Zákony.Judikáty.info

Platnosť od:	02.07.2005
Účinnosť od:	01.03.2019
Účinnosť do:	31.05.2019

Autor:	Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť:	Všeobecné súdnictvo, Trestné právo procesné, Polícia, Zväz väzenskej a justičnej stráže, Trestné právo, Prokuratúra, Trestné právo hmotné, Znalci, tlmočníci, prekladatelia, Trestné konanie, Notárstvo, Pomocné vedy, Advokácia, Verejný ochranca práv, Exekútori, rozhodcovia, mediátori, Trestné činy

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu

HIST58 JUD731>999 DS56 EU PP14 ČL370

Načítavam historické znenia...

Načítavam judikatúru...

Načítavam dôvodové správy...

Načítavam európsku legislatívu...

Načítavam podzákonné predpisy...

Načítavam články...

Trestný poriadok 301/2005 účinný od 01.03.2019 do 31.05.2019

Prejsť na §

Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu

Zákon 301/2005 s účinnosťou od 01.03.2019 na základe 54/2019 a 314/2018

Vládny návrh zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

K predpisu 54/2019, dátum vydania: 26.02.2019

Dôvodová správa

A.Všeobecná časť

Návrh zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky na základe Programového vyhlásenia vlády na roky 2018 až 2020 (časť 5. „Posilniť úlohu štátu a ochranu verejného záujmu“, kapitola „Politika boja proti korupcii“) a v nadväznosti na plnenie opatrení z Akčného plánu na posilnenie Slovenskej republiky ako právneho štátu.

Návrhom zákona sa zároveň reaguje na poznatky z aplikačnej praxe k zákonu č. 307/2014 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 125/2016 Z. z.

Zákon č. 307/2014 Z. z. v znení zákona č. 125/2016 Z. z. nadobudol účinnosť 1. júla 2014 a predstavoval v čase jeho prijatia dovtedy neexistujúci nástroj právnej ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti tzv. whistleblowerov pred takým konaním, zo strany zamestnávateľa, resp. jeho riadiacich zamestnancov, smerujúcim k „potrestaniu“ whistleblowera, ktoré nedosahovalo intenzitu trestného činu alebo správneho deliktu, ale bolo spôsobilé privodiť výrazný negatívny zásah do pracovného, prípadne aj rodinného a osobného života whistleblowera.

Uvedeným zákonom sa do právneho poriadku Slovenskej republiky zaviedlo viacero inštitútov, ako ochrana whistleblowera v rámci trestného konania, a v rámci konania o správnom delikte, vnútorný systém vybavovania podnetov whistleblowerov, odmena whistleblowerovi, pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu smerujúceho voči whistleblowerovi inšpektorátom práce.

Aplikačná prax uplynulých štyroch rokov poukázala aj na slabé miesta súčasnej právnej úpravy, ktoré nemohli byť v čase tvorby terajšieho zákona známe ani predvídané.

Ukázalo sa, že terajší zákon sa nedostal do širšieho spoločenského povedomia, čo je jedna z príčin jeho nedostatočného využívania zo strany whistleblowerov, ako aj to, že je vhodnejšie uprednostniť zverenie poskytovania ochrany, ako aj propagáciu zákona a súvisiace činnosti, samostatnému a na tento účel špecializovanému štátnemu orgánu, pred vykonávaním tejto činnosti inšpekciou práce, ktorá plní síce príbuzné úlohy, ale sleduje primárne iný cieľ. Taktiež sa ukázalo, že je potrebné zvážiť možnosť poskytnúť whistleblowerovi postavenie oznamovateľa s právom robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie a predkladať dôkazy, a obdobne aj úradu ak poskytuje whistleblowerovi ochranu, v trestnom konaní, čo súčasná právna úprava neumožňuje.

Návrh zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov predstavuje kontinuitu so súčasnou právnou úpravou z ktorej vychádza a na ktorú nadväzuje, zároveň využíva poznatky získané z aplikačnej praxe k zákonu č. 307/2014 Z. z v znení zákona č. 125/2016 Z. z., s cieľom prehĺbiť, rozšíriť a zefektívniť ochranu poskytovanú oznamovateľom protispoločenskej činnosti, a to najmä:

1.zriadením úradu na ochranu oznamovateľov, ktorý ako nezávislý orgán štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, bude najmä poskytovať ochranu oznamovateľom (namiesto terajšieho inšpektorátu práce), kontrolovať dodržiavanie navrhovaného zákona, poskytovať odborné stanoviská a poradenstvo k aplikácii návrhu zákona, robiť osvetu v oblasti poskytovania ochrany tzv. whistleblowerom, poskytovať odmenu oznamovateľovi (namiesto terajšieho Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky), raz ročne predkladať Národnej rade Slovenskej republiky správu o svojej činnosti;

2.vytvorením mechanizmu kreovania predsedu úradu Národnou radou Slovenskej republiky spomedzi dvoch kandidátov vybratých odbornou komisiou zloženou z členov

vymenovaných prezidentom Slovenskej republiky, vládou Slovenskej republiky, verejným ochrancom práv, Radou pre štátnu službu a poradným orgánom vlády v oblasti mimovládnych organizácií a rozvoja občianskej spoločnosti;

3.poskytnutím oznamovateľovi postavania oznamovateľa v trestnom konaní;

4.úpravou definície oznámenia, ktorej súčasťou už nebude kvalitatívne kritérium „významnej miery“ prispenia oznámených skutočností nasvedčujúcich spáchanie, resp. páchanie protispoločenskej činnosti;

5.rozšírením definície závažnej protispoločenskej činnosti o trestné činy právnických osôb, čím sa reaguje na vývoj právneho poriadku od účinnosti terajšieho zákona, ako aj rozšírením definície znížením hornej hranice pokuty z 50 000 eur na 30 000 eur;

6.precizovaním úpravy poskytnutia ochrany v rámci trestného konania prokurátorom tak, že pri neposkytnutí ochrany sa oznamovateľ bude môcť obrátiť sám alebo prostredníctvom novozriadeného úradu na nadriadeného prokurátora ako na druhú inštanciu;

7.obdobne ako v bode 6. dôjde k precizovaniu poskytnutia ochrany v rámci konania o správnom delikte, kde sa zavedie pri neposkytnutí ochrany druhá inštancia;

8.ustanovením kvalitatívnych kritérií odbornosti zodpovednej osoby a precizovaním úpravy postavenia zodpovednej osoby v rámci právnickej osoby vrátane zvýšenie jej ochrany, a tým aj jej nezávislosti v rámci štruktúry zamestnávateľa;

9.zavedením administratívnej zodpovednosti osoby, ktorá urobí voči whistleblowerovi pracovnoprávny úkon bez súhlasu úradu alebo, ktorá vyzradí totožnosť whistleblowera.

V nadväznosti na uvedené sa navrhuje prostredníctvom samostatných novelizačných článkov novelizovať Trestný poriadok, zákon o prokuratúre, zákon o bankách, zákon o dani z príjmov, zákon o inšpekcii práce, zákon o poskytovaní právnej pomoci, zákon o registri trestov a zákon o štátnej službe.

Právne inštitúty zavedené zákonom č. 307/2017 Z. z. v znení zákona č. 125/2016 Z. z. do Zákonníka práce, Trestného poriadku, zákona o štátnej službe, zákona o Policajnom zbore, zákonov upravujúcich štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colníkov, profesionálnych vojakov, zákona o sudcoch a prísediacich, zákona o Zbore väzenskej a justičnej stráže, zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, zákona o výkone práce vo verejnom záujme, antidiskriminačného zákona, zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, zákona o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení a školského zákona zostávajú zachované aj po nadobudnutí účinnosti návrhu zákona.

Návrh zákona predpokladá negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy a žiadne vplyvy na podnikateľské prostredie, sociálne vplyvy, vplyvy na životné prostredie, na informatizáciu a na služby verejnej správy pre občana.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná a s právom Európskej únie.

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona s právom Európskej únie

1.Navrhovateľ zákona: Úrad vlády Slovenskej republiky

2.Názov návrhu zákona: Návrh zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3.Predmet návrhu zákona:

a)nie je upravený v primárnom práve Európskej únie,

b)nie je upravený v sekundárnom práve Európskej únie,

c)nie je obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

Vzhľadom na to, že predmet návrhu zákona nie je upravený v práve Európskej únie, je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 4 až 5.

Doložka vybraných vplyvov

1.Základné údaje

Názov materiálu

Návrh zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)

Úrad vlády Slovenskej republiky

☐

Materiál nelegislatívnej povahy

☒

Materiál legislatívnej povahy

Charakter predkladaného materiálu

☐

Transpozícia práva EÚ

V prípade transpozície uveďte zoznam transponovaných predpisov:

Termín začiatku a ukončenia PPK

Predpokladaný termín predloženia na MPK*

február 2018

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR*

október 2018

2.Definovanie problému

Zákon č. 307/2014 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 125/2016 Z. z. predstavoval v čase prijatia dovtedy neexistujúci nástroj právnej ochrany oznamovateľov pred takým konaním zo strany zamestnávateľa resp. jeho riadiacich zamestnancov smerujúcim na „potrestanie“ oznamovateľa, ktoré nedosahovalo intenzitu trestného činu alebo správneho deliktu, ale bolo spôsobilé privodiť výrazný negatívny zásah do pracovného, ako aj rodinného a osobného života tohto oznamovateľa.

Aplikačná prax poukázala aj na slabé miesta súčasnej právnej úpravy, ktoré nemohli byť v čase tvorby a prijatia v súčasnosti platného zákona známe ani predvídané. Ukázalo sa, že jednou z príčin nevyužívania platného zákona je skutočnosť, že sa nedostal do širšieho spoločenského povedomia, a preto je potrebné uprednostniť zverenie poskytovania ochrany, ako aj propagáciu zákona a súvisiace činnosti samostatnému a špecializovanému štátnemu orgánu, pred vykonávaním tejto činnosti inšpekciou práce, ktorá plní síce príbuzné úlohy, ale sleduje primárne iný cieľ.

3.Ciele a výsledný stav

Návrhom zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa má, na základe poznatkov z aplikačnej praxe k zákonu č. 307/2014 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 125/2016 Z. z., zefektívniť ochrana poskytovaná oznamovateľom protispoločenskej činnosti, a to najmä zriadením úradu na ochranu oznamovateľov ako nezávislého orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, ktorý bude najmä poskytovať ochranu oznamovateľom (namiesto terajšieho inšpektorátu práce), kontrolovať dodržiavanie navrhovaného zákona, poskytovať odborné stanoviská a poradenstvo k aplikácii návrhu zákona, robiť osvetu v oblasti poskytovania ochrany oznamovateľom, poskytovať odmenu oznamovateľovi (namiesto terajšieho Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) a raz ročne predkladať Národnej rade Slovenskej republiky správu o svojej činnosti.

4.Dotknuté subjekty

Zamestnanci a zamestnávatelia verejnej správy, ako aj súkromného sektora.

5.Alternatívne riešenia

V rámci alternatívnych riešení bol uvažovaný nulový variant, t.j. súčasný právny stav a dôsledky vyplývajúce z absencie navrhovanej právnej úpravy. V prípade neriešenia súčasného stavu, by naďalej pretrvávalo nízke povedomie o existujúcich nástrojoch ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti a ich nízka miera využívania zo strany tzv. whistleblowerov.

6.Vykonávacie predpisy

Predpokladá sa prijatie/zmena vykonávacích predpisov?

☐ Áno

☒ Nie

Ak áno, uveďte ktoré oblasti budú nimi upravené, resp. ktorých vykonávacích predpisov sa zmena dotkne:

7.Transpozícia práva EÚ

Žiadna.

8.Preskúmanie účelnosti**

Uveďte termín, kedy by malo dôjsť k preskúmaniu účinnosti a účelnosti navrhovaného predpisu.

Uveďte kritériá, na základe ktorých bude preskúmanie vykonané.

* vyplniť iba v prípade, ak materiál nie je zahrnutý do Plánu práce vlády Slovenskej republiky alebo Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky.

** nepovinné

9.Vplyvy navrhovaného materiálu

Vplyvy na rozpočet verejnej správy

☐

Pozitívne

☐

Žiadne

☒

Negatívne

z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy

☒

Áno

☐

Nie

☐

Čiastočne

Vplyvy na podnikateľské prostredie

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne

z toho vplyvy na MSP

☐

Pozitívne

☐

Žiadne

☐

Negatívne

Sociálne vplyvy

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne

Vplyvy na informatizáciu

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne

Vplyvy na služby verejnej správy pre občana, z toho

vplyvy služieb verejnej správy na občana

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne“

vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe

☐

Pozitívne

☒

Žiadne

☐

Negatívne“

10.Poznámky

Rozsah ukladaných povinností podnikateľským subjektom zákonom č. 307/2014 Z. z. sa nemení.

11.Kontakt na spracovateľa

Úrad vlády Slovenskej republiky, Sekcia vládnej legislatívy- Mgr. Andrej Bonko, tel. č. 02/20925360 andrej.bonko@vlada.gov.sk

12.Zdroje

Analýza súčasnej situácie a príprava návrhu zákona v gescii pracovnej skupiny odborníkov Úradu vlády SR, Ministerstva vnútra SR, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstva spravodlivosti SR, Generálnej prokuratúry SR a mimovládnych organizácii.

Údaje a podklady poskytnuté Slovenským národným strediskom pre ľudské práva a Inšpekciou práce

Konzultácie.

13.Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK

BRATISLAVA: 9. 2. 2018

ČÍSLO: 013_2/2018

VYBAVUJE: MGR. KOLLÁR, PHD.

STANOVISKO KOMISIE

(PREDBEŽNÉ PRIPOMIENKOVÉ KONANIE)

K NÁVRHU

ZÁKONA O OCHRANE OZNAMOVATEĽOV A O ZMENE A DOPLNENÍ NIEKTORÝCH ZÁKONOV

I. Úvod: Úrad vlády Slovenskej republiky dňa 5. februára 2018 predložil Stálej pracovnej komisii na posudzovanie vybraných vplyvov (ďalej len „Komisia“) na opätovné predbežné pripomienkové konanie materiál „Návrh zákona o ochrane oznamovateľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov“. Materiál predpokladá negatívne vplyvy na rozpočet verejnej správy, ktoré sú rozpočtovo zabezpečené.

II. Pripomienky a návrhy zmien: Komisia uplatňuje k materiálu nasledovné pripomienky a odporúčania:

K analýze vplyvom na rozpočet verejnej správy

V analýze vplyvov, v časti 2.2.3. Predpoklady vývoja objemu aktivít je uvedené, že predsedovi úradu patrí plat vo výške 1,5-násobku platu poslanca a podpredsedovi úradu patrí plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca. Uvedené nie je v súlade s § 14 ods. 8 predloženého návrhu zákona. Z tohto dôvodu Komisia žiada časť 2.2.3. analýzy vplyvov prepracovať.

III. Záver: Stála pracovná komisia na posudzovanie vybraných vplyvov vyjadruje

súhlasné stanovisko s návrhom na dopracovanie

s materiálom predloženým na opätovné predbežné pripomienkové konanie s odporúčaním na jeho dopracovanie podľa pripomienok v bode II.

IV. Poznámka: Predkladateľ zapracuje pripomienky a odporúčania na úpravu uvedené v bode II a uvedie stanovisko Komisie do doložky vybraných vplyvov spolu s vyhodnotením pripomienok.

Ing. Rastislav Chovanec, PhD.

predseda Komisie

Stanovisko predkladateľa: Predkladateľ pripomienku zapracoval.

Analýza vplyvov na rozpočet verejnej správy,

na zamestnanosť vo verejnej správe a financovanie návrhu

2.1 Zhrnutie vplyvov na rozpočet verejnej správy v návrhu

Tabuľka č. 1

Vplyv na rozpočet verejnej správy (v eurách)

Vplyvy na rozpočet verejnej správy

2018

2019

2020

2021

Príjmy verejnej správy celkom

v tom: za každý subjekt verejnej správy zvlášť

z toho:

- vplyv na ŠR

Rozpočtové prostriedky

EÚ zdroje

- vplyv na obce

- vplyv na vyššie územné celky

- vplyv na ostatné subjekty verejnej správy

Výdavky verejnej správy celkom

713 264

604 394

599 394

v tom: za každý subjekt verejnej správy / program zvlášť

z toho:

- vplyv na ŠR

713 264

604 394

599 394

Rozpočtové prostriedky

713 264

604 394

599 394

EÚ zdroje

spolufinancovanie

- vplyv na obce

- vplyv na vyššie územné celky

- vplyv na ostatné subjekty verejnej správy

Vplyv na počet zamestnancov

- vplyv na ŠR

- vplyv na obce

- vplyv na vyššie územné celky

- vplyv na ostatné subjekty verejnej správy

Vplyv na mzdové výdavky

254 831

- vplyv na ŠR

254 831

- vplyv na obce

- vplyv na vyššie územné celky

- vplyv na ostatné subjekty verejnej správy

Financovanie zabezpečené v rozpočte

713 264

604 394

599 394

v tom: kapitola VPS

713 264

604 394

599 394

Iné ako rozpočtové zdroje

Rozpočtovo nekrytý vplyv / úspora

2.1.1. Financovanie návrhu - Návrh na riešenie úbytku príjmov alebo zvýšených výdavkov podľa § 33 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy:

Výdavky budú zabezpečené z kapitoly Všeobecná pokladničná správa, v rámci schváleného rozpočtu verejnej správy na príslušný rozpočtový rok.

2.2. Popis a charakteristika návrhu

2.2.1. Popis návrhu:

Návrh zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov predkladá predseda vlády Slovenskej republiky ako iniciatívny návrh s cieľom reagovať na poznatky z aplikačnej praxe k zákonu č. 307/2014 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 125/2016 Z. z.

Zákon č. 307/2014 Z. z. v znení zákona č. 125/2016 Z. z. nadobudol účinnosť 1. júla 2014 Z. z. a predstavoval v čase jeho prijatia dovtedy neexistujúci nástroj právnej ochrany tzv. whistleblowerov pred takým konaním, zo strany zamestnávateľa, resp. jeho riadiacich zamestnancov, smerujúcim k „potrestaniu“ whistleblowera, ktoré nedosahovalo intenzitu trestného činu alebo správneho deliktu, ale bolo spôsobilé privodiť výrazný negatívny zásah do pracovného, prípadne aj rodinného a osobného života whistleblowera.

Uvedeným zákonom sa do právneho poriadku Slovenskej republiky zaviedlo viacero inštitútov, ako ochrana v rámci trestného konania, ochrana v rámci konania o správnom delikte, vnútorný systém vybavovania podnetov whistleblowerov, odmena whistleblowerovi, pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu smerujúceho voči whistleblowerovi inšpektorátom, práce.

Aplikačná prax uplynulých takmer štyroch rokov poukázala aj na slabé miesta súčasnej právnej úpravy, ktoré nemohli byť v čase tvorby terajšieho zákona známe ani predvídané.

Ukázalo sa, že terajší zákon sa nedostal do širšieho spoločenského povedomia, čo je jedna z príčin jeho nedostatočného využívania zo strany whistleblowerov, ako aj to, že je vhodnejšie uprednostniť zverenie poskytovania ochrany, ako aj propagáciu zákona a súvisiace činnosti samostatnému a na tento účel špecializovanému štátnemu orgánu, pred vykonávaním tejto činnosti inšpekciou práce, ktorá plní síce príbuzné úlohy, ale sleduje primárne iný cieľ. Taktiež sa ukázalo, že je potrebné prehodnotiť možnosť poskytnúť whistleblowerovi postavenie zúčastnenej osoby v trestnom konaní a intervenienta v civilnom sporovom konaní, čo súčasná právna úprava neumožňuje.

Návrh zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov predstavuje kontinuitu so súčasnou právnou úpravou z ktorej vychádza a na ktorú nadväzuje, zároveň využíva poznatky získané z aplikačnej praxe k zákonu č. 307/2014 Z. z v znení zákona č. 125/2016 Z. z., s cieľom prehĺbiť, rozšíriť a zefektívniť ochrana poskytovaná oznamovateľom protispoločenskej činnosti, a to najmä:

1.zriadením úradu na ochranu oznamovateľov, ktorý ako nezávislý orgán s štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, bude najmä poskytovať ochranu oznamovateľom (namiesto terajšieho inšpektorátu práce), kontrolovať dodržiavanie navrhovaného zákona, poskytovať odborné stanoviská a poradenstvo k aplikácii návrhu zákona, robiť osvetu v oblasti poskytovania ochrany tzv. whistleblowerom, poskytovať odmenu oznamovateľovi (namiesto terajšieho Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky), raz ročne predkladať Národnej rade Slovenskej republiky správu o svojej činnosti;

2.vytvorením mechanizmu kreovania predsedu úradu Národnou radou Slovenskej republiky z pomedzi dvoch kandidátov vybratých odbornou komisiou zloženou z členov vymenovaných prezidentom Slovenskej republiky, predsedom vlády Slovenskej republiky, verejným ochrancom práv, Radou pre štátnu službu a poradným orgánom vlády v oblasti mimovládnych organizácií a rozvoja občianskej spoločnosti;

3.úpravou definície oznámenia, ktorej súčasťou už nebude kvalitatívne kritérium „významnej miery“ prispenia oznámených skutočností nasvedčujúcich spáchanie resp. páchanie protispoločenskej činnosti;

4.rozšírením definície závažnej protispoločenskej činnosti o trestné činy právnických osôb, čím sa reaguje na vývoj právneho poriadku od účinnosti terajšieho zákona;

5.precizovaním úpravy poskytnutia ochrany v rámci trestného konania prokurátorom tak, že v prípade neposkytnutia ochrany sa oznamovateľ bude môcť obrátiť sám alebo prostredníctvom novozriadeného úradu na nadriadeného prokurátora ako druhú inštanciu;

6.obdobne ako v bode 6. dôjde k precizovaniu poskytnutia ochrany v rámci konania o správnom delikte, kde sa zavedenie v prípade neposkytnutia ochrany druhá inštancia;

7.ustanovením kvalitatívnych kritérií odbornosti zodpovednej osoby a precizovaním úpravy postavenia zodpovednej osoby v rámci právnickej osoby.

V nadväznosti na uvedené sa navrhuje prostredníctvom samostatných novelizačných článkov novelizovať Trestný poriadok, zákon o prokuratúre, zákon o bankách, zákon o dani z príjmov, zákon o poskytovaní právnej pomoci, zákon o inšpekcii práce, zákon o štátnej službe.

2.2.2. Charakteristika návrhu:

zmena sadzby

zmena v nároku

x nová služba alebo nariadenie (zriadenie Úradu na ochranu oznamovateľov)

kombinovaný návrh

iné

2.2.3. Predpoklady vývoja objemu aktivít:

Jasne popíšte, v prípade potreby použite nižšie uvedenú tabuľku. Uveďte aj odhady základov daní a/alebo poplatkov, ak sa ich táto zmena týka.

Tabuľka č. 2

Odhadované objemy

Objem aktivít

2018

2019

2020

2021

Zvýšenie počtu štátnozamestnaneckých miest s vybavením 13 ŠZ + 6 VS

Indikátor KLM

Indikátor XYZ

Doplňujúce informácie k zamestnancom:

Odborný personál (11 pracovníkov):

-Predseda – podľa návrhu zákona mu patrí plat vo výške platu poslanca národnej rady. Na pokrytie nevyhnutných výdavkov za služby a iných osobných výdavkov súvisiacich s vykonávaním funkcie mu patrí paušálna náhrada mesačne v sume, ktorou je 121 % z platovej tarify 9. platovej triedy podľa

prílohy č. 3

alebo podľa

§ 159

zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe. Nárok na paušálnu náhradu vzniká odo dňa začatia vykonávania funkcie a zaniká dňom skončenia vykonávania funkcie.

-Rozhodovacia činnosť + kontrola (vrátane riešenia podnetov a oznámení) – 3 – ŠS (PT 9)

-metodika/metodológia/monitoring prípadov a opatrení – 1 – ŠS (PT 8)

-vedľajšie účastníctvo a monitorovanie oznámení – 1 – ŠS

-analýza prípadov + spracovanie dokumentácie – 2 – ŠS

-poradenstvo, osveta a vzdelávanie – 2 – ŠS

Obslužný personál: (8 pracovníkov)

-Osobný úrad – 1 – ŠS

-Personalista – 1 – VS

-Vnútorný kontrolór + problematika info zákona – 1 – VS

-Vodič – 1 – VS

-Registratúra + archív + podateľňa – 1 – VS

-Sekretárka – 1 – VS

-IT technik + web administrátor – 1 – VS

-Ekonóm + účtovník – 1 – ŠS

2.2.4. Výpočty vplyvov na verejné financie

Zriadením úradu na ochranu oznamovateľov, ktorý ako nezávislý orgán s štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, bude najmä poskytovať ochranu oznamovateľom (namiesto terajšieho inšpektorátu práce), kontrolovať dodržiavanie navrhovaného zákona, poskytovať odborné stanoviská a poradenstvo k aplikácii návrhu zákona, robiť osvetu v oblasti poskytovania ochrany tzv. whistleblowerom, poskytovať odmenu oznamovateľovi (namiesto terajšieho Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky), raz ročne predkladať Národnej rade Slovenskej republiky správu o svojej činnosti.

V prvom roku činnosti úradu sa nepredpokladajú príjmy z uložených pokút, keďže

Základným poslaním úradu je najmä prevencia a profylaxia než represia. Nakoľko nedochádza k podstatnej zmene v oblastí sankcií oproti doterajšej právnej úprave nie je v súčasnosti z hľadiska poznatkov z aplikácie platnej právnej úpravy možné tieto príjmy dostatočne kvantifikovať.

Výdavky spojené s úlohami spojenými s odborným, organizačným, personálnym, administratívnym a technickým zabezpečením činnosti komisie, ktoré plní Úrad vlády Slovenskej republiky a všetky súvisiace výdavky budú zabezpečené v rámci schváleného limitu výdavkov kapitoly Úradu vlády Slovenskej republiky na príslušný rozpočtový rok, pre úplnosť uvádzame že komisia je ad hoc orgánom, ktorý sa schádza len na výber kandidátov na predsedu ktorého funkčné obdobie sa navrhuje ako šesťročné.

Tabuľka č. 3

1 – príjmy rozpísať až do položiek platnej ekonomickej klasifikácie

Poznámka:

Ak sa vplyv týka viacerých subjektov verejnej správy, vypĺňa sa samostatná tabuľka za každý subjekt.

Vplyv na rozpočet verejnej správy

Príjmy (v eurách)

2018

2019

2020

2021

poznámka

Daňové príjmy (100)1

Nedaňové príjmy (200)1

Granty a transfery (300)1

Príjmy z transakcií s finančnými aktívami a finančnými pasívami (400)

Prijaté úvery, pôžičky a návratné finančné výpomoci (500)

Dopad na príjmy verejnej správy celkom

Tabuľka č. 4

Vplyv na rozpočet verejnej správy

Výdavky (v eurách)

2018

2019

2020

2021

poznámka

Bežné výdavky (600)

614394

599394

Mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania (610)

254831

Poistné a príspevok do poisťovní (620)

89063

Tovary a služby (630)2 z toho:

265000

250000

636001 nájom

75000

632001 energie

9000

632002 vodné stočné

1000

635006 oprava a údržba budov

5000

637004 služby

5000

635004 oprava a údržby prevádzkových strojov

5000

633006 všeobecný materiál

65000

633002 výpočtová technika

15000

632005 telekomunikačné služby

10000

631001 cestovné výdavky tuzemské

20000

631002 cestovné výdavky zahraničné

35000

632005 telekomunikačné služby - obstaranie telefóny

7 350

637014 stravovanie

20000

Bežné transfery (640)2 z toho :

5500

642015 nemocenské dávky

3000

642 014 odstupné

2500

Členské príspevky nie je definované aké napr.do zahraničia)

Splácanie úrokov a ostatné platby súvisiace s úverom, pôžičkou, návratnou finančnou výpomocou a finančným prenájmom (650)2

2 – výdavky rozpísať až do položiek platnej ekonomickej klasifikácie

Poznámka:

Ak sa vplyv týka viacerých subjektov verejnej správy, vypĺňa sa samostatná tabuľka za každý subjekt.

Tabuľka č. 5

Vplyv na rozpočet verejnej správy

Zamestnanosť

2018

2019

2020

2021

poznámka

Počet zamestnancov celkom

z toho vplyv na ŠR

Priemerný mzdový výdavok (v eurách)

1 117,68

z toho vplyv na ŠR

1 117,68

Osobné výdavky celkom (v eurách)

343 894

Mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania (610)

254 831

z toho vplyv na ŠR

254 831

Poistné a príspevok do poisťovní (620)

89 063

z toho vplyv na ŠR

89 063

Poznámky:

Kapitálové výdavky (700)

98870

5000

Obstarávanie kapitálových aktív (710)2 z toho:

98870

5000

714001 nákup osobných automobilov

80000

713002 výpočtová technika

10000

5000

713 004 prevádzkové stroje, prístroje, zariadenia

8870

713 006 komunikačná infraštruktúra

Kapitálové transfery (720)2

Výdavky z transakcií s finančnými aktívami a finančnými pasívami (800)

Dopad na výdavky verejnej správy celkom

713264

604394

599394

Ak sa vplyv týka viacerých subjektov verejnej správy, vypĺňa sa samostatná tabuľka za každý subjekt. Ak sa týka rôznych skupín zamestnancov, je potrebné počty, mzdy a poistné rozpísať samostatne podľa spôsobu odmeňovania (napr. policajti, colníci ...).

Priemerný mzdový výdavok je tvorený podielom mzdových výdavkov na jedného zamestnanca na jeden kalendárny mesiac bežného roka.

Kategórie 610 a 620 sú z tejto prílohy prenášané do príslušných kategórií prílohy „výdavky“.

B. Osobitná časť

K čl. I

K § 1 (Úvodné ustanovenia)

Úvodné ustanovenia vymedzujú predmet úpravy návrhu zákona, ktorým je vytvorenie právnych a inštitucionálnych podmienok na ochranu fyzickej osoby v súvislosti s oznamovaním protispoločenskej činnosti. Pojem protispoločenská činnosť sa odvíja od zákona o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti. Zákonom sa tiež zriaďuje Úrad na ochranu oznamovateľov (ďalej len „úrad“) ako nezávislý orgán štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, určujú sa jeho úlohy najmä vo vzťahu k ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a upravuje sa postup pri výbere predsedu tohto úradu. Ochrana sa poskytuje fyzickej osobe v rámci jej pracovného vzťahu, ktorý v § 2 explicitne vymedzuje, že za pracovnoprávny vzťah sa považuje aj štátnozamestnanecký pomer a služobný pomer. To znamená, že zákon sa bude vzťahovať na zamestnancov, štátnych zamestnancov, ale aj na ďalšie osoby, ako sú napríklad policajti, hasiči, colníci, profesionálni vojaci.

Zo zákona č. 307/2014 Z. z. sa ponechávajú explicitné ustanovenia, že osobitné právne predpisy upravujúce utajované skutočnosti, rôzne druhy tajomstiev, poskytovanie a sprístupňovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie, mlčanlivosť príslušníkov spravodajských služieb, mlčanlivosť pri poskytovaní právnych služieb a povinnosť oznámiť alebo prekaziť spáchanie vybranej trestnej činnosti, zostávajú nedotknuté. Na druhej strane sa rovnako ponecháva neaplikovateľnosť zmluvnej mlčanlivosti a osobitných zákonov, ktoré upravujú povinnosť mlčanlivosti vo vzťahu k navrhovanému zákonu okrem povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k spravodajským službám.

K § 2 (Vymedzenie základných pojmov)

Právne sa vymedzujú základné pojmy návrhu zákona.

Oznamovateľ je predovšetkým osoba, ktorá sa v súvislosti s výkonom svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie dozvedela o protispoločenskej činnosti a urobila o tom v dobrej viere oznámenie. Naďalej sa tiež navrhuje ochrana blízkej osoby (podľa § 116 Občianskeho zákonníka) oznamovateľa, ktorá je zamestnaná u toho istého zamestnávateľa, a to v rovnakom rozsahu ako je chránený samotný oznamovateľ. Tejto blízkej osobe však nebude možné priznať odmenu, čo sa zohľadňuje v definícii oznamovateľa. Definícia oznamovateľa sa ďalej rozširuje o blízku osobu oznamovateľa, ktorá je v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý je závislú osobou vo vzťahu k zamestnávateľovi oznamovateľa; cieľom tejto novej úpravy je rozšíriť ochranu blízkej osoby oznamovateľa a tým zvýšiť nepriamu ochranu oznamovateľov.

Na rozdiel od súčasného zákona, ktorý rozlišuje oznámenie a podnet, návrh zákona rozlišuje medzi oznámením a kvalifikovaným oznámením. Oznámenie je uvedenie akýchkoľvek skutočností, ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti a kvalifikované oznámenie je uvedenie skutočností, ktoré môžu prispieť k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti. Rozlišovanie medzi týmito pojmami má význam vo vzťahu k poskytovanej ochrane. Oproti platnej úprave sa však pri definícii kvalifikovaného oznámenia nevyžaduje „vyššia kvalita informácií“. Nemusí ísť teda o informácie, ktoré môžu významnou mierou prispieť alebo prispeli k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti.

Pojem závažná protispoločenská činnosť sa podobne ako je tomu v platnej úprave definuje jednak cez vymedzené trestné činy, a jednak sa definuje vo vzťahu k následku, ktorý môže vzniknúť v súvislosti s protiprávnym konaním. Závažnou protispoločenskou činnosťou teda bude vždy niektorý z trestných činov poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev, trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe, niektorý

z trestných činov verejných činiteľov a niektorý z trestných činov korupcie. Okrem toho bude závažnou protispoločenskou činnosťou aj protiprávne konanie, ktoré je trestným činom s hornou hranicou prevyšujúcou tri roky alebo správnym deliktom, za ktorý možno uložiť pokutu s hornou hranicou vo výške najmenej 30 000 eur (oproti súčasným 50 00 eurám) alebo pokutu ktorej horná hranica sa určuje výpočtom, čím sa rozširuje pôsobnosť navrhovanej právnej úpravy. Oproti platnej úprave sa rozsah závažnej protispoločenskej činnosti dopĺňa o trestnú činnosť právnických osôb.

Zamestnávateľ a orgány verejnej moci sa definujú obdobne, ako je to obvyklé v našom právnom poriadku.

Navrhuje sa zaviesť legálna definícia dobrej viery, ktorá sa neviaže na objektívnu vedomosť oznamovateľa o pravdivosti tvrdení, ktoré sa uvádzajú v oznámení, ale na opodstatnenej domnienke oznamovateľa o pravdivosti svojich tvrdení v čase oznámenia, a to s prihliadnutím na okolnosti, ktoré sú mu známe a vedomosti, ktoré má.

K § 3 (Poskytovanie ochrany v rámci trestného konania)

Podanie žiadosti o poskytnutie ochrany je výlučným právom zamestnanca, ktorý podal kvalifikované oznámenie, a toto právo môže zamestnanec realizovať v ktoromkoľvek štádiu trestného konania, čiže aj v konaní pred súdom, ktorý koná vo veci súvisiacej s trestným oznámením, svedeckou výpoveďou alebo dôkazom predloženým zamestnancom.

Návrh zákona uvádza tradičné formy podania žiadosti o poskytnutie ochrany, a to písomnú formu alebo ústnu do zápisnice.

O vzniku ochrany rozhoduje prokurátor, preto je potrebné v návrhu zákona explicitne ustanoviť, že v prípade, ak sa žiadosť podá inému orgánu, napríklad vyšetrovateľovi, tento je povinný ju bezodkladne postúpiť dozorujúcemu prokurátorovi.

Žiadosť o poskytnutie ochrany musí obsahovať základné údaje zamestnanca a jednoduché označenie zamestnávateľa, pričom sa nevyžaduje, aby zamestnanec pátral po všetkých jeho identifikačných znakoch, ako je napríklad identifikačné číslo; tieto údaje má k dispozícii alebo si zadováži orgán činný v trestnom konaní. V kontexte nových prvkov v ochrane oznamovateľa sa navrhuje v žiadosti uviesť aj údaje o blízkej osobe oznamovateľa, ktorá je v pracovnom pomere k tomu istému zamestnávateľovi ako oznamovateľa a tak ju zahrnúť do žiadosti o poskytnutie ochrany.

K § 4

Priznanie ochrany, a to na rozdiel od súčasnej úpravy aj v konaní pred súdom, sa zveruje prokurátorovi, pretože on zastupuje štát na strane obžaloby.

Ochrana vzniká dňom doručenia písomného oznámenia o ochrane zamestnávateľovi; toto písomné oznámenie sa doručuje aj zamestnancovi a úradu.

Oznamovateľ sa od okamihu vzniku ochrany stáva chráneným oznamovateľom a požíva všetky práva, ktoré mu návrh zákona ako chránenému oznamovateľovi priznáva; o týchto právach musí byť oznamovateľ poučený. Okrem samotnej ochrany podľa § 7 má chránený oznamovateľ napríklad právo na to, aby mu prokurátor oznámil podanie obžaloby; toto oznámenie má pre chráneného oznamovateľa význam v súvislosti so žiadosťou o poskytnutie odmeny.

Umožňuje sa tiež, aby oznamovateľ požíval ochranu až od momentu, kedy sa sám rozhodne brániť voči úkonom zamestnávateľa. Na tento účel môže oznamovateľ požiadať prokurátora iba o vydanie potvrdenia o tom, že urobil kvalifikované oznámenie, čo znamená, že prokurátor uzná jeho podiel na objasňovaní závažnej protispoločenskej činnosti, ale jeho identita pred zamestnávateľom nebude odhalená. Takéto potvrdenie môže využiť pri pozastavení účinnosti pracovnoprávneho úkonu [čl. I § 12].

Raz poskytnutá ochrana podľa návrhu zákona trvá, čo je potrebné zdôrazniť, a to najmä v prípade, že následne dôjde k právnemu prekvalifikovaniu vybraného trestného činu na trestný čin s nižšou sadzbou. Ak prokurátor zistí, že nie sú splnené podmienky na vznik ochrany, oznámi túto skutočnosť oznamovateľovi s poučením o možnosti požiadať o preskúmanie takéhoto rozhodnutia v lehote 15 dní. Preskúmanie zabezpečuje nadriadený prokurátor, pričom tento môže aj sám rozhodnúť o priznaní ochrany.

K § 5 a 6 (Poskytovanie ochrany v rámci konania o správnom delikte)

Poskytovanie ochrany v rámci konania o správnom delikte je obdobou poskytovania ochrany v rámci trestného konania s tým, že to, či ide o kvalifikované oznámenie posudzuje správny orgán, do ktorého pôsobnosti prejednanie správneho deliktu patrí. Tak, ako je tomu v prípade oznámenia o trestnej činnosti, aj v tomto prípade môže požiadať oznamovateľ za obdobných podmienok o preskúmanie nepriznania ochrany s tým, že na preskúmanie je príslušný nadriadený správny orgán.

V rámci trestného konania môžu vyjsť najavo skutočnosti, že došlo k spáchaniu správneho deliktu a vec sa odovzdá alebo postúpi na konanie o správnom delikte. Ak už bola v rámci trestného konania podaná žiadosť o ochranu, správny orgán je povinný aj bez podania žiadosti posúdiť poskytnutie ochrany.

K § 7 (Ochrana pri oznamovaní závažnej protispoločenskej činnosti)

Mechanizmus poskytovania ochrany ex ante sa takmer bezo zmien preberá zo súčasnej právnej úpravy, s tým rozdielom, že celú pôsobnosť inšpektorátov práce preberá novozriadený úrad.

Vznik ochrany a nadobudnutie právneho postavenia chráneného oznamovateľa je významnou zmenou v statuse zamestnanca. Priznanie tohto právneho postavenia má na jednej strane zamedziť postihu zamestnanca, motivovaného oznámením zamestnanca o protispoločenskej činnosti, čiže ho chrániť a na druhej strane súčasne povzbudiť iných zamestnancov na oznamovanie skutočností o protispoločenskej činnosti, keďže tieto oznámenia sú podávané vo verejnom záujme.

Chránený oznamovateľ má právo na to, aby akýkoľvek zásah zo strany zamestnávateľa do jeho práv a povinností zamestnanca, vykonaný bez jeho súhlasu, podliehal predchádzajúcemu schváleniu.

Ako autorita rozhodujúca na poskytovanie ochrany chránenému oznamovateľovi už v rámci konkrétneho pracovnoprávneho vzťahu je úrad, ktorý by vzhľadom na svoju nezávislosť mal pri svojom rozhodovaní garantovať, že zamestnávateľ nebude oznamovateľa za oznámenie protispoločenskej činnosti postihovať.

Predchádzajúci súhlas úradu sa tak stáva imanentnou súčasťou ochrany chráneného oznamovateľa, podmieňujúcou platnosť právneho úkonu zamestnávateľa alebo zákonnosť jeho rozhodnutia.

Ak zamestnávateľ bude chcieť urobiť právny úkon, resp. vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu, ktoré sa vzťahuje na chráneného oznamovateľa, bude musieť podať žiadosť o predchádzajúci súhlas úradu s ustanovenými obsahovými náležitosťami, ktorými sú označenie zamestnávateľa a chráneného oznamovateľa, označenie právneho úkonu a jeho odôvodnenie.

Súhlas sa nebude vyžadovať iba v prípade, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok (napr. povýšenie v prípade osôb v služobnom pomere) a ak ide o skončenie pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu, ktorý nemôže ovplyvniť zamestnávateľ (napr. strata vyžadovanej bezúhonnosti). Mechanizmus takejto ochrany sa nebude vzťahovať ani na právne úkony urobené príslušnými orgánmi vo vzťahu k osobám, ktoré sú vo verejnej funkcii, pretože v tomto prípade nejde o vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom (§ 6 ods. 2

a 4 zákona o štátnej službe). Takisto nebudú podliehať súhlasu úkony vo vzťahu k sudcom a prokurátorom, ktoré robia zákonom ustanovené orgány voči sudcom a prokurátorom a tiež nie sú v pozícii zamestnávateľov (napr. rozhodovanie v rámci disciplinárneho konania).

Požiadavka rýchlosti konania je vyjadrená v povinnosti úradu rozhodnúť, pokiaľ je to možné, čo najskôr a požiadavka objektívnosti vo vzťahu k chránenému oznamovateľovi je vyjadrená v povinnosti úradu umožniť chránenému oznamovateľovi vyjadriť sa.

V rámci schvaľovania právneho úkonu rozhodujúcu úlohu zohráva zamestnávateľ, ktorý musí preukázať, že medzi pracovnoprávnym úkonom a kvalifikovaným oznámením nejestvuje príčinná súvislosť, čiže zamestnávateľ je povinný znášať obrátené dôkazné bremeno. Ak zamestnávateľ presvedčí úrad a tento považuje za preukázané, že medzi pracovnoprávnym úkonom a kvalifikovaným oznámením urobeným chráneným oznamovateľom nie je príčinná súvislosť, pracovnoprávny úkon schváli.

Proti rozhodnutiu úradu sa nebude možné odvolať, bude však preskúmateľné súdom, prípadne bude preskúmateľné prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov alebo protestu prokurátora.

K § 8 (Zánik ochrany)

Rovnako ako je tomu v zákone č. 307/2014 Z. z. aj návrh zákona ustanovuje päť foriem zániku ochrany, ktoré plne korešpondujú s cieľom návrhu zákona, ktorými sú podpora podávania oznámení o protispoločenskej činnosti, objasnenie závažnej protispoločenskej činnosti a zistenie a usvedčenie jej páchateľov, ale aj vytvorenie takého právneho prostredia, aby sa zabránilo zneužitiu oznámenia na osobnú pomstu zamestnanca voči zamestnávateľovi.

Vznik ochrany je v dispozičnej sfére zamestnanca, ktorý jediný je oprávnený podať žiadosť o poskytnutie ochrany. Rovnako je oprávnený vzdať sa ochrany, pričom ochrana zaniká dňom doručenia písomného vzdania sa ochrany úradu; úrad o tom bezodkladne upovedomí zamestnávateľa a orgán, ktorý priznal ochranu (čiže prokurátora alebo správny orgán).

Návrh zákona vytvára právne podmienky na ochranu chráneného oznamovateľa len za predpokladu, že táto osoba je vnútorne úprimne presvedčená o pravdivosti obsahu oznámenia; na tomto právnom stave nič nemení, ak sa následným šetrením zistí, že tomu tak nie je. Rozhodne však nie je účelom návrhu zákona chrániť zamestnanca, ktorý podá oznámenie o protispoločenskej činnosti úmyselne s nepravdivým obsahom, napríklad ako akt pomsty voči svojmu zamestnávateľovi. Takýmto konaním napĺňa skutkovú podstatu trestného činu krivého obvinenia alebo krivej výpovede a krivej prísahy a návrh zákona s ním spája zánik ochrany. Taktiež ochrana zanikne, ak sa iným spôsobom preukáže, že oznámenie nebolo podané v dobrej viere. S právoplatným odsúdením chráneného oznamovateľa za niektorý z týchto trestných činov zaniká ochrana; prokurátor bezodkladne oznámi túto skutočnosť chránenému oznamovateľovi, zamestnávateľovi a úradu.

Ak pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom zanikne, niet právneho titulu na zachovaní inštitútu ochrany a dôvodu naďalej poskytovať ochranu chránenému oznamovateľovi. Zánik ochrany je povinný zamestnávateľ bezodkladne oznámiť úradu a orgánu, ktorý priznal ochranu.

Skončenie trestného konania alebo konania o správnom delikte je tiež dôvodom zániku ochrany (okrem postúpenia veci v trestnom konaní inému orgánu). Zároveň sa s cieľom zvýšenie a posilnenia ochrany oznamovateľa, oproti súčasnej právnej úprave, navrhuje poskytovať ochranu nie len počas trestného konania alebo konania o správnom delikte, ale aj (najviac) tri roky po skončení niektorého z uvedených konaní.

K § 9 (Odmena)

Návrh zákona naďalej ustanovuje aj možnosť poskytnúť oznamovateľovi odmenu (v nezmenenej výške). Ide o nenárokovateľnú odmenu, ktorá nemá byť len motivačným faktorom na podávanie oznámení o protispoločenskej činnosti, ale svojim mechanizmom priznávania má vyjadriť aj naplnenie verejného záujmu tým, že súvisí s rozsahom uchráneného majetku (napríklad v prípade korupčných trestných činov) alebo vráteného majetku, či už ide o finančné prostriedky, hnuteľný alebo nehnuteľný majetok vo vlastníctve alebo správe poškodenej osoby. Návrh zákona predpokladá priznanie odmeny až do výšky päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ide o sumu, ktorá sa ako hraničná používa aj v iných právnych predpisoch, napríklad v súvislosti s odškodňovaním osôb poškodených násilnými trestnými činmi.

Rozhodovaciu právomoc návrh zákona zveruje úradu, rovnako ako podľa súčasnej právnej úpravy rozhodnutie o poskytnutí odmeny a o jej výške nemá podliehať súdnemu prieskumu.

Na priznanie odmeny oznamovateľovi postačuje na rozdiel od platnej úpravy už podanie obžaloby (platná úprava vyžaduje právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný vinným zo spáchania vybraného trestného činu). U správnych deliktov sa ako podmienka ponecháva právoplatné rozhodnutie, ktorým sa preukázalo spáchanie správneho deliktu, pretože správne trestanie nemá formálne upravené štádium objasňovania tzv. iných správnych deliktov. Za týmto účelom je povinný orgán, ktorý poskytol ochranu, oznámiť oznamovateľovi skutočnosti, ktoré sú podmienkou na poskytnutie odmeny.

Je výlučne vecou oznamovateľa, či požiada o poskytnutie odmeny. Jediným kritériom, ktoré musí oznamovateľ rešpektovať, je šesťmesačná lehota, ktorá začína plynúť dňom doručenia oznámenia o podaní obžaloby alebo nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia podľa odseku 1, čo doloží jeho kópiou.

Úrad, ako rozhodovací orgán, musí zohľadniť návrhom zákona ustanovené kritériá, ktorými sú miera zásluh oznamovateľa na objasnení závažnej protispoločenskej činnosti, podiel na zistení alebo usvedčení páchateľa a rozsah uchráneného alebo vráteného majetku, prípadne ušlý zárobok oznamovateľa. Pri posudzovaní týchto kritérií si úrad predovšetkým vyžiada stanovisko prokurátora, resp. správneho orgánu, pričom môže využiť aj oprávnenia súvisiace s poskytnutím súčinnosti inými orgánmi verejnej moci, ktoré mu vyplývajú z § 13.

Návrh zákona ustanovuje úradu lehotu na rozhodnutie, a to tri mesiace odo dňa doručenia žiadosti o poskytnutie odmeny.

K § 10 a 11 (Vnútorný systém preverovania oznámení)

Vo vzťahu k zamestnávateľom s najmenej 50-timi zamestnancami a k orgánom verejnej moci s najmenej piatimi zamestnancami (zohľadnili sa najmä malé obce) sa zachováva povinnosť vytvoriť si vnútorný systém preverovania oznámení (vybavovania podnetov) s tým, že sa niektoré náležitosti vnútorného systému formulačne spresňujú alebo obsahovo dopĺňajú oproti súčasnému stavu. Títo zamestnávatelia sú povinní určiť zodpovednú osobu, resp. osobitnú organizačnú zložku, na ktorú sa bude možné obrátiť s oznámeniami o protispoločenskej činnosti. Zákon podrobnejšie vymedzuje vzťah medzi zodpovednou osobou a zamestnávateľom (zodpovedná osoba môže plniť aj iné úlohy, tie však nesmú viesť ku konfliktu záujmu; zamestnávateľ ju nesmie za výkon jej úloh postihovať a musí jej umožniť nezávislé plnenie úloh vrátane poskytnutia dostatočných prostriedkov a súčinnosti). Zodpovedná osoba musí mať odborné predpoklady na plnenie úloh a zamestnávateľ musí priebežne zabezpečovať ich udržiavanie. Nie je však účelom zavádzanie formálnych školení, kurzov, osvedčení a podobne, ide predovšetkým o zodpovednosť zamestnávateľa, aby tieto všeobecne deklarované ustanovenia naplnil tak, aby umožnil čo najefektívnejšie preverovanie oznámení.

Zodpovedná osoba, resp. osobitná organizačná zložka, u orgánov verejnej moci bude aj naďalej vykonávať svoje úlohy aj vo vzťahu k právnickým osobám v jej pôsobnosti, ak budú mať tieto osoby menej ako 50 zamestnancov alebo aj vo vzťahu k právnickým osobám s viac ako 50 zamestnancami, ak tak určí orgán verejnej moci. Sleduje sa tým väčšia transparentnosť a efektívnosť pri preverovaní oznámení v rámci jednotlivých rezortov.

Samotný proces preverovania oznámení sa preberá zo súčasného zákona vrátane oboznamovania oznamovateľa s výsledkom preverenia a zachovávania anonymity oznamovateľa.

Zákon zakotvuje novú požiadavku, aby zamestnávateľ prijal také technické a organizačné opatrenia, ktoré zodpovedajú najnovším poznatkom pri zohľadnení výšky nákladov na ich vykonanie a možnostiam zamestnávateľa na zabezpečenie preverovania oznámení v súlade so zákonom. Prijatými opatreniami sa má zaistiť primeraná úroveň a kvalita preverovania oznámení vrátane zachovávania dôvernosti, dostupnosti pre zamestnancov, ochrany osobných údajov a pod. Prijatie konkrétnych opatrení je vecou zamestnávateľa, budú sa odvíjať napríklad od veľkosti a štruktúry zamestnávateľa, nastavených interných pravidiel a pod. Účelom je, aby zamestnávateľ bol schopný v primeranej miere predchádzať protispoločenskej činnosti, včas ju identifikovať, preveriť a minimalizovať prípadné škody.

K § 12 (Pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu)

Ustanovenie rieši ex post ochranu oznamovateľa, a to bez ohľadu na to, či urobil kvalifikované oznámenie alebo nie. Ochrana spočíva v možnosti úradu pozastaviť účinnosť pracovnoprávneho úkonu voči oznamovateľovi, ak je dôvodné podozrenie, že bol takýto úkon urobený v súvislosti s oznámením. Aj pri tejto možnosti ochrany sa navrhuje obrátené dôkazné bremeno, t. j. ak zamestnávateľ nepreukáže, že pracovnoprávny úkon nemá príčinnú súvislosť s oznámením, tak sa účinnosť pracovnoprávneho úkonu pozastaví. V prípade rozhodnutí v pracovnoprávnych vzťahoch to bude znamenať odklad vykonateľnosti takéhoto rozhodnutia. Pri právnych úkonoch v pracovnoprávnych vzťahoch bude pozastavenie znamenať dočasnú neúčinnosť úkonu, teda pracovnoprávny úkon nebude mať po dobu pozastavenia žiadne právne dôsledky na osobu, ktorej sa týka. Ochrana poskytovaná úradom je dočasná a jej pokračovanie sa viaže na podanie návrhu na vydanie neodkladného opatrenia s tým, že ak sa podá návrh na vydanie predbežného opatrenia, ochrana trvá až do právoplatného rozhodnutia o takomto návrhu. Konanie o neodkladnom opatrení by malo smerovať ku konaniu podľa antidiskriminačného zákona.

Možnosť pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu nie je viazaná na vnútorný systém preverovania oznámení podľa § 10, ale môže ho využiť každá osoba, ktorá je oznamovateľom (§ 2 ods. 1 písm. a)). Oproti súčasnému právnemu stavu sa predlžujú lehoty, ktoré tento právny inštitút zahŕňa – oznamovateľ nebude mať len 7 dní na požiadanie o pozastavenie účinnosti, ale 15 dní a platnosť pozastavenia účinnosti nebude 14 dní, ale 30 dní.

Návrh zákona rozširuje možnosť využiť inštitút pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu aj na ďalšie osoby. Ide o prípad, keď fyzická osoba nepodá oznámenie príslušnému orgánu alebo zamestnávateľovi, ale skutočnosti o protispoločenskej činnosti zverejní. Podmienkou však je, že táto osoba sa musí oprávnene domnievať, že podanie oznámenia by neviedlo k jeho riadnemu prešetreniu, resp. by mohlo viesť k jej postihu. Pri zverejnení skutočností o protiprávnej činnosti musí však takáto osoba zohľadniť § 1 ods. 3 a 4 návrhu zákona, podľa ktorých týmto zákonom je potrebné rešpektovať ochranu utajovaných skutočností, tajomstiev chránených osobitnými zákonmi a povinnosť mlčanlivosti v ustanovených prípadoch.

Pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu bude možné aj voči osobe blízkej oznamovateľovi, ktorá nebude v pracovnoprávnom vzťahu k tomu istému zamestnávateľovi ako oznamovateľ, teda v prípade, keď blízka osoba nie je považovaná za oznamovateľa podľa § 2 ods. 1 písm. a).

Oproti súčasnej právnej úprave sa navrhuje ochranu spočívajúcu v pozastavení účinnosti pracovnoprávneho úkonu poskytnúť aj zodpovednej osobe resp. zamestnancom do nej zaradeným, čím sa má zvýšiť ochrana zodpovednej osoby pred neželanými zásahmi do jej fungovania a posilniť jej nezávislosti a tým aj akcieschopnosť pri preverovaní oznámení v rámci vnútorného systému ich preverovania.

K § 13 (Úrad)

K odseku 1

Navrhuje sa vytvoriť nový nezávislý úrad, ktorého hlavným poslaním bude ochrana oznamovateľov (whistleblowerov). Po niekoľkoročnej skúsenosti s aplikáciou ochrany oznamovateľov inšpektorátmi práce sa ukazuje, že napriek tomu, že pre inšpektoráty práce nešlo o úplne odlišnú úlohu oproti ich štandardným úlohám, predsa len ich hlavná náplň činnosti sleduje primárne iný cieľ. Tiež sa ukazuje, že nie je vhodné spájať postavenie inšpektorátu práce ako „ochrancu“ oznamovateľov s jeho postavením nestranného správneho orgánu v sporoch medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Okrem toho, len samotné poskytovanie ochrany oznamovateľom (poskytovanie súhlasu s pracovnoprávnym úkonom alebo pozastavovanie účinnosti pracovnoprávneho úkonu) je z celkového pohľadu spoločnosti nepostačujúce. Je potrebné k tomu pridať väčšiu verejnú angažovanosť „ochrancu“ oznamovateľov, zvyšovanie povedomia verejnosti o nich, preventívnu a poradenskú činnosť nielen pre samotných oznamovateľov, ale aj pre orgány verejnej moci a ostatných zamestnávateľov, monitorovanie a vyhodnocovanie uplatňovania zákona v praxi. Takéto postupy vyplývajú aj z posúdenia základných protikorupčných právnych predpisov v Slovenskej republike, ktoré vypracovala Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) v roku 2017. Samostatná inštitúcia na ochranu oznamovateľov existuje napríklad od roku 2016 v Holandsku (Huis voor klokkenluiders), obdobný orgán – s oveľa širším záberom – existuje od roku 2017 vo Francúzsku (L’Agence française anticorruption).

K odseku 2

Navrhuje sa zriadiť úrad ako rozpočtovú organizáciu, ktorej rozpočet sa bude navrhovať a schvaľovať ako účasť kapitoly „Všeobecná pokladničná správa“, rovnako ako je tomu pri iných obdobných štátnych orgánoch s rovnakým mechanizmom zabezpečenie rozpočtovej samostatnosti.

K odsekom 3 až 5

Navrhuje sa aby sídlom úradu bola Bratislava rovnako ako je tomu pri iných štátnych orgánoch s celorepublikovou pôsobnosťou, zároveň sa navrhuje aby mal úrad možnosť zriaďovať svoje detašované pracoviská aj mimo hlavného mesta, ak sa ukáže ako účelné poskytovať ochranu oznamovateľom prostredníctvom detašovaného pracoviska.

V odseku 5 sa navrhuje ustanoviť, obdobne ako je tomu pri iných podobných štátnych orgánoch povinnosť predsedu úradu upraviť podrobnosti o organizácii úradu v organizačnom poriadku a následne ento vydať.

K odseku 6

Hlavnou úlohou úradu bude poskytovanie ochrany oznamovateľom, a to tak vo forme odsúhlasovania pracovnoprávnych úkonov zamestnávateľa voči chránenému oznamovateľovi (§ 7), ako aj vo forme pozastavovania účinnosti pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa voči oznamovateľovi (§ 12). Túto agendu teda úplne prevezme od inšpektorátov práce, ktorí ju vykonávajú v súčasnosti, avšak aj naďalej sa predpokladá úzka vzájomná spolupráca medzi úradom a inšpektorátmi práce. Vzhľadom na to, že zisťovanie skutočností dôležitých na poskytnutie ochrany, si často môže vyžadovať aj preverenie situácie priamo na pracovisku oznamovateľa, príp. vyžiadanie si dokumentov od zamestnávateľa, ako efektívne riešenie sa navrhuje využiť inšpektoráty práce, ktoré majú skúsenosti s takouto činnosťou a personálne aj organizačne sú na takéto poskytovanie súčinnosti vhodné (§ 21).

Úrad bude tiež kontrolovať uplatňovanie zákona, a to pri dodržaní základných pravidiel kontrolnej činnosti podľa zákona o kontrole v štátnej správe. Zákon dáva úradu možnosť silnej ingerencie k zisťovaniu celkovej situácie oznamovateľa po oznámení, resp. po priznaní ochrany, čím sa sleduje nielen formálna ochrana záujmov oznamovateľa, ale predovšetkým skúmanie reálneho vplyvu oznámenia na situáciu oznamovateľa v zamestnaní. Pri zistení prípadných negatívnych vplyvov (postihu zamestnanca) bude úrad oznamovať podozrenia z postihu príslušným orgánom (čo môže byť v závislosti od druhu zisteného postihu napríklad inšpektorát práce, úrad verejného zdravotníctva a pod.).

Dôležitou úlohou z pohľadu verejnosti bude poskytovanie poradenstva, čo má za cieľ zvyšovať informovanosť nielen oznamovateľov, ale aj zamestnávateľov a celkovo aj zvyšovať povedomie verejnosti o oznamovaní protispoločenskej činnosti. Poradenstvo môže byť poskytované generálne (mediálne výstupy, zverejňovanie odborných stanovísk, pripomienkovanie návrhov právnych predpisov a spolupráca pri ich príprave), ako aj individuálne (konzultácie potenciálnym oznamovateľom, rady pri vypracovávaní vnútorných predpisov zamestnávateľa). Zákon umožňuje úradu tiež zabezpečovať (interne aj externe) zodpovedným osobám praktickú odbornú prípravu a školenia. Je však potrebné zdôrazniť, že zodpovedné osoby nebudú musieť tieto školenia absolvovať. Má ísť len o jednu z možností ako zamestnávateľovi umožniť udržiavanie jej odborných kvalít (§ 10 ods. 3). Štandardom je spolupráca úradu s obdobnými úradmi a organizáciami na Slovensku a v zahraničí.

K odseku 7

Osvetová činnosť úradu sa má napĺňať (nielen) zverejňovaním podstatných informácií na internete, čo umožní verejnosti oboznámiť sa so všetkými – tak teoretickými, ako aj praktickými – relevantnými informáciami o oznamovaní protispoločenskej činnosti na jednom mieste.

K odsekom 8 a 9

Úmysel umožniť úradu aktívnu účasť a silné postavenie pri ochrane oznamovateľov sa prejavuje aj v koncipovaní oprávnení úradu. Okrem štandardných oprávnení spočívajúcich v možnosti vyžiadať si potrebné dokumenty a vysvetlenia (čo bude môcť úrad robiť aj prostredníctvom inšpektorátu práce) bude úrad oprávnený aj upozorňovať vedúcich predstaviteľov orgánov verejnej moci na nedostatočné alebo nesprávne vybavenie oznámenia (vrátane žiadosti o nápravu) a upozorňovať zamestnávateľa, že ním plánovaný pracovnoprávny úkon pravdepodobne poruší tento zákon (prevencia pred možným postihom oznamovateľa). Tiež bude môcť zamestnávateľom dávať odporúčania, akým spôsobom zosúladiť svoje postupy so zákonom.

K odsekom 10 a 11

Zákon priznáva úradu aj silné procesné postavenie v rôznych konaniach, a to tak súdnych, ako aj v správnych. V konaní o správnom delikte bude zúčastnenou osobou vždy, ak v rámci nich bola oznamovateľovi priznaná ochrana.

Obdobne sa v civilnom procese navrhuje umožniť úradu zúčastniť sa konania, ak je jednou zo sporových strán oznamovateľ. Merito sporu nie je určujúce, aj v civilnom konaní bude takýto postup záležať od posúdenia úradu vzhľadom na jeho poslanie, úlohy, oprávnenia.

K odseku 12

Deklaruje sa poskytovanie potrebnej súčinnosti pre úrad pri plnení jeho úloh od všetkých orgánov verejnej moci, čo je nevyhnutnou podmienkou na ich riadne plnenie.

K odseku 13

Tak ako je bežné pri iných nezávislých a kontrolných orgánoch (napríklad Úrad na ochranu osobných údajov SR, verejný ochranca práv, Najvyšší kontrolný úrad SR), aj úrad na ochranu oznamovateľov bude raz ročne predkladať národnej rade správu o svojej činnosti a o stave ochrany oznamovateľov spolu s odporúčaniami a odstránenie zistených nedostatkov. Obdobne ako u uvedených úradov resp. funkcionárov sa navrhuje vo zvlášť naliehavých alebo závažných dôvodoch predložiť Národnej rade Slovenskej republiky aj mimoriadnu správu

K odseku 14

Navrhuje sa upraviť tzv. sprostredkované oznámenie, kedy oznamovateľ z nejakých dôvodov nemôže alebo nechce urobiť oznámenie (uviesť skutočnosti, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo činnosťou vo verejnom záujme a ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti) priamo orgánu príslušnému na prijatie tohto oznámenia. Keďže však úrad nebude mať vyšetrovacie právomoci na preverenie protispoločenskej činnosti, tieto skutočnosti musí odstúpiť príslušnému orgánu, pričom ak oznamovateľ požiada o utajenie svojej totožnosti, úrad odstúpi oznámenie bez uvedenia údajov o totožnosti oznamovateľa. Je však potrebné zdôrazniť, že týmto nie je dotknutá povinnosť oznamovateľa oznámiť alebo prekaziť trestný čin, ktorá vyplýva z § 340 a 341 Trestného zákona.

K odseku 15

V rámci snahy o komplexnú ochranu oznamovateľa nemožno pri jej koncipovaní okrem možného postihu zo strany zamestnávateľa vylúčiť ani šikanózny výkon právomocí orgánov verejnej moci, ktorý smeruje voči oznamovateľovi, jeho blízkej osobe, resp. jeho podnikaniu. V takýchto prípadoch bude mať úrad obdobné oprávnenia ako ombudsman, t. j. vyžadovať stanovisko od orgánu verejnej moci, ktorý uskutočňuje opatrenia proti oznamovateľovi, jeho blízkej osobe alebo ich podnikaniu, o ich oprávnenosti a dôvodnosti. Orgán verejnej moci bude povinný tieto uskutočnené opatrenia preskúmať a prijať nápravné opatrenia, ak sa vyžadujú. Ak tak orgán verejnej moci neurobí, úrad o tom informuje nadriadený orgán a ak takého niet tak vládu.

K § 14 (Predseda úradu)

Jedným zo základných predpokladov dôveryhodnosti nového úradu je osoba predsedu. Podmienky na jeho zvolenie sú nastavené tak, aby čo možno najväčšiu rolu zohrávala objektivita a odbornosť. Národná rada predsedu úradu zvolí spomedzi vládou navrhnutých kandidátov. Kandidáti budú musieť prejsť verejným vypočutím a hodnotením komisiou. Predseda úradu bude volený na sedem rokov a bude možné ho zvoliť za predsedu len raz. Okrem štandardných podmienok ako je vek, spôsobilosť na právne úkony, bezúhonnosť,

vzdelanie, predseda úradu nesmie byť členom politickej strany alebo hnutia a päť rokov pred zvolením nesmie vykonávať žiadnu z vysokých politických funkcií, a to vrátane vysokých samosprávnych funkcií. Takáto ochranná doba má za cieľ zamedziť potenciálnemu konfliktu záujmu vyplývajúceho z možného minulého pôsobenia. Predseda úradu tiež musí svojím doterajším pôsobením v osobnom, verejnom a profesijnom živote zaručovať, že bude svoju funkciu vykonávať riadne, čestne a nestranne. Z dôvodu zamedzenia možného konfliktu záujmu nebude môcť byť predseda úradu ani sudcom, prokurátorom, členom bankovej rady ani štatutárnym orgánom žiadnej právnickej osoby. Tiež nebude môcť byť ani v riadiacom, dozornom alebo kontrolnom orgáne žiadnej právnickej osoby okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze, ako ani členom politickej strany alebo hnutia.

Zánik funkcie predsedu úradu nastane uplynutím funkčného obdobia, vzdaním sa funkcie, odvolaním z funkcie a smrťou, resp. vyhlásením za mŕtveho. Národná rada predsedu úradu odvolá, ak prestane spĺňať podmienky zvoliteľnosti, resp. nezlučiteľnosti funkcie alebo ak nevykonáva svoju funkciu najmenej šesť mesiacov. Zároveň sa navrhuje aby Národná rada Slovenskej republiky v prípade predsedu úradu mohla pozastaviť výkon funkcie počas trestného stíhania súvisiaceho s výkonom ich funkcií.

S cieľom zabezpečiť transparentný chod úradu navrhuje, tak ako je tomu pri niektorých iných štátnych orgánoch porovnateľného zamerania, sa navrhuje právomoc Národnej rady Slovenskej republiky pozastaviť výkon funkcie predsedovi v prípade, že sa proti nemu začne trestné stíhanie v súvislosti s výkonom jeho funkcie.

Plat predsedu úradu sa bude odvíjať od platu poslanca národnej rady, pričom sa navrhuje poskytnúť predsedovi na pokrytie nevyhnutných výdavkov za služby a iných osobných výdavkov súvisiacich s vykonávaním funkcie paušálnu náhradu, obdobne ako je tomu pri iných obdobných verejných funkcionároch.

K § 15 (Verejné vypočutie)

Cieľom verejného vypočutia je transparentný a objektívny výber najvhodnejších kandidátov na predsedu úradu, z ktorých si bude môcť národná rada vybrať. Kandidátov bude na základe verejného vypočutia (a iných predložených dokumentov a verejných informácií) hodnotiť komisia (§ 16), ktorej činnosť bude organizačne zabezpečovať úrad vlády. Snaha o čo najväčšiu možnú transparentnosť sa prelína celým procesom kreovania komisie a verejným vypočutím aj tým, že všetky možné dokumenty a informácie sa budú zverejňovať na internete.

Prvým krokom nájdenia vhodných kandidátov je zverejnenie výzvy na prihlásenie kandidátov, ktorej zverejnenie nesmie trvať menej ako 30 dní. V rámci výzvy sa podrobnejšie špecifikujú aj doklady, ktoré musia záujemcovia predložiť (preukázanie podmienok zvolenia, životopis, referencie, zdôvodnenie kandidatúry).

Verejné vypočutie sa uskutoční do 30 dní od skončenia výzvy na prihlásenie kandidátov, tak aby mala komisia dostatok času skontrolovať prihlášky a zabezpečiť priebeh vypočutia. Verejného vypočutia sa bude môcť zúčastniť každý záujemca, ktorý splní zákonné požiadavky na predsedu úradu a predložil v lehote všetky potrebné dokumenty. Verejné vypočutie sa uskutoční na úrade vlády, bude vysielané naživo na internete a pre prítomné osoby bude poskytnutá možnosť klásť záujemcom otázky týkajúce sa pôsobnosti úradu a otázky, ktorých cieľom je overiť predpoklady pre výkon funkcie predsedu ako aj overujúce riadiace schopnosti kandidátov. Do 15 dní komisia vyhodnotí všetkých zúčastnených záujemcov a predloží hodnotenie na rokovanie vlády. Vláda následne schváli kandidatúru tých dvoch záujemcov, ktorí boli najúspešnejší.

K § 16 (Komisia)

Zákon počíta s kreovaním ad hoc komisie na vypočutie a hodnotenie kandidátov na predsedu úradu. Komisia bude mať päť členov, ktorých bude menovať päť rôznych subjektov aj za účasti tretieho sektora. Činnosť komisie začína najmenej šesť mesiacov pred skončením funkčného obdobia predsedu úradu (pri prvej komisii po schválení zákona to je do 15 dní od účinnosti; pri skončení funkčného obdobia predsedu úradu inak ako jeho uplynutím do 30 dní od skončenia funkčného obdobia), kedy musia tieto subjekty vláde predložiť svojich členov komisie. Podmienky kladené na člena komisie sú len všeobecné, menovanie člena komisie je výhradne na tom subjekte, ktorému to zákon ukladá.

Keďže kreovanie komisie je nevyhnutným predpokladom pre začatie procesu kreovanie predsedu úradu navrhuje sa, pre prípad, že niektorý z oprávnených subjektov v zákonom ustanovenej dodatočnej lehote nevymenuje člena aby chýbajúceho člena vymenovala vláda Slovenskej republiky. Cieľom navrhovaného riešenia je predísť prípadným komplikáciám pri vytvorení komisie ako ad hoc orgánu nevyhnutného pre výber spomedzi kandidátov.

Taktiež zákon ani nepredpokladá podmienky odvolania člena, všetky informácie o menovaní a odvolaní sa však tiež budú zverejňovať na internete. Členstvo v komisii je čestnou funkciou, bez nároku na odmenu. Členovia komisie však budú mať nárok na náhradu preukázaných cestovných výdavkov spojených s výkonom funkcie. Odborné, organizačné, personálne, administratívne a technické zabezpečenie činnosti komisie bude mať na starosti úrad vlády. Podrobnosti o rokovaní komisie, spôsobe hodnotenia, rozhodovaní komisie a o účasti na rokovaniach si upraví samotná komisia v rokovacom poriadku.

Návrh zákona predvída aj situáciu, ak vláda neschváli dvoch záujemcov o kandidatúru na predsedu úradu alebo ak Národná rada Slovenskej republiky nezvolí predsedu úradu, v takom prípade sa proces výberu zopakuje.

K § 17 (Podpredseda úradu)

Podpredsedu úradu bude menovať a odvolávať predseda úradu. Zákonné požiadavky na osobu predsedu úradu bude musieť spĺňať aj podpredseda.

K § 18 a 19 (Správne delikty)

Zavádzajú sa priestupky a iné správne delikty súvisiace s porušením vybraných povinností podľa navrhovaného zákona. Skutkové podstaty súvisia s porušením povinnosti vyžadovať súhlas úradu pri pracovnoprávnych úkonoch chráneného oznamovateľa, s porušením povinnosti zachovávať anonymitu oznamovateľa a neoprávneným postihom v súvislosti s podaním oznámenia. Na naplnenie skutkovej podstaty sa bude vyžadovať aspoň nedbanlivostné zavinenie.

Sankcie za nesplnenie povinností v súvislosti s vnútorným systémom preverovania oznámení sa preberajú zo súčasnej právnej úpravy vrátane hornej hranice možnej pokuty 20 000 eur.

K § 20

Napriek tomu, že úrad má vo svojich úlohách aj poradenstvo a konzultácie v súvislosti s oznamovaním protispoločenskej činnosti, ponecháva sa tiež možnosť poskytovať právnu pomoc oznamovateľom kvalifikovaných oznámení a osobám, voči ktorým bola pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu, postupom podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.

Oproti súčasnej právnej úprave sa navrhuje, s cieľom zvýšiť a posilniť ochranu oznamovateľov, možnosť úradu v prípadoch osobitného zreteľa uhradiť oznamovateľovi náklady na právnu pomoc poskytnutú v súvislosti s urobením oznámenia.

K § 21

Pri udeľovaní súhlasu na pracovnoprávny úkon a pri pozastavovaní účinnosti pracovnoprávneho úkonu bude úrad potrebovať informácie, aby mohol vydať rozhodnutie podľa možností čo najskôr a aby toto rozhodnutie bolo presvedčivé. Vzhľadom na celoslovenskú pôsobnosť úradu sa preto umožňuje v prípade potreby požiadať inšpektorát práce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní skutočností, na základe ktorých by mohol objektívne rozhodnúť. Inšpektoráty práce budú mať pri poskytovaní súčinnosti oprávnenia, ktoré majú podľa zákona o inšpekcii práce. Ide o atrahovanie ustanovení, ktoré majú inšpektori práce v rámci vykonávania inšpekcie práce, pričom sa budú využívať iba tie, ktoré budú potrebné na poskytnutie súčinnosti. Takým istým spôsobom sú riešené aj povinnosti fyzických a právnických osôb pri výkone tejto právomocí inšpektorov.

Pri nesplnení povinností fyzických a právnických osôb pri výkone právomoci inšpektorátu práce, je inšpektorát práce oprávnený uložiť poriadkovú pokutu obdobne, ako je tomu v prípade marenia inšpekcie práce podľa zákona o inšpekcii práce.

K § 22

V nadväznosti na zákon o ochrane osobných údajov sa ustanovuje oprávnenie úradu spracúvať osobné údaje, ktoré sú nevyhnutné na výkon jeho pôsobnosti.

Z platnej právnej úpravy sa preberajú ustanovenia o možnosti orgánov verejnej moci zriaďovať si tzv. protikorupčnú linku a v prípade, že si ju zriadia sa ustanovujú nadväzujúce povinnosti. Konkrétne povinnosť hovory zaznamenávať, informovať o tom volajúceho a povinnosť viesť evidenciu takýchto zvukových záznamov tri roky na nosiči, ktorý sa nedá prepisovať. Tieto záznamy budú slúžiť najmä orgánom, ktoré objasňujú protispoločenskú činnosť.

K § 23

Špecifické postavenie Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, čiastočne aj Národného bezpečnostného úradu, v našom právnom poriadku odzrkadľuje ich zverenie pod kontrolu Národnej rady Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu sa navrhuje vylúčiť tie ustanovenia návrhu, ktorých aplikácia by bola v týchto zložkách, najmä z hľadiska utajenia, problematická (výslovný uvedením tých ustanovení návrhu, ktoré sa na spravodajské služby a Národný bezpečnostný úrad majú vzťahovať), pričom kontrolu nad ich dodržiavaním bude vykonávať Národná rada Slovenskej republiky.

K § 24

Postupy podľa tohto návrhu zákona sú neformálne, ich predmetom sú práva, na ktoré nie je právny nárok, či už ide o vznik ochrany alebo poskytnutie odmeny; týchto práv sa nemožno domáhať v štandardných opravných konaniach ani súdnou cestou.

Na tieto postupy sa preto nevzťahuje správny poriadok. Tak ako v niektorých právnych predpisoch sa však zakotvuje použitie správneho poriadku vo vzťahu k doručovaniu vybraných písomností.

Iná právna situácia je pri udeľovaní súhlasu na pracovnoprávny úkon zamestnávateľa a v súvislosti s konaním o poriadkových pokutách a správnych deliktoch. Na tieto konania sa správny poriadok vzťahuje.

K § 25

Prechodné ustanovenia súvisia predovšetkým s prechodom pôsobnosti pri poskytovaní ochrany z inšpektorátov práce na úrad. Vzhľadom na to, že bude potrebné zvoliť prvého predsedu a vybudovať úrad (s predpokladaným potrebným časom šesť mesiacov) navrhuje sa ustanoviť prechodne pôsobnosť inšpektorátov práce pri poskytovaní ochrany aj po

nadobudnutí účinnosti zákona a zvolení prvého predsedu. V tejto súvislosti sa explicitne vyjadruje kontinuita podaní súvisiacich s ochranou urobených podľa súčasnej právnej úpravy s navrhovaným zákonom a určuje sa procesná úprava, ktorou sa bude riadiť vybavovanie týchto podaní.

Taktiež sa upravuje obdobie počas ktorého sa bude úrad konštituovať a vytvárať svoju vnútornú štruktúru a orgány nevyhnutné na plnenie jeho úloh, počas tohto provizórneho obdobia sa navrhuje aby dočasne vykonával bazálne úlohy úradu národný inšpektorát práce, z dôvodu aby nedošlo k zníženiu úrovne ochrany oznamovateľov. V nadväznosti na uvedené sa navrhuje aby aj naďalej počas zmieneného „provizória“ rozhodovalo o poskytnutí odmeny Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V súvislosti s procesom kreovania úradu po jeho personálnej, organizačnej, materiálnej a technickej stránke sa navrhuje aby počas zmieneného provizórneho obdobia tieto procesy napomáhal predsedovi zabezpečovať úrad vlády.

Zároveň sa navrhuje ustanoviť lehotu na zosúladenie vnútorných predpisov zamestnávateľov upravujúcich systém vybavovania podnetov s novou pávou úpravou.

K § 26

V nadväznosti na návrh nového zákona sa navrhuje zrušiť sa zákon č. 307/2014 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti, ktorý v súčasnosti upravuje ochranu oznamovateľov.

K čl. II (Trestný poriadok)

K bodom 1 (§ 54a)

Navrhuje sa upraviť procesné postavenie oznamovateľa rozšírením jeho práv o právo robiť návrhy na vykonanie dôkazov resp. ich doplnenie ako aj právo predkladať dôkazy. Cieľom tejto úpravy je umožniť oznamovateľovi, ktorí je znalý odbornej stránky problematiky v oblasti ktorej sa vyšetruje podozrenia na spáchanie trestného činu napomáhať orgánom činným v trestnom konaní vyhľadávať a zabezpečovať relevantné dôkazy za účelom ich vyhodnotenie v rámci trestného konania a to najmä v prípadoch, kedy z povahy veci orgány činné v trestnom konaní nemusia nevyhnutne disponovať potrebnou odbornosťou. Taktiež sa navrhuje rovnaké procesné postavenie zveriť aj Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti, a to v tých prípadoch, ak oznamovateľ požiadal o poskytnutie ochrany a tá mu bola týmto úradom poskytnutá.

K bodom 2 až 9 (§ 69 ods. 1, § 206 ods. 5, § 214 ods. 4, § 215 ods. 5 a 6, § 216 ods. 5, § 218 ods. 3, § 228 ods. 6 a § 230 ods. 3 Trestného poriadku)

V kontexte bodu 1 a s cieľom umožniť oznamovateľom aktívne pôsobiť v procese odhaľovanie trestnej činnosti a napomáhať orgánom činným v trestnom konaní zaisťovať dôkazy v predsúdnej etape trestného konania sa v bodoch 2 až 9 navrhuje umožniť oznamovateľom nazerať do spisov, rozšíriť notifikačnú povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k oznamovateľom pokiaľ ide o uznesenie o rozšírení obvinenia, uznesenia o zastavení, o podmienečnom zastavení, o prerušení alebo o zastavení trestného stíhania, ako aj o opatreniach prokurátora v rámci jeho dozoru nad zákonnosťou pred začiatkom trestného konania a rámci prípravného konania. Zároveň sa navrhuje aby mohol oznamovateľ proti týmto procesným rozhodnutiam podať sťažnosť.

K čl. III (zákon o prokuratúre)

Legislatívna úprava nadväzujúca na čl. I ustanovujúca príslušnosť prokurátora v prípade podania žiadosti o poskytnutie ochrany pri oznámení závažnej protispoločenskej činnosti.

K čl. IV (zákon o bankách)

Navrhuje sa, aby úrad mohol požiadať banku o písomnú správu o záležitostiach týkajúcich sa klienta, ktoré sú predmetom bankového tajomstva, keď to bude nevyhnutné na ochranu oznamovateľa, ktorý je zamestnancom banky alebo pobočky zahraničnej banky.

K čl. V (zákon o dani z príjmov)

Legislatívna úprava súvisiaca so zriadením Úradu na ochranu oznamovateľov, na ktorý prejde z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodovanie o poskytnutí odmeny.

Čl. VI (zákon o poskytovaní právnej pomoci)

Legislatívna úprava súvisiaca so zriadením Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Precizuje sa právna úprava, oznamovateľ bude môcť požiadať Centrum právnej pomoci o bezplatnú právnu pomoc v prípade, ak sa obráti na správny súd so správnou žalobou proti rozhodnutiu Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorým tento úrad udelil súhlas s pracovnoprávnym úkonom voči oznamovateľovi s ktorým oznamovateľ nesúhlasí a má za to, že bol urobený v súvislosti s jeho oznámením.

Táto právna úprava sa bude vzťahovať aj na blízku osobu oznamovateľa, ako aj na zodpovednú osobu a jej zamestnancov.

K čl. VII (zákon o inšpekcii práce)

Vzhľadom na to, že doterajšia pôsobnosť inšpektorátov práce vyplývajúca zo zákona č. 307/2014 Z. z. prechádza na novozriadený úrad, vypúšťajú sa zo zákona o inšpekcii práce súvisiace ustanovenia.

K čl. VIII (zákon o registri trestov)

Keďže jednou z podmienok na vykonávanie funkcie predsedu a podpredsedu úradu je bezúhonnosť, ktorá sa preukazuje odpisom registra trestov, je potrebné novelizovať aj zákon č. 330/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov. Uvedené platí obdobne aj pokiaľ ide o preukazovanie bezúhonnosti podpredsedu.

K čl. IX (zákon o štátnej službe)

V nadväznosti na spôsob ustanovenia podpredsedu úradu do funkcie je potrebné novelizovať zákon č.

55/2017 Z. z.

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K čl. X (účinnosť)

Nadobudnutie účinnosti zákona sa navrhuje s ohľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu, ako aj vzhľadom na primeranú legisvakanciu na 1. marec 2019.

V Skalici 6. novembra 2018

Peter Pellegrini, v.r.

predseda vlády Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

K predpisu 314/2018, dátum vydania: 14.11.2018

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky konania vládny návrh zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2016-2020 ako iniciatívny materiál, pričom nadväzuje aj na súčasne predkladanú novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky.

Základy právnej úpravy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obsahujú najmä čl. 124 až 140 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“). Ak by slovenský právny poriadok poznal kategóriu tzv. organických zákonov, jedným z nich by bol zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého návrh sa predkladá na ústavné prerokovanie. Čl. 140 ústavy výslovne predpokladá prijatie zákona, ktorý upraví podrobnosti o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“), o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sa koncepčne osvedčil. Na jeho základe vznikol a vyše 24 rokov pôsobí ústavný súd. Upravuje organizáciu ústavného súdu, konanie pred ústavným súdom a postavenie sudcov ústavného súdu. Tento zákon bol viackrát novelizovaný. Zmeny jeho znenia reagovali hlavne na novelizácie ústavy a na skúsenosti z fungovania ústavného súdu. Ich nevyhnutným dôsledkom je zníženie prehľadnosti normatívneho textu a následne aj interpretačná náročnosť, ktorú iba čiastočne mohla odstrániť judikatúra a zaužívané postupy ústavného súdu.

Doterajšie skúsenosti umožňujú identifikovať niekoľko problémov súčasnej právnej úpravy. Uvedená situácia si vyžaduje buď ďalšiu veľkú novelu zákona o ústavnom súde alebo prijatie nového zákona. Navrhovateľ i samotný ústavný súd sa prikláňajú k druhej možnosti. Potrebné a vhodné zásahy do zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov sú príliš početné, rôznorodé a rozsiahle na to, aby bolo primerané ich upraviť formou novelizácie tohto zákona.

Predložený návrh zákona vychádza z textu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a mení ho vtedy, keď je k zmene nejaký dôvod. Zachovanie pôvodného textu je dôležité vzhľadom na ustálenú prax jeho aplikácie. Navrhovaná právna úprava vo väčšej či menšej miere zasahuje do väčšiny ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a mení i jeho systematiku.

Systematika návrhu nového zákona nadväzuje na znenie ústavy a rešpektuje ho.

Účelom navrhovanej právnej úpravy je posilniť ochranu základných práv zefektívnením práce ústavného súdu. K tomu má prispieť väčšia prehľadnosť a jednoznačnosť

normatívneho textu a niektoré obsahové zmeny reagujúce na doterajšie skúsenosti ústavného súdu.

Návrh zákona nadväzuje na súčasne predkladanú novelizáciu ústavy (čl. 134 ods. 3 v spojení s čl. 140), a to tým, že v § 14, kde upravuje ustanovenie sudcov ústavného súdu do funkcie upravuje, čo treba chápať pod pojmom bezúhonnosť. V nadväznosti na navrhované ústavné zmeny sa pristupuje tiež k novelizácii zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s cieľom posilniť transparentnosť výberu kandidátov na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky. V rámci navrhovanej zmeny zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. III) sa navrhuje zohľadniť ústavnú zmenu v podobe zániku funkcie sudcu ex constitutione, ak sudca dosiahne vek 70 rokov a vypúšťa sa jeden z dôvodov, na základe ktorých bol prezident Slovenskej republiky oprávnený na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky odvolať sudcu, in concreto dôvod spočívajúci v dosiahnutí veku 65 rokov.

Návrh zákona bol vypracovaný v spolupráci s Kanceláriou Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie, ako aj s nálezmi ústavného súdu.

Návrh zákona nezakladá vplyvy na rozpočet verejnej správy, podnikateľské prostredie a informatizáciu spoločnosti a nebude mať sociálny vplyv, ani vplyv životné prostredie a na služby verejnej správy pre občana.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu a berúc do úvahy potrebnú legisvakanciu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. novembra 2018, okrem čl. I § 1 až 13, § 16 až 28 a § 32 až 251, čl. II, čl. V až čl. VII, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. marca 2019.

Materiál bol predmetom medzirezortného pripomienkového konania, dňa 20. augusta 2018 predmetom rokovania Hospodárskej a sociálnej rady Slovenskej republiky, dňa 21. augusta 2018 predmetom rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky a dňa 22. augusta bol materiál prerokovaný a schválený vládou Slovenskej republiky.

Doložka vybraných vplyvov

1. Základné údaje

Názov materiálu

Vládny návrh zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)

Vláda Slovenskej republiky

✉ Materiál nelegislatívnej povahy

💧 Materiál legislatívnej povahy

Charakter predkladaného materiálu

✉ Transpozícia práva EÚ

Termín začiatku a ukončenia PPK

Predpokladaný termín predloženia na MPK*

jún 2018

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR*

august 2018

2. Definícia problému

Súčasná právna úprava, na ktorej základe vznikol a vyše 24 rokov pôsobí Ústavný súd Slovenskej republiky a ktorá upravuje organizáciu ústavného súdu, konanie pred ústavným súdom a postavenie sudcov ústavného súdu bola viackrát novelizovaná. Zmeny jej znenia reagovali hlavne na novelizácie ústavy a na skúsenosti z fungovania Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nevyhnutným dôsledkom predmetných zmien je zníženie prehľadnosti normatívneho textu a následne aj interpretačná náročnosť, ktorú iba čiastočne mohla odstrániť judikatúra a zaužívané postupy ústavného súdu. V nadväznosti na simultánne predkladanú novelu ústavy je potrebné v zákone zohľadniť aj zmeny, ktoré táto novela ústavy prináša, pričom v nadväznosti na uvedené je tak prostredníctvom návrhu zákona potrebné zvýšiť kvórum požadované pre hlasovanie o voľbe kandidáta na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky, taktiež je potrebné upraviť dôvod zániku funkcie sudcu v prípade ak sudca dosiahne vek 70 rokov a ďalej vypustiť jeden z dôvodov, na základe ktorých bol prezident Slovenskej republiky oprávnený na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky odvolať sudcu, in concreto dôvod spočívajúci v dosiahnutí veku 65 rokov.

3. Ciele a výsledný stav

Cieľom návrhu zákona je v nadväznosti na skutočnosti uvedené vyššie prijatie novej komplexnej a prehľadnej právnej úpravy, ktorá odstráni súčasný nevyhovujúci stav spočívajúci v zníženej prehľadnosti normatívneho textu a následne aj s tým spojenej interpretačnej náročnosti súčasnej právnej úpravy a súčasne je cieľom návrhu zákona taktiež zavedenie ostatných nevyhnutných legislatívnych úprav nadväzujúcich na návrh ústavného zákona.

4. Dotknuté subjekty

fyzické osoby, právnické osoby, štátne orgány

5. Alternatívne riešenia

Na účely odstránenia súčasného nežiaduceho stavu, spočívajúceho v zníženej prehľadnosti normatívneho textu a s tým spojenej interpretačnej náročnosti dotknutej právnej úpravy regulujúcej organizáciu ústavného súdu, konanie pred ústavným súdom a postavenie sudcov ústavného súdu nebolo možné, spôsobenú početnými čiastkovými novelami je žiaduce prijať úplne novú novej komplexnú a prehľadnú právnu úpravu, ktorá takýto nevyhovujúci stav odstráni. Iné alternatívne riešenia neboli posudzované.

6. Vykonávacie predpisy

Predpokladá sa prijatie/zmena vykonávacích predpisov? ✉ Áno 💧 Nie

7. Transpozícia práva EÚ

Nie

8. Preskúmanie účelnosti**

Preskúmanie účelnosti navrhovaného predpisu bude vykonávané priebežne po nadobudnutí účinnosti.

9. Vplyvy navrhovaného materiálu

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na rozpočet verejnej správy z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy

✉ Áno

✉ Nie

✉ Čiastočne

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na podnikateľské prostredie z toho vplyvy na MSP

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Sociálne vplyvy

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na informatizáciu

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

Vplyvy na služby pre občana z toho vplyvy služieb verejnej správy na občana vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe

✉ Pozitívne

💧 Žiadne

✉ Negatívne

10. Poznámky

Prípadné výdavky súvisiace s realizáciou návrhu budú zabezpečené v rámci schválených limitov dotknutej kapitoly na príslušný rozpočtový rok, bez dodatočných požiadaviek na štátny rozpočet.

11. Kontakt na spracovateľa

Mgr. Simona Kočišová, odbor legislatívy trestného práva, sekcia legislatívy, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, simona.kocisova@justice.sk

12. Zdroje

Návrh zákona bol vypracovaný v spolupráci s Kanceláriou Ústavného súdu Slovenskej republiky.

13. Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: Vládny návrh zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3. Predmet návrhu zákona:

a)nie je upravený v primárnom práve Európskej únie

b)nie je upravený v sekundárnom práve Európskej únie

c)nie je upravený v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie

Vzhľadom na vnútroštátny charakter navrhovaného právneho predpisu je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 4. a 5. doložky zlučiteľnosti.

B.Osobitná časť

K čl. I

(návrh zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

K § 1

Navrhovaná právna úprava vymedzuje predmet úpravy, ktorým je zákonná úprava:

a)organizácie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“),

b)postavenie jeho sudcov,

c)postavenie Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária ústavného súdu“),

d)konanie pred ústavným súdom.

Takto vymedzený predmet navrhovanej právnej úpravy sa opiera o čl. 140 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorý ustanovuje, že: „Podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.“.

K § 2

Ústavný súd je definovaný ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (odsek 1). Táto definícia vychádza z postavenia ústavného súdu vymedzeného v čl. 124 ústavy. Ústava zaraďuje ústavný súd do siedmej hlavy, ktorá upravuje súdnu moc. V rámci súdnej moci má ústavný súd osobitné postavenie a pôsobnosť - je oddelený od sústavy všeobecných súdov a do jeho pôsobnosti patrí ochrana právneho predpisu najvyššej právnej sily - Ústavy Slovenskej republiky.

Navrhuje sa, aby naďalej sídlom ústavného súdu bolo mesto Košice (odsek 2). Odčlenenie ústavného súdu od centra politického diania zvýrazňuje jeho nezávislosť a prispieva k pokojnej pracovnej atmosfére sudcov ústavného súdu a zamestnancov kancelárie ústavného súdu.

K § 3

Počet sudcov ústavného súdu určuje ústava v čl. 134 ods. 1, podľa ktorého ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov. Navrhovaná právna úprava ustanovuje zloženie ústavného súdu. Ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov ústavného súdu, z ktorých jeden je predsedom ústavného súdu a jeden podpredsedom ústavného súdu (odsek 1). V nadväznosti na právnu úpravu ustanovenú v čl. 102 ods. 1 písm. s) a v čl. 135 druhej vete ústavy navrhovaná právna úprava ustanovuje, že predsedu ústavného súdu a podpredsedu ústavného súdu vymenúva prezident Slovenskej republiky (odsek 2).

K § 4

Navrhovaná právna úprava vymedzuje postavenie, pôsobnosť a zastupovanie predsedu ústavného súdu.

Právne postavenie predsedu ústavného súdu a jeho právomoci (odseky 1 a 2) vyplývajú z čl. 135 ods. 1 prvej vety ústavy.

Ďalšia pôsobnosť predsedu ústavného súdu vyplýva z čl. 101 ods. 7 ústavy a čl. 103 ods. 7 ústavy.

Navrhovaná právna úprava uvedená v odseku 3 rieši situáciu, ktorá by mohla nastať v prípade, ak na ústavnom súde nie je prítomný predseda ani podpredseda ústavného súdu alebo ak nie je obsadená funkcia predsedu ústavného súdu ani podpredsedu ústavného súdu. Navrhuje sa, aby v takom prípade smel neodkladné úkony vykonať ten zo služobne najstarších sudcov ústavného súdu, ktorý je vekom najstarší. Ide o právnu úpravu, ktorá je nevyhnutná v záujme zabezpečenia nepretržitého fungovania ústavného súdu.

Právna úprava uvedená v odseku 4 umožňuje, aby predseda ústavného súdu bol oprávnený poveriť plnením niektorých úloh v oblasti organizácie a riadenia ústavného súdu aj niektorého z ďalších sudcov ústavného súdu. V takom prípade však musí určiť aj rozsah svojho poverenia. Poverenie musí mať písomnú formu.

K § 5

Navrhovaná právna úprava vymedzuje postavenie a pôsobnosť podpredsedu ústavného súdu.

Právna úprava v odseku 1 vymedzuje, v ktorých prípadoch je podpredseda ústavného súdu oprávnený zastupovať predsedu ústavného súdu v plnom rozsahu jeho práv a povinností. Ide o inštitút tzv. zákonného zastúpenia, ktorý sa uplatní v prípade, ak predseda ústavného súdu nie je vymenovaný.

Právna úprava v odseku 2 vymedzuje, že podpredseda ústavného súdu je oprávnený zastupovať predsedu ústavného súdu aj v prípade, ak ho predseda ústavného súdu poverí zastupovaním. Podpredseda je oprávnený zastupovať predsedu ústavného súdu aj v prípade, ak predseda ústavného súdu nebude môcť svoju funkciu vykonávať. V takomto prípade o zastupovaní rozhodne plénum ústavného súdu na návrh podpredsedu ústavného súdu.

Podľa navrhovanej právnej úpravy uvedenej v odseku 3 podpredseda ústavného súdu bude zastupovať predsedu ústavného súdu vo funkcii „podpredseda Ústavného súdu Slovenskej republiky dočasne vykonávajúci právomoci predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky“ v prípade, ak do funkcie predsedu ústavného súdu nebol ešte nikto vymenovaný. V ostatných prípadoch bude zastupovať predsedu ústavného súdu vo funkcii podpredsedu ústavného súdu.

K § 6

Navrhovaná právna úprava v súlade s čl. 131 ústavy vymedzuje organizačné formy rozhodovacej činnosti ústavného súdu. To znamená, že ústavný súd môže rozhodovať v pléne alebo v senáte. Vec na rozhodnutie pléna alebo senátu pripravuje a na ich zasadnutí o veci referuje sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená podľa § 46 náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených plénom ústavného súdu tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci. Výnimku z tohto pravidla ustanovuje najmä § 7, ktorý zveruje do kompetencie predsedu ústavného súdu právo predkladať plénu ústavného súdu návrh na začatie disciplinárneho konania a na uloženie disciplinárneho trestu sudcovi ústavného súdu, návrh rozpočtu kancelárie ústavného súdu, rozvrh práce, spravovací a rokovací poriadok a ďalšie návrhy súvisiace s organizovaním

a riadením práce ústavného súdu a tiež § 13, ktorý upravuje postup pri zjednocovaní právnych názorov senátov ústavného súdu.

K § 7 až 9

Navrhovaná právna úprava upravuje problematiku plenárneho rozhodovania ústavného súdu.

Zoznam vecí, o ktorých musí ústavný súd rozhodovať v pléne, je vymedzený v čl. 131 ods. 1 ústavy. Z porovnania právnej úpravy uvedenej v čl. 125 ods. 1 ústavy (rozhodovanie o súlade právnych predpisov) a čl. 152 ods. 3 ústavy (rozhodovanie o neplatnosti právnych predpisov prijatých pred nadobudnutím účinnosti Ústavy Slovenskej republiky) vyplýva, že ústavný súd musí rozhodovať v pléne aj o neplatnosti právnych predpisov podľa čl. 152 ods. 3 ústavy. Preto navrhované znenie § 7 ods. 1 reflektuje nielen na právnu úpravu uvedenú v § 131 ods. 1 ústavy, ale aj na právnu úpravu uvedenú v čl. 152 ods. 3 ústavy. Inak by o neplatnosti právnych predpisov podľa čl. 152 ods. 3 ústavy musel rozhodovať niektorý zo senátov ústavného súdu, čo nemožno považovať za ústavné riešenie.

Konkrétne ústavný súd rozhoduje v pléne o týchto veciach:

a)o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky (105 ods. 2 ústavy),

b)o obžalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo veci úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady (čl. 107 a čl. 129 ods. 5 ústavy),

c)o súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy],

d)o súlade nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi [čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy],

e)o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo ústavným zákonom podľa čl. 125a ods. 1 ústavy,

f)o súlade predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo ústavným zákonom (čl. 125b ods. 1 ústavy),

g)o výklade ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná (čl. 128 ústavy),

h)o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu (čl. 129 ods. 2 ústavy),

i)o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky (čl. 129 ods. 3 ústavy),

j)o tom, či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v zhode s ústavnými zákonmi a inými zákonmi (čl. 129 ods. 4 ústavy),

k)o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom (čl. 129 ods. 6 ústavy),

l)o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 2 (čl. 129 ods. 7),

m)o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti s ústavou (§129a ústavy),

n)o obnove konania podľa čl. 133 ústavy, ak sa týka veci patriacej do pôsobnosti pléna ústavného súdu,

o)o súhlase na vzatie do väzby sudcu ústavného súdu, sudcu a generálneho prokurátora (čl. 136 ods. 2 a ods. 3 prvá veta ústavy),

p)o disciplinárnom previnení sudcu ústavného súdu, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálneho prokurátora [čl. 136 ods. 3 druhá veta a čl. 138 ods. 2 písm. b) ústavy],

q)o podaní oznámenia Národnej rade Slovenskej republiky, že sudca ústavného súdu sa nezúčastňuje na konaní ústavného súdu dlhšie ako jeden rok [čl. 138 ods. 2 písm. c) ústavy],

r)o neplatnosti zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej republike (čl. 152 ods. 3 ústavy),

r)o zjednocovaní odlišných právnych názorov senátov ústavného súdu (čl. 131 ods. 1 ústavy),

s)o spojení vecí patriacich do pôsobnosti senátu, ak ide o veci prerokúvané v rôznych senátoch (čl. 131 ods. 1 ústavy),

t)o vylúčení sudcu ústavného súdu pre jeho zaujatosť, ak ide o vec patriacu do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy),

u)o úprave svojich vnútorných pomerov (čl. 131 ods. 1 ústavy),

v)o návrhu rozpočtu kancelárie ústavného súdu (čl. 131 ods. 1 ústavy).

Navrhovaná právna úprava priznáva právo každému sudcovi ústavného súdu podať protinávrh. O protinávrhu sa hlasuje pred hlasovaním o návrhu sudcu spravodajcu alebo predsedu ústavného súdu. To znamená, že ak plénum sa nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov ústavného súdu uznesie o protinávrhu, o návrhu sudcu spravodajcu sa už nehlasuje.

Plénum ústavného súdu sa skladá zo všetkých sudcov ústavného súdu.

Zasadnutie pléna ústavného súdu zvoláva a vedie predseda ústavného súdu. Ten určuje aj jeho program. Predseda ústavného súdu musí dbať na to, aby každý sudca sa mohol k veci vyjadriť. Navrhovaná právna úprava garantuje každému sudcovi právo rozhodovať vo veci v súlade so svojím právnym názorom a svedomím.

Plénum ústavného súdu je schopné uznášať sa, ak je prítomná aspoň nadpolovičná väčšina všetkých sudcov ústavného súdu. Hlasovať musí každý sudca ústavného súdu, ktorý je prítomný na zasadnutí pléna. Na prijatie platného rozhodnutia ústavného súdu je potrebné, aby zaň hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých sudcov ústavného súdu. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Ak sa ústavný súd vo veci podľa čl. 129a ústavy neuznesie nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov ústavného súdu, konanie sa zastaví. Ide o právnu úpravu, podstata ktorej vyplýva z čl. 131 ods. 1 druhej až štvrtej vety ústavy.

Rokovanie pléna ústavného súdu je spravidla neverejné. Navrhovaná právna úprava v jednotlivých častiach ustanovuje výnimky z tohto pravidla: Rokovania pléna ústavného súdu sa môžu zúčastniť zamestnanci kancelárie ústavného súdu a ďalšie osoby, ktorých prítomnosť je nevyhnutná z procesných dôvodov, ak ich na rokovanie pléna prizve predseda ústavného súdu alebo o tom rozhodne plénum ústavného súdu. Na rokovaní pléna ústavného súdu alebo na časti jeho rokovania sa môžu zúčastniť aj iné osoby, ak ich na rokovanie pléna prizve predseda ústavného súdu alebo o tom rozhodne plénum ústavného súdu.

Porada a hlasovanie pléna sú vždy neverejné. Ide o právnu úpravu, ktorá garantuje vnútornú nezávislosť sudcov. Znamená, že právny názor sudcu a jeho hlasovanie v konkrétnej veci môže zverejniť len sudca sám pripojením odlišného stanoviska (§ 67). Zápisnicu o hlasovaní nemožno sprístupniť ani do nej nahliadnuť okrem prípadu, ak je to nevyhnutné pre účely disciplinárneho konania.

Tajne sa hlasuje o veciach podľa čl. 136 ods. 2 a 3 ústavy (rozhodovanie o súhlase na vzatie do väzby sudcu ústavného súdu, sudcu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky, rozhodovanie o disciplinárnom previnení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálneho prokurátora Slovenskej republiky). Možnosť tajného hlasovania sa navrhuje uzákoniť aj v prípade rozhodovania o iných personálnych otázkach (napr. rozhodovanie o disciplinárnom previnení sudcu ústavného súdu), ak sa na tajnom hlasovaní uznesie nadpolovičná väčšina všetkých sudcov ústavného súdu.

K § 10 až 12

Navrhovaná právna úprava upravuje problematiku senátneho rozhodovania ústavného súdu.

V senáte rozhoduje ústavný súd vo veciach, ktoré nepatria do rozhodovacej právomoci pléna ústavného súdu. Zoznam vecí, o ktorých rozhoduje ústavný súd v pléne, je uvedený v § 7 ods. 1 a 2. Negatívne vymedzenie vecnej pôsobnosti senátneho rozhodovania ústavného súdu sa opiera o právnu úpravu ustanovenú v čl. 131 ústavy, ktorý vymedzuje organizačné formy rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Senát rozhoduje na základe návrhu sudcu spravodajcu. Sudcom spravodajcom sa podania prideľujú náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených plénom ústavného súdu tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci (§ 46). Navrhovaná právna úprava priznáva každému členovi senátu právo podať protinávrh. O protinávrhu sa hlasuje pred hlasovaním o návrhu sudcu spravodajcu. Ak bude podaných viac protinávrhov, bude sa o nich hlasovať v poradí, v akom boli podané.

Senát ústavného súdu sa skladá z troch sudcov ústavného súdu, z ktorých jeden je predsedom senátu ústavného súdu. Zloženie jednotlivých senátov je určené v rozvrhu práce.

Zasadnutie senátu zvoláva a vedie predseda senátu. Ten určuje aj jeho program. Predsedu senátu volí senát zo svojich členov spravidla na ročné funkčné obdobie. Predseda senátu musí viesť rokovanie senátu tak, aby sa všetci jeho členovia mohli k veci vyjadriť. Navrhovaná právna úprava garantuje každému sudcovi právo rozhodovať vo veci v súlade so svojím právnym názorom a svedomím.

Senát je schopný uznášať sa, ak sú prítomní všetci členovia senátu. Hlasovať musia všetci členovia senátu. Na prijatie platného rozhodnutia ústavného súdu je potrebné, aby zaň hlasovala nadpolovičná väčšina členov senátu. Ide o právnu úpravu, podstata ktorej vyplýva z čl. 131 ods. 2 druhej vety ústavy.

Na rokovanie senátu ústavného súdu sa primerane použije § 9 ods. 1 až 3 upravujúci rokovanie pléna ústavného súdu.

K § 13

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu môže nastať situácia, keď je potrebné zjednotiť rozhodovaciu činnosť senátov ústavného súdu.

V prípade, ak senát ústavného súdu sa mieni odchýliť od právneho názoru, ktorý už je vyjadrený v rozhodnutí niektorého zo senátov ústavného súdu, musí vec najprv predložiť plénu ústavného súdu. V takom prípade o zjednotení odlišných právnych názorov rozhodne plénum a senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna. Ide o právnu úpravu, podstata ktorej spočíva v čl. 131 ods. 1 ústavy.

V praxi môže nastať aj iný prípad. Zistí sa, že právny názor v právoplatných rozhodnutiach senátov ústavného súdu je odlišný. V takom prípade sa navrhuje zveriť do právomoci predsedu súdu, aby predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odlišných právnych názorov senátov ústavného súdu. Pri rozhodovaní ďalších obdobných vecí sú potom všetky senáty viazané uznesením pléna ústavného súdu.

K § 14 až 16

Navrhovaná právna úprava upravuje spôsob ustanovenia sudcov ústavného súdu do funkcie.

Ide o právnu úpravu, ktorá sa opiera o čl. 134 ods. 2, 3 a 5 ústavy. V § 14 ods. 3 je v nadväznosti na navrhované znenie ústavy v čl. 134 ods. 3, v rámci ktorého sú na úrovni ústavy štandardným rámcovým spôsobom vymedzené predpoklady, ktorých splnenie je nevyhnutné pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu, je obsahovo vymedzená bezúhonnosť, pričom sa bude uplatňovať tzv. nulová tolerancia na akýkoľvek úmyselný trestný čin. Bezúhonnosť sa bude preukazovať odpisom z registra trestov. V odseku 4 návrh zákona ustanovuje po vzore súčasnej platnej právnej úpravy funkčné obdobie sudcu ústavného súdu, ktoré je 12 rokov, pričom začína plynúť dňom zloženia sľubu sudcu ústavného súdu.

V § 15 ods. 1 sú uvedené subjekty, ktoré budú oprávnené podať Národnej rade Slovenskej republiky kvalifikovaný návrh na voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu. V § 15 ods. 2 sú nad rámec náležitostí vyplývajúcich z § 116a zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vymedzené ďalšie obsahované náležitosti návrhu na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu. Prostredníctvom odseku 3 sa zároveň navrhuje, aby osoby oprávnené predkladať návrhy kandidátov na funkciu sudcu svoje návrhy odôvodňovali, a to s ohľadom na všetky ústavné a zákonné predpoklady pre ustanovenie do tejto funkcie, pričom navrhovaná právna úprava zároveň požaduje aby prílohou takýchto návrhov bol aj motivačný list osoby navrhovanej na kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu.

V § 16 je upravená problematika týkajúca sa sľubu sudcu ústavného súdu, pričom v rámci navrhovaného ustanovenia sú uvedené právne následky spojené so zložením sľubu, odmietnutím zloženia sľubu a zložením sľubu s výhradou. Ide o právnu úpravu, ktorá sa opiera o čl. 134 ods. 4 a 5 ústavy.

K § 17 až 19

Navrhovaná právna úprava upravuje zánik funkcie sudcu ústavného súdu. Ide o právnu úpravu, ktorá sa opiera o čl. 134 ods. 2 (funkčné obdobie sudcu ústavného súdu), čl. 138 ods. 1 ústavy (vzdanie sa funkcie sudcu ústavného súdu), čl. 138 ods. 2 (odvolanie sudcu ústavného súdu z funkcie) a čl. 139 ústavy (obsadenie predčasne uvoľneného miesta sudcu ústavného súdu).

V § 17 ods. 1 je vyslovená základná zásada: funkcia sudcu zaniká uplynutím funkčného obdobia. Dvanásťročné funkčné obdobie sudcu ústavného súdu začína plynúť dňom zloženia sľubu sudcu ústavného súdu. V odseku 2 sú uvedené právne skutočnosti, na základe ktorých zaniká funkcia sudcu ústavného súdu pred uplynutím funkčného obdobia. V odseku 3 je upravený obligatórny postup prezidenta Slovenskej republiky a Národnej rady Slovenskej republiky nadväzujúci na zánik funkcie sudcu ústavného súdu, t.j. postup pri obsadení predčasne uvoľneného miesta sudcu ústavného súdu.

V § 18 je upravený spôsob vzdania sa funkcie sudcu ústavného súdu.

V § 19 sú uvedené právne skutočnosti (odsek 1), na základe ktorých prezident Slovenskej republiky obligatórne odvolá sudcu ústavného súdu z funkcie, akým spôsobom a kedy zaniká funkcia sudcu ústavného súdu (odsek 2), ako aj povinnosti predsedu ústavného súdu (odsek 3) a orgánov verejnej moci (odsek 4) spojené s odvolaním sudcu ústavného súdu. Funkcia sudcovi ústavného súdu zaniká nasledujúci deň po dni doručenia rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o jeho odvolaní z funkcie sudcu ústavného súdu. Skutočnosti odôvodňujúce obligatórne odvolanie sudcu ústavného súdu prezidentom Slovenskej republiky oznámi prezidentovi Slovenskej republiky predseda ústavného súdu.

K § 20

Ide o právnu úpravu, ktorá má ústavný základ v čl. 137 ods. 2 v druhej vete ústavy a v ústavnom zákone č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov. Právna úprava inkompatibility funkcie sudcu ústavného súdu zohľadňuje princíp deľby moci v právnom štáte a je ďalšou z právnych záruk na nezávislý a nestranný výkon funkcie sudcu ústavného súdu. Navrhovaná právna úprava upravuje podrobnosti týkajúce sa porušenia zákazu vykonávať iné funkcie, zamestnanie alebo činnosti.

K § 21

Navrhovaná právna úprava nadväzuje na právnu úpravu ustanovenú v čl. 137 ods. 2 v prvej vete ústavy, podľa ktorej sudcovia ústavného súdu vykonávajú funkciu sudcu ústavného súdu ako svoje povolanie. Funkcia sudcu ústavného súdu je verejnou funkciou.

Sudcovia ústavného súdu sú ústavnými činiteľmi. Vymenovaním do funkcie sudcu ústavného súdu im vzniká a zánikom tejto funkcie im zaniká ich osobitný vzťah k štátu. Obsahom tohto právneho vzťahu sú práva a povinnosti - sudcov i štátu. Štát je povinný vytvárať sudcom podmienky na riadny výkon ich funkcie.

K § 22

Základným poslaním sudcu ústavného súdu je ochrana neporušiteľnosti prirodzených práv človeka, ochrana občianskych práv a ochrana princípov demokratického a právneho štátu (odsek 1).

Toto základné poslanie môže plniť len nezávislý sudca. Ústava priamo garantuje inštitucionálnu nezávislosť ústavného súdu (čl. 124). Vnútornú nezávislosť sudcov ústavného súdu možno vyvodiť z textu sľubu (čl. 134 ods. 4), ktorý sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky a v ktorom sľubuje, že bude rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne. Na tento ústavný text nadväzuje navrhovaná právna úprava (odsek 2), ktorá výslovne ustanovuje, že sudca ústavného súdu je pri výkone svojej funkcie nezávislý. Sudca v rozhodovacom procese nielenže sám musí byť nezávislým a nestranným, ale mal by byť takto vnímaný aj verejnosťou. Zákonná garancia nezávislosti sudcu nie je samoúčelná, slúži verejnosti - zabezpečuje, aby každý človek mal v konaní pred súdom reálne zaručené právo na to, aby o jeho veci rozhodoval iba nezávislý sudca. Zásada nezávislosti sudcu patrí k imanentným znakom demokratického a právneho štátu.

Odsek 3 explicitne upravuje viazanosť sudcu ústavného súdu zákonmi v špecifických prípadoch, kedy rozhoduje o zlučiteľnosti právnych predpisov nižšej právnej sily (napr. vyhláška a pod.) so zákonom.

K § 23

Odbornú spôsobilosť, nezávislosť, nestrannosť a svedomitosť pri výkone funkcie sudcu oprávnene očakáva každý človek od každého sudcu, ktorému je zverená ochrana jeho práv. Ustanovenie zákonnej povinnosti sudcov zdržať sa nielen pri výkone svojho povolania, ale aj v občianskom živote takého konania, ktoré by mohlo narušiť alebo ohroziť vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému súdu a vážnosť funkcie sudcu, patrí k systému právnych záruk, cieľom ktorých je zabezpečiť nestranné rozhodovanie sudcov a dôveru verejnosti v súdnictvo. K takýmto zárukám patrí aj povinnosť sudcu zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti nezlučiteľnej s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, ako aj ďalšie povinnosti uložené už či priamo ústavným textom (napríklad zákaz byť členom politickej strany alebo politického hnutia vyplývajúci z čl. 137 ods. 1 ústavy) alebo zákonom.

Ochrane záujmov účastníkov súdneho konania slúži právna úprava, ktorá ukladá sudcom ústavného súdu povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone svojej funkcie. Povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie trestného činu. Tejto povinnosti môže sudcu ústavného súdu zbaviť len predseda ústavného súdu a predsedu ústavného súdu prezident Slovenskej republiky. Sudcu ústavného súdu však nemožno zbaviť mlčanlivosti o porade a hlasovaní pri rozhodovacej činnosti ústavného súdu už či v pléne alebo v senáte. Táto právna úprava je jednou zo záruk, cieľom ktorých je vytvoriť reálne predpoklady pre sudcovskú nezávislosť.

K § 24

Navrhovaná právna úprava má ústavný základ v znení čl. 136 ústavy.

Za rozhodovanie pri výkone funkcie sudcu nemožno sudcu ústavného súdu trestne stíhať, a to ani po zániku jeho funkcie (§ 24 ods. 1, znenie čl. 136 ods. 1 ústavy). Ide o priznanie hmotnoprávnej exempcie, t.j. beztrestnosti sudcov ústavného súdu za rozhodovanie v pléne alebo v senáte ústavného súdu.

Zavádza sa oznamovacia povinnosť v prípade, ak bol sudca ústavného súdu pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine (§ 24 ods. 2, znenie čl. 136 ods. 2 prvá veta ústavy).

Súhlas na vzatie do väzby sudcu ústavného súdu dáva ústavný súd (§ 24 ods. 3 a 4, znenie čl. 136 ods. 2 druhá veta ústavy). Ak ústavný súd odoprie udeliť súhlas, vzatie sudcu ústavného súdu do väzby je počas trvania funkcie sudcu ústavného súdu vylúčené.

K § 25

Navrhovaná právna úprava sa preberá z platného znenia § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

V odseku 1 navrhovaná právna úprava vymedzuje, že platové pomery sudcov ústavného súdu ustanovuje osobitný predpis, a to zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

V odseku 2 navrhovaná právna úprava naďalej zachováva nárok sudcov ústavného súdu na náhrady na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v prípade ak sudca ústavného súdu nevykonáva svoju funkciu z dôvodu, že bol pre chorobu alebo úraz uznaný za dočasne pracovne neschopného alebo mu bolo nariadené karanténne opatrenie.

V odseku 3 navrhovaná právna úprava naďalej zachováva nárok sudcov ústavného súdu na dvojtýždňovú preventívnu rehabilitáciu sudcov ústavného súdu.

K § 26

Navrhované znenie upravuje príplatok sudcov ústavného súdu k dôchodku za výkon funkcie sudcu ústavného súdu, na ktorý vznikne sudcovi ústavného súdu nárok po skončení jeho mandátu v prípade, ak mu vznikne nárok na výplatu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku. Výnimku predstavuje prípad, ak sudcovi ústavného súdu zanikla funkcia sudcu ústavného súdu z dôvodu jeho odvolania prezidentom Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. a) alebo b). Stanovuje sa, že sudcovi ústavného súdu patrí iba jeden príplatok za výkon funkcie sudcu ústavného súdu bez ohľadu na počet funkčných období, v ktorých vykonával túto funkciu. Ak sudca ústavného súdu zomrie, za podmienok ustanovených zákonom vznikne jeho pozostalým nárok na príspevok.

Ide o právnu úpravu, ktorá je inšpirovaná v prevažnej miere platným znením § 16a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

K § 27

Navrhovaná právna úprava upravuje disciplinárnu zodpovednosť sudcov ústavného súdu. Právomoc konať a rozhodovať o disciplinárnej zodpovednosti a ukladať disciplinárne tresty sudcom ústavného súdu sa naďalej zveruje do pôsobnosti pléna ústavného súdu. Upresňuje sa začiatok disciplinárneho konania. Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu môže podať iba predseda ústavného súdu. Tým sa zvyšuje jeho zodpovednosť za riadny chod ústavného súdu. Súčasne takáto právna úprava dáva reálne záruky brániace zneužitiu disciplinárneho konania.

Nad rámec doterajšej platnej právnej úpravy sa navrhuje výslovne upraviť možnosť iniciovania disciplinárneho konania aj proti predsedovi ústavného súdu. Rešpektujúc ústavou garantované nezávislé postavenie ústavného súdu a zároveň vychádzajúc z ústavného princípu deľby moci v spojení so systémom vzájomných bŕzd a protiváh sa navrhuje, aby podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi ústavného súdu mohla iniciovať trojpätinová väčšina všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, pričom disciplinárne konanie proti predsedovi ústavného súdu by bolo začaté dňom doručenia návrhu ústavnému súdu.

Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo proti predsedovi ústavného súdu možno podať len za podmienok a v lehote ustanovenej zákonom.

Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo predsedovi ústavného súdu možno podať, ak sa podľa mienky subjektu oprávneného na podanie návrhu sudca ústavného súdu alebo predseda ústavného súdu dopustil disciplinárneho previnenia, ktorým sa v zmysle odseku 1 rozumie zavinené porušenie povinností, ktoré sudcovi ústavného súdu vyplývajú z funkcie. Disciplinárnym previnením je aj správanie sudcu, ktorým narušil alebo ohrozil vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému súdu alebo vážnosť funkcie sudcu ústavného súdu. Okrem uvedeného navrhovaná právna úprava umožňuje podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo predsedovi ústavného súdu, ak podľa mienky subjektu oprávneného na podanie návrhu u sudcu ústavného súdu alebo predsedu ústavného súdu vznikla závažná skutočnosť, ktorá dôvodne znižuje dôstojnosť funkcie sudcu ústavného súdu alebo ohrozuje dôveru v nezávislé a nestranné rozhodovanie ústavného súdu.

Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo predsedovi ústavného súdu musí byť odôvodnený.

Návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ústavného súdu alebo predsedovi ústavného súdu možno podať len do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa subjekt oprávnený na podanie takéhoto návrhu dozvedel o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sa sudca ústavného súdu alebo predseda ústavného súdu dopustil disciplinárneho previnenia, alebo že u neho vznikla závažná skutočnosť, ktorá dôvodne znižuje dôstojnosť funkcie sudcu ústavného súdu alebo ohrozuje dôveru v nezávislé a nestranné rozhodovanie ústavného súdu. O skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sa sudca ústavného súdu alebo predseda ústavného súdu dopustil disciplinárneho previnenia alebo že u neho vznikla závažná skutočnosť, ktorá dôvodne znižuje dôstojnosť funkcie sudcu ústavného súdu alebo ohrozuje dôveru v nezávislé a nestranné rozhodovanie ústavného súdu., sa subjekt oprávnený na podanie návrhu môže dozvedieť buď zo svojich vlastných zistení alebo na základe podnetu iných osôb.

Disciplinárne konanie je limitované ustanovením objektívnej trojročnej lehoty. Po jej uplynutí je začatie disciplinárneho konania neprípustné a už ho nemožno začať. Na zánik práva podať návrh na začatie disciplinárneho konania uplynutím času (preklúziu) sa musí prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj bez námietky účastníka konania.

V prípade, ak bol podaný návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi ústavného súdu alebo podpredsedovi ústavného súdu, majú v ďalšom priebehu disciplinárneho konania postavenie sudcu ústavného súdu, proti ktorému smeruje návrh na začatie disciplinárneho konania, a teda ak zákon v rámci právnej úpravy disciplinárneho konania používa pojem sudca ústavného súdu, proti ktorému smeruje návrh na začatie disciplinárneho konania, rozumie sa tým aj predseda ústavného súdu, resp. podpredseda ústavného súdu, proti ktorým bol podaný návrh na začatie disciplinárneho konania.

K § 28

V tomto ustanovení je upravený postup pléna ústavného súdu v disciplinárnom konaní. Ustanovuje právne skutočnosti, na základe ktorých plénum ústavného súdu návrh na začatie disciplinárneho konania odmietne (odsek 2) alebo disciplinárne konanie zastaví (odsek 3). Ak plénum ústavného súdu návrh na začatie disciplinárneho konania neodmietne ani nezastaví, ustanoví náhodným výberom trojčlenný senát, ktorý vec prešetrí a odporučí plénu, aby sudcovi uložil disciplinárny trest alebo aby sudcu oslobodil, ak sa nedopustil disciplinárneho previnenia (odseky 4 až 6).

Plénum ústavného súdu nie je viazané odporúčaním senátu (odsek 7 prvá veta). Sudcovi ústavného súdu môže plénum ústavného súdu uložiť ako disciplinárny trest napomenutie [odsek 7 druhá veta písm. a)]. Ak však dospeje k záveru, že sudca spáchal čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, v takom prípade rozhodne o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie sudcu ústavného súdu z funkcie [odsek 7 druhá veta písm. d)].

Podpredsedovi ústavného súdu môže plénum ústavného súdu uložiť ako disciplinárny trest napomenutie [odsek 7 druhá veta písm. a)] alebo môže rozhodnúť o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie podpredsedu ústavného súdu z funkcie podpredsedu ústavného súdu [odsek 7 druhá veta písm. b)]. Ak však plénum ústavného súdu dospeje k záveru, že podpredseda ústavného súdu spáchal čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, v takom prípade rozhodne o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie podpredsedu ústavného súdu z funkcie sudcu ústavného súdu [odsek 7 druhá veta písm. d)].

Predsedovi ústavného súdu môže plénum ústavného súdu uložiť ako disciplinárny trest napomenutie [odsek 7 druhá veta písm. a)] alebo môže rozhodnúť o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie predsedu ústavného súdu z funkcie predsedu ústavného súdu [odsek 7 druhá veta písm. c)]. Ak však plénum ústavného súdu dospeje k záveru, že predseda ústavného súdu spáchal čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, v takom prípade rozhodne o podaní návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie predsedu ústavného súdu z funkcie sudcu ústavného súdu [odsek 7 druhá veta písm. d)].

Ak plénum ústavného súdu dospeje k záveru, že sa sudca ústavného súdu, podpredseda ústavného súdu alebo predseda ústavného súdu nedopustil disciplinárneho previnenia, oslobodí ho [odsek 7 druhá veta písm. e)].

Disciplinárny trest uložený sudcovi ústavného súdu vykoná predseda ústavného súdu napomenutím sudcu ústavného súdu alebo doručením uznesenia pléna ústavného súdu, ktorým sa navrhuje odvolanie sudcu ústavného súdu za čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, alebo ktorým sa navrhuje odvolanie podpredsedu ústavného súdu z funkcie podpredsedu ústavného súdu, prezidentovi Slovenskej republiky.

Disciplinárny trest uložený predsedovi ústavného súdu vykoná podpredseda ústavného súdu napomenutím predsedu ústavného súdu alebo doručením uznesenia pléna ústavného súdu, ktorým sa navrhuje odvolanie predsedu ústavného súdu z funkcie predsedu ústavného súdu, alebo ktorým sa navrhuje odvolanie predsedu ústavného súdu z funkcie sudcu ústavného súdu za čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu, prezidentovi Slovenskej republiky (odsek 9).

Navrhované znenie (odsek 1 posledná veta) garantuje sudcovi, proti ktorému smeruje návrh na začatie disciplinárneho konania, právo byť prítomný na rokovaní pléna ústavného súdu. Vylúčený je len z porady pléna a hlasovania. To isté sa týka predsedu ústavného súdu ako účastníka disciplinárneho konania.

V odseku 10 navrhovaná právna úprava stanovuje, že pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcu ústavného súdu sa primerane použije prvá časť

Trestného zákona

a na disciplinárne konanie sa primerane použije

Trestný poriadok

, ak zákon v § 27 a § 28 neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

K § 29 a 30

Plnenie úloh ochrany ústavnosti si vyžaduje podporu rozhodovacej činnosti, ktorú zabezpečuje Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Kancelária ústavného súdu nie je orgánom štátnej správy, nevykonáva štátnu správu. Kancelária ústavného súdu je štátnou rozpočtovou organizáciou zriadenou na odbornú podporu a na plnenie úloh spojených s organizačným, personálnym, ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením činnosti ústavného súdu.

Štatutárnym orgánom kancelárie ústavného súdu je vedúci kancelárie ústavného súdu, ktorého vymenúva a odvoláva predseda ústavného súdu. Tým sa zabezpečuje podriadenie kancelárie ústavného súdu potrebám rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Z personálneho hľadiska činnosť kancelárie ústavného súdu zabezpečujú súdni poradcovia a tajomníci sudcov ústavného súdu, ako aj štátni zamestnanci a zamestnanci vykonávajúci práce vo verejnom záujme, ktorí vytvárajú podmienky administratívno-technického charakteru pre rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

Nevyhnutná rámcovosť zákonnej úpravy kancelárie ústavného súdu musí byť doplnená o relatívne podrobný organizačný poriadok zohľadňujúci postavenie a činnosť ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Organizačný poriadok kancelárie ústavného súdu vydáva vedúci kancelárie ústavného súdu.

K § 31

V tomto ustanovení je upravená problematika, ktorá sa týka právneho postavenia súdnych poradcov, ich pôsobnosti a predpokladov pre výkon funkcie súdneho poradcu.

Ústavný súd má záujem získať odborníkov na funkcie súdnych poradcov aj z akademického prostredia a zo všeobecných súdov. Preto sa vytvára možnosť pre rôzne právne formy vzťahu poradcu k ústavnému súdu. Vo vzťahu k súdnym poradcom, títo môžu byť štátnymi zamestnancami v kancelárii ústavného súdu alebo môžu činnosť súdneho poradcu vykonávať na základe zmluvného vzťahu s kanceláriou ústavného súdu podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa deviatej časti Zákonníka práce, podľa § 51 a § 853 Občianskeho zákonníka alebo podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Súdni poradcovia sú vysoko kvalifikovaní odborníci s právnickým vzdelaním spolupracujúci s jednotlivými sudcami ústavného súdu pri príprave podkladov pre rozhodovanie a pri niektorých súvisiacich odborných prácach (napr. pri príprave Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky). Navrhovaná právna úprava podrobne vymedzuje ich podiel na rozhodovacej činnosti tak, aby umožnila ich efektívnu činnosť, a tým aj kvalifikovanú pomoc sudcom a zároveň aby vylúčila ich zasahovanie do vlastného prijímania rozhodnutí. V doterajšej praxi, ktorú nie je dôvod meniť, súdni poradcovia spracúvajú podľa pokynov sudcov najmä návrhy odôvodnení jednotlivých rozhodnutí ústavného súdu, pripravujú prehľady právnej úpravy a judikatúry relevantnej pre rozhodnutie zvlášť náročných vecí. Pre zvládnutie množstva vecí, ktoré musí ústavný súd rozhodnúť, sú súdni poradcovia nevyhnutní.

Odborné nároky na prácu súdnych poradcov sú vysoké. Rozdiel oproti sudcom spočíva najmä v tom, že nenesú zodpovednosť za vlastné rozhodovanie vecí. Preto je potrebné ustanoviť kvalifikačné predpoklady primerané pre výkon tejto významnej funkcie. Vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa a päťročná prax sú minimálnymi požiadavkami, ktoré je nevyhnutné bezpodmienečne vyžadovať. Požiadavka bezúhonnosti a povinnosti mlčanlivosti vyplýva z charakteru práce súdnych poradcov.

V záujme zefektívniť výkon súdnictva na ústavnom súde sa navrhuje ustanoviť, aby každý sudca ústavného súdu mal právo na pridelenie štyroch súdnych poradcov s tým, že predseda ústavného súdu pridelí najmenej troch súdnych poradcov z tých súdnych poradcov, ktorí vykonávajú štátnu službu v kancelárii ústavného súdu.

K § 32

Ustanovenie § 32 je všeobecným ustanovením, ktoré spolu s ďalšími všeobecnými ustanoveniami (od § 32 do § 73) je systematicky zaradené do piatej časti zákona upravujúcej konanie pred ústavným súdom.

Ustanovenie § 32 vymedzuje, že účastníkmi konania pred ústavným súdom sú navrhovateľ, ten, proti komu návrh na začatie konania smeruje, ako aj osoby, o ktorých to ustanovuje tento zákon.

K § 33

Ustanovenie § 33 vymedzuje, že zúčastnenou osobou je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je alebo bola účastníkom konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie, prijaté opatrenie alebo vykonaný iný zásah, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd navrhovateľa, ak tento zákon v § 140, § 194 alebo v § 208 neustanovuje inak. V prípade, ak by vznikli pochybnosti o tom, či fyzická osoba alebo právnická osoba je zúčastnenou osobou, rozhodne o tom ústavný súd uznesením.

K § 34

V odseku 1 sa zdôrazňuje povinnosť právneho zastúpenia advokátom počas celého konania. Prípady, kedy navrhovateľ nemusí byť zastúpený advokátom, sú vymedzené v odseku 2 a v § 35. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť, aby bolo zabezpečené kvalifikované presadzovanie práv a záujmov navrhovateľa a aby priebeh konania pred ústavným súdom bol efektívne zabezpečený profesionálnym prístupom všetkých jeho účastníkov.

V odseku 2 sa stanovuje, že advokát nemusí byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený.

K § 35

Výnimka z povinného zastúpenia advokátom pre orgány verejnej moci, teda hlavne pre štátne orgány umožňuje, aby tieto subjekty neboli nútené byť zastúpené advokátom. Skupinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky môže zastupovať nimi poverený zástupca - nemusí byť advokátom a nemusí mať ani právnické vzdelanie. Za súd ako navrhovateľa koná príslušný sudca alebo predseda senátu.

K § 36

V § 36 sa stanovuje, že v konaní pred ústavným súdom sa zvolený advokát nemôže dať zastúpiť advokátskym koncipientom.

K § 37

V § 37 sa vymedzuje, že ústavný súd môže navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Ide o všeobecné pravidlo umožňujúce ústavnému súdu ustanoviť právneho zástupcu predovšetkým sťažovateľovi podávajúcemu ústavnú sťažnosť, a to bez ohľadu na to, či sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv v trestnom konaní alebo v inom konaní. V prípade, ak boli splnené podmienky ústavný súd doposiaľ ustanovoval právneho zástupcu sťažovateľovi len v prípade, ak ten namietal porušenie svojich základných práv v trestnom konaní. V ostatných prípadoch ústavný súd sťažovateľa odkázal na Centrum právnej pomoci. Takýto postup sa však v praxi neosvedčil vzhľadom na obvykle pomerne zdĺhavé ustanovovanie právnych zástupcov Centrom právnej pomoci. Trovy ustanoveného právneho zástupcu znáša štát.

K § 38

Navrhovaná právna úprava reflektuje právo konať pred ústavným súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému osoba rozumie. Ústavný súd je povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv. S prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie ústavný súd tlmočníka za účelom tlmočenia ústnych prednesov. Trovy spojené s tým, že účastník koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát.

K § 39

Navrhovaná právna úprava definuje pojem podanie ako právny úkon určený ústavnému súdu. Každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu.

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis.

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania pred ústavným súdom.

K § 40

Ustanovenie § 40 vymedzuje, akým spôsobom možno podať ústavnému súdu podanie. Podanie sa ústavnému súdu podáva písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie podané v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu [zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov] treba ústavnému súdu dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí ústavnému súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Ústavný súd na dodatočné podania nevyzýva.

Podania podané v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu ústavného súdu a aby každému účastníkovi a zúčastnenej osobe, mohol byť ústavným súdom doručený tiež jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, ústavný súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

K § 41

Konanie pred ústavným súdom začína spravidla na návrh.

Podľa čl. 130 ods. 1 ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)súd,

e)generálny prokurátor,

f)predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva,

g)verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

h)Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2,

i)každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a,

j)každý, kto namieta kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2.

Podľa čl. 130 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, kto má právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 129.

Konanie pred ústavným súdom sa môže začať aj na základe návrhu subjektov uvedených v čl. 10 ods. 2, 3 a 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov a v § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 402/2013 Z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Navrhované znenie § 41 ods. 1 ustanovuje odkazom na čl. 130 ods. 1 ústavy a na osobitné zákony, ktoré subjekty sú oprávnené podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Osobitne zdôrazňuje, že vo veciach podľa čl. 126 a čl. 129 ústavy začne ústavný súd konanie na základe návrhu tých subjektov, ktoré sú ustanovené v tomto zákone.

Podľa čl. 129a ústavný súd začne bez návrhu konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s ústavou.

K § 42

V odseku 1 sa vymedzuje, že podanie, ktorým sa začína konanie pred ústavným súdom je návrhom na začatie konania.

Keďže ústava používa na označenie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom rôzne výrazy (návrh, sťažnosť, žiadosť, obžaloba), sú v odseku 2 v záujme jednoznačnosti a právnej istoty taxatívne vymedzené všetky typy návrhov na začatie konania pred ústavným súdom, pre ktoré platia ustanovenia o návrhu na začatie konania.

K § 43

V § 43 sú vymedzené všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania. Návrh na začatie konania musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 39 obsahovať aj dátum narodenia navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje, musí obsahovať petit (akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha), odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. V zmysle konštantnej judikatúry pritom nepostačuje akékoľvek odôvodnenie návrhu na začatie konania. Návrh na začatie konania musí byť odôvodnený kvalifikovane, t.j. návrh na začatie konania musí obsahovať odôvodnenie, ktoré spĺňa ústavno-právne požiadavky (m. m PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014,

PL. ÚS 7/2014 a i.). Návrh musí byť datovaný a podpísaný navrhovateľom alebo jeho zástupcom. Presné určenie všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom predstavuje smernicu pre navrhovateľov, ako spracovať návrh. Osobitný význam má pri ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy, ktoré slúžia na ochranu práv fyzických osôb a právnických osôb, ktoré namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd. Zároveň umožňuje ústavnému súdu (sudcovi spravodajcovi) odlíšiť návrhy na začatie konania od iných podaní adresovaných ústavnému súdu.

V odseku 3 je ustanovená povinnosť pripojiť k návrhu na začatie konania plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom v prípade, ak navrhovateľ musí byť zastúpený advokátom. Z udeleného plnomocenstva musí vyplývať, že plnomocenstvo je udelené výslovne na zastupovanie pred ústavným súdom. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť, aby navrhovateľ a jeho právny zástupca boli uzrozumení s podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

K § 44

Účelom právnej úpravy uvedenej § 44 je zaviesť pravidlá týkajúce sa hromadných návrhov na začatie konania, podávanie ktorých bráni ústavnému súdu riadne vykonávať svoju činnosť. Za hromadný návrh na začatie konania sa považuje najmenej desať návrhov na začatie konania pred ústavným súdom doručených ústavnému súdu tým istým navrhovateľom v jeden deň. Návrhom na začatie konania sa rozumie procesný úkon, ktorým sa iniciuje začatie konkrétneho konania pred ústavným súdom v konkrétnej navrhovateľovej veci. Počet návrhov na začatie konania je preto potrebné interpretovať materiálne bez ohľadu na počet podaní, v ktorých sú formálne obsiahnuté.

K § 45

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania znamená viazanosť ústavného súdu rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania. To čo navrhovateľ požaduje, teda petit, by mal mať podobu návrhu výroku meritórneho rozhodnutia ústavného súdu. Nad rozsah návrhu navrhovateľa môže ústavný súd rozhodnúť len v prípade ustanovenom v § 89.

K § 46

Účelom navrhovanej právnej úpravy je garantovať objektívnosť prideľovania vecí. Jednotlivé veci sa pridelia náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov sudcovi spravodajcovi.

K § 47

Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci senátu, príslušnosť senátu sa určí podľa sudcu spravodajcu, ktorému bola vec náhodným výberom pridelená. To znamená, že na konanie a rozhodovanie bude príslušný ten senát, ktorého členom podľa rozvrhu práce je sudca spravodajca, ktorému bola vec náhodným výberom pridelená.

Navrhované znenie rieši aj situáciu, ktorá nastane v prípade vylúčenia sudcu spravodajcu, ktorému bola vec náhodným výberom pridelená. Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci pléna, vec sa náhodným výberom pridelí inému sudcovi spravodajcovi. Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci senátu, pôvodne určený

senát sa nezmení - novým sudcom spravodajcom sa stane ten sudca, ktorý podľa rozvrhu práce je náhradníkom vylúčeného sudcu spravodajcu.

K § 48

Navrhovaná právna úprava v záujme zachovania plynulosti činnosti ústavného súdu stanovuje, že veci začaté na základe hromadného návrhu (§ 44), sa prideľujú priebežne tak, aby bola zachovaná plynulosť prideľovania ostatných vecí.

K § 49

Účelom navrhovanej právnej úpravy je zaistiť dôveru verejnosti, účastníkov konania a ich zástupcov v nestranné rozhodovanie ústavného súdu. Preto sa navrhuje vylúčiť z konania a rozhodovania sudcu ústavného súdu v prípade, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Musí však ísť o rozumné a dôvodné pochybnosti založené na skutočnostiach, ktoré sú spôsobilé spochybniť nestranný výkon sudcovskej funkcie.

Sudca ústavného súdu musí byť vylúčený z konania a rozhodovania aj v prípade, ak o tej istej veci už konal a rozhodoval predtým, než začal vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu. Inak by verejnosť, účastníci konania a ich zástupcovia mohli mať legitímne pochybnosti o jeho zaujatosti.

Účasť sudcu na príprave, prejednávaní a schvaľovaní návrhov právnych predpisov, ani jeho názory na právne otázky spojené s prejednávanou vecou, ktoré zastával alebo zastáva napríklad v rámci vedeckej, pedagogickej alebo literárnej činnosti, nie sú dôvodom na jeho vylúčenie z konania a rozhodovania vo veci. Treba si uvedomiť, že sudca ústavného súdu vyjadruje svoje právne názory bežne v rámci svojej rozhodovacej činnosti, má právo aj na uplatnenie a zdôvodnenie svojho odlišného stanoviska, má právo publikovať, smie prednášať. Ak by mal byť vylúčený z konania a rozhodovania vo veci len preto, že už v podobnej veci rozhodoval alebo preto, že je známy jeho právny názor na riešenie niektorých problémov, bola by ohrozená funkčnosť ústavného súdu.

Dôvody vylúčenia je sudca ústavného súdu povinný oznámiť predsedovi ústavného súdu bez zbytočného odkladu.

K § 50

Sudca ústavného súdu má právo sám vyhlásiť svoju zaujatosť. Musí tak urobiť bez zbytočného odkladu, písomne a musí uviesť dôvody, pre ktoré by mal byť vylúčený z konania a rozhodovania. Navrhovaná právna úprava zároveň priznáva právo účastníkovi konania vzniesť námietku zaujatosti voči sudcovi ústavného súdu v prípade, ak pozná dôvody, pre ktoré by mal byť sudca vylúčený z konania a rozhodovania o jeho veci. Námietku zaujatosti musí podať do desiatich dní odo dňa, keď sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Účastník je povinný uviesť, kedy sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia a musí námietku zaujatosti odôvodniť. Sudca ústavného súdu má právo vyjadriť sa k jeho námietke.

K § 51

Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci pléna ústavného súdu, o vylúčení sudcu rozhoduje plénum. Ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci senátu ústavného súdu, o vylúčení sudcu rozhoduje iný senát ústavného súdu.

V odseku 1 a 2 je uvedený postup v prípade, ak by v dôsledku vylúčenia sudcov alebo z dôvodu vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi konania voči viacerým sudcom ústavného súdu alebo z dôvodu vyhlásenia sudcu ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci alebo z dôvodu oznámenia dôvodov vylúčenia sudcom ústavného súdu nebolo možné o veci rozhodnúť. V takom prípade o veci rozhodne plénum v pôvodnom zložení a ak ich o senátne rozhodovanie, senát v pôvodnom zložení. Sudca, ktorý by bol inak vylúčený z konania a rozhodovania vo veci, musí sa podieľať na rozhodovacej činnosti súdu. So zreteľom na sľub, ktorý zložil, musí vo veci konať a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne. Ide o uplatnenie doktríny nevyhnutnosti zakotvenej v tzv. Bangalórskych pravidlách, podľa ktorých vylúčenie sudcu sa nevyžaduje, ak vo veci nemožno ustanoviť iný senát alebo ak by tomu bránili naliehavé okolnosti a nečinnosť by mohla viesť k vážnemu pochybeniu pri výkone spravodlivosti. Účelom navrhovanej právnej úpravy je vopred ustanoviť také pravidlá, ktoré budú eliminovať problémy vyskytujúce sa v doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

K § 52

Navrhuje sa, aby na vylúčenie súdneho poradcu, zapisovateľa, znalca a tlmočníka sa primerane použili ustanovenia o vylúčení sudcu ústavného súdu. Súčasne sa navrhuje, aby rozhodovanie o vylúčení súdneho poradcu, zapisovateľa, znalca a tlmočníka sa zverilo do pôsobnosti predsedu ústavného súdu, ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci pléna ústavného súdu a príslušného predsedu senátu, ak ide o vec, ktorá patrí do rozhodovacej právomoci senátu ústavného súdu.

K § 53

Toto ustanovenie upravuje jediný prípad, kedy podanie na ústavný súd vybavuje sudca spravodajca sám. Ide o prípad, keď už z obsahu podania zistí, že nejde o návrh na začatie konania pred ústavným súdom. V takom prípade podanie odloží a o odložení podania písomne vyrozumie toho, kto podanie na ústavný súd podal. Týka sa to aj podaní, ktoré nemajú náležitosti ustanovené zákonom.

K § 54

Ústavný súd nie je viazaný poradím, v ktorom mu boli doručené jednotlivé návrhy na začatie konania. Prednostne môže rozhodnúť o niektorom návrhu na začatie konanie, ak považuje za naliehavú vec, ktorej sa týka návrh na začatie konania. Naliehavosť veci ústavný súd formálne nekonštatuje, t.j. nemusí zdôvodňovať naliehavosť veci ani v rozhodnutí ani v jeho odôvodnení. Takúto právomoc má aj podľa platnej právnej úpravy, ktorá sa v praxi osvedčila (§ 26 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) - prispieva k efektívnosti práce ústavného súdu.

Navrhovaná právna úprava súčasne rieši situáciu, ktorá súvisí s podávaním hromadných návrhov. Zdôrazňuje, že ústavný súd musí postupovať tak, aby bola zachovaná plynulosť prerokovania návrhov na začatie konania aj v iných veciach.

K § 55

Neprípustnosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom znamená, že zákon zakazuje ústavnému súdu konať o návrhu, hoci má na jej rozhodnutie právomoc.

Dôvodmi, pre ktoré je návrh na začatie konania pred ústavným súdom neprípustný, sú: prekážka veci rozsúdenej, prekážka už začatého konania, ústavný zákaz na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu (čl. 133 ústavy, časť vety pred bodkočiarkou) a ďalšie dôvody, ktoré výslovne ustanovuje zákon, napríklad nevyčerpanie iných právnych prostriedkov nápravy (§ 132 ods. 2, § 142 ods.2).

Prekážka veci rozsúdenej je zmiernená prípustnosťou nového návrhu, ak dôvodom odmietnutia predchádzajúceho návrhu bolo len nesplnenie podmienok konania. Napríklad v prípade, ak by ústavný súd odmietol sťažnosť podľa čl. 127 ústavy z dôvodu, že sťažnosťou bolo napadnuté neprávoplatné rozhodnutie, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia je možné toto rozhodnutie napadnúť novou sťažnosťou.

Návrh na obnovu konania možno ústavnému súdu podať, avšak len v prípade, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť znovu preskúmať v konaní pred ústavným súdom už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Umožnila to novelizácia Ústavy Slovenskej republiky ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2014.

K § 56

V tomto ustanovení je upravený postup ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje bez toho, aby vytýčil ústne pojednávanie vo veci. Už na predbežnom pojednávaní odmietne návrh na začatie konania, na prerokovanie ktorého nemá právomoc, ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, ktorý je neprípustný, ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, ktorý je podaný oneskorene alebo ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak návrh neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme ho na konanie. O prijatí návrhu na začatie konania vydá uznesenie, vo výroku ktorého vymedzí rozsah, v ktorom tento návrh prijíma na konanie. V nadväznosti na uvedené ústavný súd návrh na začatie konania, ktorý prijal na ďalšie konanie, doručí ostatným účastníkom konania a zúčastnenej osobe s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí.

K § 57

Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety a tretej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Z uvedenej ústavnej úpravy vyplýva, že nevyhnutným predpokladom toho, aby ústavný súd rozhodol o návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, na rozhodnutie o ktorom je príslušné plénum ústavného súdu, je dosiahnutie ústavou požadovanej väčšiny siedmych hlasov sudcov ústavného súdu. V prípade, ak sa táto väčšina minimálne siedmych hlasov sudcov ústavného súdu nedosiahne, ústavný súd návrh na začatie konania pred ústavným súdom zamietne z procesných dôvodov bez toho, aby sa o ňom rozhodlo. Z dôvodu nedosiahnutia nadpolovičnej väčšiny pri hlasovaní pléna ústavného súdu boli v poslednej dobe napr. zamietnuté návrhy na začatie konania vedené na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 43/2014, PL. ÚS 67/2014, PL. ÚS 8/2013, PL. ÚS 11/2012, PL. ÚS 6/2015, PL. ÚS 22/2014, PL. ÚS 40/2015, PL. ÚS 35/2015, PL. ÚS 41/2015, PL. ÚS 3/2016.

Vychádzajúc z ústavnej úpravy, ako aj z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu ustanovenie § 57 vymedzuje, že ak ide o vec patriacu do pôsobnosti pléna ústavného súdu, plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov ústavného súdu. Ak sa táto väčšina pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania alebo pri rozhodovaní o veci samej nedosiahne, návrh na začatie konania sa zamietne.

K § 58

V odseku 1 je taxatívne vymedzené, v ktorých konaniach sa uskutočňuje ústne pojednávanie. V odseku 2 sa vymedzuje, že na ústnom pojednávaní majú právo byť prítomní účastníci konania, zúčastnená osoba a ich zástupcovia. V odseku 3 sa navrhuje, aby ústavný súd mohol upustiť od ústneho pojednávania so súhlasom účastníkov konania v prípade, ak od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V doterajšej praxi bolo ústne pojednávanie v konaní pred ústavným súdom skôr výnimkou a možno očakávať, že tento stav sa nezmení.

K § 59

Toto ustanovenie nadväzuje na ustanovenie § 58, ktorý taxatívne vymedzuje, v ktorých veciach sa koná ústne pojednávanie, konania uvedené v § 58 sú rozdelené v § 59 do odsekov 1 a 2. V odseku 1 je taxatívne vymedzené, v ktorých konaniach je ústne pojednávanie verejné, vo veciach uvedených v odseku 1 ústavný súd nemôže verejnosť vylúčiť.

Vo veciach uvedených v odseku 2 ústavný súd môže verejnosť vylúčiť z dôvodov uvedených v druhej vete. Podľa navrhovanej právnej úpravy uvedenej v odseku 2 aj v ďalších veciach je teda ústne pojednávanie verejné, avšak len vtedy, ak ústavný súd verejnosť nevylúči z časti pojednávania alebo z celého pojednávania. Môže tak urobiť len v prípade, ak by verejné prejednanie veci ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, obchodné tajomstvo, dôležitý záujem účastníkov konania alebo mravnosť. Ide o právnu úpravu, ktorá nadväzuje na čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý znie: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“.

K § 60

Navrhovaná právna úprava upravuje len všeobecne problematiku dokazovania. Subsidiárne sa na dokazovanie pred ústavným súdom podľa povahy veci použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (§ 62 navrhovanej právnej úpravy), prípadne Trestného poriadku (§ 187 ods. 2 navrhovanej právnej úpravy).

Podľa predloženého znenia každý je povinný poskytovať ústavnému súdu na jeho požiadanie súčinnosť pri obstarávaní podkladov pre jeho rozhodovanie. Ide o uloženie povinnosti nielen orgánom verejnej moci, ale každému, kto môže ústavnému súdu poskytnúť súčinnosť.

K § 61

Právna úprava uvedená v odsekoch 1 a 2 vyplýva z práva Európskej únie a z Protokolu č. 16 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K § 62

Navrhuje sa, aby sa podľa povahy veci na konanie pred ústavných súdom subsidiárne použili ustanovenia Civilného sporového poriadku. Trestný poriadok sa použije len na konanie o obžalobe na prezidenta Slovenskej republiky (§ 187 ods. 2 navrhovanej právnej úpravy).

K § 63

Základom právnej úpravy informatizácie spoločnosti a elektronizácie verejnej správy je zákon č.

305/2013 Z. z.

o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o e-Governmente“) v znení neskorších predpisov. Tento zákon upravuje komplexne všetky podstatné aspekty elektronického výkonu verejnej moci vrátane právnej úpravy elektronickej podoby úradných dokumentov, ich právnych účinkov, podmienok ich doručovania, konverzie do právne účinnej listinnej podoby atď. Ustanovenie § 3 písm. a) uvedeného zákona definuje, že výkonom verejnej moci sa na účely tohto zákona rozumie konanie orgánu verejnej moci v rozsahu podľa osobitných predpisov, vo veciach rozhodovania o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Zákon na tomto mieste teda odkazuje na ustanovenia osobitných predpisov, ktoré upravujú postavenie, právomoci a činnosť jednotlivých orgánov verejnej moci. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý je zároveň aj orgánom verejnej moci.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o e-Governmente „tento zákon sa vzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky v rozsahu právomocí orgánu verejnej moci podľa osobitných predpisov“. Citované ustanovenie používa pojmy „výkon verejnej moci“ a „orgán verejnej moci“, čo by z hľadiska výkladu pojmu uvedených pojmov v právnej teórii zahŕňalo aj ústavný súd a výkon jeho kompetencií.

Zákon o e-Governmente však v ustanovení § 3 písm. a) obmedzuje rozsah pojmu „výkon verejnej moci“ nasledovnou legálnou definíciou: „Na účely tohto zákona sa rozumie výkonom verejnej moci konanie orgánu verejnej moci v rozsahu podľa osobitných predpisov, vo veciach rozhodovania o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.“.

Ústavná úprava priznáva ústavnému súdu väčší rozsah právomocí rôzneho typu, ktorým zodpovedajú rôzne typy konaní pred ústavným súdom, pričom nie v každom z nich ústavný súd rozhoduje priamo „o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb“ (napr. konanie o súlade právnych predpisov; konanie

o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom a i.). Z tohto dôvodu je na použitie zákona o e-Governmente aj na tieto typy konaní potrebné pôsobnosť tohto zákona ustanoviť špeciálnou právnou úpravou. Vzhľadom na uvedené navrhovaná právna úprava v odseku 1 vymedzuje všeobecné pravidlo, že ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho elektronickú podobu výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci sa použijú na konanie pred ústavným súdom, t. j. nie len na konanie o sťažnostiach fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale na každé konanie pred ústavným súdom.

V odseku 2 sa vzhľadom na špecifickú povahu elektronických úradných dokumentov vydávaných ústavným súdom navrhuje využiť možnosť, ktorú ponúka § 26 ods. 2 zákona o e-Governmente a ustanoviť oprávnenie na vytváranie, aktualizáciu a zrušovanie platnosti týchto formulárov priamo ústavnému súdu.

Navrhované znenie odseku 3 vychádza z ustanovenia § 17 ods. 4 zákona o e-Governmente, ktorý stanovuje: „Ak z technických dôvodov nie je orgán verejnej moci objektívne schopný vykonať právny úkon pri výkone verejnej moci elektronicky a tieto technické dôvody trvajú po takú dobu, že by na strane orgánu verejnej moci mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti konať v lehotách podľa zákona, je oprávnený vykonať tento úkon aj inak ako elektronicky, ak mu to zákon nezakazuje.“. Vzhľadom na skutočnosť, že v prevažnej väčšine konaní, nie je ústavný súd viazaný zákonnými lehotami na rozhodnutie, a teda ustanovenie § 17 ods. 4 zákona o e-Governmente nie je možné aplikovať na všetky typy konaní pred ústavným súdom, je potrebné, aby bol vytvorený priestor na riadnu činnosť ústavného súdu aj v prípade, ak sa na strane ústavného súdu vyskytnú technické problémy znemožňujúce elektronický výkon verejnej moci.

V odseku 4 sa navrhuje, aby sa na konanie pred ústavným súdom použili osobitné ustanovenia o elektronickom výkone verejnej moci na súdoch (§ 82l zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

K § 64

V § 64 je upravená forma rozhodnutí, ktoré prijíma ústavný súd. Vo veci samej ústavný súd rozhoduje nálezom, ak zákon v § 224, § 228, § 239 alebo v § 241 neustanovuje inak. V ostatných veciach rozhoduje uznesením. Rozsudkom rozhoduje o obžalobe na prezidenta Slovenskej republiky.

K § 65

V odseku 1 sa vymedzuje, že nálezy ústavného súdu vo veciach, v ktorých sa konalo ústne pojednávanie a rozsudky ústavného súdu sa vyhlasujú verejne „V mene Slovenskej republiky“.

V odseku 2 sa stanovuje, že rozhodnutie ústavného súdu, ktoré sa vyhlasuje verejne, musí byť v deň vyhlásenia aj písomne vyhotovené. Navrhovaná právna úprava vychádza zo Stanoviska Benátskej komisie k otázkam týkajúcim sa menovania sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky prijatého na 110. plenárnom zasadnutí Benátskej komisie konanom 10. - 11. marca 2017 v Benátkach, v záveroch ktorého sa o. i. odporúča, aby ústavný súd vyhlasoval svoje rozhodnutia až vtedy, keď je k dispozícii písomné vyhotovenie rozhodnutia ústavného súdu.

K § 66

Rozhodnutie ústavného súdu musí byť odôvodnené. Povinnosť odôvodniť súdne rozhodnutie patrí k základným zásadám spravodlivého súdneho procesu. Predložená právna úprava umožňuje vyhotoviť zjednodušené odôvodnenie rozhodnutia, ak ústavný súd rozhoduje o hromadných návrhoch v skutkovo a právne obdobných veciach. V zjednodušenom odôvodnení v podstate iba poukáže na skoršie rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktoré obsahuje riadne odôvodnenie.

Predložená právna úprava v odseku 2 upresňuje, kto je povinný vypracovať písomnú formu rozhodnutia. V zásade platí, že rozhodnutie vypracuje sudca spravodajca. Ak však plénum alebo senát ústavného súdu prijme rozhodnutie, ktoré sa podstatne líši od návrhu, ktorý predložil sudca spravodajca, v takom prípade písomnú formu rozhodnutia vypracuje sudca ústavného súdu, ktorého určí predseda ústavného súdu (ak ide o vec patriacu do rozhodovacej pôsobnosti pléna) alebo sudca určený predsedom senátu (ak ide o vec patriacu do rozhodovacej pôsobnosti senátu).

K § 67

Navrhovaná práva úprava priznáva právo sudcom ústavného súdu, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní v pléne alebo senáte ústavného súdu, aby k rozhodnutiu ústavného súdu pripojili svoje odlišné stanovisko. Odlišné stanovisko sa môže týkať nielen výroku uvedeného v rozhodnutí pléna alebo senátu ústavného súdu, ale aj odôvodnenia rozhodnutia.

Právo podávať odlišné stanoviská prispieva k rozvoju právnej doktríny a tvorí súčasť rozhodovacej činnosti ústavných súdov. Sudca môže v odlišnom stanovisku verejne prejaviť svoj názor, aj keď pri hlasovaní zostal v menšine. Slabinou odlišných stanovísk je, že nepriamo odhaľujú, ktorý sudca ako hlasoval. Odlišné stanovisko môže, ale nemusí znamenať nesúhlas s výrokom rozhodnutia. Sudca ním vyjadruje buď názor, že ústavný súd mal rozhodnúť inak (mal prijať iný výrok rozhodnutia), alebo že síce súhlasí s výrokom rozhodnutia, ale z iných dôvodov.

Odlišné stanovisko nie je súčasťou rozhodnutia, ale sa k nemu pripája a v rámci doručovania a Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sa s ním narába, ako keby bolo jeho súčasťou. V prípade, ak sudca pripojí odlišné stanovisko k rozhodnutiu ústavného súdu, ktoré sa vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási aj odlišné stanovisko. Na webovom sídle ústavného súdu sa odlišné stanovisko zverejňuje spolu s rozhodnutím.

K § 68

Navrhovaná právna úprava v odseku 1 vymedzuje, že všetky rozhodnutia ústavného súdu sa doručujú účastníkom konania a zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom. Ak však ústavný súd odmietne návrh na začatie konania z dôvodov uvedených v § 56 a neinformoval účastníka konania, proti ktorému návrh smeruje, o tom, že na ústavný súd bol proti nemu podaný návrh na začatie konania, môže ústavný súd uznesenie doručiť len navrhovateľovi.

Navrhovaná právna úprava uvedená v odseku 2 taxatívne vymedzuje rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 69

V § 69 v prvej a tretej vete navrhovaná právna úprava ustanovuje, že proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, o čom musí byť účastník konania poučený. Ide o právnu úpravu, ktorá nadväzuje na čl. 133 ústavy. Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že dikcia navrhovanej právnej úpravy nebráni účastníkovi konania, aby sa domáhal ochrany svojich práv na Európskom súde pre ľudské práva. Druhá veta § 69 umožňuje podanie návrhu na obnovu konania v prípade, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Táto právna úprava nadväzuje na ústavný text, ktorý bol doplnený do čl. 133 ústavy ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z.

K § 70

V § 70 je uvedené, kedy rozhodnutie ústavného súdu nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť. Súčasne sa v tejto súvislosti upravuje taktiež zverejňovanie právoplatných rozhodnutí a sprístupňovanie ostatných rozhodnutí po vzore súčasnej platnej právnej úpravy, ktorá sa v praxi osvedčila.

K § 71 a 72

Navrhovaná právna úprava preberá v súčasnosti platnú právnu úpravu, v zmysle ktorej konanie pred ústavným súdom v zásade nepodlieha súdnym poplatkom, keďže aj keď je v niektorých typoch konaní navrhovateľ vedený svojím súkromným záujmom, podaním návrhu prispieva k ochrane a presadzovaniu ústavnosti, čo je záujem verejný. Okrem toho, ochrana základných práv a slobôd nemôže závisieť od finančných možností dotknutého účastníka konania.

Jedinú výnimku predstavuje ukladanie súdneho poplatku v konaní o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ústavy ústavným súdom za jedenástu a každú ďalšiu sťažnosť, ktorá bola tým istým navrhovateľom podaná na ústavnom súde v jednom kalendárnom roku, ak ide o skutkovo a právne obdobné veci, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol a v ktorých navrhovateľ nebol úspešný.

Účelom navrhovanej právnej úpravy poplatkovej povinnosti je zníženie „zahltenia“ ústavného súdu zjavne bezúspešnými návrhmi na začatie konania. Zo štatistík ústavného súdu totiž vyplýva, že v období rokov 2011 až 2016 výrazne narástol počet podaní doručených ústavnému súdu (r. 2011 — 4 277 podaní, r. 2012 — 16 326 podaní, r. 2013 – 23 915 podaní, r. 2014 – 17 889 podaní, r. 2015 – 16 847 podaní, r. 2016 – 15 218 podaní), pričom podstatnú časť z týchto podaní tvorili zjavne bezúspešné návrhy na začatie konania s totožným obsahom (t.j. išlo o skutkovo a právne obdobné veci, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol a v ktorých navrhovateľ nebol úspešný). Účelové zahlcovanie ústavného súdu zjavne bezúspešnými totožnými návrhmi na začatie konania, ktorými sa ústavný súd musí zaoberať, predstavuje pre ústavný súd nadmernú záťaž po materiálnej, administratívnej aj personálnej stránke, neprimerane zaťažuje kanceláriu ústavného súdu a v konečnom dôsledku bráni riadnej činnosti ústavného súdu.

K § 73

V mnohých prípadoch nemožno ani neúspešnému účastníkovi konania rozumne pripísať vinu za porušenie práva (volebné veci) alebo ide o spoločné hľadanie správneho významu normatívneho textu (konanie o súlade právnych predpisov). Preto návrh len ako výnimku ponecháva ústavnému súdu možnosť, aby v odôvodnených prípadoch priznal náhradu trov konania podľa zásady úspešnosti bežne uplatňovanej v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd túto možnosť využíva najmä v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy. Zavádza sa možnosť uložiť neúspešnému účastníkovi náhradu trov štátu.

K § 74

Ústavný súd vykonáva svoje právomoci podľa ústavy v rámci jednotlivých typov konaní, ktoré v zásade podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu nie je možné kombinovať. Predložený návrh zákona je preto systematicky usporiadaný tak, že v rámci piatej časti, ktorá upravuje konanie pred ústavným súdom, sú v jednotlivých hlavách osobitne upravené jednotlivé konania pred ústavným súdom. Po prvej hlave, ktorá obsahuje všeobecné ustanovenia týkajúce sa rozhodovacej činnosti ústavného súdu (§ 32 až 73), nasleduje druhá hlava (§ 74 až 93), ktorá upravuje konanie o súlade právnych predpisov.

Právna úprava uvedená v § 74 až 93 upravuje podrobnosti o konaní a rozhodovaní ústavného súdu o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Predmetom čl. 125 ústavy je abstraktná kontrola zákonov [čl. 125 ods. 1 písm. a)], nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy [čl. 125 ods. 1 písm. b)], všeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších územných celkov vydaných vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona [čl. 125 ods. 1 písm. c)] a všeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších územných celkov vydaných pri výkone štátnej správy v rámci ich územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone [čl. 125 ods. 1 písm. d)].

V § 74 je vymedzený okruh aktívne procesne legitimovaných subjektov na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ide o právnu úpravu, ktorá vyplýva z čl. 130 ods. 1 ústavy.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov sú oprávnení podať:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, t. j. skupina najmenej 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)súd,

e)generálny prokurátor,

f)predseda Súdnej rady Slovenskej republiky,

g)verejný ochranca práv.

Súd je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov len v súvislosti s prejednávanou vecou (čl. 144 ods. 2 ústavy).

Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, len ak ide o právny predpis, ktorý sa týka výkonu súdnictva [čl. 130 ods. 1 písm. f) a § 74 písm. f) navrhovanej právnej úpravy].

Verejný ochranca práv je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, len ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom [čl. 130 ods. 1 písm. g) a § 74 písm. g) navrhovanej právnej úpravy].

K § 75

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú:

a)označenie napadnutého právneho prepisu, jeho časti alebo ustanovenia,

b)dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k pochybnostiam o súlade napadnutého predpisu, jeho časti alebo ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou,

c)označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, s ktorým podľa navrhovateľa nie je v súlade napadnutý právny predpis, jeho časť alebo niektoré z jeho ustanovení.

Na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je ustanovená žiadna lehota.

K § 76

Pasívne legitimovaným účastníkom konania o súlade právnych predpisov je:

a)Národná rada Slovenskej republiky, ak ide o preskúmavanie súladu zákona s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy,

b)vláda Slovenskej republiky, ak ide preskúmavanie súladu nariadenia vlády s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy,

c)ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ktorý vydal preskúmaný vykonávací všeobecne záväzný právny predpis, ak ide o preskúmavanie súladu všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy,

d)obec alebo vyšší územný celok, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie vo veci územnej samosprávy alebo na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona, ak ide o preskúmavanie súladu všeobecne záväzného nariadenia vydaného podľa čl. 68 s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) ústavy (za podmienky, že o všeobecne záväznom nariadení nerozhoduje iný súd),

e)obec alebo vyšší územný celok, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie pri výkone štátnej správy v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone, ak ide o preskúmavanie súladu všeobecne záväzného nariadenia vydaného podľa čl. 71 ods.

2 s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy (za podmienky, že o všeobecne záväznom nariadení nerozhoduje iný súd).

K § 77

V tomto ustanovení sa vymedzuje, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov môže navrhovateľ vziať späť iba so súhlasom ústavného súdu. Ak navrhovateľ vezme svoj návrh na začatie konania späť, ústavný súd konanie zastaví, pokiaľ nerozhodne o tom, že späťvzatie návrhu nepripúšťa, a to najmä v prípade, ak hrozí závažné porušenie ústavou chránených práv a slobôd.

K § 78 až 85

V týchto ustanoveniach je upravená problematika pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia. Právomoc pozastaviť účinnosť právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia a podmienky na pozastavenie účinnosti vyplývajú z čl. 125 ods. 2 ústavy.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov ústavný súd predbežne prerokuje. Ak ústavný súd návrh na začatie konania neodmietne z dôvodov uvedených v § 56 ods. 2 alebo ho nezamietne podľa § 57, ale ho ústavný súd prijme na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 5, môže ústavný súd pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, avšak len vtedy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Ústavný súd môže pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia z vlastného podnetu, ak dospeje k rozhodnutiu, že ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. Môže tak urobiť aj na návrh účastníka konania. Ak takýto návrh podá navrhovateľ, musí ho konkretizovať a uviesť, ktoré základné práva a slobody, aká hospodárska škoda alebo aký iný vážny nenapraviteľný následok hrozí a z akých dôvodov.

O pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia rozhoduje plénum ústavného súdu uznesením. V tejto súvislosti je potrebné ozrejmiť, že pod pojmom ,,bezodkladne“, ktorý je uvedený v navrhovanom § 80, treba rozumieť, že ústavný súd o pozastavení účinnosti rozhodne v takom časovom úseku, v akom si to povaha veci vyžaduje. To znamená, že napríklad pokiaľ by napadnutý právny predpis mal nadobudnúť účinnosť až o tri mesiace, za bezodkladné rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti sa bude považovať aj rozhodnutie vydané napr. do dvoch mesiacov.

Pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia ústavný súd zruší, ak pominuli dôvody na pozastavenie účinnosti.

Uznesenie o pozastavení účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ako aj uznesenie o zrušení pozastavenia účinnosti sú všeobecne záväzné odo dňa ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Bez rozhodnutia o zrušení pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia zaniká pozastavenie účinnosti vyhlásením rozhodnutia vo veci samej alebo zastavením konania.

Navrhovaná právna úprava ustanovuje aj právne následky pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia. Pozastavením účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia sa neobnovuje platnosť právnych predpisov zrušených napadnutým právnym predpisom. To však neplatí, ak došlo k pozastaveniu účinnosti novelizovanej právnej úpravy. V takom prípade pri pozastavení účinnosti platí právny predpis v znení platnom pred napadnutou zmenou alebo doplnením. V záujme ochrany ústavnosti však predložené znenie umožňuje ústavnému súdu v konkrétnej prejednávanej veci rozhodnúť inak; t.j. že právnym následkom pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu je obnovenie platnosti ním zrušeného alebo novelizovaného právneho predpisu. Pozastavením účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, sa ex lege pozastavuje účinnosť aj príslušných vykonávacích právnych predpisov vydaných na vykonanie tohto právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia.

V § 85 navrhovaná právna úprava rieši doposiaľ neriešenú otázku vysporiadania sa so situáciou, keď ústavný súd pozastaví účinnosť prechodného ustanovenia, ktoré stanovuje lehotu pre uplatnenie práva alebo splnenie povinnosti, pričom neskôr – po uplynutí tejto lehoty – dôjde k zrušeniu, resp. zániku pozastavenia účinnosti dotknutého ustanovenia bez toho, aby bol vyslovený jeho nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily. Navrhovaná právna úprava ustanovuje, že v prípade, ak sa zruší alebo zanikne pozastavenie účinnosti ustanovenia právneho predpisu, ktoré ustanovuje lehotu pre uplatnenie práva, splnenie povinnosti alebo pre vykonanie iného úkonu, začne dňom zrušenia alebo zániku pozastavenia účinnosti právneho predpisu plynúť nová dvojročná lehota; to neplatí, ak ústavný súd podľa § 88 ods. 1 vyslovil nesúlad tohto ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily, alebo ak podľa § 87 rozhodol o zastavení konania.

K § 86

Súčasťou abstraktnej kontroly ústavnosti právnych predpisov je aj vyžadovanie stanovísk k napadnutému právnemu predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia a k odôvodneniu podaného návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

V tomto ustanovení je vymedzený okruh subjektov, od ktorých si ústavný súd obligatórne alebo fakultatívne vyžiada stanovisko k návrhu na začatie konania o súlade právnych prepisov.

Orgán, ktorý napadnutý právny prepis vydal, musí k svojmu stanovisku pripojiť aj dôvodovú správu a Národná rada Slovenskej republiky aj záznam o diskusii na jej schôdzi k návrhu napadnutého zákona.

Každý, od koho si predseda ústavného súdu vyžiadal stanovisko, je povinný toto stanovisko poskytnúť.

V odseku 4 navrhovaná právna úprava zakotvuje možnosť aj bez vyžiadania predkladať ústavnému súdu stanoviská zástupcov odbornej verejnosti (tzv. listy amicus curiae). Navrhovanou úpravou sa však ustanovuje, že ústavný súd týmito stanoviskami nie je viazaný.

K § 87

V praxi sa stáva, že orgán, ktorý vydal napadnutý právny predpis, jeho časť alebo niektoré z jeho ustanovení, po podaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom zmení alebo zruší napadnutú právnu úpravu ešte pred rozhodnutím ústavného súdu, často pod tlakom podaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Navrhovaná právna úprava reaguje na tento stav právnou úpravou uvedenou v § 86, podľa ktorej ústavný súd zastaví konanie, ak preskúmavaný predpis stratí platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

To však automaticky neplatí, ak ústavný súd začne konanie o súlade právnych predpisov na návrh súdu. V takomto prípade rozhodne ústavný súd o zastavení konania podľa povahy veci zohľadniac, či súd návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov spochybnil ústavnú konformitu hmotnoprávnej alebo procesnej právnej úpravy. Súd je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v súvislosti s prejednávanou vecou. Čl. 144 ods. 2 ústavy ustanovuje, že: „Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.“. V prípade, ak súd návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov spochybnil ústavnú konformitu hmotnoprávnej právnej úpravy, nebude možné, aby ústavný súd automaticky zastavil konanie o súlade právnych predpisov, ak orgán, ktorý vydal napadnutý právny predpis, jeho časť alebo niektoré z jeho ustanovení, po podaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom zmenil alebo zrušil napadnutú (hmotnoprávnu) právnu úpravu ešte pred rozhodnutím ústavného súdu. Ústavný súd musí v takomto prípade vo veci rozhodnúť a súd v prejednávanej veci je jeho právnym názorom viazaný.

K § 88

O návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami právneho predpisu vyššej právnej sily alebo medzinárodnej zmluvy nie je preskúmavaný právny predpis nižšej právnej sily, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia v súlade.

Ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov nezistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, nálezom návrhu na začatie konania alebo jeho časti nevyhovie.

K § 89

Konanie o súlade právnych predpisov je konaním, ktoré začína na návrh subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy. Bolo by však v rozpore s materiálnych chápaním princípov právneho štátu, ak by ústavný súd nevydal nález týkajúci sa ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ak v konaní o súlade právnych predpisov zistí jeho nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou. Preto sa navrhuje prijať právnu úpravu, ktorá reaguje na situáciu, keď ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad aj takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré navrhovateľ nenapadol.

K § 90

Navrhovaná právna úprava v odseku 1 umožňuje, aby na základe rozhodnutia predsedu ústavného súdu sa nález doručil nielen účastníkom konania, ale aj ďalším osobám.

Navrhovaná právna úprava v odsekoch 2 a 3 vyplýva z čl. 125 ods. 6 ústavy. Nález ústavného súdu je právoplatný a všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmý právny názor ústavného súdu a dôvody, ktoré ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Ak je k nálezu uplatnené aj odlišné stanovisko, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási aj znenie pripojeného odlišného stanoviska.

K § 91 a 92

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 125 ods. 3 ústavy. Ustanovuje právne následky nálezu ústavného súdu - stratu účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ak ústavný súd vysloví ich nesúlad s právnou normou vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou. Ak orgán, ktorý takýto právny predpis vydal, ho neuvedie do súladu do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, po uplynutí tejto lehoty stratí aj platnosť.

Stratou účinnosti, prípadne platnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia sa neobnovuje platnosť právnych predpisov zrušených napadnutým právnym predpisom. V záujme ochrany ústavnosti však predložené znenie umožňuje ústavnému súdu v konkrétnej prejednávanej veci rozhodnúť inak; t.j. že právnym následkom straty účinnosti, prípadne platnosti napadnutého právneho predpisu je obnovenie platnosti ním zrušeného právneho predpisu. V prípade strate účinnosti alebo platnosti novelizovanej právnej úpravy platí právny predpis v znení platnom pred napadnutou zmenou alebo doplnením.

Dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný súd vyslovil nesúlad právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, strácajú ex lege účinnosť aj príslušné

vykonávacie právne predpisy vydané na vykonanie tohto právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia.

K § 93

V tomto ustanovení sú uvedené právne následky pre rozhodnutia vydané v jednotlivých veciach na základe právneho predpisu, ktorý celkom alebo sčasti stratil účinnosť na základe nálezu ústavného súdu. Ak ide o právoplatný rozsudok vydaný v trestom konaní, ktorý ešte nebol vykonaný, strata účinnosti právneho predpisu je dôvodom na obnovu konania za podmienky, že ústavný súd nerozhodne inak. Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní zostávajú nedotknuté. Avšak, prestanú byť exekučným titulom - povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

K § 94 až 101

V navrhovanej právnej úprave sú upravené podrobnosti týkajúce sa konania o súlade medzinárodných zmlúv.

Podľa čl. 7 ods. 4 ústavy sa súhlas Národnej rady Slovenskej republiky vyžaduje pred ratifikáciou medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb. Súhlasom Národnej rady Slovenskej republiky je podmienená platnosť týchto medzinárodných zmlúv.

Podľa čl. 125a ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade s ústavou alebo ústavným zákonom dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky. Ide o preventívnu kontrolu ústavnosti dojednaných medzinárodných zmlúv, účelom ktorej je zabezpečiť, aby medzinárodná zmluva, ktorou bude Slovenská republika viazaná, nebola v rozpore s ústavou a ústavnými zákonmi. Medzinárodné zmluvy vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa stávajú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Procesnú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania o súlade medzinárodnej zmluvy má prezident Slovenskej republiky [čl. 102 ods. 1 písm. a) ústavy] alebo vláda Slovenskej republiky [čl. 119 písm. h) ústavy]. Prezident Slovenskej republiky alebo vláda Slovenskej republiky môže podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom pred tým, ako predloží dojednanú medzinárodnú zmluvu na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky.

Procesnú pasívnu legitimáciu v konaní o súlade medzinárodných zmlúv má Národná rada Slovenskej republiky.

Pred rozhodnutím vo veci samej predseda ústavného súdu vyzve prezidenta Slovenskej republiky a vládu Slovenskej republiky, aby zadovážili a predložili podklady, z ktorých sa vychádzalo pri dojednaní medzinárodnej zmluvy.

Pred rozhodnutím vo veci samej si predseda ústavného súdu fakultatívne môže vyžiadať stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky ako aj stanovisko verejného ochrancu práv, stanovisko iných orgánov verejnej moci, stanovisko profesijných organizácií právnikov, stanovisko vedeckých inštitúcií pôsobiacich v oblasti práva, stanovisko významných odborníkov alebo stanovisko právnických osôb dotknutých návrhom. Každý, od koho si predseda ústavného súdu vyžiadal stanovisko, je povinný toto stanovisko poskytnúť. K návrhu na začatie konania môžu aj bez vyžiadania predkladať stanoviská zástupcovia odbornej verejnosti (tzv. listy amicus curiae), pričom však týmito stanoviskami ústavný súd nie je viazaný.

Ústavný súd je povinný o podanom návrhu rozhodnúť v zákonnej lehote. Navrhuje sa, aby táto lehota bola šesťmesačná.

O návrhu na začatie konania o súlade medzinárodnej zmluvy rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že medzinárodná zmluva je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, nálezom vysloví, že ratifikácia medzinárodnej zmluvy je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom.

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že medzinárodná zmluva nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami ústavy alebo ústavného zákona nie je medzinárodná zmluva v súlade.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu ústavného súdu v konaní o súlade medzinárodných zmlúv sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález ústavného súdu je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nálezom ústavného súdu je viazaná Národná rada Slovenskej republiky i prezident Slovenskej republiky. Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzinárodná zmluva nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, Národná rada Slovenskej republiky nemôže udeliť súhlas, ktorým je podmienená platnosť medzinárodných zmlúv uvedených v čl. 7 ods. 4 ústavy a prezident nemôže takúto zmluvu ratifikovať v zmysle svojich kompetencií, ktoré mu priznáva čl. 102 ods. 1 písm. a) ústavy. Tento postup zabezpečuje preventívnu kontrolu ústavnosti.

K § 102 až 109

V navrhovanej právnej úprave § 102 až 109 je upravené konanie o súlade predmetu referenda.

Podľa čl. 93 ods. 3 predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Podľa čl. 99 ods. 2 ústavy referendum v tej istej veci možno opakovať najskôr po uplynutí troch rokov od jeho vykonania.

Podľa čl. 95 ods. 1 ústavy referendum vyhlasuje prezident Slovenskej republiky, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov, alebo ak sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 95 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky môže pred vyhlásením referenda podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Ak prezident Slovenskej republiky podá na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, od podania návrhu prezidenta Slovenskej republiky do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky lehota podľa odseku 1 neplynie.

Podľa čl. 125b ústavy ústavný súd rozhoduje o tom, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Aktívne procesne legitimovaným účastníkom konania pred ústavným súdom je prezident Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky je oprávnený podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade predmetu referenda v prípade, ak má pochybnosti o tom, či referendum, ktoré má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom.

Návrh na začatie konania o súlade predmetu referenda musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú

a)predmet referenda,

b)právny základ vyhlásenia referenda,

c)dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k pochybnostiam o súlade predmetu referenda s ústavou alebo ústavným zákonom,

d)označenie ustanovení ústavy alebo ústavného zákona, s ktorými predmet referenda podľa navrhovateľovho názoru nie je v súlade.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je Národná rada Slovenskej republiky a ak sa má vyhlásiť referendum na základe petície občanov, petičný výbor.

Pred rozhodnutím vo veci samej si predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky a ak sa má referendum vyhlásiť na základe petície občanov, aj stanovisko petičného výboru ustanoveného podľa zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov. Každý, od koho si predseda ústavného súdu vyžiadal stanovisko podľa ods. 1, je povinný toto stanovisko poskytnúť. K návrhu na začatie konania môžu aj bez vyžiadania predkladať stanoviská zástupcovia odbornej verejnosti (tzv. listy amicus curiae), pričom však týmito stanoviskami ústavný súd nie je viazaný.

Ústavný súd je povinný rozhodnúť o návrhu na začatie konania o súlade predmetu referenda do 60 dní od doručenia návrhu. Ide o ústavnú lehotu (125b ods. 3 ústavy), ktorá má poriadkový charakter, keďže s jej nedodržaním ústava nespája žiadne právne účinky.

O návrhu na začatie konania o súlade predmetu referenda rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že predmet referenda je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento súlad nálezom. Ak ústavný súd dospeje k záveru, že predmet referenda nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami ústavy alebo ústavného zákona nie je predmet referenda v súlade.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu ústavného súdu v konaní o súlade predmetu referenda sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález ústavného súdu, či predmet referenda je alebo nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Ak ústavný súd rozhodne, že predmet referenda nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, referendum nemožno vyhlásiť. Ide o preventívnu kontrolu ústavnosti.

Ak ústavný súd svojím nálezom vysloví, že predmet referenda je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, prezident Slovenskej republiky je povinný vyhlásiť referendum. Podľa ústavy (čl. 95 ods. 3) tak musí urobiť do 30 od prijatia petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky s tým, že táto lehota neplynutie (spočíva), ak podá návrh na začatie konania o súlade referenda.

K § 110 až 115

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 126 ods. 1 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu rozhodovanie kompetenčných sporov medzi ústrednými orgánmi štátnej správy. Ide o subsidiárnu pôsobnosť - ústavný súd je oprávnený rozhodovať kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy len v prípade, ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán.

Navrhuje sa, aby aktívne procesne legitimovaným účastníkom konania bol ten ústredný orgán štátnej správy, ktorý tvrdí, že má právomoc vo veci rozhodnúť, ako aj ten, ktorý svoju právomoc rozhodnúť vo veci odmieta. Táto právna úprava odstráni pochybnosti o tom, kto je vecne legitimovaný na konanie pred ústavným súdom vo veciach rozhodovania kompetenčných sporov medzi ústrednými orgánmi štátnej správy.

Podmienkou konania pred ústavným súdom podľa čl. 126 ods. 1 ústavy je existencia kompetenčného sporu medzi ústrednými orgánmi štátnej správy.

Návrh na začatie konania v kompetenčnom spore musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú

a)skutkový a právny základ kompetenčného sporu,

b)dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k tvrdeniu, že má právomoc vo veci rozhodnúť alebo k tvrdeniu, že nemá právomoc vo veci rozhodnúť,

c)spisové podklady potrebné na rozhodnutie ústavného súdu.

Účastníkmi konania sú navrhovateľ a ústredné orgány štátnej správy, ktorých sa kompetenčný spor týka.

Návrh na začatie konania v spore o právomoc medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ktorý bol prijatý na ďalšie konanie, môže navrhovateľ vziať späť iba so súhlasom ústavného súdu. Ak navrhovateľ vezme svoj návrh na začatie konania späť a ústavný súd so späťvzatím návrhu súhlasí, uznesením konanie zastaví.

Ak rozhodnutie v kompetenčnom spore patrí podľa osobitného zákona do právomoci iného štátneho orgánu, ústavný súd návrh uznesením odmietne pre nedostatok právomoci na jeho prerokovanie.

O návrhu na začatie konania v kompetenčnom spore rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak rozhodnutie v kompetenčnom spore patrí do právomoci ústavného súdu, ústavný súd nálezom rozhodne, ktorý z ústredných orgánov štátnej správy, ktorých sa kompetenčný spor týka, má právomoc vo veci rozhodnúť.

Ak ústredný orgán štátnej správy vydal rozhodnutie vo veci, ktorej sa kompetenčný spor týka a podľa ústavného súdu má právomoc vo veci rozhodnúť iný ústredný orgán štátnej správy, ústavný súd svojím nálezom takéto rozhodnutie zruší. Ak ústredný orgán štátnej správy vydal vo veci, ktorej sa kompetenčný spor týka, rozhodnutie, ktorým poprel svoju právomoc a podľa ústavného súdu má právomoc vo veci rozhodnúť, ústavný súd svojím nálezom takéto rozhodnutie zruší.

K § 116 až 121

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 126 ods. 2 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu rozhodovanie v sporných prípadoch o tom, či je daná kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Aktívne procesne legitimovaným účastníkom konania je Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak jeho kontrolná pôsobnosť v konkrétnom prípade je namietaná dotknutým subjektom, ako aj ten, kto ako dotknutý subjekt namieta kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky v konkrétnej veci.

Návrh na začatie konania v spore o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú

a)skutkový a právny základ sporu,

b)dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k tvrdeniu, že vec patrí do kontrolnej pôsobnosti Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky alebo k tvrdeniu, že vec do takej pôsobnosti nepatrí,

c)listinné podklady týkajúce sa veci, ktoré má navrhovateľ k dispozícii.

Účastníkmi konania sú Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky a ten, kto je priamo dotknutý namietanou kontrolnou pôsobnosťou Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Návrh na začatie konania v spore o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky môže navrhovateľ vziať späť iba so súhlasom ústavného súdu. Ak navrhovateľ vezme svoj návrh na začatie konania späť a ústavný súd so späťvzatím návrhu súhlasí, uznesením konanie zastaví.

O návrhu na začatie konania v spore o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ústavný súd nálezom rozhodne, či v spornom prípade je daná kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Navrhuje sa, aby od podania návrhu na začatie konania v spore o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu do rozhodnutia ústavného súdu v tomto konaní nemohol Najvyšší kontrolný úrad v konkrétnej veci, ktorej sa spor o kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu týka, vykonať kontrolu a ak s vykonávaním kontroly už začal, aby v nej nemohol pokračovať.

K § 122

V § 122 až 135 je upravené konanie o ústavnej sťažnosti. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 127 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu rozhodovanie o ústavných sťažnostiach, t.j. o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ide o kompetenciu ústavného súdu v oblasti následnej kontroly ústavnosti, účelom ktorej je zabezpečiť ochranu základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Ústavná sťažnosť je teda ústavným prostriedkom právnej ochrany pred porušením základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Aktívne procesne legitimovaným účastníkom konania na podanie ústavnej sťažnosti je sťažovateľ. Sťažovateľom môže fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva a slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

K § 123

V tomto ustanovení sú vymedzené osobitné obsahové náležitosti ústavnej sťažnosti. Okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí ústavná sťažnosť musí obsahovať osobitné náležitosti, ktorými sú:

a)označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b)označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c)označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d)konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

e)označenie dôvodov, pre ktoré sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia a vymedzenie jeho rozsahu v prípade, ak sa domáha finančného zadosťučinenia,

f)kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

K § 124

Ďalšom podmienkou na úspešné podanie ústavnej sťažnosti je podanie ústavnej sťažnosti v zákonnej lehote, ktorá je dvojmesačná. Začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

K § 125

Pasívne legitimovaným účastníkom konania o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby je orgán verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje.

K § 126

Navrhovaná právna úprava stanovuje, že v prípade, ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní prijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5) upovedomí o podanej ústavnej sťažnosti zúčastnenú osobu, pričom táto zúčastnená osoba bude mať právo vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote určenej ústavným súdom.

K § 127

Konanie o ústavnej sťažnosti možno začať len na základe ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom. Preto v prípade, ak sťažovateľ vezme ústavnú sťažnosť späť, súd konanie o ústavnej sťažnosti zastaví. Ide o uplatnenie dispozičnej zásady. Nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli chránil a presadzoval svoje základné práva a slobody.

K § 128

Podanie ústavnej sťažnosti nemá odkladný účinok.Účelom tejto právnej úpravy je zabrániť zneužitiu podávania nedôvodných ústavných sťažností.

K § 129 až 131

V záujme zabezpečenia účinnej ochrany ústavnosti navrhovaná právna úprava umožňuje ústavnému súdu odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu alebo rozhodnúť o dočasnom opatrení.

Navrhovaná právna úprava umožňuje ústavnému súdu na návrh sťažovateľa odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.

Navrhovaná právna úprava zároveň ústavnému súdu umožňuje na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Odklad vykonateľnosti aj dočasné opatrenie zanikajú najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o ich skoršom zrušení. Odklad vykonateľnosti aj dočasné opatrenie môže ústavný súd i bez návrhu zrušiť, ak sa v priebehu konania ukáže, že pominuli dôvody, pre ktoré sa nariadili, alebo sa ukáže, že tieto dôvody vôbec neboli dané.

K § 132

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavných sťažnostiach má subsidiárny charakter. Ústavný súd svojou činnosťou nemôže nahrádzať činnosť iných orgánov verejnej moci. To znamená, že do pôsobnosti ústavného súdu nepatrí rozhodovanie o ústavných sťažnostiach vo veciach základných práv a slobôd sťažovateľa, ak rozhodovanie o nich patrí do právomoci iného súdu. V takom prípade ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci. Zásada subsidiarity ústavného súdu na konanie o ústavnej sťažnosti vyplýva priamo zo znenia čl. 127 ods. 1 ústavy, na ktoré nadväzuje právna úprava uvedená v tomto ustanovení.

Zásada subsidiarity sa dôsledne premieta aj do právnej úpravy uvedenej v odseku 2, podľa ktorej je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. Táto podmienka sa nevyžaduje, ak sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je na sťažovateľovi.

K § 133 až 135

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy.

O ústavnej sťažnosti rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd vyhovie ústavnej sťažnosti, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody. Takýto výrok ústavného súdu už sám o sebe predstavuje pre sťažovateľa určitú formu morálnej satisfakcie. Deklarovanie porušenia základných práv a slobôd však nemusí byť dostatočnou nápravou. Preto ústavná úprava a na ňu nadväzujúca zákonná úprava priznáva ústavnému súdu právomoc nielen deklarovať porušenie základných práv a slobôd, ale aj zrušiť rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, prípadne zrušiť iný zásah, ak to povaha veci pripúšťa. Kasačná právomoc ústavného súdu sa týka rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej moci, vrátane rozhodnutí a opatrení všeobecných súdov.

Ak ústavný súd vyhovie ústavnej sťažnosti, v záujme zabezpečenia účinnej ochrany základných práv a slobôd ústava a následne zákonná úprava priznáva ústavnému súdu aj ďalšie právomoci. Ústavný súd je oprávnený

a)prikázať, aby vo veci konal ten orgán verejnej moci, ktorý svojou nečinnosťou porušil základné práva a slobody sťažovateľa,

b)vrátiť vec príslušnému orgánu verejnej moci na ďalšie konanie,

c)zakázať orgánu verejnej moci, aby pokračoval v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa,

d)prikázať, aby orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, obnovil stav pred ich porušením,

e)priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Uvedená právomoc ústavného súdu vo vzťahu k orgánom verejnej moci sa vzťahuje aj na fyzické osoby a právnické osoby, ktorým zákon priznal právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Prípadné nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu je právnym dôvodom na podanie novej ústavnej sťažnosti za predpokladu splnenia všetkých náležitostí ústavnej sťažnosti podľa § 123.

Orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške určenej ústavným súdom ako primerané finančné zadosťučinenie najneskôr do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, nezaplatí v lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi, zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5% ročne až do jeho zaplatenia. Ide o právnu úpravu, ktorá reaguje na poznatky aplikačnej praxe - orgány verejnej moci nie vždy riadne a včas reagujú na rozhodnutie ústavného súdu o priznaní finančného zadosťučinenia. Predpokladá sa, že sankcionovanie orgánov verejnej moci úrokom z omeškania v navrhovanej výške zabráni poškodzovaniu sťažovateľov a prispeje k vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike.

K § 136 až 144

V § 136 až 144 je upravené konanie o sťažnosti orgánu územnej samosprávy. Ide o právnu úpravu, ktorá vyplýva z čl. 127a ústavy. Podľa čl. 127a ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do veci územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti orgánu územnej samosprávy, vysloví, v čom spočíva neústavné alebo nezákonné rozhodnutie alebo neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, aký ústavný zákon alebo zákon bol porušený a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zruší, alebo ak porušenie práva spočívalo v inom zásahu, než je rozhodnutie, zakáže pokračovať v porušovaní práva a prikáže, ak je to možné, aby sa obnovil stav pred porušením.

Účelom priznania právomoci ústavnému súdu konať a rozhodovať o sťažnosti orgánu územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy je zabezpečiť účinnú ochranu ústavou garantovaného práva na územnú samosprávu (štvrtá hlava ústavy). Štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 67 ods. 3 ústavy).

Možnosť orgánov územnej samosprávy domáhať sa ochrany pred kvalifikovaným zásahom do vecí územnej samosprávy vyplýva aj z čl. 11 Európskej charty miestnej samosprávy.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do veci územnej samosprávy je orgán územnej samosprávy, ktorý tvrdí, že neústavným alebo nezákonným rozhodnutím alebo iným neústavným alebo nezákonným zásahom sa zasiahlo do veci územnej samosprávy. To znamená, že sťažnosť vo veciach územnej samosprávy nemôže podať samotná obec alebo samosprávny kraj, ale starosta obce (primátor mesta), obecné zastupiteľstvo (mestské zastupiteľstvo), predseda samosprávneho kraja alebo zastupiteľstvo samosprávneho kraja.

Vecou územnej samosprávy sa rozumie najmä právomoc a pôsobnosť obce a samosprávneho kraja, ako aj princípy samosprávy.

Okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí sťažnosť musí obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú:

a)označenie veci územnej samosprávy, do ktorej sa zasiahlo,

b)označenie orgánu verejnej moci, ktorý zasiahol do veci územnej samosprávy,

c)označenie právoplatného rozhodnutia alebo iného zásahu, ktorým sa zasiahlo do veci územnej samosprávy,

d)kópia právoplatného rozhodnutia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k zásahu do veci územnej samosprávy.

Ďalšom podmienkou na úspešné podanie sťažnosti vo veciach územnej samosprávy je podanie sťažnosti v zákonnej lehote, ktorá je dvojmesačná. Začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia alebo upovedomenia o inom zásahu do veci územnej samosprávy. Pri inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa orgán územnej samosprávy mohol o tomto zásahu dozvedieť. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.

Navrhovaná právna úprava umožňuje, aby v prípade, ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní prijme sťažnosť vo veciach územnej samosprávy na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5) a povaha veci to bude vyžadovať, mohol upovedomiť o podanej sťažnosti vo veciach územnej samosprávy fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá je alebo bola účastníkom konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie, prijaté opatrenie alebo vykonaný iný neústavný alebo nezákonný zásah, ktorým malo dôjsť k zásahu do veci územnej samosprávy, ak by rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti vo veciach územnej samosprávy mohlo byť právne postavenie tejto fyzickej osoby alebo právnickej osoby priamo dotknuté. Táto osoba bude mať postavenie zúčastnenej osoby, pričom bude mať právo vyjadriť sa k sťažnosti v lehote určenej ústavným súdom.

V konaní o sťažnosti vo veciach územnej samosprávy prevažuje záujem územnej samosprávy, orgán ktorej sťažnosť na ústavný súd podal, nad iným verejným záujmom. To znamená prevahu dispozičnej zásady, a teda i povinnosť ústavného súdu zastaviť konanie v prípade, ak vezme orgán územnej samosprávy späť podanú sťažnosť. Môže tak urobiť aj bez súhlasu ústavného súdu.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti orgánu územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy má subsidiárny charakter. Ústavný súd svojou činnosťou nemôže nahrádzať činnosť iných orgánov verejnej moci. To znamená, že do pôsobnosti ústavného súdu nepatrí rozhodovanie o sťažnostiach vo veciach územnej samosprávy, ak rozhodovanie o nich patrí do právomoci iného súdu. V takom prípade ústavný súd uznesením sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci. Zásada subsidiarity ústavného súdu na konanie o sťažnosti vyplýva priamo zo znenia čl. 127a ods. 1 ústavy, na ktoré nadväzuje právna úprava uvedená v ustanovení § 142 ods. 1.

Zásada subsidiarity sa dôsledne premieta aj do právnej úpravy uvedenej v § 142 ods. 2, podľa ktorej je sťažnosť neprípustná, ak orgán územnej samosprávy nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu pred namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom do veci územnej samosprávy. Táto podmienka sa nevyžaduje, ak orgán verejnej správy preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu pred namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom do veci územnej samosprávy nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je na orgáne územnej samosprávy, ktorý podal sťažnosť vo veciach územnej samosprávy.

O sťažnosti orgánu územnej samosprávy rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd sťažnosti vo veciach územnej samosprávy vyhovie, v náleze vysloví, v čom spočíva neústavnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia alebo iného zásahu do veci územnej samosprávy, ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona alebo bolo porušené a akým právoplatným rozhodnutím alebo zásahom k porušeniu došlo. Aj pri rozhodovaní vo veciach územnej samosprávy má ústavný súd kasačnú právomoc. V prípade, ak sa do vecí

územnej samosprávy zasiahlo rozhodnutím, ústavný súd nemôže rozhodnúť namiesto orgánu verejnej moci, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie. V takom prípade rozhodnutie orgánu verejnej moci zruší a ak je to potrebné, vec vráti na ďalšie konanie. Orgán verejnej moci je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V záujme zabezpečenia účinnej ochrany práva na územnú samosprávu má ústavný súd priznané aj ďalšie právomoci. Ústavný súd je oprávnený zakázať pokračovanie v porušovaní ústavy, ústavného zákona, alebo zákona a prikázať, ak je to možné, aby sa obnovil stav pred porušením. Orgán verejnej moci, ktorému bola takáto povinnosť uložená, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu.

Navrhuje sa, aby sa na konanie o sťažnosti orgánu územnej samosprávy primerane vzťahovali ustanovenia upravujúce odklad vykonateľnosti a dočasné opatrenie v rámci konania o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

K § 145 až 150

V § 145 až 150 je upravené konanie o výklad ústavy a ústavných zákonov. Ide o právnu úpravu, ktorá vyplýva z čl. 128 ústavy. Čl. 128 ústavy priznáva ústavnému súdu oprávnenie podávať legálny výklad ústavy a ústavných zákonov, t.j. objasňovať zmysel a obsah právnych noriem, ktoré tvoria ústavný poriadok Slovenskej republiky.

Obligatórnou podmienkou prijatia návrhu na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona je preukázanie sporu o interpretáciu a aplikáciu príslušnej ústavnej normy medzi orgánmi verejnej moci.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie návrhu na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona sú:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky

c)vláda Slovenskej republiky,

d)súd v súvislosti s prejednávanou vecou,

e)generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Návrh na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona musí okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú údaje o tom,

a)ktorú časť ústavy alebo ktoré z jej ustanovení, ktorý ústavný zákon, ktorú jeho časť alebo ktoré z jeho ustanovení má ústavný súd vyložiť,

b)z akých dôvodov je vec sporná,

c)ktorý orgán verejnej moci nesprávne vykladá ústavu alebo ústavný zákon.

Pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že nesprávne vykladá ústavu alebo ústavný zákon.

V konaní o výklad ústavy alebo ústavného zákona prevažuje verejný záujem nad dispozičným oprávnením navrhovateľa disponovať svojím návrhom. Preto navrhovateľ môže zobrať späť svoj návrh na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona len so súhlasom ústavného súdu.

O návrhu na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Výklad ústavy alebo ústavného zákona, ktorý vyhlási vo svojom náleze vo výrokovej časti ústavný súd, je všeobecne záväzný a vyhlasuje sa v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu ústavného súdu, ako aj znenie pripojených odlišných stanovísk. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 151 až 155

V § 151 až 155 je upravené konanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 1 ústavy.

Platnosť voľby poslancov overuje Národná rada Slovenskej republiky (čl. 76 ústavy) na základe návrhu Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý overuje osvedčenia za poslancov (§ 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov). Osvedčenia za poslancov vydáva kandidátom zvoleným za poslancov Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán (§ 70 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady je ktorýkoľvek poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý sa domáha preskúmania overenia mandátu iného poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a osoba, ktorá tvrdí, že jej mandát mal byť overený.

Sťažnosť proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady musí obsahovať všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania, pričom sťažovateľ k nej musí pripojiť uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o overení alebo neoverení mandátu.

Sťažnosť proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky musí byť podaná v zákonnej lehote, t.j. do desiatich dní od prijatia uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je Národná rada Slovenskej republiky. Pasívne legitimovaným účastníkom konania je aj dotknutý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý nepodal sťažnosť, ak sa sťažnosťou namieta overenie alebo neoverenie jeho mandátu.

O sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ústavný súd sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovie, ak je uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky vecne správne. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky zruší a vec jej vráti na ďalšie konanie. Národná rada Slovenskej republiky je viazaná právnym názorom ústavného súdu.

K § 156 až 163

V § 156 až 163 je upravené konanie vo volebných veciach. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 2 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu právo rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.

Voľby prezidenta Slovenskej republiky sú upravené v štvrtej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky sú upravené v druhej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Voľby do Európskeho parlamentu sú upravené v tretej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Voľby do orgánov samosprávnych krajov sú upravené v šiestej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Voľby do orgánov samosprávy obcí sú upravené v siedmej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Účelom konania vo volebných veciach je napraviť prípadnú neústavnosť alebo nezákonnosť napadnutých volieb, a tým zabezpečiť slobodnú súťaž politických síl.

V navrhovanej právnej úprave § 157 sú vymedzení aktívne procesne legitimovaní účastníci konania pred ústavným súdom vo volebných veciach, a to v členení podľa tohto, ústavnosť a zákonnosť ktorých volieb napadajú.

Návrh na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky môžu podať:

a)kandidát na funkciu prezidenta Slovenskej republiky, ktorý nebol zvolený, ak získal aspoň 5% platných hlasov,

b)skupina najmenej 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá podala platný návrh na kandidáta na funkciu prezidenta Slovenskej republiky,

c)generálny prokurátor Slovenskej republiky,

d)petičný výbor zastupujúci skupinu občanov, ktorá podala platný návrh na kandidáta na funkciu prezidenta Slovenskej republiky.

Návrh na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a do Európskeho parlamentu môžu podať politické strany alebo politické hnutia a ich koalície, ktoré podali platné kandidátne listiny podľa osobitných predpisov.

Návrh na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy môžu podať:

a)kandidát na funkciu v orgáne územnej samosprávy, ktorý nebol zvolený, ak získal aspoň 10% platných hlasov,

b)politické strany alebo politické hnutia a ich koalície, ktoré podali platné kandidátne listiny podľa osobitných predpisov,

c)10 % oprávnených voličov príslušného volebného obvodu.

V § 158 a 159 sú vymedzené osobitné náležitosti návrhu na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb a zákonná desaťdňová lehota, v ktorej musí byť podaný návrh na začatie konania.

V § 160 sú vymedzení pasívne procesne legitimovaní účastníci konania pred ústavným súdom, a to v členení podľa toho, ústavnosť a zákonnosť ktorých volieb sa napáda.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky je kandidát, ktorý bol v napadnutých voľbách zvolený za prezidenta Slovenskej republiky.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do Národnej rady Slovenskej republiky alebo volieb do Európskeho parlamentu sú politické strany alebo politické hnutia a ich koalície, ktoré získali v napadnutých voľbách zastúpenie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v Európskom parlamente.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy sú:

1.politické strany alebo politické hnutia a ich koalície, ktoré získali v napadnutých voľbách zastúpenie v obecnom zastupiteľstve, mestskom zastupiteľstve alebo miestnom zastupiteľstve alebo v zastupiteľstve samosprávneho kraja a zvolení nezávislí kandidáti,

2.starosta obce, primátor mesta alebo starosta mestskej časti alebo predseda samosprávneho kraja zvolený v napadnutých voľbách, ak sa konanie týka volieb starostu obce, primátora mesta alebo starostu mestskej časti alebo predsedu samosprávneho kraja.

V rámci dokazovania si ústavný súd môže vyžiadať všetky volebné dokumenty a vykonať úkony potrebné na dosiahnutie účelu konania. Ak ústavný súd otvorí zapečatenú volebnú dokumentáciu, umožní účastníkom konania a predsedovi príslušnej volebnej komisie, aby boli prítomní pri jej otvorení. O otvorení zapečatenej volebnej dokumentácie sa spíše zápisnica, ktorú podpíšu prítomné osoby, medzi ktorými musí byť sudca spravodajca. Po vykonaní potrebných úkonov ústavný súd volebnú dokumentáciu zapečatí. Sudca spravodajca môže vyslúchnuť svedkov. Pri výsluchu môžu byť prítomní účastníci konania, ich zástupcovia a poverení zamestnanci kancelárie ústavného súdu.

Vo volebných veciach musí ústavný súd rozhodnúť v zákonnej deväťdesiatdňovej lehote, ktorá začína plynúť od doručenia návrhu na začatie konania.

O návrhu na začatie konania vo volebných veciach rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd návrhu na začatie konania vo volebných veciach vyhovie, podľa povahy veci voľby vyhlási za neplatné, zruší napadnutý výsledok volieb alebo zruší rozhodnutie volebnej komisie a vyhlási za zvoleného toho, kto bol riadne zvolený.

Nález, ktorým ústavný súd rozhodol o návrhu na začatie konania vo volebných veciach sa doručí účastníkom konania, Národnej rade Slovenskej republiky a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. V prípade, ak pôjde o voľby do Európskeho parlamentu, doručí sa tento nález aj Európskemu parlamentu. Ak pôjde o voľby do orgánu územnej samosprávy, doručí sa nález ústavného súdu aj príslušnému orgánu územnej samosprávy.

Právoplatnosť a vykonateľnosť nadobúda nález, ktorým ústavný súd rozhodol o návrhu na začatie konania vo volebných veciach, dňom doručenia Národnej rade Slovenskej republiky.

K § 164 až 168

V § 164 až 168 je upravené konanie o sťažnosti proti výsledku referenda. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 3 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti výsledku referenda.

Právomoc ústavného súdu v oblasti kontroly výsledkov referenda je spojená s inštitútom celoštátneho referenda, ktoré je upravené v čl. 93 až 100 ústavy a v ôsmej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti výsledku referenda sú:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)generálny prokurátor Slovenskej republiky,

e)petičný výbor zastupujúci skupinu aspoň 350 000 občanov, na požiadanie ktorej prezident Slovenskej republiky referendum vyhlásil.

Sťažnosť proti výsledku referenda musí byť podaná ústavného súdu najneskôr do desiatich dní od zverejnenia výsledku referenda. Uvedená lehota na podanie sťažnosti proti výsledku referenda sa zjednotila s lehotami na podanie sťažnosti vo volebných veciach, pričom treba poukázať na skutočnosť, že referendum je odrazom suverenity ľudu a v záujme zachovania určitej právnej istoty je potrebné aby bolo možné predmetnú sťažnosť do desiatich dní.

Konanie o sťažnosti proti výsledku referenda je nesporovým konaním, čo výrazne ovplyvňuje jeho charakter. Sťažnosťou možno napadnúť každý výsledok platného referenda. Preto v tomto type konania nie je ustanovený pasívne legitimovaný účastník konania pred ústavným súdom, teda ten, proti komu sťažnosť smeruje.

V rámci dokazovania si ústavný súd môže vyžiadať všetky doklady o hlasovaní a vykonať úkony potrebné na preskúmanie ústavnosti alebo zákonnosti priebehu referenda. Ak ústavný súd otvorí zapečatenú dokumentáciu o hlasovaní, umožní navrhovateľovi a predsedovi príslušnej volebnej komisie, aby boli prítomní pri jej otvorení. O otvorení zapečatenej dokumentácie sa spíše zápisnica, ktorú podpíšu prítomné osoby, medzi ktorými musí byť sudca spravodajca. Po vykonaní potrebných úkonov ústavný súd dokumentáciu opätovne zapečatí.

O sťažnosti proti výsledku referenda rozhodne do 60 dní od doručenia sťažnosti ústavný súd v zmysle § 64 nálezom. Predĺženie lehoty vychádza z potrieb praxe, nakoľko súčasná lehota sa javila ako nereálna lehota pre rozhodnutie.

Ústavný súd vyhovie sťažnosti proti výsledku referenda, ak zistí,

1.že porušenie ústavy alebo zákona mohlo ovplyvniť výsledok referenda alebo

2.že skutočný výsledok referenda bol iný.

Ak ústavný súd zistí, že porušenie ústavy alebo zákona mohlo ovplyvniť výsledok referenda, vyhlási referendum za neplatné.

Ak ústavný súd zistí, že skutočný výsledok referenda bol iný, zruší zápisnicu štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán o výsledku referenda a vyhlási výsledok referenda.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu, ktorým ústavný súd rozhodol o sťažnosti proti výsledku referenda, sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a prostredníctvom Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález, ktorým ústavný súd rozhodol o sťažnosti proti výsledku referenda, je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 169 až 175

V § 169 až 175 je upravené konanie o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 3 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.

Právomoc ústavného súdu v oblasti kontroly výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je spojená s právnou úpravou týkajúcou sa odvolania prezidenta z funkcie pred skončením jeho volebného obdobia ľudovým hlasovaním. Odvolanie prezidenta Slovenskej republiky ľudovým hlasovaním má právny základ v čl. 106 ústavy a v piatej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je:

a)prezident Slovenskej republiky, o odvolaní ktorého sa uskutočnilo ľudové hlasovanie,

b)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Sťažnosť proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky musí byť podaná ústavnému súdu najneskôr do desiatich dní od vyhlásenia výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky. Uvedená lehota na podanie sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky sa zjednotila s lehotami na podanie sťažnosti vo volebných veciach, pričom treba poukázať na skutočnosť, že referendum je odrazom suverenity ľudu a v záujme zachovania určitej právnej istoty je potrebné aby bolo možné predmetnú sťažnosť do desiatich dní.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania vo veci sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je Národná rada Slovenskej republiky a ak sťažnosť proti výsledku ľudového hlasovania nepodal prezident Slovenskej republiky, o odvolaní ktorého sa uskutočnilo ľudové hlasovanie, potom aj prezident.

V rámci dokazovania si ústavný súd môže vyžiadať všetky doklady o ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky a vykonať úkony potrebné na preskúmanie jeho ústavnosti alebo zákonnosti. Ak ústavný súd otvorí zapečatenú dokumentáciu o hlasovaní, umožní účastníkom konania a predsedovi príslušnej komisie na hlasovanie, aby boli prítomní pri jej otvorení. O otvorení zapečatenej dokumentácie sa spíše zápisnica, ktorú podpíšu prítomné osoby, medzi ktorými musí byť sudca spravodajca. Po vykonaní potrebných úkonov ústavný súd dokumentáciu opätovne zapečatí.

O sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

O sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je ústavný súd povinný rozhodnúť v lehote 30 dní od doručenia sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky. Predĺženie lehoty vychádza z potrieb praxe, nakoľko súčasná lehota sa javila ako nereálna lehota pre rozhodnutie.

Ústavný súd vyhovie sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, ak zistí,

1.že porušenie ústavy alebo zákona mohlo ovplyvniť výsledok ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky alebo

2.že skutočný výsledok ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky bol iný.

Ak ústavný súd zistí, že porušenie ústavy alebo zákona mohlo ovplyvniť výsledok ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, vyhlási hlasovanie za neplatné.

Ak ústavný súd zistí, že skutočný výsledok ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky bol iný, zruší zápisnicu ústrednej komisie pre hlasovanie a vyhlási výsledok hlasovania.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu, ktorým ústavný súd rozhodol o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta

Slovenskej republiky, sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a prostredníctvom Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález, ktorým ústavný súd rozhodol o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 176 až 179

V § 176 až 179 je upravené konanie o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky, ktoré vyplýva z čl. 105 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 105 ods. 2 ústavy v prípade, ak prezident nemôže vykonávať svoju funkciu dlhšie ako šesť mesiacov, ústavný súd vyhlási, že funkcia prezidenta sa uvoľnila. Dňom tohto vyhlásenia sa skončí funkčné obdobie doterajšieho prezidenta.

Aktívne procesne legitimovanými na podanie návrhu na vyhlásenie rozhodnutia ústavného súdu, že sa uvoľnila funkcia prezidenta Slovenskej republiky, sú:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)vláda Slovenskej republiky,

c)generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky je prezident Slovenskej republiky dotknutý návrhom podaným na ústavný súd.

Navrhovaná právna úprava umožňuje, aby si ústavný súd v rámci dokazovania mohol vyžiadať všetky doklady, ktoré považuje za potrebné na rozhodnutie, či prezident Slovenskej republiky nemôže vykonávať svoju funkciu. Ústavnému súdu priznáva aj právo na sprístupnenie údajov zo zdravotnej dokumentácie prezidenta Slovenskej republiky, ktorého sa týka konanie pred ústavným súdom o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky. Bez týchto oprávnení by ústavný súd nemohol kvalifikovane rozhodnúť o tom, či sa uvoľnila funkcia prezidenta Slovenskej republiky z dôvodu, že nemôže vykonávať svoju funkciu dlhšie ako šesť mesiacov. Rozhodnutie ústavného súdu o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 105 ods. 2 ústavy má závažné právne následky. Ak ústavný súd rozhodne, že sa funkcia prezidenta Slovenskej republiky uvoľnila, jeho funkčné obdobie sa skončí.

O návrhu na vyhlásenie rozhodnutia ústavného súdu, že sa uvoľnila funkcia prezidenta Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu, ktorým ústavný súd rozhodol o návrhu na vyhlásenie rozhodnutia o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky, sa spolu so znením pripojených odlišných stanovísk vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a prostredníctvom Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Plénum ústavného súdu rozhodne, ktorá časť odôvodnenia nálezu, z ktorej je zrejmé, aký je právny názor ústavného súdu a aké dôvody ho k nemu viedli, sa vyhlási v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nález, ktorým ústavný súd rozhodol o návrhu na vyhlásenie rozhodnutia o uvoľnení funkcie prezidenta Slovenskej republiky, je právoplatný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Ak ústavný súd rozhodne, že funkcia prezidenta Slovenskej republiky sa uvoľnila, dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa skončí funkčné obdobie prezidenta Slovenskej republiky, na vyhlásenie uvoľnenia funkcie ktorého bol podaný návrh.

K § 180 až 184

V § 180 až 184 je upravené konanie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 4 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v zhode s ústavnými zákonmi a s inými zákonmi.

Rozpustenie alebo pozastavenie činnosti politickej strany alebo politického hnutia považuje ústavodarca za závažný zásah do demokratickej súťaže politických síl, preto preskúmanie ústavnosti rozpustenia alebo pozastavenia činnosti politickej strany alebo politického hnutia zveruje ústavnému súdu.

Súčasná zákonná úprava - zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov - nepozná pojem „pozastavenie činnosti politickej strany alebo politického hnutia“. Pozná pojem zánik politickej strany alebo politického hnutia (výmazom z registra), ktorému predchádza zrušenie politickej strany alebo politického hnutia. Jedným z právnych dôvodov na zrušenie politickej strany alebo politického hnutia je právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o rozpustení politickej strany alebo politického hnutia. Podať návrh na rozpustenie politickej strany alebo politického hnutia na Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený generálny prokurátor Slovenskej republiky. Podľa § 15 ods. 1 písm. g) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre generálny prokurátor je oprávnený podať návrh ústavnému súdu na preskúmanie rozhodnutia o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia. Táto právna úprava koreluje s dikciou čl. 129 ods. 4 ústavy, ktorý zveruje do právomoci ústavného súdu rozhodnosť o ústavnosti a zákonnosti nielen rozpustenia, ale aj pozastavenia činnosti politickej strany alebo politického hnutia. Preto navrhovaná právna úprava počíta s oboma možnosťami, aj keď platné znenie zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov neupravuje problematiku pozastavenie činnosti politickej strany alebo politického hnutia.

Podľa navrhovanej právnej úpravy aktívne procesne legitimovanými na podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia sú:

a)politická strana alebo politické hnutie, ktoré boli rozpustené alebo ktorých činnosť bola pozastavená,

b)generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Navrhuje sa, aby podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom malo odkladný účinok. Nepriznanie odkladného účinku by mohlo vážne ohroziť alebo poškodiť slobodnú súťaž demokratických síl. S ohľadom na uvedené ústavný súd bezodkladne oznámi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky doručenie návrhu na začatie konania, nakoľko správny súd doručuje Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako registrovému orgánu

právoplatné rozhodnutie o rozpustení politickej strany, proti ktorému môže politická strana podať do dvoch mesiacov sťažnosť. Ak by sa o podaní takejto sťažnosti, ktorá má odkladný účinok, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nedozvedelo, politickú stranu by vymazalo z registra politických strán, čo by mohlo vážne ohroziť alebo poškodiť slobodnú súťaž demokratických síl.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, ktorý v poslednom stupni rozhodol o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia.

Účastníkmi konania o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia sú orgán verejnej moci, ktorý rozhodol o rozpustení alebo o pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia v poslednom stupni, politická strana alebo politické hnutie, ktoré boli rozpustené alebo ktorých činnosť bola pozastavená a generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Navrhuje sa, aby sa na konanie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia primerane použili ustanovenia upravujúce konanie o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

O návrhu na preskúmanie rozhodnutia o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Navrhuje sa, aby sa rozhodnutie ústavného súdu okrem účastníkov doručovalo aj Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí vedenie registra politických strán a politických hnutí.

K § 185 až 188

V § 185 až 188 je upravené konanie o obžalobe na prezidenta Slovenskej republiky. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 5 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o obžalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo veci úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady.

Podľa čl. 107 ústavy prezidenta Slovenskej republiky možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. O podaní obžaloby na prezidenta rozhoduje Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Obžalobu podáva Národná rada Slovenskej republiky na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodne v pléne. Odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená stratu funkcie prezidenta a stratu spôsobilosti túto funkciu opätovne získať.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie obžaloby je Národná rada Slovenskej republiky, ak sa na podaní obžaloby uzniesla trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je prezident Slovenskej republiky.

Trestným zákonom je ústavný súd viazaný, len pokiaľ ide posúdenie naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu vlastizrady. Trestný zákon vymedzuje skutkovú podstatu trestného činu vlastizrady v § 311 takto: „Občan Slovenskej republiky, ktorý v spojení s

cudzou mocou alebo s cudzím činiteľom spácha trestný čin úkladov proti Slovenskej republike, teroru, záškodníctva alebo sabotáže, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie.“.

Na konanie a rozhodovanie o obžalobe prezidenta Slovenskej republiky sa primerane použijú ustanovenia Trestného poriadku.

O obžalobe prezidenta Slovenskej republiky rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 rozsudkom.

Odsudzujúci rozsudok ústavného súdu znamená podľa čl. 107 ústavy stratu funkcie prezidenta Slovenskej republiky a stratu spôsobilosti túto funkciu opätovne získať.

K § 189 až 197

V § 189 až 197 je upravené konanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 6 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Výnimočný stav vyhlasuje prezident Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky [čl. 102 ods. 1 písm. m) a čl. 119 písm. n) ústavy].

Núdzový stav vyhlasuje vláda Slovenskej republiky [čl. 119 písm. n) ústavy].

Podľa čl. 102 ods. 3 ústavy podmienky vypovedania vojny, vyhlásenia vojnového stavu, vyhlásenia výnimočného stavu, vyhlásenia núdzového stavu a spôsob výkonu verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu ustanoví ústavný zákon.

Na túto ústavnú úpravu nadväzuje ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov.

Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v čl. 4 vymedzuje podmienky, za akých môže a za akých nesmie prezident Slovenskej republiky vyhlásiť výnimočný stav (odseky 1 a 3), dobu, na ktorú možno vyhlásiť výnimočný stav (odsek 2), základné práva a slobody, ktoré môžu byť obmedzené v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas počas výnimočného stavu, aké povinnosti možno uložiť na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území (odseky 4 a 5) a aké prostriedky možno použiť na obnovenie zákonného stavu (odsek 6).

Podľa čl. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu výnimočný stav môže na návrh vlády vyhlásiť prezident len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k teroristickému útoku, k rozsiahlym pouličným nepokojom spojeným s útokmi na orgány verejnej moci, drancovaním obchodov a skladov alebo s inými hromadnými útokmi na majetok alebo dôjde k inému hromadnému násilnému protiprávnemu konaniu, ktoré svojím rozsahom alebo následkami podstatne ohrozuje alebo narušuje verejný poriadok a bezpečnosť štátu, ak ho nemožno odvrátiť činnosťou orgánov verejnej moci a ak je znemožnené účinné

použitie zákonných prostriedkov; výnimočný stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území (odsek 1). Výnimočný stav nemožno vyhlásiť na potlačenie štrajku, o ktorom rozhodol príslušný odborový orgán, alebo výluky, o ktorej rozhodol zamestnávateľ v súlade s predpismi o kolektívnom vyjednávaní, ani na znemožnenie alebo na rozpustenie verejného zhromaždenia občanov v súlade s predpismi upravujúcimi právo na zhromažďovanie, ak na ňom alebo v súvislosti s ním nedôjde ku konaniu, ktoré spĺňa podmienku podľa odseku 1 (odsek 3).

Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v čl. 5 vymedzuje podmienky, za akých môže vláda Slovenskej republiky vyhlásiť núdzový stav (odsek 1), dobu, na ktorú možno vyhlásiť núdzový stav (odsek 2), základné práva a slobody, ktoré môžu byť obmedzené v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas počas núdzového stavu a aké povinnosti možno uložiť na postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území (odseky 3 a 4).

Podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu môže vláda vyhlásiť núdzový stav len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území.

Činnosť ústavných orgánov počas výnimočného stavu a núdzového stavu je vymedzená v čl. 6 až 10 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.

Na túto ústavnú úpravu nadväzuje navrhované znenie § 189 až 197.

V § 189 je vymedzený okruh aktívne procesne legitimovaných subjektov na podanie návrhu na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a ďalších na neho nadväzujúcich rozhodnutí s ústavou alebo s ústavným zákonom. So zreteľom na skutočnosť, že do právomoci ústavného súdu patrí nielen rozhodovanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu s ústavnou alebo ústavným zákonom, ale aj o súlade na tieto rozhodnutia nadväzujúcich ďalších rozhodnutí, navrhuje sa, aby takýto návrh mohli podať:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)generálny prokurátor Slovenskej republiky.

V § 190 sa vymedzuje, aké rozhodnutia možno napadnúť návrhom na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu s ústavou alebo ústavným zákonom. Navrhuje sa, aby takýmto rozhodnutím boli tieto rozhodnutia:

a)rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu,

b)rozhodnutie o predĺžení výnimočného stavu,

c)rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu,

d)rozhodnutia nadväzujúce na rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu, na rozhodnutie o predĺžení výnimočného stavu alebo na rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu.

Tieto rozhodnutia možno napadnúť jednotlivo alebo spolu všetky vzájomne súvisiace rozhodnutia, a to aj vtedy, keď sa nenapáda samotné rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu.

Okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí návrhu na začatie konania musí návrh na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu obsahovať aj osobitné náležitosti, ktorými sú:

a)vymedzenie napadnutých rozhodnutí,

b)dôvody, pre ktoré navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutie za odporujúce ústave alebo ústavnému zákonu.

Ak je to možné, navrhovateľ k návrhu na začatie konania pripojí rovnopis napadnutého rozhodnutia alebo uvedie, kedy a ako sa o rozhodnutí dozvedel.

Návrh na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu je možné podať len v päťdňovej lehote.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania bude ten orgán, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie. Vláda Slovenskej republiky, ak nie je navrhovateľom, má postavenie zúčastnenej osoby.

V konaní o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu musí ústavný súd rozhodnúť v zákonnej deväťdesiatdňovej lehote, ktorá začína plynúť od doručenia návrhu na začatie konania.

O návrhu na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu musí ústavný súd rozhodnúť v zákonnej desaťdňovej lehote, ktorá začína plynúť od doručenia návrhu na začatie konania.

O návrhu na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento súlad nálezom. Ak ústavný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami ústavy alebo ústavného zákona nie je napadnuté rozhodnutie v súlade a napadnuté rozhodnutie zruší.

Počas výnimočného stavu alebo núdzového stavu môže byť situácia značne sťažená. Preto sa navrhuje, aby výroková časť nálezu sa spolu s informáciou o pripojenom odlišnom stanovisku vyhlasovala prostredníctvom Tlačovej agentúry Slovenskej republiky a aby sa rozhodnutie ústavného súdu doručovalo nielen účastníkom konania, ale aj predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky.

K § 198 až 205

Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 129 ods. 7 ústavy, ktorý zveruje do pôsobnosti ústavného súdu rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 2 ústavy.

Čl. 154d ústavy ustanovuje, že:

a)predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že sudca bude riadne vykonávať funkciu sudcu, sa vzťahujú aj na sudcu ustanoveného do funkcie sudcu pred 1. septembrom 2014 (odsek 1 prvá veta),

b)o prijatí stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti sudcu ustanoveného do funkcie pred 1. septembrom 2014 rozhoduje na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností a vyjadrenia sudcu Súdna rada Slovenskej republiky uznesením (odsek 1 druhá veta),

c)podrobnosti o rozhodovaní Súdnej rady Slovenskej republiky o prijatí stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať, vrátane spôsobu vyjadrenia sudcu k podkladom, ustanoví zákon (odsek 1 tretia veta),

d)proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 možno podať sťažnosť, o ktorej rozhodne ústavný súd; podrobnosti ustanoví zákon (odsek 2),

e)v prípade, ak sudca ustanovený do funkcie pred 1. septembrom 2014 nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať, podľa právoplatného uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 alebo podľa právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým sťažnosť podľa odseku 2 zamietol, Súdna rada Slovenskej republiky navrhne prezidentovi odvolať sudcu (odsek 3 prvá veta),

f)nesplnenie predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať, je dôvodom na odvolanie sudcu (odsek 3 druhá veta).

Na túto právnu úpravu reaguje právna úprava čl. 147 ods. 1 ústavy, ktorá zveruje do právomoci prezidenta Slovenskej republiky odvolať na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky sudcu, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,

a)na základe právoplatného uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 1 alebo

b)na základe právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým sťažnosť podľa čl. 154d ods. 2 zamietol.

Navrhovaná právna úprava v § 198 až 205 ustanovuje pravidlá na konanie a rozhodovanie ústavného súdu o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky o prijatí stanoviska, či sudca ustanovený do funkcie sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky, podľa ktorého sudca nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, je sudca, na ktorého sa toto uznesenie vzťahuje. Aktívnu procesnú legitimáciu navrhovaná právna úprava priznáva aj ministrovi spravodlivosti v prípade, ak súdna rada rozhodla, že sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti napriek tomu, že takýto záver neodôvodňujú podklady Národného bezpečnostného úradu.

Okrem všeobecných formálnych a obsahových náležitostí sťažnosť proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky vo veci predpokladov sudcovskej spôsobilosti musí obsahovať aj označenie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky, proti ktorému sťažovateľ podáva sťažnosť.

Negatívne rozhodnutie Súdnej rady Slovenskej republiky týkajúce sa predpokladov sudcovskej spôsobilosti bude mať nepochybne zásadný vplyv na ďalší profesijný život dotknutého sudcu. Preto sa navrhuje priznať odkladný účinok rozhodnutiu súdnej rady, proti ktorému smeruje sťažnosť podaná sudcom.

Navrhuje sa, aby za podmienok ustanovených týmto zákonom bolo možné podať sťažnosť proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky v lehote 30 dní od doručenia uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky, proti ktorému sťažovateľ podáva sťažnosť.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je Súdna rada Slovenskej republiky.

Konanie o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 2 ústavy možno začať len na základe sťažnosti podanej sťažovateľom. Preto v prípade, ak sťažovateľ vezme ústavnú sťažnosť späť, súd konanie o ústavnej sťažnosti zastaví. Ide o uplatnenie dispozičnej zásady.

Pred rozhodnutím vo veci samej si predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko Súdnej rady Slovenskej republiky, ku ktorému je Súdna rada Slovenskej republiky povinná pripojiť podklad Národného bezpečnostného úradu, ako aj napadnuté uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky, zápisnicu z hlasovania, zápisnicu zo zasadnutia Súdnej rady Slovenskej republiky a zvukový záznam zo zasadnutia Súdnej rady Slovenskej republiky. Predseda ústavného súdu si vyžiada aj stanovisko riaditeľa Národného bezpečnostného úradu.

Ústavný súd taktiež umožní účastníkom konania vyjadriť sa k zisteniam vyplývajúcich z podkladov získaných od Súdnej rady Slovenskej republiky a Národného bezpečnostného úradu. S cieľom zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti podanej proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky vo veci predpokladov sudcovskej spôsobilosti sa navrhuje priznať ústavnému súdu právomoc nahliadnuť do materiálov Národného bezpečnostného úradu, z ktorých sa poskytli podklady Súdnej rade Slovenskej republiky pre rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti.

O sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 2 ústavy rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

V prípade, ak ústavný súd vyhovie podanej sťažnosti, uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky zruší a vec jej vráti na ďalšie konanie, v ktorom je Súdna rada Slovenskej republiky viazaná právnym názorom ústavného súdu. V opačnom prípade ústavný súd sťažnosť zamietne a uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky potvrdí.

K § 206 až 213

V § 206 až 213 je upravené konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti.

Podľa čl. 86 písm. i) ústavy do pôsobnosti Národnej rady slovenskej republiky patrí uznášať sa o zrušení rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, ak odporuje princípom demokratického a právneho štátu; prijaté uznesenie je všeobecne záväzné a vyhlasuje sa rovnako ako zákon.

Podľa čl. 129a ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s ústavou. Ústavný súd začne konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) bez návrhu; čl. 125 ústavy sa použije primerane.

Podľa čl. 131 ods. 1 štvrtej vety ústavy ak sa ústavný súd vo veci podľa čl. 129a ústavy neuznesie nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov, konanie sa zastaví.

Nadväzujúc na ústavnú úpravu navrhovaná právna úprava v § 206 až 213 stanovuje podrobnosti o konaní a rozhodovaní ústavného súdu o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti.

Špecifikom konania o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti je, že na rozdiel od iných konaní sa nebude začínať na návrh, ale začne sa dňom vyhlásenia uznesenia schváleného Národnou radou Slovenskej republiky podľa č. 86 písm. i) ústavy v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené sa navrhuje, aby jediným účastníkom konania bola Národná rada Slovenskej republiky, o uznesení ktorej sa bude konať.

Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky bude mať postavenie zúčastnenej osoby, ak sa bude konať o uznesení, ktorým sa zrušila amnestia. Prezident Slovenskej republiky bude mať postavenie zúčastnenej osoby, ak sa bude konať o uznesení, ktorým sa zrušila individuálna milosť.

Pred rozhodnutím vo veci samej si predseda ústavného súdu obligatórne vyžiada stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky spolu s pripojeným záznamom o diskusii na jej schôdzi k uzneseniu schválenému Národnou radou Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. i) ústavy, stanovisko prezidenta Slovenskej republiky a stanovisko vlády Slovenskej republiky, ktoré za vládu Slovenskej republiky predloží Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

V záujme zabezpečenia právnej istoty osôb dotknutých uznesením Národnej rady Slovenskej republiky schváleným na základe čl. 86 písm. i) ústavy sa navrhuje stanoviť šesťdesiatdňovú lehotu na rozhodnutie ústavného súdu plynúcu odo dňa začatia konania vo veci samej.

O otázke súladu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

Ústavný súd môže v šesťdesiatdňovej lehote buď nálezom vysloviť, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti je v súlade s ústavou, alebo ústavný súd môže nálezom vysloviť, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti nie je v súlade s ústavou.

V prípade, ak by ústavný súd v šesťdesiatdňovej lehote nestihol rozhodnúť, tak konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti uznesením zastaví. V zmysle čl. 131 ods. 1 štvrtej vety ústavy sa konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo

individuálnej milosti zastaví aj v prípade, ak sa ústavný súd vo veci podľa čl. 129a ústavy neuznesie nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov.

Rozhodnutie ústavného súdu o zastavení konania alebo zamietnutí vytvára prekážku veci rozhodnutej, ktorá vylučuje ďalší prieskum uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti ústavným súdom. Táto právna úprava vychádza z princípu, že ak sa pripustí súdna kontrola aktov ústavodarnej moci, tak táto kontrola musí byť časovo obmedzená a nemôže byť v rozpore s postavením Národnej rady slovenskej republiky ako jediného suverénneho ústavodarcu. Znamená to, že v prípade, ak ústavný súd meritórne nerozhodne v stanovenej šesťdesiatdňovej lehote, musí to mať de facto rovnaký následok, ako keby ústavný súd vyslovil, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti je v súlade s ústavou.

Navrhuje sa, aby sa na konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti subsidiárne aplikovali všeobecné ustanovenia o konaní pred ústavným súdom, ako aj ustanovenia upravujúce konanie o súlade právnych predpisov.

K § 214 až 220

Navrhovaná právna úprava § 214 až 220 vyplýva z čl. 133 ústavy, ktorý s účinnosťou od 1. septembra 2014 umožňuje podať proti rozhodnutiu ústavného súdu opravný prostriedok v prípade, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ide o právnu úpravu, účelom ktorej bolo vytvoriť ústavné predpoklady pre rešpektovanie rozhodnutí medzinárodných súdnych inštitúcií, najmä Európskeho súdu pre ľudské práva.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie návrhu na obnovu konania pred ústavným súdom je ten, kto bol účastníkom konania pred ústavným súdom a v koho prospech orgán medzinárodnej organizácie rozhodol.

Okrem všeobecných náležitostí návrh na obnovu konania musí obsahovať aj označenie rozhodnutia ústavného súdu, proti ktorému smeruje a označenie rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie, o ktoré svoj návrh na obnovu konania opiera.

Navrhuje sa, aby za podmienok ustanovených týmto zákonom bolo možné podať proti právoplatnému rozhodnutiu ústavného súdu návrh na obnovu konania v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď sa rozhodnutie orgánu medzinárodnej organizácie stalo konečným alebo keď návrh na obnovu konania pred ústavným súdom mohol byť uplatnený.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania o návrhu na obnovu konania je ten, kto bol účastníkom konania pred ústavným súdom, obnova ktorého sa navrhuje; samozrejme, ak nie je navrhovateľom.

Navrhuje sa, aby o návrhu na obnovu konania, ktorý smeruje proti rozhodnutiu pléna ústavného súdu, rozhodovalo plénum ústavného súdu a o návrhu na obnovu konania, ktorý smeruje proti rozhodnutiu senátu ústavného súdu, rozhodoval iný senát ústavného súdu.

Ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavne neopodstatnený uznesením odmietne.

Ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania. Ak na základe návrhu na obnovu konania ústavný súd obnovu konania povolí, znovu prerokuje pôvodný návrh na začatie konania, pričom vychádza z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie.

Ústavný súd povolí obnovu konania, ak zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu. V prípade, že povolí obnovu konania, zruší napadnuté rozhodnutie ústavného súdu, prípadne aj ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, ak to vyplýva z právneho názoru uvedeného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a ak je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania. V obnovenom konaní potom prerokuje pôvodný návrh na začatie konania, vychádzajúc pritom z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie.

K § 221 až 229

V § 221 až 229 je upravená právomoc ústavného súdu v disciplinárnych veciach a imunitných veciach. Navrhovaná právna úprava vyplýva zo znenia čl. 136 ods. 3 ústavy, ktorý ustanovuje:

„Ústavný súd dáva súhlas na vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora. Ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi.“.

V § 221 až 225 je upravená disciplinárna právomoc ústavného súdu voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.

Aktívne procesne legitimovanými na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky sú:

a)najmenej tri pätiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania pred ústavným súdom je ten ústavný činiteľ, proti ktorému návrh na začatie disciplinárneho konania smeruje.

Navrhovaná právna úprava vymedzuje subjektívnu i objektívnu lehotu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania. Subjektívna lehota je šesť mesiacov. Začína plynúť odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o skutočnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že osoba, voči ktorej návrh na začatie disciplinárneho konania smeruje, sa dopustila disciplinárneho previnenia. Objektívna lehota je dvojročná To znamená, že návrh na začatie

disciplinárneho konania musí byť ústavnému súdu podaný najneskôr do dvoch rokov odo dňa, keď sa ten, proti komu návrh smeruje, dopustil disciplinárneho previnenia. Ide o prekluzívnu lehotu, po uplynutí ktorej disciplinárne konanie nemožno začať.

V disciplinárnom konaní proti predsedovi alebo podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky postupuje ústavný súd podľa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V disciplinárnom konaní proti generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky ústavný súd postupuje podľa zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov. Navrhovaná právna úprava presne vymedzuje rozsah subsidiárnej pôsobnosti týchto osobitných zákonov.

O návrhu na začatie disciplinárneho konania rozhodne ústavný súd uznesením, ktoré nadobudne právoplatnosť dňom, v ktorom ústavný súd rozhodol o návrhu na začatie disciplinárneho konania. Písomné vyhotovenie uznesenia ústavného súdu musí byť dotknutej osobe doručené bez zbytočného odkladu.

V § 226 až 229 je vymedzené konanie ústavného súdu týkajúce sa rozhodovania ústavného súdu o žiadosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorou žiada o súhlas na vzatie do väzby sudcu okresného súdu, krajského súdu, Špecializovaného trestného súdu alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (odsek 1) alebo žiadosti prezidenta Slovenskej republiky podanej na návrh príslušného prokurátora, ktorou žiada o súhlas na vzatie do väzby generálneho prokurátora Slovenskej republiky (odsek 2). Ide o právnu úpravu vyplývajúcu z čl. 136 ods. 3 prvej vety ústavy.

Predseda ústavného súdu na základe žiadosti o súhlas na vzatie do väzby bez zbytočného odkladu zvolá plénum ústavného súdu, ktoré vec prerokuje a rozhodne, pričom umožní osobe, ktorej sa žiadosť týka, aby sa k nej vyjadrila.

O žiadosti o súhlas na vzatie do väzby rozhodne ústavný súd uznesením, ktoré nadobudne právoplatnosť dňom, v ktorom ústavný súd o tejto žiadosti rozhodol. Písomné vyhotovenie uznesenia ústavného súdu musí byť dotknutej osobe doručené bez zbytočného odkladu.

K § 230 až 233

V týchto ustanoveniach je upravené konanie o neplatnosti právnych predpisov. Navrhovaná právna úprava vyplýva z čl. 152 ods. 2 a 3 ústavy.

Čl. 152 ústavy je prechodným ustanovením, účelom ktorého je vymedziť vzťah Ústavy Slovenskej republiky k ústavným zákonom, zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnym predpisom, ktoré boli platné a účinné v čase jej prijatia na území Slovenskej republiky, t.j. k 1. septembru 1992, kedy Slovenská republika spolu s Českou republikou tvorila Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku.

V čl. 152 ods. 1 ústavy je zakotvená generálna recepcia ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov platných a účinných na území Slovenskej republiky v čase prijatia Ústavy Slovenskej republiky za podmienky, že neodporujú novej ústave. Súčasne je v tomto ustanovení zakotvená právomoc príslušných orgánov Slovenskej republiky meniť a zrušovať tieto všeobecne záväzné právne predpisy.

V čl. 152 ods. 2 a 3 ústavy je zakotvená pôsobnosť ústavného súdu rozhodovať o neplatnosti zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.

Aktívna procesná legitimácia vyplýva z čl. 152 ods. 3 ústavy. Aktívne procesne legitimovanými na podanie návrhu na začatie konania o neplatnosti právnych predpisov sú:

a)najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)prezident Slovenskej republiky,

c)vláda Slovenskej republiky,

d)súd v súvislosti s prejednávanou vecou,

e)generálny prokurátor Slovenskej republiky,

f)verejný ochranca práv, ak ďalšie uplatňovanie právneho predpisu môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Pasívne legitimovaným účastníkom konania je ten orgán verejnej moci, do právomoci ktorého patrí zmena alebo zrušenie napadnutého právneho predpisu.

Na konanie o neplatnosti právnych predpisov sa primerane použijú ustanovenia týkajúce sa konania o súlade právnych predpisov.

O návrhu na začatie konania o neplatnosti právnych predpisov rozhodne ústavný súd v zmysle § 64 nálezom.

K § 234 až 241

V § 234 až 241 je upravené konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Navrhovaná právna úprava vyplýva z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov a zo zákona č. 402/2013 Z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov umožňuje, aby dotknutý verejný funkcionár, ktorému bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie alebo ktorému bola uložená pokuta vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov, sa domáhal ochrany na ústavnom súde.

Verejnými funkcionármi podľa tohto ústavného zákona sú: prezident Slovenskej republiky, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, člen vlády Slovenskej republiky, vedúci ústredného orgánu štátnej správy, ktorý nie je členom vlády Slovenskej republiky, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, predseda a podpredseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, člen Súdnej rady Slovenskej republiky, generálny prokurátor Slovenskej republiky, verejný ochranca práv, predseda a podpredseda Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, štátny tajomník, náčelník Generálneho štábu ozbrojených síl Slovenskej republiky, riaditeľ Slovenskej informačnej služby, člen Bankovej rady Národnej banky Slovenska, starosta obce, primátor mesta, poslanec mestského zastupiteľstva, poslanec zastupiteľstva mestskej časti v Bratislave a v Košiciach, predseda vyššieho územného celku, poslanec zastupiteľstva vyššieho územného celku, rektor verejnej vysokej školy, predseda a podpredseda Úradu na ochranu osobných údajov, štatutárny orgán

alebo člen štatutárneho orgánu verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne, generálny riaditeľ Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, člen Rady pre vysielanie a retransmisiu a riaditeľ jej kancelárie, člen regulačnej rady, predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, predseda Poštového úradu, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, riaditeľ štátneho podniku a člen dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát, člen Rady Slovenskej televízie a člen Rady Slovenského rozhlasu, generálny riaditeľ Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, predseda správnej rady Ústavu pamäti národa, generálny riaditeľ Železníc Slovenskej republiky, člen štatutárneho orgánu Exportno-importnej banky Slovenskej republiky, predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, člen výkonného výboru Fondu národného majetku Slovenskej republiky, predseda a podpredseda Poštového regulačného úradu.

Verejný funkcionár dotknutý rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, obecné zastupiteľstvo, zastupiteľstvo vyššieho územného celku, akademický senát verejnej vysokej školy), ktorým tento orgán verejnej moci rozhodol, že verejný funkcionár stratil svoj mandát alebo funkciu alebo ktorým mu bola uložená pokuta vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov, je oprávnený podať na ústavný súd v lehote návrh na preskúmanie rozhodnutia o strate mandátu alebo funkcie alebo rozhodnutia, ktorým mu bola uložená pokuta vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov. Ak ide o rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o strate mandátu alebo funkcie, táto lehota je 30 dní. Začína plynúť od schválenia rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií najmenej trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a ak ide o rozhodnutie výboru o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov, začína plynúť od doručenia rozhodnutia výboru o uložení pokuty. Ak ide o rozhodnutie iného príslušného orgánu verejnej moci o strate mandátu alebo funkcie alebo ktorým bola verejnému funkcionárovi uložená pokuta vo veci ochrany verejného záujmu alebo zamedzenia rozporu záujmov, táto lehota je 15 dní a začína plynúť od doručenia rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci.

Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci na ústavný súd má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní od jeho doručenia. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné. To však neplatí v prípade, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, ustanovuje možnosť pre verejného funkcionára obrátiť sa na medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo verejnej funkcie. Ak sa verejný funkcionár obráti na tento medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie takého rozhodnutia, považuje sa rozhodnutie o strate mandátu alebo verejnej funkcie za právoplatné a vykonateľné až vtedy, keď ho tento medzinárodný orgán potvrdí.

Právna úprava ustanovená v zákone č. 402/2013 Z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov umožňuje, aby dotknutý verejný funkcionár, ktorý stratil funkciu alebo ktorému bola uložená pokuta v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, sa domáhal ochrany na ústavnom súde. Verejnými funkcionármi podľa tohto zákona sú predseda a podpredseda Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb. Predseda alebo podpredseda Úradu pre reguláciu elektronických

komunikácií a poštových služieb dotknutý rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorým tento orgán verejnej moci rozhodol, že stratil svoju verejnú funkciu alebo ktorým mu uložil pokutu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, je oprávnený do 30 dní od dourčenia rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií podať na ústavný súd návrh na preskúmanie rozhodnutia o strate verejnej funkcie alebo rozhodnutia o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia tohto orgánu verejnej moci má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem prípadu, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, ustanovuje možnosť pre verejného funkcionára obrátiť sa na medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata verejnej funkcie. Ak sa verejný funkcionár obráti na tento medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie takého rozhodnutia, považuje sa rozhodnutie o strate verejnej funkcie za právoplatné a vykonateľné až vtedy, keď ho tento medzinárodný orgán potvrdí.

Podľa navrhovanej právnej úpravy uvedenej v § 234 až 240 ústavný súd v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov preskúma súlad napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci s ústavou a príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Pritom prihliadne iba na tie pochybenia orgánu verejnej moci, ktoré znamenali porušenie navrhovateľových základných práv a slobôd.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o strate mandátu alebo funkcie alebo rozhodnutia o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je verejný funkcionár dotknutým takýmto rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci.

K návrhu na preskúmanie rozhodnutia musí navrhovateľ pripojiť napadnuté rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov má odkladný účinok.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

O návrhu na preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov rozhoduje ústavný súd v ustanovenej šesťdesiatdňovej lehote na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci uznesením potvrdí, ak zistí, že je v súlade s ústavou a príslušnými právnymi prepismi vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Ústavný súd nálezom zruší rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci a vec mu vráti na ďalšie konanie, ak zistí, že

a)rozhodnutie nie je v súlade s ústavou alebo príslušnými právnymi prepismi vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov,

b)rozhodnutie je nepreskúmateľné alebo že

c)príslušný orgán verejnej moci nedostatočne alebo nesprávne zistil skutkový stav.

Rozhodnutie ústavného súdu je konečné. To neplatí, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republiky viazaná, ustanovuje možnosť pre verejného funkcionára obrátiť sa na medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo verejnej funkcie, a ak sa verejný funkcionár obráti na tento medzinárodný orgán so žiadosťou o preskúmanie takého rozhodnutia, považuje sa také rozhodnutie o strate mandátu alebo verejnej funkcie za právoplatné a vykonateľné až vtedy, keď ho tento medzinárodný orgán potvrdí.

Navrhované znenie § 241 sa netýka verejných funkcionárov, ale štatutárnych orgánov orgánov verejnej moci a štatutárnych orgánov právnických osôb, ktorým orgán verejnej moci uložil pokutu za nesplnenie ich zákonnej povinnosti oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Aktívne procesne legitimovaným na podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je štatutárny orgán orgánu verejnej moci a štatutárny orgán právnickej osoby dotknutý rozhodnutím o uložení pokuty.

Pasívne procesne legitimovaným účastníkom konania je orgán verejnej moci, ktorý vydal rozhodnutie o uložení pokuty vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Návrh na preskúmanie rozhodnutia o uložení pokuty sa musí podať ústavnému súdu do 15 dní od doručenia rozhodnutia o uložení pokuty. Podanie návrhu má odkladný účinok.

Ústavný súd uznesením rozhodne o návrhu do 60 dní od jeho doručenia na ústavný súd. Ak ústavný súd zistí, že návrh nie je dôvodný, uznesením mu nevyhovie. Ak ústavný súd zistí, že návrh je dôvodný, rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci o uložení pokuty uznesením zruší, pričom ak výška pokuty bola uložená v rozpore s ústavou a príslušnými právnymi prepismi, ústavný súd zároveň vráti vec príslušnému orgánu verejnej moci na ďalšie konanie. Dotknutý orgán verejnej moci je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

K § 242 až 251

Navrhované znenie § 242 až 251 obsahuje spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia.

V § 242 je zakotvený zákaz zhromažďovať sa v okruhu 100 metrov od budov ústavného súdu alebo od miest, kde ústavný súd pojednáva. Účelom tejto právnej úpravy je vytvoriť podmienky na nezávislé a dôstojné konanie ústavného súdu bez možnosti vytvárať priamy tlak na rozhodovaciu činnosť sudcov ústavného súdu. Toto legislatívne opatrenie nezasahuje do podstaty zhromažďovacieho práva. S totožným legislatívnym opatrením sa možno stretnúť napr. aj pri Ústavnom súde Českej republiky.

V § 243 sa vymedzuje, že podrobnosti o organizácii ústavného súdu a o konaní pred ním upravuje spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu, ktorý schvaľuje plénum ústavného súdu. Spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu schválený plénom ústavného

súdu sa zverejní v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, aby sa s ním mohli oboznámiť aj účastníci konania pred ústavným súdom.

Rozvrh práce ústavného súdu prijíma plénum ústavného súdu, ktoré taktiež rozhodne aj o jeho prípadných zmenách a dodatkoch. Rozvrh práce ústavného súdu obsahuje najmä zloženie senátov ústavného súdu s uvedením predsedu senátu ústavného súdu a ďalších členov senátu ústavného súdu, určenie príslušnosti senátov ústavného súdu na prerokovanie veci, určenie príslušnosti senátov ústavného súdu pri rozhodovaní o vylúčení sudcu ústavného súdu, určenie spôsobu dočasného zastúpenia neprítomného alebo vylúčeného predsedu senátu ústavného súdu alebo člena senátu ústavného súdu, určenie spôsobu náhodného prideľovania vecí v pléne ústavného súdu a v senátoch ústavného súdu a určenie pojednávacích dní pléna ústavného súdu a senátov ústavného súdu. Rozvrh práce ústavného súdu, akom aj jeho zmeny a dodatky sa zverejňujú na webovom sídle ústavného súdu, čím sa zabezpečí reálna verejná kontrola činnosti ústavného súdu. Rozvrh práce sa spravidla prijíma na kalendárny rok, ale navrhovaná právna úprava nebráni tomu, aby bol prijatý aj na iné obdobie. Takýto postup môže byť vhodný najmä v kalendárnom roku, v ktorom sa obmeňuje časť sudcovského zboru.

V § 244 sa vymedzuje, že za vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa sa na účely tohto zákona považuje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou; ak bolo vysokoškolské vzdelanie získané najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby išlo v oboch stupňoch o vzdelanie v študijnom odbore právo.

V § 245 sa vymedzuje, že rozpočet kancelárie ústavného súdu tvorí v štátnom rozpočte Slovenskej republiky samostatnú kapitolu.

Ide o právnu úpravu, ktorá sa preberá z platného znenia § 77 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

Samostatná kapitola v štátnom rozpočte zvyšuje mieru nezávislosti ústavného súdu na výkonnej moci a zodpovedá jeho postaveniu v systéme ústavných orgánov. Úlohy spojené s ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením ústavného súdu plní Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky. Samotný ústavný súd (zbor sudcov) sa zaoberá rozhodovacou činnosťou vo veciach, rozhodovanie ktorých patrí do pôsobnosti ústavného súdu. Sudcovia ústavného súdu sa preto okrem schvaľovania určených základných ekonomických dokumentov (návrh rozpočtu, záverečného účtu atď.) nezaoberajú a ani nemajú zaoberať bežnou finančnou stránkou zabezpečujúcou činnosť ústavného súdu. Preto samostatnú kapitolu v štátnom rozpočte tvorí rozpočet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky a nie samotný ústavný súd. Rovnaký prístup použil zákonodarca v rozpočtových pravidlách aj pri rozpočtovej kapitole Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky a Úradu vlády Slovenskej republiky.

Navrhovaná právna úprava § 247 až 251 obsahuje prechodné ustanovenia, ktoré upravujú vzťah novej právnej úpravy k doterajšej právnej úprave.

V § 246 ods. 1 sa ustanovuje, že, ak nie je ustanovené inak, konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa tohto zákona. V § 246 ods. 2 sa

ustanovuje, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V § 246 ods. 3 sa ustanovuje, že na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.

V § 247 ods. 1 sa v záujme zachovania kontinuity ustanovuje, že v prípade, ak plénum ústavného súdu nerozhodne inak, ostáva doteraz vydaný spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu, v rozsahu v akom neodporuje tomuto zákonu, v platnosti až do schválenia nového spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu plénom ústavného súdu. Obdobne sa v § 248 ods. 2 v záujme zachovania kontinuity ustanovuje, že v prípade, ak plénum ústavného súdu nerozhodne inak, ostáva platný rozvrh práce ústavného súdu, v rozsahu v akom neodporuje tomuto zákonu, v platnosti až do schválenia nového rozvrhu práce ústavného súdu plénom ústavného súdu.

V § 248 sa vylučuje konanie súdu o ústavnej sťažnosti v prípade, ak ústavný súd už vo veci rozhodol v konaní o ústavnej sťažnosti, v konaní o podnete alebo v konaní o sťažnosti podľa doterajších predpisov.

V § 249 sa potvrdzuje kontinuita kancelárie ústavného súdu a zachovanie doterajších štátnozamestnaneckých pomerov a pracovných pomerov zamestnancov kancelárie ústavného súdu.

V § 250 sa priznáva nárok sudcom ústavného súdu, ktorí vykonávali funkciu sudcu ústavného súdu predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ako aj ich pozostalým, vo výške a za podmienok ustanovených v § 26 novej právnej úpravy, pričom príplatok k dôchodku pozostalých je od účinnosti príslušných ustanovení príspevkom pozostalým.

Navrhované znenie § 251 je zrušovacím ustanovením, ktorým sa zrušuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

K prílohám č. 1 a 2

V prílohe č. 1 sú aktualizované charakteristiky platových tried štátnych zamestnancov v Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V prílohe č. 2 sa upravuje platové ohodnotenie zamestnancov Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Platové tarify navrhované v prílohe č. 2 nemajú žiaden vplyv na rozpočet verejnej správy, keďže ide o platové tarify, ktorých výška zodpovedá platovým tarifám účinným od 1. januára 2018.

K čl. II

(zákon č. 301/2005 Z. z.)

Predmetom právnej úpravy uvedenej v čl. II je novelizácia zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších prepisov. Doplnenie Trestného poriadku je nevyhnutné, aby sa umožnila obnova trestného konania ako dôsledok rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu v oblasti trestného práva, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ak na jeho základe bol vydaný právoplatný rozsudok, ktorý ešte nebol vykonaný.

K čl. III

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.)

K bodu 1

V tomto prípade ide o zmenu vyvolanú novelizáciou Ústavy Slovenskej republiky, kde sa v čl. 84 ods. 3 navrhuje zvýšenie kvóra pre voľbu kandidáta na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K bodu 2

Ide o spresnenie právnej úpravy tak, aby sa kandidát na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky mohol prezentovať aj s ohľadom na svoju odbornú publikačnú činnosť.

K bodu 3

Na účely posilnenia verejného prvku schôdze Ústavnoprávneho výboru sa navrhuje doplnenie právnej úpravy tak, aby bol zabezpečený mechanizmus účasti verejnosti aj nad rámec priestorových možností miestnosti, kde štandardne prebiehajú schôdze tohto výboru.

K bodu 4

V rámci zmeny § 116a ods. 3 sa navrhuje, aby prezident Slovenskej republiky bol pozývaný na rokovanie Ústavnoprávneho výboru, pričom prezident sa môže nechať zastúpiť po vzore zastúpenia prezidenta uvedeného v § 90 ods. 4 súčasného znenia rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. V tomto prípade je potrebné uviesť, že účasť prezidenta Slovenskej republiky na schôdzach Národnej rady Slovenskej republiky (v pléne, aj vo výboroch) je v súčasnosti dostatočným spôsobom riešená už v platnom znení rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.

Ďalej sa navrhuje upraviť obsahové zameranie otázok (pozri nový odsek 7), ktoré možno klásť kandidátom na rokovaní výboru, a to tak, aby sa tieto tematicky týkali najmä všeobecných koncepčných právnych vedomostí, rozhodovacej činnosti ústavného súdu a medzinárodných súdov, sudcovskej filozofie, etických štandardov, ochrany ľudských práv, výkladu práva, doktrín ústavného súdu a poslania sudcu ústavného súdu. V tomto prípade ide o demonštratívny výpočet. Právna úprava sa týka ako otázok, ktoré kladú poslanci a prezident, tak aj otázok, ktoré kladie verejnosť (pozri nový odsek 6).

Poslednou zmenou je rozšírenie osobnej prezentácie kandidáta aj o publikačnú činnosť, účasť na prednáškach, seminároch a vedeckých konferenciách.

Vzhľadom na rozsah navrhovaných zmien sa navrhuje naformulovať celé ustanovenie nanovo.

K bodu 5

Navrhuje sa predĺžiť lehotu minimálneho trvania zverejnenia materiálov, ktoré sú súčasťou návrhu na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu na 45 dní, a to s ohľadom na vytvorenie dlhšieho časového priestoru pre verejnosť pri oboznamovaní sa s uchádzačkami o funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K bodu 6

Navrhuje sa právna úprava, ktorá umožní verejnosti klásť otázky kandidátom na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Aj pre tieto otázky platia pravidlá zavádzané v odseku 3 (vecná limitácia obsahu otázok). Týmto ustanovením nie je dotknutá možnosť udeliť slovo komukoľvek na rokovaní výboru, a to podľa doteraz platných pravidiel. Súčasne s cieľom zvýšiť publicitu verejného vypočutia osôb, ktoré sa uchádzajú o post sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa navrhuje, aby sa zo schôdze Ústavnoprávneho výboru uskutočňoval audiovizuálny prenos, ktorý zabezpečí Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky (odsek 7).

K bodu 7

Navrhované ustanovenie predstavuje prechodné ustanovenie súvisiace s voľbou sudcov ústavného súdu, ktorá sa uskutoční v roku 2018, bezprostredne po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy. V zmysle uvedeného prechodného ustanovenia sa pri tejto voľbe materiály, ktoré sú súčasťou návrhu na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu, zverení národná rada na svojom webovom sídle najmenej 15 dní pred schôdzou ústavnoprávneho výboru, na ktorej sa prerokujú návrhy na voľbu kandidátov na sudcu ústavného súdu. Z uvedeného vyplýva, že lehota 15 dní platí len pre prvú voľbu sudcov ústavného súdu, ktorá sa uskutoční po nadobudnutí účinnosti navrhovanej právnej úpravy (t. j. 1. novembra 2018), pričom pre ďalšie, nasledujúce voľby ústavných sudcov bude platiť lehota najmenej 45 dní, ako je ustanovená v navrhovanom znení § 116a ods. 5.

K čl. IV

(zákon č. 385/2000 Z. z.)

K bodu 1

Do § 17 upravujúceho dôvody zániku funkcie sudcu sa v nadväznosti na novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky in concreto vloženiu nového čl. 146a do Ústavy Slovenskej republiky dopĺňa ďalší dôvod zániku funkcie sudcu ex constitutione, ktorý spočíva v dovŕšení 68. roku veku sudcu. Uvedené je potrebné zohľadniť aj v právnej úprave na úrovni zákona. V nadväznosti na uvedené a vychádzajúc z textu novelizovaného čl. 146a Ústavy Slovenskej republiky, sudcovi, ktorý dovŕšil 68. rok veku zaniká funkcia sudcu k 31. decembru toho kalendárneho roka, v ktorom tento vek dosiahol.

K bodom 2 až 5

Doposiaľ podľa znenia § 18 ods. 2 bol prezident oprávnený na návrh súdnej rady sudcu odvolať z dvoch dôvodov. Jednak pokiaľ sudcovi zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti, a druhým dôvodom pre takéto odvolanie bolo dosiahnutie veku 65 rokov. Uvedené znenie odzrkadľovalo text čl. 147 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, avšak v nadväznosti na novelizáciu citovaného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, v rámci ktorej prišlo k vypusteniu druhého dôvodu spočívajúceho v dovŕšení veku 65 rokov je potrebné zohľadniť túto zmenu aj v právnej úprave na úrovni zákona. V nadväznosti na uvedené sa tak z § 18 ods. 2 vypúšťa dôvod spočívajúci v dovŕšení veku 65 rokov, na základe ktorého bol prezident oprávnený na návrh súdnej rady sudcu odvolať.

Na vyššie uvedené reaguje aj navrhovaná zmena v § 18 ods. 3, § 21 ods. 1 a § 38 ods. 2, kde sa vypúšťa vnútorný odkaz na dôvod spočívajúci v dovŕšení veku 65 rokov, pre ktorý mohol prezident na návrh súdnej rady odvolať sudcu.

K čl. V

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1

V § 15 ods. 1 písm. c) je upravená pôsobnosť generálneho prokurátora vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania vo volebných veciach, pričom v nadväznosti na navrhovanú právnu úpravu obsiahnutú v čl. I, v navrhovanom ustanovení § 157 ods. 2 a 3, ktorá upravuje aktívnu procesnú legitimáciu pre podanie návrhu na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do národnej rady, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu je tak potrebné zosúladiť s touto navrhovanou úpravou aj znenie § 15 ods. 1 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z. , z ktorého sa vypúšťa oprávnenie generálneho prokurátora podať návrh na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb do národnej rady, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu, nakoľko v zmysle navrhovanej úpravy v čl. I, § 157 ods. 1 generálny prokurátor disponuje už len aktívnou legitimáciou vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky.

K bodu 2

V § 15 ods. 1 písm. e) je upravená pôsobnosť generálneho prokurátora vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, pričom v nadväznosti na navrhovanú právnu úpravu obsiahnutú v čl. I, v navrhovanom ustanovení § 169, ktorá upravuje aktívnu procesnú legitimáciu pre podanie návrhu na začatie konania o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky je potrebné s takouto úpravou zosúladiť aj dotknuté ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. a to vypustením písmena e), nakoľko v zmysle navrhovaného čl. I § 169 generálny prokurátor už nedeponuje aktívnom legitimáciou vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.

K bodu 3

V § 15 ods. 2 je upravená povinnosť generálneho prokurátora podať v konaní o súlade právnych predpisov realizovaným pred ústavným súdom, stanovisko k prerokúvanej veci ak ho o takéto stanovisko požiada predseda ústavného súdu. Navrhuje sa doplnenie povinnosti generálneho prokurátora podať stanovisko k prerokúvanej veci ak ho o takéto stanovisko požiada predseda ústavného súdu aj v konaní o neplatnosti právnych predpisov.

K bodu 4

V § 15 ods. 3 je upravená povinnosť generálneho prokurátora podať v konaní o preskúmaní rozhodnutia o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia realizovaným pred ústavným súdom, stanovisko k prerokúvanej veci ak ho o takéto stanovisko požiada predseda ústavného súdu. S ohľadom na navrhovanú právnu úpravu obsiahnutú v čl. I, v navrhovanom ustanovení § 97 v spojení s navrhovanými § 180 a nasl., je potrebné s takouto úpravou zosúladiť aj dotknuté ustanovenie § 15 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. a to doplnením povinnosti generálneho prokurátora podať stanovisko k prerokúvanej veci ak ho o takéto stanovisko požiada predseda ústavného súdu v konaní o súlade medzinárodných zmlúv.

K čl. VI

(zákon č. 461/2003 Z. z.)

K bodom 1 až 3

Predmetom právnej úpravy uvedenej v čl. IV je novelizácia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Doplnené ustanovenia upravujú vylúčenie nároku na výplatu nemocenských dávok (nemocenské, ošetrovné a materské) počas obdobia, v ktorom sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky pre dočasnú pracovnú neschopnosť nemôže vykonávať svoju funkciu, ak mu za toto obdobie, patria náhrady na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí podľa príslušných ustanovení čl. I.

Cieľom tejto právnej úpravy je vylúčiť súbežné poberanie náhrad na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí, ktoré však nepredstavujú príjem za vykonanú prácu (v tomto prípade nie je možné uplatniť vylúčenie súbehu nároku na nemocenskú dávku a príjmu podľa § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení) a uvedených nemocenských dávok, ktoré predstavujú náhradu príjmu počas dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, ošetrovania blízkej osoby a zabezpečovania starostlivosti o dieťa.

K čl. VII

(zákon č. 462/2003 Z. z.)

Predmetom právnej úpravy uvedenej v čl. IV je novelizácia zákona č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o náhrade príjmu“). Doplnené ustanovenie upravuje vylúčenie nároku na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti počas obdobia, v ktorom sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky pre dočasnú pracovnú neschopnosť nemôže vykonávať svoju funkciu, ak mu za toto obdobie, patria náhrady na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí podľa príslušných ustanovení čl. I.

Cieľom tejto právnej úpravy je vylúčiť súbežné poberanie náhrad na úrovni platu vrátane ostatných náležitostí, ktoré však nepredstavujú príjem za vykonanú prácu (v tomto prípade nie je možné uplatniť vylúčenie súbehu nároku na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti a príjmu podľa § 4 zákona o náhrade príjmu) a náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti podľa zákona o náhrade príjmu.

K čl. VIII

(zákon č. 330/2007 Z. z.)

Vzhľadom na doplnenie právnej úpravy bezúhonnosti kandidátov na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá sa bude preukazovať odpisom z registra trestov, sa musí vykonať aj súvisiaca zmena zákona o registri trestov.

K čl. IX

(účinnosť)

Navrhuje sa účinnosť 1. novembra 2018, okrem čl. I § 1 až 13, § 16 až 28 a § 32 až 252, čl. II, čl. V až čl. VII, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. marca 2019.

V zmysle vyššie uvedeného sa tak navrhuje tzv. delená účinnosť. Účinnosť od 1. novembra 2018 reaguje na simultánne predloženú novelu ústavy a navrhuje sa pri dotknutých ustanoveniach návrhu zákona, ktoré bezprostredne súvisia s voľbou kandidátov na sudcu ústavného súdu a to vo vzťahu k zavedeniu zákonných predpokladov pre ustanovenie do funkcie sudcu ústavného súdu (čl. I § 14), ďalej vo vzťahu k ustanoveniam týkajúcim sa otázok súvisiacich s procesom voľby (čl. I § 15, čl. III), vrátane ustanovenia, ktoré súvisí s vydaním dokladu preukazujúceho bezúhonnosť kandidátov na sudcu ústavného súdu (čl. VIII.).

Účinnosť od 1. novembra sa taktiež navrhuje pri ustanoveniach, ktoré reagujú na simultánne predloženú novelu ústavy vo vzťahu k zániku funkcie sudcu, ex constitutione, ak tento dosiahol vek 70 rokov a taktiež vo vzťahu k vypusteniu oprávnenia prezidenta Slovenskej republiky odvolať na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov (čl. IV). Okrem uvedeného sa účinnosť od 1. novembra 2018 navrhuje aj pri ustanoveniach upravujúcich postavenie Kancelárie ústavného súdu ( čl. I § 29 až 31), nakoľko príloha č. 2 návrhu zákona upravujúca platové tarify štátnych zamestnancov kancelárie ústavného súdu kopíruje aktuálne platné platové tarify, ktoré sa však majú na základe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa zvyšovať od 1. januára 2019 o 10%. Ak by teda

ustanovenia zákona týkajúce sa kancelárie nadobudli účinnosť až 1. marca 2019 ako zvyšok návrhu zákona, znamenalo by to, že platové tarify štátnych zamestnancov kancelárie ústavného súdu by sa vrátili na úroveň pred valorizáciou, ktorá nastane 1. januára 2019.

Ostatné ustanovenia návrhu zákona, okrem vyššie špecifikovaných ustanovení nadobúdajú účinnosť 1. marca 2019.

V Bratislave, 22. augusta 2018

Peter Pellegrini v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Gábor Gál v. r.

minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh Trestného poriadku

K predpisu 301/2005, dátum vydania: 02.07.2005

Dôvodová správa

Všeobecná časťPodľa Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 bol predložený do legislatívneho procesu návrh nového Trestného poriadku.

Trestný zákon a Trestný poriadok z roku 1961 sú platné a účinné vyše štyridsať rokov. Aj keď v priebehu doby boli viackrát menené a doplňované, ukazuje sa stále naliehavejšie potreba ich zásadného prepracovania.

Podľa Výhľadového plánu legislatívnych úloh ešte predchádzajúca vláda dňa 31. mája 2000 schválila legislatívny zámer rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku. Oba návrhy trestných kódexov Ministerstvo spravodlivosti SR v máji 2002 predložilo do legislatívneho procesu, ktorý však nebol dokončený. Podpredseda vlády pre legislatívu a minister spravodlivosti preto poveril Komisiu pre rekodifikáciu trestného práva, aby spracovala nové návrhy, ktoré by okrem hľadísk spomínaných v legislatívnom zámere zohľadnili aj najnovšie poznatky a reagovali na vývoj kriminality, najmä prejavy terorizmu, organizovaného zločinu, vznik organizovaných skupín napojených na zahraničie, stav korupcie, rozširovanie obchodu s drogami a ľuďmi a iných negatívnych javov s dôrazom na ich efektívnejší, hospodárnejší a najmä rýchlejší trestnoprávny postih.

Vláda SR schválila návrh rekodifikovaného Trestného zákona dňa 21. apríla 2004. Predložený vládny návrh Trestného poriadku, ktorý schválila vláda SR dňa 26. mája 2004, nadväzuje na tento vládny návrh zákona.

Základným cieľom predkladanej rekodifikácie je zefektívnenie, zjednodušenie, zrýchlenie a zhospodárnenie trestného procesu, čím sa zabezpečí tak účinnejšia ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, ako aj ochrana celospoločenských záujmov.

Navrhovaná rekodifikácia predpokladá, že v trestnom procese bude oproti terajšiemu stavu viacero koncepčných i štrukturálnych zmien. Koncepčné treba vidieť v tom, že naznačené ciele sa majú dosiahnuť čo najdôslednejším rešpektovaním základných práv a slobôd, ale zároveň pri zohľadnení celospoločenských záujmov na účinnom boji s kriminalitou.

Štrukturálne zmeny možno vidieť v presune kompetencií medzi orgánmi činným v trestnom konaní (policajt a prokurátor) a súdom, ktorý ako nezávislý štátny orgán bude meritórne rozhodovať vo veci. Rozdelenie úloh medzi policajtom, ktorý samostatne, iniciatívne a kompetentne vykonáva úlohy v prípravnom konaní (len o zásahoch do základných práv a slobôd bude rozhodovať sudca pre prípravné konania) a prokurátorom, ktorý v prípravnom konaní bude rozhodovať, a tým aj vykonávať dozor a podávať obžalobu umožní dosiahnutie naznačených cieľov.

V prípravnom konaní policajti pod dozorom prokurátora budú samostatne a iniciatívne objasňovať trestný čin v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, resp. na podanie obžaloby. Zvýrazní sa tým samostatnosť, iniciatíva, ale aj zodpovednosť polície za vyhľadanie a vykonanie dôkazov v tomto štádiu. Súčasne sa tým zvýši a zdôrazní zodpovednosť prokurátora, pretože akuzačný princíp, podľa ktorého len prokurátor môže podať obžalobu, zvýrazní význam prokurátorského dozoru v prípravnom konaní a súčasne zvýši zodpovednosť prokurátora za podanú obžalobu, ktorú bude musieť zastupovať pred súdom. Ak obžalobu nedokáže preukázať, ak pre rozhodnutie súdu nezabezpečí potrebné dôkazy, súd obžalovaného oslobodí. Súd síce aj naďalej bude mať právo aj iniciatívne vykonávať dôkazy, ale nebude zviazaný povinnosťou zisťovať objektívnu pravdu. V prípravnom konaní bude mať osobitné postavenie tzv. sudca pre prípravné konanie, ktorý bude rozhodovať o prípustnosti zásahov do základných práv a slobôd (väzba, domová a osobná prehliadka a iné zaisťovacie úkony). Zároveň sa umožňuje, aby takýto sudca rozhodol aj vo veci obvineného, ktorý bol zadržaný pri spáchaní prečinu s trestnou sadzbou do troch rokov alebo zastihnutý na úteku, v skrátenej lehote do piatich pracovných dní, ak s tým obvinený súhlasí.

Zmeny sa uskutočnili aj pri úprave lehoty trvania väzby, ktorá sa bude zásadne odvíjať od trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorý hrozí obvinenému za spáchaný trestný čin. Uvedené je navrhované tým spôsobom, že pri prečine (úmyselné trestné činy s trestnou sadzbou do päť rokov a všetky nedbanlivostné trestné činy) bude maximálna lehota trvania väzby jeden rok, pri zločine tri roky a pri obzvlášť závažnom zločine (úmyselný trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov) štyri roky.

Zásadná zmena v presune kompetencií sa týka konania pred súdom. Okresný súd by sa mal podľa navrhovanej úpravy stať skutočne základným článkom súdnej sústavy, pretože konania v prvom stupni by sa o všetkých veciach malo konať na tomto súde. O vymenovaných trestných činoch, o ktorých doteraz rozhodoval v prvom stupni krajský súd, by podľa navrhovanej úpravy rozhodoval okresný súd v sídle krajského súdu. Vytvorí sa tým priestor pre rozhodovanie krajského súdu ako odvolacieho a bez vytvárania ďalšieho medzičlánku sa aj najvyššiemu súdu vytvorí priestor pre plnenie úloh, ktoré mu podľa zákona náležia. Zmenu do tejto koncepcie priniesol zákon č. 458/2003 Z.z., ktorým sa zriadil Špeciálny súd – vládny návrh Trestného poriadku reaguje na tento nový zákon a úpravu pôsobnosti Špeciálneho súdu preberá v potrebnom rozsahu.

V súdnom konaní by malo dôjsť k výraznému posilneniu jeho kontradiktórnych prvkov. Počíta sa s tým, že dôjde k výraznému odbremeneniu predsedu senátu od ťarchy vedenia procesu a súčasného vykonávania dôkazov. Proces bude síce naďalej viesť a o dokazovaní rozhodovať predseda senátu (samosudca), avšak samotné dôkazy by mali vykonávať strany. Posilní sa tým ich ingerencia pri dokazovaní. Zvýši to nároky na pripravenosť a prácu prokurátora i obhajcu. Obhajca v prípravnom konaní prejavuje svoju aktivitu pri výsluchoch, navrhovaním dôkazov atď. Na hlavnom pojednávaní bude ale sám viesť výsluchy osôb, ktoré budú vyslúchnuté na jeho návrh. Rovnako bude môcť svoju aktivitu prejaviť poškodený (jeho splnomocnenec).

Návrh tiež predpokladá, že podstatná časť trestných vecí sa bude vybavovať mimo hlavného pojednávania. Nepochybne veľkú úlohu aj do budúcnosti bude mať vybavovanie vecí trestným rozkazom. Ale podstatne širšie uplatnenie by malo nájsť vybavovanie veci podmienečným zastavením trestného stíhania a zmierom, a to aj v prípravnom konaní. Veľký význam by malo nadobudnúť novonavrhované vybavovanie vecí dohodou o uznaní viny a prijatí trestu medzi prokurátorom a obvineným, ktorá spočíva v uznaní viny obvineným a akceptovaní navrhovaného trestu. Táto dohoda, ktorá je v navrhovanom zákone úplne novým prvkom, je striktne viazaná na súhlas súdu, ktorý sa musí presvedčiť, či obvinený pochopil podstatu priznania sa k spáchanému skutku, a úplnú akceptáciu uloženého trestu a či pochopil, že proti takejto dohode nebude môcť podať opravný prostriedok. Tieto formy skráteného konania by mali podstatne odbremeniť súdy od prejednávaní vecí v hlavnom pojednávaní, ktoré však naďalej zostáva základnou formou rozhodovania a obvinený vždy môže na ňom trvať. Zvýšenie kontradiktórnosti v konaní pred súdom povedie k zdôrazneniu významu a postavenia procesných strán, posilneniu práv obhajoby a poškodeného na jednej strane, ale aj k posilneniu postavenia obžaloby a najmä zodpovednosti prokurátora za veci predložené súdu. K zmenám dôjde aj v odvolacom konaní, kde sa počíta s obmedzením revízneho princípu a beneficia cohaesionis, ale zároveň s posilnením apelačného princípu. Zásadnejšie sa však zmení systém mimoriadnych opravných prostriedkov, kde dochádza k zrušeniu sťažnosti pre porušenie zákona a ku kreovaniu dvoch nových mimoriadnych opravných prostriedkov – zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní a dovolanie. Pritom dovolanie bude môcť podať nielen minister spravodlivosti a generálny prokurátor, ale aj obvinený.

Pri rekodifikačných prácach boli využité aj viaceré úpravy z posledných noviel Trestného poriadku, ktoré reagovali na aktuálne problémy boja s kriminalitou a osvedčili sa. Takto sa do predkladaného návrhu zapracovala aj celá oblasť právneho styku s cudzinou, ktorá odzrkadľuje zvyšujúci sa význam medzinárodnej spolupráce v boji proti organizovanému zločinu.

Návrh zákona rešpektuje vládou SR schválený legislatívny zámer trestnej rekodifikácie (schválený uznesením vlády č. 385 z 31. mája 2000).

Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Návrh zákona bol prerokovaný na plenárnom zasadnutí Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR dňa 26. marca 2004, pričom neboli k nemu uplatnené žiadne výhrady.

Návrh zákona bude mať priamy finančný dopad na štátny rozpočet a zamestnanosť, ktorý je vyčíslený v doložke finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť. Ministerstvo financií vo svojom stanovisku č. 13610/03-81 z 10. 7. 2003 uviedlo, že „s ohľadom na neustály tlak na výdavkovú časť štátneho rozpočtu a obmedzené zdrojové možnosti štátneho rozpočtu v roku 2004, bude potrebné požadované prostriedky zabezpečiť zahrnutím do priorít štátneho rozpočtu a uplatňovať v rámci rokovaní o návrhu štátneho rozpočtu“.

Doložka finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť

- Odhad dopadov na verejné financie a zamestnanosťNávrh Trestného poriadku, ktorý je predkladaný do legislatívneho procesu spolu s novým Trestným zákonom a nadväzne vo vzájomnej súvislosti by mali byť aj v ďalšom legislatívnom procese prerokovávané (účinnosť sa predpokladá od 1.4.2005), bude mať dopady na verejné financie a zamestnanosť minimálne v súvislosti s:

- zavedením v Trestnom poriadku okresného súdu ako súdu prvého stupňa a zároveň zmenou postavenia prokuratúry najmä zvýšením jej zodpovednosti v trestnom konaní - Generálna prokuratúra SR si v tejto súvislosti uplatnila navýšenie počtu 65 prokurátorov,

- zavedením inštitútu verejnej obhajoby (budú zabezpečovať obhajobu v prípadoch povinnej obhajoby) – predpokladá sa prijatie v priemere jedného verejného obhajcu na každý súd – spolu 69 verejných obhajcov a s tým súvisiacu administratívu (organizačne budú sústredení podľa 8 krajských súdov),

- rozšírením pôsobnosti probačných a mediačných úradníkov v oblasti vykonávacieho konania – kontrola nových trestov – domáce väzenie, povinná práca, podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom,

- prechodom na kontradiktórny proces, čo si nevyhnutne vyžiada nové formy zaznamenávania súdneho pojednávania (zaznamenávacia technika) – konkrétne vyčíslenie predpokladá takéto technické vybavenie všetkých trestných pojednávacích miestností na súdoch (priemerne 5 na každom súde).

Konkrétne vyčíslenie je nasledujúce:

I. ROZPOČTOVÁ KAPITOLA MINISTERSTVA SPRAVODLIVOSTI SRROK 2005

1. Verejní obhajcovia od 1. 4. 2005 (9 mesiacov + prvotné vybavenie ) - 69 súdov x 1 verejný obhajca (plat ako sudca)

-kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

plat 45 255 Sk + paušálna odmena 1 900 Sk = 47 155 Sk x 9 mesiacov = 29 284 tis. Sk

- kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ............................ 10 249 tis. Sk

- kategória 630 – Tovary a služby

69 verejných obhajcov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie ........................ 6 900 tis. Sk

- kategória 700 – Kapitálové výdavky

69 verejných obhajcov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie

(kancelárska a výpočtová technika) ......................................................... 6 900 tis. Sk

Spolu za verejných obhajcov v roku 2005 ................................................... 53 333 tis. Sk

Pri týchto dopadoch na štátny rozpočet treba vziať do úvahy peňažné prostriedky vyplatené za obhajobu ex offo, o ktoré je potrebné znížiť dopady na štátny rozpočet – v roku 2003 bolo uhradené za obhajobu ex offo 32 691 tis. Sk (pritom takto uhradené peňažné prostriedky ešte vzrastú, keďže od 1.1.2003 je v účinnosti nová vyhláška, ktorá upravuje tieto náhrady vo väčšej výške a začiatkom roku 2003 bola uhrádzaná obhajoba ex offo ešte za prípady uskutočnené v roku 2002 s nižšou tarifou).

2. Administratíva a ďalší personál ohľadom verejných obhajcov od 1. 4. 2005 (9 mesiacov)- 3 zapisovateľky x 8 krajských súdov =

24 zamestnancov v štátnej službe x 10 310 Sk x 9 mesiacov ........................... 2 227 tis. Sk

- 1 vedúca kancelárie x 8 krajských súdov =

8 zamestnancov v štátnej službe x 12 150 Sk x 9 mesiacov ............................... 875 tis. Sk

- informatik x 8 krajských súdov =

8 zamestnancov v štátnej x 15 200 Sk x 9 mesiacov ......................................... 1 095 tis. Sk

- 2 účtovníci (centrálne) =

2 zamestnanci v štátnej službe x 10 400 Sk x 9 mesiacov .................................. 188 tis. Sk - 2 personalisti (centrálne) =

2 zamestnanci v štátnej službe x 10 400 Sk x 9 mesiacov .................................. 188 tis. Sk-kategória 610 Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

spolu za 44 zamestnancov v štátnej službe ........................................... 4 573 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ................................. 1 600 tis. Sk

-kategória 630 – Tovary a služby (44 osôb x 80 tis. Sk) ......................... 3 520 tis. Sk

-kategória 700 – Kapitálové výdavky (44 osôb x 60 tis. Sk) .................... 2 640 tis. Sk

Výdavky celkom za administratívu ............................................................ 12 333 tis. Sk

3. Kategória 700 – Kapitálové výdavky

zaznamenávacie zariadenia - 69 súdov x 5 kusov zariadení x 50 tis. Sk = 17 250 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2005 ................................................................... 82 916 tis. Sk

ROK 2006

1. Probační a mediační úradníci od 1.1.2006 (v roku 2005 sú vyčíslení a uplatňovaní na základe zák. č. 550/2003 Z.z.) - 12 mesiacov štátna služba

- kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

55 okresných súdov x 1 PaM úradník v štátnej službe =

55 PaM úradníkov x 12 mesiacov x 16 150 tis. Sk .............................. 10 659 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní .............................. 3 730 tis. Sk

-kategória 630 – Tovary a služby

55 zamestnancov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie .......................... 5 500 tis. Sk

- kategória 700 – Kapitálové výdavky

55 x 80 tis. Sk prvotné vybavenie (kancelárska a výpočtová technika) 4 400 tis. Sk

Výdavky spolu PaM úradníci ......................................................................... 24 289 tis. Sk

2. Verejní obhajcovia

- kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

69 súdov x 1 verejný obhajca x 47 155 Sk x 13 mesiacov ......................... 42 298 tis. Sk

- kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ....................................... 14 804 tis. Sk

Výdavky celkom na verejných obhajcov ................................................... 57 102 tis. Sk

3. Administratíva a ďalší súvisiaci personál ohľadom verejných obhajcov

- 24 zapisovateliek x 10 310 Sk x 12 mesiacov ........................................... 2 969 tis. Sk

- 8 vedúcich kancelárií x 12 150 Sk x 12 mesiacov .................................. 1 167 tis. Sk

- 2 účtovníci x 10 400 Sk x 12 mesiacov ..................................................... 250 tis. Sk

- 8 informatikov x 15 200 Sk x 12 mesiacov ............................................... 1 460 tis. Sk

- 2 personalisti x 10 400 Sk x 12 mesiacov .................................................. 250 tis. Sk

-kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV spolu ................... 6 096 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní .................................. 2 134 tis. Sk

Výdavky celkom za administratívu ................................................................ 8 230 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2006 .................................................................... 89 621 tis. Sk

II. ROZPOČTOVÁ KAPITOLA GENERÁLNEJ PROKURATÚRY SRROK 2005 (od 1.4.2005)

A.Bežné výdavky1) Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV 65 prokurátorov

a)Platy prokurátorovOP – 55 osôb x 43 100 Sk x 10 mesiacov 23 705 tis. Sk

KP – 8 osôb x 45 255 Sk x 10 mesiacov 3 620 tis. Sk

GP – 2 osoby x 56 030 x 10 mesiacov 1 121 tis. Sk

s p o l u 28 446 tis. Sk

b)Ostatné osobné vyrovnania OP – 55 osôb x 1 795,- Sk x 9 886 tis. Sk

KP – 8 osôb x 1 885,- Sk x 9 136 tis. Sk

GP – 2 osoby x 2 334,- Sk x 9 42 tis. Sk

s p o l u 1 064 tis. Sk

Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV celkom 29 510 tis. Sk

2) Poistné a príspevky do poistných fondov

(30 % z miezd platov, služobných príjmov a z OOV) 8 534 tis. Sk

3) Tovary a ďalšie služby

(prevádzkové náklady a prvotné vybavenie 60 tis. Sk na osobu) 3 900 tis. Sk

(kancelársky nábytok 50 tis. Sk na osobu) 3 250 tis. Sk

4)Bežné transfery (príplatky k nemocenskému, OČR) 640 tis. Sk

B E Ž N É V Ý D A V K Y C E L K O M 45 834 tis. Sk

B. Kapitálové výdavky (jednorázové výdavky)

a)výpočtová technika (65 osôb x 40 tis. Sk) 2 600 tis. Sk

b) kancelárska technika a kancelárske zariadenie (65 osôb x 30 tis. Sk) 1 950 tis. Sk

K A P I T Á L O V É V Ý D A V K Y C E L K O M 4 550 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2005 .................................................................. 50 384 tis. Sk

ROK 2006

A.Bežné výdavky1) Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV 65 prokurátorov

a)Platy prokurátorovOP – 55 osôb x 43 100 Sk x 13 30 817 tis. Sk

KP – 8 osôb x 45 255 Sk x 13 4 706 tis. Sk

GP – 2 osoby x 56 030 Sk x 13 1 457 tis. Sk

s p o l u 36 980 tis. Sk

b)Ostatné osobné vyrovnaniaOP – 55 osôb x 1 795,- Sk x 12 1 185 tis. Sk

KP – 8 osôb x 1 885,- Sk x 12 181 tis. Sk

GP – 2 osoby x 2 334,- Sk x 12 56 tis. Sk

s p o l u 1 422 tis. Sk

Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV celkom 38 402 tis. Sk

2) Poistné a príspevky do poistných fondov

(30 % z miezd platov, služobných príjmov a z OOV) 11 094 tis. Sk

3) Tovary a ďalšie služby (prevádzkové náklady 80 tis. Sk na osobu)5 200 tis. Sk

4)Bežné transfery (príplatky k nemocenskému, OČR) 850 tis. Sk

B E Ž N É V Ý D A V K Y C E L K O M na rok 2006 ............................... 55 546 tis. Sk

- Odhad dopadov na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb – bez dopadov.

- Odhad dopadov na životné prostredie – bez dopadov.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.

2. Názov návrhu zákona: Trestný poriadok.

3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a) Európska dohoda o pridružení v čl. 69 zaväzuje SR k zbližovaniu existujúcich a budúcich legislatívnych prepisov SR s predpismi Spoločenstva.

Národný program pre prijatie acquis communautaire prijal úlohy na úseku boja proti terorizmu, korupcii, organizovanému zločinu a úlohy na úseku zefektívnenia činnosti súdnictva, pričom medzi strednodobými prioritami je aj úloha uskutočniť rekodifikáciu trestných kódexov.

Partnerstvo pre vstup požaduje pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí posilnenie boja proti organizovanému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, korupcii a praniu špinavých peňazí.

Screening zaviazal Slovenskú republiku tiež k legislatívnemu zabezpečeniu boja proti korupcii, organizovanému zločinu, obchodu s ľuďmi a terorizmu.

Plán legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 obsahuje úlohu predložiť návrh nového Trestného poriadku v mesiaci máj.

b) Negociačná pozícia v 24. kapitole – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí – a v dodatkových informáciách k nej (celkove osem) obsahuje aj záväzky týkajúce sa trestného práva, pričom jedným z týchto záväzkov je aj uskutočnenie celkovej rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku.

4. Problematika návrhu zákona:

a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev:

- Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z r. 1991 - upravuje podmienky vzájomného uznávania a výkonu trestných rozsudkov medzi členskými štátmi Európskej únie tak v súvislosti s inštitútom odovzdávania odsúdených osôb na výkon trestu odňatia slobody, ako aj bez súvislosti s uplatňovaním tohto inštitútu.

b) je upravená v práve Európskej únie:

- Zmluva o Európskej únii (čl. 6 ods. 2),

- Rezolúcia Rady 49641104/01 zo 17.1.1995 o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií,

- Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu,

- Európska dohoda o pridružení – čl. 6,

- Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996,

- Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995,

- Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000,

- Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi.

Čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii ustanovuje, že únia práva zabezpečené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 rešpektuje ako všeobecne právne princípy; čl. 8 Európskeho dohovoru upravuje právo každého na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo je konkretizované v prípade odpočúvania telekomunikácií v Rezolúcii Rady o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií zo 17.1.1995. Táto pripúšťa odpočúvanie telekomunikačných činností za podmienok uvedených v jej prílohe. Okrem iného príkaz musí byť konkretizovaný voči konkrétnej osobe, ktorej sa odpočúvanie týka.

Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu požaduje zabezpečenie efektívnej ochrany svedkov v trestnom konaní v prípadoch, kedy je to nevyhnutné; ochrana spočíva v tom, že je možné rozhodnúť, že adresa a ďalšie identifikačné údaje svedka budú známe len sudcovi a orgánom činným v trestnom konaní a v závažných prípadoch je prípustná aj zmena identity svedka.

Európska dohoda o pridružení - v čl. 6 sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať ľudské práva zakotvené v medzinárodných dokumentoch.

Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996 upravuje zjednodušenie podmienok extradície osôb, vrátane štátnych občanov, medzi štátmi EÚ.

Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995 upravuje postup pri zjednodušenom vydávacom konaní osôb medzi členskými štátmi Európskej únie.

Oba uvedené dohovory rozpracovávajú na podmienky štátov EÚ Európsky dohovor o vydávaní z roku 1957.

Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 doplňuje a zjednodušuje poskytovanie právnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi v nadväznosti na Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 1957.

Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach upravuje právnu pomoc v trestných veciach, extradíciu a výkon trestných rozsudkov.

V súvislosti s uvedenými dohovormi je potrebné uviesť, že tieto sa týkajú len piatej časti (Právny styk s cudzinou), pričom podľa § 479 navrhovanej úpravy majú medzinárodné zmluvy prednosť pred úpravou uvedenou v piatej časti Trestného poriadku.

Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní bližšie upravuje postavenie poškodených v trestnom konaní a ich minimálne práva.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch umožňuje zriadiť v konkrétnej veci spoločný vyšetrovací tím zložený z príslušníkov viacerých členských krajín EÚ.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi bude implementované do nášho právneho poriadku ešte pred prijatím trestnej rekodifikácie osobitným zákonom.

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie: úplná.

6. Gestor: Ministerstvo spravodlivosti SR.

7. Účasť expertov: účasť expertov na príprave zákona nebola využitá.

Osobitná časťprvá časť - základné ustanoveniaK § 1

V tomto úvodnom ustanovení zákonodarca zdôrazňuje predovšetkým formálnu stránku trestného konania tak, aby presne v zhode so zákonom mohli byť náležite zistené trestné činy a spravodlivo potrestaní ich páchatelia.

Ako už z úvodného ustanovenia vyplýva, návrh vychádza – na rozdiel do predchádzajúcich úprav - z toho, že túto činnosť, t.j. trestné konanie, realizujú orgány činné v trestnom konaní, ktorými sa rozumejú prokurátori a policajti a nezávislé štátne orgány - súdy. Samozrejmou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní ako i súdu je organizovať svoju činnosť v duchu dôsledného dodržiavania zákona tak, aby upevňovala v občanoch vieru v spravodlivosť postupu orgánov činných v trestnom konaní i v rozhodovanie súdov tak, aby ich viedla k dôslednému zachovávaniu zákonov i plneniu povinností voči spoločnosti a štátu, ako i rešpektovaniu základných práv a slobôd občanov fyzických a právnických osôb.

K § 2

K ods. 1

Slovenská republika uznáva a vo svojom právnom poriadku rešpektuje všetky demokratické zásady trestného konania, uvedené v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Tieto majú dokonca prednosť pred jej zákonmi ( čl.7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky). Tieto zásady, uvedené najmä v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z r. 1950 s dodatkovými protokolmi a v ďalších, sú zhodné so zásadami uvedenými v Listine základných práv a slobôd z r. 1991, v Ústave Slovenskej republiky a v predkladanom návrhu Trestného poriadku. Navzájom sa prelínajú a doplňujú a vytvárajú tak systém, ktorý zabezpečuje fungovanie trestného konania v súlade s požiadavkami demokratickej spoločnosti.

Právo na spravodlivý, zákonný súdny poces, stíhanie len zo zákonných dôvodov, je najdôležitejšou zásadou trestného konania. Dôvodom trestného stíhania môže byť len odôvodnené podozrenie zo spáchania trestného činu, pričom musí byť dodržaný postup ustanovený Trestným poriadkom. Táto zásada procesne doplňuje hmotnoprávnu zásadu „nullum crimen sine lege“, ktorá v trestnom práve predstavuje zásadu zákonnosti. Pokiaľ ide o jej vzťah k cieľu trestného procesu – náležitému zisteniu skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, treba zdôrazniť, že záujem na zistení skutkového stavu nesmie byť nadradený zásade zákonného procesu, lebo by to mohlo viesť k snahe zistiť pravdu za každú cenu, teda aj za cenu porušenia zákona. Trestné stíhanie však možno viesť len v súlade so zákonom, lebo „cieľ neposväcuje prípadné nezákonné prostriedky“.

K ods. 2

Ide o novoformulovanú tzv. zásadu zdržanlivosti. Táto zásada úzko nadväzuje na zásady riadeného zákonného procesu a prezumpcie neviny, ktoré doplňuje a prehlbuje. Týka sa však nielen osoby proti ktorej sa konanie vedie, ale všetkých osôb, ktorých sa trestné konanie akokoľvek dotýka (poškodení, svedkovia, znalci, zúčastnené osoby). Jej zmyslom je obmedziť na najnutnejšiu mieru zásahy do ľudských práv a slobôd občanov, ale aj akékoľvek nadbytočné predvolávanie, či obťažovanie osôb, čo je výrazom humánnosti trestného konania a úcty k základným právam a slobodám.

K ods. 3

Ľudské práva základné slobody môžu byť obmedzené len rozhodnutím súdu. V súlade s čl. 46 ústavy sa preto do predkladaného zákona zakotvuje inštitút sudcu pre prípravné konanie, do ktorého kompetencie bude patriť rozhodovanie o všetkých procesných zásahoch do občianskych práv a slobôd, dbať na to, aby tieto zásahy boli vykonávané nielen v súlade so zákonom, ale aby boli využívané len spôsobom a v rozsahu, ktorý zohľadňuje zásadu zdržanlivosti uvedenú v odseku 2. Ďalšie kompetencie sudcu pre prípravné konanie sú uvedené v § 10 ods. 3.

K ods. 4

V tomto ustanovení ide o tzv. prezumpciu neviny, ktorú poznal aj predchádzajúci Trestný poriadok. Pokiaľ nedôjde k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku nemožno voči obvinenej osobe vyvodzovať závery o jej vine ani žiadne dôsledky z toho vyplývajúce.

Prezumpcia neviny vo svojich dôsledkoch znamená, že nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu a že pri posudzovaní skutkových otázok platí pravidlo „in dubio pro reo“, t.j. že v pochybnostiach o skutkových zisteniach treba rozhodnúť v prospech obvineného.

Prezumpcia neviny je obsiahnutá vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv prijatej Organizáciou Spojených národov 10. decembra 1948 (čl. II ods. 1), v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 (čl. 6 ods. 2) v Listine základných práv a slobôd (1991) v čl. 40 ods. 2 a je zakotvená aj v Ústave Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 2.

Prezumpcia neviny však nevylučuje, aby sa voči obvinenému v priebehu trestného stíhania nemohli uplatňovať niekedy aj veľmi citeľné a závažné zásahy do jeho základných práv a slobôd, avšak len spôsobom, ktorý umožňuje tento zákon.

K ods. 5

Toto ustanovenie výslovne prehlasuje, že štát zastupuje v trestnom konaní prokurátor, ktorý nielenže chráni záujmy štátu, ale zodpovedá za to, že predsúdne konanie (prípravné konanie), ktoré podaniu obžaloby predchádzalo bolo vykonané v zhode so zákonom, lebo prokurátor zodpovedá za rešpektovanie záujmov štátu a postavenie páchateľa pred súd. Je v ňom obsiahnutá aj tzv. zásada legality, podľa ktorej je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel.

V tomto ustanovení sa však vytvára aj priestor pre realizáciu zásady oportunity, ak je to v súlade s predkladaným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Zásada oportunity sa uplatňuje najmä v prípade tzv. „odklonov“ od pravidelného priebehu trestného konania (pozri najmä ustanovenia o zmieri, o podmienečnom zastavení trestného stíhania, o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného), kedy prokurátor v prípade splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone , i po zistení, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, môže rozhodnúť inak ako podaním obžaloby.

K ods. 6

Orgány činné v trestnom konaní a súd sa vo svojej činnosti riadia zásadou oficiality, ktorá vyjadruje, že vo svojej činnosti postupujú z úradnej povinnosti bez ohľadu na prípadné petície a žiadosti, ktoré do plnenia ich povinností zasahujú.

Orgány činné v trestnom konaní a súd však pri svojej úradnej činnosti musia postupovať tak, aby trestné činy vybavovali priebežne a včas. Väzobné veci musia pritom vybavovať prednostne a urýchlene. Pokiaľ sa uvádza, aby veci boli vybavované „včas“, teba vidieť, že zákon chce zabezpečiť prejednávanie vecí bez prieťahov. Preto sú v zákone uvedené viaceré zákonné lehoty. Ohraničiť však presne dĺžku konkrétneho trestného stíhania v zákone nie je možné. Či bolo trestné konanie realizované včas, alebo či v ňom došlo k zbytočným prieťahom závisí od konkrétnych okolností. V tomto smere sú významné aj viaceré rozhodnutia Európskeho súdu, ktoré posudzovali včasnosť ukončenia trestnej veci aj s ohľadom na prax v ostatných európskych štátov (pozri čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

K ods. 7

Na právo na stíhanie len zo zákonných dôvodov uvedené v odseku 1 nadväzuje právo na zákonný proces, t.j. na proces vykonaný nestranným a nezávislým súdom – spravodlivo a v primeranej lehote tak- aby sa na ňom mohol obvinený osobne zúčastniť, ak k vykonávaným dôkazom zaujať svoje stanovisko.

Práva zúčastniť sa na procese a tak aj práva vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom sa obvinený vedome vzdáva v prípadoch, tzv. odklonov, alebo sa ho môže aj výslovne vzdať.

K ods. 8

Záujem právnej istoty vyžaduje, aby po právoplatnom rozhodnutí súdu o odsúdení (resp. oslobodení spod obžaloby), sa vo veci pre ten istý skutok viac neviedlo trestné konanie, pretože ide o vec rozhodnutú (res judicata), čo predpokladá, že s rozhodnutím súhlasil tak prokurátor (v mene štátu), ako i obvinený, resp. ostatné strany. Vyjadruje sa tým pravidlo „ne bis in idem“ (nie dvakrát v tej istej veci), ktoré náš právny poriadok dôsledne rešpektuje.

V tej iste vec možno po jej právoplatnom skončení opätovne konať, len ak bolo právoplatné rozhodnutie zmenené cestou mimoriadnych opravných prostriedkov (obnova, dovolanie).

Táto zásada sa analogicky uplatňuje aj pri rozhodnutiach prokurátora v prípravnom konaní, ak došlo napríklad k zastaveniu trestného stíhania.

K ods. 9

Právo na obhajobu je jedno z najvýznamnejších občianskych práv. Zdôrazňuje ho Európsky dohovor o ochrane ľudských právach a základných slobôd (čl. 6 ods. 3), Listina základných práv a slobôd, Ústava SR (čl. 50 ods. 3) a podrobne rozvedené v príslušných ustanoveniach tohto zákona, ktoré jeho realizáciu detailne upravujú.

Podstatou tohto práva je, že každá obvinená osoba môže využiť právo na obhajobu a aktívne sa brániť, alebo si môže zvoliť pasívnu formu obhajoby a nebrániť sa, nevypovedať. Obvinený sa môže obhajovať sám alebo si na tento účel môže zvoliť kvalifikovanú osobu, advokáta, ktorý bude v procese vystupovať ako jeho obhajca. V prípadoch povinnej obhajoby obhajcu mať musí a ak si ho nezvolí, musí mu byť ustanovený. Nedostatok finančných prostriedkov nesmie byť prekážkou pri využití služieb advokáta.

Pretože rozsah práv obvineného sa v jednotlivých procesných štádiách mení a prispôsobuje sa procesným osobitnostiam, treba obvineného okrem základného poučenia uvedeného v § 121 ods. 2 poučiť v závislosti na štádiu konania aj o ďalších jeho právach a umožniť mu ich reálne uplatnenie.

K ods. 10

Zásadu tzv. "objektívnej pravdy", ktorá sa dlhý čas považovala za jednu z prioritných zásad procesu v zmysle zák.č.141/1961 Zb., opustil náš proces už novelami vykonanými v roku 1993. Skutkový stav sa zisťuje v rozsahu, ktorý príslušný orgán činný v trestnom konaní alebo súd potrebuje pre svoje rozhodnutie. V zhode so zdôrazňovanými prvkami kontradiktórneho procesu, ktoré sa v navrhovanom kódexe uplatňujú, zvýrazňuje sa aj relevancia dôkazov obstaraných stranami.

K ods. 11

Predkladaný Trestný poriadok v porovnaní s predchádzajúcimi preferuje prvky kontradiktórneho procesu, kde aktivitu pri dokazovaní vyvíjajú najmä strany. Toto ustanovenie má zabezpečiť, aby v konaní pred súdom vedľa aktivity strán mohol do dokazovania aktívne a iniciatívne zasahovať i súd, aby tak mohol z vlastnej iniciatívy vykonať i dôkazy, ktoré strany nenavrhli.

K ods. 12

V zásade voľného hodnotenia dôkazov nedochádza k podstatnejším zmenám, treba však zdôrazniť, že ustanovenia o dokazovaní kladú väčší dôraz na zákonné získavanie dôkazov a teda aj väčší dôraz na posudzovanie zákonnosti dôkazu a na jeho prípustnosť v rámci trestného konania.

Nároky na posudzovanie vierohodnosti, úplnosti a relevantnosti dôkazov vzrastú najmä pri posudzovaní prípadov dohody o vine a treste, kde starostlivé posúdenie úplnosti dôkazov bez prejednania na hlavnom pojednávaní, jednotlivo ale najmä v ich súhrne bude obzvlášť náročné.

K ods. 13

V tomto ustanovení sa vytvárajú predpoklady pre iniciatívu komunít - občianskych združení - vstupovať do prevýchovného procesu páchateľa trestného činu. Môže mať stále väčší aktivizujúci význam aj pri probácii a mediačnej službe. Záujmové združenia môžu vytvoriť priaznivé prostredie nielen pre prevýchovu delikventov, ale aj pre ich zbavenie sa škodlivých návykov a sklonu na požívanie drog, resp. iných látok.

Záujmovými združeniami nemôžu byť politické strany. Záujmové združenia môžu najmä vysielať na súd svojich zástupcov, ktorí tlmočia názory kolektívu na obvineného alebo trestnú vec, môžu ponúknuť záruku na obvineného, na ktorú možno prihliadnuť pri ukladaní trestu. Dôležitým je aj právo záujmového združenia navrhovať prejednanie veci pred kolektívom v záujme posilnenia vplyvu trestného konania na prevýchovu páchateľa. Táto možnosť je nepochybne významná aj z hľadiska generálnej prevencie.

K ods. 14

Rovnosť strán, "rovnosť zbraní" je významným predpokladom uplatňovania kontradiktórnosti. Táto zásada, napriek tomu, že je obsiahnutá v čl. 47 ods. 3 Ústavy, nebola dosiaľ uvedená medzi základnými zásadami.

Jej uvedenie na tomto mieste má v konaní pred súdom aj obvineným zabezpečiť možnosť uplatňovať rovnaké procesné práva ako v obžalobe. Vyžaduje sa dôsledné rozlišovanie medzi pojmami „subjekty“ trestného konania a „strany“ trestného konania.

Subjekty majú rozličnú procesnú úlohu. Ich úloha sa v priebehu trestného konania mení s ohľadom na procesné štádium. Napr. prokurátor v prípravnom konaní vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti, avšak v konaní pred súdom sa ako orgán obžaloby reprezentujúci štát, stáva stranou.

V konaní pred súdom preto jednotlivým subjektom vyplýva, že majú právo vystupovať pred súdom, majú prístup ku všetkým úkonom, majú právo zúčastniť sa na rokovaní súdu a podávať opravné prostriedky. Úplné rozvinutie procesného postavenia strany je však možné až v konaní pred súdom, takže až tu možno vyžadovať, dodržiavať a zaručiť rovnosť postavenia strán, lebo len tu má obvinený protistranu – prokurátora, resp. i poškodeného.

K ods. 15

Predložený návrh stavia na stanovisku, že právo podať obžalobu má jedine prokurátor, ktorý je súčasne garantom zákonnosti prípravného konania.

Argumentácia, že súkromnou obžalobou je možno odstrániť nedostatky, ktoré sa prejavujú v trom, že prokurátor nepodá obžalobu, hoci si občan myslí, že sa mu stala krivda a trestný čin voči jeho osobe bol spáchaný, je za súčasnej existencie zásady legality (ods. 5) neodôvodnená. Okrem toho poškodený sa vždy môže domáhať náhrady škody v občianskoprávnom konaní bez ohľadu na trestné stíhanie.

Akuzačný princíp je tu uplatnený absolútne. Súd môže konať len na základe obžaloby podanej prokurátorom, resp. na základe návrhu podaného prokurátorom. Ide o zásadu uvedenú aj v predchádzajúcom zákone.

K ods. 16

Zásada uvedená v tomto ustanovení nadväzuje na čl. 142 Ústavy SR, podľa ktorej sa súdnictvo v trestných veciach vykonáva v senátoch, pričom však procesným predpisom sa môže zveriť rozhodovanie v určených veciach samosudcovi. Predkladaný zákon počíta s tým, že samosudca bude rozhodovať v konaní o trestných činoch s hornou hranicou trestnej sadzby do päť rokov.

Novo formulované je postavenie sudcu, ktorý - ako vyplýva zo samotného názvu (sudca pre prípravné konanie) bude vykonávať svoju činnosť v prípravnom konaní tým, že bude rozhodovať o procesnej prípustnosti zásahov do základných občianskych práv a slobôd a bude môcť vykonávať aj niektoré ďalšie úkony upravené v zákone, napr. v zmysle § 348 aj rozhodnúť vo veci.

K ods. 17

Zásadu verejnosti považuje Ústava SR, zhodne s medzinárodnými dokumentmi, za jednu zo základných záruk kontroly verejnosti nad výkonom súdnictva i za významný prostriedok výchovy občanov a upevňovania zákonnosti. Obmedziť ju možno len z dôvodov presne uvedených v zákone. Ide o zásadu, ktorá bola uvedená aj v predchádzajúcich kódexoch.

Rozsudok musí vždy byť vyhlásený verejne.

K ods. 18

Zásada ústnosti je pôvodnou, osvedčenou zásadou. Súd má rozhodovať na základe osobného výsluchu a ústnych prejavov obžalovaného, svedkov, znalcov, poškodeného. Z tejto zásady sa však pripúšťajú výnimky, t.j. za splnenia zákonom predpokladaných podmienok vykonanie dôkazu prečítaním zápisnice o výsluchoch uvedených osôb.

Zo zdôrazňovanej zásady kontradiktórnosti však vyplýva, že čítanie výpovedí by sa malo obmedziť.

Oproti doterajšiemu stavu dôjde k podstatným zmenám v tom, že v konaní pred súdom budú realizovať výsluchy zásadne strany (prokurátor, obžalovaný, resp. jeho obhajca). Dokazovanie však riadi súd (predseda senátu), ktorý môže do dokazovania aktívne zasahovať.

K ods. 19

Ide o pôvodnú zásadu, úzko súvisiacu so zásadou uvedenou v odseku 18. Súd môže rozhodnúť len na základe dôkazov, ktoré sa vykonali predpísaným spôsobom v konkrétnej veci. Ide o tzv. zásadu bezprostrednosti, z ktorej zákon (na rozdiel od zásady ústnosti) nepripúšťa výnimky. Ak dôkaz nebol v konaní pred súdom vykonaný, súd sa o tento dôkaz pri rozhodovaní nemôže opierať.

K ods. 20

V predchádzajúcich zákonoch sa zdôrazňovalo právo používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom materinský jazyk. Ukazuje sa, že toto ustanovenie dnes je už nedostatočné. I keď používanie materinského jazyka prichádza do úvahy ako samozrejmosť aj naďalej, vhodnejšou je úprava, aby každý mohol pred súdom používať jazyk, ktorý bežne používa pri komunikácii, ktorým sa vie najľahšie a najzrozumiteľnejšie vyjadriť. Ak účastník vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka.K § 3Ide o pôvodné ustanovenia, ktoré zdôrazňujú povinnosť všetkých štátnych orgánov, právnických i fyzických osôb pomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri plnení ich úloh.

Predchádzajúca úprava umožňovala vyžadovať údaje, ktoré sú predmetom bankového tajomstva, len pri trestných činoch uvedených v osobitnom zákone. Teraz je to možné u všetkých trestných činov a naviac aj pri daňovom tajomstve je významnou novotou, že v písomnosti sa medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom môžu doručovať aj v elektronickej forme.

K § 4 a § 5

Návrh zákona vychádza z toho, že záujmové združenia občanov, najmä odborové a iné občianske združenia, pracovné kolektívy a cirkvi s výnimkou politických strán a hnutí môžu zohrávať pozitívnu úlohu pri prevýchove členov svojho kolektívu, že môžu pozitívne ovplyvňovať jednotlivcov, oddávajúcim sa nemiernemu požívaniu alkoholu alebo drogám. Zahraničné skúsenosti ukazujú, že ich možno využiť aj pri probačnej službe.

Zákon počíta s tým, že záujmové združenia budú upozorňovať na porušovanie zákonnosti, že budú môcť na súd vysielať svojich zástupcov a že budú môcť podávať záruky za nápravu obvineného.

Zákon počíta aj so spoluprácou s tzv. dôveryhodnou osobou (ods. 3), ktorá by mohla priaznivo ovplyvňovať správanie sa obvineného. Preto bude môcť ponúknuť (rovnako záujmové združenie občanov) prevzatie záruky za dovŕšenie nápravy obvineného, navrhnúť jeho podmienečné prepustenie, nahradenie väzby zárukou a ďalšie. Na získanie správ o stave prevýchovy bude aj dôveryhodná osoba vyžadovať od súdu poskytnutie informácií o obvinenom.

Záujmové združenie (ods. 5) bude môcť na konanie pred okresným alebo krajským súdom vyslať zástupcu, ktorý bude súdu tlmočiť stanovisko záujmového združenia občanov k prejednávanej trestnej veci osobe páchateľa a možnostiam jeho nápravy.

K § 6

Predkladaný zákon vychádza zo zásady uvedenej v čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej každý má právo na informácie. Úzko to súvisí s ustanovením čl. 2 ods.1, pretože len informovaný občan môže uplatňovať svoje práva. S týmto súvisí aj zákon o informáciách (č. 211/2000 Z.z.).

Zákon vychádza z toho, že každý má právo vedieť, akú činnosť vykonávajú štátne orgány. Už v prípravnom konaní sú orgány činné v tomto štádiu povinné informovať verejnosť o svojej činnosti, t.j. o tom, aké opatrenia sa prijímajú v konkrétnej trestnej veci. Jediným obmedzením je, že nesmú informovať o skutočnostiach, ktoré by mohli sťažiť alebo zmariť objasnenie veci. Skôr etickou požiadavkou je, aby sa nezverejňovali veci osobného charakteru a najmä údaje, ktoré s vecou nesúvisia. Rešpektovanie osobnosti mladistvých, ako i zverejňovanie skutočností, týkajúcich sa cti a osobnosti občanov, treba robiť obzvlášť zodpovedne. Pracovníci médií v tomto smere nesú zodpovednosť podľa tlačového zákona (č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov).

V konaní pred súdom informácie už nemožno nijakým spôsobom utajovať, takže na hlavnom pojednávaní môže každý robiť poznámky, a ak tým nevyrušuje môže vyhotoviť aj zvukový záznam. Činnosť médií sa musí podriadiť ustanoveniu ods.3.

Toto právo je zosúladením práva občanov na informácie s ústavnou zásadou prezumpcie neviny.

K § 7

Posudzovanie predbežných otázok sa riadi osvedčenými pravidlami. Orgány činné v trestnom konaní i súd ich posudzujú samostatne. Ak však o nejakej otázke došlo k právoplatnému rozhodnutiu ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, sú takéto rozhodnutia pre uvedené orgány záväzné.

K § 8

Ide o pôvodné ustanovenie, v ktorom sa reaguje na zmeny v zákone. Rozhodujúcou je zmena, podľa ktorej o stíhaní poslanca rozhoduje len Národná rada Slovenskej republiky, na stíhanie sudcu, sudcu ústavného súdu a generálneho prokurátora je potrebný súhlas ústavného súdu. Tieto vyjadrenia sú záväzné pre všetky orgány činné v trestnom konaní i pre súdy.

Ministerstvo spravodlivosti zaujíma stanovisko pri ostatných subjektoch, ak vznikla pochybnosť o tom, či sú vyňaté z právomoci orgánov činných v trestnom konaní a súdov; jeho stanovisko je záväzné.

K § 9

K ods. 1

V tomto ustanovení dochádza k významným zmenám. Zmenou Ústavy Slovenskej republiky v čl. 102 písm. j) došlo k zrušeniu tzv. aboličného oprávnenia prezidenta republiky, t.j. práva nariadiť, aby sa nezačalo trestné stíhanie, alebo aby bolo už prebiehajúce stíhanie zastavené. Prezident už nemá toto oprávnenie ani v konkrétnej veci (pri udelení individuálnej milosti), ani pri udeľovaní celoplošnej amnestie.

K písm. b) - nie je možno stíhať osoby, ktoré požívajú imunity a výsady podľa medzinárodného práva. Poslanca Národnej rady Slovenskej republiky možno trestne stíhať, len keď Národná rada SR dala súhlas na jeho stíhanie. Sudcov ústavného súdu a generálneho prokurátora možno trestne stíhať len so súhlasom Ústavného súdu SR.

K písm. c) – treba reagovať na zmeny v Trestnom zákone, kde sa hranica trestnej zodpovednosti znížila na 14 rokov.

K písm. e) - tu sú riešené účinky právoplatného rozhodnutia súdu, orgánu činného v trestnom konaní, alebo iného orgánu. Pokiaľ nedošlo k ich zrušeniu, ide o tzv. res iudicata, ktorá bráni trestnému stíhaniu, t.j. tak začatiu stíhania, ako aj pokračovaniu v ňom.

K písm. f) - Súhlas poškodeného sa naďalej viaže len na určité trestné činy a na to, že sú spáchané medzi príbuznými. Poškodený celoplošne takéto oprávnenia nemá.

K ods. 2

Obvinenému sa týmto ustanovením poskytuje možnosť rehabilitácie. V prípade, ak obvinený zomrel, majú možnosť podať príslušný návrh aj príbuzní.

K § 10

K ods.1

Ide o dôsledné označovanie orgánov podľa úloh, ktoré vykonávajú v trestnom konaní. Orgánmi činnými v trestnom konaní sú policajti, ktorí zisťujú trestný čin, objasňujú jeho spáchanie a v priebehu prípravného konania vykonávajú dôkazy a v rámci svojich oprávnení vydávajú príslušné rozhodnutia, a prokurátor, ktorý nad prípravným konaním vykonáva dozor, úzko spolupracuje s policajtmi a v prípravnom konaní sám vykonáva určené úkony a vydáva príslušné rozhodnutia. Len prokurátor môže rozhodnúť o spôsobe vybavenia veci v prípravnom konaní a podať obžalobu. Základnou zmenou oproti doterajšiemu pohľadu je charakteristika činnosti súdov, ktoré sú síce tiež štátnymi orgánmi, ale ich poslaním, na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú súčasťou výkonnej moci, nie je spolupráca s orgánmi činným v trestnom konaní, ale od štátnej moci nezávislé rozhodovanie. Preto vo vzťahu k súdom tento zákon ich prestáva považovať za "orgány činné v trestnom konané" a považuje ich za štátne orgány povolané k samostatnému, nestrannému a nezávislému rozhodovaniu trestných vecí.

K ods. 2

Zdôrazňuje sa tu nezávislosť a nestrannosť súdov ako štátnych orgánov a vymenováva všetky alternatívy v ktorých môže sudca pôsobiť.

K ods. 3

V tomto ustanovení sa podrobnejšie ohraničuje kompetencia sudcu pre prípravné konanie.

K ods. 4 – 7

Znenie týchto odsekov dôsledne vychádza z organizačných zákonov v oblasti súdnictva a prokuratúry.

K ods. 8

V ustanovení sa presne uvádza, koho treba rozumieť pod „policajtom“. Rozlišuje sa medzi vyšetrovateľom a iným policajtom, keďže vyšetrovanie vykonávajú iba vyšetrovatelia.

K ods. 9

Toto ustanovenie je reakciou na a na Rámcové rozhodnutie Rady o spoločných vyšetrovacích tímoch (2002/465/SVZ), ktoré sa zameralo na riešenie problému čoraz viac sa rozmáhajúceho organizovaného zločinu, resp. zločinu páchaného v medzinárodnom rozsahu, ktorý si vyžaduje vyššiu koordinovanosť a spoluprácu príslušných orgánov členských štátov pri jeho potieraní. Vymedzuje postavenie zástupcu príslušného orgánu cudzieho štátu, ako aj dôvody zriadenia vyšetrovacieho tímu a spôsob jeho fungovania. Rovnako Protokol o spoločných vyšetrovacích tímoch k Dohovoru o Europole požaduje umožniť účasť zástupcov Europolu v spoločných vyšetrovacích tímoch.

K ods. 10

V trestnoprávnej teórii sa robia rozdiely medzi tzv. subjektami trestného konania a stranami. V praxi, ale aj v teórii dochádza často k zamieňaniu, zmiešavaniu, či nesprávnemu používaniu týchto pojmov najmä preto, že to súvisí s ich rozdielnym procesným postavením, ktoré zastávajú. Navrhovaná úprava vychádza z toho, že strany vystupujú až v konaní pred súdom. Skôr je možné hovoriť iba o subjektoch trestného konania.

Tak napr. obvinený je vždy subjektom, avšak stranou trestného konania sa stáva až v konaní pred súdom. Policajt, hoci ako orgán v trestnom konaní vykonáva v ňom svoju úradnú činnosť je subjektom trestného konania, nie je však v ňom stranou, naproti tomu prokurátor, ktorý dozerá nad zákonnosťou prípravného konania a za trestné konanie v tomto štádiu zodpovedá, nie je v prípravnom konaní stranou, a stranou sa stáva až po podaní obžaloby, v konaní pred súdom, kde v mene štátu obžalobu zastupuje. Tu sa stáva stranou a na prokurátora sa preto vzťahujú aj všetky dôsledky z toho vyplývajúce, najmä zásada rovnosti strán, podľa ktorej v konaní pred súdom musí mať procesne rovnoprávne postavenie s obžalovaným. Navrhovaný zákon preto v príslušných ustanoveniach zabezpečuje túto rovnoprávnosť tým, že napr. v konaní pred súdom, kde sa ešte pred novelou Trestného poriadku č. 422/2002 Z.z. prokurátor mohol zúčastňovať aj neverejných zasadnutí, z ktorých bol vylúčený tak obžalovaný, ako aj obhajca, zavádza dôsledne rovnoprávnosť zaručujúcu tzv. „rovnosť zbraní“.

K ods. 11 - 13

Všeobecne verejnosťou i zákonom užívaný termín "obvinený", označujúci osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, sa žiada v zákone rozčleniť a označiť termínmi, ktoré zodpovedajú príslušnému procesnému štádiu, t.j. aj označením obžalovaný a odsúdený.

K ods. 14

Aplikácia ustanovení Trestného poriadku v jednotlivých procesných štádiách by spôsobovala problémy, keby neboli presne oddelené a ohraničené pojmy trestné konanie, trestné stíhanie a prípravné konanie. Toto ustanovenie plní túto úlohu.

K ods. 15, 16

Ide o vysvetlenia pojmov používaných v zákone. Neodkladný úkon býva často aj neopakovateľný. Ich detailné rozlišovanie sa opiera o poznatky kriminalistiky.

K ods. 17

Definujú sa opatrenia, keďže pri jednotlivých procesných úkonoch trestného konania, sa uvádzajú ako jedna z možných foriem rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a súdu, na ktoré sa neviaže možnosť podania opravných prostriedkov.

K ods. 18

Agent ako príslušník Policajného zboru alebo ako príslušník polície iného štátu prispieva k odhaľovaniu zločinov, trestných činov korupcie, zneužívania právomoci verejného činiteľa a legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov, by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný takýto čin. V prípade odhaľovania, zisťovania a usvedčenia páchateľa korupcie, môže byť agentom aj iná osoba ako príslušník Policajného zboru, ktorá je ustanovená prokurátorom ako agent, na návrh príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra. Pôjde najmä o prípady, v ktorých bude treba operatívne reagovať na vzniknutú situáciu. Do úvahy prichádzajú najmä osoby, od ktorých je požadované, aby poskytli alebo sľúbili poskytnutie úplatku alebo inú nenáležitú výhodu. Príslušníkmi Policajného zboru, ktorých poverí minister vnútra na predkladanie návrhov prokurátorom na ustanovenie takejto osoby za agenta, budú príslušníci kriminálnej polície zaradení na úrade boja proti korupcii, úrade boja proti organizovanej kriminalite alebo v úrade justičnej a kriminálnej polície. Postup a podmienky pri nasadzovaní a činnosti agenta podrobne upravuje § 117.

K ods. 19 a 20

Tieto ustanovenia definujú, čo sú informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti a ich použitie v súlade so zákonom NR SR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a zákonom č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním), ktoré môžu byť použité v boji proti trestnej činnosti a pri zisťovaní páchateľov tejto trestnej činnosti a pri pátraní po nich.

Súčasne pri informačno-technických prostriedkoch upravuje súčinnosť pri ich použití vo vzťahu k osobám, ktoré vykonávajú telekomunikačnú činnosť, resp. sa na nich podieľajú. Tiež sa upravuje, že na spracovávanie informácii získaných použitím informačno-technických prostriedkov, ich evidenciu, dokumentáciu, ukladanie a vyraďovanie sa vzťahujú osobitné predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak.

Postup a podmienky použitia informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní upravujú ustanovenia § 108 Zadržanie zásielky, § 109 Otvorenie zásielky, § 114 Vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov, § 115 a § 116 Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky.

Postup a podmienky použitia prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 110 Zámena obsahu zásielky, § 111 Kontrolovaná dodávka, § 112 Predstieraný prevod, § 113 Sledovanie osôb a vecí a § 117 Agent.

K ods. 21

V súlade s Rámcovým rozhodnutím Rady o postavení obetí v trestnom konaní (2001/220/SVZ) sa upravuje pojem organizácií na pomoc poškodeným ako mimovládnych organizácií zriadených na základe osobitných predpisov, ktorých úlohou je bezodplatné poskytovanie pomoci poškodeným, najmä v oblasti psychologickej, morálnej, sociálnej, ale aj právnej pomoci.

K § 11Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 13; v súčasnosti je sústava súdov upravená v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

K § 12Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 14, ktoré je upravené tak, že sa rozširuje právomoc vojenských súdov aj na príslušníkov Policajného zboru, Železničnej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colníkov, Národného bezpečnostného úradu a Slovenskej informačnej služby.

Ide o osoby, ktorých služobný pomer je upravený zákonom č. 73/1998 Z.z. a zákonom č. 200/1998 Z.z.. Táto zmena sa navrhuje vzhľadom na súčasnú situáciu na okresných a krajských súdoch z hľadiska ich zaťaženosti, a teda rýchlosti konania, ako aj skúsenosti vojenských súdov z prejednávania trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru a Zboru väzenskej a justičnej stráže v minulosti. Pritom práve vojenské súdy sú schopné urýchlene riešiť ich trestné veci, podstatne rýchlejšie ako doteraz príslušné okresné, či krajské súdy. Aj z týchto dôvodov sa navrhuje, aby sa pôsobnosť vojenských súdov vzťahovala na tieto osoby vo všeobecnosti (ako v prípade vojakov), nielen pri trestných činoch spáchaných pri plnení služobných úloh. To súvisí jednak so znižovaním početného stavu vojakov a s profesionalizáciou Armády SR a tým aj poklesu zaťaženosti vojenských súdov, jednak odstránením prípadných sporov pri súbehu trestných činov.

Odporcovia tejto zmeny argumentujú otázkou rovnosti pred zákonom, poukazujú na charakter „špeciálneho“ súdnictva v prípade vojenských súdov a vyslovujú obavu zo zhoršenia postavenia obvinených v týchto prípadoch. Tieto tvrdenia sú však zavádzajúce. Vojenské súdy sú spolu s okresnými súdmi, krajskými súdmi, Špeciálnym súdom a Najvyšším súdom SR súčasťou všeobecného súdnictva. Sudcovia vojenských súdov sú do funkcie ustanovovaní rovnako ako sudcovia ostatných súdov. Vojenské súdy vykonávajú súdnictvo v trestných veciach, pričom aplikujú rovnako ako okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a Najvyšší súd SR rovnaké právne predpisy – Trestný zákon a Trestný poriadok, a nie osobitné zákony a tiež obžalovaný má v konaní pred vojenským súdom rovnaké práva a povinnosti ako v konaní pred ostatnými súdmi.

K § 13

Ustanovenie rieši situácie, ktoré môžu nastať v prípade stretu kompetencie vojenského súdu a iného súdu.

K § 14V súlade s platným právnym stavom sa upravuje právomoc Špeciálneho súdu. Podľa odseku 1 sa jeho právomoc vzťahuje na tam uvedených verejných činiteľov, ak spáchali trestný čin v súvislosti s výkonom ich právomoci a zodpovednosti. V odseku 2 je uvedená právomoc Špeciálneho súdu pri určitých trestných činoch bez ohľadu na to, kto ich spáchal. Ide o najzávažnejšie trestné činy ohľadom korupcie a organizovaného zločinu.

K § 15Navrhuje sa preniesť príslušnosť všetkých trestných vecí na okresné súdy ako základné články súdnej sústavy. Dôvodom navrhovanej úpravy je predovšetkým nevyhnutnosť zabezpečiť nezávislý výkon súdnictva v trestných veciach tak, aby bol splnený účel trestného konania a zachovaná prirodzená hierarchia súdov. Navrhovanou úpravou príslušnosti súdov sa občanovi sprehľadní ich kompetencia v trestných veciach a zároveň sa vráti najvyššiemu súdu jeho pôvodná funkcia – rozhodovanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch a zjednocovacia činnosť pri tvorbe stanovísk a rozhodnutí. Nemenej závažným dôvodom je snaha o to, aby sa trestné veci prejednávali čo najbližšie k miestu spáchania trestných činov, a tým sa naplnila výchovná funkcia trestného konania a úloha generálnej prevencie kriminality. Toto základné pravidlo má jednu výnimku a to, keď v prvom stupni rozhoduje Špeciálny súd.

K § 16Vzhľadom na reálnu potrebu zabezpečiť rozhodovanie rozsiahlych a náročných vecí na okresnom súde sa navrhuje, aby osobitne určené trestné činy prejednávali okresné súdy v sídle krajského súdu, kde sú reálnejšie podmienky na ich pružné vybavovanie na väčších súdoch. Navrhuje sa výnimka z príslušnosti okresných súdov, ako súdov prvého stupňa, preniesť na okresné súdy v sídle krajských súdov na vybrané trestné činy (obzvlášť závažné zločiny a trestné činy spáchané organizovanou, zločineckou alebo teroristickou skupinou - sú charakterizované vysokou spoločenskou nebezpečnosťou aj v prípadoch, ak je u nich trestná sadzba nižšia).

Navrhovaná úprava príslušnosti predpokladá personálne a celkové posilnenie okresných súdov v sídle kraja. Vzhľadom na to, že v Bratislave je 5 okresných súdov a v Košiciach 3, v § 563 sa určuje, ktorý z týchto okresných súdov bude vykonávať konanie v prvom stupni o trestných činoch uvedených v tomto ustanovení.

K § 17Ustanovujú sa tri hľadiská miestnej príslušnosti:

a) podľa miesta spáchania (forum delicti comissi), pričom toto hľadisko je prvoradé a má prednosť pred príslušnosťou určovanou ostatnými hľadiskami; ak je trestná činnosť zložená z niekoľkých aktov (pokračovacie a hromadné trestné činy), za miesto spáchania trestného činu sa považuje každé miesto, kde bol vykonaný akýkoľvek z aktov,

b) podľa miesta, kde obvinený býva, zdržiava sa alebo pracuje (forum loci),

c) podľa miesta, kde trestný čin vyšiel najavo (forum scientiae).

V odseku 2 sa stanovuje obvod okresného súdu v sídle krajského súdu pre konanie o trestných činoch a zločinoch podľa § 16 ods. 1. Je ním príslušný obvod krajského súdu.

K § 18O trestných veciach, ktoré súvisia, sa môže vykonávať spoločné konanie (forum connexitatis), ak to nie je na úkor rýchlosti trestného konania. Súvislosť trestných vecí môže byť subjektívneho charakteru (v osobe páchateľa), objektívneho charakteru (vo veci) alebo kombináciou subjektívneho a objektívneho charakteru. V prípadoch spoločného konania o trestnom čine, kde je príslušný konať samosudca a o trestnom čine, kde je príslušný konať senát, spoločné konanie vykonáva senát. Vojenský súd vykonáva spoločné konanie pri subjektívnej súvislosti vtedy, ak je osoba podliehajúca právomoci vojenskému súdu zároveň stíhaná aj pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc vojenských súdov.

Spoločné konanie však nie je možné použiť v prípadoch, ak bola trestná činnosť spáchaná v spolupáchateľstve a u niektorého z páchateľov je možné použiť konanie o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.

K § 19V prípadoch, kde budú naplnené podmienky pre spoločné konanie o aspoň jednom z trestných činov bude príslušný na konanie okresný súd v sídle krajského súdu, spoločné konanie bude vykonávať tento súd; ak je však o jednom z trestných činov príslušný konať Špeciálny súd, vykonáva spoločné konanie Špeciálny súd. Z § 18 a 19 vyplýva, že konanie pred Špeciálnym súdom má vždy prioritu, to aj vtedy, ak ide o osobu podliehajúcu inak právomoci vojenských súdov.

K § 20V prípade, ak by na spoločné konanie bolo príslušných niekoľko súdov, spoločné konanie aj v týchto prípadoch vykonáva súd, na ktorom bola podaná obžaloba alebo ktorému bola vec postúpená iným súdom, ktorý nebol príslušný na spoločné konanie.

K § 21Toto ustanovenie upravuje podmienky vylúčenia a spojenia veci. Spoločné konanie môže byť v niektorých prípadoch nevhodné najmä z hľadiska rýchlosti konania a z neho vyplývajúcich prieťahov konania, alebo aj z iných dôležitých hľadísk, a preto je na úvahe súdu vylúčiť konanie proti niektorému z obvinených zo spoločného konania.

K § 22V prípadoch, ak medzi súdmi vzniknú spory o príslušnosť (negatívny kompetenčný konflikt), rieši ich súd, ktorý je týmto súdom najbližšie spoločne nadriadeným.

K § 23Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého stupňa je prípustné za podmienok, že existujú na to dôležité dôvody. Pre posúdenie, či je daný dôležitý dôvod , je rozhodujúca úvaha, či zmenou súdu sa podstatne lepšie zabezpečí dosiahnutie účelu trestného konania v konkrétnej veci (napr. hospodárnosť konania, väčšina svedkov býva v obvode iného súdu a pod.). Odňatím a prikázaním veci sa mení miestna príslušnosť, vecná sa však nemení. O odňatí a prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je dotknutým súdom spoločne nadriadeným.

Z dôvodu zabránenia prieťahom v trestnom konaní sa upravuje skutočnosť, že samotný návrh procesnej strany na odňatie a prikázanie veci nebráni súdu vykonať nariadený úkon trestného konania v prípade, že neobsahuje dôležitý dôvod.

K § 24Zavádza sa osobitná príslušnosť súdu na vydávanie príkazov na niektoré úkony pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, ako sú príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (a to podľa § 115 a tiež § 116), príkaz na použitie agenta, príkaz na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov. Vo veciach, v ktorých vecná príslušnosť je daná ustanovením § 16 ods. 1 je na vykonávanie týchto úkonov príslušný okresný súd v sídle krajského súdu a vojenský obvodový súd, vo veciach v príslušnosti Špeciálneho súdu je to Špeciálny súd.

K § 25Navrhuje sa medzi pomocné osoby orgánov činných v trestnom konaní zaradiť aj probačného a mediačného úradníka. Jeho postavenie v trestnom konaní bude špecifické najmä v tom zmysle, že bude plniť úlohy spojené s mediáciou a probáciou. V prípade mediácie je jeho využitie v trestnom konaní viazané predovšetkým na inštitút zmieru a v prípade probácie sa jeho kompetencie budú odvíjať od uloženia navrhovaného alternatívneho druhu trestu – najmä podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom a trest domáceho väzenia.

K § 26Navrhuje sa medzi pomocné orgány zaviesť inštitút vyššieho súdneho úradníka a súdneho tajomníka. Existencia funkcii týchto súdnych úradníkov je nevyhnutnou organizačnou zložkou zabezpečenia fungovania kontradiktórneho trestného procesu. Jeho najdôležitejšou úlohou v trestnom konaní bude po podaní obžaloby prokurátorom pripraviť a zabezpečiť pre sudcu všetky podklady pre úspešnú prípravu a priebeh kontradiktórneho konania tak, aby sudca nebol zbytočne zaťažený vykonávaním administratívnych úkonov a mohol sa plne venovať hodnoteniu dôkazov v súvislosti s vydaním rozhodnutia. Bližšie kompetencie vyššieho súdneho úradníka a súdneho tajomníka ustanovuje zákon č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch.

K § 27Úlohou zapisovateľa je zúčastniť sa na úkonoch orgánov činných v trestnom konaní a súdu a spísať o nich zápisnicu. Zapisovateľ musí pred výkonom svojej činnosti zložiť sľub. V prípade ak zapisovateľ nebol pribratý do trestného konania, zápisnicu spíše osoba vykonávajúca úkon.

K § 28 a 29Tlmočník sa priberie o trestného konania vždy, keď je potrebné pretlmočiť obsah výpovede a prekladateľ v prípade potreby preloženia písomnosti. Za tieto osoby sa priberajú len osoby zapísané v zozname tlmočníkov a prekladateľov. V prípadoch, ak v takom zozname nie je tlmočník resp. prekladateľ pre cudzí jazyk, ktorý je potrebný, môže byť tlmočník resp. prekladateľ ustanovený pre tento prípad (ad hoc); musí však zložiť písomný sľub a musí byť poučený o trestných následkoch krivej výpovede.

K § 30Navrhuje sa zákonom upraviť postavenie nezúčastnenej osoby v súvislosti s jej účasťou na procesnom úkone a právom na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy. Doteraz postavenie nezúčastnenej osoby v trestnom konaní Trestný poriadok neobsahoval, čo prinášalo nemalé problémy v praxi orgánov činných v trestnom konaní. Navrhovaná úprava tieto problémy odstráni.

V tejto súvislosti sa zároveň navrhuje aj zavedenie nového inštitútu – figuranta, ktorého prítomnosť je spojená s vykonávaním takých úkonov trestného konania, ako sú rekognícia, rekonštrukcia, previerka výpovede na mieste a pod. Navrhuje sa zákonne upraviť aj jeho nároky na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy, ktoré vznikli jeho účasťou na úkone trestného konania.

K § 31Zákon upravuje podmienky vylúčenia z úkonov trestného konania nielen sudcu alebo prísediaceho, prokurátora, policajta, ale aj probačného a mediačného úradníka, vyššieho súdneho úradníka, súdneho tajomníka a zapisovateľa, u ktorých možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo inému orgánu činnému v trestnom konaní alebo k niektorej osobe, ktorej sa úkon trestného konania priamo dotýka, k jej obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi a pod..

K § 32V tomto ustanovení sa uvádza, ktorý orgán a za akých podmienok rozhoduje o vylúčení osôb uvedených v § 31. V odseku 1 sa upravujú situácie, keď oznámi svoju zaujatosť sám sudca alebo prísediaci. Odsek 3 rieši situácie ak zaujatosť namieta niekto iný ako samotný sudca alebo prísediaci.

Úpravou uvedenou v odseku 7 sa predchádza neodôvodneným prieťahom v konaní keďže sa ustanovuje, že o námietke zaujatosti s rovnakým obsahom, o ktorej už bolo rozhodnuté, sa nielen nerozhoduje, ale vôbec nekoná.

K § 33, § 34Zákon presne definuje, kto je obvineným a podrobne vysvetľuje jeho práva, ktoré sú obsahom práva obvineného na obhajobu. Rámcovo upravuje najmä styk s obhajcom, právo navrhovať dôkazy, právo vyjadrovať sa k dôkazom, ako aj právo obvineného odmietnuť vypovedať, ak to považuje za výhodné. V záujme zachovania rovnosti strán v prípadoch keď túto zásadu zrejme nebude možné uplatniť v súdnom konaní, treba ju rešpektovať už v prípravnom konaní tým, že obvinený bude mať právo, ak nepôjde o neodkladné alebo neopakovateľné úkony, zúčastniť sa úkonov u ktorých je dôvodný predpoklad že nubudú môcť byť vykonané na hlavnom pojednávaní.

Už v tomto ustanovení sa zdôrazňuje, že obvinený má právo aj na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu. Realizácia tohto práva je však podrobnejšie upravená v § 40 a § 556.

K § 35V tomto ustanovení sú uvedené podmienky, za ktorých sa obvinenému ustanovuje zákonný zástupca a precizujú sa jeho práva, ktoré môže vykonávať aj proti vôli obvineného. V odseku 2 sú upravené podmienky ustanovené pre opatrovníka.

K § 36K ods. 1

Podľa legislatívneho zámeru, schváleného vládou ako uznesenie č. 385 z 31. mája 2000, sa vo vzťahu k obhajcovi okrem iného konštatuje, že zákonné a spravodlivé, ale zároveň aj kontradiktórne trestné konanie vyžaduje posilnenie kvality obhajoby.

V tejto súvislosti poukazujeme na časť legislatívneho zámeru, ktorá sa týka práva na aktívnu obhajobu v súlade s ústavnými právami občana podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, najmä na zásadu tzv. rovnosti zbraní v konaní pred súdom.

K ods. 2

Zatiaľ, čo v odseku 1 sa zdôrazňuje, že obhajcom môže byť len advokát, v tomto ustanovení sa zriaďuje aj inštitút verejnej obhajoby. Verejným obhajcom je advokát, ktorého postavenie upraví osobitný zákon. Verejní obhajcovia budú v trestnom konaní vystupovať v prípadoch, keď bude treba obvinenému obhajcu ustanoviť.

K ods. 3

Doterajšia úprava vylučovala možnosť účasti advokátskeho koncipienta v konaní pred súdom. Takýto stav bol prekážkou možnosti kvalitnej prípravy advokátov, čo je v rozpore s požiadavkou legislatívneho zámeru na skvalitnenie úrovne obhajoby. Tento nedostatok sa týmto ustanovením odstraňuje.

K ods. 4

Aj súčasný právny stav umožňuje, aby orgán činný v trestnom konaní vypočutím obhajcu ako svedka, tlmočníka alebo znalca v prípravnom konaní vytvoril stav nezlučiteľnosti funkcie obhajcu s funkciou svedka, znalca alebo tlmočníka. Navrhované znenie spresňuje postavenie advokáta a podčiarkuje zásadu ochrany advokátskeho tajomstva, resp. povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sa od svojho klienta dozvedá. To znamená, že vo veci, v ktorej advokát obhajuje, ho nemôžu orgány činné v trestnom konaní a súd predvolať a vypočuť, alebo inak použiť pre účely trestného konania poznatky, ktoré získal pri výkone obhajoby. Na druhej strane, ale nemôže byť poverený obhajobou advokát, ktorý už bol vo veci pribratý ako svedok, znalec, tlmočník alebo prekladateľ.

K § 37 a § 38Tieto ustanovenia taxatívne vypočítavajú prípady povinnej obhajoby, pričom sa nahradzuje dlhoročne používaný termín „nutná obhajoba“ termínom „povinná obhajoba“. V podstate sa preberajú osvedčené ustanovenia z t.č. účinného Trestného poriadku. Ustanovenie § 37 a § 38 sa nedotýkajú zastupovania v konaní proti právnickej osobe, s prihliadnutím aj na možnosti a ekonomické záujmy právnickej osoby, ktorú môže zastupovať jej kvalifikovaný zamestnanec alebo si obhajcu môže zvoliť ad hoc.

K § 39 a § 40K ods. 1,2

V tomto ustanovení sa realizuje právo obvineného na obhajobu, na slobodnú voľbu obhajcu z radov advokátov zapísaných v zozname Slovenskej advokátskej komory vždy, keď to považuje za potrebné. Zvoliť si môže jedného alebo aj viac obhajcov. V prípadoch povinnej obhajoby obhajcu mať musí. V takomto prípade si buď obhajcu zvolí sám, alebo mu ho môže zvoliť aj iná oprávnená osoba uvedená v tomto ustanovení. Ak si obhajcu sám nezvolí, a nezvolí mu ho ani iná oprávnená osoba, ustanoví mu obhajcu v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu z pomedzi verejných obhajcov. Verejného obhajcu mu možno ustanoviť aj mimo povinnej obhajoby, ak si obhajcu nezvolí sám a o ustanovenie obhajcu požiada, pokiaľ obvinený nemá dostatočné prostriedky, aby uhrádzal trovy obhajoby, čo však pri rozhodovaní o trovách trestného konania bude musieť preukázať.

K § 41Upravuje sa postup obhajcu, ktorý je povinný obhajobu bezodkladne prevziať a postup v prípadoch, ak si obvinený namiesto ustanoveného obhajcu zvolí nového obhajcu.

K § 42 a § 43Je potrebné pamätať aj na prípady, keď nastanú okolnosti vyžadujúce zmenu obhajcu až v konaní pred súdom a preto bolo potrebné rozšíriť doterajšie ustanovenie § 40 o nové doteraz zákonom neupravené ustanovenie, keď obhajca svojou „nečinnosťou“ spôsobuje prieťahy v konaní, čím negatívne ovplyvňuje trestný proces. Doterajšie právne úpravy neriešili situáciu v prípade, keď obhajca zomrie, je dlhodobo chorý, trvalo zaneprázdnený, alebo sa vyhýba plneniu svojich povinností. V uvedených prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súdy konali automaticky, ale bez dostatočnej právnej úpravy. Nie je ojedinelé, že obhajca je dlhodobo chorý a jeho vynútenou nečinnosťou sa trestný proces predlžuje, pretože bez jeho prítomnosti nie je možné pokračovať v konaní. Vyskytli sa aj prípady, keď je obhajca zaneprázdnený, pretože v rovnakom období zastupuje viac klientov, ktorí trvajú na jeho osobnej účasti v obhajobe, čo komplikuje bezproblémový a rýchly proces. Vyskytujú sa aj prípady, keď obhajca na svojej adrese nepreberá písomnosti, alebo sa priamo vyhýba plneniu svojich povinností. Zákon dáva možnosť orgánom činným v trestnom konaní a súdom ustanoviť namiesto pôvodného obhajcu náhradného obhajcu.

V podstate sa preberá súčasná úprava oslobodenia obhajcu od povinnosti obhajovať obvineného. Zavádza sa však povinnosť obhajcu plniť povinnosti obhajoby až do skutočného prevzatia obhajoby iným obhajcom v záujme plynulosti konania. Reaguje sa tým na prípady z praxe, keď vo veľkých, zložitých trestných veciach sa účelovo menili obhajcovia a novozvolení alebo ustanovení obhajcovia požadovali neprimerane dlhý čas na prípravu, čo vždy viedlo k prieťahom v konaní.

K § 44K ods. 1

Navrhované znenie zákona zachováva doterajší zmysel povinností obhajcu v trestnom konaní a vychádza aj zo zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ktorý upravuje poslanie advokácie. Vzhľadom na vývoj právnej praxe upúšťa od povinnosti obhajcu prispievať k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci a posilňuje sa profesionálny vzťah obhajca - obvinený s dôrazom na takú činnosť obhajcu, ktorá je výrazne v prospech obvineného, samozrejme pri dodržaní a využití prostriedkov a spôsobov obhajoby, ktoré sú dôsledne v súlade so zákonom. S predpokladaným zvýšením kontradiktórnosti procesu je výslovne zdôraznené právo obhajoby zaobstarávať a predkladať dôkazy, pretože samotný kontradiktórny proces a spôsoby jeho vedenia sú koncipované tak, aby došlo k náležitému objasneniu veci a rozhodnutiu v nej.

K ods. 2

Predkladaná úprava konkretizuje jednotlivé práva obhajcu v trestnom konaní tak, aby bola dôsledne naplnená jeho úloha. Výrazne sa posiľňuje právo obhajcu vecne hovoriť, teda poskytovať právnu pomoc vo všetkých štádiách trestného konania, to znamená už podozrivej osobe, ktorá prichádza do styku s orgánmi trestného konania všeobecne. Novo koncipovaná právna úprava umocňuje právo obhajcu hovoriť bez prítomnosti tretej osoby už s osobou podozrivou, o to viac s osobou zadržanou. Je potrebné vychádzať z doterajšej praxe, že najdôležitejšie úkony, vykonávané s osobou, ktorá sa v budúcnosti má stať obvineným, sú tie, ktoré vykonávajú v úplných začiatkoch trestného konania už policajné orgány. Ak má byť dôsledne zaručené právo na obhajobu, upravené v príslušných právnych normách, počnúc Európskym dohovorom o ľudských právach cez Listinu základných práv a slobôd až po Ústavu SR, je potrebné umožniť občanovi, ktorý sa dostáva do kontaktu s mocenskými zložkami štátu, ba dokonca je ohrozená jeho osobná sloboda, aby mu bola poskytnutá plnohodnotná právna pomoc na zodpovedajúcej profesionálnej úrovni.

K ods. 3,4

V súlade s vyššie uvedeným sa v ods. 3) odráža postavenie obhajcu v konaní pred súdom, kde sa v najširšom zmysle slova upravuje jeho postavenie tak, že má právo zúčastniť sa všetkých úkonov s ohľadom na to, či také právo má aj obvinený.

Zo samotného textu vyplýva nutnosť zabezpečiť plnohodnotnú obhajobu ako jedno zo základných ľudských práv pri osobách, ktoré sú znevýhodnené tým, že vzhľadom na ich telesné alebo duševné nedostatky bolo v občianskom súdnom konaní rozhodnuté o ich zbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Doterajší vývoj praxe v trestnom konaní ukázal opodstatnenosť tohto ustanovenia, pretože u týchto osôb je potrebné zabezpečiť ich práva bez ohľadu na to, či si to želajú alebo nie, lebo vzhľadom na štruktúru ich osobnosti nedokážu posúdiť význam činnosti obhajcu pri chránení ich záujmov.

Zachováva sa doterajšia úprava s tým, že ak splnomocnenie obhajcu nebolo vymedzené inak, vzťahuje sa na úsek trestného stíhania, t.j. od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku alebo uznesenia o zastavení trestného stíhania. Aj keď splnomocnenie obhajcu zaniklo zo zákona, zachováva sa jeho oprávnenie podať za obžalovaného ešte žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu. To znamená, že napr. návrh na povolenie obnovy konania, na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie atď. bude potrebné nové splnomocnenie na obhajobu. Zaradenie tohto ustanovenia do osnovy vyplýva z existencie možnosti obmedziť splnomocnenie obhajcu len na určitý úsek trestného konania (napr. na hlavné pojednávanie, odvolacie konanie) alebo aj na jednotlivý úkon/ napr. napísanie odvolania, stanoviská k obžalobe, sťažnosti a pod.). V prípade splnomocneného obhajcu by mal byť rozsah splnomocnenia zrejmý už zo samotného textu listiny o splnomocnení a v prípade ustanoveného obhajcu z rozhodnutia či opatrenia predsedu senátu o ustanovení. K obmedzeniu splnomocnenia môže dôjsť i v priebehu samotného konania. Veľmi dôležitou skutočnosťou je účinnosť obmedzenia splnomocnenia obhajcu, ktorá nastáva vtedy, ak obmedzenie splnomocnenia bolo orgánom činným v trestnom konaní riadne oznámené. Ak k tomu nedošlo, je potrebné rešpektovať pravidlo, že orgány činné v trestnom konaní priznajú účinnosť aj tým úkonom obhajcu, ktoré urobil nad rozsah svojho splnomocnenia, pokiaľ sa vzťahujú na trestné stíhanie, a nejde o výkon tzv. neprenosných práv obvineného.

K ods. 5

Vzhľadom na doterajšie poznatky a vývoj praxe je potrebné formulovať a zaradiť priamo do návrhu zákona právo obhajcu vyžiadať si vo všetkých štádiách trestného konania o každom úkone kópiu alebo rozvnopis zápisnice s tým, že sa zároveň do tohto ustanovenia vkladá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu takej žiadosti vyhovieť. Ide o dôležité a praktické ustanovenie, pretože často dochádza k ťažkostiam pri komunikácii medzi obhajcom a orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi v uvedenom smere, hoci je potrebné i z pohľadu obhajcu mať náležitým spôsobom k dispozícii dokumentáciu o priebehu a obsahu vykonávaného úkonu. Ide o povinnosť umožniť obhajcovi disponovať v listinnej podobe úkonmi, ktoré predstavujú obsah trestného spisu. Druhá veta predkladaného ustanovenia upravuje spôsob realizácie tohto práva obhajcu z technického a časového hľadiska. Náklady spojené s vyhotovením kópií alebo rovnopisov jednotlivých listín znáša obhajca. Ich výšku a spôsob úhrady upravujú rezortné predpisy podľa jednotlivých štádií trestného konania.

K ods. 6

V danom prípade ide o významnévymedzenie práv obhajcu súvisiacich so zvyšovaním kontradiktórnosti trestného procesu. Dochádza k jednoznačnému vymedzeniu obsahu postavenia obhajcu s tým, že obhajca má právo zákonným spôsobom vyhľadať, zadovážiť, teda zabezpečiť dôkaz, následne ho zodpovedajúcim spôsobom a formou predložiť orgánu činnému v trestnom konaní a súdu, dokonca sám taký dôkaz zákonu zodpovedajúcim spôsobom vykonať. Navrhované znenie zdôrazňuje skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní a súd musia rešpektovať a akceptovať aj dôkaz predložený obhajcom.

K ods. 7, 8

Zachováva sa v podstate doterajšia platná právna úprava. Osvedčil sa obsah tohto ustanovenia, ktoré aj prax v súlade so zákonom vysvetľuje tak, že obvinený môže mať v jednej trestnej veci aj viacerých obhajcov. Ich spoločný vzťah sa primerane upravuje ich vzájomnou dohodou v súčinnosti s obvineným.

K § 45Definuje sa pojem zúčastnenej osoby a jeho postavenie v trestnom konaní – ide o osobu ktorej vec sa v trestnom konaní zhabáva. Zúčastnená osoba má možnosť vyjadriť sa k veci samej, má právo byť prítomný na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí, robiť na nich poznámky, predkladať návrhy a dôkazy, nazerať do spisov a podávať opravné prostriedky. Takéto postavenie mu umožňuje aktívne sa zúčastniť na objasňovaní trestnej veci. Zúčastnená osoba môže byť zastúpená v trestnom konaní zákonným zástupcom v prípade, ak jej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, lebo takejto spôsobilosti bola zbavená. Tiež ostáva zachovaná možnosť zastupovania splnomocnencom - § 53 a § 54.

K § 46V trestnom poriadku sa ponecháva v súvislosti s osobou, ktorej bola trestným činom spôsobený škoda pojem poškodený. Napriek tomu, že Rámcové rozhodnutia Rady z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní používajú generálne pojem „obeť“, tá ma v našom právnom poriadku a jeho systéme podstatne širší obsah ako poškodený. V našom právnom poriadku chápeme za obeť trestného činu aj sekundárne a terciálne poškodeného (napr. manželku a deti poškodeného, ktorý pri dopravnej nehode zahynul a pod.). Pojem poškodeného je definovaný ako priama obeť trestného činu. V súlade s príslušným rámcovým rozhodnutím sa priznáva poškodenému právo žiadať informácie o prepustení alebo úteku obvineného z väzby alebo odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Vylučuje sa možnosť poškodeného uplatňovať si náhradu škody spôsobenej trestným činom v trestnom konaní, keď už o takejto škode bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní. Zákon priznáva poškodeným právo vzdať sa svojich procesných práv.

Práva, ktoré zákon priznáva poškodenému, mu patria aj v prípade maloletého poškodeného – vtedy ich vykonáva zákonný zástupca (§ 48).

K § 47Postavenie poškodeného zákon nepriznáva tomu, kto je v tom istom trestnom konaní stíhaný ako spoluobvinený. Ide o nezlučiteľnosť postavenia týchto dvoch osôb - poškodeného a obvineného (spoluobvineného). Zároveň sa upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ak je v jednej trestnej veci niekoľko desiatok alebo stoviek poškodených. Jednotlivým výkonom ich práv dochádza k neriešiteľným problémovým situáciám, ak neúmernému predlžovaniu samotného trestného konania, čo má za následok prieťahy vo vzťahu k obvineným osobám.

Z týchto dôvodov sa navrhuje znenie § 47 upraviť tak aby zostala prokurátorovi možnosť ustanoviť takýmto poškodeným spoločného zástupcu (odsek 2 – ak je väčší počet poškodených). Ak bude však počet poškodených veľký, zákon ich vymedzuje počtom vyšším ako 100, môže generálny prokurátor navrhnúť najvyššiemu súdu, aby tento rozhodol o nepripustení poškodených do trestného konania. Pôjde o výnimočné situácie, preto sa uvedené oprávnenie ohľadom podania návrhu a rozhodnutia o takejto veci zveruje generálnemu prokurátorovi a najvyššiemu súdu. Ak pritom najvyšší súd nepripustí poškodených do konania, rozhodnutie sa doručuje generálnemu prokurátorovi, ktorý zabezpečí jeho zverejnenie vhodným spôsobom (napr. prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov). Pôjde napríklad o situácie, ak je obvinený vlastníkom, spoluvlastníkom alebo konateľom právnickej osoby, ktorá je v konkurze a v súvislosti s činnosťou ktorej bola páchaná trestná činnosť.

Taktiež za splnenia podmienok uvedených v odseku 5 môže súd rozhodnúť o nepripustení poškodených do konania pred súdom.

V odseku 6 sa umožňuje, aby nemajetnému poškodenému bol ustanovený štátom zástupca, ktorý ho bude zastupovať v trestnom konaní.

K § 48Ustanovuje sa, že v prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní je osobou pozbavenou spôsobilosti na právne úkony, alebo ktorej spôsobilosť bola obmedzená, vykonáva jej práva zákonný zástupca, ktorý môže splnomocniť svojím zastupovaním aj povereného zástupcu na pomoc poškodeným. Takáto úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre obete trestných činov prijalo Rámcové rozhodnutie Rady o postavení obetí v trestnom konaní. V prípadoch, ak zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať svoje práva, v konaní pred súdom predseda senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mu určí opatrovníka. V prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní zomrie, nároky na náhradu jeho škody prechádzajú na jeho právneho nástupcu.

K § 49Ide o splnenie povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré vyplývajú zo samotnej podstaty postavenia obetí trestných činov. Poskytnutie možnosti uplatniť poškodeným svoje práva patrí medzi základné požiadavky a podmienky, ktoré vyplývajú z Rámcového rozhodnutia Rady o postavení obetí v trestnom konaní.

K § 50Upravuje sa možnosť poškodeného podávať návrhy na zaistenie svojho nároku na majetku obvineného až do odôvodnenej výšky, o čom rozhoduje prokurátor a v súdnom konaní súd. Zaistiť možno tak hnuteľný ako aj nehnuteľný majetok obvineného. Zaistenie majetku sa obmedzuje len na veci, na ktoré možno podľa občianskoprávnych predpisov nariadiť výkon rozhodnutia, nikdy však nie pohľadávky obvineného na mzdu a odmenu z pracovného pomeru, pohľadávky na výživné a výplatu dávok sociálneho zabezpečenia.

K § 51Taxatívne sa stanovujú podmienky pre zrušenie alebo obmedzenie zaistenia majetku na náhradu škody, ktorá vznikla poškodenému trestným činom.

K § 52Ustanovuje sa možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiam o zaistení nároku poškodeného na majetku obvineného, ako aj obmedzenia a zrušenia zaistenia, pričom v určitých prípadoch sa sťažnosti priznáva odkladný účinok.

K § 53Poškodený a zúčastnená osoba sa môžu nechať zastupovať splnomocnencom. Ustanovujú sa podmienky, kto môže byť splnomocnencom. Pritom splnomocnencom poškodeného môže byť aj poverený zástupca organizácie na pomoc poškodeným. Uvedená úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre trestné konanie v oblasti poškodených prijalo rámcové rozhodnutie Rady o postavení obetí v trestnom konaní.

K § 54Upravujú sa oprávnenia splnomocnenca. Navrhuje sa stanoviť čas, dokedy musí splnomocnenec poškodeného predložiť a navrhnúť súdu tie dôkazy, ktoré žiada vykonať na hlavnom pojednávaní (najneskoršie v priebehu dokazovania pred súdom prvého stupňa). Navrhovaná úprava okrem rozšírenia práv splnomocnenca poškodeného v súvislosti s kontradiktórnym procesom, prispeje aj k lepšej príprave a organizácii konania hlavného pojednávania.

Okrem uvedeného sa posilňuje právo splnomocnenca predkladať za poškodeného podmienky na uzatvorenie zmieru alebo dohody s páchateľom. Tie môže predkladať aj prostredníctvom probačného a mediačného úradníka.

K § 55V tomto ustanovení sa zdôrazňuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní i súdov rešpektovať práva, česť a dôstojnosť občanov, ktorí vystupujú v trestnom konaní a zachovávať v služobnom styku s nimi oficiálnu zdvorilosť. K tomu slúži aj výslovne zdôraznenie, aby sa úkony trestného konania realizovali zásadne v dennej dobe a v úradných miestnostiach. V inom čase a inde sa môžu vykonávať len výnimočne, napr. ak ide o neodkladné a neopakovateľné úkony.

Osobitná pozornosť sa venuje prieťahom v konaní a k ich odstraňovaniu s možnosťou podávať sťažnosti pre nečinnosť súdov. V prípravnom konaní možno o odstránenie prieťahov požiadať prokurátora.

K § 56, § 57Inštitút dožiadania je v trestnom konaní osvedčený a často využívaný. Možnosť využívať dožiadania sa rozšírila aj na novozriadených probačných a mediačných úradníkov, ako aj vyšších súdnych úradníkov.

K § § 58 až § 60Zápisnica je tradičnou formou pre zachovanie procesných úkonov. Jej obsah je presne vymedzený ustanovenia o tom, ako sa má zápisnica vyhotoviť a kto ju má podpisovať, aby sa jednoznačne verifikoval jej obsah. Dôležité sú ustanovenia o využívaní nových prostriedkov na fixovanie procesných úkonov, najmä zvukových, obrazových resp. obrazovozvukových záznamov. V konaní pred súdom sa ukazuje ako naliehavý problém zachytiť priebeh konania, napr. rýchlopisným záznamom, ale aj zvukovým a obrazovým záznamom a obsah týchto zápisov, či záznamov prepísať do obyčajného písma. Predkladané ustanovenie rieši tieto otázky tak, aby bol záznam spolu s jeho prepisom kedykoľvek k dispozícii pre potreby účastníkov konania.

K § 61Osobitnú pozornosť treba venovať zápisnici o hlasovaní. Vedľa tradičného obsahu zápisnice, ktorú podpisujú všetci členovia a zapisovateľ, sa v zápisnici uvedie, či sa senát zhodol na výroku jednomyseľne, alebo či ide o väčšinové rozhodnutie. Mienka sudcu, ktorý hlasoval odlišne, sa zapíše do zápisnice v celom znení i so stručným odôvodnením. Odlišné hlasovanie sa nemôže zverejniť.

K § 62Zákon reaguje na rozvoj technických prostriedkov pomocou ktorých možno uskutočniť podanie. Vedľa tradičného ústneho alebo písomného podania sa aj v trestnom konaní akceptujú podania telegrafické, telefaxové, ďalekopisné, ako aj podania uskutočnené elektrickými prostriedkami.

K § 63, 64Lehoty sa v trestnom konaní tradične počítali na dni, týždne, mesiace, roky. Vzhľadom na znenie Ústavy Slovenskej republiky (čl. 17), kde je obmedzenie osobnej slobody limitované hodinovými lehotami, sa zdôrazňuje počítanie lehôt aj na hodiny aj v navrhovanom zákone. Počiatok, trvanie a ukončenie lehoty je v zákone presne vymedzené aj s ohľadom na občianskoprávne procesné predpisy.

K § 65 až § 68Doručovanie sa zásadne realizuje prostredníctvom pošty, avšak nie je vylúčená iná forma doručenia písomnosti. Písomnosť sa doručuje na adresu bydliska alebo na adresu, ktorú na účely doručovania osoba výslovne uviedla. Novinkou je doručovanie písomnosti aj elektronickou formou.

K § 69Nazeranie do spisov je významným právom oprávnených osôb. Podmienky nazerania do spisu, resp. možnosť odoprieť toto právo sú v zákone presne vymedzené. Zo spisov možno robiť výpisky a poznámky, event. na vlastné trovy aj kópie ich časti, ak to oprávnená osoba považuje za potrebné na uplatnenie svojich práv. Pri nazeraní do spisov sa musia urobiť opatrenia na ochranu utajovaných skutočností.

K § 70Poriadková pokuta je tradičný spôsob, ktorým možno potrestať toho, kto sa voči orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu chová urážlivo, alebo kto neuposlúchne výzvu. Poriadkovú pokutu možno uložiť až do výšky 50 tisíc Sk, právnickým osobám až do výšky 500 tisíc Sk. Keby sa konania, pre ktoré možno uložiť poriadkovú pokutu dopustil prokurátor alebo obhajca alebo príslušník ozbrojeného zboru, možno jeho potrestanie prenechať príslušnému orgánu na disciplinárne konanie.

Zaistenie osôb a vecí K § 71Väzba je zaisťovací procesný úkon, ktorý predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody občanov, vzhľadom na ustanovenie čl. 17 ods. 5 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Z väzobných dôvodov uvedených v odseku 1 vyplýva, že jej účelom je zabezpečiť prítomnosť obvineného pre trestné stíhanie a pre výkon trestu pričom aktivity obvinených v naznačenom smere sú časté práve v dôsledku hrozby vysokým trestom, ktorá však musí byť preukázaná ako reálna a konkrétna, t.j. nebude stačiť len v zákone uvedená trestná sadzba (písm. a)), zabrániť mu, aby maril alebo sťažoval vykonávanie dôkazov (písm. b)) a napokon chrániť spoločnosť pred páchateľom, ktorý by aj po vznesení obvinenia pokračoval v trestnej činnosti (písm. c)). Na vzatie do väzby stačí existencia jedného z dôvodov, ich kumulácia však nie je vylúčená. V každom prípade však orgán rozhodujúci o väzbe musí vždy skúmať, či sú preukázané konkrétne okolnosti potvrdzujúce existenciu väzobných dôvodov.

V § 71 ods. 2 sú upravené podmienky opätovného vzatia obvineného do väzby, po tom, čo bol v tej istej veci z väzby prepustený a znovu vzniknú dôvody väzby za situácie, keď najmä uplynula niektorá z lehôt, obmedzujúcich trvanie väzby, uvedených v § 76 a v dobe, keď sa má o tomto opätovnom vzatí do väzby rozhodovať už nie je možné podať návrh na jej predĺženie. Dôvody na vzatie obvineného do väzby opätovne v tej istej veci sú konštruované prísnejšie, keďže už nestačí len odôvodnená obava, ako je tomu v § 71 ods. 1, ale podľa § 71 ods. 2 bude potrebné preukázať skutočnosť, že obvinený je na úteku, resp. sa skrýva, pôsobí na svedkov, resp. vykonáva činnosť, ktorou vedome marí realizovanie nariadeného úkonu a tým úmyselne predlžuje konania. Dôvody vzatia do väzby oproti § 71 ods. 1 sú rozšírené o podmienky uvedené v písm. d), e). Takúto potrebu signalizovala doterajšia prax.

Väzba sa navrhuje ako inštitút fakultatívnej povahy, čo platí vo vzťahu ku všetkým jej dôvodom.

K § 72

Odsek 1 tohto ustanovenia definuje, čo sa rozumie pod pojmom „rozhodnutie o väzbe“.

Kým § 71 stanovuje materiálne podmienky väzby, odsek 2 tohto ustanovenia určuje základnú formálnu podmienku spočívajúcu v tom, že voči osobe, ktorá sa berie do väzby, už bolo vznesené obvinenie. Zo skutočnosti, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok, však vyplýva, že v čase rozhodovania o väzbe toto uznesenie ešte nemusí byť právoplatné. Rozhodovanie o väzbe v prípravnom konaní sa navrhuje zveriť do právomoci sudcu pre prípravné konanie, ktorý však môže rozhodovať len na základe návrhu prokurátora, doloženého celým získaným originálnym spisovým materiálom (odsek 4).

Vzhľadom na to, že prokurátor bude môcť napadnúť sťažnosťou aj rozhodnutie, ktorým sudca pre prípravné konanie nevyhovie jeho návrhu na vzatie obvineného do väzby, v odseku 3 sa navrhuje upraviť formu a obsah tohto rozhodnutia.

K § 73

Inštitút – príkaz na zatknutie - navrhovaný v tomto ustanovení je v súlade s čl. 17 ods. 4 Ústavy SR a mal by prispieť k urýchleniu trestného konania. Jeho použite bude prichádzať do úvahy vtedy, keď prítomnosť obvineného na výsluchu alebo inom úkone nebude možné zabezpečiť inými prostriedkami. Súčasne však musí byť splnená podmienka, že je daný niektorý z dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 alebo ods. 2 a že v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie predložil návrh prokurátor. V konaní pred súdom aj o tejto otázke rozhoduje súd samostatne, čo však neznamená, že podnet nemôže prísť od prokurátora alebo inej strany.

Ustanovenie je navrhované v takom znení, aby pri jeho uplatňovaní bola plne zabezpečená ochrana osobnej slobody obvineného, aby k jej obmedzovaniu dochádzalo v súlade s požiadavkami Ústavy SR len na zákonom podklade, v nevyhnutnej miere a aby bola vylúčená možnosť jeho neodôvodneného predlžovania.

Pátranie po obvinenom, jeho zatknutie, ako aj prípadné následné dodanie obvineného do miesta výkonu väzby budú zabezpečovať policajti.

K § 74 a § 75V ustanovení sa navrhuje, aby orgánom, ktoré rozhodli o vzatí obvineného do väzby, bola uložená informačná povinnosť vo vzťahu k presne vymedzeným subjektom. V § 75 sa upresňuje povinnosť súdu a prokurátora vyrozumieť o skutočnostiach uvedených v písmenách a) až i) príslušný ústav na výkon väzby.

K § 76Navrhuje sa upraviť dĺžku trvania väzby tak, aby na jednej strane nedochádzalo k jej bezdôvodnému predlžovaniu, ale aby na druhej strane boli eliminované možnosti páchateľov (najmä závažných a z hľadiska dokazovania komplikovaných trestných činov) rôznymi návrhmi umelo predlžovať trestné stíhanie a tým dosiahnuť, aby zákonná lehota pre trvanie väzby skončila skôr, ako bude skončené trestné stíhanie.

V odsekoch 1 a 2 sa vymedzuje orgán, ktorý bude o trvaní väzby rozhodovať v prípravnom konaní, stanovuje sa jej základná dĺžka, definujú sa podmienky, za ktorých bude môcť tento orgán väzbu predĺžiť, a určuje sa doba, o ktorú tak bude možné urobiť tak, aby celková doba väzby nepresiahla lehoty uvedené v odseku 6, z ktorých jedna polovica môže byť vyčerpaná v prípravnom konaní a druhá pripadá na konanie pred súdom (odsek 7). Pokiaľ bude podaná obžaloba alebo návrh na dohodu o vine a treste súdu v lehote, keď je ešte obvinený vo väzbe prípravného konania, bude väzba pokračovať plynule bez toho, aby bola súdu stanovená lehota a povinnosť sám sebe navrhovať a potom predlžovať väzbu (odsek 5). Táto povinnosť je ustanovená ex lege vo všeobecnej rovine (§ 79) a súd musí v každom štádiu konania skúmať nielen trvanie vlastných dôvodov väzby (§ 71), ale aj opodstatnenosť ďalšieho trvania lehoty väzby v zmysle podmienok uvedených v § 76 ods. 2.

Reaguje tiež na rozhodnutie ústavného súdu (I.ÚS 6/02) podľa ktorého v zmysle čl.17 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ( k tomu pozri aj argumentáciu pri § 238 ods.3).

Uvedený nový spôsob konania a rozhodovania o lehote trvania väzby a zavádza v snahe prispieť k zodpovednejšiemu a rýchlejšiemu vybavovaniu väzobných vecí – nové lehoty sú ustanovené s prihliadnutím na závažnosť a náročnosť riešeného prípadu. Má na zreteli zavádzaný kontradiktórny charakter súdneho procesu, aj procesne menej náročné prípravné konanie, ako aj skutočnosť, že vlastné súdne konanie, na ktorom sa budú procesne náročným spôsobom vykonávať všetky rozhodujúce dôkazy, bude trvať nutne dlhší čas. Dĺžka trestného stíhania ako celku, však má byť citeľne kratšia vo väčšine vecí. Z hľadiska súdnej väzby je toto ustanovenie významné aj preto, že začiatok plynutia lehoty pre súd bude určený podaním veci na súd a nie až uplynutím lehoty väzby patriacej predsúdnemu konaniu.

K ods. 8, 9

Upravuje postup pri súbehu trestných činov s tým, že pre určenie lehoty uvedenej v ods. 6 je rozhodujúca trestná sadzba ustanovená na čin najprísnejšie trestný. Ak sa zistí, že vec treba posúdiť miernejšie a v dôsledku uvedeného už uplynula lehota ustanovená v ods. 6 alebo 7, musí byť obvinený ihneď prepustený z väzby na slobodu.

K ods.10

Zakotvuje okamih, od ktorého sa budú počítať lehoty ustanovené v ods. 6 a 7. Ide teda o začiatok plynutia lehoty väzby, ktorá začala v prípravnom konaní, alebo lehoty v súdnom konaní, aj pokiaľ táto kontinuálne nadväzuje na väzbu v prípravnom konaní alebo po rozhodnutí súdu o vzatí obvineného (obžalovaného) do väzby (prakticky už len z dôvodov § 71 ods. 2), ak bol predtým pre uplynutie lehoty ustanovenej v odseku 7 z väzby prepustený.

K § 77Ustanovenie upravuje výnimku počítania lehôt podľa ustanovenia § 76 odsek 6 alebo 7. Dôvodom prerušenia plynutia lehôt podľa tohto ustanovenia je subjektívna prekážka, ktorá je spôsobená obvineným zavineným konaním. Uvádza subjekt oprávnený o tom rozhodovať s tým, že proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

V ods. 3 stanovuje osobitný režim trvania väzby v prípadoch konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. o dovolaní alebo návrhu na obnovu konania.

K § 78V prípade, že obvinený bude vzatý do väzby podľa § 71 ods. 2, jej dĺžka je obmedzená najviac na 6 mesiacov, pričom na jej predlžovanie platí toto osobitné ustanovenie, ktoré odkazuje na § 76 ods. 2 až 6 a odsek 8 až 10. Návrh na predĺženie lehoty väzby je potrebné doručiť súdu najneskôr 15 dní pred ukončením 6-mesačnej lehoty, v konaní pred súdom platí primerané ustanovenie § 76 ods. 5, na ktoré odsek 3 tohto ustanovenia odkazuje. V tomto ustanovení sa však prelamuje pravidlo uvedené v § 76 odsek 7 keďže v tomto prípade vynútilo správanie sa obvineného po prepustení z väzby, okrem prípadu podľa § 71 odsek 2 písm. d) a postup podľa § 76 odsek 7 by v týchto prípadoch vlastne maril účel a zmysel opätovnej väzby obvineného. Preto delenie väzby podľa § 76 ods. 7 sa v tomto prípade nepoužije. Platí však zásada, že celková doba trvania väzby uvedená v § 76 ods. 6 sa nemôže prekročiť.

K § 79V odseku 1 sa zakotvuje zásada, že ak pominie dôvod väzby alebo dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6,7 alebo v § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

Zároveň sa zakotvuje právo prokurátora v prípravnom konaní priamo rozhodnúť a prepustiť obvineného na slobodu.

Odsek 2, 3 upravujú právo obvineného žiadať svoje prepustenie na slobodu a spôsob rozhodovania o takejto žiadosti. Za účelom eliminovania možnosti zneužívania tohto práva a obťažovania prokurátora, sudcu pre prípravné konanie a súdu častými neodôvodnenými žiadosťami však súčasne stanovuje aj časové obmedzenie tohto práva na 30 dní (ods. 3).

V odseku 4 sa navrhuje zjednodušený spôsob prepustenia obvineného na slobodu v prípade, keď v konaní pred súdom bude s prepustením súhlasí prokurátor.

K § 80Navrhuje sa, aby pri splnení zákonom stanovených podmienok bolo možné inštitút väzby nahradiť alternatívne zárukou, sľubom alebo dohľadom, pričom na rozdiel od inštitútu peňažnej záruky (§ 81) ide v tomto prípade o opatrenie nemajetkovej povahy. Do úvahy však nebude prichádzať jeho použitie v prípade splnenia podmienok na uvalenie kolúznej väzby (§ 71 ods. 1 písm. b) .

Ustanovuje povinnosť súdu a v prípravnom konaní sudcu pre prípravné konanie oboznámiť toho, kto ponúka prevzatie záruku, so skutočnosťami, ktoré treba aby poznal ešte pred prevzatím záruky a obvineného s obsahom záruky. Zároveň sa umožňuje uloženie obmedzení a primeraných povinností na dosiahnutie účelu tohto inštitútu. Vylučuje sa však použitie tohto ustanovenia, ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin s výnimkou, ak záruku odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Upravuje sa aj postup v prípade ak zaniknú skutočnosti ktoré viedli k aplikácií tohto ustanovenia.

K § 81Okrem spôsobu uvedeného v § 80 sa navrhuje, aby väzbu bolo možné nahradiť aj zložením peňažnej záruky (kaucie), ktorá nie je viazaná len na osobu obvineného. Kvôli zabezpečeniu plynulosti trestného konania sa však súčasne stanovuje obvinenému povinnosť oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu zmenu miesta svojho pobytu.

Zákon ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúceho o prijatí kaucie, akú jej výšku v konkrétnom prípade stanoví. V tomto smere ho zásadne neobmedzuje žiadnou zákonnou sadzbou, len definuje hľadiská, z ktorých treba pri určovaní výšky kaucie vychádzať.

Ak obvinený po prijatí kaucie svojim konaním spôsobí, že nastane niektorá z okolností výslovne uvedených v odseku 3, zložená záruka pripadne štátu, čo však nezbavuje obvineného trestnej zodpovednosti za trestný čin, za ktorý je stíhaný. Súčasne prichádza do úvahy aj vzatie obvineného do väzby. Ak však obvinený neporuší povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré mu boli uložené, resp. ak odpadne dôvod väzby, vráti sa zložená peňažná čiastka obvinenému (osobe, ktorá ju za obvineného zložila), prípadne na základe požiadavky obvineného sa použije na účely predvídané týmto ustanovením.

Upravuje spôsob rozhodnutia o pripadnutí peňažnej záruky štátu a pripúšťa proti takémuto rozhodnutiu sťažnosť s odkladným účinkom.

K § 82Navrhované ustanovenie vyhovuje požiadavkám praxe, podľa ktorých za zákonom stanovených podmienok (§ 80 alebo § 81) v niektorých prípadoch možno účel väzby dosiahnuť aj bez toho, aby obvinený bol umiestnený v zariadení na výkon väzby. Z tohto dôvodu sa v odseku 1 ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúcemu o väzbe, či v prípade existencie dôvodov na uvalenie väzby rozhodne o vzatí obvineného do väzby alebo ho ponechá na slobode z dôvodov uvedených v § 80 alebo 81 a uloží mu niektoré z obmedzení vymenovaných v tomto ustanovení, pričom môže uložiť aj viaceré z nich popri sebe. Súčasne sa určujú orgány, ktoré budú príslušné na zrušenie alebo zmenu uložených obmedzení, ako aj na kontrolu ich plnenia.

K § 83Toto ustanovenie určuje, v ktorých prípadoch možno podať sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe, aj o nevzatí obvineného do väzby. Súčasne sa v ňom vymedzuje, v ktorých prípadoch a za akých podmienok má táto sťažnosť odkladný účinok.K § 84Navrhuje sa, aby v prípade, že existuje niektorý z dôvodov väzby u obvineného, ktorý už vykonáva trest odňatia slobody uložený v inej veci, súd alebo v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mohol rozhodnúť o nevyhnutných obmedzeniach obvineného. Tieto obmedzenia môžu spočívať v zákaze styku s určitými osobami, v kontrole korešpondencie, v zamedzení voľného pohybu mimo väzenské zariadenie a pod. a ich cieľom bude najmä zabrániť obvinenému, aby prostredníctvom odsúdených a iných osôb ovplyvňoval spoluobvinených, svedkov alebo poškodených.

Orgán rozhodujúci o obmedzeniach pri tom použije primerane ustanovenia platné pre konanie o väzbe a musí prihliadať na to, aby sa v dôsledku uložených obmedzení obvinený neocitol v horšom postavení, ako keby bol vzatý do väzby.

K § 85Toto ustanovenie umožňuje výnimočne, avšak v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR, zasiahnuť do osobnej slobody osoby, voči ktorej ešte nebolo vznesené obvinenie. Rozlišujú sa pri tom dva relatívne samostatné inštitúty a to zadržanie a obmedzenie osobnej slobody.

Podľa odseku 1 zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu za súčasnej existencie väzobných dôvodov môže vykonať policajt. Naproti tomu osobe, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, smie z dôvodov uvedených v odseku 2 obmedziť osobnú slobodu ktokoľvek bez toho, že by musel skúmať, či sú dané dôvody väzby. V takomto prípade sa takáto osoba môže presvedčiť bežným prehliadnutím, či osoba, ktorej obmedzila osobnú slobodu nemá pri sebe zbraň alebo inú vec, ktorou by mohla ohroziť jej život alebo zdravie.

Vzhľadom na to, že inštitúty upravené v tomto ustanovení predstavujú vážny zásah do základných práv a slobôd občana garantovaných ústavov, podľa navrhovanej úpravy už od začiatku uplatnenia takéhoto zásahu voči občanovi musí byť zaručený dozor a spolurozhodovanie prokurátora. Z toho istého dôvodu ustanovenie podrobne upravuje aj postup orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k podozrivej osobe po tom, ako bol vykonaný zásah do jej osobnej slobody, pričom sa stanovuje maximálne prípustná dĺžka trvania tohto zásahu v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR.

Pretože zadržaná osoba sa nachádza v podobnej situácii ako obvinený, navrhovaná úprava predpokladá, že jej budú poskytnuté aj primerané možnosti k realizovaniu jej ústavného práva na obhajobu.

K § 86Z tohto ustanovenia vyplýva pre policajta možnosť, aby v neodkladnom prípade týmto prechodným opatrením preklenul dobu, počas ktorej nemožno vopred zadovážiť rozhodnutie o väzbe, hoci niektorý z dôvodov väzby existuje. Na rozdiel od § 85 ide výlučne o postup voči osobe, ktorej už bolo vznesené obvinenie, hoci uznesenie o vznesení obvinenia ešte nemuselo nadobudnúť právoplatnosť.

Aj toto ustanovenie zaručuje potrebnú ingerenciu prokurátora a garantuje maximálnu dĺžku trvania zadržania.

K § 87Toto ustanovenie bezprostredne nadväzuje na ustanovenia § 85 a 86. Upravuje postup prokurátora a sudcu pre prípravné konanie pre prípad, že sa zadržaná osoba dostane do ich dispozície. Osobitne v tejto súvislosti treba upozorniť na právo obhajcu i prokurátora zúčastniť sa výsluchu zadržaného sudcom pre prípravné konanie, ako aj informačnú povinnosť sudcu voči stranám konania.

V záujme dodržiavania maximálne dovolenej dĺžky obmedzenia osobnej slobody obvineného sa navrhuje, aby prekročenie tejto lehoty bolo automaticky dôvodom na prepustenie obvineného na slobodu.

K § 88Zavádza sa možnosť zabezpečenia o predvedenie svedka, ktorý nerešpektoval súdny príkaz – predvolanie dostaviť sa na úkon a tým zmaril vykonanie tohto úkonu a jeho prítomnosť nie je možné zabezpečiť iným spôsobom, môže byť na tento účel obmedzená osobná sloboda, aby bol predvedený na príkaz predsedu senátu na výsluch. Obmedzenie osobnej slobody svedka môže trvať len nevyhnutnú dobu na vykonanie úkonu, najviac 72 hodín. V tomto čase musí byť svedok vypočutý predsedom senátu, ktorý mu súčasne doručí predvolanie na súdne konanie, alebo od neho vyžiada adresu na ktorú treba zaslať predvolanie. Ak nemožno svedka predviesť pred predsedu senátu predvedie sa pred iného sudcu toho istého súdu, ktorý ho vypočuje. Navrhnuté ustanovenie neodporuje, resp. je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ide o reakciu na nerešpektovanie súdneho príkazu dostaviť sa na úkon pred súd. Dôležitou je možnosť prečítať výpoveď svedka v súdnom konaní aj bez podmienok uvedených v § 263. Tým sa vytvárajú predpoklady pre rýchlejšie ukončenie prípadu.

K § 89Týmto ustanovením sa vytvára priestor, aby orgány uvedené v odseku 3 mohli zaistiť veci dôležité pre trestné konanie. Takými vecami sa rozumejú predovšetkým predmety alebo listiny, ktoré môžu poslúžiť ako dôkaz, ako aj veci, o ktorých by sa mohlo vysloviť prepadnutie alebo zhabanie, avšak s výnimkou listín uvedených v odseku 2. Povinnosť predložiť alebo v prípade potreby vydať takúto vec postihuje osobu, ktorá má vec momentálne pri sebe, t.j. bez ohľadu na vlastnícke vzťahy k tejto veci, pričom sa predpokladá jej dobrovoľná súčinnosť.

Výzva na vydanie veci nie je rozhodnutím a preto sa nerobí uznesením. Ide o ústne opatrenie podľa § 162 ods. 3.

K 90Úprava reaguje na dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorý bol prijatý členskými štátmi Rady Európy dňa 23.11.2001 v Budapešti. Toto ustanovenie umožňuje vydať príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát pre účely trestného konania, najviac na 90 dní. Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát, ak sú potrebné na účely trestného konania je možné vydať opätovne.

K § 91V bezprostrednej nadväznosti na § 89 sa tu označeným orgánom poskytuje možnosť, aby zaistili vec dôležitú pre trestné konanie aj proti vôli osoby, ktorá ju má pri sebe, ale nereagovala na predchádzajúcu výzvu. Pretože uplatnením tohto inštitútu môže ísť o zásah do ústavou garantovaných vlastníckych práv, pre prípad odňatia veci policajtom sa vyžaduje aj ingerencia prokurátora. Ako prevencia proti prípadnému nezákonnému postupu sa vyžaduje pribrať k úkonu nestrannú osobu.

K § 92V praxi sa často stáva, že vec dôležitá pre trestné konanie sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa § 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov alebo podľa § 17 zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní.

K § 93Odsek 1 tohto ustanovenia má zabezpečiť, aby vydaná, odňatá alebo prevzatá vec alebo počítačové údaje boli v zápisnici identifikovaná spôsobom vylučujúcim jej zámenu s inou vecou.

V odseku 2 sa orgánu konajúcemu ohľadom vydania, odňatia alebo prevzatia veci ukladá povinnosť písomne potvrdiť prevzatie veci.

K § 94Ustanovenie umožňuje, aby sa v prípade potreby úschova vydaných, odňatých a prevzatých vecí mohla zabezpečiť aj prostredníctvom iných subjektov, ako sú orgány činné v trestnom konaní a súd.

K § 95Pri vyšetrovaní niektorých trestných činov, ktoré navrhované ustanovenie presne vymedzuje, je často nevyhnutné pre úspešné vykonanie trestného stíhania zaistiť peňažné prostriedky na účte v banke alebo iné peňažné prostriedky, s ktorými disponuje iná právnická osoba alebo fyzická osoba, pričom prax ukázala, že je potrebné, aby orgány činné v trestnom konaní a súd na tento účel disponovali špeciálnym zaisťovacím inštitútom. Kvôli vylúčeniu prípadných nežiadúcich prieťahov v prípadoch, keď je potrebné neodkladne konať, sa navrhuje, aby príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov mohol dať v prípravnom konaní prokurátor. Z ustanovenia súčasne vyplýva pre orgány činné v trestnom konaní a súd povinnosť dbať na to, aby účet bol zaistený len v nevyhnutne potrebnej výške a na nevyhnutne potrebnú dobu.

Zaistenie môže postihnúť nie len účet obvineného, ale ktorýkoľvek účet v banke, ktorý má súvislosť s vyšetrovaným trestným činom. Zo zaistenia sú vylúčené peňažné prostriedky, ktoré sú nevyhnutne potrebné na uspokojovanie životných potrieb obvineného alebo osôb, o ktorých výchovu a výživu je obvinený podľa zákona sa starať. Príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov sa po realizácii príkazu doručí aj majiteľovi peňažných prostriedkov.

Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu.

K § 96Prax ukazuje, že trestná činnosť má stále častejšie súvislosť s cennými papiermi a možno očakávať, že s rozvojom kapitálového trhu sa táto tendencia bude ešte zosilňovať. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby prokurátor a súd vo vzťahu k zaknihovaným cenným papierom disponovali obdobnými oprávneniami, ako vo vzťahu k peňažným prostriedkom na účte. Kvôli vylúčeniu prípadných aplikačných problémov je však potrebné tento postup upraviť v samostatnom ustanovení.

K § 97 a § 98Cieľom týchto ustanovení je dosiahnuť, aby veci, ktoré boli obstarané pre potreby trestného stíhania jednotlivými zákonom upravenými zaisťovacími úkonmi, zostávali v dispozícii orgánov činných v trestnom konaní a súdu len nevyhnutne potrebnú dobu, aby sa tak neprimerane neobmedzovali vlastnícke, užívacie a iné práva k týmto veciam. Súčasne majú zabezpečiť, aby činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu nebola komplikovaná prípadnými nevyjasnenými občianskoprávnymi vzťahmi alebo absenciou potrebnej súčinnosti oprávnených osôb. Z týchto dôvodov sa v súlade s predchádzajúcou praxou navrhuje priamo v zákone pomerne podrobne upraviť práva, povinnosti a postup jednotlivých zainteresovaných subjektov pri nakladaní so zaistenými vecami alebo zaistenými cennými papiermi.

K § 99Toto ustanovenie v súlade s čl. 16 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 Ústavy SR legalizuje zásahy orgánov činných v trestnom konaní a súdu do ústavou zaručeného práva na nedotknuteľnosti osoby a jej obydlia a preto aj presne definuje dôvody, pre ktoré možno vykonať domovú prehliadku, prehliadku priestorov neslúžiacich na bývanie a pozemkov, ako aj osobnú prehliadku.

K § 100 až 102V týchto ustanoveniach sa vymedzujú orgány, ktoré sú oprávnené nariadiť vykonanie jednotlivých druhov prehliadok, stanovuje sa forma príkazu na ich vykonanie a režim ich doručovania dotknutým osobám a určujú sa subjekty, ktoré budú tieto príkazy realizovať.

K § 103Navrhuje sa, aby policajt, príslušník Policajného zboru, Vojenskej polície, Železničnej polície alebo colník mohol zasiahnuť do ústavného práva na nedotknuteľnosť obydlia nie len za účelom vykonania prehliadky, ale aj pri splnení iných, v tomto ustanovení presne vymedzených podmienok. Ustanovenie odseku 3 má pri tom zabrániť prípadným pokusom o zneužitie tohto inštitútu, pri čom však nevylučuje, aby pri jeho uplatňovaní príslušný orgán nemohol napr. zaistiť zbrane, drogy alebo obdobné veci nachádzajúce sa v obydlí.

K § 104Účelom tohto ustanovenia je zdôrazniť, že prehliadky podľa § 99 nemožno zneužívať na neprimerané zásahy do ústavných práv občanov, ale možno ich použiť subsidiárne len vtedy, ak cieľ, ktorý sa ich vykonaním sleduje, nemožno dosiahnuť iným, z hľadiska občianskych práv šetrnejším spôsobom.

Vzhľadom na skutočnosť, že striktné dodržiavanie takéhoto postupu by v ojedinelých prípadoch mohlo viesť k predčasnému zmareniu účelu prehliadky, v odseku 2 sa povoľuje výnimka z tejto zásady, ak tomu bráni závažná prekážka, alebo ak by predchádzajúca výzva bola zjavne neúspešná.

K § 105Toto ustanovenie upravuje postup orgánu, pri vykonávaní úkonov podľa predchádzajúcich ustanovení a stanovuje základné zásady pre spracovanie sprievodnej dokumentácie. Kvôli vylúčeniu prípadných pochybností o objektivite vykonaného úkonu, dodržaní zákonných podmienok a postupov a spochybňovania obstaraných dôkazov sa navrhuje, aby sa pri úkone (až na zákonom vymedzené výnimky) umožnila prítomnosť tzv. domácej osoby a aby sa k prehliadke pribrala osoba, ktorá nie je na veci zúčastnená.

K § 106Toto ustanovenie organicky dopĺňa práva orgánov činných v trestnom konaní a súdu zakotvené v § 99 až 105 o im zodpovedajúcu povinnosť občana strpieť tieto úkony. Pre prípad, že by sa zainteresovaná osoba odmietla dobrovoľne podrobiť výkonu procesného úkonu, navrhuje sa v odseku 2, aby orgány vykonávajúce úkon mohli prekonať jej odpor alebo ňou vytvorenú prekážku aj donucovacími prostriedkami.

K § 107Týmto ustanovením sa legalizuje konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu, v rámci ktorého je proti vôli občana nevyhnutné zasiahnuť do práva na nedotknuteľnosť obydlia za účelom vykonania niektorých procesných úkonov na miestach, ktoré požívajú ústavnú ochranu.

K § 108Zadržanie a vydanie zásielky je procesný úkon, ktorý predstavuje zásah do ústavou garantovaného práva na listové tajomstvo a tajomstvo prepravovaných správ, vzhľadom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Ustanovenie v odseku 1 vytvára priestor na postihnutie zásielok pochádzajúcich od obvineného alebo jemu určených bez ohľadu na trestnoprávnu kvalifikáciu jeho konania.

V odseku 2 sa navrhuje, aby vo vzťahu k presne vymedzeným trestným činom bolo možné uplatniť tento inštitút aj v dobe, keď ešte nebolo začaté trestné stíhanie. Vzhľadom na závažnosť zásahu do práv občanov sa vyžaduje písomná forma príkazom, ktorý sa odôvodní. Z tohto istého dôvodu sa navrhuje, aby tento inštitút bol zverený len do právomoci súdnych orgánov.

Na preklenutie doby, počas ktorej nebude možné včas obstarať zákonom požadovaný príkaz na zadržanie zásielky, sa v odseku 3 upravuje prechodné krátkodobé opatrenie (tri dni) - príkaz na zadržanie prepravy zásielky.K § 109V nadväznosti na § 108 bolo potrebné vymedziť okruh subjektov, ktoré môžu ďalej nakladať so zadržanou a vydanou zásielkou, a upraviť ich postup. Samostatné konanie orgánov činných v trestnom konaní bez ingerencie sudcu pre prípravné konanie je aj tu vylúčené.

K § 110Toto ustanovenie vytvára priestor pre zefektívnenie boja orgánov činných v trestnom konaní a polície s niektorými zákonom vymedzenými druhmi trestnej činnosti, na páchanie ktorej sú zneužívané zásielky vydané podľa § 108 odsek 1 alebo 2. Súčasne v tomto ustanovení sú konkretizované subjekty, ktoré vykonajú zámenu obsahu zásielok.

K § 111Aj účelom tohto ustanovenia, ktoré je v súlade s Dohovorom OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z roku 1988, je umožniť účinnejšie odhaľovať páchateľov trestných činov súvisiacich s dovozom, vývozom alebo prevozom vecí uvedených v odseku 1. Vzhľadom na charakter tohto opatrenia sa pri jeho realizácii predpokladá spolupráca príslušníkov Policajného zboru s orgánmi Colnej správy a odôvodnené bude aj použitie informačných a technických prostriedkov, ktorými v zmysle osobitného zákona disponuje Policajný zbor.

K § 112 až 114Prax ukazuje, že vyšetrovanie niektorých trestných činov, najmä tých, pre ktoré je charakteristická vysoká organizovanosť páchateľov a používanie konšpiratívnych metód práce je veľmi obtiažne a zdĺhavé, v niektorých prípadoch aj nemožné, bez použitia niektorých špecifických prostriedkov, akými sú napr. predstieraný prevod veci, sledovanie osôb a vecí a informačné a technické prostriedky (vrátane vyhotovovania obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov). Pravdaže nestačí len vytvoriť zákonný rámec pre používanie týchto prostriedkov, ale je potrebné jednoznačne deklarovať legálnosť možnosti použitia výsledkov získaných ich nasadením pri dokazovaní. Vzhľadom na to, že ide prevažne o závažné zásahy do ústavných práv občanov, ktoré sú aj verejnosťou veľmi citlivo vnímané, navrhuje sa, aby jednotlivé ustanovenia veľmi podrobne upravovali postupy orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, ako pri iných obdobných úkonoch upravených v Trestnom poriadku – ustanovuje sa, pri ktorých trestných činoch bude možné tieto úkony použiť, za akých podmienok sa bude dávať príkaz na tieto úkony, určuje sa doba ich použitia, ako aj podmienky ich použitia a ďalšie náležitosti. Z toho istého dôvodu bude pri používaní týchto prostriedkov policajtmi zabezpečená dostatočná ingerencia prokurátora a súdu

K § 115 a § 116Inštitút upravený v ustanovení § 115 predstavuje zásah do ústavou zaručeného práva na tajomstvo prepravovaných správ, s poukazom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah dovolený a je v súlade aj s príslušnými medzinárodnoprávnymi dokumentmi. Bez jeho existencie by odhaľovanie a dokazovanie niektorých trestných činov bolo prinajmenšom problematické. Vzhľadom na charakter tohto úkonu sa však navrhuje priamo v zákone stanoviť presné pravidlá pre jeho povoľovanie, nasadzovanie a využívanie jeho výsledkov v trestnom konaní. Závažnosť zásahu do občianskych práv a slobôd občanov je premietnutá aj do skutočnosti, že odpočúvanie bez súhlasu účastníka dotknutej telekomunikačnej stanice môže povoliť len predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie.

Za účelom dosiahnutia náležitej efektívnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade je potrebné zabezpečiť jeho utajenie. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby sa výsledky odpočúvania mohli použiť až po skončení všetkých technických opatrení vykonávaných na jeho zabezpečenie.

V § 116 je upravený postup pri poskytovaní a zaobstarávaní registrácie telekomunikačnej prevádzky, napr. aj mobilných telefónov ku konkrétnej osobe alebo osobám. Pôjde najmä o záznamy, ktoré obsahujú identifikačné a účastnícke číslo mobilného telefónu, dátum a čas počiatku hovoru, dobu trvania hovoru, číslo volanej stanice, označenie základnej stanice, ktorá zachytávala hovor v okamžiku spojenia a označenie základnej stanice, ktorá sprostredkovala hovor v okamžiku ukončenia.

K § 117Za účelom ľahšieho odhaľovania, zisťovania a usvedčovania páchateľov v zákone vymedzených trestných činov sa navrhuje, aby za presne stanovených podmienok bolo možné použiť agenta, ktorý je definovaný v § 10 ods.18. Očakáva sa, že najmä v boji s organizovanou trestnou činnosťou význam tohto inštitútu v najbližšom období vzrastie. Za účelom zníženia rizika zneužívania tohto inštitútu sa v odseku 2 výslovne uvádza, ktorá činnosť agenta je neprípustná. Ustanovenie vymedzuje aj pravidlá pre používanie agenta a určuje orgány s povoľovacou právomocou. Vzhľadom na vysokú rizikovosť pôsobenia agenta v kriminálnom prostredí sa upravujú formy utajenia jeho činnosti a v tej súvislosti aj spôsoby jeho výsluchu.

Agenta v prípravnom konaní môže vypočuť len prokurátor za podmienok ustanovenia § 134 ods. 1, t.j. za použitia technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu tak, aby jeho totožnosť nebola odhalená. Výnimočne môže byť agent vypočutý aj na súde, pri primeranom použití ustanovenia § 134 ods. 1, § 136 a § 262. Ak je agentom iná osoba ako príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu a táto súhlasí s tým, aby bola jeho totožnosť odhalená, použijú sa na ďalšie konanie ustanovenia o svedkovi (§ 127 – § 134). Tento postup prichádza do úvahy, ak takáto osoba, splnila úlohy vyplývajúce z postavenia agenta.

Vo vzťahu k činnosti agenta návrh predpokladá aj použitie informačných a technických prostriedkov.

K § 118V poslednom období sú všetky sféry spoločenskej činnosti výrazne poznačené rozširovaním používania výpočtovej techniky. To so sebou prináša na jednej strane nové formy páchania trestnej činnosti, ale na druhej strany otvára aj priestor pre uplatňovanie nových prostriedkov pri jej vyšetrovaní. Inštitút, ktorý sa ako úplne nový zavádza do nášho Trestného poriadku týmto ustanovením, vychádza zo skutočnosti, že mnohé štátne i neštátne inštitúcie postupne vytvárajú veľmi rozsiahle informačné databázy obsahujúce informácie o fyzických osobách, ktorých ďalším elektronickým porovnávaním pre potreby orgánov činných v trestnom konaní sa možno dopracovať k informáciám významným z hľadiska trestného stíhania. Vzhľadom na ústavne zaručené právo na ochranu osobných údajov (čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) však takáto činnosť, ak nemá byť považovaná za neoprávnený zásah do tohto práva, nemôže byť ponechaná na ľubovôľu týchto orgánov, ale musí byť upravená zákonom.

Špecifikom tohto inštitútu je aj to, že jeho uplatňovanie sa bude dotýkať neurčitého, ale pri tom spravidla veľkého počtu osôb, z ktorých väčšina nielenže nebude podozrivými zo spáchania trestného činu, ale v konečnom dôsledku nebude mať s trestným stíhaním žiadnu súvislosť. Aj z tohto dôvodu sa v odseku 1 navrhuje, aby sa tento prostriedok mohol používať len vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu trestných činov na základe príkazu predsedu senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátora. V odseku 2 sa stanovujú formálne a obsahové náležitosti príkazu vydaného podľa odseku 1.

Z textu ustanovenia je zrejmé, že sa tu má na mysli počítačové porovnávanie údajov o možnom páchateľovi (páchateľoch) trestného činu so súbormi údajov nazhromaždených v informačných systémoch rôznych inštitúcií na iné účely (t.j. nie na účely trestného stíhania), pričom ide o subjekty, ktoré nie sú orgánmi činnými v trestnom konaní. Môže ísť napríklad o databázy poisťovní, bankových inštitúcií, subjektov poskytujúcich služby širokému okruhu užívateľov (elektrárne, plynárne, vodárne, telekomunikácie, káblová televízia) a pod., ktoré na zhromažďovanie a spracovávanie majú zmocnenie zo zákona, alebo od samotných fyzických osôb, ktorých sa údaje týkajú. Z tohto dôvodu je v odseku 3 osobám zhromažďujúcim použiteľné informácie uložená povinnosť údaje potrebné pre porovnávanie poskytnúť.

Napokon v odsekoch 4 až 7 sa stanovuje spôsob nakladania s poskytnutými nosičmi informácií a s nepotrebnými informáciami, postup pri použití výsledkov porovnávania ako dôkazu v trestnom konaní, možnosť použitia zistených skutočností v inom trestnom konaní a nakladanie s negatívnymi výsledkami porovnávania.

DOKAZOVANIE

K § 119V trestnom konaní - tak ako doteraz - budú predmetom dokazovania všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, t.j. skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva hmotného. Bude treba dokazovať, či skutok bol spáchaný, či skutok má znaky trestného činu, kto ho spáchal. Predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti z ktorých možno zistiť, za akých okolností a ako bol trestný čin spáchaný, príčinná súvislosť a následky činu, všetky skutočnosti ktoré charakterizujú osobu páchateľa, jeho motiváciu a formu zavinenia, ako i skutočnosti, ktoré viedli k trestnej činnosti a umožnili jej spáchanie. Následky trestného činu a rozsah spôsobenej škody sa bude zisťovať aj z hľadiska rozhodovania o nárokoch poškodeného. Samozrejme predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva procesného.

Dôkazné prostriedky sú síce prakticky vyčerpávajúco vymenované v § 119 ods.2, avšak nevylučujú sa ani event. iné pramene dôkazov, poskytované napr. novými vedeckými objavmi. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj "všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci" je, aby išlo o dôkazy, získané zákonným spôsobom. Do úvahy prichádzajú najmä najnovšie informačno-technické prostriedky (elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické) a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory, používané utajovaným spôsobom pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní dopravovaných zásielok a ich vyhodnocovaní, spojenom s využívaním kriminalistických metód pri zaznamenávaní telekomunikačnej techniky, pri vyhodnocovaní obrazových či zvukových záznamov.

Zvýšenie kontradiktórnosti trestného procesu si vyžiadalo výslovné zdôraznenie (ods.3) skutočnosti, že dôkazy môžu obstarávať aj strany. Musia, samozrejme, niesť náklady, spojené s obstaraním dôkazu. Ich náhrada zo strany štátu prichádza do úvahy, len v prípade vynesenia oslobodzujúceho rozsudku podľa § 285 písm. a), b) alebo c).

K § 120Doterajšie formy predvolania a predvedenia sa v podstate zachovávajú. K upresneniu dochádza najmä u mladistvých. Doterajšia úprava umožňovala, aby predvádzanie vykonal pracovník súdu, prokuratúry alebo orgánu povereného starostlivosťou o mládež. Skúsenosti praxe však poukazujú na agresivitu mladistvých, ktorí sa dopúšťajú aj závažných trestných činov. Príslušný útvar Policajného zboru má väčšie predpoklady predvedenie úspešne realizovať.

K § 121Za obvineného sa vždy pokladá osoba, voči ktorej bolo vznesené obvinenie.

Výpoveď obvineného je v prvom rade prostriedkom jeho obhajoby. Je však súčasne aj dôkazným prostriedkom, z ktorého sa zisťujú skutočnosti, významné pre objasnenie stíhaného skutku. Z Ústavou zaručeného rešpektovania práva na obhajobu vyplýva, že obvinený sa musí rozhodnúť sám, či bude alebo nebude vypovedať, pretože niektoré údaje z jeho výpovede môžu predstavovať aj usvedčujúci dôkaz. Zákon preto výslovne zdôrazňuje (rovnako ako predchádzajúce znenie), že k výsluchu nemožno obvineného nijakým spôsobom donucovať a treba rešpektovať jeho osobnosť.

Navrhované znenie zákona však prináša zásadnú zmenu. V zákone sa výslovne uvádza forma základného poučenia, ktoré musí obvinený dostať pri prvom výsluchu. Príklady z praxe svedčili o tom, že obvinený nebol vždy poučovaný presne, úplne, ba dostávalo sa mu i poučovania, ktoré neobsahovalo dostatočné informácie o jeho právach, alebo naopak, presahovalo tento rámec. Súčasné znenie poučenia zabezpečuje, aby obvinený mohol reálne uplatniť svoje právo na obhajobu. Samozrejme ide tu o "základné" poučenie v počiatočnej fáze trestného konania. V priebehu ďalšieho postupu vyšetrovania alebo aj konania pred súdom bude mať obvinený aj ďalšie práva (napr. podať odpor, sťažnosť, odvolanie atď.). O týchto konkrétnych právach bude musieť byť vždy poučený s ohľadom na konkrétne štádium procesu a konkrétne okolnosti prípadu. Už na začiatku ho však bude zrejme potrebné poučiť o možnosti podmienečného zastavenia trestného stíhania, uzavretia zmieru, zastavenia trestného stíhania ako aj o konaní o dohode o vine a treste.

K §122 až § 124

Tieto ustanovenia upravujú podrobnejšie postup pri výsluchu obvineného. Po poučení treba obvineného s predmetom výsluchu, t.j. so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, podrobne oboznámiť a pri výsluchu postupovať podľa osvedčených kriminalistických zásad. Najprv treba obvinenému umožniť, aby sám, v monológu, uviedol to, čo považuje za potrebné na objasnenie veci a svoju obhajobu. Až potom mu možno klásť otázky. Otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, nemajú byť klamlivé (kapciózne), ani sugestívne.

Obvinený môže použiť pri výsluchu poznámky, ktoré je ale povinný predložiť na nazretie vyslúchajúcemu a možno ho vyzvať aj k napísaniu určitého textu za účelom overenia jeho rukopisu. Z práva na obhajobu vyplýva, že ani k tomuto úkonu nesmie byť donucovaný.

K § 125 a § 126Konfrontácia i rekognícia sú upravené len rámcovo. Postup pri vykonávaní týchto dôkazov sa opiera o poznatky kriminalistiky, ktorými tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd, disponujú.

Subjektom rekognície je tak obvinený ako aj svedok.

Pre hodnotenie dôkazov získaných konfrontáciou a rekogníciou platia všeobecné zásady. To však neplatí, ak ide o osoby, ktorých totožnosť má byť utajená.

K §127 a § 128Návrh vychádza z toho, že každý občan je povinný podať svedectvo o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie. Svedecká výpoveď z toho hľadiska, že je v trestnom konaní jedným z najčastejších dôkazov, sa javí byť mimoriadne významná. Svedok vypovedá o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami, teda o tom, čo videl, počul, cítil. Zákon nekategorizuje svedkov podľa zamestnania, znalostí, pohlavia a dokonca ani veku. Osobitnú pozornosť je však treba venovať svedkom mladším ako pätnásť rokov. Svedectvo je povinný podať každý, kto určitú skutočnosť vnímal a je spôsobilý o nej vypovedať.

Vzhľadom na to, že v súdnom konaní, najmä nedostavenie sa predvolaných svedkov na výsluch, často zmarí vykonanie nariadeného úkonu, vrátane hlavného pojednávania, čo predlžuje a zdražuje súdne konanie, zavádza sa ako nevyhnutnosť pre úspešné kontradiktórne súdne pojednávanie možnosť zabezpečiť svedka za účelom jeho prítomnosti na konaní pred súdom. Obmedzenie osobnej slobody a predvedenie svedka vykoná policajný orgán na písomný príkaz súdu. Písomný príkaz musí byť aj odôvodnený, keďže vo svojej podstate toto opatrenie znamená aj sankciu pre svedka, ktorý bezdôvodne odmietol rešpektovať súdny príkaz.

K § 129Napriek deklarovanej všeobecnej svedeckej povinnosti zákon vychádza z toho, že svedkovia

- nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach tvoriacich utajované skutočnosti, obchodné, bankové, daňové alebo telekomunikačné tajomstvo, o ktorom sa dozvedeli spravidla pri výkone svojho povolania, pokiaľ nie sú oslobodení spod povinnosti mlčanlivosti príslušným orgánom,

- taktiež nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach, ktorými by porušili zákonom uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti (napr. kňaz spovedné tajomstvo, lekár, advokát).

- ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nemusia vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli pri vykonávaní svojho mandátu.

Svedka však možno vypočuť, ak ide o trestný čin, ktorý mal povinnosť prekaziť za podmienky § 350 Trestného zákona.

K § 130 Vyššie uvedený zákaz sa vzťahuje na orgány činné v trestnom konaní a súd, ktoré v prípade zistených skutočností brániacich výsluchu, nesmú svedkov vypočúvať (§ 129). V § 130 je však uvedené právo svedka odmietnuť vypovedať v dvoch prípadoch:

- ak je obvineným taký blízky príbuzný svedka, že by svedok mohol jeho újmu pociťovať ako vlastnú a vypovedať nepravdivo. Zákon rešpektuje príbuzenské vzťahy a umožňuje svedkovi nevypovedať, aby ho nestaval pred morálnu dilemu - vypovedať pravdu alebo poškodiť blízkeho príbuzného, aby nenarušil príbuzenské vzťahy;

- v druhom prípade, keď nie je ešte vznesené obvinenie, zákon umožňuje svedkovi odmietnuť vypovedať v podstate z rovnakých dôvodov ako v predchádzajúcom prípade, avšak aj preto, aby nespôsobil trestné stíhanie sebe. V postupe podľa § 130 ods. 2 však svedok musí uviesť dôvod, pre ktorý nevypovedá.

K § 131 a § 132K výsluchu svedka možno prikročiť až po začatí trestného stíhania (vznesení obvinenia), ak nejde o neodkladný alebo neopakovateľný úkon. Pred začatím prípravného konania možno občana vypočuť len ako osobu podávajúcu vysvetlenie.

Pri započatí výsluchu treba svedka oboznámiť s predmetom výsluchu, zistiť jeho pomer k veci a obvinenému ako i poškodenému a poučiť ho. Poučenie musí obsahovať poučenie o povinnosti svedčiť, o význame svedeckej výpovede z hľadiska všeobecného záujmu, o trestných následkoch krivej výpovede, a ak je to treba, aj o práve odoprieť výpoveď a o zákaze výsluchu.

K § 133Svedok je povinný napísať potrebný počet slov, samozrejme táto povinnosť sa neviaže na situácie, keď má právo odmietnuť alebo na prípady zákazu výsluchu.

K § 134Upravuje prípady, v ktorých namiesto bezprostredného výsluchu svedka možno výsluch uskutočniť pomocou technického zariadenia najmä v prípade choroby svedka alebo iných závažných skutočností.

K § 135V odseku 1 a 2 tohto ustanovenia sa osobitným spôsobom upravuje spôsob výsluchu svedok, ak ide o osobu mladšiu ako 15 rokov o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj. V tomto prípade treba dbať na to, aby výsluch takej osoby bol čo najúplnejší, aby takúto osobu nebolo treba opätovne predvolávať a tým jej pripomínať udalosti, ktoré často nepriaznivo ovplyvnili jej psychický vývoj. K výsluchu treba vždy pribrať pedagóga, psychológa a event. aj rodiča.

V odseku 3 a 4 sú uvedené podmienky, kedy je obligatórne nutné vykonať výsluch osoby mladšej ako 15 rokov s využitím technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu.

K § 136 a § 137

Vzhľadom na narastajúce závažné formy trestnej činnosti, ako aj na ohrozenia, ktoré vznikajú pri vyšetrovaní najmä násilných, teroristických činov, zákonodarca počíta s tým, že v trestnom konaní treba niektorých svedkov osobitne ochraňovať. Počíta sa s existenciou chráneného svedka, svedka ohrozeného a utajeného.

Utajený a chránený svedok nemusí uvádzať údaje o svojej osobe, bydlisku, zamestnaní, resp. tieto sú k dispozícii len orgánom činným v trestnom konaní a súdu. Ohrozený svedok je ten, ktorého totožnosť zostane absolútne utajená, pričom sa urobia aj vhodné opatrenia, aby ho nebolo možno poznať ani podľa hlasu a výzoru.

V § 132 je upravený postup, keď policajt neuznáva dôvody pre utajenie alebo ochranu, hoci sa ich svedok domáha.

K § 138Toto ustanovenie obsahuje úpravu, podľa ktorej sa na postup pri výsluchu svedka, konfrontácii a rekognícii použijú primerane ustanovenia o výsluchu obvineného.

K § 139

V záujme ochrany svedka sú orgány činné v trestnom konaní a súd povinné svedkovi poskytnúť informácie o pohybe obvineného (odsúdeného), ktorý by ho mohol ohrozovať.

K § 140Tak ako v doterajšej zákonnej úprave občan, ktorý vystupuje ako svedok v trestnom konaní, má nárok na svedočné, ktoré obsahuje výdavky na cestovné, nocľažné, stravné a náhradu za stratu ušlej mzdy. Možnosť náhrady „iného preukázateľného ušlého príjmu“ vyplýva zo skutočnosti, že svedkom nemusí byť len zamestnanec v pracovnom pomere (majú nárok na náhradu ušlej mzdy), ale aj iné osoby, napr. náhrada ušlej odmeny poskytovanej fyzickej osobe na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

K § 141 a § 142Vedecko-technický pokrok bezprostredne ovplyvňuje tak objasňovanie trestných činov, ako aj vykonávanie dôkazov. Práve znalecké posudky sa stávajú dôležitými dôkaznými prostriedkami, z ktorých možno zistiť dôkazy, potrebné pre rozhodnutie veci.

V predchádzajúcom vývoji nášho trestného procesu sa uplatňoval viac neformálny prístup pri priberaní znalcov, ktoré sa realizovalo tzv. opatrením, proti ktorému nebol opravný prostriedok. V súčasnosti sa priberanie znalcov dôsledne realizuje uznesením. Súčasný stav predpokladá pri vyšetrení duševného stavu aj písomný príkaz súdu ako podmienku nariadenia vyšetrenia duševného stavu. Ide tu o realizovanie čl. 17 odsek 7 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá aj takýmto spôsobom zabezpečuje osobnú slobodu občana, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, a predkladaný návrh toto ustanovenie Ústavy aj takto rešpektuje.

Podľa niektorých názorov by sa však predchádzajúci príkaz orgánov činných v trestnom konaní (súdu) mal vyžadovať v každom prípade ako podmienka nariadenia znaleckého dokazovania.

Predkladaný materiál toto stanovisko neakceptoval. Predkladatelia sú tej mienky, že by išlo o duplicitné a naviac zbytočné rozhodovanie, lebo orgán činný v trestnom konaní (súd) by nariadil dokazovanie písomným príkazom a potom sám by vydal aj uznesenie o pribratí znalca. Preto návrh vychádza z toho, že orgán činný v trestnom konaní (súd) bude o pribratí znalca rozhodovať bez predchádzajúceho príkazu na znalecké dokazovanie uznesením, čo zjednoduší jeho postup a plne zabezpečí práva procesných subjektov, ktoré budú môcť podať opravný prostriedok ako voči každému uzneseniu o pribratí znalca, t.j. proti dôvodom nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj proti osobe znalca.

Osobitný postup sa ponecháva len pri vyšetrení duševného stavu, kde na rozhodnutie o vyšetrení duševného stavu obvineného musí dať písomný príkaz súd (čl. 17 ods. 7 Ústavy SR).

V zásade sa bude priberať jeden znalec, v obzvlášť dôležitých otázkach znalci dvaja.

V jednoduchých prípadoch, kde riešenie odborných otázok nevzbudzuje pochybnosti, bude možno od znalcov vyžadovať odborné stanovisko, potvrdenie, odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie. V jednoduchých prípadoch vystačí aj písomné vyjadrenie, o správnosti ktorého nie sú pochybnosti. Toto znenie zákona sa uvádza s ohľadom na skutočnosť, že nový zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, ktorý nahrádza zákon č . 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch je v záverečnej fáze legislatívneho procesu.

K § 143 až § 146Ani v jednej z doterajších trestnoprocesných úprav neboli náležite skĺbené ustanovenia Trestného poriadku so zákonom o znalcoch (zákon o znalcoch a tlmočníkoch č.36/ 1967 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov). Súčasný návrh preto s ohľadom na pripravovaný zákon vychádza dôsledne z toho, že za znalcov treba do trestného konania priberať takto:

- v prvom poradí ústavy špecializované na znaleckú činnosť, ak takéto ústavy v príslušnom odbore existujú (napr. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru). Ústav v posudku uvedie osoby znalcov, ktoré možno vypočuť k obsahu posudku,

- ak takýto ústav neexistuje, treba priberať osoby zapísané v zoznamoch znalcov, ktoré vedú krajské súdy; ústredný zoznam vedie Ministerstvo spravodlivosti SR,

- ak nie sú pre prístupný odbor zapísaní znalci v zozname, je možné pribrať aj inú osobu s potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi,

- a až vo výnimočných, obzvlášť závažných prípadoch možno na podanie posudku pribrať ústav (§ 147), ktorý možno pribrať aj na preskúmanie posudku podaného iným znalcom. V posudku ústavu taktiež musia byť uvedení znalci, ktorí posudok spracovali, aby mohli byť ako znalci vypočutí pre účely trestného konania.

Znalec je povinný upozorniť na skutočnosti, ktoré by mu bránili vo veci podať posudok, napr. príbuzenský pomer k stranám, zaujatosť vo veci a pod. Preto musí byť pred podaním posudku podrobne poučený o svojich právach a povinnostiach.

Znalcom sa otázky, ktoré majú riešiť, určia spravidla v uznesení o pribratí znalca, takže sa k ním môžu vyjadriť aj strany. Znalcom sa musí dať k dispozícii trestný spis v potrebnom rozsahu, najmä dôkazy potrebné k znaleckému preskúmaniu. Znalec má právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov, ktoré potrebuje pre účely podania posudku. Má právo navrhovať aj vykonanie dôkazov potrebných pre podanie posudku.

Odsek 2 § 142 dáva priestor pre uplatnenie tzv. komisionálnej či komplexnej expertízy, i keď treba zdôrazniť, že aj v prípade pribratia dvoch znalcov, alebo aj viacerých, ak treba vec posúdiť z hľadiska viacerých vedných disciplín, každý zo znalcov zodpovedá za tú časť posudku, ktorá sa týka jeho odbornosti. Preto aj v prípade, že si znalec priberie konzultanta (ods.4), zodpovedá za posudok sám.

Posudky sa spravidla podávajú písomne. Nadiktovať ho do zápisnice možno len v jednoduchších prípadoch. V prípade nejasnosti posudku možno nedostatky odstrániť pri výsluchu. Ak by ani pri výsluchu neboli nedostatky odstránené, treba pribrať iného znalca.

Tak ako predchádzajúci, aj tento zákon počíta s tým, že otázky ustanovovania znalcov, a najmä ich odmeňovania budú riešené osobitným predpisom.

K § 147Posudky ústavov – vedeckých pracovísk – sa využívajú spravidla na preskúmanie posudkov znalcov, ktoré vzbudzujú pochybnosti, alebo v prípadoch mimoriadnej závažnosti vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie. Nemali by sa zamieňať (čo sa však stáva) s posudkami rozličných inštitútov, zariadení či ústavov, kde na takéto vedecké, spravidla kolektívne posúdenie problémov nie sú splnené podmienky.

K § 148Podmienky pre ustanovenie znalcov, evidenciu znalcov, sľuby a poučení znalcov, ako aj o odmenách znalcov obsahuje zákon o znalcoch a tlmočníkoch a vykonávacia vyhláška k tomuto zákonu.

K § 149, § 150Možnosť pozorovania duševného stavu v ústave predstavuje významný zásah do osobnej slobody, a preto nemá trvať dlhšie ako nutný čas, najviac dva mesiace. Súd (sudca pre prípravné konanie) môže túto dobu predĺžiť, ale najviac o jeden mesiac. Na vyšetrenie duševného stavu postačí (na rozdiel od doterajšej úpravy) jeden znalec.

K § 151Vyšetriť duševný stav svedka možno len ambulantne. Pozorovanie v ústave nie je prípustné.

K § 152Zákon prijíma osobitné ustanovenie o tzv. odborných konzultantoch, ktorí budú vystupovať spravidla ako odborní pracovníci či poradcovia orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, na základe rozhodnutia týchto orgánov alebo súdu rozhodnutím, ktoré bude mať formu „opatrenia“. Mali by byť nápomocní pri orientácii v zložitej odbornej problematike. Nie je však vylúčené aby títo konzultanti podali aj „odborné vyjadrenie“. Do konania môžu byť pribratí aj na požiadanie znalcov na riešenie úzkej odbornej problematiky, ktorá presahuje rámec znaleckej odbornosti. Zákon vychádza z toho, že na ich odmeňovanie možno použiť primerane predpisy o znalcoch.

K § 153Predkladaný zákon v § 115 ods. 2 predpokladá, že za dôkaz môže poslúžiť "všetko čo môže prispieť k objasneniu veci". Medzi dôkaznými prostriedkami, ktoré výslovne vymenúva, sú aj listinné a vecné dôkazy. Kým za listinné dôkazy sa spravidla považujú písomné dokumenty, nemožno vylúčiť, že dôkazmi vo veci nebudú aj predmety, na ktorých sú písomné záznamy, ktoré budú môcť byť údaje dôležité pre rozhodnutie veci. Takéto predmety, ktorými, alebo na ktorých bol spáchaný trestný čin a ktoré event. zachycujú stopy trestného činu, sú vecnými dôkazmi (tzv. corpora delicti).

V odseku 3 je naznačený široký diapazón moderných dôkazných prostriedkov, čím sa súčasne vytvárajú možnosti zavádzania modernej techniky do trestného konania.

K § 154 až § 156Ide o ustanovenia v podstate prevzaté z doterajšieho zákona, kde dochádza len k nepatrným zmenám.

Z ustanovení o obhliadke však boli vyčlenené ustanovenia o vyšetrení duševného stavu, ktoré sú uvedené v oddieli treťom. Naproti tomu sa v tomto oddieli upravuje postup pri vyšetrovacom pokuse, previerke výpovede na mieste činu a pri rekonštrukcii.

Vykonávanie týchto dôkazných prostriedkov bolo upravené len v kriminalistickej teórii, resp. v rozličných taktických, metodických či technických kriminalistických pomôckach a pokynoch. Praktické využívanie týchto doposiaľ kriminalistických postupov pri objasňovaní trestnej činnosti poukazuje na ich využiteľnosť a význam a súčasne zdôrazňuje potrebu upraviť ich výkon priamo v predkladanom zákone.

K § 157 a § 158V zásade treba zdôrazniť, že vyšetrovací pokus predstavuje kriminalistickú metódu, pri ktorej sa v pôvodných alebo aj zmenených podmienkach skúmajú rozličné varianty priebehu skutkového stavu s cieľom, či sa konkrétna udalosť mohla stať za okolností, o ktorých vypovedá obvinený, svedok, poškodený alebo iná osoba.

V § 158 ide o dôkazný prostriedok slúžiaci na verifikovanie výpovedí alebo iných údajov dôležitých pre trestné konanie. Aj výkon tohoto dôkazného prostriedku bol upravený dosiaľ len v kriminalistike.

K § 159Rekonštrukcia je osvedčený dôkazný prostriedok, ktorý na rozdiel od vyšetrovacieho pokusu predpokladá obnovenie - rekonštruovanie pôvodnej situácie, za ktorej došlo k skúmanej udalosti. Čím vernejšie sa podarí obnoviť pôvodný stav, tým vierohodnejšie výsledky rekonštrukcie možno predpokladať. Výkon tohoto dôkazného prostriedku predpokladá, že sa na ňom zúčastňuje aj viac osôb. Obvineného pochopiteľne nemožno k účasti ani k potvrdzovaniu údajov nijakým spôsobom nútiť. Obvineného a svedka treba pred týmto úkonom vypočuť. K rekonštrukcii možno pribrať aj znalca a jej priebeh treba okrem zápisnice dokumentovať aj za pomoci fotografovania, merania, filmovania, zvukových záznamov atď..

K § 160Skúsenosti získané identifikáciou osôb pomocou hlasu, vedú zákonodarcu k povinnosti upraviť postup pri odoberaní hlasovej vzorky za účelom vykonania hlasovej skúšky.

Ustanovenia o zákaze donucovania obvineného a event. i o práve svedka odoprieť výpoveď v ustanovených prípadoch, sa použijú aj tu.

K § 161Navrhuje sa zakomponovať do zákona vyhlásenie o mlčanlivosti osoby, ktorá sa oboznámila s utajovanými skutočnosťami. Sleduje sa tým zámer posilniť ochranu utajovaných skutočností a zabránenie ich úniku.

ROZHODNUTIA

K § 162Zakotvilo sa, aby základné ustanovenie upravujúce spôsob rozhodovania podľa Tr. por. obsahovalo všetky formy rozhodnutí, teda nielen rozhodnutie formou rozsudku a uznesenia, ale aj trestným rozkazom a príkazom. Trestný rozkaz a príkaz boli síce obsiahnuté v Trestnom poriadku aj podľa doterajšej úpravy, neboli však obsiahnuté v základnom ustanovení, ale boli upravené len v súvislosti s konkrétnymi rozhodnutiami, napr. príkaz na domovú prehliadku, príkaz na zatknutie, atď.. Upresňujú sa tiež osobitné spôsoby rozhodovania prokurátorom a policajtom, pričom aj im zákon umožňuje rozhodovať nielen uznesením, ale aj príkazom. Zároveň sa definuje pojem „opatrenie“.

K § 163Znenie tohoto ustanovenia reaguje na článok 142 ods. 3 Ústavy SR. Doterajšia prax potvrdila, že úprava rozsahu rozsudku je dostačujúca a nespôsobuje súdom žiadne ťažkosti. Preberá sa preto do návrhu zákona v nezmenenej podobe.

K § 164Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré taktiež nevyžaduje žiadnu zmenu. Zakotvuje aj povinnosť súdu výrokom rozsudku riešiť za určených podmienok náhradu škody a tiež uloženie ochranného dohľadu.

K § 165Vzhľadom na nové druhy trestov v navrhovanom Trestnom zákone sa doplňuje obsah výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku i o povinnosť špecifikovať trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom, najmä v tom smere, aby bolo zrejmé, či je povolený podmienečný odklad trestu odňatia slobody a za akých podmienok. V prípade uloženia trestu odňatia slobody na doživotie alebo iného nepodmienečného trestu, bude treba uviesť aj spôsob výkonu tohto trestu. Zohľadňuje sa aj úprava základných zásad trestného konania v otázke záruk i vzhľadom na nové znenie Trestného zákona. Ak bude obžalovaný oslobodený spod obžaloby, bude treba uviesť nielen zákonné označenie dôvodu oslobodenia, ale aj slovné vyjadrenie tohto dôvodu, čo sa v minulosti zanedbávalo.

K § 166 až § 167Tieto ustanovenia sú obsahovo rovnakého znenia ako v doterajšom Trestnom poriadku a nie je potrebné nič meniť ani s prihliadnutím k zmenám iných ustanovení. Ukladá povinnosti súdu aj pre prípad, ak bol skorší rozsudok zrušený pri ukladaní súhrnného trestu.

K § 168Upresňuje sa najmä, čo musí odôvodnenie rozsudku obsahovať, konkrétne uviesť dôkazy, o ktoré súd oprel výrok o vine, akými právnymi úvahami sa spravoval pri posúdení skutku, aj ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Naďalej sa ponecháva na úvahu súdu, aké ďalšie okolnosti súvisiace s otázkou viny a trestu bude odôvodňovať.

V odseku 2 zakotvuje povinnosť súdu, pokiaľ koná a rozhoduje o ponúknutej dohode o vine a treste, vyrovnať sa s otázkami uvedenými v tejto súvislosti v zákone.

K § 169Aj toto ustanovenie je upravené v zmysle osvedčeného pôvodného znenia a podrobne sa zaoberá jednou z najdôležitejších otázok týkajúcich sa spôsobu rozhodovania o vine a treste a rieši tiež postupnosť posudzovania rozhodných otázok na porade senátu. V odseku 2 určuje povinnosť posúdiť aj otázky, na ktoré musel obvinený odpovedať v zmysle § 333 ods. 3. K § 170Upravuje otázky prítomnosti na záverečnej neverejnej porade o hlasovaní a určuje spôsob hlasovania. Novou je možnosť účasti so súhlasom predsedu senátu na porade o hlasovaní a rozhodnutí aj náhradného sudcu, náhradného prísediaceho a zo štúdijných dôvodov aj súdneho úradníka, ktorí však nehlasujú. Opäť je zakotvená povinnosť o mlčanlivosti o porade a hlasovaní. Novým je výslovné ustanovenie o povinnosti vložiť zápisnicu ihneď po jej podpísaní do obálky a túto hneď zalepiť a opatriť pečiatkou a podpisom zapisovateľa. Otvoriť ju možno jedine na nadriadenom súde pri rozhodovaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku alebo pri vyhotovovaní rozsudku povereným sudcom.

K § 171Ide o ustanovenie obsahujúce viacero upresnení v porovnaní so súčasným stavom, pričom vychádza z článku 142 ods. 3 Ústavy SR. Nepripúšťa ani vo veciach, kde sa prejednávajú skutočnosti obsahujúce utajovanú skutočnosť, aby rozsudok bol vyhlásený, inak ako verejne. Ods. 2 nadväzuje na ustanovenie § 163 ods. 1 a dopĺňa sa o povinnosť prítomných pri vyhlasovaní výrokovej časti rozsudku stáť. Táto povinnosť bola doteraz upravená internou normou Ministerstva spravodlivosti SR. Vzhľadom na význam rozsudku sa javí vhodné predmetnú povinnosť upraviť priamo v zákone. Odsek 3 obsahuje zmenu z hľadiska rozsahu odvolania a vychádza z oslabenia revízneho princípu v konaní pred súdom. V zložitejších trestných veciach sa naďalej ponecháva možnosť dlhšej porady a tým neskoršieho vyhlásenia rozsudku, najviac však o tri pracovné dni.

K § 172V jednoduchších trestných veciach, najmä v ktorých rozhoduje samosudca, sa za naznačených podmienok pripúšťa vyhotovenie zjednodušeného rozsudku. Zjednodušenie spočíva v absencii odôvodnenia. Ustanovené lehoty a najmä ich dodržiavanie v praxi by mali výrazne znížiť dĺžku trestného konania, najmä vo väzobných veciach.

K § 173Posilnenie práv poškodeného sa prejavuje i v povinnosti súdu doručiť rozsudok aj poškodenému, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Ak je viac (veľa) poškodených a majú splnomocnenca, resp. spoločného zástupcu poškodených alebo zástupcu poškodeného, doručí sa rozsudok jemu. Podobne sa rozširuje povinnosť súdu doručovať rozsudok v prípadoch mladistvých obžalovaných aj štátnemu orgánu poverenému starostlivosťou o mládež.

K § 174Preberá sa v podstate súčasná právna úprava. Nepočíta sa však už s tým, že sa bude opravovať pôvodný rozsudok, ale opravné uznesenie sa stane súčasťou pôvodného rozsudku po nadobudnutí právoplatnosti tohoto uznesenia. Preto sa táto skutočnosť bude vyznačovať v doložke právoplatnosti.

K § 175Ide o pôvodné ustanovenie o účinkoch opravy, ktoré nevyžaduje zmenu, lebo doterajšia úprava v praxi nevyvolávala pochybnosti o postupe v prípade, ak oprava výroku rozsudku sa podstatne dotkla niektorého výroku.

K § 176Pôvodné ustanovenie upravujúce obsah uznesenia sa dopĺňa a precizuje o povinnosť uvádzania skutku vo výrokovej časti uznesenia tak, aby nevznikali súčasné problémy s posudzovaním totožnosti skutku, resp. jeho zámeny za skutok iný. Zdôrazňuje sa i povinnosť uznesenie odôvodniť ak zákon neustanovuje niečo iné. Zachováva sa možnosť vyhotovovania zjednodušeného uznesenia vo vykonávacom konaní. Zavádza však povinnosť (na požiadavky mimosúdnej praxe) uviesť aj v uznesení mená a priezviská osôb, ktoré sa na rozhodnutí zúčastnili.

K § 177 až § 180Ide o pôvodné, obsahovo nezmenené ustanovenia upravujúce problematiku vyhlásenia uznesenia, jeho vyhotovenia a oznamovania. Naviac sa však ustanovuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo veciach mladistvých obvinených doručovať odpis uznesenia aj štátnemu orgánu poverenému starostlivosťou o mládež v prípade, že tento orgán nebol prítomný pri vyhlásení uznesenia a zákon mu dáva právo podať opravný prostriedok. Obdobne sa postupuje, ak bolo trestné stíhanie mladistvého obvineného zastavené, prerušené, alebo jeho vec bola postúpená.

K § 181 a § 182V praxi orgánov činných v trestnom konaní sa táto forma rozhodnutia „príkazom“ používala pomerne často, ale nebola po obsahovej stránke výslovne upravená. Preto sa pristúpilo k stručnej základnej úprave obsahu príkazu. Príkaz sa zásadne neodôvodňuje, výnimky ustanoví zákon. Nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok.

K § 183Správoplatňovanie rozsudku a jeho vykonateľnosť po obsahovej stránke ostali nezmenené. Pôvodné ustanovenie sa dopĺňa o právne dôsledky týkajúce sa rozsudku v prípade podania odvolania poškodeným proti výroku o náhrade škody a zúčastnenou osobou. Výslovne uvádza dôsledky v prípade podania odvolania len niektorým z viacerých obžalovaných, aj v prípade zmeškania lehoty na podanie odvolania.

K § 184Ide o doslovné znenie pôvodného ustanovenia o právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčilo. Vo svojej podstate ide o obdobnú úpravu ako v prípade rozsudku.

SŤAŽNOSŤ A KONANIE O NEJ

K § 185 V úprave konania a rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu dochádza k podstatným zmenám v smeroch, v ktorých v doterajšej praxi v tomto smere vznikali väčšie problémy. Došlo nielen k nahradeniu pojmu „orgány prípravného konania“ pojmom „policajt“ tak, ako to vyplýva z novo navrhovanej definície orgánov činných v trestnom konaní, ale v odseku 3 sa zaviedla možnosť podania sťažnosti voči rozhodnutiu predsedu senátu odvolacieho súdu o uložení poriadkovej pokuty a v odseku 4 možnosť podania sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o vzatí obžalovaného do väzby s tým, že rozhodovať o nej bude iný senát tohto súdu, ktorý pritom má postavenie nadriadeného orgánu.

K § 186Zachováva sa právo podať sťažnosť proti uzneseniu tým osobám, ktorých sa uznesenie priamo dotýka, alebo ktoré k nemu dali podnet návrhom, na ktorý ich zákon oprávňuje. Toto právo sa však vo veciach mladistvých obvinených rozširuje i na zákonných zástupcov a štátny orgán poverený starostlivosťou o mládež a ďalšie osoby, ktoré sú v príbuzenskom a obdobnom vzťahu k mladistvému. Podobnú úpravu má i súčasný Trestný poriadok, avšak rozložený v iných častiach, ktoré sa doteraz aplikovali spoločne so všeobecnými ustanoveniami o sťažnosti.

K § 187 a § 188Ide o doterajšie ustanovenie upravujúce lehotu a miesto podania sťažnosti, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčili. Podobne sa navrhuje zachovať právo oprávnených osôb vzdať sa práva na podanie sťažnosti a túto vziať späť, aj spôsob rozhodovania v takomto prípade.

K § 189Zostáva zachovaná možnosť napadnúť uznesenie aj pre porušenie ustanovení upravujúcich trestné konanie, ak tieto porušenia mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku. Zavádza sa povinnosť pre prokurátora, štátneho orgánu starostlivosti o mládež a obhajcu podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť, aj výnimka z tohto pravidla (odsek 3). Novum spočíva v odseku 2, ktorý umožňuje uviesť v sťažnosti aj nové skutočnosti a dôkazy, ktoré v prvostupňovom konaní neboli známe.

K § 190Požiadavka rýchlosti trestného konania vyžaduje, aby zostal zachovaný aj inštitút autoremedúry. Je teda zachovaná možnosť, aby orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje jej za stanovených podmienok vyhovel. Vlastný postup pri rozhodovaní pri sťažnostiach proti uzneseniam zostáva zachovaný. Na základe pozitívnych ohlasov z praxe, prevzala sa aj úprava sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Je tým vytvorená širšia kontrola zákonnosti takéhoto rozhodovania (odsek 3).

K § 191Keďže v tomto ustanovení sa citeľne obmedzujú občianske práva obvineného, posilňuje sa postup, pri ktorom sudca pre prípravné konanie preskúmava rozhodnutie prokurátora, pričom naviac musí takéto uznesenie vydať spravidla do piatich dní, čím sa sleduje aj urýchlenie konania. Zvýrazňuje sa postavenie prokurátora v prípravnom konaní a každému občanovi sa zabezpečuje právo obrátiť sa so svojou vecou na súd.

K § 192Novým spôsobom, ktorý znamená obmedzenie revízneho princípu sa upravuje preskúmavanie sťažností. Na rozdiel od doterajšej úpravy je nadriadený orgán povinný preskúmať správnosť len tých výrokov, ktoré sú sťažnosťou výslovne napadnuté, ako aj správnosť postupu konania len vo vzťahu k napadnutým výrokom. Rešpektuje sa tým právo oprávnených osôb disponovať s rozsahom sťažností, čo prispeje i k zrýchleniu konania. Z podobnej filozofie sa vychádza i u odvolania. Ustanovuje sa lehota na rozhodnutie o sťažnosti nadriadeným orgánom a zavádza sa možnosť, aby nadriadený súd o sťažnosti proti uzneseniu o nepredĺžení lehoty trvania väzby rozhodol na neverejnom zasadnutí v záujme najmä urýchlenia konania a rozhodnutia.

K § 193Ustanovenie rieši všetky možnosti rozhodnutia nadriadeného orgánu o sťažnosti, podobe ako doteraz. Ustanovuje sa tiež neprípustnosť zamietnutia sťažnosti ako oneskorene podanej, ak k meškaniu lehoty došlo v dôsledku chybného poučenia.

K § 194Upravuje postup nadriadeného orgánu pre prípad, keď sťažnosť nezamietne. Postup podľa odseku 1 písm. b) sa však vylučuje pre prípady nevzatia obvineného do väzby a rozhodnutia o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. V týchto prípadoch nemožno po zrušení chybného rozhodnutia (uznesenia) vrátiť vec na nové prerokovanie, ale musí sám vo veci rozhodnúť. Sleduje sa tým hlavne urýchlenie vybavenia veci, keďže ide o obvineného, ktorý je vo väzbe. Ustanovenie obsahuje smernicu aj pre prípady, keď je chybná iba oddeliteľná časť napadnutého uznesenia, niektorý výrok chýba alebo je neúplný, ako aj možnosť nariadiť prejednanie veci v inom zložení senátu alebo iným súdom toho istého druhu a stupňa. Zakotvuje sa aj záväznosť právneho názoru, ktorý vyslovil nadriadených súd vo svojom rozhodnutí a v prípade vzatia obvineného do väzby povinnosť ihneď nariadiť, aby bol políciou dodaný do miesta výkonu väzby.

K § 195Aj naďalej sa zachováva a to i pri rozhodovaní o sťažnostiach zákaz reformácie in peius a u odseku 2 beneficium cohaesionis.

druhá časť - PREDSÚDNE konanie

K § 196Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin ďalej len (,,oznámenie“) podáva prokurátorovi alebo policajtovi, ktorý je zaradený do Policajného zboru podľa § 4 až § 5 zákona Národnej rady SR o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. a povereným orgánom Vojenskej polície, Železničnej polície, colným orgánom, Zboru väzenskej a justičnej stráže, daňovým orgánom a veliteľovi námornej lode sa podáva také oznámenie o trestnom čine o ktorom je podľa zákona príslušný konať.

V prípade, ak oznamovateľ podáva oznámenie ústne do zápisnice prokurátor alebo policajt, ktorý oznámenie prijíma tohto poučí o zodpovednosti za uvedenie nepravdivých údajov. V prípade, ak oznámenie je podané písomne je prokurátor alebo policajt oprávnený vypočuť oznamovateľa k oznámeniu prípadne ho vyzvať na predloženie písomných podkladov.

K § 197Ak z obsahu oznámenia je evidentné, že opísaný skutkový stav je možné posúdiť ako priestupok alebo iný správny delikt alebo ako porušenie disciplinárneho alebo kárneho poriadku, policajt vec odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie takéhoto protispoločenského konania. Ak zistí, že začatie trestného stíhania alebo vznesenie obvinenia je neprípustné vec odloží. Rovnako postupuje ak je začatie vyšetrovania alebo vznesenie obvinenia neúčelné.

Toto ustanovenie upravuje postup policajta aj v prípade, keď po preskúmaní oznámenia dôjde k záveru, že už zo samotného oznámenia je zrejmé, že konanie, ktorého sa oznámenie týka, nebude môcť byť posudzované ako trestný čin.

Odovzdanie, odloženie veci alebo odmietnutie oznámenia o trestnom čine je rozhodnutie, ktoré sa vydáva pred procesným štádiom trestného konania. Napriek tejto skutočnosti, keďže toto rozhodnutie môže mať veľký vplyv nielen na oznamovateľa, ale i pre poškodeného z hľadiska ďalšieho uplatnenia nároku na náhrady škody, vyhotovuje sa vo forme uznesenia a doručuje sa poškodenému a oznamovateľovi. Týmto subjektom súčasne zákon priznáva možnosť domáhať sa v zákonnej lehote preskúmania takéhoto rozhodnutia podaním sťažnosti. Pokiaľ takéto rozhodnutie vykoná policajt, je povinný ho doručiť prokurátorovi do 48 hodín od jeho oznámenia /t.j. od jeho vyhlásenia alebo vydania/.

Podanej sťažnosti zákon nepriznáva odkladný účinok, lebo toto rozhodnutie, nevytvára prekážku veci rozhodnutej.

K § 198Toto ustanovenie rieši postavenie a oprávnenia prokurátora pred štádiom začatia trestného stíhania. Podľa tohto ustanovenia je prokurátor subjektom, ktorý zodpovedá za zákonnosť rozhodovania v tomto štádiu konania lebo všetky rozhodnutia podľa § 197 musí policajt doručiť prokurátorovi do 48 hodín od ich oznámenia. Tieto rozhodnutia prokurátor preskúma buď ex offo, alebo na podklade sťažnosti alebo žiadosti oznamovateľa ak nie je poškodený alebo poškodeného ak nie je oznamovateľom trestného činu. Rozdiel medzi preskúmaním postupu policajta na podklade sťažnosti alebo žiadosti spočíva v tom, že oznamovateľ alebo poškodený môže žiadať prokurátora preskúmať postup policajta od podania oznámenia do vydania rozhodnutia podľa § 197 a po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti proti rozhodnutiam podľa § 197.

Uznesenia vydané podľa § 197 je prokurátor oprávnený zrušovať a môže ich nahradiť vlastným uznesením, ktoré napriek tomu, že proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok, musí doručiť poškodenému a oznamovateľovi.

Po doručení oznámenia o trestnom čine prokurátorovi, tento buď sám rozhodne podľa § 199 alebo na takýto postup dá zaväzný pokyn policajtovi, od ktorého v ktoromkoľvek štádiu konania pred rozhodnutím podľa § 197, môže vyžadovať všetky dostupné materiály s cieľom preskúmať opodstatnenosť a včasnosť jeho postupu ako aj zákonnosť a včasnosť jeho rozhodnutia podľa § 197.

K § 199

Začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania v ktorom sa vykonávajú už úkony, ktoré sú procesne akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch. Vo vzťahu ku konaniu pred súdom má predbežný charakter.

Trestné stíhanie sa začína formou uznesenia podľa § 199 alebo spoločným uznesením podľa § 206. V prípade, že hrozí omeškanie, trestné stíhanie sa môže začať aj vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu. Po jeho vykonaní, tento procesný úkon musí byť deklarovaný vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania.

Poškodený alebo oznamovateľ sa o začatí trestného stíhania upovedomí. Uznesenie o začatí trestného stíhania sa resp. o vznesení obvinenia sa do 48 hodín doručí prokurátorovi.

Uznesenie podľa § 199 ods. 1 obsahuje iba výrokovú časť bez uvedenia dôvodov a proti nemu sťažnosť nie je prípustná.

Spoločné uznesenie podľa § 199 a § 206, ktorým sa začína trestné stíhanie, a súčasne vznáša obvinenie obsahuje dôvody a proti nemu je prípustná sťažnosť. Oznamovateľ a poškodený nie sú oprávnené osoby na podanie si sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Môžu iba žiadať prokurátora o preskúmanie takéhoto postupu.

Ak začne trestné stíhanie miestne nepríslušný policajt, tento je povinný najneskoršie do troch dní odovzdať vec príslušnému policajtovi.

K 200Vyšetrovanie sa bude vykonávať o zločinoch.

Vyšetrovanie bude možné vykonávať aj o prečinoch, o ktorých sa bude inak vykonávať skrátené vyšetrovanie, za podmienok upravených v odseku. 2 alebo 3, ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, ak to nariadi prokurátor alebo ak bude treba vykonať vyšetrovanie aspoň o jednom trestnom čine uvedenom v § 9 ods. 1 Trestného zákona.

K § 201Ustanovenie upravuje spoločný postup pre vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie. Ustanovenie prvej vety nevylučuje možnosť dožiadať o vykonanie úkonov iného policajta, ani spolupracovať s inými štátnymi orgánmi.

V druhej vete odseku 1 ide najmä o to, aby sa vo vyšetrovaní nemuseli opakovať úkony, ktorými sa začalo vyšetrovanie, alebo ktoré boli vykonané po začatí vyšetrovania miestne nepríslušným policajtom, ak boli vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu. Pôjde o zaisťovacie úkony, neopakovateľné úkony a neodkladné úkony, ale i o iné procesné úkony s výnimkou výsluchu obvineného a skúmania jeho duševného stavu, ktoré je možné vykonať až po vznesení obvinenia.

Policajt pri vyšetrovaní postupuje tak, aby čo najrýchlejšie zadovážil podklady, či vyšetrovaná udalosť napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a na zistenie páchateľa trestného činu.

V odseku 3 je upravená procesná samostatnosť policajta, podľa ktorej je oprávnený vykonávať všetky úkony samostatne. Výnimkou sú úkony, na vykonanie ktorých je potrebné rozhodnutie alebo súhlas sudcu pre prípravné konanie alebo prokurátora. Pôjde najmä o zásahy do základných práv a slobôd občanov zaručených Ústavou Slovenskej republiky.

V odseku 4 je zvýraznená základná zásada trestného konania, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní a teda aj policajt vykonávajúci vyšetrovanie povinní zadovažovať dôkazy, ktoré svedčia v prospech alebo neprospech obvineného. Obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výsluchu donucovaný. Využitie práva obvineným o odopretí vypovedať nesmie byť použité proti obvinenému ako dôkaz.

K § 202Skrátené vyšetrovanie o prečinoch, u ktorých Trestný zákon v osobitnej časti ustanoví trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky, budú vykonávať poverení policajti Policajného zboru, Vojenskej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colné orgány, železničnej polície a velitelia námorných lodí. Príslušní ministri rezortov, v ktorých sa bude vykonávať skrátené vyšetrovanie, svojimi rozhodnutiami poveria policajtov na takéto konanie. O ostatných prečinoch budú vykonávať skrátené vyšetrovanie policajti - vyšetrovatelia Policajného zboru.

K § 203Ustanovenie upravuje odchýlky pri skrátenom vyšetrovaní. Ide o zjednodušenie a zrýchlenie konania oproti vyšetrovaniu. Výnimkou z postupu pri skrátenom vyšetrovaní budú prípady prečinov, u ktorých prokurátor nariadi, aby sa konalo vyšetrovanie. Výsluch svedka sa vykoná, len ak pôjde o neopakovateľný úkon (svedok je cudzinec, je zranený a mohol by zraneniu podľahnúť) alebo ide o svedka, ktorý bol osobne na mieste páchania trestného činu alebo má poznatky o osobe, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu. V ostatných prípadoch sa vyžiadajú od takejto osoby informácie v nevyhnutnom rozsahu, o obsahu ktorých policajt spíše záznam.

Skrátené vyšetrovanie by sa malo ukončiť do dvoch mesiacov od vznesenia obvinenia.

K § 204Toto ustanovenie upravujú postup policajta proti obvinenému, ktorý bol zadržaný ako podozrivý pri páchaní prečinu, na ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky alebo zastihnutý na úteku. Podstatou tejto úpravy je rýchle a neformálne objasnenie skutku, ktorý je posúdený ako prečin, vyhľadanie dôkazov, ktoré bude možné vykonať v konaní pred súdom.

K § 205Toto ustanovenie upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní predovšetkým v prípadoch, ak osoba, ktorá sa podieľala na spáchaní niektorého z trestných činov korupcie, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou a dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasnení trestného činu alebo na zistení ich páchateľov. Dôkaznú núdzu, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní nachádzajú je obtiažne prekonať bežnými dôkaznými prostriedkami. Podstatou tohto inštitútu je formálna dohoda medzi páchateľom trestného činu a štátom, podľa ktorej za poskytnutie dôkazne relevantných informácií, ktorými dôjde k usvedčeniu iných spolupáchateľov a k uľahčeniu dôkaznej pozície obžaloby, je spolupracujúcemu páchateľovi poskytnutá výhoda, na ktorú by inak nemal nárok.

Taký postup bude možný jednak pred vznesením obvinenia, jednak po vznesení obvinenia. Tento postup nebude však možný, ak ide o organizátora, návodcu alebo objednávateľa trestného činu, ktorý je predmetom objasňovania, keďže je nemysliteľné, aby sa taký postup umožnil aj voči osobe, ktorá zorganizovala alebo iného naviedla na spáchanie trestného činu, o ktorého objasňovanie ide. Postoj obvineného v konaní, v ktorom vystupoval ako svedok je možné zohľadniť tým, že prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie voči tomuto obvinenému alebo môže v súdnom konaní požadovať mimoriadne zníženie trestu.

K § 206 a § 207Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom, ktorým sa začína viesť trestné stíhanie proti určitej osobe pre určitý trestný čin a súčasne sa určuje jej procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Od tohto okamihu možno proti tejto osobe použiť prostriedky, ktoré poskytuje Trestný poriadok proti obvinenému. Na druhej strane táto osoba môže uplatňovať práva, ktoré jej dáva Trestný poriadok ako obvinenému.

Rozdiel medzi ods. 1 a ods. 2 ustanovenia § 206 spočíva v tom, že podľa ods. 1 policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia potom, čo už bolo začaté trestné stíhanie a podľa ods. 2 vydá spoločné uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, vtedy, keď pred týmto procesným úkonom nepredchádzalo vydanie samostatného uznesenia o začatí vyšetrovania.

V odseku 3 je konkretizované, čo musí obsahovať uznesenie o vznesení obvinenia. Jeho ťažisko je v popise skutku.

V odseku 5 je upravený postup v prípade, ak obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahuje alebo obvinený v trestnom čine pokračoval. V takomto prípade je nutné vydať uznesenie o rozšírení obvinenia pre tento skutok, resp. dielčí útok pri pokračovacom trestnom čine. Zmyslom tohto odseku je aj to, aby policajt bol oprávnený vydať uznesenie o o vznesení obvinenia aj o čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu (ktorý bol spáchaný pred vznesením obvinenia), na ktorý sa pôvodne vydané uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo. V takomto prípade však policajt nevydáva uznesenie o začatí trestného stíhania.

Ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom, ako bol v uznesení právne posúdený, postupuje sa podľa ods. 6. V takomto prípade je potrebné upozorniť obvineného na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a to tak v prípade, že ide o čin prísnejšie trestný, ako aj v prípade, že ide o čin miernejšie trestný. Rovnako sa postupuje aj vtedy, keď ide o inú kvalifikáciu podľa toho istého zákonného ustanovenia alebo, ak ide o iný trestný čin a to v prípade jednočinného súbehu trestných činov.

V § 207 je upravený postup v prípade, ak nemožno hodnoverne zistiť totožnosť osoby, ktorej má byť vznesené obvinenie, napr. preto, že pri sebe nemá žiaden doklad totožnosti, alebo nechce uviesť svoje pravé meno a priezvisko a pod. a ďalej postup ak sa v priebehu vyšetrovania zistí totožnosť tejto osoby. Úkony, ktoré boli v priebehu vyšetrovania vykonané pred zistením totožnosti, nie je potrebné opakovať, ak boli vykonané spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.

K § 208 a § 209V ustanovení § 208 je upravený postup v prípade, ak policajt dospeje k záveru, že zhromaždené dôkazy v priebehu vyšetrovania a jeho výsledky považuje za postačujúce na podanie návrhu na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie. Preštudovanie spisu je právom obvineného, jeho obhajcu, poškodeného, jeho splnomocnenca alebo opatrovníka, nie však povinnosť. Tohto práva sa môžu vzdať, o čom však musia byť poučení. Ak obvinený, jeho obhajca, poškodený, jeho splnomocnenec alebo opatrovník nevyužijú možnosť preštudovať spisy, postupuje policajt tak, akoby k takému úkonu došlo. Osobám, ktoré majú právo preštudovať spisy, je potrebné uviesť, v ktorých dňoch a hodinách im takéto právo bude umožnené.

Ustanovenie § 209 upravuje postup policajta po skončení vyšetrovania. Po skončení vyšetrovania predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby, postúpenie veci, zastavenie trestného stíhania, podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa alebo schválenie zmieru. V odseku 2 sú stanovené lehoty, v ktorých má byť vyšetrovanie skončené po vznesení obvinenia. Táto úprava sleduje zrýchlenie konania a zabezpečenie jednej zo základných zásad trestného konania, aby vec bola včas prejednaná. V odseku 3 je upravený postup prokurátora, ak vyšetrovanie nie je ukončené v lehotách uvedených v odseku 2.

K § 210Ustanovenie upravuje práva obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby žiadať prokurátora, aby preskúmal postup policajta. Nejde o riadny opravný prostriedok (sťažnosť), ale o podnet na preskúmanie. Ak prokurátor zistí, že žiadosť je odôvodnená, odstráni zistené závady sám alebo dá na to pokyn policajtovi. O výsledku preskúmania žiadosti prokurátor písomne upovedomí toho, kto žiadosť podal. Aj toto ustanovenie sleduje, aby policajt vo vyšetrovaní postupoval plynule a rýchlo pri správnom uplatňovaní zákona.

K § 211Výnimka zo zásady oficiality, resp. legality spočívajúca v dispozičnom práve poškodeného vzťahujúcom sa na celé trestné konanie, zavedená do trestného práva procesného v roku 1990 sa v podstate preberá. V súlade s poslednou vládnou novelou Trestného poriadku sa súhlas poškodeného nebude vyžadovať pri trestných činoch typických pre domáce násilie.

V odseku 2 sa ustanovuje, kedy nie je potrebný súhlas poškodeného, aj keby išlo o prípady uvedené v odseku 1.

K § 212Toto ustanovenie presnejšie a prehľadnejšie upravuje využitie dispozičného práva poškodeným a nakladanie s ním v priebehu trestného konania. Naviac pripúšťa možnosť znovu udeliť už odopretý alebo späť vzatý súhlas, ak tento prejav vôle bol neslobodný.

K § 213Toto ustanovenie upravuje účasť obhajcu na úkonoch, ktoré sa vykonávajú vo vyšetrovaní a skrátenom vyšetrovaní. Policajt je povinný na požiadanie obhajcu oznámiť mu čas, miesto a druh úkonu s výnimkou ak tento procesný úkon nestrpí odklad. V takomto prípade je povinnosťou policajta vyhotoviť záznam, z ktorého bude zrejmé, prečo procesný úkon nestrpel odklad.

K § 214Ustanovením sa rieši v ktorom štádiu konania musí vec postúpiť prokurátor a kedy môže rozhodnúť sám policajt. Proti uzneseniu o postúpení veci má právo obvinený alebo poškodený podať sťažnosť.

K § 215Policajt zastaví trestné stíhanie iba vtedy, ak vo veci nebolo vznesené obvinenie, a to iba z dôvodov uvedených v ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. d/ , písm. e/ a písm. g).

V ostatných prípadoch zastaviť trestné stíhanie z obligatórnych alebo fakultatívnych dôvodov môže iba prokurátor. Z obligatórnych dôvodov prokurátor vždy zastaví trestné stíhanie z dôvodov uvedených v ods. l písm. c/ (ak bolo začaté trestné stíhanie) a podľa ods. 1 písm. a/ až g/ po vznesení obvinenia. Z fakultatívnych dôvodov môže prokurátor zastaviť trestné stíhanie za splnenia podmienok uvedených v ods. 2.

V odseku 3 je upravený postup prokurátora v súvislosti s postihom najzávažnejšej trestnej činnosti spáchanej najmä organizovaným zločinom a dôkaznou núdzou, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súd nachádzajú a túto je obtiažne prekonať dostupnými dôkaznými prostriedkami. Ide o postup voči spolupracujúcej osobe, ktorá sa podieľa na páchaní trestných činov, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.

Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi náročnosťou trestného činu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených trestných činov a zisťovaní ich páchateľov. Takýto postup nebude možný voči organizátorovi, návodcovi, alebo objednávateľovi trestného činu, o objasnenie ktorého ide.

K § 216 a § 217Podmienečné zastavenie trestného stíhania je systematicky zaradené do časti upravujúcej prípravné konanie, kam nepochybne, tak ako iné rozhodnutia, ktoré v ňom možno vydať, patrí.

Podmienečné zastavenie trestného stíhania je pojmovo vyjadrené slovom "môže". Ide teda o rozhodnutie fakultatívne, závislé na úvahe toho orgánu, ktorému zákon takéto oprávnenie dal pri súčasnom rešpektovaní vhodnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade, voči konkrétnej osobe, pri splnení účelu Trestného zákona a Trestného poriadku.

Zákonná podmienka pre podmienečné zastavenie trestného stíhania je uvedená v ods. 1 písm. a) až c). Vyžaduje sa kumulácia splnenia uvedených zákonných podmienok pre aplikáciu tohto ustanovenia.

Obvinenému sa môže okrem uloženia, aby v skúšobnej dobe dodržiaval primerané obmedzenia tiež uložiť, aby sa zdržal činnosti, ktorá ho viedla k spáchaniu prečinu. Napr. zakáže sa obvinenému, aby viedol v skúšobnej dobe motorové vozidlo. Nesplnenie tohto obmedzenia bude mať za následok, že vo vyšetrovaní sa bude pokračovať.

Podmienečne zastaviť trestné stíhanie nebude však možné ak prečinom bola spôsobená smrť alebo pre prečin zanedbania povinnej výživy.

Ustanovenie § 217 upravuje podmienky za ktorých sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil. Uplynutím lehoty alebo vydaním rozhodnutia, že sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil, má sa za to, že toto rozhodnutie tvorí prekážku veci rozhodnutej.

K § 218 a § 219 V súvislosti s postihom najzávažnejšej trestnej činnosti spáchanej najmä organizovaným zločinom a dôkaznou núdzou, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súd nachádzajú, je obtiažne prekonať dostupnými dôkaznými prostriedkami. Z týchto dôvodov bol v novele Trestného poriadku (zákon č. 457/2003 Z.z.) upravený postup v prípade spolupracujúcej osoby, ktorá sa podieľa na páchaní trestných činov, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.

V ustanovení § 218 je upravený postup prokurátora v prípade osoby, ktorá sa podieľala na páchaní takejto trestnej činnosti a dobrovoľne je ochotná spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených zločinov, zisťovaní ich páchateľov.

Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi závažnosťou trestného činu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených trestných činov a zisťovaní ich páchateľov. Takýto postup nebude možný voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, o objasnenie ktorého ide.

Ustanovenie § 219 upravuje podmienky, za ktorých sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil. Uplynutím lehoty alebo vydaním rozhodnutia, že sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil, má sa za to, že toto rozhodnutie tvorí prekážku veci rozhodnutej.

K § 220Zmier má umožniť, aby na základe dohody medzi štátom, ktorý reprezentuje prokurátor a poškodeným na jednej stane a páchateľom na druhej strane, došlo k ukončeniu trestnej veci a k vydaniu rozhodnutia bez uskutočnenia riadneho, formalizovaného trestného procesu. To bude mať za následok jednak zrýchlenie konania a vydanie rozhodnutia skôr, pričom pôjde o ekonomicky menej náročné konanie, jednak možnosť lepšieho uplatnenia práv zo strany poškodených, keďže predpokladom uzavretia zmieru je súhlas poškodeného. Zmier pritom smeruje k odstráneniu škodlivých následkov trestného činu nielen v oblasti náhrady majetkovej škody, ale aj pocitov krivdy, strachu, resp. poníženia v prípadoch s menej závažnými následkami za splnenia podmienky, že na trestnom postihu páchateľa nie je zo strany štátu verejný záujem.

K § 221 až § 223Predpokladom schválenia zmieru je, okrem základnej podmienky, že musí ísť o prečin s trestnou sadzbou do piatich rokov, súhlas obvineného a poškodeného s takýmto postupom, priznanie obvineného k spáchaniu skutku, náhrada škody obvineným, resp. uskutočnenie relevantných opatrení na jej náhradu a poukázanie primeranej peňažnej sumy určenej na všeobecne prospešné účely (túto nie je možné chápať ako trest, ale ako náhradu dotknutého verejného záujmu spáchaným trestným činom). Pri tomto prokurátor alebo súd prihliadnu aj na majetkové a osobné pomery obvineného. Zmier je vylúčený, ak bola trestným činom spôsobená smrť osoby.

Súd a v prípravnom konaní prokurátor nie sú viazaní návrhom na uzavretie zmieru, ak nepovažujú takýto spôsob rozhodnutia za dostačujúci, aj keď by sa na tomto spôsobe ukončenia sporu poškodený a obvinený zhodli. Ak súd a v prípravnom konaní prokurátor neschvália zmier, nevydajú o tom žiadne formalizované rozhodnutie; na túto skutočnosť len obvineného a poškodeného upozornia. V tomto prípade (keďže sa nevydáva žiadne rozhodnutie) však nie je možnosť preskúmania tohto negatívneho stanoviska súdu, resp. prokurátora.

K § 224 a § 225Tiež sa ustanovuje, čo musí súd a v prípravnom konaní prokurátor obligatórne vykonať pred samotným schválením zmieru.

Určuje, na aké účely možno poukázať sumu určenú na všeobecne prospešné účely, z ktorej musí byť vždy aspoň 50% určené štátu na odškodňovanie obetí trestnej činnosti podľa zákona č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Upravuje sa postup vo vzťahu k právnickým osobám, aj nakladanie s peňažnou sumou, ktorá bola zložená na všeobecne prospešné účely.

Zakotvuje sa prechod práv poškodeného na dedičov, nie však na iné subjekty (napr. poisťovňu). Je to výraz rozširovania práv poškodeného.

K § 226 Ak nedôjde ku schváleniu zmieru, nie je možno vyhlásenie obvineného, že spáchal skutok použiť v ďalšom konaní ako dôkaz, keď bolo vyhlásenie uskutočnené s cieľom dosiahnuť ukončenie trestného stíhania uzavretím zmieru – inak by bol inštitút zmieru nepoužiteľný.

K § 227V záujme širšieho využívania tohto alternatívneho spôsobu rozhodovania, návrh zákona sa dopĺňa o novú podmienku – zloženie peňažnej sumy na všeobecne prospešné účely. Zároveň sa navrhuje, aby schválený zmier bol ex lege exekučným titulom podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a exekučného poriadku.

K § 228Prerušenie trestného stíhania je rozhodnutie predbežnej povahy.

V odseku 2 sú upravené možnosti, keď policajt môže vydať uznesenie o prerušení trestného stíhania. Takto môže policajt postupovať po predchádzajúcom vznesení obvinenia.

Oproti pôvodnej úprave je možné prerušiť vyšetrovanie aj pre neprítomnosť svedka za predpokladu, že sú splnené aj ďalšie zákonom predpokladané podmienky. Taktiež je odlišne upravené prerušenie trestného stíhania v prípade extradície, resp. odovzdanie obvineného na vykonanie procesných úkonov do cudziny (v prípade cudzinca alebo osoby bez štátnej príslušnosti). Rovnaké oprávnenie má aj prokurátor.

Úprava prerušenia trestného stíhania v ods. 3 nadväzuje na úpravu dočasného odloženia vznesenia obvinenia. Upravuje postup prokurátora, v tých prípadoch, keď už bolo vznesené obvinenie voči osobe, ktorá sa podieľala na spáchaní niektorého z trestných činov korupcie, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny, alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou a dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasnení trestného činu alebo na zistení ich páchateľov. Podstatou tohto inštitútu je formálna dohoda medzi páchateľom trestného činu a štátom, podľa ktorej za poskytnutie dôkazne relevantných informácií, ktorými dôjde k usvedčeniu iných spolupáchateľov, je spolupracujúcemu páchateľovi poskytnutá výhoda na ktorú by inak nemal nárok. Takýto postup bude možný po vznesení obvinenia, avšak nebude možný, ak ide o organizátora, návodcu alebo objednávateľa trestného činu.

V odseku 4 je upravené výlučné právo prokurátora prerušiť trestné stíhanie. Dôvodom prerušenia trestného stíhania podľa § 228 ods. 4 písm. a) je vyriešenie otázky, ktorú je oprávnený v konaní posúdiť Ústavný súd SR.

Prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 4 písm. b) súvisí so schválením ústavného zákona č. 90/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. V uvedenom ústavnom zákone (článok 78 ods. 3 a 136 ods. 2) sa zmenila predchádzajúca úprava o trestnom stíhaní poslanca NR SR, sudcu a generálneho prokurátora SR. Na uvedené prípady reaguje práve § 228 ods. 4 písm. b).

K § 229Uvedené ustanovenie umožňuje policajtovi vykonávať niektoré úkony aj po prerušení trestného stíhania, napr. pribranie znalca a pod.. Po prerušení trestného stíhania nemožno vykonať výsluch obvineného alebo svedka a skúmať duševný stav obvineného.

K § 230Prokurátor vykonáva dozor nezávisle od ostatných subjektov trestného konania. Jeho úlohou je dozerať, aby policajti dodržiavali základné zásady trestného konania a postupovali v súlade s jeho účelom. Prokurátor dbá o to, aby nikto nebol bezdôvodne trestne stíhaný, nezákonne obmedzovaný na osobnej slobode, alebo iných svojich právach. Taktiež prokurátor je oprávnený trestne stíhať osoby podozrivé zo spáchania trestného činu a vykonávať ktorýkoľvek úkon vo vyšetrovaní, v obdobnom rozsahu ako policajt.

Závažné úkony vo vyšetrovaní, najmä také, ktorými sa zasahuje do práv občanov je oprávnený vykonať len prokurátor, alebo na vykonanie takýchto úkonov je potrebný súhlas prokurátora, ak nie sú zverené sudcovi pre prípravné konanie..

Podľa tejto právnej úpravy je prokurátor oprávnený záväzným pokynom určovať lehoty na vybavenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania, ako aj lehoty na doplnenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania.

Súčasne sa predĺžila lehota na zrušenie určitých rozhodnutí policajta prokurátorom z 15 dní až na 30 dní. Uvedená lehota sa predĺžila z dôvodu, aby sa mal možnosť prokurátor dostatočne oboznámiť s obsahom spisu, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie policajta.

V prípade veľmi zložitej, dôkazne náročnej alebo z hľadiska právneho posúdenia ťažkej veci, v ktorej sa má vykonávať skrátené vyšetrovanie a nie je zaručené, že sa v ňom rýchle a úplne objasní, nariadi prokurátor vykonať vyšetrovanie

K § 231Toto ustanovenie taxatívne vymedzuje tie úkony, ktoré v prípravnom konaní patria do výlučnej kompetencie prokurátora.

K § 232 a § 233Uplatnenie inštitútu konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu priamo vyplýva zo základných požiadaviek rekodifikácie trestného práva procesného, predovšetkým z požiadavky zjednodušenia a zefektívnenia trestného konania ako aj z požiadavky skrátenia dĺžky jeho trvania. Súčasne jeho zavedením sa sleduje odľahčenie činnosti súdu prejednávať vec na hlavnom pojednávaní.

Konanie o dohode o priznaní viny a prijatí trestu môže začať prokurátor jednak z vlastnej iniciatívy alebo na základe návrhu obvineného alebo jeho obhajcu. Začatie konania o dohode je možné len v prípade, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky :

- výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania musia dostatočne odôvodňovať záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený,

- výslovné priznanie obvineného ku skutku,

- existencia dôkazov, ktoré nasvedčujú pravdivosti priznania obvineného.

Prokurátor je povinný na konanie o dohode predvolať obvineného. Poškodeného, obhajcu obvineného a zúčastnenú osobu len upovedomí o čase a mieste konania o dohode.

Ustanovenie § 232 ods. 3 až ods. 5 upravujú procesný postup konania o dohode.

Ustanovenie ods. 6 § 232 taxatívne vymedzuje všetky náležitosti dohody. Dohoda o priznaní viny a prijatí trestu musí mať písomnú formu a musí byť na znak súhlasu podpísaná prokurátorom, obvineným a obhajcom.

Poškodený musí dohodu podpísať v prípade, že úspešne uplatnil nárok na náhradu škody a zúčastnil sa konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu.

Súčasne sa v odsekoch 8 a 9 upravuje postup prokurátora v prípade, ak sa neuzatvorí konanie uzatvorením dohody o priznaní viny a prijatí trestu.

Prokurátor je povinný po podpísaní dohody o priznaní viny a prijatí trestu podať súdu návrh na súdne konanie o tejto dohode.

K § 234Trestné konanie pred súdom sa bude môcť aj naďalej začať len na základe obžaloby. Právo podať obžalobu na obvineného je výlučným právom prokurátora a je vyjadrením obžalovacej zásady.

Obžaloba sa podáva vecne a miestne príslušnému súdu. Podľa § 20 sa podaním obžaloby môže založiť príslušnosť súdu, ak ich je príslušných niekoľko.

Podaním obžaloby na súd preberá prokurátor v celom rozsahu zodpovednosť za výsledky vyšetrovania. Z uvedeného dôvodu je prokurátor povinný po ukončení vyšetrovania preskúmať vyšetrovací spis a zodpovedne posúdiť, či zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Súčasne musí prokurátor preveriť, či boli vykonané všetky dôkazy na to, aby súd mohol podľa zákonných hľadísk rozhodnúť o vine a treste.

Oproti pôvodnej úprave je prokurátor povinný k podanej obžalobe pripojiť nielen súvisiace spisy a ich prílohy, ale aj dôkazné predmety. O podaní obžaloby musí prokurátor okrem obvineného a obhajcu, upovedomiť aj poškodeného.

Skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie a ktorý bol predmetom vyšetrovania musí byť zhodný so skutkom, pre ktorý prokurátor podal obžalobu. V prípade, ak sa počas vyšetrovania zmenia okolnosti skutkového deja, prokurátor túto skutočnosť vyjadrí v podanej obžalobe. V takomto prípade sa však nesmie zmeniť podstata skutku, ktorú je potrebné vidieť predovšetkým v konaní a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený. Totožnosť skutku bude potom zabezpečená zachovaním buď totožnosti konania alebo totožnosti následku.

Ustanovenie ods. 2 umožňuje prokurátorovi, aby odmietol návrhy na doplnenie dokazovania pred podaním obžaloby. O tomto odmietnutí urobí prokurátor záznam do spisu a o tomto postupe vyrozumie osobu, ktorá návrh podala a to neformálnym úkonom.

K § 235Podaná obžaloba prokurátorom popri doterajšej právnej úprave obsahuje aj uvedenie rodného čísla obvineného a hodnosti obvineného a útvaru v ktorom je alebo bol príslušníkom, ak ide o osobu, ktorá podlieha právomoci vojenského súdu ako aj návrh na uloženie ochranného opatrenia, ak sú pre jeho uloženie dané zákonné dôvody.

Obžaloba sa odôvodňuje len v prípade, ak prokurátor posúdi konanie obvineného ako zločin.

Vzhľadom na uplatnenie prvkov kontradiktórnosti v trestnom konaní a zmenu postavenia prokurátora v konaní pred súdom sa umožňuje prokurátorovi, aby aj po podaní obžaloby na súd, uložil policajtovi zabezpečiť dôkaz. Pôjde o dôkaz, ktorý prokurátor považuje za nevyhnutný vykonať v konaní pred súdom.

K § 236Toto ustanovenie upravuje postup prokurátora, ak neukončí prípravné konanie podaním obžaloby ani iným meritórnym rozhodnutím; v takomto prípade podá samostatný návrh, aby súd uložil ochranné opatrenie.

tretia časť – SÚDNE KONANIEK § 237 a § 238Slovenský trestný proces má jednoznačne akuzačný charakter. To znamená, že konanie pred súdom sa začína jedine na podklade obžaloby alebo - podľa predkladaného návrhu - aj na podklade návrhu na schválenie dohody o vine a treste. Oba - obžalobu i uvedený návrh je oprávnený podať len prokurátor, ktorý z tohoto hľadiska musí rešpektovať zásadu oficiality i legality, avšak s určitou modifikáciou i zásadu oportunity (napr. môže podmienečne zastaviť trestné stíhanie).

Pre predkladaný návrh je rozhodujúcou úlohou cieľ: zefektívniť, zjednodušiť a zhospodárniť konanie pri rešpektovaní základných občianskych práv osôb, ktoré sa dostanú pred súd. Zabezpečenie spravodlivého verejného procesu, pri ktorom sa pred súdom vykonávajú všetky dôkazy, sa však - ako ukazujú skúsenosti aj z iných štátov - dostáva do neriešiteľných protirečení s vyššie uvedenými cieľmi a preto aj predkladaný Trestný poriadok vychádza z axiomy, aby sa v konaní uplatnili aj viaceré tzv. "odklony" od pravidelného procesu. Tieto odklony dbajú na dodržiavanie ústavných princípov súdnictva ako aj na základné občianske práva osôb zúčastnených na trestnom konaní, avšak pružne reagujú na skutkovú zložitosť či jednoduchosť veci, na stanovisko obvineného, najmä na to, či je ochotný spolupracovať pri objasnení svojej trestnej činnosti, na skutočnosť, či obvinený urobí kroky k odstráneniu škodlivých následkov svojho trestného činu či je ochotný poskytnúť poškodenému náhradu škody, príp. inú satisfakciu obetiam trestného činu, aby sa dosiahli ciele trestného procesu aj z hľadiska ochrany celospoločenských záujmov alebo či bude trvať na prejednaní svojej trestnej veci pred súdom.

Návrh preto vychádza z toho, aby jednoduchšie trestné činy, typovo menej škodlivé, označované v novom návrhu Trestného zákona ako prečiny, ktoré sú ohrozené trestom odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 5 (päť) rokov, rozhodoval samosudca. Počíta sa s tým, že samosudca bude konať hlavné pojednávanie len výnimočne, pretože podstatnú časť vecí rozhodne trestným rozkazom, pokiaľ neprijme iné meritórne rozhodnutie.

Súd obžalobu aj návrh na dohodu o vine a treste podrobne preskúma podľa ich obsahu i obsahu spisu; po ich podaní na súd však postupuje samostatne a iniciatívne pri riešení všetkých otázok. Ak je však obvinený vo väzbe musí so zreteľom na § 76 odsek 5 rozhodnúť o väzbe v lehote 15 dní od predloženia veci s obžalobou na súd. V ďalších štádiách konania však už len o predlžovaní lehoty väzby nerozhoduje.

V nadväznosti na § 76 ods. 5 sa zvýrazňuje súdna kontrola väzby po predĺžení veci na súd. Vytvára možnosť resp. povinnosť aby súd v lehote 15 dní od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste rozhodol buď samostatne, t.j. len o ďalšom trvaní väzby alebo aby toto rozhodovanie spojil s postupom podľa § 242 resp. § 244 ods. 5. Na základe poznatkov z praxe sa predpokladá, že k samostatnému postupu a rozhodnutiu podľa § 238 ods. 3 dôjde len v prípadoch skutkovo náročných a náročných na prípravu hlavného pojednávania. Lehota 15 dní zohľadňuje, resp. vychádza zo skutočnosti že aj o väzbe pred predĺžením veci na súd rozhodoval sudca – sudca pre prípravné konanie, čo oprávňuje k záveru o prítomnosti dôvodu väzby, ktorý však bude v uvedenej lehote preskúmaný.

K § 239

Akuzačný princíp je zdôraznený aj tým, že prokurátorovi sa ponecháva právo disponovať obžalobou (návrhom na dohodu) až do začatia hlavného pojednávania resp. verejného zasadania. Ak vezme obžalobu alebo návrh na dohodu o vine a treste pred začatím hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia späť, vec sa vracia do prípravného konania. Vyhlásenie prokurátora o ustúpení od obžaloby po začatí hlavného pojednávania bude dôvodom pre vynesenie oslobodzujúceho rozsudku v zmysle § 285 písm. f).

K § 240Podľa znenia Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. v znení početných noviel, v súčasnosti prokurátor o podaní obžaloby je povinný upovedomiť obvineného a obhajcu (§ 176). V snahe zrýchliť trestné konanie sa objavovali názory, uložiť prokurátorovi povinnosť nielen oznámiť podanie obžaloby ale aj povinnosť doručiť obžalobu. Z toho vychádzal aj návrh Trestného poriadku predložený v máji 2003 na pripomienkové konanie.

Na základe upozornení, že by sa tým mohlo v niektorých prípadoch neúmerne predĺžiť prípravné konanie, spojené najmä s povinnosťou predlžovania väzby, bolo prijaté predkladané znenie, v zmysle ktorého súd po zapísaní obžaloby do registra a jej pridelení konkrétnemu sudcovi, nariadi prideliť obžalobu osobám uvedeným v odseku 1, bez ohľadu na to, že sa ešte neurčuje termín pojednávania. Vytvorí sa tým najmä obvinenému (obhajcovi) a poškodenému priestor na oboznámenie sa z dôkazmi, ktoré navrhuje vykonať obžaloba a vytvorí sa tým aj potrebný časový priestor pre navrhovanie vlastných dôkazov, pre ktoré bol doteraz čas (spravidla) len v termíne, keď už bolo nariadené hlavné pojednávanie.

Strany budú mať možnosť navrhnúť dôkazy s takou časovou rezervou, aby mohli byť prezentované na hlavnom pojednávaní bez náročného obstarávania, ktoré často vedie k odročovaniu veci.

K § 241 a § 242Oprávnenia v tomto ustanovení umožňujú samosudcovi, aby vo veci rozhodol niektorým z naznačených spôsobov. Novo sa upravuje možnosť odmietnutia obžaloby. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na prečiny ohrozené sadzbou do päť rokov.

Ak je obvinený vo väzbe, treba rozhodnúť aj o ďalšom trvaní väzby. Nie je vylúčená možnosť spojiť rozhodovanie o väzbe v tomto štádiu s rozhodovaním o väzbe podľa § 76 ods. 5 a § 238 ods. 3.

K § 243 a § 244Každá obžaloba pre prečin alebo zločin ohrozený trestnou sadzbou odňatia slobody nad päť rokov sa musí predbežne prejednať. Okrem niektorých rozhodnutí, ktoré nadväzujú na predchádzajúce úpravy, bude môcť súd obžalobu odmietnuť pre procesné chyby, čím sa (po právoplatnosti uznesenia) vec vráti prokurátorovi do prípravného konania.

Hlavným cieľom však je, aby sa pripravilo budúce hlavné pojednávanie a aby sa upresnil (za prítomnosti prokurátora ako aj obvineného a jeho obhajcu) rozsah i poradie dôkazov, ktoré majú byť vykonané na hlavnom pojednávaní.

V § 244 sú konkretizované možné rozhodnutia po predbežnom prejednaní obžaloby, v ktorom okrem už známych a osvedčených možností (postúpenie, zastavenie, prerušenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania) dochádza v odseku 1 písm. c) k zastaveniu aj preto, že došlo k uzavretiu zmieru. Odmietnuť obžalobu (písm. h)) možno len pre závažné porušenie práva na obhajobu. Cieľom ustanovenia podľa ods. 1 písm. k) je pripraviť hlavné pojednávanie tak, aby sa mohlo ukončiť bez odročovania. pokiaľ sa týka rozhodovania o väzbe platí argumentácia uvedená pri § 242.

K § 245Toto ustanovenie zdôrazňuje, že aj opätovne podanú obžalobu treba pred súdom preskúmať a prípadne opäť predbežne prejednať.

K § 246 Uvedené už ciele rekodifikácie trestného procesu možno dosiahnuť len vtedy, ak podstatná časť trestných vecí sa vyrieši inak, tzv. odklonmi, najmä dohodou o vine a treste, zmierom, podmienečným zastavením trestného stíhania, a pod., ako sa o tom hovorí v predchádzajúcej hlave a viacerými zmenami tak v organizácii predsúdneho konania, ako aj v konaní pred súdom. Tieto zmeny sa výrazne dotknú aj hlavného pojednávania.

Ak by sme chceli povedať, že hlavné pojednávanie sa stane rýdzo kontradiktórnym, nebola by to pravda. Posilní sa však postavenie procesných strán, ich právo navrhovať a vykonávať dôkazy, avšak aj ich povinnosť napomáhať zabezpečeniu (prezentnosti) navrhovaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, čo všetko vo vzájomnej súvislosti predstavuje posilnenie kontradiktórnosti konania a zvýraznenie postavenia sudcu ako nezávislého arbitra súdneho sporu.

Nepôjde o čiste klasický súdny spor medzi obžalobcom a odporcom. Postavenie prokurátora, ktorý vykonáva dozor nad prípravným konaním, ktorý výlučne rozhoduje o podaní obžaloby a vo svojej činnosti je viazaný princípmi oficiality, legality ale aj čiastočne uplatňovanou zásadou oportunity, je charakterizované jeho povinnosťou uplatňovať zákonnosť v záujme celospoločenskom. Zdôrazniť treba aj výlučné právo prokurátora podávať obžalobu, bez možností podávania žaloby súkromnej, pričom treba mať na zreteli, že prokurátor v spore s obvineným reprezentuje štát a jeho záujmy a nesie dôkazné bremeno.

Samozrejme, ani tu sa nemožno oddávať ilúziám, že trestné stíhanie bude už bezkonfliktné, že sa nebudú hľadať rozličné medzery, ako dosiahnuť čo najefektnejšie vyriešenie veci (na jednej strane) a ako čo najšikovnejšie využiť rozličné možné nedostatky zákona na vyhnutie sa trestnej zodpovednosti (na druhej strane). Cieľom hlavného pojednávania musí byť spravodlivé rozhodnutie veci a k tomuto cieľu, s úmyslom dosiahnuť ho rýchlo a hospodárne smeruje aj navrhovaná úprava hlavného pojednávania, ktorá výrazne posilňuje postavenie nezávislého súdu najmä prieťahom v súdnom konaní má brániť aj účasť náhradného sudcu a prísediaceho.

Vychádza sa z doterajších skúseností, aby pri pojednávaniach trvajúcich viac dní, nedošlo z rozličných dôvodov k znefunkčneniu senátu. V odseku 3 sa reaguje na nutnosť, aby sa výsluchu určených osôb mimo súdnej siene zúčastní náhradný sudca.

K § 247 a § 248V pôvodnom návrhu sa počítalo, že prokurátorovi i obžalovanému a obhajcovi treba poskytnúť na prípravu pojednávania lehotu aspoň sedem pracovných dní. V pripomienkovom konaní však väčšina pripomienok smerovala k tomu, aby sa táto lehota skrátila. V predkladanom návrhu sa preto ponecháva lehota 5 pracovných dní, tak ako tomu bolo aj v doterajšom znení. Táto lehota sa však nepoužije pri skrátenom podľa § 204.

Pri príprave hlavného pojednávania je predseda senátu povinný urobiť potrebné opatrenia, aby v budove súdu nedošlo k nežiadúcim kontaktom medzi obvineným a poškodeným, alebo medzi konfliktom medzi nimi.

K § 249 až § 251Ústavou zaručená zásada verejnosti súdneho konania je zabezpečená aj v týchto ustanoveniach, ktoré vytvárajú predpoklady, aby sa verejnosť mohla reálne zúčastniť na súdnom pojednávaní. Oproti predchádzajúcemu stavu sú niektoré možnosti vylúčenia verejnosti rozvedené precíznejšie, avšak v podstate nedochádza k výrazným zmenám.

K § 252

V tomto ustanovení sa precizujú podmienky, za ktorých možno konať pojednávanie bez prítomnosti obžalovaného a zdôrazňujú a upresňujú podmienky, za ktorých obžalovaný môže požiadať, aby sa konalo bez jeho prítomnosti.

K § 253Zabezpečenie hlavného pojednávania, jeho vedenie a bezkonfliktný priebeh je v rukách predsedu senátu.

Zásada verejnosti umožňuje, aby si na hlavnom pojednávaní každý mohol robiť písomné poznámky - a ak tým nevyrušuje ostatných - každý si môže robiť aj zvukový záznam. vyhotovovanie zvukových prenosov (najmä pre potrebu médií) povolí len predseda senátu, avšak musí dbať pritom na to, aby nedošlo k porušovaniu utajovaných skutočností, ani k porušovaniu práv na ochranu osobnosti. Zhotovovanie zvukových záznamov a zvukových prenosov môže súd zakázať, len ak by boli ohrozené uvedené záujmy. Vyhotovovanie obrazových a obrazovozvukových záznamov z hlavného pojednávania je prípustné len pre potreby súdu.

Došlo k zrovnoprávneniu postavenia strán oproti doterajšiemu zákonu v tom, že aj obhajcu možno postihnúť v disciplinárnom konaní. Zostáva však na úvahe predsedu senátu, či sa rozhodne pre postihnutie prokurátora alebo obhajcu odovzdaním na disciplinárne, resp. kárne konanie, alebo či im v prípade predpokladanom v ods. 4 uloží poriadkovú pokutu.

K § 254 až § 256V týchto ustanoveniach nie sú oproti doterajšiemu stavu zásadnejšie zmeny. V § 256 ods. 3 sa však uvádza možnosť, aby súd rozhodol, že poškodeného na hlavné pojednávanie s návrhom na náhradu škody nepripúšťa, ak mu toto právo zrejme nepatrí.

K § 257Toto ustanovenie prináša nové, zásadné zmeny. Obžalovanému sa aj na hlavnom pojednávaní priznáva právo, aby vyhlásil, že je vinný. Po zistení stanoviska strán súd rozhodne či vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie. Ak vyhlásenie o vine príjme, zameria ďalšie dokazovanie už len na skutočnosti dôležité pre uloženie trestu, náhradu škody alebo uloženie ochranného opatrenia.

Obžalovaný však môže urobiť aj vyhlásenie, že je nevinný, resp. iné (napr., že síce haváriu spôsobil, ale necíti za jej následky vinu v trestnoprávnom zmysle), príp. nemusí urobiť žiadne vyhlásenie.

Súd rozhodne, či toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie a vyvodí z toho príslušné dôsledky ods. 7.K § 258 a § 260Obsahujú významné ustanovenia posilňujúce kontradiktórnosť hlavného pojednávania. V prvom rade ide o postup pri vykonávaní dôkazov. Spravidla obžalovaného začne vypočúvať prokurátor, pričom musí dodržať všeobecné zásady výsluchu, t.j. aby (po poučení predsedom senátu) mohol obžalovaný sám, v monológu uplatniť všetko, čo chce povedať na svoju obhajobu. Keďže výsluch vedie prokurátor, môže ho predseda senátu prerušiť len za podmienok uvedených v odseku 2. Po skončení výsluchu prokurátorom má právo vypočuť obžalovaného jeho obhajca. Samozrejme vykonávanie ďalších výsluchov sa zverí tomu, kto vykonanie výsluchu na hlavnom pojednávaní navrhol, pričom protistrane vždy zostáva právo klásť na doplnenie výsluchu svoje otázky. I keď tu ide o typické prvky kontradiktórneho procesu, predseda senátu má právo zasiahnuť do výsluchu nielen, ak je výsluch vedený v rozpore so zákonom (napr. sugestívne alebo zavádzajúce otázky), ale aj vtedy, ak sám alebo členovia senátu chcú dať otázky, ktoré neznesú odklad. Takto sa súdu ponecháva významná ingerencia pri vykonávaní dôkazov v tomto štádiu.

Väčší význam nadobúda aj otázka, ktorej sa dosiaľ venovala (ako otázke prakticistickej) len okrajová pozornosť. Ide o zabezpečenie styku obžalovaného s obhajcom v priebehu pojednávania. Ukazuje sa, že úprava pojednávacích siení, kde obhajca sedí na vyvýšenom mieste oddelene od obžalovaného, nielen, že nevyhovuje, ale je priamo v rozpore so zákonom, lebo prekáža bezprostrednému styku obžalovaného s obhajcom, čo najmä v zložitých prípadoch viacdenných pojednávaní, najmä ak je obžalovaný aj vo väzbe, znamená výrazné porušenie práva na obhajobu. Veď obžalovaný, ak je vo väzbe, vôbec nemá možnosť hovoriť s obhajcom počas pojednávania, lebo mu to nedovolí eskorta strážiaca obžalovaného. Zvýšenie kontradiktórnosti konania vyžaduje styk obžalovaného s obhajcom aj kvôli pružnému reagovaniu na vykonávané dôkazy. Zabezpečenie tohoto ustanovenia si vyžiada aj organizačné zmeny takmer vo všetkých súdnych sieňach v Slovenskej republike, kde sa prejednávajú trestné veci.

Významným sa javí zavedenie možnosti vznášania námietok pokiaľ sa týka prípustnosti položenej otázky. To v praxi bude vyžadovať jednoznačné formulovanie otázok tak, aby vyhovovali predkladanej zákonnej úprave o výsluchu obvineného, svedkov, znalcov.

K § 261

Ide o ustanovenie ktoré sa v podstate osvedčilo aj v doterajších procesných úpravách. Predseda senátu určí sám poradie vykonávania dôkazov, prípadne o poradí vykonávania dôkazov rozhodne až po vypočutí a návrhov strán. Ak obžalovaný s určením poradia nesúhlasí, rozhodne senát (čo ale v prípade konania pred samosudcom nie je aktuálne)

Podrobnejšie sa upravuje postup pri výsluchu osôb mladších ako pätnásť rokov. Zákon umožňuje, aby výsluch takéhoto svedka (prípadne aj chorého alebo zraneného svedka) vykonal predseda senátu sám.

K § 262 až § 267V tomto type procesu vystupujú do popredia požiadavky na dodržiavanie zásad bezprostrednosti a ústnosti. Kým zo zásady bezprostrednosti nemôžu byť žiadne výnimky (§ 278 ods.2), s výnimkami zo zásady ústnosti sa počíta, takže za zákonom ustanovených podmienok možno prečítať nielen zápisnicu o výsluchu obžalovaného, ale aj svedka (§ 263).

Podmienky čítania zápisnice o výsluchu sú v predkladanom návrhu zákona presne vymedzené, pričom treba zdôrazniť (na rozdiel od doterajšej úpravy) že sa nepočíta len s čítaním celej zápisnice, ale aj len tej časti, ktorá obsahuje relevantné údaje.

V prípadoch, v ktorých už v čase vykonávania výsluchu svedka je dôvodný predpoklad, že svedka na hlavnom pojednávaní nebude možné vypočuť, treba zachovať rovnosť strán už v prípravnom konaní, aby takáto výpoveď z prípravného konania mohla byť na hlavnom pojednávaní prečítaná, ak sa svedok nedostaví. Podmieňuje to možnosť považovať takúto výpoveď za dôkaz získaný zákonným spôsobom.

Význam dokazovania na hlavnom pojednávaní nepochybne vzrastie. Úmerne tomu treba urobiť všetky opatrenia, aby dokazovanie v tomto štádiu bolo čo najvierohodnejšie. Ukazuje sa, že hrozba za krivú výpoveď nie vždy stimuluje svedka k tomu, aby hovoril pravdu. Naviac, poznatky praxe hovoria o tom, že svedkovia sú málokedy postihovaní aj za uvádzanie nepravdivých údajov. Ovplyvňuje to i nutnosť, dokázať, kedy svedok vlastne hovorí nepravdu. Zavádza sa preto nový inštitút - prísaha svedka (§ 265). Ním by sa mala dosiahnuť väčšia vierohodnosť svedeckých výpovedí, pretože, ak by sa zistilo, že svedok pred súdom, po zloženej prísahe, nehovoril pravdu, mohol by byť potrestaný výrazne prísnejšie, ako keby išlo o nepravdivú výpoveď podanú bez prísahy.

Otáznou je forma, aká sa bude pri skladaní prísahy vyžadovať. Zákon predpokladá určitú slávnostnosť presne vymedzeným textom, avšak nepredpokladá, že počas prísahy všetci prítomní, t.j. senát, prokurátor, obhajca a verejnosť vstanú. Po stojačky bude skladať prísahu len svedok.

V zákone je upravený aj postup, ako sa má skladať prísaha osobami s poruchami zmyslového ústrojenstva a uvedené sú aj prípady, kedy prísahu vyžadovať nemožno.

K § 268 a § 269Pri znaleckom dokazovaní sa na hlavnom pojednávaní vychádza zásadne z toho, že znalecké posudky podávajú odborníci, ktorí boli ustanovení za znalcov podľa osobitných predpisov (zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch), resp. boli k podaniu posudku pribratí v priebehu trestného konania alebo boli za znalcov menovaný ad hoc, t.j. pre určitý prípad. Znalec podá posudok spravidla písomne, alebo, ak to stačí môže ho nadiktovať do zápisnice pri výsluchu, tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Ak strany súhlasia, najmä preto, že o správnosti posudku nie sú pochybnosti, možno posudok prečítať.

Pri objasňovaní odborných otázok v jednoduchších veciach sa možno upokojiť s odborným vyjadrením alebo s písomným vyjadrením (§ 141) o správnosti ktorých nie sú pochybnosti. Obsah takýchto vyjadrení sa na hlavnom pojednávaní prečíta. Ak však vznikne potreba osobu, ktoré spracovala odborné vyjadrenie, vypočuje sa ako znalec, ale osoba ktorá podala písomné vyjadrenie sa vypočuje ako svedok. Ostatné posudky, správy štátnych orgánov a listiny, ktorými sa vykonáva dôkaz, sa na hlavnom pojednávaní prečítajú, pričom stany majú možnosť do nich aj nahliadnuť.

K § 270Význam vecných dôkazov ako aj zvukových, obrazových záznamov alebo obrazovozvukových záznamov neustále narastá. Vždy ale treba skúmať ich pravosť, hodnovernosť a tiež, či spôsob ich získania neodporuje zákonu.

K § 271 až § 273Obžalovaný a poškodený majú právo sa ku každému dôkazu vyjadriť a ich stanovisko sa zapíše do zápisnice ako dôkaz o tom, že dokazovanie prebehlo regulárne, že boli zachované ich práva.

V ustanovení sú vymenované subjekty, ktoré môžu pri dokazovaní klásť vyslúchaným otázky a osobitne sa upozorňuje na možnosť využiť pri dokazovaní pred súdom technické prostriedky na prenos zvuku a obrazu, najmä pri výsluchu ohrozených svedkov ale aj obvinených.

K § 274 až § 276Po skončení dokazovania sa udeľuje slovo na záverečné reči, ktorých základné poradie určuje zákon. Poradie ostatných určuje predseda senátu. Od záverečnej reči obžalovaného treba rozlišovať jeho posledné slovo, t.j. prejav, ktorý robí celkom na záver, počas ktorého ho nemožno prerušovať. Ak sa v záverečných rečiach objavia nové skutočnosti, na ktoré by bolo treba reagovať novým vykonaním dôkazov, súd rozhodne o doplnení dokazovania, po ktorom treba však znova dať slovo na záverečné reči a obžalovanému aj právo na posledné slovo.

K § 277V záujme pružnosti pojednávania zákon prináša nóvum v tom, že súd musí pri odročení určiť termín nového pojednávania, resp. musí ho určiť do dvoch týždňov po odpadnutí prekážky, pre ktorú došlo k odročeniu. Na neurčito možno odročiť pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha úkonu. Zavádza sa tiež možnosť, aby predseda senátu za účelom riadneho priebehu súdneho konania dal príkaz na zabezpečenie a predvedenie svedka, t.j. obmedzenie jeho osobnej slobody, keďže nerešpektoval bez ospravedlnenia súdny príkaz, aby sa dostavil na nariadené súdne konanie ( § 88 ).

K § 278Toto ustanovenie zdôrazňuje obžalovaciu zásadu, lebo súd môže na hlavnom pojednávaní rozhodovať len o skutku, ktorý je predmetom obžaloby a je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom je rozhodujúci skutok a nie jeho právne posúdenie. Súd sa pri rozhodovaní môže opierať len o dôkazy vykonané na pojednávaní.

K § 279Vrátenie veci môže byť len výnimočné, ak o to požiadal prokurátor z dôvodov tu uvedených. Sťažnosť sa ponecháva preto, aby mohli k rozhodnutiu zaujať stanovisko aj ostatné strany.

K § 280 až § 282Postúpenie veci, zastavenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania je viazané na podmienky uvedené už v predchádzajúcich ustanoveniach a k týmto rozhodnutiam dôjde najmä vtedy, ak tak už mali rozhodnúť predchádzajúce orgány činné v trestnom konaní, resp. súd a tiež vtedy, ak sa skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie objavili až v tomto štádiu.

K § 283Okrem všeobecných dôvodov, ktoré sa opakujú, je dôvodom na prerušenie trestného stíhania aj podanie návrhu na ústavný súd, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má v danom prípade súvislosť s rozhodovanou trestnou vecou, nie je v rozpore s ústavou, resp. ak došlo k pozastaveniu účinnosti právneho predpisu Ústavným súdom alebo Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev alebo ak bol alebo má byť tento súd požiadaný o vydanie predbežného rozhodnutia.

K § 284 až § 286Ide o ustanovenia známe aj z doterajšieho znenia. K dôvodom pre oslobodenie spod obžaloby však pribudol aj ďalší - ak prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Ide o dôsledné rešpektovanie stanoviska prokurátora a obžalovacieho princípu.

K § 287 a § 288V týchto ustanoveniach sú obsiahnuté ustanovenia, ktoré tvoria podklad pre rozhodnutie súdu o náhrade škody. Ak súd zisťuje presnú výšku škody ako podklad pre rozhodnutie o vine, musí sa so škodou vyporiadať a presne určiť jej výšku. Ak však výšku škody zisťuje len pre rozhodnutie o nárokoch poškodeného, vykoná ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania len vtedy, ak sa tým trestné stíhanie nebude predlžovať.

Doterajšie možnosti rozhodnutia o nárokoch poškodeného, (t.j. rozhodnúť o uplatnenom nároku, odkázať poškodeného na občianske súdne konanie, resp. na konanie pred príslušným orgánom, a tiež možnosť priznať nárok len v časti a so zvyškom odkázať...), zostávajú zachované.

K § 289Text neprináša nové úpravy.

K § 290Okrem rozhodnutí, ktoré mimo hlavného pojednávania mohol súd urobiť aj doteraz, umožňuje sa týmto spôsobom aj schváliť zmier a podmienečne zastaviť trestné stíhanie.

VEREJNÉ ZASADNUTIE

K § 291 až § 294Ďalšou formou zasadnutia súdu je okrem hlavného pojednávania aj verejné zasadnutie. Tak, ako tomu bolo doposiaľ, na verejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, keď je v zákone výslovne uvedená táto forma konania. Tieto prípady možno rozdeliť do 3 skupín rozhodovania o

- dohode o vine a treste

- ochranných opatreniach,

- trestoch a

- opravných prostriedkoch.

Tým, že u mladistvého obvineného platí špeciálny režim týkajúci sa konania proti mladistvému, príprava súdu na verejné zasadnutie ohľadne mladistvého bola systematicky začlenená do všeobecných ustanovení prípravy verejného zasadnutia.

V ostatnom sa úprava prípravy verejného zasadania preberá z t.č. účinného Trestného poriadku podrobne sa upravila účasť, resp. neúčasť strán na verejnom zasadnutí s osobitným dôrazom na obvineného a obhajcu.

Zmeny, ktoré boli vykonané, vychádzajú najmä zo základnej zásady rovnosti strán. Ustanovuje sa, že na verejnom zasadnutí musí byť prítomný aj obvinený okrem prípadu, keď sa obvinený na verejné zasadnutie nedostavil napriek poučeniu, že v prípade, ak sa nedostaví, bude verejné zasadnutie vykonané bez jeho prítomnosti.

Ďalším prípadom je, keď mu nie je možné doručiť predvolanie. Za takýchto okolností mu súd ustanoví pre tento prípad obhajcu. Osobitným spôsobom sa upravuje náhradný spôsob upovedomenia obvineného o termíne verejného zasadnutia - jeho uverejnenie vhodným spôsobom. Takouto úpravou sa reaguje na pripomienky praxe, keď dôvodom zmarenia verejného zasadnutia bola neprítomnosť obvineného, ktorú si spravidla zavinil sám.

K § 295Ustanovenie, ktoré svojím obsahom nadväzuje na účasť na verejnom zasadnutí osôb, ktoré nie sú obvinenými, ale ich záujmy môžu byť rozhodnutím vykonanom na tomto zasadnutí dotknuté. Odkazuje sa na primerané použitie ustanovení o hlavnom pojednávaní.

K § 296Každé rozhodnutie, ktoré súd na verejnom zasadnutí vykoná, musí byť vyhlásené vždy verejne, tak ako je tomu i doposiaľ.

K § 297Aj na verejnom zasadnutí platí zásada ústnosti a bezprostrednosti. Preto súd prihliada iba na skutočnosti, s ktorými sa na tomto zasadnutí oboznámil a na dôkazy, ktoré vykonal. Výnimkou je konanie o dohode o vine a treste.

K § 298Už zo samotného pojmu verejné zasadnutie vyplýva, že verejného zasadnutia sa môže zúčastniť aj verejnosť. Preto na jeho konanie, začiatok a odročenie sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní.

K § 299 a § 300Ide o ustanovenia, ktoré platili doposiaľ, upravujú postup, kedy a za akých okolností môže súd uložiť ochranné liečenie a zhabanie veci. Ďalšiu formu ochranného opatrenia - ochrannú výchovu - môže súd uložiť iba na hlavnom pojednávaní. Zakotvuje sa povinnosť ustanoviť opatrovníka v konaní o zhabaní veci, ak nemožno zistiť vlastníka.

NEVEREJNÉ ZASADNUTIE

K § 301Neverejné zasadnutie je vyhradené pre také rozhodovanie, keď podľa povahy veci netreba vykonať dôkaz výsluchom obvineného, svedkov a znalcov, ani vec prerokovávať za účasti procesných strán. Spravidla sa tu rozhoduje o otázkach menšieho významu.

Na neverejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, ak to zákon výslovne predpisuje alebo pripúšťa.

K § 302 a § 303Neverejného zasadnutia sa nezúčastňujú procesné strany, t.j. ani prokurátor, ktorý podľa doterajšej právnej úpravy sa tohto zúčastňoval. Jeho vylúčenie z neverejného zasadnutia bolo podmienené zásadou rovnosti strán v trestnom konaní.

Neverejné zasadnutie koná vždy senát. Samosudca neverejné zasadnutie nekoná.

K § 304Dokazovanie na neverejnom zasadnutí sa obmedzuje na oboznamovanie sa s dôkazmi, ktoré sú obsiahnuté v trestnom spise. Možno preto oboznamovať nielen listiny, posudky ale event. aj zápisnice o výsluchoch, ako aj obrazové, zvukové a obrazovozvukové záznamy. Vylúčené sú výsluchy osôb.

K § 305Aj napriek tomu, že sa neverejné zasadnutie vykoná len za prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa, rozhodnutie sa vždy vyhlási.

Odvolanie a konanie o ňom K § 306Ide o pôvodné nezmenené znenie zákona, ktoré stanovuje, že riadnym opravným prostriedkom proti rozsudku naďalej zostáva odvolanie, ktoré má odkladný účinok na právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku.

K § 307Ide v podstate o prevzatie súčasného právneho stavu, keď prokurátor môže napadnúť rozsudok proti akémukoľvek výroku súdu, t.j. aj proti výroku o náhrade škody. Táto úprava umožňuje aj poškodenému, aby sám rozhodoval o svojich nárokoch, bez ingerencie prokurátora. Súčasne je tým rešpektovaná zásada rovnosti strán. Oprávnená osoba môže podať odvolanie aj v prípade chýbajúceho alebo neúplného výroku, ako aj proti konaniu, ak nebolo v súlade so zákonom. K § 308V tomto ustanovení sa riešia prípady kedy, kto a za akých podmienok môže napadnúť rozsudok v neprospech obžalovaného, resp. v jeho prospech.

K § 309Ustanovenie upravuje lehotu na podanie odvolania proti rozsudku, ktorú stanovil na 15 dní od oznámenia rozsudku. Miestom podania odvolania je vždy súd, proti ktorému odvolanie smeruje. Za „oznámenie rozsudku“ sa považuje buď vyhlásenie rozsudku v prítomnosti oprávnenej strany alebo doručenie rozsudku, ak bol vyhlásený v neprítomnosti takejto strany. Návrh sleduje najmä cieľ – urýchliť (výrazne) konanie, lebo povedie k eliminácii doterajšej (nekalej) praxe, že najmä obžalovaný vedome odmieta prevziať rozsudok aj vtedy, keď bol prítomný pri jeho vyhlasovaní. Keďže podľa doterajšej zákonnej úpravy začala plynúť lehota až doručením rozsudku do vlastných rúk, najmä vedomé nepreberanie rozhodnutia neúmerne predlžovalo konanie.

Návrh oproti súčasnej úprave predstavuje zakotvenie ustanovenia v ods. 3, čím sa zvýrazňuje význam aktivity príslušného orgánu.

K § 310Nové ustanovenie, ktoré upravuje postup súdu, ak je osoba oprávnená podať opravný prostriedok prítomná na vyhlásení rozsudku súdu a využije svoju možnosť podať odvolanie priamo na pojednávaní. Obsah odvolania sa zapíše do zápisnice, v ktorej sa vyznačí, či odvolanie smeruje proti viacerým výrokom alebo je napadnuté len v niektorej časti. Pokiaľ sa na pojednávaní nevyjadrí, plynie mu lehota tak ako obžalovanému (t.j. do 15 dní od oznámenia rozsudku obžalovanému). Prokurátorovi je udelená povinnosť uviesť, či odvolanie podáva v prospech alebo v neprospech obžalovaného, čo umožní lepšiu orientáciu strán.

K § 311Nové ustanovenie, ktoré sleduje urýchlenie konania na súde prvého stupňa a tým i celého trestného stíhania.

V odseku 2 citovaného ustanovenia sa iba zvýraznila už doteraz známa povinnosť strán trestného konania písomne odôvodňovať svoje odvolanie. Ak odvolanie nespĺňa zákonné požiadavky ani po výzve, môže byť príslušnej osobe uložená poriadková pokuta. U obhajcu a prokurátora môže byť iniciované disciplinárne konanie (§ 70 ods. 2).

K § 312Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia o práve vzdať sa odvolania, späťvzatia odvolania a rozhodovania o týchto prejavoch. Vyjadrenie obžalovaného že nesúhlasí s podaním odvolania vo svoj prospech osobami uvedenými v § 308 ods. 2 sa netýka prokurátora.

K § 313Nové ustanovenie, ktoré akcentuje výkonnú a procesnú samostatnosť štátneho orgánu povereného starostlivosťou o mládež, ktorý je v súčasnosti v trestnom konaní skôr pasívny ako aktívny. Zakotvuje však ochranu mladistvého tým, že mu zákon priznáva plynutie novej lehoty.

K § 314Pôvodné znenie, ktoré umožňuje strane písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

K § 315V súlade s ustanoveniami o právomoci a príslušnosti súdov sa upravuje aj ustanovenie o odvolacom súde, ktorým bude zásadne krajský súd. Len v prípadoch, keď v prvom stupni rozhoduje Špeciálny súd, bude odvolacím súdom najvyšší súd. Tým sa v zásade zachováva cieľ uvedený už v zásadách rekodifikácie – presunúť rozhodovanie všetkých prípadov na okresné súdy, závažné veci (§ 16 ods. 1) uvedené v zákone, na okresné súdy v sídle krajského súdu. Jedinou výnimkou zostáva rozhodovanie Špeciálneho súdu. Tým dôjde k ďalšiemu posunu smerom k tomu, aby najvyšší súd mohol predovšetkým zjednocovať rozhodovanie súdov, judikovať a rozhodovať o mimoriadnom opravnom prostriedku (počet ktorých nesporne výrazne stúpne vzhľadom na to, že dovolanie bude môcť podať aj obvinený).

K § 316Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia § 253 Tr. por. účinného toho času o zamietnutí odvolania bez preskúmania veci z dôvodov taxatívne uvedených v zákone, keďže sa toto ustanovenie v praxi osvedčilo.

K § 317Pôvodné ustanovenie sa navrhuje modifikovať na prieskumnú povinnosť odvolacieho súdu iba vo vzťahu k napadnutým výrokom rozsudku. Ide o obmedzenie terajšieho revízneho princípu v odvolacom konaní. Odvolací súd v prípade, ak bolo odvolanie smerované len proti niektorému z výrokov rozsudku, preskúma len zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku a správnosť procesného postupu, ktoré mu predchádzalo. Nebude v tomto prípade preskúmavať zákonnosť a odôvodnenosť celého rozsudku, teda i tých výrokov, s ktorými je odvolateľ spokojný a nikto ich nenamieta. Musí však prihliadnuť na chyby ktoré síce neboli odvolaním vytýkané, ale by zakladali dôvod na podanie dovolania podľa § 372 ods. 1. Touto úpravou sa sleduje odstránenie chýb, ktoré by zrejme viedli k ďalšiemu súdnemu konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku. Sleduje sa tým jednak právoplatné ukončenie veci v základnom súdnom konaní, ale aj hospodárnosť súdneho konania.

K § 318Ustanovenie, ktorým sa navrhuje stanoviť postup súdu v situácii, ak zistí, že je tu dôvod na prerušenie trestného stíhania, vrátane dôvodu na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, doplnené o podanie žiadosti na vyriešenie predbežnej otázky súdnym dvorom Európskych spoločenstiev t.č. v Luxemburgu.

K § 319Ide o pôvodné ustanovenie, o zamietnutí odvolania, ak je nedôvodné, t.j. keď výroky napadnutého rozsudku zodpovedajú stavu veci a zákonu.K § 320

Ustanovenie upravuje procesný postup v prípade, ak v odvolacom konaní po zrušení napadnutého rozsudku treba vec postúpiť, podmienečne zastaviť, zastaviť alebo prerušiť, lebo už tak mal urobiť súd prvého stupňa. V trestnom konaní bude súd znovu pokračovať, ak odpadnú dôvody prerušenia. Toto ustanovenie reaguje na pripomienky praxe.

K § 321Pôvodné ustanovenie bolo rozšírené o odsek 2, ktorý reaguje na obmedzený revízny princíp odvolacieho konania, ktorý je navrhnutý v § 317. Navrhuje sa, aby v prípade, ak bolo odvolanie obmedzené na niektorý z výrokov rozsudku, alebo len niektorý z preskúmavaných výrokov je chybný, súd zrušil len tento príslušný výrok. Ak však odvolací súd zruší hoci len sčasti niektorý z výrokov o vine, následne zruší vždy aj výrok o treste.

K § 322 a § 323Ide o modifikované pôvodné ustanovenia, týkajúce sa odvolacieho konania, ktoré bolo v porovnaní so súčasnou platnou právnou úpravou, významne zmenené tak aby odvolací súd nezrušoval rozsudok súdu prvého stupňa vždy, keď je to len trochu možné, ale aby sám vec doplnil dokazovaním, pokiaľ nepôjde o zásadné a rozhodné dôkazy, vykonanie ktorých by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo ktoré by mohli viesť k iným skutkovým zámerom a aby rozhodol vo veci, čím trestné stíhanie právoplatne ukončí. Sleduje sa tým opäť zrýchlenie a zhospodárnenie súdneho konania. Upravuje však aj možnosť vrátenia veci prokurátorovi, ale iba za podmienok uvedených v § 279 ods. 1.

K § 324Novým spôsobom (užšie) sa upravuje aj zásada beneficia cohaesionis.

K § 325 Je prevzatý zo súčasného Trestného poriadku a umožňuje prikázať, aby vec bola prejednaná v inom senáte alebo iným súdom toho istého druhu a stupňa v podstate z dôvodov, pre ktorú možno vec delegovať.

K § 326Určuje základnú formu zasadnutia odvolacieho súdu – verejné zasadnutie, aj spôsob rozhodovania, ale umožňuje tiež výnimky z tejto formy, t. j. možnosť v zákone uvedených prípadoch rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí.

K § 327

Pôvodné ustanovenie sa navrhuje upraviť o nový názov, ktorý lepšie vystihuje jeho podstatu. V samotnom obsahu však ide o ustanovenia, ktoré sa v praxi osvedčili.

K § 328Nové ustanovenie reaguje na konanie odvolacieho súdu, keď tento uznesením prikázal súdu prvého stupňa odstrániť chyby rozsudku, voči ktorému bolo podané odvolanie. Súd odstráni chyby v rozhodnutí, ktoré je vykonané formou rozsudku. Súd prvého stupňa, ktorého rozsudok bol napadnutý, musí rozhodovať v tom istom zložení ako pri rozhodovaní o pôvodnom rozsudku, iba ak by to v prípade samosudcu pre závažné prekážky nebolo možné (napr. pre jeho dlhodobú chorobu a pod.). Toto pravidlo samozrejme neplatí ani za situácie uvedenej v § 325. Táto úprava rieši nedostatky, na ktoré poukazovala justičná prax.

K § 329Ide o pôvodné obsahovo nezmenené ustanovenie, ktoré vychádza zo situácie, že nie je účelné, aby sa na trestnom súde prvého stupňa viedlo konanie výlučne o náhrade škody. Z uvedeného dôvodu sa upravuje, aby v takýchto prípadoch sa o náhrade škody rozhodovalo vo veciach občianskoprávnych alebo pred iným príslušným orgánom.

OSOBITNÉ SPOSOBY KONANIA

Zavedenie do praxe a uplatnenie kontradiktórneho súdneho konania by bolo vážnou brzdou plynulého vybavovania vecí, ak by sa neumožnilo vybaviť väčšinu vecí (cca 80%) tzv. odklonom od procesne náročného hlavného pojednávania. Samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie, na ktorom mnohé osoby budú vypovedávať v postavení svedkov po prvý raz, kde výsluch obvineného bude viesť prokurátor a jeho obhajca, taktiež výsluch poškodeného, pojednávanie, kde znalec bude podstatne širšie a podrobnejšie vypovedávať napriek tomu, že v spise obžaloby bude spravidla písomný znalecký posudok, bude nepochybne časovo oveľa náročnejšie. Ak by sa nepodarilo väčšinu vecí vybaviť odklonom je reálna hrozba zahltenia súdov nevybavenou agendou, resp. prieťahmi v konaní.

Okrem úpravy postupu súdu v prípadoch len priznania viny (t.j. vedenie dokazovania na pojednávaní len v tých smeroch a na tie otázky, ktoré zostali bez priznania), bude možné vybaviť vec

-konaním o dohode o vine treste,

-konaním pred samosudcom,

-trestným rozkazom,

-zmierom a zastavením trestného stíhania,

-podmienečným zastavením trestného stíhania.

Z týchto inštitútov je úplne novým:

-konanie o dohode.

K § 330Ide tu o zdôraznenie zásady, podľa ktorej ak v tejto hlave, upravujúcej osobitné spôsoby konania nebudú osobitné ustanovenia, platia všeobecné predpisy.

DOHODA O VINE A TESTE

K § 331 Postup predsedu senátu alebo samosudcu po obdržaní návrhu na dohodu o vine a treste od prokurátora je klasický. Po jeho preskúmaní na základe jeho obsahu a obsahu prokurátorom predloženého spisu môže predseda senátu rozhodnúť jedným z troch uvedených spôsobov. Dôvodne sa očakáva, že k odmietnutiu návrhu dohody dôjde celkom výnimočne a že prevažná väčšina vecí bude realizovaná na verejnom zasadnutí. Odmietnuť návrh na dohodu o zločine však môže len senát, ktorý koná na neverejnom zasadnutí. Ide totiž už skoro o prípad vlastného rozhodovania.

K § 332Upravuje spôsob konania súdu (verejné zasadnutie) a prípravu zasadnutia na prerokovanie návrhu dohody o vine a treste. Určuje zároveň lehoty na prípravu strán.

K § 333Zakotvuje okruh osôb, ktoré sa zúčastnia na verejnom zasadnutí na prerokovanie návrhu na dohodu o vine a treste, jeho začatie a taxatívne uvádza otázky, ktoré súd musí obvinenému položiť. Iba v prípade kladnej odpovede na všetky tieto otázky bude môcť súd návrh na dohodu o vine a treste akceptovať, lebo otázky vedú k tomu, aby sa napríklad súd presvedčil o dobrovoľnosti dohody zo strany obvineného, o tom, že pochopil podstatu dohody o vine a treste, je s ňou uzrozumený a je si vedomý aj následkov takejto dohody. Upravuje sa aj postup v prípade, ak v čase konania je obvinený mladistvý, posilnením ochrany jeho záujmov a práv.

K § 334Súd môže o prijatí dohody o vine a treste rozhodovať len ako o celku. Ak by s niektorou časťou dohody nesúhlasil, nemôže ju prijať. V takom prípade sa vec vráti prokurátorovi a neskôr môže dôjsť k novej dohode o vine a treste, prípadne prokurátor vo veci podá obžalobu. Môže však umožniť stranám dospieť k novej dohode a za tým účelom na potrebný čas prerušiť verejné zasadnutie. Schválená dohoda o vine a treste sa realizuje rozsudkom, ktorý nadobudne právoplatnosť vyhlásením.

K § 335Upravujú sa povinnosti súdu súvisiace s väzbou, resp. nariadením výkonu trestu.

K § 336Odkazuje sa na ustanovenia o hlavnom pojednávaní, ktoré sa používajú v uvedenom rozsahu primerane aj v prípade konania o dohode na verejnom zasadnutí.

Konanie proti mladistvýmÚčelom osobitnej úpravy takého konania proti mladistvým je predovšetkým snaha o dosiahnutie výchovného účelu trestného konania, rozšírenia a zabezpečenie procesných práv mladistvého so zreteľom na jeho vek, nižšiu vyspelosť a menšiu životnú skúsenosť a tým i obmedzenie možnosti vlastnej obhajoby, aj vylúčenie škodlivých dopadov samotného trestného konania, ktoré by mohli byť na prekážku pozitívnemu pôsobeniu konania na mladistvého.

K § 337Ide o ustanovenie prevzaté z doterajších úprav. Je rozvedením všeobecnej požiadavky náležitého zistenia okolností a podmienok spáchania činu, aj osobnosti mladistvého páchateľa v záujme spoľahlivého rozhodnutia vo veci.

K § 338Ustanovenie konkretizuje a rozvádza okolnosti, ktoré treba v trestnom konaní dokazovať (resp. zisťovať). Ide predovšetkým o hľadiská, ktoré treba mať na zreteli, ak má byť dosiahnutý cieľ trestného konania proti mladistvému, vrátane spravodlivého rozhodnutia o treste. Zakotvuje povinnosť u mladistvého, ktorý v čase činu neprekročil 15. rok svojho veku znalecké skúmanie jeho schopnosti ovládacej a rozpoznávacej.

K § 339Ustanovenie vychádza z doterajšej úpravy, aj v zmysle ktorej obmedzenie vzatia do väzby mladistvého je určované predovšetkým tým, že väzba sama osebe nemá priaznivý výchovný účinok, preto jej pôsobenie na mladistvého musí byť obmedzené len na prípady nevyhnutné a viazané na splnenie ustanovených podmienok.

K § 340Štátny orgán starostlivosti o mládež je v postavení strany trestného konania v prípade stíhania mladistvého. Má preto osobitné práva a povinnosti s tým súvisiace. Ide v podstate o prevzatie doterajšej právnej úpravy vo vzťahu k tomuto orgánu a o upresnenie doručiť obžalobu i ďalším subjektom.

K § 341Preberá sa doterajšia právna úprava. Ide o výnimku zo všeobecných pravidiel o miestnej (nie vecnej) príslušnosti, ktoré sa vzťahuje iba na konanie pred súdom a to nielen do právoplatnosti rozhodnutia, ale aj po jeho právoplatnosti.

K § 342Toto ustanovenie je výnimkou zo všeobecných pravidiel v spoločnom konaní, odôvodnenom záujmom na ochranu mladistvého pred negatívnym dopadom zároveň vedeného trestného konania i proti dospelej osobe. Možno ho použiť len pre konania pred súdom, t.j. netýka sa predsúdneho konania.

K § 343V podstate aj v tomto prípade ide o prevzatie doterajšej právnej úpravy. Toto ustanovenie obsahuje odchýlky od všeobecnej úpravy hlavného pojednávania a verejného zasadnutia. Použije sa aj v konaní pred samosudcom. Má zabezpečiť čo najširšie uplatnenie výchovného vplyvu pojednávania na mladistvého a zároveň odstrániť všetko, čo by na neho mohlo mať negatívny vplyv. Prejavuje sa v tomto ustanovení aj snaha o zabezpečenie obhajoby mladistvého, ale aj náležité zistenie skutkového stavu.

K § 344

Ide o doplnok všeobecných ustanovení, ktoré sa vzťahujú na povinnosť súdu oznamovať (doručovať) rozsudok osobám oprávneným podať proti nemu riadny opravný prostriedok. V ods. 2, je uvedená povinnosť limitovaná dosiahnutím 18 roku veku mladistvého páchateľa.

K § 345

Toto ustanovenie rozširuje okruh osôb oprávnených podať opravné prostriedky (riadne) v prospech mladistvého a týka sa okrem odvolania aj sťažnosti. Zmyslom úpravy je zosilnenie záruky práv na obhajobu mladistvého a tým aj vyššieho stupňa pravdepodobnosti spravodlivého rozhodnutia.

K § 346Ochrannú výchovu súd ukladá predovšetkým na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní o vine popri alebo miesto trestu. To ale nevylučuje, aby o jeho eventuálnom uložení bolo rozhodnuté dodatočne, a to v prípade, keď si súd rozhodnutie na hlavnom pojednávaní vyhradil na verejné zasadnutie pre potrebu vykonať o tejto otázke ďalšie dokazovanie. V takomto prípade môže súd na verejnom zasadnutí uložiť ochrannú výchovu aj bez návrhu prokurátora.

K § 347Toto ustanovenie zakotvuje jednak všeobecnú špecializáciu pre všetky orgány činné v trestnom konaní proti mladistvým a obsahuje (v odseku 2) výnimky z osobitnej úpravy tohto oddielu v prípadoch, keď aplikácia osobitných ustanovení nie je z hľadiska účelu trestného konania proti mladistvým dôvodná. Ustanovenie sa vzťahuje na celé trestné konanie, s výnimkou konania proti mladistvému ušlému páchateľovi (pokiaľ v čase konania už nedovŕšil 18-rok svojho veku). Vzhľadom na osobitnú citlivosť konania proti mladistvý bude vhodné vytvoriť na súdoch špecializované senáty pre túto agendu.

KONANIE PRED SUDCOM PRE PRÍPRAVNÉ KONANIE A PRED SAMOSUDCOM

K § 348 až § 352

Konanie pred samosudcom sa v praxi osvedčilo. Ukázalo sa ako progresívne a spôsobilé účinne prispieť k plynulému vybavovaniu trestných vecí. Preberá sa v súčasnosti platná a účinná úprava. Navrhuje sa uzákoniť ako súčasť súdneho konania aj konanie sudcu pre prípravné konanie, ktorý môže veľmi operatívne riešiť prípady podľa § 204 ods. 1. Zároveň sa zakotvujú jeho práva a povinnosti ako u samosudcu.

TRESTNÝ ROZKAZ

K § 353 až § 357Vzhľadom na novú systematiku Trestného poriadku sa trestný rozkaz zaraďuje do časti upravujúcej osobitné spôsoby konania. Rozširuje sa možnosť uložiť trestným rozkazom trest povinnej práce a trest domáceho väzenia. Pri treste odňatia slobody zostala platná úprava a možno ho uložiť trestným rozkazom najviac vo výmere do dvoch rokov, pričom sa zdôrazňuje neprekročiteľnosť tejto hranice, a to ani formou náhradného trestu odňatia slobody za trest peňažný.

KONANIE PROTI UŠLÉMU

K § 358Ustanovenie poukazuje na odchýlky osobitných spôsobov konania a ich vzťah k všeobecným ustanoveniam. Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré na základe definície pojmu ušlého stanovuje podmienky konania proti nemu. Za ušlého pre účely trestného konania je potrebné rozumieť osobu, ktorá sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, pričom „skrývaním sa“ bude treba rozumieť aj neoznámený pobyt na inom mieste, než na adrese uvedenej pre potreby trestného konania.

Ustanovenia o osobitostiach konania proti ušlému nemožno použiť proti osobe mladistvej, pokiaľ v čase konania už nedosiahla vek 19 rokov.

K § 359Obligatórne ustanovenie, ktorým sa stanovuje povinnosť, že obvinený v konaní proti ušlému musí mať vždy obhajcu, na ktorého prechádzajú všetky práva patriace inak obvinenému.

K § 360Konanie proti ušlému môže byť pred súdom vykonané aj bez návrhu prokurátora. Táto úprava je navrhovaná najmä z dôvodu možnosti veľkého pohybu občanov, pričom návrhom niektorej zo strán v trestnom konaní alebo rozhodnutím súdu na začatie konania proti ušlému sa len zabezpečí rýchlejší priebeh trestného konania.

K § 361Ustanovenie, ktorého obsah ostáva nezmenený. Upravuje sa ním povinnosť orgánom činných v trestnom konaní doručovať písomnosti v tomto osobitnom druhu konania obhajcovi. Táto povinnosť vychádza z logickej podstaty, že jedine obhajca môže písomnosti preberať, keďže obvinenému nie je možné písomnosť doručiť.

Zároveň v odseku 2 sa obligatórne ukladá súdu, aby predvolanie na hlavné pojednávanie lebo verejné zasadnutie uverejnil vhodným spôsobom. Konať ďalej pred súdom je možné bez ohľadu na to, či sa obvinený o termíne hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia dozvedel alebo nie.

K § 362Nové ustanovenie, ktoré upravuje podmienky a konanie v prípade, ak sa osoba, ktorá bola odsúdená v konaní proti ušlému vráti na územie SR.

KONANIE PROTI PRÁVNICKEJ OSOBE

K § 363

Konanie proti právnickej osobe sa zaraďuje do šiesteho dielu siedmej hlavy, tretej časti návrhu zákona vzhľadom na jej špecifičnosť a na niektoré odchýlky od všeobecnej úpravy trestného konania, ktoré sú v konaní proti právnickej osobe logické a prirodzené. Inak sa však použijú primerane všeobecné ustanovenia Trestného poriadku.

MIMORIADNE opravné prostriedky

Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú: zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, dovolanie a obnova konania.

Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní.Zámer návrhu spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Pôjde jednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania (odklony), a aj samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie bude procesne náročnejšie.

K § 364Upravuje obsah rozhodnutia a chybného postupu konania vo vzťahu ktorým bude prípustné navrhované konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Podmienkou je, že došlo k porušeniu zákona.

K § 365Určuje okruh oprávnených osôb, ktoré môžu podať príslušný návrh a lehoty na konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Pomerne krátke lehoty majú zabezpečiť jednak právnu istotu dotknutých osôb a jednak, pokiaľ sa bude konať aby konanie bolo ukončené v prijateľnom čase a podnet na konanie podaný v prospech obvineného nemohol byť použitý proti obvinenému.

K § 366 až § 368Upravuje spôsob rozhodovania generálneho prokurátora. V § 368 ods. 3 zakotvuje viazanosť orgánu, ktorému sa vec prikáže na nové konanie, právnym názorom generálneho prokurátora a ukladá povinnosť vykonať nariadené úkony.

DovolanieNajväčším nedostatkom t. č. účinného Trestného poriadku, pokiaľ sa týka právnej úpravy sťažnosti pre porušenie zákona bolo, že túto kompetenciu priznal len generálnemu prokurátorovi a ministrovi spravodlivosti, ktorý mohli, ale nemuseli, sťažnosť pre porušenie zákona podať aj keď zákon porušený bol. Navrhovaná úprava mení túto situáciu od základov. Berie pritom na zreteľ kontradiktórny charakter súdneho konania, aj skutočnosť, že zárukou zákonnosti musia byť odvolacie súdy. V ich práci by sa nezákonné konanie alebo rozhodnutie malo vyskytnúť len ojedinele. Tým, že právo podať dovolanie proti (právoplatnému) rozhodnutiu odvolacieho súdu sa priznáva aj obvinenému dosahuje sa v súdnom konaní rovnosti strán.

Navrhovaná úprava nepokrýva rozhodovanie okresných súdov o sťažnosti obvineného alebo poškodeného proti rozhodnutiu prokurátora v prípravnom konaní, pokiaľ tento postúpil vec na rozhodnutie inému príslušnému orgánu, zastavil alebo podmienečne zastavil trestné stíhanie. Tieto prípady sú však už svojim charakterom také, že buď sa tak stalo aj so súhlasom poškodeného (podmienečné zastavenie trestného stíhania) alebo ich možno reparovať v mimoriadnom konaní o zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako je to uvedené v § 364 a nasl..

K § 369Určuje rozhodnutia, ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť a zakotvuje, že podanie dovolania nemá odkladný účinok, pokiaľ sa týka právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Napríklad aj preto, aby sa toto konanie nezneužívalo na dosiahnutie odkladu výkonu trestu.

K § 370 a § 371Určuje osoby, ktoré môžu dovolanie podať, rozsah napadnuteľných výrokov a postup v prípade, ak sa napadnuté rozhodnutie týka viacerých osôb, ako aj lehoty a miesto podania dovolania. Rozlišuje medzi rozsahom tohto práva u ministra spravodlivosti, generálneho prokurátora a obvineného. Kým ministrovi, ktorý nie je stranou v trestnom konaní, pripúšťa možnosť podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu prvostupňového aj odvolacieho súdu, generálny prokurátor a obvinený (a ďalšie osoby uvedené v § 370 ods. 5) môžu podať dovolanie len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, keďže podmienkou takéhoto ich postupu je (predtým) podanie riadneho opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podanie dovolania u ministra je však viazané na podnet, ktorý spravidla bude od strán konania (napr. formou sťažnosti alebo žiadosti), ale pripúšťa sa aj iný podnet (napr. signalizácia alebo oznámenie o nelegálnej dohode medzi obhajcom a prokurátorom a podobne).

Predpokladá sa, že minister spravodlivosti bude vstupovať touto mimoriadnou formou opravného prostriedku do konania zásadne vtedy, ak to bude vyžadovať spoločenský záujem na ochrane zákonnosti a spravodlivosti.

Dlhšia lehota (šesť mesiacov) od právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa umožňuje ministrovi vzhľadom na to, že nie je účastníkom riadneho konania, preto sa mu rozhodnutia spravidla nedoručujú.

Právo podať dovolanie sa nepriznáva poškodenému, lebo náhradu škody alebo inú satisfakciu môže rýchlejšie dosiahnuť v občianskom súdnom konaní, než mimoriadnym opravným konaním v konaní trestnom, ktoré by sa tým aj neprimerane predĺžilo, čo by znížilo naplnenie účelu trestného konania v zmysle § 1 ods. 1.

K § 372Taxatívne vypočítavá dôvody pre ktoré možno podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu. Ide v podstate o porušenie procesných alebo hmotnoprávnych ustanovení zákona o konaní a o kvalifikácii skutku s tým, že prípadné pochybenia pri zisťovaní skutku sú napraviteľné obnovou konania. So zreteľom na argumenty uvedené pri § 370 a § 371 rozširuje sa právo ministra spravodlivosti o dôvod na podanie dovolania aj na prípad, keď napadnutým rozhodnutím bolo porušené hmotnoprávne ustanovenie zákona, lebo ako „neúčastník konania“ nemohol na rozdiel od obvineného a prokurátora prípadné pochybenie súdu v tomto smere namietať v riadnom konaní. Zvýrazňuje sa, že správnosť a úplnosť zisteného skutku nemožno namietať v tomto konaní, resp. skúmať jeho správnosť a úplnosť, keďže táto aktivita je doménou súdu prvého, ev. druhostupňového (odvolacieho) súdu.

K § 373 až § 375Vzhľadom na právnu náročnosť podania a konania o dovolaní, vrátane toho, že oprávnenou osobou je len taká, ktorá využila svoje právo a podala pred tým riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, je obvinenému uložená povinnosť mať v konaní obhajcu. V podaní sa musí konkretizovať o ktorý zákonný dôvod sa dovolanie opiera, za akých skutočností vychádza a pripúšťa sa možnosť argumentovať aj novými skutočnosťami a ponúknuť o nich nové dôkazy.

K § 376Upravuje možnosti späťvzatia dovolania a rozhodovanie o späťvzatí dovolania.

K § 377 a § 378Dáva smernicu súdu prvého stupňa na postup pri dodržaní dovolania a uzákoňuje, že o dovolaní rozhoduje Najvyšší súd.

K § 379 až § 381Upravuje postup na dovolacom súde už so zreteľom na to, že sa zavádza dvojfázové konanie. Ak podanie nie je perfektné, dovolateľ sa vyzve aby nedostatky odstránil. Ak na rozhodnutie treba najskôr nejakú okolnosť objasniť vykoná sa potrebné vyšetrenie, pre ktoré platia ustanovenia Trestného poriadku o dokazovaní. Upravujú sa otázky konania a rozhodovania v prípadoch ak sú dané dôvody väzby resp., ak sa na obvinenom vykonáva trest odňatia slobody, alebo iný nepodmienečný trest.

K § 382 až § 384Upravuje formu a spôsob konania vo veci. Ak nie sú splnené procesné podmienky, alebo dané dôvody dovolania dovolací súd dovolanie bez preskúmania veci odmietne. Inak určí termín verejného zasadnutia potom ako podanie (dovolanie) prijme.

K § 385 a § 386Upravuje rozsah prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu a neviazanosť tohoto súdu dovolacími dôvodmi uvedenými v dovolaní. Je však vždy viazaný zákonnými dôvodmi dovolania, uvedenými v § 372, aj pravidlom, že dovolanie podané v prospech obvineného nemôže byť použité proti obvinenému.

K § 387 až § 390Tieto ustanovenia zakladajú povinnosť dovolacieho súdu vysloviť rozsudkom zistený dovolací dôvod a konkretizovať vo výroku porušenie ktorých ustanovení zákona tento výrok odôvodňuje; uvádzajú sa ďalšie náležitosti výroku rozhodnutia, ako aj postup po zrušení napadnutého rozhodnutia, alebo len niektorého jeho výroku. Zakladajú tiež právo dovolacieho súdu – z dôležitých dôvodov prikázať prípad na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu toho istého druhu a stupňa, ako aj možnosť vrátiť vec do štádia prípravného konania, ale len ak o vrátenie veci požiadal generálny prokurátor. Takto sa však nepostupuje ak sú dané skutočnosti uvedené v § 390 ods. 2.

K § 391 a § 392Rieši sa situácia, keď upovedomenie o verejnom zasadnutí nemožno doručiť osobe, ktorá rozhodnutím o dovolaní môže byť priamo dotknutá, zakladá sa záväznosť rozhodnutia dovolacieho súdu a zvýrazňuje sa neprípustnosť zhoršenia postavenia obvineného, ak sa konalo o dovolaní ktoré bolo podané v jeho prospech.

K § 393V prípade keď neboli preukázané dôvody dovolania, dovolací súd dovolanie zamietne. Tým sa zvýrazňuje, na rozdiel od odmietnutia dovolania z procesných dôvodov, že odovolací súd nezistil po preskúmaní veci opodstatnenosť podaného dovolania. Rozhodnutie dovolacieho súdu nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

Obnova konaniaÚprava ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku vychádza zo súčasnej právnej úpravy. K zmenám však došlo tam, kde ich vyžiadala nová úprava dotknutých ustanovení Trestného poriadku. Dotknuté osoby, ale aj verejnosť často namieta skutočnosť, že o návrhu na obnovu konania konajú tí istí sudcovia, ktorý rozhodli v základnom konaní, čo pri neúspešnosti návrhu sa prirodzene považuje za dôvod nepovolenia nového konania vo veci (aby sa nezistila nesprávnosť postupu a rozhodnutia v základnej veci).

K § 394Ustanovenie absorbuje aj novú úpravu prípravného konania, zavedenie nového inštitútu – konanie o dohode o vine a treste, ktoré končí rozsudkom, resp. konanie o uzavretí zmieru medzi páchateľom, obvineným a poškodeným a zastavení trestného stíhania. Vychádza tiež z toho, že takéto konanie vyústi v rozhodnutie prokurátora alebo súdu o schválení zmieru, ktorý bude mať dva výroky: schválenie zmieru medzi páchateľom – obvineným a poškodeným a výrok o zastavení trestného stíhania z vyššie uvedeného dôvodu.

Pre potreby konania návrhu na obnovu ide teda aj v tomto prípade o uznesenie o zastavení trestného stíhania.

K § 395 Návrh na obnovu konania môže byť podaný aj vo veci v ktorej súd upustil od potrestania alebo upustil od potrestania súhrnného alebo ďalšieho trestu. Prax považuje rozsudok aj s takýmto výrokom o treste, za odsudzujúci rozsudok. Súčasný Trestný poriadok naznačenú otázku neupravuje a pomáha si analógiou. Aby sa v budúcnosti predišlo možným nedorozumeniam a event. pochybeniam, v tomto ustanovení sa výslovne zakotvilo, že návrh na obnovu konania možno podať aj proti výroku o upustení od potrestania, alebo o upustení od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu.

Ustanovenia reagujú aj na nový inštitút konanie o dohode o vine a treste. Keďže v týchto prípadoch prokurátor nepodáva na súd obžalobu, ale návrh na súdne schválenie dohody o vine a treste, bolo treba vytvoriť priestor na to, aby po event. zrušení rozhodnutia o zastavení alebo podmienečnom zastavení trestného stíhania mohol prokurátor nielen prípadne podať obžalobu, ale event. znovu konať o dohode o vine a treste.

K § 396

Úprava taxatívne uvádza okolnosti, ktoré vylučujú možnosť obnovy konania.

K § 397Upravuje okruh osôb oprávnených na podanie návrhu na obnovu konania v prospech alebo neprospech odsúdeného, resp. obvineného. Preberá sa úprava z platného Trestného poriadku, doplnená o postup v prípade, ak návrh na obnovu konania bol vzatý späť. Tieto ustanovenia predstavujú oproti súčasnému stavu upresnenie znenia zákona v cieľom nielen zabezpečiť jednotný postup, ale aj čo možno najviac vylúčiť pochybenia v týchto otázkach.

K § 398V zmysle konštatovaní uvedených v úvodnej časti dôvodovej správy o obnove konania zákon ustanovuje, aby síce o takomto návrh rozhodoval ten súd, ktorý konal v prvom stupni ale pred iným senátom resp. samosudcom. Predkladaný návrh má na zreteli jednak všeobecnú príslušnosť súdov a z toho prameniacich najmä ekonomických nárokov na účastníkov konania, ako aj to že spis sa eviduje resp. archivuje na tomto súde. V záujme odstránenia alebo aspoň oslabenia námietok o zaujatosti však v budúcnosti bude o návrhu rozhodovať iný senát (samosudca) než ktorý rozhodoval v základnom konaní.

K § 399Upravuje možnosť a podmienky vykonať šetrenie, ak treba niektorú okolnosť objasniť, aj možnosti zaistenia, väzby a odloženia nástupu alebo výkonu už právoplatne uloženého trestu.

K § 400Zavádzajú sa dve formy výrokov (odmietnutie a zamietnutie) o návrhu na obnovu konania, ktoré sa nepovolí. V prípadoch uvedených v odseku 1 tohoto ustanovenia ide o odmietnutie s procesných dôvodov, kedy súd návrh čo do vecnej správnosti ani nemôže preskúmať. V odseku 2 sa návrh na obnovu zamieta po preskúmaní veci, t.j. zamieta sa pre nesplnenie podmienok na povolenie obnovy v zmysle § 395.

K § 401Upravuje obsah výroku rozhodnutia súdu po povolení obnovy konania a možnosť vrátenie veci prokurátorovi do prípravného konania.

K § 402Je vyjadrená zásada beneficio cohaesionis.

K § 403 Upravuje sa spôsob rozhodovania súdu o návrhu na povolenie obnovy. Odsek 3 ustanovuje, že proti akémukoľvek uzneseniu (teda ak sa návrh odmieta bez vecného preskúmania alebo zamieta po preskúmaní a zistení nesplnenia podmienok obnovy) je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

K § 404 až § 406Ustanovenia sú prevzaté z toho času účinného Trestného poriadku, upravujú postup súdu po povolení obnovy konania.

śtvrtá časť - vykonávacie konaniE

K § 407V tomto ustanovení sa zdôrazňuje zásada, že výkon trestov a ochranných opatrení zabezpečuje súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, resp. tak rozhodne predseda senátu súdu, ktorý vo veci rozhodol prvom stupni. Výkon iných rozhodnutí zabezpečuje ten orgán, ktorý rozhodnutie vydal.

K § 408 a § 409Ide o ustanovenia, ktoré podrobne upravujú podmienky nariadenia výkonu trestu odňatia slobody. Návrh vychádza zo zásady, aby prednostne bol nariadený výkon trestu odňatia slobody osobám, ktoré sú v čase rozhodovania súdu vo väzbe, ktorým súd uloží trest odňatia slobody prevyšujúci dva roky, alebo u ktorých je obava, že by mohli pred výkonom trestu ujsť, alebo sa skrývať. V tomto ostatnom prípade ide o obdobu dôvodov tzv. útekovej väzby. Účelom tohto ustanovenia je obmedziť počet odsúdených, ktorí do výkonu trestu napriek výzve súdu odmietajú nastúpiť a výkonu trestu sa vyhýbajú. Výnimkou však zostávajú prípady, ak súd ex lege povolí odklad výkonu trestu odsúdenej tehotnej žene, alebo matke, ktorá sa stará o dieťa mladšie ako jeden rok.

V prípade, že niet obavy o tom, že odsúdený ujde, alebo sa bude skrývať, môže predseda senátu poskytnúť odsúdenému na nástup do výkonu trestu primeranú lehotu; toto je však vylúčené u kvalifikovanej skupiny odsúdených. Táto primeraná lehota má odsúdenému slúžiť na zabezpečenie a obstaranie jeho rodinných a existenčných záležitostí.

K § 410 až § 414S prihliadnutím na závažný zásah do osobnej slobody občanov, ktorý vyplýva z podstaty trestu odňatia slobody, je potrebné v zákonom ustanovených prípadoch umožniť odklad, prerušenie resp. upustenie od výkonu trestu odňatia slobody. Ide o vžité inštitúty trestného konania, ktoré sú významným prejavom jeho humanity. Úprava zmien spôsobu výkonu trestu je nevyhnutná, aby bolo možné zabezpečiť zákonný výkon trestu aj vtedy, ak nastanú skutočnosti, ktoré odôvodňujú zmenu spôsobu nariadeného výkonu trestu.

K § 415Do uloženého trestu odňatia slobody sa započíta každé obmedzenie osobnej slobody, ktoré súvisí s trestnou vecou, v ktorej bol odsúdenému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Inak by išlo o porušenie zásady "nie dvakrát o tom istom". Na druhej strane nemožno do doby výkonu trestu započítať čas, po ktorý sa odsúdený z vlastnej viny vyhýbal výkonu trestu, resp. zneužíval dobrodenia, ktoré mu boli stanovené súdom.

K § 416 až 418Inštitút podmienečného prepustenia z výkonu trestu pôsobí veľmi stimulujúco – dáva odsúdenému nádej na skrátenie trestu, ak sa bude riadne správať. Je namieste, aby sa o tejto otázke rozhodovalo rýchlo, teda čo najbližšie k miestu výkonu trestu a bez zbytočného odkladu. Navrhovaná úprava využíva vžitý a osvedčený spôsob, aby súdy o podmienečnom prepustení rozhodovali priamo v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody. Navrhuje sa zjednodušenie konania v prípadoch, ak podmienečné prepustenie odsúdeného navrhne riaditeľ ústavu na výkon trestu a prokurátor s takýmto návrhom súhlasí. Rovnakému účelu slúži aj inštitút rozhodovania o osvedčení sa podmienečne prepusteného predsedom senátu so súhlasom prokurátora. Pri sledovaní sa správania odsúdeného po prepustení z výkonu trestu bude možno využiť aj súčinnosť probačných a mediačných úradníkov.

K § 419 až § 422Právna úprava výkonu podmienečného trestu odňatia slobody s dohľadom veľmi výrazne posilňuje kontrolu nad správaním sa podmienečne odsúdeného, nad ktorým sa určuje vlastne probačný dohľad. Kontrolu nad správaním sa odsúdených budú môcť vykonávať predovšetkým probační a mediační úradníci. Návrh zavádza pružnú právnu úpravu aj pri rozhodovaní o osvedčení, resp. neosvedčení sa podmienečne odsúdeného. Kým pri vyslovení neosvedčenia sa v záujme ochrany práv odsúdeného zachováva zásada rozhodovania na verejnom zasadnutí, teda aj za prítomnosti odsúdeného, o osvedčení môže rozhodnúť so súhlasom prokurátora aj predseda senátu.

K § 423Trest povinnej práce je novým druhom trestu. Ide o obdobu trestu v iných právnych systémoch nazývanú "verejnoprospešnými prácami". S prihliadnutím na potrebný rozsah úpravy výkonu tohto trestu, navrhuje sa jeho podrobný spôsob výkonu upraviť v samostatnom zákone.

K § 424 až § 428Doterajšia právna úprava výkonu trestu prepadnutia majetku sa plne osvedčila, a preto sa odporúča aj jej prevzatie do návrhu nového Trestného poriadku. Táto úprava je natoľko podrobná, že hoci upravuje veľmi závažný zásah do majetkových práv, zároveň obsahuje garancie, aby boli chránené práva tretích osôb, ktoré sa trestného činu nedopustili a o ktorých výživu je odsúdený povinný sa starať a zároveň návrh obsahuje aj humanizačné prvky voči samotnému odsúdenému. Na druhej strane inštitútom zaistenia majetku dostatočne ochraňuje aj záujem spoločnosti na odčerpaní nelegálne trestným činom získaného majetku.

K § 429Návrh upravuje aj výkon trestu prepadnutia veci v súlade s novelou Trestného poriadku č. 457/2003 Z.z.. Ustanovuje sa postup súdu a tiež možnosť zaistiť vec, ktorá má byť prepadnutá za splnenia podmienok uvedených v tomto ustanovení.

K § 430 až § 434Výkon peňažného trestu sa uplatňuje osvedčeným postupom. Súd môže povoliť splácanie peňažného trestu do jedného roka, pri peňažnom treste nad 500.000 Sk do dvoch rokov. Ak trest nebol zaplatený riadne a včas, nariadi sa u právnickej osoby vymáhanie nariadením výkonu rozhodnutia. U fyzickej osoby súd predtým ako nariadi premenu peňažného trestu na náhradný trest odňatia slobody preskúma, či neprichádza do úvahy upustenie od výkonu peňažného trestu, ak sa odsúdený stal dlhodobo neschopným zaplatiť trest v dôsledku okolností nezávislých na jeho vôli.

K § 435Právna úprava výkonu trestu zákazu pobytu sa v našom právnom poriadku osvedčila a preto sa navrhuje jej prevzatie v plnom znení. Výkon trestu zákazu pobytu spočíva najmä v upovedomení dotknutých štátnych orgánov, ako aj zamestnávateľa o uložení tohto trestu.

K § 436Domáce väzenie je novým druhom trestu. Má slúžiť ako alternatíva k trestu odňatia slobody, pričom sa pri jej výkone majú využiť aj technické prostriedky. Návrh sa opiera aj o osvedčené podmienky výkonu tohto druhu zo zahraničia. Hoci spočiatku bude kontrola zabezpečená len dostupnými technickými prostriedkami (napríklad telefónom), v budúcnosti sa predpokladá aj využitie iných prostriedkov (tzv. náramky signalizujúce pohyb odsúdeného). Kontrolou správania sa odsúdeného sa aj v tomto prípade navrhuje poveriť okrem orgánu spravujúceho technické prostriedky kontroly aj probačných a mediačných úradníkov.

K § 437 až § 439Zákon upravuje postup spočívajúci v súčinnosti súdu so štátnymi orgánmi, resp. inými osobami (zamestnávateľ, profesijná komora), ktoré sa podieľajú na výkone trestu zákazu činnosti. Zasielanie odpisov rozhodnutí súdov o treste zákazu činnosti týmto osobám je nevyhnutnou podmienkou tejto užšej spolupráce.

Tiež sa upravuje započítanie doby do výkonu trestu zákazu činnosti, po ktorú bolo odsúdenému pred právoplatnosťou rozsudku odňaté oprávnenie na činnosť, ktorá je predmetom zákazu, ako aj postup súdu pri porušovaní výkonu tohto trestu odsúdením.

K § 440 V doterajšej právnej úprave chýbali ustanovenia upravujúce výkon trestu straty čestných titulov a vyznamenaní. Návrh preto odstraňuje tento nedostatok a ustanovuje postup súdu pri výkone tohto trestu, ktorý spočíva v oznámení uloženia trestu príslušnému orgánu.

K § 441 Obdobne, ako pri treste straty čestných titulov a vyznamenaní, aj pri treste straty vojenskej alebo inej obdobnej hodnosti sa zavádza úprava výkonu tohto trestu do Trestného poriadku a zabezpečuje, aby sa tieto tresty mohli skutočne vykonať, keďže bez oznámenia príslušnému orgánu, že takýto trest bol uložený, by vykonanie tohto trestu bolo nerealizovateľné.

K § 442 až 445V § 442 až § 445 sa upravuje výkon trestu vyhostenia v súlade s úpravou tohto trestu v návrhu Trestného zákona. Za základ právnej úpravy sa v tomto prípade zobrala vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 135/1994 Z.z. o vyhosťovaní osôb, ktorým bol súdom uložený trest vyhostenia.

V § 442 sa upravujú úkony súdu po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým bol uložený trest vyhostenia. Rozlišuje sa, komu sa doručuje právoplatný rozsudok podľa toho, či sa trest vyhostenia ukladá popri nepodmienečnom treste odňatia slobody alebo nie. Zároveň sa umožňuje súdu, aby odsúdeného vzal do väzby, ak je obava, že bude odsúdený mariť výkon trestu vyhostenia.

V § 443 sa upravujú úkony štátnych orgánov po nariadení trestu vyhostenia, pričom ich postup je upravený tak, aby trest vyhostenia bol vykonaný kontinuálne po skončení výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody.

V § 444 sa rieši situácia, keď sa odsúdený v čase nariadenia výkonu trestu vyhostenia už nenachádza na území Slovenskej republiky. V tomto prípade súd okrem zaslania nariadenia výkonu tohto trestu Policajnému zboru ďalšie úkony nevykonáva, keďže odsúdený sa už nenachádza na území Slovenskej republiky.

V § 445 sa upravuje otázka písomného zaznamenania samotného vykonania trestu vyhostenia. Zároveň sa upravuje otázka úhrady výdavkov spojených s výkonom tohto trestu.

K § 446 až § 449V týchto ustanoveniach sa upravuje výkon ochranného liečenia, resp. zmeny spôsobu výkonu ochranného liečenia, ako aj upustenie od výkonu ochranného liečenia a prepustenie z výkonu ochranného liečenia. Doterajšia právna úprava sa plne osvedčila, a preto sa navrhuje jej prevzatie bez významnejších zmien.

K § 450 až § 454Ochranná výchova je jedným z ochranných opatrení, pričom je možné ho uložiť iba mladistvému. Výslovne sa upravuje povinnosť súdu nariadiť výkon ochrannej výchovy. Zároveň sa upravuje možnosť upustenia od výkonu tohto ochranného opatrenia, možnosť podmienečného umiestnenia mladistvého mimo výchovného zariadenia, ale aj spôsob rozhodovania o prepustení z ochrannej výchovy, ako aj možnosť jej predĺženia. Súd, v ktorého obvode sa vykonáva ochranná výchova, pritom najmenej jedenkrát ročne na preskúma, či dôvody ochrannej výchovy trvajú.

K § 455 až § 461Výkon ochranného dohľadu bol doteraz upravený v samostatnom zákone. Po zaradení do Trestného zákona sa v procesných ustanoveniach precizujú podmienky jeho výkonu.

V § 455 sa upravuje spôsob nariadenia výkonu tohto ochranného opatrenia, ako aj postup súdu, ak odloží alebo preruší výkon trestu odňatia slobody. Osobami zabezpečujúcimi sledovanie podmienok výkonu tohto trestu sú probační a mediační úradníci.

Zároveň sa upravujú obdobné inštitúty ako pri niektorých iných druhoch sankcií – prerušenie, upustenie, prepustenie, ako aj zánik ochranného dohľadu.

K § 462Pri výkone zhabania veci, ktoré je ochranný opatrením, sa postupuje rovnako, ako pri výkone trestu prepadnutia veci. Výkon samotný zabezpečuje príslušný orgán štátnej správy, ktorý spravuje majetok štátu, keďže zhabaná vec sa stáva vlastníctvom štátu.

K § 463 a 464Detencia je novým druhom ochranného opatrenia, ktoré má zabezpečiť ochranu spoločnosti, keď túto nemožno dosiahnuť ani výkonom trestu, ani výkonom ochranného liečenia. Návrh stanovuje nielen spôsob rozhodovania súdu, ale aj záruku, aby v detenčných ústavoch nemohli byť bez dôvodu držané osoby. Preto je potrebné najmenej raz ročne posúdiť, či dôvody detencie trvajú. Ak by dôvody detencie pominuli, a súd už od výkonu zvyšku trestu odňatia slobody upustil, nie je potrebné o tejto otázke znovu rozhodovať, ak nebezpečenstvo ktoré od odsúdeného pre spoločnosť hrozí, sa výkonom detencie dosiahlo.

K § 465Prokurátor, v obvode ktorého sa vykonáva ochranné liečenie, ochranná výchova, ochranný dohľad alebo detencia, dozerá podľa osobitného zákona na ich výkon. Je to dané tým, že pri výkone uvedených ochranných opatrení dochádza k závažnému zásahu do osobnej slobody odsúdených, obdobne, ako je to pri výkone väzby alebo trestu odňatia slobody. Preto je nevyhnutné, aby nad výkonom uvedených ochranných opatrení bol vykonávaný systematický a sústavný dozor na to kvalifikovaným orgánom štátu.

K § 466 až § 469Tieto ustanovenia upravujú otázku postupu po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo upustené od potrestania (§ 466) a postupu pri vymáhaní poriadkovej pokuty a trov trestného konania (§ 468 a 469). Ustanovenie § 467 upravuje odkaz na osobitný zákon, ktorý upravuje výkon väzby (v súčasnosti zákon č. 156/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov).

K § 470 až § 472Nová koncepcia Trestného poriadku si nevyžiada zmenu úpravy zahladenia odsúdenia a v podstate sa preberá platná právna úprava. V § 470 sa upravujú oprávnené osoby na podanie návrhu. V § 471 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodovanie o návrhu a v § 472 postup súdu po právoplatnosti rozhodnutia o zahladení odsúdenia.Udelenie milosti a použitie amnestieK § 473 až 477V piatej hlave sa upravuje postup príslušných štátnych orgánov v súvislosti s právom prezidenta SR udeľovať amnestiu a milosť. Výslovne sa ustanovuje, že podklady pre udelenie milosti zabezpečuje minister spravodlivosti. Rozhodnutie o tom, do akej miery je osoba zúčastnená vyhlásenej amnestie, uskutočňuje súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; ak je však osoba vo výkone trestu odňatia slobody, rozhodnutie robí súd, v obvode ktorého sa trest vykonáva.

Zákon tiež upravuje postup v prípadoch podmienečného udelenia milosti a tiež, ak sa v prípadoch uloženia súhrnného alebo úhrnného trestu na niektorý z trestných činov vzťahuje amnestia.

Piata časť - Právny styk s cudzinouNový Trestný poriadok chápe oblasť právneho styku s cudzinou v oblasti trestného konania ako organickú súčasť Trestného poriadku. Vychádzajúc z tejto premisy sa zaraďuje oblasť právneho styku s cudzinou do systému Trestného poriadku ako samostatná časť.

Právny styk s cudzinou obsahuje jednak právnu pomoc v tradičnom (užšom) slova zmysle (Piata hlava) a jednak jej nadstavbu, teda inštitúty právnej pomoci v širšom slova zmysle: extradíciu (Druhá hlava), uznávanie a výkon cudzích trestných rozsudkov (Tretia hlava) a prevzatie a odovzdanie trestnej veci (Štvrtá hlava).

Filozofia úpravy právneho styku s cudzinou vychádza z troch základných princípov. Prvým je subsidiarita právnej úpravy obsiahnutej v tejto časti vo vzťahu k medzinárodným zmluvným záväzkom (§ 479). Druhým je poskytovanie právnej pomoci na základe vzájomnosti (§ 480). Tretím je použiteľnosť ustanovení tejto časti aj na žiadosti medzinárodných trestných súdov (§ 481).

Úprava obsiahnutá v tejto časti je právnym základom, ktorý je použiteľný predovšetkým vo vzťahu k štátom, s ktorými nie je Slovenská republika viazaná medzinárodnou zmluvou. Zároveň však, i pri prednosti a priamej použiteľnosti medzinárodných zmlúv, slúži na vykonávanie takýchto medzinárodných zmlúv v rozsahu, v ktorom zákonná úprava nie je v rozpore v ustanoveniami medzinárodnej zmluvy. Význam tejto úpravy vo vzťahu k medzinárodným zmluvám je predovšetkým u tých zmlúv, ktoré upravujú len rámcovú povinnosť spolupracovať, avšak neobsahujú podrobnú úpravu vykonávania jednotlivých inštitútov.

Pri tvorbe právnej úpravy sa vychádzalo jednak z existujúcej právnej úpravy v 23. hlave zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení mnohých noviel, ktoré boli prijaté najmä po roku 1989, a zo skúseností z používania tejto úpravy. Úprava sa inšpiruje tiež praktickými skúsenosťami z vykonávania predovšetkým dohovorov Rady Európy v trestnoprávnej oblasti, ktorými je Slovenská republika zmluvnou stranou od roku 1992:

- Európsky dohovor o vydávaní (1957)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1975

- Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1978)

- Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1959)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1978)

- Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania (1972)

- Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu (1977)

- Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (1983).

Taktiež využíva skúsenosti z komplexných právnych úprav tejto problematiky inými štátmi (najmä Rakúska a Maďarska) a nakoniec anticipuje záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika nedávno ratifikovala alebo ktorých ratifikácia sa v dohľadnej dobe predpokladá (napr. Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu z roku 2000, Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zabavení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti z roku 1990, Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii z r.1998, Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001), ako aj tých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republiku bude ratifikovať, ak bude prijatá za člena Európskej únie, najmä: Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996, Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995, Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 alebo Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991.

Úprava právneho styku v Trestnom poriadku nereaguje na špecifické formy právneho styku v trestných veciach vo vzťahu k štátom Európskej únie na základe tzv. Rámcových rozhodnutí Rady, u ktorých sa vzhľadom na ich špecifická očakáva osobitná zákonná úprava, ktorá bude mať charakter lex specialis k všeobecnej úprave právneho styku obsiahnutej v 6. časti Trestného poriadku.

Prvá hlavaPrvá hlava obsahuje definície pojmov, ktoré sa rozsiahle používajú v celej časti, a ďalšie ustanovenia, ktoré sú všeobecne použiteľné vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti.

K § 478Ustanovenie definuje základné pojmy používané v tejto časti.

k písmenu a/ - toto ustanovenie je skôr legislatívnou skratkou, než definíciou. Jej podstatou je, že prednosť podľa § 479 budú mať len zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nie je pritom podstatné, či ide o zmluvy podľa článku 154c Ústavy, článku 7 ods. 5 Ústavy alebo iné medzinárodné zmluvy, ktoré boli platne prijaté Slovenskou republikou. Medzinárodné zmluvy, ktoré sú v kontexte právneho styku s cudzinou relevantné, budú mať vzhľadom na predmet a obsah ich úpravy spravidla charakter tzv. prioritných prezidentských medzinárodných zmlúv a budú vyžadovať súhlas Národnej rady SR pred ich ratifikáciou (čl. 7 ods. 4 Ústavy).

k písmenu b/ - definícia medzinárodného súdu nadväzuje na súčasného ustanovenie § 374 Trestného poriadku. V súčasnosti do úvahy prichádzajú dva medzinárodné trestné súdy zriadené rozhodnutiami OSN, a to medzinárodný tribunál pre Rwandu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 955 (1994) o zriadení medzinárodného tribunálu pre Rwandu) a pre bývalú Juhosláviu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 827(1993) o zriadení medzinárodného tribunálu na stíhanie osôb zodpovedných za vážne porušovanie humanitárneho práva na území bývalej Juhoslávie v znení rezolúcie 1166(1988)). Najdôležitejším je však Medzinárodný trestný súd (ICC) vytvorený Rímskym štatútom zo 17. júla 1998, ktorý Slovenská republika podpísala 23.8.1998. Vzhľadom na skutočnosť, že Rímsky štatút je medzinárodnou zmluvou podľa § 479, použijú sa ustanovenia tejto časti vo vzťahu k ICC len v rozsahu, v ktorom Rímsky štatút neupravuje inak.

k písmenu c/ - právomoc orgánu iného štátu sa zakladá buď na právnom poriadku daného štátu alebo na medzinárodnej zmluve, predovšetkým na vyhláseniach daného štátu k takejto medzinárodnej zmluve, pritom sa nejedná len o oprávnenie podávať či prijímať žiadosti podľa tejto časti, ale aj právomoc konať a rozhodovať o týchto žiadostiach; účelom je súčasne určiť pravidlo na posudzovanie, či orgán cudzieho štátu, ktorý podal žiadosť, bol na podanie takejto žiadosti príslušný,

k písmenu d/ - je zrkadlovým obrazom písmena c/, ide o orgány Slovenskej republiky činné v trestnom konaní; ich vecná a miestna príslušnosť sa odvíja od ustanovení tohto zákona upravujúcich trestné konanie, ak v tejto časti nie je ich vecná a miestna príslušnosť upravená inak,

k písmeno e/ a f/ - ide opäť skôr o legislatívne skratky, než definície, ktoré vysvetľujú pojmy dožiadaného a dožadujúceho štátu či orgánu používané ďalej v texte,

k písmenu g/ - ochranné opatrenie spojené s obmedzením osobnej slobody sa pri inštitútoch upravených v tejto časti posudzuje rovnako ako trest odňatia slobody.

K § 479Toto ustanovenie preberá princíp subsidiarity zákonnej úpravy voči úprave v medzinárodných zmluvách, ktorý charakterizoval úpravu právneho styku s cudzinou aj v minulosti (pozri aj komentár k § 478 písm. a/). Toto ustanovenie však plní súčasne aj iný účel. Ustanovuje, že medzinárodná zmluva je priamo použiteľná, t.j. nevyžaduje pre svoje použitie transformáciu do vnútroštátneho právneho poriadku. Určuje teda aj základný princíp priamej použiteľnosti (vykonateľnosti) medzinárodnej zmluvy.

Medzinárodná zmluva môže mať ustanovenia, ktoré umožňujú ich priame použitie, ale môže mať aj ustanovenia, ktoré vyžadujú podporu vo vnútroštátnom práve (t.j. vykonávacie ustanovenia). Ustanovenia 6. časti tvoria súčasne vykonávacie ustanovenia pre medzinárodné zmluvy, avšak len v rozsahu, v ktorom tieto ustanovenia neodporujú použitej medzinárodnej zmluve.

K § 480Toto ustanovenie je vyjadrením základného princípu vzájomnosti (reciprocity) uplatňovaného vo všetkých oblastiach medzinárodného práva a spolupráce a premietnutím tohto princípu do oblasti právneho styku s cudzinou.

Viazanosť dvoch a viacerých štátov medzinárodnou zmluvou znamená existenciu vzájomnosti medzi týmito štátmi v oblasti, ktorá je predmetom úpravy tejto zmluvy. V takej situácii sú podmienky spolupráce upravené v predmetnej zmluve. Právny styk s cudzinou sa však historicky rozvíja aj na princípe vzájomnosti a takto bol aj doteraz upravený v Trestnom poriadku. Toto ustanovenie preto určuje podmienky, za ktorých môžu slovenské orgány vybaviť žiadosť cudzieho štátu , ak medzinárodná zmluva neexistuje. V takomto prípade je o žiadosti cudzieho štátu možné konať, len ak tento štát zaručí vzájomnosť - t.j. že by konal o porovnateľnej žiadosti slovenských orgánov (odsek 1). Filozofia úpravy právneho styku je však založená na dvoch „stupňoch“ vzájomnosti : väčšina úkonov vyžaduje len faktickú vzájomnosť, niektoré však vyžadujú existenciu zmluvy. U týchto je to v texte ustanovení výslovne uvedené (napr. Tretia hlava - uznanie cudzieho rozhodnutia a s tým súvisiace inštitúty, § 504 – zjednodušené vydávacie konanie, § 552 - zaistenie majetku) a o žiadosti cudzieho orgánu by sa nemohlo pri absencii zmluvy konať, ani ak by zaručil faktickú vzájomnosť.

Znenie odseku 2 reaguje na potreby praxe a upravuje možnosť zaručenia vzájomnosti dožiadanému štátu, ak by tento bez toho nemohol vybaviť žiadosť slovenských orgánov. Podobne ako pri odseku 1, ani tu nie je možné záruku dať, ak by išlo o úkon, ktorý podľa zákona vyžaduje existenciu medzinárodnej zmluvy.

K § 481Toto ustanovenie reaguje na medzinárodný vývoj v oblasti tvorby osobitných medzinárodných trestných súdov. Poskytovanie právnej pomoci medzinárodným súdom sa vymyká z tradičného rámca právneho styku s cudzinou, pretože ide o vzťah vertikálnej spolupráce , na rozdiel o horizontálnej spolupráce medzi štátmi. Na rozdiel od spolupráce s inými štátmi, ktorý sa zakladá na všeobecnom princípe medzinárodnej slušnosti („commity”) a poskytuje sa aj pri absencii medzinárodnoprávneho záväzku, povinnosť poskytovať spoluprácu medzinárodnému súdu vyplýva vždy len z medzinárodného záväzku a má výrazne jednostranný charakter (štát poskytuje súčinnosť súdu, avšak medzinárodný súd súčinnosť neposkytuje).

Odsek 2 má interpretačný charakter. V kontexte činnosti medzinárodných súdov sa (vzhľadom na vyššie uvedený vertikálny charakter spolupráce) namiesto pojmu „extradícia” používa pojem “odovzdávanie” („surrender”) na povinnosť „vydávať” stíhané osoby jurisdikcii medzinárodného súdu. Z obsahového hľadiska ide o totožné inštitúty, líši sa iba vzťah medzi „vydávajúcim” a „vyžadujúcim”. Toto ustanovenie ujasňuje, že na konanie a rozhodovanie o „odovzdaní“ osoby medzinárodnému súdu na trestné konanie slovenskými orgánmi sa použije primerane postup uplatňovaný v extradičnom konaní.

Odsek 3 pripravuje možnosť pre výkon rozhodnutia medzinárodného súdu na území Slovenskej republiky. Primerané uplatnenie ustanovení tretej hlavy tejto časti znamená, že postup v tejto hlave upravený sa použije aj na konanie o výkone rozhodnutia medzinárodného súdu v rozsahu, v ktorom to nie je v rozpore s medzinárodnými zmluvami upravujúcim postavenie medzinárodných súdov a spôsobu výkonu ich rozhodnutí v inom štáte. Tieto medzinárodné zmluvy odkazujú pri výkone na právny poriadok vykonávajúceho štátu. Aj v prípade, že podľa medzinárodnej zmluvy by sa nevyžadovalo formálne uznanie rozsudku, nebude dobre možné nariadiť výkon rozsudku medzinárodného súdu bez prispôsobenia („premeny“) sankcie z tohto rozsudku na sankciu podľa slovenského trestného práva, minimálne pokiaľ ide o zaradenie do primeranej nápravnovýchovnej skupiny.

K § 482Toto ustanovenie upravuje všeobecný princíp používaný v medzinárodnej spolupráci. Ide vlastne o premietnutie princípu medzinárodného verejného poriadku (ordre public) do oblasti právneho styku s cudzinou. Okrem ochrany ústavy a právneho poriadku Slovenskej republiky (vlastný „verejný poriadok”) poskytuje ochranu aj ďalším významným chráneným záujmom. Toto rozšírenie je dané skutočnosťou, že pri vybavovaní žiadostí cudzieho štátu môže dôjsť k situácii, kedy vybavenie žiadosti by mohlo napr. ohroziť alebo znemožniť trestné stíhanie v Slovenskej republike, prípadne by išlo o poskytnutie skutočností, ktoré sú predmetom utajenia a pod. Tento princíp má nadradený charakter vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti. Pokiaľ však medzinárodná zmluva sama obsahuje premietnutie tohto princípu do svojich ustanovení (napr. jeho užším vymedzením), použije sa výhrada verejného poriadku v kontexte danej zmluvy len v rozsahu úpravy v tejto zmluve.

K § 483Odsek 1 reaguje na praktické problémy pri vykonávaní úkonov právneho styku s cudzinou, kedy poskytnutie informácií o činnosti slovenských orgánov môže ohroziť výsledok trestného konania v danej veci v dožadujúcom štáte. Z tohto dôvodu, keďže § 6 upravuje poskytovanie informácií len orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorým nie je ministerstvo spravodlivosti, bolo potrebné upraviť možnosť poskytovania informácií aj v prípadoch, v ktorých ministerstvo spravodlivosti koná podľa tejto časti.

V odsekoch 2 a 3 toto ustanovenie spája princíp ochrany poskytnutých informácií (princíp dôvernosti informácií) a princíp nepoužitia poskytnutých informácií na iné účely, než na ktoré boli poskytnuté (princíp špeciality).

Reaguje napríklad na čl. 50 ods. 3 Schengenskej vykonávacej dohody a anticipuje ratifikáciu tejto dohody Slovenskou republikou po jej vstupe do Európskej únie ako aj pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Predovšetkým však reaguje na súčasné tendencie v ochrane informácií a ich použitia, ktoré budú viesť k postupnému sprísňovaniu medzinárodných štandardov.

Taktiež berie do úvahy prax niektorých štátov, ktoré sú ochotné určité informácie poskytnúť len za podmienky, že im takáto ochrana bude poskytnutá. Preto je informáciám z cudziny poskytnutá širšia ochrana než v čl. 50 ods. 3 Schengenskej dohody, ktorá sa vzťahuje len na žiadosti o právnu pomoc stricto sensu. Ochrana sa týka tak informácií získaných z cudziny v súvislosti so žiadosťou zaslanou slovenskými orgánmi ako aj informácií získaných v súvislosti so žiadosťou cudzích orgánov prijatou orgánmi Slovenskej republiky.

Toto ustanovenie sa použije iba vo vzťahu k štátom, vo vzťahu ku ktorým takáto povinnosť vyplýva z medzinárodnej zmluvy alebo z výslovnej požiadavky ich orgánov. V iných prípadov nie je takéto obmedzenie použiteľnosti poskytnutých informácií potrebné.

K § 484 Ustanovenie zakotvuje princíp, že v súrnych prípadoch je možné prijať aj žiadosť zaslanú telefaxom, telefónom prípadne aj e-mailom, ak nie sú pochybnosti o autenticite takejto žiadosti. Ustanovenie reaguje predovšetkým na súčasné trendy a najmä anticipuje vývoj v tejto oblasti do budúcnosti

K § 485Ustanovenie formalizuje postavenie organizácie INTERPOL pri vykonávaní inštitútov právnej pomoci. Predovšetkým sa jeho prostredníctvom zasielajú súrne žiadosti o právnu pomoc (odsek 1), ale zároveň sa jeho prostredníctvom s cudzím orgánmi dojednávajú termíny a miesto prevzatia alebo odovzdania osoby. V podmienkach Slovenskej republiky ide o Národnú ústredňu Interpol pri Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky.

K § 486Ustanovenie komplexne upravuje otázky preberania a odovzdávania osôb a vecí v na súvislosti s inštitútmi právnej pomoci upravenými v 6. časti. Príslušnosť je daná útvarom Policajného zboru určeným ministrom vnútra. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti sa upravuje ich vecná a miestna príslušnosť flexibilným spôsobom (odsek 1), pričom sa inšpiruje doterajšou filozofiou úpravy tejto otázky v Trestnom poriadku. Tieto orgány osobu odovzdávanú do cudziny preberajú od útvarov ZVJS, osobu preberanú z cudziny odovzdávajú útvarom vždy najbližším útvarom ZVJS. Jedinou výnimkou je vydanie z cudziny (§ 495). Obmedzenie osobnej slobody počas preberania, odovzdania, ale najmä prevozu zabezpečujú policajné orgány donucovacími prostriedkami, ktoré im poskytuje predovšetkým druhá hlava zákona o Policajnom zbore (Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov).

K § 487Vzhľadom na to, že osoby sa podľa tejto časti odovzdávajú a preberajú so súhlasom a na základe dohody štátov, nie sú pochybnosti o totožnosti takejto osoby a o záujme o jej vstup na územie alebo o opustenie územia štátu. Nedostatok cestovného dokladu alebo víza nemôže byť prekážkou realizácie odovzdania. Ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou právnych poriadkov aj iných štátov ( napr. Rakúsko).

K § 488Nakoľko rozhodovanie súdu vo veciach právnej pomoci nie je rozhodovaním vo veci samej, rozhoduje vo väčšine prípadov sudca uznesením, ktoré podľa § 176 tohto zákona obsahuje odôvodnenie. Rozsudkom rozhoduje súd výnimočne (§ 519 ods. 3).

K § 489Ustanovenie komplexnou formou upravuje úhradu nákladov právnej pomoci vo vzťahu k cudzine. Základný princíp je ten, že náklady sú hradené zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a uhrádza ich orgán, ktorému vznikli.

I keď základný princíp medzinárodných zmlúv v tejto oblasti je, že každý štát znáša náklady, ktoré vznikli pri vykonávaní právnej pomoci na jeho území, obsahujú tieto zmluvy výnimky a súčasný trend smeruje k stále širšiemu vymedzeniu týchto výnimiek. Odsek 2 a 3 reaguje na takéto situácie, pričom upravuje aj situáciu, ktorá vznikne poskytnutím právnej pomoci na mimozmluvnom základe. V takých prípadoch nie je možné vychádzať z princípu, že každý štát znáša svoje náklady, ale je potrebné počítať s možnosťou, že štát, ktorý právnu pomoc vykonal, si uplatní úhradu nákladov, ktoré mu vznikli vykonaním právnej pomoci. Špecificky je v rámci odseku 3 upravená náhrada nákladov, ktoré vznikli prevozom osoby (alebo veci) územím tretieho štátu. Potrebu tejto špecifickej úpravy si vyžiadali potreby praxe.

Nakoľko všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s inštitútmi právnej pomoci vykonanými na základe žiadosti slovenských orgánov, sú súčasťou nákladov trestného konania vedeného v Slovenskej republike, štát si, nevylučuje úpravu v odsekoch 1až 3, aby si štát uplatnil náhradu vynaložených nákladov od odsúdeného v rámci trov trestného konania.

DRUHÁ HLAVATáto hlava upravuje najzávažnejší z inštitútov právnej pomoci v širšom slova zmysle, inštitút extradície, teda vyžiadania a vydávania osôb na trestné konanie alebo výkon trestu odňatia slobody.

Prvý oddiel: Vyžiadanie z cudziny

K § 490Ustanovenie zdôrazňuje postavenie ministerstva spravodlivosti pri zasielaní žiadosti o vydanie do cudziny. Ministerstvo spravodlivosti však žiadosť môže zaslať len na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného súdom za podmienok uvedených v § 491. I keď ministerstvo v zásade nemá diskrečnú právomoc rozhodnúť, že žiadosť do cudziny nezašle, odsek 2 mu takúto právomoc dáva pre prípad, že vydanie nie je možné očakávať. Ide predovšetkým o tie prípady, kedy ministerstvo spravodlivosti vopred vie, že určitý štát osobu nevydá (napr. preto, že neexistuje zmluva a štát neaplikuje princíp faktickej vzájomnosti alebo, že ide o trestný čin, ktorý nie je trestným činom podľa právneho poriadku daného štátu).

K § 491 Odsek 1 vychádza z doterajšej úpravy vydávania medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Príslušným súdom na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu je súd, príslušný na konanie v tom štádiu, kedy k potrebe vydania zatýkacieho rozkazu došlo. V odseku 2 sa príkladom upresňujú okolnosti, za ktorých súd vydá medzinárodný zatýkací rozkaz, nakoľko v praxi podľa predchádzajúcej úpravy boli pochybnosti o potrebe a vhodnosti použitia inštitútu extradície. Potvrdzuje sa výnimočnosť použitia extradície. Odseky 3 až 5 upravujú obsahové náležitosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Upravujú sa tiež formálne náležitosti zatýkacieho rozkazu (odsek 6) a väzbu na prevoz vyžiadanej osoby (odsek 7). Okrem zániku platnosti vydaním osoby bude typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

K § 492Samostatným ustanovením sa upravuje zánik platnosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Najčastejším dôvodom zániku jeho platnosti je jeho realizácia vydaním osoby z cudziny, prípadne jej vyhostením alebo iným príchodom na územie Slovenskej (ods. 1 písmeno a/). Súd odvolá zatýkací rozkaz, ak zanikli alebo neexistovali dôvody pre jeho vydanie. Typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu bude aj pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

Zánik platnosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaním nového zatýkacieho rozkazu v tej istej veci (ods. 1 písm. c/) rieši významný praktický problém v prípade, že v priebehu konania v trestnej veci dôjde napr. k zmene kvalifikácie trestného činu, rozšíreniu trestného stíhania aj pre iný trestný čin.

Odsek 2 reaguje na špecifikum zmeny v dôsledku pokračovania trestného konania. Túto špecifickú úpravu si vyžiadali veľké problémy v praxi, kedy obžaloba napadla inému súdu, než súdu, ktorý vydal pôvodný zatýkací rozkaz, a spravidla v inom rozsahu. V štádiu vlastnej realizácie medzinárodného zatýkacieho rozkazu potom vznikol problém s odovzdaním vydanej osoby súdu, ktorý pôvodný zatýkací rozkaz vydal , ale vo veci už nebol v danom štádiu konania príslušný.

Odsek 3 upresňuje skutočnosť, že vydanie zatýkacieho rozkazu je procesným opatrením, ktoré má súdu umožniť vykonať konanie v prítomnosti obvineného.

Odsek 4 je poriadkovým ustanovením, ktoré súvisí so skutočnosťou, že dotknuté orgány musia byť včas informované o všetkých relevantných zmenách.

K § 493Ustanovenie upravuje situácie, kedy sa neodporúča, aby súd vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, aj keď sú inak splnené podmienky uvedené v § 491 odsek 1. Odsek 1 písm. a/ a b/ sú premietnutím Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (80) 7 z 27. 6. 1980 a zdôrazňujú skutočnosť, že extradícia je stále chápaná ako najextrémnejší z inštitútov právnej pomoci a mal by byť používaný skutočne len v závažných prípadoch. Znenie písmena c/ reaguje na praktické ekonomické aspekty uplatňovania tohto inštitútu a písmeno d/ na humanitárne aspekty. Možnou alternatívou pre súd v prípadoch, že nevydá medzinárodný zatýkací rozkaz, je konanie v neprítomnosti obvineného alebo konanie proti ušlému.

Odsek 2 upresňuje, že skutočnosti uvedené v odseku 1 môžu byť dôvodom na odvolanie zatýkacieho rozkazu (§ 492 ods. 1 písmeno b/), ak nastali po jeho vydaní.

K § 494

Toto ustanovenie reaguje na potreby praxe a umožňuje, aby žiadosť o predbežnú väzbu mohol okrem ministerstva spravodlivosti podať aj súd, ktorý vydal medzinárodný zatýkací rozkaz alebo je príslušný na jeho vydanie. Súd môže žiadosť zaslať priamo do cudziny prostredníctvom INTERPOL (§ 485 ods. 1). Nie je však vylúčené, aby takúto žiadosť zaslal do cudziny aj prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, avšak týmto postupom sa prakticky anuluje zmysel samostatného oprávnenia súdu. Ak žiadosť podal súd, musí sa ministerstvo spravodlivosti o jej podaní informovať, aby mohlo následne pripraviť žiadosť o vydanie.

K § 495Ustanovenie upravuje úpravu lex specialis k ustanoveniu § 486 ods. 1. Filozofia týchto ustanovení bola prevzatá s existujúcej úpravy napriek problému, ktorý v praxi doteraz spôsobovala skutočnosť, že väzba po vydaní osoby nie je obligatórna. To vedie k tomu, že navzdory úsiliu vynaloženému všetkými zúčastnenými orgánmi na dosiahnutie vydania osoby z cudziny, súd nemusí vydanú osobu vziať do väzby a následne sa tým môže zmariť celý účel vydania. Tomuto negatívnemu dôsledku sa snaží predísť nová, sprísnená právna úprava podmienok vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu v § 491 a § 493. V prípade, že výkon trestu, na ktorý je osoba vydávaná, už súd nariadil, jej odovzdanie súdu by bolo len zbytočným formalizmom. Preto sa odovzdá rovno do výkonu trestu.

Odseky 3 a 4 kvôli právnej čistote a presnosti doplňujú princípy už vyjadrené vo všeobecných ustanoveniach Trestného poriadku, ktoré sa týkajú väzby strávenej v cudzine, o dobu prevozu osoby z cudziny na územie Slovenskej republiky, pretože obmedzenie osobnej slobody prevážanej osoby v cudzine sa nemusí uskutočniť formou väzby.

K § 496Úprava v tomto ustanovení súvisí s možnými obmedzeniami, ktoré vydávajúci štát môže podmieniť vydanie osoby do Slovenskej republiky. Odsek 1 je všeobecným vyjadrením princípu prípustnosti a záväznosti takejto výhrady.

Odsek 2 upravuje špecifickú situáciu pri praxi, ktorá sa rozšírila v uplynulých rokoch po vzore Holandska, ktoré vydanie vlastného občana podmieňuje spätným odovzdaním na výkon trestu odňatia slobody uloženého v dožadujúcom štáte. Toto ustanovenie vytvára legislatívne podmienky, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dať prísľub takéhoto postupu.

Odsek 3 reaguje na situáciu, ktorá môže vzniknúť v dôsledku absencie obojstrannej trestnosti niektorých trestných činov, ktoré boli predmetom žiadosti o vydanie resp. pre ktoré bol uložený trest, na ktorého výkon bola osoba vyžiadaná.

Odsek 4 je formulovaný tak, aby reagoval na ustanovenie čl. 3 Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Ide vlastne o osobitnú formu obnovy konania, ktorá je „daňou” za to, že dožiadaný štát osobu za daných okolností vôbec vydá. Ak by slovenské orgány garanciu možnosti nového konania neposkytli, dožiadaný štát by osobu nevydal. Zrušenie pôvodného rozsudku sa bude vždy týkať iba výrokov týkajúcich sa výlučne vydanej osoby a nebude mať vplyv na výroky rozsudku týkajúce sa iných osôb odsúdených tým istým rozsudkom.

Odsek 5 a 6 sa viažu na konanie podľa odseku 4 a bližšie upravujú otázku príslušnosti a opravných prostriedkov a ich účinkov.

K § 497Toto ustanovenie upresňuje použitie a dôsledky tzv. zásady špeciality. Samotná podstata tejto zásady je vyjadrená v odseku 1 a znamená, že v trestnom konaní, ktoré proti osobe začalo, nemožno pokračovať. Tento princíp však nebráni, aby sa trestné konanie vôbec začalo, teda aby bolo vo veci vznesené obvinenie. Inak totiž nie je možné ani požiadať vydávajúci štát o dodatočný súhlas s vydaním.

Odsek 2 určuje výnimky z aplikácie tejto zásady, ktoré sú v medzinárodnej praxi akceptované. Písmená a/ až c/ sú tradičnými princípmi, ktoré sú prevzaté z Európskeho dohovoru o vydávaní. V písmene a/ uvádzaná možnosť opustiť územie znamená, že neexistovali žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by vydanej osobe bránili územie SR opustiť. Písmeno d/ je relatívne novou možnosťou, ktorá sa v štátoch uplatňuje spravidla v súvislosti so skráteným vydávacím konaním.

Odsek 3 sa inšpiruje Európskym dohovorom o vydávaní a upresňuje, čo orgány môžu

Odsek 4 obsahuje veľké zjednodušenie, ktoré však musí byť viazané na existenciu takejto možnosti v medzinárodnej zmluve, pretože inak by vydávajúci štát mohol proti takémuto postupu Slovenskej republiky namietať.

Odsek 5 má interpretačný charakter a reaguje na potreby praxe. Odsek 6 upravuje spôsob podávania žiadosti o súhlas a jej obsah. Odsek 7 rozširuje použitie celého ustanovenia aj na prípady už uloženého trestu odňatia slobody.

K § 498Ide o zrkadlové ustanovenie k inštitútu upravenému v ustanovení § 512. Upozorňuje súd na možnosť dočasného odovzdania vydávanej osoby na účely ukončenia trestného konania v Slovenskej republike. Odsek 2 upravuje údaje, ktoré predkladacia správa súdu musí obsahovať, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dočasné odovzdanie efektívne zabezpečiť. Postup pri zabezpečení odovzdania je porovnateľný s inštitútom prevzatia osoby z cudziny za účelom vykonania procesného úkonu, preto v praktických aspektoch jeho aplikácie odsek 3 odkazuje na ustanovenia § 550.

Druhý oddiel: Vydanie do cudziny

K § 499Odsek 1 upravuje príslušnosť na prijatie žiadosti o vydanie.

Odseky 2 a 3 upravujú náležitosti žiadosti o vydanie a možnosť vyžiadania doplnkových informácií. Sú inšpirované článkami 12 a 13 Európskeho dohovoru o vydávaní.

K § 500Ustanovenie v odseku 1 obsahuje základnú definíciu extradičného trestného činu. Definícia sa opiera o Európsky dohovor o vydávaní a je v súlade s právnymi úpravami iných štátov. Odsek 2 premieta definíciu na už uložený trest odňatia slobody. Pri skúmaní prípustnosti vydania na výkon trestu musí teda súd najprv skúmať, či bol uložený za trestný čin podľa odseku 1 a následne, či je splnená podmienka dĺžky trestu z odseku 2.

K § 501Toto ustanovenie upravuje podmienky doplnkového (tzv. akcesórneho) vydania. Je inšpirované ustanoveniami čl. 2 odseku 2 Európskeho dohovoru o vydávaní a I. hlavy Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Jeho podstata spočíva v tom, že ak je vydanie povolené čo len pre jeden trestný čin, potom treba orgánom dožadujúceho štátu dať možnosť vydanú osobu stíhať aj pre iné trestné činy, ktoré sami o sebe nie sú extradičnými trestnými činmi, aby dožadujúci štát mal možnosť vykonať trestné konanie proti vydanej osobe v plnom rozsahu.

K § 502Ustanovenie upravuje presné podmienky neprípustnosti vydania. Je inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní a výhradami jednotlivých členských štátov k tomuto dohovoru ako aj ustanoveniami niektorých dvojstranných zmlúv (napr. s Rakúskom a Poľskom – písmeno g/). Tieto podmienky neprípustnosti sa použijú len v rozsahu, v ktorom neustanovuje medzinárodná zmluva iné podmienky. Ak medzinárodná zmluva obsahuje iný (užší) výpočet dôvodov pre odmietnutie vydania, nemožno rozširovať tieto dôvody o podmienky uvedené v tomto ustanovení.

Písmeno a/ upravuje okolnosti, za ktorých je vydanie slovenského občana do cudziny možné. Reaguje na nové znenie čl. 23 ústavy, ktoré odstránilo ústavný zákaz vydávania slovenských občanov do cudziny.

Písmeno d/ vyjadruje princíp obojstrannej trestnosti, ktorý možno vyvodiť už z ustanovenia § 500 ods. 1, avšak kvôli zrozumiteľnosti a jeho dôležitosti je vyjadrený aj medzi podmienkami neprípustnosti vydania.

Osobitný predpis, na ktorý odkazuje písmeno b), je zákon o utečencoch.

K § 503Odsek 1 je určitým posunom proti doterajšej úprave v tom, že posilňuje postavenie ministerstva spravodlivosti v extradičnom konaní a jeho aktívne zapojenie do tohto konania od jeho začiatku.

Odsek 2 vyjadruje podstatu účelu predbežného vyšetrovania. Odsek 3 upravuje jedno zo základných práv vyžiadanej osoby, právo na obhajcu. Odsek 4 upravuje ďalšie procesné práva vyžiadanej osoby: právo byť vypočutá, právo na doručenie žiadosti o jej vydanie. Táto osobitná úprava práv vyžiadanej osoby reaguje na skutočnosť, že vyžiadaná osoba nemá vo vydávacom konaní postavenie obvineného, a preto je neprináležia práva, ktoré priznáva Trestný poriadok obvinenému. Odsek 5 upresňuje primerané použitie noriem o výkone väzby aj na výkon predbežnej resp. vydávacej väzby.

K § 504Podstata zjednodušeného vydávacieho konania spočíva v jeho podmienení súhlasom vyžiadanej osoby. Jej dôsledkom je procesné zjednodušenie vyjadrené v odseku 4 ustanovenia. Spočíva v tom, že súd nerozhoduje o prípustnosti vydania a o vydaní rozhoduje po ukončení predbežného vyšetrenia minister spravodlivosti, avšak súd naďalej musí rozhodnúť o vydávacej väzbe (§ 507 ods. 2).

Odsek 1 upravuje povinnosť prokurátora poučiť vyžiadanú osobu na možnosť a dôsledky zjednodušeného vydávacieho konania.

Odsek 2 vyjadruje väzbu zjednodušeného vydávacieho konania na uplatnenie zásady špeciality. Len v prípade, že medzinárodná zmluva upravuje takúto možnosť, umožní sa vydávanej osobe vzdať sa uplatnenia zásady špeciality. Odsek 3 upravuje formálnu stránku vyjadrenia súhlasu vyžiadanej osoby.

Ak vydávaná osoba súhlas na vydanie neudelí, alebo ak ho odvolá, uskutoční sa „riadne” vydávacie konanie, t.j. súd musí konať o prípustnosti vydania (odsek 5). Taktiež minister spravodlivosti môže kedykoľvek predložiť súdu vec na rozhodnutie o prípustnosti vydania (odsek 6).

K § 505Odsek 1 reaguje na skutočnosť, že po začatí predbežného vyšetrovania môže nastať potreba vyžiadanú osobu zadržať, aby nedošlo k zmareniu účelu vydávacieho konania.

Odsek 2 vyjadruje skutočnosť, že k zadržaniu osoby, ktorá je v medzinárodnom pátraní na základe zatýkacieho rozkazu súdu iného štátu, dochádza najčastejšie ešte pred začatím predbežného vyšetrovania a v rámci operatívnej činnosti polície. Toto ustanovenie dáva policajtom zákonné oprávnenie hľadanú osobu zadržať a upravuje podmienky, za ktorých tak môžu učiniť.

Odsek 3 upravuje dôsledky zadržania pre prokurátora.

K § 506Odsek 1 upravuje rozhodovanie o predbežnej väzbe. Odsek 2 upravuje vecnú a miestnu príslušnosť na rozhodovanie o predbežnej väzbe. Miestna príslušnosť sa odvíja od miesta zadržania, ak predbežnej väzbe predchádzalo zadržanie (ide predovšetkým o prípady osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky bydlisko), alebo od miesta bydliska osoby. Nakoľko pre inštitúty právneho styku s cudzinou je typická ich väzba na cudzinu, nepoužíva úprava pojem „trvalého pobytu” ako typicky administratívno-právny inštitút vzťahujúci sa len na občanov Slovenskej republiky, ale používa širší pojem „bydlisko”.

Odsek 3 vyjadruje účel predbežnej väzby. Odsek 4 upravuje maximálne trvanie predbežnej väzby a možnosť jej skrátenia rozhodnutím súdu na návrh prokurátora. K takémuto návrhu dôjde spravidla vtedy, keď sa počas predbežného vyšetrovania zistí, že cudzí štát nemá v úmysle žiadosť o vydanie podať, alebo že predbežné vyšetrovanie nemožno z iného dôvodu vykonať a ukončiť, alebo aj v prípade, že predbežné vyšetrovanie bude viesť k návrhu na vyslovenie neprípustnosti vydania z dôvodu, ktorý je objektívne daný (napr. vyžiadaná osoba je slovenský občan a neexistuje záväzok ju vydať do iného štátu).

Odsek 5 vyjadruje viazanosť predbežnej väzby na doručenie žiadosti o vydanie. Odsek 6 vyjadruje skutočnosť, že účelom predbežnej väzby je zabezpečiť úspešný výsledok extradičného konania v prítomnosti vyžiadanej osoby.

K § 507Odsek 1 vyjadruje podmienky rozhodovanie súdu o vzatí osoby do vydávacej väzby a súčasnej aj jej účel: zabezpečiť prítomnosť vyžiadanej osoby v konaní na účely posúdenia podmienok prípustnosti vydania a splnenia medzinárodného záväzku Slovenskej republiky.

Odsek 2 upravuje obligatórnu vydávaciu väzbu v prípade, že vyžiadaná osoba súhlasila s vydaním alebo ak súd rozhodol o prípustnosti vydania.

Odsek 3 obsahuje komplexnú úpravu okolností, kedy dôjde k prepusteniu vyžiadanej osoby z vydávacej väzby. Na rozdiel o predbežnej väzby, ktorej maximálne dĺžka je obmedzená priamo v zákone, vydávacia väzba nie je časovo obmedzená. Základným dôvodom prepustenie je realizácia vydania odovzdaním osoby orgánom štátu, ktorý o jej vydanie požiadal. Osobitne treba zdôrazniť, že podľa písmena b/ sa neumožňuje prepustenie z vydávacej väzby hneď po rozhodnutí krajského súdu o neprípustnosti vydania vzhľadom na možnosť upravenú v § 510 ods. 4. Ak by bolo osoba z vydávacej väzby prepustená a najvyšší súd by rozhodol, že vydanie je prípustné, nemusela by vyžiadaná osoba už byť na území Slovenskej republiky, čo by zmarilo realizáciu záväzku Slovenskej republiky osobu vydať.

K § 508Toto ustanovenie rieši otázku stretu extradičného konania s trestným konaním vedeným na území Slovenskej republiky. Ak je osobná sloboda vyžiadanej osoby už obmedzená z iného dôvodu, nie je dôvodné meniť formu obmedzenia osobnej slobody (odsek 1). Na druhej strane však treba zabezpečiť, aby nedošlo k zmareniu účelu vydania, ak obmedzenie osobnej slobody zaniklo (odsek 2). Odsek 3 a 4 rieši otázku miestnej a vecnej príslušnosti orgánov.

K § 509Odsek 1 upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe. Výnimku tvorí iba rozhodnutie o vydávacej väzbe podľa § 507 ods. 2, v ktorom ide o obligatórnu väzbu. Možnosti sťažnosti je jedným z procesných oprávnení vyžiadanej osoby.

Odsek 2 rieši praktický aspekt informovanosti ministerstva spravodlivosti v celom extradičnom konaní. Osobitnú dôležitosť má pri strete väzieb podľa § 508, aby nedošlo k zmareniu medzinárodnému záväzku.

K § 510Odsek 1 vyjadruje základný princíp „riadneho“ extradičného konania, a to právomoc súdu rozhodnúť, či sú splnené podmienky na vydanie vyžiadanej osoby. Súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania do určitého štátu musí predovšetkým skúmať, či sa žiada vydanie pre extradičný trestný čin (teda § 500 ods. 1), a aj prípustnosť vydania sa vyslovuje vo vzťahu k trestnému činu, nie k účelu vydania t.j. vydanie na trestné stíhanie alebo na výkon trestu. Pri vydaní na výkon už uloženého trestu sa okrem toho skúmať aj splnenie podmienky uvedenej v § 500 ods. 2

Odsek 2 upravuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na konanie.

Odsek 3 upravuje v princípe neverejnosť rozhodovania. Súčasne však obsahuje ďalšie špecifické procesné práva vyžiadanej osoby v extradičnom konaní, vrátane práva požiadať o verejné zasadnutie.

Odsek 4 upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu. Odsek 5 upravuje príslušnosť v odvolacom konaní a jeho priebeh.

V záujme urýchlenia vydávacieho konania je potrebné, aby s konečnou platnosťou rozhodol najvyšší súd. Ak krajský súd rozhodol, že vydanie nie je prípustné a na základe sťažnosti prokurátora proti takémuto rozhodnutiu najvyšší súd svojim rozhodnutím rozhodol o prípustnosti, musí súčasne rozhodnúť aj o obligatórnej vydávacej väzbe, ak vyžiadaná osoba nebola už predtým do takejto väzby vzatá podľa ustanovenia § 507 ods. 1. Z tohto dôvodu obsahuje toto ustanovenie odkaz na § 507 ods. 2.

Pokiaľ krajský súd v jednom rozhodnutí súčasne rozhodne o prípustnosti vydania a o vydávacej väzbe podľa § 507 ods. 2, je sťažnosť prípustná iba proti výroku o prípustnosti vydania.

K § 511Odsek 1 upravuje osobitné oprávnenie ministra spravodlivosti rozhodnúť o povolení alebo nepovolení vydania. Ide o osobitné oprávnenie ministra, nie o výkon jeho exekutívnych právomocí. Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy, a teda nie je správnym rozhodnutím. Minister spravodlivosti sme vydanie povoliť, len ak bola vyslovená jeho prípustnosť.

Odsek 2 vymedzuje dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povoliť vydanie, aj keď súd vyslovil prípustnosť. Všetky uvedené možnosti odmietnutia vydania sa inšpirujú medzinárodným právom verejným z oblasti ochrany ľudských práv a humanitárneho práva. Preto predstavujú prirodzenú protiváhu k povinnosti vydávať osobu vyplývajúcu z medzinárodných zmlúv o extradícii.

K § 512Ide o ustanovenie, ktoré sa inšpiruje ustanovením čl. 19 Európskeho dohovoru o vydávaní. S podstatou tohto ustanovenia súvisí aj úprava v § 508. Je bežne uplatňovanou praxou v Slovenskej republike, že osoba, ktorá je vo väzbe alebo výkone trestu v Slovenskej republike, nebude fakticky vydaná do cudziny skôr, kým nesplní svoje „povinnosti” voči Slovenskej republike, t.j. pokiaľ sa neukončí trestné konanie v Slovenskej republike, resp. kým neukončí výkon už uloženého trestu (odsek 1). Prakticky sa dočasné odovzdanie povoľuje až v štádiu trestného konania, keď už bol vydaný právoplatný rozsudok, aby odovzdaním nedošlo k predĺženiu trestného konania. Odklad vydania podľa odseku 1 by však nemal brániť možnosti cudzím orgánom tiež ukončiť vlastné konanie v primeranom čase, preto sa umožňuje dočasné odovzdanie osoby. Ak osoba bola počas dočasného odovzdania v dožadujúcom štáte odsúdená pre trestné činy, pre ktoré bolo vydanie povolené, a následne vrátená na územie Slovenskej republiky, aby mohla dokončiť výkon tu uloženého trestu, nie je po skončení odkladu vydania na jej faktické vydanie do dožadujúceho štátu potrebná nová žiadosť o vydanie, i keď došlo k zmene účelu vydania: vydanie bolo povolené v štádiu trestného stíhania a realizované bude už po právoplatnosti rozsudku. Toto je dané tým, že prípustnosť vydania i jeho povolenie sa vždy viaže ku konkrétnym trestným činom, nie účelu vydania (pozri komentár k § 510). Konečne, každé vydanie „na trestné stíhanie” je súčasne vydaním „na výkon trestu”, ktorý po vydaní bude v trestnom konaní v dožadujúcom štáte uložený.

Odsek 3 odkazuje na úpravu inštitútu dočasného odovzdania osoby upravenú v § 546- § 548, pretože technická stránka oboch inštitútov je obsahovo totožná.

Odseky 4 a 5 reagujú na špecifickú praktickú situáciu, ktoré môže nastať v dôsledku dočasného odovzdania. Toto riešenie sleduje predovšetkým účel hospodárnosti konania a vynaložených nákladov.

K § 513Ustanovenie upravuje, ako postupovať, ak viaceré štáty súčasne požiadajú o vydanie tej istej osoby.

K § 514Ide o ustanovenie, ktoré priznáva ministrovi spravodlivosti osobné oprávnenie rozhodnúť v kontexte povolenia vydania do cudziny o upustení od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku.

K § 515Ide o ustanovenie, ktoré rieši dve samostatné situácie, ktoré súvisia s verejnoprávnou podstatou extradície a zásadou špeciality.

Odsek 1 špecifikuje tieto dve situácie. Písmeno a/ otázku dodatočného súhlasu a písmeno b/ otázku re-extradície.

Odsek 2 upravuje vecnú príslušnosť na konanie. Odsek 3 upravuje zákaz použitia zjednodušeného vydávacieho konania. Vzhľadom na to, že vydávaná osoba v čase rozhodovania podľa tohto ustanovenia už nie je na území Slovenskej republiky, stratilo zjednodušené vydávacie konanie v kontexte konania o dodatočný súhlas svoje opodstatnenie.

Odsek 4 reaguje na špecifická použitia ustanovení extradičného konania aj na konanie o žiadostiach podľa tohto ustanovenia.

TRETIA HLAVATáto hlava upravuje komplexne a jednotne druhý najzávažnejší inštitút právnej pomoci v širšom slova zmysle: uznávanie cudzích trestných rozhodnutí a emancipuje ho od inštitútu odovzdania odsúdeného na výkon trestu. Reaguje tým na skutočnosť, že ide o oblasť veľmi sa vyvíjajúcu, kde uznanie cudzích rozhodnutí bude relevantné aj v inom kontexte, než pri prevzatí odsúdeného.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý je historicky najnovším inštitútom, nepredstavuje – na rozdiel od extradície – všeobecne akceptovaný štandard spolupráce. Preto jeho uplatnenie – rovnako ako s ním súvisiacich inštitútov odovzdania a prevzatia odsúdených na výkon trestu a prevzatia a odovzdania výkonu podmienečných trestov - je možné len na základe medzinárodnej zmluvy, nie však faktickej vzájomnosti.

Prvý oddiel: Uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia

K § 516Odsek 1 upravuje všeobecnú otázku účinkov cudzieho trestného rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Výkon cudzieho rozhodnutia vyžaduje, aby bolo najprv uznané slovenským súdom.

Odsek 2 upravuje, ktoré výroky cudzieho rozhodnutia možno uznať. Uznávajú sa výroky, ktoré súvisia s inštitútom odovzdania odsúdeného na výkon trestu uloženého v cudzine do Slovenskej republiky (písmeno b/ a d/), inštitútom prevzatia výkonu podmienečne uloženého alebo odloženého trestu (písmeno a/, b/ a d/), inštitútom zhabania majetku vyplývajúceho z niektorých špecifických medzinárodných zmlúv (písmeno e/) ako aj uznanie za účelom výkonu ďalších trestov (písmeno c/), ktoré vyplývajú z predpokladaných budúcich zmluvných záväzkov. V zmysle definičného ustanovenia v § 478 písmeno g/ umožňuje sa aj uznanie ochranných opatrení spojených s obmedzením osobnej slobody (najmä ochranné liečenie uložené páchateľovi ináč trestného činu, ktorý nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný).

Odsek 3 upravuje priame účinky (bez uznania) cudzieho rozhodnutia, ktoré nadväzuje na už uznané cudzie rozhodnutie. Pôjde o situácie, kedy pôvodným uznaným rozhodnutím bola vyslovená vina, avšak v dôsledku mimoriadneho opravného prostriedku v štáte pôvodu cudzieho rozhodnutia došlo k zmene výroku o vine, teda k vysloveniu neviny. V takom prípade uznávanie takéhoto rozhodnutie nie je zmysluplné a je v prospech odsúdeného, aby takéto nové rozhodnutie malo priame účinky, a to nielen v kontexte výkonu trestu v Slovenskej republike, ale aj na účely evidencie v registri trestov.

K § 517Toto ustanovenie obsahuje podmienky uznania cudzieho rozhodnutia. Na rozdiel od filozofie uznávania v súkromnom práve, podľa ktorej sa cudzie rozhodnutie neuzná, len ak je splnená niektorá z prekážok uznania, uznanie v trestnom práve vychádza z výnimočnosti uznania. Uznať možno len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky vymedzené špecificky v zákone.

Podmienky sa inšpirujú Európskym dohovorom o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov, rakúskym Zákonom o extradícii a medzinárodnej právnej pomoci ako aj praktickými skúsenosťami.

Vzhľadom na súčasný stav viazanosti Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami má toto ustanovenie absolútny charakter, pretože neexistuje žiadna medzinárodná zmluva, ktorá upravuje podmienky uznania rozhodnutia. Existujú len medzinárodné zmluvy, ktoré upravujú možnosť (povinnosť) výkonu cudzieho rozhodnutia. Túto skutočnosť vyjadruje znenie odseku 1 písm. a/, aj keď reaguje aj na možnosť budúcich zmlúv, ktoré budú upravovať aj vlastné uznávanie cudzích rozhodnutí.

Písmeno b/ upravuje skutočnosť, že rozhodnutie musí byť v štáte pôvodu právoplatné, resp. v štátoch, ktoré nepoznajú inštitút „právoplatnosti“, že proti nemu už nemožno podať riadny opravný prostriedok.

Odsek 2 zvýrazňuje samostatnosť inštitútu uznania cudzieho rozhodnutia na inštitútoch odovzdania odsúdeného na výkon trestu alebo sledovania jeho správania počas skúšobnej doby. Upresňuje, že absencia ktorejkoľvek podmienky týchto inštitútov, nie je prekážkou uznania cudzieho rozhodnutia. Dôsledky uznania za týchto okolností sa rieši odkazom na § 520 ods. 4.

K § 518 Odsek 1 obsahuje základný princíp uznania cudzieho rozhodnutia, a to premenu sankcie. Súčasne upravuje aj základnú zásadu premeny sankcie: nezhoršenie postavenia odsúdeného.

Odsek 2 upravuje, ako výnimku z odseku 1, možnosť rozhodnutia, že sa bude pokračovať vo výkone sankcie uloženej cudzím súdom bez jej premeny, ak jej druh a dĺžka trvania nie sú nezlučiteľné so slovenským právnym poriadkom. Hodnotiace kritérium je prevzaté z článku 10 ods. 2 Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Táto možnosť je však možná len u trestu odňatia slobody a ochranného opatrenia. U iných trestov (uvedených v § 515 písmeno c/ a e/) takýto postup nie je vôbec možný. Taktiež nie je možný, ak bolo cudzie rozhodnutie uznané len pre niektorý z viacerých trestných činov, pretože v takom prípade musí súd vždy rozhodnúť o trestne primeranom pre uznaný trestný čin a to je možné jedine postupom podľa odseku 1.

Od konania o uznanie sa oddeľuje len vlastné vykonávacie konanie uznaného cudzieho rozhodnutia (§ 522). Vo vzťahu k inštitútu odovzdania odsúdeného je praktické, aby sa uznanie a premena sankcie (resp. rozhodnutie, že sa bude pokračovať vo výkone uloženej sankcie) uskutočnili ešte pred odovzdaním odsúdeného. Odsúdený bude vedieť, do akej situácie ide, a môže, v prípade potreby, svoje rozhodnutie odvolať, rovnako ako aj odsudzujúci štát (§ 520 ods. 4).

Odsek 3 je špeciálnym ustanovením pre uznávanie cudzích majetkových rozhodnutí podľa § 515 písmeno e/ a upravuje otázku vlastníckych práv k prepadnutému majetku.

K § 519Vzhľadom na závažnosť rozhodnutia o uznaní, keď odsúdený bude trest vykonávať na území Slovenskej republiky na základe rozsudku cudzieho štátu, je potrebné, aby vo veci rozhodoval krajský súd rozsudkom po oboznámení sa so stanoviskom krajského prokurátora. Uznávanie cudzieho rozhodnutia nie je konaním o vine a treste, ale ide o nostrifikačné konanie sui generis a z tohto dôvodu sa neriadi všeobecnými zásadami trestného konania. Preto sa koná na neverejnom zasadnutí, keďže odsúdený je v tej dobe spravidla ešte mimo územia Slovenskej republiky, nerozhoduje sa o jeho vine, ani k rozhodnutiu nie je potrebný jeho výsluch, či vyjadrenie. Nakoľko nejde o nové meritórne rozhodnutie, nemusí byť odsúdený v konaní ani zastúpený obhajcom. Jeho záujmy sú dostatočne chránené ustanovením § 517 ods. 1 písm. b/, ktoré umožňuje odmietnuť uznanie, ak právo obhajoby obvineného nebolo v pôvodnom konaní riadne chránené, ako aj možnosťou odvolania proti rozsudku podľa odsekov 3 a 4.

K § 520Ustanovenie rieši účinky res iudicata uznaného cudzieho rozhodnutia a dáva ho na roveň rozsudku slovenského súdu. Uznané cudzie rozhodnutie bude mať účinky v Slovenskej republike bez ohľadu na následnú realizáciu či nerealizáciu inštitútov, ktoré boli dôvodom podania návrhu na uznanie. Neexistuje dôvod, pre ktorý by cudzie rozhodnutie riadne preskúmané slovenským súdom a ním uznané nemalo mať účinky len preto, že následne nebol realizovaný inštitút, pre ktorý sa uznalo. Vzhľadom na rozsiahlu oblasť, v ktorej sa v právnom poriadku Slovenskej republiky preukazuje bezúhonnosť výpisom z registra trestov, je takéto riešenie len logickým dôsledkom znalosti a preskúmania odsúdenia uloženého v cudzine. Uznané cudzie rozhodnutie bude takto mať účinky res iudicata, bude relevantné pri posudzovaní recidívy, a pod. Dôsledky absencie realizácie následného právneho inštitútu sa riešia v podobe zákazu výkonu uznaného rozhodnutia (odsek 4).

Vzhľadom na „zrovnoprávnenie” cudzieho rozhodnutia s rozsudkom slovenského súdu sa aj na vykonávacie konanie tohto uznaného rozhodnutia budú v zásade vzťahovať ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa výkonu rozsudkov slovenských súdov (§ 522 ods. 8).

Odsek 2 doplňuje praktický dopad uznania, ak sa cudzie rozhodnutie týka viacerých odsúdených. Odsek 3 reaguje na inštitút jednotného pokračovacieho trestného činu. Uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré odsúdeného odsúdilo pre čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, pre ktorý ho stíhajú orgány Slovenskej republiky, nemôže byť samo o sebe prekážkou ďalšieho trestného stíhania. Môže však byť dôvodom pre zastavenie trestného stíhania.

Odsek 4 upravuje zákaz výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia, ak pominul dôvod, pre ktorý k uznaniu došlo. tento zákaz trvá len potiaľ, pokiaľ došlo v odsudzujúcom štáte k riadnemu ukončeniu výkonu uloženého trestu.

K § 521Toto ustanovenie reaguje jednak na Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991, ako aj na Dodatkový protokol k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Ide o praktické ustanovenie, ktoré má zabrániť úniku osoby, ktorá je na území Slovenskej republiky a voči ktorej sa má vykonať trest z cudzieho rozhodnutia, v medziobdobí do právoplatnosti rozsudku o uznaní a možnosti nariadenia výkonu tohto trestu. Vzhľadom na tento špecifický účel väzby podľa tohto ustanovenia, nie je súd dôvodmi väzby podľa § 71 tohto zákona viazaný.

K § 522Ustanovenia odsekov 1 až 6 obsahujú úpravu lex specialis k úprave vykonávacieho konania slovenských rozsudkov, ktorá sa inak (odsek 8) na výkon uznaného cudzieho rozhodnutia použije.

Odsek 1 podmieňuje výkon uznaného rozhodnutia súhlasom ministerstva spravodlivosti, ktoré podľa § 523 a § 525 dáva súhlas k realizácii inštitútov v nich upravených. Keďže ministerstvo spravodlivosti môže svoj súhlas udeliť (teda preskúmať podmienky realizácie týchto inštitútov) až potom, ako bolo cudzie rozhodnutie uznané, nemožno výkon nariadiť hneď po uznaní (aj vzhľadom na úpravu v § 520 ods. 4)..

Odseky 2 a 3 upravujú vecnú a miestu príslušnosť súdov na nariadenie výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia. Odsek 4 upravuje princíp perpetuatio fori súdu, ktorý nariadil výkon, na rozhodovanie o všetkých súvisiacich otázkach výkonu až po zahladenie odsúdenia. Táto koncentrácia úkonov na jednom súde, odlišná od praxe pri výkone slovenských rozsudkov, je nevyhnutná z dôvodu potreby komunikácie medzi cudzími orgánmi, ministerstvom spravodlivosti a súdom až do úplného ukončenia veci.

Odsek 5 rieši praktické otázky realizácie odovzdania odsúdeného na výkon trestu na územie Slovenskej republiky. Nariadenie výkonu pred odovzdaním rieši otázku právneho postavenia odovzdanej osoby po jej odovzdaní, a to, že ide o osobu dodávanú do výkonu trestu.

Odsek 6 upravuje postup pri započítaní väzby a už vykonaného trestu odňatia slobody v cudzine.

Odsek 7 rieši priame účinky niektorých rozhodnutí odsudzujúceho štátu, ktoré majú dopad na výkon trestu. Dôležité je, že účinky v Slovenskej republike nadobúdajú až potom, keď druhý štát slovenské orgány o nich v každom individuálnom prípade informoval. Ide o rozvinutie a doplnenie princípu § 516 ods. 3 v kontexte výkonu cudzieho rozhodnutia.

Druhý oddiel: Prevzatie a odovzdanie odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody

Keďže ide o inštitúty, ktoré sa budú uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v použiteľnej medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len základné otázky postupu.

K § 523Odsek 1 upravuje pôsobnosť na rozhodovanie o prevzatí osoby na výkon trestu na územie Slovenskej republiky.

Odsek 2 upravuje základnú podmienku pre rozhodnutie ministerstva spravodlivosti, a to uznanie cudzieho rozhodnutia.

Odsek 3 reaguje na skutočnosť, že rastúci počet medzinárodných zmlúv počíta s možnosťou aplikácie tohto inštitútu aj na situácie, ak sa odsúdený v čase podania žiadosti už nachádza na území štátu, do ktorého sa výkon odovzdáva (napr. čl. 31 ods. 2 zmluvy medzi SR a ČR č. 193/1993 Z.z.).

K § 524Ide o zrkadlové ustanovenie k § 523. Ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy a zákonná úprava preto neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodovaní (odsek 1), legitimácie na podanie návrhu (odsek 2), praktického postupu pri odovzdaní (odsek 3) a dôsledkov odovzdania na výkon trestu v Slovenskej republike (odsek 4). Pre prípad, že odsúdený sa bez vykonania trestu v cudzine vráti na územie Slovenskej republiky a slovenské orgány budú vo výkone trestu pokračovať, započíta sa odsúdenému trest v cudzine vykonaný.

Odsek 5 upravuje primerané použitie tohto inštitútu aj v prípadoch, kedy sa osoba už nachádza na území vykonávajúceho štátu. Ide o zrkadlový prípad k § 523 ods. 3.

Tretí oddiel: Prevzatie a odovzdanie výkonu podmienečného trestu z cudziny

Ide o ustanovenia inšpirované Európskym dohovorom o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, ktorý umožňuje tri spôsoby postupu: prevzatie zodpovednosti za sledovanie správania odsúdeného počas skušobnej doby („dohľadu“), sledovanie správania odsúdeného a následné rozhodnutie o výkone trestu, ak sa odsúdený neosvedčil alebo prevzatie výkonu celého trestu. Nasledujúce ustanovenia riešia len prvé dve možnosti, pretože prevzatie výkonu celého trestu sa môže uskutočniť na základe ustanovení druhého oddielu tejto hlavy.

Keďže ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava rieši iba základné otázky postupu a neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve.

Upravuje preto len nevyhnutné otázky postupu a rozhodovania.

K § 525Upravuje otázku pôsobnosti pri rozhodovaní o žiadosti iného štátu, rozsahu tohto rozhodnutia ako aj hlavnej podmienky rozhodnutia (uznania cudzieho rozhodnutia).

K § 526Odsek 1 upravuje vecnú a miestu príslušnosť súdu na zabezpečenie sledovania správania odsúdenej osoby. Odsek 2 reaguje na nevyhnutnosť informovať cudzie orgány o relevantných skutočnostiach. Odsek 3 upravuje postup súdu pri ukončení činnosti súdu, ak bolo rozhodnuté výlučne o prevzatí dohľadu. Odsek 4 upravuje postup súdu v prípade, že bolo rozhodnuté o prevzatí aj právomoci na rozhodnutie, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil resp. či sa trest vykoná.

K § 527Ide o zrkadlové ustanovenie k § 525, ktoré dáva súdu možnosť podať návrh na to, aby cudzie orgány sledovali správanie odsúdeného v skúšobnej dobe alebo aby aj rozhodovali vo veci výkonu podmienečného trestu. Ktorá možnosť sa uplatní, bude vždy závisieť od podmienok dožiadaného štátu, nakoľko Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964 umožňuje zmluvným štátom urobiť výhrady voči niektorým formám spolupráce v ňom upravenej.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodnutí o žiadosti (§ 527) a dôsledkoch odovzdania pre slovenské orgány (§ 528).

K § 528Ustanovenie rieši dôsledky pre slovenské orgány, ak iný štát prevezme zodpovednosť za sledovanie správania sa odsúdeného alebo výkon podmienečného trestu.

ŠTVRTÁ HLAVA

Táto hlava upravuje ďalší dôležitý inštitút právnej pomoci v širšom zmysle.

Od prevzatia trestného konania z cudziny na základe žiadosti cudzieho štátu treba odlišovať začatie trestného stíhania slovenskými orgánmi na podnet (trestné oznámenie) cudzích orgánov. V tomto druhom prípade ide o „jednostranný“ výkon subsidárnej (personálnej alebo univerzálnej) trestnej právomoci slovenských orgánov, a nie o prevzatie trestného konania, či úkon právnej pomoci v užšom slova zmysle (preto sa napríklad nepoužije § 528 ods. 3). Výnimkou je zmluva s Rakúskom č. 51/1996 Z.z. (čl. XV a XVI) a zmluva s Poľskom č. 28/1998 Z.z. (čl. XIV a XV), ktoré upravuje podávanie trestných oznámení ako formu právnej pomoci s podobnými dôsledkami pre dožadujúci štát ako pri odovzdaní trestného konania.

K § 529Odsek 1 upravuje právomoc generálnej prokuratúry na rozhodovanie o žiadostiach iných štátov a nadväzuje historicky na doterajšiu úpravu v tejto oblasti .

Odsek 2 upravuje ďalší postup po prijatí žiadosti cudzieho štátu.

Odsek 3 upravuje dôsledky rozhodnutia o prevzatí trestného stíhania na úkony urobené v dožadujúcom štáte. Inšpiruje sa princípom obsiahnutých v Európskom dohovore o odovzdávaní trestného konania.

Odsek 4 rieši dopad odvolania žiadosti zo strany dožadujúceho štátu. Toto ustanovenie potvrdzuje princíp priority trestnoprávnej jurisdikcie štátu, v ktorom trestné konanie začalo a jeho cieľom je zabrániť dvojnásobnému postihu osoby vzhľadom na uplatňovanie princípu ne bis in idem.

K § 530Odsek 1 vyjadruje základnú premisu „vzdania“ sa trestnoprávnej jurisdikcie slovenských orgánov.

Odsek 2 upravuje právomoc na rozhodovanie, ktorá je daná osobne ministrovi spravodlivosti, vzhľadom na závažnosť dopadu vzdania sa vlastnej tresnoprávnej jurisdikcie štátu.

Odsek 3 príkladmi určuje, v ktorých prípadoch je podanie podnetu na odovzdanie zmysluplné. príklady sa inšpirujú skúsenosťami z praxe a Európskym dohovorom o odovzdaní trestného konania. Odseky 4 a 5 riešia praktické dôsledky rozhodnutia dožiadaného štátu prevziať odovzdávané trestné konanie do cudziny na právomoc slovenských orgánov pokračovať v trestnom konaní (výkone trestu) v Slovenskej republike. „Strata” právomoci slovenských orgánov konať v trestnej veci, ktorú odovzdali do cudziny, sa viaže až na moment rozhodnutia cudzieho orgánu, že trestné konanie preberá, pretože až potom je dôvodné vzdať sa výkonu trestnoprávnej jurisdikcie. Pretože – pri nezmluvnej úprave, ktorá je podstatou tohto zákonného ustanovenia – nemá dožiadaný štát povinnosť trestné konanie vôbec prevziať. To však nemá brániť možnosti slovenských orgánov v dôvodných prípadoch požiadať o odovzdanie trestnej veci do cudziny.

K § 531Toto ustanovenie rieši jeden špecifický aspekt výkonu právomoci slovenských orgánov, ak trestný čin bol spáchaný v cudzine a slovenské orgány by si mohli založiť právomoc na konanie uplatnením princípu personality alebo univerzality. V takýchto prípadoch však primárnu trestnoprávnu právomoc majú cudzie orgány. Niektoré medzinárodné zmluvy umožňujú v takýchto situáciách, v záujme hospodárnosti konania, komunikáciu medzi zainteresovaným štátmi za účelom rozhodnutia, ktorý štát trestné konanie vo veci vykoná. Toto ustanovenie určuje príslušnosť generálnej prokuratúry vysloviť sa, či slovenské orgány budú v takomto prípade svoju subsidiárnu právomoc vykonávať, alebo nie. I keď ide o rozhodovanie odlišné od rozhodovania o prevzatí trestného konania (z hľadiska jeho dôsledkov pre zúčastnené štáty), je tomuto rozhodovaniu charakterom veľmi blízke, a preto sa zaraďuje do tejto hlavy.

PIATA HLAVA

Táto hlava upravuje právnu pomoc vo vlastnom (užšom) zmysle. Úprava právnej pomoci v doterajšom Trestnom poriadku odkazovala na použitie noriem občianskoprávnych (zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom), čo sa v praxi ukázalo ako nedostatočné. Táto hlava upravuje relatívne komplexnú úpravu problematiky aj vzhľadom na skutočnosť, že väčšina jej inštitútov sa môže vykonávať na základe faktickej vzájomnosti, pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Prvý oddiel: Predmet právnej pomoci

K § 532Toto ustanovenie definuje predmet právnej pomoci pre účely medzinárodnej spolupráce v trestných.

Pre definíciu právnej pomoci vykonávanej na žiadosť slovenských orgánov sú smerodajné tri prvky: ide o úkony po začatí trestného konania, vykonávajú sa v cudzine a vykonávajú sa na žiadosť slovenských orgánov. Vzhľadom na závažný charakter právnej pomoci nie je pre definíciu úkonu ako „úkonu právnej pomoci“ podstatné, ktorý slovenský orgán o vykonanie úkonu žiada, ale aké je štádium konania v Slovenskej republike.

To znamená, že právna pomoc nie je len činnosťou „justičných orgánov“ (súdov a prokuratúr), ale aj vyšetrovateľov a policajných orgánov, ak zabezpečujú úkony po začatí trestného konania. Vzhľadom na už zdôraznený zásadný význam právnej pomoci vo vzťahu k cudzine, ale aj z dôvodov prijateľnosti ich dožiadaní cudzími orgánmi, musia tieto orgány svoje dožiadania o právnu pomoc do cudziny zasielať len prostredníctvom dozorového prokurátora (§ 533 ods. 2).

Druhý oddiel: Dožiadania slovenských orgánov

Tento oddiel rieši otázky spojené s dožiadaniami slovenských orgánov zasielaným do cudziny.

K § 533Odsek 1 rieši pôsobnosť ústredných orgánov pri odosielaní dožiadaní do cudziny.

Odsek 2 zdôrazňuje subsidiaritu zákonnej úpravy odseku 1 s výnimkou dožiadaní policajtov. Títo musia svoje dožiadania do cudziny zasielať vždy len prostredníctvom prokurátora bez ohľadu na úpravu v medzinárodnej zmluve. Potvrdzuje princíp, že podstata právnej pomoci je daná jej charakterom a nie je orgánom, ktorý o ňu žiada.

K § 534Toto ustanovenie určuje obsahové a formálne náležitosti dožiadania zasielaného do cudziny.

K § 535Doručovanie písomností osobám na území iného štátu priamo poštou, bez zapojenia orgánov tohto štátu, je zásahom do suverenity cudzieho štátu, preto sa môže realizovať len tam, kde to dovoľuje medzinárodná zmluva. Od tohto spôsobu doručovania je potrebné odlišovať doručovanie prostredníctvom slovenského zastupiteľského orgánu na území iného štátu, ktoré sa môže tiež uskutočniť poštou.

K § 536Ide o princíp prevzatý z pôvodného ustanovenia § 60 zákona č. 97/1963 Zb. Je zrkadlovým vyjadrením filozofie obsiahnutej v ustanovení § 538. Vyjadruje základný princíp použitia lex fori. Každý štát vykonáva úkony právnej pomoci na svojom území v zásade na základe a podľa svojho právneho poriadku. Druhou stranou uplatnenia tohto princípu je, že dožadujúci štát musí potom akceptovať takýto úkon ako platný, aj keby nebol vykonaný v súlade s jeho právnym poriadkom. Na druhej strane, ak úkon nebol vykonaný v súlade s právny poriadkom dožiadaného štátu, ale napriek tomu bol vykonaný spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je dôvod jeho platnosť neakceptovať. To platí o to viac, že cudzí orgán môže úkon vykonať na žiadosť slovenských orgánov podľa slovenského právneho poriadku alebo priamym použitím medzinárodnej zmluvy platnej medzi oboma štátmi.

K § 537Ustanovenie sa inšpiruje Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach a určuje všeobecnú normu postupu.

Odsek 2 a 3 je vymedzením rozsahu a podmienok procesnej imunity svedka predvolaného z cudziny.

Tretí oddiel: Dožiadania cudzích orgánov

Tento oddiel rieši otázky spojené s vybavovaním dožiadaní cudzích orgánov slovenskými orgánmi.

K § 538Odsek 1 obsahuje základný princíp, že úkony právnej pomoci vykonávajú slovenské orgány podľa slovenského právneho poriadku. To znamená, že môžu vykonať na základe žiadosti cudzích orgánov v zásade všetko to, čo môžu vykonať sami v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike. Toto ustanovenie je samozrejme podmienené § 480 a § 482, t.j. orgány neposkytnú právnu pomoc, ak nie je daná aspoň faktická vzájomnosť a ak by jej poskytnutie bolo v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482. Niektoré osobitné úkony právnej pomoci budú okrem toho vyžadovať zmluvnú vzájomnosť (napr. § 551).

Okrem toho môžu slovenské orgány vykonať úkon postupom, ktorý je upravený v medzinárodnej zmluve a ktorého úprava v slovenskom právnom poriadku absentuje, a to priamou aplikáciou medzinárodnej zmluvy (napr. videokonferencia alebo telefonický výsluch upravené v Druhom dodatkovom protokole k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach). Práve vzhľadom na to, že pôjde o postup neupravený v slovenskom právnom poriadku, vyžaduje sa, aby prokurátor zodpovedný za zabezpečenie vykonania právnej pomoci (§ 539) rozhodol aj o modalitách vykonania takéhoto úkonu.

Odsek 2 formuluje výnimkou zo všeobecnej zásady použitia lex fori, a to možnosť postupu podľa cudzích právnych predpisov, ak ich použitie nie je v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482 („medzinárodný verejný poriadok“). Rozširuje pritom dopad ustanovenia § 482, pretože § 482 upravuje rozpor s „materiálnym verejným poriadkom“ (obsah požadovaného úkonu právnej pomoci), zatiaľ čo § 537 ods. 2 upravuje rozpor s „procesným verejným poriadkom“ (spôsob vykonania úkonu právnej pomoci). Typickým prípadom aplikácie cudzej právnej normy, ktorá však nebude v rozpore s § 482, bude zrejme vykonanie tzv. krížového výsluchu (t.j. výsluch svedka zástupcom cudzieho orgánu činného v trestnom konaní a súčasne aj obhajcom obvineného).

Odsek 3 upravuje jedinú požiadavku obojstrannej trestnosti činu, ktorého sa právny úkon týka, v kontexte poskytovania právnej pomoci podľa Trestného poriadku. Ide o úkony, ktoré vyžadujú príkaz súdu (§ 540 ods. 1).

K § 539Ustanovenie rieši príslušnosť na prijímanie dožiadaní z cudziny a na vybavovanie dožiadaní z cudziny. Na rozdiel od historicky zaužívanej formy delenia právomoci medzi orgány prokuratúry a súdy podľa štádia trestného konania sa určuje právomoc špecificky na úkony právnej pomoci bez ohľadu na štádium konania v cudzine. Ťažiskom pre deľbu úkonov medzi prokuratúru a súdu je použiteľnosť úkonov (ich prípustnosť v konaní) v dožiadanom štáte.

Odsek 1 priznáva pôsobnosť na prijímanie žiadostí z cudziny ministerstvu spravodlivosti.

Odsek 2 upravuje základný princíp právomoci pri vykonávaní dožiadaní z cudziny, a to príslušnosť orgánov prokuratúry a určuje aj ich vecnú a miestnu príslušnosť. To v praxi nevylučuje , že niektoré úkony vykonajú z jeho poverenia policajné orgány alebo na jeho návrh súd (odsek 3), avšak zodpovednosť za vybavenie dožiadania ako celku zostáva na prokuratúre.

Odsek 3 obsahuje výnimku k základnej norme v odseku 2, a to okolnosti, v ktorých namiesto prokuratúry zabezpečuje vykonanie dožiadania súd. V týchto prípadoch prijímajúci orgán (ministerstvo spravodlivosti) môže dožiadanie zaslať priamo súdu, aby nedochádzalo k jeho zbytočnému putovaniu medzi zúčastnenými orgánmi (druhá veta). Odsek 3 tiež určuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na vykonanie výsluchu či iného úkonu, ak cudzí orgán požiada osobitne o to, aby úkon vykonal súd (ide o dôsledok § 538 ods. 2). Aj žiadosť o použitie cudzieho právneho predpisu podľa § 538 ods. 2, z ktorého vyplýva, že požadovaný úkon podľa tohto predpisu vykonáva v dožadujúcom štáte súd, sa bude považovať za žiadosť o vykonanie úkonu slovenským súdom. Pôjde predovšetkým o vykonanie tzv. krížového výsluchu (viď komentár k § 538).

K § 540Odsek 1 reaguje na ustanovenie § 538 ods. 1. Ak slovenský orgán na vykonanie úkonu (dôkazu) v rámci trestného konania v Slovenskej republike potrebuje príkaz súdu (napríklad ustanovenia § 95 a § 100 tohto zákona), bude takýto príkaz potrebovať aj na vykonanie tohto úkonu pre cudzí orgán. Odsek 2 reaguje na ustanovenie § 538 ods. 2 a čiastočne sa inšpiruje právnou úpravou niektorých štátov (v Európe napr. Švajčiarsko), ktoré vyžadujú na vykonanie úkonu právnej pomoci vždy rozhodnutie súdu o prípustnosti vykonania takéhoto úkonu. Tradícia praxe v Slovenskej republike i potreby efektívnosti vybavovania dožiadaní o právnu pomoc neodôvodňuje zavedenie tohto systému pre každé dožiadanie o právnu pomoc. Jeho použitie na situácie, keď má byť úkon vykonaný podľa právneho poriadku cudzieho štátu, sa však javí odôvodnené. V týchto prípadoch súd súčasne rozhodne, akým spôsobom sa úkon právnej pomoci vykoná (či ho vykoná prokurátor, či ho vykoná súd, či budú prítomní zástupcovia dožadujúceho orgánu, aký stupeň samostatnosti týmto zástupcom pri vykonaní úkonu povolí, a pod.).

Odsek 3 určuje vecnú a miestnu príslušnosť súdu.

K § 541Odsek 1 určuje základnú zásadu možnosti postupu cudzích orgánov na území Slovenskej republiky pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Odsek 2 je premietnutím ustanovení čl. 5 písm. j/ Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch (vyhláška č. 32/1969 Zb.). Na úkony zastupiteľských úradov (s výnimkou doručovania písomností vlastným občanom a výsluchu osôb. ktoré sa dostavia dobrovoľne bez použitia akéhokoľvek donútenia) sa vyžaduje predchádzajúci súhlas ministerstva spravodlivosti.

Odsek 3 obsahuje špecifickú úpravu účasti orgánov cudzieho štátu pri výkone úkonov právnej pomoci v Slovenskej republike rovnako, ako aj iných osôb (účastníci konania, svedkovia, poškodení a pod.). K takejto účasti sa vyžaduje súhlas prokurátora príslušného na vybavenie úkonu alebo súdu, ak úkon právnej pomoci bude sám vykonávať.

K § 542Ustanovenie komplexným spôsobom rieši doručovanie písomností adresátom v Slovenskej republike. Za určitých podmienok zjednodušuje možnosť doručenia adresátovi poštou (odsek 1 a 2). Možnosť náhradného doručenia až na druhý pokus reaguje na požiadavky obsiahnuté v právnom poriadku mnohých štátov (špecificky Rakúsko a Maďarsko) a má predísť potrebe opakovaného dožiadania o doručenie zo strany dožadujúceho orgánu .

Odsek 2 reaguje na princíp obsiahnutý v § 58 zákona č. 97/1963 Zb. Povinnosť zabezpečiť preklad do slovenského jazyka má doručujúci orgán výlučne v prípade, že medzinárodná zmluva neukladá dožadujúcemu orgánu takýto preklad k písomnosti pripojiť, ale zároveň ukladá záväzok doručiť písomnosť riadne (teda nielen jednoduchým doručením – ak adresát je ochotný písomnosť dobrovoľne prevziať). Ide teda o riešenie rozporu medzi právom účastníka odmietnuť prijať písomnosť, ak nie je v jazyku, ktorému rozumie, a nedostatkom povinnosti cudzieho orgánu takýto preklad pripojiť. Je tu nebezpečenstvo, že ak by účastník prevzatie odmietol, doručenie by napriek tomu malo v dožadujúcom štáte účinky, pretože tento štát dodržal spôsob doručenia upravený medzinárodnou zmluvou. V záujme ochrany adresáta musí zodpovednosť za preklad prevziať teda Slovenská republika. Dôležité je, že táto povinnosť sa týka výlučne situácií upravených medzinárodnou zmluvou. Pri absencii medzinárodnej zmluvy je vždy možné preklad vyžadovať od dožadujúceho štátu. Posledná veta odseku 2 sa týka situácií, ak medzinárodná zmluva ukladá povinnosť preklad pripojiť, ale preklad pripojený k doručovanej písomnosti nebol.

Odsek 3 upravuje osobitnú formu doručovania: osobné doručenie. Pre osobné doručenie, ako osobitnú formu doručenia, platí tiež primerane odsek 2: ak doručujúci orgán nemal povinnosť pripojiť preklad, zabezpečí ho doručujúci orgán. Ak takúto povinnosť nemal, môže adresát písomnosti odmietnuť prevziať.

K § 543Ustanovenie upravuje postup pri výsluchu osoby pod prísahou na žiadosť cudzieho orgánu a text prísah.

Štvrtý oddiel: Niektoré osobitné formy právnej pomoci

Ide o ustanovenia, ktoré majú charakter lex specialis k úprave poskytovania právnej pomoci obsiahnutej v predchádzajúcich oddieloch tejto hlavy.

K § 544Odsek 1 upravuje osobnú právomoc ministra spravodlivosti na rozhodovanie o povolení prevozu území Slovenskej republiky.

Odsek 2 definuje rozsah rozhodnutia o povolení prevozu v situáciách úkonov právnej pomoci (napr. dočasné odovzdanie osoby), kedy sa prevoz uskutoční územím Slovenskej republiky dvakrát, pred a po vykonaní úkonu, na ktorý sa prevoz žiadal.

Odsek 3 upravuje otázku právneho postavenia pre výnimočný prípad úteku osoby počas prevozu.

K § 545Ide o ustanovenie, ktoré je základným vykonávacím ustanovením k Druhému dodatkovému protokolu k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 ako aj Schengenskej vykonávacej dohode. Potreba tejto rámcovej úpravy sa vyžaduje vzhľadom na špecifický charakter tohto úkonu. I keď ide o úkon právnej pomoci, ktorý vyžaduje dožiadanie justičného orgánu, jeho realizácia je výslovne z textu zmluvných noriem daná policajným orgánom, ktoré za určitých okolností môžu cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie robiť aj bez predchádzajúceho súhlasu cudzích orgánov. To isté platí aj pri žiadostiach cudzích orgánov o cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie na území SR. Odsek 4 z praktických a operatívnych dôvodov obsahuje normu lex specialis k § 539, zároveň však nevylučuje dojednanie iného orgánu na udeľovanie súhlasu priamo v použiteľnej medzinárodnej zmluve podľa § 479. Ak medzinárodná zmluva však takéto určenie nebude obsahovať, použije sa toto ustanovenie. Taká bude situácia napríklad vo vzťahu k uvádzanému druhému dodatkovému protokolu, ktorý osobitnú úpravu príslušnosti na udeľovanie súhlasu neobsahuje.

K 546 až § 548Upravuje inštitút dočasného odovzdania osoby, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na území Slovenskej republiky, na vykonanie procesných úkonov na územie iného štátu. Znenie reaguje na Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 a neobmedzuje účel odovzdania na špecifické procesné úkony, ako tomu bolo v minulosti.

K § 549Ustanovenie reaguje na praktické vykonávanie nového inštitútu právnej pomoci, ktorý má Slovenská republika zatiaľ upravený v dvojstranných zmluvách s Rakúskom (čl. IX zmluvy čl. 51/1996 Z.z.) a Poľskom (čl. VIII zmluvy č. 28/1998 Z.z.) a obsahuje ho tiež Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Jeho podstatou je, že odovzdanie sa uskutočňuje zo štátu, ktorého orgány požiadali o právnu pomoc, na územie štátu, ktorého orgány majú právnu pomoc vykonať. Účelom je zabezpečiť, aby osoba bola (mohla byť) prítomná pri vykonaní tohto úkonu právnej pomoci.

K § 550Ide o osobitnú formu právnej pomoci, ktorá je zrkadlovou úpravou k inštitútu dočasného odovzdania osoby do cudziny (§ 546 až § 548). Odsek 3 je zrkadlovým inštitútom k § 549.

K § 551Ustanovenie upravuje odovzdanie a prevzatie veci, ako aj vydanie veci v kontexte extradície. Odsek 2 upravuje obmedzenie odovzdania súvisiace s potrebou trestného konania v Slovenskej republike. Vzťahuje sa výlučne na trestné konanie, ktoré sa už pred slovenskými orgánmi vedie, nie na prípadné budúce konania.

Odsek 3 upravuje možnosť vzdania sa vrátenia veci alebo súhlasu s vrátením veci priamo jej vlastníkovi.

Odsek 4 rozširuje použitie ustanovení aj na vec odovzdávanú s vydávanou osobou.

K § 552Toto ustanovenie upravuje osobitnú formu právnej pomoci. Úprava je vykonávacím ustanovením Európskeho dohovoru o praní, vyhľadávaní, zaistení a prepadnutí výnosov z trestnej činnosti z 8.11.1990, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňom 1.9.2001. Vyžaduje sa zmluvná vzájomnosť, faktická vzájomnosť nestačí.

K § 553Zasielanie informácií z registra trestov sa upravuje ako osobitná forma právnej pomoci, pričom sa stanovuje príslušnosť generálnej prokuratúry na prijatie takejto žiadosti.Šiesta časť - Trovy trestného konania

K 554 a 555Upravujú sa trovy, ktoré znáša štát. Výslovne sa ustanovuje, že štát znáša aj trovy na povinnú obhajobu, ktoré vznikli obvinenému v dôsledku podania dovolania generálnym prokurátorom, ako aj trovy mimoriadneho dovolania, keďže ide o mimoriadne opravné prostriedky, ktoré opätovne otvárajú možnosť konať v merite veci. Možnosť náhrady v súvislosti s advokátom ex offo je viazaná na prechodné ustanovenie § 566. Zákon upravuje aj povinnosť náhrady nákladov, ktoré spôsobí v trestnom konaní osoba svojou bezdôvodnou neúčasťou.

K § 556 a 557Tieto ustanovenia upravujú povinnosť pre odsúdeného nahradiť štátu trovy v týchto ustanoveniach uvedené.

K 558Ustanovuje sa možnosť, aby súd určil, že odsúdený je povinný nahradiť trovy poškodenému za splnenia podmienok uvedených v odseku 1. Odsek 2 tohto ustanovenia umožňuje, aby súd rozhodol o povinnosti náhrady trov poškodenému aj v iných prípadoch – ide o vykonanie čl. 6 a 7 Rámcového rozhodnutia Rady o postavenia obetí v trestnom konaní.

K § 559 a 560Ustanovuje sa, ktorý orgán rozhoduje o povinnosti na náhradu trov konania. Pritom sa umožňuje, aby rozhodnutie vydal aj poverený vyšší súdny úradník.

Siedma časť – spoločné, Prechodné a záverečné ustanoveniaK § 561Podľa Legislatívnych pravidiel vlády SR sa príslušným spôsobom navrhuje odkaz na aproximačnú prílohu.K § 562Ustanovuje sa prechodné obdobie, počas ktorého budú môcť pôsobiť ako ustanovení obhajcovia, nielen novo vzniknutí verejní obhajcovia, ale aj iní advokáti. Rovnaký postup sa navrhuje aj v prípade inštitútu spoločného zástupcu a zástupcu v prípade nemajetného poškodeného.

K § 563Upravuje sa splnomocňovacie ustanovenie na vydanie vykonávacích právnych predpisov.

K § 564 a 565V nadväznosti na § 16 ods. 1 sa ustanovuje, ktorý okresný súd je súdom v sídle krajského súdu ak je takýchto súdov viacej – prípad Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Košiciach.

Zároveň sa v tejto súvislosti v § 565 upravuje postup súdov vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Tiež sa upravuje postup ohľadom lehôt určených pre skončenie vyšetrovania, ako aj postup vo veciach, v ktorých začala väzba za účinnosti predošlého zákona.

K § 566Upravuje sa príslušnosť súdu na rozhodovanie o tom, že sa nevykoná trest uložený za skutok, ktorý nie je trestným činom, resp. v tej súvislosti skrátený súhrnný alebo úhrnný trest.

K § 567 a 568Ustanovujú sa prechodné ustanovenia v súvislosti so zmenou príslušnosti súdov a v súvislosti s obnovou konania.

K § 569 a 570Upravuje sa zrušovacie ustanovenie a účinnosť zákona, ktorá sa navrhuje v súlade s návrhom Trestného zákona a s potrebnou legisvakančnou lehotou.

Bratislava, 26. máj 2004

Mikuláš Dzurinda, v. r.predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic, v. r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Načítavam znenie...