Zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov 128/2002 účinný od 01.08.2023 do 30.06.2024

Vládny návrh zákona o všeobecnej bezpečnosti výrobkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Návrhom zákona o všeobecnej bezpečnosti výrobkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“) sa transponuje do slovenského právneho poriadku Smernica 2001/95/ES Európskeho parlamentu a Rady z 3. decembra 2001 o všeobecnej bezpečnosti výrobkov (Ú. v. ES L 11, 15.1.2002; Mimoriadne vydanie Ú. v EÚ, kap. 15/ zv. 6)

a Smernica Rady 87/357/EHS z 25. júna 1987 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa výrobkov, ktorých vlastnosti sa javia ako iné, než v skutočnosti sú, a ktoré preto ohrozujú zdravie alebo bezpečnosť spotrebiteľov (Ú. v. ES L 192, 11.7.1987; Mimoriadne vydanie Ú. v EÚ, kap. 13/ zv. 8). Smernice sú síce aktuálne transponované zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) a nariadením vlády Slovenskej republiky č. 404/2007 Z. z. o všeobecnej bezpečnosti výrobkov, Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky však pripravuje nový zákon upravujúci problematiku ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na osobitosti témy bezpečnosti spotrebiteľských výrobkov sa navrhuje túto problematiku vyňať z nového zákona o ochrane spotrebiteľa. V dôsledku očakávaného zrušenia vyššie uvedených právnych predpisov transponujúcich smernice bol pripravený samostatný návrh zákona definujúci právny rámec bezpečnosti spotrebiteľských výrobkov. Účinnosť pripravovaného zákona o ochrane spotrebiteľa aj návrhu zákona je určená na rovnaký termín, a to 1. august 2023.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že dňa 30. júna 2021 predstavila Európska komisia návrh nového nariadenia o všeobecnej bezpečnosti výrobkov, ktorý by mal obe smernice úplne nahradiť. Na pôde Rady EÚ aktuálne prebiehajú diskusie k textu návrhu nariadenia, ktorého schválenie sa predpokladá v priebehu roka 2023. Predložený návrh zákona o bezpečnosti výrobkov by v takom prípade predstavoval dočasnú úpravu problematiky bezpečnosti výrobkov do prijatia návrhu nariadenia EÚ a dátumu jeho záväzného uplatňovania. Legislatívne osamostatnenie tejto témy však vytvára flexibilnejší priestor na vysporiadanie sa s budúcou potrebou zabezpečenia implementácie nového nariadenia o všeobecnej bezpečnosti výrobkov, a preto má svoje opodstatnenie aj napriek vízii novej regulácie EÚ.

Návrh zákona predstavuje základný právny rámec bezpečnosti spotrebiteľských výrobkov. Upravuje požiadavky na bezpečnosť výrobkov, povinnosti hospodárskych subjektov pri výrobe, dovoze, distribúcii a predaji výrobkov. Návrh zákona upravuje postavenie orgánov verejnej správy, právomoci orgánov dohľadu pri výkone kontrol na trhu s výrobkami, ako aj sankcie za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona.

Návrhom zákona sa majú zrušiť okrem nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 404/2007 Z. z. o všeobecnej bezpečnosti výrobkov tiež štyri ďalšie predpisy - vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 635/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o požiadavkách na bezpečnosť textilných vlákien a priadzí, textilných usňových a odevných výrobkov z textilu a usne určených na priamy styk s pokožkou v znení vyhlášky č. 466/2006 Z. z., vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 109/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú požiadavky na bezpečnosť zapaľovačov, vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 253/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú požiadavky na bezpečnosť magnetických hračiek, a vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky

2

č. 194/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú požiadavky na bezpečnosť výrobkov obsahujúcich biocídny dimetylfumarát. Pri preskúmavaní účelnosti platnej úpravy všeobecnej bezpečnosti výrobkov boli identifikované tieto štyri vykonávacie predpisy, ktoré sú buď vydané na základe už zrušeného zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, a sú teda obsolétne, pričom predmet ich úpravy je už v súčasnosti náležite regulovaný na úrovni EÚ, alebo právny predpis EÚ, na základe ktorého boli prijaté, už medzičasom stratil účinnosť, a sú preto neaktuálne, nadbytočné.

V ďalšom novelizačnom článku sa navrhuje úprava zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v nadväznosti na zmeny v čl. I materiálu a tiež zmeny, ktoré si vyžiadala aplikačná prax. V treťom novelizačnom článku sa na základe požiadavky Ministerstva financií SR navrhuje korekcia zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Predkladaný návrh zákona nebude mať vplyv na rozpočet verejnej správy, na informatizáciu spoločnosti, služby verejnej správy pre občana, vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, na životné prostredie a ani sociálne vplyvy. Návrh zákona bude mať pozitívne aj negatívne vplyvy na podnikateľské prostredie, vrátane malých a stredných podnikov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, so zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

3

B.Osobitná časť

K Čl. I

K § 1

Návrh zákona o všeobecnej bezpečnosti výrobkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“) upravuje všeobecnú bezpečnosť výrobkov, povinnosti hospodárskych subjektov pôsobiacich v distribučnom reťazci pri výrobe, dovoze, distribúcii a predaji výrobkov, ako aj pôsobnosť orgánov dohľadu nad trhom s výrobkami a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“) ako národného kontaktného bodu a koordinátora v oblasti bezpečnosti spotrebiteľských výrobkov.

Zákon má tak, ako aj smernica 2001/95/ES Európskeho parlamentu a Rady o všeobecnej bezpečnosti výrobkov (ďalej len „smernica“), ktorú tento zákon transponuje, úlohu tzv. „záchrannej siete“ v oblasti bezpečnosti výrobkov, čo znamená, že ustanovenia tohto zákona sa použijú v prípade, ak požiadavky na bezpečnosť výrobku alebo obmedzenie rizík nie sú ustanovené osobitným predpisom. V prípade, ak by osobitné predpisy obsahovali iba niektoré aspekty týkajúce sa bezpečnosti výrobkov, zvyšné aspekty sa budú posudzovať podľa tohto zákona ako všeobecného právneho predpisu pre všetky nepotravinové spotrebiteľské výrobky.

K § 2

Zákon vo vymedzení pojmov definuje nielen pojmy doteraz známe z právnych predpisov v oblasti bezpečnosti výrobkov, ako napríklad výrobca či výrobok, ale aj nové pojmy ako splnomocnený zástupca, dovozca, distribútor či hospodársky subjekt. Za účelom lepšej právnej istoty boli vyššie uvedené pojmy, ako aj pojmy vážne riziko, stiahnutie z trhu a spätné prevzatie, aktualizované v súlade s pojmami a postupmi používanými v platných právnych predpisoch EÚ v oblasti dohľadu nad trhom.

Pojem výrobok zahŕňa pre účely zákona akýkoľvek výrobok, ktorý je uvedený na trh alebo je iným spôsobom dodaný alebo dostupný spotrebiteľom, je určený pre spotrebiteľov, alebo kde na základe racionálne predvídateľných podmienok je pravdepodobné, že by ho spotrebiteľ mohol užívať, hoci nie je pre neho určený, je dodaný alebo k dispozícii za odmenu alebo nie, v rámci obchodnej činnosti, a to nezávisle na tom, či je nový, používaný alebo obnovený. Zákon sa vzťahuje aj na tzv. „migrujúce výrobky“, teda výrobky, ktoré sú vyrobené a určené na profesionálne použitie, ktoré však pravdepodobne, za logicky predvídateľných podmienok, budú používať aj spotrebitelia. Sú to výrobky vyrobené pre profesionálov sprístupnené aj pre spotrebiteľov, ktorí si ich môžu kúpiť a používať bez osobitných znalostí alebo odbornej prípravy. Na dosiahnutie určených cieľov v oblasti ochrany spotrebiteľov sa ustanovenia zákona týkajú tiež výrobkov, ktoré sú spotrebiteľom dodávané alebo sú k dispozícii v rámci poskytovania služieb.

Zákon zavádza pojem hospodársky subjekt, čo je všeobecný názov pre akýkoľvek subjekt v distribučnom reťazci, či už ide o výrobcu, splnomocneného zástupcu, dovozcu, distribútora alebo obchodníka. Z hľadiska bezpečnosti spotrebiteľských výrobkov je najdôležitejšie určenie výrobcu, ktorý má zo všetkých hospodárskych subjektov v distribučnom reťazci najviac povinností vo vzťahu k bezpečnosti výrobkov. Za výrobcu sa v prvom rade považuje osoba, ktorá výrobok vyrobí, alebo iná osoba, ktorá sa ako výrobca prezentuje tým, že uvedie na výrobku svoje meno, ochrannú známku alebo iný rozlišujúci znak. V prípade, ak ani jeden

4

z vyššie uvedených subjektov nemožno identifikovať alebo dôjde k zásahu do výrobku, ktorý môže mať vplyv na jeho bezpečnosť, plní povinnosti výrobcu výrobku osoba, ktorá výrobok obnoví alebo podstatne zmení, alebo iná osoba v distribučnom reťazci, ktorá môže ovplyvniť bezpečnosť výrobku.

K § 3

Zákon uvádza, kedy sa výrobok považuje za bezpečný, ako aj to, čo všetko je potrebné brať do úvahy pri posudzovaní bezpečnosti výrobku (vlastnosti výrobku, vplyv na iné výrobky, prezentácia, kategórie spotrebiteľov, ktoré môžu byť mimoriadne zraniteľné v prípade rizík pochádzajúcich z posudzovaných výrobkov). Okrem toho, čo sa pri posudzovaní bezpečnosti výrobku berie do úvahy, obsahuje zákon aj systematiku a priorizáciu predpisov pri posudzovaní bezpečnosti výrobkov.

V prvom rade sa výrobok považuje za bezpečný, ak spĺňa požiadavky osobitného predpisu, ktorým sa preberajú právne záväzné akty Únie a ktorý upravuje požiadavky na bezpečnosť určitých druhov výrobkov. Týmito právnymi predpismi sú napríklad technické predpisy z oblasti posudzovania zhody podľa zákona č. 56/2018 Z. z. o posudzovaní zhody výrobku, sprístupňované určeného výrobku na trhu a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vrátane napr. zákona č. 78/2012 Z. z. o bezpečnosti hračiek a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 70/2015 Z. z. o sprístupňovaní pyrotechnických výrobkov na trhu v znení nariadenia vlády SR č. 326/2019 Z. z. a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 193/2016 Z. z. o sprístupňovaní rádiových zariadení na trhu v znení nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 332/2019 Z. z. Ak však dané predpisy upravujú len niektoré požiadavky na bezpečnosť výrobku, subsidiárne sa na predmetný výrobok uplatnia tiež požiadavky na bezpečnosť výrobku podľa tohto zákona (tzv. záchranná sieť pre bezpečnosť výrobkov).

Ak neexistuje osobitný právny predpis preberajúci právne záväzné akty Únie upravujúce požiadavky na bezpečnosť výrobku, za bezpečný výrobok sa považuje výrobok spĺňajúci požiadavky vnútroštátnych právnych predpisov štátu, na ktorého území sa výrobok sprístupňuje na trhu. V praxi by teda išlo o situáciu, kedy by požiadavky na bezpečnosť určitého druhu výrobku neupravoval žiadny harmonizovaný právny predpis Únie, no tieto požiadavky by upravila Slovenská republika osobitným vnútroštátnym právnym predpisom.

Ak požiadavky na bezpečnosť výrobku nie sú upravené harmonizovaným právnym predpisom na úrovni Únie a zároveň nie sú upravené ani vnútroštátnym právnym predpisom, bezpečnosť výrobku sa bude posudzovať výlučne podľa zákona. Ten upravuje, podľa akých východísk/parametrov sa môže posudzovať bezpečnosť výrobku, pričom výber najvhodnejšieho spôsobu preukázania bezpečnosti výrobku je na rozhodnutí hospodárskeho subjektu. Najčastejším spôsobom preukazovania bezpečnosti výrobku je súlad s technickou normou. Výrobok sa považuje za bezpečný, ak je v súlade s vnútroštátnou technickou normou, tzv. STN, ktorá preberá európsku technickú normu, na ktorú uverejnila odkaz Európska komisia (ďalej len „Komisia“) v Úradnom vestníku Únie. Zákon ďalej v § 3 odseku 6 upravuje demonštratívny výpočet toho, čo sa berie do úvahy pri posudzovaní bezpečnosti výrobku v prípade, ak sa bezpečnosť výrobku nezistí podľa žiadneho z predchádzajúcich spôsobov.

Výrobok, ktorý nespĺňa požiadavky na bezpečnosť výrobku uvedené v zákone, sa považuje za nebezpečný výrobok. Možnosť dosiahnutia vyššej úrovne bezpečnosti výrobku alebo

5

dostupnosť výrobkov s nižším stupňom ohrozenia pritom nie je dostatočným dôvodom na to, aby sa výrobok považoval za nebezpečný. Ďalší technologický a vedecký rozvoj nemôže viesť automaticky k tomu, aby sa výrobky, ktoré boli skôr uvedené na trh, začali považovať za nebezpečné. Bezpečnosť výrobku sa posudzuje v čase jeho uvedenia na trh.

Zákon za nebezpečný výrobok považuje tiež nebezpečnú napodobneninu podľa ešte stále platnej smernice Rady 87/357/EHS z 25. júna 1987 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa výrobkov, ktorých vlastnosti sa javia ako iné, než v skutočnosti sú, a ktoré preto ohrozujú zdravie a bezpečnosť spotrebiteľov. Za nebezpečné výrobky sa podľa tejto smernice považujú výrobky, ktoré aj napriek tomu, že nie sú potravinami, majú formu, vôňu, farbu, obal, označenie, objem alebo rozmery, ktoré môžu spôsobiť, že spotrebitelia, najmä deti, si ich zamenia s potravinami a v dôsledku toho ich môžu vkladať do úst, cmúľať alebo prehltnúť, čo by mohlo byť nebezpečné a zapríčiniť napríklad udusenie, otravu alebo perforáciu či zablokovanie tráviaceho ústrojenstva.

K § 4 až 6

Predmetné ustanovenia upravujú tak spoločné povinnosti, ktoré majú hospodárske subjekty vo vzťahu k bezpečnosti výrobkov, ako aj individuálne povinnosti výrobcu, splnomocneného zástupcu, dovozcu, distribútora a obchodníka. Povinnosti hospodárskych subjektov uvedené v zákone v značnej miere odzrkadľujú povinnosti, ktoré boli doteraz obsiahnuté v platných právnych predpisoch týkajúcich sa bezpečnosti výrobkov, ako aj tie, ktoré hospodárskym subjektom ukladá transponovaná smernica.

Najväčšiu zodpovednosť týkajúcu sa bezpečnosti výrobkov má výrobca, splnomocnený zástupca a dovozca. Uvedené subjekty sú povinné plniť informačné povinnosti zabezpečujúce vysledovateľnosť výrobku, a to označením výrobku údajmi o výrobcovi a o splnomocnenom zástupcovi alebo dovozcovi, ak výrobca nie je usadený v členskom štáte, a identifikáciu výrobku označením výrobku údajmi o typovom čísle, šarži, sériovom čísle alebo iným rozlišujúcim prvkom. Dôležitou povinnosťou vo vzťahu k bezpečnosti výrobku je aj povinnosť označiť výrobok údajmi, ktoré spotrebiteľovi umožnia predchádzať rizikám z použitia výrobku, ako aj poskytnúť spotrebiteľovi informácie potrebné na bezpečné používanie výrobku, aby mohol výrobok bezpečne zmontovať, nainštalovať, obsluhovať, uskladňovať a udržiavať. Ak to rozmer či povaha výrobku neumožňujú, je možné, aby sa požadované informácie uviedli na obale alebo v sprievodnom dokumente k výrobku. Výrobca, splnomocnený zástupca a dovozca je zároveň povinný prijať nielen opatrenia, ktoré mu umožnia po uvedení výrobku na trh kontrolovať jeho bezpečnosť (vykonávanie skúšok výrobku, vedenie evidencie podnetov), ale aj opatrenia na zabránenie rizikám, ktoré výrobok uvedený na trh predstavuje, spočívajúce v stiahnutí nebezpečného výrobku z trhu alebo realizovaním jeho spätného prevzatia, ak je to potrebné.

Distribútor (vrátane obchodníka) nesmie na trhu sprístupňovať výrobky, ktoré sú alebo môžu byť nebezpečné, a tiež výrobky, ktoré neobsahujú povinné údaje alebo nie sú sprevádzané potrebnou dokumentáciou napriek tomu, že to ich povaha odôvodňuje. Dôležitou povinnosťou distribútora je odovzdať informácie o rizikách výrobku hospodárskemu subjektu, ktorému výrobok dodáva.

Zmenou oproti predchádzajúcej právnej úprave je zmiernenie podmienok predaja tovaru s minimálnou dobou trvanlivosti spočívajúce v tom, že obchodník môže sprístupňovať na trhu výrobky aj po uplynutí doby minimálnej trvanlivosti, ak spĺňajú požiadavky na bezpečnosť a spotrebitelia sú pred kúpou upozornení na uplynutie doby minimálnej trvanlivosti. V rozsahu

6

pôsobnosti zákona ide o nepotravinárske výrobky, najmä o niektoré kategórie kozmetických výrobkov, čistiacich prostriedkov, biocídnych výrobkov a pod., ktoré po uplynutí ich doby minimálnej trvanlivosti síce môžu stratiť na svojich vlastnostiach, ale ich použitie je pre spotrebiteľa naďalej bezpečné.

Zákon upravuje aj spoločné povinnosti hospodárskych subjektov týkajúce sa najmä situácie, keď hospodársky subjekt zistí, že sprístupnil na trhu výrobok, ktorý je nebezpečný. Hospodársky subjekt je v tom prípade povinný prijať opatrenia na zabránenie bezpečnostným rizikám, upovedomiť ostatné hospodárske subjekty v distribučnom reťazci, ktorým výrobok dodal, upovedomiť o vzniknutej situácii orgány dohľadu a spotrebiteľov. V prípade nahlasovania nebezpečného výrobku orgánom dohľadu je hospodársky subjekt povinný poskytnúť orgánom dohľadu čo najviac dostupných informácií o predmetnom výrobku vrátane fotografie výrobku. Orgán dohľadu prijaté oznámenie posúdi a ak vzniknutá situácia spĺňa požiadavky na nahlasovanie nebezpečného výrobku do systému RAPEX, nahlási nebezpečný výrobok a opatrenia prijaté voči výrobku ministerstvu hospodárstva prostredníctvom systému RAPEX. Zmenou oproti predchádzajúcej právnej úprave je spôsob informovania spotrebiteľov o nebezpečnom výrobku, ktorá bola vykonávaná prostredníctvom uverejnenia informácie verejnoprávnymi elektronickými médiami. Hospodárske subjekty sú povinné informovať spotrebiteľov o nebezpečnom výrobku zverejnením upozornenia vo svojich prevádzkarňach a ak sprístupnili výrobok na trhu prostredníctvom napríklad svojej webovej stránky alebo aplikácie, tak aj zverejnením upozornenia na tomto online rozhraní. Upozornenie by malo byť uverejnené počas primeranej doby, počas ktorej sa spotrebiteľ môže oboznámiť s rizikami spojenými s nebezpečným výrobkom.

Ďalšou významnou zmenou oproti doterajšej právnej úprave je rozšírenie spôsobu výkonu spätného prevzatia nebezpečného výrobku, ktoré môžu hospodárske subjekty realizovať okrem vrátenia kúpnej ceny výrobku aj jeho opravou, za podmienky že výrobok bude naďalej bezpečný, alebo jeho výmenou za iný bezpečný výrobok rovnakého typu a aspoň rovnakej hodnoty a kvality, pričom navrhovaný spôsob oznámi hospodársky subjekt spotrebiteľovi do troch dní odo dňa prevzatia nebezpečného výrobku od spotrebiteľa. Výkon spätného prevzatia nebezpečného výrobku jeho výmenou za iný bezpečný výrobok je naviazaný na výslovný súhlas spotrebiteľa z dôvodu, že spotrebiteľ nemusí súhlasiť s vyhotovením alebo napríklad farbou ponúkaného náhradného výrobku. Lehota na splnenie jednej z navrhovaných možností vyplýva z § 6 ods. 2 (t.j. bezodkladne) pod hrozbou sankcie zo strany orgánu dohľadu. Právo spotrebiteľa vrátiť nebezpečný výrobok výrobcovi, splnomocnenému zástupcovi a dovozcovi aj bez dokladu o kúpe a právo na náhradu účelne vynaložených nákladov ostávajú zachované.

Medzi spoločné povinnosti hospodárskych subjektov patrí ich povinnosť poskytnúť orgánom dohľadu súčinnosť, najmä poskytnutím informácií o šetrenom výrobku a identifikovaním hospodárskych subjektov v distribučnom reťazci.

K § 7

Orgánmi verejnej správy v oblasti všeobecnej bezpečnosti výrobkov sú orgány dohľadu a ministerstvo hospodárstva.

V oblasti bezpečnosti spotrebiteľských výrobkov vykonáva ministerstvo hospodárstva funkciu národného kontaktného bodu a notifikačného orgánu pre systém RAPEX. Medzi hlavné úlohy národného kontaktného bodu patrí napríklad organizovať a riadiť prácu vnútroštátnej siete RAPEX, poskytovať odbornú prípravu a pomoc všetkým orgánom v sieti pri používaní systému, zabezpečiť, aby sa správne vykonávali všetky úlohy RAPEX-u vyplývajúce zo

7

Smernice, prenášať informácie medzi Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi dohľadu nad trhom a colnými orgánmi, kontrolovať a validovať úplnosť informácií prijatých od orgánov dohľadu a colných orgánov a tiež kontrolovať pred odoslaním oznámenia Komisii, či výrobok už nebol predtým oznámený v systéme RAPEX. Okrem úlohy národného kontaktného bodu pre bezpečnosť spotrebiteľských výrobkov ministerstvo hospodárstva v prípade potreby môže vydať všeobecne záväzné právne predpisy o požiadavkách na bezpečnosť výrobkov a o podrobnostiach o sprístupňovaní výrobkov na trhu. Ministerstvo hospodárstva túto právomoc aplikuje najmä v prípade prijatia špecifických, spravidla časovo obmedzených, usmernení a odporúčaní Komisie ku konkrétnym druhom výrobkov (v minulosti napr. k zábavným zapaľovačom). Jedným z týchto naďalej relevantných právnych predpisov je vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 84/2008 Z. z. o označovaní materiálov použitých v hlavných častiach obuvi.

V prípade vážneho rizika pre zdravie a bezpečnosť spotrebiteľa spojeného s výrobkom môže Komisia podľa článku 13 Smernice prijať rozhodnutie (platné počas jedného roka s možnosťou predĺženia na rovnaké obdobie), ktorým členské štáty požiada, aby obmedzili uvedenie výrobku na trh alebo zabránili jeho sprístupňovaniu na trhu. Ministerstvo hospodárstva v spolupráci s orgánom dohľadu zabezpečí včasné plnenie takéhoto opatrenia.

K § 8

Dohľad nad dodržiavaním ustanovení zákona vykonáva Slovenská obchodná inšpekcia (ďalej len „SOI“) a ostatné orgány dohľadu určené osobitnými predpismi, ako napríklad Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, Národný inšpektorát práce, Hlavný banský úrad či Slovenská inšpekcia životného prostredia. Osobitné orgány môžu aplikovať požiadavky podľa zákona, ak niektoré riziká alebo kategórie rizík na výrobky, ktoré patria do ich pôsobnosti, nie sú pokryté sektorovými predpismi. Orgány dohľadu môžu medzi sebou uzatvárať memorandá o spolupráci a obdobné dohody na dosiahnutie efektívnych kontrol bezpečnosti výrobkov na trhu.

Vzhľadom na osobitné určenie SOI ako orgánu dohľadu nad trhom pre neohraničenú množinu rôznorodých výrobkov, ktorých vyhotovenie alebo povaha by mohli mať presahy tiež na pôsobnosť iných orgánov dohľadu, sú tieto povinné poskytnúť na dožiadanie SOI odbornú pomoc a súčinnosť.

K § 9

Ustanovenia § 9 obsahujú prehľadnú úpravu oprávnení orgánu dohľadu vo vzťahu ku každému výrobku v závislosti od toho, či sa považuje alebo ho je možné považovať za nebezpečný. Vo všeobecnosti je orgán dohľadu oprávnený organizovať kontroly bezpečnosti výrobku, vyžadovať od hospodárskych subjektov informácie a odoberať vzorky výrobkov. V prípade, ak by výrobok mohol za určitých okolností predstavovať riziko, je orgán dohľadu oprávnený určiť podmienku obchodovania s týmto výrobkom alebo požadovať od hospodárskeho subjektu, aby bol výrobok označený rizikami, ktoré môže použitie výrobku predstavovať. Ustanovenie odzrkadľuje v súčasnosti zavedené postupy orgánov dohľadu používaných v platných právnych predpisoch EÚ v oblasti dohľadu nad trhom tak, aby bolo ustálené používanie pojmov nápravné opatrenia, dobrovoľné opatrenia a opatrenia. Dobrovoľné opatrenie je chápané ako nápravné opatrenie, ktoré nevyžaduje orgán dohľadu nad trhom. Hospodársky subjekt môže navrhnúť a prijať dobrovoľné opatrenie skôr, ako orgán dohľadu pristúpi k uloženiu povinných nápravných opatrení. Ak dobrovoľné opatrenie zo strany hospodárskeho subjektu je primerané a dostatočné,

8

orgán dohľadu nepristúpi k ukladaniu povinných nápravných opatrení a v spojení s § 10 nezačne správne konanie a neuloží hospodárskemu subjektu pokutu.

V prípade, že orgán dohľadu identifikuje nebezpečný výrobok na trhu alebo výrobok, ktorý nespĺňa požiadavky zákona, požiada najprv hospodársky subjekt, aby prijal primerané nápravné opatrenie. Ak hospodársky subjekt toto opatrenie neprijme alebo nesplní zákonom stanoveným spôsobom, je orgán dohľadu oprávnený uložiť taxatívne vymedzené obmedzujúce opatrenia, pričom v prípade ich nesplnenia môže, okrem uloženia sankcie podľa § 10, zabezpečiť ich splnenie na náklady hospodárskeho subjektu, napríklad znehodnotiť nebezpečný výrobok.

Orgány dohľadu nad trhom by mali posúdiť najvhodnejšie opatrenia, ktoré je potrebné prijať na individuálnom základe a so zreteľom na zásadu proporcionality pri zohľadnení úrovne rizika. Spätné prevzatie sa pritom považuje za krajné opatrenie a malo by sa uskutočniť, až keď nie je iné opatrenie postačujúce na zabránenie bezpečnostným rizikám spôsobených výrobkom. V nadväznosti na zásadu predbežnej opatrnosti sa môže vyžadovať, aby hospodársky subjekt preukázal neexistenciu nebezpečenstva; táto možnosť sa však nemôže vzťahovať všeobecne na všetky výrobky a procesy preventívneho rozhodovania v prípade rizika.

Ten, kto sprístupnil nebezpečný výrobok na trhu je povinný uhradiť náklady vzoriek a skúšok, ktoré vznikli orgánu dohľadu. Uvedené ustanovenie by malo pôsobiť preventívne a viesť k tomu, aby na trh neboli uvádzané výrobky, ktoré nespĺňajú požiadavky na bezpečnosť podľa tohto zákona, a zároveň slúžiť na pokrytie nákladov, ktoré vznikli štátu pri dokazovaní tohto skutkového stavu.

K § 10

Pri pokutách sa zavádza dolná hranica sadzieb pokút v súlade s aktuálnymi požiadavkami na sankčné ustanovenia (v platnom znení zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý je transpozičným opatrením pre Smernicu, absentuje dolná hranica sadzieb pokút). Na kompenzáciu sú však horné hranice sadzieb pokút, ktoré môže hospodárskemu subjektu uložiť orgán dohľadu za porušenie povinností, upravené miernejšie než v doterajších právnych úpravách. V zákone je zavedený inštitút zbavenia sa zodpovednosti obchodníka, podľa ktorého mu nemožno uložiť pokutu, ak preukáže, že nemohol v čase sprístupňovania výrobku na trhu vedieť o skutočnosti, že výrobok nie je bezpečný (§ 5 ods. 6 zákona). Významnou zmenou oproti doterajšej právnej úprave je uloženie pokuty za nebezpečný výrobok iba hospodárskemu subjektu zodpovednému za prvú fázu distribúcie výrobku na trhu Slovenskej republiky, ktorý má adresu alebo sídlo podnikania na území Slovenskej republiky; uvedené platí aj v prípade organizačnej zložky alebo iného organizačného útvaru podniku. Zákon zároveň výslovne uvádza povinnosť nezačať správne konanie a neuložiť pokutu hospodárskemu subjektu v prípade, ak prijme dobrovoľné opatrenie primerané a dostatočné vzniknutej situácii (rizikám), prípadne splní nápravné opatrenie uložené orgánom dohľadu vo vzťahu k niektorým porušeniam zákona.

K § 11

Výmena informácií o nebezpečných výrobkoch nájdených na trhu Únie prebieha medzi Komisiou na jednej strane a členskými štátmi na strane druhej prostredníctvom systému RAPEX. V rámci systému RAPEX vykonáva ministerstvo hospodárstva funkciu slovenského národného kontaktného bodu, v rámci ktorého zabezpečuje odosielanie a prijímanie oznámení a následných oznámení o nebezpečných výrobkoch medzi Komisiou a orgánmi dohľadu. Je potrebné poznamenať, že systém RAPEX sa nevyužíva len na komunikáciu o výrobkoch, na

9

ktoré sa vzťahuje všeobecná požiadavka na bezpečnosť, ale tiež pri výrobkoch, na ktoré sa vzťahujú harmonizované predpisy Únie (okrem potravín a liekov).

Ak orgán dohľadu prijme dobrovoľné opatrenie alebo uloží hospodárskemu subjektu opatrenie voči nebezpečnému výrobku, je povinný túto skutočnosť nahlásiť ministerstvu hospodárstva prostredníctvom systému RAPEX v závislosti od povahy výrobku, rizika a jeho účinkom z hľadiska územného presahu. V prípade, ak ide o výrobok nepredstavujúci vážne riziko pre zdravie a bezpečnosť spotrebiteľa, je na uvážení orgánu dohľadu, či oznámi ministerstvu hospodárstva prijatie opatrenia. To neplatí, ak sú splnené všetky kritériá oznamovania v zmysle vykonávacieho rozhodnutie Komisie (EÚ) 2019/417 z 8. novembra 2018, ktorým sa stanovujú usmernenia pre riadenie systému Európskej únie na rýchlu výmenu informácií (RAPEX) vytvoreného podľa článku 12 Smernice a jeho systému oznamovania. V prípade, ak ide o výrobok predstavujúci vážne riziko pre zdravie a bezpečnosť spotrebiteľa, je orgán dohľadu povinný odoslať ministerstvu hospodárstva oznámenie do desiatich dní od prijatia opatrenia, v mimoriadnych situáciách do troch dní. Informačný tok a odosielanie oznámení o nebezpečných výrobkoch funguje obojsmerne, tak od orgánov dohľadu cez ministerstvo hospodárstva Komisii, ako aj od Komisie cez ministerstvo hospodárstva príslušným orgánom dohľadu, pričom všetky strany postupujú podľa odporúčaní ustanovených vo vyššie citovanom vykonávacom rozhodnutí Komisie.

K § 12

Predmetné ustanovenie vymedzuje vzťah medzi zákonom a všeobecným predpisom o správnom konaní, ktorým je správny poriadok.

K § 13

Prechodné ustanovenia upravujú režim dohľadu a konaní začatých a neskončených pred začiatkom účinnosti zákona.

Odsek 3 upravuje režim vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 84/2008 Z. z. o označovaní materiálov použitých v hlavných častiach obuvi. Tá bola vydaná na základe splnomocňovacieho ustanovenia uvedeného v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov („zákon o ochrane spotrebiteľa“). Vzhľadom na plánované vyňatie problematiky bezpečnosti výrobkov zo zákona o ochrane spotrebiteľa sa vyhláška vydaná podľa zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za vyhlášku vydanú podľa tohto zákona do prijatia novej vyhlášky na základe nového splnomocňovacieho ustanovenia v zákone (nepredpokladajú sa výrazné obsahové zmeny, pôjde len o formálne zosúladenie vykonávacieho predpisu so zákonom, ktorý sa vykonáva).

K § 14

Transpozičné ustanovenie odkazuje na to, aké právne predpisy Únie sú zákonom transponované.

K § 15

Zákonom sa zrušuje nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 404/2007 Z. z. o všeobecnej bezpečnosti výrobkov (ďalej len „nariadenie vlády“), ktoré spolu so zákonom o ochrane spotrebiteľa predstavovalo pôvodnú transpozíciu smernice. Vzhľadom na to, že zákon

10

o ochrane spotrebiteľa má byť nahradený novým zákonom, z ktorého sa plánuje vyňať problematika bezpečnosti spotrebiteľských výrobkov, nariadenie vlády sa zákonom ruší.

Zákonom sa ďalej ruší vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 635/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o požiadavkách na bezpečnosť textilných vlákien a priadzí, textilných usňových a odevných výrobkov z textilu a usne určených na priamy styk s pokožkou v znení vyhlášky č. 466/2006 Z. z. Vyhláška zrušením zákona č. 635/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa stratila právny základ, a preto sa v súčasnosti považuje za obsolentnú. Požiadavky na bezpečnosť výrobkov, ktoré predmetná vyhláška ustanovuje, sú v súčasnosti obsiahnuté v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemických látok (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES.

Zákonom sa ruší tiež vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 109/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú požiadavky na bezpečnosť zapaľovačov. Predmetná vyhláška bola prijatá z dôvodu prijatia rozhodnutia Komisie 2006/502/ES z 11. mája 2006, ktorým sa členské štáty vyzývajú prijať opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby sa na trh uvádzali iba také zapaľovače, ktoré sú zabezpečené proti použitiu deťmi, a zakázať uvádzanie zábavných zapaľovačov na trh. Platnosť rozhodnutia Komisie sa predlžovala do roku 2017, kedy bolo zrušené. Stratou účinnosti rozhodnutia Komisie stratila vyhláška opodstatnenie.

Zákonom sa ruší vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 253/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú požiadavky na bezpečnosť magnetických hračiek. Predmetná vyhláška bola prijatá z dôvodu prijatia rozhodnutia Komisie 2008/329/ES z 21. apríla 2008, v ktorom sa od členských štátov požaduje zabezpečiť, aby magnetické hračky umiestňované na trh alebo na ňom sprístupňované boli označené upozornením na zdravotné a bezpečnostné riziká, ktoré predstavujú. Rozhodnutie Komisie bolo platné do roku 2009. Stratou účinnosti tohto rozhodnutia stratila vyhláška opodstatnenosť.

Zákonom sa ruší aj vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 194/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú požiadavky na bezpečnosť výrobkov obsahujúcich biocídny dimetylfumarát. Predmetná vyhláška bola prijatá z dôvodu prijatia rozhodnutia Komisie 2009/251/ES zo 17. marca 2009, ktorým sa od členských štátov požaduje zabezpečiť, aby sa výrobky s obsahom biocídneho dimetylfumarátu neumiestňovali alebo nesprístupňovali na trhu. Rozhodnutie Komisie bolo účinné do roku 2013. Stratou účinnosti tohto rozhodnutia stratila vyhláška opodstatnenosť.

K Čl. II

Článok obsahuje ustanovenia, ktorými je v súvislosti s prijatím zákona potrebné doplniť zákon č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kontrole vnútorného trhu“) upravujúci postup orgánov dohľadu pri kontrole vnútorného trhu. Článkom sa v § 4 zákona o kontrole vnútorného trhu sprehľadňujú aktivity SOI v súvislosti s kontrolou vnútorného trhu. Okrem formálnych úprav ustanovení týkajúcich sa činnosti SOI ide napríklad o doplnenie oprávnenia SOI vykonávať kontroly na diaľku či doplnenie povinnosti SOI informovať verejnosť o nebezpečných výrobkoch prostredníctvom svojho webového sídla.

11

Predmetný článok tiež upravuje opatrenia, ktoré môže inšpektor na základe výsledkov kontroly uložiť, spresňuje postupy inšpektorov a dopĺňa procesné ustanovenia týkajúce sa výkonu inšpekcie. Okrem úpravy klasických opatrení zavádza nové ochranné opatrenia súvisiace s označovaním výrobku či uložením podmienok na sprístupnenie výrobku na trhu. Článok tiež aktualizuje sadzby pokút zo slovenských korún na eurá a mení režim ukladania pokút stanovením minimálnej sadzby pokuty.

V § 10 sa navrhuje vypustenie odseku 6 z dôvodu, že využívanie podnetov je už inkorporované do § 4 ods. 2 písm. g). Ostatné novelizačné body predstavujú legislatívno-technickú úpravu a aktualizáciu textu.

K Čl. III

Článok novelizuje zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). V zmysle doterajšej právnej úpravy bol pojem nebezpečný výrobok definovaný v zákone o ochrane spotrebiteľa. Presunom pojmu nebezpečný výrobok do zákona o všeobecnej bezpečnosti výrobkov je potrebné aktualizovať poznámku pod čiarou k odkazu 105a, na účely zákazu uplatňovania daňových výdavkov pri likvidácii zásob nebezpečného tovaru v zmysle § 21 ods. 2 písm. m) zákona o dani z príjmov.

K Čl. IV

Účinnosť sa navrhuje na 1. augusta 2023. Zákon by mal nadobudnúť účinnosť súčasne s novým zákonom o ochrane spotrebiteľa. Na pôde Rady EÚ sa aktuálne realizujú legislatívne práce k návrhu nového nariadenia o všeobecnej bezpečnosti výrobkov, ktorý má úplne nahradiť obe smernice nanovo transponované do návrhu zákona z dôvodu oslabujúcej sa aktuálnosti smernice 2001/95/ES vzhľadom na vývoj trhu. V prípade úspešného prijatia nového nariadenia EÚ o bezpečnosti výrobkov bude preto návrh zákona v tejto podobe predstavovať len dočasnú úpravu problematiky bezpečnosti výrobkov.

V Bratislave 14. apríla 2023

Eduard Heger

predseda vlády Slovenskej republiky

Karel Hirman

minister hospodárstva Slovenskej republiky