Zákon o európskom zatýkacom rozkaze 154/2010 účinný od 01.01.2017 do 30.06.2018

Vládny návrh zákona o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Dôvodová správa


A. Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na mesiace jún až december 2016.

Návrhom zákona sa vykonáva transpozícia právne záväzných aktov Európskej únie do právneho poriadku Slovenskej republiky:

-    rámcové rozhodnutie Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu (Ú. v. L 328, 24.11.2006) v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 081, 27.3.2009),
-    smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody,
-    smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii,
-    smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/57/EÚ zo 16. apríla 2014 o trestných sankciách za zneužívanie trhu (smernica o zneužívaní trhu),

a súčasne sa odstraňuje transpozičný deficit vyplývajúci z rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva.

Cieľom navrhovanej právnej úpravy v čl. I (Návrh zákona o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii) je transpozícia rámcového rozhodnutia Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu (Ú. v. L 328, 24.11.2006) v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní do právneho poriadku Slovenskej republiky. Transpozícia sa vykonáva osobitným zákonom, ktorým sa odstraňuje transpozičný deficit označeného rámcového rozhodnutia.

Cieľom rámcového rozhodnutia je uľahčiť spoluprácu medzi členskými štátmi pri uznávaní a výkone príkazov na konfiškáciu vydaných v trestnom konaní, ktoré sa v podmienkach Slovenskej republiky ukladajú vo forme trestu alebo ochranného opatrenia. Naplnenie tohto cieľa sa má dosiahnuť vzájomným uznávaním majetkových rozhodnutí, ktorými sa rozhodlo o prepadnutí alebo zhabaní veci alebo majetku a následným výkonom týchto rozhodnutí v inom členskom štáte Európskej únie. Uznanie a výkon majetkového rozhodnutia vo vykonávajúcom štáte predstavuje účinný mechanizmus na zabezpečenie efektívnej konfiškácii výnosov pochádzajúcich z trestnej činnosti v rámci Európskej únie.

Návrh zákona vo všeobecnosti upravuje postup justičných orgánov Slovenskej republiky pri uznávaní a výkone cudzích majetkových rozhodnutí (vykonávajúci štát) a podmienky za akých môže Slovenská republika odovzdať svoje majetkové rozhodnutie, ktorým bol uložený trest alebo ochranné opatrenie do iného členského štátu na účely jeho uznania a výkonu (štát pôvodu). Základnou a všeobecnou podmienkou uznania a výkonu majetkového rozhodnutia v Slovenskej republike je podmienka obojstrannej trestnosti a  podmienka obvyklého pobytu alebo sídla povinnej osoby, alebo existencia majetku alebo vecí na území Slovenskej republiky. V zmysle rámcového rozhodnutia pri taxatívne vybraných kategórii trestných činov sa podmienka vzájomnej trestnosti nevyžaduje. Výkon rozhodnutia sa na území Slovenskej republiky riadi vždy právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Navrhovaná právna úprava vychádza z obdobných zákonov schválených Národnou radou Slovenskej republiky, a to napr. zákona č. 533/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii  a zákona č. 161/2013 Z. z. o odovzdávaní, uznávaní a výkone rozhodnutí o opatreniach dohľadu ako náhrade väzby v Európskej únii. Zároveň platí, že aj v tomto prípade ide o špeciálnu právnu úpravu k všeobecnej právnej úprave a aplikácia tohto zákona predpokladá subsidiárne použitie Trestného poriadku.

Detailné odôvodnenie navrhovaných zmien sa uvádza v osobitnej časti dôvodovej správy.

    V čl. II (novela zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov) sa uskutočňuje transpozícia smernice 2014/57/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to revíziou skutkovej podstaty trestného činu zneužívania informácií v obchodnom styku podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona a zavedením novej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 265a Manipulácia s trhom.

Zároveň v čl. II dochádza k oprave nedostatočnej transpozície rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV revíziou trestnoprávnej úpravy v oblasti extrémizmu. Súčasne sa implementujú zmeny právnej úpravy trestných činov extrémizmu, ktoré vzišli z intenzívnej spolupráce s Výborom pre predchádzanie a elimináciu rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatných foriem intolerancie pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Legislatívne zmeny spočívajú v zjednodušení a precizovaní dikcie jednotlivých ustanovení prvého dielu Dvanástej hlavy Osobitnej časti Trestného zákona, t.j. modifikácii príslušných skutkových podstát trestných činov extrémizmu od § 421 až po § 425 s cieľom odstrániť neželané prekrývanie sa niektorých skutkových podstát trestných činov spôsobené nevyhovujúcim exaktným preberaním právne záväzných aktov EÚ v minulosti, v odstránení odkazov na medzinárodné nástroje v niektorých skutkových podstatách trestných činov extrémizmu a v definičnom pojme (extrémisticky materiál), ako aj v doplnení absentujúcej skutkovej podstaty trestného činu apartheidu a diskriminácie skupiny osôb v zmysle medzinárodných záväzkov, ktorými je Slovenská republika viazaná a v modifikácii skutkovej podstaty trestného činu neľudskosti formou demonštratívneho výpočtu trestných činov proti ľudskosti v zmysle článku 7 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu (Ozn. MZV SR č. 333/2002 Z. z.) Súčasne sa aplikujú vecné úpravy vo Všeobecnej časti Trestného zákona týkajúce sa ustanovení o zániku trestnosti a trestu, definičného pojmu extrémistického materiálu, osobitného kvalifikačného pojmu (osobitný motív) a ustanovuje sa zákonná ochrana osoby zdravotníckeho pracovníka pri výkone zdravotníckeho povolania tým, že získava štatút chránenej osoby. Ustupuje sa od dikcie, podľa ktorej je možné definovať materiál ako extrémistický iba vtedy, ak orgány činné v trestnom konaní dokážu jeho spojitosť s podnecovaním k nenávisti, násiliu a ďalším nežiadúcim javom. Precizuje sa tiež definícia rasovo motivovaného trestného činu. Na to, aby bolo možné trestný čin klasifikovať ako rasovo motivovaný už nebude nevyhnutná len skutočná, ale aj domnelá príslušnosť jednotlivca alebo osôb k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, a pod.

    V čl. III a VI (novela zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a zákona č. 154/2010 Z. Z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov) sa vykonáva transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky. Smernica významným spôsobom posilňuje procesné práva podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní a v konaní o európskom zatýkacom rozkaze. Posilnenie procesných práv týchto osôb sa má na základe požiadaviek smernice dosiahnuť zabezpečením práva na prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu, práva informovať tretie osoby alebo konzulárne úrady o pozbavení osobnej slobody a práva komunikovať s tretími osobami alebo konzulárnymi úradmi počas pozbavenia osobnej slobody. V konaní o európskom zatýkacom rozkaze smernica stanovuje povinnosť členským štátom zabezpečiť vyžiadanej osobe právo na prístup k obhajcovi nielen vo vykonávajúcom členskom štáte, ale aj v štáte, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz, t. j. štát pôvodu. Naplnenie tejto požiadavky sa má uskutočniť informovaním osoby zo strany vykonávajúceho štátu o práve zvoliť si obhajcu v štáte, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz a bezodkladne sprostredkovať využitie tohto práva štátu pôvodu, ktorý je povinný poskytnúť informácie na uľahčenie zvolenia si obhajcu v tomto štáte.

    Zároveň v čl. III dochádza k zmene zákonnej úpravy týkajúcej sa vymedzenia okruhu okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 Trestného poriadku a okruhu trestných činov patriacich do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, ktorého pôsobnosť sa rozširuje o trestné činy extrémizmu. Pôsobnosť prejednávať tieto trestné činy a rozhodovať o týchto trestných činoch sa sťahuje z 54 okresných súdov na jeden a tým je Špecializovaný trestný súd, čím je daná aj pôsobnosť Úradu špeciálnej prokuratúry. Podávať obžalobu v takýchto prípadoch tak bude po novom Úrad špeciálnej prokuratúry, stíhať bude Špecializovaný trestný súd.

So zmenou úpravy okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania bezprostredne súvisí aj zmena zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov navrhovaná v čl. IV.

V čl. V dochádza k novelizácii zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorou sa upravuje režim vykonávania dohľadu nad verejným poriadkom, ochrany života a zdravia cestujúcich prepravovaných vlakmi osobnej prepravy.

V čl. VII (novela zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov) sa v súvislosti s transpozíciou smernice o zneužívaní trhu dopĺňa taxatívny výpočet trestných činov právnických osôb a upravujú sa príslušné názvy trestných činov extrémizmu (revízia transpozície rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV).

Detailné odôvodnenie navrhovaných zmien je uvedené v osobitnej časti dôvodovej správy.
 
Návrh zákona je v súlade s Ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s Európskej únie.

Materiál nemá finančný, ekonomický, environmentálny, sociálny vplyv ani vplyv na podnikateľské prostredie, informatizáciu spoločnosti a na služby verejnej správy pre občana.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania, bol predmetom rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky ho schválila na svojom rokovaní dňa 17. augusta 2016.


Doložka zlučiteľnosti
návrhu zákona s právom Európskej únie
 

1.    Predkladateľ návrhu zákona: vláda Slovenskej republiky

2.    Názov návrhu zákona: návrh zákona o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
3.    Problematika návrhu zákona:
 
a)    je upravená v práve Európskej únie:

-    v primárnom

kapitola 4 a kapitola 5 Hlavy V tretej časti Zmluvy o fungovaní Európskej únie. (čl. 82 ods. 2)

-    v sekundárnom (prijatom po nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – po 30. novembri 2009)

1.    legislatívne akty

-    Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 294, 6. 11. 2013)
-    Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014)
-    Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/57/EÚ zo 16. apríla 2014 o trestných sankciách za zneužívanie trhu (smernica o zneužívaní trhu) (Ú. v. EÚ L 173, 12 .6. 2014)

2.    nelegislatívne akty


-    v sekundárnom (prijatom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – do 30. novembra 2009)     

-    Rámcové rozhodnutie Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu (Ú. v. L 328, 24. 11. 2006) v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 081, 27. 3. 2009)
-    Rámcové rozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 6. 12. 2008)

b)    nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.
 
4.    Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a)    lehota na prebratie smernice alebo lehota na implementáciu nariadenia alebo rozhodnutia

smernica 2013/48/EÚ - 27. november 2016
smernica 2014/42/EÚ - 4. október 2016
smernica 2014/57/EÚ - 3. júla 2016
rámcové rozhodnutie Rady 2006/783/SVV - 24. november 2008

b)    lehota určená na predloženie návrhu právneho predpisu na rokovanie vlády podľa určenia gestorských ústredných orgánov štátnej správy zodpovedných za transpozíciu smerníc a vypracovanie tabuliek zhody k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov

neurčená

c)    informácia o konaní začatom proti Slovenskej republike o porušení podľa čl. 258 a 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

Výzva Európskej komisie: prípad 8433/16/JUST v systéme EU Pilot

d)    informácia o právnych predpisoch, v ktorých sú preberané smernice už prebraté spolu s uvedením rozsahu tohto prebratia

zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

5.    Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie:

     Úplný
 
6.    Gestor (spolupracujúce rezorty):
 
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky






Doložka vybraných vplyvov

1.    Základné údaje
Názov materiálu
Návrh zákona o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)
Vláda Slovenskej republiky

Charakter predkladaného materiálu
☐
Materiál nelegislatívnej povahy
☐
Materiál legislatívnej povahy
☒
Transpozícia práva EÚ
V prípade transpozície uveďte zoznam transponovaných predpisov:
- rámcové rozhodnutie Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu (Ú. v. L 328, 24.11.2006) v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 081, 27.3.2009),
- smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody,
- smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127 29.4.2014),
- smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/57/EÚ zo 16. apríla 2014 o trestných sankciách za zneužívanie trhu (smernica o zneužívaní trhu) (Ú. v. EÚ L 173 12.6.2014)

Termín začiatku a ukončenia PPK

Predpokladaný termín predloženia na MPK*

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR*
august 2016

2.    Definovanie problému
Transpozícia právne záväzných aktov EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky, resp. plnenie záväzkov vyplývajúcich z členstva Slovenskej republiky v EÚ. Zabezpečiť spoluprácu medzi členskými štátmi pri uznávaní a výkone príkazov na konfiškáciu vydaných v trestnom konaní. Zabezpečiť rovnomerné zaťaženie okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania ako aj zvýšiť efektívnosť práce na týchto súdoch. Zvýšiť ochranu obyvateľstva v boji proti extrémistických prejavom v spoločnosti.
3.    Ciele a výsledný stav
V prípade rámcového rozhodnutia Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 ide o právnu úpravu absentujúcu v právnom poriadku SR. V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ ide o rozšírenie doterajšej vnútroštátnej úpravy procesnej úpravy. V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/57/EÚ ide o rozšírenie doterajšej úpravy Trestného zákona v oblasti ochrany trhu normami trestného práva vrátane rozšírenia trestnej zodpovednosti aj na právnické osoby. V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ ide o precizovanie úpravy zaisťovania a konfiškácie majetku v trestnom konaní. V prípade rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva ide o precizovanie doterajšej úpravy trestných činov extrémizmu. Cieľom návrhu zákona je aj zmena zákonnej úpravy týkajúcej sa vymedzenia okruhu okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania.
4.    Dotknuté subjekty
Štátne orgány, fyzické osoby, právnické osoby

5.    Alternatívne riešenia
Alternatívne riešenia neboli posudzované.
6.    Vykonávacie predpisy
Predpokladá sa prijatie/zmena  vykonávacích predpisov?
☐  Áno
☒  Nie
Ak áno, uveďte ktoré oblasti budú nimi upravené, resp. ktorých vykonávacích predpisov sa zmena dotkne:

7.    Transpozícia práva EÚ
Národná právna úprava nejde nad rámec minimálnych požiadaviek EÚ.

8.    Preskúmanie účelnosti**
Uveďte termín, kedy by malo dôjsť k preskúmaniu účinnosti a účelnosti navrhovaného predpisu.
Uveďte kritériá, na základe ktorých bude preskúmanie vykonané.

9.    Vplyvy navrhovaného materiálu
Vplyvy na rozpočet verejnej správy
☐
Pozitívne
☒
Žiadne
☐
Negatívne
    z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy
☐
Áno
☐
Nie
☐
Čiastočne
Vplyvy na podnikateľské prostredie
☐
Pozitívne
☒
Žiadne
☐
Negatívne
    z toho vplyvy na MSP
☐
Pozitívne
☐
Žiadne
☐
Negatívne
Sociálne vplyvy
☐
Pozitívne
☒
Žiadne
☐
Negatívne
Vplyvy na životné prostredie
☐
Pozitívne
☒
Žiadne
☐
Negatívne
Vplyvy na informatizáciu
☐
Pozitívne
☒
Žiadne
☐
Negatívne

Vplyvy na služby verejnej správy pre občana, z toho






    vplyvy služieb verejnej správy na občana
☐
Pozitívne
☒
Žiadne
☐
Negatívne
    vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe
☐
Pozitívne
☒
Žiadne
☐
Negatívne

10.    Poznámky
Materiál nezakladá vplyvy na sledované oblasti.
11.    Kontakt na spracovateľa
JUDr. Juraj Palúš, generálny riaditeľ sekcie legislatívy, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
12.    Zdroje
Bezpredmetné

13.    Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK
Bezpredmetné









B. Osobitná časť
 
K čl. I

(zákon o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii)

K § 1

V odseku 1 sa vymedzuje predmet zákona, ktorým je úprava postupu orgánov Slovenskej republiky v konaní o uznaní a výkone majetkových rozhodnutí v Európskej únii.     V odseku 2 sa obmedzuje použitie zákona len vo vzťahu k tým členským štátom, ktoré prevzali do svojho právneho poriadku predmetné rámcové rozhodnutie v zmysle notifikácií členských štátov oznámených Radou Európskej únie v zmysle čl. 22 ods. 3 rámcového rozhodnutia. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré do svojho právneho poriadku neprebrali rámcové rozhodnutie sa postupuje podľa doterajších postupov na základe aplikovateľných medzinárodných zmlúv, ktoré upravujú uznanie a výkon cudzích rozhodnutí.

K § 2

Vymedzujú sa základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia: majetkové rozhodnutie, štát pôvodu, vykonávajúci štát, justičný orgán štátu pôvodu, vykonávajúci justičný orgán a povinná osoba.  

K § 3

Ustanovuje sa rozsah pôsobnosti zákona, v zmysle ktorého sa určujú zákonné podmienky pre uznanie a výkon majetkového rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte v Slovenskej republike. V súlade s rámcovým rozhodnutím sa ustanovuje podmienka obvyklého pobytu povinnej osoby, ktorá je fyzickou osobou alebo sídla u právnickej osoby na území Slovenskej republiky alebo existencia majetku/vecí, ktorých sa rozhodnutie týka na území Slovenskej republiky.

Súčasne sa s súlade s rámcovým rozhodnutím zavádza podmienka obojstrannej trestnosti, teda ak skutok, pre ktorý bolo majetkové rozhodnutie vydané je trestným činom podľa právneho poriadku štátu pôvodu a súčasne aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Táto podmienka platí, ak nie je ďalej stanovené inak, čím sa myslí aplikácia nasledujúcich odsekov 2 až 4. V zmysle tohto postupu, ktorý je známy z fungovania ostatných právne záväzných aktov Európskej únie v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach, u vybraných kategórii trestných činov súd neposudzuje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti.
 
Pri splnení podmienok uvedených v odseku 2 až 4  súd nie je oprávnený posudzovať splnenie podmienky obojstrannej trestnosti a ak nie je iný dôvod na odmietnutie uznania a vykonania majetkového rozhodnutia zákona, súd musí rozhodnúť o uznaní a vykonaní majetkového rozhodnutia. Ak nie sú splnené podmienky pre uznanie a vykonanie majetkového rozhodnutia bez posudzovania obojstrannej trestnosti v zmysle odsekov 2 až 4, potom slovenský súd uzná a vykoná majetkové rozhodnutie vydané v inom členskom štáte EÚ len v prípade, že skutok predstavuje trestný čin nielen podľa práva štátu pôvodu, ale aj podľa práva vykonávajúceho štátu, teda Slovenskej republiky.

V odseku 5 sa ustanovuje, že pri overovaní skutočností podľa odsekov 1 až 4 sa vychádza z údajov uvedených v osvedčení o vydaní majetkového rozhodnutia a v prípade potreby z dodatočných informácií poskytnutých justičným orgánom štátom pôvodu na základe žiadosti vykonávajúceho justičného orgánu, prípadne z vlastného šetrenia súdu. Ustanovenie reaguje na skutočnosť, že v zmysle rámcového rozhodnutia sa preklad samotného majetkového rozhodnutia nevyžaduje; preklad sa vyžaduje len vo vzťahu k osvedčeniu o vydaní tohto rozhodnutia, ktoré obsahuje všetky relevantné informácie pre vykonávajúci štát potrebné k jeho uznaniu a výkonu v zmysle rámcového rozhodnutia. Uvedené súčasne nebráni tomu, aby si súd v prípade potreby zabezpečil na vlastné náklady preklad cudzieho majetkového rozhodnutia sankcii. Tento postup však možno vzhľadom k filozofii rámcového rozhodnutia očakávať len v ojedinelých prípadoch.

K § 4

Upravuje sa okruh majetkových rozhodnutí, ktoré je možné zaslať do iného členského štátu na účely jeho uznania a výkonu.

V odseku 2 sa upravuje postup pre odovzdanie výkonu majetkového rozhodnutia vydaného slovenským súdom do iného členského štátu. Súd tak vykoná predovšetkým v tých prípadoch, ak nevie sám efektívne a riadne zabezpečiť výkon rozhodnutia z dôvodu, že odsúdený alebo osoba, ktorej majetok je postihnutý rozhodnutím súdu nemá pobyt a nezdržiava sa na území Slovenskej republiky, prípadne tu nemá sídlo, ak ide o právnickú osobu.

V odseku 3 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím ustanovujú podmienky pre možnosť zaslania osvedčenia majetkového rozhodnutia do viacerých členských štátov.

Súd pre účely odovzdania výkonu svojho rozhodnutia zabezpečuje preklad osvedčenia do jazyka podľa § 17, t.j. buď do štátneho jazyka daného členského štátu, alebo do jedného zo štátnych jazykov, alebo aj do iného jazyka ak daný členský štát svojim vyhlásením adresovaným Rade umožnil zasielanie osvedčení aj v inom jazyku, najčastejšie v anglickom. V prípade nejasnosti k jazykovému režimu daného členského štátu môže súd požiadať o súčinnosť ministerstvo spravodlivosti (§ 21).

V odseku 5 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím upravuje, že odovzdanie majetkového rozhodnutia do iného členského štátu na jeho uznanie a výkon nebráni jeho výkonu v Slovenskej republike. Táto úprava má svoje opodstatnenie v prípade napr. dobrovoľného plnenia zo strany povinnej osoby alebo v prípade výkonu majetkového rozhodnutia vo vykonávajúcom štáte v obmedzenom rozsahu.

K § 5

V odseku 1 sa ustanovuje povinnosť súdu poskytnúť dodatočné informácie potrebné na účely uznania a výkonu majetkového rozhodnutia vo vykonávajúcom štáte na žiadosť vykonávajúceho justičného orgánu. Pôjde napríklad o informácie týkajúce dôvodov odmietnutia, u ktorých je vykonávajúci orgán v zmysle rámcového rozhodnutia povinný pred odmietnutím uznania a výkonu majetkového rozhodnutia (§ 10 ods. 3) konzultovať vec s orgánom štátu pôvodu.

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa upravuje povinnosť súdu informovať vykonávajúci justičný orgán o vybraných skutočnostiach, ktoré majú právne dôsledky na výkon odovzdaného rozhodnutia v inom členskom štáte, ktoré sa v dôsledku týchto skutočností stáva v plnom alebo v čiastočnom rozsahu nevykonateľným.

K § 6

    Upravuje sa dispozičné právo vo vzťahu k prepadnutému majetku alebo prepadnutej/ zhabanej veci vo vykonávajúcom štáte na základe rozhodnutia súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo odovzdané na jeho uznanie a výkon. Model deľby skonfiškovaného majetku alebo veci medzi štát pôvodu a vykonávajúci štát je stanovený rámcovým rozhodnutím. V prípade, v ktorých je Slovenská republika v pozícií štátu pôvodu, bude skonfiškovaný majetok delený podľa právnej úpravy vykonávajúceho štátu a to spôsobom, ktorý určuje rámcové rozhodnutie v čl. 16 – k tomu pozri § 15. Základný mechanizmus delenia majetku je postavený na princípe, v zmysle ktorého ak dôjde ku konfiškácií peňažnej čiastky do hodnoty 10.000,- eur, táto čiastka pripadá vykonávajúcemu štátu. Pri prekročení hranice 10.000,-eur sa celá táto čiastka delí na polovicu, pričom jedná časť prislúcha štátu pôvodu a druhá vykonávajúcemu štátu. Pri konfiškácií inej veci ako peňažnej čiastky má byť vec predaná podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu, pričom peňažná čiastka získaná predajom takejto veci sa delí vyššie uvedeným spôsobom. Rámcové rozhodnutie súčasne umožňuje deliť konfiškovaný majetok získaný výkonom majetkového rozhodnutia na základe vzájomnej dohody medzi štátom pôvodu a vykonávajúcim štátom. V podmienkach Slovenskej republiky sa navrhuje, aby na uzavretie takej dohody bolo oprávnené ministerstvo spravodlivosti.

K § 7

Ustanovuje sa príslušnosť orgánov Slovenskej republiky ako vykonávajúcich orgánov. Na prijímanie osvedčenia a majetkového rozhodnutia iného členského štátu je príslušné ministerstvo. Slovenská republika využije možnosť stanovenú čl. 3 ods. 2 rámcového rozhodnutia určiť ústredný orgán príslušný na administratívne zasielanie a prijímanie osvedčení. Účelom tohto postupu je aspoň v počiatočných fázach fungovania tohto nástroja minimalizovať aplikačné problémy justičných orgánov pri určovaní príslušnosti vykonávajúceho justičného orgánu v inom členskom štáte.

V odseku 2 sa stanovuje príslušnosť súdu na konanie o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia. Vecne príslušným bude okresný súd, pričom pre určenie miestnej príslušnosti sa bude vychádzať z pravidiel definovaných v odseku 2. Prípadný súbeh dvoch alebo viacerých cudzích majetkových rozhodnutí sa bude riešiť podľa odseku 4.

Vecne a miestne príslušný súd bude rozhodovať o všetkých ďalších otázkach vykonávacieho konania.

V odseku 6 sa stanovujú postupy pre prípady, ak je osvedčenie spolu s majetkovým rozhodnutím doručené iným spôsobom ako predpokladá notifikácia Slovenskej republiky, teda nie ministerstvu ale priamo príslušnému, resp. nepríslušnému súdu.

K § 8

Upravujú sa postupy ministerstva v konaní podľa tohto zákona, ak slovenské orgány konajú ako vykonávajúce justičné orgány. Ministerstvo bude posudzovať primárne formálnu stránku osvedčenia, a to z hľadiska jeho úplnosti („k osvedčeniu nie je pripojené majetkové rozhodnutie“), obsahu („majetkové rozhodnutie zjavne nezodpovedá vydanému osvedčeniu“), a prekladu („ak osvedčenie nie je preložené do jazyka podľa § 17“).
    
V odseku 3 sa stanovuje postup pre prípady, ak podania justičných orgánov štátu pôvodu vykazujú formálne nedostatky. Predloženie osvedčení príslušnému súdu by v týchto prípadoch nebolo účelné. Navrhuje sa, aby ministerstvo vec nepostúpilo príslušnému súdu na rozhodnutie, ale samostatne postupom upraveným v odseku 3 požiadalo justičný orgán štátu pôvodu o doplnenie podania v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia. Súčasne sa stanovuje, že ak justičný orgán štátu pôvodu zistené nedostatky v lehote 90 dní neodstráni, vráti ministerstvo vec justičnému orgánu štátu pôvodu bez vybavenia o čom ho vopred informuje. Ministerstvo rovnako vráti vec justičnému orgánu štátu pôvodu bez vybavenia aj v tých prípadoch, ak osvedčenie vydal orgán, ktorý nie je v zmysle notifikácie daného členského štátu príslušný na jeho vydanie, alebo ak nie je založená právomoc slovenských orgánov na uznanie a výkon daného majetkového rozhodnutia podľa tohto zákona (ods. 2). V ostatných prípadoch ministerstvo postupuje podľa odseku 1 a vec predloží bezodkladne príslušnému súdu na rozhodnutie.

K § 9

V odseku 1 sa upravuje postup súdu v prípade ak osvedčenie a majetkové rozhodnutie nepovažuje za dostatočný podklad na rozhodnutie o jeho uznaní a výkone.

V odseku 2 sa upravuje postup súdu v prípade nesplnenia podmienok pre uznanie a výkon cudzieho majetkového rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1 písm. a), t.j. ak povinná osoba nemá na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt/sídlo a vec alebo majetok, ktorého sa majetkové rozhodnutie týka sa nenachádza na jej území. Navrhuje sa, aby v takomto prípade súd vrátil osvedčenie spolu s majetkovým rozhodnutím štátu pôvodu bez vybavenia.

V odseku 3 sa ustanovujú formálne postupy pre rozhodnutie súdu o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia. Súd rozhoduje rozsudkom na neverejnom zasadnutí po písomnom vyjadrení prokurátora (ide o štandardný postup uplatňovaný aj v rámci všeobecnej právnej úpravy v Trestnom poriadku), súčasne sa definuje okruh osôb, ktorým sa doručuje rozhodnutie o uznaní a výkone.

V odseku 4 sa upravuje forma opravného prostriedku a okruh oprávnených osôb na jeho podanie. Súčasne sa v súlade s rámcovým rozhodnutím upravuje, že opravným prostriedkom nemožno napadnúť dôvody, pre ktoré bolo uznané majetkové rozhodnutie vydané v štáte pôvodu. Z uvedeného vyplýva, že opravným prostriedkom možno napadnúť výlučne nedostatky uznávacieho konania stanovené návrhom zákona. Uvedené je premietnutím zásady výlučnej právomoci štátu pôvodu rozhodovať o samotnom majetkovom rozhodnutí, ktoré je predmetom uznania a výkonu v inom členskom štáte.   
 
K § 10

V súlade s čl. 8 rámcového rozhodnutia sa stanovujú dôvody pre odmietnutie uznania a výkonu majetkového rozhodnutia. V odseku 1 sa uvádzajú obligatórne dôvody pre odmietnutie v písm. a) až i), v prípade ktorých súd odmietne uznať a vykonať majetkové rozhodnutie.

V odseku 2 sa upravuje fakultatívny dôvod pre odmietnutie uznania majetkového rozhodnutia viazaný na miesto spáchania trestného činu.

V odseku 3 sa upravuje v súlade s rámcovým rozhodnutím konzultatívna povinnosť súdu s príslušným orgánom štátu pôvodu vo vzťahu k určeným dôvodom odmietnutia pred samotným rozhodnutím. 
 
K § 11

Upravuje sa, že ak nie je dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu majetkového rozhodnutia podľa § 10, resp. iný dôvod, ktorý predstavuje prekážku rozhodovania o jeho uznaní a výkone (§ 9 ods. 1, 2), súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa rozhodnutie vykoná. Výkon uznaného majetkového rozhodnutia sa realizuje použitím príslušných ustanovení Trestného poriadku o výkone trestu prepadnutia majetku, prepadnutia veci alebo o výkone ochranného opatrenia zhabania veci a to jak vo vzťahu k povinnej osobe, ktorá je fyzickou osobou tak právnickou osobou.

K § 12

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa upravuje rozsah povinne poskytovaných informácií štátu pôvodu zo strany súdu, ktorý rozhodol o uznaní a výkone cudzieho majetkového rozhodnutia. 

K § 13

Navrhovaným ustanovením sa rieši prípadná kolízia dvoch a viacerých žiadostí o uznanie a výkon majetkového rozhodnutia. V tomto prípade bude platiť, že vyriešenie tejto kolízie je plne v pôsobnosti súdu, ktorý rozhoduje o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia.

K § 14

V súlade s požiadavkou rámcového rozhodnutia vyplývajúcej z čl. 10 sa upravuje možnosť odkladu výkonu uznaného majetkového rozhodnutia.

K § 15

Navrhované ustanovenie rieši v súlade rámcovým rozhodnutím mechanizmus nakladania s majetkom, ktorý bol skonfiškovaný v rámci výkonu majetkového rozhodnutia. Osobitne sa rieši nakladenie s peňažnými prostriedkami (odsek 1 a 2); k tomu pozri čl. 16 ods. 1 rámcového rozhodnutia. Vo vzťahu k ostatnému majetku platí, že sa bude podľa povahy speňažovať, pričom s výťažkom z tohto speňaženia sa bude nakladať opäť podľa odsekov 1 a 2. V prípade nespeňaženého majetku sa tento majetok bude spravovať podľa osobitných predpisov, ktoré regulujú správu osobitných kategórií majetku, napr. zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny.

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa umožňuje upraviť iný mechanizmus dispozičného práva s konfiškovaným majetkom na základe dohody medzi štátom pôvodu a vykonávajúcim štátom. Navrhuje sa, aby na uzavretie takejto dohody bolo za Slovenskú republiku príslušné ministerstvo spravodlivosti. V prípade uzavretia takejto dohody sa ustanovenia odsekov 1 až 4 nepoužijú.

K § 16

Ustanovuje sa spôsob styku justičných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu, ktorý je v zásade priamy. Výnimkou je postup pre samotné zasielanie a prijímanie osvedčení a majetkových rozhodnutí na účely jeho uznania a jeho výkonu v inom členskom štáte, kde Slovenská republika využila možnosť v zmysle čl. 3 ods. 2 rámcového rozhodnutia určiť jeden alebo viac ústredných orgánov pre administratívne zasielanie a prijímanie osvedčení. Týmto orgánom je v podmienkach Slovenskej republiky ministerstvo spravodlivosti. Ostatná korešpondencia medzi justičným orgánom štátu pôvodu a vykonávajúcim štátom sa uskutočňuje priamo medzi justičnými orgánmi. V odseku 2 sa stanovujú postupy a ostatné kritéria pre zasielanie a prijímanie osvedčení a majetkových rozhodnutí.

K § 17

Ustanovuje sa jazykový režim vo vzťahu k osvedčeniam o vydaní majetkového rozhodnutia. Vyhlásenia členských štátov vo vzťahu k jazykovému režimu osvedčení sú súčasťou notifikácií členských štátov oznámených Radou Európskej únie.
 
V odseku 2 sa stanovuje jazykový režim pre osvedčenia adresované slovenským orgánom na účely uznania a výkonu majetkového rozhodnutia.
 
V odseku 3 sa upravuje osobitný jazykový režim vo vzťahu k tým členským štátom, u ktorých je použitie jazykov pri vzájomnom styku orgánov v konaní podľa tohto zákona upravené na základe vzájomnosti vyhlásenej ministerstvom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Ide o obdobný postup ako predpokladá § 2 ods. 2 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze.
 
V odseku 4 sa ustanovuje, že preklad samotného majetkového rozhodnutia a ostatných písomnosti spojených s konaním o uznaní a výkone rozhodnutia sa nevyžaduje, justičné orgány komunikujú v svojich úradných jazykoch. Preklad týchto písomností si v prípade potreby zabezpečuje daný justičný orgán na vlastné náklady.

K § 18

Ustanovuje sa mechanizmus prepočtu cudzej meny na euro pre prípady, ak sankcia na základe cudzieho majetkového rozhodnutia je určená v inej mene.

K § 19

Ustanovuje sa, že náklady ktoré vznikli slovenskému orgánu v konaní podľa tohto zákona znáša štát a uhradí orgán, ktorému vznikli. V zmysle rámcového rozhodnutia sa umožňuje v prípadoch zvýšených nákladov na strane vykonávajúceho štátu dohodnúť iný mechanizmus úhrady nákladov spôsobených výkonom cudzieho majetkového rozhodnutia. Navrhuje sa, aby na uzavretie dohody bolo za Slovenskú republiku príslušné ministerstvo spravodlivosti. V zmysle návrhu zákona, môže  takýto návrh ministerstvu podať samotný súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone cudzieho majetkového rozhodnutia v Slovenskej republike. 

K § 20

Navrhované ustanovenie upravuje mechanizmus uplatňovania refundácie prostriedkov vyplatených ako náhrady škody. Účelom ustanovenia je umožniť požadovať od štátu pôvodu náhradu vyplatenej náhrady škody, ak táto bola spôsobená v dôsledku výkonu majetkového rozhodnutia, avšak bez toho, aby došlo k protiprávnemu, či úradne nesprávnemu postupu na strane vykonávajúceho štátu. Oprávneným orgánom vo veci regresných náhrad je v zmysle návrhu ministerstvo spravodlivosti.

K § 21

V odseku 1 sa upravuje povinnosť ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k súdom poskytovať na ich žiadosť súčinnosť v postupe podľa tohto zákona. Súčinnosť ministerstva sa predpokladá najmä v prípadoch potreby zistenia príslušného orgánu v inom členskom štáte Európskej únie na účely uznania majetkového rozhodnutia alebo overenia právnych podmienok podľa právneho poriadku daného členského štátu pre jeho uznanie a výkon.

    V odseku 2 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím upravuje možnosť pre príslušné orgány Slovenskej republiky požiadať o súčinnosť aj kontaktné body Európskej justičnej siete alebo národného člena Slovenskej republiky v Eurojuste (zákon č. 383/2011 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste).

V odseku 3 sa na účely podávania správ orgánom Európskej únie v zmysle požiadaviek rámcového rozhodnutia upravuje povinnosť súdov poskytovať ministerstvu na jeho žiadosť potrebné informácie v súvislosti s aplikáciou zákona. Ide najmä o informácie o počte zaslaných majetkových rozhodnutí do iných členských štátov na ich uznanie a výkon a o výsledku týchto konaní v iných členských štátoch ako aj obdobné informácie o majetkových rozhodnutiach zaslaných inými členskými štátmi do Slovenskej republiky.

Ustanovuje sa povinnosť ministerstva spravodlivosti poskytovať na žiadosť slovenských súdov alebo justičných orgánov iného členského štátu súčinnosť v postupe podľa tohto zákona. Súčinnosť ministerstva sa predpokladá v prípadoch zistenia náležitosti osvedčení vo vzťahu k jednotlivým členským štátom Európskej únie vrátane aplikovateľného jazykového režimu.

K § 22

Ustanovuje sa postup pre žiadosti o výkon cudzích majetkových rozhodnutí podaných pred účinnosťou zákona, a to použitím doterajších predpisov (V. časť Trestného poriadku o právnom styku s cudzinou).

K § 23
   
    Upravuje sa vzťah novej právnej úpravy a všeobecného procesného predpisu, t.j. Trestného poriadku, ktorý sa bude používať podporne na riešenie otázok súvisiacich s konaním o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia.

K § 24

Ustanovenie obsahuje odkaz na transpozičnú prílohu.

K prílohe č. 1

Zavádza sa vzor osvedčenia.

K prílohe č. 2

    V transpozičnej prílohe sa uvádza zoznam preberaných právnych aktov Európskej únie.

K čl. II

(novela zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov)

K bodu 1

    Pri uložení trestu prepadnutia majetku sa navrhuje rozšíriť taxatívny výpočet trestných činov uvedených v § 58 ods. 2 Trestného zákona o trestný čin nepovolenej prevádzky lotérií a iných podobných hier podľa § 230 ods. 2, 3 a ods. 4 Trestného zákona z dôvodu prísnejšieho postihovania uvedeného konania. Uvedený zámer korešponduje so zámerom vyjadreným v paralelne prebiehajúcej novelizácia zákona o hazardných hrách. Postih nelegálneho prevádzkovania hazardných hier sa sprísňuje súčasne aj rozšírením trestných činov právnických osôb; k tomu pozri čl. VII.

K bodom 2 až 4

Doterajšie znenia ustanovení o premlčaní trestného stíhania podľa § 88, resp. o premlčaní výkonu trestu podľa § 91 a premlčaní výkonu trestu u mladistvého podľa § 120 sa rozširujú o ďalšie skutkové podstaty trestných činov obsiahnutých v Dvanástej hlave Osobitnej časti Trestného zákona, ktorých závažnosť nedosahuje stupeň závažnosti trestných činov, u ktorých je zánik trestnosti limitovaný záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z medzinárodných zmlúv, ktorými je viazaná.

K bodu 5

        Legislatívno-technická úprava v súvislosti s bodom 6.

K bodom 6 až 8

Z definície extrémistického materiálu podľa § 130 ods. 7 písm. d) a e) sa z dôvodu prehľadnosti vypúšťajú odkazy na medzinárodné zmluvy ich nahradením na všeobecný odkaz na kategóriu trestných činov vymedzených ich objektom, pričom pre zjednodušenie sa pôvodné definičné ustanovenia v písmenách d) a e) zlučujú do jedného ustanovenia v novom znení písmena d). Súčasne sa modifikuje aplikačná definícia extrémistického materiálu podľa odseku 8 jeho negatívnym vymedzením a ústupom od pôvodnej dikcie, ktorá od orgánov činných v trestnom konaní v rámci kvalifikácie vyžadovala dokazovanie úmyslu podnecovať k nenávisti, násiliu a ďalším nežiaducim javom. Nové znenie aplikačnej definície extrémistického materiálu podľa odseku 8 má ambíciu diferencovať zákonom povolenú manipuláciu s extrémistickým materiálom od jej pôvodného vymedzenia za striktnej podmienky dodržania legitímneho účelu: realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít.

K bodom 9 až 11 

Cieľom navrhovanej legislatívnej úpravy je prideliť osobe zdravotníckeho pracovníka pri výkone zdravotníckeho povolania smerujúceho k ochrane života a zdravia štatút chránenej osoby a zabezpečiť takejto osobe vyššiu právnu ochranu. Vzhľadom na narastajúcu incidenciu prípadov, kedy sa zdravotnícki pracovníci pri výkone zdravotníckeho povolania, resp. pri záchrane života alebo ochrane zdravia stávajú obeťami nebezpečného vyhrážania, pokusov alebo dokonaných trestných činov ublíženia na zdraví, alebo obeťami inej verbálnej či fyzickej agresie zo strany ošetrovaných pacientov, ich príbuzných alebo zúčastnených osôb, sa ustanovuje nový režim zákonnej ochrany osoby zdravotníckeho pracovníka pri výkone zdravotníckeho povolania tým, že získava štatút chránenej osoby v § 139 ods. 1 písm. j). Spáchanie trestného činu na zdravotnom pracovníkovi počas výkonu zdravotníckeho povolania automaticky podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.
    
K bodom 12 a 13

V § 140 sa vypúšťa pôvodné písmeno d) z dôvodu nejasnosti a čiastočnej duplicity s pôvodným písmenom f). Súčasne sa formulačne upravuje pôvodné písmeno f), ktorého znenie sa dopĺňa v súlade so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva odkazom na „pôvod“ a „náboženské vyznanie“. Pre komplexnosť nová dikcia uplatňuje tézu skutočnosti alebo domnelosti a súčasne sa dopĺňa odkazom na „politické presvedčenie“.

K bodu 14

V súlade s ostatnými navrhovanými zmenami sa v § 140a upravuje taxatívny výpočet trestných činov extrémizmu podľa ich príslušných názvov.

K bodu 15

        Legislatívno-technická úprava v súvislosti s bodom 11; potreba zmeny vnútorného odkazu.

K bodu 16

        Pôvodné znenie § 208 ods. 2 Trestného zákona viedlo v praxi k viacerým nejasnostiam, keďže v ňom nebola jednoznačne obsiahnutá objektívna stránka skutkovej podstaty hovoriaca o tom, že páchateľ sa dopustil obdobného činu dvakrát. Navrhované znenie explicitne vyjadruje nevyhnutnosť opakovaného konania, pričom z hľadiska formulácie vychádza z § 269a ods. 2 Trestného zákona.

K bodom 17 až 23

        Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zabezpečiť osobe vyššieho veku, tento pojem je súčasťou osobitného kvalifikačného pojmu chránená osoba v zmysle ustanovenia § 139 písm. e) Trestného zákona, vyššiu právnu ochranu pri trestnom čine krádeže podľa § 212, trestnom čine sprenevery podľa § 213 a trestnom čine podvodu podľa § 221. Dôvodom navrhovanej zvýšenej zákonnej ochrany osôb vyššieho veku je skutočnosť, že tieto osoby, t.j. seniori sú častými obeťami páchania uvedenej trestnej činnosti. Analogicky sa rovnaká právna ochrana vzťahuje aj na ostatné osoby, ktoré sú súčasťou definície pojmu chránená osoba.   

K bodu 24

Na účel transpozície smernice 2014/57/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky sa navrhuje doplniť skutkovú podstatu trestného činu zneužívania informácií v obchodnom styku podľa § 265 ods. 1 a zároveň zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby z 3 rokov až na 4 roky.
Doplnenie skutkovej podstaty spočíva v zavedení trestnosti toho, kto neoprávnene použije dôvernú informáciu podľa osobitného predpisu alebo kto dôvernú informáciu podľa osobitného predpisu nepovolanej osobe vyzradí. Dôvernou informáciou podľa osobitného predpisu je informácia v zmysle článku 7 ods. 1 až 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 596/2014 zo 16. apríla 2014 o zneužívaní trhu (nariadenie o zneužívaní trhu) a o zrušení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES a smerníc Komisie 2003/124/ES, 2003/125/ES a 2004/72/ES. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie.

K bodu 25

Na účel transpozície smernice 2014/57/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky sa navrhuje zaviesť nový trestný čin – manipulácia s trhom podľa § 265a.
Pojmom ,,finančný nástroj“ sa má na mysli najmä akýkoľvek finančný nástroj vymedzený v článku 4 ods. 1 bode 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ.
Pojem ,,spotová zmluva týkajúca sa komodít“ je v súčasnosti vymedzený v článku 3 ods. 1 bode 15 nariadenia (EÚ) č. 596/2014.
,,Referenčná hodnota“ je referenčná hodnota vymedzená v článku 3 ods. 1 bode 29 nariadenia (EÚ) č. 596/2014.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Trestný čin manipulácie s trhom podľa § 265a je v odseku 1 aj v odseku 2 prečinom – vzhľadom na formu zavinenia (úmyselný trestný čin) a výšku zákonom stanovenej hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody (neprevyšuje päť rokov). Preto v prípade, že osobitný predpis konanie obsiahnuté v § 265a odsek 1 alebo odsek 2 definuje ako priestupok alebo iný správny delikt, kritériom pre určenie či ide o trestný čin alebo o priestupok, resp. správny delikt je tzv. materiálny korektív obsiahnutý v § 10 odsek 2, podľa ktorého ,,nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.“ V prípade, že ide o mladistvého páchateľa je rozhodujúcim ustanovenie § 95 ods. 2, podľa ktorého ,,prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá“.

K bodom 26 a 27

        Ustanovuje sa nový režim zvýšenej zákonnej ochrany osôb vyššieho veku a rovnako ďalších osôb, ktoré sú súčasťou definície osobitného kvalifikačného pojmu chránená osoba v zmysle ustanovenia § 139 Trestného zákona, pri trestnom čine poškodzovania spotrebiteľa podľa § 269 a trestnom čine nekalé obchodné praktiky voči spotrebiteľovi podľa § 269a Trestného zákona.

K bodu 28

    V § 421 sa do názvu skutkovej podstaty trestného činu vkladá „založenie“ a jej objektívna stránka sa analogicky dopĺňa o konanie spočívajúce v založení skupiny alebo hnutia, ktoré preukázateľne smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb. Súčasne sa pre komplexnosť dopĺňa znak „hlásania“ rasovej, etnickej, národnostnej alebo náboženskej nenávisti alebo nenávisti voči inej skupine osôb.

K bodu 29

        V § 422 sa ustanovuje aplikácia samostatného názvu skutkovej podstaty z dôvodu prehľadnosti ako aj formulačná úprava v rámci analógie so skutkovou podstatou predchádzajúceho trestného činu podľa § 421.

K bodom 30 a 31

        V § 422a ods. 2 sa z dôvodu nadbytočnosti vypúšťa kvalifikačný moment „verejne“.

K bodu 32 a 33

    V § 422d sa upravuje názov skutkovej podstaty trestného činu vzhľadom na jej rozšírenie o nový odsek 2, ktorý subsumuje znenie pôvodného § 424a zjednodušenými odkazmi na kategórie trestných činov vymedzených ich objektom podľa príslušných medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná: Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu (Ozn. MZV SR č. 333/2002 Z. z.) a Charta Medzinárodného vojenského tribunálu, ktorá tvorí prílohu Dohody o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi uverejnenej (164/1947 Zb.). Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu v novom odseku 2 súčasne v súlade so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva obsahuje odkaz na konanie spočívajúce v hrubom zľahčovaní.

K bodom 34 a 35

        V § 423 ods. 1 písm. b) sa vzhľadom na analógiu v Trestnom zákone legislatívno-technicky upravuje poradie pôvodnej dikcie: „skupinu osôb alebo jednotlivca“ nahrádza „jednotlivca alebo skupinu osôb“. Pre komplexnosť nová dikcia uplatňuje tézu skutočnosti alebo domnelosti a súčasne sa dopĺňa odkazom na „politické presvedčenie“. V odseku 2 písm. a) sa pôvodný kvalifikačný moment, t.j. spáchanie trestného činu „najmenej s dvoma osobami“ nahrádza aplikáciou „ako člen extrémistickej skupiny“, vzhľadom na adresnosť podľa § 129 ods. 3 Trestného zákona a súčasne sa vypúšťajú obsolentné kvalifikačné momenty v písmenách b) a d): spáchanie trestného činu „v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom“, resp. „za krízovej situácie“.

K bodom 36 a 37
        V súlade so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva sa ustanovuje formulačne upravené znenie § 424 ods. 1, kde sa ustanovuje spôsob spáchania trestného činu „verejne“ ako obligatórny znak skutkovej podstaty a vypúšťa sa pôvodná časť objektívnej stránky trestného činu „kto také obmedzenie vykonal“, ktorá zakladá objektívnu stránku nového trestného činu apartheidu a diskriminácie skupiny osôb podľa § 424a. Pre komplexnosť nová dikcia uplatňuje tézu skutočnosti alebo domnelosti a súčasne sa dopĺňa odkazom na „politické presvedčenie V odseku 3 sa vypúšťajú obsolentné kvalifikačné momenty: spáchanie trestného činu „v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom“ a „verejne“.

K bodu 38

Ustanovuje sa skutková podstata nového trestného činu apartheidu a diskriminácie skupiny osôb, ktorá je vyjadrením plnenia záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z Medzinárodného dohovoru o potlačení a trestaní zločinu apartheidu (Vyhl. č. 116/1976 Zb.) a Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (Vyhl. č. 95/1974 Zb.). Objektom tohto trestného činu je predovšetkým zákaz akejkoľvek diskriminácie určitej skupiny ľudí, teda porušenia princípu rovnosti ako je garantovaný v článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (Úst. zák. č. 23/1991 Zb.): „Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia“. Apartheid je v rámci medzinárodného trestného práva vnímaný ako zločin proti ľudskosti. Neľudské činy vyplývajúce z politiky a praktík rasovej segregácie a diskriminácie sú zločiny, ktoré sú v rozpore so zásadami medzinárodného práva, predovšetkým s cieľmi a zásadami charty OSN a vážne ohrozujú medzinárodný mier a bezpečnosť. Apartheid je možné definovať ako konanie jednotlivca v rámci inštitucionalizovaného režimu systematického útlaku a nadvlády jednej rasovej skupiny nad inou rasovou skupinou alebo skupinami, ktoré je páchané s úmyslom zachovať tento režim. Pod rasovou, etnickou, národnostnou, náboženskou alebo triednou segregáciu je možné chápať akékoľvek rozlišovanie, obmedzovanie alebo zvýhodňovanie založené na príslušnosti jednotlivca k niektorému národu, etnickej skupine, rase, náboženstvu, triednej príslušnosti alebo k inej podobnej skupine osôb (vymedzenej napr. jazykom, pohlavím alebo sexuálnou orientáciou), ktorej cieľom alebo následkom je znemožniť alebo obmedziť uznanie, výkon alebo uskutočňovanie garantovaných ľudských práv a základných slobôd na základe rovnosti v politickej, hospodárskej, kultúrnej, sociálnej alebo ktorejkoľvek inej oblasti verejného života. Inou rozsiahlou alebo systematickou diskrimináciou skupiny osôb je zaobchádzanie porovnateľné svojou intenzitou alebo účinkami so segregáciou. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Trestný čin apartheidu a diskriminácie skupiny osôb je vo svojej základnej skutkovej podstate zločinom. Uplynutím premlčacej doby nezaniká trestnosť trestného činu apartheidu a diskriminácie skupiny osôb a súčasne sa výkon trestu uloženého za trestný čin apartheidu a diskriminácie skupiny osôb nepremlčuje.

K bodu 39

Skutková podstata trestného činu neľudskosti podľa § 425 sa upravuje vypustením odkazu na medzinárodnú zmluvu priamo v jej pôvodnej dikcii formou demonštratívneho výpočtu trestných činov proti ľudskosti v zmysle článku 7 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu (Ozn. MZV SR č. 333/2002 Z. z.). Predmetom ochrany je pri tejto skutkovej podstate trestného činu právo národov, národnostných, etnických, rasových, náboženských alebo iných skupín ľudí na existenciu a slobodný rozvoj v rámci spoločnosti, ako aj právo na život a rešpektovanie osobnosti príslušníkov týchto skupín.

K bodu 40

    Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. III

(novela zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov)

K bodu 1

    Navrhuje sa rozšírenie pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu na trestné činy extrémizmu podľa § 140a Trestného zákona vzhľadom na narastajúce prejavy extrémizmu, rasizmu, či xenofóbie v spoločnosti s cieľom dôkladného a náležitého objasnenia týchto trestných činov, ktoré predstavujú závažné konanie proti hodnotám spoločnosti chráneným Trestným zákonom. Z dôvodu vysokej závažnosti trestných činov extrémizmu sa javí ako nevyhnutne potrebné zaradiť tieto trestné činy do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu.  

Nakoľko od pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu sa odvíja aj pôsobnosť Úradu špeciálnej prokuratúry (viď § 55b zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), navrhovanou zmenou dôjde súčasne k rozšíreniu pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry aj na trestné činy extrémizmu.

K bodu 2

Legislatívno-technická úprava v súvislosti s rozšírením okruhu okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 Trestného poriadku pre obvod Krajského súdu v Bratislave a pre obvod Krajského súdu v Košiciach a určením územných obvodov pre tieto okresné súdy v sídle krajského súdu sa navrhuje náležité zosúladenie tohto ustanovenia o miestnej príslušnosti súdov.

K bodu 3

    Legislatívno-technická úprava v súvislosti s bodom 4; potreba zmeny vnútorného odkazu.

K bodu 4

    Na účely transpozície smernice 2013/48/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky sa § 34 dopĺňa novým odsekom, ktorý priznáva obvinenému, resp. podozrivému, ak je jeho osobná sloboda obmedzená nové práva. Jedná sa o právo informovať tretie osoby a konzulárny úrad štátu, ktorého je osoba občanom alebo na ktorého území má trvalý pobyt,  o obmedzení osobnej slobody, resp. o jeho zadržaní alebo zatknutí. Toto právo je možné uplatniť len vtedy, ak takéto informovanie nie je spojené s neprimeranými obťažnosťami alebo tým nedôjde k zmareniu objasnenia a vyšetrenia veci. Podľa platnej právnej úpravy je uvedené právo priznané len osobám, ktoré boli vzaté do väzby. Z tohto dôvodu sa preto navrhuje priznať toto právo aj osobám, ktoré boli zadržané alebo zatknuté. V prípade zadržania alebo zatknutia mladistvého je orgán činný v trestnom konaní povinný vždy informovať o tejto skutočnosti zákonného zástupcu mladistvého, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, a ak má mladistvý ustanoveného opatrovníka aj jeho. Ide o obligatórne vyrozumenie, pričom je vždy informovaný širší okruh osôb ako požaduje čl. 5 smernice 2013/48/EÚ. Ďalším priznaným právom, ktorý je zakotvený v čl. 6 ods. 1 smernice 2013/48/EÚ je právo obvineného, resp. podozrivého, ak je jeho osobná sloboda obmedzená komunikovať s treťou osobou, ktorú sám určí. Právo komunikovať s treťou osobou je možné uplatniť iba pod podmienkou, že takáto komunikácia neohrozí účel trestného konania a zároveň je po technickej stránke možné zabezpečiť túto komunikáciu. Komunikácia s treťou osobou sa uskutočňuje telefonicky, pričom táto komunikácia podlieha kontrole. Navrhuje sa prítomnosť policajta počas telefonického rozhovoru obvineného, ktorý bol zadržaný alebo zatknutý s treťou osobou. Rovnako sa navrhuje obmedziť počet telefonických rozhovorov maximálne na dvakrát, vzhľadom na skutočnosť, že doba obmedzenia osobnej slobody pri inštitúte zadržania alebo zatknutia je značne krátka. V súvislosti s transpozíciou čl. 7 ods. 1 smernice 2013/48/EÚ sa obvinenému priznáva právo komunikovať s konzulárnym úradom štátu, ktorého je občanom alebo na ktorého území má trvalý pobyt.

K bodu 5

    V nadväznosti na zavedenie nového ustanovenia § 34 ods. 4, sa navrhuje vypustiť posledná časť tretej vety. Právo vyrozumieť tretiu osobu o obmedzení osobnej slobody neprináleží len osobe, ktorá bolo vzatá do väzby, ale aj obvinenému, resp. podozrivému ak bola ich osobná sloboda obmedzená, t. j. pri zadržaní alebo zatknutí.

K bodu 6

Z dôvodu primeraného rozloženia zaťaženosti na jednotlivých okresných súdoch v obvode Krajského súdu v Bratislave a v obvode Krajského súdu v Košiciach sa navrhuje rozšírenie okruhu okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 Trestného poriadku pre obvod Krajského súdu Bratislava a obvod Krajského súdu Košice. Obvody týchto súdov vymedzuje zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov Týmto rozšírením sa zabezpečí rovnomerné zaťaženie takto určených okresných súdov v sídle krajského súdu ako aj zvýšenie efektívnosti práce na týchto súdoch, nakoľko dôjde k zníženiu nápadov na Okresnom súde Bratislava I a Okresnom súde Košice I.   

K bodu 7

    Vzhľadom na navrhované rozšírenie okruhu okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 Trestného poriadku pre obvod Krajského súdu v Bratislave a pre obvod Krajského súdu v Košiciach a určenie územných obvodov pre tieto okresné súdy v sídle krajského súdu sa navrhuje doplniť právnu úpravu o prechodné ustanovenie, ktoré bude riešiť prípadné kolízie pri určovaní príslušnosti súdov vykonávajúcich trestné konanie o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedené platí aj na rozšírenie pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu na trestné činy extrémizmu podľa § 140a Trestného zákona. To znamená, že všetky konania začaté pred 1. januárom 2017 sa dokončia podľa doterajších predpisov. 

K bodu 8

    Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona. 

K čl. IV

(novela zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov)

K bodu 1

Navrhuje sa rozšírenie okruhu okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania pre obvod Krajského súdu v Bratislave a určenie územných obvodov pre tieto okresné súdy v sídle krajského súdu. Jednotlivé okresné súdy pokrývajú k nim prináležiaci územný obvod okresu a v prípade Okresného súdu Bratislava I aj územný obvod okresu Senec, územný obvod okresu Pezinok a územný obvod okresu Malacky. Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zabezpečiť rovnomerné zaťaženie týchto okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania, zvýšiť efektívnosť práce na týchto súdoch, nakoľko dôjde k zníženiu nápadov na Okresnom súde Bratislava I a vo všeobecnosti urýchliť priebeh trestných konaní.

K bodu 2

Navrhuje sa rozšírenie okruhu okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania pre obvod Krajského súdu v Košiciach a určenie územných obvodov pre tieto okresné súdy v sídle krajského súdu, a to:
- Okresný súd Košice I pokrýva územný obvod okresu Košice I, územný obvod okresu Košice III, územný obvod okresu Košice-okolie, územný obvod okresu Rožňava, územný obvod okresu Spišská Nová Ves, územný obvod okresu Gelnica a územný obvod okresu Levoča,
- Okresný súd Košice II pokrýva územný obvod okresu Košice II, územný obvod okresu Košice IV, územný obvod okresu Michalovce a územný obvod okresu Sobrance a územný obvod okresu Trebišov.
Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zabezpečiť rovnomerné zaťaženie týchto okresných súdov v sídle krajského súdu na účely trestného konania, zvýšiť efektívnosť práce na týchto súdoch, nakoľko dôjde k zníženiu nápadov na Okresnom súde Košice I a vo všeobecnosti urýchliť priebeh trestných konaní.

K čl. V

(novela zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)

    Navrhovaným ustanovením sa zveruje právomoc vykonávať dohľad nad verejným poriadkom, ochranu základných práv a slobôd, života, zdravia a majetku cestujúcich prepravovaných vlakmi osobnej prepravy výlučne Policajnému zboru alebo na to určenej osobe. Analogicky je zakázané vykonávanie obdobnej ochrany alebo dohľadu inou osobou, resp. neoprávnenou osobou.

K čl. VI

(novela zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov)

K bodu 1

    Transponuje sa čl. 10 ods. 5 druhej vety smernice 2013/48/EÚ, v zmysle ktorého je  súd, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz povinný poskytnúť vyžiadanej osobe prostredníctvom príslušného orgánu vykonávajúceho štátu zoznam obhajcov pôsobiacich v Slovenskej republike, ak vyžiadaná osoba uplatnila právo zvoliť si obhajcu aj v štáte pôvodu (t. j. SR) , a súd bol o tejto skutočnosti informovaný príslušným orgánom tohto štátu. Uvedené právo je možné uplatniť len v tom prípade, ak nemá vyžiadaná osoba v trestom konaní vedenom na území Slovenskej republiky zvoleného alebo ustanoveného obhajcu. Navrhuje sa preto možnosť uplatniť právo zvoliť si obhajcu v Slovenskej republike vždy len na vlastné náklady vyžiadanej osoby, ak táto osoba prejaví záujem využiť uvedené právo. Právo požiadať o ustanovenie obhajcu je v tomto prípade vylúčené, to znamená, že ustanovenie § 40 ods. 2 Trestného poriadku sa nepoužije. Vylúčenie použitia § 40 ods. 2 Trestného poriadku je odôvodnené skutočnosťou, že sa jedná o dvojitú obhajobu. Vo vykonávajúcom štáte je vždy vyžiadaná osoba zastúpená právnym zástupcom, resp. obhajcom (čl. 11 ods. 2 Rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi), a tým je de facto vyžiadanej osobe vždy zabezpečená právna pomoc. Úlohou zvoleného obhajcu na území Slovenskej republiky je poskytnutie potrebnej súčinnosti obhajcovi, ktorý zastupuje vyžiadanú osobu vo vykonávajúcom štáte, a to najmä sprostredkovanie dôležitých skutočností a informácií, ktoré by mohli výrazne ovplyvniť konanie o európskom zatýkacom rozkaze vo vykonávajúcom štáte, resp. vydanie rozhodnutia o odmietnutí vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu.

    Zoznam obhajcov, ktorý je  povinný poskytnúť príslušný slovenský súd, t. j. súd, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz, vyžiadanej osobe na účely zvolenia obhajcu v Slovenskej republike vedie Slovenská advokátska komora. Slovenský súd je povinný poskytnúť tento zoznam, ak v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike nemá táto osoba zvoleného alebo ustanoveného obhajcu. Táto skutočnosť, však nevylučuje možnosť poskytnutia zoznamu obhajcov, ak bol vyžiadanej osobe ustanovený obhajca v trestnom konaní, v ktorom bol vydaný európsky zatýkací rozkaz a táto osoba prejaví záujem zvoliť si obhajcu v Slovenskej republike na vlastné náklady.

K bodu 2

Legislatívno-technická úprava v súvislosti s bodom 3, ktorý bol rozšírený o nové právo prináležiace vyžiadanej osobe v konaní o európskom zatýkacom rozkaze, a tým je právo zvoliť si obhajcu aj štáte, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz (štát pôvodu). Príslušník Policajného zboru poučí zadržanú osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatýkací rozkaz zároveň aj o tomto práve, čím dochádza k transpozícii čl. 10 ods. 4 prvej vety smernice 2013/48/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky. Dikcia smernice hovorí výslovne iba o tejto poučovacej povinnosti vo vzťahu ku konaniu o európskom zatýkacom rozkaze.
K bodu 3
       
    Na účely transpozície čl. 10 ods. 4 a 5 prvej vety smernice 2013/48/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky sa vyžiadanej osobe zakotvuje právo zvoliť si obhajcu v štáte, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz. Navrhovaná zmena zavádza iba právo zvoliť si obhajcu v súlade s právom štátu, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz, t. j. štát pôvodu, nie požiadať o ustanovenie takéhoto obhajcu. Napriek tomu, nie je vylúčená možnosť ustanovenia obhajcu v štáte pôvodu, ak to právny poriadok tohto štátu umožňuje. Vyžiadaná osoba je povinná zvoliť si obhajcu v štáte pôvodu vždy na vlastné náklady, pokiaľ právny poriadok tohto štátu neumožňuje požiadať o bezplatnú obhajobu. Ustanovený obhajca v štáte pôvodu nemôže uplatniť náhradu trov konania (nárok na odmenu a náhradu hotových výdavkov) v konaní o európskom zatýkacom rozkaze na území Slovenskej republiky.  

Úlohou obhajcu v štáte pôvodu je poskytnutie náležitej súčinnosti obhajcovi, ktorý zastupuje vyžiadanú osobu v konaní o európskom zatýkacom rozkaze na území Slovenskej republiky. Poskytnutie súčinnosti spočíva v preskúmaní trestného konania, v ktorom bol vydaný európsky zatýkací rozkaz a následne v poskytnutí dôležitých informácii, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na vydanie rozhodnutia o odmietnutí vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu. Zvolený alebo ustanovený obhajca v štáte pôvodu nedisponuje právami alebo povinnosťami v konaní o európskom zatýkacom rozkaze vedenom na území Slovenskej republiky. Úlohou tohto obhajcu je poskytovať výlučne pomoc a poradenstvo obhajcovi vo vykonávajúcom štáte, t. j. v Slovenskej republike. V prípade uplatnenia práva zvoliť si obhajcu v štáte, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz vyžiadanou osobou, je prokurátor povinný o tejto skutočnosti bez zbytočného odkladu informovať justičný orgán štátu pôvodu. Navrhovaným ustanovením je prokurátorovi vykonávajúcemu predbežné vyšetrovanie uložená výslovne len jedna povinnosť, a to vyrozumieť justičný orgán štátu pôvodu o uplatnení daného práva vyžiadanou osobou. V prípade, že prokurátor obdrží od justičného orgánu štátu pôvodu informácie potrebné k uplatneniu práva zvoliť si obhajcu v štáte pôvodu, poskytne tieto informácie vyžiadanej osobe. Prokurátor nie je povinný zabezpečiť vzájomnú komunikáciu obhajcov alebo doručovať procesné písomností obhajcovi v štáte pôvodu. Rovnako nie je povinný po uplatnení práva vyžiadanou osobou skúmať, či v štáte pôvodu došlo k zvoleniu alebo ustanoveniu obhajcu. Pokiaľ to bude nevyhnutné, nie je však vylúčená aj ďalšia aktivita prokurátora idúca nad rámec povinnosti vyrozumieť justičný orgán štátu pôvodu o uplatnenom práve vyžiadanej osoby.

V súlade so znením čl. 10 ods. 6 smernice 2013/48/EÚ sa v navrhovanom ustanovení stanovuje, že v prípade uplatnenia práva zvoliť si obhajcu v štáte pôvodu nemá využitie tohto práva vyžiadanou osobou vplyv na plynutie lehôt pre vydanie rozhodnutia o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 24 a plynutie lehôt na realizáciu odovzdania vyžiadanej osoby príslušným orgánom štátu pôvodu podľa § 25. Tieto lehoty musia byť príslušnými slovenskými orgánmi dodržané.    

K bodu 4

    Doterajšie znenie § 31 ods. 2 písm. a) vymedzujúce dôvod, pre ktorý sa nepoužije zásada špeciality sa dopĺňa o kvalifikačný moment, ktorým je návrat na územie Slovenskej republiky zákonným spôsobom. V tomto prípade sa osoba nevráti dobrovoľne, ale je vrátená na územie Slovenskej republiky  v súlade s vnútroštátnymi predpismi na základe rozhodnutia cudzieho orgánu. Pod zákonným spôsobom sa rozumie najmä vyhostenie alebo vydanie. Ide o zosúladenie kvalifikačných momentov zásady špeciality v konaní o európskom zatýkacom rozkaze a v extradičnom konaní podľa § 496 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku.

K bodu 5

    V súvislosti s vykonanou transpozíciou smernice 2013/48/EÚ do označeného zákona sa dopĺňa transpozičná príloha. 

K čl. VII

(novela zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

K bodu 1

V súlade s ostatnými navrhovanými zmenami v Trestnom zákone sa v rámci taxatívneho výpočtu trestných činov právnických osôb upravujú príslušné názvy trestných činov extrémizmu.

Na účel transpozície smernice o zneužívaní trhu sa do taxatívneho výpočtu trestných činov právnických osôb navrhuje doplniť trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku podľa § 265 Trestného zákona a trestný čin manipulácie s trhom podľa § 265a Trestného zákona. Medzi trestné činy právnických osôb sa navrhuje doplniť tiež trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 a 349 Trestného zákona, čím sa poskytne trestnoprávna ochrana vykonateľným rozhodnutiam, ktoré právnická osoba riadne a včas bez zákonného dôvodu neplní, resp. porušuje. Doplnením tohto trestného činu medzi trestné činy právnických osôb sa má tiež predísť prípadnej beztrestnosti právnickej osoby za porušovanie trestu, ktorý jej bol uložený. Povaha veci (konania) vylučuje pri právnických osobách použitie niektorých ustanovení marenia výkonu úradného rozhodnutia, napr. ustanovenia  ods. 1 písm. a) ,,bez vážneho dôvodu nenastúpi výkon trestu odňatia slobody v lehote stanovenej súdom“. Napriek tomu doplnenie tohto trestného činu je viac ako žiaduce, pretože bez neho nie je z formálno-právneho hľadiska možné, aby právnická osoba bola stíhaná pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa ustanovení, ktorých povaha to pri právnických osobách dovoľuje.

    Rovnako sa navrhuje rozšíriť katalóg trestných činov spáchanými právnickými osobami o tieto trestné činy: sprenevera podľa § 213, podvod podľa § 221, úverový podvod podľa § 222, poisťovací podvod podľa § 223, kapitálový podvod podľa § 224, subvenčný podvod podľa § 225, podvodného úpadku podľa § 227, zavineného úpadku podľa § 228, prevádzkovanie nepoctivých hier a stávok podľa § 229, nepovolená prevádzka lotérií a iných podobných hier podľa § 230, poškodzovanie veriteľa podľa § 239, zvýhodňovanie veriteľa podľa § 240, machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 a 267, neoprávnené vykonávanie ochrany verejného poriadku podľa § 351a a trestný čin neľudskosti podľa § 425. Rozšírenie trestnej zodpovednosti právnických osôb o navrhované majetkové trestné činy je v záujme Slovenskej republiky a zodpovedá všeobecne nebezpečnej povahe podvodného konania, ktorého sa primárne môžu dopustiť právnické osoby. Zákonom o trestnej zodpovednosti právnických osôb sa uskutočnila transpozícia právne záväzných aktov Európskej únie, a to aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii. Táto smernica sa vzťahuje okrem iného aj na rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV z 28. mája 2001 o boji proti podvodom a falšovaniu bezhotovostných platobných prostriedkov. Z uvedeného dôvodu je potrebné rozšíriť § 3 zákona č. 91/2016 Z. z. aj o ďalšie trestné činy, a to aj preto, že v zmysle predmetnej smernice majú členské štáty prijať potrebné opatrenia, ktoré umožnia úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu prostriedkov a príjmov alebo majetku v hodnote zodpovedajúcej takýmto prostriedkom alebo príjmom, a to za predpokladu konečného odsudzujúceho rozsudku v trestnej veci, pričom na zefektívnenie uplatňovania tohto ustanovenia je žiaduca vyššie navrhovaná úprava. Doplnenie trestného činu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 Trestného zákona do katalógu trestných činov, ktoré sa považujú za trestné činy právnických osôb, sa javí ako nevyhnutné najmä s ohľadom na trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní podľa § 10 písm. h) zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Doplnenie trestného činu  neľudskosti podľa § 425 Trestného zákona vyplýva z transponovaného rámcového rozhodnutia.

K bodu 2

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. VIII

(účinnosť)

S prihliadnutím na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2017.

V Bratislave, 17. augusta 2016






Robert Fico, v.r.
predseda vlády Slovenskej republiky






 Lucia Žitňanská, v.r.
podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

 

Vládny návrh zákona o európskom zatýkacom rozkaze

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

A. Všeobecná časť

Predkladaný návrh zákona o európskom zatýkacom rozkaze nahrádza a súčasne ruší platný zákon č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“), ktorým Slovenská republika transponovala do svojho právneho poriadku Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/ zv. 06).

Doterajšia vyše štvorročná prax pôvodného zákona poukázala na potrebu viacerých zmien a doplnení jeho súčasného znenia. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v tejto súvislosti vypracovalo návrh novely pôvodného zákona, ktorý bol predmetom medzirezortného pripomienkového konania v mesiaci júl 2008. Transpozícia rámcového rozhodnutia do právneho poriadku Slovenskej republiky bola súčasne v októbri 2008 hodnotená zo strany Európskej únie v rámci 4. kola vzájomného hodnotenia členských štátov Európskej únie zameraného na praktické uplatňovanie európskeho zatýkacieho rozkazu a súvisiacich postupov vydávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie. Po vyhodnotení medzirezortného pripomienkového konania k návrhu novely zákona, ako aj záverov a odporúčaní hodnotiacej správy Rady Európskej únie o Slovenskej republike, zohľadňujúc pritom rozsah a význam navrhovaných zmien, ministerstvo spravodlivosti dospelo k záveru, že bude účelnejšie pripraviť ucelený návrh nového zákona.

Predkladaný návrh zákona vychádza zo súčasného platného znenia zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, z novely tohto zákona, ktorá bola predmetom medzirezortného pripomienkového konania v mesiaci júl 2008, s prihliadnutím na identifikované aplikačné problémy v súvislosti s jeho doterajším vykonávaním v praxi, ako aj závery a odporúčania hodnotiacej správy o Slovenskej republike. Návrh zákona v neposlednom rade transponuje ustanovenia rámcového rozhodnutia, ktoré neboli transponované v rámci označeného zákona v dostatočnom rozsahu.

Hlavnou zmenou, ktorú návrh zákona prináša, je predovšetkým jeho nová systematika v rámci jednotlivých častí zákona. Navrhovaná systematika má slúžiť k lepšej orientácií zákonných pravidiel v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze s prihliadnutím na reálny priebeh konania o európskom zatýkacom rozkaze v praxi. Návrh zákona terminologicky vychádza z platného zákona č. 403/2004 Z. z., vo viacerých ustanoveniach však spresňuje vymedzenie jeho základných inštitútov a postupov. Z procesného hľadiska je najzásadnejšou zmenou zavedenie predbežnej a vydávacej väzby inšpirovanej z ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa extradičného konania na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Súčasná úprava väzby bola vyhodnotená ako nevyhovujúca, predovšetkým s ohľadom na jej obligatórnosť v súvislosti s vybranými kategóriami trestných činov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Nevytvára dopady na verejné financie; návrh zákona nebude mať ekonomický ani environmentálny vplyv, ani vplyv na zamestnanosť a podnikateľské prostredie a nebude mať vplyv na informatizáciu spoločnosti.

Návrh zákona bol prerokovaný a schválený vládou Slovenskej republiky dňa 13. januára 2010.

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o európskom zatýkacom rozkaze

B. Osobitná časť

K § 1

V odseku 1 sa vymedzuje predmet zákona. Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 1 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno–technickou zmenou za účelom spresnenia textu. V odseku 2 sa upravuje subsidiarita právnej úpravy v Trestnom poriadku k tomuto zákonu. Kým prvá veta umožňuje použitie Trestného poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, nový text druhej vety určuje použitie Trestného poriadku v prípadoch, ak ide o vydávanie osôb medzi členskými štátmi, ale na vzťahy medzi nimi nemožno použiť postup podľa tohto zákona v dôsledku vyhlásenia členského štátu k rámcovému rozhodnutiu, na základe ktorého obmedzil použitie postupu založeného na rámcovom rozhodnutí vo vzťahu ku skutkom spáchaným pred dátumom uvedeným vo vyhlásení.

K § 2

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 3 ods. 1 až 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Ustanovenie obsahuje legislatívno-technické zmeny a prináša jasnejšie vyjadrenie použitia medzinárodných zmlúv na konanie podľa tohto zákona.

K § 3

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Za účelom spresnenia textu sa dopĺňa vymedzenie pojmu „členský štát“ v písm. a), „trest odňatia slobody“ v písm. c) a „rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu“ v písm. i). Ustanovenie taktiež obsahuje legislatívno-technické zmeny a doplnenia týkajúce sa vymedzenia pojmu „záznam“ v písm. l). Pod pojmom doklad alebo údaje preukazujúce existenciu vykonateľného rozsudku sa rozumie jednak samotný rozsudok, alebo jeho identifikačné údaje – dátum vydania, číslo konania a označenie orgánu, ktorý rozsudok vydal. Nové vymedzenie pojmu „ostatné písomnosti“ v písm. k) sleduje filozofiu rámcového rozhodnutia, ktoré povinnosť vyhotovovania prekladov viaže len vo vzťahu k vybraným písomnostiam v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze, menovite na samotný európsky zatýkací rozkaz a dodatočné informácie vyžiadané vykonávajúcim justičným orgánom, ktoré tvoria povinné náležitosti európskeho zatýkacieho rozkazu ak justičný orgán štátu pôvodu tieto informácie v európskom zatýkacom rozkaze neuviedol, alebo ich neuviedol v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie, ako aj na žiadosti o dodatočný súhlas s ďalším stíhaním a na súhlas s ďalším vydaním. Preklad ostatných písomnosti sa nevyžaduje.

K § 4

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 4 ods. 2 až 7 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Oproti úprave pôvodného zákona sa vypúšťa prvá veta § 4 ods. 1, ktorá nemala normatívny charakter. Ustanovenie obsahuje legislatívno-technické zmeny a terminologické spresnenia z dôvodu dosiahnutia lepšej zrozumiteľnosti textu. Súčasne sa dopĺňa transpozícia príslušných ustanovení rámcového rozhodnutia (viď Tabuľka zhody) a nahrádza sa nesprávny preklad rámcového rozhodnutia. Pre účely odseku 4 až 5 sa zavádza nový pojem „kategória trestných činov“, namiesto pôvodného termínu „konanie“. Novo zavedený odsek 6 upravuje možnosť vydania a vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu aj vo vzťahu k trestným činom, resp. trestom, pre ktoré by inak z dôvodu výmery trestu alebo zvyšku trestu nebolo vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu alebo jeho vykonanie podľa tohto zákona prípustné. Uvedenú zmenu si vyžiadala doterajšia aplikačná prax.

K § 5

Upravujú sa podmienky a právomoc pre vydanie európskeho zatýkacieho európskeho rozkazu. Pôvodný zákon č. 403/2004 Z. z. vychádzal z prepojenia medzi európskym zatýkacím rozkazom a medzinárodným zatýkacím rozkazom podľa osobitného predpisu. Nová úprava od tohto prepojenia upúšťa. Novým spôsobom sa upravujú podmienky pre vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu.

V súvislosti so zmenou podmienok na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu v odseku 1 bolo potrebné vykonať aj zmenu odseku 2. Podmienka existencie predchádzajúceho príkazu na zatknutie, či medzinárodného zatýkacieho rozkazu alebo rozhodnutia, ktorým bol právoplatne a vykonateľne uložený trest odňatia slobody vyplýva z požiadaviek uvedených v čl. 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia, ale aj z formulára európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorý obsahuje povinnú časť b), kde sa vyžaduje označenie existencie niektorého z týchto rozhodnutí. Uvedeným ustanovením sa dosahuje úplný súlad s textom rámcového rozhodnutia v tejto časti.

Upravuje sa kedy súd európsky zatýkací rozkaz napriek splneniu podmienky podľa odseku 1 nevydá. Ustanovenie je inšpirované § 492 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Aj keď je ustanovenie formulované ako zákaz, nemá charakter absolútnej prekážky. Preto aj vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu napriek existencií týchto skutočností ho nerobí neplatným. Je to tak aj z dôvodu, že tieto skutočnosti sú otázkou subjektívneho posúdenia sudcu, nie objektívnych faktov. Zavádza sa tým prvok posudzovania primeranosti vo vzťahu k vydaniu európskeho zatýkacieho rozkazu.

V odseku 4 sa stanovuje povinnosť vyhotoviť európsky zatýkací rozkaz na formulári, ktorého vzor je prílohou zákona.

V odseku 5 sa stanovujú sa všeobecné náležitosti európskeho zatýkacieho rozkazu s ohľadom na vzor formulára európskeho zatýkacieho rozkazu. Uvedené nebráni uviesť v európskom zatýkacom rozkaze aj ďalšie údaje, ktoré sú relevantné pre daný prípad podľa posúdenia sudcu.

V odseku 6 sa stanovujú špecifické náležitosti európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného na účely vyžiadania odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody vo vzťahu k rozsudkom, ktoré boli vydané v konaní v neprítomnosti. Riadne vyplnenie formulára v týchto častiach predchádza žiadostiam vykonávajúcich justičných orgánov o dodatočné informácie.

V odseku 7 sa upravuje postup pri vypĺňaní formulára európskeho zatýkacieho rozkazu vo vzťahu k 32 kategóriám trestných činov uvedených v § 4 ods. 4 zákona.

V odseku 8 sa stanovuje postup pre zaslanie európskeho zatýkacieho rozkazu do vykonávajúceho štátu a vymedzujú sa orgány, ktorým súd európsky zatýkací rozkaz po jeho vydaní zasiela.

V odseku 9 sa stanovuje povinnosť súdu zabezpečiť preklad európskeho zatýkacieho rozkazu do jazyka vykonávajúceho štátu po zistení miesta pobytu osoby, resp. po jej zadržaní v tomto štáte a v prípade ak bol európsky zatýkací rozkaz vydaný v prípravnom konaní na návrh prokurátora aj povinnosť súdu o o tejto skutočnosti informovať príslušnú prokuratúru.

K § 6

Úprava straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu v pôvodnom zákone absentovala a subsidiárne sa na tieto situácie používal Trestný poriadok. Vzhľadom na účinky európskeho zatýkacieho rozkazu sa javilo vhodným jednoznačne upraviť podmienky straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu v tomto zákone. V odseku 1 sa stanovujú prípady straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu.

Odsek 2 rieši situáciu zmeny v štádiu trestného konania a nevyhnutnosť odvolať pôvodný európsky zatýkací rozkaz a vydať nový, ak trvajú dôvody na jeho vydanie. Účelom navrhovanej úpravy je predchádzať možným aplikačným problémom v súvislosti s konaním o európskom zatýkacom rozkaze v prípadoch, ak dôjde k zmene štádia konania, alebo k zmene vecnej, resp. miestnej príslušnosti súdu. Zároveň však reaguje na praktické prípady, v ktorých by takýto postup nebol účelný. Rozhodovanie o európskom zatýkacom rozkaze súvisí s konkrétnym skutkom. Ak už teda vykonávajúci justičný orgán obmedzil osobnú slobodu osoby na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného slovenským súdom v prípravnom konaní, resp. ak rozhodol o výkone tohto európskeho zatýkacieho rozkazu, prípadné zrušenie európskeho zatýkacieho rozkazu z prípravného konania by viedlo k neriešiteľným situáciám. Z tohto dôvodu je nevyhnutné ponechať pôvodný európsky zatýkací rozkaz v platnosti, ak existujú dôvody, ktoré viedli k jeho vydaniu.

V odseku 3 sa vytvára zákonný predpoklad na opätovné vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu aj vtedy, ak došlo k jeho odvolaniu.

V odseku 4 zákon vymedzuje subjekty, voči ktorým má súd informačnú povinnosť vo vzťahu k odvolanému európskemu zatýkaciemu rozkazu alebo k vydaniu nového európskeho zatýkacieho rozkazu. Zohľadňuje sa tiež rozdielna príslušnosť útvaru SIRENE a útvaru INTERPOL.

K § 7

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa upravuje možnosť príslušného súdu požiadať vykonávajúci justičný orgán o výsluch vyžiadanej osoby po jej zadržaní v inom členskom štáte ešte pred rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu vo vykonávajúcom štáte.

V odseku 2 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) upravuje možnosť príslušného súdu požiadať o dočasné prevzatie vyžiadanej osoby, ak vo vykonávajúcom štáte bolo popri rozhodnutí o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu súčasne rozhodnuté o odklade vydania. Upravujú sa náležitosti takejto žiadosti.

V odseku 3 a 4 sa upravuje postup a podmienky dočasného prevzatia a väzba dočasne prevzatej osoby.

K § 8

Stanovuje sa mechanizmus a príslušnosť orgánov na prevzatie osoby a jej odovzdanie súdu. Zároveň sa vytvárajú predpoklady na odovzdanie osoby v prípade, že sa rozhodlo v inom členskom štáte o vykonaní viacerých európskych zatýkacích rozkazov slovenských súdov. Policajnému orgánu pokyn na odovzdanie konkrétnemu súdu vydá ministerstvo spravodlivosti, ktoré zváži okolnosti prípadu; najdôležitejšie sú obsiahnuté priamo v tomto ustanovení.

K § 9

Ustanovenie reaguje na možné praktické situácie, keď vykonávajúci štát vydá osobu s výhradou. Výhrade v zásade možno vyhovieť, ak to nie je v rozpore so základnými záujmami Slovenskej republiky. V odseku 2 sa rieši špecifická situácia, keď vykonávajúci štát žiada o návrat osoby (občana alebo osoby s trvalým pobytom na jeho území) na výkon trestu po ukončení trestného konania v Slovenskej republike podľa medzinárodnej zmluvy. V takomto prípade, o poskytnutí záruky rozhodne súd, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz. Súd môže poskytnúť záruku len v rozsahu, ako mu to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Pre odovzdanie odsúdeného sa v súčasnom platnom stave vyžaduje zmluvná základňa medzi Slovenskou republikou a daným členským štátom. Ak sú splnené podmienky odovzdania odsúdeného podľa aplikovanej medzinárodnej zmluvy, ministerstvo spravodlivosti nemôže odmietnuť súhlas s odovzdaním osoby. Súhlas súdu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodol (§ 523 ods. 2 Trestného poriadku) sa nevyžaduje. Stanovuje sa, že súd po uložení trestu podá návrh ministerstvu spravodlivosti podľa § 523 ods. 2 Trestného poriadku.

V odseku 3 zákon rieši špecifickú situáciu úhrnných a súhrnných trestov, ak by bolo vydanie obmedzené len na niektorý z trestných činov.

Odsek 4 reaguje predovšetkým na možné výhrady voči konaniu v neprítomnosti. Zákon preto stanovuje postup, ktorý je dostatočnou zárukou na to, aby mohlo dôjsť k vydaniu osoby. Ak osoba nenamieta, rozsudok sa vykoná, ak namieta, stanovuje sa jej zákonná možnosť na nové prerokovanie veci.

V odseku 5 sa stanovuje príslušnosť súdu na rozhodnutie, v odseku 6 zákon poskytuje možnosť opravného prostriedku a stanovuje jeho účinky.

K § 10

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 13 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Informačná povinnosť vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti v uvedených prípadoch vyplýva z rámcového rozhodnutia. V prípade opakovania nedodržania stanovených lehôt zo strany konkrétneho členského štátu oznámi ministerstvo spravodlivosti túto skutočnosť Rade Európskej únie, ktorá môže iniciovať kontrolné mechanizmy transpozície rámcového rozhodnutia v danom členskom štáte.

K § 11

Stanovuje sa príslušnosť na začatie konania o európskom zatýkacom rozkaze a povinnosť podať informáciu o začatí konania. V odseku 3 sa preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 16 ods. 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 12

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 15 ods. 1 a 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 13

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 15 ods. 3 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 14

V odseku 1 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 19 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

V odseku 2 a 3 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 19 ods. 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 15

Zavedenie predbežnej väzby ako aj nahradenie doterajšieho členenia väzby na obligatórnu a fakultatívnu, si vyžiadala doterajšia prax a hodnotenie transpozície rámcového rozhodnutia zo strany Európskej únie. Úprava je inšpirovaná Piatou časťou Trestného poriadku.

Odsek 1 vyjadruje zákonný účel predbežnej väzby. Tento účel spočíva v zabezpečení prítomnosti osoby na území Slovenskej republiky do doručenia originálu európskeho zatýkacieho rozkazu s prekladom do slovenského jazyka, ak sa preklad vo vzťahu k danému členskému štátu vyžaduje.

V odseku 2 sa stanovuje lehota na rozhodnutie súdu o vzatí zadržanej osoby do predbežnej väzby. Na rozhodovanie o predbežnej väzbe na návrh prokurátora je potrebné pripojiť k tomuto návrhu európsky zatýkací rozkaz, alebo ak ten nie je k dispozícii, záznam podľa § 3 písm. l). Pri rozhodovaní o predbežnej väzbe nie je súd viazaný dôvodmi väzby podľa Trestného poriadku, ale musí sledovať splnenie účelu predbežnej väzby, ktorý je vyjadrený v odseku 3.

V odseku 3 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodnutie podľa odseku 2.

V odseku 4 sa stanovuje lehota, v ktorej môže prokurátor príslušnej prokuratúry podať návrh súdu, aby rozhodol o prepustení osoby z predbežnej väzby, ak nebol doručený európsky zatýkací rozkaz, alebo doklad o jeho existencii; za doklad možno požadovať kópiu európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo justičným orgánom štátu pôvodu doručené identifikačné údaje vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré preukazujú, že toto rozhodnutie existuje s popisom skutočností prečo európsky zatýkací rozkaz nebol zaslaný faxom, resp. e-mailom. Uvedené prichádza do úvahy predovšetkým v prípadoch obzvlášť rozsiahlych európskych zatýkacích rozkazoch. Rovnako sa stanovuje, že sudca môže súčasne rozhodnúť o uložení primeraných opatrení alebo obmedzení na zabránenie, aby nedošlo k zmareniu účelu konania o európskom zatýkacom rozkaze, primerane sa použijú ustanovenia Trestného poriadku.

V odseku 5 sa určuje maximálne trvanie predbežnej väzby. Ak by v tejto lehote k doručeniu originálu európskeho zatýkacieho rozkazu nedošlo, súd musí osobu z väzby prepustiť. Súčasne sa určuje aj možnosť prepustiť osobu z predbežnej väzby na návrh prokurátora pred uplynutím tejto maximálnej lehoty. Takýto návrh prokurátor podá najmä vtedy, ak počas predbežného vyšetrovania zistí, že štát pôvodu európsky zatýkací rozkaz zrušil alebo vo vzťahu k Slovenskej republike odvolal, alebo inak zanikli dôvody väzby, vydania alebo jeho realizácie.

V odseku 6 sa stanovuje povinnosť prokurátora predložiť návrh na vzatie osoby do vydávacej väzby, ak je počas trvania tejto väzby doručený originál európskeho zatýkacieho rozkazu s prekladom do slovenského jazyka, ak sa preklad vo vzťahu k danému členskému štátu vyžaduje.

V odseku 7 zákon určuje pravidlo umožňujúce opätovné vzatie osoby do predbežnej alebo vydávacej väzby.

K § 16

V odseku 1 sa stanovuje účel vydávacej väzby a príslušný orgán na vzatie vyžiadanej osoby do vydávacej väzby.

V odseku 2 sa upravuje obligatórna vydávacia väzba, ktorá prichádza do úvahy, ak vyžiadaná osoba súhlasí so svojim vydaním, alebo ak krajský súd rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu. V týchto prípadoch vezme sudca krajského súdu túto osobu do vydávacej väzby, ak tak už neurobil sudca podľa odseku 1 v rámci predbežného vyšetrovania.

V odseku 3 sa určujú podmienky pre prepustenie osoby z vydávacej väzby.

V odseku 4 sa stanovuje povinnosť súdu informovať justičný orgán štátu pôvodu o dĺžke trvania väzby v súvislosti s konaním o európskom zatýkacom rozkaze.

K § 17

Stanovuje sa postup v súvislosti s vydávacou väzbou, ak sa vyžiadaná osoba nachádza vo väzbe v súvislosti s trestným stíhaním slovenskými orgánmi alebo sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa stanovujú podmienky ukončenia spočívania vydávacej väzby a jej nástupu a v odseku 3 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodnutie.

K § 18

Zákon stanovuje formu rozhodnutia o väzbe a umožňuje podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o väzbe, stanovuje sa, že odkladný účinok má len sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení osoby z väzby ak súčasne bola podaná sťažnosť proti rozhodnutiu súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 2 sa stanovuje povinnosť súdu informovať o rozhodnutiach týkajúcich sa väzby označené subjekty.

K § 19

V odseku 1 až 5 sa preberajú ustanovenia pôvodného zákona (§ 18 ods. 1 až 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno–technickými zmenami za účelom spresnenia textu. V odseku 5 písm. d) sa pod požadovanou formou európskeho zatýkacieho rozkazu rozumie jeho formulár, ktorý je prílohou rámcového rozhodnutia a ktorý je záväzný pre všetky členské štáty.

V odseku 6 sa stanovuje povinnosť prokurátora informovať označené subjekty v prípade postupu podľa odseku 5 a v odseku 6 povinnosť prokurátora predložiť vec ministerstvu spravodlivosti v prípade, ak je pre výkon európskeho zatýkacieho rozkazu potrebné zabezpečiť súhlas tretieho štátu.

K § 20

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa upravuje možnosť výsluchu vyžiadanej osoby na základe žiadosti justičného orgánu štátu pôvodu pred rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 2 sa stanovuje, že dohodu uzatvorí a výsluch vykoná prokurátor príslušný na vykonanie predbežného vyšetrovania.

K § 21

V odseku 1 sa stanovujú náležitosti zápisnice o súhlase vyžiadanej osoby s vydaním. V odseku 2 sa stanovujú náležitosti uznesenia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu so súhlasom vyžiadanej osoby. V odseku 3 sa stanovujú subjekty, ktorým sa uznesenia doručuje. V odseku 4 sa stanovuje, že proti rozhodnutiu prokurátora nie je prípustný opravný prostriedok. V odseku 5 sa stanovuje, v ktorých prípadoch nie je možné rozhodnúť o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu zo strany prokurátora napriek súhlasu udeleného vyžiadanou osobou s vydaním. Zavádza sa zásada, že prokurátor môže rozhodnúť iba vtedy, ak neexistuje jeden z dôvodov odmietnutia uvedený v § 23 zákona, resp. ak sa nejedná o jeden z uvedených prípadov v tomto ustanovení.

K § 22

V odseku 1 stanovuje, že o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu rozhoduje súd na návrh prokurátora po skončení predbežného vyšetrovania. Rovnako sa upravuje postup súdu pre získanie dodatočných informácií, resp. postup v prípade, ak je pre vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu potrebné zabezpečiť súhlas tretieho štátu s ďalším vydaním.

V odseku 2 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 3 sa stanovuje forma a spôsob rozhodnutia súdu. V odseku 4 sa stanovuje, v ktorých prípadoch súd rozhodne, alebo môže rozhodnúť, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná. V odseku 5 sa upravujú niektoré povinné náležitosti rozhodnutia. V odseku 6 sa stanovujú osoby a príslušné orgány, ktorým súd zasiela svoje rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 7 sa stanovuje, že proti rozhodnutiu krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť vyžiadanej osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 a účinky sťažnosti. Súčasne sa stanovuje, že proti rozhodnutiu krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť prokurátora pre niektorý z dôvodov odmietnutia podľa § 23 alebo ak rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu bol porušený zákon; sťažnosť má odkladný účinok.

V odseku 8 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 21 ods. 7 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s doplnením povinnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o svojom rozhodnutí informovať ministerstvo spravodlivosti a útvar SIRENE.

V odseku 9 sa stanovuje, že súd, ktorý rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu zabezpečí potrebné úkony smerujúce k vydaniu osoby.

K § 23

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa stanovujú obligatórne dôvody pre odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu (odsek 1), ako aj fakultatívne dôvody odmietnutia (odsek 2). V odseku 3 a 4 sa preberajú ustanovenia pôvodného zákona (§ 14 ods. 2 a 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 24

Stanovuje sa lehota pre prijatie rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu so súhlasom vyžiadanej osoby (odsek 1) a lehota pre prijatie rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu pre ostatné prípady (odsek 2). V odseku 3 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) stanovuje postup pre predĺženie lehôt podľa odseku 1 a 2; v odseku 4 postup pre prípady, ak o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu nie je možné rozhodnúť ani v rámci predĺženej lehoty. V odseku 5 sa stanovujú dôvody, pre ktoré plynutie lehôt podľa odseku 1 až 3 spočíva a v odseku 6 kedy lehoty podľa odseku 1 až 3 začnú plynúť.

K § 25

Stanovuje sa lehota pre realizáciu odovzdania osoby do členského štátu po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu (odsek 1) a dôvody, pre ktoré sa odsek 1 neuplatní (odsek 2). V odseku 3 sa stanovuje postup a lehota pre realizáciu odovzdania osoby po pominutí dôvodov v odseku 2; odovzdanie osoby sa musí zrealizovať do 10 dní od nového termínu, ktorý bol dojednaný po pominutí dôvodov v odseku 2. V odseku 4 sa stanovuje, v ktorom prípade sa právoplatne rozhodnutie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu nevykoná.

K § 26

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 24 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Príslušným orgánom Slovenskej republiky sa rozumie orgán, ktorý vyžiadanej osobe výsadu alebo imunitu udelil.

K § 27

V odseku 1 až 5 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 25 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickými zmenami za účelom doplnenia a spresnenia textu. V odseku 6 sa stanovuje výnimka z použitia odseku 2 až 5 pre prípady, ak súd rozhoduje o európskych zatýkacích rozkazov vydaných justičnými orgánmi jedného štátu pôvodu.

K § 28

Upravuje sa právomoc ministra spravodlivosti rozhodnúť o strete európskeho zatýkacieho rozkazu a žiadosti o vydanie týkajúcej sa tej istej osoby (odsek 1). V odseku 2 sa upravuje povinnosť vykonávajúceho justičného orgánu informovať ministerstvo spravodlivosti o tejto skutočnosti a predložiť vec na rozhodnutie podľa odseku 1 po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu a rozhodnutia o prípustnosti vydania do tretieho štátu alebo iného členského štátu. Súčasne sa stanovujú sa kritériá pre rozhodovanie ministra spravodlivosti o strete európskeho zatýkacieho rozkazu a žiadosti o vydanie (odsek 3) a postup ministerstva spravodlivosti po rozhodnutí ministra spravodlivosti o strete európskeho zatýkacieho rozkazu a žiadosti o vydanie (odsek 4).

K § 29

Upravujú sa podmienky rozhodnutia o odklade vydania. Z praktického hľadiska je potrebné poukázať na fakultatívny charakter rozhodnutia o odklade realizácie. Súd alebo prokurátor môže rozhodnúť o odklade realizácie európskeho zatýkacieho rozkazu, avšak nemusí. Hoci je dôležité prihliadať na trestnoprávny záujem Slovenskej republiky a na urýchlené ukončenie prípadnej trestnej veci vedenej na území Slovenskej republiky, súd alebo prokurátor pri rozhodovaní o odklade vždy prihliadajú aj na závažnosť konania, ktoré je predmetom európskeho zatýkacieho rozkazu a konania, ktoré by mohlo byť dôvodom pre odklad (k odkladu by napríklad nemalo dôjsť, ak sa osoba žiada pre trestný čin vraždy a na území Slovenskej republiky je stíhaná pre menej závažný trestný čin, prípadne sa žiada o vydanie pre závažnejší trestný čin a v konaní v Slovenskej republika nie sú dané dôvody väzby). Prihliadnu tiež aj na ďalšie možnosti podľa osobitných predpisov (napr. odovzdanie trestného konania podľa Trestného poriadku). Zákon stanovuje právnu formu takéhoto rozhodnutia. Proti uzneseniu o odklade vydania zákon nepripúšťa opravný prostriedok. V odseku 2 sa upravujú podmienky pre zrušenie rozhodnutia o odklade.

K § 30

Upravujú sa podmienky a postup pre dočasné odovzdanie osoby do štátu pôvodu, ak po rozhodnutí o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu bolo rozhodnuté o odklade vydania podľa § 29 ods. 1.

K § 31

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa vymedzuje použitie zásady špeciality a okolností, za ktorých sa táto zásada neuplatní (viď Tabuľka zhody).V odseku 3 sa stanovuje spôsob, podmienky a forma vyhlásenia vydanej osoby, ktorá sa nevzdala uplatnenia zásady špeciality podľa odseku 2 písm. e) v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze vo vykonávajúcom štáte, o tom, že sa vzdáva uplatnenia zásady špeciality. Vydaná osoba sa môže vzdať uplatnenia tejto zásady vo všeobecnosti, alebo vo vzťahu ku konkrétnym trestným činom. Súčasne sa určuje príslušnosť súdu na spísanie zápisnice o vzdaní sa uplatnenia zásady špeciality a jeho povinnosť informovať o obsahu tohto vyhlásenia, ak došlo k vzdaniu sa jej uplatnenia, vykonávajúci justičný orgán a ministerstvo spravodlivosti. V odseku 5 sa stanovuje, že zásada špeciality podľa odseku 1 nebráni slovenským orgánom robiť opatrenia, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby, ako aj neodkladné opatrenia na zabránenie zmarenia trestného konania. Takýmito opatreniami sa myslí najmä vznesenie obvinenia pre ďalší trestný čin spáchaný vydanou osobou pre trestný čin, ktorý nebol predmetom európskeho zatýkacieho rozkazu na základe, ktorého bola osoba vydaná do Slovenskej republiky a výsluch osoby k tomuto obvineniu.

K § 32

Stanovujú sa okolnosti, za ktorých je súd povinný žiadať vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas, ak osoba bola do Slovenskej republiky vydaná s uplatnením zásady špeciality (odsek 1). Stanovujú sa náležitosti takejto žiadosti, spôsob jej zaslania a požiadavky na jej preklad (odsek 2). Stanovuje sa, že súd žiadosť zasiela spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu. V prípade, že súd nedisponuje presnou adresou tohto orgánu, alebo ak je priame zaslanie inak sťažené, možno žiadosť zaslať aj prostredníctvom útvaru SIRENE alebo INTERPOL podľa príslušnosti. V odseku 3 sa stanovuje, že za dodatočný súhlas sa považuje aj žiadosť vykonávajúceho štátu o prevzatie trestného stíhania vydanej osoby pre trestné činy spáchané na jeho území pred vydaním osoby, ako aj na trestné oznámenie podané vykonávajúcim štátom.

K § 33

V odseku 1 sa stanovujú okolností, za ktorých je možné ďalšie vydanie osoby do iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu bez súhlasu vykonávajúceho štátu. V odseku 2 sa stanovujú náležitosti a podmienky vyjadrenia súhlasu vydanej osoby s ďalším vydaním do iného členského štátu. Súčasne sa stanovujú sa náležitosti žiadosti o ďalšie vydanie a postup pri jej zasielaní (odsek 3). Stanovuje sa, že súd žiadosť zasiela spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu. V prípade, že súd nedisponuje presnou adresou tohto orgánu, alebo ak je priame zaslanie inak sťažené, možno žiadosť zaslať aj prostredníctvom útvaru SIRENE alebo INTERPOL podľa príslušnosti.

K § 34

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa upravuje, že osobu, ktorá bola vydaná z členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špeciality nie je možné vydať do tretieho štátu bez súhlasu vykonávajúceho štátu (odsek 1). Pre podanie žiadosti o súhlas vykonávajúceho štátu s ďalším vydaním do tretieho štátu sa postupuje podľa Piatej časti Trestného poriadku prostredníctvom ministerstva spravodlivosti.

V odseku 2 sa stanovuje, že záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv s tretími štátmi, ak osoba bola vydaná do Slovenskej republiky z tretieho štátu s uplatnením zásady špeciality, nie sú týmto zákonom dotknuté. Pre podanie žiadosti o súhlas tretieho štátu s ďalším vydaním do členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu sa postupuje podľa Piatej časti Trestného poriadku prostredníctvom ministerstva spravodlivosti.

K § 35

V odseku 1 sa stanovuje, že ustanovenia prvej, tretej a piatej sa použijú primerane aj na konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, o súhlas, aby mohol vydanú osobu buď 1) stíhať pre iný trestný čin, spáchaný pred vydaním než pre ktorý bola osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo aby mohol byť vykonaný aj iný trest odňatia slobody, než pre ktorý bola vydaná, alebo 2) vydať do ďalšieho členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu na trestné stíhanie, alebo na výkon trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa stanovuje príslušnosť na konanie podľa odseku 1 a lehota na rozhodnutie takejto žiadosti. V odseku 3 sa stanovujú okolnosti, za ktorých vykonávajúci justičný orgán vráti žiadosť bez rozhodnutia. V odseku 4 sa stanovuje, že na konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, o súhlas, aby mohol vydanú osobu vydať do tretieho štátu sa postupuje podľa Piatej časti Trestného poriadku.

K § 36

Upravuje sa postup pre styk justičných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu, ktorý je v zásade vždy priamy. Výnimkou z tejto zásady, založenej rámcovým rozhodnutím, je styk prostredníctvom ústredných orgánov ak to vyžaduje právny poriadok členského štátu. V súčasnosti sa styk prostredníctvom ústredných orgánov zabezpečuje len vo vzťahu k Írsku. V odseku 2 a 3 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 5 ods. 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 37

V odseku 1 sa upravuje zabezpečovanie prekladov. Európsky zatýkací rozkaz sa zasiela vykonávajúcemu justičnému orgánu v úradnom jazyku, alebo v jednom z úradných jazykov vykonávajúceho štátu. Preklad je možné vyhotoviť aj do iného jazyka, ak vykonávajúci štát svojim vyhlásením podľa rámcového rozhodnutia umožnil prijatie európskeho zatýkacieho rozkazu aj v inom jazyku. Požiadavka prekladu sa vzťahuje výlučne na samotný európsky zatýkací rozkaz, a prípadne, v súvislosti s ním, na dodatočné informácie k povinným náležitostiam európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré justičný orgán štátu pôvodu v svojom európskom zatýkacom rozkaze neuviedol, alebo ich uviedol v nedostatočnom rozsahu. Preklad ostatných písomnosti, s výnimkou žiadosti o dodatočný súhlas a súhlas s ďalším vydaním sa nevyžaduje.

V odseku 2 sa stanovuje, že európsky zatýkací rozkaz zasielaný slovenským orgánom je potrebné zaslať v slovenskom jazyku.

V odseku 3 sa stanovuje sa výnimka z uplatnenia odseku 1 a 2 pri postupe podľa § 2 ods. 2 vo vzťahu k úprave použitia jazykov pri vzájomnom styku orgánov na základe vzájomnosti vyhlásenej ministerstvom spravodlivosti. V súčasnosti je vzájomnosť vyhlásená vo vzťahu k Českej republike (ozn. č. 222/2005 Z. z.), Rakúskej republike (ozn. č. 558/2004 Z. z.) a Poľskej republike (ozn. č. 559/2004 Z. z.).

V odseku 4 sa upravuje zabezpečovanie prekladov žiadosti o dodatočný súhlas a súhlas s ďalším vydaním. V odseku 5 sa stanovuje, že preklad ostatných písomnosti sa v súvislosti s konaním podľa tohto zákona sa nevyžaduje. Uvedené však nebráni príslušnému justičnému orgánu v naliehavých prípadoch zabezpečiť aj preklad do jazyka podľa odseku 1.

K § 38

Upravuje sa postup na podanie žiadosti o prevoz, náležitosti žiadosti o prevoz (odsek 1 až 3). V odseku 4 sa upravuje príslušnosť pre prijatie žiadosti o prevoz z cudziny. Súčasne sa upravuje právomoc ministra spravodlivosti rozhodovať o žiadostiach o prevoze územím Slovenskej republiky a podmienky obmedzenia osobnej slobody osoby počas prevozu územím Slovenskej republiky.

Ustanovenie odseku 5 reaguje na špecifické situácie leteckého prevozu. Ak sa nepredpokladá medzipristátie v členskom štáte, nie je potrebné žiadať o prevoz. Ak došlo k neplánovanému pristátiu na území členského štátu, upravuje sa povinnosť doručiť v stanovenej lehote žiadosť príslušným orgánom členského štátu. Odsek 6 upravuje postup ak dôjde k neplánovanému pristátiu na území Slovenskej republiky.

K § 39

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 9 ods. 1 až 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 40

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 41

Upravuje sa možnosť justičných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúcich justičných orgánov obrátiť sa na ministerstvo spravodlivosti so žiadosťou o súčinnosť pri vykonávaní tohto zákona a povinnosť ministerstva spravodlivosti takúto súčinnosť poskytnúť.

K § 42

Odkaz na prílohu č. 2.

K § 43

Ide o prechodné ustanovenie, ktoré upravuje použitie doterajších predpisov na konania o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré začali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona.

K § 44

Ide o zrušovacie ustanovenie, ktorým sa zrušuje zákon č. 403/2004 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 342/2007 Z. z.

K § 45

Stanovuje sa dátum účinnosti tohto zákona.

K Prílohe 1

Vydáva sa vzor formulára európskeho zatýkacieho rozkazu pre jeho vydanie v zmysle § 5 ods. 5 zákona.

K Prílohe 2

Vydáva sa zoznam právnych aktov Európskej únie prebratých predkladaným zákonom.

Bratislava, 13. január 2010

Robert F i c o, v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Viera Petríková, v. r.

podpredsedníčka vlády

a ministerka spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu