Zákon o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov 563/2009 účinný od 01.08.2021 do 31.12.2021

Platnosť od: 23.12.2009
Účinnosť od: 01.08.2021
Účinnosť do: 31.12.2021
Autor: Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť: Dane z príjmu, Daň z pridanej hodnoty, Dražby, Správa a privatizácia národného majetku, Daňové orgány

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HIST46JUD99588DS52EUPP11ČL59

Zákon o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov 563/2009 účinný od 01.08.2021 do 31.12.2021
Prejsť na §    
Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Zákon 563/2009 s účinnosťou od 01.08.2021 na základe 312/2020

Legislatívny proces k zákonu 312/2020

Vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

K predpisu 312/2020, dátum vydania: 11.11.2020

 

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024. Vláda Slovenskej republiky sa v programovom vyhlásení zaviazala prijať takú právnu úpravu zaisťovania majetku, ktorá v súlade s medzinárodnými štandardmi vyplývajúcimi zo záväzkov Slovenskej republiky v tejto oblasti, zabezpečí efektívne vyhľadávanie, zaisťovanie a odnímanie výnosov z trestnej činnosti a zavedenie jasných a účelných pravidiel pre správu zaisteného majetku a nakladanie s ním. Osobitný dôraz sa má venovať zamedzeniu účelových prevodov nelegálne získaného majetku vykonávaných s cieľom mariť výkon majetkových trestov uložených v trestnom konaní. Okrem toho programové vyhlásenie vlády vyslovene vyžaduje zriadenie úradu, ktorý bude spravovať majetok zaistený v trestnom konaní, pri správe daní a ciel, ako aj pri výkone medzinárodných sankcií. Všetky uvedené požiadavky predkladaný návrh zákon napĺňa.

Návrh zákona ďalej v súlade s programovým vyhlásením vlády zavádza dve nové skutkové podstaty trestných činov, a to trestný čin zneužitia práva (ohýbanie práva) a trestný čin prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody (prikrmovanie).

Návrhom zákona sa ďalej vykonáva transpozícia a implementácia právne záväzných aktov Európskej únie.

V prvom rade ide o smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii. Ako z názvu smernice vyplýva, ide o právnu úpravu, ktorá bezprostredne súvisí s problematikou zaisťovania majetku a odnímania výnosu z trestnej činnosti. To platí aj pre nariadenie Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, ktorého implementácia sa vykonáva predkladaným návrhom zákona.

Ďalej sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva. Programové vyhlásenie vlády definuje predchádzanie legalizácii výnosov z trestnej činnosti a jej odhaľovanie ako jednu zo svojich priorít. Naviac, legalizácia výnosov z trestnej činnosti je dôležitým impulzom pre vhodne nastavenú právnu úpravu odnímania výnosov z trestnej činnosti, ktorá je bez efektívneho systému zaisťovania majetku bezzubá. Vláda sa v oblasti boja proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti zaviazala vytvoriť legislatívny rámec upravujúci problematiku virtuálnych mien v trestnom práve, čo sa zabezpečuje transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV.

Návrhom zákona sa ďalej pokračuje v implementácii nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry a rovnako sa zabezpečuje implementácia nariadenia Európskeho parlamentu a

2

Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu. Obe nariadenia predstavujú kľúčové nástroje pre boj s trestnou činnosťou poškodzujúcou finančné záujmy Európskej únie najmä v súvislosti s odnímaním výnosov z tejto trestnej činnosti. Na to, aby Slovenská republika vedela účinne aplikovať nariadenie o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, musí mať efektívny vnútroštátny systém pre zisťovanie majetku a jeho následnú konfiškáciu vrátane správy zaisteného a skonfiškovaného majetku.

Návrhom zákona sa súčasne odstraňuje transpozičný deficit vyplývajúci zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV.

Predkladateľ zvolil pri príprave návrhu zákona riešenie spočívajúce v sústredení úloh vyplývajúcich z programového vyhlásenia vlády, ako aj súvisiacich transpozičných a implementačných aktivít do jedného uceleného materiálu, čím sa vyhne viacerým paralelným novelizáciám zákonov kódexového typu.

Nosnou právnou úpravou je samotný zákon o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (čl. I). Cieľom tejto právnej úpravy je zaviesť režim správy majetku zaisteného najmä v trestnom konaní, pričom táto právna úprava sa bude používať aj v rámci iných procesov (napr. daňové konanie, výkon medzinárodných sankcií, či preukazovanie pôvodu majetku). Návrh zákona upravuje štátne orgány, ktoré budú zodpovedné za správu zaisteného majetku, práva a povinnosti osôb dotknutých zaistením majetku a správcu zaisteného majetku. Návrhom zákona sa zriaďuje Úrad pre správu zaisteného majetku, ktorý bude zabezpečovať správu zaisteného majetku podľa predloženého návrhu zákona. S navrhovanou úpravou v čl. I úzko súvisí rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v Trestnom poriadku (čl. III).

V čl. II sa vykonáva novelizácia Trestného zákona, ktorou sa zohľadňuje návrh zákona v čl. I, zavádza sa nový trestný čin zneužitia práva, trestný čin prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody, upravuje sa trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti a trestný čin nepriamej korupcie. Niektoré zmeny či doplnenia výsledkom transpozícií niekoľkých smerníc, ktoré sa návrhom zákona vykonávajú. Ďalej návrh zákona zavádza definíciu výnosu na účely Trestného zákona a zavádza sa nový druh ochranného opatrenia zhabanie časti majetku.

V rámci novelizácie Trestného poriadku (čl. III) sa návrh zákona zameriava primárne na rozšírenie inštitútov slúžiacich na zaistenie majetku určeného na páchanie trestných činov alebo ktorý je výnosom z trestnej činnosti (zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe, zaistenie inej majetkovej hodnoty, zaistenie náhradnej hodnoty, zaistenie hnuteľnej veci) a nanovo sa upravuje štvrtý diel prvej časti štvrtej hlavy Trestného poriadku. Zároveň sa na účely trestného konania definuje vec dôležitá pre trestné konanie a rozlišujú sa účely zaistenia. Ostatné novelizačné body väčšinou súvisia s transpozíciami smerníc a implementáciou nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry .

Novelizácia zákona č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v čl. IV súvisí s transpozíciou

3

smernice č. 2018/1673. V čl. V a VI sa novelizujú predpisy týkajúce sa prokuratúry a postavenia prokurátorov na účely zabezpečenia implementácie nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. V čl. VII dochádza k novelizácii zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov, ktorou sa upravuje zabránenie zmarenia zaistenia zaknihovaných cenných papierov v prípadoch ich zmeny na listinnú podobu. Zmena zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. VIII) nadväzuje na nový zaisťovací inštitút v Trestnom poriadku, ktorým je zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe.

Novelizácia Colného zákona (čl. IX), Daňového poriadku (čl. XIII) a zákona č. 486/2013 Z. z. o presadzovaní práv duševného vlastníctva colnými orgánmi (čl. XIV) súvisí s právnou úpravou správy zaisteného majetku. V čl. X sa novelizuje zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s cieľom zlepšiť právnu úpravu vo vzťahu k výkonu trestu prepadnutia majetku, ktorého realizáciu zabezpečuje práve konkurzný súd. V čl. XI a čl. XVII sa vykonáva implementácia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu. Novelizácia zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. XIII) za cieľ vyriešiť prístup Európskej prokuratúry k odpisom z registra trestov, a teda súvisí s implementáciou príslušného nariadenia.

Novelizácia zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb súvisí s navrhovanou úpravou v čl. I a s transpozíciami viacerých smerníc. Novelizácia zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií za cieľ riešiť niektoré odporúčania Moneyval a zároveň prepojiť tento zákon s právnou úpravou správy zaisteného majetku (čl. XVI).

Všetky navrhované zmeny sú detailne popísané v osobitnej časti dôvodovej správy.

Účinnosť zákona sa navrhuje od 1. januára 2021. Odložená účinnosť k 1. augustu 2021 sa navrhuje vo vzťahu k zriadeniu nového Úradu pre správu zaisteného majetku ako správcu zaisteného majetku s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť tohto Úradu pre výkon navrhovanej pôsobnosti.

V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 dochádza ku goldplatingu, pretože transpozičné opatrenia nadobudnú účinnosť skôr, ako uplynutie lehota na transpozíciu tejto smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. V tomto prípade ide však o pozitívny goldplating z dôvodu, že sa nanovo naformulovala skutková podstata trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí účinnejší a efektívnejší trestnoprávny postih páchateľov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona zakladá vplyvy na verejné financie a podnikateľské prostredie. Návrh zákona nebude mať sociálne vplyvy, vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti,

4

na služby verejnej správy pre občana a ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Identifikované vplyvy navrhovanej právnej úpravy detailne popísané v príslušných analýzach.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania a rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky dňa 18. augusta 2020. Vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila návrh zákona 26. augusta 2020.

5

Doložka vybraných vplyvov

1. Základné údaje

Názov materiálu

Vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Materiál nelegislatívnej povahy

💧 Materiál legislatívnej povahy

Charakter predkladaného materiálu

💧 Transpozícia práva EÚ

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15. 4. 2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014)

Nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 31. 10. 2017)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 284, 12. 11. 2018)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 28. 11. 2018)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV (Ú. v. EÚ L 123, 10. 5. 2019)

Termín začiatku a ukončenia PPK

Jún 2020

Predpokladaný termín predloženia na MPK

Jún 2020

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR

August 2020

2. Definícia problému

Realizácia Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024 s cieľom prijať potrebné opatrenia na zavedenie efektívneho a účinného finančného vyšetrovania, vrátane organizačného, personálneho a materiálneho dobudovania orgánov ochrany práva, s cieľom odčerpať výnosy pochádzajúce z trestnej činnosti, následne používané na páchanie najzávažnejšej trestnej činnosti, vrátane trestnej činnosti s medzinárodným prvkom.

6

Zákonom o zaisťovaní majetku v súlade s medzinárodnými štandardmi vyplývajúcimi zo záväzkov Slovenskej republiky v tejto oblasti, vláda zabezpečuje efektívne vyhľadávanie, zaisťovanie a odnímanie výnosov z trestnej činnosti a zavedenie jasných a účelných pravidiel pre správu zaisteného majetku a nakladanie s ním. Osobitný dôraz sa venuje zamedzeniu účelových prevodov nelegálne získaného majetku vykonávaných s cieľom mariť výkon majetkových trestov uložených v trestnom konaní.

Vláda považuje za jednu zo svojich priorít predchádzanie legalizácii výnosov z trestnej činnosti, jej odhaľovanie, predchádzanie financovaniu terorizmu a odhaľovanie týchto javov. Legalizácia je spájaná s organizovanou trestnou činnosťou, ktorej hlavným cieľom je zakryť pôvod výnosov z trestnej činnosti, v dôsledku čoho môže byť narušená integrita a stabilita finančného systému, ohrozený vnútorný trh EÚ, ako aj medzinárodný rozvoj. Vláda v oblasti boja proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti vytvorí legislatívny rámec upravujúci problematiku virtuálnych mien.

V nadväznosti na prebiehajúcu záverečnú fázu piateho kola hodnotenia SR Výborom expertov Rady Európy pre hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu MONEYVAL bude vláda postupovať v súlade s jeho odporúčaniami uvedenými v návrhu záverečnej správy a prijme všetky potrebné systémové, inštitucionálne a legislatívne opatrenia na zabezpečenie realizácie odporúčaní.

V záujme účinného boja proti organizovanému zločinu a závažnej ekonomickej kriminalite sa vláda zasadí za zefektívnenie uplatňovania mechanizmu odhaľovania a odnímania výnosov z trestnej činnosti, ako aj majetkov nadobudnutých z nelegálnych výnosov, a to úpravou legislatívy o preukazovaní pôvodu majetku. Vláda zároveň presadí zjednodušenie zaisťovania majetku a jeho rozšírenie na viaceré trestné činy korupčného a ekonomického charakteru.

Vláda sa taktiež zaviazala zriadiť Úrad pre správu majetku v trestnoprávnom konaní, ale aj v konaní v oblasti daňovej, colnej a v boji proti terorizmu.

3. Ciele a výsledný stav

Cieľom návrhu zákona je vytvorenie a zavedenie režimu správy majetku, ktorý bol zaistený v trestnom konaní, daňovom konaní, prípadne v iných procesoch v rámci verejnej správy. Navrhovaná právna úprava vymedzuje štátne orgány, ktoré zodpovedné za správu zaisteného majetku, správcu zaisteného majetku a rovnako stanovuje práva a povinnosti osôb dotknutých rozhodnutím o zaistení majetku. Do právneho poriadku Slovenskej republiky sa zavádzajú nové zaisťovacie inštitúty (napr. zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie obchodného podielu), ktoré upravené v Trestnom poriadku. Od návrhu zákona sa očakáva efektívnejší prístup štátnych orgánov pri zmrazovaní majetku tam, kde je to nevyhnutné na dosiahnutie účelu najmä trestného konania.

4. Dotknuté subjekty

Štátne orgány, fyzické osoby, právnické osoby.

5. Alternatívne riešenia

Alternatívnym riešením je nulový variant, t. j. nevydanie zákona a zachovanie súčasného stavu, čo by znamenalo nesúlad s právom Európskej únie. Uplatnenie nulového variantu (neprijatie právnej úpravy) neumožňujú smernice, ktoré vyžadujú, aby členské štáty uviedli do účinnosti zákony a iné právne predpisy potrebné na dosiahnutie súladu s týmito smernicami v presne určenej transpozičnej lehote. Rovnako by v prípade absencie právnej úpravy došlo k nedodržaniu odporúčaní Výboru expertov na hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovanie terorizmu (Moneyval), ktorý identifikoval nedostatky v rámci V. kola hodnotení.

6. Vykonávacie predpisy

Predpokladá sa prijatie/zmena vykonávacích predpisov? 💧 Áno Nie

7. Transpozícia práva EÚ

Áno. V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 dochádza ku goldplatingu, pretože transpozičné opatrenia nadobudnú účinnosť skôr, a teda 1. januára 2021, pričom transpozíciu smernice je potrebné uskutočniť do 31. mája 2021. V tomto prípade ide však o pozitívny goldplating z dôvodu, že sa nanovo

7

naformulovala skutková podstata trestného činu podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí účinnejší a efektívnejší trestnoprávny postih páchateľov.

8. Preskúmanie účelnosti**

Preskúmanie účelnosti navrhovaného predpisu bude vykonávané priebežne po nadobudnutí jeho účinnosti.

9. Vplyvy navrhovaného materiálu

Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Vplyvy na rozpočet verejnej správy z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy

Áno

💧 Nie

Čiastočne

💧 Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Vplyvy na podnikateľské prostredie z toho vplyvy na MSP

💧 Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Sociálne vplyvy

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na informatizáciu

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu

Pozitívne

💧 Žiadne

 * Negatívne

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na služby pre občana z toho vplyvy služieb verejnej správy na občana vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

10. Poznámky

11. Kontakt na spracovateľa

JUDr. Michaela Poláčková (e-mail:

michaela.polackova@justice.sk

, tel. č. 02 888 91 163), JUDr. Jana Bálešová

(e-mail:

jana.balesova@justice.sk

, tel. č. 02 888 91 509), sekcia legislatívy, odbor legislatívy trestného práva,

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

12. Zdroje

Návrh zákona je výstupom pracovnej skupiny zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a bol vypracovaný v spolupráci s dotknutými štátnymi orgánmi (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej republiky).

13. Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

8

návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: Zákon o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3. Predmet návrhu zákona je upravený v práve Európskej únie:

a) v primárnom práve (uviesť názov zmluvy a číslo článku),

čl. 82 ods. 2, čl. 83 ods. 1 a čl. 87 až 89 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

b) v sekundárnom práve (uviesť druh, inštitúciu, číslo, názov a dátum vydania právneho aktu vzťahujúceho sa na upravovanú problematiku, vrátane jeho gestora),

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. L 101, 15. 4. 2011), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2011), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. L 283, 31. 10. 2017), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva (Ú. v. L 284, 12. 11. 2018), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 28. 11. 2018), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV (Ú. v. L 123, 10. 5. 2019), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

c) v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (uviesť číslo a označenie relevantného rozhodnutia a stručne jeho výrok alebo relevantné právne vety).

9

Bezpredmetné

4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a) uviesť lehotu na prebranie príslušného právneho aktu Európskej únie, príp. aj osobitnú lehotu účinnosti jeho ustanovení,

Smernica 2011/36/EÚ - 6. apríl 2013

Smernica 2011/93/EÚ - 18. december 2013

Smernica 2014/42/EÚ - 4. október 2016

Nariadenie 2017/1939 – lehota neurčená

Smernica 2018/1673 - 3. december 2020

Nariadenie 2018/1805 – 19. december 2020

Smernica 2019/713 – 31. máj 2021

b) uviesť informáciu o začatí konania v rámci „EÚ Pilot“ alebo o začatí postupu Európskej komisie, alebo o konaní Súdneho dvora Európskej únie proti Slovenskej republike podľa čl. 258 a 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v jej platnom znení, spolu s uvedením konkrétnych vytýkaných nedostatkov a požiadaviek na zabezpečenie nápravy so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie,

- konanie proti Slovenskej republike č. 2019/2135 o porušení čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, EÚ Pilot č. EUP(2019) 9465 - smernica 2011/93/EÚ

c) uviesť informáciu o právnych predpisoch, v ktorých uvádzané právne akty Európskej únie prebrané, spolu s uvedením rozsahu ich prebrania, príp. potreby prijatia ďalších úprav.

Smernica 2011/36/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (úplná transpozícia)

•Zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze (úplná transpozícia)

•Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Opatrenie štátneho tajomníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 58/2015 o úlohách Informačného centra na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality (úplná transpozícia)

•Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 180/2013 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (úplná transpozícia)

10

•Nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 175/2010 o vymedzení príslušnosti útvarov Policajného zboru a útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri odhaľovaní trestných činov, pri zisťovaní ich páchateľov a o postupe v trestnom konaní (úplná transpozícia)

•Nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 107/2005 o postupe pri evidovaní a manipulácii s vyšetrovacími spismi (úplná transpozícia)

•Zákon č. 180/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 551/2010 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (úplná transpozícia)

Smernica 2011/93/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (úplná transpozícia)

•Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (úplná transpozícia)

•Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (úplná transpozícia)

•Zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 (úplná transpozícia)

11

•Zákon č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 209/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

Smernica 2014/42/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 101/2010 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku (úplná transpozícia)

•Zákon č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

Smernica (EÚ) 2018/1673

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

Smernica (EÚ) 2019/713

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení zákonov v znení zákona č. 373/2018 Z. z. (úplná transpozícia)

12

•Zákon č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

5. Návrh zákona je zlučiteľný s právom Európskej únie:

a) úplne

B.Osobitná časť

13

K čl. I

K § 1

Navrhované ustanovenie vymedzuje predmet právnej úpravy, ktorým je úprava postupu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správa zaisteného majetku.

Predkladateľ zvolil koncept „vykonávania rozhodnutia o zaistení majetku“. Každé rozhodnutie o zaistení majetku je zákonným podkladom pre uchopenie majetku zo strany štátnych orgánov alebo iné obmedzenie nakladania s majetkom. Akonáhle je vydané rozhodnutie o zaistení majetku, je potrebné pristúpiť k jeho vykonaniu. Vykonanie tohto rozhodnutia spočíva vo faktickom a právnom uchopení majetku, ktorý bol zaistený. Zaistením majetku treba rozumieť dočasné obmedzenie práva nakladať so zaisteným majetkom. Nejde teda o konečné rozhodnutie vo význame konfiškácie, aj keď môže byť využívané práve na dosiahnutie konfiškácie majetku, ak splnené zákonné predpoklady pre odňatie majetku dotknutej osoby. Zaistenie majetku sa nedeje samoúčelne, ale vždy sleduje zákonom vymedzený cieľ. Napríklad v trestnom konaní ide o zabezpečenie odňatia majetku, ktorý je výnosom z trestnej činnosti, bol použitý na spáchanie trestného činu, zabezpečenie majetkových nárokov poškodeného alebo na účely zabezpečenia dôkazu. Rovnako je tomu aj v ďalších prípadoch, v ktorých bude prichádzať do úvahy zaistenie majetku, napr. v daňovom konaní, pri vykonávaní medzinárodných sankcií, či preukazovaní pôvodu majetku.

Aj keď zaisťovanie majetku nie je v právnom poriadku novým inštitútom, správa zaisteného majetku predstavuje v súčasnosti problematickú oblasť zaisťovania majetku. V platnom znení Trestného poriadku je tejto otázke venovaná rámcová právna úprava, ktorá sa javí byť z pohľadu aplikačnej praxe nedostatočnou. Uvedené v konečnom dôsledku súvisí aj s absenciou všeobecnej súkromnoprávnej úpravy správy cudzej veci. Z tohto pohľadu má predkladaný návrh zákona ambíciu upraviť podľa povahy veci čo najširšie spektrum otázok spojených so správou majetku, ktorý bol zaistený, a to počas trvania zaistenia majetku a po jeho skončení. Ide o úpravu otázky organizačného zabezpečenia správy zaisteného majetku (kto vykonáva správu), ako aj práv a povinností správcu zaisteného majetku (ako vykonáva správu). Návrh zákona je v časti úpravy správy zaisteného majetku všeobecnou právnou úpravou, ktorú je nevyhnutné vnímať vždy v súvislosti s osobitnými predpismi, ktoré regulujú nakladanie so špecifickými typmi majetku (napr. zbrane, strelivo, drogy, chránené druhy živočíchov a rastlín a pod.). Návrh zákona rešpektuje existenciu týchto osobitných predpisov, ako aj pravidiel pre nakladanie s osobitnými typmi majetku a prikazuje správcovi zaisteného majetku rešpektovať tieto pravidlá.

Návrh zákona nerieši otázku správy majetku, ktorý prepadol v prospech štátu, t.j. majetku, ktorý bol skonfiškovaný. V tomto prípade nejde o správu cudzieho majetku, ale o správu majetku štátu, ktorá je regulovaná osobitnými predpismi, ktoré predkladaným návrhom zákona nie sú dotknuté.

Návrh zákona je vnútorne rozdelený do dvoch celkov. Prvý 3 9) upravuje postup príslušných orgánov pri zisťovaní majetku, ktorý byť zaistený alebo bol zaistený, ako aj postup pri samotnom zaisťovaní majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 9 sa budú aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 9 je

14

výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d).

Predkladateľ pristúpil k právnej úprave, ktorá vymedzuje v § 1 ods. 1 okruh konaní, v rámci ktorých je možné aplikovať predkladanú právnu úpravu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a jeho správe. Aktuálne navrhovaný výpočet týchto konaní reflektuje závery diskusie k návrhu zákona v rámci pracovnej skupiny. Perspektívne možno tento okruh konaní rozširovať, ak sa to ukáže ako potrebné. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že aplikácia predkladaného návrhu zákona prichádza do úvahy v rámci rôznych konaní, ktoré vedú štátne orgány. Tieto konania odlišné svojou povahou, ich právna regulácia je častokrát odlišná, to platí aj pre rozsah matérie týkajúcej sa zaisťovacích úkonov v týchto konaniach. Vzhľadom na uvedené je preto nutné, aby bol predkladaný návrh zákona vykladaný v intenciách toho-ktorého konania, ktoré generuje rozhodnutia o zaistení majetku alebo jeho časti. Na tento účel sa v nevyhnutnom rozsahu vykonáva aj novelizácia súvisiacich právnych predpisov, ktoré upravujú postup pri zaisťovaní majetku. Ide o zmeny a doplnenia Trestného poriadku, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov. V odseku 2 je dotváraná úprava pôsobnosti zákona aj negatívnym spôsobom, keďže sa navrhuje vyňať z režimu návrhu zákona správu majetku, ktorý je dôkazom vo vyššie uvedených konaniach. Takýto majetok bude spravovať ten subjekt, ktorý ho zaistil.

V odseku 3 sa explicitne vyjadruje vzťah navrhovaných § 3 9 k osobitným predpisom, podľa ktorých dochádza k vydávaniu rozhodnutí o zaistení majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 9 sa budú aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 až 9 je výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d), t. j. napríklad v daňovom konaní.

K § 2

V odsekoch 1 6 sa vymedzujú základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú. Zavádza sa definícia majetku, ktorá sa bude aplikovať len na účely tohto predkladaného zákona. V prípade definície majetku predkladateľ vychádza z existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy, najmä z ustanovení Občianskeho zákonníka. Faktom je, že právne predpisy EÚ, z ktorých návrh zákona vychádza, definujú majetok častokrát odlišným spôsobom. Predkladateľ však v tomto prípade preferuje dosiahnutie obsahu definície majetku využitím pojmového aparátu, ktorý používa právny poriadok Slovenskej republiky. Osobitne sa z definície majetku vynímajú jadrový materiál, rádioaktívny odpad, vyhoreté jadrové palivo a inštitucionálny rádioaktívny odpad. Dôvodom pre túto úpravu je rešpektovanie osobitných predpisov, ktoré upravujú nakladanie s týmto majetkom. Takáto právna úprava neznamená, že by nešlo o majetok, ktorý nepodlieha zaisteniu, ale zvýrazňuje sa len tým skutočnosť, že takýto majetok nepodlieha režimu správy majetku podľa predloženého návrhu zákona, pričom jeho správa bude zabezpečovaná v súlade so zákonom č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

15

Vymedzenie pojmu „príslušný orgán“, ktorým treba rozumieť orgán verejnej moci, ktorý rozhodol o zaistení majetku. V trestnom konaní ním môže byť policajt, prokurátor alebo súd. Avšak na účely piatej časti Trestného poriadku, ktorá upravuje justičnú spoluprácu v trestných veciach, resp. právnu pomoc sa predmetné vymedzenie pojmu „príslušný orgán“ nepoužije. Príslušným orgánom bude vždy slovenský justičný orgán, t. j. príslušným orgánom nikdy nebude justičný orgán iného štátu. V daňovom konaní správca dane. Pri preukazovaní pôvodu majetku ním bude prokurátor. Pri výkone medzinárodných sankcií ten orgán, ktorému prináleží rozhodovať o zaistení majetku na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.

Zavádza sa pojem „dotknutá osoba“. Treba ňou rozumieť osobu, ktorá je bezprostredne dotknutá rozhodnutím o zaistení majetku. Napríklad obvinený v trestnom konaní, osoba preverovaná podľa zákona o preukazovaní pôvodu majetku a pod. Nevyhnutne nemusí ísť o vlastníka veci, ale môže ísť aj o osobu, ktorá ma konkrétnu vec v držbe.

Návrh zákona vymedzuje obsah pojmu správa majetku, pričom sa vychádza z obdobnej definície v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Zároveň sa ustanovuje tzv. správca zaisteného majetku, ktorým bude novo vzniknutý Úrad pre správu zaisteného majetku. Vznik tohto úradu je výsledkom odbornej diskusie. Len úrad vykonáva správu zaisteného majetku. Návrh zákona pripúšťa, aby úrad zabezpečoval správu zaisteného majetku aj prostredníctvom externých subjektov. Ide o prípady, kedy osobitný typ majetku vyžaduje osobitný prístup k jeho správe, či z dôvodu existencie osobitných zákonných pravidiel pre nakladanie s takýmto majetkom (napr. chránené živočíchy alebo rastliny, odpady, zbrane, strelivo, drogy a pod.) alebo z dôvodu, že ide o majetok, ktorého spravovanie vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť (napr. správa cenných papierov alebo majetkovej účasti v právnickej osobe). V tomto prípade návrh zákona umožňuje zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej strany. Avšak využitie zabezpečovania správy zaisteného majetku týmto spôsobom nemení nič na statuse úradu. Pričom platí, že úrad nebude vždy a v každom jednotlivom prípade vykonávať správu zaisteného majetku, pretože podľa platného právneho stavu správu zaisteného majetku pri určitom type majetku vykonávajú iné orgány, napr. správu zaistených zbraní vykonáva Policajný zbor SR.

V odseku 5 ustanovuje, že rozhodnutím o zaistení majetku sa rozumie aj rozhodnutie o zabezpečení majetku pri správe daní, pretože pri správe daní sa používa pojem „zabezpečenie majetku“.

Navrhovaný odsek 6 definuje nezúčastnenú osobu, ktorou sa rozumie osoba v plnom rozsahu spôsobilá na právne úkony, u ktorej nie pochybnosti o jej nezaujatosti vo vzťahu k osobám alebo k veciam, ktorých sa úkon priamo dotýka a ktorá nie je zamestnancom príslušného orgánu ani úradu. Nezúčastnená osoba je inštitútom používaným v § 7 a 9 návrhu zákona.

V súvislosti so všeobecnými ustanoveniami vymedzenými v § 2 platí, že zákonom stanovená povinnosť mlčanlivosti podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknutá.

Všeobecne k § 3 až 9

16

Účelom navrhovaných ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku. Ako vyplýva z predchádzajúceho textu (pozri odôvodnenie k § 2 ods. 5) ide o ustanovenia, ktoré sa budú aplikovať podporne popri procesných predpisoch, ktoré regulujú zaisťovanie majetku. Cieľom týchto ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku a úkony spojené s výkonom rozhodnutia o zaistení majetku. Zaisťovanie majetku sa aj v súčasnosti realizuje dvojakým spôsobom: posesórne a neposesórne. V prvom prípade dochádza k faktickému uchopeniu zaisteného majetku a jeho odňatiu z dispozície dotknutej osoby (napr. odňatie motorového vozidla) a v druhom prípade sa majetok zaisťuje formou zápisu tejto skutočnosti do úradnej evidencie majetku (napr. zápis poznámka do katastra nehnuteľností). Tomu zodpovedá aj navrhovaná práva úprava.

K § 3

Navrhované ustanovenie upravuje všeobecné opatrenie súvisiace s výkonom rozhodnutia o zaistení majetku. V odseku 1 je upravená základná povinnosť príslušného orgánu postupovať tak, aby bol zabezpečený riadny výkon rozhodnutia. V odseku 2 sa upravuje notifikačná povinnosť príslušného orgánu upovedomovať tretie osoby, ktoré si môžu uplatňovať svoje práva k zaistenému majetku o tom, že došlo k zaisteniu majetku. Osobitne sa rieši úprava vo vzťahu k majetkovým právam (napr. pohľadávka); od momentu zaistenia majetkového práva sa namiesto pôvodného veriteľa (dotknutá osoba) bude plniť príslušnému orgánu, resp. správcovi zaisteného majetku s účinkami splnenia dlhu. Obdobná notifikačná povinnosť sa navrhuje v odseku 3 aj vo vzťahu k orgánom štátu, ktoré vedú evidenciu majetku; upovedomenie o zaistení majetku význam z hľadiska toho, že týmto momentom dispozície s evidovaným majetkom nemôžu byť vykonávané bez súhlasu príslušného orgánu (odsek 4). V odseku 4 sa zároveň explicitne ustanovuje absolútna neplatnosť právneho úkonu, ktorý bol vykonaný bez predchádzajúceho písomného súhlasu príslušného orgánu, a ktorého cieľom bol prevod práva k zaistenému majetku alebo vznik práva k zaistenému majetku. Príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností na základe rovnopisu rozhodnutia o zaistení, ktoré sa mu doručí hneď po jeho vydaní, vyznačí v katastri nehnuteľností poznámku. Poznámka má obmedzujúci charakter, ktorá obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti v nakladaní s nehnuteľnosťou. Poznámka sa v katastri nehnuteľností vyznačí aj na základe neprávoplatného rozhodnutia o zaistení majetku. Ak sa zaistenie zruší alebo obmedzí, príslušný orgán o tom bezodkladne informuje príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností, ktorý v prípade zrušenia zaistenia vymaže poznámku v katastri nehnuteľností.

K § 4

Všetky právne úpravy dotýkajúce sa zaisťovania, resp. núteného uchopovania majetku zo strany štátnych orgánov (napr. exekúcia, konkurz a pod.) majú svoje limity a netýkajú sa celého majetku dotknutých osôb. V rovnakom duchu je spracovaný aj predkladaný návrh zákona, podľa ktorého zo zaistenia veci budú vylúčené tie veci, ktoré nemožno postihnúť exekúciou. Predkladateľ zvolil tento koncept aj v nadväznosti na to, že ide o praxou osvedčenú právnu úpravu. Tu však treba upozorniť na to, že aj procesné predpisy, ktoré regulujú zaisťovanie majetku, riešia otázku nemožnosti zaistiť určité veci; k tomu pozri napr. § 50 ods. 3 Trestného poriadku.

K § 5

17

Okrem zákonného vylúčenia vecí zo zaistenia podľa § 4 sa navrhuje umožniť aj vylúčenie vecí zo zaistenia aj na návrh, a to buď dotknutej osoby (odsek 1) alebo tretích osôb (odsek 2). O vylúčení bude rozhodovať príslušný orgán, pričom jeho rozhodnutie je preskúmateľné na základe opravného prostriedku. Aj v tomto prípade právna úprava rešpektuje zaužívaný štandard ochrany dotknutých osôb, ktorý je známy v procesných predpisoch, ktoré upravujú zaisťovanie majetku (napr. Trestný poriadok).

K § 6

Na účely zistenia majetku podliehajúcemu zaisteniu sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu vypočuť dotknutú osobu. Rovnako sa navrhovaným ustanovením zavádza povinnosť dotknutej osoby predložiť písomné vyhlásenie o jej majetku, a v prípade že sa majetkové pomery dotknutej osoby výrazne zmenia na základe výzvy príslušného orgánu aj povinnosť doplniť takéto vyhlásenie o majetku.

K § 7 až 9

Navrhované ustanovenia upravujú procesný postup pri zisťovaní a zaisťovaní majetku, ktorý je predmetom zaistenia a to v závislosti na tom, či ide o hnuteľné veci, cenné papiere, peňažné prostriedky alebo nehnuteľnosti. Tieto ustanovenia sa vzťahujú na príslušné orgány v konaniach podľa § 1ods. 1 písm. b) d), pričom osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na postup týchto príslušných orgánov, nepoznajú takúto právnu úpravu. Na konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdov sa tieto ustanovenia neaplikujú, pretože Trestný poriadok obsahuje osobitnú právnu úpravu a náležitý postup. Tieto ustanovenia sa použijú aj v prípade zaistenia počítačových údajov s majetkovou hodnotou.

V navrhovanom § 7 je upravený inštitút zaisťovania hnuteľných vecí. Na tento účel sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu nariadiť osobnú prehliadku alebo prehliadku bytu alebo iných priestorov slúžiacich na bývanie alebo priestor k nim prináležiaci a iných priestorov a pozemkov, kde je možné predpokladať resp. existuje dôvodné podozrenie, že sa nachádza majetok dotknutej osoby (ďalej len „prehliadka“). V prípade prehliadky sa ustanovuje výnimka, že túto prehliadku nariaďuje výlučne súd, pretože ide o právo chránené Ústavou Slovenskej republiky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto prehliadku. Na zabezpečenie objektívnosti prehliadky sa priberie nezúčastnená osoba. Príslušný orgán spíše majetok, ktorý podlieha zaisteniu a vyhotoví zápisnicu o vykonaní prehliadky ako aj súpis vecí, ktoré zaistil.

V súvislosti so zaisťovaním hnuteľných vecí treba myslieť aj na výnimky z vecí, ktoré možno zaistiť. V tomto smere treba poukázať na ustanovenie § 4 o vylúčení majetku s tým, že z výkonu rozhodnutia o zaistení nepodlieha majetok, ktorý nemožno postihnúť exekúciou a ustanovenie § 5 ods. 1, podľa ktorého môže dotknutá osoba alebo osoba, o ktorej výživu a výchovu je dotknutá osoba povinná sa starať podať návrh na vylúčenie veci a príslušný orgán rozhodne, či sú z výkonu rozhodnutia o zaistení vylúčené aj iné veci ako tie, ktoré sú vylúčené podľa ustanovenia § 4. Inými slovami, ak to nie je nevyhnutné, alebo nie je dôvodné podozrenie zo straty, odcudzenia, ukrytia, zničenia, poškodenia alebo iného znehodnotenia zaistenej hnuteľnej veci, alebo ak by zaistením prišlo k znemožneniu podnikateľskej alebo inej obdobnej činnosti subjektu, ak užívacie právo má oprávnene iný subjekt (napr. leasing) a pod., je možné zo zaistenia vylúčiť na návrh dotknutej osoby aj takýto majetok.

18

Navrhovaný § 8 upravuje inštitút zisťovania cenných papierov, zaknihovaných cenných papierov a peňažných prostriedkov. Osobitne sa upravuje procesný postup pri zaisťovaní zaknihovaných cenných papierov, ak evidované v príslušnej evidencii podľa osobitného predpisu. V ďalších odsekoch je upravený postup pri zaisťovaní peňažných prostriedkov, cenných papierov, ktorými sa v zmysle zákona rozumejú vkladné listy, akcie, zmenky, šeky alebo iné cenné papiere alebo iné listiny.

V navrhovanom § 9 sa upravuje zaisťovanie nehnuteľností. Nariadiť obhliadku nehnuteľnosti a jej príslušenstva je oprávnený iba súd, pretože ide o zásah do vlastníckeho práva. Príslušný orgán je povinný včas a riadne upovedomiť dotknutú osobu alebo inú osobu, ktorá s ňou žije v spoločnej domácnosti, alebo osobu, ktorá k nehnuteľnosti právo, o čase a mieste obhliadky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto obhliadku. Na zabezpečenie objektívnosti obhliadky je potrebné priberať nezúčastnenú osobu, ktorou je väčšinou zástupca obce. Príslušný orgán je povinný vyhotoviť zápisnicu o vykonaní takejto obhliadky.

K § 10

Navrhované ustanovenie upravuje zriadenie, pôsobnosť, postavenie a sídlo Úradu pre správu zaisteného majetku. Návrhom zákona dochádza k zriadeniu nového Úradu pre správu zaisteného majetku, ktorý bude zabezpečovať správu zaisteného majetku, ktorý bol zaistený v rámci trestného konania, daňového konania, výkonu medzinárodných sankcií alebo pri preukazovaní pôvodu majetku tak, ako to výslovne ustanovuje § 1 ods. 1 návrhu zákona. Úrad bude mať postavenie štátnej rozpočtovej organizácie, ktorá je zapojená finančnými vzťahmi na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Zriaďovanie štátnych rozpočtových organizácií upravuje zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Štátne rozpočtové organizácie sa zriaďujú buď zákonom alebo rozhodnutím zriaďovateľa. V prípade úradu bude platiť prvá forma zriaďovania rozpočtovej organizácie. To znamená, že úrad sa bude zriaďovať, resp. zriaďuje sa zákonom.

Zriadenie nového štátneho orgánu je výsledkom odborných diskusií, pričom ako najvhodnejšie sa javilo práve zriadiť nový úrad, ktorého činnosť bude výlučne spočívať v správe zaisteného majetku s vyhliadkou do budúcnosti, že táto činnosť úradu sa rozšíri aj o činnosť správy prepadnutého majetku štátu, prípadne aj o činnosť vyhľadávania a zhromažďovania majetku, ktorý má byť predmetom zaistenia.

Navrhuje sa, aby sídlom úradu bolo mesto Bratislava. Na čele úradu je riaditeľ, ktorý zodpovedá za činnosť úradu. Bližšie podrobnosti o činnosti a organizácii úradu budú upravené v organizačnom poriadku úradu, ktorý bude povinný vydať riaditeľ úradu.

V odsekoch 5 a 6 sa upravujú osobitné podmienky, ktoré sú potrebné pre vymenovanie do funkcie riaditeľa úradu. Na zabezpečenie riadneho fungovania a nastavenia úradu bolo potrebné upraviť tieto podmienky v predmetnom ustanovení (ods. 7), a taktiež v prechodnom ustanovení 19 ods. 2) aj prvé výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu, ktoré je potrebné uskutočniť ešte pred samotným začatím vykonávania činnosti úradu. Výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu vyhlási Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

K § 11

19

Navrhovaný § 10 upravuje základné atribúty správy zaisteného majetku a zodpovednosť Úradu pre správu zaisteného majetku. V zmysle odseku 3 sa navrhuje, aby mal úrad rovnakú zodpovednosť ako štatutár obchodnej spoločnosti, a teda nejde v tomto prípade o bezvýhradnú resp. objektívnu zodpovednosť, pretože v praxi môžu nastať také okolnosti, hoci úrad vynaloží všetku odbornú starostlivosť, že dôjde k znehodnoteniu zaisteného majetku, napr. padne burza s cennými papiermi (akcie). Vo vzťahu k zodpovednostným vzťahom sa použije zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, ak rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o zaistení majetku bolo zrušené, obvinený bol spod obžalovaný oslobodený, trestné stíhanie bolo zastavené a pod., v takýchto prípadoch pôjde v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o nezákonné rozhodnutie a dotknutá osoba má nárok na náhradu škodu vrátane nemajetkovej ujmy voči príslušnému orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku. V takýchto prípadoch zodpovedá ten orgán, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku a nezodpovedá Úrad pre správu zaisteného majetku.

Základná požiadavka pri správe zaisteného majetku je vyjadrená v odseku 1, pričom sa požaduje také konanie úradu, pri ktorom nedôjde bezdôvodne k zníženiu hodnoty zaisteného majetku alebo k jeho zmenšeniu, prípadne dôjde k zvýšeniu jeho hodnoty očakávaným spôsobom. Návrh zákona teda jasne deklaruje cieľ, aby správa zaisteného majetku bola vykonávaná tak, aby nedošlo k bezdôvodnému znehodnocovaniu majetku, resp. takému znehodnocovaniu, ktoré sa vymyká povahe zaisteného majetku (veci, inej majetkovej hodnoty). Zanedbanie tejto zákonnej požiadavky bude zakladať právnu zodpovednosť úradu (odsek 3). Pre dosiahnutie cieľa vyjadreného v odseku 1 je však potrebné, aby zákon poskytoval úradu dostatočné portfólio oprávnení umožňujúcich nakladať so zaisteným majetkom. Tomu je podriadená dikcia odseku 2.

K § 12

Navrhované ustanovenie upravuje organizačnú stránku správy zaisteného majetku.

Podľa navrhovaného § 2 ods. 4 platí, že úrad bude zabezpečovať správu zaisteného majetku. Návrh zákona v § 12 ods. 2 umožňuje vykonávať správu zaisteného majetku buď vlastnými silami alebo prostredníctvom externého subjektu. Podstatnou črtou právnej úpravy je, že zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej osoby nič nemení na fakte, že správcom zaisteného majetku je naďalej úrad; tým nie je teda dotknutá ani zodpovednosť tohto úradu.

Podľa právnej úpravy navrhovanej v odseku 1 bude platiť, že úrad začína vykonávať správu zaisteného majetku doručením vykonateľného rozhodnutia o zaistení. Výnimku z tejto právnej úpravy predstavuje zaistenie hnuteľnej veci, kedy úrad začne vykonávať správu zaistenej hnuteľnej veci po reálnom prevzatí tejto veci, pričom zákon vyžaduje vyhotoviť zápisnicu o jej prevzatí a ak je to vhodné, vyhotoví sa aj fotodokumentácia alebo audiovizuálny záznam k prevzatiu veci. Na výkon správy zaisteného majetku nebude potrebné, aby bolo oprávnenie vykonávať správu konštituované rozhodnutím príslušného orgánu, ale oprávnenie na správu majetku bude založené priamo zákonom. Na tento účel bude zo strany príslušného orgánu postačovať, aby úradu zaslal vykonateľné rozhodnutie o zaistení majetku. Rovnako je potrebné, aby mal úrad vedomosť o akomkoľvek zrušení alebo obmedzení zaistenia predmetného majetku, preto sa ustanovuje povinnosť doručiť rozhodnutie o zrušení alebo obmedzení zaistenia úradu.

20

V navrhovaných odsekoch 3 a 4 sa upravujú podmienky za akých môže úrad zabezpečovať správu zaisteného majetku prostredníctvom inej osoby. Možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku je koncipovaná v dvojakej rovine v prvom prípade s ohľadom na konkrétny typ zaisteného majetku, v druhom prípade na objektívne možnosti úradu.

Podľa navrhovaného odseku 3 sa umožňuje, aby v prípade zaistenia majetkovej účasti v právnickej osobe (napr. obchodný podiel, či iná majetková účasť v právnickej osobe) mohol úrad využiť pri výkone správy takto zaisteného majetku podľa § 14 služby profesionála, ktorým je v tomto prípade spravidla správca podľa zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predkladateľ vychádza z praktickej stránky veci, keďže vzhľadom na úlohy správcu v konkurznom konaní možno predpokladať, že správca konkurznej podstaty je osobou dostatočne kvalifikovanou na zabezpečenie správy majetkovej účasti v právnickej osobe. Opätovne však treba poukázať na to, že ide o možnosť, a nie povinnosť. Je na úvahe úradu, kedy túto možnosť využije a kedy ju nevyužije. Možno predpokladať, že ak predmetom zaistenia majetku bude minoritný obchodný podiel v obchodnej spoločnosti, tak zrejme nebude potrebné pristúpiť k povereniu správcu. Iná situácia nastane v prípade, ak je predmetom zaistenia väčšinový obchodný podiel, s ktorým sú spojené oprávnenia pre riadenie obchodnej spoločnosti. Aj v tomto prípade je možné, aby úrad vykonával správu podielu samostatne. Pre prípady, že bude potrebné v praxi pristúpiť k povereniu správcu zo zoznamu správcov, úrad bude správcu nominovať vydaním poverenia. Poverenie bude musieť byť písomné. Správca bude môcť odmietnuť poverenie len z dôležitých dôvodov.

V navrhovanom ustanovení odseku 4 sa upravuje ďalšia možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku, a to prostredníctvom tretej osoby tzv. zmluvný správca. V tomto prípade však nejde na rozdiel od odseku 3 o konkrétne špecifikovaný typ majetku, ale o generálne ustanovenie, ktoré umožní úradu vykonávať správu zaisteného majetku sprostredkovane, a to len v odôvodnených prípadoch v závislosti od druhu zaisteného majetku napr. zaistený majetok si vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť osoby.

Návrh zákona používa pojem „poverená osoba“; v tomto prípade ide o správcu povereného výkonom správy podielu, resp. majetkovej účasti v právnickej osobe. Okrem tohto pojmu zákon rozlišuje zmluvného správcu (§ 12 ods. 4).

V odseku 5 vymedzené náležitosti, ktoré musí obsahovať poverenie podľa odseku 3 a taktiež oprávnenie úradu zrušiť poverenie, ak poverená osoba neplní povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo vymedzené v poverení. Návrh zákona rozlišuje zánik poverenia udeleného poverenej osobe a jeho zrušenie. K zániku poverenia dochádza priamo zo zákona. Odsek 6 ustanovuje náležitosti zmluvy podľa odseku 4, ktorej súčasťou je dohoda o zodpovednosti zmluvného správcu za škodu spôsobenú na zaistenom majetku v čase zabezpečovanie správy zaisteného majetku. V závislosti od povahy zaisteného majetku je úrad oprávnený vyžadovať, aby mala osoba uzatvorenú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu. Ak je súčasťou zmluvy aj predaj zaisteného majetku, zmluva musí obsahovať dohodu o spôsobe určenia kúpnej ceny, o postupe pri jeho predaji a informáciu bankovom účte.

Návrh zákona osobitne upravuje aj poistenie zodpovednosti za škodu v prípade vykonávania správy zaisteného majetku externých subjektov. V prípade zmluvných správcov

21

sa ponecháva otázka poistenia na zmluvné dojednanie, resp. je na úvahe úradu, aby zvážil podľa povahy okolností a predmetu zaistenia, či je potrebné, aby bol zmluvný správca poistený. V prípade poverenej osoby, ktorá je poverená výkonom dohľadu nad činnosťou právnickej osoby, v ktorej majetková účasť bola zaistená, sa však bude vyžadovať obligatórne poistenie zodpovednosti za škodu na strane poverenej osoby.

K § 13

Upravujú sa oprávnenia a povinnosti úradu pri výkone správy zaisteného majetku. Berúc do úvahy zásadu vyjadrenú v § 11 ods. 1 sa v odsekoch 1 a 3 navrhujú povinnosti procesného charakteru, ktoré vyplývajú zo samotnej povahy veci správy cudzej veci, t. j. včas uplatňovať nároky inak prislúchajúce vlastníkovi veci. V odseku 2 sa upravujú osobitné povinnosti pri správe hnuteľného majetku. V odseku 4 sa upravuje požiadavka na riadnu evidenciu zaisteného majetku. V odseku 5 sa vymedzuje zákaz nakladania so zaisteným majetkom, okrem prípadu, ak ide o majetok, ktorý nepoužívaním stráca na hodnote, napr. dostihový kôň. Rovnaká výnimka platí aj pri zaistenej nehnuteľnosti, ktorá slúži na prenájom, ktorú je možné ďalej prenajímať, pričom úžitky z nájmu patria úradu. Zaistením nehnuteľnosti však nie dotknuté existujúce právne vzťahy (nájomné zmluvy), ktoré vznikli ešte pred zaistením. S cieľom zabezpečiť bezproblémový výkon správy zaisteného majetku sa v odseku 6 navrhujú oprávnenia úradu vyžadovať súčinnosť, a to aj pod hrozbou uloženia poriadkových pokút. V odseku 7 je vyjadrená zásada, ak dotknutá alebo tretia osoba naďalej užíva zaistenú nehnuteľnosť, úrad nezodpovedá za konanie dotknutej alebo tretej osoby. V záujme posilnenia právnej istoty a prevencie zodpovednosti za prípadné škody vzniknuté na zaistenom majetku sa v odseku 8 upravuje povinnosť úradu spočívajúca v tom, že úrad je povinný pri každom preberaní a odovzdávaní zaisteného majetku vyhotoviť zápisnicu o stave majetku, ktorú preberá do dispozície alebo odovzdáva do dispozície iného orgánu alebo osoby, pôjde najmä o zaznamenanie technického stavu, vzhľadu a pod. Tieto zápisnice budú súčasťou evidencie podľa § 13 ods. 4 návrhu zákona.

K § 14

V navrhovanom § 14 sa upravuje osobitný postup pri výkone správy zaisteného podielu. Ide o ustanovenia ako hmotnoprávneho, tak aj procesného charakteru.

Návrh zákona predpokladá, že správa podielu sa bude môcť vykonávať formou vykonávania dohľadu nad činnosťou právnickej osoby, v rámci ktorej došlo k zaisteniu majetkovej účasti.

Dohľad bude spočívať v tom, že činnosť právnickej osoby, ktorá presahuje rámec bežnej obchodnej činnosti za bežných trhových podmienok (pozri Obchodný zákonník), bude podriadená súhlasu subjektu vykonávajúceho správu zaisteného podielu, t. j. buď tento súhlas k právnym úkonom bude dávať úrad, alebo ním poverený správca. Cieľom takto koncipovanej úpravy je zabezpečenie dosiahnutia účelu správy zaisteného majetku, ktorým je zabrániť, aby došlo bezdôvodne k zníženiu hodnoty zaisteného majetku alebo k jeho zmenšeniu a zabezpečiť, aby sa hodnota zaisteného majetku očakávaným spôsobom zvýšila (pozri § 11). Vykonanie týchto úkonov bez súhlasu poverenej osoby prípadne úradu bude mať za následok neplatnosť týchto úkonov. Pri obsahovom vymedzení pojmu „bežný obchodný styk“ treba vychádzať z právnych predpisov súkromného práva (Občiansky zákonník a Obchodný zákonník). V právnom poriadku nejde o nový, či neznámy pojem. Vykonávaním právnych úkonov v bežnom

22

obchodnom styku treba rozumieť právne úkony, ktoré nie uzatvárané ojedinele, ale opakovane a nič nenaznačuje tomu, že by podmienky, za ktorých sa uzatvárajú (najmä v prípade prevodu majetku), nezodpovedali trhovým štandardnom. Pri určovaní „bežnosti“ zmluvy nemusí vždy zohrávať úlohu jej hodnota, hoci môže byť jedným z kritérií. Judikatúra vníma bežný obchodný styk v spojení s parametrom, že zároveň ide o úkony realizované v rámci predmetu podnikania, či činnosti právnickej osoby, ktorá nie je obchodnou spoločnosťou alebo družstvom. Skutočnosť, že pre to, aby predmetný prevod napĺňal podmienky bežného obchodného styku, je rozhodujúce, že zúčastnená spoločnosť v rámci prevodu napĺňa svoju podnikateľskú aktivitu zapísanú v obchodnom registri (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 32 Odo 613/2005, podobne aj rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 15 CMO 252/2006). Právny úkon vykonaný v bežnom obchodnom styku musí byť právny úkon, ktorý spadá pod činnosti, ktoré predmetom podnikania danej spoločnosti zapísanej v obchodnom (a živnostenskom ) registri, musí ísť o úkon odplatný a jeho podmienky, vrátane výšky a splatnosti kúpnej ceny musia byť v danom mieste a čase obvyklé, opierajúc sa, okrem iného, o rozhodnutie Nejvyššího soudu sp. zn. 29 Cdo 4063/2007.

V prípade správy podielu sa teda predpokladá predchádzajúce odsúhlasovanie vopred určeného okruhu právnych úkonov. V odseku 3 sa upravuje aj mechanizmus reagujúci na prípadnú nečinnosť toho, kto udeliť súhlas s právnym úkonom dotknutej právnickej osoby. Návrh zákona predpokladá, že súhlas je udelený, ak sa poverená osoba nevyjadrí do 14 dní od doručenia žiadosti o udelenie súhlasu s právnym úkonom.

Tu treba upriamiť pozornosť na to, že správa zaisteného podielu formou dohľadu nad činnosťou právnickej osoby nie je „automatickou“ pôsobnosťou úradu, ale musí o nej rozhodnúť nezávislý a nestranný súd na návrh príslušného úradu, ktorý rozhoduje o zaistení majetku. Predkladateľ za to, že ingerencia súdu je v tomto prípade vhodnou zákonnou garanciou pre riadne využívanie tohto inštitútu a zamedzuje prípadne svojvôli na strane príslušných orgánov. Preto využitie postupu podľa § 14 bude podriadené rozhodnutiu súdu. Súd pri svojom rozhodovaní bude musieť brať do úvahy kritériá uvedené v § 14 ods. 1 a svoje rozhodnutie bude musieť náležite odôvodniť. Analogicky možno konštatovať, že aj samotný navrhovateľ (t. j. príslušný orgán) sa bude musieť argumentačne vysporiadať s kritériami podľa § 14 ods. 1. Tu treba upriamiť pozornosť tiež na to, že v prípade podnikov, ktoré majú strategický význam pre národné hospodárstvo, obranu alebo bezpečnosť sa postup podľa § 14 bude uplatňovať z dôvodu ich špecifického postavenia pre fungovanie štátu len výnimočne.

V odseku 3 sa upravujú oprávnenia úradu vo vzťahu k poverenej osobe, ako je možnosť žiadať správu o činnosti poverenej osoby. Ide o štandardné ustanovenie, ktoré vychádza z konceptu primárnej zodpovednosti úradu (§ 13 ods. 7); tejto zodpovednosti musia prislúchať aj právne nástroje pre dosiahnutie riadnej správy zaisteného majetku v prípadoch, ak správu zaisteného majetku vykonáva osoba odlišná od úradu podľa § 12 ods. 3. Takýmto nástrojom je aj možnosť kontrolovať postup poverenej osoby pri výkone správy podielu formou vyžiadania.

V odseku 4 sa explicitne ustanovuje, že ak výkon správy podielu vykonáva úrad, tak je povinný postupovať podľa odsekov 1 až 3 primerane. Koncepčne zákon vytvára možnosť, aby úrad priamo vykonával správu zaisteného podielu, resp. aby v prípade vhodnosti a účelnosti poveril správou inú osobu; k tomu pozri § 12 ods. 3.

K § 15 a 16

Navrhované ustanovenie § 15 upravuje odmenu poverenej osobe a spôsob jej určovania,

23

pokiaľ ide o výkon správy podielu. Základnou zásadou je, že túto odmenu, ako aj náhradu hotových výdavkov spojených s výkonom správy podielu bude uhrádzať štát.

Navrhované ustanovenie § 16 zavádza pravidlo, že náklady spojené so správou zaisteného majetku bude znášať štát.

K § 17

Návrhom zákona sa zavádza zásada, podľa ktorej bude možné zaistený majetok (okrem nehnuteľností, bytov a nebytových priestorov) speňažovať, t. j. zmeniť podobu majetku na peňažné prostriedky.

Speňaženie zaisteného majetku je v prvom rade podmienené súhlasom dotknutej osoby, ktorá ako vlastník veci sa musí vyjadriť, či súhlasí s predajom a rovnako aj súhlasom príslušného orgánu, t. j. orgánu verejnej moci, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku. Takýto postup môže byť motivovaný radom okolností a príslušný orgán by nemal dotknutej osobe brániť, ak navrhne toto riešenie, pretože tým sa nijako zabezpečené majetkové hodnoty neznižujú. Dotknutá osoba právo sa vyjadriť k najnižšej cene, za ktorú je zaistený majetok možné predať, avšak takéto vyjadrenie dotknutej osoby k cene nie je právne záväzné pre úrad. Bez súhlasu dotknutej osoby sa predaj zaisteného majetku (alebo ich častí) pripúšťa len za úzko vymedzených okolností ak je zrejmé, že na veciach, ktoré tvoria zaistený majetok, by inak vznikla škoda, ktorá sa spravidla nedá odvrátiť, ak hrozí cez riadny výkon správy výrazné zníženie ceny majetku (napr. je zrejmé, že zaistené akcie sa stanú v krátkej dobe takmer bezcenné, alebo technické zariadenie výrazne s postupom času zastaráva a jeho cena sa znižuje o sumu ďaleko vyššie, než by predstavovali odpisy, ďalším typickým príkladom je auto, ktoré časom stráca na hodnote, elektronika a pod.). Návrh zákona v prípade dôvodu predaja vecí spojených s dlhodobo neprimeranými nákladmi správy vyžaduje ingerenciu dotknutej osoby, keďže jej dáva na výber znášať náklady správy alebo podriadiť sa predaju majetku, ktorého správa si vyžaduje neprimerané náklady. Súčasne sa stanovuje výnimka, podľa ktorej sa písmeno c) nevzťahuje na veci, ktoré majú určitý osobitný význam či prínos pre dotknutú osobu (napríklad dostihový kôň, ktorý je kvalitne vytrénovaný a má vytvorený určitý vzťah k dotknutej osobe a je zrejmé, že takého koňa by dotknutá osoba inak nezohnala). Návrh zákona teda preferuje zmenu zaisteného majetku, resp. jeho transformáciu na peniaze, a to práve s ohľadom na udržanie zaistenej hodnoty. Predaj zaisteného majetku bez súhlasu dotknutej osoby sa realizuje z dôvodov podľa § 17 ods. 2 písm. b) a c) v rámci správneho konania. To znamená, že v týchto prípadoch predchádza predaju majetku vydanie rozhodnutia, ktoré sa bude doručovať dotknutej osobe, ktorá bude môcť uplatniť proti tomuto rozhodnutiu opravné prostriedky v zmysle správneho poriadku. Tomu zodpovedá aj právna úprava v odseku 4, ktorá ukladá zmluvnému správcovi zaisteného majetku povinnosť navrhnúť úradu predaj zaisteného majetku, ak sú splnené zákonné podmienky pre jeho predaj.

V odseku 5 sa navrhuje právna úprava, ktorej cieľom je ustanoviť tým subjektom, ktoré budú vykonávať predaj zaisteného majetku postup, akým sa bude určovať kúpna cena a čím sa bude riadiť predaj zaisteného majetku. Ak pôjde o úrad bude sa na určovanie ceny a postup pri predaji subsidiárne aplikovať zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. V prípade zmluvného správcu návrh zákona predpokladá zmluvnú úpravu určovania kúpnej ceny a postupu pri predaji. Predkladateľ za to, že takto koncipovaná úprava vytvára dostatočný právny rámec pre realizáciu predaja

24

zaisteného majetku. Ak dôjde k predaju nehnuteľností, príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností nie je povinný preskúmavať náležitosti a dôvody predaja, ani či bol udelený súhlas dotknutej osoby, a ak návrh na vklad spĺňa formálne a materiálne náležitosti, vydá rozhodnutie o povolení vkladu.

Odsek 6 ustanovuje povinnosť zloženia finančnej čiastky utŕženej z predaja zaisteného majetku do úschovy úradu. Ak dôjde k zrušeniu zaistenia majetku, dotknutej osobe bude v prípade predaja majetku vyplatená peňažná čiastka získaná predajom zaisteného majetku (§ 18 ods. 2) po odpočítaní nákladov správy (§ 16).

K § 18

Účelom § 18 je úprava spoločných ustanovení návrhu zákona.

V odseku 1 sa upravuje pravidlo, ktoré prikazuje úradu rešpektovať osobitné právne predpisy, ktoré regulujú nakladanie s osobitnými druhmi majetku. V právnom poriadku Slovenskej republiky existujú osobitné právne úpravy, ktoré vyžadujú osobitné postupy pri nakladaní s určitým majetkom najmä formou ustanovenia osobitných podmienok pre držbu určitého majetku a obchodovania s ním. Týmito osobitnými predpismi napríklad nariadenie Rady (ES) č. 338/97 z 9. decembra 1996 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín reguláciou obchodu s nimi (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 3; Ú. v. ES L 61, 3.3.1997) v platnom znení, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, zákon č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a pod.

V odsekoch 2 a 3 sa upravuje postup úradu potom, čo došlo buď k zrušeniu zaistenia majetku (odsek 2) alebo naopak k jeho prepadnutiu, prípadne zhabaniu zaisteného majetku v prospech štátu (odsek 3). V prípade zrušenia zaistenia sa majetok vráti dotknutej osobe, pričom je potrebné o odovzdaní zaisteného majetku dotknutej osobe vyhotoviť záznam a ak je to vhodné, vyhotoví sa aj fotodokumentácia alebo audiovizuálny záznam. Ak došlo k predaju zaisteného majetku v súlade s § 17, vráti sa dotknutej osobe peňažná čiastka. Návrh zákona ďalej predpokladá vykonanie všetkých úkonov spojených s vyznačením zrušenia zaistenia majetku v úradných evidenciách (napr. kataster nehnuteľností, evidencia motorových vozidiel, obchodný register). Návrh zákona predpokladá, že zmeny v príslušnej úradnej evidencii bude iniciovať úrad. V odseku 3 sa upravuje postup úradu potom, čo došlo k zmene vlastníka zaisteného majetku v dôsledku rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (napr. uloženie trestu prepadnutia majetku, prepadnutia veci, alebo ochranného opatrenia zhabania veci, či zhabania inej majetkovej hodnoty). V tomto prípade návrh zákona predpokladá postup, že tento majetok štátu prechádza do správy toho štátneho orgánu, ktorý je podľa osobitných predpisov oprávnený vykonávať správu majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu v dôsledku rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci (napr. súd v trestnom konaní). Osobitnými predpismi, ktoré upravujú správu majetku, ktorý prepadol v prospech štátu je najmä zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 94/2013 Z. z. o puncovníctve a skúšaní drahých kovov (puncový zákon) a o zmene niektorých zákonov, zákon č. 543/2002 Z. z., zákon č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V odseku 4 sa ustanovuje, že za

25

nesplnenie povinností podľa § 6 9 je možné uložiť poriadkovú pokutu, ktorú bude ukladať príslušný orgán.

V navrhovanom odseku 5 sa explicitne ustanovuje právny predpis, podľa ktorého postupuje a rozhoduje úrad alebo príslušný orgán, a podľa ktorého sa vyhotoví zápisnica podľa ustanovení tohto zákona. Týmto právnym predpisom je správny poriadok. Uplatnenie správneho poriadku sa použije, v prípadoch, keď sa rozhoduje o poriadkovej pokute, o vylúčení vecí z výkonu rozhodnutia o zaistení na návrh, o výške nákladov na výkon správy zaisteného majetku, o predaji zaisteného majetku v prípadoch uvedených v § 17 ods. 3 a o odmene poverenej osoby za výkon správy podielu.

V navrhovanom odseku 6 sa upravuje miesta príslušnosť súdu na nariadenie vykonania prehliadky podľa § 7 ods. 1 alebo obhliadky podľa § 9 ods. 2, alebo nariadenie vykonania správy majetkovej účasti v právnickej osobe vykonávaním dohľadu nad činnosťou právnickej osoby podľa § 14 ods. 1. Zároveň sa ustanovuje forma rozhodovania a doručovanie rozhodnutia súdu.

V navrhovanom odseku 7 sa upravuje, ktoré osobné údaje dotknutej osoby sa môžu spracovávať a sprístupňovať.

Účelom odseku 8 sa upravuje súčinnosť Policajného zboru pri vykonávaní prehliadky podľa § 7 alebo obhliadky podľa § 9 návrhu zákona. Ide o obdobné poskytnutie pomoci ako napr. pri výkone inšpekcie práce, či exekúcii.

K § 19

Ustanovuje sa, že tento zákon sa použije na správu zaisteného majetku, ktorý bol zaistený na základe rozhodnutia o zaistení, ktoré príslušný orgán vydal po 1. auguste 2021. Z ustanovenia o účinnosti vyplýva odložená účinnosť vo vzťahu k úprave správy zaisteného majetku, tomu sa podriaďuje aj navrhované prechodné ustanovenie. Jeho podstata spočíva v tom, že správu zaisteného majetku zaisteného pred 1. augustom 2021 bude aj po 1. auguste 2021 zabezpečovať ten orgán, ktorý ju zabezpečoval do tohto dátumu. Tento koncept je výsledkom odbornej diskusie (odsek 1).

Na zabezpečenie riadneho fungovania a nastavenia úradu bolo potrebné upraviť v prechodnom ustanovení aj prvé výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu, ktoré je potrebné uskutočniť ešte pred samotným začatím vykonávania činnosti úradu. Výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu vyhlási Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (odsek 2).

K § 20

V súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky sa zavádza odkaz na transpozičnú prílohu.

K čl. II

(Trestný zákon)

K bodu 1 (§ 5a)

26

Na účely transpozície čl. 10 smernice 2018/1673 do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý zakladá právomoc členského štátu stíhať a vyšetrovať trestné činy vymedzené v dotknutých smerniciach, ak je páchateľom osoba, ktorá obvyklý pobyt na území daného členského štátu, sa navrhuje § 5a Trestného zákona doplniť o trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti 233 234). Ustanovenie § 5a obsahuje katalóg trestných činov, ktorých trestnosť sa posudzuje podľa Trestného zákona aj v prípade, ak boli spáchané mimo územia Slovenskej republiky cudzincom, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Navrhovanými zmenami sa zabezpečuje pôsobnosť Trestného zákona aj v prípadoch, kedy došlo k spáchaniu trestnej činnosti aj mimo územia Slovenskej republiky a nejde o páchateľa, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.

K bodu 2 (§ 33)

Zavádza sa nový druh ochranného opatrenia v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Detailné odôvodnenie navrhovanej právnej úpravy v bode 17.

K bodom 3 a 4 (§ 34 ods. 4, § 35 ods. 5)

Z dôvodu rozšírenia účelu trestného konania aj o riadne odňatie výnosov z trestnej činnosti v § 1 Trestného poriadku sa navrhuje túto úpravu primerane premietnuť aj do zásad ukladania trestov a ochranných opatrení, aby reálne dochádzalo k napĺňaniu tohto účelu trestného konania. Preto bude súd po novom pri ukladaní trestu alebo ochranného opatrenia prihliadať na skutočnosť, či páchateľ alebo iná osoba získala trestným činom majetkový prospech a následne uloží taký druh trestu alebo ochranného opatrenia, ktorým ho postihne na majetku v závislosti od výšky protiprávne získaného majetkového prospechu. Pritom nie je vylúčené súčasné uloženie aj iného druhu trestu alebo ochranného opatrenia.

K bodom 5 a 6 (§ 40 ods. 1 písm. b), § 40 ods. 2)

V nadväznosti na konanie o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. L 335, 17.12.2011) je potrebné v Trestnom zákone vykonať korekcie, ktoré zabezpečia splnenie všetkých záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z dotknutej smernice. Zo znenia smernice je potrebné zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány boli oprávnené nestíhať a neukladať tresty za trestné činy bez ohľadu na to, či ide o prečin alebo zločin, ktorý osoba spáchala z donútenia v priamej súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin vymedzený v čl. 14 cit. smernice, ako aj trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, ktorý svojim charakterom úzko súvisí s trestnými činmi uvedenými v tomto ustanovení, t. j. trestný čin obchodovania s ľuďmi, trestný čin sexuálneho zneužívania, trestný čin výroby detskej pornografie. Obdobné znenie článku obsahuje aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15.4.2011), konkrétne čl. 8. Preto je v Trestnom zákone potrebné upraviť ustanovenia pojednávajúce o upustení od potrestania, ktoré sa vzťahujú iba na páchateľov prečinov.

27

Na tento účel sa preto vypúšťa pôvodná právna úprava zahrnutá v § 40 ods. 1 písm. b), ktorá sa presúva do nového § 40 ods. 2. Doterajšia právna úprava v § 40 ods. 1 písm. b) umožňovala upustenie od potrestania v prípade prečinu, ktorý spáchala z donútenia obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179, trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 202, alebo trestného činu výroby detskej pornografie podľa § 368. Doterajšia právna úprava však nezodpovedá požiadavkám smernice, pretože sa obmedzuje na užší okruh trestných činov a obmedzuje sa výlučne na prečiny. Z uvedeného dôvodu sa preto nová úprava v § 40 ods. 2 rozširuje aj o obete trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom upustenie od potrestania bude možné nie len v prípade prečinov.

K bodom 7 a 14 (§ 40 ods. 3, § 73 ods. 1)

Ide o legislatívno-technické úpravy súvisiace s prečíslovaním vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 40.

K bodu 8 (pojem legalizácia výnosu z trestnej činnosti)

V nadväznosti na zavedenie legálnej definície výnosu v Trestnom zákone, ktorou zároveň dochádza aj k zmene zaužívanej terminológie vo vzťahu k pojmu „legalizácia príjmu z trestnej činnosti“, bolo viac ako žiaduce zohľadniť túto zmenu naprieč celým zákonom, pričom po novom pôjde o „legalizáciu výnosu z trestnej činnosti“. Pozri k tomu odôvodnenie k zavedeniu definície výnosu v trestnom kódexe.

K bodu 9 (§ 58 ods. 2)

V navrhovanom znení sa vypúšťa časť týkajúca sa trestného činu podielnictva z dôvodu zrušenia tohto trestného činu. Ďalej sa zrušuje možnosť uložiť trest prepadnutia majetku v prípade trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 a 2Trestného zákona, nakoľko ustanovenie § 58 ods. 2 Trestného zákona vyžaduje splnenie podmienky, že páchateľ trestného činu nadobudol trestnou činnosťou majetok aspoň v značnom rozsahu, čo je v prípade prvých dvoch odsekoch § 233 Trestného zákona bezpredmetné. Spáchanie trestného činu v značnom rozsahu je v prípade trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 233 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, na uvedený odsek sa vzťahuje § 58 ods. 3 Trestného zákona (spolu s § 233 ods. 4).

K bodu 10 (§ 59 ods. 3)

Doterajšie pravidlo v § 59 ods. 3 upravuje účinok uloženia trestu prepadnutia majetku a to tak, že zaniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM). Ako sa takto zaniknuté BSM vysporiadať, nie je však na prvý pohľad úplne zrejmé.

Niet zrejme sporu, že prepadnutie majetku postihuje individuálny majetok odsúdeného a tiež majetkové hodnoty prináležiace do spoluvlastníctva manželov, pri ktorých nie podiely na ich hodnote určené. Pre vnútorný vzťah manželov navzájom ohľadom týchto majetkových hodnôt platia pravidlá podľa § 150 Občianskeho zákonníka. Prípad, pri ktorom je možné majetkovú masu BSM objektívne deliť na polovicu je skôr výnimočný. Zákonodarca si preto pomáha prezumpciou (podiely oboch manželov rovnaké), svedčiacou v prospech príjmovo „slabšieho“ manžela (v zaužívaných stereotypoch najčastejšie manželka), ktorá mu aj „pomáhať“ v prípade konania o vyporiadaní BSM. Prezumpcia prenáša dôkazné bremeno na

28

stranu, ktorá by tvrdila a preukazovala opak. Majetková podstata BSM zahŕňa majetkové hodnoty rôzneho druhu, a teda jej vyporiadanie sa spravidla nezaobíde bez výroku súdu o nároku niektorého z manželov voči druhému na vyrovnanie podielov (v dohode manželov o vyporiadaní BSM to platí obdobne). Tento výrok by mal byť súčasťou súdneho rozhodnutia aj vtedy, ak by hodnota na vyrovnanie podielov bola nula. Výrok o vyrovnaní podielov je spôsobilý dať za vyporiadaním pomyselnú „bodku“, keďže v prípade, že sa v rozhodnutí nenachádza, nie je zrejmé, či sa naň nezabudlo. Z hľadiska občianskeho práva pri vyrovnaní podielov nejde o nič iné ako o pohľadávku.

Pri treste prepadnutia majetku je však namieste určiť, akú prioritu (tzv. absolute priority rule) pohľadávka na vyrovnanie podielov voči iným veriteľom na majetkovej podstate BSM (rovnako aj nároku štátu z prepadnutia majetku). Ani pred navrhovanou zmenou nebolo zrejme sporné, že trest prepadnutia majetku postihoval individuálny majetok manžela, ktorému bol uložený a bol spôsobilý zasiahnuť aj BSM. Trest prepadnutia majetku je v skutočnosti pohľadávkou, ktorej hodnota kopíruje hodnotu majetkovej podstaty fyzickej osoby.

Na otázku, na akú hodnotu zo zaniknutého BSM druhý z manželov právo, je v zásade celkom jednoduchá odpoveď polovicu jeho hodnoty 150 Občianskeho zákonníka) ku dňu zániku. To, či však táto polovica hodnoty byť uspokojená (na majetkových hodnotách) z hľadiska priority pred uspokojením nároku štátu z prepadnutia majetku resp. pred uspokojením iných (tzv. seniorných) veriteľov, napovedá len § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak platí, že pohľadávka veriteľa niektorého z manželov môže byť v zásade uspokojená z jednotlivých majetkových hodnôt patriacich BSM, tak (a minore ad maius) platí, že aj pohľadávky všetkých veriteľov môžu byť uspokojené z majetkových hodnôt, ktoré sú súčasťou BSM. To odôvodňuje, prečo v prípade BSM zaniknutého v dôsledku uloženia trestu prepadnutia majetku majú konkurzu podliehať všetky majetkové hodnoty tvoriace BSM a prednostne majú byť na nich uspokojení tzv. seniorní veritelia, ktorým prináleží byť uspokojený na majetkových hodnotách BSM (štát s nárokom na prepadnutý majetok nevynímajúc). Druhý z manželov, ktorý musel strpieť uspokojenie nárokov individuálnych veriteľov manžela, právo na vyrovnanie podielov, ktorý je nárokom z typového hľadiska blízkym bezdôvodnému obohateniu a je voči manželovi po zániku BSM žalovateľný. Nie je vylúčené, že druhý z manželov môže v budúcnosti nadobudnúť majetok. Tiež je potrebné zdôrazniť, že premlčanie medzi manželmi neplynie (§ 114 Občianskeho zákonníka).

Ak by sa tu popisované dôvody mali zjednodušiť do vyjadrenia právnej zásady, tak platí, že druhý z manželov pri zániku BSM v dôsledku uloženia trestu prepadnutia majetku nárok na polovicu hodnoty BSM. Uspokojenie veriteľov ako aj nároku štátu z titulu prepadnutia majetku voči takémuto nároku absolútnu prioritu, a teda takéto nároky majú byť uspokojené na majetkových hodnotách BSM prednostne, a to v celom rozsahu.

Keďže vyporiadaním, či zúžením rozsahu BSM za trvania manželstva v čase keď manželovi hrozí prepadnutie majetku, by bolo možné ukracovať hroziaci trest prepadnutia majetku, zvýrazňuje sa, že takémuto konaniu možno podľa konkurzných pravidiel odporovať.

K bodom 11, 12 a 13 [§ 60 ods. 1 písm. b) až d)]

V súvislosti so zavedením legálnej definície výnosu v Trestnom zákone 130 ods. 9) je potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy v dotknutých ustanoveniach zákona, pretože platné znenie týchto ustanovení sa premietlo, resp. subsumovalo pod definíciu výnosu.

29

K bodu 15 [§ 83 ods. 1 písm. c) a d)]

Zmena v § 83 ods. 1 písm. c) súvisí so zavedením legálnej definície výnosu v Trestnom zákone 130 ods. 9), ktoré v rámci definície tohto pojmu subsumuje platné znenie predmetného ustanovenia. Na základe tejto skutočnosti ako aj v nadväznosti na identifikované nedostatky v rámci V. kola hodnotení Výboru expertov na hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovanie terorizmu (Moneyval), podľa ktorého v slovenskej právnej úprave absentuje postihovanie veci, ktorá nepatrí páchateľovi a bola určená alebo použitá na spáchanie trestného činu, sa navrhuje nové znenie písmena d) v § 83 ods. 1 Trestného zákona.

K bodu 16 (§ 83a)

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový inštitút ochranného opatrenia, ktoré bolo nevyhnutné zaviesť v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Použitie ochranného opatrenia vychádza z talianskeho modelu, ktorý nekladie dôraz na uznanie viny, ale na ochranu spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. V tomto prípade sa postihuje majetok, ktorý nemá priamu súvislosť s trestným činom. Zhabanie takejto časti majetku je potrebné z dôvodu ochrany spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti. Navrhovaný inštitút vychádza z princípu, že štát je povinný zhabať akýkoľvek majetok, ktorý bol získaný trestnou činnosťou, čím sa zabezpečiť ochrana pred recidívou páchateľov a súčasne odradiť potencionálnych páchateľov trestnej činnosti. Zákonodarná moc štátu je oprávnená prijať také legislatívne opatrenia, ktoré vedú k dikcii, že zločin sa nevypláca a páchateľom zároveň skonfiškované zisky z trestnej činnosti a potencionálne nástroje k jej ďalšiemu páchaniu, čo je vo verejnom záujme. Vymedzenie časového obdobia, v ktorom sa skúma nepomer medzi celkovým majetkom a príjmami páchateľa nadobudnutými v súlade so zákonom je stanovený najviac na 5 rokov pred spáchaním trestného činu do odsúdenia. Navrhované časové rozpätie vychádza z právnych úprav iných štátov a ich aplikačnej praxe.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť recitál 21 Preambuly smernice 2014/42/EÚ, ktorý znie: „Rozšírená konfiškácia by mala byť možná v prípadoch, keď je súd presvedčený, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. To neznamená, že sa musí preukázať, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty môžu stanoviť, že by napríklad postačovalo, ak súd zváži pravdepodobnosť alebo sa odôvodnene domnieva, že je značne pravdepodobnejšie, že dotknutý majetok bol získaný z trestnej činnosti ako z inej činnosti. V tejto súvislosti musí súd zvážiť konkrétne okolnosti veci vrátane skutočností a dostupných dôkazov, na základe ktorých možno vydať rozhodnutie o rozšírení konfiškácie. Skutočnosť, že majetok osoby je neprimeraný k jeho zákonnému príjmu, by mohla spolu s ostatnými skutočnosťami viesť k záveru súdu, že majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty by tiež mohli stanoviť požiadavku týkajúcu sa určitého obdobia, počas ktorého by sa majetok mohol považovať za majetok pochádzajúci z trestnej činnosti.“

Cieľom navrhovaného ochranného opatrenia je konfiškácia (zhabanie) časti majetku, u ktorého je veľký a odôvodnený predpoklad nelegálneho pôvodu, čím sa predchádzať ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti a súčasne k zhabaniu časti majetku pravdepodobne pochádzajúceho z neodhalenej trestnej činnosti. Uvedené opatrenie nemá charakter trestu za páchaný trestný čin, ale smeruje pro futuro. Novo zavedené ochranné opatrenie preventívny a ochranný charakter.

30

Navrhovaná úprava nevyžaduje preukázanie časti majetku ako nástroja alebo výnosu z konkrétneho trestného činu. Prostredníctvom tohto ochranného opatrenia sa zároveň postihujú prípady, keď nie žiadne dôkazy svedčiace o tom, že majetok bol nadobudnutý legálnym spôsobom vo vymedzenom časovom období súvisiacom s páchaním trestného činu, za ktorý bola osoba odsúdená , a s ohľadom na všetky skutočnosti súd za to, že takáto časť majetku pochádza z neodhalenej trestnej činnosti.

Podmienkou pre uloženie ochranného opatrenia páchateľovi je, že páchateľ je uznaný za vinného za trestný čin, ktorým získal majetkový prospech a nebol mu uložený trest prepadnutia majetku podľa § 58 Trestného zákona. Ďalšou podmienkou skutočnosti, na základe ktorých súd za to, že majetok pôvod v trestnej činnosti, napr. majetok, ktorý páchateľ v 5-ročnom období previedol na iné osoby.

Použitie pojmu „hrubý nepomer“, ktorý zákonodarca nevymedzil priamo v zákone sa javí ako správne riešenie, ktoré dostatočne zohľadní konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré sa budú odlišovať prípad od prípadu. Tento pojem je použitý pri trestnom čine úžery podľa § 235 platného Trestného zákona a rovnako ho používa aj Občiansky zákonník. Vymedzenie tohto pojmu zákonodarca ponecháva na súdnu judikatúru avšak s ohľadom na zásadu primeranosti sa predpokladať, že na uloženie tohto ochranného opatrenia nebude stačiť akýkoľvek nepomer, ale bude musieť ísť o výraznejší nepomer, ktorý náležite odôvodní takýto zásah do majetkových práv páchateľa alebo tretích osôb.

K bodu 17 [§ 86 ods. 1 písm. f)]

Ustanovenie § 86 ods. 1 upravuje osobitné prípady účinnej ľútosti pri taxatívne vymenovaných trestných činoch. Trestnosť týchto trestných činov zanikne pri splnení podmienok uvedených pri konkrétnych trestných činoch, pričom tieto podmienky sa odlišujú najmä okamihom, keď ešte možno následok napraviť. Navrhovaná zmena rozširuje doterajšie zákonné možnosti zániku trestnosti aj na trestný čin poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336d. Navrhované ustanovenie zaručuje beztrestnosť v prípade splnenia dvoch kumulatívnych podmienok a to, aby páchateľ poskytol nenáležitú výhodu, alebo túto prisľúbil dať len preto, že bol o to požiadaný a zároveň informoval o celej udalosti sám, dobrovoľne a bez odkladu orgány činné v trestnom konaní alebo Policajný zbor SR.

K bodu 18 (§ 128 ods. 1)

V súvislosti so zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a § 336d (pozri bod 48) bolo potrebné sprecizovať v § 128 ods. 1 druhú vetu Trestného zákona v tom zmysle, že pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa bude vyžadovať, aby bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jeho právomocou, zodpovednosťou, postavením alebo funkciou.

K bodu 19 (§ 128 ods. 1)

Navrhovanou úpravou sa v súvislosti so zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a 336d rozširuje legálna definícia verejného činiteľa aj o osobu, ktorá z titulu svojho postavenia alebo funkcie právo rozhodovať alebo sa podieľa na rozhodovaní o nakladaní s majetkom, majetkovými právami a finančnými prostriedkami, pričom hospodárenie s nimi podlieha kontrole Najvyšším kontrolným úradom

31

Slovenskej republiky. Dôvodom predmetného rozšírenia je skutočnosť, že osoby disponujúce s majetkom, resp. finančnými prostriedkami, ktoré používané vo verejnom záujme, by mali požívať rovnakú zodpovednosť ako iné osoby, ktoré vykonávajú verejnú funkciu. Vynakladanie týchto finančných prostriedkov je v záujme spoločnosti, a preto by mala existovať vyššia miera zodpovednosti v prípade zneužitia oprávnenia osôb, ktoré poverené hospodárením s uvedenými finančnými prostriedkami. Navrhované doplnenie definície verejného činiteľa sa dotkne všetkých skutkových podstát, v ktorých je ako špeciálny subjekt uvedený verejný činiteľ vrátane kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov, v ktorých kvalifikačným momentom je práve spáchanie trestného činu verejným činiteľom.

K bodom 20 a 21 (§ 130 ods. 1 písm. e), § 130 ods. 9)

Navrhovaná definícia výnosu z trestnej činnosti vychádza z čl. 2 smernice 2014/42/EÚ, v ktorom je vymedzený dotknutý pojem ako „akýkoľvek hospodársky prospech pochádzajúci priamo alebo nepriamo z trestnej činnosti; môže pozostávať z majetku v akejkoľvek podobe a zahŕňajú všetky následné opätovné investície alebo premenu priamych príjmov a akýkoľvek majetkový prospech“. Navrhovanou definíciou sa zabezpečí zaistenie ako aj prípadné prepadnutie, resp. zhabanie plodov a úžitkov vecí, ktoré pochádzajú z trestnej činnosti., tak ako to vyžaduje uvedená smernica. Výnosom z trestnej činnosti sa podľa navrhovaného znenia rozumie akýkoľvek ekonomický, resp. majetkový prospech plynúci zo spáchania trestného činu. Môže ísť o výnos, resp. vec akéhokoľvek druhu, či vo finančnom vyjadrení alebo ako hnuteľná vec alebo nehnuteľná, právne dokumenty potvrdzujúce vlastnícke právo k určitej veci, alebo podiel na tomto vlastníctve a pod. Za výnos sa považuje aj vec, ktorá bola získaná ako odmena za trestný čin, rovnako aj vec, ktorá bola nadobudnutá za vec, ktorá bola získaná trestným činom. Súčasne za výnos sa považujú aj plody a úžitky veci, ktorá pôvod alebo spojenie s trestnou činnosťou.

Vo všeobecnosti dôjde k odstráneniu absentujúcej definície, ktorá je na účely trestného konania viac ako žiaduca, ktorej podporu vyjadrila ako odborná verejnosť tak aj orgány aplikujúce trestné kódexy v praxi. Vymedzenie definície výnosu z trestnej činnosti ide ruka v ruke s doplnením účelu trestného konania aj o odnímanie výnosov z trestnej činnosti.

K bodu 22 (§ 131 ods. 4)

V súvislosti s navrhovaným zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody sa ustanovenie § 131 dopĺňa o definíciu pojmu „nenáležitá výhoda“. Nenáležitou výhodou sa v zmysle navrhovanej definície rozumie plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy spôsobilé ovplyvniť verejného činiteľa, na ktoré príjemca nemá právny nárok, pričom musí ísť o plnenie, ktorého hodnota presahuje 200 eur. Inak povedané ide o také plnenie bez právneho nároku alebo právneho dôvodu, ktorého cieľom je zvýhodniť inú osobu práve z toho dôvodu, že postavenie verejného činiteľa. Za nenáležitú výhodu sa považuje aj neoprávnené zvýhodnenie verejného činiteľa alebo jemu blízkej osoby, ktoré nie je možné oceniť v peniazoch. Nenáležitou výhodou môže byť akýkoľvek hmotný alebo nehmotný dar, resp. prospech spôsobilý ovplyvniť verejného činiteľa, pričom túto spôsobilosť je potrebné vnímať objektívne, t. j. vytvorením určitej vďačnosti spôsobilej ovplyvniť verejného činiteľa, teda nie subjektívne. Výhody, ktorých prijatie je povolené zákonom alebo sa poskytujú v prípade existencie verejného alebo oprávneného záujmu nespadajú pod definíciu nenáležitej výhody. Nenáležitými výhodami majetkovej povahy napr. platby v hotovosti, cennosti, služby, rôzne cestovné poukážky, letenky, vstupenky na koncert alebo do divadla, rôzne vysoké

32

zľavy alebo vzdanie sa splatných pohľadávok. Medzi neoprávnené zvýhodnenie, resp. nenáležité výhody nemajetkovej povahy, ktoré nie je možné reálne oceniť v peniazoch patria rôzne sociálne a profesijné výhody, ako napr. pomoc pri získaní určitého pracovného miesta pre seba alebo blízku osobu, pozvanie na poľovačku alebo podpora pri voľbách.

Beztrestnosť prijímania alebo poskytovania menších nenáležitých výhod, ktoré nepresahujú hodnotu 200 eur bola ustálená na základe doterajšej judikatúry zo zahraničia, pričom táto suma je vyššia, napr. v Rakúsku ide o sumu medzi 70 100 eur. Avšak poskytnutím alebo prijatím viacerých menších výhod možno formou pokračovacieho trestného činu dosiahnuť hodnotu 200 eur a naplniť tak tento obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody. Ak by odstup medzi odovzdaním alebo prisľúbením jednotlivých nenáležitých výhod pod 200 eur bol nad 6 mesiacov, v tom prípade by neboli splnené podmienky na pokračovanie v trestnej činnosti a pôjde z hľadiska trestného práva o tzv. „nezávažné prikrmovanie“.

Negatívne vymedzenie nenáležitej výhody v druhej vete ustanovuje kategóriu plnení a zvýhodnení verejného činiteľa, ktorých prijatie nezakladá trestnú zodpovednosť verejného činiteľa v zmysle novo navrhovaného § 336c (prijatie nenáležitej výhody) a iných osôb v zmysle § 336d (poskytnutie nenáležitej výhody). Právna úprava v tejto časti reaguje na obvyklé dary a plnenia, ktoré verejní činitelia dostávajú v zmysle existujúcich spoločenských konvencií v súvislosti s ich postavením alebo funkciou v rámci oficiálnych prijatí a návštev, ktoré sú súčasťou výkonu ich úradných právomocí. Typickými rôzne dary, napr. predmety alebo výrobky majúce súvis s miestom prijatia, pozvanie na spoločenské podujatie alebo pohostenie v rámci oficiálnej úradnej návštevy a pod. U tohto typu plnení existuje úradný alebo vecne oprávnený záujem na ich prijatie verejným činiteľom, nakoľko ich poskytnutie a plnenie je súčasťou formálnych úradných stretnutí verejných činiteľov zastupujúcich daný úrad, pričom odmietnutie ich prijatia, resp. potreba skúmania hodnoty plnenia pred samotným prijatím by bolo možné považovať za nevhodné a najmä v prípade zahraničných návštev za nezdvorilé. Uvedená právna úprava v tejto časti snahu eliminovať možné pochybnosti pri prijímaní ale aj poskytovaní tohto druhu plnení a umožniť tak riadny výkon právomoci verejného činiteľa v intenciách zákona a zaužívaných spoločenských konvencií v takýchto situáciách.

Navrhovanou definíciou nenáležitej výhody predkladateľ za cieľ nabádať k tomu, aby si orgány verejnej moci zaviedli osobitné registre prijatých darov, ktoré by boli verejne dostupné, čím by sa zabezpečila transparentnosť činnosti orgánov verejnej moci resp. verejných činiteľov.

K bodu 23 (§ 131 ods. 6 a 7)

Za účelom transpozície čl. 2 písm. a) a d) smernice 2019/713/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky sa v § 131 Trestného zákona zavádza a definuje pojem „platobný prostriedok“ (odsek 6) a pojem „virtuálna mena“ (odsek 7). Z hľadiska významu a obsahu týchto pojmov, ako aj systematiky Trestného zákona sa tieto pojmy navrhujú vymedziť v ustanoveniach, ktoré definujú pojem „vec“.

Podľa navrhovanej definície sa platobným prostriedkom“ rozumie nehmotné alebo hmotné chránené zariadenie, predmet alebo záznam, alebo ich kombinácia vrátane platobnej karty, ktorá držiteľovi ako aj používateľovi sama osebe alebo spolu s určitým postupom ako aj súborom postupov umožní prevod peňazí, elektronických peňazí alebo virtuálnej meny.

33

Platobným prostriedkom môže byť aj platobná karta, internet banking alebo iné služby elektronického bankovníctva a pod.

Pod pojmom „virtuálna mena“ sa na účely Trestného zákona považuje digitálny nositeľ hodnoty, ktorý nie je vydaný alebo garantovaný centrálnou bankou alebo orgánom verejnej moci, pričom nie je nevyhnutne viazaný na zákonom zavedenú menu, nemá ani právny status meny alebo peňazí, ale je však akceptovaný fyzickými alebo právnickými osobami ako „zákonné“ platidlo, resp. nástroj výmeny, ktorý je možné elektronicky prevádzať, uchovávať alebo elektronicky s ním obchodovať. Virtuálne meny (napr. Bitcoin, Litecoin, Ethereum, IOTA, Ripple, Stellar) nie v Slovenskej republike uznané ako oficiálna tuzemská či zahraničná mena, nepredstavujú elektronické peniaze v zmysle zákona o platobných službách a nemajú ani fyzickú protihodnotu vo forme zákonného platidla.

K bodom 24 41, 56 a 57 179 ods. 3 písm. e), f) a g), § 199 ods. 2 písm. c), e) a f), § 199

ods. 3, § 200 ods. 2 písm. c), e) a f), § 200 ods. 3, § 201 ods. 2 písm. b), d) a e), § 201 ods. 3, §

201b ods. 2, § 202 ods. 2, § 202 ods. 3, § 368 ods. 2) písm. b), d) a e)]

Aj pri týchto bodoch navrhovaná právna úprava vychádza z konania o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. L 335, 17.12.2011). Smernica vyžaduje, aby sa smernicou stanovené okolnosti v zmysle čl. 9 považovali za priťažujúce okolnosti, ak nie súčasťou skutkovej podstaty trestného činu, ktorý postihuje konania vymedzené v čl. 3 7 smernice. Z tohto dôvodu je preto nutné novelizovať niektoré skutkové podstaty trestných činov, pri ktorých je táto požiadavka smernice relevantná. Zmena sa uskutočňuje prostredníctvom doplnenia kvalifikovaných skutkových podstát o nový kvalifikačný moment „spoločným konaním najmenej dvoch osôb“ alebo „a bezprostredne ním ohrozí život dieťaťa“.

K bodu 42 (§ 219)

Vzhľadom na zavedenie definície „platobného prostriedku“ do Trestného zákona, pod ktorú je možné subsumovať ako platobné karty, tak aj elektronické peniaze, prípadne iný predmet spôsobilý plniť takúto funkciu, sa upúšťa od používania týchto pomenovaní, resp. pojmov v skutkovej podstate trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, pričom sa navrhuje používať výlučne pojem „platobný prostriedok“.

Navrhuje sa, aby v súčasnosti platný odsek 1 bol rozdelený do troch odsekov v nadväznosti na požiadavku orgánov činných v trestnom konaní vychádzajúcu z ich poznatkov a skúseností. V navrhovaných odsekoch 1 a 2 sa preto vymedzuje iba protiprávne konanie, resp. dispozícia s pravým platobným prostriedkom. V odseku 3 sa in contrario vymedzuje protiprávne konanie v súvislosti s falšovaním platobného prostriedku, ako aj následnou dispozíciou s takto falšovaným platobným prostriedkom.

K § 219 ods. 1 a 2

Objektom tohto trestného činu je vlastníctvo veci, pokiaľ ide o výkon oprávnení súvisiacich s jeho využívaním. Konkrétne ide o vlastníctvo platobného prostriedku. Tu došlo prijatím smernice k zmene, nakoľko súčasne používané pojmy „elektronické peniaze“ a „iná

34

platobná karta“ boli v zmysle čl. 2 písm. a) smernice subsumované pod pojem „platobný prostriedok“. V súvislosti s uvedenou zmenou sa v navrhovanom znení ustanovenia § 219 používa výlučne pojem platobný prostriedok.

Platobným prostriedkom sa rozumie nehmotné alebo hmotné chránené zariadenie, predmet alebo záznam, alebo ich kombinácia, ktorá držiteľovi ako aj používateľovi sama osebe alebo spolu s určitým postupom ako aj súborom postupov umožní prevod peňazí, elektronických peňazí alebo virtuálnej meny. Platobným prostriedkom môže byť aj platobná karta, internet banking alebo iné služby elektronického bankovníctva a pod.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 1 spočíva z hľadiska konania alternatívne v neoprávnenom prechovávaní, preprave, obstaraní alebo inom zadovážení pravého platobného prostriedku alebo v neoprávnenom poskytnutí pravého platobného prostriedku tretej osobe bez právneho titulu. Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 2 spočíva z hľadiska konania v neoprávnenom použití pravého platobného prostriedku, pričom trestná sadzba pri takomto neoprávnenom použití je vyššia ako pri prechovávaní, obstaraní, preprave alebo inom zadovážení pravého platobného prostriedku.

Za neoprávnené zadováženie alebo prechovávanie platobných prostriedkov s úmyslom spáchať podvod sa považuje napríklad phishing, skimming alebo nasmerovanie, prípadne presmerovanie používateľov platobnej služby na imitácie webových stránok a ich uvádzanie do obehu (napríklad predajom informácií o kreditných kartách na internete).

Neoprávneným obstaraním je akékoľvek získanie platobného prostriedku bez právneho dôvodu. Najčastejšie pôjde o krádež alebo podvodné konanie, prípadne o zatajenie veci. Na trestnosť sa nevyžaduje, aby sa páchateľ hoci len pokúsil platobné prostriedky použiť, ale stačí samotné neoprávnené obstaranie.

Z hľadiska dikcie tohto ustanovenia na vznik trestnej zodpovednosti stačí samotné prechovávanie, prepravovanie, obstaranie alebo poskytnutie platobného prostriedku inému bez toho, aby došlo k protiprávnemu použitiu platobného prostriedku.

Subjekt trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona je všeobecný. Páchateľom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa v prípade § 219 ods. 1 a 2 vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby mal vedomosť o tom, že neoprávnene prechováva, prepravuje, obstaráva alebo poskytuje platobný prostriedok ako aj takýto pravý platobný prostriedok použije. Tento trestný čin je v základnej skutkovej podstate prečinom.

K § 219 ods. 3 až 7

Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 1 a 2 spočíva z hľadiska konania alternatívne vo falšovaní, pozmenení, napodobení alebo neoprávnenej výrobe platobného

35

prostriedku s úmyslom použiť ho ako pravý alebo v prechovávaní, preprave, obstaraní alebo inom zadovážení, použití alebo poskytnutí falšovaného platobného prostriedku tretej osobe.

Neoprávneným vyrobením platobného prostriedku je akákoľvek jeho výroba (priemyselná alebo remeselná) neoprávneným subjektom. Za falšovanie sa považuje vyhotovenie nepravej veci ako celku, v tomto prípade platobného prostriedku, neoprávnenou osobou, ktorý má vyvolať dojem pravosti.

Pozmenením platobného prostriedku sa rozumie podstatná zmena jeho časti, pričom platobný prostriedok ako celok zostáva zachovaný. Za napodobenie platobného prostriedku sa považuje jeho vyrobenie spôsobom plniť funkciu jeho originálu.

Subjekt tohto trestného činu podľa § 219 ods. 3 je všeobecný, rovnako ako v odseku 1. Taktiež subjektívna stránka spočívajúca v úmyselnom zavinení a objekt je rovnaký ako v odseku 1.

Znenie odseku 4 (v súčasnosti platný odsek 2) bolo za účelom zachovania rovnakej terminológie primerane upravené ako znenie odseku 1 v § 272 Trestného zákona, ktorý postihuje výrobu a držbu falšovateľského náčinia, avšak na účely falšovania peňazí alebo cenných papierov.

V navrhovaných odsekoch 5 7 ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s doplnením nových odsekov 2 a 3 v dotknutom ustanovení. Trestné sadzby uvedené v navrhovanom § 219 zodpovedajú (nemenia sa) trestným sadzbám podľa platného právneho stavu.

Vyššie uvedenými legislatívnymi zmenami sa zabezpečuje plná transpozícia čl. 3 5 a čl. 7 smernice 2019/713/EÚ do slovenského právneho poriadku bez potreby zavedenia novej skutkovej podstaty trestného činu v osobitnej časti Trestného zákona.

K bodu 43 (§ 231, § 232)

Navrhuje sa ustanovenia § 231 a 232 Trestného zákona zrušiť, pričom obsah skutkovej podstaty trestného činu podielnictva sa „preklopí“ do skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Predkladateľ v zmysle znenia smernice ako aj aplikačných problémov z praxe a z dôvodu istej duplicity uvedených trestných činov pristúpil k návrhu riešenia, ktoré predstavuje zlúčenie konaní obsiahnutých pri trestnom čine podielnictva a trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti, do jednej skutkovej podstaty. Zámerom návrhu je lepšia prehľadnosť a zjednodušenie pri určovaní právnej kvalifikácie skutku, zosúladenie úpravy so znením obsahu smernice a odstránenie v podstate duplicitných skutkových podstát, ktoré sa líšia iba tým, či je páchateľom legalizácie výnosu z trestnej činnosti/podielnictva istá alebo iná osoba, ako tá, ktorá spáchala predikatívny trestný čin.

Vykonaním uvedenej zmeny však neznamená, že sa zastavia trestné konania, ktoré momentálne prebiehajú v súvislosti so spáchaním trestného činu podielnictva. V tomto prípade nie je možná aplikácia ustanovenia § 84 Trestného zákona, podľa ktorého trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon ustanoví, že tento čin nie je trestným činom.

36

Inak povedané, trestnosť činu, ktorý vymedzuje znaky trestného činu podielnictva podľa § 231 a 232 Trestného zákona nezaniká, iba sa presúva do skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 a 233a Trestného zákona. Touto zmenou však v praxi môže dôjsť k niekoľkým zastaveniam trestného stíhania z dôvodu nemožnosti prekvalifikácie skutku, nakoľko neskorší trestný čin (v tomto prípade trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti) je nepriaznivejší pre páchateľa ako súčasný trestný čin podielnictva.

K bodu 44 (§ 233)

Legalizácia výnosu z trestnej činnosti je dôsledkom páchania inej, spravidla organizovanej a veľmi rôznorodej trestnej činnosti, na ktorú bezprostredne nadväzuje. Aby sa takto získaný výnos z trestnej činnosti mohol ďalej legálne používať, je potrebné ho zlegalizovať, aby sa zakryl jeho zdroj resp. pôvod v trestnej činnosti.

Skutková podstata trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti teda predpokladá najprv spáchanie predikatívneho trestného činu páchateľom trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti alebo iným páchateľom, získanie veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti a až následne konanie smerujúce k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti.

Za objekt možno označiť záujem spoločnosti na ochrane pred legalizáciou výnosov z trestnej činnosti a zachovaní integrity finančného trhu.

Predmetom legalizácie výnosu z trestnej činnosti je vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Tu došlo k zmene oproti súčasnej právnej úprave ustanovenia § 233 Trestného zákona, a to nahradením pojmu príjem alebo vec pochádzajúca z trestnej činnosti pojmom vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Uvedené bolo nutné z dôvodu zavedenia pojmu výnos z trestnej činnosti do Trestného zákona a jeho definície v podobe nového ustanovenia § 130 ods. 9. Viac k pojmu výnos z trestnej činnosti pozri odôvodnenie k bodom22 a 23.

Pod pojmom vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti sa rozumie akýkoľvek ekonomický prospech plynúci z trestnej činnosti. Môže ísť o výnos akéhokoľvek druhu, či už vo finančnom vyjadrení alebo ako vec, hnuteľná alebo nehnuteľná, právne dokumenty, či nástroje potvrdzujúce vlastnícke právo k určitej veci, alebo podiel na tomto vlastníctve a pod..

Podľa našej vnútroštátnej právnej úpravy predmetom legalizácie výnosov z trestnej činnosti môže byť akákoľvek vec, ktorá je výnosom z akejkoľvek trestnej činnosti. Slovenská republika uplatňuje tzv. „all crimes approach“ a má širšiu právnu úpravu na rozdiel od smernice 2018/1673, ktorá obsahuje zoznam predikatívnych trestných činov v jej čl. 2.

Predpokladom vyvodzovania trestnej zodpovednosti páchateľa za spáchanie trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona tak bude primárne preukázanie toho, že došlo k spáchaniu predikatívneho trestného činu a že určitý výnos bol získaný týmto trestným činom, čo vyplýva zo znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 233 ods. 1 alebo 2 Trestného zákona, ktoré vyžadujú, aby išlo o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Z hľadiska dokazovania sa nevyžaduje, aby tento predikatívny trestný čin spáchala istá osoba ako následnú legalizáciu, dokonca nemusí prísť ani k odsúdeniu páchateľa za spáchanie tohto predikatívneho trestného činu. Následne bude potrebné

37

preukázať, že takýmto výnosom získaným trestnou činnosťou nakladal páchateľ spôsobom uvedeným v ustanovení § 233 ods. 1 alebo 2 Trestného zákona.

Bližšie k niektorým spôsobom nakladania s vecou pochádzajúcou z trestnej činnosti:

Nadobudnutím veci je akékoľvek získanie veci. Prechovávaním veci sa rozumie uskladnenie alebo uschovanie, resp. opatrovanie veci u seba. Užívanie veci znamená nakladanie s vecou, jej faktické ovládanie. Pod ukrytím veci sa rozumie odstránenie veci z dosahu pôvodného páchateľa trestného činu resp. z dosahu jej možného zistenia alebo odhalenia. Prevedením veci sa rozumie akýkoľvek spôsob získania veci pre seba alebo inú osobu. Znamená mať faktický úžitok z veci, najmä ju užívať podľa vlastných predstáv.

K prevodu veci môže dôjsť za odplatu (kúpou, výmenou a pod.) alebo bezodplatne (darovaním). Zmenou povahy veci sa rozumie vykonanie zmeny na veci (podstatná zmena vzhľadu veci, vonkajšia úprava veci, napríklad premaľovanie). Iné nakladanie s vecou môže znamenať akékoľvek nakladanie s vecou iné než vyššie spomenuté konania, ktoré § 233 ods. 2 písm. b) Trestného zákona výslovne neuvádza (napríklad prenájom, požičanie, výpožička, spotrebovanie, dovoz, vývoz, prevoz, premiestnenie, poškodenie, zničenie a pod.). Prenajatím prenajímateľ prenecháva na základe nájomnej zmluvy za odplatu nájomcovi vec, aby ju v dojednanej dobe užíval alebo z nej bral aj úžitky. Požičaním veci sa rozumie, keď páchateľ prenecháva inému vec určenú podľa druhu, najmä peniaze, s tým, že po uplynutí dohodnutej doby mu vráti vec rovnakého druhu. Vypožičaním veci sa rozumie poskytnutie individuálne určenej veci na dohodnutú dobu na bezplatné užívanie. Dovozom, vývozom a prevozom veci sa rozumie premiestnenie veci cez štátnu hranicu. Premiestnením sa rozumie akýkoľvek presun veci v priestore (jej prenesenie, prevezenie dopravným prostriedkom, odoslanie poštou a pod.). Poškodením sa rozumie zníženie hodnoty veci natrvalo alebo dočasne v takej miere, že vec nie je naďalej schopná plniť niektoré svoje funkcie. Zničením sa rozumie zlikvidovanie hmotnej podstaty (rozbitie, spálenie, zbúranie a pod.).

Podstatou § 233 ods. 2 písm. c) je konanie páchateľa v podobe zatajovania existencie veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti (zatajuje jej pôvod v trestnej činnosti, jej umiestnenie alebo vlastnícke alebo iné právo k nej), t. j. páchateľ vykonáva takú aktivitu, v dôsledku ktorej by vec získaná trestnou činnosťou pôsobila, ako by bola získaná v súlade so zákonom. V porovnaní so súčasnou právnou úpravou tu ide o podstatný rozdiel, nakoľko v súčasnosti zatajovanie existencie veci, jej pôvodu a pod. je súčasťou úmyslu páchateľa v zmysle znenia § 233 ods. 1 Trestného zákona, ktorý s touto vecou ďalej určitým spôsobom nakladá a na vyvodenie trestnej zodpovednosti bolo potrebné preukázať tento úmysel páchateľa. Navrhovaná právna úprava však sankcionuje samotné zatajovanie existencie veci, či jej pôvodu, umiestnenia a pod. Trestnosť takého konania vyžaduje smernica 2018/1673 (čl. 3 ods. 1 písm. b)), preto bolo nutné vykonať predmetnú zmenu.

K otázke, prečo bolo v kvalifikovaných skutkových podstatách trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti získanie prospechu nahradené rozsahom činu (a v prípade § 233a hodnotou veci) možno uviesť, že nie vždy dochádza pri spáchaní tohto trestného činu u páchateľa k získaniu prospechu. K získaniu prospechu naopak spravidla dochádza pri predikatívnom trestnom čine a v prípade spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti zväčša ide o úmysel páchateľa vyhnúť sa trestnému stíhaniu resp. umožniť inému vyhnúť sa trestnému stíhaniu za predikatívny trestný čin, ktorý bol spáchaný za účelom získania prospechu. Cieľom konania páchateľa trestného činu legalizácie výnosu z trestnej

38

činnosti nemusí teda byť a často ani nebýva získanie prospechu. Preto predkladateľ pristúpil k uvedenej legislatívnej zmene.

O osobitný prípad ide aj vtedy, ak páchateľom nie je istá osoba, ako pri predikatívnom trestnom čine, tzv. podielnik. Takéto osoby získavané pre protiprávnu operáciu buď za odplatu (vtedy získajú spomínaný prospech v určitej hodnote), ale takisto často krát pod hrozbou násilia či s vedomím alebo bez vedomia, že ide o trestnú činnosť, alebo je pre ich získanie na také konanie zneužitá ich znížená schopnosť rozpoznať trestné konanie. Preto by určenie výšky získaného prospechu nemalo byť rozhodujúce pri určovaní výšky trestu pre páchateľa trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Medzi touto osobou tzv. podielnika a zdrojovou kriminalitou nemusí byť žiadna spojitosť, často vykonáva iba časť operácie a je pod absolútnym vplyvom organizátora. Zločinecké organizácie k využívaniu nastrčených osôb vedie minimalizácia rizika odhalenia legalizácie výnosov z trestnej činnosti a následne i odhalenie zdrojovej kriminality, a taktiež rizika zabavenia nezákonne získaných výnosov. Nemôže byť teda rozhodujúcim faktorom pre zvyšovanie trestných sadzieb výška prospechu, ktorú tým podielnik, t. j. páchateľ získa.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti vyžaduje úmyselné zavinenie. Na trestnosť činu sa vyžaduje, aby páchateľ vedel o pravom pôvode veci, jej použití alebo určení, t. j. že ide o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti, alebo že bola použitá alebo určená na spáchanie trestnej činnosti. Okrem úmyselného zavinenia k úmyslu páchateľa pristupuje aj motív spáchania činu, ktorým je umožniť sebe alebo inej osobe uniknúť trestnému stíhaniu, trestu alebo ochrannému opatreniu alebo ich výkonu.

Zo súčasného znenia skutkovej podstaty legalizácie výnosu z trestnej činnosti predkladateľ navrhuje vypustiť formuláciu „s vedomím, že v čase nadobudnutia tento majetok pochádzal z trestnej činnosti“. Predkladateľ je toho názoru, že skutková podstata vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré predpokladá vedomosť páchateľa o tejto skutočnosti. Ide tak o duplicitnú podmienku pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti.

Páchateľom a teda subjektom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek, subjekt je teda všeobecný. Podľa § 3 zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tento trestný čin patrí medzi trestné činy, ktoré môže spáchať okrem fyzickej osoby aj právnická osoba.

V prípade ods. 5 písm. b) ide o reflektovanie čl. 6 ods. 2 písm. b) smernice 2018/1673, ktorý upravuje, že členské štáty môžu stanoviť, že vo vzťahu k trestnému činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti sa bude považovať za priťažujúcu okolnosť, ak legalizovaný majetok pochádza z jedného z trestných činov uvedených v článku 2 bode 1 písm. a) e) a h) smernice 2018/1673. Keďže Slovenská republika preferuje „all crimes approach“, ako je spomenuté vyššie, predkladateľ sa prikláňa k všeobecnému poňatiu a namiesto výpočtu konkrétnych trestných činov zvolil úpravu, podľa ktorej bude prísnejšie sankcionované, ak sa páchateľ dopustí trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti vo vzťahu k veci, ktorá pochádza z obzvlášť závažného zločinu. Ide o malú zmenu oproti súčasnej právnej úprave v § 233 ods. 4 písm. b).

Z hľadiska požiadaviek smernice 2018/1673 je potrebné na záver uviesť, že smernica 2018/1673 vyžaduje od členských štátov Európskej únie aj transpozíciu ďalších inštitútov, akými trestnosť napomáhania, navádzania, podnecovania a pokusu, trestná zodpovednosť

39

právnických osôb, ukladanie trestných sankcií, úprava priťažujúcich okolností, zaistenie a konfiškácia výnosov z trestnej činnosti a premlčanie. Všetky tieto otázky v právnom poriadku Slovenskej republiky riešené normatívnym spôsobom. Právna úprava, ktorou sa preberajú záväzky vyplývajúce zo smernice 2018/1673 je uvedená v tabuľke zhody.

K bodu 45 (§ 233a)

Zavedenie nedbanlivostnej formy zavinenia pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa predkladateľa z hľadiska prevencie spoločnosti veľký význam. Názor expertov v danej oblasti zapojených do procesu transpozície smernice 2018/1673 v súvislosti s možnosťou zaviesť pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti zavinenie z nedbanlivosti bol jednotný, pričom pri rozhodovaní bol kladený dôraz hlavne na potrebu pozdvihnutia miery opatrnosti z dôvodu zvýšenej kriminality v tejto oblasti za posledné obdobie.

Podstatnými znakmi skutkovej podstaty tohto trestného činu na rozdiel od § 233 Trestného zákona je zavinenie z nedbanlivosti a to, že musí ísť o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti v minimálne väčšej hodnote (nad 2660 Eur v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona).

Pri navrhovanom odseku 1 si možno všimnúť, že foriem, akými je možné nakladať s vecou pochádzajúcou z trestného konania je tu menej ako je tomu pri § 233 Trestného zákona (konkrétne ide o ukrytie veci, jej prevedenie na seba alebo iného, jej prechovávanie alebo jej užívanie), čo zodpovedá práve nedbanlivostnej forme spáchania tohto trestného činu.

Umožniť inému zatajiť pôvod alebo zistenie pôvodu veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti sa rozumie konať tak, aby informácia o pôvode veci a teda, že bola získaná trestnou činnosťou, bola utajená alebo skreslená.

K bodu 46 [§ 234 ods. 1 písm. a)]

Z dôvodu nového trestného činu financovania terorizmu podľa § 419c Trestného zákona, ktorý bol zavedený zákonom č. 161/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. júla 2018, bolo potrebné rozšíriť výpočet trestných činov v prípade § 234 ods. 1 písm. a) o spomínaný trestný čin financovania terorizmu podľa § 419c Trestného zákona a rovnako bolo potrebné pridať nový trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a Trestného zákona.

K bodom 47 52 247 ods. 2, § 247a ods. 2 písm. c) a d), § 247b ods. 2 písm. c) a d), § 247d

ods. 2)

Navrhuje sa, aby kvalifikované skutkové podstaty trestného činu neoprávneného prístupu do počítačového systému podľa § 247, trestného činu neoprávneného zásahu do počítačového systému podľa § 247a, trestného činu neoprávneného zásahu do počítačového údaja podľa § 247b a trestného činu výroby a držby prístupového zariadenia, hesla do počítačového systému alebo iných údajov podľa § 247d Trestného zákona, boli doplnené o osobitný kvalifikačný pojem „závažnejší spôsob konania“. Návrhom sa sleduje požiadavka aplikačnej praxe, aby pri uvedených trestných činoch bolo možné pri odhaľovaní a vyšetrovaní

40

tzv. počítačovej kriminality použiť viacero druhov informačno-technických prostriedkov, čím sa umožní a zabezpečí flexibilnejšie odhaľovanie, objasňovanie a dokazovanie tejto trestnej činnosti.

K bodu 53 (§ 326a)

Navrhovaným trestným činom zneužitia práva dochádza k realizácii Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 2024. Z hľadiska systematiky je zaradený medzi trestné činy proti poriadku vo verejných veciach do ôsmej hlavy II. dielu (trestné činy verejných činiteľov).

Navrhovaná právna úprava trestného činu zneužitia práva si kladie za cieľ chrániť (objekt trestného činu) v prvom rade ústavné právo adresátov práva na také rozhodnutie o ich právach a povinnostiach, ktoré bude spravodlivé a nebude výsledkom svojvoľného aplikovania a výkladu právnych noriem (čl. 46 a nasl. Ústavy) subjektom, ktorý o ich právach a povinnostiach je zákonom povolaný rozhodnúť, ako nestranný arbiter.

Subjekt tohto trestného činu je špeciálny, môže ním byť iba sudca, prísediaci sudca a rozhodca rozhodujúci v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Podstatou pre spáchanie tohto trestného činu je, že sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodne svojvoľne, t.j. v zjavnom rozpore so zákonom resp. bez opory v zákone v prospech či neprospech účastníka konania na súde alebo iného dotknutého subjektu. Uvedená skutková podstata nepostihuje konanie sudcu, prísediaceho sudcu alebo rozhodcu založené na jeho právnom názore, ktorý oporu v zákone hoci bol nadriadeným, odvolacím, opravným alebo obdobným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim vo veci vyhodnotený ako nesprávny, nedostatočne odôvodnený alebo čo do uvedenia dostatku dôvodov v odôvodnení arbitrárny, ale postihuje výlučne svojvoľné rozhodnutia bez opory v zákone.

O svojvoľné uplatnenie práva pôjde napr. v prípade, kedy v žiadnom prípade nemožno za použitia štandardných techník výkladu a aplikácie právnych noriem dospieť pri jasnom a s ohľadom na obsah i účel právnej normy jasne interpretovateľnom a bezrozpornom znení právnej normy k takým záverom o jej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti na dokázaný právny a skutkový stav, ktoré zvolí sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu v dotknutom rozhodnutí (porov. m.m. nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 262/2019 body 14.5 a 14.8). Musí ísť zároveň vzhľadom na všetky právne a skutkové okolnosti konkrétnej veci o zjavne nelogickú a textu a účelu právnej normy odporujúcu (ne)aplikáciu alebo interpretáciu právnej normy [t. j. nepôjde o prípady, kedy sa konajúci súd legitímne pokúsi o analógiu iuris alebo analógiu legis, resp. o sudcovské dotváranie práva, z dôvodu medzier v zákone (lacunae legis) a za účelom dostátia zákazu denegatio iustitiaea a pod., pozri nálezy Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 46/2015 alebo II. ÚS 111/2015]. Svojvoľné uplatnenie práva sa zároveň v zásade vyznačuje markantným popretím znenia a účelu aplikovateľnej právnej normy a/alebo vedomým nerešpektovaním ustáleného a dokázaného skutkového stavu a/alebo vedomým ignorovaním ustálenej súdnej praxe ohľadne riešenia konkrétnej právnej otázky. Len za splnenia opísaných predpokladov možno hovoriť o svojvoľnom uplatnení práva na účely skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva.

Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti musí byť znak svojvôli v rozhodovaní v zásade konštatovaný súdnym orgánom rozhodujúcim vo veci (odvolací súd, dovolací súd, iný opravný súd, Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie a pod.),

41

výnimkou tie rozhodnutia, ktoré nie je možné napadnúť opravným prostriedkom a súčasne vykazujú opísaný znak svojvôli pri rozhodovaní.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine zneužitia práva vyžaduje úmyselné zavinenie. Trestnoprávne postihnuteľným podľa tohto trestného činu tak nie je samotné poru-šenie zákona bez ďalšieho, ale k porušeniu zákona, či nesprávnemu výkladu právnej normy proti jej zmyslu alebo účelu musí pristúpiť aj úmyselné zavinenie rozhodovacieho subjektu, te-da vedomosť o tom, že zneužíva právnu normu, aby svojím rozhodnutím úmyselne poskytol neoprávnenú výhodu, či neoprávnenú ujmu adresátovi rozhodnutia, ako aj to, že ide o podstat-né porušenie výkladu právnej normy, ktoré môže ovplyvniť výsledok rozhodovacieho procesu verejného činiteľa. Ďalšou podmienkou pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva teda vždy bude to, aby uvedeným konaním sudcu, prísediaceho sudcu či rozhodcu došlo k určitému zvýhodneniu, alebo naopak poškodeniu adresáta rozhodnutia. Bez tohto následku by neboli znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu naplnené. Pôjde tak vždy iba o také rozhodnutie, ktorým došlo k určitému zvýhodneniu či poškodeniu adresáta, inak povedané, nepôjde o každé rozhodnutie, ku ktorému sudca či rozhodca dospel nesprávnym výkladom práva, ale musí súčasne dôjsť k následku, ktorým je zvýhodnenie, či poškodenie adresáta rozhodnutia.

V rámci právneho poriadku vieme identifikovať nasledovné orgány verejnej moci, ktorým zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach adresátov práva, a to či vo veciach civilných, trestných alebo správnych a pod.:

-Súdy

-Súdny exekútor

-Notár

-Správne orgány (napr. miestne a ústredné, sui generis, územná samospráva a pod.)

V rámci právneho poriadku vieme ďalej identifikovať nasledovné súkromnoprávne subjekty, ktorým taktiež zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach adresátov práva vo veciach občianskoprávnych a obchodnoprávnych:

-Rozhodcovia a rozhodcovské súdy

Z množiny verejnoprávnych mocenských orgánov, ktorých rozhodnutia (ako nezávislých arbitrov) o právach a povinnostiach adresátov práva, môžu byť vynucované prostriedkami verejného práva (štátneho donútenia), sa navrhuje na účely zavedenia trestného činu zneužitia práva vyčleniť sudcov.

V porovnaní s orgánmi verejnej moci exekutívnej povahy, t. j. vykonávajúcimi svoje právomoci v rámci výkonnej zložky moci (napr. miestne orgány štátnej správy, ústredné orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy a pod.) alebo zákonodarnej zložky moci (Výbor NRSR pre nezlučiteľnosť funkcií ako správny orgán sui generis viď judikatúru Ústavného súdu), súdy (a teda sudcovia) nezávislé, nezodpovedajú sa za svoju činnosť pred voličmi alebo pred inými orgánmi verejnej moci, neuplatňuje sa princíp subordinácie, a ich činnosť nepodlieha prieskumu inej zložky moci.

Rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré Ústavou povolané rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva (čl. 46 ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 Ústavy) je navyše možné za každých okolností preskúmať v súdnom konaní (čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy) či už pred všeobecnými súdmi alebo súdom ústavným. Inak povedané, činnosť výkonnej zložky

42

moci (v zmysle právomoci rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva) či zákonodarnej zložky moci (v zmysle právomoci rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva) je podriadená pod súdny prieskum.

Rozhodovanie súdov je podriadené maximálne pod prieskum inou súdnou inštanciou alebo iným súdnym orgánom. Niet teda inej zložky moci, ktorá by preskúmavala rozhodovaciu činnosť súdov.

Vyčlenenie sudcov a sudcov prísediacich oproti orgánom výkonnej moci a zákonodarnej moci s rozhodovacou právomocou je tak ospravedlniteľné charakterom vykonávanej činnosti, ako aj absenciou kontroly rozhodovacej činnosti inou zložkou moci. Vyčlenenie a hrozba trestnoprávneho postihu je tak ospravedlniteľná a ide o primeraný prostriedok dosiahnutia sledovaného cieľa, ktorý v zmysle navrhovanej právnej úpravy možno charakterizovať jednak ako záujem na ochrane subjektívnych práv adresátov práva (pozri vyššie), ale aj všeobecného verejného záujmu (objektívna hodnota) na spravodlivom, ústavnom a zákonnom výkone súdnej moci ako zložky verejnej moci.

Na výkone súdnej moci sa však okrem súdov podieľajú aj súdni exekútori a notári. Rozdiel v postavení sudcov oproti súdnym exekútorom a notárom spočíva v tom, že súdy svoju právomoc odvodzujú priamo z Ústavy a na jej výkon nepotrebujú okrem zákona žiadne iné splnomocnenie ani poverenie. Naopak, súdni exekútori a notári svoju právomoc vykonávajú len v medziach zákonom zverenej právomoci a na jej vykonanie potrebujú poverenie súdu. Súdy zároveň vykonávajú nad ich činnosťou v konkrétnej veci dohľad (súdny exekútor a notár sa zodpovedá v konkrétnej veci súdu) a s konečnou platnosťou rozhodujú v konkrétnej veci vedenej súdnym exekútorom alebo notárom (ako súdnym komisárov v dedičských veciach) práve súdy.

Vyčlenenie sudcov a sudcov prísediacich oproti súdnym exekútorom a notárom podieľajúcim sa svojou činnosťou na výkone súdnej moci je tak ospravedlniteľné inou (ústavnou) legitimitou súdov, ako aj výkonom právomocí bez potreby súdneho alebo iného poverenia na výkon a rovnako absenciou dohľadu nad vydávaním rozhodnutí iným orgánom (okrem prieskumu vydaného rozhodnutia v inštančnom postupe). Vyčlenenie a hrozba trestnoprávneho postihu je tak ospravedlniteľná a ide o primeraný prostriedok dosiahnutia sledovaného cieľa.

Čo sa týka posudzovania možnej diskriminácie rozhodcov predkladateľ za to, že niet porovnateľného subjektu súkromného práva, voči ktorému (ktorým) by boli rozhodcovia navrhovanou právnou úpravou trestného činu zneužitia práva postavení z pohľadu práva (alebo právnych následkov) do inej pozície v rovnakej (obdobnej) situácii. Rozhodcovský súd nie je v zmysle judikatúry Ústavného súdu (pozri sp. zn. PLz. ÚS 5/2015) orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne zverený výkon verejnej moci. Možno teda uzavrieť, že v tejto časti skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva nedochádza a nemôže dôjsť k diskriminácii rozhodcov podriadením ich činnosti pod hrozbu trestnoprávneho postihu v prípade zneužitia práva rozhodovať na základe zákona o právach a povinnostiach adresátov práva. Takáto právna úprava je navyše vzhľadom na charakter činnosti rozhodcov a dopad výsledku ich činnosti (rozhodnutie ako exekučný titul) na práva a povinnosti adresátov práva legitímnym nástrojom ochrany jednak subjektívnych práv adresátov práva

43

(pozri vyššie), ale aj všeobecného verejného záujmu (objektívna hodnota) na férovosti a zmysluplnosti činnosti rozhodcov a rozhodcovských súdov v právnom prostredí SR.

Navrhovanou právnou úpravou sa tiež zavádza, že o týchto trestných činoch bude konať a rozhodovať Špecializovaný trestný súd, keďže ide o trestnú činnosť, ktorú bude náročné dokázať. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry, ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktorá bude tieto trestné činy vyšetrovať.

V súvislosti s navrhovaným trestným činom je na záver dôležité uviesť odkaz na ustanovenie § 207a Trestného poriadku, podľa ktorého ak je obvineným sudca, vydať uznesenie o vznesení obvinenia môže iba prokurátor generálnej prokuratúry. Také uznesenie sa doručuje ministrovi spravodlivosti. Proti uzneseniu je možné podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje generálny prokurátor. Uvedené odstraňuje pochybnosti o neadekvátnom postupe, kedy by svojvôľu rozhodovania sudcov mal posudzovať akýkoľvek orgán činný v trestnom konaní.

K bodu 54 (§ 336)

V nadväznosti na problémy orgánov činných v trestnom konaní účinne vyšetrovať a postihovať páchateľov trestného činu nepriamej korupcie podľa § 336 Trestného zákona vychádzajúce z nesprávnej formulácie skutkovej podstaty tohto trestného činu a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 2 To 11/2015, ktoré bolo publikované aj v zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod číslom 49 z roku 2017, predkladateľ pristúpil k prijatiu nového znenia skutkovej podstaty trestného činu nepriamej korupcie. V zmysle predmetného rozhodnutia je podľa súčasného znenia nepriama korupcia takmer nepostihnuteľná prostriedkami trestného práva. Pri koncipovaní nového znenia nepriamej korupcie predkladateľ vychádzal z vytknutých nedostatkov uvedených v dotknutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.

Navrhovaným znením sa zabezpečiť trestnosť takého konania, ktoré spočíva v pôsobení na verejného činiteľa alebo na iné v dotknutom ustanovení nanovo vymedzené osoby aj nepriamo, t. j. cez ďalšiu osobu. V navrhovanom znení sa nanovo upravuje obojstranná trestnosť nepriameho prijímania úplatku 336 ods. 1) a nepriameho podplácania (§ 336 ods. 2).

Objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom postupe pri výkone právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu a pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

Objektívna stránka trestného činu podľa odseku 1 spočíva z hľadiska konania v tom, že páchateľ priamo alebo sprostredkovane alternatívne prijme, požiada alebo si sľúbiť úplatok, za to, že podplácaná osoba bude svojím vplyvom alebo prostredníctvom vplyvu tretej osoby pôsobiť na výkon vecí verejných, t.j. na výkon právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu alebo na osobu pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

Pre dokonanie trestného činu podľa § 336 ods. 1 sa nevyžaduje, aby páchateľ na výkon právomoci alebo na plnenie povinností vyplývajúcich zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu na príslušnú osobu, resp. osoby

44

skutočne pôsobil. Na trestnosť páchateľa nemá žiadny vplyv skutočnosť, že príslušná osoba vymedzená v písmenách a) až d), nebola o úplatku náležite informovaná.

Objektívna stránka trestného činu podľa odseku 2 spočíva z hľadiska konania alternatívne v poskytnutí, ponúknutí alebo sľúbení úplatku, za to, že podplácaná osoba bude svojím vplyvom alebo prostredníctvom vplyvu tretej osoby pôsobiť na výkon vecí verejných, t. j. na výkon právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu alebo na osobu pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

V obidvoch prípadoch sa z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré musí zahrňovať aj vôľu pôsobiť na výkon činností osôb uvedených v písmenách a) až d).

Subjekt tohto trestného činu je všeobecný. Páchateľom teda môže byť každá trestne zodpovedná fyzická osoba, ktorá priamo alebo cez sprostredkovateľa žiada, prijíma, alebo si dá sľúbiť úplatok z dôvodu, že bude on sám alebo prostredníctvom tretej osoby pôsobiť na výkon pracovných činností osôb vymedzených v písmenách a) d), alebo ten, kto z tohto dôvodu podpláca iného.

K bodu 55 (§ 336c, § 336d)

Súčasná právna úprava trestných činov korupcie je definovaná v Trestnom zákone ako prijímanie úplatku, podplácanie, nepriama korupcia, volebná korupcia a športová korupcia. Súčasný Trestný zákon umožňuje trestať len prípady, v ktorých je zrejmá a preukázateľná súvislosť medzi prijatím (poskytnutím) úplatku a konaním v rozpore s povinnosťami, nie však motivovaním konať v rozpore s povinnosťami, tzv. prikrmovaním bez poskytnutia protislužby. Na prvý pohľad nevinné prijímanie pozorností, darčekov, pozvaní na kultúrne alebo športové podujatia, “sponzorovanie” osláv a podobne len preto, že osoba zastáva pracovnú pozíciu s dôležitými právomocami odporuje elementárnym štandardom etiky a morálky, avšak nie zákonu. Zároveň dochádza k deformácií verejného života a oslabovaniu dôvery občianskej spoločnosti k inštitúciám a výkonu verejnej moci. So zreteľom na závažnosť a rozšírenosť tohto nežiaduceho protispoločenského javu, a teda z pohľadu osvojenia si opísaných etických a morálnych štandardov a oprostenia sa od „zvykov“ z doby neslobody znamenajúcich zneužívanie svojho pracovného (verejného) postavenia na osobné obohatenie k stále neukončenej transformácii celej spoločnosti, je plne opodstatnené, legitímne a nevyhnutné reagovať naň aj prostriedkami ultima ratio, a to normami trestného práva. Navrhovaným trestným činom dochádza k realizácii Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 2024. Z hľadiska systematiky je zaradený medzi trestné činy korupcie, avšak nie inkorporovaním do existujúcich skutkových podstát, ale ako dve samostatné skutkové podstaty. Na naplnenie znakov navrhovaných skutkových podstát postačuje skutočnosť, že verejný činiteľ prijal nenáležitú výhodu v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou, resp. tretia osoba poskytla nenáležitú výhodu verejnému činiteľovi s ohľadom na jeho postavenie alebo funkciu.

K § 336c

45

Objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní vecí všeobecného záujmu, teda ochrana čistoty verejného života. Ide o realizáciu článku 7 a 8 Trestnoprávneho dohovoru o korupcii (prijatého Radou Európy v Štrasburgu 27. januára 1999), ku ktorému Slovenská republika pristúpila.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 336c spočíva z hľadiska konania v tom, že páchateľ priamo alebo sprostredkovane alternatívne prijme, požiada alebo si dá sľúbiť nenáležitú výhodu v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou. V ustanovení § 131 ods. 4 je nenáležitá výhoda definovaná ako plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok, a ktorého hodnota prevyšuje 200 eur ako aj neoprávnené zvýhodnenie verejného činiteľa alebo jemu blízkej osoby, ktoré nie je možné oceniť v peniazoch. Zjednodušene povedané, ide o prijímanie akejkoľvek výhody verejným činiteľom v hodnote 200 a viac eur, pričom nezáleží na tom, či príjemca výhody urobil niečo, čo by inak, bez poskytnutia nenáležitej výhody, neurobil. samotné prijatie výhody bez ohľadu na súvislosti a bez podmienky bezprostredného porušenia svojich povinností je „prikrmovaním“ a naplnením obligatórneho znaku skutkovej podstaty. Znak "dá si sľúbiť úplatok" je formou prípravy, ktorá je povýšená na dokonaný trestný čin. Tento znak je naplnený, ak páchateľ ponuku neodmietne a výslovne alebo konkludentne s ňou súhlasí.

Subjekt trestného činu prijatia nenáležitej výhody podľa § 336c Trestného zákona je špeciálny. Páchateľom teda môže byť iba verejný činiteľ.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa v prípade § 336c vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby mal vedomosť o tom, že neoprávnene prijíma, žiada alebo si dal sľúbiť nenáležitú výhodu v súvislosti s výkonom svojej funkcie. Prijatím výhody musí byť takto konajúcej „prikrmovanej“ osobe zrejmé, že v prípade akéhokoľvek rozhodovania, či iného konania, bude naklonená pozitívnemu vybaveniu veci.

Odseky 2 a 3 ustanovujú vo vzťahu k odseku 1 kvalifikované skutkové podstaty trestného činu prijatia nenáležitej výhody. Odsek 2 ukladá zvýšenú trestnú sadzbu pokiaľ ide prijatie nenáležitej výhody väčšej hodnoty. Použitie najprísnejšej trestnej sadzby od troch do ôsmych rokov vyžaduje prijatie nenáležitej výhody v hodnote veľkého rozsahu.

K § 336d

Objekt trestného činu poskytnutia nenáležitej výhody je v podstate totožný s objektom trestného činu prijatia nenáležitej výhody podľa § 336c. Trestný čin poskytnutia nenáležitej výhody je zrkadlovým obrazom ustanovení o prijímaní nenáležitej výhody.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 336d spočíva z hľadiska konania alternatívne v poskytnutí, ponúknutí alebo sľúbení nenáležitej výhody verejnému činiteľovi v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou, a to buď priamo alebo prostredníctvom inej osoby.

Poskytnutím nenáležitej výhody je nielen jej priame bezprostredné odovzdanie, či v peňažnej forme alebo v iných nemateriálnych formách, ale aj nepriame poskytnutie materiálnej či inej výhody alebo vo forme poskytnutia protislužby. V tomto prípade ide o poskytnutie akejkoľvek výhody verejnému činiteľovi v hodnote 200 a viac eur, prípadne neoprávnené zvýhodnenie, ktoré sa nedá oceniť peniazoch, a ktoré nie je spojená so špecifickým konaním verejného činiteľa. Ide o konanie, ktoré spočíva najmä v poskytovaní malých výhod s cieľom

46

zlepšenia vzťahu s verejným činiteľom. Nezáleží na tom, či príjemca výhody urobil niečo, čo by inak, bez poskytnutia takejto nenáležitej výhody, neurobil. samotné poskytnutie výhody bez ohľadu na súvislosti je „prikrmovaním“ a naplnením obligatórneho znaku skutkovej podstaty.

Subjekt tohto trestného činu je, na rozdiel od trestného činu prijatia nenáležitej výhody, všeobecný. Páchateľom teda môže byť každá trestne zodpovedná fyzická osoba.

Z hľadiska subjektívnej stránky ide o úmyselný trestný čin. Páchateľ si musí byť vedomý toho, že samotným poskytnutím, ponúknutím alebo sľúbením nenáležitej výhody docieli, že takto prikrmovaná osoba bude pri akomkoľvek rozhodovaní alebo inom konaní naklonená vybaveniu veci v jeho prospech.

Odseky 2 a 3 aj v tomto prípade ustanovujú vo vzťahu k odseku 1 kvalifikované skutkové podstaty trestného činu poskytnutia nenáležitej výhody. Odsek 2 ukladá zvýšenú trestnú sadzbu pokiaľ ide poskytnutie nenáležitej výhody väčšej hodnoty. Použitie najprísnejšej trestnej sadzby od dvoch do piatich rokov vyžaduje poskytnutie nenáležitej výhody v hodnote veľkého rozsahu.

K bodu 58 (§ 438i)

V súvislosti so zavedením ochranného opatrenia zhabania časti majetku podľa § 83a Trestného zákona sa v prechodnom ustanovení zohľadňuje zákaz retroaktivity, ktorý je potrebné uplatniť vo vzťahu k preukazovaniu pôvodu majetku získaného v rozhodujúcom období (odsek 1).

V navrhovanou odseku 2 sa zavádza generálne pravidlo, že pojem „legalizácia príjmov z trestnej činnosti“ sa naprieč celým právnym poriadkom nahrádza pojmom „legalizácia výnosov z trestnej činnosti“ vzhľadom na skutočnosť, že sa v Trestnom zákone zaviedla legálna definícia výnosu z trestnej činnosti. Cieľom navrhovanej zmeny je zabezpečiť používanie správnej, presnej a jednotnej právnej terminológie.

K bodu 59 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. III

(Trestný poriadok)

K bodu 1 (§ 1)

Navrhovanou úpravou dochádza k rozšíreniu účelu trestného konania o riadne odňatie, resp. odčerpanie výnosov z trestnej činnosti, pričom ich odčerpávanie vychádza zo zásady sledovania výnosov (pochádzajúcich) z trestnej činnosti (in rem), ku ktorého uplatňovaniu zaväzujú Slovenskú republiku právne akty Európskej únie, medzinárodné dohovory ako aj rôzne hodnotenia na medzinárodnej úrovni. Je preto viac ako žiaduce aby úlohou orgánov činných v trestnom konaní bolo okrem odhaľovania trestných činov aj odčerpanie výnosov z

47

trestnej činnosti, bez ohľadu na to, kde alebo u ktorej osoby sa tieto výnosy nachádzajú a následne zamerať pozornosť na spravodlivé potrestanie páchateľa (in personam).

K bodu 2 (§ 10 ods. 1)

Navrhovaná právna úprava predstavuje jedno z implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Cieľom právnej úpravy je dosiahnuť stav, aby všade tam, kde predpisy trestného práva pojednávajú o prokurátorovi sa ním rozumel automaticky aj hlavný európsky prokurátor, európsky prokurátor, európsky delegovaný prokurátor a stála komora, a to pre tie trestnoprávne veci, ktoré patria do pôsobnosti Európskej prokuratúry(právomoc Európskej prokuratúry upravuje čl. 22 až 24 nariadenia).

V druhej časti ustanovenia sa zavádza pravidlo, podľa ktorého pôsobnosť generálneho prokurátora v trestnom konaní bude vykonávať hlavný európsky prokurátor alebo iný orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom, ktorým je Vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry. Právna úprava obsiahnutá v Trestnom poriadku už v súčasnosti zveruje určitú pôsobnosť priamo generálnemu prokurátorovi 47 ods. 3 a 4, § 179 ods. 6, § 185 ods. 5, § 207a ods. 2, § 363 367, § 369 a nasl., § 530). V prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry je preto potrebné sa vysporiadať s otázkou, kto má vykonávať pôsobnosť generálneho prokurátora, pretože s ohľadom na koncept fungovania Európskej prokuratúry je neprípustné, aby táto pôsobnosť ostala zachovaná pre generálneho prokurátora, ak je daná právomoc Európskej prokuratúry. Do úvahy prichádzajú v zásade dve možnosti. Prvou je ponechať túto otázku na Európsku prokuratúru a druhou je exaktná právna úprava vo vnútroštátnom predpise. Po zvážení pozitív a negatív jednej aj druhej možnosti sa ako najvhodnejšie riešenie javí, a to aj s ohľadom na čl. 5 ods. 3 a bod 15 recitálu nariadenia, prikloniť sa k druhému riešeniu. To znamená, že, ak Trestný poriadok zveruje generálnemu prokurátorovi určité špecifické oprávnenia, tak v prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry ich bude vykonávať hlavný európsky prokurátor, prípadne iný orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom. Uvedené možno demonštrovať na príklade dovolania. Podanie dovolania je v prípade prokuratúry vyhradené generálnemu prokurátorovi. A teda v prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry sa táto otázka vyrieši tak, že namiesto generálneho prokurátora bude dovolanie podávať hlavný európsky prokurátor, t. j. funkčne najvyššia zložka Európskej prokuratúry, čo zodpovedá právnej tradícii slovenskej právnej úpravy, podľa ktorej je dovolanie zverené najvyššej zložke prokuratúry.

Z hľadiska legislatívno-technického spracovania tejto otázky sa javí ako účelné zavedenie týchto konkrétnych výkladových pravidiel všeobecného charakteru namiesto priamej novelizácie každého dotknutého ustanovenia. Preto sa dopĺňa ustanovenie § 10 ods. 1.

K bodom 3 a 4 (§ 10 ods. 7, § 10 ods. 10)

Platné znenie § 10 ods. 7 je v súčasnosti nadbytočné a obsolétne s poukazom na znenie § 4 ods. 1 písm. a), § 46 ods. 2 a § 55b ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ktoré v spojení s § 14 Trestného poriadku jednoznačne vymedzujú vecnú príslušnosť a procesné postavenie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry ako orgánu sui generis bez akejkoľvek potreby alebo zmyslu väzby statusu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry na právne postavenie krajského prokurátora. S poukazom na fungovanie Európskej

48

prokuratúry môže toto ustanovenie navyše pôsobiť aj problematicky, preto sa navrhuje jeho vypustenie.

K bodu 5 (pojem legalizácia výnosu z trestnej činnosti)

V nadväznosti na zavedenie legálnej definície výnosu v Trestnom zákone, ktorou zároveň dochádza aj k zmene zaužívanej terminológie vo vzťahu k pojmu „legalizácia príjmu z trestnej činnosti“, je potrebné naprieč celým procesným predpisom, ktorý upravuje trestné konanie náležite zohľadniť túto skutočnosť, pričom po novom pôjde o „legalizáciu výnosu z trestnej činnosti“ .

K bodu 6 (§ 10 ods.19, § 115 ods. 1, § 117 ods. 1)

Navrhovanou právnou úpravou sa vyjadrí možnosť použitia prostriedkov vyšetrovania (konkrétne odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 a agenta podľa § 117) iba v prípade úmyselného trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo § 234 Trestného zákona. Zavedením nového trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a Trestného zákona, ktoré upravuje nedbanlivostnú formu zavinenia, by sa tak do § 115 a § 117 dostal aj tento trestný čin, čo by narušilo doterajší systém používania nástrojov vyšetrovania iba pri zločinoch, resp. určitých najzávažnejších formách trestných činov.

K bodu 7 [§ 14 písm. p) a r)]

Navrhovanou úpravou sa zakladá pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu v súvislosti s novým trestným činom zneužitia práva podľa § 326a Trestného zákona a trestným činom prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a § 336d Trestného zákona, keďže pôjde často o sofistikovanú trestnú činnosť, ktorú bude veľmi problematické dokázať. To znamená, že o týchto trestných činoch bude za podmienok ustanovených v § 14 konať a rozhodovať Špecializovaný trestný súd. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktorá bude tieto trestné činy vyšetrovať.

K bodu 8 (§ 22a)

Navrhované ustanovenie nadväzuje na čl. 25 ods. 1 a 6 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Pôvodne sa zákonom č. 242/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov zverila pôsobnosť rozhodovať spory o príslušnosť medzi vnútroštátnymi orgánmi a Európskou prokuratúrou do pôsobnosti generálnej prokuratúry; k tomu pozri § 50 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Pôvodne schválené riešenie však nemožno považovať za vyhovujúce, a to s ohľadom na filozofiu ustanovení nariadenia, podľa ktorého spory o právomoc rozhodovať nezávislý orgán a s odkazom na čl. 42 ods. 2 písm. c) nariadenia. Je preto potrebná zmena súčasnej úpravy tak, aby tieto spory o právomoc rozhodoval v Slovenskej republike nezávislý orgán, ktorým je výlučne súd. V zmysle vyššie uvedeného článku nariadenia Súdny dvor právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutia o otázkach, ktoré sa týkajú výkladov čl. 22 a 25 nariadenia vo vzťahu k akémukoľvek sporu o právomoc medzi

49

Európskou prokuratúrou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Iniciovať prejudiciálne konanie smie výlučne vnútroštátny súd.

Keďže dochádza k zmene orgánu oprávneného rozhodovať spory o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a prokuratúrou, pričom týmto orgánom byť Najvyšší súd Slovenskej republiky, je namieste, aby bola právna úprava zakladajúca právomoc súdu upravená priamo v Trestnom poriadku, a nie v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Inak povedané, pôsobnosť súdov nemôže upravovať zákon upravujúci postavenie prokuratúry, ale pôsobnosť súdov musí byť upravená v príslušnom procesnom predpise, v tomto prípade v Trestnom poriadku.

K bodu 9 (§ 45 ods. 1)

Z dôvodu zavedenia nového druhu ochranného opatrenia v Trestnom zákone, ktorým je zhabanie časti majetku sa rozširuje definícia zúčastnenej osoby v trestnom konaní.

K bodu 10 (§ 50 ods. 1)

Vychádzajúc z poznatkov aplikačnej praxe je v praxi pomerne náročné dokazovať splnenie podmienky „Ak je dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované“. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vypustenie tejto podmienky z platného znenia Trestného poriadku, pričom pre uplatnenie zaistenia majetku bude postačovať uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá bola spôsobená trestným činom zo strany poškodeného a skutočnosť, že vzhľadom na povahu skutku sa zaistenie majetku javí ako vhodné. Nepôjde samozrejme o automatické zaisťovanie majetku po uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody, keďže samotný dovetok úvodnej vety § 50 ods. 1 znie: „možno nárok do pravdepodobnej výšky škody zaistiť“. Ide teda iba o možnosť, nie povinnosť zaistiť majetok po uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody.

K bodu 11 (§ 50 ods. 2)

Aktuálne znenie § 50 ods. 2 upravuje rámcovo problematiku správy zaisteného majetku, ktorá byť podľa čl. I návrhu zákona upravená samostatným zákonom, a to komplexne. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vypustiť právnu úpravu správy zaisteného majetku z Trestného poriadku v dotknutom ustanovení a na inom mieste v Trestnom poriadku 98a ods. 3) odkázať na osobitnú právnu úpravu, ktorá bude regulovať správu zaisteného majetku komplexným spôsobom. Ďalej sa navrhovanou právnom úpravou explicitne ustanovuje, že pri zaistení nároku poškodeného je potrebné použiť postup podľa § 95 až 96g.

K bodu 12 (§ 55 ods. 7)

Navrhované ustanovenie nadväzuje na čl. 113 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, podľa ktorého „V prípade mimozmluvnej zodpovednosti Európska prokuratúra v súlade so všeobecnými zásadami, ktoré spoločné pre právne poriadky členských štátov Európskej únie nahradí všetky škody spôsobené ňou alebo jej zamestnancami pri plnení pracovných povinností v rozsahu, v akom im môže byť daná škoda pripísaná.“. Z nariadenia je teda zrejmé, že v prípade nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu Európskej prokuratúry nepôjde o zodpovednosť Slovenskej republiky, čo vyplýva

50

z doterajšieho znenia § 55 ods. 7 Trestného poriadku. Na základe uvedeného sa preto pristupuje k novelizácii § 55 ods. 7 Trestného poriadku, a to v tom zmysle, že Slovenská republika nebude zodpovedať za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom Európskej prokuratúry. Pri uplatňovaní nároku na náhradu škody voči Európskej prokuratúre bude potrebné brať na zreteľ okrem citovaného ustanovenia nariadenia aj čl. 340 v spojitosti s čl. 268 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie.

K bodom 13 a 14 (§ 59 ods. 1 a 2)

Cieľom navrhovanej úpravy je vytvorenie podmienok na vyhotovovanie elektronického vyšetrovacieho spisu, resp. zápisnice o úkone v elektronickej podobe a určenie postupu podpisovania takýchto zápisníc v elektronickej podobe a určenie, ako postupovať v prípade, keď nemožno zápisnicu podpísať v elektronickej podobe. Táto právna úprava je nevyhnutná aj s ohľadom na požiadavky vyplývajúce z nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, pretože elektronické vedenie spisov vo veciach patriacich do pôsobnosti Európskej prokuratúry je jedným zo základných prvkov jej riadneho fungovania. V súvislosti s problematikou elektronického vyšetrovacieho spisu je potrebné poukázať aj na nasledovné súvislosti:

Zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov predstavuje všeobecnú právnu úpravu pre výkon verejnej moci elektronicky zo strany orgánov verejnej moci, čo jednoznačne vyplýva z § 2 ods. 1 zákona o e-Governmente, ktorý vymedzuje pôsobnosť tohto zákona a podľa ktorého „Tento zákon sa vzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky v rozsahu právomocí orgánu verejnej moci podľa osobitných predpisov.“. Na to, aby sa zákon o e-Governmente vzťahoval na určitý úsek výkonu verejnej moci nie je potrebné, aby sa tejto skutočnosti dovolával iný zákon. Výnimky z tejto všeobecnej pôsobnosti zákona o e-Governmente vyplývajú z § 2 ods. 2 cit. zákona. Rovnako sa nevylučuje, aby pôsobnosť zákona o e-Governmente pri výkone verenej moci elektronicky zúžili alebo upravili inak osobitné zákony (napr. § 66a Trestného poriadku alebo § 82l zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Výkonom verenej moci je nepochybne aj vedenie trestného konania zo strany príslušných orgánov verejnej moci. Orgánom verejnej moci nepochybne je aj Policajný zbor, prokuratúra a súdy. A teda trestné konanie ako také spadá do rámca § 2 ods. 1, a teda zákon o e-Governmente sa vzťahuje aj na trestné konanie, a to aj bez toho, aby sa táto skutočnosť osobitne vyjadrovala v Trestnom poriadku.

Pôsobnosť zákona o e-Governmente na trestné konanie však nie je absolútna, resp. je obmedzená v dvoch prípadoch. Prvým prípadom je § 2 ods. 2 písm. a) zákona o e-Governmente, z ktorého vyplýva, že tento zákon sa nevzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky a elektronickú komunikáciu orgánov verejnej moci navzájom, ak ich obsahom utajované skutočnosti. Čiže v tej časti trestného konania, v ktorej vznikajú utajované skutočnosti alebo dochádza k manipulácii s nimi sa nebude aplikovať zákon o e-Governmente (napr. prokurátor nebude využívať infraštruktúru zákona o e-Governmente pri doručovaní návrhu na vykonanie domovej prehliadky do elektronickej schránky súdu a súd nebude doručovať s tým súvisiaci príkaz do elektronickej schránky prokurátora, pretože táto výmena dokumentov sa týka dokumentov, ktoré utajovanými skutočnosťami). Druhý prípad, kedy je pôsobnosť zákona o

51

e-Governmente v trestnom konaní obmedzená, vytvára samotný Trestný poriadok, ktorý v § 66a vylučuje pri elektronickom doručovaní použitie zákona o e-Governmente. Podotýkame, že v tomto prípade nejde o vylúčenie použitia zákona o e-Governmente ako celku, ale len tej jeho časti, ktoré upravuje elektronické doručovanie (t. j. § 29 až 32).

Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že elektronický výkon verejnej moci v rámci trestného konania je v súčasnosti ovládaný zákonom o e-Governmente okrem dvoch prípadov – v neobmedzenom rozsahu.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy v súčasnosti povinné prijímať elektronické podania od občanov (vrátane advokátov) do svojich elektronických schránok. Občan má možnosť sa rozhodnúť, či svoje podanie v trestnom konaní vykoná v elektronickej podobe alebo v listinnej podobe. Osobitne je v prípade elektronických podaní regulovaná komunikácia so súdmi. Podľa § 82l ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. júla 2017 platí, že „Orgán verejnej moci, advokát, súdny exekútor, notár a správca povinní v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej majiteľom;42g) to neplatí, ak súd požiada o predloženie určitej listiny a pre predkladanie administratívneho spisu alebo iného spisu. Ak je pre podanie určený elektronický formulár, osoby podľa predchádzajúcej vety povinné podanie urobiť prostredníctvom takého formulára. Trovy vzniknuté porušením povinnosti podľa prvej vety nie predmetom náhrady trov konania.“. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na orgány činné v trestnom konaní s výnimkou podaní, ktoré obsahujú utajované skutočnosti. Porušenie tejto povinnosti, t. j. povinnosti komunikovať so súdom elektronicky zakladá poplatkovú povinnosť podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov; pričom v tomto prípade neplatí osobné oslobodenie od súdnych poplatkov pre orgány verejnej moci.

Orgány verejnej moci v súčasnosti povinné vyhotovovať svoje úradné dokumenty v elektronickej podobe ako elektronické úradné dokumenty. Výnimky z tejto povinnosti upravuje § 17 ods. 1 zákona o e-Governmente, pričom ani jedna z týchto výnimiek sa neuplatňuje v trestnom konaní. A teda v trestnom konaní musia orgány činné v trestnom konaní a súdy vyhotovovať svoje úradné dokumenty v elektronickej podobe. Jediná výnimka platí pre tie úradné dokumenty, ktoré obsahujú utajované skutočnosti. V tejto súvislosti uvádzame, že súdy od 1. februára 2017 vyhotovujú svoje písomnosti ako elektronické úradné dokumenty, t.j. súd nemá na výber. V praxi to znamená, že originál rozhodnutia súdu (tzv. prvopis) je vždy v elektronickej podobe. Prvopis je vždy autorizovaný (podľa povahy veci sa používa buď kvalifikovaný elektronicky podpis sudcu alebo kvalifikovaná elektronická pečať).

Právna úprava zákona o e-Governmente umožňuje orgánom verejnej moci už v súčasnosti transformovať listinné dokumenty do elektronickej podoby, a to prostredníctvom zaručenej konverzie.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto platí záver, že niet zákonnej prekážky, ktorá by bránila tomu, aby orgány činné v trestnom konaní viedli svoje spisy v elektronickej podobe.

K bodom 15 a 16 (pojem kvalifikovaný elektronický podpis)

Zmena sa navrhuje z dôvodu používania správnej, presnej a jednotnej právnej terminológie, nakoľko v slovenskom právnom poriadku bol pojem „zaručený elektronický

52

podpis“ nahradený pojmom „kvalifikovaný elektronický podpis“ pozri napr. zákon č. 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách).

K bodu 17 (§ 89 až § 98a)

Navrhovaným znením dochádza ku komplexnej a systematickej zmene celého štvrtého dielu prvej časti štvrtej hlavy Trestného poriadku, ktorou sa mení aj názov tohto dielu, pričom po novom sa tento diel bude nazývať „zaistenie vecí dôležitých pre trestné konanie“, čo korešponduje aj s obsahom zaisťovacích inštitútov a účelov zaistenia, ktoré v tomto diele nanovo upravené prípadne doplnené. V nadväznosti na potrebu odlíšenia režimu predloženia a zaistenia vecí slúžiacich na účely dokazovania a režimu zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti, ktoré de facto vecami sa navrhuje doplniť oddiely s nadpismi, ktoré urobia medzi týmito dvoma „zaisťovacími“ režimami deliacu čiaru. Uvedeným oddelením režimu zaistenia na účely dokazovania a režimu zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti na účely ich prepadnutia alebo zhabania sa zároveň transponuje čl. 8 smernice 2014/42/EÚ, v ktorom je uvedená požiadavka, aby členské štáty dotknutej osobe po zaistení majetku, resp. veci uviedli dôvody vydania takéhoto príkazu na zaistenie. Aj právo Európskej únie jednoznačne od seba odlišuje pojem „dôkazné prostriedky“ a pojmy „nástroje a výnosy z trestnej činnosti“, uvedené potvrdzuje v minulosti prijaté rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, ktoré však bolo neskôr nahradené smernicou o európskom vyšetrovacom príkaze.

Súčasne dochádza k rozšíreniu katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní o zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe, zaistenie inej majetkovej hodnoty, zaistenie virtuálnej meny a zaistenie náhradnej hodnoty, vrátane postupu pri zaistení hnuteľnej veci. Absencia výslovnej právnej úpravy v Trestnom poriadku neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní efektívnym spôsobom uchopovať najmä výnosy z trestnej činnosti.

Spoločnou črtou navrhovaného rozšírenia právnej úpravy je, že o zaistení bude v prípravnom konaní rozhodovať prokurátor, inak sudca a pred začatím trestného stíhania prokurátor, len ak vec neznesie odklad s nutnosťou dodatočného potvrdenia prokurátorského príkazu sudcom pre prípravné konanie pod hrozbou straty účinkov prokurátorského príkazu. Správa majetku zaisteného na účely zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti podľa nižšie uvedených ustanovení sa bude vykonávať podľa osobitného zákona, ktorým je zákon navrhovaný v čl. I.

§ 89

V novom znení § 89 sa definuje pojem „vec dôležitá pre trestné konanie“, ktorej definícia doteraz absentovala v trestnom kódexe. V zmysle navrhovanej definície sa za vec dôležitú pre trestné konanie považuje vec, ktorá slúži na účely dokazovania ako aj nástroje a výnosy z trestnej činnosti, pričom výnos sa navrhuje definovať v § 130 ods. 9 Trestného zákona. Za nástroj trestnej činnosti je potrebné považovať vec, ktorá bola určená na spáchanie trestného činu alebo bola použitá pri spáchaní trestného činu.

V navrhovanom odseku 2 sa explicitne ustanovuje generálne pravidlo, že zaistenie veci na účely dokazovania prednosť pred inými dôvodmi zaistenia veci, pretože primárnym

53

účelom trestného konania je dokázať vinu páchateľovi a spravodlivo ho potrestať. Rovnako sa zavádza možnosť meniť počas trestného konania dôvod zaistenia, a to formou uznesenia, proti ktorému bude možné podať opravný prostriedok (sťažnosť). Vo vzťahu k veci zaistenej na účely dokazovania sa výslovne ustanovuje, že takúto vec nie je potrebné „prezaistiť“, ak je zároveň nástrojom alebo výnosom z trestnej činnosti, o ktorých by sa mohlo vysloviť prepadnutie alebo zhabanie veci alebo majetku.

§ 89a

Doterajšie znenie § 89 bolo premietnuté do nového ustanovenia § 89a. Jedinú legislatívnu zmenu v tomto ustanovení predstavuje zmena dôvodu, resp. účelu zaistenia, a to na účely dokazovania. V zmysle tejto zmeny budú po novom orgány uvedené v odseku 3 zaisťovať len veci, ktoré môžu slúžiť na účely dokazovania, resp. poslúžiť ako dôkaz v trestnom konaní.

§ 90 a 91

Obdobne ako pri ustanovení § 89a, sa v § 90 a 91 zmenil len účel zaistenia. Právna úprava v § 91 reaguje na Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorý bol prijatý členskými štátmi Rady Európy dňa 23.11.2001 v Budapešti. Dotknuté ustanovenie umožňuje vydať príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát pre účely dokazovania, najviac na 90 dní. Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát, ktoré môžu slúžiť na účely dokazovania je možné vydať opakovane. V bezprostrednej nadväznosti na § 89a sa tu označeným orgánom poskytuje možnosť, aby zaistili vec alebo počítačový údaj, ktorý môže slúžiť na účely dokazovania aj proti vôli osoby, ktorá ju pri sebe, ale nereagovala na predchádzajúcu výzvu.

§ 92 a 93

V praxi sa často stáva, že vec, ktorá môže slúžiť na účely dokazovania sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa

§ 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z.

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci podľa § 92 zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Znenie § 92 bolo doplnené o možnosť prevziať vec, ktorá bola zaistená podľa osobitného predpisu aj v konaní pred súdom, pretože nie je vylúčené, že takáto situácia v praxi nastane, pričom doterajšia právna úprava dávala právo prevziať vec len prokurátorovi alebo policajtovi. Ustanovenie § 93 ostalo nedotknuté, t. j. bez legislatívnych zmien.

§ 94

V zmysle navrhovaného znenia sa v tomto ustanovení upravuje úschova vydaných, odňatých, prevzatých alebo inak zaistených vecí, ktoré slúžia ako dôkaz v trestnom konaní, ktorých úschovu zabezpečuje orgán činný v trestnom konaní alebo súd a zároveň sa v odseku 2 ponecháva možnosť zabezpečenia úschovy prostredníctvom tretej osoby (iného štátneho orgánu, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá vykonáva v takom odbore podnikateľskú činnosť), ak orgán činný v trestnom konaní alebo súd nemôže takúto úschovu zabezpečiť sám. Správa zaistených vecí na iné účely ako účely dokazovania je upravená na inom mieste v Trestnom poriadku (§ 98a ods. 3).

54

§ 95 až 95b

Predmetné ustanovenia upravujú postup pri zaistení peňažných prostriedkov na účte v banke. V rámci dotknutých ustanovení došlo k precizovaniu niektorých odsekov, ktoré v praxi spôsobovali problémy, a na ktoré poukázala aplikačná prax. Navrhovaným precizovaním sa docieliť zrozumiteľný postup ako pre orgány činné v trestnom konaní a súd, tak aj pre banky a pobočky zahraničných bánk.

§ 96

Navrhovaná zmena sa dotýka iba odseku 5, v ktorom sa dopĺňajú osobitné náležitosti, ktoré musí príkaz vydaný podľa § 96 ods. 1 alebo ods. 2 obsahovať. Ide o náležitosti, ktoré musí príkaz obsahovať popri všeobecných náležitostiach ustanovených v § 181 Trestnom poriadku. Týmito náležitosťami jednoznačná identifikácia majiteľa cenného papiera a náležitosti upravené v predpisoch o cenných papieroch viď napr. § 28 s poukazom na § 27 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch). Rovnako sa zavádza pravidlo, ktoré sa uplatňuje aj pri zaistení peňažných prostriedkov, že proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadostí o obmedzenie alebo zrušenie zaistenia je prípustná sťažnosť.

§ 96a a § 96b

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový osobitný inštitút zaisťovacích úkonov. Potreba jeho zavedenia súvisí najmä používaním nehnuteľností na páchanie trestnej činnosti a s výnosmi z trestnej činnosti. Ide o špecifickú právnu úpravu pri zaisťovaní nehnuteľností, ktorá doposiaľ absentovala v slovenskej právnej úprave a orgánom činných v trestnom konaní neumožňovala účinne postupovať pri zaistení nehnuteľností, ktoré nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení nehnuteľnosti predseda senátu a prokurátor. V príkaze sa obmedzí možnosť nakladania s nehnuteľnosťou, s ktorou je možné nakladať len s predchádzajúcim písomným súhlasom predsedu senátu alebo prokurátora podľa odseku 7. Takýto súhlas nie je možné udeliť v prípade uspokojovania pohľadávok štátu.

V odseku 4 a 5 sa vymedzuje okruh osôb, ktorým sa doručuje príkaz na zaistenie nehnuteľnosti. Podľa odseku 6 je návrh na zápis vlastníckeho alebo iného vecného práva k zaistenej nehnuteľnosti možné vykonať len s predchádzajúcim písomným súhlasom príslušných orgánov. Pričom pod pojmov „zápis“ treba rozumieť vklad aj záznam, čím sa zabezpečí, že na prevody a prechody vlastníckeho práva je potrebný predchádzajúci písomný súhlas príslušných orgánov, napr. dedičské konanie.

V odseku 8 je upravené právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia nehnuteľnosti. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť. V prípade negatívneho rozhodnutia o takejto žiadosti má vlastník nehnuteľnosti možnosť podať opakovanú žiadosť po uplynutí 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

55

V navrhovanom § 96b sa upravuje obhliadka nehnuteľnosti a jej príslušenstva, ktorá je predmetom zaistenia alebo byť predmetom zaistenia. Takýto príkaz na obhliadku nehnuteľnosti môže vydať len súd. V ďalších ustanoveniach sa upravuje procesný postup orgánu, ktorý vykonáva obhliadku nehnuteľnosti. Ustanovuje sa povinnosť orgánu vykonávajúceho obhliadku pribrať k takémuto úkonu nezúčastnenú osobu.

§ 96c

V navrhovanom § 96c sa upravuje zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe (ďalej len „majetková účasť“). Vzhľadom na to, že obchodné podiely a iné formy majetkovej účasti sú úradne evidovanou majetkovou hodnotou (zapisujú sa do obchodného registra), tak ich zaistenie sa bude zapisovať do obchodného registra.

V odseku 1 sa upravujú podmienky, za splnenia ktorých môže byť majetková účasť zaistená. Zaistenie prichádza do úvahy, ak majetková účasť je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

O zaistení majetkovej účasti bude rozhodovať po podaní obžaloby predseda senátu, a v prípravnom konaní a v postupe pred začatím trestného stíhania prokurátor. Podľa navrhovaného odseku 2 je prípustné aj rozhodnutie policajta s dodatočným potvrdením prokurátorom. Forma rozhodnutia je príkaz, ktorý musí byť písomný a odôvodnený.

Príkaz sa bude doručovať registrovému súdu a po vykonaní príkazu aj majiteľovi majetkovej účasti. Ide o transpozíciu článku 8 ods. 2 smernice 2014/42/EÚ. Ak je to potrebné, uvedený článok predpokladá možnosť odloženia oznámenia príkazu dotknutej osobe, aby nebolo ohrozené vyšetrovanie. Návrh zákona vyžaduje, aby orgán, ktorý príkaz vydáva v ňom výslovne zakázal majiteľovi majetkovej účasti akékoľvek dispozície s touto majetkovou účasťou (napr. prevod, založenie a pod.). Právne úkony vykonané v rozpore s týmito zákazmi budú ex lege neplatné. Príkaz bude vyvolávať aj účinky vo vzťahu k registrovému súdu, ktorý nebude môcť zapísať do obchodného registra prevod majetkovej účasti bez súhlasu toho, kto príkaz vydal (odsek 5).

Trvanie zaistenia majetkovej účasti je upravené v odsekoch 3 a 6. Podľa odseku 6 zaistenie trvať, dokým trvá jeho účel. Akonáhle pominie potreba mať zaistenú majetkovú účasť, príkaz na jeho zaistenie musí byť zrušený. Zrušenia zaistenia sa však bude môcť domáhať aj majiteľ majetkovej účasti, a to postupom podľa odseku 3. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť.

Ustanovenie § 96c pojednáva o majetkovej účasti v právnickej osobe vo všeobecnosti. Majetkovou účasťou môže byť obchodný podiel, členský podiel, prípadne akcie. V prípade zaistenia zaknihovaných akcií však bude potrebné postupovať podľa § 96, ktorý upravuje zaistenie zaknihovaných cenných papierov. To znamená, že právna úprava v § 96 je špeciálnou úpravou vo vzťahu k § 96c.

§ 96d

56

V navrhovanom § 96d je upravené zaistenie virtuálnej meny. Ide o nóvum, ktoré sa zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu jej špecifického charakteru a potreby osobitného prístupu.

V odseku 1 sa upravujú podmienky, za splnenia ktorých môže byť virtuálna mena zaistená. Zaistenie prichádza do úvahy, ak virtuálna mena je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti. Špecifická úprava je upravená v odseku 3 podľa ktorého sa zakáže akékoľvek dispozícia s virtuálnou menou a zároveň sa prikáže vydanie virtuálnej meny vrátane vydania hesla, prístupového kódu alebo podobných údajov umožňujúcich nakladanie s virtuálnou menou. Súčasne sa explicitne ustanovuje, že právne úkony urobené v rozpore so zákazom sú neplatné.

V zmysle dikcie odseku 6 takýto príkaz musí byť písomný a musí byť náležite odôvodnený. V odseku 7 je upravené právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia nehnuteľnosti. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť. V prípade negatívneho rozhodnutia o takejto žiadosti má vlastník nehnuteľnosti možnosť podať opakovanú žiadosť po uplynutí 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

§ 96e

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový zaisťovací inštitút, a to zaistenie inej majetkovej hodnoty, pod ktorou sa rozumie majetkové právo alebo iná peniazmi oceniteľná hodnota, ktorá je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení inej majetkovej hodnoty predseda senátu a prokurátor. Odsek 3 ustanovuje obligatórnu náležitosť príkazu na zaistenie, ktorou je zákaz nakladania so zaistenou inou majetkovou hodnotou. V prípade, že bol zákaz porušený, takto urobené právne úkony sú de lege neplatné.

V odseku 4 a 5 sa ustanovuje povinnosť príslušných orgánov zisťovať existenciu vecných práv ďalších osôb k zaistenej inej majetkovej hodnote. V odseku 8 je upravená ochrana vlastníka inej majetkovej hodnoty v súvislosti s ochranou práv tretích osôb, a tým spôsobom, že právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia. V prípade negatívneho rozhodnutia má možnosť opätovne podať žiadosť po uplynutí lehoty 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

§ 96f

Navrhované ustanovenie upravuje postup výlučne pri zaistení hnuteľnej veci, u ktorej je predpoklad, že ju bude potrebné zaistiť. Z tohto dôvodu sa navrhuje použiť postup podľa § 89a, § 90, § 97 a 98 Trestného poriadku, kedy najskôr dôjde k vydaniu alebo odňatiu veci, a následne sa vyhodnotí povaha veci a zvolí sa režim zaistenia, a to zaistenie na účely dokazovania alebo zaistenie ako nástroja alebo výnosu z trestnej činnosti.

57

§ 96g

V navrhovanom § 96f je upravené zaistenie náhradnej hodnoty. Ide o nóvum, ktoré sa zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na základe navrhovanej úpravy bude možné vydať príkaz na zaistenie náhradnej hodnoty, ak nemožno dosiahnuť vydanie alebo odňatie veci, zaistenie hnuteľnej veci, peňažných prostriedkov, zaknihovaných cenných papierov, nehnuteľností, virtuálnej meny, inej majetkovej hodnoty alebo majetkovej účasti, ktoré sú nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

§ 97 a 98

Navrhovanými zmenami v § 97 sa majú odstrániť aplikačné problémy, na ktoré poukázala prax pri vysporiadavaní sa so zaistenými vecami podľa Trestného poriadku. Z dôvodu absencie lehoty na prevzatie veci a uplatnenie nároku na vec v civilnom procese, sa preto navrhuje doplnenie lehôt a rovnako aj následné prepadnutie veci v prospech štátu. Vec, ktorá prepadne v prospech štátu podľa § 97 ods. 1, prejde podľa § 5 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu do dočasnej správy, ktorú vykonáva okresný úrad v sídle kraja. O prechode veci do vlastníctva štátu informuje orgán, ktorý rozhoduje o vrátení veci vlastníkovi alebo držiteľovi dočasného správcu, príslušného podľa bydliska vlastníka alebo oprávneného držiteľa veci, resp. podľa miesta, kde sa vec nachádza. Navrhuje sa tiež doplniť podrobnejší postup pri predaji veci a zničení vecí, ktoré majú špecifický charakter (omamné látky, psychotropné látky, jedy, alkohol a pod.). Zároveň sa navrhuje do jednotlivých ustanovení doplniť pojem „inak zaistená vec“ za účelom odstránenia nejasností v aplikačnej praxi, ktoré sa týkali nakladania so zaistenými vecami, ktoré boli zaistené v pri domovej prehliadke, prehliadke iných priestorov alebo pozemkov, napr. nájdené kradnuté autá, ktoré sa v praxi často zaisťujú v rámci obhliadky miesta činu.

V platnom znení § 98 sa upravuje len postup pri vrátení veci obvinenému, preto sa navrhuje jeho širšia úprava, aby zahŕňala všetky osoby, ktorých vec mohla byť odňatá alebo vydaná. Zároveň sa navrhuje doplniť postup v prípade, ak išlo o vec získanú trestným činom a nikto nepožiadal o vrátenie veci alebo si neuplatnil právo na vec nikto iný. Tiež sa navrhuje doplniť vymedzenie bezcennej veci, ak sa vec nepodarí predať ani za zníženú cenu.

§ 98a

V nadväznosti na rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní sa vymedzujú spoločné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú a aplikujú na jednotlivé zaisťovacie inštitúty. V odseku 2 sa explicitne ustanovuje nulitnosť takého právneho úkonu, ktorý bol vykonaný bez súhlasu príslušného orgánu. V odseku 3 sa upravuje generálny odkaz na osobitnú právnu úpravu, ktorej predmetom regulácie je správa zaisteného majetku; ide o návrh zákona v čl. I. V odseku 4 sa po vzore konania a rozhodovania o väzbe upravuje objektívna lehota trvania zaistenia majetku, ktorá bude 5 ročná, s možnosťou predĺženia tejto lehoty o 7 mesiacov, a to aj opakovane. Zároveň sa vyjadruje zásada, že zaistenie majetku trvať len po nevyhnutný čas. Úzko s tým súvisí navrhovaná úprava v odseku 5, ktorá kladie na prokuratúru a súdy požiadavku na skúmanie dôvodov trvania zaistenia majetku, vecí alebo iných majetkových hodnôt, a to v ktoromkoľvek štádiu trestného konania po tom, čo došlo k ich zaisteniu. Dotvárajú sa tak zákonné garancie pre zákonné využívanie zaisťovacích inštitútov s cieľom zabezpečiť ústavne garantovaných práv, najmä práva vlastniť majetok. Ak uplynie 5-ročná lehota zaistenia, pričom táto lehota nebude predĺžená v zmysle znenia odseku 4, zapísaná

58

poznámka v katastri nehnuteľnosti sa vymaže z úradnej povinnosti, pričom pri nakladaní s nehnuteľnosťou nie je potrebný súhlas príslušného orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení. Uvedené znamená , že príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností nie je povinný v zmysle § 3 ods. 3 návrhu zákona informovať tento príslušný orgán, že sa s nehnuteľnosťou určitým spôsobom nakladá. V odseku 6 sa explicitne ustanovuje za účelom vyhnutia sa rôznym právnym výkladom a problémom pri správe zaisteného majetku v praxi, že zaistenie majetku sa vzťahuje aj na plody a úžitky pochádzajúce zo zaisteného majetku.

K bodu 18 (§ 111 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava ustanovenia súvisiaca so zmenou názvu trestného činu podľa § 219 Trestného zákona.

K bodu 19 (§ 112 ods. 1)

Súčasne znenie dotknutého ustanovenia neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní účinne reagovať na aktuálne formy a spôsoby páchania trestnej činnosti. Z uvedeného dôvodu a v nadväznosti na schválený Akčný plán boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti, ktorý vychádza zo zavedenia efektívneho finančného vyšetrovania, sa navrhuje umožniť určených zložkám v rámci použitia tohto prostriedku operatívno-pátracej činnosti aj poskytovanie služby resp. predstierať určité činnosti a tým identifikovať jednotlivé typológie zneužívaných legalizačných schém, ktoré majú často aj cezhraničný charakter.

K bodu 20 (§ 113 ods. 9, § 114 ods. 7, § 115 ods. 7)

Dôvodom navrhovanej zmeny je snaha zákonodarcu o precizovanie tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa týkajú použiteľnosti dôkazov získaných využitím informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v inej trestnej veci. Samotná súdna prax zastáva nejednotný postoj k výkladu predmetných ustanovení, práve vo vzťahu k použiteľnosti dôkazov získaných v inej trestnej veci (pozri napr. rozhodnutie NS SR z 7. februára 2012, sp. zn. 2 To 5/2011 v. rozhodnutie NS SR z 15. mája 2019 sp. zn. 1TdoV/8/2019). Táto názorová rozdielnosť následne spôsobuje v praxi pri odhaľovaní trestnej činnosti spojenej s legalizáciou výnosov z trestnej činnosti problémy. Dôkazy získané na základe informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v jednej trestnej veci dokumentujú aj nakladanie s finančnými prostriedkami a výnosmi získanými z trestnej činnosti, ktoré zakladajú alebo dokumentujú podozrenie zo spáchania trestného činu legalizácie výnosov z trestnej činnosti, avšak takéto dôkazy podľa názoru niektorých súdov nepoužiteľné v trestnom konaní o trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti, nakoľko ide o iné trestné konanie. V praxi tak často dochádza k zamedzeniu možnosti zdokumentovať a preukázať osobe nadobudnutie majetku z trestnej činnosti, a tým aj vykonať prípadne zaistenie takéhoto majetku. Avšak navrhovanou zmenou sa predpokladá odstránenie názorovej rozdielnosti, resp. zjednotenie výkladu dotknutej právnej úpravy súdmi a použitie takto získaných dôkazov aj v inej trestnej veci.

K bodu 21 [§ 119 ods. 1 písm. f)]

59

Ide o legislatívno-technickú úpravu ustanovenia, ktorou sa reaguje na zavedenie definície výnosu z trestnej činnosti v Trestnom zákone.

K bodom 22 a 23 (§ 119 ods. 1 písm. g) a ods. 2)

Do Trestného poriadku sa navrhuje sa explicitne doplniť tzv. finančné vyšetrovanie. V zmysle navrhovaného písmena f) v § 119 bude potrebné v trestnom konaní dokazovať aj majetkové pomery osoby voči ktorej sa vedie trestné konanie na účely odňatia výnosov z trestnej činnosti ; podstata spočíva v zisťovaní majetku, u ktorého je predpoklad, že pochádza z trestnej činnosti.. Podľa takto nastavanej právnej úpravy bude potrebné vyhotovovať majetkový profil naviazaný na výnosy z trestnej činnosti. Zisťovanie majetkového profilu vykonáva buď policajt v zmysle Trestného poriadku alebo orgán podľa osobitného predpisu. Cieľom takéhoto doplnenia právnej normy je podporiť, aby zisťovanie majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu bol paralelný proces popri vyšetrovaní (preukazovanie okolností skutku a usvedčenie páchateľa), pričom proces bude oprávnená vykonávať aj iná osoba ako len procesne príslušný policajt (príslušný na vedenie vyšetrovania), a aby na účely zisťovania majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu bolo možné využiť aj postupy podľa osobitných predpisov.

K bodu 24 [§ 190 ods. 2 písm. b)]

Ako problematickou sa javí otázka rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu, ktoré vydal európsky delegovaný prokurátor na pokyn či európskeho prokurátora alebo stálej komory, ktorej rozhodnutiami v tomto smere je viazaný aj európsky prokurátor, predovšetkým uzneseniu o vznesení obvinenia. Podľa § 31 ods. 4 posledná veta Trestného poriadku je totiž z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. Treba pritom zdôrazniť, že súdna prax nie je doposiaľ zjednotená v tom, aké dôsledky má, ak o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol vylúčený prokurátor, a nemalá časť teórie i praxe zastáva názor, že v takejto situácii je trestné stíhanie obvineného nezákonné a pokiaľ takúto chybu nemožno napraviť postupom podľa § 363 Trestného poriadku, prichádza do úvahy iba zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie obžalovaného. Pre takéto prípady sa javí byť vhodným doplniť ustanovenie § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku navrhovaným spôsobom. Aplikácia tohto ustanovenia však bude podmienená tým, že vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry stanoví, kto je v takýchto prípadoch nadriadeným prokurátorom.

K bodu 25 (§ 196 ods. 1)

V tomto prípade ide o implementačné ustanovenie vo vzťahu k čl. 24 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, ktorého cieľom je zabezpečiť naplnenie tzv. notifikačnej povinnosti smerom k Európskej prokuratúre.

K bodu 26 200 ods. 4 a 5, § 201 ods. 5 písm. b) a ods. 6 písm. b), § 202 ods. 2 a 3, § 230 ods.

2 písm. h) a i)]

Ide o legislatívno-technickú zmenu vyvolanú v dôsledku zmeny štruktúry § 10, kde dochádza k vypusteniu odseku 7, a preto je potrebné aktualizovať vnútorné odkazy na § 10.

60

K bodu 27 (§ 202 ods. 2)

V súvislosti so zavedením nového trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a (pozri čl. II bod 40) sa navrhuje upraviť postup pri skrátenom vyšetrovaní a to tak, aby skrátené vyšetrovanie o prečinoch trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a ods. 1 a 2 Trestného zákona vykonával vyšetrovateľ (policajt uvedený v § 10 ods. 7 písm. a) až c)).

K bodu 28 (§ 211 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zmenou názvu trestného činu podľa § 219 Trestného zákona a zrušením trestného činu podielnictva.

K bodu 29 [§ 215 ods. 2 písm. d)]

V súvislosti s konaním o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV, je potrebné v Trestnom poriadku vykonať úpravu na zabezpečenie splnenia všetkých záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z citovanej smernice. Zo znenia smernice je potrebné zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány boli oprávnené nestíhať a neukladať tresty za trestné činy, ktoré osoba spáchala z donútenia v priamej súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin vymedzený v čl. 14 smernice, ako i trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom tieto obete vystavované dlhodobému fyzickému alebo psychickému nátlaku zo strany páchateľa a často vykonajú požiadavku, resp. príkaz tohto páchateľa, ktorým môže byť aj spáchanie trestného činu, a to len z obavy o svoj život. V Trestnom poriadku sa preto navrhuje upraviť ustanovenie § 215 týkajúce sa zastavenia trestného stíhania. V zmysle navrhovanej úpravy bude prokurátor oprávnený zastaviť trestné stíhanie voči takejto osobe, bez ohľadu na to, či táto osoba spáchala prečin alebo zločin v súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin týrania blízkej osoby alebo zverenej osoby alebo trestný čin vymedzený v čl. 14 smernice.

K bodu 30 (§ 229 ods. 2)

Navrhovaná právna úprav za cieľ odstrániť situáciu, kedy osobe, ktorá je vlastníkom majetku, veci alebo inej majetkovej hodnoty, nemôže byť majetok, vec alebo iná majetková hodnota orgánmi činnými v trestnom konaní počas prerušeného trestného stíhania vrátená. Uvedené ustanovenie obsahuje aj možnosť podania samostatného návrhu prokurátorom na uloženie ochranného opatrenia počas prerušenia trestného stíhania. Táto úprava tiež zjednodušiť vrátenie veci, kedy nebude potrebné formálne vydávať rozhodnutie o pokračovaní v trestnom stíhaní, vrátiť vec a následne znovu prerušiť trestné stíhanie.

K bodu 31 (§ 331 ods. 2)

61

Potreba zmeny ustanovenia v súvislosti s prijatím novely Trestného zákona zákona č. 214/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Táto novela priniesla zmenu, na základe ktorej senát rozhoduje o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, kým podľa dovtedajšej právnej úpravy senát rozhodoval o zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby viac ako osem rokov. Na základe tejto zmeny bolo potrebné náležite upraviť aj § 331 ods. 2, ktorý upravuje rozhodovanie senátu.

K bodu 32 (§ 423)

Legislatívno-technická úprava s ohľadom na nové riešenie príslušnosti na vedenie konania týkajúceho sa trestu prepadnutia majetku.

K bodu 33 (§ 425 ods. 1, § 428 ods. 2)

V súlade s požiadavkou Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky prijať nevyhnutné opatrenia „pre zefektívnenie zaisťovania a následnej konfiškácie výnosov z trestnej činnosti“ sa navrhuje v prípade zaisťovania výkonu trestu prepadnutia majetku a výkon trestu prepadnutia veci upustiť od podmienky využitia zaistenia majetku spočívajúcej v existencii obavy, že výkon trestu bude zmarený alebo sťažený. Túto skutočnosť nebude potrebné v trestnom konaní pri zaisťovaní výkonu trestu dokazovať. Navrhované vypustenie tejto podmienky reflektuje požiadavky aplikačnej praxe, keďže orgány činné v trestnom konaní mali v praxi problémy preukazovať dôvodnú obavu, že výkon trestu bude zmarený alebo sťažený. V praxi často nastali situácie, kedy sa obvinený účelne zbavil majetku a následne neexistoval majetok, ktorý by bolo možné zaistiť, pretože prokurátor sa dozvedel o zbavovaní majetku, ktorý vlastnil obvinený ex post.

K bodu 34 (§ 425 ods. 1)

Vzhľadom na rozšírenie právnej úpravy zaisťovacích inštitútov sa navrhuje rozšírenie vnútorných odkazov odkazujúcich na primerané použitie právnej úpravy aj na zaistenie výkonu trestu prepadnutia majetku.

K bodu 35 (§ 428 ods. 2, § 461 ods. 2)

Účelom zmeny dotknutých ustanovení je zabezpečiť aplikáciu nových ustanovení o zaistení majetku vrátane § 98a aj v prípadoch zaisťovania podľa § 428 a § 461 Trestného poriadku. Nad rámec doterajšej právnej úpravy sa odkazuje aj na primerané použitie § 426 a 427 Trestného poriadku, čím sa zaručuje rovnaký štandard aplikácie zaisťovacích inštitútov ako z pohľadu dotknutých osôb, tak aj orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

K bodu 36 (§ 433)

Podľa platného znenia § 433 možno vlastnícke právo tretej osoby k prostriedkom a veciam postihnutým výkonom trestu prepadnutia majetku uplatniť len v civilnom procese. Niet dôvod neposkytnúť ochranu práv tretích osôb aj v prípadoch trestu prepadnutia veci a ochranných opatrení zhabania veci a zhabania časti majetku. Na tento účel sa teda rozširuje rozsah úpravy § 433 doplnením uvedených trestov a ochranných opatrení.

62

K bodu 37 (nadpis)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zavedením výkonu nového ochranného opatrenia zhabania časti majetku v Trestnom poriadku.

K bodu 38 (§ 461 ods. 2)

Obdobne ako v prípade zaisťovania výkonu majetkových trestov, tak aj v prípade ochranného opatrenia zhabania veci sa navrhuje upustiť od podmienky existencie obavy, že výkon tohto ochranného opatrenia bude zmarený alebo sťažený pre uplatnenie zaistenia výkonu ochranného opatrenia. Navrhované vypustenie tejto podmienky reflektuje požiadavky aplikačnej praxe, keďže orgány činné v trestnom konaní mali v praxi problémy preukazovať dôvodnú obavu, že výkon ochranného opatrenia bude zmarený alebo sťažený. V praxi často nastali situácie, kedy sa osoba účelne zbavovala majetku a následne neexistoval majetok, ktorý by bolo možné zaistiť, pretože prokurátor sa dozvedel o zbavovaní majetku ex post.

K bodu 39 (§ 461 ods. 3)

Do právnej úpravy zaistenia výkonu hroziaceho ochranného opatrenia zhabania veci sa navrhuje zaviesť absentujúcu úpravu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení veci. Zabezpečí sa tak rovnaký štandard ochrany práv dotknutých osôb ako v prípade majetkových trestov, tak aj v prípade majetkových ochranných opatrení.

K bodu 40 (§ 461a)

V súlade s novým navrhovaným ochranným opatrením zhabania časti majetku (pozri čl. II bod 2) sa náležite k tomu upravuje procesný postup príslušných orgánov pri výkone tohto ochranného opatrenia. Koncept navrhovaného ustanovenia vychádza z právnej úpravy obsiahnutej v § 461 platného Trestného poriadku, týkajúceho sa výkonu zhabania veci. A teda v odseku 1 sa upravuje postup súdu po vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa uložilo zhabanie časti majetku. V odseku 2 sa upravuje možnosť zaistenia časti majetku ak sa vedie trestné stíhanie pre trestný čin, za ktorý vzhľadom na povahu a závažnosť činu a na pomery obvineného treba očakávať uloženie takéhoto ochranného opatrenia. Súčasne sa odkazuje aj na primerané použitie § 425 ods. 2, § 426 a 427 Trestného poriadku, čím sa zaručuje rovnaký štandard aplikácie zaisťovacích inštitútov ako z pohľadu dotknutých osôb, tak aj orgánov činných v trestnom konaní a súdov. V odseku 3 sa navrhuje pripustenie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení časti majetku.

K bodom 41 až 46 (§ 550, § 550 ods. 1, § 550a, § 551, § 551 ods. 1 a 4)

Zmena tohto ustanovenia zosúlaďuje terminológiu zaisťovania v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach s terminológiou, ktorá sa zavádza touto právnou úpravou, resp. s terminológiou používanou v prvej časti Trestného poriadku. V súlade s medzinárodnými štandardmi, medzinárodnou praxou a medzinárodnými zmluvami sa umožňuje zaistenie majetku, veci alebo inej finančnej hodnoty aj na základe princípu vzájomnosti (reciprocity), nielen existujúcej medzinárodnej zmluvy.

K bodu 47 (§ 567q)

63

Právna úprava v odsekoch 1 a 2, ktorá podriaďuje režimu novej právnej úpravy vracanie vecí vydaných, odňatých alebo prevzatých v trestnom konaní podľa doterajších predpisov novej právnej úprave v § 97 a 98. Súčasne platí, že výzva podľa § 97 a 98 musí byť podaná po účinnosti tohto zákona. Veci, ktoré sa stanú majetkom štátu prejdú, takisto ako je tomu v prípade podľa § 97 ods. 1, do dočasnej správy okresnému úradu v sídle kraja.

Odsek 3 sa viaže na ustanovenie § 98a ods. 4 Trestného poriadku, ktoré stanovuje maximálnu lehotu na zaistenie majetku päť rokov. Z tohto dôvodu bolo potrebné nastaviť prechodné ustanovenie, a to tak, že dané ustanovenie sa nepoužije na príkazy o zaistení majetku vydané pred 1. januárom 2021.

K bodu 48 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. IV

(zákon č. 143/1998 Z. z.)

K bodu 1 [§ 34a ods. 3 písm. b)]

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s vypustením trestného činu podielnictva.

K bodu 2 (§ 57g)

Účinnosťou novely Trestného zákona sa trestný čin podielnictva z nedbanlivosti v § 34a ods. 3 písm. b) leteckého zákona zmení na trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti z nedbanlivosti (navrhovaný § 233a Trestného zákona), ktorý bude v modifikovanom znení obsahovať aj pôvodný trestný čin podielnictva.

Podľa § 34a ods. 6 leteckého zákona sa bezúhonnosť člena bezpečnostnej ochrany overuje na začiatku výkonu činnosti a potom následne raz za päť rokov. Bezúhonnosť sa overuje výpisom z registra trestov. Ten, kto je právoplatne odsúdený za trestný čin podielnictva z nedbanlivosti ešte pred dňom účinnosti novely Trestného zákona a odsúdenie nebude ešte zahľadené, bude mať vo výpise z registra trestov uvedené odsúdenie za podielnictvo podľa starej skutkovej podstaty. Ak sa člen bezpečnostnej ochrany alebo ten, kto ním chce byť, po nadobudnutí účinnosti novely Trestného zákona preukáže takýmto výpisom, bude v podstate bezúhonný, pretože podielnictvo nahradí legalizácia výnosov z trestnej činnosti, aj keď s „absorbovaným“ podielnictvom. Na zabránenie tejto situácie bolo potrebné zaviesť prechodné ustanovenie, ktorého zámerom je docieliť, aby sa taká osoba (t. j. ktorá bola pred 1. januárom 2021 právoplatne odsúdená za trestný čin podielnictva a jej odsúdenie za tento trestný čin nebolo ešte zahľadené) nepovažovala za bezúhonnú.

K čl. V

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 50)

64

Keďže dochádza k zmene orgánu oprávneného rozhodovať spory o príslušnosť medzi Európskou prokuratúrou a prokuratúrou, pričom týmto orgánom byť Najvyšší súd Slovenskej republiky, je namieste, aby bola právna úprava zakladajúca právomoc súdu upravená priamo v Trestnom poriadku, a nie v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Inak povedané, pôsobnosť súdov nemôže upravovať zákon upravujúci postavenie prokuratúry, ale pôsobnosť súdov musí byť upravená v príslušnom procesnom predpise, v tomto prípade v Trestnom poriadku. Z uvedeného dôvodu sa preto vypúšťa pôvodný § 50 ods. 2 zákona o prokuratúre, pričom po novom sa úprava presúva do Trestného poriadku, kam z hľadiska systematiky po správnosti patrí.

K bodu 2 (§ 55lb ods. 4)

Doplnenie právnej úpravy v § 55lb za cieľ v odseku 4 upraviť elektronickú úradnú komunikáciu pri výkone pôsobnosti Európskej prokuratúry na území Slovenskej republiky, pričom sa stanovuje, že európsky delegovaný prokurátor bude na území Slovenskej republiky disponovať elektronickou schránku pre doručovanie elektronických dokumentov.

K čl. VI

(zákon č. 154/2001 Z. z.)

K bodu 1 [§ 3 ods. 1 písm. a)]

Vzhľadom na komplexné uchopenie problematiky služobného úradu v prípade prokurátorov Európskej prokuratúry v novom odseku 5 sa navrhuje vypustenie súvisiacej úpravy v § 3 ods. 1 písm. a).

K bodu 2 (§ 3 ods. 5)

V záujme vytvorenia podmienok pre zabezpečenie podmienok sociálneho zabezpečenia hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora a jeho garantovania na rovnakej úrovni ako pre vnútroštátnych prokurátorov sa navrhuje úprava, podľa ktorej generálna prokuratúra bude plniť funkciu služobného úradu pre prokurátorov Európskej prokuratúry vo vymedzených oblastiach.

K bodu 3 (§ 9b ods. 3)

Vzhľadom na obmedzený počet miest prokurátorov na Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorý určuje vláda Slovenskej republiky na návrh generálneho prokurátora, bolo s účinnosťou od 1. septembra 2019 do § 55e ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre doplnené pravidlo, že „prokurátori dočasne pridelení na výkon funkcie európskeho delegovaného prokurátora sa v rozsahu, v akom plnia úlohy Európskej prokuratúry, do tohto počtu nezapočítavajú“. V tej súvislosti sa navrhuje legislatívne upraviť pravidlo, že ak bude na výkon funkcie európskeho delegovaného prokurátora dočasne pridelený prokurátor, ktorý nepôsobí na Úrade špeciálnej prokuratúry, takýto prokurátor sa bude počas výkonu funkcie považovať za prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry. Po skončení dočasného pridelenia v Európskej prokuratúre z dôvodu, ktorý neohrozuje dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť prokuratúry, považuje predkladateľ za vhodné, aby sa takýto prokurátor, vzhľadom na jeho medzinárodné znalosti a skúsenosti mohol stať prokurátorom generálnej prokuratúry bez výberového konania. Inak bude zaradený na výkon funkcie prokurátora na svoju pôvodnú prokuratúru, kde vykonával funkciu

65

prokurátora pred dočasným pridelením k Európskej prokuratúre. Toto pravidlo by sa malo upraviť a aplikovať aj vo vzťahu k európskemu prokurátorovi za Slovenskú republiku a prípadne aj voči hlavnému európskemu prokurátorovi, ak by sa ním stal slovenský prokurátor.

K bodu 4 [§ 15 ods. 2 písm. h) a i)]

Podľa nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry môže dôjsť k odvolaniu hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora, a to najmä v tých najzávažnejších prípadoch, ktoré by inak podľa vnútroštátneho práva zakladali disciplinárnu zodpovednosť s možnosťou prípadného zániku funkcie prokurátora. Predkladateľ za to, že za týchto podmienok je neúnosné, aby slovenský prokurátor naďalej zotrvával vo funkcii prokurátora, ak došlo k zániku jeho funkcie v Európskej prokuratúre odvolaním a zároveň, ak dôvod jeho odvolania z funkcie v Európskej prokuratúre je tak závažného charakteru, že odôvodňuje jeho odvolanie z funkcie prokurátora. Navrhuje sa preto zaviesť nový dôvod pre obligatórne odvolanie z funkcie prokurátora spočívajúci v tom, že došlo k odvolaniu z funkcie v Európskej prokuratúre, a to z takých dôvodov, ktoré vážne ohrozujú dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť (slovenskej) prokuratúry. Vyhodnotenie otázky, či ide o dôvody vážne ohrozujúce dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť prokuratúry bude v pôsobnosti toho, kto rozhoduje o odvolaní z funkcie prokurátora, t. j. ide o pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

K bodom 5 a 7(§ 26 ods. 1 písm. u), § 138 ods. 3)

Vzhľadom na to, že pri vykonaní ustanovení, ktoré majú garantovať prokurátorovi dočasne pridelenému k Európskej prokuratúre minimálny štandard jeho sociálneho zabezpečenia na úrovni vnútroštátnej právnej úpravy Slovenskej republiky sa bude nevyhnutne vyžadovať súčinnosť dočasne prideleného prokurátora, navrhujeme do základných povinností prokurátora doplniť povinnosť oznamovať a preukazovať služobnému úradu potrebné informácie a údaje. Tomuto účelu slúžia zmeny navrhované v bodoch 5 a 7.

K bodu 6 (§ 131 ods. 1)

Navrhované doplnenie právnej úpravy si vyžiadala aplikačná prax v nadväznosti na pandémiu ochorenia Covid-19.

K bodu 8 (§ 258a)

Cieľom zmeny § 258a je doplnenie výkladového pravidla tak, aby sa zákon vzťahoval na hlavného európskeho prokurátora a európskeho prokurátora vtedy, ak tieto pozície zastávajú prokurátori zo Slovenskej republiky. V prípade európskeho delegovaného prokurátora ide vždy o prokurátora zo Slovenskej republiky, preto nie je potrebné toto doplnenie v prípade európskeho delegovaného prokurátora.

K čl. VII

(zákon č. 556/2001 Z. z.)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zamedzenie situácii, kedy sa zmarí zaistenie zaknihovaného cenného papiera tým, že emitent zmení jeho podobu. Súčasná právna úprava

66

túto otázku nerieši a javí sa ako účelné predísť vzniku situácií, ktoré by viedli k obchádzaniu rozhodnutí najmä orgánov činných v trestnom konaní. Listinné cenné papiere nahrádzajúce zaistené zaknihované cenné papiere emitent odovzdá Úradu pre správu zaisteného majetku.

K čl. VIII

(zákon č. 530/2003 Z. z.)

Vzhľadom na zavedenie zaistenia majetkovej účasti v právnickej osobe v Trestnom poriadku sa navrhuje v zákone o obchodnom registri zaviesť pravidlo, podľa ktorého sa bude zaistenie majetkovej účasti a zrušenie tohto zaistenia zapisovať do obchodného registra. Zabezpečí sa tak publicita tejto skutočnosti aj vo vzťahu k osobám, ktoré majú záujem nadobudnúť majetkovú účasť.

K čl. IX

(zákon č. 199/2004 Z. z.)

K bodu 1 (§ 79a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za colný delikt - prepadnutia tovaru alebo veci v prípadoch, keď sa zaistený tovar alebo vec predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru alebo veci, nakoľko tieto už nie sú zaistené.

K bodu 2 (§ 84aa)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za colný priestupok - prepadnutia tovaru alebo veci v prípadoch, keď sa zaistený tovar alebo vec predá v súlade s čl. I § 17 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru alebo veci, nakoľko tieto už nie sú zaistené.

K čl. X

(zákon č. 7/2005Z. z.)

K bodu 1 (§ 57 ods. 4)

Výklad právnych noriem často trpí textualistickým zajatím, čo vedie pri aplikácii k situáciám, ktoré sa v audiovizuálnej tvorbe zvyknú podávať ako komické („Rozkaz znel jasne: muž s koženou brašnou nesmie prejsť!“). Medzi príklady takejto na textualistickom základe budovanej diskusie patrí aj diskusia o otázke, či: „Je štát s nárok na prepadnutie majetku veriteľom?“ Je pritom zrejmé, že veriteľom je každý (aj štát), kto právo na plnenie (alebo inú činnosť) od iného. V prípade prepadnutia majetku je akurát špecifické, že vo všeobecnosti sa nedá hodnota „pohľadávky“ štátu zafixovať na konkrétnu hodnotu, keďže sa mení tak ako sa mení aj hodnota majetkových hodnôt, ktoré trest prepadnutia majetku postihuje. Ide však len o prípad, ktorému sa právna úprava inak nevyhýba. Podľa § 151c ods. 1 Občianskeho zákonníka pre platný vznik záložného práva napr. postačí, ak je hodnota zabezpečenej pohľadávky určiteľná.

Taktiež okolnosť, či v ustanovení § 57 ods. 4 použité slová „prihlásenej“ diskvalifikujú štát s možnosti riešenia odporovateľnosti v konkurze, zvykne byť nadnášaná ako sporná.

67

Pritom podľa §107a ods. 2 resp. ods. 6 je zrejmé, že sa nárok štátu z titulu prepadnutia majetku má byť v konkurze uspokojovaný, hoci zákonodarca výslovne neuvádza, že by mal byť prihlasovaný. To vedie len k logickému záveru, že nárok z titulu prepadnutia majetku je prihlásený automaticky. Jeho uspokojenie predstavuje kľúčový dôvod, pre ktorý sa takýto konkurz vedie a štát (snáď len na zmiernenie sekundárnej viktimizácie) umožnil iným veriteľom mať podiel na majetkovej podstate, ktorý predchádza uspokojeniu nároku štátu z prepadnutia majetku.

Zavádzanie určitého pravidla je však vždy komplikované, keďže môže byť argumentované, že zavádza novú právnu situáciu a pri doterajších situáciách sa presadí výkladové pravidlo „a contrario“. V tomto prípade však ide len o spresnenie textu a nezavádza sa žiadne nové pravidlo a ani sa právna situácia nemení.

K bodu 2 (§ 58 ods. 2)

Pri vyjadrení právnych noriem je na zdôraznenie určitého pravidla vhodné použiť právnu domnienku. Ustanovenie § 58 ods. 2 patrí medzi ustanovenia, kde je vhodné na zvýraznenie pravidla takúto (nevyvrátiteľnú) domnienku vyjadriť, hoci právna prax by k nej mala dospieť aj bez takéhoto vyjadrenia.

Ak niekto spácha trestný čin, za ktorý mu môže byť uložený trest prepadnutia majetku, musí si byť vedomý, že týmto okamihom sa dostal do úpadku. Ide o hmotnoprávny následok. Okolnosť, či sa spáchanie trestného činu určitej osobe podarí preukázať, je otázka procesná.

Od spáchania trestného činu je potrebné hľadieť na štát optikou veriteľa s minimálne s budúcou pohľadávkou na majetkovej podstate osoby, ktorej môže byť trest prepadnutia majetku uložený. Páchateľ (budúci odsúdený) môže mať tendenciu takýto nárok štátu ukracovať a to tak, že uskutočňuje úkony bez primeraného protiplnenia. Typicky pôjde o darovanie alebo predaj majetku za neštandardných podmienok (nemusí ísť len o nízku cenu ale aj o iné podmienky). Tretie osoby v skutočnosti len spravujú majetok páchateľa pod rúškom formálneho vlastníctva.

K bodu 3 (§ 58 ods. 3)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4.

K bodu 4 (§ 58 ods. 4)

Upravuje sa plynutie spätnej lehoty pre odporovanie právnym úkonom bez primeraného protiplnenia za účelom ukrátenia nároku z prepadnutia majetku. V tomto prípade sa nejaví ako potrebné pre účely plynutia spätnej lehoty rozlišovať, či išlo o úkony v prospech spriaznenej osoby alebo nie. Z pohľadu páchateľa je pre tendenciu zvýšeného počtu úkonov smerujúcich k zbavovaniu sa majetku rozhodujúce práve obdobie pred odsúdením. Pre ochranu právneho styku by však nemalo byť dlhšie ako 5 rokov.

K bodu 5 (§ 59 ods. 3)

68

Pozri k tomu odôvodnenie v bode 2.

K bodu 6 (§ 59 ods. 4)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4 a nových odsekov 5 a 6 (bod 7).

K bodu 7 (§ 59 ods. 5 a 6)

K odseku 5 pozri odôvodnenie k bodu 4.

V odseku 6 sa výslovne sa upravuje, že na účely neúčinnosti právnych úkonov (odporovateľnosti) tak ako právne úkony dlžníka je potrebné posudzovať jeho kvalifikované opomenutia. Ide o situácie, kedy v obdobnom postavení určitá osoba, konajúca s bežnou starostlivosťou o svoje záujmy, pre obranu alebo uplatnenie svojich práv uskutočnila určitý úkon alebo niečo vykonala. Nekonanie dlžníka vedie, vo výsledku, k ukráteniu veriteľov.

K bodu 8 (§ 60 ods. 2)

Jedným z kľúčových legislatívnych nástrojov, ktorý zákonodarca používa pri úprave neúčinnosti právnych úkonov (odporovateľnosti) prezumpcie. Prezumpcie v procesnom práve sa prejavujú ako prostriedok vedúci k rozkladaniu dôkazného bremena. Pôvodné pravidlo v § 60 ods. 2 je jedným s príkladov použitia takejto prezumpcie a teda rozloženia dôkazného bremena. Ak ide o úkon v prospech spriaznenej osoby dlžníka, ukracujúci úmysel dlžníka ako aj vedomosť protistrany o ňom sa predpokladá.

Navrhované pravidlo za účel uvedenú prezumpciu ešte rozšíriť aj na prípady, ak ide o zjavné mrhanie majetkom a to bez ohľadu na to, či druhá strana je spriaznenou osobou dlžníka. Právny styk pri nakladaní s majetkovými hodnotami prebiehať v súlade s princípom nezávislého vzťahu (arm´slenght principle). Aj osobe, ktorá nie je spriaznená s dlžníkom (resp. túto spojitosť nie je možné vždy preukázať) musí byť podozrivá transakcia, pri ktorej dlžník mrhá s majetkom. „Mrhanie majetkom“ sa musí posúdiť s prihliadnutím na všetky okolnosti transakcie a na účely tohto ustanovenia nie je vhodné a ani účelné toto slovné spojenie bližšie špecifikovať, keďže sa musí posúdiť s ohľadom na okolnosti veci. Mrhaním majetku treba predovšetkým rozumieť, že pôjde o nehospodárne a ľahkovážne zaobchádzanie s majetkom. Ak ide o bežnú transakciu v bežnom právnom styku, je namieste vyžadovať od nadobúdateľa ostražitosť obvyklú. Ak ide však o neobvyklú transakciu, je možné od nadobúdateľa požadovať, aby preukázal, čo ho viedlo k jej uskutočneniu s budúcim úpadcom a čo vykonal na to, aby s prihliadnutím na okolnosti prípadu predišiel neúčinnosti.

K bodu 9 (§ 60 ods. 3)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4.

K bodu 10 (§ 60 ods. 4)

Pozri odôvodnenie k bodu 2.

K bodu 11 (§ § 62 ods. 7)

69

Pozri odôvodnenie k bodu 1.

K bodu 12 (§ 107aa)

Normy konkurzného práva niekedy priamo a niekedy nepriamo vyjadrujú, čo je súčasťou konkurznej podstaty. Konkurzná podstata sa vytvorí priamo zo zákona ako účinok vyhlásenia konkurzu a možno ju rozdeliť na bezprostrednú a potenciálnu konkurznú podstatu. Prináležitosť určitej majetkovej hodnoty do bezprostrednej konkurznej podstaty vedie správcu k poňatiu majetkovej hodnoty do súpisu bez zbytočného odkladu. Pri potenciálnej konkurznej podstate pred súpisom je potrebné uskutočniť nejaký úkon (majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzky úpadcu) alebo dokonca konanie (odporovateľnosť, ktorá nie je uznaná treťou osobou).

Právna prax sa dlhodobo upína na konštrukciu vlastníckeho práva ako na predsudok, hoci je zrejmé, že formálne vlastníctvo môže slúžiť len ako závoj na zakrytie cudzej držby (detencie). V obchodnom práve je v súčasnosti takmer pravidlom vytváranie rôznych, často komplikovaných, štruktúr na zakrytie konečného užívateľa výhod. Z hľadiska boja proti praniu špinavých peňazí ako aj transparentnosti pri vzťahov medzi osobami súkromného práva a štátom existujú dôvody, pre ktoré sa začal odklon od bezbrehého presadzovania vlastníctva k inštitútom, ktoré majú svoj pôvod v konštrukcii držby majetku pre iného ako aj správe cudzieho majetku. Medzi takéto inštitúty patrí koncepcia konečného užívateľa výhod (beneficial ownership), ktorá pôvod v úprave trustu, čo je inštitút známy dlhodobo, avšak v našom práve (najmä po roku 1964) nikdy nie úplne implementovaný.

Na rozdiel od situácií, kedy prichádza do úvahy uplatnenie odporovateľnosti, v situáciách tzv. dôvernej správy cudzieho majetku nebude spravidla čo odporovať, keďže pôjde o majetkové hodnoty, ktoré dlžník formálne nevlastnil, hoci nad nimi vykonával priamu alebo nepriamu kontrolu. Tieto majetkové hodnoty by mali podliehať konkurzu vedenom na účely výkonu trestu prepadnutia majetku. Správa cudzieho vyplynie často len so sumára nepriamych dôkazov. Jej typické prejavy sú v podstate dva:

1. tretia osoba poskytuje alebo poskytla dlžníkovi výhodu alebo úžitok bez primeraného protiplnenia

Pôjde typicky o situácie, kedy iná osoba niekomu bez toho, aby na to existovali vážne dôvody poskytuje výhodu alebo úžitok (napr. obchodná spoločnosť platí lízing na motorové vozidlo, ktoré sa poskytne do užívania budúcemu úpadcovi bez toho, aby na to boli rozumné dôvody). Nie je rozhodujúce, či tretia osoba je spriaznená s dlžníkom.

2. spriaznená osoba dlžníka nadobudla majetok, ktorý nezodpovedá príjmom takejto osoby.

Pri preverovaní trestnej činnosti vyjdú najavo také okolnosti, ktoré svedčia záveru, že rodinný príslušník alebo iná spriaznená osoba úpadcu nadobudla majetok, ktorého pôvod nie je možné rozumne vysvetliť.

Platí pritom, že majetok z nepoctivých zdrojov nepožíva právnu ochranu (§451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a musí byť vydaný podľa zásad o bezdôvodnom obohatení štátu.

70

Zavádzaný procesný mechanizmus je postavený na iniciatíve prokurátora a v dôsledkoch sa približuje modelu riešenia implementovanom v § 79 zákona. Ochrana tretej osoby pred zásahom do jej práv je potom vystavaná na modeli uplatnenia vylučovacieho práva.

Vzhľadom na počet konkurzov vedených za účelom prepadnutia majetku ako aj s ohľadom na skúsenosť s právnou úpravou registra partnerov verejného sektora ako aj konečných užívateľov výhod sa navrhuje upraviť výlučnú kauzálnu príslušnosť pre uskutočnenie konkurzného konania vedeného za účelom vykonania trestu prepadnutia majetku.

K bodu 13 (§ 206k)

Navrhovaným prechodným ustanovením sa rieši vzťah starej a novej právnej úpravy na už začaté a neskončené konania.

K čl. XI

(zákon č. 650/2005 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 2)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018//1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu nahrádza okrem iného aj Rámcové rozhodnutie Rady č. 2003/577/SVV o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, ktoré bolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky prostredníctvom zákona č. 650/2005 Z. z.. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné prijať niekoľko implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Na základe tejto skutočnosti sa v navrhovanom odseku 2 špecifikuje použitie zákona č. 650/2005 Z. z. len vo vzťahu k Dánskemu kráľovstvu a Írskej republike, ktoré nepristúpili k prijatiu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805, a preto nie týmto nariadením viazané. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tohto nariadenia a v ktorých sa nariadenie priamo aplikuje sa ustanovuje, že zákon č. 650/2005 Z. z. sa použije primerane a v rozsahu akom dotknuté nariadenie neustanovuje inak. Cieľom navrhovanej zmeny je upraviť vzťah uplatnenia, resp. použitia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a existujúcej slovenskej právnej úpravy (zákon č. 650/2005 Z. z.). Predkladateľ považuje subsidiárne použitie vnútroštátnej úpravy za vyhovujúce riešenie, od ktorého sa očakáva zabezpečenie riadnej aplikácie nariadenia v podmienkach Slovenskej republiky, pričom sa vychádza z predpokladu, že otázky nariadením neupravené, ktorých úprava je z pohľadu orgánu aplikácie nariadenia potrebná, sa budú riešiť v intenciách doterajšej vnútroštátnej úpravy. Jazykový režim, ktorý sa bude uplatňovať pri aplikácii ustanovení dotknutého nariadenia bude predmetom notifikácie zo strany Slovenskej republiky smerom ku Komisii Európskej únie.

K bodu 2 (§ 2 ods. 2)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je podobne ako v rámci novelizácie zákona č. 316/2016 Z. z. určiť vykonávajúci orgán v zmysle čl. 2 ods. 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 v podmienkach Slovenskej republiky. Na účely konania podľa nariadenia 2018/1805 sa ustanovuje, že vykonávajúcim orgánom je prokurátor okresnej prokuratúry, v ktorej obvode sa majetok, ktorý byť zaistený na základe príkazu na zaistenie, v čase doručenia príkazu na zaistenie a osvedčenia nachádza. Navrhované znenie odkazuje na

71

použitie § 8 ods. 1 platného zákona, v ktorom sa vymedzuje príslušnosť justičného orgánu Slovenskej republiky ako orgánu vykonávajúceho štátu. Samotné nariadenie predpokladá, že určenie príslušných orgánov je vecou vnútroštátnej úpravy. S ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je preto potrebné, aby príslušné orgány ustanovil zákon.

K bodu 3 (§ 4 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s bodom 1 a 2; potreba prečíslovania odkazov a poznámok pod čiarou.

K čl. XII

(zákon č. 330/2007 Z. z.)

K bodu 1 (§ 13 ods. 7)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorú je potrebné vykonať v nadväznosti na predchádzajúce novelizácie zákona, ktoré opomenuli vykonať aktualizáciu vnútorných odkazov po doplnení nových ustanovení do existujúcej štruktúry zákona.

K bodu 2 [§ 14 ods. 1 písm. a)]

Navrhovaná právna úprava ma za cieľ vyriešiť prístup Európskej prokuratúry k odpisom z registra trestov. Na tento účel sa navrhuje výslovne upraviť, že Európska prokuratúra bude k týmto údajom pristupovať prostredníctvom európskeho delegovaného prokurátora alebo európskeho prokurátora; v prípade európskeho prokurátora len, ak ide o nominanta za Slovenskú republiku.

K bodu 3 (§ 19 ods. 2)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorú je potrebné vykonať v nadväznosti na predchádzajúce novelizácie zákona, ktoré opomenuli vykonať aktualizáciu vnútorných odkazov po doplnení nových ustanovení do existujúcej štruktúry zákona.

K čl. XIII

(zákon č. 563/2009 Z. z.)

Nakoľko správcom zaisteného majetku bude Úrad pre správu zaisteného majetku navrhuje sa s výnimkou vecí zabezpečených na účely vykonania dôkazu pri správe daní a vecí určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia z dôvodu zabezpečenia účelu daňovej kontroly, určovania dane podľa pomôcok alebo miestneho zisťovaní, upraviť prepojenie výkonu rozhodnutia o zabezpečení veci a rozhodnutia o uložení predbežného opatrenia a správe zabezpečenej veci a peňažnej sumy, veci alebo práva určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia, s osobitným predpisom - zákonom o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rozhodnutie o zabezpečení veci a rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia sa považuje za rozhodnutie o zaistení majetku podľa zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zároveň sa upravuje náhradné uspokojenie účelu sankcie za správny delikt - prepadnutia veci v prípadoch, keď sa zaistená vec predá v

72

súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (správca dane) nemôže vysloviť sankciu veci, nakoľko už nie je zaistená.

K čl. XIV

(zákon č. 486/2013Z. z.)

K bodu 1 (§ 27a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za priestupok - prepadnutia tovaru v prípadoch, keď sa zaistený tovar predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru, nakoľko tento už nie je zaistený.

K bodu 2 (§ 33a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za iný správny delikt - prepadnutia tovaru v prípadoch, keď sa zaistený tovar predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru, nakoľko tento už nie je zaistený.

K čl. XV

(zákon č. 91/2016 Z. z.)

K bodom 1, 3, 4, 5, 6 a 11 (§ 1 ods. 2, § 7 ods. 1 a 3, § 9, § 10 a § 26 ods. 1)

Vzhľadom na skutočnosť, že trestné činy vymedzené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii môžu spáchať aj právnické osoby, ktoré za tieto trestné činy trestne zodpovedné, sa navrhuje zaviesť ochranné opatrenie zhabania časti majetku aj do zákona č. 91/2016 Z. z.. Návrhom sa zabezpečí konfiškácia časti majetku právnickej osoby pri taxatívne vymedzených trestných činoch, ak je majetok právnickej osoby v hrubom nepomere k jej zákonným príjmom. Z tohto dôvodu bolo potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy. Keďže dochádza k rozšíreniu katalógu ochranných opatrení v Trestnom zákona, je nevyhnutná aj analogická úprava v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb.

K bodu 2 (§ 3)

Dopĺňa sa taxatívny výpočet trestných činov právnických osôb o trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí plná transpozícia čl. 10 smernice 2019/713/EÚ. Navrhovaná úprava rovnako súvisí aj s vypustením trestného činu podielnictva a rozšírením ustanovení trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti z dvoch (súčasné § 233 a § 234) na tri ustanovenia (navrhované § 233, § 233a a § 234).

K bodu 7 (§ 10 ods. 2)

Ustanovuje sa, že za trestný čin podľa § 3 a za podmienok podľa § 83a Trestného zákona môže súd uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania časti majetku.

73

K bodu 8 (nadpis)

Legislatívno-technická úprava, ktorou sa dopĺňa nadpis § 11.

K bodu 9 (§ 11 ods. 5)

Upravujú sa zásady ukladania ochranného opatrenia zhabania časti majetku, na ktoré sa budú vzťahovať podľa navrhovanej úpravy ustanovenia odsekov 1 až 3.

K bodu 10 (§ 20a)

Návrhom sa dopĺňa do zákona ochranné opatrenie zhabania časti majetku, pričom podmienky uloženia tohto ochranného opatrenia vymedzuje § 83a Trestného zákona.

K bodu 12 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. XVI

(zákon č. 289/2016 Z. z.)

K bodom 1 a 2 (§ 14 ods. 10, 11 až 15)

V súvislosti s navrhovanou právnou úpravou (čl. I) je potrebné explicitne vyjadriť, že správa zaisteného majetku sa vykonáva podľa osobitného predpisu. Zo zákona č. 289/2016 Z. z. je z tohto dôvodu potrebné vypustiť tie ustanovenia, ktorú upravujú správu zaisteného majetku, ide o ustanovenia odsekov 11 až 15.

K čl. XVII

(zákon č. 316/2016 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 2)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu nahradilo Rámcové rozhodnutie Rady č. 2006/783/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu, ktoré bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté zákonom č. 316/2016 Z. z. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné prijať niekoľko implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Na základe tejto skutočnosti sa v navrhovanom odseku 2 špecifikuje použitie zákona č. 316/2016 Z. z. len vo vzťahu k Dánskemu kráľovstvu a Írskej republike, ktoré nepristúpili k prijatiu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805, a preto nie týmto nariadením viazané. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tohto nariadenia a v ktorých sa nariadenie priamo aplikuje sa ustanovuje, že zákon č. 316/2016 Z. z. sa použije primerane a v rozsahu akom dotknuté nariadenie neustanovuje inak. Cieľom navrhovanej zmeny je upraviť vzťah uplatnenia, resp. použitia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a existujúcej slovenskej právnej úpravy (zákon č. 316/2016 Z. z.). Predkladateľ považuje subsidiárne použitie vnútroštátnej úpravy za vyhovujúce riešenie, od ktorého sa očakáva

74

zabezpečenie riadnej aplikácie nariadenia v podmienkach Slovenskej republiky, pričom sa vychádza z predpokladu, že otázky nariadením neupravené, ktorých úprava je z pohľadu orgánu aplikácie nariadenia potrebná, sa budú riešiť v intenciách doterajšej vnútroštátnej úpravy. Jazykový režim, ktorý sa bude uplatňovať pri aplikácii ustanovení dotknutého nariadenia bude predmetom notifikácie zo strany Slovenskej republiky smerom ku Komisii Európskej únie.

K bodom 2, 5, 6, 8 13[§ 2 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 3 písm. a) c), § 6

ods. 1, § 10 ods. 1 písm. c), g) a h), § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c)]

Zavedením nového druhu ochranného opatrenia zhabanie časti majetku v Trestnom zákone (čl. II) v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia) vyvstala potreba zohľadniť túto skutočnosť, resp. ochranné opatrenie aj v zákone č. 316/2016 Z. z., ktorý upravuje uznanie a výkon majetkových rozhodnutí v trestnom konaní v rámci Európskej únie. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy v dotknutých ustanoveniach zákona.

K bodu 3 (§ 2 ods. 2)

Navrhované doplnenie § 2 o nový odsek za cieľ jednoznačne určiť, v situácii keď je Slovenská republika vykonávajúcim štátom, ktorý orgán je vykonávajúcim orgánom v zmysle čl. 2 ods. 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a ktorý orgán je ústredným orgánom podľa čl. 24 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Navrhovaná právna úprava identicky kopíruje právnu úpravu uvedenú v § 7 ods. 1 a 2 tohto zákona. To znamená, že ústredným orgánom v konaní podľa nariadenia 2018/1805 bude, resp. zostáva Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a vykonávajúcim orgánom súd, v ktorého obvode povinná osoba trvalý pobyt alebo sídlo. Ak nie je možné určiť príslušnosť súdu podľa prvej vety, je príslušný okresný súd, v ktorého obvode sa nachádza majetok alebo vec, ktorej sa majetkové rozhodnutie týka. Ak je založená príslušnosť viacerých súdov, na konanie je príslušný okresný súd, ktorému ministerstvo ako prvému doručilo alebo postúpilo osvedčenie a majetkové rozhodnutie, o ktorého uznanie a výkon sa žiada. Na zmenu rozhodných skutočností na určenie príslušnosti sa po začiatku konania neprihliada. Samotné nariadenie predpokladá, že určenie príslušných orgánov je vecou vnútroštátnej úpravy. S ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je preto potrebné, aby príslušné orgány ustanovil zákon.

K bodu 4 [§ 4 ods. 1 písm. a)]

Legislatívno-technická úprava ustanovenia; potreba prečíslovania odkazov a poznámok pod čiarou.

K bodu 7 (§ 4 ods. 4)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zavedením legislatívnej skratky „ministerstvo“ už v navrhovanom § 2 odsek 2 (bod 2).

75

K čl. XVIII

S prihliadnutím na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2021, okrem tých ustanovení, ktoré bezprostredne súvisia s pôsobnosťou Úradu pre správu zaisteného majetku, a to s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť tohto úradu pri výkone navrhovanej pôsobnosti (účinnosť 1. augusta 2021).

K prílohe

V transpozičnej prílohe sa uvádza zoznam preberaných právnych aktov Európskej únie.

V Bratislave, 26. augusta 2020

Igor Matovič, v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Mária Kolíková, v. r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o správe daní

K predpisu 563/2009, dátum vydania: 23.12.2009

40

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Návrh nového procesného zákona pre oblasť správy daní je súčasťou Reformy daňovej a colnej správy s výhľadom zjednotenia výberu daní, cla a poistn ých odvodov, ktorá je realizovaná prostredníctvom programu UNITAS. Programovým zámerom tejto reformy je Koncepcia reformy daňovej a colnej správy s výhľadom zjednotenia výberu daní, cla a poistných odvodov schvá lená uznesením vlády č. 285 zo 7. mája 2008.

Program UNITAS prináša komplexnú zmenu pre dotknuté organizácie . V prvej fáze s názvom UNITAS I. bola na Ministerstve financií SR odštartovaná príprava reformy daňovej a colnej správy s výhľadom na zjednotenie výberu daní, cla a poistných odvodov, ktoré je predmetom druhej fázy Programu UNITAS pod názvom UNITAS II. Takýto dvojfázový postup je potrebný vzhľadom na to, že dotknuté organizácie nie sú v súčasnosti pripravené na jednorazovú realizáciu tohto z ámeru. Prebiehajúca fáza UNITAS I. sa skladá z niekoľkých konkrétnych projektov. Úlohou týchto projektov je - okrem projektov spojených s oblasťou riešenia integrácie informačných systémov - analyzovať súčasný stav v daňovej a colnej správe, preskúmať možnosti ich zjednotenia a navrhnúť vecné riešenia pre optimalizáciu procesov, systému riadenia a organizovania daňovej a colnej správy.

Fáza UNITAS I. je rozčlenená na dve etapy, pričom prvá etapa zahàňa reformu daňovej správy a reformu colnej správy ako samostatných organizáci í a má byť ukončená k 1.1.2012, a druhá etapa predstavuje zlúčenie týchto zreformovaných organizácií do finančnej správy SR s termínom 1. 1. 2013. Zmeny, ktoré reforma daňovej a colnej správy s výhľadom zjednotenia výberu daní, cla a poistných odvodov vo fáze UNITAS I. prináša, je možné zhrnúť do dvoch oblastí.

Prvou kľúčovou oblasťou je zlúčenie daňovej a colnej správy a vytvorenie nového systému riadenia a organizovania výberu štátnych prí jmov prostredníctvom vytvorenia Finančnej správy Slovenskej republiky, ktoré bude zrealizované po realizácii reformných krokov vykonaných osobitne v týchto organizáciách a to predovšetkým po úprave organizač nej štruktúry daňovej správy.

Druhú oblasť zmeny predstavuje optimalizácia konkrétnych procesov. Optimalizácia procesov predstavuje nový spôsob usporiadania biznis procesov. Táto plynul á reorganizácia kladie dôraz na minimalizáciu zdrojov, elimináciu plytvania prostriedkov a času. V súvislosti s optimalizáciou procesov boli navrhnuté zmeny, ktoré sú kľúčové z hľadiska reformy daň ovej a colnej správy. Ide najmä o koncentráciu a zjednotenie niektorých procesov na centrálnej úrovni (napr. metodika, vnútorná správa a pod.). Reforma daňovej a colnej správy rieši ďalej problematiku elektroniz ácie, riadenia zmien a kvality interných výkonov, rozvoj ľudských zdrojov a dotknutú legislatívu.

Optimalizácia procesov si okrem iného vyžaduje úpravu existujúcej legislatívy, resp. vypracovanie novej legislatívy. S cieľom zabezpečiť efektívnej šie fungovanie daňovej správy bol vypracovaný nový zákon o správe daní, ktorý by mal byť prínosom v tom, že zvýši mieru priamočiarosti procesov, odstráni nejednoznačné a neurčité pojmy a hlavne zabezpečí rýchlejšiu komunikáciu so správcom dane, prípadne zníži potrebu osobnej komunikácie daňovníka s daňovým úradom. Zákon napr. uprednostňuje elektronické doručov anie dokumentov, ak sú splnené základné podmienky elektronického doručovania a tiež umožňuje, aby niektoré podania daňovníkov vybavil ktorýkoľvek vecne príslušný správca dane.

Je potrebné zvýrazniť, že navrhované zmeny nie je možné technicky zabezpečiť bez vývoja nového informačného systému pre daňovú spr ávu. Ïalší vývoj súčasného daňového informačného systému v súvislosti s navrhovanými zmenami je možné považovať za neefektívne a v niektorých prípadoch aj nemožné. Súčas ťou programu UNITAS je preto aj zabezpečenie vývoja nového informačného systému spĺňajúceho požiadavky súčasného stavu vedy a techniky a zároveň zabezpečujúceho moderný výkon správy daní . V súvislosti s touto aktivitou je navrhnutá dostatočne dlhá legisvakančná lehota potrebná na zabezpečenie nového daňového informačného systému, ktorého implementácia je nevyhnutná aj v sú vislosti s predkladaným návrhom zákona o daňových orgánoch.

Zákon je rozdelený na časti, hlavy, diely a oddiely. Prvá časť zákona upravuje základné a všeobecné ustanovenia, ktoré sú platné pre cel ý zákon. Druhá časť obsahuje činnosti správcu dane napr. vyhľadávaciu činnosť, miestne zisťovanie alebo daňovú kontrolu. Ïalšou časťou je časť platenie dane, kde sú uvedené spô soby platenia dane, deň platby ale i možnosť odkladu a splátok dane. Najväčšiu časť zákona tvorí daňové konanie. Prvá hlava tejto časti upravuje všeobecné ustanovenia týkajúce sa daňový ch konaní. V druhej hlave sú ustanovenia týkajúce sa registrácie, vyrubenia dane, riadne opravné prostriedky a mimoriadne opravné prostriedky, v tretej hlave sú daňové preplatky a nedoplatky. Štvrtá hlava zá kona obsahuje daňové exekučné konanie. Piatu časť tvoria sankcie, a to ukladanie sankcií ale aj ich úľava alebo odpustenie. Samostatnú šiestu časť tvoria osobitné ustanovenia o konkurze a reštrukturalizá cii. V poslednej, siedmej časti zákona sú upravené prechodné, záverečné a splnomocňovacie ustanovenia.

Doložka

o posúdení vplyvov

1.Vplyvy na verejné financie

Vplyv návrhu zákona na jednotlivé oblasti spoločenského života je potrebné sledovať v kontexte celého programu UNITAS, ktorého cieľom je reforma daňovej a colnej správy a zjednotenie výberu daní, cla a poistných odvodov.

Zmeny uvedené v predloženom návrhu zákona sú jednou z častí komplexu zmien zameraných na zvýšenie efektívnosti výberu daní, cla a nesk ôr aj poistných odvodov optimalizáciou procesnej, ale aj organizačnej stránky.

Zmena procesov, ktorá tvorí podstatnú zmenu prinášanú predmetným n ávrhom zákona, by preto nesplnila požadované ciele pri existencii súčasnej organizačnej štruktúry daňových orgánov a naopak, zmena organizačnej štruktúry by nemohla byť vykonaná bez zmien uskutočnen ých v procesoch, ktoré sú v súčasnosti realizované daňovými orgánmi. Z tohto dôvodu je návrh predkladaného zákona nerozlučne spätý s ďalším návrhom zákona o orgánoch štátnej spr ávy v oblasti daní a poplatkov, s ktorým reforma daňovej a colnej správy s výhľadom zjednotenia výberu daní, cla a poistných odvodov počíta v rámci komplexnosti všetkých zmien plánovaných realizova ť v oblasti daní.

Vzhľadom na rozsiahlu elektronizáciu správy daní bude potrebné obstarať nové časti daňového informačného systému, a to za účelom zabezpečenia realiz ácie základných daňových procesov. Nové časti daňového informačného systému bude potrebné implementovať v súlade s navrhovanou organiza čnou štruktúrou a jej prispôsobiť aj procesy spracovania tak, aby tieto podporili zmenu organizačnej štruktúry, nespôsobili predĺženie času potrebného na vybavenie príslušnej agendy a zefektívnili vý kon činností orgánov štátnej správy v oblasti daní a poplatkov k spokojnosti daňových subjektov. Je však potrebné podotknúť, že hoci nové časti daňového informačného systé mu tvoria pomerne vysokú časť výdavkov, ich obstaranie by bolo potrebné realizovať vzhľadom na stav súčasného daňového informačného systému aj bez navrhovaného zákona, resp. realizá cie programu UNITAS. V tomto prípade by však išlo o implementáciu súčasne platných procesov do nového informačného systému, ktoré viac menej vychádzajú z procesov z roku 1992, kedy bol prijatý pôvodný zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Tý mto predkladaným návrhom zákona s optimalizáciou procesov v oblasti daní vo väzbe na návrh zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je dosiahnutý multiplikačný efekt, ktorý vyplý va zo sústredenia a vzájomného usporiadania všetkých plánovaných zmien tak, aby boli eliminované výdavky a maximalizovaný prínos vo vzťahu k okoliu.

V kontexte vyššie uvedených skutočností obsahuje preto doložka finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov, vplyvov na zamestnanosť a podnikateľské prostredie odhad tých vplyvov programu UNITAS, ktoré možno v primeranej miere označiť za vplyvy spôsobené zmenami v oblasti daňových procesov.

Pod výdavkami na informačný systém rozumieme najmä výdavky na nový štandardný daňový informačný systém, dokumentačný systém, integračnú platformu, centrálny register daňových subjektov prepojený na centrálny register fyzických a právnických osôb a pod. vr átane potrebného hardware a vybudovanie záložného pracoviska, ako aj výdavky na elektronizáciu služieb a integráciu informačných systémov verejnej správy. Tieto informačné systémy by bolo potrebné vybudovať aj bez navrhovanej reformy, a to najmä vzhľadom na to, že súčasný daňový informačný systém má za sebou už 15-ročný vývoj a prevádzku, čo z pohľadu informačného systému a prudkého rozvoja informačných technológií predstavuje veľmi dlhú dobu jeho existencie s nutnosťou zabezpečiť jeho zásadnú zmenu. Z tohto pohľadu je nutné konštatovať, že výdavky odhadované vo v ýške cca 55,7 mil. eur nie sú priamo výdavkami návrhu zákona, resp. reformy daňovej a colnej správy, avšak moment tejto reformy je využitý pre prípravu takého informačného systému, ktorý pripraví z áklad pre plánované zjednotenie výberu daní, cla a poistných odvodov. Takto vybudované informačné systémy pripravia základ pre zámer zjednotenia výberu daní, cla a poistných odvodov, čím dôjde už pri ich budovaní k úspore finančných prostriedkov v porovnaní s tým, keby sa budovali bez zohľadnenia týchto zámerov. Na základe vyššie uvedených údajov je možné kvantifikovať sumu potrebnú na implementáciu nových častí daňového informačného systému do roku 2012 vo výške cca 55,7 mil. eur, pričom výdavky budú realizované vo výške 50 mil. eur z OPIS s 11,4 % kofinancovaní m (PRO RATA) vo výške 5,7 mil. eur. Financovaním informačných systémov z OPIS dôjde k zníženiu nárokov na výdavkovú časť štátneho rozpočtu oproti stavu, kedy by boli financované zo štátneho rozpočtu.

V súvislosti s úpravami procesov predložených v návrhu zákona o správe daní, ich maximálnej podpory informačno-komunikačnými technológiami a ich elektroniz áciou, prejavia sa tieto zmeny v konečnom dôsledku úsporami na strane daňových orgánov, ako aj na strane daňových subjektov. Napríklad v dôsledku zavedenia elektronickej komunikácie dôjde k úsporám na poš tovnom na strane daňových subjektov, ako aj na strane daňových orgánov. V dôsledku rozšírenia možností získať informácie, je možné predpokladať zníženie fyzických návštev daňový ch subjektov u správcu dane, čo sa prejaví znížením ich výdavkov na cestovné, ušetrením ich času, ako aj času jednotlivých zamestnancov daňových orgánov. Z ároveň s vyššie uvedenými úsporami je potrebné očakávať aj zníženie výdavkov na kancelársky materiál, energie, údržbu a dopravné výdavky.

Realizáciou opatrení navrhnutých v predkladanom zákone d ôjde k zefektívneniu procesov na strane daňových orgánov, vytvorí sa priestor k zvýšeniu daňovej disciplíny realizáciou proaktívneho prístupu daňových orgánov vo vzťahu k daňový m subjektom, vytvoria sa širšie možnosti umožňujúce odhaľovanie daňových únikov.

Na základe vyššie uvedeného nie je možné jednostranne sa pozerať na výdavky súvisiace s predkladaným návrhom zákona a je potrebné ich vnímať v širokom kontexte navrhovaných zmien. Rovnako je potrebné pozerať sa na prínosy, ktoré vyplynú z realizácie reformy daň ovej a colnej správy ako takej, ktoré sa začnú prejavovať hlavne po nadobudnutí účinnosti predkladaných návrhov zákonov, ako aj ďalších pripravovaných návrhov právnych predpisov a opatrení , t. j. po roku 2012 a ktoré sú kvantifikované z dlhodobého horizontu v schválenej Koncepcii reformy daňovej a colnej správy s výhľadom zjednotenia výberu daní, cla a poistných odvodov.

Výdavky súvisiace s realizáciou návrhu zákona o správe daní budú kryté v rámci schválených limitov rozpočtu verejnej sprá vy na jednotlivé roky, ako aj z prínosov, ktoré realizácia navrhovaných zmien prinesie a z Operačného programu Informatizácia spoločnosti.

Predkladaný návrh zákona nemá negatívny vplyv na rozpočty obcí a vyšších územných celkov.

2.Vplyvy na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných pr ávnických osôb

Vplyv na obyvateľov, hospodárenie podnikate ľskej sféry a iných právnických osôb bude prijatím navrhovaných zmien pozitívny, a to z dôvodu zabezpečenia možností elektronickej komunikácie, čím dôjde k úsporám na strane daňových subjektov na cestovnom, poštovnom, k časovým úsporám. Uvedené zmeny budú súvisieť s novými formami služieb poskytovaných povinným osobám.

Podľa štúdie PricewaterhouseCoopers[1] v súčasnosti podnikateľom na Slovensku zaberie administrácia daní a odvodov ročne 325 hodín, z toho najviac administrácia dane z pridanej hodnoty a treťou v poradí za odvodmi je daň z príjmov. Navrhované zmeny si kladú za cieľ zabezpečiť maximálnu mieru elektronickej komunikácie, poskytnúť možnosť vybavenia podaní na ktoromkoľvek mieste v SR a práve tý mito, ako aj ďalšími aktivitami, je stanovený zámer znížiť administratívnu záťaž. Ak zoberieme do úvahy, že priemerná mzda v roku 2008 bola 723 eur a odhadneme, že z uvedeného počtu hodín pripad á na administráciu daní 217 hodín (2/3 z počtu 325 hodín) a že k 31. 12. 2008 bolo na daň z príjmov fyzickej a právnickej osoby registrovaných 813 573 osôb, potom ekonomické náklady na administráciu dan í v roku 2008 predstavovali spolu 796,6 miliónov eur. Predkladaný návrh zákona si kladie za cieľ dosiahnutie 20 % úspor.

Ak na daňové orgány bolo doručených takmer 6 277 591 dokumentov od daňových subjektov v roku 2008, pričom len necelých 11 623 dokumentov bolo doručený ch elektronicky, tak potom náklady na poštovné predstavujú u subjektov cca 7,1 mil. eur/rok. Ak vyjdeme zo zámeru zvýšiť percento elektronického zasielania dokumentov zo súčasných 0,19 % na minimá lne 50 %, tak celkovo pôjde o sumu úspor na poštovnom cca o 3,95 mil. eur/rok v cenách roku 2012, čo za obdobie rokov 2012 až 2017 predstavuje celkovú úsporu pri nezmenenom percente vo výške cca 23,7 mil. eur.

K prínosom pre daňový subjekt je možné zaradiť aj v súčasnosti potrebný čas na ich cestovanie na daňový úrad, ako aj náklady na dopravu, ktoré sú visia s týmto cestovaním. Mieru cestovania je možné znížiť nielen elektronizáciou, ale aj umožnením vybavenia agendy na ľubovoľnom mieste daňovej správy, implementáciou kontaktného centra, v rámci ktor ého získa daňový subjekt potrebné informácie aj na diaľku, ako aj zjednodušením tlačív a právnych predpisov s cieľom ich aktualizácie maximálne raz za rok. Zníženie fyzické ho kontaktu subjektov so zamestnancom daňovej správy prinesie úsporu aj na strane daňových orgánov.

40

[1] Paying Taxes 2009, publikácia PricewaterhouseCoopers a Svetovej banky, 2008

3.Vplyvy na životné prostredie

Aplikácia opatrení navrhovaných v predkladanom návrhu zákona bude mať pozitívny vplyv na životné prostredie v súvislosti so zavedením elektronizácie daňových orgánov s vplyvom na elektronizáciu verejnej správy, s podporou elektronickej komuniká cie a bezpapierového výkonu správy daní, v súvislosti so znížením byrokracie a administratívnej zaťaženosti daňových subjektov, s rozšírením možností kontaktu daňových subjektov s daň ovou správou rôznymi spôsobmi a so zvýšením jej dostupnosti, čo sa prejaví zníženou spotrebou papiera na strane daňových subjektov, ako aj na strane daňových orgánov a úsporou pohonných hmôt.

4.Vplyvy na zamestnanosť:

Predkladaný návrh zákona vytvára predpoklady pre zabezpečenie optimalizácie počtu zamestnancov, a to z dôvodu optimalizácie procesov vykonávaných daňový mi orgánmi a zavedením elektronických služieb tak do vnútra daňových orgánov, ako aj vo vzťahu k okoliu.

Najdôležitejšími faktormi, ktoré umožňujú úsporu mzdových nákladov, sú informatizácia a elektronizácia, racionalizácia činností a priestorov ého usporiadania a zvyšovanie produktivity a pridanej hodnoty zamestnancov. Nastavenie znižovania počtu zamestnancov vychádza z postupného napĺňania zámerov reformy a reflektuje postupný odchod zamestnancov do dô chodku, ako aj na ďalšie súvislosti, s ktorými je možné spojiť uvedené opatrenie.

Znížením administratívnej náročnosti a byrokracie, ako aj ďalšími úsporami na strane povinných osôb, ktoré prijatím predkladaného návrhu zákona bude možné dosiahnuť, vytvára sa reálna mo žnosť pre zvýšenie zamestnanosti na strane povinných osôb v dôsledku ďalšieho rozvoja podnikania.

5.Vplyvy na podnikateľské prostredie

Zámery implementované do predkladaného návrhu zákona sa veľmi ú zko dotýkajú podnikateľského prostredia, pretože súvisia s problematikou správy daní, s ktorou prichádzajú do kontaktu všetky podnikateľské subjekty. Predkladaný návrh zákona nadväzuje na strategické a koncepčné dokumenty schválené vládou SR (napr. Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010, Národný program reforiem SR na roky 2008 – 2010, Modernizačný program Slovensko 21, Národná konc epcia informatizácie verejnej správy a pod.) alebo na úrovni Spoločenstva prijaté dokumenty Komisiou (napr. Akčný program na znižovanie administratívnej záťaže v EÚ) a predovšetkým na vládou schválen ý dokument 'Koncepcia reformy daňovej a colnej správy s výhľadom zjednotenia výberu daní, cla a poistných odvodov'. Zmeny predkladané v návrhu zákona boli realizované s cieľom odstrániť byrokraciu a znížiť administratívnu záťaž podnikateľských subjektov, zjednodušiť a sprehľadniť proces spojený s daňovými povinnosťami, uľahčiť získanie informácií o právach a povinnostiach povinných osôb a pod., čo sa prejaví v časovej úspore pri administrácii daňovej agendy, úspore nákladov podnikateľských subjektov (napr. na poštovnom, na bankových poplatkoch, na pracovné zdroje zaoberajúce sa daň ovou agendou, na cestovné a pod.).

Zefektívnenie činnosti daňových orgánov optimalizáciou procesov a zvýšením kvality poskytovaných služieb bude mať pozití vny vplyv na podnikateľské prostredie.

6. Vplyvy na informatizáciu spoločnosti

Návrh zákona bude mať pozitívny vplyv na informatizáciu spolo čnosti z dôvodu, že je súčasťou realizácie reformy daňovej a colnej správy, ktorej cieľom je aj elektronizácia komunikácie, zavedenie elektronických služieb a automatizácia procesov.

DOLOŽKA ZLUÈITE¼NOSTI

návrhu zákona o správe daní s právom Euró pskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1.Predkladateľ zákona:

Vláda Slovenskej republiky.

2.Názov návrhu zákona:

Návrh zákona o správe daní.

3.Problematika návrhu zákona:

a)je upravená v práve Európskych spoločenstiev:

Primárne pr ávo:

-v čl. 90 a 93 Zmluvy o založení Eur ópskeho spoločenstva v platnom znení,

Sekundárne právo:

-smernica Rady 77/799/EHS z 19. decembra 1977 o vzájomnej pomoci príslušný ch orgánov členských štátov v oblasti priamych daní a dane poistnej prémie v platnom znení (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 9/zv.1),

-smernica Rady 2008/55/ES z 26. mája 2008 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok týkajú cich sa určitých poplatkov, odvodov, daní a ďalších opatrení (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 150, 10.6.2008),

-nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 v platnom znení (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, 9/zv. 1).

b)nie je upravená v práve Európskej únie,

c)je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev:

-v rozhodnutí Súdneho dvora Euró pskych spoločenstiev vo veci C – 533/03, Commission of the European Communities v. Council of the European Union, rok 2006, Zb.roz. ESD ( I-1025),

-v rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vo veci C – 349/03, Commission of the European Communities v. United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland, rok 2005, Zb.roz. ESD ( I-7321).

4.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Euró pskym spoločenstvám a Európskej únii:

a)Lehota na prebratie smernice podľa určenia gestorských ústredných orgánov štátnej správy zodpovedných za prebratie smerníc a vypracovanie tabuliek zhody k návrhom všeobecne záväzných prá vnych predpisov: bezpredmetné.

b)Proti SR nebolo začaté konanie o poru šení Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev podľa čl. 226 až 228 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev v platnom znení.

c)Smernica Rady 2008/55/ES je prebratá do návrhu zákona o medziná rodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Smernica Rady 77/799/EHS je prebratá do návrhu zákona o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok a o zmene a doplnení niektorých zákonov a do zákona č. 76/2007 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie:

Úplný.

6. Gestor a spolupracujúce rezorty:

Ministerstvo financií Slovenskej republiky.

B. Osobitná časť

K § 1

Ustanovenie upravuje predmet a rozsah pôsobnosti navrhovaného zákona, pričom sa uplatňuje subsidiárny vzťah zákona k hmotno-prá vnym predpisom tak, že ustanovenie zákona sa použije len v prípade, ak iný zákon upravujúci dane neobsahuje úpravu správy daní, ktorá je odlišná od úpravy v zákone o správe daní.

K § 2

Ustanovenie vymedzuje základné pojmy používané v zákone. Daň je základným pojmom, ktorým sa na účely navrhovaného zákona rozumie okrem dane podľa daňových zákonov aj úrok z omeškania, úrok a pokuta upravené týmto návrhom zákona, iným daňovým zá konom alebo zákonom o účtovníctve, ako aj miestny poplatok ustanovený zákonom o miestnych daniach a miestnom poplatku. Ïalej sa vymedzujú pojmy ako daňový nedoplatok, daňový preplatok, daňová pohľadávka, daňové konanie a oznamovacia povinnosť.

K § 3

Navrhované základné zásady platia pre celú správu daní, teda aj pre úkony, ktoré nie sú daňovým konaním. Zásady, ako základné pravidlá sú dôležitým prostriedkom pri sprá vnej interpretácii ustanovení zákona o správe daní i ostatných daňových zákonov. Zásady sú nielen deklaráciou všeobecných princípov vyplývajúcich z ústavy alebo právnej teórie, ale obsahujú aj zásady typické pre daňové právo (napr. zásada neverejnosti konania).

Jednou z najdôležitejších zásad je zásada zákonnosti. V súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pri správe daní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktor é sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Jej súčasťou však na druhej strane je aj povinnosť správcov dane chrániť záujmy štátu a obcí a dbať na zachovávanie práv a právom chránený ch záujmov daňových subjektov.

Ïalšou zásadou je zásada úzkej súčinnosti správcu dane s daňovými subjektmi. Daňové subjekty majú zákonnú povinnosť spolupracovať so správcom dane, t.j. poskytovať mu súč innosť, avšak správca dane pri vyžadovaní plnenia má postupovať tak, aby čo najmenej zaťažoval daňové subjekty. Táto zásada úzko súvisí so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.

Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že správca dane dôkazy, predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubov ôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí zabezpečiť presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vz ájomnej súvislosti, predovšetkým z hľadiska ich pravdivosti a preukaznej hodnoty, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Zásada neverejnosti vyjadruje skutočnosť, že v zásade celá správa daní je neverejná, čím sa predchádza zneužitiu informácií o majetkových pomeroch daňových subjektov a zároveň sa zabezpečuje zachovanie daňového tajomstva.

Ïalšou zásadou je zásada oficiality, ktorej podstatou je skutočnosť, že správca dane vykonáva úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky na vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky. Zásada neformálnosti spočíva v tom, že správca dane vychádza vždy zo skutočného stavu veci a posudzuje podania podľa ich obsahu, nie podľa názvu.

Zásada rovnosti procesného postavenia daňových subjektov vyjadruje skutočnosť, že všetky daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.

Tieto zásady sa vzťahujú aj na daňové riaditeľstvo, colné riaditeľstvo a ministerstvo, ak postupujú podľa tohto zákona alebo daňových predpisov.

K § 4

Ustanovenie definuje správcu dane a osoby zúčastnené na správe daní, ktorými sú zamestnanec správcu dane, druhostupňový orgá n, daňový subjekt a iná osoba, ktorej práva sú správou dane dotknuté.

K § 5

Podľa návrhu tohto ustanovenia sa pri správe daní použí va štátny jazyk a zároveň sa ustanovuje, že aj všetky podania musia byť vyhotovené v štátnom jazyku. Písomnosti vyhotovené v inom ako v štátnom jazyku musia byť na výzvu sprá vcu dane preložené spolu s úradne overeným podpisom.

Správca dane v ustanovených prípadoch na svoje náklady zaobstará tlmočníka, napr. osobe odkázanej na tlmočenie v posunkovej reči.

K § 6

Podľa tohto ustanovenia na správu daní je príslušný ten správca dane, ktorého na to oprávňuje osobitný predpis (daňové zákony). Pod pojmom vecná príslušnosť vo všeobecnosti je potrebn é chápať príslušnosť správcu dane na celú správu daní vrátane vydania rozhodnutia. Zároveň sa navrhuje, že ak nie je v osobitných predpisoch ustanovený správca dane na príslušnú daň , vecne príslušným je daňový úrad.

K § 7

V odseku 1 tohto ustanovenia sa vymedzuje miestna príslušnosť pre právnickú osobu a fyzickú osobu, ktorá je určená vo všeobecnosti sídlom právnickej osoby a trvalým pobytom fyzickej osoby. Sí dlom právnickej osoby zapísanej v obchodnom registri je podľa § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka adresa, z ktorej sa riadi činnosť právnickej osoby, t. j. kde pravidelne zasadajú a rozhodujú riadiace orgány prá vnickej osoby. Trvalým pobytom je podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky v registri obyvateľov Slovenskej republiky pobyt v mieste stáleho bydliska občana.

Ak nie je možné určiť miestnu príslušnosť podľa sídla právnickej osoby alebo trvalého pobytu fyzickej osoby, riadi sa miestna príslušnosť miestom umiestnenia organizačnej zlož ky, inak miestom, kde vykonáva prevažnú časť svojej činnosti. V navrhovanom ustanovení sa riešia aj prípady, kedy nie je možné určiť miestnu príslušnosť podľa predchádzajúcich kritérií; v takom prípade je miestne príslušný Daňový úrad Bratislava (podľa navrhovaného nového zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti daní), ak ide o daň, na správu ktorej sú vecne príslušné daňové úrady a Colný úrad Bratislava, ak ide o daň, na sprá vu ktorej sú príslušné colné úrady.

K § 8

K delegovaniu miestnej príslušnosti môže dôjsť buď na podnet daňového subjektu, alebo na návrh správcu dane. Daňové subjekty v praxi využívajú inštitút delegovania najmä v prípade, ak u nich vznikne pochybnosť o nezaujatosti správcu dane v prejedn ávanej veci. Z podnetu správcu dane môže dôjsť k podaniu návrhu na delegovanie miestnej príslušnosti daňového subjektu na iného správcu dane najmä vtedy, ak miestne príslušný správca dane po posú dení určitých skutočností a podmienok súvisiacich s daňovým subjektom považuje delegovanie miestnej príslušnosti na iného správcu dane za potrebné, napr. z hľadiska rýchlosti a hospodárnosti daňov ého konania (daňový subjekt sa v mieste svojho trvalého bydliska nezdržuje a svoju podnikateľskú činnosť vykonáva v obvode iného správcu dane). Dôvody uvedené v podnete na delegovanie miestnej prísluš nosti posudzuje druhostupňový orgán. Kritériom pri rozhodovaní o n ávrhu, prípadne o podnete na delegovanie miestnej príslušnosti je predovšetkým závažnosť dôvodov v nich uvedených. Toto ustanovenie nemožno aplikovať ak ide o daňový subjekt, ktorý sa podľa zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti daní považuje za vybraný daňový subjekt a jeho príslušnosť priamo vyplýva z uvedeného zákona.

K § 9

V ustanovení o zastupovaní sa navrhuje, ž e fyzická osoba, ktorá nemôže pri správe daní vystupovať samostatne, musí byť zastúpená zákonným zástupcom, alebo opatrovníkom. Ak pri správe daní bude vystupovať nespôsobilá osoba, ktorá nem á súdom ustanoveného opatrovníka, navrhuje sa, aby ustanovil zástupcu správca dane. Daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo opatrovník sa môžu dať zastupovať zástupcom, na zá klade plnomocenstva, ktoré môže byť udelené na všetky úkony súvisiace so správou daní, alebo len na určitý úkon. Pokiaľ rozsah plnomocenstva nie je jednoznačne vymedzený, v záujme prá vnej istoty sa považuje za všeobecné. Za zástupcu môže konať aj iná osoba, ak to vyplýva z plnomocenstva, pričom jej konanie sa považuje za konanie zástupcu. Plnomocenstvo sa udelí písomne, pričom sa nevyž aduje úradné overenie podpisu. Ustanovenie ďalej upravuje, že udelenie plnomocenstva, jeho odvolanie alebo výpoveď sú voči správcovi dane účinné odo dňa ich doručenia správcovi dane.

Podľa tohto ustanovenia môže správca dane stanoviť zástupcu aj tomu, koho pobyt nie je známy, alebo komu sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu mimo ú zemia Slovenskej republiky alebo tomu, kto nemôže vystupovať samostatne, pričom navrhovaný zástupca s takýmto plnomocenstvom musí súhlasiť. Podľa tohto ustanovenia nie je vylúčené, aby sprá vca dane vyzval na vykonanie niektorých úkonov daňový subjekt, ale v takom prípade o tomto upovedomí zástupcu daňového subjektu. Konanie daňového subjektu má prednosť pred konaním zástupcu v prí pade, ak by vystupovali v konaní obidvaja a ich konanie by si odporovalo.

Ak má daňový subjekt alebo zástupca daňového subjektu bydlisko alebo sídlo mimo územia členského štátu EÚ musí si zvoliť zástupcu na doručovanie na území SR, inak sa písomnosti správcu dane budú ukladať u správcu dane s účinkami doručenia v de ň ich vydania.

Ak v jednej veci spoločne vystupuje niekoľko daňových subjektov, títo sú povinní si na účely správy daní zvoliť spoločného zástupcu; ak by tak neurobili ani na výzvu správcu dane, ustanov í spoločného zástupcu správca dane.

K § 10

Navrhované ustanovenie oprávňuje správcu dane, aby pri správe daní vylúčil zástupcu v prípade, ak dôjde k stretu so záujmami iných daňových subjektov. Vylúčiť však nemôže zá stupcu, ktorým je daňový poradca a advokát.

K § 11

Ustanovenie definuje daňové tajomstvo ako informáciu o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní. Vo všeobecnosti však daňovým tajomstvom je konkrétna informácia o konkrétnom daň ovom subjekte, napríklad informácia o osobných pomeroch daňového subjektu, informácie súvisiace s jeho podnikaním (informácia o terajších, prípadne dohodnutých budúcich zákazkách a objedná vkach, o finančnej situácii daňového subjektu, o bankových úveroch a pod.). Návrh zákona ustanovuje povinnosť zachovávania daňového tajomstva a túto povinnosť ukladá všetkým zúčastneným osob ám, ktoré s informáciou tvoriacou obsah daňového tajomstva prišli do styku. Povinnosť zachovávať daňové tajomstvo okrem zamestnancov správcu dane (vrátane bývalých zamestnancov) majú všetky osoby, ktor é sa akokoľvek dozvedeli informáciu tvoriacu daňové tajomstvo.

V odseku 6 ustanovenia sa navrhuje, v ktorých prípadoch sa ozn ámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva nepovažuje za porušenie daňového tajomstva. Okrem toho sa za porušenie daňového tajomstva nepovažuje sprístupnenie daňového tajomstva na základe písomné ho súhlasu toho daňového subjektu, ktorého sa daňové tajomstvo týka. Podľa navrhovaného ustanovenia sa nepovažuje za porušenie daňového tajomstva napr. zverejnenie zoznamu daňových dlžníkov, zoznam daň ových subjektov, ktorým bola poskytnutá úľava a pod. Toto obmedzenie sa netýka prípadov, ak ide o zverejňovanie údajov o spáchaní daňového trestného činu, za spáchanie ktorého bol daňový subjekt právoplatne odsúdený.

V ustanovení sa zároveň navrhuje, aby daňové tajomstvo sprístupňoval alebo oznamoval riaditeľ daňového úradu, generálny riaditeľ daňového riaditeľstva, riaditeľ colného úradu, gener álny riaditeľ colného riaditeľstva, minister financií a starosta obce, ako aj nimi poverení zamestnanci.

K § 12

Náklady, ktoré vznikli v súvislosti so správou daní s výnimkou nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu, hradí správca dane. Ide hlavne o ušlý zisk, svedočné, znalečné a obdobné v ýdavky, ktoré vznikli osobám tým, že sa na výzvu správcu dane zúčastnili na úkonoch správy daní. Pokiaľ však náklady vznikli v dôsledku nečinnosti daňového subjektu alebo v dô sledku nesplnenia jeho zákonných povinností, navrhuje sa, aby správca dane zaviazal k ich úhrade daňový subjekt.

K § 13

V ustanovení sú upravené spôsoby, akými m ôžu byť urobené podania. Správca dane je povinný skúmať, či podanie daňového subjektu má všetky predpísané náležitosti, prípadne zákonom predpísanú formou. Podania v daňových veciach m ôžu byť urobené buď písomne alebo ústne do zápisnice. Daňový subjekt m ôže doručiť písomnosti aj elektronickými prostriedkami, a to prostrední ctvom elektronickej podateľne, ústredného portálu verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom; ak neboli podané týmto spôsobom, musia byť do piatich pracovných dní od odoslania doručen é aj v listinnej forme. Rovnako je potrebné do piatich pracovných dní doručiť aj podania zaslané telefaxom. Ak by tak daňový subjekt neurobi l, podanie by správca dane nemohol považovať za doručené. Z podania musí byť zrejmé kto ho podáva, čoho sa týka a čo sa navrhuje. Ak podanie daňového subjektu má nedostatky, ktoré znemožňujú spr ávcovi dane objektívne a správne vo veci rozhodnúť, zašle správca dane daňovému subjektu výzvu, v ktorej určí lehotu na ich odstránenie. Ak daňový subjekt v lehote určenej správcom dane neodstrá ni nedostatky svojho podania, nepovažuje sa podanie za podané, o čom upovedomí správca dane daňový subjekt.

K § 14

V ustanovení sa uvádzajú osoby, ktoré majú povinnosť doručovať podania správcovi dane elektronickými prostriedkami. Zároveň je v ustanovení upravené, že prílohy podania nie je povinnosť doručovať elektronicky napr. ak ide o dôkazy, ktoré nemožno zaslať elektronicky.

K § 15

Povinnosť podať daňové priznanie patrí medzi základné povinnosti daňového subjektu, ktorému táto povinnosť vyplýva buď z osobitných hmotnoprávnych predpisov, alebo na základe výzvy spr ávcu dane. Daňové priznanie musí byť podané na predpísanom tlačive; ak sa pod áva elektronicky, tak v predpísanej forme. Ustanovenie upravuje, že v prípade, ak daňový subjekt daňové priznanie nepodá ani na výzvu správcu dane, správca dane je oprávnený určiť daňovému subjektu da ň podľa pomôcok.

K § 16

Ustanovenie upravuje, že daňový subjekt pred lehotou na podanie daňového priznania môže podať opravné daňové priznanie, pričom pre vyrubenie dane je rozhodujúce toto opravné priznanie. Zároveň ale ustanovenie pripúšťa aj iný postup, ak tak ustanovuje osobitný predpis, ktorým je v uvedenom prípade zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku, podľa ktorého daňový subjekt môže podať opravné da ňové priznanie do vydania rozhodnutia správcu dane o vyrubení dane i keď už lehota na podanie daňového priznania uplynula.

Ïalej v tomto ustanovení sa upravujú podmienky, za ktorých je daňový subjekt povinný podať dodatočné daňové priznanie. Zároveň je stanovená subjektívna lehota, v ktorej je povinný daňový subjekt dodatočné daňové priznanie podať a dodatočne priznanú daň aj zaplatiť. V prípade zistenia, že v podanom daňovom priznaní alebo hlásení uviedol nižšiu daňovú povinnosť alebo vyšší nadmerný odpočet alebo vyšší nárok na vrátenie dane (spotrebné dane), alebo nižšiu stratu, je daňový subjekt povinný podať dodatočné daňové priznanie a dodatočne priznanú daň zaplatiť. Lehota na podanie dodatočného priznania je stanovená do konca mesiaca nasleduj úceho po tomto zistení. Povinnosť podať takéto dodatočné daňové priznanie trvá až do zániku práva vyrubiť daň.

Zároveň sa navrhuje, že daňový subjekt môže podať dodatočné daňové priznanie aj v prípade, ak zistí, že jeho daň mala byť nižšia alebo daňová strata vyššia ako bola uveden á v daňovom priznaní, alebo nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo na vrátenie dane je nižší, ako bol uvedený v daňovom priznaní. V uvedených prípadoch dodatočné daňové priznanie môže daňový subjekt podať v lehote do štyroch rokov od konca roka v ktorom bol povinný podať daňové priznanie z dôvodu, aby správca dane mohol v lehote pre zánik práva vyrubiť daň vykonať daňovú kontrolu. Dodatočné daňové priznanie nemožno podať, ak bola daň určená správcom dane podľa pomôcok.

K § 17

Správca dane po predložení daňového priznania skontroluje jeho formálne náležitosti a ak zistí, že daňové priznanie, prípadne prí lohy daňového priznania predložené daňovým subjektom vykazujú nedostatky, sú neúplné alebo nesprávne, vyzve daňový subjekt na odstr ánenie nedostatkov takéhoto podania. Účelom výzvy správcu dane (vytýkacie konanie) je snaha správcu dane odstrániť pochybnosti, ktoré má ohľadom správnosti, pravdivosti a úplnosti podaní realizovaný ch daňovým subjektom. Daňový subjekt, ktorý je na odstránenie nedostatkov sprá vcom dane vyzvaný, môže pochybnosti odstrániť tým, že sa k nim vyjadrí, neúplné údaje doplní, nepravdivé údaje opraví, preukáže pravdivosť spochybnených údajov, prípadne vysvetlí vzniknuté nejasnosti. Vytýkacie konanie začína na základe výzvy správcu dane, v ktorej je zároveň pre daňový subjekt určená primeraná lehota na odstránenie pochybností. Vo výzve sprá vca dane oznámi daňovému subjektu, v čom vznikli jeho pochybnosti k predložený m podaniam a dokladom, a poučí daňový subjekt o možných následkoch neuposlú chnutia výzvy, ktorými je určenie dane podľa pomôcok, alebo vykonanie daňovej kontroly.

K § 18

Ustanovenie upravuje postup v prípade, ak daňový subjekt podá svoje podanie u správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad a tento nie je vecne príslušný na prerokovanie a vydanie rozhodnutia; v takomto prípade je nepríslušný správca dane povinný bezodkladne postúpiť podanie príslušnému správcovi dane a upovedomiť daňový subjekt o tomto úkone. Ak je doručené správcovi dane podanie, ktorého vybavenie nepatrí do jeho pôsobnosti ani do pôsobnosti žiadneho správcu dane, takéto podanie sa vráti.

Ak bolo doručené podanie obci, na ktorého vybavenie nie je vecne alebo miestne príslušná, podanie vráti odosielateľovi.

K § 19

Podľa navrhovaného ustanovenia je sprá vca dane povinný spísať zápisnicu vždy, keď vykoná s daňovým subjektom, prípadne s inou osobou ústne pojednávanie, a to aj v tom prípade, ak návrh zákona pri konkrétnom inštitúte daňového konania už túto povinnosť výslovne neuvádza.

V zápisnici z ústneho pojednávania správca dane musí zachytiť všetky právne významné skutočnosti, ktoré sú dôležité pre posúdenie a rozhodnutie v konkrétnej veci, najmä v nej musí zaznamenať označenie osôb, ktoré sa ústneho pojednávania zúčastnili, miesto a čas, kedy sa pojednávanie uskutočnilo, predmet pojednávania, označenie dôkazov predložených na ústnom pojednávaní a s úvislé opísanie priebehu pojednávania.

Ïalej sú v tomto ustanovení uvedené náležitosti zápisnice, pričom zápisnica o ústnom pojednávaní môže obsahovať aj iné skutočnosti z ústneho pojednávania.

V ustanovení je uložená povinnosť zamestnancovi správcu dane písomne zaznamenať rôzne skutočnosti, týkajúce sa správy daní, najmä oznámenia, poznámky, telefonické oznámenia a iné úkony, ktor é zamestnanec správcu dane vykonáva zvyčajne bez bezprostredného kontaktu s daňovým subjektom. Úradný záznam je povinný podpísať ten zamestnanec správcu dane, ktorý ho vyhotovil, pričom je povinný uvies ť v ňom dátum, prípadne aj čas, kedy úradný záznam spísal, prípadne odkaz na zdroj informácie, ktorá je v ňom zachytená.

K § 20

Ak je pri správe daní nevyhnutá osobná účasť daňového subjektu lebo inej osoby, je správca dane oprávnený tieto osoby písomne predvolať a v predvolaní ich upozorniť na následky nedostavenia sa (napr. uloženie pokuty). Správca dane môže nariadi ť predvedenie predvolanej osoby, ak sa táto ani po opakovanom predvolaní bez náležitého ospravedlnenia alebo bez vážnych dôvodov na ústne konanie nedostavila. O jej predvedenie požiada správca dane príslušný útvar Policajného zboru SR; colný orgán predvedie predvolanú osobu.

K § 21

Podľa navrhovaného ustanovenia sa dáva možnosť, aby príslušný správca dane požiadal o vykonanie určitého procesného úkonu iného správcu dane, ktorý je vecne príslušný, ak by pož adovaný úkon mohol vykonať rýchlejšie alebo hospodárnejšie (napr. vypočutie svedka). Pokiaľ dožiadaný správca dane zo závažných dôvodov dožiadaný úkon vykonať nemôže, ozná mi bezodkladne túto skutočnosť príslušnému správcovi dane. Ustanovenie ďalej upravuje, že o prípadných sporoch spočívajúcich v námietke opodstatnenosti rozhoduje druhostupňový orgán.

K § 22

Týmto ustanovením je upravené, ž e ak sa vyskytne pri správe daní otázka, ktorá nepatrí do kompetencie správcu dane, môže si správca dane o tejto otázke urobiť úsudok, inak je viazaný rozhodnutím príslušného orgánu. Zákon vyluč uje možnosť úsudku o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo o osobnom stave občana.

K § 23

Podľa tohto ustanovenia sa umožňuje daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi nazrieť do spisu, týkajúceho sa jeho daňových povinností. O nazretí do spisu správca dane vyhotoví úradný zá znam a založí ho do spisu. Na žiadosť daňového subjektu zo spisového materiálu, do ktorého daňový subjekt môže nazrieť, urobí správca dane fotokópie a osvedčí ich zhodu s originálom a vydá ich daňovému subjektu. V prípade elektronického podania sa podanie prevedie do papierovej formy (vytlačí) a osvedčí sa zhoda s elektronickým podaním. Vyhotovenie fotokópie a osvedčenie zhody podlieha sprá vnemu poplatku podľa položiek zákona o správnych poplatkoch. Do spisov daňových subjektov môže nazerať verejný ochranca práv v súvislosti v výkonom jeho pôsobnosti.

K § 24

Dokazovanie vedie správca dane ale dôkazné bremeno v daňovom konaní má daňový subjekt, ktorý je zo zákona povinný preukázať všetky skutočnosti, ktoré uvádza v daňovom priznaní a v ďalších podaniach, alebo tie skutočnosti, na preukázanie ktorých je správcom dane vyzvaný. Taktiež preukazuje vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré je povinn ý viesť.

Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Výpočet dôkazov nie je v navrhovanom ustanovení taxatívny a zahàňa len tie najdôležitejšie dôkazy, napr. podania daňové ho subjektu, protokoly o daňovej kontrole, svedecké výpovede, znalecké posudky, rôzne listiny a doklady, zápisnice o obhliadke a iné.

K § 25

Podľa navrhovaného ustanovenia je na účely správy daní každý povinný vypovedať ako svedok o dôležitých okolnostiach týkajúcich sa iných osôb, ak sú mu známe. Výsluch svedka sa mô že uskutočniť buď z podnetu správcu dane, z podnetu daňového subjektu, ako aj z podnetu inej osoby. Výpoveď svedka je dôkazom. Pred začiatkom výsluchu je správca dane povinný zistiť totožnosť svedka a poučiť ho o práve odoprieť výpoveď, o povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať, ako aj o následkoch neúplnej alebo nepravdivej výpovede. Tiež je povinný poučiť ho o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch poruš enia tejto povinnosti. Pokiaľ by svedok nevypovedal alebo by dôležitú informáciu zamlčal, mohol by sa dopustiť priestupku, za ktorý by mu mohla byť uložená pokuta podľa zákona o priestupkoch. Svedok môž e odoprieť výpoveď v prípade, ak by spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám a nesmie byť vypočúvaný o skutočnostiach, ktoré sú utajovanými skutočnosť ami alebo na ktoré sa vzťahuje zákonná povinnosť mlčanlivosti.

K § 26

V ustanovení je upravená súčinnosť iných osôb. Povinnosť súčinnosti iných osôb sa týka pomerne širokého okruhu osôb, ktorý je v návrhu ustanovenia vymedzený demonštratí vnym spôsobom. Medzi osoby, ktorým sa nariaďuje povinnosť súčinnosti patria predovšetkým súdy, iné štátne orgány, orgány územnej samosprávy, notári, banky, pošty, orgány spojov, vydavatelia tlač e, zdravotné poisťovne, atď. Je tu ustanovené, kto poskytuje súčinnosť zo zákona a kto na výzvu správcu dane.

K § 27

Ustanovenie upravuje všeobecné pravidlá pre poč ítanie lehôt, v ktorých má daňový subjekt povinnosť plnenia. Zároveň ustanovuje, že ak nie je pre niektorý úkon stanovená lehota, určí ju správca dane, pričom lehotu kratšiu ako 8 dní môž e správca dane určiť celkom výnimočne pre jednoduché alebo osobitne naliehavé úkony. Ustanovenie upravuje, že do lehoty sa nezapočítava deň, kedy došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, ď alej upravuje počítanie lehôt, ak sú určené podľa týždň ov, mesiacov alebo rokov a tiež upravuje, že ak pripadne posledný deň lehoty na sobotu, nedeľu alebo na deň pracovného pokoja, posúva sa lehota plnenia na najbližší pracovný deň. Taktiež je tu upravené, ž e ak je v posledný deň lehoty vykonaný úkon u správcu dane alebo urobené podanie v posledný deň na pošte alebo prijaté elektronickými prostriedkami, považuje sa lehota za zachovanú. Ak by vš ak nastali pri preukazovaní pochybnosti, považuje sa lehota za zachovanú kým sa nepreukáže opak.

K § 28

Ustanovenie umožňuje, aby pred uplynutím lehoty na žiadosť daňového subjektu správca dane určenú lehotu predĺžil, prič om ustanovuje, že nie je možné predĺžiť lehotu o dlhšiu dobu, než o akú daňový subjekt žiada alebo je stanovená v zákone. Ustanovuje sa, že ak správca dane nedoručí rozhodnutie o žiadosti o predĺženie lehoty do 30 dní od začatia konania o predĺžení lehoty, považ uje sa lehota za predĺženú.

K § 29

Ustanovenie umožňuje správcovi dane aby na žiadosť daňového subjektu z dôležitých dôvodov odpustil už zmeškanú lehotu. Odpustenie zmeškanej lehoty je však viazané na splnenie zákonom ustanovených podmienok. Žiadosť musí byť podaná do 30 dní odo dňa, kedy odpadli d ôvody zmeškania pôvodnej lehoty a v tejto lehote musí byť urobený aj zmeškaný úkon. Zmeškanie lehoty nie je možné odpustiť, ak uplynul od posledného dňa pôvodnej lehoty jeden rok.

K § 30

Ustanovenie upravuje, že správca dane doručuje svoje písomnosti prednostne elektronickými prostriedkami, a svojimi zamestnancami. Ak takto nemožno doručiť písomnosti, doručujú sa prostredníctvom p oskytovateľa poštových služieb, iného orgánu podľa osobitného predpisu alebo verejnou vyhláškou. Ïalej je upravené, že ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom pre celú správu daní, doručujú sa písomnosti len tomuto zástupcovi. Zároveň bolo potrebné upraviť, ž e v prípade bezdôvodného odmietnutia prijatia písomnosti adresátom sa považuje písomnosť za doručenú v deň odmietnutia prijatia písomnosti adresátom. V ustanovení sa upravuje miesto doručenia tak, že ak da ňový subjekt neoznámi správcovi dane miesto doručenia, písomnosti sa budú doručovať, ak ide o fyzickú osobu, na adresu jej trvalého pobytu a ak ide o právnickú osobu, na adresu jej sídla.

K § 31

Podľa navrhovaného ustanovenia sa do vlastných rúk doručujú písomnosti, o ktorých tak stanovuje zákon, alebo keď je deň doručenia rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty alebo ak tak určí spr ávca dane.

Ustanovenie ďalej upravuje doručovanie fyzickej osobe a právnickej osobe.

Ak písomnosť určenú do vlastných rúk nemožno doručiť na adresu, ktorú nahlásil daňový subjekt (napr. neexistujúca adresa), považuje sa písomnosť za doručenú v deň jej vrá tenia správcovi dane.

K § 32

Elektronické doručovanie, ako prioritná forma doručovania písomností správcu dane daňovému subjektu, bude koncipované na báze doručovania v uzavretej sieti. To znamená, že každému daňové mu subjektu, ktorý bude so správcom dane komunikovať elektronicky, bude vytvorená dátov á schránka, do ktorej budú písomnosti doručované. Do dátovej schránky sa daňový subjekt dostane len po zadaní jedinečných prístupových kódov, čím bude zabezpečená ochrana informácií, ktor é sa budú v dátovej schránke nachádzať.

Písomnosti, ktoré budú elektronicky doručované budú musieť byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom v súlade so zákonom č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V zákone je navrhnutá fikcia doručenia, a to prijatím dokumentu, jeho otvorením v dátovej schránke, resp. márnym uplynutím lehoty.

V záujme dosiahnutia čo najväčšej efektivity elektronického doručovania sa táto forma považuje za doručovanie do vlastných rúk. Doručenie písomnosti konkrétnej fyzickej alebo prá vnickej osobe, ktorej bude písomnosť adresovaná bude zabezpečené prostredníctvom autorizovaného prístupu daňového subjektu do svojej dátovej schránky.

Podrobné podmienky používania dátovej schránky budú súčasťou podmienok využívania elektronických služieb, ktoré zverejní Ministerstvo financií SR, Daňové riaditeľstvo SR a Colné riaditeľstvo SR na svojich internetových stránkach.

Správca dane nie je jediným orgánom, ktorý vyžaduje elektronickú komunikáciu. Napr. sociálna poisťovňa vyžaduje elektronickú komunikáciu pri výbere poistného a pri registrácii ich zamestnancov výlučne elektronickou formou pri všetkých zamestnávate ľoch zamestnávajúcich 9 a viac pracovníkov. Elektronickú komunikáciu postupne vyžaduje colná správa. Elektronická komunikácia sa rozširuje aj do ostatných oblastí, umožní získať aktuálne informá cie zo všetkých oblastí vrátane oblastí daní. Už v súčasnosti prevažná časť platiteľov dane využíva elektronickú komunikáciu na zasielanie prehľadov a hlásení, a teda tejto skupine subjektov nevzniknú dodatočné náklady na elektronické predkladanie tlačív.

K § 33

Na rozvoj elektronickej komunikácie v spoločnosti reaguje legislatívna úprava správy daní zavedením elektronických služieb poskytovaných pri správe daní daňovými a colnými orgánmi. Tieto slu žby budú daňovému subjektu sprístupnené prostredníctvom internetu, a to vytvoren ím tzv. osobnej internetovej zóny daňového subjektu, v ktorej by mal nájsť všetky relevantné informácie v súvislosti s jeho postavením pri správe daní.

V ustanovení je uvedený zoznam služieb, ktorý budú daňové a colné orgány povinné daňovému subjektu na jeho žiadosť poskytnúť. Poslednou kategóriou je katalóg služieb, v ktorom budú uvedené mimoriadne služby, ktoré budú daňové a colné orgány na žiadosť daňového subjektu poskytovať a ich počet by sa mal meniť v súvislosti s vedecko-technickým vývojom spoločnosti. Pô jde najmä o zasielanie notifikácií prostredníctvom emailu alebo SMS o termínoch, ktoré je daňový subjekt povinný plniť, o zmenách právnych predpisov, sledovanie procesu vybavovania podaní daňového subjektu a pod.

Podrobnosti o poskytovaní elektronických služieb, zverejní Ministerstvo financií SR, Daňové riaditeľstvo SR a Colné riaditeľstvo SR na svojich internetových stránkach.

K § 34

V ustanovení je upravené doručovanie na územie členských štátov mimo územia. Ak je správcovi dane známa adresa alebo sídlo daňového subjektu, spr ávca dane doručuje písomnosť priamo na túto adresu; písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje prostredníctvom medzinárodnej návratky. Písomnosti určené daňovému subjektu na územie euró pskeho spoločenstva je možné doručovať aj prostredníctvom medzinárodného dožiadania tak, ako to upravujú osobitné predpisy a právne akty Európskej únie.

K § 35

Ïalším zo spôsobov doručovania je doručovanie verejnou vyhláškou. Verejnou vyhláškou sa doručujú písomnosti fyzickej osobe, ktorá nemá oprávnenie na podnikanie, alebo nie je registrovaná u správcu dane a tiež právnickej osobe, ktorá nemá povinnosť registrácie. Verejná vyhláška o doručovaní pí somnosti sa vyvesí prostredníctvom obce v mieste posledného pobytu adresáta po dobu 15 dní s presným označením písomnosti. Obec potvrdí dobu vyvesenia, pričom posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doru čenia. Oznámenie vyvesí správca dane aj vo svojom sídle.

K § 36

Ustanovenie upravuje vyhľadávaciu činnosť správcu dane, ktorú vykonáva i bez súčinnosti s daňovým subjektom. Táto činnosť spočíva hlavne vo vyhľadávaní neregistrovaných daňov ých subjektov, overovaní úplnosti a správnosti registrácie. Správca dane tiež môže urobiť potrebné opatrenia ak zistí, že daňový subjekt prestal vykonávať činnosť (napr. nepreberá poš tu, neplní oznamovaciu povinnosť, nepodáva daňové priznanie) napríklad vykoná daňovú kontrolu, alebo využije inštitút zabezpečenia - predbežné opatrenie.

K § 37

Navrhované ustanovenie upravuje právomoci správcu dane pri miestnom zisťovaní, bez ktorých by nebolo možné zabezpečiť riadny výkon správy daní. Pri výkone miestneho zisťovania ukladá zamestnancovi správcu dane preukázať sa služobným preukazom, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec a colníka v služobnej rovnošate. Rovnako im ukladá povinnosť o výsledkoch miestneho zisťovania spísať zápisnicu z miestneho zisťovania alebo úradný záznam, pod ľa toho či sa miestneho zisťovania zúčastní daňový subjekt alebo iná osoba alebo ich zamestnanci. Ak sa miestneho zisťovania nezúčastní daňový subjekt alebo iná osoba alebo ich zamestnanci, spisuje správca dane úradný záznam. Ak sa však zabezpečí vec, je správca dane povinný vždy odovzdať zápisnicu osobe, ktorej veci zabezpeč il.

K § 38

V návrhu sa ustanovujú práva správcu dane pri výkone miestneho zisťovania. Zamestnanec správcu dane má právo napríklad na neobmedzený prístup na pozemky, do prevádzkových priestorov, do bytu slú žiaceho na podnikanie, k účtovným dokladom alebo iným informáciám a písomnostiam. Taktiež má právo si vyžiadať alebo vyhotoviť na náklady daňového subjektu kópie týchto písomností. Sprá vca dane má právo na informácie o používaných programoch výpočtovej techniky. Colný úrad a daňový úrad môžu vykonávať miestne zisťovanie aj na miestach, kde dochádza k predaju tovaru. V t ýchto prípadoch je daňový subjekt povinný tovar v nezmenenom stave prevziať späť a vrátiť zaplatenú cenu. Prevzatie dokladov a iných vecí zamestnanec správcu dane potvrdí pri ich prevzatí a je povinný ich vrátiť do 30 dní od predloženia posledného dokladu alebo inej veci. Ak je potrebn é vykonať vonkajšiu expertízu alebo poskytnúť doklady a veci na účely trestného konania, 30-dňovú lehotu môže druhostupňový orgán primerane predĺžiť a to aj opakovane. O tejto skuto čnosti musí správca dane písomne upovedomiť osobu, u ktorej sa vykonáva miestne zisťovanie.

K § 39

Toto ustanovenie vymedzuje daňovému subjektu alebo inej osobe povinnosti, ktoré sú povinné splniť pri výkone miestneho zisťovania správcom dane. Ide napríklad o poskytnutie súčinnosti, podanie vysvetlení, zapožičanie dokladov, odobratie vzoriek a podobne. Ak daňový subjekt vykonáva činnosť mimo svojho obvyklého pracoviska je povinný predložiť oprávnenie na podnikanie a preukázať svoju totožnosť príslušným osobným dokladom, ak ide o fyzickú osobu alebo zamestnanca právnickej osoby.

K § 40

Ak daňový subjekt nevie preukázať spôsob nadobudnutia vecí, ich cenu, kvalitu alebo nevie preukázať riadne usporiadanie finančných povinností súvisiacich s dovozom alebo nákupom vecí, zamestnanec sprá vcu dane môže pristúpiť k zabezpečeniu takýchto veci za účelom riadneho preukázania skutočností potrebných pre správu daní. Ustanovuje sa povinnosť správcovi dane a daňovému subjektu opatrovať zabezpečené veci, prípadne dopravný prostriedok, a v prípade, že ich nemož no riadne zabezpečiť, správca dane ich nechá previezť na vhodné miesto na náklady ich majiteľa alebo držiteľa. Ak sa zabezpečí vec, ktorej vlastník alebo držiteľ nie je známy, rozhodnutie o zabezpeč ení takejto veci sa zverejní na úradnej tabuli správcu dane po dobu 60 dní. Ak sa v tejto lehote nezistí vlastník alebo držiteľ, zabezpečená vec v deň nasledujúci po uplynutí lehoty uverejnenia rozhodnutia o jej zabezpečení sa stane majetkom štátu.

K § 41

O zabezpečení tovaru, veci vydá správca dane rozhodnutie, voči ktorému sa možno odvolať. Veci uvedené v rozhodnutí správcu dane, je potrebné riadne opatriť, zabezpečiť, prípadne previez ť a uschovať v priestoroch určených správcom dane. Ak daňový subjekt do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zabezpečení odstráni pochybnosti, vydá správca dane rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o zabezpečení veci. Rozhodnutie je právoplatné dňom jeho vydania a nemožno sa proti nemu odvolať.

K § 42

Podľa tohto ustanovenia postupuje správca dane v prípade, ak daňový subjekt v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zabezpečení veci neodstráni pochybnosti, ktoré viedli k jej zabezpečeniu , prepadá táto vec v prospech štátu a správca dane je o tejto skutočnosti povinný vydať rozhodnutie. Ak je vec nepatrnej hodnoty, t. j. jej hodnota je menej ako 200 eur, správca dane predá vec (okrem dopravné ho prostriedku) v komisionálnom predaji. Vec v hodnote vyššej ako 200 eur správca dane predá na dražbe. Pokiaľ ide o ocenenie zabezpečenej veci vykoná sa cenou bežne používanou na trhu pri zohľadnení miesta a času.

K § 43

Návrh tohto ustanovenia určuje použitie výťažku z predaja zabezpečenej a prepadnutej veci. Výťažok sa použije na náklady spojené so zabezpečením a uschovaním veci, na úhradu daní v poradí podľa § 55 a na úhradu nedoplatkov súvisiacich so štátnym rozpočtom, štátnymi fondami, ako i rozpočtami obcí . Ak po tomto použití zostane výťažok, pripadá štátu. Pri niektorých veciach, ktoré nie je možné predať, ani inak speňažiť, napr. zhabané neokolkované cigarety, určí správca dane spô sob ich zničenia prostredníctvom komisie vymenovanej na tento konkrétny účel. Táto komisia je prítomná pri zničení týchto vecí, o čom spíše zápisnicu.

K § 44

Účelom daňovej kontroly je overiť skutočnosti a údaje rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie osobitných predpisov. Daňovú kontrolu môže vykonať ktorýkoľvek sprá vca dane (zamestnanec správcu dane) ktorý má poverenie na vykonanie daňovej kontroly. Správca dane môže daňovú kontrolu vykonať aj v byte, ktorý daňový subjekt používa tiež na podnikanie. Uvedené ustanovenie umožňuje správcovi dane vykonať u toho istého daňového subjektu daňovú kontrolu aj opätovne (to zn. viackrát), ak sú splnené zákonné podmienky.

K § 45

V zmysle základných zásad správy daní upravuje toto ustanovenie práva a povinnosti daňových subjektov pri daňovej kontrole.

K § 46

Podľa návrhu zákona správca dane môže začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o začatí daňovej kontroly alebo v deň dňom sp ísania zápisnice o jej začatí s kontrolovaným daňovým subjektom alebo dňom, ktorý daňový subjekt dohodne so správcom dane, ak mu deň určený v oznámení nevyhovuje. Kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. V ustanovení sú upravené náležitosti, ktoré musí obsahovať oznámenie o začatí daňovej kontroly.

Podľ a odseku 2, ak sa vykonáva kontrola oprávnenosti nadmerného odpočtu daňová kontrola začína v deň spísania zápisnice s kontrolovaným daňovým subjektom alebo v deň uveden ý v oznámení správcu dane.

V odseku 3 je ustanovené v ktorých prípadoch je možné začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia.

Podľa odseku 4 má správca dane možnosť rozšíriť výkon daňovej kontroly o iné zdaňovacie obdobie, alebo iné účtovné obdobie alebo o inú daň.

V zápisnici o začatí daňovej kontroly alebo v oznámení o daňovej kontrole správca dane určí daňovému subjektu lehotu na predloženie dokladov a iných vecí potrebných pre výkon daň ovej kontroly. Prevzatie predložených dokladov a iných vecí je zamestnanec správcu dane povinný písomne potvrdiť. Správca dane tieto doklady a iné veci vráti kontrolovanému daňovému subjektu najneskôr do 30 dní od predloženia posledného dokladu alebo inej veci. Túto lehotu môže predĺ žiť druhostupňový orgán.

V odseku 7 sa ustanovuje postup, ak správca dane daňovou kontrolou zistí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt zaplatiť alebo vykázať podľa daňových zákonov (napríklad zákon o dani z príjmov) alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa daňových zákonov (napríklad z ákon o dani z pridanej hodnoty alebo zákony o spotrebných daniach). Uvedené ustanovenie taktiež upravuje postup správcu dane, ak rozdiel nezistí.

Daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu kontrolovanému daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi alebo dňom doručenia oznámenia o začatí určenia dane podľa pomôcok.

K § 47

V tomto ustanovení sú určené nálež itosti protokolu z daňovej kontroly.

K § 48

Správca dane môže určiť daň podľa pomôcok v prípadoch, ktoré sú ustanovené v odseku 1. V návrhu tohto ustanovenia sú vymenované niektoré pomôcky, ktoré môže správca dane pou žiť pri určení dane, napríklad rôzne listiny, znalecké posudky a pod. V tomto ustanovení sa zároveň určuje dokedy môže daňový subjekt predložiť účtovné doklady a iné doklady sprá vcovi dane, ktoré tento môže využiť ako pomôcky. Správca dane je povinný prihliadať aj na výhody, ktoré si daňový subjekt neuplatnil.

K § 49

O určení dane podľa pomôcok správca dane vyhotoví protokol, na ktorého obsah sa primerane vzťahuje ustanovenie o protokole z daňovej kontroly. Určenie dane podľa pomôcok je ukončené dňom doru čenia protokolu daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi.

K § 50

Inštitútom predbežného opatrenia sprá vca dane počas daňovej kontroly ako aj počas miestneho zisťovania obmedzuje dispozičné právo daňového subjektu s jeho majetkom. Týmto ustanovením si správca dane predovšetkým zabezpečuje majetok, resp. finan čné prostriedky, na zaplatenie dane. Správca dane počas daňovej kontroly obmedzuje dispozičné právo kontrolovaného daňového subjektu s jeho majetkom. Predbežné opatrenie ukladá správca dane rozhodnutím, p roti ktorému nie je prípustné odvolanie. Pokiaľ by daňový subjekt konal v rozpore s obmedzením uloženým v rozhodnutí o predbežnom opatrení, jeho úkony by boli zo zákona neplatné. Ak pominie dôvod, pre ktorý bolo predbežné opatrenie uložené, sprá vca dane toto opatrenie zruší. Ak pominul dôvod len čiastočne, správca dane predbežné opatrenie zruší len sčasti. Ak bola daň alebo daňový nedoplatok zaplatený, predbežné opatrenie stráca účinnos ť, o tom správca dane upovedomí daňový subjekt.

K § 51

Navrhovaným ustanovením sa umožňuje, aby sprá vca dane uložil daňovému subjektu osobitnú povinnosť nad rámec zákonom uložen ých povinností. Záznamová povinnosť má evidenčný charakter ovplyvňujúci správne určenie dane. O uložení záznamovej povinnosti rozhoduje správca dane rozhodnutím, proti ktorému nie je možné poda ť odvolanie. Ak sa zmenili alebo odpadli dôvody ktoré viedli k uloženiu záznamovej povinnosti správca dane z vlastného podnetu alebo na návrh daňového subjektu záznamovú povinnosť zruší alebo zmení. Zá roveň ustanovenie dáva možnosť správcovi dane aby plnenie záznamovej povinnosti priebežne kontroloval a ukladal povinnosť odstránenia nedostatkov.

K § 52

Podľa navrhovaného ustanovenia daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo má povinnosť vypracúvať zoznam daňových dlžníkov o stave nedoplatkov o odkladoch a splátkach a o povolenej úľ ave alebo odpustení za účelom jeho zverejnenia, na internetovej stránke daňového riaditeľstva a colného riaditeľstva. Takéto zoznamy môže zverejniť aj správca dane ktorým je obec, a to buď na internetovej stránke obce alebo na mieste obvyklom na zverejňovanie informácií obcou.

Dňové úrady a colné úrady zverejňujú aj zoznam daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty a pre spotrebné dane; tieto zoznamy priebežne aktualizujú.

K § 53

Ustanovenie upravuje povinnosť správcu dane poskytovať zo svojej evidencie na žiadosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby informácie o inom daňovom subjekte a to výšku povoleného odkladu alebo povolené ho platenia dane v splátkach ako aj informáciu o tom, či iný daňový subjekt je registrovaný a tiež jeho registračné číslo. Daňové riaditeľstvo na žiadosť daňového subjektu oznámi, či je in á osoba registrovaná pre daň z pridanej hodnoty alebo pre spotrebnú daň v inom členskom štáte Európskej únie a tiež oznámi, či identifikačné číslo uvedené v žiadosti bolo inej osobe pridelen é.

V prípade vydávania potvrdenia o stave osobného účtu daňového subjektu sa na tomto potvrdení uvádzajú aj daňové nedoplatky, ktoré sprá vca dane postúpil podľa § 86, ak tieto nedoplatky u právnickej osoby, ktorej boli postúpené, nezanikli; na tento účel sa aj tieto nedoplatky považujú za da ňové nedoplatky.

K § 54

Podľa uvedeného ustanovenia správca dane vyd á na žiadosť daňovému subjektu súhlas s návrhom na výmaz z obchodného registra, ak tento nemá nedoplatky a správca dane nemá pohľadávku voči daňovému subjektu. Súčasne sa v tomto ustanovení uvádza, že na uvedený účel sa za daňový nedoplatok považuje aj daňový nedoplatok, ktorý bol postúpený podľa § 86, ak tento nedoplatok u právnickej osoby, ktorej bol postúpený, v čase vydania potvrdenia nezanikol.

K § 55

Uvedené ustanovenie upravuje, že daň sa platí v eurách a spôsob akým je možné platbu vykonať. Pri platení sa bude postupovať podľa opatrenia Ministerstva financií SR, ktoré sa vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

V ustanovení sa navrhuje, aby sa neoznačená prijatá platba použila na úhradu dane s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby. V prípade, že v čase prijatia platby existuje viac daní s rovnakým dátumom splatnosti, prijatá platba sa použ ije na úhradu týchto daní podľa ich výšky vzostupne (od najnižšej po najvyššiu). Ïalej sa ustanovuje povinnosť prijať každú platbu a spôsob, ako bude správca dane s ňou zaobchádzať, vrá tane prípadného vrátenia platby.

Ustanovenie upravuje, ktorý deň sa považuje za deň platby pri platbe v hotovosti, pri bezhotovostnom platobnom styku a pri preúčtovaní preplatku.

K § 56

Ustanovením sa navrhuje, aby daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo sprístupnilo prostredníctvom elektronických služieb výpis z osobného účtu daňového subjektu. Ak daňový subjekt zist í na svojom osobnom účte nezrovnalosti, môže podať námietku.

K § 57

Navrhované ustanovenie pojednáva o postupe správcu dane a daňového subjektu v prípade povolenia odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach v prípade, ak daňový subjekt nemá dostatok finančných prostriedkov na jednorazovú úhradu dane alebo rozdielu dane v lehote splatnosti. Správca dane môže povoliť odklad platenia dane alebo povolenie platenia dane v splátkach, len ak bude dlžná suma zabezpeč ená napr. záložným právom. Odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach môže byť povolený najviac 24 mesiacov odo dňa splatnosti dane. Daňový subjekt je povinný za dobu odkladu alebo povolenia splá tok zaplatiť úrok. Vzhľadom na to, že v súčasnosti je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky nízka, navrhuje sa pri výpočte úroku namiesto základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použiť ročnú úrokovú sadzbu 10%.

K § 58

Ustanovenie upravuje, že daňové konanie môže začať na návrh daňového subjektu, a to dňom doručenia podania daňového subjektu alebo v deň keď daňový subjekt doplnil na výzvu príslušného orgánu svoje podanie. Tiež môže daňové konanie začať z podnetu orgánu príslušného konať vo veci a to dňom, keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu prvý úkon. Pre daňové konanie je rozhodujúci obsah podania i keby bolo nesprávne označené.

K § 59

Ustanovenie presne vymedzuje pojem účastník daňového konania vzhľadom na to, že len účastníkom konania môže správca dane uložiť splnenie určitej povinnosti alebo priznať nejaké právo. Účastníkmi daňového konania sú daňové subjekty ale aj iné osoby za predpokladu, že ich správca dane na daňové konanie prizve. Takýmito osobami sú najčastejšie svedkovia, znalci, tlmočníci, poddlžníci. Účastníkom daňového konania nie je správca dane, ktorý daňové konanie uskutočňuje, a to ani v prípade, ak je jeho rozhodnutie preskúmavané v rámci odvolacieho konania.

K § 60

Ustanovenie upravuje vylúčenie zamestnanca sprá vcu dane z dôvodu zaujatosti. Zaujatosťou vo všeobecnosti možno rozumieť určitý pomer zamestnanca správcu dane k daňovému subjektu, alebo veci, ktorá je predmetom konania. Dôvodom vylúčenia je aj účasť zamestnanca na konaní v tej istej veci pred orgánom iného stupňa.

Povinnosť oznámiť skutočnosti, nasvedčujúce o zaujatosti zamestnanca správcu dane má okrem daňového subjektu aj zamestnanec, ktorý sa na konaní zúčastňuje, pričom zákon o správe daní vyž aduje neodkladné oznámenie týchto pochybností.

Pochybnosti o zaujatosti zamestnanca sprá vcu dane sa oznamujú jeho priamo nadriadenému vedúcemu zamestnancovi, ktorý o vylúčení zamestnanca rozhodne. V prípade, že bola vznesená námietka zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, rozhodne o jeho vyl účení vedúci zamestnanec druhostupňového orgánu.

Pokiaľ vznikli u zamestnanca pochybnosti o jeho nezaujatosti, je tento zamestnanec oprávnený vykonať do doby, než bude o jeho nezaujatosti rozhodnuté, len nevyhnutné úkony, t. j. také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

O vylúčení, prípadne nevylúčení zamestnanca správcu dane z daňového konania rozhoduje príslušný vedúci zamestnanec rozhodnutím, proti ktorému nemožno podať riadny ani mimoriadny opravný prostriedok. V prípade zaujatosti vedúceho zamestnanca, ktorý nemá nadriadeného, rozhodne druhostupňový orgán. Ak ide o daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo rozhodne ministerstvo financií. Námietku zaujatosti nemožno podať proti riaditeľovi daňového riaditeľ stva a colného riaditeľstva a proti starostovi obce.

K§ 61

Ustanovenie oprávňuje správcu dane prerušiť daňové konanie ak začalo konanie o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, alebo je potrebné získať informácie prostredníctvom príslušného orgánu v zahraničí podľa osobitného predpisu. Pokiaľ sa vyskytnú dôležité dôvody na strane účastníkov konania, správca dane môže konanie prerušiť, ak to účastníci konania zhodne navrhnú, avšak v tomto prí pade tak správca dane môže urobiť najviac na dobu 30 dní. Len čo pominú dôvody, pre ktoré bolo daňové konanie prerušené, správca dane pokračuje v daňovom konaní a upovedomí o tom účastníka konania.

Význam inštitútu prerušenia konania spo číva predovšetkým v tom, že v čase prerušenia konania lehoty podľa zákona o správe daní neplynú, (napríklad lehota na zánik práva vyrubiť daň), lehoty podľa osobitných zákonov však plyn ú, a preto je potrebné v daňovom konaní na to prihliadať.

K § 62

V zmysle právnej úpravy inštitú tu zastavenia konania správca dane je povinný zastaviť daňové konanie v prípade, ak nastane niektorá zo skutočností taxatívne vymenovaných v odseku 1 tohto ustanovenia, a to v ktoromkoľvek štá diu konania. Dôvodom pre zastavenie konania môže byť napr. zistenie, že navrhovateľ nie je oprávnenou osobu.

K § 63

Výsledkom daňového konania je vydanie rozhodnutia, v ktorom správca dane ukladá daňovému subjektu povinnosti a priznáva práva. Rozhodnutie musí obsahovať formálne náležitosti uvedené v odseku 3 písm. a) až c), a f), ďalej výrok, odôvodnenie a pouč enie. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa navrhovateľovi vyhovuje v plnom rozsahu. Poučenie sa neuvádza napríklad v osvedčení o registrácii. Ïalej toto ustanovenie definuje právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia, ktorých rozlišovanie je pre prax veľmi dôležité.

K § 64

Nulitné rozhodnutie je novým inštitútom zavedeným do procesu správy daní. Nulitné rozhodnutie nezaväzuje na plnenie povinností ani nepriznáva žiadne práva, pretože sa naň hľadí ako keby nebolo vôbec vydané, ide o tzv. paakt. O nulite vydáva deklaratórne rozhodnutie druhostupňový orgán. Rozhodnutie o nulite rozhodnutia a o nulite nadväzujúcich rozhodnutí možno spojiť. Ustanovuje sa, ktoré rozhodnutia sú nulitné a zároveň je upravené, kto posudzuje nulitu rozhodnutia. Ak sa podnet posúdi ako neopodstatnený, oznámi sa táto skutočnosť pod ávateľovi.

K § 65

V tomto ustanovení sú určené lehoty na rozhodnutie v daňovom konaní. Ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom rozhodne príslušný orgán bezodkladne, najnesk ôr do ôsmich dní; inak v lehote 30 dní odo dňa začatia konania, pre zložité prípady je lehota ustanovená na 60 dní. Ak však nemôže orgán príslušný na rozhodnutie z objektívnych príčin rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť druhostupňový orgán, prípadne minister. O predĺžení lehoty je orgán príslušný na rozhodnutie povinný p ísomne upovedomiť daňový subjekt, s uvedením dôvodov, pre ktoré nemôže v lehote ustanovenej zákonom rozhodnúť. V tomto ustanovení je zároveň zadefinované, kedy sa považuje lehota na rozhodnutie sprá vcom dane za zachovanú. Je to posledný deň lehoty, keď daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo odošle rozhodnutie elektronickými prostriedkami.

K § 66

V návrhu tohto ustanovenia sa upravuje kompetencia druhostupňového orgánu na rozhodnutie v prípade, ak správca dane príslušný na rozhodnutie je v daňovom konan í nečinný, nerozhodne v zákonných lehotách a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje.

K § 67

Navrhované ustanovenie upravuje postup pri registrácii daňových subjektov, ktorým táto povinnosť vyplýva z daňových zákonov. Žiadosť o registráciu sa predkladá na predpísanom tlačive a mus í obsahovať náležitosti ustanovené v tomto ustanovení. Ïalej ustanovenie upravuje postup v prípade neúplnej žiadosti o registráciu, pričom správca dane môže registráciu zamietnuť, prípadne môž e vykonať registráciu z úradnej moci. Namiesto rozhodnutia vydá správca dane o registrácii osvedčenie, proti ktorému sa nemožno odvolať. Ak nastanú zmeny skutočností uvedených pri registrácii, je daňový subjekt povinný oznámiť ich správcovi dane a predložiť tiež osvedčenie na vykonanie zmien; pri zrušení registrácie vráti osvedčenie správcovi dane. Navrhuje sa, aby daňový subjekt mohol oznámiť zmeny údajov uvádzaných pri registrácii aj cez jednotné kontaktné miesta.

§ 68

Navrhované znenie ohraničuje začiatok a koniec vyrubovacieho konania. Ak správca dane nezistí rozdiel dane, alebo rozdiel pri uplatnení nárokov podľa osobitných predpisov (nadmerný odpočet, daňový bonus, zamestnanecká prémia) vyrubovacie konanie sa vôbec nezačne. V prípadoch ak rozdiel zistí, vydá správca dane po ukončení daňovej kontroly rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu. Ide o prípady, kedy sa napríklad daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole alebo ak nemá žiadne pripomienky k zisteniam v protokole.

Ak po doručení protokolu z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v stanovenej lehote, dohodne so správcom dane de ň ich prerokovania. V prípade, že sa daňový subjekt so správcom dane nedohodnú, určí tento deň správca dane. O výsledkoch a priebehu dokazovania správca dane spíše zápisnicu, a to aj opakovane. Sprá vca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s kontrolovaným daňovým subjektom. Zároveň sa v tomto ustanovení definuje, že za vyrubenie dane podľa tohto zákona, pri ktorej sa podá va daňové priznanie, sa považuje podanie daňového priznania, a ak sa daň platí bez podania daňového priznania, považuje sa za vyrubenie dane jej zaplatenie.

K § 69

V ustanovení je uvedená päťročná lehota, v ktorej zaniká prá vo na vyrubenie dane, rozdielu dane alebo nárok na uplatnenie sumy podľa osobitného predpisu (v prípade daňového subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet daňovej straty sa navrhuje sedemročná lehota). Zároveň ale ustanovenie upravuje, že ak bol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane, plynie nová lehota na vyrubenie dane alebo priznanie nároku podľa osobitného predpisu.

V odseku 3 ustanovenia je zadefinovaný úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorým je doručený protokol. V prípade vykonávania kontroly na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní sa za takýto úkon považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.

Odsek 5 ustanovenia upravuje lehotu na vyrubenie dane pri uplatňovaní medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a to na 10 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bola povinnosť zaplatiť daň bez podania daňového priznania, alebo kedy vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitného predpisu.

K § 70

V ustanovení sa navrhuje, aby v odôvodnených prípadoch správca dane nedoplatok na dani daňovému subjektu odpustil alebo povolil úľavu z nedoplatku (nejde o nedoplatok na pokute, úroku z omeškania a úroku). Správca dane rozhoduje na základe žiadosti daňového dlžníka, prič om posudzuje, či by vymáhaním nedoplatku bola ohrozená výživa daňového dlžníka alebo výživa osôb na neho odkázaných. Ak správca dane rozhodnutím celkom odpustí daňový nedoplatok, daňový dlh zaniká.

K § 71

Námietku, ako opravný prostriedok možno uplatniť len v prípadoch ustanovených týmto zákonom, napr. proti výzve na zaplatenie da ňového nedoplatku.

K § 72

Za účelom opravy rozhodnutia vydaného správcom dane, daňový subjekt môže podať odvolanie, ak to zákon nezakazuje a v prípade, ak sa daňový subjekt nevzdal odvolania. Odvolanie môže podať iba oprávnená osoba a okrem základných náležitostí podľa § 13 (podanie) musí obsahovať aj číslo rozhodnutia proti ktorému smeruje, dôvody podania odvolania a dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania. Ak odvolanie neobsahuje predpísané náležitosti, správca dane je povinný daňový subjekt vyzvať na jeho doplnenie. Ustanovenie upravuje aj späťvzatie odvolania, a to tak, že v prípade ak daňový subjekt vezme odvolanie späť, nemôže už v tej istej veci odvolanie podať. Ïalej ustanovenie upravuje, že odvolanie je neprípustné ak smeruje len proti odôvodneniu rozhodnutia.

K § 73

Ustanovenie upravuje postup prvostupňového orgánu v odvolacom konaní. Ak nemožno na základe už vykonaného konania posúdiť dôvody odvolania, prvostupňový orgán konanie doplní. Prvostupňový orgán môže o odvolaní rozhodnúť sám, len ak mu v plnom rozsahu vyhovie, inak musí postúpiť odvolanie s celým spisovým materiálom aj s výsledkami doplneného konania odvolaciemu orgánu do 30 dní od za čatia konania.

Ustanovenie ďalej upravuje, že v prípade, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je neprípustné alebo proti ktorému sa nemožno odvola ť, prvostupňový orgán je povinný zamietnuť odvolanie a túto skutočnosť bez zbytočného odkladu oznámi daňovému subjektu.

K § 74

Navrhované ustanovenie upravuje, kto je odvolacím orgánom a zároveň ustanovuje, že tento orgán preskúma rozhodnutie v rozsahu požadovanom daňovým subjektom. Ïalej je ustanovené, že v odvolacom konaní môže odvolací orgán vý sledky odvolacieho konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo to uložiť správcovi dane. V odôvodnených prípadoch odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zruší, zmení, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Napadnuté rozhodnutie môže zmeniť i v neprospech daňového subjektu. Ïalej je tu ustanovené, že ak je odvolaním napadnuté rozhodnutie o určení dane podľa pomôcok, skúma odvolací orgán len dodržanie zákonných podmienok pre pou žitie takéhoto spôsobu určenia dane. Ak odvolací orgán zistí, že je dôvod na zamietnutie odvolania, oznámi túto skutočnosť bezodkladne daňové mu subjektu.

K § 75

Obnova konania sa navrhuje vykonať voči právoplatnému rozhodnutiu správcu dane, okrem právoplatného rozhodnutia o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ktorým bolo preskúmavané právoplatné rozhodnutie zmenené. Obnovou konania sa dáva účastníkovi konania možnosť opätovne prejednať jeho vec po splnení podmienok, ktoré sú upravené v tomto ustanovení. V ustanovení sa ďalej upravujú lehoty pre podanie návrhu na obnovu konania, a to subjektívna lehota (6 mesiacov odo dňa, kedy sa žiadateľ preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy konania) a objektívna lehota (najneskôr do 3 rokov odo dňa prá voplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka). Návrh na obnovu konania sa podáva u správcu dane, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, ak došlo k zmene miestnej príslušnosti u správcu dane, ktorý je miestne príslušný v dobe podania návrhu. Z tých istých dôvodov nie je možné podať návrh na obnovu konania, ak bol návrh už zamietnutý.

K § 76

Toto ustanovenie upravuje postup pri obnove konania, ktorú povoľuje alebo nariaďuje správca dane. Nové konanie vykoná správca dane, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni alebo miestne príslušný sprá vca dane v dobe podania návrhu na obnovu konania. Rozhodnutie vo veci z obnoveného konania ruší napadnuté rozhodnutie a možno sa proti nemu odvolať.

K § 77

Ïalším opravným prostriedkom je preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Podľa tohto inštitútu možno preskúmavať len právoplatné rozhodnutia, a to z vlastného alebo iného podnetu. Presk úmanie vykonáva vždy druhostupňový orgán. Predmetom preskúmania je zákonnos ť rozhodnutí, pričom orgán príslušný na toto konanie vychádza z právneho stavu v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia a nie z dodatočne zmenených okolností pôvodného rozhodnutia. Orgán príslu šný na konanie môže rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť alebo zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie, ak sú na to dôvody, najneskôr do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať, čo je zákonom ustanovená maximálna lehota na uplatnenie tohto opravného prostriedku.

K § 78

V ustanovení sa určuje, ktoré rozhodnutia sú vylúčené z preskúmavania súdmi.

K § 79

Navrhované ustanovenie upravuje, že správca dane použije daňový preplatok podľa ustanovenia o použití platieb, resp. ak nemožno takto postupovať, preplatok sa použije na kompenzáciu nedoplatkov u iného správu dane. Ak nemožno preplatok použiť uvedeným spôsobom, vráti sa daňovému subjektu. V ustanovení je ulo žená povinnosť správcovi dane zaplatiť daňovému subjektu úrok v prípade, ak preplatok (aj nadmerný odpočet a spotrebnú daň) vráti po ustanovenej lehote. Navrhovanou úpravou sa ustanovuje minimálna vý ška ročnej úrokovej sadzby a to 10% vzhľadom na to, že v súčasnosti je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky nízka. Podľa tohto ustanovenia sa primerane postupuje aj pri použití nadmerné ho odpočtu a spotrebnej dani, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, vrá tane povinnosti správcu dane zaplatiť úrok pri oneskorenom vrátení.

V ustanovení sa navrhuje, aby sa za deň vrátenia preplatku považoval deň, kedy bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane. Rovnako aj pri vrátení nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa za deň vr átenia bude považovať deň, kedy boli tieto sumy odpísaná z účtu správcu dane. Súčasne sa navrhuje povinnosť banke oznámiť daňovému subjektu deň, kedy došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane.

K § 80

Správca dane podľa navrhovaného ustanovenia môže daňovému subjektu zaslať výzvu na zaplatenie daňového nedoplatku, v ktorej mu určí náhradnú lehotu na zaplatenie. Daňový subjekt môž e proti výzve podať námietku.

K § 81

Daňový nedoplatok môže správca dane zabezpečiť prostredníctvom záložného práva k majetku daňového dlžníka, k pohľadávkam daňového dlžníka a k predmetu záložného pr áva, ktorý daňový dlžník nadobudne v budúcnosti. Zmena týkajúca sa predmetu záložného práva a jeho rozšírenia na veci, ktoré nadobudne daňový dlžník v budúcnosti je potrebná pre efekt ívnejšie využitie inštitútu záložného práva, napr. pri tzv. leasingu, kde nie je možné včasné zachytenie okamihu nadobudnutia vlastníctva a postihnutie majetku daňového dlžníka nadobudnutého tak ýmto spôsobom. V podstate rovnaká úprava je aj v § 151d ods. 4 Občianskeho zá konníka.

Podľa § 151e Občianskeho zákonníka záložné právo vzniká buď registráciou v príslušnom registri, alebo zápisom v katastri nehnuteľností, pričom sa akceptuje aj iná možnosť jeho vzniku vyjadrená slovami "ak osobitný zákon neustanovuje inak". Vytvára sa tak priestor jednoznačne ustanoviť v zákone o správe daní, že záložné právo správcu dane vzniká rozhodnutím, čo je v s úlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Navrhovaná úprava zároveň odstráni v odbornej praxi sa vyskytujúce diskusie a pochybnosti o vzniku záložného práva správcu dane, najmä pokiaľ ide o nehnuteľnosti.

V tomto ustanovení je zároveň ustanovený procesný postup vzniku záložného práva rozhodnutím správcu dane. Taktiež v tomto ustanovení sú uvedené predmety, ku ktorým nemožno zriadiť z áložné právo.

Z dôvodu, aby bol zabezpečený jednotný postup všetkých správcov daní v odseku 2 tohto ustanovenia sú upravené náležitosti rozhodnutia o zriadení záložného práva.

Správca dane má právo vyzvať daňového dlžníka na predloženie súpisu jeho majetku. Na daňový nedoplatok alebo daňovú pohľadávku možno zriadiť záložné právo k majetku alebo poh ľadávke v hodnote primeranej výške daňového nedoplatku, prípade môže byť záložné právo zriadené aj na predmet vyššej hodnoty.

Po vydaní rozhodnutia o zriadení záložného práva nemôže s jeho predmetom daňový dlžník vykonávať žiadne právne úkony bez súhlasu správcu dane. Výnimkou je výkon záložné ho práva prednostným záložným veriteľom. Uspokojenie záložného práva, ak na jeho predmete vzniklo viac záložných práv sa realizuje podľa poradia ich zápisu alebo registrácie. Výnimkou sú pohľad ávky, ktoré sú zabezpečené záložným právom a ktoré sú uspokojovan é v konkurznom konaní alebo v reštrukturalizačnom konaní.

K § 82

Rozhodnutie o zriadení záložného práva môže správca dane rozhodnutím zmeniť alebo zrušiť, aj čiastočne, ak daňový dlžník daňový nedoplatok zaplatil v plnej výške alebo č iastočne, resp. ak došlo k zániku predmetu záložného práva. Daňový nedoplatok môže zaplatiť celkom alebo čiastočne taktiež poddlžník alebo aj iná osoba. Oproti platnému zneniu zá kona bola vykonaná zmena, ktorá je potrebná z dôvodu častého zániku daňového nedoplatku inak ako jeho zaplatením, napr. z dôvodu zrušenia platobného výmeru, z ktorého daňový nedoplatok vyplynul , nedoplatok zanikol v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku alebo rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v rámci správneho súdnictva.

K § 83

Ustanovenie umožňuje správcovi dane selektovať daňové nedoplatky, u ktorých je značne znížená pravdepodobnosť ich vymoženia z dôvodov taxatívne vymenovaných v odseku 1 tohto ustanovenia. Tak éto daňové nedoplatky, ktoré správca dane bez pozitívneho výsledku alebo neefektívne vymáha od daňového dlžníka alebo i od iných osôb možno podľa tohto ustanovenia považovať za dočasne nevymo žiteľné. Dočasne nevymožiteľný daňový nedoplatok ako i daňový nedoplatok daňového dlžníka, na ktorého bol vyhlásený konkurz alebo mu bola povolená reštrukturalizácia, sprá vca dane eviduje v pomocnej evidencii.

K § 84

Ide o nové ustanovenie oproti platnému zákonu, v ktorom sú zhrnuté a taxatívne vymenované skutočnosti a deň, kedy dochádza k definitívnemu zániku daňového nedoplatku evidovaného správcom dane.

V písmene a) a b) odseku 1 sa upravuje zánik daňového nedoplatku po úmrtí daňového dlžníka v prípade, že dedičstvo pripadlo štátu alebo ak súd dedičské konanie zastavil, nakoľ ko majetok, ktorý poručiteľ zanechal bol iba nepatrnej hodnoty a súd ho vydal osobe, ktorá sa postarala o jeho pohreb. V týchto prípadoch zaniká daňový nedoplatok dňom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia súdu o týchto skutočnostiach.

Písmeno c) upravuje deň zániku daňového nedoplatku ako deň, v ktorom došlo k zániku daňového subjektu bez právneho nástupcu.

V prípade, že správca dane povolí na základe žiadosti daňového subjektu úľavu alebo odpustí daňový nedoplatok alebo jeho časť podľa § 70 alebo § 157 tohto zákona, zaniká podľa písmena d) tohto ustanovenia daňový nedoplatok dňom právoplatnosti rozhodnutia správcu dane o úľave alebo o odpustení daňového nedoplatku alebo jeho časti.

V písmene e) je upravený zánik daňového nedoplatku vo väzbe na zánik práva na jeho vymáhanie.

Písmeno f) upravuje zánik daňového nedoplatku u fyzickej osoby, na ktorú bol vyhlásený konkurz, pričom nedošlo k uspokojeniu pohľadávok, ktoré boli prihlásené správcom dane a ani proti podstate a ktoré zostali po zrušení konkurzu a taktiež neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia. Zánik daňové ho nedoplatku sa v takomto prípade odvíja od dňa zverejnenia uznesenia súdu o oddlžení dlžníka v Obchodnom vestníku.

Písmeno g) upravuje zánik daňového nedoplatku v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt nemusí podľa schváleného reštrukturalizačného plánu plniť, nemožno ich v rámci reštru kturalizácie uspokojiť alebo neboli v reštrukturalizačnom konaní riadne a včas prihlásené. Daňový nedoplatok v tomto prípade zaniká dňom zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plá nu.

Daňový nedoplatok zaniká aj vtedy, ak správca dane nemohol daňový nedoplatok alebo jeho časť uspokojiť od dedičov do výšky nadobudnutého dedičstva alebo taktiež ak u jedného daňové ho subjektu dočasne nevymožiteľný daňový nedoplatok, vrátane nákladov spojených s jeho správou a vymáhaním nepresiahne 20 eur. V tomto prípade ide o zánik takých daňových nedoplatkov, u ktorý ch je ich samotná správa ako i vymáhanie neefektívne a nákladnejšie, v porovnaní s ich výškou. Správca dane o zániku takýchto daňových nedoplatkov vydá rozhodnutie, ktoré sa nedoručuje a prá voplatnosť nadobúda dňom jeho vydania.

K § 85

Ustanovením sa navrhuje šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie nedoplatku, ktorú je možné predĺžiť zaslaním výzvy na zaplatenie daňového nedoplatku. Právo vymáhať daňový nedoplatok zaniká po 20 rokoch od vzniku daňového nedoplatku. Táto lehota sa vzť ahuje i na právo vymáhať aj iné peňažné plnenie, ktoré bolo daňovému subjektu uložené rozhodnutím správcu dane.

K § 86

Dočasne nevymožiteľný daňový nedoplatok, u ktoré ho uplynulo viac ako päť rokov od konca roka, v ktorom vznikol, postúpi správca dane na základe podmienok ustanovených týmto zákonom právnickej osobe so 100-percentnou majetkovou účasťou štátu určenej ministerstvom. Správca dane môže postúpiť aj daňový nedoplatok evidovaný u daňového dlžníka v konkurze alebo v likvidácii po splnení zákonom ustanovených dôvodov osobe, ktorou je právnická osoba so 100-percentnou majetkovou účasťou štátu a ktorá bola na tento účel určená ministerstvom. Zákon taktiež umožňuje, aby táto osoba postúpila prevzatý daňový nedoplatok ďalej, a to iba pr ávnickej osobe so 100-percentnou majetkovou účasťou štátu alebo právnickej osobe zriadenej zákonom. Postúpenie daňového nedoplatku sa realizuje na základe písomnej zmluvy uzatvorenej daňovým riaditeľstvom alebo colným riaditeľstvom a príslušnou právnickou osobou. Po postúpení daňového nedoplatku prechádza právo s nakladaním s týmto majetkom na právnickú osobu so 100-percentnou majetkovou účasťou štátu dňom zverejnenia oznamu o právoplatnosti uznesenia súdu o vstupe tejto právnickej osoby do konkurzného konania v Obchodnom vestníku, ak ide o daňov ý nedoplatok daňového dlžníka, ktorý je v konkurze, v ostatných prípadoch dňom platnosti zmluvy.

Správca dane má po postúpení daňového nedoplatku daňového dlžníka, ktorý je v konkurze povinnosť bezodkladne túto skutočnosť oznámiť samotnému daňovému dlžníkovi a súdu, ktorý konkurz na daňového dlžníka vyhlásil. V prípade, ž e bol daňový nedoplatok zabezpečený záložným právom alebo inou formou zabezpečenia, je správca dane taktiež povinný oznámiť postúpenie daňového nedoplatku aj osobám, ktoré toto zabezpečenie poskytli.

K § 87

Toto ustanovenie upravuje postup a pravidlá započítania daňového nedoplatku, ktoré sa uplatnia, ak má daňový dlžník súčasne s daňovým nedoplatkom evidovanú pohľadávku voči štá tnej rozpočtovej organizácii. Započítanie daňového nedoplatku s pohľadávkou daňového dlžníka spôsobí ich zánik, a to vo výške, v ktorej sa navzájom prekrývajú. Pri započítaní daňov ého nedoplatku musia byť splnené podmienky určené v odseku 2 tohto ustanovenia.

Započítanie sa realizuje na základe žiadosti daňového dlžníka vecne príslušnému správcovi dane. Náležitosti žiadosti upravuje odsek 3.

Správca dane postúpi kompletnú žiadosť, spoločne s potvrdením výšky daňového nedoplatku s jeho identifikáciou daňovému alebo colnému riaditeľstvu, ktoré overí správnosť ú dajov obsiahnutých v žiadosti a požiada štátnu rozpočtovú organizáciu o potvrdenie uznania záväzku zodpovedajúceho pohľadávke daňového dlžníka. Na základe potvrdenie štátnej rozpoč tovej organizácie daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo vydá potvrdenie o započítaní daňového nedoplatku, ktoré doručí účastníkom, teda daňovému dlžníkovi, štátnej rozpoč tovej organizácii, daňovému úradu alebo colnému úradu. V prípade, že nedôjde k započítaniu daňového nedoplatku, oznámi daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo túto skutočnosť ú častníkom započítania.

Daňový nedoplatok zaniká dňom doručenia potvrdenia daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva o započítaní daňového nedoplatku daňovému dlžníkovi.

K § 88

Daňové exekučné konanie je konanie správcu dane, ktorým vymáha daňový nedoplatok, peňažné plnenia uložené rozhodnutím, exekučné náklady, hotové výdavky a začína vždy z ú radnej moci. Splnomocňuje správcu dane - daňový úrad a colný úrad vykonávať všetky právne úkony v mene štátu. Pokiaľ ide o správcu dane - obec, môže okrem výkonu exekúcie podľa ustanovení tohto zákona postupovať aj tak, že požiada o výkon exekúcie súdneho exekútora.

Ustanovenie špecifikuje činnosť správcu dane pri výkone daňovej exekúcie a ustanovuje základné zásady, ktoré je správca dane oprávnený alebo povinný dodržiavať.

Správca dane je povinný zisťovať, či je miestne príslušný na daňové exekučné konanie a či sú splnené všetky podmienky na výkon daňovej exekúcie (príslušnosť správcu dane, či daňový dlžník má odklad platenia dane alebo povolené splátky, povolené úľavy, oprávnenosť výkonu daňovej exekúcie, overenie najmä existencie exekučného titulu, osobu dlžníka, a pod.). Pod ľa odseku 3 môže správca dane v odôvodnených prípadoch vyzvať daňového dlžníka aj k nepeňažnému plneniu, napr. k predloženiu listinných dôkazov.

Ustanovenie zároveň rieši, ak súčasne s vykonávanou daňovou exekúciou začne alebo prebieha iná exekúcia, ak na ten istý majetok daňového dlžníka alebo ručiteľa začalo skôr daňov é exekučné konanie ako iné exekučné konanie, ďalej obmedzenia prevodu veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov po dni nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania da ňovému dlžníkovi a uplatnenie práva na vec treťou osobou voči správcovi dane alebo na súde.

Odsek 7 vychádza zo skúseností z praxe, keď správca dane je prednostným záložným veriteľom (niekedy aj len jediným záložným veriteľom), ale exekúcia podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o s údnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov sa so súhlasom správcu dane začala skôr, ako daňové exekučné konanie, pričom v tomto konaní je súdny exekútor nečinný (napr. nenariadi dražbu predmetu záložného práva, čoho dôvodom môže byť skutočnosť, že bude musieť z výťažku uspokojiť prednostného záložného veriteľa) a oprávnený nenavrhne exekúciu zastaviť.

V odseku 11 sa upravuje postup v prípadoch, ak je predmet daňovej exekúcie zaťažený záložným právom. Jednoznačne sa ustanovuje, že navrátenie do predošlého stavu v daňovom exekuč nom konaní je vylúčené.

K § 89

Podkladom pre uskutočnenie daňovej exekúcie je existencia exekučného titulu. V tomto ustanovení sa určuje, že exekučným titulom je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktorým bolo ulož ené peňažné plnenie a výkaz daňových nedoplatkov, ktorý musí byť opatrený potvrdením o vykonateľnosti. Zároveň sa určujú náležitosti výkazu daňových nedoplatkov.

K § 90

V tomto ustanovení sa určuje deň začatia daňového exekučného konania, a to vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania. Zároveň sa jednozančne upravujú nálež itosti rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania. Toto rozhodnutie sa nedoručuje daňovému dlžníkovi, aby nemohol s majetkom nakladať. Doručuje sa však osobám, ktoré užívajú, evidujú , nakladajú alebo spravujú jeho majetok, t. j. napr. banke, katastru nehnuteľnosti, Centrálnemu depozitáru cenných papierov SR a.s. Týmto osobám sa zakazuje nakladať s majetkom daňového dlžníka do výšky vymá haného daňového nedoplatku. Ak neexistujú osoby, ktoré užívajú, evidujú, nakladajú alebo spravujú majetok daňového dlžníka, správca dane vydá rozhodnutie o začatí daňového exekučné ho konania a uloží ho do spisu. Ide o postup, ktorý je aj v súčasti efektívny a nedochádza k sporom v termíne začatia daňového exekučného konania.

Navrhuje sa zákaz nakladania so všetkým majetkom daňového dlžníka, ktorý možno postihnúť, čo znamená, že v prípade neúspešnosti jedného spôsobu exekúcie sa postupne možno uspokoji ť aj z ďalšieho dlžníkovho majetku. Cieľom navrhovanej úpravy je zabezpečenie úspešnosti daňového exekučného konania a tiež zabezpečenie rovnakých podmienok pre správcu dane, ako platia pre oblasť s úkromného práva v Exekučnom poriadku.

K § 91

Podľa tohto ustanovenia správca dane má povinnosť zaslať daňovému dlžníkovi daňovú exekučnú výzvu bezodkladne po doručení rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania osob ám užívajúcim, evidujúcim, nakladajúcim alebo spravujúcim majetok daňového dlžníka. Ak takéto osoby neexistujú správca dane vydá daňovú exekučnú výzvu bezodkladne po vydaní rozhodnutia o za čatí daňového exekučného konania, ktoré uložil do spisu. Zároveň ustanovenie jednoznačne upravuje náležitosti daňovej exekučnej výzvy a osobitne rieši i jej doručovanie do vlastných rúk. Daň ová exekučná výzva umožňuje daňovému dlžníkovi, aby v rámci odvolacieho konania uplatnil zásadné pripomienky a dôvody, ktoré môžu celkom, alebo sčasti zabrániť daňovej exekúcii.

V odseku 7 je upravený postup správcu dane v prípade, ak majetok daňové ho dlžníka nepostačuje na úhradu vymáhaného daňového nedoplatku a v priebehu daňového exekučného konania sa správca dane dozvie o ďalšom majetku daňového dlžníka a zároveň sa postup spresňuje nadväzne na § 88 ods. 11 v tých prípadoch, ak majetok daňového dl žníka je zaťažený záložným právom záložných veriteľov.

K § 92 až 97

V záujme jednotného postupu sa v tomto ustanovení určujú náležitosti, ktoré musí daňový exekučný príkaz obsahovať. Daňový exekučný príkaz je právoplatný dň om jeho vydania a nemožno proti nemu už uplatniť riadne ani mimoriadne opravné prostriedky (túto možnosť mal daňový dlžník pri daňovej exekučnej výzve). Zároveň sa určuje, že daňový exekučn ý príkaz sa doručuje do vlastných rúk účastníkom daňového exekučného konania, tretím osobám a iným osobám ustanovených pri jednotlivých spôsoboch výkonu daňovej exekúcie.

Z hľadiska potrieb praxe je tiež riešená oprava vydaného daňového exekučného príkazu správcom dane, prípady, kedy možno povoliť odklad výkonu daňovej exekúcie, dôvody pre zastavenie daň ového exekučného konania a osoby, ktorým sa doručujú rozhodnutia o odklade daňovej exekúcie, ako aj rozhodnutia vydané v súvislosti so zastavením daňového exekučného konania.

K § 98

Zákon v tomto ustanovení jednoznačne vymedzuje spôsoby, ktorými možno daňovú exekúciu vykonať.

K § 99 až 106

Správca dane je oprávnený použiť ako jeden zo spô sobov výkonu daňovej exekúcie exekúciu zrážkami zo mzdy, platu alebo z iných príjmov. Postup pri výkonoch týchto daňových exekúcií je podrobne rozvedený v jednotlivých paragrafoch. Základný m predpokladom výkonu zrážky zo mzdy je nárok daňového subjektu na mzdu. Mzdou sa rozumejú peňažné plnenia alebo plnenia peňažnej hodnoty poskytované platiteľom mzdy (zamestnávateľom) zamestnancovi za pr ácu. Zrážky sa vykonávajú z čistej mzdy podľa Nariadenia vlády SR č. 268/2006 Z. z. o rozsahu zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutia v znení Nariadenia vlády SR č. 469/2008 Z. z. Správca dane ozná mi platiteľovi mzdy, ktorý deň začalo daňové exekučné konanie voči daňovému dlžníkovi.

Doručením daňového exekučného príkazu vzniká platiteľovi mzdy povinnosť vykonávať zrážky zo mzdy daňového dlžníka a poukazovať zrazené sumy na účet správcu dane. Z ákon ustanovuje sankcie voči platiteľovi mzdy, ak povinnosť vyplývajúcu z daňového exekučného príkazu neplní. Platiteľ mzdy zodpovedá za zrazené sumy a stáva sa poddlžníkom v pomere k daňovému dl žníkovi, resp. dlžníkom k správcovi dane. Ustanovenia riešia aj postup voči Sociálnej poisťovni pri nároku na nemocenské, materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku.

Navrhované ustanovenia riešia aj prípady, keď platiteľ mzdy vypláca mesačnú mzdu po častiach, keď dôjde k zmene platiteľa mzdy, prípadne je viac platiteľov mzdy. Taktiež rieši situáciu, ke ď daňový dlžník nedostáva mzdu, ale príjmy, ktoré mu nahrádzajú odmenu za prácu (odmeny členov družstva) alebo náhradu príjmu (dôchodky a iné). Tieto príjmy môže správca dane rovnako postihn úť výkonom rozhodnutia.

Pri daňovej exekúcii zrážkami zo mzdy a z iných príjmov je jednoznačne ustanovené, ktoré sumy nepodliehajú daňovej exekúcií. Ide o sumy dávok napr. dávky v hmotnej núdzi, rodinné prí davky a pod., ktoré sú rozšírené aj o finančné prostriedky a príspevky podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

K § 107

Ïalším zo spôsobov daňovej exekúcie, ak podkladom pre jej uskutočnenie je exekučný titul ukladajúci zaplatenie peňažnej sumy, je prikázanie pohľadávky.

K § 108 až 110

V týchto ustanoveniach je upravená daňová exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu vedenom v banke, t.j. odpísaním zo všetkých účtov daňového dlžníka vedený ch v banke alebo viacerých bankách a poukázaním peňažných prostriedkov na účet správcu dane. I v tomto prípade sa banka stáva poddlžníkom daňového dlžníka a správca dane je oprávnený v prí padoch uvedených v zákone vymáhať od banky sumu peňažných prostriedkov nepoukázaných na jeho účet z titulu porušenia povinnosti uvedenej v rozhodnutí o začatí daňového exekučného konania. Zákon z ároveň určuje, ktoré peňažné prostriedky nepodliehajú daňovej exekúcii.

Správca dane je oprávnený vydať daňový exekučný príkaz na prikázanie aj inej peňažnej pohľadávky než pohľadávky z účtu v banke. Zákon stanovuje, čo sa rozumie pod inou peňaž nou pohľadávkou (uznané pohľadávky, autorská odmena, a pod). Je to záväzok tretích osôb voči daňovému dlžníkovi. Daňový exekučný príkaz vydaný správcom dane nesmie byť vystavený na vyššiu sumu, ako je záväzok tretej osoby s príslušenstvom, najviac do výšky vymáhaného daňového nedoplatku.

Zákon ustanovuje, že ak poddlžník povinnosť vyplývajúcu z daňového exekučného príkazu neplní, stáva sa dlžníkom správcu dane a správca dane je oprávnený vymáhať od neho splatn ú pohľadávku, ktorýmkoľvek zo spôsobov uvedených v tomto zákone.

K § 111

Správca dane je oprávnený postihnúť daňovou exekúciou aj iné majetkové práva a to v prípade, že postihnutím iného majetkového práva budú získané peňažné prostriedky, ktorý mi správca dane pokryje daňové nedoplatky daňového dlžníka. Ïalšou podmienkou postihnutia iného majetkového práva je, aby išlo o právo prevoditeľné a právo, ktoré patrí len daňovému dlžn íkovi. Napr. nárok člena stavebného bytového družstva na výplatu zostatkovej hodnoty členského podielu v prípade ukončenia členstva v družstve, vydanie veci alebo peňažnej sumy zo súdnej alebo notárskej úschovy.

K § 112

Ustanovenie určuje správcovi dane ako ďalší spôsob výkonu daňovej exekúcie, predaj hnuteľných vecí. Správca dane môže vykonať daňovú exekúciu na hnuteľné veci vo vlastní ctve alebo v spoluvlastníctve daňového dlžníka, poddlžníka alebo ručiteľa.

K § 113

V tomto paragrafe sa ustanovuje, že v daňovej exekučnej výzve správca dane zakáže daňovému dlžníkovi nakladať s vecami v nej určenými, alebo tými, ktoré sa spíšu pri doručení da ňovej exekučnej výzvy do vlastných rúk. V odseku 4 sa rieši predmet daňovej exekúcie, ktorým je motorové vozidlo, ako aj jeho zabezpečenie prostredníctvom splnomocnenej osoby.

Osobitne sa rieši daňová exekúcia na hnuteľné veci, ktoré sú charakteru výtvarných a literárnych diel, ako aj osobné pamiatky a korešpondencia významných spisovateľov, kultúrnych činite ľov a predmety väčšej kultúrnej a historickej hodnoty. Všetky uvedené veci sa ponúknu v prvom rade právnickým osobám štátu, do pôsobnosti ktorých patrí starostlivosť o uvedené predmety.

K § 114

Toto ustanovenie upravuje postup správcu dane pri výkone súpisu hnuteľných vecí, ktorý sa vykonáva pri doručení daňovej exekučnej výzvy do vlastných rúk. Správca dane pri tejto č innosti postupuje ohľaduplne a v prvom rade vyberá hnuteľné veci, bez ktorých sa daňový dlžník môže najľahšie zaobísť a ktoré možno ľahko preniesť a uschovať. Veci, ktoré sa rý chlo kazia, ich prevoz, úschova, udržiavanie a predaj by vyžadoval neúmerne vysoké náklady, spíše len v prípade, ak je možné zabezpečiť ich rýchly predaj, alebo ak niet vhodnejších vecí. Zá kon v tomto ustanovení vymedzuje náležitosti súpisu hnuteľných vecí, a taktiež určuje, že v jednoduchých prípadoch ocenenie obvyklou cenou vykonáva správca dane, inak zistenie ceny hnuteľných vecí zabezpečí správca dane u znalca. Zároveň sa ustanovuje, aby Policajný zbor poskytoval správcovi dane na jeho požiadanie ochranu pri výkone súpisu hnuteľných vecí.

K § 115

V prípade, že by mohlo dôjsť k poškodeniu, odstráneniu alebo zničeniu veci uvedených v súpise, tieto správca dane uschová v priestoroch ním určených alebo uzavrie zmluvu o úschove vecí.

K § 116

V ustanovení sa vylučujú z výkonu daňovej exekúcie určité druhy hnuteľných vecí, ktoré nie je možné postihnúť daňovou exekúciou, lebo ich predaj je zakázaný (napr. zbrane) alebo ktoré nepodliehajú daňovej exekúcii (napr. veci zakúpené z účelových dotácií zo štátneho rozpočtu, veci na ktoré sa poskytli príspevky na kompenzáciu dôsledkov ťažké ho zdravotného postihnutia -pomôcky, kúpa zdvíhacieho zariadenia a pod).

K § 117

Veci, ktoré sú síce vlastníctvom daňového dlžníka, ale ich nevyhnutne potrebuje na uspokojovanie svojich hmotných potrieb a svojej rodiny sú z výkonu daňovej exekúcie vylúčené. V zákone sú taxatívne vymenované, ide predovšetkým o odev, nevyhnutné bytové zariadenie, nevyhnutné peňažné prostriedky v hotovosti, atď.

K § 118 až 126

Zákon ustanovuje, že spísané hnuteľné veci správca dane predá na dražbe. Titulom pre výkon dražby je daňový exekučný príkaz na predaj hnuteľných vecí daňového dlžníka. Spr ávca dane v jednoduchých prípadoch určí cenu hnuteľných vecí na základe vlastného ocenenia, inak na základe zistenej ceny znalcom. Rozhodnutie o určení ceny správca dane nevydáva. Vyvolá vacia cena sa stanoví u hnuteľných vecí najmenej vo výške troch štvrtín z ceny určenej na základe vlastného ocenenia alebo z ceny zistenej znalcom. Rozhodnutie o určení vyvolávacej ceny správca dane nevyd áva.

Na predaj hnuteľných vecí vydá správca dane dražobnú vyhlášku. V § 118 ods. 2 sú určené nevyhnutné náležitosti dražobnej vyhlášky, ktorú je povinný správca dane zverejniť najmenej 15 dní pred konaním dražby. Dražobná vyhláška sa doručuje do vlastných rúk osobám, ktorým sa doručuje daňový exekučný príkaz a tretím osobám, ktorých právo je dražbou dotknut é. Vzhľadom k tomu, že dražba je verejná, ďalšie ustanovenie rieši aj účastníkov dražby, zastupovanie účastníkov na dražbe a osoby, ktoré sa nemôžu dražby zúčastniť.

V § 121 sa podrobne rieši priebeh dražby. O priebehu dražby spíše správca dane zápisnicu, v ktorej uvedie najmä údaje zo zoznamu dražiteľov hnuteľnej veci, cenu vydraženej hnuteľnej veci a udelenie príklepu.

V prípade neúspešnej dražby vykoná správca dane podľa § 122 opätovnú dražbu, pričom vyvolávaciu cenu stanoví najmenej vo výške 70 % z ceny určenej pre prvé kolo dražby. Sprá vca dane po neúspešnej opätovnej dražbe pokračuje vo výkone daňovej exekúcie podľa § 123 predajom na základe ponuky, ktorý nasleduje po zverejnení oznamu o predaji na základe ponuky, najmenej 15 dní pred termínom na podanie písomných ponúk. Po udelení príklepu na prvej alebo opätovnej dražbe alebo po zaplatení najvyššej ponuky, správca dane vydá potvrdenie, ktoré musí obsahovať všetky nálež itosti daňového dokladu. Súčasne sa zákon zaoberá aj možnosťou, že hnuteľný majetok sa nepredá. Vtedy je správca dane oprávnený vyzvať daňového dlžníka, aby si prevzal nepredanú hnuteľnú vec do 10 dní od termínu doručenie upovedomenia do vlastných rúk. Ak si daňový dlžník neprevezme túto hnuteľnú vec v lehote určenej vo výzve, správca dane na základe oznamu ju predá za ponúknutú cenu alebo zabezpečí jej likvidáciu.

Zákon rieši aj možnosti priameho predaja hnuteľných vecí, ktorých cena na základe ocenenia neprevyšuje 165 eur za jeden kus a tiež vecí rýchlo podliehajúcich skaze a živé zvieratá tak, ž e tieto môže správca dane predať ihneď za cenu obvyklú.

K § 127 a 128

Ïalším zo spôsobov výkonu daňovej exekúcie je exekúcia odobratím peňazí v hotovosti a iných vecí, pri ktorých nedochádza k predaju. Ide o peňažné prostriedky nad 165 eur. Daňovej exek úcii odobratím peňazí v hotovosti nepodliehajú peňažné prostriedky určené na výplatu miezd zamestnancov daňového dlžníka a peňažné prostriedky na odškodňovanie pracovných úrazov a chor ôb z povolania pre výplatné obdobie najbližšie dňu, keď bol daňovému dlžníkovi doručený právoplatný daňový exekučný príkaz. Ak správca dane pri súpise nájde drahé kovy alebo deví zové hodnoty, nakladá s nimi podľa osobitných predpisov. Ak ide o devízové hodnoty (napr. peňažné prostriedky v cudzej mene) správca dane je povinný postupovať podľa § 13 Devízového zákona. Pri vý robkoch z drahých kovov vymedzených v návrhu zákona sa postupuje ako pri daňovej exekúcii na hnuteľné veci; pri polotovaroch, zliatinách a pod., taktiež vymedzené v návrhu zákona a ktoré sú určené na v ýrobu, správca dane zabezpečí predaj prostredníctvom osoby na to oprávnenej.

Rovnako pri súpise hnuteľných vecí správca dane spíše aj vkladné knižky a iné listiny, ktoré treba predložiť na uplatnenie práva a odníme ich. Po nadobudnutí právoplatnosti daňové ho exekučného príkazu ho správca dane predloží spolu s vkladnou knižkou peňažnému ústavu a vyberie peňažné prostriedky, až do výšky daňového nedoplatku a exekučných nákladov. Banka má povinnosť vyplatiť vymáhané čiastky aj v prípade, že ich výplata je viazaná.

Ak ide o iné listiny, vyzve správca dane toho, kto má podľa listiny plniť, aby sumu, na ktorú má právo daňový dlžník odovzdal. V tomto prípade sa postupuje primerane podľ a ustanovení o daňovej exekúcií prikázaním pohľadávky, pričom úkony potrebné na uplatnenie práva, robí správca dane namiesto daňového dlžníka.

K § 129

Ïalším spôsobom výkonu daňovej exekúcie je predaj cenných papierov. Pri doručení daňovej exekučnej výzvy správca dane spíše tieto cenné papiere podľa ustanovení o predaji hnuteľný ch vecí. Cenné papiere podľa osobitného zákona o cenných papieroch správca dane odníme a zabezpečí ich úschovu, pričom predaj všetkých cenných papierov sa zabezpečuje podľa citovaného zá kona. Pri uspokojovaní daňového nedoplatku z cenných papierov všetky úkony spojené s vlastníctvom cenných papierov vykonáva správca dane namiesto daňového dlžníka. Cenné papiere ako také zá kon nedefinuje, pretože sú vymedzené osobitným predpisom.

V odseku 4 sa upravuje postup v prípade, ak ide o cenný papier, na základe ktorého sa má plniť (zmenky, šeky), aby plnenie bolo odovzdané správcovi dane po splatnosti plnenia v lehote, ktorú mu určí , a ktorá nesmie byť dlhšia ako 15 dní po splatnosti plnenia.

Za nesplnenie povinnosti môže správca dane, tomu, kto má na základe cenného papiera plniť, uložiť pokutu podľa tohto zákona.

K § 130

Toto ustanovenie upravuje výkon daňovej exekúcie predajom nehnuteľnosti. Správca dane vykoná daňovú exekúciu predajom nehnuteľnosti na dražbe len vtedy, ak je preukázané, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve daňového dlžníka. Správca dane je oprávnený nariadiť daňovú exekúciu aj voči majetku, ktorý ešte nebol zapísaný do katastra nehnuteľností, pretož e neprebehlo kolaudačné konanie podľa osobitného predpisu. Vlastníctvo daňového dlžníka k týmto nehnuteľnostiam musí byť preukázané. Titulom pre výkon dražby je právoplatný daňový exekučn ý príkaz Po doručení daňového exekučného príkazu daňovému dlžníkovi správca dane má zo zákona povinnosť zabezpečiť zistenie ceny nehnuteľnosti znalcom. Spoluvlastník nehnuteľnosti mô že zabrániť predaju, ak zloží sumu vo výške spoluvlastníckeho podielu, ktorý sa má vydražiť buď pripísaním na účet správcu dane alebo v hotovosti najneskôr hodinu pred začiatkom dražby.

K § 131

Ustanovenie pojednáva o zistení ceny nehnuteľnosti znaleckým posudkom. Správca dane upovedomí o zistení ceny znaleckým posudkom daňového dlžníka a iné osoby uvedené v tomto ustanovení. Vyvol ávaciu cenu nehnuteľnosti správca dane určí zhodne s cenou podľa znaleckého posudku, pričom vydá rozhodnutie o vyvolávacej cene, voči ktorému možno podať odvolanie do 8 dní odo dňa doruč enia rozhodnutia.

K § 132 a 133

Na predaj nehnuteľnosti vydá správca dane dražobnú vyhlášku. Zákon taxatívne vymedzuje náležitosti dražobnej vyhlášky. Pri predaji nehnuteľnosti je správca dane povinný zverejniť dra žobnú vyhlášku najmenej 30 dní pred dražbou. Zákon ukladá povinnosť pre správcu dane doručiť dražobnú vyhlášku do vlastných rúk osobám, ktorým sa doručuje daňový exekučn ý príkaz a tretím osobám, ktorých právo je dražbou dotknuté.

K § 134

Zákon v tomto ustanovení rozlišuje dva okruhy osôb, ktoré sa zúčastňujú na dražbe, a to účastníkov dražby a osoby zúčastnené na dražbe. Účastníkom dražby ako dražiteľ nehnuteľnosti môže byť fyzická osoba alebo právnická osoba. Osoby zúčastnené na dražbe sú zamestnanci správcu dane, ako aj osoby, ktoré nedražia a osoby, ktoré v opakovanej alebo opätovnej draž be nehnuteľnosť vydražili, ale neuhradili.

K § 135

Správca dane má povinnosť pred začatím dražby dať vyplniť dražiteľovi nehnuteľnosti individuálnu prezenčnú listinu dražiteľa nehnuteľnosti. Jej obsah taxatí vne vymedzuje toto ustanovenie zákona. Správca dane má oprávnenie pozmeniť na základe preverenia údaje v individuálnej prezenčnej listine.

K § 136 a 137

V dražobnej vyhláške zverejňuje sprá vca dane okrem iného vyvolávaciu cenu nehnuteľnosti, výšku zábezpeky, spôsob a termín jej zaplatenia, ktorú je povinný každý, kto sa chce zúčastniť dražby ako dražiteľ nehnuteľnosti zložiť . Výška dražobnej zábezpeky by nemala byť nižšia ako 50 % vyvolávacej ceny. Záujemca je povinný zložiť zábezpeku na účet správcu dane alebo v hotovosti v termíne určenom v dražobnej vyhl áške. Úspešnému dražiteľovi nehnuteľnosti sa zložená zábezpeka započítava do ceny vydraženej nehnuteľnosti, neúspešnému dražiteľovi nehnuteľnosti sa dražobná zábezpeka z ú čtu správcu dane vráti v termíne určenom v dražobnej vyhláške, najneskôr však do 5 pracovných dní od konania dražby. Pri neuhradení najvyššieho podania vydražiteľom sa dražobná z ábezpeka nevráti a správca dane ju použije na úhradu nákladov spojených s výkonom opätovnej dražby a úhradu škody. Správca dane dražbu zruší, ak daňový dlžník, alebo iná osoba najneskô r hodinu pred určeným začiatkom dražby predloží doklad o zaplatení daňového nedoplatku, alebo ak spoluvlastník nehnuteľnosti poukáže na účet správcu dane vyvolávaciu cenu spoluvlastní ckeho podielu, ktorý sa má dražiť.

K § 138 až 140

Zákon taxatívne stanovuje podmienky pre konanie dražby. Dražbu vykonáva poverený zamestnanec správcu dane. Priebeh dražby je zachytený v zápisnici o dražbe vypracovanej správcom dane, ktorá musí obsahovať všetky skutočnosti súvisiace s výkonom dražby. Príklep udelí správca dane - poverený zamestnanec tomu, kto urobil najvyššie podanie a splnil aj ostatné zákonom predpísané podmienky. Ak sprá vca dane odoprie udelenie príklepu na základe podanej námietky, pokračuje sa v dražbe vyvolaním predposledného podania. Správca dane vydá rozhodnutie o udelení príklepu, v ktorom určí termín na zaplatenie najvy ššieho podania. Rozhodnutie o udelení príklepu sa doručuje daňovému dlžníkovi, vydražiteľovi a osobám, ktoré na dražbe podali námietku proti príklepu.

K § 141 a 142

Správca dane doručuje rozhodnutie o námietke osobám, ktorých právo bolo námietkou dotknuté. Rozhodnutie o námietke musí obsahovať všetky náležitosti podľa § 62 tohto zákona. Po zaplatení najvyššieho podania v určenej lehote a po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o udelení príklepu zašle správca dane rozhodnutie na zápis práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností záznamom. Zá kon jednoznačne rieši aj postup, ak nenastanú právne účinky rozhodnutia o udelení príklepu, alebo ak vydražiteľ v určenej lehote neuhradil najvyššie podanie.

K § 143 a 144

Tieto ustanovenia oprávňujú správcu dane nariadiť výkon opakovanej dražby a opätovnej dražby. Pri ich konaní sa riadi ustanoveniami o prvej dražbe, s výnimkou stanovenia vyvolá vacej ceny. Pri opakovanej dražbe sa vyvolávacia cena určí vo výške 90 % z ceny zistenej znaleckým posudkom, pri opätovnej dražbe sa vyvolávacia cena zníži na 75 %. Správca dane môže pred nariadením opä tovnej dražby ponúknuť nehnuteľnosť k prechodu vlastníckeho práva na základe ponuky za cenu vyššiu, ako by bola stanovená vyvolávacia cena v opätovnej dražbe. Rozhodnutia o určení vyvolá vacej ceny pri opakovanej a ani pri opätovnej dražbe správca dane nevydáva. Účastníkmi opakovanej dražby môžu byť všetky osoby zúčastnené na prvej dražbe, s výnimkou vydražiteľa, ktoré mu bol udelený príklep a nezaplatil najvyššie podanie. Účastníkmi opätovnej dražby sú dražitelia, ktorí sa zúčastnili prvej a opakovanej dražby, s výnimkou vydražiteľov, ktorým bolo udelené rozhodnutie o príklepe a najvyššie podanie neuhradili. Pri prechode vlastníckeho práva na základe ponuky sa nemôže zúčastniť dražiteľ nehnuteľnosti, ktorému bol udelený prí klep na prvej, opakovanej alebo opätovnej dražbe a nezaplatil najvyššie podanie. Správca dane pri prechode vlastníckeho práva na základe ponuky postupuje primerane podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na predaj hnute ľných vecí na základe ponuky. Pre prechode vlastníckeho práva na základe ponuky správca dane určí cenu vo výške 60 % z ceny zistenej v znaleckom posudku.

K § 145

V tomto ustanovení je určené, že vydražiteľ alebo záujemca s najvyššou ponukou musí prevziať všetky vecné bremená, vrátane zmluvných a záväzky z nájomných zmlúv. Zároveň sa stanovuje, že predkupné právo k vydraženej nehnuteľnosti, alebo nehnuteľnosti nadobudnutej na základe ponuky zaniká.

K § 146

Navrhuje sa ustanoviť možnosť vypracovania nové ho znaleckého posudku, ak po prvej alebo opakovanej alebo opätovnej dražbe dôjde k zníženiu všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti. Môže dôjsť, napr. k zmenám podmienok na trhu s nehnuteľnosťami – výrazn ý pokles cien, k znehodnoteniu nehnuteľnosti (vandalizmus alebo živelná pohroma) a podobne. Z hľadiska úspešnosti vymáhania daňových nedoplatkov je vypracovanie nového znaleckého posudku nevyhnutné. Zároveň sa určuje aj postup pre daňovú exekúciu po vypracovaní nového znaleckého posudku, t. j. správca dane postupuje podľa § 130 až 142.

K § 147

Správca dane je oprávnený vykonať daňovú exekúciu predajom podniku alebo jeho časti. Správca dane musí podnik a jeho časť chápať komplexne a zhodnotiť všetky jeho časti, teda aj duševné vlastníctvo, obchodné meno, vysporiadať sa so skutočnosťou, že podnik má aj zamestnancov. Metodiku postupu predaja a ocenenia obsahuje predmetné ustanovenie. Daňová exekúcia predajom podniku alebo jeho časti sa vykon áva formou dražby. V záujme jednotného postupu vyvolávaciu cenu určuje správca dane rozhodnutím o určení ceny, pričom vyvolávacia cena sa rovná cene zistenej podľa znaleckého posudku. Správca dane vydá rozhodnutie o určení ceny, voči ktorému je možno podať odvolanie do ôsmich dní odo dňa jeho doručenia do vlastných rúk. Vyvolávacia cena pri opakovanej dražbe je najmenej 90 % z ceny prvej dražby, pri op ätovnej dražbe vo výške najmenej 75 % z ceny prvej dražby. Správca dane môže predať podnik rozhodnutím o prechode vlastníckeho práva na základe ponuky za cenu vyššiu ako 60 % z ceny prvej draž by. Predmetné ustanovenie rieši aj postup, ak vydražiteľ neuhradil najvyššie podanie v stanovenom termíne alebo nenastanú právne účinky rozhodnutia o udelení príklepu.

K § 148

Toto ustanovenie rieši ďalší spôsob daňovej exekúcie, a to daňovú exekúciu postihnutím majetkových práv spojených s obchodným podielom spoločníka v obchodnej spoloč nosti (s.r.o., v.o.s., komanditná spoločnosť). Podľa Obchodného zákonníka ide o daňovú exekúciu na vyrovnací podiel, na podiel na zisku alebo podiel na likvidačnom zostatku daňového dlžníka. avš ak iba v prípade, že niektorý z podielov reálne vznikne. Zákon zakazuje obchodnej spoločnosti, aby sa dohodla s daňovým dlžníkom o skutočnostiach, ktoré by mohli znížiť jeho nárok na ktorýkoľ vek z podielov. Navrhované ustanovenie rieši i postih obchodnej spoločnosti, ak poruší povinnosť určenú v rozhodnutí o začatí daňového exekučného konania, oznámení alebo v daňovom exekučnom prí kaze. V tomto prípade správca dane je oprávnený vymáhať od obchodnej spoločnosti daňový nedoplatok do výšky príslušného podielu spoločníka, najviac do výšky vymáhaného daňového nedoplatku.

K § 149 a 150

Podľa týchto ustanovení správca dane vyčísli skutočné exekučné náklady, ktoré je povinný uhradiť daňový dlžník. Ide o náklady za výkon zhabania, ktoré sú 2 % z vymáhané ho daňového nedoplatku, náklady za výkon predaja, ktoré sú 2 % z vymoženého daňového nedoplatku, najmenej však 16 eur a najviac však 16 600 eur v obidvoch prípadoch. Taktiež vyčísľuje hotové vý davky (nájomné, znalečné, poistné, a pod.). Uvedené náklady je daňový dlžník povinný uhradiť v lehote ustanovenej zákonom, inak ich správca dane vymáha ako daňový nedoplatok. Ustanovenia zároveň taxatívne riešia, kedy správca dane nevyrubí exekučné náklady a kedy nevymáha exekučné a hotové výdavky.

K § 151

V ustanovení o exekučných účtoch je správca dane zaviazaný všetky peňažné prostriedky, ktoré získa pri výkone daňovej exekúcie poukazovať na osobitný exekučný účet. Zá kon taxatívne vymenováva, ktoré platby musia byť takto smerované.

K § 152 a 153

Ak peňažné prostriedky získané v daňovom exekučnom konaní presahujú sumu daňového nedoplatku alebo peňažného plnenia uloženého rozhodnutím, exekučných nákladov a hotových v ýdavkov postupuje správca dane tak, že výťažok použije na úhradu daňových nedoplatkov ku dňu vzniku zvyšku výťažku, na úhradu preddavku na jedno zdaňovacie obdobie, úhradu splá tok dane alebo odkladu platenia dane, úhradu daňového nedoplatku u iného správcu dane. Ak i po tomto použití ešte zostane výťažok, správca dane ho použije na úhradu ďalších daňových nedoplatkov, a to aj tých, ktoré neboli zabezpečené záložným právom, alebo na zabezpečenie dane podľa tohto zákona. Ak aj po tomto použití vykáže správca dane zvyšok výťažku poukáže ho do notárskej úschovy pre určených príjemcov - záložných veriteľov a ak sa vykáže ešte zvyšok výťažku správca dane ho vráti do 30 dní od jeho vzniku daňovému subjektu. Rovnako toto ustanovenie rieš i rozdelenie a použitie výťažku v prípade, ak predmet daňovej exekúcie je zaťažený záložným právom a záložní veritelia sú na uspokojenie záložných práv pred správcom dane. V tomto pr ípade je potrebné uspokojiť najprv týchto záložných veriteľov.

Zamestnanec správcu dane, ktorý vykonáva daňovú exekúciu realizuje výkon rozhodnutia za účelom vymoženia daňových nedoplatkov, ktoré daňový dlžník dobrovoľne nezaplatil, preto Policajný zbor poskytuje správcovi dane na jeho žiadosť ochranu.

K § 154

V návrhu sa ustanovuje, kto a v akom pr ípade sa dopustí správneho deliktu. Oproti doterajšej právnej úprave došlo k sprehľadneniu ustanovení o zodpovednosti za porušenie povinností odč lenením skutkových podstát jednotlivých správnych deliktov od sankcií, ktoré za ich spáchanie hrozia. Zároveň sa navrhujú liberačné dôvody, na z áklade ktorých sa fyzická osoba – nepodnikateľ zbaví zodpovednosti za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona alebo osobitných predpisov.

Skutkové podstaty správnych deliktov podľa písmena a) prvého bodu a písmen b) a c) sa týkajú nedodržania lehoty na plnenie uvedených povinností ustanovených týmto zákonom, osobitnými daňový mi predpismi a všeobecne záväznými nariadeniami obce.

Písmeno a) druhý bod ustanovuje, že správneho deliktu sa dopustí osoba, ktorá neuposlúchne výzvu správcu dane podať daňové priznanie napriek tomu, že jej táto povinnosť zo zákona nevyplýva. Pí smeno a) tretí bod sa naopak týka prípadu, kedy osoba mala povinnosť podať daňové priznanie a neurobí tak ani na výzvu správcu dane, čím sa ustanovuje kvalifikovaná skutková podstata voči písmenu a) prv ému bodu.

Ïalšie skutkové podstaty podľa písmen d) až j) súvisia s porušením povinností určených správcom dane v rozhodnutí a ďalších povinností peňažného a nepeňažného charakteru.

K § 155

V ustanovení je navrhnutá výška pokuty a spôsob jej výpočtu za správne delikty, ktoré sú ustanovené v § 154.

Podľa navrhovaného znenia je správca dane povinný uložiť pokutu.

V odseku 3 sa ustanovuje, že správca dane pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty, prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu (napr. počet dní omeškania).

V odseku 4 je stanovená minimálna výška pokuty a to 10 % zo súm podľa odseku 1 písm. f) a 5 % zo súm podľa odseku 1 písm. g), vzhľadom na to, že v súčasnosti je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky nízka (1 %). Bez ustanovenia minimálnej hranice by ukladanie pokú t bolo neefektívne a malo by minimálny vplyv na plnenie povinností daňových subjektov.

V odsekoch 7, 8 a 9 sa ustanovuje, v ktorých prípadoch sprá vca dane neuloží pokutu po podaní dodatočného daňového priznania s prihliadnutím na skutočnosť, či uplatneným nárokom došlo ku kráteniu štátneho rozpočtu. Ide o prípady, keď je dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty podané pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred jeho započítaním s vlastnou daňovou povinnosťou. Rovnako sa navrhuje postupovať aj v prí pade, ak do podania dodatočného daňového priznania daňový subjekt neuplatní vrátenie dane (spotrebné dane) podľa osobitného predpisu.

V odseku 10 ustanovenia sa navrhuje z dôvodu zníženia administratívnej náročnosti a nákladov v súvislosti s uložením pokuty, aby správca dane, ktorým je daňový ú rad alebo colný úrad neuložil pokutu, ak suma vypočítanej pokuty je menšia ako 10 eur; pri uložení pokuty správcom dane, ktorým je obec sa navrhuje, aby sa pokuta neuložila ak nepresiahne 3 eurá.

V odseku 11 sa navrhuje päťročná lehota na uloženie pokuty za zisten é za správne delikty podľa § 154. Začiatok tejto päťročnej lehoty je určený pre jednotlivé skupiny správnych deliktov rôzne v závislosti od ich charakteru. Po uplynutí päťročnej lehoty, pokutu nemožno uložiť.

Podľa odseku 12 sa navrhuje, aby správca dane z úradnej moci zruš il rozhodnutie o pokute alebo znížil výšku pokuty, ktorá bola uložená podľa odseku 1 písm. f ), a to nadväzne na nové právoplatné rozhodnutie rozdielu dane alebo sumy ná roku podľa osobitných predpisov, ktorým došlo k zrušeniu sumy rozdielu dane alebo nároku sumy dane podľa osobitných predpisov alebo k jej zníženiu.

V navrhovanom odseku 13 sa ustanovuje, že napriek tomu, že daňovému subjektu bola uložená pokuta napr. za nepodanie daňového priznania ani na výzvu správcu dane, daňový subjekt má naď alej povinnosť toto daňové priznanie podať.

Podľa odseku 14 možno pokutu za nesplnenie inej povinnosti nepeňažnej povahy uložiť aj opakovane v rovnakej výške a to až kým povinnosť nezanikne.

K § 156

V ustanovení sa navrhuje výpočet ú roku z omeškania. Navrhovaný postup výpočtu sa uplatní na všetky druhy daní, ak daňový subjekt nezaplatí daň alebo rozdiel dane v lehote a vo výške podľa osobitného predpisu alebo v lehote a vo v ýške určenej správcom dane v rozhodnutí.

Podľa odseku 1 ustanovenia sa navrhuje, aby správca dane vyrubil úrok z omeškania ak daňový subjekt nezaplatil daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splá tku dane, sumu na zabezpečenie dane, preddavok na daň, vybranú dane alebo zrazenú dane v lehote a vo výške podľa osobitného zákona alebo na základe rozhodnutia správcu dane.

V odseku 2 je uvedený návrh postupu výpočtu úroku z omeškania s použitím základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky. Ak však štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, navrhuje sa minimálna ročná úroková sadzba 15 % . Bez ustanovenia minimálnej hranice by vyrubenie úroku z omeškania nebolo efektívne a malo by minimálny vplyv na včasné platenie daní.

Úrok z omeškania sa počíta za každý deň omeškania s platbou najdlhšie do dňa, v ktorom daňový dlžník daňový nedoplatok zaplatil alebo do dňa vykonania kompenzácie t.j. ke ď správca dane preúčtoval preplatok daňového subjektu na jeho nedoplatok. Do počtu dní omeškania sa počíta aj deň zaplatenia daňového nedoplatku. Podľa navrhovaného znenia sa umožňuje sprá vcovi dane vyrubiť úrok z omeškania aj priebežne, aj keď nedošlo e šte k úplnému zaplateniu daňového nedoplatku, napr. osobitne za každé zdaňovacie obdobie. Úrok z omeškania sa počí ta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou, a to aj v prípade, ak daňový subjekt daňový nedoplatok ani z časti nezaplatil.

V odseku 3 navrhované ho ustanovenia sa upravuje postup vyrubenia úroku z omeškania v prípade, že došlo k zániku daňového nedoplatku alebo jeho časti formou započítania podľa tohto zákona; v týchto prípadoch správca dane (daňový úrad alebo colný úrad) vyrubí úrok z omeškania do dňa predchádzajúceho dňu doručenia žiadosti o započí tanie daňového nedoplatku správcovi dane.

V odseku 4 sa navrhuje postup vyrubenia úroku z omeškania z nezaplatenej sumy preddavku na daň plateného podľa osobitného predpisu, ktorý sa bude po čítať najdlhšie do lehoty na podanie daňového priznania. Napríklad pri dani z motorových vozidiel sa bude úrok z omeškania počítať najdlhšie do 31. januára roka nasledujúceho po skončení predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia.

V odseku 5 sa navrhuje osobitný postup vyrubenia úroku z omeškania za nezaplatený preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti, ktorý sa vysporiada ročným zúčtovaním alebo podaním daňového priznania podľa osobitné ho predpisu (§ 38 alebo § 32 zákona o dani z príjmov).

V odseku 6 sa navrhuje, že správca dane úrok z omeškania nevyrubí ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň (pri spotrebných daniach), daňový úrad a colný úrad úrok z omeškania nevyrubí, ak vypočítaná suma úroku z omeškania nepresiahne 10 eur, ak je správcom dane obec, úrok z omeškania sa nevyrubí, ak súčet vypočítaného úroku z omeškania za všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu za zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá. Úrok z omeškania sa navrhuje nevyrubiť ani daňovému subjektu, ak je v reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu; rovnako ani z nezaplateného vyrubeného úroku z omeškania alebo z nezaplatenej uloženej pokuty.

Podľa odseku 7 sa navrhuje aby sa z úradnej moci znížil úrok z omeškania vyrubený podľa odseku 1 písm. a) v prípade, ak sa vyrubená daň alebo rozdiel dane novým rozhodnutím zníži alebo zruší.

V odseku 8 sa navrhuje lehota, v ktorej zanikne právo vyrubiť úrok z omeškania.

V odsekoch 9 a 10 sa navrhuje vyrubenie úroku z omeškania v pr ípadoch ustanovených zákonom o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok.

K § 157

Zákon aj v tomto ustanovení zvažuje možný dopad na sociálnu situáciu a postavenie daňového dlžníka v prípade ak by správca dane vymáhal nedoplatok, ktorý daňovému subjektu vznikol nezaplatením sankcie. Úľava alebo odpustenie sa povoľuje na základe žiadosti daňov ého dlžníka. Kompetencia jednotlivých orgánov na povolenie úľavy sa odvíja od výšky sumy jednotlivého prípadu, z ktorého môže byť úľava povolená. Ministerstvo financií, daňové riadite ľstvo, colné riaditeľstvo, daňový úrad ako aj colný úrad môže v odôvodnených prípadoch povoliť úľavu z nedoplatku alebo odpustiť nedoplatok tomu, kto je v postavení daňového dlžníka.

V prípade, ak daňový dlžník preukáže, že vymáhaním nedoplatku by bola ohrozená jeho výživa alebo osôb na jeho výživu odkázaných, nedoplatok na sankcii prislúchajúcej k dani sa odpustí.

Úľavu zo sankcie možno povoliť alebo sankciu možno odpustiť aj v prípade, ak daňový dlžník preukáže, že vymáhanie nedoplatku by viedlo k ukončeniu jeho činnosti, alebo že by bol výnos z likvidácie nižší ako vyrubená sankcia alebo ak daňový subjekt nesprávne vykázal daňovú povinnosť alebo neskoro splnil povinnosť z dôvodu, nesprávnej aplikácie právneho predpisu. Podmienkou pre takéto odpustenie alebo úľavu nedoplatku na sankcii je zaplatenie dane, ku ktorej sankcia prislúcha.

K § 158

V odseku 1 tohto ustanovenia je definovaný pojem 'pohľadávka', ktorým sa pre konkurz a reštrukturalizáciu rozumie daňový nedoplatok, teda za pohľadávku sa považuje dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.

Odsek 2 definuje na účely konkurzu a reštrukturalizácie pojem 'záväzok', ktorým sa označuje suma dane, na vrátenie ktorej má daňový subjekt nárok podľa tohto zákona ako i podľa osobitn ých predpisov.

Odsek 3 uvádza, čo sa považuje za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania. Ide o daňový nedoplatok, ktorý vznikol v deň vyhlá senia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.

Obdobne ustanovenie odseku 4 definuje, čo sa považuje za záväzok vzniknutý po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania. Je to suma dane, na vrátenie ktorej má daňový subjekt nárok podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov a ktorá vznikla v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začat í reštrukturalizačného konania.

Toto ustanovenie ďalej ustanovuje, ako správca dane postupuje po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.

Odsek 6 tohto ustanovenia upravuje, kto vystupuje počas konkurzu alebo reštrukturalizácie v mene správcu dane (daňového úradu alebo colného úradu). Takouto osobou môže byť nielen zamestnanec sprá vcu dane, daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva, ale i iná osoba, ktor á môže konať za správcu dane v konkurze alebo reštrukturalizácii za podmienok uvedených v zmluve, ktorú uzatvorí s daňovým riaditeľstvom alebo colným riaditeľstvom. Za takúto osobu je považovaná pr ávnická osoba so 100-percentnou majetkovou účasťou štátu určená ministerstvom.

K § 159

V nadväznosti na zákon o konkurze a reštrukturalizá cii upravuje toto ustanovenie postavenie správcu konkurznej podstaty tým spôsobom, že správca konkurznej podstaty sa na obdobie trvania konkurzného konania stáva účastníkom daňového konania namiesto daňové ho subjektu. Všetky daňové doklady, daňové priznania a iné písomnosti, ktoré vystaví správca konkurznej podstaty a ktoré majú význam pre určenie práv a povinností daňového subjektu alebo iných os ôb, sa považujú za doklady vystavené daňovým subjektom.

K § 160

V navrhovanom ustanovení sú ustanovené splnomocňovacie ustanovenia pre ministerstvo financií a vládu Slovenskej republiky, ktoré možno uplatniť napr. na zamedzenie nezrovnalostí vzniknutých z uplatň ovania tohto zákona alebo osobitných predpisov alebo dáva možnosť rozhodnúť v sporných prípadoch zdanenia.

K § 161

Ustanovení sa navrhuje úprava zaokrúhľovania dane v prípade ak tak nie je ustanovené v tomto zákone alebo v osobitnom predpise.

K § 162

V ustanovení sa navrhuje vylúčenie použitia zákona v prípade, ak medzinárodná zmluva stanovuje inak.

K § 163

Navrhovaným ustanovením sa vylučuje používanie správneho poriadku pri správe daní.

K § 164

Ustanovením sa navrhuje, ktoré osobné údaje je oprávnené spracúvať daňové riaditeľstvo, colné riaditeľstvo a komu je možné tieto údaje sprístupniť.

K § 165

V ustanovení sú navrhnuté prechodné ustanovenia.

K § 166

V ustanovení je upravené, že zákonom sa preberajú právne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie uvedené v prílohe.

K § 167

Navrhovaným ustanovením sa zrušuje zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a všetky jeho novely a doplnky.

K § 168

V ustanovení sa navrhuje účinnosť zákona.

Materiá l bol schválený vládou Slovenskej republiky dňa 30. septembra 2009.

Robert Fico v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Ján Počiatek v. r.

minister financií Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Načítavam znenie...
MENU
Hore