Zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii 533/2011 účinný od 01.01.2020 do 31.05.2023

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky konania vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe schváleného Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2019.

Návrhom zákona dochádza k zmene právnych predpisov v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach na úrovni Európskej únie, v časti definujúcej pojem „obvyklý pobyt“, s cieľom dosiahnutia súladu s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a rešpektovaní skutočnosti, že ide o autonómny pojem práva Európskej únie. Predkladateľ identifikoval vnútroštátne právne predpisy v oblasti trestného práva, v ktorých je pojem „obvyklý pobyt“ zadefinovaný, a to:

•zákon č. 533/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii (ďalej len „zákon č. 533/2011 Z. z.“),

•zákon č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“),

•zákon č. 161/2013 Z. z. o odovzdávaní, uznávaní a výkone rozhodnutí o opatreniach dohľadu ako náhrade väzby v Európskej únii (ďalej len „zákon č. 161/2013 Z. z.“),

•zákon č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 316/2016 Z. z.“).

Zo súčasného právneho stavu vo vzťahu k osobitným právnym predpisom v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach na úrovni Európskej únie je zrejmé, že prístup ku konceptu obvyklého pobytu nie je jednotný, čo vyplýva najmä zo skutočnosti, že v niektorých právnych predpisoch je priamo zavedená definícia tohto pojmu a v niektorých právnych predpisoch je tento pojem len používaný bez toho, aby ho príslušný právny predpis definoval. V nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie je zrejmé, že súčasný, i keď slovenskému právnemu poriadku bližší koncept trvalého bydliska, nepredstavuje vhodný spôsob transpozície právnych aktov Európskej únie vo vzťahu k určeniu miestnej príslušnosti, ak je Slovenská republika štátom výkonu žiadostí o vykonanie rozhodnutí. Okrem uvedeného je problematickým aspektom skutočnosť, že pojem „obvyklý pobyt“ je autonómnym pojmom práva Európskej únie, pričom je potrebné mať na zreteli jeho autonómny charakter, ktorý tvorí prekážku pre podrobnejšiu úpravu vo vnútroštátnom práve. V nadväznosti na uvedené návrhom zákona dochádza k vypusteniu definície pojmu „obvyklý pobyt“ z príslušných právnych predpisov.

Návrh zákona súčasne reaguje aj na poznatky vyplývajúce z aplikačnej praxe. Detailné odôvodnenie všetkých navrhovaných zmien je uvedené v osobitnej časti dôvodovej správy.

2

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona nebude mať vplyv na rozpočet verejnej správy, ani vplyv na podnikateľské prostredie, sociálne vplyvy, vplyvy na životné prostredie, na informatizáciu spoločnosti, na služby verejnej správy pre občana a ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Účinnosť predkladanej právnej úpravy sa navrhuje od 1. januára 2020, čím sa zohľadňuje predpokladaná dĺžka legislatívneho procesu, ako aj dostatočná legisvakancia.

Materiál bol predmetom medzirezortného pripomienkového konania, predmetom rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky, predmetom rokovania Hospodárskej a sociálnej rady Slovenskej republiky a dňa 21. augusta 2019 bol materiál prerokovaný a schválený vládou Slovenskej republiky.

3

Doložka vybraných vplyvov

1. Základné údaje

Názov materiálu

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)

vláda Slovenskej republiky

* Materiál nelegislatívnej povahy

💧 Materiál legislatívnej povahy

Charakter predkladaného materiálu

💧 Transpozícia práva EÚ

Termín začiatku a ukončenia PPK

Začiatok: -

Ukončenie: -

Predpokladaný termín predloženia na MPK*

jún 2019

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR*

jún 2019

2. Definícia problému

Osobitné právne predpisy v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach na úrovni Európskej únie (ďalej len ,,EÚ“) nereflektujú skutočnosť, že pojem ,,obvyklý pobyt“ je autonómnym pojmom práva EÚ, čo vytvára prekážku pre jeho podrobnejšiu úpravu vo vnútroštátnom práve, tak ako je tomu v súčasnosti. Prístup ku konceptu obvyklého pobytu v súčasnosti nie je jednotný, čo vyplýva najmä zo skutočnosti, že v niektorých právnych predpisoch je priamo zavedená definícia tohto pojmu a v niektorých právnych predpisoch je tento pojem len používaný bez toho, aby ho príslušný právny predpis definoval. V nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že súčasný, i keď slovenskému právnemu poriadku bližší koncept trvalého bydliska, nepredstavuje vhodný spôsob transpozície právnych aktov Európskej únie vo vzťahu k určeniu miestnej príslušnosti, ak je Slovenská republika štátom výkonu žiadostí o vykonanie rozhodnutí.

3. Ciele a výsledný stav

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je najmä vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“ z príslušných právnych predpisov v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach na úrovni Európskej únie za účelom dosiahnutia súladu vnútroštátnej právnej úpravy s judikatúrou Súdneho dvora EÚ s ohľadom na skutočnosť, že v prípade pojmu ,,obvyklý pobyt“ ide o autonómny pojem práva EÚ a teda nie je žiaduce aby bol zadefinovaný prostredníctvom vnútroštátnych predpisov.

4. Dotknuté subjekty

Štátne orgány, súdy, fyzické osoby - odsúdení

5. Alternatívne riešenia

Alternatívne riešenia neboli posudzované.

6. Vykonávacie predpisy

Predpokladá sa prijatie/zmena vykonávacích predpisov? * Áno 💧 Nie

bezpredmetné

4

7. Transpozícia práva EÚ

Národná právna úprava nejde nad rámec minimálnych požiadaviek EÚ.

8. Preskúmanie účelnosti**

Preskúmanie účelnosti navrhovaného predpisu bude vykonávané priebežne po nadobudnutí účinnosti.

* vyplniť iba v prípade, ak materiál nie je zahrnutý do Plánu práce vlády Slovenskej republiky alebo Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky.

** nepovinné

9. Vplyvy navrhovaného materiálu

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na rozpočet verejnej správy z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy

* Áno

* Nie

* Čiastočne

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na podnikateľské prostredie z toho vplyvy na MSP

* Pozitívne

* Žiadne

* Negatívne

Sociálne vplyvy

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na informatizáciu

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na služby pre občana z toho vplyvy služieb verejnej správy na občana vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

Vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu

* Pozitívne

💧 Žiadne

* Negatívne

10. Poznámky

11. Kontakt na spracovateľa

Mgr. Simona Kočišová (tel. č. 02/888 91 299,

simona.kocisova@justice.sk

)

12. Zdroje

Interná pracovná skupina zriadená v rámci rezortu spravodlivosti.

13. Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona s právom Európskej únie

5

1.

Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky

2.

Názov návrhu zákona: Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

3.

Predmet návrhu zákona je upravený v práve Európskej únie:

a)v primárnom práve (uviesť názov zmluvy a číslo článku)- čl. 82 ods. 1 a 2 a čl. 87 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú. v. ES C 202, 7.6.2016)

b)v sekundárnom práve (uviesť druh, inštitúciu, číslo, názov a dátum vydania právneho aktu vzťahujúceho sa na upravovanú problematiku, vrátane jeho gestora)

- Rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 22.3.2005) v platnom znení, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky;

- Rámcové rozhodnutie Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami (Ú. v. EÚ L 337, 16.12.2008) v platnom znení, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky;

- Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 5.12.2008) v platnom znení, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky;

- Rámcové rozhodnutie Rady 2009/829/SVV z 23. októbra 2009 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozhodnutia o opatreniach dohľadu ako alternatíve väzby medzi členskými štátmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 294, 11.11.2009), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

c)v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (uviesť číslo a označenie relevantného rozhodnutia a stručne jeho výrok alebo relevantné právne vety)

-Rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 2008, C-66/08 Kozłowski, ECLI:EU:C:2008:437, body 39, 41, 48 a 53.

4.

Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a) uviesť lehotu na prebranie príslušného právneho aktu Európskej únie, príp. aj osobitnú lehotu účinnosti jeho ustanovení

6

- bezpredmetné; nakoľko príslušné právne akty EÚ už boli do slovenského právneho poriadku úplne transponované

b) uviesť informáciu o začatí konania v rámci „EÚ Pilot“ alebo o začatí postupu Európskej komisie, alebo o konaní Súdneho dvora Európskej únie proti Slovenskej republike podľa čl. 258 a 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v jej platnom znení, spolu s uvedením konkrétnych vytýkaných nedostatkov a požiadaviek na zabezpečenie nápravy so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie

- bezpredmetné

c) uviesť informáciu o právnych predpisoch, v ktorých sú uvádzané právne akty Európskej únie už prebrané, spolu s uvedením rozsahu ich prebrania, príp. potreby prijatia ďalších úprav

- zákon č. 183/2011 o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia);

- zákon č. 533/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii (úplná transpozícia);

- zákon č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia);

- zákon č. 161/2013 Z. z. o odovzdávaní, uznávaní a výkone rozhodnutí o opatreniach dohľadu ako náhrade väzby v Európskej únii (úplná transpozícia);

- zákon č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia).

5.

Návrh zákona je zlučiteľný s právom Európskej únie:

a) úplne (ak je právny akt prebraný náležite, t. j. v zodpovedajúcej právnej forme, včas, v celom rozsahu a správne)

- úplne

b) čiastočne (uviesť dôvody, predpokladaný termín a spôsob dosiahnutia úplného súladu)

c) ak nie je, uviesť dôvody, predpokladaný termín a spôsob dosiahnutia úplného súladu

7

B. Osobitná časť

K Čl. I

(zákon č. 183/2011 Z. z.)

K bodu 1

V dotknutých ustanoveniach (§ 4 a § 6 ods. 1) sa navrhuje nahradiť doposiaľ používaný pojem „bydlisko“ pojmom „obvyklý pobyt“. Zákon č. 183/2011 Z. z. predstavuje transpozíciu rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie. Francúzska jazyková verzia citovaného rámcového rozhodnutia používa pojem „résidence habituelle“, ktorého slovenským ekvivalentom je pojem „obvyklý pobyt“. Anglická jazyková verzia citovaného rámcového rozhodnutia používa pojem „is normally resident“, ktorého slovenským ekvivalentom je pojem „bydlisko“, avšak domnievame sa, že v danom prípade ide o chybný preklad a vhodným by v tomto smere aj s ohľadom na cieľ a kontext citovaného rámcového rozhodnutia mal byť pojem, ktorý je používaný vo francúzskej jazykovej verzii a jeho slovenský ekvivalent, ktorým je pojem „obvyklý pobyt“. Pojem bydlisko by sa mal v rámci vnútroštátnych predpisov používať ako slovenský ekvivalent vo vzťahu k pojmu „domicile“, ktorý je používaný v právnych aktoch Európskej únie v ich francúzskej jazykovej verzii. Okrem uvedeného treba pripomenúť, že pojem „bydlisko“ („domicile“) je pojmom, ktorý je možné vykladať v súlade s vnútroštátnym právom. Naproti tomu pojem „obvyklý pobyt“ je autonómnym pojmom únijného práva, ktorý podlieha výkladu, ktorý je oprávnený podávať výlučne Súdny dvor Európskej únie. Pri určovaní obvyklého pobytu je nevyhnutné, aby príslušný orgán najmä s ohľadom na povinnosť eurokonformného výkladu bral do úvahy okrem príslušnej judikatúry Súdneho dvora vo vzťahu k výkladu pojmu obvyklý pobyt, aj cieľ resp. účel príslušného právneho aktu Európskej únie, ktorý je prostredníctvom vnútroštátnej úpravy transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky. Uvedené ma relevanciu najmä vo vzťahu ku skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo resp. osobitne pre každý prípad a to vo svetle cieľa resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodu 2

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť slovenských krajských súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii, ktoré vydal súd štátu pôvodu, bola determinovaná kritériom trvalého pobytu dotknutej osoby, keďže kritérium obvyklého pobytu je smerodajné vo vzťahu k samotnému odovzdaniu rozhodnutia na uznanie a výkon, a teda kritérium trvalého pobytu sa v ďalšom kroku javí ako vhodné na určenie príslušnosti konkrétneho súdu v Slovenskej republike.

K bodom 3 až 5

Na základe poznatkov vyplývajúcich z aplikačnej praxe sa navrhuje zmena znenia § 11, ktorý upravuje rozhodovanie o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii, pričom týmto sa v zmysle § 2 písm. a) rozumie právoplatné odsudzujúce rozhodnutie vydané pre trestný čin alebo pre protiprávne konanie týkajúce sa porušenia pravidiel cestnej premávky vydané súdom štátu pôvodu v trestnom konaní, alebo správnym orgánom štátu pôvodu, ak podľa právneho poriadku štátu pôvodu bolo proti tomuto rozhodnutiu možné podať opravný prostriedok, o

8

ktorom rozhoduje súd s právomocou v trestných veciach. Doposiaľ senát rozhodoval o uznaní a výkone oboch vyššie uvedených typoch rozhodnutia o peňažnej sankcii. Senát teda bez nariadenia hlavného pojednávania, verejného zasadnutia alebo neverejného zasadnutia uznesením rozhodoval aj v prípade, ak ide o rozhodnutie o uznaní a výkone peňažnej sankcie, ktoré vydal správny orgán štátu pôvodu. Navrhuje sa, aby o tomto type rozhodnutia o peňažnej sankcii rozhodoval vyšší súdny úradník, keďže v danom prípade ide o uznávanie a výkon vo vzťahu k štandardným pokutám za dopravné priestupky, čo z vecného hľadiska nie je tak komplikovanou agendou, aby o nej mal rozhodovať výlučne sudca. Táto zmena má za cieľ taktiež prispieť k odbremeneniu sudcov. V nadväznosti na skutočnosť, že rozhodovať uznesením o tomto type rozhodnutia o peňažnej sankcii bude vyšší súdny úradník, navrhuje sa, aby v súlade s čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bola opravným prostriedkom proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, ktorá bude mať odkladný účinok, pričom o takejto sťažnosti bude rozhodovať sudca. Proti rozhodnutiu sudcu o sťažnosti nie je prípustný opravný prostriedok, keďže je potrebné uvedomiť si, že samotná sťažnosť smeruje voči rozhodnutiu (vyššieho súdneho úradníka) o uznaní a výkone rozhodnutia o štandardných pokutách za dopravné priestupky, teda ide o rozhodnutie správnej povahy, ktoré nie je z kvalitatívneho hľadiska tak závažného charakteru ako napr. súdne rozhodnutie vydané pre trestný čin. Na účely zabezpečenia súdneho prieskumu je teda v tomto prípade postačujúce, aby o sťažnosti rozhodol sudca súdu toho istého stupňa bez možnosti podať ďalší opravný prostriedok voči tomuto rozhodnutiu sudcu, o ktorom by rozhodoval nadriadený súd, pričom uvedené je aj v záujme zabezpečenia rýchlosti konania.

K bodu 6

V nadväznosti na prijatie novej právnej úpravy § 11, ktorý sa týka určitých procesných otázok je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020) dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. II

(zákon č. 549/2003 Z. z.)

Navrhovaná zmena reaguje na navrhovanú zmenu v čl. I, ktorej cieľom je zabezpečiť, aby namiesto sudcu rozhodoval o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii, ktoré vydal správny orgán štátu pôvodu, vyšší súdny úradník. V nadväznosti na uvedené je tak potrebné uskutočniť zmenu aj v zákone č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, ktorý upravuje postavenie a činnosť súdnych úradníkov.

K Čl. III

(zákon č. 533/2011 Z. z.)

K bodu 1

Navrhuje sa vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý bol doposiaľ v zmysle § 3 písm. h) definovaný ako trvalý pobyt alebo prechodný pobyt. Takto formulovaná definícia nie je vhodná, keďže trvalý pobyt a prechodný pobyt majú v podmienkach Slovenskej republiky len evidenčný charakter, čo je v rozpore s výkladom pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý vyplýva z právnych nástrojov Európskej únie, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

9

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že pojem „obvyklý pobyt“ je autonómnym pojmom práva Európskej únie a je potrebné mať na zreteli jeho autonómny charakter, ktorý tvorí prekážku pre podrobnejšiu úpravu vo vnútroštátnom práve. S ohľadom na uvedené je nežiaduce aby bol tento pojem podrobne definovaný vo vnútroštátnom práve, keďže uvedené by mohlo mať za následok ohrozenie jednotného výkladu a s tým spojenej jednotnej aplikácie práva Európskej únie. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie však vyplývajú vo vzťahu k pojmu „obvyklý pobyt“ viaceré spoločné znaky, pričom ide o skutkový koncept, nie právny. Pri určovaní obvyklého pobytu je potrebné zohľadniť, či ide o miesto, kde má dotknutá osoba ťažisko svojho života, svojich záujmov, a to s ohľadom na svoj rodinný, pracovný či sociálny život. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie taktiež vyplýva, že limitovanie obvyklého pobytu na zápis v registri (ako je tomu napr. v prípade trvalého pobytu) nie je možné, i keď by zákon ukladal povinnosť registrovať skutočný skutkový stav. Určenie obvyklého pobytu dotknutej osoby prináleží príslušnému súdu, a to na základe posúdenia a overenia výskytu znakov uvedených vyššie.

V nadväznosti na vyššie uvedené sa predkladateľ inšpiroval konceptom, ktorý je zavedený aj v Českej republike, ktorý taktiež v normatívnom texte príslušných právnych predpisov nedefinuje pojem „obvyklý pobyt“, avšak z rozhodovacej činnosti českých súdov je zrejmé, že tieto súdy napriek absencii definície nemajú problém pri aplikácii ustanovení, ktoré obsahujú pojem „obvyklý pobyt“. Z judikatúry českých súdov je zrejmé, že sa prikláňajú k judikatúre Súdneho dvora a pojem „obvyklý pobyt“ vykladajú ako miesto, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava, pričom v tomto mieste najmä vedie domácnosť a má zamestnanie, hoci toto miesto sa nemusí zhodovať s miestom trvalého pobytu. České súdy taktiež zdôrazňujú, že ide o faktický a nie právny pojem, ktorý nemožno za každých okolností stotožňovať s trvalým resp. iným oprávneným pobytom, ktoré majú skôr administratívnoprávnu povahu (resp. evidenčný charakter). Skutočnosť, že obvyklý pobyt je okrem iného vykladaný tak, že ide o miesto, kde sa osoba prevažne fakticky zdržiava nemôže sama o sebe bez ďalšej skutočnosti znamenať, že miesto, kde sa osoba zdržiava je vždy jej obvyklým pobytom. Z uvedeného je teda zrejmé, že nemožno stotožňovať „miesto, kde sa osoba fakticky zdržiava“ s pojmom „obvyklý pobyt“ (viď. napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 11 Td 22/2017-7 zo dňa 18. mája 2017).

Sumarizujúc vyššie uvedené pri určovaní obvyklého pobytu vo všeobecnosti príslušný orgán berie do úvahy, aj skutočnosť či ide o miesto, kde sa osoba prevažne fakticky zdržiava avšak na tento účel zohľadní aj iné skutočnosti a to najmä existenciu osobných väzieb, spočívajúcich najmä v založení, vedení a súžití v domácnosti, rodinných väzieb, ďalej vlastníckeho práva alebo nájmu k nehnuteľnosti, hospodárskych väzieb, spočívajúcich najmä vo výkone podnikania alebo pracovnej činnosti a sociálnych väzieb dotknutej osoby na toto miesto. V každom prípade však pri posudzovaní reálneho výskytu spomenutých väzieb uprednostní tie z nich , ktoré majú spojitosť s účelom príslušného právneho nástroja Európskej únie, ktorý je do vnútroštátnym právnym predpisom transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky. V prípade zákona č. 533/2011 Z. z. bude ťažisko posudzovania na rodinných, sociálnych a osobných väzbách. Uvedené ma relevanciu aj vo vzťahu k skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné, aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo resp. osobitne pre každý prípad, a to vo svetle cieľa, resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodu 2

10

S ohľadom na navrhovanú zmenu konceptu obvyklého pobytu sa navrhuje vypustenie podmienky zdržiavania sa na území Slovenskej republiky, keďže túto možno subsumovať pod splnenie podmienky existencie obvyklého pobytu, a teda v normatívnom texte je nadbytočná.

K bodu 3

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť okresných súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone rozhodnutia vydaného justičným orgánom štátu pôvodu bola determinovaná na základe kritéria trvalého pobytu resp. posledného trvalého pobytu dotknutej osoby. Preukázanie obvyklého pobytu slúži predovšetkým na účely odovzdávania výkonu rozhodnutia justičného orgánu Slovenskej republiky do iného členského štátu a naopak, nie na účel určovania príslušnosti justičného orgánu v Slovenskej republike na konanie o uznaní a výkone rozhodnutia. Aj vzhľadom k tomu, že tak európska legislatíva ako aj vnútroštátna legislatíva pripúšťa uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia aj v prípade, ak odsúdený trvalo žijúci v zahraničí sa zamýšľa vrátiť na územie Slovenskej republiky, určovanie príslušnosti by mohli sprevádzať výrazné ťažkosti a teda vhodným riešením je aplikovať ako rozhodujúce kritérium práve trvalý pobyt resp. posledný trvalý pobyt.

K bodu 4

V nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy, ktorá sa týka určitých procesných otázok, je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020) dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. IV

(zákon č. 549/2011 Z. z.)

K bodu 1

Navrhuje sa vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý bol doposiaľ v zmysle § 3 písm. g) definovaný ako trvalý pobyt alebo prechodný pobyt. Takáto definícia je nevhodná, z dôvodov, ktoré bližšie uvádzame pri odôvodnení k čl. III. Ako už vyššie uvádzame, súd v každom prípade zohľadňuje aj účel príslušného právneho nástroja Európskej únie, ktorý je vnútroštátnym právnym predpisom transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti, v prípade aplikácie ustanovení zákona č. 549/2011 Z. z., tak príslušný orgán pri určovaní obvyklého pobytu berie do úvahy tie kritériá, ktoré sú relevantné pre naplnenie cieľa rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, ktorým je uľahčenie sociálnej nápravy odsúdenej osoby. To znamená, že v tomto prípade zohľadní najmä rodinné, pracovné a sociálne väzby odsúdenej osoby, t. j. miesto ťažiska jeho života. Uvedené má relevanciu aj vo vzťahu ku skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave, nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné, aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo, resp.

11

osobitne pre každý prípad, a to vo svetle cieľa resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodom 2 a 3

V nadväznosti na navrhovanú zmenu § 3 písm. g) sa navrhuje úprava kritérií pre uznanie a výkon rozhodnutia (v tomto prípade ide konkrétne o právoplatné odsudzujúce rozhodnutie pre trestný čin alebo iné právoplatné rozhodnutie vydané súdom štátu pôvodu v trestnom konaní, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody) podľa § 4 ods. 1 písm. a) a kritérií pre odovzdanie výkonu rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 písm. a). Doposiaľ boli v citovaných ustanoveniach kritériá upravené alternatívnym spôsobom tak, že dotknutá osoba je štátnym občanom Slovenskej republiky a musela spĺňať podmienku obvyklého pobytu (keďže za tento sa považoval trvalý alebo prechodný pobyt) alebo musela mať na území dotknutého štátu preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody na území Slovenskej republiky. Takéto nastavenie kritérií nie je vhodné, keďže aj s ohľadom na cieľ rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV, ktorým je uľahčenie sociálnej nápravy odsúdenej osoby – táto osoba má mať na dotknuté územie určité väzby. Existenciu takýchto väzieb však možno subsumovať priamo pod obsah pojmu „obvyklý pobyt“. S ohľadom na skutočnosť, že navrhovanou zmenou § 3 písm. g) sa odstraňuje nevhodná definícia, nie je potrebné aby boli kritériá stanovené alternatívne, keďže splnenie kritéria obvyklého pobytu je v tomto smere postačujúce.

K bodom 4 a 5

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť krajských súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone rozhodnutia, bola determinovaná na základe kritéria trvalého pobytu, prípadne posledného trvalého pobytu resp. miesta, kde odsúdený vykonáva trest odňatia slobody. Pojem „obvyklý pobyt“ slúži predovšetkým na skúmanie podmienok na odovzdanie výkonu rozhodnutia alebo na prevzatie výkonu rozhodnutia, nie nevyhnutne na účel určovania miestnej príslušnosti slovenských orgánov ako vykonávajúcich justičných orgánov. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky má dlhodobo ustálenú súdnu prax, že pre určenie príslušnosti na rozhodnutie je rozhodujúcou skutočnosťou, kde je odsúdený prihlásený k trvalému pobytu, pričom jeho skutočný pobyt a úmysel sa tu trvalo zdržiavať je na tento účel irelevantný (napríklad rozhodnutia vo veciach sp. zn. 6Ndt 6/2014 z 22. mája 2014, 2Ndt 16/2016 zo 16. augusta 2016, 7Ndc 5/2017 zo 7. júna 2017, 6Nds 9/2017 z 23. novembra 2017, 5Ndt 19/2018 z 25. júna 2018). Taktiež treba brať do úvahy skutočnosť, že ak by bola aj miesta príslušnosť slovenského súdu určená podľa kritéria obvyklého pobytu, tak v prípade, ak by podmienka obvyklého pobytu pre uznanie a výkon rozhodnutia nebola naplnená a bolo by nevyhnutné odmietnuť uznanie a výkon rozhodnutia, reálne by neexistoval v Slovenskej republike súd príslušný na vydanie tohto rozhodnutia. S ohľadom na uvedené sa tak javí ako vhodnejší práve navrhovaný koncept, kedy sa pre určenie príslušnosti konkrétneho slovenského súdu bude používať kritérium trvalého pobytu (resp. miesta, kde odsúdený vykonáva trest odňatia slobody). Zároveň sa dopĺňa druhá veta, ktorej cieľom je zachovanie príslušnosti bez ohľadu na zmenu rozhodných skutočností, ktoré nastali až po začatí konania.

K bodu 6

12

V zmysle čl. 6 ods. 4 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii: „Príslušný orgán štátu pôvodu oznámi odsúdenej osobe v jazyku, ktorému rozumie, že rozhodol o zaslaní rozsudku spolu s osvedčením prostredníctvom štandardného tlačiva oznámenia uvedeného v prílohe II. Ak sa odsúdená osoba nachádza vo vykonávajúcom štáte v čase tohto rozhodnutia, uvedené tlačivo sa zašle vykonávajúcemu štátu, ktorý zodpovedajúcim spôsobom o tom informuje túto osobu.“. S ohľadom na poznatky vyplývajúce z aplikačnej praxe sa v § 12 ods. 2 upravuje presný postup slovenského súdu, v prípade, ak o odoslaní osvedčenia zo štátu pôvodu do Slovenskej republiky ako štátu výkonu, štát pôvodu neinformuje dotknutú osobu, pretože sa v čase vydania rozhodnutia o odovzdaní výkonu rozhodnutia nenachádzala na území štátu pôvodu, slovenský súd je povinný bezodkladne informovať dotknutú osobu o tejto skutočnosti.

K bodu 7

V nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy, ktorá sa týka určitých procesných otázok je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020), dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. V

(zákon č. 161/2013 Z. z.)

K bodu 1

Navrhuje sa vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý bol doposiaľ v zmysle § 2 písm. g) definovaný ako trvalý pobyt alebo prechodný pobyt. Takáto definícia je nevhodná z dôvodov, ktoré bližšie uvádzame pri odôvodnení k čl. III, pričom príslušné súdy by obvyklý pobyt mali určovať spôsobom, ktorý špecifikujeme v odôvodnení k čl. III, s dôrazom na osobné, rodinné a sociálne väzby dotknutej osoby. Uvedené má relevanciu aj vo vzťahu k skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave, nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné, aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo, resp. osobitne pre každý prípad, a to vo svetle cieľa, resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodu 2

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť okresných súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone rozhodnutia o opatreniach dohľadu bola determinovaná na základe kritéria trvalého pobytu, resp. posledného trvalého pobytu dotknutej osoby. Ide tak o jednoznačné odlíšenie účelu pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý slúži len na posúdenie dôvodnosti uznania a výkonu rozhodnutia justičného orgánu iného členského štátu o opatreniach dohľadu.

K bodom 3 a 4

13

V nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy, ktorá sa týka určitých procesných otázok je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020) dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. VI

(zákon č. 316/2016 Z. z.)

K bodu 1

Navrhuje sa vypustenie definície pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý bol doposiaľ v zmysle § 2 písm. g) definovaný ako trvalý pobyt alebo prechodný pobyt. Takáto definícia je nevhodná, z dôvodov, ktoré bližšie uvádzame pri odôvodnení k čl. III , pričom príslušné súdy by obvyklý pobyt mali určovať spôsobom, ktorý špecifikujeme v odôvodnení k čl. III. V tomto prípade je však potrebné mať na zreteli, že zákon č. 316/2016 Z. z. predstavuje transpozíciu rámcového rozhodnutia Rady č. 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (na rozdiel od iných právnych nástrojov Európskej únie z trestnej oblasti, ktoré sa viažu k obmedzeniu osobnej slobody ako napr. rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody). Z uvedeného je zrejmé, že príslušný orgán bude pri určovaní obvyklého pobytu brať do úvahy najmä tie kritériá, ktoré majú takpovediac majetkový charakter, t. j. vlastnícke právo alebo nájom k nehnuteľnosti, pracovné a hospodárske väzby, spočívajúce najmä vo výkone podnikania alebo pracovnej činnosti. Uvedené má relevanciu aj vo vzťahu k skutočnosti, že hoci je pojem obvyklý pobyt jednotne používaný v navrhovanej právnej úprave, nemusí byť obsahovo totožný pri jednotlivých vnútroštátnych zákonoch. V tomto smere je preto potrebné, aby príslušný orgán skúmal naplnenie pojmových znakov obvyklého pobytu jednotlivo, resp. osobitne pre každý prípad, a to vo svetle cieľa, resp. účelu príslušného právneho aktu Európskej únie.

K bodu 2

Navrhuje sa, aby miestna príslušnosť okresných súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov v prípade konania o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia bola determinovaná v prípade fyzických osôb na základe kritéria trvalého pobytu. Preukázanie obvyklého pobytu odsúdeného slúži predovšetkým na účely odovzdávania výkonu rozhodnutia justičného orgánu Slovenskej republiky do iného členského štátu a naopak, nie na účel určovania príslušnosti justičného orgánu v Slovenskej republike na konanie o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu je tak v prípade fyzických osôb vhodnejším riešením, ak bude určujúcim kritériom pre miestnu príslušnosť slovenského súdu práve trvalý pobyt dotknutej fyzickej osoby.

K bodu 3

14

V nadväznosti na navrhovanú zmenu právnej úpravy, ktorá sa týka určitých procesných otázok, je nevyhnutné, aby bolo doplnené prechodné ustanovenie, ktoré upravuje vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave. V zmysle navrhovaného prechodného ustanovenia sa konania, ktoré boli začaté pred navrhovanou účinnosťou návrhu zákona (t. j. 1. január 2020), dokončia podľa predchádzajúcej právnej úpravy – t. j. právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2019.

K Čl. VII

(účinnosť)

Po zohľadnení dĺžky legislatívneho procesu a potrebnej legisvakancie sa navrhuje účinnosť od 1. januára 2020.

V Bratislave, 21. augusta 2019

Peter Pellegrini v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Gábor Gál v. r.

minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

Vládny návrh zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii

14

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona o uznávaní a v ýkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii (ď alej len 'návrh zákona').

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Plánu legislatívnych ú loh vlády Slovenskej republiky na rok 2011.

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je transpozícia rámcového rozhodnutia Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzá jomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami (Ú. v. EÚ L 337, 16.12.2008) v platnom znení (ďalej len 'rámcové rozhodnutie'). Cieľom rámcového rozhodnutia je uľahčenie sociálnej nápravy odsúden ých osôb, zlepšenie ochrany obetí a širokej verejnosti a uľahčenie uplatňovania vhodných probačných opatrení a alternatívnych sankcií v prípade páchateľov, ktorí nežijú v štáte odsúdenia. Na účely dosiahnutia týchto cieľov toto rámcové rozhodnutie ustanovuje pravidlá, podľa ktorých iný členský štát než členský štát, v ktorom bola dotknutá osoba odsúdená, uznáva rozsudky a prípadné probačné rozhodnutia a dohliada na proba čné opatrenia uložené na základe takého rozsudku alebo alternatívne sankcie uvedené v takomto rozsudku a prijíma všetky ďalšie rozhodnutia súvisiace s týmto rozsudkom. Tento cieľ rámcového rozhodnutia je určujúci aj pre obsah návrhu zákona.

Navrhovaná právna úprava vychádza z obdobných zákonov schválených Národnou radou Slovenskej republiky, a to zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a zákona č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súčasne platí, že aj v tomto prípade ide vo vzťahu k všeobecnej procesnej úprave (Trestný poriadok) o špeciálnu právnu úpravu, a teda apliká cia tohto zákona predpokladá subsidiárne použitie Trestného poriadku.

Návrh zákona sa týka trestných sankcií (tresty, ochranné opatrenia) a probačných opatrení, ktoré nie sú spojené s odňatím slobody s výnimkou trestných sankcií postihujúcich majetok ods údeného (čl. 1 ods. 3 RR).

Návrh zákona vo všeobecnosti upravuje postup justičných orgánov Slovenskej republiky pri uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí o trestnej sankcii (vykonávajúci štát) a podmienky za akých mô že Slovenská republiky odovzdať svoje rozhodnutie o trestnej sankcii do iného členského štátu na účely jeho uznania a výkonu (štát pôvodu). Jedným zo základných cieľov rámcového rozhodnutia je uľahčenie justičnej spolupráce, preto návrh zákona zakotvuje priamy styk justičných orgánov členských štátov, t.j. súdov (bez ingerencie ministerstva spravodlivosti), rovnako zohľadňuje aj požiadavky na obmedzenie množstva úradne prekladaných dokumentov, ako aj čo najširšie možnosti komunikácie (elektronicky, listinne) justičných orgánov.

Vzhľadom na rôznorodosť katalógu trestných sankcií, najmä alternatívnej povahy, v členských štátoch, rámcové rozhodnutie umožňuje členským štátom prijať také právne úpravy, ktoré zabezpečia vzájomné uznanie a výkon v čo najširšej miere pri súčasnom zohľadnení už existujúcich osobitostí národných úprav. Preto navrhovaný zákon v súlade s rámcovým rozhodnutím preferuje premenu alebo úpravu trestnej sankcie (probačného opatrenia) pred jej odmietnutím z dôvodu, že v Slovenskej republike niet takejto trestnej sankcie (probačného opatrenia).

Okrem vzájomnej trestnosti ako základnej a všeobecnej podmienky uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike, je podľa návrh zákona ďal šou podmienkou jeho uznania a výkonu skutočnosť, že odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky. Výkon rozhodnutia sa na území Slovenskej republiky bude vždy riadiť právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou, ústavnými z ákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právnom Európskej únie.

Navrhovaná právna úprava nebude mať dopad na štátny rozpočet, rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov a nezakladá ná roky na pracovné sily a organizačné zabezpečenie. Materiál nemá finančný, ekonomický, environmentálny vplyv ani vplyv na zamestnanosť, podnikateľské prostredie a informatizáciu spoločnosti. Nakoľko ide o prebratie právne záväzného aktu Európskej únie, v súlade s čl. 12 ods. 3 sa predbežné pripomienkové konanie nevykonalo.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona s právom Európskej únie

1.Predkladateľ návrhu zákona: vláda Slovenskej republiky

2.Názov návrhu zákona: návrh zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probač né opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii

3.Problematika návrhu zákona:

a)je upravená v prá ve Európskej únie:

-v primárnom

kapitola 4 a kapitola 5 Hlavy V tretej časti Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

-v sekundárnom (prijatom po nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Eur ópskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – po 30. novembri 2009)

1.legislatívne akty

2.nelegislatívne akty

-v sekundárnom (prijatom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Eur ópskom spoločenstve a Zmluva o Európskej únii – do 30. novembra 2009)

Rámcové rozhodnutie Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatí vnymi sankciami (Ú. v. EÚ L 337, 16.12.2008) v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februá ra 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 081, 27.3.2009)

b)nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

4.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a)lehota na prebratie smernice alebo lehota na implementáciu nariadenia alebo rozhodnutia

6. decembra 2011

b)lehota určená na predloženie návrhu právneho predpisu na rokovanie vlády podľa určenia gestorských ústredných orgánov štátnej správy zodpovedný ch za transpozíciu smerníc a vypracovanie tabuliek zhody k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov

neurčená

c)informácia o konaní začatom proti Slovenskej republike o porušení podľa čl. 258 aþ 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

bezpredmetné

d)informácia o právnych predpisoch, v ktorých sú preberané smernice už prebraté spolu s uvedení m rozsahu tohto prebratia

bezpredmetné

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie:

Úplný

6.Gestor (spolupracujúce rezorty):

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Doložka

vybraných vplyvov

A.1. Názov materiálu: návrh zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo proba čné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii

Termín začatia a ukončenia PPK:

A.2. Vplyvy:

Pozitívne Žiadne Negatívne 1. Vplyvy na rozpočet verejnej správyx2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia?x3. Sociálne vplyvyx– vplyvy na hospodárenie obyvateľstva,– sociálnu exklúziu,– rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanos ť4. Vplyvy na životné prostrediex5. Vplyvy na informatizáciu spoločnostix

A.3. Poznámky

Prípadné výdavky vyplývajúce z návrhu budú zabezpečen é v rámci schválených limitov dotknutých kapitol na príslušný rozpočtový rok.

A.4. Alternatívne riešenia

A.5. Stanovisko gestorov

B. Osobitná časť

K § 1

V odseku 1 sa vymedzuje predmet zákona, ktorým je úprava postupu orgá nov Slovenskej republiky uznávaní a výkone rozhodnutia o trestnej sankcii a o probačných opatreniach vydaného súdom alebo iným príslušným orgánom členského štátu Európskej únie a odovzdaní rozhodnutia týchto rozhodnutí vydaných sú dom v trestnom konaní na jeho uznanie a výkon v inom členskom štáte. Zo strany Slovenskej republiky pôjde výlučne o zasielanie rozhodnutí súdov vydaných v trestnom konaní.

V odseku 2 sa obmedzuje použitie zákona len vo vzťahu k tým členským štátom, ktoré prevzali do svojho právneho poriadku predmetné rámcové rozhodnutie v zmysle notifikácií členských štátov oznámen ých Radou Európskej únie v zmysle čl. 3 rámcového rozhodnutia.

K § 2

V súlade s čl. 23 rámcového rozhodnutia sa vymedzuje vzťah zá konnej právnej úpravy k medzinárodným zmluvám.

K § 3

Vymedzujú sa základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia: rozhodnutie o trestnej sankcii, probačné opatrenie, štát pô vodu, vykonávajúci štát, justičný orgán štátu pôvodu, vykonávajúci justičný orgán a obvyklý pobyt.

Z hľadiska už existujúcej vnútroštátnej úpravy trestného procesu sa navrhuje zaviesť jeden pojem, ktorý bude obsahovo pokrýva ť pojmy 'rozsudok' a 'probačné rozhodnutie' používané rámcovým rozhodnutím – rozhodnutie, ktorým sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu; zá kon používa legislatívnu skratku 'rozhodnutie'.

Trestnou sankciou je potrebné na účely tohto zákona rozumieť tresty a ochranné opatrenia, ktoré nie sú spojené s odňatím slobody. Probačnými opatreniami je v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky potrebné rozumieť probačný dohľad a tzv. primerané obmedzenia a povinnosti podľa § 51 ods. 3 a 4 Trestného zákona a výchovné povinnosti a obmedzenia v prípade mladistvých.

Definície pojmov 'štát pôvodu', 'vykonávajúci štát ', 'justičný orgán štátu pôvodu' a 'vykonávajúci justičný orgán' sú pojmy právnym poriadkom zaužívané.

K § 4

Ustanovuje sa rozsah pôsobnosti zákona, v zmysle ktorého rozhodnutie o trestnej sankcii možno uznať a vykonať v Slovenskej republike len, ak je splnená podmienka obojstrannej trestnosti, teda ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané je trestným činom podľa právneho poriadku štátu pôvodu a súčasne aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Toto platí , ak odsek 2 až 4 neustanovia inak. V zmysle tohto postupu, ktorý je známy z fungovania európskeho zatýkacieho rozkazu (zákon č .154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze), príkazu na zaistenie majetku (zákon č. 650/2005 Z. z. vykonaní prí kazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, zákona č . 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), alebo peňažných sankcií (zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Euró pskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov) u vybraných kategórii trestných činov sú d neposudzuje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti. Pri splnení podmienok uvedených v odsekoch 2 a 3 súd nie je oprávnený posudzovať splnenie podmienky obojstrannej trestnosti a ak nie je iný d ôvod na odmietnutie uznania a vykonania rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) podľa § 12, súd musí rozhodnúť o uznaní a vykonaní rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia). Ak nie sú splnené podmienky pre uznanie a vykonanie rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) bez posudzovania obojstrannej trestnosti v zmysle odsekov 2 a 3, potom súd uzná a vykoná rozhodnutie o trestnej sankcii (probačné rozhodnutie) vydané v inom členskom štáte EÚ len v prípade, že skutok predstavuje trestný čin nielen podľa prá va štátu pôvodu, ale aj podľa práva vykonávajúceho štátu, teda Slovenskej republiky.

Ïalšou základnou podmienkou uznania a výkonu rozhodnutia v Slovenskej republike je skutočnosť odsúdený má na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt a zdržuje sa na území Slovenskej republiky. Nakoľko po uznaní rozhodnutia má Slovenská republika zabezpečiť dohľad nad jeho výkonom, je táto podmienka nevyhnutná.

V § 4 ods. 1 písm. c) sa v súlade s čl. 4 rámcového rozhodnutia sa vymedzuje podstata trestných sankcií a probačných opatrení, ktoré sa podľa rámcového rozhodnutia musia uznávať a vykonáva ť; tým však nie je dotknutá možnosť ich prípadnej modifikácie, či dokonca premeny podľa § 14 návrhu zákona.

K § 5

Ustanovuje sa, ž e pri overovaní skutočností podľa § 4 sa vychádza z údajov uvedených v osvedčení o vydaní rozhodnutia o trestnej sankcii a v prípade potreby z dodatočných informácií poskytnutých justičným orgánom štátom pô vodu na základe žiadosti vykonávajúceho justičného orgánu, prípadne z vlastného šetrenia súdu. Ustanovenie reaguje na skutočnosť, že v zmysle rámcového rozhodnutia sa preklad samotného rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) nevyžaduje; preklad sa vyžaduje len vo vzťahu k osvedčeniu, ktoré ak je riadne vyplnené justičným orgánom štátu pôvodu, má obsahovať všetky relevantné informácie pre vykonávajúci štát potrebné k jeho uznaniu a výkonu v zmysle rámcového rozhodnutia. Uvedené súčasne nebrá ni tomu, aby si súd v prípade potreby zabezpečil na vlastné náklady preklad cudzieho rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia). Tento postup však možno vzhľadom k filozofii rámcového rozhodnutia, ktorá mala zjednoduši ť a urýchliť proces uznávania cudzích rozhodnutí, očakávať len v ojedinelých a výnimočných prí padoch.

K § 6

Ustanovuje sa postup pre odovzdanie výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii vydan ého slovenským súdom do iného členského štátu. Súd tak vykoná predovšetkým v tých prípadoch, ak nevie sám efektívne a riadne zabezpečiť výkon vlastného rozhodnutia z dôvodu, že odsúden ý, ktorému bola uložená trestná sankcia, resp. probačné opatrenie má v pláne opustiť územie Slovenskej republiky, resp. zdr žiava sa na území iného členského štátu.

Na rozdiel od právnej úpravy v zákone č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňaž nej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa upúšťa od procesného postupu, kedy súd zasiela rozhodnutie na uznanie a výkon do iného člensk ého štátu prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, navrhuje sa, aby osvedčenia zasielali priamo súdy. Uvedené riešenie podporuje aj znenie rámcového rozhodnutia, ktoré na rozdiel od rámcového rozhodnutia rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatň ovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 22. 3. 2005) neumožňuje určiť ako kontaktný bod ústredný orgán.

V odseku 1 sa vymedzujú rozhodnutia o jednotlivých typoch trestov a ochranných opatrení, ktoré možno zaslať na účely ich uznania a výkonu inému členskému štátu. Ich spoločnou črtou je, že ide o sankcie, pri ktorých výkone nedochádza k odň atiu slobody. Úprava v odseku 2 súčasne limituje súd pri zasielaní rozhodnutí do iných členských štátov; k tomu pozri č l. 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

V odseku 3 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím ustanovuje, že výkon rozhodnutia o peňažnej sankcii možno súčasne odovzdať vždy len do jedného členského štátu. Výnimo čne možno odovzdať výkon rozhodnutia aj do iného členského štátu, ako toho, na ktorého území má odsúdený obvyklý pobyt – ale len za podmienky, že to navrhne priamo odsúdený a vykonávaj úci štát s tým súhlasí.

Vyžiadanie si informácií o hornej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody má za cieľ umožniť realizáciu prípadného sp äťvzatia odovzdania výkonu rozhodnutia (§ 7).

Súd pre účely odovzdania výkonu svojho rozhodnutia zabezpečuje preklad osvedčenia do jazyka podľa § 18, t.j. do štátneho jazyka daného členského štátu, alebo do jedného zo štátnych jazykov daného členského štátu ak ich má viacero, alebo aj do iného jazyka ak daný členský štát svojim vyhlásením adresovaným Rade umožnil zasielanie osvedčení aj v inom jazyku, najčastejšie v anglickom. V prípade nejasnosti k jazykovému rež imu daného členského štátu môže súd požiadať o súčinnosť ministerstvo spravodlivosti (§ 22 ods. 1).

K § 7

Právna úprava späťvzatia odovzdania výkonu rozhodnutia umožňuje Slovenskej republike reagovať na prípadné excesy, ktoré môžu nastať v procese uznania rozhodnutia v inom členskom štáte, kedy iný členský štát môže v súlade rámcovým rozhodnutím upraviť trestnú sankciu tak, že táto nebude plniť pôvodne zamýšľaný úč el, resp. pri jej premene nedodrž podmienku proporcionality a pod. V tomto prípade bude môcť slovenský súd rozhodnúť o späťvzatí odovzdania výkonu rozhodnutia. Rovnako bude môcť súd postupovať aj v prípade, ak horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorý možno uložiť napr. pri porušení podmienok probačného dohľadu, bude príliš nízka v porovnaní, resp. nedostatočná v porovnaní so slovenskou právnou úpravou.

K § 8

Upravujú sa dôvody pokrač ovania v konaní, t. j. výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) odovzdaného do iného členského štátu v Slovenskej republike, pričom sa ustanovuje, že výkon takéhoto rozhodnutia nemožno nariadiť alebo v ňom pokračovať.

Odsekoch 2 a 3 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím ustanovuje, v ktorých prípadoch a v akom rozsahu možno vo výkone odovzdaného rozhodnutia na území Slovenskej republiky pokračovať.

Podľa čl. 20 ods. 2 rámcového rozhodnutia 'Ak v štáte pô vodu prebieha voči dotknutej osobe nové trestné konanie, príslušný orgán štátu pôvodu môže požiadať príslušný orgán vykonávajúceho štátu o postúpenie právomoci, pokiaľ ide o doh ľad nad probačnými opatreniami a verejnoprospešnými sankciami a pokiaľ ide o všetky ďalšie rozhodnutia týkajúce sa rozsudku, späť príslušnému orgánu štátu pôvodu. V takomto prípade príslu šný orgán vykonávajúceho štátu môže túto právomoc postúpiť príslušnému orgánu štátu pôvodu.'. uvedená právna úprava sa preberá do § 9 ods. 4. Jej využitie je fakultatívne. Rovnako je tomu aj v prípade právnej úpravy podľa odseku 5; k tomu pozri čl. 9 ods. 4, č l. 16 a čl. 18 ods. 5 rámcového rozhodnutia.

V odseku 5 sa upravuje postup ak dôjde k odovzdaniu právomoci nad výkonom uznaného rozhodnutia späť slovenským orgánom v súvislosti so započítaním doby výkonu vo vykonávajúcom štáte a prijímaní m následných rozhodnutí.

K § 9

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa upravuje povinnosť súdu informova ť vykonávajúci justičný orgán o vybraných skutočnostiach v dôsledku ktorých sa rozhodnutie o trestnej sankcii (probačné rozhodnutie) stáva na území Slovenskej republiky v plnom alebo v čiastočnom rozsahu nevykonateľn ým.

Rámcové rozhodnutie umožňuje členským štátom vyhlásiť, že nebudú vykonávať tzv. náhradné tresty spojené s od ňatím slobody v prípade porušenia podmienok výkonu probačného dohľadu, či alternatívnych sankcií. Slovenská republika v návrhu zákona túto možnosť nevyu žíva, t.j. slovenské súdy budú podľa odseku 2 oprávnené zabezpečiť aj výkon náhradného trestu odňatia slobody.

V odseku 3 sa ustanovuje povinnosť súdu poskytnúť dodatočné informácie potrebné na účely uznania a výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) vo vykonávajúcom štáte na žiadosť vykonávajúceho justičného orgánu. Pôjde napríklad o inform ácie týkajúce dôvodov odmietnutia, u ktorých je vykonávajúci orgán v zmysle rámcového rozhodnutia povinný pred odmietnutím uznania a výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii/probačného rozhodnutia (§ 13 ods. 2) konzultovať vec s orgánom štátu pôvodu, resp. akýchkoľvek iných informácií, ktoré vykonávajúci justičný orgán môže považovať za nevyhnutné pre svoje rozhodnutie.

K § 10

Na rozdiel od právnej úpravy v zákone č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa upúšťa od procesného postupu, kedy rozhodnutie iného členského štátu prijíma ministerstvo spravodlivosti sa navrhuje, aby tieto rozhodnutia prijímali priamo súdy. Uvedené riešenie podporuje aj znenie rámcového rozhodnutia, ktoré na rozdiel od rámcového rozhodnutia rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 22. 3. 2005) neumožňuje určiť ako kontaktný bod ústredný orgán.

Vecne príslušným na konanie o uznaní a výkone rozhodnutia bude okresný súd, pričom jeho miestna príslušnosť sa bude odvíjať od obvyklého pobytu odsúdeného. Na rozdiel od všeobecnej úpravy v Trestnom poriadku sa teda upúšťa od vecnej príslušnosti krajského súdu pri uznávaní cudzích rozhodnutí, a to z dôvodu, že v tomto prípade ide o uznávanie rozhodnutí o alternatívnych sankciách spojených s dohľadom probačného úradníka, kde je vždy činný okresný súd. Takto koncipované kritériá pre určovanie vecnej a miestnej príslušnosti vychádzajú z právnej úpravy Trestného poriadku, a to najmä vo vzťahu k skutočnosti, ž e dohľad nad výkonom týchto rozhodnutí vykonáva probačný úradník okresného súdu.

Právomoc okresných súdov sa bude vzťahovať aj na všetky následné rozhodnutia vydané počas výkonu trestnej sankcie.

Rámcové rozhodnutie požaduje informovanie justičného orgánu štátu pôvodu a prípadnom postúpení veci vecne a miestne príslušnému orgánu (odsek 3).

K § 11

Ustanovuje sa postup pre rozhodnutie súdu o uznaní a výkone rozhodnutia o trestnej sankcii. Okresný súd bude rozhodovať rozsudkom po písomnom vyjadrení prokurátora na neverejnom zasadnutí. Rozsudok sa bude doručovať odsú denému, ministerstvu spravodlivosti a prokurátorovi. Voči rozsudku bude prípustné odvolanie pre niektorý z dôvodov odmietnutia podľa § 12; odvolanie má odkladný účinok. Súčasne sa zavádza lehota na rozhodnutie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia; táto lehota má však poriadkový charakter, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z odseku 2.

K § 12

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa definujú dô vody odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. Dôvody podľa odseku 1 sú dôvodmi obligatórneho odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. Dôvod podľa odseku 2 m á fakultatívnu povahu. Súčasne sa v odseku 3 upravuje konzultačná povinnosť pred odmietnutím uznania a výkonu rozhodnutia.

K § 13

Upravuje sa, že ak nie je dôvod pre odmietnutie uznania a vý konu rozhodnutia o trestnej sankcii podľa § 12, sú d rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa rozhodnutie vykoná. Vo všeobecnosti bude platiť pravidlo, podľa ktorého súd má ponechať uloženú sankciu, či probačné opatrenie v nezmenenej výmere – výnimky upravujú odseky 2 a 3.

V odseku 2 sa ustanovuje postup súdu v prípade, ak cudzie rozhodnutie ukladá trestnú sankciu (ktorá nie je spojená s odňatím slobody), ktorú právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje. V tomto prípade sa uplatní postup, podľa ktorého s údu uloží trestnú sankciu alebo probačné rozhodnutie, ktoré by mohol uložiť, ak by o trestnom čine rozhodoval slovenský súd, pričom dôležitým momentom právnej úpravy je pož iadavka na to, aby takto uložená sankcia (probačné opatrenie) čo v najvyššej miere zodpovedali pôvodne uloženej sankcii, či probačnému opatreniu. K tomu pozri tiež čl. 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

V odseku 3 sa ustanovuje postup súdu pre prípad, že cudzie rozhodnutie síce ukladá druhovo rovnakú sankciu, či probačn é opatrenie, ale vo výmere, ktorú neumožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. V tomto prípade sa uložená sankcia primerane upraví tak, aby zodpovedala zákonným podmienkam podľa práva Slovenskej republiky. K tomu pozri tiež čl. 9 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

Dôležitým prvkom právnej úpravy je požiadavka vyslovená v odseku 4, podľa ktorého súd za žiadnych okolností nemôže uznať a nariadiť výkon sankcie, č i probačného opatrenia, ktoré by boli prísnejšie ako podľa cudzieho rozhodnutia.

K § 14

Navrhovaný § 14 predstavuje vyjadrenie požiadavky vyplývajúcej z rámcové ho rozhodnutia, aby sa výkon rozhodnutia a všetky s ním spojené dodatočné, či následné opatrenia orgánov vykonávajúceho štátu boli vykonávané podľa prá vneho poriadku vykonávajúceho štátu; v tomto prípade podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. To znamená, že slovenské súdy budú sledovať výkon trestný ch sankcií, resp. dodržiavanie probačných opatrení. Rovnako slovenské súdy sú oprávnený vydať všetky rozhodnutia, ktorá sú potrebné pre riadny výkon tý chto trestných sankcií, či probačných opatrení, a to vrátane prípadnej premeny trestnej sankcie na trest odňatia slobody a pod.

V odseku 3 sa upravujú prípady, kedy súd uznané rozhodnutie o trestnej sankcii (probačné rozhodnutie) nevykoná.

K § 15

Jednou zo základných podmienok uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia je skuto čnosť, že odsúdený sa nachádza na území Slovenskej republiky. Rámcové rozhodnutie pre prípad, že táto podmienka odpadne v dôsledku napr. úteku odsúdené ho ustanovuje možnosť vrátania (postúpenia) právomoci vykonať trestnú sankciu späť štátu pôvodu. Analogický postup sa má uplatniť aj pre prípad, že štá t pôvodu výslovne požiada o vrátenie právomoci na výkon rozhodnutia z dôvodu vedenia nového trestného stíhania odsúdeného v štátne pôvodu; k tomu pozri recipročné oprávnenie slovenských justi čných orgánov podľa navrhovaného § 8 ods. 2. Postúpením právomoci zaniká oprá vnenie vykonávajúceho štátu pokračovať vo výkone trestnej sankcie.

K § 16

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa ustanovuje informačná povinnosť súdu, ktorý uznal a vykonal rozhodnutie o trestnej sankcii (probačné rozhodnutie), vo vzťahu k justičnému orgánu štá tu pôvodu.

K § 17

Ustanovuje sa spôsob styku justičných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu, ktorý je v zásade priamy. Na účely zistenia príslušných justičných orgánov v iných členských štátoch bude môcť súd vyu žiť Európsku justičnú sieť, resp. súčinosť ministerstva spravodlivosti podľa § 22.

V odseku 2 sa ustanovujú postupy a ostatné kritéria pre zasielanie a prijímanie osvedčení a rozhodnutí o peňažnej sankcii.

K § 18

Upravuje sa jazykový režim vo vzťahu k osvedčeniam o vydaní rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia). Vyhlásenia členských štátov vo vzťahu k jazykovému režimu osvedčení sú súčasťou notifikácií členských štátov oznámený ch Radou Európskej únie.

V odseku 2 sa ustanovuje jazykový režim pre osvedčenia adresované slovenským orgánom na účely uznania a výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia).

V odseku 3 sa upravuje osobitný jazykový režim vo vzťahu k tým členským štátom, u ktorých je použitie jazykov pri vzájomnom styku orgánov v konaní podľa tohto z ákona upravené na základe vzájomnosti vyhlásenej ministerstvom v Zbierke zákonov. Ide o obdobný postup ako predpokladá § 2 ods. 2 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zat ýkacom rozkaze, resp. § 18 ods. 3 zákona č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a vý kone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V odseku 4 sa ustanovuje, že preklad samotného rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) a ostatných písomnosti spojený ch s konaním o uznaní a výkone rozhodnutia sa nevyžaduje, justičné orgány komunikujú v svojich úradných jazykov. Preklad týchto písomností si v prípade potreby zabezpečuje daný justičný orgá n na vlastné náklady

K § 19

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa ustanovuje sa, že náklady ktoré vznikli slovenskému orgánu v konaní podľa tohto zákona znáša štát a uhradí orgán, ktorému vznikli.

K § 20

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa ustanovuje, že na preskúmanie správnosti a zákonnosti rozhodnutia o trestnej sankcii je oprávnený len príslušný orgán štátu pôvodu.

K § 21

Upravuje sa povinnosť ministerstva spravodlivosti poskytovať na žiadosť slovenských súdov alebo justičných orgánov iného členského štátu súčinnosť v postupe podľa tohto zákona. Súčinnosť ministerstva sa predpokladá najmä v prípadoch zistenia nálež itosti osvedčení vo vzťahu k jednotlivým členským štátom Európskej únie vrátane aplikovateľného jazykového režimu.

K § 22

Upravuje sa vzťah novej právnej úpravy a všeobecného procesné ho predpisu, t.j. Trestného poriadku, ktorý sa bude používať podporne na riešenie otázok súvisiacich s konaním o uznávaní a výkone rozhodnutí o trestnej sankcii, resp. probačných rozhodnutí. Uvedené platí najmä pre prijímanie, či vydávanie rozhodnutí po uznaní a nariadení výkonu trestnej sankcie (probačné ho rozhodnutia).

K § 23

Zavádza sa odkaz na transpozičnú prílohu; ide o prílohu č. 2.

K § 24

V záujme predchádzania prípadným výkladový m nezrovnalostiam navrhované prechodné ustanovenie rieši prípadnú kolíziu medzi novou právnou úpravou a doterajšou právnou úpravou (všeobecné ustanovenia v Trestnom poriadku), a to tak, že konania o uznaní a výkone rozhodnutí o trestnej sankcii a probačných rozhodnutí, ktoré začali predo dňom účinnosti zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

K § 25

Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje účinnosť zákona.

K prílohe č. 1

V súlade s požiadavkou vyplývajúcou z rámcového rozhodnutia sa do z ákona zavádza vzor osvedčenia, ktoré sa bude v súlade s § 9 zasielať spolu s rozhodnutím, ktorého uznanie a výkon sa má realizovať v inom členskom štáte. Nako ľko ide o vzor, nie je vylúčené použitie aj vzhľadovo odlišného formulára, ktorý však musí spĺňať obsahové náležitosti ustanovené týmto zákonom.

Vzor osvedčenia súčasne zohľadňuje aj zmeny vykonané rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vz ájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 081, 27.3.2009).

K prílohe č. 2

V transpozičnej prílohe sa uvádza zoznam preberaných prá vnych aktov Európskej únie. V tomto prípade ide o rámcové rozhodnutie Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami (Ú. v. EÚ L 337, 16.12.2008) v znení rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009.

V Bratislave, 14. septembra 2011

Iveta Radičová v.r.

predsedníčka vlády Slovenskej republiky

Lucia Žitňanská v.r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu