Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov 353/2003 účinný od 01.09.2003 do 31.12.2005

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

28

Dôvodová správa

A.Všeobecná časť:

Na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky sa predkladá vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Základným zámerom predkladanej novely Občianskeho súdneho poriadku je zrýchlenie a zefektívnenie občianskeho súdneho konania, bez ujmy na ústavnosti a zákonnosti jeho priebehu, zavedenie ďalších prvkov kontradiktórnosti konania, úprava a vyriešenia problémov, ktoré sa vyskytli v rámci súdno-aplikačnej praxe.

Predložený návrh zákona zohľadňuje praktické pripomienky zo strany sudcov a napomáha tým vytvoriť efektívne fungujúci mechanizmus právnej ochrany práv fyzických a právnických osôb ako aj zachovanie princípu právnej istoty, ktorý je jedným zo základných pilierov právneho štátu.

Vzhľadom na to, že cieľom legislatívnych úprav je prispieť k vytvoreniu predpokladov na zvýšenie plynulosti a efektívnosti občianskeho súdneho konania bolo nevyhnutné návrhom nanovo upraviť postup pri uplatňovaní námietok zaujatosti v rámci občianskeho súdneho konania a obmedziť konanie tých účastníkov konania, ktorí zneužívajú inštitút námietok zaujatosti ako obštrukčný nástroj na zdržiavanie konania. Doterajšia právna úprava neriešila podávanie námietky zaujatosti ani z hľadiska časového ani vecného. Z uvedeného dôvodu návrh novely definuje, z akých dôvodov je účastník konania oprávnený uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, v akej lehote je tak povinný urobiť a zároveň sa stanovujú náležitosti námietky zaujatosti.

Návrh novely odlišuje podania, ktoré by mohli byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania (žaloba, odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania) a ostatné podania a upravuje postup súdu pri rozhodovaní o takýchto podaniach.

Predložený návrh reaguje aj na zmeny právneho poriadku, ktoré vyvolali potrebu doplniť alebo zmeniť jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V dôsledku vypustenia ustanovenia § 46 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov sa okresným úradom odobralo oprávnenie rozhodovať predbežným opatrením v prípadoch o ktorých mohol rozhodovať výlučne súd. Bolo potrebné preto vyriešiť situáciu a postup súdu, keď sa dieťa ocitne bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je jeho život alebo priaznivý vývoj ohrozený alebo vážne narušený.

Ministerstvo financií Slovenskej republiky vo svojom stanovisku zo dňa 28.03.2003 oznámilo, že „berie na vedomie, že predložený návrh zákona nebude mať dosah na štátny rozpočet“.

Navrhovaná právna úprava nebude mať dopad na štátny rozpočet, rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou, inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky dňa 22.04.2003 návrh zákona prerokovala a s pripomienkami schválila. Na odporúčanie Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky sa do zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov dopĺňa ustanovenie, ktoré umožní využívať v rámci konkurzného konania novú právnu úpravu námietok zaujatosti Občianskeho súdneho poriadku.

Prerokovanie návrhu zákona Radou hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky nie je potrebné.

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona

s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1.Navrhovateľ zákona : vláda Slovenskej republiky

2.Názov návrhu zákona : zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

3.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii :

a)návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení, Národného programu pre prijatie acquis communataire, odporúčané v prílohe Prípravy asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integrácie do vnútorného trhu Únie (Biela kniha), screeningu, , medzi úlohy vlády Slovenskej republiky podľa Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2003, ale predkladá ako iniciatívny materiál Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

b)nevyplývajú zo schválenej negociačnej pozície Slovenskej republiky ku kapitole č. 24

4.Problematika návrhu právneho predpisu :

a)Smernica Európskeho parlamentu o boji proti omeškaným platbám v obchodných transakciách

b)

c)je upravená v práve Európskej únie v čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, ktorý odkazuje na zachovávanie základných ľudských práv ako ich zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 Dohovoru – právo na spravodlivé súdne konanie),

d)

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie :

Návrh zákona je úplne kompatibilný s právom Európskej únie,

6.Gestor (spolupracujúce rezorty) :

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

7.Účasť expertov pri príprave návrhu právneho predpisu a ich stanovisko k zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie :

Pri vypracúvaní návrhu zákona nebola účasť experta.

Doložka finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov

a vplyvov na zamestnanosť

1.Návrh zákona nezakladá nároky na verejné financie.

2.Návrh zákona je v súlade s prioritami a cieľmi hospodárskej politiky.

3.Návrh zákona nemá vplyv na životné prostredie.

4.Návrh zákona neovplyvní zamestnanosť a nevyžiada si zvýšenie počtu pracovníkov.

B. Osobitná časť:

Čl. I :K bodu 1 (§ 1):

Ide o terminologickú zmenu súvisiacu so zmenením spoločenských pomerov. Je nevyhnutné aby výchovné pôsobenie rozhodovania a postupu súdu nabádalo nielen k dodržiavaniu povinností a ctení si práv spoluobčanov v užšom slova zmysle, ale aj všetkých ostatných osôb. Nie bez významu je aj terminológia používaná v predpisoch hmotného práva.

K bodu 2 (§ 2):

Ide iba o terminologickú zmenu.

K bodu 3 (§ 6):

Jedným zo základných cieľov novely je posilniť prvky kontradiktórnosti konania v rámci občianskeho súdneho poriadku a tým konanie zrýchliť a zefektívniť. Nie je cieľom smerovať k úplnej kontradiktórnosti, ale skĺbiť jednotlivé prvky konania, ktoré vzájomne a vyvážene rešpektujú práva a povinnosti účastníkov konania a súdu. Z uvedeného dôvodu sa vypúšťajú slová v § 6, ktoré vyjadrujú zásadu zisťovania materiálnej pravdy v procese.

Opodstatnenosť zásady materiálnej pravdy bola postupne revidovaná a obmedzovaná a v procesnej náuke bola predmetom diskusií najmä s ohľadom na iné typické civilnoprávne zásady, ktoré v dostatočnom rozsahu zabezpečujú aktívnu súčinnosť účastníkov konania a ich zodpovednosť za vedenie a výsledok sporu.Navrhovaná zmena je výsledkom zmeny Ústavy SR, ktorá už nepozná definíciu zásady materiálnej pravdy tak, ako bola formulovaná v čl. 103 pôvodnej Ústavy z roku 1960 a premietnutá do procesných predpisov práve vypusteným znením tohto paragrafu. Aj v súčasnej dobe využívali odvolacie senáty toto znenie pri zrušení veci prvostupňovému súdu na nariadenie dokazovania bez ohľadu na návrhy účastníkov a bez toho aby náležitým spôsobom odôvodnili potrebu tohto dokazovania.

K bodu 4 (§ 7):

Po prijatí novely obchodného zákonníka a dôslednej úpravy postavenia všetkých podnikateľských subjektov v tejto právnej úprave, nie je potrebné naďalej rozlišovať v rámci občianskeho súdneho poriadku družstevné, podnikateľské, obchodné, hospodárske vzťahy. Navrhovaná zmena je iba reakciou na novú hmotnoprávnu úpravu. Napriek tejto zmene je dostatočne vyjadrený rozsah právomoci súdov. Pri aplikácii tohto ustanovenia je potrebné pod pojmom pracovné vzťahy rozumieť aj vzťahy podľa zákona o štátnej službe, verejnej službe a iné osobitne upravené vzťahy zodpovedajúce pracovnému vzťahu. Pod obchodnými vzťahmi treba rozumieť aj vzťahy družstevné a hospodárske.

Okrem vzťahov pomenovaných podľa odseku 1, napriek § 244, ktorým je vymedzená právomoc súdov v rámci správneho súdnictva, zákonodarca považoval za potrebné výslovne uviesť do navrhovaného znenia odseku 2 aj znenie vyplývajúce z čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 5 (§ 9 ods. 2):

Navrhovanou úpravou ustanovenia § 9 ods. 2 dochádza k presunu vecnej príslušnosti z krajských súdov na okresné súdy v dvoch druhoch súdnej agendy. Spory o určenie, či návrh na registráciu politickej strany alebo politického hnutia nemá nedostatky, ktoré by bránili ich registrácii sú svojim charakterom spormi, ktorých počet nie je vysoký a ich presunom na okresný súd dôjde k odbremeneniu krajských súdov. Rovnako to platí v sporoch o platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre nedostatok náležitostí uvedených v osobitnopm predpise, ktoré sú vlastne viac menej spormi formálnymi bez vysokých nárokov na dokazovanie.

K bodom 6 až 9 (§ 9 ods. 3 a 4):

Úpravou ustanovenia § 9 ods. 3 pokračuje uplatňovanie základného princípu vecnej príslušnosti, v zmysle ktorého rozhodujú v občianskom súdnom konaní ako súdy prvého stupňa okresné súdy a ako súdy druhého stupňa krajské súdy.Postupnosť presunu agendy z krajských súdov na súdy okresné má zabezpečiť najmä čas na prípravu okresných súdov na nový druh sporov.

Jedná sa o spory, ktoré svojim charakterom a náročnosťou nepatria medzi tie druhy sporov, pri ktorých existujú dôvody pre uplatňovanie inej ako základnej vecnej príslušnosti. Nie je bez významu je aj odbremenenie najvyššieho súdu, ktorý podľa platnej právnej úpravy rozhoduje o veľkom počte opravných prostriedkoch proti rozsudkom krajského súdu. Ich počet sa prijatím navrhovanej právnej úpravy výrazne zredukuje.

K bodu 10 (§ 14 ods. 3):

Súdno-aplikačná prax ukázala, že časté námietky účastníkov konania vyjadrujú nespokojnosť s procesnými postupmi sudcov. Účastníci konania vidia v procesnom postupe sudcu dôvody zaujatosti hoci procesný postup sudcu v súlade so zákonom nemá vplyv na jeho nestrannosť a ani podľa platnej právnej úpravy nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodnutia vo veci podľa ods. 1 tohto paragrafu.

Navrhovaná právna úprava prispeje k urýchleniu súdneho konania v prípadoch, keď by mohlo dôjsť k neopodstatneným pochybnostiam o nezaujatosti sudcu.

Rozhodovanie sudcu v inej veci, môže byť podľa judikatúry medzinárodného súdu pre ľudské práva dôvodom zaujatosti. Výslovne sa v doplnenom znení poukazuje iba na okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

K bodom 11 až 13 (§ 15, 15a, 16):

Cieľom legislatívnych úprav je prispieť k vytvoreniu predpokladov na zvýšenie plynulosti a efektívnosti občianskeho súdneho konania. Navrhovaná zmena je výrazom snahy obmedziť konanie účastníkov, ktorí zneužívajú inštitút námietok zaujatosti ako obštrukčný nástroj na zdržiavanie konania. V súčasnosti neexistujú v rámci občianskeho súdneho konania žiadne účinné mechanizmy na zamedzenie zneužívania námietok zaujatosti.

Zaujatosť sudcu možno charakterizovať ako stav, keď je sudca osobne zainteresovaný na výsledku konania. Sudca by mal byť vylúčený vždy, ak má na výsledku konania osobný záujem alebo vopred také poznatky o veci, ktoré by mal získať až v priebehu konania a ktoré môžu ovplyvniť jeho nestrannosť v rozhodovaní. Navrhovaná právna úprava prispeje k urýchleniu konania v prípadoch, keď sa vyskytli okolnosti, existencia ktorých by mohla vzbudiť zdanie pochybností v účastníkoch konania či verejnosti o nezaujatosti a nestranosti sudcu.

Podľa platnej právnej úpravy možno sudcu vylúčiť z prejednania a rozhodovania veci, ak sú pochybnosti o jeho nezaujatosti, alebo ak sa zúčastňoval na konaní o tej istej veci na rôznych stupňoch súdov.

V prípade, ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré by mal byť vylúčený, je povinný to oznámiť predsedovi súdu. V navrhovanej úprave sa dáva predsedovi súdu možnosť prideliť vec inému sudcovi za predpokladu, že sudca o vylúčenie ktorého ide s tým vysloví písomný súhlas. Zároveň sa na rozdiel od doterajšej platnej právnej úpravy zdôraznila skutočnosť, že vec bude po splnení podmienok pridelená inému sudcovi určenému podľa rozvrhu práce, čím sa sleduje naplnenie ústavného inštitútu zákonného sudcu v súlade s článkom 48 ods. 1 Ústavy.

Aplikačné problémy s doterajšou úpravou § 15 ods. 1 viedli zákonodarcu k upresneniu postupu predsedu súdu v prípade, že sudca o ktorého vylúčenie ide, oznámi predsedovi súdu skutočnosti, ktoré nepovažuje predseda súdu za dostatočné na to, aby pridelil vec inému sudcovi. Jednoznačne stanovuje, že v takomto prípade predseda súdu predloží vec na rozhodnutie nadriadenému súdu podľa § 16 ods. 1. Navrhovaným znením sa zabráni zneužívaniu inštitútu zo strany sudcov, ktorí oznamovali predsedom súdov ako dôvody na ich vylúčenie skutočnosti, ktoré nebolo možné považovať za právne relevantné. Predseda súdu podľa platného znenia však nemal inú možnosť, ako vec prideliť na rozhodnutie inému sudcovi.

Predseda súdu v súlade s postupom prideľovania vecí náhodným výberom vráti vec do podateľne s pokynom, aby bola pridelená niektorému zo sudcov vybavujúcich príslušný druh agendy, okrem sudcu, ktorý je vylúčený. Každý rozvrh práce obsahuje presné pravidlá prideľovania.

Zároveň sa predloženým návrhom nanovo upravuje postup pri uplatňovaní namietok zaujatosti v rámci § 15a. Doterajšia právna úprava neriešila podávanie námietky zaujatosti ani z hľadiska časového ani vecného. Judikatúra a aplikačná prax sa však zjednotili na požiadavke, aby účastník konania uviedol vždy konkrétne dôvody, pre ktoré nadriadený súd môže so znalosťou veci o vylúčení namietaného sudcu rozhodnúť.

Z uvedeného dôvodu sa jasne definuje, z akých dôvodov je účastník konania oprávnený uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, v akej lehote je tak povinný urobiť a zároveň sa stanovujú náležitosti námietky zaujatosti.

Navrhovanou úpravou sa zabráni aby súd opakovane vyzýval účastníka konania, ktorý častokrát na výzvu súdu nereagoval, na uvedenie konkrétnych dôvodov, pre ktoré má byť sudca vylúčený. Tým, že sa ukladá účastníkovi konania povinnosť odôvodniť svoju námietku zaujatosti a predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, odstránia sa bezdôvodné, neopodstatnené a častokrát špekulatívne namietania zaujatosti sudcov, ktoré predlžujú konanie.

Z hľadiska časového je sankciou za nesplnenie povinnosti neprihliadnutie na námietku uplatnenú po prvom pojednávaní, alebo po uplynutí určenej lehoty, počítanej od kedy sa účastník o dôvodoch mohol dozvedieť.

Zavedením lehoty v § 16 ods. 1 na rozhodnutie o námietke zaujatosti sa sleduje zrýchlenie a zefektívnenie súdneho konania. Jedná sa o jednoduché procesné rozhodnutie, ktoré nie je časovo náročné.

K bodu 14 (§ 17 ods. 2):

Vypustenie navrhovaných slov je iba reakciou na platné znenie ustanovenia § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podrobne upravuje podmienky o vylúčení súdneho exekútora.

K bodom 15 a 16 (§ 22, § 29 ods. 1)

Ide o terminologickú zmenu súvisiacu so zmenou spoločenských pomerov. Zároveň sa z hľadiska pojmovej a logickej upravuje text v prítomnom čase. Z hľadiska aplikácie § 26 treba upozorniť na skutočnosť, že Centrum pre medzinárodnú právnu ochranu detí a mládeže nie je kolíznym opatrovníkom a zastupuje len z hľadiska splnomocnenia.

K bodu 17 (§ 29 ods. 4):

Zákon doteraz neriešil prípady, ktoré sa vyskytovali pri aplikácii uvedeného ustanovenia, keď pominuli dôvody, kvôli ktorým bol ustanovený opatrovník. Napríklad situáciu, keď sa objavil účastník konania, ktorému bol opatrovník ustanovený. V praxi sa uvedené situácie riešili rôzne bez jednoznačnej opory v zákone. Nová právna úprava reaguje na uvedené problémy spôsobom, ktorý v procesnom práve vyrieši nejednotnosť postupu súdov a zároveň zrušením uznesenia o ustanovení opatrovníka obnoví procesné práva účastníka konania rýchlym a nenáročným spôsobom. Jednoduché procesné uznesenie dáva možnosť, aby o ňom rozhodol zamestnanec súdu ( čl. 146 ods. 2 ústavy), teda vyšší súdny úradník, justičný čakateľ alebo súdny tajomník.

K bodu 18 (§ 30):

Vzhľadom na to, že sa v súvislosti so zrýchlením občianskeho súdneho konania zavádzajú viaceré prvky kontradiktórnosti, je potrebné aby bola zabezpečená zákonná a spravodlivá ochrana aj sociálne slabšej vrstvy účastníkov konania.

Navrhovaná právna úprava sleduje na jednej strane zabezpečenie zákonnej a spravodlivej ochrany účastníkov konania a na strane druhej zabezpečuje požiadavku reálneho prístupu k súdu. Pre jej použitie sú rozhodujúce tieto skutočnosti:

-účastník musí spĺňať predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov

-musí požiadať súd o určenie zástupcu z radov advokátov

-je to potrebné na ochranu jeho záujmov.

Súd poučuje účastníka o možnosti využiť takéto oprávnenie, čím sú splnené požiadavky na štát, aby zabezpečil každému jednotlivcovi prístup k súdu. Občiansky súdny poriadok uvedenú úpravu v modifikovanej podobe obsahoval aj doteraz, preto navrhovanou úpravou dochádza iba k jej upresneniu.

K bodu 19 (§ 36 ):

Definovanie, v ktorých veciach na súde rozhoduje jediný sudca, senát alebo iný zamestnanec súdu zákonodarca zlúčil do jedného paragrafu. Ústavný pojem jediný sudca sa používa v procesných predpisoch ako pojem samosudca, ktorý je legislatívnou skratkou.

Ústava SR v čl. 142 ods. 2 zaviedla zákonnú možnosť, aby na súde v jednoduchých veciach rozhodoval aj poverený zamestnanec súdu. Navrhovaná úprava je reakciou na skutočnosť, že v jednoduchých veciach v reálnych podmienkach zákonnej úpravy rozhodujú justiční čakatelia, vyšší súdni úradníci a súdni tajomníci. Pojem poverený zamestnanec súdu je z hľadiska ústavného správny a výstižný.

K bodu 20 (§ 36b)

Podľa navrhovaného § 9 ods. 3, už nebudú v obchodných veciach krajské súdy ako súdy prvého stupňa prejednávať spory zo zmlúv o predaji podniku alebo jeho časti a z právnych vzťahov, ktoré vznikajú v súvislosti s predajom podniku alebo jeho časti. Z uvedeného dôvodu je preto ustanovenie § 36b písm. b) potrebné vypustiť.

K bodu 21 (§ 42 ods. 3):

Uvedeným ustanovením sa riešia praktické problémy, ktoré nastávajú v prípadoch, keď návrh na začatie konania nie je predložený v dostatočnom počte rovnopisov s prílohami. Výzva, ktorú je potrebné častokrát aj opakovať, zbytočne predlžuje súdne konanie a aj napriek poučeniu o tom, že potrebné listiny budú vyhotovené na trovy účastníka konania, nevedie k náprave. Preto sa dáva súdom možnosť, vyhotoviť potrebný počet kópií a uložiť účastníkovi konania, ktorý túto povinnosť zanedbal, nahradiť trovy, ktoré vznikli štátu ich vyhotovením.

K bodu 22 (§ 43):

Nové znenie § 43 odlišuje podania, ktoré by mohli byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania (žaloba, odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania) a ostatné podania. Ak návrh nemá všetky zákonom stanovené náležitosti (§ 42, 79, 75,475a, 205 ods. 1 a pod.), alebo ak je podanie nezrozumiteľné prípadne nesprávne, súd uznesením vyzve účastníka na splnenie povinností, ktoré pre neho vyplývajú zo zákona a vzťahujú sa na návrh (žalobu). V odôvodnení musí uviesť ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Na odstránenie vád alebo doplnenie podaní súd určuje lehotu, ktorá by nemala byť kratšia ako 10 dní. Zákonodarca tak vyhovel námietkam účastníkov, ktorí sa sťažovali na neprimerane krátke lehoty poskytované súdom. Dlhšiu ako 10 dňovú lehotu súd môže poskytnúť, ak bude mať zato, že je to pre konkrétny prípad nevyhnutné.

Ide o progresívnu poučovaciu povinnosť, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom chráni účastníka konania, aby neutrpel ujmu na svojich právach. Nová úprava zníži aj náklady na poštovné, pretože účastníci konania podľa doterajšej úpravy na výzvy nereagovali, alebo reagovali len čiastočne. Opakované doručovanie výrazným spôsobom zdražovalo vedenie sporu. Progresívna forma poučovania je vyjadrená aj tým, že účastníka nabáda, aby doplnil podanie, ktoré by mohlo byť návrhom v súlade s požiadavkami zákona. Zároveň umožňuje, aby účastník podal odvolanie proti uzneseniu o odmietnutí podania.

Iné podania určené súdu, ktoré nemôžu byť podľa svojho obsahu návrhom, nie je potrebné vybavovať vyššie uvedeným spôsobom, stačí na ne reagovať, prípadne ich považovať za sťažnosť.

Doterajšia platná právna úprava, na základe ktorej nebolo prípustné odvolanie proti uzneseniu súdu, ktorým zastavil konanie ak sa napriek výzve podanie neopravilo alebo nedoplnilo, bola v rozpore s ústavou. V praxi dochádzalo k situáciám, keď sudca zastavil konanie aj z dôvodov, ktoré nemali oporu v zákone. Posudzovanie otázky či účastník reagoval na doplnenie svojho podania podľa požiadaviek súdu v celom rozsahu môže byť poznačené subjektívnym názorom príslušného sudcu. Z uvedeného dôvodu zákonodarca navrhuje, aby v prípade, ak súd prvého stupňa považuje doplnenie návrhu za nedostatočné, rozhodol odvolací súd, ktorý uznesenie o odmietnutí potvrdí alebo zruší, ak doplnenie bude považovať za úplné.

K bodu 23 (§ 44 ods. 1):

Požiadavka efektívnosti občianskeho súdneho konania na strane jednej a žiadosti účastníkov konania o vyhotovenie kópií listín, ktoré sú súčasťou spisu na strane druhej, viedla zákonodarcu k navrhovanej zmene. Je to zároveň reakcia na vývoj technických prostriedkov, ktorými sa zabezpečí vyhotovenie výpisov a odpisov zo súdneho spisu okamžite na základe požiadavky účastníka.

Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania by v súčasnej dobe nebol v súlade s princípmi zákonnosti. Vecné náklady na vyhotovenie výpisov a odpisov sa určia obdobne ako v súvislosti určením nákladov v rámci aplikácie zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám.

K bodu 24 (§ 45):

Ide iba o formálnu úpravu textu.

K bodu 25 (§ 47 ods. 1):

Zákonom č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch bola zriadená na súdoch funkcia vyššieho súdneho úradníka, ako zamestnanca súdu, v právomoci ktorého je vykonávať určité jednoduchšie úkony, vrátane rozhodovacej činnosti. Navrhovaná úprava reaguje na túto skutočnosť a terminologicky zahŕňa v pojme súd možnosť vykonania príslušného úkonu aj inou osobou ako predsedom senátu. Vhľadom na uvedené je navrhovaná úprava termilogicky presnejšia ako doterajšia platná úprava.

K bodu 26 (§ 51):

Uvedeným ustanovením sa rozširuje možnosť súdu predvolať osoby nielen na prvom pojednávaní na ktorom sú prítomné, ale aj pri inom úkone súdu. Požiadavka rozšíriť možnosti predvolania vyplynula zo súdno-aplikačnej praxe, keď napríklad v rámci ohliadky môže sudca predvolať na výsluch osobu, ktorá je na ohliadke prítomná. Proces predvolávania môže ovplyvniť aj koncentráciu dokazovania a rýchlosť konania.

K bodu 27 (§ 52 ods. 1):

Zákonom č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch bola zriadená na súdoch funkcia vyššieho súdneho úradníka, ako zamestnanca súdu, v právomoci ktorého je vykonávať určité jednoduchšie úkony, vrátane rozhodovacej činnosti. Navrhovaná úprava reaguje na túto skutočnosť a terminologicky zahŕňa v pojme zamestnanec súdu aj funkciu súdnych tajomníčok. Vzhľadom na uvedené je navrhovaná úprava termilogicky presnejšia ako doterajšia platná úprava.

K bodu 28 a 29 (§ 53 ods. 1 a ods. 2):

Doterajšia právna úprava a výška poriadkových pokút, ktoré ukladá súd je nedostačujúca a neadekvátna. V porovnaní s úpravou napr. v trestnom procesnom práve, nedostatočne vyjadruje najmä postoj účastníka k plneniu súdom ukladaných povinností. Svojou výškou maximálne 5000 Sk nemotivovala účastníkov konania, ktorí často ignorovali pokyny súdu a sťažovali postup v konaní. Preto výška poriadkovej pokuty určená navrhovanou právnou úpravou zodpovedá aj filozofii občianskeho súdneho konania, ktorý účastníka konania považuje za osobu, ktorá aj rýchlym a účinným plnením povinností zodpovedá za výsledok sporu.

Zároveň uvedené ustanovenie reaguje na novú právnu úpravu, ktorou Ústava Slovenskej republiky a zákonné úpravy o vyšších súdnych úradníkoch, štátnych zamestnancoch a justičných čakateľoch im dávajú právomoc rozhodovať aj o uložení poriadkovej pokuty.

Progresívne zvýšenie poriadkovej pokuty má byť sankciou podľa odseku 1.

K bodom 30 a 31 (§ 54 a 55):

Zákonom č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch bola zriadená na súdoch funkcia vyššieho súdneho úradníka, ako zamestnanca súdu, v právomoci ktorého je vykonávať určité jednoduchšie úkony, vrátane rozhodovacej činnosti. Navrhovaná úprava reaguje na túto skutočnosť a terminologicky zahŕňa v pojme zamestnanec súdu aj funkciu súdnych tajomníčok. Vzhľadom na uvedené je navrhovaná úprava terminologicky presnejšia ako doterajšia platná úprava.

K bodu 32 (§ 74 ods. 2):

Navrhovaným ústanovením sa určuje príslušnosť súdu v prípadoch keď je potrebné vydať predbežné opatrenie, ktorým sa zverí dieťa do opatery súdom určenej osoby. V praxi pôjde predovšetkým o prípady, v ktorých v minulosti rozhodoval okresný úrad podľa zrušeného § 46 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov. V týchto prípadoch riešenie situácie neznesie odklad.

K bodu 36 (§ 75):

Návrhy na vydanie predbežného opatrenia podľa skúseností z praxe často vykazovali závažné vady, ktoré bránili súdu, aby na situácie, ktoré treba vyriešiť bezodkladne (doterajšia úprava určovala lehotu 30 dní), reagoval rýchlo a predbežné opatrenie vydal. Odstraňovanie vád vzťahujúcich sa k návrhom na vydanie predbežných opatrení trvalo dlho a tým sa maril účel tohto právneho inštitútu.

Navrhovaná úprava precízne upravuje náležitosti návrhu na vydanie predbežného opatrenia a špeciálne určuje osobitné náležitosti, ktoré § 79 ods. 1 nepredpokladá. Procesný postup v prípade, že návrh nemá náležitosti je upravený obdobne ako v ustanovení § 43 tohto zákona. Napriek tomu, že niektoré návrhy môže súd pre nedostatky odmietnuť, je táto úprava prínosom pre zrýchlenie konania, pretože dáva účastníkovi konania dostatočne precízny návod na podanie kvalifikovaného a odôvodneného návrhu.

O návrhoch na vydanie predbežného opatrenia, ktoré sa týkajú bežných vzťahov vyplývajúcich z hmotnoprávnych noriem, bude súd aj naďalej rozhodovať do 30 dní od doručenia návrhu. Predbežné opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. b) a g) bude súd povinný vydať v skrátenej lehote 7 dní od doručenia riadneho návrhu. Toto opatrenie zabezpečí rýchlu právnu úpravu situácie, ktorá smeruje k ochrane maloletých detí a obetí domáceho násilia.

V § 89 ods. 23 písm. c) trestného zákona sa charakterizuje ako primerané obmedzenie alebo povinnosť aj zákaz nepribližovať sa na vzdialenosť 5 metrov a zákaz zdržiavať sa v blízkosti obydlia osoby blízkej alebo osoby, ktorá je v jeho starostlivosti alebo vo výchove, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý násilia.

Javí sa ako logická požiadavka, aby aj v občianskom súdnom konaní v rámci predbežného opatrenia mohol súd obdobný zákaz využiť. Takúto možnosť má aj podľa existujúcej právnej úpravy, pretože v ustanovení § 76 ods. 1 OSP sú iba príkladmo vymenované povinnosti, ktoré môže súd účastníkovi uložiť a zároveň v rámci povinností niečo vykonať, niečoho sa zdržať alebo niečo znášať je obsiahnutá aj možnosť ukladať osobe, ktorá sa dopúšťa násilia povinnosť formulovanú obdobne ako v trestnom zákone. To platí aj pre návrhy, podávané v zmysle tohto ustanovenia.

Kratšia lehota bola určená pre prípady upravené v ustanovení § 75a, v ktorom návrh novely reaguje na potrebu urýchlene upraviť starostlivosť o maloleté dieťa ak je jeho život alebo priaznivý vývoj ohrozený alebo vážne narušený.

Rovnaké lehoty v záujme zachovania rýchlosti konaia platia aj pre súd druhého stupňa.

K bodu 34 (§ 75a):

Zrušením § 46 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov sa okresným úradom odobralo oprávnenie rozhodovať predbežným opatrením v prípadoch o ktorých mohol rozhodovať výlučne súd. Okresné úrady rozhodovali v naliehavých prípadoch napr. o okamžitom umiestnení dieťaťa do náhradnej výchovy, ktorá nahrádzala výchovu rodičov dovtedy, kým rozhodol súd a poskytli týmto deťom okamžitú pomoc. V týchto prípadoch riešenie situácie neznesie odklad. Rozhodnutie okresného úradu bolo v tomto prípade rozhodnutím vydaným v správnom konaní, ktoré nebolo možné napadnúť opravným prostriedkom. Vzhľadom na to, že rodičovské práva nie je možné obmedziť rozhodnutím správneho orgánu, ale iba rozhodnutím súdu, bolo toto ustanovenie zo zákona o rodine vypustené.

Je teda nevyhnutné v občianskom súdnom poriadku vyriešiť situáciu a postup súdu, keď sa dieťa ocitne bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je jeho život alebo priaznivý vývoj ohrozený alebo vážne narušený.

Nie vždy je možné zveriť dieťa ihneď do starostlivosti fyzickej osoby, preto zákonodarca výslovne upravuje možnosť umiestnenia dieťaťa do zariadenia sociálnych služieb.

K bodu 35 (§ 79):

V súčasnosti je občiansky súdny poriadok vo všeobecnej časti formulovaný tak, aby vyhovoval sporovému aj nesporovému konaniu. Sporové konanie je návrhovým konaním, preto sa v navrhovanej úprave ponechávajú základné náležitosti návrhu vo vzťahu k fyzickým osobám a osobitne sa špecifikujú požiadavky v prípadoch, keď účastníkom konania je právnická osoba, zahraničná osoba a štát.

Dôkaz listinou vykonáva súd v súlade s ustanovením § 122 a 125 zákona, z čoho vyplýva, že účastník konania má síce povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, teda označiť aj listiny, ktoré v rámci dokazovania má súd hodnotiť, ale nie vždy má možnosť tieto listiny zabezpečiť. Navrhovaná úprava na to reaguje doplnením § 79 ods. 2 o možnosť, aby navrhovateľ k návrhu povinne pripojil iba tie listiny, ktoré môže zadovážiť a poukázal na tie, ktoré môže na základe jeho označenia zadovážiť súd.

Navrhovaná právna úprava vo svojom novom odkazovacom ustanovení počíta v budúcnosti s možnosťou podávať návrhy podľa vzorov, ktoré budú uvedené vo všeobecne záväznom právnom predpise, vydanom ministerstvom spravodlivosti. Preto sa v navrhnutom znení táto možnosť uvádza ako jedna z možných foriem podania návrhu.

K bodu 36 (§ 81 ods. 2):

Starostlivosť o maloleté deti, ktorých práv sa dotýka ustanovenie § 75a, je v rámci procesnej úpravy považovaná za nesporové konanie. Po vydaní predbežného opatrenia v týchto prípadoch, bolo potebné výslovne poukázať na povinnosť súdu začať konanie o výchove maloletého vydaním uznesenia najneskôr do troch mesiacov od vydania predbežného opatrenia. Je tým zabezpečená rýchla a meritórna úprava týkajúca sa tých prípadov, v ktorých by návrh na začatie konania o výchove maloletého nemal kto podať a nemusel by byť podaný vôbec.

K bodu 37 (§ 88 ods. 1 písm. o)):

V § 88 ods. 1 písmeno o) bola určená osobitná výlučná príslušnosť konaní vo veciach ochrany osobnosti podľa tretej časti šiestej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na to, že sa uvedená časť vypúšťa z občianskeho súdneho poriadku, stráca toto ustanovenie opodstatnenosť.

K bodu 38 (§ 89a):

V rámci § 89a sú riešené prípady prorogácie v obchodných veciach , čiže výberu miestne príslušného súdu na základe dohody účastníkov konania okrem prípadov, keď bola zákonom stanovená výlučná miestna príslušnosť. Platná právna úprava umožňovala výber miestne príslušného súdu aj vo veciach, v ktorých rozhodoval krajský súd ako súd prvého stupňa v sporoch z právnych vzťahov súvisiacich so zakladaním a vznikom obchodných spoločností a družstiev v prípadoch, keď suma požadovaná navrhovateľom neprevyšovala milión korún. Toto ustanovenie stratilo opodstatnenosť vypustením princípu v § 9 ods. 3 písmeno a) keď v závislosti na výške uplatňovanej peňažnej pohľadávky bola určovaná vecná príslušnosť súdu

K bodu 39 (§ 91 ods. 2):

V rámci nerozlučného spoločenstva účastníkov konania sa účinky rozsudku vzťahujú na všetkých spoločníkov, teda na prípady, keď podľa hmotného práva povinnosť alebo právo, o ktoré v konaní ide, má nedeliteľnú povahu. Voči všetkým účastníkom sa vydáva jeden rozsudok, ktorý je je pre nich alebo priaznivý alebo nepriaznivý. Účinok rozsudku sa vzťahuje na všetkých účastníkov. Vzhľadom na to, že sa účinky rozsudku vzťahujú na všetkých nerozlučných spoločníkov, znamená to, že títo by mali vystupovať v procesnom konaní jednotne ako kolektív.

Ustanovenie § 91 ods. 2 upravuje prípady, keď spoločníci takto nevystupujú. Navrhovanou novelou sa rozširujú dispozitívne úkony účastníkov konania, na ktoré sa vyžaduje súhlas všetkých účastníkov konania, ktorí tvoria nerozlučné spoločenstvo Vzhľadom na skutočnosť, že uznanie alebo vzdanie sa nároku sú závažné dispozitívne úkony, má zákonodarca za to, že na ich vykonanie je potrebný súhlas všetkých nerozlučných spoločníkov a jedná sa o úkony, ktoré majú podstatný vplyv na konanie ako celok. Už v minulosti totiž vznikal medzi spoločníkmi rozpor v otázke ďalšieho procesného postupu, preto je v záujme ich právnej istoty, aby aj uznanie alebo vzdanie sa nároku bolo viazané na nerozlučnosť tohto vzťahu. Súd si k týmto úkonom musí vyžiadať súhlas všetkých spoločníkov.

K bodu 40 (§ 95 ods.2):

Zmeny návrhu nemôžu byť ponechané úplne neobmedzene v dispozícii účastníkov konania. Z uvedeného dôvodu zákon ukladá súdu, aby rozhodol či zmenu pripustí alebo nepripustí. V prvom rade súd skúma základnú podmienku, ktorá vychádza zo zásady hospodárnosti súdneho konania a ktorá je vyjadrená v platnej právnej úprave tým, že súd nepripustí zmenu návrhu, ak by doterajšie dokazovanie nemohlo byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Novela zavádza ďalší dôvod, pre ktorý je súd oprávnený zamietnuť zmenu návrhu. Jedná sa o prípady, keď by na základe zmeny návrhu musel rozhodovať iný vecne príslušný súd, čiže napríklad o situáciu, kedy by o pôvodnom návrhu rozhodoval v prvom stupni oresný súd a na základe zmeneného návrhu by mal rozhodnúť krajský súd. V tomto prípade súd uznesením nepripustí zmenu návrhu a pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu.

K bodu 41 (§ 100 ods. 3):

Súdno-aplikačná prax často vyžaduje, aby v záujme riadneho zistenia skutkového stavu predovšetkým v konaniach týkajúcich sa starostlivosti o maloleté deti bolo vypočuté i maloleté dieťa. V súlade s dohovorom o právach dieťaťa je, aby mohlo aj dieťa vyjadriť primeraným spôsobom svoj názor. Navrhovaná úprava rieši základný procesný rámec na tento úkon, ktorý doposiaľ v procesných predpisoch nebol upravený.

K bodom 42 a 43 (§ 114):

Príprava pojednávania zahŕňa činnosť súdu od podania návrhu prípadne od začatia konania až do pojednávania vo veci samej. Súd by mal vytvoriť takú podmienky, aby bolo konanie rýchle, účinné a hospodárne a zároveň, aby bola zachovaná spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov.

Navrhovanú úpravu možno definovať ako úplne nové ustanovenie, ktorým sa zavádzajú do občianskeho súdneho konania výrazné prvky koncentrácie do občianskeho súdneho poriadku.

Použitie tohto ustanovenia je vylúčené v konaniach podľa § 120 ods. 2 a v konaniach uvedených v § 153b ods. 5. Uznesenie vydané podľa ods. 2 je svojím charakterom uznesením o vedení konania. Ukladanie povinností vymenovaných v § 114 ods. 2, adresovaných odporcovi musí byť vyvážené, v záujme zachovania jeho práv. Preto súd využíva progresívnu poučovaciu povinnosť o možnosti uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 15a a možnosti rozhodnúť bez nariadenia pojednávania podľa § 115a.

Je predovšetkým v záujme účastníkov konania, aby mal súd dostatočné podklady na rozhodnutie vo veci samej. Z uvedeného dôvodu sa zavádza postup, podľa ktorého predseda senátu uloží odporcovi povinnosť vyjadriť sa k žalobe. V uznesení zároveň predseda súdu stanoví lehotu v rámci ktorej sa má odporca vyjadriť k návrhu a uviesť skutočnosti na svoju obhajobu. Zabráni sa tak zbytočnému a neúčelnému zdržiavania a predlžovania konania.

Zmeškanie lehoty na podanie vyjadrenia sa rieši podobne ako v § 153c ods. 1, teda je možné využiť autoremedúru a pokračovať v konaní.

K bodu 44 (§ 115a):

Praktické skúsenosti s aplikáciou procesných ustanovení, týkajúcich sa zásady ústnosti súdneho konania najmä vo veciach obchodných nasvedčujú tomu, že problémom nie je ani tak právne posúdenie veci, ale skôr insolvencia, prípadne podanie žaloby z dôvodu zachovania lehoty.

V súvislosti so snahou zrýchliť a zefektívniť konanie sa dáva navrhovaným ustanovením súdu možnosť rozhodovať aj bez nariadenia pojednávania za splnenia zákonom stanovených podmienok. Prvou podmienkou je, že súd musí mať na základe predložených listinných dôkazov potrebné množstvo informácií na to, aby mmhol rozhodnúť a druhou podmienkou je súhlas účastníkov konania s takouto formou konania alebo výslovné vzdanie sa práva zúčastniť sa pojednávania. Jedná sa o určitý spôsob písomného konania, ktorý v prípade nesporných vecí výrazne zrýchli občianske súdne konanie.

Takáto možnosť je aj v súlade s judikatúrou Medzinárodného súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa možno práva na verejne prerokovanie veci výslovne vzdať. Spôsob vzdania sa musí byť jednoznačný, teda vyjadrený písomne. Dôležitý verejný záujem môže vyžadovať aby sa aj napriek tomu konalo verejne pojednávanie, preto je v navrhovanom znení výslovne uvedené, že tento postup možno využiť, ak nie je v rozpore s verejným záujmom.

K bodom 45 a 46 (§ 116 ods. 3 a 4):

Nová úprava ochrany utajovaných skutočností v právnom poriadku Slovenskej republiky si obsahovo aj terminologicky vyžiadala zmenu tohto ustanovenia s odkazom na osobitný zákon. Zároveň precizuje práva a povinnosti osôb, ktoré sa zúčastňujú súdneho pojednávania v prípadoch, kedy je verejnosť vylúčená.

K bodom 47 až 48 (§ 120 ods. 1, 2 a 4):

Procesná úprava § 120, vykonaná zákonom č. 501/2001 Z. z. mala za cieľ koncentrovať dôkazy do prvej fázy prvostupňového konania. Zároveň v záujme efektívnosti konania umožnila súdu nevykonávať dokazovanie o skutočnostiach, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné ak o nich nemal súd pochybnosti.

Navrhovaná úprava rozširuje prvky, ktoré majú viesť účastníkov k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania.

V novom znení odseku 1 fakticky zavádza úpravu, ktorá v rámci sporového konania nesie so sebou procesnú zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena, teda povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súdu ponecháva možnosť rozhodnutia, ktoré z označených dôkazov vykoná. Ani podľa doteraz platnej úpravy nebol súd povinný vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy. Súdna prax sa ustálila na tom, že nie je potrebné vykonávať dôkazy nadbytočné, nespôsobilé preukázať tvrdené skutočnosti, dôkazy, ktoré nie sú významné a podobne. Napriek tomu vo veľkom počte sporov vykonával súd, najmä s odvolaním sa na svoje oprávnenie vyjadrené v druhej vete odseku 1 aj dôkazy, ktoré neboli navrhované, a potreba ich vykonania z dokazovania vôbec nevyplynula. Dostával sa tak do situácie, že bezbrehé dokazovanie predlžovalo súdne konanie a účastníci, ktorí sa cítili poškodení vznášali námietky zaujatosti.

Výnimočná a odôvodnená potreba vykonania ďalších dôkazov sa vzťahuje aj na dôkazy smerujúce k zisteniu procesných podmienok (napríklad prechod alebo prevod práv na iného účastníka). Navrhované znenie odseku 1 je preto v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Z formulácie „výnimočne„ a iba vtedy ak je ich vykonanie potrebné pre rozhodnutie vo veci samej vyplýva, že súd v dôvodoch rozhodnutia musí uviesť, prečo dôkaz takto definovaný vykonal a odôvodniť, prečo má vykonanie konkrétneho dôkazu vzťah k rozhodnutiu vo veci.

Koncentračná zásada v spojení so zásadou prejednacou, ktorá platí pre sporové konanie, je vylúčená v konaniach podľa § 120 ods. 2, v ktorých súd vykoná aj dôkazy účastníkmi neoznačené alebo nenavrhnuté. Poučovacia povinnosť uvedená v odseku 4 nie je ako doposiaľ viazaná na okamih pred skončením dokazovania, ale súd ju môže využiť ústne i písomne hneď po začatí konania. Môže významne ovplyvniť sústredenosť dokazovania a rýchlejšie ukončenie sporu.

K bodu 49 (§ 122):

V nadväznosti na predchádzajúce zmeny bolo potrebné upraviť aj znenie uvedeného paragrafu. Okrem toho návrh rešpektuje skutočnosť, že na okresných súdoch všetky obchodné aj občianskoprávne veci, vrátane vecí podľa zákona o rodine a zákonníka práce prejednáva a rozhoduje samosudca. Na krajských súdoch prejednáva senát časť vecí podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a veci podľa § 36b. Pod pojmom súd, ktorý je použitý v navrhovanej úprave, možno bezproblémovo aplikovať uvedené ustanovenie na vykonávanie dokazovania.

Možnosť vykonať dôkaz dožiadaným súdom na ktorom majú účastníci právo byť prítomný, je vyjadrením zásady uvedenej v čl. 42 Ústavy SR.

K bodu 50 (§ 124):

Navrhovaná úprava je reakciou na osobitné zákony vzťahujúce sa na oblasť ochrany utajovaných skutočností a štátom uznanú povinnosť mlčanlivosti.

K bodu 51 (§ 125):

Doplnenie textu o fyzické osoby je navrhované nielen na základe spoločenských zmien v oblasti podnikania, ale aj z dôvodu získania vyjadrenia ako dôkazného prostriedku aj od fyzickej osoby, ktorá súdu môže poskytnúť potrebné informácie.

K bodu 52 (§ 126 ods. 1):

Ide iba o terminologickú zmenu.

K bodu 53 (§ 128):

Navrhovaná zmena sa týka predovšetkým určenia okruhu subjektov, ktoré sú povinné oznámiť súdu skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie. Vymenovanie týchto subjektov a požiadavka formulačnej presnosti vyvolávala aplikačné problémy. Preto je nevyhnutné vyjadriť okruh týchto subjektov čo najjednoduchšie a výstižne slovom „každý“.

Podľa citovaného ustanovenia súd nepožaduje právny názor ani odborné stanovisko, ale len oznámenie skutočností, ktoré sú pre súd významné. Ak má povinnosť poskytnúť informáciu každý na požiadanie súdu, teda aj súkromné osoby, nie je možné požadovať ju bez náhrady.

K bodom 54 až 58 (§ 153b, 153c):

Navrhovanou zmenou sa súdu dáva možnosť, aby rozsudkom pre zmeškanie a uznanie nároku bolo možné rozhodnúť v ktoromkoľvek štádiu konania. V rámci konania môžu totiž nastať okolnosti, za ktorých bude účelné rozhodnúť o návrhu takýmto spôsobom.

K bodu 59 (§ 156 ods. 2):

Uvedenou zmenou sa predlžuje lehota na odročenie pojednávania, na ktorom sa rozsudok vyhlási. Uvedená zmena reaguje na požiadavku súdnej praxe.

Pri komplikovaných sporoch v ktorých súd vykonáva dokazovanie aj na poslednom pojednávaní je lehota troch dní podľa doterajšej právnej úpravy krátka, jej predlženie umožní vyhodnotiť dokazovanie, urobiť potrebné výpočty a pod., čo je pre kvalitu súdneho rozhodnutia nevyhnutné.

K bodu 60 (§ 157 ods. 1):

Doplnenie textu o náležitosti odvolania smeruje k precizovaniu poučenia o rozsudkoch súdov prvého stupňa. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno podať len z dôvodov v § 205 ods. 2 . Odvolacie návrhy, dôvody odvolania, aj rozsah odvolania možno meniť iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Pokiaľ odvolanie nebude mať náležitosti, účastníka postihne sankcia vo forme odmietnutia odvolania podľa § 218. Systém neúplnej apelácie vyžaduje nielen to, aby účastník mal dostatočný časový priestor na vypracovanie odvolania, ale aj na vyhľadanie možného právneho zastúpenia a pod. Významné zmeny v odvolacom konaní vyžadujú, aby súd v poučení rozsudku uvádzal aj poučenie o náležitostiach odvolania.

K bodu 61 (§ 157 ods. 2):

Dôvodom navrhovanej právnej úpravy je skutočnosť, že odôvodnenie rozsudku má byť stručné, jasné, výstižné a preskúmateľné. Podľa poznatkov praxe tomu tak nebýva v prípade opisovania skutkových prednesov účastníkov, ktoré sú neraz neúmerné zdĺhavé, nejasné a zabiehajúce do opisu skutočností nemajúcich význam pre posúdenie veci. Rovnako tomu je aj pri opise vykonaných dôkazov, ktorých obsah je účastníkom dobre známy z pojednávaní. Preto súd musí potrebné údaje, hodnotenia a závery o rozhodných skutočnostiach formulovať svojimi vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti každej veci, najmä rozsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu veci, návrhy účastníkov na vykonanie dôkazov, a tak zabezpečiť zrozumiteľnosť a presvedčivosť rozhodnutia.

V tomto ustanovení sú uvedené nielen náležitosti úplného odôvodnenia, ale aj poradie v akom by mali byť v odôvodnení rozsudku premietnuté.

K bodu 62 (§ 157 ods. 3):

V nadväznosti na zmenu ustanoveni odseku 2 je toto ustanoveni nadbytočné. Princíp výchovného pôsobenia občianskeho súdneho konania ako celku je vyjadrený už v § 1 v rámci základných ustanovení. Nie je preto potrebné zdôrazňovať potrebu riadneho odôvodnenia rozsudku s prihliadnutím na jeho výchovné pôsobenie.

K bodu 63 (§ 158 ods. 3):

Platná právna úprava stanovuje lehotu na odoslanie rozsudku potom čo bol rozsudok vyhotovený. Jedná sa o stanovenie lehoty na expedovanie vyhotoveného rozsudku. Formulácia „vyhotoví a odošle„ je jednoznačná a znamená ,že účastník by mal dostať rozsudok spravidla do 30 dní. Požiadavka, aby sa lehota vzťahovala len na vyhotovenie rozhodnutia by bola v rozpore s cieľom novely.

K bodu 64 (§ 165 ods. 3):

Zákonom č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch bola zriadená na súdoch funkcia vyššieho súdneho úradníka, ako zamestnanca súdu, v právomoci ktorého je vykonávať určité jednoduchšie úkony, vrátane rozhodovacej činnosti. Vzhľadom na uvedené je navrhovaná úprava terminologicky presnejšia ako doterajšia platná úprava a je v súlade s čl. 142 ods. 2 Ústavy.

K bodu 65 (§ 167 ods. 1):

Uvedená zmena iba reaguje na novelizovaný § 43.

K bodom 66 až 68 (§ 172 ods. 1, 2 a 4):

Novelizovaním ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v časti o platobnom rozkaze, vypustením peňažných limitov, do ktorých bolo možné platobný rozkaz vydať, sa transponuje ustanovenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti omeškaným platbám v obchodných transakciách, ktorá upravuje postupy vymáhania nenamietaných nárokov. Podľa nej štáty majú okrem iného zabezpečiť, aby exekučný titul bolo možné získať bez ohľadu na veľkosť dlhu. Text, ktorý sa navrhuje vypustiť v rámci odseku 4 sa týka spôsobu prepočítania kurzu, ak sa platobný rozkaz vydáva na cudziu menu, aby boli dodržané peňažné limity na vydanie platobného rozkazu. Keďže tieto peňažné limity sa novelou rušia, nadväzne je potrebné vypustiť aj toto ustanovenie.

Aj v sporoch, na ktoré sa uvedená smernica nevzťahuje, zákonodarca zvolil pri peňažných pohľadávkach možnosť využiť skrátené konanie. Právna úprava umožňuje v dostatočnej miere ochranu účastníka konania, ktorý môže podať odpor a docieliť prejednanie veci na ústnom pojednávaní.

Medzi veci, v ktorých nie je možné rozhodnúť platobným rozkazom nepatria veci označené ako senátne, pretože okresný súd, na ktorom sa bude po účinnosti navrhovanej novely rozhodovať v skrátenom rozkaznom konaní, v senátoch nerozhoduje. Pri doručovaní do cudziny nemáme špeciálnu právnu úpravu, pretože v § 173 nie je osobitná úprava doručovania do cudziny. Pokiaľ právny poriadok cudzieho štátu nepozná formu doručenia „ do vlastných rúk „ nebolo by možné splniť požiadavku uvedenú v § 173 ods.1. Vydávanie platobného rozkazu vo vzťahu k cudzine je nevyhnutné obmedziť z iných dôvodov. Môže totiž nastať situácia, že odporca sa bude brániť odňatím možnosti na spravodlivý proces z dôvodu problémov pri doručovaní v cudzine. Otázky doručovania budú vyžadovať komplexnú právnu úpravu.

K bodu 69 (§ 173 ods. 2):

Zákonom č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch bola zriadená na súdoch funkcia vyššieho súdneho úradníka, ako zamestnanca súdu, v právomoci ktorého je vykonávať určité jednoduchšie úkony, vrátane rozhodovacej činnosti. Vzhľadom na uvedené je navrhovaná úprava terminologicky presnejšia ako doterajšia platná úprava.

Zároveň sa doplnením ustanovenia odseku 2 upravuje doručovanie v rámci samostatných účastníkov konania, ktorý voči odporcovi vystupujú každý samostatne. V konaní nejde o ich spoločné právo alebo povinnosť.

K bodom 70 a 71 (§ 174 ods. 3 a 5):

Zákonom č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch bola zriadená na súdoch funkcia vyššieho súdneho úradníka, ako zamestnanca súdu, v právomoci ktorého je vykonávať určité jednoduchšie úkony, vrátane rozhodovacej činnosti. Vzhľadom na uvedené je navrhovaná úprava terminologicky presnejšia ako doterajšia platná úprava.

Vzhľadom na skutočnosť, že v praxi dochádzalo k pochybnostiam o možnosti opraviť zrejmé chyby a nesprávnosti v rámci platobného rozkazu, návrh explicitne ustanovuje, že sa na uvedené prípady obdobne vzťahuje úprava týkajúca sa opravy rozsudku.

K bodom 72 a73 (§ 178 ods. 1 a 2):

Ide iba o terminologickú zmenu.

K bodu 74 (§ 200f až 200 hb):

Konania zaradené v piatej hlave koncepčne patria svojim charakterom do správneho konania. Bez zmeny obsahu boli zaradené do novovytvorenej siedmej hlavy.

K bodu 75 (§ 200i ):

Ustanovenie § 200i malo za cieľ v čase jeho prijatia zabezpečiť rýchlejšie vybavovanie súdnych sporov týkajúcich sa ochrany osobnosti. Stalo sa tak za cenu protiústavnosti, ktorá bola konštatovaná dvomi nálezmi Ústavného súdu. Po ich zverejnení zostali ustanovenia zaradené do tejto hlavy oklieštené, pretože zostali v platnosti iba ods. 1 a 2, ktoré sú v praxi nevyužiteľné. Osobitná miestna príslušnosť je neodôvodnená a začatie konania do 30 dní nezaručuje rýchle rozhodnutie vo veci. Po prijatí novely bude pre konania o ochrane osobnosti platiť všeobecná právna úprava.

K bodu 76 (§ 201):

Právna teória už v súčasnom období odlišuje dva typy vedľajších účastníkov. Pre prvý typ vedľajšieho účastníka rozhodnutie vo veci samej sa odrazí v jeho právnej sfére, ale nie priamo. Druhý typ vedľajšieho účastníka právoplatné rozhodnutie súdu priamo zaväzuje, lebo rozsudok upravuje právny vzťah aj k vedľajšiemu účastníkovi.

Navrhovaná úprava, ktorú si vyžadujú zmeny realizované v hmotnom práve, zabezpečuje, aby vedľajší účastník, ktorý má v zmysle § 93 rovnaké práva a povinnosti ako hlavný účastník, mohol podať odvolanie. Takýto vedľajší účastník koná iba sám za seba. Vo všetkých prípadoch, kedy z hmotnoprávneho predpisu vyplýva výslovne spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, nie je možné vedľajšiemu účastníkovi upierať právo na podanie odvolania. Súdno-aplikačná prax v tomto smere nebola jednotná, preto bolo nevyhnutné upraviť možnosť odvolania priamo v právnom predpise. Ako príklad hmotnoprávnych úprav na základe ktorých je potrebné zmeniť doposiaľ využívanú právnu prax treba uviesť prípady zmluvných poistení, zdravotných a sociálnych poistení.

K bodu 77 (§ 202 ods. 3 písm. d)):

Žiadosť o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podáva navrhovateľ, ktorý spĺňa podmienky určené zákonom. Ak súd vyhovie jeho návrhu, doručuje uznesenie výlučne žiadateľovi. Aj keď je možné výkladom všeobecných zásad občianskeho súdneho konania dospieť k záveru, že možnosť podať odvolanie nemá účastník, ktorého návrhu súd celkom vyhovel, prevládol názor, že je potrebné výslovne vylúčiť možnosť podania odvolania. Preto sa ako písmeno d) v tomto paragrafe uvádza, že odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým súd v celom rozsahu vyhovel žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

K bodu 78 (§ 202 ods. 3 písm. l)):

Uznesenie podľa § 43 ods.1 je uznesením ,ktorým sa upravuje postup v konaní a odvolanie proti nemu nie je prípustné.

K bodu 79 (§ 202 ods. 4):

Navrhovaná úprava tzv. bagateľných sporov je novým inštitútom, ktorý má vylúčiť odvolanie v prípadoch, kedy je predmetom konania peňažné plnenie vyjadrené určitým násobkom minimálnej mzdy. Pre jej určenie je rozhodujúci deň podania návrhu na súde prvého stupňa. Jej cieľom je v sporoch, ktorých je predmetom konania relatívne nízka peňažná suma rýchlejšie uspokojenie veriteľov, pretože odvolacie konanie súdny spor iba zbytočne predlžovalo. Vylúčenie odvolania určením presných pravidiel v zákone je možné, vyžaduje však, aby sa súd, ktorý rozhoduje v takýchto veciach zaoberal dôkladne dôvodmi rozhodnutia. Uvedené ustanovenie nie je v rozpore s čl. 46 ods. 4 Ústavy SR, pretože podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane stanovuje tento zákon.

Na ilustráciu možno poukázať na spory v obchodných veciach, v ktorých je predmetom konania málokedy peňažná suma nižšia ako 10 000 Sk. Súdny poplatok, prípadné trovy právneho zastúpenia a hotové výdavky účastníkov teda prevyšujú predmet sporu. Ak má účastník vynaložiť rovnaké finančné prostriedky aj v odvolacom konaní, súdne konanie sa nielen predlžuje ale aj predražuje. Vo veciach občianskoprávnych navrhuje predkladateľ nepripustiť odvolanie ak je predmetom konania suma neprevyšujúca polovicu minimálnej mzdy a vo veciach obchodných dvojnásobok.

K bodu 80 (§ 204 ods. 1):

Navrhovanou úpravou sa riešia dva problémy: jedným z nich je predĺženie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku, druhým je plynutie odvolacej lehoty v prípade vydania opravného uznesenia iba v rozsahu vykonanej úpravy.

Viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku obsahujú prvky kontradiktórnosti a zároveň sa zavádza systém neúplnej apelácie, na základe ktorého bude možné podať odvolanie len z dôvodov uvedených v § 205. Je žiaduce, aby účastníci konania mali dostatok času na vypracovanie odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu, so všetkými náležitosťami, s vysokou mierou zodpovednosti a v súlade s novými ustanoveniami. Lehota na podanie odvolania proti uzneseniu zostáva 15 dňová.

Problémy, ktoré sa vyskytovali v praxi s rozsahom preskúmania rozhodnutia súdu v prípadoch, keď bolo nutné vydať opravné uznesenie viedli zákonodarcu k upresneniu znenia tej časti, ktorej doterajšia úprava viazala nové plynutie lehoty len na doručenie opravného uznesenia. Rozsah preskúmania nebol upravený. Pre budúcnosť bude súd môcť preskúmať na základe odvolania naviac len tú časť rozhodnutia, v rámci ktorej bola vykonaná oprava. Prípady využitia opravného uznesenia na dodatočné odvolanie aj v rozsahu, v ktorom rozsudok nebol pôvodne napadnutý odvolaním sa tak zamedzia.

K bodu 81 (§ 204 ods. 2):

Ide o upresnenie viažuce sa k zmene lehôt.

K bodu 82 (§ 205 ods. 2):

V § 205 ods. 2 sú taxatívne vymenované dôvody odvolania. Zámenou slova „najmä“ za slovo „len“ sa skutočne zavádza systém neúplnej apelácie. Pre odvolateľa to znamená, že z iných ako v tomto ustanovení uvedených dôvodov odvolanie podať nemožno. Zodpovedá to aj zásadám civilného procesu pre zlepšenie fungovania justície, prijatých radou Európy. Účastník, ktorý si plní povinnosti v priebehu prvostupňového konania nemôže byť postihnutý účelovým konaním druhej procesnej strany, ktorá si v systéme úplnej apelácie necháva v zálohe návrhy na dokazovanie, čím sa spravidla konanie predlžovalo.

K bodu 83 (§ 205 ods. 2):

Znenie písmena b) nekorešpondovalo s úpravou § 175 ods. 3, preto sa vypúšťa.

K bodu 84 (§ 205 ods. 2 písm. e)):

Výraz „ nezodpovedá „ sa v texte nahrádza výrazom „ neobstojí „, ktorý

jazykovo presnejšie vyjadruje znenie tohto ustanovenia.

K bodu 85 (§ 205 ods. 2 písm. g)):

V § 175 ods. 3 Občiansky súdny poriadok špeciálne upravuje postup súdu pri preskúmaní zmenkového alebo šekového rozkazu na základe námietok. Odvolacím dôvodom v týchto veciach je iba to, ak súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa, hoci tak mal urobiť. Úprava sa týka vety za bodkočiarkou, teda počítania lehôt.

K bodu 86 (§ 205 ods. 3):

Rozsah odvolania podľa doteraz platnej úpravy mohol odvolateľ meniť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Toto ustanovenie zostáva v platnosti aj po navrhovanej zmene. Dôvody odvolania však odvolateľ mohol meniť, pretože odvolací súd nebol dôvodmi odvolania viazaný. V navrhovanej právnej úprave najmä s ohľadom na vyčerpávajúco uvedené dôvody odvolania pokrývajúce všetky situácie je ods. 3 nadbytočný.

K bodu 87 (§ 205 ods. 3):

Z novo navrhovaného odseku 3 vyplýva, že aj rozsah aj dôvody odvolania je možné meniť, modifikovať a dopĺňať v predĺženej 30-dňovej lehote na podanie odvolania. Pre odvolateľov sa tak zabezpečí dostatočný časový priestor na prípadné odstránenie nedôsledností a nepresností odvolacieho návrhu.

K bodu 88 (§ 205a ods. 1):

Pri zavedení § 205a do procesnej právnej úpravy sa v súlade s princípmi neúplnej apelácie presne vymedzili dôvody pre ktoré môže súd prihliadnuť na nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. Iné dôvody nemohol odvolateľ pri uvedení nových skutočností a dôkazov použiť. V písmene c) platnej úpravy boli uvedené problematické dôvody, ktoré súdna prax pri praktickom použití nejednotne vykladala. Pojem spochybnenia vierohodnosti dôkazných prostriedkov vo väzbe na výsostne subjektívny názor či novo uvedený dôkaz skutočne môže spochybniť základ, z ktorého vychádzal pri rozhodnutí prvostupňový súd, bol neurčitý. Nie je žiaduce, aby sa vytvárala pre aplikačnú prax situácia, v ktorej akékoľvek vágne ustanovenie nepomôže napĺňať ciele procesnej úpravy. Preto bolo písmeno c) z § 205a vypustené. Pre konanie, v ktorom platí vyšetrovacia zásada systém neúplnej apelácie neplatí.

K bodu 89 (§ 209 a 210):

Filozofia navrhovanej úpravy zaviesť viacero prvkov kontradiktórnosti, zdôrazniť koncentráciu dokazovania a zároveň zabezpečiť vyváženú poučovaciu povinnosť viedla k úprave § 209 v súlade s úpravou § 43 a 241 ods. 4. Nedostatky odvolania odstraňuje prvostupňový súd. Jeho povinnosť vyplýva už zo skutočnosti, že je miestom pre podanie odvolania. Zmena navrhovaného paragrafu sa týka možnosti vykonať tento úkon aj inou súdnou osobou, ako predsedom senátu (napr. vyšší súdny úradník). Námietky, že takáto úprava pre odvolacie konanie nie je potrebná, pretože účastníci môžu meniť odvolacie návrhy a rozsah odvolania iba v lehote na podanie odvolania, neobstojí. Ak účastník využil zákonnú lehotu na podanie odvolania, v ktorom sa vyskytla napríklad formálna vada, musí mať možnosť ju odstrániť v lehote desať dní, ktorú navrhuje predkladateľ ako lehotu nemennú.

Ak odvolanie smeruje proti rozsudku, je nevyhnutné doručiť ho druhej sporovej strane, aby mala možnosť k odvolaciemu návrhu sa vyjadriť. Určenie lehoty na predloženie spisu odvolaciemu súdu má zabezpečiť odstránenie nedôvodného zadržiavania tohto spisu na súde prvého stupňa. Určená lehota 10 dní je pri perfektom odvolacom návrhu dostatočná. Ak súd postupuje podľa § 209, plynie 10 dňová lehota od okamihu, kedy mal vyzývaný účastník splniť svoju povinnosť odstrániť vady odvolacieho návrhu.

K bodu 90 (§ 212):

V dôsledku zmeny, týkajúcej sa rozsahu a dôvodov odvolania, došlo v navrhovanej úprave len k upresneniu celého znenia § 212.

K bodu 91 (§ 213 ods. 2):

Za splnenia podmienok podľa § 205a môže odvolací súd vykonávať dokazovanie, môže ho opakovať alebo doplniť len v prípade, ak to môže urobiť bez prieťahov. Pri tejto zmene bola rozhodujúca otázka rýchlosti a plynulosti konania.

K bodu 92 (§ 214 ods. 2):

Napriek prejednacej zásade aj v minulosti odvolací súd mohol rozhodovať na neverejnom pojednávaní bez prítomnosti účastníkov v prípadoch, uvedených v odseku 2. Jeho doplnenie o dôvod, keď bolo odvolanie podané len z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. e) je reakciou na zmenu § 205 ods. 2 a § 205a. Ide o prípad, keď odvolanie bolo podané len preto, že existujú nové skutočnosti a dôkazy splňujúce podmienky uvedené v ustanovení § 205a. na základe nich nie je možné považovať skutkový stav za úplný a odvolací súd nemá možnosť rozhodnúť inak, len rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť. Aby nevznikli pochybnosti o procesnom postupe, navrhovaná úprava výslovne zaraďuje dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písmeno e) ako dôvod, pre ktorý odvolací súd nemusí nariaďovať pojednávanie.

K bodu 93 (§ 216):

Pre odvolacie konanie podľa tohto ustanovenia neplatilo pristúpenie ďalšieho účastníka ani jeho zámena (§ 92 ods. 1, 4). Doplnením tohto ustanovenia nová právna úprava sleduje cieľ nepredlžovať súdne konanie možnosťou uplatniť v odvolacom konaní vzájomný návrh a započítanie ako formu obrany. Opäť je to zdôraznenie koncentrácie väčšiny úkonov účastníkov do prvostupňového konania a nepredlžovania tohto konania novými skutočnosťami a návrhmi v odvolacom konaní.

K bodu 94 (§ 217):

Ustanovenie § 217 bolo od 1. januára 1992 zrušené. V tejto navrhovanej úprave sa § 217 využíva na určenie lehôt pre odvolacie konanie pri predbežných opatreniach podľa § 76 ods. 1 písm. b) a g) a 75a v skrátených lehotách určených aj pre súdy prvého stupňa.

K bodom 95 a 96 (§ 218 ods. 1):

Odmietnutie odvolania z dôvodov, pre ktoré sa vec neprejednáva na verejnom pojednávaní a odvolací súd rozhoduje uznesením bez pojednávania je upravené výpočtom prípadov, kedy je tento postup odôvodnený. Analógia využívaná aj pre iné prípady vyžaduje, aby sa do § 218 dostali aj iné možnosti, pre ktoré súd odvolanie odmietne. Ide o prípad, keď odvolanie nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1.

Odmietnuť odvolanie je možné aj v prípadoch, keď rozhodnutie napadnuté odvolaním zaniklo inak (je neúčinné).V takýchto prípadoch bolo nevyhnuté využívať analógiu, čo nie vždy bolo akceptovateľné. Ako príklad neúčinného rozhodnutia možno uviesť uplynutie lehoty pri predbežnom opatrení v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v čase rozhodovania o odklade výkonu rozhodnutia už uplynula lehota na ktorú bol výkon odložený a pod.

K bodu 97 (§ 221 ods. 1):

Prípady v ktorých je dôvodom odvolania neúplné zistenie skutkového stavu, pretože prvostupňový sud nevykonal navrhnuté dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností alebo sú dôvodom odvolania nové skutočnosti v súlade s § 205a, odvolací súd nemá inú možnosť, iba zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nemôže bez prieťahov vykonať dokazovanie sám.

K bodu 98 (§ 238 ods. 5):

Inštitút tzv. bagateľných sporov rovnako ako pre podanie odvolania, tak aj pre podanie dovolania má za cieľ vylúčiť dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v prípadoch násobkov minimálnej mzdy. Tento postup je odôvodnený snahou reagovať na vývoj minimálnej mzdy a zároveň zabezpečiť, aby sa toto ustanovenie nemuselo novelizovať vždy, keď ekonomický vývoj bude potrebné premietnuť do právnej úpravy. Hodnota uplatnenej peňažnej pohľadávky v obchodných veciach je spravidla vyššia ako v sporoch uplatnených v civilnom konaní. Preto navrhovaná úprava pre účely dovolacieho konania tieto sumy rozlišuje. Procesný princíp, ktorý určuje, že pre rozhodnutie súdu je záväzný stav v čase rozhodnutia by mohol pôsobiť v prípadoch bagateľných sporov negatívne. Preto je v navrhovanom ustanovení výslovne určené, že pre určenie výšky minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu.

Dovolacie konanie by sa v procesnej právnej úprave malo využívať iba v prípadoch zásadných ,pretože je mimoriadnym opravným prostriedkom a nemalo by slúžiť ako tretí stupeň súdneho konania .Navrhovaná právna úprava rovnako ako pri vylúčení odvolania ,aj pri vylúčení dovolania rozlišuje medzi občianskoprávnymi a obchodnými vecami.

K bodu 99 (§ 241 ods. 2):

Po zmene § 205 ods. 2 bolo nevyhnutné upraviť aj výpočet dôvodov dovolania. Koncentrácia dokazovania a prísne obmedzenie uvádzať nové skutočnosť a dôkazy si vyžiadalo vypustiť dovolacie dôvody doposiaľ uvedené v písmene b) a c). Dovolanie by malo byť využívané ako výnimočný mimoriadny opravný prostriedok predovšetkým na účely vyslovenia právneho názoru, ktoré bude dovolacím dôvodom aj naďalej. Prípustnosť dovolacieho dôvodu pre vady uvedené v § 237 je rovnako ako v platnej právnej úprave zachovaná.

Dovolacie konanie má len prieskumný charakter a vychádza z princípu čistej kasácie. Nie je preto prípustné uplatniť v dovolacom konaní nové skutočnosti a dôkazy vo veci samej.

K bodu 100 (§ 241 ods. 4):

Doplnenie odseku 4 v navrhovanej úprave iba precizuje postup súdu prvého stupňa v súlade s úpravou odstraňovania vád v občianskom súdnom konaní.

K bodu 101 (§ 243b ods. 5):

Doplnením § 234b o možnosť vyjadriť písomne aj menšinový právny názor na prejednávanú vec sa zavádza rovnako ako na Ústavnom súde do právnej úpravy. Je to dôležitý nástroj na prezentáciu právneho rozboru, ktorý môže významným spôsobom ovplyvňovať nielen súdnu prax, ale aj vývoj kvalitnej legislatívy. Zároveň umožňuje verejnosti oboznámiť sa s inštitútom, ktorý je v procesných úpravách iných štátov známy a využívaný. Je dôležitým krokom v oblasti všeobecného súdnictva smerujúcim aj ku prezentácii kultúry prejavu.

Navrhovaná právna úprava po jej zavedení do dovolacieho konania a vyhodnotení jej využívania bude postupne zavedená aj do odvolacieho konania.

K bodu 102 ( 243f ods. 1):

Rovnako ako pri dovolaní, aj pri mimoriadnom dovolaní bolo potrebné vypustiť dôvody, ktoré sa týkali dokazovania a následkov ,ktoré posudzoval dovolací súd ak rozhodnutie vychádzalo z nesprávne hodnoteného dokazovania. Celá konštrukcia súdneho konania je podriadená kontradiktórnosti, preto by nebolo správne keby dovolacie dôvody boli širšie ako odvolacie dôvody.

K bodu 103 (§ 246b ods. 2):

Aplikačná prax reagovala na právnu úpravu účinnú od 1. januára 2003 nejednotným výkladom. Považovala za sporné kedy má rozhodovať vo veciach správnych senát a kedy samosudca. Navrhovaná právna úprava jednoznačne vymedzuje o ktorých opravných prostriedkoch rozhoduje samosudca.

K bodu 104 (§ 248 ods. 2 písm. e)):

Navrhovaná zmena je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.01.2003, ktorým vyslovil nesúlad tohto ustanovenia s čl. 46 ods. 2 Ústavy.

K bodu 105:

Osobitné konania vypustené z tretej časti piatej hlavy tohto zákona sa bez zmeny presunuli do časti upravujúcej správne konanie ,do ktorého svojim charakterom patria.

K bodu 106 (§ 273b):

V nadväznosti na novú právnu úpravu predbežných opatrení vzťahujúcich sa na maloleté deti ako na obete násilia bolo nevyhnutné zabezpečiť aj realizáciu vydaných rozhodnutí vo vykonávacom konaní.

K bodu 107 (§ 274 písm. f)):

Navrhovaná úprava rieši predovšetkým praktický problém titulu pre výkon rozhodnutia na základe blokových pokút nezaplatených na mieste. Súdna prax sa nevedela zjednotiť na právnom názore, či je bloková pokuta titulom pre nariadenie výkonu rozhodnutia. Otázka bola vyriešená zjednocujúcim stanoviskom Občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 3.10. 2001. Explicitné vyjadrenie priamo v zákone je pre vymáhanie pohľadávok na základe tohto titulu najlepším riešením.

K bodu 108 (§ 299 ods. 1):

Zabezpečenie platenia výživného na maloleté deti naráža na čoraz väčšie prekážky, ktoré spôsobujú vážne problémy rodičom, ktorí sa osobne o tieto deti starajú. Neplatenie výživného a najmä výkon rozhodnutia v prípadoch ,keď je neplatiaci rodič poberateľom dávok sociálnej pomoci stavalo maloleté deti do ešte nepriaznivejšej situácie. Navrhované riešenie umožní vykonávať zrážky aj z dávok sociálnej pomoci.

V prípade výkonu rozhodnutia týkajúceho sa plnenia vyživovacej povinnosti voči maloletému dieťaťu považujeme za opodstatnené, aby aj dávka sociálnej pomoci poskytovaná podľa zák. č. l95/l998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov podliehala zrážke z príjmu, čím sa zvýši ochrana dieťaťa. Je v záujme dieťaťa aj spoločnosti, aby si rodičia riadne plnili povinnosť vyživovať svoje dieťa. Prijatie navrhovanej úpravy bude v súlade s deklarovaným záujmom vlády prijať systémové opatrenia na komplexné riešenie problematiky výživného v súvislosti so zrušením zákona v rámci náhrady za zrušený zákon č. 245/2002 Z. z. o náhradnom výživnom a Fonde náhradného výživného.

K bodu 109 (§ 372h):

Prechodné a záverečné ustanovenia riešia prípady, v ktorých zákonodarca reaguje na zmeny vecnej príslušnosti, zmeny vzťahujúce sa na odvolacie konanie, nové procesné inštitúty a plynutie novourčených lehôt .

K bodu 110 (§ 374 ods. 4):

Novela Občianskeho súdneho poriadku prijatá zákonom č. 424/2002 Z. z. nesprávne reagovala na vývoj ku ktorému došlo prijatím zákona o vyšších súdnych úradníkoch ale aj zákona o štátnej službe. V zákone o štátnej službe zostala zachovaná funkcia súdneho tajomníka, ktorý podľa platnej vyhlášky o spravovacom poriadku môže vykonávať určité úkony a v niektorých druhoch súdnej agendy nemusí byť nahradený vyšším súdnym úradníkom. Postavenie justičných čakateľov v súdnej štruktúre je rovnako vymedzené zákonom o štátnej službe. Aby bolo možné diferencovať ktoré úkony súd zverí týmto súdnym osobám, navrhovaná úprava používa pojem zamestnanec súdu.

K bodu 111 (§ 374b):

Splnomocňujúce ustanovenie doplnené navrhovanou úpravou má umožniť Ministerstvu spravodlivosti najmä v záujme zrýchlenia a zjednodušenia súdneho konania pre účastníkov upraviť všeobecne záväzným právnym predpisom vzory návrhov na začatie konania a vydanie tlačív vypracovaných podľa týchto vzorov. Ide o možnosť využívanú v procesných úpravách iných štátov, najmä pri jednoduchých návrhoch alebo v záujme jednotnosti postupu. Tlačivo vypracované podľa takéhoto vzoru bude ľahko dostupné a zároveň zabezpečí aby účastníci podávali súdu kvalifikované a úplné podania so všetkými potrebnými prílohami. V niektorých agendách napr. obchodného registra takáto forma postupne zabezpečí vydávanie rozhodnutí bez dlhých čakacích lehôt.

Čl. II:V občianskom súdnom poriadku došlo k podstatnej zmene úpravy týkajúcej sa uplatňovania námietok zaujatosti s uvedení lehôt a sankcií za ich nedodržanie. Poznatky o uplatňovaní tohto inštitútu v konkurznom konaní viedli predkladateľa novej zákonnej úpravy k záveru, že nie je žiadúce, aby sa práve pri konkurzoch stali námietky zaujatosti nástrojom na vážne prieťahy. Opakované námietky uplatňované postupne viacerými veriteľmi dokážu zablokovať vecné riešenie konkurzu a často na dlhý čas zabránia aj zvolaniu schôdze konkurzných veriteľov.

Postavenie účastníkov konkurzného konania je rozdielne. Konkurzní veritelia sa stávajú účastníkmi konania až podaním prihlášky a súd musí v súvislosti s uplatnením námietky zaujatosti splniť voči nim poučovaciu povinnosť, aby zabránil jej opakovaniu, prípadne vznášaniu kedykoľvek a v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania.

Navrhovaná úprava rieši problémy špecifických podmienok konkurzného konania tým, že viaže poučovaciu povinnosť súdu pre účastníkov konkurzného konania k nariadeniu prieskumného pojednávania. V čase jeho nariadenia má súd väčšinu prihlášok, ktoré preskúma, uverejňuje nariadenie prieskumného pojednávania v Obchodnom vestníku a má možnosť poučiť všetkých o tom, že môžu uplatniť námietku zaujatosti. Použitím termínu „najneskôr“ je vyriešená aj otázka poučenia toho, kto podáva návrh na vyhlásenie konkurzu, prípadne dlžníka aj skôr. Súd je povinný doručiť dĺžníkovi návrh na vyjadrenie, teda môže ho poučiť o možnosti vzniesť námietku zaujatosti spolu s vyjadrením a uviesť jej dôvody.

Odkaz na aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je na mieste, pretože v špeciálnej právnej úprave sa výslovne upravuje iba poučovania povinnosť.

Čl. III:

Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. júla 2003.

Bratislava 30. apríla 2003

Mikuláš Dzurinda

predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu