákona tak, že určuje okruh otázok, na ktoré sa bude aj naďalej aplikovať právna úprava jednotlivých statusových zákonov. V istom slova zmysle tak § 2 pozitívne i negatívne vymedzuje pôsobnosť návrhu zákona, čím systematicky nadväzuje na ustanovenie § 1.
Ak si pozorný čitateľ dôkladne preštuduje celý obsah návrhu zákona príde k záveru, že predložený disciplinárny poriadok prakticky v každom jednom ustanovení upravuje jednotlivé otázky, ktoré sa buď priamo dotýkajú alebo inak súvisia s tým, ako disciplinárny senát posudzovať disciplinárnu zodpovednosť a následne, ako vo veci rozhodnúť. Aj z tohto dôvodu by sa na prvý pohľad mohlo javiť, že odsek 1 je nadbytočným ustanovením. Opak je však pravdou. Ustanovenie § 2 ods. 1 navádza k správnemu predporozumeniu celého obsahu disciplinárneho poriadku, osobitne k pochopeniu zmyslu disciplinárneho konania. Účel, ktorý byť naplnený počas vedeného disciplinárneho konania možno považovať za isté základné východisko, ktoré je potrebné mať na pamäti pri aplikácii či interpretácii akéhokoľvek iného ustanovenia tohto zákona.
Zvolené slovné spojenie „posúdiť a rozhodnúť o disciplinárnej zodpovednosti“ nemožno poňať striktne formalisticky len výlučne vo vzťahu ku konkrétnej posudzovanej veci. Formálny prístup by mohol viesť k neprimerane zužujúcemu, doslovnému výkladu, ktorý by mohol byť v rozpore s účelom tohto zákona. Rovnako posudzované majú byť aj akékoľvek iné otázky, dôkazy či tvrdia, ktoré významné a alebo inak môžu napomôcť k objasneniu spáchaného disciplinárneho previnenia. Každý úkon či postup, pre ktorý sa disciplinárny senát rozhodne, musí napĺňať skutočný zmysel zákona.
9
Naopak, odsek 2 stanovuje, že vybrané hmotnoprávne otázky budú aj naďalej regulovať príslušné osobité predpisy. Rozhodnutie nezasahovať v inej ako nevyhnutnej rovine do hmotnoprávnej úpravy bolo podmienené niekoľkými dôvodmi. Prvým dôvodom je, že ústava síce predpokladá vznik nového právneho predpisu, ktorým sa bude spravovať disciplinárne konanie, avšak expressis verbis neuvádza a ani nenaznačuje prijatie nového konceptu hmotnoprávnej úpravy. Z interpretácie čl. 142 ods. 2 ústavy je možné vyvodiť záver, že ústava predikuje vytvorenie výhradne procesnoprávneho predpisu. Z tohto dôvodu sa predkladateľ rozhodol neprekračovať rámec ústavného textu. Dôvodom, pre ktorý sa predkladateľ priklonil k rozhodnutiu minimalizovať zásahy do hmotnoprávnej úpravy aj napriek vyššie zmieňovaným spoločným črtám vybraných právnických profesií je, že tieto právnické povolania vykazujú aj značné odlišnosti. Tieto rozdielnosti vychádzajú zo samotnej podstaty povahy povolania alebo funkcie, ktorú príslušná osoba zastáva. Pretože výkon každého povolania je špecifický, vyžaduje si aj osobitú právnu úpravu disciplinárnej zodpovednosti, disciplinárneho previnenia a disciplinárnych opatrení. Cielené a absolútne zjednotenie vybraných právnych otázok hmotnoprávneho charakteru by viedlo k zbytočnej rozdrobenosti a neprehľadnosti právnej úpravy. Jednotlivé statusové zákony okrem iného, upravujú aj práva a povinnosti príslušníkov daného právnického povolania, čím fakticky inkoroporujú mnohé disciplinárne previnenia. Na záver predkladateľ posúdil, či platná hmotnoprávna úprava nevyžaduje novelizáciu z dôvodu jej neaktuálnosti alebo či počas účinnosti predpisov neboli zistené aplikačné problémy, s ktorými by sa príslušné orgány problematicky vysporiadali. V tomto smere však neboli identifikované žiadne závažné nedostatky, ktoré by podnietili komplexné prehodnotenie hmotnoprávnych ustanovení. Treba však upozorniť na to, že doterajší legislatívny proces nastoľuje legitímne úvahy o postupnom približovaní hmotnoprávnych úpravy disciplinárnych previnení. Predkladateľ vníma tieto úvahy pozitívne a v budúcnosti sa bude tejto téme pozorne venovať.
Tak ako disciplinárny poriadok v § 2 ods. 1 obsahuje odkaz na hmotnoprávnu úpravu v osobitných predpisov, tak tieto osobitné predpisy obsahujú obdobný odkaz na procesnú úpravu v osobitnom predpise; k tomu pozri jednotlivé novelizačné články, ktoré tvoria súčasť návrhu zákona.
K § 3
 
Nasledujúca právna norma ustanovuje právomoc najvyššieho správneho súdu pre konania o disciplinárnej zodpovednosti vybraných právnických profesií a súčasne ustanovuje formáciu telesa v rámci najvyššieho správneho súdu, ktorej sa zveruje rozhodovanie v disciplinárnom konaní.
Pri hľadaní najvhodnejšieho riešenia toho, ktorému konkrétnemu subjektu zveriť rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti predkladateľ venoval značnú mieru pozornosti aj komparácii zákonnej úpravy iných krajín Európskej únie. Výsledkom tohto porovnania bolo zistenie, že v európskych štátoch je pomerne časté, že disciplinárna právomoc nad vybranými profesiami nie je vždy zverená výlučne súdnej inštitúcii. Túto úlohu často zastávajú rôzne dozorné orgány, osobitné rady či iné špeciálne komisie a inšpekcie. Vzhľadom však na striktnú dikciu ústavy boli možnosti pri výbere konkrétneho subjektu, pred ktorým budú vedené disciplinárne konania, značne limitované.
Ako je naznačené v osobitej časti dôvodovej správy pri zdôvodnení § 1 a 2 návrhu zákona, tak aj navrhovaná dikcia ustanovenia § 3 vychádza z platného znenia textu ústavy.
10
De lege lata je neprípustné zveriť disciplinárnu právomoc vo veciach sudcov a prokurátorov akémukoľvek inému subjektu alebo súdnej inštitúcii, ako najvyššiemu správnemu súdu, pričom ústavný text explicitne neustanovuje, aký konkrétny subjekt v rámci štruktúry Najvyššieho správneho súdu zverenú disciplinárnu právomoc vykonávať. Ústava v čl. 142 ods. 3 predpokladá, že súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon v konkrétnych prípadoch neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zároveň, de lege lata § 24b zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) upravuje nasledovné: „Senát Najvyššieho správneho súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu.(...) Predpis o konaní pred súdmi môže ustanoviť, že senát Najvyššieho správneho súdu sa skladá aj z väčšieho počtu sudcov. Senát musí byť vždy zložený z nepárneho počtu sudcov; to neplatí pre disciplinárne konanie. Za použitia argumentu ex dicto (výklad z vyjadrenia) predkladateľ dospel k nespornému záveru, že z uvedeného ustanovenia explicitne vplýva zámer zákonodarcu, aby najvyšší správny súd rozhodoval výlučne v senátoch. Súčasne je zrejmá značná voľnosť pri ustanovení počtu členov senátu a dokonca v prípade disciplinárnych konaní nie je podmienkou ani nepárny počet členov disciplinárneho senátu, a tým a contrario zákonodarca umožňuje aj párne zloženie. Bližšie zloženie disciplinárneho senátu upravuje druhá časť návrhu zákona.
Z hľadiska použitej terminológie „disciplinárny senát“ sa rešpektuje doterajšia zaužívaná prax, ktorá preferuje vo väčšine prípadoch (s výnimkou prokurátorov) použitie tohto pojmu na označenie kolektívneho telesa rozhodujúceho v otázkach disciplinárnej zodpovednosti. Vzhľadom na to, že ide o dostatočne zrozumiteľný pojem, niet dôvodu na odklon od zaužívanej terminológie. Dôležitým momentom právnej úpravy v širších súvislostiach je to, že disciplinárny senát je senátom v zmysle čl. 142 ods. 3, t.j. je to senát súdu ako každý iný senát. Použitý prívlastok „disciplinárny“ ho nestavia mimo všeobecný pojem „senát“ používaný v intenciách rozhodovacej činnosti súdov. Uvedomenie si tejto skutočnosti je dôležité najmä s ohľadom na to, že aj na tento senát sa vzťahujú ustanovenia nie len Trestného poriadku (pozri § 4) upravujúcich činnosť senátov, ale aj iný zákonov ako napríklad zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to najmä z hľadiska kreovania senátov, zastupovania ich členov, či organizácie práce v nich.
K § 4
 
V súčasnosti právne úpravy disciplinárnych konaní proti sudcom, prokurátorom, súdnym exekútorom a notárom koncipované ako rámcové právne úpravy, ktoré dotvárané subsidiárnou aplikáciou iných procesných predpisov. Rovnaký koncept volí predkladateľ aj v prípade predkladaného disciplinárneho poriadku. To znamená, že disciplinárny poriadok bude upravovať disciplinárne konanie v jeho základných rysoch, resp. tým, že upraví jeho základné inštitúty, pričom subsidiárne sa bude aplikovať zvolený procesný predpis, ktorým je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Nejaví sa ako účelné vytvoriť disciplinárny poriadok ako úplne podrobný právny predpis, ktorý by upravoval elementárne otázky charakteristické pre konanie pred súdom, ak tieto otázky upravené v iných procesných predpisov (napr. doručovanie, právoplatnosť, vykonateľnosť a pod.). Je účelnejšie exaktne upraviť špecifiká disciplinárneho konania a vo zvyšku sa spoľahnúť na existujúcu právnu úpravu, ktoré je osvedčená praxou, či judikatúrou.
V rámci prípravy návrhu zákona boli zvažované viaceré alternatívy pre voľbu právneho predpisu, ktorým by sa dotvárala prostredníctvom subsidiárneho použitia úprava disciplinárneho konania.
11
Prvou alternatívou je spracovanie komplexnej úpravy, ktorá pojme matériu disciplinárneho konania v celej šírke. Druhou alternatívou je rámcová právna úprava, ktorá je dotváraná cez subsidiárne použitie už existujúcej právnej úpravy.
Vzhľadom na to, že disciplinárne konanie je konaním súdnym, tak sa javí neúčelné, resp. priam nevhodné, vymýšľať za každú cenu nové procesné postupy, ak možno využiť existujúce procesné postupy, ktoré praxou a judikatúrou dostatočne overené a pre aplikačnú prax zrozumiteľné. To je dôvodom, prečo predkladateľ upustil prvého spôsobu spracovania úpravy disciplinárneho konania. Na riešenie tak ostávala otázka voľby vhodného predpisu, ktorého podporná aplikácia sa zavedie.
Podľa platnej právnej úpravy sa v prípade disciplinárneho konania proti sudcom a prokurátorom subsidiárne aplikujte Trestný poriadok. V prípade disciplinárneho konania proti súdnym exekútorom sa subsidiárne aplikuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). V prípade disciplinárneho konania proti notárom je zákonná úprava dotváraná interným predpisom Notárskej komory Slovenskej republiky, ktorý neobsahuje zmienku o prípadnom podpornom použití iného procesného predpisu. Platná právna úprava využíva podporné použitie dvoch právnych predpisov, a to Trestného poriadku a správneho poriadku.
Vzhľadom na to, že disciplinárne konanie je zverené súdu, tak sa nejaví ako vhodné, aby súd subsidiárne aplikoval právny predpis, ktorý je určený pre orgány verejnej správy a ktorým sa reguluje správne konanie. Predkladateľ upustil od možnosti podporného použitia správneho poriadku, pretože správny poriadok nie je predpisom uspôsobeným pre konanie pred súdom, pretože je adresovaný orgánom, ktoré nemajú povahu súdov.
Rovnako bol odmietnutý koncept subsidiárneho použitia zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny súdny poriadok“), ktorý je vo svojej podstate „šitý na mieru“ súdnemu prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj subsidiárneho použitia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), ktorý je určený pre riešenie súkromnoprávnych sporov. Subsidiarita civilných procesných kódexov nie je vhodná, pretože civilné sporové (mimosporové) konanie a správne súdne konanie vystavané na iných zásadách, ktoré nevyhnutne nevytvárajú dostatočné procesné záruky pre spravodlivý proces sankčného charakteru.
Preto je preto prirodzené, že sa núka práve subsidiarita Trestného poriadku, pretože je v podstate jediným predpisom o konaní pred súdmi, ktorý je vystavaný pre potreby sankčného konania a obsahuje pomerne široké záruky pre spravodlivý proces. Trestný poriadok sa preto javí ako najvhodnejší predpis procesného charakteru pre subsidiárnu aplikáciu v disciplinárnom konaní, čo v konečnom dôsledku podporuje aj aktuálne nastavenie právnej úpravy disciplinárneho konania proti sudcom a prokurátorom. V tejto súvislosti treba uviesť, že samotný fakt, že zákon predpokladá subsidiaritu Trestného poriadku nerobí s disciplinárneho konania konanie, ktoré by bolo vo svojej podstate trestným konaním. Disciplinárne konanie charakter nadstavby k pracovnoprávnym, či obdobným vzťahom.
Na rozdiel od platnej úpravy v § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich a v § 216 zákona o prokurátoroch sa nová právna úprava v predkladanom návrhu zákona zameriava na
12
subsidiárne použitie konkrétnych ustanovení Trestného poriadku namiesto všeobecného odkazu na Trestný poriadok ako taký.
Zužuje sa teda priestor pre úvahu disciplinárneho orgánu o tom, ktoré ustanovenia Trestného poriadku sa majú v disciplinárnom konaní použiť, ak to povaha veci nevylučuje, resp. ak disciplinárny poriadok neustanovuje inak. Z povahy veci vo výpočte ustanovení, ktoré sa majú aplikovať absentujú ustanovenia Trestného poriadku regulujúce inštitúty ako postup pred začatím trestného stíhania, prípravné konanie, dozor prokurátora, zaistenie osôb a vecí, zabezpečovanie informácií, väzba a podobne. V prípade týchto inštitútov nie je namieste ani len úvaha, či povaha disciplinárneho konania vylučuje alebo nevylučuje ich subsidiárne použitie. Rovnako sa nebudú aplikovať ani ustanovenia, ktoré v disciplinárnom konaní nie potrebné, ako napr. právna úprava styku s cudzinou, či právna úprava opravných prostriedkov s výnimkou odvolania a obnovy konania, alebo právna úprava vykonávacieho konania.
Vo výsledku sa tak subsidiárne použitie Trestného poriadku zameriava na ustanovenia o základných zásadách trestného konania 2), o spoločnom konaní 18 a 19), o vylúčení súdu a iných osôb 31 a 32), o obhajcovi 36 44), o úkonoch trestného konania 55 70), o dokazovaní 119 161), o rozhodnutiach súdu 162 184), o hlavnom pojednávaní 246 290), o odvolaní 306 329), o konaní o dohode o vine a prijatí trestu 331 335), o obnove konania 393 405) a o trovách trestného konania 553 559). To v akom rozsahu sa majú uvedené ustanovenia Trestného poriadku aplikovať v disciplinárnom konaní je na úvahe disciplinárneho senátu, ktorý pri tom musí brať do úvahy znenie disciplinárneho poriadku a jeho účel, pretože disciplinárny poriadok môže svojou špeciálnou úpravou vylúčiť subsidiárne použitie niektorého z uvedených ustanovení Trestného poriadku (pretože ustanovuje „inak“), resp. musí brať do úvahy povahu disciplinárneho konania, a teda povaha veci vylúči subsidiárne použitie niektorého z uvedených ustanovení Trestného poriadku.
V praxi sa subsidiarita Trestného poriadku bude prejavovať nasledovne:
a)úplná osobitná úprava v disciplinárnom poriadku vylučuje použitie konkrétnych ustanovení Trestného poriadku; napríklad úprava dôvodov zastavenia disciplinárneho konania vylučuje aplikáciu obdobnej úpravy v Trestnom poriadku,
b)absencia osobitnej úpravy v disciplinárnom poriadku použitie úpravy Trestného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje; napríklad použitie úpravy o dôvodoch obnovy konania,
c)čiastočná osobitná úprava v disciplinárnom poriadku vo zvyšku platí úprava Trestného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje; napríklad trovy konania.
V súvislosti so subsidiaritou v procesnej oblasti je potrebné sa zmieniť aj o subsidiarite v hmotnoprávnej oblasti. V prípade disciplinárnej zodpovednosti bude subsidiárne platiť pri jej posudzovaní prvá časť Trestného zákona. Aj v tomto prípade sa vychádza z existujúcej právnej úpravy, pričom na doterajšom koncepte nie je dôvod čokoľvek meniť, čo v konečnom dôsledku ukazujú aj výsledky doterajšieho legislatívneho procesu, pretože tento koncept je všeobecne akceptovaný zo strany všetkých adresátov navrhovanej právnej úpravy. Berúc do úvahy skutočnosť, že predmetom úpravy disciplinárneho poriadku nie otázky hmotnoprávnej úpravy, bude subsidiarita Trestného zákona na účel posudzovania disciplinárnej zodpovednosti vyjadrená v osobitných predpisoch hmotnoprávnej povahy. K tomu pozri § 93 ods. 1 Notárskeho poriadku, § 222c ods. 1 Exekučného poriadku, § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich a § 216 zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry.
13
Význam subsidiarity Trestného zákona a Trestného poriadku je potrebné vnímať nie len v „tradičnom“ rozsahu, ale aj s ohľadom na prípustnosť prípadných odklonov. V tomto smere predkladateľ poukazuje na to, že niektoré odklony budú použiteľné aj v disciplinárnom konaní. Pôjde napríklad o inštitút upustenia od potrestania, či dohodu o vine a prijatí trestu. Niet racionálneho dôvodu na to, aby použiteľnosť týchto inštitútov bola v disciplinárnom konaní vylúčená. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že na rovnakom právnom základe spočívajúcom v subsidiarite trestných kódexov dospel k tomuto záveru aj Nejvyšší správní soud; k tomu pozri rozhodnutie uvedeného súdu sp. zn. 11 Kss 8/2018.
K § 5
 
Navrhované ustanovenie upravuje zloženie disciplinárneho senátu, zákonného sudcu a podmienky faktického fungovania a rozhodovania disciplinárneho senátu ako celku.
Dikcia článku 142 ods. 2 písm. c) ústavy zveruje disciplinárnu právomoc nad vybranými právnickými profesiami najvyššiemu správnemu súdu, pričom expressis verbis nemenuje subjekt, ktorý by mal fakticky túto zverenú právomoc vykonávať. Rozhodujúcim je v prípade rozhodovania súdov čl. 142 ods. 3 ústavy, podľa ktorého „Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca.“ Z dôvodov uvedených v predchádzajúcej časti dôvodovej správy, predkladateľ nevzhliadol žiaden relevantný dôvod preto, aby agendy disciplinárnych konaní bola samosudcovskou agendou. Pri hľadaní vhodného nastavenia konceptu zloženia disciplinárneho senátu s ohľadom na ústavné i zákonné limitácie, sa preto predkladateľ musel prioritne vysporiadať s otázkou, akým spôsobom bude kreovať konkrétny subjekt v rámci najvyššieho správneho súdu, ktorému zverí disciplinárnu právomoc tak, aby čo do najväčšej možnej miery zabezpečil objektivitu a nestrannosť pri rozhodovaní o disciplinárnom previnení.
V odseku 1 sa navrhuje, aby každý disciplinárny senát sa skladal z piatich členov. Zámerne zvolený nepárny počet členov disciplinárneho byť dostatočnou zárukou pre disciplinárne obvineného, že o jeho vine alebo nevine bude riadne rozhodnuté, resp. že disciplinárny senát rozhodne o merite veci. Sledovaným cieľom takto uchopeného konceptu je najmä zachovanie právnej istoty a podnietenie členov disciplinárneho senátu si riadne plniť najdôležitejšiu zo zákonnom zverených povinností, t. j. rozhodnúť vo veci samej.
Z odseku 2 vyplýva, že pomer sudcov z povolania a nesudcov vo funkcii prísediacich disciplinárneho senátu bol určený na 3:2. Takto zvolená koncepcia svoje opodstatnenie najmä pre dva dôvody. Príčinou, prečo by nebol vhodný koncept rovnomerného zastúpenia je, že tak ako je uvedené vyššie, snahou predkladateľa bolo predísť situácii, kedy by nastala rovnosť hlasov. Z tohto dôvodu rovnocenné zastúpenie 3:3 alebo inak zvolený párny počet členov disciplinárneho senátu sa nejavil ako vhodné riešenie. Akékoľvek iné alternatívne riešenia na zabezpečenie predchádzania rovnosti hlasov, ako napríklad riešenie, že v prípade rovnosti hlasov by prevážil hlas predsedu a podobné možnosti nie adekvátne vo vzťahu k presvedčivosti takéhoto rozhodnutia.
Argumentom v prospech väčšieho zastúpenia sudcov v porovnaní so zastúpením nesudcov je, že disciplinárne konanie je fakticky súdnym konaním ako každé iné súdne konanie, ktoré je vedené pred súdnou inštitúciou. Koncept disciplinárnych senátov zriadených na pôde najvyššieho správneho súdu nemá alternovať existujúce disciplinárne komisie, či obdobné disciplinárne orgány, ktoré doteraz rozhodovali o disciplinárnej zodpovednosti v rámci profesijných samospráv, či sudcovského alebo prokurátorského stavu. Je to jednoducho
14
riadne súdne konanie, a preto je viac ako dôvodné, aby takéto konanie viedol predseda, ktorý je sudcom z povolania a sudcovia mali v disciplinárnom senáte dominantné postavenie.
Pre vyššie uvedené dôvody predkladateľ zvolil v odseku 2 rôzne terminologické označenia. Pod pojmom predseda disciplinárneho senátu a sudcovia disciplinárneho senátu návrh zákona zahŕňa výlučne sudcov najvyššieho správneho súdu, ktorým bude podľa § 6 návrhu zákona pridelená disciplinárna agenda a pojem prísediaci sudca disciplinárneho senátu“ je vyhradený pre označenie nesudcov v disciplinárnych senátoch.
Bez ohľadu na to, či je člen disciplinárneho senátu sudcom z povolania, alebo vykonáva inú právnickú profesiu, je zákonným sudcom na účely disciplinárneho konania. Postavenie a právomoci nesudcov a sudcov v disciplinárnom senáte s výnimkou predsedu disciplinárneho senátu, rovnaké. Postavenie nesudcov v súdnych senátoch nespochybnil ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre, práve naopak. V prípade Le Compte proti Belgicku zo dňa 23. júna 1981, v odseku 57, Európsky súd pre ľudské práva dokonca konštatoval, že prítomnosť súdnych úradníkov alebo právne kvalifikovaných členov v tribunáli je silným predpokladom jeho nezávislosti“. Na prísediacich vybraných do disciplinárneho senátu sa budú primerane vzťahovať aj základné práva a povinnosti sudcu podľa zákona o sudcoch a prísediacich.
Dikcia odseku 2 v znení „Ak § 9 ods. 4 neustanovuje inak,“ predznačuje, že pravidlo upravujúce zloženie disciplinárneho senátu neplatí v absolútnom význame. Výnimku z tohto pravidla upravuje § 9 ods. 4. Podstata tejto výnimky vychádza zo skutočnosti, že prísediaci volení na to určenými orgánmi. Vzhľadom na to, že nie je možné vylúčiť situáciu, že príslušné orgány buď z objektívnych, v horšom prípade zo subjektívnych, dôvodov nezvolia potrebný počet prísediacich, je potrebné, aby právna úprava reagovala aj na túto situáciu. Ustanovenie § 9 ods. 4 na to reaguje tak, že v prípade, ak v žiadnej databáze nie je potrebný počet prísediacich, tak disciplinárne konanie vykoná disciplinárny senát bez účasti prísediacich. Mať svoje zastúpenie v disciplinárnom senáte je pre príslušný stav výsadou. Nevyužitie tejto výsady však nemôže byť na ujmu naplneniu účelu disciplinárneho konania. Preto predkladateľ v záujme naplnenia účelu disciplinárneho konania preferuje riešenie, ktoré akcentuje potrebu vykonať disciplinárne konanie aj vtedy, ak príslušný stav nezvolí svojich zástupcov v disciplinárnych senátoch. Stav, kedy nezvolenie prísediacich spôsobí nefunkčnosť systému vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti je neprijateľný a je legitímne, aby právna úprava na tento účel poskytovala dostatočné záruky pre naplnenie účelu disciplinárneho konania.
K § 6
 
Ustanovenie § 6 obsahuje koncept systému kreovania a pravidlá obmeny disciplinárnych senátov. V zásade platí, že charakter zloženia disciplinárneho senátu bude pozostávať z relatívne nemennej zložky, ktorú budú tvoriť sudcovia najvyššieho správneho súdu zaradení do konkrétneho disciplinárneho senátu na obdobie troch po sebe nasledujúcich rokov a zložky dynamickej, ktorá bude pozostávať z dvoch prísediacich disciplinárneho senátu vyberaných ad hoc pre každé disciplinárne konanie zvlášť.
V prvej vete ustanovenia § 6 ods. 1 je sformulovaný obvyklý spôsob zaraďovania sudcov do jednotlivých senátov a systém určovania predsedov týchto senátov. Čo sa rozumie pod pojmom rozvrh práce, aké jeho obsahové náležitosti, spôsob prideľovania vecí podľa rozvrhu práce, či tvorbu samotného rozvrhu práce upravuje prvá hlava štvrtej časti zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
15
predpisov. Zmenu v porovnaní s § 50 ods. 1 predstavuje obdobie, počas ktorého budú jednotlivý sudcovia spolu s predsedom v nezmenenom zložení zaradení do konkrétneho disciplinárneho senátu. Zvolené trojročné obdobie a spôsob obmeny členov disciplinárneho senátu bolo sčasti prevzaté z § 11 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Splnenie zákonnej podmienky obmeny disciplinárneho senátu vyjadrenej slovným spojením „zásadným spôsobom“ nastane, ak príde po uplynutí troch rokov k výmene aspoň jedného člena senátu. Za takúto zmenu však nemožno považovať formálnu zmenu typu, že členovia disciplinárneho senátu č. 1 sa vymenia za členov disciplinárneho senátu č. 2, t. j. keď zmena spočíva len v zmene označenia senátov a v ich faktickom zložení k zmene neprišlo. Zároveň platí, že zmenu riadneho (pravidelného) zloženia disciplinárneho senátu je možné vykonať len pri zmene obsadenia najvyššieho správneho súdu (napr. ak zanikne funkcia sudcovi). Tým nie je vylúčené zastupovanie v prípade vylúčenia sudcu alebo jeho neprítomnosti, ale opätovne len v súlade s pravidlami rozvrhu práce, resp. zákonom o súdoch.
Účelom navrhovanej právnej úpravy je vytvoriť priaznivé podmienky pre prácu členov disciplinárneho senátu a jeho rozhodovanie. Disciplinárna agenda vykazuje isté špecifiká, na základe ktorých sa odlišuje od iných obdobných právnych odvetví, ako napríklad od správneho súdnictva, či trestného procesu. Z tohto dôvodu je dôležité, aby sudcovia mali dostatok času si osvojiť právnu úpravu disciplinárnej zodpovednosti a disciplinárneho konania. Ustanovenie vopred určeného obdobia, po ktorom prísť k pravidelnej obmene sudcov je dôležité z hľadiska naplnenia predpokladov „nezávislého a nestranného“ súdu. Pri posudzovaní, či je súd skutočne nezávislý a nestranný Európsky súd pre ľudské práva určil niekoľko základných kritérií, medzi ktoré patrí aj spôsob ustanovenia členov (sudcov a prísediacich) súdu a vymedzenie dĺžky ich funkčného obdobia.
Po oboznámení sa s obsahom navrhovanej právnej úpravy je na prvý pohľad zrejmé, že počas tvorby návrhu zákona sa predkladateľ do značnej miery inšpiroval českým zákonom č. 7/2002 Sb. o řízení ve věcech soudců, státních zástupců a soudních exekutorů v znění pozdějších předpisu. Práve z vyššie uvedenej českej právnej úpravy si predkladateľ čiastočne osvojil koncept zloženia disciplinárneho senátu, ktorý do rozhodovania vťahuje nesudcovský externý prvok. Na dosiahnutie vyššie deklarovaného cieľa v podobe zabezpečenia čo najväčšej miery objektivity a nestrannosti sa nejaví ako účelné ponechať rozhodovanie o disciplinárneho zodpovednosti výlučne sudcom najvyššieho správneho súdu. Predkladateľ nielen preto, ale aj pre iné dôvody, navrhol zloženie disciplinárneho senátu tak, aby v ňom mali svoje zastúpenie vybrané právnické profesie, ktoré podliehajú disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu a rovnako tak, aby bolo umožnené stať sa prísediacim disciplinárneho senátu aj iným osobám, ktoré vykonávajú právnickú prax a spĺňajú zákonné podmienky.
Prísediaci budú prideľovaný do jednotlivých disciplinárnych senátov po zaevidovaní návrhu na začatie disciplinárneho konania v podateľni najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že prísediaci nebudú mať prerušené svoje funkcie, či výkon úradu, bolo účelnejšie zvoliť také riešenie, aby si plnili funkciu prísediaceho po tom, čo ich systém náhodným spôsobom vyberie do konkrétneho disciplinárneho senátu a len po dobu do právoplatného skončenia konania.
Princíp, na základe ktorého budú prísediaci náhodným spôsobom prideľovaný do disciplinárnych senátov spočíva v osobe disciplinárne obvineného. Tak, ako uvádza odsek 4
16
prísediaci bude vybraný z konkrétnej databázy podľa profesie disciplinárne obvineného. Takto predkladané riešenie bolo prijaté najmä z dôvodu istého vyváženia zloženia disciplinárneho senátu tak, aby disciplinárne obvinený mal zástupcov svojho stavu v disciplinárnom senáte. Tým samozrejme nemá prísť k nakloneniu rozhodovania v prospech disciplinárneho obvineného, avšak týmto spôsobom budú v rozhodovaní zohľadnené všetky špecifiká profesie, ktorú obvinený zastáva, pretože aj to bude úlohou prísediacich.
Špecifickou, aj keď nie výnimočnou, je právna úprava v odseku 3, podľa ktorej sa preferuje, aby disciplinárny senát dokončil disciplinárne konanie v pôvodnom zložení, a to aj vtedy, keď prísediacim uplynie funkčné obdobie, resp. ak uplynie trojročné lehota podľa odseku 1, po ktorej dôjsť k obmene predsedov a členov disciplinárnych senátov. Cieľom, ktorý sa sleduje, je riadne a plynulé konanie a rozhodovanie v disciplinárnom konaní, a to najmä s ohľadom na zásadu bezprostrednosti.
K § 7 a § 8
 
Ustanovenia § 7 a § 8 upravujú základné predpoklady, ktoré musí sudca najvyššieho správneho súdu spĺňať, aby mohol byť ustanovený za predsedu disciplinárneho senátu alebo za sudcu disciplinárneho senátu.
V § 7 je upravené podmienky, ktorých kumulatívne naplnenie predchádza určeniu predsedu disciplinárneho senátu.
Prvou je, aby bol potencionálny predseda disciplinárneho senátu sudcom najvyššieho správneho súdu, pričom zároveň musí zastávať funkciu predsedu senátu. Úpravu ustanovenia do vyššej sudcovskej funkcie v tomto prípade do funkcie predsedu senátu upravuje § 15 zákona o sudcoch a prísediacich. Z dôvodu, že predseda riadi činnosť disciplinárneho senátu a predsedá mu počas vedenia disciplinárneho konania, predkladateľ formuloval základné predpoklady, ktoré majú garantovať nezávislosť pri výkone tejto funkcie. Zároveň kladie na sudcu aj povinnosť spĺňať isté morálne štandardy pred ustanovením do vyššej súdnej funkcie tak, aby nebola spochybnená jeho morálna integrita. Podmienky uvedené v písmenách a) c) prevzaté z doterajšej právnej úpravy v § 119b ods. 1 zákona o sudcoch. Je nanajvýš žiaduce, aby disciplinárne konanie nevykonával sudcu, ktorý je disciplinárne alebo trestne stíhaný, alebo ktorému nebolo zahladené disciplinárne previnenie. Rovnako je dôležité, aby disciplinárne konanie nevykonával sudca, ktorý môže byť v disciplinárnom konaní navrhovateľom, t.j. predseda alebo podpredseda najvyššieho správneho súdu, resp. sudca, ktorý je členom súdnej rady, t.j. orgánu, ktorý môže iniciovať pri svojej činnosti disciplinárne konanie prostredníctvom predsedu súdnej rady.
Nadväzujúci § 8 podmienky kladené na členov disciplinárneho senátu. Podobne, ako v predchádzajúcom prípade, aj členom disciplinárneho senátu sa môže stať výlučne sudca najvyššieho správneho súdu, pričom zároveň musí spĺňať tie isté predpoklady zaručujúceho jeho integritu, ako aj predseda disciplinárneho senátu.
Z hľadiska konštrukcie právnej normy táto výslovne hovorí o tom, že predseda disciplinárneho senátu a sudca disciplinárneho senátu „určovaní“ do týchto pozícií. V tomto prípade nejde o vymenovanie, či iné podobné ustanovenie do funkcie, pretože zloženie senátov, vrátane disciplinárnych senátov v časti ich predsedov a sudcov, bude určované rozvrhom práce najvyššieho správneho súdu tak ako je tomu v prípade akékoľvek iného senátu toho súdu.
17
Ak predseda disciplinárneho senátu alebo člen disciplinárneho senátu prestane spĺňať podmienky ustanovené § 7 a § 8 počas výkonu funkcie, ich funkcia predsedu alebo člena disciplinárneho senátu zaniká podľa § 11 ods. 1 písm. d) návrhu zákona.
K § 9
 
Účelom ustanovenia § 9 je obsiahnuť právnu úpravu, ktorá ustanoví počet databáz prísediacich disciplinárnych senátov, ich rozdelenie z hľadiska právnických profesií, orgány disponujúce volebným oprávnením a počet osôb tvoriacich databázu prísediacich.
Databázy prísediacich predstavujú ďalšie špecifikum, ktorým sa bude odlišovať disciplinárne konanie od iných súdnych konaní. Predkladateľ vytvoril špecifickú koncepciu toho, akým spôsobom budú volené a zaradené do databáz osoby, z ktorých sa neskôr môžu stať prísediaci disciplinárnych senátov. Dôvodom vytvorenia tohto nového konceptu v slovenskom právnom poriadku je, že existujúca právna úprava, ktorá upravuje voľbu prísediacich a spôsob, akým sa zvolený občan faktický stáva prísediacim v senáte, nezodpovedá zvolenému konceptu procesnej úpravy disciplinárneho konania. Z vyššie uvedeného dôvodu nie je ani možné prostredníctvom analógie legis aplikovať ustanovenia štvrtej časti zákona o sudcoch a prísediacich (čo je dôvodom pre úpravu v § 10 ods. 9).
Predkladateľ na viacerých miestach dôvodovej správy deklaruje cieľ zložiť disciplinárny senát nielen zo sudcov najvyššieho správneho súdu, ale aj zo zástupcov jednotlivých právnických stavov, ktorých členovia budú zverení pod disciplinárnu právomoc najvyššieho správneho súdu. Na tento účel sa navrhujú vytvoriť tzv. databázy prísediacich, ktoré budú fungovať na princípe vytvorenia zoznamu osôb, z ktorých budú následne vybraní vždy dvaja prísediaci do disciplinárneho senátu pre jedno konkrétne disciplinárne konanie. Funkcia prísediaceho vzniká voľbou podľa odsekov 1 a 2. Kritéria, ktoré kladené na osoby, ktoré môžu byť zaradené do týchto databáz sú upravené v § 10 návrhu zákona.
Navrhovaný odsek 3 upravuje počet osôb zaradených do každej databázy a postup v situácii, kedy v dôsledku nezvolenia dostatočného počtu osôb alebo v dôsledku zániku funkcie prísediaceho nie je v príslušnej databáze splnený zákonom požadovaný počet osôb. Za to, či jednotlivé databázy obsahujú určený počet prísediacich zodpovedajú subjekty s volebným oprávnením avšak, ak si iniciatívne nesplnia zákonnom uloženú povinnosť, vyzve ich k doplňujúcej voľbe predseda najvyššieho správneho súdu. Ustanovenie minimálneho počtu prísediacich v jednotlivých databázach za cieľ vytvoriť dostatočnú personálnu základňu pre riadne kreovanie disciplinárnych senátov s ohľadom na predpokladaný počet disciplinárnych konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že navrhovaný minimálny počet prísediacich v tej ktorej databáze je výsledkom zohľadnenia praktických skúseností pri kreovaní doterajších disciplinárnych senátov súdnou radou.
Z hľadiska aplikácie navrhovanej právnej normy je potrebné uviesť, že v prípade, ak nie je v databáze minimálny počet prísediacich, tak to neznamená, že nie je možné vytvoriť disciplinárny senát, resp. že vytvorenie senátu je možné len v prípade, ak je v príslušnej databáze zvolený aspoň minimálny počet členov. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z pravidla navrhovaného v odseku 4. Na to, aby bolo možné náhodným výberom vybrať dvoch prísediacich do disciplinárneho senátu, je potrebné, aby v databáze boli aspoň traja prísediaci. Pri nižšom počet prísediacich v databáze nemožno hovoriť o náhodnom výbere. Ak by teda mala nastať situácia, kedy klesne počet prísediacich v databáze pod číslo tri, tak sa uplatní pravidlo, podľa ktorého sa prísediaci vyberú z ostatných databáz náhodným výberom, pričom
18
tým treba rozumieť výber zo všetkých ostatných databáz ako celku, a nie náhodným výberom len jednej z ostatných databáz. Predkladateľ volí toto riešenie z dôvodu zabezpečenia riadneho chodu disciplinárnych senátov, pretože nie je správne, ak by celé disciplinárne konanie malo čakať na to, kým sa do databázy navolí predpísaným spôsobom 9 ods. 1) potrebný počet prísediacich. V opačnom prípade by mohla nastať situácia, kedy by v dôsledku nečinnosti príslušného orgánu spôsobenej či z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov, bolo ohrozené fungovanie disciplinárnych senátov. Naviac, riešenie navrhované v odseku 4 aj samoregulačný rozmer, pretože vyvoláva primeraný a spravodlivý tlak na jednotliví profesie, aby zvolili potrebný počet prísediacich pod hroznou „sankcie“ spočívajúcej v tom, že ich faktickou nečinnosťou sa vzdávajú možnosti mať zastúpenie v disciplinárnom senáte. Tu si treba uvedomiť, že ak dôjde k ustanoveniu prísediacich z inej databázy podľa odseku 4, prísediaci tohto senátu budú zákonným sudcami tohto senátu. Aj s ohľadom na čl. 48 ods. 1 ústavy nebude možné vykonať zmenu týchto prísediacich a budú disciplinárny senát bude musieť vec dokončiť v pôvodnom zložení. Opačný prístup by bol porušením čl. 48 ods. 1 ústavy.
V druhej vete § 9 ods. 4 predkladateľ normuje pravidlo, ktoré reaguje na nemožnosť využitia postupu podľa prvej vety, resp. na situáciu, kedy ani v jednej databáze nebudú aspoň traja prísediacich. Predkladateľ v záujme naplnenia účelu disciplinárneho konania preferuje riešenie, ktoré akcentuje potrebu vykonať disciplinárne konanie aj vtedy, ak príslušný stav nezvolí svojich zástupcov v disciplinárnych senátoch. Stav, kedy nezvolenie prísediacich spôsobí nefunkčnosť systému vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti je neprijateľný a je legitímne, aby právna úprava na tento účel poskytovala dostatočné záruky pre naplnenie účelu disciplinárneho konania. Ak teda nastane situácia, že niet v ani jednej databáze aspoň troch prísediacich, disciplinárne konanie vykoná disciplinárny senát bez prísediacich. Ako v prípade prvej vety, tak aj v tomto prípade platí, že zloženie disciplinárneho senátu sa nebude dodatočne meniť v dôsledku dodatočného zvolenia prísediacich.
V odseku 5 je ustanovená povinnosť najvyššiemu správnemu súdu pravidelne zverejniť aktuálne databázy prísediacich disciplinárnych senátov, a to prostredníctvom svojho webového sídla. Pretože disciplinárne konania môžu výrazným spôsobom prispieť k obnove dôvery verejnosti v justíciu, je v záujme nielen predkladateľa, ale i najvyššieho správneho súdu transparentne a včas informovať verejnosť o všetkých skutočnostiach, ktoré sa týkajú disciplinárnych konaní a zákon ich zverejnenie výslovne nezakazuje. V tejto súvislosti treba poukázať, že zverejňovanie databáz, z ktorých sa vytvárajú disciplinárne senáty je inšpirované § 119a ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich.
K § 10
 
Navrhovaný § 10 upravuje základné predpoklady, ktoré musia spĺňať osoby v čase ich zvolenia do databáz prísediacich, funkčné obdobie prísediacich, povinnosť mlčanlivosti, rámcovú úpravu odmien a náhrad nákladov vynaložených v súvislosti s výkonom funkcie prísediaceho disciplinárneho senátu.
Prvé tri odseky § 10 upravujú univerzálne podmienky, ktoré musia spĺňať osoby v čase ich zvolenia, ak ide o prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov. Prvá podmienka sa týka profesie potencionálneho prísediaceho, pričom vo všetkých prípadoch platí všeobecný predpoklad, že prísediacim disciplinárneho senátu sa môže stať len osoba vykonávajúca požadované právnické povolanie. S výnimkou odseku 4 platí, že kandidát reprezentuje alebo je združený v inštitúcii, ktorej orgán ho do databázy prísediacich zvolil. Vice versa, subjekt
19
s volebným oprávnením podľa § 9 ods. 1 písm. a) c) môže zvoliť len prísediacich z vlastných radov. Navrhovaná právna úprava vychádza z konceptu, že na základe profesie disciplinárne obvineného budú do disciplinárneho senátu náhodným spôsobom vybraní dvaja prísediaci práve z databázy, v ktorej evidovaní prísediaci rovnakej profesie ako disciplinárne obvinený. Výnimku predstavuje situácia, kedy je disciplinárne obvinený sudcom. V tomto prípade disciplinárne obvinený sudca istú formu zastúpenia svojho stavu v disciplinárnom senáte, ktorá pozostáva z predsedu a dvoch sudcov disciplinárneho senátu, ktorí sudcovia najvyššieho správneho súdu a preto budú ďalej dotvárať disciplinárny senát iné osoby, ktoré zvolila do databázy súdna rada po splnení ďalších zákonom stanovených kritérií.
Ďalšou podmienkou je, aby voči osobe, ktorá byť zvolená za prísediaceho nebolo vedené disciplinárne konanie, trestné stíhanie alebo nebola táto osoba disciplinárne postihnutá, pričom sa zohľadňuje zahladenie disciplinárneho postihu. Obmedzenie práva byť zvolený príslušným orgánom do databázy prísediacich svoje opodstatnenie. Dôvodom takto sformulovanej podmienky je, aby voči osobe, ktorá sa s najväčšou pravdepodobnosťou neskôr stane zákonným sudcom v rámci niekoľkých disciplinárnych konaní, nevzniklo dôvodné podozrenie, ktoré by spochybňovalo jej bezúhonnosť alebo jej morálne vlastnosti. Na tomto mieste je nutné podotknúť, že navrhovaná právna úprava kladie prísnejšie nároky na potencionálnych kandidátov na výkon funkcie prísediaceho, ako právna úprava predpokladov na voľbu prísediacich podľa § 139 zákona o sudcoch. Predkladateľovým zámerom však nie je sťažiť prístup k možnosti stať sa prísediacim, či poprieť prezumpciu neviny. Prísediaci v postavení zákonných sudcov počas disciplinárnych konaní budú konfrontovaní s rôznymi etickými dilemami či morálnymi otázkami, budú posudzovať a rozhodovať o porušení či nesplnení zákonnom stanovenej povinnosti a preto je opodstatnená požiadavka, aby sa zákonnými sudcami stali len osobnosti z prostredia odbornej právnickej verejnosti, ktoré budú poskytovať záruky čestnosti a odbornosti, čím pomôžu prinavrátiť dôveru občanov v justíciu.
V zásade treťou obligatórnou podmienkou je, aby osoba v čase jej zvolenia nezastávala nariadenú alebo inú výkonnú či reprezentatívnu funkciu v rámci samosprávy či inštitúcie, ktorá ju do funkcie prísediaceho zvolila. Cieľom navrhovanej právnej úpravy je predísť možnému konfliktu záujmov spočívajúcemu v tom, že žalobca a sudca sa stretnú v jednej osobe (porovnaj § 16 § 18) a rovnako dosiahnuť, aby u zvolených prísediacich bol dôvodný predpoklad, že budú si môcť vyčleniť dostatok priestoru na to, aby funkcii prísediaceho disciplinárneho senátu mohli venovať dostatočné množstvo svojho času a pozornosti.
Ako je naznačené vyššie, ustanovenie odseku 4 kladie osobitné podmienky na osoby, ktoré budú do databázy prísediacich zvolené súdnou radou. Cieľom predkladateľ je v tomto prípade podmienky pre voľbu prísediaceho súdnou radou nastaviť tak, aby sa tieto podmienky jednak v maximálnej možnej miere približovali podmienkam pre ustanovenie do funkcie sudcu v zmysle § 5 zákona o sudcoch a prísediacich, a zároveň, aby rešpektovali štandardy nastavované v odsekoch 1 až 3.
Podmienky uvedené v odseku 4 písm. a) e) totožné s predpokladmi pre vymenovanie za sudcu uvedenými v § 5 ods. 1 písm. b), c), d), e) a f) zákona o sudcoch a prísediacich.
Podmienka uvedená v odseku 4 písm. f) svoj právny základ v § 19 a § 30 ods. 9 zákona o sudcoch a prísediacich.
20
Podmienka uvedená v odseku 4 písm. g) nahrádza podmienku podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich, pretože predkladateľ preferuje právnickú prax pred podmienkou veku 30 rokov. Pri nastavení podmienky právnickej prax v trvaní aspoň 10 rokov je automaticky splnená podmienka veku aspoň 30 rokov. Pojem „právna prax“ obsahuje aj čl. 134 ods. 4 ústavy. Z tohto dôvodu predkladateľ zvoliť totožnú optiku nazerania sa na význam tohto pojmu aj v predloženom návrhu zákona. Interpretácia pojmu „právna prax“ je širšia v porovnaní s doslovným výkladom výrazu „činnosť v právnickom povolaní“. Zároveň sa nejedná o „odbornú prax“, ktorá je vyžadovaná u členov Súdnej rady. Pri posudzovaní najmenej 10 ročnej právnej praxe sa nerozlišuje, o akú právnu prax ide či o výkon súdnictva, advokácie alebo iného slobodného právnického povolania, o právnu vedu a výskum, o podnikovú sféru, o medzinárodné prostredie, právnu prax v mimovládnom sektore, oblasť legislatívy alebo pôsobenie v štátnom sektore v oblasti práva. Podmienkou však aj naďalej ostáva, aby osoba zvolená súdnou radou do databázy prísediacich v čase jej zvolenia nezastávala funkciu sudcu, prokurátora, či úrad súdneho exekútora alebo notára v súlade s § 9 ods. 2 návrhu zákona. Zvolená dikcia však nevylučuje možnosť, aby ešte v čase pred voľbou dotknutá osoba zastávala niektorú z vymenovaných funkcií či úradov a tak obhájila splnenie podmienky 10 ročnej právnej praxe.
Podmienky uvedené v odseku 4 písm. h) a i) štandardom, ktorý platí v prípade všetkých prísediacich vrátane tých z radov prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov.
Podmienka uvedená v odseku 4 písm. j) akcentuje požiadavku, aby prísediacim na účely vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti sudcov boli osoby vykonávajúce inú profesiu ako profesiu sudcu, prokurátora, súdneho exekútora alebo notára.
Navrhovaný odsek 5 upravuje bezúhonnosť prísediaceho podľa odseku 4, ako aj mechanizmus jej preukazovania. Z hľadiska obsahového vymedzenia bezúhonnosti je táto nastavená rovnakým spôsobom ako je upravená bezúhonnosť sudcov v § 5 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich. Je teda zachovaný rovnaký štandard vymedzenia bezúhonnosti ako na sudcov všeobecných súdov. V prípade preukazovania bezúhonnosti sa táto bude preukazovať odpisom z registra trestov, ktorý zabezpečí Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky bežne zaužívaným spôsobom. Predkladateľ nevzhliadol potrebu novelizácie zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože platné znenie § 14 ods. 3 písm. o) cit. zákona „Kancelárii Súdnej rady Slovenskej republiky na účely ustanovenia do funkcie Súdnou radou Slovenskej republiky“ považuje za dostatočný právny základ pre vydanie odpisu z registra trestov Kancelárii Súdnej rady Slovenskej republiky aj na účely ustanovenia do funkcie prísediaceho sudcu disciplinárneho senátu, pretože je nepochybné, že ide o funkciu, do ktorej ustanovuje osobu súdna rada.
Ustanovená dĺžka trojročného funkčného obdobia rovnaké opodstatnenie ako stanovenie rovnakej dĺžky pôsobenia členov a predsedu v tom istom zložení v disciplinárnom senáte. Určenie pevne stanoveného času trvania funkcie prísediaceho sa chápe ako jedna z garancií ich nezávislosti. Aj v tomto prípade je účelom navrhovanej právnej úpravy vytvoriť priaznivé podmienky pre prácu prísediacich disciplinárneho senátu a ich rozhodovanie. Identicky, stanovenie vopred určeného obdobia dĺžky funkčného obdobia prísediacich, po ktorom prísť k pravidelnej obmene personálneho zloženia databáz prísediacich, je dôležité z hľadiska naplnenia predpokladov „nezávislého a nestranného“ súdu. Funkčné obdobie začína plynúť od momentu zvolenia konkrétnej osoby a preto je v záujme danej osoby, subjektu, ktorý ju zvolil i Najvyššieho správneho súdu, aby zvolená osoba bola bezprostredne po voľbe reálne
21
zapísaná do príslušnej databázy a to najmä z dôvodu, že po takomto zaevidovaní zvolených osôb pre konkrétnu databázu sa môže fakticky ujať funkcie prísediaceho disciplinárneho senátu. Rovnako platí, že zvolená osoba aj „právo“ zastávať túto funkciu tri roky a preto by nebolo férové, aby bola ukrátená čo i len o časť tohto obdobia z dôvodu, že oznámenie o jej zvolení bolo príslušným orgánom oneskorene doručené Najvyššiemu správnemu súdu.
Slovné spojenie „ak je to potrebné na dokončenie veci“ treba vždy interpretovať vzhľadom na stav disciplinárneho konania a výklad toho, kedy by mali prísediaci ešte zotrvať alebo naopak nezotrvať vo svojej funkcii posudzovať cez prizmu hospodárnosti konania a zabezpečenia výkonu spravodlivosti. Napríklad, nejavilo ako účelné alebo hospodárne rozhodnutie, aby v disciplinárnom senáte prišlo k personálnym zmenám z dôvodu uplynutia funkčného obdobia po vykonaní dokazovania, alebo jeho časti. V tomto prípade by nový senát musel nanovo vykonať dokazovanie, čo by celé konanie nielen výrazným spôsobom predĺžilo ale je i možné, že niektoré dôkazy by sa opätovne vzhľadom na časový odstup nedali vykonať, čo by mohlo viesť k nesprávnemu úsudku a tým aj neadekvátnemu rozhodnutiu disciplinárneho senátu. Podobne, ako v nižšie uvedenom odseku tak aj na tomto mieste nemal predkladateľ za cieľ striktnou a nepružnou normou vytvárať zbytočné problémy v aplikačnej praxi, ktoré by mohli viesť k sťaženiu prístupu k spravodlivému súdu. Rovnako tak predkladateľ zastáva názor, že prínos právoplatne skončeného disciplinárneho konania v zákonnej lehote prevyšuje možné komplikácie spojené s presluhovaním jednotlivých prísediacich.
Skutočnosť, že istá osoba môže byť zvolená za prísediaceho najviac dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia, poskytnúť orgánom s volebným oprávnením impulz na pravidelnú obmenu zoznamu zvolených osôb po skončení trojročného obdobia. Zoznamy zvolených osôb v databázach by sa mali, rovnako ako aj zloženie disciplinárneho senátu, pravidelne obmieňať.
Vzhľadom na povahu disciplinárneho konania a zodpovednosť, ktorú so sebou nesie funkcia prísediaceho disciplinárneho konania, by nebolo správne stavať osoby, ktoré budú túto funkciu v budúcnosti zastávať len pred prijatie zvolenia ako istej formy pocity. Môcť si obliecť sudcovský talár a stať sa zákonným sudcom je síce aj veľká česť, ktorú si zaisto bude vážiť každý právnik, avšak na strane druhej je to aj veľká záťaž, ktorá so sebou prináša množstvo času, energie a úsilia, ktoré pri výkone funkcie bude potrebné vynaložiť. Predkladateľ preto považuje za spravodlivé, aby prísediaci boli odmeňovaní a aby mali nárok na náhradu cestovných nákladov vzniknutých s výkonom funkcie prísediaceho. Výšku odmeny, spôsob jej vyplácania a ďalšie otázky odmeňovania upraví vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).
K § 11
 
Ustanovenie § 11 upravuje dôvody, na základe ktorých ex lege nastane zánik funkcie predsedu, sudcu alebo prísediaceho disciplinárneho senátu. Ustanovenie je koncipované do dvoch odsekov, pričom odsek 1 upravuje zánik funkcie pre prípady predsedu a sudcov disciplinárneho senátu a odsek 2 zase prípady, kedy funkcia zaniká prísediacim, t. j. nesudcom.
Právna úprava v odseku 1 pri koncipovaní dôvodov zániku funkcie predsedu a sudcu disciplinárneho senátu zohľadňuje dve základné skutočnosti. Prvou je reflexia trvania predpokladov pre ustanovenie do funkcie predsedu alebo sudcu disciplinárneho senátu. Druhou je zohľadňovanie trvania funkcie sudcu najvyššieho správneho súdu, pretože predsedom
22
a sudcom disciplinárneho senátu môže len sudca najvyššieho správneho súdu. Preto, ak pominú tieto východiskové predpoklady pre vznik funkcie, tak je namieste, aby došlo k zániku funkcie.
Ustanovenie písmena a) zohľadňuje § 7 písm. c) a § 8 písm. c), t.j. vznik prekážky spočívajúcej v nezlučiteľnosti funkcií na strane predsedu alebo sudcu disciplinárneho senátu.
Ustanovenie písmena b) zohľadňuje § 7 písm. b) a § 8 písm. b), t.j. vznik prekážka spočívajúcej v predchádzajúcom disciplinárnom postihu predsedu alebo sudcu disciplinárneho senátu.
Ustanovenie písmena c) zohľadňuje § 7 písm. a) a § 8 písm. a), t.j. vznik prekážka spočívajúcej v prebiehajúcom disciplinárnom alebo trestnom konaní proti predsedovi alebo sudcovi disciplinárneho senátu.
Ustanovenia písmen d) a e) zohľadňujú podmienku vyjadrenú úvodnej vete § 7 a § 8, v zmysle ktorej predsedom alebo sudcom disciplinárneho senátu môže byť len sudca najvyššieho správneho súdu. Preloženie sudcu na iný súd [písmeno d)] za následok to, že sudca prestáva byť sudcom súdu, z ktorého je preložený na iný súd. A teda prestáva byť splnená podmienka, že predseda alebo sudca disciplinárneho súdu je sudcom najvyššieho súdu. Bez ďalších pochybností prestáva byť táto podmienka splnená aj v prípade zániku funkcie sudcu[písmeno d)].
Obdobnú právnu úpravu, vystavanú na rovnakých zásadách ako v odseku 1, obsahuje aj odsek 2. Aj v tomto prípade sa zohľadňuje trvanie predpokladov pre ustanovenie do funkcie prísediaceho (t.j. nezlučiteľnosť funkcií, absencia prebiehajúceho disciplinárneho alebo trestného konania, resp. disciplinárneho postihu), ako aj trvanie funkcie, ktorá je podmienkou ustanovenia do funkcie prísediaceho (t.j. trvanie funkcie prokurátora, súdneho exekútora, notára). Špecifickým dôvodom zániku funkcie prísediaceho je uplynutie funkčného obdobia a vzdanie sa funkcie prísediaceho.
V prípade vzdania sa funkcie prísediaceho sa v odseku 3 normuje pravidlo, podľa ktorého k zániku funkcie dôjde uplynutím troch kalendárnych mesiacov nasledujúcich po mesiaci, v ktorom bolo oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené predsedovi najvyššieho správneho súdu. Ide o rovnaký koncept, ktorý sa uplatňuje v prípade prísediacich sudcov z radov občanov, ktorý je upravený v § 144 zákona o sudcoch a prísediacich, a ktorý zároveň ustanovením trojmesačnej lehoty akcentuje potrebuje riadneho fungovania disciplinárnych senátov, pretože prísediaci nevypadne zo systému „zo dňa na deň“, ale na jeho odchod sa vie predseda najvyššieho správneho súdu pripraviť, rovnako aj samotný disciplinárny senát vie v predstihu reagovať na túto situáciu a prispôsobiť tomu organizáciu svojej práce. Právna úprava je tak predvídateľnejšia pre aplikačnú prax vo všetkých smeroch.
K § 12
 
Navrhovaný § 12 pojednáva o spôsobe prideľovania nápadu v podobe disciplinárnych návrhov alebo podaných žiadostí o vydanie osvedčenia o zahľadení disciplinárneho postihu a ustanovuje podmienky, ktoré musia byť pri prideľovaní vyššie uvedených podaní dodržané.
Navrhovaný postup prideľovania vecí v súlade s rozvrhom práce je dlhoročne zaužívaným spôsobom, ktorý z veľkej časti korešponduje s § 51 zákona o súdoch. Odsek 1 všeobecne ustanovuje, že disciplinárny návrh môže byť pridelený len disciplinárnym senátom,
23
ktoré boli určené prostredníctvom rozvrhu práce pre príslušný kalendárny rok, v ktorom bol aj daný návrh zaevidovaný. Prideľovanie nápadu náhodným výberom prostredníctvom technických a programových prostriedkov je ustálený, praxou osvedčený spôsob prideľovania vecí, ktorý prispieva nielen k rovnomernému rozdeleniu došlých vecí medzi jednotlivými sudcami či senátmi, ale aj zabraňuje prípadnej snahe ovplyvniť samotné pridelenie prípadu. Ani v otázke prideľovania nápadu, ktorá tvorí disciplinárnu agendu nebol identifikovaný žiadny dôvod, prečo by bolo vhodné sa odchýliť od tohto zaužívaného spôsobu.
Pri prideľovaní žiadostí o vydanie osvedčenia o zahladení disciplinárneho postihu sa jedná o do veľkej miery formálny úkon, pričom tento konkrétny návrh vychádza z pôvodného znenia § 119d zákona o sudcoch. Nakoľko sa takýto postup v praxi osvedčil, predkladateľ opätovne nemal dôvod hľadať iné riešenia tejto otázky.
Navrhovaný odsek 5 uvádza, že každá ďalšia vznesená námietka zaujatosti podaná v tej istej disciplinárnej veci bude pridelená tomu istému senátu, ktorému bola pridelená prv vznesená námietka. Osobitne treba poukázať na skutočnosť, že „námietkovým“ senátom nie je iný disciplinárny senát, ale je ním podľa § 24 ods. 2 trojčlenný senát najvyššieho správneho súdu určený rozvrhom práce, ktorý je čisto sudcovským senátom. Pravidlo normované v odseku 5 je nadstavbou pre pravidlá prideľovania námietok. To, že námietky sa prideľujú náhodným výberom, je dané všeobecnou právnou úpravou v § 51 zákona o súdoch. Z dôvodu hospodárnosti konania sa javí ako účelné trvať na tom, aby sa námietky zaujatosti v tom istom disciplinárnom konaní koncentrovali v tom istom námietkovom senáte. V tomto prípade nejde o nový koncept, pretože z hľadiska podstaty ide o rovnaké riešenie, ktoré upravuje § 119d ods. 6 zákona o sudcoch a prísediacich.
K § 13
 
Ustanovenie § 13 ustanovuje spôsob začatia a účinky začatia disciplinárneho konania.
Disciplinárne konanie je možné začať iba v prípade, ak bol podaný návrh na začatie disciplinárneho konania, ktorý zákon po novom označuje pojmom „disciplinárny návrh“ v súlade s § 14 a 15 návrhu zákona, čo vyjadruje princíp „nemo iudex sine actore“ (kde niet žalobcu, niet sudcu). V rámci prípravy návrhu zákona bol predmetom diskusie otázky možnosti začatia disciplinárneho konania ex offo. K týmto úvahám zvádza najmä právna úprava vyplývajúca z Trestného poriadku, ktorý upravuje inštitúty ako odovzdanie veci orgánom činným v trestnom konaní podľa § 197 ods. 1 písm. b) inému orgánu na disciplinárne konanie, postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní podľa § 214 ods. 1 inému orgánu na prejednanie v disciplinárnom konaní, postúpenie veci súdom podľa § 244 ods. 1 písm. b) inému orgánu, ak tu okolnosti uvedené v § 214 ods. 1, postúpenie veci súdom podľa § 280 ods. 2 inému orgánu na prejednanie skutku ako služobné previnenie alebo disciplinárne previnenie, postúpenie veci odvolacím súdom podľa § 320 ods. 1 písm. a), ak mal tak urobiť súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo ods. 2. Táto právna konštrukcia v Trestnom poriadku je síce daná historicky (bola súčasťou aj „starého“ Trestného poriadku), faktom však je, že je historicky prekonaná, pretože postupne sa zužuje priestor v reguláciách disciplinárnych konaní na to, aby disciplinárne konanie začínalo na návrh. Predkladateľ za to, že je potrebné v disciplinárnom konaní trvať na rešpektovaní zásady nemo iudex sine actore. Logicky sa však natíska otázka, či nevzniká rozpor medzi právnou úpravou disciplinárneho konania a Trestného poriadku. Na účely predídenia špekuláciám a prípadným výkladovým nezrovnalostiam predkladateľ pristúpil k doplneniu novelizácie Trestného poriadku do predkladaného návrhu zákona. Cieľom doplnenia Trestného poriadku je zavedenie pravidla spočívajúceho v tom, že
24
v prípade odovzdávania veci inému orgánu sa v prípade sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov vec nebude odovzdávať orgánu, ktorý vedie disciplinárne konanie, ale určenému subjektu oprávnenému podať disciplinárny návrh. Docieli sa tak právny stav, ktorý umožní na strane oprávnenej osoby urobiť kvalifikované rozhodnutie o tom, či disciplinárny návrh podá alebo nie, a čo je podstatnejšie, zároveň sa učiní za dosť požiadavke na to, aby disciplinárne konanie v prípade sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov bolo rýdzo návrhové konanie. Ak by sa mal zvoliť koncept, že disciplinárne konanie by začínalo ex offo, vystávajú s tým právne a praktické otázky typu určenia navrhovateľa, navrhovania dôkazov, zabezpečenia kvalifikovaného návrhu a pod. Predkladateľ sa nestotožňuje s riešením, aby disciplinárne konanie nemalo navrhovateľa, rovnako ani s predstavou, aby sa niekto stal navrhovateľom tam, kde nie je presvedčený o tom, že disciplinárne konanie je dôvodné. Preto sa volí riešenie, ktorým sa odovzdávané veci z trestného konania presmerujú nie na disciplinárny orgán, ale na osobu oprávnenú podať disciplinárny návrh. Bolo tak tomu svojho času v prípade disciplinárnej zodpovednosti sudcov, pretože § 120 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom do 1. júla 2016.
Odsek 2 ustanovuje deň, ktorým začína disciplinárne konanie. Dňom začatia disciplinárneho konania je ten deň, kedy bol do podateľne najvyššieho správneho súdu fyzicky doručený návrh na začatie disciplinárneho konania, alebo deň, kedy bol do elektronickej schránky najvyššieho správneho súdu doručený návrh odoslaný elektronickými prostriedkami v súlade s osobitým predpisom. Dikcia tohto ustanovenia expressis verbis uvádza, že konanie začína dňom doručenia a nie dňom nasledujúcim po doručení návrhu. Jednoznačné určenie momentu začatia disciplinárneho konania je dôležité nielen z hľadiska začatia plynutia alebo neplynutia procesných lehôt a premlčacích lehôt, ale i z pohľadu uplatnenia práv a povinností, ktorými disponujú účastníci konania. Pokiaľ nie je daná povinnosť alebo právo viazané na iné štádium disciplinárneho konania, in abstracto platí, že účastníci môžu uplatňovať svoje práva a zároveň majú plniť svoje povinnosti od tohto momentu, t. j. odo dňa začatia disciplinárneho konania. Keďže disciplinárne konanie vo veciach vybraných právnických profesií je oprávnený viesť iba určený disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu, prakticky nie je možné, aby konanie začalo pred faktickým doručením disciplinárneho návrhu. Pre určenie dňa, ktorým začína disciplinárne konanie preto nie je rozhodujúci dátum spísania disciplinárneho návrhu alebo dátum podania disciplinárneho návrhu na poštovú prepravu. Dátum podania návrhu k poštovej preprave alebo dátum, kedy bol návrh odoslaný prostredníctvom elektronických prostriedkov je významný len pre posúdenie dodržania lehoty pre podanie disciplinárneho návrhu v súlade s § 14.
Posledný odsek ustanovenia § 13 upravuje situácie, kedy bolo v tej istej veci podaných viacero disciplinárnych návrhov súčasne. Vo všeobecnosti platí, že ak v konkrétnej veci prebieha súdne konanie nie je možné v tej istej začať nové, t. j. ďalšie súdne konanie (zásada litispendencie). Rovnako je tomu aj v disciplinárnom konaní. Ak nastala situácia, kedy dvaja alebo viacerí navrhovatelia nezávisle na sebe podajú disciplinárne návrhy v tej istej veci platí, že súd začne konanie na základe prvého disciplinárneho návrhu, ktorý mu je doručený najskôr. Neskôr doručené disciplinárne návrhy však neodmietne. Práve naopak, navrhovateľom, ktorých návrh bol doručený po začatí disciplinárneho konania v tej istej veci, zákon priznáva postavenie účastníka konania, pričom navrhovateľ neskôr doručeného návrhu bude samostatne konať a vystupovať na strane pôvodného navrhovateľa. Účastník s takýmto postavením sa môže aktívne zapájať do priebehu disciplinárneho konania, navrhovať a predkladať ďalšie dôkazy, vypovedať či klásť svedkom otázky, čo vo výsledku môže výrazným spôsobom prispieť k skutkovému objasneniu veci a preukázaniu spáchania disciplinárneho previnenia. Ak niektorý z viacerých navrhovateľov vezme návrh na začatie disciplinárneho konania späť,
25
neznamená to zastavenie disciplinárneho konania. Inak povedané, pri viacerých navrhovateľoch prichádza zastavenie disciplinárneho konania z dôvodu späťvzatia disciplinárneho návrhu do úvahy len vtedy, ak každý z viacerých navrhovateľom vezme späť svoj disciplinárny návrh. Z hľadiska procesného nastavenia konania o viacerých návrhoch proti tomu istému disciplinárne obvinenému pre ten istý skutok sa navrhuje využiť inštitút spoločného konania. Na spoločné konanie sa pritom subsidiárne použije úprava Trestného poriadku; k tomu pozri § 4.
K § 14
 
Tak, ako je aj na prvý pohľad zrejmé z nadpisu tohto ustanovenia, § 14 upravuje lehotu na podanie disciplinárneho návrhu.
Ustanovenie § 14 upravuje subjektívnu a objektívnu lehotu, ktorá musí byť dodržaná, aby disciplinárny senát ďalej v podanom návrhu na začatie disciplinárneho návrhu ďalej konal. Právna úprava je prevzatá z § 120 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich. Lehota, počas ktorej zákon garantuje vymáhateľnosti práva úzko súvisí s inštitútom premlčania. Premlčanie disciplinárnej zodpovednosti je upravené v jednotlivých statusových zákonoch. S premlčaním je v tomto prípade spojený zánik disciplinárnej zodpovednosti.
Subjektívna lehota na podanie disciplinárneho návrhu je jeden rok od kedy sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení. Tu treba uviesť, že posudzovanie tejto lehoty sa odvíja od momentu, od kedy osoba oprávnená podať disciplinárny návrh nadobudla potrebný stupeň presvedčenia o tom, že dotknutá osoba sa dopustila skutku, ktorý znaky disciplinárneho previnenia. V rámci regulácie činnosti jednotlivých profesií, či ide o sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov alebo notárov je bežné, že osobitné predpisy upravujú dohľad nad činnosťou týchto profesií. Dohľadové oprávnenia v praxi znamená spravidla vybavovanie podnetov (alebo sťažností, či iných podaní) fyzických osôb a právnických osôb, ktorými tieto osoby poukazujú na možné pochybenie sudcu, prokurátora, súdneho exekútora alebo notára. Samotná skutočnosť, že dotknutá osoba podá podnet alebo sťažnosť ešte nevyhnutne neznamená, že týmto momentom sa príslušný orgán automaticky dozvedel o spáchaní disciplinárneho previnenia, pretože bez prešetrenia podnetu nie je možné bez ďalších pochybností urobiť takýto záver. Preto nemožno súhlasiť s argumentáciou, ktorá tvrdí, že podanie podnetu alebo sťažnosti zakladá automaticky začatie plynutia lehoty na podanie disciplinárneho návrhu, resp. že spôsobuje začatie plynutia premlčacej doby, a to z dôvodu, že samotný podnet alebo sťažnosť neznamená, že orgán oprávnený podať disciplinárny návrh sa dozvedel o spáchaní disciplinárneho previnenia. Toto poznanie nadobudne príslušný orgán spravidla momentom ukončenia procedúry spojenej s vybavovaním podnetu alebo sťažnosti.
Objektívna lehota na podanie disciplinárneho návrhu je nastavená dvojako. A to ako všeobecný trojročná lehota a osobitná päťročná lehota v prípade, ak disciplinárne previnenie spočíva v prieťahoch v konaní zo strany sudcu, prokurátora, súdneho exekútora alebo notára.
Faktom je, že platná úprava lehôt na podanie disciplinárneho návrhu sa v súčasnosti od profesie k profesii líši. V prípade sudcov je subjektívna lehota jeden rok a objektívna lehota tri, resp. päť rokov. V prípade prokurátorov je subjektívna lehota šesť mesiacov a objektívna lehota dva roky. V prípade súdnych exekútorov je subjektívna lehota 12 mesiacov a objektívna dva, resp. štyri roky. V prípade notárov je ustanovená len objektívna lehota v trvaní troch rokov. Predkladateľ za to, že z hľadiska riadneho fungovania systému vyvodzovania disciplinárne
26
zodpovednosti je namieste zjednotenie právnej úpravy tak, aby lehoty na podanie disciplinárneho návrhu ako subjektívneho, tak aj objektívneho charakteru boli rovnaké.
Ako vyplýva z predchádzajúceho textu, lehoty na podanie disciplinárneho návrhu úzko súvisia s právnou úpravou zániku zodpovednosti za disciplinárne previnenie. V tomto prípade ide o právnu úpravu hmotnoprávnej povahy, ktorá je súčasťou osobitných predpisov, menovite § 92 ods. 1 Notárskeho poriadku, § 222b ods. 1 Exekučného poriadku, § 194 ods. 1 zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich. Tieto osobitné predpisy upravujú aj prerušenie plynutia premlčacej lehoty, rovnako aj jej nové plynutie po prerušení. Z hľadiska podstaty právnej úpravy ide o prevzatie existujúcej právnej úpravy, ktorá je vystavaná na rovnakých zásadách ako zánik trestnosti v zmysle § 87 Trestného zákona. Niet preto relevantného dôvodu na odklon od tejto koncepcie. Po novom však návrhom zákona v pripojených novelizačných článkoch dochádza k unifikácii právnej úpravy zániku zodpovednosti za disciplinárne previnenie z dôvodu premlčania naprieč všetkými dotknutými profesiami.
K § 15 až 18
 
Ustanovenia § 15 § 18 stanovujú taxatívny výpočet osôb s návrhovou legitimáciou, pričom jednotlivé ustanovenia vždy upravujú výpočet týchto osôb vo vzťahu k predstaviteľom konkrétnej právnickej profesie, voči ktorej zákonom určené subjekty môžu podať disciplinárny návrh.
V úvode je potrebné poznamenať, že pri vymedzení návrhového oprávnenia vychádzal predkladateľ z platného právneho stavu.
Vo všetkých prípadoch platí všeobecné pravidlo, že návrhovým oprávnením disponuje vždy niekoľko osôb popri sebe, ktorých spoločnou črtou je, že zastávajú rôzne funkcie, spravidla vedúce pozície, v rámci profesijnej samosprávy, inštitúcie či úradu, alebo subjektom so špeciálnym postavením. Takéto osobitné postavenie je priznané ministrovi a ďalej verejnému ochrancovi práv. Minister bude disponovať návrhovou legitimáciou voči všetkým príslušníkom právnických profesií spadajúcich pod disciplinárnu právomoc najvyššieho správneho súdu s výnimkou prokurátorov.
Verejný ochranca práv návrhové oprávnenie zúžené len voči sudcom a prokurátorom, čo zodpovedá platnej právnej úprave.
Široká laická či odborná verejnosť, účastníci konania a ďalšie fyzické alebo právnické osoby budú aj naďalej disponovať právom podať sťažnosť alebo podnet voči príslušníkom právnických profesií adresovaný zákonom vymedzeným subjektom, ktoré povinné tieto podnety prijímať a vybavovať na základe osobitných predpisov, pričom tieto orgány vo väčšine prípadov disponujú návrhovou legitimáciou. Ak by na základe sťažností či podnetov vzniklo dôvodné podozrenie zo spáchania disciplinárneho previnenia je tento subjekt, ktorému bola adresovaná sťažnosť či podnet oprávnený podať disciplinárny návrh, alebo ak nedisponuje návrhovým oprávnením je povinný príslušným spôsobom o svojich zistenia upovedomiť orgán s návrhovou legitimáciou.
 
V prípade sudcov 15) vychádza navrhovaná právna úprava z doterajšieho znenia § 120 ods. 1 zákona o sudcoch.
27
V prípade prokurátorov vychádza navrhovaná právna úprava z doterajšieho znenia § 197 ods. 1 zákona o prokurátoroch. Odklonom od doterajšej právnej úpravy je vypustenie právnej úpravy oprávnenia podať disciplinárny návrh proti európskemu delegovanému prokurátorovi vo veciach, ktoré sa týkajú výkonu jeho pôsobnosti v štruktúre Európskej prokuratúry; k tomu pozri § 197 ods. 1 písm. c) zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry. Je potrebné zdôrazniť, že Európska prokuratúra je nezávislý organ a jej zamestnanci, vrátane európskych delegovaných prokurátorov, pri plnení svojich povinností podľa nariadenia 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry konajú v záujme Európskej únie ako celku, ako je vymedzený v práve, a nesmú žiadať ani prijímať pokyny od žiadnej osoby, ktorá nie je z Európskej prokuratúry, ani od členského štátu Európskej únie alebo inštitúcie, orgánu, úradu a agentúry únie. Členské štáty Európskej únie, inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry únie rešpektujú nezávislosť Európskej prokuratúry a neusilujú sa ovplyvňovať ju pri výkone jej úloh (článok 6 ods. 1 nariadenia). Z uvedeného textu nepriamo vyplýva aj to, že členské štáty nesmú akýmkoľvek spôsobom zasahovať do výkonu činnosti európskych delegovaných prokurátorov a to ani prostredníctvom disciplinárneho konania za (ne)konanie, ktorého sa európsky delegovaný prokurátor mal dopustiť v súvislosti s plnením svojich povinností. Priamo nariadenie v bode 46 recitálu výslovne uvádza: „Kolégium by malo byť zodpovedné za disciplinárne konania týkajúce sa európskych delegovaných prokurátorov konajúcich podľa tohto nariadenia. Keďže európski delegovaní prokurátori naďalej aktívnymi členmi prokuratúry alebo súdnictva členských štátov a môžu tiež vykonávať funkcie ako vnútroštátni prokurátori, vnútroštátne disciplinárne ustanovenia sa môžu uplatňovať z dôvodov, ktoré nesúvisia s týmto nariadením. V takýchto prípadoch by však hlavný európsky prokurátor mal byť informovaný o odvolaní alebo akomkoľvek inom disciplinárnom opatrení, a to vzhľadom na jeho zodpovednosť za riadenie Európskej prokuratúry a s cieľom chrániť jej integritu a nezávislosť.“ Teda, nie žiaden národný orgán, v tomto prípade najvyšší správny súd hoci konajúci na základe oprávneného návrhu hlavného európskeho prokurátora alebo európskeho prokurátora za Slovenskú republiky, ale výhradne Kolégium Európskej prokuratúry je tým orgánom, ktorý je oprávnený rozhodovať v príslušnom konaní o disciplinárnom previnení európskeho delegovaného prokurátora súvisiace s plnením jeho úloh. V súlade s citovanými ustanoveniami, Kolégium využilo svoje oprávnenie a dňa 12. mája 2021 svojím rozhodnutím číslo 044/2021 prijalo osobitný právny predpis, ktorým stanovilo pravidlá disciplinárnej zodpovednosti európskych delegovaných prokurátorov. Z uvedených dôvodov preto predkladateľ pristúpil k tomu, že pôvodné znenie § 197 ods. 1 písm. c) zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry nepremietol do novej právnej úpravy.
Okrem toho sa v prípade návrhovej legitimácie v prípade disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi obnovu právny stav pôvodne zavedený § 221 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého mali návrhové oprávnenie pri začatí disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi aspoň tri pätiny poslancov parlamentu a prezident Slovenskej republiky. Dotvára sa tak adekvátnym spôsobom okruh navrhovateľov v prípade disciplinárneho stíhania generálneho prokurátora. Navrhovaná právna úprava je výsledkom diskusie vedenej v rámci rozporových konaní k tomuto ustanoveniu. Charakteristikou črtou právnej úpravy je v tomto prípade to, že návrhová legitimácia skupiny poslancov a prezidenta republiky je limitovaná personálne. To znamená, že uvedené subjekty oprávnené iniciovať disciplinárne konanie len proti generálnemu prokurátorovi.
Špecificky je riešená návrhová legitimácia verejného ochrancu práv. Podľa doterajšej právnej úpravy verejný ochranca práv návrhové oprávnenie voči sudcom 120 ods. 2 písm.
28
c) zákona o sudcoch a prísediacich] a prokurátorom 197 ods. 1 písm. d) zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry]. V prípade sudcov ide o plné návrhové oprávnenie. V prípade prokurátorov je toto návrhové oprávnenia verejného ochrancu práv limitované na existenciu domnienky, že „(prokurátor) pri plnení svojich služobných povinností v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu porušil základné práva a slobody podávateľa podnetu, ktorý sa domáha právnej ochrany u verejného ochrancu práv“. Ani v jednom z uvedených prípadov platná právna úprava nekorešponduje s čl. 151a ods. 1 druhá veta ústavy. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje, aby návrhová legitimácia verejného ochrancu práv verene kopírovala text ústavy, a preto je ako v prípade sudcov 15 písm. c) návrhu zákona], tak aj v prípade prokurátorov 16 písm. d) návrhu zákona] návrhová legitimácia verejného ochrancu práv limitovaná len na situácie, kedy sa domnieva, že sudca alebo prokurátor pri výkone svojej funkcie porušil základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Právna úprava tak v plnom rozsahu rešpektuje ústavnú úpravu, podľa ktorej „V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb.“ Dôležitým momentom právnej úpravy je skutočnosť, že obmedzenie návrhovej legitimácie verejného ochrancu práv vecný rozmer a nie personálny rozmer. To znamená, že verejný ochranca práv môže podať disciplinárny návrh proti ktorémukoľvek sudcovi (vrátane predsedov všetkých súdov) alebo proti ktorémukoľvek prokurátorovi vrátane generálneho prokurátora.
V prípade súdnych exekútorov vychádza navrhovaná právna úprava z doterajšieho znenia § 223 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom na rozdiel od doterajšej právnej úpravy sa návrhové oprávnenie predsedu súdu zužuje len na toho predsedu súdu, ktorého súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Toto zúženie návrhovej legitimácie vychádza z predpokladu, že práve okresný súd, ktorý vydal poverenie v exekučnej veci je tým súdom, ktorý sa šancu dozvedieť o tom, že súdny exekútor porušil pri výkone exekučnej činnosti zákonnú povinnosť, ktorá zakladá disciplinárnu zodpovednosť súdneho exekútora.
V prípade notárov vychádza navrhovaná právna úprava z doterajšieho znenia § 92 Notárskeho poriadku. Aj v prípade návrhovej legitimácie vo veciach disciplinárnej zodpovednosti notárov dochádza k určitej modifikácii právnej úprave vo vzťahu k oprávneniu predsedu súdu podať disciplinárny návrh. Podľa novej právnej úpravy nebude disciplinárny návrh podávať predseda krajského súdu, ale bude ho podávať predseda okresného súdu, v ktorého obvode notár sídlo svojho úradu. Dôvodom pre novú právnu úpravu je podobne ako v prípade súdnych exekútorov skutočnosť, že práve súd, ktorý poveruje notára ako súdneho komisára reálnu šancu zo svojej činnosti zistiť porušenie povinností notára pri výkone komisariátu. Novinkou je tiež vecné obmedzenie návrhového oprávnenia predsedu okresného súdu, pretože disciplinárny návrh bude môcť podať len v prípade, ak disciplinárne previnenie bolo spáchané v súvislosti s konaním a rozhodovaním notára ako súdneho komisára.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že právna úprava rozlišuje subjekty s univerzálnou návrhovou legitimáciou a subjekty s obmedzenou návrhovou legitimáciou. Obmedzenie návrhovej legitimácie je buď personálne alebo vecné, či kauzálne. O personálne obmedzenie ide v prípade návrhovej legitimácie skupiny poslancov a prezidenta republiky, ktorí oprávnený podať disciplinárny návrh len proti generálnemu prokurátorovi. O vecné (resp. kauzálne) obmedzenie návrhovej legitimácie ide v prípade verejného ochrancu práv, ktorý je oprávnený podať disciplinárny návrh pre skutky, ktoré porušujú zakladané práva a slobody, a v prípade predsedu súdu pri podávaní disciplinárneho návrhu proti notárovi, kedy
29
je oprávnenie predsedu súdu limitované len na skutky súvisiace s činnosťou notára ako súdneho komisára.
K § 19
 
Na to, aby na základe doručeného disciplinárneho návrhu, mohol disciplinárny senát začať disciplinárne konanie je žiaduce, aby disponoval informáciami v minimálne zákonom ustanovenom rozsahu, bez ktorých by začatie disciplinárneho konania nebolo možné. Tento výpočet obsahových náležitostí kladených na každý jeden disciplinárny návrh upravujú odseky 1 a 2. V odseku 3 sa ďalej upravuje štandardný postup odstraňovania vád disciplinárneho návrhu.
Právna úprava nie je vo svojej podstate novou právnou úpravou, ale je výsledkom syntézy existujúcich zákonných úprav regulujúcich obsahové náležitosti disciplinárneho návrhu.
Všetky náležitosti, ktoré je nevyhnuté zahrnúť do disciplinárneho návrhu by mal mať navrhovateľ k dispozícii, resp. mal by ich vedieť získať z titulu svojej pozície či funkcie. Z uvedeného dôvodu predkladateľ dospel k názoru, že ustanovenie povinnosti dodržať náležitosti disciplinárneho návrhu nie je možné vyhodnotiť ako neprimeranú záťaž kladenú na navrhovateľa, či ako podmienky, ktoré sťažujú prístup k spravodlivosti.
Základnou požiadavkou je identifikovať osobu, ktorá sa podľa predkladateľa dopustila disciplinárneho previnenia. Pri správnom a úplnom identifikovaní osoby, proti ktorej disciplinárny návrh smeruje, je priam vylúčené, aby bolo možné zameniť túto osobu s inou osobou.
Navrhovateľ zároveň musí doložiť alebo aspoň označiť dva druhy dôkazov. Prvou skupinou dôkazy, ktoré nasvedčujú, že osoba proti ktorej podal disciplinárny návrh spáchala disciplinárne previnenie, pričom platí, že tieto dôkazy by mali dokazovať spáchanie skutku tak, ako ho predkladateľ opísal. Zákon explicitne ustanovuje, že samotný opis skutku nie je postačujúci na začatie disciplinárneho konania. Druhou kategóriou dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd dospieť k záveru, či bol alebo naopak nebol disciplinárny návrh podaný včas, t. j. dôkazy ktoré budú dostatočne presvedčivým spôsobom preukazovať dodržanie lehoty na podanie disciplinárneho návrhu podľa § 14 návrhu zákona. V prípade označovania dôkazov sa treba osobitne zmieniť aj o úprave § 28 ods. 5, ktorý upravuje koncentračnú zásadu, resp. lehotu na označovanie dôkazov, pretože je dôležité správne vnímať vzťah § 19 ods. 1 a § 28 ods. 5. To, že ustanovenie § 28 ods. 5 umožňuje označovať dôkazy najneskôr na ústnom prejednaní neznamená, že pre navrhovateľa neplatí povinnosť označiť svoje dôkazy v disciplinárnom návrhu. Ak disciplinárny návrh neobsahuje označenie dôkazov, o ktoré sa návrh opiera, navrhovateľ sa vystavuje hrozbe zastavenia disciplinárneho konania podľa § 19 ods. 3. Avšak vzhľadom na to, že častokrát sa môže situácia vyvíjať a navrhovateľ nadobudne vedomosť o ďalších možných dôkazoch po podaní disciplinárneho návrhu, je prípustné, aby navrhovateľ označoval ďalšie dôkazy aj po podaní disciplinárneho návrhu. Vo všeobecnosti platí, že účastníkom konania nemožno uprieť právo označiť ďalšie dôkazy po podaní návrhu, resp. navrhnúť na pojednávaní doplnenie dokazovania. V tomto duchu je preto potrebné pristupovať k vnímaniu vzťahu § 19 a § 28 ods. 5.
Právna kvalifikácia skutku, ktorý je považovaný za disciplinárne previnenie, jeho podrobný a najmä presný popis je dôležitý nielen z hľadiska dodržania zásady ne bis in idem.
30
Na základe doručeného disciplinárneho návrhu súd musí s istotou určiť, či napríklad v tej istej veci nebolo skôr začaté konanie na podnet iného navrhovateľa. Rovnako tak kvalifikácia skutku a dôkazy, ktoré majú dokazovať jeho spáchanie aj základnými predpokladmi na to, aby sa aj disciplinárne obvinený mohol vysporiadať s obvineniami, ktoré mu kladené za vinu a riadne sa obhajovať. Vznesené disciplinárne obvinenia môžu závažným spôsobom vplývať na osobu a funkciu disciplinárne obvineného, a preto je viac ako nevyhnuté zamedziť podávaniu nedôvodných, šikanóznych či iným spôsobom účelových disciplinárnych návrhov. Súčasťou disciplinárneho návrhu je aj návrh na zloženie disciplinárneho opatrenia, avšak týmto návrhom nie je disciplinárny senát viazaný.
Ak disciplinárny návrh neobsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti, navrhovateľ pôvodný disciplinárny návrh doplní v rámci 15 dňovej lehoty na základe výzvy predsedu disciplinárneho senátu pod hrozbou „sankcie“ v podobe zastavenia disciplinárneho konania. Táto procesná lehota začína plynúť od nasledujúceho dňa po dni, kedy bola navrhovateľovi doručená súdna výzva na doplnenie návrhu. Predkladateľ týmto spôsobom zároveň ustanovuje povinnosť predsedovi disciplinárneho senátu zaslať predmetnú výzvu na doplnenie disciplinárneho návrhu v prípade, ak neobsahuje všetky zákonom predpokladané náležitosti. Návrh zákona neustanovuje aj obsahové náležitosti takejto výzvy. Je však nespochybniteľné, že výzva upozorniť na konkrétne nedostatky disciplinárneho návrhu, a preto by nebolo v súlade so sledovaným zámerom zasielania výzvy, aby bola stroho a formálne koncipovaná. Jej obsah by mal dostatočne presne upozorniť na skutočnosti, v čom spočíva neúplnosť či nepresnosť disciplinárneho návrhu tak, aby bolo navrhovateľovi na prvý pohľad zrejmé, aké ďalšie informácie súd požaduje. Zároveň súčasťou výzvy musí byť aj poučenie, aby bol navrhovateľ oboznámený s postup, ktorý bude nasledovať, ak náležite nepristúpi k vybaveniu súdnej výzvy v zmysle jej obsahu. Takým postupom bude v súlade s § 26 ods. 1 písm. c) zastavenie disciplinárneho konania.
K § 20
 
Ustanovenie § 20 obsahuje právnu úpravu oprávnenia navrhovateľa vziať podaný disciplinárny návrh späť, ustanovenie lehoty, do kedy tak môže urobiť a povinnosť späťvzatie vecne odôvodniť.
Právo navrhovateľa na späťvzatie disciplinárneho návrhu je najčastejšie koncipované v legislatívnej úprave civilných sporových konaní, v trestnom konaní sa nazýva ustúpením od obžaloby. Motivácie, ktoré vedú navrhovateľa k späťvzatiu návrhu môžu byť rozličného charakteru. Najpravdepodobnejším dôvodom späťvzatia disciplinárneho návrhu je, že navrhovateľ si počas začatého konania uvedomí, že nedisponuje dostatočne presvedčivými dôkazmi, ktoré by bez pochybností preukazovali spáchanie disciplinárneho previnenia disciplinárne obvineným. V tomto prípade a v súlade s procesnou taktikou, je navrhovateľ oprávnený vziať späť som disciplinárny návrh predtým, ako prísť k rozhodnutiu v merite veci. Predseda, členovia a prísediaci disciplinárneho senátu rozhodujú o konečnom rozhodnutí práve počas záverečnej porady. Ak by navrhovateľ nemohol predložiť a/alebo označiť dôkazy preukazujúce vinu disciplinárne obvineného, disciplinárny senát by svojim rozhodnutím disciplinárne obvineného oslobodil. Rozhodnutie vo veci samej predstavuje prekážku res iudicata a tým znemožňuje podanie nového o disciplinárneho návrhu v tej istej veci. Rovnako tak vzhľadom na to, že disciplinárne konanie je koncipované ako výlučne konanie jednostupňové, je v súlade so záujmom spravodlivosti, aby disciplinárne rozhodnutie nebolo ovplyvnené dôkaznou núdzou, či inými prekážkami, ktoré môžu nastať na strane navrhovateľa.
31
Vyššie zmienený dôvod môže byť len jedeným z viacerých príčin podania späťvzatia alebo môžu navrhovateľa viesť k späťvzatiu úplne iné dôvody. Bez ohľadu na to, aké tieto dôvody platí, že disciplinárny senát by mal byť s nimi oboznámený a preto každé späťvzatie musí byť vecne odôvodnené. Ak sa navrhovateľ rozhodne vziať svoj návrh späť musí si byť vedomí, že vo veci v ktorej podal návrh nebude môcť v budúcnosti podať nový disciplinárny návrh. Sledovaným účelom je, aby podanie disciplinárneho návrhu a prípadne späťvzatie nebolo svojvoľné alebo vopred dôkladne neuvážené. Oba tieto procesné úkony musia byť vykonané so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou, nakoľko môžu viesť k nezvratným následkom. Rovnako, ani disciplinárne obvinený nemôže byť neustále vystavovaný tým istým disciplinárnym obvineniam, ktoré navrhovateľ nevie vierohodne preukázať.
Právna úprava odôvodňovania späťvzatia disciplinárneho návrhu bola zavedená zákonom č. 152/2017 Z. z. Dôvody, ktoré viedli k zavedeniu tejto právnej úpravy nasledovné: „Aplikačná prax týkajúca sa späťvzatia návrhu na začatie disciplinárneho konania je nedostatočná. Nie je zriedkavým javom, že navrhovateľ po začatí konania vezme návrh na začatie konania späť, a to bez ďalšieho bližšieho zdôvodnenia či vysvetlenia. Prax ukazuje, že sa tak stáva dokonca aj v prípadoch, kedy navrhovateľ pôvodne navrhoval najprísnejšie disciplinárne opatrenia (odvolanie z funkcie sudcu, preloženie sudcu na súd nižšieho stupňa), a teda považoval konanie disciplinárne stíhaného sudcu za závažné disciplinárne previnenie. Vzhľadom k tomu, že v prípade disciplinárnych konaní proti sudcom existuje verejný záujem na tom, aby bolo zrejmé, kedy a za akých okolností sudcovia disciplinárne postihovaní, ale tiež oslobodzovaní, je nevyhnutné, aby verejnosť mohla byť oboznámená aj s dôvodmi, pre ktoré sa disciplinárne konanie zastavuje v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania. Navrhovateľ totiž nepodáva návrh vo svojom osobnom záujme, ale vo verejnom záujme. Preto je nevyhnutné, aby podanie, ktorým sa berie návrh na začatie disciplinárneho konania späť, bolo presvedčivo odôvodnené. Späťvzatie návrhu by malo byť odôvodnené aj z ďalšieho dôvodu: opakovane sa stalo, že sudca čelil disciplinárnemu konaniu, v rámci ktorého sa uskutočnilo viac ústnych pojednávaní, napokon však bolo konanie bez ďalšieho zdôvodnenia zastavené len s poukazom na to, že navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť. Z takéhoto postupu nie je zrejmé disciplinárne stíhanému sudcovi ani verejnosti, či bol pôvodný návrh podaný oprávnene alebo nie. Aktuálny právny stav tak umožňuje navrhovateľovi zneužívať inštitút disciplinárneho konania na zastrašovanie sudcov, keďže umožňuje podať návrh na začatie disciplinárneho konania, ktorý nemá reálny základ. Sudca však napriek začatiu takéhoto disciplinárneho konania nemôže “očistiť” svoje meno a presvedčiť verejnosť, že je nevinný, keďže v konaní nie je oslobodený, ale toto konanie je “len” zastavené, navyše bez toho, aby boli bližšie konkretizované dôvody zastavenia [podotýkame, že pri zastavení konania podľa § 124 písm. a) zákona sa tak môže stať jednak z dôvodu späťvzatia návrhu, ako aj z dôvodu, že návrh bol podaný oneskorene]. Zdôvodnenie späťvzatia návrhu dáva sudcovi aj verejnosti možnosť reálne zistiť dôvody, pre ktoré sa konanie voči sudcovi ďalej nevedie, a takto aj vyvrátiť pochybnosti o existencii podozrenia voči sudcovi či o svojvôli navrhovateľa. Podľa navrhovanej legislatívnej úpravy je možné vziať späť návrh na začatie disciplinárneho konania v ktoromkoľvek štádiu odôvodneným podnetom navrhovateľa. Ak sa tak však stane po začatí ústneho pojednávania, môže disciplinárne stíhaný sudca trvať na tom, aby disciplinárny senát prejednal jeho vec napriek späťvzatiu návrhu a rozhodol o jeho vine. Analogicky ako v trestnom konaní aj v tomto prípade však disciplinárny senát potom nemôže uložiť disciplinárne opatrenie, môže len vysloviť vinu sudcu (v prípade, ak nezistí dôvod na jeho oslobodenie). Pri takomto variante riešenia teda sudca možnosť dosiahnuť oslobodzujúci výrok disciplinárneho senátu, ak je presvedčený, že návrh bol od začiatku podaný neoprávnene a bezdôvodne. Podobný postup navrhujeme aj v prípade zastavenia konania v dôsledku neskorého podania návrhu na začatie konania.“
32
Pretože vyššie uvedená argumentácia ma stále svoje opodstatnenie, predkladateľ trvá na navrhovanej právnej úprave, resp. na zachovaní štandardu platnej právnej úpravy, pretože sa tak dotvárajú garancie zamedzujúce šikanóznemu výkonu oprávnenia podávať disciplinárne návrhy.
Absencia vecného odôvodnenia späťvzatia disciplinárneho návrhu aj svoje procesné dôsledky, pretože ak späťvzatie disciplinárneho návrhu nebude odôvodnené, disciplinárny senát naň nebude prihliadať.
K § 21
 
Ustanovenie § 21 taxatívne vymedzuje okruh účastníkov každého disciplinárneho konania.
Okruh účastníkov konania je pomerne úzky, pričom platí, že v prípade absentovania jedného alebo oboch účastníkov nie je možné konanie začať alebo v ňom pokračovať. Z návrhu zákona vyplýva, že disciplinárne konanie môže byť vedené len voči jednému disciplinárne obvinenému a nie je prípustné viesť jedno disciplinárne konanie voči viacerým disciplinárne obvineným osobám súčasne. Ak by bolo disciplinárne previnenie spáchané v súčinnosti dvoch alebo viacerých osôb, ktoré podliehajú disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu, navrhovateľ individuálne podá jednotlivé disciplinárne návrhy voči každej osobe samostatne.
Iná je situácia, kedy jedna a tá istá osoba spáchala niekoľko disciplinárnych previnení súčasne alebo s krátkym časovým odstupom a osoba s oprávnením podať disciplinárny návrh sa o týchto previneniach dozvie v rovnaký moment alebo v krátkej časovej postupnosti. V tomto prípade je v súlade s princípmi spravodlivého a hospodárneho konania, aby navrhovateľ podal jeden disciplinárny návrh, v ktorom opíše všetky údajne spáchané disciplinárne previnenia, ktoré mu známe, v súlade s § 19 návrhu zákona. Prípadne je namieste, aby disciplinárny senát vykonal spoločné konanie o všetkých skutkoch toho istého disciplinárne obvineného, čo umožňuje aj Trestný poriadok v rámci spoločného konania, pričom v § 4 sa výslovne odkazuje na subsidiárne použitie príslušných ustanovení Trestného poriadku o spoločnom konaní.
Obdobná situácia, s ktorou môže byť súd počas svojej činnosti konfrontovaný je, že jedna osoba spácha niekoľko disciplinárnych previnení, znova buď súčasne alebo s krátkym časovým odstupom, avšak navrhovateľ bude mať vedomosť o jednom disciplinárnom previnení alebo len o jeho časti. Súčasne, rozdielna osoba s návrhovou legitimáciou bude zase disponovať vedomosťou o spáchaní iného disciplinárneho previnenia, ktoré bude zjavne previazané s prvým, avšak touto informáciou táto osoba disponovať nebude. Takto môže nastať situácia, kedy budú podané dva alebo viacero disciplinárnych návrhov čiastkovo označujúcich disciplinárne previnenia, ktoré na seba fakticky nadväzovali a spáchala ich jedna a tá istá osoba. V tomto prípade je na posúdení súdu, či tieto skutky vyhodnotí ako istý „súbeh“ disciplinárnych previnení, ktoré na seba nadväzovali a tým vytvárajú jeden pomyslený celok, alebo ich klasifikuje ako disciplinárne previnenia bez vzájomného nexusu. Ak by súd rozhodol, že disciplinárne previnenia na seba nadväzujú, a preto je správne ich posúdiť spoločne v rámci jedného konania, vyhodnotí doručené disciplinárne návrhy ako návrhy podané v tej istej veci a bude ďalej postupovať v súlade s návrhom zákona. Takýto postup je významne dôležitý najmä pri posudzovaní závažnosti a miery zavinenia pri spáchaní disciplinárnych previnení a rovnako tak aj z hľadiska spravodlivého uloženia disciplinárneho opatrenia. Časový odstup
33
od spáchania prvého disciplinárneho previnenia a ďalších disciplinárnych previnení alebo čas, kedy sa osoba s návrhovou legitimáciou dozvedela o týchto previneniach je dôležitý z hľadiska premlčacej doby a lehoty na podanie disciplinárneho návrhu.
Len z dôvodu, že ustanovenie § 21 používa singulár pri označení osoby, ktorej sa priznáva postavenie účastníka konania (dikcia „navrhovateľ“ a „disciplinárne obvinený“) neznamená, že v disciplinárnom konaní sa budú participovať len tieto dve, vyššie uvedené osoby. Prekladateľ poznamenal a vysvetlil dôvody, prečo disciplinárne obvineným v rámci jedného konania môže byť len jedna osoba, avšak uvedené neplatí vo vzťahu k navrhovateľovi. V súlade s § 13 ods. 3 návrhu zákona je prípustné, aby na strane navrhovateľa figurovalo viacero osôb s postavením účastníka konania súčasne.
Účastníkom disciplinárneho konania nie je poškodený, resp. zákonná úprava nepredpokladá účasť poškodeného v disciplinárnom konaní. Účelom disciplinárneho konania nie je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej konaním disciplinárne obvineného, pretože na tento účel určené iné mechanizmy, a to najmä konanie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti treba tiež poukázať na to, že poškodený doteraz vystupoval ako účastník disciplinárneho konania len v jedinom prípade, a to v prípade vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti proti prokurátorom. Dôvodom takejto úpravy však bola skutočnosť, že išlo o poškodeného, ktorému vznikla škoda konaním prokurátora, ktoré malo znaky priestupku. A teda išlo o poškodeného v zmysle priestupkovej zodpovednosti. Vzhľadom na to, že po novom sa disciplinárne senáty nebudú zaoberať priestupkovou zodpovednosťou prokurátorov, pretože títo budú podriadený všeobecnému režimu priestupkovej zodpovednosti, niet dôvodu na to, aby poškodený naďalej vystupoval v disciplinárnom konaní.
K § 22
 
Právo disciplinárne obvineného zvoliť si obhajcu a vymedzenie okruhu osôb, ktoré sa môžu stať obhajcom v disciplinárnom konaní upravuje § 22. Toto ustanovenie je rozdelené do dvoch odsekov, pričom odsek 1 obsahuje všeobecné pravidlo, ktoré stanovuje, že okrem zákonom prípustných výnimiek, sa obhajcom môže stať iba advokát. V nadväznosti na uvedené odsek 2 upravuje práve osobité prípady, kedy tieto výnimky prípustné a ktoré osoby okrem advokátov sa môžu stať obhajcami v disciplinárnom konaní.
Disciplinárne obvinený právo zvoliť si obhajcu a nechať sa ním zastupovať počas celého disciplinárneho konania. Vo všeobecnosti platí, že obhajcom disciplinárne obvineného sa môže stať akýkoľvek advokát zapísaný v zozname advokátov, ktorého si disciplinárne obvinený vybral. To, že daný advokát zastupuje disciplinárne obvineného počas konania preukazuje súdu počas prvého procesného úkonu predložením splnomocnenia. Na práva a povinnosti obhajcu sa primerane vzťahujú príslušné ustanovenia Trestného poriadku.
Okrem advokátov môžu úlohu obhajcu v disciplinárnom konaní zastávať aj iné osoby, o ktorých tak ustanoví návrh zákona. Týmito osobami sudcovia, prokurátori, súdni exekútori a notári, avšak len za predpokladu, že disciplinárne obvinený vykonáva istú právnickú profesiu, ako zvolený obhajca. Požiadavka môcť si zvoliť obhajcu zo zástupcov vlastnej profesie bola vznesená zo strany členov pracovnej skupiny pri koncipovaní návrhu zákona a zodpovedá aj súčasnému konceptu osobitných úprav regulujúcich disciplinárne konanie. Vychádza z logického predpokladu, že jednotlivý predstavitelia právnických profesií sa môžu
34
lepšie orientovať v právnej úprave statusových zákonov pre dané povolanie a rovnako tak ovládajú aj podzákonné právne akty regulujúce ich profesiu, či interné predpisy vydávané príslušnou samosprávou. Priamoúmerne s rozšírením okruhu osôb, ktoré sa v disciplinárnom konaní môžu ujať funkcie obhajcu, sa posilňuje aj právo disciplinárne obvineného na obhajobu, keďže týmto spôsobom sú mu poskytnuté širšie možnosti výberu obhajcu.
Zároveň návrh zákona na žiadnom mieste neupravuje povinné zastúpenie. Keďže najvyšší správny súd disponuje disciplinárnou právomocou výlučne nad osobami s ukončeným právnickým vzdelaním, a ktoré zároveň aj vykonávajú právnu prax, platí predpoklad, že dostatočne spôsobilé a odborne zdatné, aby viedli svoju obhajobu aj bez zvolenia obhajcu. Rovnako tak disciplinárne konanie nie je konaním trestným, a preto nie naplnené ani iné predpoklady na to, aby predkladateľ prijal koncept povinného zastúpenia.
Navrhovaná právna úprava rovnako nevylučuje, aby si disciplinárne obvinený zvolil viacerých obhajcov, napríklad v konštelácii jeden advokát a jeden súdny exekútor, prípadne viac advokátov, alebo viac súdnych exekútorov. Ani Trestný poriadok nelimituje obvineného pri využití práva na obhajobu z hľadiska počtu obhajcov. Niet racionálneho dôvodu na to, aby tomu bolo inak v prípade disciplinárneho konania.
Trovy svojej obhajoby znáša disciplinárne obvinený ako vlastné trovy, pričom v prípade oslobodenia má zákonný nárok na ich náhradu; k tomu pozri § 38 návrhu zákona.
K § 23
 
Ustanovenie § 23 je koncipované v šiestich odsekoch. Definuje, kto je odosielateľom a kto adresátom upovedomenia, spôsob doručenia spolu s lehotou pre odoslanie upovedomenia a v poslednom rade obsah upovedomenia o začatí disciplinárneho konania. V odsekoch 2 6 je vymedzený okruh osôb, ktoré majú priznané právo byť informované o rôznych procesných úkonov vykonaných v rámci disciplinárneho konania.
Návrh zákona ustanovil predsedovi disciplinárneho senátu povinnosť informovať disciplinárne obvineného o skutočnosti, že bol voči nemu podaný disciplinárny návrh, v ktorom súd začal konať. Jedná sa o prvú konfrontáciu obvineného so vznesenými obvineniami počas disciplinárneho konania. Ak by disciplinárne obvinený nebol oboznámený so skutočnosťou, že voči nemu prebieha súdne konanie, v ktorom sa rozhoduje o disciplinárnych previneniach, ktoré sa mu kladú za vinu, boli by popreté základné princípy spravodlivého konania, pretože by disciplinárne obvinenému bola znemožnená prakticky akákoľvek obhajoba. Preto je v záujme spravodlivosti, aby sa obvinený čím skôr dozvedel o začatí disciplinárneho konania a bol oboznámený so skutkami, ktoré sa mu kladú za vinu i s dôkazmi, ktoré o týchto skutkoch majú svedčiť. na základe oboznámenia sa s disciplinárnym návrhom bude môcť disciplinárne obvinený využiť zákonom garantované právo podať súdu svoje vyjadrenie k disciplinárnemu návrhu, navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov, či zvoliť si zástupcu, ktorý povedie jeho obhajobu. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval v prípade Krčmář proti Českej republiky, že „každá procesná strana musí mať možnosť oboznámiť sa s dôkazmi, ktoré predložené súdu, ako aj možnosť vhodnou formou a v primeranom rozsahu vyjadriť sa k ich existencii, obsahu a hodnovernosti, a ak je to potrebné, písomnou formou a vopred.“ Všetky vyššie uvedené práva tvoria len základný, exemplifikatívny výpočet práv, ktorými disponuje v rámci disciplinárneho konania disciplinárne obvinený. Pri výklade toho, ako sa majú zmieňované práva aplikovať, sa použije extenzívny spôsob výkladu tohto ustanovenia.
35
Návrh zákona priznal osobitné právo byť informovaný o dôležitých skutočnostiach počas disciplinárneho konania prostredníctvom upovedomenia aj iným osobám, ako disciplinárne obvinenému. Odseky 2 6 vymedzujú okruh osôb, ktoré disponujú osobitným postavením vo vzťahu k disciplinárne obvinenému. Výpočet týchto osôb sa líši v závislosti od povolania disciplinárne obvineného. Spoločnou črtou týchto osôb je, že zastávajú vedúce pozície v rámci profesijných samospráv, alebo návrh zákona priamo predpokladá, že budú po vynesení disciplinárneho rozhodnutia vykonávať prípadne uložené disciplinárne opatrenie. Špecifickým je v tomto prípade ustanovenie odseku 4, ktoré bezprostredne nadväzuje na požiadavku nariadenia 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Citované nariadenie vyžaduje plnenie informačnej povinnosti o disciplinárnom stíhaní európskeho delegovaného prokurátora. Táto požiadavka nariadenia bude realizovaná práve prostredníctvom § 23 ods. 4.
Z procesného hľadiska je dôležité, že disciplinárne obvinenému sa disciplinárny návrh doručuje do vlastných rúk, rovnako sa doručuje do vlastných rúk obvineného obžaloba. Upovedomenie iných osôb ako disciplinárne obvineného sa nevykonáva doručením do vlastných rúk, pretože v tomto prípade to povaha veci nevyžaduje.
K § 24
 
Právna úprava v nasledujúcom ustanovení je vnútorne rozčlenená na dva odseky. Prvý odsek implikuje základný predpoklad pre vznesenie námietky zaujatosti a zároveň vymedzuje okruh osôb, ktoré oprávnené námietku podať. Druhý odsek určuje subjekt, ktorému je zverená kompetencia rozhodnúť o námietke zaujatosti a lehotu pre rozhodnutie. Vzhľadom na to subsidiárne použitie Trestného poriadku implicitne platí, že namietať svoju zaujatosť je povinný aj predseda, člen alebo prísediaci disciplinárneho senátu; k tomu pozri § 32 Trestného poriadku.
Vo všeobecnosti platí, že u riadne ustanoveného sudcu je daný predpoklad osobnej nestrannosti či nezaujatosti, pretože nie je predložený dôkaz o opaku. (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Hauschildt proti Dánsku, zo dňa 24. mája 1984, odsek 47). Predkladateľ prostredníctvom procesného inštitútu námietky zaujatosti poskytuje priestor účastníkom konania a obhajcovi, aby predložili dôkaz o tom, že zákonný sudca je predpojatý. Ústava zaväzuje sudcu k tomu, aby pristupoval k všetkým účastníkom nezaujato, neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posudzoval všetky skutočnosti, ktoré závažné pre rozhodnutie danej veci. Nestrannosť sudcu je podstatou jeho funkcie. Nepredpojatosť sudcov je významná aj vo vzťahu k uplatňovaniu práv účastníkov konania. Účastníci si pred súdom rovní a majú rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 36/2011).
Pojem „okolnosti“ vyjadruje akékoľvek skutočnosti, ktoré môžu zakladať dôvodné pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu. Návrh zákona síce neupravuje náležitosti námietky zaujatosti, avšak je zrejmé, že ten kto námietku vzniesol ju musí odôvodniť minimálne v tom rozsahu, že jednoznačne pomenuje tieto „okolnosti“, na základe ktorých vyvodil záver o zaujatosti sudcu. Za týmto účelom môže k námietke zaujatosti aj priložiť dôkazy, ktoré jeho tvrdenia preukazujú. Námietka zaujatosti môže smerovať voči ktorémukoľvek zákonnému sudcovi disciplinárneho senátu, čo v zásade nevylučuje, aby vznesená námietka smerovala aj voči viacerým členom či prísediacim súčasne. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje spolu s dôvodom, pre ktorý má byť sudca z pojednávania veci vylúčený.
36
Predkladateľ upravil lehotu pre uplatnenie námietky zaujatosti v disciplinárnom konaní lehotou určenou dňami (v tomto prípade sedem kalendárnych dní). Ide o odklon od právnej úpravy v § 31 ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého platí, že námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Navrhované znenie § 24 ods. 4 je výsledkom pripomienkového konania, v rámci ktorého bola akcentovaná požiadavka na úpravu s presným označením tejto lehoty.
O námietke zaujatosti bude rozhodovať trojčlenný senát, ktorý bude pozostávať výlučne zo sudcov najvyššieho správneho súd. Zvolený koncept bol prijatý najmä s cieľom zabezpečiť, aby o námietke zaujatosti bolo rozhodnuté v čo najkratšom možnom čase od jej vznesenia. Nie je potrebné, aby o námietke rozhodoval iný disciplinárny senát, resp. aby namietaná zaujatosť bola posudzovaný rovnakým telesom, ktoré rozhoduje o merite veci. Rozhodovanie o námietke zaujatosti je procesným rozhodnutím, ktoré nevyžaduje účasť prísediacich, ale môže byť zverené profesionálnemu senátu najvyššieho správneho súdu. Námietkové senáty bude kreovať predseda najvyššieho správneho súdu rozvrhom práce. Nie je vylúčené, aby sudcovi, ktorí predsedami alebo členmi disciplinárnych senátov boli zaradení aj do námietkových senátov. Úvaha, či sa tak stane alebo nie, je plne v dispozícii predsedu najvyššieho správneho súdu.
Podobne, ako v odseku 1, aj v tomto prípade sa aplikuje subsidiárne Trestný poriadok a o každej ďalšej námietke zaujatosti, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, ako námietka o ktorej už raz bolo rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne, sa nekoná.
Nad rámec právnej úpravy Trestného poriadku sa výslovne upravuje lehota na rozhodnutie o námietke (sedem dní). Dôvodom preto je snaha zabezpečiť plynulosť konania a rozhodovania vo veciach disciplinárnej zodpovednosti.
Osobitne je potrebné poukázať na prepojenie § 24 a § 12 ods. 5, pretože § 12 ods. 5 upravuje dôležité pravidlo, podľa ktorého sa námietky zaujatosti v tom istom disciplinárnom konaní koncentrujú v tom istom námietkovom senáte.
Ak „námietkový“ senát vyhovie námietke zaujatosti, dôjde k vylúčeniu dotknutého zákonného sudcu disciplinárneho senátu. Zabezpečenie plnej obsadenosti disciplinárneho senátu sa v tomto prípade bude realizovať na základe všeobecnej právnej úpravy vyplývajúcej z § 51 ods. 2 písm. c) zákona o súdoch. Každý rozvrh práce musí obsahovať pravidlá zastupovania zákonného sudcu pre prípad jeho vylúčenia. Toto pravidlo platí ako pre najvyšší správny súd, tak aj pre jeho disciplinárne senáty.
K § 25
 
Dôvody vykonania predbežného šetrenia, ako aj ďalšie úkony, ktoré buď môžu alebo musia byť vykonané pred ústnym pojednávaním upravené v § 25 návrhu zákona. Z hľadiska členenia je toto ustanovenie rozdelené na tri odseky, pričom prvý odsek pojednáva o samotnom predbežnom šetrení, druhý o postupe pri špecifickom prípade porušenia etických zásad či pravidiel a posledný odsek sa venuje osobitému postupu za účelom získania súhlasu na uloženie disciplinárneho opatrenia v disciplinárnom konaní proti európskemu delegovanému prokurátorovi.
Predbežné šetrenie predchádza ústnemu pojednávaniu. Primárny účelom predbežného šetrenia je zaistiť či vykonať všetky úkony, ktoré dôležité vo vzťahu k plynulému priebehu
37
ústneho pojednávania a následného rozhodnutia v rámci disciplinárneho konania. Počas tejto fázy disciplinárneho konania disciplinárny senát preto vykonáva úkony rôznej povahy, pričom však platí, že všetky vykonané úkony smerujú k objasneniu nejasností uvedených v disciplinárnom návrhu, zhromažďuje dôkazy, ako napríklad rôzne stanoviská, či inak aktívne zabezpečuje podklady, na základe ktorých bude môcť dospieť k rozhodnutiu o disciplinárnom previnení. Dôležitou súčasťou pri zhromažďovaní informácií k prejednávanej veci je vyjadrenie disciplinárne obvineného, spolu s dôkazmi, o ktoré svoje tvrdenia opiera. Je dôležité si uvedomiť, že disciplinárne konanie na rozdiel od trestného konania nie je rozdelené na prípravné konanie a konanie pred súdom. Prípravné konanie je v prípade disciplinárneho konania výkonom dohľadových právomocí a čiastočne predbežným šetrením.
Disciplinárne konanie môže byť vedené aj pre porušenie zásad, či pravidiel etiky. Keďže vo väčšine prípadov platí, že právnické stavy samostatne regulujú pravidlá etického správania v rámci konkrétnej profesie je na mieste, aby orgán, ktorý takýto podzákonný predpis vydal, podal v prípade potreby aj jeho výklad. Je povinnosťou predsedu disciplinárneho senátu požiadať o výklad zásady, či pravidla etiky, ak sa disciplinárne konanie týka porušenia týchto zásad alebo pravidiel. V prípade, ak predseda disciplinárneho senátu vyžiada takéto stanovisko od príslušného orgánu, nie je ním disciplinárny senát pri rozhodovaní viazaný, a to s ohľadom na čl. 141 ústavy.
K § 26
 
Dôvody, na základne ktorých disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie vymedzené v dvoch odsekoch ustanovenia § 26 návrhu zákona. Prvý odsek taxatívne vymedzuje dôvody, v dôsledku ktorých disciplinárny senát zastaví disciplinárne konania aj bez nariadenia ústneho pojednávania. Odsek 2 upravuje postup v situácii, kedy boli okolnosti vedúce k obligatórnemu zastaveniu disciplinárneho konania podľa odseku 1 zistené po začatí ústneho pojednávania.
V prípade zastavenia disciplinárneho konania navrhovaná právna úprava vychádza z existujúcich úprav regulujúcich disciplinárne konanie proti sudcom, prokurátorom, súdnym exekútorom a notárom, ktoré majú svoj základ v právnej úprave Trestného poriadku. V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na to, že aj keď právna úprava nadväzuje na Trestný poriadok, tak s ním nie je totožná v plnom rozsahu, pretože časť dôvodov pre zastavenie disciplinárneho konania (napr. späťvzatie disciplinárneho návrhu) je v trestnom procese dôvodmi pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby (napr. ustúpenie od obžaloby). Predkladateľ za to, že je potrebné zachovať doterajšiu právnu úpravu jednak z dôvodu toho, že disciplinárne konanie nie je trestným konaním, ale aj z dôvodu zaužívanej praxe podporenej doterajšou rozhodovacou činnosťou disciplinárnych orgánov.
Predkladateľ ustanovil päť dôvodov, ktoré predstavujú natoľko zásadné prekážky pre ďalšie pokračovanie v disciplinárnom konaní, že disciplinárny senát obligatórne konanie zastaví, a to ešte pred nariadením ústneho pojednávania.
Prvou takouto prekážkou [písmeno a)] je, že po oboznámení sa s doručeným disciplinárnym návrhom disciplinárny senát zistí, že navrhovateľ nedodržal zákonnú lehotu podľa § 14. Odpustenie zmeškania lehoty na podanie disciplinárneho návrhu je neprípustné. Vo väzbe na § 14 je však dôležité mať na pamäti, že podanie disciplinárneho návrhu po lehote uvedenej v § 14 povedie k zastaveniu disciplinárneho konania len v prípade nedodržania tzv. subjektívnej lehoty na podanie návrhu, pretože zmeškanie objektívnej lehoty na podanie
38
disciplinárneho návrhu je dôvodom pre oslobodenie disciplinárne obvineného z dôvodu zániku disciplinárnej zodpovednosti z titulu premlčania. Vo výsledku je rovnaký aj prípad, ak síce navrhovateľ dodržal lehotu pre podanie disciplinárneho návrhu, avšak ešte pred nariadením pojednávania doručil najvyššiemu správnemu súdu späťvzatie.
Ďalšou prekážkou pokračovania disciplinárneho konania [písmeno b)] je skutočnosť, ak disciplinárny návrh podá osoba, ktorá na to nie je oprávnená. Nie je možné vylúčiť, že takáto eventualita nastane, a to najmä v prípadoch, ak je návrhové oprávnenie limitované napríklad personálnym alebo vecným obmedzením. Ako vhodný príklad možno uviesť podanie disciplinárneho návrhu poslancami Národnej rady Slovenskej republiky. Návrh zákona predpokladá, že disciplinárny návrh proti generálnemu prokurátorovi môžu podať 3/5 poslancov, čiže najmenej 90 poslancov. Ak je pod takýto návrh podpísaných menej ako 90 poslancov, resp. ak návrh síce podpíše 90 poslancov, ale návrh bude smerovať proti inému prokurátorovi ako generálnemu prokurátorovi, tak vzniká dôvod pre zastavenie disciplinárneho konania, pretože aj v jednom aj v druhom prípade podal disciplinárny návrh subjekt, ktorý na to nie je oprávnený.
Rovnako tak v disciplinárnom konaní nie je možné pokračovať ani v prípade, ak disciplinárny návrh vykazuje zásadné nedostatky, akými napríklad absencia identifikácie disciplinárne obvineného alebo opomenutie uvedenia údajne spáchaného disciplinárneho previnenia. V súvislosti s § 19 ods. 3 návrhu zákona platí, že pred zastavením konania predseda disciplinárneho senátu vyzve navrhovateľa, aby disciplinárny návrh doplnil a len v prípade, ak navrhovateľ v stanovenej lehote návrh nedoplní príde k zastaveniu disciplinárneho konania. Preto sa v písmene c) normuje aj tento dôvod pre zastavenie disciplinárneho konania.
Podobne ako je tomu v prípade § 9 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, aj v prípade disciplinárneho konania treba považovať smrť disciplinárne obvineného, prípadne jeho vyhlásenie za mŕtveho za dôvod pre zastavenie disciplinárneho konania [písmeno d)].
V písmene e) sa normuje dôvod zastavenia disciplinárneho konania spočívajúci v predchádzajúcom postihu za ten istý skutok, a to buď v trestnom konaní, v konaní o priestupku alebo v inom obdobnom administratívnom konaní majúcom sankčnú povahu (napr. konanie o správnom delikte). Tento dôvod na zastavenie disciplinárneho konania však neplatí v absolútnom význame, pretože sa disciplinárnemu senátu dáva možnosť pokračovať v disciplinárnom konaní za predpokladu, že disciplinárny senát vyhodnotí predchádzajúci postih ako nedostatočný. K tomu pozri bližšie odôvodnenie k § 27 ods. 4 návrhu zákona, ktoré pojednáva o uplatňovaní zásady ne bis in idem v disciplinárnom konaní.
Odsek 2 upravuje situáciu, kedy disciplinárny senát zistil o jednej alebo viacerých okolnostiach súčasne upravených v odseku 1 po začatí ústneho pojednávania. Vzhľadom na skutočnosť, že ústne pojednávanie priamo predchádza vydaniu disciplinárneho rozhodnutia a z tohto dôvodu ho možno považovať za pokročilé štádium konania, kedy aj disciplinárne obvinený mohol vynaložiť značnú časť finančných prostriedkov a úsilia do disciplinárneho konania, pričom v dôsledku závažnosti vznesených obvinení alebo mediálnej pozornosti mohol disciplinárne obvinený utrpieť na svojej povesti. Z vyššie uvedených dôvodov predkladateľ poskytuje priestor disciplinárne obvinenému, aby mal možnosť dokázať, že sa nedopustil disciplinárne previnenia alebo iného neetického správania, a to spôsobom, že v stanovenej lehote vysloví svoj súhlas s pokračovaním v disciplinárnom konaní napriek okolnostiam, ktoré by štandardne viedli k jeho zastaveniu. Zároveň, ak disciplinárne obvinený nebude žiadať pokračovanie v konaní, súd obligatórne disciplinárne konanie zastaví. Disciplinárne
39
rozhodnutie o zastavení disciplinárneho konanie je rozhodnutím vo veci samej a zakladá prekážku res iudicata.
Návrh zákona výslovne nerieši otázku formy rozhodnutia, ktorým sa zastaviť disciplinárne konanie. Berúc do úvahy subsidiárne použitie Trestného poriadku, v zmysle ktorého dochádza k zastaveniu trestného stíhania uznesením, treba aj v prípade zastavenia disciplinárneho konania zvoliť formu uznesenia.
K § 27
 
Navrhovaný § 27 upravuje prerušenie disciplinárneho konania. Aj v tomto prípade sa vychádza z už existujúcej právnej úpravy prerušenia disciplinárneho konania, ktorá sa aplikuje podľa platných právnych predpisov.
Summa summarum, návrh zákon predpokladá tri skutočnosti, ktoré zakladajú prerušenie disciplinárneho konania. Ich spoločnou črtou je, že skutok, pre ktorý je vedené disciplinárne konanie napĺňa znaky trestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu. Disciplinárne previnenie tak môže súčasne napĺňať znaky aj iného protiprávneho konania. Predkladateľ priznáva trestnému konaniu, konaniu o priestupku či o správnom delikte prednosť pred disciplinárnym konaním. Je to najmä z dôvodu, že pri vyššie zmienených konaniach sa vopred predpokladá väčšia miera závažnosti a značnejšia spoločenská ujma, ako pri spáchaní disciplinárneho previnenia.
Odsek 1 upravuje prvý predpoklad, za splnenia ktorého bude disciplinárne konanie prerušené. Týmto predpokladom je, že disciplinárny senát po vyhodnotení skutku v disciplinárnom návrhu, po predbežnom šetrení alebo počas ústneho pojednávania, príde k záveru, že skutok pre ktorý je vedené disciplinárne konanie napĺňa znaky trestného činu, priestupku alebo správneho deliktu. Z tohto dôvodu disciplinárny senát nemôže pokračovať v ďalšom konaní, pretože pre trestné konanie, konanie o priestupku či o disciplinárnom delikte príslušné iné orgány. Bezprostredne po zistení, že disciplinárne previnenie napĺňa znaky aj jedného z vyššie uvedených protiprávnych konaní, disciplinárne konanie preruší a vec postúpi príslušnému súdu či orgánu.
Analogickým prípadom, ktorý upravuje odsek 2 návrhu zákona je, ak disciplinárny senát začal disciplinárne konanie, pričom sám nevyhodnotil disciplinárne previnenie ako skutok napĺňajúci znaky iného protiprávneho konania, avšak bol informovaný alebo z vlastnej činnosti zistil, že v prejednávanej veci sa voči disciplinárne obvinenému vedie trestné konanie, konanie o priestupku alebo správnom delikte a takéto konanie nebolo doposiaľ skončené právoplatným rozhodnutím. Z tohto dôvodu disciplinárny senát bude môcť prerušiť disciplinárne konanie do rozhodnutia veci zo strany príslušnému orgánu.
Predkladateľ zastáva názor, že nie každé právoplatné rozhodnutie v trestnom, priestupkovom alebo správnom konaní zakladá prekážku ne bis in idem vo vzťahu k disciplinárne obvinenému pre ten istý skutok na účely disciplinárneho konania. Z tohto dôvodu je súd povinný sa v každom prípade osobite zaoberať otázkou posúdenia, či vydané právoplatné rozhodnutie v rámci iného sankčného konania zakladá alebo naopak nezakladá prekážku ne bis in idem. Uvedené deklaroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí R 125/2012, podľa ktorého k porušeniu zásady ne bis in idem dochádza v prípade vynesenia dvoch po sebe nasledujúcich rozhodnutí pre ten istý čin (skutok) kvalifikovaných v obidvoch prípadoch ako trestný čin (tzn. v kombinácii trestný čin trestný čin), dvoch takýchto po sebe nasledujúcich
40
rozhodnutí pre ten istý čin kvalifikovaných najskôr ako trestný čin a potom ako priestupok (tzn. v kombinácii trestný čin priestupok), dvoch takýchto po sebe nasledujúcich rozhodnutí pre ten istý čin kvalifikovaných najskôr ako priestupok a potom ako trestný čin (tzn. v kombinácii priestupok - trestný čin), dvoch takýchto po sebe nasledujúcich rozhodnutí pre ten istý čin kvalifikovaných v obidvoch prípadoch ako priestupok (tzn. v kombinácii priestupok - priestupok).
V danom prípade však pôjde výlučne o vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti za porušenie súboru povinnosti, ktoré kladené na vymedzený úzky okruh osôb, s osobitným postavením. Takéto vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti voči osobám podriadeným disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu znamená nevyhnutný prvok okamžitej reakcie na porušovanie jeho zákonných povinností, ktorý nemá trestnoprávny charakter a ktorý je možno uplatniť popri trestnoprávnej zodpovednosti.
Z ustálenej rozhodovacej činnosti ESĽP, ako aj výkladových stanovísk k čl. 6 Dohovoru a k protokolu čl. 7 je zrejmé, že nie každý disciplinárny postih nie je automaticky postihom v trestnoprávnom význame. Rovnako aj vo vnímaní troch tzv. engelovských kritérií pre posúdenie trestnej povahy deliktu. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha deliktu a tretím povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe.
V prípade, ak delikt nie je podľa vnútroštátneho práva trestným činom, posudzujú sa ostatné dve kritériá. Disciplinárne previnenie nie je trestným činom.
Povaha deliktu z hľadiska chráneného záujmu (všeobecný, partikulárny) sa skúma z hľadiska, či je daný právny predpis adresovaný neurčitému (všeobecnému) okruhu osôb - trestná povaha alebo iba určitej špecifickej skupine osôb, ktoré majú osobitné postavenie, pričom podliehajú súboru osobitných napr. disciplinárnych pravidiel napr. sudcovia, prokurátori, vojaci, resp. príslušníci ozbrojených bezpečnostných zborov alebo odsúdení. V prípade disciplinárnych previnení je zrejmé, že ide o ochranu partikulárne záujmu („čistota stavu“), a nie o ochranu spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. Neuplatní tzv. druhé engelovské kritérium, pretože disciplinárne previnenie sa vzťahuje len na určitú špecifickú skupinu osôb (sudcovia, prokurátori, exekútori, notári), ktoré majú osobitné postavenie, pričom podliehajú súboru osobitných disciplinárnych pravidiel, ktoré sa nevzťahujú na ostatné osoby. Sankčná zodpovednosť pri disciplinárnych deliktoch totiž môže vzniknúť len vo vnútri určitej organizačnej štruktúry, interné účinky, pričom absentujú externé účinky . Táto zodpovednosť sa vyvodzuje voči špecifickej skupine osôb so vzťahom k organizačnej štruktúre určitých orgánov alebo inštitúcií (napr. na základe menovania, voľby, pracovnej zmluvy) teda disciplinárne delikty sledujú partikulárne záujmy týchto orgánov alebo inštitúcií, čiže napr. sudcovského stavu, prokuratúry a pod.
Preto je potrebné skúmať tretie kritérium, ktorým je stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe. Pri tomto skúmaní sa pozornosť zameriava na druh a stupeň závažnosti (resp. tvrdosti).
ESĽP zdôraznil (s odkazom na rozhodnutie o disciplinárnom konaní voči akvokátovi vo veci Müller-Hartburg ), že ustanovenia o disciplinárnej zodpovednosti sudcov nie zamerané na verejnosť všeobecne, ale pôsobia inštitucionálne ich účelom je chrániť česť a povesť povolania a udržiavať dôveru verejnosti v justíciu.
41
Zvýrazňujeme, že vo vzťahu k sudcom by podľa ESĽP prichádzalo do úvahy posúdenie trestnoprávneho charakteru sankcie v disciplinárnemu konaní v zmysle tretieho tzv. engelovského kritéria v prípade straty funkcie a nemožnosti vykonávať právnické povolanie. Slovenský právny poriadok umožňuje v prípade sudcu, zbavenie funkcie sudcu, avšak neumožňuje uložiť sankciu spočívajúcu v nemožnosti vykonávať právnické povolanie ako také. Z týchto dôvodov predkladateľ zastáva názor, že rozhodnutie v disciplinárnom konaní vo vzťahu k sudcovi, nie je prekážkou na vedenie trestného konania pre ten istý skutok (ak konanie sudcu nemá znaky priestupku), a naopak. Na porovnanie uvádzame, že takýmto spôsobom vyložil rozhodovaciu činnosť ESĽP vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu proti sudkyni Najvyšší súd Českej republiky.
Engelovské kritériá ďalej doplnené testom komplementárnosti, na základe ktorého je možné pripustiť dvojité vedenie konania a dvojitý postih totožného páchateľa za totožný skutok, hoci na základe engelovských ide o konania trestnoprávneho charakteru. Avšak prvok bis nebude naplnený vzhľadom na určité kritériá kritériá komplementárnosti, ktoré ESĽP podrobne definoval v rozhodnutí A. a B. proti Nórsku z roku 2016. Komplementárne konania musia byť kombinované integrovaným spôsobom tak, aby vytvorili súvislý celok. To znamená, že musia spĺňať nasledujúce kritériá:
rôzne konania sledujú účely, ktoré sa navzájom dopĺňajú, a to nielen abstraktne, ale aj konkrétne, teda riešia rôzne aspekty spoločensky závažného konania;
• súbeh konaní je predvídateľný;
zabraňuje sa duplicite pri zhromažďovaní, ako aj posudzovaní dôkazov, najmä prostredníctvom primeranej interakcie medzi rôznymi príslušnými orgánmi;
zabraňuje sa tomu, že dotknutá osoba bude napokon znášať nadmerné bremeno; toto riziko sa minimalizuje, ak existuje kompenzačný mechanizmus určený na zabezpečenie toho, aby celková výška uložených sankcií bola primeraná.
Kritériá komplementárnosti teda predstavujú zúženie širokého výkladu engelovských kritérií, a teda aj ochrany.
Vo svetle vyššie uvedeného predkladateľ za to, že niet formálno-právnej prekážky pre nastavenie právnej úpravy spôsobom navrhovaným v § 27 ods. 4, či § 26 ods. 1 písm. e), a že táto právna úprava je v súlade s judikatúrou ESĽP.
Diskusia o nastavení právnej úpravy sa podľa názoru predkladateľa môže týkať otázky vhodnosti nastavenia právnej úpravy. Podľa názoru predkladateľa je namieste taká právna úprava, ktorá umožňuje posúdiť v disciplinárnom konaní otázku súladu konania sudcu, prokurátora, exekútora alebo notára, ktoré znaky trestného či iného protiprávneho konania s ďalším trvaním funkcie. Predkladateľ za to napríklad neustále páchanie priestupkov zo strany sudcu vytvára dôvodnú pochybnosť o jeho úcte k právu, resp. osobnej a morálnej integrite ako takej. O to viac to platí v prípade páchania trestnej činnosti, ktorá ako taká nespochybňuje bezúhonnosť sudcu (t.j. páchanie nedbanlivostných trestných činov). Spochybňuje sa tak trvanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Táto pochybnosť môže vznikať ako pri výkone funkcie, tak aj správaním sa v občianskom živote. Reflexiu týchto skutočností v disciplinárnom konaní je spravodlivé vyžadovať.
 
V neposlednom rade predkladateľ poukazuje na to, že trestné činy a disciplinárne previnenia sledujú ochranu odlišných záujmov. V prípade trestných činov ide o ochranu spoločnosti. V prípade disciplinárnych previnení chráneným záujmom partikulárne záujmy na ochrane toho-ktorého stavu, o ktorý ide.
42
Poslednou situáciou, v ktorej bude disciplinárne konanie prerušené prípady, kedy bol disciplinárne obvinený odvolaný z funkcie notára či súdneho exekútora. Bez ohľadu na to, či bol z úradu odvolaný na základe rozhodnutia kompetentného orgánu alebo vlastnej žiadosti je disciplinárne konanie voči jeho osobe prerušené. Z dôvodu, aby sa prostredníctvom účelového dočasného odvolania zamedzilo obchádzaniu účelu návrhu zákona, bude disciplinárne konanie voči disciplinárne obvinenému ex lege obnovené, ak príde k jeho opätovnému vymenovaniu do funkcie.
Špecifickú situáciu rieši ustanovenie odseku 6, ktoré nadväzuje na inštitút prerušenia výkonu funkcie. Prerušenie výkonu funkcie je inštitút, ktorý upravuje statusová úprava sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov. V prípade prerušenia výkonu funkcie sudcu, prokurátora, súdneho exekútora alebo notára nedochádza k zániku funkcie, pričom táto funkcia sa len počas určeného času nevykonáva. Niet preto racionálneho dôvodu na to, aby disciplinárne konanie nemohlo pokračovať. Preto sa prerušenie výkonu funkcie nekonštituuje ako dôvod pre prerušenie disciplinárneho konania.
 
K § 28
 
Ustanovenie § 28 návrhu zákona v piatich odsekoch upravuje otázky, ktoré buď priamo spojené alebo inak súvisia s nariadením ústneho pojednávania v rámci disciplinárneho konania. Jednotlivé odseky dotknutého ustanovenia ustanovujú, v ktorom štádiu v rámci disciplinárneho konania byť nariadené ústne pojednávanie, čo naopak predchádza jeho nariadeniu, akým spôsobom a kto pojednávanie nariaďuje, ďalej vymedzuje okruh osôb, ktoré upovedomené o termíne ústneho pojednávania, postup predvolania svedkov a základné pravidlá dokazovania.
Navrhovaná právna úprava aj v tomto prípade vychádza z existujúcej regulácie disciplinárnych konaní, ktorá predpokladá, že ústne pojednávanie je obligatórnym štádiom disciplinárneho konania s výnimkou tých situácií, ktoré umožňujú rozhodnutie disciplinárneho senátu aj bez toho, aby bolo nariadené ústne pojednávanie; k tomu pozri § 26 návrhu zákona. Osobitne je potrebné upriamiť pozornosť na to, že právna úprava ústneho pojednávania bude podporne dotváraná právnou úpravou Trestného poriadku o hlavnom pojednávaní, na ktorej primerané použitie výslovne odkazuje § 4 návrhu zákona.
Navrhovaný odsek 1 ustanovenia implikuje tri zásadné pravidlá nariadenia ústneho pojednávania. V prvom rade ustanovuje, kedy resp. v ktorom štádiu konania byť nariadené pojednávanie. V prípade vykonania predbežného šetrenia platí, že vždy predchádza nariadeniu pojednávania. Ak súd nepovažoval predbežné šetrenie za nutné a nariadi pojednávanie po tom, ako sa oboznámil s disciplinárnym návrhom. Súčasne platí, že termín nariadenia určuje predseda disciplinárneho senátu. Toto oprávnenie a povinnosť zároveň vplýva z jeho postavenia a funkcie v disciplinárnom senáte. V poslednom rade odsek 1 ustanovil okruh osôb, ktoré predseda disciplinárneho senátu musí povinne informovať o stanovenom termíne ústneho pojednávania. Týmto osobami primárne účastníci konania a prípadne obhajca disciplinárne obvineného, ak si ho disciplinárne obvinený zvolil. Okrem toho návrh zákona vyžaduje, aby o termíne ústneho pojednávania boli upovedomené aj osoby uvedené v § 23 návrhu zákona. Dôvodom pre túto právnu úpravu je skutočnosť, že predkladateľ vychádza z predpokladu, že je namieste, aby bol vytvorený priestor pre účasť na ústnom pojednávaní aj tých osôb, ktorá zodpovedné za fungovanie príslušného právnického stavu.
43
Možnosť vypočuť svedka v rámci dokazovania počas ústneho pojednávania je upravená v odseku 2. Z dikcie dotknutého ustanovenia vyplýva, že k predvolaniu navrhnutých svedkov sa pristúpi, len ak to je „potrebné“. Situácie, kedy je „potrebné“ vypočuť svedkov je potrebné posudzovať individuálne pre každé disciplinárne konanie samostatne a pre každého navrhnutého svedka zvlášť, vo vzájomnej súvislosti s účelom návrhu zákona vymedzeným v § 2 návrhu zákona. Z vyššie uvedeného vyplýva, že predseda disciplinárneho senátu predvolá tých svedkov, ktorých výpovede môžu prispieť k správnemu posúdeniu disciplinárneho previnenia. Súčasne z formulácie odseku 2 je zrejmé, že pojem „predvolá“ nemožno vykladať ako možnosť, ale ako povinnosť predsedu disciplinárneho senátu.
Ustanovenie minimálneho časového odstupu od doručenia upovedomenia do termínu pojednávania v odseku 3 vytvára dostatočnú záruku toho, že účastníkom konania budú mať vytvorený uspokojivý priestor pre prípravu na pojednávanie. Predložená právna úprava nie je v slovenskom právnom poriadku ničím novým, nakoľko obdobná právna úprava stanovenia termínu pojednávania je obsiahnutá aj v iných procesnoprávnych predpisov, ako napr. v § 247 Trestného poriadku alebo v § 178 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Desaťdňová lehota bude zachovaná, ak odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bolo subjektu doručené upovedomenie o pojednávaní uplynie najmenej päť pracovných dní a termín pojednávania bude stanovený na deň šiesty. Z návrhu zákona je zrejmé, že ide o lehotu počítanú v pracovných dňoch.
Navrhovaný odsek 4 obsahuje právnu úpravu niekoľkých významných otázok súvisiacich s dokazovaním. V prvom rade stanovuje koncentračnú zásadu v disciplinárnom konaní. Implementácia koncentračnej zásady do štruktúry disciplinárneho konania súvisí s posilňovaním aktívnej participácie procesných práv i uplatnením zásady kontradiktórnosti pojednávania. Z tohto dôvodu účastníci konania majú povinnosť označiť dôkazy, ktoré žiadajú vykonať v rámci dokazovania najneskôr do skončenia ústneho pojednávania. Túto povinnosť je potrebné vnímať len vo vzťahu k situácii, kedy účastník konania záujem predložiť dôkazy disciplinárnemu senátu. Zároveň však disciplinárny senát nie je pri vykonávaní dôkazov limitovaný len navrhnutými dôkazmi ale naopak, na základe vlastnej úvahy môže vykonať aj iné dôkazy, ktoré považuje za nevyhnutné pre objasnenie významnej skutočnosti v disciplinárnom konaní (vyšetrovacia zásada). Tu treba uviesť, že koncentračnú zásadu vo vzťahu k navrhovateľovi je potrebné vnímať aj v kontexte § 19 ods. 1, podľa ktorého samotný disciplinárny návrh musí obsahovať označenie dôkazov, o ktoré sa návrh opiera. To však nevylučuje, aby navrhovateľ aj po podaní disciplinárneho návrhu uviedol (najneskôr) na ústnom prejednaní návrh na doplnenie dokazovania, čo môže vyplývať aj z toho, že niektoré dôkazy relevantné pre disciplinárne konanie môžu vyjsť najavo po podaní disciplinárneho návrhu.
 
Ustanovenie § 28 návrhu zákona priznáva rovnaké oprávnenia obom účastníkom disciplinárneho konania, t.j. navrhovateľovi i disciplinárne obvinenému čím rešpektuje a vyjadruje i zásadu rovnosti zbraní, ktorá zaisťuje, aby mali strany rovnaký prístup k akýmkoľvek dôkazom a argumentom, ktoré boli predlžené súdu a môžu mať vplyv na prejednanie veci a konečné rozhodnutie.
Zároveň odsek 4 ustanovuje povinnosť tretím osobám, ktoré disponujú dôkazmi alebo im známe iné skutočnosti, ktoré dôležité pre vedené disciplinárne konanie. Táto povinnosť spočíva poskytnutí potrebnej súčinnosti bez nároku na odmenu či iné náhrady a ktorá musí byť disciplinárnemu senátu poskytnutá v stanovenej lehote alebo v určenom období. Na základe všetkých zhromaždených a vykonaných dôkazov následne disciplinárny senát zhodnotí skutkový stav, na základe ktorého neskôr vydá rozhodnutie.
44
Odsek 5 obsahuje právnu úpravu postupu v situácii, kedy je nevyhnutné otvorenie obálky obsahujúcej zápisnicu o hlasovaní. V tomto prípade ide o právnu úpravu, ktorý sa výsostne týka disciplinárneho konania proti sudcom a je prevzatá z doterajšieho znenia § 126 ods. 6 zákona o sudcoch.
K § 29
 
Prítomnosť disciplinárne obvineného na pojednávaní, priebeh i základné zásady ústneho pojednávania upravuje § 29 návrhu zákona. Aj v tomto prípade sa vychádza z existujúcich úprav, pričom inšpiračným zdrojom je najmä § 127 zákona o sudcoch.
Predkladateľ v úvode predmetného ustanovenia sformuloval povinnosť viesť ústne pojednávanie v prítomnosti disciplinárne obvineného. Uvedené pravidlo svoje opodstatnenie najmä z pohľadu realizácie práva na obhajobu disciplinárne obvineného. Prirodzene ani litera, ani duch tohto ustanovenia nemôžu zabrániť disciplinárne obvinenému od zrieknutia sa nároku na účasť na ústnom pojednávaní svojej veci z vlastnej slobodnej vôle. Vzdanie sa práva účasti na ústnom pojednávaní sa však musí urobiť jednoznačným spôsobom a nesmie byť v rozpore so žiadnym dôležitým verejným záujmom, čo potvrdzuje Európsky súd pre ľudské práva aj v rozhodnutí prípadu Håkansson proti Švédsku.
Po otvorení ústneho pojednávania navrhovateľ prednesie svoj disciplinárny návrh. Z návrhu zákona je zrejmé, že sa upúšťa od právnej úpravy, ktorí je prípustná v prípade disciplinárneho konania proti sudcom v zmysle § 127 ods. 2 zákona o sudcoch, ktoré umožňuje v prípade neprítomnosti navrhovateľa prečítať disciplinárny návrh zo strany predsedu disciplinárneho senátu. Vzhľadom na koncepciu kontradiktórnosti disciplinárneho konania je neprípustné, aby disciplinárny senát týmto spôsobom suploval navrhovateľa. Navrhovateľ preto musí byť prítomný na ústnom pojednávaní a uviesť svoj disciplinárny návrh.
Následne po oboznámení účastníkov konania s výsledkami predbežného šetrenia pristúpi disciplinárny senát k dokazovaniu. Súčasťou dokazovania je výpoveď disciplinárne obvineného, predvolaných svedkov či znalcov. Na priebeh ústneho pojednávania sa subsidiárne použijú príslušné ustanovenia Trestného poriadku (pozri výslovný odkaz na použitie ustanovení Trestného poriadku o dokazovaní v § 4 návrhu zákona). Počas dokazovania platia zásady rovnosti zbraní a uplatňuje sa právo na kontradiktórne konanie, čo vyjadruje aj odsek. 5. V praxi aplikácia tohto práva znamená možnosť pre oboch účastníkov konania oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi a prednesenými skutkovými okolnosťami a vyjadriť sa k nim.
Posledný odsek vyjadruje zásadu verejnosti konania. Z hľadiska štruktúry návrhu zákona patrí zásada verejnosti práve k právnej úprave ústneho konania, nakoľko právo na verejné prejednanie veci zahŕňa vo všeobecnosti právo na ústne pojednávanie, pokiaľ nejde o výnimočné okolnosti (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, Fisher proti Rakúsku, 26. apríl 1995, odsek 44). Dôležitosť tejto zásady vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach i Európsky súd pre ľudské práva, napríklad v prípade Axen proti Spolkovej republike Nemecko konštatoval nasledovné: verejný charakter konania pred súdnym orgánom chráni záujmy strán v spore pred tajným výkonom spravodlivosti bez dohľadu verejnosti. Je to tiež jeden z prostriedkov, ktorým sa môže udržovať dôvera voči vyšším i nižším súdom“. Vylúčenie verejnosti je prípustné len v intenciách § 249 až 251 Trestného poriadku.
45
K § 30
 
Navrhovaný § 30 upravuje povinnosť zaznamenať priebeh pojednávania či porady disciplinárneho senátu a podpisovanie vyhotoveného záznamu.
Predložená právna úprava ustanovuje povinnosť vyhotoviť zápis z ústneho pojednávania a následnej porady disciplinárneho senátu formou zápisnice. Vyhotovená zápisnica tvorí súčasť súdneho spisu a účastníci konania či obhajca disciplinárne obvineného majú právo si vyžiadať kópiu alebo rovnopis zápisnice, pričom Najvyšší správny súd je povinný tejto žiadosti vyhovieť. Náklady, ktoré vznikli v súvislosti s vyhotovením kópie zápisnice znáša žiadateľ. Vo vzťahu k obsahovým náležitostiam kladených na zápisnicu o pojednávaní či porade sa subsidiárne aplikuje ustanovenie § 58 Trestného poriadku.
Po vyhotovení zápisnice sa pristúpi k jej podpísaniu. Osoby, ktoré zápisnicu podpíšu vymedzené v závislosti od toho, o akú zápisnicu sa jedná. Podpísanie zápisnice predstavuje istú formu autorizácie jej obsahu z pohľadu pravdivosti a presnosti zaznamenaných skutočností. S ohľadom na ustanovenie § 5 ods. 4 návrhu zákona disciplinárny senát koná výlučne za prítomnosti všetkých jeho členov. Z uvedeného vyplýva, že situácia, kedy by z dôvodu neprítomnosti niektorého z členov alebo prísediacich nemohlo prísť k podpísaniu zápisnice v zmysle návrhu zákona nie je možná.
V tejto súvislosti treba tiež upriamiť pozornosť na § 61a Trestného poriadku, ktorý sa bude v zmysle § 4 uplatňovať aj v disciplinárnom konaní, a teda aj ústne pojednávanie je potrebné zaznamenať aj s využitím technického zariadenia určeného na zaznamenávanie zvuku. Takto vyhotovený záznam sa uchová na nosiči dát, ktorý je súčasťou súdneho spisu; záznam možno uchovávať aj iným vhodným spôsobom.
K § 31
 
Ustanovenie § 31 upravuje lehotu pre vydanie disciplinárneho rozhodnutia. Táto lehota výlučne poriadkový charakter a nie je hmotnoprávnou lehotou, ktorá by neumožňovala prijať disciplinárne rozhodnutie aj po uplynutí tejto lehoty, resp. inak povedané, márne uplynutie tejto lehoty nespôsobuje zánik disciplinárnej zodpovednosti.
Navrhovaná právna úprava zaväzuje disciplinárny senát rozhodnúť v stanovenej trojmesačnej alebo za splnenia zákonných podmienok v šesťmesačnej lehote. Záväzok rozhodnúť o disciplinárnom previnení v navrhovaných, pomerne krátkych lehotách je opodstatnený z viacerých, nižšie uvedených dôvodov. Cieľom záruky, že o disciplinárnom previnení bude rozhodnuté v stanovenej lehote je chrániť všetkých, ktoré podliehajú disciplinárnej právomoci Najvyššieho správneho súdu pred prílišnou dĺžkou konania. Táto záruka podčiarkuje dôležitosť výkonu spravodlivosti bez meškania, ktoré by mohlo ohroziť jeho účinnosť a vierohodnosť (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské právo v prípade Scopelliti proti Taliansku z 23. novembra 1993). Význam požiadavky rozhodnúť v primeranej lehote spočíva preto v zaručení, že prostredníctvom súdneho rozhodnutia sa urobí koniec neistote, v ktorej sa disciplinárne obvinený nachádza. Je to nielen v záujme osoby, o ktorú ide ale aj v záujme právnej istoty.
Doba, ktorá sa berie do úvahy začína plynúť doručením disciplinárneho návrhu najvyššiemu správnemu súdu. Najvyšší správny súd samozrejme môže vydať disciplinárne rozhodnutie aj pred uplynutím tejto lehoty s ohľadom na zložitosť prípadu a aktivitu účastníkov
46
konania. Ustanovenie § 31 zároveň upravuje dvojnásobne dlhšiu lehotu na vydanie rozhodnutia v „zvlášť zložitých prípadoch“. Táto zložitosť sa môže týkať skutkových, ale i právnych otázok v konkrétneho prípadu.
K § 32
 
Ustanovenie § 32 upravuje posudzovanie predbežných otázok v disciplinárnom konaní. Ide o osobitnú právnu úpravu vo vzťahu k § 7 Trestného poriadku, ktorá bude mať prednosť pred právnou úpravou Trestného poriadku.
K § 33
 
Navrhované znenie § 32 reflektuje súčasnú úpravu obsiahnutú v § 129 ods. 6 zákona o sudcoch. Upravuje pravidlo, podľa ktorého bude výsledkom disciplinárneho konania, ktoré prebehlo napriek existencii dôvodu pre jeho zastavenie, preto lebo disciplinárne obvinený trval na prejednaní veci, síce vyslovenie viny, ale nebude prípustné uloženie disciplinárneho opatrenia.
Koncepčne návrh vychádza z obdobnej právnej úpravy uvedenej v § 286 Trestného poriadku. Treba však uviesť, že znenie § 33 je špeciálnou úpravou k § 286 Trestného poriadku, ktorá z tohto dôvodu vylučuje aplikáciu § 286 Trestného poriadku.
Ak je okrem disciplinárneho previnenia, vo vzťahu ku ktorému sa postupovalo podľa tohto ustanovenia, disciplinárne obvinený uznaný za vinného aj z ďalšieho disciplinárneho previnenia, disciplinárny senát uloží sankciu len za toto ďalšie disciplinárne previnenie.
K § 34
 
Navrhované znenie § 34 upravuje meritórne rozhodovanie disciplinárneho senátu.
V odseku 1 sa upravujú podmienky za akých disciplinárny senát vysloví vinu a uloží disciplinárne opatrenie. Podmienkou rozhodnutia o vine je skutočnosť, že disciplinárny senát dôjde k záveru, že disciplinárne obvinený sa dopustil disciplinárneho previnenia. Za takejto situácie disciplinárny senát vysloví vinu a uloží disciplinárne opatrenie.
V odseku 2 sa upravujú dôvody, pre ktoré disciplinárny senát disciplinárne obvineného oslobodí. Pre oslobodenie obvineného postačuje, ak je naplnený ktorýkoľvek z uvedených dôvodov. Pri koncipovaní tohto ustanovenie sa okrem existujúcej právnej úpravy disciplinárnych konaní vychádza aj z § 285 Trestného poriadku.
Formu rozhodnutia disciplinárneho senátu, ktorým sa rozhoduje o vine disciplinárne obvineného a o uložení disciplinárneho opatrenia označuje návrh zákona ako „disciplinárne rozhodnutie“. Disciplinárne rozhodnutie je teda meritórnym rozhodnutím, ktorý sa končí disciplinárne konanie. Z povahy veci je potrebné na disciplinárne rozhodnutie primerane aplikovať tie ustanovenia Trestného poriadku, ktoré sa vzťahujú na rozsudok.
K § 35
 
Navrhovaná právna úprava spôsobu vyhlásenia disciplinárneho rozhodnutia, ustanovenie lehoty pre jeho písomné vyhotovenie spolu s náležitosťami disciplinárneho
47
rozhodnutia a jeho následné zverejnenie je obsiahnutá v štyroch odsekoch § 34 predloženého návrhu zákona.
Návrh zákona kladenie na predsedu disciplinárneho senátu povinnosť vždy verejne vyhlásiť disciplinárne rozhodnutie. Účelom tohto záväzku je prispieť k spravodlivému procesu prostredníctvom kontroly verejnosti. Obdobnú právnu úpravu vyhlásenia súdnych rozhodnutí vo veci samej obsahujú aj iné procesnoprávne predpisy a preto sa predkladateľ aj v prípade disciplinárnych konaní rozhodol neodchýliť od zaužívanej praxe. Vzhľadom na to, že disciplinárne rozhodnutie nie je rozsudkom, ale rozhodnutím sui generis [k tomu pozri čl. 147 ods. 1 písm. c) ústavy], je potrebné verejnosť jeho vyhlasovania upraviť výslovne.
Zároveň odsek 2 upravuje zákonnú lehotu na vyhotovenie disciplinárneho rozhodnutia a jednotlivé náležitosti, ktoré takéto rozhodnutie musí po obsahovej i formálnej stránke spĺňať. Z dikcie dotknutého ustanovenia vyplýva, že ustanovená lehota začína plynúť nasledujúci deň po dni, kedy bolo disciplinárne rozhodnutie v súlade s odsekom 1 vyhlásené. Podmienka odôvodniť vydané disciplinárne rozhodnutie neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná podrobná odpoveď. Súdy vo všeobecnosti nie povinné dať podrobnú odpoveď na každú otázku, (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994, odsek 61), ale ak nejaké tvrdenie zásadne ovplyvní výsledkom prípadu, súd sa ním musí osobitne v rozsudku zaoberať. Disciplinárny senát v odôvodnení skôr vysvetľuje, na základe akých motivácií a úvah pristúpil práve k prijatiu konkrétneho rozhodnutia, pričom dbá najmä o to, aby takéto rozhodnutie bolo presvedčivé a bez vnútorných rozporov či protirečení. Pri posudzovaní otázky, či disciplinárny senát splnil svoju zákonnú povinnosť odôvodniť rozhodnutie je potrebné mať vždy na zreteli okolnosti daného prípadu (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané disciplinárne rozhodnutie. Odôvodnenie disciplinárneho rozhodnutie by nemalo byť poňaté ako akt argumentačného formalizmu ale naopak – malo by byť najmä vecne vyargumentované a presvedčivé.
Vyjadrenie vlastného názoru a transparentnosť konania na súde je do istej miery štandardnom v každom demokratickom a právnom štáte. Predkladateľ v odseku 3 priznáva zákonným sudcom právo pripojiť k disciplinárnemu rozhodnutiu i samostatné odlišné stanovisko k prejednávanej veci. Odlišné stanoviská môžu mať formu nesúhlasu, ale aj súhlasných názov, t.j. môžu vyjadrovať iba nestotožnenie sa s odôvodnením disciplinárneho rozhodnutia. Priznanie práva pripojiť odlišné stanovisko k rozhodnutiu predkladateľ vníma ako demokratizáciu súdnictva, snahu o čo najväčšiu možnú transparentnosť pri rozhodovaní i posilnenie autority a dôveryhodnosti súdnej inštitúcie. Odlišné stanovisko môže napomôcť lepšiemu pochopeniu toho, čo viedlo disciplinárny senát ku konkrétnemu rozhodnutiu a pomáha zabezpečiť, aby rozhodnutie bolo jasné a jednoznačné. Keďže rokovanie o budúcnom disciplinárnom rozhodnutí prebieha za zatvorenými dverami, odlišné stanoviská odhaľujú argumenty a dopĺňajú odôvodnenie vydaného rozhodnutia. Odrážajú tiež realitu, pretože odlišné stanoviská demonštrujú, že na súde existuje pluralita názorov, a nie neplatí vždy jednomyseľnosť. Zároveň však stále platí, že disciplinárne rozhodnutie sa prijíma na základe hlasovania v disciplinárnom senáte, t. j. konsenzom. Týmto spôsobom súd „rozpráva jedným hlasom“ a prijaté rozhodnutie zvyšuje legitimitu v očiach verejnosti. S ohľadom na § 4 vo väzbe na použitie Trestného poriadku v často o rozhodnutiach aj na disciplinárne konanie, musí byť súčasťou disciplinárneho rozhodnutia aj pomer hlasov, akým bol prijatý výrok o vine a výrok o disciplinárnom opatrení; k tomu pozri § 163 ods. 4 Trestného poriadku.
48
Posledný odsek ustanovenia § 35 ustanovuje povinnosť zverejniť disciplinárne rozhodnutie. Postup pre zverejňovaní a sprístupňovaní súdnych rozhodnutí je upravený v § 82a zákona o súdoch, na čo upozorňuje aj poznámka pod čiarou. Podobne, ako pri podmienke vyhlásiť disciplinárne rozhodnutie verejne, tak aj v tomto prípade predkladateľ vytvára záruky transparentného výkonu spravodlivosti i poskytuje priestor verejnej kontrole a oboznámeniu sa s úvahami súdu pri rozhodovaní. Zachováva sa tak štandard súčasnej právnej úpravy zverejňovania súdnych rozhodnutí.
K § 36
 
Spôsob doručenia disciplinárneho rozhodnutia a vymedzenie okruhu osôb, ktorým sa rozhodnutie doručuje upravuje § 36 návrhu zákona.
Platí, že disciplinárne rozhodnutie sa doručuje do vlastných rúk len disciplinárne obvinenému. V tomto ustanovení vymedzené aj osoby, ktoré majú priznané právo oboznámiť sa s vydaným disciplinárnym rozhodnutím. Týmto osobami účastníci konania, obhajca disciplinárne obvineného a osoby so špeciálnym postavení podľa § 23 návrhu zákona, ktoré z titulu svojej funkcie majú právo disponovať jedným vyhotovením rozhodnutia, nakoľko môžu zabezpečovať aj samotný výkon rozhodnutia.
Bližšie otázky upravujúce doručovanie v rámci disciplinárneho konania upravujú príslušné ustanovenia Trestného poriadku. V tejto súvislosti treba tiež zmieniť skutočnosť, že predkladaný návrh zákona predpokladá elektronické doručovanie rozhodnutí disciplinárneho senátu; k tomu pozri navrhovaný § 44 návrhu zákona. Osobitná úprava elektronického doručovania preto vylučuje aplikáciu § 66a Trestného poriadku.
Osobitná právna úprava je uvedená v odseku 3, podľa ktorého sa bude o disciplinárnom opatrení, ktorým sa ukladá disciplinárne rozhodnutie o odvolaní z funkcie sudcu upovedomovať aj Kancelária prezidenta Slovenskej republiky. Dôvodom tejto právnej úpravy je skutočnosť, že odvolanie sudcu na základe disciplinárneho rozhodnutia pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu od 1. januára 2021 realizuje bez návrhu súdnej rady. Na to, aby prezident pristúpil k odvolaniu sudcu podľa čl. 147 ods. 1 písm. c) ústavy, musí mať vedomosť o právoplatnom disciplinárnom rozhodnutí, ktorý sa sudcovi ukladá disciplinárne opatrenie spočívajúce v odvolaní z funkcie. Tomuto účelu slúži práve navrhovaný § 35 ods. 3.
K § 37
 
Ustanovenie § 37 upravuje opravné prostriedky proti disciplinárnemu rozhodnutiu v disciplinárnom konaní.
Návrh zákona bol v iniciačnej fáze legislatívneho procesu koncipovaný tak, že disciplinárne konanie bolo nastavené výlučne ako jednoinštačné konanie.
Predkladateľ pritom vychádzal z nasledujúcich skutočností:
Hneď v úvode predkladateľ vyhodnocoval súlad konceptu jednostupňového konania a práva na spravodlivý proces s medzinárodnými i európskymi záväzkami, ktorými je Slovenská republiky viazaná. V tomto prípade sa posúdenie týkalo konkrétne čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 36 Listiny
49
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru (ďalej len „protokol“). Dohovor i listina upravujú právo na spravodlivé súdne konanie a protokol v dotknutom čl. 2 stanovuje právo na preskúmanie výroku o vine alebo treste súdnom vyššieho stupňa v trestných veciach.
Prekladateľ pristupoval k výkladu práva na riadny výkon spravodlivosti tak, aby použitý výklad nebol reštriktívny, ale naopak, bol v súlade s cieľom a účelom vyššie zmieňovaných medzinárodných dokumentov. Pri podrobnom výklade vyššie zmienených článkov nebol identifikovaný žiadny dôvod, pre ktorý by len na základe ustanovenia jednostupňového disciplinárneho konania bolo porušené právo na spravodlivý proces. V zásade možno konštatovať, že článok 6 dohovoru nezaručuje právo na odvolanie. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že iba v prípade, ak štát zakotvil právo na odvolanie vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku, bude odvolacie konanie požívať záruky plynúce z čl. 6 dohovoru.
Článok 2 protokolu by bol porušený v prípade, ak by sa jednalo o „trestnú vec“ resp. trestné konanie. Disciplinárne konanie voči vopred presne stanoveným skupinám osôb, t.j. obmedzenej skupine ľudí, ktorá spĺňa spoločný znak výkonu tej istej profesie, je vyvodzovaním zodpovednosti v rovine pracovnoprávnych vzťahov a nie trestným konaním. Tieto konania vedené s príslušníkmi právnických profesií, ktorým bolo umožnené podieľať sa na výkone verejnej moci, ktorú im zverilo verejné právo, pričom tieto spory dokonca vyňaté nielen z pôsobnosti čl. 2 protokolu ale i čl. 6 dohovoru (prípad Pellegrin proti Francúzsku z 8. decembra 1999). Z tohto dôvodu aj disciplinárne opatrenia, ktoré možno rozhodnutím uložiť ako napríklad zníženie platu, či odvolanie z funkcie sa týkajú výlučne právneho vzťahu medzi disciplinárne obvineným a štátom, teda sa nejedná o sankcie trestné, ale naopak o disciplinárne sankcie.
Protiústavnosť navrhnutej právnej úpravy nezakladá ani skutočnosť, že v minulosti sa disciplinárne konania na úrovni jednotlivých profesijných samospráv riadili dvojinštančným modelom. Takáto zmena nemôže byť posudzovaná ako „zníženie štandardu procesnej ochrany základných práv“, a to z dôvodu, že návrh zákona predstavuje komplexnú reformu disciplinárnych konaní spočívajúcu v zjednotení disciplinárnych konaní a v podriadení profesií pod najvyššiu súdnu inštanciu. Zavedenie jednoinštančného konania vyvažuje fakt, že konanie bude vedené na najvyššom správnom súde, t.j. pred vrcholovou súdnou inštanciou, ktorá poskytuje dostatočné záruky spravodlivého procesu. Vo všeobecnej rovine právo na odvolanie nie je garantované ani ústavou. Vo vzťahu k tvorbe legislatívy Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí Pl. ÚS 33/09 konštatoval, že pokiaľ štát vo svojej legislatíve vytvoril podmienky pre pripustenie opravného prostriedku, súd povinnosť aplikovať tieto ustanovenia tak, aby dodržal maxima práva na spravodlivý proces, avšak na strane druhej nie je povinnosťou zákonodarcu zaviesť odvolanie proti rozhodnutiu v každom jednom konaní“.
Na základe vyššie uvedeného preto predkladateľ dospel k záveru, že vylúčenie práva na odvolanie nie je svojvoľné, či nelogické a zároveň nepopiera princípy, na ktorých je postavený slovenský právny systém, a to najmä z dôvodu, že disciplinárne konanie je výrazne špecifické a nie je možné ho porovnávať s iným typom konaní, pretože sa jedná o konanie s osobami, ktoré sú so štátom v služobnom (či obdobnom) pomere.
Z hľadiska medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, ústavnej úpravy, ako aj rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych inštitúcií, ale aj ústavného súdnictva, niet formálno-právnej prekážky preto, aby disciplinárne konanie nemohlo byť jednoinštančným
50
konaním. Takéto nastavenie právnej úpravy by nebolo v právnom poriadku Slovenskej republiky výnimočné, ale korešpondovalo by s disciplinárnym konaním vykonávaným Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktoré je tiež jednoinštančné s možnosťou obnovy konania 221 a nasl. a § 214 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a čl. 133 ústavy).
Na podklade týchto východísk bol spracovaný návrh zákona, ktorý bol predložený do legislatívneho procesu.
V rámci pripomienkového konania sa téma jednoinštančnosti disciplinárneho konania ukázala ako ústredný problém predkladaného návrhu zákona zo strany drvivej väčšiny pripomienkujúcich subjektov, ktoré si uplatnili zásadné pripomienky. Predkladateľ uskutočnil sériu rozporových konaní, ako s povinne pripomienkujúcimi subjektmi, tak aj zo zástupcami profesijnej samosprávy a zástupcami reprezentujúcimi podporovateľov hromadnej pripomienky. Predkladateľ hodnotí uskutočnenú diskusiu vysoko pozitívne, pretože priniesla širokospektrálny pohľad na problematiku disciplinárnych konaní. V konkrétnostiach sa možno s uplatnenými pripomienkami oboznámiť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Výsledkom uskutočnených rozporových konaní je posun v právnej úprave smerom ku kompromisnému riešeniu spočívajúcemu v pripustení riadneho opravného prostriedku odvolania v prípadoch, ak disciplinárny senát rozhoduje o tej najprísnejšej sankcie, t.j. či o odvolaní sudcu z funkcie, o zbavení prokurátora funkcie, o zbavení súdneho exekútora výkonu funkcie a o zbavení notára úradu.
Na rozdiel od disciplinárneho konania uskutočňovaného Ústavným súdom Slovenskej republiky voči štyrom vrcholným predstaviteľom najvyšších súdov, ako je spomínaná v predchádzajúcom texte, je osobná pôsobnosť disciplinárneho poriadku však bola oveľa širšia a zahŕňa niekoľko tisíc osôb (sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov). Disciplinárna pôsobnosť najvyššieho správneho súdu pritom nemá povahu typickej právomoci správneho súdu vo všeobecnosti, ale predstavuje vhodným riešením úpravy disciplinárnych konaní voči osobám vykonávajúcim verejnú moc v rámci širšieho ponímania justície. Disciplinárne trestanie určitých profesijných skupín sa svojou povahou pohybuje na pomedzí vyvodzovania trestnoprávnej a pracovnoprávnej zodpovednosti. Práve táto skutočnosť je určujúca vo vzťahu k aplikácií ustanovení dohovoru. Kedy uprednostniť trestnoprávny a kedy pracovnoprávny pohľad by sa zrejme malo odvíjať od povahy hroziacej, resp. uloženej sankcie. Z pohľadu dohovoru by sa mal disciplinárny poriadok predovšetkým vysporiadať s požiadavkou inštančného postupu. Na jednej strane je vo všeobecnosti dané právo na účinný opravný prostriedok v občianskoprávnych (teda aj pracovnoprávnych) i trestných veciach (čl. 13 dohovoru) a súčasne nie je dané právo na odvolanie v trestných veciach, ak v prvom stupni rozhodoval najvyšší súd (čl. 2 protokolu č. 7 k dohovoru). Vzhľadom na svoj dopad je najprísnejšou sankciou ukladanou v disciplinárnom konaní zbavenie funkcie. Zatiaľ čo ostatné sankcie možno vnímať aj v pracovnoprávnom kontexte v porovnaní s napomenutím, či znížením platu, sa zbavenie funkcie blíži svojou povahou trestnoprávnemu postihu spočívajúcemu v zákaze činnosti. Preto sa javí, že je namieste najmä pri takomto druhu sankcie upraviť účinný opravný prostriedok. Je otázne, či by obnova konania spĺňala podmienky účinného opravného prostriedku, keďže základným predpokladom jej úspešného uplatnenia je, že vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, t.j. nové. S odkazom na uvedené by preto predkladateľ pristúpil k zavedeniu odvolacieho konania s tým, že odvolanie je prípustné len voči rozhodnutiu, ktorým disciplinárne obvinený bol uznaný vinným zo spáchania disciplinárneho previnenia a súčasne by mu bolo uložené disciplinárne opatrenie odvolanie z funkcie sudcu, zbavenie funkcie prokurátora, zbavenie výkonu funkcie súdneho exekútora
51
alebo o zbavenie notára úradu. V takomto prípade bude oprávnený podať odvolanie disciplinárne obvinený; navrhovateľ v tomto prípade nemá a ani nemôže mať právny či iný záujem na podaní odvolania, pretože jeho návrhu disciplinárny senát vyhovel.
Z hľadiska vyvážania procesného postavenia účastníkov konania sa však právna úprava neobmedzuje na podanie odvolania len v prípade rozhodnutia, ktorým sa ukladá najprísnejšia sankcia. Existencia systém vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti nie je samoúčelná, ale prispieť k ochrane záujmu, ktorým je záujem na čistote toho ktorého profesijného stavu. Ak ústavodarca alebo zákonodarca určujú osoby zodpovedné za fungovanie toho ktorého stavu, s touto zodpovednosťou musia byť spojené aj právne nástroje umožňujúce docieliť riadne fungovanie stavu. Z tohto dôvodu je preto namieste, aby odvolanie proti disciplinárnemu návrhu mal k dispozícii aj navrhovateľ, a to v tom prípade, ak disciplinárny senát nevyhovie jeho návrhu a neuloží disciplinárne opatrenie spočívajúce v zbavení funkcie. Docieli sa tak tiež aj potrebná rovnosť zbraní v disciplinárnom konaní.
Výsledný systém odvolacieho konania je kompromisným návrhom, ktorý vzišiel z pripomienkového konania a následných diskusií v rámci rozporových konaní.
Z procesného hľadiska bude potrebné odvolanie podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia disciplinárneho rozhodnutia. Inšpiračným zdrojom pre nastavenie 15 dňovej lehoty je platné znenie § 131 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich a § 211 ods. 1 zákona o prokuratúre.
Včas podané odvolanie bude mať pochopiteľne suspenzívny účinok.
Logickým dôsledkom zavedenia dvojinštančného disciplinárneho konania vo vyššie naznačených intenciách je potrebe vyriešenia odvolacieho orgánu, ktorý rozhodne o podanom odvolaní. Možnosti ako uchopiť túto problematiku boli v zásade dve. Buď sa vytvorí osobitný odvolací disciplinárny senát alebo sa využije existujúce inštrumentárium rozhodovania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydanými v prvom stupni najvyšším (správnym) súdom. Predkladateľ vyhodnotil túto situáciu tak, že namiesto vymýšľania nových riešení je vhodnejšie a z pohľadu aplikačnej praxe zrozumiteľnejšie využiť to, čo ponúka platná právna úprava. Preto zvolil riešenie, ktoré sa aplikuje dlhodobo, ak ide o odvolania proti rozhodnutiam vydaným najvyššími súdmi. Podľa § 18 zákona o súdoch platí, že „Ak [najvyšší súd] rozhoduje o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu, skladá sa senát najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov. Podľa § 24b zákona o súdoch platí, že „Ak rozhoduje o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátov najvyššieho správneho súdu, skladá sa senát najvyššieho správneho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov.“ Rozhodnutie disciplinárneho senátu nie je ničím iným ako rozhodnutím senátu najvyššieho správneho súdu, proti ktorému je podaný riadny opravný prostriedok. Je preto namieste, aby o odvolaní rozhodoval senát zložený z piatich sudcov najvyššieho správneho súdu. To, že predkladateľ zvolil uvedené riešenie neznamená, že iné riešenia nie prípustné, alebo že nemajú svoje opodstatnenie. Budú však nevyhnutne novým prvkom nahrádzajúcim existujúcu osvedčenú a všeobecne akceptovanú infraštruktúru.
Na odvolacie konanie sa bude primerane vzťahovať Trestný poriadok, čo plynie z navrhovaného § 4.
52
V odseku 3 sa zachováva mimoriadny opravný prostriedok, a to obnova konania, ku ktorej môže prísť v lehote troch rokov od právoplatnosti disciplinárneho rozhodnutia. Obnova konania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži na odstránenie nedostatkov v skutkových zisteniach právoplatných disciplinárnych rozhodnutí, pričom tieto nedostatky vyšli najavo po právoplatnosti pôvodného disciplinárneho rozhodnutia. Prípustnosť obnovy disciplinárneho konania je možné len pokiaľ ide o istú osobu a ten istý skutok, teda ak sa disciplinárne konanie skončilo meritórnym rozhodnutím. Totožnosť skutku je v danom prípade veľmi dôležitá. V súlade s § 4 návrhu zákona sa bude na obnovu konania aplikovať právna úprava obsiahnutá v treťom diely ôsmej hlavy Trestného poriadku.
K § 38
 
Navrhovaný § 38 upravuje rámcovú úpravu trov disciplinárneho konania. Pri aplikácii tejto právnej úpravy sa bude primerane aplikovať právna úprava Trestného poriadku v časti ustanovení o trovách trestného konania. Navrhovaná právna úprava sa preto obmedzuje len na riešenie nevyhnutných otázok.
V odseku 1 sa rieši situácia, kedy je disciplinárne obvinený oslobodený. V tomto prípade priamo zo zákona vzniká disciplinárne obvinenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania. Svoj nárok na náhradu trov konania si bude uplatňovať voči ministerstvu spravodlivosti. Možných riešením bolo aj to, aby nárok bol uplatňovaný voči tomu, kto podal disciplinárny návrh, ale predkladateľ vyhodnotil túto alternatívu ako nevhodnú, resp. neúčelnú z hľadiska hospodárnosti, pretože vhodnejším riešením je určenie konkrétneho subjektu, ktorý uspokojuje nároky disciplinárne obvineného. Dôležitým momentom právnej úpravy je aj to, že o trovách disciplinárne obvineného rozhodne priamo disciplinárny senát. A teda neuplatní sa postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Aplikácia zákona č. 514/2003 Z. z. pri riešení náhrady trov konania disciplinárne obvineného nie je namieste. Rovnako v tomto prípade nie je namieste analógia medzi trestným konaním a disciplinárnym konaním. Aplikácia zákona č. 514/2003 Z. z. je podmienená existenciou nezákonného rozhodnutia prípadne nesprávnym úradným postupom. Trestné konanie voči konkrétnej osobe začína vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. V prípade oslobodenia spod obžaloby možno toto uznesenie považovať za nezákonné rozhodnutie, od ktorého zrušenia sa odvíja nárok na náhradu trov trestného konania, či iných nárokov oslobodenej osoby. V prípade disciplinárneho konania niet rozhodnutia, ktorým sa začína disciplinárne konanie, pretože toto sa začína na návrh. Podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania nemožno subsumovať ani pod nesprávny úradný postup, pretože je realizáciou zákonného oprávnenia osoby oprávnenej podať disciplinárny návrh. Všetky tieto okolnosti preto vylučujú aplikáciu zákona č. 514/2003 Z. z. pri uplatňovaní nároku na náhradu trov disciplinárneho konania. Z pohľadu disciplinárne obvineného je podľa nášho názoru navrhovaná právna úprava priaznivejšia, pretože mu umožňuje vyriešiť svoje nároky pred disciplinárnym senátom bez nutnosti iniciovania ďalšieho osobitného procesu v podobe podania žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu na náhradu škody, následnej žaloby o náhradu škody (spojených s potrebou osobitného preukazovania dôvodnosti nároku - k tomu porovnaj napr. § 18 ods. 3 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z.), či vedenie exekúcie v prípade, že judikovaný nárok nie je plnený dobrovoľne zo strany povinného. V konečnom dôsledku sa tak šetria aj trovy na strane disciplinárne obvineného, ako aj náklady štátu spojené s rozhodovaním o trovách.
53
V odseku 2 sa po vzore trestného konania navrhuje zavedenie paušálnych trov disciplinárneho konania, ktoré bude znášať ten, koho disciplinárny senát uznal vinným. Ide o obdobný koncept ako v prípade paušálnych trov trestného konania, pričom rovnako ako v trestnom konaní, aj v disciplinárnom konaní sa suma paušálnych trov konania ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý vydá ministerstvo. Pracovná verzia tohto vykonávacieho predpisu je súčasťou predkladaného materiálu s tým, že bude predmetom samostatného legislatívneho procesu.
K § 39
 
V navrhovanom § 39 je sústredná právna úprava výkonu disciplinárneho rozhodnutia. Tu treba uviesť, že právna úprava vychádza z existujúcich zákonov regulujúcich disciplinárne konanie, pričom sa jej nevyhli určité modifikácie, či v dôsledku zmien v ústavnej úprave odvolávania sudcov alebo v dôsledku zmeny podstaty disciplinárneho konania a jeho sústredenia na najvyššom správnom súde.
Podľa navrhovaného odseku sa ustanovuje, že výkon disciplinárneho rozhodnutia sa zveruje do pôsobnosti toho, kto plní funkciu osobného úradu (sudcovia a prokurátori) alebo do pôsobnosti príslušnej komory (súdny exekútori, notári). S ohľadom na výnimky v odsekoch 2 až 4 sa bude odsek 1 vzťahovať na tie situácie, kedy sa disciplinárnym rozhodnutím ukladá
1.v prípade sudcov napomenutie, zníženie funkčného platu, vydanie a zverejnenie príslušného rozhodnutia,
2.v prípade prokurátorov písomné pokarhanie, zníženie platu,
3.v prípade súdnych exekútorov písomné pokarhanie
4.v prípade notárov písomné pokarhanie.
V prípade disciplinárneho opatrenia spočívajúceho v uložení peňažnej pokuty sa navrhuje, aby výkon tohto rozhodnutia zabezpečoval priamo najvyšší správny súd. Vymožené peňažné plnenie bude v tomto prípade príjmom štátneho rozpočtu. Samotné disciplinárne rozhodnutie, ktorým sa ukladá peňažná pokuta je exekučným titulom podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom ju je potrebné vymáhať ako každú inú pohľadávku štátu. Vzhľadom na to, že peňažná pokuta je disciplinárnym opatrením ukladaným len súdnym exekútorom a notárom, bude toto ustanovenie dopadať len na súdnych exekútorov a notárov.
Osobitný režim pri výkone disciplinárneho rozhodnutia sa navrhuje v prípade disciplinárneho opatrenia spočívajúceho v preložení sudcu na súd nižšieho stupňa, resp. v prípade preloženia prokurátora na prokuratúru nižšieho stupňa. S ohľadom na čl. 148 ods. 1 v spojitosti s čl. 141a ods. 6 písm. d) ústavy je zrejmé, že disciplinárne rozhodnutie o preložení sudcu na súd nižšieho stupňa môže vykonávať len súdna rada. V prípade prokurátorov sa rešpektuje doterajší právny stav konštituovaný v § 214 ods. 1 zákona o prokurátoroch, podľa ktorého disciplinárne rozhodnutie o preložení prokurátora na prokuratúru nižšieho stupňa vykonáva generálny prokurátor.
V odseku 4 sa upravuje režim výkonu disciplinárneho rozhodnutia, ktorým sa ukladá najprísnejšia sankcia smerujúca k zániku funkcie. V tejto súvislosti treba uviesť, že jednotlivé statusové zákony pomenúvajú zánik funkcie rôznym spôsobom. V prípade sudcov ide o odvolanie z funkcie. V prípade prokurátorov o zbavenie funkcie prokurátora, resp. o odvolanie z funkcie vedúceho prokurátora. V prípade súdnych exekútorov ide o zbavenie výkonu funkcie. V prípade notárov o zbavenie úradu. Tento odlišný prístup zohľadňuje aj terminológia použitá v odseku 4. Z hľadiska určenia orgánov, ktoré budú vykonávať tento typ
54
disciplinárneho rozhodnutia návrh zákona rešpektuje existujúci právny stav. Sudcov z funkcie odvoláva ex constitutione prezident Slovenskej republiky. Prokurátorov zbavuje funkcie generálny prokurátor; to platí aj pre odvolanie z funkcie vedúceho prokurátora. V prípade súdnych exekútorov a notárov rozhoduje o zániku funkcie minister spravodlivosti.
V odseku 5 sa potvrdzuje existujúci právny stav, podľa ktorého právny akt, ktorým dochádza k zániku príslušnej funkcie na podklade disciplinárneho rozhodnutia je formálnym aktom, ktorý nemôže byť preskúmavaný v rámci inštančného konania, či na základe mimoriadnych opravných prostriedkov. Preto sa výslovne konštatuje, že proti týmto rozhodnutiam nemožno podať opravné prostriedky a nie preskúmateľné súdom. Tu si treba uvedomiť, že disciplinárne rozhodnutie je výsledkom súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, pričom podkladom pre zánik určenej funkcie. To, že minister vydá rozhodnutie o zbavení výkonu funkcie súdneho exekútor, neznamená, že robí rozhodnutie, ktoré by bolo výsledkom samostatného konania. Ide o rozhodnutie, ktorým sa vykonáva disciplinárne rozhodnutie. Dôležité je si uvedomiť skutočnosť, že právoplatné a vykonateľné disciplinárne rozhodnutie, ktorým sa ukladá sankcia spočívajúca v odvolaní z funkcie samo o sebe nespôsobuje zánik funkcie. Zánik funkcie nastáva v týchto prípadoch v dvoch krokoch. Prvým je disciplinárne rozhodnutie. Druhým krokom je rozhodnutie o odvolaní z funkcie.
V prípade sudcov táto skutočnosť vyplýva z čl. 147 ods. 1 písm. c) ústavy, podľa ktorého sa vyžaduje ako disciplinárne rozhodnutie, tak aj rozhodnutie prezidenta.
V prípade prokurátorov táto skutočnosť vyplýva z § 15 ods. 2 písm. e) zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, podľa ktorého k o odvolaní z funkcie prokurátora rozhoduje generálny prokurátor na podklade disciplinárneho rozhodnutia.
V prípade súdnych exekútorov táto skutočnosť vyplýva z § 16 ods. 2 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorého o odvolaní exekútora rozhoduje minister spravodlivosti na poklade disciplinárneho rozhodnutia.
Nuž a v prípade notárov táto skutočnosť vyplýva z § 14 ods. 2 písm. e) Notárskeho poriadku, podľa ktorého o odvolaní notára rozhoduje minister spravodlivosti na poklade disciplinárneho rozhodnutia.
Na poklade tejto právnej úpravy predkladateľ navrhuje pravidlo o nepreskúmateľnosti rozhodnutí príslušných autorít, ktoré odvolávajú disciplinárne odsúdenú osobu z tej-ktorej funkcie. Pripustenie opaku by viedlo k absurdnej situácii, kedy by disciplinárne rozhodnutie vydané najvyšším správny súdom a naň nadväzujúce rozhodnutie o odvolaní z funkcie boli podrobované opakovanému súdnemu prieskumu.
K § 40 až 44
 
Podľa platnej právnej úpravy v zákone o sudcoch je disciplinárnym senátom zverená osobitná právomoc, a to právomoc rozhodovať v otázkach dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu; k tomu pozri najmä 22 22b cit. zákona. Disciplinárnym senátom bola táto právomoc zverená v roku 2010. Do roku 2010 o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu rozhodoval minister spravodlivosti a v určených prípadoch súdna rada. V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu ako súdu plniaceho úlohy v oblasti disciplinárneho stíhania sudcov vystala otázka ako naložiť s právomocou rozhodovať o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu. V zásade možnosti, ktoré zvažoval predkladateľ boli dve. A to buď túto
55
právomoc zveriť najvyššiemu správnemu súdu (resp. jeho disciplinárnym senátom) alebo túto právomoc preniesť na iný subjekt. Aj s ohľadom na historickú skúsenosť s uplatňovaním tohto inštitútu sa ako najvhodnejšie riešenie javí byť to, ktoré zverí právomoc rozhodovať o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu do pôsobnosti disciplinárnych senátov najvyššieho správneho súdu. Rozhodne nie je namieste, aby tieto otázky riešil tak ako do roku 2010 minister spravodlivosti. Taktiež zverenie tejto právomoci do pôsobnosti súdnej rady nie je úplne vhodné, a to najmä s ohľadom na požiadavku operatívneho a rýchleho rozhodovania v otázkach dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu.
Z hľadiska systematického považuje predkladateľ za správne riešenie to, ktoré konanie a rozhodovanie disciplinárnych senátov najvyššieho správneho súdu v otázkach dočasného pozastavenie výkonu funkcie sudcu prenesie zo zákona o sudcoch a prísediacich do disciplinárneho poriadku. Na tento účel sa preto právna úprava dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu rozdelí na hmotnoprávnu časť, ktorá zostáva naďalej v zákone o sudcoch a na procesnú časť, ktorá sa formálne vypúšťa zo zákona o sudcoch a prenáša sa do disciplinárneho poriadku. Vzhľadom na špecifickú povahu tejto agendy sa navrhuje venovať jej v disciplinárnom poriadku samostatnú časť.
Právna úprava navrhovaná v § 39 43 sa vzťahuje na rozhodovanie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu z dôvodu vedenia disciplinárneho konania za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu, ako z dôvodu vedenia trestného stíhania proti sudcovi. Táto právna úprava sa však nevzťahuje na rozhodovanie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu z dôvodu existencie pochybností o tom, že spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ak tým môže byť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva, pretože o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu z tohto dôvodu rozhoduje súdna rada.
Ako súčasť právnej úpravy zostáva zachované právo dotknutého sudcu opakovane sa dožadovať zrušenia dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu 42 ods. 2). Ide o dôležitý prvok právnej úpravy, ktorý umožňuje dotknutému sudcovi zvrátiť rozhodnutie disciplinárneho senátu. Dôležitým momentom právnej úpravy v § 42 ods. 1 je aj skutočnosť, že rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu môže zrušiť disciplinárny senát aj bez návrhu, najmä v prípadoch kedy pominú dôvody pre dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu, alebo ak sa zmenia spôsobom, ktorý odôvodňuje tento postup.
K § 45
 
Podstata právnej úpravy navrhovanej v odseku 1 smeruje k zavedeniu osobitného režimu doručovania vo vzťahu k Trestnému poriadku. Trestný poriadok sa v časti týkajúcej sa doručovania primerane aplikovať aj na disciplinárne konanie. Špecifickou črtou právnej úpravy doručovania podľa Trestného poriadku je vylúčenie aplikácie zákona o e-Governmente pri elektronickom doručovaní. Predkladateľ za to, že v 21. storočí niet dôvodu na takýto spiatočnícky prístup, preto ustanovuje výslovnú požiadavku, aby na doručovanie v disciplinárnom konaní sa v plnom rozsahu vzťahoval zákon o e-Governmente. Ide teda o špeciálnu úpravu vo vzťahu k Trestnému poriadku, ktorá vylučuje subsidiárne použitie § 66a Trestného poriadku v disciplinárnom konaní. V praxi sa právna úprava prejaví tak, že tam, kde je vytvorená na strane účastníka konania elektronická schránka aktivovaná na doručovanie, vykoná sa doručenie do tejto elektronickej schránky za podmienok podľa zákona o e-Governmente. Ak niet takejto schránky, vykoná sa doručenie v listinnej podobe v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zákona o e-Governmente.
56
V odseku 2 sa v nadväznosti na pripomienkové konanie doplnila právna úprava určenia správcu pohľadávok štátu, ktoré vznikajú z rozhodovacej činnosti najvyššieho správneho súdu podľa § 27 ods. 2 a § 38 ods. 2 zákona. Navrhuje sa, aby správcom týchto pohľadávok bol najvyššieho správny súd.
K § 46
 
Obsahom § 46 prechodné ustanovenia, ktorých cieľom je vyriešenie kolízie novej úpravy disciplinárnych konaní a pôvodnej právnej úpravy z hľadiska disciplinárnych konaní, ktoré budú prebiehať ku dňu účinnosti zákona.
Z povahy veci je zrejmé, že nová právna úprava nastavuje nový režim konania a rozhodovania vo veciach disciplinárnej zodpovednosti. V rámci prípravy návrhu zákona o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov je jednou z najdôležitejších otázok, ktorú treba vyriešiť, otázka prechodných ustanovení, ktoré by vyriešili kolíziu novej právnej úpravy vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti a doterajšej právnej úpravy. A teda je potrebné zvoliť vhodné prechodné ustanovenia, ktoré dajú odpoveď na otázku čo s prebiehajúcimi disciplinárnymi konaniami.
Z hľadiska historickej analýzy právneho poriadku možno konštatovať, že niet regulácie, ktorá by menila charakter disciplinárneho konania takým spôsobom ako aktuálne navrhovaný disciplinárny poriadok. To znamená, že niet právnej úpravy, ktorou by sa „mimosúdne“ disciplinárne konanie preklápalo do disciplinárneho konania, ktoré vedie súd. Historicky sa riešili vždy úpravy, kedy sa síce menil disciplinárny orgán, ale vždy „v rámci stavu“, t.j. menil sa spôsob jeho kreovania, či zloženie, ale nemenil sa jeho charakter (napr. disciplinárne konanie voči bývalým komerčným právnikom dokončil disciplinárny orgán Slovenskej advokátskej komory). Tomu zodpovedali aj riešenia kolízie starej a novej úpravy, kde sa buď volil koncept dokončenia disciplinárneho konania podľa doterajších predpisov, alebo sa volil koncept dokončenia disciplinárneho konania podľa novej právnej úpravy vrátane zmeny orgánu, ktorý konal a rozhodoval o disciplinárnej zodpovednosti, pričom v tomto prípade sa disciplinárna zodpovednosť z hľadiska hmotného práva posudzovala v zmysle zásad trestného práva, a teda aplikoval sa predpis výhodnejší pre páchateľa.
V kontexte pripravovanej právnej úpravy je tiež dôležité poukázať na skutočnosť, že nová právna úprava sa bude vzťahovať na disciplinárne konanie voči sudcov, prokurátorov, súdnym exekútorom a notárom, pričom je potrebné vnímať rozdielnosti týchto právnych úprav. Napríklad dvojinštančné disciplinárneho konania voči sudcov a prokurátorom a jednoinštančné konanie voči súdnym exekútorom a notárom s následným súdnym prieskumom disciplinárneho rozhodnutia na základe správnej žaloby.
Dôležitým východiskom pri uvažovaní musí byť v prípade disciplinárnych konaní voči sudcom aj čl. 154g ods. 8 ústavy, podľa ktorého „Súdna rada Slovenskej republiky vykonáva pôsobnosť podľa čl. 141a ods. 5 písm. g) v znení účinnom do 31. decembra 2020 do začatia činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Funkcia predsedu disciplinárneho senátu a člena disciplinárneho senátu zvoleného podľa čl. 141a ods. 5 písm. g) v znení účinnom do 31. decembra 2020 alebo podľa prvej vety zanikne dňom, keď začne vykonávať svoju činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.“ Z citovaného prechodného ustanovenia plynie záver, že ku dňu začatia činnosti najvyššieho správneho súdu zanikajú doterajšie disciplinárne
57
senáty kreované súdnou radou, čo predznamenáva, že ústavodarca neuvažuje o možnosti v pokračovaní doterajších disciplinárnych senátov. Úvaha o tom, že by ďalšia existencia disciplinárnych senátov bola prípustná na základe zákonnej úpravy (namiesto ústavnoprávnej úpravy) síce formálno-právne možná je, ale vymyká sa účelu ústavnej normy.
Pri uvažovaní o vhodných prechodných ustanovenia je namieste tiež brať do úvahy štádium v akom sa disciplinárne konanie nachádza. A teda, či bola vec prejednaná v prvostupňovým orgánom, či bolo vydané rozhodnutie, či bol podaný opravný prostriedok (vrátane návrhu na obnovu konania), či odvolací orgán vo veci rozhodol, či bola podaná správna žaloba tam, kde to pripúšťa zákonná úprava, či bolo rozhodnuté o správnej žalobe, prípadne či bola podaná kasačná sťažnosť.
Taktiež je potrebné brať do úvahy aj skutočnosť, že prípadne prevzatia doterajšej „živej“ agendy najvyšším správnym súdom ten súd vystavuje zvýšenému tlaku zabezpečiť plynulé konanie a rozhodovanie v disciplinárnych veciach, pretože sa bude musieť vysporiadať nie len s novými návrhmi ( postupný nábeh), ale aj s balíkom prevzatej agendy.
Všetky vyššie uvedené okolnosti nevyhnutne ovplyvňujú podstatu prechodných ustanovení a zužujú ich nastavenie v zásade na dve možnosti.
Prvou možnosťou by bol stav, kedy by na istú dobu platila dualita právnej úpravy, pričom táto „doba“ by predstavovala prechodné obdobie. V tomto prípade by po nevyhnutnú dobu by sa naďalej aplikovala pôvodná právna úprava disciplinárneho konania upravená v príslušných osobitných predpisoch a nová právna úprava súčasne, pričom disciplinárne konania, ktoré začali pred nadobudnutím účinnosti predloženého návrhu zákona by sa dokončili podľa predošlej právnej úpravy a každý ďalší disciplinárny návrh by bol podávaný podľa novoprijatej právnej úpravy, ktorú predstavuje predložený návrh zákona.
Druhou možnosťou je presun agendy v neskončených disciplinárnych konaniach na najvyšší správny súd. V prípade riešenia spočívajúceho v dokončení disciplinárnych konaní podľa novej právnej úpravy ide o riešenie pomerne radikálne, pretože sa ním odníme právomoc doterajších disciplinárnych orgánov v živých veciach, viacstupňové konanie sa preklopí do jednostupňového konania, nový disciplinárny orgán bude začínať od bodu nula (opätovne sa vykoná dokazovanie). Vo výsledku síce bude systém vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti unitárny, ale na strane druhej povedie toto riešenie k predĺženiu disciplinárneho konania. Navrhnuté riešenie však poskytuje rovnaké podmienky disciplinárneho konania pre všetky osoby, bez ohľadu na to, či bolo voči nim začaté disciplinárne konanie pred alebo po nadobudnutí účinnosti návrhu zákona, pretože všetky disciplinárne konania vrátane tých, ktoré nebudú právoplatne skončené do 1. decembra 2021, budú riešené najvyšším správnym súdom.
Berúc do úvahy vyššie uvedenú argumentáciu predkladateľ zvolil kombináciu uvedených riešení, ktorá spočíva v tom, že disciplinárne konania vedené ku dňu účinnosti zákona proti prokurátorom, súdnym exekútorom a notárom sa dokončia podľa doterajších predpisov a disciplinárne konania vedené ku dňu účinnosti zákona proti sudcom dokončí najvyšší správny súd.
V odseku 1 sa normuje pravidlo, podľa ktorého doterajšie disciplinárne konania vedené proti sudcom dokončia podľa novej právnej úpravy, a teda dôjde k prechodu disciplinárnej právomoci na najvyšší správny súd. Doterajšie disciplinárne konania označuje zákon ako tie,
58
ktoré nie k 1. decembru 2021 právoplatne skončené. O právoplatne skončenom disciplinárnom konaní možno hovoriť vtedy, kedy existuje právoplatné rozhodnutie.
V navrhovanom odseku 2 sa ustanovuje pravidlo, podľa ktorého sa doterajšie disciplinárne konania vedené proti prokurátorom, súdnym exekútorom a notárom dokončia podľa doterajšej právnej úpravy.
V odseku 3 sa upravuje požiadavka na zabezpečenie odovzdania spisovej agendy na najvyšší správny súd. Návrh zákona určuje predmet odovzdania, ktorým je disciplinárna vec, termín odovzdania a subjekt, ktorému sa ukladá povinnosť odovzdať spisovú agendu (Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky). Prijímateľom spisového materiálu je najvyšší správny súd.
V odseku 4 sa navrhuje právna úprava, podľa ktorej bude musieť zabezpečiť najvyšší správny súd bezodkladné pridelenie spisov (vecí) disciplinárnym senátom, a to náhodným výberom. Takto určené disciplinárne senáty majú povinnosť vykonať disciplinárne konanie podľa novej právnej úpravy, pričom aj s ohľadom na postavenie súdov ako nezávislých orgánov, rešpektujúc pri tom zásadu bezprostrednosti pri vykonávaní dôkazov sa výslovne konštatuje, že disciplinárny senát nebude viazaný z dovtedy vykonaných dôkazov, čo však neznamenám, že ich nemôže brať do úvahy.
Osobitné pravidlo sa navrhuje v odseku 5. Predkladateľ si uvedomuje, že doterajšia právna úprava disciplinárneho konania proti sudcom a prokurátorom je dvojstupňová. A teda časť disciplinárnych konaní sa môže nachádzať v štádiu po podaní odvolania, t.j. v štádiu kedy je vydané meritórne rozhodnutie, ktoré však ešte nie je právoplatné. Nie je úplne účelné a ani spravodlivé, aby nová právna úprava ignorovala existenciu prvostupňového rozhodnutia, prípadne aby toto rozhodnutie zrušila a vec vrátila na začiatok disciplinárneho konania. Preto sa navrhuje, aby v týchto prípadoch dokončil túto vec disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu, t.j. aby rozhodol o odvolaní. Berúc do úvahy to, že ku dňu účinnosti zákona strácajú doterajšie disciplinárne orgány svoju právomoc konať a rozhodovať v disciplinárnych veciach, je tomu potrebné prispôsobiť aj procedúru dokončenia konania o odvolaní, a to v tom význame, že nie je prípustné, aby disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu sa preto výslovne predpisu, že disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu môže tento typ konania ukončiť len dvoma spôsobmi, a to tým, že napadnuté rozhodnutie potvrdí alebo ho zmení. Vzhľadom na to, že ide o konania o odvolaní, výslovne sa vylučuje v takomto prípade podanie odvolania proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu.
K § 47
 
Ustanovenie § 47 upravuje prvú voľbu prísediacich disciplinárnych senátov, pričom ukladá príslušným orgánom lehotu do kedy majú zvoliť prvých prísediacich. Je namieste, aby zákon upravoval tento typ povinnosti aj tým, že ustanoví lehotu, v ktorej byť táto povinnosť splnená. Požiadavka, aby sa tak udialo čo najskôr je plne legitímna, čo predkladateľ podporuje aj tým, že všetky ustanovenie návrhu zákona, ktoré sa týkajú voľby prísediacich a vytvárania ich databáz majú nadobudnúť účinnosť dňom vyhlásenia zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Pre prípade, že lehota navrhovaná v § 47 nebude dodržaná, funkčnosť disciplinárnych senátov bude zabezpečená podľa § 9 ods. 4 návrhu zákona. Predkladateľ tak upustil od pôvodne zamýšľanej právnej úpravy, ktorá spočívala v tom, že po márnom uplynutí lehoty na ustanovenie prvých prísediacich malo prejsť oprávnenie ustanoviť prvých
59
prísediacich na iný subjekt. Z koncepčného hľadiska je riešenie spočívajúce v „hrozbe“ aplikácie § 9 ods. 4 zákona dostatočnou zárukou pre sfunkčnenie disciplinárnych konaní.
K § 48
 
Ide o zrušovanie ustanovenie, ktorým sa zrušuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 162/2017 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o odmeňovaní členov disciplinárnych senátov, ktorí nie sudcami vydaný na podklade § 119b ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Citované splnomocňovacie ustanovenie sa v čl. V zrušuje, a preto je namieste, aby bola výslovne zrušená aj vyhláška vydaná na jeho podklade. Zrušenie pôvodnej vykonávacej úpravy ja dôvodné aj s ohľadom na to, že táto úprava sa vzťahovala na odmeňovanie členov disciplinárnych senátov, ktorí nie sudcami, pričom po novom zákonná úprava nerozlišuje medzi členmi disciplinárnych senátov, ktorí sudcami a ktorí nie sudcami.
Obdobné splnomocňovanie ustanovenie obsahuje návrh zákona v čl. I v § 10 ods. 8, pričom na jeho podklade bude vydaná nová vykonávacia úprava, ktorou sa upraví odmeňovanie prísediacich disciplinárnych senátov.
K čl. II
(Trestný poriadok)
K bodu 1
 
Navrhuje sa rozšíriť okruh subjektov, ktoré orgán činný v trestnom konaní vyrozumie v prípade zadržania alebo zatknutia mladistvého, z dôvodu odstránenia transpozičného deficitu vyplývajúceho zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ (ďalej len smernica 2013/48/EÚ“) z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody, na ktorý Európska komisia poukázala v odôvodnenom stanovisku C(2021)4397 final z 15. júla 2021, ktoré bolo adresované Slovenskej republike v rámci konania o porušení č. 2017/0203 vedeného z dôvodu neoznámenia opatrení na účely transpozície smernice 2013/48/EÚ. V prípade, ak by bolo vyrozumenie zákonného zástupcu mladistvého v rozpore s najlepším záujmom mladistvého, bude mať orgán činný v trestnom konaní povinnosť vyrozumieť o zadržaní alebo zatknutí mladistvého inú vhodnú dospelú osobu (napr. príbuzného) namiesto zákonného zástupcu mladistvého. Navrhovanou zmenou bude podľa názoru predkladateľa jednoznačne zabezpečená transpozícia čl. 5 ods. 2 smernice 2013/48/EÚ. Cieľom doplnenia § 34 ods. 4 je posilniť práva mladistvého, najmä v počiatočnom štádiu trestného konania, s prihliadnutím na usmernenia Výboru ministrov Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí.
K bodu 2
 
Cieľom navrhovaného doplnenia Trestného poriadku je zohľadniť skutočnosť, že existujú disciplinárne konania, ktoré nezačínajú ex offo. Doterajšia právna úprava Trestného poriadku je v prípade odovzdania veci inému orgánu, pretože skutok nie je trestným činom, ale mohol by byť disciplinárnym previnením, nastavená tak, že vec sa odovzdáva priamo orgánu,
60
ktorý vykonáva disciplinárne konanie. Tento koncept pre začatie disciplinárneho konania je minimálne v prípade sudcov, súdnych exekútorov a notárov dlhšiu dobu prekonaný, pretože disciplinárne konania v týchto veciach začínajú výlučne na návrh. Rovnako povaha disciplinárneho konania ako konania, ktoré prebieha vždy za účasti disciplinárne obvineného a navrhovateľa vylučuje, aby toto konania sa viedlo len za účasti len jednej z uvedených strán, resp. je neprípustné, aby orgán, ktorý vedie trestné konanie a odovzdáva vec vystupoval ako navrhovateľ v disciplinárnom konaní, a rovnako je neprijateľné, aby sa osoba oprávnená podať disciplinárny návrh stala navrhovateľom proti svojej vôli.
Z uvedených dôvodov preto predkladateľ navrhuje, aby v prípade odovzdávania veci inému orgánu z dôvodu, že nejde o trestný čin, ale skutok by mal prejednať iný orgán ako disciplinárne previnenie, bola vec odovzdaná, či postúpená ministrovi spravodlivosti, ak sa vec týka sudcu, súdneho exekútora a notára, resp. generálnemu prokurátorovi, ak sa vec týka prokurátora. Bude na uvážení týchto subjektov, ako naložia s takto odovzdanou vecou, t.j. či podajú alebo nepodajú disciplinárny návrh.
K čl. III
(Notársky poriadok)
Všeobecne
 
Navrhnutá novelizácia sa vykonáva za účelom zosúladenia navrhovanej právnej úpravy s obsahom návrhu zákona v čl. I. Rozsah navrhovaných zmien predstavuje len nevyhnutnú novelizáciu. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh zákona charakter unifikovaného procesnoprávneho predpisu, nie je naďalej žiaduce, aby jednotlivé statusové zákony, akým je aj notársky poriadok, obsahovali procesnoprávnu úpravu disciplinárneho konania, právnu úpravu kreovania subjektov, v pôsobnosti ktorých bolo vedenie disciplinárneho konania a rozhodovanie o disciplinárnom previnení. Rovnako bolo potrebné zosúladiť a terminologicky upresniť jednotlivé pojmy. Predložená novelizácia notárskeho poriadku nepozostáva len z vypustenia ustanovení upravujúcich disciplinárne konanie. Hmotnoprávna i procesnoprávna úprava disciplinárnej oblasti bola v prípade notárov značne rozdrobená, pričom veľká časť tejto právnej regulácie bola upravená podzákonným predpisom (Disciplinárnym poriadkom Notárskej komory Slovenskej republiky). Z tohto dôvodu predkladateľ doplnil notársky poriadok aj o už platnú úpravu tým spôsobom, že jednotlivé ustanovenia z predmetného podzákonného predpisu preniesol do notárskeho poriadku a upravil jednotným spôsobom v porovnaní s ďalšími regulovanými profesiami.
K bodu 1 [§ 14 ods. 2 písm. e)]
 
K navrhnutej zmene § 14 ods. 2 písm. e) predkladateľ pristúpil za účelom zosúladenia právnej terminológie, keďže predložený návrh zákona o disciplinárnom poriadku nepozná pojem „disciplinárne opatrenia“, nakoľko disciplinárny senát vydáva výlučne disciplinárne rozhodnutia.
K bodu 2 (§ 14 ods. 4)
 
Dotknuté ustanovenie upravuje opätovné vymenovanie do notárskeho úradu odvolaného notára, voči ktorému bolo vedené disciplinárne konanie a toto disciplinárne konanie bolo prerušené, pričom ustanovenie vnútorne odkazuje na právnu úpravu prerušenia
61
obsiahnutú v § 93 ods. 4 notárskeho poriadku. Táto právna úprava však ďalej nie je v Notárskom poriadku aktuálna, pretože prerušenie disciplinárneho konanie je po novom upravené v § 27 disciplinárneho poriadku. Z tohto dôvodu predkladateľ zaviedol novú poznámku pod čiarou odkazujúcu na príslušné ustanovenie návrhu zákona. Rovnako odôvodnená je aj zmena spočívajúca vo vypustení odkazu na ustanovenie § 93 ods. 4, nakoľko čl. II bod 13 upravuje vypustenie § 92 93 notárskeho poriadku, čo by v prípade zachovania tohto odkazu v § 14 ods. 4 viedlo k odkázaniu na zrušený paragraf.
K bodu 3 (§ 16a ods. 5)
 
Ustanovenie § 16a ods. 5 obsahuje procesnoprávnu normu pojednávajúcu o postupe v prípade prerušeného výkonu notárskeho úradu vo vzťahu k začatiu alebo pokračovaniu disciplinárneho konania. V súvislosti s § 27 ods. 4 návrhu zákona o disciplinárnom poriadku sa tento odsek stáva bezpredmetným a preto ho je potrebné vypustiť.
K bodu 4 [§ 30 ods. 4 písm. b)]
 
Aj táto zmena priamo súvisí s vytvorením nového disciplinárneho poriadku na úrovni zákonnej úpravy. Vzhľadom na novú zákonnú právnu úpravu disciplinárneho konania bude konferencia notárov oprávnená len k schvaľovaniu disciplinárneho poriadku upravujúceho výlučne konania vedené voči notárskym kandidátom, nakoľko budú aj naďalej podriadení disciplinárnej právomoci notárskej. Je neprípustné, aby procesné pravidla pre konanie najvyššieho správneho súdu ako disciplinárneho orgánu boli upravené inak ako zákonom.
K bodu 5 (§ 31 ods. 1)
 
S ohľadom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. c) návrhu zákona o disciplinárnom poriadku bola uložená nová pôsobnosť prezídia notárskej komory. Táto povinnosť sa týka voľby zákonom stanoveného počtu osôb, ktoré budú následne zaradené do databázy prísediacich. Z tohto dôvodu predkladateľ zaradil túto povinnosť a oprávnenie zároveň aj do právnej úpravy činností a kompetencií prezídia notárskej komory.
K bodu 6 (§ 31 ods. 5)
 
Doterajšie znenie § 31 ods. 5 upravuje nezlučiteľnosť členstva v prezídiu notárskej komory s členstvom v revíznej komisii a v disciplinárnej komisii. Berúc do úvahy fakt, že prezídium notárskej komory je navrhovateľom v disciplinárnom konaní, je potrebné koncept nezlučiteľnosti zachovať a aktualizovať tak, aby člen prezídia notárskej komory nemohol byť prísediacim sudcom disciplinárneho senátu.
K bodu 7 (§ 34 ods. 2)
 
Ustanovenie § 34 upravuje zloženie disciplinárnej komisie, voľbu jej predsedu a spôsob rozhodovania. Z dôvodu, že predkladateľ ponechal disciplinárnu právomoc nad notárskymi kandidátmi notárskej komore, by nebolo vhodné vypustiť predmetné ustanovenie z notárskeho poriadku, nakoľko prostredníctvom § 34 môžu byť aj naďalej regulované disciplinárne komisie, ktoré budú vyvodzovať disciplinárnu zodpovednosť práve smerom k notárskym kandidátom. Vložením navrhovaného nového odseku do tohto ustanovenia bude nespochybniteľné, že disciplinárne komisie budú disponovať limitovanou disciplinárnou právomocou len vo vzťahu k notárskym kandidátom.
62
K bodu 8 (§ 34 ods. 4)
 
V nadväznosti na bod 7 čl. II navrhovaná zmena len terminologicky upresňuje nový názov disciplinárneho poriadku.
K bodu 9 (§ 39 ods. 4)
 
Navrhovaná zmena opäť súvisí s vypustením odkazu na ustanovenie v rámci notárskeho poriadku, nakoľko v kontexte prijatia návrhu zákona nebude ďalej relevantné. Druhou zmenou je terminologické zosúladenie pojmov s návrhom zákona o disciplinárnom poriadku, nakoľko daný návrh zákona používa označenie „disciplinárny návrh“. Táto úprava výlučný legislatívno-technický charakter.
K bodu 10
 
Pôvodný nadpis šiestej časti vzhľadom na predloženú novelu notárskeho poriadku nekorešpondoval s obsahom danej časti. Vzhľadom na požiadavku uloženú bodom 21.1. Prílohy č. 1 Legislatívny pravidiel vlády, aby prípadné nadpisy vnútri právneho predpisu okrem stručnosti aj zodpovedali obsahu danej časti predpisu predkladateľ pristúpil k zmene pomenovania tak, aby bola v súlade s obsahom dotknutých ustanovení.
K bodu 11 [§ 91 ods. 3 písm. b)]
 
Navrhuje sa zvýšenie hornej hranice sadzby peňažnej pokuty pri disciplinárnom opatrení.
Horná hranica sadzby peňažnej pokuty bola stanovená ešte s účinnosťou od 1.1.1993 v sume 100.000,- Kčs. Aj po 28 rokoch od účinnosti Notárskeho poriadku je stále vo výške 3.300,- eur. V roku 1993 bola priemerná mesačná mzda v prepočte vo výške 178,55 eura (5.379,- Sk), v roku 2020 bola priemerná mesačná mzda vo výške 1.133,- eur (
 
). Za 28 rokov sa priemerná
 
mesačná mzda nominálne zvýšila 6,35-násobne. Zvýšenie hornej hranice sadzby peňažnej pokuty o 4,55-násobok oproti súčasnému stavu je nižšie než aké bolo zvýšenie priemernej mzdy v Slovenskej republike za obdobie od roku 1993. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že uloženie peňažnej pokuty, aj keď na hornej hranici zákonného rozpätia, nie je v súčasnosti pri niektorých disciplinárnych previneniach a disciplinárne obvinených primerané, t. j. peňažná pokuta neplní účel trestu. Navrhované zvýšenie hornej hranice peňažnej pokuty vytvorí Najvyššiemu správnemu súdu pri úvahe o výške disciplinárneho opatrenia širší priestor, a teda uložené disciplinárne opatrenie bude lepšie vystihovať individuálne okolnosti prejednávaného disciplinárneho previnenia ako aj osobu disciplinárne obvineného.
Obdobné zvýšenie hornej hranice peňažnej pokuty sa navrhuje aj pri disciplinárnom opatrení pri závažnom disciplinárnom previnení súdnych exekútoroch.
K bodu 12 [§ 91 ods. 3 písm. c)]
 
Navrhovaná zmena za cieľ skrátiť trvanie disciplinárneho opatrenia spočívajúceho v pozastavení notárskej činnosti, a to z najviac 24 mesiacov na najviac šesť mesiacov.
63
Doterajšia právna úprava sa javí ako neadekvátne prísna aj s ohľadom na skutočnosť, že dotknutý notár nesmie počas pozastavenia výkonu svojej činnosti vykonávať inú zárobkovú činnosť, resp. môže ju vykonávať len vo veľmi obmedzenom rozsahu.
K bodu 13 (§ 91 ods. 4)
 
Ustanovenie § 91 obsahuje hmotnoprávnu úpravu disciplinárneho previnenia a taxatívne vymedzuje druhy opatrení, ktoré je možné za spáchanie disciplinárneho previnenia uložiť, avšak zároveň v tomto ustanovení absentuje úprava spôsobu ukladania disciplinárnych opatrení. Táto úprava bola obsiahnutá v čl. 3 Disciplinárneho poriadku Notárskej komory Slovenskej republiky a z dôvodu povahy účelu, pre ktorý sa základné pravidlá ukladanie opatrení prijímajú sa predkladateľ rozhodol prebrať časť obsahu čl. 3 do zákonnej úpravy.
K bodu 14 [§ 91 ods. 6 písm. b)]
 
S ohľadom na navrhované znenie § 38 ods. 2 disciplinárneho poriadku sa mení doterajšia úprava výnos z uložených pokút tak, že pokuty budú príjmom notárskej komory len, ak pôjde o pokuty uložená notárskym kandidátom. Pokuty ukladané notárom budú príjmom štátneho rozpočtu.
K bodu 15 (§ 92 a § 93)
 
§ 92
S cieľom unifikovať právnu úpravu zániku disciplinárnej zodpovednosti sa navrhuje zaradiť do Notárskeho poriadku. Tu treba uviesť, že v Notárskom poriadku doteraz táto právna úprava absentovala. Z hľadiska obsahového nastavenia právnej úpravy sa vychádza z rovnakého znenia § 118 zákona o sudcoch a prísediacich.
§ 92a
Rovnako, ako v prípade absencie pravidiel ukladania disciplinárnych opatrení, tak aj na tomto mieste predkladateľ zistil výrazné nedostatky platného notárskeho poriadku vo vzťahu k niektorým inštitútom hmotnoprávnej úpravy. Ako je vyššie zmienené, právna úprava zahladenia disciplinárneho postihu nie je procesnoprávnou otázkou a preto vychádzajúc z konceptu návrhu zákona o disciplinárnom poriadku by mala byť upravená práve v notárskom poriadku. Zahladenie disciplinárneho postihu bolo aj v tomto prípade čiastočne prevzaté z čl. 27 Disciplinárneho poriadku Notárskej komory Slovenskej republiky.
K zahladeniu disciplinárneho postihu prichádza automaticky, po naplnení jednej z dvoch alternatív. Prvou možnosťou je uplynutie piatich rokov od momentu právoplatností disciplinárneho rozhodnutia a druhou splnením resp. vykonaním uloženého disciplinárneho opatrenia. Navrhovaná právna úprava okrem vyššie zmieneného Disciplinárneho poriadku Notárskej komory Slovenskej republiky pri úprave inštitútu zahladenia vychádza z § 228f exekučného poriadku. Predkladateľ mal preto záujem aj na zjednotení hmotnoprávnej úpravy v jednotlivých osobitných zákonoch tak, aby v podobných disciplinárnych previneniach neprihádzalo k neopodstatneným rozdielom, či diskriminácií aj pri otázke zahladenia disciplinárneho postihu.
64
Aj keď ku zahladeniu prichádza automaticky, po splnení základného predpokladu, t. j. uplynutia času alebo vykonania opatrenia, osvedčenie o zahladení sa vydáva iba na žiadosť toho notára, ktorému bolo disciplinárny postih zahladený.
Výnimku tvorí disciplinárny postih v podobne zbavenia notárskeho úradu. V tomto konkrétnom prípade k zahladeniu tohto postihu nepríde ani po uplynutí päťročnej doby.
§ 93
Pre posudzovanie disciplinárnej zodpovednosti z hľadiska jej hmotnoprávnych aspektov je namieste, aby sa posudzovala v intenciách základných zásad trestnej zodpovednosti. V súčasnosti je tomu tak v prípade sudcov aj prokurátorov; k tomu pozri § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich, resp. § 216 zákona o prokurátoroch. Je namieste, aby bol tento štandard uplatňovaný aj v prípade disciplinárnej zodpovednosti súdnych exekútorov a notárov. Preto sa v § 93 ods. 1 výslovne odkazuje na subsidiárnu aplikáciu všeobecnej časti Trestného zákona pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti notárov.
V odseku 2 je odkazovacia právna norma, ktorá adresátov právnej úpravy presmeruje ohľadom konania vo veciach disciplinárnej zodpovednosti na zákon uvedený v čl. I. Ustanovenie nemá síce bezprostredný normatívny obsah, ale jeho zaradenia do zákona je z hľadiska prehľadnosti právneho poriadku nepochybne prínosné.
 
K čl. IV
(Exekučný poriadok)
Všeobecne
 
Novelizácia Exekučného poriadku zahŕňa v prvom rade zmeny vyvolané samotným návrhom zákona v čl. I. To znamená, že prvú skupinu novelizačných bodov tvoria zmeny reflektujúce podriadenie súdny exekútorov disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu, vypustenie doterajších disciplinárnych orgánov, novú terminológiu (disciplinárny návrh, disciplinárne rozhodnutie), zjednotenie právnej úpravy zániku disciplinárnej zodpovednosti a pod.
Ďalej návrh rieši novú pôsobnosť prezídia Slovenskej komory exekútorov voliť prísediacich sudcov disciplinárnych senátov, ale aj vypustenie pôsobnosti ustanovovať doterajšie disciplinárne orgány vrátane pôsobnosti prijíma pravidlá disciplinárneho konania vnútorným predpisom komory.
Poslednú skupinu zmien predstavujú zmeny v niektorých skutkových podstatách disciplinárnych previnení, ktoré sú výsledkom doterajšieho legislatívneho procesu.
K bodu 1 (§ 29 ods. 12)
 
Podstata navrhovanej právnej úpravy spočíva v zavedení diskrečnej právomoci disciplinárneho senátu pri rozhodovaní o disciplinárnom opatrení ukladaného súdnemu exekútorovi v prípade disciplinárneho previnenia podľa § 29 ods. 12. Podľa platnej právnej úpravy nemá disciplinárny orgán možnosť zvážiť okolnosti prípadu pri ukladaní sankcii, pretože jedenou sankciou v prípade disciplinárneho previnenia podľa § 29 ods. 12 je zbavenie
65
výkonu funkcie súdneho exekútora. Nové znenie právnej úpravy umožní disciplinárnemu senátu výber sankcie z pomedzi peňažnej pokuty (po novom o výšky 6600 eur) a zbavenia výkonu funkcie súdneho exekútora. Pri rozhodovaní o sankcii bude disciplinárny senát aplikovať všeobecnú časť Trestného zákona, pretože na disciplinárnu zodpovednosť súdneho exekútora sa po novom bude subsidiárne aplikovať Trestný zákon, a teda disciplinárny senát bude brať do úvahy ako okolnosti prípadu, tak aj osobu „páchateľa“ disciplinárneho previnenia.
K bodu 2 (§ 212 ods. 5)
 
Návrh zákona o disciplinárnom súdnom poriadku zveril disciplinárnu právomoc nad súdnymi exekútormi najvyššiemu správnemu súdu. Je preto naďalej bezpredmetné, aby bola disciplinárna komisia i naďalej kreovaná, ako jeden z orgánov Slovenskej komory exekútorov. Z tohto dôvodu sa navrhuje vypustenie príslušného ustanovenia upravujúceho disciplinárnu komisiu ako jeden z orgánov Slovenskej komory exekútorov.
K bodu 3 [§ 213 ods. 4 písm. a)]
 
Pretože sa ruší disciplinárna komisia zriaďovaná v rámci Slovenskej komory exekútorov, niet viac dôvodu ani na to, aby konferencia notárov volila náhradných členov tejto komisie. Preto sa navrhuje vypustenie príslušnej časti ustanovenia.
K bodu 4 [§ 213 ods. 4 písm. b)]
 
Procesnoprávna úprava disciplinárneho konania vo veciach súdnych exekútorov bude vo výlučnej pôsobnosti návrhu zákona o disciplinárnom súdnom poriadku. Všeobecne záväzné právne predpisy existujú vo viacerých formách s rôznou právnou silou, ktoré prijímajú viaceré orgány štátnej moci či samosprávy. Preto, v súvislosti s princípom právneho štátu - zvrchovanosť ústavy a zákona, platí pravidlo, že právny predpis musí byť v súlade s predpismi umiestnenými v hierarchii nad ním. V prípade, ak by Slovenská komora exekútorov aj naďalej prijímala v rámci profesijnej samosprávy vlastný disciplinárny poriadok, ktorý by upravoval disciplinárne konanie bol by v rozpore s predpisom vyššej právnej sily, t.j. s predloženým zákonom. Z vyššie uvedeného dôvodu sa preto časť ustanovenia pojednávajúca o schvaľovaní disciplinárneho poriadku vypúšťa. Z hľadiska legislatívno-technického spracovania sa navrhuje z dôvodu účelnosti formulovať celé ustanovenie nanovo.
K bodu 5 [§ 213 ods. 4 písm. d)]
 
Predkladateľ v § 9 ods. 1 písm. c) návrhu zákona o disciplinárnom súdnom poriadku ustanovil novú povinnosť výkonným orgánom jednotlivých samospráv zvoliť zákonom požadovaný počet z radov svojich členov do príslušnej databázy prísediacich.
Pôsobnosť prezídia Slovenskej notárskej komory voliť osoby do týchto databáz síce priamo vyplýva z návrhu zákona o disciplinárnom poriadku, avšak predkladateľ považoval za vhodné upozorniť na tento záväzok i v časti exekučného poriadku upravujúcom činnosť. Navrhované nové písmeno d) nemá charakter duplicitného ustanovenia, nakoľko po koncepčnej i obsahovej stránke nespochybniteľne patrí do právnej úpravy činnosti prezídia. Z dôvodu, že ďalšie pravidlá pre voľbu prísediacich ako napríklad aké osoby môžu byť zvolené a počet týchto osôb predkladateľ poznámkou pod čiarou odkázal na príslušný právny predpis, ktorým je v tomto prípade disciplinárny poriadok.
66
K bodu 6 [§ 214 ods. 1 písm. g)]
 
S ohľadom na zmeny v § 213 ods. 4 písm. b), tak aj na tomto mieste bolo nevyhnutné pristúpiť k vypusteniu časti zmieňujúcej o disciplinárnom poriadku, ktorý vypracúva prezídium Slovenskej exekútorskej komory.
K bodu 7 (§ 214 ods. 6)
 
Doterajšie znenie § 214 ods. 6 upravuje nezlučiteľnosť členstva v prezídiu Slovenskej komory exekútorov s členstvom v revíznej komisii a v disciplinárnej komisii. Berúc do úvahy fakt, že prezídium komory je navrhovateľom v disciplinárnom konaní, je potrebné koncept nezlučiteľnosti zachovať a aktualizovať tak, aby člen prezídia komory nemohol byť prísediacim disciplinárneho senátu.
K bodu 8 (§ 217)
 
V tomto bode sa navrhuje vypustenie celej právnej úpravy, ktorou sa ustanovuje zloženie disciplinárnej komisie a zároveň v ktorej sa predpokladá vytvorenie disciplinárneho poriadku Slovenskej komory exekútorov, nakoľko táto právna úprava nebude ďalej opodstatnená. Právomoc posudzovať a rozhodovať o disciplinárnej zodpovednosti súdnych exekútorov bola prostredníctvom návrhu zákona o disciplinárnom poriadku zverená najvyššiemu správnemu súdu. Z tohto dôvodu je dotknuté ustanovenia viac bezpredmetné a navrhuje sa jeho vypustenie.
K bodu 9 (§ 218e ods. 6)
 
Navrhovaná zmena výlučne iba legislatívno-technický charakter. Predkladateľ na viacerých miestach osobitnej časti dôvodovej správy deklaroval cieľ zjednotiť právnu terminológiu jednotlivých statusových zákonov s pojmami, ktoré upravené v návrhu zákona o disciplinárnom poriadku. Jednotnosť pojmov predpokladajú aj základné požiadavky kladené na zákon obsiahnuté v čl. 6 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky. Z vyššie uvedeného dôvodu sa preto navrhuje nahradiť slovné spojenie „návrh na začatie disciplinárneho konania“ terminologicky správnym pojmom a to pojmom „disciplinárny návrh“. V prípade, ak by k navrhovanej zmene neprišlo, ustanovenie § 218e ods. 6 by bolo aj naďalej platné, avšak rôznorodosť používaných pojmov by mohla vyvolávať zbytočný dojem nekoncepčnosti právnych predpisov.
K bodu 10 [§ 221 ods. 1 písm. a)]
 
Navrhuje sa vypustiť disciplinárne opatrenie napomenutie. Disciplinárnym opatrením zostáva písomné napomenutie. V praxi sa stiera rozlišovanie medzi napomenutím ako miernejším disciplinárnym opatrením a písomným napomenutím ako prísnejším disciplinárnym opatrením, uvedená situácia sa navrhuje riešiť vypustením napomenutia ako disciplinárneho opatrenia.
K bodu 11 [§ 221 ods. 1 písm. b)]
 
Navrhuje sa zvýšenie hornej hranice sadzby peňažnej pokuty pri disciplinárnom opatrení za disciplinárne previnenie. Horná hranica sadzby peňažnej pokuty bola stanovená ešte s účinnosťou od 1.12.1995 v sume 10.000,- Sk. Aj po 25 rokoch od účinnosti Exekučného
67
poriadku je stále vo výške 330,- eur. V roku 1995 bola priemerná mesačná mzda v prepočte vo výške 238,83 eura (7.195,- Sk), v roku 2020 bola priemerná mesačná mzda vo výške 1133 eur (https://www.socpoist.sk/vztah-priemernej-vysky-vyplacaneho-starobneho-solo-dochodku--k-3112--a-priemernej-mesacnej-mzdy-v-hospodarstve-sr/3166s). Za 25 rokov sa priemerná mesačná mzda nominálne zvýšila 4,74-násobne. Zvýšenie hornej hranice sadzby peňažnej pokuty o 4,55-násobok oproti súčasnému stavu je nižšie než aké bolo zvýšenie priemernej mzdy v Slovenskej republike za obdobie od roku 1995. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že uloženie peňažnej pokuty, aj keď na hornej hranici zákonného rozpätia, nie je v súčasnosti pri niektorých disciplinárnych previneniach a disciplinárne obvinených primerané, t.j. peňažná pokuta neplní účel trestu. Navrhované zvýšenie hornej hranice peňažnej pokuty vytvorí najvyššiemu správnemu súdu pri úvahe o výške disciplinárneho opatrenia širší priestor, a teda uložené disciplinárne opatrenie bude lepšie vystihovať individuálne okolnosti prejednávaného disciplinárneho previnenia ako aj osobu disciplinárne obvineného.
K bodu 12 [§ 221 ods. 2 písm. b)]
 
Navrhuje sa zvýšenie hornej hranice sadzby peňažnej pokuty pri disciplinárnom opatrení za závažné disciplinárne previnenie. Horná hranica sadzby peňažnej pokuty bola stanovená ešte s účinnosťou od 1.12.1995 v sume 100.000,- Sk. Aj po 25 rokoch od účinnosti Notárskeho poriadku je stále vo výške 3.310,- eur. V roku 1995 bola priemerná mesačná mzda v prepočte vo výške 238,83 eura (7.195,- Sk), v roku 2020 bola priemerná mesačná mzda vo výške 1.133,- eur (
 
). Za 25 rokov
 
sa priemerná mesačná mzda nominálne zvýšila 4,74násobne. Zvýšenie hornej hranice sadzby peňažnej pokuty o 4,53násobok oproti súčasnému stavu je nižšie než aké bolo zvýšenie priemernej mzdy v Slovenskej republike za obdobie od roku 1995. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že uloženie peňažnej pokuty, aj keď na hornej hranici zákonného rozpätia, nie je v súčasnosti pri niektorých disciplinárnych previneniach a disciplinárne obvinených primerané, t. j. peňažná pokuta neplní účel trestu. Navrhované zvýšenie hornej hranice peňažnej pokuty vytvorí Najvyššiemu správnemu súdu pri úvahe o výške disciplinárneho opatrenia širší priestor, a teda uložené disciplinárne opatrenie bude lepšie vystihovať individuálne okolnosti prejednávaného závažného disciplinárneho previnenia ako aj osobu disciplinárne obvineného.
Obdobné zvýšenie hornej hranice peňažnej pokuty sa navrhuje aj pri disciplinárnom opatrení pri disciplinárnom previnení notárov.
K bodu 13 (§ 221 ods. 3)
 
Z rovnakých dôvodov ako je tomu v prípade zmien § 29 ods. 12 sa navrhuje vykonanie analogická zmena v § 221 ods. 3 Exekučného poriadku; k tomu pozri novelizačný bod 1.
K bodu 14 (§ 221 ods. 4)
 
Obdobne, ako aj v predchádzajúcom bode, tak aj na tomto mieste predkladateľ prostredníctvom navrhovanej zmeny sleduje zámer upraviť text právneho predpisu tak, aby obsahoval len ustálene právne pojmy. Z dôvodu, že návrh zákona o disciplinárnom poriadku používa termín „disciplinárne rozhodnutie“ je nutné túto zmenu reflektovať aj v dotknutom ustanovení § 221 ods. 4.
68
K bodu 15 (§ 222 ods. 5)
 
S odkazom na bod 9 čl. III, tak aj na tomto mieste je navrhovaná zmena nevyhnutná z pohľadu jednotnosti a ustálenosti používania právnych pojmov.
K bodom 16 a 17 (§ 222b až 222c)
 
§ 222b
S cieľom unifikovať právnu úpravu zániku disciplinárnej zodpovednosti sa navrhuje zaradiť do Exekučného poriadku výslovnú úpravu zániku disciplinárnej zodpovednosti súdnych exekútorov. Tu treba uviesť, že v Exekučnom poriadku doteraz táto právna úprava absentovala. Z hľadiska obsahového nastavenia právnej úpravy sa vychádza z rovnakého znenia § 118 zákona o sudcoch a prísediacich.
§ 222c
Pre posudzovanie disciplinárnej zodpovednosti z hľadiska jej hmotnoprávnych aspektov je namieste, aby sa posudzovala v intenciách základných zásad trestnej zodpovednosti. V súčasnosti je tomu tak v prípade sudcov aj prokurátorov; k tomu pozri § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich, resp. § 216 zákona o prokurátoroch. Je namieste, aby bol tento štandard uplatňovaný aj v prípade disciplinárnej zodpovednosti súdnych exekútorov. Preto sa v § 222c ods. 1 výslovne odkazuje na subsidiárnu aplikáciu všeobecnej časti Trestného zákona pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti súdnych exekútorov.
V odseku 2 je odkazovacia právna norma, ktorá adresátov právnej úpravy presmeruje ohľadom konania vo veciach disciplinárnej zodpovednosti na zákon uvedený v čl. I. Ustanovenie nemá síce bezprostredný normatívny obsah, ale jeho zaradenia do zákona je z hľadiska prehľadnosti právneho poriadku nepochybne prínosné.
K bodu 18 (§ 223 až § 228e)
 
Ustanovenie, ktoré sa navrhujú obsahujú procesnoprávnu úpravu disciplinárneho konania, ako napríklad právnu úpravu disciplinárneho senátu 222b 222c), začatie disciplinárneho konania 223), vylúčenie predsedu či člena disciplinárneho senátu 224), vymedzenie účastníkov a právne zastúpenie disciplinárne obvineného 225), priebeh disciplinárneho konania 226), postup pri dokazovaní 227), prerušenie disciplinárneho konania 228), zastavenie disciplinárneho konania 228a), právnu úpravu trov disciplinárneho konania a rozhodovanie o trovách 228b 228c), spôsob, akým je o disciplinárnom previnení rozhodnuté 228d) a výkon rozhodnutia 228e). Každý bo z vyššie zmieňovanej právnej úpravy obsahuje aj predložený návrh zákona o disciplinárnom poriadku. Za účelom zamedzenia duplicitnej právnej úpravy, ktorá navyše nie je po obsahovej stránke zhodná predkladateľ pristúpil k vypusteniu predmetných ustanovení.
K bodu 19 (§ 228f)
 
Návrh zákona o disciplinárnom súdnom poriadku neobsahuje pojem „rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia“ ale používa termín „disciplinárne rozhodnutie.“ Vzhľadom na požiadavku zosúladenia zákonnej terminológie sa navrhuje zmena v úprave pomenovania disciplinárneho rozhodnutia. Tento návrh je legislatívno-technického charakteru.
69
K bodu 20 (§ 228 g a 228h)
 
Podobne ako v bode 11 čl. III, tak aj v tomto prípade sa navrhuje vypustenie ustanovení, ktoré procesnoprávneho charakteru a inkorporujú úpravu disciplinárneho konania. Vzhľadom na právnu úpravu návrhu zákona o disciplinárnom poriadku ustanovenia § 228 g a 228h nadbytočné.
K čl. V
(zákon č. 385/2000 Z. z. )
Všeobecne
 
Novelizácia zákona o sudcoch a prísediacich zahŕňa v prvom rade zmeny vyvolané samotným návrhom zákona v čl. I. To znamená, že prvú skupinu novelizačných bodov tvoria zmeny reflektujúce podriadenie sudcov disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu, novú terminológiu (disciplinárny návrh, disciplinárne rozhodnutie), zrušenie príplatku za výkon funkcie v disciplinárnom senáte a pod.
Ďalej návrh rieši presunutie procesných otázok rozhodovania o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu v prípade trestného alebo disciplinárneho stíhania sudcu do návrhu zákona v čl. I, pričom súčasťou zákona o sudcoch a prísediacich zostáva len hmotnoprávna úprava tohto inštitútu.
Poslednú skupinu zmien predstavuje právna úprava transformujúca konanie podľa doterajšieho znenia § 138 zákona o sudcoch a prísediacich do podoby disciplinárneho konania prostredníctvom úpravy novej skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia.
K bodu 1
 
Zmeny v ustanoveniach § 14 ods. 1 a 4, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1 písm. c), § 22 ods. 6, § 78 a § 84 vyvolané za účelom ustálenia používania právnej terminológie v statusových zákonoch, akým je aj zákon o sudcoch, s pojmami ustanovenými návrhom zákona o disciplinárnom poriadku. Z uvedeného je zrejme, že bod 1 čl. IV výlučne legislatívno-technický charakter a dochádza ním k nahradeniu pojmu „návrh za začatie disciplinárneho konania“ jednoduchším pojmom „disciplinárny návrh“.
K bodu 2 (§ 22 ods. 2)
 
Ustanovenie § 22 ods. 2 vymedzuje subjekt, ktorý rozhoduje o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu. Podľa platného znenia § 22 ods. 2 je týmto subjektom disciplinárny senát kreovaný na základe príslušných ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich. Z § 39 návrhu zákona o disciplinárnom poriadku vyplýva, že aj po prijatí predloženej právnej úpravy bude vo výsledku o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu rozhodovať tiež disciplinárny senát. Rozdielom však je, že tento disciplinárny senát bude zriadený v rámci štruktúry najvyššieho správneho súdu, na základe ustanovení disciplinárneho poriadku. Predmetný návrh z vyššie uvedených dôvodov sleduje vyvrátenie akýkoľvek pochybností o tom, ktorý disciplinárny senát by mal o dočasnom pozastavení rozhodovať. V prípade
70
akceptácie navrhovanej zmeny bude nespochybniteľné, že subjektom s takouto právomocou bude výlučne najvyšší správny súd, ktorý rozhoduje prostredníctvom ustanovených senátov.
K bodu 3
 
Navrhovaná zmena v bode 3 čl. IV je podobne ako v prechádzajúcich prípadoch legislatívno-technického charakteru, prostredníctvom ktorej bude zjednotená právna terminológia návrhu zákona o disciplinárnom poriadku s textáciou jednotlivých osobitných zákonov.
K bodu 4 (§ 22 ods. 3 a 4)
 
Odseky 3 a 4 upravujú postup disciplinárneho senátu v otázke dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Ich vypustenie sa navrhuje z dôvodu, že právna úprava dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu sa presúva do štvrtej časti disciplinárneho súdneho poriadku. Konkrétne § 22 ods. 3 alternuje § 39 návrhu zákona a § 22 odsek 4 nahrádza § 40 návrhu zákona. Vzhľadom na uvedené právna úprava, ktorej vypustenie sa navrhuje sa stáva bezpredmetnou.
K bodu 5 (§ 22 ods. 5)
 
S ohľadom na navrhované zmeny v bode 4 čl. IV, ktoré viedli k vypusteniu dvoch odsekov v dotknutom ustanovení a následného prečíslovania zvyšných odsekov ustanovenia § 22, bolo nutné upraviť aj vnútorný odkaz v § 22 ods. 5.
K bodu 6 (§ 22b)
 
Pôvodné ustanovenie § 22b ods. 1 upravovalo špecifickú situáciu, kedy konkrétnemu sudcovi je dočasne pozastavený výkon funkcie z istých dôvodov a k týmto dôvodom sa v čase pridali ďalšie nové dôvody, na základe ktorých by mohol byť pozastavený výkon funkcie. Podobne, ako aj v predchádzajúcom bode, je toto ustanovenie § 22b ods. 1 nahradené ustanovením § 41 návrhu zákona o disciplinárnom poriadku. Z uvedeného dôvodu sa ods. 1 stáva naďalej nepotrebným a navrhuje sa jeho vypustenie.
K bodu 7 [§ 27a ods. 1 písm. c)]
 
Navrhovaná zmena pozostáva z dvoch častí. V prvom prípade sa navrhuje nahradenie prekonaného pojmu „návrh na začatie disciplinárneho konania“ termínom upraveným v návrhu zákona o disciplinárnom poriadku, a to „disciplinárny návrh“. Druhou zmenou je vypustenie vnútorného odkazu na ustanovenie § 120 ods. 2. Tento návrh je opodstatnený z dôvodu, že návrhovú legitimáciu upravuje návrh zákona o disciplinárnom poriadku, v dôsledku čoho sa navrhuje v bode 15 čl. IV aj úplne vypustenie § 120 ods. 2.
K bodu 8 (§ 30 ods. 5)
 
Dotknuté ustanovenie upravuje všeobecnú povinnosť sudcu riadne a včas si plniť svoje sudcovské povinnosti. Medzi tieto povinnosti patrí aj vykonávať úlohu člena alebo predsedu disciplinárneho senátu prípade, ak mu bola rozvrhom práce zverená disciplinoprávna agenda a bol zaradený do príslušného disciplinárneho senátu. V tomto prípade sa navrhovaná zmena týka len úpravy správneho označenia sudcov, ktorí budú zaradení do disciplinárnych senátov.
71
Podľa návrhu zákona o disciplinárnom poriadku títo sudcovia označovaný ako „členovia disciplinárneho senátu“, pričom ide o sudcov najvyššieho správneho súdu. Preto zotrvávanie na právnej úprave, ktorá vyžaduje riadne plnenie ich úloh ako sudcov je bezpredmetná.
K bodu 9 [§ 41 ods. 2 písm. b)]
 
Pojem „právoplatné rozhodnutie disciplinárneho senátu“ je pojmom prekonaným, nakoľko návrh zákona o disciplinárnom poriadku pozná iba termín „disciplinárne rozhodnutie“. Z dôvodu formulácie § 41 ods. 2 písm. b) sa navrhuje preformulovanie predmetného ustanovenia tak, aby korešpondovalo s ustálenou právnou terminológiou.
K bodu 10
 
Uvedené zmeny bolo potrebné vykonať v reakcií na bod 4 čl. IV, v ktorom prišlo k vypusteniu dvoch odsekov a následnému prečíslovaniu zvyšnej časti ustanovenia. Vymedzené ustanovenia v tomto bode obsahujú vnútorné odkazy na § 22, ktorý bol novelizovaný. Navrhnuté zmeny len reflektujú nové číslovanie odsekov v § 22.
K bodu 11 (§ 69a)
 
Doterajšia úprava funkčného príplatku za výkon funkcie v disciplinárnej senáte stráca svoje opodstatnenie. V prípade sudcov najvyššieho správneho súdu pôjde o výkon funkcie sudcu, nejde teda o výkon funkcie v osobitnom disciplinárnom telese, ktorú by bolo potrebné osobitným spôsobom honorovať.
K bodu 12
 
Vypustenie jednotlivých nadpisov príslušných hláv tretej časti zákona u sudoch sa navrhuje z dôvodu výrazných zásahov do obsahu týchto hláv. Vzhľadom na charakter navrhovaných zmien v bodoch 13 17 čl. IV by pôvodné názvy jednotlivých hláv neodzrkadľovali obsah týchto hláv.
K bodom 13 a 14 [§ 116 ods. 2 písm. j) § 116 ods. 3 písm. d)]
 
Navrhované rozšírenie skutkových podstát disciplinárnych previnení sudcov preberá doterajšie znenie § 138 zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého právoplatné odsúdenie sudcu pre nedbanlivostný trestný čin mohlo vyústiť do konania pred disciplinárnym senátom, ktorý mal možnosť svojim rozhodnutím skonštatovať, že ide o čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu. Aj s ohľadom na nové znenie čl. 147 ods. 1 písm. c) ústavy je potrebné, aby sa konanie podľa doterajšieho § 138 transformovalo do podoby disciplinárneho konania, pretože dikcia ústavy neumožňuje realizáciu § 138 v inom konaní ako v disciplinárnom konaní.
Predkladateľ považuje za potrebné zachovať právnu úpravu, ktorá umožňuje posúdiť otázku, či spáchanie nedbanlivostného trestného činu zo strany sudcu je alebo nie je zlučiteľné s výkonom funkcie sudcu. V praxi nemožno vylúčiť, že nastane prípad, kedy bude sudca odsúdený za nedbanlivostný trestný čin bez toho, aby mu bol uložený trest odňatia slobody. Samotné právoplatné odsúdenie sudcu za nedbanlivostný trestný čin nie je samo o sebe dôvodom pre jeho odvolanie z funkcie. Tým je právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin, resp. právoplatné odsúdenie za akýkoľvek trestný čin bez ohľadu na uloženú sankciu [čl. 147 ods. 1 písm. a) ústavy] a v jeho prípade súd nerozhodol o podmienečnom odložení výkonu
72
trestu odňatia slobody [čl. 147 ods. 1 písm. b) ústavy]. Avšak právoplatné odsúdenie pre nedbanlivostný trestný čin môže s ohľadom na okolnosti prípadu nastoľovať otázku, či je vhodné, aby takýto sudca naďalej zotrvával v talári.
Na tento účel sa teda dopĺňa nový typ disciplinárneho previnenia do § 116 ods. 2 písm. j). V porovnaní s doterajšou úpravou sa mení podstata disciplinárneho konania tak, že samotné právoplatné odsúdenie sudcu pre nedbanlivostný trestný čin nebude automaticky zakladať uloženie disciplinárneho opatrenia odvolanie z funkcie sudcu. Najprísnejší disciplinárny postih bude prípustný v intenciách § 116 ods. 3 písm. d) len, ak je čin sudcu vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti nezlučiteľný s funkciou sudcu. Ďalej je potrebné poukázať taktiež na skutočnosť, že v porovnaní s doterajšou právnou úpravou obsiahnutou v § 138 nastáva výrazný posun v tom význame, že nepôjde o posudzovanie zlučiteľnosti právoplatného odsúdenia za akýkoľvek nedbanlivostný trestný čin, ale len za taký, ktorý svojou povahou znižuje dôstojnosť výkonu funkcie sudcu. Doplnenie tohto materiálneho korektívu svoj význam aj s ohľadom na posilnenie idei vylúčiť automatické podávanie disciplinárnych návrhov v prípade spáchania akéhokoľvek nedbanlivostného trestného činu zo strany sudcu.
Ďalším posunom v právnej úprave je to, že na rozdiel od doterajšieho znenia § 138 sa výslovne predpokladá realizácia pôvodného zámeru § 138 v disciplinárnom konaní. Doterajšia právna úprava sa otázkou procesného postupu disciplinárneho senátu nezaoberala vôbec. Disciplinárne konanie z tohto pohľadu predstavuje prepracovanú procedúru ovládanú zásadami zaručujúcimi právo na spravodlivý proces. V disciplinárnom konaní 26 ods. 1 v spojitosti s § 27 ods. 4) sa ďalej normuje pravidlo, podľa ktorého disciplinárny senát bude môcť situáciu vyhodnotiť tak, že predchádzajúci postih bude považovať za dostačujúci a disciplinárne konanie zastaví.
K bodu 15 (§ 117 ods. 7)
 
Podobne ako aj v prechádzajúcich bodoch, tak aj v ustanovení § 117 ods. 7 bolo nevyhnutné zosúladenie terminológie zákona o sudcoch s právnou terminológiou návrhu zákona o disciplinárnom súdnom poriadku. Z uvedeného dôvodu sa navrhuje nahradiť prekonaný pojem, pojmom novým. Navrhovaná zmena má legislatívno-technický charakter.
K bodu 16 (§ 117 ods. 8)
 
Podľa pôvodnej právnej úpravy v situácii, kedy bolo sudcovi udelené písomné napomenutie sa mohol tento sudca obrátiť na disciplinárny senát, zriadený zákonom o sudoch a prísediacich s návrhom na určenie, že napomenutie je neplatné. Príslušné ustanovenia, na základe ktorého boli disciplinárne senáty zriadené súdnou radou boli vypustené. Sudcom však predkladateľ ponechal možnosť obrátiť sa na príslušnú autoritu s návrhom na určenie neplatnosti upomenutia. Po novom bude touto autoritou Najvyšší správny súd, nakoľko na základe ústavných zmien mu pripadá disciplinárna právomoc aj vo veciach sudcov, pričom je zrejmé, že písomné napomenutie je súčasťou disciplinoprávnej agendy.
K bodu 17 (§ 118 ods. 1)
 
Z dôvodu určitosti právne úpravy a jej jednoznačnosti sa navrhuje vyjadriť premlčaciu lehotu spôsobujúcu zánik disciplinárnej zodpovednosti sudcu výslovne bez odkazovania na právnu úpravu lehôt na podanie disciplinárneho návrhu. Doterajšia právna úprava svoje
73
úskalia, ktoré okrem iného spočívajú v tom, že odkaz na lehotu na podanie disciplinárneho návrhu je odkazom ako na objektívnu, tak aj subjektívnu lehotu na podanie disciplinárneho návrhu. Lehota pre zánik disciplinárnej zodpovednosti nemá byť naviazaná na subjektívnu lehotu na podanie disciplinárneho návrhu. Takouto lehotou je len objektívna lehota na podanie disciplinárneho návrhu. Rozlišovanie zameškania subjektívnej a objektívnej lehoty na podanie disciplinárneho konania aj svoj procesný význam, pretože zameškanie objektívnej lehoty je dôvodom pre zastavenie disciplinárneho konania z dôvodu zániku disciplinárnej zodpovednosti a zameškanie subjektívnej lehoty spadá pod iný dôvod pre zastavenie disciplinárneho konania, ktorým je oneskorené podanie disciplinárneho návrhu. K tomu pozri tiež čl. I § 26 a jeho odôvodnenie.
K bodu 18 [§ 118 ods. 2 písm. b)]
 
V tomto prípade ide o terminologickú zmenu, ktorou sa zohľadňuje nový pojem „disciplinárny návrh“, ako aj skutočnosť, že zákon v platnom znení používal neaktuálny pojem „disciplinárny súd“, ktorým sa po správnosti rozumie disciplinárny senát. Zmeny teda rýdzo legislatívno-technického charakteru.
K bodu 19 (§ 119)
 
V § 119 je po novom odkazovacia právna norma, ktorá adresátov právnej úpravy presmeruje ohľadom konania vo veciach disciplinárnej zodpovednosti na zákon uvedený v čl. I. Ustanovenie nemá síce bezprostredný normatívny obsah, ale jeho zaradenia do zákona je z hľadiska prehľadnosti právneho poriadku nepochybne prínosné.
K bodu 20 (§ 119a až 133)
 
Ustanovenia, ktoré sa navrhujú vypustiť procesnoprávneho charakteru a upravujú disciplinárne konanie. S ohľadom na zmieňovanú snahu zamedziť duplicite právnej úpravy, ktorá navyše rozdielne reguluje tie isté otázky sa navrhuje príslušné ustanovenia vypustiť. Všetky pravidlá disciplinárneho konania dostatočne regulované návrhom zákona o disciplinárnom poriadku.
K bodu 21 (§ 138)
 
Ustanovenie § 138 upravovalo disciplinárne konanie v osobitých prípadoch. Keďže po novom sa obsah § 138 premietol do § 116 ods. 2 a 3, navrhuje sa vypustenie príslušného ustanovenia z dôvodu jeho nadbytočnosti. K tomu pozri odôvodnenie zmien § 116 ods. 2 a 3.
K bodu 22 (§ 150 ods. 2)
 
Navrhovaná zmena v ustanovení sa týka vypustenia dodatku o subsidiárnom používaní Trestného poriadku. Je odôvodnená tým, že subsidiárne určenie všeobecného zákona je dostatočne vymedzené v § 4 návrhu zákona o disciplinárnom súdnom poriadku, a preto je táto procesná úprava v zákone o sudcoch a prísediacich do budúcna bezpredmetná.
74
K čl. VI
(Zákon č. 154/2001 Z. z.)
Všeobecne
 
Novelizácia zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry zahŕňa v prvom rade zmeny vyvolané samotným návrhom zákona v čl. I. To znamená, že prvú skupinu novelizačných bodov tvoria zmeny reflektujúce podriadenie prokurátorov disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu, novú terminológiu (disciplinárny návrh, disciplinárne rozhodnutie), zjednotenie zániku disciplinárnej zodpovednosti pri všetkých dotknutých profesiách a pod.
Ďalej návrh rieši otázku zodpovednosti prokurátorov za priestupky. Podľa platnej právnej úpravy je možné, aby protiprávne konanie prokurátora, ktorá znaky priestupku bolo riešené v duálnom režime, a to buď podľa všeobecnej úpravy priestupkového konania alebo v rámci disciplinárneho konania. Toto nastavenie stráca po zavedení disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu svoje opodstatnenie. Preto sa priestupky prokurátorov úplne vylučujú z disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov a budú riešené podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Poslednú skupinu zmien predstavuje právna úprava disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry. Podľa platnej právnej úpravy sa na disciplinárnu zodpovednosť právnych čakateľov prokuratúry vzťahuje rovnaká právna úprava ako na prokurátorov. Tento koncept je pri presune disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov na najvyšší správny súd neudržateľný. Predkladateľ pôvodne zamýšľal otázku disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry podriadiť režimu zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s tým, že vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti bude plne v pôsobnosti prokuratúry (tak ako je tomu v prípade notárskych kandidátov, ktorých disciplinárna zodpovednosť a rieši vo vnútri notárskeho stavu). Tento koncept bol v rámci pripomienkového konania odmietnutý aj s poukazom na to, že inštitút disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry je prakticky nevyužívaným, pretože s porušovaním služobných či iných povinností právnych čakateľov prokuratúry sa vie prokurátorský stav vysporiadať aj inak. Preto predkladateľ po dohode s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky zvolil riešenie, ktoré v prípade právnych čakateľov prokuratúry úplne ruší inštitút disciplinárnej zodpovednosti, pričom namiesto toho sa navrhuje prepracovať možnosti odvolania právneho čakateľa prokuratúry z funkcie.
K bodu 1 [§ 1 ods. 1 písm. a)]
 
V doterajšom vymedzí predmetu právnej úpravy obsiahnutej v zákone o prokurátoroch sa navrhuje vypustiť zmienku o disciplinárnom konaní, pretože po novom statusové zákony nebudú obsahovať právne normy týkajúce sa disciplinárneho konania. Procesné normy sa presúvajú zo statusových zákonov do samotného disciplinárneho poriadku. Statusové zákony však naďalej budú obsahovať hmotnoprávnu úpravu disciplinárnej zodpovednosti tej-ktorej profesie. Rovnako tomu bude aj v prípade prokurátorov. Preto sa v § 1 ods. 1 písm. a) navrhuje len výslovný zmienka o úprave disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov, pričom zmienka o disciplinárnom konaní sa z predmetu právnej úpravy vypúšťa.
75
K bodu 2 [§ 1 ods. 1 písm. b)]
 
Jednou zo systémových zmien v zákone o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry je zrušenie inštitútu disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry. Z tohto dôvodu sa preto vypúšťa zmienka o úprave disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry z predmetu právnej úpravy, pretože tento inštitút ako taký zaniká. Namiesto toho dochádza k prepracovaniu § 241 ods. 3 zákona a k rozšíreniu dôvodov odvolania právneho čakateľa prokuratúry z funkcie.
K bodu 3 [§ 15 ods. 2 písm. e)]
 
Zmena § 15 ods. 2 písm. e) skôr terminologický význam. Doterajšia dikcia tohto ustanovenia operuje s pojmom „disciplinárna komisia“. Vzhľadom na to, že o disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov bude rozhodovať najvyšší správny súd, tak je potrebné túto skutočnosť zohľadniť v doterajšom znení dotknutého ustanovenia. Toto ustanovenie bude preto po novom referovať na disciplinárne rozhodnutie, ktorým bolo prokurátorovi právoplatne uložené disciplinárne previnenie spočívajúce v zbavení funkcie prokurátora. Z hľadiska tejto právnej normy je irelevantné, aby riešila otázku subjektu, ktorý disciplinárne rozhodnutie vydáva. Pre podstatu § 15, ktorý rieši odvolanie z funkcie prokurátora, je rozhodujúci fakt existencie právoplatného disciplinárneho rozhodnutia.
K bodu 4
 
Ide o legislatívno-technickú zmenu, ktorou sa v dotknutých ustanovenia zohľadňuje nový pojem „disciplinárne rozhodnutie“ namiesto doterajšieho pojmu „rozhodnutie disciplinárnej komisie“. Pri používaní pojmu disciplinárne rozhodnutie nie je potrebný prívlastok „najvyššieho správneho súdu“, pretože z povahy veci je zrejmé, že ide o rozhodnutie toho orgánu, v ktorého pôsobnosti je konať a rozhodovať o disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov.
K bodu 5 (§ 18 ods. 2)
 
Navrhované doplnenie § 18 ods. 2 nadväzuje na § 39 ods. 5 v čl. I, kde sa normuje pravidlo, podľa ktorého rozhodnutie o zbavení funkcie prokurátora na základe právoplatného rozhodnutia disciplinárneho senátu nebude predmetom súdneho prieskumu. Uvedenú skutočnosť treba preto zohľadniť aj v platnom znení § 18 ods. 2. Niet racionálneho dôvodu na to, aby rozhodnutie generálneho prokurátora, ktoré vychádza z právoplatného rozhodnutia najvyššieho správneho súdu bolo napádané správnou žalobou na súde a následne kasačnou sťažnosťou na najvyššom správnom súde, t.j. na súde, ktorý uložil prokurátorovi disciplinárne opatrenie spočívajúce v zbavení funkcie.
K bodom 6 až 9
 
Ide o terminologickú zmenu; k tomu pozri odôvodnenie k bodu 4.
K bodu 10 [§ 51 ods. 2 písm. b)]
 
Ide o terminologickú zmenu; k tomu pozri odôvodnenie k bodom 3 a 4.
76
K bodu 11 [§ 93 ods. 1 písm. c)]
 
Doterajšia úprava príplatku za výkon funkcie v disciplinárnej komisii stráca svoje opodstatnenie. Po novom budú prísediaci disciplinárnych senátov odmeňovaní podľa novej právnej úpravy; k tomu pozri § 10 ods. 8 návrhu zákon v čl. I.
K bodu 12 (§ 105 ods. 2)
 
 
Ide o terminologickú zmenu; k tomu pozri odôvodnenie k bodom 3 a 4.
K bodu 13 (§ 114)
 
Pozri odôvodnenie k bodu 12.
K bodu 14 (§ 162 ods. 3 a 4)
 
Otázka požadovania regresnej náhrady od prokurátora nie je otázkou, ktorá by mala byť posudzovaná v rámci disciplinárneho konania, aj keď faktom je, že disciplinárne konanie môže tvoriť základ pre tento postup, najmä ak sa skonštatuje zavinené konanie prokurátora, ktoré malo za následok vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom. Navrhuje sa preto vypustiť možnosť disciplinárneho orgánu „prebíjať“ zákonnú úpravu pre požadovanie regresnej náhrady voči prokurátorom.
K bodu 15 (§ 187)
 
Podľa platnej právnej úpravy je prokurátor disciplinárne zodpovedný okrem disciplinárneho previnenia aj za priestupok. Priestupky prokurátorov môžu byť za podmienok podľa § 187 ods. 3 prejednané aj v priestupkovom konaní, resp. môžu byť prejednávané v disciplinárnom konaní. Z koncepčného hľadiska nemožno považovať aktuálne nastavenie právnej úpravy priestupkovej zodpovednosti prokurátorov za úplne „šťastné“ riešenie, ktoré v kontexte právneho poriadku Slovenskej republiky ako takého je v porovnaní s inými verejnými funkcionármi nad/neštandardné. Predkladateľ za to, že platný právny stav duality pri vyvodzovaní zodpovednosti prokurátorov za priestupky je v súvislosti so založením disciplinárnej právomoci najvyššieho správneho súdu do budúcna neudržateľný. Preto sa navrhuje vylúčiť priestupky z disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov, čím sa docieli stav, kedy priestupkovú zodpovednosť prokurátorov budú riešiť štátne orgány, ktoré na to určené zákonom Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Tým sa zároveň naplní aj pôvodný zámer deklarovaný pri prijímaní zákona č. 79/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých zákonov.
K bodu 16
 
Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zmenou § 187 ako celku (bod 15). Pôvodne používané odkazy a poznámky pod čiarou 57 a 57a neaktuálne a treba ich vypustiť.
77
K bodu 17 (§ 189 nadpis)
 
Z nadpisu pod § 189 sa vypúšťa zmienka o sankciách a ochranných opatreniach, ktorá sa v dôsledku podriadenia priestupkovej zodpovednosti prokurátorov všeobecnému režimu zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov stáva neaktuálnou.
K bodu 18 (§ 189 ods. 1)
 
Ide o zmenu vyvolanú vypustením § 208 ako celku. Referencia na toto vypúšťané ustanovenie prestáva byť aktuálnou a treba ju taktiež vypustiť.
K bodu 19 (§ 189 ods. 3)
 
Vypustenie odseku 3 v § 189 nadväzuje na podriadenie priestupkovej zodpovednosti prokurátorov všeobecnému režimu zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
K bodom 21 až 25
 
Ide o zmeny vyvolané v dôsledku podriadenia priestupkovej zodpovednosti prokurátorov všeobecnému režimu zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
K bodu 26
 
Navrhuje sa vypustenie doterajších procesných ustanovení týkajúcich sa disciplinárneho konania vo veciach prokurátorov. Tieto vypúšťané ustanovenia nachádzajú svoj odraz priamo v disciplinárnom poriadku (čl. I).
K bodu 27 (§ 194 a 195)
 
Doterajšia právna úprava neprípustnosti disciplinárneho stíhania sa presúva do návrhu zákona v čl. I v podobe dôvodov pre zastavenie disciplinárneho konania. Ustanovenie § 194 však dostáva nový obsah, ktorým je hmotnoprávna úprava zániku disciplinárnej zodpovednosti prokurátora, ktorá doteraz nebola v zákone o prokurátoroch výslovne riešená, aj keď zákon jej existenciu predpokladá. Z hľadiska obsahového nastavenia právnej úpravy sa vychádza z rovnakého znenia § 118 zákona o sudcoch a prísediacich. V tejto súvislosti treba uviesť, že štandard uvedený v § 118 zákona o sudcoch a prísediacich sa premieta nie len do zákona o prokurátoroch, ale aj do Exekučného poriadku a do Notárskeho poriadku. Tým sa docieli zjednotenie právnej úpravy zániku disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov.
Tu treba zdôrazniť, že rovnaký koncept platí aj v prípade premlčania trestného stíhania; k tomu pozri § 87 ods. 3 a 4 Trestného zákona. Spochybňovanie právnej úpravy v disciplinárnom konaní je preto spochybňovaním právnej úpravy v trestnom konaní. Ako disciplinárna zodpovednosť, tak aj trestná zodpovednosť vystavané v tomto prípade na rovnakých základoch. Ani v disciplinárnom konaní, ani v trestnom konaní neplatí právna úprava priestupkového konania, v ktorom je nutné v určenej lehote aj rozhodnúť o priestupku. Ako v trestnom konaní, tak aj v disciplinárnom konaní je potrebné tieto konania v premlčacej
78
lehote začať a v nich vykonávať úkony smerujúce k stíhaniu osoby, ktorá sa dopustila protiprávneho konania. Je neprijateľné, aby disciplinárne konanie a disciplinárna zodpovednosť sa v jednej otázke prikláňala k priestupkovému konania, a v iných otázkach k trestnému konaniu. Prekladateľ vníma, že nastavenie zániku disciplinárnej zodpovednosti (rovnako aj trestnej zodpovednosti) je prísnejšie ako je tomu v prípade zániku zodpovednosti za priestupok. Ale toto nastavenie je spravodlivé. Rovnako je praxou osvedčené. A konečnom dôsledku vylučuje možnosť „vyvinenia“ sa naťahovaním a obštruovaním disciplinárneho konania.
Navrhované nové znenie § 195 je odkazovacou právnou normou, ktorá adresátov právnej úpravy presmeruje ohľadom konania vo veciach disciplinárnej zodpovednosti na zákon uvedený v čl. I. Ustanovenie nemá síce bezprostredný normatívny obsah, ale jeho zaradenia do zákona je z hľadiska prehľadnosti právneho poriadku nepochybne prínosné.
K bodu 28
 
Navrhuje sa vypustenie doterajších procesných ustanovení týkajúcich sa disciplinárneho konania vo veciach prokurátorov. Tieto vypúšťané ustanovenia nachádzajú svoj odraz priamo v disciplinárnom poriadku (čl. I).
K bodom 29 a 30 (§ 215 ods. 1 a 3)
 
Ide o zmeny vyvolané v dôsledku podriadenia priestupkovej zodpovednosti prokurátorov všeobecnému režimu zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
K bodu 31 (§ 216)
 
Referencia na subsidiárne použitie Trestného poriadku v disciplinárnom konaní proti prokurátorom je riešená vo všeobecnej rovine v čl. I (§ 4). Preto sa vypúšťa, rovnako ako iné procesné ustanovenia z doterajšieho znenia § 216 zákona o prokurátoroch.
Subsidiarita Trestného zákona pre posudzovanie hmotnoprávnych otázok disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov však zostáva zachovaná.
K bodom 32 až 34 (§ 217)
 
Ide o zmeny vyvolané v dôsledku podriadenia priestupkovej zodpovednosti prokurátorov všeobecnému režimu zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
K bodom 35 a 36 (§ 217b ods. 1 a 2)
 
Podľa platnej právnej úpravy sa navrhovateľ a disciplinárne komisia pri prejednávaní konania prokurátora, ktoré vykazuje porušenie pravidiel prokurátorskej etiky majú možnosť, resp. povinnosť obrátiť sa so žiadosťou o stanovisko na Etickú komisiu prokuratúry. Stanovisko Etickej komisie prokuratúry je pre navrhovateľa záväzné, pre disciplinárnu komisiu nie je záväzné.
V kontexte nového zákona v čl. I je potrebné vykonať novelizáciu § 217b ods. 1 a 2, ktorá spočíva v tom, že právna úprava vyžiadania si stanovisko Etickej komisie prokuratúry zo
79
strany disciplinárneho orgánu sa presúva do čl. I (pozri navrhovaný § 25 ods. 2), kam po správnosti patrí. Skutočnosť, že stanovisko Etickej komisie je pre disciplinárny orgán, ktorým je najvyšší správny súd, nezáväzné nie je potrebné osobitne normovať, pretože vyplýva bez ďalšieho z čl. 141 a čl. 144 ústavy. Poslednou zmenou, ktorý sa v § 217b vykonáva je nahradenie pojmu „navrhovateľ“ pojmom „osoba oprávnená podať disciplinárny návrh“; v tomto prípade ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorá zohľadňuje skutočnosť, že pojem navrhovateľ je v tomto prípade pojmom disciplinárneho poriadku a nie zákona o prokuratúre.
K bodu 37 [§ 224 ods. 2 písm. e)]
 
Vzhľadom na novú pôsobnosť Rady prokurátorov Slovenskej republiky voliť prísediacich disciplinárnych senátov, ktorá sa zavádza v čl. I, sa navrhuje vykonať analogickú zmenu aj v priamo v zákone o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry.
K bodu 38 [§ 224 ods. 2 písm. h)]
 
Navrhované doplnenie novej pôsobnosti rady prokurátorov súvisí so zámerom predkladateľa zrušiť inštitút disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry. Tak ako to vyplýva z predchádzajúceho textu, dochádza ku kvalitatívnej zmene dôvodov pre fakultatívne odvolanie právneho čakateľa z funkcie v § 241 ods. 3, kde sa normuje nový dôvod pre odvolanie z funkcie v písmene a). Pre vyváženie právnej úpravy však nebude rozhodovanie generálneho prokurátora pri odvolaní z funkcie podľa § 241 ods. 3 písm. a) úplne autonómne, pretože bude vyžadovať predchádzajúci súhlas rady prokurátorov 241 ods. 4). Existenciu novej pôsobnosti rady prokurátorov je potrebné zohľadniť aj v § 224 ods. 2.
K bodu 39 [§ 241 ods. 2 písm. e)]
 
Vypúšťa sa dôvod pre odvolanie právneho čakateľa prokuratúry majúci základ v rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, pretože dochádza k úplnému zrušeniu inštitútu disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry.
K bodu 40 [§ 241 ods. 3 písm. a)]
 
Berúc do úvahy skutočnosť, že návrhom zákona dochádza k zrušeniu inštitútu disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry, navrhuje sa rozšíriť dôvody pre fakultatívne odvolanie právneho čakateľa prokuratúry z funkcie, pričom nové písmeno a) vo svojej podstate preberá časť skutkových podstát doterajších disciplinárnych previnení právnych čakateľov prokuratúry. To znamená, že vybrané skutkové podstaty disciplinárnych previnení právnych čakateľov prokuratúry sa transformujú do podoby dôvodov pre odvolanie právneho čakateľa prokuratúry z funkcie. Navrhovaná právna úprava je výsledkom pripomienkového konania a zohľadňuje závery z uskutočnených rozporových konaní.
K bodu 41 (§ 241 ods. 4)
 
Cieľom doplnenia nového odseku 4 je vyvážiť oprávnenia generálneho prokurátora pri odvolávaní právneho čakateľa prokuratúry z funkcie podľa § 241 ods. 3 písm. a). Preto sa koncipuje pôsobnosť rady prokurátorov udeľovať k tomuto odvolaniu predchádzajúci súhlas. Udeleniu súhlasu, resp. jeho neudeleniu bude musieť predchádzať vypočutie dotknutého právneho čakateľa a jeho nadriadených a školiteľa.
80
K bodu 42 (§ 243 ods. 1)
 
S ohľadom vypustenie disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry sa vykonáva vyvolaná zmena v § 243 ods. 1 platného znenia zákona.
K bodu 43 (§ 251a)
 
Obsah doterajšieho znenia § 251a sa navrhuje nahradiť novým znením. Vykonávajú sa tak dve úpravy. V prvom rade sa zohľadňuje zrušenie inštitútu disciplinárnej zodpovednosti právnych čakateľov prokuratúry. V druhom rade sa normuje pravidlo, ktoré sa uplatňuje aj v prípade prokurátorov, podľa ktorého poklesky menšieho významu možno riešiť pohovorom, ktorý vykoná s dotknutou osobou nadriadený.
K čl. VII
(Zákon č. 185/2002 Z. z.)
K bodu 1 (§ 4)
 
Súdna rada povinnosť zvoliť potrebný počet osôb, ktoré budú zaradené do príslušnej databázy na základe § 9 ods. 1 návrhu zákona. Predkladateľ však zdôrazňuje túto povinnosť aj v statusovom zákone tak, že explicitne navrhuje zahrnúť túto kompetenciu aj do príslušného ustanovenia pojednávajúcom o oprávneniach súdnej rady.
K bodu 2 (§ 6 ods. 11)
 
Skrátenie súčasnej lehoty na zverejňovanie programu zasadnutia súdnej rady je odôvodnené požiadavkami aplikačnej praxe. Zasadnutia súdnej rady vykazujú podstatne častejšiu periodicitu ako tomu bolo v čase, kedy sa zavádzala 15 dňová lehota na zverejnenie programu súdnej rady a materiálov, o ktorých súdna rada rokovať. V tomto kontexte je preto potrebné skrátenie 15 dňovej lehoty, a to na lehotu piatich pracovných dní, ktorá stále bude vytvára dostatočný časový priestor na oboznámenia sa verejnosti s programom súdnej rady a súčasne spružní zvolávanie zasadnutí súdnej rady a ich organizáciu.
K bodu 3 (§ 7 ods. 2)
 
Historický vývoj pôsobnosti súdnej rady, ako aj prvotné praktické skúsenosti s uplatňovaním najmú novej právnej úpravy preverovanie sudcovskej spôsobilosti poukazujú na to, že predmetom zasadnutí súdnej rady častokrát citlivé informácie, ktorých prezentácia v rámci verejného rokovania súdnej rady nemusí byť vhodná ako z hľadiska výkonu pôsobnosti súdnej rady (napr. údaje zo živých vyšetrovacích spisov, bankové tajomstvo), tak aj z pohľadu práv a právom chránených záujmov osôb, o ktorých súdna rada rozhoduje (napr. údaje o zdravotnom stave sudcu). Navrhuje sa preto, aby práve z týchto dôvodov bolo umožnené vylúčiť verejnosť zo zasadnutia súdnej rady.
Z hľadiska parametrov navrhovanej právnej úpravy je dôležité upozorniť na to, že sa ňou nezavádzajú neverejné zasadnutia súdnej rady. Zasadnutia súdnej rady zostávajú naďalej verejné. Umožňuje sa však vylúčenie verejnosti. Podobne ako je tomu v prípade súdnych pojednávaní, ktorých verejný charakter je pravidlom a vylúčenie verejnosti výnimkou z tohto pravidla.
81
Ďalej je potrebné uviesť, že vylúčenie verejnosti je prípustné len v nevyhnutnom rozsahu. To znamená, že ak súdna rada rokuje napríklad o tom, či podá prezidentovi návrh na odvolanie sudcu z funkcie z dôvodu dlhodobo pretrvávajúceho nepriaznivého zdravotného stavu, tak to neznamená, že celý tento bod programu sa musí udiať za zatvorenými dverami. Predsedajúci musí v tomto prípade vhodne moderovať diskusiu v súdnej rade tak, aby naplnil účel zákona a vylúčil verejnosť z rokovania súdnej rady skutočne len v nevyhnutnom rozsahu, napríklad v rozsahu v akom sa detailne rozoberá zdravotný stav sudcu z lekárskej správ a pod. Bolo by popretím zmyslu právne úpravy, kedy vylúčenie verejnosti v tomto prípade trvalo aj v prípade hlasovania o tomto bode programu.
Ďalším dôležitým momentom právnej úpravy je aj to, že o vylúčení verejnosti musí súdna rada rozhodnúť, a teda nejde o právnu úpravu, ktorá by sa uplatňovala ex lege, Rozhodnutie súdnej rady musí byť aj v tomto prípade prijaté väčšinou hlasov všetkých jej členov.
Z hľadiska dôvodov pre vylúčenie verejnosti sa normujú dva dôvody. Prvým je ohrozenie tajomstva chráneného zákonom (napr. bankové tajomstvo, obchodné tajomstvo, telekomunikačné tajomstvo a pod.). Druhým dôvodom je ochrana dôležitého záujmu osoby, o ktorej súdna rada rozhoduje (napr. zdravotný stav sudcu).
Všetky vyššie popísané parametre navrhovanej právnej úpravy vo svojom súčte majú predstavovať záruky preto, aby navrhovaný inštitút vylúčenia verejnosti zo zasadnutí súdnej rady bol využívaný vhodným a predvídateľným spôsobom.
K bodu 4 (§ 27fb)
 
Nový § 27fb reaguje na novú zákonnú pôsobnosť voliť prísediacich sudcov disciplinárnych senátov. Táto personálna pôsobnosť súdnej rady si vyžaduje detailnejšiu úpravu procedúry, ktorá predchádza samotnej voľbe v rámci zasadnutia súdnej rady. V odseku 1 sa upravuje subjekt oprávnený podať návrh na voľbu. Týmto subjektom bude ktorýkoľvek člen súdnej rady. V odseku 2 sa normujú obsahové náležitosti na voľbu. Podľa odseku 3 sa vymedzujú ustanovenia, ktoré sa použijú pri voľbe prísediacich sudcov disciplinárnych senátov. Podobne ako je tomu v prípade personálnej pôsobnosti súdnej rady podľa § 27g, aj v tomto prípade sa odkazuje na primerané použitie ustanovení § 6 ods. 7, § 27a ods. 3 a § 27b až 27e.
K bodu 5 (§ 27hb ods. 1)
 
Prepracovanie doterajšieho znenia § 27hb ods. 1 si vyžiadala aplikačná prax s poukazom na jednoznačnú úpravu využívania inštitútu dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcu týkajúcich sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Nové znenie § 27hb ods. 1 potvrdzuje výklad, podľa ktorého využitie § 27hb prichádza do úvahy nie len v prípadoch, kedy súdna rada iniciuje disciplinárne konanie § 27ha ods. 8, ale v ďalších prípadoch upravených v § 27hc 27hg. Práve o prípady postupuj podľa § 27hc 27hg ide. Tieto prípady v doterajšom znení právnej normy vyjadrené slovami „Ak tak ustanovuje tento zákon...“ Z hľadiska jednoznačnosti právnej úpravy a aplikačnej praxe je vhodnejšou legislatívnou technikou pojať priamo do § 27hb ods. 1 tie prípady, kedy je namieste využitie tejto dohľadovej právomoci súdnej rady.
82
K bodu 6
 
Ako v prípade bodu 5, tak aj v prípade bodu 6 ide o reakciu na požiadavky aplikačnej praxe. V tomto prípade sa aktualizáciou vnútorných odkazov výslovne predpokladá pri preverovaní predpokladov sudcovskej spôsobilosti nie len aplikovanie § 27hb, ale aj ustanovenia § 27hh upravujúceho všeobecnú povinnosť súčinnosti, ktorú súdnej rade povinné poskytovať iné subjekty. Ustanovenie § 27hb je určené pre preverovanie tej časti predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré § 5 ods. 6 zákon o sudcoch a prísediacich označuje ako „obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu“. Nejde však o jedinú zložku predpokladov sudcovskej spôsobilosti, pretože táto je tvorená aj „morálnym štandardom, integritou sudcu pre náležitý a zodpovedný výkon jeho funkcie“. Pri preverovaní tejto zložky predpokladov sudcovskej spôsobilosti sa neaplikuje § 27hb, pretože ten je cielený len na prepojenie s osobami z organizovaného zločinu. Na mieste je preto využitie aj postupov podľa § 27hh, aby nedochádzalo k mylnej interpretácii právnej úpravy tak, že postup podľa § 27hb smerovať aj k preverovaniu morálneho štandardu a integrity sudcu pre náležitý a zodpovedný výkon jeho funkcie.
K bodu 7 (§ 27i ods. 2)
 
Doplnenie ustanovenia § 27i umožňuje zvolanie pracovného stretnutia členov súdnej rady, ktoré slúžiť na prípravu dokumentov a s tým súvisiacu diskusiu k rozpracovaným materiálom. Pracovná porada môže byť zvolaná tiež za účelom vyhodnocovania pripomienok oslovených subjektov (napr. predsedov súdov, sudcovských samospráv). Ak je na plnenie konkrétnych úloh súdnou radou zvolená komisia, môžu byť predmetom pracovného stretnutia členov súdnej rady rozpracované materiály, pri ktorých je potrebná širšia odborná diskusia všetkých členov súdnej rady. Na pracovnej porade súdna rada nebude rozhodovať o skutočnostiach, ktoré predmetom rozhodovania súdnej rady na zasadnutí. Pracovnú poradu bude zvolávať predseda súdnej rady mimo zasadnutia súdnej rady podľa potreby. Pracovná porada je inštitútom výnimočnej povahy a má byť využívaný výnimočne. O obsahu pracovného stretnutia a termíne zvolania predseda súdnej rady bude vopred informovať všetkých členov súdnej rady obvyklým spôsobom pre komunikáciu, rovnako aj o jej výsledkoch. K predmetu pracovného stretnutia sa odošlú členom súdnej rady potrebné dokumenty. Z pracovnej porady sa vyhotoví záznam. Pracovné stretnutia majú za úlohu napomôcť ku kvalite, efektívnejšiemu a účinnému plneniu úloh súdnej rady. Navrhovaná legislatívna úprava si vynútila aj aplikačná prax pri napĺňaní úloh ostatných noviel zákonov s dôrazom na zákonné lehoty, ktorými je súdna rada viazaná.
K bodu 8
 
Pojem „návrh na začatie disciplinárneho konania“ je pojmom prekonaným, nakoľko návrh zákona používa termín „disciplinárny návrh“. Uvedená navrhovaná zmena reflektuje túto skutočnosť a je legislatívno-technického charakteru.
83
K čl. VIII
(zákon č. 757/2004 Z. z.)
K bodu 1 (§ 24b)
 
S poukazom na argumentáciu v osobitnej časti dôvodovej správy k čl. I k § 37 sa navrhuje v zákone o súdoch v § 24b výslovne potvrdiť, že o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam disciplinárnych senátov najvyššieho správneho súdu bude rozhodovať päťčlenný senát najvyššieho správneho súdu zložený z predsedu a štyroch sudcov. Potvrdzuje sa tak doterajšia koncepcia prieskumu rozhodnutí najvyšších súdov, kedy o opravných prostriedkoch podľa platnej právnej úprav rozhodovať päťčlenný profesionálny senát.
Súčasne sa z právnej úpravy v § 24b vypúšťa možnosť, aby disciplinárny senát mohol pozostávať z párneho počtu osôb, pretože vzhľadom na zloženie disciplinárnych senátov navrhované v čl. I je táto možnosť bezpredmetná.
K bodu 2 (§ 37 ods. 11)
 
Po vzore právnej úpravy v § 28b ods. 2 zákon o sudcoch a prísediacich a vo väzbe na § 27hc ods. 1 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa navrhuje doplnenie chýbajúcej právnej úpravy podávania majetkového priznania aj v prípade uchádzačov o funkciu predsedu súdu. Toto doplnenie je potrebné pre dosiahnutie stavu skutočného preverenia majetkových pomerov bez toho, aby bolo nutné sa spoliehať na naposledy podané majetkové priznanie.
K bodu 3 [§ 45 ods. 7 písm. f)]
 
Ide o legislatívno-technickú úpravu vyvolanú zmenou terminológie, ktorej podstata spočíva v tom, že doterajší pojem „návrh na začatie disciplinárneho konania“ sa nahrádza kratším a zrozumiteľnejším pojmom „disciplinárny návrh“.
K čl. IX
(zákon č. 423/2020 Z. z.)
Právna úprava obsiahnutá v § 27hi zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a s ňou súvisiaca právna úprava v § 9 ods. 2 a § 207a ods. 3 Trestného poriadku bola zavedená na základe pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov uplatnených pri prerokúvaní vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva v parlamente s tým, že ide o dočasnú právnu úpravu, ktorá stratiť účinnosť 1. júla 2024. V rámci pripomienkového konania boli k tejto právnej úprave vznesené pripomienky zo strany súdnej rady vznesené požiadavky na zrušenie dočasnosti tejto právnej úpravy tak, aby sa táto úprava stala trvalou a integrálnou súčasťou právneho poriadku. Samotná skutočnosť, že súdna rada prijala takúto pripomienku na svojom zasadnutí jednomyseľne (16-0-0) poukazuje na význam, aký pripisuje ústavný orgán sudcovskej legitimity právnej úprave vyslovovania prípadného nesúhlasu s trestným stíhaním sudcu pre trestný čin ohýbania práva. Predkladateľ citlivo vníma túto požiadavku a rozhodol sa jej vyhovieť na základe diskusie uskutočnenej v rámci rozporového konania. Preto sa navrhuje vypustenie druhej vety v ustanovení o
84
účinnosti, ktorá zakladá dočasnosť právnej úpravy, čím sa táto úprava stane trvalou právnou úpravou.
K čl. X
(Účinnosť)
S prihliadnutím na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje účinnosť zákona. S cieľom urýchliť procedúru vytvorenia databáz prísediacich sudcov disciplinárnych senátov sa navrhuje, aby zákon tejto časti nadobudol účinnosť 15. novembra 2021 a vo zvyšku 1. decembra 2021. Je dôležité, aby sa procedúra kreovania databáz prísediacich disciplinárnych senátov spustila čo najskôr.
V Bratislave, 25. augusta 2021
Eduard Heger, v.r.
predseda vlády Slovenskej republiky
Mária Kolíková, v.r.
ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

 

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o reforme súdnictva

K predpisu 423/2020, dátum vydania: 29.12.2020

 

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona o reforme súdnictva (ďalej len „návrh zákona“).

Predkladaný návrh zákona bol vypracovaný v nadväznosti na súčasne predkladaný návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov a predstavuje vykonávací zákon k navrhovaným ústavným zmenám. Okruh tém, ktoré návrh zákona rieši, je determinovaný obsahom ústavných zmien a Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024 v časti týkajúcej sa súdnictva.

Z hľadiska tématického zamerania návrhu zákona možno jeho obsah nadväzujúci na ústavné zmeny vymedziť nasledovne:

V prípade Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) sa návrh zákona zameriava na právnu úpravu regionálneho princípu volieb členov súdnej rady sudcami, zavedenie nesudcovského prvku v prípade členov súdnej rady nominovaných výkonnou mocou (prezident, vláda) a zákonodarnou mocou, odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sú sudcami, na úpravu podmienok voľby do medzinárodných súdnych inštitúcií a na verejné vypočutie kandidátov na členov súdnej rady volených parlamentom. Návrh zákona rozširuje pôsobnosť súdnej rady o konanie vo veciach majetkových pomerov sudcov. Zároveň návrh ústavného zákona reaguje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 a umožňuje súdnej rade vykonávať aktívny dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti vlastným autonómnym konaním a preverovaním bez podstatnej ingerencie iného orgánu verejnej moci.

V súvislosti sa zriadením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) dochádza k jeho ukotveniu v sústave súdov vrátane určenia jeho sídla a obvodu, úprave jeho vnútornej organizácie (plénum, kolégiá, senáty) a pôsobnosti, úprave jeho správy (Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky), postavenia a odmeňovania jeho sudcov, funkcionárov a štátnych zamestnancov, výberu jeho sudcov a štátnych zamestnancov, ako aj ďalších súvisiacich otázok, ktorých vyriešenie je potrebné pre nastavanie rovnocenného postavenia oboch najvyšších súdov.

V prípade ústavných zmien týkajúcich Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa návrh zákona podrobnejšie venuje výberu sudcov ústavného súdu vrátane úpravy bezúhonnosti, konaniu pred ústavným súdom a úprave súvisiacej s presunom jeho časti právomoci na najvyšší správny súd.

V oblasti úpravy statusu sudcov návrh zákona reaguje na vedenie vekového cenzu sudcov všeobecných súdov a ústavného súdu, zrušenie súhlasu ústavného súdu so vzatím do väzby, zrušenie rozhodovacej imunity sudcov, rozšírenie možností pre obsadzovanie členov hodnotiacich komisií emeritnými sudcami, ako aj úpravu podmienok nároku na odchodné v prípade trestne stíhaných sudcov. Z hľadiska významu podstatnú časť novelizácie zákona tvorí aj nová úprava preverovania majetkových pomerov sudcov a sudcovskej spôsobilosti. V neposlednom rade sa návrh zákona venuje problematike odmien a vybranému nároku sociálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov, ktorým je príplatok k nemocenskému.

2

Návrhom zákon sa ďalej nahrádza doterajší inštitút prípravy justičného čakateľa novým inštitútom, ktorým je odborná justičná stáž.

Na dosiahnutie vyššie uvedených zámerov je potrebné vykonať novelizáciu celkovo 28 zákonov, pričom nutnosť ich novelizácie je z podstatnej časti vyvolaná zriadením najvyššieho správneho súdu.

Vzhľadom na to, že návrh zákona bezprostredne nadväzuje na novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), referencie a odkazy na ústavnú úpravu v texte osobitnej časti dôvodovej správy zohľadňujú systematiku ústavnej úpravy, ktorú predpokladá jej novelizácia.

Berúc do úvahy obsahové vymedzenie a význam predkladanej zákonnej úpravy je žiaduce, aby návrh zákona niesol dostatočne výstižný názov. Preto predkladateľ zvolil názov „o reforme súdnictva“, ktorý najlepšie vystihuje podstatu predkladanej právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že jednotlivé novelizačné články usporiadané v návrhu zákona chronologicky.

Účinnosť navrhovanej právnej úpravy sa navrhuje od 1. januára 2021, pričom odložená účinnosť od 1. augusta 2021 sa navrhuje v prípade tých zmien a doplnení, ktoré sa týkajú pôsobnosti zriaďovaného najvyššieho správneho súdu v oblasti konania pred najvyšším správnym súdom, resp. ústavným súdom tam, kde dochádza k presunu agendy z ústavného súdu na najvyšší správny súd, ako aj uplatňovania regionálneho princípu pri voľbe členov súdnej rady sudcami. Odložená účinnosť od 1. januára 2025 sa navrhuje v prípade právnej úpravy reagujúcej na zavedenie tzv. individuálnej kontroly ústavnosti, pretože aj ústavná úprava má v tomto prípade odloženú účinnosť od 1. januára 2025.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (de lega ferenda), ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona vplyv na rozpočet verejnej správy, ktorý je bližšie popísaný v doložke vplyvov a v príslušnej analýze. Návrh zákona nemá vplyv na podnikateľské prostredie, na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, na životné prostredie, na informatizáciu spoločnosti a na služby pre občana a nemá ani sociálne vplyvy. Od navrhovaných ústavných zmien však možno očakávať zvýšenie dôvery v právny štát a spravodlivosť, ako spustenie procesu očisty justície.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania. Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky ho prerokovala 24. septembra 2020. Návrh zákona vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila 30. septembra 2020.

3

B.Osobitná časť

K čl. I

(Civilný sporový poriadok)

V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu je potrebné vykonať nevyhnutnú zmenu v kreácii tzv. kompetenčného senátu. Podľa doteraz platnej právnej úpravy sa kompetenčný senát zriaďuje na Najvyššom súde Slovenskej republiky a jeho úlohou je riešiť spory o právomoc medzi (všeobecnými) súdmi a inými orgánmi. V súčasnosti sedem členov a pozostáva zo sudcov najvyššieho súdu. V nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu však tento koncept neobstojí, a preto sa navrhuje prepracovať právnu úpravu zloženia kompetenčného senátu. Po novom bude mať kompetenčný senát osem členov, pričom v ňom bude paritne zastúpený najvyšší súd a najvyšší správny súd. Členov senátu a ich náhradníkov budú určovať predsedovia týchto súdov v rozvrhoch práce.

K čl. II

(Správny súdny poriadok)

K bodu 1 (§ 8)

Novelizácia Správneho súdneho poriadku sa vykonáva v nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu. Rozsah navrhovaných zmien predstavuje len nevyhnutnú novelizáciu, ktorá je predpokladom pre riadne fungovanie správneho súdnictva. Cieľom právnej úpravy v tomto prípade nie je vyhodnocovanie doterajšej efektivity fungovania správneho súdnictva v podmienkach rekodifikovanej procesnej úpravy k tomuto kroku predkladateľ pristúpi samostatnou legislatívnou iniciatívou.

Nové znenie § 8 zohľadňuje nové znenie čl. 126 ods. 1 ústavy, podľa ktorej bude ústavný súd rozhodovať kompetenčné spory medzi najvyšším súdom a najvyšším správnym súdom. Predkladateľ za to, že spory medzi dvoma najvyššími súdmi nemôže rozhodovať jeden z nich. Preto je namieste tento typ kompetenčných sporov zveriť do plenárnej pôsobnosti ústavného súdu.

K bodu 2 [§ 11 písm. b)]

Rozšírenie pôsobnosti najvyššieho správneho súdu v § 11 vychádza z navrhovaného čl. 142 ods. 2 písm. a) ústavy. A teda najvyšší správny súd bude rozhodovať v konaní o neústavnosť a nezákonnosť volieb do orgánov územnej samosprávy. Na tento účel sa v Správnom súdnom poriadku zavádza nový typ konania, a to konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb; k tomu pozri nasledujúci text.

K bodu 3 (§ 20)

V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu sa vykonávajú nevyhnutne zmeny v § 20. Druhá veta sa stáva bezpredmetnou a je potrebné ju vypustiť, pričom v tretej vete je neaktuálne hovoriť o správnom kolégiu, ale len o kolégiu (najvyššieho správneho súdu).

4

K bodu 4 (§ 22 ods. 2)

Vzhľadom na to, že pojem „správne kolégium“ je v Správnom súdnom poriadku pojmom prekonaným, je potrebné vykonať súvisiacu zmenu § 22 ods. 2. Navrhuje sa, aby predsedom veľkého senátu bol niektorý z predsedov senátu najvyššieho správneho súdu, ktorého určí rozvrh práce.

K bodu 5 (§ 47 ods. 1)

V ustanovení, ktoré pojednáva o oprávneniach prokurátora, sa v nadväznosti na nový typ konania, ktorým je konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb, navrhuje vyslovene pomenovať oprávnenie generálneho prokurátora iniciovať tento typ konania. Tu treba uviesť, že generálny prokurátor toto oprávnenie aj podľa doteraz platnej úpravy v konaní pred ústavným súdom.

K bodu 6 (§ 92 ods. 3)

Doterajšie znenie právnej úpravy sa vzťahovalo na sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu. Po novom je potrebné upustiť od tejto terminológie a právnu úpravu je potrebné prispôsobiť zriadeniu najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa javí ako účelnejšie naformulovať celé ustanovenie nanovo.

K bodu 7 (§ 100 ods. 1)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v zohľadnení zavedenia legislatívnej skratky „ústavný súd“ v predchádzajúcich ustanoveniach zákona; v tomto prípade v novom znení § 8 ods. 1.

K bodu 6 (nový šiesty diel)

Navrhované doplnenie Správneho súdneho poriadku o konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb nadväzuje na nový čl. 142 ods. 2 písm. a) ústavy, ktorý zakladá právomoc najvyššieho správneho súdu na konanie a rozhodovanie o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy. Ide o právomoc, ktorú podľa platného znenia čl. 129 ods. 2 ústavy vykonáva ústavný súd, a teda ide o právomoc, ktorá sa presúva z ústavného súdu na najvyšší správny súd. Dôvody tohto presunu právomoci uvádza dôvodová správa k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Z hľadiska zabezpečenia riadneho rozhodovania v uvedených veciach je potrebné zaviesť v Správnom súdnom poriadku nový typ konania, a to konania vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb. Uvedené doplnenie právnej úpravy zodpovedá koncepcii Správneho súdneho poriadku, kde pre každý typ konania je zavedená samostatná skupina ustanovení, ktoré zohľadňujú osobitosti toho-ktorého konania. V prípade konania vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb je žiaduce sústrediť novú právnu úpravu do tretej hlavy piatej časti, ktorá upravuje konanie vo volebných veciach. Konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb je konaním vo volebných veciach.

Systematika nového šiesteho dielu (Konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb) je prispôsobená systematike ostatných dielov obsiahnutých v tretej hlavy piatej časti Správneho

5

súdneho poriadku. Právna úprava preto reguluje účel konania, účastníkov konania, žalobnú legitimáciu, lehotu na podanie žaloby, náležitosti žaloby, dokazovanie a rozhodnutie o žalobe. Pri úprave týchto inštitútov sa vychádza z pôvodnej právnej úpravy § 156 163 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a teda účel konania je rovnaký ako v pôvodnej úprave, podobne aj okruh účastníkov konania, aktívna legitimácia, lehota na podanie žaloby a jej náležitosti. Preberá sa taktiež úprava niektorých aspektov dokazovania. Problematika rozhodovania je primerane prispôsobená zásadám správneho súdnictva.

Podstatným rozdielom v porovnaní s doterajšou úpravou je to, že konanie sa bude začínať žalobou, a nie sťažnosťou. Pre správne súdnictvo je charakteristické, že úkon, ktorým sa začína konanie pred správnym súdom je v drvivej väčšine prípadov žaloba. Sťažnosť je charakteristickým iniciačným úkonom v konaní pred ústavným súdom.

Účelom konania 312a) je posúdenie otázky ústavnosti a zákonnosti volieb, ktorými sú voľby do orgánov územnej samosprávy. Uvedené ustanovenie zodpovedá § 156 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V § 312b sa upravuje účastníctvo v konaní. Okruh účastníkov konania kopíruje platné znenie § 160 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ale vzhľadom na koncepciu správneho súdneho konania je rozšírený aj o žalovaného správny orgán, ktorým je príslušná miestna (mestská) volebná komisia

V § 312c sa upravuje žalobná legitimácia, t.j. ustanovuje sa subjekt, ktorý je oprávnený podať žalobu vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb. Žalobcom v tomto prípade bude ten, kto je navrhovateľom podľa platného znenia § 157 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Lehota na podanie žaloby 321e) bude rovnaká ako je lehota na podanie návrhu na začatie konanie podľa § 159 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V novom § 312d sa upravuje, kto je v konaní žalovaným. Navrhuje sa, aby žalovanú stranu reprezentovala príslušná volebná komisia.

Náležitosti žaloby 312f) sa odvíjajú od náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 158 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ustanovenie § 312g zodpovedá rovnakej úprave zavedenej aj v ostatných dieloch v tretej hlave piatej časti Správneho súdneho poriadku. A teda správny súd bude rozhodovať aj na podklade vyjadrenia účastníkov konania. Osobitne v záujme jednoduchosti sa navrhuje, aby jednotlivým účastníkom (politickým stranám, kandidátom) bolo možné doručovať aj do rúk tzv. splnomocnenca vo volebných veciach, ktorého si politické strany musia ustanoviť pri podaní kandidátnej listiny [napr. § 139 ods. 5 písm. b) alebo § 144 ods. 4 písm. b), príp. § 171 ods. 5 písm. b) a § 176 ods. 4 písm. b) zákona č. 180/2014 Z. z.]. podľa cit. ustanovení je politická strana vo volebných veciach, ku ktorým možno zaradiť aj účasť v konaní o preskúmanie ústavnosti a zákonnosti volieb, úkonmi tohto splnomocnenca viazaná. Možno

6

preto predpokladať, že za splnomocnenca zvolí takú osobu, ktorá je pre ňu dôveryhodná a bude ju informovať o všetkých doručených písomnostiach.

Osobitné ustanovenie o dokazovaní v konaní vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb (§ 312h) zohľadňuje rovnakú úpravu v § 161 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Priamo zo zákona spojené konania týkajúca sa tých istých volieb, aj keď žaloby podali rôzne subjekty. Cieľom je zabrániť tomu, aby to isté dokazovanie museli vykonávať rôzne senáty v rôznych konaniach. Záujem rýchlosti a účinnosti si vyžaduje, aby spojenie nebolo ponechané len na rozhodnutí súdu 65 S. s. p.).

Rozhodovane o žalobe je upravené v § 312i 312k. Aj nová právna úprava bude ustanovovať lehotu na rozhodnutie, a to 30 dní od doručenia žaloby. Z hľadiska merita veci prichádzajú do úvahy dva možné typy výrokov. A teda správny súd žalobu buď zamietne (§ 312j ods. 1), a ak ju nezamietne, tak rozhodne spôsobom podľa § 312j ods. 2, čím fakticky vyhovie žalobnému návrhu. Aj tomto prípade ide o analogickú úpravu aká sa uplatňuje v súčasnom konaní pred ústavným súdom podľa § 163 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tu treba zdôrazniť, že v tomto prípade nie je možné mechanicky preklopiť úpravu zákona č. 314/2018 Z. z. do Správneho súdneho poriadku. Preberaná právna úprava musí byť prispôsobená koncepcii rozhodovania o správnych žalobách. To znamená, že správny v prípade negatívneho rozhodnutia nevydáva rozhodnutie o nevyhovení návrhu (tak ako ústavný súd), ale správny súd návrh (žalobu) zamieta. Okruh adresátov pre doručenie rozhodnutia správneho súdu je rovnaký ako v prípade konania pred ústavným súdom; k tomu pozri § 163 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V kontexte presunu pôsobnosti medzi ústavným súdom a najvyšším správnym súdom je potrebné mať na zreteli prechodné ustanovenia zavádzané v Ústave Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 7), podľa ktorých konania začaté pred účinnosťou ústavných zmien dokončí ústavný súd, a teda v týchto prípadoch nebude dochádzať k prechodu výkonu súdnictva v „živých“ veciach. Opak by musel ustanoviť zákon, čo sa nenavrhuje. Znamenalo by to, že najvyšší správny súd by sa musel s vecou oboznamovať nanovo, čo by viedlo k prieťahom, ktoré sú v tomto druhu konania neželané.

K bodu 7 (§ 378)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so skorším zavedením legislatívnej skratky „ministerstvo vnútra“ v predchádzajúcom texte zákona.

K bodu 10

Ide o legislatívno-technickú úpravu nadväzujúcu na zriadenie najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na to, že najvyšší súd prestáva byť správnym súdom, je potrebné ho v celom texte Správneho súdneho poriadku nahradiť najvyšším správnym súdom.

7

K čl. III

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z.)

K bodom 1 až 4

Vzhľadom na ústavné ukotvenie funkcie podpredsedu súdnej rady sa navrhuje úprava jeho platových pomerov v zákone o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Navrhuje sa, aby plat podpredsedu súdnej rady bol plat vo výške 1,3 násobku platu poslanca (čo zodpovedá platu sudcu najvyššieho súdu, resp. najvyššieho správneho súdu). Zároveň sa navrhuje, aby aj podpredsedovi súdnej rady patril mesačný príplatok, ktorý určí súdna rada.

K bodom 5 a 6 (§ 24 ods. 2 a 3)

Doplnenie právnej úpravy zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov súvisí so zriadením najvyššieho správneho súdu. Platná právna úprava v § 24 ods. 2 a 3 upravuje funkčné príplatky predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu, ktorý bude mať postavenie rovnaké ako najvyšší súd, je namieste funkcionárom zriaďovaného súdu priznať rovnaké funkčné príplatky ako funkcionárom najvyššieho súdu.

K čl. IV

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z.)

V nadväznosti na zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa navrhujú nevyhnutné zmeny v zákone o správe majetku štátu, ktoré spočívajú v doplnení uvedenej kancelárie do § 3b ods. 2 písm. d). Na Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa teda bude vzťahovať rovnaká právna úprava ako na Kanceláriu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K čl. V

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.)

K bodu 1 (§ 20 ods. 1)

V platnom znení § 20 sa upravuje účasť ústavných činiteľov na schôdzach Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa platnej úpravy právo byť prítomný na schôdzi parlamentu okrem iných aj predseda najvyššieho súdu. Vzhľadom na to, že predseda zriaďovaného najvyššieho správneho súdu bude mať z ústavného hľadiska rovnocenné postavenie ako predseda najvyššieho súdu je potrebné rozšíriť právnu úpravu v § 20 ods. 1 aj o predsedu najvyššieho správneho súdu a umožniť mu účasť na schôdzach parlamentu za rovnakých podmienok ako predsedovi najvyššieho súdu.

K bodu 2 (§ 28 ods. 2)

Právna úprava v § 28 ods. 2 rokovacieho poriadku umožňuje predsedovi najvyššieho súdu vystúpiť v rozprave so súhlasom parlamentu. Aj tomto prípade sa navrhuje berúc do úvahy rovnocenné postavenie funkcionárov najvyšších súdnych inštitúcií doplnenie právnej úpravy o predsedu najvyššieho správneho súdu.

8

K bodu 3 (§ 115 ods. 1)

Zmena § 115 ods. 1 je nevyhnutná v nadväznosti na navrhovanú zmenu čl. 84 ods. 3 ústavy, kde sa zvyšuje kvórum pre voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu tak, že na zvolenia kandidáta je potrebná nadpolovičná väčšina všetkých hlasov poslancov parlamentu.

K bodu 4 (§ 116a ods. 1)

Cieľom navrhovanej zmeny je doplnenie mechanizmu vyhlasovania voľby kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu s dostatočným časovým predstihom pred uplynutím funkčného obdobia sudcu ústavného súdu. Niet dôvodu na to, aby existovala právna úprava, ktorá pripúšťa spustenie procedúry voľby kandidátov na sudcov ústavného súdu po skončení funkčného obdobia sudcu ústavného súdu. Naopak namieste je taká právna úprava, ktorá vytvára predpoklady pre to, aby obmieňanie sudcov ústavného súdu bolo čo najviac plynulé. A tomuto účelu slúži aj navrhovaná právna úprava, podľa ktorej sa bude voľba kandidátov na sudcov ústavného súdu spúšťať šesť mesiacov pred uplynutím funkčného obdobia sudcu ústavného súdu. Obdobie šiestich mesiacov sa javí ako dostatočné na zabezpečenie dostatočného počtu kandidátov. Vzhľadom na to, že funkcia sudcu ústavného súdu môže zaniknúť aj z iných dôvodov ako uplynutím funkčného obdobia (napr. vzdaním sa funkcie, smrťou, či odvolaním), je potrebné, aby nová úprava zohľadňovala aj túto okolnosť, a preto sa navrhuje, aby v prípade, že k zániku funkcie sudcu ústavného súdu dôjde pred uplynutím jeho funkčného obdobia, bol predseda parlamentu povinný vyhlásiť voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu bezodkladne potom, čo došlo k zániku funkcie sudcu ústavného súdu. Aj v tomto prípade je účelom úpravy docieliť stav, aby bolo uvoľnené miesto sudcu ústavného súdu obsadené čo najskôr.

Navrhovaná právna úprava bezprostredne nadväzuje na navrhované ústavné zmeny, a to v tomto prípade na nové znenie čl. 134 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sa vyžaduje, aby parlament zvolil potrebný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu do dvoch mesiacov od uplynutia funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, resp. do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu ústavného súdu z iných dôvodov ako uplynutím funkčného obdobia (napríklad vzdaním sa funkcie, odvolaním, či smrťou). Následkom nezvolania potrebného počtu kandidátov zo strany parlamentu v určených lehotách je to, že prezident Slovenskej republiky môže vymenovať sudcov ústavného súdu bez návrhu parlamentu. Vzhľadom na to je potrebné, aby zákonná úprava vytvorila predpoklady pre riadny priebeh voľby kandidátov na sudcov ústavného súdu v ústavou predpokladaných lehotách.

K bodu 5 (§ 116a ods. 4)

Navrhovaná zmena za cieľ zosúladiť znenie § 116a ods. 4 so znením § 115 ods. 4 novelizovaného zákona. Z dikcie § 115 ods. 4 je zrejmé, že po rokovaní Ústavnoprávneho výboru sa má predsedovi národnej rady predložiť stanovisko k jednotlivým osobám, o ktorých má rozhodnúť plénum voľbou. Hlasovanie v pléne je aj hlasovaním o tom, či osoby uchádzajúce sa o post sudcu ústavného súdu spĺňajú predpoklady pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu. Na strane druhej, platné znenie § 116a ods. 4 predpokladá, že rozhodnutie o tom, či osoba spĺňa predpoklady pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu urobiť priamo výbor. Túto disproporciu sa navrhuje vyriešiť tak, že sa upraví znenie § 116a ods. 4 do podoby, z ktorej je zrejmé, že ústavnoprávny výbor prijíma stanovisko o tom, či osoba spĺňa predpoklady pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu. Rozhodnutie

9

o tom, či tomu tak je však spraví plénum parlamentu, tak ako to predpokladá § 115 ods. 4 a v konečnom dôsledku ako to už v súčasnosti implicitne vyplýva z ústavného textu.

K bodu 6 (pätnásta časť)

Vláda sa vo svojom programovom vyhlásení zaviazala k prijatiu takej právnej úpravy, ktorou sa zabezpečí v prípade členov súdnej rady volených parlamentom nielen to, že pôjde o osoby, ktoré nie sudcami, ale aj ich riadne vypočutie v príslušnom výbore. Na základe uvedeného sa preto navrhuje doplniť rokovací poriadok o procedúru vypočutia kandidátov na členov súdnej rady volených súdnou radou, ako aj ďalších otázok s tým spojených. Vychádza sa pritom z osvedčenej právnej úpravy voľby kandidátov na funkciu sudcov ústavného súdu, ktorej štandardy sa budú uplatňovať aj v prípade voľby členov súdnej rady.

K čl. VI

(zákon č. 73/1998 Z. z.)

K bodu 1 [§ 44 ods. 2 písm. h)]

Platná úprava v § 44 ods. 2 písm. h) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov ustanovuje, že výkon funkcie policajta sa prerušuje na čas výkonu funkcie predsedu alebo podpredsedu najvyššieho súdu. Takto koncipovaná právna úprava je neudržateľná z viacerých dôvodov. V prvom rade z nej vyplýva, že funkcia policajta sa neprerušuje na čas výkonu funkcie sudcu všeobecného súdu, pretože platné znenie § 44 ods. 2 nepredpokladá prerušenie výkonu funkcie policajta, ak sa policajt stane sudcom všeobecného súdu. Ak by sa ním stal, tak nemôže popri funkcii sudcu vykonávať funkciu policajta, pretože tomu bráni čl. 145a ods. 2 ústavy. Ďalej treba brať do úvahy to, že policajt sa nemôže stať predsedom alebo podpredsedom najvyššieho súdu bez toho, aby sa predtým nestal sudcom tohto súdu, pretože podľa čl. 145 ods. 3 ústavy predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu vymenúva prezidentka zo sudcov tohto súdu. O funkciu predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu sa nemôže uchádzať nesudca. V neposlednom rade si treba uvedomiť aj to, že funkcia sudcu nie je ohraničená funkčným obdobím, keďže sudcovia sú v súlade s čl. 145 ods. 1 ústavy vymenúvaní bez časového obmedzenia. A preto je namieste koncept, ktorý v prípade vymenovania policajta do funkcie sudcu všeobecného súdu bude mať za následok zánik statusu policajta, pretože predpokladať jeho návrat do funkcie policajta po skončení výkonu funkcie sudcu (t.j. po dosiahnutí veku 65 rokov) je viac ako nepravdepodobný. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje úplné vypustenie § 44 ods. 2 písm. h), pretože táto právna úprava nezodpovedá ústavnému nastaveniu statusu sudcov, resp. táto právna úprava je v súčasnosti neaktuálna.

K bodu 2 [§ 44 ods. 2 písm. n) až p)]

Navrhované doplnenie právnej úpravy zohľadňuje absentujúcu zmienku o funkciách vedúceho kancelárie ústavného súdu, najvyššieho súdu a kancelárie prezidenta, pričom nie je dôvod, aby tieto funkcie neboli v § 44 ods. 2 uvedené, resp. aby zákon odkazoval len na pozíciu vedúceho kancelárie národnej rady.

10

K čl. VII

(zákon č. 385/2000 Z. z.)

K bodu 1 (§ 5 ods. 3)

Jednou z podmienok pre vymenovanie do funkcie sudcu je zloženie odbornej justičnej skúšky, prípadne skúšky, ktorá je rovnocenná s odbornou justičnou skúškou. Doterajšia právna úprava umožňuje odpustenie tejto podmienky za podmienok uvedených v § 5 ods. 3 zákona. Jednou z týchto podmienok je aj vykonávanie právnej praxe v trvaní aspoň 15 rokov. S cieľom otvoriť súdny systém najmä v prípade správneho súdnictva aj odborníkom z mimojustičného prostredia sa navrhuje skrátenie trvania právnej praxe v prípade odpustenia odbornej justičnej skúšky z 15 rokov na 10 rokov. Predkladateľ za to, že takto koncipovaná zmena právnej úpravy môže prilákať do sudcovského stavu právnikov z rôznych oblastí verejnej, či štátnej správy, ktorých odborné vedomosti a znalosti môžu dôležitým vkladom pre lepšie fungovanie súdov.

K bodu 2 (§ 5 ods. 6)

Navrhovaná právna úprava explicitne definuje predpoklad sudcovskej spôsobilosti, a to, že sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu.

Požiadavka, aby sudca nemal obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, je požiadavkou, ktorá priamo súvisí so samotným poslaním sudcu a so samotnými základmi nezávislosti súdnej moci. Je legitímne explicitne podradiť pod predpoklad sudcovskej spôsobilosti požiadavku na absenciu obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Rovnako je legitímne primeranými prostriedkami súdnou radou overovať, či sudca a kandidát na funkciu sudcu tieto predpoklady spĺňajú. Takéto overovanie po novom v nadväznosti na novo doplnený čl. 141b ústavy upravuje zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 3 (§ 11 ods. 1)

V právnej úprave prideľovania sudcu na určený súd sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu, pričom aj v prípade tohto súdu sa bude uplatňovať obsadzovanie voľných miesto tohto súdu na základe výsledkov výberového konania. V prípade oboch najvyšších súdov sa nebude uplatňovať výnimka z pravidla obsadzovania voľných miest na týchto súdoch preložením, ktorá je uvedená v § 28 ods. 1; k tomu pozri navrhovanú zmenu§ 28 ods. 1. Obsadenie voľného miesta sudcu na najvyššom správnom súde bude možné buď pridelením (pre osoby z mimojustičného prostredia) alebo preložením, ak ide o sudcov.

K bodu 4 (§ 11 ods. 2)

Aj v prípade pridelenia na najvyšší správny súd sa bude vyžadovať predchádzajúci výkon právnickej praxe, pričom v tomto prípade sa bude vyžadovať jej trvanie aspoň 10 rokov. Takto navrhovaná úprava za cieľ zohľadniť špecifické postavenie najvyššieho správneho súdu ako súdu zameraného na oblasť správneho súdnictva, kde je žiaduce, aby na tomto súde pôsobili aj osoby z mimojustičného prostredia, ktoré majú odborné vedomosti a znalosti

11

potrebné pre náležité rozhodovanie v správnych veciach zo špecifických oblastí správneho práva, napr. súťažné právo, verejné obstarávanie, či sociálne zabezpečenie.

K bodu 5 (§ 14 ods. 2)

V nadväznosti na zmeny v právnej úprave prideľovania sudcov na súd 11 ods. 1) súvisiace so zriadením najvyššieho správneho súdu sa navrhuje vykonať obdobné zmeny aj v prípade právnej úpravy preloženia sudcu na súd vyššieho stupňa. Do právnej úpravy sa vkladá regulácia dĺžky výkonu právnickej praxe pre preloženie na najvyšší správny súd, pričom v tomto prípade sa bude vyžadovať prax v trvaní aspoň 10 rokov. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa navrhuje naformulovať celé ustanovenie nanovo, pričom jedinou vecnou zmenou je práve úprava dĺžky právnickej praxe v prípade preloženia na najvyšší správny súd.

K bodu 6 (§ 15 ods. 1)

V ustanovení upravujúcom kreovanie funkcie predsedu senátu sa upravuje obsadzovanie tejto pozície na najvyššom správnom súde, pričom sa budú uplatňovať rovnaké pravidlá ako v prípade predsedov senátov najvyššieho súdu, t.j. bude sa vyžadovať vyjadrenie príslušného kolégia. Keďže podľa právnej úpravy navrhovanej v novelizácii zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa daná možnosť vyvárať kolégiá na najvyššom správnom súde, t.j. kolégia sa na najvyššom správnom súde nebudú vytvárať zákonom, tak právnu úpravu v § 15 ods. 1 je potrebné vykladať v kontexte právnej úpravy zákona o súdoch, čo v praxi bude znamenať to, že ak kolégium nebude na najvyššom správnom súde vytvorené, nebude sa vyžadovať vyjadrenie kolégia pri obsadzovaní postu predsedu senátu.

K bodu 7 (§ 16 ods. 3)

V nadväznosti na právnu úpravu možného zlučovania občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššom súde sa navrhuje doplniť zákon o sudcoch a prísediacich o úpravu zániku funkcie predsedu kolégia v prípade zlúčenia týchto dvoch kolégií. To znamená, že ak dôjde zákonom predpísaným spôsobom k zlúčeniu dvoch kolégií na najvyššom súde, bude to mať za následok zánik funkcie predsedov oboch zlučovaných kolégií. Následne sa v rámci nového kolégia, ktoré vzniklo zlúčením dvoch kolégií, uskutoční voľba predsedu kolégia tak, aby nový predseda kolégia odvíjal svoju legitimitu od všetkých členov kolégia.

K bodu 8 [§ 17 písm. d) a e)]

Podľa platného znenia zákona strata štátneho občianstva Slovenskej republiky a zmena trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky tvoria samostatné dôvody pre zánik funkcie sudcu ex lege. Podľa čl. 147 ods. 1 ústavy však predstavujú dôvody pre odvolanie z funkcie sudcu (strata voliteľnosti do národnej rady). Vzhľadom na existujúci nesúlad zákonnej úpravy a ústavnej úpravy sa navrhuje vypustiť písmená d) a e) vrátane doterajšieho § 20 ods. 2. Strata voliteľnosti do národnej rady ako dôvod pre odvolanie sudcu z funkcie je v platnom znení pokrytá § 18 ods. 1 písm. d) zákona.

K bodu 9 [§ 17 písm. g)]

12

Navrhované doplnenie právnej úpravy je vyvolané ústavnými zmenami, ktorými sa zavádza vekový cenzus pre automatický zánik funkcie sudcu. V novom čl. 146 ods. 2 ústavy sa navrhuje, aby sudcovi zanikala funkcia k poslednému dňu mesiaca, v ktorom sudca dosiahol vek 65 rokov, resp. 68 rokov veku. Uvedenú skutočnosť je potrebné výslovne zohľadniť aj v § 17 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý súhrne upravuje všetky existujúce dôvody pre zánik funkcie sudcu, kam sa dopĺňa nový dôvod zániku funkcie sudcu majúci svoj základ v čl. 146 ods. 2 ústavy.

K bodu 10 (§ 18 ods. 1)

Vzhľadom na to, že podľa nového znenia čl. 147 ods. 2 ústavy nebude potrebný návrh súdnej rady na odvolanie sudcu z funkcie, ak ide o dôvody pre odvolanie z funkcie podľa čl. 147 ods. 2, navrhuje sa túto skutočnosť zohľadniť aj v doterajšom znení § 18 ods. 1, kde je potrebné vypustiť návrhové oprávnenie súdnej rady.

K bodu 11 (§ 18 ods. 2 a 3)

Doterajšie znenie § 18 ods. 2 zákona upravovalo dva fakultatívne dôvody pre zánik funkcie sudcu odvolaním, a to z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov a z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu. Z prvého dôvodu sa podľa súvisiacich ústavných zmien stáva samostatný dôvod zániku funkcie sudcu. Preto je potrebné doterajšie znenie § 18 ods. 2 upraviť tak, aby obsahovalo len odvolanie z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu. Ide teda o zmenu vyvolanú novelizáciou ústavy.

V prvej časti zmeny odseku 3 sa aktualizuje vnútorný odkaz na § 18, ktorý sa po novom nebude členiť na písmená. V druhej časti novelizačného bodu sa vypúšťa právna úprava návrhového oprávnenia súdnej rady pri odvolávaní sudcov z funkcie z dôvodov podľa čl. 147 ods. 1 ústavy, ktorá je vzhľadom na navrhované ústavné zmeny bezpredmetná. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa navrhuje nové znenie § 18 ods. 3.

K bodu 12 (§ 20 ods. 2)

Vypustenie doterajšieho znenia § 20 ods. 2 je dané jeho nesúladom s čl. 147 ods. 1 ústavy, pretože strata voliteľnosti do národnej rady (t.j. strata štátneho občianstva a zmena trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky) dôvodmi na odvolanie z funkcie sudcu a nie pre zánik funkcie sudcu ex lege.

Namiesto pôvodného znenia § 20 ods. 2 sa navrhuje nová právna úprava, ktorá nadväzuje na nový čl. 146 ods. 2 ústavy. Navrhovaná zmena za cieľ zabezpečiť informovanosť ministerstva spravodlivosti o oznámeniach sudcov, ktoré adresujú prezidentovi podľa čl. 146 ods. 2 ústavy, a to z dôvodu zabezpečenia možnosti pružne reagovať na situácie, kedy sa sudcovia rozhodnú pokračovať vo výkone funkcie do veku 68 rokov.

K bodu 13 (§ 21 ods. 1 a § 38 ods. 2)

Ide o legislatívno-technické zmeny súvisiace so zmenou štruktúry § 18. V nadväznosti na to, je potrebné upraviť doteraz používané vnútorné odkazy na § 18.

13

K bodu 14 (§ 21 ods. 6)

Doplnenie právnej úpravy ma za cieľ riešiť situáciu, na ktorú doterajšia právna úprava nepamätala, a to na situáciu, kedy sa sudca obvinený pre úmyselný trestný čin vzdá funkcie sudcu. Podľa platnej úpravy takýto sudca nárok na vyplatenie odchodného, ak súčasne spĺňa podmienky pre vznik nároku na jeho výplatu podľa § 21 ods. 1 a 2. Cieľom navrhovanej právnej úpravy je oddialiť výplatu odchodné do času právoplatného skončenia trestného stíhania sudcu. Ak sa toto trestné stíhanie skončí právoplatným odsúdením pre úmyselný trestný čin, sudca nebude mať vôbec nárok na odchodné, čo zodpovedá pravidlu uvedenému v § 21 ods. 5. V ostatných prípadoch skončenia trestného stíhania sa sudcovi dodatočne doplatí odchodné. Prekladateľ za to, že takto navrhovaná právna úprava zodpovedá spravodlivému usporiadaniu právnych vzťahov týkajúcich sa nárokov sudcu súvisiacich so skončením výkonu funkcie sudcu.

K bodu 15 (§ 22a ods. 1)

V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu sa navrhuje, aby jeho predseda mal zákonné oprávnenie podať návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu, rovnako ako ho predseda najvyššieho súdu. Po novom sa však oprávnenia predsedov najvyšších súdov budú vzťahovať len sa sudcov týchto súdov. Po zriadení druhého najvyššieho súdu sa javí ako nekoncepčné umožniť predsedovi ktoréhokoľvek z nich podávať návrhy na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu voči ktorémukoľvek sudcovi.

K bodom 16 a 17 [§ 23 ods. 1 a § 24 ods. 1 písm. c)]

Navrhované rozšírenie situácií kedy dochádza priamo zo zákona k uplatneniu inštitútu prerušenia výkonu funkcie sudcu vychádza z nového znenia čl. 145a ods. 2 ústavy, podľa ktorého výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný okrem iného aj s funkciou podpredsedu súdnej rady. To znamená, že v prípade vymenovania sudcu do funkcie podpredsedu súdnej rady sa priamo zo zákona preruší výkon funkcie sudcu, čo umožní nerušený výkon funkcie podpredsedu súdnej rady. Po skončení výkonu funkcie predsedu súdnej rady sa sudca znovu ujme výkonu funkcie sudcu v štandardnom režime vyplývajúcom z § 24 ods. 7 prvej vety.

K bodu 18 [§ 27a ods. 1 písm. b)]

Podľa platného znenia § 27a ods. 1 písm. b) sa hodnotenie sudcu vykonáva aj v súvislosti s výberovým konaním, pričom týmto výberovým konaním je výberové konanie na voľné miesto sudcu, výberové konania na predsedu senátu alebo výberové konanie na funkciu predsedu súdu. Z časti vety za bodkočiarkou vyplýva negácia pravidla vykonať hodnotenie sudcu v súvislosti s výberovým konaním, pričom výnimka platí len pre výberové konanie pri postupe sudcu na súd vyššieho stupňa, kedy postačuje predložiť výberovej komisii hodnotenie nie staršie ako jeden rok. Predkladateľ za to, že niet dôvodu na to, aby sa kreovala výnimka len pre jeden typ výberového konania, a preto sa navrhuje jej zovšeobecnenie pre akýkoľvek typ výberového konania.

K bodu 19 (§ 27b ods. 1)

Podstatou navrhovanej právnej úpravy je umožniť využitie kapacít bývalých sudcov v rámci hodnotiacich komisií. Na tento účel sa preto navrhuje, aby členmi hodnotiacich komisií mohli byť nie len sudcovia, ktorí poberajú príplatok za výkon funkcie sudcu (t.j. majú prerušený

14

výkon funkcie sudcu), ale aby nimi mohli byť aj sudcovia, ktorým zanikol výkon funkcie sudcu vzdaním sa funkcie alebo dosiahnutím veku 65 rokov, resp. 68 rokov.

K bodu 20 (§ 27b ods. 4)

Hodnotenie sudcov najvyššieho správneho súdu bude zabezpečovať rovnako ako v prípade najvyššieho súdu sudca kolégia najvyššieho správneho súdu. Tomu je podriadená zmena navrhovaná v § 27b ods. 4.

K bodu 21 (§ 27d ods. 4)

V právnej úprave prieskumu rozhodovacej činnosti, plynulosti a dôstojnosti vedenia súdneho konania sa zohľadňuje existencia najvyššieho správneho súdu, pričom táto prieskumná činnosť sa bude na zriaďovanom súde vykonávať za rovnakých pravidiel ako v prípade najvyššieho súdu.

K bodu 22 (§ 28 ods. 1)

Vzhľadom na to, že zriadením najvyššieho správneho súdu budú popri sebe existovať dve najvyššie súdne inštancie, je potrebné sa vysporiadať s pravidlami obsadzovania voľných miest na týchto súdoch. Platné znenie zákona vyžaduje, aby sa každé voľné miesto sudcu obsadzovalo výberovým konaním. Z tohto pravidla existujú dve výnimky, a to v prípade obsadzovania voľných miest preložením na súd tohto istého stupňa a v prípade obsadzovania voľného miesta na okresnom súde hosťujúcim sudcom. Prvá z uvedených výnimiek sa v sústave súdov pozostávajúcej z najvyššieho súdu, krajských súdov, Špecializovaného trestného súdu a okresných súdov mohla uplatniť len v prípade preloženia sudcu krajského súdu na iný krajský súd a sudcu okresného súdu na iný okresný súd, pretože len v týchto prípadoch išlo o preloženie na súd toho istého stupňa. Situácia sa však mení v prípade, ak pôjde o dva najvyššie súdy. V prípade najvyšších súdov ide o súdy toho istého stupňa. Preto by v prípade zachovania platného znenia § 28 ods. 1 došlo k situácii úplne voľného prekladania sudcov z jedeného najvyššieho súdu na druhý najvyšší súd, čo nie je žiaduca situácia. Preto sa navrhuje, aby sa doterajší koncept obsadzovania voľných miest sudcov bez výberového konania preložením na súd toho istého stupňa vzťahoval len na krajské súdy a okresné súdy. V praxi to bude znamenať, že sudca najvyššieho súdu, ktorý bude chcieť „prestúpiť“ na druhý najvyšší súd bude musieť absolvovať výberové konanie. Uvedené zodpovedá aj charakteru oboch súdov, pretože najvyšší správny súd je správnym súdom a najvyšší súd súdom občianskoprávnej, obchodnoprávnej a trestnoprávnej agendy.

K bodu 23 (§ 28 ods. 3)

V prípade obsadzovania voľných miest sudcov najvyššieho správneho súdu bude tiež platiť právna úprava, podľa ktorej sa výberovým konaním obsadzuje vopred určený počet voľných miest sudcov. A teda v prípade výberového konania na najvyššom správnom súde sa nebude používať inštitút hromadného výberového konania.

K bodu 24 (§ 28b ods. 2)

Navrhovaná právna úprava upravuje povinnosť uchádzača predložiť spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania majetkové priznanie, ktoré musí obsahovať údaje podľa tohto zákona.

15

Navrhovaná právna úprava súvisí s výkonom pôsobnosti súdnej rady pri overovaní spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidáta na funkciu sudcu podľa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Je plne legitímne a ústavou aprobovateľné [čl. 141a ods. 5 písm. i) a čl. 141b ústavy] požadovať a overovať majetkové pomery aj uchádzača o funkciu sudcu, keďže ide o zabezpečenie nezávislosti súdnej moci, a to primeranými prostriedkami, ktoré plne v ruke súdna rada. Zároveň ide o výkon verejnej kontroly súdnictva.

Návrh taktiež reaguje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 a zabezpečuje ústavne súladný proces overovania spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti súdnou radou.

K bodu 25 (§ 28c ods. 1)

Navrhovaná právna úprava za cieľ zmeniť obsah výberového konania na súde vyššieho stupňa (t.j. najvyššie súdy, krajské súdy a Špecializovaný trestný súd). Podľa novej úpravy bude výberové konanie na súdoch vyššieho stupňa pozostávať z prípadovej štúdie, prekladu z cudzieho jazyka, psychologického posúdenia a z ústnej časti. Vypúšťa sa písomný test. Cieľom takto koncipovanej úpravy je viac otvoriť súdny systém osobám z mimojustičného prostredia. Sudca pridelený (preložený) na súd vyššieho stupňa je spravidla zaraďovaný do senátu ako votant (nie je automaticky predsedom senátu, ani referujúcim sudcom), čo vytvára priestor pre osvojenie si tých zručností, ktoré potrebné pre riadny výkon funkcie sudcu. V tomto kontexte preto vykonanie písomného testu nie je nevyhnutnou súčasťou výberového konania. Ďalším krokom pre podporu väčšej otvorenosti výberových konaní na súdoch vyššieho stupňa bude aj pravidlo, podľa ktorého bude odborná časť výberového konania zameraná na tie právne odvetvia, ktoré spadajú do rámca činnosti toho-ktorého kolégia, v ktorom sa obsadzuje voľné miesto sudcu. Táto právna úprava bude zavedená v rámci vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 160/2017 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu v znení neskorších predpisov.

K bodu 26 (§ 29a)

S prihliadnutím na zmenu čl. 148 ods. 4 ústavy upravujúceho tzv. rozhodovaciu imunitu sudcov sa navrhuje analogická zmena doterajšieho znenia § 29a, ktorá viac-menej kopíruje ústavný normu.

K bodu 27 (§ 30 ods. 7)

Doterajšia právna úprava prípravy justičného čakateľa sa nahrádza novým inštitútom, ktorým je odborná justičná stáž. Podstata novej úpravy spočíva v tom, že umožňuje každému, kto spĺňa zákonom ustanovené podmienky absolvovať na súde odbornú prípravu, ktorej cieľom je príprava na výberové konanie na voľné miesto sudcu tým, že stážista možnosť získať odborné znalosti a praktické zručnosti potrebné pre výkon funkcie sudcu tak, aby v prípade úspechu vo výberovom konaní na voľné miesto sudcu mohol od momentu ujatia sa funkcie sudcu vykonávať funkciu bez nutnosti adaptovať sa na nové pracovné podmienky a pracovné postupy. V tomto kontexte je odborná justičná stáž platenou stážou pre záujemcov o funkciu sudcu.

16

Inštitút prípravy justičných čakateľov tým stráca svoje opodstatnenie, preto sa s ním do budúcna nepočíta. Justiční čakatelia, ktorí túto funkciu vykonávajú ku dňu účinnosti zákona ju budú vykonávať aj naďalej podľa doterajších predpisov. Uvedený záver vyplýva z existujúceho § 151ze. V tejto súvislosti treba uviesť, že v roku 2019 bola prijatá nová právna úprava justičných čakateľov, ktorá bola zavedená zákonom č. 397/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Vzťah novej a starej právnej úpravy justičných čakateľov bol vyriešený práve § 151ze, a to tak, že na justičných čakateľov, ktorí k 1. januáru 2020 vykonávali štátnu službu sa vzťahujú doterajšie predpisy, t.j. právna úprava platná a účinná do 31. decembra 2019. Za účinnosti právnej úpravy zavedenej zákonom č. 397/2019 Z. z. neboli prijatí do štátnej služby žiadni noví justičný čakatelia a žiadni ani podľa tejto právnej úpravy prijatí nebudú. Preto v Slovenskej republike pôsobia k dnešnému dňu len justiční čakatelia, na ktorých sa vzťahujú predpisy účinné do 31. decembra 2019. Ide celkovo o 11 justičných čakateľov. Vzhľadom na to, že ich právny status je vyriešený § 151ze, nie je potrebné v predkladanej právnej úprave riešiť ich status v nadväznosti na nahradenie justičných čakateľov odbornými justičnými stážistami.

V § 30 ods. 7 sa navrhuje povinnosť sudcov prispievať svojimi skúsenosťami a schopnosťami pri odbornej príprave zamerať na stážistov namiesto justičných čakateľov.

K bodu 28 (§ 30 ods. 10)

V prípade zbavovania mlčanlivosti predsedu najvyššieho správneho súdu sa budú uplatňovať rovnaké pravidlá ako v prípade predsedu najvyššieho súdu. To znamená, že o zbavení mlčanlivosti bude v týchto prípadoch rozhodovať predseda súdnej rady. Právna úprava zároveň mení subjekt oprávnený rozhodovať o zbavení mlčanlivosti funkcionárov najvyšší súdov. Podľa doterajšej úpravy o zbavení mlčanlivosti v prípade predsedu najvyššieho súdu rozhoduje predseda národnej rady. Táto úprava je poplatná dobe, resp. ústavnej úprave v čase, keď predsedu najvyššieho súdu volil parlament. Od roku 2001 je táto úprava neaktuálna, pretože od účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je systéme kreovania funkcie predsedu najvyššieho súdu zmenený tak, že predsedu najvyššieho súdu vymenúva prezident na návrh súdnej rady. Tomuto konceptu sa teda aj prispôsobuje právna úprava subjektu oprávneného zbaviť predsedu najvyššieho súdu (a po novom aj predsedu najvyššieho správneho súdu), ktorým bude predseda súdnej rady. To zodpovedá postavenie súdnej rady ako ústavného orgánu sudcovskej legitimity.

K bodu 29 (§ 32 ods. 5)

Navrhovaná právna úprava reflektuje zmeny vykonané v čl. 141a ods. 5 ústavy a doplnenie nového čl. 141b do ústavy, a zároveň reflektuje zmeny vykonané v zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorých súdna rada bude môcť podľa novej právnej úpravy výkonu jej pôsobnosti preverovať nielen majetkový prírastok a jeho statočnosť, ale aj samotný pôvod majetku a jeho statočnosť. Po novom sa budú majetkové priznania podávať výlučne v elektronickej podobe, čo uľahčí aj ich následné vyhodnocovanie.

17

K bodu 30 (§ 32 ods. 6 a § 68 ods. 6)

V § 32 ods. 6 sa zohľadňuje skutočnosť, že predseda a podpredseda najvyššieho správneho súdu sa budú považovať za verejných funkcionárov na účely ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov.

V § 68 ods. 6 sa rozširuje tam uvedený odkaz na osobitnú právnu úpravu, ktorá reguluje funkčné príplatky predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu. Funkčné príplatky funkcionárov najvyššieho správneho súdu bude upravovať zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na rovnaké znenie vykonávaných zmien sa navrhuje ich sústredenie do jedného novelizačného bodu.

K bodu 31 (§ 32 ods. 6)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je podriadiť funkcionárov najvyššieho správneho súdu režimu ústavného zákona č. 357/2014 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, a to v intenciách čl. 2 ods. 1 písm. zp) cit. ústavného zákona. Docieli sa tak stav, kedy predsedovia a podpredsedovia oboch najvyšších súdov budú spadať pod režim cit. ústavného zákona.

K bodu 32 (§ 33)

Vypustenie § 33 súvisí s jeho inkorporovaním do zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 33 (§ 34 ods. 8)

Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ustanovenia o ochrane sudcov podľa § 34 ods. 8 aj na sudcov, ktorí vybavujú agendu registra partnerov verejného sektora podľa zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 34

Vzhľadom na vypustenie inštitútu odmien sa navrhuje vypustenie súvisiacej právnej úpravy.

K bodu 35 (§ 44)

Právna úprava náhrady výdavkov pri preložení a pri dočasnom pridelení sa musí vzťahovať aj na sudcov najvyššieho správneho súdu. Preto sa navrhuje rozšírenie právnej úpravy v § 44 aj na sudcov najvyššieho správneho súdu.

18

K bodu 36 [§ 65 ods. 1 písm. f)]

Návrhom dochádza k zrušeniu odmien sudcov. Predkladateľ pri návrhu zohľadňoval ústavnú požiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Návrh pri platových pomeroch sudcov vypúšťa priznávanie odmien sudcov, ktoré nie obligatórnou súčasťou platu sudcu, ale fakultatívnou možnosťou predsedu súdu. Nakoľko tento inštitút nerešpektuje princíp, že sudca je odmeňovaný za vykonávanú sudcovskú funkciu len svojím funkčným platom a nie spôsobom závislým od subjektívneho posúdenia osoby rozhodujúcej o udelení odmeny, navrhuje sa jeho úplné zrušenie. Podľa nálezu Ústavného súdu (PL.ÚS 12/05): „výkon nezávislej rozhodovacej činnosti principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t.j. odmenou) z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu prostredníctvom hmotnej zainteresovanosti fakultatívnou dávkou, ktorá sa priznáva rozhodovaním orgánov správy súdnictva, ktoré podliehajú ministrovi spravodlivosti ako predstaviteľovi výkonnej moci.“ Vo všeobecnosti platí, že sudca by mal byť odmeňovaný len svojím funkčným platom.

K bodu 37 (§ 66 ods. 1)

Z hľadiska platových pomerov sudcov najvyššieho správneho súdu sa navrhuje, aby tieto boli rovnaké ako v prípade sudcov najvyššieho súdu. Niet dôvodu, aby platové ohodnotenie sudcov najvyšších súdov bolo odlišné. A teda základným platom sudcu najvyššieho správneho súdu bude 1,3 násobku platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

K bodu 38 [§ § 69 ods. 1 písm. c)]

V prípade funkčného príplatku za výkon funkcie predsedu kolégia najvyššieho správneho súdu bude tento rovnaký ako v prípade sudcu, ktorý je predsedom kolégia najvyššieho súdu.

K bodu 39 [§ § 69 ods. 1 písm. d)]

V prípade funkčného príplatku za výkon funkcie predsedu senátu najvyššieho správneho súdu bude tento rovnaký ako v prípade sudcu, ktorý je predsedom senátu najvyššieho súdu.

K bodu 40 (§ 69 ods. 5)

Právna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 5 sa bude vzťahovať aj na toho sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorý bude poverený predsedom súdu, aby do zvolenia predsedu kolégia plnil úlohy predsedu kolégia.

K bodu 41 (§ 71 ods. 1)

V právnej úprave vymedzenia funkčného platu sudcu sa zohľadňuje existencia najvyššieho správneho súdu.

19

K bodu 42 (§ 78a)

Návrhom dochádza k zrušeniu odmien sudcov. Predkladateľ pri návrhu zohľadňoval ústavnú požiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Návrh pri platových pomeroch sudcov vypúšťa priznávanie odmien sudcov, ktoré nie sú obligatórnou súčasťou platu sudcu, ale fakultatívnou možnosťou predsedu súdu.

K bodu 43 (§ 81 ods. 1)

Navrhuje sa, aby predsedovi najvyššieho správneho súdu patrili rovnaké náhrady nákladov a hmotné výhody ako predsedovi najvyššieho súdu.

K bodu 44 (§ 81 ods. 2)

Navrhuje sa, aby podpredsedovi najvyššieho správneho súdu patrili rovnaké náhrady nákladov a hmotné výhody ako podpredsedovi najvyššieho súdu.

K bodu 45 [§ 82 ods. 1 písm. a)]

Podľa doterajšej sa do času praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa započítaval aj čas prípravnej služby justičného čakateľa. Vzhľadom na zavedenie inštitútu odbornej justičnej stáže sa navrhuje, aby do započítateľnej praxe započítaval aj čas výkonu odbornej justičnej stáže. Berúc do úvahy obsah tohto inštitútu je zrejmé, že je porovnateľný s doterajšou úpravou odbornej prípravy justičného čakateľa.

K bodu 46 (§ 93)

Návrhom dochádza k časovému obmedzeniu poberania príplatku k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému, a to po dobu 60 dní od kedy naň vznikol nárok. Tento príplatok patril sudcovi, ak bol tento uznaný pre chorobu alebo úraz za dočasne neschopného na výkon funkcie. Inak povedané, ide o vysoký nadštandard sociálneho zabezpečenia, ktorý nijak nesúvisí s platovým ohodnotením funkcie sudcu a nemožno ho spájať s princípom nezávislosti súdnej moci. Sudcovi pri dočasnej práceneschopnosti zostáva zachovaný štandard sociálneho zabezpečenia (nárok na náhradu príjmu alebo nárok na nemocenské), tzn. sudca, aj keď neschopný pre chorobu výkonu funkcie, je materiálne zabezpečený rovnako, ako iný povinne poistený zamestnanec (na účely zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia sa sudca posudzuje ako zamestnanec, § 102 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich). Predkladateľ sa stotožňuje so závermi ústavného súdu vo veci PL. ÚS 10/06, že príplatok je špecifické plnenie, ktoré nemožno stotožňovať s plnením zo sociálneho poistenia. Príplatky nie vyplácané z odvodov do Sociálnej poisťovne, ale priamo zo štátneho rozpočtu, z rozpočtovej kapitoly súdnictva. Z hľadiska teórie práva sociálneho zabezpečenia ide o tzv. nesystémovú dávku, dávku vyplácanú z rozpočtu bez reflexie v pôvodných príspevkoch poberateľa. Príplatky nemožno považovať za sociálne právo. Sociálne práva uvedené v ústavnom texte veľmi ekonomicky a politicky podmienené. Z ich povahy a v zmysle tradičného ústavného práva vyplýva značný priestor pre zákonodarcu na úpravu hlavne plnení uhrádzaných zo štátneho rozpočtu. Ak zákonodarca pri rozpočtovo hradených dávkach sociálneho zabezpečenia široký priestor na uváženie, tak pri predmetnom príplatku je tento priestor ešte širší. V rámci tohto priestoru si zákonodarca počína predkladaným návrhom plne legitímne a nearbitrárne.

20

K bodu 47 [§ 95 ods. 1 písm. b) tretí bod]

Vzhľadom na to, že pri dosiahnutí veku 65 rokov, resp. 68 rokov bude dochádzať k zániku funkcie sudcu ex constitutione, je potrebné túto skutočnosť zohľadniť aj v právnej úprave príplatku za výkon funkcie sudcu. A teda podľa predkladaného návrhu aj v prípade zániku funkcie sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov, resp. 68 rokov bude sudcovi patriť príplatok za výkon funkcie sudcu, ak sú splnené aj ostatné zákonom vyžadované podmienky.

K bodu 48 (§ 114 ods. 2)

V právnej úprave konania vo veciach náhrady škody sa v prípade rozhodnutiu predsedu najvyššieho správneho súdu navrhuje pripustenie podania rozkladu rovnako ako je to v prípade prípustnosti rozkladu proti rozhodnutiu predsedu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 49 (§ 114 ods. 5)

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa navrhuje zohľadniť túto skutočnosť aj v právnej úprave príslušnosti na konanie a rozhodovanie vo veciach náhrady škody spôsobenej úrazom alebo chorobou z povolania. V prípade nárokov sudcov najvyššieho správneho súdu bude o nich rozhodovať predseda tohto súdu.

K bodu 50 [§ 116 ods. 1 písm. d)]

Navrhované ustanovenie upravuje skutkovú podstatu disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. d), kde dochádza k vypusteniu časti „alebo nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať zdroj majetkových prírastkov, ktoré zjavne presahujú súhrn jeho platov a iných vyčíslených príjmov,“.

K bodu 51 [§ 116 ods. 2 písm. c)]

Navrhované ustanovenie upravuje skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia, kde dochádza k vypusteniu časti skutkovej podstaty v znení „alebo opakovaná nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať zdroj svojich majetkových prírastkov, ktoré zjavne presahujú súhrn jeho platov a iných vyčíslených príjmov,“.

K bodu 52 [§ 116 ods. 3 písm. c)]

Navrhované ustanovenie upravuje skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. c), podľa ktorého závažným disciplinárnym previnením nezlučiteľným s funkciou sudcu je nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku v konaní podľa osobitného predpisu.

Zákonodarca je presvedčený, že samotná nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu akéhokoľvek majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku v konaní podľa osobitného predpisu je v rozpore s riadnym výkonom sudcovskej funkcie a s funkciou sudcu. Takýto prístup zákonodarcu k definovanej skutkovej podstaty závažného disciplinárneho previnenia je plne legitímny, pričom sa opiera

21

o ústavnú požiadavku na riadny výkon funkcie sudcu a najmä o ústavný princíp nezávislosti výkonu súdnej moci.

Zákonná úprava vykonáva doplnený text ústavy o čl. 141b a reflektuje požiadavky nálezu ústavného súdu PL. ÚS 21/2014.

K bodu 53 [§ 116 ods. 3 písm. g)]

Navrhované ustanovenie upravuje novú skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. g), podľa ktorého závažným disciplinárnym previnením nezlučiteľným s funkciou sudcu je porušenie povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti spočívajúce v obchodných, majetkových alebo finančných vzťahoch s osobami z prostredia organizovaného zločinu vyplývajúce zo stanoviska súdnej rady prijatého v rámci dohľadu súdnej rady podľa osobitného predpisu.

Zákonodarca je presvedčený, že požiadavka, aby sudca nemal obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, je požiadavkou, ktorá priamo súvisí so samotným poslaním sudcu a so samotnými základmi nezávislosti súdnej moci. Je legitímne podradiť udržiavanie obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu pod závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu.

Zákonná úprava vykonáva doplnený text ústavy o čl. 141b a reflektuje požiadavky nálezu ústavného súdu PL. ÚS 21/2014.

K bodu 54 (§ 119 ods. 1)

Podľa čl. 136 ods. 3 ústavy bude disciplinárnym súdom pre predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu ústavný súd. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v doterajšej právnej úprave.

K bodu 55 (§ 119b ods. 1)

Navrhovaným doplnením právnej úpravy sa rozširuje možnosť využitia kapacít emeritných sudcov, ale aj sudcov, ktorým zanikla funkcia sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov, resp. 68 rokov, aj na účely disciplinárnych konaní, pretože sa im umožňuje vykonávať funkciu predsedu alebo člena disciplinárneho senátu.

K bodu 56 ( § 139 ods. 3)

Vzhľadom na nejednotný postup pri overovaní predpokladu bezúhonnosti u prísediacich sa navrhuje výslovne odkázať na aplikáciu rovnakej právnej úpravy, ktorý sa používa v prípade sudcov. A teda aj v prípade prísediacich je nevyhnutné zabezpečovať odpis z registra trestov. Tento odpis bude zabezpečovať predseda príslušného súdu, ktorým je súd, na ktorom bude prísediaci vykonávať funkciu.

K bodu 57 (§ 145 ods. 2)

Berúc do úvahy ústavné ukotvenie vekového cenzu sudcov všeobecných súdov sa navrhuje ustanovenie horného vekového cenzu pre prísediacich sudcov. Cieľom tohto

22

obmedzenia je zabezpečiť funkčnosť trestných senátov okresných súdov bez toho aby bola činnosť týchto senátov negatívne ovplyvnená tým, že zastupiteľstvá miest alebo mestských častí neuvážene zvolia spomedzi kandidátov na prísediacich sudcov kandidáta, ktorého veľmi vysoký vek a s tým spojený zdravotný stav nedáva záruku, že bude z objektívnych dôvodov spôsobilý plniť funkciou prísediaceho sudcu nie len počas celého funkčného obdobia, ale aj počas trvania trestného konania, ktoré často prekračuje štvorročné funkčné obdobie. Ustanovením horného vekového cenzu z uvedených dôvodov prispeje k plynulejšiemu výkonu súdnictva v trestných veciach.

K bodu 58 (§ 148)

Navrhuje sa vymedzenie pojmu odborný justičný stážista (legislatívna skratka „stážista“ je zavedená v § 30 ods. 7). Tak ako justičný čakateľ, aj stážista bude štátnym zamestnancom, na ktorého sa bude vzťahovať všeobecná úprava štátnej služby s výnimkami obsiahnutými v zákone č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podriadenie právneho vzťahu medzi stážistom a súdom režimu zákona o štátnej službe je určujúce aj pre spôsob obsadenia funkcie stážistu, ktorá sa bude obsadzovať na základe výberového konania, ktorého základné parametre vymedzuje zákon o súdoch a podrobnosti o jeho priebehu bude upravovať vykonávací predpis vydaný podľa § 149o zákona o sudcoch a prísediacich.

Z nového znenia prvej vety vyplýva aj obsahové vymedzenie činnosti stážistu, ktorým je príprava na výberové konania na voľné miesto sudcu. Koncepčne tak tento inštitút vytvára priestor pre osvojenie si odborných znalostí a praktických zručností potrebných pre výkon funkcie sudcu, a v konečnom dôsledku pre lepšiu východiskovú pozíciu vo výberovom konaní.

K bodu 59 (§ 149)

Vymedzujú sa podmienky pre prijatie stážistu do štátnej služby. V porovnaní s doterajšou úpravou justičných čakateľov sa bude vyžadovať splnenie podmienky úspešného absolvovania justičnej skúšky (alebo porovnateľnej skúšky). Doterajšia príprava justičného čakateľa bola zavŕšená justičnou skúškou. U stážistu sa predpokladá, že tento typ overenia odborných vedomostí absolvoval napríklad vykonaním odbornej justičnej skúšky z pozície vyššieho súdneho úradníka, asistenta sudcu, či poradcu sudcu ústavného súdu, alebo prokurátora, advokáta, vrátane advokátskeho koncipienta či notára. Okrem odbornej justičnej skúšky sa pre prijatie do štátnej služby bude vyžadovať splnenie podmienky veku 30 rokov, vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v odbore právo, podmienky plnej spôsobilosti na právne úkony vrátane zdravotnej spôsobilosti, podmienky bezúhonnosti, podmienky trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, t.j. podmienok, ktoré treba splniť pre vymenovanie do funkcie sudcu. Podmienka veku 30 rokov a absolvovania odbornej justičnej skúšky vytvárajú vo svojej podstate podmienku výkonu právnickej praxe.

K bodu 60 (§ 149a ods. 1)

Keďže stážista sa pripravuje na výberové konanie, navrhuje sa vypustenie bezpredmetnej právnej úpravy v § 149a ods. 1 týkajúcej sa vymedzenia účelu výberového konania na funkciu stážistu.

23

K bodu 61 (§ 149b ods. 1)

Berúc nové nastavenie podmienok prijatia do funkcie stážistu sa vypúšťa neaktuálny vnútorný odkaz v § 149b ods. 1. Pre účasť vo výberovom konaní bude potrebné splniť len podmienky podľa § 149 ods. 1 písm. a).

K bodu 62 (§ 149c ods. 1)

Novým prvkom v právnej úprave v porovnaní s doterajšou úpravou justičných čakateľov je rozšírenie výberového konania aj o psychologické posúdenie, ktoré sa bude vykonávať podľa rovnakých pravidiel ako v prípade výberového konania na voľné miesto sudcu. Predkladateľ za to, že zakomponovanie psychologického posúdenia do výberového konania stážistov prispeje k tomu, že tento inštitút budú využívať len osoby, ktorých osobnostné vlastnosti vytvárajú predpoklady pre riadny výkon funkcie sudcu, čím sa vylúči možnosť absolvovania odbornej justičnej stáže v prípadoch nežiaducich patológií.

K bodu 63 (§ 149e)

Doterajšia úprava skladania sľubu sa vypúšťa, pretože ďalej nemá svoje opodstatnenie. Naviac, podmienka skladania sľubu nie je ani podmienkou výkonu štátnej služby podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 64 (§ 149f ods. 1)

Navrhuje, sa aby odborná justičná stáž trvala jeden rok. Vzhľadom na to, že stážistom bude len osoba, ktorá odbornú justičnú skúšku, nie je potrené, aby stáž trvala tri roky ako príprava justičného čakateľa. Uplynutím doby trvania odbornej justičnej stáže bude dochádzať k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru stážistu.

K bodu 65 (149g a 149i)

Navrhuje sa vypustenie neaktuálnej úpravy v § 149g, ktorá sa čiastočne presúva do § 149f ods. 1 a rovnako aj úprava priebežného hodnotenia, pretože v prípade stáže trvajúcej len jeden rok namiesto troch rokov stráca priebežné hodnotenie svoje opodstatnenie.

K bodu 66 (§ 149j ods. 1)

Navrhovaná zmena zohľadňuje skutočnosť, že odborná justičná stáž nie je zavŕšená vykonaním odbornej justičnej skúšky. Preto treba zmeniť aj moment vykonania záverečného hodnotenia stážistu.

K bodu 67 (§ 149j ods. 2)

Keďže sa priebežné služobné hodnotenia rušia, vypúšťa sa zmienka o nich zo súvisiaceho ustanovenia.

24

K bodu 68 (§ 149j ods. 4)

Dopĺňaná úprava ma za cieľ nahradiť hodnotenie podľa zákona o štátnej službe záverečným hodnotením vykonaným podľa zákona o sudcoch a prísediacich. Jednoznačným spôsobom sa tak vymedzí vzťah týchto dvoch zákon. Predkladateľ za tom, že nie je účelné vykonávať to isté hodnotenie dvakrát podľa dvoch rôznych zákonov.

K bodu 69 (§ 149k)

V tomto prípade ide o vypustenie právnej úpravy, ktorá je neaktuálna v súčasnosti, pretože ani justičný čakateľ a ani stážista neskladajú sľub.

K bodu 70 (§ 149l)

Navrhuje sa vypustenie právnej úpravy, ktorá v dôsledku zavedenia nového inštitútu odbornej justičnej stáže stráca svoje opodstatnenie.

K bodu 71 (§ 149m)

Upravuje sa trvanie dočasnej štátnej služby odborného justičného stážistu tak, že táto bude trvať najdlhšie do uplynutia doby trvania odbornej justičnej stáže, t.j. po uplynutí jedného roku.

K bodom 72 a 73 [§ 149o písm. d) a h)]

V nadväznosti na úpravu nových podmienok prijatia do štátnej služby odborného justičného stážistu sa aktualizuje splnomocňujúce ustanovenie tak, aby vykonávacia úprava riešila aj podrobnosti o psychologickom posúdení uchádzača o pozíciu odborného justičného stážistu a o jeho záverečnom hodnotení.

K bodu 74 (§ 151zf)

Navrhované prechodné ustanovenie ma za cieľ upraviť obsadzovanie voľných miest sudcov najvyššieho správneho súdu. Predkladateľ nepovažuje za vhodné, aby voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu boli obsadzované automatickým presunom sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu. Uvedené predstavuje základné východisko pre procedúru obsadzovania voľných miest sudcov na zriaďovanom súde.

Prvým krokom pre spustenie procedúry obsadzovania voľných miest sudcov na akomkoľvek súde je existencia voľného miesta sudcu. Voľné miesta sudcov na všeobecných súdoch s výnimkou najvyššieho súdu určuje minister spravodlivosti po prerokovaní s predsedami dotknutých súdov a so súdnou radou, čo vyplýva § 71 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku dňu účinnosti právnej úpravy, ktorou sa zriaďuje najvyšší správny súd nebude mať tento súd predsedu súdu. Rovnako nebude mať sudcov, z ktorých by ten vekom najstarší mohol plniť úlohy predsedu tohto súdu. Preto nie je možné aplikovať právnu úpravu, ktorá sa inak viaže na určovanie voľných miest sudcov na najvyšších súdov ich predsedami. Preto sa navrhuje, aby prvé voľné miesta sudcov určil minister spravodlivosti, pričom procedúra ich určovania bude zahŕňať ich prerokovanie v súdnej rade avšak bez predchádzajúceho prerokovania s predsedom najvyššieho správneho súdu. Aby bol proces obsadzovania voľných miest sudcov najvyššieho

25

správneho súdu úspešný a tento mohol začať vykonávať svoju pôsobnosť odo dňa určeného Ústavou Slovenskej republiky, je potrebné, aby celkové počty sudcov a voľné miesta sudcov boli určené čo najskôr. Tomu zodpovedá lehota do 31. januára 2021 navrhovaná v § 151zf ods. 1.

Návrh zákona ďalej predpokladá, že prvé voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu sa budú obsadzovať výberovým konaním, ktoré bude pozostávať len z verejného vypočutia kandidátov a preverenia ich sudcovskej spôsobilosti, pričom výberové konanie bude uskutočňovať namiesto výberovej komisie priamo súdna rada. Verejné vypočutie sa bude riadiť štandardami verejného vypočutia kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu. Vzhľadom na to, sa v § 151zf ods. 2 upravuje pravidlo, že voľné miesto sudcu najvyššieho súdu sa bude obsadzovať výberovým konaní, ktoré bude prebiehať v čase, ktorý predchádza momentu, kedy najvyšší správny súd začne vykonávať svoju pôsobnosť. To znamená, že právna úprava obsadzovania voľných miest sudcov najvyššieho správneho súdu Súdnou radou Slovenskej republiky ma svoje časové ohraničenie (do 30. júna 2020). Po uplynutí tohto prechodného obdobia sa bude aplikovať všeobecná právna úprava obsadzovania voľných miest sudcov výberovým konaním v zmysle právnej úpravy uvedenej v § 28 29. Inak povedané, po uplynutí prechodného obdobia súdna rada stráca svoje oprávnenie vykonávať výberové konanie na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu.

V navrhovanom § 151zf ods. 3 sa upravuje obsah výberového konania. Vzhľadom na väzbu odseku 3 na odsek 2 je zrejmé, že ide aj právna úprava v odseku 3 svoje časové ohraničenie, pretože sa uplatňuje len vo výberových konaniach, ktoré vykonáva súdna rada v čase do 30. júna 2020. Navrhuje sa, aby výberové konanie na voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu v prechodnom období pozostávalo len z verejného vypočutia pred súdnou radou a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti. To znamená, že ide o obdobný koncept ako v prípade obsadzovania uvoľnených miest sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, pri ktorých samotnej voľbe v pléne Národnej rady Slovenskej republiky predchádza vypočutie kandidátov v príslušnom výbore parlamentu. Pretože uskutočnenie výberového konania sa zveruje do pôsobnosti súdnej rady, navrhuje sa, aby predseda súdnej rady bol zodpovedný za organizačné a technické zabezpečenie priebehu výberového konania.

V odseku 4 sa upravuje obsah verejného vypočutia kandidátov na zasadnutí súdnej rady. Predkladateľ volí to najjednoduchšie riešenie, kedy odkazuje na použitie pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcov ústavného súdu v Ústavnoprávnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky. A teda zámerom predkladateľ je docieliť stav, kedy súdna rada bude aplikovať § 116a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

V odseku 5 sa upravuje povinnosť predsedu súdnej rady vyhlásiť prvé výberové konanie na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu s dostatočným časovým predstihom predtým ako tento súd začne vykonávať svoju činnosť. Z dikcie zákona je zrejmé, že ide o lehotu na vyhlásenie prvého výberového konania. Zákon nevylučuje, aby výberových konaní predtým než najvyšší správny súd začne vykonávať svoju činnosť bolo viac. Každá výberové konanie, ktoré sa stihne uskutočniť v termíne do 1. júla 2021 sa bude riadiť pravidlami uvedenými v § 151zf.

Keďže návrh zákona v § 151zf operuje s pojmom „výberové konanie“, bude sa na toto výberové konanie vzťahovať právna úprava uvedená v § 28 29 v rozsahu v akom § 151zf neustanovuje inak.

26

V odseku 7 sa upravuje prechodné ustanovenie v nadväznosti na zavedenie vekového cenzu v prípade prísediacich, pričom sa navrhuje aplikovať novú právnu úpravu len v prípade prísediacich, ktorí budú zvolení po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy. Dôvodom pre tento postup je to, že v prípade prísediacich doteraz absentovala možnosť ich odvolania z dôvodu dosiahnutia určeného veku, tak ako tomu doteraz bolo v prípade sudcov všeobecných súdov.

K bodu 75

Navrhuje sa nahradenie pojmu „justičný čakateľ“ pojmom „stážista“, a teda vztiahnuť doterajšiu úpravu vzťahujúcu sa na justičných čakateľov na stážistov. Predkladateľ považuje za účelnejšie vykonať túto zmenu naprieč celým zákonom generálnym spôsobom. Tam, kde je to potrebné, sa obsah novelizácie premieta do samostatných novelizačných bodov.

K bodu 76

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa doterajší pojem „odborná príprava justičného čakateľa“ nahrádzajú pojmom „odborná justičný stáž“ v príslušnom tvare.

K čl. VIII

(zákon č. 4/2001 Z. z.)

Doplnenie právnej úpravy nadväzuje na zriadenie najvyššieho správneho súdu a koncept, podľa ktorého sa v osobitných predpisov garantujú funkcionárom najvyššieho správneho súdu rovnaké práva a povinnosti ako predsedovi a podpredsedovi. Z tohto dôvodu budú preto predseda a podpredseda najvyššieho správneho súdu oprávnení na vstup do objektov Zboru väzenskej a justičnej stráže na doklad totožnosti bez osobitného povolenia.

K čl. IX

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 15 ods. 5)

Zmena § 15 ods. 5 nadväzuje na zmenu čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, kde sa vypúšťa právna úprava udeľovania súhlasu so vzatím do väzby sudcu všeobecného súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky. V kontexte navrhovanej ústavnej zmeny je potrebné adekvátne zmeniť § 15 ods. 5 zákona o prokuratúre tak, že z doterajšieho znenia sa vypustí zmienka o sudcoch okresných súdov, krajských súdov, Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, pretože v tejto časti je zákonná úprava neaktuálna. Keďže v Ústave Slovenskej republiky zostáva zachovaný koncept udeľovania súhlasu so vzatím do väzby sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky (čl. 136 ods. 2 zostáva nedotknutý), bude sa § 15 ods. 5 obmedzovať len na právnu úpravu požadovania o vydanie súhlasu so vzatím do väzby sudcu ústavného súdu.

K bodu 2 (§ 16)

Doterajšie znenie § 16 vymedzovalo pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky k najvyššiemu súdu. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu je potrebné toto ustanovenie rozšíriť aj o zriaďovaný súd. Formálno-právne sa obsah doterajšieho

27

ustanovenia nemení a koncept § 16 zostáva zachovaný. Pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky v rozsahu podľa doterajšieho § 16 sa po novom bude vzťahovať aj na najvyšší správny súd.

K bodu 3 (§ 46 ods. 1)

Platné znenie § 46 ods. 1 zákona o prokuratúre upravuje príslušnosť prokurátorov na konanie pred najvyšším súdom. Vzhľadom na to, že zriaďovaný najvyšší správny súd bude z hľadiska hierarchie súdnej sústavy súdom rovnocenným s najvyšším súdom, navrhuje sa, aby sa koncept príslušnosti na konanie generálneho prokurátora a prokurátorov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uplatňoval aj v prípade konania pred najvyšším správnym súdom.

K čl. X

(zákon č. 154/2001 Z. z.)

K bodu 1

Doplnenie právnej úpravy nezlučiteľnosti výkonu funkcie prokurátora s inými verejnými funkciami sa vykonáva v nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu. Podľa doterajšej úpravy je výkon funkcie prokurátora nezlučiteľný s funkciou sudcu na všetkých všeobecných súdoch. Niet relevantného dôvodu na iný prístup v prípade funkcie sudcu najvyššieho správneho súdu.

K bodom 2 až 6

Návrhom dochádza k zrušeniu odmien prokurátorov a k časovému obmedzeniu nároku na a príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému u prokurátorov. Dôvody tejto zmeny sú detailnejšie uvedené v odôvodení k čl. VIII, kde k analogickej úprave u sudcov.

K čl. XI

(zákon č. 483/2001 Z. z.)

Cieľom novelizácie zákona o bankách je vytvoriť zákonné predpoklady pre zefektívnenie preverovania majetkových pomerov sudcov za podmienok, ktoré upravené v zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to tým, že sa vytvára možnosť pre súdnu radu oboznámiť sa údajmi tvoriacimi bankové tajomstvo v prípade bankových účtov sudcov, ktorí sa podrobujú preverovaniu majetkových pomerov, resp. preverovaniu sudcovskej spôsobilosti.

K čl. XII

(zákon č. 566/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 99 ods. 19)

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa navrhuje rozšíriť informačnú povinnosť Národnej banky Slovenska pri poskytovaní zoznamu centrálnych depozitárov aj o najvyšší správny súd.

28

K bodu 2 (§ 133 ods. 2)

Návrhom sa zohľadňuje v právnej úprave konfliktu záujmov existencia najvyššieho správneho súdu. A teda ani sudca najvyššieho správneho súdu (rovnako ako sudca najvyššieho súdu) nebude môcť byť členom predstavenstva, členom dozornej rady ani zamestnancom obchodníka s cennými papiermi alebo centrálneho depozitára.

K čl. XIII

(zákon č. 185/2002 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1)

Rozšírenie predmetu zákonnej úpravy nadväzuje na navrhovanú ústavnú zmenu spočívajúcu v zaradení podpredsedu súdnej rady do textu ústavy. Vzhľadom na ústavné splnomocnenie na úpravu podrobností o voľbe a odvolávaní podpredsedu súdnej rady v zákone je žiaduce túto skutočnosť vyjadriť aj v predmete úpravy novelizovaného zákona.

K bodu 2 (§ 3 ods. 2)

Zo zmien navrhovaných v čl. 141a ods. 2 ústavy vyplýva, že prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky a Národná rada Slovenskej republiky budú do súdnej rady nominovať osoby, ktoré nie sudcami. Preto je potrebné túto skutočnosť zohľadniť aj v zákonnej úprave, kde sa doterajšie pravidlo, že uvedené zložky štátnej moci nominujú „spravidla“ nesudcov, mení na pravidlo, že vždy ide o nesudcov. Na tento účel sa vypúšťa slovo „spravidla“ z textu právnej normy, čím sa dosiahne úplný súlad s Ústavou Slovenskej republiky.

K bodu 3 (§ 3a)

Ide o legislatívno-technickú zmenu, ktorej cieľom je zavedenie legislatívnej skratky pre Ústavu Slovenskej republiky na platnom znení zákona.

K bodu 4 [§ 3a ods. 1 písm. d)]

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu je potrené túto skutočnosť vyjadriť aj v právnej úprave pôsobnosti súdnej rady v oblasti zabezpečovania výkonu verejnej kontroly súdnictva podľa § 3a ods. 1 písm. d) účasťou jej členov na zasadnutiach pléna oboch najvyšších súdov. Pôsobnosť súdnej rady podľa § 3a ods. 1 písm. d) sa preto rozširuje aj na najvyšší správny súd.

K bodu 5 (§ 3b)

V zákone o súdnej rade novelizovaný § 3b reaguje na doplnenie ústavy o čl. 141b ústavy. Ustanovenia § 3b konkretizujú kompetencie súdnej rady pri výkone pôsobnosti podľa čl. 141a ods. 5 písm. i) a čl. 141b ústavy. Ustanovenia § 3b vytvárajú predpolie pre následnú bližšiu konkretizáciu výkonu pôsobnosti v rámci preverovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti a majetkových pomerov sudcov, t. j. vo veciach písomného vyhlásenia sudcu a majetkového priznania sudcu, vo veciach majetkových pomerov sudcu, pri vykonávaní dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti, pri overovaní spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov na funkciu sudcu a pri uplatňovaní

29

návrhového oprávnenia súdnej rady vo veciach disciplinárnej zodpovednosti sudcov aj podľa zákona o súdnej rade.

K bodu 6 (§ 4 ods. 4)

Doterajšie znenie § 4 ods. 4 sa presúva do § 27hh, v ktorom sa koncentrujú ustanovenia o poskytovaní súčinnosti súdnej rade. Čiže ide o zmenu v systematike a nie obsahu právnej úpravy.

K bodu 7 (§ 5 ods. 1)

Vzhľadom na úplnú profesionalizáciu funkcie podpredsedu súdnej rady sa navrhuje do zákonnej úpravy doplniť štandardnú úpravu zastupovania predsedu súdnej rady aj v iných prípadoch ako tých, ktoré doteraz upravené v zákone. A teda po novom bude môcť predseda súdnej rady poveriť svojim zastupovaním podpredsedu súdnej rady nie len v čase svojej neprítomnosti.

K bodu 8 (§ 5 ods. 4)

Precizuje sa doterajšia právna úprava týkajúca sa voľby, odvolania a zániku funkcie podpredsedu súdnej rady, pričom sa navrhuje, aby sa v prípade podpredsedu súdnej rady uplatnila istá úprava, ktorá sa používa v prípade predsedu súdnej rady s tým rozdielom, že navrhnúť odvolanie predsedu súdnej rady bude môcť aj priamo predseda súdnej rady.

K bodom 9 až 11 (§ 8 ods. 1, 2 a 5)

Vychádzajúc z programového vyhlásenia vlády, ako aj s ohľadom na rozširovanie pôsobnosti súdnej rady sa navrhuje zavedenie odmeňovania členov súdnej rady, ktorí nie sú sudcami, a ktorým sa navrhuje priznanie mesačnej odmeny vo výške 1,5 násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Právna úprava vychádza z návrhu spracovaného súdnou radou, ktorý súdna rada schválila na svojom zasadnutí 29. apríla 2019 uznesením 95/2019. Odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sudcami sa navrhuje aj v kontexte toho, že v dôsledku ústavných zmien a s tým súvisiacich zmien zákonnej úpravy dochádza k rozšíreniu pôsobnosti súdnej rady vykonávať preverovanie majetkových pomerov sudcov a sudcovskej spôsobilosti. Zavedenie odmeňovania členov súdnej rady, ktorí nie sudcami preto plniť aj motivačnú funkciu.

Navrhovaná právna úprava bude mať v tejto časti negatívny dopad na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky. Odmenu členom súdnej rady, ktorí nie sudcami bude vyplácať Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky.

S navrhovanou úpravou v § 8 ods. 1, 2 a 5 súvisí aj prechodné ustanovenie § 34.

Okrem členov súdnej rady, ktorí nie sudcami, jej členmi súdnej rady aj sudcovia. V prípade členov súdnej rady, ktorí sudcami sa nenavrhuje zavádzanie ich odmeňovania, ale na strane druhej sa navrhuje v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov znížiť ich nápad na súdoch, na ktorých pôsobia, na polovicu, čo vytvára predpoklad pre efektívnejší výkon funkcie člena súdnej rady.

30

K bodu 12 (§ 10 ods. 2)

V čl. 141a ods. 2 ústavy sa navrhuje nanovo upraviť voľbu členov súdnej rady, a to tak, že jedného člena súdnej rady budú voliť spoločne sudcovia najvyšších súdov a zvyšných osem členov súdnej rady volených sudcami budú voliť sudcovia v jednomandátových volebných obvodoch. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v právnej úprave aktívneho volebného práva. A teda aktívne volebné právo sudcov najvyšších súdov je obmedzené len na voľbu jedného člena súdnej rady, čo zodpovedá novému zneniu čl. 141a ods. 2 písm. a) ústavy. Aktívne volebné právo sudcov ostatných súdov je limitované na volebný obvod, v ktorom vykonávajú svoju funkciu, čo zodpovedá novému zneniu čl. 141a ods. 2 písm. b) ústavy; právna úprava volebných obvodov je v novom § 11a zákona. Podmienka výkonu volebného práva v podobe aktívneho výkonu funkcie sudcu zostáva zachovaná, t.j. aktívne volebné právo nemajú sudcovia, ktorí aktívne nevykonávajú svoju funkciu napríklad z dôvodu prerušenia výkonu funkcie sudcu alebo dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu.

K bodu 13 (§ 10 ods. 4)

Doterajšie znenie § 10 ods. 4 upravuje zostavovanie zoznamov sudcov oprávnených voliť členov súdnej rady. Zmysel § 10 ods. 4 zostáva novelizáciou zachovaný, pričom sa v ňom zohľadňuje nová úprava voľby členov súdnej rady sudcami na regionálnom princípe. Zoznam voličov oprávnených voliť budú zabezpečovať naďalej orgány sudcovskej samosprávy (sudcovské rady), pričom pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov to budú predsedovia sudcovských rád týchto súdov a vo volebných obvodoch tieto zoznamy budú zostavovať predsedovia sudcovskej rady krajských súdov; na tento účel budú spolupracovať s predsedami sudcovských rád v ich obvode.

K bodu 14 (§ 11)

V § 11 je v súčasnosti upravené pasívne volebné právo sudcov kandidovať za člena súdnej rady a spôsob navrhovania kandidátov. S ohľadom na zmeny vykonávané v čl. 141a ods. 1 písm. a) a b) ústavy je nevyhnutné vykonať zmeny aj v tomto ustanovení. Z doterajšieho znenia zákona vyplýva, že pasívne volebné právo len sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu, a teda nemá ho sudca, ktorý nevykonáva funkciu sudcu napr. z dôvodu prerušenia alebo dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Táto okolnosť zostáva novou úpravou nedotknutá. Čo sa v právnej úprave mení, je skutočnosť, že pasívne volebné právo sa v zmysle čl. 141a ods. 2 písm. b) ústavy obmedzuje na volebné obvody, resp. v prípade sudcu voleného podľa čl. 141a ods. 2 písm. a) ústavy na výkon funkcie sudcu na niektorom z najvyšších súdov.

V odseku 2 sa nanovo upravuje navrhovanie kandidátov na členov súdnej rady. Doterajšia úprava dáva návrhové oprávnenie sudcovským radám, stavovským organizáciám sudcov alebo určenému počtu sudcov (10). Predkladateľ za to, že na tomto koncepte nie je potrebné meniť nič, resp. je potrebné zachovať súčasný štandard právnej úpravy. Táto úprava si však vyžaduje zmeny s ohľadom na zavedenie regionálneho princípu voľby členov súdnej rady sudcami.

Preto sa navrhuje, aby sudcovské rady mohli navrhovať kandidátov na členov súdnej rady len v rámci svojho volebného obvodu [písmeno a)]. V prípade člena súdnej rady voleného sudcami najvyšších súdov sa navrhuje, aby návrhové oprávnenie sudcovských rád týchto súdov sa týkalo len voľby člena súdnej rady za tieto súdy [písmeno b)]. V prípade sudcovských rád

31

treba poznamenať, že ak nastane situácia, že v rámci príslušného súdu nie je zriadená sudcovská rada (napr. všetkým jej členom uplynulo funkčné obdobie a noví členovia ešte neboli zvolení), tak pôsobnosť sudcovskej rady bude v súlade § 45 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení vykonávať plénum príslušného súdu.

Oprávnenie stavovskej organizácie sudcov navrhovať kandidátov na členov súdnej rady nebude limitované, a teda stavovská organizácia môže navrhovať kandidátov vo všetkých volebných obvodoch vrátane kandidáta na člena súdnej rady voleného sudcami najvyšších súdov [písmeno c)]. Vzhľadom na celoštátnu pôsobnosť týchto organizácií (je namieste ju predpokladať), sa navrhuje, aby stavovské organizácie mohli navrhnúť svojho kandidáta v ktoromkoľvek obvode. Platí však to isté, čo pri sudcovských radách vyberajú do jednotlivých volebných obvodov len zo sudcov, ktorí vykonávajú funkciu v tomto volebnom obvode.

V prípade návrhového oprávnenia samotných sudcov sa navrhuje ponechať doterajšiu právnu úpravu ohľadom potrebného kvóra sudcov (10), pričom v prípade členov súdnej rady volených vo volebných obvodoch sa bude vyžadovať najmenej 10 sudcov za tento volebný obvod. Inak povedané, nemôže sa spojiť 10 sudcov z rôznych volebných obvodov a navrhnúť kandidáta do jedného volebného obvodu. V aktuálne najmenšom volebnom obvode (Krajský súd Trenčín) pôjde o približne 10 % sudcov. Situácia, aby sudcovská rada napr. Krajského súdu v Bratislave navrhla na kandidáta na člena súdnej rady sudcu, ktorý vykonáva funkciu na napr. Okresnom súd Košice I, t.j. mimo svojho obvodu nemôže nastať poistkou preto je nové vymedzenie pasívneho volebného práva.

V prípade člena súdnej rady voleného sudcami najvyšších súdov sa bude vyžadovať aspoň 10 sudcov z týchto súdov, pričom časť hlasov môže byť z jedného najvyššieho súdu a časť hlasov z druhého najvyššieho súdu, t.j. nevyžaduje sa kvórum 10 sudcov za každý z týchto súdov.

Takto koncipovanú právnu úpravu navrhovania kandidátov na členov súdnej rady priamo sudcami považuje predkladateľ za dostatočne vyváženú a zachovávajúcu zmysel a štandard pôvodnej úpravy.

K bodu 15 (§ 11a)

Do zákonnej úpravy sa v nadväznosti na úpravu navrhovanú v čl. 141a ods. 2 písm. b) ústavy zavádza pojem „volebný obvod“. Pojem volebný obvod je pre uplatňovanie regionálneho princípu pri voľbe členov súdnej rady pojmom určujúcim, pretože na volebný obvod sa viaže výkon aktívneho a pasívneho volebného práva, rovnako aj kreovanie volebných orgánov. Z dikcie ústavy je zrejmé, že pre voľbu členov súdnej rady podľa čl. 141a ods. 1 písm. b) sa má vytvárať viacero volebných obvodov. Ústavná úprava zároveň vyžaduje, aby volebné obvody boli usporiadané tak, aby na zvolenie alebo odvolanie člena súdnej rad bol potrebný porovnateľný počet sudcov v jednotlivých obvodoch. Text ústavy v tomto prípade zakotvuje požiadavku na také volebné obvody, v ktorých hlas voliča (sudcu) porovnateľnú váhu. Preto je potrebné, aby zákonná úprava volebných obvodov rešpektovala ústavný parameter ich kreovania. Predkladateľ zvažoval pri koncipovaní právnej úpravy volebných obvodov niekoľko možností ich usporiadania, pričom výsledné znenie uvedené v § 11a možno považovať za riešenie, ktoré spĺňa parameter porovnateľnej váhy hlasu voličov. Navrhovaná právna úprava volebných obvodov sa vydáva na podklade ústavného splnomocnenia uvedeného v čl. 141a ods. 10 ústavy.

32

V prípade riešenia spočívajúceho v tom, že volebné obvody kopírujú územné obvody existujúcich krajských súdov nie je splnená požiadavka porovnateľnej váhy hlasov. Z aktuálneho stavu počtu sudcov v rámci jednotlivých krajských súdov (t.j. počet sudcov krajského súdu plus počet sudcov okresných súdov v jeho obvode), je zrejmé, že nastavenie ôsmych volebných obvodov podľa obvodov krajských súdov neobstojí. Obvod Krajského súdu v Bratislave zahŕňa 274 sudcov (v prípade započítania sudcov Špecializovaného trestného súdu ide o 289 sudcov), obvod Krajského súdu v Trnave zahŕňa 138 sudcov, obvod Krajského súdu v Nitre zahŕňa 134 sudcov, obvod Krajského súdu v Trenčíne zahŕňa 120 sudcov, obvod Krajského súdu v Banskej Bystrice zahŕňa 181 sudcov, obvod Krajského súdu v Žiline zahŕňa 143 sudcov, obvod Krajského súdu v Košiciach zahŕňa 223 sudcov a obvod Krajského súdu v Prešove zahŕňa 155 sudcov. Značne nerovnakú váhu hlasu za tohto nastavenia možno ilustrovať na príklade voľby jedného člena súdnej rady za každý volebný obvod. Ak sa berie do úvahy absolútna väčšina hlasov, ktorá je teoreticky potrebné pre zvolenie v prípade plnej účasti všetkých oprávnených voličov, by pre zvolenie bolo potrebných 146 hlasov v bratislavskom obvode, 70 hlasov v trnavskom obvode, 68 hlasov v nitrianskom obvode, 61 hlasov v trenčianskom obvode, 91 hlasov v banskobystrickom obvode, 72 hlasov v žilinskom obvode, 112 hlasov košickom obvode a 78 hlasov v prešovskom obvode. Táto disproporcia nie je z hľadiska ústavných požiadaviek akceptovateľná. Preto model ôsmych jednomandátových obvodov usporiadaných podľa obvodov krajských súdov bol odmietnutý. Jeho zosúladenie s ústavou by si vyžiadalo umelé zásahy do obvodov týchto súdov, čo nie je vhodné riešenie.

Preto predkladateľ zvolil riešenie, ktoré využíva existujúce obvody krajských súdov pričom ich umelo nezväčšuje ani nezmenšuje, ale vhodným spôsobom ich spája do väčších celkov a zároveň zvyšuje počet mandátov v týchto obvodoch, a to s cieľom takého nastavenia volebných odvodov, aby došlo k naplneniu ústavnej požiadavky porovnateľnej váhy voličských hlasov. Na základe uvedeného sa preto navrhuje rozdelenie územia Slovenskej republiky na tri volebné obvody, z ktorých jeden bude štvormandátový a dva dvojmandátové. Západoslovenský volebný obvod bude štvormandátový a bude zahŕňať obvody Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trenčíne (celkový počet sudcov 681). Stredoslovenský volebný obvod bude dvojmandátový a bude zahŕňať obvody Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Žiline (celkový počet sudcov 324). Východoslovenský volebný obvod bude taktiež dvojmandátový a bude zahŕňať obvody Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove (celkový počet sudcov 378). V prípade prepočtu hlasov potrebných pre zvolenie v týchto obvodoch podľa vyššie uvedeného príkladu možno konštatovať, že v prípade bratislavského obvodu bude potrebných na zvolenie 86 hlasov, v prípade banskobystrického obvodu 82 hlasov a v prípade východoslovenského kraja 94 hlasov. Takto koncipované nastavenie váhy voličských hlasov podľa predkladateľa spĺňa ústavnú požiadavku na také nastavenie volebných obvodov, ktoré zabezpečí, aby na zvolenie (alebo odvolanie) bol v každom volebnom obvode potrebný porovnateľný počet sudcov.

V navrhovanom odseku 2 sa navrhuje, aby sudcovia Špecializovaného trestného súdu boli zaradení do západoslovenského volebného obvodu, a to berúc do úvahy geografické zaradenie tohto súdu v sústave súdov, pretože jeho sídlo je v Pezinku.

K bodu 16 (§ 12 ods. 1)

Volebnými orgánmi podľa platnej právnej úpravy hlavná volebná komisia a volebné komisie. Volebné komisie sa podľa platnej právnej úpravy zriaďujú na najvyššom súde, Špecializovanom trestnom súde a na krajských súdoch. S prihliadnutím na koncept ôsmich volebných obvodov nová právna úprava ponecháva volebné komisie na krajských súdoch a

33

bude teda platiť princíp, že volebná komisia sa vytvára len jedna v každom volebnom obvode. Osobitne je riešená situácia pri volebnej komisii pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov, kde sa navrhuje vytvárať jednu spoločnú volebnú komisiu.

K bodu 17 (§ 12 ods. 3)

V § 12 ods. 3 sa upravuje kreovanie hlavnej volebnej komisie. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa javí ako žiaduce, aby aj tento súd mal svojho zástupcu v hlavnej volebnej komisii, a preto sa navrhuje rozšírenie zloženia hlavnej volebnej komisie aj o sudcu určeného sudcovskou radou najvyššieho správneho súdu. V prípade volebných komisií 12 ods. 5) sa právna úprava nemení, a teda volebné komisie naďalej kreujú zhromaždenia sudcov; k zhromaždeniu sudcov pozri zmenu § 17 ods. 2. Ďalej niet dôvodu, aby žrebovanie riadil vedúci kancelárie súdnej rady, t.j. osoba, ktorá nie je súčasťou hlavnej volebnej komisie. Preto sa navrhuje zmena, ktorá riadenia žrebovania zveruje do pôsobnosti vekom najstaršieho člena hlavnej volebnej komisie. Rovnaká zmena sa vykonáva aj v § 12 ods. 5.

K bodu 18 (§ 12 ods. 5)

Niet dôvodu, aby žrebovanie riadil vedúci kancelárie súdnej rady, t.j. osoba, ktorá nie je súčasťou volebnej komisie. Preto sa navrhuje zmena, ktorá riadenia žrebovania zveruje do pôsobnosti vekom najstaršieho člena volebnej komisie.

K bodu 19 (§ 13 ods. 3)

S ohľadom na nový koncept voľby ôsmich členov súdnej rady v príslušných volebných obvodoch sa navrhuje, aby náležitosťou návrhu kandidáta bolo aj označenie volebného obvodu, v ktorom bude kandidovať. Zabezpečí sa tak jednoznačná informácia pre každého sudcu oprávneného voliť členov súdnej rady.

K bodu 20 (§ 14 ods. 2)

Podľa doterajšej právnej úpravy sa zostavovala jediná kandidátna listina, čo zodpovedalo úprave jediného volebného obvodu v rámci celého územia Slovenskej republiky. Pri novom koncepte voľby členov súdnej rady sudcami doterajšia úprava jedinej kandidátnej listiny neobstojí. Preto sa navrhuje, aby kandidátnych listín bolo toľko, koľko členov súdnej rady sa volí. A teda pre každý volebný obvod sa zostaví predpísaným spôsobom samostatná kandidátna listina, pričom osobitne sa zostavuje kandidátna listina pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov.

K bodu 21 (§ 14 ods. 3)

Ide o zmenu vyvolanú novým konceptom viacerých kandidátnych listín; k tomu pozri odôvodnenie k zmene § 14 ods. 2.

K bodu 22 (§ 17 ods. 1)

Súčasťou vyhlásenia voľby člena alebo členov súdnej rady sudcami podľa doterajšej úpravy bolo aj určenie počtu členov súdnej rady, ktorí majú byť vo voľbe zvolení. Táto úprava sa vzhľadom na ústavné zmeny čl. 141a ods. 2 písm. a) a b) ústavy stáva čiastočne neaktuálnou. Preto sa navrhuje zmena, a to v tom duchu, že vyhlásenie voľby bude obsahovať informáciu, či

34

ide o voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov alebo o voľbu členov súdnej rady vo volebných obvodoch, pričom v druhom prípade sa uvedie aj volebný obvod alebo volebné obvody, v ktorých sa má voľba člena súdnej rady vykonať. Len v prípade voľby členov súdnej rady sudcami vo volebných obvodoch sa súčasne uvedie aj počet členov súdnej rady, ktorí majú byť zvolení, pretože tieto volebné obvody sú viacmandátové.

K bodu 23 (§ 17 ods. 2)

Voľby členov súdnej rady sa vykonávajú na zhromaždeniach sudcov. Tento koncept bude platiť aj do budúcna, pričom však dochádza k výslovnej úprave zloženia zhromaždení sudcov. Ak pôjde o voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov, tak zhromaždenie sudcov je v tomto prípade tvorené sudcami oboch najvyšších súdov. Ak pôjde o voľbu člena súdnej rady vo volebnom obvode, tak zhromaždenie sudcov budú tvoriť sudcovia, ktorí majú aktívne volebné právo v tomto volebnom obvode.

V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že právna úprava v súčasnosti umožňuje, aby sudca vykonával funkciu sudcu dočasne aj na inom súde, ktorého je sudcom. Ide o sudcov, ktorí dočasne pridelení na výkon funkcie sudcu na iný súd, či vyššieho, rovnakého alebo nižšieho stupňa. Z hľadiska zaradenia takéhoto sudcu do príslušného zhromaždenia sudcov na účely voľby členov súdnej rady sudcami treba vychádzať z obsahového vymedzenia aktívneho volebného práva sudcu. Sudca vykonáva svoje aktívne volebné právo v tom volebnom obvode, v ktorom vykonáva funkciu sudcu. Preto sudca krajského súdu, ktorý je dočasne pridelený na niektorý z najvyšších súdov bude voliť člena súdnej rady na zhromaždení sudcov najvyšších súdov, hoci by inak volil člena súdnej rady vo volebnom obvode príslušného krajského súdu. Prípadne sudca Okresného súdu Rožňava, ktorý je dočasne pridelený na Krajský súd v Prešove, bude voliť člena súdnej rady na zhromaždení sudcov vo volebnom obvode Krajského súdu v Prešove, hoci by inak volil vo volebnom obvode Krajského súdu v Košiciach. Predkladateľ má za to, že ak je aktívne volebné právo viazané na výkon funkcie sudcu, malo by sa po správnosti zohľadňovať miesto výkonu funkcie sudcu.

K bodu 24 [§ 17 ods. 3 písm. a)]

Návrhom dochádza k aktualizácii úpravy určovania miesta konania zhromaždenia sudcov v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu. Návrh zákona v tomto prípade predpokladá, že miesto zhromaždenia sudcov určia predsedovia sudcovských rád týchto súdov po vzájomnej dohode.

K bodu 25 (§ 18 ods. 2)

Doterajšia úprava, podľa ktorej sudca bol oprávnený voliť najviac taký počet kandidátov, koľko členov súdnej rady je potrebné zvoliť, je s ohľadom na neaktuálna v prípade voľby člena súdnej rady za najvyšší súd a najvyšší správny súd. Za uvedeného dôvodu sa preto doterajšia právna úprava modifikuje tak, aby sa uplatňovala len vo viacmandátových obvodoch, t.j. nebude sa uplatňovať v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu.

K bodu 26 (§ 21 ods. 2)

Pri doterajšom mechanizme voľby členov súdnej rady sudcami v rámci jediného volebného obvodu je potrebné vykonať zmenu právnej úpravy zostavovania poradia kandidátov

35

podľa počtu dosiahnutých hlasov. Preto sa navrhuje, aby sa pre každý volebný obvod a osobitne pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov zostavilo osobitné poradie úspešnosti podľa počtu dosiahnutých hlasov. Zvoleným bude ten kandidát, ktorý v príslušnom volebnom obvode získa najvyšší počet hlasov (§ 23 ods. 1).

K bodu 27 (§ 21 ods. 3)

Na účely bezproblémového zisťovania výsledkov volieb a ich vyhodnocovania sa navrhuje doplniť doteraz používané alternatívne kritérium pre určenie výsledného poradia v prípade rovnosti hlasov. Podľa platnej právnej úpravy sa na tento účel zohľadňuje dĺžka výkonu funkcie sudcu, pričom preferovaný je kandidát s dlhšou dobou výkonu funkcie sudcu. Ak by došlo k situácii, že dĺžka výkonu funkcie je rovnaká, navrhuje sa, aby sa výsledné poradie určilo žrebom.

K bodu 28 (§ 22 ods. 2)

Navrhuje sa aktualizácia právnej úpravy tak, aby sa táto úprava aplikovala len v prípade voľby členov súdnej rady podľa čl. 141a ods. 2 písm. b), a teda nebude sa uplatňovať v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu.

K bodu 29 (§ 23 ods. 1)

Určovanie výsledku volieb, resp. posúdenie otázky, ktorý kandidát bol zvolený, je potrebné prispôsobiť novému spôsobu voľby členov súdnej rady sudcami. Preto vo volebnom obvode budú zvolení za členov súdnej rady kandidáti, ktorí získali vo volebnom obvode najviac hlasov. Najvyšší počet hlasov bude rozhodujúci v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov. V prípade rovnosti hlasov sa bude postupovať podľa § 21 ods. 2.

K bodu 30 (§ 23 ods. 2)

Osvedčenie o zvolení za člena súdnej rady bude podľa navrhovanej úpravy obsahovať ďalšiu náležitosť, ktorou je údaj o volebnom obvode, v ktorom bude sudca zvolený, resp. v prípade člena súdnej rady zvoleného sudcami najvyšších súdov uvedenie skutočnosti, že bol zvolený sudcami týchto súdov.

K bodu 31 (§ 26 ods. 1)

Vzhľadom na nový koncept voľby členov súdnej rady sudcami vyplývajúci z navrhovanej zmeny čl. 141a ods. 2 písm. a) a b) ústavy sa navrhuje primerane upraviť znenie upravujúce zánik funkcie člena súdnej rady. Vzhľadom na rozsah navrhovaných zmien sa navrhuje celé ustanovenie naformulovať nanovo. Novou je právna úprava v písmene i), ktorá zohľadňuje to, že za člena súdnej rady voleného (vymenovaného) vládou, prezidentom a parlamentom môže byť ustanovený len nesudca. Pre prípad, že takýto člen súdnej rady sa stane sudcom, tak sa navrhuje, aby bol daný dôvod pre zánik funkcie člena súdnej rady. Rovnako aj právna úprava v písmene d), kde sa doplnil štandardný dôvod pre zánik funkcie spočívajúci vo vyhlásení za mŕtveho.

36

K bodu 32 (§ 27 ods. 2 a 3)

Podľa čl. 141a ods. 2 písm. a) a b) ústavy deviatich členov súdnej rady volia a odvolávajú sudcovia podľa určených pravidiel regionálneho zastúpenia. Zákonná právna úprava detailne popisuje proces voľby a odvolávania člena súdnej rady zvoleného sudcami. Podľa platnej právnej úpravy návrh na odvolanie člena súdnej rady zvoleného sudcami môžu podať najmenej tri sudcovské rady, tri kolégiá predsedov sudcovských rád alebo najmenej štvrtina sudcov oprávnených voliť. Navrhovanou úpravou dochádza k zúženiu okruhu subjektov oprávnených navrhnúť odvolanie člena súdnej rady. Oprávnenie navrhnúť odvolanie člena súdnej rady zvoleného sudcami budú mať sudcovské rady (ich nadpolovičná väčšina) a sudcovia (aspoň štvrtina oprávnených voliť) príslušného volebného obvodu, a to len vo vzťahu k členovi súdnej rady zvoleného za tento volebný obvod. Vzhľadom na to, že je v záujme predkladateľa zachovať z dôvodu stability výkonu funkcie člena súdnej rady zvoleného sudcami prísnejšie kritéria pre navrhnutie odvolania člena súdnej rady ako pre navrhnutie jeho kandidatúry na člena súdnej rady, vypúšťa sa ako subjekt oprávnený podať návrh na odvolanie člena súdnej rady kolégium predsedov sudcovských rád. Kolégium predsedov sudcovských rád pozostáva z predsedov sudcovských rád v odvode príslušného krajského súdu. To znamená, čím vyšší počet sudcovských rád, tým vyšší počet členov kolégia predsedov sudcovských rád. Krajom s najvyšším počtom sudcovských rád je prešovský kraj a banskobystrický kraj 9 súdov, 9 sudcovských rád, a teda 9 členov kolégia predsedov sudcovský rád. Kolégium predsedov sudcovských rád hlasuje nadpolovičnou väčšinou, t.j. pri zachovaní oprávnenia kolégia podávať návrhy na odvolanie by postačovalo päť hlasov, čo v porovnaní s 10 hlasmi potrebnými pre podanie návrhu na kandidáta do volieb je neprijateľné. Vo vzťahu k odvolávaniu člena súdnej rady zvoleného sudcami bude platiť, že člen bude odvolaný, ak sa za jeho odvolanie vysloví nadpolovičná väčšina všetkých sudcov oprávnených voliť v príslušnom volebnom obvode.

K bodu 33 (§ 27a až 27f)

Doterajšia právna úprava v § 27a 27f obsahuje podrobnejšie pravidlá voľby predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to v nadväznosti na čl. 141a ods. 6 písm. e) a ods. 10 a čl. 145 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa v ústavnej rovine dopĺňa úprava voľby predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu, pričom v prípade funkcionárov zriaďovaného súdu sa bude aplikovať rovnaká procedúra ich ustanovenia do funkcie ako v prípade funkcionárov najvyššieho súdu. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v zákonnej úprave, ktorá vykonáva ústavnú úpravu. Z hľadiska legislatívno-technického spracovania prichádza do úvahy možnosť vytvoriť v novelizovanom zákone samostatnú úpravu, ktorá bude vernou kópiou existujúcej úpravy 27a 27f) alebo ju zapracovať do tejto existujúcej úpravy. Predkladateľ považuje z pohľadu adresátov tejto úpravy, ako aj systematiky zákona za vhodnejšie využiť druhú možnosť. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje prepísať nanovo existujúcu úpravu. Jedinou vecnou zmenou je doplnenie tejto úpravy o funkcionárov najvyššieho správneho súdu; vo zvyšku zostáva právna úprava nedotknutá a nevykonávajú sa žiadne iné vecné zmeny, čo ani nie je zámerom predkladateľa.

K bodu 34 [§ 27g ods. 2 písm. e)]

V súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo šiestej správy o činnosti Výboru 255 sa navrhuje ako podmienku pre voľbu kandidáta, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch vypustiť odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku,

37

advokátsku skúšku alebo notársku skúšku. Takáto skúška sa nevyžaduje ani v prípade kandidatúry na post sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K bodom 35 a 36 (§ 27h až § 27hh)

§ 27h

Upravuje sa konanie vo veciach písomného vyhlásenia sudcu a majetkového priznania sudcu pred súdnou radou. Nejde o nové kompetencie súdnej rady, ale jedná sa o presunutie kompetencie dnes upravenej v § 33 zákona č. 385/2000 Z. z, o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov do zákona o súdnej rade. Cieľom je upraviť jednotlivé kompetencie súdnej rady na poli dohľadu nad riadnym výkonom sudcovskej funkcie na jednom mieste a zabezpečiť tak väčšiu prehľadnosť práva pre jeho adresátov a nedelimitovať výkon pôsobnosti súdnej rady do jednotlivých konaní upravených vo viacerých viac alebo menej nadväzujúcich a príbuzných právnych predpisoch.

Podstatou tohto konania bude, ako je tomu doteraz, dohľad nad dodržiavaním zákonnej povinnosti sudcu podať včas písomné vyhlásenie alebo majetkové priznanie, a rovnako zabezpečiť úplnosť písomného vyhlásenia alebo majetkového priznania. Zákonná úprava sleduje legitímny cieľ verejnej kontroly súdnictva a zabezpečenia nezávislého výkonu súdnictva ako ústavou predpokladaného princípu a zároveň ústavného práva účastníka konania.

§ 27ha

Upravuje sa konanie vo veciach majetkových pomerov sudcu. Súdna rada nadobudne právomoc preveriť úplnosť majetkových priznaní sudcov podávaných podľa osobitného predpisu. Cieľom právnej úpravy je odstrániť doposiaľ neželaný a z pohľadu kontroly riadneho výkonu súdnictva neefektívny právny stav, kedy súdna rada, ako orgán verejnej kontroly súdnictva, nie je oprávnená kontrolovať okrem majetkového prírastku samotný pôvod majetku a jeho statočnosť. Právna úprava ambíciu zaviesť riadnu a hĺbkovú kontrolu majetkových priznaní a pôvodu samotného majetku prostredníctvom predvídateľného a férového procesu, ktorý sa však kaskádovito spustí iba za predpokladu, že súdna rada nadobudne pochybnosti o statočnosti pôvodu majetku alebo majetkového prírastku.

Aby sa zabezpečila čo najväčšia efektivita takéhoto preverovania, súdna rada bude povinná zriadiť spomedzi svojich členov trojčlenné kontrolné komisie, ktorých bude vzhľadom na počet členov súdnej rady celkovo šesť. Z pohľadu počtu sudcov aktívne vykonávajúcich funkciu sudcu a s povinnosťou podať každoročne písomné vyhlásenie sudcu a majetkové priznanie sudcu, ide z pohľadu zákonodarcu o primeraný počet komisií, ktoré by mali stíhať efektívne preverovať pravdivosť majetkových priznaní sudcov podávaných podľa osobitného predpisu.

Ak na základe vyhodnotenia majetkového priznania komisia súdnej rady zistí u sudcu majetkový prírastok prevyšujúci jeho príjmy v súčte aspoň o sumu 5000 eur, alebo nadobudne dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu samotného majetku, sudca je povinný na základe výzvy komisie súdnej rady preukázať ich pôvod. Suma 5000 eur bola zákonodarcom zvolená ako približne päťnásobok priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za rok 2019, a to aj s ohľadom na odmeňovanie sudcov a zloženie funkčných platov sudcov všeobecných súdov. Dôkazné bremeno bude zaťažovať toho, komu svedčí zákonná povinnosť predkladať každoročne úplné a pravdivé majetkové priznanie podľa osobitného predpisu a komu svedčí

38

povinnosť podľa osobitného predpisu mať len také finančné príjmy a disponovať takým majetkom, ktoré majú zákonný pôvod a sú statočné.

Nástroje, ktorá súdna rada dlhodobo pociťuje ako vhodné a účelné upraviť na zákonnej úrovni za účelom komplexnejšieho a plnohodnotnejšieho výkonu jej kontrolnej pôsobnosti, zákonodarca upravuje v § 27hb ods. 3. Komisia súdnej rady bude na tomto základe taktiež oprávnená vyzvať sudcu (dôkazné bremeno bude opäť na pleciach dotknutého sudcu), aby

a)predložil potvrdenie o podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb alebo doklad preukazujúci príjmy sudcu alebo nadobudnutie majetku a jeho hodnotu,

b)preukázal pôvod zdrojov, z ktorých nadobudol hnuteľný alebo nehnuteľný majetok uvádzaný v majetkovom priznaní,

c)preukázal pôvod zdrojov majetku uvádzaného v čestnom alebo inom obdobnom vyhlásení,

d)objasnil majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého a neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj vtedy, ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo o správe spoločného majetku,

e)objasnil pôvod darov a pôvod zdedeného majetku.

Komisia súdnej rady bude povinná počas lehoty poskytnutej dotknutému sudcovi, ktorá nesmie byť dlhšia ako 60 dní, si sama zaobstarať podklady dôležité pre výkon jej pôsobnosti. Pôjde predovšetkým o informácie od dožiadaných orgánov verejnej moci, informácie, ktoré si vie komisia súdnej rady zabezpečiť nahliadnutím do registrov, spisov a pod. Dôležité z pohľadu ústavnej súladnosti bude, že zákon komisii súdnej rady neukladá povinnosť zaobstarať si konkrétne informácie od konkrétneho orgánu verejnej moci, ale ponecháva toto rozhodnutie plne v rukách a na úsudku komisii súdnej rady. Získanými informáciami od orgánov verejnej moci komisia súdnej rady nebude viazaná a bude tieto informácie sama autonómne vyhodnocovať.

Komisia súdnej rady bude môcť v prípade dôvodných pochybností o statočnosti pôvodu majetkového prírastku sudcu, o hodnovernosti ním preukazovaných skutočností týkajúcich sa pôvodu majetkového prírastku alebo o statočnosti pôvodu samotného majetku, sudcu ústne vypočuť. Napĺňa sa tým predpoklad práva na spravodlivý proces, aby bolo vypočutá aj druhá strana a aby sa mohol dotknutý subjekt obhájiť a uviesť svoju verziu ku skutkovému a právnemu stavu (t. j. kontradiktórnosť konania). Ak je to nevyhnutné pre úplné objasnenie veci, komisia súdnej rady môže ústne vypočuť aj ďalšie osoby, najmä osoby blízke. Pri tomto legitímnom a sledovanému cieľu proporcionálnom zásahu do súkromia tretích osôb bude musieť komisia súdnej rady dbať na ochranu súkromia a osobných údajov vypočúvaných osôb, pričom na vypočutie sa budú vzťahovať zákonné prostriedky ochrany takto vypočúvaných osôb, ako právo odoprieť výpoveď v prípade, ak by výpoveďou spôsobili nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťovali ako vlastnú ujmu, alebo v prípade, keby svojou výpoveďou porušili zákonom alebo medzinárodnou zmluvou uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti, nemožnosť vypočúvania o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, okrem prípadu, že boli od tejto povinnosti príslušným orgánom oslobodení a pod.

Ak to bude nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a za účelom odstránenia pochybností o neprijímaní neoprávnených platieb, môže komisia súdnej rady po ústnom vypočutí sudcu požiadať kanceláriu súdnej rady o zabezpečenie informácií o existencii účtov a o pohyboch na

39

účtoch vedených na sudcu v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk. Tento na prvý pohľad invazívny zásah do súkromia dotknutého sudcu je ospravedlnený ústavným záujmom na riadnej kontrole výkonu sudcovskej funkcie a na nezávislom výkone súdnej moci, pričom tento zákonný nástroj dohľadu bude môcť byť vykonaný len v nevyhnutných prípadoch (ak to bude nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a za účelom odstránenia pochybností o neprijímaní neoprávnených platieb kumulatívne) a v nevyhnutnej miere. Pre minimalizáciu zásahu (nevyhnutná miera) do súkromia dotknutého sudcu sa tak zavádzajú kontrolné a súdnu radu limitujúce mechanizmy, ktoré zároveň prispejú k minimalizácii potenciálu takmer nemožnému zneužitiu údajov získaných z bankových účtov dotknutého sudcu.

Po prvé, kancelária súdnej rady zriaďuje na tento účel v rámci svojej organizačnej štruktúry príslušný organizačný útvar, ktorého zamestnanci musia disponovať platným osvedčením o bezpečnostnej previerke IV. stupňa pre stupeň utajenia „Prísne tajné“ podľa osobitného predpisu. Zvyšuje sa tým predpoklad, že s účtami dotknutého sudcu sa oboznámia iba dôsledne preverení a nezávadoví zamestnanci kancelárie súdnej rady.

Po druhé, kancelária súdnej rady dožiada o poskytnutie uvedených informácií postupom podľa § 91 ods. 10 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. To znamená, písomné vyžiadanie bude možné banke alebo pobočke zahraničnej banky podávať v elektronickej podobe a dožiadaná banka alebo pobočka zahraničnej banky bude povinná správu s požadovanými informáciami o klientovi podávať žiadateľovi tiež v elektronickej podobe, pričom vzájomný prenos informácií medzi žiadateľom a bankou alebo pobočkou zahraničnej banky sa uskutoční prostredníctvom automatizovaného elektronického komunikačného systému zaobstaraného záujmovým združením bánk a pobočiek zahraničných bánk.

Po tretie, kancelária súdnej rady po zaobstaraní informácií poskytne komisii súdnej rady zoznam účtov vedených na sudcu v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk a informácie o pohyboch na účtoch prevyšujúcich jednotlivo sumu 266 eur, a to za obdobie ostatných 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu. Inak povedané, do rúk členov komisie súdnej rady sa dostanú iba informácie o jednotlivých pohyboch na účtoch prevyšujúce jednotlivo sumu 266 eur, a aj to iba za obdobie ostatných 60 mesiacov (5 rokov), najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu. Upravuje sa tak limitácia komisie súdnej rady v čase, ale aj v objeme získavaných informácií z účtov dotknutého sudcu. Suma 266 eur bola zvolená ako potenciálna (malá) škoda predstavujúca ujmu na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach alebo iná ujma, ktorá by mohla byť v príčinnej súvislosti s trestným činom.

Po štvrté, komisia súdnej rady umožní sudcovi sa ku zisteným informáciám o účtoch a pohyboch na účtoch vedených na sudcu v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk a k pochybnostiam súdnej rady písomne alebo v prípade potreby aj ústne vyjadriť.

Sankciou pri nespôsobilosti sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku nebude v nadväznosti na nález ústavného súdu PL. ÚS 21/2014 strata sudcovskej spôsobilosti, ale disciplinárny návrh predsedu súdnej rady Najvyššiemu správnemu súdu, ktorý bude disciplinárnym súdom. A teda ak sudca hodnoverným spôsobom nepreukáže statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku, predseda súdnej rady podá návrh na začatie disciplinárneho konania. Návrh na začatie disciplinárneho konania podá predseda súdnej rady na základe stanoviska súdnej rady o nespôsobilosti sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu

40

samotného majetku prijímaným vo forme uznesenia na návrh komisie súdnej rady, ktorá preverovala úplnosť majetkového priznania sudcu..

§ 27hb

Upravuje sa dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcu týkajúcich sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Ak bol na sudcu podaný návrh na začatie disciplinárneho konania pre nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku a komisia súdnej rady bude mať dôvodné pochybnosti o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu po celý čas trvania funkcie sudcu, komisia súdnej rada bude oprávnená preveriť, či sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Pre tento typ dohľadu budú musieť byť splnené kumulatívne dve podmienky – na sudcu bol podaný opísaný návrh na začatie disciplinárneho konania a komisia súdnej rady bude musieť mať dôvodné pochybnosti o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu podľa osobitného predpisu po celý čas trvania funkcie sudcu. V tomto prípade komisia súdnej rady bude môcť preveriť iba tú skutočnosť, či sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, a teda či nekoná v priamom rozpore s poslaním sudcu a neohrozuje samotné základy nezávislosti súdnej moci (legitímny cieľ).

V nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 zákon o súdnej rade neukladá povinnosť zaobstarať si konkrétne informácie od konkrétneho orgánu výkonnej moci. Konštrukcia dohľadu v tomto smere stojí na dožiadaní akýchkoľvek príslušných orgánov verejnej moci podľa uváženia komisie súdnej rady. Komisia súdnej rady tak požiada o vyjadrenia a informácie týkajúce sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov sudcu s osobami z prostredia organizovaného zločinu, ktorými orgány verejnej moci disponujú, tzn. dožiadaný orgán verejnej moci nebude môcť začať o dotknutom sudcovi nanovo zhromažďovať nové informácie alebo nebude môcť osobu sudcu tzv. „rozpracovať“.

Orgány verejnej moci poskytujú za týmto účelom komisii súdnej rady súčinnosť v rozsahu, v akom im to umožňujú osobitné právne predpisy. Príkladmo, pri orgánoch verejnej moci plniacich úlohy ochrany utajovaných skutočností alebo spravodajských služieb to budú môcť byť napr. iba tzv. vyjadrenia spravodajskej služby alebo bezpečnostný spis osoby, pokiaľ ním Národný bezpečnostný úrad z minulej činnosti disponuje. Tieto vyjadrenia spravodajskej služby môžu vychádzať z informácií a údajov uchovávaných v evidenciách a informačných systémoch vedených napr. podľa § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na právnu povahu týchto informácií a ich zákonnú ochranu ako utajovaných skutočností bude nevyhnutnou podmienkou, aby adresát takéhoto vyjadrenia bol osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami a aby sa manipulácia s takto poskytnutými vyjadreniami spravovala všeobecne záväznou právnou úpravou na úseku ochrany utajovaných skutočností, t. j. zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a všeobecne záväznými právnymi predpismi Národného bezpečnostného úradu vydanými na jeho vykonanie. Povinnosti komisie súdnej rady a tretích osôb vyplývajúce vo vzťahu k ochrane informácií tvoriacich utajované skutočnosti alebo týkajúcich sa činnosti spravodajských služieb

41

z osobitných právnych predpisov preto nebudú predchádzajúcimi ustanoveniami o súčinnosti orgánov verejnej moci dotknuté.

Opäť v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 informácie poskytnuté dožiadaným orgánom verejnej moci podľa tohto odseku komisia súdnej rady sama vyhodnotí, pričom nimi nebude viazaná. Komisia súdnej rady je povinná (obligatórne) pri výkone tejto pôsobnosti si sama zaobstarať aj ďalšie podklady dôležité pre výkon jej pôsobnosti. Zaručí sa tým, že súdna rada pri prijímaní stanoviska bude vychádzať z čo najkomplexnejších informácií rôzneho spektra a pôvodu. Aj v tomto prípade zákon ponecháva rozhodnutie o zdrojoch získavaných ďalších informácií plne v rukách a na úsudku komisie súdnej rady. Získanými informáciami komisia súdnej rady nebude viazaná a bude tieto informácie sama autonómne vyhodnocovať.

Komisia súdnej rady umožní sudcovi sa ku zisteným informáciám o vzťahoch sudcu s osobami z prostredia organizovaného zločinu vyjadriť. Komisia súdnej rady sudcu za týmto účelom ústne vypočuje. Zachovaná tak bude kontradiktórnosť konania a právo na spravodlivý proces.

Záverom pri výkone tohto typu dohľadu bude obligatórne prijatie stanoviska súdnej rady. Súdna rada príjme na základe komisiou súdnej rady vedeného preverovania, ňou zaobstaraných alebo vyžiadaných podkladov a vyjadrenia sudcu uznesením stanovisko, či sudca porušil povinnosť spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Ak súdna rada prijme stanovisko, že sudca porušil povinnosť spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu, predseda súdnej rady podá návrh na začatie disciplinárneho konania. Opäť v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 neupravuje sa strata sudcovskej spôsobilosti, ale podmienky podania návrhu zo strany predsedu súdnej rady na začatie disciplinárneho konania Najvyššiemu správnemu súdu, ktorý bude disciplinárnym súdom.

§ 27hc

Upravuje sa dohľad pri výberovom konaní na funkciu predsedu súdu a pri preložení sudcu na iný súd. Účelom je zabezpečiť, aby sa predsedom ktorékoľvek súdu stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. Opäť pôjde o legitímnu a nevyhnutnú kontrolu súdnej moci za účelom zabezpečenia naplnenia ústavného predpokladu nezávislosti súdnej moci.

Výberová komisia podľa osobitného predpisu požiada súdnu radu po ukončení výberového konania podľa osobitného predpisu o preverenie majetkových pomerov úspešných uchádzačov na funkciu predsedu súdu a o vykonanie dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Preverovať sa tak nebudú všetci uchádzači o funkciu predsedu súdu, ale iba tí, ktorí boli úspešní vo výberovom konaní. Minimalizuje sa tak zásah súdnej rady do súkromia tretích osôb a ponecháva sa výkon dohľadu iba nad tými dotknutými sudcami, ktorí sa stávajú potenciálnymi predsedami súdu. Aj tento typ dohľadu zabezpečí aj lepšiu informovanosť ministra spravodlivosti pri výbere predsedu súdu.

Súdna rada vykoná u sudcu, ktorý byť preložený na súd vyššieho stupňa podľa osobitného zákona preverenie majetkových pomerov a vykoná dohľad nad spĺňaním

42

predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Platia obdobné východiská a ciele, ako pri uchádzačoch na funkciu predsedu súdu. Späťvzatie návrhu na preloženie sudcu, späťvzatie súhlasu sudcu s preložením alebo späťvzatie žiadosti sudcu o preloženie nebude dôvodom pre ukončenie dohľadu podľa tohto odseku. Aj keď dôjde k späťvzatiu návrhu na preloženie alebo súhlasu sudcu s preložením, dotknutý sudca stále zostáva vykonávať funkciu sudcu a je legitímne pokračovať vo vykonávaní takéhoto dohľadu.

§ 27hd

Upravuje sa dohľad pri voľbe predsedov a podpredsedov najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu.

Účelom je zabezpečiť, aby sa predsedom opísaných vrcholných súdov stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. Opäť pôjde o legitímnu a nevyhnutnú kontrolu súdnej moci za účelom zabezpečenia naplnenia ústavného predpokladu nezávislosti súdnej moci.

§ 27he

Upravuje sa dohľad pri voľbe sudcov najvyššieho správneho súdu. Pri prvej voľbe sudcov najvyššieho správneho súdu súdnou radou podľa osobitného predpisu vykoná súdna rada preverenie majetkových pomerov kandidátov na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu a vykoná dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Pri kandidátovi na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorý ku dňu podania kandidatúry na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu vykonával funkciu sudcu, sa vzdanie kandidatúry nie je dôvodom pre ukončenie dohľadu. Aj keď dôjde k vzdaniu sa kandidatúry, dotknutý sudca stále zostáva vykonávať funkciu sudcu a je legitímne pokračovať vo vykonávaní takéhoto dohľadu.

Pri kandidátovi na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorý ku dňu podania kandidatúry na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu nevykonával funkciu sudcu, sa ustanovenia § 27ha a § 27hb použijú primerane. To znamená, že pre konanie vo veciach majetkových pomerov sudcu sa nemôže skončiť podaním disciplinárneho návrhu a pre začatie dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti sa nevyžaduje predchádzajúce podanie disciplinárneho návrhu. Osoba kandidujúca ako nesudca (takpovediac zvonku systému) je povinná strpieť takýto zásah do súkromia, keďže ide o legitímny cieľ zabezpečovaný primeranými prostriedkami, t.j. cieľ zabezpečiť, aby sa sudcom Najvyššieho správneho súdu stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť.

Opäť pôjde navyše o legitímnu a nevyhnutnú kontrolu súdnej moci za účelom zabezpečenia naplnenia ústavného predpokladu nezávislosti súdnej moci.

§ 27hf

Upravuje sa overovanie spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidáta na funkciu sudcu. Súdna rada pri obsadzovaní voľných miest sudcov na súdoch a voľných miest hosťujúcich sudcov podľa tohto zákona vykoná preverenie majetkových pomerov kandidátov na funkciu sudcu a vykoná dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti.

43

Pri kandidátovi na funkciu sudcu sa ustanovenia § 27ha a § 27hb použijú primerane. To znamená, že konanie vo veciach majetkových pomerov sudcu sa nemôže skončiť podaním disciplinárneho návrhu a pre začatie dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti sa nevyžaduje predchádzajúce podanie disciplinárneho návrhu. Osoba kandidujúca ako nesudca (takpovediac zvonku systému) je povinná strpieť takýto zásah do súkromia, keďže ide o legitímny cieľ zabezpečovaný primeranými prostriedkami, t.j. cieľ zabezpečiť, aby sa sudcom všeobecného súdu stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť.

§ 27hg

Súdna rada bude vykonávať svoju pôsobnosť podľa § 27ha alebo § 27hb aj na základe (i) odôvodneného podnetu predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, predsedu súdu, alebo Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, alebo (ii) kvalifikovaného podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ak sa o jeho dôvodnosti uznesie nadpolovičná väčšina členov Súdnej rady Slovenskej republiky.

Je vhodné upraviť pre posilnenie širšieho pohľadu na výkon súdnej moci návrhové oprávnenie na vykonanie dohľadu súdnej rady aj subjektom stojacim mimo súdnu radu. V tomto ohľade je odôvodnené zveriť návrhové oprávnenie predsedovi súdnej rady, predsedovi súdu, alebo ministrovi spravodlivosti. Ide o subjekty znalé prostredia justície a disponujúcimi dostatočnými informáciami pre učinenie kvalifikovaného rozhodnutia na podanie odôvodneného podnetu.

V rámci posilnenia verejnej kontroly súdnictva sa zavádza kvalifikovaný podnet fyzickej osoby alebo právnickej osoby na výkon dohľadu súdnej rady. Súdna rada sa o dôvodnosti takého podnetu bude musieť uzniesť nadpolovičnou väčšinou. Ak sa tak nestane, má sa za to, že podnet nie je dôvodný. Navyše, kvalifikovaný podnet bude musieť obsahovať identifikáciu a podpis osoby, ktorá ho podáva, musí byť z neho zrejmé, ktorého sudcu sa týka a opis skutočností odôvodňujúcich dôvodnú pochybnosť o pravdivosti majetkového priznania sudcu alebo o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti. Na anonymné podanie súdna rada neprihliada. Tieto opatrenia majú predísť nadmernému zaťaženiu súdnej rady podnetmi z vonku a nedôvodnému zasahovaniu do súkromia dotknutých osôb.

Pri odôvodnenom a kvalifikovanom podnete je súdna rada oprávnená preveriť najskôr majetkové pomery sudcu postupom podľa tohto zákona. Pre následný výkon pôsobnosti podľa § 27hb sa v takom prípade ustanovenia § 27hb ods. 1 o nutnosti predchádzajúceho podania disciplinárneho návrhu alebo o existencii dôvodnej pochybnosti o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti po celý čas trvania funkcie sudcu nepoužijú. Existencia dôvodnej pochybnosti pre takýto dohľad vyplýva zo samej podstaty odôvodneného alebo kvalifikovaného podnetu.

§ 27hh

Ustanovenia nového § 27hh preberajú ustanovenia doteraz platných § 4 ods. 4 a § 27h, ktoré sa vypúšťajú. Jedná sa o ustanovenia k pôsobnosti súdnej rady ako takej, teda akejkoľvek kompetencii súdnej rady podľa zákona o Súdnej rade a podľa osobitných právnych predpisov.

44

Upravuje sa nanovo ustanovenie upravujúce povinnosť súčinnosti orgánov verejnej moci. Orgány verejnej moci budú povinné poskytnúť súdnej rade súčinnosť pri výkone jej pôsobnosti, avšak len v rozsahu, v akom im to umožňujú osobitné právne predpisy, najmä budú povinné poskytnúť súdnej rade na požiadanie vyjadrenia a informácie, ktorými orgány verejnej moci disponujú a ktoré súdna rada potrebuje na rozhodovanie; povinnosti súdnej rady a tretích osôb vyplývajúce vo vzťahu k ochrane informácií tvoriacich utajované skutočnosti alebo týkajúcich sa činnosti spravodajských služieb z osobitných právnych predpisov tým nebudú dotknuté.

Novým ustanovením § 27hh ods. 3 sa upravuje, že podklady vyžiadané súdnou radou pre účely výkonu jej pôsobnosti od orgánov verejnej moci nesmú byť použité pri opätovnom výkone pôsobnosti súdnej rady voči tej istej osobe. Zabezpečuje sa tak aktualizácia informácií o dotknutej osobe tak, aby boli v súlade so skutočným stavom veci. Zároveň sa zabezpečuje ochrana dotknutej osoby pred nereflektovaním nových skutočností, ktoré môžu byť v prospech dotknutej osoby.

Podľa § 27hh ods. 4 po skončení výkonu pôsobnosti voči konkrétnej osobe je súdna rada povinná zabezpečiť, aby ďalším nakladaním s podkladmi vyžiadanými súdnou radou od orgánov verejnej moci nedošlo k zásahu do nezávislosti a nestrannosti súdu pri rozhodovaní alebo k neprimeranému zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Bude úlohou súdnej rady dbať o čo najväčšiu ochranu súkromia dotknutých osôb, ale aj ochranu nezávislosti a nestrannosti súdneho rozhodovania, a tomu prispôsobiť nakladanie s podkladmi, ktoré bude mať súdna rada v dispozícii. Súdna rada zabezpečí minimalizáciu oboznamovania sa s takými podkladmi tretími osobami a bude dôsledne posudzovať žiadosti orgánov verejnej moci o sprístupnenie týchto podkladov k nahliadnutiu a pod.

V súvislosti s výkonom pôsobnosti súdnej rady budú poverení členovia súdnej rady oprávnení vykonať úkony potrebné na zistenie skutočností a zabezpečenie dôkazov nevyhnutných na rozhodovanie súdnej rady. Pôjde o možnosť (najmä) nahliadnuť do registrov, do spisu orgánu verejnej moci alebo súdneho spisu vrátane spisov v trestnom konaní a robiť si z nich odpisy, výpisy a kópie. To sa nebude netýkať registrov a spisov vedených orgánmi verejnej moci plniacimi úlohy ochrany utajovaných skutočností alebo spravodajských služieb, keďže činnosť a výstupy týchto orgánov verejnej moci plnia špecifické úlohy na úseku ochrany ústavného zriadenia a nie je vhodné a ani nevyhnutné upravovať možnosť členov súdnej rady nahliadať do spisov a registrov týchto orgánov verejnej moci.

Podľa § 27hh ods. 8 členovia súdnej rady povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone pôsobnosti súdnej rady; povinnosť zachovávať mlčanlivosť trvá aj po skončení výkonu funkcie a tej ich môže zbaviť len súdna rada. Toto ustanovenie je po novom doplnené novou druhou vetou, podľa ktorej povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Súčasťou riadneho výkonu funkcie člena súdnej rady a súčasťou výkonu verejnej kontroly súdnictva musí byť oprávnenie člena súdnej rady oznámiť svoje zistenia o páchanej kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti konkrétnych osôb.

Podľa § 27hh ods. 9 súdna rada prijíma na účely výkonu jej pôsobnosti zodpovedajúce technické opatrenia a organizačné opatrenia na ochranu súkromia a osobných údajov osôb, o ktorých koná. Účelom tejto normy je zabezpečiť čo najširšiu ochranu spracúvaných osobných údajov a údajov týkajúcich sa súkromia dotknutých osôb. Technickými opatreniami sa myslí predovšetkým zabezpečenie v oblasti kybernetickej bezpečnosti, hardvérovej a softvérovej

45

bezpečnosti, bezpečnosti priestorov sídla súdnej rady a pod. Organizačnými opatreniami sa myslí predovšetkým zabezpečenie vyškolených zamestnancov v oblasti IT bezpečnosti, prijatie interných predpisov v oblasti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami a pod.

K bodu 37 (§ 34)

Navrhované prechodné ustanovenie v odseku 1 za cieľ vyriešiť uplatňovanie odmeňovania členov súdnej rady, ktorí nie sudcami, vo vzťahu k členom súdnej rady, ktorí vykonávajú svoju funkciu ku dňu účinnosti zákona.

V odsekoch 2 4 sa zavádzajú prechodné ustanovenia, ktorými sa reaguje na ústavné zmeny pri voľbe členov súdnej rady volených sudcami. Novelou ústavy sa zavádza tzv. regionálny princíp pri voľbe členov súdnej rady sudcami. Cieľom prechodného ustanovenia je upraviť mechanizmus realizácie volieb členov súdnej rady sudcami vo vzťahu k funkciám členov súdnej rady, ktoré budú priebežne uprázdňované. Aktuálny stav v súdnej rade je ten, že siedmim členom súdnej rady skončí funkčné obdobie v júli 2022, jednému v júli 2023 a jednému v novembri 2024. Je zrejmé, že celkovo deviatim členom súdnej rady skončí funkčné obdobie postupne a nie naraz. Preto je potrebné v prechodných ustanoveniach upraviť také nastavenie právnej úpravy, ktoré umožní priebežné dopĺňanie členov súdnej rady, ale podľa pravidiel pre voľby v rámci volebných obvodov, t.j. prostredníctvom ktorej sa určia volebné obvody, v ktorých sa vykonajú doplňujúce voľby členov súdnej rady volených sudcami.

V odseku 2 sa fixuje základné pravidlo, ktoré hovorí o tom, že členovia súdnej rady zvolení sudcami, a ktorý nie v ku dňu účinnosti sudcami najvyššieho súdu sa považujú za členov súdnej rady zvolených v tom volebnom obvode, v ktorom ku dňu účinnosti zákona vykonávajú funkciu. K dnešnému dňu traja členovia súdnej rady zvolení sudcami vykonávajú funkciu sudcu na najvyššom súde. Zo zvyšných šiestich po jednom členov zastúpenie Krajský súd v Bratislave, Krajský súd v Trenčíne, Krajský súd v Nitre, Krajský súd v Žiline, Krajský súd Prešove a Krajský súd v Košiciach. Ak sa aplikuje navrhované prechodné ustanovenie v spojení s novým § 11a vedie k stavu, kedy západoslovenský obvod 2 členov súdnej rady, stredoslovenský volebný obvod 1 člena súdnej rady a východoslovenský obvod 2 členov súdnej rady. Dôsledkom tohto pravidla je, že ak niektorému z týchto členov súdnej rady skončí funkčné obdobie, voľby nového člena súdnej rady sa uskutočnia v tom volebnom, v ktorom sa považujú za zvolených podľa novej právnej úpravy. Napríklad: ak zanikne funkcia člena súdnej rady sudcovi, ktorý sa považuje za člena súdnej rady zvoleného v stredoslovenskom kraji, doplňujúce voľby sa vyhlásia podľa novej právnej úpravy pre stredoslovenský obvod.

V odseku 3 sa zavádza pravidlo, ktoré rieši otázku, čo v prípade, ak exituje viac volebných obvodov, v ktorých niet zvoleného žiadneho člena súdnej rady, resp. čo v prípade, ak vo viacerých volebných obvodoch nie je zvolený potrebný počet členov súdnej rady. Podľa odseku 3 sa určí volebný obvod, v ktorom sa uskutočnia doplňujúce voľby žrebom, a to sa na zasadnutí súdnej rady. Keďže za priebeh zasadnutia súdnej rady je zodpovedný predseda súdnej rady, tento aj zabezpečí žrebovanie.

V odseku 4 sa rieši pravidlo, podľa ktorého bude voľba člena súdnej rady za najvyšší súd a najvyšší správny súd vykonaná ako posledná v poradí, a to pri skončení funkčného obdobia toho člena súdnej rady, ktorý vykonáva ku dňu účinnosti zákona funkciu na najvyššom súde a ktorému uplynie ako poslednému funkčné obdobie z tých sudcov, ktorí ku dňu účinnosti zákona sudcami najvyššieho súdu zvolení sudcami za členov súdnej rady.

46

V odseku 5 sa v nadväznosti na navrhovaný čl. 154g ods. 8 ústavy navrhuje uloženie povinnosti predsedovi súdnej rady vyhlásiť voľbu prvého predsedu najvyššieho správneho súdu čo najskôr po nadobudnutí účinnosti zákona, a to s cieľom ustanoviť predsedu tohto súdu ešte pred účinnosťou zákona tak, aby mohol vykonávať všetky opatrenia personálneho, organizačného, či materiálno-technického, ktorých vykonanie je potrebné preto, aby najvyšší správny súd začal vykonávať svoju činnosť od 1. augusta 2021.

K bodu 38

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa navrhuje zohľadniť zavedenie legislatívnej skratky pre pojem Ústava Slovenskej republiky v celom texte návrhu zákona.

K čl. XIV

(zákon č. 548/2003 Z. z.)

K bodom 1 a 2

Medzi adresátov vzdelávacích aktivít Justičnej akadémie Slovenskej republiky sa navrhuje doplniť popri asistentoch sudcov najvyššieho súdu aj asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu. V nadväznosti na to je potrebné vypustiť aj súvisiace poznámky pod čiarou.

K bodu 3

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom. Z uvedeného dôvodu sa zo zákona vypúšťa zmienka o justičnom čakateľovi.

K bodu 4 [§ 3 ods. 3 písm. d)]

Pozri odôvodnenie k bodom 1 a 2.

K bodom 5 až 12

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom. Z uvedeného dôvodu sa zo zákona vypúšťa zmienka o justičnom čakateľovi.

K čl. XV

(zákon č. 586/2003 Z. z.)

Podľa platnej právnej úpravy sa prax asistenta sudcu najvyššieho súdu započítava do praxe advokátskeho koncipienta. V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu, ako aj s prihliadnutím na fakt, že aj sudcovia tohto súdu budú mať svojich asistentov, sa navrhuje, aby aj prax asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu sa započítavala do praxe advokátskeho koncipienta. Niet relevantného dôvodu na to, aby asistenti najvyšších súdov boli na účely zákona o advokácii posudzovaní odlišným spôsobom.

K čl. XVI

(zákon č. 215/2004 Z. z.)

47

K bodu 1

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa zohľadňuje doplnenie nového písmena g) v nasledujúcom novelizačnom bode.

K bodu 2 [§ 34 ods. 1 písm. g)]

Navrhovaná právna úprava rozširuje okruh oprávnených osôb s osobitným postavením podľa tohto zákona o člena súdnej rady. Navrhovaná právna úprava súvisí s novými kompetenciami súdnej rady v oblasti dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti podľa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Právna úprava sa tak dostáva do podoby, ktorú pôvodne zaviedol zákon č. 195/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

K bodu 3 (§ 81 ods. 3)

Navrhuje sa rozšírenie okruhu subjektov považovaných na účely zákona o ochrane utajovaných skutočností za ústredné orgány štátnej správy aj o Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Niet dôvodu, aby sa právna úprava odchýlila od právnej úpravy vzťahujúcej sa na Kanceláriu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K čl. XVII

(zákon č. 371/2004 Z. z.)

Cieľom doplnenia právnej úpravy je ustanoviť sídlo a obvod zriaďovaného najvyššieho správneho súdu. Tento súd je koncipovaný ako najvyššia súdna inštancia pre oblasť správneho súdnictva, preto jeho obvod bude tvoriť územie celej Slovenskej republiky. Sídlom tohto súdu bude mesto Bratislava. Aj keď štáty, kde súdne inštancie tohto typu sústredené mimo hlavné mesto (napr. Nejvyšší správní soud v Brne), predkladateľ vyhodnotil situáciu tak, že nateraz nie na určenie iného sídla najvyššieho správneho súdu mimo hlavného mesta vytvorené vhodné podmienky.

K čl. XVIII

(zákon č. 523/2004 Z. z.)

K bodu 1 [§ 9 ods. 1 písm. g)]

Po vzore Kancelárie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa navrhuje, aby aj rozpočet Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky tvoril samostatnú kapitolu na účely štátneho rozpočtu. Predkladateľ za to, že v prípade oboch najvyšších súdnych inštitúcií musia platiť rovnaké prístupy aj z pohľadu ich napojenia na štátny rozpočet.

K bodu 2 (§ 9 ods. 5)

V platnom znení § 9 ods. 5 sa navrhuje zohľadniť zriadenie kapitoly Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa navrhuje naformulovať dotknuté ustanovenie nanovo.

48

K čl. XIX

(zákon č. 757/2004 Z. z.)

K bodu 1 (§ 5 ods. 1)

Platné znenie § 5 ods. 1 zákona nadväzuje na čl. 143 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, pričom vymedzuje sústavu všeobecných súdov. Preto je potrebné v tomto ustanovení výslovne upraviť aj existenciu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 2 (§ 8 ods. 1)

Pôsobnosť rozhodovať spory o vecnej príslušnosti medzi súdmi a orgánmi verejnej moci bude podľa predloženého návrhu zákona rozhodovať kompetenčný senát. Z tohto dôvodu sa preto vypúšťa doterajšia pôsobnosť najvyššieho súdu v týchto otázkach.

K bodu 3 (§ 8a)

Berúc do úvahy doterajšiu systematiku zákona o súdoch je potrebné do zákona zaviesť samostatné ustanovenie, ktoré vymedzí pôsobnosť najvyššieho správneho súdu. Navrhuje sa len všeobecné vymedzenie pôsobnosti vo forme blanketových noriem, ktoré odkazujú na iné zákony. Cieľom je zamedziť doslovnému preberaniu obsahu iných noriem do tohto zákona. Pôsobnosť uvedená v odseku 3 reflektuje postavenie najvyššieho správneho súdu ako najvyššej súdnej inštancie v oblasti správneho súdnictva.

K bodu 4 (§ 11 ods. 2, § 15 ods. 6 a § 53 ods. 3)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodu 5 [§ 17 ods. 3 písm. c) ods. 4 písm. c)]

V právnej úprave úloh kolégií krajských súdov sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu. V platnom znení § 17 ods. 3 písm. c) sa upravuje oboznamovania sa judikatúrou najvyšších súdnych inštancií vrátane medzinárodných súdnych orgánov. Pretože najvyšší správny súd je najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť správneho súdnictva, je potrebné jeho zaradenie do novelizovaného ustanovenia. V praxi je zrejmé, že takto zamerané ustanovenie bude aplikované primárne v správnych kolégiách krajských súdov.

K bodu 6 [§ 17 ods. 3 písm. d) ods. 4 písm. b)]

Najvyšší správny súd bude plniť úlohu zjednocujúcej súdnej inštancie pre oblasť správneho súdnictva. Preto musí byť zaradený medzi adresátov podnetov kolégií krajských súdov na zjednotenie výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, čomu je podriadená zmena § 17 ods. 4 písm. d) a v § 17 ods. 4.

K bodu 7 (§ 21 ods. 1)

Vzhľadom na presun agendy správneho súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd je právna úprava obligatórneho zriaďovania správneho kolégia na najvyššom súde bezpredmetná, a preto sa navrhuje jej vypustenie.

49

Do § 21 ods. 1 sa navrhuje doplnenie možnosti predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zlúčiť kolégiá najvyššieho súdu na základe predchádzajúceho súhlasu pléna najvyššieho súdu, a to prípade občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia. Uvedené sa navrhuje z dôvodu riadneho zabezpečenia výkonu súdnictva na najvyššom súde čiastočne po vzore z Českej republiky [viď § 17 zákona č. 6/2002 Sb. o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích)]. Uvedený návrh možno považovať za vhodné doplnenie nástrojov predsedu najvyššieho súdu organizačnej povahy (popri najmä rozvrhu práce), prostredníctvom ktorých zabezpečuje riadny, kvalitný a efektívny výkon súdnictva na najvyššom súde.

K bodu 8 (piata hlava)

Vzhľadom na systematiku zákona o súdoch je potrebné v samostatnej hlave upraviť vnútornú organizáciu najvyššieho správneho súdu.

K § 24b

V navrhovanom ustanovení sa upravuje zloženie senátov najvyššieho správneho súdu, a to po vzore právnej úpravy najvyššieho súdu. Osobitosťou je výnimka z nepárneho počtu členov senátov, kde sa umožňuje, aby senát najvyššieho súdu, ktorý vykonáva disciplinárne konanie mohol mať aj párny počet členov senátu.

K § 24c

Navrhovaný § 24c zavádza asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu. Ide o inštitút, ktorý sa osvedčil na najvyššom súde, preto je potrebné umožniť, aby aj sudcovia najvyššieho správneho súdu mali nárok na asistenta. Z hľadiska postavenia asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu bude ich postavenie rovnaké ako v prípade asistentov sudcov najvyššieho súdu.

K § 24d

Právna úprava postavenie pléna najvyššieho súdu je analogická ako v prípade pléna najvyššieho súdu. V odseku 1 sa upravuje pôsobnosť pléna. V odsekoch 2 a 3 sa upravuje zvolávanie pléna a organizácia jeho rokovania. V odseku 4 sa upravuje uznášaniaschopnosť pléna. V odseku 5 sa upravuje účasť iných osôb na rokovaní pléna, pričom platia tie isté pravidlá ako v prípade pléna najvyššieho súdu. Osobitne treba upriamiť pozornosť na to, že ako generálny prokurátor, tak aj minister spravodlivosti sa na základe štandardného poverenia môžu nechať zastupovať na rokovaní pléna, čo zohľadňuje dlhodobo zaužívanú prax osvedčenú v rámci rokovania pléna najvyššieho súdu. V odseku 6 sa navrhuje splnomocnenie na úpravu podrobností o rokovaní v pléna a kolégií najvyššieho správneho súdu v rokovacom poriadku, ktorý sa bude vyhlasovať v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 24e

Vzhľadom na to, že najvyšší správny súd je správnym súdom, tak návrh zákona upúšťa od povinného kreovania vopred určených kolégií (občianskoprávne, obchodnoprávne, trestnoprávne a správne kolégium), pričom kreovanie kolégií sa ponecháva na úvahu pléna najvyššieho správneho súdu. Z hľadiska kreovania predsedu kolégia, zaradenia sudcov do kolégií a poslania kolégií, je právna úprava totožná s právnou úpravou kolégií najvyššieho

50

súdu. Pretože iné ustanovenia zákona č. 757/2004 Z. z., ale aj zákon č. 385/2000 Z. z. a iné predpisy zverujú určité oprávnenia kolégiám najvyššieho súdu, navrhuje sa, aby jeho úlohy plnilo plénum. Úlohy predsedu kolégia bude plniť podpredseda najvyššieho správneho súdu, keďže ich koncentrácia v rukách predsedu nezodpovedá postaveniu predsedu kolégia.

K § 24f

Ustanovenie § 24f zriaďuje Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, a to po vzore kancelárie najvyššieho súdu. Z hľadiska parametrov je právna úprava totožná s platným znením § 24a.

K bodu 9 (§ 35 ods. 1)

Do platného znenia § 35 ods. 1 je potrebné po vzore úpravy týkajúcej sa predsedu najvyššieho súdu doplniť úpravu vzťahujúcu sa na predsedu najvyššieho správneho súdu. Aj v prípade najvyššieho správneho súdu bude platiť, že jeho správa sa vykonáva primárne prostredníctvom Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 10 (§ 36)

Pretože predsedu najvyššieho správneho súdu bude ustanovovať do funkcie prezidentka Slovenskej republiky na základe voľby v súdnej rade, je potrebné v § 36 vyňať predsedu tohto súdu z kreačnej právomoci ministra spravodlivosti.

K bodu 11 a 12 (§ 37 ods. 4 a 8)

Navrhovaná právna úprava súvisí s novou právnou úpravou dohľadu súdnej rady pri výberovom konaní na funkciu predsedu súdu podľa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 13 (§ 44)

Po vzore osvedčenej právnej úpravy zastupovania predsedu najvyššieho súdu sa navrhuje rovnaký koncept uplatniť aj v prípade najvyššieho správneho súdu. V tejto súvislosti treba uviesť, že vekom najstarší sudca najvyššieho správneho súdu sa nestáva zo zákona predsedom najvyššieho správneho súdu, ale „len“ vykonáva niektoré úlohy patriace do pôsobnosti predsedu tohto súdu. Z uvedeného dôvodu preto nemožno pripustiť výklad, že by v prípade tohto sudcu prichádzalo do úvahy aplikovať ustanovenia zákonov o nezlučiteľnosti funkcie predsedu súdu s inou funkciu v rámci súdu. Preto nebude prekážkou, aby najvyšší správny súd dočasne riadil napríklad vekom najstarší sudca, ktorý je zároveň členom sudcovskej rady Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, alebo ktorý je zároveň členom súdnej rady. Navrhovaná právna úprava je koncipovaná tak, že zastupujúci sudca najvyššieho správneho súdu nevykonáva všetky úlohy predsedu najvyššieho súdu, ale len tie, ktoré neodkladné. Tými také úlohy, ktorých vykonávanie je nevyhnutné pre riadne napĺňanie poslania najvyššieho súdu, ktorým je konanie a rozhodovanie vo veciach patriacich do jeho právomoci.

K bodu 14 (§ 45 ods. 1)

51

Zriaďovanie sudcovskej rady sa bude týkať aj najvyššieho správneho súdu. Na tento účel sa vykonáva novelizácia § 45 ods. 1 kam sa výslovne medzi súdy, na ktorých sa zriaďuje sudcovská rada, zaraďuje aj najvyšší správny súd. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sudcovská rada nebude na tomto súde zrejme zriadená ku dňu účinnosti zriadenia najvyššieho správneho súdu, pretože procedúra kreovania sudcovskej rady nie je otázkou, ktorá sa da vyriešiť pred účinnosťou ústavnej zmeny, resp. v krátkom čase. Neznamená to však, že sudcovská samospráva tým utrpí, pretože pokým nebude zriadená sudcovská rada bude jej funkcie plniť v súlade s § 45 ods. 1 posledná veta plénum najvyššieho správneho súdu. Je už vecou pléna tohto súdu, aby po účinnosti zriadení najvyššieho správneho súdu pristúpilo k zriadeniu sudcovskej rady.

K bodu 15 (§ 50 ods. 3)

V nadväznosti na rozširovanie pôsobnosti súdnej rady sa navrhuje priamo v zákone garantovať sudcom, ktorí členmi súdnej rady polovičný nápad vecí, a to s cieľom vytvoriť väčší priestor pre efektívnejší výkon členstva v súdnej rade. V právnej úprave nejde o úplne nový koncept, pretože obdobná úprava sa v súčasnosti využíva v prípade sudcov pôsobiacich v revíznych oddeleniach.

K bodu 16 [§ 55 ods. 1 písm. a)]

Navrhuje sa priznať predsedovi najvyššieho správneho súdu oprávnenie navrhovať harmonogram vnútorných revízií aj predsedovi tohto súdu. Niet dôvodu na to, aby sa v prípade najvyššieho správneho súdu uplatňovala iná právna úprava ako v prípade najvyššieho súdu.

K bodu 17 (§ 55 ods. 4)

Analogicky ako v prípade pravidelných revízií, aj v prípade mimoriadnych revízií bude mať predseda najvyššieho správneho súdu návrhové oprávnenie na určenie zamerania mimoriadnej vnútornej revízie.

K bodu 18 (§ 55 ods. 5)

Okrem navrhovania harmonogramu na vykonávanie riadnych revízií a podávania podnetov na vykonanie mimoriadnych revízií bude môcť predseda najvyššieho správneho súdu iniciovať aj vykonanie mimoriadnej revízie.

K bodu 19 (§ 57 ods. 2, § 58 ods. 3, § 59 a § 59a)

Navrhovaná zmena nadväzuje na štrukturálnu zmenu v čl. 146 a 147 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže právna úprava pôvodne uvedená v čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy prestáva byť aktuálnou, je potrebné vypustiť odkaz na tento článok ústavy, pričom postačuje v právnej norme ponechať odkaz len na čl. 146, ktorý v sebe zahŕňa ako sudcov, ktorí sa vzdali funkcie sudcu, tak aj sudcov, ktorým zanikla funkcia sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov, resp. 68 rokov.

K bodu 20 (§ 58 ods. 1)

Vzhľadom na existenciu dvoch najvyšších súdnych inštancií, t.j. najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu, je potrebné kompetenčne rozlíšiť výkon vnútornej revízie zo

52

strany týchto súdov na krajských súdoch. Navrhované pravidlo pojednáva o tom, že najvyšší správny súd je revíznou autoritou pre krajské súdy len za oblasť správneho súdnictva. V ostatných veciach bude revíziu krajských súdov vykonávať najvyšší súd.

K bodu 21 (§ 58 ods. 2)

V ustanovení, ktoré upravuje zloženie revízneho oddelenia sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na rozsah týchto zmien sa navrhuje upraviť celé ustanovenie nanovo. Iné vecné zmeny sa v § 58 ods. 2 nevykonávajú. Pre prípad, že na najvyššom správnom súde nebudú zriadené kolégiá, budú členovia revízneho oddelenia menovaní na návrh podpredsedu (navrhovaný § 24e ods. 6).

K bodu 22 (§ 58 ods. 3)

V ustanovení, ktoré upravuje zloženie revízneho oddelenia sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu.

K bodu 23 (§ 59 ods. 2)

Po vzore existujúcej úpravy výkonu vnútornej revízie na najvyššom súde sa navrhuje podľa rovnakého modelu upraviť aj výkon vnútornej revízie na najvyššom správnom súde. Revízny orgán si určí najvyšší správny súd vo svojom rokovacom poriadku; k tomu pozri existujúci rokovací poriadok najvyššieho súdu uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 200/2016 Z. z.

K bodu 24 (§ 61 ods. 2)

Medzi adresátov správy o výsledkoch vnútornej revízie sa navrhuje zaradiť aj predsedu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 25 (§ 69 ods. 4)

Výnimku týkajúcu sa vybavovania podnetov na predsedov a podpredsedov súdov sa navrhuje rozšíriť aj o predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu čím sa docieli rovnaký štandard právnej úpravy pre najvyššie súdne inštancie.

K bodu 26 (§ 73 ods. 4)

Platné znenie § 73 týkajúce sa správy súdov v oblasti informačných technológií sa navrhuje rozšíriť aj o najvyšší správny súd. A teda ustanovenia § 73 ods. 1 3 sa budú primerane vzťahovať aj na tento súd.

K bodu 27 [§ 74 ods. 2 písm. c) a § 74 ods. 3 písm. e)]

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom. Tak ako tomu bolo v prípade justičných čakateľov, aj v prípade stážistov bude daná dohľadová pôsobnosť predsedu okresného súdu a riadiaca a kontrolná právomoc predsedu krajského súdu vo vzťahu k stážistom.

53

K bodu 28 (§ 74 ods. 4)

Osobitosťou právnej úpravy správy súdov je, že v prípade najvyššieho súdu časť pôsobnosti, ktorá inak prislúcha Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, na najvyššom súde vykonáva predseda tohto súdu. Rovnaký model správy súdu sa preto navrhuje uplatniť aj na zriaďovanom najvyššom správnom súde.

K bodu 29 (§ 82a ods. 2)

Vzhľadom na to, že disciplinárnu právomoc voči sudcom bude vykonávať najvyšší správny súd, zverejňovanie rozhodnutí v týchto veciach bude zabezpečovať kancelária najvyššieho správneho súdu.

K bodu 30 (§ 82a ods. 4)

Navrhuje sa doplnenie právnej úpravy zverejňovania rozhodnutí súdov aj o úpravu zverejňovania rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, na ktorom sa bude uplatňovať rovnaký model ako na najvyššom súde, t.j. najvyššie súdne inštancie budú zverejňovať svoje rozhodnutia na svojom webovom sídle a na webovom sídle ministerstva spravodlivosti.

K bodu 31 (§ 82b ods. 3)

Ustanovenie týkajúce sa zverejňovania štatistických údajov o činnosti súdov, sudcov a senátov sa rozširuje o úpravu zverejňovania týchto údajov na najvyššom správnom súde.

K bodu 32 (§ 82ba)

Zoznamy pojednávaných vecí najvyššieho správneho súdu sa navrhuje zverejňovať na jeho webovom sídle, čím sa dosiahne rovnaký štandard právnej úpravy na oboch najvyšších súdoch.

K bodu 33 (§ 86)

Pretože Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bude samostatnou rozpočtovú kapitolou je potrebné túto skutočnosť zohľadniť v právnej úprave predkladania návrhu rozpočtu na zaujatie stanoviska súdnej rade, a teda aj uvedená kancelária bude predkladať návrh svojho rozpočtu súdnej rade, čo zodpovedá pôsobnosti súdnej rady podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K bodu 34 (§ 101e)

Navrhované prechodné ustanovenie nadväzuje na navrhovaný čl. 154g ods. 5 a 7 ústavy.

V odseku 1 sa upravuje dátum, ku ktorému začne najvyšší správny súd vykonávať činnosť. Ako vhodný dátum sa javí 1. august 2021, čo vytvára dostatočný časový priestor pre plné personálne obsadenie najvyššieho správneho súdu. K tomu pozri bližšie odôvodnenie navrhovaných ústavných zmien.

54

V odseku 2 sa v súlade s čl. 154g ods. 7 upravuje prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd preberie z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré aj dokončí.

V odseku 3 sa navrhuje štandardné ustanovenie zabezpečujúce prechod práv a povinností v personálnych vzťahoch z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, ktoré sleduje logiku, podľa ktorej tam, kde prechádza agenda (pôsobnosť), prechádzajú aj zamestnanci. Toto ustanovenie sa však nevzťahuje na sudcov, pretože to neumožňuje čl. 148 ods. 1 ústavy.

K čl. XX

(zákon č. 330/2007 Z. z.)

V právnej úprave vydávania odpisu z registra trestov sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou. A teda po novom sa vytvára zákonná možnosť získania odpisu z registra trestov v prípade odborného justičného stážistu, u ktorého je podmienkou pre prijatie do štátnej služby bezúhonnosť, ktorá sa preukazuje odpisom z registra trestov.

K čl. XXI

(zákon č. 647/2007 Z. z.)

Navrhuje sa, aby vydanie diplomatického pasu bolo možné aj v prípade funkcionárov najvyššieho správneho súdu rovnako ako je tomu podľa platnej úpravy v prípade funkcionárov najvyššieho súdu.

K čl. XXII

(zákon č. 297/2008 Z. z.)

Vzhľadom na to, že medzi politicky exponované osoby sa na účely zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov zaraďuje aj sudcovia najvyššieho súdu, tak je potrebné v nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu do kategórie politicky exponovaných osôb zaradiť aj sudcov tohto zriaďovaného súdu, čomu je podriadená navrhovaná zmena cit. zákona.

K čl. XXIII

(zákon č. 8/2009 Z. z.)

Medzi vozidlá s právom prednostnej jazdy sa navrhuje zaradiť aj vozidlá prepravujúce predsedu najvyššieho správneho súdu. V prípade najvyššieho správneho súdu ide o ústavný orgán, ktorý je na rovnakej úrovni ako najvyšší súd, preto niet dôvodu na odlišný prístup v prípade posudzovania ich funkcionárov na účely zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K čl. XXIV

(zákon č. 180/2014 Z. z.)

K bodu 1 (§ 13 ods. 1 a 2)

55

Podľa doterajšieho znenia § 13 ods. 1 a 2 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov predseda najvyššieho súdu nominoval do Štátnej komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán jedného člena. Predkladaným zákonom sa navrhuje preniesť túto pôsobnosť na predsedu najvyššieho správneho súdu, a to s ohľadom na prenesenie časti právomoci konať vo volebných veciach na najvyšší správny súd. Predkladateľ za to, že je účelnejšie, aby nominačné právo mal predseda najvyššieho správneho súdu, berúc pri tom do úvahy pôsobnosť zriaďovaného súdu. Zotrvávanie na doterajšej úprave aj po zriadení najvyššieho správneho súdu nedáva úplne zmysel.

K bodu 2 [§ 149 ods. 3 písm. b) a § 181 ods. 3 písm. b)]

Podľa súčasne navrhovaných ústavných zmien dochádza k presunu právomoci rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb, ktorými voľby do orgánov územnej samosprávy za ústavného súdu na najvyšší správny súd. Platné znenie zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov reaguje na platné znenie Ústavy Slovenskej republiky, pričom v § 149 ods. 3 písm. b) a § 181 ods. 3 písm. b) rieši otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu v prípade vyhlásenia volieb za neplatné, resp. v prípade zrušenia ich výsledku. Vzhľadom na to, že po novom bude v týchto veciach meritórne rozhodovať najvyšší správny súd je potrebné to výslovne vyjadriť v zákone.

K čl. XXV

(zákon č. 400/2015 Z. z.)

Doplnenie zákona za cieľ zohľadniť v právnej úprave zriadenie najvyššieho správneho súdu, pričom aj tomuto súdu bude Úrad vlády Slovenskej republiky zasielať bezplatne listinnú podobu každého vydania Zbierky zákonov Slovenskej republiky.

V súvislosti s prechodom agendy rozhodovania v niektorých otázkach z Ústavného súdu Slovenskej republiky na najvyšší správny súd predkladateľ zvažoval aj novelizáciu § 13 zákona, pretože aj najvyšší správny súd bude vydávať rozhodnutia, ktoré sa budú vyhlasovať rovnako ako zákon v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Predkladateľ však vyhodnotil situáciu tak, že zmena § 13 nie je potrebná, pretože podľa § 13 písm. f) postačuje, aby osobitný zákon (v tomto prípade Správny súd poriadok) označil rozhodnutia najvyššieho správneho súdu, ktoré sa vyhlásia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K čl. XXVI

(zákon č. 55/2017 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 4)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

Z § 1 ods. 4 vyplýva, že na štátnu službu odborného justičného stážistu sa bude vzťahovať zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v rozsahu v akom osobitný zákon nebude ustanovovať inak. Týmto osobitným zákonom je zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

56

K bodu 2 [§ 2 ods. 8 písm. e)]

Podľa súčasného znenia zákona č. 55/2017 Z. z. sa tento zákon nevzťahuje na predsedu súdnej rady. Dôvodom tejto úpravy je predovšetkým skutočnosť, že spôsob obsadzovania funkcie môže byť zhodný so spôsobom vzniku funkcie vykonávanej v štátnozamestnaneckom pomere (štátny zamestnanec vo verejnej funkcii podľa § 7 ods. 2 a 5), a že charakter vykonávaných činností môže napĺňať znaky definície štátnej služby podľa § 6 zákona č. 55/2017 Z. z. Nakoľko sa právna úprava doplniť o odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sudcami, je potrebné jednoznačným spôsobom vylúčiť z pôsobnosti zákona č. 55/2017 Z. z. všetkých členov súdnej rady, nielen jej predsedu.

K bodu 3 [§ 7 ods. 2 písm. b) šiesty bod)]

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa vypúšťa nadbytočné slovo „alebo“ v dotknutom ustanovení.

K bodu 4 [§ 7 ods. 2 písm. b) šiesty bod]

Nakoľko sa zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky týka bezprostredne aj štátnozamestnaneckých vzťahov je potrebné jej existenciu zohľadniť v zákone o štátnej službe.

Do § 7 ods. 2 písm. b) šiesty bod sa navrhuje zaradiť aj predsedu najvyššieho správneho súdu. Štátnym zamestnancom, o ktorého vymenovanie v tomto prípade pôjde, bude vedúci Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 5 (§ 7 ods. 3)

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa navrhuje rozšíriť kategóriu odborníka ústavného činiteľa aj odborníka plniaceho úlohy aj pre predsedu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 6 (§ 10 ods. 2)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 7 [§ 15 ods. 2 písm. f)]

Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bude mať postavenie služobného úradu rovnako ako Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 8 (§ 15 ods. 4)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodu 9 (§ 16 ods. 4)

57

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 10 [§ 17 ods. 5 písm. d)]

Vzhľadom na zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa navrhuje, aby vedúci tejto kancelárie plnil funkciu vedúceho úradu aj k odborníkovi ústavného činiteľa, ktorý plní úlohy pre sudcu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 11 (§ 18 ods. 5)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 12 [§ 18 ods. 6 písm. f)]

Dopĺňa sa právna úprava vedúceho služobného úradu v Kancelárii Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorým bude vedúci Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 13 (§ 26 ods. 2)

Doterajšie znenie § 26 ods. 2 upravuje výnimku z povinnosti poskytovať údaje do registra výberových konaní pre všeobecné súdy. Túto výnimku je potrebné rozšíriť aj o Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 14 (§ 36 ods. 2)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodu 15 [§ 37 písm. j) a § 82 ods. 6]

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodom 16 a 17 (§ 47 ods. 2)

V právnej úprave vydávania služobného predpisu, ktorý sa upravia skutočnosti uvedené v § 47 ods. 2 úvodnej vete sa v prípade Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky navrhuje, aby táto kancelária postupovania rovnako ako Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 18 [§ 42 ods. 2 písm. b)]

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

58

K bodu 19 (§ 51 ods. 1)

V právnej úprave sa zohľadňuje zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorej vedúci bude uzatvárať služobnú zmluvu s odborníkom plniacim úlohy pre sudcu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 20 (§ 78 ods. 2 druhá veta)

Z dôvodu komplexnosti právnej úpravy skončenie štátnozamestnaneckého vzťahu s odborníkom plniacom úlohy pre sudcu najvyššieho správneho súdu sa dopĺňa právna úprava aj o odborníkov plniacich úlohy pre sudcov najvyššieho správneho súdu.

K bodu 21 (§ 114 ods. 6)

Vedúci Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bude svoje majetkové priznanie podávať predsedovi najvyššieho správneho súdu. Výslovne sa teda zohľadňuje zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky aj v prípade úpravy majetkových priznaní.

K bodu 22 (§ 116 ods. 3 a 4)

Nakoľko najvyšší správny súd bude mať kanceláriu obdobne ako Národná rada Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, ústavný súd a pod., ktorú bude viesť vedúci kancelárie, je potrebné aby mal obdobne aj ten možnosť podať sťažnosť podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tomu kto ho do funkcie vymenoval.

K bodu 23 (§ 150 ods. 3 a 6)

Vedúcemu zamestnancovi vo verejnej funkcii, v služobnom úrade, ktorým je Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, bude patriť paušálna náhrada za rovnakých podmienok a v rovnakej výške ako vedúcim ďalších tzv. obslužných úradov, ktorými sú Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky.

K bodu 24 (§ 154 ods. 6)

V právnej úprave sa zohľadňuje zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 25 (§ 167 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K čl. XXVII

(zákon č. 314/2018 Z. z.)

59

K bodu 1 (§ 5 ods. 3)

Navrhovaná zmena zosúlaďuje znenie zákona s čl. 135 ústavy, podľa ktorého podpredseda „zastupuje“ predsedu ústavného súdu. Ústava neustanovuje, že by podpredseda mal „vykonávať právomoci predsedu“. Existujúce znenie rozlišuje dve situácie, ktorá ústava v čl. 135 posudzuje jednotne.

K bodu 2 (§ 6 ods. 2)

Navrhované ustanovenie spoluspravodajcu (koreferenta) je inšpirované zahraničnými právnymi úpravami (Rakúsko, Poľsko). Význam ustanovenia koreferenta je v dôkladnejšej analýze veci. Spoluspravodajca sa môže zamerať na iné aspekty než spravodajca, môže dospieť k inému právnemu záveru. Na určenie spoluspravodajcu sa nevzťahuje § 46, teda nebude sa určovať náhodným výberom. Na druhej strane však osoba spoluspravodajcu nebude rozhodná pre určenie senátu v zmysle § 47.

K bodu 3 [§ 7 ods. 1 písm. a)]

Navrhované doplnenie právnej úpravy reflektuje rovnakú zmenu vykonanú v čl. 131 ods. 1 ústavy. Ide teda o zmenu zákona vyvolanú zmenou ústavy.

K bodu 4 (§ 7 ods. 3 a 5)

Existujúca úprava rokovania pléna ústavného súdu je príliš rigidná a podobá sa skôr úprave rokovania parlamentu, kde sa predpokladá hlasovanie o konkrétnom návrhu, ktorý možno schváliť alebo neschváliť. Úlohou súdneho telesa však nemôže byť hlasovanie, ale predovšetkým riadne prediskutovanie veci, objasnenie právnych otázkach nájdenie správneho právneho riešenia a jeho riadne odôvodnenie. Hlasovanie byť len prostriedkom k tomu, ako v konečnom slede bolo potvrdené, ku ktorému právnemu názoru sa súdne teleso priklonilo. Preto nie je účelné striktne upravovať, že plénum rozhoduje len na základe návrhu alebo protinávrhu. Plénum rozhoduje predovšetkým na základe diskusie, z ktorej vzísť návrh rozhodnutia (resp. návrhy rozhodnutia) a zároveň jeho podstatné dôvody. Preto sa navrhuje podrobnejšie tieto otázky upraviť pri porade a hlasovaní pléna (§ 9 ods. 3 až 5).

K bodu 5 (§ 7 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorného odkazu.

K bodu 6 (§ 8 ods. 4)

Účelom navrhovanej úpravy je reagovať na situáciu vzniknutú v minulosti. Povinnosťou sudcu ústavného súdu je vytvoriť si určitý právny názor a zúčastňovať sa na tvorbe rozhodnutia ústavného súdu. Pokiaľ nesúhlasí s návrhom predloženým sudcom spravodajcom alebo iným sudcom, ustanovenie § 9 ods. 3 mu dáva právo počas rozpravy predložiť iný návrh rozhodnutia, než ktorý zastával. V každom prípade však nesmie byť prípustné, aby sudca ústavného súdu hlasoval proti všetkým predloženým návrhom. Sudca musí svojím konaním a rozhodovaním smerovať k tomu, aby ústavný súd prijal určité rozhodnutie, takže sa musí rozhodnúť pre niektorý z predložených návrhov alebo dať návrh vlastný. Druhá polovica vety ukladá sudcovi túto povinnosť aj vtedy, ak bol v niektorej „otázke“ prehlasovaný (podobne napríklad § 170 ods. 4 Trestného poriadku). Pod pojmom otázka treba rozumieť určitý čiastkový predmet

60

konania alebo čiastkový problém, na ktorý nadväzuje iná otázka (typicky otázka viny a otázka trestu). Sudca je teda povinný akceptovať to, že ústavný súd väčšinovo o určitej otázke rozhodol nejakým spôsobom, a aj keď s týmto uznesením nesúhlasí, nemôže to ovplyvniť jeho účasť na rozhodovaní o nadväzujúcich otázkach. Porušenie tejto povinnosti (napr. opakované odmietanie hlasovania alebo zdržiavanie sa) môže nadobudnúť intenzitu disciplinárneho previnenia sudcu (§ 27 ods. 1).

K bodu 7 (§ 8 ods. 5)

Aj v tomto prípade ide o zmenu vyvolanú zmenou ústavnej úpravy, a to konkrétne tú, ktorou sa z čl. 131 ods. 1 ústavy vypúšťa tzv. procesné zamietanie. V nadväznosti na to je preto potrebné primerane upraviť aj § 8 ods. 5.

K bodom 8 a 9 (§ 9 ods. 3 až 5)

Navrhované ustanovenia nadväzujú na vypustenie čl. 131 tretej vety ústavy. Procesné zamietanie bolo kritizované aj časťou sudcov ústavného súdu. Úlohou ústavného súdu ako súdneho telesa je riešenie veci, teda rozhodnutie o tom, čo je podľa práva, nie vyslovenie, že takéto rozhodnutie nedokázal vydať. Po vypustení uvedené ustanovenia z ústavy je teda jednak potrebné vypustiť príslušné ustanovenie zo zákona, jednak podrobnejšie upraviť postup hlasovania.

Navrhuje sa predovšetkým aspoň rámcovo upraviť priebeh rozpravy. V súlade so zásadou bezprostrednosti sa navrhuje, aby vo veciach, kde bolo ústne pojednávanie, mohli byť na rozprave a hlasovaní prítomní len tí, ktorí boli aj na pojednávaní. To sa týka aj situácie, kedy by rozpravu bolo treba odročiť na neskorší termín, na ktorej tiež nemôžu byť prítomní iní sudcovia, než ktorí boli na pojednávaní. Rozpravu začne spravodajca svojím prednesom a návrhom na rozhodnutie, ktoré by z jeho prednesu malo vychádzať. Nebude samozrejme vylúčené, že spravodajca svoj prednes a návrh vopred predloží aj písomne. Následne budú môcť sudcovia v rozprave vyjadriť svoj názor a prípadne predložiť iné návrhy na rozhodnutie, t.j. návrhy na formuláciu výroku rozhodnutia; nebudú teda musieť predkladať písomne vypracovaný „protinávrh“ tak, ako to predpokladá aktuálna úprava. Rozpravu bude viesť predseda alebo podpredseda (predsedajúci) tak, aby sa všetci sudcovia mohli k veci vyjadriť a mali priestor na predloženie vlastného návrhu.

Hlasovanie bude riadiť predsedajúci na základe výsledkov rozpravy tak, aby ústavný súd dospel k rozhodnutiu, ktoré bude čo najvernejšie odzrkadľovať právne názory jednotlivých sudcov. Rôzne právne poriadky rôznym spôsobom riešia paty pri hlasovaní. Český ústavný súd nakoniec hlasuje o dvoch návrhoch, ktoré získali najviac hlasov 12 zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu). Žiadne konkrétne riešenie nemá napríklad Nemecko 196 zákona o sústave súdov GVG), či Poľsko (čl. 106 zákona o Ústavnom tribunáli ustawa o TK). Naopak, konkrétne riešenie ponúkajú napríklad § 32 zákona o rakúskom Ústavnom súde (VerfGG). Pretože zrušenie doterajšieho procesného zamietania predstavuje vážny zásah do doterajšej praxe ústavného súdu, navrhuje sa inštruktívnejšia úprava tejto problematiky. Najskôr by sa malo hlasovať o návrhoch predložených sudcami v rozprave, pričom určenie poradia bude vecou predsedajúceho, ktorý sa pritom bude riadiť logickým usporiadaním jednotlivých otázok. Najskôr teda bude treba dať hlasovať o prípadných návrhoch na doplnenie konania, o procesných otázkach a pod., následne o merite veci, opäť v logickej postupnosti. Ak niektorý návrh získa väčšinu a logicky vylučuje iný, o ňom sa hlasovať nebude. Ak sa takto dospeje k rozhodnutiu vo veci, hlasovanie je ukončené.

61

Ak žiaden návrh nezíska nadpolovičnú väčšinu, bude úlohou predsedajúceho podľa potreby návrhy rozdeliť na logické časti alebo celky, alebo na jednotlivé sporné právne otázky, o ktorých sa bude hlasovať oddelene. Príkladom rozdelenia na „časti“ je situácia, keď jeden návrh navrhuje vysloviť nesúhlas § 1 a 2 s čl. 1 a 2, iný návrh nesúlad § 1 s čl. 1 a 2 a iný návrh nesúlad § 2 s čl. 1. Ak žiaden z nich nezíska väčšinu a obsah rozpravy naznačuje, že názory na nesúlad jednotlivých paragrafov rôzne, predsedajúci rozdelí prvé dva návrhy tak, že sa bude hlasovať najskôr o časti o súlade § 1 s čl. 1, potom o súlade § 1 s čl. 2 atď. Podobne bude v prípade potreby možné rozdeliť hlasovanie na jednotlivé „otázky“, teda právne závery, ktoré sú logickými predpokladmi pre posudzovanie ďalších otázok. Opäť ako príklad možno uviesť situáciu, ak budú podané tri návrhy napríklad odmietnuť sťažnosť ako neprípustnú, odmietnuť ju ako oneskorenú a prijať ju a žiaden nezíska väčšinu. Potom je úlohou predsedajúceho rozdeliť hlasovanie na otázku včasnosti, prípustnosti a následne prijatia alebo neprijatia. Cieľom § 9 ods. 5 je v takom prípade zabezpečiť, že takto vyriešená otázka nebude môcť byť v ďalšom hlasovaní spochybňovaná a budú ju musieť rešpektovať aj sudcovia, ktorí s jej riešením pôvodne nesúhlasili. Ak teda v uvádzanom príklade väčšina odhlasuje, že sťažnosť je podaná včas, bude musieť toto rozhodnutie rešpektovať aj menšina, ktorá ju považovala za oneskorenú. Pri následnom hlasovaní o prijatí tak bude musieť vychádzať z toho, že včasná je, a hlasovať podľa toho.

Pri hlasovaní sa postupovať od najmladšieho po najstaršieho, aby skúsenejší sudcovia neovplyvnili úsudok mladších.

K bodu 10 (§ 10 ods. 2 a 3)

Navrhuje sa vypustenie ustanovení, ktoré pre senáty upravujú to isté ako pre plénum § 7 ods. 3 a 5.

K bodu 11 (§ 11 ods. 2)

Navrhuje sa zabezpečenie pravidelnej obmeny obsadenia senátov ústavného súdu. Už samotné zloženie senátov (traja členovia) je v európskom priestore výnimočné, keď podobná úprava platí prakticky len v Českej republike, kde však plénum širšie možnosti vyhradiť si rozhodovanie určitých vecí 11 ods. 2 písm. k) zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu]. Poľský Ústavný tribunál rozhoduje v pléne alebo v päť a trojčlenných senátoch, ktoré však môžu postúpiť vec plénu (čl. 37 zákona o ÚT). Nemecký Spolkový ústavný súd rozhoduje takisto v podstate len v plnom zložení osemčlenných senátov, trojčlenné komory vytvára len pre konania o súlade na návrh súdov 80 zákona o Spolkovom ústavnom súde BverfGG) a o ústavných sťažnostiach 92 cit. zákona). Rakúsky ústavný súd rozhoduje len v pléne, na ktorého uznášaniaschopnosť stačí v niektorých prípadoch len prítomnosť piatich (zo 14) sudcov; každý sudca však môže vždy žiadať, aby rozhodovalo celé plénum.

Senáty ústavného súdu tak aj z komparatívneho hľadiska zložené z malého počtu členov a ich možnosť zapojiť do rozhodovania inú formáciu je právnou úpravou vylúčená. Za daného stavu hrozí vytvorenie akejsi mikrojudikatúry jednotlivých senátov, ktoré nie nútené sa konfrontovať s inými senátmi, takže jej existencia nemusí byť na prvý pohľad ani zrejmá. V rokoch 2009 2019 boli v tomto smere negatívne vnímané rozdiely napr. rozhodovacej praxe I. a II. senátu. Vytváranie mikrojudikatúr senátov podporuje dlhodobá nemennosť ich zloženia, ktorá zabraňuje potrebe konfrontovať sa s názormi iných sudcov. Toto riziko si uvedomuje

62

napr. aj Nemecko, preto § 15a GVG výslovne ustanovuje, že zloženie trojčlenných komôr nesmie zostať nezmenené dlhšie ako tri roky.

Z týchto dôvodov sa navrhuje, aby sa zloženie senátov ústavného súdu pravidelne zásadným spôsobom obmieňalo. To znamená, že senát ústafvného súdu môže zostať nezmenený z hľadiska jeho personálneho obsadenia najviac tri po sebe idúce roky. Po uplynutí tohto obdobia musí byť zásadným spôsobom zmenený. Zásadným spôsobom je aspoň dvoch členov senátu. Za takúto zmenu však nemožno považovať formálnu zmenu typu, že členovia senátu 1 ÚS sa vymenia za členov senátu 2 ÚS, kedy mení len číselné označenie senátov a nie ich faktické zloženie. Zároveň sa výslovne sa ustanovuje, aby zmenu riadneho (pravidelného) zloženia senátu bolo možné vykonať len pri zmene obsadenia ústavného súdu (napr. ak zanikne funkcia sudcovi). Tým nie je vylúčené zastupovanie v prípade vylúčenia sudcu alebo jeho neprítomnosti, ale znova len podľa pravidiel rozvrhu práce.

K bodu 12 (§ 12)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v úprave vnútorného odkazu, ktorý je potrebné upraviť kvôli zmene štruktúry § 9.

K bodu 13 (§ 14 ods. 1)

Doplnenie § 14 ods. 1 o navrhované slová za cieľ zohľadniť nové znenie čl. 134 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 14 (§ 14 ods. 3)

V súlade so splnomocnením v čl. 140 ústavy sa navrhuje upraviť bezúhonnosť sudcov ústavného súdu. Pritom sa vychádza z pomerne prísnej úpravy, ktorá sa aplikuje naprieč právnickými povolaniami, a preto sa navrhuje nulová tolerancia vo vzťahu k akémukoľvek úmyselnému trestnému činu bez ohľadu na zahladenie odsúdenia, čo v konečnom dôsledku zodpovedá aj zneniu čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy. Tomu zodpovedá aj úprava preukazovania bezúhonnosti, pričom sa bude využívať odpis z registra trestov.

K bodu 15 (§ 14 ods. 4)

Navrhovanou zmenou sa zohľadňuje nový koncept funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, ktorý sa navrhuje v čl. 134 ods. 3 ústavy. Konštatovanie v doterajšej právnej norme o tom, že funkčné obdobie sudcu ústavného súdu je 12 rokov nie je absolútne, pretože nové znenie čl. 134 ods. 3 ústavy predpokladá za určitých okolností šesťročné funkčné obdobie sudcu ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje, aby sa zo zákonnej úpravy vypustila duplicitná úprava funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, pričom v § 14 ods. 3 zostane len úprava momentu začatia plynutia funkčného obdobia.

K bodu 16 [§ 15 ods. 1 písm. g)]

Podľa platného znenia § 15 ods. 1 f) predseda najvyššieho súdu oprávnenie podávať parlamentu návrhy na voľbu kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu. Rovnaké oprávnenie sa navrhuje priznať aj predsedovi najvyššieho správneho súdu.

K bodu 17 [§ 17 ods. 2 písm. c)]

63

Doplnenie právnej úpravy zániku funkcie sudcu ústavného súdu nadväzuje na doplnenie čl. 138 Ústavy Slovenskej republiky o právnu úpravu zániku funkcie sudcu ústavného súdu z dôvodu dosiahnutia veku 72 rokov. Pretože koncepčne zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov preberá do svojho textu v istom rozsahu aj ústavnú úpravu, je potrebné formálno-právne zohľadniť v texte zákona aj zmenu čl. 138 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 18 (§ 17 ods. 3)

Aj v tomto prípade ide o zosúladenie zákonnej úpravy s textom Ústavy Slovenskej republiky, v tomto prípade s čl. 134 ods. 2 a čl. 139.

K bodu 19 (§ 26 ods. 1)

Vzhľadom na to, že podľa čl. 134 ods. 3 ústavy môže mať sudca ústavného funkčné obdobie 12 alebo 6 rokov. Tomu je potrebné prispôsobiť text § 26 ods. 1, ktorý referuje na „jednu tretinu“ funkčného obdobia tak, aby nevznikali interpretačné problémy pri aplikácii § 26 ods. 1. To znamená, že v texte právnej normy sa namiesto zlomku jedna tretina výslovne použije presné časové ohraničenie vyjadrené v rokoch.

K bodu 20 (§ 27 ods. 3)

Trojpätinová väčšina poslancov predstavuje ústavnú väčšinu, ktorá môže schváliť zmenu ústavy. Nezodpovedá ústavnému postaveniu predsedu ústavného súdu, aby kontrolu voči nemu mohla iniciovať (nie vykonať!) len takto silná väčšina. Preto sa navrhuje analogicky k čl. 130 ústavy, aby ju mohla vykonať jedna tretina poslancov, alebo prezident.

K bodom 21 až 23

Doterajšia úprava sa dopĺňa o úpravu vedľajšieho účastníka konania. Ide o zmeny vyvolané zmenou § 76 platného znenia zákona.

K bodu 24 (§ 36)

Ide o odstránenie nadbytočného slova, ktoré umožňuje nesprávnu interpretáciu zákona, že zákaz uvedený v § 36 sa vzťahuje len na zvoleného advokáta a nie aj na ustanoveného advokáta. Vypustením slova „zvoleného“ sa odstráni tento interpretačný problém.

K bodu 25 [§ 42 ods. 2 písm. j)]

Znenie doterajšieho § 42 ods. 2 písm. j) sa zosúlaďuje s novým vymedzením právomoci ústavného súdu podľa čl. 129 ods. 2 ústavy.

K bodu 26 [§ 42 ods. 2 písm. t)]

Vypustenie právnej úpravy v § 42 ods. 2 písm. t) svoj základ v novom znení čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej ústavný súd nebude dávať súhlas na vzatie do väzby sudcu všeobecného súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

64

K bodu 27 [§ 42 ods. 2 písm. t)]

Platné znenie § 42 ods. 1 pomerne „verne“ kopíruje text ústavy. Vzhľadom na zmeny čl. 136 ods. 3 ústavy Slovenskej republiky je potrebné vykonať súvisiacu zmenu v § 42 ods. 2 písm. u), kde sa musí zohľadniť disciplinárna právomoc ústavného súdu voči predsedovi a podpredsedovi najvyššieho správneho súdu.

K bodu 28 (§ 45)

Doplnenie § 45 je reakciou na zavedenie inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti, t.j. na zmenu a doplnenie čl. 127 ods. 5 a čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy, ako aj § 123 ods. 4 a § 131a zákona o ústavnom súde.

K bodu 29 [§ 56 ods. 2 psím. g)]

Navrhuje sa, aby možnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť (a limine) len v prípade individuálnych návrhov (sťažnosti), keďže toto odmietanie slúžiť ako filter vecí bez ústavného významu. U inštitucionálnych navrhovateľov sa predpokladá kvalifikovanosť predmetu ich konania, takže takýto filter nemá zmysel; pokiaľ by bol nedostatočný samotný návrh, je možné ho odmietnuť pre nedostatok náležitostí. Ak argumenty týchto navrhovateľov nesprávne, to ústavný súd vysloviť v rozhodnutí vo veci samej, ktorým ich návrhu po vykonaní riadneho konania nevyhovie.

K bodu 30 (§ 56 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa aktualizujú vnútorné odkazy použité v § 56 ods. 3 v nadväznosti na zmenu štruktúry referovaného § 42.

K bodu 31 (§ 56 ods. 5)

Ide o úpravu, ktorá logicky nadväzuje na zmeny v čl. 131 ústavy a na vypustenie § 57 (procesné zamietanie).

K bodu 32 (§ 57)

Vzhľadom na vypustenie tzv. procesného zamietania podľa čl. 131 ods. 1 ústavy sa navrhuje vypustenie súvisiacej právnej úpravy v zákone.

K bodu 33 (§ 58 ods. 3)

Dnešný § 58 ods. 3 viaže upustenie od ústneho pojednávania na súhlas účastníkov. Ak teda títo súhlas nedajú alebo dokonca nečinní, mal by ústavný súd vo veci verejne pojednávať. To by pri súčasnom počte sťažností v podstate ochromilo činnosť senátov. Preto sa navrhuje toto ustanovenie preformulovať tak, aby v zásade v senátnych veciach mohol ústavný súd od verejného pojednávania upustiť na základe vlastného uváženia. V ostatných veciach sa navrhuje „obrátiť poradie“ aktivity, teda aby účastník konania musel o pojednávanie žiadať, a to v prvom podaní, ktoré vo veci predloží. Ak ho nenavrhne, bude ústavný súd môcť od ústneho pojednávania upustiť. Zároveň ale naopak platí, že ak to ústavný súd bude považovať za potrebné, bude môcť nariadiť ústne pojednávanie aj tam, kde to nikto nežiadal.

65

K bodu 34 (§ 61 ods. 3)

Navrhovaná úprava nadväzuje na čl. 127 ods. 5 ústavy a § 74 písm. d) a vychádza z § 162 Civilného sporového poriadku, ktorý tiež predpokladá prerušenie konania pred všeobecných súdom, ktorý podáva návrh podľa čl. 144 ústavy. Zároveň sa, ale rieši situácia, ak už by senát videl dôvod na postup podľa týchto ustanovení, ale príslušný návrh podľa čl. 125 ústavy by bol plénom prejednávaný na návrh iného navrhovateľa. V takom prípade nemá zmysel, aby senát podával nový návrh, ale postačí, aby konanie prerušil do rozhodnutia pléna o tomto návrhu.

K bodu 35 (§ 65 ods. 3)

Keďže rozhodnutie ústavného súdu musí byť pri vyhlásení písomne vyhotovené, bude pravidlom, že sa pojednávanie odročí na vyhlásenie rozhodnutie. V takom prípade by malo postačiť, aby vyhlásenie vykonal len predseda príslušného telesa. Účasť ostatných sudcov je tu už len symbolická a zbytočná.

K bodu 36 (§ 66 ods. 1)

Odôvodnenie zmysel pre „neúspešného“ účastníka. Ak ústavný súd prijal návrh na konanie v celom rozsahu alebo ak vyhovel žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, rozhodol v zhode s návrhom navrhovateľa a tak mu nemusí vysvetľovať dôvody.

K bodu 37 (§ 66 ods. 2)

Úlohou sudcu spravodajcu je nielen vec pripraviť, ale zabezpečiť všetky práce s ňou súvisiace do konca. Je teda povinný aj vypracovať písomné vyhotovenie rozhodnutia, a to aj keď bol so svojím stanoviskom prehlasovaný. Len v prípadoch, kedy prijaté rozhodnutie zásadne odporuje stanovisku spravodajcu aj prípadného spoluspravodajcu, možno zveriť inému sudcovi, ktorý za toto rozhodnutie hlasoval, vypracovanie časti odôvodnenia. Aj v tomto prípade by ale tento sudca mal vypracovať len tie časti odôvodnenia, ktoré odporujú stanovisku sudcu spravodajcu. Nemal by byť nútený vypracovať rozhodnutie ako celok, vrátane napr. zhrnutia skutkového stavu, podaní účastníkov, prehľadu relevantnej judikatúry a pod., ak v tejto časti nebol rozpor medzi spravodajcom a väčšinou pléna. Navrhované riešenie by malo podporiť aj ochotu sudcov ústavného súdu predkladať protinávrhy k návrhu sudcu spravodajcu.

K bodu 38 [§ 74 písm. e)]

Doplnenie § 74 reaguje na zavedenie inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti, t.j. na čl. 127 od. 5a čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy. Zároveň sa upresňuje okruh účastníkov v takomto konaní. Podľa § 76 sa totiž za účastníka považuje „navrhovateľ“, ktorým je v tomto prípade senát ústavného súdu (teda traja sudcovia pléna). Je zrejmé, že traja sudcovia nemôžu byť zároveň členmi rozhodovacej formácie (pléna, z toho jeden dokonca spravodajcom) a zároveň vykonávať práva účastníka. Preto sa v tomto prípade navrhuje priznať výkon práv navrhovateľa práve sťažovateľovi, ktorý svojou sťažnosťou a návrhom podľa § 123 ods. 4 dal podnet senátu na to, aby sa obrátil na plénum. Výkon práv sťažovateľa v tomto prípade znamená nielen právo na doručovanie písomností, rozhodnutí, predvolanie na prípadné pojednávanie a pod., ale aj právo disponovať návrhom (teda právo vziať ho späť nie právo rozšíriť ho, pretože návrhové oprávnenie zostáva len a len v rukách senátu). Je to logickou konzekvenciu toho, že samotný postup podľa § 123 ods. 4 je závislý od návrhu sťažovateľa, teda od jeho vôle „posunúť“ vec

66

do pléna. Ak sťažovateľ nemá záujem, aby o veci plénum rozhodovalo, môže túto vôľu odvolať a návrh v pléne vziať späť. Napokon, plénum podľa § 77 vždy možnosť nepripustiť späťvzatie návrhu z tam uvedených vážnych dôvodov.

K bodom 39 a 40 (§ 76 a § 86 ods. 1)

Cieľom navrhovaných zmien je „obnoviť“ postavenie vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, a teda navrátiť právnu úpravu do podoby, ktorá bola charakteristická pre pôvodný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

K bodu 41 (§ 86 ods. 2 a 97 ods. 1)

V konaní o súlade právnych predpisov a v konaní o súlade medzinárodných zmlúv sa navrhuje rozšíriť okruh subjektov, od ktorých si predseda ústavného súdu môže vyžiadať stanovisko aj o najvyšší správny súd.

K bodu 42 (§ 115a)

Navrhované doplnenie nového § 115a nadväzuje na doplnenie čl. 126 ods. 1 ústavy, podľa ktorého bude ústavný súd rozhodovať kompetenčné spory medzi najvyšším súdom a najvyšším správnym súdom. Navrhuje sa, aby sa na toto konania primerane použili ustanovenia príbuzného konania o kompetenčných sporoch medzi ústrednými orgánmi štátnej správy. Predkladateľ za to, že nie je potrebné vytvárať novú právnu úpravu pre tento typ konania.

K bodu 43

Ide o legislatívno-technickú úpravu zohľadňujúcu legislatívnu skratku „ústavná sťažnosť“ zavedenú v § 42 ods. 2 písm. f).

K bodom 44 a 45 (§ 123 ods. 4 a § 131a)

Doplnenie § 123 odsekom 4 a doplnenie zákona o nový § 131a je reakciou na zavedenie inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti, t. j. na čl. 127 ods. 5 a čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy.

Upravujú sa formálne a materiálne náležitosti návrhu sťažovateľa na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

Zároveň sa podrobnejšie upravuje procesný postup senátu v prípade, že sa stotožní s návrhom sťažovateľa a dospeje k záveru, že právny predpis aplikovaný orgánmi aplikácie práva, ktorých rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah sa na podklade ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 preskúmava, je v rozpore s ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo zákonom.

Senát ústavného súdu je v prípade podania návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy viazaný rozsahom návrhu sťažovateľa, avšak nie dôvodmi takéhoto návrhu. V prípade, že by nebol senát viazaný rozsahom návrhu (petitom), t. j. označenými právnymi normami, ktorých nesúlad sťažovateľ namieta, nešlo by o individuálnu kontrolu ústavnosti, ktorú

67

v rukách sťažovateľ, keďže senát by mohol ignorovať sťažovateľom označené právne normy a plénu ústavného súdu predložiť na posúdenie akúkoľvek inú právnu normu aplikovanú v danej veci, a to aj mimo návrh a vôľu sťažovateľa. Išlo by tak o neprimerané preferovanie záujmu na ústavnej súladnosti objektívneho práva pred subjektívnymi procesnými právami sťažovateľa ako pána sporu. Z návrhu sťažovateľa by sa tak navyše stal „biankošek“ pre senát ústavného súdu a podmienka potreby návrhu pre možnosť senátu podať návrh na začatie konania o súlade podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, by tak stratila na význame. Akokoľvek, § 89 zákona o ústavnom súde bude platiť aj pre konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy začaté na návrh senátu ústavného súdu.

Naopak, senát ústavného súdu nie je viazaný dôvodmi návrhu sťažovateľa, keďže ústavnoprávne dôvody nesúladu označených právnych noriem môžu byť iné (napr. užšie alebo širšie, úplne iné a pod.), než dôvodí samotný sťažovateľ. Tento ústavnoprávny rozmer návrhu ponecháva zákonodarca v dispozícii senátu ústavného súdu ako kvalifikovaného a argumentačne vybaveného aktívne legitimovaného navrhovateľa.

V konaní pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 ústavy zostáva sudcom spravodajcom sudca ústavného súdu, ktorý je sudcom spravodajcom vo veci v senáte ústavného súdu. Totožnú koncepciu nachádzame aj v § 13 ods. 2 v prípade konania pléna ústavného súdu o zjednocovaní právnych názorov senátov ústavného súdu. Filozofia favorizovania ponechania totožného sudcu spravodajcu aj vo veci pred plénom ústavného súdu, pred pridelením plenárnej veci sudcovi spravodajcovi náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov podľa § 46 zákona o ústavnom súde, je v špecifickosti prostredia, z ktorého návrh na začatie konania pred plénom ústavného súdu vzišiel. Návrh na začatie konania totiž neprichádza z externého prostredia (takpovediac zvonku ústavného súdu), ale časť samotného telesa oprávneného rozhodovať o danej veci podáva takýto návrh. Príslušný senát ústavného súdu, a o to viac spravodajca veci prejednávanej v senáte, sám poznajúc právny stav veci pristupuje k procesu „presviedčania“ inej časti ústavného súdu (pléna) o svojom ústavnoprávnom názore na nesúlad konkrétnej právnej úpravy s právnou úpravou vyššej právnej sily. Za účelom časovo a materiálne (z pohľadu prejednávanej problematiky) efektívneho postupu pléna ústavného súdu sa preto navrhuje ponechať sudcu spravodajcu pred plénom ústavného súdu totožného so sudcom spravodajcom vo veci v senáte ústavného súdu.

V prípade, že sa senát ústavného súdu nestotožní s návrhom sťažovateľa na prerušenie konania o sťažnosti a podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, bude povinný svoj záver o nevyhovení takéhoto návrhu (v uznesení o odmietnutí, prijatí alebo v náleze) riadne odôvodniť.

K bodu 46 až 50

Podľa nového znenia čl. 129 ods. 2 ústavy sa doterajšia právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy presúva na najvyšší správny súd. Na tento účel je potrebné z platnej právnej úpravy vypustiť zmienku o voľbách do orgánov územnej samosprávy, pretože táto úprava je v novelizovanom zákone bezpredmetná.

K bodu 51

Pretože podľa navrhovanej ústavnej zmeny ústavný súd nebude mať právomoc dávať súhlas so vzatím sudcu alebo generálneho prokurátora do väzby, navrhuje sa vypustiť z nadpisu

68

dvadsiatej hlavy zmienku o imunitných veciach, rovnako aj samotnú právnu úpravu konania a rozhodovania v týchto veciach.

K bodu 52 (§ 221)

Nové znenie § 221 nadväzuje na ústavné zmeny v čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Z navrhovaný ústavných zmien vyplýva, že ústavný súd bude disciplinárnym súdom aj pre predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu a aj to, že ústavný súd prestáva byť disciplinárnym súdom generálneho prokurátora. Uvedené skutočnosti je potrebné zohľadniť v § 221 a 222. V § 221 sa z hľadiska procesnej legitimácie navrhuje odkaz na zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a teda návrh na začatie disciplinárneho konania voči funkcionárom najvyšších súdov budú môcť podať tie subjekty, o ktorých to ustanovuje statusový sudcovský zákon. Keďže disciplinárna zodpovednosť sudcov musí mať rovnaký obsah, niet dôvodu na to, aby v § 222 bola iná lehota na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania ako je v § 120 ods. 4 statusového zákona. Aj funkcionári najvyšších súdov stále sudcovia a niet dôvodu na to, aby mali odlišné podmienky disciplinárnej zodpovednosti ako ich kolegovia sudcovia. Preto sa v § 222 odkazuje na lehotu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 4 statusového zákona.

K bodu 53 (§ 223 ods. 1)

V novelizovanom ustanovení sa zohľadňuje rozšírenie pôsobnosti ústavného súdu aj o disciplinárnu právomoc voči funkcionárom najvyššieho správneho súdu.

K bodu 54 (§ 223 ods. 2)

Vypustenie doterajšej úpravy v § 233 ods. 2 svoj základ v ústavnej zmene, podľa ktorej ústavný súd prestáva byť disciplinárnym súdom voči generálnemu prokurátorovi. Právna úprava v § 233 ods. 2 je preto bezpredmetná.

K bodu 55

Podľa nového znenia čl. 136 ods. 3 ústavy sa vypúšťa úprava súhlasu so vzatím do väzby v prípade sudcov všeobecných súdov a generálneho prokurátora. V nadväznosti na to je potrebné vypustiť aj súvisiacu zákonnú úpravu, ktorá sa stáva bezpredmetnou.

K bodu 56 (§ 250a)

Cieľom prechodného ustanovenie je uviesť do života novú právnu úpravu určovania zloženia senátov ústavného súdu podľa § 11 ods. 2. Prechodné ustanovenie vyžaduje, aby sa nová úprava prvýkrát uplatnila v rámci prípravy rozvrhu práce na rok 2023.

K čl. XXVIII

(zákon č. 95/2019 Z. z.)

V platnom znení zákona sa navrhuje zohľadniť zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorá bude na účely zákona orgánom riadenia vo vzťahu k informačným technológiám v jej pôsobnosti rovnako ako je tomu aj v prípade obdobných kancelárií podľa platného znenia zákona.

69

K čl. XXIX

(Účinnosť)

Navrhovaná účinnosť nadväzuje na účinnosť navrhovaných ústavných zmien, a teda zákon nadobudne účinnosť 1. januára 2021. Odklad účinnosti sa vzťahuje na tie ustanovenia návrhu zákona, ktoré majú najmä procesný charakter a týkajúc sa pôsobnosti najvyššieho správneho súdu a ústavného súdu (účinnosť 1. augusta 2021). Odklad účinnosti reflektuje aj nastavenie prechodných ustanovení v rámci novelizácie súčasne predkladanej ústavy vo vzťahu k inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti (1. januára 2025).

V Bratislave, 30. septembra 2020

Igor Matovič, v.r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Mária Kolíková, v.r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

 

zobraziť dôvodovú správu
Načítavam znenie...
MENU
Hore