Zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. 327/2005 účinný od 01.07.2023

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona predstavuje realizáciu úlohy B.1 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 340 zo 16. júna 2021 k „Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na mesiace jún až december 2021“, úlohy B.17 uznesenia vlády č. 468 z 15. júla 2020 k „návrhu na určenie gestorských ústredných orgánov štátnej správy a niektorých orgánov verejnej moci zodpovedných za prebratie a aplikáciu smerníc“ a úlohy č. 27 Plánu legislatívnych úloh vlády na rok 2021.

Zákon č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý a priori návrh zákona novelizuje, nadobudol účinnosť 1. marca 2019 a nadviazal na poznatky, ktoré vyplynuli z praxe zákona č. 307/2014 Z. z. v znení zákona č. 125/2016 Z. z. Súčasne znenie dotknutého zákona nemožno považovať za znenie, ktoré by bolo v súlade s úniovým právom a preto je predmetom návrhu zákona najmä transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11.2019) v platnom znení (ďalej len „smernica (EÚ) 2019/1937 v platnom znení“). Obsahom návrhu zákona je najmä prebratie jednotlivých článkov smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení do súčasného znenia zákona. Uvedená smernica (EÚ) 2019/1937 v platnom znení do dnešného dňa nebola dostatočne, v plnej miere a správne transponovaná do slovenského vnútroštátneho právneho poriadku. Z tohto dôvodu Slovenskej republike hrozí nesplnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii nedodržaním lehoty určenej na prebratie smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení.

Zároveň, návrh zákona reaguje na viaceré nedostatky právnej úpravy, ktoré boli predkladateľom v spolupráci s Úradom na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti identifikované až v aplikačnej praxi. Nad rámec transpozície sa navrhuje zmena názvu Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti a to na kratší názov „Úrad na ochranu oznamovateľov“.

Platné znenie § 1 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane oznamovateľov v platnom znení má širšiu vecnú pôsobnosť, než vyžaduje smernica (EÚ) č. 2019/1937 v platnom znení v zmysle čl. 2 ods. 2. V § 1 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane oznamovateľov v platnom znení definuje podmienky poskytovania ochrany osobám v pracovnoprávnom vzťahu v súvislosti s oznamovaním kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Cieľom predmetného návrhu zákona nie je zúžiť vecnú pôsobnosť zákona o ochrane oznamovateľov v platnom znení, a teda zúžiť už existujúcu ochranu oznamovateľov akejkoľvek protispoločenskej činnosti. V § 10 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov v platnom znení je od roku 2019 zavedená povinnosť pre všetkých zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú viac ako 50 zamestnancov mať vnútorný kanál preverovania oznámení a určenú zodpovednú osobu. Uvedeným je teda nad rámec požiadavky

2

stanovenej v čl. 26 ods. 2 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení už zavedená povinnosť aj pre zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú 50 a viac zamestnancov a menej ako 250 zamestnancov mať vnútorné kanály preverovania oznámení. V nadväznosti na čl. 20 ods. 2 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, predkladateľ v § 20 ods. 2 návrhu zákona rozširuje možnosť Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej uhradiť náklady na advokáta alebo iného právneho zástupcu, ak ho potreboval oznamovateľ v súvislosti s oznámením.

Návrh zákona je kontinuitný vo vzťahu k platnej právnej úprave, z ktorej vychádza a na ktorú nadväzuje. Primárnym cieľom návrhu zákona je najmä posilnenie presadzovania práva a právom chránených záujmov oznamovateľov kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti a podpora postihovania protispoločenskej činnosti za účasti verejnosti.

Medzi najvýznamnejšie zmeny obsiahnuté v návrhu zákona, patria:

1.rozšírenie poskytovania ochrany osobám nahlasujúcim porušenia práva Únie,

2.rozšírenie poskytovania ochrany osobe, ktorá v zákonom vymedzených prípadoch zverejnila informácie o protispoločenskej činnosti,

3.rozšírenie poskytovania ochrany osobe, ktorá podala oznámenie anonymne a ktorej totožnosť bola následne odhalená,

4.rozšírenie osobnej pôsobnosti zákona,

5.zavedenie úplnej povinnosti mať internú zodpovednú osobu po splnení kritérií v zákone a zároveň zúženie oprávnení externej zodpovednej osoby pri preverovaní oznámení

6.rozšírenie povinností zamestnávateľa,

7.rozšírenie povinností Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti,

8.vymedzenie rozsahu povinných údajov, ktoré sú príslušné orgány verejnej moci povinné sprístupniť,

9.rozšírenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť a

10.zvýšenie sadzby pokút.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, vplyv na informatizáciu spoločnosti, sociálne vplyvy, vplyvy na životné prostredie, vplyvy na služby verejnej správy pre občana a ani vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Predkladateľ identifikoval negatívne vplyvy na podnikateľské prostredie, ktorých analýza je súčasťou návrhu zákona.

Návrh zákona nebol predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania. Návrh zákona bol predmetom skráteného medzirezortného pripomienkového konania. Vláda Slovenskej republiky návrh zákona prerokovala a schválila 9. novembra 2022.

3

B. Osobitná časť

K čl. I

K bodu 1 a 10(§ 1 ods. 1 písm. a) a § 2 písm. f), až h))

Aktuálne znenie zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“) poskytuje ochranu len osobám v pracovnoprávnom vzťahu v súvislosti s oznamovaním kriminality a inej protispoločenskej činnosti, čo predstavuje výrazné zúženie okruhu osôb, ktorým táto ochrana bola priznaná v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11.2019) v platnom znení (ďalej len „smernica (EÚ) 2019/1937 v platnom znení“). Zo samotného názvu smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, jej obsahu ale i jednotlivých ustanovení a to najmä čl. 4 vyplýva, že primárnym zámerom bolo poskytnúť ochranu akýmkoľvek osobám pracujúcim v súkromnom alebo verejnom sektore, ktoré nahlasujú porušenia práva Európskej únie, pričom tieto osoby neboli vymedzené len ako „osoby v pracovnoprávnom vzťahu“.

V nadväznosti na vyššie uvedené preto pôvodné vymedzenie okruhu osôb, ktorým zákon poskytuje ochranu v súvislosti s oznamovaním protispoločenskej činnosti, nebolo dostatočné a z tohto dôvodu je navrhovaná právna úprava zameraná i na úvodné ustanovenie § 1 zákona s cieľom rozšíriť osobnú pôsobnosť zákona. Rozhodnutie predkladateľa, na ktoré osoby sa bude, resp. nebude vzťahovať ochrana podľa zákona nebolo svojvoľné, vice versa predkladateľ tieto osoby definoval v súlade so smernicou (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, pričom navrhovaná právna úprava nie je vo vzťahu k úniovému právu zextenzívnená.

Základným kritériom pre určenie osôb, na ktoré sa bude vzťahovať osobná pôsobnosť zákona bolo vymedzenie okruhu osôb, ktoré pracujú pre verejnú alebo súkromnú organizáciu alebo sú/ alebo boli v styku s takouto organizáciou. Na veľkú časť tejto skupiny bolo možné aplikovať ustanovenia tohto zákona už v minulosti, pretože jej zástupcovia spĺňali požiadavku pracovnoprávneho vzťahu, v kontexte ktorého urobili oznámenie. S verejnými či súkromnými organizáciami však častokrát prichádzajú do pracovného kontaktu i iné fyzické osoby, ako ich zamestnanci. Tieto fyzické osoby môžu nadväzovať vzťahy s inými verejnými alebo súkromnými organizáciami za účelom zárobku, ako napríklad podnikatelia – živnostníci, či osoby zastávajúce funkcie v rôznych právnických osobách, alebo za účelom nadobudnutia praxe či iných odborných zručností, ako sú napríklad stážisti, dobrovoľníci a iní odborní praktikanti atď. Z tohto dôvodu predkladateľ v navrhovanom § 2 písm. f) (čl. I bod 10.) návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“) vymedzuje, čo sa rozumie pod pojmom „v inom obdobnom vzťahu“, resp. uvádza demonštratívny výpočet činností, počas ktorých v prípade nadviazania kontaktu medzi dotknutým subjektom (osobou) a verejnou alebo súkromnou organizáciou sa môže vytvoriť „iný obdobný vzťah“. Všetky tieto činnosti je potrebné vždy posudzovať v kontexte vzájomného vzťahu medzi konkrétnou fyzickou osobou a dotknutou verejnou alebo súkromnou organizáciou. V tomto kontexte je na záver potrebné zvýrazniť, že navrhované ustanovenie § 2 písm. f) návrhu zákona neobsahuje

4

explicitne stanovený numerus clausus vzťahov, ktoré na účely zákona môžu byť posudzované ako „iný obdobný vzťah“.

Ďalej sa v § 2 písm. g) spresňuje výpočet subjektov, ktoré sú oprávnené a zároveň povinné prijať oznámenie o protispoločenskej činnosti, nakoľko doteraz musel oznamovateľ dedukovať kam môže uvedené oznámenie podať. Okruh orgánov, ktoré sú príslušné prijímať oznámenia sa týmto nerozširuje a drží sa ustálenej praxe. Týmito orgánmi sú Úrad na ochranu oznamovateľov, prokuratúra alebo správne orgány.

Zároveň návrh zákona zavádza legislatívnu skratku dotknutá osoba, ktorú definuje ako fyzickú alebo právnickú osobu proti ktorej oznámenie smeruje.

K bodu 2

(§ 1 ods. 1 písm. c))

Navrhovaná právna úprava predstavuje faktickú zmenu súčasného názvu Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len „úrad“) na nový, skrátený názov a to Úrad na ochranu oznamovateľov. Účelom navrhovanej zmeny je zmena názvu úradu na názov, ktorý je jednoduchší a pre verejnosť ľahšie rozpoznateľný. Samotná smernica (EÚ) 2019/1937 v platnom znení neurčuje povinnosť zriadiť osobitný správny orgán. Z tohto dôvodu je zriadenie, názov ako i kompetencie úradu výlučne regulované vnútroštátnym právom. Z uvedeného vyplýva, že i názov úradu alebo prípadná zmena názvu úradu je výlučne v kompetencii zákonodarcu, pričom predkladateľ neidentifikoval žiadny dôvod, či povinnosť, ktorá by odôvodňovala názor, že názov úradu má byť totožný s názvom zákona, na základe ktorého bol úrad zriadený. Predkladateľ zastáva názor, že samotný názov úradu má a priori vystihovať podstatu a hlavnú úlohu úradu, ktorou je ochrana oznamovateľov. Zákon samotný pritom tiež pracuje iba s pojmom „oznamovateľ“ (§2 písm. a) zákona), nie s pojmom oznamovateľ protispoločenskej činnosti.

Rovnako predkladateľ konštatuje, že sa úrad už od svojho zriadenia identifikuje prostredníctvom skráteného názvu, ktorý sa navrhuje až týmto návrhom zákona. I keď aj v tomto prípade platí, že nie z pravidla sa vyvodzuje právo, ale z práva, ktoré je, sa má vyvodiť pravidlo (non ex regula ius sumatur, sed ex iure quod esr regula fiat), predkladateľ návrhom zákona len reflektoval faktický stav. Rozhodnutie predkladateľa nepopiera žiadny z princípov demokratického a právneho štátu, ale naopak potvrdzuje, akým spôsobom funguje deľba moci v štáte.

K bodu 3

(§ 1 ods. 3)

Navrhovaná úprava predstavuje transpozíciu čl. 21 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení. Dotknuté ustanovenie zabezpečuje ochranu oznamovateľov, ktorí oznámia alebo zverejnia informácie o závažnej protispoločenskej činnosti a tieto informácie zároveň podliehajú určitej ochrane na základe osobitných predpisov. Vypustenie ochrany obchodného tajomstva zo súčasného znenia § 1 ods. 3 zákona je transpozíciou čl. 21 ods. 7 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení. Zároveň pri oznamovaní, či zverejňovaní informácii o protispoločenskej činnosti sa musia oznamovatelia odôvodnene domnievať, že ich oznámenie spolu s uvedením informácii, ktoré sú chránené osobitnými predpismi, ako napr. obchodné tajomstvo je nevyhnutné na odhalenie protispoločenskej činnosti, konajú v dobrej viere a takéto informácie sú neoddeliteľnou súčasťou oznámenia. Zároveň by oznamovatelia mali dbať na

5

minimalizáciu zverejňovania citlivých údajov a uvádzať iba tie skutočne nevyhnutné pre oznámenie.

K bodu 4 a 5

(§ 1 ods. 4 a § 2 písm. a))

Podľa návrhu zákona sa za oznamovateľa už nebude považovať blízka osoba oznamovateľa ani fyzická osoba – podnikateľ alebo právnická osoba, ktorú oznamovateľ ovláda, v ktorej má účasť, v ktorej vykonáva funkciu člena orgánu právnickej osoby, alebo pre ktorú vykonáva pracovnú činnosť. Nakoľko je však nevyhnutné poskytnúť ochranu aj týmto osobám, § 1 zákona bol doplnený odsekom 4, ktorý definuje, že ochrana podľa tohto zákona sa poskytuje aj týmto osobám. Zároveň sa ochrana podľa tohto zákona rozširuje aj na osobu, ktorá oznamovateľovi poskytla pomoc v súvislosti s oznámením, alebo inej osobe, ktorá bola postihnutá v súvislosti s oznámením. Taktiež je týmto ustanovením poskytnutá ochrana zodpovednej osobe, ktorá bola postihnutá v súvislosti s oznámením. Uvedený rozsah osôb, ktorým je poskytovaná ochrana vyplýva z čl. 4 ods. 4 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení. Podmienkou poskytnutia ochrany uvedeným osobám je, že tieto osoby museli byť postihnuté v súvislosti s oznámením. Ďalej rozsah poskytovania ochrany týmto skupinám osôb vysvetľuje § 12. Tieto osoby by mali byť chránené predovšetkým pred akoukoľvek formou postihov a hrozieb postihov.

Na účely tohto zákona sa blízkom osobou rozumie príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Pod pojmom pracovná činnosť v § 1 ods. 4 písm. b) sa rozumie aj v kontexte čl. 4 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení predovšetkým akýkoľvek druh pracovnoprávneho vzťahu podľa Zákonníka práce, ako aj akýkoľvek zmluvný vzťah medzi oznamovateľom a fyzickou osobou – podnikateľom alebo právnickou osobou, na základe ktorého oznamovateľ poskytuje určité služby či iné protiplnenie.

Ustanovenie § 2 písm. a) je precizovaním definície oznamovateľa a zároveň rozšírením skupiny osôb, ktoré sa považujú na účely zákona za oznamovateľa. Oznamovateľom môže byť iba fyzická osoba, ktorá urobila oznámenie v dobrej viere a toto oznámenie adresovala príslušnému orgánu na prijatie takéhoto oznámenia. Uvedené ustanovenie nadväzuje na bod 36 recitálu smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení. Zároveň sa za oznamovateľa považuje i osoba, ktorá za zákonom stanovených podmienok zverejnila informácie o protispoločenskej činnosti.

Definícia oznamovateľa sa rozširuje aj o osobu, ktorá oznámi informácie o protispoločenskej činnosti, o ktorej sa dozvedela počas trvania pracovnoprávneho vzťahu alebo iného obdobného vzťahu, pričom tento pracovnoprávny vzťah alebo iný obdobný vzťah sa už skončil. Definícia sa rozširuje taktiež o osobu, ktorej pracovnoprávny vzťah alebo iný obdobný vzťah sa dosiaľ nezačal a má sa začať. Ochrana sa teda môže poskytovať aj uchádzačovi o zamestnanie bez ohľadu na to, či sa predmetný pracovnoprávny vzťah alebo iný obdobný vzťah s týmto uchádzačom začne alebo nie. Rovnako sa ochrana poskytuje aj inej osobe ako zamestnancovi, ktorá má určitý predzmluvný vzťah, s osobou voči ktorej smeruje oznámenie (napr. účastník tendra realizovaného súkromnou spoločnosťou, ktorý sa dozvie o protispoločenskej činnosti v tendri). Ďalšou skupinou je fyzická osoba, ktorá urobila

6

oznámenie anonymne, avšak jej totožnosť bola odhalená. V danom prípade je irelevantné, na základe akých skutočností prišlo k odhaleniu identity anonymného oznamovateľa.

Základným predpokladom pre naplnenie definície oznamovateľa je kritérium dobrej viery, v ktorej daná osoba urobí oznámenie alebo zverejní informácie. Navrhovaná úprava nadväzuje na čl. 6 ods. 1 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, pričom pojem „dobrá viera“ je vymedzený v ustanovení § 2 písm. h) zákona.

Ustanovenie § 2 písm. a) bodu 4 návrhu zákona reaguje na výnimočné situácie, v ktorých nebolo oznámenie dostatočne preverené, ďalej sa s ním nezaoberalo, príp. fyzická osoba nebola v primeranej lehote oboznámená s výsledkom preverovania alebo hrozí zmarenie jeho prešetrenia. Taktiež v zmysle tohto ustanovenia, je umožnené fyzickej osobe zverejniť informácie o protispoločenskej činnosti v prípadoch, keď hrozí bezprostredné alebo zjavné ohrozenie verejného záujmu.

V danom prípade predkladateľ nepovažoval za vhodné a správne, aby návrh zákona stanovil i explicitnú lehotu dokedy má príslušný subjekt informovať dotknutú fyzickú osobu o výsledku preverenia, nakoľko ani zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov či iné príslušné platné právne predpisy neustanovujú konkrétne lehoty pre prešetrenie prijatých oznámení. Predkladateľ si je vedomý skutočnosti, že dôsledné preverenie každého prijatého oznámenia nemožno časovo ohraničiť jednotnou lehotou. Aplikačná prax dokazuje, že jednotlivé oznámenia sa od seba odlišujú nielen svojim rozsahom, ale najmä závažnosťou a komplexnosťou svojho merita – obsahu. Navrhovaný pojem „v primeranej lehote“ je preto potrebné vždy vykladať v kontexte konkrétnych okolností a štandardnej dĺžky zaužívaných postupov pri preverovaní oznámenia konkrétnym orgánom, ktorý za preverenie zodpovedá. V tomto kontexte predkladateľ upozorňuje i na skutočnosť, že zmieňované slovné spojenie „v primeranej lehote“ je v platnom právnom poriadku pojmom ustáleným a preto ho možno považovať za pojem všeobecne zrozumiteľný. Obdobné stanovenie lehoty sa štandardne používa napríklad v § 27 zákona č. 71/1969 Z. z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, v § 90 ods. 2 zákona č. 160/2018 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, v § 2 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ako i v mnohých ďalších zákonoch.

Návrh zákona v § 2 písm. a) bodu 4 (4c.) podmieňuje zverejnenie informácií o protispoločenskej činnosti fyzickou osobou i z „dôvodnej obavy bezprostredného alebo zjavného ohrozenia verejného záujmu“. Slovné spojenie „verejný záujem“ je pojmom ústavným a zákonným, nakoľko predmetné slovné spojenie v sebe implikuje nielen Ústava Slovenskej republiky ale i celý rad zákonov a podzákonných právnych predpisov. Rovnako, predkladateľ upozorňuje i na rozsiahlu právnu teóriu a judikatúru, ktorá sa zaoberá nielen výkladom pojmu „verejný záujem“ ale i jeho ohrozením. Z uvedeného dôvodu predkladateľ nepovažuje za účelné stanovovať exaktné kritériá pre interpretáciu zmieňovaných pojmov, nakoľko verejný záujem vyjadruje okamžitosť stavu záujmov a ich vzájomnú hierarchiu, je časovo a miestne premenný, a preto sa musí posudzovať len v konkrétnej situácii, v konkrétnom mieste a v konkrétnom čase s ohľadom na ustálenú aplikačnú prax.

Zverejnením sa rozumie sprístupnenie informácie o protispoločenskej činnosti, ktorá inak tvorí obsah oznámenia, pričom môže ísť napríklad o zverejnenie prostredníctvom textu v printových alebo internetových médiách, zverejnenie prostredníctvom sociálnych sietí, zverejnenie prostredníctvom videozáznamu, rozhlasom, televíziou alebo iným obdobne účinným spôsobom pred viacerými súčasne prítomnými osobami.

7

K bodu 6

(§ 2 písm. b))

Navrhovaná zmena je transpozíciou čl. 5 ods. 2 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, ktorá adresnejšie definuje oznámenie protispoločenskej činnosti, o ktorej sa oznamovateľ dozvie v súvislosti s jeho pracovnoprávnym alebo iným obdobným vzťahom. Táto zmena nadväzuje na navrhované ustanovenie § 1 ods. 1 písm. a) a § 2 písm. f) návrhu zákona.

K bodu 7 a 8

(§ 2 písm. d))

Dotknuté ustanovenie v rámci vymedzenia jednotlivých pojmov na účely zákona v § 2 písm. d) definuje závažnú protispoločenskú činnosť v zásade dvomi spôsobmi. V prvom prípade v bode 1 taxatívne menuje trestné činy a v bode 2. stanovuje podmienku, ktorá ak bude naplnená, bude daná trestná činnosť spĺňať kvalifikáciu závažnej protispoločenskej činnosti. V súčasnosti je táto podmienka určená hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky. Z praxe vyplynulo, že táto definícia nedokázala obsiahnuť všetky trestné činy spadajúce medzi závažné formy protispoločenskej činnosti, viď napr.§ 168, 170, 170b, 300, 302, 352a zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Z uvedeného dôvodu sa navrhuje rozšíriť zoznam trestných činov, ktorých oznamovanie bude spadať pod režim závažnej protispoločenskej činnosti a to tak, že príde k úprave podmienky v časti stanovujúcej hornú hranicu trestnej sadzby z pôvodných troch rokov na dva roky a zároveň sa rozšíri aj explicitný zoznam trestných činov, ktoré sa považujú za závažnú protispoločenskú činnosť. Tým bude možné poskytnúť preventívnu ochranu oznamovateľom prostredníctvom prokuratúry aj pri oznamovaní trestných činov, ktoré majú miernejšiu trestnú sadzbu.

Medzi taxatívne stanovené trestné činy, ktoré sa pouvažujú za závažnú protispoločenskú činnosť, patria: trestný čin ohrozovania zdravia závadnými potravinami a inými predmetmi podľa § 168 Trestného zákona, trestný čin ohrozovania zdravia nepovolenými liekmi, liečivami a zdravotníckymi pomôckami podľa § 170 Trestného zákona, trestný čin falšovania liekov a zdravotníckej pomôcky podľa § 170b Trestného zákona, trestný čin neposkytnutia pomoci podľa § 177 Trestného zákona, trestný čin krádeže podľa § 212 Trestného zákona, trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona, trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 Trestného zákona, trestný čin podvodu podľa § 221 Trestného zákona, trestný čin neoprávneného obohatenia podľa § 226 Trestného zákona, trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a Trestného zákona, trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 a § 238 Trestného zákona, trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona, trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona, trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 243 Trestného zákona, trestný čin marenia exekučného konania podľa § 243a Trestného zákona, trestný čin neoprávneného prístupu do počítačového systému podľa § 247 Trestného zákona, trestný čin výroby a držby prístupového zariadenia, hesla do počítačového systému alebo iných údajov podľa § 247d Trestného zákona, trestný čin neoprávneného zamestnávania podľa § 251a Trestného zákona, trestný čin neoprávneného obchodovania s devízovými hodnotami a poskytovanie devízových služieb podľa § 252 Trestného zákona, trestný čin nepovolenej výroby liehu, tabaku a tabakových výrobkov podľa § 253 Trestného zákona, trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 254 Trestného zákona, trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 až 263

8

Trestného zákona, trestný čin machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 až 268 Trestného zákona, trestný čin uvádzania falšovaných, pozmenených a neoprávnene vyrobených peňazí a cenných papierov podľa § 271 Trestného zákona, trestný čin uvádzania falšovaných, pozmenených a neoprávnené vyrobených peňazí a cenných papierov podľa § 271 Trestného zákona, trestný čin marenia výkonu správy daní podľa § 278a Trestného zákona, trestný čin porušovania autorského práva podľa § 283 Trestného zákona, trestný čin neoprávneného uskutočňovania stavby podľa § 299a Trestného zákona, trestný čin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 Trestného zákona, trestný čin porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 Trestného zákona, trestné činy verejných činiteľov podľa § 326 až 327a Trestného zákona alebo trestné činy korupcie podľa § 328 až 336b Trestného zákona, trestný čin prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336d Trestného zákona, trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 Trestného zákona, trestný čin falšovania a vyhotovenia nepravdivej zdravotnej dokumentácie podľa § 352a Trestného zákona, trestný čin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 Trestného zákona.

K bodu 9

(§ 2 písm. e))

Uvedenou zmenou pojmu sa spresňuje výpočet vzťahov, ktoré sa na účely tohto zákona považujú za pracovnoprávny vzťah. Pojem dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru plne reflektuje zákonnú úpravu podľa § 223 a nasl. Zákonníka práce.

K bodu 11 a 12

(§ 4 ods. 3 a § 6 ods. 3)

V dotknutých ustanovenia sa rozširuje výpočet adresátov, ktorým prokuratúra alebo správny orgán doručuje oznámenie o nekvalifikovanom oznámení. Po novom bude toto oznámenie doručované i úradu, nakoľko práve úradu zákon zveruje v mnohým smeroch kompetencie rozhodovať a fakticky i vykonávať samotnú ochranu oznamovateľov v praxi, ako aj napomáhať pri ochrane oznamovateľov ich kvalifikovaným zastupovaním v jednotlivých trestných konaniach a konaniach o správnom delikte. Z uvedených dôvodov je dôležité aby aj úrad mal vedomosť o posúdení jednotlivých oznámení ako nekvalifikovaných.

K bodu 13

(§ 9 ods. 2)

Uvedená zmena je legislatívno-technického charakteru.

K bodu 14

(§ 9 ods. 3)

Uvedená zmena umožňuje oznamovateľovi podať žiadosť o poskytnutie odmeny aj v prípade, ak oznamovateľ nemal štatút chráneného oznamovateľa, ani nemal od prokuratúry či správneho orgánu potvrdenie, že jeho oznámenie je kvalifikované a zároveň oznamovateľovi neboli doručované rozhodnutia podľa § 9 ods. 2 zákona (podanie obžaloby, schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu, schválenie zmieru a zastavenie trestného stíhania, podmienečné zastavenie trestného stíhania alebo nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia podľa § 9 odseku 1 písm. b)). Zároveň však naďalej platí, že odmena môže byť poskytnutá iba oznamovateľom, ktorí urobili kvalifikované oznámenie podľa § 2 písm. c).

9

K bodu 15

(§ 9 ods. 5)

Doplnenie ustanovenia § 9 ods. 5 zákona sa navrhuje za účelom poskytnúť úradu širšie možnosti pri správnej úvahy o posudzovaní výšky poskytnutej odmeny, nakoľko uvedenou zmenou sa zákonom stanovené skutočnosti, ktoré úrad musí zohľadniť, stávajú fakultatívnymi, čo úradu poskytuje dostatočný priestor zohľadniť i ďalšie prípadné individuálne okolnosti v konkrétnych prípadov.

K bodu 16

(§ 9 ods. 8)

Novým odsek 9 reflektuje rozšírenie uplatňovania ustanovení o odmene aj na oznamovateľov, ktorí sú v inom obdobnom vzťahu a splnia podmienky uvedené v ustanoveniach § 9.

K bodu 17 a 18

(§ 10 ods. 1 a 2)

Navrhovaná úprava transponuje čl. 8 ods. 5 a 6 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení. Uvedeným sa čiastočne zužuje pôsobnosť zodpovedných osôb, ktoré vykonávajú svoju činnosť na základe zmluvy a pôsobia mimo organizácie zamestnávateľa (externé zodpovedné osoby). Podľa uvedeného znenia je možné ďalej delegovať niektoré úlohy zamestnávateľa na takéto externé zodpovedné osoby, a to v rozsahu prijímania a potvrdzovania oznámení. Zamestnávatelia, ktorí zamestnávajú menej ako 250 zamestnancov a nie sú orgánmi verejnej moci môžu poveriť externé zodpovedné osoby aj preverovaním oznámení, avšak naďalej zamestnávateľovi zostáva povinnosť vykonávať preverovanie oznámení aj zodpovednou osobu v rámci jeho organizácie (internou zodpovednou osobou).

K bodu 19 a 20

(§ 10 ods. 3 a 4)

Uvedená zmena je legislatívno-technického charakteru v nadväznosti na bod 17 a 18 návrhu zákona.

K bodu 21

(§ 10 ods. 5)

Predkladateľ prostredníctvom navrhovaného ustanovenia precizuje a zosúlaďuje znenie zákona s úniovým právom. Oznamovateľom bolo v aplikačnej praxi častokrát umožnené urobiť oznámenie len písomnou formou, a to aj napriek tomu, že zákon explicitne nestanovuje povinnú formu oznámenia. Navrhovaná zmena oprávňuje oznamovateľa v prípadoch, ak zamestnávateľ umožňuje ústne podávanie oznámení, požiadať o osobné stretnutie a týmto spôsobom urobiť oznámenie.

Ďalšia zmena predstavuje rozšírenie obsahu informácií, ktoré je zamestnávateľ povinný svojím zamestnancom zverejniť v stručnej, zrozumiteľnej, jasne formulovanej a ľahko dostupnej forme, a to o možnostiach urobenia oznámenia orgánom príslušným na prijatie oznámenia, ktorými sú prokuratúra, správne orgány a úrad. Zároveň obdobné platí aj na

10

povinnosť informovať o možnostiach preventívnej ochrany podľa § 3 a § 5 a následnej ochrany podľa § 12. Tieto informácie by mali byť v takom rozsahu aby oznamovateľovi boli zrejmé zákonné možnosti urobenia oznámenia orgánom príslušným na prijatie oznámenia, príp. aj poskytnutie kontaktných údajov na tieto inštitúcie podľa ich dostupnosti a uvedení možností kam sa má oznamovateľ obrátiť so žiadosťou o poskytnutie ochrany, či možnosti pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu.

K bodu 22

(§ 10 ods. 6)

Doplnenie dikcie ustanovenia § 10 ods. 6 zákona o nový záväzok zamestnávateľa (prostredníctvom zodpovednej osoby) do 7 dní od prijatia oznámenia vydať oznamovateľovi potvrdenie o jeho prijatí. Striktná povinnosť zamestnávateľa vydávať potvrdenie o prijatom oznámení nielenže neposkytne zamestnávateľom priestor pre prípadnú svojvôľu komu a prijatie akého oznámenia potvrdia, resp. nepotvrdia ale i posilňujú pozíciu oznamovateľa. Účelom novej povinnosti je umožniť oznamovateľovi kedykoľvek sa preukázať o urobenom oznámení, a to nielen vo vzťahu k § 12 zákona. Vydávanie potvrdení o prijatí oznámenia má zamestnávateľov aj motivovať k tomu, aby k oznámeniam pristupovali význačne a profesionálne.

Uvedené platí aj vo vzťahu ku anonymným oznámeniam, avšak len k takým, ktorých potvrdenie je možné, t. j. napríklad odpoveďou na email. Nie je účelné vzťahovať takúto povinnosť aj napr. na anonymné listy či iné druhy anonymných podnetov bez uvedenia adresy na odpoveď. Ďalej platí, že zamestnávateľ je povinný preverovať aj anonymné oznámenia, u ktorých sú naplnené znaky oznámenia podľa § 2 písm. b), okrem splnenia znaku samotného oznamovateľa, nakoľko pri anonymnom oznamovateľovi nie je možné jeho pracovnoprávny či iný obdobný vzťah preukázať.

K bodu 23

(§ 10 ods. 7 až 8)

Navrhuje sa zaviesť povinnosť zachovávať mlčanlivosť o totožnosti dotknutej osoby. Cieľom je predísť neoprávneným zásahom do osobnostných práv osôb, proti ktorým oznámenie smeruje, počas vykonávania preverovania oznámenia, pričom tieto práva podliehajú ochrane aj podľa iných zákonov (napr. § 11-16 Občianskeho zákonníka).

Navrhovaná úprava ďalej stanovuje povinnosť vopred informovať oznamovateľa o postúpení oznámenia na vybavenie podľa Trestného poriadku alebo osobitných predpisov. Ak by takýmto postupom mohlo byť zmarené ďalšie vyšetrovanie, zamestnávateľ alebo zodpovedná osoba, ktorá plní úlohy zamestnávateľa v zákonom vymedzení, nie je povinná vopred informovať oznamovateľa. Vyhodnotenie takejto situácie a jej odôvodnenie je v kompetencii zamestnávateľa alebo zodpovednej osoby.

Zavedenie povinnosti zamestnávateľa vyžiadať si výsledok vybavenia postúpeného oznámenia v zákonnom rozsahu a oboznámiť s ňou oznamovateľa vychádza z bodu 57 recitálu a zároveň predstavuje transpozíciu čl. 11 ods. 2 písm. e) smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení.

K bodu 24

(§ 10 ods. 9 písm. c))

11

Uvedené doplnenie povinných informácií, ktoré má obsahovať vnútorný predpis zamestnávateľa reflektuje na zavedenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť o totožnosti dotknutej osoby.

K bodu 25 a 26

(§ 10 ods. 9 písm. g) až h), § 10 ods. 10)

Navrhovaná právna úprava § 10 ods. 9 písm. g) a h) predstavuje transpozíciu čl. 9 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení a nadväzuje na doplnenie ustanovenia § 10 ods. 10. Formu, štruktúru, ako aj detailný obsah informácií určuje úrad, v ktorého kompetencii je vydávanie metodických usmernení a takýmto spôsobom napomáha ku správnemu aplikovaniu zákona.

Zamestnávateľovi sa navrhuje povinnosť zabezpečiť prijatie opatrenia voči zamestnancovi, ktorý bráni podaniu oznámenia v rámci vnútorného systému preverovania oznámení. Ustanovenie uloženej povinnosti má za cieľ napomôcť zabezpečeniu lepšieho využívania vnútorného systému preverovania oznámení a minimalizovania obáv oznamovateľa týkajúcich sa nevyvodenia dôsledkov voči osobe, ktorá bude brániť podaniu oznámenia, čím sa sleduje zámer frekventovanejšieho využívania zákona zo strany oznamovateľov. Bránením podaniu oznámenia sa rozumie napr. odmietnutie prijatia oznámenia alebo akékoľvek konanie, ktorého cieľom je zmariť, sťažiť alebo spomaliť podanie oznámenia.

K bodu 27

(§ 11 ods. 1)

Navrhovaná úprava reflektuje na nedostatok súčasnej právnej úpravy, a to na neurčitosť maximálnej doby, počas ktorej je zamestnávateľ povinný uchovávať evidenciu oznámení. V zmysle zásady minimalizácie uchovávania osobných údajov podľa zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov je nevyhnutné stanoviť takúto určitú dobu, a to viedla predkladateľa ku vypusteniu slova najmenej a tým stanovenia doby uchovávania na 3 roky.

K bodu 28

(§ 11 ods. 1 písm. b))

V danom prípade sa jedná o logickú úpravu rozsahu povinnosti zamestnávateľa pri evidencii prijatých oznámení, nakoľko evidencia mena, priezviska a pobytu oznamovateľa pri konkrétnom oznámení je možná iba za predpokladu, že zamestnávateľ týmito vybranými informáciami disponuje, čo priamo vylučuje charakter anonymného oznámenia.

K bodu 29

(§ 12 ods. 7)

Navrhovaná zmena ustanovenia § 12 ods. 7 reflektuje na novú úpravu v § 2 písm. a) bodu 4 návrhu zákona, ktorý stanovuje podmienky na zverejnenie informácií o protispoločenskej činnosti. V prípade naplnenia podmienok v § 2 písm. a) bodu 4 návrhu zákona sa aj takejto osobe poskytuje ochrana a môže využiť inštitút pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu. S ohľadom na právnu úpravu návrhu zákona sa odsek 7 stal nadbytočným. Jeho vypustenie preto predstavuje len legislatívno-technickú úpravu.

12

K bodu 30

(§ 12 ods. 7)

Navrhovaná zmena ustanovenia § 12 ods. 7 reflektuje na novú úpravu okruhu osôb, ktorým sa poskytuje ochrana podľa tohto zákona a ktoré sú uvedené v § 1 ods. 4 navrhovaného znenia zákona. Ak osoba spĺňa podmienky podľa § 1 ods. 4 tak môže využiť inštitút pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu.

K bodu 31

(§ 13 ods. 6 písm. c))

Uvedená zmena reflektuje na rozšírenie osobnej pôsobnosti zákona, na základe ktorej môže byť oznamovateľom aj iná osoba ako osoba v pracovnoprávnom vzťahu. Z tohto dôvodu takáto osoba nebude mať svojho zamestnávateľa ale napr. zmluvného partnera voči ktorému môže smerovať oznámenie a táto osoba by mohla postihnúť oznamovateľa v súvislosti s jeho oznámením.

K bodu 32

(§ 13 ods. 6 písm. d))

Uvedenou zmenou je terminologické zosúladenie pojmov zákona, nakoľko daný zákona používa označenie „oznamovateľ“ a nie pojem „zamestnanec“. Táto úprava má výlučný legislatívno-technický charakter.

K bodu 33

(§ 13 ods. 6 písm. f))

Uvedená zmena je legislatívno-technického charakteru.

K bodu 34

(§ 13 ods. 14)

Ide o transpozíciu ustanovenia článku 27 ods. 2 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, ktorý ustanovuje povinnosť členských štátov poskytovať Európskej komisii relevantné informácie. Tieto informácie poskytuje úrad za každý predchádzajúci rok. Za tieto informácie sa považuje počet oznámení, ktoré prijal úrad, počet preverovaní, trestných konaní alebo správnych konaní, ktoré sa začali na základe oznámení a ich dosiahnutý výsledok, ak sa zistila, aj odhadovanú škodu a sumy navrátené na základe preverovaní, trestných konaní alebo správnych konaní súvisiacich s urobenými oznámeniami. Tieto informácie úrad poskytuje iba ak ich má k dispozícií, či už z verejne dostupných zdrojov alebo na základe dopytu od uvedených orgánov.

Správa úradu pre Európsku komisiu je charakterom ako i obsahom odlišná od správy, ktorú má úrad povinnosť predložiť Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 13 ods. 13 zákona. Správa adresovaná Európskej komisii má a priori štatistickú funkciu, pričom úrad má za úlohu len koncentrovať relevantné dáta, ktoré mu iné orgány poskytnú a ktoré bude mať k dispozícií za účelom vytvorenia prehľadných štatistík. Samotný úrad pritom nebude vytvárať obsah správy inak, ako doložením počtu oznámení, ktoré sám pridal a vytvorením uceleného sumáru správy.

13

K bodu 35

(§ 13 ods. 17)

Legislatívno-technická úprava.

K bodu 37

(§ 13 ods. 18)

Uvedená zmena je transpozíciou smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, konkrétne čl. 16 a čl. 22. Poslednou vetou sa zároveň stanovuje oprávnenie úradu obdobným spôsobom akým informujú orgány činné v trestnom konaní podľa § 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku o prebiehajúcich trestných stíhaniach informovať o vedených konaniach, ktoré sa týkajú oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Uvedené oprávnenie reflektuje pozíciu úradu ako orgánu, ktorý rozširuje povedomie o oznamovaní protispoločenskej činnosti, a to aj prostredníctvom poukázania na konkrétne aktuálne prípady v spoločnosti.

K bodu 37

(§ 14 ods. 9)

Legislatívno-technická úprava.

.

K bodu 38

(§ 18 ods. 1)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je posilniť ochranu oznamovateľov pred akýmkoľvek postihom, ktorý súvisí s pracovnoprávnym vzťahom a oznamovateľovi alebo inej osobe o ktorej možno predpokladať, že je postihnutá v súvislosti s oznámením spôsobia alebo môžu spôsobiť neopodstatnenú ujmu.

Medzi postihy a pracovnoprávne úkony, ktoré môžu spôsobiť oznamovateľovi alebo inej osobe, o ktorej možno predpokladať, že je postihnutá v súvislosti s oznámením, neopodstatnenú ujmu (odvetné opatrenie), patria najmä

−pozastavenie výkonu činnosti, výpoveď, odvolanie alebo rovnocenný právny úkon,

−preradenie na nižšiu pozíciu alebo odmietnutie povýšenia,

−presun povinností, zmena miesta výkonu práce, zníženie mzdy, zmena pracovného času,

−neposkytnutie zaškolenia, zaučenia, rekvalifikácie alebo prehlbovania kvalifikácie zamestnanca,

−neposkytnutie odmeny, na ktorú má oznamovateľ nárok

−negatívny pracovný alebo služobný posudok,

−uloženie alebo vykonanie akéhokoľvek disciplinárneho opatrenia, upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny alebo inej sankcie,

−nátlak, zastrašovanie alebo obťažovanie,

−porušenie zásady rovnakého zaobchádzania,

−predčasné ukončenie pracovnej zmluvy na dobu určitú,

−spôsobenie ujmy vrátane poškodenia dobrého mena osoby, najmä v sociálnych médiách, alebo ušlého zisku,

−zaradenie na čiernu listinu na základe neformálnej alebo formálnej dohody v rámci odvetvia či priemyslu, čo môže znamenať, že táto osoba si už budúcnosti v tomto odvetví alebo priemysle nenájde zamestnanie,

14

−predčasné ukončenie alebo zrušenie zmluvy o dodávke tovarov alebo poskytovaní služieb,

−zrušenie licencie alebo povolenia,

−vyžadovanie lekárskeho vyšetrenia, napr. psychiatrického vyšetrenia,

−podanie žaloby alebo sťažnosti, ktoré je zneužitím práva na podanie takejto žaloby alebo sťažnosti.

Je však potrebné zdôrazniť, že cieľom navrhovanej právnej úpravy nie je brániť zamestnávateľom, aby prijímali rozhodnutia súvisiace so zamestnaním, ktoré nesúvisia s oznamovaním podľa tohto zákona.

Zároveň sa uvedenou úpravou zavádza pojem pokus o postih. Takáto skutková podstata slúži na to aby zahrnula aj prípady kedy síce nepríde k naplneniu samotného postihu, napr. zrušením licencie, ktorej právoplatnosť nepotvrdí nadriadený orgán či uložením disciplinárneho opatrenia, ktoré bude následne nadriadeným orgánom zrušené. Takéto, či iné postihy, ktoré sú vykonané avšak nenadobudnú právoplatnosť a sú následne zrušené možno považovať ako pokusy o postih.

Navrhuje sa ustanoviť sankcia za porušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť o totožnosti dotknutej osoby. Právna úprava nadväzuje na § 10 ods. 7 a ods. 9 písm. c) návrhu zákona, ktoré tvoria právny základ upravujúci povinnosť zachovávať mlčanlivosť o totožnosti dotknutej osoby. Podľa § 18 ods. 1 písm. b) návrhu zákona bude teda možné postihnúť osobu, ktorá poruší povinnosť zachovávať mlčanlivosť o totožnosti dotknutej osoby.

Ustanovenie sa dopĺňa v nadväznosti na rozšírenie povinností zamestnávateľa prijatie opatrení voči osobe, ktorá bráni oznámeniu v rámci vnútorného systému preverovania oznámení. Za porušenie tejto povinnosti je možné osobe vykonávajúcej u zamestnávateľa pracovnú činnosť uložiť sankciu.

K bodu 39

(§ 18 ods. 2)

Navrhované sprísnenie sankcií je potrebné vnímať v kontexte požiadavky čl. 23 ods. 1 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, ktorý stanuje povinnosť pre členské štáty prijímať účinné, primerané a odrádzajúce sankcie uplatniteľné na fyzické alebo právnické osoby. Platnú právnu úpravu výšky sankcií v tomto smere nebolo možné považovať za dostatočne odradzujúcu a z tohto dôvodu sa navrhujú vyššie sankcie za porušenie zákona. Zároveň sa stanovuje možnosť sprísnenia sankcií až na dvojnásobok v prípade opakovaného spáchania priestupku.

K bodu 40 a 41

(§ 19 ods. 1 až 5)

Navrhované sprísnenie sankcií je potrebné vnímať v kontexte požiadavky čl. 23 ods. 1 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, ktorý stanuje povinnosť pre členské štáty prijímať účinné, primerané a odrádzajúce sankcie uplatniteľné na fyzické alebo právnické osoby. Platnú právnu úpravu výšky sankcií v tomto smere nebolo možné považovať za dostatočne odradzujúcu a z tohto dôvodu sa navrhujú vyššie sankcie za porušenie zákona. Zároveň sa stanovuje možnosť sprísnenia sankcií až na dvojnásobok v prípade opakovaného porušenia povinností.

15

Zároveň sa v § 19 stanovuje rozdielna horná hranica pokuty za porušenie povinnosti stanovených v § 10, a to podľa počtu zamestnancov, ktorí pracujú u zamestnávateľa. Uvedené reflektuje to aby vo väčšej miere mohli sankcie postihnúť zamestnávateľov, ktorí z dôvodu zamestnávania väčšieho počtu zamestnancov majú aj tomu primeranú spoločenskú zodpovednosť.

Všetky uvedené sumy sankcií predstavujú ich hornú hranicu. Pri ich udeľovaní musí úrad prihliadať na ich primeranosť v kontexte skutočností uvedených v § 19 ods. 5.

K bodu 42

(§ 20 ods. 2)

Uvedená zmena je legislatívno-technického charakteru.

K bodu 43 a 44

(§ 22 ods. 4 a 5)

V § 22 ods. 4 návrhu zákona v dôsledku upresnenia postupu pri oznamovaní protispoločenskej činnosti sa navrhuje zaviesť povinnosť prokuratúry, správneho orgánu alebo úradu potvrdiť podanie oznamovateľa bezodkladne po prijatí oznámenia.

V § 22 ods. 5 návrhu zákona z dôvodu väčšej informovanosti osôb o možnostiach urobenia oznámenia, prijímaných opatrení, prostriedkov nápravy a ochrany podľa tohto zákona zabezpečí prokuratúra, správne orgány a úrad uverejnenie uvedených informácií na svojich webových sídlach.

K bodu 45 a 46

(§ 23 ods. 1 a § 24 ods. 2)

Uvedená zmena je legislatívno-technického charakteru.

K bodu 47 a 48

(§ 25a a 25b)

Doplnené ustanovenia sú ustanoveniami prechodnými a transpozičnými. V prípade doplneného § 25a návrhu zákona sa stanovuje lehota, do ktorej má úrad predložiť prvú správu podľa § 13 ods. 14 návrhu zákona Európskej komisii.. S ohľadom na navrhovanú účinnosť návrhu zákona a po predchádzajúcej konzultácii s úradom, predkladateľ dospel k názoru, že termín do 30. júna 2023 bude pre úrad na vypracovanie prvej správy dostatočný.

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. II

K bodom 1 a 2

(§ 24g ods. 3 a 4)

16

Predmetné ustanovenia predstavujú transpozíciu čl. 20 smernice (EÚ) 2019/1937 v platnom znení, nakoľko sa i v zmysle návrhu zákona rozširuje ochrana o osoby, ktoré poskytovateľovi poskytli pomoc a iné osoby, ktoré boli postihnuté v súvislosti s oznámením.

K čl. III

Dátum účinnosti návrhu zákona sa navrhuje od 1. apríla 2023 vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu, okrem čl. I bodov 17, 18, 25, 26, 40, 41 a 44 návrhu zákona, v prípade ktorých sa navrhuje účinnosť od 1. septembra 2023 a to z dôvodu legisvakancie, nakoľko predkladateľ považuje za vhodné poskytnúť dostatočne dlhé obdobie pre oboznámenie sa adresátov práva s novou úpravou.

V Bratislave, dňa 9. novembra 2022

Eduard Heger

predseda vlády Slovenskej republiky

Július Jakab

vedúci Úradu vlády Slovenskej republiky

Vládny návrh zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.

12

Dôvodová správa

A. Všeobecná časťMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predkladá do legislatívneho procesu návrh zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2005.

Cieľom predkladaného návrhu je odstrániť problémy doterajšieho stavu poskytovania právneho poradenstva, zabezpečiť reálny prístup k Ústavou Slovenskej republiky deklarovaným právam občanov a harmonizovať právo SR s právom Európskeho spoločenstva.

Z iniciatívy Ministerstva spravodlivosti SR (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti), ktoré v auguste roku 1999 uzavrelo zmluvu so Slovenskou advokátskou komorou, sa začalo poskytovanie právnej pomoci formou bezplatného právneho poradenstva v oblasti občianskeho, rodinného a pracovného práva. Na základe tejto zmluvy poskytujú advokáti bezplatné poradenstvo prevažne v sídlach jednotlivých krajských súdov. Výnimku tvorí hlavné mesto Slovenskej republiky, kde poradenstvo poskytuje pracovník ministerstva spravodlivosti. V Bratislave sa na základe zmluvy ministerstva spravodlivosti s Právnickou fakultou Univerzity Komenského na tejto právnej pomoci od roku 2000 podieľajú pod vedením ministerstva aj študenti práva. Tento druh právneho poradenstva je určený pre sociálne znevýhodnených ľudí. Pri žiadosti o právnu radu však neexistuje mechanizmus, ktorým by sa posudzovala sociálna situácia žiadateľov o právnu radu. Je preto možné, že túto možnosť bezplatného právneho poradenstva využívajú aj obyvatelia, ktorí na to nie sú skutočne odkázaní. Okrem toho takéto zavedenie bezplatného právneho poradenstva bolo len jedným z prvých krokov, ktorý vedie k potrebe vytvorenia celého systému právnej pomoci. Stále totiž ide iba o prvotné poskytovanie právnej pomoci vo forme právneho poradenstva, ktoré v sebe nezahŕňa spisovanie podaní na súdy ani zastupovanie klienta pred súdom. Ďalšou významnou skutočnosťou je, že existencia týchto právnych poradní nemá oporu v žiadnom právnom predpise, keďže ide len o zmluvu medzi ministerstvom spravodlivosti a Slovenskou advokátskou komorou. Tento spôsob poskytovania právnej pomoci sa síce stretol s priaznivým ohlasom širokej verejnosti, zároveň však v tejto súvislosti treba súhlasiť s konštatovaním Slovenskej advokátskej komory, že táto forma a rozsah poskytovania bezplatnej právnej pomoci nie je systémovým riešením, lebo v konečnom dôsledku nerieši právnu pomoc fyzickým osobám, ktoré ju potrebujú pri spisovaní podaní na súdy i iné orgány. O tom svedčia mnohé reakcie tých, ktorí po danom právnom usmernení zistili, že ich problém je treba riešiť prostredníctvom súdu, účinná pomoc im však v tomto smere nemohla byť v bezplatnej právnej poradni poskytnutá.

Poskytovanie právnej pomoci tak, ako je navrhnuté v tomto návrhu zákona predstavuje zlepšenie minimálnej právnej ochrany, ktorú zakotvuje Ústava Slovenskej republiky. Návrh zákona komplexne upravuje poskytovanie právnej pomoci oprávneným osobám. Táto právna pomoc bude poskytovaná pred, počas i po skončení súdneho konania, teda nebude obmedzená len na poskytovanie právneho poradenstva tak ako to bolo doteraz. Ustanovujú sa kritériá, podľa ktorých sa bude posudzovať oprávnenosť žiadateľov o právnu pomoc, aby sa predišlo jej zneužívaniu neoprávnenými osobami. Návrh zákona kladie základy inštitucionálneho zabezpečenia posudzovania žiadostí a samotného poskytovania právnej pomoci, zakotvuje postup pri žiadaní o poskytnutie právnej pomoci, rozhodovanie o jej poskytnutí a možnosť jeho preskúmania súdom. Zároveň upravuje inštitúty predbežnej konzultácie a predbežného poskytnutia právnej pomoci.

Ďalším dôvodom potreby novej právnej úpravy je povinnosť transpozície smernice Rady č. 2003/8/ES z 27. januára 2003 na zlepšenie prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch (ďalej len „smernica“), a teda harmonizácie s právom Európskeho spoločenstva a Európskej únie.

B. Osobitná časť:

K § 1 a 2:

Účelom zákona je vytvoriť komplexný systém poskytovania právnej pomoci určitému okruhu osôb v určitom vopred vymedzenom okruhu vecí. Ide o fyzické osoby, ktoré si v dôsledku svojej finančnej a majetkovej situácie nemôžu dovoliť právne služby komerčného charakteru na riadne ústavou SR garantované uplatnenie alebo ochranu svojich práv.

Predmetom úpravy zákona sú podmienky vzniku nároku na poskytnutie takéhoto druhu právnej pomoci, postup fyzických osôb a príslušných orgánov v konaní o nároku na poskytnutie právnej pomoci, jednak vo vnútroštátnych sporoch a jednak v cezhraničných sporoch, a rámec inštitucionálneho a finančného zabezpečenia právnej pomoci.

K § 3:V § 3 je vymedzená vecná a osobná pôsobnosť zákona. Vo vnútroštátnych sporoch sa zákon vzťahuje na občianskoprávne, pracovnoprávne a rodinnoprávne vzťahy. V prípade cezhraničných sporov je vecná pôsobnosť rozšírená aj na obchodnoprávne veci, čo vyplýva zo záväzku SR riadne transponovať predmetnú smernicu.

Pri vytváraní a následnom fungovaní systému poskytovania právnej pomoci podľa tohto zákona ide o špecifický druh poskytovania právnej pomoci pre tých, ktorí si ju vzhľadom na svoju finančnú a majetkovú situáciu nemôžu dovoliť a tento druh právnej pomoci teda nebude v žiadnom smere konkurovať komerčnému poskytovaniu právnych služieb podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.

Právna pomoc vo vnútroštátnych sporoch bude poskytovaná všetkým fyzickým osobám a v cezhraničných sporoch fyzickým osobám, ktoré majú bydlisko alebo obvyklý pobyt na území EÚ (okrem Dánska).

K § 4:Zákon vo svojom texte používa určité pojmy, ktoré sú definované v § 4.

Právnou pomocou sa rozumie poskytovanie právnych služieb zahŕňajúcich právne poradenstvo, právnu pomoc v mimosúdnych konaniach, spisovanie podaní na súdy, zastupovanie v konaní vrátane konania o opravných prostriedkoch a výkonu rozhodnutia, teda komplexné právne služby prispôsobené potrebám každého jednotlivého prípadu.

Cezhraničným sporom je taký spor, v ktorom žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci má trvalý alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a súd, ktorý vo veci koná (ďalej len „príslušný súd“), má sídlo v inom členskom štáte Európskej únie alebo ide o rozhodnutie, ktoré sa má vykonať v inom členskom štáte Európskej. Druhým prípadom je spor, v ktorom strana sporu žiadajúca o poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona má bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte Európskej únie a príslušný súd je v Slovenskej republike alebo ide o rozhodnutie, ktoré sa má vykonať v Slovenskej republike.

Členským štátom sa rozumie každý členský štát EÚ okrem Dánska, pričom sa tu vychádza zo smernice Rady č. 2003/8/ES z 27. januára 2003 na zlepšenie prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch (ďalej len “smernica“).

Oprávnenou osobou je každá fyzická osoba, ktorá spĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom a nárok na poskytnutie právnej pomoci jej bol priznaný právoplatným rozhodnutím centra.

Zahraničnou oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorá má bydlisko alebo obvyklý pobyt na území členského štátu EÚ iného ako Slovenská republika alebo Dánsko a spĺňa ďalšie podmienky ustanovené týmto zákonom na priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci v cezhraničnom spore a tento nárok jej bol právoplatne priznaný.

Tuzemskou oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorá má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a žiada o poskytnutie právnej pomoci v inom členskom štáte, v ktorom príslušný súd koná o cezhraničnom spore.

Materiálna núdza je jednou z podmienok práva na poskytnutie právnej pomoci. Hranica materiálnej núdze ustanovená na úrovni 1,4 násobku sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom. Ďalšou z podmienok je, že žiadateľ si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojim majetkom.

Posledná definícia vymedzuje okruh spoločne posudzovaných osôb, pričom platí výnimka, že osoby sa neposudzujú spoločne, ak sú účastníkmi sporu v súdnom konaní s protichodným postavením.

K § 5:Zriaďuje sa Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“), ktoré bude mať formu štátnej rozpočtovej organizácie podľa zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Sídlom centra je Bratislava. Centrum poskytuje právnu pomoc prostredníctvom svojich zamestnancov alebo advokátov.

Štatút ustanoví podrobnosti o organizácii centra. Z hľadiska organizačnej štruktúry sa centrum bude členiť na vnútorné organizačné jednotky – kancelárie. Centrum právnej pomoci so sídlom v Bratislave bude plniť dvojakú úlohu: jednak bude centrálou pre organizačné jednotky a jednak bude samo poskytovať a zabezpečovať poskytovanie právnej pomoci pre spádovú oblasť bratislavského kraja. Na okresnej úrovni by mohli v závislosti na počte vybavovanej agendy postupne začať fungovať spoločné kancelárie centier právnej pomoci pre niekoľko okresov (pre dva, tri a pod.).

V centre budú pracovať právnici, ktorí budú poskytovať právne poradenstvo a rozhodovať o nároku na poskytnutie právnej pomoci. Ďalších zamestnancov centra bude tvoriť administratívny aparát, personalisti a informatici. V centrách právnej pomoci budú pracovať zamestnanci vykonávajúci práce vo verejnom záujme.

Centrum bude poskytovať právnu pomoc prostredníctvom svojich zamestnancov vo forme právneho poradenstva a taktiež prostredníctvom advokátov, ktorí budú jednak poskytovať predbežnú konzultáciu a jednak zastupovať oprávnené osoby v konaní pred súdmi a vykonávať úkony s tým súvisiace.

Slovenská advokátska komora bude viesť zoznam advokátov, ktorí sú oprávnení poskytovať právne služby podľa tohto zákona (ďalej len „zoznam advokátov“) a bude ho pravidelne zasielať ministerstvu spravodlivosti a centru.

Centrum bude financované zo štátneho rozpočtu prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva spravodlivosti.

K § 6 až 8: Právo na poskytnutie právnej pomoci vzniká za súčasného splnenia troch podmienok. Žiadateľ sa nachádza v stave materiálnej núdze definovanej týmto zákonom, nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy ustanovenej zákonom, okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

Napriek stanoveniu určitých podmienok, poskytovanie právnej pomoci tak, ako sa navrhuje v zákone, predstavuje zlepšenie minimálnej právnej ochrany, ktorú zakotvuje Ústava Slovenskej republiky. Štát žiadnym spôsobom negatívne nezasahuje do práva na súdnu a inú právnu ochranu. Práve naopak, preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom v núdzi, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti. Keďže by bolo však neúnosné poskytovať právnu pomoc tohto druhu v absolútne všetkých prípadoch, t.j. bez stanovenia hranice odkázanosti a bez stanovenia rozsahu oblastí, v ktorých sa právna pomoc poskytuje (t.j. systémom "každému a vo všetkom"), pozitívny záväzok štátu, ktorý tento na seba dobrovoľne preberá, sa vzťahuje na zabezpečenie uplatnenia práva na súde prostredníctvom priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v obmedzených prípadoch. Pre posudzovanie materiálnej núdze platia ustanovenia § 7 tohto zákona.

Pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliada len na formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa. Keďže by však nebolo žiadúce, aby zodpovedný orgán prejudikoval možný výsledok sporu z vecnej stránky, a tým zasahoval do právomoci súdu, zamietnutie žiadosti o poskytnutie právnej pomoci z tohto dôvodu bude prijateľné iba v zrejmých prípadoch, napr. uplynutie prekluzívnej lehoty.

Pokiaľ ide o poslednú podmienku týkajúcu sa hodnoty sporu, návrh predkladateľa vychádza z logickej premisy, aby náklady, ktoré štátu vzniknú v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci neboli v zjavnom negatívnom nepomere k celkovej hodnote sporu. Predpokladá sa, že v takých prípadoch by účastník ani inak nevyužil odbornú právnu pomoc, a to z hľadiska jej ekonomickej neefektívnosti. Vyňaté sú spory, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

K § 9:Záujemcovia o poskytnutie právnej pomoci sa budú môcť obrátiť na pracovníka centra právnej pomoci alebo na advokáta zapísaného v zozname vedenom na tento účel Slovenskou advokátskou komorou, ktorý im poskytne prvotnú konzultáciu v rozsahu nevyhnutnom na účely odseku 2, najviac však jednej hodiny.

Účel predbežnej konzultácie má tri základné ciele. Po prvé je to vysvetlenie podmienok na vznik nároku na poskytnutie právnej pomoci - v prípadoch, keď nie je osobám zrejmé, za akých podmienok majú nárok na poskytnutie právnej pomoci. V tomto štádiu však nebude úlohou zamestnanca centra posúdiť samotné podmienky žiadateľa. Jeho cieľom bude iba vysvetliť všeobecné podmienky, prípadne v zrejmých prípadoch nezáväzne odporučiť podanie žiadosti.

Po druhé je to oboznámenie sa s prípadom a poskytnutie právnej rady - v prípadoch, keď je možné vec vyriešiť jednoduchým podaním právnej rady bez potreby ďalšieho štúdia materiálov, či výkonu ďalších úkonov (napr. sa niekto príde informovať, či má právo odísť zo zamestnania v skúšobnej dobe).

A nakoniec je to pomoc pri vypĺňaní žiadosti - zamestnanci centra môžu v rámci tejto hodiny poskytnúť žiadateľom pomoc pri vypĺňaní formulára - žiadosti.

Pri predbežnej konzultácii zamestnanec centra alebo advokát taktiež upozorní záujemcu o poskytnutie právnej pomoci na možnosť požiadať o predbežné poskytnutie právnej pomoci, ak zistí, že v konkrétnom prípade hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty.

Aby sa predišlo možnému zneužívaniu inštitútu predbežnej konzultácie, zaviedol predkladateľ ako podmienku jeho využitia zaplatenie poplatku vo výške 150 Sk. Poplatok vybraný zamestnancom centra je príjmom štátneho rozpočtu; poplatok vybraný advokátom je jeho príjmom. Výška poplatku ani zďaleka nepokryje celkovú hodnotu právnej pomoci, ktorú fyzické osoby dostanú. Vo zvyšku im právnu pomoc hradí štát. Z holandskej štúdie zákona o právnej pomoci vyplýva, že zo skúseností pokiaľ bol prípad pre fyzickú osobu skutočne dôležitý, minimálny paušálny poplatok boli schopní zaplatiť vždy, a to vo výške 50 euro.

Predbežnou konzultáciou sa zabezpečí prvotný styk medzi žiadateľom a centrom, príp. advokátom. Predbežná konzultácia však nie je obligatórnou súčasťou procesu o poskytnutie právnej pomoci. Záleží len na žiadateľovi, či má o ňu záujem. Ak o ňu záujem nemá, môže priamo podať centru žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, ktorá nie je spoplatňovaná. Praktické otázky priebehu prvotných konzultácií poskytovaných zamestnancami centra (čas, miesto, objednávanie sa, priebežné poskytovanie, zodpovední zamestnanci) budú záležať na vnútornom organizačnom poriadku centra právnej pomoci a na podmienkach jeho fungovania.

K § 10:Na zjednodušenie prístupu k právnej pomoci je najúčelnejším riešením zavedenie formuláru žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, ktorý by obsahoval položky zhodujúce sa s údajmi nutnými na posúdenie predmetnej žiadosti centrom. Žiadosť o poskytnutie právnej pomoci sa podáva na stanovenom tlačive v kancelárii centra príslušnej podľa trvalého alebo prechodného pobytu žiadateľa. Formulár žiadosti bude obsahovať základné identifikačné údaje o žiadateľovi (meno, priezvisko, rodné číslo, trvalé alebo prechodné bydlisko) ako aj o spoločne posudzovaných osobách. Ďalšia časť formuláru bude zameraná na zistenie príjmových a majetkových pomerov žiadateľa, a to sériou jednoduchých otázok týkajúcich sa príjmov a majetku vo vlastníctve žiadateľa. Žiadosť bude obsahovať i čestné vyhlásenie žiadateľa o pravdivosti a úplnosti údajov v nej uvedených spolu s poučením o možných následkoch uvedenia nepravdivých alebo neúplných údajov.

K žiadosti sa budú prikladať základné dokumenty preukazujúce príjmovú a majetkovú situáciu žiadateľa. Predkladateľ považuje za vhodné, aby sa počet vyžadovaných dokladov obmedzil na minimum. Avšak vzhľadom na základný cieľ reformy, ktorým je zabezpečenie prístupu k spravodlivosti pre tých, ktorí si to nemôžu dovoliť, je nutné, aby tieto doklady boli aktuálne. Zákon požaduje, aby doklady preukazujúce príjmové a majetkové pomery neboli staršie ako 3 mesiace.

Porušenie povinnosti uviesť pravdivé a úplné údaje, resp. neoznámiť zmenu skutočností rozhodujúcich pre priznanie právnej pomoci, navrhuje predkladateľ sankcionovať odňatím poskytovania právnej pomoci.

Ak žiadosť nebude úplná, centrum vyzve žiadateľa na jej doplnenie. Na základe žiadosti, po posúdení podmienok centrum rozhodne o nároku na poskytnutie právnej pomoci v lehote 30 dní od doručenia riadne vyplnenej a doloženej žiadosti. Nárok na poskytnutie právnej pomoci vznikne právoplatným rozhodnutím centra o jej priznaní. V rozhodnutí, ktorým sa priznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, centrum zároveň určí advokáta na zastupovanie oprávnenej osoby pred súdom, ak je to na vyriešenie jeho právneho problému potrebné. Na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci sa subsidiárne vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, teda zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Právoplatné rozhodnutie centra o nároku na poskytnutie právnej pomoci je preskúmateľné súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Primeraným spôsobom sa musí vyriešiť situácia, keď bude neúspešný žiadateľ opätovne podávať žiadosť v tej istej veci. Ak nenastane zmena ohľadom jeho príjmovej a majetkovej situácie, žiadosť bude opätovne možné podať až po uplynutí lehoty šiestich mesiacov od vydania negatívneho rozhodnutia centra, o čom musí byť žiadateľ v rozhodnutí poučený.

K § 11:Vzhľadom na nebezpečenstvo zmeškania, v niektorých prípadoch bude možné na žiadosť zrýchlene rozhodnúť o predbežnom poskytnutí právnej pomoci ešte pred preskúmaním toho, či žiadateľ má skutočne nárok na právnu pomoc. Žiadateľ bude zároveň poučený o tom, že aj keď mu bude v nevyhnutnom rozsahu právna pomoc poskytnutá bezplatne, môžu mu byť dodatočne vyúčtované trovy vo výške určenej vo vyhláške o odmenách a náhradách advokátov, ak sa pri preskúmaní jeho finančnej a majetkovej situácie preukáže, že nesplnil podmienky na poskytnutie právnej pomoci bezplatne. Právoplatné negatívne rozhodnutie centra je preskúmateľné súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku. Ak žiadateľ predtým využije inštitút predbežnej konzultácie, zamestnanec centra alebo advokát ho t upozorní na možnosť požiadať o predbežné poskytnutie právnej pomoci, ak zistí, že v konkrétnom prípade hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty.

K § 12:Po priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci centrum oprávnenú osobu vyzve na uzavretie dohody o poskytovaní právnej pomoci buď priamo s centrom alebo s určeným advokátom (v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, či pôjde o konanie pred súdom alebo nie), udelenie plnomocenstva centru alebo určenému advokátovi na zastupovanie v konaní alebo na jednotlivé úkony, ktoré je v rámci poskytovania právnej pomoci nutné vykonať.

Ak oprávnená osoba nesúhlasí s určením konkrétneho advokáta centrom, nemá právny nárok na výmenu advokáta.

K § 13:Riadne fungovanie a účinnosť systému poskytovania právnej pomoci si vyžaduje aj zakotvenie určitých minimálnych povinností oprávnenej osoby. Po priznaní nároku, pri poskytovaní právnej pomoci je povinná v záujme riadneho a včasného vyriešenia svojej právnej veci poskytovať centru alebo určenému advokátovi všetku potrebnú súčinnosť a spoluprácu. Na predídenie zneužívania systému osobami, ktoré na to nie sú odkázané je ustanovená povinnosť uviesť v žiadosti a pri predbežnej konzultácii úplné a pravdivé údaje a povinnosť oznamovať centru písomne do ôsmich dní zmeny v skutočnostiach rozhodujúcich pre trvanie nároku na poskytovanie právnej pomoci. Centrum môže oprávnenú osobu kedykoľvek vyzvať na preukázanie týchto skutočností a oprávnená osoba je povinná centru do ôsmich dní, príp. v inej dlhšej lehote určenej centrom, vyhovieť. V prípade, že oprávnená osoba tak neurobí, centrum rozhodne o odňatí poskytovania právnej pomoci, pričom na tento následok musí centrum vo výzve oprávnenú osobu upozorniť.

Ustanovenie § 13 má za cieľ predísť, prípadne obmedziť na minimum možnosti zneužívania systému právnej pomoci osobami, ktoré si právne služby môžu zabezpečiť aj z vlastných zdrojov, a zároveň efektívne riešiť právne problémy oprávnených osôb, na čo je nevyhnutná aj ich súčinnosť.

K § 14:Zákon vymenúva určité prípady, ktoré odôvodňujú odňatie poskytovania právnej pomoci. V týchto prípadoch centrum vydá rozhodnutie o odňatí poskytovania právnej pomoci.. Rozhodnutie je preskúmateľné súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku.

K § 15:Ak oprávnená osoba spĺňa podmienky na priznanie náhrady trov konania, neprizná sa táto náhrada jej, ale určenému advokátovi. Ak náhrada trov konania priznaná advokátovi bola vyššia než náklady na právnu pomoc poskytnutú oprávnenej osobe, vráti advokát centru vyplatené náklady na právnu pomoc. V prípade vyhraného sporu sa takto štátu vrátia náklady vynaložené na poskytovanie právnej pomoci v konkrétnom prípade.

V prípade neúspechu v spore, tieto trovy znáša oprávnená osoba.

K § 16:Pri úprave poskytovania právnej pomoci v cezhraničných sporoch predkladateľ vychádzal zo smernice Rady č. 2003/8/ES z 27. januára 2003 na zlepšenie prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch s cieľom splniť povinnosti Slovenskej republiky vyplývajúce z jej členstva v Európskej únii.

Dňom rozhodujúcim pre určenie, či má spor charakter cezhraničného sporu je deň podania žiadosti.

K § 17:

Fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci, ak je príslušným súdom, teda vecne, miestne a funkčne príslušným, súd Slovenskej republiky za súčasného splnenia podmienok ustanovených zákonom. Podľa odseku 2 sa právna pomoc podľa tohto zákona poskytuje aj v tom prípade, ak žiadateľ o jej poskytnutie požaduje uznanie alebo výkon rozhodnutia, ktoré bolo vydané v konaní v inom členskom štáte, v rámci ktorého jej bola poskytnutá právna pomoc ustanovená právom tohto členského štátu.

K § 18:

Žiadosť sa podáva na štandardnom formulári. Vzhľadom na to, že príprava formulára sa uskutočnila na nadnárodnej úrovni, na pôde pracovnej skupiny Európskej komisie, z legislatívneho hľadiska nie je potrebné vypracovanie samostatného návrhu formulára, ale vykoná sa následné prijatie vykonávacieho predpisu k zákonu, ktorý bude obsahovať vzor uvedeného formulára.

Žiadosť môže byť centru podaná buď priamo osobou žiadajúcou o právnu pomoc alebo prostredníctvom príslušného orgánu členského štátu, t. j. toho orgánu, ktorý je právom tohto členského štátu určený na prijímanie žiadostí a ich postupovanie príslušným orgánom členského štátu, v ktorom sídli príslušný súd. Funkciu prijímajúceho orgánu podľa článku 14 odsek 1 smernice plní centrum.

O žiadosti rozhodne centrum (vždy ide o príslušný orgán štátu, v ktorom sídli príslušný súd) v lehote do 60 dní od jej doručenia alebo postúpenia a postupuje sa tak isto ako pri žiadostiach o poskytnutie právnej pomoci vo vnútroštátnych sporoch. V rozhodnutí centrum určí advokáta na zastupovanie zahraničnej oprávnenej osoby pred súdom, ak je to na ochranu jej záujmov potrebné. Právoplatné rozhodnutie centra je tak isto preskúmateľné súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku.

K § 19:Právna pomoc poskytovaná zahraničnej oprávnenej osobe bude spočívať okrem všetkých opatrení, ktoré zahŕňa poskytovanie právnej pomoci vo vnútroštátnych sporoch aj v opatreniach vymenovaných v § 19 návrhu zákona.

K § 20:Ak bola zahraničnej oprávnenej osobe poskytnutá právna pomoc na základe neúplných alebo nepravdivých údajov, ktoré uviedla, alebo ak sa jej príjmová a majetková situácia podstatne zlepšila, centrum rozhodne, že je povinná celkom alebo sčasti náklady, ktoré boli za ňu na doposiaľ poskytnutú právnu pomoc vynaložené. Náhradu nákladov je možné dohodnúť aj v splátkach. Centrum takto nerozhodne, ak náklady na právnu pomoc zahraničnej oprávnenej osobe, ktoré už boli vynaložené centrom, boli alebo majú byť uhradené z náhrady trov konania priznanej podľa § 21. Ak by to tak nebolo, došlo by k dvojitej úhrade nákladov právnej pomoci centru, resp. advokátovi. O tejto povinnosti môže centrum rozhodnúť najneskôr do troch rokov od právoplatnosti posledného rozhodnutia v tomto cezhraničnom spore, vrátane rozhodnutia v konaní opravnom prostriedku alebo konaní o výkone rozhodnutia. Právoplatnosťou tohto rozhodnutia zaniká nárok zahraničnej oprávnenej osoby na poskytovanie právnej pomoci.

K § 21:Ak by mala byť zahraničnej oprávnenej osobe, ktorej bola poskytnutá právna pomoc, priznaná náhrada nákladov konania, je spravodlivé požadovať, aby táto náhrada nebola priznaná jej, ale advokátovi, keďže táto osoba v skutočnosti žiadne náklady, ktoré by jej mali byť nahradené, nevynaložila. Ak náhrada trov konania priznaná advokátovi bola vyššia než náklady na právnu pomoc poskytnutú zahraničnej oprávnenej osobe, vráti advokát centru vyplatené náklady na právnu pomoc. Obdobná úprava j obsiahnutá vo vnútroštátnych sporoch.

Ak súd zaviazal zahraničnú oprávnenú osobu na náhradu trov konania, tieto trovy nie sú hradené štátom v rámci poskytovania právnej pomoci, ale znáša ich zahraničná oprávnená osoba. Takáto úprava je identická s úpravou poskytovania právnej pomoci vo vnútroštátnych veciach.

K § 22:Právnu pomoc tuzemským oprávneným osobám, ktoré sú definované v § 4 písm. f) bude na základe žiadosti poskytovať najmä príslušný orgán iného členského štátu. Pri príprave a postupovaní týchto žiadostí bude potrebnú súčinnosť poskytovať centrum.

K § 23:Právna pomoc v cezhraničnom spore bude v tomto prípade spočívať jednak v prijímaní žiadostí o právnu pomoc, ktoré majú byť postúpené do iného členského štátu a v pomoci žiadateľovi v tom, aby táto žiadosť mala všetky náležitosti stanovené právom tohto členského štátu a jednak v poskytovaní právnych rád, a to najmä za účelom mimosúdneho vyriešenia právneho sporu.

Právnu pomoc v tomto rozsahu bude zabezpečovať centrum, ktoré je postupujúcim orgánom podľa článku 14 odsek 1 smernice.

K § 24:Centrum bude rozhodovať aj o náhrade nákladov na poskytnutú právnu pomoc v prípadoch, kedy príslušný orgán iného členského štátu žiadosť zamietne alebo rozhodne, že príjemca právnej pomoci je povinný túto pomoc celkom alebo sčasti nahradiť. V súlade s článkom 3 odsek 5 smernice tak môže tento orgán urobiť vtedy, ak sa finančná situácia príjemcu právnej pomoci podstatne zlepšila alebo ak bolo rozhodnutie o poskytnutí právnej pomoci prijaté na základe nepresných alebo nesprávnych údajov, ktoré uviedol príjemca právnej pomoci.

K § 25:

Na konanie podľa tohto zákona sa subsidiárne vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

K § 26: Žiadosť o poskytnutie právnej pomoci sa bude vo vnútroštátnych ako aj v cezhraničných prípadoch podávať na stanovených formulároch, ktorých vzory vydá ministerstvo spravodlivosti. Takto sa proces žiadania a následného posúdenia žiadostí uľahčí a sprehľadní tak pre žiadateľov ako aj pre zamestnancov centra. Žiadosti v cezhraničných prípadoch do iného členského štátu bude centrum postupovať podľa vzoru pre postúpenie žiadosti o poskytnutie právnej pomoci v cezhraničnom spore, ktorý bol vypracovaný na európskej úrovni.

K § 27:Predmetným návrhom zákona sa transponuje do právneho poriadku Slovenskej republiky Smernica Rady č. 2003/8/ES z 27. januára 2003 na zlepšenie prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch. V súlade s legislatívnymi pravidlami je preto potrebné túto skutočnosť vyjadriť v návrhu zákona.

K Čl. II:

Článok II obsahuje doplnenie zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v súvislosti so zabezpečením poskytovania právnej pomoci prostredníctvom advokátov.

K Čl. III:Vzhľadom na fakt, že ide o komplexnú reformu, na dĺžku legislatívneho procesu a personálnu a finančnú náročnosť reformy je navrhovaným dátumom účinnosti nového zákona 1. január 2006.

Bratislava 20. apríl 2005

Mikuláš Dzurinda, v.r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic, v.r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu