Zákon o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov 530/2003 účinný od 01.01.2021 do 30.11.2021

Platnosť od: 12.12.2003
Účinnosť od: 01.01.2021
Účinnosť do: 30.11.2021
Autor: Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť: Občianske súdne konanie, Všeobecné súdnictvo, Obchodný register

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HIST40JUD696DS37EUPP18ČL2

Zákon o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov 530/2003 účinný od 01.01.2021 do 30.11.2021
Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Zákon 530/2003 s účinnosťou od 01.01.2021 na základe 312/2020

Legislatívny proces k zákonu 312/2020

Vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

K predpisu 312/2020, dátum vydania: 11.11.2020

 

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024. Vláda Slovenskej republiky sa v programovom vyhlásení zaviazala prijať takú právnu úpravu zaisťovania majetku, ktorá v súlade s medzinárodnými štandardmi vyplývajúcimi zo záväzkov Slovenskej republiky v tejto oblasti, zabezpečí efektívne vyhľadávanie, zaisťovanie a odnímanie výnosov z trestnej činnosti a zavedenie jasných a účelných pravidiel pre správu zaisteného majetku a nakladanie s ním. Osobitný dôraz sa má venovať zamedzeniu účelových prevodov nelegálne získaného majetku vykonávaných s cieľom mariť výkon majetkových trestov uložených v trestnom konaní. Okrem toho programové vyhlásenie vlády vyslovene vyžaduje zriadenie úradu, ktorý bude spravovať majetok zaistený v trestnom konaní, pri správe daní a ciel, ako aj pri výkone medzinárodných sankcií. Všetky uvedené požiadavky predkladaný návrh zákon napĺňa.

Návrh zákona ďalej v súlade s programovým vyhlásením vlády zavádza dve nové skutkové podstaty trestných činov, a to trestný čin zneužitia práva (ohýbanie práva) a trestný čin prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody (prikrmovanie).

Návrhom zákona sa ďalej vykonáva transpozícia a implementácia právne záväzných aktov Európskej únie.

V prvom rade ide o smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii. Ako z názvu smernice vyplýva, ide o právnu úpravu, ktorá bezprostredne súvisí s problematikou zaisťovania majetku a odnímania výnosu z trestnej činnosti. To platí aj pre nariadenie Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, ktorého implementácia sa vykonáva predkladaným návrhom zákona.

Ďalej sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva. Programové vyhlásenie vlády definuje predchádzanie legalizácii výnosov z trestnej činnosti a jej odhaľovanie ako jednu zo svojich priorít. Naviac, legalizácia výnosov z trestnej činnosti je dôležitým impulzom pre vhodne nastavenú právnu úpravu odnímania výnosov z trestnej činnosti, ktorá je bez efektívneho systému zaisťovania majetku bezzubá. Vláda sa v oblasti boja proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti zaviazala vytvoriť legislatívny rámec upravujúci problematiku virtuálnych mien v trestnom práve, čo sa zabezpečuje transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV.

Návrhom zákona sa ďalej pokračuje v implementácii nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry a rovnako sa zabezpečuje implementácia nariadenia Európskeho parlamentu a

2

Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu. Obe nariadenia predstavujú kľúčové nástroje pre boj s trestnou činnosťou poškodzujúcou finančné záujmy Európskej únie najmä v súvislosti s odnímaním výnosov z tejto trestnej činnosti. Na to, aby Slovenská republika vedela účinne aplikovať nariadenie o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, musí mať efektívny vnútroštátny systém pre zisťovanie majetku a jeho následnú konfiškáciu vrátane správy zaisteného a skonfiškovaného majetku.

Návrhom zákona sa súčasne odstraňuje transpozičný deficit vyplývajúci zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV.

Predkladateľ zvolil pri príprave návrhu zákona riešenie spočívajúce v sústredení úloh vyplývajúcich z programového vyhlásenia vlády, ako aj súvisiacich transpozičných a implementačných aktivít do jedného uceleného materiálu, čím sa vyhne viacerým paralelným novelizáciám zákonov kódexového typu.

Nosnou právnou úpravou je samotný zákon o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (čl. I). Cieľom tejto právnej úpravy je zaviesť režim správy majetku zaisteného najmä v trestnom konaní, pričom táto právna úprava sa bude používať aj v rámci iných procesov (napr. daňové konanie, výkon medzinárodných sankcií, či preukazovanie pôvodu majetku). Návrh zákona upravuje štátne orgány, ktoré budú zodpovedné za správu zaisteného majetku, práva a povinnosti osôb dotknutých zaistením majetku a správcu zaisteného majetku. Návrhom zákona sa zriaďuje Úrad pre správu zaisteného majetku, ktorý bude zabezpečovať správu zaisteného majetku podľa predloženého návrhu zákona. S navrhovanou úpravou v čl. I úzko súvisí rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v Trestnom poriadku (čl. III).

V čl. II sa vykonáva novelizácia Trestného zákona, ktorou sa zohľadňuje návrh zákona v čl. I, zavádza sa nový trestný čin zneužitia práva, trestný čin prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody, upravuje sa trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti a trestný čin nepriamej korupcie. Niektoré zmeny či doplnenia výsledkom transpozícií niekoľkých smerníc, ktoré sa návrhom zákona vykonávajú. Ďalej návrh zákona zavádza definíciu výnosu na účely Trestného zákona a zavádza sa nový druh ochranného opatrenia zhabanie časti majetku.

V rámci novelizácie Trestného poriadku (čl. III) sa návrh zákona zameriava primárne na rozšírenie inštitútov slúžiacich na zaistenie majetku určeného na páchanie trestných činov alebo ktorý je výnosom z trestnej činnosti (zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe, zaistenie inej majetkovej hodnoty, zaistenie náhradnej hodnoty, zaistenie hnuteľnej veci) a nanovo sa upravuje štvrtý diel prvej časti štvrtej hlavy Trestného poriadku. Zároveň sa na účely trestného konania definuje vec dôležitá pre trestné konanie a rozlišujú sa účely zaistenia. Ostatné novelizačné body väčšinou súvisia s transpozíciami smerníc a implementáciou nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry .

Novelizácia zákona č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v čl. IV súvisí s transpozíciou

3

smernice č. 2018/1673. V čl. V a VI sa novelizujú predpisy týkajúce sa prokuratúry a postavenia prokurátorov na účely zabezpečenia implementácie nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. V čl. VII dochádza k novelizácii zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov, ktorou sa upravuje zabránenie zmarenia zaistenia zaknihovaných cenných papierov v prípadoch ich zmeny na listinnú podobu. Zmena zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. VIII) nadväzuje na nový zaisťovací inštitút v Trestnom poriadku, ktorým je zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe.

Novelizácia Colného zákona (čl. IX), Daňového poriadku (čl. XIII) a zákona č. 486/2013 Z. z. o presadzovaní práv duševného vlastníctva colnými orgánmi (čl. XIV) súvisí s právnou úpravou správy zaisteného majetku. V čl. X sa novelizuje zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s cieľom zlepšiť právnu úpravu vo vzťahu k výkonu trestu prepadnutia majetku, ktorého realizáciu zabezpečuje práve konkurzný súd. V čl. XI a čl. XVII sa vykonáva implementácia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu. Novelizácia zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. XIII) za cieľ vyriešiť prístup Európskej prokuratúry k odpisom z registra trestov, a teda súvisí s implementáciou príslušného nariadenia.

Novelizácia zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb súvisí s navrhovanou úpravou v čl. I a s transpozíciami viacerých smerníc. Novelizácia zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií za cieľ riešiť niektoré odporúčania Moneyval a zároveň prepojiť tento zákon s právnou úpravou správy zaisteného majetku (čl. XVI).

Všetky navrhované zmeny sú detailne popísané v osobitnej časti dôvodovej správy.

Účinnosť zákona sa navrhuje od 1. januára 2021. Odložená účinnosť k 1. augustu 2021 sa navrhuje vo vzťahu k zriadeniu nového Úradu pre správu zaisteného majetku ako správcu zaisteného majetku s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť tohto Úradu pre výkon navrhovanej pôsobnosti.

V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 dochádza ku goldplatingu, pretože transpozičné opatrenia nadobudnú účinnosť skôr, ako uplynutie lehota na transpozíciu tejto smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. V tomto prípade ide však o pozitívny goldplating z dôvodu, že sa nanovo naformulovala skutková podstata trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí účinnejší a efektívnejší trestnoprávny postih páchateľov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona zakladá vplyvy na verejné financie a podnikateľské prostredie. Návrh zákona nebude mať sociálne vplyvy, vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti,

4

na služby verejnej správy pre občana a ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Identifikované vplyvy navrhovanej právnej úpravy detailne popísané v príslušných analýzach.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania a rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky dňa 18. augusta 2020. Vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila návrh zákona 26. augusta 2020.

5

Doložka vybraných vplyvov

1. Základné údaje

Názov materiálu

Vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Materiál nelegislatívnej povahy

💧 Materiál legislatívnej povahy

Charakter predkladaného materiálu

💧 Transpozícia práva EÚ

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15. 4. 2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014)

Nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 31. 10. 2017)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 284, 12. 11. 2018)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 28. 11. 2018)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV (Ú. v. EÚ L 123, 10. 5. 2019)

Termín začiatku a ukončenia PPK

Jún 2020

Predpokladaný termín predloženia na MPK

Jún 2020

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR

August 2020

2. Definícia problému

Realizácia Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024 s cieľom prijať potrebné opatrenia na zavedenie efektívneho a účinného finančného vyšetrovania, vrátane organizačného, personálneho a materiálneho dobudovania orgánov ochrany práva, s cieľom odčerpať výnosy pochádzajúce z trestnej činnosti, následne používané na páchanie najzávažnejšej trestnej činnosti, vrátane trestnej činnosti s medzinárodným prvkom.

6

Zákonom o zaisťovaní majetku v súlade s medzinárodnými štandardmi vyplývajúcimi zo záväzkov Slovenskej republiky v tejto oblasti, vláda zabezpečuje efektívne vyhľadávanie, zaisťovanie a odnímanie výnosov z trestnej činnosti a zavedenie jasných a účelných pravidiel pre správu zaisteného majetku a nakladanie s ním. Osobitný dôraz sa venuje zamedzeniu účelových prevodov nelegálne získaného majetku vykonávaných s cieľom mariť výkon majetkových trestov uložených v trestnom konaní.

Vláda považuje za jednu zo svojich priorít predchádzanie legalizácii výnosov z trestnej činnosti, jej odhaľovanie, predchádzanie financovaniu terorizmu a odhaľovanie týchto javov. Legalizácia je spájaná s organizovanou trestnou činnosťou, ktorej hlavným cieľom je zakryť pôvod výnosov z trestnej činnosti, v dôsledku čoho môže byť narušená integrita a stabilita finančného systému, ohrozený vnútorný trh EÚ, ako aj medzinárodný rozvoj. Vláda v oblasti boja proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti vytvorí legislatívny rámec upravujúci problematiku virtuálnych mien.

V nadväznosti na prebiehajúcu záverečnú fázu piateho kola hodnotenia SR Výborom expertov Rady Európy pre hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu MONEYVAL bude vláda postupovať v súlade s jeho odporúčaniami uvedenými v návrhu záverečnej správy a prijme všetky potrebné systémové, inštitucionálne a legislatívne opatrenia na zabezpečenie realizácie odporúčaní.

V záujme účinného boja proti organizovanému zločinu a závažnej ekonomickej kriminalite sa vláda zasadí za zefektívnenie uplatňovania mechanizmu odhaľovania a odnímania výnosov z trestnej činnosti, ako aj majetkov nadobudnutých z nelegálnych výnosov, a to úpravou legislatívy o preukazovaní pôvodu majetku. Vláda zároveň presadí zjednodušenie zaisťovania majetku a jeho rozšírenie na viaceré trestné činy korupčného a ekonomického charakteru.

Vláda sa taktiež zaviazala zriadiť Úrad pre správu majetku v trestnoprávnom konaní, ale aj v konaní v oblasti daňovej, colnej a v boji proti terorizmu.

3. Ciele a výsledný stav

Cieľom návrhu zákona je vytvorenie a zavedenie režimu správy majetku, ktorý bol zaistený v trestnom konaní, daňovom konaní, prípadne v iných procesoch v rámci verejnej správy. Navrhovaná právna úprava vymedzuje štátne orgány, ktoré zodpovedné za správu zaisteného majetku, správcu zaisteného majetku a rovnako stanovuje práva a povinnosti osôb dotknutých rozhodnutím o zaistení majetku. Do právneho poriadku Slovenskej republiky sa zavádzajú nové zaisťovacie inštitúty (napr. zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie obchodného podielu), ktoré upravené v Trestnom poriadku. Od návrhu zákona sa očakáva efektívnejší prístup štátnych orgánov pri zmrazovaní majetku tam, kde je to nevyhnutné na dosiahnutie účelu najmä trestného konania.

4. Dotknuté subjekty

Štátne orgány, fyzické osoby, právnické osoby.

5. Alternatívne riešenia

Alternatívnym riešením je nulový variant, t. j. nevydanie zákona a zachovanie súčasného stavu, čo by znamenalo nesúlad s právom Európskej únie. Uplatnenie nulového variantu (neprijatie právnej úpravy) neumožňujú smernice, ktoré vyžadujú, aby členské štáty uviedli do účinnosti zákony a iné právne predpisy potrebné na dosiahnutie súladu s týmito smernicami v presne určenej transpozičnej lehote. Rovnako by v prípade absencie právnej úpravy došlo k nedodržaniu odporúčaní Výboru expertov na hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovanie terorizmu (Moneyval), ktorý identifikoval nedostatky v rámci V. kola hodnotení.

6. Vykonávacie predpisy

Predpokladá sa prijatie/zmena vykonávacích predpisov? 💧 Áno Nie

7. Transpozícia práva EÚ

Áno. V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 dochádza ku goldplatingu, pretože transpozičné opatrenia nadobudnú účinnosť skôr, a teda 1. januára 2021, pričom transpozíciu smernice je potrebné uskutočniť do 31. mája 2021. V tomto prípade ide však o pozitívny goldplating z dôvodu, že sa nanovo

7

naformulovala skutková podstata trestného činu podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí účinnejší a efektívnejší trestnoprávny postih páchateľov.

8. Preskúmanie účelnosti**

Preskúmanie účelnosti navrhovaného predpisu bude vykonávané priebežne po nadobudnutí jeho účinnosti.

9. Vplyvy navrhovaného materiálu

Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Vplyvy na rozpočet verejnej správy z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy

Áno

💧 Nie

Čiastočne

💧 Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Vplyvy na podnikateľské prostredie z toho vplyvy na MSP

💧 Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Sociálne vplyvy

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na informatizáciu

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu

Pozitívne

💧 Žiadne

 * Negatívne

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na služby pre občana z toho vplyvy služieb verejnej správy na občana vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

10. Poznámky

11. Kontakt na spracovateľa

JUDr. Michaela Poláčková (e-mail:

michaela.polackova@justice.sk

, tel. č. 02 888 91 163), JUDr. Jana Bálešová

(e-mail:

jana.balesova@justice.sk

, tel. č. 02 888 91 509), sekcia legislatívy, odbor legislatívy trestného práva,

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

12. Zdroje

Návrh zákona je výstupom pracovnej skupiny zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a bol vypracovaný v spolupráci s dotknutými štátnymi orgánmi (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej republiky).

13. Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

8

návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: Zákon o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3. Predmet návrhu zákona je upravený v práve Európskej únie:

a) v primárnom práve (uviesť názov zmluvy a číslo článku),

čl. 82 ods. 2, čl. 83 ods. 1 a čl. 87 až 89 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

b) v sekundárnom práve (uviesť druh, inštitúciu, číslo, názov a dátum vydania právneho aktu vzťahujúceho sa na upravovanú problematiku, vrátane jeho gestora),

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. L 101, 15. 4. 2011), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2011), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. L 283, 31. 10. 2017), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva (Ú. v. L 284, 12. 11. 2018), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 28. 11. 2018), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV (Ú. v. L 123, 10. 5. 2019), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

c) v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (uviesť číslo a označenie relevantného rozhodnutia a stručne jeho výrok alebo relevantné právne vety).

9

Bezpredmetné

4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a) uviesť lehotu na prebranie príslušného právneho aktu Európskej únie, príp. aj osobitnú lehotu účinnosti jeho ustanovení,

Smernica 2011/36/EÚ - 6. apríl 2013

Smernica 2011/93/EÚ - 18. december 2013

Smernica 2014/42/EÚ - 4. október 2016

Nariadenie 2017/1939 – lehota neurčená

Smernica 2018/1673 - 3. december 2020

Nariadenie 2018/1805 – 19. december 2020

Smernica 2019/713 – 31. máj 2021

b) uviesť informáciu o začatí konania v rámci „EÚ Pilot“ alebo o začatí postupu Európskej komisie, alebo o konaní Súdneho dvora Európskej únie proti Slovenskej republike podľa čl. 258 a 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v jej platnom znení, spolu s uvedením konkrétnych vytýkaných nedostatkov a požiadaviek na zabezpečenie nápravy so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie,

- konanie proti Slovenskej republike č. 2019/2135 o porušení čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, EÚ Pilot č. EUP(2019) 9465 - smernica 2011/93/EÚ

c) uviesť informáciu o právnych predpisoch, v ktorých uvádzané právne akty Európskej únie prebrané, spolu s uvedením rozsahu ich prebrania, príp. potreby prijatia ďalších úprav.

Smernica 2011/36/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (úplná transpozícia)

•Zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze (úplná transpozícia)

•Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Opatrenie štátneho tajomníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 58/2015 o úlohách Informačného centra na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality (úplná transpozícia)

•Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 180/2013 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (úplná transpozícia)

10

•Nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 175/2010 o vymedzení príslušnosti útvarov Policajného zboru a útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri odhaľovaní trestných činov, pri zisťovaní ich páchateľov a o postupe v trestnom konaní (úplná transpozícia)

•Nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 107/2005 o postupe pri evidovaní a manipulácii s vyšetrovacími spismi (úplná transpozícia)

•Zákon č. 180/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 551/2010 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (úplná transpozícia)

Smernica 2011/93/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (úplná transpozícia)

•Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (úplná transpozícia)

•Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (úplná transpozícia)

•Zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 (úplná transpozícia)

11

•Zákon č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 209/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

Smernica 2014/42/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 101/2010 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku (úplná transpozícia)

•Zákon č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

Smernica (EÚ) 2018/1673

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

Smernica (EÚ) 2019/713

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení zákonov v znení zákona č. 373/2018 Z. z. (úplná transpozícia)

12

•Zákon č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

5. Návrh zákona je zlučiteľný s právom Európskej únie:

a) úplne

B.Osobitná časť

13

K čl. I

K § 1

Navrhované ustanovenie vymedzuje predmet právnej úpravy, ktorým je úprava postupu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správa zaisteného majetku.

Predkladateľ zvolil koncept „vykonávania rozhodnutia o zaistení majetku“. Každé rozhodnutie o zaistení majetku je zákonným podkladom pre uchopenie majetku zo strany štátnych orgánov alebo iné obmedzenie nakladania s majetkom. Akonáhle je vydané rozhodnutie o zaistení majetku, je potrebné pristúpiť k jeho vykonaniu. Vykonanie tohto rozhodnutia spočíva vo faktickom a právnom uchopení majetku, ktorý bol zaistený. Zaistením majetku treba rozumieť dočasné obmedzenie práva nakladať so zaisteným majetkom. Nejde teda o konečné rozhodnutie vo význame konfiškácie, aj keď môže byť využívané práve na dosiahnutie konfiškácie majetku, ak splnené zákonné predpoklady pre odňatie majetku dotknutej osoby. Zaistenie majetku sa nedeje samoúčelne, ale vždy sleduje zákonom vymedzený cieľ. Napríklad v trestnom konaní ide o zabezpečenie odňatia majetku, ktorý je výnosom z trestnej činnosti, bol použitý na spáchanie trestného činu, zabezpečenie majetkových nárokov poškodeného alebo na účely zabezpečenia dôkazu. Rovnako je tomu aj v ďalších prípadoch, v ktorých bude prichádzať do úvahy zaistenie majetku, napr. v daňovom konaní, pri vykonávaní medzinárodných sankcií, či preukazovaní pôvodu majetku.

Aj keď zaisťovanie majetku nie je v právnom poriadku novým inštitútom, správa zaisteného majetku predstavuje v súčasnosti problematickú oblasť zaisťovania majetku. V platnom znení Trestného poriadku je tejto otázke venovaná rámcová právna úprava, ktorá sa javí byť z pohľadu aplikačnej praxe nedostatočnou. Uvedené v konečnom dôsledku súvisí aj s absenciou všeobecnej súkromnoprávnej úpravy správy cudzej veci. Z tohto pohľadu má predkladaný návrh zákona ambíciu upraviť podľa povahy veci čo najširšie spektrum otázok spojených so správou majetku, ktorý bol zaistený, a to počas trvania zaistenia majetku a po jeho skončení. Ide o úpravu otázky organizačného zabezpečenia správy zaisteného majetku (kto vykonáva správu), ako aj práv a povinností správcu zaisteného majetku (ako vykonáva správu). Návrh zákona je v časti úpravy správy zaisteného majetku všeobecnou právnou úpravou, ktorú je nevyhnutné vnímať vždy v súvislosti s osobitnými predpismi, ktoré regulujú nakladanie so špecifickými typmi majetku (napr. zbrane, strelivo, drogy, chránené druhy živočíchov a rastlín a pod.). Návrh zákona rešpektuje existenciu týchto osobitných predpisov, ako aj pravidiel pre nakladanie s osobitnými typmi majetku a prikazuje správcovi zaisteného majetku rešpektovať tieto pravidlá.

Návrh zákona nerieši otázku správy majetku, ktorý prepadol v prospech štátu, t.j. majetku, ktorý bol skonfiškovaný. V tomto prípade nejde o správu cudzieho majetku, ale o správu majetku štátu, ktorá je regulovaná osobitnými predpismi, ktoré predkladaným návrhom zákona nie sú dotknuté.

Návrh zákona je vnútorne rozdelený do dvoch celkov. Prvý 3 9) upravuje postup príslušných orgánov pri zisťovaní majetku, ktorý byť zaistený alebo bol zaistený, ako aj postup pri samotnom zaisťovaní majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 9 sa budú aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 9 je

14

výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d).

Predkladateľ pristúpil k právnej úprave, ktorá vymedzuje v § 1 ods. 1 okruh konaní, v rámci ktorých je možné aplikovať predkladanú právnu úpravu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a jeho správe. Aktuálne navrhovaný výpočet týchto konaní reflektuje závery diskusie k návrhu zákona v rámci pracovnej skupiny. Perspektívne možno tento okruh konaní rozširovať, ak sa to ukáže ako potrebné. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že aplikácia predkladaného návrhu zákona prichádza do úvahy v rámci rôznych konaní, ktoré vedú štátne orgány. Tieto konania odlišné svojou povahou, ich právna regulácia je častokrát odlišná, to platí aj pre rozsah matérie týkajúcej sa zaisťovacích úkonov v týchto konaniach. Vzhľadom na uvedené je preto nutné, aby bol predkladaný návrh zákona vykladaný v intenciách toho-ktorého konania, ktoré generuje rozhodnutia o zaistení majetku alebo jeho časti. Na tento účel sa v nevyhnutnom rozsahu vykonáva aj novelizácia súvisiacich právnych predpisov, ktoré upravujú postup pri zaisťovaní majetku. Ide o zmeny a doplnenia Trestného poriadku, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov. V odseku 2 je dotváraná úprava pôsobnosti zákona aj negatívnym spôsobom, keďže sa navrhuje vyňať z režimu návrhu zákona správu majetku, ktorý je dôkazom vo vyššie uvedených konaniach. Takýto majetok bude spravovať ten subjekt, ktorý ho zaistil.

V odseku 3 sa explicitne vyjadruje vzťah navrhovaných § 3 9 k osobitným predpisom, podľa ktorých dochádza k vydávaniu rozhodnutí o zaistení majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 9 sa budú aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 až 9 je výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d), t. j. napríklad v daňovom konaní.

K § 2

V odsekoch 1 6 sa vymedzujú základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú. Zavádza sa definícia majetku, ktorá sa bude aplikovať len na účely tohto predkladaného zákona. V prípade definície majetku predkladateľ vychádza z existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy, najmä z ustanovení Občianskeho zákonníka. Faktom je, že právne predpisy EÚ, z ktorých návrh zákona vychádza, definujú majetok častokrát odlišným spôsobom. Predkladateľ však v tomto prípade preferuje dosiahnutie obsahu definície majetku využitím pojmového aparátu, ktorý používa právny poriadok Slovenskej republiky. Osobitne sa z definície majetku vynímajú jadrový materiál, rádioaktívny odpad, vyhoreté jadrové palivo a inštitucionálny rádioaktívny odpad. Dôvodom pre túto úpravu je rešpektovanie osobitných predpisov, ktoré upravujú nakladanie s týmto majetkom. Takáto právna úprava neznamená, že by nešlo o majetok, ktorý nepodlieha zaisteniu, ale zvýrazňuje sa len tým skutočnosť, že takýto majetok nepodlieha režimu správy majetku podľa predloženého návrhu zákona, pričom jeho správa bude zabezpečovaná v súlade so zákonom č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

15

Vymedzenie pojmu „príslušný orgán“, ktorým treba rozumieť orgán verejnej moci, ktorý rozhodol o zaistení majetku. V trestnom konaní ním môže byť policajt, prokurátor alebo súd. Avšak na účely piatej časti Trestného poriadku, ktorá upravuje justičnú spoluprácu v trestných veciach, resp. právnu pomoc sa predmetné vymedzenie pojmu „príslušný orgán“ nepoužije. Príslušným orgánom bude vždy slovenský justičný orgán, t. j. príslušným orgánom nikdy nebude justičný orgán iného štátu. V daňovom konaní správca dane. Pri preukazovaní pôvodu majetku ním bude prokurátor. Pri výkone medzinárodných sankcií ten orgán, ktorému prináleží rozhodovať o zaistení majetku na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.

Zavádza sa pojem „dotknutá osoba“. Treba ňou rozumieť osobu, ktorá je bezprostredne dotknutá rozhodnutím o zaistení majetku. Napríklad obvinený v trestnom konaní, osoba preverovaná podľa zákona o preukazovaní pôvodu majetku a pod. Nevyhnutne nemusí ísť o vlastníka veci, ale môže ísť aj o osobu, ktorá ma konkrétnu vec v držbe.

Návrh zákona vymedzuje obsah pojmu správa majetku, pričom sa vychádza z obdobnej definície v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Zároveň sa ustanovuje tzv. správca zaisteného majetku, ktorým bude novo vzniknutý Úrad pre správu zaisteného majetku. Vznik tohto úradu je výsledkom odbornej diskusie. Len úrad vykonáva správu zaisteného majetku. Návrh zákona pripúšťa, aby úrad zabezpečoval správu zaisteného majetku aj prostredníctvom externých subjektov. Ide o prípady, kedy osobitný typ majetku vyžaduje osobitný prístup k jeho správe, či z dôvodu existencie osobitných zákonných pravidiel pre nakladanie s takýmto majetkom (napr. chránené živočíchy alebo rastliny, odpady, zbrane, strelivo, drogy a pod.) alebo z dôvodu, že ide o majetok, ktorého spravovanie vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť (napr. správa cenných papierov alebo majetkovej účasti v právnickej osobe). V tomto prípade návrh zákona umožňuje zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej strany. Avšak využitie zabezpečovania správy zaisteného majetku týmto spôsobom nemení nič na statuse úradu. Pričom platí, že úrad nebude vždy a v každom jednotlivom prípade vykonávať správu zaisteného majetku, pretože podľa platného právneho stavu správu zaisteného majetku pri určitom type majetku vykonávajú iné orgány, napr. správu zaistených zbraní vykonáva Policajný zbor SR.

V odseku 5 ustanovuje, že rozhodnutím o zaistení majetku sa rozumie aj rozhodnutie o zabezpečení majetku pri správe daní, pretože pri správe daní sa používa pojem „zabezpečenie majetku“.

Navrhovaný odsek 6 definuje nezúčastnenú osobu, ktorou sa rozumie osoba v plnom rozsahu spôsobilá na právne úkony, u ktorej nie pochybnosti o jej nezaujatosti vo vzťahu k osobám alebo k veciam, ktorých sa úkon priamo dotýka a ktorá nie je zamestnancom príslušného orgánu ani úradu. Nezúčastnená osoba je inštitútom používaným v § 7 a 9 návrhu zákona.

V súvislosti so všeobecnými ustanoveniami vymedzenými v § 2 platí, že zákonom stanovená povinnosť mlčanlivosti podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknutá.

Všeobecne k § 3 až 9

16

Účelom navrhovaných ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku. Ako vyplýva z predchádzajúceho textu (pozri odôvodnenie k § 2 ods. 5) ide o ustanovenia, ktoré sa budú aplikovať podporne popri procesných predpisoch, ktoré regulujú zaisťovanie majetku. Cieľom týchto ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku a úkony spojené s výkonom rozhodnutia o zaistení majetku. Zaisťovanie majetku sa aj v súčasnosti realizuje dvojakým spôsobom: posesórne a neposesórne. V prvom prípade dochádza k faktickému uchopeniu zaisteného majetku a jeho odňatiu z dispozície dotknutej osoby (napr. odňatie motorového vozidla) a v druhom prípade sa majetok zaisťuje formou zápisu tejto skutočnosti do úradnej evidencie majetku (napr. zápis poznámka do katastra nehnuteľností). Tomu zodpovedá aj navrhovaná práva úprava.

K § 3

Navrhované ustanovenie upravuje všeobecné opatrenie súvisiace s výkonom rozhodnutia o zaistení majetku. V odseku 1 je upravená základná povinnosť príslušného orgánu postupovať tak, aby bol zabezpečený riadny výkon rozhodnutia. V odseku 2 sa upravuje notifikačná povinnosť príslušného orgánu upovedomovať tretie osoby, ktoré si môžu uplatňovať svoje práva k zaistenému majetku o tom, že došlo k zaisteniu majetku. Osobitne sa rieši úprava vo vzťahu k majetkovým právam (napr. pohľadávka); od momentu zaistenia majetkového práva sa namiesto pôvodného veriteľa (dotknutá osoba) bude plniť príslušnému orgánu, resp. správcovi zaisteného majetku s účinkami splnenia dlhu. Obdobná notifikačná povinnosť sa navrhuje v odseku 3 aj vo vzťahu k orgánom štátu, ktoré vedú evidenciu majetku; upovedomenie o zaistení majetku význam z hľadiska toho, že týmto momentom dispozície s evidovaným majetkom nemôžu byť vykonávané bez súhlasu príslušného orgánu (odsek 4). V odseku 4 sa zároveň explicitne ustanovuje absolútna neplatnosť právneho úkonu, ktorý bol vykonaný bez predchádzajúceho písomného súhlasu príslušného orgánu, a ktorého cieľom bol prevod práva k zaistenému majetku alebo vznik práva k zaistenému majetku. Príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností na základe rovnopisu rozhodnutia o zaistení, ktoré sa mu doručí hneď po jeho vydaní, vyznačí v katastri nehnuteľností poznámku. Poznámka má obmedzujúci charakter, ktorá obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti v nakladaní s nehnuteľnosťou. Poznámka sa v katastri nehnuteľností vyznačí aj na základe neprávoplatného rozhodnutia o zaistení majetku. Ak sa zaistenie zruší alebo obmedzí, príslušný orgán o tom bezodkladne informuje príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností, ktorý v prípade zrušenia zaistenia vymaže poznámku v katastri nehnuteľností.

K § 4

Všetky právne úpravy dotýkajúce sa zaisťovania, resp. núteného uchopovania majetku zo strany štátnych orgánov (napr. exekúcia, konkurz a pod.) majú svoje limity a netýkajú sa celého majetku dotknutých osôb. V rovnakom duchu je spracovaný aj predkladaný návrh zákona, podľa ktorého zo zaistenia veci budú vylúčené tie veci, ktoré nemožno postihnúť exekúciou. Predkladateľ zvolil tento koncept aj v nadväznosti na to, že ide o praxou osvedčenú právnu úpravu. Tu však treba upozorniť na to, že aj procesné predpisy, ktoré regulujú zaisťovanie majetku, riešia otázku nemožnosti zaistiť určité veci; k tomu pozri napr. § 50 ods. 3 Trestného poriadku.

K § 5

17

Okrem zákonného vylúčenia vecí zo zaistenia podľa § 4 sa navrhuje umožniť aj vylúčenie vecí zo zaistenia aj na návrh, a to buď dotknutej osoby (odsek 1) alebo tretích osôb (odsek 2). O vylúčení bude rozhodovať príslušný orgán, pričom jeho rozhodnutie je preskúmateľné na základe opravného prostriedku. Aj v tomto prípade právna úprava rešpektuje zaužívaný štandard ochrany dotknutých osôb, ktorý je známy v procesných predpisoch, ktoré upravujú zaisťovanie majetku (napr. Trestný poriadok).

K § 6

Na účely zistenia majetku podliehajúcemu zaisteniu sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu vypočuť dotknutú osobu. Rovnako sa navrhovaným ustanovením zavádza povinnosť dotknutej osoby predložiť písomné vyhlásenie o jej majetku, a v prípade že sa majetkové pomery dotknutej osoby výrazne zmenia na základe výzvy príslušného orgánu aj povinnosť doplniť takéto vyhlásenie o majetku.

K § 7 až 9

Navrhované ustanovenia upravujú procesný postup pri zisťovaní a zaisťovaní majetku, ktorý je predmetom zaistenia a to v závislosti na tom, či ide o hnuteľné veci, cenné papiere, peňažné prostriedky alebo nehnuteľnosti. Tieto ustanovenia sa vzťahujú na príslušné orgány v konaniach podľa § 1ods. 1 písm. b) d), pričom osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na postup týchto príslušných orgánov, nepoznajú takúto právnu úpravu. Na konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdov sa tieto ustanovenia neaplikujú, pretože Trestný poriadok obsahuje osobitnú právnu úpravu a náležitý postup. Tieto ustanovenia sa použijú aj v prípade zaistenia počítačových údajov s majetkovou hodnotou.

V navrhovanom § 7 je upravený inštitút zaisťovania hnuteľných vecí. Na tento účel sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu nariadiť osobnú prehliadku alebo prehliadku bytu alebo iných priestorov slúžiacich na bývanie alebo priestor k nim prináležiaci a iných priestorov a pozemkov, kde je možné predpokladať resp. existuje dôvodné podozrenie, že sa nachádza majetok dotknutej osoby (ďalej len „prehliadka“). V prípade prehliadky sa ustanovuje výnimka, že túto prehliadku nariaďuje výlučne súd, pretože ide o právo chránené Ústavou Slovenskej republiky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto prehliadku. Na zabezpečenie objektívnosti prehliadky sa priberie nezúčastnená osoba. Príslušný orgán spíše majetok, ktorý podlieha zaisteniu a vyhotoví zápisnicu o vykonaní prehliadky ako aj súpis vecí, ktoré zaistil.

V súvislosti so zaisťovaním hnuteľných vecí treba myslieť aj na výnimky z vecí, ktoré možno zaistiť. V tomto smere treba poukázať na ustanovenie § 4 o vylúčení majetku s tým, že z výkonu rozhodnutia o zaistení nepodlieha majetok, ktorý nemožno postihnúť exekúciou a ustanovenie § 5 ods. 1, podľa ktorého môže dotknutá osoba alebo osoba, o ktorej výživu a výchovu je dotknutá osoba povinná sa starať podať návrh na vylúčenie veci a príslušný orgán rozhodne, či sú z výkonu rozhodnutia o zaistení vylúčené aj iné veci ako tie, ktoré sú vylúčené podľa ustanovenia § 4. Inými slovami, ak to nie je nevyhnutné, alebo nie je dôvodné podozrenie zo straty, odcudzenia, ukrytia, zničenia, poškodenia alebo iného znehodnotenia zaistenej hnuteľnej veci, alebo ak by zaistením prišlo k znemožneniu podnikateľskej alebo inej obdobnej činnosti subjektu, ak užívacie právo má oprávnene iný subjekt (napr. leasing) a pod., je možné zo zaistenia vylúčiť na návrh dotknutej osoby aj takýto majetok.

18

Navrhovaný § 8 upravuje inštitút zisťovania cenných papierov, zaknihovaných cenných papierov a peňažných prostriedkov. Osobitne sa upravuje procesný postup pri zaisťovaní zaknihovaných cenných papierov, ak evidované v príslušnej evidencii podľa osobitného predpisu. V ďalších odsekoch je upravený postup pri zaisťovaní peňažných prostriedkov, cenných papierov, ktorými sa v zmysle zákona rozumejú vkladné listy, akcie, zmenky, šeky alebo iné cenné papiere alebo iné listiny.

V navrhovanom § 9 sa upravuje zaisťovanie nehnuteľností. Nariadiť obhliadku nehnuteľnosti a jej príslušenstva je oprávnený iba súd, pretože ide o zásah do vlastníckeho práva. Príslušný orgán je povinný včas a riadne upovedomiť dotknutú osobu alebo inú osobu, ktorá s ňou žije v spoločnej domácnosti, alebo osobu, ktorá k nehnuteľnosti právo, o čase a mieste obhliadky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto obhliadku. Na zabezpečenie objektívnosti obhliadky je potrebné priberať nezúčastnenú osobu, ktorou je väčšinou zástupca obce. Príslušný orgán je povinný vyhotoviť zápisnicu o vykonaní takejto obhliadky.

K § 10

Navrhované ustanovenie upravuje zriadenie, pôsobnosť, postavenie a sídlo Úradu pre správu zaisteného majetku. Návrhom zákona dochádza k zriadeniu nového Úradu pre správu zaisteného majetku, ktorý bude zabezpečovať správu zaisteného majetku, ktorý bol zaistený v rámci trestného konania, daňového konania, výkonu medzinárodných sankcií alebo pri preukazovaní pôvodu majetku tak, ako to výslovne ustanovuje § 1 ods. 1 návrhu zákona. Úrad bude mať postavenie štátnej rozpočtovej organizácie, ktorá je zapojená finančnými vzťahmi na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Zriaďovanie štátnych rozpočtových organizácií upravuje zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Štátne rozpočtové organizácie sa zriaďujú buď zákonom alebo rozhodnutím zriaďovateľa. V prípade úradu bude platiť prvá forma zriaďovania rozpočtovej organizácie. To znamená, že úrad sa bude zriaďovať, resp. zriaďuje sa zákonom.

Zriadenie nového štátneho orgánu je výsledkom odborných diskusií, pričom ako najvhodnejšie sa javilo práve zriadiť nový úrad, ktorého činnosť bude výlučne spočívať v správe zaisteného majetku s vyhliadkou do budúcnosti, že táto činnosť úradu sa rozšíri aj o činnosť správy prepadnutého majetku štátu, prípadne aj o činnosť vyhľadávania a zhromažďovania majetku, ktorý má byť predmetom zaistenia.

Navrhuje sa, aby sídlom úradu bolo mesto Bratislava. Na čele úradu je riaditeľ, ktorý zodpovedá za činnosť úradu. Bližšie podrobnosti o činnosti a organizácii úradu budú upravené v organizačnom poriadku úradu, ktorý bude povinný vydať riaditeľ úradu.

V odsekoch 5 a 6 sa upravujú osobitné podmienky, ktoré sú potrebné pre vymenovanie do funkcie riaditeľa úradu. Na zabezpečenie riadneho fungovania a nastavenia úradu bolo potrebné upraviť tieto podmienky v predmetnom ustanovení (ods. 7), a taktiež v prechodnom ustanovení 19 ods. 2) aj prvé výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu, ktoré je potrebné uskutočniť ešte pred samotným začatím vykonávania činnosti úradu. Výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu vyhlási Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

K § 11

19

Navrhovaný § 10 upravuje základné atribúty správy zaisteného majetku a zodpovednosť Úradu pre správu zaisteného majetku. V zmysle odseku 3 sa navrhuje, aby mal úrad rovnakú zodpovednosť ako štatutár obchodnej spoločnosti, a teda nejde v tomto prípade o bezvýhradnú resp. objektívnu zodpovednosť, pretože v praxi môžu nastať také okolnosti, hoci úrad vynaloží všetku odbornú starostlivosť, že dôjde k znehodnoteniu zaisteného majetku, napr. padne burza s cennými papiermi (akcie). Vo vzťahu k zodpovednostným vzťahom sa použije zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, ak rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o zaistení majetku bolo zrušené, obvinený bol spod obžalovaný oslobodený, trestné stíhanie bolo zastavené a pod., v takýchto prípadoch pôjde v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o nezákonné rozhodnutie a dotknutá osoba má nárok na náhradu škodu vrátane nemajetkovej ujmy voči príslušnému orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku. V takýchto prípadoch zodpovedá ten orgán, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku a nezodpovedá Úrad pre správu zaisteného majetku.

Základná požiadavka pri správe zaisteného majetku je vyjadrená v odseku 1, pričom sa požaduje také konanie úradu, pri ktorom nedôjde bezdôvodne k zníženiu hodnoty zaisteného majetku alebo k jeho zmenšeniu, prípadne dôjde k zvýšeniu jeho hodnoty očakávaným spôsobom. Návrh zákona teda jasne deklaruje cieľ, aby správa zaisteného majetku bola vykonávaná tak, aby nedošlo k bezdôvodnému znehodnocovaniu majetku, resp. takému znehodnocovaniu, ktoré sa vymyká povahe zaisteného majetku (veci, inej majetkovej hodnoty). Zanedbanie tejto zákonnej požiadavky bude zakladať právnu zodpovednosť úradu (odsek 3). Pre dosiahnutie cieľa vyjadreného v odseku 1 je však potrebné, aby zákon poskytoval úradu dostatočné portfólio oprávnení umožňujúcich nakladať so zaisteným majetkom. Tomu je podriadená dikcia odseku 2.

K § 12

Navrhované ustanovenie upravuje organizačnú stránku správy zaisteného majetku.

Podľa navrhovaného § 2 ods. 4 platí, že úrad bude zabezpečovať správu zaisteného majetku. Návrh zákona v § 12 ods. 2 umožňuje vykonávať správu zaisteného majetku buď vlastnými silami alebo prostredníctvom externého subjektu. Podstatnou črtou právnej úpravy je, že zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej osoby nič nemení na fakte, že správcom zaisteného majetku je naďalej úrad; tým nie je teda dotknutá ani zodpovednosť tohto úradu.

Podľa právnej úpravy navrhovanej v odseku 1 bude platiť, že úrad začína vykonávať správu zaisteného majetku doručením vykonateľného rozhodnutia o zaistení. Výnimku z tejto právnej úpravy predstavuje zaistenie hnuteľnej veci, kedy úrad začne vykonávať správu zaistenej hnuteľnej veci po reálnom prevzatí tejto veci, pričom zákon vyžaduje vyhotoviť zápisnicu o jej prevzatí a ak je to vhodné, vyhotoví sa aj fotodokumentácia alebo audiovizuálny záznam k prevzatiu veci. Na výkon správy zaisteného majetku nebude potrebné, aby bolo oprávnenie vykonávať správu konštituované rozhodnutím príslušného orgánu, ale oprávnenie na správu majetku bude založené priamo zákonom. Na tento účel bude zo strany príslušného orgánu postačovať, aby úradu zaslal vykonateľné rozhodnutie o zaistení majetku. Rovnako je potrebné, aby mal úrad vedomosť o akomkoľvek zrušení alebo obmedzení zaistenia predmetného majetku, preto sa ustanovuje povinnosť doručiť rozhodnutie o zrušení alebo obmedzení zaistenia úradu.

20

V navrhovaných odsekoch 3 a 4 sa upravujú podmienky za akých môže úrad zabezpečovať správu zaisteného majetku prostredníctvom inej osoby. Možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku je koncipovaná v dvojakej rovine v prvom prípade s ohľadom na konkrétny typ zaisteného majetku, v druhom prípade na objektívne možnosti úradu.

Podľa navrhovaného odseku 3 sa umožňuje, aby v prípade zaistenia majetkovej účasti v právnickej osobe (napr. obchodný podiel, či iná majetková účasť v právnickej osobe) mohol úrad využiť pri výkone správy takto zaisteného majetku podľa § 14 služby profesionála, ktorým je v tomto prípade spravidla správca podľa zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predkladateľ vychádza z praktickej stránky veci, keďže vzhľadom na úlohy správcu v konkurznom konaní možno predpokladať, že správca konkurznej podstaty je osobou dostatočne kvalifikovanou na zabezpečenie správy majetkovej účasti v právnickej osobe. Opätovne však treba poukázať na to, že ide o možnosť, a nie povinnosť. Je na úvahe úradu, kedy túto možnosť využije a kedy ju nevyužije. Možno predpokladať, že ak predmetom zaistenia majetku bude minoritný obchodný podiel v obchodnej spoločnosti, tak zrejme nebude potrebné pristúpiť k povereniu správcu. Iná situácia nastane v prípade, ak je predmetom zaistenia väčšinový obchodný podiel, s ktorým sú spojené oprávnenia pre riadenie obchodnej spoločnosti. Aj v tomto prípade je možné, aby úrad vykonával správu podielu samostatne. Pre prípady, že bude potrebné v praxi pristúpiť k povereniu správcu zo zoznamu správcov, úrad bude správcu nominovať vydaním poverenia. Poverenie bude musieť byť písomné. Správca bude môcť odmietnuť poverenie len z dôležitých dôvodov.

V navrhovanom ustanovení odseku 4 sa upravuje ďalšia možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku, a to prostredníctvom tretej osoby tzv. zmluvný správca. V tomto prípade však nejde na rozdiel od odseku 3 o konkrétne špecifikovaný typ majetku, ale o generálne ustanovenie, ktoré umožní úradu vykonávať správu zaisteného majetku sprostredkovane, a to len v odôvodnených prípadoch v závislosti od druhu zaisteného majetku napr. zaistený majetok si vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť osoby.

Návrh zákona používa pojem „poverená osoba“; v tomto prípade ide o správcu povereného výkonom správy podielu, resp. majetkovej účasti v právnickej osobe. Okrem tohto pojmu zákon rozlišuje zmluvného správcu (§ 12 ods. 4).

V odseku 5 vymedzené náležitosti, ktoré musí obsahovať poverenie podľa odseku 3 a taktiež oprávnenie úradu zrušiť poverenie, ak poverená osoba neplní povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo vymedzené v poverení. Návrh zákona rozlišuje zánik poverenia udeleného poverenej osobe a jeho zrušenie. K zániku poverenia dochádza priamo zo zákona. Odsek 6 ustanovuje náležitosti zmluvy podľa odseku 4, ktorej súčasťou je dohoda o zodpovednosti zmluvného správcu za škodu spôsobenú na zaistenom majetku v čase zabezpečovanie správy zaisteného majetku. V závislosti od povahy zaisteného majetku je úrad oprávnený vyžadovať, aby mala osoba uzatvorenú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu. Ak je súčasťou zmluvy aj predaj zaisteného majetku, zmluva musí obsahovať dohodu o spôsobe určenia kúpnej ceny, o postupe pri jeho predaji a informáciu bankovom účte.

Návrh zákona osobitne upravuje aj poistenie zodpovednosti za škodu v prípade vykonávania správy zaisteného majetku externých subjektov. V prípade zmluvných správcov

21

sa ponecháva otázka poistenia na zmluvné dojednanie, resp. je na úvahe úradu, aby zvážil podľa povahy okolností a predmetu zaistenia, či je potrebné, aby bol zmluvný správca poistený. V prípade poverenej osoby, ktorá je poverená výkonom dohľadu nad činnosťou právnickej osoby, v ktorej majetková účasť bola zaistená, sa však bude vyžadovať obligatórne poistenie zodpovednosti za škodu na strane poverenej osoby.

K § 13

Upravujú sa oprávnenia a povinnosti úradu pri výkone správy zaisteného majetku. Berúc do úvahy zásadu vyjadrenú v § 11 ods. 1 sa v odsekoch 1 a 3 navrhujú povinnosti procesného charakteru, ktoré vyplývajú zo samotnej povahy veci správy cudzej veci, t. j. včas uplatňovať nároky inak prislúchajúce vlastníkovi veci. V odseku 2 sa upravujú osobitné povinnosti pri správe hnuteľného majetku. V odseku 4 sa upravuje požiadavka na riadnu evidenciu zaisteného majetku. V odseku 5 sa vymedzuje zákaz nakladania so zaisteným majetkom, okrem prípadu, ak ide o majetok, ktorý nepoužívaním stráca na hodnote, napr. dostihový kôň. Rovnaká výnimka platí aj pri zaistenej nehnuteľnosti, ktorá slúži na prenájom, ktorú je možné ďalej prenajímať, pričom úžitky z nájmu patria úradu. Zaistením nehnuteľnosti však nie dotknuté existujúce právne vzťahy (nájomné zmluvy), ktoré vznikli ešte pred zaistením. S cieľom zabezpečiť bezproblémový výkon správy zaisteného majetku sa v odseku 6 navrhujú oprávnenia úradu vyžadovať súčinnosť, a to aj pod hrozbou uloženia poriadkových pokút. V odseku 7 je vyjadrená zásada, ak dotknutá alebo tretia osoba naďalej užíva zaistenú nehnuteľnosť, úrad nezodpovedá za konanie dotknutej alebo tretej osoby. V záujme posilnenia právnej istoty a prevencie zodpovednosti za prípadné škody vzniknuté na zaistenom majetku sa v odseku 8 upravuje povinnosť úradu spočívajúca v tom, že úrad je povinný pri každom preberaní a odovzdávaní zaisteného majetku vyhotoviť zápisnicu o stave majetku, ktorú preberá do dispozície alebo odovzdáva do dispozície iného orgánu alebo osoby, pôjde najmä o zaznamenanie technického stavu, vzhľadu a pod. Tieto zápisnice budú súčasťou evidencie podľa § 13 ods. 4 návrhu zákona.

K § 14

V navrhovanom § 14 sa upravuje osobitný postup pri výkone správy zaisteného podielu. Ide o ustanovenia ako hmotnoprávneho, tak aj procesného charakteru.

Návrh zákona predpokladá, že správa podielu sa bude môcť vykonávať formou vykonávania dohľadu nad činnosťou právnickej osoby, v rámci ktorej došlo k zaisteniu majetkovej účasti.

Dohľad bude spočívať v tom, že činnosť právnickej osoby, ktorá presahuje rámec bežnej obchodnej činnosti za bežných trhových podmienok (pozri Obchodný zákonník), bude podriadená súhlasu subjektu vykonávajúceho správu zaisteného podielu, t. j. buď tento súhlas k právnym úkonom bude dávať úrad, alebo ním poverený správca. Cieľom takto koncipovanej úpravy je zabezpečenie dosiahnutia účelu správy zaisteného majetku, ktorým je zabrániť, aby došlo bezdôvodne k zníženiu hodnoty zaisteného majetku alebo k jeho zmenšeniu a zabezpečiť, aby sa hodnota zaisteného majetku očakávaným spôsobom zvýšila (pozri § 11). Vykonanie týchto úkonov bez súhlasu poverenej osoby prípadne úradu bude mať za následok neplatnosť týchto úkonov. Pri obsahovom vymedzení pojmu „bežný obchodný styk“ treba vychádzať z právnych predpisov súkromného práva (Občiansky zákonník a Obchodný zákonník). V právnom poriadku nejde o nový, či neznámy pojem. Vykonávaním právnych úkonov v bežnom

22

obchodnom styku treba rozumieť právne úkony, ktoré nie uzatvárané ojedinele, ale opakovane a nič nenaznačuje tomu, že by podmienky, za ktorých sa uzatvárajú (najmä v prípade prevodu majetku), nezodpovedali trhovým štandardnom. Pri určovaní „bežnosti“ zmluvy nemusí vždy zohrávať úlohu jej hodnota, hoci môže byť jedným z kritérií. Judikatúra vníma bežný obchodný styk v spojení s parametrom, že zároveň ide o úkony realizované v rámci predmetu podnikania, či činnosti právnickej osoby, ktorá nie je obchodnou spoločnosťou alebo družstvom. Skutočnosť, že pre to, aby predmetný prevod napĺňal podmienky bežného obchodného styku, je rozhodujúce, že zúčastnená spoločnosť v rámci prevodu napĺňa svoju podnikateľskú aktivitu zapísanú v obchodnom registri (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 32 Odo 613/2005, podobne aj rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 15 CMO 252/2006). Právny úkon vykonaný v bežnom obchodnom styku musí byť právny úkon, ktorý spadá pod činnosti, ktoré predmetom podnikania danej spoločnosti zapísanej v obchodnom (a živnostenskom ) registri, musí ísť o úkon odplatný a jeho podmienky, vrátane výšky a splatnosti kúpnej ceny musia byť v danom mieste a čase obvyklé, opierajúc sa, okrem iného, o rozhodnutie Nejvyššího soudu sp. zn. 29 Cdo 4063/2007.

V prípade správy podielu sa teda predpokladá predchádzajúce odsúhlasovanie vopred určeného okruhu právnych úkonov. V odseku 3 sa upravuje aj mechanizmus reagujúci na prípadnú nečinnosť toho, kto udeliť súhlas s právnym úkonom dotknutej právnickej osoby. Návrh zákona predpokladá, že súhlas je udelený, ak sa poverená osoba nevyjadrí do 14 dní od doručenia žiadosti o udelenie súhlasu s právnym úkonom.

Tu treba upriamiť pozornosť na to, že správa zaisteného podielu formou dohľadu nad činnosťou právnickej osoby nie je „automatickou“ pôsobnosťou úradu, ale musí o nej rozhodnúť nezávislý a nestranný súd na návrh príslušného úradu, ktorý rozhoduje o zaistení majetku. Predkladateľ za to, že ingerencia súdu je v tomto prípade vhodnou zákonnou garanciou pre riadne využívanie tohto inštitútu a zamedzuje prípadne svojvôli na strane príslušných orgánov. Preto využitie postupu podľa § 14 bude podriadené rozhodnutiu súdu. Súd pri svojom rozhodovaní bude musieť brať do úvahy kritériá uvedené v § 14 ods. 1 a svoje rozhodnutie bude musieť náležite odôvodniť. Analogicky možno konštatovať, že aj samotný navrhovateľ (t. j. príslušný orgán) sa bude musieť argumentačne vysporiadať s kritériami podľa § 14 ods. 1. Tu treba upriamiť pozornosť tiež na to, že v prípade podnikov, ktoré majú strategický význam pre národné hospodárstvo, obranu alebo bezpečnosť sa postup podľa § 14 bude uplatňovať z dôvodu ich špecifického postavenia pre fungovanie štátu len výnimočne.

V odseku 3 sa upravujú oprávnenia úradu vo vzťahu k poverenej osobe, ako je možnosť žiadať správu o činnosti poverenej osoby. Ide o štandardné ustanovenie, ktoré vychádza z konceptu primárnej zodpovednosti úradu (§ 13 ods. 7); tejto zodpovednosti musia prislúchať aj právne nástroje pre dosiahnutie riadnej správy zaisteného majetku v prípadoch, ak správu zaisteného majetku vykonáva osoba odlišná od úradu podľa § 12 ods. 3. Takýmto nástrojom je aj možnosť kontrolovať postup poverenej osoby pri výkone správy podielu formou vyžiadania.

V odseku 4 sa explicitne ustanovuje, že ak výkon správy podielu vykonáva úrad, tak je povinný postupovať podľa odsekov 1 až 3 primerane. Koncepčne zákon vytvára možnosť, aby úrad priamo vykonával správu zaisteného podielu, resp. aby v prípade vhodnosti a účelnosti poveril správou inú osobu; k tomu pozri § 12 ods. 3.

K § 15 a 16

Navrhované ustanovenie § 15 upravuje odmenu poverenej osobe a spôsob jej určovania,

23

pokiaľ ide o výkon správy podielu. Základnou zásadou je, že túto odmenu, ako aj náhradu hotových výdavkov spojených s výkonom správy podielu bude uhrádzať štát.

Navrhované ustanovenie § 16 zavádza pravidlo, že náklady spojené so správou zaisteného majetku bude znášať štát.

K § 17

Návrhom zákona sa zavádza zásada, podľa ktorej bude možné zaistený majetok (okrem nehnuteľností, bytov a nebytových priestorov) speňažovať, t. j. zmeniť podobu majetku na peňažné prostriedky.

Speňaženie zaisteného majetku je v prvom rade podmienené súhlasom dotknutej osoby, ktorá ako vlastník veci sa musí vyjadriť, či súhlasí s predajom a rovnako aj súhlasom príslušného orgánu, t. j. orgánu verejnej moci, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku. Takýto postup môže byť motivovaný radom okolností a príslušný orgán by nemal dotknutej osobe brániť, ak navrhne toto riešenie, pretože tým sa nijako zabezpečené majetkové hodnoty neznižujú. Dotknutá osoba právo sa vyjadriť k najnižšej cene, za ktorú je zaistený majetok možné predať, avšak takéto vyjadrenie dotknutej osoby k cene nie je právne záväzné pre úrad. Bez súhlasu dotknutej osoby sa predaj zaisteného majetku (alebo ich častí) pripúšťa len za úzko vymedzených okolností ak je zrejmé, že na veciach, ktoré tvoria zaistený majetok, by inak vznikla škoda, ktorá sa spravidla nedá odvrátiť, ak hrozí cez riadny výkon správy výrazné zníženie ceny majetku (napr. je zrejmé, že zaistené akcie sa stanú v krátkej dobe takmer bezcenné, alebo technické zariadenie výrazne s postupom času zastaráva a jeho cena sa znižuje o sumu ďaleko vyššie, než by predstavovali odpisy, ďalším typickým príkladom je auto, ktoré časom stráca na hodnote, elektronika a pod.). Návrh zákona v prípade dôvodu predaja vecí spojených s dlhodobo neprimeranými nákladmi správy vyžaduje ingerenciu dotknutej osoby, keďže jej dáva na výber znášať náklady správy alebo podriadiť sa predaju majetku, ktorého správa si vyžaduje neprimerané náklady. Súčasne sa stanovuje výnimka, podľa ktorej sa písmeno c) nevzťahuje na veci, ktoré majú určitý osobitný význam či prínos pre dotknutú osobu (napríklad dostihový kôň, ktorý je kvalitne vytrénovaný a má vytvorený určitý vzťah k dotknutej osobe a je zrejmé, že takého koňa by dotknutá osoba inak nezohnala). Návrh zákona teda preferuje zmenu zaisteného majetku, resp. jeho transformáciu na peniaze, a to práve s ohľadom na udržanie zaistenej hodnoty. Predaj zaisteného majetku bez súhlasu dotknutej osoby sa realizuje z dôvodov podľa § 17 ods. 2 písm. b) a c) v rámci správneho konania. To znamená, že v týchto prípadoch predchádza predaju majetku vydanie rozhodnutia, ktoré sa bude doručovať dotknutej osobe, ktorá bude môcť uplatniť proti tomuto rozhodnutiu opravné prostriedky v zmysle správneho poriadku. Tomu zodpovedá aj právna úprava v odseku 4, ktorá ukladá zmluvnému správcovi zaisteného majetku povinnosť navrhnúť úradu predaj zaisteného majetku, ak sú splnené zákonné podmienky pre jeho predaj.

V odseku 5 sa navrhuje právna úprava, ktorej cieľom je ustanoviť tým subjektom, ktoré budú vykonávať predaj zaisteného majetku postup, akým sa bude určovať kúpna cena a čím sa bude riadiť predaj zaisteného majetku. Ak pôjde o úrad bude sa na určovanie ceny a postup pri predaji subsidiárne aplikovať zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. V prípade zmluvného správcu návrh zákona predpokladá zmluvnú úpravu určovania kúpnej ceny a postupu pri predaji. Predkladateľ za to, že takto koncipovaná úprava vytvára dostatočný právny rámec pre realizáciu predaja

24

zaisteného majetku. Ak dôjde k predaju nehnuteľností, príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností nie je povinný preskúmavať náležitosti a dôvody predaja, ani či bol udelený súhlas dotknutej osoby, a ak návrh na vklad spĺňa formálne a materiálne náležitosti, vydá rozhodnutie o povolení vkladu.

Odsek 6 ustanovuje povinnosť zloženia finančnej čiastky utŕženej z predaja zaisteného majetku do úschovy úradu. Ak dôjde k zrušeniu zaistenia majetku, dotknutej osobe bude v prípade predaja majetku vyplatená peňažná čiastka získaná predajom zaisteného majetku (§ 18 ods. 2) po odpočítaní nákladov správy (§ 16).

K § 18

Účelom § 18 je úprava spoločných ustanovení návrhu zákona.

V odseku 1 sa upravuje pravidlo, ktoré prikazuje úradu rešpektovať osobitné právne predpisy, ktoré regulujú nakladanie s osobitnými druhmi majetku. V právnom poriadku Slovenskej republiky existujú osobitné právne úpravy, ktoré vyžadujú osobitné postupy pri nakladaní s určitým majetkom najmä formou ustanovenia osobitných podmienok pre držbu určitého majetku a obchodovania s ním. Týmito osobitnými predpismi napríklad nariadenie Rady (ES) č. 338/97 z 9. decembra 1996 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín reguláciou obchodu s nimi (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 3; Ú. v. ES L 61, 3.3.1997) v platnom znení, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, zákon č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a pod.

V odsekoch 2 a 3 sa upravuje postup úradu potom, čo došlo buď k zrušeniu zaistenia majetku (odsek 2) alebo naopak k jeho prepadnutiu, prípadne zhabaniu zaisteného majetku v prospech štátu (odsek 3). V prípade zrušenia zaistenia sa majetok vráti dotknutej osobe, pričom je potrebné o odovzdaní zaisteného majetku dotknutej osobe vyhotoviť záznam a ak je to vhodné, vyhotoví sa aj fotodokumentácia alebo audiovizuálny záznam. Ak došlo k predaju zaisteného majetku v súlade s § 17, vráti sa dotknutej osobe peňažná čiastka. Návrh zákona ďalej predpokladá vykonanie všetkých úkonov spojených s vyznačením zrušenia zaistenia majetku v úradných evidenciách (napr. kataster nehnuteľností, evidencia motorových vozidiel, obchodný register). Návrh zákona predpokladá, že zmeny v príslušnej úradnej evidencii bude iniciovať úrad. V odseku 3 sa upravuje postup úradu potom, čo došlo k zmene vlastníka zaisteného majetku v dôsledku rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (napr. uloženie trestu prepadnutia majetku, prepadnutia veci, alebo ochranného opatrenia zhabania veci, či zhabania inej majetkovej hodnoty). V tomto prípade návrh zákona predpokladá postup, že tento majetok štátu prechádza do správy toho štátneho orgánu, ktorý je podľa osobitných predpisov oprávnený vykonávať správu majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu v dôsledku rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci (napr. súd v trestnom konaní). Osobitnými predpismi, ktoré upravujú správu majetku, ktorý prepadol v prospech štátu je najmä zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 94/2013 Z. z. o puncovníctve a skúšaní drahých kovov (puncový zákon) a o zmene niektorých zákonov, zákon č. 543/2002 Z. z., zákon č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V odseku 4 sa ustanovuje, že za

25

nesplnenie povinností podľa § 6 9 je možné uložiť poriadkovú pokutu, ktorú bude ukladať príslušný orgán.

V navrhovanom odseku 5 sa explicitne ustanovuje právny predpis, podľa ktorého postupuje a rozhoduje úrad alebo príslušný orgán, a podľa ktorého sa vyhotoví zápisnica podľa ustanovení tohto zákona. Týmto právnym predpisom je správny poriadok. Uplatnenie správneho poriadku sa použije, v prípadoch, keď sa rozhoduje o poriadkovej pokute, o vylúčení vecí z výkonu rozhodnutia o zaistení na návrh, o výške nákladov na výkon správy zaisteného majetku, o predaji zaisteného majetku v prípadoch uvedených v § 17 ods. 3 a o odmene poverenej osoby za výkon správy podielu.

V navrhovanom odseku 6 sa upravuje miesta príslušnosť súdu na nariadenie vykonania prehliadky podľa § 7 ods. 1 alebo obhliadky podľa § 9 ods. 2, alebo nariadenie vykonania správy majetkovej účasti v právnickej osobe vykonávaním dohľadu nad činnosťou právnickej osoby podľa § 14 ods. 1. Zároveň sa ustanovuje forma rozhodovania a doručovanie rozhodnutia súdu.

V navrhovanom odseku 7 sa upravuje, ktoré osobné údaje dotknutej osoby sa môžu spracovávať a sprístupňovať.

Účelom odseku 8 sa upravuje súčinnosť Policajného zboru pri vykonávaní prehliadky podľa § 7 alebo obhliadky podľa § 9 návrhu zákona. Ide o obdobné poskytnutie pomoci ako napr. pri výkone inšpekcie práce, či exekúcii.

K § 19

Ustanovuje sa, že tento zákon sa použije na správu zaisteného majetku, ktorý bol zaistený na základe rozhodnutia o zaistení, ktoré príslušný orgán vydal po 1. auguste 2021. Z ustanovenia o účinnosti vyplýva odložená účinnosť vo vzťahu k úprave správy zaisteného majetku, tomu sa podriaďuje aj navrhované prechodné ustanovenie. Jeho podstata spočíva v tom, že správu zaisteného majetku zaisteného pred 1. augustom 2021 bude aj po 1. auguste 2021 zabezpečovať ten orgán, ktorý ju zabezpečoval do tohto dátumu. Tento koncept je výsledkom odbornej diskusie (odsek 1).

Na zabezpečenie riadneho fungovania a nastavenia úradu bolo potrebné upraviť v prechodnom ustanovení aj prvé výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu, ktoré je potrebné uskutočniť ešte pred samotným začatím vykonávania činnosti úradu. Výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu vyhlási Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (odsek 2).

K § 20

V súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky sa zavádza odkaz na transpozičnú prílohu.

K čl. II

(Trestný zákon)

K bodu 1 (§ 5a)

26

Na účely transpozície čl. 10 smernice 2018/1673 do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý zakladá právomoc členského štátu stíhať a vyšetrovať trestné činy vymedzené v dotknutých smerniciach, ak je páchateľom osoba, ktorá obvyklý pobyt na území daného členského štátu, sa navrhuje § 5a Trestného zákona doplniť o trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti 233 234). Ustanovenie § 5a obsahuje katalóg trestných činov, ktorých trestnosť sa posudzuje podľa Trestného zákona aj v prípade, ak boli spáchané mimo územia Slovenskej republiky cudzincom, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Navrhovanými zmenami sa zabezpečuje pôsobnosť Trestného zákona aj v prípadoch, kedy došlo k spáchaniu trestnej činnosti aj mimo územia Slovenskej republiky a nejde o páchateľa, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.

K bodu 2 (§ 33)

Zavádza sa nový druh ochranného opatrenia v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Detailné odôvodnenie navrhovanej právnej úpravy v bode 17.

K bodom 3 a 4 (§ 34 ods. 4, § 35 ods. 5)

Z dôvodu rozšírenia účelu trestného konania aj o riadne odňatie výnosov z trestnej činnosti v § 1 Trestného poriadku sa navrhuje túto úpravu primerane premietnuť aj do zásad ukladania trestov a ochranných opatrení, aby reálne dochádzalo k napĺňaniu tohto účelu trestného konania. Preto bude súd po novom pri ukladaní trestu alebo ochranného opatrenia prihliadať na skutočnosť, či páchateľ alebo iná osoba získala trestným činom majetkový prospech a následne uloží taký druh trestu alebo ochranného opatrenia, ktorým ho postihne na majetku v závislosti od výšky protiprávne získaného majetkového prospechu. Pritom nie je vylúčené súčasné uloženie aj iného druhu trestu alebo ochranného opatrenia.

K bodom 5 a 6 (§ 40 ods. 1 písm. b), § 40 ods. 2)

V nadväznosti na konanie o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. L 335, 17.12.2011) je potrebné v Trestnom zákone vykonať korekcie, ktoré zabezpečia splnenie všetkých záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z dotknutej smernice. Zo znenia smernice je potrebné zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány boli oprávnené nestíhať a neukladať tresty za trestné činy bez ohľadu na to, či ide o prečin alebo zločin, ktorý osoba spáchala z donútenia v priamej súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin vymedzený v čl. 14 cit. smernice, ako aj trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, ktorý svojim charakterom úzko súvisí s trestnými činmi uvedenými v tomto ustanovení, t. j. trestný čin obchodovania s ľuďmi, trestný čin sexuálneho zneužívania, trestný čin výroby detskej pornografie. Obdobné znenie článku obsahuje aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15.4.2011), konkrétne čl. 8. Preto je v Trestnom zákone potrebné upraviť ustanovenia pojednávajúce o upustení od potrestania, ktoré sa vzťahujú iba na páchateľov prečinov.

27

Na tento účel sa preto vypúšťa pôvodná právna úprava zahrnutá v § 40 ods. 1 písm. b), ktorá sa presúva do nového § 40 ods. 2. Doterajšia právna úprava v § 40 ods. 1 písm. b) umožňovala upustenie od potrestania v prípade prečinu, ktorý spáchala z donútenia obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179, trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 202, alebo trestného činu výroby detskej pornografie podľa § 368. Doterajšia právna úprava však nezodpovedá požiadavkám smernice, pretože sa obmedzuje na užší okruh trestných činov a obmedzuje sa výlučne na prečiny. Z uvedeného dôvodu sa preto nová úprava v § 40 ods. 2 rozširuje aj o obete trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom upustenie od potrestania bude možné nie len v prípade prečinov.

K bodom 7 a 14 (§ 40 ods. 3, § 73 ods. 1)

Ide o legislatívno-technické úpravy súvisiace s prečíslovaním vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 40.

K bodu 8 (pojem legalizácia výnosu z trestnej činnosti)

V nadväznosti na zavedenie legálnej definície výnosu v Trestnom zákone, ktorou zároveň dochádza aj k zmene zaužívanej terminológie vo vzťahu k pojmu „legalizácia príjmu z trestnej činnosti“, bolo viac ako žiaduce zohľadniť túto zmenu naprieč celým zákonom, pričom po novom pôjde o „legalizáciu výnosu z trestnej činnosti“. Pozri k tomu odôvodnenie k zavedeniu definície výnosu v trestnom kódexe.

K bodu 9 (§ 58 ods. 2)

V navrhovanom znení sa vypúšťa časť týkajúca sa trestného činu podielnictva z dôvodu zrušenia tohto trestného činu. Ďalej sa zrušuje možnosť uložiť trest prepadnutia majetku v prípade trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 a 2Trestného zákona, nakoľko ustanovenie § 58 ods. 2 Trestného zákona vyžaduje splnenie podmienky, že páchateľ trestného činu nadobudol trestnou činnosťou majetok aspoň v značnom rozsahu, čo je v prípade prvých dvoch odsekoch § 233 Trestného zákona bezpredmetné. Spáchanie trestného činu v značnom rozsahu je v prípade trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 233 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, na uvedený odsek sa vzťahuje § 58 ods. 3 Trestného zákona (spolu s § 233 ods. 4).

K bodu 10 (§ 59 ods. 3)

Doterajšie pravidlo v § 59 ods. 3 upravuje účinok uloženia trestu prepadnutia majetku a to tak, že zaniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM). Ako sa takto zaniknuté BSM vysporiadať, nie je však na prvý pohľad úplne zrejmé.

Niet zrejme sporu, že prepadnutie majetku postihuje individuálny majetok odsúdeného a tiež majetkové hodnoty prináležiace do spoluvlastníctva manželov, pri ktorých nie podiely na ich hodnote určené. Pre vnútorný vzťah manželov navzájom ohľadom týchto majetkových hodnôt platia pravidlá podľa § 150 Občianskeho zákonníka. Prípad, pri ktorom je možné majetkovú masu BSM objektívne deliť na polovicu je skôr výnimočný. Zákonodarca si preto pomáha prezumpciou (podiely oboch manželov rovnaké), svedčiacou v prospech príjmovo „slabšieho“ manžela (v zaužívaných stereotypoch najčastejšie manželka), ktorá mu aj „pomáhať“ v prípade konania o vyporiadaní BSM. Prezumpcia prenáša dôkazné bremeno na

28

stranu, ktorá by tvrdila a preukazovala opak. Majetková podstata BSM zahŕňa majetkové hodnoty rôzneho druhu, a teda jej vyporiadanie sa spravidla nezaobíde bez výroku súdu o nároku niektorého z manželov voči druhému na vyrovnanie podielov (v dohode manželov o vyporiadaní BSM to platí obdobne). Tento výrok by mal byť súčasťou súdneho rozhodnutia aj vtedy, ak by hodnota na vyrovnanie podielov bola nula. Výrok o vyrovnaní podielov je spôsobilý dať za vyporiadaním pomyselnú „bodku“, keďže v prípade, že sa v rozhodnutí nenachádza, nie je zrejmé, či sa naň nezabudlo. Z hľadiska občianskeho práva pri vyrovnaní podielov nejde o nič iné ako o pohľadávku.

Pri treste prepadnutia majetku je však namieste určiť, akú prioritu (tzv. absolute priority rule) pohľadávka na vyrovnanie podielov voči iným veriteľom na majetkovej podstate BSM (rovnako aj nároku štátu z prepadnutia majetku). Ani pred navrhovanou zmenou nebolo zrejme sporné, že trest prepadnutia majetku postihoval individuálny majetok manžela, ktorému bol uložený a bol spôsobilý zasiahnuť aj BSM. Trest prepadnutia majetku je v skutočnosti pohľadávkou, ktorej hodnota kopíruje hodnotu majetkovej podstaty fyzickej osoby.

Na otázku, na akú hodnotu zo zaniknutého BSM druhý z manželov právo, je v zásade celkom jednoduchá odpoveď polovicu jeho hodnoty 150 Občianskeho zákonníka) ku dňu zániku. To, či však táto polovica hodnoty byť uspokojená (na majetkových hodnotách) z hľadiska priority pred uspokojením nároku štátu z prepadnutia majetku resp. pred uspokojením iných (tzv. seniorných) veriteľov, napovedá len § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak platí, že pohľadávka veriteľa niektorého z manželov môže byť v zásade uspokojená z jednotlivých majetkových hodnôt patriacich BSM, tak (a minore ad maius) platí, že aj pohľadávky všetkých veriteľov môžu byť uspokojené z majetkových hodnôt, ktoré sú súčasťou BSM. To odôvodňuje, prečo v prípade BSM zaniknutého v dôsledku uloženia trestu prepadnutia majetku majú konkurzu podliehať všetky majetkové hodnoty tvoriace BSM a prednostne majú byť na nich uspokojení tzv. seniorní veritelia, ktorým prináleží byť uspokojený na majetkových hodnotách BSM (štát s nárokom na prepadnutý majetok nevynímajúc). Druhý z manželov, ktorý musel strpieť uspokojenie nárokov individuálnych veriteľov manžela, právo na vyrovnanie podielov, ktorý je nárokom z typového hľadiska blízkym bezdôvodnému obohateniu a je voči manželovi po zániku BSM žalovateľný. Nie je vylúčené, že druhý z manželov môže v budúcnosti nadobudnúť majetok. Tiež je potrebné zdôrazniť, že premlčanie medzi manželmi neplynie (§ 114 Občianskeho zákonníka).

Ak by sa tu popisované dôvody mali zjednodušiť do vyjadrenia právnej zásady, tak platí, že druhý z manželov pri zániku BSM v dôsledku uloženia trestu prepadnutia majetku nárok na polovicu hodnoty BSM. Uspokojenie veriteľov ako aj nároku štátu z titulu prepadnutia majetku voči takémuto nároku absolútnu prioritu, a teda takéto nároky majú byť uspokojené na majetkových hodnotách BSM prednostne, a to v celom rozsahu.

Keďže vyporiadaním, či zúžením rozsahu BSM za trvania manželstva v čase keď manželovi hrozí prepadnutie majetku, by bolo možné ukracovať hroziaci trest prepadnutia majetku, zvýrazňuje sa, že takémuto konaniu možno podľa konkurzných pravidiel odporovať.

K bodom 11, 12 a 13 [§ 60 ods. 1 písm. b) až d)]

V súvislosti so zavedením legálnej definície výnosu v Trestnom zákone 130 ods. 9) je potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy v dotknutých ustanoveniach zákona, pretože platné znenie týchto ustanovení sa premietlo, resp. subsumovalo pod definíciu výnosu.

29

K bodu 15 [§ 83 ods. 1 písm. c) a d)]

Zmena v § 83 ods. 1 písm. c) súvisí so zavedením legálnej definície výnosu v Trestnom zákone 130 ods. 9), ktoré v rámci definície tohto pojmu subsumuje platné znenie predmetného ustanovenia. Na základe tejto skutočnosti ako aj v nadväznosti na identifikované nedostatky v rámci V. kola hodnotení Výboru expertov na hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovanie terorizmu (Moneyval), podľa ktorého v slovenskej právnej úprave absentuje postihovanie veci, ktorá nepatrí páchateľovi a bola určená alebo použitá na spáchanie trestného činu, sa navrhuje nové znenie písmena d) v § 83 ods. 1 Trestného zákona.

K bodu 16 (§ 83a)

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový inštitút ochranného opatrenia, ktoré bolo nevyhnutné zaviesť v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Použitie ochranného opatrenia vychádza z talianskeho modelu, ktorý nekladie dôraz na uznanie viny, ale na ochranu spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. V tomto prípade sa postihuje majetok, ktorý nemá priamu súvislosť s trestným činom. Zhabanie takejto časti majetku je potrebné z dôvodu ochrany spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti. Navrhovaný inštitút vychádza z princípu, že štát je povinný zhabať akýkoľvek majetok, ktorý bol získaný trestnou činnosťou, čím sa zabezpečiť ochrana pred recidívou páchateľov a súčasne odradiť potencionálnych páchateľov trestnej činnosti. Zákonodarná moc štátu je oprávnená prijať také legislatívne opatrenia, ktoré vedú k dikcii, že zločin sa nevypláca a páchateľom zároveň skonfiškované zisky z trestnej činnosti a potencionálne nástroje k jej ďalšiemu páchaniu, čo je vo verejnom záujme. Vymedzenie časového obdobia, v ktorom sa skúma nepomer medzi celkovým majetkom a príjmami páchateľa nadobudnutými v súlade so zákonom je stanovený najviac na 5 rokov pred spáchaním trestného činu do odsúdenia. Navrhované časové rozpätie vychádza z právnych úprav iných štátov a ich aplikačnej praxe.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť recitál 21 Preambuly smernice 2014/42/EÚ, ktorý znie: „Rozšírená konfiškácia by mala byť možná v prípadoch, keď je súd presvedčený, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. To neznamená, že sa musí preukázať, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty môžu stanoviť, že by napríklad postačovalo, ak súd zváži pravdepodobnosť alebo sa odôvodnene domnieva, že je značne pravdepodobnejšie, že dotknutý majetok bol získaný z trestnej činnosti ako z inej činnosti. V tejto súvislosti musí súd zvážiť konkrétne okolnosti veci vrátane skutočností a dostupných dôkazov, na základe ktorých možno vydať rozhodnutie o rozšírení konfiškácie. Skutočnosť, že majetok osoby je neprimeraný k jeho zákonnému príjmu, by mohla spolu s ostatnými skutočnosťami viesť k záveru súdu, že majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty by tiež mohli stanoviť požiadavku týkajúcu sa určitého obdobia, počas ktorého by sa majetok mohol považovať za majetok pochádzajúci z trestnej činnosti.“

Cieľom navrhovaného ochranného opatrenia je konfiškácia (zhabanie) časti majetku, u ktorého je veľký a odôvodnený predpoklad nelegálneho pôvodu, čím sa predchádzať ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti a súčasne k zhabaniu časti majetku pravdepodobne pochádzajúceho z neodhalenej trestnej činnosti. Uvedené opatrenie nemá charakter trestu za páchaný trestný čin, ale smeruje pro futuro. Novo zavedené ochranné opatrenie preventívny a ochranný charakter.

30

Navrhovaná úprava nevyžaduje preukázanie časti majetku ako nástroja alebo výnosu z konkrétneho trestného činu. Prostredníctvom tohto ochranného opatrenia sa zároveň postihujú prípady, keď nie žiadne dôkazy svedčiace o tom, že majetok bol nadobudnutý legálnym spôsobom vo vymedzenom časovom období súvisiacom s páchaním trestného činu, za ktorý bola osoba odsúdená , a s ohľadom na všetky skutočnosti súd za to, že takáto časť majetku pochádza z neodhalenej trestnej činnosti.

Podmienkou pre uloženie ochranného opatrenia páchateľovi je, že páchateľ je uznaný za vinného za trestný čin, ktorým získal majetkový prospech a nebol mu uložený trest prepadnutia majetku podľa § 58 Trestného zákona. Ďalšou podmienkou skutočnosti, na základe ktorých súd za to, že majetok pôvod v trestnej činnosti, napr. majetok, ktorý páchateľ v 5-ročnom období previedol na iné osoby.

Použitie pojmu „hrubý nepomer“, ktorý zákonodarca nevymedzil priamo v zákone sa javí ako správne riešenie, ktoré dostatočne zohľadní konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré sa budú odlišovať prípad od prípadu. Tento pojem je použitý pri trestnom čine úžery podľa § 235 platného Trestného zákona a rovnako ho používa aj Občiansky zákonník. Vymedzenie tohto pojmu zákonodarca ponecháva na súdnu judikatúru avšak s ohľadom na zásadu primeranosti sa predpokladať, že na uloženie tohto ochranného opatrenia nebude stačiť akýkoľvek nepomer, ale bude musieť ísť o výraznejší nepomer, ktorý náležite odôvodní takýto zásah do majetkových práv páchateľa alebo tretích osôb.

K bodu 17 [§ 86 ods. 1 písm. f)]

Ustanovenie § 86 ods. 1 upravuje osobitné prípady účinnej ľútosti pri taxatívne vymenovaných trestných činoch. Trestnosť týchto trestných činov zanikne pri splnení podmienok uvedených pri konkrétnych trestných činoch, pričom tieto podmienky sa odlišujú najmä okamihom, keď ešte možno následok napraviť. Navrhovaná zmena rozširuje doterajšie zákonné možnosti zániku trestnosti aj na trestný čin poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336d. Navrhované ustanovenie zaručuje beztrestnosť v prípade splnenia dvoch kumulatívnych podmienok a to, aby páchateľ poskytol nenáležitú výhodu, alebo túto prisľúbil dať len preto, že bol o to požiadaný a zároveň informoval o celej udalosti sám, dobrovoľne a bez odkladu orgány činné v trestnom konaní alebo Policajný zbor SR.

K bodu 18 (§ 128 ods. 1)

V súvislosti so zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a § 336d (pozri bod 48) bolo potrebné sprecizovať v § 128 ods. 1 druhú vetu Trestného zákona v tom zmysle, že pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa bude vyžadovať, aby bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jeho právomocou, zodpovednosťou, postavením alebo funkciou.

K bodu 19 (§ 128 ods. 1)

Navrhovanou úpravou sa v súvislosti so zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a 336d rozširuje legálna definícia verejného činiteľa aj o osobu, ktorá z titulu svojho postavenia alebo funkcie právo rozhodovať alebo sa podieľa na rozhodovaní o nakladaní s majetkom, majetkovými právami a finančnými prostriedkami, pričom hospodárenie s nimi podlieha kontrole Najvyšším kontrolným úradom

31

Slovenskej republiky. Dôvodom predmetného rozšírenia je skutočnosť, že osoby disponujúce s majetkom, resp. finančnými prostriedkami, ktoré používané vo verejnom záujme, by mali požívať rovnakú zodpovednosť ako iné osoby, ktoré vykonávajú verejnú funkciu. Vynakladanie týchto finančných prostriedkov je v záujme spoločnosti, a preto by mala existovať vyššia miera zodpovednosti v prípade zneužitia oprávnenia osôb, ktoré poverené hospodárením s uvedenými finančnými prostriedkami. Navrhované doplnenie definície verejného činiteľa sa dotkne všetkých skutkových podstát, v ktorých je ako špeciálny subjekt uvedený verejný činiteľ vrátane kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov, v ktorých kvalifikačným momentom je práve spáchanie trestného činu verejným činiteľom.

K bodom 20 a 21 (§ 130 ods. 1 písm. e), § 130 ods. 9)

Navrhovaná definícia výnosu z trestnej činnosti vychádza z čl. 2 smernice 2014/42/EÚ, v ktorom je vymedzený dotknutý pojem ako „akýkoľvek hospodársky prospech pochádzajúci priamo alebo nepriamo z trestnej činnosti; môže pozostávať z majetku v akejkoľvek podobe a zahŕňajú všetky následné opätovné investície alebo premenu priamych príjmov a akýkoľvek majetkový prospech“. Navrhovanou definíciou sa zabezpečí zaistenie ako aj prípadné prepadnutie, resp. zhabanie plodov a úžitkov vecí, ktoré pochádzajú z trestnej činnosti., tak ako to vyžaduje uvedená smernica. Výnosom z trestnej činnosti sa podľa navrhovaného znenia rozumie akýkoľvek ekonomický, resp. majetkový prospech plynúci zo spáchania trestného činu. Môže ísť o výnos, resp. vec akéhokoľvek druhu, či vo finančnom vyjadrení alebo ako hnuteľná vec alebo nehnuteľná, právne dokumenty potvrdzujúce vlastnícke právo k určitej veci, alebo podiel na tomto vlastníctve a pod. Za výnos sa považuje aj vec, ktorá bola získaná ako odmena za trestný čin, rovnako aj vec, ktorá bola nadobudnutá za vec, ktorá bola získaná trestným činom. Súčasne za výnos sa považujú aj plody a úžitky veci, ktorá pôvod alebo spojenie s trestnou činnosťou.

Vo všeobecnosti dôjde k odstráneniu absentujúcej definície, ktorá je na účely trestného konania viac ako žiaduca, ktorej podporu vyjadrila ako odborná verejnosť tak aj orgány aplikujúce trestné kódexy v praxi. Vymedzenie definície výnosu z trestnej činnosti ide ruka v ruke s doplnením účelu trestného konania aj o odnímanie výnosov z trestnej činnosti.

K bodu 22 (§ 131 ods. 4)

V súvislosti s navrhovaným zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody sa ustanovenie § 131 dopĺňa o definíciu pojmu „nenáležitá výhoda“. Nenáležitou výhodou sa v zmysle navrhovanej definície rozumie plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy spôsobilé ovplyvniť verejného činiteľa, na ktoré príjemca nemá právny nárok, pričom musí ísť o plnenie, ktorého hodnota presahuje 200 eur. Inak povedané ide o také plnenie bez právneho nároku alebo právneho dôvodu, ktorého cieľom je zvýhodniť inú osobu práve z toho dôvodu, že postavenie verejného činiteľa. Za nenáležitú výhodu sa považuje aj neoprávnené zvýhodnenie verejného činiteľa alebo jemu blízkej osoby, ktoré nie je možné oceniť v peniazoch. Nenáležitou výhodou môže byť akýkoľvek hmotný alebo nehmotný dar, resp. prospech spôsobilý ovplyvniť verejného činiteľa, pričom túto spôsobilosť je potrebné vnímať objektívne, t. j. vytvorením určitej vďačnosti spôsobilej ovplyvniť verejného činiteľa, teda nie subjektívne. Výhody, ktorých prijatie je povolené zákonom alebo sa poskytujú v prípade existencie verejného alebo oprávneného záujmu nespadajú pod definíciu nenáležitej výhody. Nenáležitými výhodami majetkovej povahy napr. platby v hotovosti, cennosti, služby, rôzne cestovné poukážky, letenky, vstupenky na koncert alebo do divadla, rôzne vysoké

32

zľavy alebo vzdanie sa splatných pohľadávok. Medzi neoprávnené zvýhodnenie, resp. nenáležité výhody nemajetkovej povahy, ktoré nie je možné reálne oceniť v peniazoch patria rôzne sociálne a profesijné výhody, ako napr. pomoc pri získaní určitého pracovného miesta pre seba alebo blízku osobu, pozvanie na poľovačku alebo podpora pri voľbách.

Beztrestnosť prijímania alebo poskytovania menších nenáležitých výhod, ktoré nepresahujú hodnotu 200 eur bola ustálená na základe doterajšej judikatúry zo zahraničia, pričom táto suma je vyššia, napr. v Rakúsku ide o sumu medzi 70 100 eur. Avšak poskytnutím alebo prijatím viacerých menších výhod možno formou pokračovacieho trestného činu dosiahnuť hodnotu 200 eur a naplniť tak tento obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody. Ak by odstup medzi odovzdaním alebo prisľúbením jednotlivých nenáležitých výhod pod 200 eur bol nad 6 mesiacov, v tom prípade by neboli splnené podmienky na pokračovanie v trestnej činnosti a pôjde z hľadiska trestného práva o tzv. „nezávažné prikrmovanie“.

Negatívne vymedzenie nenáležitej výhody v druhej vete ustanovuje kategóriu plnení a zvýhodnení verejného činiteľa, ktorých prijatie nezakladá trestnú zodpovednosť verejného činiteľa v zmysle novo navrhovaného § 336c (prijatie nenáležitej výhody) a iných osôb v zmysle § 336d (poskytnutie nenáležitej výhody). Právna úprava v tejto časti reaguje na obvyklé dary a plnenia, ktoré verejní činitelia dostávajú v zmysle existujúcich spoločenských konvencií v súvislosti s ich postavením alebo funkciou v rámci oficiálnych prijatí a návštev, ktoré sú súčasťou výkonu ich úradných právomocí. Typickými rôzne dary, napr. predmety alebo výrobky majúce súvis s miestom prijatia, pozvanie na spoločenské podujatie alebo pohostenie v rámci oficiálnej úradnej návštevy a pod. U tohto typu plnení existuje úradný alebo vecne oprávnený záujem na ich prijatie verejným činiteľom, nakoľko ich poskytnutie a plnenie je súčasťou formálnych úradných stretnutí verejných činiteľov zastupujúcich daný úrad, pričom odmietnutie ich prijatia, resp. potreba skúmania hodnoty plnenia pred samotným prijatím by bolo možné považovať za nevhodné a najmä v prípade zahraničných návštev za nezdvorilé. Uvedená právna úprava v tejto časti snahu eliminovať možné pochybnosti pri prijímaní ale aj poskytovaní tohto druhu plnení a umožniť tak riadny výkon právomoci verejného činiteľa v intenciách zákona a zaužívaných spoločenských konvencií v takýchto situáciách.

Navrhovanou definíciou nenáležitej výhody predkladateľ za cieľ nabádať k tomu, aby si orgány verejnej moci zaviedli osobitné registre prijatých darov, ktoré by boli verejne dostupné, čím by sa zabezpečila transparentnosť činnosti orgánov verejnej moci resp. verejných činiteľov.

K bodu 23 (§ 131 ods. 6 a 7)

Za účelom transpozície čl. 2 písm. a) a d) smernice 2019/713/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky sa v § 131 Trestného zákona zavádza a definuje pojem „platobný prostriedok“ (odsek 6) a pojem „virtuálna mena“ (odsek 7). Z hľadiska významu a obsahu týchto pojmov, ako aj systematiky Trestného zákona sa tieto pojmy navrhujú vymedziť v ustanoveniach, ktoré definujú pojem „vec“.

Podľa navrhovanej definície sa platobným prostriedkom“ rozumie nehmotné alebo hmotné chránené zariadenie, predmet alebo záznam, alebo ich kombinácia vrátane platobnej karty, ktorá držiteľovi ako aj používateľovi sama osebe alebo spolu s určitým postupom ako aj súborom postupov umožní prevod peňazí, elektronických peňazí alebo virtuálnej meny.

33

Platobným prostriedkom môže byť aj platobná karta, internet banking alebo iné služby elektronického bankovníctva a pod.

Pod pojmom „virtuálna mena“ sa na účely Trestného zákona považuje digitálny nositeľ hodnoty, ktorý nie je vydaný alebo garantovaný centrálnou bankou alebo orgánom verejnej moci, pričom nie je nevyhnutne viazaný na zákonom zavedenú menu, nemá ani právny status meny alebo peňazí, ale je však akceptovaný fyzickými alebo právnickými osobami ako „zákonné“ platidlo, resp. nástroj výmeny, ktorý je možné elektronicky prevádzať, uchovávať alebo elektronicky s ním obchodovať. Virtuálne meny (napr. Bitcoin, Litecoin, Ethereum, IOTA, Ripple, Stellar) nie v Slovenskej republike uznané ako oficiálna tuzemská či zahraničná mena, nepredstavujú elektronické peniaze v zmysle zákona o platobných službách a nemajú ani fyzickú protihodnotu vo forme zákonného platidla.

K bodom 24 41, 56 a 57 179 ods. 3 písm. e), f) a g), § 199 ods. 2 písm. c), e) a f), § 199

ods. 3, § 200 ods. 2 písm. c), e) a f), § 200 ods. 3, § 201 ods. 2 písm. b), d) a e), § 201 ods. 3, §

201b ods. 2, § 202 ods. 2, § 202 ods. 3, § 368 ods. 2) písm. b), d) a e)]

Aj pri týchto bodoch navrhovaná právna úprava vychádza z konania o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. L 335, 17.12.2011). Smernica vyžaduje, aby sa smernicou stanovené okolnosti v zmysle čl. 9 považovali za priťažujúce okolnosti, ak nie súčasťou skutkovej podstaty trestného činu, ktorý postihuje konania vymedzené v čl. 3 7 smernice. Z tohto dôvodu je preto nutné novelizovať niektoré skutkové podstaty trestných činov, pri ktorých je táto požiadavka smernice relevantná. Zmena sa uskutočňuje prostredníctvom doplnenia kvalifikovaných skutkových podstát o nový kvalifikačný moment „spoločným konaním najmenej dvoch osôb“ alebo „a bezprostredne ním ohrozí život dieťaťa“.

K bodu 42 (§ 219)

Vzhľadom na zavedenie definície „platobného prostriedku“ do Trestného zákona, pod ktorú je možné subsumovať ako platobné karty, tak aj elektronické peniaze, prípadne iný predmet spôsobilý plniť takúto funkciu, sa upúšťa od používania týchto pomenovaní, resp. pojmov v skutkovej podstate trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, pričom sa navrhuje používať výlučne pojem „platobný prostriedok“.

Navrhuje sa, aby v súčasnosti platný odsek 1 bol rozdelený do troch odsekov v nadväznosti na požiadavku orgánov činných v trestnom konaní vychádzajúcu z ich poznatkov a skúseností. V navrhovaných odsekoch 1 a 2 sa preto vymedzuje iba protiprávne konanie, resp. dispozícia s pravým platobným prostriedkom. V odseku 3 sa in contrario vymedzuje protiprávne konanie v súvislosti s falšovaním platobného prostriedku, ako aj následnou dispozíciou s takto falšovaným platobným prostriedkom.

K § 219 ods. 1 a 2

Objektom tohto trestného činu je vlastníctvo veci, pokiaľ ide o výkon oprávnení súvisiacich s jeho využívaním. Konkrétne ide o vlastníctvo platobného prostriedku. Tu došlo prijatím smernice k zmene, nakoľko súčasne používané pojmy „elektronické peniaze“ a „iná

34

platobná karta“ boli v zmysle čl. 2 písm. a) smernice subsumované pod pojem „platobný prostriedok“. V súvislosti s uvedenou zmenou sa v navrhovanom znení ustanovenia § 219 používa výlučne pojem platobný prostriedok.

Platobným prostriedkom sa rozumie nehmotné alebo hmotné chránené zariadenie, predmet alebo záznam, alebo ich kombinácia, ktorá držiteľovi ako aj používateľovi sama osebe alebo spolu s určitým postupom ako aj súborom postupov umožní prevod peňazí, elektronických peňazí alebo virtuálnej meny. Platobným prostriedkom môže byť aj platobná karta, internet banking alebo iné služby elektronického bankovníctva a pod.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 1 spočíva z hľadiska konania alternatívne v neoprávnenom prechovávaní, preprave, obstaraní alebo inom zadovážení pravého platobného prostriedku alebo v neoprávnenom poskytnutí pravého platobného prostriedku tretej osobe bez právneho titulu. Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 2 spočíva z hľadiska konania v neoprávnenom použití pravého platobného prostriedku, pričom trestná sadzba pri takomto neoprávnenom použití je vyššia ako pri prechovávaní, obstaraní, preprave alebo inom zadovážení pravého platobného prostriedku.

Za neoprávnené zadováženie alebo prechovávanie platobných prostriedkov s úmyslom spáchať podvod sa považuje napríklad phishing, skimming alebo nasmerovanie, prípadne presmerovanie používateľov platobnej služby na imitácie webových stránok a ich uvádzanie do obehu (napríklad predajom informácií o kreditných kartách na internete).

Neoprávneným obstaraním je akékoľvek získanie platobného prostriedku bez právneho dôvodu. Najčastejšie pôjde o krádež alebo podvodné konanie, prípadne o zatajenie veci. Na trestnosť sa nevyžaduje, aby sa páchateľ hoci len pokúsil platobné prostriedky použiť, ale stačí samotné neoprávnené obstaranie.

Z hľadiska dikcie tohto ustanovenia na vznik trestnej zodpovednosti stačí samotné prechovávanie, prepravovanie, obstaranie alebo poskytnutie platobného prostriedku inému bez toho, aby došlo k protiprávnemu použitiu platobného prostriedku.

Subjekt trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona je všeobecný. Páchateľom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa v prípade § 219 ods. 1 a 2 vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby mal vedomosť o tom, že neoprávnene prechováva, prepravuje, obstaráva alebo poskytuje platobný prostriedok ako aj takýto pravý platobný prostriedok použije. Tento trestný čin je v základnej skutkovej podstate prečinom.

K § 219 ods. 3 až 7

Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 1 a 2 spočíva z hľadiska konania alternatívne vo falšovaní, pozmenení, napodobení alebo neoprávnenej výrobe platobného

35

prostriedku s úmyslom použiť ho ako pravý alebo v prechovávaní, preprave, obstaraní alebo inom zadovážení, použití alebo poskytnutí falšovaného platobného prostriedku tretej osobe.

Neoprávneným vyrobením platobného prostriedku je akákoľvek jeho výroba (priemyselná alebo remeselná) neoprávneným subjektom. Za falšovanie sa považuje vyhotovenie nepravej veci ako celku, v tomto prípade platobného prostriedku, neoprávnenou osobou, ktorý má vyvolať dojem pravosti.

Pozmenením platobného prostriedku sa rozumie podstatná zmena jeho časti, pričom platobný prostriedok ako celok zostáva zachovaný. Za napodobenie platobného prostriedku sa považuje jeho vyrobenie spôsobom plniť funkciu jeho originálu.

Subjekt tohto trestného činu podľa § 219 ods. 3 je všeobecný, rovnako ako v odseku 1. Taktiež subjektívna stránka spočívajúca v úmyselnom zavinení a objekt je rovnaký ako v odseku 1.

Znenie odseku 4 (v súčasnosti platný odsek 2) bolo za účelom zachovania rovnakej terminológie primerane upravené ako znenie odseku 1 v § 272 Trestného zákona, ktorý postihuje výrobu a držbu falšovateľského náčinia, avšak na účely falšovania peňazí alebo cenných papierov.

V navrhovaných odsekoch 5 7 ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s doplnením nových odsekov 2 a 3 v dotknutom ustanovení. Trestné sadzby uvedené v navrhovanom § 219 zodpovedajú (nemenia sa) trestným sadzbám podľa platného právneho stavu.

Vyššie uvedenými legislatívnymi zmenami sa zabezpečuje plná transpozícia čl. 3 5 a čl. 7 smernice 2019/713/EÚ do slovenského právneho poriadku bez potreby zavedenia novej skutkovej podstaty trestného činu v osobitnej časti Trestného zákona.

K bodu 43 (§ 231, § 232)

Navrhuje sa ustanovenia § 231 a 232 Trestného zákona zrušiť, pričom obsah skutkovej podstaty trestného činu podielnictva sa „preklopí“ do skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Predkladateľ v zmysle znenia smernice ako aj aplikačných problémov z praxe a z dôvodu istej duplicity uvedených trestných činov pristúpil k návrhu riešenia, ktoré predstavuje zlúčenie konaní obsiahnutých pri trestnom čine podielnictva a trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti, do jednej skutkovej podstaty. Zámerom návrhu je lepšia prehľadnosť a zjednodušenie pri určovaní právnej kvalifikácie skutku, zosúladenie úpravy so znením obsahu smernice a odstránenie v podstate duplicitných skutkových podstát, ktoré sa líšia iba tým, či je páchateľom legalizácie výnosu z trestnej činnosti/podielnictva istá alebo iná osoba, ako tá, ktorá spáchala predikatívny trestný čin.

Vykonaním uvedenej zmeny však neznamená, že sa zastavia trestné konania, ktoré momentálne prebiehajú v súvislosti so spáchaním trestného činu podielnictva. V tomto prípade nie je možná aplikácia ustanovenia § 84 Trestného zákona, podľa ktorého trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon ustanoví, že tento čin nie je trestným činom.

36

Inak povedané, trestnosť činu, ktorý vymedzuje znaky trestného činu podielnictva podľa § 231 a 232 Trestného zákona nezaniká, iba sa presúva do skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 a 233a Trestného zákona. Touto zmenou však v praxi môže dôjsť k niekoľkým zastaveniam trestného stíhania z dôvodu nemožnosti prekvalifikácie skutku, nakoľko neskorší trestný čin (v tomto prípade trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti) je nepriaznivejší pre páchateľa ako súčasný trestný čin podielnictva.

K bodu 44 (§ 233)

Legalizácia výnosu z trestnej činnosti je dôsledkom páchania inej, spravidla organizovanej a veľmi rôznorodej trestnej činnosti, na ktorú bezprostredne nadväzuje. Aby sa takto získaný výnos z trestnej činnosti mohol ďalej legálne používať, je potrebné ho zlegalizovať, aby sa zakryl jeho zdroj resp. pôvod v trestnej činnosti.

Skutková podstata trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti teda predpokladá najprv spáchanie predikatívneho trestného činu páchateľom trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti alebo iným páchateľom, získanie veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti a až následne konanie smerujúce k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti.

Za objekt možno označiť záujem spoločnosti na ochrane pred legalizáciou výnosov z trestnej činnosti a zachovaní integrity finančného trhu.

Predmetom legalizácie výnosu z trestnej činnosti je vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Tu došlo k zmene oproti súčasnej právnej úprave ustanovenia § 233 Trestného zákona, a to nahradením pojmu príjem alebo vec pochádzajúca z trestnej činnosti pojmom vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Uvedené bolo nutné z dôvodu zavedenia pojmu výnos z trestnej činnosti do Trestného zákona a jeho definície v podobe nového ustanovenia § 130 ods. 9. Viac k pojmu výnos z trestnej činnosti pozri odôvodnenie k bodom22 a 23.

Pod pojmom vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti sa rozumie akýkoľvek ekonomický prospech plynúci z trestnej činnosti. Môže ísť o výnos akéhokoľvek druhu, či už vo finančnom vyjadrení alebo ako vec, hnuteľná alebo nehnuteľná, právne dokumenty, či nástroje potvrdzujúce vlastnícke právo k určitej veci, alebo podiel na tomto vlastníctve a pod..

Podľa našej vnútroštátnej právnej úpravy predmetom legalizácie výnosov z trestnej činnosti môže byť akákoľvek vec, ktorá je výnosom z akejkoľvek trestnej činnosti. Slovenská republika uplatňuje tzv. „all crimes approach“ a má širšiu právnu úpravu na rozdiel od smernice 2018/1673, ktorá obsahuje zoznam predikatívnych trestných činov v jej čl. 2.

Predpokladom vyvodzovania trestnej zodpovednosti páchateľa za spáchanie trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona tak bude primárne preukázanie toho, že došlo k spáchaniu predikatívneho trestného činu a že určitý výnos bol získaný týmto trestným činom, čo vyplýva zo znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 233 ods. 1 alebo 2 Trestného zákona, ktoré vyžadujú, aby išlo o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Z hľadiska dokazovania sa nevyžaduje, aby tento predikatívny trestný čin spáchala istá osoba ako následnú legalizáciu, dokonca nemusí prísť ani k odsúdeniu páchateľa za spáchanie tohto predikatívneho trestného činu. Následne bude potrebné

37

preukázať, že takýmto výnosom získaným trestnou činnosťou nakladal páchateľ spôsobom uvedeným v ustanovení § 233 ods. 1 alebo 2 Trestného zákona.

Bližšie k niektorým spôsobom nakladania s vecou pochádzajúcou z trestnej činnosti:

Nadobudnutím veci je akékoľvek získanie veci. Prechovávaním veci sa rozumie uskladnenie alebo uschovanie, resp. opatrovanie veci u seba. Užívanie veci znamená nakladanie s vecou, jej faktické ovládanie. Pod ukrytím veci sa rozumie odstránenie veci z dosahu pôvodného páchateľa trestného činu resp. z dosahu jej možného zistenia alebo odhalenia. Prevedením veci sa rozumie akýkoľvek spôsob získania veci pre seba alebo inú osobu. Znamená mať faktický úžitok z veci, najmä ju užívať podľa vlastných predstáv.

K prevodu veci môže dôjsť za odplatu (kúpou, výmenou a pod.) alebo bezodplatne (darovaním). Zmenou povahy veci sa rozumie vykonanie zmeny na veci (podstatná zmena vzhľadu veci, vonkajšia úprava veci, napríklad premaľovanie). Iné nakladanie s vecou môže znamenať akékoľvek nakladanie s vecou iné než vyššie spomenuté konania, ktoré § 233 ods. 2 písm. b) Trestného zákona výslovne neuvádza (napríklad prenájom, požičanie, výpožička, spotrebovanie, dovoz, vývoz, prevoz, premiestnenie, poškodenie, zničenie a pod.). Prenajatím prenajímateľ prenecháva na základe nájomnej zmluvy za odplatu nájomcovi vec, aby ju v dojednanej dobe užíval alebo z nej bral aj úžitky. Požičaním veci sa rozumie, keď páchateľ prenecháva inému vec určenú podľa druhu, najmä peniaze, s tým, že po uplynutí dohodnutej doby mu vráti vec rovnakého druhu. Vypožičaním veci sa rozumie poskytnutie individuálne určenej veci na dohodnutú dobu na bezplatné užívanie. Dovozom, vývozom a prevozom veci sa rozumie premiestnenie veci cez štátnu hranicu. Premiestnením sa rozumie akýkoľvek presun veci v priestore (jej prenesenie, prevezenie dopravným prostriedkom, odoslanie poštou a pod.). Poškodením sa rozumie zníženie hodnoty veci natrvalo alebo dočasne v takej miere, že vec nie je naďalej schopná plniť niektoré svoje funkcie. Zničením sa rozumie zlikvidovanie hmotnej podstaty (rozbitie, spálenie, zbúranie a pod.).

Podstatou § 233 ods. 2 písm. c) je konanie páchateľa v podobe zatajovania existencie veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti (zatajuje jej pôvod v trestnej činnosti, jej umiestnenie alebo vlastnícke alebo iné právo k nej), t. j. páchateľ vykonáva takú aktivitu, v dôsledku ktorej by vec získaná trestnou činnosťou pôsobila, ako by bola získaná v súlade so zákonom. V porovnaní so súčasnou právnou úpravou tu ide o podstatný rozdiel, nakoľko v súčasnosti zatajovanie existencie veci, jej pôvodu a pod. je súčasťou úmyslu páchateľa v zmysle znenia § 233 ods. 1 Trestného zákona, ktorý s touto vecou ďalej určitým spôsobom nakladá a na vyvodenie trestnej zodpovednosti bolo potrebné preukázať tento úmysel páchateľa. Navrhovaná právna úprava však sankcionuje samotné zatajovanie existencie veci, či jej pôvodu, umiestnenia a pod. Trestnosť takého konania vyžaduje smernica 2018/1673 (čl. 3 ods. 1 písm. b)), preto bolo nutné vykonať predmetnú zmenu.

K otázke, prečo bolo v kvalifikovaných skutkových podstatách trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti získanie prospechu nahradené rozsahom činu (a v prípade § 233a hodnotou veci) možno uviesť, že nie vždy dochádza pri spáchaní tohto trestného činu u páchateľa k získaniu prospechu. K získaniu prospechu naopak spravidla dochádza pri predikatívnom trestnom čine a v prípade spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti zväčša ide o úmysel páchateľa vyhnúť sa trestnému stíhaniu resp. umožniť inému vyhnúť sa trestnému stíhaniu za predikatívny trestný čin, ktorý bol spáchaný za účelom získania prospechu. Cieľom konania páchateľa trestného činu legalizácie výnosu z trestnej

38

činnosti nemusí teda byť a často ani nebýva získanie prospechu. Preto predkladateľ pristúpil k uvedenej legislatívnej zmene.

O osobitný prípad ide aj vtedy, ak páchateľom nie je istá osoba, ako pri predikatívnom trestnom čine, tzv. podielnik. Takéto osoby získavané pre protiprávnu operáciu buď za odplatu (vtedy získajú spomínaný prospech v určitej hodnote), ale takisto často krát pod hrozbou násilia či s vedomím alebo bez vedomia, že ide o trestnú činnosť, alebo je pre ich získanie na také konanie zneužitá ich znížená schopnosť rozpoznať trestné konanie. Preto by určenie výšky získaného prospechu nemalo byť rozhodujúce pri určovaní výšky trestu pre páchateľa trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Medzi touto osobou tzv. podielnika a zdrojovou kriminalitou nemusí byť žiadna spojitosť, často vykonáva iba časť operácie a je pod absolútnym vplyvom organizátora. Zločinecké organizácie k využívaniu nastrčených osôb vedie minimalizácia rizika odhalenia legalizácie výnosov z trestnej činnosti a následne i odhalenie zdrojovej kriminality, a taktiež rizika zabavenia nezákonne získaných výnosov. Nemôže byť teda rozhodujúcim faktorom pre zvyšovanie trestných sadzieb výška prospechu, ktorú tým podielnik, t. j. páchateľ získa.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti vyžaduje úmyselné zavinenie. Na trestnosť činu sa vyžaduje, aby páchateľ vedel o pravom pôvode veci, jej použití alebo určení, t. j. že ide o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti, alebo že bola použitá alebo určená na spáchanie trestnej činnosti. Okrem úmyselného zavinenia k úmyslu páchateľa pristupuje aj motív spáchania činu, ktorým je umožniť sebe alebo inej osobe uniknúť trestnému stíhaniu, trestu alebo ochrannému opatreniu alebo ich výkonu.

Zo súčasného znenia skutkovej podstaty legalizácie výnosu z trestnej činnosti predkladateľ navrhuje vypustiť formuláciu „s vedomím, že v čase nadobudnutia tento majetok pochádzal z trestnej činnosti“. Predkladateľ je toho názoru, že skutková podstata vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré predpokladá vedomosť páchateľa o tejto skutočnosti. Ide tak o duplicitnú podmienku pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti.

Páchateľom a teda subjektom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek, subjekt je teda všeobecný. Podľa § 3 zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tento trestný čin patrí medzi trestné činy, ktoré môže spáchať okrem fyzickej osoby aj právnická osoba.

V prípade ods. 5 písm. b) ide o reflektovanie čl. 6 ods. 2 písm. b) smernice 2018/1673, ktorý upravuje, že členské štáty môžu stanoviť, že vo vzťahu k trestnému činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti sa bude považovať za priťažujúcu okolnosť, ak legalizovaný majetok pochádza z jedného z trestných činov uvedených v článku 2 bode 1 písm. a) e) a h) smernice 2018/1673. Keďže Slovenská republika preferuje „all crimes approach“, ako je spomenuté vyššie, predkladateľ sa prikláňa k všeobecnému poňatiu a namiesto výpočtu konkrétnych trestných činov zvolil úpravu, podľa ktorej bude prísnejšie sankcionované, ak sa páchateľ dopustí trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti vo vzťahu k veci, ktorá pochádza z obzvlášť závažného zločinu. Ide o malú zmenu oproti súčasnej právnej úprave v § 233 ods. 4 písm. b).

Z hľadiska požiadaviek smernice 2018/1673 je potrebné na záver uviesť, že smernica 2018/1673 vyžaduje od členských štátov Európskej únie aj transpozíciu ďalších inštitútov, akými trestnosť napomáhania, navádzania, podnecovania a pokusu, trestná zodpovednosť

39

právnických osôb, ukladanie trestných sankcií, úprava priťažujúcich okolností, zaistenie a konfiškácia výnosov z trestnej činnosti a premlčanie. Všetky tieto otázky v právnom poriadku Slovenskej republiky riešené normatívnym spôsobom. Právna úprava, ktorou sa preberajú záväzky vyplývajúce zo smernice 2018/1673 je uvedená v tabuľke zhody.

K bodu 45 (§ 233a)

Zavedenie nedbanlivostnej formy zavinenia pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa predkladateľa z hľadiska prevencie spoločnosti veľký význam. Názor expertov v danej oblasti zapojených do procesu transpozície smernice 2018/1673 v súvislosti s možnosťou zaviesť pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti zavinenie z nedbanlivosti bol jednotný, pričom pri rozhodovaní bol kladený dôraz hlavne na potrebu pozdvihnutia miery opatrnosti z dôvodu zvýšenej kriminality v tejto oblasti za posledné obdobie.

Podstatnými znakmi skutkovej podstaty tohto trestného činu na rozdiel od § 233 Trestného zákona je zavinenie z nedbanlivosti a to, že musí ísť o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti v minimálne väčšej hodnote (nad 2660 Eur v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona).

Pri navrhovanom odseku 1 si možno všimnúť, že foriem, akými je možné nakladať s vecou pochádzajúcou z trestného konania je tu menej ako je tomu pri § 233 Trestného zákona (konkrétne ide o ukrytie veci, jej prevedenie na seba alebo iného, jej prechovávanie alebo jej užívanie), čo zodpovedá práve nedbanlivostnej forme spáchania tohto trestného činu.

Umožniť inému zatajiť pôvod alebo zistenie pôvodu veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti sa rozumie konať tak, aby informácia o pôvode veci a teda, že bola získaná trestnou činnosťou, bola utajená alebo skreslená.

K bodu 46 [§ 234 ods. 1 písm. a)]

Z dôvodu nového trestného činu financovania terorizmu podľa § 419c Trestného zákona, ktorý bol zavedený zákonom č. 161/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. júla 2018, bolo potrebné rozšíriť výpočet trestných činov v prípade § 234 ods. 1 písm. a) o spomínaný trestný čin financovania terorizmu podľa § 419c Trestného zákona a rovnako bolo potrebné pridať nový trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a Trestného zákona.

K bodom 47 52 247 ods. 2, § 247a ods. 2 písm. c) a d), § 247b ods. 2 písm. c) a d), § 247d

ods. 2)

Navrhuje sa, aby kvalifikované skutkové podstaty trestného činu neoprávneného prístupu do počítačového systému podľa § 247, trestného činu neoprávneného zásahu do počítačového systému podľa § 247a, trestného činu neoprávneného zásahu do počítačového údaja podľa § 247b a trestného činu výroby a držby prístupového zariadenia, hesla do počítačového systému alebo iných údajov podľa § 247d Trestného zákona, boli doplnené o osobitný kvalifikačný pojem „závažnejší spôsob konania“. Návrhom sa sleduje požiadavka aplikačnej praxe, aby pri uvedených trestných činoch bolo možné pri odhaľovaní a vyšetrovaní

40

tzv. počítačovej kriminality použiť viacero druhov informačno-technických prostriedkov, čím sa umožní a zabezpečí flexibilnejšie odhaľovanie, objasňovanie a dokazovanie tejto trestnej činnosti.

K bodu 53 (§ 326a)

Navrhovaným trestným činom zneužitia práva dochádza k realizácii Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 2024. Z hľadiska systematiky je zaradený medzi trestné činy proti poriadku vo verejných veciach do ôsmej hlavy II. dielu (trestné činy verejných činiteľov).

Navrhovaná právna úprava trestného činu zneužitia práva si kladie za cieľ chrániť (objekt trestného činu) v prvom rade ústavné právo adresátov práva na také rozhodnutie o ich právach a povinnostiach, ktoré bude spravodlivé a nebude výsledkom svojvoľného aplikovania a výkladu právnych noriem (čl. 46 a nasl. Ústavy) subjektom, ktorý o ich právach a povinnostiach je zákonom povolaný rozhodnúť, ako nestranný arbiter.

Subjekt tohto trestného činu je špeciálny, môže ním byť iba sudca, prísediaci sudca a rozhodca rozhodujúci v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Podstatou pre spáchanie tohto trestného činu je, že sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodne svojvoľne, t.j. v zjavnom rozpore so zákonom resp. bez opory v zákone v prospech či neprospech účastníka konania na súde alebo iného dotknutého subjektu. Uvedená skutková podstata nepostihuje konanie sudcu, prísediaceho sudcu alebo rozhodcu založené na jeho právnom názore, ktorý oporu v zákone hoci bol nadriadeným, odvolacím, opravným alebo obdobným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim vo veci vyhodnotený ako nesprávny, nedostatočne odôvodnený alebo čo do uvedenia dostatku dôvodov v odôvodnení arbitrárny, ale postihuje výlučne svojvoľné rozhodnutia bez opory v zákone.

O svojvoľné uplatnenie práva pôjde napr. v prípade, kedy v žiadnom prípade nemožno za použitia štandardných techník výkladu a aplikácie právnych noriem dospieť pri jasnom a s ohľadom na obsah i účel právnej normy jasne interpretovateľnom a bezrozpornom znení právnej normy k takým záverom o jej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti na dokázaný právny a skutkový stav, ktoré zvolí sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu v dotknutom rozhodnutí (porov. m.m. nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 262/2019 body 14.5 a 14.8). Musí ísť zároveň vzhľadom na všetky právne a skutkové okolnosti konkrétnej veci o zjavne nelogickú a textu a účelu právnej normy odporujúcu (ne)aplikáciu alebo interpretáciu právnej normy [t. j. nepôjde o prípady, kedy sa konajúci súd legitímne pokúsi o analógiu iuris alebo analógiu legis, resp. o sudcovské dotváranie práva, z dôvodu medzier v zákone (lacunae legis) a za účelom dostátia zákazu denegatio iustitiaea a pod., pozri nálezy Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 46/2015 alebo II. ÚS 111/2015]. Svojvoľné uplatnenie práva sa zároveň v zásade vyznačuje markantným popretím znenia a účelu aplikovateľnej právnej normy a/alebo vedomým nerešpektovaním ustáleného a dokázaného skutkového stavu a/alebo vedomým ignorovaním ustálenej súdnej praxe ohľadne riešenia konkrétnej právnej otázky. Len za splnenia opísaných predpokladov možno hovoriť o svojvoľnom uplatnení práva na účely skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva.

Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti musí byť znak svojvôli v rozhodovaní v zásade konštatovaný súdnym orgánom rozhodujúcim vo veci (odvolací súd, dovolací súd, iný opravný súd, Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie a pod.),

41

výnimkou tie rozhodnutia, ktoré nie je možné napadnúť opravným prostriedkom a súčasne vykazujú opísaný znak svojvôli pri rozhodovaní.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine zneužitia práva vyžaduje úmyselné zavinenie. Trestnoprávne postihnuteľným podľa tohto trestného činu tak nie je samotné poru-šenie zákona bez ďalšieho, ale k porušeniu zákona, či nesprávnemu výkladu právnej normy proti jej zmyslu alebo účelu musí pristúpiť aj úmyselné zavinenie rozhodovacieho subjektu, te-da vedomosť o tom, že zneužíva právnu normu, aby svojím rozhodnutím úmyselne poskytol neoprávnenú výhodu, či neoprávnenú ujmu adresátovi rozhodnutia, ako aj to, že ide o podstat-né porušenie výkladu právnej normy, ktoré môže ovplyvniť výsledok rozhodovacieho procesu verejného činiteľa. Ďalšou podmienkou pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva teda vždy bude to, aby uvedeným konaním sudcu, prísediaceho sudcu či rozhodcu došlo k určitému zvýhodneniu, alebo naopak poškodeniu adresáta rozhodnutia. Bez tohto následku by neboli znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu naplnené. Pôjde tak vždy iba o také rozhodnutie, ktorým došlo k určitému zvýhodneniu či poškodeniu adresáta, inak povedané, nepôjde o každé rozhodnutie, ku ktorému sudca či rozhodca dospel nesprávnym výkladom práva, ale musí súčasne dôjsť k následku, ktorým je zvýhodnenie, či poškodenie adresáta rozhodnutia.

V rámci právneho poriadku vieme identifikovať nasledovné orgány verejnej moci, ktorým zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach adresátov práva, a to či vo veciach civilných, trestných alebo správnych a pod.:

-Súdy

-Súdny exekútor

-Notár

-Správne orgány (napr. miestne a ústredné, sui generis, územná samospráva a pod.)

V rámci právneho poriadku vieme ďalej identifikovať nasledovné súkromnoprávne subjekty, ktorým taktiež zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach adresátov práva vo veciach občianskoprávnych a obchodnoprávnych:

-Rozhodcovia a rozhodcovské súdy

Z množiny verejnoprávnych mocenských orgánov, ktorých rozhodnutia (ako nezávislých arbitrov) o právach a povinnostiach adresátov práva, môžu byť vynucované prostriedkami verejného práva (štátneho donútenia), sa navrhuje na účely zavedenia trestného činu zneužitia práva vyčleniť sudcov.

V porovnaní s orgánmi verejnej moci exekutívnej povahy, t. j. vykonávajúcimi svoje právomoci v rámci výkonnej zložky moci (napr. miestne orgány štátnej správy, ústredné orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy a pod.) alebo zákonodarnej zložky moci (Výbor NRSR pre nezlučiteľnosť funkcií ako správny orgán sui generis viď judikatúru Ústavného súdu), súdy (a teda sudcovia) nezávislé, nezodpovedajú sa za svoju činnosť pred voličmi alebo pred inými orgánmi verejnej moci, neuplatňuje sa princíp subordinácie, a ich činnosť nepodlieha prieskumu inej zložky moci.

Rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré Ústavou povolané rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva (čl. 46 ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 Ústavy) je navyše možné za každých okolností preskúmať v súdnom konaní (čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy) či už pred všeobecnými súdmi alebo súdom ústavným. Inak povedané, činnosť výkonnej zložky

42

moci (v zmysle právomoci rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva) či zákonodarnej zložky moci (v zmysle právomoci rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva) je podriadená pod súdny prieskum.

Rozhodovanie súdov je podriadené maximálne pod prieskum inou súdnou inštanciou alebo iným súdnym orgánom. Niet teda inej zložky moci, ktorá by preskúmavala rozhodovaciu činnosť súdov.

Vyčlenenie sudcov a sudcov prísediacich oproti orgánom výkonnej moci a zákonodarnej moci s rozhodovacou právomocou je tak ospravedlniteľné charakterom vykonávanej činnosti, ako aj absenciou kontroly rozhodovacej činnosti inou zložkou moci. Vyčlenenie a hrozba trestnoprávneho postihu je tak ospravedlniteľná a ide o primeraný prostriedok dosiahnutia sledovaného cieľa, ktorý v zmysle navrhovanej právnej úpravy možno charakterizovať jednak ako záujem na ochrane subjektívnych práv adresátov práva (pozri vyššie), ale aj všeobecného verejného záujmu (objektívna hodnota) na spravodlivom, ústavnom a zákonnom výkone súdnej moci ako zložky verejnej moci.

Na výkone súdnej moci sa však okrem súdov podieľajú aj súdni exekútori a notári. Rozdiel v postavení sudcov oproti súdnym exekútorom a notárom spočíva v tom, že súdy svoju právomoc odvodzujú priamo z Ústavy a na jej výkon nepotrebujú okrem zákona žiadne iné splnomocnenie ani poverenie. Naopak, súdni exekútori a notári svoju právomoc vykonávajú len v medziach zákonom zverenej právomoci a na jej vykonanie potrebujú poverenie súdu. Súdy zároveň vykonávajú nad ich činnosťou v konkrétnej veci dohľad (súdny exekútor a notár sa zodpovedá v konkrétnej veci súdu) a s konečnou platnosťou rozhodujú v konkrétnej veci vedenej súdnym exekútorom alebo notárom (ako súdnym komisárov v dedičských veciach) práve súdy.

Vyčlenenie sudcov a sudcov prísediacich oproti súdnym exekútorom a notárom podieľajúcim sa svojou činnosťou na výkone súdnej moci je tak ospravedlniteľné inou (ústavnou) legitimitou súdov, ako aj výkonom právomocí bez potreby súdneho alebo iného poverenia na výkon a rovnako absenciou dohľadu nad vydávaním rozhodnutí iným orgánom (okrem prieskumu vydaného rozhodnutia v inštančnom postupe). Vyčlenenie a hrozba trestnoprávneho postihu je tak ospravedlniteľná a ide o primeraný prostriedok dosiahnutia sledovaného cieľa.

Čo sa týka posudzovania možnej diskriminácie rozhodcov predkladateľ za to, že niet porovnateľného subjektu súkromného práva, voči ktorému (ktorým) by boli rozhodcovia navrhovanou právnou úpravou trestného činu zneužitia práva postavení z pohľadu práva (alebo právnych následkov) do inej pozície v rovnakej (obdobnej) situácii. Rozhodcovský súd nie je v zmysle judikatúry Ústavného súdu (pozri sp. zn. PLz. ÚS 5/2015) orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne zverený výkon verejnej moci. Možno teda uzavrieť, že v tejto časti skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva nedochádza a nemôže dôjsť k diskriminácii rozhodcov podriadením ich činnosti pod hrozbu trestnoprávneho postihu v prípade zneužitia práva rozhodovať na základe zákona o právach a povinnostiach adresátov práva. Takáto právna úprava je navyše vzhľadom na charakter činnosti rozhodcov a dopad výsledku ich činnosti (rozhodnutie ako exekučný titul) na práva a povinnosti adresátov práva legitímnym nástrojom ochrany jednak subjektívnych práv adresátov práva

43

(pozri vyššie), ale aj všeobecného verejného záujmu (objektívna hodnota) na férovosti a zmysluplnosti činnosti rozhodcov a rozhodcovských súdov v právnom prostredí SR.

Navrhovanou právnou úpravou sa tiež zavádza, že o týchto trestných činoch bude konať a rozhodovať Špecializovaný trestný súd, keďže ide o trestnú činnosť, ktorú bude náročné dokázať. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry, ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktorá bude tieto trestné činy vyšetrovať.

V súvislosti s navrhovaným trestným činom je na záver dôležité uviesť odkaz na ustanovenie § 207a Trestného poriadku, podľa ktorého ak je obvineným sudca, vydať uznesenie o vznesení obvinenia môže iba prokurátor generálnej prokuratúry. Také uznesenie sa doručuje ministrovi spravodlivosti. Proti uzneseniu je možné podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje generálny prokurátor. Uvedené odstraňuje pochybnosti o neadekvátnom postupe, kedy by svojvôľu rozhodovania sudcov mal posudzovať akýkoľvek orgán činný v trestnom konaní.

K bodu 54 (§ 336)

V nadväznosti na problémy orgánov činných v trestnom konaní účinne vyšetrovať a postihovať páchateľov trestného činu nepriamej korupcie podľa § 336 Trestného zákona vychádzajúce z nesprávnej formulácie skutkovej podstaty tohto trestného činu a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 2 To 11/2015, ktoré bolo publikované aj v zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod číslom 49 z roku 2017, predkladateľ pristúpil k prijatiu nového znenia skutkovej podstaty trestného činu nepriamej korupcie. V zmysle predmetného rozhodnutia je podľa súčasného znenia nepriama korupcia takmer nepostihnuteľná prostriedkami trestného práva. Pri koncipovaní nového znenia nepriamej korupcie predkladateľ vychádzal z vytknutých nedostatkov uvedených v dotknutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.

Navrhovaným znením sa zabezpečiť trestnosť takého konania, ktoré spočíva v pôsobení na verejného činiteľa alebo na iné v dotknutom ustanovení nanovo vymedzené osoby aj nepriamo, t. j. cez ďalšiu osobu. V navrhovanom znení sa nanovo upravuje obojstranná trestnosť nepriameho prijímania úplatku 336 ods. 1) a nepriameho podplácania (§ 336 ods. 2).

Objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom postupe pri výkone právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu a pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

Objektívna stránka trestného činu podľa odseku 1 spočíva z hľadiska konania v tom, že páchateľ priamo alebo sprostredkovane alternatívne prijme, požiada alebo si sľúbiť úplatok, za to, že podplácaná osoba bude svojím vplyvom alebo prostredníctvom vplyvu tretej osoby pôsobiť na výkon vecí verejných, t.j. na výkon právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu alebo na osobu pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

Pre dokonanie trestného činu podľa § 336 ods. 1 sa nevyžaduje, aby páchateľ na výkon právomoci alebo na plnenie povinností vyplývajúcich zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu na príslušnú osobu, resp. osoby

44

skutočne pôsobil. Na trestnosť páchateľa nemá žiadny vplyv skutočnosť, že príslušná osoba vymedzená v písmenách a) až d), nebola o úplatku náležite informovaná.

Objektívna stránka trestného činu podľa odseku 2 spočíva z hľadiska konania alternatívne v poskytnutí, ponúknutí alebo sľúbení úplatku, za to, že podplácaná osoba bude svojím vplyvom alebo prostredníctvom vplyvu tretej osoby pôsobiť na výkon vecí verejných, t. j. na výkon právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu alebo na osobu pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

V obidvoch prípadoch sa z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré musí zahrňovať aj vôľu pôsobiť na výkon činností osôb uvedených v písmenách a) až d).

Subjekt tohto trestného činu je všeobecný. Páchateľom teda môže byť každá trestne zodpovedná fyzická osoba, ktorá priamo alebo cez sprostredkovateľa žiada, prijíma, alebo si dá sľúbiť úplatok z dôvodu, že bude on sám alebo prostredníctvom tretej osoby pôsobiť na výkon pracovných činností osôb vymedzených v písmenách a) d), alebo ten, kto z tohto dôvodu podpláca iného.

K bodu 55 (§ 336c, § 336d)

Súčasná právna úprava trestných činov korupcie je definovaná v Trestnom zákone ako prijímanie úplatku, podplácanie, nepriama korupcia, volebná korupcia a športová korupcia. Súčasný Trestný zákon umožňuje trestať len prípady, v ktorých je zrejmá a preukázateľná súvislosť medzi prijatím (poskytnutím) úplatku a konaním v rozpore s povinnosťami, nie však motivovaním konať v rozpore s povinnosťami, tzv. prikrmovaním bez poskytnutia protislužby. Na prvý pohľad nevinné prijímanie pozorností, darčekov, pozvaní na kultúrne alebo športové podujatia, “sponzorovanie” osláv a podobne len preto, že osoba zastáva pracovnú pozíciu s dôležitými právomocami odporuje elementárnym štandardom etiky a morálky, avšak nie zákonu. Zároveň dochádza k deformácií verejného života a oslabovaniu dôvery občianskej spoločnosti k inštitúciám a výkonu verejnej moci. So zreteľom na závažnosť a rozšírenosť tohto nežiaduceho protispoločenského javu, a teda z pohľadu osvojenia si opísaných etických a morálnych štandardov a oprostenia sa od „zvykov“ z doby neslobody znamenajúcich zneužívanie svojho pracovného (verejného) postavenia na osobné obohatenie k stále neukončenej transformácii celej spoločnosti, je plne opodstatnené, legitímne a nevyhnutné reagovať naň aj prostriedkami ultima ratio, a to normami trestného práva. Navrhovaným trestným činom dochádza k realizácii Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 2024. Z hľadiska systematiky je zaradený medzi trestné činy korupcie, avšak nie inkorporovaním do existujúcich skutkových podstát, ale ako dve samostatné skutkové podstaty. Na naplnenie znakov navrhovaných skutkových podstát postačuje skutočnosť, že verejný činiteľ prijal nenáležitú výhodu v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou, resp. tretia osoba poskytla nenáležitú výhodu verejnému činiteľovi s ohľadom na jeho postavenie alebo funkciu.

K § 336c

45

Objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní vecí všeobecného záujmu, teda ochrana čistoty verejného života. Ide o realizáciu článku 7 a 8 Trestnoprávneho dohovoru o korupcii (prijatého Radou Európy v Štrasburgu 27. januára 1999), ku ktorému Slovenská republika pristúpila.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 336c spočíva z hľadiska konania v tom, že páchateľ priamo alebo sprostredkovane alternatívne prijme, požiada alebo si dá sľúbiť nenáležitú výhodu v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou. V ustanovení § 131 ods. 4 je nenáležitá výhoda definovaná ako plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok, a ktorého hodnota prevyšuje 200 eur ako aj neoprávnené zvýhodnenie verejného činiteľa alebo jemu blízkej osoby, ktoré nie je možné oceniť v peniazoch. Zjednodušene povedané, ide o prijímanie akejkoľvek výhody verejným činiteľom v hodnote 200 a viac eur, pričom nezáleží na tom, či príjemca výhody urobil niečo, čo by inak, bez poskytnutia nenáležitej výhody, neurobil. samotné prijatie výhody bez ohľadu na súvislosti a bez podmienky bezprostredného porušenia svojich povinností je „prikrmovaním“ a naplnením obligatórneho znaku skutkovej podstaty. Znak "dá si sľúbiť úplatok" je formou prípravy, ktorá je povýšená na dokonaný trestný čin. Tento znak je naplnený, ak páchateľ ponuku neodmietne a výslovne alebo konkludentne s ňou súhlasí.

Subjekt trestného činu prijatia nenáležitej výhody podľa § 336c Trestného zákona je špeciálny. Páchateľom teda môže byť iba verejný činiteľ.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa v prípade § 336c vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby mal vedomosť o tom, že neoprávnene prijíma, žiada alebo si dal sľúbiť nenáležitú výhodu v súvislosti s výkonom svojej funkcie. Prijatím výhody musí byť takto konajúcej „prikrmovanej“ osobe zrejmé, že v prípade akéhokoľvek rozhodovania, či iného konania, bude naklonená pozitívnemu vybaveniu veci.

Odseky 2 a 3 ustanovujú vo vzťahu k odseku 1 kvalifikované skutkové podstaty trestného činu prijatia nenáležitej výhody. Odsek 2 ukladá zvýšenú trestnú sadzbu pokiaľ ide prijatie nenáležitej výhody väčšej hodnoty. Použitie najprísnejšej trestnej sadzby od troch do ôsmych rokov vyžaduje prijatie nenáležitej výhody v hodnote veľkého rozsahu.

K § 336d

Objekt trestného činu poskytnutia nenáležitej výhody je v podstate totožný s objektom trestného činu prijatia nenáležitej výhody podľa § 336c. Trestný čin poskytnutia nenáležitej výhody je zrkadlovým obrazom ustanovení o prijímaní nenáležitej výhody.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 336d spočíva z hľadiska konania alternatívne v poskytnutí, ponúknutí alebo sľúbení nenáležitej výhody verejnému činiteľovi v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou, a to buď priamo alebo prostredníctvom inej osoby.

Poskytnutím nenáležitej výhody je nielen jej priame bezprostredné odovzdanie, či v peňažnej forme alebo v iných nemateriálnych formách, ale aj nepriame poskytnutie materiálnej či inej výhody alebo vo forme poskytnutia protislužby. V tomto prípade ide o poskytnutie akejkoľvek výhody verejnému činiteľovi v hodnote 200 a viac eur, prípadne neoprávnené zvýhodnenie, ktoré sa nedá oceniť peniazoch, a ktoré nie je spojená so špecifickým konaním verejného činiteľa. Ide o konanie, ktoré spočíva najmä v poskytovaní malých výhod s cieľom

46

zlepšenia vzťahu s verejným činiteľom. Nezáleží na tom, či príjemca výhody urobil niečo, čo by inak, bez poskytnutia takejto nenáležitej výhody, neurobil. samotné poskytnutie výhody bez ohľadu na súvislosti je „prikrmovaním“ a naplnením obligatórneho znaku skutkovej podstaty.

Subjekt tohto trestného činu je, na rozdiel od trestného činu prijatia nenáležitej výhody, všeobecný. Páchateľom teda môže byť každá trestne zodpovedná fyzická osoba.

Z hľadiska subjektívnej stránky ide o úmyselný trestný čin. Páchateľ si musí byť vedomý toho, že samotným poskytnutím, ponúknutím alebo sľúbením nenáležitej výhody docieli, že takto prikrmovaná osoba bude pri akomkoľvek rozhodovaní alebo inom konaní naklonená vybaveniu veci v jeho prospech.

Odseky 2 a 3 aj v tomto prípade ustanovujú vo vzťahu k odseku 1 kvalifikované skutkové podstaty trestného činu poskytnutia nenáležitej výhody. Odsek 2 ukladá zvýšenú trestnú sadzbu pokiaľ ide poskytnutie nenáležitej výhody väčšej hodnoty. Použitie najprísnejšej trestnej sadzby od dvoch do piatich rokov vyžaduje poskytnutie nenáležitej výhody v hodnote veľkého rozsahu.

K bodu 58 (§ 438i)

V súvislosti so zavedením ochranného opatrenia zhabania časti majetku podľa § 83a Trestného zákona sa v prechodnom ustanovení zohľadňuje zákaz retroaktivity, ktorý je potrebné uplatniť vo vzťahu k preukazovaniu pôvodu majetku získaného v rozhodujúcom období (odsek 1).

V navrhovanou odseku 2 sa zavádza generálne pravidlo, že pojem „legalizácia príjmov z trestnej činnosti“ sa naprieč celým právnym poriadkom nahrádza pojmom „legalizácia výnosov z trestnej činnosti“ vzhľadom na skutočnosť, že sa v Trestnom zákone zaviedla legálna definícia výnosu z trestnej činnosti. Cieľom navrhovanej zmeny je zabezpečiť používanie správnej, presnej a jednotnej právnej terminológie.

K bodu 59 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. III

(Trestný poriadok)

K bodu 1 (§ 1)

Navrhovanou úpravou dochádza k rozšíreniu účelu trestného konania o riadne odňatie, resp. odčerpanie výnosov z trestnej činnosti, pričom ich odčerpávanie vychádza zo zásady sledovania výnosov (pochádzajúcich) z trestnej činnosti (in rem), ku ktorého uplatňovaniu zaväzujú Slovenskú republiku právne akty Európskej únie, medzinárodné dohovory ako aj rôzne hodnotenia na medzinárodnej úrovni. Je preto viac ako žiaduce aby úlohou orgánov činných v trestnom konaní bolo okrem odhaľovania trestných činov aj odčerpanie výnosov z

47

trestnej činnosti, bez ohľadu na to, kde alebo u ktorej osoby sa tieto výnosy nachádzajú a následne zamerať pozornosť na spravodlivé potrestanie páchateľa (in personam).

K bodu 2 (§ 10 ods. 1)

Navrhovaná právna úprava predstavuje jedno z implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Cieľom právnej úpravy je dosiahnuť stav, aby všade tam, kde predpisy trestného práva pojednávajú o prokurátorovi sa ním rozumel automaticky aj hlavný európsky prokurátor, európsky prokurátor, európsky delegovaný prokurátor a stála komora, a to pre tie trestnoprávne veci, ktoré patria do pôsobnosti Európskej prokuratúry(právomoc Európskej prokuratúry upravuje čl. 22 až 24 nariadenia).

V druhej časti ustanovenia sa zavádza pravidlo, podľa ktorého pôsobnosť generálneho prokurátora v trestnom konaní bude vykonávať hlavný európsky prokurátor alebo iný orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom, ktorým je Vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry. Právna úprava obsiahnutá v Trestnom poriadku už v súčasnosti zveruje určitú pôsobnosť priamo generálnemu prokurátorovi 47 ods. 3 a 4, § 179 ods. 6, § 185 ods. 5, § 207a ods. 2, § 363 367, § 369 a nasl., § 530). V prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry je preto potrebné sa vysporiadať s otázkou, kto má vykonávať pôsobnosť generálneho prokurátora, pretože s ohľadom na koncept fungovania Európskej prokuratúry je neprípustné, aby táto pôsobnosť ostala zachovaná pre generálneho prokurátora, ak je daná právomoc Európskej prokuratúry. Do úvahy prichádzajú v zásade dve možnosti. Prvou je ponechať túto otázku na Európsku prokuratúru a druhou je exaktná právna úprava vo vnútroštátnom predpise. Po zvážení pozitív a negatív jednej aj druhej možnosti sa ako najvhodnejšie riešenie javí, a to aj s ohľadom na čl. 5 ods. 3 a bod 15 recitálu nariadenia, prikloniť sa k druhému riešeniu. To znamená, že, ak Trestný poriadok zveruje generálnemu prokurátorovi určité špecifické oprávnenia, tak v prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry ich bude vykonávať hlavný európsky prokurátor, prípadne iný orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom. Uvedené možno demonštrovať na príklade dovolania. Podanie dovolania je v prípade prokuratúry vyhradené generálnemu prokurátorovi. A teda v prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry sa táto otázka vyrieši tak, že namiesto generálneho prokurátora bude dovolanie podávať hlavný európsky prokurátor, t. j. funkčne najvyššia zložka Európskej prokuratúry, čo zodpovedá právnej tradícii slovenskej právnej úpravy, podľa ktorej je dovolanie zverené najvyššej zložke prokuratúry.

Z hľadiska legislatívno-technického spracovania tejto otázky sa javí ako účelné zavedenie týchto konkrétnych výkladových pravidiel všeobecného charakteru namiesto priamej novelizácie každého dotknutého ustanovenia. Preto sa dopĺňa ustanovenie § 10 ods. 1.

K bodom 3 a 4 (§ 10 ods. 7, § 10 ods. 10)

Platné znenie § 10 ods. 7 je v súčasnosti nadbytočné a obsolétne s poukazom na znenie § 4 ods. 1 písm. a), § 46 ods. 2 a § 55b ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ktoré v spojení s § 14 Trestného poriadku jednoznačne vymedzujú vecnú príslušnosť a procesné postavenie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry ako orgánu sui generis bez akejkoľvek potreby alebo zmyslu väzby statusu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry na právne postavenie krajského prokurátora. S poukazom na fungovanie Európskej

48

prokuratúry môže toto ustanovenie navyše pôsobiť aj problematicky, preto sa navrhuje jeho vypustenie.

K bodu 5 (pojem legalizácia výnosu z trestnej činnosti)

V nadväznosti na zavedenie legálnej definície výnosu v Trestnom zákone, ktorou zároveň dochádza aj k zmene zaužívanej terminológie vo vzťahu k pojmu „legalizácia príjmu z trestnej činnosti“, je potrebné naprieč celým procesným predpisom, ktorý upravuje trestné konanie náležite zohľadniť túto skutočnosť, pričom po novom pôjde o „legalizáciu výnosu z trestnej činnosti“ .

K bodu 6 (§ 10 ods.19, § 115 ods. 1, § 117 ods. 1)

Navrhovanou právnou úpravou sa vyjadrí možnosť použitia prostriedkov vyšetrovania (konkrétne odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 a agenta podľa § 117) iba v prípade úmyselného trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo § 234 Trestného zákona. Zavedením nového trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a Trestného zákona, ktoré upravuje nedbanlivostnú formu zavinenia, by sa tak do § 115 a § 117 dostal aj tento trestný čin, čo by narušilo doterajší systém používania nástrojov vyšetrovania iba pri zločinoch, resp. určitých najzávažnejších formách trestných činov.

K bodu 7 [§ 14 písm. p) a r)]

Navrhovanou úpravou sa zakladá pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu v súvislosti s novým trestným činom zneužitia práva podľa § 326a Trestného zákona a trestným činom prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a § 336d Trestného zákona, keďže pôjde často o sofistikovanú trestnú činnosť, ktorú bude veľmi problematické dokázať. To znamená, že o týchto trestných činoch bude za podmienok ustanovených v § 14 konať a rozhodovať Špecializovaný trestný súd. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktorá bude tieto trestné činy vyšetrovať.

K bodu 8 (§ 22a)

Navrhované ustanovenie nadväzuje na čl. 25 ods. 1 a 6 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Pôvodne sa zákonom č. 242/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov zverila pôsobnosť rozhodovať spory o príslušnosť medzi vnútroštátnymi orgánmi a Európskou prokuratúrou do pôsobnosti generálnej prokuratúry; k tomu pozri § 50 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Pôvodne schválené riešenie však nemožno považovať za vyhovujúce, a to s ohľadom na filozofiu ustanovení nariadenia, podľa ktorého spory o právomoc rozhodovať nezávislý orgán a s odkazom na čl. 42 ods. 2 písm. c) nariadenia. Je preto potrebná zmena súčasnej úpravy tak, aby tieto spory o právomoc rozhodoval v Slovenskej republike nezávislý orgán, ktorým je výlučne súd. V zmysle vyššie uvedeného článku nariadenia Súdny dvor právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutia o otázkach, ktoré sa týkajú výkladov čl. 22 a 25 nariadenia vo vzťahu k akémukoľvek sporu o právomoc medzi

49

Európskou prokuratúrou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Iniciovať prejudiciálne konanie smie výlučne vnútroštátny súd.

Keďže dochádza k zmene orgánu oprávneného rozhodovať spory o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a prokuratúrou, pričom týmto orgánom byť Najvyšší súd Slovenskej republiky, je namieste, aby bola právna úprava zakladajúca právomoc súdu upravená priamo v Trestnom poriadku, a nie v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Inak povedané, pôsobnosť súdov nemôže upravovať zákon upravujúci postavenie prokuratúry, ale pôsobnosť súdov musí byť upravená v príslušnom procesnom predpise, v tomto prípade v Trestnom poriadku.

K bodu 9 (§ 45 ods. 1)

Z dôvodu zavedenia nového druhu ochranného opatrenia v Trestnom zákone, ktorým je zhabanie časti majetku sa rozširuje definícia zúčastnenej osoby v trestnom konaní.

K bodu 10 (§ 50 ods. 1)

Vychádzajúc z poznatkov aplikačnej praxe je v praxi pomerne náročné dokazovať splnenie podmienky „Ak je dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované“. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vypustenie tejto podmienky z platného znenia Trestného poriadku, pričom pre uplatnenie zaistenia majetku bude postačovať uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá bola spôsobená trestným činom zo strany poškodeného a skutočnosť, že vzhľadom na povahu skutku sa zaistenie majetku javí ako vhodné. Nepôjde samozrejme o automatické zaisťovanie majetku po uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody, keďže samotný dovetok úvodnej vety § 50 ods. 1 znie: „možno nárok do pravdepodobnej výšky škody zaistiť“. Ide teda iba o možnosť, nie povinnosť zaistiť majetok po uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody.

K bodu 11 (§ 50 ods. 2)

Aktuálne znenie § 50 ods. 2 upravuje rámcovo problematiku správy zaisteného majetku, ktorá byť podľa čl. I návrhu zákona upravená samostatným zákonom, a to komplexne. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vypustiť právnu úpravu správy zaisteného majetku z Trestného poriadku v dotknutom ustanovení a na inom mieste v Trestnom poriadku 98a ods. 3) odkázať na osobitnú právnu úpravu, ktorá bude regulovať správu zaisteného majetku komplexným spôsobom. Ďalej sa navrhovanou právnom úpravou explicitne ustanovuje, že pri zaistení nároku poškodeného je potrebné použiť postup podľa § 95 až 96g.

K bodu 12 (§ 55 ods. 7)

Navrhované ustanovenie nadväzuje na čl. 113 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, podľa ktorého „V prípade mimozmluvnej zodpovednosti Európska prokuratúra v súlade so všeobecnými zásadami, ktoré spoločné pre právne poriadky členských štátov Európskej únie nahradí všetky škody spôsobené ňou alebo jej zamestnancami pri plnení pracovných povinností v rozsahu, v akom im môže byť daná škoda pripísaná.“. Z nariadenia je teda zrejmé, že v prípade nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu Európskej prokuratúry nepôjde o zodpovednosť Slovenskej republiky, čo vyplýva

50

z doterajšieho znenia § 55 ods. 7 Trestného poriadku. Na základe uvedeného sa preto pristupuje k novelizácii § 55 ods. 7 Trestného poriadku, a to v tom zmysle, že Slovenská republika nebude zodpovedať za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom Európskej prokuratúry. Pri uplatňovaní nároku na náhradu škody voči Európskej prokuratúre bude potrebné brať na zreteľ okrem citovaného ustanovenia nariadenia aj čl. 340 v spojitosti s čl. 268 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie.

K bodom 13 a 14 (§ 59 ods. 1 a 2)

Cieľom navrhovanej úpravy je vytvorenie podmienok na vyhotovovanie elektronického vyšetrovacieho spisu, resp. zápisnice o úkone v elektronickej podobe a určenie postupu podpisovania takýchto zápisníc v elektronickej podobe a určenie, ako postupovať v prípade, keď nemožno zápisnicu podpísať v elektronickej podobe. Táto právna úprava je nevyhnutná aj s ohľadom na požiadavky vyplývajúce z nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, pretože elektronické vedenie spisov vo veciach patriacich do pôsobnosti Európskej prokuratúry je jedným zo základných prvkov jej riadneho fungovania. V súvislosti s problematikou elektronického vyšetrovacieho spisu je potrebné poukázať aj na nasledovné súvislosti:

Zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov predstavuje všeobecnú právnu úpravu pre výkon verejnej moci elektronicky zo strany orgánov verejnej moci, čo jednoznačne vyplýva z § 2 ods. 1 zákona o e-Governmente, ktorý vymedzuje pôsobnosť tohto zákona a podľa ktorého „Tento zákon sa vzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky v rozsahu právomocí orgánu verejnej moci podľa osobitných predpisov.“. Na to, aby sa zákon o e-Governmente vzťahoval na určitý úsek výkonu verejnej moci nie je potrebné, aby sa tejto skutočnosti dovolával iný zákon. Výnimky z tejto všeobecnej pôsobnosti zákona o e-Governmente vyplývajú z § 2 ods. 2 cit. zákona. Rovnako sa nevylučuje, aby pôsobnosť zákona o e-Governmente pri výkone verenej moci elektronicky zúžili alebo upravili inak osobitné zákony (napr. § 66a Trestného poriadku alebo § 82l zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Výkonom verenej moci je nepochybne aj vedenie trestného konania zo strany príslušných orgánov verejnej moci. Orgánom verejnej moci nepochybne je aj Policajný zbor, prokuratúra a súdy. A teda trestné konanie ako také spadá do rámca § 2 ods. 1, a teda zákon o e-Governmente sa vzťahuje aj na trestné konanie, a to aj bez toho, aby sa táto skutočnosť osobitne vyjadrovala v Trestnom poriadku.

Pôsobnosť zákona o e-Governmente na trestné konanie však nie je absolútna, resp. je obmedzená v dvoch prípadoch. Prvým prípadom je § 2 ods. 2 písm. a) zákona o e-Governmente, z ktorého vyplýva, že tento zákon sa nevzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky a elektronickú komunikáciu orgánov verejnej moci navzájom, ak ich obsahom utajované skutočnosti. Čiže v tej časti trestného konania, v ktorej vznikajú utajované skutočnosti alebo dochádza k manipulácii s nimi sa nebude aplikovať zákon o e-Governmente (napr. prokurátor nebude využívať infraštruktúru zákona o e-Governmente pri doručovaní návrhu na vykonanie domovej prehliadky do elektronickej schránky súdu a súd nebude doručovať s tým súvisiaci príkaz do elektronickej schránky prokurátora, pretože táto výmena dokumentov sa týka dokumentov, ktoré utajovanými skutočnosťami). Druhý prípad, kedy je pôsobnosť zákona o

51

e-Governmente v trestnom konaní obmedzená, vytvára samotný Trestný poriadok, ktorý v § 66a vylučuje pri elektronickom doručovaní použitie zákona o e-Governmente. Podotýkame, že v tomto prípade nejde o vylúčenie použitia zákona o e-Governmente ako celku, ale len tej jeho časti, ktoré upravuje elektronické doručovanie (t. j. § 29 až 32).

Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že elektronický výkon verejnej moci v rámci trestného konania je v súčasnosti ovládaný zákonom o e-Governmente okrem dvoch prípadov – v neobmedzenom rozsahu.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy v súčasnosti povinné prijímať elektronické podania od občanov (vrátane advokátov) do svojich elektronických schránok. Občan má možnosť sa rozhodnúť, či svoje podanie v trestnom konaní vykoná v elektronickej podobe alebo v listinnej podobe. Osobitne je v prípade elektronických podaní regulovaná komunikácia so súdmi. Podľa § 82l ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. júla 2017 platí, že „Orgán verejnej moci, advokát, súdny exekútor, notár a správca povinní v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej majiteľom;42g) to neplatí, ak súd požiada o predloženie určitej listiny a pre predkladanie administratívneho spisu alebo iného spisu. Ak je pre podanie určený elektronický formulár, osoby podľa predchádzajúcej vety povinné podanie urobiť prostredníctvom takého formulára. Trovy vzniknuté porušením povinnosti podľa prvej vety nie predmetom náhrady trov konania.“. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na orgány činné v trestnom konaní s výnimkou podaní, ktoré obsahujú utajované skutočnosti. Porušenie tejto povinnosti, t. j. povinnosti komunikovať so súdom elektronicky zakladá poplatkovú povinnosť podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov; pričom v tomto prípade neplatí osobné oslobodenie od súdnych poplatkov pre orgány verejnej moci.

Orgány verejnej moci v súčasnosti povinné vyhotovovať svoje úradné dokumenty v elektronickej podobe ako elektronické úradné dokumenty. Výnimky z tejto povinnosti upravuje § 17 ods. 1 zákona o e-Governmente, pričom ani jedna z týchto výnimiek sa neuplatňuje v trestnom konaní. A teda v trestnom konaní musia orgány činné v trestnom konaní a súdy vyhotovovať svoje úradné dokumenty v elektronickej podobe. Jediná výnimka platí pre tie úradné dokumenty, ktoré obsahujú utajované skutočnosti. V tejto súvislosti uvádzame, že súdy od 1. februára 2017 vyhotovujú svoje písomnosti ako elektronické úradné dokumenty, t.j. súd nemá na výber. V praxi to znamená, že originál rozhodnutia súdu (tzv. prvopis) je vždy v elektronickej podobe. Prvopis je vždy autorizovaný (podľa povahy veci sa používa buď kvalifikovaný elektronicky podpis sudcu alebo kvalifikovaná elektronická pečať).

Právna úprava zákona o e-Governmente umožňuje orgánom verejnej moci už v súčasnosti transformovať listinné dokumenty do elektronickej podoby, a to prostredníctvom zaručenej konverzie.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto platí záver, že niet zákonnej prekážky, ktorá by bránila tomu, aby orgány činné v trestnom konaní viedli svoje spisy v elektronickej podobe.

K bodom 15 a 16 (pojem kvalifikovaný elektronický podpis)

Zmena sa navrhuje z dôvodu používania správnej, presnej a jednotnej právnej terminológie, nakoľko v slovenskom právnom poriadku bol pojem „zaručený elektronický

52

podpis“ nahradený pojmom „kvalifikovaný elektronický podpis“ pozri napr. zákon č. 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách).

K bodu 17 (§ 89 až § 98a)

Navrhovaným znením dochádza ku komplexnej a systematickej zmene celého štvrtého dielu prvej časti štvrtej hlavy Trestného poriadku, ktorou sa mení aj názov tohto dielu, pričom po novom sa tento diel bude nazývať „zaistenie vecí dôležitých pre trestné konanie“, čo korešponduje aj s obsahom zaisťovacích inštitútov a účelov zaistenia, ktoré v tomto diele nanovo upravené prípadne doplnené. V nadväznosti na potrebu odlíšenia režimu predloženia a zaistenia vecí slúžiacich na účely dokazovania a režimu zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti, ktoré de facto vecami sa navrhuje doplniť oddiely s nadpismi, ktoré urobia medzi týmito dvoma „zaisťovacími“ režimami deliacu čiaru. Uvedeným oddelením režimu zaistenia na účely dokazovania a režimu zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti na účely ich prepadnutia alebo zhabania sa zároveň transponuje čl. 8 smernice 2014/42/EÚ, v ktorom je uvedená požiadavka, aby členské štáty dotknutej osobe po zaistení majetku, resp. veci uviedli dôvody vydania takéhoto príkazu na zaistenie. Aj právo Európskej únie jednoznačne od seba odlišuje pojem „dôkazné prostriedky“ a pojmy „nástroje a výnosy z trestnej činnosti“, uvedené potvrdzuje v minulosti prijaté rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, ktoré však bolo neskôr nahradené smernicou o európskom vyšetrovacom príkaze.

Súčasne dochádza k rozšíreniu katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní o zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe, zaistenie inej majetkovej hodnoty, zaistenie virtuálnej meny a zaistenie náhradnej hodnoty, vrátane postupu pri zaistení hnuteľnej veci. Absencia výslovnej právnej úpravy v Trestnom poriadku neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní efektívnym spôsobom uchopovať najmä výnosy z trestnej činnosti.

Spoločnou črtou navrhovaného rozšírenia právnej úpravy je, že o zaistení bude v prípravnom konaní rozhodovať prokurátor, inak sudca a pred začatím trestného stíhania prokurátor, len ak vec neznesie odklad s nutnosťou dodatočného potvrdenia prokurátorského príkazu sudcom pre prípravné konanie pod hrozbou straty účinkov prokurátorského príkazu. Správa majetku zaisteného na účely zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti podľa nižšie uvedených ustanovení sa bude vykonávať podľa osobitného zákona, ktorým je zákon navrhovaný v čl. I.

§ 89

V novom znení § 89 sa definuje pojem „vec dôležitá pre trestné konanie“, ktorej definícia doteraz absentovala v trestnom kódexe. V zmysle navrhovanej definície sa za vec dôležitú pre trestné konanie považuje vec, ktorá slúži na účely dokazovania ako aj nástroje a výnosy z trestnej činnosti, pričom výnos sa navrhuje definovať v § 130 ods. 9 Trestného zákona. Za nástroj trestnej činnosti je potrebné považovať vec, ktorá bola určená na spáchanie trestného činu alebo bola použitá pri spáchaní trestného činu.

V navrhovanom odseku 2 sa explicitne ustanovuje generálne pravidlo, že zaistenie veci na účely dokazovania prednosť pred inými dôvodmi zaistenia veci, pretože primárnym

53

účelom trestného konania je dokázať vinu páchateľovi a spravodlivo ho potrestať. Rovnako sa zavádza možnosť meniť počas trestného konania dôvod zaistenia, a to formou uznesenia, proti ktorému bude možné podať opravný prostriedok (sťažnosť). Vo vzťahu k veci zaistenej na účely dokazovania sa výslovne ustanovuje, že takúto vec nie je potrebné „prezaistiť“, ak je zároveň nástrojom alebo výnosom z trestnej činnosti, o ktorých by sa mohlo vysloviť prepadnutie alebo zhabanie veci alebo majetku.

§ 89a

Doterajšie znenie § 89 bolo premietnuté do nového ustanovenia § 89a. Jedinú legislatívnu zmenu v tomto ustanovení predstavuje zmena dôvodu, resp. účelu zaistenia, a to na účely dokazovania. V zmysle tejto zmeny budú po novom orgány uvedené v odseku 3 zaisťovať len veci, ktoré môžu slúžiť na účely dokazovania, resp. poslúžiť ako dôkaz v trestnom konaní.

§ 90 a 91

Obdobne ako pri ustanovení § 89a, sa v § 90 a 91 zmenil len účel zaistenia. Právna úprava v § 91 reaguje na Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorý bol prijatý členskými štátmi Rady Európy dňa 23.11.2001 v Budapešti. Dotknuté ustanovenie umožňuje vydať príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát pre účely dokazovania, najviac na 90 dní. Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát, ktoré môžu slúžiť na účely dokazovania je možné vydať opakovane. V bezprostrednej nadväznosti na § 89a sa tu označeným orgánom poskytuje možnosť, aby zaistili vec alebo počítačový údaj, ktorý môže slúžiť na účely dokazovania aj proti vôli osoby, ktorá ju pri sebe, ale nereagovala na predchádzajúcu výzvu.

§ 92 a 93

V praxi sa často stáva, že vec, ktorá môže slúžiť na účely dokazovania sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa

§ 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z.

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci podľa § 92 zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Znenie § 92 bolo doplnené o možnosť prevziať vec, ktorá bola zaistená podľa osobitného predpisu aj v konaní pred súdom, pretože nie je vylúčené, že takáto situácia v praxi nastane, pričom doterajšia právna úprava dávala právo prevziať vec len prokurátorovi alebo policajtovi. Ustanovenie § 93 ostalo nedotknuté, t. j. bez legislatívnych zmien.

§ 94

V zmysle navrhovaného znenia sa v tomto ustanovení upravuje úschova vydaných, odňatých, prevzatých alebo inak zaistených vecí, ktoré slúžia ako dôkaz v trestnom konaní, ktorých úschovu zabezpečuje orgán činný v trestnom konaní alebo súd a zároveň sa v odseku 2 ponecháva možnosť zabezpečenia úschovy prostredníctvom tretej osoby (iného štátneho orgánu, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá vykonáva v takom odbore podnikateľskú činnosť), ak orgán činný v trestnom konaní alebo súd nemôže takúto úschovu zabezpečiť sám. Správa zaistených vecí na iné účely ako účely dokazovania je upravená na inom mieste v Trestnom poriadku (§ 98a ods. 3).

54

§ 95 až 95b

Predmetné ustanovenia upravujú postup pri zaistení peňažných prostriedkov na účte v banke. V rámci dotknutých ustanovení došlo k precizovaniu niektorých odsekov, ktoré v praxi spôsobovali problémy, a na ktoré poukázala aplikačná prax. Navrhovaným precizovaním sa docieliť zrozumiteľný postup ako pre orgány činné v trestnom konaní a súd, tak aj pre banky a pobočky zahraničných bánk.

§ 96

Navrhovaná zmena sa dotýka iba odseku 5, v ktorom sa dopĺňajú osobitné náležitosti, ktoré musí príkaz vydaný podľa § 96 ods. 1 alebo ods. 2 obsahovať. Ide o náležitosti, ktoré musí príkaz obsahovať popri všeobecných náležitostiach ustanovených v § 181 Trestnom poriadku. Týmito náležitosťami jednoznačná identifikácia majiteľa cenného papiera a náležitosti upravené v predpisoch o cenných papieroch viď napr. § 28 s poukazom na § 27 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch). Rovnako sa zavádza pravidlo, ktoré sa uplatňuje aj pri zaistení peňažných prostriedkov, že proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadostí o obmedzenie alebo zrušenie zaistenia je prípustná sťažnosť.

§ 96a a § 96b

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový osobitný inštitút zaisťovacích úkonov. Potreba jeho zavedenia súvisí najmä používaním nehnuteľností na páchanie trestnej činnosti a s výnosmi z trestnej činnosti. Ide o špecifickú právnu úpravu pri zaisťovaní nehnuteľností, ktorá doposiaľ absentovala v slovenskej právnej úprave a orgánom činných v trestnom konaní neumožňovala účinne postupovať pri zaistení nehnuteľností, ktoré nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení nehnuteľnosti predseda senátu a prokurátor. V príkaze sa obmedzí možnosť nakladania s nehnuteľnosťou, s ktorou je možné nakladať len s predchádzajúcim písomným súhlasom predsedu senátu alebo prokurátora podľa odseku 7. Takýto súhlas nie je možné udeliť v prípade uspokojovania pohľadávok štátu.

V odseku 4 a 5 sa vymedzuje okruh osôb, ktorým sa doručuje príkaz na zaistenie nehnuteľnosti. Podľa odseku 6 je návrh na zápis vlastníckeho alebo iného vecného práva k zaistenej nehnuteľnosti možné vykonať len s predchádzajúcim písomným súhlasom príslušných orgánov. Pričom pod pojmov „zápis“ treba rozumieť vklad aj záznam, čím sa zabezpečí, že na prevody a prechody vlastníckeho práva je potrebný predchádzajúci písomný súhlas príslušných orgánov, napr. dedičské konanie.

V odseku 8 je upravené právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia nehnuteľnosti. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť. V prípade negatívneho rozhodnutia o takejto žiadosti má vlastník nehnuteľnosti možnosť podať opakovanú žiadosť po uplynutí 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

55

V navrhovanom § 96b sa upravuje obhliadka nehnuteľnosti a jej príslušenstva, ktorá je predmetom zaistenia alebo byť predmetom zaistenia. Takýto príkaz na obhliadku nehnuteľnosti môže vydať len súd. V ďalších ustanoveniach sa upravuje procesný postup orgánu, ktorý vykonáva obhliadku nehnuteľnosti. Ustanovuje sa povinnosť orgánu vykonávajúceho obhliadku pribrať k takémuto úkonu nezúčastnenú osobu.

§ 96c

V navrhovanom § 96c sa upravuje zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe (ďalej len „majetková účasť“). Vzhľadom na to, že obchodné podiely a iné formy majetkovej účasti sú úradne evidovanou majetkovou hodnotou (zapisujú sa do obchodného registra), tak ich zaistenie sa bude zapisovať do obchodného registra.

V odseku 1 sa upravujú podmienky, za splnenia ktorých môže byť majetková účasť zaistená. Zaistenie prichádza do úvahy, ak majetková účasť je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

O zaistení majetkovej účasti bude rozhodovať po podaní obžaloby predseda senátu, a v prípravnom konaní a v postupe pred začatím trestného stíhania prokurátor. Podľa navrhovaného odseku 2 je prípustné aj rozhodnutie policajta s dodatočným potvrdením prokurátorom. Forma rozhodnutia je príkaz, ktorý musí byť písomný a odôvodnený.

Príkaz sa bude doručovať registrovému súdu a po vykonaní príkazu aj majiteľovi majetkovej účasti. Ide o transpozíciu článku 8 ods. 2 smernice 2014/42/EÚ. Ak je to potrebné, uvedený článok predpokladá možnosť odloženia oznámenia príkazu dotknutej osobe, aby nebolo ohrozené vyšetrovanie. Návrh zákona vyžaduje, aby orgán, ktorý príkaz vydáva v ňom výslovne zakázal majiteľovi majetkovej účasti akékoľvek dispozície s touto majetkovou účasťou (napr. prevod, založenie a pod.). Právne úkony vykonané v rozpore s týmito zákazmi budú ex lege neplatné. Príkaz bude vyvolávať aj účinky vo vzťahu k registrovému súdu, ktorý nebude môcť zapísať do obchodného registra prevod majetkovej účasti bez súhlasu toho, kto príkaz vydal (odsek 5).

Trvanie zaistenia majetkovej účasti je upravené v odsekoch 3 a 6. Podľa odseku 6 zaistenie trvať, dokým trvá jeho účel. Akonáhle pominie potreba mať zaistenú majetkovú účasť, príkaz na jeho zaistenie musí byť zrušený. Zrušenia zaistenia sa však bude môcť domáhať aj majiteľ majetkovej účasti, a to postupom podľa odseku 3. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť.

Ustanovenie § 96c pojednáva o majetkovej účasti v právnickej osobe vo všeobecnosti. Majetkovou účasťou môže byť obchodný podiel, členský podiel, prípadne akcie. V prípade zaistenia zaknihovaných akcií však bude potrebné postupovať podľa § 96, ktorý upravuje zaistenie zaknihovaných cenných papierov. To znamená, že právna úprava v § 96 je špeciálnou úpravou vo vzťahu k § 96c.

§ 96d

56

V navrhovanom § 96d je upravené zaistenie virtuálnej meny. Ide o nóvum, ktoré sa zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu jej špecifického charakteru a potreby osobitného prístupu.

V odseku 1 sa upravujú podmienky, za splnenia ktorých môže byť virtuálna mena zaistená. Zaistenie prichádza do úvahy, ak virtuálna mena je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti. Špecifická úprava je upravená v odseku 3 podľa ktorého sa zakáže akékoľvek dispozícia s virtuálnou menou a zároveň sa prikáže vydanie virtuálnej meny vrátane vydania hesla, prístupového kódu alebo podobných údajov umožňujúcich nakladanie s virtuálnou menou. Súčasne sa explicitne ustanovuje, že právne úkony urobené v rozpore so zákazom sú neplatné.

V zmysle dikcie odseku 6 takýto príkaz musí byť písomný a musí byť náležite odôvodnený. V odseku 7 je upravené právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia nehnuteľnosti. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť. V prípade negatívneho rozhodnutia o takejto žiadosti má vlastník nehnuteľnosti možnosť podať opakovanú žiadosť po uplynutí 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

§ 96e

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový zaisťovací inštitút, a to zaistenie inej majetkovej hodnoty, pod ktorou sa rozumie majetkové právo alebo iná peniazmi oceniteľná hodnota, ktorá je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení inej majetkovej hodnoty predseda senátu a prokurátor. Odsek 3 ustanovuje obligatórnu náležitosť príkazu na zaistenie, ktorou je zákaz nakladania so zaistenou inou majetkovou hodnotou. V prípade, že bol zákaz porušený, takto urobené právne úkony sú de lege neplatné.

V odseku 4 a 5 sa ustanovuje povinnosť príslušných orgánov zisťovať existenciu vecných práv ďalších osôb k zaistenej inej majetkovej hodnote. V odseku 8 je upravená ochrana vlastníka inej majetkovej hodnoty v súvislosti s ochranou práv tretích osôb, a tým spôsobom, že právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia. V prípade negatívneho rozhodnutia má možnosť opätovne podať žiadosť po uplynutí lehoty 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

§ 96f

Navrhované ustanovenie upravuje postup výlučne pri zaistení hnuteľnej veci, u ktorej je predpoklad, že ju bude potrebné zaistiť. Z tohto dôvodu sa navrhuje použiť postup podľa § 89a, § 90, § 97 a 98 Trestného poriadku, kedy najskôr dôjde k vydaniu alebo odňatiu veci, a následne sa vyhodnotí povaha veci a zvolí sa režim zaistenia, a to zaistenie na účely dokazovania alebo zaistenie ako nástroja alebo výnosu z trestnej činnosti.

57

§ 96g

V navrhovanom § 96f je upravené zaistenie náhradnej hodnoty. Ide o nóvum, ktoré sa zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na základe navrhovanej úpravy bude možné vydať príkaz na zaistenie náhradnej hodnoty, ak nemožno dosiahnuť vydanie alebo odňatie veci, zaistenie hnuteľnej veci, peňažných prostriedkov, zaknihovaných cenných papierov, nehnuteľností, virtuálnej meny, inej majetkovej hodnoty alebo majetkovej účasti, ktoré sú nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

§ 97 a 98

Navrhovanými zmenami v § 97 sa majú odstrániť aplikačné problémy, na ktoré poukázala prax pri vysporiadavaní sa so zaistenými vecami podľa Trestného poriadku. Z dôvodu absencie lehoty na prevzatie veci a uplatnenie nároku na vec v civilnom procese, sa preto navrhuje doplnenie lehôt a rovnako aj následné prepadnutie veci v prospech štátu. Vec, ktorá prepadne v prospech štátu podľa § 97 ods. 1, prejde podľa § 5 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu do dočasnej správy, ktorú vykonáva okresný úrad v sídle kraja. O prechode veci do vlastníctva štátu informuje orgán, ktorý rozhoduje o vrátení veci vlastníkovi alebo držiteľovi dočasného správcu, príslušného podľa bydliska vlastníka alebo oprávneného držiteľa veci, resp. podľa miesta, kde sa vec nachádza. Navrhuje sa tiež doplniť podrobnejší postup pri predaji veci a zničení vecí, ktoré majú špecifický charakter (omamné látky, psychotropné látky, jedy, alkohol a pod.). Zároveň sa navrhuje do jednotlivých ustanovení doplniť pojem „inak zaistená vec“ za účelom odstránenia nejasností v aplikačnej praxi, ktoré sa týkali nakladania so zaistenými vecami, ktoré boli zaistené v pri domovej prehliadke, prehliadke iných priestorov alebo pozemkov, napr. nájdené kradnuté autá, ktoré sa v praxi často zaisťujú v rámci obhliadky miesta činu.

V platnom znení § 98 sa upravuje len postup pri vrátení veci obvinenému, preto sa navrhuje jeho širšia úprava, aby zahŕňala všetky osoby, ktorých vec mohla byť odňatá alebo vydaná. Zároveň sa navrhuje doplniť postup v prípade, ak išlo o vec získanú trestným činom a nikto nepožiadal o vrátenie veci alebo si neuplatnil právo na vec nikto iný. Tiež sa navrhuje doplniť vymedzenie bezcennej veci, ak sa vec nepodarí predať ani za zníženú cenu.

§ 98a

V nadväznosti na rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní sa vymedzujú spoločné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú a aplikujú na jednotlivé zaisťovacie inštitúty. V odseku 2 sa explicitne ustanovuje nulitnosť takého právneho úkonu, ktorý bol vykonaný bez súhlasu príslušného orgánu. V odseku 3 sa upravuje generálny odkaz na osobitnú právnu úpravu, ktorej predmetom regulácie je správa zaisteného majetku; ide o návrh zákona v čl. I. V odseku 4 sa po vzore konania a rozhodovania o väzbe upravuje objektívna lehota trvania zaistenia majetku, ktorá bude 5 ročná, s možnosťou predĺženia tejto lehoty o 7 mesiacov, a to aj opakovane. Zároveň sa vyjadruje zásada, že zaistenie majetku trvať len po nevyhnutný čas. Úzko s tým súvisí navrhovaná úprava v odseku 5, ktorá kladie na prokuratúru a súdy požiadavku na skúmanie dôvodov trvania zaistenia majetku, vecí alebo iných majetkových hodnôt, a to v ktoromkoľvek štádiu trestného konania po tom, čo došlo k ich zaisteniu. Dotvárajú sa tak zákonné garancie pre zákonné využívanie zaisťovacích inštitútov s cieľom zabezpečiť ústavne garantovaných práv, najmä práva vlastniť majetok. Ak uplynie 5-ročná lehota zaistenia, pričom táto lehota nebude predĺžená v zmysle znenia odseku 4, zapísaná

58

poznámka v katastri nehnuteľnosti sa vymaže z úradnej povinnosti, pričom pri nakladaní s nehnuteľnosťou nie je potrebný súhlas príslušného orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení. Uvedené znamená , že príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností nie je povinný v zmysle § 3 ods. 3 návrhu zákona informovať tento príslušný orgán, že sa s nehnuteľnosťou určitým spôsobom nakladá. V odseku 6 sa explicitne ustanovuje za účelom vyhnutia sa rôznym právnym výkladom a problémom pri správe zaisteného majetku v praxi, že zaistenie majetku sa vzťahuje aj na plody a úžitky pochádzajúce zo zaisteného majetku.

K bodu 18 (§ 111 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava ustanovenia súvisiaca so zmenou názvu trestného činu podľa § 219 Trestného zákona.

K bodu 19 (§ 112 ods. 1)

Súčasne znenie dotknutého ustanovenia neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní účinne reagovať na aktuálne formy a spôsoby páchania trestnej činnosti. Z uvedeného dôvodu a v nadväznosti na schválený Akčný plán boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti, ktorý vychádza zo zavedenia efektívneho finančného vyšetrovania, sa navrhuje umožniť určených zložkám v rámci použitia tohto prostriedku operatívno-pátracej činnosti aj poskytovanie služby resp. predstierať určité činnosti a tým identifikovať jednotlivé typológie zneužívaných legalizačných schém, ktoré majú často aj cezhraničný charakter.

K bodu 20 (§ 113 ods. 9, § 114 ods. 7, § 115 ods. 7)

Dôvodom navrhovanej zmeny je snaha zákonodarcu o precizovanie tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa týkajú použiteľnosti dôkazov získaných využitím informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v inej trestnej veci. Samotná súdna prax zastáva nejednotný postoj k výkladu predmetných ustanovení, práve vo vzťahu k použiteľnosti dôkazov získaných v inej trestnej veci (pozri napr. rozhodnutie NS SR z 7. februára 2012, sp. zn. 2 To 5/2011 v. rozhodnutie NS SR z 15. mája 2019 sp. zn. 1TdoV/8/2019). Táto názorová rozdielnosť následne spôsobuje v praxi pri odhaľovaní trestnej činnosti spojenej s legalizáciou výnosov z trestnej činnosti problémy. Dôkazy získané na základe informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v jednej trestnej veci dokumentujú aj nakladanie s finančnými prostriedkami a výnosmi získanými z trestnej činnosti, ktoré zakladajú alebo dokumentujú podozrenie zo spáchania trestného činu legalizácie výnosov z trestnej činnosti, avšak takéto dôkazy podľa názoru niektorých súdov nepoužiteľné v trestnom konaní o trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti, nakoľko ide o iné trestné konanie. V praxi tak často dochádza k zamedzeniu možnosti zdokumentovať a preukázať osobe nadobudnutie majetku z trestnej činnosti, a tým aj vykonať prípadne zaistenie takéhoto majetku. Avšak navrhovanou zmenou sa predpokladá odstránenie názorovej rozdielnosti, resp. zjednotenie výkladu dotknutej právnej úpravy súdmi a použitie takto získaných dôkazov aj v inej trestnej veci.

K bodu 21 [§ 119 ods. 1 písm. f)]

59

Ide o legislatívno-technickú úpravu ustanovenia, ktorou sa reaguje na zavedenie definície výnosu z trestnej činnosti v Trestnom zákone.

K bodom 22 a 23 (§ 119 ods. 1 písm. g) a ods. 2)

Do Trestného poriadku sa navrhuje sa explicitne doplniť tzv. finančné vyšetrovanie. V zmysle navrhovaného písmena f) v § 119 bude potrebné v trestnom konaní dokazovať aj majetkové pomery osoby voči ktorej sa vedie trestné konanie na účely odňatia výnosov z trestnej činnosti ; podstata spočíva v zisťovaní majetku, u ktorého je predpoklad, že pochádza z trestnej činnosti.. Podľa takto nastavanej právnej úpravy bude potrebné vyhotovovať majetkový profil naviazaný na výnosy z trestnej činnosti. Zisťovanie majetkového profilu vykonáva buď policajt v zmysle Trestného poriadku alebo orgán podľa osobitného predpisu. Cieľom takéhoto doplnenia právnej normy je podporiť, aby zisťovanie majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu bol paralelný proces popri vyšetrovaní (preukazovanie okolností skutku a usvedčenie páchateľa), pričom proces bude oprávnená vykonávať aj iná osoba ako len procesne príslušný policajt (príslušný na vedenie vyšetrovania), a aby na účely zisťovania majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu bolo možné využiť aj postupy podľa osobitných predpisov.

K bodu 24 [§ 190 ods. 2 písm. b)]

Ako problematickou sa javí otázka rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu, ktoré vydal európsky delegovaný prokurátor na pokyn či európskeho prokurátora alebo stálej komory, ktorej rozhodnutiami v tomto smere je viazaný aj európsky prokurátor, predovšetkým uzneseniu o vznesení obvinenia. Podľa § 31 ods. 4 posledná veta Trestného poriadku je totiž z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. Treba pritom zdôrazniť, že súdna prax nie je doposiaľ zjednotená v tom, aké dôsledky má, ak o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol vylúčený prokurátor, a nemalá časť teórie i praxe zastáva názor, že v takejto situácii je trestné stíhanie obvineného nezákonné a pokiaľ takúto chybu nemožno napraviť postupom podľa § 363 Trestného poriadku, prichádza do úvahy iba zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie obžalovaného. Pre takéto prípady sa javí byť vhodným doplniť ustanovenie § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku navrhovaným spôsobom. Aplikácia tohto ustanovenia však bude podmienená tým, že vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry stanoví, kto je v takýchto prípadoch nadriadeným prokurátorom.

K bodu 25 (§ 196 ods. 1)

V tomto prípade ide o implementačné ustanovenie vo vzťahu k čl. 24 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, ktorého cieľom je zabezpečiť naplnenie tzv. notifikačnej povinnosti smerom k Európskej prokuratúre.

K bodu 26 200 ods. 4 a 5, § 201 ods. 5 písm. b) a ods. 6 písm. b), § 202 ods. 2 a 3, § 230 ods.

2 písm. h) a i)]

Ide o legislatívno-technickú zmenu vyvolanú v dôsledku zmeny štruktúry § 10, kde dochádza k vypusteniu odseku 7, a preto je potrebné aktualizovať vnútorné odkazy na § 10.

60

K bodu 27 (§ 202 ods. 2)

V súvislosti so zavedením nového trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a (pozri čl. II bod 40) sa navrhuje upraviť postup pri skrátenom vyšetrovaní a to tak, aby skrátené vyšetrovanie o prečinoch trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a ods. 1 a 2 Trestného zákona vykonával vyšetrovateľ (policajt uvedený v § 10 ods. 7 písm. a) až c)).

K bodu 28 (§ 211 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zmenou názvu trestného činu podľa § 219 Trestného zákona a zrušením trestného činu podielnictva.

K bodu 29 [§ 215 ods. 2 písm. d)]

V súvislosti s konaním o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV, je potrebné v Trestnom poriadku vykonať úpravu na zabezpečenie splnenia všetkých záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z citovanej smernice. Zo znenia smernice je potrebné zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány boli oprávnené nestíhať a neukladať tresty za trestné činy, ktoré osoba spáchala z donútenia v priamej súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin vymedzený v čl. 14 smernice, ako i trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom tieto obete vystavované dlhodobému fyzickému alebo psychickému nátlaku zo strany páchateľa a často vykonajú požiadavku, resp. príkaz tohto páchateľa, ktorým môže byť aj spáchanie trestného činu, a to len z obavy o svoj život. V Trestnom poriadku sa preto navrhuje upraviť ustanovenie § 215 týkajúce sa zastavenia trestného stíhania. V zmysle navrhovanej úpravy bude prokurátor oprávnený zastaviť trestné stíhanie voči takejto osobe, bez ohľadu na to, či táto osoba spáchala prečin alebo zločin v súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin týrania blízkej osoby alebo zverenej osoby alebo trestný čin vymedzený v čl. 14 smernice.

K bodu 30 (§ 229 ods. 2)

Navrhovaná právna úprav za cieľ odstrániť situáciu, kedy osobe, ktorá je vlastníkom majetku, veci alebo inej majetkovej hodnoty, nemôže byť majetok, vec alebo iná majetková hodnota orgánmi činnými v trestnom konaní počas prerušeného trestného stíhania vrátená. Uvedené ustanovenie obsahuje aj možnosť podania samostatného návrhu prokurátorom na uloženie ochranného opatrenia počas prerušenia trestného stíhania. Táto úprava tiež zjednodušiť vrátenie veci, kedy nebude potrebné formálne vydávať rozhodnutie o pokračovaní v trestnom stíhaní, vrátiť vec a následne znovu prerušiť trestné stíhanie.

K bodu 31 (§ 331 ods. 2)

61

Potreba zmeny ustanovenia v súvislosti s prijatím novely Trestného zákona zákona č. 214/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Táto novela priniesla zmenu, na základe ktorej senát rozhoduje o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, kým podľa dovtedajšej právnej úpravy senát rozhodoval o zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby viac ako osem rokov. Na základe tejto zmeny bolo potrebné náležite upraviť aj § 331 ods. 2, ktorý upravuje rozhodovanie senátu.

K bodu 32 (§ 423)

Legislatívno-technická úprava s ohľadom na nové riešenie príslušnosti na vedenie konania týkajúceho sa trestu prepadnutia majetku.

K bodu 33 (§ 425 ods. 1, § 428 ods. 2)

V súlade s požiadavkou Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky prijať nevyhnutné opatrenia „pre zefektívnenie zaisťovania a následnej konfiškácie výnosov z trestnej činnosti“ sa navrhuje v prípade zaisťovania výkonu trestu prepadnutia majetku a výkon trestu prepadnutia veci upustiť od podmienky využitia zaistenia majetku spočívajúcej v existencii obavy, že výkon trestu bude zmarený alebo sťažený. Túto skutočnosť nebude potrebné v trestnom konaní pri zaisťovaní výkonu trestu dokazovať. Navrhované vypustenie tejto podmienky reflektuje požiadavky aplikačnej praxe, keďže orgány činné v trestnom konaní mali v praxi problémy preukazovať dôvodnú obavu, že výkon trestu bude zmarený alebo sťažený. V praxi často nastali situácie, kedy sa obvinený účelne zbavil majetku a následne neexistoval majetok, ktorý by bolo možné zaistiť, pretože prokurátor sa dozvedel o zbavovaní majetku, ktorý vlastnil obvinený ex post.

K bodu 34 (§ 425 ods. 1)

Vzhľadom na rozšírenie právnej úpravy zaisťovacích inštitútov sa navrhuje rozšírenie vnútorných odkazov odkazujúcich na primerané použitie právnej úpravy aj na zaistenie výkonu trestu prepadnutia majetku.

K bodu 35 (§ 428 ods. 2, § 461 ods. 2)

Účelom zmeny dotknutých ustanovení je zabezpečiť aplikáciu nových ustanovení o zaistení majetku vrátane § 98a aj v prípadoch zaisťovania podľa § 428 a § 461 Trestného poriadku. Nad rámec doterajšej právnej úpravy sa odkazuje aj na primerané použitie § 426 a 427 Trestného poriadku, čím sa zaručuje rovnaký štandard aplikácie zaisťovacích inštitútov ako z pohľadu dotknutých osôb, tak aj orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

K bodu 36 (§ 433)

Podľa platného znenia § 433 možno vlastnícke právo tretej osoby k prostriedkom a veciam postihnutým výkonom trestu prepadnutia majetku uplatniť len v civilnom procese. Niet dôvod neposkytnúť ochranu práv tretích osôb aj v prípadoch trestu prepadnutia veci a ochranných opatrení zhabania veci a zhabania časti majetku. Na tento účel sa teda rozširuje rozsah úpravy § 433 doplnením uvedených trestov a ochranných opatrení.

62

K bodu 37 (nadpis)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zavedením výkonu nového ochranného opatrenia zhabania časti majetku v Trestnom poriadku.

K bodu 38 (§ 461 ods. 2)

Obdobne ako v prípade zaisťovania výkonu majetkových trestov, tak aj v prípade ochranného opatrenia zhabania veci sa navrhuje upustiť od podmienky existencie obavy, že výkon tohto ochranného opatrenia bude zmarený alebo sťažený pre uplatnenie zaistenia výkonu ochranného opatrenia. Navrhované vypustenie tejto podmienky reflektuje požiadavky aplikačnej praxe, keďže orgány činné v trestnom konaní mali v praxi problémy preukazovať dôvodnú obavu, že výkon ochranného opatrenia bude zmarený alebo sťažený. V praxi často nastali situácie, kedy sa osoba účelne zbavovala majetku a následne neexistoval majetok, ktorý by bolo možné zaistiť, pretože prokurátor sa dozvedel o zbavovaní majetku ex post.

K bodu 39 (§ 461 ods. 3)

Do právnej úpravy zaistenia výkonu hroziaceho ochranného opatrenia zhabania veci sa navrhuje zaviesť absentujúcu úpravu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení veci. Zabezpečí sa tak rovnaký štandard ochrany práv dotknutých osôb ako v prípade majetkových trestov, tak aj v prípade majetkových ochranných opatrení.

K bodu 40 (§ 461a)

V súlade s novým navrhovaným ochranným opatrením zhabania časti majetku (pozri čl. II bod 2) sa náležite k tomu upravuje procesný postup príslušných orgánov pri výkone tohto ochranného opatrenia. Koncept navrhovaného ustanovenia vychádza z právnej úpravy obsiahnutej v § 461 platného Trestného poriadku, týkajúceho sa výkonu zhabania veci. A teda v odseku 1 sa upravuje postup súdu po vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa uložilo zhabanie časti majetku. V odseku 2 sa upravuje možnosť zaistenia časti majetku ak sa vedie trestné stíhanie pre trestný čin, za ktorý vzhľadom na povahu a závažnosť činu a na pomery obvineného treba očakávať uloženie takéhoto ochranného opatrenia. Súčasne sa odkazuje aj na primerané použitie § 425 ods. 2, § 426 a 427 Trestného poriadku, čím sa zaručuje rovnaký štandard aplikácie zaisťovacích inštitútov ako z pohľadu dotknutých osôb, tak aj orgánov činných v trestnom konaní a súdov. V odseku 3 sa navrhuje pripustenie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení časti majetku.

K bodom 41 až 46 (§ 550, § 550 ods. 1, § 550a, § 551, § 551 ods. 1 a 4)

Zmena tohto ustanovenia zosúlaďuje terminológiu zaisťovania v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach s terminológiou, ktorá sa zavádza touto právnou úpravou, resp. s terminológiou používanou v prvej časti Trestného poriadku. V súlade s medzinárodnými štandardmi, medzinárodnou praxou a medzinárodnými zmluvami sa umožňuje zaistenie majetku, veci alebo inej finančnej hodnoty aj na základe princípu vzájomnosti (reciprocity), nielen existujúcej medzinárodnej zmluvy.

K bodu 47 (§ 567q)

63

Právna úprava v odsekoch 1 a 2, ktorá podriaďuje režimu novej právnej úpravy vracanie vecí vydaných, odňatých alebo prevzatých v trestnom konaní podľa doterajších predpisov novej právnej úprave v § 97 a 98. Súčasne platí, že výzva podľa § 97 a 98 musí byť podaná po účinnosti tohto zákona. Veci, ktoré sa stanú majetkom štátu prejdú, takisto ako je tomu v prípade podľa § 97 ods. 1, do dočasnej správy okresnému úradu v sídle kraja.

Odsek 3 sa viaže na ustanovenie § 98a ods. 4 Trestného poriadku, ktoré stanovuje maximálnu lehotu na zaistenie majetku päť rokov. Z tohto dôvodu bolo potrebné nastaviť prechodné ustanovenie, a to tak, že dané ustanovenie sa nepoužije na príkazy o zaistení majetku vydané pred 1. januárom 2021.

K bodu 48 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. IV

(zákon č. 143/1998 Z. z.)

K bodu 1 [§ 34a ods. 3 písm. b)]

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s vypustením trestného činu podielnictva.

K bodu 2 (§ 57g)

Účinnosťou novely Trestného zákona sa trestný čin podielnictva z nedbanlivosti v § 34a ods. 3 písm. b) leteckého zákona zmení na trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti z nedbanlivosti (navrhovaný § 233a Trestného zákona), ktorý bude v modifikovanom znení obsahovať aj pôvodný trestný čin podielnictva.

Podľa § 34a ods. 6 leteckého zákona sa bezúhonnosť člena bezpečnostnej ochrany overuje na začiatku výkonu činnosti a potom následne raz za päť rokov. Bezúhonnosť sa overuje výpisom z registra trestov. Ten, kto je právoplatne odsúdený za trestný čin podielnictva z nedbanlivosti ešte pred dňom účinnosti novely Trestného zákona a odsúdenie nebude ešte zahľadené, bude mať vo výpise z registra trestov uvedené odsúdenie za podielnictvo podľa starej skutkovej podstaty. Ak sa člen bezpečnostnej ochrany alebo ten, kto ním chce byť, po nadobudnutí účinnosti novely Trestného zákona preukáže takýmto výpisom, bude v podstate bezúhonný, pretože podielnictvo nahradí legalizácia výnosov z trestnej činnosti, aj keď s „absorbovaným“ podielnictvom. Na zabránenie tejto situácie bolo potrebné zaviesť prechodné ustanovenie, ktorého zámerom je docieliť, aby sa taká osoba (t. j. ktorá bola pred 1. januárom 2021 právoplatne odsúdená za trestný čin podielnictva a jej odsúdenie za tento trestný čin nebolo ešte zahľadené) nepovažovala za bezúhonnú.

K čl. V

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 50)

64

Keďže dochádza k zmene orgánu oprávneného rozhodovať spory o príslušnosť medzi Európskou prokuratúrou a prokuratúrou, pričom týmto orgánom byť Najvyšší súd Slovenskej republiky, je namieste, aby bola právna úprava zakladajúca právomoc súdu upravená priamo v Trestnom poriadku, a nie v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Inak povedané, pôsobnosť súdov nemôže upravovať zákon upravujúci postavenie prokuratúry, ale pôsobnosť súdov musí byť upravená v príslušnom procesnom predpise, v tomto prípade v Trestnom poriadku. Z uvedeného dôvodu sa preto vypúšťa pôvodný § 50 ods. 2 zákona o prokuratúre, pričom po novom sa úprava presúva do Trestného poriadku, kam z hľadiska systematiky po správnosti patrí.

K bodu 2 (§ 55lb ods. 4)

Doplnenie právnej úpravy v § 55lb za cieľ v odseku 4 upraviť elektronickú úradnú komunikáciu pri výkone pôsobnosti Európskej prokuratúry na území Slovenskej republiky, pričom sa stanovuje, že európsky delegovaný prokurátor bude na území Slovenskej republiky disponovať elektronickou schránku pre doručovanie elektronických dokumentov.

K čl. VI

(zákon č. 154/2001 Z. z.)

K bodu 1 [§ 3 ods. 1 písm. a)]

Vzhľadom na komplexné uchopenie problematiky služobného úradu v prípade prokurátorov Európskej prokuratúry v novom odseku 5 sa navrhuje vypustenie súvisiacej úpravy v § 3 ods. 1 písm. a).

K bodu 2 (§ 3 ods. 5)

V záujme vytvorenia podmienok pre zabezpečenie podmienok sociálneho zabezpečenia hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora a jeho garantovania na rovnakej úrovni ako pre vnútroštátnych prokurátorov sa navrhuje úprava, podľa ktorej generálna prokuratúra bude plniť funkciu služobného úradu pre prokurátorov Európskej prokuratúry vo vymedzených oblastiach.

K bodu 3 (§ 9b ods. 3)

Vzhľadom na obmedzený počet miest prokurátorov na Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorý určuje vláda Slovenskej republiky na návrh generálneho prokurátora, bolo s účinnosťou od 1. septembra 2019 do § 55e ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre doplnené pravidlo, že „prokurátori dočasne pridelení na výkon funkcie európskeho delegovaného prokurátora sa v rozsahu, v akom plnia úlohy Európskej prokuratúry, do tohto počtu nezapočítavajú“. V tej súvislosti sa navrhuje legislatívne upraviť pravidlo, že ak bude na výkon funkcie európskeho delegovaného prokurátora dočasne pridelený prokurátor, ktorý nepôsobí na Úrade špeciálnej prokuratúry, takýto prokurátor sa bude počas výkonu funkcie považovať za prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry. Po skončení dočasného pridelenia v Európskej prokuratúre z dôvodu, ktorý neohrozuje dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť prokuratúry, považuje predkladateľ za vhodné, aby sa takýto prokurátor, vzhľadom na jeho medzinárodné znalosti a skúsenosti mohol stať prokurátorom generálnej prokuratúry bez výberového konania. Inak bude zaradený na výkon funkcie prokurátora na svoju pôvodnú prokuratúru, kde vykonával funkciu

65

prokurátora pred dočasným pridelením k Európskej prokuratúre. Toto pravidlo by sa malo upraviť a aplikovať aj vo vzťahu k európskemu prokurátorovi za Slovenskú republiku a prípadne aj voči hlavnému európskemu prokurátorovi, ak by sa ním stal slovenský prokurátor.

K bodu 4 [§ 15 ods. 2 písm. h) a i)]

Podľa nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry môže dôjsť k odvolaniu hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora, a to najmä v tých najzávažnejších prípadoch, ktoré by inak podľa vnútroštátneho práva zakladali disciplinárnu zodpovednosť s možnosťou prípadného zániku funkcie prokurátora. Predkladateľ za to, že za týchto podmienok je neúnosné, aby slovenský prokurátor naďalej zotrvával vo funkcii prokurátora, ak došlo k zániku jeho funkcie v Európskej prokuratúre odvolaním a zároveň, ak dôvod jeho odvolania z funkcie v Európskej prokuratúre je tak závažného charakteru, že odôvodňuje jeho odvolanie z funkcie prokurátora. Navrhuje sa preto zaviesť nový dôvod pre obligatórne odvolanie z funkcie prokurátora spočívajúci v tom, že došlo k odvolaniu z funkcie v Európskej prokuratúre, a to z takých dôvodov, ktoré vážne ohrozujú dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť (slovenskej) prokuratúry. Vyhodnotenie otázky, či ide o dôvody vážne ohrozujúce dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť prokuratúry bude v pôsobnosti toho, kto rozhoduje o odvolaní z funkcie prokurátora, t. j. ide o pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

K bodom 5 a 7(§ 26 ods. 1 písm. u), § 138 ods. 3)

Vzhľadom na to, že pri vykonaní ustanovení, ktoré majú garantovať prokurátorovi dočasne pridelenému k Európskej prokuratúre minimálny štandard jeho sociálneho zabezpečenia na úrovni vnútroštátnej právnej úpravy Slovenskej republiky sa bude nevyhnutne vyžadovať súčinnosť dočasne prideleného prokurátora, navrhujeme do základných povinností prokurátora doplniť povinnosť oznamovať a preukazovať služobnému úradu potrebné informácie a údaje. Tomuto účelu slúžia zmeny navrhované v bodoch 5 a 7.

K bodu 6 (§ 131 ods. 1)

Navrhované doplnenie právnej úpravy si vyžiadala aplikačná prax v nadväznosti na pandémiu ochorenia Covid-19.

K bodu 8 (§ 258a)

Cieľom zmeny § 258a je doplnenie výkladového pravidla tak, aby sa zákon vzťahoval na hlavného európskeho prokurátora a európskeho prokurátora vtedy, ak tieto pozície zastávajú prokurátori zo Slovenskej republiky. V prípade európskeho delegovaného prokurátora ide vždy o prokurátora zo Slovenskej republiky, preto nie je potrebné toto doplnenie v prípade európskeho delegovaného prokurátora.

K čl. VII

(zákon č. 556/2001 Z. z.)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zamedzenie situácii, kedy sa zmarí zaistenie zaknihovaného cenného papiera tým, že emitent zmení jeho podobu. Súčasná právna úprava

66

túto otázku nerieši a javí sa ako účelné predísť vzniku situácií, ktoré by viedli k obchádzaniu rozhodnutí najmä orgánov činných v trestnom konaní. Listinné cenné papiere nahrádzajúce zaistené zaknihované cenné papiere emitent odovzdá Úradu pre správu zaisteného majetku.

K čl. VIII

(zákon č. 530/2003 Z. z.)

Vzhľadom na zavedenie zaistenia majetkovej účasti v právnickej osobe v Trestnom poriadku sa navrhuje v zákone o obchodnom registri zaviesť pravidlo, podľa ktorého sa bude zaistenie majetkovej účasti a zrušenie tohto zaistenia zapisovať do obchodného registra. Zabezpečí sa tak publicita tejto skutočnosti aj vo vzťahu k osobám, ktoré majú záujem nadobudnúť majetkovú účasť.

K čl. IX

(zákon č. 199/2004 Z. z.)

K bodu 1 (§ 79a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za colný delikt - prepadnutia tovaru alebo veci v prípadoch, keď sa zaistený tovar alebo vec predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru alebo veci, nakoľko tieto už nie sú zaistené.

K bodu 2 (§ 84aa)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za colný priestupok - prepadnutia tovaru alebo veci v prípadoch, keď sa zaistený tovar alebo vec predá v súlade s čl. I § 17 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru alebo veci, nakoľko tieto už nie sú zaistené.

K čl. X

(zákon č. 7/2005Z. z.)

K bodu 1 (§ 57 ods. 4)

Výklad právnych noriem často trpí textualistickým zajatím, čo vedie pri aplikácii k situáciám, ktoré sa v audiovizuálnej tvorbe zvyknú podávať ako komické („Rozkaz znel jasne: muž s koženou brašnou nesmie prejsť!“). Medzi príklady takejto na textualistickom základe budovanej diskusie patrí aj diskusia o otázke, či: „Je štát s nárok na prepadnutie majetku veriteľom?“ Je pritom zrejmé, že veriteľom je každý (aj štát), kto právo na plnenie (alebo inú činnosť) od iného. V prípade prepadnutia majetku je akurát špecifické, že vo všeobecnosti sa nedá hodnota „pohľadávky“ štátu zafixovať na konkrétnu hodnotu, keďže sa mení tak ako sa mení aj hodnota majetkových hodnôt, ktoré trest prepadnutia majetku postihuje. Ide však len o prípad, ktorému sa právna úprava inak nevyhýba. Podľa § 151c ods. 1 Občianskeho zákonníka pre platný vznik záložného práva napr. postačí, ak je hodnota zabezpečenej pohľadávky určiteľná.

Taktiež okolnosť, či v ustanovení § 57 ods. 4 použité slová „prihlásenej“ diskvalifikujú štát s možnosti riešenia odporovateľnosti v konkurze, zvykne byť nadnášaná ako sporná.

67

Pritom podľa §107a ods. 2 resp. ods. 6 je zrejmé, že sa nárok štátu z titulu prepadnutia majetku má byť v konkurze uspokojovaný, hoci zákonodarca výslovne neuvádza, že by mal byť prihlasovaný. To vedie len k logickému záveru, že nárok z titulu prepadnutia majetku je prihlásený automaticky. Jeho uspokojenie predstavuje kľúčový dôvod, pre ktorý sa takýto konkurz vedie a štát (snáď len na zmiernenie sekundárnej viktimizácie) umožnil iným veriteľom mať podiel na majetkovej podstate, ktorý predchádza uspokojeniu nároku štátu z prepadnutia majetku.

Zavádzanie určitého pravidla je však vždy komplikované, keďže môže byť argumentované, že zavádza novú právnu situáciu a pri doterajších situáciách sa presadí výkladové pravidlo „a contrario“. V tomto prípade však ide len o spresnenie textu a nezavádza sa žiadne nové pravidlo a ani sa právna situácia nemení.

K bodu 2 (§ 58 ods. 2)

Pri vyjadrení právnych noriem je na zdôraznenie určitého pravidla vhodné použiť právnu domnienku. Ustanovenie § 58 ods. 2 patrí medzi ustanovenia, kde je vhodné na zvýraznenie pravidla takúto (nevyvrátiteľnú) domnienku vyjadriť, hoci právna prax by k nej mala dospieť aj bez takéhoto vyjadrenia.

Ak niekto spácha trestný čin, za ktorý mu môže byť uložený trest prepadnutia majetku, musí si byť vedomý, že týmto okamihom sa dostal do úpadku. Ide o hmotnoprávny následok. Okolnosť, či sa spáchanie trestného činu určitej osobe podarí preukázať, je otázka procesná.

Od spáchania trestného činu je potrebné hľadieť na štát optikou veriteľa s minimálne s budúcou pohľadávkou na majetkovej podstate osoby, ktorej môže byť trest prepadnutia majetku uložený. Páchateľ (budúci odsúdený) môže mať tendenciu takýto nárok štátu ukracovať a to tak, že uskutočňuje úkony bez primeraného protiplnenia. Typicky pôjde o darovanie alebo predaj majetku za neštandardných podmienok (nemusí ísť len o nízku cenu ale aj o iné podmienky). Tretie osoby v skutočnosti len spravujú majetok páchateľa pod rúškom formálneho vlastníctva.

K bodu 3 (§ 58 ods. 3)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4.

K bodu 4 (§ 58 ods. 4)

Upravuje sa plynutie spätnej lehoty pre odporovanie právnym úkonom bez primeraného protiplnenia za účelom ukrátenia nároku z prepadnutia majetku. V tomto prípade sa nejaví ako potrebné pre účely plynutia spätnej lehoty rozlišovať, či išlo o úkony v prospech spriaznenej osoby alebo nie. Z pohľadu páchateľa je pre tendenciu zvýšeného počtu úkonov smerujúcich k zbavovaniu sa majetku rozhodujúce práve obdobie pred odsúdením. Pre ochranu právneho styku by však nemalo byť dlhšie ako 5 rokov.

K bodu 5 (§ 59 ods. 3)

68

Pozri k tomu odôvodnenie v bode 2.

K bodu 6 (§ 59 ods. 4)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4 a nových odsekov 5 a 6 (bod 7).

K bodu 7 (§ 59 ods. 5 a 6)

K odseku 5 pozri odôvodnenie k bodu 4.

V odseku 6 sa výslovne sa upravuje, že na účely neúčinnosti právnych úkonov (odporovateľnosti) tak ako právne úkony dlžníka je potrebné posudzovať jeho kvalifikované opomenutia. Ide o situácie, kedy v obdobnom postavení určitá osoba, konajúca s bežnou starostlivosťou o svoje záujmy, pre obranu alebo uplatnenie svojich práv uskutočnila určitý úkon alebo niečo vykonala. Nekonanie dlžníka vedie, vo výsledku, k ukráteniu veriteľov.

K bodu 8 (§ 60 ods. 2)

Jedným z kľúčových legislatívnych nástrojov, ktorý zákonodarca používa pri úprave neúčinnosti právnych úkonov (odporovateľnosti) prezumpcie. Prezumpcie v procesnom práve sa prejavujú ako prostriedok vedúci k rozkladaniu dôkazného bremena. Pôvodné pravidlo v § 60 ods. 2 je jedným s príkladov použitia takejto prezumpcie a teda rozloženia dôkazného bremena. Ak ide o úkon v prospech spriaznenej osoby dlžníka, ukracujúci úmysel dlžníka ako aj vedomosť protistrany o ňom sa predpokladá.

Navrhované pravidlo za účel uvedenú prezumpciu ešte rozšíriť aj na prípady, ak ide o zjavné mrhanie majetkom a to bez ohľadu na to, či druhá strana je spriaznenou osobou dlžníka. Právny styk pri nakladaní s majetkovými hodnotami prebiehať v súlade s princípom nezávislého vzťahu (arm´slenght principle). Aj osobe, ktorá nie je spriaznená s dlžníkom (resp. túto spojitosť nie je možné vždy preukázať) musí byť podozrivá transakcia, pri ktorej dlžník mrhá s majetkom. „Mrhanie majetkom“ sa musí posúdiť s prihliadnutím na všetky okolnosti transakcie a na účely tohto ustanovenia nie je vhodné a ani účelné toto slovné spojenie bližšie špecifikovať, keďže sa musí posúdiť s ohľadom na okolnosti veci. Mrhaním majetku treba predovšetkým rozumieť, že pôjde o nehospodárne a ľahkovážne zaobchádzanie s majetkom. Ak ide o bežnú transakciu v bežnom právnom styku, je namieste vyžadovať od nadobúdateľa ostražitosť obvyklú. Ak ide však o neobvyklú transakciu, je možné od nadobúdateľa požadovať, aby preukázal, čo ho viedlo k jej uskutočneniu s budúcim úpadcom a čo vykonal na to, aby s prihliadnutím na okolnosti prípadu predišiel neúčinnosti.

K bodu 9 (§ 60 ods. 3)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4.

K bodu 10 (§ 60 ods. 4)

Pozri odôvodnenie k bodu 2.

K bodu 11 (§ § 62 ods. 7)

69

Pozri odôvodnenie k bodu 1.

K bodu 12 (§ 107aa)

Normy konkurzného práva niekedy priamo a niekedy nepriamo vyjadrujú, čo je súčasťou konkurznej podstaty. Konkurzná podstata sa vytvorí priamo zo zákona ako účinok vyhlásenia konkurzu a možno ju rozdeliť na bezprostrednú a potenciálnu konkurznú podstatu. Prináležitosť určitej majetkovej hodnoty do bezprostrednej konkurznej podstaty vedie správcu k poňatiu majetkovej hodnoty do súpisu bez zbytočného odkladu. Pri potenciálnej konkurznej podstate pred súpisom je potrebné uskutočniť nejaký úkon (majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzky úpadcu) alebo dokonca konanie (odporovateľnosť, ktorá nie je uznaná treťou osobou).

Právna prax sa dlhodobo upína na konštrukciu vlastníckeho práva ako na predsudok, hoci je zrejmé, že formálne vlastníctvo môže slúžiť len ako závoj na zakrytie cudzej držby (detencie). V obchodnom práve je v súčasnosti takmer pravidlom vytváranie rôznych, často komplikovaných, štruktúr na zakrytie konečného užívateľa výhod. Z hľadiska boja proti praniu špinavých peňazí ako aj transparentnosti pri vzťahov medzi osobami súkromného práva a štátom existujú dôvody, pre ktoré sa začal odklon od bezbrehého presadzovania vlastníctva k inštitútom, ktoré majú svoj pôvod v konštrukcii držby majetku pre iného ako aj správe cudzieho majetku. Medzi takéto inštitúty patrí koncepcia konečného užívateľa výhod (beneficial ownership), ktorá pôvod v úprave trustu, čo je inštitút známy dlhodobo, avšak v našom práve (najmä po roku 1964) nikdy nie úplne implementovaný.

Na rozdiel od situácií, kedy prichádza do úvahy uplatnenie odporovateľnosti, v situáciách tzv. dôvernej správy cudzieho majetku nebude spravidla čo odporovať, keďže pôjde o majetkové hodnoty, ktoré dlžník formálne nevlastnil, hoci nad nimi vykonával priamu alebo nepriamu kontrolu. Tieto majetkové hodnoty by mali podliehať konkurzu vedenom na účely výkonu trestu prepadnutia majetku. Správa cudzieho vyplynie často len so sumára nepriamych dôkazov. Jej typické prejavy sú v podstate dva:

1. tretia osoba poskytuje alebo poskytla dlžníkovi výhodu alebo úžitok bez primeraného protiplnenia

Pôjde typicky o situácie, kedy iná osoba niekomu bez toho, aby na to existovali vážne dôvody poskytuje výhodu alebo úžitok (napr. obchodná spoločnosť platí lízing na motorové vozidlo, ktoré sa poskytne do užívania budúcemu úpadcovi bez toho, aby na to boli rozumné dôvody). Nie je rozhodujúce, či tretia osoba je spriaznená s dlžníkom.

2. spriaznená osoba dlžníka nadobudla majetok, ktorý nezodpovedá príjmom takejto osoby.

Pri preverovaní trestnej činnosti vyjdú najavo také okolnosti, ktoré svedčia záveru, že rodinný príslušník alebo iná spriaznená osoba úpadcu nadobudla majetok, ktorého pôvod nie je možné rozumne vysvetliť.

Platí pritom, že majetok z nepoctivých zdrojov nepožíva právnu ochranu (§451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a musí byť vydaný podľa zásad o bezdôvodnom obohatení štátu.

70

Zavádzaný procesný mechanizmus je postavený na iniciatíve prokurátora a v dôsledkoch sa približuje modelu riešenia implementovanom v § 79 zákona. Ochrana tretej osoby pred zásahom do jej práv je potom vystavaná na modeli uplatnenia vylučovacieho práva.

Vzhľadom na počet konkurzov vedených za účelom prepadnutia majetku ako aj s ohľadom na skúsenosť s právnou úpravou registra partnerov verejného sektora ako aj konečných užívateľov výhod sa navrhuje upraviť výlučnú kauzálnu príslušnosť pre uskutočnenie konkurzného konania vedeného za účelom vykonania trestu prepadnutia majetku.

K bodu 13 (§ 206k)

Navrhovaným prechodným ustanovením sa rieši vzťah starej a novej právnej úpravy na už začaté a neskončené konania.

K čl. XI

(zákon č. 650/2005 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 2)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018//1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu nahrádza okrem iného aj Rámcové rozhodnutie Rady č. 2003/577/SVV o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, ktoré bolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky prostredníctvom zákona č. 650/2005 Z. z.. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné prijať niekoľko implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Na základe tejto skutočnosti sa v navrhovanom odseku 2 špecifikuje použitie zákona č. 650/2005 Z. z. len vo vzťahu k Dánskemu kráľovstvu a Írskej republike, ktoré nepristúpili k prijatiu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805, a preto nie týmto nariadením viazané. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tohto nariadenia a v ktorých sa nariadenie priamo aplikuje sa ustanovuje, že zákon č. 650/2005 Z. z. sa použije primerane a v rozsahu akom dotknuté nariadenie neustanovuje inak. Cieľom navrhovanej zmeny je upraviť vzťah uplatnenia, resp. použitia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a existujúcej slovenskej právnej úpravy (zákon č. 650/2005 Z. z.). Predkladateľ považuje subsidiárne použitie vnútroštátnej úpravy za vyhovujúce riešenie, od ktorého sa očakáva zabezpečenie riadnej aplikácie nariadenia v podmienkach Slovenskej republiky, pričom sa vychádza z predpokladu, že otázky nariadením neupravené, ktorých úprava je z pohľadu orgánu aplikácie nariadenia potrebná, sa budú riešiť v intenciách doterajšej vnútroštátnej úpravy. Jazykový režim, ktorý sa bude uplatňovať pri aplikácii ustanovení dotknutého nariadenia bude predmetom notifikácie zo strany Slovenskej republiky smerom ku Komisii Európskej únie.

K bodu 2 (§ 2 ods. 2)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je podobne ako v rámci novelizácie zákona č. 316/2016 Z. z. určiť vykonávajúci orgán v zmysle čl. 2 ods. 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 v podmienkach Slovenskej republiky. Na účely konania podľa nariadenia 2018/1805 sa ustanovuje, že vykonávajúcim orgánom je prokurátor okresnej prokuratúry, v ktorej obvode sa majetok, ktorý byť zaistený na základe príkazu na zaistenie, v čase doručenia príkazu na zaistenie a osvedčenia nachádza. Navrhované znenie odkazuje na

71

použitie § 8 ods. 1 platného zákona, v ktorom sa vymedzuje príslušnosť justičného orgánu Slovenskej republiky ako orgánu vykonávajúceho štátu. Samotné nariadenie predpokladá, že určenie príslušných orgánov je vecou vnútroštátnej úpravy. S ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je preto potrebné, aby príslušné orgány ustanovil zákon.

K bodu 3 (§ 4 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s bodom 1 a 2; potreba prečíslovania odkazov a poznámok pod čiarou.

K čl. XII

(zákon č. 330/2007 Z. z.)

K bodu 1 (§ 13 ods. 7)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorú je potrebné vykonať v nadväznosti na predchádzajúce novelizácie zákona, ktoré opomenuli vykonať aktualizáciu vnútorných odkazov po doplnení nových ustanovení do existujúcej štruktúry zákona.

K bodu 2 [§ 14 ods. 1 písm. a)]

Navrhovaná právna úprava ma za cieľ vyriešiť prístup Európskej prokuratúry k odpisom z registra trestov. Na tento účel sa navrhuje výslovne upraviť, že Európska prokuratúra bude k týmto údajom pristupovať prostredníctvom európskeho delegovaného prokurátora alebo európskeho prokurátora; v prípade európskeho prokurátora len, ak ide o nominanta za Slovenskú republiku.

K bodu 3 (§ 19 ods. 2)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorú je potrebné vykonať v nadväznosti na predchádzajúce novelizácie zákona, ktoré opomenuli vykonať aktualizáciu vnútorných odkazov po doplnení nových ustanovení do existujúcej štruktúry zákona.

K čl. XIII

(zákon č. 563/2009 Z. z.)

Nakoľko správcom zaisteného majetku bude Úrad pre správu zaisteného majetku navrhuje sa s výnimkou vecí zabezpečených na účely vykonania dôkazu pri správe daní a vecí určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia z dôvodu zabezpečenia účelu daňovej kontroly, určovania dane podľa pomôcok alebo miestneho zisťovaní, upraviť prepojenie výkonu rozhodnutia o zabezpečení veci a rozhodnutia o uložení predbežného opatrenia a správe zabezpečenej veci a peňažnej sumy, veci alebo práva určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia, s osobitným predpisom - zákonom o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rozhodnutie o zabezpečení veci a rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia sa považuje za rozhodnutie o zaistení majetku podľa zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zároveň sa upravuje náhradné uspokojenie účelu sankcie za správny delikt - prepadnutia veci v prípadoch, keď sa zaistená vec predá v

72

súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (správca dane) nemôže vysloviť sankciu veci, nakoľko už nie je zaistená.

K čl. XIV

(zákon č. 486/2013Z. z.)

K bodu 1 (§ 27a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za priestupok - prepadnutia tovaru v prípadoch, keď sa zaistený tovar predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru, nakoľko tento už nie je zaistený.

K bodu 2 (§ 33a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za iný správny delikt - prepadnutia tovaru v prípadoch, keď sa zaistený tovar predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru, nakoľko tento už nie je zaistený.

K čl. XV

(zákon č. 91/2016 Z. z.)

K bodom 1, 3, 4, 5, 6 a 11 (§ 1 ods. 2, § 7 ods. 1 a 3, § 9, § 10 a § 26 ods. 1)

Vzhľadom na skutočnosť, že trestné činy vymedzené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii môžu spáchať aj právnické osoby, ktoré za tieto trestné činy trestne zodpovedné, sa navrhuje zaviesť ochranné opatrenie zhabania časti majetku aj do zákona č. 91/2016 Z. z.. Návrhom sa zabezpečí konfiškácia časti majetku právnickej osoby pri taxatívne vymedzených trestných činoch, ak je majetok právnickej osoby v hrubom nepomere k jej zákonným príjmom. Z tohto dôvodu bolo potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy. Keďže dochádza k rozšíreniu katalógu ochranných opatrení v Trestnom zákona, je nevyhnutná aj analogická úprava v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb.

K bodu 2 (§ 3)

Dopĺňa sa taxatívny výpočet trestných činov právnických osôb o trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí plná transpozícia čl. 10 smernice 2019/713/EÚ. Navrhovaná úprava rovnako súvisí aj s vypustením trestného činu podielnictva a rozšírením ustanovení trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti z dvoch (súčasné § 233 a § 234) na tri ustanovenia (navrhované § 233, § 233a a § 234).

K bodu 7 (§ 10 ods. 2)

Ustanovuje sa, že za trestný čin podľa § 3 a za podmienok podľa § 83a Trestného zákona môže súd uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania časti majetku.

73

K bodu 8 (nadpis)

Legislatívno-technická úprava, ktorou sa dopĺňa nadpis § 11.

K bodu 9 (§ 11 ods. 5)

Upravujú sa zásady ukladania ochranného opatrenia zhabania časti majetku, na ktoré sa budú vzťahovať podľa navrhovanej úpravy ustanovenia odsekov 1 až 3.

K bodu 10 (§ 20a)

Návrhom sa dopĺňa do zákona ochranné opatrenie zhabania časti majetku, pričom podmienky uloženia tohto ochranného opatrenia vymedzuje § 83a Trestného zákona.

K bodu 12 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. XVI

(zákon č. 289/2016 Z. z.)

K bodom 1 a 2 (§ 14 ods. 10, 11 až 15)

V súvislosti s navrhovanou právnou úpravou (čl. I) je potrebné explicitne vyjadriť, že správa zaisteného majetku sa vykonáva podľa osobitného predpisu. Zo zákona č. 289/2016 Z. z. je z tohto dôvodu potrebné vypustiť tie ustanovenia, ktorú upravujú správu zaisteného majetku, ide o ustanovenia odsekov 11 až 15.

K čl. XVII

(zákon č. 316/2016 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 2)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu nahradilo Rámcové rozhodnutie Rady č. 2006/783/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu, ktoré bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté zákonom č. 316/2016 Z. z. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné prijať niekoľko implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Na základe tejto skutočnosti sa v navrhovanom odseku 2 špecifikuje použitie zákona č. 316/2016 Z. z. len vo vzťahu k Dánskemu kráľovstvu a Írskej republike, ktoré nepristúpili k prijatiu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805, a preto nie týmto nariadením viazané. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tohto nariadenia a v ktorých sa nariadenie priamo aplikuje sa ustanovuje, že zákon č. 316/2016 Z. z. sa použije primerane a v rozsahu akom dotknuté nariadenie neustanovuje inak. Cieľom navrhovanej zmeny je upraviť vzťah uplatnenia, resp. použitia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a existujúcej slovenskej právnej úpravy (zákon č. 316/2016 Z. z.). Predkladateľ považuje subsidiárne použitie vnútroštátnej úpravy za vyhovujúce riešenie, od ktorého sa očakáva

74

zabezpečenie riadnej aplikácie nariadenia v podmienkach Slovenskej republiky, pričom sa vychádza z predpokladu, že otázky nariadením neupravené, ktorých úprava je z pohľadu orgánu aplikácie nariadenia potrebná, sa budú riešiť v intenciách doterajšej vnútroštátnej úpravy. Jazykový režim, ktorý sa bude uplatňovať pri aplikácii ustanovení dotknutého nariadenia bude predmetom notifikácie zo strany Slovenskej republiky smerom ku Komisii Európskej únie.

K bodom 2, 5, 6, 8 13[§ 2 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 3 písm. a) c), § 6

ods. 1, § 10 ods. 1 písm. c), g) a h), § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c)]

Zavedením nového druhu ochranného opatrenia zhabanie časti majetku v Trestnom zákone (čl. II) v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia) vyvstala potreba zohľadniť túto skutočnosť, resp. ochranné opatrenie aj v zákone č. 316/2016 Z. z., ktorý upravuje uznanie a výkon majetkových rozhodnutí v trestnom konaní v rámci Európskej únie. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy v dotknutých ustanoveniach zákona.

K bodu 3 (§ 2 ods. 2)

Navrhované doplnenie § 2 o nový odsek za cieľ jednoznačne určiť, v situácii keď je Slovenská republika vykonávajúcim štátom, ktorý orgán je vykonávajúcim orgánom v zmysle čl. 2 ods. 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a ktorý orgán je ústredným orgánom podľa čl. 24 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Navrhovaná právna úprava identicky kopíruje právnu úpravu uvedenú v § 7 ods. 1 a 2 tohto zákona. To znamená, že ústredným orgánom v konaní podľa nariadenia 2018/1805 bude, resp. zostáva Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a vykonávajúcim orgánom súd, v ktorého obvode povinná osoba trvalý pobyt alebo sídlo. Ak nie je možné určiť príslušnosť súdu podľa prvej vety, je príslušný okresný súd, v ktorého obvode sa nachádza majetok alebo vec, ktorej sa majetkové rozhodnutie týka. Ak je založená príslušnosť viacerých súdov, na konanie je príslušný okresný súd, ktorému ministerstvo ako prvému doručilo alebo postúpilo osvedčenie a majetkové rozhodnutie, o ktorého uznanie a výkon sa žiada. Na zmenu rozhodných skutočností na určenie príslušnosti sa po začiatku konania neprihliada. Samotné nariadenie predpokladá, že určenie príslušných orgánov je vecou vnútroštátnej úpravy. S ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je preto potrebné, aby príslušné orgány ustanovil zákon.

K bodu 4 [§ 4 ods. 1 písm. a)]

Legislatívno-technická úprava ustanovenia; potreba prečíslovania odkazov a poznámok pod čiarou.

K bodu 7 (§ 4 ods. 4)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zavedením legislatívnej skratky „ministerstvo“ už v navrhovanom § 2 odsek 2 (bod 2).

75

K čl. XVIII

S prihliadnutím na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2021, okrem tých ustanovení, ktoré bezprostredne súvisia s pôsobnosťou Úradu pre správu zaisteného majetku, a to s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť tohto úradu pri výkone navrhovanej pôsobnosti (účinnosť 1. augusta 2021).

K prílohe

V transpozičnej prílohe sa uvádza zoznam preberaných právnych aktov Európskej únie.

V Bratislave, 26. augusta 2020

Igor Matovič, v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Mária Kolíková, v. r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov

K predpisu 530/2003, dátum vydania: 12.12.2003

1

27

Dôvodová správa

A. Všeobecná časťNávrh zákona o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“) je predkladaný v rámci plnenia uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 280/2003, ktorým bol schválený materiál „Návrh opatrení na zefektívnenie obchodného registra“. Uvedeným uznesením vlády Slovenskej republiky bola podpredsedovi vlády pre legislatívu a ministrovi spravodlivosti v časti B. 1. uložená úloha predložiť do 30. júna 2003 návrh zákona o obchodnom registri a registračnom konaní.

Predloženie návrhu zákona o obchodnom registri v širších súvislostiach vychádza aj z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, podľa ktorého má vláda vytvoriť predpoklady pre zefektívnenie práce v obchodnom registri, vrátane legislatívneho a technického zabezpečenia obchodného registra, a to v rámci komplexného prístupu k vykonávaniu inštitucionálno-organizačných zmien v súdnictve vedúcich k zrýchleniu súdneho konania.

Potreba prijatia predkladaného zákona okrem vyššie uvedeného vychádza tiež z požiadaviek vyplývajúcich z procesu harmonizácie slovenského právneho poriadku s právom Európskej únie. Právne predpisy Európskej únie, ktoré upravujú problematiku obchodného registra, majú povahu sekundárnych prameňov práva Európskej únie a problematikou obchodného registra sa zaoberajú v rámci úseku práva obchodných spoločností. Z hľadiska ich zamerania ide najmä o úpravu princípu publicity ako takého, ktorý sa realizuje prostredníctvom obchodného registra a na vymedzenie požiadaviek na minimálny rozsah údajov o obchodných spoločnostiach, ktoré sa prostredníctvom obchodného registra majú sprístupniť verejnosti. Samotný spôsob vedenia obchodného registra je v prevažnej miere ponechaný na národnú právnu úpravu.

Ide pritom o nasledovné smernice Rady Európskej únie:

a.Prvá obchodná smernica Rady č. 68/151/EHS z 9. marca 1968 o koordinácii zabezpečení, ktoré členské štáty požadujú z dôvodu ochrany záujmov spoločníkov a iných osôb od spoločností podľa článku 58 odsek 2 Zmluvy, so zámerom vytvoriť takéto zabezpečenia ekvivalentné v celom Spoločenstve (publikačná smernica),

b.Druhá obchodná smernica Rady č. 77/91/EHS z 13. decembra 1976 o koordinácii zabezpečení, ktoré členské štáty požadujú z dôvodu ochrany záujmov spoločníkov a iných osôb od spoločností podľa článku 58 odsek 2 Zmluvy, v súvislosti so založením a vznikom kapitálových spoločností, s vytváraním a zmenou ich imania, so zámerom vytvoriť takéto zabezpečenia ekvivalentné v celom Spoločenstve (kapitálová smernica),

c.Tretia obchodná smernica Rady č. 78/855/EHS z 9. októbra 1978 prijatá na základe článku 54 odsek 3 písm. g) Zmluvy, ktorá sa týka fúzií akciových spoločností (smernica o fúziách),

d.Šiesta obchodná smernica Rady č. 82/891/EHS zo 17. decembra 1982 prijatá na základe článku 54 odsek 3 písm. g) Zmluvy, ktorá sa týka rozdelenia akciových spoločností (smernica o rozdelení akciových spoločností),

e.Jedenásta obchodná smernica Rady č. 89/666/EHS z 21. decembra 1989, týkajúca sa požiadaviek na zverejňovanie informácií v súvislosti s organizačnými zložkami (pobočkami) kapitálových spoločností zriadenými v niektorom z členských štátov, ak sa samotná obchodná spoločnosť riadi právom iného členského štátu (smernica o zriaďovaní pobočiek spoločností),

f. Dvanásta obchodná smernica Rady č. 89/667/EHS z 21. decembra 1989 o jednoosobových spoločnostiach s ručením obmedzeným.

Z horeuvedených smerníc Rady Európskej únie vyplývajú vo vzťahu k právnej úprave registračného konania vo všeobecnosti tieto rámcové požiadavky:

Podľa článku 10 publikačnej smernice platí, že členské štáty sú povinné podrobiť proces založenia a vzniku kapitálových spoločností (tzn. akciovej spoločnosti, spoločnosti s ručením obmedzeným, prípadne komanditnej spoločnosti na akcie), predchádzajúcej kontrole splnenia zákonných požiadaviek, ktorá môže mať podľa voľby členského štátu jednu z nasledujúcich dvoch foriem: prvou formou je súdna alebo správna kontrola splnenia podmienok na vznik kapitálovej spoločnosti ustanovených právnymi predpismi (vykonávaná orgánom zodpovedným za vedenie obchodného registra – registrovým súdom alebo registrovým úradom), druhou prípustnou formou je zabezpečenie vyhotovovania zakladateľských dokumentov kapitálovej spoločnosti (zakladateľská zmluva (listina), stanovy), ako aj každej zmeny týchto dokumentov, vo forme verejných listín, ktorými sa osvedčuje dodržanie podmienok ustanovených právnymi predpismi.

Podobná právna úprava platí podľa článku 16 smernice o fúziách a podľa článku 14 smernice o rozdelení akciových spoločností aj v prípade splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia akciových spoločností. Za predpokladu, že právne predpisy členského štátu nevyžadujú, aby účinnosti týchto zmien predchádzala súdna alebo správna kontrola dodržania zákonných predpokladov, vyžaduje sa, aby mali zápisnice z valných zhromaždení, na ktorých sa o zmenách rozhodlo, ako aj uzatvorená zmluva o splynutí alebo zlúčení (projekt rozdelenia) formu verejných listín, ktoré ich dodržanie osvedčujú.

Zhodnotenie platného právneho stavu

Problematika obchodného registra a jeho vedenia je v súčasnej dobe upravená hlavne dvoma právnymi predpismi: zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (najmä § 27-34) a zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (najmä § 200a-200d).

Zatiaľ čo v oblasti hmotnoprávnej úpravy obchodného registra Obchodný zákonník poskytuje po poslednej novele (zákon č. 500/2001 Z. z.), v rámci ktorej došlo k zapracovaniu horeuvedených smerníc Rady Európskej únie, úroveň právnej úpravy, ktorá je porovnateľná s právnou úpravou vo vyspelých európskych krajinách, a to tak z hľadiska zhodnosti princípov, ako i z hľadiska podrobnosti právnej úpravy, osobitná zákonná úprava konania vo veciach obchodného registra prakticky absentuje, keďže sa obmedzuje len na štyri paragrafy Občianskeho súdneho poriadku, pričom vo zvyšku nadväzuje na všeobecnú úpravu občianskeho súdneho konania.

Existujúca právna úprava konania vo veciach obchodného registra pritom za súčasného právneho stavu prináša značné problémy, ktoré možno zhrnúť do nasledovných bodov:

◊Neustanovenie lehoty na rozhodnutie o návrhu na zápis do obchodného registra, z čoho vyplývajú niekoľkomesačné lehoty pri vykonaní zápisu.

◊Nejednoznačná právna úprava požiadaviek na návrh na zápis do obchodného registra, ako aj na druh a formu listín, ktoré je účastník konania povinný priložiť k návrhu na zápis do obchodného registra.

◊Dvojkoľajnosť právnej úpravy pri deklaratórnych zápisoch – nezosúladenosť medzi stavom zápisu a rozhodnutím spoločnosti (§ 131, 183 Obchodného zákonníka).

◊Problematické vymedzenie dňa vykonania zápisu (§ 200b ods.2 Občianskeho súdneho poriadku).

◊Nezosúladenosť nariadenia vlády SR č. 100/1993 Z. z. o Obchodnom vestníku v znení nariadenia vlády SR č. 50/1998 Z. z. s novelizovaným znením Obchodného zákonníka (novela vykonaná zákonom č. 500/2001 Z. z.), v dôsledku čoho je okruh údajov zverejňovaných podľa vládneho nariadenia užší ako okruh údajov zverejňovaných podľa Obchodného zákonníka, pričom zverejňovanie uloženia listín do zbierky listín podľa § 27 ods. 4 Obchodného zákonníka, nie je vo vládnom nariadení vôbec upravené.

◊Nejednoznačnosť právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku, najmä čo sa týka vymedzenia právnych účinkov zápisu niektorých údajov (konštitutívne alebo deklaratórne účinky).

◊Značný časový odstup zverejňovania rozhodnutí registrových súdov o obsahu zápisu v Obchodnom vestníku (na ktoré sa podľa § 27 ods. 4 Obchodného zákonníka viaže všeobecná materiálna publicita týchto rozhodnutí – t. j. všeobecné účinky voči tretím osobám) odo dňa, keď registrový súd rozhodol o obsahu zápisu.

Veľkú časť z vyššie uvedených negatív pritom možno do značnej miery považovať za dôsledok samotného charakteru konania vo veciach obchodného registra majúceho podobu bežného súdneho konania, v rámci ktorého je súd podľa § 200b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povinný skúmať, či sú splnené predpoklady na vykonanie zápisu ustanovené právnymi predpismi. Zdĺhavý a v niektorých prípadoch málo transparentný proces schvaľovania a materiálneho preskúmavania návrhov na zápis do obchodného registra navyše predstavuje veľkú pracovnú záťaž registrových súdov a sudcov, čo sa výraznou mierou prejavuje aj na samotnej dĺžke trvania konania. V existujúcej podobe takto súčasný systém vedenia obchodného registra predstavuje významnú brzdu ekonomiky Slovenskej republiky a je faktorom, ktorý nepriaznivo pôsobí na ochotu zahraničných osôb investovať v Slovenskej republike.

Jediným riešením na odstránenie niektorých z uvedených negatív sa preto javí prechod na nový systém vedenia obchodného registra, ktorý bude už svojimi základnými princípmi a mechanizmami zabezpečovať rýchle a kvalitné vybavovanie návrhov na zápis do obchodného registra a garantovať transparentný a vopred predvídateľný postup všetkých strán zúčastnených v tomto konaní. Tento proklamovaný cieľ sa zákon o obchodnom registri snaží dosiahnuť prostredníctvom zapracovania nasledujúcich princípov:

Základné princípy navrhovanej právnej úpravyZ hľadiska právomoci zákon o obchodnom registri predpokladá ponechanie agendy vedenia obchodného registra v právomoci súdov, čo do značnej miery zohľadňuje historické súvislosti a právnu tradíciu Slovenskej republiky, zabezpečuje plynulosť prechodu na nový systém vedenia obchodného registra, zodpovedá požiadavke hospodárnosti navrhovaného riešenia (keďže nepredpokladá prenášanie agendy obchodného registra na iný orgán alebo inštitúciu) a súčasne zohľadňuje aj významnú právnu súvislosť a potrebu informačného prepojenia s inými súdnymi konaniami (napr. konaniami podľa § 200e Občianskeho súdneho poriadku).

Najvýznamnejšou zmenou, ktorú prináša navrhovaná právna úprava, je zmena samotného charakteru registračného konania. Zákon o obchodnom registri v tejto súvislosti zavádza nový pojem „registrácia“, pod ktorým možno rozumieť postup pri zápise údajov do obchodného registra, zápise zmien zapísaných údajov a výmaze zapísaných údajov z obchodného registra. Tento postup pritom na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy konania vo veciach obchodného registra, nemá povahu občianskeho súdneho konania, ale spadá pod inú činnosť súdu v zmysle siedmej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedeného dôvodu zákon o obchodnom registri vylučuje subsidiárne použitie Občianskeho súdneho poriadku na registráciu údajov v obchodnom registri a ukladanie listín do zbierky listín a pripúšťa jeho primerané použitie len v prípadoch, v ktorých tak výslovne ustanoví, t. j. napr. v prípade doručovania alebo postupu pri ukladaní sankcií.

Skutočnosť, že v prípade registrácie údajov už nejde o konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku, umožňuje okrem iného aj vyňatie uvedenej agendy z rozhodovacej činnosti sudcov a prenesenie jej vybavovania na vyšších súdnych úradníkov. Sudca v zmysle navrhovanej právnej úpravy vstupuje do procesu registrácie až vo fáze riešenia prípadného sporu, tzn. až v okamihu rozhodovania o opravnom prostriedku, ktorým sú námietky proti odmietnutiu vykonania zápisu, zmeny zápisu alebo výmazu navrhovaných údajov. V prípade rozhodovania o námietkach ide už o rozhodovaciu činnosť súdu podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa novej právnej úpravy sa návrhy na zápis, zmenu zápisu alebo výmaz (ďalej len „návrh na zápis“) preskúmavajú z formálneho hľadiska, tzn. že súd skúma len úplnosť návrhu na zápis, vrátane príloh, súlad údajov uvedených v návrhu na zápis s údajmi vyplývajúcimi z príloh k návrhu, ako aj splnenie ďalších zákonom taxatívne vymedzených formálnych predpokladov zápisu (napr. zaplatenie súdneho poplatku). V prípade zápisov osobitného právneho významu, ako je napr. prvozápis obchodnej spoločnosti a zápis splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia obchodnej spoločnosti, zostáva do istej miery zachovaná aj materiálna kontrola, keďže súd musí preskúmať aj splnenie ďalších podmienok presne ustanovených v právnom predpise. Potreba preskúmavania splnenia ďalších hmotnoprávnych podmienok zápisu v prípade týchto druhov zápisov vyplýva z požiadaviek ustanovených v smerniciach Európskej únie (publikačná smernica, smernica o fúziách, smernica o rozdelení akciových spoločností).

Právo osoby podávajúcej návrh na zápis na podanie opravného prostriedku je garantované jednak zakotvením možnosti podať námietky proti nevykonaniu zápisu, o ktorých rozhoduje sudca v občianskom súdnom konaní podľa príslušných (novelizovaných) ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, jednak možnosťou navrhovateľa podať odvolanie voči uzneseniu, ktorým sudca po preskúmaní námietok námietkam nevyhovel.

Ďalším nóvom predkladanej právnej úpravy je formalizácia návrhov na zápis do podoby formulárov a ustanovenie presného zoznamu príloh, ktorými je potrebné návrhy na zápis doložiť. Za týmto účelom návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho predpisu k tomuto zákonu – vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR. Uvedenou právnou úpravou sa odstráni právna neistota osôb podávajúcich návrh na zápis do obchodného registra, ktorá v súčasnosti panuje ohľadom náležitostí návrhu na zápis do obchodného registra a príloh, ako aj nejednotnosť požiadaviek jednotlivých registrových súdov najmä pokiaľ ide o druh a formu predkladaných príloh. Používanie predpísaných formulárov a ustanovenie presného zoznamu príloh zároveň uľahčí kontrolu splnenia zákonom ustanovených podmienok na zápis údajov.

Zákon o obchodnom registri ďalej ustanovuje fixnú lehotu na vykonanie zápisu, čím sa v prípade úplného a bezvadného návrhu na zápis a príloh k tomuto návrhu, vytvoria predpoklady na rýchle vybavovanie návrhov a zároveň sa odstráni právna neistota navrhovateľa a tretích osôb, ktorá je v súčasnosti spojená s neúmerným predlžovaním konania vo veciach obchodného registra.

Napriek zapracovaniu horeuvedených princípov, ktoré prinášajú výrazné zmeny oproti predchádzajúcej právnej úprave, možno konštatovať, že návrh zákona o obchodnom registri je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, neodporuje ostatným zákonom (čo je vo viacerých prípadoch dosiahnuté formou novelizácie súvisiacich právnych predpisov) a súčasne je v súlade aj s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ako to vyplýva z doložky zlučiteľnosti vypracovanej k tomuto návrhu zákona.

Zmena alebo doplnenie súvisiacich právnych predpisovVzhľadom na to, že nová právna úprava úzko nadväzuje najmä na Obchodný zákonník a Občiansky súdny poriadok, zákon o obchodnom registri nevyhnutne prináša aj zmenu alebo doplnenie týchto právnych predpisov.

Nový zákon o obchodnom registri prináša vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku určité spresnenie a vyprecizovanie. Väčšina navrhovaných zmien sa realizuje formou vypustenia súvisiacich ustanovení z Občianskeho zákonníka a ich následného včlenenia buď priamo do zákona o obchodnom registri (zapisované údaje, obsah zbierky listín) alebo do vykonávacieho predpisu k tomuto zákonu (zoznam príloh, ktoré je potrebné priložiť k návrhu na zápis), a to bez výraznejšej zmeny ich obsahu.

Zmena charakteru registračného konania sa nevyhnutným spôsobom premieta aj do zmeny príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v súčasnosti upravujú konanie vo veciach obchodného registra (§ 200a-200d).

Navrhovaná právna úprava v § 200a nanovo vymedzuje konanie vo veciach obchodného registra, pod ktoré v jej zmysle spadá iba konanie, ktorým sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom. Uvedená zmena je odôvodnená tým, že z doterajšieho širokého spektra konaní, ktoré spadali pod vymedzenie konania vo veciach obchodného obsiahnuté v § 200a až 200d Občianskeho súdneho poriadku, má iba toto konanie všetky typické znaky nesporového konania, tzn., že ho súd môže začať nielen na návrh účastníka, ale aj z úradnej moci, jeho cieľom je zabezpečenie určitého verejného záujmu a postup súdu v konaní je charakterizovaný vyšetrovacou zásadou.

V novelizovanom znení § 200b Občianskeho súdneho poriadku je ďalej upravený postup registrového súdu, v rámci ktorého sa rozhoduje o námietkach proti odmietnutiu vykonania zápisu.

Pokiaľ o ďalšie súvisiace právne predpisy, ktorými sú:

◊zákon č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch a o zmene a doplnení zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov,

◊zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov,

◊nariadenie vlády SR č. 100/1993 Z. z. o Obchodnom vestníku v znení nariadenia vlády SR č. 50/1998 Z. z.,

predpokladá sa, že legislatívny proces vedúci k ich zmene a doplneniu bude prebiehať súbežne s legislatívnym procesom pri zákone o obchodnom registri, keďže je nevyhnutné, aby všetky uvedené právne predpisy nadobudli účinnosť súčasne so týmto zákonom. Keďže si však všetky dotknuté právne predpisy vyžadujú širšiu a komplexnejšiu novelizáciu, ktorá presahuje rámec zapracovania zmien vyvolaných zákonom o obchodnom registri, bude legislatívny proces v prípade každého z nich realizovaný samostatne.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona

s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky.

2. Názov návrhu zákona: Zákon o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a) Návrh zákona svojou problematikou:

patrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v článku 70 Európskej dohody o pridružení (právo obchodných spoločností),

patrí medzi krátkodobé priority Národného programu pre prijatie acquis commmunautaire, kapitola 5 – právo obchodných spoločností,

patrí medzi priority odporúčané v Príprave asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu únie (tzv. Biela kniha), kapitola 5 – právo obchodných spoločností,

je prioritou aproximácie práva podľa screeningu,

nepatrí medzi prioritné úlohy vlády Slovenskej republiky podľa Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2003 s výnimkou článku II body 34 až 37 návrhu zákona (zapracovanie smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/35/ES OJ č. L 200 z 29. júna 2000 o boji proti omeškaným platbám v obchodných transakciách), ktorý patril medzi prioritné úlohy vlády Slovenskej republiky podľa Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2002.

b) Zo schválenej negociačnej pozície Slovenskej republiky ku kapitole 5 – právo obchodných spoločností vo vzťahu k predmetu úpravy návrhu zákona vyplýva Slovenskej republike záväzok uskutočniť úplnú transpozíciu príslušných ustanovení smerníc Rady na úseku práva obchodných spoločností do jej právneho poriadku.

4. Problematika návrhu zákona:

a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev:

sekundárne právo,

ktoré predstavujú nasledovné smernice Rady na úseku práva obchodných spoločností:

Prvá smernica Rady o práve obchodných spoločností č. 68/151/EHS OJ č. L 65 z 9. marca l968 o koordinácii záruk, ktoré od obchodných spoločností požadujú členské štáty z dôvodu ochrany záujmov spoločníkov a iných osôb podľa článku 58 odsek 2 Zmluvy, s cieľom zabezpečiť ekvivalentnosť týchto záruk v celom Spoločenstve (publikačná smernica),

Druhá smernica Rady o práve obchodných spoločností č. 77/91/EHS OJ č. L 26 pozmenená Smernicou 92/101/EHS OJ č. L 347 z 13. decembra l976 o koordinácii záruk, ktoré členské štáty požadujú od obchodných spoločností z dôvodu ochrany záujmov spoločníkov a iných osôb podľa článku 58 odsek 2 Zmluvy, v súvislosti so založením a vznikom kapitálových spoločností, vytváraním a zmenou ich imania, s cieľom zabezpečiť ekvivalentnosť týchto záruk v celom Spoločenstve (kapitálová smernica),

Tretia smernica Rady o práve obchodných spoločností č. 78/885/EHS OJ č. L 295 z 9. októbra l978, prijatá na základe článku 54 (3) (g) Zmluvy o fúziách akciových spoločností (smernica o fúziách),

Šiesta smernica Rady o práve obchodných spoločností č. 82/891/EHS OJ č. L 378 zo 17. decembra l982, prijatá na základe článku 54 (3) Zmluvy, o rozdelení akciových spoločností (smernica o rozdelení akciových spoločností),

Jedenásta smernica Rady o práve obchodných spoločností č. 89/666/EHS OJ č. L 395 z 21. decembra l989 o požiadavkách na zverejňovanie informácií v súvislosti s organizačnými zložkami (pobočkami) kapitálových spoločností zriadenými určitým typom obchodnej spoločnosti v niektorom členskom štáte, ak sa samotná obchodná spoločnosť riadi právom iného členského štátu (smernica o zriaďovaní pobočiek spoločností),

Dvanásta smernica Rady o práve obchodných spoločností 89/667/EHS OJ č. L395 z 21. decembra l989 o jednoosobových spoločnostiach s ručením obmedzeným.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/35/ES OJ č. L 200 z 29. júna 2000 o boji proti omeškaným platbám v obchodných transakciách

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie:

a) úplná zlučiteľnosť.

6. Gestor (spolupracujúce rezorty):

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

7. Účasť expertov pri príprave návrhu zákona a ich stanovisko k zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie (špecifikácia úrovne a spôsobu expertnej účasti, napr. konzultácie a pod.):

Bez účasti expertov.

Doložka finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť

1. Odhad dopadov na verejné financie:

Návrh zákona nebude mať dopad na štátny rozpočet.

Návrh zákona rovnako nebude mať dopad na rozpočty štátnych fondov, rozpočty obcí, rozpočty vyšších územných celkov, rozpočet Sociálnej poisťovne, zdravotných poisťovní a Národného úradu práce ani na rozpočty Fondu národného majetku SR a Slovenského pozemkového fondu.

2. Odhad dopadov na obyvateľstvo, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb:

Návrh zákona výrazným spôsobom zlepší predpoklady pre fungovanie podnikateľskej sféry vo vzťahu k obchodnému registru a prispeje k vytvoreniu vhodných podmienok na rozvoj podnikateľských aktivít z hľadiska žiadúceho ekonomického rastu. Nový systém vedenia obchodného registra súčasne prispeje aj k zvýšeniu transparentnosti činnosti obchodného registra, k zrýchleniu a zjednodušeniu celého konania najmä z pohľadu „užívateľov“ obchodného registra. Navrhovaná právna úprava zároveň smeruje aj k zvýšeniu konkurencieschopnosti slovenského podnikateľského prostredia voči zahraničiu, keďže vytvára lepšie predpoklady pre rozvoj podnikateľských aktivít zahraničných osôb v Slovenskej republike. Návrh zákona je z uvedeného dôvodu v súlade s prioritami a cieľmi hospodárskej politiky SR.

3. Odhad dopadov na životné prostredie:

Návrh zákona nebude mať žiaden dopad na životné prostredie.

4. Odhad dopadov na zamestnanosť:

Návrh zákona nebude mať vplyv na zamestnanosť.

B. Osobitná časťK Článku I.

K § 1

V § 1 je vymedzený predmet úpravy zákona o obchodnom registri, ktorým je v prvom rade postup pri zápise údajov do obchodného registra, zmene zapísaných údajov a výmaze zapísaných údajov („registrácia“), podmienky na vykonanie zápisu, zmeny zapísaných údajov a ich výmazu (obsiahnuté v § 6 a 7) a ukladanie listín do zbierky listín. Ako už bolo uvedené, činnosť súdu pri registrácii údajov v obchodnom registri a ukladaní listín do zbierky listín nemá povahu konania podľa prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Z dôvodu prehľadnosti právnej úpravy a úzkej nadväznosti na predmetnú problematiku bolo do textu zákona o obchodnom registri v časti prevzaté znenie § 28 a 28a Obchodného zákonníka, v ktorých je upravený zoznam zapisovaných údajov a obsah zbierky listín a § 200c Občianskeho súdneho poriadku upravujúceho problematiku nahliadania do obchodného registra, vyhotovovania výpisov, odpisov a potvrdení z obchodného registra, ako aj kópií a potvrdení zo zbierky listín.

K § 2 a 3Ustanovenia obsiahnuté v § 2 a v § 3 ods. 1 a 2 sú v časti prevzatím § 28 a § 28a Obchodného zákonníka v znení platnom po jeho rozsiahlej novelizácii zákonom č. 500/2001 Z. z. Vyňatie týchto ustanovení z Obchodného zákonníka a ich zaradenie do zákona o obchodnom registri sleduje požiadavku prehľadnosti a vhodnej obsahovej prepojenosti celej právnej úpravy obchodného registra, ktorá bude v dôsledku navrhovaných zmien rozdrobená až do troch právnych predpisov (zákon o obchodnom registri, Obchodný zákonník a Občiansky súdny poriadok).

Zmeny, ktoré v rámci týchto ustanovení prináša zákon o obchodnom registri v porovnaní s Obchodným zákonníkom, vyplynuli jednak z potreby precizácie často nejednoznačnej právnej úpravy (napr. platných § 28 ods. 1 písm. e) a § 28 ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka), jednak z požiadavky zabezpečiť presnejšiu a jednoznačnejšiu transpozíciu jednotlivých obchodných smerníc vo vzťahu k niektorým zapisovaným údajom (napr. rozšírenie zoznamu zapisovaných údajov o uvádzanie údaja o začatí a skončení vykonávania funkcie prokuristu a vedúceho podniku zahraničnej osoby alebo vedúceho organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby), ako aj z výsledkov medzirezortného pripomienkového konania, v rámci ktorého si pripomienky k návrhu zákona uplatnil široký okruh subjektov.

V súlade s výsledkami medzirezortného pripomienkového konania bola riešená napr. problematika súladu návrhu zákona o obchodnom registri so zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Rodné číslo síce zostalo v prípade osôb oprávnených konať v mene zapísanej osoby a osôb, ktoré sú členmi dozorného orgánu takejto osoby jedným zo zapisovaných údajov, popri ňom sa však k zapisovaným údajom pridal u všetkých týchto osôb aj dátum narodenia. Uvedené riešenie pritom nepredstavuje nadbytočnú duplicitu, ako by sa mohlo to zdať, ale je nevyhnutným predpokladom slúžiacim na zabezpečenie ochrany špecifického údaja – rodného čísla vo vzťahu k § 10 návrhu zákona o obchodnom registri. Citované ustanovenie totiž v odseku 1 predpokladá zverejňovanie výpisu z obchodného registra, tzn. zoznamu všetkých zapísaných údajov. Podľa § 10 ods. 3 návrhu zákona o obchodnom registri sa však z toho zoznamu vyníma rodné číslo zapísaných fyzických osôb, ktoré nebude zverejňované. Aby ako náhrada za tento údaj mohol byť zverejnený ďalší presný identifikačný údaj – dátum narodenia, pridáva sa tento do zoznamu zapisovaných údajov podľa viacerých ustanovení obsiahnutých v § 2 zákona. Rodné číslo takto síce zostane jedným zo zapisovaných údajov, zverejňovať sa však bude iba dátum narodenia. Uvedeným riešením sa takto zabezpečí ochrana špecifického osobného údaja – rodného čísla a súčasne sa uspokoja informačné potreby tretích osôb, ktoré vyplývajú z požiadavky na zabezpečenie dostatočných záruk právnej istoty a transparentnosti obchodného styku.

Keďže vo vzťahu ku každému zapísanému údaju platí, že musí vyplývať (byť „zdokladovaný“) niektorou z priložených listín, pričom sa ako podmienka vykonania zápisu skúma, či sa údaj, ktorý sa navrhuje zapísať zhoduje s údajom vyplývajúcim zo zodpovedajúcej prílohy, predpokladá sa, že by malo ísť o čo najjednoznačnejšie zhodné vyjadrenie predmetného údaja v oboch dokumentoch. Uvedené znamená, že v prípade, ak sa napr. navrhuje zapísať predmet podnikania (ktorý je jedným zo zapisovaných údajov podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o obchodnom registri) musí byť vymedzenie predmetu podnikania v návrhu na zápis totožné s vymedzením predmetu podnikania uvedeným v živnostenskom liste alebo v inej listine, ktorá preukazuje existenciu príslušného podnikateľského oprávnenia.

V § 3 ods. 3, 4, 5 sa upresňujú požiadavky na listiny, ktoré sa ukladajú do zbierky listín, čím sa odstraňuje nedostatok súčasnej platnej právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Navrhovanou právnou úpravou sa totiž jednoznačne vymedzuje, v ktorých prípadoch možno do zbierky listín (v závislosti od povahy ukladaného dokumentu, jeho dôležitosti a preukaznej sily) ukladať originál listiny alebo jej úradne osvedčenú kópiu a v ktorých prípadoch postačuje „jednoduchá“ kópia listiny. Uloženie jednoduchej kópie listiny zákon o obchodnom registri umožňuje v prípade účtovných závierok, výročných alebo audítorských správ zapísaných osôb a taktiež v prípade listín, ktoré preukazujú existenciu podnikateľského oprávnenia na vykonávanie činnosti, ktorá je zapísaná do obchodného registra ako predmet podnikania alebo činnosti.

K § 4V odseku 1 je upravená vecná príslušnosť na registráciu údajov v obchodnom registri a ukladanie listín do zbierky listín, ktorá prináleží registrovému súdu ustanovenému osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Odsek 2 vymedzuje miestnu príslušnosť registrového súdu na registráciu a ukladanie listín do zbierky listín, ktorá sa prioritne riadi sídlom osoby, ktorá sa zapisuje do obchodného registra a pri jeho absencii postupne miestom podnikania alebo bydliskom zapísanej osoby.

V odsekoch 3 a 4 je obsiahnuté vymedzenie miestnej príslušnosti na registráciu a ukladanie listín do zbierky listín v prípade odštepného závodu alebo inej organizačnej zložky podniku a v prípade zahraničnej osoby, ktoré v zásade vychádza z doterajšej právnej úpravy obsiahnutej duplicitne jednak v Obchodnom zákonníku, jednak v Občianskom súdnom poriadku.

Odsek 5 umožňuje, aby si zahraničná osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky zriadených viacero organizačných zložiek zvolila, v zbierke listín ktorej z týchto organizačných zložiek chce splniť povinnosť uloženia listín, ktorá jej vyplýva z § 3 ods. 2 a nemusela túto povinnosť plniť voči všetkým z nich.

K § 5§ 5 upravuje problematiku návrhu na zápis údajov v obchodnom registri, návrhu na zápis zmeny zapísaných údajov a návrhu na výmaz údajov (ďalej len „návrh na zápis“).

Osobu, ktorá podáva návrh na zápis, zákon o obchodnom registri v odseku 1 označuje ako „navrhovateľa“, keďže v zmysle novej právnej úpravy pri registrácii už nejde o „účastníka konania vo veciach obchodného registra“. Navrhovateľ sa prirodzene pri podávaní návrhu na zápis tak ako pri iných právnych úkonoch môže nechať zastúpiť osobou, ktorej na tento účel udelí plnú moc a ktorá v dôsledku toho podá návrh na zápis v mene a na účet navrhovateľa. Keďže v prípade podávania návrhu na zápis ide o úkon, ktorý sa má urobiť v písomnej forme, musí byť podľa § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka plnomocenstvo udelené v písomnej forme. Rovnako ako podľa doterajšej právnej úpravy sa vyžaduje legalizácia podpisu navrhovateľa a legalizácia podpisu splnomocniteľa na plnomocenstve.

Z odseku 2 v spojitosti s § 13 ods. 1 vyplýva, že návrh na zápis možno podať výlučne na predpísanom tlačive, ktorého vzor podľa § 14 ods. 1 upraví vykonávací predpis vydaný Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Z uvedeného je zrejmé, že návrh na zápis musí byť nielen podaný v písomnej forme (pri vylúčení uplatnenia § 42 Občianskeho súdneho poriadku ho nemožno podať ústne do zápisnice na ktoromkoľvek súde ani telegraficky či faxom), ale navrhovateľ, ktorý sa chce vyhnúť riziku odmietnutia vykonania zápisu podľa § 8 ods. 3 z dôvodu nesplnenia podmienok na vykonanie zápisu upravených v § 6 (konkrétne podmienky úplnosti návrhu podľa § 6 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 6 ods. 2 písm. a)), ho súčasne môže vypracovať iba vyplnením predpísaného tlačiva a nie inou formou.

Zavedenie formulárových podaní možno považovať za jeden zo základných prínosov novej právnej úpravy. Tento model, ktorý už dlhšiu dobu funguje vo väčšine európskych krajín, výrazne uľahčí pozíciu „užívateľov obchodného registra“, ktorí budú vedení jednotlivými rubrikami formulára a nebudú z toho dôvodu vystavení riziku prieťahov registrácie spôsobených neúplne alebo chybne spísaným návrhom na zápis a zároveň sa výrazným spôsobom uľahčí vybavovanie návrhov zo strany súdu, keďže sa vytvoria predpoklady na to, aby mu boli ako návrhy na zápis predkladané jednotné a prehľadné dokumenty. Zavedenie formulárových podaní by v spojitosti s prebiehajúcou elektronizáciou celého procesu zároveň malo prispieť k čiastočnej automatizácii uvedenej procedúry a k celkovému zrýchleniu registrácie údajov v obchodnom registri.

Ešte závažnejší problém ako vadné návrhy na zápis do obchodného registra predstavujú na základe doterajšej právnej úpravy listiny, ktorými sa návrh na zápis do obchodného registra dokladá a z ktorých majú vyplývať skutočnosti, ktoré sa majú do obchodného registra zapísať. Neprehľadnosť a zlomkovitosť právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku spôsobila, že navrhovateľ často nevie, akými listinami má návrh na zápis do obchodného registra doložiť a akú formu majú tieto listiny mať, čím dochádza k zbytočným prieťahom v konaní. Uvedenú situáciu navyše ešte komplikuje nejednotnosť požiadaviek jednotlivých registrových súdov, ktoré v mnohých prípadoch dokonca idú nad rámec platnej právnej úpravy.

Uvedený nedostatok sa návrh zákona o obchodnom registri pokúša odstrániť tým, že predpokladá vydanie vykonávacieho predpisu, ktorý bude obsahovať presný výpočet príloh, ktorými je potrebné doložiť návrh na zápis. Presná špecifikácia formy príloh (ich prípadná legalizácia, vidimácia), zostáva prevažnej miere ponechaná na právnu úpravu Obchodného zákonníka a iných dotknutých právnych predpisov.

V odseku 4 sa za účelom odstránenia prípadného nejednotného výkladu upresňuje, že návrh na zápis síce je možné vziať späť, toto späťvzatie je však neúčinné, ak už bol zápis vykonaný, tzn., ak boli navrhované údaje „vnesené“ do systému obchodného registra. Vylúčenie možnosti späťvzatia návrhu na zápis po vykonaní zápisu je prevažnej miere vyvolané technickými aspektmi fungovania celého systému obchodného registra, v rámci ktorého bude možné vybaviť návrh na zápis aj okamžite – „na počkanie“, čo sa rovná zápisu údaja (prípadne zápisu jeho zmeny alebo jeho výmazu) priamo v databáze obchodného registra, pričom ide z technického hľadiska o nezvratný proces.

V odseku 5 sa ustanovuje 30-dňová lehota na podanie návrhu na zápis zmeny zapísaných údajov alebo návrhu na výmaz zapísaných údajov (tak ako bola pôvodne upravená v § 28b ods. 1 Obchodného zákonníka) s tým, že sa navyše upresňuje aj začiatok jej plynutia, ktorý v doterajšej právnej úprave absentoval. Nedodržanie tejto lehoty je spojené so sankciou podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o o obchodnom registri.

V odseku 6 je výslovným spôsobom zakotvená zodpovednosť fyzickej osoby zapísanej do obchodného registra alebo fyzických osôb oprávnených konať v mene zapísanej právnickej osoby za správnosť údajov, ktoré navrhujú vniesť do systému obchodného registra a za súlad listín, ktorými sú tieto údaje doložené, so skutočným stavom. Nesplnenie týchto povinností je sankciovateľné podľa § 11 ods. 2 písm. a) a b) zákona o obchodnom registri. Takouto právnou úpravou sa má zabezpečiť posilnenie tlaku na poctivé konanie vo vzťahu k obchodnému registru.

K § 6

V odseku 1 je upravené, ktoré skutočnosti registrový súd preveruje pred vykonaním zápisu, zmeny zápisu alebo výmazu navrhovaných údajov (ďalej len „vykonanie zápisu“). Tieto skutočnosti súčasne predstavujú všeobecné podmienky vykonania navrhovaného úkonu. Uvedené podmienky majú dvojaký charakter: ide jednak o čisto formálne podmienky (napr. či bol návrh podaný oprávnenou osobou, či bol zaplatený súdny poplatok), jednak o podmienky viažúce sa na náležitosti samotného návrhu na zápis a jeho príloh. Zo znenia tohoto ustanovenia vyplýva, že preverovanie návrhu na zápis a jeho príloh má v prvom rade formálnoprávny a nie materiálny charakter, tzn., že za obsahovú stránku návrhu a príloh (a tým aj za obsahovú stránku údajov zapísaných na ich základe do obchodného registra) ponesie zodpovednosť osoba, ktorá podala návrh na zápis.

Odsek 2 je výkladovým ustanovením vo vzťahu k ods. 1 písm. b). Z jeho znenia vyplýva, že návrh na zápis musí byť nevyhnutne podaný na tlačive, ktorého vzor ustanoví vykonávací predpis k zákonu o obchodnom registri, inak je možné vykonanie zápisu, zmeny zápisu alebo výmazu navrhovaných údajov odmietnuť a z obsahového hľadiska (čo sa týka údaj, ktoré sa navrhujú zapísať) musí spĺňať požiadavky ustanovené týmto alebo osobitným zákonom.

K § 7V odsekoch 1 až 8 sú upravené ďalšie skutočnosti, ktoré je registrový súd povinný preveriť pred vykonaním zápisu navrhovaných údajov. Tieto skutočnosti majú na rozdiel od skutočností podľa § 6 osobitný charakter, keďže sa viažu na druh jednotlivých zapísaných údajov. Ide pritom najmä o zápis obchodnej spoločnosti a družstva ako takých, na ktorý sa v zmysle platnej právnej úpravy viaže ich vznik ako právnych subjektov (teda prvozápis), zápis splynutia, zlúčenia a rozdelenia obchodnej spoločnosti a družstva, ako aj zápis a zmenu zápisu ďalších dôležitých údajov o obchodnej spoločnosti a družstve (napr. obchodného mena, predmetu podnikania alebo činnosti). V uvedených prípadoch zostáva čiastočne zachovaná preventívna materiálna kontrola predchádzajúca vykonaniu zápisu navrhovaných údajov, čo súvisí jednak s osobitnou právnou povahou a významom týchto zápisov, jednak s potrebou splnenia požiadaviek vyplývajúcich zo smerníc Európskej únie, ktoré túto materiálnu kontrolu vyžadujú najmä v prípade prvozápisov niektorých obchodných spoločností, konkrétne akciovej spoločnosti a spoločnosti s ručením obmedzeným.

V prípade skutočností preverovaných podľa § 7 ods. 1 až 8 pritom ide o kontrolu splnenia takých podmienok (vyplývajúcich z Obchodného zákonníka), ktorých nesplnenie by spôsobovalo neplatnosť samotného založenia obchodnej spoločnosti (družstva) podľa § 68a Obchodného zákonníka.

Uvedené ustanovenie pritom neobsahuje osobitné požiadavky na preverovanie určitých skutočností aj vo vzťahu k akciovej spoločnosti. Takáto právna úprava súvisí s tým, že v prípade akciovej spoločnosti je priebeh citlivých procesov súvisiacich s jej vznikom, prípadne so zlúčením, splynutím alebo rozdelením, zdokladovaný vo forme notárskych zápisníc, ktoré osvedčujú dodržanie príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, čím sú zároveň splnené aj požiadavky vyplývajúce z predpisov Európskej únie.

Rovnako to platí aj v prípade splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia, keďže tretia a šiesta obchodná smernica sa vzťahujú výlučne na akciovú spoločnosť, ktorá má uvedené procesy pokryté notárskymi zápisnicami o právnom úkone. Jedinou výnimkou je podľa odseku 8 podmienka, aby súd pred zápisom uvedenej zmeny preveril, či majú zanikajúca spoločnosť a nástupnícka spoločnosť rovnakú právnu formu (čo je požiadavka vyplývajúca z § 69 ods. 2 Obchodného zákonníka). Z uvedenej podmienky existuje iba jedna výnimka (podľa § 218l ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý umožňuje zlúčenie spoločnosti s ručením obmedzeným a akciovej spoločnosti, pri ktorom spoločnosť s ručením obmedzeným zaniká a jej imanie prechádza na akciovú spoločnosť), čo je náležitým spôsobom zohľadnené v texte príslušnej poznámky pod čiarou.

K § 8Pri splnení podmienok na vykonanie zápisu navrhovaných údajov (všeobecných a osobitných) podľa § 6 a 7 zákona o obchodnom registri, je v zmysle odseku 1 registrový súd povinný vykonať zápis v lehote piatich pracovných dní, ktorá začína plynúť dňom podania príslušného návrhu na zápis. Stanovenie fixnej krátkej lehoty na vykonanie zápisu navrhovaných skutočností vytvára predpoklady pre rýchle vybavovanie podaných návrhov najmä v prípadoch, keď ide o bezvadné návrhy, ktoré spĺňajú všetky podmienky predpísané zákonom. Základným predpokladom pre dodržanie tejto lehoty je najmä skutočnosť, že preverovanie návrhu a jeho príloh má v prvom rade formálny charakter a nevyžaduje sa komplexné „preskúmavanie splnenia predpokladov na vykonanie zápisu vyžadovaných právnymi predpismi“, ako tomu je v súčasnosti podľa § 200b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Aj v tých prípadoch, keď zákon predpokladá istú formu materiálnej kontroly, výslovne ustanovuje, ktoré konkrétne skutočnosti má vyšší súdny úradník pred vykonaním zápisu navrhovaných údajov preverovať, čím mu vytvára predpoklady na rýchly a predvídateľný postup.

Zákon predpokladá aj určitú modifikáciu v tejto otázke v tom, že predvída situácie, keď lehotu na vykonanie zápisu navrhovaných údajov nebude možné dodržať z objektívnych dôvodov prevádzkového charakteru. V tejto súvislosti pozri výklad k § 13 ods. 3 zákona o obchodnom registri.

Proti vykonaniu zápisu v súlade s podaným návrhom na zápis nie je prípustný opravný prostriedok (ktorým sú podľa zákona o obchodnom registri námietky). Takáto právna úprava nepredstavuje odklon od súčasného právneho stavu, t. j. nemožnosti podania opravného prostriedku – odvolania proti uzneseniu, ktorým sa úplne vyhovuje návrhu na zápis do obchodného registra. V tejto otázke sa aj v súčasnosti zväčša rešpektuje výklad de lege ferenda vychádzajúci zo súdnej praxe, podľa ktorého „právo podať opravný prostriedok nemá ten účastník konania, ktorý nebol vo svojich právach rozhodnutím dotknutý“. Uvedený argument je navyše zosilnený aj skutočnosťou, že registrácia už nemá charakter súdneho konania podľa Občianskeho súdneho poriadku a zápis predstavuje úkon súdu a nie jeho rozhodnutie.

Podľa odseku 2 registrový súd informuje osobu, ktorá podala návrh na zápis o vykonaní príslušného navrhovaného úkonu formou potvrdenia, ktoré takejto osobe bez zbytočného odkladu odošle alebo vydá (v prípade, že bol navrhovaný úkon vykonaný na počkanie). Potvrdenie má výlučne informatívny charakter a predstavuje len doklad určený navrhovateľovi o tom, že súd vykonal navrhovaný úkon. Keďže vykonaním navrhovaného úkonu sa navrhované údaje síce vždy dostávajú do systému obchodného registra, pričom však môžu nadobúdať účinnosť k inému dňu, ktorý nemusí byť zhodný s dňom vykonania zápisu, zákon okrem vydávania potvrdenia, ktoré preukazuje len vykonanie samotného úkonu, ukladá registrovému súdu aj povinnosť vyhotovovať a vydávať výpis z obchodného registra, ktorý navrhovateľovi z obsahového hľadiska zdokumentuje aktuálny stav v obchodnom registri po zápise navrhovaných údajov. Z hľadiska obsahu vykonaných zmien má teda pre navrhovateľa zásadný význam výpis z obchodného registra, ktorý sa tejto osobe rovnako ako potvrdenie doručuje alebo vydáva (ak bol navrhovaný úkon vykonaný na počkanie). Vzhľadom na špecifický charakter tohto výpisu sa v návrhu novely zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov predpokladá, že jeho vydanie nebude vôbec spoplatnené tak, ako je tomu v prípade výpisu z obchodného registra na žiadosť osoby, ktorý sa bude vydávať podľa § 12 ods. 2 zákona o obchodnom registri.

V odseku 3 je upravený postup pre prípad, ak návrh na zápis nespĺňa podmienky podľa § 6 a 7 zákona o obchodnom registri. V takomto prípade registrový súd navrhované úkony nevykoná. O tejto skutočnosti musí registrový súd písomne upovedomiť navrhovateľa. Registrový súd si uvedenú povinnosť splní tým spôsobom, že tejto osobe doručí oznámenie o odmietnutí vykonania zápisu (ďalej len „oznámenie“). Keďže v § 8 ods. 1 zákon o obchodnom registri ustanovuje päťdňovú lehotu na vykonanie zápisu, javí sa ako vhodné, aby bol navrhovateľ približne v rovnakej lehote upovedomený aj o skutočnosti, že súd navrhovaný úkon nevykonal. Uvedené sa zabezpečí tým, že registrový súd je povinný oznámenie odoslať (expedovať) bez zbytočného odkladu po uplynutí tejto päťdňovej lehoty.

V odseku 4 zákon o obchodnom registri upravuje obligatórne formálne a obsahové náležitosti oznámenia podľa odseku 3. Z formálnej stránky musí mať uvedené oznámenie písomnú formu (keďže sa doručuje alebo vydáva navrhovateľovi), z obsahovej stránky v ňom musí byť uvedené, ktoré konkrétne nedostatky návrhu na zápis a jeho príloh boli dôvodom na odmietnutie vykonania navrhovaného úkonu a súčasne aj poučenie o možnosti podať proti „nevyhoveniu návrhu“ opravný prostriedok - námietky. Nedostatky návrhu na zápis a jeho príloh, ktoré boli dôvodom na odmietnutie vykonania navrhovaného úkonu, musia byť v oznámení jednoznačne vyšpecifikované, a to vo vzťahu na daný prípad (tzn. nielen všeobecným odkazom na niektoré z ustanovení obsiahnutých v § 6 alebo 7 zákona o obchodnom registri, prípadne slovným vypísaním jeho znenia), čo výrazným spôsobom uľahčí ďalší postup navrhovateľa pri odstraňovaní vytýkaných nedostatkov návrhu na zápis alebo príloh, a to podľa možnosti ešte v lehote na podanie námietok proti nevykonaniu zápisu (čo je právne významné vo väzbe na novelizované znenie § 200b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku).

V odseku 5 je ustanovená lehota na podanie námietok, ktorá je rovnaká ako lehota na podanie odvolania podľa Občianskeho súdneho poriadku a ktorá začína plynúť odo dňa doručenia alebo vydania oznámenia. Podľa tohto ustanovenia ďalej platí, že o námietkach sa „rozhoduje“, tzn., že už ide o konanie - rozhodovací proces podľa Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenia upravujúce otázku rozhodovania o námietkach sa do Občianskeho súdneho poriadku dopĺňajú v súvislosti s návrhom zákona o obchodnom registri, ktorý vyvoláva potrebu zmeny a doplnenia tohto s danou problematikou úzko súvisiaceho právneho predpisu.

K § 9

§ 9 upravuje problematiku ukladania listín do zbierky listín, ktorá je v súčasnosti neuspokojivým a značne zlomkovitým spôsobom riešená v Obchodnom zákonníku.

V odseku 1 sa registrovému súdu ukladá povinnosť ukladať listiny do zbierky listín bez zbytočného odkladu po ich predložení, čím sa mu na uvedený postup ustanovuje lehota, ktorej zakotvenie absentuje v doterajšej právnej úprave. V tomto ustanovení sa zároveň zakotvuje právna domnienka, ktorá slúži na ochranu osôb, ktoré predložili listiny na uloženie do zbierky listín, keďže sa tieto okamihom ich predloženia príslušnému registrovému súdu považujú za uložené do zbierky listín, čím si daný subjekt splní povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 9 ods. 2 zákona o obchodnom registri.

V odseku 2 a 3 sú ustanovené lehoty na predloženie listín na uloženie do zbierky listín, ktoré zaväzujú zapísanú fyzickú osobu, resp. fyzické osoby oprávnené konať v mene zapísanej právnickej osoby. Podobnú úpravu v súčasnosti obsahuje § 28b ods. 2 Obchodného zákonníka.

Pokiaľ ide o listiny, ktoré sa ukladajú do zbierky listín, môže ísť v podstate o dva druhy listín. Ide jednak o listiny, na základe ktorých sa má vykonať zápis a ktoré je z uvedeného dôvodu potrebné priložiť k návrhu na zápis, jednak o listiny, ktoré sa k návrhu na zápis neprikladajú, pretože nie sú podkladom na jeho vykonanie a ukladajú sa len do zbierky listín. Lehoty na predloženie oboch druhov listín sú prevzaté z doterajšej právnej úpravy. V prvom prípade je potrebné listiny predložiť súčasne s podaním návrhu na zápis (čo vyplýva z povahy veci), v druhom prípade platí 30-dňová lehota na predloženie listín, ktorá začína plynúť odo dňa ich vyhotovenia. Sankciou za nedodržanie týchto lehôt je buď to nevykonanie navrhovaného úkonu pre nesplnenie podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. c) alebo uloženie pokuty až do výšky 100 000 Sk podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o obchodnom registri.

Nóvom oproti doterajšej právnej úprave je to, že sa už nebude vyžadovať, aby sa listiny, ktoré sa ukladajú do zbierky listín bez toho, aby sa to nejakým spôsobom dotklo zapísaných údajov, predkladali registrovému súdu v dvoch vyhotoveniach (keďže nie sú podkladom na vykonanie zápisu žiadnej zmeny v zapísaných údajoch), ale postačí aj jedno ich vyhotovenie. V danom prípade ide napr. o listiny podľa § 3 ods. 1 písm. c) a g) zákona o obchodnom registri.

V odseku 4 sa výslovným spôsobom zakotvuje povinnosť fyzickej osoby zapísanej do obchodného registra alebo fyzických osôb oprávnených konať v mene zapísanej právnickej osoby predkladať registrovému súdu na uloženie do zbierky listín listiny, ktorých obsah zodpovedá skutočnému stavu. Takouto právnou úpravou sa sleduje posilnenie tlaku na poctivé konanie a riadne si plnenie povinností vo vzťahu k obchodnému registru.

K § 10V ods. 1 a 2 je upravená povinnosť registrového súdu zverejniť obsah výpisu z obchodného registra (oznámenie o uložení listín do zbierky listín) bez zbytočného odkladu po zápise, resp. bez zbytočného odkladu po uložení listín do zbierky listín.

Spôsob zverejňovania zápisov v obchodnom registri pritom ustanoví vykonávací predpis (§ 14 ods. 2 zákona o obchodnom registri). V úzkej nadväznosti na predloženie návrhu zákona o obchodnom registri sa predpokladá aj zmena a doplnenie nariadenia vlády č. 100/1993 Zb. o Obchodnom vestníku v znení nariadenia vlády SR č. 50/1998 Z. z., ktoré predmetnú problematiku upravuje.

V súvislosti s potrebou zabezpečenia ochrany osobitne chráneného údaja – rodného čísla, tento údaj podľa odseku 3 nie je súčasťou zverejňovaných údajov a to aj napriek skutočnosti, že sa do obchodného registra zapisuje.

V odseku 4 je upravená oznamovacia povinnosť registrového súdu vo vzťahu k zápisu navrhovaných údajov, ktorú má tento plniť voči daňovým orgánom, orgánu štátnej štatistiky a orgánu, ktorý vydal listinu preukazujúcu podnikateľské oprávnenie (t. j. napr. voči živnostenskému úradu), ako aj lehota na splnenie tejto povinnosti. Uvedenú povinnosť plní registrový súd tým spôsobom, že po zápise navrhovaných údajov dotknutému orgánu zašle výpis z obchodného registra.

K § 11V odseku 1 sú ustanovené sankcie za nesplnenie povinností uložených v § 5 ods. 5 a v § 9 ods. 2 tohto zákona, t. j. za nesplnenie povinnosti podať návrh zameraný na aktualizáciu zapísaných údajov (teda návrh na zmenu zapísaných údajov) smerujúci k zosúladeniu zapísaného a skutočného právneho stavu a za nesplnenie povinnosti predložiť registrovému súdu na uloženie do zbierky listín listiny, ktoré sa ukladajú iba do zbierky listín, ale nepripájajú sa k návrhu na zápis navrhovaných údajov, keďže neosvedčujú žiadny z nich. V písmene c) tohto ustanovenia je obsiahnutá sankcia za neplnenie povinností zapísaných osôb uvádzať určité (Obchodným zákonníkom stanovené) údaje na obchodných dokumentoch a v písomnom úradnom styku. Uvedená povinnosť vyplýva z § 3a Obchodného zákonníka, ktorý bol do Obchodného zákonníka zapracovaný v rámci jeho novelizácie zákonom č. 500/2001 Z. z.. Plnenie tejto povinnosti a potreba sankcionovať jej neplnenie je ustanovená v smerniciach Európskej únie, konkrétne v článku 6 prvej obchodnej smernice a v článku 12 jedenástej obchodnej smernice.

Podľa odseku 2 sa rovnakou sankciou (tzn. peňažnou pokutou až do výšky 100 000 Sk) postihuje aj prípad uvádzania nepravdivých údajov v návrhu na zápis a dokladanie tohto návrhu listinami alebo ukladanie do zbierky listín, takých listín, ktoré nezodpovedajú skutočnému stavu (napr. účelovo vyhotovená účtovná závierka obsahujúca nepravdivé údaje). Ide pritom o nesplnenie povinností, ktoré zákon o obchodnom registri výslovne ukladá v § 5 ods. 6 a § 9 ods. 4.

Uvedené ustanovenia majú za úlohu zvýšiť štandard ochrany tretích osôb, ktoré konajú v dôvere v zapísané údaje (a uložené listiny) a súčasne hrozbou sankcie vyvinúť tlak na navrhovateľa, aby si riadnym a čestným spôsobom plnil svoje povinnosti vo vzťahu k obchodnému registru.

Právna úprava obdobného sankčného mechanizmu je v súčasnosti obsiahnutá v platnom znení § 200b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, pravda v užšom rozsahu. V porovnaní s citovanou právnou úpravou prináša § 11 návrhu zákona o obchodnom registri sprísnenie sankčného postihu v tom zmysle, že neumožňuje súdu uváženie v otázke, či uloží alebo neuloží pokutu, ak tento zistí porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona (ktoré mal súd podľa doterajšej právnej úpravy). Rovnako ako doteraz sa však súdu ponecháva priestor na uváženie v otázke určenia samotnej výšky pokuty (teda priestor na to, aby mohol odstupňovať výšku ukladanej pokuty so zohľadnením okolností konkrétneho prípadu).

Ak ide o samotné konanie o uložení sankcie, podľa odseku 3 sa jedná o jeden z dvoch prípadov, keď zákon o obchodnom registri odkazuje na použitie Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o ukladaní poriadkových pokút (upravené v § 53 Občianskeho súdneho poriadku). Uvedené znamená, že zákon o obchodnom registri vychádza z takého modelu, podľa ktorého je rozhodovacou právomocou na ukladanie sankcií primárne vybavený sudca (a nie automaticky súdny úradník ako je tomu pri registrácii), pričom je možné využiť všetky možnosti, ktoré právna úprava v rámci občianskeho súdneho konania ponúka, aby mohol tento preniesť svoju rozhodovaciu právomoc na pracovníka súdu, t. j. aj na vyššieho súdneho úradníka.

K § 12V § 12 je upravená problematika nahliadania do obchodného registra, vydávania výpisov, odpisov a potvrdení z obchodného registra, ako aj kópií listín a potvrdení zo zbierky listín, ktorými sa realizuje funkcia obchodného registra ako verejného zoznamu údajov, ktorý je každému dostupný bez potreby preukázania právneho záujmu.

Úprava verejnej prístupnosti obchodného registra bola bez výraznejších zmien vyňatá z Občianskeho súdneho poriadku a včlenená do tohto zákona.

Jedinou zmenou oproti pôvodnej úprave je zavedenie možnosti vydávania potvrdenia o tom, že určitá listina nie je uložená v zbierke listín, čo je analogický postup s postupom pri vydávaní potvrdenia o tom, že v obchodnom registri sa určitý zápis nenachádza.

Problematika platenia súdnych poplatkov za jednotlivé úkony vymedzené v odsekoch 1, 2 a 4 je predmetom úpravy osobitného predpisu – zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zákonov.

K § 13Vzhľadom na zmenu charakteru celého konania – t. j., vzhľadom na to, že sa registrácia a ukladanie listín do zbierky listín v zmysle navrhovanej právnej úpravy považuje za inú činnosť súdu podľa siedmej časti Občianskeho súdneho poriadku, zákon o obchodnom registri vylučuje subsidiárne použitie ustanovení prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich postup súdu a účastníkov pri prejednávaní a rozhodovaní sporov a iných právnych vecí (tzn. právnu úpravu sporového a nesporového konania). Z uvedeného súčasne vyplýva aj to, že v prípade registrácie nebude možné uplatňovať tradičné procesné inštitúty občianskeho súdneho konania, akými sú napr. zmena návrhu na začatie konania, pristúpenie účastníka, dokazovanie atď., a to z toho dôvodu, že ich uplatňovanie pri registrácii, ktorá predstavuje špecifický úkon súdu, nie je ničím odôvodnené a bolo by dokonca v rozpore s cieľom, ktorý sa navrhovaná právna úprava ako celok snaží dosiahnuť – t.j. zjednodušenie, spružnenie a zrýchlenie celého postupu.

Ak ide o prípady, v ktorých zákon o obchodnom registri odkazuje na použitie Občianskeho súdneho poriadku, jedná sa v podstate iba o dva prípady. Prvým prípadom je postup pri ukladaní sankcií podľa zákona o obchodnom registri (kde tento zákon odkazuje na ustanovenia o ukladaní poriadkových pokút, konkrétne na § 53 Občianskeho súdneho poriadku).

Druhým prípadom, keď zákon o obchodnom registri výslovne odkazuje na primerané použitie Občianskeho súdneho poriadku, je doručovanie. Uvedené je odôvodnené tým, že v prípade doručovania ide o dôležitú otázku (najmä z pohľadu plynutia lehôt), ktorú je potrebné podrobným spôsobom upraviť aj na účely zákona o obchodnom registri, keďže značná časť jeho ustanovení má procesný charakter, pričom ale súčasne neexistuje dôvod na špecifickú úpravu doručovania pre účely tohto zákona, ktorá by sa výrazným spôsobom odchyľovala od všeobecnej úpravy doručovania na účely občianskeho súdneho konania. Jedinou výnimkou v tomto ohľade je doručovanie do vlastných rúk, ktorého uplatnenie sa pre doručovanie písomností podľa zákona o obchodnom registri, nejaví ako nevyhnutné. Použitie § 47 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý upravuje tento právny inštitút, je z uvedeného dôvodu vylúčené.

V odseku 3 je upravený prípad, keď je predseda príslušného registrového súdu oprávnený predĺžiť päťdňovú lehotu na vykonanie zápisu ustanovenú v § 8 ods. 1 zákona o obchodnom registri, a to zo závažných prevádzkových dôvodov. Rozhodnutie predsedu registrového súdu sa oznamuje jeho vyvesením na úradnej tabuli súdu, keďže to predstavuje najjednoduchší a najhospodárnejší spôsob, akým toto rozhodnutie môže byť oznámené širokému okruhu dotknutých osôb.

Uplatnenie uvedeného ustanovenia bude mať význam najmä v počiatočnom období prechodu na elektronický systém vedenia obchodného registra, v ktorom môže dochádzať k prípadným zlyhaniam celého systému, čo prirodzene znemožní dodržanie lehoty predpísanej na vykonanie navrhovaných úkonov. Závažnými prevádzkovými dôvodmi ďalej môžu byť aj iné skutočnosti objektívneho charakteru, ktorých závažnosť bude potrebné posudzovať vo vzťahu k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pojem „závažný prevádzkový dôvod“ však bude potrebné vykladať značne reštriktívne a k predlžovaniu lehoty na vykonanie zápisu z uvedeného dôvodu bude možné pristúpiť len v krajných prípadoch, v ktorých vonkajšie okolnosti podstatným spôsobom znemožnia dodržanie riadneho postupu. Predĺženie lehoty na vykonanie zápisu bude navyše prípustné len po dobu nevyhnutne potrebnú na odstránenie týchto závažných prevádzkových dôvodov, ktorá je navyše limitovaná pevnou hornou hranicou desiatich dní. Uvedeným spôsobom sa má zabrániť prípadnému zneužívaniu tohoto inštitútu zo strany súdu.

K § 14§ 14 ods. 1 obsahuje splnomocňovacie ustanovenie na vydanie vykonávacieho predpisu k zákonu o obchodnom registri.

Podľa odseku 2 sa budú podmienky a spôsob zverejňovania údajov podľa zákona o obchodnom registri spravovať vykonávacím predpisom, ktorým je nariadenie vlády SR č. 100/1993 Z. z. o Obchodnom vestníku v znení nariadenia vlády SR č. 50/1998 Z. z..

K § 15V § 15 sú obsiahnuté prechodné ustanovenia, ktoré upravujú uplatnenie tohto zákona vo vzťahu ku konaniam začatým pred nadobudnutím jeho účinnosti.

K Článku II

K bodu 1 (§ 27 ods. 1)Vypustenie tohto ustanovenia je reakciou na skutočnosť, že podľa navrhovanej právnej úpravy dochádza k osobitnej úprave jednak príslušnosti na registráciu (v zákone o obchodnom registri), jednak príslušnosti na konanie vo veciach obchodného registra (v Občianskom súdnom poriadku).

Úprava príslušnosti na vedenie obchodného registra je navyše výslovným spôsobom riešená prostredníctvom doplnenia osobitného ustanovenia do zákona č.80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (viď Článok IV).

Z uvedených dôvodov, ako i vzhľadom na zmenu samotného charakteru registračného konania a jeho rozčlenenie a na detailnosť navrhovanej právnej úpravy, stráca ponechanie uvedeného ustanovenia v Obchodnom zákonníku svoj význam.

K bodu 2 (§ 27 ods. 3)

Uvedené ustanovenie sa vypúšťa vzhľadom na skutočnosť, že došlo k jeho obsahovému začleneniu do § 12 ods. 3 zákona o obchodnom registri, na ktoré logicky nadväzuje, keďže predchádzajúce odseky citovaného paragrafu upravujú problematiku nahliadania do obchodného registra a vydávania výpisov, odpisov a potvrdení z obchodného registra.

K bodu 3 (§ 27 ods. 7)Vloženie tohto nového odseku je reakciou na vypustenie celého § 28, v ktorom bolo dané ustanovenie doteraz obsiahnuté, z Obchodného zákonníka a začlenenie obsahovo zodpovedajúcich ustanovení do § 2 zákona o obchodnom registri. Vzhľadom na obsah uvedeného ustanovenia sa javí ako vhodné jeho ponechanie v Obchodnom zákonníku.

K bodu 4 (§ 28 až 34)

Vypustenie uvedených ustanovení z Obchodného zákonníka a začlenenie obsahovo zhodných ustanovení do § 2 a 3 zákona o obchodnom registri sleduje požiadavku zabezpečenia koherentnosti právnej úpravy obchodného registra, ktorá sa v dôsledku navrhovaných zmien rozloží až do troch právnych predpisov. Z uvedených dôvodov bolo potrebné vhodným spôsobom vyriešiť otázku väzieb medzi týmito právnymi predpismi. Vzhľadom na to, že zákon o obchodnom registri je s výnimkou úvodných ustanovení, ktoré upravujú zoznam zapisovaných údajov a obsah zbierky listín v prvom rade predpisom procesného charakteru, ktorého cieľom je najmä upraviť samotný postup pri zápise údajov do obchodného registra, zostali všetky ustanovenia, ktoré s touto problematikou bezprostredne nesúvisia, ponechané v pôvodných právnych predpisoch. Ide najmä o vymedzenie samotného obchodného registra ako právneho inštitútu, ako aj o úpravu princípu publicity vo vzťahu k obchodnému registru (§ 27 Obchodného zákonníka). Na druhej strane však boli všetky ustanovenia obsiahnuté v doterajšej právnej úprave, ktoré majú priamu väzbu na samotný procesný postup registrového súdu, včlenené do zákona o obchodnom registri. Uvedené sa v plnej miere vzťahuje aj na problematiku zapisovaných údajov, obsahu zbierky listín a návrhu na zápis (§ 28 až 34 Obchodného zákonníka).

K bodu 5 (§ 56 ods. 3)Navrhovaná zmena sleduje upresnenie príslušného ustanovenia Obchodného zákonníka.

K bodu 6 (§ 62 ods. 1)

Navrhovaná zmena predstavuje terminologické upresnenie vychádzajúce z pojmového aparátu zákona o obchodnom registri.

K bodu 7 (§ 68 ods. 6)Toto ustanovenie prestavuje sprísnenie platnej právnej úpravy v tom zmysle, že odníma súdu možnosť úvahy o tom, či rozhodne o zrušení spoločnosti a jej likvidácii v prípadoch, keď sú splnené podmienky na zrušenie spoločnosti, ktoré sú taxatívnym spôsobom vymedzené v predmetnom ustanovení. Uvedené ustanovenie má posilniť tlak na obchodné spoločnosti, aby pod hrozbou nie možného, ale istého následku v podobe zrušenia spoločnosti, dodržiavali povinnosti, ktoré im ukladá Obchodný zákonník.

K bodu 8 (§ 68 ods. 7)Navrhovaná zmena nadväzuje na zmenu vykonanú na základe bodu 7 (teda na zmenu v § 68 ods. 6), tzn. na navrhované sprísnenie platnej právnej úpravy. Sankcia okamžitého rozhodnutia o zrušení spoločnosti bez možnosti poskytnutia dodatočnej lehoty na odstránenie dôvodu, pre ktorý sa zrušenie spoločnosti navrhlo, sa javí ako príliš tvrdá v prípade, že ide o zrušenie spoločnosti z dôvodu nekonania valného zhromaždenia (v príslušnom kalendárnom roku) alebo neustanovenia orgánov spoločnosti (v čase dlhšom ako tri mesiace), ako aj z dôvodu porušenia povinnosti vytvoriť alebo doplniť rezervný fond, keďže ide o nedostatky, ktoré môže spoločnosť v dodatočne poskytnutej lehote odstrániť a tým sa vyhnúť zrušeniu súdom. V ostatných prípadoch podľa § 68 ods. 6 (napr. spoločnosť stratila oprávnenie na podnikanie, zanikli predpoklady ustanovené zákonom na vznik spoločnosti) sa naopak možnosť poskytnutia dodatočnej lehoty javí ako neopodstatnená, keďže ide v prevažnej miere o dôvody na zrušenie spoločnosti, ktoré by nebolo možné odstrániť ani v takejto dodatočne poskytnutej lehote.

K bodu 9 (§ 68 ods. 9)Ustanovenie upravujúce požiadavku na dokladanie návrhu na výmaz spoločnosti z obchodného registra súhlasom správcu dane bolo prepracované z toho dôvodu, že je z praktických dôvodov nadbytočné vyžadovať, aby sa návrh na výmaz z obchodného registra dokladal súhlasom správcu dane v tých prípadoch, keď k zrušeniu spoločnosti dochádza v súvislosti konkurzným konaním, v ktorom súd konštatoval nemajetnosť úpadcu a v ktorom v súvislosti so zisťovaním podmienok konania, musel vychádzať i z podkladov poskytnutých správcom dane.

K bodu 10 (§ 68a ods. 1)Ide o terminologické upresnenie vychádzajúce z pojmového aparátu zákona o obchodnom registri.

K bodu 11 (§ 69a ods. 4)Ustanovenie upravujúce problematiku príloh k návrhu na zápis splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia spoločnosti do obchodného registra sa vypúšťa z toho dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis uvedených zmien, je komplexným spôsobom vymedzený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 12 (§ 69b ods. 7)Ustanovenie upravujúce problematiku príloh k návrhu na zápis zmeny právnej formy spoločnosti do obchodného registra sa vypúšťa z toho dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis tejto zmeny, je vyčerpávajúcim spôsobom upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 13 (§ 71 ods. 1)Potreba vypustenia predmetného ustanovenia nadväzuje na vypustenie § 28 ods. 6, na ktoré toto ustanovenie odkazuje z obchodného zákonníka a jeho obsahové začlenenie do § 2 ods. 1 zákona o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K bodu 14 (§ 78 ods. 2)Toto ustanovenie sa vypúšťa z dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis verejnej obchodnej spoločnosti do obchodného registra, je upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 15 (§ 88a ods. 6)Ustanovenie sa vypúšťa, keďže zoznam príloh, ktorými sa dokladá návrh na zápis prevzatia imania verejnej obchodnej spoločnosti jediným spoločníkom takejto spoločnosti, je podrobne upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 16 (§ 96)Uvedené ustanovenie Obchodného zákonníka sa vypúšťa, keďže zoznam príloh, ktorými sa dokladá návrh na prvozápis komanditnej spoločnosti do obchodného registra, je podrobne upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 17 (§ 112 ods. 2)Toto ustanovenie sa vypúšťa z toho dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis spoločnosti s ručením obmedzeným do obchodného registra, je upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 18 (§ 117a ods. 4)Požiadavky na prílohy, ktoré bude potrebné doložiť k návrhu na zápis vzniku záložného práva na obchodný podiel v obchodnom registri, ako aj na jeho výmaz, sú upravené vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 19 (§ 127a)Vkladá sa v doterajšej právnej úprave absentujúca úprava vedenia valného zhromaždenia v spoločnosti s ručením obmedzeným, ako aj právna úprava obsahových náležitostí zápisnice z takéhoto valného zhromaždenia.

K bodu 20 (§ 132 ods. 1)Navrhovaná právna úprava vychádza z požiadaviek praxe, ktorá súčasnej právnej úprave vytýka nejednoznačnosť pokiaľ ide o formu právneho úkonu, aká sa vyžaduje na prijatie rozhodnutia jediného spoločníka jednoosobovej spoločnosti s ručením obmedzeným pri zmene zakladateľského dokumentu takejto spoločnosti, ktorý musí byť pri založení jednoosobovej spoločnosti s ručením obmedzeným vyhotovený vo forme notárskej zápisnice. Navrhovaná právna úprava vychádza zo záveru, že uvedená forma musí byť zachovaná i v prípade zmien uvedeného zakladateľského dokumentu.

K bodu 21 (§ 133 ods. 2)Navrhovanou zmenou sa sleduje vypustenie osobitnej úpravy spôsobilosti na výkon funkcie v prípade konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá nie je v Obchodnom zákonníku upravená pri štatutárnych orgánoch (členoch štatutárnych orgánov) iných obchodných spoločností a ktorá je navyše nadbytočná z toho dôvodu, že ide o duplicitnú úpravu tejto problematiky, ktorá je už riešená v iných predpisoch.

K bodu 22 (§ 141 ods. 3)Navrhované ustanovenie smeruje k upresneniu nejednoznačnej platnej právnej úpravy.K bodu 23 (§ 161 ods. 5)Ide o terminologické upresnenie vychádzajúce z pojmového aparátu zákona o obchodnom registri.K bodu 24 (§ 175 ods. 3 a 4)Toto ustanovenie sa vypúšťa z dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na prvozápis akciovej spoločnosti do obchodného registra, je upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 25 (§ 202 ods. 1)Navrhovaná zmena vychádza z potreby upresnenia, že v prípade ukladania listín do zbierky listín ide o úkon súdu a nie o osobitné konanie, ktoré sa začína na návrh.

K bodu 26 (§ 206 ods. 2)Ustanovenie sa vypúšťa z dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra, je upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 27 (§ 206 ods. 3)Zmena textu vyplýva z vypustenia odseku 2.

K bodu 28 (§ 207 ods. 10)Ustanovenie sa vypúšťa z toho dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra, je upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.K bodu 29 (§ 208 ods. 5)Ustanovenie sa vypúšťa z dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra, je upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 30 (§ 209a ods. 4)Uvedené ustanovenie sa vypúšťa z dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra, bude upravený vo vykonávacom predpise k zákonu obchodnom registri.

K bodu 31 (§ 211 ods. 4)Navrhovaná zmena vychádza z potreby upresnenia, že v prípade ukladania listín do zbierky listín ide o úkon súdu a nie o osobitné konanie, ktoré sa začína na návrh.

K bodu 32 (§ 216 ods. 1)Ustanovenie sa vypúšťa z dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis zníženia základného imania do obchodného registra, bude upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 33 (§ 218e ods. 1)Ustanovenie sa vypúšťa z dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia akciovej spoločnosti do obchodného registra, je upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri. K bodu 34 (§ 218n ods. 5)Ustanovenie sa vypúšťa preto, lebo zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis rozdelenia spoločnosti do obchodného registra, bude vyplývať z vykonávacieho predpisu k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 35 (§ 225 ods. 3)Ustanovenie sa vypúšťa z dôvodu, že presný zoznam príloh, ktoré bude potrebné priložiť k návrhu na zápis družstva do obchodného registra, je upravený vo vykonávacom predpise k zákonu o obchodnom registri.

K bodu 36 (§ 261 ods. 6)Na zmluvy medzi podnikateľmi navzájom, zmluvy medzi podnikateľmi a štátom alebo samosprávnou jednotkou atď., ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku, ale iba v Občianskom zákonníku, sa podľa doterajšej právnej úpravy vzťahoval výlučne a v celom rozsahu iba Občiansky zákonník. To platilo aj v prípade ustanovení upravujúcich problematiku omeškania dlžníka so splatením svojho peňažného záväzku, podľa ktorých napríklad výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zaviesť aj pri týchto zmluvách, keďže aj pri nich môže dôjsť k dodávke tovaru alebo poskytnutiu služby za odplatu, rovnakú reguláciu postihujúcu omeškané platby ako pri zmluvách upravených v Obchodnom zákonníku. Z uvedeného dôvodu navrhovaná právna úprava umožňuje aj pri týchto zmluvách postupovať v prípade omeškania podľa novoupravených ustanovení Obchodného zákonníka (§ 369).

K bodu 37 (§ 369)Navrhovaná zmena predstavuje zapracovanie smernice 2000/35/ES Európskeho parlamentu a Rady z 29. júna 2000 o boji proti omeškaným platbám v obchodných transakciách do nášho právneho poriadku.

Cieľom tejto smernice (a tým aj navrhovanej zmeny predmetného ustanovenia) je upraviť úroky z omeškania v prípade platieb vykonávaných ako odplata za obchodné transakcie takým spôsobom, aby bola sankcia za omeškanie s plnením peňažného záväzku (úrok z omeškania) dostatočne účinnou zábranou odrádzajúcou dlžníkov od neplnenia ich zmluvných povinností, keďže podľa platnej úpravy bolo takéto konanie pre dlžníkov v dôsledku nízkych úrokov z omeškania a zdĺhavosti konaní o náhradu škody finančne atraktívnejšie ako riadne plnenie zmluvných povinností.

Navrhovaná zmena vychádza v odseku 1 z požiadaviek citovanej smernice, ktorá ustanovuje, že výška úrokov z omeškania má byť viazaná na úrokovú sadzbu uplatňovanú Európskou centrálnou bankou na jej poslednú refinancujúcu operáciu zvýšenú o sedem percentuálnych bodov, pričom umožňuje uplatniť výnimku pre štáty, ktoré sa nezúčastňujú tretej etapy hospodárskej a menovej únie. Tieto štáty môžu viazať výšku úrokov z omeškania na sadzbu ustanovenú ich vlastnou centrálnou bankou.

V predmetnom ustanovení bola požiadavka smernice pretransformovaná na podmienky Slovenskej republiky, ktorá v súčasnosti ako nečlenský štát EÚ samozrejme nepatrí k štátom zúčastňujúcim sa tretej etapy hospodárskej a menovej únie. Z tohto dôvodu predkladateľ návrhu zákona využil druhú možnosť ponúkanú smernicou a upravil výšku úrokov z omeškania takým spôsobom, že ju naviazal na základnú úrokovú sadzbu Národnej banky Slovenska uplatňovanú počas presne určeného časového obdobia.

Odsek 2 sa týka vymedzenia dňa splatnosti úrokov z omeškania v prípade, že deň alebo lehota splatnosti peňažného záväzku nie sú určené v zmluve. V zmysle tohto odseku sa splatnosť úrokov z omeškania viaže na deň obdržania dokladu, ktorý svojou povahou vyzýva dlžníka na úhradu tovaru alebo služby. Vzhľadom na to, že v dotknutej smernici sa používa pojem „faktúra“, pričom však žiadny platný právny predpis Slovenskej republiky uvedený pojem nepozná, používa zákon všeobecný pojem „doklad veriteľa na splnenie peňažného záväzku dlžníkom“.

Odsek 3 upravuje postup pri prípadnom súbehu nároku na náhradu škody spôsobenej omeškaním so splnením peňažného záväzku a nároku na úroky z omeškania takým spôsobom, že v danom prípade pripúšťa súčasné uplatňovanie nároku na náhradu škody popri úrokoch z omeškania len v rozsahu, v ktorom škoda nie je krytá úrokmi z omeškania, pričom v opačnom prípade by sa mohlo jednať o bezdôvodné obohatenie.

K Článku IIIK bodu 1 (§ 200a, 200b a 200c)

K § 200a

Navrhované znenie odseku 1 reaguje na základnú filozofiu novej právnej úpravy, teda na vymedzenie právnej povahy registrácie, ktorá nemá povahu občianskeho súdneho konania a stáva sa, napriek tomu, že zostáva na súde, jeho inou činnosťou. Vyňatie tejto agendy z rozhodovacej činnosti sudcov a prenesenie jej vybavovania na vyšších súdnych úradníkov v prvej fáze registrácie, si vyžiadalo zmenu doterajšieho znenia § 200a Občianskeho súdneho poriadku a redefiníciu konania, ktoré v zmysle novej právnej úpravy nie je registráciou, ale zostáva mu zachovaná povaha súdneho nesporového konania a ktoré sa označuje už zaužívaným názvom ako konanie vo veciach obchodného registra. Ide o konanie, ktorými sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom, ktorý je obsiahnutý v obchodnom registri a skutočným stavom, keďže z doterajšieho širokého spektra konaní, ktoré spadali pod vymedzenie konania vo veciach obchodného registra obsiahnuté v § 200a až 200d Občianskeho súdneho poriadku, má len toto konanie všetky typické znaky nesporového konania. V takomto prípade prebieha klasické súdne konanie na návrh alebo bez návrhu a rozhoduje v ňom sudca.

Podľa odseku 2 sa konanie vo veciach obchodného registra môže začať na návrh, ale aj bez návrhu., čo je charakteristickým znakom práve pre nesporové konanie.

Podľa odseku 3 platí, že ak sa konanie vo veciach obchodného registra začína na návrh, musia byť k návrhu priložené listiny, ktoré obsahujú skutočnosti, ktoré sa majú do obchodného registra zapísať. Podanie, ktoré vzhľadom na svoj obsah nie je úplným návrhom, ale vyplýva z neho, že ním navrhovateľ požaduje zosúladiť zapísaný stav so stavom skutočným, je podnetom na začatie konania a súd môže na jeho základe vydať uznesenie o začatí konania.

Postavenie súdu a iných orgánov, ktoré pri svojej činnosti zistia nezhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zápisov v obchodnom registri, je svojim spôsobom odlišné od postavenia osôb, ktoré nemajú povinnosti ukladané štátu a orgánom verejnej moci. Preto je požiadavka upravená v odseku 4 legitímna a je v súlade aj so smernicami upravujúcimi problematiku práva obchodných spoločností.

Právna úprava obsiahnutá v odseku 5 je reakciou na novelu Občianskeho súdneho poriadku, ktorou sa prehĺbili prvky kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, i keď je nesporové konanie z tohto postupu vyňaté. Z dôvodu, že iba časť agendy súvisiacej s problematiku obchodného registra zostáva agendou sudcovskou, predkladateľ považoval za dôležité zabezpečiť, aby mal registrový sudca možnosť postupu podľa § 120 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku, na ktorý sa v tomto ustanovení výslovne odkazuje. Aby bolo zrejmé, že v tomto prípade ide o iný procesný postup, ako je registrácia vykonávaná vyšším súdnym úradníkom, navrhovaná úprava výslovne predpisuje formu rozhodnutia.

K § 200b

Registrácia, ktorá vo svojej podstatnej časti predstavuje formálne preskúmanie návrhu na zápis podaného na predpísanom tlačive a listín, ktorých predloženie predpisuje vykonávací predpis k zákonu o obchodom registri, môže skončiť aj odmietnutím vykonania navrhovaného úkonu. Navrhovaná úprava z tohto dôvodu v odseku 1 umožňuje, aby osoba, ktorá podala návrh na zápis podala proti odmietnutiu vykonania zápisu námietky, ktoré preskúma sudca. Uvedenou možnosťou je garantované právo navrhovateľa na podanie opravného prostriedku.

Konanie o námietkach proti odmietnutiu vykonania zápisu je ďalším novo upraveným konaním pred registrovým súdom. Predkladateľ považoval za dôležité, aby bola daná možnosť preskúmať odmietnutie vykonania navrhovaného úkonu (ktoré sa navrhovateľovi oznamuje doručením alebo vydaním oznámenia o odmietnutí vykonania zápisu) sudcom registrového súdu. Lehota na podanie námietok je štandartnou procesnou lehotou a plynie odo dňa doručenia alebo vydania tohto oznámenia. Námietky sa podávajú na súde, ktorý registráciu odmietol.

Vyšší súdny úradník vykonáva zápis navrhovaných údajov v obchodnom registri na základe návrhu na zápis a jeho príloh tým spôsobom, že v prípade splnenia všetkých podmienok ustanovených zákonom o obchodnom registri, vykoná navrhovaný úkon o čom vydá navrhovateľovi doklad, ktorý sa nazýva potvrdenie. Potvrdenie sa bez zbytočného odkladu doručí alebo priamo vydá navrhovateľovi. Účelom vydania potvrdenia je informovať navrhovateľa o tom, že registrový súd vykonal navrhovaný úkon. Keďže vykonaním navrhovaného úkonu sa navrhované údaje síce vždy dostávajú do systému obchodného registra, pričom však môžu nadobúdať účinnosť k inému dňu, ktorý nemusí byť zhodný s dňom vykonania zápisu, zákon okrem vydávania potvrdenia, ktoré preukazuje len vykonanie samotného úkonu, ukladá registrovému súdu aj povinnosť vydávať výpis z obchodného registra, ktorý navrhovateľovi z obsahového hľadiska zdokumentuje aktuálny stav zapísaných údajov po vykonaní zápisu. Navrhovaná úprava v záujme zachovania jednotného postupu pri registrácii údajov zavádza v odseku 3 rovnaký postup aj pre prípad, že zápis vykoná po preskúmaní námietok sudca. Podávanie námietok proti vykonaniu zápisu sudcom, je rovnako ako pri zápise údajov, ktoré vykonáva vyšší súdny úradník, vylúčené.

Postup pri registrácii, ktorú vykonáva vyšší súdny úradník podľa zákona o obchodnom registri umožňuje, aby navrhovateľ spolu s námietkami proti odmietnutiu vykonania zápisu v lehote na ich podanie, odstránil všetky nedostatky, ktoré viedli k odmietnutiu vykonania navrhovaného úkonu. V takomto prípade by bolo opätovné vracanie veci vyššiemu súdnemu úradníkovi v rozpore so sledovaným cieľom právnej úpravy, ktorým je zrýchlenie celého konania. Z uvedeného dôvodu navrhovaná právna úprava obsiahnutá v odseku 5 výslovne umožňuje, aby navrhovaný úkon za daných podmienok vykonal sudca.

V odseku 6 je obsiahnutá osobitná právna úprava pre prípad, v ktorom sudca napriek podaniu námietok, žiadne chyby v predchádzajúcom postupe vyššieho súdneho úradníka pri registrácii nezistí. Sudca môže v takomto prípade námietky zamietnuť, pričom rozhoduje uznesením, proti ktorému však je prípustné odvolanie. Navrhovateľ môže teda vzniknutú situáciu vyriešiť buď tým spôsobom, že podá nový návrh, ktorý bude spĺňať všetky požiadavky príslušných ustanovení zákona o obchodnom registri (tzn. § 6 a 7 zákona) alebo tým, že podá odvolanie proti „negatívnemu“ rozhodnutiu sudcu, právo na podanie ktorého mu v zmysle predmetného ustanovenia zostáva zachované.

K § 200cV novelizovanom znení § 200c sa nanovo upravuje vecná a miestna príslušnosť na konanie vo veciach obchodného registra, ktorá bola doteraz obsiahnutá v § 200d Občianskeho súdneho poriadku, ako aj vecná a miestna príslušnosť na novozavedené konanie – rozhodovanie o námietkach proti odmietnutiu vykonania zápisu, pričom sa obe riadia rovnakými pravidlami.

Podľa odseku 1 prislúcha vecná príslušnosť na konanie vo veciach obchodného registra a na rozhodovanie o námietkach proti odmietnutiu vykonania zápisu registrovému súdu, ktorý je určený osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom je zákon č.80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov). Registrové súdy sú vytvorené pri okresných súdoch v sídle kraja a ich miestna príslušnosť sa riadi inými pravidlami ako všeobecná miestna príslušnosť.

Právna úprava miestnej príslušnosti na konanie vo veciach obchodného registra a na rozhodovanie o námietkach proti odmietnutiu vykonania zápisu obsiahnutá v odsekoch 2, 3, a 4 nadväzuje na vymedzenie miestnej príslušnosti na registráciu a ukladanie listín do zbierky listín, ktoré je obsiahnuté v § 4 zákona o obchodnom registri. Uvedená úprava je podmienená úzkou obsahovou a časovou nadväznosťou, ktorá existuje medzi postupom pri registrácii, rozhodovaním o námietkach proti odmietnutiu vykonania zápisu a konaním vo veciach obchodného registra.

K bodu 2 (§ 200d)

Úprava miestnej príslušnosti na konanie vo veciach obchodného registra a rozhodovanie o námietkach bola novo upravená v § 200c Občianskeho súdneho poriadku.

K bodu 3 (§ 202 ods. 3 písm. n))Vypustenie predmetného ustanovenia odráža zmenu v koncepcii konania vo veciach obchodného registra a potrebu zabezpečenia súladu s ustanoveniami zákona o obchodnom registri, v zmysle ktorých už v konaní vo veciach obchodného registra nemožno vydať „pozitívne rozhodnutie“, t. j. uznesenie, ktorým sa povoľuje zápis do obchodného registra ako tomu bolo doteraz, keďže aj v prípade, ak údaje zapíše sudca, ktorý vyhovel námietkam proti odmietnutiu vykonania zápisu, ide stále o registráciu ako úkon súdu a nie o konanie vo veciach obchodného registra, v ktorom sa rozhoduje uznesením. Z uvedeného dôvodu preto nemožno ani uvažovať o tom, či voči uvedenému uzneseniu je alebo nie je prípustné odvolanie. Podľa navrhovanej právnej úpravy sa formou uznesenia rozhoduje výlučne v prípade zamietnutia námietok proti odmietnutiu vykonania zápisu. Ako vyplýva z ďalších ustanovení zákona, je voči tomuto uzneseniu súdu prípustné odvolanie.

K bodu 4 (§ 352a)Vloženie tohto ustanovenia má zabezpečiť jednoznačnejší výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú tzv. inú činnosť súdu, ktorú nemožno chápať úzko, tzn. iba ako prijímanie vecí do úschovy, ale ako širší okruh činností, ktoré sa vykonávajú na súde bez toho, aby mali povahu súdneho konania. Navrhovaná zmena odráža aj potrebu odstránenia prípadného nejednotného výkladu vo vzťahu k právnej kvalifikácii registrácie.

K bodu 5 (§ 372g)

Toto ustanovenie upravuje uplatnenie príslušných novelizovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu ku konaniam vo veciach obchodného registra začatým pred nadobudnutím ich účinnosti.

K Článku IV

Navrhovanou zmenou sa jednoznačnejším spôsobom vymedzuje vecná príslušnosť na vedenie obchodného registra tak, ako si to vyžadujú zmeny vyplývajúce z novej právnej úpravy danej zákonom o obchodnom registri a novelizovaným znením Občianskeho súdneho poriadku.

K Článku V

Navrhuje sa, aby vzhľadom na dĺžku trvania celého legislatívneho procesu, ako aj vzhľadom na dĺžku potrebnej legisvakančnej lehoty, zákon o obchodnom registri nadobudol účinnosť 1. januára 2004.

Bratislava 20. augusta 2003

Mikuláš Dzurinda v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Načítavam znenie...
MENU
Hore