Zákon o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov 650/2005 účinný od 01.01.2006 do 14.10.2017

Platnosť od: 30.12.2005
Účinnosť od: 01.01.2006
Účinnosť do: 14.10.2017
Autor: Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť: Právo EÚ, Štátne orgány, Orgány ochrany práva, Medzinárodné trestné právo

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HIST3JUD67DS3EUPPČL0

Zákon o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov 650/2005 účinný od 01.01.2006 do 14.10.2017
Prejsť na §    
Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Zákon 650/2005 s účinnosťou od 01.01.2006

Vládny návrh zákona o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii

K predpisu 650/2005, dátum vydania: 30.12.2005

8

D ô v o d o v á s p r á v aVšeobecná časť

Návrh zákona o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii je predložený do legislatívneho procesu na základe Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2005.

Predkladaný návrh zákona tvorí integrálnu súčasť plnenia záväzkov Slovenskej republiky v súvislosti s jej vstupom do Európskej únie, a to v kontexte kapitoly 24 – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútra. Návrh uskutočňuje transpozíciu Rámcového rozhodnutia Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii (ďalej len „rámcové rozhodnutie“) do právneho poriadku Slovenskej republiky, a tým preberá myšlienku spolupráce slovenských justičných orgánov s orgánmi iných členských štátov Európskej únie.

Spomenuté dôvody vzniku rámcového rozhodnutia ako legislatívneho vyjadrenia záverov Európskej rady v Tampere z 15. a 16. októbra 1999, spočívajú v odbúravaní resp. minimalizácii formálnych postupov pri vzájomnom uznávaní a vykonávaní rozhodnutí justičných orgánov členských štátov medzi sebou navzájom. Úlohou rámcového rozhodnutia a v jeho kontexte predkladaného zákona je skvalitniť justičnú spoluprácu v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ formou automatického uznávania a vykonávania rozhodnutí o zaistení majetku a rozhodnutí o zaistení dôkazov vydaných v trestnom konaní justičnými orgánmi jedného členského štátu EÚ justičnými orgánmi v inom členského štátu EÚ. Úprava postupu slovenských justičných orgánov pri vydávaní, uznávaní a vykonávaní príkazu na zaistenie v nadväznosti na rovnakú právnu úpravu vychádzajúcu z obligatórnej transpozície rámcových rozhodnutí Rady EÚ zabezpečí uľahčenie a urýchlenie konania v tejto oblasti trestného práva.

Pre Slovenskú republiku má význam tento návrh zákona aj z pohľadu skutočnosti, že tradičné vzťahy spolupráce, ktoré až doteraz existovali medzi členskými štátmi EÚ, by mal nahradiť systém voľného pohybu rozhodnutí justičných orgánov členských štátov EÚ v trestných veciach, vrátane predbežných a konečných rozhodnutí. Príkaz na zaistenie zavedený rámcovým rozhodnutím a implementáciou predkladaným návrhom je ďalším konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa aplikuje zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako základný kameň spolupráce v oblasti súdnictva. Prvým takýmto opatrením transponovaným do slovenského práva je európsky zatýkací rozkaz (implementovaný zákonom č. 403/2004 Z. z.) a nasledujúce ďalšie obdobné opatrenia možno v kontexte pripravovaných a prerokúvaných právnych aktov ES a EÚ v blízkej budúcnosti očakávať (napr. európsky dôkazný príkaz/rozkaz).

Návrh zákona upravuje podmienky a rozsah použitia príkazu na zaistenie, spôsob styku justičných orgánov, zasielanie písomností (uplatnenie zásady bezprostredného a priameho styku) medzi justičnými orgánmi a postupy a náležitosti konania v zmysle aplikácie spomenutého príkazu.

Vláda Slovenskej republiky svojím uznesením č. 983/2003 zo 14. 10. 2003 uložila ministrom zabezpečiť do príslušných návrhov slovenských všeobecne záväzných právnych predpisov vykonanie transpozície konkrétnych smerníc a rámcových rozhodnutí orgánov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré sú v ich gestorstve, a to v prípade predmetného rámcového rozhodnutia do 2. 8. 2005.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a rešpektuje aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, alebo ktoré podpísala a pripravuje ich ratifikáciu a pokračuje v ich transpozícii.

Minister financií SR vo svojom stanovisku z 10.6.2005 (č. MF/16067/2005-81) uviedlo, že „konštatovanie, že návrh nebude mať finančný, ekonomický, environmentálny vplyv, vplyv na zamestnanosť a podnikateľské prostredie beriem na vedomie za predpokladu, že opatrenia vyplývajúce z realizácie návrhu budú zabezpečené v rámci schválených rozpočtov dotknutých kapitol v roku 2005 i v nasledujúcich rokoch, vrátane nákladov na zabezpečenie úschovy a manipulácie so zaisteným majetkom“.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1.Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.

2.Názov návrhu zákona: zákon o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii

3.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii: zo Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, z Aktu o podmienkach pristúpenia SR k EÚ Slovenskej republike ako členskému štátu Európskej únie vyplývajú z členstva v EÚ záväzky, ktoré si plní aj transponovaním predmetného rámcového rozhodnutia do slovenského práva. Z materiálov o určení gestorstva ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky zodpovedných za transpozíciu smerníc a rámcových rozhodnutí do slovenského práva a z Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2005 vyplýva povinnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky predložiť návrh zákona o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii do legislatívneho procesu.

4.Problematika návrhu zákona:

a) nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev,

b)je upravená v práve Európskej únie: rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie: úplná

6. Gestor (spolupracujúce rezorty): Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

7. Účasť expertov pri príprave návrhu zákona a ich stanovisko k zlučiteľnosti návrhu zákona s právom ES/EÚ: účasť expertov nebola využitá.

Doložka finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť a podnikateľské prostredie

1.Návrh zákona nezakladá nároky na verejné financie.

2.Návrh zákona nebude mať ekonomický dopad na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb.

3.Návrh zákona nebude mať vplyv na životné prostredie.

4.Návrh zákona nebude mať vplyv na zamestnanosť a nevyžiada si zvýšenie počtu zamestnancov.

5.Návrh zákona nebude mať vplyv na podnikateľské prostredie.

Osobitná časť

K § 1:

Vymedzuje sa rámec vzťahov a postupu, na ktoré sa zákon vzťahuje. Jeho úlohou je uskutočnenie transpozície rámcového rozhodnutia Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii (ďalej len „rámcové rozhodnutie“) v súlade so zásadou vzájomného uznávania rozhodnutí justičných orgánov členských štátov EÚ prijatou na zasadnutí Európskej rady v Tampere v roku 1999. Zákon upravuje postup slovenských justičných orgánov pri vydávaní, uznávaní a vykonávaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov.

Zároveň sa ustanovuje, že postup podľa tohto zákona sa použije len vo vzťahu len k tým členským štátom EÚ, ktorí prevzali dotknuté rámcové rozhodnutie do svojho právneho poriadku; inak by bol postup podľa tohto zákona neaplikovateľný.

K § 2:

V § 2 sú definované základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia. Takými pojmami sú: štát pôvodu, vykonávajúci štát, majetok, dôkaz, prepadnutie majetku a justičný orgán.

K § 3:

V odseku 1 sa príkaz na zaistenie rozdeľuje podľa toho, na aké zaistenie sa vzťahuje – či na zaistenie majetku alebo na zaistenie dôkazu. V odseku 2 sa zároveň zdôrazňuje vyššie spomínaná zásada vzájomného uznávania rozhodnutí justičných orgánov členských štátov Európskej únie v trestných veciach.

Návrh zákona je konštruovaný na zásade uplatňovania obojstrannej trestnosti – uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie vo vykonávajúcom štáte bude možné len v prípade, ak je skutok trestným činom nielen podľa práva štátu pôvodu, ale aj podľa práva vykonávajúceho štátu, t.j. Slovenská republika ako vykonávajúci štát uzná a vykoná príkaz na zaistenie vydaný v inom členskom štáte EÚ len v prípade, že skutok je trestným činom aj podľa slovenského práva (výnimka je možná len v prípade potreby zaistenia dôkazov podľa odseku 4). Uvedená konštrukcia je nevyhnutná, keďže v prípade zaistenia majetku je podľa platných medzinárodných zmlúv možné zaistený majetok následne prepadnúť len v prípade, že skutok je trestným činom nielen podľa práva štátu pôvodu, ale aj podľa práva vykonávajúceho štátu. Uvedený postup je v súlade s čl. 10 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia.

Pri splnení podmienok uvedených v odseku 4 písm. a) až c) nie je vykonávajúci štát oprávnený posudzovať splnenie podmienky obojstrannej trestnosti, ale ak sú splnené ostatné podmienky na uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie, ktorého predmetom je zaistenie dôkazov, a nie je dôvod na odklad jeho vykonania, musí príslušný justičný orgán Slovenskej uznať a vykonať taký príkaz na zaistenie (čl. 10 ods. 3 rámcového rozhodnutia). Jedná sa o taxatívny výpočet 32 trestných činov, pri ktorých sa neuplatňuje zásada obojstrannej trestnosti a ktoré sú totožné s právnou úpravou európskeho zatýkacieho rozkazu prevzatou z rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatýkacom rozkaze a vydávacom konaní medzi členskými štátmi transponovanou do slovenského práva zákonom č. 403/2004 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K § 4:

Účelom zákona je zjednodušenie vzájomného styku a komunikácie medzi justičnými orgánmi členských štátov EÚ, a to cestou ich priameho styku bez potreby jeho sprostredkovania prostredníctvom ústredných orgánov jednotlivých členských štátov (spravidla ministerstiev spravodlivosti).

Styk a zasielanie písomností medzi príslušnými orgánmi štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu môže byť uskutočňovaný klasickou poštovou formou alebo iným spôsobom, ktorý je bezpečný (napr. elektronická komunikácia) a ktorý zároveň umožňuje vyhotoviť priamy a autentický písomný záznam takejto komunikácie. Z uvedených dôvodov je z takéhoto poňatia vylúčená telefonická výmena informácií.

Pri získavaní informácií o príslušnom justičnom orgáne za účelom priameho styku a výmeny informácií je možné použiť informácie Európskej justičnej siete.

K § 5:

V súlade s čl. 5 ods. 1 rámcového rozhodnutia sa pre postup ohľadom zaisťovania dôkazov upravuje možnosť, aby justičný orgán štátu pôvodu (či už je to Slovenská republika alebo iný členský štát EÚ) mohol požiadať justičný orgán vykonávajúceho štátu dodržanie postupov a formálnych náležitostí pri zaisťovaní dôkazov – za účelom ich možného následného použitia v konaní vzhľadom na skutočnosť, že právne poriadky členských štátov EÚ môžu upravovať osobitné formality a postupy pri zaisťovaní dôkazov, ktoré musia byť splnené pod sankciou neplatnosti dôkazu.

K § 6 a 7:Upravuje sa postup slovenských orgánov, keď je Slovenská republika štátom pôvodu. Príslušným justičným orgánom Slovenskej republiky je prokurátor, sudca pre prípravné konanie alebo súd, ktorý koná vo veci podľa ustanovení Trestného poriadku.

Justičný orgán Slovenskej republiky v takom prípade zasiela justičnému orgánu vykonávajúceho štátu rozhodnutie vydané podľa Trestného poriadku a spolu s ním vyplnené osvedčenie podľa prílohy č. 1. Ďalej sa ustanovuje, aké následné kroky je potrebné justičným orgánom Slovenskej republiky uskutočniť.

Zároveň sa ustanovujú podmienky používania jazyka v styku medzi justičnými orgánmi. V súlade s rámcovým rozhodnutím musí byť preložené do úradného jazyka vykonávajúceho štátu iba osvedčenie.

K § 8:

V § 8 až § 19 sa upravuje postup slovenských orgánov ako justičných orgánov vykonávajúceho štátu.

Slovenským justičným orgánom, ktorému sa žiadosť o uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie adresuje, je okresná prokuratúra, v obvode ktorej sa nachádzajú majetok alebo dôkazy, ktoré majú byť predmetom zaistenia. Uvedený justičný orgán sa zvolil z dôvodu úpravy lehoty uvedenej v čl. 5 ods. 3 rámcového rozhodnutia, v ktorej je treba rozhodnúť, ak je to možné. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že okresná prokuratúra je justičným orgánom, ktorý už vykonáva určité úkony v prípade právnej pomoci vo vzťahu k cudzine.

Aby sa zabránilo situácii, že o žiadosti o vykonanie príkazu na zaistenie by sa rozhodovalo nezávisle na viacerých okresných prokuratúrach (ak sa majetok alebo dôkazy nachádzajú v obvode viacerých okresných prokuratúr), v takom prípade zašle okresná prokuratúra, ktorá žiadosť o vykonanie príkazu na zaistenie obdržala, túto žiadosť Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá určí miestne príslušnú okresnú prokuratúru na konanie vo veci.

Prokurátor okresnej prokuratúry určenej podľa vyššie uvedeného pravidla preskúma podmienky na uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie, pričom môže rozhodnúť troma spôsobmi – uzná príkaz na zaistenie a zabezpečí jeho vykonanie alebo síce uzná príkaz na zaistenie, ale nariadi odklad jeho vykonania z dôvodu uvedeného v § 12 alebo rozhodne o odmietnutí uznania a vykonania príkazu na zaistenie z dôvodu uvedeného v § 11. Rozhoduje sa uznesením, proti ktorému je možné podať sťažnosť bez odkladného účinku. Sťažnosťou nemožno napadnúť dôvody, pre ktoré bol príkaz na zaistenie vydaný justičným orgánom štátu pôvodu. Ustanovenie odseku 7 je vykonaním čl. 7 ods. 4 rámcového rozhodnutia.

Proti rozhodnutiu podľa odseku 3 je možné podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje sudca pre prípravné konanie okresného súdu, v obvode ktorého je činný prokurátor, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie. Pritom sa ustanovuje, že okresný súd buď žiadosť zamietne alebo rozhodne vo veci sám – nebude môcť vrátiť vec na nové rozhodnutie prokurátorovi.

K § 9:Určuje sa orgán zodpovedný za vykonanie príkazu na zaistenie, ktorým je prokurátor. Ten môže jednotlivé zaisťovacie úkony vykonať buď sám alebo pri tých úkonoch, ktorých vykonanie neprislúcha výhradne prokurátorovi, je prokurátor oprávnený poveriť ich vykonaním policajta.

Pri tých procesných úkonoch pri zaisťovaní majetku alebo dôkazov, ktoré na svoje uskutočnenie vyžadujú rozhodnutie súdu, je prokurátor povinný zadovážiť také rozhodnutie, pričom sa výslovne určuje príslušnosť súdu na tieto úkony.

K § 10:

Aby sa predišlo prieťahom v procese uznávania a vykonávania príkazu na zaistenie príslušnými justičnými orgánmi Slovenskej republiky a zároveň sa dosiahol účel samotného príkazu na zaistenie, stanovujú sa justičným orgánom Slovenskej republiky lehoty, v ktorých musia rozhodnúť podľa § 8 zákona. Podmienkam úplnej transpozície rámcového rozhodnutia zodpovedá vydanie rozhodnutia do 24 hodín, ak je to možné, vzhľadom na znenie čl. 5 ods. 3 rámcového rozhodnutia, ktorý požaduje uznanie príkazu na zaistenie v takej lehote.

K § 11:

Taxatívnym spôsobom sa uvádzajú dôvody, pre ktoré môžu príslušné slovenské justičné orgány odmietnuť uznať a vykonať príkaz na zaistenie vydaný v inom členskom štáte EÚ v súlade s čl. 7 rámcového rozhodnutia. Medzi takéto dôvody patrí nesplnenie formálnych a vecných (obsahových) náležitostí žiadosti o vykonanie príkazu na zaistenie alebo nepredloženie žiadosti a tieto nedostatky neboli napriek výzve príslušného justičného orgánu Slovenskej republiky v určenej lehote odstránené. Ďalším dôvodom na odmietnutie uznania a vykonania príkazu na zaistenie je, že takýto majetok alebo dôkazy sú vo vlastníctve, v správe alebo v držbe osoby, ktorá požíva výsady a imunity podľa medzinárodného práva (nie podľa vnútroštátneho práva), ďalej, že o takom majetku alebo dôkazoch bolo už v Slovenskej republike v inom trestnom konaní právoplatne rozhodnuté, ako aj v prípade, že sa jedná o trestný čin, pri ktorom sa posudzuje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti a táto podmienka nie je splnená.

K § 12:

Dôvody na odklad vykonania príkazu na zaistenie sú upravené taxatívne. Doba, počas ktorej sa odklad realizuje, musí byť nevyhnutne potrebná na splnenie dôvodov, pre ktoré k odkladu došlo. Rovnako ako v prípade odmietnutia uznania a vykonania príkazu na zaistenie sa stanovuje povinnosť slovenského justičného orgánu informovať justičný orgán štátu pôvodu o rozhodnutí odložiť vykonanie príkazu a dôvody, ktoré k nemu viedli. Po zaniknutí dôvodov, pre ktoré došlo k odkladu vykonania príkazu na zaistenie, prijme príslušný slovenský justičný orgán všetky potrebné opatrenia na vykonanie príkazu na zaistenie a informuje o tom justičný orgán štátu pôvodu, ktorý príkaz na zaistenie vydal.

K § 13:

Zaistenie majetku alebo dôkazov je opatrením predbežným, ktoré by malo predchádzať inému opatreniu smerujúcemu v zmysle rámcového rozhodnutia k prepadnutiu majetku resp. odovzdaniu dôkazu. Z uvedených dôvodov je nutné vnímať príkaz na zaistenie ako špecifický príkaz, po ktorom alebo súčasne s ním by mala nasledovať žiadosť štátu pôvodu o odovzdanie (vypožičanie) dôkazu do cudziny alebo žiadosť o prepadnutie majetku. Príkaz na zaistenie môže byť vykonaný aj ako taký sám s tým, že sa očakáva následná žiadosť o odovzdanie dôkazov do cudziny alebo o prepadnutie majetku a jej vykonanie.

V súvislosti s ochranou vlastníckeho práva a nedostatočnou právnou úpravou v rámcovom rozhodnutí sa odovzdanie dôkazu do cudziny v tomto zákone vníma ako vypožičanie dôkazu do cudziny na vykonanie potrebných procesných úkonov na nevyhnutne potrebnú dobu, pričom takéto vypožičanie dôkazov môže príslušný slovenský justičný orgán podmieniť akceptovaním výhrady vrátenia dôkazu z cudziny späť do Slovenskej republiky. V prípade jej neakceptovania zo strany justičného orgánu štátu pôvodu je oprávnený justičný orgán Slovenskej republiky odmietnuť odovzdať predmetný dôkaz.

Pri vykonaní „konfiškačného príkazu“ (confiscation order) vydaného v inom členskom štáte EÚ sa na jeho uznanie a vykonanie vyžaduje predchádzajúce uznanie cudzozemského rozhodnutia postupom upraveným v slovenskom Trestnom poriadku v piatej časti (právny styk s cudzinou). Podľa rovnakej časti sa postupuje v prípade odovzdania dôkazu do štátu pôvodu.

K § 14:

V súlade so zásadou ochrany práv a slobôd sa upravuje otázka doby trvania zaistenia. Rozlišujú sa dve situácie – pri zaistení majetku trvá zaistenie do doby výkonu rozhodnutia, ktorým sa uzná rozhodnutie o prepadnutí majetku, ktorý bol zaistený, alebo do doby zrušenia zaistenia majetku; pri zaistení dôkazov trvá zaistenie do doby odovzdania dôkazu justičnému orgánu štátu pôvodu alebo do doby zrušenia zaistenia dôkazu. V prípade, že nedôjde na základe žiadosti justičného orgánu štátu pôvodu, ktorý príkaz na zaistenie vydal, k odovzdaniu majetku alebo dôkazov, t.j. majetok alebo dôkazy boli zaistené a zostali v zaistení na území Slovenskej republiky, je justičný orgán Slovenskej republiky povinný preskúmať dôvody na ďalšie trvanie zaistenia na území Slovenskej republiky vždy najneskôr po uplynutí šiestich mesiacov od uznania príkazu na zaistenie, a to opakovane.

K § 15:

Upravuje sa príslušnosť slovenského justičného orgánu zabezpečujúceho výkon úschovy a správy majetku alebo dôkazov zaistených na základe uznaného a vykonaného príkazu na zaistenie. Rovnako sa upravuje postup pre prípad, keď príslušný slovenský justičný orgán nemôže vlastnými prostriedkami zabezpečiť úschovu a správu takého majetku, a to vrátane zabezpečenia takejto správy a úschovy prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, v ktorej predmete podnikania je výkon správy a úschovy vecí.

K § 16:

Upravuje sa príslušnosť slovenského justičného orgánu pri prevoze majetku alebo dôkazov do cudziny. V prípade, že je to možné, môžu byť odovzdané resp. zaslané do cudziny poštou, ak to možné nie je, zabezpečí sa ich odovzdanie do cudziny prostredníctvom Policajného zboru.

K § 17:

Pri úprave otázky nákladov, ktoré vzniknú Slovenskej republike ako vykonávajúceho štátu pri uznaní a vykonaní príkazu na zaistenie vydaného v inom členskom štáte EÚ sa vychádza zo zásady, že všetky vzniknuté náklady sú hradené zo štátneho rozpočtu.

K § 18:

V záujme zabezpečenia ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb sa upravuje otázka opravných prostriedkov dostupných na ochranu práv v súvislosti s vydaním príkazu na zaistenie s tým, že ochrany práv sa možno dovolávať na súde v štáte pôvodu (v zmysle úpravy čl. 11 ods. 2 rámcového rozhodnutia).

K § 19:

Aby sa predišlo porušovaniu práv fyzických osôb a právnických osôb v dôsledku vydania, uznania alebo vykonania príkazu na zaistenie, upravuje sa možnosť zrušenia príkazu na zaistenie resp. obmedzenie zaistenia. Je to tak v prípade, keď Slovenská republika je vykonávajúcim štátom a príslušný slovenský justičný orgán je informovaný justičným orgánom štátu pôvodu, že príkaz na zaistenie bol v štáte pôvodu zrušený resp. rozsah zaistenia bol obmedzený; v takom prípade príslušný slovenský justičný orgán zruší resp. obmedzí zaistenie majetku alebo dôkazov. Rovnako postupuje slovenský justičný orgán aj v prípade, ak pri preskúmaní trvania dôvodov zaistenia podľa § 14 zistí, že dôvody na trvanie zaistenia už pominuli alebo ak okresný súd rozhodne o sťažnosti a z tohto rozhodnutia vyplýva potreba zrušiť alebo obmedziť zaistenie. Ak súd na základe podaného opravného prostriedku vysloví, že vydaním, uznaním alebo vykonaním príkazu na zaistenie boli porušené práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby, zruší príslušný slovenský justičný orgán príkaz na zaistenie.

K § 20 a 21:

Upravuje sa otázka zodpovednosti za škodu, pričom sa vychádza zo zásady, že za škodu, ktorá vznikla vykonávajúcemu štátu pri vykonávaní príkazu na zaistenie, zodpovedá štát pôvodu okrem prípadu, ak škoda bola spôsobená zavineným konaním príslušných justičných orgánov vykonávajúceho štátu – v takom prípade zodpovedá vykonávajúci štát za škodu v rozsahu, v akom bola takým zavineným konaním príslušného justičného orgánu vykonávajúceho štátu spôsobená. Ustanovujú sa podmienky úhrady nákladov, ktoré sa vyplatili ako náhrada škody jednak keď je Slovenská republika vykonávajúcim štátom (§ 20), jednak keď je Slovenská republika štátom pôvodu (§ 21).

K § 22:

Upravuje sa použiteľnosť ustanovení Trestného poriadku na konanie podľa tohto zákona, ak nie je v tomto zákone odlišná úprava.

K § 23:

Ustanovuje sa, že týmto zákonom nie je dotknutý postup slovenských orgánov podľa platných medzinárodných zmlúv, t.j. aj po účinnosti tohto zákona bude možný postup podľa mechanizmov justičnej spolupráce v trestných veciach upravených medzinárodnými zmluvami.

K § 24:

V súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky je obligatórne uvedený transpozičný odkaz na preberaný právny akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie.

K § 25:

V prechodnom ustanovení sa rieši postup ohľadom žiadostí podaných pred nadobudnutím účinnosti zákona – ustanovuje sa použitie doterajších predpisov, t.j. ustanovení Trestného poriadku o právnom styku s cudzinou účinné do dňa nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona.

K § 26:

Účinnosť sa navrhuje 1. januára 2006 vzhľadom na dĺžku legislatívneho procesu, ako aj účinnosť nového Trestného poriadku.

Bratislava, 28. september 2005

Mikuláš Dzurinda, v.r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic, v.r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Načítavam znenie...
MENU
Hore