Zákon o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov 125/2006 účinný od 18.06.2016 do 30.04.2017

Vládny návrh zákona o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Osobitná časť

K čl. I

K § 1

V § 1 sa navrhuje vymedziť predmet zákona. Zákon vo väzbe na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie o IMI“) (Ú. v. EÚ L 159, 28.5.2014) (ďalej len „smernica 2014/67/EÚ“) vymedzuje:

-          cezhraničnú spoluprácu príslušného orgánu Slovenskej republiky, ktorým je Národný inšpektorát práce, s príslušnými orgánmi iných členských štátov Európskej únie alebo štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „iný členský štát“) (ktorý alebo ktoré si iný členský štát zvolí) pri kontrole dodržiavania pravidiel vysielania zamestnancov na poskytovanie služieb a s tým súvisiace povinnosti inšpektorátov práce;

-          niektoré povinnosti vysielajúceho zamestnávateľa pri vysielaní zamestnancov na územie Slovenskej republiky (najmä povinnosti podľa § 4 tohto zákona).

Tento zákon sa nevzťahuje na vymáhanie pokút, na ktoré sa vzťahujú osobitné predpisy, ktorými sú rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie, nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a rozhodnutie Rady z 27. apríla 2006 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Dánskym kráľovstvom o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2006/325/ES).

K § 2

V § 2 sa navrhuje vymedziť pojmy príslušný orgán iného členského štátu, pravidlá vyslania a pokuta. 

Cezhraničná spolupráca sa realizuje najmä pri kontrole dodržiavania pravidiel vyslania a pri následnom vymáhaní pokút za ich porušenie. Predmetom vymáhania sú len administratívne sankcie peňažnej povahy, pričom sa zároveň v § 1 upravilo, že cezhraničná spolupráca sa nevzťahuje na pokuty, ktorých vymáhanie podlieha osobitným predpisom Európskej únie.

Za pravidlá vyslania, ktoré sú predmetom cezhraničnej spolupráce, sa považujú:

-          minimálne podmienky uplatniteľné v oblasti vysielania podľa § 5 ods. 2 Zákonníka práce (napr. minimálna mzda, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci a pod.), § 5 ods. 3 Zákonníka práce (posudzovanie výhodnosti dohodnutých podmienok) a  § 5 ods. 7 Zákonníka práce (výnimka použitia niektorých uplatniteľných podmienok a vylúčenie tejto výnimky);

-          administratívne povinnosti (povinnosti podľa článku I § 4 návrhu zákona), ktoré musí zamestnávateľ vysielajúci zamestnancov na územie Slovenskej republiky splniť, aby inšpektoráty práce mohli účinne vykonávať dozor nad dodržiavaním právnych predpisov,

-          povinnosť podľa návrhu ustanovenia § 5 ods. 10 Zákonníka práce.

K § 3

V § 3 sa navrhuje upraviť posudzovanie skutkových okolností relevantných pre identifikáciu vyslania. Splnenie, resp. nesplnenie týchto predpokladov bude posudzovať príslušný inšpektorát práce. Predpoklady  (resp. kritériá) vyslania predstavujú návod, na základe akých skutočností má inšpektorát práce vyhodnotiť splnenie, resp. nesplnenie podmienok vyslania.

Kritéria vymedzené v § 3  sú  navrhované demonštratívne. Ide o orientačné kritéria pre celkové posúdenie situácie vždy v konkrétnom prípade (so zohľadnením osobitostí situácie). Ide teda o okruh kritérií, ktoré nie sú vyčerpávajúce a ktoré by sa mali zvážiť v každom konkrétnom, osobitnom prípade. Ak niektoré kritérium nie je identifikované, resp. nevypovedá pozitívne v prospech vyslania, neznamená to, že nemusí ísť o vyslanie.

V odseku 2 ide o posúdenie, či zamestnávateľ skutočne vykonáva iné podstatné činnosti, než výlučne vnútorné riadenie, administratívne činnosti v inom členskom štáte, t. j. ide o kritéria pre posúdenie, či nejde o tzv. schránkovú spoločnosť alebo spoločnosť, ktorá sa za účelom vyhnutia sa aplikácii vnútroštátnych pravidiel premiestnila alebo si založila v inom členskom štáte pobočku, dcérsku spoločnosť, pričom okrem administratívneho personálu v skutočnosti nepôsobí v danom štáte. Podstatnými činnosťami sú hlavne činnosti, ktoré má zamestnávateľ zapísané v obchodnom registri (smernica medzi podstatné činnosti zahŕňa aj vlastné riadenie), pričom ide o posúdenie, či v štáte, v ktorom je usadený vykoná aj niektoré z týchto činností a to v takom rozsahu, aby sa mohlo dospieť k záveru, že cieľom jeho podnikateľskej činnosti je aj tento štát (viď. kritérium počtu zmlúv a obratu).

V odseku 3 ide o posúdenie, či vyslaný zamestnanec dočasne vykonáva svoju prácu v inom členskom štáte než je členský štát, v ktorom bežne pracuje. T. j., ide o posúdenie, či je zamestnanec skutočne vyslaný z členského štátu, v ktorom bežne pracuje (resp. z ktorého bežne pracuje), alebo naopak ide napr. o fiktívne vyslanie zo štátu, v ktorom zamestnanec bežne nepracuje do štátu, v ktorom zamestnanec bežne pracuje. Napríklad zamestnanec, ktorý pracuje v Slovenskej republike podpíše na území Slovenskej republiky pracovnú zmluvu alebo inú zmluvu zakladajúcu pracovnoprávny vzťah podľa práva iného členského štátu a je na územie Slovenskej republiky vyslaný zamestnávateľom so sídlom v inom členskom štáte, hoci naďalej pokračuje vo výkone tej istej práce, ktorú predtým vykonával pre slovenského zamestnávateľa.

Situácie uvedené v predchádzajúcich odsekoch predstavujú prípady, v ktorých by mal inšpektorát práce konštatovať, že nejde o vyslanie. Zamestnanci budú teda vylúčení z režimu vyslania.

Touto úpravou nie je dotknutá právomoc kontrolných orgánov kontrolovať dodržiavanie právnych predpisov aj v situáciách, keď nie je identifikované vyslanie.

K § 4

V § 4 ods. 1 až 3 sa navrhuje upraviť povinnosti vysielajúcich zamestnávateľov, ktorí vysielajú zamestnancov na výkon práce v rámci cezhraničného (nadnárodného) poskytovania služieb na územie Slovenskej republiky. Doteraz povinnosti upravoval len Zákonník práce v § 5 ods. 2 až 5 vo väzbe na pracovné podmienky zamestnanca, ktoré sa musia uplatniť pri jeho vyslaní na územie Slovenskej republiky (tzv. tvrdé jadro smernice – čl. 3 ods. 1 smernice 96/71/ES).

Návrhom zákona sa zavádzajú administratívne požiadavky, ktoré musí vysielajúci zamestnávateľ splniť, aby kontrolné orgány mohli účinne vykonávať kontrolu dodržiavania právnych predpisov v prípade zamestnancov vyslaných na územie Slovenskej republiky z iného členského štátu. Tieto požiadavky prispejú aj k zabráneniu zneužívania vyslania na obchádzanie pracovného práva aplikovaného na území Slovenskej republiky a k ochrane práv zamestnancov, ktoré im patria pri vyslaní na územie Slovenskej republiky. Ide o aplikáciu čl. 9 smernice 2014/67/EÚ, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora EÚ (ktorý posudzoval prax v členských štátoch v tejto oblasti z hľadiska súladu s právom EÚ). Čl. 9 smernice 2014/67/EÚ výslovne upravuje tie situácie (administratívne požiadavky), o ktorých sa Súdny dvor EÚ vyjadril, že sú v súlade s právom EÚ.

Podľa § 4 teda ide o:

-          jednoduchú oznamovaciu povinnosť vo väzbe na vyslanie zamestnanca – jeho identifikačné údaje a identifikačné údaje zamestnávateľa, informácie o vyslaní, ako je druh práce, miesto výkonu práce, čas vyslania, počet vyslaných zamestnancov, názov poskytovanej služby - štát a kontrolné orgány musia mať vedomosť, že na území jeho štátu vykonávajú prácu aj zamestnanci z iného členského štátu,

-          povinnosť v mieste výkonu práce uchovávať na nahliadnutie pracovnú zmluvu alebo iný doklad potvrdzujúci pracovnoprávny vzťah – viď. smernica Rady 91/533/EHS zo 14. októbra 1991 o povinnosti zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovno-právny vzťah - kontrolný orgán na vykonanie kontroly dodržiavania pravidiel v § 5 ods. 2 až 5 Zákonníka práce potrebuje skúmať dokumenty, ktoré sú na území SR, nie v štáte odkiaľ sa zamestnanec vysiela,

-          vedenie evidencie pracovného času a možnosť nahliadnutia do nej a možnosť nahliadnutia do dokladu o zúčtovanej mzde - pre účely kontroly dodržiavania pracovného času a pravidiel o minimálnej mzde,

-          povinnosť doručenia dokumentov na vyzvanie príslušného orgánu Slovenskej republiky aj po skončení vyslania zamestnanca, t.j. ak aj vyslanie skončilo riadne alebo kvôli kontrole predčasne, kontrolný orgán má právo na dokumenty na vykonanie kontroly, ktoré potrebuje na vykonanie kontroly pre čas počas vyslania,

-          zabezpečenie prekladu dokumentov do slovenského jazyka, na žiadosť inšpektorátu práce vo väzbe na § 3 zákon  270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky - používanie štátneho jazyka v úradnom styku a vo väzbe na vykonávanie práce na území Slovenskej republike sa ustanovuje povinnosť na žiadosť a ak to bude potrebné, t. j. ak kontrolný orgán nevie posúdiť zmluvy aj v inom jazyku, preloženie vyššie uvedených dokumentov do úradného jazyka; kontrolný orgán nemusí požadovať preloženie všetkých dokumentov do úradného jazyka.

Zároveň v súlade s čl. 9 ods. 1 písm. e) smernice 2014/67/EÚ vysielajúci zamestnávateľ je povinný ustanoviť osobu pre doručovanie písomností a rozhodnutí (kontaktná osoba), ktorá sa počas vyslania nachádza na území Slovenskej republiky, aby sa uľahčila komunikácia medzi orgánmi inšpekcie práce a zamestnávateľom.

V odseku 4 je upravená povinnosť zamestnávateľa so sídlom na našom území, ktorý vysiela zamestnanca na územie iného členského štátu (domáci zamestnávateľ). Povinnosť domáceho zamestnávateľa predstavuje všeobecnú informačnú povinnosť, ktorá smeruje taktiež k zefektívneniu cezhraničnej spolupráce a uľahčeniu činnosti kontrolných orgánov iných členských štátov pri kontrole dodržiavania pravidiel vyslania. Ide o transpozíciu čl. 6 ods. 4 smernice 2014/67/EÚ. Domáci zamestnávateľ je povinný poskytnúť informácie Národnému inšpektorátu práce a inšpektorátu práce, aby ten mohol vybaviť žiadosť príslušného orgánu iného členského štátu o poskytnutie informácie podľa § 5 ods. 1 písm. a). Na to, aby inšpektorát práce získal potrebnú informáciu pre príslušný orgán iného členského štátu, nemusí teda vykonať inšpekciu práce. Informáciu získa tak, že si ju jednoducho vyžiada od domáceho zamestnávateľa, ktorý je povinný ju poskytnúť podľa citovaného ustanovenia.

K § 5

Ustanovenie § 5 sa týka poskytovania informácií a iných foriem spolupráce. Ide o zabezpečenie spolupráce príslušného orgánu v Slovenskej republike s príslušnými orgánmi v iných členských štátov. Týka sa to nasledujúcich oblastí:

-          poskytovanie informácií o skutočnostiach súvisiacich s vyslaním,

-          prešetrovanie skutočností súvisiacich s vyslaním

-          doručovanie dokumentov o skutočnostiach súvisiacich s vyslaním.

Za skutočnosti súvisiace s vyslaním sa považujú

-          informácie potrebné na to, aby si príslušný orgán alebo iný subjekt iného členského štátu mohol identifikovať, či zamestnávateľ usadený na území Slovenskej republiky vysiela zamestnancov na územie tohto členského štátu, teda že ide o vyslanie,

-          informácie potrebné na to, aby príslušný orgán iného členského štátu mohol účinne kontrolovať dodržiavanie pravidiel vyslania,

-          a ďalšie informácie súvisiace s vyslaním.

Vo väzbe na čl. 6 ods. 6 smernice 2014/67/EÚ sa ustanovujú lehoty, v ktorých príslušný orgán Slovenskej republiky vybaví odôvodnenú žiadosť žiadajúceho orgánu. Uvedené lehoty (2 dni a 25 dní) sa podľa čl. 6 ods. 6 smernice 2014/67/EÚ týkajú len žiadostí o informácie, ktoré upravuje § 5 ods. 1 písm. a) návrhu zákona. Článok 6 ods. 2 smernice okrem žiadostí o poskytnutie informácií  rozlišuje aj žiadosti o vykonanie kontrol, inšpekcií a prešetrovania, ktoré upravuje § 5 ods. 1 písm. b) návrhu zákona a na ktoré sa uvedené lehoty nevzťahujú.

Vo väzbe na čl. 7 ods. 4 2014/67/EÚ smernice sa ustanovuje oznamovacia povinnosť Národného inšpektorátu práce voči príslušnému orgánu iného štátu, ak má pochybnosti o dodržiavaní pravidiel vyslania. Tzn., že ak má Národný inšpektorát práce pochybnosti o dodržiavaní pravidiel vyslania domácim zamestnávateľom, oznámi príslušnému orgánu iného členského štátu skutočnosti súvisiace s vyslaním, ktoré vyvolávajú jeho pochybnosti. Národný inšpektorát práce teda postupuje z vlastnej iniciatívy. Na túto úpravu nadväzuje § 8 ods. 2 písm. b) zákona, podľa ktorého inšpektorát práce na tieto účely podáva Národnému inšpektorátu práce podnet, ak má rovnaké pochybnosti.

Ustanovenie § 5 upravuje aj možnosti príslušného orgánu Slovenskej republiky v rovnakom rozsahu žiadať o spoluprácu príslušný orgán iného členského štátu.

V súlade s čl. 6 ods. 8 smernice 2014/67/EÚ sa zabezpečuje, že informácie poskytnuté príslušným orgánom iného členského štátu môže príslušný orgán Slovenskej republiky použiť len na účel, na ktorý sa tieto informácie poskytli.

K § 6

V ustanovení § 6 sa navrhuje upraviť postup pri doručovaní rozhodnutia o uložení pokuty a vymáhaní pokuty uloženej hosťujúcemu zamestnávateľovi, teda spôsob, akým príslušný orgán v Slovenskej republike „komunikuje“ so zamestnávateľom usadeným v inom členskom štáte.

Ustanovenie tohto paragrafu vychádza zo všeobecného princípu, že na kontakt s hosťujúcim zamestnávateľom slúži primárne kontaktná osoba a príslušný orgán Slovenskej republiky sa snaží vybaviť vec vo vlastnej jurisdikcii bez toho, aby žiadal o spoluprácu. Na tento účel návrh zákona ustanovuje povinnosť hosťujúceho zamestnávateľa ustanoviť kontaktnú osobu. Ak to nie je možné, príslušný orgán Slovenskej republiky pristupuje k možnosti spolupráce s iným členským štátom - žiada o doručenie rozhodnutia a následne žiada o vymáhanie pokuty.

Zavádza sa aj fikcia doručenia pre prípad neúspešného doručenia rozhodnutia o uložení pokuty hosťujúcemu zamestnávateľovi príslušným orgánom iného členského štátu. Príkladom situácie, keď príslušný orgán iného členského štátu nemôže doručiť rozhodnutie hosťujúcemu zamestnávateľovi, je situácia, keď sa rozhodnutie nepodarilo doručiť na známu adresu a iná adresa nie je známa, prípadne že hosťujúci zamestnávateľ nie je ani usadený v členskom štáte, už neexistuje a pod.

Vzhľadom na časovú neobmedzenosť exekučného konania a teda nejasnosť podmienky vyjadrenej slovným spojením „nepodarilo sa vymôcť“, ktorá vyplýva aj zo smernice 2014/67/EÚ (použité slovné spojenie „nie je schopný vymôcť“), je účelom odseku 2 určiť lehotu (6 mesiacov), po uplynutí ktorej bude inšpektorát práce povinný upustiť od výkonu rozhodnutia alebo podať návrh na zastavenie exekúcie a požiadať o vymáhanie iný členský štát, ak sa nevymohla ani časť pokuty. Ak sa však v tejto lehote podarilo vymôcť aspoň časť pokuty, je už na zvážení inšpektorátu práce, ktorý je oprávneným v exekučnom konaní, či ďalšie vymáhanie bude považovať za zjavne neúspešné (napr. po porade s exekútorom), a preto sa rozhodne podať návrh na zastavenie exekúcie. V prípade zastavenia exekúcie a podania žiadosti o vymáhanie pokuty inému členskému štátu prestáva byť táto pokuta pohľadávkou Slovenskej republiky. Ak sa následne inému členskému štátu podarí pokutu vymôcť, stáva sa jeho príjmom.

Žiadosť o oznámenie rozhodnutia o uložení pokuty a o výkon rozhodnutia sa predkladá pomocou jednotného nástroja (formulára), ktorý sa vytvorí na úrovni Európskej únie a na doručenie cez príslušný orgán iného členského štátu sa použije Informačný systém vnútorného trhu (IMI).

V súlade s čl. 18 smernice 2014/67/EÚ sa ustanovuje povinnosť oznamovať napadnutie rozhodnutia v Slovenskej republike príslušnému orgánu iného členského štátu, ak už bol požiadaný o výkon rozhodnutia.

K § 7

V § 7 sa navrhuje upraviť spolupráca príslušného orgánu Slovenskej republiky s príslušným orgánom iného členského štátu, ak ide o doručovanie rozhodnutí a výkon rozhodnutí iného členského štátu na území Slovenskej republiky, ktorými bola uložená pokuta vysielajúcemu zamestnávateľovi usadenému na území Slovenskej republiky (domáci zamestnávateľ) za  porušenie pravidiel vyslania.

Príslušný orgán Slovenskej republiky je povinný konať na základe žiadosti žiadajúceho orgánu predloženej prostredníctvom jednotného nástroja /formulára/ a cez systém IMI, a to doručiť vysielajúcemu zamestnávateľovi usadenému na území Slovenskej republiky

-          podľa písm. a) prvého odseku oznámenie rozhodnutia o uložení pokuty iným členským štátom a

-          podľa písm. b) prvého odseku vymáhať pokutu uloženú na území iného členského štátu.

Ustanovuje sa zároveň lehota na doručenie rozhodnutia o uložení pokuty alebo žiadosti o vymáhanie pokuty bez zbytočného odkladu, najneskôr do jedného mesiaca od prijatia žiadosti.

Povinnosť podľa odseku 1 písm. b) má príslušný orgán Slovenskej republiky len ak ide o právoplatné a vykonateľné rozhodnutie [čl. 16 ods. 2 písm. b) smernice]. V žiadosti o vymáhanie sa uvedie dátum, keď sa rozsudok a/alebo rozhodnutie stane vykonateľným a konečným. Vo väzbe na § 1 ods. 2 zákona sa povinnosť podľa odseku 1 nevzťahuje na vymáhanie pokút, na ktoré sa vzťahujú osobitné predpisy, ktorými sú rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV, nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 a rozhodnutie Rady 2006/325/ES.

V súlade s čl. 13 smernice 2014/67/EÚ (rozsah pôsobnosti) sa ustanovuje, na ktoré rozhodnutia a konania sa tento postup vzťahuje. Ide o:

-          porušenie pravidiel vyslania (smernica 96/71/ES, resp. smernica 2014/67/EÚ),

-         pokutu uloženú vysielajúcemu zamestnávateľovi v správnom (administratívnom) konaní (t. j. nie v trestnom konaní alebo v občianskoprávnom konaní) za porušenie pravidiel vyslania, ktoré ustanovujú právne predpisy  členského štátu vyslania.

V návrhu sa upravuje dôvody pre odmietnutie žiadosti podľa odseku 1 a osobitne podľa odseku 1 písm. b).

Povinnosť konať (oznámiť rozhodnutie alebo vymáhať pokutu) príslušný orgán Slovenskej republiky nemá, ak žiadosť nie je úplná alebo ak žiadosť zjavne nezodpovedá príslušnému rozhodnutiu (smernica čl. 16). Národný inšpektorát práce v takýchto prípadoch žiadosť podľa odseku 1 zamietne.

Národný inšpektorát práce odmietne vybaviť žiadosť o vymáhanie pokuty (ods. 1 písm. b), ak by to malo byť nehospodárne. Tzn., ak je zrejmé, že predpokladané náklady potrebné na vymáhanie pokuty sú neúmerné v porovnaní so sumou, ktorá sa má vymáhať (v súlade s čl. 17 smernice 2014/67/EÚ - dôvody zamietnutia).

Dôležitým aspektom návrhu je povinnosť príslušného orgánu Slovenskej republiky uznať rozhodnutie žiadajúceho orgánu bez toho, aby požadoval akékoľvek ďalšie náležitosti a bezodkladne prijať potrebné opatrenia na jeho výkon. Pokuta uložená v inom členskom štáte sa vymáha rovnako ako pohľadávka Slovenskej republiky, t. j. podľa procesných pravidiel platných v Slovenskej republike. Správcom a vymáhajúcim orgánom pohľadávky bude inšpektorát práce, ktorého príslušnosť sa bude určovať podľa sídla alebo miesta podnikania zamestnávateľa. Pohľadávky nebudú podliehať právnej úprave konsolidácie pohľadávok štátu podľa zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Rozhodnutie poslané prostredníctvom IMI, ktoré je vykonateľné, je exekučným titulom.

Pokiaľ zamestnávateľ chce spochybniť uloženú pokutu alebo podať odvolanie alebo iný opravný prostriedok, robí tak podľa právneho poriadku žiadajúceho štátu, t. j. v rozhodnutí zo štátu vyslania je uvedené, v akej lehote a na akom mieste je možné podať opravný prostriedok, napríklad odvolanie.

Ak však ide o námietky proti výkonu rozhodnutia v Slovenskej republike, tieto sa predkladajú podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

V nadväznosti na priebeh procesu príslušný orgán Slovenskej republiky má informačnú povinnosť voči príslušnému orgánu iného členského štátu o dátume doručenia rozhodnutia, úkonoch, ktoré urobil alebo o dôvodoch zamietnutia alebo odmietnutia žiadosti.

Ak bola pokuta uložená v inej mene, zákon určuje spôsob prevodu do meny euro.

Výnosy pokút vymožené príslušným orgánom Slovenskej republiky sú príjmom štátneho rozpočtu, t. j. neposielajú sa do žiadajúceho štátu. Analogicky je upravený výnos z pokút, ktorých vymáhanie bolo postúpené do iného členského štátu (čl. I § 6 ods. 4 návrhu zákona). Ide o transpozíciu čl. 19 ods. 1 smernice 2014/67/EÚ.

K § 8

Upravujú sa úlohy Národného inšpektorátu a inšpektorátu práce vo väzbe na predchádzajúce ustanovenia návrhu. Národný inšpektorát práce, ako príslušný orgán Slovenskej republiky, v prvom rade zabezpečuje priamu spoluprácu s príslušnými orgánmi iných členských štátov, pretože na účely tohto návrhu bude mať ako jediný prístup do IMI. Národný inšpektorát práce bude podávať žiadosti príslušným orgánom členských štátov, najmä na podnet inšpektorátov práce. Zároveň sa navrhuje upraviť aj otázky činnosti Národného inšpektorátu voči Európskej komisii.

K § 9

V súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa návrhom zákona ustanovuje oprávnenie Národného inšpektorátu práce a inšpektorátov práce spracúvať osobné údaje potrebné na výkon činností podľa tohto zákona bez súhlasu dotknutých osôb.

Pôsobnosť inšpektorátov práce je podľa § 7 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce vymedzená územným obvodom zhodným s územným obvodom krajov. Vzhľadom na zaužívanú prax sa v zákone na účely len niektorých ustanovení výslovne uvádza, ktorý inšpektorát práce je príslušný. Tam, kde sa výslovne príslušnosť neuvádza, bude príslušný ten inšpektorát práce, v ktorého územnom obvode sa bude nachádzať miesto výkonu práce, ak bude kontrolovať vyslaných zamestnancov hosťujúceho zamestnávateľa. Vzhľadom na špecifickosť právnej úpravy sa navrhuje osobitne upraviť určovanie príslušnosti inšpektorátu práce, ak ide o domáceho zamestnávateľa. Na účely plnenia povinnosti domáceho zamestnávateľa (§ 4 ods. 4 návrhu zákona), vybavovania žiadostí príslušného orgánu iného členského štátu o spoluprácu (§ 5 ods. 1 návrhu zákona) týkajúcich sa domáceho zamestnávateľa a na účely správy a vymáhania pohľadávky voči domácemu zamestnávateľovi (§ 7 ods. 4 návrhu zákona) bude príslušný ten inšpektorát práce, v ktorého územnom obvode má domáci zamestnávateľ sídlo, ak ide o právnickú osobu, alebo miesto podnikania, ak ide o fyzickú osobu.

Na doručovanie písomností sa navrhuje zaviesť subsidiárnu pôsobnosť zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Navrhuje sa ustanoviť všeobecnú povinnosť spolupráce orgánov štátnej správy, verejnoprávnych inštitúcií a iných právnických osôb s Národným inšpektorátom práce a inšpektorátmi práce potrebnej na efektívne plnenie úloh podľa tohto zákona.

K § 10

V prechodnom ustanovení sa navrhuje upraviť, že ustanovenia § 6 a 7 sa nevzťahujú na rozhodnutia o uložení pokuty, ktoré nadobudli právoplatnosť pred 19. júnom 2016, t. j. pred účinnosťou tohto zákona.

K § 11

V záverečnom ustanovení sa upravuje, že preberaným právne záväzným aktom Európskej únie je smernica 2014/67/EÚ.

K čl. II

K bodu 1

Návrhom novely zákona sa spresňuje, že ide o zamestnávateľa usadeného v inom členskom štáte (t. j. so sídlom, s miestom podnikania), ktorý poskytuje službu cezhranične. Vysielanie sa týka cezhraničného (nadnárodného) poskytovania služieb.

K bodom 2 až 4

Návrhom novely zákona sa v súlade s čl. 1 ods. 3 smernice 96/71/ES upravujú tri situácie, kedy ide o vyslanie zamestnanca, t. j.

-          poskytovanie služby pre príjemcu služby (ktorý nie je užívateľským zamestnávateľom),

-          vyslanie k zamestnávateľovi (časti zamestnávateľa) v skupinovom vlastníctve a 

-          cezhranične dočasné pridelenie podľa § 58.

Pojem skupinové vlastníctvo používaný v smernici 96/71/ES sa navrhuje v súlade s  terminológiou používanou v právnom poriadku Slovenskej republiky označiť ako vzťah medzi ovládajúcim a ovládaným zamestnávateľom ako aj vzťahy medzi ovládanými zamestnávateľmi (pojem ovládajúca a ovládaná osoba vymedzuje §66a Obchodného zákonníka). Vzhľadom na to, že presné upravenie (popísanie) troch situácií vyslania má predovšetkým napomôcť právnej praxi, že terminológia použitá v Zákonníku práce je prispôsobená na podmienky SR, a že ustanovenie pokrýva vyslanie na územie SR aj z územia SR, je potrebné mu dať eurokonformný výklad v súlade s čl. 1 smernice 96/71/ES. V tomto kontexte do úvahy pripadá nielen vymedzenie podľa §66a Obchodného zákonníka ale aj vymedzenie „skupinového vlastníctva“ podľa právnych predpisov iného štátu.

Návrhom sa definuje pojem vysielajúci zamestnávateľ (ako hosťujúci alebo  domáci zamestnávateľ). Zákonník práce doteraz riešil primárne len práva vyslaného zamestnanca, ale zákonom o vysielaní sa ukladajú povinnosti vysielajúcim zamestnávateľom, ktoré sú osobitne spojené s vyslaním, z tohto dôvodu je potrebné zadefinovať tento pojem do Zákonníka práce.

V návrhu sa osobitne upravujú aj práva vyslaných zamestnancov na územie Slovenskej republiky vo väzbe na možnosť obrátenia sa na inšpekciu práce v Slovenskej republike a súd v Slovenskej republike a domáhať sa právnej ochrany podľa tohto zákona. 

V návrhu sa osobitne upravuje povinnosť osoby, ktorá je dodávateľom služby na území Slovenskej republiky (dodávateľ služby) zaplatiť splatnú minimálnu mzdu alebo jej časť na základe žiadosti vyslaného zamestnanca namiesto vysielajúceho (hosťujúceho) zamestnávateľa, ktorý si túto povinnosť nesplnil. Ustanovenie upravuje mechanizmus, akým sa má táto povinnosť dodávateľa služby realizovať. Zároveň sa upravuje povinnosť hosťujúceho zamestnávateľa  poskytnúť dodávateľovi služby údaje potrebné na overenie, či hosťujúci zamestnávateľ zaplatil splatnú mzdu [v rozsahu podľa § 5 ods. 2 písm. c)] a ak nie, údaje potrebné na to, aby ju namiesto neho zaplatil dodávateľ služby. Tento mechanizmus je obdobný ako mechanizmus podľa § 58 ods. 10, ktorý upravuje povinnosť užívateľského zamestnávateľa zaplatiť splatnú porovnateľnú mzdu dočasne pridelenému zamestnancovi namiesto zamestnávateľa, ktorý dočasne zamestnanca pridelil Ak pôjde o vyslanie formou dočasného pridelenia, zostáva zachovaný mechanizmus podľa § 58.

Táto povinnosť hosťujúceho zamestnávateľa sa vo väzbe na ustanovenie § 2 písm. b) návrhu považuje za pravidlo vyslania, za ktorého porušenie možno uložiť pokutu, ktorej vymáhanie sa môže stať predmetom cezhraničnej spolupráce.

K bodu 5

V ods. 11 (doterajší ods. 6) sa navrhuje spresniť, že pracovné podmienky a podmienky zamestnávania tzv. domáceho zamestnanca vyslaného na územie iného členského štátu sa spravujú právom tohto štátu. Zároveň sa ustanovuje informačná povinnosť zamestnávateľa v Slovenskej republike, aby pred vyslaním zamestnanca do iného členského štátu zamestnancovi poskytol informácie o pracovných podmienkach a podmienkach zamestnávania, ktoré sa na neho budú vzťahovať (t.j. tie, ktoré sú odlišné vo väzbe na vyslanie), pričom tieto môžu byť menené v kontexte zásady výhodnosti pre zamestnanca.

K bodu 6

V navrhovanom odseku 12 sa navrhuje osobitne upraviť dohodu o vyslaní, namiesto odkazu na § 58, t. j. primerané uplatnenie pravidiel platných pre dohody o pridelení na vyslanie, vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty.

Vyslanie má riešiť otázku zmeny pracovných podmienok vo väzbe na to, že zamestnanec dočasne počas vyslania vykonáva prácu na území iného štátu ako bežne pracuje a je potrebné určiť, ktoré ustanovenia právneho predpisu alebo právnych predpisov štátu vyslania sa na zamestnanca budú vzťahovať (upravuje ods. 11). Zároveň je potrebné vymedziť miesto a druh vykonávanej práce počas vyslania, deň začatia a skončenia vyslania a mzdové podmienky počas vyslania.

V navrhovanom odseku 13 sa upravuje, že v prípade vyslania agentúrou dočasného zamestnávania musí tieto náležitosti obsahovať aj dohoda o dočasnom pridelení podľa § 58 ods. 5.

K bodu 7

Navrhuje sa doplniť transpozičná príloha č. 2 k Zákonníku práce o smernicu 2014/67/EÚ.

K čl. III

Vo väzbe na bod 27 preambuly smernice, ktorý zdôrazňuje potrebu prispieť v boji proti nelegálnemu zamestnávaniu v kontexte vysielania zamestnancov, sa navrhujú ustanovenia zabezpečujúce účinnejší boj s nelegálnym zamestnávaním najmä v obchodnoprávnych vzťahoch, ktoré môžu mať aj charakter vyslania.

K bodu 1

V § 7b ods. 2 a 3 zostáva zachovaná úprava prechodu povinnosti zaplatiť pokutu za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania z osoby, ktorá porušila tento zákaz na osobu, s ktorou má uzatvorenú zmluvu o dodávke práce, tovaru alebo poskytnutí služby pod podmienkou, že osoba, na ktorú by mala prejsť povinnosť zaplatiť pokutu, o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania vedela. Podľa návrhu v § 7b ods. 3 sa navrhuje špecifikácia osôb, viac zodpovedajúca požiadavkám praxe, ktoré mali o tomto porušení vedieť (ide o vedúcich zamestnancov). Navrhuje sa teda rozšíriť okruh zamestnancov odberateľa zo štatutára a osoby podpisujúcej príslušnú zmluvu aj na všetkých vedúcich zamestnancov, ktorí vedeli o predmetnom nelegálnom zamestnávaní u dodávateľa. 

K bodu 2

V navrhovaných odsekoch 4 až 6 ustanovenia § 7b sa upravuje odchýlny postup vo vzťahu k odseku 2, teda od všeobecného prechodu zodpovednosti podľa § 7b ods. 2 a 3, ktorý sa týka širokého okruhu obchodnoprávnych vzťahov založených na dodávke práce, tovaru alebo služby a ktorý je založený na vedomosti odberateľa o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania dodávateľom.

Odchýlnou úpravou sa navrhuje povinnosť odberateľa zaplatiť pokutu za porušenie zákazu prijať od dodávateľa službu alebo prácu (v návrhu sa používa pojem „poskytovateľ služby“) prostredníctvom fyzickej osoby, ktorú dodávateľ nelegálne zamestnáva, ak ide o cezhraničné poskytovanie služby po dobu presahujúcu päť dní alebo o vnútroštátnu alebo cezhraničnú dodávku práce (dočasné pridelenie k užívateľskému zamestnávateľovi). Táto odchýlna úprava sa uplatní, len ak odberateľom bude právnická osoba alebo fyzická osoba, podnikateľ. Nová povinnosť odberateľa služby sa obmedzuje na poskytovanie tej služby, ktorá v priebehu bežného roka trvá viac ako päť dní, a to aj v prípade „reťazenia“ viacerých zmlúv a viacerých zamestnancov, ktorí ju vykonávajú v rôznom čase v danom referenčnom období. Účelom je chrániť podnikateľov pred nežiaducim administratívnym zaťažením a ukladaním pokuty pri krátkodobom poskytovaní služby.

Odchýlna úprava spočíva v tom, že  bude možné ukladať a vymáhať dve pokuty; jednu od dodávateľa za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania a druhú od odberateľa za to, že prijal službu alebo prácu prostredníctvom fyzickej osoby, ktorú nelegálne zamestnával dodávateľ. Odberateľ bude povinný zaplatiť pokutu bez ohľadu na jeho vedomosť o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania. Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť. Predpokladá sa, že odberateľ o porušení vedel alebo vedieť mal a teda nemal od nelegálneho zamestnávateľa prijímať služby a prácu prostredníctvom nelegálne zamestnaných zamestnancov. Na ten účel sa v zákone upravuje povinnosť dodávateľa, resp. poskytovateľa služby poskytnúť odberateľovi doklady a osobné údaje fyzických osôb, prostredníctvom ktorých mu poskytuje službu alebo dodáva prácu, ktoré sú potrebné na to, aby si odberateľ mohol skontrolovať, či poskytovateľ služby neporušuje zákaz nelegálneho zamestnávania. V zásade pôjde o situácie, keď odberateľ na základe takýchto dokladov zistí, že ide o nelegálne zamestnaných zamestnancov predtým ako prostredníctvom nich prijme službu alebo prácu a na základe tohto zistenia od nich službu alebo prácu neprijme. Ak raz odberateľ prijme službu alebo prácu od nelegálne zamestnaného zamestnanca, dopustí sa porušenia „zákazu prijímať službu alebo prácu zamestnancami, ktorí sú nelegálne zamestnaní“, za čo mu bude uložená pokuta.

Účelom návrhu je pri uvedených obchodnoprávnych vzťahoch (cezhraničné poskytovanie služby, cezhraničná alebo vnútroštátna dodávka práce) zabezpečiť účinnejší boj s nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním. Ide totiž o tie obchodnoprávne vzťahy, pri ktorých dochádza častejšie k úmyselnému porušovaniu zákazu nelegálneho zamestnávania po dohode zmluvných partnerov, napr. cezhraničné obchodnoprávne vzťahy vyznačujúce sa zakladaním schránkových spoločností.

Uvedený návrh reaguje na prax, keď si napríklad subjekt so sídlom v Slovenskej republike objedná službu od subjektu usadeného napr. v Českej republike, pričom subjekt usadený v Českej republike poskytuje túto službu na základe dohody o vykonaní práce uzatvorenej podľa Zákonníka práce Českej republiky občanmi Slovenskej republiky, ktorí obvykle pracujú na území Slovenskej republiky a ktorí nepreukážu príslušnosť k českému systému sociálneho poistenia prostredníctvom formuláru A1, a teda majú byť prihlásení do slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Keďže zamestnanci nie sú prihlásení do slovenského systému sociálneho poistenia, je naplnená definícia nelegálneho zamestnávania podľa slovenského zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní osobami, ktoré pracujú na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že takýto postup si v mnohých prípadoch vyžiadal práve subjekt na území Slovenskej republiky,  je potrebné, aby bol spoluzodpovedný za dodržanie právnych predpisov o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní na území Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené prípady a v záujme účinného predchádzania nelegálnemu zamestnávaniu sa  navrhuje model absolútnej objektívnej zodpovednosti. Slovenskí  odberatelia sa budú musieť vysporiadať s touto zodpovednosťou v rámci svojich obchodnoprávnych vzťahov, tzn. v zmluvách s dodávateľmi si napr. upraviť náhradu škody a pod.

V navrhovaných odsekoch 7 až 10 ustanovenia § 7b sa upravujú podmienky uloženia pokuty za porušenie zákazu prijať službu alebo prácu podľa navrhovaného odseku 4 a jej suma. Výška pokuty zodpovedá výške pokuty za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania.

K čl. IV

K bodu 1

Navrhuje sa v zákone č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov upraviť, že inšpekciou práce je aj dozor nad dodržiavaním § 4 návrhu zákona vysielajúcim zamestnávateľom, tzn. dozor nad tým, či si plní oznamovaciu povinnosť a ďalšie s tým súvisiace povinnosti.

K bodu 2

Vo väzbe na čl. 5 smernice, ktorý upravuje informačnú povinnosť príslušných orgánov, sa navrhuje výslovne upraviť, že Národný inšpektorát práce bude zverejňovať aktuálne informácie týkajúce sa vyslania na svojom webovom sídle.

K bodu 3

Legislatívno-technická úprava v nadväznosti na novelizačný bod 2.

K bodom 4 a 5

V nadväznosti na úlohy, ktoré sa ustanovujú v čl. I návrhu zákona Národnému inšpektorátu práce a inšpektorátom prace a ktoré nespadajú pod inšpekciu práce, sa navrhuje v poznámkach pod čiarou doplniť citácia zákona o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb.

K bodu 6

Navrhuje sa spresniť sa okolnosti, za ktorých sa bude protokol o výsledku inšpekcie práce považovať za prerokovaný.

Rozhodnutiu inšpektorátu práce o uložení pokuty musí vždy predchádzať prerokovanie protokolu, ktorý je výsledkom inšpekcie práce. Zámerom navrhovanej úpravy je spresniť v zákone fikcie prerokovania protokolu tak, že protokol sa považuje za prerokovaný aj vtedy, ak sa zamestnávateľ alebo ním poverený zamestnanec, alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, odmietne oboznámiť s protokolom, písomne sa nevyjadrí k doručenému protokolu alebo ho nepodpíše. Na doručovanie písomností dôležitých na výkon inšpekcie práce (teda aj protokolu) sa podľa § 21 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. vzťahujú ustanovenia správneho poriadku upravujúce doručovanie do vlastných rúk. Fiktívne prerokovaný protokol sa stane podkladom na uloženie pokuty.

K bodu 7

Medzi oprávnenia inšpektora práce (§ 12 zákona o inšpekcii práce) na účely výkonu inšpekcie práce patrí aj oprávnenie používať technické prostriedky na zhotovenie fotodokumentácie, videodokumentácie a zvukových záznamov potrebných na výkon inšpekcie práce, ak ich použitie nezakazujú osobitné predpisy (zákon o ochrane utajovaných skutočností).

Oprávnenie využívať foto a videotechniku sa využíva na dokumentovanie stavu miesta udalosti, pracoviska a tiež na ochranu inšpektora práce ako verejného činiteľa pri výkone inšpekcie práce. Vyžadovanie súhlasu na spracovanie osobných údajov takto získaných by bolo obmedzujúcim faktorom uplatňovania tohto oprávnenia.

Na odstránenie pochybností, či výsledok využitia uvedeného oprávnenia má inšpektorát práce právo spracúvať bez súhlasu dotknutých osôb, dopĺňa sa § 17 odsek 1.

K bodu 8

Vo väzbe na navrhovaný bod 1 sa v § 19 ods. 1 písm. a) rozšírilo oprávnenie inšpektorátu práce uložiť zamestnávateľovi pokutu aj za porušenie osobitného zákona (zákona o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb) doplneného do § 2 ods. 1 písm. a). Inšpektorát práce môže uložiť pokutu za porušenie administratívnych povinností hosťujúcim zamestnávateľom (čl. I § 4 ods. 1 až 3 návrhu zákona) a domácim zamestnávateľom (čl. I § 4 ods. 4 návrhu zákona).

K čl. V

Vo väzbe na čl. 23 smernice 2014/67/EÚ sa navrhuje účinnosť tohto zákona od 18. júna 2016.

 Bratislava 26. augusta 2015

Robert Fico  v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Ján Richter  v. r.

minister práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky

Vládny návrh zákona o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Všeobecná časť

Vládny návrh zákona o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“) predkladá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2015.

Návrh zákona sa predkladá z dôvodu povinnosti Slovenskej republiky transponovať do právneho poriadku Slovenskej republiky smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie o IMI“).

Cieľom návrhu zákona je, v súlade s poznatkami z aplikačnej praxe a v nadväznosti na rozhodnutie členských štátov Európskej únie (ďalej len „členské štáty“), zabezpečiť presadzovanie smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, a to najmä:

-          prehĺbiť spoluprácu medzi členskými štátmi v oblasti vysielania zamestnancov v podobe spolupráce pri poskytovaní informácií, kontrolnej činnosti, doručovania písomností a oznamovania rozhodnutí orgánov členského štátu o uložení administratívnej peňažnej pokuty alebo sankcie a pri vynucovaní rozhodnutia členského štátu o uložení administratívnej peňažnej pokuty alebo sankcie,

-          ustanoviť administratívne požiadavky, ktoré musí zamestnávateľ vysielajúci zamestnancov na územie Slovenskej republiky splniť, aby kontrolné orgány mohli účinne vykonávať kontrolu dodržiavania právnych predpisov v prípade zamestnancov vyslaných na územie Slovenskej republiky z iného členského štátu; tieto požiadavky prispejú aj k zabráneniu zneužívania vyslania na obchádzanie pracovného práva aplikovaného na území Slovenskej republiky a k ochrane práv zamestnancov, ktoré im patria pri vyslaní na územie Slovenskej republiky.

Návrhom zákona sa súčasne mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov vo väzbe na potrebu spresnenia niektorých ustanovení o vyslaní.  Navrhuje sa zaviesť pojem vysielajúci zamestnávateľ a upraviť povinnosť zamestnávateľa uzatvoriť so zamestnancom osobitnú dohodu pri vyslaní do iného členského štátu. Zavádza sa spoločná zodpovednosť dodávateľa  služby na území Slovenskej republiky a jeho priameho subdodávateľa, ktorý je zamestnávateľom vyslaného zamestnanca, za dodržanie pravidiel vyslania týkajúcich sa minimálnej mzdy, minimálnych mzdových nárokov a mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas pri vyslaní zamestnanca na územie Slovenskej republiky.

Návrhom zákona sa zároveň mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kde sa navrhuje uložiť odberateľovi služby pokutu za porušenie zákazu prijímať od dodávateľa službu alebo prácu prostredníctvom fyzickej osoby, ktorú dodávateľ služby nelegálne zamestnáva, ak ide o cezhraničné poskytovanie služby po dobu presahujúcu päť dní, cezhraničnú dodávku práce alebo vnútroštátne alebo cezhraničné dočasné pridelenie k užívateľskému zamestnávateľovi.

Návrhom zákona sa ďalej mení a dopĺňa zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo väzbe na zabezpečenie cezhraničnej spolupráce pri kontrole dodržiavania pravidiel vysielania zamestnancov na poskytovanie služieb a s tým súvisiace poskytovanie informácií, doručovanie písomností, oznamovanie rozhodnutí a výkon rozhodnutí a na potrebu spresnenia podmienok doručenia protokolu o výsledku inšpekcie práce.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, a s právom Európskej únie.

Vplyv návrhu zákona na štátny rozpočet, rozpočty obcí a rozpočty vyšších územných celkov, na podnikateľské prostredie, na informatizáciu spoločnosti a sociálne vplyvy návrhu zákona sú uvedené v doložke vybraných vplyvov. Návrh zákona nebude mať vplyv na životné prostredie.

Vládny návrh zákona o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov

2

Dôvodová správa

Všeobecná časť

Vládny návrh zákona o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „návrh zákona“) je vypracovaný na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2005.

Súčasná právna úprava inšpekcie práce, ktorá je vykonaná zákonom č. 95/2000 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, bola niekoľkokrát novelizovaná, čím vznikla značná neprehľadnosť vo vecnej pôsobnosti orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce.

Účelom vládneho návrhu zákona je v súlade s poznatkami z aplikačnej praxe zlepšiť právne predpoklady na skvalitnenie organizácie štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a zvýšiť tak efektívnosť a účinnosť výkonu inšpekcie práce u zamestnávateľov. V spojitosti s celkovou racionalizáciou štátnej správy sa vo vládnom návrhu zákona tento zámer sleduje odstránením nadbytočnej administratívy a racionálnejším prerozdelením úloh medzi Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Národný inšpektorátom práce.

Vládny návrh zákona reaguje na zmeny vo vládnom návrhu zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a v tejto súvislosti nanovo upravuje sústavu orgánov, ktorú budú tvoriť Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Národný inšpektorát práce s organizačnými zložkami – riaditeľstvom a inšpektorátmi práce. Vládny návrh zákona vymedzuje ich úlohy a kompetencie ako aj povinnosti právnických a fyzických osôb pri vykonávaní inšpekcie práce. Špecifikuje oprávnenia prizvaného odborníka a uchádzača o vymenovanie za inšpektora práce, zjednodušuje postup pri zabezpečovaní odbornej skúšky a opakovanej odbornej skúšky uchádzača, upravuje kontrolu činnosti inšpektora práce pri výkone dozoru, náležitosti protokolu a povinnosti inšpektora práce.

V súvislosti s navrhovanou právnou úpravou sa článkami novelizuje zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie. Medzinárodná úprava inšpekcie práce je obsiahnutá v Dohovore Medzinárodnej organizácie práce č. 81 z 11. júla 1947 o inšpekcii práce v priemysle a obchode, v Dohovore Medzinárodnej organizácie práce č. 129 z 25. júna 1969 o inšpekcii práce v poľnohospodárstve a v Protokole Medzinárodnej organizácie práce z roku 1995 k Dohovoru o inšpekcii práce z roku 1947, ktorým sa uplatnenie Dohovoru o inšpekcii práce z roku 1947 rozširuje na všetky pracoviská, ktoré sa nepovažujú za priemyselné alebo obchodné.

Vládny návrh zákona nebude mať dopad na štátny rozpočet a na ostatné verejné rozpočty. Vládny návrh zákona vytvára príležitosti pre podnikateľské aktivity právnických a fyzických osôb na základe vydávania oprávnení a osvedčení. Vládny návrh zákona nemá dopad na zamestnanosť a na životné prostredie.

Sekcia rozpočtovej politiky Ministerstva financií Slovenskej republiky v stanovisku č. MF/22701/2005-411 z 9. septembra 2005 oznámila, že súhlasí s vyčíslením rozpočtových dôsledkov k vládnemu návrhu zákona.

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov

9

Osobitná časť

K čl. I

K § 1

Vymedzuje sa predmet úpravy, ktorým sa bude zabezpečovať účinná ochrana zamestnancov pri práci, výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a úlohy v oblasti dohľadu podľa § 30 zákona č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, ako aj práva a povinnosti inšpektorov práce a povinnosti právnických a fyzických osôb vo vzťahu k orgánom inšpekcie práce.

K § 2

Inšpekciu práce sa navrhuje upraviť tak, aby sa skvalitnil a zracionalizoval výkon štátnej správy, aby táto úprava korešpondovala s inštitútom inšpekcie práce v ostatných členských štátoch Európskej únie tak, aby sa dosiahol súlad s čl. 3 ods. 1 Dohovoru MOP č. 81/1947, čl. 6 ods. 1 Dohovoru MOP č. 129/1969, čl. 9 ods. 1 Dohovoru MOP č. 155/1981, čl. 1 ods. 1 Protokolu z roku 1995 k Dohovoru MOP o inšpekcii práce č. 81/1947 a čl. 4 ods. 2 Smernice Rady č. 89/391/EHS.

Inšpekcia práce podľa citovaných dokumentov "presadzuje ustanovenia predpisov o pracovných podmienkach a ochrane pracovníkov". Za také sa považujú predovšetkým "ustanovenia o pracovnom čase, mzdách, odpočinku v týždni, dovolenke, bezpečnosti, ochrane zdravia a sociálnej starostlivosti, o zamestnávaní žien, detí a mladistvých osôb a o záležitostiach, ktoré sa týkajú ustanovení presadzovaných inšpektormi práce". Podľa čl. 3 Dohovoru MOP č. 155/1981 inšpekcii práce podliehajú "všetky odvetvia, kde sú pracovníci zamestnaní vrátane verejnej služby" a vzťahuje sa na "všetky zamestnané osoby vrátane verejných zamestnancov".

V súlade s uvedenými dokumentmi sa vo vládnom návrhu zákona definuje inšpekcia práce ako dozor nad dodržiavaním tých právnych predpisov, ktoré zabezpečujú ochranu zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu vrátane mzdových a pracovných podmienok s dôrazom na pracovné podmienky žien, mladistvých, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku. Do pôsobnosti inšpekcie práce patrí aj dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, predpisov na zaistenie bezpečnosti technických zariadení, predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv. Súčasťou inšpekcie práce je aj vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie týchto predpisov a poskytovanie bezplatného poradenstva. Vytvoria sa tak predpoklady na všestranné posúdenie súladu skutočného stavu pracovných podmienok a úrovne ochrany zamestnancov u konkrétneho zamestnávateľa s platnými predpismi a predpoklady na navrhnutie i na realizáciu opatrení na nápravu zistených nedostatkov.

Navrhovanou úpravou sa vymedzuje pôsobnosť inšpekcie práce tak, aby zahŕňala všetky pracoviská a priestory, v ktorých vykonáva pracovnú činnosť zamestnanec, domácky zamestnanec, zamestnanec na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Vo vzťahu k štátnym zamestnancom sa podľa vládneho návrhu zákona inšpekcia práce vykonáva len ako dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov na zaistenie bezpečnosti technických zariadení a predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia.

V súlade s čl. 2 ods. 2 Dohovoru č. 81/1947 a čl. 2 ods. 1 Protokolu k tomuto dohovoru z roku 1995 sú vo vládnom návrhu zákona z pôsobnosti inšpekcie práce vyňaté chránené priestory Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky a pracoviská právnických a fyzických osôb, ktoré požívajú diplomatické výsady a imunitu. Vyňatie týchto pracovísk z pôsobnosti inšpekcie práce vyplýva z osobitných predpisov (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 157/1964 Zb. o Viedenskom dohovore a diplomatických stykoch, vyhláška ministra zahraničných vecí č. 32/1969 Zb. o Viedenskom dohovore a konzulárnych stykoch). Ďalej sú z pôsobnosti inšpekcie práce podľa vládneho návrhu zákona vyňaté pracoviská Vojenského spravodajstva, Slovenskej informačnej služby a Národného bezpečnostného úradu.

Navrhuje sa, aby na pracoviskách Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru, Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Ozbrojených síl Slovenskej republiky, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, Železničnej polície a Colnej správy Slovenskej republiky vykonávali inšpekciu práce ich orgány inšpekcie práce. Ide o zmenu doterajšieho právneho stavu, keď okrem orgánov inšpekcie práce so všeobecnou pôsobnosťou budú vykonávať inšpekciu práce na uvedených pracoviskách osobitné orgány inšpekcie práce.

Vládnym návrhom zákona sa rieši aj pôsobnosť inšpekcie práce vo vzťahu k právnym predpisom upravujúcim dozor, ktorý vykonávajú príslušné orgány podľa osobitných predpisov.

K § 3

Navrhuje sa zmena oproti doterajšiemu stavu. Ide o zmenu v štruktúre orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce. Sústavu orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce budú tvoriť Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") ako ústredný orgán štátnej správy a Národný inšpektorát práce a osobitné orgány inšpekcie práce na pracoviskách podľa § 2 ods. 4.

K § 4

Úlohy ministerstva vyplývajú z jeho postavenia ako ústredného orgánu štátnej správy, ktorý bude zabezpečovať tvorbu a realizáciu štátnej politiky v oblasti ochrany práce. Preto sa navrhuje zveriť ministerstvu najdôležitejšie nástroje, ktoré ovplyvňujú úroveň ochrany práce. Ide najmä o vypracúvanie koncepčných a programových materiálov a návrhov zásadných opatrení na zlepšenie stavu v oblasti ochrany práce, riadenie a kontrolu Národného inšpektorátu práce a koordináciu činnosti orgánov štátnej správy v oblasti ochrany práce. Patrí k nim aj zabezpečovanie a usmerňovanie výskumu a medzinárodnej spolupráce a plnenie ďalších taxatívne ustanovených úloh.

Navrhuje sa, aby ministerstvo v správnom konaní rozhodovalo o odvolaniach vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodlo riaditeľstvo Národného inšpektorátu práce (§ 5 ods. 3).

K § 5

Vládny návrh zákona upravuje postavenie Národného inšpektorátu práce ako právnickej osoby so sídlom v Košiciach, ktorý sa organizačne člení na riaditeľstvo a inšpektoráty práce.

Navrhovanou organizačnou štruktúrou sa zracionalizuje fungovanie inšpektorátov práce, ktorých prioritným účelom má byť výkon inšpekcie práce a činností súvisiacich s inšpekciou práce. Vládnym návrhom zákona sa nemenia doterajšie sídla a územné obvody inšpektorátov práce, ktoré sú zhodné so sídlami a územnými obvodmi krajov.

Navrhuje sa, aby Národný inšpektorát práce riadil a za jeho činnosť zodpovedal generálny riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR a aby inšpektorát práce riadil hlavný inšpektor s odbornou praxou inšpektora práce najmenej päť rokov.

Vládnym návrhom zákona sa ukladá Národnému inšpektorátu práce povinnosť zriadiť akreditačnú komisiu ako svoj odborný poradný orgán, ktorej zloženie a činnosť upraví štatút.

Vládny návrh zákona je v súlade s čl. 4 ods. 1 Dohovoru MOP č. 81/1947 a s čl. 7 ods. 1 Dohovoru MOP č. 129/1969 i s praxou uplatňovanou v obdobných inšpekčných orgánoch v Slovenskej republike.

K § 6

Navrhuje sa, aby riaditeľstvo zabezpečovalo organizačné a technické potreby Národného inšpektorátu práce.

V tomto zmysle sú úlohy riaditeľstva zamerané na zjednocovanie a racionalizovanie pracovných metód inšpektorov práce, odborne usmerňovanie výchovy a vzdelávania v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a organizovanie odborných skúšok uchádzačov o inšpektora práce.

Riaditeľstvo plní ďalšie úlohy, ktoré vyplývajú Národnému inšpektorátu práce v spojitosti s členstvom Slovenskej republiky v Európskej únii (spolupráca pri zisťovaní, kontrole, hodnotení pracovných podmienok a pri koordinovaní a zabezpečovaní výkonu dozoru nad dodržiavaním času vedenia motorového vozidla, doby odpočinku a bezpečnostnej prestávky), podieľa sa na medzinárodnej spolupráci v oblasti ochrany práce a vydáva rozhodnutia vo veci uznávania odbornej spôsobilosti na vykonávanie činnosti, na ktoré osobitný predpis túto odbornú spôsobilosť vyžaduje.

Navrhuje sa, aby riaditeľstvo plnilo špecifické úlohy inšpekcie práce celorepublikového charakteru, ktorými sú vydávanie a odoberanie oprávnenia na vykonávanie bezpečnostnotechnickej služby, výchovy a vzdelávania v oblasti ochrany práce, na overovanie plnenia požiadaviek bezpečnosti technických zariadení a osvedčenia autorizovanému bezpečnostnému technikovi. Z jeho postavenia vyplýva aj úloha zabezpečovať tvorbu, zhromažďovanie, šírenie, sprístupňovanie a publikovanie informácií v oblasti ochrany práce, viesť centrálny verejne prístupný zoznam fyzických a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania a zoznam vydaných a odobratých oprávnení a osvedčení.

Riaditeľstvo je v správnom konaní vo veciach odoberania oprávnení na činnosť a osvedčení autorizovaným bezpečnostným technikom správnym orgánom prvého stupňa.

Vládny návrh zákona umožňuje riaditeľstvu so súhlasom ministerstva zriaďovať a zrušovať svoje pracoviská aj mimo svojho sídla.

K § 7

Navrhuje sa ustanoviť, aby inšpektoráty práce plnili základné a rozhodujúce úlohy inšpekcie práce.

Úlohy a oprávnenia inšpektorátov práce vládny návrh zákona v tomto ustanovení upravuje tak, aby ich plnením bolo zabezpečené presadzovanie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, optimálnych pracovných podmienok a nárokov vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s príslušnými ustanoveniami Dohovoru MOP č. 81/1947 a Dohovoru MOP č. 129/1969.

Okrem zabezpečovania výkonu inšpekcie práce prostredníctvom inšpektorov práce v rozsahu vymedzenom vládnym návrhom zákona, významnou úlohou inšpektorátov práce bude vyšetrovanie príčin vzniku závažného pracovného úrazu, ktoré nadväzuje na vládny návrh zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, bezprostrednej hrozby závažnej priemyselnej havárie a závažnej priemyselnej havárie v súlade so zákonom č. 261/2002 Z. z. o prevencii závažných priemyselných havárií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pôsobnosť inšpektorátov práce bude zameraná aj na zisťovanie bezpečnostných, technických a organizačných príčin profesionálnej otravy, choroby z povolania a ohrozenia touto chorobou. V súvislosti s vyšetrovaním uvedených udalostí sa navrhuje vedenie ich evidencie. (čl. 19 Dohovoru MOP č. 129/1969).

Významné miesto v preventívnej činnosti inšpektorátov práce podľa vládneho návrhu zákona bude mať dozor v predprevádzkových etapách (účasť pri povoľovaní stavieb a kolaudácii stavieb) podľa požiadavky čl. 17 Dohovoru MOP č. 129/1969 ale aj výber, umiestnenie, usporiadanie, používanie, udržiavanie a kontrola pracoviska, pracovných prostriedkov, ochranných prostriedkov a faktorov ovplyvňujúcich kvalitu pracovného prostredia.

Vládny návrh zákona upravuje vydávanie a odoberania oprávnení, osvedčení, preukazov a povolení na vykonávanie osobitných činností a preverovanie dodržiavania rozsahu a podmienok, za ktorých boli vydané.

Na zabezpečenie právneho stavu v oblasti ochrany práce sa navrhuje, aby inšpektoráty práce mali oprávnenie použiť primerané sankcie - pokuty voči subjektom, ktoré neplnia povinnosti pri účinnej ochrane zamestnancov pri práci a prejednávať priestupky, rozhodovať o uložení pokuty za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov (čl. 18 Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 24 Dohovoru MOP č. 129/1969).

Významným faktorom prevencie bude úloha inšpektorátov práce predkladať riaditeľstvu podnety na zlepšenie ochrany práce. K nim patria v súlade s čl. 3 Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 6 Dohovoru MOP č. 129/1969 aj podnety na prípravu nových alebo zmenu a doplnenie existujúcich právnych predpisov.

Vo vzťahu k nelegálnej práci a nelegálnemu zamestnávaniu sa navrhuje povinnosť inšpektorátov práce oznamovať zistené prípady Sociálnej poisťovni a príslušným orgánom štátnej správy a vydávať na požiadanie potvrdenie na účely poskytnutia štátnej pomoci a na účely preukázania splnenia podmienok účasti vo verejnom obstarávaní.

Vládny návrh zákona upravuje postavenie inšpektorátov práce v správnom konaní ako orgánov prvého stupňa.

K § 8

Navrhovaná povinnosť mlčanlivosti zamestnancov Národného inšpektorátu práce sa týka podnetov na vykonanie inšpekcie práce, ktorá vyplýva z čl. 15 písm. c) Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 20 písm. c) Dohovoru MOP č. 129/1969, ďalších skutočností, o ktorých sa zamestnanec dozvedel pri výkone inšpekcie práce a ktorá vyplýva pre zamestnanca z osobitných predpisov (napr. Obchodný zákonník). Povinnosť mlčanlivosti sa návrhom rozširuje aj na prizvaného odborníka. V súlade s čl. 5 písm. e) Dohovoru MOP č. 155/1981 sa touto povinnosťou sleduje preventívna ochrana najmä sťažovateľa pred jeho možnou diskrimináciou. Oslobodiť od povinnosti mlčanlivosti môže zamestnanca pre konkrétne prípady a z vážnych dôvodov len písomne generálny riaditeľ, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Z povinnosti zachovávať mlčanlivosť vládny návrh zákona vylučuje prípady zovšeobecnených informácií, z ktorých nie je možné určiť subjekty, ku ktorým sa informácie viažu.

K § 9

Vládny návrh zákona požaduje, aby kontrola činnosti inšpektora práce zamestnancom riaditeľstva bola vymedzená písomným poverením generálneho riaditeľa vo vzťahu k jeho oprávneniu vstupovať do priestorov a na pracoviská podľa § 2 ods. 3.

K § 10 a 11

Navrhuje sa, aby inšpektorom práce mohol byť v súlade s požiadavkami čl. 6, 7 a 8 Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 8, 9 a 10 Dohovoru MOP č. 129/1969, ako aj s ohľadom na význam a dôležitosť funkcie a s ňou spojených práv a povinností, iba štátny zamestnanec vykonávajúci štátnu službu na Národnom inšpektoráte práce po absolvovaní špecializovanej teoretickej a praktickej odbornej prípravy, ktorá trvá jeden rok, ak získal osobitné kvalifikačné predpoklady úspešným vykonaním odbornej skúšky. Odborná skúška sa vykonáva pred skúšobnou komisiou, ktorá má nepárny počet členov, z ktorých najmenej dvaja musia byť inšpektori práce s odbornou praxou inšpektora práce viac ako päť rokov.

Vládny návrh zákona upravuje uznášanie sa skúšobnej komisie o výsledku odbornej skúšky, postup pri opakovaní odbornej skúšky, ktorá sa môže uskutočniť najskôr štyri týždne a najneskôr šesť týždňov po neúspešnej odbornej skúške.

Odborná skúška pozostáva z písomnej a ústnej časti, ktorej účelom je overiť odborné znalosti uchádzača a schopnosť aplikácie predpisov potrebných na výkon inšpekcie práce.

Účasť člena skúšobnej komisie na činnosti skúšobnej komisie sa považuje za úkon vo všeobecnom záujme, pri ktorom patrí zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy.

K § 12

Navrhuje sa, aby inšpektori práce vykonávali v súlade s čl. 3 ods. 1 Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru MOP č. 129/1969 predovšetkým dozor u zamestnávateľov ako dodržiavajú požiadavky účinnej ochrany zamestnancov pri práci ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi a ako plnia záväzky vyplývajúce z kolektívnych zmlúv. Následne budú oprávnení uložiť opatrenia na odstránenie nedostatkov.

Dôležitosť postavenia inšpektora práce, ale najmä spoločenskú dôležitosť ochrany zamestnanca pri práci, reprezentujú oprávnenia a povinnosti inšpektora práce, ktoré sú upravené v čl. 12 a 13 Dohovor MOP č. 81/1947 a v čl. 16 a 18 Dohovor MOP č. 129/1969 a ktoré boli premietnuté do vládneho návrhu zákona. Ide najmä o navrhované oprávnenie kedykoľvek voľne vstupovať do priestorov a na pracoviská podliehajúcich inšpekcii práce, požadovať informácie, vysvetlenia a dokumentáciu týkajúce sa pomerov na pracovisku z hľadiska ochrany života a zdravia zamestnancov a dodržiavania príslušných predpisov.

Na základe zistených nedostatkov bude inšpektor práce oprávnený v súlade s čl. 17 ods. 2 Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 22 ods. 2 Dohovoru MOP č. 129/1969 navrhovať technické, organizačné a iné opatrenia potrebné na dosiahnutie nápravy alebo nariadiť okamžité odstránenie nedostatkov alebo na odstránenie nedostatkov určiť primerané lehoty. Podľa závažnosti a rozsahu zistených nedostatkov alebo v prípadoch bezprostredného ohrozenia života a zdravia zamestnancov sa navrhuje, aby inšpektor práce bol oprávnený zakázať používanie pracovných a prevádzkových objektov, priestorov a pracovísk, strojov a zariadení, pracovných postupov, zakázať prácu tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacim ženám a mladistvým zamestnancom ale aj iné práce, ak sa vykonávajú v rozpore s predpismi.

Navrhuje sa, aby do oprávnení inšpektora práce bola zahrnutá možnosť podať návrh na začatie konania o uložení pokuty, odobratí oprávnenia, osvedčenia, preukazu alebo povolenia, uložení zákazu činnosti a ukladať blokové pokuty za priestupky podľa osobitných predpisov.

K § 13

Povinnosti inšpektora práce sa navrhujú vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu. Ide o povinnosť pred začatím inšpekcie práce oznámiť svoju prítomnosť na pracovisku, ak tým nebude negatívne ovplyvnený výkon dozoru a povinnosť o výsledku inšpekcie informovať príslušného zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, príslušný odborový orgán, zamestnaneckú radu alebo zamestnaneckého dôverníka.

Inšpektor práce má povinnosť vypracovať protokol o zistených nedostatkov a prerokovať ho so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom a s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, u ktorej sa vykonáva inšpekcia práce.

K § 14

Vládnym návrhom zákona sa upravujú formálne náležitosti protokolu o výsledku inšpekcie práce ale aj predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a možnosť kontrolovaného subjektu vyjadriť sa k tomuto zisteniu. Ak výkonom inšpekcie práce neboli zistené nedostatky, inšpektor práce vypracuje záznam.

K § 15

Navrhovanou úpravou sa má umožniť, aby sa na príprave odborných podkladov alebo na vykonávaní niektorých opatrení a rozhodnutí pri vykonávaní kontrolnej činnosti orgánov inšpekcie práce využívala spolupráca s prizvaným odborníkom (čl. 9 Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 11 Dohovoru MOP č. 129/1969), ktorý sa pri plnení úloh inšpekcie práce bude preukazovať osobitným písomným poverením Národného inšpektorátu práce. Aj na nich sa vzťahujú taxatívne vymedzené práva a povinnosti.

Osobitným spôsobom sa upravujú oprávnenia uchádzača za inšpektora práce.

K § 16

Vládnym návrhom zákona sa upravujú povinnosti kontrolovaného subjektu, ktoré sa viažu k výkonu inšpekcie práce. Ide predovšetkým o povinnosť umožniť inšpektorovi práce voľný vstup do priestorov a na pracoviská podliehajúce inšpekcii práce, vytvárať podmienky na nerušený a rýchly výkon inšpekcie práce, poskytovať podklady a informácie na objektívne zistenie skutočného stavu ochrany práce a umožniť používanie technických prostriedkov na zhotovenie a doloženie potrebnej dokumentácie. Ďalšie povinnosti sa vzťahujú k zisťovaniu totožnosti osôb nachádzajúcich sa na pracoviskách zamestnávateľa a zisťovaniu údajov o osobách vykonávajúcich prácu na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a domáckych zamestnancoch.

Vládny návrh zákona špecifikuje povinnosti, ktoré je povinný plniť zamestnávateľ a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom vo vzťahu k prizvanému odborníkovi.

Navrhované povinnosti zamestnávateľov a fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi a nie sú zamestnávateľmi, majú umožniť orgánom inšpekcie práce efektívne presadzovať držiavanie právnych predpisov v oblasti ich pôsobnosti (čl. 3 Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 6 Dohovoru MOP č. 129/1969). Tento účel sleduje vládny návrh zákona aj v prípade povinnosti fyzickej a právnickej osoby, ktorá je na požiadanie povinná poskytnúť informácie potrebné na výkon inšpekcie práce.

K § 17

Vládnym návrhom zákona sa vymedzuje spracovávanie a poskytovanie osobných údajov potrebných na činnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce bez súhlasu dotknutých osôb. Sú to osobné údaje zamestnanca a iné údaje nevyhnutné na preukázanie dodržiavania ustanovených pracovných podmienok a podmienok zamestnávania a osobné údaje fyzickej osoby nachádzajúcej sa pracovisku kontrolovaného subjektu v čase výkonu inšpekcie práce alebo fyzickej osoby, ktorá môže poskytnúť informácie týkajúce sa vzniku pracovného úrazu a inej mimoriadnej udalosti.

K § 18

Osobitne významná je navrhovaná koordinácia dozornej činnosti medzi orgánmi štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a príslušnými orgánmi štátnej správy v oblasti verejného zdravotníctva a Úradom jadrového dozoru, ktorej účelom je zabezpečiť efektívny výkon dozoru v oblastiach možnej duplicity vyplývajúcej z vecnej pôsobnosti týchto dozorných orgánov.

V rámci koordinácie a spolupráce vládny návrh zákona predpokladá možnosť Národného inšpektorátu práce získavať informácie na účely výkonu inšpekcie práce prostredníctvom bezplatného elektronického prístupu k registru ekonomických subjektoch, ktorý vedie Štatistický úrad SR.

V záujme dosiahnutia želateľného stavu v oblasti ochrany práce je potrebné, aby orgány inšpekcie práce spolupracovali s ostatnými orgánmi štátnej správy, organizáciami zamestnancov a zamestnávateľov a ďalšími subjektami vymedzenými v odseku 4. Tieto subjekty svojou činnosťou a poskytovaním poznatkov významne prispejú k prehĺbeniu účinnosti inšpekcie práce a naopak, využívaním poznatkov orgánov inšpekcie práce vo svojej činnosti pozitívne ovplyvnia úroveň ochrany práce.

Účinnú spoluprácu medzi orgánmi inšpekcie práce a inými právnickými osobami a fyzickými osobami predpokladá aj čl. 5 Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 12 a 13 Dohovoru MOP č. 129/1969.

K § 19 a 20

Vládny návrh zákona, v súvislosti s vyvodzovaním zodpovednosti za porušovanie predpisov, ktoré patria do vecného rozsahu inšpekcie práce, upravuje oprávnenie inšpektorátu práce ukladať pokuty a poriadkové pokuty.

Pokuty podľa § 19 je inšpektorát práce oprávnený uložiť až do výšky 1 000 000 Sk zamestnávateľovi, fyzickej osobe ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom a fyzickej alebo právnickej osobe vykonávajúcej činnosť bez príslušného dokladu, ak takáto činnosť spadá do režimu vydávania oprávnení, osvedčení, preukazov a povolení. V osobitne špecifikovaných prípadoch možno pokutu zvýšiť až na dvojnásobok a v prípade smrteľného pracovného úrazu zamestnanca vládny návrh zákona určuje spodnú hranicu pokuty – najmenej 100 000 Sk. Vládny návrh zákona konkretizuje možnosť uloženia pokuty vedúcim zamestnancom a štatutárnym orgánom až do výšky trojnásobku ich priemerného mesačného zárobku a zavádza kritériá ovplyvňujúce výšku pokuty, najmä z hľadiska jej preventívneho pôsobenia. Návrhom sa ustanovujú lehoty, v ktorých možno pokutu uložiť a vylučujú sa prípady dvojitého postihu.

Poriadkové pokuty môže inšpektorát práce v zmysle § 20 návrhu uložiť od 2 000 Sk do 20 000 Sk, a to aj opätovne, zamestnancom zamestnávateľa a osobám oprávneným konať za zamestnávateľa alebo fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom za nesplnenie povinnosti podľa § 16, ohlasovacej povinnosti podľa osobitného predpisu a za marenie výkonu inšpekcie práce. Vládny návrh zákona osobitne upravuje možnosť inšpektorátu práce uložiť poriadkovú pokutu fyzickej osobe nachádzajúcej sa na pracovisku zamestnávateľa, ak marí výkon dozoru v súvislosti s kontrolou nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.

Ukladanie pokút za porušenie právnych predpisov, za neplnenie opatrení nariadených inšpektorom práce, alebo za sťažovanie plnenia úloh inšpektorovi práce je v súlade s požiadavkou čl. 18 Dohovoru MOP č. 81/1947 a čl. 24 Dohovoru MOP č. 129/1969.

K § 21

Navrhuje sa, aby náklady spojené s plnením nariadených opatrení znášal kontrolovaný subjekt, ktorému sa nebude poskytovať náhrada za odobraté vzorky materiálov alebo látok a za kópie dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce.

Vládnym návrhom zákona sa v odseku 2 špecifikujú prípady konania, na ktoré sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a prípady, ktoré sú z tohto režimu vylúčené. Osobitným spôsobom sa upravuje postup vydania zákazu v prípade naliehavej situácie.

K § 22

Vládnym návrhom zákona sa zrušujú inšpektoráty práce a rieši sa zmena ich doterajšej pôsobnosti, ktorá prechádza na Národný inšpektorát práce ako aj prechod práv a povinností zo štátnozamestnaneckých pomerov, pracovnoprávnych vzťahov a majetkových vzťahov vyplývajúcich zo zmeny v systéme orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce.

Navrhuje sa, upraviť podmienky u hlavného inšpektora práce vymenovaného pred 1. januárom 2006 a správne konanie začaté pred 1. januárom 2006.

K § 23

Odkazom na prílohu sa identifikujú právne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktorých príslušná časť sa preberá do zákona.

K § 24

Navrhuje sa zrušenie zákon č. 95/2000 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K čl. II

K bodom 1 až 3

Zmena a doplnenie zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov súvisí s negatívnym vymedzením týchto pojmov vo vzťahu k blízkej osobe, ak je táto osoba dôchodkovo poistená, je poberateľom dôchodku podľa osobitných predpisov alebo je žiakom alebo študentom do 26 rokov veku. Vládny návrh zákona reaguje aj na začlenenie inšpektorátov práce do Národného inšpektorátu.

V súvislosti s uvedenými zmenami sú vládnym návrhom zákona vykonané príslušné legislatívnotechnické úpravy.

K čl. III

Návrh na doplnenie zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov súvisí s novou organizačnou štruktúrou Národného inšpektorátu práce. Na zabezpečenie operatívneho výkonu administratívnych záležitostí sa navrhuje, aby inšpektoráty práce mali postavenie služobného úradu.

K čl. IV

Navrhuje sa, aby zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2006.

Bratislava 5. októbra 2005

Mikuláš Dzurinda v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Ľudovít Kaník v. r.

minister práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu