Zákon o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov 513/2009 účinný od 01.07.2016 do 31.12.2016

Vládny návrh zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A. Všeobecná časť

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2013, ako aj na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 137 z 20. marca 2013 k Návrhu opatrení na zabezpečenie plnenia odporúčaní prijatých Pracovnou skupinou OECD pre úplatkárstvo v medzinárodných obchodných transakciách pre Slovenskú republiku v rámci Fázy 3 hodnotení, uznesenia vlády č. 235 z 31. mája 2012 k Akčnému plánu boja proti daňovým podvodom na roky 2012 až 2016, uznesenia vlády č. 380 z 8. júla 2015 k Aktualizácii Akčného plánu boja proti daňovým podvodom na roky 2012 – 2016 a uznesenia vlády č. 403 z 8. júla 2015 k Akčnému plánu na posilnenie Slovenskej republiky ako právneho štátu.

Teoretických aj praktických prístupov sa pri riešení trestnej zodpovednosti právnických osôb uplatňuje niekoľko. Problematika trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb je v posledných rokoch jednou z najdiskutovanejších tém v systéme práva, ktoré vychádza z kontinentálneho typu právnej kultúry. Vychádzajúc z poznatkov vedy trestného práva, ako aj existujúcich modelov trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb možno konštatovať, že sa uplatňujú rôzne prístupy k jej ponímaniu, či obsahovému vymedzeniu. Pre anglosaský systém práva, ale aj pre niektoré členské štáty Európskej únie (napr. Holandsko, Francúzsko, Portugalsko, Španielsko) je charakteristickým modelom tzv. priama trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb – v tomto prípade sa voči právnickým osobám vyvodzujú štandardné (priame) tresty, pričom tieto nie sú podmieňované trestným stíhaním fyzickej osoby. V rámci kontinentálneho systému práva sa uplatňoval aj model tzv. nepriamej resp. pseudo trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, kde formálno-právne trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb síce nie je vyjadrená a trestne zodpovedné sú len fyzické osoby (konajúce v mene právnickej osoby), ale zákon súčasne umožňuje právnickým osobám v trestnom konaní uložiť niektoré trestnoprávne sankcie, ktoré nie sú definované ako tresty ale ochranné opatrenia, ktoré sa právnickej osobe ukladajú nie ako dôsledok spáchania trestného činu, ale v záujme ochrany spoločnosti pred trestnými činmi (napr. do roku 2010 Španielsko). Tretím prístupom k chápaniu protiprávnej činnosti právnických osôb je postihovanie tohto konania normami administratívnoprávnej povahy, napr. v Nemecku prostredníctvom noriem správneho práva trestného, kde o sankcii proti právnickej osobe v prvom stupni rozhoduje správny orgán a v odvolacom konaní súd v trestnom konaní.

Bez ohľadu na rôzne teoretické alebo praktické prístupy k trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb je nutné poznamenať, že jej samotná podstata do značnej miery narúša princípy (zásady) kontinentálneho modelu trestného práva. Narúša sa doterajší prísne individuálny charakter trestnej zodpovednosti, resp. jej vnímanie ako zodpovednosti fyzickej osoby. Na strane druhej však aktuálne vývojové trendy, hovoriace v prospech zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb, nepochybne súvisia s novými spoločenskými, ekonomickými a politickými zmenami, ktoré si často vyžadujú nielen individuálnu reakciu štátu, ale sú často prejavom vôle určitého medzinárodného spoločenstva, či zoskupenia štátov (EÚ, OECD, Rada Európy). Výsledkom činnosti medzinárodného spoločenstva je existencia niekoľkých medzinárodných a nadnárodných záväzkov a odporúčaní na zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, ktoré tieto organizácie adresujú svojim členským štátom. Nakoľko Slovenská republika je plnohodnotným členom týchto medzinárodných organizácií, očakávania vyslovené medzinárodným spoločenstvom sa musia premietnuť aj do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nutnosť zaviesť efektívny mechanizmus sankcionovania právnických osôb, ak došlo v súvislosti s ich činnosťou ku spáchaniu trestného činu, vyplýva z nasledujúcich medzinárodných dokumentov (nejde o vyčerpávajúci výpočet):

1. Dohovor o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách prijatý negociačnou konferenciou 21. novembra 1997, podpísaný 17. decembra 1997 v Paríži, platný pre SR od 23. novembra 1999 (oznámenie č. 318/1999 Z. z.)
2. Odporúčanie v bode 246 Správy o aplikácii Dohovoru o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách schválená Pracovnou skupinou o podplácaní v medzinárodných obchodných transakciách 9. novembra 2005
3. Odporúčanie č. R (88) 18 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy týkajúce sa zodpovednosti podnikov, ktoré majú právnu subjektivitu, za trestné činy spáchané v súvislosti s ich činnosťou schválené na Výbore ministrov 20. októbra 1988 na 420. schôdzke ministerských zástupcov
4. Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti (crime) prijatý 8. novembra 1990 v Štrasburgu (ETC 141), platný pre SR od 1. septembra. 2001 (oznámenie č. 109/2002 Z. z.)
5. Dohovor Rady Európy o praní, vyhľadávaní, zaistení a konfiškovaní ziskov z trestnej činnosti a o financovaní terorizmu č. 198 prijatý 16. mája 2005 bol vo Varšave (ETC 198), (oznámenie č. 91/2009 Z. z.)
6. Trestnoprávny dohovor o korupcii z 27. januára 1999 a podpísaný v Štrasburgu (ETC 173), platný pre SR od 1. júla 2002, (oznámenie č. 375/2002 Z. z.)
7. XVI. odporúčanie Správy o dodržiavaní Slovenskej republiky, druhé hodnotiace kolo schválené GRECO na 28. plenárnej schôdzi v Štrasburgu dňa 12. mája 2006
8. Dohovor o počítačovej kriminalite z 23. novembra 2001 z Budapešti, všeobecne (pre štáty, ktoré ho ratifikovali) už nadobudol platnosť dňa 1. júla 2004 (ETC 185) (oznámenie č. 137/2008 Z. z.)
9. Dohovor Rady Európy o predchádzaní terorizmu prijatý 16. mája 2005 vo Varšave, platný pre SR od 1. júna 2007 (ETC 196) (oznámenie č. 186/2007 Z. z.)
10. Dohovor Rady Európy proti obchodovaniu s ľuďmi prijatý 16. mája 2005 vo Varšave (ETC 197) , ratifikovaný prezidentom SR 27. marca 2007
11. Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu prijatý 9. decembra 1999 v New Yorku, platný pre SR od 13. októbra 2002 (oznámenie č. 593/2002 Z. z.)
12. Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu prijatý 15.novembra 2000 v New Yorku, platný pre SR od 2.januára 2004 (oznámenie č. 621/2003 Z. z.)
13. Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa o predaji detí, detskej prostitúcii a detskej pornografii prijatý 25. mája 2000 v New Yorku, platný pre SR od 25. júla 2004 (oznámenie č. 424/2004 Z. z.)
14. Dohovor OSN proti korupcii prijatý 31. októbra 2003 v New Yorku, platný pre SR od 1. júla 2006 (oznámenie č. 434/2006 Z. z.)
15. Druhý protokol vyhotovený na základe článku k.3 Zmluvy o Európskej únii k Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev prijatý 19. júna 1997 v Brusel
16. Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním z 1. júla 2010 v Lanzarote (ETC 201)
17. Rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV z 28. mája 2001 o boji proti podvodom a falšovaniu bezhotovostných platobných prostriedkov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 15/zv. 6; Ú.v. ES L 149, 2.6.2001)
18. Rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV z 13. júna 2002 o boji proti terorizmu (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 19/zv. 6; Ú.v. ES L 164, 22.6.2002)
19. Rámcové rozhodnutie Rady 2002/946/SVV z 28. novembra 2002 o posilnení trestného systému na zabránenie napomáhaniu neoprávneného vstupu, tranzitu a bydliska (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 19/zv. 6; Ú.v. ES L 328, 5.12.2002)
20. Rámcové rozhodnutie Rady 2003/568/SVV z 22. júla 2003 o boji proti korupcii v súkromnom sektore (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 19/zv. 6; Ú.v. EÚ L 192, 31.7.2003)
21. Rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami (Ú.v. EÚ L 335, 11.11.2004)
22. Rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú.v. EÚ L 76, 22.3.2005) v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú.v. EÚ L 081, 27.3.2009)
23. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/35/ES zo 7. septembra 2005 o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenia (Ú.v. EÚ L 255, 30.9.2005) v znení smernice 2009/123/ES
24. Rámcové rozhodnutie Rady 2006/783/SVV zo 6.októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu (Ú.v. EÚ L 328, 24.11.2006)
25. Rámcové rozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva (Ú.v. EÚ L 328, 6.12.2008)
26. Rámcové rozhodnutie Rady 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu (Ú.v. EÚ L 300, 11.11.2008)
27. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva (Ú.v. EÚ L 328, 6.12.2008)
28. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/52/ES z 18. júna 2009, ktorou sa stanovujú minimálne normy pre sankcie a opatrenia voči zamestnávateľom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov (Ú.v. EÚ L 168, 30.6.2009)
29. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/123/ES z 21. októbra 2009, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2005/35/ES o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenie (Ú.v. EÚ L 280, 27.10.2009)
30. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú.v. EÚ L 101, 15.4.2011)
31. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú.v. EÚ L 335, 17.12.2011),
32. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ z 12. augusta 2013 o útokoch na informačné systémy, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV (Ú.v. EÚ L 218, 14.8.2013),
33. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/62/EÚ z 15. mája 2014 o trestnoprávnej ochrane eura a ostatných mien proti falšovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2000/383/SVV (Ú.v. EÚ L 151, 21.5.2014).

V právnom poriadku Slovenskej republiky nejde o prvú iniciatívu riešenia problematiky zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb. Zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb bolo navrhované už v rámci rekodifikácie trestného práva v roku 2005, pričom k jej schváleniu nedošlo. Rovnako tak bol odmietnutý samostatný zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb (dvakrát v roku 2006 a následne v roku 2007). Vo všetkých vymenovaných prípadoch išlo o tzv. priamej zodpovednosti právnických osôb.

K implementácii trestnej zodpovednosti právnických osôb do právneho poriadku Slovenskej republiky, aj keď v nepriamej forme tzv. pseudo trestnej zodpovednosti, došlo až prijatím zákona č. 224/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Týmto zákonom sa zaviedli nové trestnoprávne sankcie v podobe ochranných opatrení voči právnickým osobám (zhabanie peňažnej čiastky, zhabanie majetku), pričom uloženie týchto ochranných opatrení nie je podmienené väzbou na trestné stíhanie fyzických osôb, ale však podmienené splnením podmienok podľa § 83a a 83b Trestného zákona v platnom znení. Materiálne tak Slovenská republika naplnila požiadavku vyvodiť v trestnom konaní voči právnickej osobe sankcie trestného charakteru a súčasne uznať trestnú zodpovednosť právnických osôb za trestné činy fyzických osôb konajúcich v jej mene aj keď ju formálno-právne nevyjadrila. Vychádzajúc z dostupných štatistických údajov k dnešnému dňu predkladateľ neeviduje využitie týchto ustanovení v praxi, t.j. k ich aplikácii zatiaľ nedošlo a v trestnom konaní nebola prostredníctvom tejto úpravy platnej od roku 2010 postihnutá žiadna právnická osoba.

Slovenská republika ako zmluvná strana Dohovoru OECD o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách (ďalej len „Dohovor OECD“) je v pravidelných intervaloch hodnotená v pléne WGB/OECD. Najzávažnejším zisteným nedostatkom hodnotenia Slovenskej republiky zo strany OECD (Správa z tretej etapy hodnotenia Slovenskej republiky, ktorú vypracovala Pracovná skupina OECD pre podplácanie, hodnotí realizáciu a uplatňovanie Dohovoru o boji proti podplácaniu zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách z 15. Júna 2012) je nesúlad s požiadavkami čl. 2 Dohovoru OECD, teda absencia efektívnej úpravy zodpovednosti právnických osôb vo vzťahu k postihovaniu podplácania zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách. WGB/OECD nepovažuje súčasne platnú právnu úpravu zodpovednosti právnických osôb upravenú v Trestnom zákone za efektívnu a spĺňajúcu požiadavky Dohovoru OECD. V tejto súvislosti Pracovná skupina OECD konštatuje, že „pracovnej skupine spôsobuje najväčšie obavy pretrvávajúca absencia trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorá 12 rokov od nadobudnutia účinnosti Dohovoru v Slovenskej republike ešte stále nie je upravená“ a súčasne uvádza, že „Slovenská republika musí prioritne zaviesť zodpovednosť právnických osôb, aby bolo možné stíhať právnické osoby za trestné činy poskytovania úplatkov zahraničným verejným činiteľom, vrátane poskytovania úplatkov“. Hodnotiaca správa platnú právnu úpravu Slovenskej republiky v podstate označila za úpravu konfiškácií vo vzťahu k právnickým osobám, a nie za zavedenie zodpovednosti právnickej osoby podľa trestného práva. Z hodnotiacej správy vyplýva záver, že súčasná právna úprava Slovenskej republiky týkajúcej sa zodpovednosti právnických osôb nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z Dohovoru OECD pre vyvodenie zodpovednosti právnických osôb. S cieľom splniť odporúčania vyslovené v rámci hodnotenia je pri koncipovaní novej legislatívnej úpravy nevyhnutné zohľadniť kritériá obsiahnuté v hodnotiacej správe. Detailne sú tieto odporúčania popísané v materiáli „Návrh opatrení na zabezpečenie plnenia odporúčaní prijatých Pracovnou skupinou OECD pre úplatkárstvo v medzinárodných obchodných transakciách pre Slovenskú republiku v rámci Fázy 3 hodnotení“, ktorý vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila uznesením č. 137 z 20. marca 2013. Jednou z úloh vyplývajúcich z označeného uznesenia vlády je aj úloha predložiť na rokovanie vlády návrh zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb (C.14.).

Východiskom pri koncipovaní predkladanej právnej úpravy boli primárne medzinárodné záväzky Slovenskej republiky, ako aj komparácia existujúcich úprav v rámci vybraných členských štátov Európskej únie. Z tejto komparácie vyplynulo, že v členských štátoch EÚ, s výnimkou Spolkovej republiky Nemecko, sú právnickým osobám ukladané súdmi v trestnom konaní tresty alebo ochranné opatrenia (ako jedna z foriem trestných sankcií) v rámci zavedenej trestnej zodpovednosti právnických osôb v podobe trestných dôsledkov trestného činu spáchaného fyzickou osobou konajúcou za právnickú osobu formou pričítania právnickej osobe. Koncept tzv. nepravej resp. pseudo trestnej zodpovednosti zaviedla len Slovenská republika po vzore Španielska, ktoré však od tohto konceptu ustúpilo prijatím osobitného zákona č. 5/2010 o trestnej zodpovednosti právnických osôb z 22. júna 2010).

Koncept zodpovednosti právnických osôb v podobe administratívnej zodpovednosti právnických osôb prostredníctvom správneho práva trestného, po vzore právnej úpravy Spolkovej republiky Nemecko, by bol podľa názoru predkladateľa uplatniteľný v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky len za predpokladu vytvorenia novej hmotnoprávnej a procesnej úpravy v oblasti správneho práva a jeho previazania s trestným procesom s rizikom možnej pochybnosti o ústavnosti tohto riešenia.

V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky „Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.“. Trestné činy predstavujú kategóriu protiprávnych konaní, za ktoré pre ich vysokú spoločenskú škodlivosť hrozí závažná sankcia – trest, a preto je sankčný postih za tieto konania vyhradený výlučne nezávislej súdnej moci s ústavnou garanciou procesných práv účastníkov konania. Trestné činy sú ustanovené v osobitnej časti Trestného zákona. S prihliadnutím na čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je preto pochybné prečo voliť iný prístup v prípade právnickej osoby a fyzickej osoby, ak ide o typologicky rovnaké protiprávne konanie, najmä ak konanie pred nezávislým a nestranným súdom poskytuje vyšší štandard právnej ochrany ako administratívne konanie.

Ako je uvedené vyššie, riešenie trestnej zodpovednosti právnických osôb prostredníctvom administratívnej zodpovednosti by si vyžiadalo potrebu zavedenia nových skutkových podstát správnych deliktov (obsahovo totožných so skutkovými podstatami trestných činov), rovnako aj zavedenie novej procesnej úpravy, ktorá by nevyhnutne musela inkorporovať mnohé procesné inštitúty trestného konania (odloženie veci, právo na obhajobu, práva a povinnosti účastníkov konania vrátane obhajcov, predvolanie, predvedenie, výsluch, postavenie poškodeného vrátane jeho práva na náhradu škody, opravné konanie, výkon sankcií, právny styk s cudzinou a pod.). Trestný proces už pritom všetky uvedené inštitúty pozná a orgány činné v trestnom konaní sú na rozdiel od správnych orgánov zvyknuté ich efektívne využívať. Správne orgány by museli byť nevyhnutne vybavené takým katalógom práv a povinností ako v súčasnosti orgány činné v trestnom konaní. Zavedenie administratívnej zodpovednosti právnických osôb by súčasne viedlo k limitom v rámci plnenia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti medzinárodnej justičnej a policajnej spolupráce v trestných veciach a využívaní tých inštitútov a mechanizmov medzinárodnej spolupráce, ktoré možno využívať pri odhaľovaní závažných foriem trestnej činnosti. Tento záver platí rovnako aj pre oblasť záväzkov týkajúcich sa uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí vydaných cudzími štátmi v trestnom konaní voči právnickým osobám.

Návrh zákona upravuje základy trestnej zodpovednosti právnických osôb, druhy trestov ukladaných právnickým osobám a postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov v trestnom konaní proti právnickým osobám.

V ďalších novelizačných článkoch sa navrhuje vykonanie novelizácie značného počtu súvisiacich zákonov. Tieto zmeny možno rozdeliť do troch skupín.

Prvú skupinu novelizovaných predpisov predstavujú zákony, ktorých zmena reaguje primárne na zrušenie doterajšej právnej úpravy tzv. nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb a jej nahradenie novou právnou úpravou. Ide najmä o novelizáciu Trestného zákona, Trestného poriadku, zákona o registri trestov, zákona o konkurze a reštrukturalizácii, zákona o verejnom obstarávaní, zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy a zákon o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy.

Druhú skupinu predstavujú zákony, ktoré upravujú úradnú evidenciu zápisom do ktorej právnické osoby vznikajú. V tomto prípade sa novelizácie zameriavajú na rozšírenie údajov evidovaných o právnických osobách, a to o údaje o trestoch a ochranných opatreniach uložených v trestnom konaní právnickej osobe.

Tretiu skupinu novelizovaných zákonov, ktorá je súčasne najpočetnejšia, predstavujú zákony, ktoré regulujú vydávanie povolení, licencií, či oprávnení na výkon rôznorodých špecializovaných činností, kde predpokladom udelenia povolenia (licencie, oprávnenia atď.) je preukázanie bezúhonnosti. Pre tieto zákony je charakteristické, že v prípade fyzických osôb, ktoré žiadajú o udelenie povolenia je ustanovená podmienka bezúhonnosti ako jedna z podmienok udelenia príslušného povolenia. V prípade právnických osôb, vzhľadom na v súčasnosti absentujúcu pravú trestnú zodpovednosť právnických osôb, sa podmienka bezúhonnosti spravidla vzťahuje len na fyzické osoby, ktoré sú štatutárnym orgánom právnickej osoby, prípadne členmi jej dozorných orgánov. Uvedený koncept zostáva návrhom zachovaný, pričom dochádza k rozšíreniu podmienky bezúhonnosti aj na právnickú osobu, ktorá je žiadateľom o vydanie príslušného povolenia.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s Európskej únie.

Návrh zákona nebude mať vplyvy na životné prostredie a ani na informatizáciu spoločnosti. Vplyvy na rozpočet verejnej správy, podnikateľské prostredie a sociálne vplyvy sú popísané v doložke vybraných vplyvov a v príslušných prílohách.



 
DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI
návrhu zákona s právom Európskej únie


1. Predkladateľ návrhu zákona: vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: návrh zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3. Problematika návrhu zákona:

a) je upravená v práve Európskej únie:

- v primárnom

Hlava VI Zmluvy o Európskej únii – „Ustanovenia o policajnej a justičnej spolupráci“

- v sekundárnom (prijatom po nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – po 30. novembri 2009)

1. legislatívne akty

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15.4. 2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v EÚ L 335, 17.12.2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ z 12. augusta 2013 o útokoch na informačné systémy, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV (Ú. v. EÚ L 218, 14.8.2013)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ z 12. augusta 2013 o útokoch na informačné systémy, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV (Ú. v. EÚ L 218, 14.8.2013)

2. nelegislatívne akty

- sekundárnom (prijatom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – do 30. novembra 2009)

Dohovor vypracovaný na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev z 27.11.1995
Druhý protokol vyhotovený na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii k Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev prijatý 19. júna 1997 v Bruseli

Dohovor z 25.6.1997 na základe čl. K3 Zmluvy o EÚ o boji proti úplatkárstvu, na ktorom sa podieľajú úradníci ES alebo členských štátov EÚ

Rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV z 28. mája 2001 o boji proti podvodom a falšovaniu bezhotovostných platobných prostriedkov, (Ú. v. ES L 149, 2.6.2001)

Rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV z 13. júna 2002 o boji proti terorizmu (Ú. v. ES L 164, 22.6.2002)

Rámcové rozhodnutie Rady 2002/946/SVV z 28. novembra 2002 o posilnení trestného systému na zabránenie napomáhania neoprávneného vstupu, tranzitu a bydliska (Ú. v. ES L 328, 5.12.2002)

Rámcové rozhodnutie Rady 2003/568/SVV z 22. júla 2003 o boji proti korupcii v súkromnom sektore (Ú. v. EÚ L 192, 31.7.2003)

Rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa ustanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami (Ú. v. EÚ L 335, 11.11.2004)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/35/ES zo 7. septembra 2005 o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenia (Ú. v. EÚ L 255, 30.9.2005) v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/123/ES z 21. októbra 2009 (Ú. v. EÚ L 280, 27.10.2009)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 6.12.2008)

Rámcové Rozhodnutie Rady 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu (Ú. v. EÚ L 300, 11.11.2008)

Rámcové rozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 6.12.2008)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/52/ES z 18. júna 2009, ktorou sa stanovujú minimálne normy pre sankcie a opatrenia voči zamestnávateľom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov (Ú. v. EÚ L 168, 30.6.2009)

b) nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.


4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a) lehota na prebratie smernice alebo lehota na implementáciu nariadenia alebo rozhodnutia

Rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV z 28. mája 2001 o boji proti podvodom a falšovaniu bezhotovostných platobných prostriedkov (Ú. v. ES L 149, 2.6.2001)

2. júna 2003

Rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV z 13. júna 2002 o boji proti terorizmu (Ú. v. ES L 164, 22.6.2002)

31. decembra 2002

Rámcové rozhodnutie Rady 2002/946/SVV z 28. novembra 2002 o posilnení trestného systému na zabránenie napomáhania neoprávneného vstupu, tranzitu a bydliska (Ú. v. ES L 328, 5.12.2002)

5. decembra 2004

Rámcové rozhodnutie Rady 2003/568/SVV z 22. júla 2003 o boji proti korupcii v súkromnom sektore (Ú. v. EÚ L 192, 31.7.2003)

22. júla 2005

Rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa ustanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami (Ú. v. EÚ L 335, 11.11.2004)

12. mája 2006


Rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV z 24. februára 2005 o útokoch na informačné systémy (Ú. v. EÚ L 69, 16.03.2005)

16. marca 2007

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 6.12.2008)

26. decembra 2010

Rámcové Rozhodnutie Rady 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu (Ú. v. EÚ L 300, 11.11.2008)

11. mája 2010

Rámcové rozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 6.12.2008)

28. novembra 2010

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/52/ES z 18. júna 2009, ktorou sa stanovujú minimálne normy pre sankcie a opatrenia voči zamestnávateľom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov (Ú. v. EÚ L 168, 30.6.2009)

20. júla 2011

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/123/ES z 21. októbra 2009, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2005/35/ES o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenie (Ú. v. EÚ L 280, 27.10.2009)

5. decembra 2011

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15.4. 2011)

6. apríla 2013

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2011)

18. decembra 2013

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ z 12. augusta 2013 o útokoch na informačné systémy, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV (Ú. v. EÚ L 218, 14.8.2013)

4. september 2015

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ z 12. augusta 2013 o útokoch na informačné systémy, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV (Ú. v. EÚ L 218, 14.8.2013)

23. máj 2016

b) lehota určená na predloženie návrhu právneho predpisu na rokovanie vlády podľa určenia gestorských ústredných orgánov štátnej správy zodpovedných za transpozíciu smerníc a vypracovanie tabuliek zhody k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov

do júna 2013

(bod 10. jún Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2013 v súlade s Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky a s odporúčaniami medzinárodných organizácií)

c) informácia o konaní začatom proti Slovenskej republike o porušení podľa čl. 258 a 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

bezpredmetné

d) informácia o právnych predpisoch, v ktorých sú preberané smernice už prebraté spolu s uvedením rozsahu tohto prebratia

zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie:

Úplný

6. Gestor (spolupracujúce rezorty):

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky



 
DOLOŽKA
vybraných vplyvov


A.1. Názov materiálu: Návrh zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Termín začatia a ukončenia PPK: -

A.2. Vplyvy:
Pozitívne Žiadne Negatívne
1. Vplyvy na rozpočet verejnej správy x x
2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia? x x
3. Sociálne vplyvy x
– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,
– sociálnu exklúziu,
– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanosť
4. Vplyvy na životné prostredie x
5. Vplyvy na informatizáciu spoločnosti x


A.3. Poznámky

Vplyvy na rozpočet verejnej správy nie je možné kvantifikovať, nakoľko nie je objektívne možné zhodnotiť koľko právnických osôb bude trestne stíhaných, v koľkých prípadoch sa uložia tresty, ktoré by mohli zakladať pozitívny vplyv na štátny rozpočet (napr. trest prepadnutia majetku, peňažný trest), resp. v koľkých prípadoch sa uplatnia inštitúty, ktoré by zakladali negatívne vplyvy na štátny rozpočet (napr. úhrada trov likvidácie v prípade nemajetnej spoločnosti). Prípadné výdavky budú zabezpečené v rámci schválených limitov výdavkov dotknutých kapitol štátneho rozpočtu v jednotlivých rozpočtových rokoch, bez dodatočných požiadaviek na rozpočet verejnej správy.

A.4. Alternatívne riešenia

Bezpredmetné

A.5. Stanovisko gestorov

V rámci predbežného pripomienkového konania zaujali gestori stanoviská, ktoré sú zohľadnené v predloženom materiáli s výnimkou kvantifikácie vplyvov na rozpočet verejnej správy.







B. Osobitná časť

K čl. I

K § 1

V úvodnom ustanovení sa upravuje predmet zákona a jeho vzťah k iným zákonom. Predmetom zákona je úprava základov trestnej zodpovednosti právnických osôb, druhov trestov ukladaných právnickým osobám za spáchané trestné činy a osobitosti trestného konania proti právnickým osobám.

V odseku 2 sa upravuje subsidiárne použitie Trestného zákona vo vzťahu k trestnej zodpovednosti právnickej osoby a Trestného poriadku vo vzťahu ku konaniu voči právnickej osobe, ak zákon neustanovuje inak a ak to povaha veci nevylučuje.

K § 2

Predmetné ustanovenie upravuje územnú pôsobnosť zákona vo vzťahu k právnickým osobám, pričom stanovuje nevyhnutné odchýlky od pôsobnosti Trestného zákona vo vzťahu k trestným činom fyzických osôb. Pri vymedzení územnej pôsobnosti zákona sa vychádzalo z požiadaviek vyplývajúcich z medzinárodných nástrojov, ktorými je Slovenská republika viazaná a identifikovaných špecifík právnických osôb s cieľom ich efektívneho stíhania.

K § 3

V tomto ustanovení sa uvádza taxatívny výpočet trestných činov upravených v osobitnej časti Trestného zákona, u ktorých dochádza k vzniku trestnej zodpovednosti právnickej osoby, ak sú spáchané právnickou osobou spôsobom určeným návrhom zákona (§ 4). Vymedzený katalóg trestných činov zohľadňuje jednak medzinárodné záväzky Slovenskej republiky, ktoré jej vyplývajú z medzinárodných nástrojov, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z členstva v Európskej únii. Zoznam medzinárodných nástrojov ako aj príslušných právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré zaväzujú k vyvodeniu zodpovednosti voči právnickej osobe za spáchanie alebo jej účasť na trestnej činnosti je uvedený vo všeobecnej časti dôvodovej správy. Katalóg trestných činov u ktorých vzniká trestná zodpovednosť právnickej osoby je súčasne doplnený o tie trestné činy, u ktorých je s ohľadom na ich povahu a na poznatky aplikačnej praxe ich stíhanie v záujme Slovenskej republiky (tzv. daňové trestné činy).

S ohľadom na stály vývoj medzinárodnej agendy je možné do budúcna očakávať potrebu ďalšej modifikácie tohto katalógu trestných činov.

Aktuálny navrhovaný katalóg trestných činov má nasledovný právny základ:

Nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 a 173 Trestného zákona

- Rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami (Ú.v. EÚ L 335, 11.11.2004)

Šírenie toxikománie podľa § 174 Trestného zákona
Obchodovanie s ľuďmi podľa § 179 Trestného zákona

- Dohovor Rady Európy proti obchodovaniu s ľuďmi (ETC 197)
- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15. 4. 2011).

Sexuálne násilie podľa § 200 Trestného zákona
Sexuálne zneužívanie podľa § 201 až 202 Trestného zákona
Ohrozovanie mravnej výchovy mládeže podľa § 211 Trestného zákona

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17. 12. 2011)

Podielnictvo podľa § 231 a 232 Trestného zákona
Legalizácia príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 a 234 Trestného zákona

- Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti (oznámenie č. 109/2002 Z. z.)
- Rámcové rozhodnutie Rady 2001/500/SVV z 26. júna 2001 o praní špinavých peňazí, identifikácii, vyhľadávaní, zmrazení, zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/zv. 4; Ú. v. ES L 182, 5. 7. 2001)

Poškodenie a zneužitie záznamu na nosiči informácií podľa § 247 Trestného zákona
Poznámka: v nadväznosti na vládny návrh zákona o európskom ochrannom príkaze v trestných veciach a o zmene a doplnení niektorých zákonov tlač 1630, ktorým sa transponuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ z 12. augusta 2013 o útokoch na informačné systémy, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV tu patria aj tiež novonavrhované skutkové podstaty
§ 247a Neoprávnený zásah do počítačového systému,
§ 247b Neoprávnený zásah do počítačového údaja,
§ 247c Neoprávnené zachytávanie počítačových údajov,
§ 247d Výroba a držba prístupového zariadenia, hesla do počítačového systému alebo iných údajov

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ z 12. augusta 2013 o útokoch na informačné systémy, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV (Ú. v. EÚ L 218, 14. 8. 2013)
- Dohovor o počítačovej kriminalite (ETC 185) (oznámenie č. 137/2008 Z. z.)

Neoprávnené zamestnávanie podľa § 251a Trestného zákona

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/52/ES z 18. júna 2009, ktorou sa stanovujú minimálne normy pre sankcie a opatrenia voči zamestnávateľom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov (Ú.v. EÚ L 168, 30.6.2009)

Poškodzovanie finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 až 263 Trestného zákona

- Dohovor o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev prijatý 19. júna 1997 v Brusel a jeho protokoly

Falšovanie, pozmeňovanie a neoprávnená výroba peňazí a cenných papierov podľa § 270 Trestného zákona
Uvádzanie falšovaných, pozmenených a neoprávnene vyrobených peňazí a cenných papierov podľa § 271 Trestného zákona
Výroba a držba falšovateľského náčinia podľa § 272 Trestného zákona

- Rámcové rozhodnutie Rady 2000/383/SVV z 29. mája 2000 o zvýšenej ochrane pred falšovaním prostredníctvom pokút a ďalších trestných sankcií v súvislosti so zavádzaním eura (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 19/zv. 1; Ú.v. ES L 140, 14.6.2000) v znení rámcového rozhodnutia Rady 2001/888/SVV zo 6. decembra 2001 (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 19/zv. 4; Ú.v. ES L 329, 14.12.2001)
- Rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV z 28. mája 2001 o boji proti podvodom a falšovaniu bezhotovostných platobných prostriedkov (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 6; Ú. v. ES L 149, 2. 6. 2001)

Všeobecné ohrozenie podľa § 284 a 285 Trestného zákona

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 6. 12. 2008).

Nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 294 a 295 Trestného zákona
Založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona

- Rámcové rozhodnutie Rady 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu (Ú. v. EÚ L 300, 11. 11. 2008)
- Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu prijatý 15.novembra 2000 v New Yorku, platný pre SR od 2.januára 2004, uverejnený pod č.621/2003 Z. z.

Založenie, zosnovanie a podporovanie teroristickej skupiny podľa § 297 Trestného zákona

- Rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV z 13. júna 2002 o boji proti terorizmu (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/zv. 6; Ú. v. ES L 164, 22. 6. 2002).
- Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu prijatý 9. decembra 1999 v New Yorku, platný pre SR od 13. októbra 2002 (oznámenie č. 593/2002 Z. z.)
- Dohovor Rady Európy o predchádzaní terorizmu prijatý 16. mája 2005 vo Varšave, platný pre SR od 1. júna 2007 (ETC 196) (oznámenie č. 186/2007 Z. z.)

Nedovolená výroba a držanie jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov podľa § 298 a 299 Trestného zákona
Ohrozenie a poškodenie životného prostredia podľa § 300 a 301 Trestného zákona
Neoprávnené nakladanie s odpadmi podľa § 302 Trestného zákona
Neoprávnené vypúšťanie znečisťujúcich látok podľa § 302a Trestného zákona
Porušovanie ochrany vôd a ovzdušia podľa § 303 a 304 Trestného zákona
Porušovanie ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 Trestného zákona
Porušovanie ochrany stromov a krov podľa § 306 Trestného zákona

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 6. 12. 2008)
- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/123/ES z 21. októbra 2009, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2005/35/ES o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenie (Ú. v. EÚ L 280, 27. 10. 2009)

Teror podľa § 313 a 314 Trestného zákona

- Rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV z 13. júna 2002 o boji proti terorizmu (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/zv. 6; Ú. v. ES L 164, 22. 6. 2002)

Prijímanie úplatku podľa § 328 až 331 Trestného zákona
Podplácanie podľa § 332 až 335 Trestného zákona
Nepriama korupcia podľa § 336 Trestného zákona

- Trestnoprávny dohovor o korupcii z 27. januára 1999 a podpísaný v Štrasburgu (ETC 173), platný pre SR od 1. júla 2002, (oznámenie č. 375/2002 Z. z.)
- Dohovor OSN proti korupcii prijatý 31.októbra 2003 v New Yorku, platný pre SR od 1. júla 2006,(ozn. č. 434/2006 Z. z.)
- Rámcové rozhodnutie Rady 2003/568/SVV z 22.júla 2003 o boji proti korupcii v súkromnom sektore

Prevádzačstvo podľa § 355 a 356 Trestného zákona

- Rámcové rozhodnutie Rady 2002/946/SVV z 28. novembra 2002 o posilnení trestného systému na zabránenie napomáhaniu neoprávneného vstupu, tranzitu a bydliska (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/zv. 6; Ú. v. ES L 328, 5. 12. 2002)

Kupliarstvo podľa § 367 Trestného zákona

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15. 4. 2011)

Výroba detskej pornografie podľa § 368 Trestného zákona
Rozširovanie detskej pornografie podľa § 369 Trestného zákona
Prechovávanie detskej pornografie a účasť na detskom pornografickom predstavení podľa § 370 Trestného zákona
Ohrozovanie mravnosti podľa § 371 a 372 Trestného zákona

- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17. 12. 2011)

Terorizmus a niektoré formy účasti na terorizme podľa § 419 Trestného zákona

- Rámcové rozhodnutie Rady 2008/919/SVV z 28. novembra 2008, ktorým sa mení a dopĺňa rámcové rozhodnutie 2002/475/SVV o boji proti terorizmu (Ú. v. EÚ L 330, 9. 12. 2008)
- Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu prijatý 9. decembra 1999 v New Yorku, platný pre SR od 13. októbra 2002 (oznámenie č. 593/2002 Z. z.)
- Dohovor Rady Európy o predchádzaní terorizmu prijatý 16. mája 2005 vo Varšave, platný pre SR od 1. júna 2007 (ETC 196) (oznámenie č. 186/2007 Z. z.)

Podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 a 422 Trestného zákona
Výroba extrémistických materiálov podľa § 422a Trestného zákona
Rozširovanie extrémistických materiálov podľa § 422b Trestného zákona
Prechovávanie extrémistických materiálov podľa § 422c Trestného zákona
Popieranie a schvaľovanie holokaustu a zločinov politických režimov podľa § 422d Trestného zákona
Hanobenie národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona
Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 Trestného zákona
Podnecovanie, hanobenie a vyhrážanie osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu rodu podľa § 424a Trestného zákona

- Rámcové rozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 6. 12. 2008).

K § 4

Uvedené ustanovenie v odseku 1 definuje trestný čin spáchaný právnickou osobou a upravuje podmienky vyvodenia trestnej zodpovednosti voči právnickej osobe za jeho spáchanie prostredníctvom tzv. pričítateľnosti trestného činu právnickej osobe. Uvedený koncept pričítateľnosti spáchania trestného činu právnickej osobe upravený v odseku 2 vychádza zo skutočnosti, že právnické osoby sú subjektom práva odlišným od fyzickej osoby, pričom ide o subjekty, ktoré sú právom umelo vytvorené s priznaním spôsobilosti k právam a povinnostiam, právnym a protiprávnym úkonom a zodpovednosti v právnych vzťahoch.
Vzhľadom k skutočnosti, že vznik a existencia právnických osôb predstavuje určitú právnu konštrukciu, musí byť právom konštruovaný i spôsob konania právnických osôb ako subjektov práva navonok, nakoľko právnická osoba ako celok nedisponuje vôľovou zložkou, nemôže teda podľa takejto vlastnej vôle jednať a navonok ju prejavovať. Z uvedeného dôvodu právny poriadok stanovuje, že vlastné konanie právnickej osoby predstavujú tie prejavy vôle, ktoré menom právnickej osoby konajú ňou určené orgány alebo zástupcovia právnickej osoby ako fyzické osoby a právne následky spojené s týmito prejavmi sa pričítajú priamo právnickej osobe ako subjektu práva.

Osoby, ktorých protiprávne konanie je následne pričítané právnickej osobe sú vymedzené v odseku 1 s ohľadom na požiadavky medzinárodných nástrojov a právne záväzných aktov EÚ. Skúmanie zavinenia u trestných činov právnických osôb je vylúčené z povahy veci, nakoľko právnická osoba ako právny konštrukt nedisponuje na rozdiel od fyzickej osoby vôľovou zložkou, ktorá je základom zavinenia u fyzických osôb.

Prvým predpokladom trestnej zodpovednosti právnickej osoby je, že došlo k spáchaniu trestného činu. Druhým predpokladom, kedy sa trestný čin považuje za spáchaný právnickou osobou je existencia príčinnej súvislosti na jednej strane medzi záujmom právnickej osoby, činnosťou právnickej osoby (bez ohľadu na okolnosť, či ide o činnosť, ktorú má povolenú resp. zapísanú v príslušnom registri ako predmet činnosti resp. podnikania) alebo tou okolnosťou, že právnická osoba vystupuje len ako prostriedok na páchanie trestnej činnosti a na druhej strane protiprávne konanie fyzickej osoby, ktorá

a) koná ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, alebo iná osoba, ktorá je oprávnená menom právnickej osoby alebo za právnickú osobu konať (na základe zmluvného zastúpenia, napr. prokurista); štatutárnym orgánom resp. členom štatutárneho orgánu je ten, kto je na konanie za právnickú osobu oprávnený zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (§ 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka),

b) vykonáva kontrolnú činnosť alebo dohľad v rámci právnickej osoby aj keď nemá iný vzťah k právnickej osobe; nemusí ísť len o také kontrolné orgány, ktorých postavenie priamo upravujú právne predpisy (dozorná rad, kontrolná komisia), ale aj o kontrolné orgány zriadené právnickou osobou nad rámec obligatórnych kontrolných orgánov; v tomto prípade je možné konanie týchto osôb pričítať právnickej osobe len ak konali v záujme právnickej osoby (viď odsek 2), právnickej osobe nemožno teda pričítať konanie týchto osôb ak tieto síce konali v mene právnickej osoby alebo jej prostredníctvom, ale konali výlučne vo vlastnom záujme,

c) vykonáva rozhodujúci vplyv na riadenie tejto právnickej osoby, ak jeho konanie bolo aspoň jednou z podmienok zakladajúcich trestnú zodpovednosť právnickej osoby; tu ide o prípady tzv. „tieňových“ (shadow) manažérov, ktorí síce formálne ustanovia za štatutárny orgán alebo za členov štatutárneho orgánu iné osoby, avšak fakticky spoločnosť riadia oni (napr. dojednávajú zmluvy, aj keď fakticky ich v mene spoločnosti formálne uzatvára štatutárny orgán). Porovnaj v tejto súvislosti napr. čl. 22 ods. 7 návrhu Smernice Európskeho parlamentu a Rady o spoločnostiach s ručením neobmedzeným s jediným spoločníkom (COM(2014) 212), v zmysle ktorého „Akákoľvek osoba, ktorej nariadenia alebo pokyny konatelia spoločnosti zvyčajne plnia, sa bez toho, aby bola formálne vymenovaná, sa považuje za konateľa, pokiaľ ide o všetky povinnosti a záväzky, ktorým podliehajú konatelia“. V tomto prípade je možné konanie týchto osôb pričítať právnickej osobe rovnako ako v osôb podlľa písm. b) len ak tieto osoby konali v záujme právnickej osoby (viď odsek 2), právnickej osobe nemožno teda pričítať konanie týchto osôb ak tieto síce konali v mene právnickej osoby alebo jej prostredníctvom, ale konali výlučne vo vlastnom záujme,

d) iný zamestnanec alebo osoba v obdobnom postavení („dohodár“, prípadne príkazník, mandatár, resp. osoba plniaca úlohy pre právnickú osobu na základe zmluvného občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho vzťahu) pri plnení pracovných úloh pre právnickú osobu ak koná na základe rozhodnutia, schválenia alebo pokynu orgánov právnickej osoby alebo osoby uvedenej v písmenách a) až d) (bez ohľadu na okolnosť, akou formou udeleným), alebo ak konala preto, že orgány právnickej osoby alebo osoby uvedené v písmenách a) až d) si nesplnili zákonom uložené povinnosti v rámci dohľadu a kontroly nad činnosťou zamestnancov (napr. na úseku bezpečnosti práce), alebo ak tieto orgány alebo osoby nevykonali nevyhnutné opatrenia k zamedzeniu alebo odvráteniu následkov trestného činu. Trestná zodpovednosť právnickej osoby nevzniká pri excesívnom konaní zamestnanca, ktorý koná výlučne v svoj prospech.

V odseku 3 je upravený liberačný dôvod (materiálny korektív) vo vzťahu k vyvodeniu trestnej zodpovednosti právnickej osoby za konanie zamestnanca, ktoré bolo spôsobené výlučne tým, že právnická osoba nesplnila zákonom uložené povinnosti v rámci dohľadu a kontroly nad činnosťou zamestnancov. Právnickej osobe sa takýto trestný čin nepričíta ak význam nesplnenia týchto povinností k spáchanému trestnému činu je vzhľadom na predmet činnosti právnickej osoby, spôsob vykonania trestného činu a jeho následky a okolnosti, za ktorých bol trestný čin spáchaný nepatrný.

V zmysle odseku 4 sa pre vyvodenie trestnej zodpovednosti právnickej osoby nevyžaduje vyvodenie trestnej zodpovednosti fyzickej osoby a súčasne sa upravuje, že trestná zodpovednosť právnickej osoby nie je podmienená ani zistením, ktorá konkrétna fyzická osoba za právnickú osobu konala.

Odsek 5 upravuje prípady vzniku právne dôležitých skutočností podľa osobitných prepisov, ktoré však nemajú vplyv na trestnú zodpovednosť právnickej osoby.

Odsek 6 upravuje ďalšie zákonné predpoklady, pri splnení ktorých sa rovnako aplikujú ustanovenia § 4 o trestnej zodpovednosti právnickej osoby.

K § 5

Uvedené ustanovenie expressis verbis vylučuje trestnú zodpovednosť právnických osôb určitých subjektov, ktoré sú v tomto ustanovení vymenované. Jedná sa o subjekty, ktoré priamo vykonávajú alebo plnia úlohy štátu alebo štátnej správy, alebo boli zriadené zákonom. Vyvodzovaním trestného postihu voči týmto právnickým osobám by štát jednak postihoval sám seba, ale taktiež by to mohlo mať dopad na výkon verejnej správy. Nie všetky právnické osoby budú teda podliehať trestnej zodpovednosti. Vylúčenie trestnej zodpovednosti právnických osôb sa týka najmä štátu a jeho orgánov, ako aj iných štátov, či medzinárodných organizácií, čo zodpovedá aj medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky.

Jedinou výnimkou v zmysle odseku 2 sú právnické osoby, v ktorých majú takéto subjekty majetkovú účasť. Voči takýmto právnickým osobám, je možné vyvodiť trestnú zodpovednosť za spáchaný trestný čin. Ide najmä o právnické osoby - podniky s majetkovou účasťou štátu alebo samosprávy.

K § 6

Uvedené ustanovenie definuje páchateľa trestného činu. Povaha právnickej osoby vylučuje prevzatie úpravy páchateľa, resp. spolupáchateľa z Trestného zákona (§ 19 a 20), nakoľko páchateľstvo právnickej osoby je viazané na pričítateľnosť škodlivého následku trestného činu. „Spôsobom uvedeným v tomto zákone“ sa rozumejú jak objektívne tak subjektívne predpoklady vzniku trestnej zodpovednosti právnickej osoby. V odseku 2 sa definuje spolupáchateľstvo pri trestných činoch spáchaných právnickou osobou a v odseku 3 forma účastníctva právnickej osoby na spáchanom trestnom čine.

K § 7

Trestná zodpovednosť právnickej osoby je úzko spätá s problematikou právneho nástupníctva právnickej osoby. Otázku prechodu trestnej zodpovednosti právnických osôb je nevyhnutné výslovne upraviť v návrhu zákona, v opačnom prípade by zrušenie právnickej osoby s právnym nástupcom znamenal jednoduchý spôsob ako sa trestnej zodpovednosti vyhnúť. Takáto právna úprava nie je ojedinelá a možno ju považovať za štandard v rámci právnych úprav trestnej zodpovednosti právnických osôb. Na základe uvedeného bude teda trestná zodpovednosť právnickej osoby prechádzať na všetkých jej právnych nástupcov. Právne nástupníctvo bude úzko previazané najmä s prechodom imania zrušenej právnickej osoby, ktorý pojem vyjadruje najadekvátnejšie väzbu na (pôvodný) majetkový substrát právnickej osoby. Toto pravidlo bude mať jedinú výnimku, a to prípad keď celé imanie po zrušení právnickej osoby preberá fyzická osoba. Prechod trestnej zodpovednosti na jej právnych nástupcov sa týka aj uložených trestov. V prípade viacerých právnych nástupcov bude trestná zodpovednosť zaťažovať všetkých z nich a v to v rozsahu, ktorý určí súd v zmysle zásad pre ukladanie trestu (§ 11 ods. 3).

Podľa navrhovanej právnej úpravy budú všetky úkony smerujúce k zmene právnickej osoby (zmenou treba podľa odseku 4 rozumieť zlúčenie, splynutie alebo rozdelenie právnickej osoby, prevod imania na spoločníka, zmenu právnej formy a premiestnenie sídla právnickej osoby do zahraničia) budú od momentu začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia proti právnickej osobe podliehať súhlasu súdu (§ 25 ods. 2). Nevylučuje sa teda, aby k zmene právnickej osoby mohlo dôjsť aj počas trestného stíhania danej právnickej osoby, pričom súd pri ukladaní trestu pre právnickú osobu, resp. nástupnícku právnickú osobu bude prihliadať na okolnosti podľa navrhovaného § 11 ods. 3.

Osobitne je v návrhu zákona riešená problematika zmeny alebo zrušenia právnickej osoby počas vykonávacieho konania, t.j. v čase keď sa už neuplatňujú obmedzenia týkajúce sa zmeny, zrušenia alebo zániku právnickej osoby podľa § 25. Návrh zákona v tomto prípade vychádza zo zásady, že trestná zodpovednosť postihuje aj právnych nástupcov odsúdenej právnickej osoby, ktorí sú právnickými osobami. Uvedené sa vzťahuje aj na nevykonané tresty a ochranné opatrenie. Pre prípad, že právnická osoba sa zlúči s inou právnickou osobou, alebo sa rozdelí, zmení právnu formu a pod. počas vykonávacieho konania, priamo zo zákona nastane prechod trestnej zodpovednosti na všetky právnické osoby, ktorá sú právnym nástupcom pôvodnej právnickej osoby. Tento záver je nevyhnutné prijať, a to v záujme zamedzenia vyhnutia sa výkonu uloženého trestu (alebo ochranného opatrenia) po právoplatnom skončení trestného konania. Súčasne sa však zohľadňuje fakt, že nástupnícke právnické osoby nie sú totožným subjektom ako pôvodná právnická osoba, a preto sa umožňuje, aby na ich návrh trestný súd zmenil účinky prechodu trestnej zodpovednosti, t.j. rozhodol či trestná zodpovednosť prechádza na všetkých právnych nástupcov a ak áno, tak v akom rozsahu.

Príklad: právoplatne odsúdená spoločnosť A, ktorej súd právoplatne uložil trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní v trvaní piatich rokov sa ešte pred vykonaním celého trestu rozdelí na spoločnosti B a C. Podľa § 7 ods. 1 návrhu zákona v spojitosti so zákonom o obchodnom registri pri zápise nových spoločností B a C zapíše registrový súd do obchodného registra aj to, že tieto spoločnosti postihuje nevykonaný trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní. Spoločnosť B alebo C však bude môcť podať návrh súdu, aby rozhodol, že tento nevykonaný trest sa na ne nevzťahuje, alebo sa vzťahuje len v obmedzenom rozsahu. Súd podľa § 11 ods. 3 preskúma v akom rozsahu na niektorú z nich prešlo imanie zodpovedajúce prospechu alebo iné výhody zo spáchaného trestného činu, prípadne v akom rozsahu ktorákoľvek z nich pokračuje v činnosti, v súvislosti s ktorou bol spáchaný trestný čin a na podklade toho vydá nový rozsudok.

K § 8

Na trestnú zodpovednosť právnických osôb sa samozrejme vzťahujú, s odchýlkami ustanovenými týmto návrhom zákona, aj všetky ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona o príprave na zločin, o pokuse, o okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť činu, o základných zásadách ukladania sankcií, o ukladaní a výkone jednotlivých trestov, o zániku trestnosti a trestu.

Osobitne sa vo vzťahu k právnickým osobám upravuje problematika účinnej ľútosti. Tieto ustanovenia sú výsledkom prispôsobenia doteraz zaužívanej právnej úpravy potrebám zohľadňujúcim fungovanie právnických osôb. Právna úprava kladie dôraz na zabránenie vzniku škodlivého následku alebo jeho nápravu, ak už nastal. Uprednostňuje sa teda reparačné pôsobenie právnickej osoby pred samotným vyvodením trestnej zodpovednosti.

Aplikovanie účinnej ľútosti však bude vylúčené v prípade trestných činov korupcie, kde Slovenská republika ratifikáciou Dohovoru o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách (oznámenie č. 318/1999 Z. z.) a Trestnoprávneho dohovoru o korupcii (oznámenie č. 375/2002 Z. z.) prevzala záväzok vylučujúci aplikáciu ustanovení o účinnej ľútosti v prípade trestných činov korupcie a rovnako sa vylučuje vo vzťahu k trestnému činu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 Trestného zákona.

K § 9

Ustanovujú sa podmienky pre zahladenie trestu právnickej osoby v trvaní vo vzťahu k jednotlivým kategóriám trestných činov. Navrhovaná právna úprava vychádza zo všeobecnej úpravy Trestného zákona (§ 92 a 93).

K § 10

Vymedzujú sa druhy trestov, ktoré môže súd uložiť právnickej osobe za spáchaný trestný čin.

K § 11

Ustanovujú sa zásady ukladania trestov pre právnické osoby založené na princípe proporcionality trestu. V odseku 1 sa ustanovuje, že súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliada najmä na povahu a závažnosť trestného činu, na pomery právnickej osoby vrátane jej doterajšej činnosti a na jej majetkové pomery, pričom prihliadne aj na to, či právnická osoba vykonáva činnosť vo verejnom záujme, ktorá má strategický význam pre národné hospodárstvo, obranu alebo bezpečnosť. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliada tiež na to, aby postihovali právnickú osobu tak, aby bol zabezpečený ich čo najmenší vplyv na zamestnancov, na právom chránené záujmy poškodených a veriteľov právnickej osoby, ktorých pohľadávky voči trestne zodpovednej právnickej osobe vznikli v dobrej viere a nemajú pôvod alebo nesúvisia s trestným činom právnickej osoby, na pôsobenie právnickej osoby po spáchanom čine, najmä na jej účinnú snahu nahradiť spôsobenú škodu alebo odstrániť iné škodlivé následky trestného činu, na očakávaný dôsledok trestu pre jej ďalšiu činnosť, na pomer, v akom na ňu prešli výhody z trestného činu spáchaného v spolupáchateľstve (odsek 2)

V odseku 3 sa stanovujú podmienky pre ukladanie trestov právnym nástupcom právnickej osoby, pričom sa určuje, že pri rozhodovaní treba prihliadnuť primárne na to, v akom rozsahu na niektorého z nástupcov prešlo imanie zodpovedajúce prospechu, sekundárne na iné výhody zo spáchaného trestného činu a subsidiárne aj na to v akom rozsahu ktorýkoľvek z nástupcov pokračuje v činnosti, v súvislosti s ktorou bol spáchaný trestný čin.

V odseku 4 sa stanovujú podmienky ukladania jednotlivých trestov popri sebe a výnimky z tohto pravidla.

K § 12

Upravujú sa podmienky pre uloženie trestu zrušenia právnickej osoby. V odseku 1 sa navrhuje jeho obligatórne uloženie v prípadoch, ak činnosť právnickej osoby bola úplne alebo prevažne využívaná na páchanie trestnej činnosti, teda v prípadoch ak činnosť právnickej osoby je obmedzená na páchania trestnej činnosti. V odseku 2 sa upravuje fakultatívne uloženie trestu zrušenia právnickej osoby, a to v prípadoch, ak súd odsudzuje právnickú osobu za trestný čin, za ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie. V odseku 3 sa ustanovuje, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bol uložený trest zrušenia právnickej osoby, takáto právnická osoba vstupuje do likvidácie. V odseku 4 sa stanovuje postup súdu v prípade uloženia trestu zrušenia právnickej osoby, ktorá je komoditnou burzou a to vyžiadaním si vyjadrenia príslušného orgánu verejnej správy, ktorý udeľuje povolenie na vznik a činnosť komoditnej burzy osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 92/2008 Z. z. o komoditnej burze a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. V odseku 5 sa obdobným spôsobom upravuje postup súdu v prípade uloženia trestu zrušenia právnickej osoby, ktorá je dohliadaným subjektom finančného trhu podliehajúcim dohľadu vykonávanému Národnou bankou Slovenska.

Podrobnosti výkonu trestu zrušenia právnickej osoby upravuje návrh zákona v § 30.

K § 13

Upravujú sa podmienky pre uloženie trestu prepadnutia majetku právnickej osoby, a to obligatórne v prípade odsúdenia právnickej osoby za trestný čin uvedený v § 58 ods. 2 Trestného zákona ak súčasne právnická osoba nadobudla majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti a rovnako obligatórne v prípade odsúdenia právnickej osoby za trestný čin uvedený v § 58 ods. 3 Trestného zákona.

V odseku 2 sa upravujú následky trestu prepadnutia majetku, ktorými sú vyhlásenie konkurzu na odsúdenú právnickú osobu, ktorý sa vykoná podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a okruh majetku, ktorý možno týmto trestom postihnúť. Trest prepadnutia majetku vo vzťahu k odsúdeným fyzickým osobám a právnickým osobám sa vykoná identicky, t. j. vyhlásením konkurzu na majetok odsúdenej osoby. Okruh majetku, ktorý možno postihnúť trestom prepadnutia majetku sa odvíja od právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V zmysle takejto úpravy, majetok, ktorý vo všeobecnosti nepodlieha konkurzu, nebude postihovaný ani trestnoprávnou sankciou. Takáto konštrukcia umožňuje, aby v rámci konkurzného konania, prostredníctvom jeho špecifických inštitútov (napr. odporovateľnosť) boli riešené aj právne úkony, ktoré boli odsúdeným dlžníkom vykonané v úmysle ukrátiť (aj budúce) pohľadávky veriteľov.

V odseku 3 sa ustanovuje, že vlastníkom prepadnutého majetku sa stáva štát, ak súd nerozhodne inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tejto súvislosti rovnako ako s platnou úpravou trestu prepadnutia majetku u fyzických osôb, resp. ochranného opatrenia zhabania majetku podľa § 83b Trestného zákona, sa postihne majetok odsúdenej osoby, ktorý vlastní po skončení konkurzného konania a ten sa stane majetkom Slovenskej republiky, ak sa nerozhodne na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy inak.

V odseku 4 sa určuje postup súdu pri ukladaní trestu prepadnutia majetku právnickej osobe, ktorá je dohliadaným subjektom finančného trhu podliehajúcim dohľadu vykonávanému Národnou bankou Slovenska. V takomto prípade súd pred uložením trestu požiada o vyjadrenie Národnú banku Slovenska a pri ukladaní trestu prihliadne na jej vyjadrenie.

Návrh zákona tak preberá doterajšiu filozofiu Trestného zákona, ktorý kladie v prípade prepadnutia majetku dôraz na ochranu práva a právom chránených osôb – v tomto prípade veriteľov právnickej osoby.

V tejto súvislosti dochádza súčasne k precizovaniu doterajšej právnej úpravy v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (viď príslušný novelizačný článok).

K § 14

Pre uloženie trestu prepadnutia veci sa využije úprava Trestného zákona (§ 60). Trest prepadnutia veci bude možné uložiť za rovnakých podmienok ako u fyzickej osoby.

K § 15

Ustanovuje sa, že peňažný trest môže súd uložiť za trestný čin vo výške od 1500 eur do 1 600 000 eur. Peňažný trest bude možné uložiť právnickej osobe za všetky trestné činy uvedené § 3 návrhu zákona.

K § 16

Zákaz činnosti právnickej osoby sa týka určitej činnosti, ku ktorej je potrebné osobitné povolenie, alebo ktorých podmienky upravuje osobitný zákon a v súvislosti s ktorou došlo k spáchaniu trestného činu. Trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov.

Pre stanovenie druhu a výmery trestu pre právnickú osobu súd prihliadne okrem iného na následok uloženia trestu na samotnú budúcu činnosť právnickej osoby ako aj na dôsledky, ktoré môže mať uloženie takéhoto trestu na tretie osoby.

K § 17

Upravujú sa podmienky pre uloženie trestu zákazu prijímať dotácie alebo subvencie. Jednou z foriem činnosti, ktorými právnická osoba vykonáva svoju činnosť a ktorá sa dotýka spoločenských záujmov, je účasť vo výberových konaniach na rôzne formy dotácií, príspevkov alebo iných plnení z verejných rozpočtov. Navrhuje sa, aby súd v prípade odsúdenia právnickej osoby za trestný čin spáchaný v súvislosti so žiadosťou, poskytnutím alebo využívaním dotácie alebo subvencie, príspevku alebo iného plnenia zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie, rozpočtu štátneho fondu, rozpočtu vyššieho územného celku alebo rozpočtu obce mohol takejto právnickej osobe uložiť trest zákazu ich prijímať na dobu jedného roka až desiatich rokov.

Trest zákazu prijímať dotácie alebo subvencie znemožňuje, aby sa odsúdená právnická osoba mohla o takéto finančné prostriedky uchádzať, resp. ich prijať. Porušenie tohto zákazu bude zakladať trestnú zodpovednosť pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia (viď čl. III).

Na účely zabezpečenia riadneho výkonu tohto trestu sa do zákonov všeobecne upravujúcich poskytovanie dotácií zavádza nová podmienka, ktorá musí byť splnená, a to skutočnosť, že žiadateľovi o dotáciu, ktorým je právnická osoba, nebol právoplatne uložený trest zákazu prijímať verejné dotácie a subvencie.

Uloženie tohto trestu sa bude súčasne evidovať v registroch, do ktorých zápisom právnická osoba vzniká, a to v záujme zabezpečenia publicity tejto právnej skutočnosti, a to v záujme minimalizovať rizika porušovania uloženého zákazu.

K § 18

Trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie znemožňuje odsúdenej právnickej osobe prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie na dobu určenú súdom v rozsudku v trvaní od jedného roka do desiatich rokov, ak právnická osoba spáchala trestný čin v súvislosti so žiadosťou o pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie podľa zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov alebo o iné plnenie z fondov Európskej únie, s ich poskytovaním alebo využívaním. Porušenie tohto zákazu bude zakladať trestnú zodpovednosť pre trestný čin marenie výkonu úradného rozhodnutia (viď čl. III).

K § 19

Trest zákazu účasti na verejnom obstarávaní znemožňuje odsúdenej právnickej osobe zúčastniť sa verejného obstarávania na dobu určenú súdom v rozsudku v trvaní od jedného roka do desiatich rokov, ak právnická osoba spáchala trestný čin v súvislosti s verejným obstarávaním alebo v súvislosti so žiadosťou o pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie . Z povahy veci pôjde predovšetkým o niektorý z trestných činov machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 až § 268 Trestného zákona. Porušenie tohto zákazu bude zakladať trestnú zodpovednosť pre trestný čin marenie výkonu úradného rozhodnutia (viď čl. III).

V nadväznosti na zavedenie tohto nového trestu sa súčasne navrhuje vykonať novelizáciu zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorej cieľom je nevyhnutným spôsobom upraviť procesy prebiehajúce v rámci verejného obstarávania alebo v súvislosti s ním.

K § 20

Trest zverejnenia odsudzujúceho rozsudku môže pôsobiť ako veľmi účinný nový druh trestu, ktorý bude využívaný najmä v tých prípadoch, keď bude potrebné oboznámiť verejnosť s protiprávnou činnosťou odsúdenej právnickej osoby, napr. v prípadoch ohrozenia zdravia ľudí, zvierat, majetku alebo ochrany životného prostredia.

Primárne bude publikačným zdrojom Obchodný vestník, pričom súd bude môcť uložiť aj zverejnenie v inom verejnom oznamovacom prostriedku (napr. periodická tlač s celoslovenskou alebo regionálnou pôsobnosťou, nemožno vylúčiť ani zverejnenie na internete) alebo aj v prevádzkových priestoroch právnickej osoby. Náklady spojené so zverejnením rozsudku bude znášať vždy odsúdená právnická osoba.

V právnom poriadku Slovenskej republiky nejde o úplne neznámy typ sankcie ukladanej fyzickým osobám alebo právnickým osobám porušujúcim právne normy; k tomu pozri napr. § 71 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K § 21

Uvedené ustanovenie rieši zákaz dvojitého postihu právnickej osoby v správnom konaní a v trestnom konaní. Čiastočne rieši prípady ne bis in idem resp. prekážku veci rozhodnutej. V zmysle navrhovanej právnej úpravy sa správne konanie vedené voči právnickej osobe pre ten istý skutok, ktorý má znaky správneho deliktu prerušuje a nemožno v ňom pokračovať, ak sa vo veci pre ten istý skutok začne alebo vedie trestné stíhanie voči právnickej osobe. Začatím trestného stíhania proti právnickej osobe sa rozumie vznesenie obvinenia proti právnickej osobe. V zmysle ustálenej judikatúry európskych súdov sa taktiež navrhuje, aby právoplatné rozhodnutie v správnom konaní voči právnickej osobe, vydané pre ten istý skutok tvorilo prekážku veci rozhodnutej, pokiaľ takéto rozhodnutie nebolo predpísaným spôsobom zrušené.

V odseku 3 tohto ustanovenia sa rieši otázka plynutia premlčacej lehoty za správne delikty podľa správnych predpisov. Do tejto lehoty sa nezapočítava čas, počas ktorého sa viedlo trestné konanie pre ten istý skutok.

K § 22

V uvedenom ustanovení sa upravuje miestna príslušnosť súdov na konanie o právnickej osobe. Tým sa taktiež určuje príslušnosť orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vykonajú prípravné konanie

K § 23

Uvedené ustanovenie upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov pri upovedomovaní príslušných štátnych orgánov, ktoré vedú registre, do ktorých zápisom právnická osoba vzniká, štátnych orgánov dohľadu o začatí, prerušení alebo právoplatnom skončení trestného stíhania voči právnickej osobe. Orgány činné v trestnom konaní a súdy budú povinné upovedomiť tieto orgány o tom, že voči určitej právnickej osobe sa začalo trestné stíhanie, že sa právoplatne skončilo alebo prerušilo trestné stíhanie.

Distribúcia týchto informácií je dôležitá hľadiska riadneho výkonu štátnej správy a naplnenia zmyslu novej právnej úpravy trestnej zodpovednosti právnických osôb. Upovedomovanie orgánov, ktoré vedú príslušné registre je dôležité z hľadiska aplikácie navrhovaného § 25 zákona, podľa ktorého zmena, zrušenia alebo zánik právnickej osoby po začatí trestného stíhania právnickej osoby bude podliehať súhlasnému rozhodnutiu súdu; toto obmedzenie bude trvať až do skončenia trestného stíhania. Upovedomenie orgánov štátneho dohľadu je dôležité z hľadiska výkonu oprávnení týchto orgánov rozhodovať o platnosti, či ďalšom trvaní, prípadne zrušení udeleného oprávnenia (licencie, povolenia a pod.).

Upovedomenie Úradu vlády Slovenskej republiky (odsek 2) pri konaniach pre trestný čin spáchaných v súvislosti s pomocou a podporou poskytovanou z fondov Európskej únie vyplýva z plnenia záväzkov Slovenskej republiky z právnych aktov EÚ (Nariadenie č. 1302/2008 o centrálnej databáze vylúčených subjektov, Nariadenie č. 1303/2013 ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006).

Upovedomenie Úradu pre verejné obstarávanie (odsek 2) pri konaniach pre trestný čin spáchaný v súvislosti s verejným obstarávaním má vplyv na aplikáciu § 21 návrhu zákona vo vzťahu ku konaniach o správnych deliktoch vedených Úradom pre verejné obstarávanie.

K § 24

Navrhované ustanovenie upravuje spoločné konanie voči právnickej osobe a voči fyzickej osobe a postup v ňom. Platí, že trestná zodpovednosť právnickej osoby a trestná zodpovednosť fyzickej osoby sa posudzujú samostatne, pričom ak sa má vykonať určitý procesný úkon vo vzťahu k obom osobám, platí zásada, že uvedený procesný úkon sa vykoná najprv vo vzťahu k fyzickej osobe.

K § 25

Účelom navrhovaného ustanovenia je zamedziť situácii, kedy by v priebehu trestného stíhania dochádzalo k účelovým zmenám v právnickej osobe alebo k jej zrušeniu (zániku) a tak aj k znižovaniu alebo zániku trestnej zodpovednosti právnickej osoby najmä v dôsledku uskutočňovania právnych úkonov. K zmenám v právnickej osobe môže dôjsť taktiež v dôsledku iných právnych skutočností. Čo treba rozumieť zmenou právnickej osoby vyplýva z § 7 ods. 4 návrhu zákona.

Na tento účel sa navrhuje, aby všetky právne úkony, ktorý vedú k zmene, zrušeniu alebo zániku právnickej osoby boli oznamované prokurátorovi, resp. predsedovi senátu. Plnenie tejto povinnosti zaťažuje štatutárny orgán právnickej osoby. Pokiaľ ide o iné právne skutočnosti, platí pre ich oznamovanie obdobná povinnosť, z povahy veci obmedzená okolnosťou, že štatutárny orgán o tom, že nastali vie, resp. musí vedieť (odsek 1). Na strane druhej, účinnosť právnych úkonov bude vždy podmienená súhlasom súdu (odseky 2 a 3). V konkrétnom prípade to znamená to, že napríklad trestne stíhaná spoločnosť s ručením obmedzeným sa bude môcť zlúčiť s inou právnickou osobou len so súhlasom sudcu. Začatie trestného stíhania bude oznamované štátnym orgánom, ktoré vedú registre, zápisom do ktorých právnická osoba vzniká podľa § 23, čím sa zabezpečí táto informácia aj pre štátne orgány, ktoré vedú príslušný register, či inú úradnú evidenciu. Od tohto momentu do momentu oznámenia právoplatného skončenia trestného stíhania bude akákoľvek zmena alebo návrh na zrušenie právnickej osoby podrobený skúmaniu, či je splnená podmienka existencie súhlasného rozhodnutia súdu (odsek 4). Povinnosť dokladovať tento súhlas bude mať právnická osoba, resp. osoby konajúce v jej mene pri podávaní návrhu do príslušného registra, či úradnej evidencie.

K § 26

Obmedzujúce a zaisťovacie opatrenia smerujú k tomu, aby právnická osoba nepokračovala v trestnej činnosti alebo nedokonala čin, o ktorý sa pokúsila alebo aby nezmarila uloženie trestu postihujúceho jej majetok.

Právna úprava obmedzujúcich a zaisťovacích opatrení je subsidiárnou právnou úpravou vo vzťahu k úprave podľa štvrtej a piatej hlavy prvej časti Trestného poriadku.

Čo do výpočtu obmedzujúcich a zaisťujúcich opatrení je ich výpočet demonštratívny a nevylučuje uplatnenie aj iných opatrení, avšak pri ich ukladaní vždy platí, že súd musí zvažovať ich následky na právnickú osobu a jej činnosť a na tretie osoby.

Z procesného hľadiska sa obmedzujúce a zaisťovacie opatrenia budú ukladať uznesením, proti ktorému bude prípustná sťažnosť, ktorá bude mať odkladný účinok jedine v obmedzenom rozsahu, ktorý vyplýva z odseku 6.

Pri realizácii týchto obmedzujúcich a zaisťujúcich opatrení sa bude postupovať podľa odseku 4, a teda ak napr. súd zakáže právnickej osobe nakladať s nehnuteľnosťami, zašle sa uznesenie súdu príslušnej správe katastra.

K § 27

Aby mohla právnická osoba vôbec vystupovať v trestnom konaní, navrhuje sa osobitná právna úprava vykonávania úkonov v mene právnickej osoby v trestnom konaní. Úprava vychádza z exitujúcich procesných kódexov (Občiansky súdny poriadok, Správny poriadok).

V prvom rade (odsek 1) budú úkony za právnickú osobu vykonávať jej štatutárne orgány. Nevylučuje sa však zastúpenie (odsek 2). Na preukázanie zastúpenia bude však potrebné špecifické plnomocenstvo, z ktorého obsahu vyplynie, že zástupca je fyzickou osobou zvolenou právnickou osobou špecificky na tento účel. Ingerencia súdu alebo prokurátora sa vyžaduje len v prípade, ak nie je možné zabezpečiť konania v mene právnickej osoby podľa navrhovaných odsekov 1 a 2. V tomto prípade sa právnickej osobe ustanoví opatrovník spravidla z radov advokátov, čo však nevylučuje opatrovníctvo aj inou osobou ako advokátom.

Osoba, ktorá bude konať v mene právnickej osoby v trestnom konaní bude mať možnosť využiť v konaní všetky procesné inštitúty, ktoré inak prináležia obvinenému, samozrejme v kontexte povahy toho ktorého inštitútu; k tomu pozri § 1 ods. 2 návrhu zákona a rozsah aplikovateľnosti Trestného poriadku.

Vykonať hlavné pojednávanie bez prítomnosti osoby oprávnenej konať v mene právnickej osoby bude možné len vo výnimočných situáciách, ktoré sú vymedzené v odseku 6 v analógii k úprave Trestného poriadku.

Právnu úpravu v § 27 je potrebné odlišovať od inštitútu obhajoby, ktorý je upravený v § 28, a teda voľba zástupcu podľa § 27 ods. 2 nijako neobmedzuje právnickú osobu zvoliť si súčasne obhajcu z radov advokátov tak ako každý iný obvinený.

K § 28

Uvedené ustanovenie upravuje základné ústavné právo obvineného, ktorým je právo na obhajobu (čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Právo zvoliť obhajcu právnickej osoby ma výlučne štatutárny orgán, takéto oprávnenie neprináleží zvolenému zástupcovi právnickej osoby podľa § 27 ods. 2. Obhajca právnickej osoby nemôže byť súčasne zástupcom právnickej osoby. Vo vzťahu k zvoleniu obhajcu právnickej osobe platia všetky ustanovenia Trestného poriadku s výnimkou ustanovení o tzv. povinnej obhajobe, ktorá sa v prípade právnických osôb z povahy veci nepoužije.

K § 29

Uvedené ustanovenie upravuje následnosť vykonávania procesných úkonov v spoločných konaniach voči fyzickej osobe a právnickej osobe vo vzťahu k výsluchu na hlavnom pojednávaní, záverečnej reči a poslednému slovu.

K § 30

Trest zrušenia právnickej osoby sa bude vykonávať formou zrušenia právnickej osoby s likvidáciou. Podľa návrhu zákona právnická osoba vstupuje do likvidácie právoplatnosťou odsudzujúceho rozsudku (pripustenie konceptu, aby v nadväznosti na trestné rozhodnutie sa spúšťal proces rozhodovania o likvidácii v osobitnom procese mimo trestného konania nie je namieste, preto sa účinok vstupu do likvidácie spája už s právoplatnosťou trestného rozsudku). Súd zabezpečí výkon rozsudku tak, že právoplatný rozsudok zašle príslušnému orgánu, ktorý vedie register, do ktorého zápisom právnická osoba vzniká (napr. registrový súd, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a pod.). Tento orgán na poklade rozhodnutia súdu vykoná zápis v príslušnom registri, čím sa zabezpečí publicita zrušenia právnickej osoby a jej vstup do likvidácie. Samotná likvidácia sa vykoná podľa pravidiel ustanovených osobitnými predpismi, resp. ak takejto osobitnej právnej úpravy niet, likvidácia sa vykoná podľa ustanovení Obchodného zákonníka (k tomu pozri § 20a Občianskeho zákonníka). Náklady spojené s likvidáciou sa budú primárne uhrádzať z majetku zrušovanej právnickej osoby (§ 35 návrhu zákona).





K § 31

§ 31 upravuje výkon trestu zákazu činnosti, trestu zákazu prijímať dotácie alebo subvencie, trestu zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie a trestu zákazu účasti vo verejnom obstarávaní.

Podľa odseku 1 po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol právnickej osobe uložený trest zákazu činnosti, predseda senátu, resp. samosudca zašle rovnopis rozsudku tomu kto vedie obchodný register (vo vzťahu k obchodným spoločnostiam) alebo iný zákonom určený register, zápisom v ktorom právnická osoba vzniká (napr. Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktoré vedie register nadácií, register občianskych združení, register neinvestičných fondov, register nadácií a pod.). Súčasne sa rovnopis takého rozsudku zasiela orgánu, ktorý vydáva oprávnenie na výkon tejto činnosti alebo ktorý výkon tejto činnosti eviduje (napr. ministerstvu spravodlivosti vo vzťahu k znaleckým ústavom, živnostenskému úradu a pod.) Výkon činnosti zo strany odsúdenej právnickej osoby, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu o zákaze činnosti, zakladá trestnú zodpovednosť takejto právnickej osoby vo vzťahu k trestnému činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona (viď bod 4 v čl. III – novela Trestného zákona).

Podľa odseku 2, len čo sa rozsudok, ktorým bol uložený trest zákazu prijímať verejné dotácie alebo subvencie, stal právoplatným, zašle predseda senátu jeho rovnopis tomu, kto vedie obchodný register alebo iný zákonom určený register, zápisom v ktorom právnická osoba vzniká. Porušenie zákazu prijímať verejné dotácie alebo subvencie právnickou osobou zakladá trestnú zodpovednosť takejto právnickej osoby vo vzťahu k trestnému činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa novozavedeného písmena e) v § 348 ods. 1 Trestného zákona (viď bod 4 v čl. III – novela Trestného zákona).

Po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol uložený trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie, stal právoplatným, zašle predseda senátu jeho rovnopis Úradu vlády Slovenskej republiky a tomu, kto vedie obchodný register alebo iný zákonom určený register, zápisom v ktorom právnická osoba vzniká. Porušenie zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie právnickou osobou zakladá trestnú zodpovednosť takejto právnickej osoby vo vzťahu k trestnému činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa novozavedeného písmena e) v § 348 ods. 1 Trestného zákona (viď bod 4 v čl. III – novela Trestného zákona).

Po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol právnickej osobe uložený trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní, predseda senátu, resp. samosudca zašle rovnopis rozsudku Úradu pre verejné obstarávanie (pozri aj súvisiacu zmenu zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Porušenie zákazu účasti vo verejnom obstarávaní právnickou osobou zakladá trestnú zodpovednosť takejto právnickej osoby vo vzťahu k trestnému činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa novozavedeného písmena e) v § 348 ods. 1 Trestného zákona (viď bod 4 v čl. III – novela Trestného zákona).

K § 32

Ustanovenie upravuje výkon trestu zverejnenia odsudzujúceho rozsudku. Navrhuje sa štandardný mechanizmus, podľa ktorého predseda senátu vyzve právnickú osobu, aby zverejnila právoplatný odsudzujúci rozsudok, a to v určenej lehote, v určenom rozsahu a určeným spôsobom – určenie týchto skutočností bude obsiahnuté už v odsudzujúcom rozsudku. Pre zaistenie riadneho výkonu tohto trestu sa navrhuje oprávnenie predsedu senátu uložiť právnickej osobe poriadkovú pokutu do výšky 16590 eur, a to aj opakovane. Sťažnosť proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty bude prípustná a bude mať odkladný účinok. Náklady spojené so zverejnením odsudzujúceho rozsudku bude znášať právnická osoba.

K § 33

Vzhľadom na charakter trestu zákazu prijímať verejné dotácie a subvencie, trestu zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie a trestu zákazu účasti vo verejnom obstarávaní sa navrhuje podobne ako v prípade trestu zákazu činnosti, pripustiť podmienečné upustenie od výkonu zvyšku týchto trestov.

Subsidiárne sa v tomto prípade použijú z hľadiska podmienok podmienečného upustenia od výkonu zvyšku týchto trestov ustanovenia Trestného zákona o podmienečnom upustení od zvyšku trestu zákazu činnosti.

K § 34

Vo vzťahu k právnemu styku s cudzinou platí zásada subsidiarity piatej časti Trestného poriadku o právnom styku s cudzinou, ak medzinárodná zmluva alebo osobitný zákon neustanovujú inak, v opačnom prípade sa postupuje podľa medzinárodnej zmluvy alebo osobitného zákona.

V tomto odseku sa taktiež rieši postup a konanie v prípade uznávania cudzích rozhodnutí. Platí, že samotné uznávacie konanie sa spravuje príslušnými ustanoveniami piatej časti Trestného poriadku o uznávaní cudzích rozhodnutí, pričom samotný výkon takéhoto uznaného rozhodnutia sa spravuje týmto zákonom.

K § 35

Navrhované ustanovenie vychádza z § 553 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zásadu, podľa ktorej trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania znáša štát modifikuje tak, že tieto trovy sa prioritne uhrádzajú z majetku spoločnosti a až ak tento postup nie je možný, uhrádza ich štát. Tento postup sa uplatní aj v likvidačnom konaní, ktoré nasleduje po skončení trestného konania v súvislosti s výkonom trestu zrušenia právnickej osoby.

K § 36

Rešpektujúc ústavné zásady posudzovania trestnosti (čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky) sa navrhuje, aby zákon postihoval výlučne konania, ktoré nastanú po jeho účinnosti.

K § 37

Transpozičné ustanovenie odkazujúce na prílohu zákona – Zoznam preberaných právne záväzných dokumentov Európskej únie.



K čl. II
(Občiansky zákonník)

V nevyhnutnom rozsahu sa dopĺňajú zákony upravujúce vzťahy právnických osôb tak, aby v príslušnom registri alebo inej úradnej evidencii mohli byť uvádzané aj tresty uložené právnickej osobe v trestnom konaní a aby trest zrušenia právnickej osoby a jej likvidácia boli vykonateľné.

V tejto súvislosti treba poukázať aj na tú skutočnosť, že podľa právnej úpravy obsiahnutej v čl. I štátnym orgánom, ktoré vedú príslušný register, zápisom v ktorom právnická osoba vznik, sa budú zasielať len rozhodnutia (a teda oznamovať právoplatné uloženie trestov), ktorými sa ukladá trest zrušenia právnickej osoby, trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní, trest zákazu prijímať verejné dotácie alebo subvencie a trest zákazu činnosti; k tomu pozri ustanovenia o výkone týchto trestov. V prípade trestu zrušenia právnickej osoby je rozhodnutie súdu podkladom, pre vykonanie všetkých úkonov spojených s likvidáciou právnickej osoby. V prípade trestov, ktorými sa zakazuje určitá činnosť alebo konania sa takto zabezpečí materiálna publicita obmedzenia činnosti právnickej osoby. Ostatné tresty sa oznamovať nebudú.

Nakoľko ďalšie novelizačné články obsahujú novelizácie zákonov, ktorých účel je rovnaký, osobitná časť odkazuje na odôvodnenie v čl. II.

K čl. III
(Trestný zákon)

K bodu 1

Podľa platnej právnej úpravy Trestného zákona sa páchateľstvo trestného činu obmedzuje výlučne na fyzické osoby. Trestnú zodpovednosť právnických osôb Trestný zákon v platnom znení nepripúšťa. Zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb nevyhnutne vyžaduje modifikáciu vymedzenia všeobecného páchateľstva podľa § 19 ods. 2 Trestného zákona, a to tak, že Trestný zákon ako kódex priamo a vyslovene pripustí aj páchateľstvo právnických osôb, pričom právna úprava trestnej zodpovednosti bude upravená v osobitnom zákone, ktorým je zákon navrhovaný v čl. I.

K bodom 2 a 3

V nadväznosti na zavedenie novej právnej úpravy trestnej zodpovednosti právnických osôb sa upúšťa od doterajšieho konceptu postihovania právnických osôb prostredníctvom ochranných opatrení zhabanie majetku (§83a) a zhabanie peňažnej čiastky (§83b). Na tento účel sa ruší doterajšia právna úprava týchto ochranných opatrení v Trestnom zákone.

K bodu 4

Ide o legislatívno-technickú úpravu v súvislosti s používaním pojmov Európske spoločenstvá a Európska únia.

K bodu 5

Navrhuje sa upraviť nová skutková podstata trestného činu spočívajúca v neoprávnenom vyrobení, používaní alebo prechovávaní overovacej značky meradla alebo zabezpečovacej značky meradla podľa § 2 písm. k) a l) zákona č. 142/2000 Z. z. o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 431/2004 Z. z. na účel použiť ju ako pravú. Potreba ustanovenia navrhovanej novej skutkovej podstaty trestného činu je daná neustálym a výrazným nárastom protispoločenskej činnosti spočívajúcej v neoprávnenom odbere komodít ako elektrická energia, zemný plyn alebo voda, ktorý je podľa osobitných zákonov považovaný za neoprávnený práve v dôsledku porušenia alebo falšovania zabezpečenia proti neoprávnenej manipulácii s meradlom, ktorého funkciu plní overovacia značka meradla alebo zabezpečovacia značka meradla. Iba množstvo odhaleného neoprávnene odobratého zemného plynu v dôsledku poškodených, chýbajúcich alebo falšovaných značiek meradla dosiahlo v roku 2013 takmer 3 milióny m3 (ročná spotreba rodinného domu, ktorý využíva plyn na kúrenie je 1500-2500 m3). Možno pritom dôvodne predpokladať latentnosť páchania tejto trestnej činnosti, pričom odhalené prípady predstavujú iba „špičku ľadovca“ z celkového množstva všetkých takých skutkov. Orgány činné v trestnom konaní v súčasnosti nemôžu postihovať osoby, ktoré najmä organizovanou formou vykonávajú úpravy stavov počítadiel na meradlách spotreby uvedených komodít, a to ani pri zadržaní týchto osôb s nástrojmi (raznicami a značkami) umožňujúcimi neoprávnené označovanie meradiel overovacími značkami alebo zabezpečovacími značkami po úprave stavu meradiel. Prípady dokázaných falošných overovacích značiek a zabezpečovacích značiek následne postupujú okresným úradom na prejednanie priestupku, ktoré ich odložia záznamom a vo veci nevykonávajú žiadne šetrenie smerujúce k odhaleniu páchateľa. Navrhuje sa preto, aby trestným činom bolo samotné neoprávnené vyrobenie overovacej značky alebo zabezpečovacej značky, resp. raznice. Prísnejšie bude posudzovaný taký čin, ktorý bude vykonaný závažnejším spôsobom konania (napr. organizovanou skupinou) alebo z osobitného motívu (napr. na objednávku). Pokiaľ takým činom bude spôsobená škoda, pôjde o súbeh s trestným činom krádeže, nakoľko neoprávnené osadenie overovacej značky a zabezpečovacej značky je vykonávané po znížení stavu na počítadle meradla príslušnej komodity.

K bodom 6 a 7

Navrhuje sa precizovať doterajšiu právnu úpravu skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskej únie v súlade s požiadavkami aplikačnej praxe.

K bodu 8

Ide o legislatívno-technickú úpravu v súvislosti s používaním pojmov Európske spoločenstvá a Európska únia.

K bodu 9

Vzhľadom na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb osobitným zákonom v čl. I a s tým súvisiacich trestov pre právnické osoby, konkrétne trestu zákazu prijímať dotácie alebo subvencie, zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskeho Únie a zákazu účasti vo verejnom obstarávaní je potrebné rozšíriť súčasný výpočet rozhodnutí, ktorých marenie zakladá trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 Trestného zákona. Zavedenie týchto nových trestov spočívajúcich v zákaze určitej činnosti, či konania si nevyhnutne vyžaduje rozšírenie skutkovej podstaty trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, čím sa vytvárajú predpoklady pre zabezpečenie riadneho výkonu novo zavádzaných trestov. Svojou povahou ide o tresty podobné ako trest zákazu činnosti [§ 348 ods. 1 písm. d)]. Z povahy veci je zrejmé, že páchateľom trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa nového písm. e) v § 348 ods. 1 môže byť len právnická osoba.

Uvedené doplnenie § 348 bude mať v praxi ten následok, že právnická osoba, ktorá poruší súdom uložený zákaz prijímať dotácie a subvencie, zákaz prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskeho Únie a zákaz účasti vo verejnom obstarávaní sa dopustí protiprávneho konania, ktoré bude napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.

K čl. IV
(Trestný poriadok)

K bodu 1

Legislatívno-technická úprava znenia ustanovenia v súvislosti so zmenami pod bodom 3.

K bodu 2

S ohľadom na očakávanú zvýšenú náročnosť vedenia trestného konania zo strany orgánov činných v trestnom konaní sa ustanovuje, že v trestnom konaní proti právnickej osobe sa vykoná vždy vyšetrovanie, ktoré vykoná vyšetrovateľ Policajného zboru, resp. vyšetrovateľ colnej správy (policajt podľa § 10 ods. 8 písm. a) a b).

K bodom 3 až 14

V nadväznosti na zavedenie novej právnej úpravy trestnej zodpovednosti právnických osôb sa upúšťa od doterajšieho konceptu postihovania právnických osôb prostredníctvom ukladania ochranných opatrení zhabania peňažnej čiastky podľa § 83a Trestného zákona a zhabania majetku podľa § 83b Trestného zákona. Na tento účel sa ruší doterajšia právna úprava ukladania týchto dvoch ochranných opatrení naprieč Trestným poriadkom, ktorá bola zavedená zákonom č. 224/2010 Z. z. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zákonom č. 224/2010 Z. z. došlo okrem iného aj k rozšíreniu procesných práv zúčastnenej osoby, t.j. osoby, ktorej majetok je postihovaný ochranným opatrením zhabaním veci. Tento zákonný štandard procesných práv zostáva novou právnou úpravou trestnej zodpovednosti právnických osôb nedotknutý.

K bodom 16 až 19

V nadväznosti na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb osobitným zákonom uvedeným v čl. I návrhu sa nanovo sa koncipuje právna úprava výkonu cudzieho rozhodnutia vo vzťahu k právnickým osobám modifikáciou predmetných ustanovení piatej časti Trestného poriadku o právnom styku s cudzinou.

K čl. V
(zákon č. 51/1988 Zb.)

Samostatnú skupinu novelizovaných zákonov, ktorá je súčasne najpočetnejšia, predstavujú zákony, ktoré regulujú vydávanie povolení, licencií, či oprávnení na výkon rôznorodých špecializovaných činností, kde predpokladom udelenia povolenia (licencie, oprávnenia atď.) je preukázanie bezúhonnosti. Pre tieto zákony je charakteristické, že v prípade fyzických osôb, ktoré žiadajú o udelenie povolenia je ustanovená podmienka bezúhonnosti ako jedna z podmienok udelenia príslušného povolenia. V prípade právnických osôb, vzhľadom na v súčasnosti absentujúcu pravú trestnú zodpovednosť právnických osôb, sa podmienka bezúhonnosti spravidla vzťahuje len na fyzické osoby, ktoré sú štatutárnym orgánom právnickej osoby, prípadne členmi jej dozorných orgánov. Uvedený koncept zostáva návrhom zachovaný, pričom dochádza k rozšíreniu podmienky bezúhonnosti aj na právnickú osobu, ktorá je žiadateľom o vydanie príslušného povolenia a k zmene s tým súvisiacich, najmä procesných, ustanovení.

Podstata novelizácie spočíva primárne v rozšírení podmienok, ktoré musí právnická osoba spĺňať aj o podmienku bezúhonnosti. Ďalej sa podľa potreby a v nevyhnutnom rozsahu menia aj niektoré súvisiace ustanovenia, a to najmä ak ide o preukazovanie splnenia tejto podmienky (výpis z registra trestov ako povinná príloha žiadosti a pod.).

Súčasne sa do týchto zákonov vzhľadom na závažnosť problematiky trestnej zodpovednosti navrhuje doplniť všetky tieto osobitné zákony o prechodné ustanovenia, ktorých cieľom je zabezpečiť bezproblémovú aplikáciu posudzovania bezúhonnosti právnických osôb v osobitných povoľovacích, či licenčných konaniach, ktoré nebudú ku dňu účinnosti zákona právoplatne skončené. Navrhuje sa, aby sa tieto konania z hľadiska procesného dokončili podľa doterajších predpisov. Ak sa konajúci štátny orgán dozvie počas konania o tom, že právnická osoba bola právoplatné odsúdená pre trestný čin, ktorého spáchaním prestáva byť táto právnická osoba bezúhonnou, má konajúci štátny orgán možnosť neudeliť povolenie, či licenciu. V tomto prípade však pôjde skôr o výnimočné prípady, nakoľko trestnú zodpovednosť právnických osôb možno vyvodzovať len pre skutky, ktoré nastanú po účinnosti zákona (k tomu pozri § 2 ods. 1 Trestného zákona). Ak dôjde k oznámeniu zo strany súdu o právoplatnom odsúdení právnickej osoby po právoplatnom skončení konania podľa osobitného predpisu, ktorý je novelizovaný, tak príslušný štátny orgán začne konanie, ktoré povedie k odňatiu licencie, povolenia alebo oprávnenia z dôvodu, že príslušná právnická osoba nespĺňa podmienky pre jeho vydanie.

K bodom 1 a 2

Účelom zmeny zákona o banskej činnosti je doplnenie podmienky bezúhonnosti právnickej osoby, ktorá je žiadateľom o vydanie banského oprávnenia ako jednej z podmienok, ktorú musí právnická osoba spĺňať pre vydanie tohto oprávnenia. Preukazovať ju bude právnická osoba výpisom z registra trestov.

K bodu 3

Dopĺňajú sa prechodné ustanovenia v zmysle vyššie popísaných pravidiel.

K čl. VI
(zákon č. 83/1990 Zb.)

Osobitosťou zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov je to, že bo prijatý pred zákonom č. 509/1991 Zb. ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník a Obchodným zákonníkom. Ako cit. novelizácia Občianskeho zákonníka, tak aj prijatie Obchodného zákonníka okrem iného výrazným spôsobom zasiahlo právnu úpravu právnických osôb, ktorá pretrváva dodnes. Zákon o združovaní občanov je teda v porovnaní s úpravou súkromnoprávnych kódexov prekonaný, keďže je úprava zániku občianskych združení nekorešponduje so všeobecnou úpravou zániku právnických osôb. V zákone o združovaní občanov absentuje inštitút zrušenia právnickej osoby, t.j. postupnosť predpokladaná ako Občianskym zákonníkom, tak aj Obchodným zákonníkom zrušenie – likvidácia – zánik, je v prípade občianskych združení modifikovaná do podoby zánik – likvidácia.

Novelizácia zákona o združovaní občanov v súvislosti so zavedením trestnej zodpovednosti právnických osôb zahŕňa preto rozšírenie dôvodov zániku občianskeho združenia, a to tak, že v právoplatné uloženie trestu zrušenia právnickej osoby bude na základe osobitnej zákonnej úpravy vyvolávať zánik občianskeho združenia (a jeho následnú likvidáciu), nakoľko zákon o združovaní občanov nepozná inštitút zrušenia občianskeho združenia. Z hľadiska dopadov tohto trestu však pôjde o rovnocennú právnu úpravu ako v prípade ostaných právnických osôb.

V bode 2 sa rozširuje právna úprava, ktorá zakladá oprávnenie (povinnosť) Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vymenovať likvidátora občianskeho združenia, a teda ministerstvo vnútra bude vymenúvať likvidátora aj tých občianskych združení, ku ktorých zániku dôjde v dôsledku právoplatného uloženia trestu zrušenia právnickej osoby.

K čl. VII
(zákon č. 308/1991 Zb.)

Pozri odôvodnenie k čl. II.

K čl. VIII
(zákon č. 455/1991 Zb.)

K bodu 1

Podľa platného znenia živnostenského zákona je jednou z prekážok prevádzkovania živnosti súdom uložený zákaz činnosti týkajúci sa konkrétnej živnosti (§ 8 ods. 5 cit. zákona). Vzhľadom na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb a s tým súvisiacu možnosť uloženia zákazu činnosti, ktorý sa môže týkať aj činnosti vykonávanej na základe živnostenského oprávnenia, je potrebné, aby bola právna úprava doplnená aj o právnické osoby.

K bodu 2

Účelom zmeny § 8 ods. 5 je rozšíriť prekážky prevádzkovania živnosti aj o trest zákazu činnosti uložený právnickej osobe.

K bodu 3

Ide o zmenu, ktorou sa zosúlaďuje znenie § 10 ods. 4 s § 6 ods. 3, a to v súvislosti s vydávaním živnostenského oprávnenia založene právnickej osobe, ktorá ešte nebola zapísaná do obchodného registra (t.j. nevznikla).

K bodu 4

Tak ako je dôvodom zrušenia živnostenského oprávnenia strata bezúhonnosti pre fyzické osôb, bude dôvodom zrušenia aj v prípade právnických osôb.

K čl. IX
(zákon č. 71/1992 Zb.)

Zmena zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov zohľadňuje existenciu trestnej zodpovednosti právnických osôb pri vydávaní potvrdenia o predchádzajúcom odsúdení v členskom štáte Európskej únie.

K čl. X
(zákon č. 78/1992 Zb.)

Zmena zákona o daňových poradcoch a Slovenskej komore daňových poradcov má za cieľ jednak zaviesť podmienku bezúhonnosti aj u právnických osôb, ktorá poskytujú daňové poradenstvo a rovnako aj zohľadniť stratu bezúhonnosti právnickej osoby ako podmienku vyčiarknutia zo zoznamu daňových poradcov.

K prechodným ustanoveniam pozri odôvodnenie čl. V.

K čl. XI
(zákon č. 566/1992 Zb.)

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XII
(zákon č. 202/1995 Z. z.)

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XIII a XIV

Pozri odôvodnenie k čl. II.

K čl. XV až XIX

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XX
(zákon č. 65/2001 Z. z.)

Novelizácia zákona o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok má za cieľ zohľadniť zrušenie doterajšieho ochranného opatrenia zhabanie peňažnej čiastky, čo sa prejavuje vypustením zmienky o tomto ochrannom opatrení z platného znenia zákona.



K čl. XXI a XXII

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XXIII
(zákon č. 34/2002 Z. z.)

Pozri odôvodnenie k čl. II.

K čl. XXIV až XXIX

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XXX
(zákon č. 530/2003 Z. z.)

Pozri odôvodnenie k čl. II.

K čl. XXXI a XXXII

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XXXIII
(zákon č. 43/2004 Z. z.)

K bodu 1

Odsek 5 sa dopĺňa o navrhovanú vetu z dôvodu doplnenia § 48 ods. 2 písm. p) o povinnosť bezúhonnosti zakladateľa dôchodkovej správcovskej spoločnosti (ďalej len „DSS“). T. zn. ak sa podmienka bezúhonnosti vyžaduje u zakladateľa, mala by byť splnená počas celého obdobia existencie DSS. V spojitosti s tým sa v bode 11 rozširujú dôvody pre odobratie povolenia na vznik na činnosť DSS o skutočnosť, že DSS prestala byť bezúhonná osoba.

K bodu 2

Podmienka bezúhonnosti sa nanovo bude vyžadovať od zakladateľa DSS, ako aj od akcionára spoločnosti.

K bodu 3

Požiadavka dôveryhodnosti sa navrhuje preniesť aj na fyzickú osobu, ktorá síce spĺňa požiadavku bezúhonnosti, ale zároveň mohla vykonávať niektorú z dôležitých funkcií v inej právnickej osobe, ktorá bola odsúdená za trestný čin a mohla sa priamo podieľať na konaní, ktoré bolo kvalifikované ako trestný čin právnickej osoby, čo môže jej dôveryhodnosť značne znižovať.




K bodu 4

Pojem bezúhonnosť sa rozširuje o bezúhonnosť právnickej osoby, preto dochádza k legislatívno-technickej úprave v tomto bode z „fyzickej“ osoby na „osobu“.

K bodu 5

Ide o legislatívno-technickú zmenu v súvislosti s bodom 3.

K bodu 6

Navrhuje sa vhodnosť akcionára s kvalifikovanou účasťou posudzovať aj z hľadiska trestnoprávnej roviny. Požiadavka vhodnosti akcionára sa navrhuje preniesť aj na fyzickú osobu, ktorá síce môže spĺňať požiadavku bezúhonnosti, ale zároveň mohla vykonávať niektorú z dôležitých funkcií v inej právnickej osobe, ktorá bola odsúdená za trestný čin a mohla sa priamo podieľať na konaní, ktoré bolo kvalifikované ako trestný čin právnickej osoby, čo môže jej dôveryhodnosť značne znižovať.

K bodu 7

Vzhľadom na doplnenie podmienok, ktoré musia byť preukázané na udelenie povolenia na vznik a činnosť DSS, je potrebné doplniť aj povinnosť oznamovať zmeny v skutočnostiach preukazujúcich splnenie týchto podmienok.

K bodu 8

V § 52 ods. 2 sa upravujú, rovnako ako v prípade udelenia povolenia NBS, požiadavky kladené na akcionára pre udelenie predchádzajúceho súhlasu NBS.

K bodu 9

Vzhľadom na to, že fyzická alebo právnická osoba, ktorej majú byť zverené niektoré činnosti DSS by mala spĺňať rovnaké regulatórne štandardy ako samotná DSS, navrhuje sa ukladať podmienku bezúhonnosti osobe, ktorej budú činnosti zverené, s dôrazom na skutočnosť, že môže ísť aj o osobu, ktorá nie je licencovaná, resp. dozorovaná regulátorom.

K bodu 10

Ďalšou právnickou osobou, na ktorú sa vzťahujú požiadavky zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení je depozitár, ktorým môže byť len banka alebo pobočka zahraničnej banky. Z tohto dôvodu sa na depozitára tiež bude vzťahovať požiadavka bezúhonnosti právnickej osoby.

K bodu 11

Ak bolo voči DSS začaté trestné stíhanie za trestný čin, za ktorý možno uložiť trest zrušenia právnickej osoby, je potrebné chrániť oprávnené záujmy sporiteľov zavedením nútenej správy po tom, ako bolo začaté trestné stíhanie.


K bodu 12

Ak bude DSS v trestnom konaní uložený trest zákazu činnosti, Národná banka Slovenska jej následne musí odobrať povolenie na vznik a činnosť DSS podľa § 48 a nasl. a nariadiť nútenú správu.

K bodu 13

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XXXIV a XXXV

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XXXVI
(zákon č. 523/2004 Z. z.)

Zmena zákon o rozpočtových pravidlách je vyvolaná zavedením nového trestu, ktorým je trest zákazu prijímať dotácie a subvencie, ako aj trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie. Podstata tohto trestu spočíva v spočíva v tom, že právnickej osobe sa počas doby určenej súdom zakáže uchádzať sa alebo prijať dotáciu, subvenciu, príspevok alebo iné plnenie zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie, rozpočtu štátneho fondu, rozpočtu vyššieho územného celku alebo rozpočtu obce.

Pre dosiahnutie tohto cieľa sa preto navrhuje zakomponovať do všeobecnej úpravy poskytovania dotácií zo štátneho rozpočtu (§ 8a) ako ďalšiu podmienku, ktorá musí byť splnená pre udelenie dotácie, a to podmienku bezúhonnosti v rozsahu neexistencie právoplatného odsúdenia a uloženia trestu zákazu prijímať dotácie alebo subvencie.

Na všeobecnú úpravu v § 8a nadväzujú osobitné zákonné úpravy, ktoré upravujú detailnejšie poskytovanie dotácií, v tej ktorej oblasti verejnej správy. Všetky tieto osobitné zákony požadujú splnenie všeobecných podmienok udelenia dotácie podľa § 8a, a teda podmienka neuloženia trestu zákazu prijímať dotácie alebo subvencie bude platiť aj v týchto predpisoch.

K čl. XXXVII až XXXIX

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XL
(zákon č. 583/2004 Z. z.)

Na rozdiel od zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, v zákone o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy absentuje detailná úprava poskytovania dotácií z rozpočtov obcí a vyšších územných celkov. Preto novelizácia tohto zákona je vo svojej podstate zavedením zákonnej podmienky bezúhonnosti pre právnické osoby.




K čl. XLI
(zákon č. 650/2004 Z. z.)

K bodu 1

Odsek 5 sa dopĺňa o navrhovanú vetu z dôvodu doplnenia § 23 ods. 1 písm. o) o povinnosť bezúhonnosti zakladateľa doplnkovej dôchodkovej spoločnosti (ďalej len „DDS“). T. zn. ak sa podmienka bezúhonnosti vyžaduje u zakladateľa, mala by byť splnená počas celého obdobia existencie DDS. V spojitosti s tým sa v bode 10 rozširujú dôvody pre odobratie povolenia na vznik a činnosť DDS o skutočnosť, že DDS prestala byť bezúhonná osoba.

K bodu 2

Ustanovuje sa nová licenčná podmienka pre zakladateľa a akcionára DDS – bezúhonnosť právnickej osoby (uvádza sa bezúhonná „osoba“, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj právnickú osobu).

K bodu 3

Požiadavka dôveryhodnosti sa navrhuje preniesť aj na fyzickú osobu, ktorá síce spĺňa požiadavku bezúhonnosti, ale zároveň mohla vykonávať niektorú z dôležitých funkcií v inej právnickej osobe, ktorá bola odsúdená za trestný čin a mohla sa priamo podieľať na konaní, ktoré bolo kvalifikované ako trestný čin právnickej osoby, čo môže jej dôveryhodnosť značne znižovať.

K bodu 4

Pojem bezúhonnosť sa rozširuje o bezúhonnosť právnickej osoby, preto dochádza k legislatívno-technickej úprave v tomto bode.

K bodu 5

V § 23 ods. 15 ide o legislatívno-technickú zmenu v súvislosti s bodom 3.

K bodu 6

Vzhľadom na doplnenie podmienok, ktoré musia byť preukázané na udelenie povolenia na vznik a činnosť DDS, je potrebné doplniť aj povinnosť oznamovať zmeny v skutočnostiach preukazujúcich splnenie týchto podmienok.

K bodu 7

V § 26 ods. 2 sa upravujú, rovnako ako v prípade udelenia povolenia NBS, požiadavky kladené na akcionára pre udelenie predchádzajúceho súhlasu NBS.

K bodu 8

Vzhľadom na zosúladenie právnej úpravy udeľovania predchádzajúceho súhlasu NBS podľa zákona o doplnkovom dôchodkovom sporení s právnou úpravou udeľovania predchádzajúceho súhlasu NBS podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení sa navrhuje, aby na udelenie predchádzajúceho súhlasu NBS na zmenu depozitára bolo potrebné preukázať aj splnenie podmienky odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti členov predstavenstva a prokuristov depozitára a vedúcich zamestnancov depozitára, ktorí zabezpečujú výkon činností depozitára.

K bodu 9

Vzhľadom na to, že fyzická alebo právnická osoba, ktorej majú byť zverené niektoré činnosti DDS by mala spĺňať rovnaké regulatórne štandardy ako samotná DDS, navrhuje sa ukladať podmienku bezúhonnosti aj pre osobu, ktorej budú činnosti zverené, s dôrazom na skutočnosť, že môže ísť aj o osobu, ktorá nie je licencovaná, resp. dozorovaná regulátorom.

K bodu 10

Ďalšou právnickou osobou, na ktorú sa vzťahujú požiadavky zákona č. 650/2004 Z. z. o doplnkovom dôchodkovom sporení je depozitár. Z tohto dôvodu sa na depozitára tiež bude vzťahovať požiadavka bezúhonnosti právnickej osoby.

K bodu 11

Ak bolo voči DDS začaté trestné stíhanie za trestný čin, za ktorý možno uložiť trest zrušenia právnickej osoby, je potrebné chrániť oprávnené záujmy účastníkov a poberateľov dávok zavedením nútenej správy, po tom, ako bolo začaté trestné stíhanie.

K bodu 12

Ak bude DDS v trestnom konaní uložený trest zákazu činnosti, Národná banka Slovenska jej následne musí odobrať povolenie na vznik a činnosť DDS podľa § 23 a nasl. a nariadiť nútenú správu.

K bodu 13

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XLII a XLIII

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XLIV
(zákon č. 7/2005 Z. z.)

K bodom 1 až 3

Ide o legislatívno-technické úpravy v nadväznosti za zrušenie právnej úpravy ochranného opatrenia zhabanie majetku.




K bodu 4

Výkon rozhodnutí súdov v trestnom konaní, ktoré postihujú celý majetok odsúdeného sa realizuje prostredníctvom konkurzného konania, pričom tento koncept bol zavedený zákonom č. 224/2010 Z. z. a zostáva zachovaný aj novou právnou úpravou, pričom v rámci zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa súčasne vykonávajú nevyhnutné zmeny pre riadny a efektívny výkon trestu prepadnutia majetku.

Navrhuje sa výslovne vyjadriť pravidlo, ktoré je riešením takej situácie, kedy po vyhlásení konkurzu bol konkurz zrušený z dôvodu, že majetok dlžníka (úpadcu) nepostačuje ani na úhradu pohľadávok proti podstate. Ak má dlžník dostatok majetku na uspokojenie veriteľov, javí sa ako adekvátne, aby z dôvodu obmedzenia účinkov trestu na iné osoby ich pohľadávky, ktoré sú povahou seniorné, voči (nútene likvidovanej) majetkovej podstate dlžníka mali absolútnu prioritu na uspokojenie. Ak však majetková podstata dlžníka nestačí ani na to, aby sa uhradili vôbec čo i len náklady kolektívneho konania zameraného na uspokojenie veriteľov, takéto konanie nemôže ďalej pokračovať, konkurz musí byť zrušený a majetok dlžníka, ktorý po skončení konania zostal bude použitý na uspokojenie nároku štátu z prepadnutia majetku. Veritelia majú pritom možnosť nepriaznivé následky zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku odvrátiť využitím oprávnenia na zloženie preddavku na náklady konkurzu. Uplatnenie tohto inštitútu prichádza do úvahy najmä vtedy, ak konkurzná podstata dlžníka by mala byť tvorená z veľkej časti len nárokmi z titulu odporovateľnosti právnych úkonov.

K bodu 5

Predkladateľ má za to, že v aplikačnej praxi nebude výnimočnou situácia, kedy počas obdobia, kedy bolo voči právnickej osobe začaté trestné konanie a (kumulatívne) v tomto konaní boli uložené obmedzujúce alebo zaisťovacie opatrenia a ukončením tohto konania, bude na majetok dlžníka - právnickej osoby - vyhlásený konkurz. Vyhlásenie konkurzu neruší účinky opatrení, o ktorých bolo rozhodnuté v trestnom konaní. Príslušným orgánom pokiaľ ide o majetok, ktorých sa tieto opatrenia týkajú bude konkurzný súd. Vychádza sa z toho, že práve tento súd bude v stave najlepšie vyhodnotiť, či tento majetok je potrebné speňažiť a prípadný výťažok zo speňaženia takéhoto majetku do skončenia trestného konania od ostatných výťažkov osobitne uschovať, alebo nie. Pokiaľ ide o majetok, kde inak správca musí k jeho speňaženiu pristúpiť urýchlene, keďže ide o majetok bezprostredne ohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením, musí správca veľmi efektívne (bezodkladne) požiadať o súhlas so speňažením takéhoto majetku toho, kto je oprávnený rozhodovať o zrušení zaistenia. Aj po speňažení takéhoto majetku je však potrebné, aby výťažok ako tzv. surogačné plnenie správca viedol osobitne a oddelene od iných výťažkov, aby nedošlo k ich zmiešaniu.

Ďalším osobitným pravidlom pre konkurz vedený na majetok právnickej osoby v čase, kedy je voči nej vedené trestné konanie a v tomto trestnom konaní boli uložené obmedzujúce alebo zaisťovacie opatrenia (bez ohľadu na ich rozsah), je pravidlo o možnosti súdu vymeniť (odvolať a ustanoviť nového) správcu aj vtedy, ak nejde o prípady opakovaného, či závažného porušenia povinností zo strany správcu. Odvolanie proti tomuto rozhodnutiu súdu nie je prípustné. Po odvolaní správcu sa uplatní pravidlo o zvolaní schôdze veriteľov a hlasovaní o návrhu na schválenie nového správcu. Súd však takýmto návrhom nie je viazaný a môže správcu schváleného schôdzou veriteľov odmietnuť ustanoviť a ustanoviť správcu bez návrhu schôdze veriteľov (obdobný postup ako podľa druhej vety § 42 ods. 5).

Tretie osobitné pravidlo upravuje nevyhnutnosť osobitného vedenia výťažkov zo speňaženia zaisteného majetku. Rozvrh, pokiaľ ide o výťažok zo speňaženia takéhoto majetku je možné splniť len vtedy, ak na to dá súhlas ten, kto je oprávnený rozhodovať o zrušení zaistenia.

Osobitne sa rieši aj situácia, kedy sa trestné konanie voči právnickej osobe začalo v čase, kedy už na jej majetok bol vyhlásený konkurz. Uplatnia sa primerane obdobné osobitné pravidlá ako platia pre prípad, kedy začatie trestného konania a (kumulatívne) uloženie obmedzujúcich alebo zaisťovacích opatrení, týkajúcich sa čo i len časti majetku, predchádzalo vyhláseniu konkurzu. Účinky tých úkonov (hmotnoprávnych, procesných), ktoré boli uskutočnené pred týmto dňom zostávajú zachované.

K čl. XLV a XLVI

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. XLVII
(zákon č. 85/2005 Z. z.)

V bode 1 ide o analogickú úpravu detailne popísaná v odôvodnení k čl. II. V bode 2 sa rozširuje okruh dôvodov pre zrušenie politickej strany alebo hnutia, a to o dôvod právoplatného uloženia trestu zrušenia právnickej osoby.

K čl. XLVIII až LI

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. LII
(zákon č. 25/2006 Z. z.)

Právoplatné odsúdenie v trestnom konaní má v súčasnosti význam vo verejnom obstarávaní v súvislosti s fyzickými osobami pri posudzovaní podmienok účasti vo verejnom obstarávaní a pri posudzovaní splnenia podmienok výkon funkcie v príslušnom orgáne. Je to dané povahou veci, nakoľko právnickú osobu nie je možné v súčasnosti právoplatne odsúdiť vo význame vyslovenia viny, čo však nevylučuje uloženie ochranných opatrení (nepravá trestná zodpovednosť). Ak sa zavedie trestná zodpovednosť právnických, je namieste ju zohľadniť v zákone o verejnom obstarávaní v rozsahu ako u fyzických osôb, t.j. tam kde je právoplatné odsúdenie v trestnom konaní na škodu fyzickej osobe, bude aj na škodu právnickej osobe.

Návrh zákona zavádza nový druh trestu, ktorým je zákaz účasti vo verejnom obstarávaní. Z hľadiska dôsledkov tohto trestu sú tieto rovnaké ako v prípade administratívnej sankcie zákazu účasti vo verejnom obstarávaní uloženom Úradom pre verejné obstarávanie. To znamená, že právoplatné uloženie tohto trestu by malo vyvolať rovnaké dopady na právnickú osobu ako uloženie zákazu účasti zo strany Úradu pre verejné obstarávanie, a to v ktoromkoľvek štádiu verejného obstarávania.



K bodu 1

Medzi podmienky účasti vo verejnom obstarávaní týkajúce sa osobného postavenia sa navrhuje doplniť podmienku neuloženia trestu zákazu účasti vo verejnom obstarávaní.

V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že podmienky týkajúce sa osobného postavenia podľa platného znenia § 26 ods. 1 písm. a) a b) sa budú vzťahovať aj na právnickú osobu, a to aj bez zmeny tejto právnej úpravy. Tento záver možno odvodiť z dikcie úvodnej vety § 26 ods. 1 a z písmen a) a b) „...len ten, kto...“, resp. „nebol on...“. Za súčasného stavu je zrejmé, že právoplatné odsúdenie sa týka len fyzických osôb, nakoľko niet trestnej zodpovednosti právnických osôb.

K bodu 2

Splnenie podmienky podľa nového písmena h) v odseku 1 sa bude preukazovať výpisom z registra trestov.

K bodom 3 a 4

Ide o legislatívno-technické zmeny vyvolané prečíslovaním písmen v odseku 1.

K bodom 8 až 10

Zákonom č. 95/2013 Z. z. bol zavedený nový typ sankcie ukladanej Úradom pre verejné obstarávanie, ktorou je zákaz účasti vo verejnom obstarávaní a v tejto súvislosti aj register osôb so zákazom účasti vo verejnom obstarávaní.

Vzhľadom na zavedenie trestu zákazu účasti vo verejnom obstarávaní a jeho blízku povahu administratívnej sankcii ukladanej Úradom pre verejné obstarávanie (vylúčenie z účasti vo verejnom obstarávaní na určitý čas vyplývajúci z rozhodnutia o sankcii/treste) je namieste, aby sa do registra osôb zo zákazom zapisovali aj právnické osoby, ktorým súd uloží trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní.

V praxi súd, ktorý uloží právnickej osobe trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní zašle Úradu pre verejné obstarávanie rovnopis právoplatného rozsudku, ktorý bude podkladom pre vykonanie zápisu v registri osôb so zákazom. Nakoľko z rozsudku súdu bude zrejmá aj doba na akú sa trest ukladá, rovnopis rozhodnutia súdu bude súčasne aj podkladom pre vyčiarknutie z registra osôb so zákazom (§ 149a ods. 6).

K bodu 10

Navrhované znenie prechodného ustanovenia zákona zakotvuje povinnosť verejné obstarávania vyhlásené pred účinnosťou navrhovaného zákona dokončiť podľa doterajších predpisov. Vzhľadom na zavádzanie novej podmienky účasti by totiž v prípade verejných obstarávaní začatých pred účinnosťou navrhovaného zákona mohli nastávať problémy pri vyhodnocovaní podmienok účasti v zmysle § 33 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sú verejní obstarávatelia, obstarávatelia a osoby podľa § 7 zákona o verejnom obstarávaní povinní posudzovať splnenie podmienok účasti v súlade s vopred definovanými podmienkami určenými napr. v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania a v súťažných podkladoch. V praxi by sa tak tieto osoby v rámci vyhodnocovania novo zavedenej podmienky účasti podľa navrhovaného § 26 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní (t. j. ktorá nebola definovaná v ich skorších úkonoch) museli riadiť nejasne definovaným a adresovaným úkonom „upovedomenia príslušného súdu“, čím by zároveň boli nútené konať v rozpore s § 33 zákona o verejnom obstarávaní. Situáciu, kedy by vo verejnom obstarávaní vyhlásenom pred účinnosťou navrhovaného zákona jednému zo záujemcov, resp. uchádzačov bol právoplatne uložený trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní, je možné pokryť aplikáciou ustanovenia § 26 ods. 1 písm. a) a b) zákona o verejnom obstarávaní, resp. ustanovenia § 26 ods. 1 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní.

K čl. LIII a LIV

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. LV
(zákon č. 330/2007 Z. z.)

V zákone o registri trestov sa vykonávajú nevyhnutné zmeny, ktoré majú za cieľ jednak umožniť evidenciu údajov o trestnom stíhaní právnických osôb a súčasne umožniť vydávanie výpisov a odpisov z registra trestov na účely preukazovania bezúhonnosti v nadväznosti na rozvoj informačných systémov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

K čl. LVI až LXI

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. LXII
(zákon č. 528/2008 Z. z.)

V nadväznosti na zavedenie nových trestov, ktorým sú trest zákazu prijímať dotácie alebo subvencie, trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie alebo trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní sa navrhuje doplnenie zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov o novú podmienku udelenia pomoci alebo podpory z fondov EÚ, ktorou je negatívna podmienka neuloženia trestu zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie.

K čl. LXIII až LXXI

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. LXXII
(zákon č. 183/2011 Z. z.)

Zmena reaguje na zrušenie ochranného opatrenia zhabanie peňažnej čiastky. Nakoľko novelizovaný zákon bol koncipovaný od začiatku aj pre potreby výkonu trestných rozhodnutí postihujúcich určenú peňažnú čiastku voči právnickým osobám, nie je potrebné meniť ďalšie ustanovenia, nakoľko na peňažný trest sa aplikuje bez ohľadu na to, že či týka fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

K čl. LXXIII až LXXXV

Pozri odôvodnenie k čl. V.

K čl. LXXXVI

Vzhľadom na legitímnu požiadavku na vytvorenie praktických predpokladov pre aplikáciu novej právnej úpravy sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. júla 2016, čo súčasne zabezpečuje dostatočne dlhú legisvakančnú lehotu.

K prílohe

V súlade s požiadavkou podľa čl. 4 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky sa v zákone zavádza transpozičná príloha.

V Bratislave, 26. augusta 2015






Robert Fico, v.r.
predseda vlády Slovenskej republiky






Tomáš Borec, v.r.
minister spravodlivosti Slovenskej republiky


 

Vládny návrh zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov

1

Dôvodová správa

Všeobecná časť

N ávrh zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnen í niektorých zákonov bol vypracovaný v súlade s Programovým vyhlásením vlády SR – časť Stavebníctvo a uznesením vlády SR č. 696 z 4. decembra 2013 k návrhu Pl ánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2014. Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zakotviť právnu reguláciu vyvlastnenia v samostatnej zákonnej úprave.

Ústavnoprávne podmienky vyvlastnenia sú zakotvené:

- v čl. 11. ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu,

- v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

V občianskom práve je vyvlastnenie upravené v § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť , ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.

Všeobecná úprava vyvlastňovania bola doposiaľ ustanovená v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorší ch predpisov - v §§ 108 až 116.

Návrh zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nú tenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov bude nadväzovať na nový zá kon o územnom plánovaní a výstavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (stavebný zákon), ktorý je v procese prípravy spolu so zákonom o vyvlastňovaní, a ktorý už nebude upravovať problematiku vyvlastnenia. Nový stavebný zákon sa vo vzťahu k zákonu o vyvlastňovaní dostane do polohy osobitného predpisu, ktorý bude ustanovovať iba účely na vyvlastnenie vyplývajúce z územnoplánovacej dokumentácie, najmä stavby vo verejnom záujme vymedzenej schvaľujúcim orgánom v územnopl ánovacej dokumentácii.

Predložený návrh zákona upravuje problematiku vyvlastnenia z hmotnoprávneho hľadiska, ako aj z hľadiska procesného. Podmienky od ňatia alebo obmedzenia vlastníckeho práva vyvlastnením sú formulované v súlade s Listinou základných práv a slob ôd a Ústavou SR, a to z hľadiska preukázania verejného záujmu na vyvlastnení, účelu, rozsahu a obsahu vyvlastnenia, ako aj z hľadiska podmienok na poskytnutie primeranej náhrady za vyvlastnenie. Účel vyvlastnenia je viazaný na osobitné zákony z dôvodu, že účel vyvlastnenia vo verejnom záujme ako aj ďalšie hmotnoprávne podmienky vyvlastnenia, sú zakotvené v jednotlivých osobitných zákonoch, ktoré komplexne upravujú problematiku osobitných druhov stavieb vrátane vyvlastnenia na konkrétne účely, ktoré tvoria predmet ich úpravy (napr. cesty, ž eleznice, letiská, banské stavby a dobývacie priestory, stavby pre obranu štátu, vodné stavby, protipovodňové úpravy a pod.). Konkrétnejšie sú prepracované práva tretích osôb. V procesnej časti návrhu zákona sa využívajú osvedčené inštitúty z platnej právnej úpravy vyvlastnenia s tým, že tieto ustanovenia sa precizujú.

Èinnosť prvostupňového vyvlastňovacieho orgánu pre všetky druhy stavieb bude vykonávať okresný úrad v sídle kraja, odvolacím orgánom bude Ministerstvo dopravy, výstavby a regioná lneho rozvoja Slovenskej republiky.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Doložka

vybraných vplyvov

A.1. Názov materiálu:

Zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Termín začatia a ukončenia PPK:

A.2. Vplyvy:

Pozitívne Žiadne Negatívne 1.Vplyvy na rozpo čet verejnej správy

x2.Vplyvy na podnikateľské prostredie

x3. Sociálne vplyvyx– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,– sociálnu exklúziu,– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanosť3.Vplyvy na ž ivotné prostredie

x4.Vplyvy na informatizáciu spoločnosti

x

A.3. Poznámky

1.Vplyv na rozpočet verejnej správy

-Nie sú

2.Vplyv na podnikateľské prostredie

-Nie sú

3.Sociálne vplyvy

-Nie sú

A.4. Alternatívne riešenia

Bezpredmetné

A.5. Stanovisko gestorov

Vplyvy na informatizáciu spoločnosti

Budovanie základných pilierov informatizácieObsah6.1. Rozširujú alebo inovujú sa existujúce alebo vytvárajú sa či zavádzajú sa nové elektronické služby?

(Popíšte ich funkciu a úroveň poskytovania.) Vytvá ra sa legislatívny rámec pre zavedenie nových elektronických služieb (eGov):

◊ služba 'Vyvlastnenie' slúži pre podporu činností spojených s výkonom vyvlastnenia vo verejnom záujme. Služba používateľom (okresným úradom v sídle kraja) umožní prijať podnet na začatie vyvlastňovacieho konania, podporí samotný výkon vyvlastňovacieho konania a aktivity spojené s ukončením vyvlastňovacieho konania. – ú roveň 3

6.2. Vytvárajú sa podmienky pre sémantickú interoperabilitu?

(Popíšte spôsob jej zabezpečenia.)Zákon vytvára podmienky pre sémantickú interoperabilitu IS zabezpečujúceho eGov služby podľa tohto zákona a ostatnými ISVS.

¼udia6.3. Zabezpečuje sa vzdelávanie v oblasti počítačovej gramotnosti a rozširovanie vedomostí o IKT?

(Uveďte spôsob, napr. projekty, školenia.)V rá mci implementácie IS – školenia pre používateľov.6.4. Zabezpečuje sa rozvoj elektronického vzdelávania?

(Uveďte typ a spôsob zabezpečenia vzdelávac ích aktivít.)Nie6.5. Zabezpečuje sa podporná a propagačná aktivita zameraná na zvyšovanie povedomia o informatizácii a IKT?

(Uveďte typ a spôsob zabezpečenia propagačn ých aktivít.)Nepriamo – v rámci budovania IS 6.6. Zabezpečuje/zohľadňuje/zlepšuje sa prístup znevýhodnených osôb k službám informačnej spoločnosti?

(Uveďte spôsob sprístupnenia digitá lneho prostredia.)IS bude zohľadňovať prístup znevýhodnených osôb k službám informačnej spoločnosti.Infraštruktúra6.7. Rozširuje, inovuje, vytvára alebo zavádza sa nový informačný systém?

(Uveďte jeho funkciu.)Zákon vytvára legislatí vne predpoklady pre vybudovanie nového informačného systému IS .6.8. Rozširuje sa prístupnosť k internetu?

(Uveďte spôsob rozširovania prístupnosti.)Nie6.9. Rozširuje sa prístupnosť k elektronickým službám?

(Uveďte spôsob rozširovania prístupnosti.)Zákon vytvára podmienky na využívanie nových elektronických služieb prostredníctvom ústredného portálu verejnej správy, resp. š pecializovaného portálu IS.6.10. Zabezpečuje sa technická interoperabilita?

(Uveďte spôsob jej zabezpečenia.)6.11. Zvyšuje sa bezpečnosť IT?

(Uveďte spôsob zvýšenia bezpečnosti a ochrany IT.)6.12. Rozširuje sa technická infraštruktúra?

(Uveďte stručný popis zavádzanej infraštruktúry.)Zákon vytvára predpoklady na rozširovanie technickej infraštruktúry, ktorá bude vybudovaná v rámci IS. Riadenie procesu informatizácie6.13. Predpokladajú sa zmeny v riadení procesu informatizácie?

(Uveďte popis zmien.)Financovanie procesu informatizácie6.14. Vyžaduje si proces informatizácie finančné investície?

(Popíšte príslušnú úroveň financovania.)Áno – predpokladá sa využitie štrukturálnych fondov – OPIS (národný projekt Elektronické služby stavebného poriadku, územného plánovania a regionálneho rozvoja)Legislat ívne prostredie procesu informatizácie6.15. Predpokladá nelegislatívny materiál potrebu úpravy legislatívneho prostredia procesu informatizácie?

(Stručne popíšte navrhované legislatí vne zmeny.)

DOLOŽKA ZLUÈITE¼NOSTI

návrhu zákona s právom Európskej únie

1.Predkladateľ návrhu: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

2.Názov právneho predpisu: Zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov Problematika návrhu právneho predpisu:

a)nie je upravená v práve Európskej únie

-primárnom,

-sekundárnom;

b)nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie

3.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii – nie sú

4.Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie: Bezpredmetné

5.Gestor: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

Dôvodová správa

Osobitná časť

K Èl. I

K § 1

Vymedzuje sa predmet úpravy – vyvlastnenie, ktorým je odňatie vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe alebo obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe, alebo zriadenie, zrušenie alebo obmedzenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku alebo ku stavbe alebo obmedzenie alebo zrušenie práv tretích osôb k pozemku alebo ku stavbe, teda práv potrebných na nakladanie s predmetom vyvlastnenia, a to v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na účel podľa osobitných zá konov a za primeranú náhradu.

Všeobecná úprava vyvlastňovania, ktorá je doposiaľ ustanovená v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskor ších predpisov, sumarizuje a popisuje jednotlivé účely vyvlastnenia v § 108 ods. 2 stavebného zákona, niektoré ustanovenia popisujú účely vyplývajúce priamo zo stavebného zákona (z časti územné plánovanie) a ostatné sumarizujú osobitné účely, ktoré sú ustanovené a konkretizované vo viacerých osobitných zákonoch, na ktoré odkazuje § 108 ods. 2.

Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy sa v § 1 návrhu zákona uvádza, že vyvlastnenie je možné len na účel ustanovený osobitným zákonom nakoľko osobitné zákony zakotvujú komplexne upravujú problematiku osobitných druhov stavieb vrátane vyvlastnenia na konkr étne účely, ktoré tvoria predmet ich úpravy.

Osobitnými zákonmi, ktoré podľa súčasne platnej právnej úpravy vymedzujú účely, pre ktoré je možné vo verejnom záujme vyvlastniť pozemok alebo stavbu sú napríklad:

- zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáci ách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov,

- zákon Slovenskej národnej rady č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov,

- zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektor ých zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 143/1998 Z. z o civilnom letectve (letecký zákon) a o zmene a doplnení niektorých zá konov,

- zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnen í zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 364/2004 Z. z. o vodá ch a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 7/2010 Z. z. o ochrane pred povodňami,

- zákon č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investí cií a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,

- zákon č. 338/2000 Z. z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ,

- zákon č. .../2015 Z. z. o územnom plánovaní a výstavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (stavebný zákon).

Nový zákon o územnom plánovaní a výstavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (stavebný zákon), sa vo vzťahu k nové mu vyvlastňovaciemu zákonu (obidva zákony budú mať rovnakú účinnosť) dostane do polohy osobitného predpisu, ktorý vymedzuje účely vyvlastnenia vyplývajúce z územnoplánovacej dokumentácie – stavby vo verejnom záujme, ktoré konkr étne vymedzí schvaľujúci orgán v územnoplánovacej dokumentácii.

K § 2

Základné podmienky vyvlastnenia sú zakotvené priamo v Ústave Slovenskej republiky a následne v Občianskom zákonníku. Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky k vyvlastneniu alebo nútené mu obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Ústavné limity určené na vyvlastnenie teda dovoľujú Ná rodnej rade Slovenskej republiky prijať konkrétny zákon, ktorý by upravil a spresnil tieto zákonné predpoklady vyvlastnenia a ustanovil procesný postup vyvlastnenia v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

Návrh zákona ustanovuje, so zdôraznením výnimočnosti tohto inštitútu, že vyvlastnenie sa môže uskutočniť len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iný m spôsobom; za iný spôsob možno považovať napr. zrušenie spoluvlastníctva, využitie predkupného práva, usporiadanie vzťahov súdnou cestou. Nevyhnutnou podmienkou vyvlastnenia je teda, aby sa ten, kto má záujem na získaní vlastníckeho alebo iného práva k pozemku alebo stavbe vopred pokúsil o dohodu s vlastníkom pozemku alebo stavby alebo sa iným spôsobom pokúsil získať toto právo k pozemku alebo stavbe, ktorých použitie je nevyhnutné pre realizáciu stavby alebo opatrenia vo verejnom záujme. Potenciálny vyvlastniteľ teda musí dať vlastníkovi pozemku alebo stavby najskôr návrh na uzavretie dohody, t. j. pokúsi ť sa o dohodu, a až následne preukázať, že vlastník pozemku alebo stavby s ponukou nesúhlasí (napríklad odpovie negatívne alebo vôbec neodpovie na písomnú ponuku).

Návrh zákona ustanovuje, že vyvlastniť možno len vo verejnom záujme a na účel ustanovený zákonom; vzájomnú previazanosť účelu a samotného verejného záujmu vyjadruje skutočnosť, že verejný záujem možno skúmať len vo vzťahu k zákonom vymedzenému účelu, ktorého sa vyvlastnenie týka.

Ïalšou podmienkou je, že vyvlastniť možno len v takej miere, ako je to nevyhnutne potrebné pre zákonom ustanovený účel. Ústavný s úd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 27.02.1997 pod sp. zn. PL. ÚS 7/96 uviedol: 'všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného prá va alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každ ého základného práva a slobody.'.

Uvedeným sa riadil aj predkladateľ, keď v návrhu zá kona nevyhnutnú mieru vymedzuje z hľadiska

- kvality a intenzity zásahu, pričom tam kde je to možné z hľadiska dosiahnutia cieľov vyvlastnenia preferuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva pred jeho núteným prechodom,

- kvantity a rozsahu zásahu, pričom tam kde je to možné z hľadiska dosiahnutia cieľov vyvlastnenia preferuje odňatie iba nevyhnutnej časti pozemku pred úplným odňatím celej výmery.

S primeranosťou vyvlastnenia sa úzko spája aj problematika využite ľnosti zostávajúcej časti pozemku alebo zostávajúcej časti stavby. Návrh zákona ustanovuje možnosť pre vlastníka alebo inú oprávnenú osobu, aby mohli namietať rozsah vyvlastnenia, ak by obmedzenie výkonu vlastníckeho práva bolo pre nich nepriaznivejšie ako odňatie, alebo aby mohli namietať nevyužiteľnosť zostávajúcej časti pozemku a požiada ť o rozšírenie vyvlastnenia aj na túto zostávajúcu časť, čím sa môže dosiahnuť výhodnejšia zmena rozsahu vyvlastnenia v prospech vyvlastňovaného; námietku vyvlastňovaného týkajúcu sa neprimeraných ťažkostí v súvislosti s užívaním zostávajúcej časti pozemku alebo stavby je povinný vyvlastňovací úrad skúmať a posudzovať v konkrétnom vyvlastňovacom konaní na základe znaleckého posudku vo vzťahu ku konkrétnej zostávajúcej č asti pozemku alebo stavby.

V súvislosti s preukazovaním využiteľnosti a možnosti resp. nemožnosti využiteľnosti zostávajúcej časti pozemku alebo stavby vyvstala potreba vzhľadom na možné nepredvídané okolnosti toho ktorého prípadu do zákona fakultatívne uviesť, čo je mož né považovať za neprimerané ťažkosti, s ktorými je spojené užívanie zostávajúcej časti pozemku alebo stavby, preukázanie existencie, ktorých je na strane vyvlastňovaného.

Z hľadiska preukázania verejného záujmu je nevyhnutné preukázať vo vyvlastňovacom konaní súlad účelu vyvlastnenia s územnoplánovacou dokumentáciou, a to na základe územného rozhodnutia alebo oproti súčasnej úprave aj územným súhlasom a záväzným stanoviskom obce ako orgánu samosprávy o súlade úč elu vyvlastnenia s cieľmi a zámermi územného plánovania; záväzné stanovisko obce je dôležité najmä pri tých účeloch vyvlastnenia, ktoré nevyžadujú vydanie územného rozhodnutia alebo územn ého súhlasu.

K § 3

Predkladateľ s cieľom odstrániť čisto formálny prístup k pokusom o dohodu, či už zo strany vlastníkov pozemkov a stavieb ako aj osô b, ktoré majú záujem na získaní vlastníckeho alebo iného práva k týmto pozemkom a stavbám, ktorých použ itie je nevyhnutné pre realizáciu stavby alebo opatrenia vo verejnom záujme s poukazom na to, aby vyvlastnenie bolo naozaj až krajným zásahom do vlastníckeho práva, odlišne od doterajšej právnej úpravy upravuje obligatórne obsahové náležitosti návrhu na uzavretie dohody a spôsob preukazovania bezvýslednosti tohto pokusu.

Z dôvodu súčasných aplikačných problémov návrh zákona upravuje, že splnenie tejto zákonnej podmienky (pokusu o dohodu) sa nevyžaduje v prípade, ak je vyvlastňovaný nezná my, ak nie je známy jeho pobyt alebo ak je vyvlastňovaný obmedzený v zmluvnej voľnosti alebo je spochybnená hodnovernosť údajov katastra nehnuteľností k vyvlastňovanej nehnuteľnosti.

V návrhu zákona bolo potrebné ustanoviť, že je akceptovateľný aj znalecký posudok, vypracovaný podľa štandardov, aj bez vykonania obhliadky nehnuteľnost í, pretože prax ukázala aj exponovanú neochotu potenciálneho vyvlastňovaného, ktorý neumožnil vykonať znalcovi obhliadku, najmä stavby. Znalec môže vychádzať napríklad z archivovanej projektovej dokumentácie stavby stavebného úradu, kde sa jedno paré projektov archivuje.

Návrh zákona upravuje, že vyvlastniteľ znáša náklady s úvisiace s uzavretím navrhovanej dohody z dôvodu, že prax ukázala, že náhrada za vyvlastnený pozemok, najmä č asť pozemku je často krát nižšia, ako poplatky za overenie podpisu vlastníka ako aj ďalšie správne poplatky.

K § 4

Požiadavka primeranej a spravodlivej náhrady za vyvlastnenie je podmienkou, ktorá je zakotvená tak v Listine základných práv a slobôd ako aj v Ústave Slovenskej republiky, a táto odlišuje vyvlastnenie od iných zásahov do vlastníckeho práva. Náhrada sa vyvlastnenému poskytuje ako vyrovnanie majetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v súvislosti s vyvlastnením a mala by predstavova ť ekvivalent, ktorého hodnota umožňuje vyvlastnenému obstaranie obdobnej veci (majetkové pomery vyvlastneného by sa nemali vyvlastnením zmeniť).

Návrh zákona primeranosť náhrady za vyvlastnenie urč uje ako náhradu za vyvlastňovaný pozemok alebo vyvlastňovanú stavbu spolu s náhradou účelne vynaložených nákladov, ktoré vzniknú v súvislosti s vyvlastnením alebo v dôsledku vyvlastnenia a tieto sú príkladmo v návrhu zákona vymenované.

Podľa návrhu zákona, má vyvlastnený ná rok na peňažnú náhradu alebo náhradný pozemok alebo stavbu. Peňažná náhrada za vyvlastň ovaný pozemok alebo stavbu sa určuje podľa ceny nehnuteľnosti, určenej znaleckým posudkom nie starším ako dva roky.

Z aplikačnej praxe vyvstala opodstatnená požiadavka riešiť osobitným spôsobom poskytovanie náhrad v prípade vyvlastňovania na účely stavieb ciest, dráh, letísk a verejných prístavov podľa osobitných zákonov, kedy bude možné náhradu za vyvlastnenie nehnuteľnosti pre dan ý účel poskytnúť výlučne formou peňažných prostriedkov. Dôvodom je skutočnosť, že proces majetkoprávneho vysporiadania nehnuteľností predstavuje v procese výstavby týchto stavieb jeden z najvýznamnejších, ako aj časovo najnáročnejších procesov. Navrhovanou úpravou sa v prípade týchto účelov vyvlastnenia ruší povinnosť zabezpečenia ná hrady formou vecného plnenia, a to obstaraním alebo výstavbou rodinného domu alebo bytu, pretože táto náhrada predstavuje z pohľadu vyvlastniteľa (stavebníka líniových stavieb), s ohľadom na množ stvo vysporiadavaných nehnuteľností najmä značné časové, ale aj administratívne zaťaženie, čo je v rozpore s plnením uznesení vlády Slovenskej republiky týkajúcich sa výstavby jednotlivých ú sekov diaľnic a rýchlostných ciest.

Podkladom pre určenie náhrady za vyvlastnenie je všeobecná hodnota pozemku alebo stavby alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu určená znaleck ým posudkom podľa osobitného predpisu, a to vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov.

Ak účastník konania najneskôr na ústnom pojednávaní namietne skutočnosti, ktoré sú obsahom znaleckého posudku predloženého vyvlastniteľom k návrhu na vyvlastnenie, je vyvlastňovací orgán povinný zabezpečiť za účelom ich posúdenia odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie znalca; náklady s tým spojené znáša vyvlastniteľ.

Účinne podávať námietky voči výške náhrady za vyvlastnenie určenej znaleckým posudkom môžu účastníci konania uplatniť najneskôr do ústneho pojednávania na prerokovanie návrhu. Návrh zákona príkladmo ustanovuje, čo je možné považovať za účelne vynaložené náklady vzniknuté v sú vislosti s vyvlastňovacím konaním, sú to najmä náklady na presťahovanie hnuteľného majetku vlastníka vyvlastnenej nehnuteľnosti alebo poľnohospodárskych kultúr z vyvlastňovanej nehnuteľnosti, náklady spojené so zmenou trvalého bydliska, zmenou sídla alebo miesta podnikania, náklady spojené s prekládkou technickej infraštruktúry, súdne a správne poplatky. Bremeno preukázať tieto náklady je na tom, kto si uplatní nárok na náhradu skutočne vynaložených nákladov v dôsledku a v súvislosti s vyvlastnením.

K § 5

Náhrada za obmedzenie alebo zrušenie práv zodpovedajúcich vecným bremenám sa definuje ako náhrada zodpovedajúca nákladom, ktoré bude treba vynaložiť na zabezpe čenie riadneho užívania pozemku. Náhrada za zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je náhrada zodpovedajúca rozsahu tohto obmedzenia vlastníckeho práva a určenie takejto náhrady sa ustanovuje tiež znaleckým posudkom.

Ustanovuje sa poskytnutie primeranej náhrady pre osobitné v äzby vyvlastňovaného pozemku na iné pozemky, ktoré nie sú priamo predmetom vyvlastnenia, ale ich užívanie je závislé od režimu vyvlastňovaného pozemku, pričom nie je vylúčené, že vyvlastňovaný m bude aj oprávnený z vecného bremena.

K § 6

Povinnosť poskytnúť náhradu za vyvlastnenie vlastníckeho práva má vyvlastniteľ, teda osoba, v prospech ktorej sa pozemok alebo stavba vyvlastňuje; náhrada za vyvlastnenie je obligatórnou náležitosťou rozhodnutia o vyvlastnení, v ktorom je vyvlast ňovací orgán povinný uviesť výšku náhrady, spôsob jej úhrady a lehotu v ktorej bude ná hrada vyplatená. Ak sa poskytuje náhrada za vyvlastnenie stavby na bývanie obstaraním bytu alebo rodinného domu kúpou alebo výstavbou, je vyvlastniteľ povinný náhradu poskytnúť najneskôr v lehote dvoch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnen í. V takomto prípade vyvlastnený až do doby poskytnutia náhradného bytu alebo rodinného domu bude môcť bezplatne užívať vyvlastnenú nehnuteľnosť s tým, že bude znášať len náklady spojené s bežným užívaním tejto nehnuteľnosti.

Zložitou je v rámci vyvlastňovacieho konania problematika náhrad práv tretích osôb, ktoré vyvlastnením zanikajú, nakoľko pre vyvlastň ovací orgán je veľmi obtiažne zisťovať aktuálny stav plnenia pohľadávky zaistenej vecným právom k cudzej veci a pri vyvlastňovanej nehnuteľnosti môže nastať súbeh rôznych práv.

Návrh zákona určuje, že ak na vyvlastňovanom pozemku alebo stavbe viaznu vecné práva osôb, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností, vyvlastniteľ je povinný zložiť náhradu za vyvlastnení pozemok alebo stavbu na účet cudzích prostriedkov vyvlastňovacieho orgánu, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.

Návrh zákona ďalej rieši vzniknutú situáciu tak, že súčasťou návrhu na vyvlastnenie, ktorú predkladá vyvlastniteľ vyvlastňovaciemu orgánu je aj prehľad práv tretích os ôb, pričom v prípade, že vyvlastniteľ k návrhu pripojí dohodu vyvlastňovaného o rozdelení náhrady s tretími osobami, ktorým na vyvlastňovanom pozemku alebo stavbe viaznu vecné práva, ktoré vyvlastnen ím zanikajú (ak ju má k dispozícii), vyvlastňovací orgán uspokojí prihlásené pohľadávky tretích osôb podľa tejto dohody. Ak súčasťou návrhu vyvlastniteľa nie je dohoda vyvlastňovaného o rozdelení náhrady s tretími osobami, ktorým na vyvlastňovanom pozemku alebo stavbe viaznu vecné práva, a ktoré vyvlastnením zanikajú, vyvlastňovací orgán uspokojí prihlásené nároky tretích osôb podľa ich výšky, pričom návrh zákona presne určuje spôsob akým sa náhrada týchto osôb uspokojí v prípade, ak úhrnná výška pohľadávok prevyšuje náhradu za vyvlastnenie a v prípade ak je náhrada za vyvlastnenie vyššie ako úhrn pohľadávok (§ 6 ods. 5).

Ïalej návrh zákona rieši situácie, kedy nie je možné vyplatiť náhradu za vyvlastnenie v prípade, ak konanie o dedičstvo alebo súdne konanie neboli právoplatne skončené do právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení, z dôvodu neukončenej exekúcie alebo keď osoba vyvlastňovaného nie je známa alebo jej pobyt nie je známy a ná hradu za vyvlastnenie lesného pozemku.

Podľa charakteru pozemku alebo stavby sa náhrada za vyvlastnenie zloží do úschovy na súde alebo Slovenskému pozemkovému fondu alebo správcovi lesné ho pozemku vo vlastníctve štátu, ktorí s náhradou naložia podľa osobitných zákonov.

K § 7

Predkladateľ v tomto ustanovení ustanovuje vyvlastňovacie orgány uskutočňujúce vyvlastňovací zákon a ich pôsobnosť.

Prvostupňovým vyvlastňovacím orgánom je okresný úrad v sídle kraja. Predkladateľ zákona zo svojej riadiacej a kontrolnej činnosti vo vzťahu k súčasným stavebným úradom ako vyvlast ňovacím orgánom ale taktiež aj ako orgán povinný na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je následne povinným subjektom aj na zastupovanie štátu pred súdmi vo veci uplatnených náhrad škôd má vedomos ť o tom, že obce ako stavebné úrady pri prenesenom výkone štátnej správy (v počte 2927) nie sú v súč asnosti odborne spôsobilé vykonávať tak náročnú agendu akou je vyvlastňovacie konanie, ktorá je výkonom št átnej správy. Nie je zanedbateľná ani tá skutočnosť, že stavebné úrady následne rozhodujú o povoľovaní stavieb, pre ktoré sa vyvlastňuje. Preto predkladateľ zákona výkon štátnej správy na úseku vyvlastnenia zveril okresnému úradu v sídle kraja, ktorý je orgánom štátu. Táto prijatá alternatíva zohľadň uje skutočnosť, že vzhľadom na súčasné personálne a vecné zabezpečenie je takáto úroveň orgánu š tátnej správy vyhovujúca a postačujúca.

Niektoré už ukončené legislatívne procesy zakotvili možnosť uskutočňovať vyvlastňovacie konanie aj iným orgánom štátnej správy, príkladom je obvodný banský úrad podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov alebo zákon č. 319/2002 Z. z. o obrane v znení neskorších predpisov; zakotvila sa možnosť ustanoviť pôsobnosť vyvlastňovacieho ú radu aj osobitným predpisom, najmä z hľadiska jeho vecnej príslušnosti.

Druhostupňovým vyvlastňovacím orgánom, ktorý rozhoduje o odvolaní proti prvostupňovému neprá voplatnému rozhodnutiu o vyvlastnení okresného úradu v sídle kraja je Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ako správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 58 ods. 1 správneho poriadku).

K § 8

Návrh zákona vychádzajúc z princípov uvedených v § 14 správneho poriadku osobitným spôsobom rieši okruh účastníkov vyvlast ňovacieho konania. Účastníkmi konania sú predovšetkým vyvlastniteľ a vyvlastňovaný. Úč astníkmi konania bude tiež správca konkurznej podstaty, ďalej osoby, ktoré majú k vyvlastňovanému pozemku alebo ku stavbe zapísané vecné právo v katastri nehnuteľností a osoby, ktorých práva môžu byť vyvlastnením priamo dotknuté.

Osobitne návrh zákona ustanovuje okruh účastníkov vyvlastňovacieho konania v prípade, ak vyvlastňovaná nehnuteľnosť nemá v katastri nehnuteľností zapísaného vlastníka alebo miesto jeho pobytu nie je známe, ak je vyvlastňovaný pozemok alebo stavba predmetom konania o dedičstvo alebo súdneho konania, ak vyvlastňovaný pozemok alebo stavba neboli predmetom dedičského konania. Rozširuje sa okruh účastníkov vyvlastňovacieho konania o tie osoby, ktorých vlastníctvo je zapísané na liste vlastníctva k jednej nehnuteľnosti zapísané a osoby, ktoré spochybnili hodnovernosť ú dajov katastra nehnuteľností a taktiež o možných dedičov, ak vyvlastňovaný pozemok alebo stavba neboli predmetom dedičského konania.

Návrh zákona r ešpektuje súčasnú právnu úpravu o lesoch ako aj o nakladaní s poľnohospodárskou pôdou mimo intravilánu alebo v intraviláne obce.

K § 9

Vyvlastňovacie konanie je striktne upraveným procesom, ktorého účelom je realizácia hmotnoprávnej úpravy inštitútu vyvlastnenia.

Zákon ustanovuje náležitosti návrhu. Vyvlastň ovacie konanie je návrhovým konaním (môže ho podať len vyvlastniteľ) a nemôže začať ex offo. Náležitosti návrhu, ktoré je povinný k návrhu priložiť vyvlastniteľ sú koncipované imperatívne tak, aby mohli identifikovať všetkých účastníkov konania, v rozsahu údajov podľa správy katastra a aby mohli viesť k spoľahlivému zisteniu skutočností, potrebných na rozhodovanie o vyvlastnení, vrátane určenia náhrady. Uvedené je dôležité z dôvodu, že rozhodnutie o vyvlastnení musí byť jednoznačné a zrejmé (musí vylučovať akékoľvek neurčitosti) a musí byť v každom ohľ ade vykonateľné.

Oproti súčasnej úprave návrh zákona ako jednu z náležitostí návrhu na vyvlastnenie uvádza aj prehľad práv tretích osôb zapísaných v katastri nehnuteľností alebo ktoré sú vyvlastniteľovi zn áme, ktoré sa viažu k pozemku alebo stavbe, ktorých sa vyvlastnenie týka, s osobitným označením tých práv, u ktorých sa navrhuje zánik alebo obmedzenie a dohodu vyvlastňovaného o rozdelení náhrady s tretími osobami, ktorým na vyvlastňovanom pozemku alebo stavbe viaznu vecné práva zanikajúce vyvlastnením, pokiaľ táto bola uzavretá pred podaním návrhu na vyvlastnenie a vyvlastniteľ má túto dohodu k dispoz ícii.

Z dôvodu účelnosti a hospodárnosti konania návrh zákona umožňuje tzv. 'spojenie veci', tzn., že v prípade, že vyvlastnenie smeruje voči viacerým vlastníkom, vyvlastnenie ktorých nehnuteľností vz ájomne súvisí z dôvodu, že ide o vyvlastnenie pre uskutočnenie totožnej stavby vo verejnom záujme, na základe totožného geometrického plánu, v tom istom katastrálnom území, je možné podať jeden n ávrh na vyvlastnenie, ktorého súčasťou je vyvlastnenie viacerých vlastníkov, pričom prílohy by sa prikladali k návrhu len v jednom vyhotovení. Výsledkom takéhoto konania by bolo vydanie buď jedné ho rozhodnutia o vyvlastnení alebo by bolo vydané samostatné rozhodnutie o vyvlastnení na každého vlastníka.

Taktiež z praxe vyvstala potreba (z dôvodu obsiahlosti ná vrhov na vyvlastnenie) zakotviť, že ak má vyvlastniteľ vedomosť o tom, že vyvlastňovací orgán má k dispozícii dokument, ktorý má tvoriť prílohu návrhu na vyvlastnenie, aby naň v ná vrhu na vyvlastnenie odkázal; ak sa zistí, že vyvlastňovací orgán tento dokument nemá k dispozícii alebo je potrebný pre iné konanie alebo ak ho pre účely daného konania nemôže sprístupniť z dô vodu ochrany práv tretích osôb, vyvlastňovací orgán vyzve vyvlastniteľa na doplnenie návrhu na vyvlastnenie o tento dokument.

K § 10

Z platnej právnej úpravy sa preberá obligatórnosť ústneho pojednávania a zásada koncentrácie v súvislosti s ústnym pojednávaním. Vo vyvlastňovacom konaní platí koncentračná zásada vo vzťahu k námietkam účastníkov vyvlastňovacieho konania – navrhovaná úprava zásadne prehlbuje koncentračnú zásadu pri uplatňovaní námietok vo vyvlastňovacom konaní. Navrhovaná úprava taktiež osobitným spô sobom upravuje vylúčenie zamestnancov vyvlastňovacieho orgánu od všeobecnej úpravy v správnom poriadku (námietka predpojatosti).

V súlade s ustanovením § 3 správneho poriadku je vyvlastňovací orgán povinný oznámiť verejnosti informáciu o začatí vyvlastň ovacieho konania na webovom sídle a na úradnej tabuli a to do siedmich dní od doručenia návrhu, obci ako orgánu samosprávy, v ktorej katastrálnom území sa vyvlastňovaná nehnuteľnosť nachádza, ako aj príslušné mu okresnému úradu na úseku katastra nehnuteľností, ktorý na základe uvedeného zapíše v katastri nehnuteľnosti obmedzujúcu poznámku, ktorá obmedzí vyvlastňovaného za podmienok uvedených v zákone ( § 10 ods. 8) v nakladaní s predmetom vyvlastnenia (uvedené sa oznámi okresnému úradu na úseku katastra nehnuteľností na zápis poznámky), a to z dôvodu možného nakladania s pozemkom alebo stavbou, ktorá je predmetom vyvlastnenia zo strany vyvlastňovaného, čím sa stáva vyvlastňovacie konanie neúčelným.

Zavádza sa obligatórna náležitosť oznámenia o začatí vyvlastňovacieho konania, údaje o pozemku alebo stavbe musia mať náležitosti podľa § 42 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnost í a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona ukladá vyvlastňovaciemu orgánu povinnosť vyzvať osoby, ktoré majú k vyvlastňovanej nehnuteľnosti vecné práva zapísané v katastri nehnuteľností, aby v lehote 10 odo dňa doručenia v ýzvy, prihlásili vyvlastňovaciemu orgánu svoje pohľadávky s určením ich výšky voči náhrade za vyvlastnenie a súčasne je povinný ich upozorniť, že na neprihlásené pohľadávky a na neskorš ie prihlásené pohľadávky sa neprihliada. Spolu s prihláškou sú tieto osoby povinné predložiť vyvlastňovaciemu orgánu doklad o tom, že v prospech prihlásenej pohľadávky bolo zriadené na vyvlastň ovanom pozemku alebo stavbe vecné bremeno.

Oznámenie o začatí vyvlastňovacieho konania sa účastníkom vyvlastňovacieho konania doručuje doporučene do vlastných rúk.

K § 11

Návrh zákona oproti súčasnej právnej úprave ustanovuje dôvod pre zamietnutie návrhu na vyvlastnenie, ktorý m je nesplnenia zákonných podmienok vyvlastnenia. Ukladá sa povinnosť vyvlastňovacieho orgánu rozhodnutie o zamietnutí návrhu doručiť na zápis príslušnému okresnému úradu na úseku katastra nehnuteľ ností.

Ustanovuje sa, že vyvlastňovaný alebo iná oprávnená osoba majú voči vyvlastniteľovi v prípade zamietnutia návrhu nárok na náhradu škody a účelne vynaložených nákladov, ktoré im vznikli v sú vislosti s vyvlastňovacím konaním alebo v jeho dôsledku. Ak nedôjde k dohode medzi vyvlastňovaným a vyvlastniteľom o uspokojení týchto nárokov a ich výške, rozhodne o nich súd.

K § 12

Návrh zákona taktiež oproti súčasnej právnej úprave ustanovuje dôvody pre zastavenie vyvlastňovacieho konania, a to v prípade, že vyvlastniteľ vzal návrh späť (v tomto prípade nie je potrebný súhlas ostatných účastníkov konania so späťvzatím) alebo v priebehu vyvlastňovacieho konania došlo medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným k dohode o získaní práv k pozemku alebo ku stavbe potrebných pre uskutočnenie účelu vyvlastnenia. V tomto prípade odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení vyvlastňovacieho konania nie je prípustn é. Taktiež sa ustanovuje povinnosť vyvlastňovacieho orgánu oznámiť právoplatné rozhodnutie o zastavení konania príslušnému okresnému úradu na úseku katastra nehnuteľností.

Ustanovuje sa, že vyvlastňovaný alebo iná oprávnená osoba majú voči vyvlastniteľovi v prípade zastavenia vyvlastňovacieho konania z dôvodu späťvzatia návrhu ná rok na náhradu škody a účelne vynaložených nákladov, ktoré im vznikli v súvislosti s vyvlastňovacím konaním alebo v jeho dôsledku. Ak nedôjde k dohode medzi vyvlastňovaným a vyvlastniteľom o uspokojení týchto nárokov a ich výške, rozhodne o nich súd.

K § 13

Na formálne náležitosti rozhodnutia o vyvlastnení sa vzťahuje § 47 správneho poriadku s tým, že v zákone o vyvlastnení sa navrhuje upraviť osobitné (obsahové ) obligatórne náležitosti, najmä vo vzťahu k výrokom rozhodnutia.

Doterajšia rozhodovacia prax ukázala, že je potrebné rozdeliť výrokovú časť rozhodnutia o vyvlastnení na samostatné výroky. Preto sa ustanovuje, že vyvlastňovací orgán v prípade, ak sú splnen é podmienky vyvlastnenia vydá rozhodnutie o vyvlastnení, v ktorom samostatnými výrokmi rozhodne a) o vyvlastnení prá v k pozemku alebo ku stavbe a b) o náhrade za vyvlastnenie, pričom zákon v odseku 2 upravuje obsahové náležitosti vý roku o vyvlastnení a v odseku 3 obsahové náležitosti výroku o n áhrade. Zároveň v odseku 3 ustanovuje, že ak nedôjde medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným k dohode o ná hrade za vyvlastnenie, vyvlastňovací úrad určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote pozemku alebo stavby alebo všeobecnej hodnote práva zodpovedajúceho vecnému bremenu určenej na základe znaleckého posudku [§ 9 ods. 2 písm. f)] a s pož iadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd - ide o analógiu s Trestným poriadkom. Tzn., že ak vyvlastnený podá odvolanie iba proti vý roku o náhrade, odvolací orgán odvolanie zamietne; bez ohľadu na to, či sa vyvlastnený obráti so žalobou na súd alebo nie, rozhodnutím o vyvlastnení určenú náhradu vyvlastniteľ vždy vyvlastnené mu poskytne. Uvedené riešenie bolo prijaté z dôvodu, že prax ukázala, že rozhodovanie vo veciach náhrady je v sporných prípadoch nad rámec možností vyvlastňovacieho orgánu.

V odseku 4 sú upravené ďalšie obsahové náležit osti rozhodnutia o vyvlastnení - pričom sa upravila ako povinnosť, v praxi už aplikovaná špecifikácia geometrického plánu, ktorý je aj podkladom pre zá pis nového právneho stavu, je stanovená povinnosť rozšírenia poučenia v rozhodnutí o možnostiach a podmie nkach zrušenia rozhodnutia o vyvlastnení.

Rozhodnutie o vyvlastnení nie je možné účastníkom vyvlastňovacieho konania oznámiť ústnym vyhlásením.

Ukladá sa povinnosť vyvlastňovacieho orgánu rozhodnutie o vyvlastnení doručiť na zápis príslušnému okresnému úradu na úseku katastra nehnuteľností, ktorý na základe uvedeného vykoná výmaz obmedzujúcej poznámky.

K § 14

V odvolacom konaní je na preskúmanie výrokov o vyvlastnení je príslušné podľa § 7 ods. 2 písm. a) návrhu zákona Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky; včas podané odvolanie smerujúce proti niektorému z výrokov rozhodnutia o vyvlastnení má odkladný účinok. Zakotvuje sa, že zrušením výroku o vyvlastnení stráca platnosť aj výrok o náhrade.

Nakoľko zákon zakotvuje, že v prípade, že nedôjde k dohode o výške náhrady, vyvlastňovací orgán s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáž e vyvlastneného bez prerušenia konania na súd, odvolanie smerujúce proti výroku o náhrade nemá odkladný účinok. Na preskúmanie výroku o náhrade je príslušný súd. Účastník konania musí ž alobu, ktorou sa domáha preskúmania výroku o náhrade v súdnom konaní podať v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; zmeškanie lehoty nie je možné odpustiť.

K § 15

Ustanovenie upravuje účinky/dôsledky vyvlastnenia. Výsledkom prerokovania a zapracovania pripomienok bolo prijatie alternatívy, ktorá vychádza z prá vneho stavu, podľa ktorého právoplatnosťou rozhodnutia o vyvlastnení zanikajú všetky taxatívne vymenované ostatné práva k vyvlastnenému pozemku alebo ku stavbe, ak nie je v rozhodnutí o vyvlastnení ustanovené inak, s výnimkou ná jmu bytu alebo nebytového priestoru a práva užívať byt, ktoré vyplývalo účastníkovi vyvlastňovacieho konania pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení z iného právneho vzťahu ako z n ájmu, najmä z práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

Nájom bytovej jednotky môže byť ukončený podľa súčasnej legislatívy výpoveďou, preto sa ustanovil tento postup a tým zdôraznil, že vyvlastnením k jeho skonč eniu nedochádza priamo zo zákona. Tento postup sa primerane vzťahuje na vypovedanie práva užívať byt aj v rodinnom dome v situáciách, ak vlastníkom rodinného domu je vyvlastňovaný, v rodinnom dome bývajú napríklad aj dospelé deti s rodinami, ktorí majú tiež právo na zabezpečenie náhradného bytu (do nájomného vzťahu). Takéto vzťahy neboli v doterajšej právnej úprave vyjasnené.

Právo nájomcu bytu na zabezpečenie nájmu náhradného bytu nie je možné zamieňať za poskytnutie náhrady za vyvlastnenie, náhrada za vyvlastnenie sa poskytuje vyvlastňovanému, ktorý je vlastníkom rodinné ho domu alebo bytového domu, v ktorom má nájomca prenajatý byt; ustanovenie § 15 rieši výlučne dôsledok vyvlastnenia, podľa ktorého právoplatnosť ou rozhodnutia o vyvlastnení zanikajú všetky taxatívne vymenované ostatné práva k vyvlastnené mu pozemku alebo stavbe, ak nie je v rozhodnutí ustanovené inak, s výnimkou práva užívať byt a nebytové priestory a užívanie bytovej jednotky v rodinnom dome.

Situácie z doterajšej praxe, kedy dochádzalo k vyvlastneniu užívaných rodinných domov a potom k ich asanácii, pričom navrhovateľ vyvlastnenia nebol viazaný povinnosťou podieľať sa na poskytovaní náhradného bytu, si vyžiadali (vychádzajúc zo sú časnej ekonomickej situácie) potrebu jednoznačne určiť v zákone, aby vyvlastniteľ vedel o povinnosti zabezpečenia náhradného a primeraného bytu vyvlastnenému a neprenášal toto prípadne na obec, alebo dokonca na vyvlastneného. Účelom je aj to, aby si investor a budúci vyvlastniteľ zvážil umiestnenie sv ojej investičnej aktivity aj z hľadiska týchto dôsledkov.

Vyvlastňovací orgán môže rozhodnúť, že právne vzť ahy uvedené v odseku 2 nezanikajú, ak verejný záujme vyžaduje, aby aj po vyvlastnení pozemok alebo stavbu naďalej zaťažovali alebo ak ďalší výkon práv vyplývajúcich z týchto právnych vzťahov nebr áni a ani podstatne neobmedzuje dosiahnutie účelu, na ktorý sa má pozemok alebo stavba vyvlastniť.

K § 16

Ustanovuje sa povinnosť vyvlastniteľa užívať nehnute ľnosť len na účel, na ktorý bola vyvlastnená a lehota, v ktorej sa musí začať s užívaním nehnuteľnosti na účel na ktorý bola vyvlastnená. Forma spôsobu začatia užívania vyvlastnené ho pozemku je stanovená vo výroku rozhodnutia o vyvlastnení vyvlastňovacím org ánom. Začatie užívania vyvlastnenej nehnuteľnosti sa viaže na právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení. Z dôvodu možnosti zrušenia vyvlastnenia na návrh vyvlastneného, vyvlastniteľa alebo ich právnych nástupcov je dô ležité, aby tento spôsob bol špecifikovaný vo výroku rozhodnutia o vyvlastnení.

Vychádzajúc z doterajšej praxe (veľký počet vlastníkov pozemkov) pre prípravu líniových stavieb, najmä dia ľnic a rýchlostných ciest optimálnou lehotou pre začatie užívania pozemku je päť rokov od rozhodnutia o vyvlastnení (ak orgán vydávajúci rozhodnutie o vyvlastnení nestanoví dlhš iu lehotu).

K § 17

Návrh zákona taxatívne vymenúva dôvody na zruš enie vyvlastnenia, po preukázaní ktorých je vyvlastňovací úrad povinný zrušiť právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení. Zrušenie vyvlastnenia možno dosiahnuť na návrh vyvlastneného, vyvlastniteľa alebo ich právnych nástupcov. Ustanovuje sa tiež lehota na podanie žiadosti o zrušenie vyvlastnenia, ktorá je prekluzívna.

Upravujú dôsledky zrušenia vyvlastnenia, vyvlastniteľ má právo na vrátenie finančnej náhrady a vyvlastňovaný má právo na náhradu škody a účelne vynaložené náklady, ak vznikli. Ustanovuje sa, že práva, ktoré boli vyvlastnenému odňaté alebo boli obmedzené tento nadobúda opäť právoplatnosťou rozhodnutia o zrušení vyvlastnenia, pričom sa zároveň ustanovuje, že účinky vyvlastnenia vo vzťahu k právam tret ích osôb, ktoré vyvlastnením zanikli zostávajú zachované.

Zavádza sa povinnosť vyvlastňovacieho orgánu doručiť rozhodnutie o zrušení vyvlastnenia príslušnému okresnému úradu na úseku katastra nehnuteľností; rozhodnutie o zrušení vyvlastnenia musí obsahovať údaje o pozemku alebo stavbe podľa katastrálneho zákona.

K § 18

Predkladateľ vyjadruje vzťah k všeobecnému predpisu o správnom konan í [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov] k procesn ým ustanoveniam návrhu zákona, že správny poriadok sa má aplikovať subsidiárne tam, kde návrh zákona neustanovuje odchylnú právnu úpravu.

Osobitnú úpravu vyvlastňovacieho konania môžu obsahovať aj niektoré osobitné zákony; tak je tomu napríklad v prípade zákona č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorý na účely obrany má špeciálnu úpravu niektorých procesných inštitútov/úkonov vyvlastňovacieho konania, napríklad týkajúcu sa náležitosti ná vrhu na vyvlastnenie.

K § 19

Navrhuje sa, aby vyvlastňovacie konania začaté pred 1. júlom 2016, ktoré neboli právoplatne skončené rozhodnutím vo veci do 30. júna 2016 sa dokončili podľa predpisu účinného do 30. júna 2016, a to tak z hľadiska procesného práva, ale aj hmotného.

K Èl. II

Navrhuje sa zmena zákona č. 135/1961 Zb. o pozemný ch komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov vo väzbe na prijatie zákona č. 368/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa cestný zákon a vo väzbe na prijatie zá kona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim.

Èl. III

Navrhuje sa doplnenie zákona č. 338/2000 Z. z. o vnú trozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov vo väzbe na prijatie zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho prá va k nim; zakotvuje sa účel vyvlastnenia pre zriadenie alebo prevádzkovanie prístavov určených na verejné používanie a poskytnutie primeranej náhrady.

Èl. IV

Navrhuje sa doplnenie zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkové ho fondu v znení neskor ších predpisov vo väzbe na prijatie zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastní ckeho práva k nim a zároveň sa upravuje účel vyvlastnenia uvedený v zákone č. 49/2002 Z. z. vo vzťahu k ozna čeniu subjektu navrhovateľa vyvlastnenia pre daný účel.

Èl. V

Navrhuje sa doplnenie zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo väzbe na prijatie tohto zákona; rieši sa situácia, kedy vyvlastňovaný pozemok alebo stavba je súčasťou konkurznej podstaty.

Èl. VI

Navrhuje sa zmena zákona č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a do doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č . 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov vo väzbe na prijatie zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim.

Proces majetkoprávneho vysporiadania nehnuteľností predstavuje v procese výstavby diaľnic a rýchlostných ciest jeden z najvýznamnejších, ako aj časovo najnáročnej ších procesov. Navrhovanou úpravou sa ruší povinnosť zabezpečenia náhrady formou vecného plnenia, a to obstaraním alebo výstavbou rodinného domu alebo bytu, pretože táto náhrada predstavuje z pohľ adu stavebníka líniových stavieb, s ohľadom na množstvo vysporiadavaných nehnuteľností najmä značné časové, ale aj administratívne zaťaženie, čo je v rozpore s plnením uznesení vlá dy Slovenskej republiky týkajúcich sa výstavby jednotlivých úsekov diaľnic a rýchlostných ciest.

Na strane stavebníka (vyvlastniteľa) pri poskytovaní tejto vecnej náhrady vzniká v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov povinnosť zabezpečiť v prvom rade projektovú dokumentáciu na stavbu diaľnice alebo rýchlostnej cesty vrátane vyprojektovania stavby vhodnej na bývanie v podobe stavby bytu alebo rodinného domu, a to v čase keď stavebník nemá k dispozí cii reálne znalecké posudky stavby určenej na asanáciu. Obstaraný byt alebo rodinný dom musí svojou veľkosťou, vybavením, úžitkovou hodnotou a umiestnením byť primeranou náhradou za ten vykúpený, č o je potrebné zohľadňovať už pri podaní žiadosti o vydanie územného a následne stavebného povolenia na diaľnicu ako líniovú stavbu, ktorej súčasťou by navyše bola realizácia vý stavby bytu alebo rodinného domu ako tzv. vyvolanej investície, alebo povinnosť podať samostatnú žiadosť o vydanie územného a stavebného povolenia pre výstavbu bytu alebo rodinného domu podľa ustanovení stavebn ého zákon, čo predstavuje ďalšie administratívne zaťaženie stavebníka.

Èl. VII

Navrhuje sa zmena zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo väzbe na prijatie zákona o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim; upravuje sa postup pri doručovan í návrhu na uzavretie dohody.

Èl. VIII

Účinnosť zákona sa navrhuje l. júla 2016 v súlade s návrhom účinnosti nového zákona o územnom plánovaní a výstavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (stavebný zákon).

V Bratislave, 27. mája 2015

Robert Fico, v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Ján Počiatek, v. r.

minister dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov

41

dôvodová správa

A.Všeobecná časť

I.

Teraz platný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 164/1996 Z. z. o dráhach a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov bol prijatý v čase, keď Slovenská republika ešte nebola členom Európskej únie. Jeho obsah, usporiadanie a terminológia preto v zásade tvorí kontinuitu s právnou úpravou dráh a dopravy na dráhach na našom území s predchádzajúcou úpravou (zákonom č. 51/1964 Zb.), avšak už očistenou od dobového centrálneho spôsobu štátneho riadenia všetkých dráh a dopravy na dráhe. Z hľadiska výstavby a fungovania systému dráh a dopravy na nich, najmä vo vzťahu k železniciam, koncepčne a základnými pravidlami prevádzky nadväzoval na pravidlá založené ešte v Rakúsko-Uhorsku.

Treba však povedať, že ani právotvorba orgánov Európskej únie v tom čase nebola rozvinutá a zákon sa v čase prípravy a prijatia opieral v podstate len o smernicu Rady 91/440/EHS o rozvoji železníc spoločenstva v pôvodnom znení. Bolo to v čase, ktorý sama Európska komisia teraz hodnotí v oznámení 2008/C 184/07 (Ú.v. EÚ C 185, 22.7.2008) tak, že sektor železničnej dopravy v Európe trpí od 60. rokov 20. storočia nedostatočnou príťažlivosťou a ako hlavný dôvod uvádza, že „úpadok európskeho železničného sektora vyplýva do veľkej miery z historickej organizácie ponuky dopravy podľa vnútroštátnych a monopolistických schém“, že „nejestvovala hospodárska súťaž na vnútroštátnych sieťach“ a že „rozvoj dopravy bol obmedzený nedostatočnosťou štandardizácie a interoperability sietí“.

Európske spoločenstvo postupne otváralo trh v sektore železníc hospodárskej súťaži v podobe tzv. balíčkov. Prvý balíček liberalizácie bol prijatý v roku 2001 novelou smernice Rady 91/440/EHS vykonanej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/12/ES, ako aj ďalšími smernicami Európskeho parlamentu a Rady 2001/13/ES o udeľovaní licencií železničným podnikom a 2001/14/ES a o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry, vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry a bezpečnostnej certifikácii.

Druhý balíček nasledoval v roku 2004. Jeho obsahom bolo zriadenie Európskej železničnej agentúry (nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 881/2004) a prijatie ďalších smerníc Európskeho parlamentu a Rady – smernice 2004/49/ES o bezpečnosti železníc, smernice 2004/50/ES o interoperabilite systému transeurópskych vysokorýchlostných železníc a smernice 2004/51/ES, ktorá opätovne novelizovala základnú smernicu 91/440/EHS o rozvoji železníc.

Napokon tretí balíček sa týka rokov 2007 a 2008. Obsahuje smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2007/58ES, ktorá tretíkrát podstatne novelizuje základnú smernicu Rady 91/440/ES, smernicu Európskeho parlamentu a rady 2008/57/ES o interoperabilite systému železníc v Spoločenstve a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/110/ES, ktorá novelizuje smernicu 2004/49/ES. Súčasťou tohto balíčka je aj podstatná zmena nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 881/2004, ktorým bol zriadená Európska železničná agentúry (nariadenie (ES) č. 1335/2008). Súčasťou tohto balíčka sú aj ďalšie opatrenia, napríklad rozhodnutia týkajúce technických špecifikácií interoperability.

Kým prvé dva balíčky riešili najmä železničný systém, tretí balíček sa popri železničnom systéme zaoberá prevažne dopravou v železničnej sieti a trhovými aspektmi železničnej dopravy v Spoločenstve. Spoločným menovateľom je cieľavedomá postupnosť krokov - postupná liberalizácia dopravných služieb a vytvorenie najprv národných trhov a následne celoeurópskeho trhu v oblasti železničnej dopravy a otvorenie národných železničných infraštruktúry pre žiadateľov z ostatných členských štátov a napokon vytvorenie spoločného transeurópskeho železničného systému a jednotného trhu dopravných služieb.

Na prvé dva balíčky právotvorby orgánov Európskej únie reagoval aj zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 164/1996 Z.z. o dráhach postupne 12 novelami, čo síce naplnilo transpozičnú povinnosť, ale spôsobilo rozvrat jeho pôvodnej koncepcie. Včlenenie právnych aktov celého tretieho balíčka do platného zákona sa ukazuje ako neuskutočniteľné, a preto sa pristúpilo k vypracovaniu novej právnej úpravy problematiky a k jej rozdeleniu do dvoch zákonov.

Rozdelenie problematiky do dvoch samostatných zákonov odráža obsah právnych aktov Európskych spoločenstiev, ktoré tvoria spomenuté balíčky. Prvým krokom orgánov Európskych spoločenstiev bolo oddelenie činností spojených s výstavbou a správou dráh od dopravy na dráhach v rámci existujúcich prevažne štátnych alebo štátom regulovaných podnikov (u nás do konca roku 1993 Československé štátne dráhy podľa zákona č. 68/1989 Zb.), a to vnútorným organizačným usporiadaním podnikového typu a oddelením hospodárenia.

Ďalším krokom bolo fyzické odčleňovanie podnikov správy železničnej infraštruktúry od podnikov poskytujúcich dopravné služby. V Slovenskej republike tak vznikli Železnice Slovenskej republiky ako správca a prevádzkovateľ železničnej siete (zákon č. 258/1993 Z.z.) a Železničná spoločnosť, a.s., (zákon č. 259/2001 Z. z.) ako poskytovateľ dopravných služieb.

Tretí balíček už ráta s prístupom železničných podnikov ako podnikateľov nielen na domácu železničnú infraštruktúru, ale aj na železničné infraštruktúry ostatných členských štátov a s prístupom na systém transeurópskych železníc. Rovnako sa ráta aj s možnosťou prístupu prevádzkovateľov železničnej infraštruktúry k správe železničných infraštruktúr v iných členských štátoch. Tento protrhový posun znamená takú koncepčnú zmenu, ktorú nemožno vtesnať do existujúceho zákona.

Dôvodom rozdelenia problematiky do dvoch zákonov je aj to, že sa tak vytvorili dve zložky trhu v sektore železníc – prevádzkovanie železničnej infraštruktúry ako podnikanie na obmedzene trhovej báze pod štátnou reguláciou a trh železničnej dopravy ako podnikanie železničných podnikov tiež zatiaľ so štátnou reguláciou. Tieto zložky trhu budú mať nerovnakú periodicitu zmien v práve Európskych spoločenstiev. Oddelenie právnej úpravy po vzore cestnej infraštruktúry (cestný zákon z roku 1961) a cestnej dopravy (zákon o cestnej doprave z roku 1996) zníži počet noviel, ktoré by museli byť vykonané, keby zostalo všetko upravené v jednom komplexnom zákone.

Predložený návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie.

Finančný, ekonomický, environmentálny vplyv a vplyv na zamestnanosť a na podnikateľské prostredie je uvedený v Doložke finančných, ekonomických a environmentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť a na podnikateľské prostredie.

Návrh zákona bol prerokovaný aj v Hospodárskej a sociálnej rade vlády Slovenskej republiky.

II.Účelom novej právnej úpravy problematiky dráh je transponovať smernice tretieho balíčka v oblasti

a)štandardizácie a technickej harmonizácie interoperability existujúceho železničného systému,

b)zosúladenia bezpečnostných požiadaviek na manažérov infraštruktúry existujúceho železničného systému a na železničné podniky,

c)zosúladenia pravidiel prideľovania kapacity železničnej infraštruktúry a cien za služby s tým spojené,

d)úpravy vzťahu k novozriadenej Európskej železničnej agentúre a k Európskej komisii,

e)vytvorenie národného železničného systému a jeho napojenie na systém (konvenčných) železníc Spoločenstva a na systém transeurópskych (vysokorýchlostných a konvenčných) železníc,

f)ďalšieho posilnenia trhových princípov v správe železničnej infraštruktúry, ako aj ďalšieho stupňa liberalizácie v železničnej doprave, a tým posilnenia konkurencieschopnosti železnice s inými druhmi dopravy (najmä s cestnou dopravou a s leteckou dopravou),

g)presné vymedzenie úloh bezpečnostného orgánu, regulačného orgánu, vyšetrovacieho orgánu a cenového orgánu ako regulátorov trhu v sektore železníc tak, aby ich úlohy boli vo všetkých členských štátov v zásadných veciach rovnaké a umožnili jednak vzájomnú spoluprácu a jednak spoluprácu s Európskou železničnou agentúrou a s Európskou komisiou.

V oblasti týkajúcej sa iných druhov dráh nedochádza k podstatným koncepčným zmenám. Nová úprava problematiku iných dráhových infraštruktúr upresňuje a zosúlaďuje s existujúcimi trhovými faktormi a odstraňuje zastarané pravidlá ešte z čias federálneho Československa.

III.

Doložka finančných, ekonomických a environmentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť a na podnikateľské prostredie

1.Odhad vplyvu na verejné financie: Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v rámci realizácie úloh z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky a z Dopravnej politiky Slovenskej republiky v oblasti zvyšovania efektívností železničných spoločností vypracovalo strategický materiál „Prehodnotenie výkonnosti a ekonomickej efektívnosti železničných spoločností“, ktorého súčasťou je aj „Koncepcia spoplatňovania železničnej dopravnej cesty“. Skrátená verzia tohto materiálu bola predložená na rokovanie vlády SR; doteraz však nebola prerokovaná.

Z tohto materiálu vyplýva, že navrhnutý model spoplatňovania používania železničnej infraštruktúry je v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/14/ES o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry a vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry v platnom znení. Výška súčasnej úhrady za používanie železničnej siete je vo verejnej osobnej železničnej doprave 2,8-krát vyššia, ako spoplatnenie v cestnej osobnej doprave a v železničnej nákladnej doprave 3-krát vyššia, ako v nákladnej cestnej doprave. V tranzite cez územie Slovenskej republiky je rozdiel v týchto konkurenčných druhoch dopravy ešte priepastnejší a v rámci Európskeho spoločenstva je dokonca jedna z najvyšších. Vysokú cenu úhrady, a tým nedodržiavanie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/14/ES vyčítala Slovenskej republiky aj Európska komisia. Navrhovaný model zohľadnil uvedené skutočnosti a jeho zavedenie bolo rozvrhnuté na obdobie rokov 2009 až 2012 s prípadnou možnosťou jednoročného posunu. Model financovania železničnej dopravy vychádza zo vstupných údajov roku 2007. V navrhovanom zákone o dráhach, do ktorého sa implementujú doteraz platné smernice Európskeho parlamentu a Rady, je už vyššie spomenutý model premietnutý.

Model financovania železničnej dopravy je založený na princípe úhrady fixných nákladov manažérovi infraštruktúry z prostriedkov štátneho rozpočtu. Do regulovanej úhrady za používanie železničnej infraštruktúry sa premietnu iba variabilné náklady, ktoré manažérovi infraštruktúry vzniknú pri vstupe železničného podniku na železničnú trať, ako to vyplýva zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/14/ES.

Z tejto regulovanej úhrady sú vyčlenené neregulované ceny za doplnkové a vedľajšie služby. Tieto služby budú spoplatňované dohodou v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, pričom objem týchto služieb a ich cena sa bude riadiť dopytom a budú ju platiť iba tie železničné podniky, ktoré o tieto služby prejavia záujem.

Model financovania prístupu k železničnej infraštruktúre vychádzal z údajov pred vypuknutím celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy. Odvtedy sa zmenil rozsah výroby a tým aj preprava tovarov na železničnom dopravnom trhu.

Na odstránenie rozporov medzi MF SR a MDPT SR bola na MF SR vytvorená pracovná skupina zložená zo zástupcov MF SR, MDPT SR, ŽSR, ZSSK a ZSSK Cargo. Železničné spoločnosti predložili aktualizovanú podobu svojich výkonov ako predpokladaný hospodársky výsledok na roky 2010 – 2014. Požiadavky na ŠR boli upresnené nielen v tejto aktualizácii, ale aj pri návrhu štátneho rozpočtu na roky 2010 – 2012.

V rámci koncepcie spoplatňovania železničnej dopravnej cesty sa v roku 2010 bude postupovať tak, ako doteraz a od roku 2011 budú do úhrad za používanie železničnej infraštruktúry zahrnuté iba variabilné náklady spojené s prevádzkou vlakov na železničnej infraštruktúre. Týmto sa znížia náklady železničných nákladných a osobných dopravcov. Štát podľa uvedenej koncepcie a smernice 2001/14/ES bude hradiť fixné náklady manažérovi infraštruktúry (ŽSR). V rokoch 2010 – 2012 ŽSR predpokladajú stratu zo Zmluvy o prevádzkovaní dráhy (po zahrnutí novej koncepcie spoplatňovania dopravnej cesty od r. 2011) nasledovne: rok 2010 – 263 255,6 tis. Eur, rok 2011 – 307 343,0 tis. Eur a rok 2012 – 314 495,0 tis. Eur.

Uvedené nároky na krytie straty zo Zmluvy o prevádzkovaní dráhy v roku 2010 budú zabezpečené v rámci schváleného rozpočtu verejnej správy na rok 2010. Od roku 2011 štát bude hradiť fixné náklady manažérovi infraštruktúry (ŽSR). Suma potrebná na pokrytie strát z vyššie uvedeného dôvodu bude každoročne spresnená v návrhu štátneho rozpočtu na príslušný rozpočtový rok.

2.Odhad environmentálneho vplyvu: Po znížení ceny za používanie železničnej infraštruktúry možno očakávať presun cestujúcich a tovarov z cestnej dopravy na železničnú dopravu, čo bude mať pozitívny vplyv na životné prostredie. Železničná doprava je environmentálne vyhovujúcim dopravným systémom, pretože veľké objemy tovaru môžu byť na veľké vzdialenosti prepravené nielen rýchlo, ale aj s minimálnym vplyvom na životné prostredie.

V porovnaní s cestnou dopravou je železničná doprava šetrnejšia k životnému prostrediu, pretože produkuje menšie množstvo emisií. V železničnej doprave sú tiež niekoľkonásobne nižšie náklady na obnovu zasiahnutého životného prostredia, ako pri cestnej doprave. Z celkových nákladov na redukciu škodlivého vplyvu emisií z dopravy na životné prostredie len 8 percent pripadá na železničnú dopravu, ale až 90 percent na cestnú dopravu, a to pri menej ako polovičnom prepravnom výkone cestnej dopravy.

Významnou skutočnosťou, ktorá posúva železničnú dopravu pred cestnú dopravu, je aj nízky záber poľnohospodárskej pôdy. Kým cestná doprava zaberá takmer 73 % takto využitej poľnohospodárskej pôdy, železničná doprava sa na tomto zábere podieľa len 27 %, pričom má takmer dvojnásobne vyšší prepravný výkon. Aj zaťaženie životného prostredia hlukom v železničnej doprave dosahuje v porovnaní s cestnou dopravou nižšie hodnoty. Intenzita železničnej dopravy je viazaná cestovným poriadkom a železničná infraštruktúra je budovaná predovšetkým mimo obytných zón, kým veľké prepravné prúdy cestnej dopravy sú smerované aj do obytných zón.

3.Odhad vplyvu na podnikateľské prostredie: ceny za služby a úhrady za použitie železničnej infraštruktúry v porovnaní s rokom 2009 klesnú v nákladnej doprave o 41 267,87 tis. Eur (1, 243 mld. Sk) a v osobnej doprave o 15 054,1 tis. Eur (0,454 mld. Sk), t.j. celkom o 56 321,97 tis. Eur (1,697 mld. Sk), čo utvorí priaznivé podmienky pre harmonizáciu železničnej dopravy a cestnej dopravy a zvýši predpoklad vstupu nových železničných podnikov na dopravný trh v Slovenskej republike.

4.Odhad vplyvu na zamestnanosť: Podpora rozvoja trhu a racionálnejšie správanie sa podnikov budú viesť k znižovaniu prezamestnanosti. Možno očakávať, že požiadavka na vyrovnané hospodárenie tak manažéra infraštruktúry, ako aj železničných podnikov ich bude tlačiť do racionalizácie činností, do úspory nákladov a do zvyšovania technickej úrovne železničnej infraštruktúry a vozového parku železničných vozidiel. To môže znamenať postupné znižovanie stavu zamestnancov. Určitým východiskom by bolo rozširovanie doplnkových dopravných služieb podľa prílohy č. 13 na prospech objednávateľov prepráv tovarov a na zvýšenie kultúry cestovania vo verejnej osobnej doprave, do ktorých by sa presunula časť uvoľnených zamestnancov. Na to však navrhovaný zákon nemá priamy vplyv.

IV.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu s právom Európskej únie a právom Európskych spoločenstiev

1.Predkladateľ návrhu: vláda Slovenskej republiky.

2.Názov návrhu: Zákon o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3.Problematika návrhu

a)je upravená v práve Európskych spoločenstiev takto:

-v primárnom práve – v článkoch 71, 73, 75, 87 a 88 zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva;

-v sekundárnom práve

-v smernici Rady 91/440/EHS z 29. júla 1991 o rozvoji železníc spoločenstva (Ú.v.ES L 237,24.8.1991) v platnom znení;

-v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2001/14/ES z 26. februára 2001 o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry a vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry (Ú.v. ES, L 75,15.3.2001) v platnom znení;

- v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2004/49/ES z 29. apríla 2004 o bezpečnosti železníc spoločenstva a o zmene a doplnení smernice Rady 95/18/ES o udeľovaní licencií železničným podnikom a smernici 2001/14/ES o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry, vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry a bezpečnostnej certifikácii (Ú.v. EÚ, L 164, 30.4.2004) v platnom znení;

-v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/57/ES zo 17. júna 2008 o interoperabilite systému železníc v spoločenstve (prepracované znenie - Ú.v. EÚ, L 191,18.7.2008);

-v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 91/2003 zo 16. decembra 2003 o štatistike železničnej dopravy (Ú.v. EÚ, L 14, 21.1.2004) v platnom znení;

-v nariadení (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 881/2004 z 29. apríla 2004, ktorým sa ustanovuje Európska železničná agentúra (Ú.v. EÚ, L 164,30.4.2004) v platnom znení;

-v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007 z 23. októbra 2007 o službách vo verejnom záujme železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 a (EHS) č. 1107/70 (Ú.v. EÚ, L 315, 3.12.2007),

-v nariadení Komisie (ES) č. 62/2006 z 23. decembra 2005 o technickej špecifikácii interoperability týkajúcej sa telematických aplikácií pre subsystém nákladnej dopravy transeurópskej konvenčnej železničnej sústavy (Ú.v. EÚ, L 13,18.1.2006);

-v nariadení Komisie (ES) 851/2006 z 9. júna 2006 ustanovujúce obsah rôznych položiek účtovnej osnovy podľa prílohy I k nariadeniu Rady (EHS) č. 1108/70 zo 4. júna 1970 (Ú.v. EÚ, L 158, 10.6.2006);

-v nariadení Komisie (ES) č. 653/2007 z 13. júna 2007 o používaní spoločných európskych vzorov bezpečnostných osvedčení a žiadostí v súlade s článkom 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/49/ES a o platnosti bezpečnostných osvedčení predkladaných podľa smernice 2001/14/ES (Ú.v. EÚ, L 153,14.6.2007);

-v rozhodnutí Európskeho parlamentu a Rady č. 768/2008/ES z 9. júla2008 o spoločnom rámci na uvádzanie výrobkov na trh a o zrušení rozhodnutia 93/465/EHS (Ú.v. EÚ, L 218, 13.8.2008).

-v rozhodnutí Európskeho parlamentu a Rady č. 1692/96/ES zo 23. júla 1996 o základných usmerneniach spoločenstva pre rozvoj transeurópskej dopravnej siete (Ú.v. EÚ, L 228, 9.9.1996);

-v rozhodnutí Komisie č. 2006/861/ES z 28. júla 2006 o technickej špecifikácii interoperability týkajúcej sa subsystému „vozový park – nákladné vozne“ transeurópskej konvenčnej železničnej sústavy (Ú.v. EÚ L 344, 8.12.2006) v platnom znení;

-v rozhodnutí Komisie 2006/920/ES z 11. augusta 2006 o technickej špecifikácii interoperability týkajúcej sa subsystému „Prevádzka a riadenie dopravy“ transeurópskej konvenčnej železničnej sústavy (Ú.v EÚ, L 359, 18.12.2006) v platnom znení;

b)nie je upravená v práve Európskej únie;

c)nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev ani Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev;

4.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a)pre Slovenskú republiku vyplýva z gestorstva smerníc v oblasti železničného systému povinnosť prijať potrebné opatrenia do 4. júna 2009 (smernica 2007/58/ES), do 4. decembra 2009 (smernica 2007/58/ES) a do 19. júla 2010 (smernica 2008/57/ES);

b)proti Slovenskej republike nebolo začaté konanie o porušení zmluvy o založení Európskych spoločenstiev podľa článkov 226 až 228 tejto zmluvy v platnom znení;

c)informácia o právnych predpisoch, v ktorých sú uvedené smernice už prebraté:

-zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 164/1996 Z.z. o dráhach a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení jeho doterajších noviel z rokov 1997 až 2007 prebral všetky smernice vydané do roku 2004;

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu s právom Európskych spoločenstiev: úplný.

6.Gestor návrhu: Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky.

Slovenskej republike bolo doručené formálne oznámenie Komisie Európskych spoločenstiev 2008/2109 z 26.6.2008, týkajúce sa nesprávnej implementácie smernice 91/440/EHS a smernice 2001/14/ES. S pripomienkami komisie sa predkladateľ v návrhu zákona vysporiadal.

B.Osobitná časť

K § 1: Ustanovenie určuje medze právnej úpravy. Spoločným menovateľom je úprava dráh ako stavebno-technického a funkčného základu pre dráhovú dopravu.

Zákon sa vzťahuje na všetky druhy a typy dráh, na ktorých sa uskutočňuje verejná doprava. Tým sa rozumie najmä železničná infraštruktúra a potom lokálna infraštruktúra v podobe električkových a trolejbusových sietí v mestách, špeciálnych dráh a lanových dráh.

Vzhľadom na toto kritérium sa zo zákona vylučujú dráhy, na ktorých sa neuskutočňuje verejná doprava. Prepravy uskutočňované na dráhach, na ktoré sa zákon nevzťahuje, slúžia na ťažobné a obdobné prevádzkové účely v baniach a v lomoch, v priemyselných podnikoch na vnútropodnikovú prepravu polotovarov a surovín a na výrobné linky, v lesoch na približovanie dreva, alebo na zábavné, rekreačné a turistické účely.

K § 2: Tento paragraf je základným ustanovením týkajúcim sa členenia dráh a základných definícií platných pre celý zákon. Definície sú v zásade prevzaté z terajšej právnej úpravy.

Dráhou sa rozumie jej fyzická stavebno-technická podoba, ako cesty určenej pre pohyb dráhového vozidla. Na účely dopravy na dráhe sa používa termín trať. Kým dráha môže existovať ako vec aj bez dopravného využitia, tak trať je vyjadrenie dopravne využívanej dráhy.

Vlečky sú železničnými dráhami, ale nie sú železničnými traťami, lebo sa na nich neuskutočňuje pravidelná verejná doprava. Ich hlavný zmysel je preprava tovaru a iných vecí z trate do prekladísk a naopak z výrobných závodov a skladov na trať.

Špeciálnymi dráhami sú jednak rôzne miestne dráhy využívané na účelovú, rekreačnú alebo doplnkovú dopravu, najmä úzkorozchodné dráhy (napríklad, Tatranská elektrická železnica, Čiernohronská železnička, košická dráha v Čermeli, a podobne), ako aj rôzne rýchlodráhy v mestách, ako napríklad metro a rýchloelektričky. Tieto dráhy nie sú zaústené do železničnej siete, a preto sa na ne nevzťahujú ustanovenia zákona týkajúce sa železničného systému.

Železničná infraštruktúra je podrobne vymedzená v spomenutom nariadení Európskej komisie. Železničnou infraštruktúrou podľa prílohy II tohto nariadenia sú – pozemky, dráhové teleso a pláň (napríklad násypy, drenáže, spevňovacie múry, odvodňovacie priekopy, atď.), inžinierske stavby (napríklad mosty, priechody, nadjazdy, tunely, oporné múry), úrovňové križovania s pozemnými komunikáciami (priecestia), železničný zvršok (napríklad koľaje, podvaly, točne, štrkové lôžka), cestné zariadenia na predstaničných plochách a nákladných staniciach vrátane príjazdových ciest, zabezpečovacie, signalizačné a oznamovacie zariadenia na voľnej trati a na staniciach, energetické zariadenia, koľajové brzdy, osvetľovacie zariadenia na chod a bezpečnosť dopravy, zariadenia na prívod a premenu prúdu (napríklad meniarne, napájacie vedenia, trolejové vedenia so stožiarmi) a služobné budovy traťovej služby.

Železničnou sieťou je prevádzková časť železničnej infraštruktúry – železničné dráhy a ich súčasti.

K § 3: Obvod dráhy je vnútorný ochranný a manipulačný priestor, ktorý je nevyhnutný na bezpečnú prevádzku, opravy a údržbu dráhy a jej súčastí (odsek 1).

Ustanovenie v porovnaní s terajším stavom rieši jednak nové obvody dráhy, ktoré vznikajú výstavbou dráhy, a jednak obvody existujúcich dráh. Pozemok obvodu dráhy je súčasťou stavby dráhy, a preto sa pri novej výstavbe v zásade vymedzuje najmä v stavebnom povolení špeciálneho stavebného úradu (odsek 2).

Pre existujúce dráhy zostáva vymedzenie priamo zákonom vyjadrené v metroch (odsek 3).

Obvod dráhy sa v zásade meria od samotného telesa dráhy. Dráha sa však skladá aj zo súčastí, ktoré presahujú pôdorys telesa dráhy, napríklad mosty, tunely a iné inžinierske stavby, budovy staníc, zastávky s nástupišťami, trolejové stožiare a vedenia, signalizačné zariadenia a podobne. Pri týchto súčastiach dráhy sa vzdialenosť vonkajšej hranice obvodu dráhy meria nie od telesa dráhy, ale od vonkajšieho pôdorysu týchto súčastí dráhy.

Úprava zániku obvodu dráhy (odsek 4) je prevzatá z terajšieho právneho stavu.

K § 4: Toto ustanovenie sa tiež venuje obvodu dráhy, ale z funkčného hľadiska. Pre bezpečnosť a prevádzku dráhy sú dôležité zákazy uvedené v tomto paragrafe (odseky 1 a 6). Obvod dráhy by mal byť trvalo udržiavaný tak, aby vyrastená zeleň, ani pohyb osôb a umiestnenie vecí neohrozovalo dráhu ani dopravu na nej. Preto minimálne priechodný prierez dráhy musí byť za každých okolností voľný.

Priechodným prierezom dráhy sa rozumie nevyhnutný voľný priestor od stredu koľaje na obe strany umožňujúci bezpečný prejazd železničného vozidla.

Povinnosť udržiavať obvod dráhy má jej prevádzkovateľ (odsek 3). Na to, aby mohol svoju povinnosť účinne plniť, priznávajú sa mu oprávnenia, ktoré sú blízke oprávneniam energetických podnikov chrániť energetické vedenia a zariadenia na prenos energie. Je to tak preto, lebo aj v tomto prípade verejný záujem na bezpečnej prevádzke dráhy je nadradený iným záujmom.

Účelom týchto oprávnení je nepretržitá každodenná starostlivosť o priestor tvoriaci obvod dráhy, najmä priestor priľahlý k telesu dráhy. Ide najmä o odstraňovanie spadnutých stromov, zosunutých kameňov, okliesňovanie presahujúcich vetví stromov, ale aj následky ľudskej činnosti, najmä odstraňovanie skládok odpadu a vrakov vozidiel.

Podobne, ako v predpisoch o energetike a o verejných vodovodoch a kanalizáciách zriaďuje sa ex lege trvalé vecné bremeno (odsek 4) viaznuce na pozemkoch tvoriacich obvod dráhy. V súlade s článkom 20 ods. 4 ústavy po vzore v týchto predpisoch sa navrhuje jednorazové odškodnenie vlastníkov (užívateľov) pozemkov, ak sa zriadením vecného bremena obmedzí ich obvyklé užívanie. V § 112 ods. 5 je ustanovená prekluzívna lehota na uplatnenie jednorazového odškodnenia. jednorazové odškodnenie sa určí znaleckým posudkom podľa mieri obmedzenia obvyklého užívania nehnuteľností.

Odseky 5, 7 a 8 riešia okruh osôb, ktoré sa môžu pohybovať v obvode dráhy. Najmä pohyb osôb v obvode dráhy, ktorý je bezprostredne priľahlý k telesu dráhy je nebezpečný, lebo hrozí ujma na zdraví alebo na živote z trakčných zariadení a vedení a z prejazdu vlaku.

K § 5: Ochranné pásmo dráhy je vonkajším priestorom slúžiacim na ochranu dráhy a na ochranu plynulej a bezpečnej dopravy (odsek 1).

Aj v tomto prípade ochranné pásmo určuje špeciálny stavebný úrad v stavebnom povolení pri nových stavbách alebo pri ich významnej obnove. Základné vymedzenie umiestnenia dráhy (koridor) musí byť založené už v územnom pláne, a to vrátane ochranného pásma. Pred vydaním stavebného povolenia možno chrániť potrebný priestor na novostavbu dráhy územnými rozhodnutiami podľa stavebného zákona o stavebnej uzávere, o ochrannom pásme a o umiestnení stavby.

Pre existujúce dráhy ochranné pásmo ustanovuje priamo zákon (odsek 3). Na určenie hranice ochranného pásma pri železničnej doprave platia dva údaje – jednak vzdialenosť od krajnej koľaje a jednak vzdialenosť od vonkajšej hranice obvodu dráhy. Je to tak preto, lebo železničná doprava vzhľadom na rýchlosti dosahované vlakmi a na početnosť a veľkosť súčastí dráhy (staníc, mostov, terminálov, a podobne) vyžaduje väčší ochranný priestor.

K § 6: Ustanovenie aj pre ochranné pásmo dráhy ustanovuje záväzné pravidlá v záujme zaistenia bezpečnosti dráhy a dopravy na nej. Zákazom a príkazom (odseky 1 a 2) korešponduje oprávnenie prevádzkovateľa dráhy (odseky 3 až 6). Účelom týchto vzťahov vlastníkov a užívateľov nehnuteľností a prevádzkovateľa dráhy je ochrana dráhy ako verejnoprospešného zariadenia, ktoré je svojou prevádzkou prirodzene nebezpečné svojmu okoliu.

Pri formulovaní vzájomných vzťahov sa vychádzalo z článku 20 ods. 3 ústavy, ktorý ustanovuje, že vlastníctvo zaväzuje a jeho výkon nesmie ohrozovať iných vlastníkov a životné prostredie. Preto je povinnosťou predovšetkým vlastníkov, užívateľov a správcov pozemkov, vôd a stavieb, aby sa starali o svoj majetok spôsobom, ktorý neohrozí prevádzku dráhy a dopravu na nej.

Oprávnenia prevádzkovateľa dráhy vstupovať a vykonávať ochranné opatrenia na cudzom pozemku je núdzovým riešením, keď si vlastník (užívateľ, správca) neplní svoje povinnosti. Preto je opodstatnené, aby náklady na tieto opatrenia uhradil (refundoval) prevádzkovateľovi dráhy.

Rozhodovacia kompetencia špeciálneho stavebného úradu (odsek 4) je rovnaká, akú má všeobecný stavebný úrad podľa stavebných predpisov voči vlastníkovi (užívateľovi) stavby, ktorú je nevyhnutné vo verejnom záujme udržiavať alebo opraviť (§ 87 stavebného zákona). Aj v tomto prípade ide o správne konanie s možnosťou odňatia odkladného účinku odvolania (§ 55 ods. 2 správneho poriadku).

K § 7: Výstavba nových dráh a ich súčastí sa spravuje stavebnými predpismi. Navrhované ustanovenie je potrebné na navrhovanie, projektovanie a výstavbu dráh, pretože teraz takáto úprava v zákone chýba a pri jej absencii sa postupuje len podľa vykonávacích predpisov.

Aj pre toto ustanovenie platí, že všeobecná úprava je v stavebnom zákone, konkrétne v § 43d (základné požiadavky na stavby), v 43e (všeobecné technické požiadavky na výstavbu), ale aj v § 47 (všeobecné technické požiadavky na navrhovanie stavieb) a v § 48 až 53 ( všeobecné technické požiadavky na uskutočňovanie stavieb).

Navrhované ustanovenie upravuje podrobnosti týkajúce všeobecných technických požiadaviek, ktoré musia byť zohľadnené pri navrhovaní, projektovaní, povoľovaní, výstavbe a kolaudácii stavieb jednotlivých druhov dráh. Podrobný technický rozmer týchto požiadaviek bude upravený vo vykonávacom predpise (102 ods. 2) a v technických špecifikáciách interoperability (pre železničné trate napojené na európsky železničný systém), v európskych špecifikáciách (pre ostatné železničné dráhy) alebo v neharmonizovaných slovenských technických normách (pre ostatné dráhy).

K § 8: Stavby dráh sú vo všeobecnosti stavbami, a preto sa na ne vzťahuje všeobecná úprava v stavebnom zákone a vo vykonávacích predpisoch k nemu. Rovnako aj zmeny stavieb dráh ich modernizáciou alebo významnou obnovou. V tomto ustanovení je len spresnenie postavenia prevádzkovateľa dráhy v konaniach podľa všeobecnej úpravy v stavebnom zákone.

Odsek 2 upravuje tzv. vyvolané investície, s ktorými je v praxi problém tak vo výstavbe diaľnic a ciest, ako aj v dráhovej doprave. Vyvolané investície (napríklad preložky ciest a vedení, vybudovanie protihlukových zábran, chodníkov, podchodov a nadchodov, oporných múrov) sú súčasťou rozpočtu stavby dráhy a po ich zhotovení sa skolaudované bezodplatne odovzdávajú vlastníkovi (užívateľovi, správcovi).

V odseku 3 sa rieši praktický problém, ktorý vzniká pri výstavbe a prevádzke železničných vlečiek. Tieto vzťahy doteraz neboli riešené zákonom. Vlečka je železničná dráha zaústená do železničnej trate, a preto najväčší význam pre jej prevádzku má odbočková výhybka, ktorá je umiestnená na železničnej trati a umožňuje vjazd (odbočenie) zo železničnej trate na vlečku a späť. Preto je nevyhnutné, aby odbočková výhybka bola trvalo spravovaná, nepretržite obsluhovaná a riadne udržiavaná. Ustanovenie nevylučuje, aby prevádzkovateľ vlečky prenechal do správy alebo do vlastníctva odbočkovú výhybku manažérovi infraštruktúry, lebo bez neho aj tak nemá voľný prístup na železničnú trať.

Navrhovaná procesná úprava (odsek 4) vychádza z § 14 ods. 1 správneho poriadku, je v súlade so stavebným zákonom a zodpovedá aj terajšiemu právnemu stavu.

K § 9: Ustanovenie preberá súčasný stav obsahu kolaudácie stavieb dráh, ktorý však je teraz právne upravený len v podzákonnej úprave. To už nevyhovuje súčasným požiadavkám na členenie problematiky medzi zákon a vykonávací predpis. Preto aspoň základné ustanovenia o technicko-bezpečnostnej skúške stavby sa uvádzajú priamo v zákone (odseky 1 a 6).

Technicko-bezpečnostná skúška sa vykonáva v rámci kolaudácie celej stavby dráhy. Popri nej sa uplatnia aj samostatné kontroly niektorých súčastí dráhy (odseky 2 a 3). Pre mosty je to záťažová skúška, ktorou sa skúša nosnosť mosta, pre mosty, tunely a trakčné zariadenia je to hlavná prehliadka, ktorá je zameraná na rozmery a montáž, najmä na zachovanie priechodného prierezu.

Odsek 4 reaguje na samostatnú úpravu výstavby a kolaudácie štrukturálnych subsystémov v rámci interoperability železničného systému a na systém overovania určených technických zariadení, ktoré majú samostatný režim, lebo nie sú stavbami v pravom slova zmysle.

K § 10: Ustanovenie podrobnejšie na účely stavieb dráh upravuje skúšobnú prevádzku dráhy, ktorá je vo všeobecnosti upravená v § 84 stavebného zákona.

Skúšobná prevádzka je z hľadiska overenia bezpečnosti a najmä funkčnosti náhradou za technicko-bezpečnostnú skúšku stavby vtedy, keď je nevyhnutné funkčnosť preveriť prevádzkou koľajových vozidiel po telese dráhy. V konkrétnom prípade rozhodne špeciálny stavebný úrad, či sa uskutoční len technicko-bezpečnostná skúška stavby, alebo aj skúšobná prevádzka dráhy.

Doteraz v zákone chýba podrobnejšia úprava špeciálne zameraná na postup špeciálneho stavebného úradu a na skúšobnú prevádzku dráhy.

K § 11: Ustanovenie upresňuje terajší vyvlastňovacie dôvod v oblasti dráh. (§ 108 ods. 1 písm. l) stavebného zákona). Obsahovo nejde o zmenu v porovnaní s terajším stavom. Zmena je v spresnení znenia s použitím terminológie navrhovaného zákona

Z odseku 2 vyplýva, že inak sa na vyvlastňovanie zostane vzťahovať stavebný zákon (§ 108 až 116).

Na túto úpravu nadväzuje priama novela stavebného zákona v článku II.

K § 12: Ustanovenie podrobnejšie, ako teraz rieši problematiku zrušenia dráhy. V odseku 1 sú uvedené kumulatívne zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené, aby sa mohla zrušiť dráha. Týka sa to najmä železničných dráh, pretože tie sú pre dopravnú obslužnosť územia rozhodujúce a sú v nich kumulované značné finančné prostriedky.

Odsek 2 sú upravené základné procesné predpoklady pre zrušenie železničnej dráhy. Správnym orgánom príslušným na rozhodnutie o zrušení železničnej trate je ministerstvo (po dohode s Ministerstvom obrany Slovenskej republiky) [§ 102 ods. 1 písm. j)] a o zrušení vlečky je Úrad pre reguláciu železničnej dopravy [§ 103 ods. 3 písm. e)]. O zrušení ostatných druhov dráh rozhoduje ich vlastník.

Odsekom 3 sa v nadväznosti na stavebné predpisy upravuje kompetencia špeciálneho stavebného úradu na rozhodovanie o fyzickom odstránení stavby dráhy, čiže telesa dráhy a pevných zariadení dráhy, čiže o určenie rozsahu likvidácie, podmienok vykonávania demontáže a búracích prác, odvozu stavebného odpadu a určenia skládky, požiadavky na rekultivácie pozemkov, a podobne.

Odsek 4 umožňuje využiť zostávajúce časti dráhy pre vlastné potreby vlastníka alebo prevádzkovateľa dráhy, alebo na prenájom alebo predaj na iné využívanie.

K § 13: Ustanovenie odseku 1 je definíciou styku dráh. Z technického hľadiska musí pri prepojení dráh ísť o kompatibilné dráhy (pri súbehu dráh, aj pri zaústení dráh), keď železničné vozidlo plynule prechádza z jednej trate na druhú. Kompatibilita musí byť tak v rozchode koľají, ako aj v elektrickom napätí.

Pri križovaní dráh je možné aj križovanie nekompatibilných dráh (napríklad križovanie električkovej dráhy a železničnej dráhy).

Účelom odseku 2 je vymedziť hranice správy a údržby stýkajúcich sa dráh. To má jednak technický význam najmä na účely zaistenia bezpečnosti prevádzky, opráv a údržby, ako aj právny význam v obsahu správy a vo vzájomných právach a povinnostiach prevádzkovateľov dráh.

K § 14: Ustanovenie rieši výstavbu a vybavenie priecestí, na ktorých sa križuje dráha s cestou (chodníkom).

Požiadavka mimoúrovňového križovania hlavných železničných tratí s cestami je opodstatnená vzhľadom na požiadavky bezpečnosti dopravy na dráhe budovanej na vyššie rýchlosti expresných vlakov a rýchlikov. Novú výstavbu už teraz možno povoliť len s mimoúrovňovým križovaním. Pri existujúcich hlavných železničných tratiach možno povoliť ich modernizáciu len s podmienkou vybudovania mimoúrovňového križovania, alebo úplného zrušenia. Dovtedy treba vybudovať aspoň signalizačné zariadenia.

Aby železničná doprava mohla fungovať a nezastavila sa dňom účinnosti navrhovaného zákona, existuje systém výnimiek. Základom je rozhodovanie cestného správneho orgánu podľa zákona o pozemných komunikáciách (cestný zákon), ktorý udeľuje so súhlasom Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR výnimky z povinnosti mimoúrovňového križovania zo strany ciest.

Kompetencia špeciálneho stavebného úradu (odsek 3) sa opiera o obdobnú kompetenciu všeobecného stavebného úradu voči obyčajným stavbám (§ 87 stavebného zákona).

Pri ostatných dráhach vzhľadom na ich veľký počet, nižšiu prevádzkovú rýchlosť dráhových vozidiel a nákladnosť výstavby nových a prestavby existujúcich dráh treba naďalej pripustiť úrovňové križovania a ich bezpečnosť riešiť signalizačnými alebo inými zabezpečovacími zariadeniami alebo inými riešeniami mimo dráhu (napríklad nadchodmi pre peších, súbežnou cestou na najbližšie existujúce mimoúrovňové križovanie, vybudovaním nadjazdu bez zásahu do dráhy).

K § 15: Ustanovenie v podstate preberá platnú úpravu s formulačnými spresneniami. Zásadou je, aby sa akékoľvek vedenia umiestňovali tak, aby svojou prevádzkou nerušili prevádzku dráhy alebo dopravu na nej a aby ich údržba a opravy neznamenali zastavenie alebo obmedzenie prevádzky dráhy. Vylučuje sa, aby vedenia, ktoré neslúžia dráhe ani doprave na nej, boli umiestňované v telese dráhy v súbežnom smerovaní s dráhou.

Ak je to výnimočne nevyhnutné, napríklad pre potrebu križovania s dráhou, treba to riešiť umiestnením vedenia kolmo na smerovanie dráhy tak, aby pri výmene alebo oprave vedenia nebolo potrebné zasahovať do prevádzky dráhy (napríklad umiestnenie v kolektore, v podchode, v podjazde pod dráhou).

Odsek 2 rieši podrobnejšie aj právnu stránku križovania vedení s dráhou. Súčinnosť špeciálneho stavebného úradu sa navrhuje z dôvodu, že križovanie vedení s dráhou je stavbou podľa stavebných predpisov, a teda má podliehať ohlasovaniu, ku ktorému musí byť priložená spomínaná dohoda (§ 55 ods. 2 a § 57 ods. 1 stavebného zákona)

Odsek 4 rieši tzv. vyvolané investície z dôvodu preložky vedenia alebo cesty. Navrhované ustanovenie to rieši obdobne, ako cestný zákon. Tým sa odstraňuje rozdielnosť povinností stavebníkov pri vyvolaných investíciách na cestách a na dráhach.

K § 16: Určené technické zariadenia sú také stroje, prístroje a konštrukcie, ktoré sú nebezpečné pre okolie svojou prevádzkou, najmä pohybom, elektrickým napätím, plynom alebo inou nebezpečnou látkou, a preto si vyžadujú odbornú manipuláciu. Ustanovenie vymenúva skupiny určených technických zariadení v oblasti dráh a dopravy na dráhach (odsek 1). Ich podrobnejšia štruktúra sa zveruje vykonávaciemu predpisu (§ 102 ods. 2).

Vzhľadom na nebezpečnosť určených technických zariadení sa vyžaduje, aby pred ich uvedením do prevádzky ako súčastí dráh alebo ako prvkov dopravy na dráhach prešli overením a schválením spôsobilosti na prevádzku (odsek 3). Účelom tejto požiadavky je minimalizovať prípadné zlyhania alebo neštandardné správania sa týchto zariadení po uvedení do štandardnej prevádzky, ktoré by ešte zvýšili ich všeobecnú nebezpečnosť pre ľudí a zvieratá, ktoré majú k nim nechránený prístup a môžu s nimi manipulovať.

Orgánom verejnej správy príslušným overovať a schvaľovať spôsobilosť určených technických zariadení je Úrad pre reguláciu železničnej dopravy [§ 103 ods. 3 písm. g)]. Samotné rozhodovanie uskutočňuje úrad, ale overovaním môže poveriť inú právnickú osobu, ktorá je spôsobilá personálne i technickým vybavením vykonávať overovanie (skúšky a merania).

Základom schvaľovania spôsobilosti je posudzovanie zhody úžitkových a funkčných vlastností s technickými požiadavkami, ktoré sa na ne vzťahujú podľa technických, bezpečnostných, hygienických a požiarnych predpisov a podľa technických špecifikácií (t.j. podľa technických noriem a technických osvedčení).

Postup posudzovania zhody určených technických zariadení vo všeobecnosti upravuje zákon č. 264/1999 Z.z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ak sa však niektoré určené technické zariadenie má použiť v železničnom systéme, na ktorý sa vyžaduje dosiahnuť interoperabilitu podľa predpisov Európskych spoločenstiev, ďalej sa označuje ako komponent interoperability alebo subsystém železničného systému a použije sa osobitný postup upravený tzv. technickými špecifikáciami interoperability podľa štvrtej časti zákona.

Porušenie povinnosti prevádzkovateľa určených technických zariadení (odsek 5) sú sankcionované v § 109 ods. 4.

K § 17: Určenými činnosťami sú také pracovné postupy a súvisiace činnosti, ktoré samé osebe alebo v spojení s určeným technickým zariadením sú všeobecne nebezpečné (napríklad zváranie kovov, montáž a údržba elektrických zariadení, plnenie tlakových nádob plynom, atď.) a sú hrozbou pre život a zdravie tak osôb, ktoré ich vykonávajú, ako aj pre iné osoby a pre zvieratá, prípadne aj pre okolie dráhy; ich výpočet je uvedený v odseku 1. Preto je potrebné, aby určené činnosti vykonávali len právnické osoby, ktoré majú udelené oprávnenie od bezpečnostného orgánu, ktorým je Úrad pre reguláciu železničnej dopravy [§ 103 ods. 3 písm. g)]. Tým sa sleduje minimalizovať nebezpečenstvo hroziace pri ich zabezpečovaní.

V odseku 4 sa ustanovujú predpoklady na vydanie oprávnenia právnickej osobe na vykonávanie určených činností. Postup vydávania je správnym konaním. Rovnako aj konania o obmedzení rozsahu oprávnenia alebo o jeho zrušenie.

K § 18: Keďže odborne spôsobilá a zdravotne spôsobilá môže byť len fyzická osoba, určujú sa pravidlá pre získanie dokladu o odbornej spôsobilosti na vykonávanie činností na určených technických zariadeniach, najmä na revízie, inšpekcie, skúšky a obsluhu určených technických zariadení. Tento doklad zamestnanca je podmienkou na vydanie oprávnenia pre právnickú osobu podľa § 17 ods. 4 písm. a).

Aj v tomto prípade je bezpečnostným orgánom Úrad pre reguláciu železničnej dopravy [§ 103 ods. 3 písm. g)]. Overovaním odbornej spôsobilosti uchádzačov o doklad môže poveriť inú právnickú osobu, ale samotný doklad vydáva sám. Aj postup vydávania tohto dokladu je správnym konaním.

K § 19: Aj pri splnení všetkých požiadaviek na určené technické zariadenia a na určené činnosti sa nedá vyhnúť mimoriadnym udalostiam pri manipulácii s nimi a pri výkone práce, najmä technickým zlyhaniam a pracovným úrazom.

Ustanovenie upravuje postup, čo treba urobiť pri vzniku takejto udalosti (odsek 1). Navrhnutý postup a jednotlivé opatrenia sú blízke opatreniam upraveným pre nehody a mimoriadne udalosti na železnici, pretože majú viaceré spoločné znaky vzniku a spravidla aj podobné následky.

Dôležité požiadavky sú: ohlasovacia povinnosť (odsek 2), záchranné práce smerujúce k záchrane postihnutých osôb (odsek 3), zisťovanie príčin a prevencia následných škôd (odsek 4). Pritom je dôležité umožniť vyšetrovanie na mieste, aby sa mohli získať podklady pre prijatie nápravných a preventívnych opatrení.

Odsek 5 vymedzuje povinnosť bezpečnostného orgánu, kedy je povinný zisťovať príčiny mimoriadnej udalosti. V ostatných prípadoch tak môže, ale nemusí urobiť.

K § 20: Ustanovenie a nasledujúce sa zaoberajú dráhovými vozidlami, ich štruktúrou (odseky 1 a 2) platnou pre celý zákon. Definícia železničného vozidla (odsek 3) je prevzatá z článku 2 písm. c) smernice 2008/57/ES.

Ustanovenie odseku 4 sa vzťahuje na všetkých typy dráhových vozidiel, vrátane železničných vozidiel.

V odseku 5 je vyjadrená všeobecná požiadavka na uvádzanie akýchkoľvek dráhových vozidiel na trh.

K § 21: Ustanovenie sa vzťahuje na všetky železničné vozidlá (rušne, vozne, pracovné stroje) vrátane tých, ktoré sú súčasťou existujúceho železničného systému a sú v prevádzke na určených hlavných železničných tratiach napojených na systém transeurópskych železníc. Tu sa upravuje ich schvaľovanie ako typov a v štvrtej časti sa rieši ich individuálne povoľovanie na prevádzku v transeurópskej sieti železníc, pretože železničné vozidlá existujú v dvoch skupinách: tie, ktoré musia spĺňať požiadavky interoperability a tie ostatné schvaľované podľa národných predpisov. Pri týchto železničných vozidlách postupy posudzovania zhody s európskymi špecifikáciami uskutočňuje tzv. poverená osoba. Autorizáciu na posudzovanie zhody udeľuje Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR podľa zákona č. 264/1999 Z.z..

Spôsobilosť dráhových vozidiel sa skúma a schvaľuje jednak ako typ dráhového vozidla, pri ktorom príslušné technické špecifikácie upravujú druhovú skladbu technických, bezpečnostných a prevádzkových požiadaviek celej série dráhových vozidiel rovnakého druhu (napríklad plošinových železničných nákladných vozňov určeného typu), a jednak individuálne schvaľovanie každého jednotlivého dráhového vozidla pred jeho uvedením do prevádzky.

K § 22: Ustanovenia sa týkajú schvaľovania typov električiek a trolejbusov na mestské dráhy a železničných vozidiel na špeciálnych dráhach. Schvaľovanie typu týchto dráhových vozidiel nie je upravené právnymi aktmi orgánov Európskej únie, a tak sa na ne v plnom rozsahu vzťahuje vnútroštátna úprava podľa slovenských technických noriem a postupov posudzovania zhody podľa zákona č. 264/1999 Z.z.

Posledný odsek sa týka vozidiel lanových dráh. Odlišnosť je v tom, že sa neschvaľujú typy týchto vozidiel, ale len technická spôsobilosť celého typu lanovkového systému.

Schvaľovacím orgánom na schvaľovanie typu dráhových vozidiel je Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky [§ 102 ods. 1 písm. s)].

K § 23: Obdobne, ako pri stavbách v rámci kolaudácie, aj v prípade dráhových vozidiel sa vykonáva technicko-bezpečnostná skúška, ktorá je však zameraná na overovanie funkčnosti dráhového vozidla. Bez takéhoto praktického vyskúšania dráhového vozidla totiž nemožno overiť, či je naozaj bezpečné, funkčne a technicky spôsobilé na prevádzku. V rámci tejto skúšky treba prakticky vyskúšať fungovanie palubných systémov, systém bŕzd, systémov napájania energiou z trakčných vedení, vykurovací systém, a podobne.

Povinnosť uhradiť náklady skúšky žiadateľom je založená tým, že on má záujem na uvedení do prevádzky. Aj v cestnej doprave držiteľ auta uhrádza náklady všetkých skúšok potrebných na uvedenie auta do premávky.

K § 24: Ustanovenie sa týka technických kontrol jednotlivých dráhových vozidiel v prevádzke. Tieto kontroly majú obdobnú funkciu, ako technické kontroly motorových vozidiel v cestnej premávke.

Účelom pravidelných technických kontrol je zistiť aktuálny technický stav dráhového vozidla, najmä odchýlky od požadovaných parametrov pre schválený typ dráhového vozidla a od parametrov jeho schvaľovania pri uvedení do prevádzky.

Ak zistené rozdiely vykazujú nezhodu, postupuje sa podobne, ako pri motorových vozidlách opatreniami na odstránenie nezhody opravami až po prípadné vyradenie dráhového vozidla z prevádzky, ak nezhoda vážne ohrozuje bezpečnosť prevádzky dráhového vozidla.

K § 25: Ustanovenie upravuje všeobecné požiadavky na spôsobilosť viesť dráhové vozidlo, čiže v podstate na vodičské oprávnenie na vedenie dráhového vozidla s vlastným pohonom v súlade s § 110 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o pravidlách cestnej premávky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Toto ustanovenie sa vzťahuje na vedenie všetkých druhov dráhových vozidiel s vlastným pohonom (napríklad rušňov a posunovacích rušňov, samostatných dielov, trolejbusov, električiek, dráhových stavebných strojov, drezín, lanovky).

Vo vzťahu k rušňovodičom v existujúcom železničnom systéme a ich certifikácii (smernica 2007/59/ES) sa však toto ustanovenie použije len v rozsahu, v akom zákon o doprave na dráhach neupravuje inak.

Odsek 2 je odchylnou procesnou úpravou od § 19 ods. 2 a § 49 správneho poriadku.

Odsek 3 ustanovuje minimálne odborné, vekové, zdravotné a osobnostné požiadavky na získanie preukazu oprávňujúceho viesť dráhové vozidlo v prevádzke. Aj tieto požiadavky vyplývajú z predpisov Európskej únie.

Povinnosť v odseku 4 je zhodná s povinnosťou vodičov motorových vozidiel v cestnej premávke.

Oprávnenie bezpečnostného úradu v odseku 5 (Úrad pre reguláciou železničnej dopravy na železnici, na špeciálnych dráhach a na lanovkách a vyšší územný celok na električkách a trolejbusoch) voči vodičom dráhových vozidiel je obdobné, ako oprávnenie polície pri kontrolách v cestnej premávke voči vodičom motorových vozidiel.

K § 26: Skúšobným komisárom je odborne spôsobilá osoba, ktorej úloha je obdobná postaveniu skúšobného komisára v cestnej premávke pri skúške spôsobilosti na vedenie motorového vozidla podľa § 24 zákona č. 8/2009 Z.z. o pravidlách cestnej premávky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V odseku 2 sú uvedené požiadavky na uchádzača o osvedčenie skúšobného komisára. Jednou z nich je, že musí byť zamestnancom prevádzkovateľa dráhy alebo dráhového podniku. Strata postavenia zamestnanca tak je stratou osvedčenia skúšobného komisára. Táto požiadavka je odôvodnená tým, že preukaz na vedenie dráhového vozidla môže získať len zamestnanec prevádzkovateľa dráhy alebo dráhového podniku. Nejde teda o postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

Vydávanie osvedčenia skúšobného komisára je správnym konaním. Správnym orgánom je Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR.

K § 27: Ide o úvodné ustanovenie druhej časti s definíciami potrebnými na úpravu prevádzkovania všetkých dráh.

V tejto časti ide

-o prevádzku železničných i neželezničných dráh vo veciach, ktoré sú spoločné prevádzke všetkých dráh,

-o prevádzku železničných dráh (vrátane vlečiek, izolovaných a miestnych železničných sietí) v spoločných veciach.

Neupravuje to, čím je železničná infraštruktúra, na ktoré sa vzťahuje požiadavka interoperability železničného systému podľa štvrtej časti, odlišná od obyčajných železničných dráh.

Prevádzkovateľom dráhy (odsek 4) vo všeobecnosti môže byť ktorákoľvek fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá dokáže naplniť požiadavky prevádzkovania dráhy podľa odsekov 1 až 3 a má povolenie na prevádzkovanie dráhy podľa § 29.

Dráhovým podnikom vo všeobecnosti je každý podnikateľ, ktorý poskytuje dopravné služby, čiže ako podnikanie pre verejnosť. Môže ním byť tak fyzická osoba-podnikateľ, ako aj právnická osoba-podnikateľ. Z toho vyplýva, že obdobne, ako v cestnej doprave dráhovým podnikom nie je ten, kto prevádzkuje dopravu len pre seba, pre svoje vlastné prepravné potreby bez ponuky služieb pre verejnosť, pretože chýba znak podnikania a znak dopravných služieb.

Na účely prevádzkovania železničnej infraštruktúry sú však potrebné ďalšie predpoklady podľa tretej časti (§ 34 a nasledujúce).

K § 28: Ustanovenie upravuje všeobecné povinnosti každého vlastníka dráhy bez ohľadu na osobu vlastníka a druh dráhy.

Odseky 1 a 2 vyjadrujú hlavnú zásadu zákona – povinnosť vlastníka dráhu prevádzkovať. Táto prevádzková povinnosť sa ukladá jednak z dôvodu, že dráha je všeobecne prospešnou stavbou, ktorá má slúžiť najmä na verejnú dopravu a na zabezpečenie verejného záujmu (dopravnej obslužnosti územia), a jednak z dôvodu, že dráha sama osebe je nebezpečným zariadením, ktoré ohrozuje životy ľudí a zvierat, je zásahom do krajiny a negatívne vplýva na životné prostredie, čo vyžaduje jej nepretržitú prevádzku, teda aj prevádzku v čase, keď na nej neprebieha nijaká doprava.

Druhá veta odseku 2 vyplýva zo základných požiadaviek na stavby podľa smernice Rady 89/106/EHS transponovanej do § 43d stavebného zákona a vyžaduje po celý čas existencie stavby starať sa o to, aby úžitkové ukazovatele a funkčné vlastnosti stavby trvalo zodpovedali základným požiadavkám na stavby; inak prichádza do úvahu kompetencia stavebného úradu podľa § 87 stavebného zákona.

Hoci zatiaľ v Slovenskej republike nie sú rozšírené dráhy v súkromnom vlastníctve, zákon (odsek 3) musí riešiť aj takúto situáciu v záujme zabezpečenia povinnosti prevádzkovať dráhu. Ponuková povinnosť má uprednostniť štát a miestnu samosprávu vzhľadom na to, že dráha je verejnoprospešná stavba, ktorá má slúžiť najmä širokej verejnosti.

Odseky 4 a 5 riešia praktický problém styku železničnej trate a vlečky, v ktorej je kľúčovým miestom odbočková výhybka. Bez nej nie je možný prístup na vlečku a z nej.

Odsek 6 utvára legislatívny priestor na predaj alebo prenájom neefektívnych vedľajších tratí miestnej samospráve na miestnu dopravu alebo iným osobám, napríklad na rekreačnú dopravu.

Odsek 7 nadväzuje na ustanovenie o zrušení dráhy (§ 12).

K § 29: Ustanovenie nadväzuje na ustanovenie o základnej povinnosti každého vlastníka akejkoľvek dráhy – totiž prevádzkovať ju. Toto ustanovenie uvádza všeobecné podmienky, za ktorých je prevádzkovanie každej dráhy vrátane železničnej dráhy možné (odsek 1); pre železničnú infraštruktúru ako súčasť systému transeurópskych železníc platí aj tretia časť.

Vzhľadom na to, že každá dráha je zložité technické zariadenie, ktorého prevádzka je všeobecne nebezpečná pre okolie, nemôže prevádzkovať dráhu hocikto. Preto nasledujúce odseky ustanovujú právne, technické a odborné podmienky prevádzkovania dráhy.

V odseku 2 sú základné požiadavky na prevádzkovanie akejkoľvek dráhy – povolenie (koncesia) a odborne spôsobilý personál, ktorý bude zabezpečovať prevádzku. Bezúhonnosť je vymedzená v § 104 ods. 2, pretože ide o spoločné ustanovenie pre viacero konaní podľa tohto zákona.

Odsek 3 ustanovuje odborné kvalifikačné predpoklady prevádzkovateľa, ktoré sú zároveň kvalifikáciou účastníka povoľovacieho konania. Odbornou kvalifikáciou sa rozumie tak, ako v iných obdobných prípadoch podnikania, vzdelanie a odborná prax (odsek 3).

Obdobne, ako v živnostenskom podnikaní, aj tu sa predpokladá zodpovedný zástupca ako odborný garant prevádzkovateľa dráhy. Požiadavky na jeho osobu sú v odseku 4 a obsahovo sú inšpirované § 11 živnostenského zákona.

Zmluva medzi vlastníkom a prevádzkovateľom (odsek 5) je zmluvou, ktorá má najbližšie k nájomnej zmluve, takže navrhovaný zákon neustanovuje jej všeobecné náležitosti.

Odseky 6 až 8 sú procesnými ustanoveniami pre konanie o povolenie prevádzkovania dráhy. Podstatná časť ustanovení je prevzatá z terajšej právnej úpravy.

K § 30: Toto ustanovenie obsahuje základné povinnosti každého prevádzkovateľa dráhy bez ohľadu na osobu prevádzkovateľa a na druh dráhy.

Odsek 1 je zoznamom základných povinností pre prevádzkovateľov dráh, na ktorých sa poskytujú všetky dopravné služby, odsek 2 len pre dráhy, na ktorých sa poskytujú dopravné služby s cieľom verejnej osobnej dopravy (železničnej, električkovej, trolejbusovej) i na lanových a špeciálnych dráhach.

Tieto povinnosti treba chápať v kontexte základnej povinnosti – trvalo prevádzkovať dráhu, čiže ide o trvalé povinnosti prevádzkovateľa dráhy voči dráhovým podnikom a voči cestujúcim a voči odosielateľom a prijímateľom vecí (tzv. prepravcom).

Odseky 3 a 4 upravujú podmienky obmedzenia prevádzky dráhy. V odseku 4 ide o stav, keď sa na dráhe neprevádzkuje doprava z akéhokoľvek dôvodu na strane dráhového podniku. Z prevádzkovej povinnosti vyplýva, že prevádzkovateľ dráhy je povinný udržiavať prevádzkyschopnosť dráhy tak, aby sa na nej mohla kedykoľvek obnoviť doprava. Čiže musí udržiavať všetky signalizačné a telekomunikačné zariadenia v chode, udržiavať prívod trakčnej energie, udržiavať v chode výhybky a stanice, a podobne (odsek 4).

K § 31: Plynulé a bezpečné prevádzkovanie dráhy vyžaduje odbornú, zdravotnú a psychickú spôsobilosť tých zamestnancov prevádzkovateľa dráhy, ktorí reálne zabezpečujú prevádzkovanie dráhy, a to od riadiacich zamestnancov až po výkonných zamestnancov v robotníckych profesiách (odsek 1).

Okruh zamestnancov je v určitej časti zhodný pre všetky druhy dráh, ale v inej časti je rozdielny podľa druhu dráhy. Rovnako časť požiadaviek na odbornú a zdravotnú spôsobilosť je spoločná pre zamestnancov prevádzkovateľa dráhy i pre zamestnancov dráhových podnikov, ktoré poskytujú dopravné služby na dráhe. Vzhľadom na to je nemožné priamo v zákone ustanoviť pre každého pracovné miesto v podniku predpoklady spôsobilosti, a preto sa navrhuje (odsek 2), aby si podniky vytvorili pre jednotlivé druhy dráh zoznamy pracovných pozícií a činností vyžadujúcich odbornú, zdravotnú a psychickú spôsobilosť, ako aj obsahové zameranie odbornej prípravy zamestnancov, či už v školskom systéme (školskú kvalifikáciu), alebo v rezortných alebo podnikových školiacich zariadeniach (v kurzoch odbornej prípravy). Rovnako aj požadovanú zdravotnú spôsobilosť na konkrétne pracovné miesta. Nepochybne časť zdravotných a zmyslových požiadaviek bude spoločná, ale časť bude vyžadovať rôzne odchýlky.

Odsek 3 pamätá na prípady, keď činnosti vyžadujúce spôsobilosť budú vykonávať osoby, ktoré nie sú zamestnancami prevádzkovateľa dráhy alebo dráhového podniku, ale napríklad zamestnancami údržbového podniku pri údržbe tratí a traťových zariadení, stavebného podniku pri modernizácii alebo obnove dráh a jej súčastí.

K § 32: Ustanovenie sa týka odbornej spôsobilosti na výkon práce. Odseky 1 a 3 sú v podstate všeobecnou definíciou odbornej spôsobilosti a odsek 2 je základným rámcom pre zostavenie zoznamov podľa predchádzajúceho paragrafu. V rámci týchto skupín zamestnávateľ určí, aká odborná spôsobilosť je potrebná na konkrétnu prácu, činnosť, pracovnú pozíciu alebo funkciu.

Odseky 4 a 5 ustanovujú zákonnú povinnosť zamestnanca podrobiť sa odbornej príprave ako pracovnoprávneho predpokladu na výkon práce na pracovnej pozícii určenej v zozname podľa predchádzajúceho paragrafu. To znamená, že neúčasť na odbornej príprave je porušením zákonnej povinnosti. Dôsledkom toho môže byť aj to, že zamestnanec prestane spĺňať predpoklady na výkon dohodnutej práce, a to je už výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce.

Odsek 6 rieši náklady na odbornú spôsobilosť zamestnancov. Druhá veta má zabezpečiť spravodlivosť voči zamestnávateľom pri pohybe (fluktuácii) vyškolených zamestnancov. Inšpirácia tohto riešenia refundácie vynaložených nákladov vzišla zo smernice 2007/59/ES o certifikácii rušňovodičov rušňov a vlakov v železničnom systéme v Spoločenstve, kde sa predpokladá ako povinnosť zamestnávateľov. Dobrovoľným skončením zamestnania treba rozumieť výpoveď zo strany zamestnanca alebo dohodu o rozviazaní pracovného pomeru navrhnutú zamestnancom.

Odseky 7 a 8 riešia kontrolu dokladov o odbornej spôsobilosti a následky pri kontrolných zisteniach. Doklad o odbornej spôsobilosti je preukazom, že jeho držiteľ získal odbornú spôsobilosť a že sa podrobil preškoleniam a preskúšaniam. Odobratie preukazu stavia zamestnanca do pozície zamestnanca, ktorý nespĺňa predpoklady na výkon práce.

K § 33: Toto ustanovenie rieši zdravotnú a psychickú spôsobilosť zamestnancov na výkon práce. Zdravotnou spôsobilosťou sa rozumie tak celkový zdravotný stav, ako aj zmyslová (najmä zraková a sluchová) spôsobilosť zamestnanca v závislosti od pracovnej pozície, na ktorú je prijatý do pracovného pomeru. Napríklad pre rušňovodičov rozsah prehliadky a zdravotnú spôsobilosť ustanovuje spomínaná smernica 2007/59/ES o rušňovodičoch, ktorý v rámci transpozície tvorí prílohu č. 2 zákona o doprave na dráhach.

Odsek 2 zavádza povinnosť zamestnanca podrobiť sa lekárskej preventívnej prehliadke a psychologickému vyšetreniu v závislosti na požiadavky na pracovné pozície uvedené v zoznamoch podľa § 31. Takéto požiadavky sú v určitom rozsahu spoločné pre všetky pracovné pozície, iné sú zasa rozdielne. Napríklad rušňovodič alebo traťový zamestnanec musí mať bezchybné zmyslové schopnosti počuť a vidieť, čo nie je až natoľko dôležité u riadiaceho zamestnanca.

Nepodrobenie sa zdravotnej prehliadke alebo strata zmyslovej alebo psychickej spôsobilosti, ako aj určité choroby a úrazy môžu znamenať, že zamestnanec prestane spĺňať predpoklady na výkon práce, a to môže skončiť preradením na inú prácu alebo až výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.

Náklady na lekárske preventívne prehliadky sú väčšinou uhrádzané z povinného zdravotného poistenia, ostatné však musí uhradiť zamestnávateľ (odsek 5).

K § 34: Týmto ustanovením začína tretia časť navrhovaného zákona týkajúca sa výlučne prevádzky železníc určených a používaných na dopravné služby verejnosti, ktorých cieľom je verejná osobná doprava a nákladná doprava. Z hľadiska usporiadania zákona táto časť je špeciálnou vo vzťahu k predchádzajúcim dvom častiam, pretože upravuje odchýlky železničnej infraštruktúry od ostatných dráhových infraštruktúr.

Väčšina ustanovení tejto časti je transpozíciou smernice Rady 91/440/EHS z 29. júla 1991 o rozvoji železníc Spoločenstva v platnom znení (čiže v znení smerníc 2001/12/ES, 2004/51/ES, 2006/103/ES a 2007/58/ES) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/14/ES z 26. februára 2001 o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry a vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry v platnom znení (čiže v znení rozhodnutia Komisie 2002/844/ES, smernice 2004/49/ES a smernice 2007/58/ES).

V tomto ustanovení sa preberajú zo smernice o rozvoji železníc definície (odseky 1 a 2) a požiadavky na postavenie manažéra železničnej infraštruktúry ako podnikateľa s dopravnými službami vo verejnej železničnej doprave.

Termín „manažér infraštruktúry“ je základný termín v oblasti železničnej dopravy, ktorým sa v právne záväzných aktoch orgánov Európskych spoločenstiev označuje osoba, ktorá prevádzkuje železničnú infraštruktúru. Preto sa tento termín preberá aj do zákona. Teraz je to v Slovenskej republike len podnik Železnice Slovenskej republiky, perspektívne však manažérov infraštruktúry môže byť viac. Pre prevádzkovanie ostatných druhov dráh zákon zostáva pri tradičnom označení – prevádzkovateľ dráhy.

V odsekoch 3 až 6 sú požiadavky na manažéra infraštruktúry ako právnickú osobu-podnikateľa. Požaduje sa, aby jeho podnik bol spravovaný podľa pravidiel pre obchodné spoločnosti ako vyplýva z Obchodného zákonníka, čím sa má dosiahnuť prehľadnosť vnútropodnikových vzťahov i jeho postavenie na (zatiaľ obmedzenom) trhu. V slovenských podmienkach však manažér infraštruktúry (Železnice Slovenskej republiky) nie je plnohodnotnou obchodnou spoločnosťou, hoci vnútorná organizácia zodpovedá tejto požiadavke smernice. Tento podnik je zriadený samostatným zákonom, ktorý upravuje aj jeho úlohy a správu majetku. Napriek tomu vyhovuje požiadavke smernice, lebo vnútorný chod a usporiadanie orgánov spoločnosti zodpovedá pravidlám pre obchodné spoločnosti (pre akciové spoločnosti).

Finančná spôsobilosť sa bude tak, ako doteraz, vyžadovať len na prevádzkovanie železničných tratí na zabezpečenie verejnej dopravy na nich. Vlečky nie sú určené na verejnú dopravu a slúžia len vnútornej potrebe prevádzkovateľa alebo užívateľa, a preto nie je potrebné od jej vlastníka (prevádzkovateľa) požadovať finančnú spôsobilosť.

Pre iné dráhy sa taktiež nevyžaduje finančná spôsobilosť, lebo sú buď vo vlastníctve územnej samosprávy a v prevádzke jej dráhového podniku (mestského dopravného podniku), alebo vo vlastníctve a zároveň aj v prevádzke jednej osoby (špeciálne dráhy a lanové dráhy).

V odsekoch 7 a 8 sú definície vzťahujúce sa na odsek 6 písm. a), ale ktoré sa používajú v ďalších častiach zákona.

K § 35: Železničným podnikom sa podľa prevzatej definície (odsek 1) rozumie právnická osoba - podnikateľ poskytujúca dopravné služby vo verejnej osobnej doprave a v nákladnej doprave na železniciach. V súčasnosti je dvadsať železničných podnikov, ktoré vykonávajú nákladnú dopravu, najväčší z nich je Cargo, a.s., vo verejnej osobnej doprave je to Železničná spoločnosť, a.s.

V odseku 2 je odkaz na zákon o doprave na dráhach, ktorý upravuje vzťahy dráhových podnikov vrátane železničných podnikov jednak vo vzťahu k prevádzkovateľom dráh a k prepravcom (obchodnoprávne vzťahy), jednak k štátnym orgánom vo veciach dopravy (administratívnoprávne vzťahy) a jednak ako dopravcov voči cestujúcim (občianskoprávne vzťahy).

K § 36: Podnikateľský plán manažéra infraštruktúry má slúžiť ako koncepčný nástroj na plánovaný rozvoj železničnej infraštruktúry, najmä na modernizáciu hlavných železničných tratí, ktoré sú súčasťou systému transeurópskych železníc, ako aj na obnovu a údržbu ostatných tratí existujúceho železničného systému (odsek 1). Jeho existenciu vyžaduje v článku 7 ods. 4 smernica 91/440/EHS v znení smernice 2001/12/ES.

Povinnosť mať podnikateľský plán podľa článku 7 ods. 4 smernice 91/440/EHS v platnom znení sa však vyžaduje aj na železničný podnik. Jeho obsahové zameranie logicky súvisí s poskytovaním dopravných služieb, čiže investície sú smerované do zlepšovania a modernizácie vozňového parku železničných vozidiel a na zlepšovanie služieb pre cestujúcich a prepravcov.

Na plnenie jednotlivých programov tohto plánu možno prideľovať finančné prostriedky ako štátnu pomoc zo štátneho rozpočtu (odsek 6). Pravidlá tejto pomoci upravuje v súlade s článkami 73, 87 a 88 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva nariadenie Rady (EHS) č. 110/70 o poskytovaní pomoci pre železničnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu a najnovšie aj oznámenie Európskej komisie 2008/C 184/07 z 22. júna 2008, ktorým sa usmerňuje štátna pomoc pre železničné podniky a v rámci nej aj pre manažérov železničnej infraštruktúry. Z právneho hľadiska sa uplatnia ustanovenia zákona o štátnej pomoci a zákona o štátnom rozpočte na jednotlivé rozpočtové obdobia.

K § 37: Poskytovanie kapacity infraštruktúry nemôže byť subjektívnym rozhodovaním manažéra infraštruktúry, ale je jeho zákonnou povinnosť, ktorú má plniť transparentne a nediskriminačne. Z tohto dôvodu má veľký význam vypracovanie a zverejnenie podmienok používania železničnej siete, a to ešte predtým, než budú žiadatelia podávať žiadosti o pridelenie kapacity.

Podmienky používania železničnej siete sú obchodnými podmienkami manažéra infraštruktúry, za akých umožňuje používanie železničnej siete dráhovými podnikmi, údržbovými podnikmi a inými užívateľmi. Obchodné podmienky sú však limitované politikou vlastníka železničnej infraštruktúry, zákonnými limitmi, najmä prepravnou a dopravnou povinnosťou, predpismi o bezpečnosti a požiadavkami na dopravnú obslužnosť územia v zmluvách o dopravných službách vo verejnom záujme.

Aj pravidlá a obsah podmienok používania železničnej siete je smernicou regulovaný. Regulačné požiadavky sú prevzaté z článku 3 a prílohy I smernice 2001/14/ES v platnom znení do prílohy č. 13. Z hľadiska prideľovania kapacity infraštruktúry a podmienok používania železničnej siete ide o základný programový podnikateľský dokument manažéra infraštruktúry.

K § 38: Ustanovenie spolu s nasledujúcimi transponuje oddiel V smernice 91/440/EHS v znení noviel vykonaných smernicami z rokov 2001, 2004 a 2007.

Z uvedenej smernice vyplýva, že právo prístupu na slovenskú železničnú infraštruktúru majú už teraz všetky železničné podniky členských štátov, ktoré poskytujú dopravné služby v medzinárodnej nákladnej doprave a v medzinárodnej kombinovanej doprave (článok 10 ods.3 smernice 91/440/EHS), pretože prechodné obdobia (k 1. januáru 2006 a k 1. januáru 2007) už uplynuli.

V medzinárodnej osobnej doprave sa tak stane k 1. januáru 2010, ale s možnou výnimkou k 1. januáru 2012, ak medzinárodná preprava cestujúcich tvorí viac ako polovicu obratu cestujúcich verejnej osobnej dopravy (článok 10 ods. 3a smernice). Podľa zistenia skutočných objemov prepravných výkonov a počtov cestujúcich má možnosť o nej rozhodnúť regulačný orgán (Úrad pre reguláciu železničnej dopravy). Podľa terajšieho stavu obratu cestujúcich nie sú splnené podmienky na uplatnenie výnimky.

Ďalšou výnimkou je obmedzenie z dôvodu reciprocity, keď možno odmietnuť železničný podnik z členského štátu, ktorý neumožní prístup slovenským železničným podnikom na svoju železničnú infraštruktúru (článok 10 ods. 3d smernice).

Odsek 2 umožňuje podľa smernice ochranu slovenského trhu pred železničnými podnikmi, ktoré by mohli narušiť riadne fungovanie trhu. Právo vystúpiť z vlaku a nastúpiť do vlaku na stanici v Slovenskej republike na medzinárodnej vlakovej trase možno obmedziť, ak ide o podnik, ktorý v domovskom štáte nevykonáva medzinárodnú dopravu a ani medzinárodná vlaková trasa na územie Slovenskej republiky nie je základným účelom vlakovej trasy, ale len skrytou formou na odlákanie cestujúcich napríklad z prvej stanice za štátnou hranicou.

Odsek 3 rieši prístup k železničným staniciam ak terminálom nákladnej dopravy na vykládku a nakládku tovaru, vrátane prekládky v kombinovanej doprave. Obmedziť prístup ku konkrétnej stanici alebo k terminálu je možné, ak na vlakovej trase je iná vhodná železničná stanica alebo iný vhodný terminál.

Posledný odsek sa týka dopravných podnikov cestnej dopravy, leteckej dopravy a vodnej dopravy, ktorým sa musí zabezpečiť prístup k železničným staniciam a k terminálom na prestup cestujúcich (do alebo z autobusu, z alebo do lode alebo z alebo do lietadla) alebo na prekládku tovaru zo železnice alebo na železnicu.

K § 39: Toto ustanovenie upravuje možnosti obmedzenia prístupu k slovenskej železničnej infraštruktúre zo strany zahraničných železničných podnikov, ako ich umožňuje článok 10 ods. 3b a 3c smernice) v súvislosti s uzatvorenými zmluvami o dopravných službách vo verejnom záujme alebo v súvislosti s udelenou koncesnou zmluvou uzatvorenou pred 4. decembrom 2007, a to všetko len na čas platnosti týchto zmlúv, najviac však na 15 rokov, t.j., do 4. decembra 2022.

Obmedzenie prístupu však nemôže byť mechanické, ale musí vyplývať z povinne vykonanej analýzy (odseky 3 a 4), z ktorej musí vyplynúť, že bez obmedzenia prístupu k železničnej infraštruktúre by bola narušená hospodárska rovnováha na slovenskom trhu dopravných služieb, a tým ohrozená ekonomicky zdravá existencia slovenských železničných podnikov. Ani analýza sa však nemôže robiť hocijako účelovo, ale len na odôvodnenú žiadosť a podľa určených kritérií.

V odsekoch 6 a 7 sa preberá zo smernice možnosť tzv. kompenzačného oprávnenia na náhradu ušlého príjmu z poskytovania dopravných služieb voči zahraničným železničným podnikom, ktorých prevádzkou je narušená hospodárska rovnováha na trhu dopravných služieb na železnici. Nerovnováha je spôsobená tým, že zahraničný železničný podnik odčerpal cestujúcich domácemu železničnému podniku, ktorý plní záväzok zo zmluvy o dopravných službách vo verejnom záujme za regulované cestovné. Tým tento podnik prišiel o časť plánovaných príjmov, ktorý by mu mal nahradiť objednávateľ dopravných služieb (Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR alebo vyšší územný celok) z verejného rozpočtu. Regulačný orgán (Úrad pre reguláciu železničnej dopravy) tak môže urobiť až po analýze, aby nedošlo k diskriminácii.

K § 40: Kapacitou infraštruktúry je vlastne možné využitie železničnej trate na prejazd vlaku v určitom čase. Prideľovanie kapacity je závislé od hustoty dopravy na určitej trati, od druhu vlakov a iných železničných vozidiel a od účelu dopravných služieb. Vlaková trasa pre expresné vlaky verejnej osobnej dopravy je vzhľadom na ich rýchlosť a počet staníc iná, ako pre osobné vlaky alebo nákladné vlaky. Toto ustanovenie a nasledujúce transponujú kapitolu III smernice 2001/14/ES upravujúcu pravidlá prideľovania kapacity infraštruktúry.

V ustanovení sa vychádza z toho, že železničná infraštruktúra je verejná železničná sieť na účely poskytovania verejných služieb, a preto sa prideľovanie kapacity železničnej infraštruktúry konštituuje ako zákonné právo realizované pod dohľadom regulačného orgánu (Úradu pre reguláciu železničnej dopravy). Úlohou regulačného orgánu je určiť v tzv. rámcových pravidlách pravidlá prideľovania kapacity infraštruktúry záujemcom; základný obsah rámcových pravidiel je v odseku 1. Manažér infraštruktúry je povinný prideľovať kapacitu v rámci pravidiel uvedených v rámcových pravidlách (článok 14 smernice 2001/14/ES).

V odseku 2 sa preberá článok 13 ods. 1 smernice. Týmto sa sleduje, aby sa pridelená kapacita využívala len na účel, na ktorý bola pridelená a aby ju využíval len ten, komu bola pridelená. Účelom je, aby sa neznižovala dopravná obslužnosť územia pod plánovaný rozsah a štruktúru v prospech iných dopravných služieb a zamedzilo ochromeniu verejnej dopravy a aby na železničnú infraštruktúru nevstupovali podniky, ktorým nebola pridelená kapacita z dôvodu nesplnenie bezpečnostných požiadaviek, ale ktoré by si ju kúpili.

Časové obmedzenie práva na pridelenie kapacity (odsek 3) vychádza tiež z článku 13 smernice. Pridelenie kapacity na dlhší čas by obmedzovalo zostavovanie grafikonu dopravy a cestovného poriadku verejnej osobnej dopravy, pre ktorý existuje zjednocujúca osobitná úprava vrátane času platnosti (príloha III smernice 2001/14/ES a rozhodnutie Komisie 2002/844/ES z 23. októbra 2002).

Zároveň sa však nevylučuje uzavretie rámcovej dohody s ťažiskovými železničnými podnikmi, ktoré poskytujú najžiadanejšie dopravné služby v rámci medzinárodnej dopravy alebo v rámci vnútroštátnej dopravy, a tým zabezpečujú rozhodujúcou mierou dopravnú obslužnosť územia. Ide o zvýhodnenie ťažiskových dopravcov, aby mohli naplánovať stabilné vlakové trasy, ktoré čo najlepšie uspokoja dopravnú obslužnosť územia.

V odseku 4 sa umožňuje vykonávať medzinárodná osobná doprava pridelením kapacity zahraničnému železničnému podniku. Aby sa to nemohlo zneužiť, tak v súlade so smernicou sa prístup umožňuje len železničnému podniku so sídlom v členskom štáte, ktorý skutočne v domovskom štáte vykonáva medzinárodnú dopravu, čím sa vylučujú železničné podniky, ktoré v štáte sídla vykonávajú len vnútroštátnu dopravu. Ďalším obmedzením je to, aby išlo o skutočne medzinárodnú vlakovú trasu a nie len špekulatívny prejazd štátnej hranice do najbližšej stanice s cieľom odlákať časť cestujúcich domácim železničným podnikom.

K § 41: Ustanovenie nadväzuje na predchádzajúce a týka sa medzinárodných vlakových ciest, najmä v rámci transeurópskej siete železničnej nákladnej dopravy tým, že rieši prideľovanie kapacity infraštruktúry v medzinárodnom rozmere, ktorý si nevyhnutne vyžaduje súčinnosť s manažérmi železničných infraštruktúr na predpokladanej trase. Ide o nové ustanovenie, ktoré preberá pravidlá uvedené pre manažéra infraštruktúry v článku 15 smernice 2001/14/ES.

Základom poskytovania železničnej infraštruktúry na účely vytvorenia medzinárodných trás je spolupráca manažérov infraštruktúr zo štátov, ktorými majú prechádzať vlakové trasy v rámci medzinárodnej nákladnej dopravy. Smernica predpokladá stretnutia manažérov infraštruktúr dokonca s tým, že Európska komisia bude o nich informovaná a prizývaná na ich rokovania ako pozorovateľ. Cieľom by malo byť vytvorenie stálych medzinárodných vlakových trás, ktoré by sa zverejnili a boli dostupné všetkým železničným podnikom na základe pridelenia kapacity ktorýmkoľvek manažérom infraštruktúry na vlakovej trase.

K § 42: Ustanovenia vychádzajú z článku 16 smernice 2001/14/ES a upravujú prípustný okruh žiadateľov o kapacitu infraštruktúry.

Základom žiadateľov sú samozrejme vnútroštátne a zahraničné železničné podniky, ktoré poskytujú dopravné služby verejnosti ako dopravcovia, najmä prepravu osôb vo verejnej osobnej doprave, a prepravu tovaru a iných vecí v nákladnej doprave, vrátane spoluúčasti na kombinovanej doprave. Finančnou zárukou podľa odseku 3 je určenie zálohových platieb manažérovi infraštruktúry od žiadateľov.

K § 43: Rámcová dohoda je v súlade s článkom 17 smernice 2001/14/ES výnimkou z pravidla, že kapacita infraštruktúry sa prideľuje len na jeden cyklus cestovného poriadku.

Účelom rámcovej dohody je rezervovať kapacitu pre určitého žiadateľa alebo určitých rozhodujúcich žiadateľov, ktorí sú kľúčoví pre používanie infraštruktúry najmä z hľadiska významu dopravných služieb alebo ich intenzity a kapacity, napríklad pre medzinárodnú verejnú osobnú dopravu (medzinárodné expresy) alebo transeurópsku nákladnú dopravu, alebo vo vnútroštátnych pomeroch pre toho, kto v rozhodujúcej miere zabezpečuje dopravnú obslužnosť na celoštátnej alebo na regionálnej úrovni.

Podľa smernice 2007/58/ES sa rámcové zmluvy uzatvárajú spravidla na päť rokov s tým, že konkrétna kapacita a grafikon sa upresňuje (konkretizuje) na čas platnosti cestovného poriadku celej železničnej siete.

Rámcovou zmluvou nemožno vyťažiť celú kapacitu, lebo by nezostala pre iných žiadateľov. Potom by dohoda nemala rámcový charakter, ale monopolizáciu trhu dopravných služieb.

Uzatvorenie rámcovej dohody na viac ako päť rokov umožňuje smernica 2007/58/ES (nový odsek 5a v článku 17), a to až na 15 rokov s možnosťou výnimočného predĺženia z dôvodu rozsiahlych investícií v záujme ich návratnosti. Takáto rámcová dohoda sa môže týkať len tzv. špecializovanej infraštruktúry a za predpokladu existencie alternatívnej trasy. Špecializovaná je časť železničnej infraštruktúry pre určité špecializované prepravy (napríklad doprava energetického uhlia do tepelnej elektrárne, doprava železnej rudy do železiarní) vyčlenená manažérom infraštruktúry v podmienkach používania železničnej siete (§ 37).

Počiatočná rámcová dohoda od 1. januára 2010 sa môže vypracovať na päť rokov a raz predĺžiť podľa výsledku využívania kapacity v týchto piatich rokov a na ňu musí vydať súhlas regulačný orgán (Úrad pre reguláciu železničnej dopravy).

Zákon v súlade s článkami 2 písm. b) a 16 ods. 1 smernice utvára najmä pre budúcnosť priestor aj pre možných iných žiadateľov o kapacitu. Na to, aby túto možnosť mohli využiť, však takíto žiadatelia musia spĺňať požiadavky, aké tento zákon kladie na železničné podniky z hľadiska bezpečnosti, interoperability a odbornej spôsobilosti personálu. V podstate by muselo ísť tiež o železničné podniky, ktoré by však neposkytovali dopravné služby verejnosti ako dopravcovia, ale pridelenú kapacitu by využívali pre vlastné prepravné potreby, alebo pre potreby stálych zmluvných partnerov, napríklad pre veľkých výrobcov (automobilky, elektrárne, teplárne, oceliarne, a podobne) alebo odberateľov a pre poštové podniky.

Požiadavky v odseku 2 musia byť v medziach rámcových pravidiel určených bezpečnostným orgánom a musia byť vopred známe a pôsobiť celoplošne.

K § 44: Ustanovenie upravuje postup zostavovania cestovného poriadku pre celú železničnú sieť spravovanú jedným manažérom infraštruktúry. Prvým krokom je potreba vyčleniť kapacitu pre medzinárodnú dopravu na základe dohôd s manažérmi susedných železničných infraštruktúr (odsek 1), aby sa zabezpečili medzinárodné vlakové trasy.

V odseku 2 je harmonogram zostavovania cestovného poriadku, ktorý vypracuje manažér na základe uzatvorených dohôd a došlých žiadostí o pridelenie železničnej infraštruktúry. V ňom sa zohľadňujú požiadavky článku 20 smernice 2001/14/ES a jej prílohy I v znení rozhodnutia Komisie 2002/844/ES.

Po zostavení návrhu cestovného poriadku nasleduje pripomienkové konanie so žiadateľmi (odsek 5) o pridelenie kapacity. V ňom sa zohľadňujú požiadavky medzinárodnej dopravy, požiadavky dopravnej obslužnosti celoštátneho a regionálneho rozsahu verejnej osobnej dopravy i prímestských a mestských železničných dopravných služieb. Zainteresovanými osobami sa rozumejú železničné podniky, objednávatelia verejnej osobnej dopravy (Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky a vyššie územné celky), ako aj ďalší zainteresovaní na výsledku a objeme dopravy, napríklad veľkí zamestnávatelia so zamestnancami závislými na železničnej doprave.

Lehoty platnosti a zmien výsledného cestovného poriadku verejnej osobnej dopravy sú skoordinované právnym aktom Európskej komisie (prílohou II smernice 2001/14/ES a rozhodnutím 2002/844/ES) a dohodami združenia manažérov infraštruktúry.

V odsekoch 7 až 10 sa riešia ad hoc zmeny vyvolané nejakou udalosťou.

K § 45: Ustanovenie v súlade s článkom smernice 2001/14/ES upravuje koordinačný postup pri zostavovaní grafikonu v rámci pripomienkového konania podľa predchádzajúceho paragrafu.

Koordinačný postup nastupuje, ak sa bezvýsledne vyčerpalo rokovanie na základe požiadaviek uplatnených v pripomienkovom konaní. Cieľom je uspokojiť všetkých záujemcov aj za cenu krátenia požiadaviek v exponovanom čase a v mieste najväčšieho dopytu po kapacite, ktorý presahuje ponuku a reálne možnosti železničnej siete alebo konkrétnej železničnej trate.

Dôležité je, aby sa pravidlá koordinácie upravili už v podmienkach používania železničnej siete (§ 37), ktoré sú vopred zverejnené, a aby prípadné krátenie bolo nediskriminačné a transparentné.

K § 46: Ustanovenie transponuje článok 22 smernice 2001/14/ES a súvisí s predchádzajúcim paragrafom. Preťaženou infraštruktúrou sú tie železničné trate, o ktorých používanie v určitom čase je podľa predložených žiadostí väčší dopyt, ako sú prevádzkové možnosti ich využívania a o ktorých sa uskutočňuje koordinácia podľa § 45.

Ak ide o významný a pretrvávajúci previs dopytu alebo o previs týkajúci sa väčšej časti dňa bez možnosti časového rozloženia, manažér infraštruktúry popri koordinácii vyhlási železničnú trať alebo jej časť za preťaženú infraštruktúru. Za takúto môže vyhlásiť aj takú časť, o ktorej je zrejmé, že v blízkej budúcnosti sa stane preťaženou na základe očakávanej udalosti (napríklad postavenia významného výrobného podniku), keď sa výrazne zvýši dopyt po prepravných výkonoch tak vo verejnej osobnej doprave (doprava zamestnancov), ako aj v nákladnej doprave (doprava surovín a polotovarov a odvoz hotových výrobkov, napríklad vyrobených áut).

Manažér infraštruktúry je povinný uskutočňovať požadované organizačné opatrenia, napríklad rozložiť požadované dopravné výkony na viac hodín denne, krátiť pridelenú kapacitu v rámci koordinácie, pripraviť a sprevádzkovať alternatívnu vlakovú trasu, vymedziť kapacitu na špecifické typy prepravy, koordináciou s inými druhmi dopravy, požiadať železničný podnik o krátenie alebo o vrátenie pridelenej kapacity alebo ju v nevyhnutnom rozsahu odňať, a podobne.

Ak uvedené opatrenia nepostačujú vyrovnať dopyt a ponuku, je povinný uskutočniť kapacitnú analýzu (§ 48) a prijať plán na zvýšenie kapacity preťaženej časti železničnej infraštruktúry (§ 49).

K § 47: Špecializovaná infraštruktúra je v súlade s článkom 24 smernice 2001/14/ES časť železničnej infraštruktúry, napríklad určitá železničná trať vyčlenená na špecializované prepravy s obmedzením iných druhov prepráv. Napríklad vyčlenenie na dovoz energetického uhlia, železnej rudy, odvoz automobilov od výrobcu a podobne. Vyčlenenie môže byť trvalé, alebo časovo obmedzené (napríklad sezónne) alebo v priebehu časti dňa (napríklad v nočných hodinách).

Zákonnou podmienkou je, aby bola aj na takejto trati ešte voľná kapacita pre iné prepravy (napríklad doprava zamestnancov do výrobného podniku), alebo aby na iné prepravy existovala alternatívna železničná trať. Vyčlenenie železničnej trate na špecializovaný účel musí byť uvedené už v podmienkach používania siete (§ 37), aby sa vedeli ostatní záujemcovia o kapacitu zariadiť podľa vopred oznámeného obmedzenia.

K § 48: Kapacitná analýza je jedným z dôležitých opatrení podľa článku 25 smernice 2001/14/ES na perspektívne odstránenie preťaženia železničnej infraštruktúry. Analýza je prvým krokom na perspektívne riešenie zvýšenia ponuky. Z nej by mali vyplynúť poznatky o dôvodoch nižšej ponuky alebo vyššieho dopytu a o možných riešeniach organizačného alebo investičného charakteru.

Odsek 3 preberá lehotu požadovanú článkom 25 ods. 3 smernice 2001/14/ES.

K § 49: Ďalším krokom manažéra infraštruktúry na odstránenie preťaženosti infraštruktúry je vypracovať plán na zvýšenie kapacity preťaženej infraštruktúry.

Uvedená lehota (v odseku 1) a obsah plánu v odseku 2 sú prevzaté z článku 26 ods. 1 a 2 smernice 2001/14/ES.

Aj sankcia a jej odpustenie uvedené v odseku 4 sú prevzaté z tohto článku smernice. Dôvody, ktoré nemôže manažér infraštruktúry ovplyvniť, sú dôvody na strane vlastníka železničnej infraštruktúry alebo fyzická nemožnosť v dôsledku geografických podmienok, napríklad nie je možné postaviť druhú koľaj pre nedostatok priestoru.

K § 50: Ustanovením sa transponuje článok 28 smernice 2001/14/ES. Je prirodzené, že pri prideľovaní kapacity infraštruktúry treba brať do úvahy aj údržbu železničných tratí, ktoré počas jej výkonu je obmedzujúcim faktorom. Údržba železničnej infraštruktúry je tiež užívaním železničnej siete a skrátením kapacity infraštruktúry, takže manažér infraštruktúry musí údržbový podnik brať do úvahy ako riadneho záujemcu.

Manažér infraštruktúry môže urobiť opatrenia na zníženie nároku na kapacitu infraštruktúry vhodným opatrením, napríklad, výluku v určitom čase, obmedzením rýchlosti vlakov, zriadením obchádzkovej vlakovej trasy, znížením počtu spojov, skrátením vlakovej trasy, údržbou v nočných hodinách. Manažér infraštruktúry by mal toto obmedzenie zohľadniť v znížení prideľovanej kapacity podľa možnosti plošne a nediskriminačne.

K § 51: Riešenie núdzových situácií spôsobených technickou poruchou, nehodou alebo mimoriadnou udalosťou, ktoré obmedzujú prevádzku železničnej siete a majú obmedzujúci dosah na dopravné služby, musí tiež mať nejaké všeobecné pravidlá. V tomto ustanovení sa takéto pravidlá preberajú z článku 30 smernice 2001/14/ES, ktorý bol zmenený smernicou 2004/49/ES a smernicou 2007/58/ES.

Povinnosť vypracovať havarijný plán (odsek 1) pre prípad takýchto udalostí môže minimalizovať zmätky a nesprávne rozhodnutia, keď nastane núdzová situácia, pretože je vopred známy zamestnancom tak manažéra infraštruktúry, ako aj zamestnancom železničných podnikov a mal by byť dostupný aj v záchranných systémoch.

Organizácia obnovy normálneho stavu je plne v rukách a na zodpovednosti manažéra infraštruktúry. Odseky 2 a 3 upravujú oprávnenia manažéra infraštruktúry a povinnosti železničných podnikov podieľať sa na čo najskoršej obnove normálnej prevádzky.

K § 52: Ustanovenie sústreďuje požiadavky smernice na vnútroštátny regulačný orgán, na jeho postavenie v sústave orgánov činných na železnici a na jeho úlohy (odseky 1 a 2). V slovenských podmienkach je regulačným orgánom Úrad pre reguláciu železničnej dopravy pre železničné trate. Pre mestské dráhy a špeciálne dráhy je ním vyšší územný celok.

Odseky 3 až 5 sú procesnými ustanoveniami, ktorými sa upravujú odchýlky od všeobecnej úpravy správneho konania alebo dopĺňajú oprávnenia v súvislosti s rozhodovacou činnosťou. Ich základom sú požiadavky smernice.

K § 53: Úhrady za používanie železničnej infraštruktúry sú hlavným podnikateľským príjmom manažéra infraštruktúry. Podmienky a spôsob ich úhrady upravuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/14/ES z 26. februára 2001 o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry a vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry v platnom znení, čiže vrátane noviel z rokov 2002, 2004 a 2007.

Dôležité postavenie má regulačný orgán, pretože železničná infraštruktúra je len jedna a všetci užívatelia používajú tie isté železničné trate jednej železničnej siete. V tomto smere ide o tzv. prirodzený monopol, ktorý musí byť regulovaný vo verejnom záujme. Pravidlá regulácie vyplývajú v oblasti prístupu k železničnej infraštruktúre a k úhradám práve zo spomínanej smernice, ktoré sa tu preberajú.

Pravidlá regulácie úhrady sú vyňaté z úpravy podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z.z. o cenách.

Regulačným orgánom je Úrad pre reguláciu železničnej dopravy.

K § 54: Ustanovenie sa v odseku 1 týka tzv. minimálneho prístupového balíčka služieb spojených s pridelením kapacity, ktoré musí manažér infraštruktúry poskytovať železničným podnikom a iným užívateľom siete. Rozsah minimálneho balíčka a s ním súvisiacich služieb je prevzatý do prílohy č. 13 z článku 5 a prílohy II smernice.

Ostatné dva odseky riešia nepovinné služby, tzv. doplnkové služby a vedľajšie služby, ktoré sú uvedené v prílohe č. 13, ktoré manažér infraštruktúry môže, ale nemusí poskytovať.

K § 55: Ustanovenie rieši určovanie úhrad za poskytovanie kapacity infraštruktúry a povinných služieb s tým súvisiacich uvedených v § 54 ods. 1. Ustanovuje postup a mechanizmus ich výpočtu a pravidlá uplatňovania. Tie sú vrátane tzv. spoplatňovacieho rámca prevzaté z článku 4 smernice 2001/14/ES.

K § 56: Ustanovenie preberá citlivú problematiku nákladov z článku 6 smernice 2001/14/ES. Cieľom smernice je dosiahnuť, aby podnikanie manažéra infraštruktúry bolo aspoň vyrovnané. Jeho podnikateľská snaha by mala smerovať k vyrovnanosti príjmov a výdavkov postupne bez štátneho príspevku. Tým nie sú dotknuté pravidlá štátnej pomoci spomínané k ustanoveniu podnikateľského plánu manažéra infraštruktúry podľa § 36.

Smernica ponúka nástroj (odsek 2) ako postupne dosiahnuť vyrovnané hospodárenie podniku manažéra infraštruktúry s pomocou štátu. Hoci sa predpokladá štátny príspevok na základe zmluvy, musí sa predovšetkým motivovať podnik na znižovaní nákladov, čo znamená modernizáciu technickej základne, prijať opatrenia na pritiahnutie prepravy z iných druhov dopravy na železnicu, vykonávať riadnu údržbu prevádzkovaných traťových zariadení, rozširovať minimálny balíček služieb o ďalšie služby, zlepšiť vnútropodnikové hospodárenie a zrejme aj riešiť prezamestnanosť.

Aplikácia modelu spoplatňovania na báze fixných a variabilných nákladov je založená na princípe úhrady iba variabilných nákladov manažéra infraštruktúry zo strany železničných podnikov s cieľom zlepšiť výkonnosť a efektivitu železničných podnikov. Na základe výsledkov štúdie vypracovanej a.s. Výskumný ústav dopravný v Žiline, sa predpokladá podiel variabilných a fixných nákladov k celkovým ekonomickým oprávneným nákladom v pomere 77:23 a firmou Halcrow v pomere 85:15, z čoho vyplynula potrebná suma neinvestičnej dotácie od 319,8 mil. eur do 353,1 mil. eur na pokrytie fixných nákladov s prihliadnutím na náklady nevyužitej kapacity železničnej infraštruktúry. Fixnými nákladmi sa rozumejú náklady na prevádzku železničných tratí bez ohľadu na to, či na nich prebieha alebo neprebieha doprava. Manažér infraštruktúry musí trvalo udržiavať železničnú trať v prevádzke.

K § 57: Princípy spoplatňovania železničnej infraštruktúry sú transpozíciou článku 7 smernice 2001/14/ES a jej prílohy II.

Základom ustanovenia je predpokladaná aktivita manažéra infraštruktúry, od ktorého sa očakáva transparentná a kvalifikovaná ponuka (odseky 1 až 3). Kvalita ponuky, najmä okruh ponúkaných železničných služieb a úroveň a spoľahlivosť ich poskytovania spolu s marketingom by mali prispievať k rozšíreniu okruhu a k zvýšeniu objemu podnikateľských príjmov manažéra infraštruktúry, a to aj pri existencii regulácie základných a rozhodujúcich príjmov z úhrady za pridelenie kapacity infraštruktúry.

Environmentálne náklady spôsobené prevádzkou vlakov (odseky 4 a 5) sú fakultatívnym príjmom, ktorý je ovplyvnený jednak tým, či existujú v porovnateľnej miere aj v cestnej doprave, a jednak tým, či sú vôbec preukázateľne vypočítateľné.

K § 58: Ustanovenie nadväzuje na predchádzajúci paragraf tým, že upravuje pravidlá možného zvyšovania úhrady nad úroveň podľa princípov spoplatňovania podľa článku 8 smernice 2001/14/ES v znení rozhodnutia Komisie 2002/844/ES z 23. októbra 2002.

V tomto ustanovení ide o mimoriadne príjmy z mimoriadnych železničných služieb, nákladov alebo okolností. Účelom ustanovenia je bez narušenia pravidiel a transparentnosti na trhu zvýšiť príjem manažéra infraštruktúry, aby bol motivovaný vykonať opatrenia a činnosti, ktoré umožňujú zvýšenie úrovne úhrad.

K § 59: Ustanovenie umožňuje v súlade s článkom 11 smernice 2001/14/ES spoplatňovanie prístupu na železničnú infraštruktúru aj na základe objemu dopravných výkonov železničných podnikov a iných požívateľov železničnej siete. Aj táto možnosť však musí byť transparentná s vopred zverejnenými pravidlami a platiť celoplošne na každého rovnako.

Tento spôsob spoplatňovania je vhodný pre železničné podniky, ktoré poskytujú intenzívne dopravné služby na celej železničnej sieti denne a v značných objemoch, aby sa čo najviac vyrovnali prémie a pokuty uplatňované podľa odseku 1.

Odsek 3: Aj toto ustanovenie sa ešte týka spôsobu výpočtu a uplatňovania úhrady za prístup a cien za poskytované železničné služby. Transponuje sa ním článok 12 smernice 2001/14/ES. Svojím obsahom má byť tiež motivačným v záujme lepšieho vyťaženia kapacity železničnej infraštruktúry. Úplný efekt však má tam, kde dopyt po kapacite presahuje ponuku, alebo je aspoň vyrovnaný s ponukou. Na málo využívaných tratiach sa jeho účelnosť neprejaví.

Účelom odseku 4 je umožniť lepšie využívanie voľnej alebo uvoľnenej kapacity infraštruktúry.

K § 60: Toto ustanovenie tiež nadväzuje na princípy spoplatňovania, ale opačným smerom, čiže upravuje možné poskytovanie zliav z úhrad v medziach článku 9 smernice 2001/14/ES.

Aj poskytovanie zliav musí mať pevné pravidlá, aby sa zabránilo úniku príjmov manažéra infraštruktúry, a tým zvýšeniu tlaku na štátny príspevok, a aby sa dosiahla transparentnosť a nediskriminácia pri ich poskytovaní. Preto základnou zásadou uplatnenia zliav je plošnosť ich poskytovania všetkým v rovnakej pozícii, či už na určitej železničnej trati, alebo pre určité železničné služby.

K § 61: Toto ustanovenie dopĺňa predchádzajúce úpravou pravidiel dotácie zo štátneho rozpočtu podľa článku 10 smernice 2001/14/ES pre manažéra infraštruktúry za činnosti, ktoré musí vykonať na vlastné náklady a z ktorých nemá náležitý príjem.

Poskytovanie dotácie je opodstatnené tým, že úlohy manažéra infraštruktúry sú verejnou službou na zabezpečenie verejnej dopravy pre potreby hospodárstva a obyvateľstva. Tieto služby nemôžu byť založené len na čisto podnikateľských príjmoch, lebo manažér infraštruktúry by neprosperoval a ako podnikateľ by v podstate skrachoval. Okrem toho železničná infraštruktúra je vo vlastníctve štátu a manažér ju spravuje a prevádzkuje v záujme štátu.

V ostatných odsekoch sú rámcové pravidlá poskytovania dotácie. Podrobnosti upraví vykonávací predpis na základe navrhovaného zákona (§ 102 ods. 2), namiesto doterajšieho vykonávacieho predpisu založeného zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy.

Nariadenie Komisie (EHS) č. 1192/69 z 26. septembra o spoločných pravidlách pre normalizáciu účtov železničných podnikov vymedzuje nasledujúce finančné bremená alebo poskytnuté výhody manažérovi infraštruktúry:

Trieda IV: Náklady, ktoré nesú železničné podniky za prejazdy

Trieda VII: Uložené presuny obnovy a údržby

Trieda XII: Výdaje sociálneho charakteru, najmä zdravotnej starostlivosti, odlišné od výdajov, ktoré by železničné podniky niesli, keby prispievali na rovnakej báze ako ostatné dopravné podniky

Trieda XIII: Finančné bremená pripadajúce na železničné podniky, pretože štát od ni ch požaduje, aby udržiavali v prevádzke zariadenia za okolnosti, ktoré sa nezlučujú s operáciami na obchodnej báze

Trieda XV: Úroky kapitálu a bremien, ktoré sú dôsledkom nedostatku normalizácie v minulosti.“

K § 62: Týmto paragrafom začína osobitná časť týkajúca sa len železničného systému ako súčasti transeurópskych konvenčných železníc. Z hľadiska usporiadania zákona ide o špeciálnu časť vo vzťahu k predchádzajúcim trom častiam. V rámci nej ide v podstate o transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/57/ES zo 17. júna 2008 o interoperabilite systému železníc v Spoločenstve do slovenského práva.

Cieľom pravidiel interoperability je zaviesť jednotné opatrenia v oblasti technickej normalizácie pre vzájomne prepojené železničné siete členských štátov, dosiahnuť ich vzájomnú technickú a prevádzkovú kompatibilitu a umožniť ich sprístupnenie pre železničné podniky so sídlom v Európskom spoločenstve, a tým vytvoriť jeden európsky železničný systém ako trh bez vnútorných hraníc.

Železničné siete členských štátov, ktoré tvoria systém transeurópskych konvenčných železníc, (odsek 2) sú menovite určené v prílohe smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/12/ES z 26. februára 2001, ktorou sa novelizovala základná smernica Rady 91/440/EHS o rozvoji železníc, a pre Slovenskú republiku v Akte o podmienkach pristúpenia nových štátov do Európskej únie.

Definície v tomto ustanovení sú prevzaté z uvedenej smernice spolu aj s prílohami č. 1 a 2 a vzťahujú sa len na túto časť zákona.

K § 63: Termín „existujúci železničný systém“ je prevzatý z článku 2 citovanej smernice a na účely tohto zákona sa ním rozumie železničný systém aktuálne existujúci v Slovenskej republike (odsek 1). Konkrétne ho tvoria dve zložky - hlavné a vedľajšie železničné trate slovenskej železničnej siete, po ktorých vlaky a všetky železničné vozidlá premávajú.

Odsek 2: V rámci Aktu o podmienkach pristúpenia sú od 1. mája 2004 súčasťou transeurópskeho železničného systému konvenčných železníc aj hlavné trate existujúceho slovenského železničného systému, a to trate Bratislava – Žilina – Košice – Čierna nad Tisou a Bratislava – Zvolen – Košice – Čierna nad Tisou, ako aj ich pripojenia na hlavné trate v Českej republike (Lanžhot, Horní Lideč a Mosty u Jablunkova), v Maďarskej republike (Rajka, Szob, Hidasnémethy) a v Poľskej republike (Zwardoň a Muszina).

Odsek 3 ustanovuje, na ktoré železničné siete a infraštruktúry sa táto časť nevzťahuje. Nevzťahuje sa ani na vlečky, lebo nie sú súčasťou železničných tratí a neslúžia verejnej doprave.

V odseku 4 je na účely právneho výkladu ustanovení zákona vyjadrené, že táto časť zákona je lex specialis vo vzťahu k predchádzajúcim častiam zákona, ktorý tak má voči existujúcemu železničnému systému subsidiárne postavenie. Toto riešenie bolo zvolené z toho dôvodu, že požiadavky interoperability podľa smernice sa povinne vzťahujú v zásade len na určené hlavné železničné trate (na trate podľa odseku 2) a vozidlá, ktoré na nich jazdia, ale na ostatné železničné trate existujúcej siete a na železničné vozidlá určené výhradne pre tieto trate možno použiť doterajšie pravidlá technickej spôsobilosti. Tento stav je dôsledkom technickej zastaranosti a nižšej výkonnosti železničných tratí a zastaraného vozidlového parku železničných vozidiel a prechod na nový systém nie je možný z finančných a technických dôvodov uskutočniť hneď, ale bude sa vykonávať súbežne s modernizáciou a obnovou.

K § 64: Celý tento paragraf je transpozíciou ustanovení citovanej smernice 2008/57/ES. V odseku 1 je základná definícia termínu „interoperabilita“ prevzatá z článku 2 písm. b) smernice. Úrovňou výkonnosti sa rozumejú projektované prevádzkové a technické vlastnosti vlakov v konvenčnom železničnom systéme.

Základné parametre (odsek 2) sú definované podľa článku 2 písm. k) smernice a znamenajú konkrétne požiadavky vyjadrené spravidla fyzikálnymi veličinami na to, aby bola dosiahnutá interoperabilita celého železničného systému. Vyplývajú z právnych (najmä z bezpečnostných, protipožiarnych a hygienických) predpisov, z prevádzkových predpisov a z technických špecifikácii interoperability, napríklad z rozhodnutia Komisie 2004/446/ES z 29. apríla 2004 o vymedzení základných parametrov technických špecifikácií interoperability pre hluk, nákladné vozne a telematické aplikácie pre nákladnú dopravu (Ú.v.EÚ L 155, 30.4.2004).

V odseku 3 je prevzatá definícia základných požiadaviek z článku 2 písm. g) smernice. Základné požiadavky na železničný systém sú uvedené v prílohe č. 2, ktorá je prevzatá z prílohy III smernice. Patria medzi ne napríklad požiadavky na bezpečnosť železničnej trate a železničného vozidla, ich spoľahlivosť a použiteľnosť, na ochranu zdravia ľudí a zvierat a životného prostredia, na technickú kompatibilitu dráhy a železničného vozidla, a podobne. Základné požiadavky musia spĺňať tak jednotlivé komponenty interoperability vrátane rozhraní, ako aj subsystémy a celý železničný systém.

K § 65: Technické špecifikácie interoperability [článok 2 písm. i) smernice 2008/57/ES] sú základné technické predpisy potrebné na dosiahnutie interoperability železničného systému tým, že určujú základné parametre na jednotlivé subsystémy a komponenty, a tým dosiahnutie základných požiadaviek (odsek 1). Pripravuje ich na základe mandátu Európskej komisie Európska železničná agentúra a vydáva Európska komisia v Úradnom vestníku Európskej únie, napríklad nariadenie Komisie (ES) č. 62/2006 z 23. decembra 2005 o technickej špecifikácii interoperability týkajúcej sa telematických aplikácií pre subsystém nákladnej dopravy transeurópskej konvenčnej železničnej sústavy (Ú.v.EÚ L 13, 18.1.2006) alebo rozhodnutie Komisie 2006/867/ES z 28. júla 2006 o technickej špecifikácii interoperability týkajúcej sa subsystému „vozový park – nákladné vozne“ transeurópskej konvenčnej železničnej sústavy (Ú.v.EÚ L 344,8.12.2006).

Odseky 2 a 3 riešia technickú spôsobilosť subsystémov a komponentov interoperability v situácii, keď ešte neexistuje technická špecifikácia interoperability, alebo ešte nie je účinná. Vtedy sa postupuje podľa vnútroštátnych predpisov (u nás podľa zákona č. 264/1999 Z.z. o technických požiadavkách na výrobky a posudzovaní zhody) s posudzovaním zhody s technickými normami (STN EN alebo STN ISO), prípadne s európskymi alebo slovenskými technickými osvedčeniami. Vnútroštátne postupy a technické špecifikácie však sú v členských štátoch v zásade harmonizované, takže nemal by nastať principiálne iný výsledok technickej spôsobilosti v jednotlivých členských štátoch.

K § 66: Komponenty interoperability sú základné prvky, ktoré ovplyvňujú interoperabilitu železničného systému.

V odseku 1 uvedená definícia je prevzatá z článku 2 písm. f) citovanej smernice. Ide o rôzne výrobky uvádzané na trh, z ktorých niektoré sú vyrobené a určené do niektorého subsystému železničného systému a niektoré sú vyrobené prevažne na iný účel, ale sú použiteľné aj do niektorého subsystému železničného systému. Ak sa však majú použiť do subsystému, musia spĺňať základné parametre vyžadované na to, aby subsystém spĺňal základné požiadavky (odsek 2).

Ďalej uvádzaný postup, pravidlá a požiadavky na ES vyhlásenie o zhode (odseky 3 až 5) sú v podstate rovnaké, ako v iných prípadoch posudzovania zhody výrobku s technickými špecifikáciami s cieľom ich uvádzania na trh (napríklad, komponenty do motorových vozidiel, stavebné výrobky, elektrotechnické výrobky, zdravotnícke pomôcky, kozmetické výrobky, atď.).

K § 67: Aj tento paragraf sa venuje uvádzaniu komponentov interoperability na trh a použitie v subsystéme. Všetky komponenty interoperability sú v kategórii tzv. určených výrobkov (§ 9 zák. č. 264/1999 Z.z.), ktoré povinne podliehajú postupom posudzovania zhody a pri uvádzaní na trh alebo pri ich použití v subsystéme musia mať ES vyhlásenie o zhode. Ustanovenie transponuje článok 11 citovanej smernice.

K § 68: Tak, ako aj pri iných výrobkoch, aj tu sa vychádza zo základnej zásady prístupu na trh, že rozhodujúcim faktorom je výrobca (odsek 1). On predovšetkým musí vykonať predpísané postupy vedúce k tomu, že jeho výrobok bude zhodný so základnými parametrami technickej špecifikácie vzťahujúcej sa na výrobok, a vydať vyhlásenie o zhode.

Z druhej vety tohto vyplýva v súlade s článkom 13 ods. 1 smernice, že prednostne sa uplatnia technické špecifikácie interoperability a ak tie nie sú, alebo sú nedostatočné, uplatnia sa podľa odseku 5 vnútroštátne predpisy o posudzovaní zhody (čiže zákon č. 264/1999 Z.z.). Rovnaké postavenie v prístupe na trh, ako výrobca, má aj splnomocnený zástupca výrobcu so sídlom v členskom štáte, prípadne ten, kto uvádza na trh. To je ochrana pred zahraničnými výrobkami, ktorých výrobca nie je povinný dodržiavať požiadavky práva Európskych spoločenstiev.

Odsek 2 preberá článok 13 ods. 3 smernice týkajúci sa konkurencie právnych aktov. Vzťahuje sa jednak na tie komponenty, ktoré nie sú účelovo vyrobené len na použitie v subsystéme železničného systému, ale možno ich na tento účel použiť, alebo ktoré sú všeobecne použiteľné na rôzne účely, z ktorých jeden je aj použitie v subsystéme, a jednak na tie komponenty, ktoré sú vyrobené ako komponenty interoperability na použitie v subsystéme, ale za splnenia podmienok určených v iných technických špecifikáciách alebo právnych predpisoch ich možno použiť aj na iný účel.

Odsek 3 transponuje článok 13 ods. 4 smernice. Najčastejšie ide o komponenty vyrobené v treťom štáte, ktoré sa do členského štátu dovážajú na použitie v subsystéme.

Odsekmi 4 a 5 sa transponuje článok 13 odsek 5 smernice. Aj v tomto prípade ide o štandardné postupy pri zistení nezhody výrobku s technickou špecifikáciou, aké sa uplatňujú aj pri iných výrobkoch, napríklad pri stavebných výrobkoch, pri potravinách a krmivách, pri kozmetických výrobkoch a podobne. Najprv sa dáva šanca výrobcovi, aby odstránil nezhodu vlastnými silami v rámci podniku, prípadne za spoluúčasti autorizovanej osoby, napríklad vykonaním inšpekcie vnútropodnikovej kontroly výrobcu, skúškou výrobku, skúšobnou prevádzkou.

V odseku 4 druhej vete je uvedené krajné riešenie, ak hrozí nebezpečenstvo na zdraví alebo na životnom prostredí, alebo je ohrozená bezpečnosť celého systému alebo plynulosť jeho prevádzky.

K § 69: Ustanovenie je transpozíciou článku 14 ods. 1 a 3 smernice. Ide o situácie, keď sa zistí nezhoda na takom výrobku (komponente interoperability), ktorý už má požadované ES vyhlásenie o zhode s technickými špecifikáciami, a teda navonok deklaruje zhodu.

Účelom opatrení je zabrániť ohrozeniu funkčnosti alebo poškodeniu subsystému v dôsledku takých zistených parametrov alebo vlastností komponentu interoperability, ktoré ohrozujú interoperabilitu subsystému, prípadne aj celého železničného systému. To by totiž v krajnom prípade mohlo viesť k znefunkčneniu prevádzky na železničnej trati alebo k nehode. Keďže nemusí ísť vždy len o chybu výrobcu alebo notifikovanej osoby [odsek 1 písm. a) a b)], v písmene c) sa počíta aj s možnou systémovou chybou v technickej špecifikácii interoperability s cieľom dosiahnuť jej opravu.

K § 70: Týmto paragrafom začína časť venovaná subsystémom, z ktorých je zložený železničný systém. Aj nasledujúce paragrafy sú prevažne transpozíciou spomenutej smernice, konkrétne jej kapitoly IV.

Odsek 1 je základné ustanovenie pre subsystémy, od ktorého sa odvíjajú ostatné postupy a pravidlá. Vychádza sa zo zásady, že železničný systém môže náležite fungovať a byť interoperabilný len vtedy, keď sú všetky jeho štrukturálne systémy navrhnuté, skonštruované a inštalované v súlade so základnými požiadavkami na bezpečnosť, na technickú a prevádzkovú zlučiteľnosť a na bezpečnú integráciu.

V odseku 2 sa preberá podstatný obsah článku 5 ods. 2 a článku 20 ods. 1 smernice.

V odsekoch 3 až 5 sa preberá podstatný obsah článku 2 písm. l), článku 8 ods. 3 a 4 a článku 9. Postupom podľa osobitného predpisu sa rozumie postup podľa vnútroštátnych predpisov vzťahujúcich sa na postupy posudzovania zhody podľa zákona č. 264/1999 Z.z. o technických požiadavkách na výrobky a posudzovaní zhody, pričom za tzv. určené výrobky treba považovať všetky štrukturálne subsystémy železničného systému, ktoré majú vplyv na jeho fungovanie.

Tzv. špecifické prípady (odsek 4) sú určitou odchýlkou od základnej zásady súladu subsystémov s postupom posudzovania podľa technických špecifikácií interoperability, pri ktorej sa uplatnia vnútroštátne predpisy. Dôvodom je skutočnosť, že požiadavka interoperability sa nevzťahuje na celý existujúci železničný systém, ale len na určené hlavné železničné trate a pripojenia na železničné systémy v Česku, v Maďarsku a v Poľsku. Uplatnenie požiadaviek smernice aj na špecifické prípady [najmä na písmená a) a c)] však tým nie je vylúčená.

Možnosť použiť výnimku (odsek 5) s odobrením Európskou komisiou je možná v uvedených prípadoch. Postup Európskej komisie a lehotu na rozhodnutie upravuje článok 9 ods. 3 až 5 smernice.

Náležitosti oznámenia výnimky (odsek 7) sú prevzaté z prílohy IX smernice do prílohy č. 5.

Definície modernizácie a obnovy subsystému (odseky 9 a 10) sú prevzaté z článku 2 písm. m) a n) smernice. Definícia výmeny v rámci údržby uvedená v poslednej vete odseku 10 je prevzatá z článku 2 písm. p) smernice.

K § 71: Ustanovenie preberá najmä článok 15 smernice. V odseku 1 prvej vete sa preberá článok 15 ods. 1 smernice, ako základné ustanovenie. Definícia v druhej vete odseku 1 je prevzatá z článku 2 písm. q) smernice.

Aj odsek 2 je transpozíciou článku 15 ods. 1 smernice, a to druhého pododseku, rovnako ako navrhovaný odsek 3.

Odsekom 4 sa preberá požiadavka predbežného overovania subsystémov uvedená v článku 15 ods. 2 smernice.

Odseky 4 a 6 upravuje kontrolu subsystému pred a počas jeho prevádzky v zmysle článku 15 ods. 3 smernice, čiže pri udeľovaní bezpečnostného povolenia manažérovi infraštruktúry (§ 87), ak ide o štrukturálny subsystém železničnej infraštruktúry, a pri udeľovaní bezpečnostných certifikátov železničným vozidlám, ako aj v rámci bezpečnostného dohľadu nad ich prevádzkou.

Odsek 5 reaguje na prípadnú neexistenciu technickej špecifikácie interoperability alebo v nej chýbajúcu úpravu postupu preukazovania zhody alebo úpravu výkonu kontroly nad subsystémami.

K § 72: Ustanovením sa v odsekoch 1 a 2 preberá článok 16 smernice. Voľným pohybom sa rozumie jeho uvedenie na trh alebo použitie v rámci vnútorného trhu Európskych spoločenstiev tak, ako pri iných výrobkoch, napríklad výrobkoch bežnej spotreby.

Odsekom 3 sa preberá článok 17 ods. 1 a 2 smernice a odsekmi 4 a 5 sa preberajú požiadavky smernice uvedené v článku 17 ods. 3 týkajúce sa zoznamu technických predpisov uplatňovaných pri vnútroštátnom postupe posudzovania zhody, či spĺňajú základné požiadavky, a pri notifikácii tohto zoznamu Európskej komisii na účely ich monitorovania.

K § 73: Toto ustanovenie sa opiera o článok 18 smernice. Odsek 1 je prevzatím článku 18 ods. 1 smernice s tým, že postup vypracovania ES overenia uvedený v prílohe č. 4 je prevzatý z prílohy VI smernice.

Odsekom 2 sa preberá článok 18 ods. 2 smernice. Európska železničná agentúra bola zriadená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 881/2004 z 29. apríla 2004 (Ú.v.EÚ L 164, 30.4.2004) ako odborný orgán Európskej komisie na plnenie úloh v oblasti bezpečnosti a interoperability železníc. Nariadenie (ES) č. 881/2004 bolo podstatným spôsobom novelizované nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1335/2008 zo 16. decembra 2008 (Ú.v. EÚ, L 354, 31.12.2008).

Ostatné odseky 3 až 5 preberajú ostatné ustanovenia článku 18 smernice.

K § 74: Ustanovením sa preberá článok 19 smernice. Upravený postup sa týka subsystémov už uvedených do prevádzky, ktoré majú ES osvedčenie, ale u ktorých sa v prevádzke zistí, že nie sú v súlade so základnými požiadavkami.

Účelom dodatočnej skúšky je zistiť základné parametre a vlastnosti subsystému a konfrontovať ich s požadovanými parametrami podľa technickej špecifikácie interoperability, ktorá sa na subsystém vzťahuje.

K § 75: V tomto ustanovení ide o transpozíciu článku 20 smernice, ktorá upravuje postup uvádzania subsystému do prevádzky po jeho modernizácii alebo obnove. Ustanovenie v odseku 1 dáva možnosti posúdiť rozsah zmien vykonaných modernizáciou alebo obnovou subsystému, najmä z hľadiska prevádzkovej bezpečnosti a funkčnosti a ich vzťahu k interoperabilite železničného systému. Nepodstatné zmeny z hľadiska vplyvu na interoperabilitu železničného systému by nemali viesť k novému postupu posudzovania zhody a povoľovaniu prevádzky.

Ak sa však zistí podstatná zmena subsystému z hľadiska vplyvu na interoperabilitu, nezostáva iné, než nové povoľovanie (odsek 2).

Odsek 3 je procesným ustanovením ako odchýlka od všeobecnej úpravy lehôt na rozhodnutie v § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

Odsekom 4 sa preberá požiadavka voči Európskej komisii uvedená v článku 20 ods. 2 smernice na postup, keď treba nové povolenie na uvedenie subsystému do prevádzky.

K § 76: Týmto paragrafom sa transponuje kapitola V smernice, ktorá sa zaoberá uvádzaním železničných vozidiel do prevádzky. Týka sa to železničných rušňov a iných hnacích železničných vozidiel a všetkých železničných vozňov, ktoré sa majú použiť v existujúcom železničnom systéme.

Na uvedenie železničného vozidla do prevádzky je potrebné povolenie (článok 21 smernice). Takéto povolenie je správnym rozhodnutím platným vo všetkých členských štátoch. Príslušným správnym orgánom na povoľovanie je bezpečnostný orgán členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť. V Slovenskej republike je to Úrad pre reguláciu železničnej dopravy [§ 103 ods. 2 písm. a)].

Tento paragraf transponuje článok 21 smernice 2008/57/ES.

K § 77: Ustanovenie tohto paragrafu je transpozíciou článkov 22 a 23 smernice 2008/57/ES, ktorá upravuje prvé povoľovanie železničných vozidiel do prevádzky. To sa týka železničných vozidiel, ktoré spĺňajú požiadavky technických špecifikácií interoperability. Okrem toho sa upravuje postup možného konania o dodatočnom povolení, ak ide o železničné vozidlá prvý raz povolené v inom členskom štáte.

Procesné ustanovenia v rámci konania o dodatočné povolenie (odseky 4 až 10) sú lex specialis k ustanoveniam správneho poriadku. Odsek 11 vylučuje použitie § 49 správneho poriadku.

K § 78: Ustanovením sa preberajú články 24 a 25 smernice 2008/57/ES. Vzťahuje sa na železničné vozidlá, ktoré nespĺňajú platné technické špecifikácie interoperability.

Pre túto skupinu železničných vozidiel sa upravuje postup pre tzv. prvé povolenie. Povoľovací režim (odsek 1) zohľadňuje, že železničné vozidlo spĺňa niektoré technické špecifikácie interoperability, a preto uplatňuje v tejto časti postup, ako keby spĺňalo všetky časti, a v ostatných aspektoch, ktorými nespĺňa požiadavky, sa uplatní vnútroštátny postup.

V odseku 3 sa upravuje možnosť dodatočného povolenia, ak ide o železničné vozidlo, ktoré bolo prvý raz povolené v inom členskom štáte.

K § 79: Navrhovaný systém číslovania železničných vozidiel preberá článok 32 smernice. Transpozíciou sa dosiahne jednotné číslovanie v celom Európskom spoločenstve.

K § 80: Ustanovenie nadväzuje na predchádzajúci paragraf. národný register železničných vozidiel má parametre vyžadované článkom 33 smernice, vrátane úpravy ohlasovacej povinnosti držiteľa registrácie železničného vozidla.

Spoločné špecifikácie na vedenie národných registrov (odsek 3) vypracuje Európska železničná agentúra a vydá Európska komisia podľa článku 18 ods. 1 písm. a) nariadenia (ES) č. 881/2004 v znení novely (nariadenia (ES) č. 1335/2008), dovtedy platí vnútroštátna úprava v rámci uvedenej štruktúry národného registra podľa článku 33 ods. 4 smernice.

Ustanovenie upravuje aj vedenie národného registra železničnej infraštruktúry (odsek 6) v súlade s článkom 35 smernice o interoperabilite železníc.

Spoločné špecifikácie pre vedenie tohto registra Európska železničná agentúra ešte len vypracuje a odporučí Európskej komisii podľa článku 18 ods. 1 písm. c) nariadenia (ES) č. 881/2004 v znení nariadenia (ES) č. 1335/2008.

K § 81: Významnú úlohu v posudzovaní zhody podľa tohto zákona a vydávaní ES vyhlásení o overení má tzv. notifikovaná osoba. V ustanovení sa uvádzajú základné požiadavky na právnickú osobu, ktorá môže byť notifikovanou osobou. Notifikáciu uskutočňuje každý štát samostatne po splnení požadovaných predpokladov, ale vystupovať ako notifikovaná osoba môže až po notifikácii na Európskej komisii, čím sa vlastne stane uznanou pre celé Európske spoločenstvo.

V odseku 2 sú uvedené prísne kritériá na notifikovanú osobu. Uchádzač musí byť vnútroštátne autorizovaný Úradom pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR podľa § 11 zákona č. 264/1999 Z.z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody, pričom sa jeho spôsobilosť posudzuje podľa prílohy č. 7, ktorá je prevzatím prílohy VIII smernice, a zároveň jeho postavenie a organizačná štruktúra musí byť v súlade s požiadavkami uvedenými v citovaných článkoch rozhodnutia Európskeho parlamentu a Rady č. 768/2008/ES z 9. júla 2008. Notifikovaných osôb môže byť v každom štáte viac.

V odsekoch 3 a 4 sú možnosti, v akom rozsahu možno uchádzača autorizovať jednak z hľadiska postupov posudzovania zhody (odsek 3) a jednak z hľadiska predmetu posudzovania zhody (odsek 4). Z uvedeného vyplýva, že notifikovaných osôb môže byť aj niekoľko pre rôzne etapy posudzovania zhody a pre rôzne výrobky.

K § 82: Týmto paragrafom začína piata časť týkajúca sa bezpečnosti železníc. Jej rozhodujúci obsah je transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/49/ES z 29. apríla 2004 o bezpečnosti železníc spoločenstva a o zmene a doplnení smernice Rady 95/18/ES o udeľovaní licencií železničným podnikom a smernice 2001/14/ES o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry, vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry a bezpečnostnej certifikácii, ktorá bola zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/57/ES zo 17. júna 2008 o interoperabilite systému železníc v Spoločenstve a smernicou 2008/110/ES zo 16. decembra 2008.

Odsek 1 je prevzatím textu článku 2 odsek 1 uvedenej smernice a odsek 2 zhŕňa prvky bezpečnosti železníc z celej smernice do bodov, ktoré sú v ďalších ustanoveniach upravené podrobne.

V odseku 3 sa preberá definícia spoločných bezpečnostných cieľov (CST) z článku 3 písm. e) smernice a vymedzenie rizík, ktoré súvisia s určením minimálnej úrovne bezpečnosti, ako sú upravené v článku 7 ods. 4 smernice. Spoločné bezpečnostné ciele určuje Európska komisia a zverejňuje v Úradnom vestníku Európskej únie, prvý súbor k 30. aprílu 2009 a ďalší k 30. aprílu 2011. V podstate sa prvým súborom má zabezpečiť, že súčasná úroveň bezpečnosti železničných systémov jednotlivých členských štátov neklesne ani v jednom z nich. V druhom súbore sa uvedú prioritné oblasti, v ktorých je potrebné ďalej zvýšiť bezpečnosť železničných systémov všetkých členských štátov. Z uvedeného je zrejmé, že spoločné bezpečnostné ciele sa budú inovovať v závislosti na všeobecnom vývoji bezpečnosti železníc.

V odseku 4 sa preberá definícia spoločných bezpečnostných metód (CSM) z článku 3 písm. f) a z článku 6 smernice (je v § 77 ods. 5). Dôležitosť týchto metód je v tom, že zisťovanie úrovne bezpečnosti železničných systémov v členských štátoch a následná aplikácia spoločných bezpečnostných cieľov sa bude uskutočňovať jednotne vo všetkých členských štátoch i na úrovni Európskej železničnej agentúry a Európskej komisie.

Na zistenie konkrétneho stavu bezpečnostnej úrovne železničného systému pri uplatnení spoločných bezpečnostných metód slúžia spoločne bezpečnostné indikátory (CSI) definované v odseku 4. Ich účelom je umožniť posúdiť zhodu konkrétneho železničného systému so spoločnými bezpečnostnými cieľmi a uľahčiť monitorovanie úrovne bezpečnosti každého železničného systému.

K § 83: Ustanovenie v súlade s článkom 8 smernice upravuje tzv. národné bezpečnostné predpisy (odsek 1).

Existencia národných bezpečnostných predpisov a ich akceptovanie v železničných systémoch je dôsledkom skutočnosti, že orgány Európskej únie dosiaľ napriek rýchlemu tempu ešte nestihli predpismi a technickými normami upraviť všetky prvky ovplyvňujúce bezpečnosť železníc. Národné bezpečnostné predpisy, ktoré sú často založené na vnútroštátnych technických normách, by sa postupne mali nahradiť predpismi založenými na spoločných normách uvedených v technických špecifikáciách interoperability. Ani dosiahnutie tohto cieľa však v dohľadnom čase neodstráni národné bezpečnostné predpisy, pretože požiadavky interoperability sa zatiaľ nevzťahujú na celý železničný systém členských štátov, ale len na určené hlavné železničné trate napojené na systém transeurópskych (konvenčných) železníc.

Účelom notifikácie národných bezpečnostných predpisov (odsek 2) a povinnosť ich publikácie (odsek 4) je vytvoriť na úrovni Európskeho spoločenstva informačnú databázu prístupnú členských štátom, ich manažérom infraštruktúry a železničným podnikom s cieľom nielen poznať ich obsah na prevádzkové účely, ale umožniť ich konfrontáciu s cieľom ich postupnej aproximácie založenej na spoločnom prístupe.

V odsekoch 4 a 5 sa preberá postup prijímania nových národných bezpečnostných predpisov, ktorý je upravený tak, aby čo najviac sťažoval odchylné a izolované úpravy. Vyžaduje sa rokovanie aj vtedy, ak by niektorý členský štát chcel predbehnúť dobu a prijať národný bezpečnostný predpis, ktorý vyžaduje vyššiu úroveň bezpečnosti než určuje spoločný bezpečnostný cieľ. V praktickej rovine by išlo zrejme o prostriedok svojvoľnej diskriminácie alebo skryté obmedzenie prístupu manažérov infraštruktúry a najmä železničných podnikov z iných členských štátov.

K § 84: Ustanovenie preberá obsah článku 9 ods. 1 až 3 smernice. V odseku 1 je definícia systému riadenia bezpečnosti prevzatá z článku 3 písm. i) smernice. Vypracovanie systému riadenia bezpečnosti je spoločnou povinnosťou manažéra infraštruktúry a železničného podniku.

Systém riadenia bezpečnosti je dokumentom, ktorý vypracúvajú manažér železničnej infraštruktúry so železničným podnikom, ktorý v železničnej infraštruktúre poskytuje dopravné služby. V ňom sú jednotlivé opatrenia a úlohy, ktoré majú zabezpečiť bezpečnosť železničného systému a dopravy na železničnej infraštruktúre, pričom každý z nich zodpovedá za svoju časť.

Na vypracovanie systému riadenia bezpečnosti vyplývajú zo smernice určité pravidlá, ktoré sa tu v jednotlivých odsekoch preberajú do slovenského práva. Celkovo musí byť tento systém zameraný na to, aby existujúci železničný systém mohol dosiahnuť minimálne spoločné bezpečnostné ciele, zároveň bol v súlade so slovenskými bezpečnostnými predpismi, spĺňal požiadavky uvedené v prílohe č. 10 (ide o prevzatie príloh II a III smernice), ako aj požiadavky na bezpečnosť určené v technických špecifikáciách interoperability a aby sa pri jeho realizácii uplatňovali spoločné bezpečnostné metódy s používaním spoločných bezpečnostných indikátorov umožňujúcich monitorovanie úrovne bezpečnosti.

K § 85: Ustanovenie preberá článok 9 ods. 4 upravujúci výročnú správu o bezpečnosti za predchádzajúci kalendárny rok. Takúto bezpečnostnú správu každoročne vypracujú pre bezpečnostný orgán manažér infraštruktúry a železničný podnik, ktorý majú prijatý systém riadenia bezpečnosti (§ 84).

K § 86: Bezpečnostné osvedčenie je popri licencii ďalším dôležitým dokumentom, bez ktorého železničný podnik nemá prístup k železničnej infraštruktúre a nemôže poskytovať dopravné služby, ktorých obsahom je uskutočňovanie prepravy osôb a tovaru (odsek 1). Ustanovenie preberá článok 10 smernice.

Cieľom bezpečnostného osvedčenia je preukázať, že železničný podnik zaviedol systém riadenia bezpečnosti (§ 84), že je schopný splniť požiadavky vyplývajúce z technických špecifikácií interoperability na železničných tratiach, ktoré sú súčasťou systému transeurópskych konvenčných železníc a z bezpečnostných predpisov, ktoré sú zamerané na kontrolu rizík, a že je schopný poskytovať bezpečné dopravné služby v rámci slovenskej železničnej siete (odsek 2).

V ďalších odsekoch sa upravujú procesné ustanovenia týkajúce sa udeľovania a obsahu bezpečnostných osvedčení (odseky 3 až 7) a informačnú povinnosť držiteľa bezpečnostného osvedčenia (odsek 9) a bezpečnostného orgánu (odsek 12).

Ostatné náležitosti bezpečnostného osvedčenia a náležitosti žiadosti upravila Európska komisia spolu so vzormi v nariadení č. 653/2007.

K § 87: Bezpečnostné povolenie je popri povolení prevádzkovať železničnú infraštruktúru základným dokumentom manažéra infraštruktúry v oblasti bezpečnosti železničného systému. Potrebuje ho na to, aby vôbec mohol prevádzkovať železničnú infraštruktúru. Ustanovenia preberajú článok 11 smernice.

K § 88: Ustanovenie je prevažne procesnou úpravou preberajúcou článok 12 smernice. Ide o spoločné ustanovenia pre konanie o udelení bezpečnostného osvedčenia i pre konanie o udelení bezpečnostného povolenia.

Oba bezpečnostné dokumenty sú výsledkom správneho konania, v ktorom správnym orgánom je bezpečnostný orgán (Úrad pre reguláciu železničnej dopravy). Odchýlky od správneho poriadku sa týkajú lehoty na rozhodnutie (odsek 1) a náležitostí podania (odsek 4).

Odseky 2 a 3 sa týkajú povinnosti správneho orgánu voči účastníkovi konania (žiadateľovi) v začatom konaní (po podaní žiadosti), čo nepochybne bude mať pozitívny vplyv na fázu dokazovania a zrýchli konanie.

K § 89: Bezpečnostné školenia rušňovodičov a ostatného vlakového personálu sú povinnosťou vyplývajúcou všetkým členským štátom z článku 13 smernice i zo smernice o certifikácii rušňovodičov.

Manažér železničnej infraštruktúry a železničné podniky sú povinné zabezpečiť takéto profesijné vzdelávanie svojich zamestnancov, pretože osvedčenia o absolvovaní a vykonaní následnej skúšky sú súčasťou požiadaviek na odbornú spôsobilosť týchto zamestnancov a zároveň odborná spôsobilosť zamestnancov je predpokladom na vydanie bezpečnostného osvedčenia (§ 86) a bezpečnostného povolenia (§ 87).

Smernica predpokladá, že bezpečnostné školenia nebudú predmetom podnikania, a preto priamo upravuje pravidlá jeho financovania (odsek 4) a refundáciu medzi podnikmi pri pohybe zamestnancov (odsek 5).

K § 90: Rozhodujúcu úlohu pri zabezpečovaní úloh podľa smernice v oblasti bezpečnosti železníc má bezpečnostný orgán členského štátu (Úrad pre reguláciu železničnej dopravy). Toto ustanovenie preberá jeho základné úlohy, ako vyplývajú z článku 16 smernice, a zásady jeho činnosti z článku 17 smernice.

V odseku 1 je úplný výpočet jeho základných úloh podľa smernice vo formuláciách, aké sú použité v jednotlivých ustanoveniach zákona.

V odsekoch 2 a 3 sa upravujú zásady jeho činnosti. Bezpečnostný orgán plní úlohy patriace štátu a plní ich v mene štátu a na zodpovednosť štátu, a preto ich plnenie nemožno na nikoho previesť.

Odsek 4 upravuje pravidlá výkonu kontroly plnenia niektorých úloh v rámci dozornej činnosti bezpečnostného orgánu. Ustanovenie o poriadkovej pokute je osobitnou úpravou k § 16 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe.

Odseky 5 a 6 sú procesnými ustanoveniami upravujúcimi súčinnosť s účastníkmi (odsek 5) a lehotu na rozhodnutie a náležitosť rozhodnutia (odsek 6). Tieto ustanovenia v podstate upravuje aj platný správny poriadok (okrem dĺžky lehoty na rozhodnutie), ale v záujme komplexnosti úpravy a deklarovania transpozície smernice sa tu uvádzajú.

K § 91: Ustanovenie o výročnej správe je prevzaté z článku 18 smernice. Podkladom pre výročnú správu sú bezpečnostné správy manažéra železničnej infraštruktúry a železničných podnikov a poznatky a výsledky vlastnej rozhodovacej, evidenčnej a dozornej činnosti bezpečnostného orgánu.

K § 92: Týmto paragrafom začína skupina paragrafov, ktorá upravuje vyšetrovanie nehôd a mimoriadnych udalostí, ku ktorým došlo v železničnej infraštruktúre. Týmito ustanoveniami sa preberá kapitola V smernice 2004/49/ES.

V tomto paragrafe sa preberajú definícia nehody a členenie nehôd z článku 3 písm. k) smernice a z nariadenia Komisie (ES) č. 1192/2003. Toto členenie má význam jednak na plnenie vyšetrovacej povinnosti vyšetrovacieho orgánu, manažéra železničnej infraštruktúry a dotknutého železničného podniku a jednak na štatistické účely, ktorých výsledky slúžia pre Európsku železničnú agentúru a pre Európsku komisiu na prípravu technických špecifikácií infraštruktúry a bezpečnostných predpisov. Upravuje sa aj rozsah škody pre kategorizáciu nehôd. Väčšia škoda je definovaná podľa § 125 Trestného zákona.

Ďalej (odsek 3) sa upravujú mimoriadne udalosti, ktoré sa vyskytnú v železničnom systéme. Ide o také udalosti, ktoré nemajú pôvod (prvotnú príčinu) v prevádzke železničnej infraštruktúry, ani v podstate železničnej doprave a nie sú spôsobené pohybujúcim sa železničným vozidlom, ale ktoré majú spravidla rovnaké alebo podobné následky ako nehody. Sem patria rôzne zásahy prírody (napríklad blesk, zaliatie alebo zasypanie dráhy) alebo dôsledky ľudskej činnosti na dráhe mimo dopravu (napríklad pád auta alebo lietadla na dráhu, sabotáž alebo iný úmyselný čin s cieľom vykoľajiť vlak alebo spôsobiť zrážku vlakov).

Na účely vyšetrovania mimoriadnych udalostí platia tie isté pravidlá, ako na vyšetrovanie nehôd.

K § 93: V tomto ustanovení je koncentrovaný postup manažéra železničnej infraštruktúry a dotknutého železničného podniku, keď dôjde k nehode alebo k mimoriadnej udalosti.

Prvou a základnou ich povinnosťou je ohlásenie nehody alebo mimoriadnej udalosti (odsek 1). Tento úkon musí byť bezodkladný, aby mohli okamžite reagovať záchranné zložky najmä v záujme záchrany životov postihnutých cestujúcich a iných dotknutých osôb.

K § 94: Ustanovenie upravuje, čo sa má robiť a naopak nesmie robiť po nehode do príchodu záchranných zložiek a polície, aby sa na jednej strane zachránili postihnuté osoby a urýchlilo uvoľnenie dráhy a na druhej strane, aby sa nezmarili možnosti vyšetrenia. Ide o bezprostredne druhý krok po ohlásení nehody alebo mimoriadnej udalosti.

Povinnosti sú v mnohom podobné tým, aké má vodič v cestnej premávke, keď je účastníkom dopravnej nehody.

K § 95: Ustanovenie preberá z článku 19 ods. 1 smernice o bezpečnosti železníc č. 2004/49/ES vyšetrovaciu povinnosť (odsek 1). Vyšetrovaciu povinnosť majú v prvom rade manažér infraštruktúry a dotknutý železničný podnik. Táto ich povinnosť sa vzťahuje na všetky nehody a mimoriadne udalosti bez ohľadu na ich príčiny a následky (odsek 3).

Vyšetrovacia povinnosť vyšetrovacieho orgánu sa v duchu smernice podľa tohto zákona bude vzťahovať len na vážne nehody. Zároveň sa v súlade s článkom 19 ods. 2 smernice umožňuje, aby vyšetrovací orgán vyšetril aj inú nehodu alebo mimoriadnu udalosť (odsek 2). Aby pritom existovali nejaké pravidlá v rámci celého Európskeho spoločenstva a vylúčila sa rôzna svojvôľa a diametrálne rozdielne situácie v jednotlivých členských štátoch, uvádzajú sa aj pravidlá (v súlade s článkom 19 ods. 2 smernice), ktoré umožňujú vyšetrovaciemu orgánu vyšetriť aj inú nehodu alebo mimoriadnu udalosť.

K § 96: V odseku 1 sa preberá definícia vyšetrovania z článku 3 písm. n) smernice doplnená o cieľ prevzatý z článku 19 ods. 1 smernice. V tomto odseku sa preberá zásada vyjadrená v článku 19 ods. 4 smernice, že vyšetrovanie uskutočňované vyšetrovacím orgánom sa nezaoberá zavinením osôb, ale zistením príčin v systéme. Je to z toho dôvodu, lebo vyšetrovanie je zamerané na prevenciu nehôd a na zvýšenie bezpečnosti železníc z technického a prevádzkového charakteru. Výsledkom by mali byť návrhy na zmenu alebo zlepšenie nejakej činnosti alebo zariadenia. Otázkou viny konkrétnych osôb a zodpovednosti za škodu sa zaoberá polícia, prokuratúra a súdy.

V odseku 2 je prevzatý článok 19 ods. 3 smernice. Určenie rozsahu vyšetrovania je plne v právomoci vyšetrovacieho orgánu. Uvádzané kritériá sú len rámcové.

Odsek 3 reaguje na článok 20 smernice. Z neho v podstate vyplýva, že vyšetrovanie nehôd a mimoriadnych udalostí prebieha v zásade tromi linkami. Vždy po linke manažéra železničnej infraštruktúry a nehodou dotknutého železničného podniku, po linke vyšetrovacieho orgánu, keď nastanú dôvody podľa vyšetrovacej povinnosti a napokon po linke polície, ak je podozrenie z trestného činu alebo z priestupku. V záujme zistenia objektívneho výsledku je žiaduce, aby všetky tri vyšetrovania v zásade prebiehali nezávisle, ale aby všetci mali k dispozícii tie isté dôkazy.

K § 97: Vyšetrovateľ je osoba, ktorá vyšetruje nehodu alebo mimoriadnu udalosť v železničnom systéme v mene vyšetrovacieho orgánu (odsek 1). Nejde teda o policajného vyšetrovateľa, ale o zamestnanca vyšetrovacieho orgánu (Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky pre nehody a mimoriadne udalosti na železničných dráhach podľa § 102 ods. 1 písm. c), Úrad pre reguláciu železničnej dopravy pre nehody a mimoriadne udalosti v doprave na lanových dráhach a na špeciálnych dráhach podľa § 103 ods. 2 písm. a) a vyšší územný celok pre nehody a mimoriadne udalosti na mestských dráhach podľa § 105 ods. 1 písm. a).

Odsek 2 rieši súčinnosť policajného vyšetrovateľa s vyšetrovateľom vyšetrovacieho orgánu. To samozrejme prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o nehodu, ktorú obaja vyšetrujú. Pri incidentoch a pri mimoriadnych udalostiach s následkami incidentu, keď nie je ani podozrenie zo spáchania trestného činu alebo priestupku, toto ustanovenie nepríde do úvahy.

V odseku 3 sa vyjadruje jeho postavenie vo vyšetrovaní a uvádzajú sa jeho oprávnenia voči manažérovi infraštruktúry a policajnému vyšetrovateľovi. Aj toto ustanovenie má pôvod v článkoch 20 ods. 2 a 21 ods. 2 smernice.

Napokon odsek 4 má zabezpečiť osobám, ktoré poveril manažér infraštruktúry a železničný podnik, aby zistili príčinu nehody alebo mimoriadnej udalosti, prístup na miesto nehody alebo mimoriadnej udalosti a k zisteniam vyšetrovateľa.

K § 98: Ustanovenie upravuje postup vyšetrovania podľa rovnomenného článku 22 smernice.

Odseky 1 a 2 riešia príslušnosť vyšetrovacieho orgánu s cieľom riešiť prípadný kompetenčný konflikt v situácii, keď prichádzajú do úvahy aj vyšetrovacie orgány iných členských štátov. Nimi sa preberá článok 22 ods. 1 a 2 smernice.

V odseku 3 je z článku 22 ods. 3 smernice prevzatá zásada ako metodicky uskutočňovať vyšetrovanie tak, aby bolo účinné a zároveň poskytovalo verejnosti prijateľnú mieru informácií.

Odsek 4 preberá článok 22 ods. 4 a článok 25 ods. 1 smernice.

K § 99: Týmto ustanovením sa preberá článok 23 smernice o povinnom vypracovaní záverečnej vyšetrovacej správy. Vyšetrovacie správy sú veľmi dôležité na dosiahnutie cieľa vyšetrovania, a to na prevenciu nehôd a na zlepšenie bezpečnosti železníc. Vo vyšetrovacej správe sú totiž uvedené zistenia o okolnostiach, ktoré viedli k nehode a jej následkom.

Jednotlivé odseky v záujme dosiahnutia jednotnosti postupu vyšetrovacích orgánov členských štátov upravujú lehoty a obsah vyšetrovacej správy podľa smernice a nariadenia č. 91/2003 o štatistike železničnej dopravy.

Bezpečnostné odporúčania (odseky 4 až 6) sú súčasťou záverečnej bezpečnostnej správy a pre budúcnosť, najmä pre prevenciu nehôd v podstate jej najdôležitejšou časťou. Obsah tohto ustanovenia zákona je prevzatý z článku 25 smernice.

K § 100: Ustanovenie upravuje definíciu a postavenie vyšetrovacieho orgánu vo vyšetrovaní a jeho vzťahy k manažérovi železničnej infraštruktúry a k železničným podnikom. Aj toto postavenie a upravené vzťahy vyplývajú z citovanej smernice a sú koncentrované do jedného ustanovenia.

V Slovenskej republike sú vyšetrovacími orgánmi Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky pre nehody a mimoriadne udalosti na železničných dráhach podľa § 102 ods. 1 písm. c), Úrad pre reguláciu železničnej dopravy pre nehody a mimoriadne udalosti v doprave na lanových dráhach a na špeciálnych dráhach podľa § 103 ods. 2 písm. a) a vyšší územný celok pre nehody a mimoriadne udalosti na mestských dráhach podľa § 105 ods. 1 písm. a).

K § 101: Týmto paragrafom začína šiesta časť upravujúce kompetencie verejnej správy. V tomto paragrafe ide o výpočet orgánov verejnej správy činných na úseku dráh. V porovnaní s platným stavom sa nenavrhuje nijaká zmena v tejto sústave.

K § 102: Ustanovenie v odseku 1 je súhrnným zoznamom úloh Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vo veciach dráh. V rozsahu úloh neprichádza k podstatným zmenám v porovnaní s terajším stavom.

V odseku 2 je súhrnné splnomocňovacie ustanovenie na vydanie vykonávacích predpisov.

K § 103: Ustanovenie súhrnne upravuje úlohy Úradu pre reguláciu železničnej dopravy. Aj v tomto prípade rozsah úloh zostáva bez podstatnej zmeny. Úlohy sú však upravené v súlade s požiadavkami smerníc tzv. tretieho balíčka na bezpečnosť železníc.

K § 104: Preberá sa z platnej úpravy spôsob konštituovania vedenia Úradu pre reguláciu železničnej dopravy bez vecných zmien. Prevzatie je potrebné preto, lebo zrušením teraz platného zákona by takáto úprava nebola nikde.

K § 105: Formulujú sa kompetencie vyššieho územného celku vo veciach dráh. Štruktúra týchto úloh zahŕňa len prenesený výkon štátnej správy. Vyššie územné celky ako rozhodujúce regionálne celky postupne preberajú úlohy aj pre oblasť regionálnej dráhovej dopravy.

K § 106 a 107: Ustanovenia konštituujú orgány štátneho dozoru v podstate rovnako, ako v platnej úprave so spresneniami vyplývajúcimi z transpozície smerníc.

Kontrolná činnosť v rámci štátneho dozoru je vo svojej podstate rovnaká, ako každá iná kontrola v štátnej správe. Z tohto dôvodu a v záujme prehľadnosti právneho poriadku sú ustanovenia o štátnom dozore konštruované ako odchýlky (doplnenia) od základných pravidiel kontrolnej činnosti podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z.z.

K § 108: Ustanovením sa novo formulujú skutkové podstaty priestupkov so súčasným zrušením § 23 zákona SNR o priestupkoch (v článku III). Takto budú všetky skutkové podstaty priestupkov týkajúce sa dráh sústredené do jedného ustanovenia. Ostatné veci týkajúce sa priestupkov zostávajú nezmenené a na prejednávanie zostáva v platnosti § 52 zákona o priestupkoch.

K § 109: Ustanovením sa konštruujú skutkové podstaty tzv. iných správnych deliktov, ktoré postihujú podniky pôsobiace vo veciach dráh – prevádzkovateľov dráh, vrátane manažéra infraštruktúry, dráhové podniky, vrátane železničných podnikov, prevádzkovateľov určených technických zariadení, vlastníkov dráh, vrátane vlastníkov vlečiek.

Ide o štandardnú úpravu s procesným zabezpečením zákonom o správnom konaní.

K § 110: V odseku 1 je pre celý zákon platné ustanovenie o bezúhonnosti, ako kvalifikačnom predpoklade.

Odsek 2 vymedzuje pojem „členský štát“. V súlade s citovanými smernicami sa vylučujú štáty, ktoré nemajú železnice (Cyperská republika, Malta a Islandská republika).

Odsekom 3 sa rieši vyšetrovanie nehôd a mimoriadnych udalostí, ku ktorým došlo na iných dráhach, než sú železničné trate. Dôvodom tohto riešenia je skutočnosť, že v metodike vyšetrovania a v právach a povinnostiach prevádzkovateľov dráh a dráhových podnikov nie je nijaký podstatný rozdiel a ich opakovanie v prvej časti by bolo v podstate len opakovaním ustanovení časti týkajúcich sa vyšetrovania nehôd a mimoriadnych udalostí v železničnej infraštruktúre.

K § 111: Ustanovenie rieši procesnú stránku. Podľa odseku 1 na rozhodovacie procesy orgánov štátnej správy vo veciach dráh sa generálne vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní s odchýlkami uvedenými v jednotlivých ustanoveniach, spravidla ide o odchýlky v lehotách na rozhodnutie a v úpravách náležitostí podania. Zároveň sa vylučujú z režimu správneho poriadku rozhodovacie procesy na úrovni podnikov, ktoré síce majú regulačný význam pre organizáciu prevádzkovania dráhy alebo verejnej dopravy na dráhe pre nepodriadené osoby, ale ani tieto rozhodnutia z týchto podnikov nerobia orgány verejnej správy.

Odsek 2 je odchýlkou od § 49 správneho poriadku, ktorá je potrebná vzhľadom na charakter rozhodovania úradu.

Zásadnou odchýlkou je konštituovanie dvojinštančnosti rozhodovacieho procesu Úradu pre reguláciu železničnej dopravy vo veciach regulácie, v ktorých sa vyžaduje jeho nezávislosť (odsek 3). Takéto riešenie majú aj iné regulačné orgány a ide o terajší stav.

K § 112: Prechodné ustanovenia riešia kontinuitu existencie Úradu pre reguláciu železničnej dopravy a kontinuitu výkonu funkcií predsedu a podpredsedu (odseky 1 a 2).

V odseku 3 sa ponechávajú v platnosti všetky rozhodnutia a dokumenty až do uplynutia lehoty platnosti. Samozrejme ich individuálne zrušenie na základe zákona je možné vždy.

Odsek 4 rieši dokončenie začatých procesov. Tak, ako je to obvyklé v procesných predpisoch dokončia sa podľa nového zákona. Výnimkou je len ukladanie sankcií, pri ktorej platí trestnoprávna zásada zákazu reformácie in peius (odsek 4).

Odsek 5 má vzťah k založeniu vecného bremena k pozemkom v obvode dráhy. Tak, ako je to v predpisoch o energetike a o vodovodoch a kanalizácii, aj tu sa predpokladá jednorazová primeraná náhrada, ak vecné bremeno sťažuje štandardné užívanie.

Odsek 6 upravuje prechod na novú tvorbu regulovanej úhrady za prístup železničnej infraštruktúre v časti týkajúcej sa náhrady za fixné náklady (za trvalú prevádzku železničnej infraštruktúry bez ohľadu na frekvenciu dopravy na nej). Limitovaná náhrada za stratu sa predpokladá len na prvý rok účinnosti zákona zákonom o štátnom rozpočte. Od 1. januára 2011 sa s limitovaním už nepočíta.

V odseku 7 sa upravuje, že podľa nových pravidiel regulácie úhrady za prístup na železničnú infraštruktúru sa bude postupovať až po roku od účinnosti zákona, pretože je potrebné vykonať veľký objem prípravných krokov počnúc zmenou účtovníctva a vykazovania výkonov.

K § 113: Ide o transpozičný odkaz na prílohu č. 15.

K § 114: Zrušujú sa všetky predpisy naviazané na zrušovaný zákon. O predpisoch Federálneho ministerstva dopravy v praxi existujú pochybnosti o ich zrušení v roku 1996, a tak v záujme právnej istoty sa výslovne a bez podmienky zrušujú.

K článku II: Novelou stavebného zákona sa v bode 2 upresňuje vyvlastňovací dôvod tak, aby bol formulačne zhodný s § 11. Ostatné body novely 3 a 4 reagujú na rozdelenie problematiky dráh do dvoch zákonov.

Vecnou zmenou je len bod, ktorý po vzore iných sankčných ustanovení určuje lehotu na trestanie.

K článku III: Zrušuje sa torzo ustanovenia § 23 zákona SNR o priestupkoch, ktoré sa vzťahuje už len na železničnú dopravu. Predchádzajúce predpisy týkajúce sa iných druhov dopravy už preriedili skutkové podstaty uvedené v § 23. Prejednávanie priestupkov zostáva nezmenené.

K článku IV: Novelou zákona o správnych poplatkoch sa upravuje zoznam podľa nových správnych úkonov orgánov verejnej správy, resp. upravovaných v dôsledku rôzneho administratívneho zaťaženia v dôsledku novej právnej úpravy.

K článku V: Novela zákona o cenách je vyvolaná tým, že cenová regulácia nie je v oblasti dráh a dopravy na dráhach rovnaká. Vo veciach dráh je regulovaná len úhrada za prístup k železničnej infraštruktúre a k službám manažéra infraštruktúry v rozsahu minimálneho prístupového balíka a traťových služieb k servisným zariadeniam podľa prílohy č. 13, ktorá vyžaduje úpravu zákona o cenách, aby sa z režimu tohto zákona vylúčila. Vo veciach dopravy na dráhach ide o reguláciu cestovného, ktorá tiež nie je v súlade s platným znením zákona o cenách. Cenová regulácia podľa zákona o cenách zostane len pre reguláciu cestovného v mestskej doprave.

Navrhnutá účinnosť prihliada na transpozičné lehoty a na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu.

K prílohám č. 1 až 14: Všetky prílohy sú bez zmien prevzaté z príloh smerníc uvedených v prílohe č. 15.

Bratislava 15. júla 2009

Robert Fico v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Ľubomír Vážny v. r.

minister dopravy, pôšt a telekomunikácií

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu