Zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov 549/2011 účinný od 01.01.2020

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky konania vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe schváleného Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2019.

Návrhom zákona dochádza k zmene právnych predpisov v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach na úrovni Európskej únie, v časti definujúcej pojem „obvyklý pobyt“, s cieľom dosiahnutia súladu s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a rešpektovaní skutočnosti, že ide o autonómny pojem práva Európskej únie. Predkladateľ identifikoval vnútroštátne právne predpisy v oblasti trestného práva, v ktorých je pojem „obvyklý pobyt“ zadefinovaný, a to:

•zákon č. 533/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii (ďalej len „zákon č. 533/2011 Z. z.“),

•zákon č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“),

•zákon č. 161/2013 Z. z. o odovzdávaní, uznávaní a výkone rozhodnutí o opatreniach dohľadu ako náhrade väzby v Európskej únii (ďalej len „zákon č. 161/2013 Z. z.“),

•zákon č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 316/2016 Z. z.“).

Zo súčasného právneho stavu vo vzťahu k osobitným právnym predpisom v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach na úrovni Európskej únie je zrejmé, že prístup ku konceptu obvyklého pobytu nie je jednotný, čo vyplýva najmä zo skutočnosti, že v niektorých právnych predpisoch je priamo zavedená definícia tohto pojmu a v niektorých právnych predpisoch je tento pojem len používaný bez toho, aby ho príslušný právny predpis definoval. V nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie je zrejmé, že súčasný, i keď slovenskému právnemu poriadku bližší koncept trvalého bydliska, nepredstavuje vhodný spôsob transpozície právnych aktov Európskej únie vo vzťahu k určeniu miestnej príslušnosti, ak je Slovenská republika štátom výkonu žiadostí o vykonanie rozhodnutí. Okrem uvedeného je problematickým aspektom skutočnosť, že pojem „obvyklý pobyt“ je autonómnym pojmom práva Európskej únie, pričom je potrebné mať na zreteli jeho autonómny charakter, ktorý tvorí prekážku pre podrobnejšiu úpravu vo vnútroštátnom práve. V nadväznosti na uvedené návrhom zákona dochádza k vypusteniu definície pojmu „obvyklý pobyt“ z príslušných právnych predpisov.

Návrh zákona súčasne reaguje aj na poznatky vyplývajúce z aplikačnej praxe. Detailné odôvodnenie všetkých navrhovaných zmien je uvedené v osobitnej časti dôvodovej správy.

2

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona nebude mať vplyv na rozpočet verejnej správy, ani vplyv na podnikateľské prostredie, sociálne vplyvy, vplyvy na životné prostredie, na informatizáciu spoločnosti, na služby verejnej správy pre občana a ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Účinnosť predkladanej právnej úpravy sa navrhuje od 1. januára 2020, čím sa zohľadňuje predpokladaná dĺžka legislatívneho procesu, ako aj dostatočná legisvakancia.

Materiál bol predmetom medzirezortného pripomienkového konania, predmetom rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky, predmetom rokovania Hospodárskej a sociálnej rady Slovenskej republiky a dňa 21. augusta 2019 bol materiál prerokovaný a schválený vládou Slovenskej republiky.

3

Doložka vybraných vplyvov

1. Základné údaje

Názov materiálu

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)

vláda Slovenskej republiky

* Materiál nelegislatívnej povahy

💧 Materiál legislatívnej povahy

Charakter predkladaného materiálu

💧 Transpozícia práva EÚ

Termín začiatku a ukončenia PPK

Začiatok: -

Ukončenie: -

Predpokladaný termín predloženia na MPK*

jún 2019

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR*

jún 2019

2. Definícia problému

Osobitné právne predpisy v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach na úrovni Európskej únie (ďalej len ,,EÚ“) nereflektujú skutočnosť, že pojem ,,obvyklý pobyt“ je autonómnym pojmom práva EÚ, čo vytvára prekážku pre jeho podrobnejšiu úpravu vo vnútroštátnom práve, tak ako je tomu v súčasnosti. Prístup ku konceptu obvyklého pobytu v súčasnosti nie je jednotný, čo vyplýva najmä zo skutočnosti, že v niektorých právnych predpisoch je priamo zavedená definícia tohto pojmu a v niektorých právnych predpisoch je tento pojem len používaný bez toho, aby ho príslušný právny predpis definoval. V nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že súčasný, i keď slovenskému právnemu poriadku bližší koncept trvalého bydliska, nepredstavuje vhodný spôsob transpozície právnych aktov Európskej únie vo vzťahu k určeniu miestnej príslušnosti, ak je Slovenská republika štátom výkonu žiadostí o vykonanie rozhodnutí.

3. Ciele a výsledný stav

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je najmä vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“ z príslušných právnych predpisov v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach na úrovni Európskej únie za účelom dosiahnutia súladu vnútroštátnej právnej úpravy s judikatúrou Súdneho dvora EÚ s ohľadom na skutočnosť, že v prípade pojmu ,,obvyklý pobyt“ ide o autonómny pojem práva EÚ a teda nie je žiaduce aby bol zadefinovaný prostredníctvom vnútroštátnych predpisov.

4. Dotknuté subjekty

Štátne orgány, súdy, fyzické osoby - odsúdení

5. Alternatívne riešenia

Alternatívne riešenia neboli posudzované.

6. Vykonávacie predpisy

Predpokladá sa prijatie/zmena vykonávacích predpisov? * Áno 💧 Nie

bezpredmetné

4

7. Transpozícia práva EÚ

Národná právna úprava nejde nad rámec minimálnych požiadaviek EÚ.

8. Preskúmanie účelnosti**

Preskúmanie účelnosti navrhovaného predpisu bude vykonávané priebežne po nadobudnutí účinnosti.

* vyplniť iba v prípade, ak materiál nie je zahrnutý do Plánu práce vlády Slovenskej republiky alebo Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky.

** nepovinné

9. Vplyvy navrhovaného materiálu

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na rozpočet verejnej správy z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy

* Áno

* Nie

* Čiastočne

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na podnikateľské prostredie z toho vplyvy na MSP

* Pozitívne

* Žiadne

* Negatívne

Sociálne vplyvy

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na informatizáciu

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na služby pre občana z toho vplyvy služieb verejnej správy na občana vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

10. Poznámky

11. Kontakt na spracovateľa

Mgr. Simona Kočišová (tel. č. 02/888 91 299,

simona.kocisova@justice.sk

)

12. Zdroje

Interná pracovná skupina zriadená v rámci rezortu spravodlivosti.

13. Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona s právom Európskej únie

5

1.

Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky

2.

Názov návrhu zákona: Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

3.

Predmet návrhu zákona je upravený v práve Európskej únie:

a)v primárnom práve (uviesť názov zmluvy a číslo článku)- čl. 82 ods. 1 a 2 a čl. 87 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú. v. ES C 202, 7.6.2016)

b)v sekundárnom práve (uviesť druh, inštitúciu, číslo, názov a dátum vydania právneho aktu vzťahujúceho sa na upravovanú problematiku, vrátane jeho gestora)

- Rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 22.3.2005) v platnom znení, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky;

- Rámcové rozhodnutie Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami (Ú. v. EÚ L 337, 16.12.2008) v platnom znení, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky;

- Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 5.12.2008) v platnom znení, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky;

- Rámcové rozhodnutie Rady 2009/829/SVV z 23. októbra 2009 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozhodnutia o opatreniach dohľadu ako alternatíve väzby medzi členskými štátmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 294, 11.11.2009), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

c)v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (uviesť číslo a označenie relevantného rozhodnutia a stručne jeho výrok alebo relevantné právne vety)

-Rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 2008, C-66/08 Kozłowski, ECLI:EU:C:2008:437, body 39, 41, 48 a 53.

4.

Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a) uviesť lehotu na prebranie príslušného právneho aktu Európskej únie, príp. aj osobitnú lehotu účinnosti jeho ustanovení

6

- bezpredmetné; nakoľko príslušné právne akty EÚ už boli do slovenského právneho poriadku úplne transponované

b) uviesť informáciu o začatí konania v rámci „EÚ Pilot“ alebo o začatí postupu Európskej komisie, alebo o konaní Súdneho dvora Európskej únie proti Slovenskej republike podľa čl. 258 a 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v jej platnom znení, spolu s uvedením konkrétnych vytýkaných nedostatkov a požiadaviek na zabezpečenie nápravy so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie

- bezpredmetné

c) uviesť informáciu o právnych predpisoch, v ktorých sú uvádzané právne akty Európskej únie už prebrané, spolu s uvedením rozsahu ich prebrania, príp. potreby prijatia ďalších úprav

- zákon č. 183/2011 o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia);

- zákon č. 533/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii (úplná transpozícia);

- zákon č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia);

- zákon č. 161/2013 Z. z. o odovzdávaní, uznávaní a výkone rozhodnutí o opatreniach dohľadu ako náhrade väzby v Európskej únii (úplná transpozícia);

- zákon č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia).

5.

Návrh zákona je zlučiteľný s právom Európskej únie:

a) úplne (ak je právny akt prebraný náležite, t. j. v zodpovedajúcej právnej forme, včas, v celom rozsahu a správne)

- úplne

b) čiastočne (uviesť dôvody, predpokladaný termín a spôsob dosiahnutia úplného súladu)

c) ak nie je, uviesť dôvody, predpokladaný termín a spôsob dosiahnutia úplného súladu

7

B. Osobitná časť

K Čl. I

(zákon č. 183/2011 Z. z.)

K bodu 1

V dotknutých ustanoveniach (§ 4 a § 6 ods. 1) sa navrhuje nahradiť doposiaľ používaný pojem „bydlisko“ pojmom „obvyklý pobyt“. Zákon č. 183/2011 Z. z. predstavuje transpozíciu rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie. Francúzska jazyková verzia citovaného rámcového rozhodnutia používa pojem „résidence habituelle“, ktorého slovenským ekvivalentom je pojem „obvyklý pobyt“. Anglická jazyková verzia citovaného rámcového rozhodnutia používa pojem „is normally resident“, ktorého slovenským ekvivalentom je pojem „bydlisko“, avšak domnievame sa, že v danom prípade ide o chybný preklad a vhodným by v tomto smere aj s ohľadom na cieľ a kontext citovaného rámcového rozhodnutia mal byť pojem, ktorý je používaný vo francúzskej jazykovej verzii a jeho slovenský ekvivalent, ktorým je pojem „obvyklý pobyt“. Pojem bydlisko by sa mal v rámci vnútroštátnych predpisov používať ako slovenský ekvivalent vo vzťahu k pojmu „domicile“, ktorý je používaný v právnych aktoch Európskej únie v ich francúzskej jazykovej verzii. Okrem uvedeného treba pripomenúť, že pojem „bydlisko“ („domicile“) je pojmom, ktorý je možné vykladať v súlade s vnútroštátnym právom. Naproti tomu pojem „obvyklý pobyt“ je autonómnym pojmom únijného práva, ktorý podlieha výkladu, ktorý je oprávnený podávať výlučne Súdny dvor Európskej únie. Pri určovaní obvyklého pobytu je nevyhnutné, aby príslušný orgán najmä s ohľadom na povinnosť eurokonformného výkladu bral do úvahy okrem príslušnej judikatúry Súdneho dvora vo vzťahu k výkladu pojmu obvyklý pobyt, aj cieľ resp. účel príslušného právneho aktu Európskej únie, ktorý je prostredníctvom vnútroštátnej úpravy transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky. Uvedené ma relevanciu najmä vo vzťahu ku skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo resp. osobitne pre každý prípad a to vo svetle cieľa resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodu 2

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť slovenských krajských súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii, ktoré vydal súd štátu pôvodu, bola determinovaná kritériom trvalého pobytu dotknutej osoby, keďže kritérium obvyklého pobytu je smerodajné vo vzťahu k samotnému odovzdaniu rozhodnutia na uznanie a výkon, a teda kritérium trvalého pobytu sa v ďalšom kroku javí ako vhodné na určenie príslušnosti konkrétneho súdu v Slovenskej republike.

K bodom 3 až 5

Na základe poznatkov vyplývajúcich z aplikačnej praxe sa navrhuje zmena znenia § 11, ktorý upravuje rozhodovanie o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii, pričom týmto sa v zmysle § 2 písm. a) rozumie právoplatné odsudzujúce rozhodnutie vydané pre trestný čin alebo pre protiprávne konanie týkajúce sa porušenia pravidiel cestnej premávky vydané súdom štátu pôvodu v trestnom konaní, alebo správnym orgánom štátu pôvodu, ak podľa právneho poriadku štátu pôvodu bolo proti tomuto rozhodnutiu možné podať opravný prostriedok, o

8

ktorom rozhoduje súd s právomocou v trestných veciach. Doposiaľ senát rozhodoval o uznaní a výkone oboch vyššie uvedených typoch rozhodnutia o peňažnej sankcii. Senát teda bez nariadenia hlavného pojednávania, verejného zasadnutia alebo neverejného zasadnutia uznesením rozhodoval aj v prípade, ak ide o rozhodnutie o uznaní a výkone peňažnej sankcie, ktoré vydal správny orgán štátu pôvodu. Navrhuje sa, aby o tomto type rozhodnutia o peňažnej sankcii rozhodoval vyšší súdny úradník, keďže v danom prípade ide o uznávanie a výkon vo vzťahu k štandardným pokutám za dopravné priestupky, čo z vecného hľadiska nie je tak komplikovanou agendou, aby o nej mal rozhodovať výlučne sudca. Táto zmena má za cieľ taktiež prispieť k odbremeneniu sudcov. V nadväznosti na skutočnosť, že rozhodovať uznesením o tomto type rozhodnutia o peňažnej sankcii bude vyšší súdny úradník, navrhuje sa, aby v súlade s čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bola opravným prostriedkom proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, ktorá bude mať odkladný účinok, pričom o takejto sťažnosti bude rozhodovať sudca. Proti rozhodnutiu sudcu o sťažnosti nie je prípustný opravný prostriedok, keďže je potrebné uvedomiť si, že samotná sťažnosť smeruje voči rozhodnutiu (vyššieho súdneho úradníka) o uznaní a výkone rozhodnutia o štandardných pokutách za dopravné priestupky, teda ide o rozhodnutie správnej povahy, ktoré nie je z kvalitatívneho hľadiska tak závažného charakteru ako napr. súdne rozhodnutie vydané pre trestný čin. Na účely zabezpečenia súdneho prieskumu je teda v tomto prípade postačujúce, aby o sťažnosti rozhodol sudca súdu toho istého stupňa bez možnosti podať ďalší opravný prostriedok voči tomuto rozhodnutiu sudcu, o ktorom by rozhodoval nadriadený súd, pričom uvedené je aj v záujme zabezpečenia rýchlosti konania.

K bodu 6

V nadväznosti na prijatie novej právnej úpravy § 11, ktorý sa týka určitých procesných otázok je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020) dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. II

(zákon č. 549/2003 Z. z.)

Navrhovaná zmena reaguje na navrhovanú zmenu v čl. I, ktorej cieľom je zabezpečiť, aby namiesto sudcu rozhodoval o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii, ktoré vydal správny orgán štátu pôvodu, vyšší súdny úradník. V nadväznosti na uvedené je tak potrebné uskutočniť zmenu aj v zákone č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, ktorý upravuje postavenie a činnosť súdnych úradníkov.

K Čl. III

(zákon č. 533/2011 Z. z.)

K bodu 1

Navrhuje sa vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý bol doposiaľ v zmysle § 3 písm. h) definovaný ako trvalý pobyt alebo prechodný pobyt. Takto formulovaná definícia nie je vhodná, keďže trvalý pobyt a prechodný pobyt majú v podmienkach Slovenskej republiky len evidenčný charakter, čo je v rozpore s výkladom pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý vyplýva z právnych nástrojov Európskej únie, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

9

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že pojem „obvyklý pobyt“ je autonómnym pojmom práva Európskej únie a je potrebné mať na zreteli jeho autonómny charakter, ktorý tvorí prekážku pre podrobnejšiu úpravu vo vnútroštátnom práve. S ohľadom na uvedené je nežiaduce aby bol tento pojem podrobne definovaný vo vnútroštátnom práve, keďže uvedené by mohlo mať za následok ohrozenie jednotného výkladu a s tým spojenej jednotnej aplikácie práva Európskej únie. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie však vyplývajú vo vzťahu k pojmu „obvyklý pobyt“ viaceré spoločné znaky, pričom ide o skutkový koncept, nie právny. Pri určovaní obvyklého pobytu je potrebné zohľadniť, či ide o miesto, kde má dotknutá osoba ťažisko svojho života, svojich záujmov, a to s ohľadom na svoj rodinný, pracovný či sociálny život. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie taktiež vyplýva, že limitovanie obvyklého pobytu na zápis v registri (ako je tomu napr. v prípade trvalého pobytu) nie je možné, i keď by zákon ukladal povinnosť registrovať skutočný skutkový stav. Určenie obvyklého pobytu dotknutej osoby prináleží príslušnému súdu, a to na základe posúdenia a overenia výskytu znakov uvedených vyššie.

V nadväznosti na vyššie uvedené sa predkladateľ inšpiroval konceptom, ktorý je zavedený aj v Českej republike, ktorý taktiež v normatívnom texte príslušných právnych predpisov nedefinuje pojem „obvyklý pobyt“, avšak z rozhodovacej činnosti českých súdov je zrejmé, že tieto súdy napriek absencii definície nemajú problém pri aplikácii ustanovení, ktoré obsahujú pojem „obvyklý pobyt“. Z judikatúry českých súdov je zrejmé, že sa prikláňajú k judikatúre Súdneho dvora a pojem „obvyklý pobyt“ vykladajú ako miesto, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava, pričom v tomto mieste najmä vedie domácnosť a má zamestnanie, hoci toto miesto sa nemusí zhodovať s miestom trvalého pobytu. České súdy taktiež zdôrazňujú, že ide o faktický a nie právny pojem, ktorý nemožno za každých okolností stotožňovať s trvalým resp. iným oprávneným pobytom, ktoré majú skôr administratívnoprávnu povahu (resp. evidenčný charakter). Skutočnosť, že obvyklý pobyt je okrem iného vykladaný tak, že ide o miesto, kde sa osoba prevažne fakticky zdržiava nemôže sama o sebe bez ďalšej skutočnosti znamenať, že miesto, kde sa osoba zdržiava je vždy jej obvyklým pobytom. Z uvedeného je teda zrejmé, že nemožno stotožňovať „miesto, kde sa osoba fakticky zdržiava“ s pojmom „obvyklý pobyt“ (viď. napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 11 Td 22/2017-7 zo dňa 18. mája 2017).

Sumarizujúc vyššie uvedené pri určovaní obvyklého pobytu vo všeobecnosti príslušný orgán berie do úvahy, aj skutočnosť či ide o miesto, kde sa osoba prevažne fakticky zdržiava avšak na tento účel zohľadní aj iné skutočnosti a to najmä existenciu osobných väzieb, spočívajúcich najmä v založení, vedení a súžití v domácnosti, rodinných väzieb, ďalej vlastníckeho práva alebo nájmu k nehnuteľnosti, hospodárskych väzieb, spočívajúcich najmä vo výkone podnikania alebo pracovnej činnosti a sociálnych väzieb dotknutej osoby na toto miesto. V každom prípade však pri posudzovaní reálneho výskytu spomenutých väzieb uprednostní tie z nich , ktoré majú spojitosť s účelom príslušného právneho nástroja Európskej únie, ktorý je do vnútroštátnym právnym predpisom transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky. V prípade zákona č. 533/2011 Z. z. bude ťažisko posudzovania na rodinných, sociálnych a osobných väzbách. Uvedené ma relevanciu aj vo vzťahu k skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné, aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo resp. osobitne pre každý prípad, a to vo svetle cieľa, resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodu 2

10

S ohľadom na navrhovanú zmenu konceptu obvyklého pobytu sa navrhuje vypustenie podmienky zdržiavania sa na území Slovenskej republiky, keďže túto možno subsumovať pod splnenie podmienky existencie obvyklého pobytu, a teda v normatívnom texte je nadbytočná.

K bodu 3

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť okresných súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone rozhodnutia vydaného justičným orgánom štátu pôvodu bola determinovaná na základe kritéria trvalého pobytu resp. posledného trvalého pobytu dotknutej osoby. Preukázanie obvyklého pobytu slúži predovšetkým na účely odovzdávania výkonu rozhodnutia justičného orgánu Slovenskej republiky do iného členského štátu a naopak, nie na účel určovania príslušnosti justičného orgánu v Slovenskej republike na konanie o uznaní a výkone rozhodnutia. Aj vzhľadom k tomu, že tak európska legislatíva ako aj vnútroštátna legislatíva pripúšťa uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia aj v prípade, ak odsúdený trvalo žijúci v zahraničí sa zamýšľa vrátiť na územie Slovenskej republiky, určovanie príslušnosti by mohli sprevádzať výrazné ťažkosti a teda vhodným riešením je aplikovať ako rozhodujúce kritérium práve trvalý pobyt resp. posledný trvalý pobyt.

K bodu 4

V nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy, ktorá sa týka určitých procesných otázok, je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020) dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. IV

(zákon č. 549/2011 Z. z.)

K bodu 1

Navrhuje sa vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý bol doposiaľ v zmysle § 3 písm. g) definovaný ako trvalý pobyt alebo prechodný pobyt. Takáto definícia je nevhodná, z dôvodov, ktoré bližšie uvádzame pri odôvodnení k čl. III. Ako už vyššie uvádzame, súd v každom prípade zohľadňuje aj účel príslušného právneho nástroja Európskej únie, ktorý je vnútroštátnym právnym predpisom transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti, v prípade aplikácie ustanovení zákona č. 549/2011 Z. z., tak príslušný orgán pri určovaní obvyklého pobytu berie do úvahy tie kritériá, ktoré sú relevantné pre naplnenie cieľa rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, ktorým je uľahčenie sociálnej nápravy odsúdenej osoby. To znamená, že v tomto prípade zohľadní najmä rodinné, pracovné a sociálne väzby odsúdenej osoby, t. j. miesto ťažiska jeho života. Uvedené má relevanciu aj vo vzťahu ku skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave, nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné, aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo, resp.

11

osobitne pre každý prípad, a to vo svetle cieľa resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodom 2 a 3

V nadväznosti na navrhovanú zmenu § 3 písm. g) sa navrhuje úprava kritérií pre uznanie a výkon rozhodnutia (v tomto prípade ide konkrétne o právoplatné odsudzujúce rozhodnutie pre trestný čin alebo iné právoplatné rozhodnutie vydané súdom štátu pôvodu v trestnom konaní, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody) podľa § 4 ods. 1 písm. a) a kritérií pre odovzdanie výkonu rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 písm. a). Doposiaľ boli v citovaných ustanoveniach kritériá upravené alternatívnym spôsobom tak, že dotknutá osoba je štátnym občanom Slovenskej republiky a musela spĺňať podmienku obvyklého pobytu (keďže za tento sa považoval trvalý alebo prechodný pobyt) alebo musela mať na území dotknutého štátu preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody na území Slovenskej republiky. Takéto nastavenie kritérií nie je vhodné, keďže aj s ohľadom na cieľ rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV, ktorým je uľahčenie sociálnej nápravy odsúdenej osoby – táto osoba má mať na dotknuté územie určité väzby. Existenciu takýchto väzieb však možno subsumovať priamo pod obsah pojmu „obvyklý pobyt“. S ohľadom na skutočnosť, že navrhovanou zmenou § 3 písm. g) sa odstraňuje nevhodná definícia, nie je potrebné aby boli kritériá stanovené alternatívne, keďže splnenie kritéria obvyklého pobytu je v tomto smere postačujúce.

K bodom 4 a 5

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť krajských súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone rozhodnutia, bola determinovaná na základe kritéria trvalého pobytu, prípadne posledného trvalého pobytu resp. miesta, kde odsúdený vykonáva trest odňatia slobody. Pojem „obvyklý pobyt“ slúži predovšetkým na skúmanie podmienok na odovzdanie výkonu rozhodnutia alebo na prevzatie výkonu rozhodnutia, nie nevyhnutne na účel určovania miestnej príslušnosti slovenských orgánov ako vykonávajúcich justičných orgánov. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky má dlhodobo ustálenú súdnu prax, že pre určenie príslušnosti na rozhodnutie je rozhodujúcou skutočnosťou, kde je odsúdený prihlásený k trvalému pobytu, pričom jeho skutočný pobyt a úmysel sa tu trvalo zdržiavať je na tento účel irelevantný (napríklad rozhodnutia vo veciach sp. zn. 6Ndt 6/2014 z 22. mája 2014, 2Ndt 16/2016 zo 16. augusta 2016, 7Ndc 5/2017 zo 7. júna 2017, 6Nds 9/2017 z 23. novembra 2017, 5Ndt 19/2018 z 25. júna 2018). Taktiež treba brať do úvahy skutočnosť, že ak by bola aj miesta príslušnosť slovenského súdu určená podľa kritéria obvyklého pobytu, tak v prípade, ak by podmienka obvyklého pobytu pre uznanie a výkon rozhodnutia nebola naplnená a bolo by nevyhnutné odmietnuť uznanie a výkon rozhodnutia, reálne by neexistoval v Slovenskej republike súd príslušný na vydanie tohto rozhodnutia. S ohľadom na uvedené sa tak javí ako vhodnejší práve navrhovaný koncept, kedy sa pre určenie príslušnosti konkrétneho slovenského súdu bude používať kritérium trvalého pobytu (resp. miesta, kde odsúdený vykonáva trest odňatia slobody). Zároveň sa dopĺňa druhá veta, ktorej cieľom je zachovanie príslušnosti bez ohľadu na zmenu rozhodných skutočností, ktoré nastali až po začatí konania.

K bodu 6

12

V zmysle čl. 6 ods. 4 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii: „Príslušný orgán štátu pôvodu oznámi odsúdenej osobe v jazyku, ktorému rozumie, že rozhodol o zaslaní rozsudku spolu s osvedčením prostredníctvom štandardného tlačiva oznámenia uvedeného v prílohe II. Ak sa odsúdená osoba nachádza vo vykonávajúcom štáte v čase tohto rozhodnutia, uvedené tlačivo sa zašle vykonávajúcemu štátu, ktorý zodpovedajúcim spôsobom o tom informuje túto osobu.“. S ohľadom na poznatky vyplývajúce z aplikačnej praxe sa v § 12 ods. 2 upravuje presný postup slovenského súdu, v prípade, ak o odoslaní osvedčenia zo štátu pôvodu do Slovenskej republiky ako štátu výkonu, štát pôvodu neinformuje dotknutú osobu, pretože sa v čase vydania rozhodnutia o odovzdaní výkonu rozhodnutia nenachádzala na území štátu pôvodu, slovenský súd je povinný bezodkladne informovať dotknutú osobu o tejto skutočnosti.

K bodu 7

V nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy, ktorá sa týka určitých procesných otázok je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020), dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. V

(zákon č. 161/2013 Z. z.)

K bodu 1

Navrhuje sa vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý bol doposiaľ v zmysle § 2 písm. g) definovaný ako trvalý pobyt alebo prechodný pobyt. Takáto definícia je nevhodná z dôvodov, ktoré bližšie uvádzame pri odôvodnení k čl. III, pričom príslušné súdy by obvyklý pobyt mali určovať spôsobom, ktorý špecifikujeme v odôvodnení k čl. III, s dôrazom na osobné, rodinné a sociálne väzby dotknutej osoby. Uvedené má relevanciu aj vo vzťahu k skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave, nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné, aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo, resp. osobitne pre každý prípad, a to vo svetle cieľa, resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodu 2

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť okresných súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone rozhodnutia o opatreniach dohľadu bola determinovaná na základe kritéria trvalého pobytu, resp. posledného trvalého pobytu dotknutej osoby. Ide tak o jednoznačné odlíšenie účelu pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý slúži len na posúdenie dôvodnosti uznania a výkonu rozhodnutia justičného orgánu iného členského štátu o opatreniach dohľadu.

K bodom 3 a 4

13

V nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy, ktorá sa týka určitých procesných otázok je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020) dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. VI

(zákon č. 316/2016 Z. z.)

K bodu 1

Navrhuje sa vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý bol doposiaľ v zmysle § 2 písm. g) definovaný ako trvalý pobyt alebo prechodný pobyt. Takáto definícia je nevhodná, z dôvodov, ktoré bližšie uvádzame pri odôvodnení k čl. III , pričom príslušné súdy by obvyklý pobyt mali určovať spôsobom, ktorý špecifikujeme v odôvodnení k čl. III. V tomto prípade je však potrebné mať na zreteli, že zákon č. 316/2016 Z. z. predstavuje transpozíciu rámcového rozhodnutia Rady č. 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (na rozdiel od iných právnych nástrojov Európskej únie z trestnej oblasti, ktoré sa viažu k obmedzeniu osobnej slobody ako napr. rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody). Z uvedeného je zrejmé, že príslušný orgán bude pri určovaní obvyklého pobytu brať do úvahy najmä tie kritériá, ktoré majú takpovediac majetkový charakter, t. j. vlastnícke právo alebo nájom k nehnuteľnosti, pracovné a hospodárske väzby, spočívajúce najmä vo výkone podnikania alebo pracovnej činnosti. Uvedené má relevanciu aj vo vzťahu k skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave, nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné, aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo, resp. osobitne pre každý prípad, a to vo svetle cieľa, resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodu 2

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť okresných súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia bola determinovaná v prípade fyzických osôb na základe kritéria trvalého pobytu. Preukázanie obvyklého pobytu odsúdeného slúži predovšetkým na účely odovzdávania výkonu rozhodnutia justičného orgánu Slovenskej republiky do iného členského štátu a naopak, nie na účel určovania príslušnosti justičného orgánu v Slovenskej republike na konanie o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu je tak v prípade fyzických osôb vhodnejším riešením, ak bude určujúcim kritériom pre miestnu príslušnosť slovenského súdu práve trvalý pobyt dotknutej fyzickej osoby.

K bodu 3

14

V nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy, ktorá sa týka určitých procesných otázok, je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020), dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. VII

(účinnosť)

Po zohľadnení dĺžky legislatívneho procesu a potrebnej legisvakancie sa navrhuje účinnosť od 1. januára 2020.

V Bratislave, 21. augusta 2019

Peter Pellegrini v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Gábor Gál v. r.

minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

Vládny návrh zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov

18

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Plánu legislatívnych ú loh vlády Slovenskej republiky na rok 2011.

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je transpozícia Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uzná vania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahàňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 5.12.2008) v platnom znení. (ďalej len „rámcové rozhodnutie“). Účelom tohto rámcového rozhodnutia je vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykon á trest odňatia slobody. Na účely dosiahnutia týchto cieľov toto rámcové rozhodnutie ustanovuje pravidl á, podľa ktorých iný členský štát než členský štát, v ktorom bola dotknutá osoba odsúdená, uznáva a vykonáva rozsudky na svojom území. Tento cieľ rámcového rozhodnutia je určujúci aj pre obsah návrhu zá kona.

Navrhovaná právna úprava vychádza z obdobných zákonov schválených Národnou radou Slovenskej republiky, a to zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a zákona č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súčasne platí, že aj v tomto prípade ide vo vzťahu k všeobecnej procesnej úprave (Trestný poriadok) o špeciálnu právnu úpravu, a teda apliká cia tohto zákona predpokladá subsidiárne použitie Trestného poriadku.

Návrh zákona sa týka trestných sankcií (tresty, ochranné opatrenia), ktoré sú spojené s odňatím slobody - trestu odňatia slobody a ochranných opatrení spojených s odňatí m slobody, ktorými sú detencia a ochranné liečenie ústavnou formou.

Návrh zákona vo všeobecnosti upravuje postup justičných orgánov Slovenskej republiky pri uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí o trestnej sankcii (vykonávajúci štát) a podmienky za akých mô že súd Slovenskej republiky odovzdať svoje rozhodnutie o trestnej sankcii do iného členského štátu na účely jeho uznania a výkonu (štát pôvodu). Jedným zo základných cieľov rámcového rozhodnutia je uľahčenie justičnej spolupráce, preto návrh zákona zakotvuje priamy styk justičných orgánov členských štátov, t.j. súdov (bez ingerencie ústredných orgánov), rovnako zohľadňuje aj požiadavky na obmedzenie množstva úradne prekladaných dokumentov, ako aj čo najširšie mož nosti komunikácie justičných orgánov (elektronicky, listinne).

Okrem obojstrannej trestnosti skutku ako základnej a všeobecnej podmienky uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike, je podľa návrh zákona ďal šou podmienkou jeho uznania a výkonu skutočnosť, že odsúdený má štátne občianstvo Slovenskej republiky a obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. V osobitných prípadoch možno na základe žiadosti justičného orgánu členského štátu prevziať výkon rozhodnutia aj bez splnenia uvedených podmienok pri splnení všeobecnej podmienky, že taký to postup je vhodný a účelný z hľadiska nápravy odsúdeného. Výkon rozhodnutia sa na území Slovenskej republiky bude vždy riadiť prá vnym poriadkom Slovenskej republiky.

V čl. II sa navrhuje novelizácia zákona 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov v súvislosti s rozšírením aplikácie zákona popri predbežnej a vydá vacej väzby aj na väzbu na zabezpečenie výkonu cudzieho rozhodnutia v zmysle § 14 návrhu zákona (čl. I).

Návrh zákona je v súlade s Ústavou, ústavnými z ákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právnom Európskej únie.

Navrhovaná právna úprava nebude mať dopad na štátny rozpočet, rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov a nezakladá ná roky na pracovné sily a organizačné zabezpečenie. Materiál nemá finančný, ekonomický, environmentálny vplyv ani vplyv na zamestnanosť, podnikateľské prostredie a informatizáciu spoločnosti. Nakoľko ide o prebratie právne záväzného aktu Európskej únie, v súlade s čl. 12 ods. 3 sa predbežné pripomienkové konanie nevykonalo.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona s právom Európskej únie

1.Predkladateľ návrhu zákona: vláda Slovenskej republiky

2.Názov návrhu zákona: návrh zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov

3.Problematika návrhu zákona:

a)je upravená v prá ve Európskej únie:

v primárnom

kapitola 4 a kapitola 5 Hlavy V tretej časti Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

-v sekundárnom (prijatom po nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Eur ópskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – po 30. novembri 2009)

1.legislatívne akty

2.nelegislatívne akty

-sekundárnom (prijatom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – do 30. novembra 2009)

Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahàňajú ce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 5.12.2008) v znení rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vz ájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 081, 27.3.2009).

b)nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

4.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a)lehota na prebratie smernice alebo lehota na implementáciu nariadenia alebo rozhodnutia

5. decembra 2011

b)lehota určená na predloženie návrhu právneho predpisu na rokovanie vlády podľa určenia gestorských ústredných orgánov štátnej správy zodpovedný ch za transpozíciu smerníc a vypracovanie tabuliek zhody k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov

neurčená

c)informácia o konaní začatom proti Slovenskej republike o porušení podľa čl. 258 aþ 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

bezpredmetné

d)informácia o právnych predpisoch, v ktorých sú preberané smernice už prebraté spolu s uvedení m rozsahu tohto prebratia

bezpredmetné

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie:

Úplný

6.Gestor (spolupracujúce rezorty):

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Doložka

vybraných vplyvov

A.1. Názov materiálu: návrh zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov

Termín začatia a ukončenia PPK:

A.2. Vplyvy:

Pozitívne Žiadne Negatívne 1. Vplyvy na rozpočet verejnej správyx2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia?x3. Sociálne vplyvyx– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,– sociálnu exklúziu,– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanos ť4. Vplyvy na životné prostrediex5. Vplyvy na informatizáciu spoločnostix

A.3. Poznámky

V súlade čl. 12 ods. 3 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky sa predbežné pripomienkové konanie nevykonávalo.

Prípadné výdavky vyplývajúce z návrhu budú zabezpečené v rámci schválených limitov dotknutých kapitol na príslušný rozpočtový rok.

A.4. Alternatívne riešenia

A.5. Stanovisko gestorov

B. Osobitná časť

K čl. I

(návrh zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii)

K § 1

V odseku 1 sa vymedzuje predmet zákona, ktorým je úprava postupu orgá nov Slovenskej republiky pri odovzdaní rozhodnutia o trestnej sankcii spojenej s odňatím slobody na jeho uznanie a výkon do iného členského štátu Európskej únie za účelom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdeného a uznávaní a výkone takého rozhodnutia vydaného s údom iného členského štátu v trestnom konaní.

V odseku 2 sa obmedzuje použitie zákona len vo vzťahu k tým členským štátom, ktoré prevzali do svojho právneho poriadku predmetné rámcové rozhodnutie v zmysle notifik ácií členských štátov oznámených Radou Európskej únie v zmysle čl. 29 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

K § 2

V súlade s čl. 26 rámcového rozhodnutia sa vymedzuje vzťah zákona k medzinárodným zmluvám upravujú cim odovzdanie odsúdených osôb. Zákon nahrádza použitie označených medzinárodných zmlúv alebo ich príslušných častí vo vzájomnom vzťahu k členským štátom, ktoré prevzali do svojho právneho poriadku predmetné rámcové rozhodnutie. Ide o obdobný postup ako v prí pade konania o európskom zatýkacom rozkaze, kedy rámcové rozhodnutie nahrádza použitie označených medzinárodných zmlúv vo vzájomnom vzťahu medzi členskými štátmi Európskej únie.

K § 3

Vymedzujú sa základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia: rozhodnutie, trestná sankcia spojená s odňatím slobody, štát pôvodu, vykonávajúci štát, justičný orgán štátu pôvodu, vykonávajúci justičný orgán a obvyklý pobyt.

Rozhodnutím je potrebné účely tohto zákona rozumieť odsudzujúce rozhodnutie pre trestný čin, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody a iné právoplatné rozhodnutie vydané súdom štátu pôvodu v trestnom konaní, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody. Týmito inými rozhodnutiami sú rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté o výkone podmienečne odloženého trestu odňatia slobody, o výkone náhradného trestu odňatia slobody za nevykonan ý trest domáceho väzenia, nevykonaný trest povinnej práce alebo nevykonaný peňažný trest.

Trestnou sankciou spojenou s odňatím slobody je potrebné na účely tohto zákona rozumieť trest odňatia slobody, detenciu a ochrannú liečbu ústavnou formou.

Definície pojmov „štát pôvodu“, „vykonávajúci štát “, „justičný orgán štátu pôvodu“ a „vykonávajúci justičný orgán“ sú pojmy právnym poriadkom zaužívané.

Obvyklým pobytom je potrebné rozumieť trvalý pobyt alebo prechodný pobyt.

K § 4

Ustanovuje sa rozsah pôsobnosti zákona, v zmysle ktorého rozhodnutie mož no uznať a vykonať v Slovenskej republike len, ak je splnen á podmienka obojstrannej trestnosti, teda ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané je trestným činom podľa právneho poriadku štátu pôvodu a súčasne aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Toto plat í, ak odsek 2 až 3 neustanovia inak. V zmysle tohto postupu, ktorý je známy z fungovania euró pskeho zatýkacieho rozkazu (zákon č.154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze), príkazu na zaistenie majetku (zákon č. 650/2005 Z . z. vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zá kon, zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), alebo peňažných sankcií (zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňaž nej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov) u vybraných kategórii trestných činov sú d neposudzuje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti. Pri splnení podmienok uvedených v odsekoch 2 a 3 súd nie je oprávnený posudzovať splnenie podmienky obojstrannej trestnosti a ak nie je iný dôvod na odmietnutie uznania a vykonania rozhodnutia podľa § 14, súd musí rozhodnúť o uznaní a vykonaní rozhodnutia. Ak nie sú splnené podmienky pre uznanie a vykonanie rozhodnutia bez posudzovania obojstrannej trestnosti v zmysle odsekov 2 a 3, potom súd uzná a vykon á rozhodnutie vydané v inom členskom štáte EÚ len v prípade, že skutok predstavuje trestný čin nielen podľa práva štátu pôvodu, ale aj podľa práva vykonávajúceho štá tu, teda Slovenskej republiky.

Ïalšie podmienky pre uznanie a výkon rozhodnutia v Slovenskej republike sú vyjadrené v odseku 1 v p ísmenách a) až c). Odsúdený je občanom Slovenskej republiky a má na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, ktoré môžu prispieť k uľahč eniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie na území Slovenskej republiky (p ísm. a)) alebo ak odsúdený je občanom Slovenskej republiky nemá miesto obvyklého pobytu na území Slovenskej republiky, ale bude po výkone trestnej sankcie vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom alebo správnom konaní v inom členskom štáte EU na územie Slovenskej republiky (písm. b)). V súlade s rámcovým rozhodnutím, sa umožňuje uznať a vykonať rozhodnutie na území Slovenskej republiky aj v prípade, ak nie je naplnená požiadavka občianstva odsúdeného, ale odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo členského štátu a súd podľa postupu stanovenom v § 13 vysloví sú hlas s prevzatím rozhodnutia do Slovenskej republiky. V tomto prípade nemusí ísť o občana Slovenskej republiky, pričom platí všeobecná podmienka, že pre udelenie súhlasu s prevzatím výkonu rozhodnutia musí byť výkon rozhodnutia v Slovenskej republike vhodný a účelný z hľadiska nápravy odsúdené ho s ohľadom na preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie na území Slovenskej republiky.

K § 5

Ustanovuje sa, ž e pri overovaní skutočností podľa § 4 sa vychádza z údajov uvedených v osvedčení o vydaní rozhodnutia a v pr ípade potreby z dodatočných informácií poskytnutých justičným orgánom štátom pôvodu na základe žiadosti súdu, ktorý má rozhodnúť o uznaní a výkone, prípadne z jeho vlastného šetrenia. Ustanovenie reaguje na skutočnosť, že v zmysle rámcového rozhodnutia sa preklad samotného rozhodnutia spravidla nevyž aduje; preklad sa vyžaduje len vo vzťahu k osvedčeniu, ktoré ak je riadne vyplnené justičným orgánom štátu pôvodu, má obsahovať všetky relevantné informácie pre vykonávajúci štát potrebné k jeho uznaniu a výkonu v zmysle rámcového rozhodnutia. Uvedené súčasne nebráni tomu, aby si s úd v prípade potreby zabezpečil na vlastné náklady preklad cudzieho rozhodnutia. Tento postup však možno vzhľadom k filozofii rámcového rozhodnutia, ktorá mala zjednodušiť a urýchliť proces uznávania cudz ích rozhodnutí, očakávať len v ojedinelých a výnimočných prípadoch.

K § 6

Ustanovuje sa postup pre odovzdanie výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii vydan ého slovenským súdom do iného členského štátu. Súd tak vykoná predovšetkým z dôvodu vhodnosti a účelnosti takéhoto postupu pokiaľ ide o zaistenie úspe šného začlenenia odsúdeného do spoločnosti alebo o zaistenie úspešnosti jeho liečby s ohľadom na skutočnosť, že možnosti nápravy odsúdeného, ktorý nie je občanom Slovenskej republiky sú vo v ýkone trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s obmedzením osobnej slobody na území Slovenskej republiky obmedzené. Uvedené platí najmä s ohľadom na jazykovú bariér u, spoločenské rozdiely a tým spôsobenú izoláciu odsúdeného.

Na rozdiel od právnej úpravy v zákone č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňaž nej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa upúšťa od procesného postupu, kedy súd zasiela rozhodnutie na uznanie a výkon do iného člensk ého štátu prostredníctvom ústredného orgánu, ktorým je ministerstvo spravodlivosti; navrhuje sa, aby rozhodnutia s osvedčeniami zasielali inému členskému štátu priamo súdy. Uvedené riešenie podporuje aj znenie rámcového rozhodnutia, ktoré na rozdiel od rámcového rozhodnutia rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 22. 3. 2005) neráta s možnosťou určiť ako kontaktný bod ústredný orgán na účely administratívneho zasielania a prijímania rozhodnutí.

V odseku 1 sa vymedzujú podmienky pre odovzdanie rozhodnutia v súlade s rámcovým rozhodnutím. Ide o podmienky viazané na občianstvo odsúdenej osoby, resp. na vzájomnú dohodu príslušných orgánov štátu p ôvodu a vykonávajúceho štátu.

V odseku 2 je vyjadrený účel pre odovzdanie rozhodnutia na uznanie a výkon v inom členskom štáte, ktorým je vhodnosť a účelnosť takéhoto postupu pokiaľ ide o zaistenie úspešného začlenenia odsú deného do spoločnosti alebo o zaistenie úspešnosti jeho liečby. Návrh na odovzdanie rozhodnutia do iného členského štátu môže súdu podať odsúdený alebo príslušný orgán členského št átu, pričom sa stanovuje, že súd týmto návrhom nie je viazaný. S ohľadom na doterajšie praktické skúsenosti s vykonávaním Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb z 21. marca 1983 je možné očakávať, že súd bude spravidla konať na návrh odsúdeného, resp. na návrh členského štátu, ktorého je odsúdený občanom. Súd môže odovzdať vý kon rozhodnutia aj bez návrhu.

V odseku 3 sa stanovujú požiadavky na súhlas odsúdeného s odovzdaním výkonu rozhodnutia. Na rozdiel od režimu podľa Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb z 21. marca 1983, v rámci ktorého bol súhlas odsúdeného základnou podmienkou pre odovzdanie výkonu rozhodnutia do iného štátu, v režime rámcového rozhodnutia a teda aj návrhu zákona sa súhlas odsúden ého nevyžaduje, ak ide o odovzdanie výkonu rozhodnutia do členského štátu, ktorého je odsúdený občanom, má v ňom obvyklý pobyt, alebo do ktorého má byť vyhostený. Rovnako sa súhlas odsúdené ho nevyžaduje, ak odsúdený ušiel alebo sa inak vrátil do členského štátu z dôvodu trestného stíhania alebo po vydaní rozhodnutia na území Slovenskej republiky.

V odseku 4 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím ustanovuje, že výkon rozhodnutia možno sú časne odovzdať vždy len do jedného členského štátu.

K § 7

Stanovuje sa postup súdu pred odovzdaním výkonu rozhodnutia do iného členského štátu. V rámci tohto postupu súd zabezpečí s úhlas odsúdeného s odovzdaním rozhodnutia, ak sa pre odovzdanie rozhodnutia súhlas vyžaduje, a to vypočutím po poučení odsúdeného o dôsledkoch takéhoto postupu. Súčasne sa stanovuje, že udelený súhlas nie je možné vziať späť. S ohľadom na vymedzenie prípadov v § 6 ods. 3, v ktorých sa sú hlas odsúdeného nevyžaduje, možno konštatovať, že súhlas odsúdeného pre odovzdanie výkonu rozhodnutia bude potrebný len v ojedinelých prí padoch – ak odsúdený nebude mať obvyklý pobyt v danom členskom štáte, ktorého je občanom a nebude mu popri treste odňatia slobody súčasne uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky po ukončení výkonu trestu odňatia slobody.

V odseku 2 sa upravuje postup súdu v prípadoch, v ktorých sa nevyžaduje súhlas odsúdené ho s odovzdaním výkonu rozhodnutia. V týchto prípadoch súd zistí stanovisko odsúdeného, ak ide o odsúdeného, ktorý sa nachádza na území Slovenskej republiky. Je možné očakávať, ž e stanovisko odsúdeného bude spravidla súčasťou návrhu odsúdeného na odovzdanie výkonu rozhodnutia.

V odseku 3 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím upravuje povinnosť súdu konzultovať zá mer odovzdať výkon rozhodnutia do iného členského štátu s príslušným orgánom členského štátu, ktorým bude spravidla príslušný súd určený podľa notifikácie členského štá tu oznámený Rade Európskej únie v prípadoch ak nejde o občana členského daného štátu, resp. o odsúdeného bez obvyklého pobytu v danom členskom štáte alebo preukázateľných rodinných, sociálnych alebo pracovných väzieb, ktoré môžu prispieť k uľahč eniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie na území daného členské ho štátu. V prípade nejasnosti k určeniu príslušného orgánu daného členského štátu môže súd požiadať o s účinnosť ministerstvo spravodlivosti (§ 28), alebo použiť kontaktné body Európskej justičnej siete (§ 22 ods. 1). K žiadosti o vyjadrenie je potrebné priložiť stanovisko odsúdeného k odovzdaniu vý konu rozhodnutia.

V odseku 4 sa umožňuje súdu konzultovať zámer odovzdať výkon rozhodnutia do iného členského štátu s prí slušným orgánom členského štátu aj v iných prípadoch (§ 6 ods. 1 písm. a) alebo b)). Účelom takejto komunikácie, ktorá predchádza samotnému odovzdaniu vý konu rozhodnutia do iného členského štátu, je v prípade pochybností súdu, overiť vhodnosť a účelnosť takéhoto postupu z hľadiska nápravy odsúdeného.

V odseku 5 sa upravuje postup v prípade, ak vykonávaj úci justičný orgán v rámci konzultácie, ktorá predchádza odovzdaniu výkonu rozhodnutia súdu oznámi, že prevzatie výkonu rozhodnutia do vykonávajúceho štátu nepovažuje za účelné a vhodné pokiaľ ide o zaistenie úspešného začlenenia odsúdeného do spoločnosti alebo o zaistenie úspešnosti jeho liečby. Stanovuje sa, že súd v takomto prípade od svojho zámeru odovzdať výkon rozhodnutia ust úpi.

V odseku 6 sa upravuje postup súdu v rámci ktorého súd môže aj pred odovzdaním vý konu rozhodnutia, teda pred samotným zaslaním rozhodnutia s osvedčením do iného členského štátu, požiadať príslušný orgán o zadržanie odsúdeného a o jeho vzatie do väzby, alebo prijatie iné ho opatrenia na zabezpečenie toho, aby odsúdený zostal do prijatia rozhodnutia o uznaní a výkone na území daného členského štátu. Súd tak urobí, ak považuje takýto postup za potrebný za úč elom zabezpečenia výkonu svojho rozhodnutia v inom členskom štáte.

K § 8

Stanovujú sa postup súdu pre odovzdanie výkonu rozhodnutia do iného členského štátu. Súd za týmto účelom zasiela príslu šnému vykonávajúcemu justičnému orgánu rovnopis rozhodnutia, ktorým sa ukladá trestn á sankcia spojená s odňatím slobody a riadne vyplnené osvedčenie, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 1 zákona; uvedené písomnosti súd súčasne zasiela ministerstvu za účelom plnenia úloh ministerstva v súvislosti s hodnotením implementácie a vykonávania rámcové ho rozhodnutia. Súd súčasne zasiela vyhlásenie odsúdeného o súhlase, ak sa súhlas vyžaduje, v ostatných prípadoch, ak sa odsúdený nachádza na území Slovenskej republiky, zasiela stanovisko odsúdeného.

V odseku 2 sa stanovuje, že súd po odovzdaní výkonu rozhodnutia (zaslaní rozhodnutia s osvedčením) doručí odsúdenému ozná menie o odovzdaní výkonu rozhodnutia, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2. Ak sa odsúdený nenachádza na území Slovenskej republiky, oznámenie zasiela súd spolu s rozhodnutím a osvedčením vykonávaj úcemu štátu.

V odseku 3 sa umožňuje súdu požiadať vykonávajúci justičný orgán o oznámenie podmienok pre úpravu a dĺžku trestu podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu. Uvedený postup má opodstatnenie najmä vo vzťahu k tým členským štátom, ktorých trestnoprávny systém môže zakladať významné rozdiely čo do druhu a dĺžky trestov odňatia slobody v porovnaní s úpravou Trestn ého zákona, v spojení s právomocou vykonávajúceho štátu k premene a úprave dĺžky trestu podľa svojho právneho poriadku. Ak súd oznámenú predpokladanú ú pravu druhu a dĺžku trestu podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu nepovažuje za dostatočnú z hľadiska naplnenia účelu trestu, môže rozhodnúť o späťvzatí odovzdania vý konu rozhodnutia podľa § 9 ods. 1 písm. b)

Súd pre účely odovzdania výkonu svojho rozhodnutia zabezpeč uje preklad osvedčenia do jazyka podľa § 23, t.j. do štátneho jazyka daného členského štátu, alebo do jedného zo štátnych jazykov daného členského štátu ak ich má viacero, alebo aj do iné ho jazyka ak daný členský štát svojim vyhlásením adresovaným Rade umožnil zasielanie osvedčení aj v inom jazyku, najčastejšie v anglickom. V prípade nejasnosti k jazykovému režimu daného členského štátu môže súd požiadať o súčinnosť ministerstvo spravodlivosti (§ 28).

K § 9

Stanovujú sa podmienky pre späťvzatie osvedčenia. Právna úprava späťvzatia odovzdania vý konu rozhodnutia umožňuje súdu reagovať na prípadné excesy, ktoré môžu nastať v procese uznania rozhodnutia v inom členskom štáte, kedy iný členský štát môže v súlade rámcový m rozhodnutím upraviť trestnú sankciu tak, že táto nebude plniť pôvodne zamýšľaný účel, resp. pri jej premene nedodrží podmienku proporcionality a pod. Súd tak môže vykonať aj v prípade, ak vykonávajúci justičný orgá n oznámi súdu, že rozhodnutie uzná a vykoná len čiastočne a nedôjde k dohode o takomto postupe alebo v prí pade, ak vykonávajúci justičný orgán po doručení rozhodnutia s osvedčením oznámi, že prevzatie výkonu rozhodnutia nepovažuje za účelné a vhodné pokiaľ ide o zaistenie úspešného zač lenenia odsúdeného do spoločnosti alebo o zaistenie úspešnosti jeho liečby.

V odseku 2 sa stanovuje, že späťvzatie osvedčenia musí súd odôvodniť. V odseku 3 sa upravuje informačná povinnosť súdu voči ministerstvu.

K § 10

Upravujú sa dôsledky odovzdania rozhodnutia o trestnej sankcii spojenej s odňatím slobody do iného členského štátu na jeho výkon v Slovenskej republike, pričom sa ustanovuje, že jeho výkon nie je možné nariadiť alebo v ňom pokračovať.

Odsekoch 2 a 3 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím ustanovuje, v ktorých prípadoch a v akom rozsahu mož no vo výkone odovzdaného rozhodnutia na území Slovenskej republiky pokračovať.

Súčasne sa stanovuje, že doba strávená vo väzbe alebo vo výkone trestnej sankcie vo vykonávajúcom štáte sa započítava do trestu.

K § 11

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa upravuje povinnosť súdu informova ť vykonávajúci justičný orgán o vybraných skutočnostiach v dôsledku ktorých sa rozhodnutie stáva na území Slovenskej republiky v plnom alebo v čiastoč nom rozsahu nevykonateľným. Súčasne sa upravuje informačná povinnosť súdu voči ministerstvu.

V odseku 2 sa ustanovuje povinnosť súdu poskytnúť dodatočné informácie potrebné na účely uznania a výkonu rozhodnutia vo vykonávajúcom štáte na žiadosť vykonávajúceho justičného orgánu. Pôjde naprí klad o informácie týkajúce dôvodov odmietnutia, u ktorých je vykonávajúci orgán v zmysle rámcového rozhodnutia povinný pred odmietnutím uznania a výkonu rozhodnutia konzultovať vec s orgánom štátu pô vodu, resp. akýchkoľvek iných informácií, ktoré vykonávajúci justičný orgán môže považovať za nevyhnutné pre svoje rozhodnutie.

K § 12

Na rozdiel od právnej úpravy v zákone č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa upúšťa od procesného postupu, kedy rozhodnutie iného členského štátu prijíma ministerstvo spravodlivosti sa navrhuje, aby tieto rozhodnutia prijímali priamo súdy. Uvedené riešenie podporuje aj znenie rámcového rozhodnutia, ktoré na rozdiel od rámcového rozhodnutia rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 22. 3. 2005) neumožňuje určiť ako kontaktný bod ústredný orgán.

Vecne príslušným na konanie o uznaní a výkone rozhodnutia bude krajský súd, pričom jeho miestna príslušnosť sa bude odvíjať od obvyklého pobytu odsúdeného, resp. od miesta výkonu trestu odňatia slobody. V iných prípadoch, teda ak obvinený nebude mať obvyklý pobyt na územ í Slovenskej republiky, resp. ak nebude vo výkone trestu odňatia slobody na území Slovenskej republiky, navrhuje sa príslušnosť Krajského súdu v Bratislave.

Právomoc krajských súdov sa bude vzťahovať aj na všetky následné rozhodnutia vydané počas výkonu trestnej sankcie.

V odseku 3 sa upravuje postup súdu, ktorému je doručené rozhodnutie s osvedčením, pričom nejde o súd príslušný podľa odseku 1, a jeho informačná povinnosť vo vzťahu k justičnému orgánu štátu pôvodu o prípadnom postúpení veci vecne a miestne príslušnému súdu.

K § 13

Stanovuje sa postup pre rozhodnutie príslušného súdu o žiadosti prí slušného orgánu členského štátu s prevzatím výkonu rozhodnutia do Slovenskej republiky pre prípady, na ktoré sa v zmysle rámcového rozhodnutia vyžaduje súhlas vykonávajúceho justičného orgá nu. Pri rozhodovaní súd zváži predovšetkým, či prevzatie výkonu rozhodnutia do Slovenskej republiky osoby ktorá nie je občanom Slovenskej republiky je vhodné a účelné z hľadiska zabezpečenia nápravy odsúdeného s prihliadnutím na preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby odsúdeného na území Slovenskej republiky, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy po čas výkonu trestu na území Slovenskej republiky. Súčasne sa stanovuje, že súd si pred prijatím rozhodnutia o žiadosti vyžiada stanovisko ministerstva.

K § 14

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa upravuje možnosť súdu rozhodnúť o vzatí odsúdeného do väzby kedykoľ vek po doručení rozhodnutia s osvedčením až do nariadenia výkonu uznaného rozhodnutia. Ide o obdobný postup ako predpokladá § 520 Trestného poriadku v súvislosti s výkonom cudzích rozhodnutí podľa Trestn ého poriadku. V súlade s rámcovým rozhodnutím sa špecificky upravuje možnosť súdu rozhodnúť o vzatí osoby do väzby aj pred doručením rozhodnutia s osvedčením a to na základe žiadosti justičn ého orgánu štátu pôvodu (odsek 2). Tejto žiadosti je možné vyhovieť len v prípade, ak na základe informácii obsiahnutých v žiadosti je možné dôvodne predpokladať, že sú splnené podmienky na prevzatie výkonu rozhodnutia do Slovenskej republiky podľa § 4 ods.1. Ak existuje pochybnosť o naplnení týchto podmienok, súd by mal v tomto štádiu konania žiadosti nevyhovieť a posúdiť ju opä tovne až po doručení rozhodnutia s osvedčením. Súčasne sa upravuje povinnosť súdu informovať justičný orgán štátu pôvodu o svojom rozhodnutí a o lehote na doručenie rozhodnutia s osvedčení m.

Pre prípady podľa odseku 2 sa stanovuje lehota pre doručenie rozhodnutia s osvedčením, ktorej nedodržanie má za následok prepustenie osoby z väzby. Navrhuje sa lehota 18 dn í, ktorá korešponduje s lehotou na doručenie európskeho zatýkacieho rozkazu v prípade predbežnej väzby vyžiadanej osoby podľa § 15 ods. 4 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze. Súčasne sa stanovuje, že súd s cieľom zabrániť zmareniu účelu konania môže v týchto prípadoch súčasne uložiť jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo povinností podľa § 82 Trestného pori adku.

Voči rozhodnutiu o vzatí osoby do väzby bude prípustná sťažnosť, ktorá nemá odkladný charakter.

K § 15

Ustanovuje sa postup pre rozhodnutie súdu o uznaní a výkone rozhodnutia o trestnej sankcii. Krajský súd bude rozhodovať rozsudkom po písomnom vyjadrení prokurátora na neverejnom zasadnutí v lehote určenej rámcový m rozhodnutím, t. j. do 90 dní od doručenia rozhodnutia s osvedčením. Do tejto lehoty sa nezapočítava doba, počas ktorej súd zabezpečuje dodatočné informácie od justičného orgánu štátu pôvodu na zá klade svojej žiadosti. V odseku 3 sa stanovuje informačná povinnosť súdu v prípade nedodržania stanovenej lehoty pre prijatie rozhodnutia o uznaní a výkone.

Rozsudok sa bude doručovať odsúdenému, prokurátorovi a obhajcovi, ak bol zvolený.

Voči rozsudku bude prípustné odvolanie pre niektorý z dôvodov odmietnutia podľa § 16; odvolaním nie je možné napadnúť dôvody, pre ktor é bolo rozhodnutie vydané v inom členskom štáte, nakoľko na preskúmanie správnosti a zákonnosti rozhodnutia vydané ho v inom členskom štáte sú príslušné výlučne orgány tohto členského štátu. Odvolanie má odkladný účinok.

K § 16

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa definujú dô vody odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. Dôvody podľa odseku 1 sú dôvodmi obligatórneho odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. Dôvod podľa odseku 2 m á fakultatívnu povahu. Súčasne sa v odseku 3 upravuje v súlade s rámcovým rozhodnutím konzultačná povinnosť pred odmietnutím uznania a výkonu rozhodnutia.

K § 17

Upravuje sa, že ak nie je dôvod pre odmietnutie uznania a vý konu rozhodnutia podľa § 16, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa rozhodnutie vykoná. Vo všeobecnosti bude platiť pravidlo, podľa ktorého súd má ponechať uloženú sankciu v nezmenenej výmere – výnimky upravujú odseky 2 a 3.

V odseku 2 sa ustanovuje postup súdu v prípade, ak cudzie rozhodnutie ukladá trestnú sankciu, ktorú právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje. V tomto prípade sa uplatní postup, podľa ktorého súdu uloží trestnú sankciu, ktorú by mohol uložiť, ak by o trestnom čine rozhodoval slovenský súd, pričom dôležitým momentom právnej úpravy je pož iadavka na to, aby takto uložená sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najvyššej miere zodpovedala pôvodne uloženej sankcii.

V odseku 3 sa ustanovuje postup súdu pre prípad, že cudzie rozhodnutie síce ukladá druhovo rovnakú sankciu, ale vo vý mere, ktorú neumožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. V tomto prípade sa uložená sankcia primerane upraví tak, aby zodpovedala zákonným podmienkam podľa práva Slovenskej republiky, t. j. na hornú hranicu trestnej sadzby pre daný trestný čin podľa Trestného zákona. Ak rozhodnutie ukladá trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica trestnej sadzby je nižš ia ako upravuje Trestný zákon pre daný trestný čin, úprava dolnej hranice trestnej sadzby sa nevykoná, nakoľko platí všeobecná podmienka, že uložený trest vo vykonávajúcom štáte, nemôže byť pr ísnejší z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky ako trest uložený v štáte pôvodu (odsek 4).

K § 18

Navrhovaný § 18 predstavuje vyjadrenie požiadavky vyplývajúcej z rámcové ho rozhodnutia, aby sa výkon rozhodnutia a všetky s ním spojené dodatočné, či následné opatrenia orgánov vykonávajúceho štátu boli vykonávané podľa prá vneho poriadku vykonávajúceho štátu; v tomto prípade podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. To znamená, ž e slovenské súdy sú oprávnené rozhodnúť o všetkých následný ch rozhodnutiach v súvislosti s výkonom trestu vrátane podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa určujú pravidlá pre zápočet väzby a výkonu trestu v štáte pôvodu a doby prevozu odsúdeného do Slovenskej republiky. V odseku 3 sa upravujú prí pady, kedy súd uznané rozhodnutie nevykoná.

K § 19

Upravujú sa dôsledky a postupy pri späťvzatí rozhodnutia a osvedč enia zo strany justičného orgánu štátu pôvodu. V súlade s rámcovým rozhodnutím sa upravuje, že späťvzatie rozhodnutia s osvedčením je možné akceptovať do momentu začiatku výkonu trestu na z áklade uznaného rozhodnutia.

K § 20

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa ustanovuje informačná povinnosť súdu, ktorý uznal a vykonal rozhodnutie), vo vzťahu k justičnému orgánu štátu pôvodu a ministerstvu.

K § 21

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa vymedzuje použitie zásady špeciality a okolností, za ktorých sa táto zásada neuplatní (viď Tabuľka zhody).V odseku 3 sa stanovuje postup pre vyhlásenie osoby k vzdaniu sa uplatnenia zásady špeciality podľa odseku 2 pí sm. f), pre konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola odovzdaná osoba zo Slovenskej republiky na základe tohto zákona, so stíhaním alebo výkonom trestu od ňatia slobody pre iný trestný čin spáchaným pred odovzdaním osoby, než ktorý bol predmetom odovzdaného rozhodnutia odkazom primerané použitie ustanovení osobitného predpisu, ktor ým je zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, konkrétne § 31 až 35 označeného zákona.

K § 22

Ustanovuje sa spôsob styku justičných orgánov štátu pô vodu a vykonávajúceho štátu, ktorý je v zásade priamy. Na účely zistenia príslušných justičných orgánov v iných členských štátoch bude môcť s úd využiť Európsku justičnú sieť, resp. súčinnosť ministerstva spravodlivosti podľa § 28.

V odseku 2 sa ustanovujú postupy a ostatné kritéria pre zasielanie a prijímanie osvedčení a rozhodnutí.

K § 23

Upravuje sa jazykový režim vo vzťahu k osvedčeniam a žiadosti o vzatie odsúdeného do väzby podľa § 7 ods. 5. Vyhlásenia členských štátov vo vzťahu k jazykovému režimu osvedčení sú súčasťou notifikácií členských štátov oznámených Radou Európskej únie.

V odseku 2 sa ustanovuje jazykový režim pre osvedčenia adresované slovenským orgánom na účely uznania a výkonu rozhodnutia.

V odseku 3 sa upravuje osobitný jazykový režim vo vzťahu k tým členským štátom, u ktorých je použitie jazykov pri vzájomnom styku orgánov v konaní podľa tohto z ákona upravené na základe vzájomnosti vyhlásenej ministerstvom v Zbierke zákonov. Ide o obdobný postup ako predpokladá § 2 ods. 2 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zat ýkacom rozkaze, resp. § 17 ods. 3 zákona č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V odseku 4 sa v súlade s čl. 23 rámcového rozhodnutia stanovuje, že preklad samotného rozhodnutia sa spravidla nevyžaduje. Výnimku z tohto pravidla zakladá ods. 3 označeného článku rámcového rozhodnutia, v zmysle ktorého preklad rozhodnutia alebo jeho častí do jazyka podľa odseku 1 súd zabezpeč uje len na základe a v rozsahu žiadosti vykonávajúceho štátu, pričom musí ísť o členský štát, ktorý svojim vyhlásením oznámeným Rade Európskej únie oznámil, že môže po doruč ení osvedčenia a rozhodnutia požadovať jeho preklad alebo preklad tých jeho častí, ktor é sú nevyhnutné pre prijatie rozhodnutia o uznaní a výkone. Preklad ostatných písomnosti spojených s konaním o uznaní a výkone rozhodnutia sa nevyžaduje, justičné orgá ny komunikujú v svojich úradných jazykov. Preklad týchto písomností si v prípade potreby zabezpečuje daný justičný orgán na vlastné náklady.

K § 24

Upravuje sa postup a lehoty pre odovzdanie odsúdeného orgánom vykonávajúceho štátu. Navrhuje sa, aby podrobnosti odovzdania odsúdeného dojednávala a realizovala za Slovenskú republiku Národná ústredňa Interpol. V odseku 2 sa zhodne s ú pravou odovzdania vyžiadanej osoby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze upravujú okolnosti, za ktorých sa odovzdanie odsúdeného nevykoná a súčasne sa stanovuje lehota pre realizáciu odovzdania po odpadnutí dô vodov podľa odseku 2.

K § 25

Upravuje sa postup na podanie ž iadosti o prevoz, náležitosti žiadosti o prevoz (odsek 1 až 3). V odseku 4 sa upravuje príslušnosť pre prijatie žiadosti o prevoz z cudziny. Súčasne sa upravuje právomoc ministra spravodlivosti rozhodovať o ž iadostiach o prevoze územím Slovenskej republiky a podmienky obmedzenia osobnej slobody osoby počas prevozu územím Slovenskej republiky.

Ustanovenie odseku 5 reaguje na špecifické situácie leteckého prevozu. Ak sa nepredpokladá medzipristátie v členskom štáte, nie je potrebné žiadať o prevoz. Ak došlo k neplánovanému pristátiu na území členského štátu, upravuje sa povinnosť doručiť v stanovenej lehote žiadosť príslušn ým orgánom členského štátu. Odsek 6 upravuje postup ak dôjde k neplánovanému pristátiu na území Slovenskej republiky.

K § 26

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa ustanovuje sa, že náklady ktoré vznikli slovenskému orgánu v konaní podľa tohto zákona znáša štát a uhradí orgán, ktorému vznikli.

K § 27

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa ustanovuje, že na preskúmanie správnosti a zákonnosti rozhodnutia o trestnej sankcii je oprávnený len príslušný orgán štátu pôvodu. V súlade s rámcovým rozhodnutím sa stanovuje, že Slovenská republika ako štát pôvodu znáša aj náklady spojené s odovzdaním osoby na územie vykonávajú ceho štátu.

K § 28

Upravuje sa povinnosť ministerstva spravodlivosti poskytovať na žiadosť slovenských súdov alebo justičných orgánov iného členského štátu súčinnosť v postupe podľa tohto zákona. Súčinnosť ministerstva sa predpokladá najmä v prípadoch zistenia nálež itosti osvedčení vo vzťahu k jednotlivým členským štátom Európskej únie vrátane aplikovateľného jazykového režimu.

K § 29

Upravuje sa vzťah novej právnej úpravy a všeobecného procesné ho predpisu, t.j. Trestného poriadku, ktorý sa bude používať podporne na riešenie otázok súvisiacich s konaním o uznávaní a výkone rozhodnutí. Uvedené platí najmä pre prijímanie, či vydávanie rozhodnutí po uznaní a nariadení výkonu.

K § 30

Zavádza sa odkaz na transpozičnú prílohu; ide o prílohu č. 3.

K § 31

V záujme predchádzania prípadným výkladový m nezrovnalostiam navrhované prechodné ustanovenie rieši prípadnú kolíziu medzi novou právnou úpravou a doterajšou právnou úpravou (všeobecné ustanovenia v Trestnom poriadku), a to tak, že konania o uznaní a výkone rozhodnutí, ktoré začali predo dňom účinnosti zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Èl. II

(zmena a doplnenie zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone vä zby v znení zákona č. 127/2008 Z. z. a zákona č. 498/2008 Z. z.)

V čl. II sa navrhuje novelizácia zákona 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov v súvislosti s rozšírením aplikácie zákona popri predbežnej a vydá vacej väzby aj na väzbu na zabezpečenie výkonu cudzieho rozhodnutia v zmysle § 14 návrhu zákona (čl. I).

Èl. III

Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje účinnosť zákona.

K prílohe č. 1

V súlade s požiadavkou vyplývajúcou z rámcového rozhodnutia sa do z ákona zavádza vzor osvedčenia, ktoré sa bude v súlade s § 8 zasielať spolu s rozhodnutím, ktorého uznanie a výkon sa má realizovať v inom členskom štáte. Nakoľko ide o vzor, nie je vylúčené použitie aj vzhľadovo odlišného formulára, ktorý však musí spĺňať obsahové náležitosti ustanovené týmto zákonom.

Vzor osvedčenia súčasne zohľadňuje aj zmeny vykonané rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vz ájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 081, 27.3.2009).

K prílohe č. 2

V súlade s požiadavkou vyplývajúcou z rámcového rozhodnutia sa do zákona zavádza vzor oznámenia o odovzdaní výkonu rozhodnutia, ktoré sa bude v súlade s § 8 zasielať odsúdenému, ak sa odsúdený nachádza na území štátu pôvodu, alebo v iných prípadoch vykonávajúcemu štátu spolu s rozhodnutím a osvedčením za účelom vyrozumenia odsúdeného s odovzdaním výkonu rozhodnutia do iného členského štá tu.

K prílohe č. 3

V transpozičnej prílohe sa uvá dza zoznam preberaných právnych aktov Európskej únie. V tomto prípade ide Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahàňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 5.12.2008) v znení rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 081, 27.3.2009).

V Bratislave, 14. septembra 2011

Iveta Radičová v.r.

predsedníčka vlády Slovenskej republiky

Lucia Žitňanská v.r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu