Trestný poriadok 301/2005 účinný od 01.01.2021 do 31.07.2021

Platnosť od: 02.07.2005
Účinnosť od: 01.01.2021
Účinnosť do: 31.07.2021
Autor: Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť: Všeobecné súdnictvo, Trestné právo procesné, Polícia, Zväz väzenskej a justičnej stráže, Trestné právo, Prokuratúra, Trestné právo hmotné, Znalci, tlmočníci, prekladatelia, Trestné konanie, Notárstvo, Pomocné vedy, Advokácia, Verejný ochranca práv, Exekútori, rozhodcovia, mediátori, Trestné činy, Polícia, Zbor väzenskej a justičnej stráže

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HIST58JUD731>999DS56EUPP14ČL370

Trestný poriadok 301/2005 účinný od 01.01.2021 do 31.07.2021
Prejsť na §    
Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Zákon 301/2005 s účinnosťou od 01.01.2021 na základe 312/2020 a 423/2020

Legislatívny proces k zákonu 423/2020
Legislatívny proces k zákonu 312/2020

Vládny návrh zákona o reforme súdnictva

K predpisu 423/2020, dátum vydania: 29.12.2020

 

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona o reforme súdnictva (ďalej len „návrh zákona“).

Predkladaný návrh zákona bol vypracovaný v nadväznosti na súčasne predkladaný návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov a predstavuje vykonávací zákon k navrhovaným ústavným zmenám. Okruh tém, ktoré návrh zákona rieši, je determinovaný obsahom ústavných zmien a Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024 v časti týkajúcej sa súdnictva.

Z hľadiska tématického zamerania návrhu zákona možno jeho obsah nadväzujúci na ústavné zmeny vymedziť nasledovne:

V prípade Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) sa návrh zákona zameriava na právnu úpravu regionálneho princípu volieb členov súdnej rady sudcami, zavedenie nesudcovského prvku v prípade členov súdnej rady nominovaných výkonnou mocou (prezident, vláda) a zákonodarnou mocou, odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sú sudcami, na úpravu podmienok voľby do medzinárodných súdnych inštitúcií a na verejné vypočutie kandidátov na členov súdnej rady volených parlamentom. Návrh zákona rozširuje pôsobnosť súdnej rady o konanie vo veciach majetkových pomerov sudcov. Zároveň návrh ústavného zákona reaguje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 a umožňuje súdnej rade vykonávať aktívny dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti vlastným autonómnym konaním a preverovaním bez podstatnej ingerencie iného orgánu verejnej moci.

V súvislosti sa zriadením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) dochádza k jeho ukotveniu v sústave súdov vrátane určenia jeho sídla a obvodu, úprave jeho vnútornej organizácie (plénum, kolégiá, senáty) a pôsobnosti, úprave jeho správy (Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky), postavenia a odmeňovania jeho sudcov, funkcionárov a štátnych zamestnancov, výberu jeho sudcov a štátnych zamestnancov, ako aj ďalších súvisiacich otázok, ktorých vyriešenie je potrebné pre nastavanie rovnocenného postavenia oboch najvyšších súdov.

V prípade ústavných zmien týkajúcich Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa návrh zákona podrobnejšie venuje výberu sudcov ústavného súdu vrátane úpravy bezúhonnosti, konaniu pred ústavným súdom a úprave súvisiacej s presunom jeho časti právomoci na najvyšší správny súd.

V oblasti úpravy statusu sudcov návrh zákona reaguje na vedenie vekového cenzu sudcov všeobecných súdov a ústavného súdu, zrušenie súhlasu ústavného súdu so vzatím do väzby, zrušenie rozhodovacej imunity sudcov, rozšírenie možností pre obsadzovanie členov hodnotiacich komisií emeritnými sudcami, ako aj úpravu podmienok nároku na odchodné v prípade trestne stíhaných sudcov. Z hľadiska významu podstatnú časť novelizácie zákona tvorí aj nová úprava preverovania majetkových pomerov sudcov a sudcovskej spôsobilosti. V neposlednom rade sa návrh zákona venuje problematike odmien a vybranému nároku sociálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov, ktorým je príplatok k nemocenskému.

2

Návrhom zákon sa ďalej nahrádza doterajší inštitút prípravy justičného čakateľa novým inštitútom, ktorým je odborná justičná stáž.

Na dosiahnutie vyššie uvedených zámerov je potrebné vykonať novelizáciu celkovo 28 zákonov, pričom nutnosť ich novelizácie je z podstatnej časti vyvolaná zriadením najvyššieho správneho súdu.

Vzhľadom na to, že návrh zákona bezprostredne nadväzuje na novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), referencie a odkazy na ústavnú úpravu v texte osobitnej časti dôvodovej správy zohľadňujú systematiku ústavnej úpravy, ktorú predpokladá jej novelizácia.

Berúc do úvahy obsahové vymedzenie a význam predkladanej zákonnej úpravy je žiaduce, aby návrh zákona niesol dostatočne výstižný názov. Preto predkladateľ zvolil názov „o reforme súdnictva“, ktorý najlepšie vystihuje podstatu predkladanej právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že jednotlivé novelizačné články usporiadané v návrhu zákona chronologicky.

Účinnosť navrhovanej právnej úpravy sa navrhuje od 1. januára 2021, pričom odložená účinnosť od 1. augusta 2021 sa navrhuje v prípade tých zmien a doplnení, ktoré sa týkajú pôsobnosti zriaďovaného najvyššieho správneho súdu v oblasti konania pred najvyšším správnym súdom, resp. ústavným súdom tam, kde dochádza k presunu agendy z ústavného súdu na najvyšší správny súd, ako aj uplatňovania regionálneho princípu pri voľbe členov súdnej rady sudcami. Odložená účinnosť od 1. januára 2025 sa navrhuje v prípade právnej úpravy reagujúcej na zavedenie tzv. individuálnej kontroly ústavnosti, pretože aj ústavná úprava má v tomto prípade odloženú účinnosť od 1. januára 2025.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (de lega ferenda), ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona vplyv na rozpočet verejnej správy, ktorý je bližšie popísaný v doložke vplyvov a v príslušnej analýze. Návrh zákona nemá vplyv na podnikateľské prostredie, na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, na životné prostredie, na informatizáciu spoločnosti a na služby pre občana a nemá ani sociálne vplyvy. Od navrhovaných ústavných zmien však možno očakávať zvýšenie dôvery v právny štát a spravodlivosť, ako spustenie procesu očisty justície.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania. Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky ho prerokovala 24. septembra 2020. Návrh zákona vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila 30. septembra 2020.

3

B.Osobitná časť

K čl. I

(Civilný sporový poriadok)

V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu je potrebné vykonať nevyhnutnú zmenu v kreácii tzv. kompetenčného senátu. Podľa doteraz platnej právnej úpravy sa kompetenčný senát zriaďuje na Najvyššom súde Slovenskej republiky a jeho úlohou je riešiť spory o právomoc medzi (všeobecnými) súdmi a inými orgánmi. V súčasnosti sedem členov a pozostáva zo sudcov najvyššieho súdu. V nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu však tento koncept neobstojí, a preto sa navrhuje prepracovať právnu úpravu zloženia kompetenčného senátu. Po novom bude mať kompetenčný senát osem členov, pričom v ňom bude paritne zastúpený najvyšší súd a najvyšší správny súd. Členov senátu a ich náhradníkov budú určovať predsedovia týchto súdov v rozvrhoch práce.

K čl. II

(Správny súdny poriadok)

K bodu 1 (§ 8)

Novelizácia Správneho súdneho poriadku sa vykonáva v nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu. Rozsah navrhovaných zmien predstavuje len nevyhnutnú novelizáciu, ktorá je predpokladom pre riadne fungovanie správneho súdnictva. Cieľom právnej úpravy v tomto prípade nie je vyhodnocovanie doterajšej efektivity fungovania správneho súdnictva v podmienkach rekodifikovanej procesnej úpravy k tomuto kroku predkladateľ pristúpi samostatnou legislatívnou iniciatívou.

Nové znenie § 8 zohľadňuje nové znenie čl. 126 ods. 1 ústavy, podľa ktorej bude ústavný súd rozhodovať kompetenčné spory medzi najvyšším súdom a najvyšším správnym súdom. Predkladateľ za to, že spory medzi dvoma najvyššími súdmi nemôže rozhodovať jeden z nich. Preto je namieste tento typ kompetenčných sporov zveriť do plenárnej pôsobnosti ústavného súdu.

K bodu 2 [§ 11 písm. b)]

Rozšírenie pôsobnosti najvyššieho správneho súdu v § 11 vychádza z navrhovaného čl. 142 ods. 2 písm. a) ústavy. A teda najvyšší správny súd bude rozhodovať v konaní o neústavnosť a nezákonnosť volieb do orgánov územnej samosprávy. Na tento účel sa v Správnom súdnom poriadku zavádza nový typ konania, a to konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb; k tomu pozri nasledujúci text.

K bodu 3 (§ 20)

V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu sa vykonávajú nevyhnutne zmeny v § 20. Druhá veta sa stáva bezpredmetnou a je potrebné ju vypustiť, pričom v tretej vete je neaktuálne hovoriť o správnom kolégiu, ale len o kolégiu (najvyššieho správneho súdu).

4

K bodu 4 (§ 22 ods. 2)

Vzhľadom na to, že pojem „správne kolégium“ je v Správnom súdnom poriadku pojmom prekonaným, je potrebné vykonať súvisiacu zmenu § 22 ods. 2. Navrhuje sa, aby predsedom veľkého senátu bol niektorý z predsedov senátu najvyššieho správneho súdu, ktorého určí rozvrh práce.

K bodu 5 (§ 47 ods. 1)

V ustanovení, ktoré pojednáva o oprávneniach prokurátora, sa v nadväznosti na nový typ konania, ktorým je konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb, navrhuje vyslovene pomenovať oprávnenie generálneho prokurátora iniciovať tento typ konania. Tu treba uviesť, že generálny prokurátor toto oprávnenie aj podľa doteraz platnej úpravy v konaní pred ústavným súdom.

K bodu 6 (§ 92 ods. 3)

Doterajšie znenie právnej úpravy sa vzťahovalo na sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu. Po novom je potrebné upustiť od tejto terminológie a právnu úpravu je potrebné prispôsobiť zriadeniu najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa javí ako účelnejšie naformulovať celé ustanovenie nanovo.

K bodu 7 (§ 100 ods. 1)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v zohľadnení zavedenia legislatívnej skratky „ústavný súd“ v predchádzajúcich ustanoveniach zákona; v tomto prípade v novom znení § 8 ods. 1.

K bodu 6 (nový šiesty diel)

Navrhované doplnenie Správneho súdneho poriadku o konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb nadväzuje na nový čl. 142 ods. 2 písm. a) ústavy, ktorý zakladá právomoc najvyššieho správneho súdu na konanie a rozhodovanie o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy. Ide o právomoc, ktorú podľa platného znenia čl. 129 ods. 2 ústavy vykonáva ústavný súd, a teda ide o právomoc, ktorá sa presúva z ústavného súdu na najvyšší správny súd. Dôvody tohto presunu právomoci uvádza dôvodová správa k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Z hľadiska zabezpečenia riadneho rozhodovania v uvedených veciach je potrebné zaviesť v Správnom súdnom poriadku nový typ konania, a to konania vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb. Uvedené doplnenie právnej úpravy zodpovedá koncepcii Správneho súdneho poriadku, kde pre každý typ konania je zavedená samostatná skupina ustanovení, ktoré zohľadňujú osobitosti toho-ktorého konania. V prípade konania vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb je žiaduce sústrediť novú právnu úpravu do tretej hlavy piatej časti, ktorá upravuje konanie vo volebných veciach. Konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb je konaním vo volebných veciach.

Systematika nového šiesteho dielu (Konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb) je prispôsobená systematike ostatných dielov obsiahnutých v tretej hlavy piatej časti Správneho

5

súdneho poriadku. Právna úprava preto reguluje účel konania, účastníkov konania, žalobnú legitimáciu, lehotu na podanie žaloby, náležitosti žaloby, dokazovanie a rozhodnutie o žalobe. Pri úprave týchto inštitútov sa vychádza z pôvodnej právnej úpravy § 156 163 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a teda účel konania je rovnaký ako v pôvodnej úprave, podobne aj okruh účastníkov konania, aktívna legitimácia, lehota na podanie žaloby a jej náležitosti. Preberá sa taktiež úprava niektorých aspektov dokazovania. Problematika rozhodovania je primerane prispôsobená zásadám správneho súdnictva.

Podstatným rozdielom v porovnaní s doterajšou úpravou je to, že konanie sa bude začínať žalobou, a nie sťažnosťou. Pre správne súdnictvo je charakteristické, že úkon, ktorým sa začína konanie pred správnym súdom je v drvivej väčšine prípadov žaloba. Sťažnosť je charakteristickým iniciačným úkonom v konaní pred ústavným súdom.

Účelom konania 312a) je posúdenie otázky ústavnosti a zákonnosti volieb, ktorými sú voľby do orgánov územnej samosprávy. Uvedené ustanovenie zodpovedá § 156 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V § 312b sa upravuje účastníctvo v konaní. Okruh účastníkov konania kopíruje platné znenie § 160 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ale vzhľadom na koncepciu správneho súdneho konania je rozšírený aj o žalovaného správny orgán, ktorým je príslušná miestna (mestská) volebná komisia

V § 312c sa upravuje žalobná legitimácia, t.j. ustanovuje sa subjekt, ktorý je oprávnený podať žalobu vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb. Žalobcom v tomto prípade bude ten, kto je navrhovateľom podľa platného znenia § 157 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Lehota na podanie žaloby 321e) bude rovnaká ako je lehota na podanie návrhu na začatie konanie podľa § 159 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V novom § 312d sa upravuje, kto je v konaní žalovaným. Navrhuje sa, aby žalovanú stranu reprezentovala príslušná volebná komisia.

Náležitosti žaloby 312f) sa odvíjajú od náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 158 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ustanovenie § 312g zodpovedá rovnakej úprave zavedenej aj v ostatných dieloch v tretej hlave piatej časti Správneho súdneho poriadku. A teda správny súd bude rozhodovať aj na podklade vyjadrenia účastníkov konania. Osobitne v záujme jednoduchosti sa navrhuje, aby jednotlivým účastníkom (politickým stranám, kandidátom) bolo možné doručovať aj do rúk tzv. splnomocnenca vo volebných veciach, ktorého si politické strany musia ustanoviť pri podaní kandidátnej listiny [napr. § 139 ods. 5 písm. b) alebo § 144 ods. 4 písm. b), príp. § 171 ods. 5 písm. b) a § 176 ods. 4 písm. b) zákona č. 180/2014 Z. z.]. podľa cit. ustanovení je politická strana vo volebných veciach, ku ktorým možno zaradiť aj účasť v konaní o preskúmanie ústavnosti a zákonnosti volieb, úkonmi tohto splnomocnenca viazaná. Možno

6

preto predpokladať, že za splnomocnenca zvolí takú osobu, ktorá je pre ňu dôveryhodná a bude ju informovať o všetkých doručených písomnostiach.

Osobitné ustanovenie o dokazovaní v konaní vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb (§ 312h) zohľadňuje rovnakú úpravu v § 161 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Priamo zo zákona spojené konania týkajúca sa tých istých volieb, aj keď žaloby podali rôzne subjekty. Cieľom je zabrániť tomu, aby to isté dokazovanie museli vykonávať rôzne senáty v rôznych konaniach. Záujem rýchlosti a účinnosti si vyžaduje, aby spojenie nebolo ponechané len na rozhodnutí súdu 65 S. s. p.).

Rozhodovane o žalobe je upravené v § 312i 312k. Aj nová právna úprava bude ustanovovať lehotu na rozhodnutie, a to 30 dní od doručenia žaloby. Z hľadiska merita veci prichádzajú do úvahy dva možné typy výrokov. A teda správny súd žalobu buď zamietne (§ 312j ods. 1), a ak ju nezamietne, tak rozhodne spôsobom podľa § 312j ods. 2, čím fakticky vyhovie žalobnému návrhu. Aj tomto prípade ide o analogickú úpravu aká sa uplatňuje v súčasnom konaní pred ústavným súdom podľa § 163 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tu treba zdôrazniť, že v tomto prípade nie je možné mechanicky preklopiť úpravu zákona č. 314/2018 Z. z. do Správneho súdneho poriadku. Preberaná právna úprava musí byť prispôsobená koncepcii rozhodovania o správnych žalobách. To znamená, že správny v prípade negatívneho rozhodnutia nevydáva rozhodnutie o nevyhovení návrhu (tak ako ústavný súd), ale správny súd návrh (žalobu) zamieta. Okruh adresátov pre doručenie rozhodnutia správneho súdu je rovnaký ako v prípade konania pred ústavným súdom; k tomu pozri § 163 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V kontexte presunu pôsobnosti medzi ústavným súdom a najvyšším správnym súdom je potrebné mať na zreteli prechodné ustanovenia zavádzané v Ústave Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 7), podľa ktorých konania začaté pred účinnosťou ústavných zmien dokončí ústavný súd, a teda v týchto prípadoch nebude dochádzať k prechodu výkonu súdnictva v „živých“ veciach. Opak by musel ustanoviť zákon, čo sa nenavrhuje. Znamenalo by to, že najvyšší správny súd by sa musel s vecou oboznamovať nanovo, čo by viedlo k prieťahom, ktoré sú v tomto druhu konania neželané.

K bodu 7 (§ 378)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so skorším zavedením legislatívnej skratky „ministerstvo vnútra“ v predchádzajúcom texte zákona.

K bodu 10

Ide o legislatívno-technickú úpravu nadväzujúcu na zriadenie najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na to, že najvyšší súd prestáva byť správnym súdom, je potrebné ho v celom texte Správneho súdneho poriadku nahradiť najvyšším správnym súdom.

7

K čl. III

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z.)

K bodom 1 až 4

Vzhľadom na ústavné ukotvenie funkcie podpredsedu súdnej rady sa navrhuje úprava jeho platových pomerov v zákone o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Navrhuje sa, aby plat podpredsedu súdnej rady bol plat vo výške 1,3 násobku platu poslanca (čo zodpovedá platu sudcu najvyššieho súdu, resp. najvyššieho správneho súdu). Zároveň sa navrhuje, aby aj podpredsedovi súdnej rady patril mesačný príplatok, ktorý určí súdna rada.

K bodom 5 a 6 (§ 24 ods. 2 a 3)

Doplnenie právnej úpravy zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov súvisí so zriadením najvyššieho správneho súdu. Platná právna úprava v § 24 ods. 2 a 3 upravuje funkčné príplatky predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu, ktorý bude mať postavenie rovnaké ako najvyšší súd, je namieste funkcionárom zriaďovaného súdu priznať rovnaké funkčné príplatky ako funkcionárom najvyššieho súdu.

K čl. IV

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z.)

V nadväznosti na zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa navrhujú nevyhnutné zmeny v zákone o správe majetku štátu, ktoré spočívajú v doplnení uvedenej kancelárie do § 3b ods. 2 písm. d). Na Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa teda bude vzťahovať rovnaká právna úprava ako na Kanceláriu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K čl. V

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.)

K bodu 1 (§ 20 ods. 1)

V platnom znení § 20 sa upravuje účasť ústavných činiteľov na schôdzach Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa platnej úpravy právo byť prítomný na schôdzi parlamentu okrem iných aj predseda najvyššieho súdu. Vzhľadom na to, že predseda zriaďovaného najvyššieho správneho súdu bude mať z ústavného hľadiska rovnocenné postavenie ako predseda najvyššieho súdu je potrebné rozšíriť právnu úpravu v § 20 ods. 1 aj o predsedu najvyššieho správneho súdu a umožniť mu účasť na schôdzach parlamentu za rovnakých podmienok ako predsedovi najvyššieho súdu.

K bodu 2 (§ 28 ods. 2)

Právna úprava v § 28 ods. 2 rokovacieho poriadku umožňuje predsedovi najvyššieho súdu vystúpiť v rozprave so súhlasom parlamentu. Aj tomto prípade sa navrhuje berúc do úvahy rovnocenné postavenie funkcionárov najvyšších súdnych inštitúcií doplnenie právnej úpravy o predsedu najvyššieho správneho súdu.

8

K bodu 3 (§ 115 ods. 1)

Zmena § 115 ods. 1 je nevyhnutná v nadväznosti na navrhovanú zmenu čl. 84 ods. 3 ústavy, kde sa zvyšuje kvórum pre voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu tak, že na zvolenia kandidáta je potrebná nadpolovičná väčšina všetkých hlasov poslancov parlamentu.

K bodu 4 (§ 116a ods. 1)

Cieľom navrhovanej zmeny je doplnenie mechanizmu vyhlasovania voľby kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu s dostatočným časovým predstihom pred uplynutím funkčného obdobia sudcu ústavného súdu. Niet dôvodu na to, aby existovala právna úprava, ktorá pripúšťa spustenie procedúry voľby kandidátov na sudcov ústavného súdu po skončení funkčného obdobia sudcu ústavného súdu. Naopak namieste je taká právna úprava, ktorá vytvára predpoklady pre to, aby obmieňanie sudcov ústavného súdu bolo čo najviac plynulé. A tomuto účelu slúži aj navrhovaná právna úprava, podľa ktorej sa bude voľba kandidátov na sudcov ústavného súdu spúšťať šesť mesiacov pred uplynutím funkčného obdobia sudcu ústavného súdu. Obdobie šiestich mesiacov sa javí ako dostatočné na zabezpečenie dostatočného počtu kandidátov. Vzhľadom na to, že funkcia sudcu ústavného súdu môže zaniknúť aj z iných dôvodov ako uplynutím funkčného obdobia (napr. vzdaním sa funkcie, smrťou, či odvolaním), je potrebné, aby nová úprava zohľadňovala aj túto okolnosť, a preto sa navrhuje, aby v prípade, že k zániku funkcie sudcu ústavného súdu dôjde pred uplynutím jeho funkčného obdobia, bol predseda parlamentu povinný vyhlásiť voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu bezodkladne potom, čo došlo k zániku funkcie sudcu ústavného súdu. Aj v tomto prípade je účelom úpravy docieliť stav, aby bolo uvoľnené miesto sudcu ústavného súdu obsadené čo najskôr.

Navrhovaná právna úprava bezprostredne nadväzuje na navrhované ústavné zmeny, a to v tomto prípade na nové znenie čl. 134 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sa vyžaduje, aby parlament zvolil potrebný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu do dvoch mesiacov od uplynutia funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, resp. do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu ústavného súdu z iných dôvodov ako uplynutím funkčného obdobia (napríklad vzdaním sa funkcie, odvolaním, či smrťou). Následkom nezvolania potrebného počtu kandidátov zo strany parlamentu v určených lehotách je to, že prezident Slovenskej republiky môže vymenovať sudcov ústavného súdu bez návrhu parlamentu. Vzhľadom na to je potrebné, aby zákonná úprava vytvorila predpoklady pre riadny priebeh voľby kandidátov na sudcov ústavného súdu v ústavou predpokladaných lehotách.

K bodu 5 (§ 116a ods. 4)

Navrhovaná zmena za cieľ zosúladiť znenie § 116a ods. 4 so znením § 115 ods. 4 novelizovaného zákona. Z dikcie § 115 ods. 4 je zrejmé, že po rokovaní Ústavnoprávneho výboru sa má predsedovi národnej rady predložiť stanovisko k jednotlivým osobám, o ktorých má rozhodnúť plénum voľbou. Hlasovanie v pléne je aj hlasovaním o tom, či osoby uchádzajúce sa o post sudcu ústavného súdu spĺňajú predpoklady pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu. Na strane druhej, platné znenie § 116a ods. 4 predpokladá, že rozhodnutie o tom, či osoba spĺňa predpoklady pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu urobiť priamo výbor. Túto disproporciu sa navrhuje vyriešiť tak, že sa upraví znenie § 116a ods. 4 do podoby, z ktorej je zrejmé, že ústavnoprávny výbor prijíma stanovisko o tom, či osoba spĺňa predpoklady pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu. Rozhodnutie

9

o tom, či tomu tak je však spraví plénum parlamentu, tak ako to predpokladá § 115 ods. 4 a v konečnom dôsledku ako to už v súčasnosti implicitne vyplýva z ústavného textu.

K bodu 6 (pätnásta časť)

Vláda sa vo svojom programovom vyhlásení zaviazala k prijatiu takej právnej úpravy, ktorou sa zabezpečí v prípade členov súdnej rady volených parlamentom nielen to, že pôjde o osoby, ktoré nie sudcami, ale aj ich riadne vypočutie v príslušnom výbore. Na základe uvedeného sa preto navrhuje doplniť rokovací poriadok o procedúru vypočutia kandidátov na členov súdnej rady volených súdnou radou, ako aj ďalších otázok s tým spojených. Vychádza sa pritom z osvedčenej právnej úpravy voľby kandidátov na funkciu sudcov ústavného súdu, ktorej štandardy sa budú uplatňovať aj v prípade voľby členov súdnej rady.

K čl. VI

(zákon č. 73/1998 Z. z.)

K bodu 1 [§ 44 ods. 2 písm. h)]

Platná úprava v § 44 ods. 2 písm. h) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov ustanovuje, že výkon funkcie policajta sa prerušuje na čas výkonu funkcie predsedu alebo podpredsedu najvyššieho súdu. Takto koncipovaná právna úprava je neudržateľná z viacerých dôvodov. V prvom rade z nej vyplýva, že funkcia policajta sa neprerušuje na čas výkonu funkcie sudcu všeobecného súdu, pretože platné znenie § 44 ods. 2 nepredpokladá prerušenie výkonu funkcie policajta, ak sa policajt stane sudcom všeobecného súdu. Ak by sa ním stal, tak nemôže popri funkcii sudcu vykonávať funkciu policajta, pretože tomu bráni čl. 145a ods. 2 ústavy. Ďalej treba brať do úvahy to, že policajt sa nemôže stať predsedom alebo podpredsedom najvyššieho súdu bez toho, aby sa predtým nestal sudcom tohto súdu, pretože podľa čl. 145 ods. 3 ústavy predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu vymenúva prezidentka zo sudcov tohto súdu. O funkciu predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu sa nemôže uchádzať nesudca. V neposlednom rade si treba uvedomiť aj to, že funkcia sudcu nie je ohraničená funkčným obdobím, keďže sudcovia sú v súlade s čl. 145 ods. 1 ústavy vymenúvaní bez časového obmedzenia. A preto je namieste koncept, ktorý v prípade vymenovania policajta do funkcie sudcu všeobecného súdu bude mať za následok zánik statusu policajta, pretože predpokladať jeho návrat do funkcie policajta po skončení výkonu funkcie sudcu (t.j. po dosiahnutí veku 65 rokov) je viac ako nepravdepodobný. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje úplné vypustenie § 44 ods. 2 písm. h), pretože táto právna úprava nezodpovedá ústavnému nastaveniu statusu sudcov, resp. táto právna úprava je v súčasnosti neaktuálna.

K bodu 2 [§ 44 ods. 2 písm. n) až p)]

Navrhované doplnenie právnej úpravy zohľadňuje absentujúcu zmienku o funkciách vedúceho kancelárie ústavného súdu, najvyššieho súdu a kancelárie prezidenta, pričom nie je dôvod, aby tieto funkcie neboli v § 44 ods. 2 uvedené, resp. aby zákon odkazoval len na pozíciu vedúceho kancelárie národnej rady.

10

K čl. VII

(zákon č. 385/2000 Z. z.)

K bodu 1 (§ 5 ods. 3)

Jednou z podmienok pre vymenovanie do funkcie sudcu je zloženie odbornej justičnej skúšky, prípadne skúšky, ktorá je rovnocenná s odbornou justičnou skúškou. Doterajšia právna úprava umožňuje odpustenie tejto podmienky za podmienok uvedených v § 5 ods. 3 zákona. Jednou z týchto podmienok je aj vykonávanie právnej praxe v trvaní aspoň 15 rokov. S cieľom otvoriť súdny systém najmä v prípade správneho súdnictva aj odborníkom z mimojustičného prostredia sa navrhuje skrátenie trvania právnej praxe v prípade odpustenia odbornej justičnej skúšky z 15 rokov na 10 rokov. Predkladateľ za to, že takto koncipovaná zmena právnej úpravy môže prilákať do sudcovského stavu právnikov z rôznych oblastí verejnej, či štátnej správy, ktorých odborné vedomosti a znalosti môžu dôležitým vkladom pre lepšie fungovanie súdov.

K bodu 2 (§ 5 ods. 6)

Navrhovaná právna úprava explicitne definuje predpoklad sudcovskej spôsobilosti, a to, že sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu.

Požiadavka, aby sudca nemal obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, je požiadavkou, ktorá priamo súvisí so samotným poslaním sudcu a so samotnými základmi nezávislosti súdnej moci. Je legitímne explicitne podradiť pod predpoklad sudcovskej spôsobilosti požiadavku na absenciu obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Rovnako je legitímne primeranými prostriedkami súdnou radou overovať, či sudca a kandidát na funkciu sudcu tieto predpoklady spĺňajú. Takéto overovanie po novom v nadväznosti na novo doplnený čl. 141b ústavy upravuje zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 3 (§ 11 ods. 1)

V právnej úprave prideľovania sudcu na určený súd sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu, pričom aj v prípade tohto súdu sa bude uplatňovať obsadzovanie voľných miesto tohto súdu na základe výsledkov výberového konania. V prípade oboch najvyšších súdov sa nebude uplatňovať výnimka z pravidla obsadzovania voľných miest na týchto súdoch preložením, ktorá je uvedená v § 28 ods. 1; k tomu pozri navrhovanú zmenu§ 28 ods. 1. Obsadenie voľného miesta sudcu na najvyššom správnom súde bude možné buď pridelením (pre osoby z mimojustičného prostredia) alebo preložením, ak ide o sudcov.

K bodu 4 (§ 11 ods. 2)

Aj v prípade pridelenia na najvyšší správny súd sa bude vyžadovať predchádzajúci výkon právnickej praxe, pričom v tomto prípade sa bude vyžadovať jej trvanie aspoň 10 rokov. Takto navrhovaná úprava za cieľ zohľadniť špecifické postavenie najvyššieho správneho súdu ako súdu zameraného na oblasť správneho súdnictva, kde je žiaduce, aby na tomto súde pôsobili aj osoby z mimojustičného prostredia, ktoré majú odborné vedomosti a znalosti

11

potrebné pre náležité rozhodovanie v správnych veciach zo špecifických oblastí správneho práva, napr. súťažné právo, verejné obstarávanie, či sociálne zabezpečenie.

K bodu 5 (§ 14 ods. 2)

V nadväznosti na zmeny v právnej úprave prideľovania sudcov na súd 11 ods. 1) súvisiace so zriadením najvyššieho správneho súdu sa navrhuje vykonať obdobné zmeny aj v prípade právnej úpravy preloženia sudcu na súd vyššieho stupňa. Do právnej úpravy sa vkladá regulácia dĺžky výkonu právnickej praxe pre preloženie na najvyšší správny súd, pričom v tomto prípade sa bude vyžadovať prax v trvaní aspoň 10 rokov. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa navrhuje naformulovať celé ustanovenie nanovo, pričom jedinou vecnou zmenou je práve úprava dĺžky právnickej praxe v prípade preloženia na najvyšší správny súd.

K bodu 6 (§ 15 ods. 1)

V ustanovení upravujúcom kreovanie funkcie predsedu senátu sa upravuje obsadzovanie tejto pozície na najvyššom správnom súde, pričom sa budú uplatňovať rovnaké pravidlá ako v prípade predsedov senátov najvyššieho súdu, t.j. bude sa vyžadovať vyjadrenie príslušného kolégia. Keďže podľa právnej úpravy navrhovanej v novelizácii zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa daná možnosť vyvárať kolégiá na najvyššom správnom súde, t.j. kolégia sa na najvyššom správnom súde nebudú vytvárať zákonom, tak právnu úpravu v § 15 ods. 1 je potrebné vykladať v kontexte právnej úpravy zákona o súdoch, čo v praxi bude znamenať to, že ak kolégium nebude na najvyššom správnom súde vytvorené, nebude sa vyžadovať vyjadrenie kolégia pri obsadzovaní postu predsedu senátu.

K bodu 7 (§ 16 ods. 3)

V nadväznosti na právnu úpravu možného zlučovania občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššom súde sa navrhuje doplniť zákon o sudcoch a prísediacich o úpravu zániku funkcie predsedu kolégia v prípade zlúčenia týchto dvoch kolégií. To znamená, že ak dôjde zákonom predpísaným spôsobom k zlúčeniu dvoch kolégií na najvyššom súde, bude to mať za následok zánik funkcie predsedov oboch zlučovaných kolégií. Následne sa v rámci nového kolégia, ktoré vzniklo zlúčením dvoch kolégií, uskutoční voľba predsedu kolégia tak, aby nový predseda kolégia odvíjal svoju legitimitu od všetkých členov kolégia.

K bodu 8 [§ 17 písm. d) a e)]

Podľa platného znenia zákona strata štátneho občianstva Slovenskej republiky a zmena trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky tvoria samostatné dôvody pre zánik funkcie sudcu ex lege. Podľa čl. 147 ods. 1 ústavy však predstavujú dôvody pre odvolanie z funkcie sudcu (strata voliteľnosti do národnej rady). Vzhľadom na existujúci nesúlad zákonnej úpravy a ústavnej úpravy sa navrhuje vypustiť písmená d) a e) vrátane doterajšieho § 20 ods. 2. Strata voliteľnosti do národnej rady ako dôvod pre odvolanie sudcu z funkcie je v platnom znení pokrytá § 18 ods. 1 písm. d) zákona.

K bodu 9 [§ 17 písm. g)]

12

Navrhované doplnenie právnej úpravy je vyvolané ústavnými zmenami, ktorými sa zavádza vekový cenzus pre automatický zánik funkcie sudcu. V novom čl. 146 ods. 2 ústavy sa navrhuje, aby sudcovi zanikala funkcia k poslednému dňu mesiaca, v ktorom sudca dosiahol vek 65 rokov, resp. 68 rokov veku. Uvedenú skutočnosť je potrebné výslovne zohľadniť aj v § 17 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý súhrne upravuje všetky existujúce dôvody pre zánik funkcie sudcu, kam sa dopĺňa nový dôvod zániku funkcie sudcu majúci svoj základ v čl. 146 ods. 2 ústavy.

K bodu 10 (§ 18 ods. 1)

Vzhľadom na to, že podľa nového znenia čl. 147 ods. 2 ústavy nebude potrebný návrh súdnej rady na odvolanie sudcu z funkcie, ak ide o dôvody pre odvolanie z funkcie podľa čl. 147 ods. 2, navrhuje sa túto skutočnosť zohľadniť aj v doterajšom znení § 18 ods. 1, kde je potrebné vypustiť návrhové oprávnenie súdnej rady.

K bodu 11 (§ 18 ods. 2 a 3)

Doterajšie znenie § 18 ods. 2 zákona upravovalo dva fakultatívne dôvody pre zánik funkcie sudcu odvolaním, a to z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov a z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu. Z prvého dôvodu sa podľa súvisiacich ústavných zmien stáva samostatný dôvod zániku funkcie sudcu. Preto je potrebné doterajšie znenie § 18 ods. 2 upraviť tak, aby obsahovalo len odvolanie z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu. Ide teda o zmenu vyvolanú novelizáciou ústavy.

V prvej časti zmeny odseku 3 sa aktualizuje vnútorný odkaz na § 18, ktorý sa po novom nebude členiť na písmená. V druhej časti novelizačného bodu sa vypúšťa právna úprava návrhového oprávnenia súdnej rady pri odvolávaní sudcov z funkcie z dôvodov podľa čl. 147 ods. 1 ústavy, ktorá je vzhľadom na navrhované ústavné zmeny bezpredmetná. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa navrhuje nové znenie § 18 ods. 3.

K bodu 12 (§ 20 ods. 2)

Vypustenie doterajšieho znenia § 20 ods. 2 je dané jeho nesúladom s čl. 147 ods. 1 ústavy, pretože strata voliteľnosti do národnej rady (t.j. strata štátneho občianstva a zmena trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky) dôvodmi na odvolanie z funkcie sudcu a nie pre zánik funkcie sudcu ex lege.

Namiesto pôvodného znenia § 20 ods. 2 sa navrhuje nová právna úprava, ktorá nadväzuje na nový čl. 146 ods. 2 ústavy. Navrhovaná zmena za cieľ zabezpečiť informovanosť ministerstva spravodlivosti o oznámeniach sudcov, ktoré adresujú prezidentovi podľa čl. 146 ods. 2 ústavy, a to z dôvodu zabezpečenia možnosti pružne reagovať na situácie, kedy sa sudcovia rozhodnú pokračovať vo výkone funkcie do veku 68 rokov.

K bodu 13 (§ 21 ods. 1 a § 38 ods. 2)

Ide o legislatívno-technické zmeny súvisiace so zmenou štruktúry § 18. V nadväznosti na to, je potrebné upraviť doteraz používané vnútorné odkazy na § 18.

13

K bodu 14 (§ 21 ods. 6)

Doplnenie právnej úpravy ma za cieľ riešiť situáciu, na ktorú doterajšia právna úprava nepamätala, a to na situáciu, kedy sa sudca obvinený pre úmyselný trestný čin vzdá funkcie sudcu. Podľa platnej úpravy takýto sudca nárok na vyplatenie odchodného, ak súčasne spĺňa podmienky pre vznik nároku na jeho výplatu podľa § 21 ods. 1 a 2. Cieľom navrhovanej právnej úpravy je oddialiť výplatu odchodné do času právoplatného skončenia trestného stíhania sudcu. Ak sa toto trestné stíhanie skončí právoplatným odsúdením pre úmyselný trestný čin, sudca nebude mať vôbec nárok na odchodné, čo zodpovedá pravidlu uvedenému v § 21 ods. 5. V ostatných prípadoch skončenia trestného stíhania sa sudcovi dodatočne doplatí odchodné. Prekladateľ za to, že takto navrhovaná právna úprava zodpovedá spravodlivému usporiadaniu právnych vzťahov týkajúcich sa nárokov sudcu súvisiacich so skončením výkonu funkcie sudcu.

K bodu 15 (§ 22a ods. 1)

V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu sa navrhuje, aby jeho predseda mal zákonné oprávnenie podať návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu, rovnako ako ho predseda najvyššieho súdu. Po novom sa však oprávnenia predsedov najvyšších súdov budú vzťahovať len sa sudcov týchto súdov. Po zriadení druhého najvyššieho súdu sa javí ako nekoncepčné umožniť predsedovi ktoréhokoľvek z nich podávať návrhy na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu voči ktorémukoľvek sudcovi.

K bodom 16 a 17 [§ 23 ods. 1 a § 24 ods. 1 písm. c)]

Navrhované rozšírenie situácií kedy dochádza priamo zo zákona k uplatneniu inštitútu prerušenia výkonu funkcie sudcu vychádza z nového znenia čl. 145a ods. 2 ústavy, podľa ktorého výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný okrem iného aj s funkciou podpredsedu súdnej rady. To znamená, že v prípade vymenovania sudcu do funkcie podpredsedu súdnej rady sa priamo zo zákona preruší výkon funkcie sudcu, čo umožní nerušený výkon funkcie podpredsedu súdnej rady. Po skončení výkonu funkcie predsedu súdnej rady sa sudca znovu ujme výkonu funkcie sudcu v štandardnom režime vyplývajúcom z § 24 ods. 7 prvej vety.

K bodu 18 [§ 27a ods. 1 písm. b)]

Podľa platného znenia § 27a ods. 1 písm. b) sa hodnotenie sudcu vykonáva aj v súvislosti s výberovým konaním, pričom týmto výberovým konaním je výberové konanie na voľné miesto sudcu, výberové konania na predsedu senátu alebo výberové konanie na funkciu predsedu súdu. Z časti vety za bodkočiarkou vyplýva negácia pravidla vykonať hodnotenie sudcu v súvislosti s výberovým konaním, pričom výnimka platí len pre výberové konanie pri postupe sudcu na súd vyššieho stupňa, kedy postačuje predložiť výberovej komisii hodnotenie nie staršie ako jeden rok. Predkladateľ za to, že niet dôvodu na to, aby sa kreovala výnimka len pre jeden typ výberového konania, a preto sa navrhuje jej zovšeobecnenie pre akýkoľvek typ výberového konania.

K bodu 19 (§ 27b ods. 1)

Podstatou navrhovanej právnej úpravy je umožniť využitie kapacít bývalých sudcov v rámci hodnotiacich komisií. Na tento účel sa preto navrhuje, aby členmi hodnotiacich komisií mohli byť nie len sudcovia, ktorí poberajú príplatok za výkon funkcie sudcu (t.j. majú prerušený

14

výkon funkcie sudcu), ale aby nimi mohli byť aj sudcovia, ktorým zanikol výkon funkcie sudcu vzdaním sa funkcie alebo dosiahnutím veku 65 rokov, resp. 68 rokov.

K bodu 20 (§ 27b ods. 4)

Hodnotenie sudcov najvyššieho správneho súdu bude zabezpečovať rovnako ako v prípade najvyššieho súdu sudca kolégia najvyššieho správneho súdu. Tomu je podriadená zmena navrhovaná v § 27b ods. 4.

K bodu 21 (§ 27d ods. 4)

V právnej úprave prieskumu rozhodovacej činnosti, plynulosti a dôstojnosti vedenia súdneho konania sa zohľadňuje existencia najvyššieho správneho súdu, pričom táto prieskumná činnosť sa bude na zriaďovanom súde vykonávať za rovnakých pravidiel ako v prípade najvyššieho súdu.

K bodu 22 (§ 28 ods. 1)

Vzhľadom na to, že zriadením najvyššieho správneho súdu budú popri sebe existovať dve najvyššie súdne inštancie, je potrebné sa vysporiadať s pravidlami obsadzovania voľných miest na týchto súdoch. Platné znenie zákona vyžaduje, aby sa každé voľné miesto sudcu obsadzovalo výberovým konaním. Z tohto pravidla existujú dve výnimky, a to v prípade obsadzovania voľných miest preložením na súd tohto istého stupňa a v prípade obsadzovania voľného miesta na okresnom súde hosťujúcim sudcom. Prvá z uvedených výnimiek sa v sústave súdov pozostávajúcej z najvyššieho súdu, krajských súdov, Špecializovaného trestného súdu a okresných súdov mohla uplatniť len v prípade preloženia sudcu krajského súdu na iný krajský súd a sudcu okresného súdu na iný okresný súd, pretože len v týchto prípadoch išlo o preloženie na súd toho istého stupňa. Situácia sa však mení v prípade, ak pôjde o dva najvyššie súdy. V prípade najvyšších súdov ide o súdy toho istého stupňa. Preto by v prípade zachovania platného znenia § 28 ods. 1 došlo k situácii úplne voľného prekladania sudcov z jedeného najvyššieho súdu na druhý najvyšší súd, čo nie je žiaduca situácia. Preto sa navrhuje, aby sa doterajší koncept obsadzovania voľných miest sudcov bez výberového konania preložením na súd toho istého stupňa vzťahoval len na krajské súdy a okresné súdy. V praxi to bude znamenať, že sudca najvyššieho súdu, ktorý bude chcieť „prestúpiť“ na druhý najvyšší súd bude musieť absolvovať výberové konanie. Uvedené zodpovedá aj charakteru oboch súdov, pretože najvyšší správny súd je správnym súdom a najvyšší súd súdom občianskoprávnej, obchodnoprávnej a trestnoprávnej agendy.

K bodu 23 (§ 28 ods. 3)

V prípade obsadzovania voľných miest sudcov najvyššieho správneho súdu bude tiež platiť právna úprava, podľa ktorej sa výberovým konaním obsadzuje vopred určený počet voľných miest sudcov. A teda v prípade výberového konania na najvyššom správnom súde sa nebude používať inštitút hromadného výberového konania.

K bodu 24 (§ 28b ods. 2)

Navrhovaná právna úprava upravuje povinnosť uchádzača predložiť spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania majetkové priznanie, ktoré musí obsahovať údaje podľa tohto zákona.

15

Navrhovaná právna úprava súvisí s výkonom pôsobnosti súdnej rady pri overovaní spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidáta na funkciu sudcu podľa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Je plne legitímne a ústavou aprobovateľné [čl. 141a ods. 5 písm. i) a čl. 141b ústavy] požadovať a overovať majetkové pomery aj uchádzača o funkciu sudcu, keďže ide o zabezpečenie nezávislosti súdnej moci, a to primeranými prostriedkami, ktoré plne v ruke súdna rada. Zároveň ide o výkon verejnej kontroly súdnictva.

Návrh taktiež reaguje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 a zabezpečuje ústavne súladný proces overovania spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti súdnou radou.

K bodu 25 (§ 28c ods. 1)

Navrhovaná právna úprava za cieľ zmeniť obsah výberového konania na súde vyššieho stupňa (t.j. najvyššie súdy, krajské súdy a Špecializovaný trestný súd). Podľa novej úpravy bude výberové konanie na súdoch vyššieho stupňa pozostávať z prípadovej štúdie, prekladu z cudzieho jazyka, psychologického posúdenia a z ústnej časti. Vypúšťa sa písomný test. Cieľom takto koncipovanej úpravy je viac otvoriť súdny systém osobám z mimojustičného prostredia. Sudca pridelený (preložený) na súd vyššieho stupňa je spravidla zaraďovaný do senátu ako votant (nie je automaticky predsedom senátu, ani referujúcim sudcom), čo vytvára priestor pre osvojenie si tých zručností, ktoré potrebné pre riadny výkon funkcie sudcu. V tomto kontexte preto vykonanie písomného testu nie je nevyhnutnou súčasťou výberového konania. Ďalším krokom pre podporu väčšej otvorenosti výberových konaní na súdoch vyššieho stupňa bude aj pravidlo, podľa ktorého bude odborná časť výberového konania zameraná na tie právne odvetvia, ktoré spadajú do rámca činnosti toho-ktorého kolégia, v ktorom sa obsadzuje voľné miesto sudcu. Táto právna úprava bude zavedená v rámci vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 160/2017 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu v znení neskorších predpisov.

K bodu 26 (§ 29a)

S prihliadnutím na zmenu čl. 148 ods. 4 ústavy upravujúceho tzv. rozhodovaciu imunitu sudcov sa navrhuje analogická zmena doterajšieho znenia § 29a, ktorá viac-menej kopíruje ústavný normu.

K bodu 27 (§ 30 ods. 7)

Doterajšia právna úprava prípravy justičného čakateľa sa nahrádza novým inštitútom, ktorým je odborná justičná stáž. Podstata novej úpravy spočíva v tom, že umožňuje každému, kto spĺňa zákonom ustanovené podmienky absolvovať na súde odbornú prípravu, ktorej cieľom je príprava na výberové konanie na voľné miesto sudcu tým, že stážista možnosť získať odborné znalosti a praktické zručnosti potrebné pre výkon funkcie sudcu tak, aby v prípade úspechu vo výberovom konaní na voľné miesto sudcu mohol od momentu ujatia sa funkcie sudcu vykonávať funkciu bez nutnosti adaptovať sa na nové pracovné podmienky a pracovné postupy. V tomto kontexte je odborná justičná stáž platenou stážou pre záujemcov o funkciu sudcu.

16

Inštitút prípravy justičných čakateľov tým stráca svoje opodstatnenie, preto sa s ním do budúcna nepočíta. Justiční čakatelia, ktorí túto funkciu vykonávajú ku dňu účinnosti zákona ju budú vykonávať aj naďalej podľa doterajších predpisov. Uvedený záver vyplýva z existujúceho § 151ze. V tejto súvislosti treba uviesť, že v roku 2019 bola prijatá nová právna úprava justičných čakateľov, ktorá bola zavedená zákonom č. 397/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Vzťah novej a starej právnej úpravy justičných čakateľov bol vyriešený práve § 151ze, a to tak, že na justičných čakateľov, ktorí k 1. januáru 2020 vykonávali štátnu službu sa vzťahujú doterajšie predpisy, t.j. právna úprava platná a účinná do 31. decembra 2019. Za účinnosti právnej úpravy zavedenej zákonom č. 397/2019 Z. z. neboli prijatí do štátnej služby žiadni noví justičný čakatelia a žiadni ani podľa tejto právnej úpravy prijatí nebudú. Preto v Slovenskej republike pôsobia k dnešnému dňu len justiční čakatelia, na ktorých sa vzťahujú predpisy účinné do 31. decembra 2019. Ide celkovo o 11 justičných čakateľov. Vzhľadom na to, že ich právny status je vyriešený § 151ze, nie je potrebné v predkladanej právnej úprave riešiť ich status v nadväznosti na nahradenie justičných čakateľov odbornými justičnými stážistami.

V § 30 ods. 7 sa navrhuje povinnosť sudcov prispievať svojimi skúsenosťami a schopnosťami pri odbornej príprave zamerať na stážistov namiesto justičných čakateľov.

K bodu 28 (§ 30 ods. 10)

V prípade zbavovania mlčanlivosti predsedu najvyššieho správneho súdu sa budú uplatňovať rovnaké pravidlá ako v prípade predsedu najvyššieho súdu. To znamená, že o zbavení mlčanlivosti bude v týchto prípadoch rozhodovať predseda súdnej rady. Právna úprava zároveň mení subjekt oprávnený rozhodovať o zbavení mlčanlivosti funkcionárov najvyšší súdov. Podľa doterajšej úpravy o zbavení mlčanlivosti v prípade predsedu najvyššieho súdu rozhoduje predseda národnej rady. Táto úprava je poplatná dobe, resp. ústavnej úprave v čase, keď predsedu najvyššieho súdu volil parlament. Od roku 2001 je táto úprava neaktuálna, pretože od účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je systéme kreovania funkcie predsedu najvyššieho súdu zmenený tak, že predsedu najvyššieho súdu vymenúva prezident na návrh súdnej rady. Tomuto konceptu sa teda aj prispôsobuje právna úprava subjektu oprávneného zbaviť predsedu najvyššieho súdu (a po novom aj predsedu najvyššieho správneho súdu), ktorým bude predseda súdnej rady. To zodpovedá postavenie súdnej rady ako ústavného orgánu sudcovskej legitimity.

K bodu 29 (§ 32 ods. 5)

Navrhovaná právna úprava reflektuje zmeny vykonané v čl. 141a ods. 5 ústavy a doplnenie nového čl. 141b do ústavy, a zároveň reflektuje zmeny vykonané v zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorých súdna rada bude môcť podľa novej právnej úpravy výkonu jej pôsobnosti preverovať nielen majetkový prírastok a jeho statočnosť, ale aj samotný pôvod majetku a jeho statočnosť. Po novom sa budú majetkové priznania podávať výlučne v elektronickej podobe, čo uľahčí aj ich následné vyhodnocovanie.

17

K bodu 30 (§ 32 ods. 6 a § 68 ods. 6)

V § 32 ods. 6 sa zohľadňuje skutočnosť, že predseda a podpredseda najvyššieho správneho súdu sa budú považovať za verejných funkcionárov na účely ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov.

V § 68 ods. 6 sa rozširuje tam uvedený odkaz na osobitnú právnu úpravu, ktorá reguluje funkčné príplatky predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu. Funkčné príplatky funkcionárov najvyššieho správneho súdu bude upravovať zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na rovnaké znenie vykonávaných zmien sa navrhuje ich sústredenie do jedného novelizačného bodu.

K bodu 31 (§ 32 ods. 6)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je podriadiť funkcionárov najvyššieho správneho súdu režimu ústavného zákona č. 357/2014 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, a to v intenciách čl. 2 ods. 1 písm. zp) cit. ústavného zákona. Docieli sa tak stav, kedy predsedovia a podpredsedovia oboch najvyšších súdov budú spadať pod režim cit. ústavného zákona.

K bodu 32 (§ 33)

Vypustenie § 33 súvisí s jeho inkorporovaním do zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 33 (§ 34 ods. 8)

Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ustanovenia o ochrane sudcov podľa § 34 ods. 8 aj na sudcov, ktorí vybavujú agendu registra partnerov verejného sektora podľa zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 34

Vzhľadom na vypustenie inštitútu odmien sa navrhuje vypustenie súvisiacej právnej úpravy.

K bodu 35 (§ 44)

Právna úprava náhrady výdavkov pri preložení a pri dočasnom pridelení sa musí vzťahovať aj na sudcov najvyššieho správneho súdu. Preto sa navrhuje rozšírenie právnej úpravy v § 44 aj na sudcov najvyššieho správneho súdu.

18

K bodu 36 [§ 65 ods. 1 písm. f)]

Návrhom dochádza k zrušeniu odmien sudcov. Predkladateľ pri návrhu zohľadňoval ústavnú požiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Návrh pri platových pomeroch sudcov vypúšťa priznávanie odmien sudcov, ktoré nie obligatórnou súčasťou platu sudcu, ale fakultatívnou možnosťou predsedu súdu. Nakoľko tento inštitút nerešpektuje princíp, že sudca je odmeňovaný za vykonávanú sudcovskú funkciu len svojím funkčným platom a nie spôsobom závislým od subjektívneho posúdenia osoby rozhodujúcej o udelení odmeny, navrhuje sa jeho úplné zrušenie. Podľa nálezu Ústavného súdu (PL.ÚS 12/05): „výkon nezávislej rozhodovacej činnosti principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t.j. odmenou) z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu prostredníctvom hmotnej zainteresovanosti fakultatívnou dávkou, ktorá sa priznáva rozhodovaním orgánov správy súdnictva, ktoré podliehajú ministrovi spravodlivosti ako predstaviteľovi výkonnej moci.“ Vo všeobecnosti platí, že sudca by mal byť odmeňovaný len svojím funkčným platom.

K bodu 37 (§ 66 ods. 1)

Z hľadiska platových pomerov sudcov najvyššieho správneho súdu sa navrhuje, aby tieto boli rovnaké ako v prípade sudcov najvyššieho súdu. Niet dôvodu, aby platové ohodnotenie sudcov najvyšších súdov bolo odlišné. A teda základným platom sudcu najvyššieho správneho súdu bude 1,3 násobku platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

K bodu 38 [§ § 69 ods. 1 písm. c)]

V prípade funkčného príplatku za výkon funkcie predsedu kolégia najvyššieho správneho súdu bude tento rovnaký ako v prípade sudcu, ktorý je predsedom kolégia najvyššieho súdu.

K bodu 39 [§ § 69 ods. 1 písm. d)]

V prípade funkčného príplatku za výkon funkcie predsedu senátu najvyššieho správneho súdu bude tento rovnaký ako v prípade sudcu, ktorý je predsedom senátu najvyššieho súdu.

K bodu 40 (§ 69 ods. 5)

Právna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 5 sa bude vzťahovať aj na toho sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorý bude poverený predsedom súdu, aby do zvolenia predsedu kolégia plnil úlohy predsedu kolégia.

K bodu 41 (§ 71 ods. 1)

V právnej úprave vymedzenia funkčného platu sudcu sa zohľadňuje existencia najvyššieho správneho súdu.

19

K bodu 42 (§ 78a)

Návrhom dochádza k zrušeniu odmien sudcov. Predkladateľ pri návrhu zohľadňoval ústavnú požiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Návrh pri platových pomeroch sudcov vypúšťa priznávanie odmien sudcov, ktoré nie sú obligatórnou súčasťou platu sudcu, ale fakultatívnou možnosťou predsedu súdu.

K bodu 43 (§ 81 ods. 1)

Navrhuje sa, aby predsedovi najvyššieho správneho súdu patrili rovnaké náhrady nákladov a hmotné výhody ako predsedovi najvyššieho súdu.

K bodu 44 (§ 81 ods. 2)

Navrhuje sa, aby podpredsedovi najvyššieho správneho súdu patrili rovnaké náhrady nákladov a hmotné výhody ako podpredsedovi najvyššieho súdu.

K bodu 45 [§ 82 ods. 1 písm. a)]

Podľa doterajšej sa do času praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa započítaval aj čas prípravnej služby justičného čakateľa. Vzhľadom na zavedenie inštitútu odbornej justičnej stáže sa navrhuje, aby do započítateľnej praxe započítaval aj čas výkonu odbornej justičnej stáže. Berúc do úvahy obsah tohto inštitútu je zrejmé, že je porovnateľný s doterajšou úpravou odbornej prípravy justičného čakateľa.

K bodu 46 (§ 93)

Návrhom dochádza k časovému obmedzeniu poberania príplatku k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému, a to po dobu 60 dní od kedy naň vznikol nárok. Tento príplatok patril sudcovi, ak bol tento uznaný pre chorobu alebo úraz za dočasne neschopného na výkon funkcie. Inak povedané, ide o vysoký nadštandard sociálneho zabezpečenia, ktorý nijak nesúvisí s platovým ohodnotením funkcie sudcu a nemožno ho spájať s princípom nezávislosti súdnej moci. Sudcovi pri dočasnej práceneschopnosti zostáva zachovaný štandard sociálneho zabezpečenia (nárok na náhradu príjmu alebo nárok na nemocenské), tzn. sudca, aj keď neschopný pre chorobu výkonu funkcie, je materiálne zabezpečený rovnako, ako iný povinne poistený zamestnanec (na účely zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia sa sudca posudzuje ako zamestnanec, § 102 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich). Predkladateľ sa stotožňuje so závermi ústavného súdu vo veci PL. ÚS 10/06, že príplatok je špecifické plnenie, ktoré nemožno stotožňovať s plnením zo sociálneho poistenia. Príplatky nie vyplácané z odvodov do Sociálnej poisťovne, ale priamo zo štátneho rozpočtu, z rozpočtovej kapitoly súdnictva. Z hľadiska teórie práva sociálneho zabezpečenia ide o tzv. nesystémovú dávku, dávku vyplácanú z rozpočtu bez reflexie v pôvodných príspevkoch poberateľa. Príplatky nemožno považovať za sociálne právo. Sociálne práva uvedené v ústavnom texte veľmi ekonomicky a politicky podmienené. Z ich povahy a v zmysle tradičného ústavného práva vyplýva značný priestor pre zákonodarcu na úpravu hlavne plnení uhrádzaných zo štátneho rozpočtu. Ak zákonodarca pri rozpočtovo hradených dávkach sociálneho zabezpečenia široký priestor na uváženie, tak pri predmetnom príplatku je tento priestor ešte širší. V rámci tohto priestoru si zákonodarca počína predkladaným návrhom plne legitímne a nearbitrárne.

20

K bodu 47 [§ 95 ods. 1 písm. b) tretí bod]

Vzhľadom na to, že pri dosiahnutí veku 65 rokov, resp. 68 rokov bude dochádzať k zániku funkcie sudcu ex constitutione, je potrebné túto skutočnosť zohľadniť aj v právnej úprave príplatku za výkon funkcie sudcu. A teda podľa predkladaného návrhu aj v prípade zániku funkcie sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov, resp. 68 rokov bude sudcovi patriť príplatok za výkon funkcie sudcu, ak sú splnené aj ostatné zákonom vyžadované podmienky.

K bodu 48 (§ 114 ods. 2)

V právnej úprave konania vo veciach náhrady škody sa v prípade rozhodnutiu predsedu najvyššieho správneho súdu navrhuje pripustenie podania rozkladu rovnako ako je to v prípade prípustnosti rozkladu proti rozhodnutiu predsedu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 49 (§ 114 ods. 5)

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa navrhuje zohľadniť túto skutočnosť aj v právnej úprave príslušnosti na konanie a rozhodovanie vo veciach náhrady škody spôsobenej úrazom alebo chorobou z povolania. V prípade nárokov sudcov najvyššieho správneho súdu bude o nich rozhodovať predseda tohto súdu.

K bodu 50 [§ 116 ods. 1 písm. d)]

Navrhované ustanovenie upravuje skutkovú podstatu disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. d), kde dochádza k vypusteniu časti „alebo nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať zdroj majetkových prírastkov, ktoré zjavne presahujú súhrn jeho platov a iných vyčíslených príjmov,“.

K bodu 51 [§ 116 ods. 2 písm. c)]

Navrhované ustanovenie upravuje skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia, kde dochádza k vypusteniu časti skutkovej podstaty v znení „alebo opakovaná nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať zdroj svojich majetkových prírastkov, ktoré zjavne presahujú súhrn jeho platov a iných vyčíslených príjmov,“.

K bodu 52 [§ 116 ods. 3 písm. c)]

Navrhované ustanovenie upravuje skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. c), podľa ktorého závažným disciplinárnym previnením nezlučiteľným s funkciou sudcu je nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku v konaní podľa osobitného predpisu.

Zákonodarca je presvedčený, že samotná nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu akéhokoľvek majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku v konaní podľa osobitného predpisu je v rozpore s riadnym výkonom sudcovskej funkcie a s funkciou sudcu. Takýto prístup zákonodarcu k definovanej skutkovej podstaty závažného disciplinárneho previnenia je plne legitímny, pričom sa opiera

21

o ústavnú požiadavku na riadny výkon funkcie sudcu a najmä o ústavný princíp nezávislosti výkonu súdnej moci.

Zákonná úprava vykonáva doplnený text ústavy o čl. 141b a reflektuje požiadavky nálezu ústavného súdu PL. ÚS 21/2014.

K bodu 53 [§ 116 ods. 3 písm. g)]

Navrhované ustanovenie upravuje novú skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. g), podľa ktorého závažným disciplinárnym previnením nezlučiteľným s funkciou sudcu je porušenie povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti spočívajúce v obchodných, majetkových alebo finančných vzťahoch s osobami z prostredia organizovaného zločinu vyplývajúce zo stanoviska súdnej rady prijatého v rámci dohľadu súdnej rady podľa osobitného predpisu.

Zákonodarca je presvedčený, že požiadavka, aby sudca nemal obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, je požiadavkou, ktorá priamo súvisí so samotným poslaním sudcu a so samotnými základmi nezávislosti súdnej moci. Je legitímne podradiť udržiavanie obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu pod závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu.

Zákonná úprava vykonáva doplnený text ústavy o čl. 141b a reflektuje požiadavky nálezu ústavného súdu PL. ÚS 21/2014.

K bodu 54 (§ 119 ods. 1)

Podľa čl. 136 ods. 3 ústavy bude disciplinárnym súdom pre predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu ústavný súd. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v doterajšej právnej úprave.

K bodu 55 (§ 119b ods. 1)

Navrhovaným doplnením právnej úpravy sa rozširuje možnosť využitia kapacít emeritných sudcov, ale aj sudcov, ktorým zanikla funkcia sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov, resp. 68 rokov, aj na účely disciplinárnych konaní, pretože sa im umožňuje vykonávať funkciu predsedu alebo člena disciplinárneho senátu.

K bodu 56 ( § 139 ods. 3)

Vzhľadom na nejednotný postup pri overovaní predpokladu bezúhonnosti u prísediacich sa navrhuje výslovne odkázať na aplikáciu rovnakej právnej úpravy, ktorý sa používa v prípade sudcov. A teda aj v prípade prísediacich je nevyhnutné zabezpečovať odpis z registra trestov. Tento odpis bude zabezpečovať predseda príslušného súdu, ktorým je súd, na ktorom bude prísediaci vykonávať funkciu.

K bodu 57 (§ 145 ods. 2)

Berúc do úvahy ústavné ukotvenie vekového cenzu sudcov všeobecných súdov sa navrhuje ustanovenie horného vekového cenzu pre prísediacich sudcov. Cieľom tohto

22

obmedzenia je zabezpečiť funkčnosť trestných senátov okresných súdov bez toho aby bola činnosť týchto senátov negatívne ovplyvnená tým, že zastupiteľstvá miest alebo mestských častí neuvážene zvolia spomedzi kandidátov na prísediacich sudcov kandidáta, ktorého veľmi vysoký vek a s tým spojený zdravotný stav nedáva záruku, že bude z objektívnych dôvodov spôsobilý plniť funkciou prísediaceho sudcu nie len počas celého funkčného obdobia, ale aj počas trvania trestného konania, ktoré často prekračuje štvorročné funkčné obdobie. Ustanovením horného vekového cenzu z uvedených dôvodov prispeje k plynulejšiemu výkonu súdnictva v trestných veciach.

K bodu 58 (§ 148)

Navrhuje sa vymedzenie pojmu odborný justičný stážista (legislatívna skratka „stážista“ je zavedená v § 30 ods. 7). Tak ako justičný čakateľ, aj stážista bude štátnym zamestnancom, na ktorého sa bude vzťahovať všeobecná úprava štátnej služby s výnimkami obsiahnutými v zákone č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podriadenie právneho vzťahu medzi stážistom a súdom režimu zákona o štátnej službe je určujúce aj pre spôsob obsadenia funkcie stážistu, ktorá sa bude obsadzovať na základe výberového konania, ktorého základné parametre vymedzuje zákon o súdoch a podrobnosti o jeho priebehu bude upravovať vykonávací predpis vydaný podľa § 149o zákona o sudcoch a prísediacich.

Z nového znenia prvej vety vyplýva aj obsahové vymedzenie činnosti stážistu, ktorým je príprava na výberové konania na voľné miesto sudcu. Koncepčne tak tento inštitút vytvára priestor pre osvojenie si odborných znalostí a praktických zručností potrebných pre výkon funkcie sudcu, a v konečnom dôsledku pre lepšiu východiskovú pozíciu vo výberovom konaní.

K bodu 59 (§ 149)

Vymedzujú sa podmienky pre prijatie stážistu do štátnej služby. V porovnaní s doterajšou úpravou justičných čakateľov sa bude vyžadovať splnenie podmienky úspešného absolvovania justičnej skúšky (alebo porovnateľnej skúšky). Doterajšia príprava justičného čakateľa bola zavŕšená justičnou skúškou. U stážistu sa predpokladá, že tento typ overenia odborných vedomostí absolvoval napríklad vykonaním odbornej justičnej skúšky z pozície vyššieho súdneho úradníka, asistenta sudcu, či poradcu sudcu ústavného súdu, alebo prokurátora, advokáta, vrátane advokátskeho koncipienta či notára. Okrem odbornej justičnej skúšky sa pre prijatie do štátnej služby bude vyžadovať splnenie podmienky veku 30 rokov, vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v odbore právo, podmienky plnej spôsobilosti na právne úkony vrátane zdravotnej spôsobilosti, podmienky bezúhonnosti, podmienky trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, t.j. podmienok, ktoré treba splniť pre vymenovanie do funkcie sudcu. Podmienka veku 30 rokov a absolvovania odbornej justičnej skúšky vytvárajú vo svojej podstate podmienku výkonu právnickej praxe.

K bodu 60 (§ 149a ods. 1)

Keďže stážista sa pripravuje na výberové konanie, navrhuje sa vypustenie bezpredmetnej právnej úpravy v § 149a ods. 1 týkajúcej sa vymedzenia účelu výberového konania na funkciu stážistu.

23

K bodu 61 (§ 149b ods. 1)

Berúc nové nastavenie podmienok prijatia do funkcie stážistu sa vypúšťa neaktuálny vnútorný odkaz v § 149b ods. 1. Pre účasť vo výberovom konaní bude potrebné splniť len podmienky podľa § 149 ods. 1 písm. a).

K bodu 62 (§ 149c ods. 1)

Novým prvkom v právnej úprave v porovnaní s doterajšou úpravou justičných čakateľov je rozšírenie výberového konania aj o psychologické posúdenie, ktoré sa bude vykonávať podľa rovnakých pravidiel ako v prípade výberového konania na voľné miesto sudcu. Predkladateľ za to, že zakomponovanie psychologického posúdenia do výberového konania stážistov prispeje k tomu, že tento inštitút budú využívať len osoby, ktorých osobnostné vlastnosti vytvárajú predpoklady pre riadny výkon funkcie sudcu, čím sa vylúči možnosť absolvovania odbornej justičnej stáže v prípadoch nežiaducich patológií.

K bodu 63 (§ 149e)

Doterajšia úprava skladania sľubu sa vypúšťa, pretože ďalej nemá svoje opodstatnenie. Naviac, podmienka skladania sľubu nie je ani podmienkou výkonu štátnej služby podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 64 (§ 149f ods. 1)

Navrhuje, sa aby odborná justičná stáž trvala jeden rok. Vzhľadom na to, že stážistom bude len osoba, ktorá odbornú justičnú skúšku, nie je potrené, aby stáž trvala tri roky ako príprava justičného čakateľa. Uplynutím doby trvania odbornej justičnej stáže bude dochádzať k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru stážistu.

K bodu 65 (149g a 149i)

Navrhuje sa vypustenie neaktuálnej úpravy v § 149g, ktorá sa čiastočne presúva do § 149f ods. 1 a rovnako aj úprava priebežného hodnotenia, pretože v prípade stáže trvajúcej len jeden rok namiesto troch rokov stráca priebežné hodnotenie svoje opodstatnenie.

K bodu 66 (§ 149j ods. 1)

Navrhovaná zmena zohľadňuje skutočnosť, že odborná justičná stáž nie je zavŕšená vykonaním odbornej justičnej skúšky. Preto treba zmeniť aj moment vykonania záverečného hodnotenia stážistu.

K bodu 67 (§ 149j ods. 2)

Keďže sa priebežné služobné hodnotenia rušia, vypúšťa sa zmienka o nich zo súvisiaceho ustanovenia.

24

K bodu 68 (§ 149j ods. 4)

Dopĺňaná úprava ma za cieľ nahradiť hodnotenie podľa zákona o štátnej službe záverečným hodnotením vykonaným podľa zákona o sudcoch a prísediacich. Jednoznačným spôsobom sa tak vymedzí vzťah týchto dvoch zákon. Predkladateľ za tom, že nie je účelné vykonávať to isté hodnotenie dvakrát podľa dvoch rôznych zákonov.

K bodu 69 (§ 149k)

V tomto prípade ide o vypustenie právnej úpravy, ktorá je neaktuálna v súčasnosti, pretože ani justičný čakateľ a ani stážista neskladajú sľub.

K bodu 70 (§ 149l)

Navrhuje sa vypustenie právnej úpravy, ktorá v dôsledku zavedenia nového inštitútu odbornej justičnej stáže stráca svoje opodstatnenie.

K bodu 71 (§ 149m)

Upravuje sa trvanie dočasnej štátnej služby odborného justičného stážistu tak, že táto bude trvať najdlhšie do uplynutia doby trvania odbornej justičnej stáže, t.j. po uplynutí jedného roku.

K bodom 72 a 73 [§ 149o písm. d) a h)]

V nadväznosti na úpravu nových podmienok prijatia do štátnej služby odborného justičného stážistu sa aktualizuje splnomocňujúce ustanovenie tak, aby vykonávacia úprava riešila aj podrobnosti o psychologickom posúdení uchádzača o pozíciu odborného justičného stážistu a o jeho záverečnom hodnotení.

K bodu 74 (§ 151zf)

Navrhované prechodné ustanovenie ma za cieľ upraviť obsadzovanie voľných miest sudcov najvyššieho správneho súdu. Predkladateľ nepovažuje za vhodné, aby voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu boli obsadzované automatickým presunom sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu. Uvedené predstavuje základné východisko pre procedúru obsadzovania voľných miest sudcov na zriaďovanom súde.

Prvým krokom pre spustenie procedúry obsadzovania voľných miest sudcov na akomkoľvek súde je existencia voľného miesta sudcu. Voľné miesta sudcov na všeobecných súdoch s výnimkou najvyššieho súdu určuje minister spravodlivosti po prerokovaní s predsedami dotknutých súdov a so súdnou radou, čo vyplýva § 71 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku dňu účinnosti právnej úpravy, ktorou sa zriaďuje najvyšší správny súd nebude mať tento súd predsedu súdu. Rovnako nebude mať sudcov, z ktorých by ten vekom najstarší mohol plniť úlohy predsedu tohto súdu. Preto nie je možné aplikovať právnu úpravu, ktorá sa inak viaže na určovanie voľných miest sudcov na najvyšších súdov ich predsedami. Preto sa navrhuje, aby prvé voľné miesta sudcov určil minister spravodlivosti, pričom procedúra ich určovania bude zahŕňať ich prerokovanie v súdnej rade avšak bez predchádzajúceho prerokovania s predsedom najvyššieho správneho súdu. Aby bol proces obsadzovania voľných miest sudcov najvyššieho

25

správneho súdu úspešný a tento mohol začať vykonávať svoju pôsobnosť odo dňa určeného Ústavou Slovenskej republiky, je potrebné, aby celkové počty sudcov a voľné miesta sudcov boli určené čo najskôr. Tomu zodpovedá lehota do 31. januára 2021 navrhovaná v § 151zf ods. 1.

Návrh zákona ďalej predpokladá, že prvé voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu sa budú obsadzovať výberovým konaním, ktoré bude pozostávať len z verejného vypočutia kandidátov a preverenia ich sudcovskej spôsobilosti, pričom výberové konanie bude uskutočňovať namiesto výberovej komisie priamo súdna rada. Verejné vypočutie sa bude riadiť štandardami verejného vypočutia kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu. Vzhľadom na to, sa v § 151zf ods. 2 upravuje pravidlo, že voľné miesto sudcu najvyššieho súdu sa bude obsadzovať výberovým konaní, ktoré bude prebiehať v čase, ktorý predchádza momentu, kedy najvyšší správny súd začne vykonávať svoju pôsobnosť. To znamená, že právna úprava obsadzovania voľných miest sudcov najvyššieho správneho súdu Súdnou radou Slovenskej republiky ma svoje časové ohraničenie (do 30. júna 2020). Po uplynutí tohto prechodného obdobia sa bude aplikovať všeobecná právna úprava obsadzovania voľných miest sudcov výberovým konaním v zmysle právnej úpravy uvedenej v § 28 29. Inak povedané, po uplynutí prechodného obdobia súdna rada stráca svoje oprávnenie vykonávať výberové konanie na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu.

V navrhovanom § 151zf ods. 3 sa upravuje obsah výberového konania. Vzhľadom na väzbu odseku 3 na odsek 2 je zrejmé, že ide aj právna úprava v odseku 3 svoje časové ohraničenie, pretože sa uplatňuje len vo výberových konaniach, ktoré vykonáva súdna rada v čase do 30. júna 2020. Navrhuje sa, aby výberové konanie na voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu v prechodnom období pozostávalo len z verejného vypočutia pred súdnou radou a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti. To znamená, že ide o obdobný koncept ako v prípade obsadzovania uvoľnených miest sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, pri ktorých samotnej voľbe v pléne Národnej rady Slovenskej republiky predchádza vypočutie kandidátov v príslušnom výbore parlamentu. Pretože uskutočnenie výberového konania sa zveruje do pôsobnosti súdnej rady, navrhuje sa, aby predseda súdnej rady bol zodpovedný za organizačné a technické zabezpečenie priebehu výberového konania.

V odseku 4 sa upravuje obsah verejného vypočutia kandidátov na zasadnutí súdnej rady. Predkladateľ volí to najjednoduchšie riešenie, kedy odkazuje na použitie pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcov ústavného súdu v Ústavnoprávnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky. A teda zámerom predkladateľ je docieliť stav, kedy súdna rada bude aplikovať § 116a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

V odseku 5 sa upravuje povinnosť predsedu súdnej rady vyhlásiť prvé výberové konanie na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu s dostatočným časovým predstihom predtým ako tento súd začne vykonávať svoju činnosť. Z dikcie zákona je zrejmé, že ide o lehotu na vyhlásenie prvého výberového konania. Zákon nevylučuje, aby výberových konaní predtým než najvyšší správny súd začne vykonávať svoju činnosť bolo viac. Každá výberové konanie, ktoré sa stihne uskutočniť v termíne do 1. júla 2021 sa bude riadiť pravidlami uvedenými v § 151zf.

Keďže návrh zákona v § 151zf operuje s pojmom „výberové konanie“, bude sa na toto výberové konanie vzťahovať právna úprava uvedená v § 28 29 v rozsahu v akom § 151zf neustanovuje inak.

26

V odseku 7 sa upravuje prechodné ustanovenie v nadväznosti na zavedenie vekového cenzu v prípade prísediacich, pričom sa navrhuje aplikovať novú právnu úpravu len v prípade prísediacich, ktorí budú zvolení po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy. Dôvodom pre tento postup je to, že v prípade prísediacich doteraz absentovala možnosť ich odvolania z dôvodu dosiahnutia určeného veku, tak ako tomu doteraz bolo v prípade sudcov všeobecných súdov.

K bodu 75

Navrhuje sa nahradenie pojmu „justičný čakateľ“ pojmom „stážista“, a teda vztiahnuť doterajšiu úpravu vzťahujúcu sa na justičných čakateľov na stážistov. Predkladateľ považuje za účelnejšie vykonať túto zmenu naprieč celým zákonom generálnym spôsobom. Tam, kde je to potrebné, sa obsah novelizácie premieta do samostatných novelizačných bodov.

K bodu 76

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa doterajší pojem „odborná príprava justičného čakateľa“ nahrádzajú pojmom „odborná justičný stáž“ v príslušnom tvare.

K čl. VIII

(zákon č. 4/2001 Z. z.)

Doplnenie právnej úpravy nadväzuje na zriadenie najvyššieho správneho súdu a koncept, podľa ktorého sa v osobitných predpisov garantujú funkcionárom najvyššieho správneho súdu rovnaké práva a povinnosti ako predsedovi a podpredsedovi. Z tohto dôvodu budú preto predseda a podpredseda najvyššieho správneho súdu oprávnení na vstup do objektov Zboru väzenskej a justičnej stráže na doklad totožnosti bez osobitného povolenia.

K čl. IX

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 15 ods. 5)

Zmena § 15 ods. 5 nadväzuje na zmenu čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, kde sa vypúšťa právna úprava udeľovania súhlasu so vzatím do väzby sudcu všeobecného súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky. V kontexte navrhovanej ústavnej zmeny je potrebné adekvátne zmeniť § 15 ods. 5 zákona o prokuratúre tak, že z doterajšieho znenia sa vypustí zmienka o sudcoch okresných súdov, krajských súdov, Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, pretože v tejto časti je zákonná úprava neaktuálna. Keďže v Ústave Slovenskej republiky zostáva zachovaný koncept udeľovania súhlasu so vzatím do väzby sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky (čl. 136 ods. 2 zostáva nedotknutý), bude sa § 15 ods. 5 obmedzovať len na právnu úpravu požadovania o vydanie súhlasu so vzatím do väzby sudcu ústavného súdu.

K bodu 2 (§ 16)

Doterajšie znenie § 16 vymedzovalo pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky k najvyššiemu súdu. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu je potrebné toto ustanovenie rozšíriť aj o zriaďovaný súd. Formálno-právne sa obsah doterajšieho

27

ustanovenia nemení a koncept § 16 zostáva zachovaný. Pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky v rozsahu podľa doterajšieho § 16 sa po novom bude vzťahovať aj na najvyšší správny súd.

K bodu 3 (§ 46 ods. 1)

Platné znenie § 46 ods. 1 zákona o prokuratúre upravuje príslušnosť prokurátorov na konanie pred najvyšším súdom. Vzhľadom na to, že zriaďovaný najvyšší správny súd bude z hľadiska hierarchie súdnej sústavy súdom rovnocenným s najvyšším súdom, navrhuje sa, aby sa koncept príslušnosti na konanie generálneho prokurátora a prokurátorov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uplatňoval aj v prípade konania pred najvyšším správnym súdom.

K čl. X

(zákon č. 154/2001 Z. z.)

K bodu 1

Doplnenie právnej úpravy nezlučiteľnosti výkonu funkcie prokurátora s inými verejnými funkciami sa vykonáva v nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu. Podľa doterajšej úpravy je výkon funkcie prokurátora nezlučiteľný s funkciou sudcu na všetkých všeobecných súdoch. Niet relevantného dôvodu na iný prístup v prípade funkcie sudcu najvyššieho správneho súdu.

K bodom 2 až 6

Návrhom dochádza k zrušeniu odmien prokurátorov a k časovému obmedzeniu nároku na a príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému u prokurátorov. Dôvody tejto zmeny sú detailnejšie uvedené v odôvodení k čl. VIII, kde k analogickej úprave u sudcov.

K čl. XI

(zákon č. 483/2001 Z. z.)

Cieľom novelizácie zákona o bankách je vytvoriť zákonné predpoklady pre zefektívnenie preverovania majetkových pomerov sudcov za podmienok, ktoré upravené v zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to tým, že sa vytvára možnosť pre súdnu radu oboznámiť sa údajmi tvoriacimi bankové tajomstvo v prípade bankových účtov sudcov, ktorí sa podrobujú preverovaniu majetkových pomerov, resp. preverovaniu sudcovskej spôsobilosti.

K čl. XII

(zákon č. 566/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 99 ods. 19)

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa navrhuje rozšíriť informačnú povinnosť Národnej banky Slovenska pri poskytovaní zoznamu centrálnych depozitárov aj o najvyšší správny súd.

28

K bodu 2 (§ 133 ods. 2)

Návrhom sa zohľadňuje v právnej úprave konfliktu záujmov existencia najvyššieho správneho súdu. A teda ani sudca najvyššieho správneho súdu (rovnako ako sudca najvyššieho súdu) nebude môcť byť členom predstavenstva, členom dozornej rady ani zamestnancom obchodníka s cennými papiermi alebo centrálneho depozitára.

K čl. XIII

(zákon č. 185/2002 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1)

Rozšírenie predmetu zákonnej úpravy nadväzuje na navrhovanú ústavnú zmenu spočívajúcu v zaradení podpredsedu súdnej rady do textu ústavy. Vzhľadom na ústavné splnomocnenie na úpravu podrobností o voľbe a odvolávaní podpredsedu súdnej rady v zákone je žiaduce túto skutočnosť vyjadriť aj v predmete úpravy novelizovaného zákona.

K bodu 2 (§ 3 ods. 2)

Zo zmien navrhovaných v čl. 141a ods. 2 ústavy vyplýva, že prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky a Národná rada Slovenskej republiky budú do súdnej rady nominovať osoby, ktoré nie sudcami. Preto je potrebné túto skutočnosť zohľadniť aj v zákonnej úprave, kde sa doterajšie pravidlo, že uvedené zložky štátnej moci nominujú „spravidla“ nesudcov, mení na pravidlo, že vždy ide o nesudcov. Na tento účel sa vypúšťa slovo „spravidla“ z textu právnej normy, čím sa dosiahne úplný súlad s Ústavou Slovenskej republiky.

K bodu 3 (§ 3a)

Ide o legislatívno-technickú zmenu, ktorej cieľom je zavedenie legislatívnej skratky pre Ústavu Slovenskej republiky na platnom znení zákona.

K bodu 4 [§ 3a ods. 1 písm. d)]

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu je potrené túto skutočnosť vyjadriť aj v právnej úprave pôsobnosti súdnej rady v oblasti zabezpečovania výkonu verejnej kontroly súdnictva podľa § 3a ods. 1 písm. d) účasťou jej členov na zasadnutiach pléna oboch najvyšších súdov. Pôsobnosť súdnej rady podľa § 3a ods. 1 písm. d) sa preto rozširuje aj na najvyšší správny súd.

K bodu 5 (§ 3b)

V zákone o súdnej rade novelizovaný § 3b reaguje na doplnenie ústavy o čl. 141b ústavy. Ustanovenia § 3b konkretizujú kompetencie súdnej rady pri výkone pôsobnosti podľa čl. 141a ods. 5 písm. i) a čl. 141b ústavy. Ustanovenia § 3b vytvárajú predpolie pre následnú bližšiu konkretizáciu výkonu pôsobnosti v rámci preverovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti a majetkových pomerov sudcov, t. j. vo veciach písomného vyhlásenia sudcu a majetkového priznania sudcu, vo veciach majetkových pomerov sudcu, pri vykonávaní dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti, pri overovaní spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov na funkciu sudcu a pri uplatňovaní

29

návrhového oprávnenia súdnej rady vo veciach disciplinárnej zodpovednosti sudcov aj podľa zákona o súdnej rade.

K bodu 6 (§ 4 ods. 4)

Doterajšie znenie § 4 ods. 4 sa presúva do § 27hh, v ktorom sa koncentrujú ustanovenia o poskytovaní súčinnosti súdnej rade. Čiže ide o zmenu v systematike a nie obsahu právnej úpravy.

K bodu 7 (§ 5 ods. 1)

Vzhľadom na úplnú profesionalizáciu funkcie podpredsedu súdnej rady sa navrhuje do zákonnej úpravy doplniť štandardnú úpravu zastupovania predsedu súdnej rady aj v iných prípadoch ako tých, ktoré doteraz upravené v zákone. A teda po novom bude môcť predseda súdnej rady poveriť svojim zastupovaním podpredsedu súdnej rady nie len v čase svojej neprítomnosti.

K bodu 8 (§ 5 ods. 4)

Precizuje sa doterajšia právna úprava týkajúca sa voľby, odvolania a zániku funkcie podpredsedu súdnej rady, pričom sa navrhuje, aby sa v prípade podpredsedu súdnej rady uplatnila istá úprava, ktorá sa používa v prípade predsedu súdnej rady s tým rozdielom, že navrhnúť odvolanie predsedu súdnej rady bude môcť aj priamo predseda súdnej rady.

K bodom 9 až 11 (§ 8 ods. 1, 2 a 5)

Vychádzajúc z programového vyhlásenia vlády, ako aj s ohľadom na rozširovanie pôsobnosti súdnej rady sa navrhuje zavedenie odmeňovania členov súdnej rady, ktorí nie sú sudcami, a ktorým sa navrhuje priznanie mesačnej odmeny vo výške 1,5 násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Právna úprava vychádza z návrhu spracovaného súdnou radou, ktorý súdna rada schválila na svojom zasadnutí 29. apríla 2019 uznesením 95/2019. Odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sudcami sa navrhuje aj v kontexte toho, že v dôsledku ústavných zmien a s tým súvisiacich zmien zákonnej úpravy dochádza k rozšíreniu pôsobnosti súdnej rady vykonávať preverovanie majetkových pomerov sudcov a sudcovskej spôsobilosti. Zavedenie odmeňovania členov súdnej rady, ktorí nie sudcami preto plniť aj motivačnú funkciu.

Navrhovaná právna úprava bude mať v tejto časti negatívny dopad na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky. Odmenu členom súdnej rady, ktorí nie sudcami bude vyplácať Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky.

S navrhovanou úpravou v § 8 ods. 1, 2 a 5 súvisí aj prechodné ustanovenie § 34.

Okrem členov súdnej rady, ktorí nie sudcami, jej členmi súdnej rady aj sudcovia. V prípade členov súdnej rady, ktorí sudcami sa nenavrhuje zavádzanie ich odmeňovania, ale na strane druhej sa navrhuje v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov znížiť ich nápad na súdoch, na ktorých pôsobia, na polovicu, čo vytvára predpoklad pre efektívnejší výkon funkcie člena súdnej rady.

30

K bodu 12 (§ 10 ods. 2)

V čl. 141a ods. 2 ústavy sa navrhuje nanovo upraviť voľbu členov súdnej rady, a to tak, že jedného člena súdnej rady budú voliť spoločne sudcovia najvyšších súdov a zvyšných osem členov súdnej rady volených sudcami budú voliť sudcovia v jednomandátových volebných obvodoch. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v právnej úprave aktívneho volebného práva. A teda aktívne volebné právo sudcov najvyšších súdov je obmedzené len na voľbu jedného člena súdnej rady, čo zodpovedá novému zneniu čl. 141a ods. 2 písm. a) ústavy. Aktívne volebné právo sudcov ostatných súdov je limitované na volebný obvod, v ktorom vykonávajú svoju funkciu, čo zodpovedá novému zneniu čl. 141a ods. 2 písm. b) ústavy; právna úprava volebných obvodov je v novom § 11a zákona. Podmienka výkonu volebného práva v podobe aktívneho výkonu funkcie sudcu zostáva zachovaná, t.j. aktívne volebné právo nemajú sudcovia, ktorí aktívne nevykonávajú svoju funkciu napríklad z dôvodu prerušenia výkonu funkcie sudcu alebo dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu.

K bodu 13 (§ 10 ods. 4)

Doterajšie znenie § 10 ods. 4 upravuje zostavovanie zoznamov sudcov oprávnených voliť členov súdnej rady. Zmysel § 10 ods. 4 zostáva novelizáciou zachovaný, pričom sa v ňom zohľadňuje nová úprava voľby členov súdnej rady sudcami na regionálnom princípe. Zoznam voličov oprávnených voliť budú zabezpečovať naďalej orgány sudcovskej samosprávy (sudcovské rady), pričom pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov to budú predsedovia sudcovských rád týchto súdov a vo volebných obvodoch tieto zoznamy budú zostavovať predsedovia sudcovskej rady krajských súdov; na tento účel budú spolupracovať s predsedami sudcovských rád v ich obvode.

K bodu 14 (§ 11)

V § 11 je v súčasnosti upravené pasívne volebné právo sudcov kandidovať za člena súdnej rady a spôsob navrhovania kandidátov. S ohľadom na zmeny vykonávané v čl. 141a ods. 1 písm. a) a b) ústavy je nevyhnutné vykonať zmeny aj v tomto ustanovení. Z doterajšieho znenia zákona vyplýva, že pasívne volebné právo len sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu, a teda nemá ho sudca, ktorý nevykonáva funkciu sudcu napr. z dôvodu prerušenia alebo dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Táto okolnosť zostáva novou úpravou nedotknutá. Čo sa v právnej úprave mení, je skutočnosť, že pasívne volebné právo sa v zmysle čl. 141a ods. 2 písm. b) ústavy obmedzuje na volebné obvody, resp. v prípade sudcu voleného podľa čl. 141a ods. 2 písm. a) ústavy na výkon funkcie sudcu na niektorom z najvyšších súdov.

V odseku 2 sa nanovo upravuje navrhovanie kandidátov na členov súdnej rady. Doterajšia úprava dáva návrhové oprávnenie sudcovským radám, stavovským organizáciám sudcov alebo určenému počtu sudcov (10). Predkladateľ za to, že na tomto koncepte nie je potrebné meniť nič, resp. je potrebné zachovať súčasný štandard právnej úpravy. Táto úprava si však vyžaduje zmeny s ohľadom na zavedenie regionálneho princípu voľby členov súdnej rady sudcami.

Preto sa navrhuje, aby sudcovské rady mohli navrhovať kandidátov na členov súdnej rady len v rámci svojho volebného obvodu [písmeno a)]. V prípade člena súdnej rady voleného sudcami najvyšších súdov sa navrhuje, aby návrhové oprávnenie sudcovských rád týchto súdov sa týkalo len voľby člena súdnej rady za tieto súdy [písmeno b)]. V prípade sudcovských rád

31

treba poznamenať, že ak nastane situácia, že v rámci príslušného súdu nie je zriadená sudcovská rada (napr. všetkým jej členom uplynulo funkčné obdobie a noví členovia ešte neboli zvolení), tak pôsobnosť sudcovskej rady bude v súlade § 45 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení vykonávať plénum príslušného súdu.

Oprávnenie stavovskej organizácie sudcov navrhovať kandidátov na členov súdnej rady nebude limitované, a teda stavovská organizácia môže navrhovať kandidátov vo všetkých volebných obvodoch vrátane kandidáta na člena súdnej rady voleného sudcami najvyšších súdov [písmeno c)]. Vzhľadom na celoštátnu pôsobnosť týchto organizácií (je namieste ju predpokladať), sa navrhuje, aby stavovské organizácie mohli navrhnúť svojho kandidáta v ktoromkoľvek obvode. Platí však to isté, čo pri sudcovských radách vyberajú do jednotlivých volebných obvodov len zo sudcov, ktorí vykonávajú funkciu v tomto volebnom obvode.

V prípade návrhového oprávnenia samotných sudcov sa navrhuje ponechať doterajšiu právnu úpravu ohľadom potrebného kvóra sudcov (10), pričom v prípade členov súdnej rady volených vo volebných obvodoch sa bude vyžadovať najmenej 10 sudcov za tento volebný obvod. Inak povedané, nemôže sa spojiť 10 sudcov z rôznych volebných obvodov a navrhnúť kandidáta do jedného volebného obvodu. V aktuálne najmenšom volebnom obvode (Krajský súd Trenčín) pôjde o približne 10 % sudcov. Situácia, aby sudcovská rada napr. Krajského súdu v Bratislave navrhla na kandidáta na člena súdnej rady sudcu, ktorý vykonáva funkciu na napr. Okresnom súd Košice I, t.j. mimo svojho obvodu nemôže nastať poistkou preto je nové vymedzenie pasívneho volebného práva.

V prípade člena súdnej rady voleného sudcami najvyšších súdov sa bude vyžadovať aspoň 10 sudcov z týchto súdov, pričom časť hlasov môže byť z jedného najvyššieho súdu a časť hlasov z druhého najvyššieho súdu, t.j. nevyžaduje sa kvórum 10 sudcov za každý z týchto súdov.

Takto koncipovanú právnu úpravu navrhovania kandidátov na členov súdnej rady priamo sudcami považuje predkladateľ za dostatočne vyváženú a zachovávajúcu zmysel a štandard pôvodnej úpravy.

K bodu 15 (§ 11a)

Do zákonnej úpravy sa v nadväznosti na úpravu navrhovanú v čl. 141a ods. 2 písm. b) ústavy zavádza pojem „volebný obvod“. Pojem volebný obvod je pre uplatňovanie regionálneho princípu pri voľbe členov súdnej rady pojmom určujúcim, pretože na volebný obvod sa viaže výkon aktívneho a pasívneho volebného práva, rovnako aj kreovanie volebných orgánov. Z dikcie ústavy je zrejmé, že pre voľbu členov súdnej rady podľa čl. 141a ods. 1 písm. b) sa má vytvárať viacero volebných obvodov. Ústavná úprava zároveň vyžaduje, aby volebné obvody boli usporiadané tak, aby na zvolenie alebo odvolanie člena súdnej rad bol potrebný porovnateľný počet sudcov v jednotlivých obvodoch. Text ústavy v tomto prípade zakotvuje požiadavku na také volebné obvody, v ktorých hlas voliča (sudcu) porovnateľnú váhu. Preto je potrebné, aby zákonná úprava volebných obvodov rešpektovala ústavný parameter ich kreovania. Predkladateľ zvažoval pri koncipovaní právnej úpravy volebných obvodov niekoľko možností ich usporiadania, pričom výsledné znenie uvedené v § 11a možno považovať za riešenie, ktoré spĺňa parameter porovnateľnej váhy hlasu voličov. Navrhovaná právna úprava volebných obvodov sa vydáva na podklade ústavného splnomocnenia uvedeného v čl. 141a ods. 10 ústavy.

32

V prípade riešenia spočívajúceho v tom, že volebné obvody kopírujú územné obvody existujúcich krajských súdov nie je splnená požiadavka porovnateľnej váhy hlasov. Z aktuálneho stavu počtu sudcov v rámci jednotlivých krajských súdov (t.j. počet sudcov krajského súdu plus počet sudcov okresných súdov v jeho obvode), je zrejmé, že nastavenie ôsmych volebných obvodov podľa obvodov krajských súdov neobstojí. Obvod Krajského súdu v Bratislave zahŕňa 274 sudcov (v prípade započítania sudcov Špecializovaného trestného súdu ide o 289 sudcov), obvod Krajského súdu v Trnave zahŕňa 138 sudcov, obvod Krajského súdu v Nitre zahŕňa 134 sudcov, obvod Krajského súdu v Trenčíne zahŕňa 120 sudcov, obvod Krajského súdu v Banskej Bystrice zahŕňa 181 sudcov, obvod Krajského súdu v Žiline zahŕňa 143 sudcov, obvod Krajského súdu v Košiciach zahŕňa 223 sudcov a obvod Krajského súdu v Prešove zahŕňa 155 sudcov. Značne nerovnakú váhu hlasu za tohto nastavenia možno ilustrovať na príklade voľby jedného člena súdnej rady za každý volebný obvod. Ak sa berie do úvahy absolútna väčšina hlasov, ktorá je teoreticky potrebné pre zvolenie v prípade plnej účasti všetkých oprávnených voličov, by pre zvolenie bolo potrebných 146 hlasov v bratislavskom obvode, 70 hlasov v trnavskom obvode, 68 hlasov v nitrianskom obvode, 61 hlasov v trenčianskom obvode, 91 hlasov v banskobystrickom obvode, 72 hlasov v žilinskom obvode, 112 hlasov košickom obvode a 78 hlasov v prešovskom obvode. Táto disproporcia nie je z hľadiska ústavných požiadaviek akceptovateľná. Preto model ôsmych jednomandátových obvodov usporiadaných podľa obvodov krajských súdov bol odmietnutý. Jeho zosúladenie s ústavou by si vyžiadalo umelé zásahy do obvodov týchto súdov, čo nie je vhodné riešenie.

Preto predkladateľ zvolil riešenie, ktoré využíva existujúce obvody krajských súdov pričom ich umelo nezväčšuje ani nezmenšuje, ale vhodným spôsobom ich spája do väčších celkov a zároveň zvyšuje počet mandátov v týchto obvodoch, a to s cieľom takého nastavenia volebných odvodov, aby došlo k naplneniu ústavnej požiadavky porovnateľnej váhy voličských hlasov. Na základe uvedeného sa preto navrhuje rozdelenie územia Slovenskej republiky na tri volebné obvody, z ktorých jeden bude štvormandátový a dva dvojmandátové. Západoslovenský volebný obvod bude štvormandátový a bude zahŕňať obvody Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trenčíne (celkový počet sudcov 681). Stredoslovenský volebný obvod bude dvojmandátový a bude zahŕňať obvody Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Žiline (celkový počet sudcov 324). Východoslovenský volebný obvod bude taktiež dvojmandátový a bude zahŕňať obvody Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove (celkový počet sudcov 378). V prípade prepočtu hlasov potrebných pre zvolenie v týchto obvodoch podľa vyššie uvedeného príkladu možno konštatovať, že v prípade bratislavského obvodu bude potrebných na zvolenie 86 hlasov, v prípade banskobystrického obvodu 82 hlasov a v prípade východoslovenského kraja 94 hlasov. Takto koncipované nastavenie váhy voličských hlasov podľa predkladateľa spĺňa ústavnú požiadavku na také nastavenie volebných obvodov, ktoré zabezpečí, aby na zvolenie (alebo odvolanie) bol v každom volebnom obvode potrebný porovnateľný počet sudcov.

V navrhovanom odseku 2 sa navrhuje, aby sudcovia Špecializovaného trestného súdu boli zaradení do západoslovenského volebného obvodu, a to berúc do úvahy geografické zaradenie tohto súdu v sústave súdov, pretože jeho sídlo je v Pezinku.

K bodu 16 (§ 12 ods. 1)

Volebnými orgánmi podľa platnej právnej úpravy hlavná volebná komisia a volebné komisie. Volebné komisie sa podľa platnej právnej úpravy zriaďujú na najvyššom súde, Špecializovanom trestnom súde a na krajských súdoch. S prihliadnutím na koncept ôsmich volebných obvodov nová právna úprava ponecháva volebné komisie na krajských súdoch a

33

bude teda platiť princíp, že volebná komisia sa vytvára len jedna v každom volebnom obvode. Osobitne je riešená situácia pri volebnej komisii pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov, kde sa navrhuje vytvárať jednu spoločnú volebnú komisiu.

K bodu 17 (§ 12 ods. 3)

V § 12 ods. 3 sa upravuje kreovanie hlavnej volebnej komisie. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa javí ako žiaduce, aby aj tento súd mal svojho zástupcu v hlavnej volebnej komisii, a preto sa navrhuje rozšírenie zloženia hlavnej volebnej komisie aj o sudcu určeného sudcovskou radou najvyššieho správneho súdu. V prípade volebných komisií 12 ods. 5) sa právna úprava nemení, a teda volebné komisie naďalej kreujú zhromaždenia sudcov; k zhromaždeniu sudcov pozri zmenu § 17 ods. 2. Ďalej niet dôvodu, aby žrebovanie riadil vedúci kancelárie súdnej rady, t.j. osoba, ktorá nie je súčasťou hlavnej volebnej komisie. Preto sa navrhuje zmena, ktorá riadenia žrebovania zveruje do pôsobnosti vekom najstaršieho člena hlavnej volebnej komisie. Rovnaká zmena sa vykonáva aj v § 12 ods. 5.

K bodu 18 (§ 12 ods. 5)

Niet dôvodu, aby žrebovanie riadil vedúci kancelárie súdnej rady, t.j. osoba, ktorá nie je súčasťou volebnej komisie. Preto sa navrhuje zmena, ktorá riadenia žrebovania zveruje do pôsobnosti vekom najstaršieho člena volebnej komisie.

K bodu 19 (§ 13 ods. 3)

S ohľadom na nový koncept voľby ôsmich členov súdnej rady v príslušných volebných obvodoch sa navrhuje, aby náležitosťou návrhu kandidáta bolo aj označenie volebného obvodu, v ktorom bude kandidovať. Zabezpečí sa tak jednoznačná informácia pre každého sudcu oprávneného voliť členov súdnej rady.

K bodu 20 (§ 14 ods. 2)

Podľa doterajšej právnej úpravy sa zostavovala jediná kandidátna listina, čo zodpovedalo úprave jediného volebného obvodu v rámci celého územia Slovenskej republiky. Pri novom koncepte voľby členov súdnej rady sudcami doterajšia úprava jedinej kandidátnej listiny neobstojí. Preto sa navrhuje, aby kandidátnych listín bolo toľko, koľko členov súdnej rady sa volí. A teda pre každý volebný obvod sa zostaví predpísaným spôsobom samostatná kandidátna listina, pričom osobitne sa zostavuje kandidátna listina pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov.

K bodu 21 (§ 14 ods. 3)

Ide o zmenu vyvolanú novým konceptom viacerých kandidátnych listín; k tomu pozri odôvodnenie k zmene § 14 ods. 2.

K bodu 22 (§ 17 ods. 1)

Súčasťou vyhlásenia voľby člena alebo členov súdnej rady sudcami podľa doterajšej úpravy bolo aj určenie počtu členov súdnej rady, ktorí majú byť vo voľbe zvolení. Táto úprava sa vzhľadom na ústavné zmeny čl. 141a ods. 2 písm. a) a b) ústavy stáva čiastočne neaktuálnou. Preto sa navrhuje zmena, a to v tom duchu, že vyhlásenie voľby bude obsahovať informáciu, či

34

ide o voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov alebo o voľbu členov súdnej rady vo volebných obvodoch, pričom v druhom prípade sa uvedie aj volebný obvod alebo volebné obvody, v ktorých sa má voľba člena súdnej rady vykonať. Len v prípade voľby členov súdnej rady sudcami vo volebných obvodoch sa súčasne uvedie aj počet členov súdnej rady, ktorí majú byť zvolení, pretože tieto volebné obvody sú viacmandátové.

K bodu 23 (§ 17 ods. 2)

Voľby členov súdnej rady sa vykonávajú na zhromaždeniach sudcov. Tento koncept bude platiť aj do budúcna, pričom však dochádza k výslovnej úprave zloženia zhromaždení sudcov. Ak pôjde o voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov, tak zhromaždenie sudcov je v tomto prípade tvorené sudcami oboch najvyšších súdov. Ak pôjde o voľbu člena súdnej rady vo volebnom obvode, tak zhromaždenie sudcov budú tvoriť sudcovia, ktorí majú aktívne volebné právo v tomto volebnom obvode.

V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že právna úprava v súčasnosti umožňuje, aby sudca vykonával funkciu sudcu dočasne aj na inom súde, ktorého je sudcom. Ide o sudcov, ktorí dočasne pridelení na výkon funkcie sudcu na iný súd, či vyššieho, rovnakého alebo nižšieho stupňa. Z hľadiska zaradenia takéhoto sudcu do príslušného zhromaždenia sudcov na účely voľby členov súdnej rady sudcami treba vychádzať z obsahového vymedzenia aktívneho volebného práva sudcu. Sudca vykonáva svoje aktívne volebné právo v tom volebnom obvode, v ktorom vykonáva funkciu sudcu. Preto sudca krajského súdu, ktorý je dočasne pridelený na niektorý z najvyšších súdov bude voliť člena súdnej rady na zhromaždení sudcov najvyšších súdov, hoci by inak volil člena súdnej rady vo volebnom obvode príslušného krajského súdu. Prípadne sudca Okresného súdu Rožňava, ktorý je dočasne pridelený na Krajský súd v Prešove, bude voliť člena súdnej rady na zhromaždení sudcov vo volebnom obvode Krajského súdu v Prešove, hoci by inak volil vo volebnom obvode Krajského súdu v Košiciach. Predkladateľ má za to, že ak je aktívne volebné právo viazané na výkon funkcie sudcu, malo by sa po správnosti zohľadňovať miesto výkonu funkcie sudcu.

K bodu 24 [§ 17 ods. 3 písm. a)]

Návrhom dochádza k aktualizácii úpravy určovania miesta konania zhromaždenia sudcov v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu. Návrh zákona v tomto prípade predpokladá, že miesto zhromaždenia sudcov určia predsedovia sudcovských rád týchto súdov po vzájomnej dohode.

K bodu 25 (§ 18 ods. 2)

Doterajšia úprava, podľa ktorej sudca bol oprávnený voliť najviac taký počet kandidátov, koľko členov súdnej rady je potrebné zvoliť, je s ohľadom na neaktuálna v prípade voľby člena súdnej rady za najvyšší súd a najvyšší správny súd. Za uvedeného dôvodu sa preto doterajšia právna úprava modifikuje tak, aby sa uplatňovala len vo viacmandátových obvodoch, t.j. nebude sa uplatňovať v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu.

K bodu 26 (§ 21 ods. 2)

Pri doterajšom mechanizme voľby členov súdnej rady sudcami v rámci jediného volebného obvodu je potrebné vykonať zmenu právnej úpravy zostavovania poradia kandidátov

35

podľa počtu dosiahnutých hlasov. Preto sa navrhuje, aby sa pre každý volebný obvod a osobitne pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov zostavilo osobitné poradie úspešnosti podľa počtu dosiahnutých hlasov. Zvoleným bude ten kandidát, ktorý v príslušnom volebnom obvode získa najvyšší počet hlasov (§ 23 ods. 1).

K bodu 27 (§ 21 ods. 3)

Na účely bezproblémového zisťovania výsledkov volieb a ich vyhodnocovania sa navrhuje doplniť doteraz používané alternatívne kritérium pre určenie výsledného poradia v prípade rovnosti hlasov. Podľa platnej právnej úpravy sa na tento účel zohľadňuje dĺžka výkonu funkcie sudcu, pričom preferovaný je kandidát s dlhšou dobou výkonu funkcie sudcu. Ak by došlo k situácii, že dĺžka výkonu funkcie je rovnaká, navrhuje sa, aby sa výsledné poradie určilo žrebom.

K bodu 28 (§ 22 ods. 2)

Navrhuje sa aktualizácia právnej úpravy tak, aby sa táto úprava aplikovala len v prípade voľby členov súdnej rady podľa čl. 141a ods. 2 písm. b), a teda nebude sa uplatňovať v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu.

K bodu 29 (§ 23 ods. 1)

Určovanie výsledku volieb, resp. posúdenie otázky, ktorý kandidát bol zvolený, je potrebné prispôsobiť novému spôsobu voľby členov súdnej rady sudcami. Preto vo volebnom obvode budú zvolení za členov súdnej rady kandidáti, ktorí získali vo volebnom obvode najviac hlasov. Najvyšší počet hlasov bude rozhodujúci v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov. V prípade rovnosti hlasov sa bude postupovať podľa § 21 ods. 2.

K bodu 30 (§ 23 ods. 2)

Osvedčenie o zvolení za člena súdnej rady bude podľa navrhovanej úpravy obsahovať ďalšiu náležitosť, ktorou je údaj o volebnom obvode, v ktorom bude sudca zvolený, resp. v prípade člena súdnej rady zvoleného sudcami najvyšších súdov uvedenie skutočnosti, že bol zvolený sudcami týchto súdov.

K bodu 31 (§ 26 ods. 1)

Vzhľadom na nový koncept voľby členov súdnej rady sudcami vyplývajúci z navrhovanej zmeny čl. 141a ods. 2 písm. a) a b) ústavy sa navrhuje primerane upraviť znenie upravujúce zánik funkcie člena súdnej rady. Vzhľadom na rozsah navrhovaných zmien sa navrhuje celé ustanovenie naformulovať nanovo. Novou je právna úprava v písmene i), ktorá zohľadňuje to, že za člena súdnej rady voleného (vymenovaného) vládou, prezidentom a parlamentom môže byť ustanovený len nesudca. Pre prípad, že takýto člen súdnej rady sa stane sudcom, tak sa navrhuje, aby bol daný dôvod pre zánik funkcie člena súdnej rady. Rovnako aj právna úprava v písmene d), kde sa doplnil štandardný dôvod pre zánik funkcie spočívajúci vo vyhlásení za mŕtveho.

36

K bodu 32 (§ 27 ods. 2 a 3)

Podľa čl. 141a ods. 2 písm. a) a b) ústavy deviatich členov súdnej rady volia a odvolávajú sudcovia podľa určených pravidiel regionálneho zastúpenia. Zákonná právna úprava detailne popisuje proces voľby a odvolávania člena súdnej rady zvoleného sudcami. Podľa platnej právnej úpravy návrh na odvolanie člena súdnej rady zvoleného sudcami môžu podať najmenej tri sudcovské rady, tri kolégiá predsedov sudcovských rád alebo najmenej štvrtina sudcov oprávnených voliť. Navrhovanou úpravou dochádza k zúženiu okruhu subjektov oprávnených navrhnúť odvolanie člena súdnej rady. Oprávnenie navrhnúť odvolanie člena súdnej rady zvoleného sudcami budú mať sudcovské rady (ich nadpolovičná väčšina) a sudcovia (aspoň štvrtina oprávnených voliť) príslušného volebného obvodu, a to len vo vzťahu k členovi súdnej rady zvoleného za tento volebný obvod. Vzhľadom na to, že je v záujme predkladateľa zachovať z dôvodu stability výkonu funkcie člena súdnej rady zvoleného sudcami prísnejšie kritéria pre navrhnutie odvolania člena súdnej rady ako pre navrhnutie jeho kandidatúry na člena súdnej rady, vypúšťa sa ako subjekt oprávnený podať návrh na odvolanie člena súdnej rady kolégium predsedov sudcovských rád. Kolégium predsedov sudcovských rád pozostáva z predsedov sudcovských rád v odvode príslušného krajského súdu. To znamená, čím vyšší počet sudcovských rád, tým vyšší počet členov kolégia predsedov sudcovských rád. Krajom s najvyšším počtom sudcovských rád je prešovský kraj a banskobystrický kraj 9 súdov, 9 sudcovských rád, a teda 9 členov kolégia predsedov sudcovský rád. Kolégium predsedov sudcovských rád hlasuje nadpolovičnou väčšinou, t.j. pri zachovaní oprávnenia kolégia podávať návrhy na odvolanie by postačovalo päť hlasov, čo v porovnaní s 10 hlasmi potrebnými pre podanie návrhu na kandidáta do volieb je neprijateľné. Vo vzťahu k odvolávaniu člena súdnej rady zvoleného sudcami bude platiť, že člen bude odvolaný, ak sa za jeho odvolanie vysloví nadpolovičná väčšina všetkých sudcov oprávnených voliť v príslušnom volebnom obvode.

K bodu 33 (§ 27a až 27f)

Doterajšia právna úprava v § 27a 27f obsahuje podrobnejšie pravidlá voľby predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to v nadväznosti na čl. 141a ods. 6 písm. e) a ods. 10 a čl. 145 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa v ústavnej rovine dopĺňa úprava voľby predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu, pričom v prípade funkcionárov zriaďovaného súdu sa bude aplikovať rovnaká procedúra ich ustanovenia do funkcie ako v prípade funkcionárov najvyššieho súdu. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v zákonnej úprave, ktorá vykonáva ústavnú úpravu. Z hľadiska legislatívno-technického spracovania prichádza do úvahy možnosť vytvoriť v novelizovanom zákone samostatnú úpravu, ktorá bude vernou kópiou existujúcej úpravy 27a 27f) alebo ju zapracovať do tejto existujúcej úpravy. Predkladateľ považuje z pohľadu adresátov tejto úpravy, ako aj systematiky zákona za vhodnejšie využiť druhú možnosť. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje prepísať nanovo existujúcu úpravu. Jedinou vecnou zmenou je doplnenie tejto úpravy o funkcionárov najvyššieho správneho súdu; vo zvyšku zostáva právna úprava nedotknutá a nevykonávajú sa žiadne iné vecné zmeny, čo ani nie je zámerom predkladateľa.

K bodu 34 [§ 27g ods. 2 písm. e)]

V súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo šiestej správy o činnosti Výboru 255 sa navrhuje ako podmienku pre voľbu kandidáta, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch vypustiť odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku,

37

advokátsku skúšku alebo notársku skúšku. Takáto skúška sa nevyžaduje ani v prípade kandidatúry na post sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K bodom 35 a 36 (§ 27h až § 27hh)

§ 27h

Upravuje sa konanie vo veciach písomného vyhlásenia sudcu a majetkového priznania sudcu pred súdnou radou. Nejde o nové kompetencie súdnej rady, ale jedná sa o presunutie kompetencie dnes upravenej v § 33 zákona č. 385/2000 Z. z, o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov do zákona o súdnej rade. Cieľom je upraviť jednotlivé kompetencie súdnej rady na poli dohľadu nad riadnym výkonom sudcovskej funkcie na jednom mieste a zabezpečiť tak väčšiu prehľadnosť práva pre jeho adresátov a nedelimitovať výkon pôsobnosti súdnej rady do jednotlivých konaní upravených vo viacerých viac alebo menej nadväzujúcich a príbuzných právnych predpisoch.

Podstatou tohto konania bude, ako je tomu doteraz, dohľad nad dodržiavaním zákonnej povinnosti sudcu podať včas písomné vyhlásenie alebo majetkové priznanie, a rovnako zabezpečiť úplnosť písomného vyhlásenia alebo majetkového priznania. Zákonná úprava sleduje legitímny cieľ verejnej kontroly súdnictva a zabezpečenia nezávislého výkonu súdnictva ako ústavou predpokladaného princípu a zároveň ústavného práva účastníka konania.

§ 27ha

Upravuje sa konanie vo veciach majetkových pomerov sudcu. Súdna rada nadobudne právomoc preveriť úplnosť majetkových priznaní sudcov podávaných podľa osobitného predpisu. Cieľom právnej úpravy je odstrániť doposiaľ neželaný a z pohľadu kontroly riadneho výkonu súdnictva neefektívny právny stav, kedy súdna rada, ako orgán verejnej kontroly súdnictva, nie je oprávnená kontrolovať okrem majetkového prírastku samotný pôvod majetku a jeho statočnosť. Právna úprava ambíciu zaviesť riadnu a hĺbkovú kontrolu majetkových priznaní a pôvodu samotného majetku prostredníctvom predvídateľného a férového procesu, ktorý sa však kaskádovito spustí iba za predpokladu, že súdna rada nadobudne pochybnosti o statočnosti pôvodu majetku alebo majetkového prírastku.

Aby sa zabezpečila čo najväčšia efektivita takéhoto preverovania, súdna rada bude povinná zriadiť spomedzi svojich členov trojčlenné kontrolné komisie, ktorých bude vzhľadom na počet členov súdnej rady celkovo šesť. Z pohľadu počtu sudcov aktívne vykonávajúcich funkciu sudcu a s povinnosťou podať každoročne písomné vyhlásenie sudcu a majetkové priznanie sudcu, ide z pohľadu zákonodarcu o primeraný počet komisií, ktoré by mali stíhať efektívne preverovať pravdivosť majetkových priznaní sudcov podávaných podľa osobitného predpisu.

Ak na základe vyhodnotenia majetkového priznania komisia súdnej rady zistí u sudcu majetkový prírastok prevyšujúci jeho príjmy v súčte aspoň o sumu 5000 eur, alebo nadobudne dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu samotného majetku, sudca je povinný na základe výzvy komisie súdnej rady preukázať ich pôvod. Suma 5000 eur bola zákonodarcom zvolená ako približne päťnásobok priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za rok 2019, a to aj s ohľadom na odmeňovanie sudcov a zloženie funkčných platov sudcov všeobecných súdov. Dôkazné bremeno bude zaťažovať toho, komu svedčí zákonná povinnosť predkladať každoročne úplné a pravdivé majetkové priznanie podľa osobitného predpisu a komu svedčí

38

povinnosť podľa osobitného predpisu mať len také finančné príjmy a disponovať takým majetkom, ktoré majú zákonný pôvod a sú statočné.

Nástroje, ktorá súdna rada dlhodobo pociťuje ako vhodné a účelné upraviť na zákonnej úrovni za účelom komplexnejšieho a plnohodnotnejšieho výkonu jej kontrolnej pôsobnosti, zákonodarca upravuje v § 27hb ods. 3. Komisia súdnej rady bude na tomto základe taktiež oprávnená vyzvať sudcu (dôkazné bremeno bude opäť na pleciach dotknutého sudcu), aby

a)predložil potvrdenie o podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb alebo doklad preukazujúci príjmy sudcu alebo nadobudnutie majetku a jeho hodnotu,

b)preukázal pôvod zdrojov, z ktorých nadobudol hnuteľný alebo nehnuteľný majetok uvádzaný v majetkovom priznaní,

c)preukázal pôvod zdrojov majetku uvádzaného v čestnom alebo inom obdobnom vyhlásení,

d)objasnil majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého a neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj vtedy, ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo o správe spoločného majetku,

e)objasnil pôvod darov a pôvod zdedeného majetku.

Komisia súdnej rady bude povinná počas lehoty poskytnutej dotknutému sudcovi, ktorá nesmie byť dlhšia ako 60 dní, si sama zaobstarať podklady dôležité pre výkon jej pôsobnosti. Pôjde predovšetkým o informácie od dožiadaných orgánov verejnej moci, informácie, ktoré si vie komisia súdnej rady zabezpečiť nahliadnutím do registrov, spisov a pod. Dôležité z pohľadu ústavnej súladnosti bude, že zákon komisii súdnej rady neukladá povinnosť zaobstarať si konkrétne informácie od konkrétneho orgánu verejnej moci, ale ponecháva toto rozhodnutie plne v rukách a na úsudku komisii súdnej rady. Získanými informáciami od orgánov verejnej moci komisia súdnej rady nebude viazaná a bude tieto informácie sama autonómne vyhodnocovať.

Komisia súdnej rady bude môcť v prípade dôvodných pochybností o statočnosti pôvodu majetkového prírastku sudcu, o hodnovernosti ním preukazovaných skutočností týkajúcich sa pôvodu majetkového prírastku alebo o statočnosti pôvodu samotného majetku, sudcu ústne vypočuť. Napĺňa sa tým predpoklad práva na spravodlivý proces, aby bolo vypočutá aj druhá strana a aby sa mohol dotknutý subjekt obhájiť a uviesť svoju verziu ku skutkovému a právnemu stavu (t. j. kontradiktórnosť konania). Ak je to nevyhnutné pre úplné objasnenie veci, komisia súdnej rady môže ústne vypočuť aj ďalšie osoby, najmä osoby blízke. Pri tomto legitímnom a sledovanému cieľu proporcionálnom zásahu do súkromia tretích osôb bude musieť komisia súdnej rady dbať na ochranu súkromia a osobných údajov vypočúvaných osôb, pričom na vypočutie sa budú vzťahovať zákonné prostriedky ochrany takto vypočúvaných osôb, ako právo odoprieť výpoveď v prípade, ak by výpoveďou spôsobili nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťovali ako vlastnú ujmu, alebo v prípade, keby svojou výpoveďou porušili zákonom alebo medzinárodnou zmluvou uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti, nemožnosť vypočúvania o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, okrem prípadu, že boli od tejto povinnosti príslušným orgánom oslobodení a pod.

Ak to bude nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a za účelom odstránenia pochybností o neprijímaní neoprávnených platieb, môže komisia súdnej rady po ústnom vypočutí sudcu požiadať kanceláriu súdnej rady o zabezpečenie informácií o existencii účtov a o pohyboch na

39

účtoch vedených na sudcu v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk. Tento na prvý pohľad invazívny zásah do súkromia dotknutého sudcu je ospravedlnený ústavným záujmom na riadnej kontrole výkonu sudcovskej funkcie a na nezávislom výkone súdnej moci, pričom tento zákonný nástroj dohľadu bude môcť byť vykonaný len v nevyhnutných prípadoch (ak to bude nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a za účelom odstránenia pochybností o neprijímaní neoprávnených platieb kumulatívne) a v nevyhnutnej miere. Pre minimalizáciu zásahu (nevyhnutná miera) do súkromia dotknutého sudcu sa tak zavádzajú kontrolné a súdnu radu limitujúce mechanizmy, ktoré zároveň prispejú k minimalizácii potenciálu takmer nemožnému zneužitiu údajov získaných z bankových účtov dotknutého sudcu.

Po prvé, kancelária súdnej rady zriaďuje na tento účel v rámci svojej organizačnej štruktúry príslušný organizačný útvar, ktorého zamestnanci musia disponovať platným osvedčením o bezpečnostnej previerke IV. stupňa pre stupeň utajenia „Prísne tajné“ podľa osobitného predpisu. Zvyšuje sa tým predpoklad, že s účtami dotknutého sudcu sa oboznámia iba dôsledne preverení a nezávadoví zamestnanci kancelárie súdnej rady.

Po druhé, kancelária súdnej rady dožiada o poskytnutie uvedených informácií postupom podľa § 91 ods. 10 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. To znamená, písomné vyžiadanie bude možné banke alebo pobočke zahraničnej banky podávať v elektronickej podobe a dožiadaná banka alebo pobočka zahraničnej banky bude povinná správu s požadovanými informáciami o klientovi podávať žiadateľovi tiež v elektronickej podobe, pričom vzájomný prenos informácií medzi žiadateľom a bankou alebo pobočkou zahraničnej banky sa uskutoční prostredníctvom automatizovaného elektronického komunikačného systému zaobstaraného záujmovým združením bánk a pobočiek zahraničných bánk.

Po tretie, kancelária súdnej rady po zaobstaraní informácií poskytne komisii súdnej rady zoznam účtov vedených na sudcu v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk a informácie o pohyboch na účtoch prevyšujúcich jednotlivo sumu 266 eur, a to za obdobie ostatných 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu. Inak povedané, do rúk členov komisie súdnej rady sa dostanú iba informácie o jednotlivých pohyboch na účtoch prevyšujúce jednotlivo sumu 266 eur, a aj to iba za obdobie ostatných 60 mesiacov (5 rokov), najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu. Upravuje sa tak limitácia komisie súdnej rady v čase, ale aj v objeme získavaných informácií z účtov dotknutého sudcu. Suma 266 eur bola zvolená ako potenciálna (malá) škoda predstavujúca ujmu na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach alebo iná ujma, ktorá by mohla byť v príčinnej súvislosti s trestným činom.

Po štvrté, komisia súdnej rady umožní sudcovi sa ku zisteným informáciám o účtoch a pohyboch na účtoch vedených na sudcu v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk a k pochybnostiam súdnej rady písomne alebo v prípade potreby aj ústne vyjadriť.

Sankciou pri nespôsobilosti sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku nebude v nadväznosti na nález ústavného súdu PL. ÚS 21/2014 strata sudcovskej spôsobilosti, ale disciplinárny návrh predsedu súdnej rady Najvyššiemu správnemu súdu, ktorý bude disciplinárnym súdom. A teda ak sudca hodnoverným spôsobom nepreukáže statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku, predseda súdnej rady podá návrh na začatie disciplinárneho konania. Návrh na začatie disciplinárneho konania podá predseda súdnej rady na základe stanoviska súdnej rady o nespôsobilosti sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu

40

samotného majetku prijímaným vo forme uznesenia na návrh komisie súdnej rady, ktorá preverovala úplnosť majetkového priznania sudcu..

§ 27hb

Upravuje sa dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcu týkajúcich sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Ak bol na sudcu podaný návrh na začatie disciplinárneho konania pre nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku a komisia súdnej rady bude mať dôvodné pochybnosti o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu po celý čas trvania funkcie sudcu, komisia súdnej rada bude oprávnená preveriť, či sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Pre tento typ dohľadu budú musieť byť splnené kumulatívne dve podmienky – na sudcu bol podaný opísaný návrh na začatie disciplinárneho konania a komisia súdnej rady bude musieť mať dôvodné pochybnosti o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu podľa osobitného predpisu po celý čas trvania funkcie sudcu. V tomto prípade komisia súdnej rady bude môcť preveriť iba tú skutočnosť, či sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, a teda či nekoná v priamom rozpore s poslaním sudcu a neohrozuje samotné základy nezávislosti súdnej moci (legitímny cieľ).

V nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 zákon o súdnej rade neukladá povinnosť zaobstarať si konkrétne informácie od konkrétneho orgánu výkonnej moci. Konštrukcia dohľadu v tomto smere stojí na dožiadaní akýchkoľvek príslušných orgánov verejnej moci podľa uváženia komisie súdnej rady. Komisia súdnej rady tak požiada o vyjadrenia a informácie týkajúce sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov sudcu s osobami z prostredia organizovaného zločinu, ktorými orgány verejnej moci disponujú, tzn. dožiadaný orgán verejnej moci nebude môcť začať o dotknutom sudcovi nanovo zhromažďovať nové informácie alebo nebude môcť osobu sudcu tzv. „rozpracovať“.

Orgány verejnej moci poskytujú za týmto účelom komisii súdnej rady súčinnosť v rozsahu, v akom im to umožňujú osobitné právne predpisy. Príkladmo, pri orgánoch verejnej moci plniacich úlohy ochrany utajovaných skutočností alebo spravodajských služieb to budú môcť byť napr. iba tzv. vyjadrenia spravodajskej služby alebo bezpečnostný spis osoby, pokiaľ ním Národný bezpečnostný úrad z minulej činnosti disponuje. Tieto vyjadrenia spravodajskej služby môžu vychádzať z informácií a údajov uchovávaných v evidenciách a informačných systémoch vedených napr. podľa § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na právnu povahu týchto informácií a ich zákonnú ochranu ako utajovaných skutočností bude nevyhnutnou podmienkou, aby adresát takéhoto vyjadrenia bol osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami a aby sa manipulácia s takto poskytnutými vyjadreniami spravovala všeobecne záväznou právnou úpravou na úseku ochrany utajovaných skutočností, t. j. zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a všeobecne záväznými právnymi predpismi Národného bezpečnostného úradu vydanými na jeho vykonanie. Povinnosti komisie súdnej rady a tretích osôb vyplývajúce vo vzťahu k ochrane informácií tvoriacich utajované skutočnosti alebo týkajúcich sa činnosti spravodajských služieb

41

z osobitných právnych predpisov preto nebudú predchádzajúcimi ustanoveniami o súčinnosti orgánov verejnej moci dotknuté.

Opäť v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 informácie poskytnuté dožiadaným orgánom verejnej moci podľa tohto odseku komisia súdnej rady sama vyhodnotí, pričom nimi nebude viazaná. Komisia súdnej rady je povinná (obligatórne) pri výkone tejto pôsobnosti si sama zaobstarať aj ďalšie podklady dôležité pre výkon jej pôsobnosti. Zaručí sa tým, že súdna rada pri prijímaní stanoviska bude vychádzať z čo najkomplexnejších informácií rôzneho spektra a pôvodu. Aj v tomto prípade zákon ponecháva rozhodnutie o zdrojoch získavaných ďalších informácií plne v rukách a na úsudku komisie súdnej rady. Získanými informáciami komisia súdnej rady nebude viazaná a bude tieto informácie sama autonómne vyhodnocovať.

Komisia súdnej rady umožní sudcovi sa ku zisteným informáciám o vzťahoch sudcu s osobami z prostredia organizovaného zločinu vyjadriť. Komisia súdnej rady sudcu za týmto účelom ústne vypočuje. Zachovaná tak bude kontradiktórnosť konania a právo na spravodlivý proces.

Záverom pri výkone tohto typu dohľadu bude obligatórne prijatie stanoviska súdnej rady. Súdna rada príjme na základe komisiou súdnej rady vedeného preverovania, ňou zaobstaraných alebo vyžiadaných podkladov a vyjadrenia sudcu uznesením stanovisko, či sudca porušil povinnosť spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Ak súdna rada prijme stanovisko, že sudca porušil povinnosť spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu, predseda súdnej rady podá návrh na začatie disciplinárneho konania. Opäť v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 neupravuje sa strata sudcovskej spôsobilosti, ale podmienky podania návrhu zo strany predsedu súdnej rady na začatie disciplinárneho konania Najvyššiemu správnemu súdu, ktorý bude disciplinárnym súdom.

§ 27hc

Upravuje sa dohľad pri výberovom konaní na funkciu predsedu súdu a pri preložení sudcu na iný súd. Účelom je zabezpečiť, aby sa predsedom ktorékoľvek súdu stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. Opäť pôjde o legitímnu a nevyhnutnú kontrolu súdnej moci za účelom zabezpečenia naplnenia ústavného predpokladu nezávislosti súdnej moci.

Výberová komisia podľa osobitného predpisu požiada súdnu radu po ukončení výberového konania podľa osobitného predpisu o preverenie majetkových pomerov úspešných uchádzačov na funkciu predsedu súdu a o vykonanie dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Preverovať sa tak nebudú všetci uchádzači o funkciu predsedu súdu, ale iba tí, ktorí boli úspešní vo výberovom konaní. Minimalizuje sa tak zásah súdnej rady do súkromia tretích osôb a ponecháva sa výkon dohľadu iba nad tými dotknutými sudcami, ktorí sa stávajú potenciálnymi predsedami súdu. Aj tento typ dohľadu zabezpečí aj lepšiu informovanosť ministra spravodlivosti pri výbere predsedu súdu.

Súdna rada vykoná u sudcu, ktorý byť preložený na súd vyššieho stupňa podľa osobitného zákona preverenie majetkových pomerov a vykoná dohľad nad spĺňaním

42

predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Platia obdobné východiská a ciele, ako pri uchádzačoch na funkciu predsedu súdu. Späťvzatie návrhu na preloženie sudcu, späťvzatie súhlasu sudcu s preložením alebo späťvzatie žiadosti sudcu o preloženie nebude dôvodom pre ukončenie dohľadu podľa tohto odseku. Aj keď dôjde k späťvzatiu návrhu na preloženie alebo súhlasu sudcu s preložením, dotknutý sudca stále zostáva vykonávať funkciu sudcu a je legitímne pokračovať vo vykonávaní takéhoto dohľadu.

§ 27hd

Upravuje sa dohľad pri voľbe predsedov a podpredsedov najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu.

Účelom je zabezpečiť, aby sa predsedom opísaných vrcholných súdov stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. Opäť pôjde o legitímnu a nevyhnutnú kontrolu súdnej moci za účelom zabezpečenia naplnenia ústavného predpokladu nezávislosti súdnej moci.

§ 27he

Upravuje sa dohľad pri voľbe sudcov najvyššieho správneho súdu. Pri prvej voľbe sudcov najvyššieho správneho súdu súdnou radou podľa osobitného predpisu vykoná súdna rada preverenie majetkových pomerov kandidátov na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu a vykoná dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Pri kandidátovi na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorý ku dňu podania kandidatúry na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu vykonával funkciu sudcu, sa vzdanie kandidatúry nie je dôvodom pre ukončenie dohľadu. Aj keď dôjde k vzdaniu sa kandidatúry, dotknutý sudca stále zostáva vykonávať funkciu sudcu a je legitímne pokračovať vo vykonávaní takéhoto dohľadu.

Pri kandidátovi na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorý ku dňu podania kandidatúry na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu nevykonával funkciu sudcu, sa ustanovenia § 27ha a § 27hb použijú primerane. To znamená, že pre konanie vo veciach majetkových pomerov sudcu sa nemôže skončiť podaním disciplinárneho návrhu a pre začatie dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti sa nevyžaduje predchádzajúce podanie disciplinárneho návrhu. Osoba kandidujúca ako nesudca (takpovediac zvonku systému) je povinná strpieť takýto zásah do súkromia, keďže ide o legitímny cieľ zabezpečovaný primeranými prostriedkami, t.j. cieľ zabezpečiť, aby sa sudcom Najvyššieho správneho súdu stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť.

Opäť pôjde navyše o legitímnu a nevyhnutnú kontrolu súdnej moci za účelom zabezpečenia naplnenia ústavného predpokladu nezávislosti súdnej moci.

§ 27hf

Upravuje sa overovanie spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidáta na funkciu sudcu. Súdna rada pri obsadzovaní voľných miest sudcov na súdoch a voľných miest hosťujúcich sudcov podľa tohto zákona vykoná preverenie majetkových pomerov kandidátov na funkciu sudcu a vykoná dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti.

43

Pri kandidátovi na funkciu sudcu sa ustanovenia § 27ha a § 27hb použijú primerane. To znamená, že konanie vo veciach majetkových pomerov sudcu sa nemôže skončiť podaním disciplinárneho návrhu a pre začatie dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti sa nevyžaduje predchádzajúce podanie disciplinárneho návrhu. Osoba kandidujúca ako nesudca (takpovediac zvonku systému) je povinná strpieť takýto zásah do súkromia, keďže ide o legitímny cieľ zabezpečovaný primeranými prostriedkami, t.j. cieľ zabezpečiť, aby sa sudcom všeobecného súdu stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť.

§ 27hg

Súdna rada bude vykonávať svoju pôsobnosť podľa § 27ha alebo § 27hb aj na základe (i) odôvodneného podnetu predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, predsedu súdu, alebo Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, alebo (ii) kvalifikovaného podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ak sa o jeho dôvodnosti uznesie nadpolovičná väčšina členov Súdnej rady Slovenskej republiky.

Je vhodné upraviť pre posilnenie širšieho pohľadu na výkon súdnej moci návrhové oprávnenie na vykonanie dohľadu súdnej rady aj subjektom stojacim mimo súdnu radu. V tomto ohľade je odôvodnené zveriť návrhové oprávnenie predsedovi súdnej rady, predsedovi súdu, alebo ministrovi spravodlivosti. Ide o subjekty znalé prostredia justície a disponujúcimi dostatočnými informáciami pre učinenie kvalifikovaného rozhodnutia na podanie odôvodneného podnetu.

V rámci posilnenia verejnej kontroly súdnictva sa zavádza kvalifikovaný podnet fyzickej osoby alebo právnickej osoby na výkon dohľadu súdnej rady. Súdna rada sa o dôvodnosti takého podnetu bude musieť uzniesť nadpolovičnou väčšinou. Ak sa tak nestane, má sa za to, že podnet nie je dôvodný. Navyše, kvalifikovaný podnet bude musieť obsahovať identifikáciu a podpis osoby, ktorá ho podáva, musí byť z neho zrejmé, ktorého sudcu sa týka a opis skutočností odôvodňujúcich dôvodnú pochybnosť o pravdivosti majetkového priznania sudcu alebo o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti. Na anonymné podanie súdna rada neprihliada. Tieto opatrenia majú predísť nadmernému zaťaženiu súdnej rady podnetmi z vonku a nedôvodnému zasahovaniu do súkromia dotknutých osôb.

Pri odôvodnenom a kvalifikovanom podnete je súdna rada oprávnená preveriť najskôr majetkové pomery sudcu postupom podľa tohto zákona. Pre následný výkon pôsobnosti podľa § 27hb sa v takom prípade ustanovenia § 27hb ods. 1 o nutnosti predchádzajúceho podania disciplinárneho návrhu alebo o existencii dôvodnej pochybnosti o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti po celý čas trvania funkcie sudcu nepoužijú. Existencia dôvodnej pochybnosti pre takýto dohľad vyplýva zo samej podstaty odôvodneného alebo kvalifikovaného podnetu.

§ 27hh

Ustanovenia nového § 27hh preberajú ustanovenia doteraz platných § 4 ods. 4 a § 27h, ktoré sa vypúšťajú. Jedná sa o ustanovenia k pôsobnosti súdnej rady ako takej, teda akejkoľvek kompetencii súdnej rady podľa zákona o Súdnej rade a podľa osobitných právnych predpisov.

44

Upravuje sa nanovo ustanovenie upravujúce povinnosť súčinnosti orgánov verejnej moci. Orgány verejnej moci budú povinné poskytnúť súdnej rade súčinnosť pri výkone jej pôsobnosti, avšak len v rozsahu, v akom im to umožňujú osobitné právne predpisy, najmä budú povinné poskytnúť súdnej rade na požiadanie vyjadrenia a informácie, ktorými orgány verejnej moci disponujú a ktoré súdna rada potrebuje na rozhodovanie; povinnosti súdnej rady a tretích osôb vyplývajúce vo vzťahu k ochrane informácií tvoriacich utajované skutočnosti alebo týkajúcich sa činnosti spravodajských služieb z osobitných právnych predpisov tým nebudú dotknuté.

Novým ustanovením § 27hh ods. 3 sa upravuje, že podklady vyžiadané súdnou radou pre účely výkonu jej pôsobnosti od orgánov verejnej moci nesmú byť použité pri opätovnom výkone pôsobnosti súdnej rady voči tej istej osobe. Zabezpečuje sa tak aktualizácia informácií o dotknutej osobe tak, aby boli v súlade so skutočným stavom veci. Zároveň sa zabezpečuje ochrana dotknutej osoby pred nereflektovaním nových skutočností, ktoré môžu byť v prospech dotknutej osoby.

Podľa § 27hh ods. 4 po skončení výkonu pôsobnosti voči konkrétnej osobe je súdna rada povinná zabezpečiť, aby ďalším nakladaním s podkladmi vyžiadanými súdnou radou od orgánov verejnej moci nedošlo k zásahu do nezávislosti a nestrannosti súdu pri rozhodovaní alebo k neprimeranému zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Bude úlohou súdnej rady dbať o čo najväčšiu ochranu súkromia dotknutých osôb, ale aj ochranu nezávislosti a nestrannosti súdneho rozhodovania, a tomu prispôsobiť nakladanie s podkladmi, ktoré bude mať súdna rada v dispozícii. Súdna rada zabezpečí minimalizáciu oboznamovania sa s takými podkladmi tretími osobami a bude dôsledne posudzovať žiadosti orgánov verejnej moci o sprístupnenie týchto podkladov k nahliadnutiu a pod.

V súvislosti s výkonom pôsobnosti súdnej rady budú poverení členovia súdnej rady oprávnení vykonať úkony potrebné na zistenie skutočností a zabezpečenie dôkazov nevyhnutných na rozhodovanie súdnej rady. Pôjde o možnosť (najmä) nahliadnuť do registrov, do spisu orgánu verejnej moci alebo súdneho spisu vrátane spisov v trestnom konaní a robiť si z nich odpisy, výpisy a kópie. To sa nebude netýkať registrov a spisov vedených orgánmi verejnej moci plniacimi úlohy ochrany utajovaných skutočností alebo spravodajských služieb, keďže činnosť a výstupy týchto orgánov verejnej moci plnia špecifické úlohy na úseku ochrany ústavného zriadenia a nie je vhodné a ani nevyhnutné upravovať možnosť členov súdnej rady nahliadať do spisov a registrov týchto orgánov verejnej moci.

Podľa § 27hh ods. 8 členovia súdnej rady povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone pôsobnosti súdnej rady; povinnosť zachovávať mlčanlivosť trvá aj po skončení výkonu funkcie a tej ich môže zbaviť len súdna rada. Toto ustanovenie je po novom doplnené novou druhou vetou, podľa ktorej povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Súčasťou riadneho výkonu funkcie člena súdnej rady a súčasťou výkonu verejnej kontroly súdnictva musí byť oprávnenie člena súdnej rady oznámiť svoje zistenia o páchanej kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti konkrétnych osôb.

Podľa § 27hh ods. 9 súdna rada prijíma na účely výkonu jej pôsobnosti zodpovedajúce technické opatrenia a organizačné opatrenia na ochranu súkromia a osobných údajov osôb, o ktorých koná. Účelom tejto normy je zabezpečiť čo najširšiu ochranu spracúvaných osobných údajov a údajov týkajúcich sa súkromia dotknutých osôb. Technickými opatreniami sa myslí predovšetkým zabezpečenie v oblasti kybernetickej bezpečnosti, hardvérovej a softvérovej

45

bezpečnosti, bezpečnosti priestorov sídla súdnej rady a pod. Organizačnými opatreniami sa myslí predovšetkým zabezpečenie vyškolených zamestnancov v oblasti IT bezpečnosti, prijatie interných predpisov v oblasti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami a pod.

K bodu 37 (§ 34)

Navrhované prechodné ustanovenie v odseku 1 za cieľ vyriešiť uplatňovanie odmeňovania členov súdnej rady, ktorí nie sudcami, vo vzťahu k členom súdnej rady, ktorí vykonávajú svoju funkciu ku dňu účinnosti zákona.

V odsekoch 2 4 sa zavádzajú prechodné ustanovenia, ktorými sa reaguje na ústavné zmeny pri voľbe členov súdnej rady volených sudcami. Novelou ústavy sa zavádza tzv. regionálny princíp pri voľbe členov súdnej rady sudcami. Cieľom prechodného ustanovenia je upraviť mechanizmus realizácie volieb členov súdnej rady sudcami vo vzťahu k funkciám členov súdnej rady, ktoré budú priebežne uprázdňované. Aktuálny stav v súdnej rade je ten, že siedmim členom súdnej rady skončí funkčné obdobie v júli 2022, jednému v júli 2023 a jednému v novembri 2024. Je zrejmé, že celkovo deviatim členom súdnej rady skončí funkčné obdobie postupne a nie naraz. Preto je potrebné v prechodných ustanoveniach upraviť také nastavenie právnej úpravy, ktoré umožní priebežné dopĺňanie členov súdnej rady, ale podľa pravidiel pre voľby v rámci volebných obvodov, t.j. prostredníctvom ktorej sa určia volebné obvody, v ktorých sa vykonajú doplňujúce voľby členov súdnej rady volených sudcami.

V odseku 2 sa fixuje základné pravidlo, ktoré hovorí o tom, že členovia súdnej rady zvolení sudcami, a ktorý nie v ku dňu účinnosti sudcami najvyššieho súdu sa považujú za členov súdnej rady zvolených v tom volebnom obvode, v ktorom ku dňu účinnosti zákona vykonávajú funkciu. K dnešnému dňu traja členovia súdnej rady zvolení sudcami vykonávajú funkciu sudcu na najvyššom súde. Zo zvyšných šiestich po jednom členov zastúpenie Krajský súd v Bratislave, Krajský súd v Trenčíne, Krajský súd v Nitre, Krajský súd v Žiline, Krajský súd Prešove a Krajský súd v Košiciach. Ak sa aplikuje navrhované prechodné ustanovenie v spojení s novým § 11a vedie k stavu, kedy západoslovenský obvod 2 členov súdnej rady, stredoslovenský volebný obvod 1 člena súdnej rady a východoslovenský obvod 2 členov súdnej rady. Dôsledkom tohto pravidla je, že ak niektorému z týchto členov súdnej rady skončí funkčné obdobie, voľby nového člena súdnej rady sa uskutočnia v tom volebnom, v ktorom sa považujú za zvolených podľa novej právnej úpravy. Napríklad: ak zanikne funkcia člena súdnej rady sudcovi, ktorý sa považuje za člena súdnej rady zvoleného v stredoslovenskom kraji, doplňujúce voľby sa vyhlásia podľa novej právnej úpravy pre stredoslovenský obvod.

V odseku 3 sa zavádza pravidlo, ktoré rieši otázku, čo v prípade, ak exituje viac volebných obvodov, v ktorých niet zvoleného žiadneho člena súdnej rady, resp. čo v prípade, ak vo viacerých volebných obvodoch nie je zvolený potrebný počet členov súdnej rady. Podľa odseku 3 sa určí volebný obvod, v ktorom sa uskutočnia doplňujúce voľby žrebom, a to sa na zasadnutí súdnej rady. Keďže za priebeh zasadnutia súdnej rady je zodpovedný predseda súdnej rady, tento aj zabezpečí žrebovanie.

V odseku 4 sa rieši pravidlo, podľa ktorého bude voľba člena súdnej rady za najvyšší súd a najvyšší správny súd vykonaná ako posledná v poradí, a to pri skončení funkčného obdobia toho člena súdnej rady, ktorý vykonáva ku dňu účinnosti zákona funkciu na najvyššom súde a ktorému uplynie ako poslednému funkčné obdobie z tých sudcov, ktorí ku dňu účinnosti zákona sudcami najvyššieho súdu zvolení sudcami za členov súdnej rady.

46

V odseku 5 sa v nadväznosti na navrhovaný čl. 154g ods. 8 ústavy navrhuje uloženie povinnosti predsedovi súdnej rady vyhlásiť voľbu prvého predsedu najvyššieho správneho súdu čo najskôr po nadobudnutí účinnosti zákona, a to s cieľom ustanoviť predsedu tohto súdu ešte pred účinnosťou zákona tak, aby mohol vykonávať všetky opatrenia personálneho, organizačného, či materiálno-technického, ktorých vykonanie je potrebné preto, aby najvyšší správny súd začal vykonávať svoju činnosť od 1. augusta 2021.

K bodu 38

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa navrhuje zohľadniť zavedenie legislatívnej skratky pre pojem Ústava Slovenskej republiky v celom texte návrhu zákona.

K čl. XIV

(zákon č. 548/2003 Z. z.)

K bodom 1 a 2

Medzi adresátov vzdelávacích aktivít Justičnej akadémie Slovenskej republiky sa navrhuje doplniť popri asistentoch sudcov najvyššieho súdu aj asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu. V nadväznosti na to je potrebné vypustiť aj súvisiace poznámky pod čiarou.

K bodu 3

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom. Z uvedeného dôvodu sa zo zákona vypúšťa zmienka o justičnom čakateľovi.

K bodu 4 [§ 3 ods. 3 písm. d)]

Pozri odôvodnenie k bodom 1 a 2.

K bodom 5 až 12

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom. Z uvedeného dôvodu sa zo zákona vypúšťa zmienka o justičnom čakateľovi.

K čl. XV

(zákon č. 586/2003 Z. z.)

Podľa platnej právnej úpravy sa prax asistenta sudcu najvyššieho súdu započítava do praxe advokátskeho koncipienta. V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu, ako aj s prihliadnutím na fakt, že aj sudcovia tohto súdu budú mať svojich asistentov, sa navrhuje, aby aj prax asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu sa započítavala do praxe advokátskeho koncipienta. Niet relevantného dôvodu na to, aby asistenti najvyšších súdov boli na účely zákona o advokácii posudzovaní odlišným spôsobom.

K čl. XVI

(zákon č. 215/2004 Z. z.)

47

K bodu 1

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa zohľadňuje doplnenie nového písmena g) v nasledujúcom novelizačnom bode.

K bodu 2 [§ 34 ods. 1 písm. g)]

Navrhovaná právna úprava rozširuje okruh oprávnených osôb s osobitným postavením podľa tohto zákona o člena súdnej rady. Navrhovaná právna úprava súvisí s novými kompetenciami súdnej rady v oblasti dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti podľa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Právna úprava sa tak dostáva do podoby, ktorú pôvodne zaviedol zákon č. 195/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

K bodu 3 (§ 81 ods. 3)

Navrhuje sa rozšírenie okruhu subjektov považovaných na účely zákona o ochrane utajovaných skutočností za ústredné orgány štátnej správy aj o Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Niet dôvodu, aby sa právna úprava odchýlila od právnej úpravy vzťahujúcej sa na Kanceláriu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K čl. XVII

(zákon č. 371/2004 Z. z.)

Cieľom doplnenia právnej úpravy je ustanoviť sídlo a obvod zriaďovaného najvyššieho správneho súdu. Tento súd je koncipovaný ako najvyššia súdna inštancia pre oblasť správneho súdnictva, preto jeho obvod bude tvoriť územie celej Slovenskej republiky. Sídlom tohto súdu bude mesto Bratislava. Aj keď štáty, kde súdne inštancie tohto typu sústredené mimo hlavné mesto (napr. Nejvyšší správní soud v Brne), predkladateľ vyhodnotil situáciu tak, že nateraz nie na určenie iného sídla najvyššieho správneho súdu mimo hlavného mesta vytvorené vhodné podmienky.

K čl. XVIII

(zákon č. 523/2004 Z. z.)

K bodu 1 [§ 9 ods. 1 písm. g)]

Po vzore Kancelárie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa navrhuje, aby aj rozpočet Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky tvoril samostatnú kapitolu na účely štátneho rozpočtu. Predkladateľ za to, že v prípade oboch najvyšších súdnych inštitúcií musia platiť rovnaké prístupy aj z pohľadu ich napojenia na štátny rozpočet.

K bodu 2 (§ 9 ods. 5)

V platnom znení § 9 ods. 5 sa navrhuje zohľadniť zriadenie kapitoly Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa navrhuje naformulovať dotknuté ustanovenie nanovo.

48

K čl. XIX

(zákon č. 757/2004 Z. z.)

K bodu 1 (§ 5 ods. 1)

Platné znenie § 5 ods. 1 zákona nadväzuje na čl. 143 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, pričom vymedzuje sústavu všeobecných súdov. Preto je potrebné v tomto ustanovení výslovne upraviť aj existenciu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 2 (§ 8 ods. 1)

Pôsobnosť rozhodovať spory o vecnej príslušnosti medzi súdmi a orgánmi verejnej moci bude podľa predloženého návrhu zákona rozhodovať kompetenčný senát. Z tohto dôvodu sa preto vypúšťa doterajšia pôsobnosť najvyššieho súdu v týchto otázkach.

K bodu 3 (§ 8a)

Berúc do úvahy doterajšiu systematiku zákona o súdoch je potrebné do zákona zaviesť samostatné ustanovenie, ktoré vymedzí pôsobnosť najvyššieho správneho súdu. Navrhuje sa len všeobecné vymedzenie pôsobnosti vo forme blanketových noriem, ktoré odkazujú na iné zákony. Cieľom je zamedziť doslovnému preberaniu obsahu iných noriem do tohto zákona. Pôsobnosť uvedená v odseku 3 reflektuje postavenie najvyššieho správneho súdu ako najvyššej súdnej inštancie v oblasti správneho súdnictva.

K bodu 4 (§ 11 ods. 2, § 15 ods. 6 a § 53 ods. 3)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodu 5 [§ 17 ods. 3 písm. c) ods. 4 písm. c)]

V právnej úprave úloh kolégií krajských súdov sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu. V platnom znení § 17 ods. 3 písm. c) sa upravuje oboznamovania sa judikatúrou najvyšších súdnych inštancií vrátane medzinárodných súdnych orgánov. Pretože najvyšší správny súd je najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť správneho súdnictva, je potrebné jeho zaradenie do novelizovaného ustanovenia. V praxi je zrejmé, že takto zamerané ustanovenie bude aplikované primárne v správnych kolégiách krajských súdov.

K bodu 6 [§ 17 ods. 3 písm. d) ods. 4 písm. b)]

Najvyšší správny súd bude plniť úlohu zjednocujúcej súdnej inštancie pre oblasť správneho súdnictva. Preto musí byť zaradený medzi adresátov podnetov kolégií krajských súdov na zjednotenie výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, čomu je podriadená zmena § 17 ods. 4 písm. d) a v § 17 ods. 4.

K bodu 7 (§ 21 ods. 1)

Vzhľadom na presun agendy správneho súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd je právna úprava obligatórneho zriaďovania správneho kolégia na najvyššom súde bezpredmetná, a preto sa navrhuje jej vypustenie.

49

Do § 21 ods. 1 sa navrhuje doplnenie možnosti predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zlúčiť kolégiá najvyššieho súdu na základe predchádzajúceho súhlasu pléna najvyššieho súdu, a to prípade občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia. Uvedené sa navrhuje z dôvodu riadneho zabezpečenia výkonu súdnictva na najvyššom súde čiastočne po vzore z Českej republiky [viď § 17 zákona č. 6/2002 Sb. o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích)]. Uvedený návrh možno považovať za vhodné doplnenie nástrojov predsedu najvyššieho súdu organizačnej povahy (popri najmä rozvrhu práce), prostredníctvom ktorých zabezpečuje riadny, kvalitný a efektívny výkon súdnictva na najvyššom súde.

K bodu 8 (piata hlava)

Vzhľadom na systematiku zákona o súdoch je potrebné v samostatnej hlave upraviť vnútornú organizáciu najvyššieho správneho súdu.

K § 24b

V navrhovanom ustanovení sa upravuje zloženie senátov najvyššieho správneho súdu, a to po vzore právnej úpravy najvyššieho súdu. Osobitosťou je výnimka z nepárneho počtu členov senátov, kde sa umožňuje, aby senát najvyššieho súdu, ktorý vykonáva disciplinárne konanie mohol mať aj párny počet členov senátu.

K § 24c

Navrhovaný § 24c zavádza asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu. Ide o inštitút, ktorý sa osvedčil na najvyššom súde, preto je potrebné umožniť, aby aj sudcovia najvyššieho správneho súdu mali nárok na asistenta. Z hľadiska postavenia asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu bude ich postavenie rovnaké ako v prípade asistentov sudcov najvyššieho súdu.

K § 24d

Právna úprava postavenie pléna najvyššieho súdu je analogická ako v prípade pléna najvyššieho súdu. V odseku 1 sa upravuje pôsobnosť pléna. V odsekoch 2 a 3 sa upravuje zvolávanie pléna a organizácia jeho rokovania. V odseku 4 sa upravuje uznášaniaschopnosť pléna. V odseku 5 sa upravuje účasť iných osôb na rokovaní pléna, pričom platia tie isté pravidlá ako v prípade pléna najvyššieho súdu. Osobitne treba upriamiť pozornosť na to, že ako generálny prokurátor, tak aj minister spravodlivosti sa na základe štandardného poverenia môžu nechať zastupovať na rokovaní pléna, čo zohľadňuje dlhodobo zaužívanú prax osvedčenú v rámci rokovania pléna najvyššieho súdu. V odseku 6 sa navrhuje splnomocnenie na úpravu podrobností o rokovaní v pléna a kolégií najvyššieho správneho súdu v rokovacom poriadku, ktorý sa bude vyhlasovať v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 24e

Vzhľadom na to, že najvyšší správny súd je správnym súdom, tak návrh zákona upúšťa od povinného kreovania vopred určených kolégií (občianskoprávne, obchodnoprávne, trestnoprávne a správne kolégium), pričom kreovanie kolégií sa ponecháva na úvahu pléna najvyššieho správneho súdu. Z hľadiska kreovania predsedu kolégia, zaradenia sudcov do kolégií a poslania kolégií, je právna úprava totožná s právnou úpravou kolégií najvyššieho

50

súdu. Pretože iné ustanovenia zákona č. 757/2004 Z. z., ale aj zákon č. 385/2000 Z. z. a iné predpisy zverujú určité oprávnenia kolégiám najvyššieho súdu, navrhuje sa, aby jeho úlohy plnilo plénum. Úlohy predsedu kolégia bude plniť podpredseda najvyššieho správneho súdu, keďže ich koncentrácia v rukách predsedu nezodpovedá postaveniu predsedu kolégia.

K § 24f

Ustanovenie § 24f zriaďuje Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, a to po vzore kancelárie najvyššieho súdu. Z hľadiska parametrov je právna úprava totožná s platným znením § 24a.

K bodu 9 (§ 35 ods. 1)

Do platného znenia § 35 ods. 1 je potrebné po vzore úpravy týkajúcej sa predsedu najvyššieho súdu doplniť úpravu vzťahujúcu sa na predsedu najvyššieho správneho súdu. Aj v prípade najvyššieho správneho súdu bude platiť, že jeho správa sa vykonáva primárne prostredníctvom Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 10 (§ 36)

Pretože predsedu najvyššieho správneho súdu bude ustanovovať do funkcie prezidentka Slovenskej republiky na základe voľby v súdnej rade, je potrebné v § 36 vyňať predsedu tohto súdu z kreačnej právomoci ministra spravodlivosti.

K bodu 11 a 12 (§ 37 ods. 4 a 8)

Navrhovaná právna úprava súvisí s novou právnou úpravou dohľadu súdnej rady pri výberovom konaní na funkciu predsedu súdu podľa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 13 (§ 44)

Po vzore osvedčenej právnej úpravy zastupovania predsedu najvyššieho súdu sa navrhuje rovnaký koncept uplatniť aj v prípade najvyššieho správneho súdu. V tejto súvislosti treba uviesť, že vekom najstarší sudca najvyššieho správneho súdu sa nestáva zo zákona predsedom najvyššieho správneho súdu, ale „len“ vykonáva niektoré úlohy patriace do pôsobnosti predsedu tohto súdu. Z uvedeného dôvodu preto nemožno pripustiť výklad, že by v prípade tohto sudcu prichádzalo do úvahy aplikovať ustanovenia zákonov o nezlučiteľnosti funkcie predsedu súdu s inou funkciu v rámci súdu. Preto nebude prekážkou, aby najvyšší správny súd dočasne riadil napríklad vekom najstarší sudca, ktorý je zároveň členom sudcovskej rady Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, alebo ktorý je zároveň členom súdnej rady. Navrhovaná právna úprava je koncipovaná tak, že zastupujúci sudca najvyššieho správneho súdu nevykonáva všetky úlohy predsedu najvyššieho súdu, ale len tie, ktoré neodkladné. Tými také úlohy, ktorých vykonávanie je nevyhnutné pre riadne napĺňanie poslania najvyššieho súdu, ktorým je konanie a rozhodovanie vo veciach patriacich do jeho právomoci.

K bodu 14 (§ 45 ods. 1)

51

Zriaďovanie sudcovskej rady sa bude týkať aj najvyššieho správneho súdu. Na tento účel sa vykonáva novelizácia § 45 ods. 1 kam sa výslovne medzi súdy, na ktorých sa zriaďuje sudcovská rada, zaraďuje aj najvyšší správny súd. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sudcovská rada nebude na tomto súde zrejme zriadená ku dňu účinnosti zriadenia najvyššieho správneho súdu, pretože procedúra kreovania sudcovskej rady nie je otázkou, ktorá sa da vyriešiť pred účinnosťou ústavnej zmeny, resp. v krátkom čase. Neznamená to však, že sudcovská samospráva tým utrpí, pretože pokým nebude zriadená sudcovská rada bude jej funkcie plniť v súlade s § 45 ods. 1 posledná veta plénum najvyššieho správneho súdu. Je už vecou pléna tohto súdu, aby po účinnosti zriadení najvyššieho správneho súdu pristúpilo k zriadeniu sudcovskej rady.

K bodu 15 (§ 50 ods. 3)

V nadväznosti na rozširovanie pôsobnosti súdnej rady sa navrhuje priamo v zákone garantovať sudcom, ktorí členmi súdnej rady polovičný nápad vecí, a to s cieľom vytvoriť väčší priestor pre efektívnejší výkon členstva v súdnej rade. V právnej úprave nejde o úplne nový koncept, pretože obdobná úprava sa v súčasnosti využíva v prípade sudcov pôsobiacich v revíznych oddeleniach.

K bodu 16 [§ 55 ods. 1 písm. a)]

Navrhuje sa priznať predsedovi najvyššieho správneho súdu oprávnenie navrhovať harmonogram vnútorných revízií aj predsedovi tohto súdu. Niet dôvodu na to, aby sa v prípade najvyššieho správneho súdu uplatňovala iná právna úprava ako v prípade najvyššieho súdu.

K bodu 17 (§ 55 ods. 4)

Analogicky ako v prípade pravidelných revízií, aj v prípade mimoriadnych revízií bude mať predseda najvyššieho správneho súdu návrhové oprávnenie na určenie zamerania mimoriadnej vnútornej revízie.

K bodu 18 (§ 55 ods. 5)

Okrem navrhovania harmonogramu na vykonávanie riadnych revízií a podávania podnetov na vykonanie mimoriadnych revízií bude môcť predseda najvyššieho správneho súdu iniciovať aj vykonanie mimoriadnej revízie.

K bodu 19 (§ 57 ods. 2, § 58 ods. 3, § 59 a § 59a)

Navrhovaná zmena nadväzuje na štrukturálnu zmenu v čl. 146 a 147 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže právna úprava pôvodne uvedená v čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy prestáva byť aktuálnou, je potrebné vypustiť odkaz na tento článok ústavy, pričom postačuje v právnej norme ponechať odkaz len na čl. 146, ktorý v sebe zahŕňa ako sudcov, ktorí sa vzdali funkcie sudcu, tak aj sudcov, ktorým zanikla funkcia sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov, resp. 68 rokov.

K bodu 20 (§ 58 ods. 1)

Vzhľadom na existenciu dvoch najvyšších súdnych inštancií, t.j. najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu, je potrebné kompetenčne rozlíšiť výkon vnútornej revízie zo

52

strany týchto súdov na krajských súdoch. Navrhované pravidlo pojednáva o tom, že najvyšší správny súd je revíznou autoritou pre krajské súdy len za oblasť správneho súdnictva. V ostatných veciach bude revíziu krajských súdov vykonávať najvyšší súd.

K bodu 21 (§ 58 ods. 2)

V ustanovení, ktoré upravuje zloženie revízneho oddelenia sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na rozsah týchto zmien sa navrhuje upraviť celé ustanovenie nanovo. Iné vecné zmeny sa v § 58 ods. 2 nevykonávajú. Pre prípad, že na najvyššom správnom súde nebudú zriadené kolégiá, budú členovia revízneho oddelenia menovaní na návrh podpredsedu (navrhovaný § 24e ods. 6).

K bodu 22 (§ 58 ods. 3)

V ustanovení, ktoré upravuje zloženie revízneho oddelenia sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu.

K bodu 23 (§ 59 ods. 2)

Po vzore existujúcej úpravy výkonu vnútornej revízie na najvyššom súde sa navrhuje podľa rovnakého modelu upraviť aj výkon vnútornej revízie na najvyššom správnom súde. Revízny orgán si určí najvyšší správny súd vo svojom rokovacom poriadku; k tomu pozri existujúci rokovací poriadok najvyššieho súdu uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 200/2016 Z. z.

K bodu 24 (§ 61 ods. 2)

Medzi adresátov správy o výsledkoch vnútornej revízie sa navrhuje zaradiť aj predsedu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 25 (§ 69 ods. 4)

Výnimku týkajúcu sa vybavovania podnetov na predsedov a podpredsedov súdov sa navrhuje rozšíriť aj o predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu čím sa docieli rovnaký štandard právnej úpravy pre najvyššie súdne inštancie.

K bodu 26 (§ 73 ods. 4)

Platné znenie § 73 týkajúce sa správy súdov v oblasti informačných technológií sa navrhuje rozšíriť aj o najvyšší správny súd. A teda ustanovenia § 73 ods. 1 3 sa budú primerane vzťahovať aj na tento súd.

K bodu 27 [§ 74 ods. 2 písm. c) a § 74 ods. 3 písm. e)]

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom. Tak ako tomu bolo v prípade justičných čakateľov, aj v prípade stážistov bude daná dohľadová pôsobnosť predsedu okresného súdu a riadiaca a kontrolná právomoc predsedu krajského súdu vo vzťahu k stážistom.

53

K bodu 28 (§ 74 ods. 4)

Osobitosťou právnej úpravy správy súdov je, že v prípade najvyššieho súdu časť pôsobnosti, ktorá inak prislúcha Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, na najvyššom súde vykonáva predseda tohto súdu. Rovnaký model správy súdu sa preto navrhuje uplatniť aj na zriaďovanom najvyššom správnom súde.

K bodu 29 (§ 82a ods. 2)

Vzhľadom na to, že disciplinárnu právomoc voči sudcom bude vykonávať najvyšší správny súd, zverejňovanie rozhodnutí v týchto veciach bude zabezpečovať kancelária najvyššieho správneho súdu.

K bodu 30 (§ 82a ods. 4)

Navrhuje sa doplnenie právnej úpravy zverejňovania rozhodnutí súdov aj o úpravu zverejňovania rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, na ktorom sa bude uplatňovať rovnaký model ako na najvyššom súde, t.j. najvyššie súdne inštancie budú zverejňovať svoje rozhodnutia na svojom webovom sídle a na webovom sídle ministerstva spravodlivosti.

K bodu 31 (§ 82b ods. 3)

Ustanovenie týkajúce sa zverejňovania štatistických údajov o činnosti súdov, sudcov a senátov sa rozširuje o úpravu zverejňovania týchto údajov na najvyššom správnom súde.

K bodu 32 (§ 82ba)

Zoznamy pojednávaných vecí najvyššieho správneho súdu sa navrhuje zverejňovať na jeho webovom sídle, čím sa dosiahne rovnaký štandard právnej úpravy na oboch najvyšších súdoch.

K bodu 33 (§ 86)

Pretože Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bude samostatnou rozpočtovú kapitolou je potrebné túto skutočnosť zohľadniť v právnej úprave predkladania návrhu rozpočtu na zaujatie stanoviska súdnej rade, a teda aj uvedená kancelária bude predkladať návrh svojho rozpočtu súdnej rade, čo zodpovedá pôsobnosti súdnej rady podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K bodu 34 (§ 101e)

Navrhované prechodné ustanovenie nadväzuje na navrhovaný čl. 154g ods. 5 a 7 ústavy.

V odseku 1 sa upravuje dátum, ku ktorému začne najvyšší správny súd vykonávať činnosť. Ako vhodný dátum sa javí 1. august 2021, čo vytvára dostatočný časový priestor pre plné personálne obsadenie najvyššieho správneho súdu. K tomu pozri bližšie odôvodnenie navrhovaných ústavných zmien.

54

V odseku 2 sa v súlade s čl. 154g ods. 7 upravuje prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd preberie z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré aj dokončí.

V odseku 3 sa navrhuje štandardné ustanovenie zabezpečujúce prechod práv a povinností v personálnych vzťahoch z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, ktoré sleduje logiku, podľa ktorej tam, kde prechádza agenda (pôsobnosť), prechádzajú aj zamestnanci. Toto ustanovenie sa však nevzťahuje na sudcov, pretože to neumožňuje čl. 148 ods. 1 ústavy.

K čl. XX

(zákon č. 330/2007 Z. z.)

V právnej úprave vydávania odpisu z registra trestov sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou. A teda po novom sa vytvára zákonná možnosť získania odpisu z registra trestov v prípade odborného justičného stážistu, u ktorého je podmienkou pre prijatie do štátnej služby bezúhonnosť, ktorá sa preukazuje odpisom z registra trestov.

K čl. XXI

(zákon č. 647/2007 Z. z.)

Navrhuje sa, aby vydanie diplomatického pasu bolo možné aj v prípade funkcionárov najvyššieho správneho súdu rovnako ako je tomu podľa platnej úpravy v prípade funkcionárov najvyššieho súdu.

K čl. XXII

(zákon č. 297/2008 Z. z.)

Vzhľadom na to, že medzi politicky exponované osoby sa na účely zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov zaraďuje aj sudcovia najvyššieho súdu, tak je potrebné v nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu do kategórie politicky exponovaných osôb zaradiť aj sudcov tohto zriaďovaného súdu, čomu je podriadená navrhovaná zmena cit. zákona.

K čl. XXIII

(zákon č. 8/2009 Z. z.)

Medzi vozidlá s právom prednostnej jazdy sa navrhuje zaradiť aj vozidlá prepravujúce predsedu najvyššieho správneho súdu. V prípade najvyššieho správneho súdu ide o ústavný orgán, ktorý je na rovnakej úrovni ako najvyšší súd, preto niet dôvodu na odlišný prístup v prípade posudzovania ich funkcionárov na účely zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K čl. XXIV

(zákon č. 180/2014 Z. z.)

K bodu 1 (§ 13 ods. 1 a 2)

55

Podľa doterajšieho znenia § 13 ods. 1 a 2 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov predseda najvyššieho súdu nominoval do Štátnej komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán jedného člena. Predkladaným zákonom sa navrhuje preniesť túto pôsobnosť na predsedu najvyššieho správneho súdu, a to s ohľadom na prenesenie časti právomoci konať vo volebných veciach na najvyšší správny súd. Predkladateľ za to, že je účelnejšie, aby nominačné právo mal predseda najvyššieho správneho súdu, berúc pri tom do úvahy pôsobnosť zriaďovaného súdu. Zotrvávanie na doterajšej úprave aj po zriadení najvyššieho správneho súdu nedáva úplne zmysel.

K bodu 2 [§ 149 ods. 3 písm. b) a § 181 ods. 3 písm. b)]

Podľa súčasne navrhovaných ústavných zmien dochádza k presunu právomoci rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb, ktorými voľby do orgánov územnej samosprávy za ústavného súdu na najvyšší správny súd. Platné znenie zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov reaguje na platné znenie Ústavy Slovenskej republiky, pričom v § 149 ods. 3 písm. b) a § 181 ods. 3 písm. b) rieši otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu v prípade vyhlásenia volieb za neplatné, resp. v prípade zrušenia ich výsledku. Vzhľadom na to, že po novom bude v týchto veciach meritórne rozhodovať najvyšší správny súd je potrebné to výslovne vyjadriť v zákone.

K čl. XXV

(zákon č. 400/2015 Z. z.)

Doplnenie zákona za cieľ zohľadniť v právnej úprave zriadenie najvyššieho správneho súdu, pričom aj tomuto súdu bude Úrad vlády Slovenskej republiky zasielať bezplatne listinnú podobu každého vydania Zbierky zákonov Slovenskej republiky.

V súvislosti s prechodom agendy rozhodovania v niektorých otázkach z Ústavného súdu Slovenskej republiky na najvyšší správny súd predkladateľ zvažoval aj novelizáciu § 13 zákona, pretože aj najvyšší správny súd bude vydávať rozhodnutia, ktoré sa budú vyhlasovať rovnako ako zákon v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Predkladateľ však vyhodnotil situáciu tak, že zmena § 13 nie je potrebná, pretože podľa § 13 písm. f) postačuje, aby osobitný zákon (v tomto prípade Správny súd poriadok) označil rozhodnutia najvyššieho správneho súdu, ktoré sa vyhlásia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K čl. XXVI

(zákon č. 55/2017 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 4)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

Z § 1 ods. 4 vyplýva, že na štátnu službu odborného justičného stážistu sa bude vzťahovať zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v rozsahu v akom osobitný zákon nebude ustanovovať inak. Týmto osobitným zákonom je zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

56

K bodu 2 [§ 2 ods. 8 písm. e)]

Podľa súčasného znenia zákona č. 55/2017 Z. z. sa tento zákon nevzťahuje na predsedu súdnej rady. Dôvodom tejto úpravy je predovšetkým skutočnosť, že spôsob obsadzovania funkcie môže byť zhodný so spôsobom vzniku funkcie vykonávanej v štátnozamestnaneckom pomere (štátny zamestnanec vo verejnej funkcii podľa § 7 ods. 2 a 5), a že charakter vykonávaných činností môže napĺňať znaky definície štátnej služby podľa § 6 zákona č. 55/2017 Z. z. Nakoľko sa právna úprava doplniť o odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sudcami, je potrebné jednoznačným spôsobom vylúčiť z pôsobnosti zákona č. 55/2017 Z. z. všetkých členov súdnej rady, nielen jej predsedu.

K bodu 3 [§ 7 ods. 2 písm. b) šiesty bod)]

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa vypúšťa nadbytočné slovo „alebo“ v dotknutom ustanovení.

K bodu 4 [§ 7 ods. 2 písm. b) šiesty bod]

Nakoľko sa zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky týka bezprostredne aj štátnozamestnaneckých vzťahov je potrebné jej existenciu zohľadniť v zákone o štátnej službe.

Do § 7 ods. 2 písm. b) šiesty bod sa navrhuje zaradiť aj predsedu najvyššieho správneho súdu. Štátnym zamestnancom, o ktorého vymenovanie v tomto prípade pôjde, bude vedúci Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 5 (§ 7 ods. 3)

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa navrhuje rozšíriť kategóriu odborníka ústavného činiteľa aj odborníka plniaceho úlohy aj pre predsedu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 6 (§ 10 ods. 2)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 7 [§ 15 ods. 2 písm. f)]

Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bude mať postavenie služobného úradu rovnako ako Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 8 (§ 15 ods. 4)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodu 9 (§ 16 ods. 4)

57

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 10 [§ 17 ods. 5 písm. d)]

Vzhľadom na zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa navrhuje, aby vedúci tejto kancelárie plnil funkciu vedúceho úradu aj k odborníkovi ústavného činiteľa, ktorý plní úlohy pre sudcu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 11 (§ 18 ods. 5)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 12 [§ 18 ods. 6 písm. f)]

Dopĺňa sa právna úprava vedúceho služobného úradu v Kancelárii Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorým bude vedúci Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 13 (§ 26 ods. 2)

Doterajšie znenie § 26 ods. 2 upravuje výnimku z povinnosti poskytovať údaje do registra výberových konaní pre všeobecné súdy. Túto výnimku je potrebné rozšíriť aj o Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 14 (§ 36 ods. 2)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodu 15 [§ 37 písm. j) a § 82 ods. 6]

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodom 16 a 17 (§ 47 ods. 2)

V právnej úprave vydávania služobného predpisu, ktorý sa upravia skutočnosti uvedené v § 47 ods. 2 úvodnej vete sa v prípade Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky navrhuje, aby táto kancelária postupovania rovnako ako Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 18 [§ 42 ods. 2 písm. b)]

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

58

K bodu 19 (§ 51 ods. 1)

V právnej úprave sa zohľadňuje zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorej vedúci bude uzatvárať služobnú zmluvu s odborníkom plniacim úlohy pre sudcu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 20 (§ 78 ods. 2 druhá veta)

Z dôvodu komplexnosti právnej úpravy skončenie štátnozamestnaneckého vzťahu s odborníkom plniacom úlohy pre sudcu najvyššieho správneho súdu sa dopĺňa právna úprava aj o odborníkov plniacich úlohy pre sudcov najvyššieho správneho súdu.

K bodu 21 (§ 114 ods. 6)

Vedúci Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bude svoje majetkové priznanie podávať predsedovi najvyššieho správneho súdu. Výslovne sa teda zohľadňuje zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky aj v prípade úpravy majetkových priznaní.

K bodu 22 (§ 116 ods. 3 a 4)

Nakoľko najvyšší správny súd bude mať kanceláriu obdobne ako Národná rada Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, ústavný súd a pod., ktorú bude viesť vedúci kancelárie, je potrebné aby mal obdobne aj ten možnosť podať sťažnosť podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tomu kto ho do funkcie vymenoval.

K bodu 23 (§ 150 ods. 3 a 6)

Vedúcemu zamestnancovi vo verejnej funkcii, v služobnom úrade, ktorým je Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, bude patriť paušálna náhrada za rovnakých podmienok a v rovnakej výške ako vedúcim ďalších tzv. obslužných úradov, ktorými sú Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky.

K bodu 24 (§ 154 ods. 6)

V právnej úprave sa zohľadňuje zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 25 (§ 167 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K čl. XXVII

(zákon č. 314/2018 Z. z.)

59

K bodu 1 (§ 5 ods. 3)

Navrhovaná zmena zosúlaďuje znenie zákona s čl. 135 ústavy, podľa ktorého podpredseda „zastupuje“ predsedu ústavného súdu. Ústava neustanovuje, že by podpredseda mal „vykonávať právomoci predsedu“. Existujúce znenie rozlišuje dve situácie, ktorá ústava v čl. 135 posudzuje jednotne.

K bodu 2 (§ 6 ods. 2)

Navrhované ustanovenie spoluspravodajcu (koreferenta) je inšpirované zahraničnými právnymi úpravami (Rakúsko, Poľsko). Význam ustanovenia koreferenta je v dôkladnejšej analýze veci. Spoluspravodajca sa môže zamerať na iné aspekty než spravodajca, môže dospieť k inému právnemu záveru. Na určenie spoluspravodajcu sa nevzťahuje § 46, teda nebude sa určovať náhodným výberom. Na druhej strane však osoba spoluspravodajcu nebude rozhodná pre určenie senátu v zmysle § 47.

K bodu 3 [§ 7 ods. 1 písm. a)]

Navrhované doplnenie právnej úpravy reflektuje rovnakú zmenu vykonanú v čl. 131 ods. 1 ústavy. Ide teda o zmenu zákona vyvolanú zmenou ústavy.

K bodu 4 (§ 7 ods. 3 a 5)

Existujúca úprava rokovania pléna ústavného súdu je príliš rigidná a podobá sa skôr úprave rokovania parlamentu, kde sa predpokladá hlasovanie o konkrétnom návrhu, ktorý možno schváliť alebo neschváliť. Úlohou súdneho telesa však nemôže byť hlasovanie, ale predovšetkým riadne prediskutovanie veci, objasnenie právnych otázkach nájdenie správneho právneho riešenia a jeho riadne odôvodnenie. Hlasovanie byť len prostriedkom k tomu, ako v konečnom slede bolo potvrdené, ku ktorému právnemu názoru sa súdne teleso priklonilo. Preto nie je účelné striktne upravovať, že plénum rozhoduje len na základe návrhu alebo protinávrhu. Plénum rozhoduje predovšetkým na základe diskusie, z ktorej vzísť návrh rozhodnutia (resp. návrhy rozhodnutia) a zároveň jeho podstatné dôvody. Preto sa navrhuje podrobnejšie tieto otázky upraviť pri porade a hlasovaní pléna (§ 9 ods. 3 až 5).

K bodu 5 (§ 7 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorného odkazu.

K bodu 6 (§ 8 ods. 4)

Účelom navrhovanej úpravy je reagovať na situáciu vzniknutú v minulosti. Povinnosťou sudcu ústavného súdu je vytvoriť si určitý právny názor a zúčastňovať sa na tvorbe rozhodnutia ústavného súdu. Pokiaľ nesúhlasí s návrhom predloženým sudcom spravodajcom alebo iným sudcom, ustanovenie § 9 ods. 3 mu dáva právo počas rozpravy predložiť iný návrh rozhodnutia, než ktorý zastával. V každom prípade však nesmie byť prípustné, aby sudca ústavného súdu hlasoval proti všetkým predloženým návrhom. Sudca musí svojím konaním a rozhodovaním smerovať k tomu, aby ústavný súd prijal určité rozhodnutie, takže sa musí rozhodnúť pre niektorý z predložených návrhov alebo dať návrh vlastný. Druhá polovica vety ukladá sudcovi túto povinnosť aj vtedy, ak bol v niektorej „otázke“ prehlasovaný (podobne napríklad § 170 ods. 4 Trestného poriadku). Pod pojmom otázka treba rozumieť určitý čiastkový predmet

60

konania alebo čiastkový problém, na ktorý nadväzuje iná otázka (typicky otázka viny a otázka trestu). Sudca je teda povinný akceptovať to, že ústavný súd väčšinovo o určitej otázke rozhodol nejakým spôsobom, a aj keď s týmto uznesením nesúhlasí, nemôže to ovplyvniť jeho účasť na rozhodovaní o nadväzujúcich otázkach. Porušenie tejto povinnosti (napr. opakované odmietanie hlasovania alebo zdržiavanie sa) môže nadobudnúť intenzitu disciplinárneho previnenia sudcu (§ 27 ods. 1).

K bodu 7 (§ 8 ods. 5)

Aj v tomto prípade ide o zmenu vyvolanú zmenou ústavnej úpravy, a to konkrétne tú, ktorou sa z čl. 131 ods. 1 ústavy vypúšťa tzv. procesné zamietanie. V nadväznosti na to je preto potrebné primerane upraviť aj § 8 ods. 5.

K bodom 8 a 9 (§ 9 ods. 3 až 5)

Navrhované ustanovenia nadväzujú na vypustenie čl. 131 tretej vety ústavy. Procesné zamietanie bolo kritizované aj časťou sudcov ústavného súdu. Úlohou ústavného súdu ako súdneho telesa je riešenie veci, teda rozhodnutie o tom, čo je podľa práva, nie vyslovenie, že takéto rozhodnutie nedokázal vydať. Po vypustení uvedené ustanovenia z ústavy je teda jednak potrebné vypustiť príslušné ustanovenie zo zákona, jednak podrobnejšie upraviť postup hlasovania.

Navrhuje sa predovšetkým aspoň rámcovo upraviť priebeh rozpravy. V súlade so zásadou bezprostrednosti sa navrhuje, aby vo veciach, kde bolo ústne pojednávanie, mohli byť na rozprave a hlasovaní prítomní len tí, ktorí boli aj na pojednávaní. To sa týka aj situácie, kedy by rozpravu bolo treba odročiť na neskorší termín, na ktorej tiež nemôžu byť prítomní iní sudcovia, než ktorí boli na pojednávaní. Rozpravu začne spravodajca svojím prednesom a návrhom na rozhodnutie, ktoré by z jeho prednesu malo vychádzať. Nebude samozrejme vylúčené, že spravodajca svoj prednes a návrh vopred predloží aj písomne. Následne budú môcť sudcovia v rozprave vyjadriť svoj názor a prípadne predložiť iné návrhy na rozhodnutie, t.j. návrhy na formuláciu výroku rozhodnutia; nebudú teda musieť predkladať písomne vypracovaný „protinávrh“ tak, ako to predpokladá aktuálna úprava. Rozpravu bude viesť predseda alebo podpredseda (predsedajúci) tak, aby sa všetci sudcovia mohli k veci vyjadriť a mali priestor na predloženie vlastného návrhu.

Hlasovanie bude riadiť predsedajúci na základe výsledkov rozpravy tak, aby ústavný súd dospel k rozhodnutiu, ktoré bude čo najvernejšie odzrkadľovať právne názory jednotlivých sudcov. Rôzne právne poriadky rôznym spôsobom riešia paty pri hlasovaní. Český ústavný súd nakoniec hlasuje o dvoch návrhoch, ktoré získali najviac hlasov 12 zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu). Žiadne konkrétne riešenie nemá napríklad Nemecko 196 zákona o sústave súdov GVG), či Poľsko (čl. 106 zákona o Ústavnom tribunáli ustawa o TK). Naopak, konkrétne riešenie ponúkajú napríklad § 32 zákona o rakúskom Ústavnom súde (VerfGG). Pretože zrušenie doterajšieho procesného zamietania predstavuje vážny zásah do doterajšej praxe ústavného súdu, navrhuje sa inštruktívnejšia úprava tejto problematiky. Najskôr by sa malo hlasovať o návrhoch predložených sudcami v rozprave, pričom určenie poradia bude vecou predsedajúceho, ktorý sa pritom bude riadiť logickým usporiadaním jednotlivých otázok. Najskôr teda bude treba dať hlasovať o prípadných návrhoch na doplnenie konania, o procesných otázkach a pod., následne o merite veci, opäť v logickej postupnosti. Ak niektorý návrh získa väčšinu a logicky vylučuje iný, o ňom sa hlasovať nebude. Ak sa takto dospeje k rozhodnutiu vo veci, hlasovanie je ukončené.

61

Ak žiaden návrh nezíska nadpolovičnú väčšinu, bude úlohou predsedajúceho podľa potreby návrhy rozdeliť na logické časti alebo celky, alebo na jednotlivé sporné právne otázky, o ktorých sa bude hlasovať oddelene. Príkladom rozdelenia na „časti“ je situácia, keď jeden návrh navrhuje vysloviť nesúhlas § 1 a 2 s čl. 1 a 2, iný návrh nesúlad § 1 s čl. 1 a 2 a iný návrh nesúlad § 2 s čl. 1. Ak žiaden z nich nezíska väčšinu a obsah rozpravy naznačuje, že názory na nesúlad jednotlivých paragrafov rôzne, predsedajúci rozdelí prvé dva návrhy tak, že sa bude hlasovať najskôr o časti o súlade § 1 s čl. 1, potom o súlade § 1 s čl. 2 atď. Podobne bude v prípade potreby možné rozdeliť hlasovanie na jednotlivé „otázky“, teda právne závery, ktoré sú logickými predpokladmi pre posudzovanie ďalších otázok. Opäť ako príklad možno uviesť situáciu, ak budú podané tri návrhy napríklad odmietnuť sťažnosť ako neprípustnú, odmietnuť ju ako oneskorenú a prijať ju a žiaden nezíska väčšinu. Potom je úlohou predsedajúceho rozdeliť hlasovanie na otázku včasnosti, prípustnosti a následne prijatia alebo neprijatia. Cieľom § 9 ods. 5 je v takom prípade zabezpečiť, že takto vyriešená otázka nebude môcť byť v ďalšom hlasovaní spochybňovaná a budú ju musieť rešpektovať aj sudcovia, ktorí s jej riešením pôvodne nesúhlasili. Ak teda v uvádzanom príklade väčšina odhlasuje, že sťažnosť je podaná včas, bude musieť toto rozhodnutie rešpektovať aj menšina, ktorá ju považovala za oneskorenú. Pri následnom hlasovaní o prijatí tak bude musieť vychádzať z toho, že včasná je, a hlasovať podľa toho.

Pri hlasovaní sa postupovať od najmladšieho po najstaršieho, aby skúsenejší sudcovia neovplyvnili úsudok mladších.

K bodu 10 (§ 10 ods. 2 a 3)

Navrhuje sa vypustenie ustanovení, ktoré pre senáty upravujú to isté ako pre plénum § 7 ods. 3 a 5.

K bodu 11 (§ 11 ods. 2)

Navrhuje sa zabezpečenie pravidelnej obmeny obsadenia senátov ústavného súdu. Už samotné zloženie senátov (traja členovia) je v európskom priestore výnimočné, keď podobná úprava platí prakticky len v Českej republike, kde však plénum širšie možnosti vyhradiť si rozhodovanie určitých vecí 11 ods. 2 písm. k) zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu]. Poľský Ústavný tribunál rozhoduje v pléne alebo v päť a trojčlenných senátoch, ktoré však môžu postúpiť vec plénu (čl. 37 zákona o ÚT). Nemecký Spolkový ústavný súd rozhoduje takisto v podstate len v plnom zložení osemčlenných senátov, trojčlenné komory vytvára len pre konania o súlade na návrh súdov 80 zákona o Spolkovom ústavnom súde BverfGG) a o ústavných sťažnostiach 92 cit. zákona). Rakúsky ústavný súd rozhoduje len v pléne, na ktorého uznášaniaschopnosť stačí v niektorých prípadoch len prítomnosť piatich (zo 14) sudcov; každý sudca však môže vždy žiadať, aby rozhodovalo celé plénum.

Senáty ústavného súdu tak aj z komparatívneho hľadiska zložené z malého počtu členov a ich možnosť zapojiť do rozhodovania inú formáciu je právnou úpravou vylúčená. Za daného stavu hrozí vytvorenie akejsi mikrojudikatúry jednotlivých senátov, ktoré nie nútené sa konfrontovať s inými senátmi, takže jej existencia nemusí byť na prvý pohľad ani zrejmá. V rokoch 2009 2019 boli v tomto smere negatívne vnímané rozdiely napr. rozhodovacej praxe I. a II. senátu. Vytváranie mikrojudikatúr senátov podporuje dlhodobá nemennosť ich zloženia, ktorá zabraňuje potrebe konfrontovať sa s názormi iných sudcov. Toto riziko si uvedomuje

62

napr. aj Nemecko, preto § 15a GVG výslovne ustanovuje, že zloženie trojčlenných komôr nesmie zostať nezmenené dlhšie ako tri roky.

Z týchto dôvodov sa navrhuje, aby sa zloženie senátov ústavného súdu pravidelne zásadným spôsobom obmieňalo. To znamená, že senát ústafvného súdu môže zostať nezmenený z hľadiska jeho personálneho obsadenia najviac tri po sebe idúce roky. Po uplynutí tohto obdobia musí byť zásadným spôsobom zmenený. Zásadným spôsobom je aspoň dvoch členov senátu. Za takúto zmenu však nemožno považovať formálnu zmenu typu, že členovia senátu 1 ÚS sa vymenia za členov senátu 2 ÚS, kedy mení len číselné označenie senátov a nie ich faktické zloženie. Zároveň sa výslovne sa ustanovuje, aby zmenu riadneho (pravidelného) zloženia senátu bolo možné vykonať len pri zmene obsadenia ústavného súdu (napr. ak zanikne funkcia sudcovi). Tým nie je vylúčené zastupovanie v prípade vylúčenia sudcu alebo jeho neprítomnosti, ale znova len podľa pravidiel rozvrhu práce.

K bodu 12 (§ 12)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v úprave vnútorného odkazu, ktorý je potrebné upraviť kvôli zmene štruktúry § 9.

K bodu 13 (§ 14 ods. 1)

Doplnenie § 14 ods. 1 o navrhované slová za cieľ zohľadniť nové znenie čl. 134 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 14 (§ 14 ods. 3)

V súlade so splnomocnením v čl. 140 ústavy sa navrhuje upraviť bezúhonnosť sudcov ústavného súdu. Pritom sa vychádza z pomerne prísnej úpravy, ktorá sa aplikuje naprieč právnickými povolaniami, a preto sa navrhuje nulová tolerancia vo vzťahu k akémukoľvek úmyselnému trestnému činu bez ohľadu na zahladenie odsúdenia, čo v konečnom dôsledku zodpovedá aj zneniu čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy. Tomu zodpovedá aj úprava preukazovania bezúhonnosti, pričom sa bude využívať odpis z registra trestov.

K bodu 15 (§ 14 ods. 4)

Navrhovanou zmenou sa zohľadňuje nový koncept funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, ktorý sa navrhuje v čl. 134 ods. 3 ústavy. Konštatovanie v doterajšej právnej norme o tom, že funkčné obdobie sudcu ústavného súdu je 12 rokov nie je absolútne, pretože nové znenie čl. 134 ods. 3 ústavy predpokladá za určitých okolností šesťročné funkčné obdobie sudcu ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje, aby sa zo zákonnej úpravy vypustila duplicitná úprava funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, pričom v § 14 ods. 3 zostane len úprava momentu začatia plynutia funkčného obdobia.

K bodu 16 [§ 15 ods. 1 písm. g)]

Podľa platného znenia § 15 ods. 1 f) predseda najvyššieho súdu oprávnenie podávať parlamentu návrhy na voľbu kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu. Rovnaké oprávnenie sa navrhuje priznať aj predsedovi najvyššieho správneho súdu.

K bodu 17 [§ 17 ods. 2 písm. c)]

63

Doplnenie právnej úpravy zániku funkcie sudcu ústavného súdu nadväzuje na doplnenie čl. 138 Ústavy Slovenskej republiky o právnu úpravu zániku funkcie sudcu ústavného súdu z dôvodu dosiahnutia veku 72 rokov. Pretože koncepčne zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov preberá do svojho textu v istom rozsahu aj ústavnú úpravu, je potrebné formálno-právne zohľadniť v texte zákona aj zmenu čl. 138 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 18 (§ 17 ods. 3)

Aj v tomto prípade ide o zosúladenie zákonnej úpravy s textom Ústavy Slovenskej republiky, v tomto prípade s čl. 134 ods. 2 a čl. 139.

K bodu 19 (§ 26 ods. 1)

Vzhľadom na to, že podľa čl. 134 ods. 3 ústavy môže mať sudca ústavného funkčné obdobie 12 alebo 6 rokov. Tomu je potrebné prispôsobiť text § 26 ods. 1, ktorý referuje na „jednu tretinu“ funkčného obdobia tak, aby nevznikali interpretačné problémy pri aplikácii § 26 ods. 1. To znamená, že v texte právnej normy sa namiesto zlomku jedna tretina výslovne použije presné časové ohraničenie vyjadrené v rokoch.

K bodu 20 (§ 27 ods. 3)

Trojpätinová väčšina poslancov predstavuje ústavnú väčšinu, ktorá môže schváliť zmenu ústavy. Nezodpovedá ústavnému postaveniu predsedu ústavného súdu, aby kontrolu voči nemu mohla iniciovať (nie vykonať!) len takto silná väčšina. Preto sa navrhuje analogicky k čl. 130 ústavy, aby ju mohla vykonať jedna tretina poslancov, alebo prezident.

K bodom 21 až 23

Doterajšia úprava sa dopĺňa o úpravu vedľajšieho účastníka konania. Ide o zmeny vyvolané zmenou § 76 platného znenia zákona.

K bodu 24 (§ 36)

Ide o odstránenie nadbytočného slova, ktoré umožňuje nesprávnu interpretáciu zákona, že zákaz uvedený v § 36 sa vzťahuje len na zvoleného advokáta a nie aj na ustanoveného advokáta. Vypustením slova „zvoleného“ sa odstráni tento interpretačný problém.

K bodu 25 [§ 42 ods. 2 písm. j)]

Znenie doterajšieho § 42 ods. 2 písm. j) sa zosúlaďuje s novým vymedzením právomoci ústavného súdu podľa čl. 129 ods. 2 ústavy.

K bodu 26 [§ 42 ods. 2 písm. t)]

Vypustenie právnej úpravy v § 42 ods. 2 písm. t) svoj základ v novom znení čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej ústavný súd nebude dávať súhlas na vzatie do väzby sudcu všeobecného súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

64

K bodu 27 [§ 42 ods. 2 písm. t)]

Platné znenie § 42 ods. 1 pomerne „verne“ kopíruje text ústavy. Vzhľadom na zmeny čl. 136 ods. 3 ústavy Slovenskej republiky je potrebné vykonať súvisiacu zmenu v § 42 ods. 2 písm. u), kde sa musí zohľadniť disciplinárna právomoc ústavného súdu voči predsedovi a podpredsedovi najvyššieho správneho súdu.

K bodu 28 (§ 45)

Doplnenie § 45 je reakciou na zavedenie inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti, t.j. na zmenu a doplnenie čl. 127 ods. 5 a čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy, ako aj § 123 ods. 4 a § 131a zákona o ústavnom súde.

K bodu 29 [§ 56 ods. 2 psím. g)]

Navrhuje sa, aby možnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť (a limine) len v prípade individuálnych návrhov (sťažnosti), keďže toto odmietanie slúžiť ako filter vecí bez ústavného významu. U inštitucionálnych navrhovateľov sa predpokladá kvalifikovanosť predmetu ich konania, takže takýto filter nemá zmysel; pokiaľ by bol nedostatočný samotný návrh, je možné ho odmietnuť pre nedostatok náležitostí. Ak argumenty týchto navrhovateľov nesprávne, to ústavný súd vysloviť v rozhodnutí vo veci samej, ktorým ich návrhu po vykonaní riadneho konania nevyhovie.

K bodu 30 (§ 56 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa aktualizujú vnútorné odkazy použité v § 56 ods. 3 v nadväznosti na zmenu štruktúry referovaného § 42.

K bodu 31 (§ 56 ods. 5)

Ide o úpravu, ktorá logicky nadväzuje na zmeny v čl. 131 ústavy a na vypustenie § 57 (procesné zamietanie).

K bodu 32 (§ 57)

Vzhľadom na vypustenie tzv. procesného zamietania podľa čl. 131 ods. 1 ústavy sa navrhuje vypustenie súvisiacej právnej úpravy v zákone.

K bodu 33 (§ 58 ods. 3)

Dnešný § 58 ods. 3 viaže upustenie od ústneho pojednávania na súhlas účastníkov. Ak teda títo súhlas nedajú alebo dokonca nečinní, mal by ústavný súd vo veci verejne pojednávať. To by pri súčasnom počte sťažností v podstate ochromilo činnosť senátov. Preto sa navrhuje toto ustanovenie preformulovať tak, aby v zásade v senátnych veciach mohol ústavný súd od verejného pojednávania upustiť na základe vlastného uváženia. V ostatných veciach sa navrhuje „obrátiť poradie“ aktivity, teda aby účastník konania musel o pojednávanie žiadať, a to v prvom podaní, ktoré vo veci predloží. Ak ho nenavrhne, bude ústavný súd môcť od ústneho pojednávania upustiť. Zároveň ale naopak platí, že ak to ústavný súd bude považovať za potrebné, bude môcť nariadiť ústne pojednávanie aj tam, kde to nikto nežiadal.

65

K bodu 34 (§ 61 ods. 3)

Navrhovaná úprava nadväzuje na čl. 127 ods. 5 ústavy a § 74 písm. d) a vychádza z § 162 Civilného sporového poriadku, ktorý tiež predpokladá prerušenie konania pred všeobecných súdom, ktorý podáva návrh podľa čl. 144 ústavy. Zároveň sa, ale rieši situácia, ak už by senát videl dôvod na postup podľa týchto ustanovení, ale príslušný návrh podľa čl. 125 ústavy by bol plénom prejednávaný na návrh iného navrhovateľa. V takom prípade nemá zmysel, aby senát podával nový návrh, ale postačí, aby konanie prerušil do rozhodnutia pléna o tomto návrhu.

K bodu 35 (§ 65 ods. 3)

Keďže rozhodnutie ústavného súdu musí byť pri vyhlásení písomne vyhotovené, bude pravidlom, že sa pojednávanie odročí na vyhlásenie rozhodnutie. V takom prípade by malo postačiť, aby vyhlásenie vykonal len predseda príslušného telesa. Účasť ostatných sudcov je tu už len symbolická a zbytočná.

K bodu 36 (§ 66 ods. 1)

Odôvodnenie zmysel pre „neúspešného“ účastníka. Ak ústavný súd prijal návrh na konanie v celom rozsahu alebo ak vyhovel žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, rozhodol v zhode s návrhom navrhovateľa a tak mu nemusí vysvetľovať dôvody.

K bodu 37 (§ 66 ods. 2)

Úlohou sudcu spravodajcu je nielen vec pripraviť, ale zabezpečiť všetky práce s ňou súvisiace do konca. Je teda povinný aj vypracovať písomné vyhotovenie rozhodnutia, a to aj keď bol so svojím stanoviskom prehlasovaný. Len v prípadoch, kedy prijaté rozhodnutie zásadne odporuje stanovisku spravodajcu aj prípadného spoluspravodajcu, možno zveriť inému sudcovi, ktorý za toto rozhodnutie hlasoval, vypracovanie časti odôvodnenia. Aj v tomto prípade by ale tento sudca mal vypracovať len tie časti odôvodnenia, ktoré odporujú stanovisku sudcu spravodajcu. Nemal by byť nútený vypracovať rozhodnutie ako celok, vrátane napr. zhrnutia skutkového stavu, podaní účastníkov, prehľadu relevantnej judikatúry a pod., ak v tejto časti nebol rozpor medzi spravodajcom a väčšinou pléna. Navrhované riešenie by malo podporiť aj ochotu sudcov ústavného súdu predkladať protinávrhy k návrhu sudcu spravodajcu.

K bodu 38 [§ 74 písm. e)]

Doplnenie § 74 reaguje na zavedenie inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti, t.j. na čl. 127 od. 5a čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy. Zároveň sa upresňuje okruh účastníkov v takomto konaní. Podľa § 76 sa totiž za účastníka považuje „navrhovateľ“, ktorým je v tomto prípade senát ústavného súdu (teda traja sudcovia pléna). Je zrejmé, že traja sudcovia nemôžu byť zároveň členmi rozhodovacej formácie (pléna, z toho jeden dokonca spravodajcom) a zároveň vykonávať práva účastníka. Preto sa v tomto prípade navrhuje priznať výkon práv navrhovateľa práve sťažovateľovi, ktorý svojou sťažnosťou a návrhom podľa § 123 ods. 4 dal podnet senátu na to, aby sa obrátil na plénum. Výkon práv sťažovateľa v tomto prípade znamená nielen právo na doručovanie písomností, rozhodnutí, predvolanie na prípadné pojednávanie a pod., ale aj právo disponovať návrhom (teda právo vziať ho späť nie právo rozšíriť ho, pretože návrhové oprávnenie zostáva len a len v rukách senátu). Je to logickou konzekvenciu toho, že samotný postup podľa § 123 ods. 4 je závislý od návrhu sťažovateľa, teda od jeho vôle „posunúť“ vec

66

do pléna. Ak sťažovateľ nemá záujem, aby o veci plénum rozhodovalo, môže túto vôľu odvolať a návrh v pléne vziať späť. Napokon, plénum podľa § 77 vždy možnosť nepripustiť späťvzatie návrhu z tam uvedených vážnych dôvodov.

K bodom 39 a 40 (§ 76 a § 86 ods. 1)

Cieľom navrhovaných zmien je „obnoviť“ postavenie vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, a teda navrátiť právnu úpravu do podoby, ktorá bola charakteristická pre pôvodný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

K bodu 41 (§ 86 ods. 2 a 97 ods. 1)

V konaní o súlade právnych predpisov a v konaní o súlade medzinárodných zmlúv sa navrhuje rozšíriť okruh subjektov, od ktorých si predseda ústavného súdu môže vyžiadať stanovisko aj o najvyšší správny súd.

K bodu 42 (§ 115a)

Navrhované doplnenie nového § 115a nadväzuje na doplnenie čl. 126 ods. 1 ústavy, podľa ktorého bude ústavný súd rozhodovať kompetenčné spory medzi najvyšším súdom a najvyšším správnym súdom. Navrhuje sa, aby sa na toto konania primerane použili ustanovenia príbuzného konania o kompetenčných sporoch medzi ústrednými orgánmi štátnej správy. Predkladateľ za to, že nie je potrebné vytvárať novú právnu úpravu pre tento typ konania.

K bodu 43

Ide o legislatívno-technickú úpravu zohľadňujúcu legislatívnu skratku „ústavná sťažnosť“ zavedenú v § 42 ods. 2 písm. f).

K bodom 44 a 45 (§ 123 ods. 4 a § 131a)

Doplnenie § 123 odsekom 4 a doplnenie zákona o nový § 131a je reakciou na zavedenie inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti, t. j. na čl. 127 ods. 5 a čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy.

Upravujú sa formálne a materiálne náležitosti návrhu sťažovateľa na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

Zároveň sa podrobnejšie upravuje procesný postup senátu v prípade, že sa stotožní s návrhom sťažovateľa a dospeje k záveru, že právny predpis aplikovaný orgánmi aplikácie práva, ktorých rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah sa na podklade ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 preskúmava, je v rozpore s ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo zákonom.

Senát ústavného súdu je v prípade podania návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy viazaný rozsahom návrhu sťažovateľa, avšak nie dôvodmi takéhoto návrhu. V prípade, že by nebol senát viazaný rozsahom návrhu (petitom), t. j. označenými právnymi normami, ktorých nesúlad sťažovateľ namieta, nešlo by o individuálnu kontrolu ústavnosti, ktorú

67

v rukách sťažovateľ, keďže senát by mohol ignorovať sťažovateľom označené právne normy a plénu ústavného súdu predložiť na posúdenie akúkoľvek inú právnu normu aplikovanú v danej veci, a to aj mimo návrh a vôľu sťažovateľa. Išlo by tak o neprimerané preferovanie záujmu na ústavnej súladnosti objektívneho práva pred subjektívnymi procesnými právami sťažovateľa ako pána sporu. Z návrhu sťažovateľa by sa tak navyše stal „biankošek“ pre senát ústavného súdu a podmienka potreby návrhu pre možnosť senátu podať návrh na začatie konania o súlade podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, by tak stratila na význame. Akokoľvek, § 89 zákona o ústavnom súde bude platiť aj pre konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy začaté na návrh senátu ústavného súdu.

Naopak, senát ústavného súdu nie je viazaný dôvodmi návrhu sťažovateľa, keďže ústavnoprávne dôvody nesúladu označených právnych noriem môžu byť iné (napr. užšie alebo širšie, úplne iné a pod.), než dôvodí samotný sťažovateľ. Tento ústavnoprávny rozmer návrhu ponecháva zákonodarca v dispozícii senátu ústavného súdu ako kvalifikovaného a argumentačne vybaveného aktívne legitimovaného navrhovateľa.

V konaní pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 ústavy zostáva sudcom spravodajcom sudca ústavného súdu, ktorý je sudcom spravodajcom vo veci v senáte ústavného súdu. Totožnú koncepciu nachádzame aj v § 13 ods. 2 v prípade konania pléna ústavného súdu o zjednocovaní právnych názorov senátov ústavného súdu. Filozofia favorizovania ponechania totožného sudcu spravodajcu aj vo veci pred plénom ústavného súdu, pred pridelením plenárnej veci sudcovi spravodajcovi náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov podľa § 46 zákona o ústavnom súde, je v špecifickosti prostredia, z ktorého návrh na začatie konania pred plénom ústavného súdu vzišiel. Návrh na začatie konania totiž neprichádza z externého prostredia (takpovediac zvonku ústavného súdu), ale časť samotného telesa oprávneného rozhodovať o danej veci podáva takýto návrh. Príslušný senát ústavného súdu, a o to viac spravodajca veci prejednávanej v senáte, sám poznajúc právny stav veci pristupuje k procesu „presviedčania“ inej časti ústavného súdu (pléna) o svojom ústavnoprávnom názore na nesúlad konkrétnej právnej úpravy s právnou úpravou vyššej právnej sily. Za účelom časovo a materiálne (z pohľadu prejednávanej problematiky) efektívneho postupu pléna ústavného súdu sa preto navrhuje ponechať sudcu spravodajcu pred plénom ústavného súdu totožného so sudcom spravodajcom vo veci v senáte ústavného súdu.

V prípade, že sa senát ústavného súdu nestotožní s návrhom sťažovateľa na prerušenie konania o sťažnosti a podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, bude povinný svoj záver o nevyhovení takéhoto návrhu (v uznesení o odmietnutí, prijatí alebo v náleze) riadne odôvodniť.

K bodu 46 až 50

Podľa nového znenia čl. 129 ods. 2 ústavy sa doterajšia právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy presúva na najvyšší správny súd. Na tento účel je potrebné z platnej právnej úpravy vypustiť zmienku o voľbách do orgánov územnej samosprávy, pretože táto úprava je v novelizovanom zákone bezpredmetná.

K bodu 51

Pretože podľa navrhovanej ústavnej zmeny ústavný súd nebude mať právomoc dávať súhlas so vzatím sudcu alebo generálneho prokurátora do väzby, navrhuje sa vypustiť z nadpisu

68

dvadsiatej hlavy zmienku o imunitných veciach, rovnako aj samotnú právnu úpravu konania a rozhodovania v týchto veciach.

K bodu 52 (§ 221)

Nové znenie § 221 nadväzuje na ústavné zmeny v čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Z navrhovaný ústavných zmien vyplýva, že ústavný súd bude disciplinárnym súdom aj pre predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu a aj to, že ústavný súd prestáva byť disciplinárnym súdom generálneho prokurátora. Uvedené skutočnosti je potrebné zohľadniť v § 221 a 222. V § 221 sa z hľadiska procesnej legitimácie navrhuje odkaz na zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a teda návrh na začatie disciplinárneho konania voči funkcionárom najvyšších súdov budú môcť podať tie subjekty, o ktorých to ustanovuje statusový sudcovský zákon. Keďže disciplinárna zodpovednosť sudcov musí mať rovnaký obsah, niet dôvodu na to, aby v § 222 bola iná lehota na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania ako je v § 120 ods. 4 statusového zákona. Aj funkcionári najvyšších súdov stále sudcovia a niet dôvodu na to, aby mali odlišné podmienky disciplinárnej zodpovednosti ako ich kolegovia sudcovia. Preto sa v § 222 odkazuje na lehotu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 4 statusového zákona.

K bodu 53 (§ 223 ods. 1)

V novelizovanom ustanovení sa zohľadňuje rozšírenie pôsobnosti ústavného súdu aj o disciplinárnu právomoc voči funkcionárom najvyššieho správneho súdu.

K bodu 54 (§ 223 ods. 2)

Vypustenie doterajšej úpravy v § 233 ods. 2 svoj základ v ústavnej zmene, podľa ktorej ústavný súd prestáva byť disciplinárnym súdom voči generálnemu prokurátorovi. Právna úprava v § 233 ods. 2 je preto bezpredmetná.

K bodu 55

Podľa nového znenia čl. 136 ods. 3 ústavy sa vypúšťa úprava súhlasu so vzatím do väzby v prípade sudcov všeobecných súdov a generálneho prokurátora. V nadväznosti na to je potrebné vypustiť aj súvisiacu zákonnú úpravu, ktorá sa stáva bezpredmetnou.

K bodu 56 (§ 250a)

Cieľom prechodného ustanovenie je uviesť do života novú právnu úpravu určovania zloženia senátov ústavného súdu podľa § 11 ods. 2. Prechodné ustanovenie vyžaduje, aby sa nová úprava prvýkrát uplatnila v rámci prípravy rozvrhu práce na rok 2023.

K čl. XXVIII

(zákon č. 95/2019 Z. z.)

V platnom znení zákona sa navrhuje zohľadniť zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorá bude na účely zákona orgánom riadenia vo vzťahu k informačným technológiám v jej pôsobnosti rovnako ako je tomu aj v prípade obdobných kancelárií podľa platného znenia zákona.

69

K čl. XXIX

(Účinnosť)

Navrhovaná účinnosť nadväzuje na účinnosť navrhovaných ústavných zmien, a teda zákon nadobudne účinnosť 1. januára 2021. Odklad účinnosti sa vzťahuje na tie ustanovenia návrhu zákona, ktoré majú najmä procesný charakter a týkajúc sa pôsobnosti najvyššieho správneho súdu a ústavného súdu (účinnosť 1. augusta 2021). Odklad účinnosti reflektuje aj nastavenie prechodných ustanovení v rámci novelizácie súčasne predkladanej ústavy vo vzťahu k inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti (1. januára 2025).

V Bratislave, 30. septembra 2020

Igor Matovič, v.r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Mária Kolíková, v.r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

 

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

K predpisu 312/2020, dátum vydania: 11.11.2020

 

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024. Vláda Slovenskej republiky sa v programovom vyhlásení zaviazala prijať takú právnu úpravu zaisťovania majetku, ktorá v súlade s medzinárodnými štandardmi vyplývajúcimi zo záväzkov Slovenskej republiky v tejto oblasti, zabezpečí efektívne vyhľadávanie, zaisťovanie a odnímanie výnosov z trestnej činnosti a zavedenie jasných a účelných pravidiel pre správu zaisteného majetku a nakladanie s ním. Osobitný dôraz sa má venovať zamedzeniu účelových prevodov nelegálne získaného majetku vykonávaných s cieľom mariť výkon majetkových trestov uložených v trestnom konaní. Okrem toho programové vyhlásenie vlády vyslovene vyžaduje zriadenie úradu, ktorý bude spravovať majetok zaistený v trestnom konaní, pri správe daní a ciel, ako aj pri výkone medzinárodných sankcií. Všetky uvedené požiadavky predkladaný návrh zákon napĺňa.

Návrh zákona ďalej v súlade s programovým vyhlásením vlády zavádza dve nové skutkové podstaty trestných činov, a to trestný čin zneužitia práva (ohýbanie práva) a trestný čin prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody (prikrmovanie).

Návrhom zákona sa ďalej vykonáva transpozícia a implementácia právne záväzných aktov Európskej únie.

V prvom rade ide o smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii. Ako z názvu smernice vyplýva, ide o právnu úpravu, ktorá bezprostredne súvisí s problematikou zaisťovania majetku a odnímania výnosu z trestnej činnosti. To platí aj pre nariadenie Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, ktorého implementácia sa vykonáva predkladaným návrhom zákona.

Ďalej sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva. Programové vyhlásenie vlády definuje predchádzanie legalizácii výnosov z trestnej činnosti a jej odhaľovanie ako jednu zo svojich priorít. Naviac, legalizácia výnosov z trestnej činnosti je dôležitým impulzom pre vhodne nastavenú právnu úpravu odnímania výnosov z trestnej činnosti, ktorá je bez efektívneho systému zaisťovania majetku bezzubá. Vláda sa v oblasti boja proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti zaviazala vytvoriť legislatívny rámec upravujúci problematiku virtuálnych mien v trestnom práve, čo sa zabezpečuje transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV.

Návrhom zákona sa ďalej pokračuje v implementácii nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry a rovnako sa zabezpečuje implementácia nariadenia Európskeho parlamentu a

2

Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu. Obe nariadenia predstavujú kľúčové nástroje pre boj s trestnou činnosťou poškodzujúcou finančné záujmy Európskej únie najmä v súvislosti s odnímaním výnosov z tejto trestnej činnosti. Na to, aby Slovenská republika vedela účinne aplikovať nariadenie o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, musí mať efektívny vnútroštátny systém pre zisťovanie majetku a jeho následnú konfiškáciu vrátane správy zaisteného a skonfiškovaného majetku.

Návrhom zákona sa súčasne odstraňuje transpozičný deficit vyplývajúci zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV.

Predkladateľ zvolil pri príprave návrhu zákona riešenie spočívajúce v sústredení úloh vyplývajúcich z programového vyhlásenia vlády, ako aj súvisiacich transpozičných a implementačných aktivít do jedného uceleného materiálu, čím sa vyhne viacerým paralelným novelizáciám zákonov kódexového typu.

Nosnou právnou úpravou je samotný zákon o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (čl. I). Cieľom tejto právnej úpravy je zaviesť režim správy majetku zaisteného najmä v trestnom konaní, pričom táto právna úprava sa bude používať aj v rámci iných procesov (napr. daňové konanie, výkon medzinárodných sankcií, či preukazovanie pôvodu majetku). Návrh zákona upravuje štátne orgány, ktoré budú zodpovedné za správu zaisteného majetku, práva a povinnosti osôb dotknutých zaistením majetku a správcu zaisteného majetku. Návrhom zákona sa zriaďuje Úrad pre správu zaisteného majetku, ktorý bude zabezpečovať správu zaisteného majetku podľa predloženého návrhu zákona. S navrhovanou úpravou v čl. I úzko súvisí rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v Trestnom poriadku (čl. III).

V čl. II sa vykonáva novelizácia Trestného zákona, ktorou sa zohľadňuje návrh zákona v čl. I, zavádza sa nový trestný čin zneužitia práva, trestný čin prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody, upravuje sa trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti a trestný čin nepriamej korupcie. Niektoré zmeny či doplnenia výsledkom transpozícií niekoľkých smerníc, ktoré sa návrhom zákona vykonávajú. Ďalej návrh zákona zavádza definíciu výnosu na účely Trestného zákona a zavádza sa nový druh ochranného opatrenia zhabanie časti majetku.

V rámci novelizácie Trestného poriadku (čl. III) sa návrh zákona zameriava primárne na rozšírenie inštitútov slúžiacich na zaistenie majetku určeného na páchanie trestných činov alebo ktorý je výnosom z trestnej činnosti (zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe, zaistenie inej majetkovej hodnoty, zaistenie náhradnej hodnoty, zaistenie hnuteľnej veci) a nanovo sa upravuje štvrtý diel prvej časti štvrtej hlavy Trestného poriadku. Zároveň sa na účely trestného konania definuje vec dôležitá pre trestné konanie a rozlišujú sa účely zaistenia. Ostatné novelizačné body väčšinou súvisia s transpozíciami smerníc a implementáciou nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry .

Novelizácia zákona č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v čl. IV súvisí s transpozíciou

3

smernice č. 2018/1673. V čl. V a VI sa novelizujú predpisy týkajúce sa prokuratúry a postavenia prokurátorov na účely zabezpečenia implementácie nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. V čl. VII dochádza k novelizácii zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov, ktorou sa upravuje zabránenie zmarenia zaistenia zaknihovaných cenných papierov v prípadoch ich zmeny na listinnú podobu. Zmena zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. VIII) nadväzuje na nový zaisťovací inštitút v Trestnom poriadku, ktorým je zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe.

Novelizácia Colného zákona (čl. IX), Daňového poriadku (čl. XIII) a zákona č. 486/2013 Z. z. o presadzovaní práv duševného vlastníctva colnými orgánmi (čl. XIV) súvisí s právnou úpravou správy zaisteného majetku. V čl. X sa novelizuje zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s cieľom zlepšiť právnu úpravu vo vzťahu k výkonu trestu prepadnutia majetku, ktorého realizáciu zabezpečuje práve konkurzný súd. V čl. XI a čl. XVII sa vykonáva implementácia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu. Novelizácia zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. XIII) za cieľ vyriešiť prístup Európskej prokuratúry k odpisom z registra trestov, a teda súvisí s implementáciou príslušného nariadenia.

Novelizácia zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb súvisí s navrhovanou úpravou v čl. I a s transpozíciami viacerých smerníc. Novelizácia zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií za cieľ riešiť niektoré odporúčania Moneyval a zároveň prepojiť tento zákon s právnou úpravou správy zaisteného majetku (čl. XVI).

Všetky navrhované zmeny sú detailne popísané v osobitnej časti dôvodovej správy.

Účinnosť zákona sa navrhuje od 1. januára 2021. Odložená účinnosť k 1. augustu 2021 sa navrhuje vo vzťahu k zriadeniu nového Úradu pre správu zaisteného majetku ako správcu zaisteného majetku s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť tohto Úradu pre výkon navrhovanej pôsobnosti.

V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 dochádza ku goldplatingu, pretože transpozičné opatrenia nadobudnú účinnosť skôr, ako uplynutie lehota na transpozíciu tejto smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. V tomto prípade ide však o pozitívny goldplating z dôvodu, že sa nanovo naformulovala skutková podstata trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí účinnejší a efektívnejší trestnoprávny postih páchateľov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona zakladá vplyvy na verejné financie a podnikateľské prostredie. Návrh zákona nebude mať sociálne vplyvy, vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti,

4

na služby verejnej správy pre občana a ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Identifikované vplyvy navrhovanej právnej úpravy detailne popísané v príslušných analýzach.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania a rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky dňa 18. augusta 2020. Vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila návrh zákona 26. augusta 2020.

5

Doložka vybraných vplyvov

1. Základné údaje

Názov materiálu

Vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Materiál nelegislatívnej povahy

💧 Materiál legislatívnej povahy

Charakter predkladaného materiálu

💧 Transpozícia práva EÚ

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15. 4. 2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014)

Nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 31. 10. 2017)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 284, 12. 11. 2018)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 28. 11. 2018)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV (Ú. v. EÚ L 123, 10. 5. 2019)

Termín začiatku a ukončenia PPK

Jún 2020

Predpokladaný termín predloženia na MPK

Jún 2020

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR

August 2020

2. Definícia problému

Realizácia Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024 s cieľom prijať potrebné opatrenia na zavedenie efektívneho a účinného finančného vyšetrovania, vrátane organizačného, personálneho a materiálneho dobudovania orgánov ochrany práva, s cieľom odčerpať výnosy pochádzajúce z trestnej činnosti, následne používané na páchanie najzávažnejšej trestnej činnosti, vrátane trestnej činnosti s medzinárodným prvkom.

6

Zákonom o zaisťovaní majetku v súlade s medzinárodnými štandardmi vyplývajúcimi zo záväzkov Slovenskej republiky v tejto oblasti, vláda zabezpečuje efektívne vyhľadávanie, zaisťovanie a odnímanie výnosov z trestnej činnosti a zavedenie jasných a účelných pravidiel pre správu zaisteného majetku a nakladanie s ním. Osobitný dôraz sa venuje zamedzeniu účelových prevodov nelegálne získaného majetku vykonávaných s cieľom mariť výkon majetkových trestov uložených v trestnom konaní.

Vláda považuje za jednu zo svojich priorít predchádzanie legalizácii výnosov z trestnej činnosti, jej odhaľovanie, predchádzanie financovaniu terorizmu a odhaľovanie týchto javov. Legalizácia je spájaná s organizovanou trestnou činnosťou, ktorej hlavným cieľom je zakryť pôvod výnosov z trestnej činnosti, v dôsledku čoho môže byť narušená integrita a stabilita finančného systému, ohrozený vnútorný trh EÚ, ako aj medzinárodný rozvoj. Vláda v oblasti boja proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti vytvorí legislatívny rámec upravujúci problematiku virtuálnych mien.

V nadväznosti na prebiehajúcu záverečnú fázu piateho kola hodnotenia SR Výborom expertov Rady Európy pre hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu MONEYVAL bude vláda postupovať v súlade s jeho odporúčaniami uvedenými v návrhu záverečnej správy a prijme všetky potrebné systémové, inštitucionálne a legislatívne opatrenia na zabezpečenie realizácie odporúčaní.

V záujme účinného boja proti organizovanému zločinu a závažnej ekonomickej kriminalite sa vláda zasadí za zefektívnenie uplatňovania mechanizmu odhaľovania a odnímania výnosov z trestnej činnosti, ako aj majetkov nadobudnutých z nelegálnych výnosov, a to úpravou legislatívy o preukazovaní pôvodu majetku. Vláda zároveň presadí zjednodušenie zaisťovania majetku a jeho rozšírenie na viaceré trestné činy korupčného a ekonomického charakteru.

Vláda sa taktiež zaviazala zriadiť Úrad pre správu majetku v trestnoprávnom konaní, ale aj v konaní v oblasti daňovej, colnej a v boji proti terorizmu.

3. Ciele a výsledný stav

Cieľom návrhu zákona je vytvorenie a zavedenie režimu správy majetku, ktorý bol zaistený v trestnom konaní, daňovom konaní, prípadne v iných procesoch v rámci verejnej správy. Navrhovaná právna úprava vymedzuje štátne orgány, ktoré zodpovedné za správu zaisteného majetku, správcu zaisteného majetku a rovnako stanovuje práva a povinnosti osôb dotknutých rozhodnutím o zaistení majetku. Do právneho poriadku Slovenskej republiky sa zavádzajú nové zaisťovacie inštitúty (napr. zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie obchodného podielu), ktoré upravené v Trestnom poriadku. Od návrhu zákona sa očakáva efektívnejší prístup štátnych orgánov pri zmrazovaní majetku tam, kde je to nevyhnutné na dosiahnutie účelu najmä trestného konania.

4. Dotknuté subjekty

Štátne orgány, fyzické osoby, právnické osoby.

5. Alternatívne riešenia

Alternatívnym riešením je nulový variant, t. j. nevydanie zákona a zachovanie súčasného stavu, čo by znamenalo nesúlad s právom Európskej únie. Uplatnenie nulového variantu (neprijatie právnej úpravy) neumožňujú smernice, ktoré vyžadujú, aby členské štáty uviedli do účinnosti zákony a iné právne predpisy potrebné na dosiahnutie súladu s týmito smernicami v presne určenej transpozičnej lehote. Rovnako by v prípade absencie právnej úpravy došlo k nedodržaniu odporúčaní Výboru expertov na hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovanie terorizmu (Moneyval), ktorý identifikoval nedostatky v rámci V. kola hodnotení.

6. Vykonávacie predpisy

Predpokladá sa prijatie/zmena vykonávacích predpisov? 💧 Áno Nie

7. Transpozícia práva EÚ

Áno. V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 dochádza ku goldplatingu, pretože transpozičné opatrenia nadobudnú účinnosť skôr, a teda 1. januára 2021, pričom transpozíciu smernice je potrebné uskutočniť do 31. mája 2021. V tomto prípade ide však o pozitívny goldplating z dôvodu, že sa nanovo

7

naformulovala skutková podstata trestného činu podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí účinnejší a efektívnejší trestnoprávny postih páchateľov.

8. Preskúmanie účelnosti**

Preskúmanie účelnosti navrhovaného predpisu bude vykonávané priebežne po nadobudnutí jeho účinnosti.

9. Vplyvy navrhovaného materiálu

Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Vplyvy na rozpočet verejnej správy z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy

Áno

💧 Nie

Čiastočne

💧 Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Vplyvy na podnikateľské prostredie z toho vplyvy na MSP

💧 Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Sociálne vplyvy

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na informatizáciu

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu

Pozitívne

💧 Žiadne

 * Negatívne

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na služby pre občana z toho vplyvy služieb verejnej správy na občana vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

10. Poznámky

11. Kontakt na spracovateľa

JUDr. Michaela Poláčková (e-mail:

michaela.polackova@justice.sk

, tel. č. 02 888 91 163), JUDr. Jana Bálešová

(e-mail:

jana.balesova@justice.sk

, tel. č. 02 888 91 509), sekcia legislatívy, odbor legislatívy trestného práva,

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

12. Zdroje

Návrh zákona je výstupom pracovnej skupiny zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a bol vypracovaný v spolupráci s dotknutými štátnymi orgánmi (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej republiky).

13. Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

8

návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: Zákon o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3. Predmet návrhu zákona je upravený v práve Európskej únie:

a) v primárnom práve (uviesť názov zmluvy a číslo článku),

čl. 82 ods. 2, čl. 83 ods. 1 a čl. 87 až 89 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

b) v sekundárnom práve (uviesť druh, inštitúciu, číslo, názov a dátum vydania právneho aktu vzťahujúceho sa na upravovanú problematiku, vrátane jeho gestora),

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. L 101, 15. 4. 2011), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2011), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. L 283, 31. 10. 2017), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva (Ú. v. L 284, 12. 11. 2018), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 28. 11. 2018), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV (Ú. v. L 123, 10. 5. 2019), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

c) v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (uviesť číslo a označenie relevantného rozhodnutia a stručne jeho výrok alebo relevantné právne vety).

9

Bezpredmetné

4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a) uviesť lehotu na prebranie príslušného právneho aktu Európskej únie, príp. aj osobitnú lehotu účinnosti jeho ustanovení,

Smernica 2011/36/EÚ - 6. apríl 2013

Smernica 2011/93/EÚ - 18. december 2013

Smernica 2014/42/EÚ - 4. október 2016

Nariadenie 2017/1939 – lehota neurčená

Smernica 2018/1673 - 3. december 2020

Nariadenie 2018/1805 – 19. december 2020

Smernica 2019/713 – 31. máj 2021

b) uviesť informáciu o začatí konania v rámci „EÚ Pilot“ alebo o začatí postupu Európskej komisie, alebo o konaní Súdneho dvora Európskej únie proti Slovenskej republike podľa čl. 258 a 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v jej platnom znení, spolu s uvedením konkrétnych vytýkaných nedostatkov a požiadaviek na zabezpečenie nápravy so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie,

- konanie proti Slovenskej republike č. 2019/2135 o porušení čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, EÚ Pilot č. EUP(2019) 9465 - smernica 2011/93/EÚ

c) uviesť informáciu o právnych predpisoch, v ktorých uvádzané právne akty Európskej únie prebrané, spolu s uvedením rozsahu ich prebrania, príp. potreby prijatia ďalších úprav.

Smernica 2011/36/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (úplná transpozícia)

•Zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze (úplná transpozícia)

•Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Opatrenie štátneho tajomníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 58/2015 o úlohách Informačného centra na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality (úplná transpozícia)

•Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 180/2013 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (úplná transpozícia)

10

•Nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 175/2010 o vymedzení príslušnosti útvarov Policajného zboru a útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri odhaľovaní trestných činov, pri zisťovaní ich páchateľov a o postupe v trestnom konaní (úplná transpozícia)

•Nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 107/2005 o postupe pri evidovaní a manipulácii s vyšetrovacími spismi (úplná transpozícia)

•Zákon č. 180/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 551/2010 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (úplná transpozícia)

Smernica 2011/93/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (úplná transpozícia)

•Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (úplná transpozícia)

•Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (úplná transpozícia)

•Zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 (úplná transpozícia)

11

•Zákon č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 209/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

Smernica 2014/42/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 101/2010 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku (úplná transpozícia)

•Zákon č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

Smernica (EÚ) 2018/1673

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

Smernica (EÚ) 2019/713

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení zákonov v znení zákona č. 373/2018 Z. z. (úplná transpozícia)

12

•Zákon č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

5. Návrh zákona je zlučiteľný s právom Európskej únie:

a) úplne

B.Osobitná časť

13

K čl. I

K § 1

Navrhované ustanovenie vymedzuje predmet právnej úpravy, ktorým je úprava postupu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správa zaisteného majetku.

Predkladateľ zvolil koncept „vykonávania rozhodnutia o zaistení majetku“. Každé rozhodnutie o zaistení majetku je zákonným podkladom pre uchopenie majetku zo strany štátnych orgánov alebo iné obmedzenie nakladania s majetkom. Akonáhle je vydané rozhodnutie o zaistení majetku, je potrebné pristúpiť k jeho vykonaniu. Vykonanie tohto rozhodnutia spočíva vo faktickom a právnom uchopení majetku, ktorý bol zaistený. Zaistením majetku treba rozumieť dočasné obmedzenie práva nakladať so zaisteným majetkom. Nejde teda o konečné rozhodnutie vo význame konfiškácie, aj keď môže byť využívané práve na dosiahnutie konfiškácie majetku, ak splnené zákonné predpoklady pre odňatie majetku dotknutej osoby. Zaistenie majetku sa nedeje samoúčelne, ale vždy sleduje zákonom vymedzený cieľ. Napríklad v trestnom konaní ide o zabezpečenie odňatia majetku, ktorý je výnosom z trestnej činnosti, bol použitý na spáchanie trestného činu, zabezpečenie majetkových nárokov poškodeného alebo na účely zabezpečenia dôkazu. Rovnako je tomu aj v ďalších prípadoch, v ktorých bude prichádzať do úvahy zaistenie majetku, napr. v daňovom konaní, pri vykonávaní medzinárodných sankcií, či preukazovaní pôvodu majetku.

Aj keď zaisťovanie majetku nie je v právnom poriadku novým inštitútom, správa zaisteného majetku predstavuje v súčasnosti problematickú oblasť zaisťovania majetku. V platnom znení Trestného poriadku je tejto otázke venovaná rámcová právna úprava, ktorá sa javí byť z pohľadu aplikačnej praxe nedostatočnou. Uvedené v konečnom dôsledku súvisí aj s absenciou všeobecnej súkromnoprávnej úpravy správy cudzej veci. Z tohto pohľadu má predkladaný návrh zákona ambíciu upraviť podľa povahy veci čo najširšie spektrum otázok spojených so správou majetku, ktorý bol zaistený, a to počas trvania zaistenia majetku a po jeho skončení. Ide o úpravu otázky organizačného zabezpečenia správy zaisteného majetku (kto vykonáva správu), ako aj práv a povinností správcu zaisteného majetku (ako vykonáva správu). Návrh zákona je v časti úpravy správy zaisteného majetku všeobecnou právnou úpravou, ktorú je nevyhnutné vnímať vždy v súvislosti s osobitnými predpismi, ktoré regulujú nakladanie so špecifickými typmi majetku (napr. zbrane, strelivo, drogy, chránené druhy živočíchov a rastlín a pod.). Návrh zákona rešpektuje existenciu týchto osobitných predpisov, ako aj pravidiel pre nakladanie s osobitnými typmi majetku a prikazuje správcovi zaisteného majetku rešpektovať tieto pravidlá.

Návrh zákona nerieši otázku správy majetku, ktorý prepadol v prospech štátu, t.j. majetku, ktorý bol skonfiškovaný. V tomto prípade nejde o správu cudzieho majetku, ale o správu majetku štátu, ktorá je regulovaná osobitnými predpismi, ktoré predkladaným návrhom zákona nie sú dotknuté.

Návrh zákona je vnútorne rozdelený do dvoch celkov. Prvý 3 9) upravuje postup príslušných orgánov pri zisťovaní majetku, ktorý byť zaistený alebo bol zaistený, ako aj postup pri samotnom zaisťovaní majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 9 sa budú aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 9 je

14

výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d).

Predkladateľ pristúpil k právnej úprave, ktorá vymedzuje v § 1 ods. 1 okruh konaní, v rámci ktorých je možné aplikovať predkladanú právnu úpravu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a jeho správe. Aktuálne navrhovaný výpočet týchto konaní reflektuje závery diskusie k návrhu zákona v rámci pracovnej skupiny. Perspektívne možno tento okruh konaní rozširovať, ak sa to ukáže ako potrebné. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že aplikácia predkladaného návrhu zákona prichádza do úvahy v rámci rôznych konaní, ktoré vedú štátne orgány. Tieto konania odlišné svojou povahou, ich právna regulácia je častokrát odlišná, to platí aj pre rozsah matérie týkajúcej sa zaisťovacích úkonov v týchto konaniach. Vzhľadom na uvedené je preto nutné, aby bol predkladaný návrh zákona vykladaný v intenciách toho-ktorého konania, ktoré generuje rozhodnutia o zaistení majetku alebo jeho časti. Na tento účel sa v nevyhnutnom rozsahu vykonáva aj novelizácia súvisiacich právnych predpisov, ktoré upravujú postup pri zaisťovaní majetku. Ide o zmeny a doplnenia Trestného poriadku, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov. V odseku 2 je dotváraná úprava pôsobnosti zákona aj negatívnym spôsobom, keďže sa navrhuje vyňať z režimu návrhu zákona správu majetku, ktorý je dôkazom vo vyššie uvedených konaniach. Takýto majetok bude spravovať ten subjekt, ktorý ho zaistil.

V odseku 3 sa explicitne vyjadruje vzťah navrhovaných § 3 9 k osobitným predpisom, podľa ktorých dochádza k vydávaniu rozhodnutí o zaistení majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 9 sa budú aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 až 9 je výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d), t. j. napríklad v daňovom konaní.

K § 2

V odsekoch 1 6 sa vymedzujú základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú. Zavádza sa definícia majetku, ktorá sa bude aplikovať len na účely tohto predkladaného zákona. V prípade definície majetku predkladateľ vychádza z existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy, najmä z ustanovení Občianskeho zákonníka. Faktom je, že právne predpisy EÚ, z ktorých návrh zákona vychádza, definujú majetok častokrát odlišným spôsobom. Predkladateľ však v tomto prípade preferuje dosiahnutie obsahu definície majetku využitím pojmového aparátu, ktorý používa právny poriadok Slovenskej republiky. Osobitne sa z definície majetku vynímajú jadrový materiál, rádioaktívny odpad, vyhoreté jadrové palivo a inštitucionálny rádioaktívny odpad. Dôvodom pre túto úpravu je rešpektovanie osobitných predpisov, ktoré upravujú nakladanie s týmto majetkom. Takáto právna úprava neznamená, že by nešlo o majetok, ktorý nepodlieha zaisteniu, ale zvýrazňuje sa len tým skutočnosť, že takýto majetok nepodlieha režimu správy majetku podľa predloženého návrhu zákona, pričom jeho správa bude zabezpečovaná v súlade so zákonom č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

15

Vymedzenie pojmu „príslušný orgán“, ktorým treba rozumieť orgán verejnej moci, ktorý rozhodol o zaistení majetku. V trestnom konaní ním môže byť policajt, prokurátor alebo súd. Avšak na účely piatej časti Trestného poriadku, ktorá upravuje justičnú spoluprácu v trestných veciach, resp. právnu pomoc sa predmetné vymedzenie pojmu „príslušný orgán“ nepoužije. Príslušným orgánom bude vždy slovenský justičný orgán, t. j. príslušným orgánom nikdy nebude justičný orgán iného štátu. V daňovom konaní správca dane. Pri preukazovaní pôvodu majetku ním bude prokurátor. Pri výkone medzinárodných sankcií ten orgán, ktorému prináleží rozhodovať o zaistení majetku na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.

Zavádza sa pojem „dotknutá osoba“. Treba ňou rozumieť osobu, ktorá je bezprostredne dotknutá rozhodnutím o zaistení majetku. Napríklad obvinený v trestnom konaní, osoba preverovaná podľa zákona o preukazovaní pôvodu majetku a pod. Nevyhnutne nemusí ísť o vlastníka veci, ale môže ísť aj o osobu, ktorá ma konkrétnu vec v držbe.

Návrh zákona vymedzuje obsah pojmu správa majetku, pričom sa vychádza z obdobnej definície v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Zároveň sa ustanovuje tzv. správca zaisteného majetku, ktorým bude novo vzniknutý Úrad pre správu zaisteného majetku. Vznik tohto úradu je výsledkom odbornej diskusie. Len úrad vykonáva správu zaisteného majetku. Návrh zákona pripúšťa, aby úrad zabezpečoval správu zaisteného majetku aj prostredníctvom externých subjektov. Ide o prípady, kedy osobitný typ majetku vyžaduje osobitný prístup k jeho správe, či z dôvodu existencie osobitných zákonných pravidiel pre nakladanie s takýmto majetkom (napr. chránené živočíchy alebo rastliny, odpady, zbrane, strelivo, drogy a pod.) alebo z dôvodu, že ide o majetok, ktorého spravovanie vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť (napr. správa cenných papierov alebo majetkovej účasti v právnickej osobe). V tomto prípade návrh zákona umožňuje zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej strany. Avšak využitie zabezpečovania správy zaisteného majetku týmto spôsobom nemení nič na statuse úradu. Pričom platí, že úrad nebude vždy a v každom jednotlivom prípade vykonávať správu zaisteného majetku, pretože podľa platného právneho stavu správu zaisteného majetku pri určitom type majetku vykonávajú iné orgány, napr. správu zaistených zbraní vykonáva Policajný zbor SR.

V odseku 5 ustanovuje, že rozhodnutím o zaistení majetku sa rozumie aj rozhodnutie o zabezpečení majetku pri správe daní, pretože pri správe daní sa používa pojem „zabezpečenie majetku“.

Navrhovaný odsek 6 definuje nezúčastnenú osobu, ktorou sa rozumie osoba v plnom rozsahu spôsobilá na právne úkony, u ktorej nie pochybnosti o jej nezaujatosti vo vzťahu k osobám alebo k veciam, ktorých sa úkon priamo dotýka a ktorá nie je zamestnancom príslušného orgánu ani úradu. Nezúčastnená osoba je inštitútom používaným v § 7 a 9 návrhu zákona.

V súvislosti so všeobecnými ustanoveniami vymedzenými v § 2 platí, že zákonom stanovená povinnosť mlčanlivosti podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknutá.

Všeobecne k § 3 až 9

16

Účelom navrhovaných ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku. Ako vyplýva z predchádzajúceho textu (pozri odôvodnenie k § 2 ods. 5) ide o ustanovenia, ktoré sa budú aplikovať podporne popri procesných predpisoch, ktoré regulujú zaisťovanie majetku. Cieľom týchto ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku a úkony spojené s výkonom rozhodnutia o zaistení majetku. Zaisťovanie majetku sa aj v súčasnosti realizuje dvojakým spôsobom: posesórne a neposesórne. V prvom prípade dochádza k faktickému uchopeniu zaisteného majetku a jeho odňatiu z dispozície dotknutej osoby (napr. odňatie motorového vozidla) a v druhom prípade sa majetok zaisťuje formou zápisu tejto skutočnosti do úradnej evidencie majetku (napr. zápis poznámka do katastra nehnuteľností). Tomu zodpovedá aj navrhovaná práva úprava.

K § 3

Navrhované ustanovenie upravuje všeobecné opatrenie súvisiace s výkonom rozhodnutia o zaistení majetku. V odseku 1 je upravená základná povinnosť príslušného orgánu postupovať tak, aby bol zabezpečený riadny výkon rozhodnutia. V odseku 2 sa upravuje notifikačná povinnosť príslušného orgánu upovedomovať tretie osoby, ktoré si môžu uplatňovať svoje práva k zaistenému majetku o tom, že došlo k zaisteniu majetku. Osobitne sa rieši úprava vo vzťahu k majetkovým právam (napr. pohľadávka); od momentu zaistenia majetkového práva sa namiesto pôvodného veriteľa (dotknutá osoba) bude plniť príslušnému orgánu, resp. správcovi zaisteného majetku s účinkami splnenia dlhu. Obdobná notifikačná povinnosť sa navrhuje v odseku 3 aj vo vzťahu k orgánom štátu, ktoré vedú evidenciu majetku; upovedomenie o zaistení majetku význam z hľadiska toho, že týmto momentom dispozície s evidovaným majetkom nemôžu byť vykonávané bez súhlasu príslušného orgánu (odsek 4). V odseku 4 sa zároveň explicitne ustanovuje absolútna neplatnosť právneho úkonu, ktorý bol vykonaný bez predchádzajúceho písomného súhlasu príslušného orgánu, a ktorého cieľom bol prevod práva k zaistenému majetku alebo vznik práva k zaistenému majetku. Príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností na základe rovnopisu rozhodnutia o zaistení, ktoré sa mu doručí hneď po jeho vydaní, vyznačí v katastri nehnuteľností poznámku. Poznámka má obmedzujúci charakter, ktorá obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti v nakladaní s nehnuteľnosťou. Poznámka sa v katastri nehnuteľností vyznačí aj na základe neprávoplatného rozhodnutia o zaistení majetku. Ak sa zaistenie zruší alebo obmedzí, príslušný orgán o tom bezodkladne informuje príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností, ktorý v prípade zrušenia zaistenia vymaže poznámku v katastri nehnuteľností.

K § 4

Všetky právne úpravy dotýkajúce sa zaisťovania, resp. núteného uchopovania majetku zo strany štátnych orgánov (napr. exekúcia, konkurz a pod.) majú svoje limity a netýkajú sa celého majetku dotknutých osôb. V rovnakom duchu je spracovaný aj predkladaný návrh zákona, podľa ktorého zo zaistenia veci budú vylúčené tie veci, ktoré nemožno postihnúť exekúciou. Predkladateľ zvolil tento koncept aj v nadväznosti na to, že ide o praxou osvedčenú právnu úpravu. Tu však treba upozorniť na to, že aj procesné predpisy, ktoré regulujú zaisťovanie majetku, riešia otázku nemožnosti zaistiť určité veci; k tomu pozri napr. § 50 ods. 3 Trestného poriadku.

K § 5

17

Okrem zákonného vylúčenia vecí zo zaistenia podľa § 4 sa navrhuje umožniť aj vylúčenie vecí zo zaistenia aj na návrh, a to buď dotknutej osoby (odsek 1) alebo tretích osôb (odsek 2). O vylúčení bude rozhodovať príslušný orgán, pričom jeho rozhodnutie je preskúmateľné na základe opravného prostriedku. Aj v tomto prípade právna úprava rešpektuje zaužívaný štandard ochrany dotknutých osôb, ktorý je známy v procesných predpisoch, ktoré upravujú zaisťovanie majetku (napr. Trestný poriadok).

K § 6

Na účely zistenia majetku podliehajúcemu zaisteniu sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu vypočuť dotknutú osobu. Rovnako sa navrhovaným ustanovením zavádza povinnosť dotknutej osoby predložiť písomné vyhlásenie o jej majetku, a v prípade že sa majetkové pomery dotknutej osoby výrazne zmenia na základe výzvy príslušného orgánu aj povinnosť doplniť takéto vyhlásenie o majetku.

K § 7 až 9

Navrhované ustanovenia upravujú procesný postup pri zisťovaní a zaisťovaní majetku, ktorý je predmetom zaistenia a to v závislosti na tom, či ide o hnuteľné veci, cenné papiere, peňažné prostriedky alebo nehnuteľnosti. Tieto ustanovenia sa vzťahujú na príslušné orgány v konaniach podľa § 1ods. 1 písm. b) d), pričom osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na postup týchto príslušných orgánov, nepoznajú takúto právnu úpravu. Na konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdov sa tieto ustanovenia neaplikujú, pretože Trestný poriadok obsahuje osobitnú právnu úpravu a náležitý postup. Tieto ustanovenia sa použijú aj v prípade zaistenia počítačových údajov s majetkovou hodnotou.

V navrhovanom § 7 je upravený inštitút zaisťovania hnuteľných vecí. Na tento účel sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu nariadiť osobnú prehliadku alebo prehliadku bytu alebo iných priestorov slúžiacich na bývanie alebo priestor k nim prináležiaci a iných priestorov a pozemkov, kde je možné predpokladať resp. existuje dôvodné podozrenie, že sa nachádza majetok dotknutej osoby (ďalej len „prehliadka“). V prípade prehliadky sa ustanovuje výnimka, že túto prehliadku nariaďuje výlučne súd, pretože ide o právo chránené Ústavou Slovenskej republiky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto prehliadku. Na zabezpečenie objektívnosti prehliadky sa priberie nezúčastnená osoba. Príslušný orgán spíše majetok, ktorý podlieha zaisteniu a vyhotoví zápisnicu o vykonaní prehliadky ako aj súpis vecí, ktoré zaistil.

V súvislosti so zaisťovaním hnuteľných vecí treba myslieť aj na výnimky z vecí, ktoré možno zaistiť. V tomto smere treba poukázať na ustanovenie § 4 o vylúčení majetku s tým, že z výkonu rozhodnutia o zaistení nepodlieha majetok, ktorý nemožno postihnúť exekúciou a ustanovenie § 5 ods. 1, podľa ktorého môže dotknutá osoba alebo osoba, o ktorej výživu a výchovu je dotknutá osoba povinná sa starať podať návrh na vylúčenie veci a príslušný orgán rozhodne, či sú z výkonu rozhodnutia o zaistení vylúčené aj iné veci ako tie, ktoré sú vylúčené podľa ustanovenia § 4. Inými slovami, ak to nie je nevyhnutné, alebo nie je dôvodné podozrenie zo straty, odcudzenia, ukrytia, zničenia, poškodenia alebo iného znehodnotenia zaistenej hnuteľnej veci, alebo ak by zaistením prišlo k znemožneniu podnikateľskej alebo inej obdobnej činnosti subjektu, ak užívacie právo má oprávnene iný subjekt (napr. leasing) a pod., je možné zo zaistenia vylúčiť na návrh dotknutej osoby aj takýto majetok.

18

Navrhovaný § 8 upravuje inštitút zisťovania cenných papierov, zaknihovaných cenných papierov a peňažných prostriedkov. Osobitne sa upravuje procesný postup pri zaisťovaní zaknihovaných cenných papierov, ak evidované v príslušnej evidencii podľa osobitného predpisu. V ďalších odsekoch je upravený postup pri zaisťovaní peňažných prostriedkov, cenných papierov, ktorými sa v zmysle zákona rozumejú vkladné listy, akcie, zmenky, šeky alebo iné cenné papiere alebo iné listiny.

V navrhovanom § 9 sa upravuje zaisťovanie nehnuteľností. Nariadiť obhliadku nehnuteľnosti a jej príslušenstva je oprávnený iba súd, pretože ide o zásah do vlastníckeho práva. Príslušný orgán je povinný včas a riadne upovedomiť dotknutú osobu alebo inú osobu, ktorá s ňou žije v spoločnej domácnosti, alebo osobu, ktorá k nehnuteľnosti právo, o čase a mieste obhliadky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto obhliadku. Na zabezpečenie objektívnosti obhliadky je potrebné priberať nezúčastnenú osobu, ktorou je väčšinou zástupca obce. Príslušný orgán je povinný vyhotoviť zápisnicu o vykonaní takejto obhliadky.

K § 10

Navrhované ustanovenie upravuje zriadenie, pôsobnosť, postavenie a sídlo Úradu pre správu zaisteného majetku. Návrhom zákona dochádza k zriadeniu nového Úradu pre správu zaisteného majetku, ktorý bude zabezpečovať správu zaisteného majetku, ktorý bol zaistený v rámci trestného konania, daňového konania, výkonu medzinárodných sankcií alebo pri preukazovaní pôvodu majetku tak, ako to výslovne ustanovuje § 1 ods. 1 návrhu zákona. Úrad bude mať postavenie štátnej rozpočtovej organizácie, ktorá je zapojená finančnými vzťahmi na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Zriaďovanie štátnych rozpočtových organizácií upravuje zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Štátne rozpočtové organizácie sa zriaďujú buď zákonom alebo rozhodnutím zriaďovateľa. V prípade úradu bude platiť prvá forma zriaďovania rozpočtovej organizácie. To znamená, že úrad sa bude zriaďovať, resp. zriaďuje sa zákonom.

Zriadenie nového štátneho orgánu je výsledkom odborných diskusií, pričom ako najvhodnejšie sa javilo práve zriadiť nový úrad, ktorého činnosť bude výlučne spočívať v správe zaisteného majetku s vyhliadkou do budúcnosti, že táto činnosť úradu sa rozšíri aj o činnosť správy prepadnutého majetku štátu, prípadne aj o činnosť vyhľadávania a zhromažďovania majetku, ktorý má byť predmetom zaistenia.

Navrhuje sa, aby sídlom úradu bolo mesto Bratislava. Na čele úradu je riaditeľ, ktorý zodpovedá za činnosť úradu. Bližšie podrobnosti o činnosti a organizácii úradu budú upravené v organizačnom poriadku úradu, ktorý bude povinný vydať riaditeľ úradu.

V odsekoch 5 a 6 sa upravujú osobitné podmienky, ktoré sú potrebné pre vymenovanie do funkcie riaditeľa úradu. Na zabezpečenie riadneho fungovania a nastavenia úradu bolo potrebné upraviť tieto podmienky v predmetnom ustanovení (ods. 7), a taktiež v prechodnom ustanovení 19 ods. 2) aj prvé výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu, ktoré je potrebné uskutočniť ešte pred samotným začatím vykonávania činnosti úradu. Výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu vyhlási Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

K § 11

19

Navrhovaný § 10 upravuje základné atribúty správy zaisteného majetku a zodpovednosť Úradu pre správu zaisteného majetku. V zmysle odseku 3 sa navrhuje, aby mal úrad rovnakú zodpovednosť ako štatutár obchodnej spoločnosti, a teda nejde v tomto prípade o bezvýhradnú resp. objektívnu zodpovednosť, pretože v praxi môžu nastať také okolnosti, hoci úrad vynaloží všetku odbornú starostlivosť, že dôjde k znehodnoteniu zaisteného majetku, napr. padne burza s cennými papiermi (akcie). Vo vzťahu k zodpovednostným vzťahom sa použije zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, ak rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o zaistení majetku bolo zrušené, obvinený bol spod obžalovaný oslobodený, trestné stíhanie bolo zastavené a pod., v takýchto prípadoch pôjde v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o nezákonné rozhodnutie a dotknutá osoba má nárok na náhradu škodu vrátane nemajetkovej ujmy voči príslušnému orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku. V takýchto prípadoch zodpovedá ten orgán, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku a nezodpovedá Úrad pre správu zaisteného majetku.

Základná požiadavka pri správe zaisteného majetku je vyjadrená v odseku 1, pričom sa požaduje také konanie úradu, pri ktorom nedôjde bezdôvodne k zníženiu hodnoty zaisteného majetku alebo k jeho zmenšeniu, prípadne dôjde k zvýšeniu jeho hodnoty očakávaným spôsobom. Návrh zákona teda jasne deklaruje cieľ, aby správa zaisteného majetku bola vykonávaná tak, aby nedošlo k bezdôvodnému znehodnocovaniu majetku, resp. takému znehodnocovaniu, ktoré sa vymyká povahe zaisteného majetku (veci, inej majetkovej hodnoty). Zanedbanie tejto zákonnej požiadavky bude zakladať právnu zodpovednosť úradu (odsek 3). Pre dosiahnutie cieľa vyjadreného v odseku 1 je však potrebné, aby zákon poskytoval úradu dostatočné portfólio oprávnení umožňujúcich nakladať so zaisteným majetkom. Tomu je podriadená dikcia odseku 2.

K § 12

Navrhované ustanovenie upravuje organizačnú stránku správy zaisteného majetku.

Podľa navrhovaného § 2 ods. 4 platí, že úrad bude zabezpečovať správu zaisteného majetku. Návrh zákona v § 12 ods. 2 umožňuje vykonávať správu zaisteného majetku buď vlastnými silami alebo prostredníctvom externého subjektu. Podstatnou črtou právnej úpravy je, že zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej osoby nič nemení na fakte, že správcom zaisteného majetku je naďalej úrad; tým nie je teda dotknutá ani zodpovednosť tohto úradu.

Podľa právnej úpravy navrhovanej v odseku 1 bude platiť, že úrad začína vykonávať správu zaisteného majetku doručením vykonateľného rozhodnutia o zaistení. Výnimku z tejto právnej úpravy predstavuje zaistenie hnuteľnej veci, kedy úrad začne vykonávať správu zaistenej hnuteľnej veci po reálnom prevzatí tejto veci, pričom zákon vyžaduje vyhotoviť zápisnicu o jej prevzatí a ak je to vhodné, vyhotoví sa aj fotodokumentácia alebo audiovizuálny záznam k prevzatiu veci. Na výkon správy zaisteného majetku nebude potrebné, aby bolo oprávnenie vykonávať správu konštituované rozhodnutím príslušného orgánu, ale oprávnenie na správu majetku bude založené priamo zákonom. Na tento účel bude zo strany príslušného orgánu postačovať, aby úradu zaslal vykonateľné rozhodnutie o zaistení majetku. Rovnako je potrebné, aby mal úrad vedomosť o akomkoľvek zrušení alebo obmedzení zaistenia predmetného majetku, preto sa ustanovuje povinnosť doručiť rozhodnutie o zrušení alebo obmedzení zaistenia úradu.

20

V navrhovaných odsekoch 3 a 4 sa upravujú podmienky za akých môže úrad zabezpečovať správu zaisteného majetku prostredníctvom inej osoby. Možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku je koncipovaná v dvojakej rovine v prvom prípade s ohľadom na konkrétny typ zaisteného majetku, v druhom prípade na objektívne možnosti úradu.

Podľa navrhovaného odseku 3 sa umožňuje, aby v prípade zaistenia majetkovej účasti v právnickej osobe (napr. obchodný podiel, či iná majetková účasť v právnickej osobe) mohol úrad využiť pri výkone správy takto zaisteného majetku podľa § 14 služby profesionála, ktorým je v tomto prípade spravidla správca podľa zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predkladateľ vychádza z praktickej stránky veci, keďže vzhľadom na úlohy správcu v konkurznom konaní možno predpokladať, že správca konkurznej podstaty je osobou dostatočne kvalifikovanou na zabezpečenie správy majetkovej účasti v právnickej osobe. Opätovne však treba poukázať na to, že ide o možnosť, a nie povinnosť. Je na úvahe úradu, kedy túto možnosť využije a kedy ju nevyužije. Možno predpokladať, že ak predmetom zaistenia majetku bude minoritný obchodný podiel v obchodnej spoločnosti, tak zrejme nebude potrebné pristúpiť k povereniu správcu. Iná situácia nastane v prípade, ak je predmetom zaistenia väčšinový obchodný podiel, s ktorým sú spojené oprávnenia pre riadenie obchodnej spoločnosti. Aj v tomto prípade je možné, aby úrad vykonával správu podielu samostatne. Pre prípady, že bude potrebné v praxi pristúpiť k povereniu správcu zo zoznamu správcov, úrad bude správcu nominovať vydaním poverenia. Poverenie bude musieť byť písomné. Správca bude môcť odmietnuť poverenie len z dôležitých dôvodov.

V navrhovanom ustanovení odseku 4 sa upravuje ďalšia možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku, a to prostredníctvom tretej osoby tzv. zmluvný správca. V tomto prípade však nejde na rozdiel od odseku 3 o konkrétne špecifikovaný typ majetku, ale o generálne ustanovenie, ktoré umožní úradu vykonávať správu zaisteného majetku sprostredkovane, a to len v odôvodnených prípadoch v závislosti od druhu zaisteného majetku napr. zaistený majetok si vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť osoby.

Návrh zákona používa pojem „poverená osoba“; v tomto prípade ide o správcu povereného výkonom správy podielu, resp. majetkovej účasti v právnickej osobe. Okrem tohto pojmu zákon rozlišuje zmluvného správcu (§ 12 ods. 4).

V odseku 5 vymedzené náležitosti, ktoré musí obsahovať poverenie podľa odseku 3 a taktiež oprávnenie úradu zrušiť poverenie, ak poverená osoba neplní povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo vymedzené v poverení. Návrh zákona rozlišuje zánik poverenia udeleného poverenej osobe a jeho zrušenie. K zániku poverenia dochádza priamo zo zákona. Odsek 6 ustanovuje náležitosti zmluvy podľa odseku 4, ktorej súčasťou je dohoda o zodpovednosti zmluvného správcu za škodu spôsobenú na zaistenom majetku v čase zabezpečovanie správy zaisteného majetku. V závislosti od povahy zaisteného majetku je úrad oprávnený vyžadovať, aby mala osoba uzatvorenú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu. Ak je súčasťou zmluvy aj predaj zaisteného majetku, zmluva musí obsahovať dohodu o spôsobe určenia kúpnej ceny, o postupe pri jeho predaji a informáciu bankovom účte.

Návrh zákona osobitne upravuje aj poistenie zodpovednosti za škodu v prípade vykonávania správy zaisteného majetku externých subjektov. V prípade zmluvných správcov

21

sa ponecháva otázka poistenia na zmluvné dojednanie, resp. je na úvahe úradu, aby zvážil podľa povahy okolností a predmetu zaistenia, či je potrebné, aby bol zmluvný správca poistený. V prípade poverenej osoby, ktorá je poverená výkonom dohľadu nad činnosťou právnickej osoby, v ktorej majetková účasť bola zaistená, sa však bude vyžadovať obligatórne poistenie zodpovednosti za škodu na strane poverenej osoby.

K § 13

Upravujú sa oprávnenia a povinnosti úradu pri výkone správy zaisteného majetku. Berúc do úvahy zásadu vyjadrenú v § 11 ods. 1 sa v odsekoch 1 a 3 navrhujú povinnosti procesného charakteru, ktoré vyplývajú zo samotnej povahy veci správy cudzej veci, t. j. včas uplatňovať nároky inak prislúchajúce vlastníkovi veci. V odseku 2 sa upravujú osobitné povinnosti pri správe hnuteľného majetku. V odseku 4 sa upravuje požiadavka na riadnu evidenciu zaisteného majetku. V odseku 5 sa vymedzuje zákaz nakladania so zaisteným majetkom, okrem prípadu, ak ide o majetok, ktorý nepoužívaním stráca na hodnote, napr. dostihový kôň. Rovnaká výnimka platí aj pri zaistenej nehnuteľnosti, ktorá slúži na prenájom, ktorú je možné ďalej prenajímať, pričom úžitky z nájmu patria úradu. Zaistením nehnuteľnosti však nie dotknuté existujúce právne vzťahy (nájomné zmluvy), ktoré vznikli ešte pred zaistením. S cieľom zabezpečiť bezproblémový výkon správy zaisteného majetku sa v odseku 6 navrhujú oprávnenia úradu vyžadovať súčinnosť, a to aj pod hrozbou uloženia poriadkových pokút. V odseku 7 je vyjadrená zásada, ak dotknutá alebo tretia osoba naďalej užíva zaistenú nehnuteľnosť, úrad nezodpovedá za konanie dotknutej alebo tretej osoby. V záujme posilnenia právnej istoty a prevencie zodpovednosti za prípadné škody vzniknuté na zaistenom majetku sa v odseku 8 upravuje povinnosť úradu spočívajúca v tom, že úrad je povinný pri každom preberaní a odovzdávaní zaisteného majetku vyhotoviť zápisnicu o stave majetku, ktorú preberá do dispozície alebo odovzdáva do dispozície iného orgánu alebo osoby, pôjde najmä o zaznamenanie technického stavu, vzhľadu a pod. Tieto zápisnice budú súčasťou evidencie podľa § 13 ods. 4 návrhu zákona.

K § 14

V navrhovanom § 14 sa upravuje osobitný postup pri výkone správy zaisteného podielu. Ide o ustanovenia ako hmotnoprávneho, tak aj procesného charakteru.

Návrh zákona predpokladá, že správa podielu sa bude môcť vykonávať formou vykonávania dohľadu nad činnosťou právnickej osoby, v rámci ktorej došlo k zaisteniu majetkovej účasti.

Dohľad bude spočívať v tom, že činnosť právnickej osoby, ktorá presahuje rámec bežnej obchodnej činnosti za bežných trhových podmienok (pozri Obchodný zákonník), bude podriadená súhlasu subjektu vykonávajúceho správu zaisteného podielu, t. j. buď tento súhlas k právnym úkonom bude dávať úrad, alebo ním poverený správca. Cieľom takto koncipovanej úpravy je zabezpečenie dosiahnutia účelu správy zaisteného majetku, ktorým je zabrániť, aby došlo bezdôvodne k zníženiu hodnoty zaisteného majetku alebo k jeho zmenšeniu a zabezpečiť, aby sa hodnota zaisteného majetku očakávaným spôsobom zvýšila (pozri § 11). Vykonanie týchto úkonov bez súhlasu poverenej osoby prípadne úradu bude mať za následok neplatnosť týchto úkonov. Pri obsahovom vymedzení pojmu „bežný obchodný styk“ treba vychádzať z právnych predpisov súkromného práva (Občiansky zákonník a Obchodný zákonník). V právnom poriadku nejde o nový, či neznámy pojem. Vykonávaním právnych úkonov v bežnom

22

obchodnom styku treba rozumieť právne úkony, ktoré nie uzatvárané ojedinele, ale opakovane a nič nenaznačuje tomu, že by podmienky, za ktorých sa uzatvárajú (najmä v prípade prevodu majetku), nezodpovedali trhovým štandardnom. Pri určovaní „bežnosti“ zmluvy nemusí vždy zohrávať úlohu jej hodnota, hoci môže byť jedným z kritérií. Judikatúra vníma bežný obchodný styk v spojení s parametrom, že zároveň ide o úkony realizované v rámci predmetu podnikania, či činnosti právnickej osoby, ktorá nie je obchodnou spoločnosťou alebo družstvom. Skutočnosť, že pre to, aby predmetný prevod napĺňal podmienky bežného obchodného styku, je rozhodujúce, že zúčastnená spoločnosť v rámci prevodu napĺňa svoju podnikateľskú aktivitu zapísanú v obchodnom registri (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 32 Odo 613/2005, podobne aj rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 15 CMO 252/2006). Právny úkon vykonaný v bežnom obchodnom styku musí byť právny úkon, ktorý spadá pod činnosti, ktoré predmetom podnikania danej spoločnosti zapísanej v obchodnom (a živnostenskom ) registri, musí ísť o úkon odplatný a jeho podmienky, vrátane výšky a splatnosti kúpnej ceny musia byť v danom mieste a čase obvyklé, opierajúc sa, okrem iného, o rozhodnutie Nejvyššího soudu sp. zn. 29 Cdo 4063/2007.

V prípade správy podielu sa teda predpokladá predchádzajúce odsúhlasovanie vopred určeného okruhu právnych úkonov. V odseku 3 sa upravuje aj mechanizmus reagujúci na prípadnú nečinnosť toho, kto udeliť súhlas s právnym úkonom dotknutej právnickej osoby. Návrh zákona predpokladá, že súhlas je udelený, ak sa poverená osoba nevyjadrí do 14 dní od doručenia žiadosti o udelenie súhlasu s právnym úkonom.

Tu treba upriamiť pozornosť na to, že správa zaisteného podielu formou dohľadu nad činnosťou právnickej osoby nie je „automatickou“ pôsobnosťou úradu, ale musí o nej rozhodnúť nezávislý a nestranný súd na návrh príslušného úradu, ktorý rozhoduje o zaistení majetku. Predkladateľ za to, že ingerencia súdu je v tomto prípade vhodnou zákonnou garanciou pre riadne využívanie tohto inštitútu a zamedzuje prípadne svojvôli na strane príslušných orgánov. Preto využitie postupu podľa § 14 bude podriadené rozhodnutiu súdu. Súd pri svojom rozhodovaní bude musieť brať do úvahy kritériá uvedené v § 14 ods. 1 a svoje rozhodnutie bude musieť náležite odôvodniť. Analogicky možno konštatovať, že aj samotný navrhovateľ (t. j. príslušný orgán) sa bude musieť argumentačne vysporiadať s kritériami podľa § 14 ods. 1. Tu treba upriamiť pozornosť tiež na to, že v prípade podnikov, ktoré majú strategický význam pre národné hospodárstvo, obranu alebo bezpečnosť sa postup podľa § 14 bude uplatňovať z dôvodu ich špecifického postavenia pre fungovanie štátu len výnimočne.

V odseku 3 sa upravujú oprávnenia úradu vo vzťahu k poverenej osobe, ako je možnosť žiadať správu o činnosti poverenej osoby. Ide o štandardné ustanovenie, ktoré vychádza z konceptu primárnej zodpovednosti úradu (§ 13 ods. 7); tejto zodpovednosti musia prislúchať aj právne nástroje pre dosiahnutie riadnej správy zaisteného majetku v prípadoch, ak správu zaisteného majetku vykonáva osoba odlišná od úradu podľa § 12 ods. 3. Takýmto nástrojom je aj možnosť kontrolovať postup poverenej osoby pri výkone správy podielu formou vyžiadania.

V odseku 4 sa explicitne ustanovuje, že ak výkon správy podielu vykonáva úrad, tak je povinný postupovať podľa odsekov 1 až 3 primerane. Koncepčne zákon vytvára možnosť, aby úrad priamo vykonával správu zaisteného podielu, resp. aby v prípade vhodnosti a účelnosti poveril správou inú osobu; k tomu pozri § 12 ods. 3.

K § 15 a 16

Navrhované ustanovenie § 15 upravuje odmenu poverenej osobe a spôsob jej určovania,

23

pokiaľ ide o výkon správy podielu. Základnou zásadou je, že túto odmenu, ako aj náhradu hotových výdavkov spojených s výkonom správy podielu bude uhrádzať štát.

Navrhované ustanovenie § 16 zavádza pravidlo, že náklady spojené so správou zaisteného majetku bude znášať štát.

K § 17

Návrhom zákona sa zavádza zásada, podľa ktorej bude možné zaistený majetok (okrem nehnuteľností, bytov a nebytových priestorov) speňažovať, t. j. zmeniť podobu majetku na peňažné prostriedky.

Speňaženie zaisteného majetku je v prvom rade podmienené súhlasom dotknutej osoby, ktorá ako vlastník veci sa musí vyjadriť, či súhlasí s predajom a rovnako aj súhlasom príslušného orgánu, t. j. orgánu verejnej moci, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku. Takýto postup môže byť motivovaný radom okolností a príslušný orgán by nemal dotknutej osobe brániť, ak navrhne toto riešenie, pretože tým sa nijako zabezpečené majetkové hodnoty neznižujú. Dotknutá osoba právo sa vyjadriť k najnižšej cene, za ktorú je zaistený majetok možné predať, avšak takéto vyjadrenie dotknutej osoby k cene nie je právne záväzné pre úrad. Bez súhlasu dotknutej osoby sa predaj zaisteného majetku (alebo ich častí) pripúšťa len za úzko vymedzených okolností ak je zrejmé, že na veciach, ktoré tvoria zaistený majetok, by inak vznikla škoda, ktorá sa spravidla nedá odvrátiť, ak hrozí cez riadny výkon správy výrazné zníženie ceny majetku (napr. je zrejmé, že zaistené akcie sa stanú v krátkej dobe takmer bezcenné, alebo technické zariadenie výrazne s postupom času zastaráva a jeho cena sa znižuje o sumu ďaleko vyššie, než by predstavovali odpisy, ďalším typickým príkladom je auto, ktoré časom stráca na hodnote, elektronika a pod.). Návrh zákona v prípade dôvodu predaja vecí spojených s dlhodobo neprimeranými nákladmi správy vyžaduje ingerenciu dotknutej osoby, keďže jej dáva na výber znášať náklady správy alebo podriadiť sa predaju majetku, ktorého správa si vyžaduje neprimerané náklady. Súčasne sa stanovuje výnimka, podľa ktorej sa písmeno c) nevzťahuje na veci, ktoré majú určitý osobitný význam či prínos pre dotknutú osobu (napríklad dostihový kôň, ktorý je kvalitne vytrénovaný a má vytvorený určitý vzťah k dotknutej osobe a je zrejmé, že takého koňa by dotknutá osoba inak nezohnala). Návrh zákona teda preferuje zmenu zaisteného majetku, resp. jeho transformáciu na peniaze, a to práve s ohľadom na udržanie zaistenej hodnoty. Predaj zaisteného majetku bez súhlasu dotknutej osoby sa realizuje z dôvodov podľa § 17 ods. 2 písm. b) a c) v rámci správneho konania. To znamená, že v týchto prípadoch predchádza predaju majetku vydanie rozhodnutia, ktoré sa bude doručovať dotknutej osobe, ktorá bude môcť uplatniť proti tomuto rozhodnutiu opravné prostriedky v zmysle správneho poriadku. Tomu zodpovedá aj právna úprava v odseku 4, ktorá ukladá zmluvnému správcovi zaisteného majetku povinnosť navrhnúť úradu predaj zaisteného majetku, ak sú splnené zákonné podmienky pre jeho predaj.

V odseku 5 sa navrhuje právna úprava, ktorej cieľom je ustanoviť tým subjektom, ktoré budú vykonávať predaj zaisteného majetku postup, akým sa bude určovať kúpna cena a čím sa bude riadiť predaj zaisteného majetku. Ak pôjde o úrad bude sa na určovanie ceny a postup pri predaji subsidiárne aplikovať zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. V prípade zmluvného správcu návrh zákona predpokladá zmluvnú úpravu určovania kúpnej ceny a postupu pri predaji. Predkladateľ za to, že takto koncipovaná úprava vytvára dostatočný právny rámec pre realizáciu predaja

24

zaisteného majetku. Ak dôjde k predaju nehnuteľností, príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností nie je povinný preskúmavať náležitosti a dôvody predaja, ani či bol udelený súhlas dotknutej osoby, a ak návrh na vklad spĺňa formálne a materiálne náležitosti, vydá rozhodnutie o povolení vkladu.

Odsek 6 ustanovuje povinnosť zloženia finančnej čiastky utŕženej z predaja zaisteného majetku do úschovy úradu. Ak dôjde k zrušeniu zaistenia majetku, dotknutej osobe bude v prípade predaja majetku vyplatená peňažná čiastka získaná predajom zaisteného majetku (§ 18 ods. 2) po odpočítaní nákladov správy (§ 16).

K § 18

Účelom § 18 je úprava spoločných ustanovení návrhu zákona.

V odseku 1 sa upravuje pravidlo, ktoré prikazuje úradu rešpektovať osobitné právne predpisy, ktoré regulujú nakladanie s osobitnými druhmi majetku. V právnom poriadku Slovenskej republiky existujú osobitné právne úpravy, ktoré vyžadujú osobitné postupy pri nakladaní s určitým majetkom najmä formou ustanovenia osobitných podmienok pre držbu určitého majetku a obchodovania s ním. Týmito osobitnými predpismi napríklad nariadenie Rady (ES) č. 338/97 z 9. decembra 1996 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín reguláciou obchodu s nimi (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 3; Ú. v. ES L 61, 3.3.1997) v platnom znení, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, zákon č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a pod.

V odsekoch 2 a 3 sa upravuje postup úradu potom, čo došlo buď k zrušeniu zaistenia majetku (odsek 2) alebo naopak k jeho prepadnutiu, prípadne zhabaniu zaisteného majetku v prospech štátu (odsek 3). V prípade zrušenia zaistenia sa majetok vráti dotknutej osobe, pričom je potrebné o odovzdaní zaisteného majetku dotknutej osobe vyhotoviť záznam a ak je to vhodné, vyhotoví sa aj fotodokumentácia alebo audiovizuálny záznam. Ak došlo k predaju zaisteného majetku v súlade s § 17, vráti sa dotknutej osobe peňažná čiastka. Návrh zákona ďalej predpokladá vykonanie všetkých úkonov spojených s vyznačením zrušenia zaistenia majetku v úradných evidenciách (napr. kataster nehnuteľností, evidencia motorových vozidiel, obchodný register). Návrh zákona predpokladá, že zmeny v príslušnej úradnej evidencii bude iniciovať úrad. V odseku 3 sa upravuje postup úradu potom, čo došlo k zmene vlastníka zaisteného majetku v dôsledku rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (napr. uloženie trestu prepadnutia majetku, prepadnutia veci, alebo ochranného opatrenia zhabania veci, či zhabania inej majetkovej hodnoty). V tomto prípade návrh zákona predpokladá postup, že tento majetok štátu prechádza do správy toho štátneho orgánu, ktorý je podľa osobitných predpisov oprávnený vykonávať správu majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu v dôsledku rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci (napr. súd v trestnom konaní). Osobitnými predpismi, ktoré upravujú správu majetku, ktorý prepadol v prospech štátu je najmä zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 94/2013 Z. z. o puncovníctve a skúšaní drahých kovov (puncový zákon) a o zmene niektorých zákonov, zákon č. 543/2002 Z. z., zákon č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V odseku 4 sa ustanovuje, že za

25

nesplnenie povinností podľa § 6 9 je možné uložiť poriadkovú pokutu, ktorú bude ukladať príslušný orgán.

V navrhovanom odseku 5 sa explicitne ustanovuje právny predpis, podľa ktorého postupuje a rozhoduje úrad alebo príslušný orgán, a podľa ktorého sa vyhotoví zápisnica podľa ustanovení tohto zákona. Týmto právnym predpisom je správny poriadok. Uplatnenie správneho poriadku sa použije, v prípadoch, keď sa rozhoduje o poriadkovej pokute, o vylúčení vecí z výkonu rozhodnutia o zaistení na návrh, o výške nákladov na výkon správy zaisteného majetku, o predaji zaisteného majetku v prípadoch uvedených v § 17 ods. 3 a o odmene poverenej osoby za výkon správy podielu.

V navrhovanom odseku 6 sa upravuje miesta príslušnosť súdu na nariadenie vykonania prehliadky podľa § 7 ods. 1 alebo obhliadky podľa § 9 ods. 2, alebo nariadenie vykonania správy majetkovej účasti v právnickej osobe vykonávaním dohľadu nad činnosťou právnickej osoby podľa § 14 ods. 1. Zároveň sa ustanovuje forma rozhodovania a doručovanie rozhodnutia súdu.

V navrhovanom odseku 7 sa upravuje, ktoré osobné údaje dotknutej osoby sa môžu spracovávať a sprístupňovať.

Účelom odseku 8 sa upravuje súčinnosť Policajného zboru pri vykonávaní prehliadky podľa § 7 alebo obhliadky podľa § 9 návrhu zákona. Ide o obdobné poskytnutie pomoci ako napr. pri výkone inšpekcie práce, či exekúcii.

K § 19

Ustanovuje sa, že tento zákon sa použije na správu zaisteného majetku, ktorý bol zaistený na základe rozhodnutia o zaistení, ktoré príslušný orgán vydal po 1. auguste 2021. Z ustanovenia o účinnosti vyplýva odložená účinnosť vo vzťahu k úprave správy zaisteného majetku, tomu sa podriaďuje aj navrhované prechodné ustanovenie. Jeho podstata spočíva v tom, že správu zaisteného majetku zaisteného pred 1. augustom 2021 bude aj po 1. auguste 2021 zabezpečovať ten orgán, ktorý ju zabezpečoval do tohto dátumu. Tento koncept je výsledkom odbornej diskusie (odsek 1).

Na zabezpečenie riadneho fungovania a nastavenia úradu bolo potrebné upraviť v prechodnom ustanovení aj prvé výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu, ktoré je potrebné uskutočniť ešte pred samotným začatím vykonávania činnosti úradu. Výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu vyhlási Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (odsek 2).

K § 20

V súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky sa zavádza odkaz na transpozičnú prílohu.

K čl. II

(Trestný zákon)

K bodu 1 (§ 5a)

26

Na účely transpozície čl. 10 smernice 2018/1673 do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý zakladá právomoc členského štátu stíhať a vyšetrovať trestné činy vymedzené v dotknutých smerniciach, ak je páchateľom osoba, ktorá obvyklý pobyt na území daného členského štátu, sa navrhuje § 5a Trestného zákona doplniť o trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti 233 234). Ustanovenie § 5a obsahuje katalóg trestných činov, ktorých trestnosť sa posudzuje podľa Trestného zákona aj v prípade, ak boli spáchané mimo územia Slovenskej republiky cudzincom, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Navrhovanými zmenami sa zabezpečuje pôsobnosť Trestného zákona aj v prípadoch, kedy došlo k spáchaniu trestnej činnosti aj mimo územia Slovenskej republiky a nejde o páchateľa, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.

K bodu 2 (§ 33)

Zavádza sa nový druh ochranného opatrenia v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Detailné odôvodnenie navrhovanej právnej úpravy v bode 17.

K bodom 3 a 4 (§ 34 ods. 4, § 35 ods. 5)

Z dôvodu rozšírenia účelu trestného konania aj o riadne odňatie výnosov z trestnej činnosti v § 1 Trestného poriadku sa navrhuje túto úpravu primerane premietnuť aj do zásad ukladania trestov a ochranných opatrení, aby reálne dochádzalo k napĺňaniu tohto účelu trestného konania. Preto bude súd po novom pri ukladaní trestu alebo ochranného opatrenia prihliadať na skutočnosť, či páchateľ alebo iná osoba získala trestným činom majetkový prospech a následne uloží taký druh trestu alebo ochranného opatrenia, ktorým ho postihne na majetku v závislosti od výšky protiprávne získaného majetkového prospechu. Pritom nie je vylúčené súčasné uloženie aj iného druhu trestu alebo ochranného opatrenia.

K bodom 5 a 6 (§ 40 ods. 1 písm. b), § 40 ods. 2)

V nadväznosti na konanie o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. L 335, 17.12.2011) je potrebné v Trestnom zákone vykonať korekcie, ktoré zabezpečia splnenie všetkých záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z dotknutej smernice. Zo znenia smernice je potrebné zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány boli oprávnené nestíhať a neukladať tresty za trestné činy bez ohľadu na to, či ide o prečin alebo zločin, ktorý osoba spáchala z donútenia v priamej súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin vymedzený v čl. 14 cit. smernice, ako aj trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, ktorý svojim charakterom úzko súvisí s trestnými činmi uvedenými v tomto ustanovení, t. j. trestný čin obchodovania s ľuďmi, trestný čin sexuálneho zneužívania, trestný čin výroby detskej pornografie. Obdobné znenie článku obsahuje aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15.4.2011), konkrétne čl. 8. Preto je v Trestnom zákone potrebné upraviť ustanovenia pojednávajúce o upustení od potrestania, ktoré sa vzťahujú iba na páchateľov prečinov.

27

Na tento účel sa preto vypúšťa pôvodná právna úprava zahrnutá v § 40 ods. 1 písm. b), ktorá sa presúva do nového § 40 ods. 2. Doterajšia právna úprava v § 40 ods. 1 písm. b) umožňovala upustenie od potrestania v prípade prečinu, ktorý spáchala z donútenia obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179, trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 202, alebo trestného činu výroby detskej pornografie podľa § 368. Doterajšia právna úprava však nezodpovedá požiadavkám smernice, pretože sa obmedzuje na užší okruh trestných činov a obmedzuje sa výlučne na prečiny. Z uvedeného dôvodu sa preto nová úprava v § 40 ods. 2 rozširuje aj o obete trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom upustenie od potrestania bude možné nie len v prípade prečinov.

K bodom 7 a 14 (§ 40 ods. 3, § 73 ods. 1)

Ide o legislatívno-technické úpravy súvisiace s prečíslovaním vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 40.

K bodu 8 (pojem legalizácia výnosu z trestnej činnosti)

V nadväznosti na zavedenie legálnej definície výnosu v Trestnom zákone, ktorou zároveň dochádza aj k zmene zaužívanej terminológie vo vzťahu k pojmu „legalizácia príjmu z trestnej činnosti“, bolo viac ako žiaduce zohľadniť túto zmenu naprieč celým zákonom, pričom po novom pôjde o „legalizáciu výnosu z trestnej činnosti“. Pozri k tomu odôvodnenie k zavedeniu definície výnosu v trestnom kódexe.

K bodu 9 (§ 58 ods. 2)

V navrhovanom znení sa vypúšťa časť týkajúca sa trestného činu podielnictva z dôvodu zrušenia tohto trestného činu. Ďalej sa zrušuje možnosť uložiť trest prepadnutia majetku v prípade trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 a 2Trestného zákona, nakoľko ustanovenie § 58 ods. 2 Trestného zákona vyžaduje splnenie podmienky, že páchateľ trestného činu nadobudol trestnou činnosťou majetok aspoň v značnom rozsahu, čo je v prípade prvých dvoch odsekoch § 233 Trestného zákona bezpredmetné. Spáchanie trestného činu v značnom rozsahu je v prípade trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 233 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, na uvedený odsek sa vzťahuje § 58 ods. 3 Trestného zákona (spolu s § 233 ods. 4).

K bodu 10 (§ 59 ods. 3)

Doterajšie pravidlo v § 59 ods. 3 upravuje účinok uloženia trestu prepadnutia majetku a to tak, že zaniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM). Ako sa takto zaniknuté BSM vysporiadať, nie je však na prvý pohľad úplne zrejmé.

Niet zrejme sporu, že prepadnutie majetku postihuje individuálny majetok odsúdeného a tiež majetkové hodnoty prináležiace do spoluvlastníctva manželov, pri ktorých nie podiely na ich hodnote určené. Pre vnútorný vzťah manželov navzájom ohľadom týchto majetkových hodnôt platia pravidlá podľa § 150 Občianskeho zákonníka. Prípad, pri ktorom je možné majetkovú masu BSM objektívne deliť na polovicu je skôr výnimočný. Zákonodarca si preto pomáha prezumpciou (podiely oboch manželov rovnaké), svedčiacou v prospech príjmovo „slabšieho“ manžela (v zaužívaných stereotypoch najčastejšie manželka), ktorá mu aj „pomáhať“ v prípade konania o vyporiadaní BSM. Prezumpcia prenáša dôkazné bremeno na

28

stranu, ktorá by tvrdila a preukazovala opak. Majetková podstata BSM zahŕňa majetkové hodnoty rôzneho druhu, a teda jej vyporiadanie sa spravidla nezaobíde bez výroku súdu o nároku niektorého z manželov voči druhému na vyrovnanie podielov (v dohode manželov o vyporiadaní BSM to platí obdobne). Tento výrok by mal byť súčasťou súdneho rozhodnutia aj vtedy, ak by hodnota na vyrovnanie podielov bola nula. Výrok o vyrovnaní podielov je spôsobilý dať za vyporiadaním pomyselnú „bodku“, keďže v prípade, že sa v rozhodnutí nenachádza, nie je zrejmé, či sa naň nezabudlo. Z hľadiska občianskeho práva pri vyrovnaní podielov nejde o nič iné ako o pohľadávku.

Pri treste prepadnutia majetku je však namieste určiť, akú prioritu (tzv. absolute priority rule) pohľadávka na vyrovnanie podielov voči iným veriteľom na majetkovej podstate BSM (rovnako aj nároku štátu z prepadnutia majetku). Ani pred navrhovanou zmenou nebolo zrejme sporné, že trest prepadnutia majetku postihoval individuálny majetok manžela, ktorému bol uložený a bol spôsobilý zasiahnuť aj BSM. Trest prepadnutia majetku je v skutočnosti pohľadávkou, ktorej hodnota kopíruje hodnotu majetkovej podstaty fyzickej osoby.

Na otázku, na akú hodnotu zo zaniknutého BSM druhý z manželov právo, je v zásade celkom jednoduchá odpoveď polovicu jeho hodnoty 150 Občianskeho zákonníka) ku dňu zániku. To, či však táto polovica hodnoty byť uspokojená (na majetkových hodnotách) z hľadiska priority pred uspokojením nároku štátu z prepadnutia majetku resp. pred uspokojením iných (tzv. seniorných) veriteľov, napovedá len § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak platí, že pohľadávka veriteľa niektorého z manželov môže byť v zásade uspokojená z jednotlivých majetkových hodnôt patriacich BSM, tak (a minore ad maius) platí, že aj pohľadávky všetkých veriteľov môžu byť uspokojené z majetkových hodnôt, ktoré sú súčasťou BSM. To odôvodňuje, prečo v prípade BSM zaniknutého v dôsledku uloženia trestu prepadnutia majetku majú konkurzu podliehať všetky majetkové hodnoty tvoriace BSM a prednostne majú byť na nich uspokojení tzv. seniorní veritelia, ktorým prináleží byť uspokojený na majetkových hodnotách BSM (štát s nárokom na prepadnutý majetok nevynímajúc). Druhý z manželov, ktorý musel strpieť uspokojenie nárokov individuálnych veriteľov manžela, právo na vyrovnanie podielov, ktorý je nárokom z typového hľadiska blízkym bezdôvodnému obohateniu a je voči manželovi po zániku BSM žalovateľný. Nie je vylúčené, že druhý z manželov môže v budúcnosti nadobudnúť majetok. Tiež je potrebné zdôrazniť, že premlčanie medzi manželmi neplynie (§ 114 Občianskeho zákonníka).

Ak by sa tu popisované dôvody mali zjednodušiť do vyjadrenia právnej zásady, tak platí, že druhý z manželov pri zániku BSM v dôsledku uloženia trestu prepadnutia majetku nárok na polovicu hodnoty BSM. Uspokojenie veriteľov ako aj nároku štátu z titulu prepadnutia majetku voči takémuto nároku absolútnu prioritu, a teda takéto nároky majú byť uspokojené na majetkových hodnotách BSM prednostne, a to v celom rozsahu.

Keďže vyporiadaním, či zúžením rozsahu BSM za trvania manželstva v čase keď manželovi hrozí prepadnutie majetku, by bolo možné ukracovať hroziaci trest prepadnutia majetku, zvýrazňuje sa, že takémuto konaniu možno podľa konkurzných pravidiel odporovať.

K bodom 11, 12 a 13 [§ 60 ods. 1 písm. b) až d)]

V súvislosti so zavedením legálnej definície výnosu v Trestnom zákone 130 ods. 9) je potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy v dotknutých ustanoveniach zákona, pretože platné znenie týchto ustanovení sa premietlo, resp. subsumovalo pod definíciu výnosu.

29

K bodu 15 [§ 83 ods. 1 písm. c) a d)]

Zmena v § 83 ods. 1 písm. c) súvisí so zavedením legálnej definície výnosu v Trestnom zákone 130 ods. 9), ktoré v rámci definície tohto pojmu subsumuje platné znenie predmetného ustanovenia. Na základe tejto skutočnosti ako aj v nadväznosti na identifikované nedostatky v rámci V. kola hodnotení Výboru expertov na hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovanie terorizmu (Moneyval), podľa ktorého v slovenskej právnej úprave absentuje postihovanie veci, ktorá nepatrí páchateľovi a bola určená alebo použitá na spáchanie trestného činu, sa navrhuje nové znenie písmena d) v § 83 ods. 1 Trestného zákona.

K bodu 16 (§ 83a)

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový inštitút ochranného opatrenia, ktoré bolo nevyhnutné zaviesť v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Použitie ochranného opatrenia vychádza z talianskeho modelu, ktorý nekladie dôraz na uznanie viny, ale na ochranu spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. V tomto prípade sa postihuje majetok, ktorý nemá priamu súvislosť s trestným činom. Zhabanie takejto časti majetku je potrebné z dôvodu ochrany spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti. Navrhovaný inštitút vychádza z princípu, že štát je povinný zhabať akýkoľvek majetok, ktorý bol získaný trestnou činnosťou, čím sa zabezpečiť ochrana pred recidívou páchateľov a súčasne odradiť potencionálnych páchateľov trestnej činnosti. Zákonodarná moc štátu je oprávnená prijať také legislatívne opatrenia, ktoré vedú k dikcii, že zločin sa nevypláca a páchateľom zároveň skonfiškované zisky z trestnej činnosti a potencionálne nástroje k jej ďalšiemu páchaniu, čo je vo verejnom záujme. Vymedzenie časového obdobia, v ktorom sa skúma nepomer medzi celkovým majetkom a príjmami páchateľa nadobudnutými v súlade so zákonom je stanovený najviac na 5 rokov pred spáchaním trestného činu do odsúdenia. Navrhované časové rozpätie vychádza z právnych úprav iných štátov a ich aplikačnej praxe.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť recitál 21 Preambuly smernice 2014/42/EÚ, ktorý znie: „Rozšírená konfiškácia by mala byť možná v prípadoch, keď je súd presvedčený, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. To neznamená, že sa musí preukázať, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty môžu stanoviť, že by napríklad postačovalo, ak súd zváži pravdepodobnosť alebo sa odôvodnene domnieva, že je značne pravdepodobnejšie, že dotknutý majetok bol získaný z trestnej činnosti ako z inej činnosti. V tejto súvislosti musí súd zvážiť konkrétne okolnosti veci vrátane skutočností a dostupných dôkazov, na základe ktorých možno vydať rozhodnutie o rozšírení konfiškácie. Skutočnosť, že majetok osoby je neprimeraný k jeho zákonnému príjmu, by mohla spolu s ostatnými skutočnosťami viesť k záveru súdu, že majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty by tiež mohli stanoviť požiadavku týkajúcu sa určitého obdobia, počas ktorého by sa majetok mohol považovať za majetok pochádzajúci z trestnej činnosti.“

Cieľom navrhovaného ochranného opatrenia je konfiškácia (zhabanie) časti majetku, u ktorého je veľký a odôvodnený predpoklad nelegálneho pôvodu, čím sa predchádzať ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti a súčasne k zhabaniu časti majetku pravdepodobne pochádzajúceho z neodhalenej trestnej činnosti. Uvedené opatrenie nemá charakter trestu za páchaný trestný čin, ale smeruje pro futuro. Novo zavedené ochranné opatrenie preventívny a ochranný charakter.

30

Navrhovaná úprava nevyžaduje preukázanie časti majetku ako nástroja alebo výnosu z konkrétneho trestného činu. Prostredníctvom tohto ochranného opatrenia sa zároveň postihujú prípady, keď nie žiadne dôkazy svedčiace o tom, že majetok bol nadobudnutý legálnym spôsobom vo vymedzenom časovom období súvisiacom s páchaním trestného činu, za ktorý bola osoba odsúdená , a s ohľadom na všetky skutočnosti súd za to, že takáto časť majetku pochádza z neodhalenej trestnej činnosti.

Podmienkou pre uloženie ochranného opatrenia páchateľovi je, že páchateľ je uznaný za vinného za trestný čin, ktorým získal majetkový prospech a nebol mu uložený trest prepadnutia majetku podľa § 58 Trestného zákona. Ďalšou podmienkou skutočnosti, na základe ktorých súd za to, že majetok pôvod v trestnej činnosti, napr. majetok, ktorý páchateľ v 5-ročnom období previedol na iné osoby.

Použitie pojmu „hrubý nepomer“, ktorý zákonodarca nevymedzil priamo v zákone sa javí ako správne riešenie, ktoré dostatočne zohľadní konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré sa budú odlišovať prípad od prípadu. Tento pojem je použitý pri trestnom čine úžery podľa § 235 platného Trestného zákona a rovnako ho používa aj Občiansky zákonník. Vymedzenie tohto pojmu zákonodarca ponecháva na súdnu judikatúru avšak s ohľadom na zásadu primeranosti sa predpokladať, že na uloženie tohto ochranného opatrenia nebude stačiť akýkoľvek nepomer, ale bude musieť ísť o výraznejší nepomer, ktorý náležite odôvodní takýto zásah do majetkových práv páchateľa alebo tretích osôb.

K bodu 17 [§ 86 ods. 1 písm. f)]

Ustanovenie § 86 ods. 1 upravuje osobitné prípady účinnej ľútosti pri taxatívne vymenovaných trestných činoch. Trestnosť týchto trestných činov zanikne pri splnení podmienok uvedených pri konkrétnych trestných činoch, pričom tieto podmienky sa odlišujú najmä okamihom, keď ešte možno následok napraviť. Navrhovaná zmena rozširuje doterajšie zákonné možnosti zániku trestnosti aj na trestný čin poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336d. Navrhované ustanovenie zaručuje beztrestnosť v prípade splnenia dvoch kumulatívnych podmienok a to, aby páchateľ poskytol nenáležitú výhodu, alebo túto prisľúbil dať len preto, že bol o to požiadaný a zároveň informoval o celej udalosti sám, dobrovoľne a bez odkladu orgány činné v trestnom konaní alebo Policajný zbor SR.

K bodu 18 (§ 128 ods. 1)

V súvislosti so zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a § 336d (pozri bod 48) bolo potrebné sprecizovať v § 128 ods. 1 druhú vetu Trestného zákona v tom zmysle, že pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa bude vyžadovať, aby bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jeho právomocou, zodpovednosťou, postavením alebo funkciou.

K bodu 19 (§ 128 ods. 1)

Navrhovanou úpravou sa v súvislosti so zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a 336d rozširuje legálna definícia verejného činiteľa aj o osobu, ktorá z titulu svojho postavenia alebo funkcie právo rozhodovať alebo sa podieľa na rozhodovaní o nakladaní s majetkom, majetkovými právami a finančnými prostriedkami, pričom hospodárenie s nimi podlieha kontrole Najvyšším kontrolným úradom

31

Slovenskej republiky. Dôvodom predmetného rozšírenia je skutočnosť, že osoby disponujúce s majetkom, resp. finančnými prostriedkami, ktoré používané vo verejnom záujme, by mali požívať rovnakú zodpovednosť ako iné osoby, ktoré vykonávajú verejnú funkciu. Vynakladanie týchto finančných prostriedkov je v záujme spoločnosti, a preto by mala existovať vyššia miera zodpovednosti v prípade zneužitia oprávnenia osôb, ktoré poverené hospodárením s uvedenými finančnými prostriedkami. Navrhované doplnenie definície verejného činiteľa sa dotkne všetkých skutkových podstát, v ktorých je ako špeciálny subjekt uvedený verejný činiteľ vrátane kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov, v ktorých kvalifikačným momentom je práve spáchanie trestného činu verejným činiteľom.

K bodom 20 a 21 (§ 130 ods. 1 písm. e), § 130 ods. 9)

Navrhovaná definícia výnosu z trestnej činnosti vychádza z čl. 2 smernice 2014/42/EÚ, v ktorom je vymedzený dotknutý pojem ako „akýkoľvek hospodársky prospech pochádzajúci priamo alebo nepriamo z trestnej činnosti; môže pozostávať z majetku v akejkoľvek podobe a zahŕňajú všetky následné opätovné investície alebo premenu priamych príjmov a akýkoľvek majetkový prospech“. Navrhovanou definíciou sa zabezpečí zaistenie ako aj prípadné prepadnutie, resp. zhabanie plodov a úžitkov vecí, ktoré pochádzajú z trestnej činnosti., tak ako to vyžaduje uvedená smernica. Výnosom z trestnej činnosti sa podľa navrhovaného znenia rozumie akýkoľvek ekonomický, resp. majetkový prospech plynúci zo spáchania trestného činu. Môže ísť o výnos, resp. vec akéhokoľvek druhu, či vo finančnom vyjadrení alebo ako hnuteľná vec alebo nehnuteľná, právne dokumenty potvrdzujúce vlastnícke právo k určitej veci, alebo podiel na tomto vlastníctve a pod. Za výnos sa považuje aj vec, ktorá bola získaná ako odmena za trestný čin, rovnako aj vec, ktorá bola nadobudnutá za vec, ktorá bola získaná trestným činom. Súčasne za výnos sa považujú aj plody a úžitky veci, ktorá pôvod alebo spojenie s trestnou činnosťou.

Vo všeobecnosti dôjde k odstráneniu absentujúcej definície, ktorá je na účely trestného konania viac ako žiaduca, ktorej podporu vyjadrila ako odborná verejnosť tak aj orgány aplikujúce trestné kódexy v praxi. Vymedzenie definície výnosu z trestnej činnosti ide ruka v ruke s doplnením účelu trestného konania aj o odnímanie výnosov z trestnej činnosti.

K bodu 22 (§ 131 ods. 4)

V súvislosti s navrhovaným zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody sa ustanovenie § 131 dopĺňa o definíciu pojmu „nenáležitá výhoda“. Nenáležitou výhodou sa v zmysle navrhovanej definície rozumie plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy spôsobilé ovplyvniť verejného činiteľa, na ktoré príjemca nemá právny nárok, pričom musí ísť o plnenie, ktorého hodnota presahuje 200 eur. Inak povedané ide o také plnenie bez právneho nároku alebo právneho dôvodu, ktorého cieľom je zvýhodniť inú osobu práve z toho dôvodu, že postavenie verejného činiteľa. Za nenáležitú výhodu sa považuje aj neoprávnené zvýhodnenie verejného činiteľa alebo jemu blízkej osoby, ktoré nie je možné oceniť v peniazoch. Nenáležitou výhodou môže byť akýkoľvek hmotný alebo nehmotný dar, resp. prospech spôsobilý ovplyvniť verejného činiteľa, pričom túto spôsobilosť je potrebné vnímať objektívne, t. j. vytvorením určitej vďačnosti spôsobilej ovplyvniť verejného činiteľa, teda nie subjektívne. Výhody, ktorých prijatie je povolené zákonom alebo sa poskytujú v prípade existencie verejného alebo oprávneného záujmu nespadajú pod definíciu nenáležitej výhody. Nenáležitými výhodami majetkovej povahy napr. platby v hotovosti, cennosti, služby, rôzne cestovné poukážky, letenky, vstupenky na koncert alebo do divadla, rôzne vysoké

32

zľavy alebo vzdanie sa splatných pohľadávok. Medzi neoprávnené zvýhodnenie, resp. nenáležité výhody nemajetkovej povahy, ktoré nie je možné reálne oceniť v peniazoch patria rôzne sociálne a profesijné výhody, ako napr. pomoc pri získaní určitého pracovného miesta pre seba alebo blízku osobu, pozvanie na poľovačku alebo podpora pri voľbách.

Beztrestnosť prijímania alebo poskytovania menších nenáležitých výhod, ktoré nepresahujú hodnotu 200 eur bola ustálená na základe doterajšej judikatúry zo zahraničia, pričom táto suma je vyššia, napr. v Rakúsku ide o sumu medzi 70 100 eur. Avšak poskytnutím alebo prijatím viacerých menších výhod možno formou pokračovacieho trestného činu dosiahnuť hodnotu 200 eur a naplniť tak tento obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody. Ak by odstup medzi odovzdaním alebo prisľúbením jednotlivých nenáležitých výhod pod 200 eur bol nad 6 mesiacov, v tom prípade by neboli splnené podmienky na pokračovanie v trestnej činnosti a pôjde z hľadiska trestného práva o tzv. „nezávažné prikrmovanie“.

Negatívne vymedzenie nenáležitej výhody v druhej vete ustanovuje kategóriu plnení a zvýhodnení verejného činiteľa, ktorých prijatie nezakladá trestnú zodpovednosť verejného činiteľa v zmysle novo navrhovaného § 336c (prijatie nenáležitej výhody) a iných osôb v zmysle § 336d (poskytnutie nenáležitej výhody). Právna úprava v tejto časti reaguje na obvyklé dary a plnenia, ktoré verejní činitelia dostávajú v zmysle existujúcich spoločenských konvencií v súvislosti s ich postavením alebo funkciou v rámci oficiálnych prijatí a návštev, ktoré sú súčasťou výkonu ich úradných právomocí. Typickými rôzne dary, napr. predmety alebo výrobky majúce súvis s miestom prijatia, pozvanie na spoločenské podujatie alebo pohostenie v rámci oficiálnej úradnej návštevy a pod. U tohto typu plnení existuje úradný alebo vecne oprávnený záujem na ich prijatie verejným činiteľom, nakoľko ich poskytnutie a plnenie je súčasťou formálnych úradných stretnutí verejných činiteľov zastupujúcich daný úrad, pričom odmietnutie ich prijatia, resp. potreba skúmania hodnoty plnenia pred samotným prijatím by bolo možné považovať za nevhodné a najmä v prípade zahraničných návštev za nezdvorilé. Uvedená právna úprava v tejto časti snahu eliminovať možné pochybnosti pri prijímaní ale aj poskytovaní tohto druhu plnení a umožniť tak riadny výkon právomoci verejného činiteľa v intenciách zákona a zaužívaných spoločenských konvencií v takýchto situáciách.

Navrhovanou definíciou nenáležitej výhody predkladateľ za cieľ nabádať k tomu, aby si orgány verejnej moci zaviedli osobitné registre prijatých darov, ktoré by boli verejne dostupné, čím by sa zabezpečila transparentnosť činnosti orgánov verejnej moci resp. verejných činiteľov.

K bodu 23 (§ 131 ods. 6 a 7)

Za účelom transpozície čl. 2 písm. a) a d) smernice 2019/713/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky sa v § 131 Trestného zákona zavádza a definuje pojem „platobný prostriedok“ (odsek 6) a pojem „virtuálna mena“ (odsek 7). Z hľadiska významu a obsahu týchto pojmov, ako aj systematiky Trestného zákona sa tieto pojmy navrhujú vymedziť v ustanoveniach, ktoré definujú pojem „vec“.

Podľa navrhovanej definície sa platobným prostriedkom“ rozumie nehmotné alebo hmotné chránené zariadenie, predmet alebo záznam, alebo ich kombinácia vrátane platobnej karty, ktorá držiteľovi ako aj používateľovi sama osebe alebo spolu s určitým postupom ako aj súborom postupov umožní prevod peňazí, elektronických peňazí alebo virtuálnej meny.

33

Platobným prostriedkom môže byť aj platobná karta, internet banking alebo iné služby elektronického bankovníctva a pod.

Pod pojmom „virtuálna mena“ sa na účely Trestného zákona považuje digitálny nositeľ hodnoty, ktorý nie je vydaný alebo garantovaný centrálnou bankou alebo orgánom verejnej moci, pričom nie je nevyhnutne viazaný na zákonom zavedenú menu, nemá ani právny status meny alebo peňazí, ale je však akceptovaný fyzickými alebo právnickými osobami ako „zákonné“ platidlo, resp. nástroj výmeny, ktorý je možné elektronicky prevádzať, uchovávať alebo elektronicky s ním obchodovať. Virtuálne meny (napr. Bitcoin, Litecoin, Ethereum, IOTA, Ripple, Stellar) nie v Slovenskej republike uznané ako oficiálna tuzemská či zahraničná mena, nepredstavujú elektronické peniaze v zmysle zákona o platobných službách a nemajú ani fyzickú protihodnotu vo forme zákonného platidla.

K bodom 24 41, 56 a 57 179 ods. 3 písm. e), f) a g), § 199 ods. 2 písm. c), e) a f), § 199

ods. 3, § 200 ods. 2 písm. c), e) a f), § 200 ods. 3, § 201 ods. 2 písm. b), d) a e), § 201 ods. 3, §

201b ods. 2, § 202 ods. 2, § 202 ods. 3, § 368 ods. 2) písm. b), d) a e)]

Aj pri týchto bodoch navrhovaná právna úprava vychádza z konania o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. L 335, 17.12.2011). Smernica vyžaduje, aby sa smernicou stanovené okolnosti v zmysle čl. 9 považovali za priťažujúce okolnosti, ak nie súčasťou skutkovej podstaty trestného činu, ktorý postihuje konania vymedzené v čl. 3 7 smernice. Z tohto dôvodu je preto nutné novelizovať niektoré skutkové podstaty trestných činov, pri ktorých je táto požiadavka smernice relevantná. Zmena sa uskutočňuje prostredníctvom doplnenia kvalifikovaných skutkových podstát o nový kvalifikačný moment „spoločným konaním najmenej dvoch osôb“ alebo „a bezprostredne ním ohrozí život dieťaťa“.

K bodu 42 (§ 219)

Vzhľadom na zavedenie definície „platobného prostriedku“ do Trestného zákona, pod ktorú je možné subsumovať ako platobné karty, tak aj elektronické peniaze, prípadne iný predmet spôsobilý plniť takúto funkciu, sa upúšťa od používania týchto pomenovaní, resp. pojmov v skutkovej podstate trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, pričom sa navrhuje používať výlučne pojem „platobný prostriedok“.

Navrhuje sa, aby v súčasnosti platný odsek 1 bol rozdelený do troch odsekov v nadväznosti na požiadavku orgánov činných v trestnom konaní vychádzajúcu z ich poznatkov a skúseností. V navrhovaných odsekoch 1 a 2 sa preto vymedzuje iba protiprávne konanie, resp. dispozícia s pravým platobným prostriedkom. V odseku 3 sa in contrario vymedzuje protiprávne konanie v súvislosti s falšovaním platobného prostriedku, ako aj následnou dispozíciou s takto falšovaným platobným prostriedkom.

K § 219 ods. 1 a 2

Objektom tohto trestného činu je vlastníctvo veci, pokiaľ ide o výkon oprávnení súvisiacich s jeho využívaním. Konkrétne ide o vlastníctvo platobného prostriedku. Tu došlo prijatím smernice k zmene, nakoľko súčasne používané pojmy „elektronické peniaze“ a „iná

34

platobná karta“ boli v zmysle čl. 2 písm. a) smernice subsumované pod pojem „platobný prostriedok“. V súvislosti s uvedenou zmenou sa v navrhovanom znení ustanovenia § 219 používa výlučne pojem platobný prostriedok.

Platobným prostriedkom sa rozumie nehmotné alebo hmotné chránené zariadenie, predmet alebo záznam, alebo ich kombinácia, ktorá držiteľovi ako aj používateľovi sama osebe alebo spolu s určitým postupom ako aj súborom postupov umožní prevod peňazí, elektronických peňazí alebo virtuálnej meny. Platobným prostriedkom môže byť aj platobná karta, internet banking alebo iné služby elektronického bankovníctva a pod.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 1 spočíva z hľadiska konania alternatívne v neoprávnenom prechovávaní, preprave, obstaraní alebo inom zadovážení pravého platobného prostriedku alebo v neoprávnenom poskytnutí pravého platobného prostriedku tretej osobe bez právneho titulu. Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 2 spočíva z hľadiska konania v neoprávnenom použití pravého platobného prostriedku, pričom trestná sadzba pri takomto neoprávnenom použití je vyššia ako pri prechovávaní, obstaraní, preprave alebo inom zadovážení pravého platobného prostriedku.

Za neoprávnené zadováženie alebo prechovávanie platobných prostriedkov s úmyslom spáchať podvod sa považuje napríklad phishing, skimming alebo nasmerovanie, prípadne presmerovanie používateľov platobnej služby na imitácie webových stránok a ich uvádzanie do obehu (napríklad predajom informácií o kreditných kartách na internete).

Neoprávneným obstaraním je akékoľvek získanie platobného prostriedku bez právneho dôvodu. Najčastejšie pôjde o krádež alebo podvodné konanie, prípadne o zatajenie veci. Na trestnosť sa nevyžaduje, aby sa páchateľ hoci len pokúsil platobné prostriedky použiť, ale stačí samotné neoprávnené obstaranie.

Z hľadiska dikcie tohto ustanovenia na vznik trestnej zodpovednosti stačí samotné prechovávanie, prepravovanie, obstaranie alebo poskytnutie platobného prostriedku inému bez toho, aby došlo k protiprávnemu použitiu platobného prostriedku.

Subjekt trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona je všeobecný. Páchateľom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa v prípade § 219 ods. 1 a 2 vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby mal vedomosť o tom, že neoprávnene prechováva, prepravuje, obstaráva alebo poskytuje platobný prostriedok ako aj takýto pravý platobný prostriedok použije. Tento trestný čin je v základnej skutkovej podstate prečinom.

K § 219 ods. 3 až 7

Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 1 a 2 spočíva z hľadiska konania alternatívne vo falšovaní, pozmenení, napodobení alebo neoprávnenej výrobe platobného

35

prostriedku s úmyslom použiť ho ako pravý alebo v prechovávaní, preprave, obstaraní alebo inom zadovážení, použití alebo poskytnutí falšovaného platobného prostriedku tretej osobe.

Neoprávneným vyrobením platobného prostriedku je akákoľvek jeho výroba (priemyselná alebo remeselná) neoprávneným subjektom. Za falšovanie sa považuje vyhotovenie nepravej veci ako celku, v tomto prípade platobného prostriedku, neoprávnenou osobou, ktorý má vyvolať dojem pravosti.

Pozmenením platobného prostriedku sa rozumie podstatná zmena jeho časti, pričom platobný prostriedok ako celok zostáva zachovaný. Za napodobenie platobného prostriedku sa považuje jeho vyrobenie spôsobom plniť funkciu jeho originálu.

Subjekt tohto trestného činu podľa § 219 ods. 3 je všeobecný, rovnako ako v odseku 1. Taktiež subjektívna stránka spočívajúca v úmyselnom zavinení a objekt je rovnaký ako v odseku 1.

Znenie odseku 4 (v súčasnosti platný odsek 2) bolo za účelom zachovania rovnakej terminológie primerane upravené ako znenie odseku 1 v § 272 Trestného zákona, ktorý postihuje výrobu a držbu falšovateľského náčinia, avšak na účely falšovania peňazí alebo cenných papierov.

V navrhovaných odsekoch 5 7 ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s doplnením nových odsekov 2 a 3 v dotknutom ustanovení. Trestné sadzby uvedené v navrhovanom § 219 zodpovedajú (nemenia sa) trestným sadzbám podľa platného právneho stavu.

Vyššie uvedenými legislatívnymi zmenami sa zabezpečuje plná transpozícia čl. 3 5 a čl. 7 smernice 2019/713/EÚ do slovenského právneho poriadku bez potreby zavedenia novej skutkovej podstaty trestného činu v osobitnej časti Trestného zákona.

K bodu 43 (§ 231, § 232)

Navrhuje sa ustanovenia § 231 a 232 Trestného zákona zrušiť, pričom obsah skutkovej podstaty trestného činu podielnictva sa „preklopí“ do skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Predkladateľ v zmysle znenia smernice ako aj aplikačných problémov z praxe a z dôvodu istej duplicity uvedených trestných činov pristúpil k návrhu riešenia, ktoré predstavuje zlúčenie konaní obsiahnutých pri trestnom čine podielnictva a trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti, do jednej skutkovej podstaty. Zámerom návrhu je lepšia prehľadnosť a zjednodušenie pri určovaní právnej kvalifikácie skutku, zosúladenie úpravy so znením obsahu smernice a odstránenie v podstate duplicitných skutkových podstát, ktoré sa líšia iba tým, či je páchateľom legalizácie výnosu z trestnej činnosti/podielnictva istá alebo iná osoba, ako tá, ktorá spáchala predikatívny trestný čin.

Vykonaním uvedenej zmeny však neznamená, že sa zastavia trestné konania, ktoré momentálne prebiehajú v súvislosti so spáchaním trestného činu podielnictva. V tomto prípade nie je možná aplikácia ustanovenia § 84 Trestného zákona, podľa ktorého trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon ustanoví, že tento čin nie je trestným činom.

36

Inak povedané, trestnosť činu, ktorý vymedzuje znaky trestného činu podielnictva podľa § 231 a 232 Trestného zákona nezaniká, iba sa presúva do skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 a 233a Trestného zákona. Touto zmenou však v praxi môže dôjsť k niekoľkým zastaveniam trestného stíhania z dôvodu nemožnosti prekvalifikácie skutku, nakoľko neskorší trestný čin (v tomto prípade trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti) je nepriaznivejší pre páchateľa ako súčasný trestný čin podielnictva.

K bodu 44 (§ 233)

Legalizácia výnosu z trestnej činnosti je dôsledkom páchania inej, spravidla organizovanej a veľmi rôznorodej trestnej činnosti, na ktorú bezprostredne nadväzuje. Aby sa takto získaný výnos z trestnej činnosti mohol ďalej legálne používať, je potrebné ho zlegalizovať, aby sa zakryl jeho zdroj resp. pôvod v trestnej činnosti.

Skutková podstata trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti teda predpokladá najprv spáchanie predikatívneho trestného činu páchateľom trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti alebo iným páchateľom, získanie veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti a až následne konanie smerujúce k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti.

Za objekt možno označiť záujem spoločnosti na ochrane pred legalizáciou výnosov z trestnej činnosti a zachovaní integrity finančného trhu.

Predmetom legalizácie výnosu z trestnej činnosti je vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Tu došlo k zmene oproti súčasnej právnej úprave ustanovenia § 233 Trestného zákona, a to nahradením pojmu príjem alebo vec pochádzajúca z trestnej činnosti pojmom vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Uvedené bolo nutné z dôvodu zavedenia pojmu výnos z trestnej činnosti do Trestného zákona a jeho definície v podobe nového ustanovenia § 130 ods. 9. Viac k pojmu výnos z trestnej činnosti pozri odôvodnenie k bodom22 a 23.

Pod pojmom vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti sa rozumie akýkoľvek ekonomický prospech plynúci z trestnej činnosti. Môže ísť o výnos akéhokoľvek druhu, či už vo finančnom vyjadrení alebo ako vec, hnuteľná alebo nehnuteľná, právne dokumenty, či nástroje potvrdzujúce vlastnícke právo k určitej veci, alebo podiel na tomto vlastníctve a pod..

Podľa našej vnútroštátnej právnej úpravy predmetom legalizácie výnosov z trestnej činnosti môže byť akákoľvek vec, ktorá je výnosom z akejkoľvek trestnej činnosti. Slovenská republika uplatňuje tzv. „all crimes approach“ a má širšiu právnu úpravu na rozdiel od smernice 2018/1673, ktorá obsahuje zoznam predikatívnych trestných činov v jej čl. 2.

Predpokladom vyvodzovania trestnej zodpovednosti páchateľa za spáchanie trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona tak bude primárne preukázanie toho, že došlo k spáchaniu predikatívneho trestného činu a že určitý výnos bol získaný týmto trestným činom, čo vyplýva zo znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 233 ods. 1 alebo 2 Trestného zákona, ktoré vyžadujú, aby išlo o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Z hľadiska dokazovania sa nevyžaduje, aby tento predikatívny trestný čin spáchala istá osoba ako následnú legalizáciu, dokonca nemusí prísť ani k odsúdeniu páchateľa za spáchanie tohto predikatívneho trestného činu. Následne bude potrebné

37

preukázať, že takýmto výnosom získaným trestnou činnosťou nakladal páchateľ spôsobom uvedeným v ustanovení § 233 ods. 1 alebo 2 Trestného zákona.

Bližšie k niektorým spôsobom nakladania s vecou pochádzajúcou z trestnej činnosti:

Nadobudnutím veci je akékoľvek získanie veci. Prechovávaním veci sa rozumie uskladnenie alebo uschovanie, resp. opatrovanie veci u seba. Užívanie veci znamená nakladanie s vecou, jej faktické ovládanie. Pod ukrytím veci sa rozumie odstránenie veci z dosahu pôvodného páchateľa trestného činu resp. z dosahu jej možného zistenia alebo odhalenia. Prevedením veci sa rozumie akýkoľvek spôsob získania veci pre seba alebo inú osobu. Znamená mať faktický úžitok z veci, najmä ju užívať podľa vlastných predstáv.

K prevodu veci môže dôjsť za odplatu (kúpou, výmenou a pod.) alebo bezodplatne (darovaním). Zmenou povahy veci sa rozumie vykonanie zmeny na veci (podstatná zmena vzhľadu veci, vonkajšia úprava veci, napríklad premaľovanie). Iné nakladanie s vecou môže znamenať akékoľvek nakladanie s vecou iné než vyššie spomenuté konania, ktoré § 233 ods. 2 písm. b) Trestného zákona výslovne neuvádza (napríklad prenájom, požičanie, výpožička, spotrebovanie, dovoz, vývoz, prevoz, premiestnenie, poškodenie, zničenie a pod.). Prenajatím prenajímateľ prenecháva na základe nájomnej zmluvy za odplatu nájomcovi vec, aby ju v dojednanej dobe užíval alebo z nej bral aj úžitky. Požičaním veci sa rozumie, keď páchateľ prenecháva inému vec určenú podľa druhu, najmä peniaze, s tým, že po uplynutí dohodnutej doby mu vráti vec rovnakého druhu. Vypožičaním veci sa rozumie poskytnutie individuálne určenej veci na dohodnutú dobu na bezplatné užívanie. Dovozom, vývozom a prevozom veci sa rozumie premiestnenie veci cez štátnu hranicu. Premiestnením sa rozumie akýkoľvek presun veci v priestore (jej prenesenie, prevezenie dopravným prostriedkom, odoslanie poštou a pod.). Poškodením sa rozumie zníženie hodnoty veci natrvalo alebo dočasne v takej miere, že vec nie je naďalej schopná plniť niektoré svoje funkcie. Zničením sa rozumie zlikvidovanie hmotnej podstaty (rozbitie, spálenie, zbúranie a pod.).

Podstatou § 233 ods. 2 písm. c) je konanie páchateľa v podobe zatajovania existencie veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti (zatajuje jej pôvod v trestnej činnosti, jej umiestnenie alebo vlastnícke alebo iné právo k nej), t. j. páchateľ vykonáva takú aktivitu, v dôsledku ktorej by vec získaná trestnou činnosťou pôsobila, ako by bola získaná v súlade so zákonom. V porovnaní so súčasnou právnou úpravou tu ide o podstatný rozdiel, nakoľko v súčasnosti zatajovanie existencie veci, jej pôvodu a pod. je súčasťou úmyslu páchateľa v zmysle znenia § 233 ods. 1 Trestného zákona, ktorý s touto vecou ďalej určitým spôsobom nakladá a na vyvodenie trestnej zodpovednosti bolo potrebné preukázať tento úmysel páchateľa. Navrhovaná právna úprava však sankcionuje samotné zatajovanie existencie veci, či jej pôvodu, umiestnenia a pod. Trestnosť takého konania vyžaduje smernica 2018/1673 (čl. 3 ods. 1 písm. b)), preto bolo nutné vykonať predmetnú zmenu.

K otázke, prečo bolo v kvalifikovaných skutkových podstatách trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti získanie prospechu nahradené rozsahom činu (a v prípade § 233a hodnotou veci) možno uviesť, že nie vždy dochádza pri spáchaní tohto trestného činu u páchateľa k získaniu prospechu. K získaniu prospechu naopak spravidla dochádza pri predikatívnom trestnom čine a v prípade spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti zväčša ide o úmysel páchateľa vyhnúť sa trestnému stíhaniu resp. umožniť inému vyhnúť sa trestnému stíhaniu za predikatívny trestný čin, ktorý bol spáchaný za účelom získania prospechu. Cieľom konania páchateľa trestného činu legalizácie výnosu z trestnej

38

činnosti nemusí teda byť a často ani nebýva získanie prospechu. Preto predkladateľ pristúpil k uvedenej legislatívnej zmene.

O osobitný prípad ide aj vtedy, ak páchateľom nie je istá osoba, ako pri predikatívnom trestnom čine, tzv. podielnik. Takéto osoby získavané pre protiprávnu operáciu buď za odplatu (vtedy získajú spomínaný prospech v určitej hodnote), ale takisto často krát pod hrozbou násilia či s vedomím alebo bez vedomia, že ide o trestnú činnosť, alebo je pre ich získanie na také konanie zneužitá ich znížená schopnosť rozpoznať trestné konanie. Preto by určenie výšky získaného prospechu nemalo byť rozhodujúce pri určovaní výšky trestu pre páchateľa trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Medzi touto osobou tzv. podielnika a zdrojovou kriminalitou nemusí byť žiadna spojitosť, často vykonáva iba časť operácie a je pod absolútnym vplyvom organizátora. Zločinecké organizácie k využívaniu nastrčených osôb vedie minimalizácia rizika odhalenia legalizácie výnosov z trestnej činnosti a následne i odhalenie zdrojovej kriminality, a taktiež rizika zabavenia nezákonne získaných výnosov. Nemôže byť teda rozhodujúcim faktorom pre zvyšovanie trestných sadzieb výška prospechu, ktorú tým podielnik, t. j. páchateľ získa.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti vyžaduje úmyselné zavinenie. Na trestnosť činu sa vyžaduje, aby páchateľ vedel o pravom pôvode veci, jej použití alebo určení, t. j. že ide o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti, alebo že bola použitá alebo určená na spáchanie trestnej činnosti. Okrem úmyselného zavinenia k úmyslu páchateľa pristupuje aj motív spáchania činu, ktorým je umožniť sebe alebo inej osobe uniknúť trestnému stíhaniu, trestu alebo ochrannému opatreniu alebo ich výkonu.

Zo súčasného znenia skutkovej podstaty legalizácie výnosu z trestnej činnosti predkladateľ navrhuje vypustiť formuláciu „s vedomím, že v čase nadobudnutia tento majetok pochádzal z trestnej činnosti“. Predkladateľ je toho názoru, že skutková podstata vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré predpokladá vedomosť páchateľa o tejto skutočnosti. Ide tak o duplicitnú podmienku pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti.

Páchateľom a teda subjektom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek, subjekt je teda všeobecný. Podľa § 3 zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tento trestný čin patrí medzi trestné činy, ktoré môže spáchať okrem fyzickej osoby aj právnická osoba.

V prípade ods. 5 písm. b) ide o reflektovanie čl. 6 ods. 2 písm. b) smernice 2018/1673, ktorý upravuje, že členské štáty môžu stanoviť, že vo vzťahu k trestnému činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti sa bude považovať za priťažujúcu okolnosť, ak legalizovaný majetok pochádza z jedného z trestných činov uvedených v článku 2 bode 1 písm. a) e) a h) smernice 2018/1673. Keďže Slovenská republika preferuje „all crimes approach“, ako je spomenuté vyššie, predkladateľ sa prikláňa k všeobecnému poňatiu a namiesto výpočtu konkrétnych trestných činov zvolil úpravu, podľa ktorej bude prísnejšie sankcionované, ak sa páchateľ dopustí trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti vo vzťahu k veci, ktorá pochádza z obzvlášť závažného zločinu. Ide o malú zmenu oproti súčasnej právnej úprave v § 233 ods. 4 písm. b).

Z hľadiska požiadaviek smernice 2018/1673 je potrebné na záver uviesť, že smernica 2018/1673 vyžaduje od členských štátov Európskej únie aj transpozíciu ďalších inštitútov, akými trestnosť napomáhania, navádzania, podnecovania a pokusu, trestná zodpovednosť

39

právnických osôb, ukladanie trestných sankcií, úprava priťažujúcich okolností, zaistenie a konfiškácia výnosov z trestnej činnosti a premlčanie. Všetky tieto otázky v právnom poriadku Slovenskej republiky riešené normatívnym spôsobom. Právna úprava, ktorou sa preberajú záväzky vyplývajúce zo smernice 2018/1673 je uvedená v tabuľke zhody.

K bodu 45 (§ 233a)

Zavedenie nedbanlivostnej formy zavinenia pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa predkladateľa z hľadiska prevencie spoločnosti veľký význam. Názor expertov v danej oblasti zapojených do procesu transpozície smernice 2018/1673 v súvislosti s možnosťou zaviesť pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti zavinenie z nedbanlivosti bol jednotný, pričom pri rozhodovaní bol kladený dôraz hlavne na potrebu pozdvihnutia miery opatrnosti z dôvodu zvýšenej kriminality v tejto oblasti za posledné obdobie.

Podstatnými znakmi skutkovej podstaty tohto trestného činu na rozdiel od § 233 Trestného zákona je zavinenie z nedbanlivosti a to, že musí ísť o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti v minimálne väčšej hodnote (nad 2660 Eur v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona).

Pri navrhovanom odseku 1 si možno všimnúť, že foriem, akými je možné nakladať s vecou pochádzajúcou z trestného konania je tu menej ako je tomu pri § 233 Trestného zákona (konkrétne ide o ukrytie veci, jej prevedenie na seba alebo iného, jej prechovávanie alebo jej užívanie), čo zodpovedá práve nedbanlivostnej forme spáchania tohto trestného činu.

Umožniť inému zatajiť pôvod alebo zistenie pôvodu veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti sa rozumie konať tak, aby informácia o pôvode veci a teda, že bola získaná trestnou činnosťou, bola utajená alebo skreslená.

K bodu 46 [§ 234 ods. 1 písm. a)]

Z dôvodu nového trestného činu financovania terorizmu podľa § 419c Trestného zákona, ktorý bol zavedený zákonom č. 161/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. júla 2018, bolo potrebné rozšíriť výpočet trestných činov v prípade § 234 ods. 1 písm. a) o spomínaný trestný čin financovania terorizmu podľa § 419c Trestného zákona a rovnako bolo potrebné pridať nový trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a Trestného zákona.

K bodom 47 52 247 ods. 2, § 247a ods. 2 písm. c) a d), § 247b ods. 2 písm. c) a d), § 247d

ods. 2)

Navrhuje sa, aby kvalifikované skutkové podstaty trestného činu neoprávneného prístupu do počítačového systému podľa § 247, trestného činu neoprávneného zásahu do počítačového systému podľa § 247a, trestného činu neoprávneného zásahu do počítačového údaja podľa § 247b a trestného činu výroby a držby prístupového zariadenia, hesla do počítačového systému alebo iných údajov podľa § 247d Trestného zákona, boli doplnené o osobitný kvalifikačný pojem „závažnejší spôsob konania“. Návrhom sa sleduje požiadavka aplikačnej praxe, aby pri uvedených trestných činoch bolo možné pri odhaľovaní a vyšetrovaní

40

tzv. počítačovej kriminality použiť viacero druhov informačno-technických prostriedkov, čím sa umožní a zabezpečí flexibilnejšie odhaľovanie, objasňovanie a dokazovanie tejto trestnej činnosti.

K bodu 53 (§ 326a)

Navrhovaným trestným činom zneužitia práva dochádza k realizácii Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 2024. Z hľadiska systematiky je zaradený medzi trestné činy proti poriadku vo verejných veciach do ôsmej hlavy II. dielu (trestné činy verejných činiteľov).

Navrhovaná právna úprava trestného činu zneužitia práva si kladie za cieľ chrániť (objekt trestného činu) v prvom rade ústavné právo adresátov práva na také rozhodnutie o ich právach a povinnostiach, ktoré bude spravodlivé a nebude výsledkom svojvoľného aplikovania a výkladu právnych noriem (čl. 46 a nasl. Ústavy) subjektom, ktorý o ich právach a povinnostiach je zákonom povolaný rozhodnúť, ako nestranný arbiter.

Subjekt tohto trestného činu je špeciálny, môže ním byť iba sudca, prísediaci sudca a rozhodca rozhodujúci v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Podstatou pre spáchanie tohto trestného činu je, že sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodne svojvoľne, t.j. v zjavnom rozpore so zákonom resp. bez opory v zákone v prospech či neprospech účastníka konania na súde alebo iného dotknutého subjektu. Uvedená skutková podstata nepostihuje konanie sudcu, prísediaceho sudcu alebo rozhodcu založené na jeho právnom názore, ktorý oporu v zákone hoci bol nadriadeným, odvolacím, opravným alebo obdobným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim vo veci vyhodnotený ako nesprávny, nedostatočne odôvodnený alebo čo do uvedenia dostatku dôvodov v odôvodnení arbitrárny, ale postihuje výlučne svojvoľné rozhodnutia bez opory v zákone.

O svojvoľné uplatnenie práva pôjde napr. v prípade, kedy v žiadnom prípade nemožno za použitia štandardných techník výkladu a aplikácie právnych noriem dospieť pri jasnom a s ohľadom na obsah i účel právnej normy jasne interpretovateľnom a bezrozpornom znení právnej normy k takým záverom o jej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti na dokázaný právny a skutkový stav, ktoré zvolí sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu v dotknutom rozhodnutí (porov. m.m. nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 262/2019 body 14.5 a 14.8). Musí ísť zároveň vzhľadom na všetky právne a skutkové okolnosti konkrétnej veci o zjavne nelogickú a textu a účelu právnej normy odporujúcu (ne)aplikáciu alebo interpretáciu právnej normy [t. j. nepôjde o prípady, kedy sa konajúci súd legitímne pokúsi o analógiu iuris alebo analógiu legis, resp. o sudcovské dotváranie práva, z dôvodu medzier v zákone (lacunae legis) a za účelom dostátia zákazu denegatio iustitiaea a pod., pozri nálezy Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 46/2015 alebo II. ÚS 111/2015]. Svojvoľné uplatnenie práva sa zároveň v zásade vyznačuje markantným popretím znenia a účelu aplikovateľnej právnej normy a/alebo vedomým nerešpektovaním ustáleného a dokázaného skutkového stavu a/alebo vedomým ignorovaním ustálenej súdnej praxe ohľadne riešenia konkrétnej právnej otázky. Len za splnenia opísaných predpokladov možno hovoriť o svojvoľnom uplatnení práva na účely skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva.

Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti musí byť znak svojvôli v rozhodovaní v zásade konštatovaný súdnym orgánom rozhodujúcim vo veci (odvolací súd, dovolací súd, iný opravný súd, Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie a pod.),

41

výnimkou tie rozhodnutia, ktoré nie je možné napadnúť opravným prostriedkom a súčasne vykazujú opísaný znak svojvôli pri rozhodovaní.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine zneužitia práva vyžaduje úmyselné zavinenie. Trestnoprávne postihnuteľným podľa tohto trestného činu tak nie je samotné poru-šenie zákona bez ďalšieho, ale k porušeniu zákona, či nesprávnemu výkladu právnej normy proti jej zmyslu alebo účelu musí pristúpiť aj úmyselné zavinenie rozhodovacieho subjektu, te-da vedomosť o tom, že zneužíva právnu normu, aby svojím rozhodnutím úmyselne poskytol neoprávnenú výhodu, či neoprávnenú ujmu adresátovi rozhodnutia, ako aj to, že ide o podstat-né porušenie výkladu právnej normy, ktoré môže ovplyvniť výsledok rozhodovacieho procesu verejného činiteľa. Ďalšou podmienkou pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva teda vždy bude to, aby uvedeným konaním sudcu, prísediaceho sudcu či rozhodcu došlo k určitému zvýhodneniu, alebo naopak poškodeniu adresáta rozhodnutia. Bez tohto následku by neboli znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu naplnené. Pôjde tak vždy iba o také rozhodnutie, ktorým došlo k určitému zvýhodneniu či poškodeniu adresáta, inak povedané, nepôjde o každé rozhodnutie, ku ktorému sudca či rozhodca dospel nesprávnym výkladom práva, ale musí súčasne dôjsť k následku, ktorým je zvýhodnenie, či poškodenie adresáta rozhodnutia.

V rámci právneho poriadku vieme identifikovať nasledovné orgány verejnej moci, ktorým zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach adresátov práva, a to či vo veciach civilných, trestných alebo správnych a pod.:

-Súdy

-Súdny exekútor

-Notár

-Správne orgány (napr. miestne a ústredné, sui generis, územná samospráva a pod.)

V rámci právneho poriadku vieme ďalej identifikovať nasledovné súkromnoprávne subjekty, ktorým taktiež zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach adresátov práva vo veciach občianskoprávnych a obchodnoprávnych:

-Rozhodcovia a rozhodcovské súdy

Z množiny verejnoprávnych mocenských orgánov, ktorých rozhodnutia (ako nezávislých arbitrov) o právach a povinnostiach adresátov práva, môžu byť vynucované prostriedkami verejného práva (štátneho donútenia), sa navrhuje na účely zavedenia trestného činu zneužitia práva vyčleniť sudcov.

V porovnaní s orgánmi verejnej moci exekutívnej povahy, t. j. vykonávajúcimi svoje právomoci v rámci výkonnej zložky moci (napr. miestne orgány štátnej správy, ústredné orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy a pod.) alebo zákonodarnej zložky moci (Výbor NRSR pre nezlučiteľnosť funkcií ako správny orgán sui generis viď judikatúru Ústavného súdu), súdy (a teda sudcovia) nezávislé, nezodpovedajú sa za svoju činnosť pred voličmi alebo pred inými orgánmi verejnej moci, neuplatňuje sa princíp subordinácie, a ich činnosť nepodlieha prieskumu inej zložky moci.

Rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré Ústavou povolané rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva (čl. 46 ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 Ústavy) je navyše možné za každých okolností preskúmať v súdnom konaní (čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy) či už pred všeobecnými súdmi alebo súdom ústavným. Inak povedané, činnosť výkonnej zložky

42

moci (v zmysle právomoci rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva) či zákonodarnej zložky moci (v zmysle právomoci rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva) je podriadená pod súdny prieskum.

Rozhodovanie súdov je podriadené maximálne pod prieskum inou súdnou inštanciou alebo iným súdnym orgánom. Niet teda inej zložky moci, ktorá by preskúmavala rozhodovaciu činnosť súdov.

Vyčlenenie sudcov a sudcov prísediacich oproti orgánom výkonnej moci a zákonodarnej moci s rozhodovacou právomocou je tak ospravedlniteľné charakterom vykonávanej činnosti, ako aj absenciou kontroly rozhodovacej činnosti inou zložkou moci. Vyčlenenie a hrozba trestnoprávneho postihu je tak ospravedlniteľná a ide o primeraný prostriedok dosiahnutia sledovaného cieľa, ktorý v zmysle navrhovanej právnej úpravy možno charakterizovať jednak ako záujem na ochrane subjektívnych práv adresátov práva (pozri vyššie), ale aj všeobecného verejného záujmu (objektívna hodnota) na spravodlivom, ústavnom a zákonnom výkone súdnej moci ako zložky verejnej moci.

Na výkone súdnej moci sa však okrem súdov podieľajú aj súdni exekútori a notári. Rozdiel v postavení sudcov oproti súdnym exekútorom a notárom spočíva v tom, že súdy svoju právomoc odvodzujú priamo z Ústavy a na jej výkon nepotrebujú okrem zákona žiadne iné splnomocnenie ani poverenie. Naopak, súdni exekútori a notári svoju právomoc vykonávajú len v medziach zákonom zverenej právomoci a na jej vykonanie potrebujú poverenie súdu. Súdy zároveň vykonávajú nad ich činnosťou v konkrétnej veci dohľad (súdny exekútor a notár sa zodpovedá v konkrétnej veci súdu) a s konečnou platnosťou rozhodujú v konkrétnej veci vedenej súdnym exekútorom alebo notárom (ako súdnym komisárov v dedičských veciach) práve súdy.

Vyčlenenie sudcov a sudcov prísediacich oproti súdnym exekútorom a notárom podieľajúcim sa svojou činnosťou na výkone súdnej moci je tak ospravedlniteľné inou (ústavnou) legitimitou súdov, ako aj výkonom právomocí bez potreby súdneho alebo iného poverenia na výkon a rovnako absenciou dohľadu nad vydávaním rozhodnutí iným orgánom (okrem prieskumu vydaného rozhodnutia v inštančnom postupe). Vyčlenenie a hrozba trestnoprávneho postihu je tak ospravedlniteľná a ide o primeraný prostriedok dosiahnutia sledovaného cieľa.

Čo sa týka posudzovania možnej diskriminácie rozhodcov predkladateľ za to, že niet porovnateľného subjektu súkromného práva, voči ktorému (ktorým) by boli rozhodcovia navrhovanou právnou úpravou trestného činu zneužitia práva postavení z pohľadu práva (alebo právnych následkov) do inej pozície v rovnakej (obdobnej) situácii. Rozhodcovský súd nie je v zmysle judikatúry Ústavného súdu (pozri sp. zn. PLz. ÚS 5/2015) orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne zverený výkon verejnej moci. Možno teda uzavrieť, že v tejto časti skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva nedochádza a nemôže dôjsť k diskriminácii rozhodcov podriadením ich činnosti pod hrozbu trestnoprávneho postihu v prípade zneužitia práva rozhodovať na základe zákona o právach a povinnostiach adresátov práva. Takáto právna úprava je navyše vzhľadom na charakter činnosti rozhodcov a dopad výsledku ich činnosti (rozhodnutie ako exekučný titul) na práva a povinnosti adresátov práva legitímnym nástrojom ochrany jednak subjektívnych práv adresátov práva

43

(pozri vyššie), ale aj všeobecného verejného záujmu (objektívna hodnota) na férovosti a zmysluplnosti činnosti rozhodcov a rozhodcovských súdov v právnom prostredí SR.

Navrhovanou právnou úpravou sa tiež zavádza, že o týchto trestných činoch bude konať a rozhodovať Špecializovaný trestný súd, keďže ide o trestnú činnosť, ktorú bude náročné dokázať. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry, ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktorá bude tieto trestné činy vyšetrovať.

V súvislosti s navrhovaným trestným činom je na záver dôležité uviesť odkaz na ustanovenie § 207a Trestného poriadku, podľa ktorého ak je obvineným sudca, vydať uznesenie o vznesení obvinenia môže iba prokurátor generálnej prokuratúry. Také uznesenie sa doručuje ministrovi spravodlivosti. Proti uzneseniu je možné podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje generálny prokurátor. Uvedené odstraňuje pochybnosti o neadekvátnom postupe, kedy by svojvôľu rozhodovania sudcov mal posudzovať akýkoľvek orgán činný v trestnom konaní.

K bodu 54 (§ 336)

V nadväznosti na problémy orgánov činných v trestnom konaní účinne vyšetrovať a postihovať páchateľov trestného činu nepriamej korupcie podľa § 336 Trestného zákona vychádzajúce z nesprávnej formulácie skutkovej podstaty tohto trestného činu a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 2 To 11/2015, ktoré bolo publikované aj v zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod číslom 49 z roku 2017, predkladateľ pristúpil k prijatiu nového znenia skutkovej podstaty trestného činu nepriamej korupcie. V zmysle predmetného rozhodnutia je podľa súčasného znenia nepriama korupcia takmer nepostihnuteľná prostriedkami trestného práva. Pri koncipovaní nového znenia nepriamej korupcie predkladateľ vychádzal z vytknutých nedostatkov uvedených v dotknutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.

Navrhovaným znením sa zabezpečiť trestnosť takého konania, ktoré spočíva v pôsobení na verejného činiteľa alebo na iné v dotknutom ustanovení nanovo vymedzené osoby aj nepriamo, t. j. cez ďalšiu osobu. V navrhovanom znení sa nanovo upravuje obojstranná trestnosť nepriameho prijímania úplatku 336 ods. 1) a nepriameho podplácania (§ 336 ods. 2).

Objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom postupe pri výkone právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu a pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

Objektívna stránka trestného činu podľa odseku 1 spočíva z hľadiska konania v tom, že páchateľ priamo alebo sprostredkovane alternatívne prijme, požiada alebo si sľúbiť úplatok, za to, že podplácaná osoba bude svojím vplyvom alebo prostredníctvom vplyvu tretej osoby pôsobiť na výkon vecí verejných, t.j. na výkon právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu alebo na osobu pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

Pre dokonanie trestného činu podľa § 336 ods. 1 sa nevyžaduje, aby páchateľ na výkon právomoci alebo na plnenie povinností vyplývajúcich zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu na príslušnú osobu, resp. osoby

44

skutočne pôsobil. Na trestnosť páchateľa nemá žiadny vplyv skutočnosť, že príslušná osoba vymedzená v písmenách a) až d), nebola o úplatku náležite informovaná.

Objektívna stránka trestného činu podľa odseku 2 spočíva z hľadiska konania alternatívne v poskytnutí, ponúknutí alebo sľúbení úplatku, za to, že podplácaná osoba bude svojím vplyvom alebo prostredníctvom vplyvu tretej osoby pôsobiť na výkon vecí verejných, t. j. na výkon právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu alebo na osobu pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

V obidvoch prípadoch sa z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré musí zahrňovať aj vôľu pôsobiť na výkon činností osôb uvedených v písmenách a) až d).

Subjekt tohto trestného činu je všeobecný. Páchateľom teda môže byť každá trestne zodpovedná fyzická osoba, ktorá priamo alebo cez sprostredkovateľa žiada, prijíma, alebo si dá sľúbiť úplatok z dôvodu, že bude on sám alebo prostredníctvom tretej osoby pôsobiť na výkon pracovných činností osôb vymedzených v písmenách a) d), alebo ten, kto z tohto dôvodu podpláca iného.

K bodu 55 (§ 336c, § 336d)

Súčasná právna úprava trestných činov korupcie je definovaná v Trestnom zákone ako prijímanie úplatku, podplácanie, nepriama korupcia, volebná korupcia a športová korupcia. Súčasný Trestný zákon umožňuje trestať len prípady, v ktorých je zrejmá a preukázateľná súvislosť medzi prijatím (poskytnutím) úplatku a konaním v rozpore s povinnosťami, nie však motivovaním konať v rozpore s povinnosťami, tzv. prikrmovaním bez poskytnutia protislužby. Na prvý pohľad nevinné prijímanie pozorností, darčekov, pozvaní na kultúrne alebo športové podujatia, “sponzorovanie” osláv a podobne len preto, že osoba zastáva pracovnú pozíciu s dôležitými právomocami odporuje elementárnym štandardom etiky a morálky, avšak nie zákonu. Zároveň dochádza k deformácií verejného života a oslabovaniu dôvery občianskej spoločnosti k inštitúciám a výkonu verejnej moci. So zreteľom na závažnosť a rozšírenosť tohto nežiaduceho protispoločenského javu, a teda z pohľadu osvojenia si opísaných etických a morálnych štandardov a oprostenia sa od „zvykov“ z doby neslobody znamenajúcich zneužívanie svojho pracovného (verejného) postavenia na osobné obohatenie k stále neukončenej transformácii celej spoločnosti, je plne opodstatnené, legitímne a nevyhnutné reagovať naň aj prostriedkami ultima ratio, a to normami trestného práva. Navrhovaným trestným činom dochádza k realizácii Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 2024. Z hľadiska systematiky je zaradený medzi trestné činy korupcie, avšak nie inkorporovaním do existujúcich skutkových podstát, ale ako dve samostatné skutkové podstaty. Na naplnenie znakov navrhovaných skutkových podstát postačuje skutočnosť, že verejný činiteľ prijal nenáležitú výhodu v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou, resp. tretia osoba poskytla nenáležitú výhodu verejnému činiteľovi s ohľadom na jeho postavenie alebo funkciu.

K § 336c

45

Objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní vecí všeobecného záujmu, teda ochrana čistoty verejného života. Ide o realizáciu článku 7 a 8 Trestnoprávneho dohovoru o korupcii (prijatého Radou Európy v Štrasburgu 27. januára 1999), ku ktorému Slovenská republika pristúpila.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 336c spočíva z hľadiska konania v tom, že páchateľ priamo alebo sprostredkovane alternatívne prijme, požiada alebo si dá sľúbiť nenáležitú výhodu v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou. V ustanovení § 131 ods. 4 je nenáležitá výhoda definovaná ako plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok, a ktorého hodnota prevyšuje 200 eur ako aj neoprávnené zvýhodnenie verejného činiteľa alebo jemu blízkej osoby, ktoré nie je možné oceniť v peniazoch. Zjednodušene povedané, ide o prijímanie akejkoľvek výhody verejným činiteľom v hodnote 200 a viac eur, pričom nezáleží na tom, či príjemca výhody urobil niečo, čo by inak, bez poskytnutia nenáležitej výhody, neurobil. samotné prijatie výhody bez ohľadu na súvislosti a bez podmienky bezprostredného porušenia svojich povinností je „prikrmovaním“ a naplnením obligatórneho znaku skutkovej podstaty. Znak "dá si sľúbiť úplatok" je formou prípravy, ktorá je povýšená na dokonaný trestný čin. Tento znak je naplnený, ak páchateľ ponuku neodmietne a výslovne alebo konkludentne s ňou súhlasí.

Subjekt trestného činu prijatia nenáležitej výhody podľa § 336c Trestného zákona je špeciálny. Páchateľom teda môže byť iba verejný činiteľ.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa v prípade § 336c vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby mal vedomosť o tom, že neoprávnene prijíma, žiada alebo si dal sľúbiť nenáležitú výhodu v súvislosti s výkonom svojej funkcie. Prijatím výhody musí byť takto konajúcej „prikrmovanej“ osobe zrejmé, že v prípade akéhokoľvek rozhodovania, či iného konania, bude naklonená pozitívnemu vybaveniu veci.

Odseky 2 a 3 ustanovujú vo vzťahu k odseku 1 kvalifikované skutkové podstaty trestného činu prijatia nenáležitej výhody. Odsek 2 ukladá zvýšenú trestnú sadzbu pokiaľ ide prijatie nenáležitej výhody väčšej hodnoty. Použitie najprísnejšej trestnej sadzby od troch do ôsmych rokov vyžaduje prijatie nenáležitej výhody v hodnote veľkého rozsahu.

K § 336d

Objekt trestného činu poskytnutia nenáležitej výhody je v podstate totožný s objektom trestného činu prijatia nenáležitej výhody podľa § 336c. Trestný čin poskytnutia nenáležitej výhody je zrkadlovým obrazom ustanovení o prijímaní nenáležitej výhody.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 336d spočíva z hľadiska konania alternatívne v poskytnutí, ponúknutí alebo sľúbení nenáležitej výhody verejnému činiteľovi v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou, a to buď priamo alebo prostredníctvom inej osoby.

Poskytnutím nenáležitej výhody je nielen jej priame bezprostredné odovzdanie, či v peňažnej forme alebo v iných nemateriálnych formách, ale aj nepriame poskytnutie materiálnej či inej výhody alebo vo forme poskytnutia protislužby. V tomto prípade ide o poskytnutie akejkoľvek výhody verejnému činiteľovi v hodnote 200 a viac eur, prípadne neoprávnené zvýhodnenie, ktoré sa nedá oceniť peniazoch, a ktoré nie je spojená so špecifickým konaním verejného činiteľa. Ide o konanie, ktoré spočíva najmä v poskytovaní malých výhod s cieľom

46

zlepšenia vzťahu s verejným činiteľom. Nezáleží na tom, či príjemca výhody urobil niečo, čo by inak, bez poskytnutia takejto nenáležitej výhody, neurobil. samotné poskytnutie výhody bez ohľadu na súvislosti je „prikrmovaním“ a naplnením obligatórneho znaku skutkovej podstaty.

Subjekt tohto trestného činu je, na rozdiel od trestného činu prijatia nenáležitej výhody, všeobecný. Páchateľom teda môže byť každá trestne zodpovedná fyzická osoba.

Z hľadiska subjektívnej stránky ide o úmyselný trestný čin. Páchateľ si musí byť vedomý toho, že samotným poskytnutím, ponúknutím alebo sľúbením nenáležitej výhody docieli, že takto prikrmovaná osoba bude pri akomkoľvek rozhodovaní alebo inom konaní naklonená vybaveniu veci v jeho prospech.

Odseky 2 a 3 aj v tomto prípade ustanovujú vo vzťahu k odseku 1 kvalifikované skutkové podstaty trestného činu poskytnutia nenáležitej výhody. Odsek 2 ukladá zvýšenú trestnú sadzbu pokiaľ ide poskytnutie nenáležitej výhody väčšej hodnoty. Použitie najprísnejšej trestnej sadzby od dvoch do piatich rokov vyžaduje poskytnutie nenáležitej výhody v hodnote veľkého rozsahu.

K bodu 58 (§ 438i)

V súvislosti so zavedením ochranného opatrenia zhabania časti majetku podľa § 83a Trestného zákona sa v prechodnom ustanovení zohľadňuje zákaz retroaktivity, ktorý je potrebné uplatniť vo vzťahu k preukazovaniu pôvodu majetku získaného v rozhodujúcom období (odsek 1).

V navrhovanou odseku 2 sa zavádza generálne pravidlo, že pojem „legalizácia príjmov z trestnej činnosti“ sa naprieč celým právnym poriadkom nahrádza pojmom „legalizácia výnosov z trestnej činnosti“ vzhľadom na skutočnosť, že sa v Trestnom zákone zaviedla legálna definícia výnosu z trestnej činnosti. Cieľom navrhovanej zmeny je zabezpečiť používanie správnej, presnej a jednotnej právnej terminológie.

K bodu 59 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. III

(Trestný poriadok)

K bodu 1 (§ 1)

Navrhovanou úpravou dochádza k rozšíreniu účelu trestného konania o riadne odňatie, resp. odčerpanie výnosov z trestnej činnosti, pričom ich odčerpávanie vychádza zo zásady sledovania výnosov (pochádzajúcich) z trestnej činnosti (in rem), ku ktorého uplatňovaniu zaväzujú Slovenskú republiku právne akty Európskej únie, medzinárodné dohovory ako aj rôzne hodnotenia na medzinárodnej úrovni. Je preto viac ako žiaduce aby úlohou orgánov činných v trestnom konaní bolo okrem odhaľovania trestných činov aj odčerpanie výnosov z

47

trestnej činnosti, bez ohľadu na to, kde alebo u ktorej osoby sa tieto výnosy nachádzajú a následne zamerať pozornosť na spravodlivé potrestanie páchateľa (in personam).

K bodu 2 (§ 10 ods. 1)

Navrhovaná právna úprava predstavuje jedno z implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Cieľom právnej úpravy je dosiahnuť stav, aby všade tam, kde predpisy trestného práva pojednávajú o prokurátorovi sa ním rozumel automaticky aj hlavný európsky prokurátor, európsky prokurátor, európsky delegovaný prokurátor a stála komora, a to pre tie trestnoprávne veci, ktoré patria do pôsobnosti Európskej prokuratúry(právomoc Európskej prokuratúry upravuje čl. 22 až 24 nariadenia).

V druhej časti ustanovenia sa zavádza pravidlo, podľa ktorého pôsobnosť generálneho prokurátora v trestnom konaní bude vykonávať hlavný európsky prokurátor alebo iný orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom, ktorým je Vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry. Právna úprava obsiahnutá v Trestnom poriadku už v súčasnosti zveruje určitú pôsobnosť priamo generálnemu prokurátorovi 47 ods. 3 a 4, § 179 ods. 6, § 185 ods. 5, § 207a ods. 2, § 363 367, § 369 a nasl., § 530). V prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry je preto potrebné sa vysporiadať s otázkou, kto má vykonávať pôsobnosť generálneho prokurátora, pretože s ohľadom na koncept fungovania Európskej prokuratúry je neprípustné, aby táto pôsobnosť ostala zachovaná pre generálneho prokurátora, ak je daná právomoc Európskej prokuratúry. Do úvahy prichádzajú v zásade dve možnosti. Prvou je ponechať túto otázku na Európsku prokuratúru a druhou je exaktná právna úprava vo vnútroštátnom predpise. Po zvážení pozitív a negatív jednej aj druhej možnosti sa ako najvhodnejšie riešenie javí, a to aj s ohľadom na čl. 5 ods. 3 a bod 15 recitálu nariadenia, prikloniť sa k druhému riešeniu. To znamená, že, ak Trestný poriadok zveruje generálnemu prokurátorovi určité špecifické oprávnenia, tak v prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry ich bude vykonávať hlavný európsky prokurátor, prípadne iný orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom. Uvedené možno demonštrovať na príklade dovolania. Podanie dovolania je v prípade prokuratúry vyhradené generálnemu prokurátorovi. A teda v prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry sa táto otázka vyrieši tak, že namiesto generálneho prokurátora bude dovolanie podávať hlavný európsky prokurátor, t. j. funkčne najvyššia zložka Európskej prokuratúry, čo zodpovedá právnej tradícii slovenskej právnej úpravy, podľa ktorej je dovolanie zverené najvyššej zložke prokuratúry.

Z hľadiska legislatívno-technického spracovania tejto otázky sa javí ako účelné zavedenie týchto konkrétnych výkladových pravidiel všeobecného charakteru namiesto priamej novelizácie každého dotknutého ustanovenia. Preto sa dopĺňa ustanovenie § 10 ods. 1.

K bodom 3 a 4 (§ 10 ods. 7, § 10 ods. 10)

Platné znenie § 10 ods. 7 je v súčasnosti nadbytočné a obsolétne s poukazom na znenie § 4 ods. 1 písm. a), § 46 ods. 2 a § 55b ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ktoré v spojení s § 14 Trestného poriadku jednoznačne vymedzujú vecnú príslušnosť a procesné postavenie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry ako orgánu sui generis bez akejkoľvek potreby alebo zmyslu väzby statusu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry na právne postavenie krajského prokurátora. S poukazom na fungovanie Európskej

48

prokuratúry môže toto ustanovenie navyše pôsobiť aj problematicky, preto sa navrhuje jeho vypustenie.

K bodu 5 (pojem legalizácia výnosu z trestnej činnosti)

V nadväznosti na zavedenie legálnej definície výnosu v Trestnom zákone, ktorou zároveň dochádza aj k zmene zaužívanej terminológie vo vzťahu k pojmu „legalizácia príjmu z trestnej činnosti“, je potrebné naprieč celým procesným predpisom, ktorý upravuje trestné konanie náležite zohľadniť túto skutočnosť, pričom po novom pôjde o „legalizáciu výnosu z trestnej činnosti“ .

K bodu 6 (§ 10 ods.19, § 115 ods. 1, § 117 ods. 1)

Navrhovanou právnou úpravou sa vyjadrí možnosť použitia prostriedkov vyšetrovania (konkrétne odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 a agenta podľa § 117) iba v prípade úmyselného trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo § 234 Trestného zákona. Zavedením nového trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a Trestného zákona, ktoré upravuje nedbanlivostnú formu zavinenia, by sa tak do § 115 a § 117 dostal aj tento trestný čin, čo by narušilo doterajší systém používania nástrojov vyšetrovania iba pri zločinoch, resp. určitých najzávažnejších formách trestných činov.

K bodu 7 [§ 14 písm. p) a r)]

Navrhovanou úpravou sa zakladá pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu v súvislosti s novým trestným činom zneužitia práva podľa § 326a Trestného zákona a trestným činom prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a § 336d Trestného zákona, keďže pôjde často o sofistikovanú trestnú činnosť, ktorú bude veľmi problematické dokázať. To znamená, že o týchto trestných činoch bude za podmienok ustanovených v § 14 konať a rozhodovať Špecializovaný trestný súd. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktorá bude tieto trestné činy vyšetrovať.

K bodu 8 (§ 22a)

Navrhované ustanovenie nadväzuje na čl. 25 ods. 1 a 6 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Pôvodne sa zákonom č. 242/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov zverila pôsobnosť rozhodovať spory o príslušnosť medzi vnútroštátnymi orgánmi a Európskou prokuratúrou do pôsobnosti generálnej prokuratúry; k tomu pozri § 50 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Pôvodne schválené riešenie však nemožno považovať za vyhovujúce, a to s ohľadom na filozofiu ustanovení nariadenia, podľa ktorého spory o právomoc rozhodovať nezávislý orgán a s odkazom na čl. 42 ods. 2 písm. c) nariadenia. Je preto potrebná zmena súčasnej úpravy tak, aby tieto spory o právomoc rozhodoval v Slovenskej republike nezávislý orgán, ktorým je výlučne súd. V zmysle vyššie uvedeného článku nariadenia Súdny dvor právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutia o otázkach, ktoré sa týkajú výkladov čl. 22 a 25 nariadenia vo vzťahu k akémukoľvek sporu o právomoc medzi

49

Európskou prokuratúrou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Iniciovať prejudiciálne konanie smie výlučne vnútroštátny súd.

Keďže dochádza k zmene orgánu oprávneného rozhodovať spory o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a prokuratúrou, pričom týmto orgánom byť Najvyšší súd Slovenskej republiky, je namieste, aby bola právna úprava zakladajúca právomoc súdu upravená priamo v Trestnom poriadku, a nie v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Inak povedané, pôsobnosť súdov nemôže upravovať zákon upravujúci postavenie prokuratúry, ale pôsobnosť súdov musí byť upravená v príslušnom procesnom predpise, v tomto prípade v Trestnom poriadku.

K bodu 9 (§ 45 ods. 1)

Z dôvodu zavedenia nového druhu ochranného opatrenia v Trestnom zákone, ktorým je zhabanie časti majetku sa rozširuje definícia zúčastnenej osoby v trestnom konaní.

K bodu 10 (§ 50 ods. 1)

Vychádzajúc z poznatkov aplikačnej praxe je v praxi pomerne náročné dokazovať splnenie podmienky „Ak je dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované“. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vypustenie tejto podmienky z platného znenia Trestného poriadku, pričom pre uplatnenie zaistenia majetku bude postačovať uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá bola spôsobená trestným činom zo strany poškodeného a skutočnosť, že vzhľadom na povahu skutku sa zaistenie majetku javí ako vhodné. Nepôjde samozrejme o automatické zaisťovanie majetku po uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody, keďže samotný dovetok úvodnej vety § 50 ods. 1 znie: „možno nárok do pravdepodobnej výšky škody zaistiť“. Ide teda iba o možnosť, nie povinnosť zaistiť majetok po uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody.

K bodu 11 (§ 50 ods. 2)

Aktuálne znenie § 50 ods. 2 upravuje rámcovo problematiku správy zaisteného majetku, ktorá byť podľa čl. I návrhu zákona upravená samostatným zákonom, a to komplexne. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vypustiť právnu úpravu správy zaisteného majetku z Trestného poriadku v dotknutom ustanovení a na inom mieste v Trestnom poriadku 98a ods. 3) odkázať na osobitnú právnu úpravu, ktorá bude regulovať správu zaisteného majetku komplexným spôsobom. Ďalej sa navrhovanou právnom úpravou explicitne ustanovuje, že pri zaistení nároku poškodeného je potrebné použiť postup podľa § 95 až 96g.

K bodu 12 (§ 55 ods. 7)

Navrhované ustanovenie nadväzuje na čl. 113 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, podľa ktorého „V prípade mimozmluvnej zodpovednosti Európska prokuratúra v súlade so všeobecnými zásadami, ktoré spoločné pre právne poriadky členských štátov Európskej únie nahradí všetky škody spôsobené ňou alebo jej zamestnancami pri plnení pracovných povinností v rozsahu, v akom im môže byť daná škoda pripísaná.“. Z nariadenia je teda zrejmé, že v prípade nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu Európskej prokuratúry nepôjde o zodpovednosť Slovenskej republiky, čo vyplýva

50

z doterajšieho znenia § 55 ods. 7 Trestného poriadku. Na základe uvedeného sa preto pristupuje k novelizácii § 55 ods. 7 Trestného poriadku, a to v tom zmysle, že Slovenská republika nebude zodpovedať za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom Európskej prokuratúry. Pri uplatňovaní nároku na náhradu škody voči Európskej prokuratúre bude potrebné brať na zreteľ okrem citovaného ustanovenia nariadenia aj čl. 340 v spojitosti s čl. 268 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie.

K bodom 13 a 14 (§ 59 ods. 1 a 2)

Cieľom navrhovanej úpravy je vytvorenie podmienok na vyhotovovanie elektronického vyšetrovacieho spisu, resp. zápisnice o úkone v elektronickej podobe a určenie postupu podpisovania takýchto zápisníc v elektronickej podobe a určenie, ako postupovať v prípade, keď nemožno zápisnicu podpísať v elektronickej podobe. Táto právna úprava je nevyhnutná aj s ohľadom na požiadavky vyplývajúce z nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, pretože elektronické vedenie spisov vo veciach patriacich do pôsobnosti Európskej prokuratúry je jedným zo základných prvkov jej riadneho fungovania. V súvislosti s problematikou elektronického vyšetrovacieho spisu je potrebné poukázať aj na nasledovné súvislosti:

Zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov predstavuje všeobecnú právnu úpravu pre výkon verejnej moci elektronicky zo strany orgánov verejnej moci, čo jednoznačne vyplýva z § 2 ods. 1 zákona o e-Governmente, ktorý vymedzuje pôsobnosť tohto zákona a podľa ktorého „Tento zákon sa vzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky v rozsahu právomocí orgánu verejnej moci podľa osobitných predpisov.“. Na to, aby sa zákon o e-Governmente vzťahoval na určitý úsek výkonu verejnej moci nie je potrebné, aby sa tejto skutočnosti dovolával iný zákon. Výnimky z tejto všeobecnej pôsobnosti zákona o e-Governmente vyplývajú z § 2 ods. 2 cit. zákona. Rovnako sa nevylučuje, aby pôsobnosť zákona o e-Governmente pri výkone verenej moci elektronicky zúžili alebo upravili inak osobitné zákony (napr. § 66a Trestného poriadku alebo § 82l zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Výkonom verenej moci je nepochybne aj vedenie trestného konania zo strany príslušných orgánov verejnej moci. Orgánom verejnej moci nepochybne je aj Policajný zbor, prokuratúra a súdy. A teda trestné konanie ako také spadá do rámca § 2 ods. 1, a teda zákon o e-Governmente sa vzťahuje aj na trestné konanie, a to aj bez toho, aby sa táto skutočnosť osobitne vyjadrovala v Trestnom poriadku.

Pôsobnosť zákona o e-Governmente na trestné konanie však nie je absolútna, resp. je obmedzená v dvoch prípadoch. Prvým prípadom je § 2 ods. 2 písm. a) zákona o e-Governmente, z ktorého vyplýva, že tento zákon sa nevzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky a elektronickú komunikáciu orgánov verejnej moci navzájom, ak ich obsahom utajované skutočnosti. Čiže v tej časti trestného konania, v ktorej vznikajú utajované skutočnosti alebo dochádza k manipulácii s nimi sa nebude aplikovať zákon o e-Governmente (napr. prokurátor nebude využívať infraštruktúru zákona o e-Governmente pri doručovaní návrhu na vykonanie domovej prehliadky do elektronickej schránky súdu a súd nebude doručovať s tým súvisiaci príkaz do elektronickej schránky prokurátora, pretože táto výmena dokumentov sa týka dokumentov, ktoré utajovanými skutočnosťami). Druhý prípad, kedy je pôsobnosť zákona o

51

e-Governmente v trestnom konaní obmedzená, vytvára samotný Trestný poriadok, ktorý v § 66a vylučuje pri elektronickom doručovaní použitie zákona o e-Governmente. Podotýkame, že v tomto prípade nejde o vylúčenie použitia zákona o e-Governmente ako celku, ale len tej jeho časti, ktoré upravuje elektronické doručovanie (t. j. § 29 až 32).

Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že elektronický výkon verejnej moci v rámci trestného konania je v súčasnosti ovládaný zákonom o e-Governmente okrem dvoch prípadov – v neobmedzenom rozsahu.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy v súčasnosti povinné prijímať elektronické podania od občanov (vrátane advokátov) do svojich elektronických schránok. Občan má možnosť sa rozhodnúť, či svoje podanie v trestnom konaní vykoná v elektronickej podobe alebo v listinnej podobe. Osobitne je v prípade elektronických podaní regulovaná komunikácia so súdmi. Podľa § 82l ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. júla 2017 platí, že „Orgán verejnej moci, advokát, súdny exekútor, notár a správca povinní v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej majiteľom;42g) to neplatí, ak súd požiada o predloženie určitej listiny a pre predkladanie administratívneho spisu alebo iného spisu. Ak je pre podanie určený elektronický formulár, osoby podľa predchádzajúcej vety povinné podanie urobiť prostredníctvom takého formulára. Trovy vzniknuté porušením povinnosti podľa prvej vety nie predmetom náhrady trov konania.“. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na orgány činné v trestnom konaní s výnimkou podaní, ktoré obsahujú utajované skutočnosti. Porušenie tejto povinnosti, t. j. povinnosti komunikovať so súdom elektronicky zakladá poplatkovú povinnosť podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov; pričom v tomto prípade neplatí osobné oslobodenie od súdnych poplatkov pre orgány verejnej moci.

Orgány verejnej moci v súčasnosti povinné vyhotovovať svoje úradné dokumenty v elektronickej podobe ako elektronické úradné dokumenty. Výnimky z tejto povinnosti upravuje § 17 ods. 1 zákona o e-Governmente, pričom ani jedna z týchto výnimiek sa neuplatňuje v trestnom konaní. A teda v trestnom konaní musia orgány činné v trestnom konaní a súdy vyhotovovať svoje úradné dokumenty v elektronickej podobe. Jediná výnimka platí pre tie úradné dokumenty, ktoré obsahujú utajované skutočnosti. V tejto súvislosti uvádzame, že súdy od 1. februára 2017 vyhotovujú svoje písomnosti ako elektronické úradné dokumenty, t.j. súd nemá na výber. V praxi to znamená, že originál rozhodnutia súdu (tzv. prvopis) je vždy v elektronickej podobe. Prvopis je vždy autorizovaný (podľa povahy veci sa používa buď kvalifikovaný elektronicky podpis sudcu alebo kvalifikovaná elektronická pečať).

Právna úprava zákona o e-Governmente umožňuje orgánom verejnej moci už v súčasnosti transformovať listinné dokumenty do elektronickej podoby, a to prostredníctvom zaručenej konverzie.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto platí záver, že niet zákonnej prekážky, ktorá by bránila tomu, aby orgány činné v trestnom konaní viedli svoje spisy v elektronickej podobe.

K bodom 15 a 16 (pojem kvalifikovaný elektronický podpis)

Zmena sa navrhuje z dôvodu používania správnej, presnej a jednotnej právnej terminológie, nakoľko v slovenskom právnom poriadku bol pojem „zaručený elektronický

52

podpis“ nahradený pojmom „kvalifikovaný elektronický podpis“ pozri napr. zákon č. 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách).

K bodu 17 (§ 89 až § 98a)

Navrhovaným znením dochádza ku komplexnej a systematickej zmene celého štvrtého dielu prvej časti štvrtej hlavy Trestného poriadku, ktorou sa mení aj názov tohto dielu, pričom po novom sa tento diel bude nazývať „zaistenie vecí dôležitých pre trestné konanie“, čo korešponduje aj s obsahom zaisťovacích inštitútov a účelov zaistenia, ktoré v tomto diele nanovo upravené prípadne doplnené. V nadväznosti na potrebu odlíšenia režimu predloženia a zaistenia vecí slúžiacich na účely dokazovania a režimu zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti, ktoré de facto vecami sa navrhuje doplniť oddiely s nadpismi, ktoré urobia medzi týmito dvoma „zaisťovacími“ režimami deliacu čiaru. Uvedeným oddelením režimu zaistenia na účely dokazovania a režimu zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti na účely ich prepadnutia alebo zhabania sa zároveň transponuje čl. 8 smernice 2014/42/EÚ, v ktorom je uvedená požiadavka, aby členské štáty dotknutej osobe po zaistení majetku, resp. veci uviedli dôvody vydania takéhoto príkazu na zaistenie. Aj právo Európskej únie jednoznačne od seba odlišuje pojem „dôkazné prostriedky“ a pojmy „nástroje a výnosy z trestnej činnosti“, uvedené potvrdzuje v minulosti prijaté rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, ktoré však bolo neskôr nahradené smernicou o európskom vyšetrovacom príkaze.

Súčasne dochádza k rozšíreniu katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní o zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe, zaistenie inej majetkovej hodnoty, zaistenie virtuálnej meny a zaistenie náhradnej hodnoty, vrátane postupu pri zaistení hnuteľnej veci. Absencia výslovnej právnej úpravy v Trestnom poriadku neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní efektívnym spôsobom uchopovať najmä výnosy z trestnej činnosti.

Spoločnou črtou navrhovaného rozšírenia právnej úpravy je, že o zaistení bude v prípravnom konaní rozhodovať prokurátor, inak sudca a pred začatím trestného stíhania prokurátor, len ak vec neznesie odklad s nutnosťou dodatočného potvrdenia prokurátorského príkazu sudcom pre prípravné konanie pod hrozbou straty účinkov prokurátorského príkazu. Správa majetku zaisteného na účely zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti podľa nižšie uvedených ustanovení sa bude vykonávať podľa osobitného zákona, ktorým je zákon navrhovaný v čl. I.

§ 89

V novom znení § 89 sa definuje pojem „vec dôležitá pre trestné konanie“, ktorej definícia doteraz absentovala v trestnom kódexe. V zmysle navrhovanej definície sa za vec dôležitú pre trestné konanie považuje vec, ktorá slúži na účely dokazovania ako aj nástroje a výnosy z trestnej činnosti, pričom výnos sa navrhuje definovať v § 130 ods. 9 Trestného zákona. Za nástroj trestnej činnosti je potrebné považovať vec, ktorá bola určená na spáchanie trestného činu alebo bola použitá pri spáchaní trestného činu.

V navrhovanom odseku 2 sa explicitne ustanovuje generálne pravidlo, že zaistenie veci na účely dokazovania prednosť pred inými dôvodmi zaistenia veci, pretože primárnym

53

účelom trestného konania je dokázať vinu páchateľovi a spravodlivo ho potrestať. Rovnako sa zavádza možnosť meniť počas trestného konania dôvod zaistenia, a to formou uznesenia, proti ktorému bude možné podať opravný prostriedok (sťažnosť). Vo vzťahu k veci zaistenej na účely dokazovania sa výslovne ustanovuje, že takúto vec nie je potrebné „prezaistiť“, ak je zároveň nástrojom alebo výnosom z trestnej činnosti, o ktorých by sa mohlo vysloviť prepadnutie alebo zhabanie veci alebo majetku.

§ 89a

Doterajšie znenie § 89 bolo premietnuté do nového ustanovenia § 89a. Jedinú legislatívnu zmenu v tomto ustanovení predstavuje zmena dôvodu, resp. účelu zaistenia, a to na účely dokazovania. V zmysle tejto zmeny budú po novom orgány uvedené v odseku 3 zaisťovať len veci, ktoré môžu slúžiť na účely dokazovania, resp. poslúžiť ako dôkaz v trestnom konaní.

§ 90 a 91

Obdobne ako pri ustanovení § 89a, sa v § 90 a 91 zmenil len účel zaistenia. Právna úprava v § 91 reaguje na Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorý bol prijatý členskými štátmi Rady Európy dňa 23.11.2001 v Budapešti. Dotknuté ustanovenie umožňuje vydať príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát pre účely dokazovania, najviac na 90 dní. Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát, ktoré môžu slúžiť na účely dokazovania je možné vydať opakovane. V bezprostrednej nadväznosti na § 89a sa tu označeným orgánom poskytuje možnosť, aby zaistili vec alebo počítačový údaj, ktorý môže slúžiť na účely dokazovania aj proti vôli osoby, ktorá ju pri sebe, ale nereagovala na predchádzajúcu výzvu.

§ 92 a 93

V praxi sa často stáva, že vec, ktorá môže slúžiť na účely dokazovania sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa

§ 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z.

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci podľa § 92 zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Znenie § 92 bolo doplnené o možnosť prevziať vec, ktorá bola zaistená podľa osobitného predpisu aj v konaní pred súdom, pretože nie je vylúčené, že takáto situácia v praxi nastane, pričom doterajšia právna úprava dávala právo prevziať vec len prokurátorovi alebo policajtovi. Ustanovenie § 93 ostalo nedotknuté, t. j. bez legislatívnych zmien.

§ 94

V zmysle navrhovaného znenia sa v tomto ustanovení upravuje úschova vydaných, odňatých, prevzatých alebo inak zaistených vecí, ktoré slúžia ako dôkaz v trestnom konaní, ktorých úschovu zabezpečuje orgán činný v trestnom konaní alebo súd a zároveň sa v odseku 2 ponecháva možnosť zabezpečenia úschovy prostredníctvom tretej osoby (iného štátneho orgánu, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá vykonáva v takom odbore podnikateľskú činnosť), ak orgán činný v trestnom konaní alebo súd nemôže takúto úschovu zabezpečiť sám. Správa zaistených vecí na iné účely ako účely dokazovania je upravená na inom mieste v Trestnom poriadku (§ 98a ods. 3).

54

§ 95 až 95b

Predmetné ustanovenia upravujú postup pri zaistení peňažných prostriedkov na účte v banke. V rámci dotknutých ustanovení došlo k precizovaniu niektorých odsekov, ktoré v praxi spôsobovali problémy, a na ktoré poukázala aplikačná prax. Navrhovaným precizovaním sa docieliť zrozumiteľný postup ako pre orgány činné v trestnom konaní a súd, tak aj pre banky a pobočky zahraničných bánk.

§ 96

Navrhovaná zmena sa dotýka iba odseku 5, v ktorom sa dopĺňajú osobitné náležitosti, ktoré musí príkaz vydaný podľa § 96 ods. 1 alebo ods. 2 obsahovať. Ide o náležitosti, ktoré musí príkaz obsahovať popri všeobecných náležitostiach ustanovených v § 181 Trestnom poriadku. Týmito náležitosťami jednoznačná identifikácia majiteľa cenného papiera a náležitosti upravené v predpisoch o cenných papieroch viď napr. § 28 s poukazom na § 27 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch). Rovnako sa zavádza pravidlo, ktoré sa uplatňuje aj pri zaistení peňažných prostriedkov, že proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadostí o obmedzenie alebo zrušenie zaistenia je prípustná sťažnosť.

§ 96a a § 96b

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový osobitný inštitút zaisťovacích úkonov. Potreba jeho zavedenia súvisí najmä používaním nehnuteľností na páchanie trestnej činnosti a s výnosmi z trestnej činnosti. Ide o špecifickú právnu úpravu pri zaisťovaní nehnuteľností, ktorá doposiaľ absentovala v slovenskej právnej úprave a orgánom činných v trestnom konaní neumožňovala účinne postupovať pri zaistení nehnuteľností, ktoré nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení nehnuteľnosti predseda senátu a prokurátor. V príkaze sa obmedzí možnosť nakladania s nehnuteľnosťou, s ktorou je možné nakladať len s predchádzajúcim písomným súhlasom predsedu senátu alebo prokurátora podľa odseku 7. Takýto súhlas nie je možné udeliť v prípade uspokojovania pohľadávok štátu.

V odseku 4 a 5 sa vymedzuje okruh osôb, ktorým sa doručuje príkaz na zaistenie nehnuteľnosti. Podľa odseku 6 je návrh na zápis vlastníckeho alebo iného vecného práva k zaistenej nehnuteľnosti možné vykonať len s predchádzajúcim písomným súhlasom príslušných orgánov. Pričom pod pojmov „zápis“ treba rozumieť vklad aj záznam, čím sa zabezpečí, že na prevody a prechody vlastníckeho práva je potrebný predchádzajúci písomný súhlas príslušných orgánov, napr. dedičské konanie.

V odseku 8 je upravené právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia nehnuteľnosti. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť. V prípade negatívneho rozhodnutia o takejto žiadosti má vlastník nehnuteľnosti možnosť podať opakovanú žiadosť po uplynutí 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

55

V navrhovanom § 96b sa upravuje obhliadka nehnuteľnosti a jej príslušenstva, ktorá je predmetom zaistenia alebo byť predmetom zaistenia. Takýto príkaz na obhliadku nehnuteľnosti môže vydať len súd. V ďalších ustanoveniach sa upravuje procesný postup orgánu, ktorý vykonáva obhliadku nehnuteľnosti. Ustanovuje sa povinnosť orgánu vykonávajúceho obhliadku pribrať k takémuto úkonu nezúčastnenú osobu.

§ 96c

V navrhovanom § 96c sa upravuje zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe (ďalej len „majetková účasť“). Vzhľadom na to, že obchodné podiely a iné formy majetkovej účasti sú úradne evidovanou majetkovou hodnotou (zapisujú sa do obchodného registra), tak ich zaistenie sa bude zapisovať do obchodného registra.

V odseku 1 sa upravujú podmienky, za splnenia ktorých môže byť majetková účasť zaistená. Zaistenie prichádza do úvahy, ak majetková účasť je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

O zaistení majetkovej účasti bude rozhodovať po podaní obžaloby predseda senátu, a v prípravnom konaní a v postupe pred začatím trestného stíhania prokurátor. Podľa navrhovaného odseku 2 je prípustné aj rozhodnutie policajta s dodatočným potvrdením prokurátorom. Forma rozhodnutia je príkaz, ktorý musí byť písomný a odôvodnený.

Príkaz sa bude doručovať registrovému súdu a po vykonaní príkazu aj majiteľovi majetkovej účasti. Ide o transpozíciu článku 8 ods. 2 smernice 2014/42/EÚ. Ak je to potrebné, uvedený článok predpokladá možnosť odloženia oznámenia príkazu dotknutej osobe, aby nebolo ohrozené vyšetrovanie. Návrh zákona vyžaduje, aby orgán, ktorý príkaz vydáva v ňom výslovne zakázal majiteľovi majetkovej účasti akékoľvek dispozície s touto majetkovou účasťou (napr. prevod, založenie a pod.). Právne úkony vykonané v rozpore s týmito zákazmi budú ex lege neplatné. Príkaz bude vyvolávať aj účinky vo vzťahu k registrovému súdu, ktorý nebude môcť zapísať do obchodného registra prevod majetkovej účasti bez súhlasu toho, kto príkaz vydal (odsek 5).

Trvanie zaistenia majetkovej účasti je upravené v odsekoch 3 a 6. Podľa odseku 6 zaistenie trvať, dokým trvá jeho účel. Akonáhle pominie potreba mať zaistenú majetkovú účasť, príkaz na jeho zaistenie musí byť zrušený. Zrušenia zaistenia sa však bude môcť domáhať aj majiteľ majetkovej účasti, a to postupom podľa odseku 3. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť.

Ustanovenie § 96c pojednáva o majetkovej účasti v právnickej osobe vo všeobecnosti. Majetkovou účasťou môže byť obchodný podiel, členský podiel, prípadne akcie. V prípade zaistenia zaknihovaných akcií však bude potrebné postupovať podľa § 96, ktorý upravuje zaistenie zaknihovaných cenných papierov. To znamená, že právna úprava v § 96 je špeciálnou úpravou vo vzťahu k § 96c.

§ 96d

56

V navrhovanom § 96d je upravené zaistenie virtuálnej meny. Ide o nóvum, ktoré sa zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu jej špecifického charakteru a potreby osobitného prístupu.

V odseku 1 sa upravujú podmienky, za splnenia ktorých môže byť virtuálna mena zaistená. Zaistenie prichádza do úvahy, ak virtuálna mena je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti. Špecifická úprava je upravená v odseku 3 podľa ktorého sa zakáže akékoľvek dispozícia s virtuálnou menou a zároveň sa prikáže vydanie virtuálnej meny vrátane vydania hesla, prístupového kódu alebo podobných údajov umožňujúcich nakladanie s virtuálnou menou. Súčasne sa explicitne ustanovuje, že právne úkony urobené v rozpore so zákazom sú neplatné.

V zmysle dikcie odseku 6 takýto príkaz musí byť písomný a musí byť náležite odôvodnený. V odseku 7 je upravené právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia nehnuteľnosti. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť. V prípade negatívneho rozhodnutia o takejto žiadosti má vlastník nehnuteľnosti možnosť podať opakovanú žiadosť po uplynutí 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

§ 96e

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový zaisťovací inštitút, a to zaistenie inej majetkovej hodnoty, pod ktorou sa rozumie majetkové právo alebo iná peniazmi oceniteľná hodnota, ktorá je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení inej majetkovej hodnoty predseda senátu a prokurátor. Odsek 3 ustanovuje obligatórnu náležitosť príkazu na zaistenie, ktorou je zákaz nakladania so zaistenou inou majetkovou hodnotou. V prípade, že bol zákaz porušený, takto urobené právne úkony sú de lege neplatné.

V odseku 4 a 5 sa ustanovuje povinnosť príslušných orgánov zisťovať existenciu vecných práv ďalších osôb k zaistenej inej majetkovej hodnote. V odseku 8 je upravená ochrana vlastníka inej majetkovej hodnoty v súvislosti s ochranou práv tretích osôb, a tým spôsobom, že právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia. V prípade negatívneho rozhodnutia má možnosť opätovne podať žiadosť po uplynutí lehoty 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

§ 96f

Navrhované ustanovenie upravuje postup výlučne pri zaistení hnuteľnej veci, u ktorej je predpoklad, že ju bude potrebné zaistiť. Z tohto dôvodu sa navrhuje použiť postup podľa § 89a, § 90, § 97 a 98 Trestného poriadku, kedy najskôr dôjde k vydaniu alebo odňatiu veci, a následne sa vyhodnotí povaha veci a zvolí sa režim zaistenia, a to zaistenie na účely dokazovania alebo zaistenie ako nástroja alebo výnosu z trestnej činnosti.

57

§ 96g

V navrhovanom § 96f je upravené zaistenie náhradnej hodnoty. Ide o nóvum, ktoré sa zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na základe navrhovanej úpravy bude možné vydať príkaz na zaistenie náhradnej hodnoty, ak nemožno dosiahnuť vydanie alebo odňatie veci, zaistenie hnuteľnej veci, peňažných prostriedkov, zaknihovaných cenných papierov, nehnuteľností, virtuálnej meny, inej majetkovej hodnoty alebo majetkovej účasti, ktoré sú nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

§ 97 a 98

Navrhovanými zmenami v § 97 sa majú odstrániť aplikačné problémy, na ktoré poukázala prax pri vysporiadavaní sa so zaistenými vecami podľa Trestného poriadku. Z dôvodu absencie lehoty na prevzatie veci a uplatnenie nároku na vec v civilnom procese, sa preto navrhuje doplnenie lehôt a rovnako aj následné prepadnutie veci v prospech štátu. Vec, ktorá prepadne v prospech štátu podľa § 97 ods. 1, prejde podľa § 5 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu do dočasnej správy, ktorú vykonáva okresný úrad v sídle kraja. O prechode veci do vlastníctva štátu informuje orgán, ktorý rozhoduje o vrátení veci vlastníkovi alebo držiteľovi dočasného správcu, príslušného podľa bydliska vlastníka alebo oprávneného držiteľa veci, resp. podľa miesta, kde sa vec nachádza. Navrhuje sa tiež doplniť podrobnejší postup pri predaji veci a zničení vecí, ktoré majú špecifický charakter (omamné látky, psychotropné látky, jedy, alkohol a pod.). Zároveň sa navrhuje do jednotlivých ustanovení doplniť pojem „inak zaistená vec“ za účelom odstránenia nejasností v aplikačnej praxi, ktoré sa týkali nakladania so zaistenými vecami, ktoré boli zaistené v pri domovej prehliadke, prehliadke iných priestorov alebo pozemkov, napr. nájdené kradnuté autá, ktoré sa v praxi často zaisťujú v rámci obhliadky miesta činu.

V platnom znení § 98 sa upravuje len postup pri vrátení veci obvinenému, preto sa navrhuje jeho širšia úprava, aby zahŕňala všetky osoby, ktorých vec mohla byť odňatá alebo vydaná. Zároveň sa navrhuje doplniť postup v prípade, ak išlo o vec získanú trestným činom a nikto nepožiadal o vrátenie veci alebo si neuplatnil právo na vec nikto iný. Tiež sa navrhuje doplniť vymedzenie bezcennej veci, ak sa vec nepodarí predať ani za zníženú cenu.

§ 98a

V nadväznosti na rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní sa vymedzujú spoločné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú a aplikujú na jednotlivé zaisťovacie inštitúty. V odseku 2 sa explicitne ustanovuje nulitnosť takého právneho úkonu, ktorý bol vykonaný bez súhlasu príslušného orgánu. V odseku 3 sa upravuje generálny odkaz na osobitnú právnu úpravu, ktorej predmetom regulácie je správa zaisteného majetku; ide o návrh zákona v čl. I. V odseku 4 sa po vzore konania a rozhodovania o väzbe upravuje objektívna lehota trvania zaistenia majetku, ktorá bude 5 ročná, s možnosťou predĺženia tejto lehoty o 7 mesiacov, a to aj opakovane. Zároveň sa vyjadruje zásada, že zaistenie majetku trvať len po nevyhnutný čas. Úzko s tým súvisí navrhovaná úprava v odseku 5, ktorá kladie na prokuratúru a súdy požiadavku na skúmanie dôvodov trvania zaistenia majetku, vecí alebo iných majetkových hodnôt, a to v ktoromkoľvek štádiu trestného konania po tom, čo došlo k ich zaisteniu. Dotvárajú sa tak zákonné garancie pre zákonné využívanie zaisťovacích inštitútov s cieľom zabezpečiť ústavne garantovaných práv, najmä práva vlastniť majetok. Ak uplynie 5-ročná lehota zaistenia, pričom táto lehota nebude predĺžená v zmysle znenia odseku 4, zapísaná

58

poznámka v katastri nehnuteľnosti sa vymaže z úradnej povinnosti, pričom pri nakladaní s nehnuteľnosťou nie je potrebný súhlas príslušného orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení. Uvedené znamená , že príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností nie je povinný v zmysle § 3 ods. 3 návrhu zákona informovať tento príslušný orgán, že sa s nehnuteľnosťou určitým spôsobom nakladá. V odseku 6 sa explicitne ustanovuje za účelom vyhnutia sa rôznym právnym výkladom a problémom pri správe zaisteného majetku v praxi, že zaistenie majetku sa vzťahuje aj na plody a úžitky pochádzajúce zo zaisteného majetku.

K bodu 18 (§ 111 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava ustanovenia súvisiaca so zmenou názvu trestného činu podľa § 219 Trestného zákona.

K bodu 19 (§ 112 ods. 1)

Súčasne znenie dotknutého ustanovenia neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní účinne reagovať na aktuálne formy a spôsoby páchania trestnej činnosti. Z uvedeného dôvodu a v nadväznosti na schválený Akčný plán boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti, ktorý vychádza zo zavedenia efektívneho finančného vyšetrovania, sa navrhuje umožniť určených zložkám v rámci použitia tohto prostriedku operatívno-pátracej činnosti aj poskytovanie služby resp. predstierať určité činnosti a tým identifikovať jednotlivé typológie zneužívaných legalizačných schém, ktoré majú často aj cezhraničný charakter.

K bodu 20 (§ 113 ods. 9, § 114 ods. 7, § 115 ods. 7)

Dôvodom navrhovanej zmeny je snaha zákonodarcu o precizovanie tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa týkajú použiteľnosti dôkazov získaných využitím informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v inej trestnej veci. Samotná súdna prax zastáva nejednotný postoj k výkladu predmetných ustanovení, práve vo vzťahu k použiteľnosti dôkazov získaných v inej trestnej veci (pozri napr. rozhodnutie NS SR z 7. februára 2012, sp. zn. 2 To 5/2011 v. rozhodnutie NS SR z 15. mája 2019 sp. zn. 1TdoV/8/2019). Táto názorová rozdielnosť následne spôsobuje v praxi pri odhaľovaní trestnej činnosti spojenej s legalizáciou výnosov z trestnej činnosti problémy. Dôkazy získané na základe informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v jednej trestnej veci dokumentujú aj nakladanie s finančnými prostriedkami a výnosmi získanými z trestnej činnosti, ktoré zakladajú alebo dokumentujú podozrenie zo spáchania trestného činu legalizácie výnosov z trestnej činnosti, avšak takéto dôkazy podľa názoru niektorých súdov nepoužiteľné v trestnom konaní o trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti, nakoľko ide o iné trestné konanie. V praxi tak často dochádza k zamedzeniu možnosti zdokumentovať a preukázať osobe nadobudnutie majetku z trestnej činnosti, a tým aj vykonať prípadne zaistenie takéhoto majetku. Avšak navrhovanou zmenou sa predpokladá odstránenie názorovej rozdielnosti, resp. zjednotenie výkladu dotknutej právnej úpravy súdmi a použitie takto získaných dôkazov aj v inej trestnej veci.

K bodu 21 [§ 119 ods. 1 písm. f)]

59

Ide o legislatívno-technickú úpravu ustanovenia, ktorou sa reaguje na zavedenie definície výnosu z trestnej činnosti v Trestnom zákone.

K bodom 22 a 23 (§ 119 ods. 1 písm. g) a ods. 2)

Do Trestného poriadku sa navrhuje sa explicitne doplniť tzv. finančné vyšetrovanie. V zmysle navrhovaného písmena f) v § 119 bude potrebné v trestnom konaní dokazovať aj majetkové pomery osoby voči ktorej sa vedie trestné konanie na účely odňatia výnosov z trestnej činnosti ; podstata spočíva v zisťovaní majetku, u ktorého je predpoklad, že pochádza z trestnej činnosti.. Podľa takto nastavanej právnej úpravy bude potrebné vyhotovovať majetkový profil naviazaný na výnosy z trestnej činnosti. Zisťovanie majetkového profilu vykonáva buď policajt v zmysle Trestného poriadku alebo orgán podľa osobitného predpisu. Cieľom takéhoto doplnenia právnej normy je podporiť, aby zisťovanie majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu bol paralelný proces popri vyšetrovaní (preukazovanie okolností skutku a usvedčenie páchateľa), pričom proces bude oprávnená vykonávať aj iná osoba ako len procesne príslušný policajt (príslušný na vedenie vyšetrovania), a aby na účely zisťovania majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu bolo možné využiť aj postupy podľa osobitných predpisov.

K bodu 24 [§ 190 ods. 2 písm. b)]

Ako problematickou sa javí otázka rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu, ktoré vydal európsky delegovaný prokurátor na pokyn či európskeho prokurátora alebo stálej komory, ktorej rozhodnutiami v tomto smere je viazaný aj európsky prokurátor, predovšetkým uzneseniu o vznesení obvinenia. Podľa § 31 ods. 4 posledná veta Trestného poriadku je totiž z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. Treba pritom zdôrazniť, že súdna prax nie je doposiaľ zjednotená v tom, aké dôsledky má, ak o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol vylúčený prokurátor, a nemalá časť teórie i praxe zastáva názor, že v takejto situácii je trestné stíhanie obvineného nezákonné a pokiaľ takúto chybu nemožno napraviť postupom podľa § 363 Trestného poriadku, prichádza do úvahy iba zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie obžalovaného. Pre takéto prípady sa javí byť vhodným doplniť ustanovenie § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku navrhovaným spôsobom. Aplikácia tohto ustanovenia však bude podmienená tým, že vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry stanoví, kto je v takýchto prípadoch nadriadeným prokurátorom.

K bodu 25 (§ 196 ods. 1)

V tomto prípade ide o implementačné ustanovenie vo vzťahu k čl. 24 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, ktorého cieľom je zabezpečiť naplnenie tzv. notifikačnej povinnosti smerom k Európskej prokuratúre.

K bodu 26 200 ods. 4 a 5, § 201 ods. 5 písm. b) a ods. 6 písm. b), § 202 ods. 2 a 3, § 230 ods.

2 písm. h) a i)]

Ide o legislatívno-technickú zmenu vyvolanú v dôsledku zmeny štruktúry § 10, kde dochádza k vypusteniu odseku 7, a preto je potrebné aktualizovať vnútorné odkazy na § 10.

60

K bodu 27 (§ 202 ods. 2)

V súvislosti so zavedením nového trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a (pozri čl. II bod 40) sa navrhuje upraviť postup pri skrátenom vyšetrovaní a to tak, aby skrátené vyšetrovanie o prečinoch trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a ods. 1 a 2 Trestného zákona vykonával vyšetrovateľ (policajt uvedený v § 10 ods. 7 písm. a) až c)).

K bodu 28 (§ 211 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zmenou názvu trestného činu podľa § 219 Trestného zákona a zrušením trestného činu podielnictva.

K bodu 29 [§ 215 ods. 2 písm. d)]

V súvislosti s konaním o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV, je potrebné v Trestnom poriadku vykonať úpravu na zabezpečenie splnenia všetkých záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z citovanej smernice. Zo znenia smernice je potrebné zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány boli oprávnené nestíhať a neukladať tresty za trestné činy, ktoré osoba spáchala z donútenia v priamej súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin vymedzený v čl. 14 smernice, ako i trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom tieto obete vystavované dlhodobému fyzickému alebo psychickému nátlaku zo strany páchateľa a často vykonajú požiadavku, resp. príkaz tohto páchateľa, ktorým môže byť aj spáchanie trestného činu, a to len z obavy o svoj život. V Trestnom poriadku sa preto navrhuje upraviť ustanovenie § 215 týkajúce sa zastavenia trestného stíhania. V zmysle navrhovanej úpravy bude prokurátor oprávnený zastaviť trestné stíhanie voči takejto osobe, bez ohľadu na to, či táto osoba spáchala prečin alebo zločin v súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin týrania blízkej osoby alebo zverenej osoby alebo trestný čin vymedzený v čl. 14 smernice.

K bodu 30 (§ 229 ods. 2)

Navrhovaná právna úprav za cieľ odstrániť situáciu, kedy osobe, ktorá je vlastníkom majetku, veci alebo inej majetkovej hodnoty, nemôže byť majetok, vec alebo iná majetková hodnota orgánmi činnými v trestnom konaní počas prerušeného trestného stíhania vrátená. Uvedené ustanovenie obsahuje aj možnosť podania samostatného návrhu prokurátorom na uloženie ochranného opatrenia počas prerušenia trestného stíhania. Táto úprava tiež zjednodušiť vrátenie veci, kedy nebude potrebné formálne vydávať rozhodnutie o pokračovaní v trestnom stíhaní, vrátiť vec a následne znovu prerušiť trestné stíhanie.

K bodu 31 (§ 331 ods. 2)

61

Potreba zmeny ustanovenia v súvislosti s prijatím novely Trestného zákona zákona č. 214/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Táto novela priniesla zmenu, na základe ktorej senát rozhoduje o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, kým podľa dovtedajšej právnej úpravy senát rozhodoval o zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby viac ako osem rokov. Na základe tejto zmeny bolo potrebné náležite upraviť aj § 331 ods. 2, ktorý upravuje rozhodovanie senátu.

K bodu 32 (§ 423)

Legislatívno-technická úprava s ohľadom na nové riešenie príslušnosti na vedenie konania týkajúceho sa trestu prepadnutia majetku.

K bodu 33 (§ 425 ods. 1, § 428 ods. 2)

V súlade s požiadavkou Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky prijať nevyhnutné opatrenia „pre zefektívnenie zaisťovania a následnej konfiškácie výnosov z trestnej činnosti“ sa navrhuje v prípade zaisťovania výkonu trestu prepadnutia majetku a výkon trestu prepadnutia veci upustiť od podmienky využitia zaistenia majetku spočívajúcej v existencii obavy, že výkon trestu bude zmarený alebo sťažený. Túto skutočnosť nebude potrebné v trestnom konaní pri zaisťovaní výkonu trestu dokazovať. Navrhované vypustenie tejto podmienky reflektuje požiadavky aplikačnej praxe, keďže orgány činné v trestnom konaní mali v praxi problémy preukazovať dôvodnú obavu, že výkon trestu bude zmarený alebo sťažený. V praxi často nastali situácie, kedy sa obvinený účelne zbavil majetku a následne neexistoval majetok, ktorý by bolo možné zaistiť, pretože prokurátor sa dozvedel o zbavovaní majetku, ktorý vlastnil obvinený ex post.

K bodu 34 (§ 425 ods. 1)

Vzhľadom na rozšírenie právnej úpravy zaisťovacích inštitútov sa navrhuje rozšírenie vnútorných odkazov odkazujúcich na primerané použitie právnej úpravy aj na zaistenie výkonu trestu prepadnutia majetku.

K bodu 35 (§ 428 ods. 2, § 461 ods. 2)

Účelom zmeny dotknutých ustanovení je zabezpečiť aplikáciu nových ustanovení o zaistení majetku vrátane § 98a aj v prípadoch zaisťovania podľa § 428 a § 461 Trestného poriadku. Nad rámec doterajšej právnej úpravy sa odkazuje aj na primerané použitie § 426 a 427 Trestného poriadku, čím sa zaručuje rovnaký štandard aplikácie zaisťovacích inštitútov ako z pohľadu dotknutých osôb, tak aj orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

K bodu 36 (§ 433)

Podľa platného znenia § 433 možno vlastnícke právo tretej osoby k prostriedkom a veciam postihnutým výkonom trestu prepadnutia majetku uplatniť len v civilnom procese. Niet dôvod neposkytnúť ochranu práv tretích osôb aj v prípadoch trestu prepadnutia veci a ochranných opatrení zhabania veci a zhabania časti majetku. Na tento účel sa teda rozširuje rozsah úpravy § 433 doplnením uvedených trestov a ochranných opatrení.

62

K bodu 37 (nadpis)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zavedením výkonu nového ochranného opatrenia zhabania časti majetku v Trestnom poriadku.

K bodu 38 (§ 461 ods. 2)

Obdobne ako v prípade zaisťovania výkonu majetkových trestov, tak aj v prípade ochranného opatrenia zhabania veci sa navrhuje upustiť od podmienky existencie obavy, že výkon tohto ochranného opatrenia bude zmarený alebo sťažený pre uplatnenie zaistenia výkonu ochranného opatrenia. Navrhované vypustenie tejto podmienky reflektuje požiadavky aplikačnej praxe, keďže orgány činné v trestnom konaní mali v praxi problémy preukazovať dôvodnú obavu, že výkon ochranného opatrenia bude zmarený alebo sťažený. V praxi často nastali situácie, kedy sa osoba účelne zbavovala majetku a následne neexistoval majetok, ktorý by bolo možné zaistiť, pretože prokurátor sa dozvedel o zbavovaní majetku ex post.

K bodu 39 (§ 461 ods. 3)

Do právnej úpravy zaistenia výkonu hroziaceho ochranného opatrenia zhabania veci sa navrhuje zaviesť absentujúcu úpravu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení veci. Zabezpečí sa tak rovnaký štandard ochrany práv dotknutých osôb ako v prípade majetkových trestov, tak aj v prípade majetkových ochranných opatrení.

K bodu 40 (§ 461a)

V súlade s novým navrhovaným ochranným opatrením zhabania časti majetku (pozri čl. II bod 2) sa náležite k tomu upravuje procesný postup príslušných orgánov pri výkone tohto ochranného opatrenia. Koncept navrhovaného ustanovenia vychádza z právnej úpravy obsiahnutej v § 461 platného Trestného poriadku, týkajúceho sa výkonu zhabania veci. A teda v odseku 1 sa upravuje postup súdu po vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa uložilo zhabanie časti majetku. V odseku 2 sa upravuje možnosť zaistenia časti majetku ak sa vedie trestné stíhanie pre trestný čin, za ktorý vzhľadom na povahu a závažnosť činu a na pomery obvineného treba očakávať uloženie takéhoto ochranného opatrenia. Súčasne sa odkazuje aj na primerané použitie § 425 ods. 2, § 426 a 427 Trestného poriadku, čím sa zaručuje rovnaký štandard aplikácie zaisťovacích inštitútov ako z pohľadu dotknutých osôb, tak aj orgánov činných v trestnom konaní a súdov. V odseku 3 sa navrhuje pripustenie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení časti majetku.

K bodom 41 až 46 (§ 550, § 550 ods. 1, § 550a, § 551, § 551 ods. 1 a 4)

Zmena tohto ustanovenia zosúlaďuje terminológiu zaisťovania v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach s terminológiou, ktorá sa zavádza touto právnou úpravou, resp. s terminológiou používanou v prvej časti Trestného poriadku. V súlade s medzinárodnými štandardmi, medzinárodnou praxou a medzinárodnými zmluvami sa umožňuje zaistenie majetku, veci alebo inej finančnej hodnoty aj na základe princípu vzájomnosti (reciprocity), nielen existujúcej medzinárodnej zmluvy.

K bodu 47 (§ 567q)

63

Právna úprava v odsekoch 1 a 2, ktorá podriaďuje režimu novej právnej úpravy vracanie vecí vydaných, odňatých alebo prevzatých v trestnom konaní podľa doterajších predpisov novej právnej úprave v § 97 a 98. Súčasne platí, že výzva podľa § 97 a 98 musí byť podaná po účinnosti tohto zákona. Veci, ktoré sa stanú majetkom štátu prejdú, takisto ako je tomu v prípade podľa § 97 ods. 1, do dočasnej správy okresnému úradu v sídle kraja.

Odsek 3 sa viaže na ustanovenie § 98a ods. 4 Trestného poriadku, ktoré stanovuje maximálnu lehotu na zaistenie majetku päť rokov. Z tohto dôvodu bolo potrebné nastaviť prechodné ustanovenie, a to tak, že dané ustanovenie sa nepoužije na príkazy o zaistení majetku vydané pred 1. januárom 2021.

K bodu 48 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. IV

(zákon č. 143/1998 Z. z.)

K bodu 1 [§ 34a ods. 3 písm. b)]

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s vypustením trestného činu podielnictva.

K bodu 2 (§ 57g)

Účinnosťou novely Trestného zákona sa trestný čin podielnictva z nedbanlivosti v § 34a ods. 3 písm. b) leteckého zákona zmení na trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti z nedbanlivosti (navrhovaný § 233a Trestného zákona), ktorý bude v modifikovanom znení obsahovať aj pôvodný trestný čin podielnictva.

Podľa § 34a ods. 6 leteckého zákona sa bezúhonnosť člena bezpečnostnej ochrany overuje na začiatku výkonu činnosti a potom následne raz za päť rokov. Bezúhonnosť sa overuje výpisom z registra trestov. Ten, kto je právoplatne odsúdený za trestný čin podielnictva z nedbanlivosti ešte pred dňom účinnosti novely Trestného zákona a odsúdenie nebude ešte zahľadené, bude mať vo výpise z registra trestov uvedené odsúdenie za podielnictvo podľa starej skutkovej podstaty. Ak sa člen bezpečnostnej ochrany alebo ten, kto ním chce byť, po nadobudnutí účinnosti novely Trestného zákona preukáže takýmto výpisom, bude v podstate bezúhonný, pretože podielnictvo nahradí legalizácia výnosov z trestnej činnosti, aj keď s „absorbovaným“ podielnictvom. Na zabránenie tejto situácie bolo potrebné zaviesť prechodné ustanovenie, ktorého zámerom je docieliť, aby sa taká osoba (t. j. ktorá bola pred 1. januárom 2021 právoplatne odsúdená za trestný čin podielnictva a jej odsúdenie za tento trestný čin nebolo ešte zahľadené) nepovažovala za bezúhonnú.

K čl. V

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 50)

64

Keďže dochádza k zmene orgánu oprávneného rozhodovať spory o príslušnosť medzi Európskou prokuratúrou a prokuratúrou, pričom týmto orgánom byť Najvyšší súd Slovenskej republiky, je namieste, aby bola právna úprava zakladajúca právomoc súdu upravená priamo v Trestnom poriadku, a nie v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Inak povedané, pôsobnosť súdov nemôže upravovať zákon upravujúci postavenie prokuratúry, ale pôsobnosť súdov musí byť upravená v príslušnom procesnom predpise, v tomto prípade v Trestnom poriadku. Z uvedeného dôvodu sa preto vypúšťa pôvodný § 50 ods. 2 zákona o prokuratúre, pričom po novom sa úprava presúva do Trestného poriadku, kam z hľadiska systematiky po správnosti patrí.

K bodu 2 (§ 55lb ods. 4)

Doplnenie právnej úpravy v § 55lb za cieľ v odseku 4 upraviť elektronickú úradnú komunikáciu pri výkone pôsobnosti Európskej prokuratúry na území Slovenskej republiky, pričom sa stanovuje, že európsky delegovaný prokurátor bude na území Slovenskej republiky disponovať elektronickou schránku pre doručovanie elektronických dokumentov.

K čl. VI

(zákon č. 154/2001 Z. z.)

K bodu 1 [§ 3 ods. 1 písm. a)]

Vzhľadom na komplexné uchopenie problematiky služobného úradu v prípade prokurátorov Európskej prokuratúry v novom odseku 5 sa navrhuje vypustenie súvisiacej úpravy v § 3 ods. 1 písm. a).

K bodu 2 (§ 3 ods. 5)

V záujme vytvorenia podmienok pre zabezpečenie podmienok sociálneho zabezpečenia hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora a jeho garantovania na rovnakej úrovni ako pre vnútroštátnych prokurátorov sa navrhuje úprava, podľa ktorej generálna prokuratúra bude plniť funkciu služobného úradu pre prokurátorov Európskej prokuratúry vo vymedzených oblastiach.

K bodu 3 (§ 9b ods. 3)

Vzhľadom na obmedzený počet miest prokurátorov na Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorý určuje vláda Slovenskej republiky na návrh generálneho prokurátora, bolo s účinnosťou od 1. septembra 2019 do § 55e ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre doplnené pravidlo, že „prokurátori dočasne pridelení na výkon funkcie európskeho delegovaného prokurátora sa v rozsahu, v akom plnia úlohy Európskej prokuratúry, do tohto počtu nezapočítavajú“. V tej súvislosti sa navrhuje legislatívne upraviť pravidlo, že ak bude na výkon funkcie európskeho delegovaného prokurátora dočasne pridelený prokurátor, ktorý nepôsobí na Úrade špeciálnej prokuratúry, takýto prokurátor sa bude počas výkonu funkcie považovať za prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry. Po skončení dočasného pridelenia v Európskej prokuratúre z dôvodu, ktorý neohrozuje dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť prokuratúry, považuje predkladateľ za vhodné, aby sa takýto prokurátor, vzhľadom na jeho medzinárodné znalosti a skúsenosti mohol stať prokurátorom generálnej prokuratúry bez výberového konania. Inak bude zaradený na výkon funkcie prokurátora na svoju pôvodnú prokuratúru, kde vykonával funkciu

65

prokurátora pred dočasným pridelením k Európskej prokuratúre. Toto pravidlo by sa malo upraviť a aplikovať aj vo vzťahu k európskemu prokurátorovi za Slovenskú republiku a prípadne aj voči hlavnému európskemu prokurátorovi, ak by sa ním stal slovenský prokurátor.

K bodu 4 [§ 15 ods. 2 písm. h) a i)]

Podľa nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry môže dôjsť k odvolaniu hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora, a to najmä v tých najzávažnejších prípadoch, ktoré by inak podľa vnútroštátneho práva zakladali disciplinárnu zodpovednosť s možnosťou prípadného zániku funkcie prokurátora. Predkladateľ za to, že za týchto podmienok je neúnosné, aby slovenský prokurátor naďalej zotrvával vo funkcii prokurátora, ak došlo k zániku jeho funkcie v Európskej prokuratúre odvolaním a zároveň, ak dôvod jeho odvolania z funkcie v Európskej prokuratúre je tak závažného charakteru, že odôvodňuje jeho odvolanie z funkcie prokurátora. Navrhuje sa preto zaviesť nový dôvod pre obligatórne odvolanie z funkcie prokurátora spočívajúci v tom, že došlo k odvolaniu z funkcie v Európskej prokuratúre, a to z takých dôvodov, ktoré vážne ohrozujú dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť (slovenskej) prokuratúry. Vyhodnotenie otázky, či ide o dôvody vážne ohrozujúce dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť prokuratúry bude v pôsobnosti toho, kto rozhoduje o odvolaní z funkcie prokurátora, t. j. ide o pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

K bodom 5 a 7(§ 26 ods. 1 písm. u), § 138 ods. 3)

Vzhľadom na to, že pri vykonaní ustanovení, ktoré majú garantovať prokurátorovi dočasne pridelenému k Európskej prokuratúre minimálny štandard jeho sociálneho zabezpečenia na úrovni vnútroštátnej právnej úpravy Slovenskej republiky sa bude nevyhnutne vyžadovať súčinnosť dočasne prideleného prokurátora, navrhujeme do základných povinností prokurátora doplniť povinnosť oznamovať a preukazovať služobnému úradu potrebné informácie a údaje. Tomuto účelu slúžia zmeny navrhované v bodoch 5 a 7.

K bodu 6 (§ 131 ods. 1)

Navrhované doplnenie právnej úpravy si vyžiadala aplikačná prax v nadväznosti na pandémiu ochorenia Covid-19.

K bodu 8 (§ 258a)

Cieľom zmeny § 258a je doplnenie výkladového pravidla tak, aby sa zákon vzťahoval na hlavného európskeho prokurátora a európskeho prokurátora vtedy, ak tieto pozície zastávajú prokurátori zo Slovenskej republiky. V prípade európskeho delegovaného prokurátora ide vždy o prokurátora zo Slovenskej republiky, preto nie je potrebné toto doplnenie v prípade európskeho delegovaného prokurátora.

K čl. VII

(zákon č. 556/2001 Z. z.)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zamedzenie situácii, kedy sa zmarí zaistenie zaknihovaného cenného papiera tým, že emitent zmení jeho podobu. Súčasná právna úprava

66

túto otázku nerieši a javí sa ako účelné predísť vzniku situácií, ktoré by viedli k obchádzaniu rozhodnutí najmä orgánov činných v trestnom konaní. Listinné cenné papiere nahrádzajúce zaistené zaknihované cenné papiere emitent odovzdá Úradu pre správu zaisteného majetku.

K čl. VIII

(zákon č. 530/2003 Z. z.)

Vzhľadom na zavedenie zaistenia majetkovej účasti v právnickej osobe v Trestnom poriadku sa navrhuje v zákone o obchodnom registri zaviesť pravidlo, podľa ktorého sa bude zaistenie majetkovej účasti a zrušenie tohto zaistenia zapisovať do obchodného registra. Zabezpečí sa tak publicita tejto skutočnosti aj vo vzťahu k osobám, ktoré majú záujem nadobudnúť majetkovú účasť.

K čl. IX

(zákon č. 199/2004 Z. z.)

K bodu 1 (§ 79a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za colný delikt - prepadnutia tovaru alebo veci v prípadoch, keď sa zaistený tovar alebo vec predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru alebo veci, nakoľko tieto už nie sú zaistené.

K bodu 2 (§ 84aa)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za colný priestupok - prepadnutia tovaru alebo veci v prípadoch, keď sa zaistený tovar alebo vec predá v súlade s čl. I § 17 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru alebo veci, nakoľko tieto už nie sú zaistené.

K čl. X

(zákon č. 7/2005Z. z.)

K bodu 1 (§ 57 ods. 4)

Výklad právnych noriem často trpí textualistickým zajatím, čo vedie pri aplikácii k situáciám, ktoré sa v audiovizuálnej tvorbe zvyknú podávať ako komické („Rozkaz znel jasne: muž s koženou brašnou nesmie prejsť!“). Medzi príklady takejto na textualistickom základe budovanej diskusie patrí aj diskusia o otázke, či: „Je štát s nárok na prepadnutie majetku veriteľom?“ Je pritom zrejmé, že veriteľom je každý (aj štát), kto právo na plnenie (alebo inú činnosť) od iného. V prípade prepadnutia majetku je akurát špecifické, že vo všeobecnosti sa nedá hodnota „pohľadávky“ štátu zafixovať na konkrétnu hodnotu, keďže sa mení tak ako sa mení aj hodnota majetkových hodnôt, ktoré trest prepadnutia majetku postihuje. Ide však len o prípad, ktorému sa právna úprava inak nevyhýba. Podľa § 151c ods. 1 Občianskeho zákonníka pre platný vznik záložného práva napr. postačí, ak je hodnota zabezpečenej pohľadávky určiteľná.

Taktiež okolnosť, či v ustanovení § 57 ods. 4 použité slová „prihlásenej“ diskvalifikujú štát s možnosti riešenia odporovateľnosti v konkurze, zvykne byť nadnášaná ako sporná.

67

Pritom podľa §107a ods. 2 resp. ods. 6 je zrejmé, že sa nárok štátu z titulu prepadnutia majetku má byť v konkurze uspokojovaný, hoci zákonodarca výslovne neuvádza, že by mal byť prihlasovaný. To vedie len k logickému záveru, že nárok z titulu prepadnutia majetku je prihlásený automaticky. Jeho uspokojenie predstavuje kľúčový dôvod, pre ktorý sa takýto konkurz vedie a štát (snáď len na zmiernenie sekundárnej viktimizácie) umožnil iným veriteľom mať podiel na majetkovej podstate, ktorý predchádza uspokojeniu nároku štátu z prepadnutia majetku.

Zavádzanie určitého pravidla je však vždy komplikované, keďže môže byť argumentované, že zavádza novú právnu situáciu a pri doterajších situáciách sa presadí výkladové pravidlo „a contrario“. V tomto prípade však ide len o spresnenie textu a nezavádza sa žiadne nové pravidlo a ani sa právna situácia nemení.

K bodu 2 (§ 58 ods. 2)

Pri vyjadrení právnych noriem je na zdôraznenie určitého pravidla vhodné použiť právnu domnienku. Ustanovenie § 58 ods. 2 patrí medzi ustanovenia, kde je vhodné na zvýraznenie pravidla takúto (nevyvrátiteľnú) domnienku vyjadriť, hoci právna prax by k nej mala dospieť aj bez takéhoto vyjadrenia.

Ak niekto spácha trestný čin, za ktorý mu môže byť uložený trest prepadnutia majetku, musí si byť vedomý, že týmto okamihom sa dostal do úpadku. Ide o hmotnoprávny následok. Okolnosť, či sa spáchanie trestného činu určitej osobe podarí preukázať, je otázka procesná.

Od spáchania trestného činu je potrebné hľadieť na štát optikou veriteľa s minimálne s budúcou pohľadávkou na majetkovej podstate osoby, ktorej môže byť trest prepadnutia majetku uložený. Páchateľ (budúci odsúdený) môže mať tendenciu takýto nárok štátu ukracovať a to tak, že uskutočňuje úkony bez primeraného protiplnenia. Typicky pôjde o darovanie alebo predaj majetku za neštandardných podmienok (nemusí ísť len o nízku cenu ale aj o iné podmienky). Tretie osoby v skutočnosti len spravujú majetok páchateľa pod rúškom formálneho vlastníctva.

K bodu 3 (§ 58 ods. 3)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4.

K bodu 4 (§ 58 ods. 4)

Upravuje sa plynutie spätnej lehoty pre odporovanie právnym úkonom bez primeraného protiplnenia za účelom ukrátenia nároku z prepadnutia majetku. V tomto prípade sa nejaví ako potrebné pre účely plynutia spätnej lehoty rozlišovať, či išlo o úkony v prospech spriaznenej osoby alebo nie. Z pohľadu páchateľa je pre tendenciu zvýšeného počtu úkonov smerujúcich k zbavovaniu sa majetku rozhodujúce práve obdobie pred odsúdením. Pre ochranu právneho styku by však nemalo byť dlhšie ako 5 rokov.

K bodu 5 (§ 59 ods. 3)

68

Pozri k tomu odôvodnenie v bode 2.

K bodu 6 (§ 59 ods. 4)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4 a nových odsekov 5 a 6 (bod 7).

K bodu 7 (§ 59 ods. 5 a 6)

K odseku 5 pozri odôvodnenie k bodu 4.

V odseku 6 sa výslovne sa upravuje, že na účely neúčinnosti právnych úkonov (odporovateľnosti) tak ako právne úkony dlžníka je potrebné posudzovať jeho kvalifikované opomenutia. Ide o situácie, kedy v obdobnom postavení určitá osoba, konajúca s bežnou starostlivosťou o svoje záujmy, pre obranu alebo uplatnenie svojich práv uskutočnila určitý úkon alebo niečo vykonala. Nekonanie dlžníka vedie, vo výsledku, k ukráteniu veriteľov.

K bodu 8 (§ 60 ods. 2)

Jedným z kľúčových legislatívnych nástrojov, ktorý zákonodarca používa pri úprave neúčinnosti právnych úkonov (odporovateľnosti) prezumpcie. Prezumpcie v procesnom práve sa prejavujú ako prostriedok vedúci k rozkladaniu dôkazného bremena. Pôvodné pravidlo v § 60 ods. 2 je jedným s príkladov použitia takejto prezumpcie a teda rozloženia dôkazného bremena. Ak ide o úkon v prospech spriaznenej osoby dlžníka, ukracujúci úmysel dlžníka ako aj vedomosť protistrany o ňom sa predpokladá.

Navrhované pravidlo za účel uvedenú prezumpciu ešte rozšíriť aj na prípady, ak ide o zjavné mrhanie majetkom a to bez ohľadu na to, či druhá strana je spriaznenou osobou dlžníka. Právny styk pri nakladaní s majetkovými hodnotami prebiehať v súlade s princípom nezávislého vzťahu (arm´slenght principle). Aj osobe, ktorá nie je spriaznená s dlžníkom (resp. túto spojitosť nie je možné vždy preukázať) musí byť podozrivá transakcia, pri ktorej dlžník mrhá s majetkom. „Mrhanie majetkom“ sa musí posúdiť s prihliadnutím na všetky okolnosti transakcie a na účely tohto ustanovenia nie je vhodné a ani účelné toto slovné spojenie bližšie špecifikovať, keďže sa musí posúdiť s ohľadom na okolnosti veci. Mrhaním majetku treba predovšetkým rozumieť, že pôjde o nehospodárne a ľahkovážne zaobchádzanie s majetkom. Ak ide o bežnú transakciu v bežnom právnom styku, je namieste vyžadovať od nadobúdateľa ostražitosť obvyklú. Ak ide však o neobvyklú transakciu, je možné od nadobúdateľa požadovať, aby preukázal, čo ho viedlo k jej uskutočneniu s budúcim úpadcom a čo vykonal na to, aby s prihliadnutím na okolnosti prípadu predišiel neúčinnosti.

K bodu 9 (§ 60 ods. 3)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4.

K bodu 10 (§ 60 ods. 4)

Pozri odôvodnenie k bodu 2.

K bodu 11 (§ § 62 ods. 7)

69

Pozri odôvodnenie k bodu 1.

K bodu 12 (§ 107aa)

Normy konkurzného práva niekedy priamo a niekedy nepriamo vyjadrujú, čo je súčasťou konkurznej podstaty. Konkurzná podstata sa vytvorí priamo zo zákona ako účinok vyhlásenia konkurzu a možno ju rozdeliť na bezprostrednú a potenciálnu konkurznú podstatu. Prináležitosť určitej majetkovej hodnoty do bezprostrednej konkurznej podstaty vedie správcu k poňatiu majetkovej hodnoty do súpisu bez zbytočného odkladu. Pri potenciálnej konkurznej podstate pred súpisom je potrebné uskutočniť nejaký úkon (majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzky úpadcu) alebo dokonca konanie (odporovateľnosť, ktorá nie je uznaná treťou osobou).

Právna prax sa dlhodobo upína na konštrukciu vlastníckeho práva ako na predsudok, hoci je zrejmé, že formálne vlastníctvo môže slúžiť len ako závoj na zakrytie cudzej držby (detencie). V obchodnom práve je v súčasnosti takmer pravidlom vytváranie rôznych, často komplikovaných, štruktúr na zakrytie konečného užívateľa výhod. Z hľadiska boja proti praniu špinavých peňazí ako aj transparentnosti pri vzťahov medzi osobami súkromného práva a štátom existujú dôvody, pre ktoré sa začal odklon od bezbrehého presadzovania vlastníctva k inštitútom, ktoré majú svoj pôvod v konštrukcii držby majetku pre iného ako aj správe cudzieho majetku. Medzi takéto inštitúty patrí koncepcia konečného užívateľa výhod (beneficial ownership), ktorá pôvod v úprave trustu, čo je inštitút známy dlhodobo, avšak v našom práve (najmä po roku 1964) nikdy nie úplne implementovaný.

Na rozdiel od situácií, kedy prichádza do úvahy uplatnenie odporovateľnosti, v situáciách tzv. dôvernej správy cudzieho majetku nebude spravidla čo odporovať, keďže pôjde o majetkové hodnoty, ktoré dlžník formálne nevlastnil, hoci nad nimi vykonával priamu alebo nepriamu kontrolu. Tieto majetkové hodnoty by mali podliehať konkurzu vedenom na účely výkonu trestu prepadnutia majetku. Správa cudzieho vyplynie často len so sumára nepriamych dôkazov. Jej typické prejavy sú v podstate dva:

1. tretia osoba poskytuje alebo poskytla dlžníkovi výhodu alebo úžitok bez primeraného protiplnenia

Pôjde typicky o situácie, kedy iná osoba niekomu bez toho, aby na to existovali vážne dôvody poskytuje výhodu alebo úžitok (napr. obchodná spoločnosť platí lízing na motorové vozidlo, ktoré sa poskytne do užívania budúcemu úpadcovi bez toho, aby na to boli rozumné dôvody). Nie je rozhodujúce, či tretia osoba je spriaznená s dlžníkom.

2. spriaznená osoba dlžníka nadobudla majetok, ktorý nezodpovedá príjmom takejto osoby.

Pri preverovaní trestnej činnosti vyjdú najavo také okolnosti, ktoré svedčia záveru, že rodinný príslušník alebo iná spriaznená osoba úpadcu nadobudla majetok, ktorého pôvod nie je možné rozumne vysvetliť.

Platí pritom, že majetok z nepoctivých zdrojov nepožíva právnu ochranu (§451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a musí byť vydaný podľa zásad o bezdôvodnom obohatení štátu.

70

Zavádzaný procesný mechanizmus je postavený na iniciatíve prokurátora a v dôsledkoch sa približuje modelu riešenia implementovanom v § 79 zákona. Ochrana tretej osoby pred zásahom do jej práv je potom vystavaná na modeli uplatnenia vylučovacieho práva.

Vzhľadom na počet konkurzov vedených za účelom prepadnutia majetku ako aj s ohľadom na skúsenosť s právnou úpravou registra partnerov verejného sektora ako aj konečných užívateľov výhod sa navrhuje upraviť výlučnú kauzálnu príslušnosť pre uskutočnenie konkurzného konania vedeného za účelom vykonania trestu prepadnutia majetku.

K bodu 13 (§ 206k)

Navrhovaným prechodným ustanovením sa rieši vzťah starej a novej právnej úpravy na už začaté a neskončené konania.

K čl. XI

(zákon č. 650/2005 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 2)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018//1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu nahrádza okrem iného aj Rámcové rozhodnutie Rady č. 2003/577/SVV o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, ktoré bolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky prostredníctvom zákona č. 650/2005 Z. z.. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné prijať niekoľko implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Na základe tejto skutočnosti sa v navrhovanom odseku 2 špecifikuje použitie zákona č. 650/2005 Z. z. len vo vzťahu k Dánskemu kráľovstvu a Írskej republike, ktoré nepristúpili k prijatiu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805, a preto nie týmto nariadením viazané. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tohto nariadenia a v ktorých sa nariadenie priamo aplikuje sa ustanovuje, že zákon č. 650/2005 Z. z. sa použije primerane a v rozsahu akom dotknuté nariadenie neustanovuje inak. Cieľom navrhovanej zmeny je upraviť vzťah uplatnenia, resp. použitia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a existujúcej slovenskej právnej úpravy (zákon č. 650/2005 Z. z.). Predkladateľ považuje subsidiárne použitie vnútroštátnej úpravy za vyhovujúce riešenie, od ktorého sa očakáva zabezpečenie riadnej aplikácie nariadenia v podmienkach Slovenskej republiky, pričom sa vychádza z predpokladu, že otázky nariadením neupravené, ktorých úprava je z pohľadu orgánu aplikácie nariadenia potrebná, sa budú riešiť v intenciách doterajšej vnútroštátnej úpravy. Jazykový režim, ktorý sa bude uplatňovať pri aplikácii ustanovení dotknutého nariadenia bude predmetom notifikácie zo strany Slovenskej republiky smerom ku Komisii Európskej únie.

K bodu 2 (§ 2 ods. 2)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je podobne ako v rámci novelizácie zákona č. 316/2016 Z. z. určiť vykonávajúci orgán v zmysle čl. 2 ods. 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 v podmienkach Slovenskej republiky. Na účely konania podľa nariadenia 2018/1805 sa ustanovuje, že vykonávajúcim orgánom je prokurátor okresnej prokuratúry, v ktorej obvode sa majetok, ktorý byť zaistený na základe príkazu na zaistenie, v čase doručenia príkazu na zaistenie a osvedčenia nachádza. Navrhované znenie odkazuje na

71

použitie § 8 ods. 1 platného zákona, v ktorom sa vymedzuje príslušnosť justičného orgánu Slovenskej republiky ako orgánu vykonávajúceho štátu. Samotné nariadenie predpokladá, že určenie príslušných orgánov je vecou vnútroštátnej úpravy. S ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je preto potrebné, aby príslušné orgány ustanovil zákon.

K bodu 3 (§ 4 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s bodom 1 a 2; potreba prečíslovania odkazov a poznámok pod čiarou.

K čl. XII

(zákon č. 330/2007 Z. z.)

K bodu 1 (§ 13 ods. 7)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorú je potrebné vykonať v nadväznosti na predchádzajúce novelizácie zákona, ktoré opomenuli vykonať aktualizáciu vnútorných odkazov po doplnení nových ustanovení do existujúcej štruktúry zákona.

K bodu 2 [§ 14 ods. 1 písm. a)]

Navrhovaná právna úprava ma za cieľ vyriešiť prístup Európskej prokuratúry k odpisom z registra trestov. Na tento účel sa navrhuje výslovne upraviť, že Európska prokuratúra bude k týmto údajom pristupovať prostredníctvom európskeho delegovaného prokurátora alebo európskeho prokurátora; v prípade európskeho prokurátora len, ak ide o nominanta za Slovenskú republiku.

K bodu 3 (§ 19 ods. 2)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorú je potrebné vykonať v nadväznosti na predchádzajúce novelizácie zákona, ktoré opomenuli vykonať aktualizáciu vnútorných odkazov po doplnení nových ustanovení do existujúcej štruktúry zákona.

K čl. XIII

(zákon č. 563/2009 Z. z.)

Nakoľko správcom zaisteného majetku bude Úrad pre správu zaisteného majetku navrhuje sa s výnimkou vecí zabezpečených na účely vykonania dôkazu pri správe daní a vecí určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia z dôvodu zabezpečenia účelu daňovej kontroly, určovania dane podľa pomôcok alebo miestneho zisťovaní, upraviť prepojenie výkonu rozhodnutia o zabezpečení veci a rozhodnutia o uložení predbežného opatrenia a správe zabezpečenej veci a peňažnej sumy, veci alebo práva určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia, s osobitným predpisom - zákonom o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rozhodnutie o zabezpečení veci a rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia sa považuje za rozhodnutie o zaistení majetku podľa zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zároveň sa upravuje náhradné uspokojenie účelu sankcie za správny delikt - prepadnutia veci v prípadoch, keď sa zaistená vec predá v

72

súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (správca dane) nemôže vysloviť sankciu veci, nakoľko už nie je zaistená.

K čl. XIV

(zákon č. 486/2013Z. z.)

K bodu 1 (§ 27a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za priestupok - prepadnutia tovaru v prípadoch, keď sa zaistený tovar predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru, nakoľko tento už nie je zaistený.

K bodu 2 (§ 33a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za iný správny delikt - prepadnutia tovaru v prípadoch, keď sa zaistený tovar predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru, nakoľko tento už nie je zaistený.

K čl. XV

(zákon č. 91/2016 Z. z.)

K bodom 1, 3, 4, 5, 6 a 11 (§ 1 ods. 2, § 7 ods. 1 a 3, § 9, § 10 a § 26 ods. 1)

Vzhľadom na skutočnosť, že trestné činy vymedzené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii môžu spáchať aj právnické osoby, ktoré za tieto trestné činy trestne zodpovedné, sa navrhuje zaviesť ochranné opatrenie zhabania časti majetku aj do zákona č. 91/2016 Z. z.. Návrhom sa zabezpečí konfiškácia časti majetku právnickej osoby pri taxatívne vymedzených trestných činoch, ak je majetok právnickej osoby v hrubom nepomere k jej zákonným príjmom. Z tohto dôvodu bolo potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy. Keďže dochádza k rozšíreniu katalógu ochranných opatrení v Trestnom zákona, je nevyhnutná aj analogická úprava v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb.

K bodu 2 (§ 3)

Dopĺňa sa taxatívny výpočet trestných činov právnických osôb o trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí plná transpozícia čl. 10 smernice 2019/713/EÚ. Navrhovaná úprava rovnako súvisí aj s vypustením trestného činu podielnictva a rozšírením ustanovení trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti z dvoch (súčasné § 233 a § 234) na tri ustanovenia (navrhované § 233, § 233a a § 234).

K bodu 7 (§ 10 ods. 2)

Ustanovuje sa, že za trestný čin podľa § 3 a za podmienok podľa § 83a Trestného zákona môže súd uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania časti majetku.

73

K bodu 8 (nadpis)

Legislatívno-technická úprava, ktorou sa dopĺňa nadpis § 11.

K bodu 9 (§ 11 ods. 5)

Upravujú sa zásady ukladania ochranného opatrenia zhabania časti majetku, na ktoré sa budú vzťahovať podľa navrhovanej úpravy ustanovenia odsekov 1 až 3.

K bodu 10 (§ 20a)

Návrhom sa dopĺňa do zákona ochranné opatrenie zhabania časti majetku, pričom podmienky uloženia tohto ochranného opatrenia vymedzuje § 83a Trestného zákona.

K bodu 12 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. XVI

(zákon č. 289/2016 Z. z.)

K bodom 1 a 2 (§ 14 ods. 10, 11 až 15)

V súvislosti s navrhovanou právnou úpravou (čl. I) je potrebné explicitne vyjadriť, že správa zaisteného majetku sa vykonáva podľa osobitného predpisu. Zo zákona č. 289/2016 Z. z. je z tohto dôvodu potrebné vypustiť tie ustanovenia, ktorú upravujú správu zaisteného majetku, ide o ustanovenia odsekov 11 až 15.

K čl. XVII

(zákon č. 316/2016 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 2)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu nahradilo Rámcové rozhodnutie Rady č. 2006/783/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu, ktoré bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté zákonom č. 316/2016 Z. z. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné prijať niekoľko implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Na základe tejto skutočnosti sa v navrhovanom odseku 2 špecifikuje použitie zákona č. 316/2016 Z. z. len vo vzťahu k Dánskemu kráľovstvu a Írskej republike, ktoré nepristúpili k prijatiu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805, a preto nie týmto nariadením viazané. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tohto nariadenia a v ktorých sa nariadenie priamo aplikuje sa ustanovuje, že zákon č. 316/2016 Z. z. sa použije primerane a v rozsahu akom dotknuté nariadenie neustanovuje inak. Cieľom navrhovanej zmeny je upraviť vzťah uplatnenia, resp. použitia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a existujúcej slovenskej právnej úpravy (zákon č. 316/2016 Z. z.). Predkladateľ považuje subsidiárne použitie vnútroštátnej úpravy za vyhovujúce riešenie, od ktorého sa očakáva

74

zabezpečenie riadnej aplikácie nariadenia v podmienkach Slovenskej republiky, pričom sa vychádza z predpokladu, že otázky nariadením neupravené, ktorých úprava je z pohľadu orgánu aplikácie nariadenia potrebná, sa budú riešiť v intenciách doterajšej vnútroštátnej úpravy. Jazykový režim, ktorý sa bude uplatňovať pri aplikácii ustanovení dotknutého nariadenia bude predmetom notifikácie zo strany Slovenskej republiky smerom ku Komisii Európskej únie.

K bodom 2, 5, 6, 8 13[§ 2 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 3 písm. a) c), § 6

ods. 1, § 10 ods. 1 písm. c), g) a h), § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c)]

Zavedením nového druhu ochranného opatrenia zhabanie časti majetku v Trestnom zákone (čl. II) v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia) vyvstala potreba zohľadniť túto skutočnosť, resp. ochranné opatrenie aj v zákone č. 316/2016 Z. z., ktorý upravuje uznanie a výkon majetkových rozhodnutí v trestnom konaní v rámci Európskej únie. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy v dotknutých ustanoveniach zákona.

K bodu 3 (§ 2 ods. 2)

Navrhované doplnenie § 2 o nový odsek za cieľ jednoznačne určiť, v situácii keď je Slovenská republika vykonávajúcim štátom, ktorý orgán je vykonávajúcim orgánom v zmysle čl. 2 ods. 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a ktorý orgán je ústredným orgánom podľa čl. 24 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Navrhovaná právna úprava identicky kopíruje právnu úpravu uvedenú v § 7 ods. 1 a 2 tohto zákona. To znamená, že ústredným orgánom v konaní podľa nariadenia 2018/1805 bude, resp. zostáva Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a vykonávajúcim orgánom súd, v ktorého obvode povinná osoba trvalý pobyt alebo sídlo. Ak nie je možné určiť príslušnosť súdu podľa prvej vety, je príslušný okresný súd, v ktorého obvode sa nachádza majetok alebo vec, ktorej sa majetkové rozhodnutie týka. Ak je založená príslušnosť viacerých súdov, na konanie je príslušný okresný súd, ktorému ministerstvo ako prvému doručilo alebo postúpilo osvedčenie a majetkové rozhodnutie, o ktorého uznanie a výkon sa žiada. Na zmenu rozhodných skutočností na určenie príslušnosti sa po začiatku konania neprihliada. Samotné nariadenie predpokladá, že určenie príslušných orgánov je vecou vnútroštátnej úpravy. S ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je preto potrebné, aby príslušné orgány ustanovil zákon.

K bodu 4 [§ 4 ods. 1 písm. a)]

Legislatívno-technická úprava ustanovenia; potreba prečíslovania odkazov a poznámok pod čiarou.

K bodu 7 (§ 4 ods. 4)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zavedením legislatívnej skratky „ministerstvo“ už v navrhovanom § 2 odsek 2 (bod 2).

75

K čl. XVIII

S prihliadnutím na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2021, okrem tých ustanovení, ktoré bezprostredne súvisia s pôsobnosťou Úradu pre správu zaisteného majetku, a to s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť tohto úradu pri výkone navrhovanej pôsobnosti (účinnosť 1. augusta 2021).

K prílohe

V transpozičnej prílohe sa uvádza zoznam preberaných právnych aktov Európskej únie.

V Bratislave, 26. augusta 2020

Igor Matovič, v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Mária Kolíková, v. r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh Trestného poriadku

K predpisu 301/2005, dátum vydania: 02.07.2005

1

34

Dôvodová správa

Všeobecná časťPodľa Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 bol predložený do legislatívneho procesu návrh nového Trestného poriadku.

Trestný zákon a Trestný poriadok z roku 1961 sú platné a účinné vyše štyridsať rokov. Aj keď v priebehu doby boli viackrát menené a doplňované, ukazuje sa stále naliehavejšie potreba ich zásadného prepracovania.

Podľa Výhľadového plánu legislatívnych úloh ešte predchádzajúca vláda dňa 31. mája 2000 schválila legislatívny zámer rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku. Oba návrhy trestných kódexov Ministerstvo spravodlivosti SR v máji 2002 predložilo do legislatívneho procesu, ktorý však nebol dokončený. Podpredseda vlády pre legislatívu a minister spravodlivosti preto poveril Komisiu pre rekodifikáciu trestného práva, aby spracovala nové návrhy, ktoré by okrem hľadísk spomínaných v legislatívnom zámere zohľadnili aj najnovšie poznatky a reagovali na vývoj kriminality, najmä prejavy terorizmu, organizovaného zločinu, vznik organizovaných skupín napojených na zahraničie, stav korupcie, rozširovanie obchodu s drogami a ľuďmi a iných negatívnych javov s dôrazom na ich efektívnejší, hospodárnejší a najmä rýchlejší trestnoprávny postih.

Vláda SR schválila návrh rekodifikovaného Trestného zákona dňa 21. apríla 2004. Predložený vládny návrh Trestného poriadku, ktorý schválila vláda SR dňa 26. mája 2004, nadväzuje na tento vládny návrh zákona.

Základným cieľom predkladanej rekodifikácie je zefektívnenie, zjednodušenie, zrýchlenie a zhospodárnenie trestného procesu, čím sa zabezpečí tak účinnejšia ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, ako aj ochrana celospoločenských záujmov.

Navrhovaná rekodifikácia predpokladá, že v trestnom procese bude oproti terajšiemu stavu viacero koncepčných i štrukturálnych zmien. Koncepčné treba vidieť v tom, že naznačené ciele sa majú dosiahnuť čo najdôslednejším rešpektovaním základných práv a slobôd, ale zároveň pri zohľadnení celospoločenských záujmov na účinnom boji s kriminalitou.

Štrukturálne zmeny možno vidieť v presune kompetencií medzi orgánmi činným v trestnom konaní (policajt a prokurátor) a súdom, ktorý ako nezávislý štátny orgán bude meritórne rozhodovať vo veci. Rozdelenie úloh medzi policajtom, ktorý samostatne, iniciatívne a kompetentne vykonáva úlohy v prípravnom konaní (len o zásahoch do základných práv a slobôd bude rozhodovať sudca pre prípravné konania) a prokurátorom, ktorý v prípravnom konaní bude rozhodovať, a tým aj vykonávať dozor a podávať obžalobu umožní dosiahnutie naznačených cieľov.

V prípravnom konaní policajti pod dozorom prokurátora budú samostatne a iniciatívne objasňovať trestný čin v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, resp. na podanie obžaloby. Zvýrazní sa tým samostatnosť, iniciatíva, ale aj zodpovednosť polície za vyhľadanie a vykonanie dôkazov v tomto štádiu. Súčasne sa tým zvýši a zdôrazní zodpovednosť prokurátora, pretože akuzačný princíp, podľa ktorého len prokurátor môže podať obžalobu, zvýrazní význam prokurátorského dozoru v prípravnom konaní a súčasne zvýši zodpovednosť prokurátora za podanú obžalobu, ktorú bude musieť zastupovať pred súdom. Ak obžalobu nedokáže preukázať, ak pre rozhodnutie súdu nezabezpečí potrebné dôkazy, súd obžalovaného oslobodí. Súd síce aj naďalej bude mať právo aj iniciatívne vykonávať dôkazy, ale nebude zviazaný povinnosťou zisťovať objektívnu pravdu. V prípravnom konaní bude mať osobitné postavenie tzv. sudca pre prípravné konanie, ktorý bude rozhodovať o prípustnosti zásahov do základných práv a slobôd (väzba, domová a osobná prehliadka a iné zaisťovacie úkony). Zároveň sa umožňuje, aby takýto sudca rozhodol aj vo veci obvineného, ktorý bol zadržaný pri spáchaní prečinu s trestnou sadzbou do troch rokov alebo zastihnutý na úteku, v skrátenej lehote do piatich pracovných dní, ak s tým obvinený súhlasí.

Zmeny sa uskutočnili aj pri úprave lehoty trvania väzby, ktorá sa bude zásadne odvíjať od trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorý hrozí obvinenému za spáchaný trestný čin. Uvedené je navrhované tým spôsobom, že pri prečine (úmyselné trestné činy s trestnou sadzbou do päť rokov a všetky nedbanlivostné trestné činy) bude maximálna lehota trvania väzby jeden rok, pri zločine tri roky a pri obzvlášť závažnom zločine (úmyselný trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov) štyri roky.

Zásadná zmena v presune kompetencií sa týka konania pred súdom. Okresný súd by sa mal podľa navrhovanej úpravy stať skutočne základným článkom súdnej sústavy, pretože konania v prvom stupni by sa o všetkých veciach malo konať na tomto súde. O vymenovaných trestných činoch, o ktorých doteraz rozhodoval v prvom stupni krajský súd, by podľa navrhovanej úpravy rozhodoval okresný súd v sídle krajského súdu. Vytvorí sa tým priestor pre rozhodovanie krajského súdu ako odvolacieho a bez vytvárania ďalšieho medzičlánku sa aj najvyššiemu súdu vytvorí priestor pre plnenie úloh, ktoré mu podľa zákona náležia. Zmenu do tejto koncepcie priniesol zákon č. 458/2003 Z.z., ktorým sa zriadil Špeciálny súd – vládny návrh Trestného poriadku reaguje na tento nový zákon a úpravu pôsobnosti Špeciálneho súdu preberá v potrebnom rozsahu.

V súdnom konaní by malo dôjsť k výraznému posilneniu jeho kontradiktórnych prvkov. Počíta sa s tým, že dôjde k výraznému odbremeneniu predsedu senátu od ťarchy vedenia procesu a súčasného vykonávania dôkazov. Proces bude síce naďalej viesť a o dokazovaní rozhodovať predseda senátu (samosudca), avšak samotné dôkazy by mali vykonávať strany. Posilní sa tým ich ingerencia pri dokazovaní. Zvýši to nároky na pripravenosť a prácu prokurátora i obhajcu. Obhajca v prípravnom konaní prejavuje svoju aktivitu pri výsluchoch, navrhovaním dôkazov atď. Na hlavnom pojednávaní bude ale sám viesť výsluchy osôb, ktoré budú vyslúchnuté na jeho návrh. Rovnako bude môcť svoju aktivitu prejaviť poškodený (jeho splnomocnenec).

Návrh tiež predpokladá, že podstatná časť trestných vecí sa bude vybavovať mimo hlavného pojednávania. Nepochybne veľkú úlohu aj do budúcnosti bude mať vybavovanie vecí trestným rozkazom. Ale podstatne širšie uplatnenie by malo nájsť vybavovanie veci podmienečným zastavením trestného stíhania a zmierom, a to aj v prípravnom konaní. Veľký význam by malo nadobudnúť novonavrhované vybavovanie vecí dohodou o uznaní viny a prijatí trestu medzi prokurátorom a obvineným, ktorá spočíva v uznaní viny obvineným a akceptovaní navrhovaného trestu. Táto dohoda, ktorá je v navrhovanom zákone úplne novým prvkom, je striktne viazaná na súhlas súdu, ktorý sa musí presvedčiť, či obvinený pochopil podstatu priznania sa k spáchanému skutku, a úplnú akceptáciu uloženého trestu a či pochopil, že proti takejto dohode nebude môcť podať opravný prostriedok. Tieto formy skráteného konania by mali podstatne odbremeniť súdy od prejednávaní vecí v hlavnom pojednávaní, ktoré však naďalej zostáva základnou formou rozhodovania a obvinený vždy môže na ňom trvať. Zvýšenie kontradiktórnosti v konaní pred súdom povedie k zdôrazneniu významu a postavenia procesných strán, posilneniu práv obhajoby a poškodeného na jednej strane, ale aj k posilneniu postavenia obžaloby a najmä zodpovednosti prokurátora za veci predložené súdu. K zmenám dôjde aj v odvolacom konaní, kde sa počíta s obmedzením revízneho princípu a beneficia cohaesionis, ale zároveň s posilnením apelačného princípu. Zásadnejšie sa však zmení systém mimoriadnych opravných prostriedkov, kde dochádza k zrušeniu sťažnosti pre porušenie zákona a ku kreovaniu dvoch nových mimoriadnych opravných prostriedkov – zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní a dovolanie. Pritom dovolanie bude môcť podať nielen minister spravodlivosti a generálny prokurátor, ale aj obvinený.

Pri rekodifikačných prácach boli využité aj viaceré úpravy z posledných noviel Trestného poriadku, ktoré reagovali na aktuálne problémy boja s kriminalitou a osvedčili sa. Takto sa do predkladaného návrhu zapracovala aj celá oblasť právneho styku s cudzinou, ktorá odzrkadľuje zvyšujúci sa význam medzinárodnej spolupráce v boji proti organizovanému zločinu.

Návrh zákona rešpektuje vládou SR schválený legislatívny zámer trestnej rekodifikácie (schválený uznesením vlády č. 385 z 31. mája 2000).

Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Návrh zákona bol prerokovaný na plenárnom zasadnutí Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR dňa 26. marca 2004, pričom neboli k nemu uplatnené žiadne výhrady.

Návrh zákona bude mať priamy finančný dopad na štátny rozpočet a zamestnanosť, ktorý je vyčíslený v doložke finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť. Ministerstvo financií vo svojom stanovisku č. 13610/03-81 z 10. 7. 2003 uviedlo, že „s ohľadom na neustály tlak na výdavkovú časť štátneho rozpočtu a obmedzené zdrojové možnosti štátneho rozpočtu v roku 2004, bude potrebné požadované prostriedky zabezpečiť zahrnutím do priorít štátneho rozpočtu a uplatňovať v rámci rokovaní o návrhu štátneho rozpočtu“.

Doložka finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť

- Odhad dopadov na verejné financie a zamestnanosťNávrh Trestného poriadku, ktorý je predkladaný do legislatívneho procesu spolu s novým Trestným zákonom a nadväzne vo vzájomnej súvislosti by mali byť aj v ďalšom legislatívnom procese prerokovávané (účinnosť sa predpokladá od 1.4.2005), bude mať dopady na verejné financie a zamestnanosť minimálne v súvislosti s:

- zavedením v Trestnom poriadku okresného súdu ako súdu prvého stupňa a zároveň zmenou postavenia prokuratúry najmä zvýšením jej zodpovednosti v trestnom konaní - Generálna prokuratúra SR si v tejto súvislosti uplatnila navýšenie počtu 65 prokurátorov,

- zavedením inštitútu verejnej obhajoby (budú zabezpečovať obhajobu v prípadoch povinnej obhajoby) – predpokladá sa prijatie v priemere jedného verejného obhajcu na každý súd – spolu 69 verejných obhajcov a s tým súvisiacu administratívu (organizačne budú sústredení podľa 8 krajských súdov),

- rozšírením pôsobnosti probačných a mediačných úradníkov v oblasti vykonávacieho konania – kontrola nových trestov – domáce väzenie, povinná práca, podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom,

- prechodom na kontradiktórny proces, čo si nevyhnutne vyžiada nové formy zaznamenávania súdneho pojednávania (zaznamenávacia technika) – konkrétne vyčíslenie predpokladá takéto technické vybavenie všetkých trestných pojednávacích miestností na súdoch (priemerne 5 na každom súde).

Konkrétne vyčíslenie je nasledujúce:

I. ROZPOČTOVÁ KAPITOLA MINISTERSTVA SPRAVODLIVOSTI SRROK 2005

1. Verejní obhajcovia od 1. 4. 2005 (9 mesiacov + prvotné vybavenie ) - 69 súdov x 1 verejný obhajca (plat ako sudca)

-kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

plat 45 255 Sk + paušálna odmena 1 900 Sk = 47 155 Sk x 9 mesiacov = 29 284 tis. Sk

- kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ............................ 10 249 tis. Sk

- kategória 630 – Tovary a služby

69 verejných obhajcov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie ........................ 6 900 tis. Sk

- kategória 700 – Kapitálové výdavky

69 verejných obhajcov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie

(kancelárska a výpočtová technika) ......................................................... 6 900 tis. Sk

Spolu za verejných obhajcov v roku 2005 ................................................... 53 333 tis. Sk

Pri týchto dopadoch na štátny rozpočet treba vziať do úvahy peňažné prostriedky vyplatené za obhajobu ex offo, o ktoré je potrebné znížiť dopady na štátny rozpočet – v roku 2003 bolo uhradené za obhajobu ex offo 32 691 tis. Sk (pritom takto uhradené peňažné prostriedky ešte vzrastú, keďže od 1.1.2003 je v účinnosti nová vyhláška, ktorá upravuje tieto náhrady vo väčšej výške a začiatkom roku 2003 bola uhrádzaná obhajoba ex offo ešte za prípady uskutočnené v roku 2002 s nižšou tarifou).

2. Administratíva a ďalší personál ohľadom verejných obhajcov od 1. 4. 2005 (9 mesiacov)- 3 zapisovateľky x 8 krajských súdov =

24 zamestnancov v štátnej službe x 10 310 Sk x 9 mesiacov ........................... 2 227 tis. Sk

- 1 vedúca kancelárie x 8 krajských súdov =

8 zamestnancov v štátnej službe x 12 150 Sk x 9 mesiacov ............................... 875 tis. Sk

- informatik x 8 krajských súdov =

8 zamestnancov v štátnej x 15 200 Sk x 9 mesiacov ......................................... 1 095 tis. Sk

- 2 účtovníci (centrálne) =

2 zamestnanci v štátnej službe x 10 400 Sk x 9 mesiacov .................................. 188 tis. Sk - 2 personalisti (centrálne) =

2 zamestnanci v štátnej službe x 10 400 Sk x 9 mesiacov .................................. 188 tis. Sk-kategória 610 Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

spolu za 44 zamestnancov v štátnej službe ........................................... 4 573 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ................................. 1 600 tis. Sk

-kategória 630 – Tovary a služby (44 osôb x 80 tis. Sk) ......................... 3 520 tis. Sk

-kategória 700 – Kapitálové výdavky (44 osôb x 60 tis. Sk) .................... 2 640 tis. Sk

Výdavky celkom za administratívu ............................................................ 12 333 tis. Sk

3. Kategória 700 – Kapitálové výdavky

zaznamenávacie zariadenia - 69 súdov x 5 kusov zariadení x 50 tis. Sk = 17 250 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2005 ................................................................... 82 916 tis. Sk

ROK 2006

1. Probační a mediační úradníci od 1.1.2006 (v roku 2005 sú vyčíslení a uplatňovaní na základe zák. č. 550/2003 Z.z.) - 12 mesiacov štátna služba

- kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

55 okresných súdov x 1 PaM úradník v štátnej službe =

55 PaM úradníkov x 12 mesiacov x 16 150 tis. Sk .............................. 10 659 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní .............................. 3 730 tis. Sk

-kategória 630 – Tovary a služby

55 zamestnancov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie .......................... 5 500 tis. Sk

- kategória 700 – Kapitálové výdavky

55 x 80 tis. Sk prvotné vybavenie (kancelárska a výpočtová technika) 4 400 tis. Sk

Výdavky spolu PaM úradníci ......................................................................... 24 289 tis. Sk

2. Verejní obhajcovia

- kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

69 súdov x 1 verejný obhajca x 47 155 Sk x 13 mesiacov ......................... 42 298 tis. Sk

- kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ....................................... 14 804 tis. Sk

Výdavky celkom na verejných obhajcov ................................................... 57 102 tis. Sk

3. Administratíva a ďalší súvisiaci personál ohľadom verejných obhajcov

- 24 zapisovateliek x 10 310 Sk x 12 mesiacov ........................................... 2 969 tis. Sk

- 8 vedúcich kancelárií x 12 150 Sk x 12 mesiacov .................................. 1 167 tis. Sk

- 2 účtovníci x 10 400 Sk x 12 mesiacov ..................................................... 250 tis. Sk

- 8 informatikov x 15 200 Sk x 12 mesiacov ............................................... 1 460 tis. Sk

- 2 personalisti x 10 400 Sk x 12 mesiacov .................................................. 250 tis. Sk

-kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV spolu ................... 6 096 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní .................................. 2 134 tis. Sk

Výdavky celkom za administratívu ................................................................ 8 230 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2006 .................................................................... 89 621 tis. Sk

II. ROZPOČTOVÁ KAPITOLA GENERÁLNEJ PROKURATÚRY SRROK 2005 (od 1.4.2005)

A.Bežné výdavky1) Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV 65 prokurátorov

a)Platy prokurátorovOP – 55 osôb x 43 100 Sk x 10 mesiacov 23 705 tis. Sk

KP – 8 osôb x 45 255 Sk x 10 mesiacov 3 620 tis. Sk

GP – 2 osoby x 56 030 x 10 mesiacov 1 121 tis. Sk

s p o l u 28 446 tis. Sk

b)Ostatné osobné vyrovnania OP – 55 osôb x 1 795,- Sk x 9 886 tis. Sk

KP – 8 osôb x 1 885,- Sk x 9 136 tis. Sk

GP – 2 osoby x 2 334,- Sk x 9 42 tis. Sk

s p o l u 1 064 tis. Sk

Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV celkom 29 510 tis. Sk

2) Poistné a príspevky do poistných fondov

(30 % z miezd platov, služobných príjmov a z OOV) 8 534 tis. Sk

3) Tovary a ďalšie služby

(prevádzkové náklady a prvotné vybavenie 60 tis. Sk na osobu) 3 900 tis. Sk

(kancelársky nábytok 50 tis. Sk na osobu) 3 250 tis. Sk

4)Bežné transfery (príplatky k nemocenskému, OČR) 640 tis. Sk

B E Ž N É V Ý D A V K Y C E L K O M 45 834 tis. Sk

B. Kapitálové výdavky (jednorázové výdavky)

a)výpočtová technika (65 osôb x 40 tis. Sk) 2 600 tis. Sk

b) kancelárska technika a kancelárske zariadenie (65 osôb x 30 tis. Sk) 1 950 tis. Sk

K A P I T Á L O V É V Ý D A V K Y C E L K O M 4 550 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2005 .................................................................. 50 384 tis. Sk

ROK 2006

A.Bežné výdavky1) Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV 65 prokurátorov

a)Platy prokurátorovOP – 55 osôb x 43 100 Sk x 13 30 817 tis. Sk

KP – 8 osôb x 45 255 Sk x 13 4 706 tis. Sk

GP – 2 osoby x 56 030 Sk x 13 1 457 tis. Sk

s p o l u 36 980 tis. Sk

b)Ostatné osobné vyrovnaniaOP – 55 osôb x 1 795,- Sk x 12 1 185 tis. Sk

KP – 8 osôb x 1 885,- Sk x 12 181 tis. Sk

GP – 2 osoby x 2 334,- Sk x 12 56 tis. Sk

s p o l u 1 422 tis. Sk

Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV celkom 38 402 tis. Sk

2) Poistné a príspevky do poistných fondov

(30 % z miezd platov, služobných príjmov a z OOV) 11 094 tis. Sk

3) Tovary a ďalšie služby (prevádzkové náklady 80 tis. Sk na osobu)5 200 tis. Sk

4)Bežné transfery (príplatky k nemocenskému, OČR) 850 tis. Sk

B E Ž N É V Ý D A V K Y C E L K O M na rok 2006 ............................... 55 546 tis. Sk

- Odhad dopadov na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb – bez dopadov.

- Odhad dopadov na životné prostredie – bez dopadov.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.

2. Názov návrhu zákona: Trestný poriadok.

3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a) Európska dohoda o pridružení v čl. 69 zaväzuje SR k zbližovaniu existujúcich a budúcich legislatívnych prepisov SR s predpismi Spoločenstva.

Národný program pre prijatie acquis communautaire prijal úlohy na úseku boja proti terorizmu, korupcii, organizovanému zločinu a úlohy na úseku zefektívnenia činnosti súdnictva, pričom medzi strednodobými prioritami je aj úloha uskutočniť rekodifikáciu trestných kódexov.

Partnerstvo pre vstup požaduje pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí posilnenie boja proti organizovanému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, korupcii a praniu špinavých peňazí.

Screening zaviazal Slovenskú republiku tiež k legislatívnemu zabezpečeniu boja proti korupcii, organizovanému zločinu, obchodu s ľuďmi a terorizmu.

Plán legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 obsahuje úlohu predložiť návrh nového Trestného poriadku v mesiaci máj.

b) Negociačná pozícia v 24. kapitole – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí – a v dodatkových informáciách k nej (celkove osem) obsahuje aj záväzky týkajúce sa trestného práva, pričom jedným z týchto záväzkov je aj uskutočnenie celkovej rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku.

4. Problematika návrhu zákona:

a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev:

- Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z r. 1991 - upravuje podmienky vzájomného uznávania a výkonu trestných rozsudkov medzi členskými štátmi Európskej únie tak v súvislosti s inštitútom odovzdávania odsúdených osôb na výkon trestu odňatia slobody, ako aj bez súvislosti s uplatňovaním tohto inštitútu.

b) je upravená v práve Európskej únie:

- Zmluva o Európskej únii (čl. 6 ods. 2),

- Rezolúcia Rady 49641104/01 zo 17.1.1995 o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií,

- Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu,

- Európska dohoda o pridružení – čl. 6,

- Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996,

- Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995,

- Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000,

- Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi.

Čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii ustanovuje, že únia práva zabezpečené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 rešpektuje ako všeobecne právne princípy; čl. 8 Európskeho dohovoru upravuje právo každého na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo je konkretizované v prípade odpočúvania telekomunikácií v Rezolúcii Rady o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií zo 17.1.1995. Táto pripúšťa odpočúvanie telekomunikačných činností za podmienok uvedených v jej prílohe. Okrem iného príkaz musí byť konkretizovaný voči konkrétnej osobe, ktorej sa odpočúvanie týka.

Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu požaduje zabezpečenie efektívnej ochrany svedkov v trestnom konaní v prípadoch, kedy je to nevyhnutné; ochrana spočíva v tom, že je možné rozhodnúť, že adresa a ďalšie identifikačné údaje svedka budú známe len sudcovi a orgánom činným v trestnom konaní a v závažných prípadoch je prípustná aj zmena identity svedka.

Európska dohoda o pridružení - v čl. 6 sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať ľudské práva zakotvené v medzinárodných dokumentoch.

Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996 upravuje zjednodušenie podmienok extradície osôb, vrátane štátnych občanov, medzi štátmi EÚ.

Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995 upravuje postup pri zjednodušenom vydávacom konaní osôb medzi členskými štátmi Európskej únie.

Oba uvedené dohovory rozpracovávajú na podmienky štátov EÚ Európsky dohovor o vydávaní z roku 1957.

Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 doplňuje a zjednodušuje poskytovanie právnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi v nadväznosti na Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 1957.

Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach upravuje právnu pomoc v trestných veciach, extradíciu a výkon trestných rozsudkov.

V súvislosti s uvedenými dohovormi je potrebné uviesť, že tieto sa týkajú len piatej časti (Právny styk s cudzinou), pričom podľa § 479 navrhovanej úpravy majú medzinárodné zmluvy prednosť pred úpravou uvedenou v piatej časti Trestného poriadku.

Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní bližšie upravuje postavenie poškodených v trestnom konaní a ich minimálne práva.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch umožňuje zriadiť v konkrétnej veci spoločný vyšetrovací tím zložený z príslušníkov viacerých členských krajín EÚ.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi bude implementované do nášho právneho poriadku ešte pred prijatím trestnej rekodifikácie osobitným zákonom.

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie: úplná.

6. Gestor: Ministerstvo spravodlivosti SR.

7. Účasť expertov: účasť expertov na príprave zákona nebola využitá.

Osobitná časťprvá časť - základné ustanoveniaK § 1

V tomto úvodnom ustanovení zákonodarca zdôrazňuje predovšetkým formálnu stránku trestného konania tak, aby presne v zhode so zákonom mohli byť náležite zistené trestné činy a spravodlivo potrestaní ich páchatelia.

Ako už z úvodného ustanovenia vyplýva, návrh vychádza – na rozdiel do predchádzajúcich úprav - z toho, že túto činnosť, t.j. trestné konanie, realizujú orgány činné v trestnom konaní, ktorými sa rozumejú prokurátori a policajti a nezávislé štátne orgány - súdy. Samozrejmou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní ako i súdu je organizovať svoju činnosť v duchu dôsledného dodržiavania zákona tak, aby upevňovala v občanoch vieru v spravodlivosť postupu orgánov činných v trestnom konaní i v rozhodovanie súdov tak, aby ich viedla k dôslednému zachovávaniu zákonov i plneniu povinností voči spoločnosti a štátu, ako i rešpektovaniu základných práv a slobôd občanov fyzických a právnických osôb.

K § 2

K ods. 1

Slovenská republika uznáva a vo svojom právnom poriadku rešpektuje všetky demokratické zásady trestného konania, uvedené v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Tieto majú dokonca prednosť pred jej zákonmi ( čl.7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky). Tieto zásady, uvedené najmä v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z r. 1950 s dodatkovými protokolmi a v ďalších, sú zhodné so zásadami uvedenými v Listine základných práv a slobôd z r. 1991, v Ústave Slovenskej republiky a v predkladanom návrhu Trestného poriadku. Navzájom sa prelínajú a doplňujú a vytvárajú tak systém, ktorý zabezpečuje fungovanie trestného konania v súlade s požiadavkami demokratickej spoločnosti.

Právo na spravodlivý, zákonný súdny poces, stíhanie len zo zákonných dôvodov, je najdôležitejšou zásadou trestného konania. Dôvodom trestného stíhania môže byť len odôvodnené podozrenie zo spáchania trestného činu, pričom musí byť dodržaný postup ustanovený Trestným poriadkom. Táto zásada procesne doplňuje hmotnoprávnu zásadu „nullum crimen sine lege“, ktorá v trestnom práve predstavuje zásadu zákonnosti. Pokiaľ ide o jej vzťah k cieľu trestného procesu – náležitému zisteniu skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, treba zdôrazniť, že záujem na zistení skutkového stavu nesmie byť nadradený zásade zákonného procesu, lebo by to mohlo viesť k snahe zistiť pravdu za každú cenu, teda aj za cenu porušenia zákona. Trestné stíhanie však možno viesť len v súlade so zákonom, lebo „cieľ neposväcuje prípadné nezákonné prostriedky“.

K ods. 2

Ide o novoformulovanú tzv. zásadu zdržanlivosti. Táto zásada úzko nadväzuje na zásady riadeného zákonného procesu a prezumpcie neviny, ktoré doplňuje a prehlbuje. Týka sa však nielen osoby proti ktorej sa konanie vedie, ale všetkých osôb, ktorých sa trestné konanie akokoľvek dotýka (poškodení, svedkovia, znalci, zúčastnené osoby). Jej zmyslom je obmedziť na najnutnejšiu mieru zásahy do ľudských práv a slobôd občanov, ale aj akékoľvek nadbytočné predvolávanie, či obťažovanie osôb, čo je výrazom humánnosti trestného konania a úcty k základným právam a slobodám.

K ods. 3

Ľudské práva základné slobody môžu byť obmedzené len rozhodnutím súdu. V súlade s čl. 46 ústavy sa preto do predkladaného zákona zakotvuje inštitút sudcu pre prípravné konanie, do ktorého kompetencie bude patriť rozhodovanie o všetkých procesných zásahoch do občianskych práv a slobôd, dbať na to, aby tieto zásahy boli vykonávané nielen v súlade so zákonom, ale aby boli využívané len spôsobom a v rozsahu, ktorý zohľadňuje zásadu zdržanlivosti uvedenú v odseku 2. Ďalšie kompetencie sudcu pre prípravné konanie sú uvedené v § 10 ods. 3.

K ods. 4

V tomto ustanovení ide o tzv. prezumpciu neviny, ktorú poznal aj predchádzajúci Trestný poriadok. Pokiaľ nedôjde k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku nemožno voči obvinenej osobe vyvodzovať závery o jej vine ani žiadne dôsledky z toho vyplývajúce.

Prezumpcia neviny vo svojich dôsledkoch znamená, že nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu a že pri posudzovaní skutkových otázok platí pravidlo „in dubio pro reo“, t.j. že v pochybnostiach o skutkových zisteniach treba rozhodnúť v prospech obvineného.

Prezumpcia neviny je obsiahnutá vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv prijatej Organizáciou Spojených národov 10. decembra 1948 (čl. II ods. 1), v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 (čl. 6 ods. 2) v Listine základných práv a slobôd (1991) v čl. 40 ods. 2 a je zakotvená aj v Ústave Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 2.

Prezumpcia neviny však nevylučuje, aby sa voči obvinenému v priebehu trestného stíhania nemohli uplatňovať niekedy aj veľmi citeľné a závažné zásahy do jeho základných práv a slobôd, avšak len spôsobom, ktorý umožňuje tento zákon.

K ods. 5

Toto ustanovenie výslovne prehlasuje, že štát zastupuje v trestnom konaní prokurátor, ktorý nielenže chráni záujmy štátu, ale zodpovedá za to, že predsúdne konanie (prípravné konanie), ktoré podaniu obžaloby predchádzalo bolo vykonané v zhode so zákonom, lebo prokurátor zodpovedá za rešpektovanie záujmov štátu a postavenie páchateľa pred súd. Je v ňom obsiahnutá aj tzv. zásada legality, podľa ktorej je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel.

V tomto ustanovení sa však vytvára aj priestor pre realizáciu zásady oportunity, ak je to v súlade s predkladaným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Zásada oportunity sa uplatňuje najmä v prípade tzv. „odklonov“ od pravidelného priebehu trestného konania (pozri najmä ustanovenia o zmieri, o podmienečnom zastavení trestného stíhania, o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného), kedy prokurátor v prípade splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone , i po zistení, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, môže rozhodnúť inak ako podaním obžaloby.

K ods. 6

Orgány činné v trestnom konaní a súd sa vo svojej činnosti riadia zásadou oficiality, ktorá vyjadruje, že vo svojej činnosti postupujú z úradnej povinnosti bez ohľadu na prípadné petície a žiadosti, ktoré do plnenia ich povinností zasahujú.

Orgány činné v trestnom konaní a súd však pri svojej úradnej činnosti musia postupovať tak, aby trestné činy vybavovali priebežne a včas. Väzobné veci musia pritom vybavovať prednostne a urýchlene. Pokiaľ sa uvádza, aby veci boli vybavované „včas“, teba vidieť, že zákon chce zabezpečiť prejednávanie vecí bez prieťahov. Preto sú v zákone uvedené viaceré zákonné lehoty. Ohraničiť však presne dĺžku konkrétneho trestného stíhania v zákone nie je možné. Či bolo trestné konanie realizované včas, alebo či v ňom došlo k zbytočným prieťahom závisí od konkrétnych okolností. V tomto smere sú významné aj viaceré rozhodnutia Európskeho súdu, ktoré posudzovali včasnosť ukončenia trestnej veci aj s ohľadom na prax v ostatných európskych štátov (pozri čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

K ods. 7

Na právo na stíhanie len zo zákonných dôvodov uvedené v odseku 1 nadväzuje právo na zákonný proces, t.j. na proces vykonaný nestranným a nezávislým súdom – spravodlivo a v primeranej lehote tak- aby sa na ňom mohol obvinený osobne zúčastniť, ak k vykonávaným dôkazom zaujať svoje stanovisko.

Práva zúčastniť sa na procese a tak aj práva vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom sa obvinený vedome vzdáva v prípadoch, tzv. odklonov, alebo sa ho môže aj výslovne vzdať.

K ods. 8

Záujem právnej istoty vyžaduje, aby po právoplatnom rozhodnutí súdu o odsúdení (resp. oslobodení spod obžaloby), sa vo veci pre ten istý skutok viac neviedlo trestné konanie, pretože ide o vec rozhodnutú (res judicata), čo predpokladá, že s rozhodnutím súhlasil tak prokurátor (v mene štátu), ako i obvinený, resp. ostatné strany. Vyjadruje sa tým pravidlo „ne bis in idem“ (nie dvakrát v tej istej veci), ktoré náš právny poriadok dôsledne rešpektuje.

V tej iste vec možno po jej právoplatnom skončení opätovne konať, len ak bolo právoplatné rozhodnutie zmenené cestou mimoriadnych opravných prostriedkov (obnova, dovolanie).

Táto zásada sa analogicky uplatňuje aj pri rozhodnutiach prokurátora v prípravnom konaní, ak došlo napríklad k zastaveniu trestného stíhania.

K ods. 9

Právo na obhajobu je jedno z najvýznamnejších občianskych práv. Zdôrazňuje ho Európsky dohovor o ochrane ľudských právach a základných slobôd (čl. 6 ods. 3), Listina základných práv a slobôd, Ústava SR (čl. 50 ods. 3) a podrobne rozvedené v príslušných ustanoveniach tohto zákona, ktoré jeho realizáciu detailne upravujú.

Podstatou tohto práva je, že každá obvinená osoba môže využiť právo na obhajobu a aktívne sa brániť, alebo si môže zvoliť pasívnu formu obhajoby a nebrániť sa, nevypovedať. Obvinený sa môže obhajovať sám alebo si na tento účel môže zvoliť kvalifikovanú osobu, advokáta, ktorý bude v procese vystupovať ako jeho obhajca. V prípadoch povinnej obhajoby obhajcu mať musí a ak si ho nezvolí, musí mu byť ustanovený. Nedostatok finančných prostriedkov nesmie byť prekážkou pri využití služieb advokáta.

Pretože rozsah práv obvineného sa v jednotlivých procesných štádiách mení a prispôsobuje sa procesným osobitnostiam, treba obvineného okrem základného poučenia uvedeného v § 121 ods. 2 poučiť v závislosti na štádiu konania aj o ďalších jeho právach a umožniť mu ich reálne uplatnenie.

K ods. 10

Zásadu tzv. "objektívnej pravdy", ktorá sa dlhý čas považovala za jednu z prioritných zásad procesu v zmysle zák.č.141/1961 Zb., opustil náš proces už novelami vykonanými v roku 1993. Skutkový stav sa zisťuje v rozsahu, ktorý príslušný orgán činný v trestnom konaní alebo súd potrebuje pre svoje rozhodnutie. V zhode so zdôrazňovanými prvkami kontradiktórneho procesu, ktoré sa v navrhovanom kódexe uplatňujú, zvýrazňuje sa aj relevancia dôkazov obstaraných stranami.

K ods. 11

Predkladaný Trestný poriadok v porovnaní s predchádzajúcimi preferuje prvky kontradiktórneho procesu, kde aktivitu pri dokazovaní vyvíjajú najmä strany. Toto ustanovenie má zabezpečiť, aby v konaní pred súdom vedľa aktivity strán mohol do dokazovania aktívne a iniciatívne zasahovať i súd, aby tak mohol z vlastnej iniciatívy vykonať i dôkazy, ktoré strany nenavrhli.

K ods. 12

V zásade voľného hodnotenia dôkazov nedochádza k podstatnejším zmenám, treba však zdôrazniť, že ustanovenia o dokazovaní kladú väčší dôraz na zákonné získavanie dôkazov a teda aj väčší dôraz na posudzovanie zákonnosti dôkazu a na jeho prípustnosť v rámci trestného konania.

Nároky na posudzovanie vierohodnosti, úplnosti a relevantnosti dôkazov vzrastú najmä pri posudzovaní prípadov dohody o vine a treste, kde starostlivé posúdenie úplnosti dôkazov bez prejednania na hlavnom pojednávaní, jednotlivo ale najmä v ich súhrne bude obzvlášť náročné.

K ods. 13

V tomto ustanovení sa vytvárajú predpoklady pre iniciatívu komunít - občianskych združení - vstupovať do prevýchovného procesu páchateľa trestného činu. Môže mať stále väčší aktivizujúci význam aj pri probácii a mediačnej službe. Záujmové združenia môžu vytvoriť priaznivé prostredie nielen pre prevýchovu delikventov, ale aj pre ich zbavenie sa škodlivých návykov a sklonu na požívanie drog, resp. iných látok.

Záujmovými združeniami nemôžu byť politické strany. Záujmové združenia môžu najmä vysielať na súd svojich zástupcov, ktorí tlmočia názory kolektívu na obvineného alebo trestnú vec, môžu ponúknuť záruku na obvineného, na ktorú možno prihliadnuť pri ukladaní trestu. Dôležitým je aj právo záujmového združenia navrhovať prejednanie veci pred kolektívom v záujme posilnenia vplyvu trestného konania na prevýchovu páchateľa. Táto možnosť je nepochybne významná aj z hľadiska generálnej prevencie.

K ods. 14

Rovnosť strán, "rovnosť zbraní" je významným predpokladom uplatňovania kontradiktórnosti. Táto zásada, napriek tomu, že je obsiahnutá v čl. 47 ods. 3 Ústavy, nebola dosiaľ uvedená medzi základnými zásadami.

Jej uvedenie na tomto mieste má v konaní pred súdom aj obvineným zabezpečiť možnosť uplatňovať rovnaké procesné práva ako v obžalobe. Vyžaduje sa dôsledné rozlišovanie medzi pojmami „subjekty“ trestného konania a „strany“ trestného konania.

Subjekty majú rozličnú procesnú úlohu. Ich úloha sa v priebehu trestného konania mení s ohľadom na procesné štádium. Napr. prokurátor v prípravnom konaní vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti, avšak v konaní pred súdom sa ako orgán obžaloby reprezentujúci štát, stáva stranou.

V konaní pred súdom preto jednotlivým subjektom vyplýva, že majú právo vystupovať pred súdom, majú prístup ku všetkým úkonom, majú právo zúčastniť sa na rokovaní súdu a podávať opravné prostriedky. Úplné rozvinutie procesného postavenia strany je však možné až v konaní pred súdom, takže až tu možno vyžadovať, dodržiavať a zaručiť rovnosť postavenia strán, lebo len tu má obvinený protistranu – prokurátora, resp. i poškodeného.

K ods. 15

Predložený návrh stavia na stanovisku, že právo podať obžalobu má jedine prokurátor, ktorý je súčasne garantom zákonnosti prípravného konania.

Argumentácia, že súkromnou obžalobou je možno odstrániť nedostatky, ktoré sa prejavujú v trom, že prokurátor nepodá obžalobu, hoci si občan myslí, že sa mu stala krivda a trestný čin voči jeho osobe bol spáchaný, je za súčasnej existencie zásady legality (ods. 5) neodôvodnená. Okrem toho poškodený sa vždy môže domáhať náhrady škody v občianskoprávnom konaní bez ohľadu na trestné stíhanie.

Akuzačný princíp je tu uplatnený absolútne. Súd môže konať len na základe obžaloby podanej prokurátorom, resp. na základe návrhu podaného prokurátorom. Ide o zásadu uvedenú aj v predchádzajúcom zákone.

K ods. 16

Zásada uvedená v tomto ustanovení nadväzuje na čl. 142 Ústavy SR, podľa ktorej sa súdnictvo v trestných veciach vykonáva v senátoch, pričom však procesným predpisom sa môže zveriť rozhodovanie v určených veciach samosudcovi. Predkladaný zákon počíta s tým, že samosudca bude rozhodovať v konaní o trestných činoch s hornou hranicou trestnej sadzby do päť rokov.

Novo formulované je postavenie sudcu, ktorý - ako vyplýva zo samotného názvu (sudca pre prípravné konanie) bude vykonávať svoju činnosť v prípravnom konaní tým, že bude rozhodovať o procesnej prípustnosti zásahov do základných občianskych práv a slobôd a bude môcť vykonávať aj niektoré ďalšie úkony upravené v zákone, napr. v zmysle § 348 aj rozhodnúť vo veci.

K ods. 17

Zásadu verejnosti považuje Ústava SR, zhodne s medzinárodnými dokumentmi, za jednu zo základných záruk kontroly verejnosti nad výkonom súdnictva i za významný prostriedok výchovy občanov a upevňovania zákonnosti. Obmedziť ju možno len z dôvodov presne uvedených v zákone. Ide o zásadu, ktorá bola uvedená aj v predchádzajúcich kódexoch.

Rozsudok musí vždy byť vyhlásený verejne.

K ods. 18

Zásada ústnosti je pôvodnou, osvedčenou zásadou. Súd má rozhodovať na základe osobného výsluchu a ústnych prejavov obžalovaného, svedkov, znalcov, poškodeného. Z tejto zásady sa však pripúšťajú výnimky, t.j. za splnenia zákonom predpokladaných podmienok vykonanie dôkazu prečítaním zápisnice o výsluchoch uvedených osôb.

Zo zdôrazňovanej zásady kontradiktórnosti však vyplýva, že čítanie výpovedí by sa malo obmedziť.

Oproti doterajšiemu stavu dôjde k podstatným zmenám v tom, že v konaní pred súdom budú realizovať výsluchy zásadne strany (prokurátor, obžalovaný, resp. jeho obhajca). Dokazovanie však riadi súd (predseda senátu), ktorý môže do dokazovania aktívne zasahovať.

K ods. 19

Ide o pôvodnú zásadu, úzko súvisiacu so zásadou uvedenou v odseku 18. Súd môže rozhodnúť len na základe dôkazov, ktoré sa vykonali predpísaným spôsobom v konkrétnej veci. Ide o tzv. zásadu bezprostrednosti, z ktorej zákon (na rozdiel od zásady ústnosti) nepripúšťa výnimky. Ak dôkaz nebol v konaní pred súdom vykonaný, súd sa o tento dôkaz pri rozhodovaní nemôže opierať.

K ods. 20

V predchádzajúcich zákonoch sa zdôrazňovalo právo používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom materinský jazyk. Ukazuje sa, že toto ustanovenie dnes je už nedostatočné. I keď používanie materinského jazyka prichádza do úvahy ako samozrejmosť aj naďalej, vhodnejšou je úprava, aby každý mohol pred súdom používať jazyk, ktorý bežne používa pri komunikácii, ktorým sa vie najľahšie a najzrozumiteľnejšie vyjadriť. Ak účastník vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka.K § 3Ide o pôvodné ustanovenia, ktoré zdôrazňujú povinnosť všetkých štátnych orgánov, právnických i fyzických osôb pomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri plnení ich úloh.

Predchádzajúca úprava umožňovala vyžadovať údaje, ktoré sú predmetom bankového tajomstva, len pri trestných činoch uvedených v osobitnom zákone. Teraz je to možné u všetkých trestných činov a naviac aj pri daňovom tajomstve je významnou novotou, že v písomnosti sa medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom môžu doručovať aj v elektronickej forme.

K § 4 a § 5

Návrh zákona vychádza z toho, že záujmové združenia občanov, najmä odborové a iné občianske združenia, pracovné kolektívy a cirkvi s výnimkou politických strán a hnutí môžu zohrávať pozitívnu úlohu pri prevýchove členov svojho kolektívu, že môžu pozitívne ovplyvňovať jednotlivcov, oddávajúcim sa nemiernemu požívaniu alkoholu alebo drogám. Zahraničné skúsenosti ukazujú, že ich možno využiť aj pri probačnej službe.

Zákon počíta s tým, že záujmové združenia budú upozorňovať na porušovanie zákonnosti, že budú môcť na súd vysielať svojich zástupcov a že budú môcť podávať záruky za nápravu obvineného.

Zákon počíta aj so spoluprácou s tzv. dôveryhodnou osobou (ods. 3), ktorá by mohla priaznivo ovplyvňovať správanie sa obvineného. Preto bude môcť ponúknuť (rovnako záujmové združenie občanov) prevzatie záruky za dovŕšenie nápravy obvineného, navrhnúť jeho podmienečné prepustenie, nahradenie väzby zárukou a ďalšie. Na získanie správ o stave prevýchovy bude aj dôveryhodná osoba vyžadovať od súdu poskytnutie informácií o obvinenom.

Záujmové združenie (ods. 5) bude môcť na konanie pred okresným alebo krajským súdom vyslať zástupcu, ktorý bude súdu tlmočiť stanovisko záujmového združenia občanov k prejednávanej trestnej veci osobe páchateľa a možnostiam jeho nápravy.

K § 6

Predkladaný zákon vychádza zo zásady uvedenej v čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej každý má právo na informácie. Úzko to súvisí s ustanovením čl. 2 ods.1, pretože len informovaný občan môže uplatňovať svoje práva. S týmto súvisí aj zákon o informáciách (č. 211/2000 Z.z.).

Zákon vychádza z toho, že každý má právo vedieť, akú činnosť vykonávajú štátne orgány. Už v prípravnom konaní sú orgány činné v tomto štádiu povinné informovať verejnosť o svojej činnosti, t.j. o tom, aké opatrenia sa prijímajú v konkrétnej trestnej veci. Jediným obmedzením je, že nesmú informovať o skutočnostiach, ktoré by mohli sťažiť alebo zmariť objasnenie veci. Skôr etickou požiadavkou je, aby sa nezverejňovali veci osobného charakteru a najmä údaje, ktoré s vecou nesúvisia. Rešpektovanie osobnosti mladistvých, ako i zverejňovanie skutočností, týkajúcich sa cti a osobnosti občanov, treba robiť obzvlášť zodpovedne. Pracovníci médií v tomto smere nesú zodpovednosť podľa tlačového zákona (č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov).

V konaní pred súdom informácie už nemožno nijakým spôsobom utajovať, takže na hlavnom pojednávaní môže každý robiť poznámky, a ak tým nevyrušuje môže vyhotoviť aj zvukový záznam. Činnosť médií sa musí podriadiť ustanoveniu ods.3.

Toto právo je zosúladením práva občanov na informácie s ústavnou zásadou prezumpcie neviny.

K § 7

Posudzovanie predbežných otázok sa riadi osvedčenými pravidlami. Orgány činné v trestnom konaní i súd ich posudzujú samostatne. Ak však o nejakej otázke došlo k právoplatnému rozhodnutiu ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, sú takéto rozhodnutia pre uvedené orgány záväzné.

K § 8

Ide o pôvodné ustanovenie, v ktorom sa reaguje na zmeny v zákone. Rozhodujúcou je zmena, podľa ktorej o stíhaní poslanca rozhoduje len Národná rada Slovenskej republiky, na stíhanie sudcu, sudcu ústavného súdu a generálneho prokurátora je potrebný súhlas ústavného súdu. Tieto vyjadrenia sú záväzné pre všetky orgány činné v trestnom konaní i pre súdy.

Ministerstvo spravodlivosti zaujíma stanovisko pri ostatných subjektoch, ak vznikla pochybnosť o tom, či sú vyňaté z právomoci orgánov činných v trestnom konaní a súdov; jeho stanovisko je záväzné.

K § 9

K ods. 1

V tomto ustanovení dochádza k významným zmenám. Zmenou Ústavy Slovenskej republiky v čl. 102 písm. j) došlo k zrušeniu tzv. aboličného oprávnenia prezidenta republiky, t.j. práva nariadiť, aby sa nezačalo trestné stíhanie, alebo aby bolo už prebiehajúce stíhanie zastavené. Prezident už nemá toto oprávnenie ani v konkrétnej veci (pri udelení individuálnej milosti), ani pri udeľovaní celoplošnej amnestie.

K písm. b) - nie je možno stíhať osoby, ktoré požívajú imunity a výsady podľa medzinárodného práva. Poslanca Národnej rady Slovenskej republiky možno trestne stíhať, len keď Národná rada SR dala súhlas na jeho stíhanie. Sudcov ústavného súdu a generálneho prokurátora možno trestne stíhať len so súhlasom Ústavného súdu SR.

K písm. c) – treba reagovať na zmeny v Trestnom zákone, kde sa hranica trestnej zodpovednosti znížila na 14 rokov.

K písm. e) - tu sú riešené účinky právoplatného rozhodnutia súdu, orgánu činného v trestnom konaní, alebo iného orgánu. Pokiaľ nedošlo k ich zrušeniu, ide o tzv. res iudicata, ktorá bráni trestnému stíhaniu, t.j. tak začatiu stíhania, ako aj pokračovaniu v ňom.

K písm. f) - Súhlas poškodeného sa naďalej viaže len na určité trestné činy a na to, že sú spáchané medzi príbuznými. Poškodený celoplošne takéto oprávnenia nemá.

K ods. 2

Obvinenému sa týmto ustanovením poskytuje možnosť rehabilitácie. V prípade, ak obvinený zomrel, majú možnosť podať príslušný návrh aj príbuzní.

K § 10

K ods.1

Ide o dôsledné označovanie orgánov podľa úloh, ktoré vykonávajú v trestnom konaní. Orgánmi činnými v trestnom konaní sú policajti, ktorí zisťujú trestný čin, objasňujú jeho spáchanie a v priebehu prípravného konania vykonávajú dôkazy a v rámci svojich oprávnení vydávajú príslušné rozhodnutia, a prokurátor, ktorý nad prípravným konaním vykonáva dozor, úzko spolupracuje s policajtmi a v prípravnom konaní sám vykonáva určené úkony a vydáva príslušné rozhodnutia. Len prokurátor môže rozhodnúť o spôsobe vybavenia veci v prípravnom konaní a podať obžalobu. Základnou zmenou oproti doterajšiemu pohľadu je charakteristika činnosti súdov, ktoré sú síce tiež štátnymi orgánmi, ale ich poslaním, na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú súčasťou výkonnej moci, nie je spolupráca s orgánmi činným v trestnom konaní, ale od štátnej moci nezávislé rozhodovanie. Preto vo vzťahu k súdom tento zákon ich prestáva považovať za "orgány činné v trestnom konané" a považuje ich za štátne orgány povolané k samostatnému, nestrannému a nezávislému rozhodovaniu trestných vecí.

K ods. 2

Zdôrazňuje sa tu nezávislosť a nestrannosť súdov ako štátnych orgánov a vymenováva všetky alternatívy v ktorých môže sudca pôsobiť.

K ods. 3

V tomto ustanovení sa podrobnejšie ohraničuje kompetencia sudcu pre prípravné konanie.

K ods. 4 – 7

Znenie týchto odsekov dôsledne vychádza z organizačných zákonov v oblasti súdnictva a prokuratúry.

K ods. 8

V ustanovení sa presne uvádza, koho treba rozumieť pod „policajtom“. Rozlišuje sa medzi vyšetrovateľom a iným policajtom, keďže vyšetrovanie vykonávajú iba vyšetrovatelia.

K ods. 9

Toto ustanovenie je reakciou na a na Rámcové rozhodnutie Rady o spoločných vyšetrovacích tímoch (2002/465/SVZ), ktoré sa zameralo na riešenie problému čoraz viac sa rozmáhajúceho organizovaného zločinu, resp. zločinu páchaného v medzinárodnom rozsahu, ktorý si vyžaduje vyššiu koordinovanosť a spoluprácu príslušných orgánov členských štátov pri jeho potieraní. Vymedzuje postavenie zástupcu príslušného orgánu cudzieho štátu, ako aj dôvody zriadenia vyšetrovacieho tímu a spôsob jeho fungovania. Rovnako Protokol o spoločných vyšetrovacích tímoch k Dohovoru o Europole požaduje umožniť účasť zástupcov Europolu v spoločných vyšetrovacích tímoch.

K ods. 10

V trestnoprávnej teórii sa robia rozdiely medzi tzv. subjektami trestného konania a stranami. V praxi, ale aj v teórii dochádza často k zamieňaniu, zmiešavaniu, či nesprávnemu používaniu týchto pojmov najmä preto, že to súvisí s ich rozdielnym procesným postavením, ktoré zastávajú. Navrhovaná úprava vychádza z toho, že strany vystupujú až v konaní pred súdom. Skôr je možné hovoriť iba o subjektoch trestného konania.

Tak napr. obvinený je vždy subjektom, avšak stranou trestného konania sa stáva až v konaní pred súdom. Policajt, hoci ako orgán v trestnom konaní vykonáva v ňom svoju úradnú činnosť je subjektom trestného konania, nie je však v ňom stranou, naproti tomu prokurátor, ktorý dozerá nad zákonnosťou prípravného konania a za trestné konanie v tomto štádiu zodpovedá, nie je v prípravnom konaní stranou, a stranou sa stáva až po podaní obžaloby, v konaní pred súdom, kde v mene štátu obžalobu zastupuje. Tu sa stáva stranou a na prokurátora sa preto vzťahujú aj všetky dôsledky z toho vyplývajúce, najmä zásada rovnosti strán, podľa ktorej v konaní pred súdom musí mať procesne rovnoprávne postavenie s obžalovaným. Navrhovaný zákon preto v príslušných ustanoveniach zabezpečuje túto rovnoprávnosť tým, že napr. v konaní pred súdom, kde sa ešte pred novelou Trestného poriadku č. 422/2002 Z.z. prokurátor mohol zúčastňovať aj neverejných zasadnutí, z ktorých bol vylúčený tak obžalovaný, ako aj obhajca, zavádza dôsledne rovnoprávnosť zaručujúcu tzv. „rovnosť zbraní“.

K ods. 11 - 13

Všeobecne verejnosťou i zákonom užívaný termín "obvinený", označujúci osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, sa žiada v zákone rozčleniť a označiť termínmi, ktoré zodpovedajú príslušnému procesnému štádiu, t.j. aj označením obžalovaný a odsúdený.

K ods. 14

Aplikácia ustanovení Trestného poriadku v jednotlivých procesných štádiách by spôsobovala problémy, keby neboli presne oddelené a ohraničené pojmy trestné konanie, trestné stíhanie a prípravné konanie. Toto ustanovenie plní túto úlohu.

K ods. 15, 16

Ide o vysvetlenia pojmov používaných v zákone. Neodkladný úkon býva často aj neopakovateľný. Ich detailné rozlišovanie sa opiera o poznatky kriminalistiky.

K ods. 17

Definujú sa opatrenia, keďže pri jednotlivých procesných úkonoch trestného konania, sa uvádzajú ako jedna z možných foriem rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a súdu, na ktoré sa neviaže možnosť podania opravných prostriedkov.

K ods. 18

Agent ako príslušník Policajného zboru alebo ako príslušník polície iného štátu prispieva k odhaľovaniu zločinov, trestných činov korupcie, zneužívania právomoci verejného činiteľa a legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov, by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný takýto čin. V prípade odhaľovania, zisťovania a usvedčenia páchateľa korupcie, môže byť agentom aj iná osoba ako príslušník Policajného zboru, ktorá je ustanovená prokurátorom ako agent, na návrh príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra. Pôjde najmä o prípady, v ktorých bude treba operatívne reagovať na vzniknutú situáciu. Do úvahy prichádzajú najmä osoby, od ktorých je požadované, aby poskytli alebo sľúbili poskytnutie úplatku alebo inú nenáležitú výhodu. Príslušníkmi Policajného zboru, ktorých poverí minister vnútra na predkladanie návrhov prokurátorom na ustanovenie takejto osoby za agenta, budú príslušníci kriminálnej polície zaradení na úrade boja proti korupcii, úrade boja proti organizovanej kriminalite alebo v úrade justičnej a kriminálnej polície. Postup a podmienky pri nasadzovaní a činnosti agenta podrobne upravuje § 117.

K ods. 19 a 20

Tieto ustanovenia definujú, čo sú informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti a ich použitie v súlade so zákonom NR SR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a zákonom č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním), ktoré môžu byť použité v boji proti trestnej činnosti a pri zisťovaní páchateľov tejto trestnej činnosti a pri pátraní po nich.

Súčasne pri informačno-technických prostriedkoch upravuje súčinnosť pri ich použití vo vzťahu k osobám, ktoré vykonávajú telekomunikačnú činnosť, resp. sa na nich podieľajú. Tiež sa upravuje, že na spracovávanie informácii získaných použitím informačno-technických prostriedkov, ich evidenciu, dokumentáciu, ukladanie a vyraďovanie sa vzťahujú osobitné predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak.

Postup a podmienky použitia informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní upravujú ustanovenia § 108 Zadržanie zásielky, § 109 Otvorenie zásielky, § 114 Vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov, § 115 a § 116 Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky.

Postup a podmienky použitia prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 110 Zámena obsahu zásielky, § 111 Kontrolovaná dodávka, § 112 Predstieraný prevod, § 113 Sledovanie osôb a vecí a § 117 Agent.

K ods. 21

V súlade s Rámcovým rozhodnutím Rady o postavení obetí v trestnom konaní (2001/220/SVZ) sa upravuje pojem organizácií na pomoc poškodeným ako mimovládnych organizácií zriadených na základe osobitných predpisov, ktorých úlohou je bezodplatné poskytovanie pomoci poškodeným, najmä v oblasti psychologickej, morálnej, sociálnej, ale aj právnej pomoci.

K § 11Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 13; v súčasnosti je sústava súdov upravená v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

K § 12Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 14, ktoré je upravené tak, že sa rozširuje právomoc vojenských súdov aj na príslušníkov Policajného zboru, Železničnej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colníkov, Národného bezpečnostného úradu a Slovenskej informačnej služby.

Ide o osoby, ktorých služobný pomer je upravený zákonom č. 73/1998 Z.z. a zákonom č. 200/1998 Z.z.. Táto zmena sa navrhuje vzhľadom na súčasnú situáciu na okresných a krajských súdoch z hľadiska ich zaťaženosti, a teda rýchlosti konania, ako aj skúsenosti vojenských súdov z prejednávania trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru a Zboru väzenskej a justičnej stráže v minulosti. Pritom práve vojenské súdy sú schopné urýchlene riešiť ich trestné veci, podstatne rýchlejšie ako doteraz príslušné okresné, či krajské súdy. Aj z týchto dôvodov sa navrhuje, aby sa pôsobnosť vojenských súdov vzťahovala na tieto osoby vo všeobecnosti (ako v prípade vojakov), nielen pri trestných činoch spáchaných pri plnení služobných úloh. To súvisí jednak so znižovaním početného stavu vojakov a s profesionalizáciou Armády SR a tým aj poklesu zaťaženosti vojenských súdov, jednak odstránením prípadných sporov pri súbehu trestných činov.

Odporcovia tejto zmeny argumentujú otázkou rovnosti pred zákonom, poukazujú na charakter „špeciálneho“ súdnictva v prípade vojenských súdov a vyslovujú obavu zo zhoršenia postavenia obvinených v týchto prípadoch. Tieto tvrdenia sú však zavádzajúce. Vojenské súdy sú spolu s okresnými súdmi, krajskými súdmi, Špeciálnym súdom a Najvyšším súdom SR súčasťou všeobecného súdnictva. Sudcovia vojenských súdov sú do funkcie ustanovovaní rovnako ako sudcovia ostatných súdov. Vojenské súdy vykonávajú súdnictvo v trestných veciach, pričom aplikujú rovnako ako okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a Najvyšší súd SR rovnaké právne predpisy – Trestný zákon a Trestný poriadok, a nie osobitné zákony a tiež obžalovaný má v konaní pred vojenským súdom rovnaké práva a povinnosti ako v konaní pred ostatnými súdmi.

K § 13

Ustanovenie rieši situácie, ktoré môžu nastať v prípade stretu kompetencie vojenského súdu a iného súdu.

K § 14V súlade s platným právnym stavom sa upravuje právomoc Špeciálneho súdu. Podľa odseku 1 sa jeho právomoc vzťahuje na tam uvedených verejných činiteľov, ak spáchali trestný čin v súvislosti s výkonom ich právomoci a zodpovednosti. V odseku 2 je uvedená právomoc Špeciálneho súdu pri určitých trestných činoch bez ohľadu na to, kto ich spáchal. Ide o najzávažnejšie trestné činy ohľadom korupcie a organizovaného zločinu.

K § 15Navrhuje sa preniesť príslušnosť všetkých trestných vecí na okresné súdy ako základné články súdnej sústavy. Dôvodom navrhovanej úpravy je predovšetkým nevyhnutnosť zabezpečiť nezávislý výkon súdnictva v trestných veciach tak, aby bol splnený účel trestného konania a zachovaná prirodzená hierarchia súdov. Navrhovanou úpravou príslušnosti súdov sa občanovi sprehľadní ich kompetencia v trestných veciach a zároveň sa vráti najvyššiemu súdu jeho pôvodná funkcia – rozhodovanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch a zjednocovacia činnosť pri tvorbe stanovísk a rozhodnutí. Nemenej závažným dôvodom je snaha o to, aby sa trestné veci prejednávali čo najbližšie k miestu spáchania trestných činov, a tým sa naplnila výchovná funkcia trestného konania a úloha generálnej prevencie kriminality. Toto základné pravidlo má jednu výnimku a to, keď v prvom stupni rozhoduje Špeciálny súd.

K § 16Vzhľadom na reálnu potrebu zabezpečiť rozhodovanie rozsiahlych a náročných vecí na okresnom súde sa navrhuje, aby osobitne určené trestné činy prejednávali okresné súdy v sídle krajského súdu, kde sú reálnejšie podmienky na ich pružné vybavovanie na väčších súdoch. Navrhuje sa výnimka z príslušnosti okresných súdov, ako súdov prvého stupňa, preniesť na okresné súdy v sídle krajských súdov na vybrané trestné činy (obzvlášť závažné zločiny a trestné činy spáchané organizovanou, zločineckou alebo teroristickou skupinou - sú charakterizované vysokou spoločenskou nebezpečnosťou aj v prípadoch, ak je u nich trestná sadzba nižšia).

Navrhovaná úprava príslušnosti predpokladá personálne a celkové posilnenie okresných súdov v sídle kraja. Vzhľadom na to, že v Bratislave je 5 okresných súdov a v Košiciach 3, v § 563 sa určuje, ktorý z týchto okresných súdov bude vykonávať konanie v prvom stupni o trestných činoch uvedených v tomto ustanovení.

K § 17Ustanovujú sa tri hľadiská miestnej príslušnosti:

a) podľa miesta spáchania (forum delicti comissi), pričom toto hľadisko je prvoradé a má prednosť pred príslušnosťou určovanou ostatnými hľadiskami; ak je trestná činnosť zložená z niekoľkých aktov (pokračovacie a hromadné trestné činy), za miesto spáchania trestného činu sa považuje každé miesto, kde bol vykonaný akýkoľvek z aktov,

b) podľa miesta, kde obvinený býva, zdržiava sa alebo pracuje (forum loci),

c) podľa miesta, kde trestný čin vyšiel najavo (forum scientiae).

V odseku 2 sa stanovuje obvod okresného súdu v sídle krajského súdu pre konanie o trestných činoch a zločinoch podľa § 16 ods. 1. Je ním príslušný obvod krajského súdu.

K § 18O trestných veciach, ktoré súvisia, sa môže vykonávať spoločné konanie (forum connexitatis), ak to nie je na úkor rýchlosti trestného konania. Súvislosť trestných vecí môže byť subjektívneho charakteru (v osobe páchateľa), objektívneho charakteru (vo veci) alebo kombináciou subjektívneho a objektívneho charakteru. V prípadoch spoločného konania o trestnom čine, kde je príslušný konať samosudca a o trestnom čine, kde je príslušný konať senát, spoločné konanie vykonáva senát. Vojenský súd vykonáva spoločné konanie pri subjektívnej súvislosti vtedy, ak je osoba podliehajúca právomoci vojenskému súdu zároveň stíhaná aj pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc vojenských súdov.

Spoločné konanie však nie je možné použiť v prípadoch, ak bola trestná činnosť spáchaná v spolupáchateľstve a u niektorého z páchateľov je možné použiť konanie o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.

K § 19V prípadoch, kde budú naplnené podmienky pre spoločné konanie o aspoň jednom z trestných činov bude príslušný na konanie okresný súd v sídle krajského súdu, spoločné konanie bude vykonávať tento súd; ak je však o jednom z trestných činov príslušný konať Špeciálny súd, vykonáva spoločné konanie Špeciálny súd. Z § 18 a 19 vyplýva, že konanie pred Špeciálnym súdom má vždy prioritu, to aj vtedy, ak ide o osobu podliehajúcu inak právomoci vojenských súdov.

K § 20V prípade, ak by na spoločné konanie bolo príslušných niekoľko súdov, spoločné konanie aj v týchto prípadoch vykonáva súd, na ktorom bola podaná obžaloba alebo ktorému bola vec postúpená iným súdom, ktorý nebol príslušný na spoločné konanie.

K § 21Toto ustanovenie upravuje podmienky vylúčenia a spojenia veci. Spoločné konanie môže byť v niektorých prípadoch nevhodné najmä z hľadiska rýchlosti konania a z neho vyplývajúcich prieťahov konania, alebo aj z iných dôležitých hľadísk, a preto je na úvahe súdu vylúčiť konanie proti niektorému z obvinených zo spoločného konania.

K § 22V prípadoch, ak medzi súdmi vzniknú spory o príslušnosť (negatívny kompetenčný konflikt), rieši ich súd, ktorý je týmto súdom najbližšie spoločne nadriadeným.

K § 23Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého stupňa je prípustné za podmienok, že existujú na to dôležité dôvody. Pre posúdenie, či je daný dôležitý dôvod , je rozhodujúca úvaha, či zmenou súdu sa podstatne lepšie zabezpečí dosiahnutie účelu trestného konania v konkrétnej veci (napr. hospodárnosť konania, väčšina svedkov býva v obvode iného súdu a pod.). Odňatím a prikázaním veci sa mení miestna príslušnosť, vecná sa však nemení. O odňatí a prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je dotknutým súdom spoločne nadriadeným.

Z dôvodu zabránenia prieťahom v trestnom konaní sa upravuje skutočnosť, že samotný návrh procesnej strany na odňatie a prikázanie veci nebráni súdu vykonať nariadený úkon trestného konania v prípade, že neobsahuje dôležitý dôvod.

K § 24Zavádza sa osobitná príslušnosť súdu na vydávanie príkazov na niektoré úkony pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, ako sú príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (a to podľa § 115 a tiež § 116), príkaz na použitie agenta, príkaz na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov. Vo veciach, v ktorých vecná príslušnosť je daná ustanovením § 16 ods. 1 je na vykonávanie týchto úkonov príslušný okresný súd v sídle krajského súdu a vojenský obvodový súd, vo veciach v príslušnosti Špeciálneho súdu je to Špeciálny súd.

K § 25Navrhuje sa medzi pomocné osoby orgánov činných v trestnom konaní zaradiť aj probačného a mediačného úradníka. Jeho postavenie v trestnom konaní bude špecifické najmä v tom zmysle, že bude plniť úlohy spojené s mediáciou a probáciou. V prípade mediácie je jeho využitie v trestnom konaní viazané predovšetkým na inštitút zmieru a v prípade probácie sa jeho kompetencie budú odvíjať od uloženia navrhovaného alternatívneho druhu trestu – najmä podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom a trest domáceho väzenia.

K § 26Navrhuje sa medzi pomocné orgány zaviesť inštitút vyššieho súdneho úradníka a súdneho tajomníka. Existencia funkcii týchto súdnych úradníkov je nevyhnutnou organizačnou zložkou zabezpečenia fungovania kontradiktórneho trestného procesu. Jeho najdôležitejšou úlohou v trestnom konaní bude po podaní obžaloby prokurátorom pripraviť a zabezpečiť pre sudcu všetky podklady pre úspešnú prípravu a priebeh kontradiktórneho konania tak, aby sudca nebol zbytočne zaťažený vykonávaním administratívnych úkonov a mohol sa plne venovať hodnoteniu dôkazov v súvislosti s vydaním rozhodnutia. Bližšie kompetencie vyššieho súdneho úradníka a súdneho tajomníka ustanovuje zákon č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch.

K § 27Úlohou zapisovateľa je zúčastniť sa na úkonoch orgánov činných v trestnom konaní a súdu a spísať o nich zápisnicu. Zapisovateľ musí pred výkonom svojej činnosti zložiť sľub. V prípade ak zapisovateľ nebol pribratý do trestného konania, zápisnicu spíše osoba vykonávajúca úkon.

K § 28 a 29Tlmočník sa priberie o trestného konania vždy, keď je potrebné pretlmočiť obsah výpovede a prekladateľ v prípade potreby preloženia písomnosti. Za tieto osoby sa priberajú len osoby zapísané v zozname tlmočníkov a prekladateľov. V prípadoch, ak v takom zozname nie je tlmočník resp. prekladateľ pre cudzí jazyk, ktorý je potrebný, môže byť tlmočník resp. prekladateľ ustanovený pre tento prípad (ad hoc); musí však zložiť písomný sľub a musí byť poučený o trestných následkoch krivej výpovede.

K § 30Navrhuje sa zákonom upraviť postavenie nezúčastnenej osoby v súvislosti s jej účasťou na procesnom úkone a právom na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy. Doteraz postavenie nezúčastnenej osoby v trestnom konaní Trestný poriadok neobsahoval, čo prinášalo nemalé problémy v praxi orgánov činných v trestnom konaní. Navrhovaná úprava tieto problémy odstráni.

V tejto súvislosti sa zároveň navrhuje aj zavedenie nového inštitútu – figuranta, ktorého prítomnosť je spojená s vykonávaním takých úkonov trestného konania, ako sú rekognícia, rekonštrukcia, previerka výpovede na mieste a pod. Navrhuje sa zákonne upraviť aj jeho nároky na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy, ktoré vznikli jeho účasťou na úkone trestného konania.

K § 31Zákon upravuje podmienky vylúčenia z úkonov trestného konania nielen sudcu alebo prísediaceho, prokurátora, policajta, ale aj probačného a mediačného úradníka, vyššieho súdneho úradníka, súdneho tajomníka a zapisovateľa, u ktorých možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo inému orgánu činnému v trestnom konaní alebo k niektorej osobe, ktorej sa úkon trestného konania priamo dotýka, k jej obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi a pod..

K § 32V tomto ustanovení sa uvádza, ktorý orgán a za akých podmienok rozhoduje o vylúčení osôb uvedených v § 31. V odseku 1 sa upravujú situácie, keď oznámi svoju zaujatosť sám sudca alebo prísediaci. Odsek 3 rieši situácie ak zaujatosť namieta niekto iný ako samotný sudca alebo prísediaci.

Úpravou uvedenou v odseku 7 sa predchádza neodôvodneným prieťahom v konaní keďže sa ustanovuje, že o námietke zaujatosti s rovnakým obsahom, o ktorej už bolo rozhodnuté, sa nielen nerozhoduje, ale vôbec nekoná.

K § 33, § 34Zákon presne definuje, kto je obvineným a podrobne vysvetľuje jeho práva, ktoré sú obsahom práva obvineného na obhajobu. Rámcovo upravuje najmä styk s obhajcom, právo navrhovať dôkazy, právo vyjadrovať sa k dôkazom, ako aj právo obvineného odmietnuť vypovedať, ak to považuje za výhodné. V záujme zachovania rovnosti strán v prípadoch keď túto zásadu zrejme nebude možné uplatniť v súdnom konaní, treba ju rešpektovať už v prípravnom konaní tým, že obvinený bude mať právo, ak nepôjde o neodkladné alebo neopakovateľné úkony, zúčastniť sa úkonov u ktorých je dôvodný predpoklad že nubudú môcť byť vykonané na hlavnom pojednávaní.

Už v tomto ustanovení sa zdôrazňuje, že obvinený má právo aj na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu. Realizácia tohto práva je však podrobnejšie upravená v § 40 a § 556.

K § 35V tomto ustanovení sú uvedené podmienky, za ktorých sa obvinenému ustanovuje zákonný zástupca a precizujú sa jeho práva, ktoré môže vykonávať aj proti vôli obvineného. V odseku 2 sú upravené podmienky ustanovené pre opatrovníka.

K § 36K ods. 1

Podľa legislatívneho zámeru, schváleného vládou ako uznesenie č. 385 z 31. mája 2000, sa vo vzťahu k obhajcovi okrem iného konštatuje, že zákonné a spravodlivé, ale zároveň aj kontradiktórne trestné konanie vyžaduje posilnenie kvality obhajoby.

V tejto súvislosti poukazujeme na časť legislatívneho zámeru, ktorá sa týka práva na aktívnu obhajobu v súlade s ústavnými právami občana podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, najmä na zásadu tzv. rovnosti zbraní v konaní pred súdom.

K ods. 2

Zatiaľ, čo v odseku 1 sa zdôrazňuje, že obhajcom môže byť len advokát, v tomto ustanovení sa zriaďuje aj inštitút verejnej obhajoby. Verejným obhajcom je advokát, ktorého postavenie upraví osobitný zákon. Verejní obhajcovia budú v trestnom konaní vystupovať v prípadoch, keď bude treba obvinenému obhajcu ustanoviť.

K ods. 3

Doterajšia úprava vylučovala možnosť účasti advokátskeho koncipienta v konaní pred súdom. Takýto stav bol prekážkou možnosti kvalitnej prípravy advokátov, čo je v rozpore s požiadavkou legislatívneho zámeru na skvalitnenie úrovne obhajoby. Tento nedostatok sa týmto ustanovením odstraňuje.

K ods. 4

Aj súčasný právny stav umožňuje, aby orgán činný v trestnom konaní vypočutím obhajcu ako svedka, tlmočníka alebo znalca v prípravnom konaní vytvoril stav nezlučiteľnosti funkcie obhajcu s funkciou svedka, znalca alebo tlmočníka. Navrhované znenie spresňuje postavenie advokáta a podčiarkuje zásadu ochrany advokátskeho tajomstva, resp. povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sa od svojho klienta dozvedá. To znamená, že vo veci, v ktorej advokát obhajuje, ho nemôžu orgány činné v trestnom konaní a súd predvolať a vypočuť, alebo inak použiť pre účely trestného konania poznatky, ktoré získal pri výkone obhajoby. Na druhej strane, ale nemôže byť poverený obhajobou advokát, ktorý už bol vo veci pribratý ako svedok, znalec, tlmočník alebo prekladateľ.

K § 37 a § 38Tieto ustanovenia taxatívne vypočítavajú prípady povinnej obhajoby, pričom sa nahradzuje dlhoročne používaný termín „nutná obhajoba“ termínom „povinná obhajoba“. V podstate sa preberajú osvedčené ustanovenia z t.č. účinného Trestného poriadku. Ustanovenie § 37 a § 38 sa nedotýkajú zastupovania v konaní proti právnickej osobe, s prihliadnutím aj na možnosti a ekonomické záujmy právnickej osoby, ktorú môže zastupovať jej kvalifikovaný zamestnanec alebo si obhajcu môže zvoliť ad hoc.

K § 39 a § 40K ods. 1,2

V tomto ustanovení sa realizuje právo obvineného na obhajobu, na slobodnú voľbu obhajcu z radov advokátov zapísaných v zozname Slovenskej advokátskej komory vždy, keď to považuje za potrebné. Zvoliť si môže jedného alebo aj viac obhajcov. V prípadoch povinnej obhajoby obhajcu mať musí. V takomto prípade si buď obhajcu zvolí sám, alebo mu ho môže zvoliť aj iná oprávnená osoba uvedená v tomto ustanovení. Ak si obhajcu sám nezvolí, a nezvolí mu ho ani iná oprávnená osoba, ustanoví mu obhajcu v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu z pomedzi verejných obhajcov. Verejného obhajcu mu možno ustanoviť aj mimo povinnej obhajoby, ak si obhajcu nezvolí sám a o ustanovenie obhajcu požiada, pokiaľ obvinený nemá dostatočné prostriedky, aby uhrádzal trovy obhajoby, čo však pri rozhodovaní o trovách trestného konania bude musieť preukázať.

K § 41Upravuje sa postup obhajcu, ktorý je povinný obhajobu bezodkladne prevziať a postup v prípadoch, ak si obvinený namiesto ustanoveného obhajcu zvolí nového obhajcu.

K § 42 a § 43Je potrebné pamätať aj na prípady, keď nastanú okolnosti vyžadujúce zmenu obhajcu až v konaní pred súdom a preto bolo potrebné rozšíriť doterajšie ustanovenie § 40 o nové doteraz zákonom neupravené ustanovenie, keď obhajca svojou „nečinnosťou“ spôsobuje prieťahy v konaní, čím negatívne ovplyvňuje trestný proces. Doterajšie právne úpravy neriešili situáciu v prípade, keď obhajca zomrie, je dlhodobo chorý, trvalo zaneprázdnený, alebo sa vyhýba plneniu svojich povinností. V uvedených prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súdy konali automaticky, ale bez dostatočnej právnej úpravy. Nie je ojedinelé, že obhajca je dlhodobo chorý a jeho vynútenou nečinnosťou sa trestný proces predlžuje, pretože bez jeho prítomnosti nie je možné pokračovať v konaní. Vyskytli sa aj prípady, keď je obhajca zaneprázdnený, pretože v rovnakom období zastupuje viac klientov, ktorí trvajú na jeho osobnej účasti v obhajobe, čo komplikuje bezproblémový a rýchly proces. Vyskytujú sa aj prípady, keď obhajca na svojej adrese nepreberá písomnosti, alebo sa priamo vyhýba plneniu svojich povinností. Zákon dáva možnosť orgánom činným v trestnom konaní a súdom ustanoviť namiesto pôvodného obhajcu náhradného obhajcu.

V podstate sa preberá súčasná úprava oslobodenia obhajcu od povinnosti obhajovať obvineného. Zavádza sa však povinnosť obhajcu plniť povinnosti obhajoby až do skutočného prevzatia obhajoby iným obhajcom v záujme plynulosti konania. Reaguje sa tým na prípady z praxe, keď vo veľkých, zložitých trestných veciach sa účelovo menili obhajcovia a novozvolení alebo ustanovení obhajcovia požadovali neprimerane dlhý čas na prípravu, čo vždy viedlo k prieťahom v konaní.

K § 44K ods. 1

Navrhované znenie zákona zachováva doterajší zmysel povinností obhajcu v trestnom konaní a vychádza aj zo zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ktorý upravuje poslanie advokácie. Vzhľadom na vývoj právnej praxe upúšťa od povinnosti obhajcu prispievať k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci a posilňuje sa profesionálny vzťah obhajca - obvinený s dôrazom na takú činnosť obhajcu, ktorá je výrazne v prospech obvineného, samozrejme pri dodržaní a využití prostriedkov a spôsobov obhajoby, ktoré sú dôsledne v súlade so zákonom. S predpokladaným zvýšením kontradiktórnosti procesu je výslovne zdôraznené právo obhajoby zaobstarávať a predkladať dôkazy, pretože samotný kontradiktórny proces a spôsoby jeho vedenia sú koncipované tak, aby došlo k náležitému objasneniu veci a rozhodnutiu v nej.

K ods. 2

Predkladaná úprava konkretizuje jednotlivé práva obhajcu v trestnom konaní tak, aby bola dôsledne naplnená jeho úloha. Výrazne sa posiľňuje právo obhajcu vecne hovoriť, teda poskytovať právnu pomoc vo všetkých štádiách trestného konania, to znamená už podozrivej osobe, ktorá prichádza do styku s orgánmi trestného konania všeobecne. Novo koncipovaná právna úprava umocňuje právo obhajcu hovoriť bez prítomnosti tretej osoby už s osobou podozrivou, o to viac s osobou zadržanou. Je potrebné vychádzať z doterajšej praxe, že najdôležitejšie úkony, vykonávané s osobou, ktorá sa v budúcnosti má stať obvineným, sú tie, ktoré vykonávajú v úplných začiatkoch trestného konania už policajné orgány. Ak má byť dôsledne zaručené právo na obhajobu, upravené v príslušných právnych normách, počnúc Európskym dohovorom o ľudských právach cez Listinu základných práv a slobôd až po Ústavu SR, je potrebné umožniť občanovi, ktorý sa dostáva do kontaktu s mocenskými zložkami štátu, ba dokonca je ohrozená jeho osobná sloboda, aby mu bola poskytnutá plnohodnotná právna pomoc na zodpovedajúcej profesionálnej úrovni.

K ods. 3,4

V súlade s vyššie uvedeným sa v ods. 3) odráža postavenie obhajcu v konaní pred súdom, kde sa v najširšom zmysle slova upravuje jeho postavenie tak, že má právo zúčastniť sa všetkých úkonov s ohľadom na to, či také právo má aj obvinený.

Zo samotného textu vyplýva nutnosť zabezpečiť plnohodnotnú obhajobu ako jedno zo základných ľudských práv pri osobách, ktoré sú znevýhodnené tým, že vzhľadom na ich telesné alebo duševné nedostatky bolo v občianskom súdnom konaní rozhodnuté o ich zbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Doterajší vývoj praxe v trestnom konaní ukázal opodstatnenosť tohto ustanovenia, pretože u týchto osôb je potrebné zabezpečiť ich práva bez ohľadu na to, či si to želajú alebo nie, lebo vzhľadom na štruktúru ich osobnosti nedokážu posúdiť význam činnosti obhajcu pri chránení ich záujmov.

Zachováva sa doterajšia úprava s tým, že ak splnomocnenie obhajcu nebolo vymedzené inak, vzťahuje sa na úsek trestného stíhania, t.j. od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku alebo uznesenia o zastavení trestného stíhania. Aj keď splnomocnenie obhajcu zaniklo zo zákona, zachováva sa jeho oprávnenie podať za obžalovaného ešte žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu. To znamená, že napr. návrh na povolenie obnovy konania, na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie atď. bude potrebné nové splnomocnenie na obhajobu. Zaradenie tohto ustanovenia do osnovy vyplýva z existencie možnosti obmedziť splnomocnenie obhajcu len na určitý úsek trestného konania (napr. na hlavné pojednávanie, odvolacie konanie) alebo aj na jednotlivý úkon/ napr. napísanie odvolania, stanoviská k obžalobe, sťažnosti a pod.). V prípade splnomocneného obhajcu by mal byť rozsah splnomocnenia zrejmý už zo samotného textu listiny o splnomocnení a v prípade ustanoveného obhajcu z rozhodnutia či opatrenia predsedu senátu o ustanovení. K obmedzeniu splnomocnenia môže dôjsť i v priebehu samotného konania. Veľmi dôležitou skutočnosťou je účinnosť obmedzenia splnomocnenia obhajcu, ktorá nastáva vtedy, ak obmedzenie splnomocnenia bolo orgánom činným v trestnom konaní riadne oznámené. Ak k tomu nedošlo, je potrebné rešpektovať pravidlo, že orgány činné v trestnom konaní priznajú účinnosť aj tým úkonom obhajcu, ktoré urobil nad rozsah svojho splnomocnenia, pokiaľ sa vzťahujú na trestné stíhanie, a nejde o výkon tzv. neprenosných práv obvineného.

K ods. 5

Vzhľadom na doterajšie poznatky a vývoj praxe je potrebné formulovať a zaradiť priamo do návrhu zákona právo obhajcu vyžiadať si vo všetkých štádiách trestného konania o každom úkone kópiu alebo rozvnopis zápisnice s tým, že sa zároveň do tohto ustanovenia vkladá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu takej žiadosti vyhovieť. Ide o dôležité a praktické ustanovenie, pretože často dochádza k ťažkostiam pri komunikácii medzi obhajcom a orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi v uvedenom smere, hoci je potrebné i z pohľadu obhajcu mať náležitým spôsobom k dispozícii dokumentáciu o priebehu a obsahu vykonávaného úkonu. Ide o povinnosť umožniť obhajcovi disponovať v listinnej podobe úkonmi, ktoré predstavujú obsah trestného spisu. Druhá veta predkladaného ustanovenia upravuje spôsob realizácie tohto práva obhajcu z technického a časového hľadiska. Náklady spojené s vyhotovením kópií alebo rovnopisov jednotlivých listín znáša obhajca. Ich výšku a spôsob úhrady upravujú rezortné predpisy podľa jednotlivých štádií trestného konania.

K ods. 6

V danom prípade ide o významnévymedzenie práv obhajcu súvisiacich so zvyšovaním kontradiktórnosti trestného procesu. Dochádza k jednoznačnému vymedzeniu obsahu postavenia obhajcu s tým, že obhajca má právo zákonným spôsobom vyhľadať, zadovážiť, teda zabezpečiť dôkaz, následne ho zodpovedajúcim spôsobom a formou predložiť orgánu činnému v trestnom konaní a súdu, dokonca sám taký dôkaz zákonu zodpovedajúcim spôsobom vykonať. Navrhované znenie zdôrazňuje skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní a súd musia rešpektovať a akceptovať aj dôkaz predložený obhajcom.

K ods. 7, 8

Zachováva sa v podstate doterajšia platná právna úprava. Osvedčil sa obsah tohto ustanovenia, ktoré aj prax v súlade so zákonom vysvetľuje tak, že obvinený môže mať v jednej trestnej veci aj viacerých obhajcov. Ich spoločný vzťah sa primerane upravuje ich vzájomnou dohodou v súčinnosti s obvineným.

K § 45Definuje sa pojem zúčastnenej osoby a jeho postavenie v trestnom konaní – ide o osobu ktorej vec sa v trestnom konaní zhabáva. Zúčastnená osoba má možnosť vyjadriť sa k veci samej, má právo byť prítomný na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí, robiť na nich poznámky, predkladať návrhy a dôkazy, nazerať do spisov a podávať opravné prostriedky. Takéto postavenie mu umožňuje aktívne sa zúčastniť na objasňovaní trestnej veci. Zúčastnená osoba môže byť zastúpená v trestnom konaní zákonným zástupcom v prípade, ak jej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, lebo takejto spôsobilosti bola zbavená. Tiež ostáva zachovaná možnosť zastupovania splnomocnencom - § 53 a § 54.

K § 46V trestnom poriadku sa ponecháva v súvislosti s osobou, ktorej bola trestným činom spôsobený škoda pojem poškodený. Napriek tomu, že Rámcové rozhodnutia Rady z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní používajú generálne pojem „obeť“, tá ma v našom právnom poriadku a jeho systéme podstatne širší obsah ako poškodený. V našom právnom poriadku chápeme za obeť trestného činu aj sekundárne a terciálne poškodeného (napr. manželku a deti poškodeného, ktorý pri dopravnej nehode zahynul a pod.). Pojem poškodeného je definovaný ako priama obeť trestného činu. V súlade s príslušným rámcovým rozhodnutím sa priznáva poškodenému právo žiadať informácie o prepustení alebo úteku obvineného z väzby alebo odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Vylučuje sa možnosť poškodeného uplatňovať si náhradu škody spôsobenej trestným činom v trestnom konaní, keď už o takejto škode bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní. Zákon priznáva poškodeným právo vzdať sa svojich procesných práv.

Práva, ktoré zákon priznáva poškodenému, mu patria aj v prípade maloletého poškodeného – vtedy ich vykonáva zákonný zástupca (§ 48).

K § 47Postavenie poškodeného zákon nepriznáva tomu, kto je v tom istom trestnom konaní stíhaný ako spoluobvinený. Ide o nezlučiteľnosť postavenia týchto dvoch osôb - poškodeného a obvineného (spoluobvineného). Zároveň sa upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ak je v jednej trestnej veci niekoľko desiatok alebo stoviek poškodených. Jednotlivým výkonom ich práv dochádza k neriešiteľným problémovým situáciám, ak neúmernému predlžovaniu samotného trestného konania, čo má za následok prieťahy vo vzťahu k obvineným osobám.

Z týchto dôvodov sa navrhuje znenie § 47 upraviť tak aby zostala prokurátorovi možnosť ustanoviť takýmto poškodeným spoločného zástupcu (odsek 2 – ak je väčší počet poškodených). Ak bude však počet poškodených veľký, zákon ich vymedzuje počtom vyšším ako 100, môže generálny prokurátor navrhnúť najvyššiemu súdu, aby tento rozhodol o nepripustení poškodených do trestného konania. Pôjde o výnimočné situácie, preto sa uvedené oprávnenie ohľadom podania návrhu a rozhodnutia o takejto veci zveruje generálnemu prokurátorovi a najvyššiemu súdu. Ak pritom najvyšší súd nepripustí poškodených do konania, rozhodnutie sa doručuje generálnemu prokurátorovi, ktorý zabezpečí jeho zverejnenie vhodným spôsobom (napr. prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov). Pôjde napríklad o situácie, ak je obvinený vlastníkom, spoluvlastníkom alebo konateľom právnickej osoby, ktorá je v konkurze a v súvislosti s činnosťou ktorej bola páchaná trestná činnosť.

Taktiež za splnenia podmienok uvedených v odseku 5 môže súd rozhodnúť o nepripustení poškodených do konania pred súdom.

V odseku 6 sa umožňuje, aby nemajetnému poškodenému bol ustanovený štátom zástupca, ktorý ho bude zastupovať v trestnom konaní.

K § 48Ustanovuje sa, že v prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní je osobou pozbavenou spôsobilosti na právne úkony, alebo ktorej spôsobilosť bola obmedzená, vykonáva jej práva zákonný zástupca, ktorý môže splnomocniť svojím zastupovaním aj povereného zástupcu na pomoc poškodeným. Takáto úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre obete trestných činov prijalo Rámcové rozhodnutie Rady o postavení obetí v trestnom konaní. V prípadoch, ak zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať svoje práva, v konaní pred súdom predseda senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mu určí opatrovníka. V prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní zomrie, nároky na náhradu jeho škody prechádzajú na jeho právneho nástupcu.

K § 49Ide o splnenie povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré vyplývajú zo samotnej podstaty postavenia obetí trestných činov. Poskytnutie možnosti uplatniť poškodeným svoje práva patrí medzi základné požiadavky a podmienky, ktoré vyplývajú z Rámcového rozhodnutia Rady o postavení obetí v trestnom konaní.

K § 50Upravuje sa možnosť poškodeného podávať návrhy na zaistenie svojho nároku na majetku obvineného až do odôvodnenej výšky, o čom rozhoduje prokurátor a v súdnom konaní súd. Zaistiť možno tak hnuteľný ako aj nehnuteľný majetok obvineného. Zaistenie majetku sa obmedzuje len na veci, na ktoré možno podľa občianskoprávnych predpisov nariadiť výkon rozhodnutia, nikdy však nie pohľadávky obvineného na mzdu a odmenu z pracovného pomeru, pohľadávky na výživné a výplatu dávok sociálneho zabezpečenia.

K § 51Taxatívne sa stanovujú podmienky pre zrušenie alebo obmedzenie zaistenia majetku na náhradu škody, ktorá vznikla poškodenému trestným činom.

K § 52Ustanovuje sa možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiam o zaistení nároku poškodeného na majetku obvineného, ako aj obmedzenia a zrušenia zaistenia, pričom v určitých prípadoch sa sťažnosti priznáva odkladný účinok.

K § 53Poškodený a zúčastnená osoba sa môžu nechať zastupovať splnomocnencom. Ustanovujú sa podmienky, kto môže byť splnomocnencom. Pritom splnomocnencom poškodeného môže byť aj poverený zástupca organizácie na pomoc poškodeným. Uvedená úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre trestné konanie v oblasti poškodených prijalo rámcové rozhodnutie Rady o postavení obetí v trestnom konaní.

K § 54Upravujú sa oprávnenia splnomocnenca. Navrhuje sa stanoviť čas, dokedy musí splnomocnenec poškodeného predložiť a navrhnúť súdu tie dôkazy, ktoré žiada vykonať na hlavnom pojednávaní (najneskoršie v priebehu dokazovania pred súdom prvého stupňa). Navrhovaná úprava okrem rozšírenia práv splnomocnenca poškodeného v súvislosti s kontradiktórnym procesom, prispeje aj k lepšej príprave a organizácii konania hlavného pojednávania.

Okrem uvedeného sa posilňuje právo splnomocnenca predkladať za poškodeného podmienky na uzatvorenie zmieru alebo dohody s páchateľom. Tie môže predkladať aj prostredníctvom probačného a mediačného úradníka.

K § 55V tomto ustanovení sa zdôrazňuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní i súdov rešpektovať práva, česť a dôstojnosť občanov, ktorí vystupujú v trestnom konaní a zachovávať v služobnom styku s nimi oficiálnu zdvorilosť. K tomu slúži aj výslovne zdôraznenie, aby sa úkony trestného konania realizovali zásadne v dennej dobe a v úradných miestnostiach. V inom čase a inde sa môžu vykonávať len výnimočne, napr. ak ide o neodkladné a neopakovateľné úkony.

Osobitná pozornosť sa venuje prieťahom v konaní a k ich odstraňovaniu s možnosťou podávať sťažnosti pre nečinnosť súdov. V prípravnom konaní možno o odstránenie prieťahov požiadať prokurátora.

K § 56, § 57Inštitút dožiadania je v trestnom konaní osvedčený a často využívaný. Možnosť využívať dožiadania sa rozšírila aj na novozriadených probačných a mediačných úradníkov, ako aj vyšších súdnych úradníkov.

K § § 58 až § 60Zápisnica je tradičnou formou pre zachovanie procesných úkonov. Jej obsah je presne vymedzený ustanovenia o tom, ako sa má zápisnica vyhotoviť a kto ju má podpisovať, aby sa jednoznačne verifikoval jej obsah. Dôležité sú ustanovenia o využívaní nových prostriedkov na fixovanie procesných úkonov, najmä zvukových, obrazových resp. obrazovozvukových záznamov. V konaní pred súdom sa ukazuje ako naliehavý problém zachytiť priebeh konania, napr. rýchlopisným záznamom, ale aj zvukovým a obrazovým záznamom a obsah týchto zápisov, či záznamov prepísať do obyčajného písma. Predkladané ustanovenie rieši tieto otázky tak, aby bol záznam spolu s jeho prepisom kedykoľvek k dispozícii pre potreby účastníkov konania.

K § 61Osobitnú pozornosť treba venovať zápisnici o hlasovaní. Vedľa tradičného obsahu zápisnice, ktorú podpisujú všetci členovia a zapisovateľ, sa v zápisnici uvedie, či sa senát zhodol na výroku jednomyseľne, alebo či ide o väčšinové rozhodnutie. Mienka sudcu, ktorý hlasoval odlišne, sa zapíše do zápisnice v celom znení i so stručným odôvodnením. Odlišné hlasovanie sa nemôže zverejniť.

K § 62Zákon reaguje na rozvoj technických prostriedkov pomocou ktorých možno uskutočniť podanie. Vedľa tradičného ústneho alebo písomného podania sa aj v trestnom konaní akceptujú podania telegrafické, telefaxové, ďalekopisné, ako aj podania uskutočnené elektrickými prostriedkami.

K § 63, 64Lehoty sa v trestnom konaní tradične počítali na dni, týždne, mesiace, roky. Vzhľadom na znenie Ústavy Slovenskej republiky (čl. 17), kde je obmedzenie osobnej slobody limitované hodinovými lehotami, sa zdôrazňuje počítanie lehôt aj na hodiny aj v navrhovanom zákone. Počiatok, trvanie a ukončenie lehoty je v zákone presne vymedzené aj s ohľadom na občianskoprávne procesné predpisy.

K § 65 až § 68Doručovanie sa zásadne realizuje prostredníctvom pošty, avšak nie je vylúčená iná forma doručenia písomnosti. Písomnosť sa doručuje na adresu bydliska alebo na adresu, ktorú na účely doručovania osoba výslovne uviedla. Novinkou je doručovanie písomnosti aj elektronickou formou.

K § 69Nazeranie do spisov je významným právom oprávnených osôb. Podmienky nazerania do spisu, resp. možnosť odoprieť toto právo sú v zákone presne vymedzené. Zo spisov možno robiť výpisky a poznámky, event. na vlastné trovy aj kópie ich časti, ak to oprávnená osoba považuje za potrebné na uplatnenie svojich práv. Pri nazeraní do spisov sa musia urobiť opatrenia na ochranu utajovaných skutočností.

K § 70Poriadková pokuta je tradičný spôsob, ktorým možno potrestať toho, kto sa voči orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu chová urážlivo, alebo kto neuposlúchne výzvu. Poriadkovú pokutu možno uložiť až do výšky 50 tisíc Sk, právnickým osobám až do výšky 500 tisíc Sk. Keby sa konania, pre ktoré možno uložiť poriadkovú pokutu dopustil prokurátor alebo obhajca alebo príslušník ozbrojeného zboru, možno jeho potrestanie prenechať príslušnému orgánu na disciplinárne konanie.

Zaistenie osôb a vecí K § 71Väzba je zaisťovací procesný úkon, ktorý predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody občanov, vzhľadom na ustanovenie čl. 17 ods. 5 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Z väzobných dôvodov uvedených v odseku 1 vyplýva, že jej účelom je zabezpečiť prítomnosť obvineného pre trestné stíhanie a pre výkon trestu pričom aktivity obvinených v naznačenom smere sú časté práve v dôsledku hrozby vysokým trestom, ktorá však musí byť preukázaná ako reálna a konkrétna, t.j. nebude stačiť len v zákone uvedená trestná sadzba (písm. a)), zabrániť mu, aby maril alebo sťažoval vykonávanie dôkazov (písm. b)) a napokon chrániť spoločnosť pred páchateľom, ktorý by aj po vznesení obvinenia pokračoval v trestnej činnosti (písm. c)). Na vzatie do väzby stačí existencia jedného z dôvodov, ich kumulácia však nie je vylúčená. V každom prípade však orgán rozhodujúci o väzbe musí vždy skúmať, či sú preukázané konkrétne okolnosti potvrdzujúce existenciu väzobných dôvodov.

V § 71 ods. 2 sú upravené podmienky opätovného vzatia obvineného do väzby, po tom, čo bol v tej istej veci z väzby prepustený a znovu vzniknú dôvody väzby za situácie, keď najmä uplynula niektorá z lehôt, obmedzujúcich trvanie väzby, uvedených v § 76 a v dobe, keď sa má o tomto opätovnom vzatí do väzby rozhodovať už nie je možné podať návrh na jej predĺženie. Dôvody na vzatie obvineného do väzby opätovne v tej istej veci sú konštruované prísnejšie, keďže už nestačí len odôvodnená obava, ako je tomu v § 71 ods. 1, ale podľa § 71 ods. 2 bude potrebné preukázať skutočnosť, že obvinený je na úteku, resp. sa skrýva, pôsobí na svedkov, resp. vykonáva činnosť, ktorou vedome marí realizovanie nariadeného úkonu a tým úmyselne predlžuje konania. Dôvody vzatia do väzby oproti § 71 ods. 1 sú rozšírené o podmienky uvedené v písm. d), e). Takúto potrebu signalizovala doterajšia prax.

Väzba sa navrhuje ako inštitút fakultatívnej povahy, čo platí vo vzťahu ku všetkým jej dôvodom.

K § 72

Odsek 1 tohto ustanovenia definuje, čo sa rozumie pod pojmom „rozhodnutie o väzbe“.

Kým § 71 stanovuje materiálne podmienky väzby, odsek 2 tohto ustanovenia určuje základnú formálnu podmienku spočívajúcu v tom, že voči osobe, ktorá sa berie do väzby, už bolo vznesené obvinenie. Zo skutočnosti, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok, však vyplýva, že v čase rozhodovania o väzbe toto uznesenie ešte nemusí byť právoplatné. Rozhodovanie o väzbe v prípravnom konaní sa navrhuje zveriť do právomoci sudcu pre prípravné konanie, ktorý však môže rozhodovať len na základe návrhu prokurátora, doloženého celým získaným originálnym spisovým materiálom (odsek 4).

Vzhľadom na to, že prokurátor bude môcť napadnúť sťažnosťou aj rozhodnutie, ktorým sudca pre prípravné konanie nevyhovie jeho návrhu na vzatie obvineného do väzby, v odseku 3 sa navrhuje upraviť formu a obsah tohto rozhodnutia.

K § 73

Inštitút – príkaz na zatknutie - navrhovaný v tomto ustanovení je v súlade s čl. 17 ods. 4 Ústavy SR a mal by prispieť k urýchleniu trestného konania. Jeho použite bude prichádzať do úvahy vtedy, keď prítomnosť obvineného na výsluchu alebo inom úkone nebude možné zabezpečiť inými prostriedkami. Súčasne však musí byť splnená podmienka, že je daný niektorý z dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 alebo ods. 2 a že v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie predložil návrh prokurátor. V konaní pred súdom aj o tejto otázke rozhoduje súd samostatne, čo však neznamená, že podnet nemôže prísť od prokurátora alebo inej strany.

Ustanovenie je navrhované v takom znení, aby pri jeho uplatňovaní bola plne zabezpečená ochrana osobnej slobody obvineného, aby k jej obmedzovaniu dochádzalo v súlade s požiadavkami Ústavy SR len na zákonom podklade, v nevyhnutnej miere a aby bola vylúčená možnosť jeho neodôvodneného predlžovania.

Pátranie po obvinenom, jeho zatknutie, ako aj prípadné následné dodanie obvineného do miesta výkonu väzby budú zabezpečovať policajti.

K § 74 a § 75V ustanovení sa navrhuje, aby orgánom, ktoré rozhodli o vzatí obvineného do väzby, bola uložená informačná povinnosť vo vzťahu k presne vymedzeným subjektom. V § 75 sa upresňuje povinnosť súdu a prokurátora vyrozumieť o skutočnostiach uvedených v písmenách a) až i) príslušný ústav na výkon väzby.

K § 76Navrhuje sa upraviť dĺžku trvania väzby tak, aby na jednej strane nedochádzalo k jej bezdôvodnému predlžovaniu, ale aby na druhej strane boli eliminované možnosti páchateľov (najmä závažných a z hľadiska dokazovania komplikovaných trestných činov) rôznymi návrhmi umelo predlžovať trestné stíhanie a tým dosiahnuť, aby zákonná lehota pre trvanie väzby skončila skôr, ako bude skončené trestné stíhanie.

V odsekoch 1 a 2 sa vymedzuje orgán, ktorý bude o trvaní väzby rozhodovať v prípravnom konaní, stanovuje sa jej základná dĺžka, definujú sa podmienky, za ktorých bude môcť tento orgán väzbu predĺžiť, a určuje sa doba, o ktorú tak bude možné urobiť tak, aby celková doba väzby nepresiahla lehoty uvedené v odseku 6, z ktorých jedna polovica môže byť vyčerpaná v prípravnom konaní a druhá pripadá na konanie pred súdom (odsek 7). Pokiaľ bude podaná obžaloba alebo návrh na dohodu o vine a treste súdu v lehote, keď je ešte obvinený vo väzbe prípravného konania, bude väzba pokračovať plynule bez toho, aby bola súdu stanovená lehota a povinnosť sám sebe navrhovať a potom predlžovať väzbu (odsek 5). Táto povinnosť je ustanovená ex lege vo všeobecnej rovine (§ 79) a súd musí v každom štádiu konania skúmať nielen trvanie vlastných dôvodov väzby (§ 71), ale aj opodstatnenosť ďalšieho trvania lehoty väzby v zmysle podmienok uvedených v § 76 ods. 2.

Reaguje tiež na rozhodnutie ústavného súdu (I.ÚS 6/02) podľa ktorého v zmysle čl.17 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ( k tomu pozri aj argumentáciu pri § 238 ods.3).

Uvedený nový spôsob konania a rozhodovania o lehote trvania väzby a zavádza v snahe prispieť k zodpovednejšiemu a rýchlejšiemu vybavovaniu väzobných vecí – nové lehoty sú ustanovené s prihliadnutím na závažnosť a náročnosť riešeného prípadu. Má na zreteli zavádzaný kontradiktórny charakter súdneho procesu, aj procesne menej náročné prípravné konanie, ako aj skutočnosť, že vlastné súdne konanie, na ktorom sa budú procesne náročným spôsobom vykonávať všetky rozhodujúce dôkazy, bude trvať nutne dlhší čas. Dĺžka trestného stíhania ako celku, však má byť citeľne kratšia vo väčšine vecí. Z hľadiska súdnej väzby je toto ustanovenie významné aj preto, že začiatok plynutia lehoty pre súd bude určený podaním veci na súd a nie až uplynutím lehoty väzby patriacej predsúdnemu konaniu.

K ods. 8, 9

Upravuje postup pri súbehu trestných činov s tým, že pre určenie lehoty uvedenej v ods. 6 je rozhodujúca trestná sadzba ustanovená na čin najprísnejšie trestný. Ak sa zistí, že vec treba posúdiť miernejšie a v dôsledku uvedeného už uplynula lehota ustanovená v ods. 6 alebo 7, musí byť obvinený ihneď prepustený z väzby na slobodu.

K ods.10

Zakotvuje okamih, od ktorého sa budú počítať lehoty ustanovené v ods. 6 a 7. Ide teda o začiatok plynutia lehoty väzby, ktorá začala v prípravnom konaní, alebo lehoty v súdnom konaní, aj pokiaľ táto kontinuálne nadväzuje na väzbu v prípravnom konaní alebo po rozhodnutí súdu o vzatí obvineného (obžalovaného) do väzby (prakticky už len z dôvodov § 71 ods. 2), ak bol predtým pre uplynutie lehoty ustanovenej v odseku 7 z väzby prepustený.

K § 77Ustanovenie upravuje výnimku počítania lehôt podľa ustanovenia § 76 odsek 6 alebo 7. Dôvodom prerušenia plynutia lehôt podľa tohto ustanovenia je subjektívna prekážka, ktorá je spôsobená obvineným zavineným konaním. Uvádza subjekt oprávnený o tom rozhodovať s tým, že proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

V ods. 3 stanovuje osobitný režim trvania väzby v prípadoch konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. o dovolaní alebo návrhu na obnovu konania.

K § 78V prípade, že obvinený bude vzatý do väzby podľa § 71 ods. 2, jej dĺžka je obmedzená najviac na 6 mesiacov, pričom na jej predlžovanie platí toto osobitné ustanovenie, ktoré odkazuje na § 76 ods. 2 až 6 a odsek 8 až 10. Návrh na predĺženie lehoty väzby je potrebné doručiť súdu najneskôr 15 dní pred ukončením 6-mesačnej lehoty, v konaní pred súdom platí primerané ustanovenie § 76 ods. 5, na ktoré odsek 3 tohto ustanovenia odkazuje. V tomto ustanovení sa však prelamuje pravidlo uvedené v § 76 odsek 7 keďže v tomto prípade vynútilo správanie sa obvineného po prepustení z väzby, okrem prípadu podľa § 71 odsek 2 písm. d) a postup podľa § 76 odsek 7 by v týchto prípadoch vlastne maril účel a zmysel opätovnej väzby obvineného. Preto delenie väzby podľa § 76 ods. 7 sa v tomto prípade nepoužije. Platí však zásada, že celková doba trvania väzby uvedená v § 76 ods. 6 sa nemôže prekročiť.

K § 79V odseku 1 sa zakotvuje zásada, že ak pominie dôvod väzby alebo dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6,7 alebo v § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

Zároveň sa zakotvuje právo prokurátora v prípravnom konaní priamo rozhodnúť a prepustiť obvineného na slobodu.

Odsek 2, 3 upravujú právo obvineného žiadať svoje prepustenie na slobodu a spôsob rozhodovania o takejto žiadosti. Za účelom eliminovania možnosti zneužívania tohto práva a obťažovania prokurátora, sudcu pre prípravné konanie a súdu častými neodôvodnenými žiadosťami však súčasne stanovuje aj časové obmedzenie tohto práva na 30 dní (ods. 3).

V odseku 4 sa navrhuje zjednodušený spôsob prepustenia obvineného na slobodu v prípade, keď v konaní pred súdom bude s prepustením súhlasí prokurátor.

K § 80Navrhuje sa, aby pri splnení zákonom stanovených podmienok bolo možné inštitút väzby nahradiť alternatívne zárukou, sľubom alebo dohľadom, pričom na rozdiel od inštitútu peňažnej záruky (§ 81) ide v tomto prípade o opatrenie nemajetkovej povahy. Do úvahy však nebude prichádzať jeho použitie v prípade splnenia podmienok na uvalenie kolúznej väzby (§ 71 ods. 1 písm. b) .

Ustanovuje povinnosť súdu a v prípravnom konaní sudcu pre prípravné konanie oboznámiť toho, kto ponúka prevzatie záruku, so skutočnosťami, ktoré treba aby poznal ešte pred prevzatím záruky a obvineného s obsahom záruky. Zároveň sa umožňuje uloženie obmedzení a primeraných povinností na dosiahnutie účelu tohto inštitútu. Vylučuje sa však použitie tohto ustanovenia, ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin s výnimkou, ak záruku odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Upravuje sa aj postup v prípade ak zaniknú skutočnosti ktoré viedli k aplikácií tohto ustanovenia.

K § 81Okrem spôsobu uvedeného v § 80 sa navrhuje, aby väzbu bolo možné nahradiť aj zložením peňažnej záruky (kaucie), ktorá nie je viazaná len na osobu obvineného. Kvôli zabezpečeniu plynulosti trestného konania sa však súčasne stanovuje obvinenému povinnosť oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu zmenu miesta svojho pobytu.

Zákon ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúceho o prijatí kaucie, akú jej výšku v konkrétnom prípade stanoví. V tomto smere ho zásadne neobmedzuje žiadnou zákonnou sadzbou, len definuje hľadiská, z ktorých treba pri určovaní výšky kaucie vychádzať.

Ak obvinený po prijatí kaucie svojim konaním spôsobí, že nastane niektorá z okolností výslovne uvedených v odseku 3, zložená záruka pripadne štátu, čo však nezbavuje obvineného trestnej zodpovednosti za trestný čin, za ktorý je stíhaný. Súčasne prichádza do úvahy aj vzatie obvineného do väzby. Ak však obvinený neporuší povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré mu boli uložené, resp. ak odpadne dôvod väzby, vráti sa zložená peňažná čiastka obvinenému (osobe, ktorá ju za obvineného zložila), prípadne na základe požiadavky obvineného sa použije na účely predvídané týmto ustanovením.

Upravuje spôsob rozhodnutia o pripadnutí peňažnej záruky štátu a pripúšťa proti takémuto rozhodnutiu sťažnosť s odkladným účinkom.

K § 82Navrhované ustanovenie vyhovuje požiadavkám praxe, podľa ktorých za zákonom stanovených podmienok (§ 80 alebo § 81) v niektorých prípadoch možno účel väzby dosiahnuť aj bez toho, aby obvinený bol umiestnený v zariadení na výkon väzby. Z tohto dôvodu sa v odseku 1 ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúcemu o väzbe, či v prípade existencie dôvodov na uvalenie väzby rozhodne o vzatí obvineného do väzby alebo ho ponechá na slobode z dôvodov uvedených v § 80 alebo 81 a uloží mu niektoré z obmedzení vymenovaných v tomto ustanovení, pričom môže uložiť aj viaceré z nich popri sebe. Súčasne sa určujú orgány, ktoré budú príslušné na zrušenie alebo zmenu uložených obmedzení, ako aj na kontrolu ich plnenia.

K § 83Toto ustanovenie určuje, v ktorých prípadoch možno podať sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe, aj o nevzatí obvineného do väzby. Súčasne sa v ňom vymedzuje, v ktorých prípadoch a za akých podmienok má táto sťažnosť odkladný účinok.K § 84Navrhuje sa, aby v prípade, že existuje niektorý z dôvodov väzby u obvineného, ktorý už vykonáva trest odňatia slobody uložený v inej veci, súd alebo v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mohol rozhodnúť o nevyhnutných obmedzeniach obvineného. Tieto obmedzenia môžu spočívať v zákaze styku s určitými osobami, v kontrole korešpondencie, v zamedzení voľného pohybu mimo väzenské zariadenie a pod. a ich cieľom bude najmä zabrániť obvinenému, aby prostredníctvom odsúdených a iných osôb ovplyvňoval spoluobvinených, svedkov alebo poškodených.

Orgán rozhodujúci o obmedzeniach pri tom použije primerane ustanovenia platné pre konanie o väzbe a musí prihliadať na to, aby sa v dôsledku uložených obmedzení obvinený neocitol v horšom postavení, ako keby bol vzatý do väzby.

K § 85Toto ustanovenie umožňuje výnimočne, avšak v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR, zasiahnuť do osobnej slobody osoby, voči ktorej ešte nebolo vznesené obvinenie. Rozlišujú sa pri tom dva relatívne samostatné inštitúty a to zadržanie a obmedzenie osobnej slobody.

Podľa odseku 1 zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu za súčasnej existencie väzobných dôvodov môže vykonať policajt. Naproti tomu osobe, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, smie z dôvodov uvedených v odseku 2 obmedziť osobnú slobodu ktokoľvek bez toho, že by musel skúmať, či sú dané dôvody väzby. V takomto prípade sa takáto osoba môže presvedčiť bežným prehliadnutím, či osoba, ktorej obmedzila osobnú slobodu nemá pri sebe zbraň alebo inú vec, ktorou by mohla ohroziť jej život alebo zdravie.

Vzhľadom na to, že inštitúty upravené v tomto ustanovení predstavujú vážny zásah do základných práv a slobôd občana garantovaných ústavov, podľa navrhovanej úpravy už od začiatku uplatnenia takéhoto zásahu voči občanovi musí byť zaručený dozor a spolurozhodovanie prokurátora. Z toho istého dôvodu ustanovenie podrobne upravuje aj postup orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k podozrivej osobe po tom, ako bol vykonaný zásah do jej osobnej slobody, pričom sa stanovuje maximálne prípustná dĺžka trvania tohto zásahu v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR.

Pretože zadržaná osoba sa nachádza v podobnej situácii ako obvinený, navrhovaná úprava predpokladá, že jej budú poskytnuté aj primerané možnosti k realizovaniu jej ústavného práva na obhajobu.

K § 86Z tohto ustanovenia vyplýva pre policajta možnosť, aby v neodkladnom prípade týmto prechodným opatrením preklenul dobu, počas ktorej nemožno vopred zadovážiť rozhodnutie o väzbe, hoci niektorý z dôvodov väzby existuje. Na rozdiel od § 85 ide výlučne o postup voči osobe, ktorej už bolo vznesené obvinenie, hoci uznesenie o vznesení obvinenia ešte nemuselo nadobudnúť právoplatnosť.

Aj toto ustanovenie zaručuje potrebnú ingerenciu prokurátora a garantuje maximálnu dĺžku trvania zadržania.

K § 87Toto ustanovenie bezprostredne nadväzuje na ustanovenia § 85 a 86. Upravuje postup prokurátora a sudcu pre prípravné konanie pre prípad, že sa zadržaná osoba dostane do ich dispozície. Osobitne v tejto súvislosti treba upozorniť na právo obhajcu i prokurátora zúčastniť sa výsluchu zadržaného sudcom pre prípravné konanie, ako aj informačnú povinnosť sudcu voči stranám konania.

V záujme dodržiavania maximálne dovolenej dĺžky obmedzenia osobnej slobody obvineného sa navrhuje, aby prekročenie tejto lehoty bolo automaticky dôvodom na prepustenie obvineného na slobodu.

K § 88Zavádza sa možnosť zabezpečenia o predvedenie svedka, ktorý nerešpektoval súdny príkaz – predvolanie dostaviť sa na úkon a tým zmaril vykonanie tohto úkonu a jeho prítomnosť nie je možné zabezpečiť iným spôsobom, môže byť na tento účel obmedzená osobná sloboda, aby bol predvedený na príkaz predsedu senátu na výsluch. Obmedzenie osobnej slobody svedka môže trvať len nevyhnutnú dobu na vykonanie úkonu, najviac 72 hodín. V tomto čase musí byť svedok vypočutý predsedom senátu, ktorý mu súčasne doručí predvolanie na súdne konanie, alebo od neho vyžiada adresu na ktorú treba zaslať predvolanie. Ak nemožno svedka predviesť pred predsedu senátu predvedie sa pred iného sudcu toho istého súdu, ktorý ho vypočuje. Navrhnuté ustanovenie neodporuje, resp. je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ide o reakciu na nerešpektovanie súdneho príkazu dostaviť sa na úkon pred súd. Dôležitou je možnosť prečítať výpoveď svedka v súdnom konaní aj bez podmienok uvedených v § 263. Tým sa vytvárajú predpoklady pre rýchlejšie ukončenie prípadu.

K § 89Týmto ustanovením sa vytvára priestor, aby orgány uvedené v odseku 3 mohli zaistiť veci dôležité pre trestné konanie. Takými vecami sa rozumejú predovšetkým predmety alebo listiny, ktoré môžu poslúžiť ako dôkaz, ako aj veci, o ktorých by sa mohlo vysloviť prepadnutie alebo zhabanie, avšak s výnimkou listín uvedených v odseku 2. Povinnosť predložiť alebo v prípade potreby vydať takúto vec postihuje osobu, ktorá má vec momentálne pri sebe, t.j. bez ohľadu na vlastnícke vzťahy k tejto veci, pričom sa predpokladá jej dobrovoľná súčinnosť.

Výzva na vydanie veci nie je rozhodnutím a preto sa nerobí uznesením. Ide o ústne opatrenie podľa § 162 ods. 3.

K 90Úprava reaguje na dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorý bol prijatý členskými štátmi Rady Európy dňa 23.11.2001 v Budapešti. Toto ustanovenie umožňuje vydať príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát pre účely trestného konania, najviac na 90 dní. Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát, ak sú potrebné na účely trestného konania je možné vydať opätovne.

K § 91V bezprostrednej nadväznosti na § 89 sa tu označeným orgánom poskytuje možnosť, aby zaistili vec dôležitú pre trestné konanie aj proti vôli osoby, ktorá ju má pri sebe, ale nereagovala na predchádzajúcu výzvu. Pretože uplatnením tohto inštitútu môže ísť o zásah do ústavou garantovaných vlastníckych práv, pre prípad odňatia veci policajtom sa vyžaduje aj ingerencia prokurátora. Ako prevencia proti prípadnému nezákonnému postupu sa vyžaduje pribrať k úkonu nestrannú osobu.

K § 92V praxi sa často stáva, že vec dôležitá pre trestné konanie sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa § 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov alebo podľa § 17 zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní.

K § 93Odsek 1 tohto ustanovenia má zabezpečiť, aby vydaná, odňatá alebo prevzatá vec alebo počítačové údaje boli v zápisnici identifikovaná spôsobom vylučujúcim jej zámenu s inou vecou.

V odseku 2 sa orgánu konajúcemu ohľadom vydania, odňatia alebo prevzatia veci ukladá povinnosť písomne potvrdiť prevzatie veci.

K § 94Ustanovenie umožňuje, aby sa v prípade potreby úschova vydaných, odňatých a prevzatých vecí mohla zabezpečiť aj prostredníctvom iných subjektov, ako sú orgány činné v trestnom konaní a súd.

K § 95Pri vyšetrovaní niektorých trestných činov, ktoré navrhované ustanovenie presne vymedzuje, je často nevyhnutné pre úspešné vykonanie trestného stíhania zaistiť peňažné prostriedky na účte v banke alebo iné peňažné prostriedky, s ktorými disponuje iná právnická osoba alebo fyzická osoba, pričom prax ukázala, že je potrebné, aby orgány činné v trestnom konaní a súd na tento účel disponovali špeciálnym zaisťovacím inštitútom. Kvôli vylúčeniu prípadných nežiadúcich prieťahov v prípadoch, keď je potrebné neodkladne konať, sa navrhuje, aby príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov mohol dať v prípravnom konaní prokurátor. Z ustanovenia súčasne vyplýva pre orgány činné v trestnom konaní a súd povinnosť dbať na to, aby účet bol zaistený len v nevyhnutne potrebnej výške a na nevyhnutne potrebnú dobu.

Zaistenie môže postihnúť nie len účet obvineného, ale ktorýkoľvek účet v banke, ktorý má súvislosť s vyšetrovaným trestným činom. Zo zaistenia sú vylúčené peňažné prostriedky, ktoré sú nevyhnutne potrebné na uspokojovanie životných potrieb obvineného alebo osôb, o ktorých výchovu a výživu je obvinený podľa zákona sa starať. Príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov sa po realizácii príkazu doručí aj majiteľovi peňažných prostriedkov.

Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu.

K § 96Prax ukazuje, že trestná činnosť má stále častejšie súvislosť s cennými papiermi a možno očakávať, že s rozvojom kapitálového trhu sa táto tendencia bude ešte zosilňovať. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby prokurátor a súd vo vzťahu k zaknihovaným cenným papierom disponovali obdobnými oprávneniami, ako vo vzťahu k peňažným prostriedkom na účte. Kvôli vylúčeniu prípadných aplikačných problémov je však potrebné tento postup upraviť v samostatnom ustanovení.

Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu.

K § 97 a § 98Cieľom týchto ustanovení je dosiahnuť, aby veci, ktoré boli obstarané pre potreby trestného stíhania jednotlivými zákonom upravenými zaisťovacími úkonmi, zostávali v dispozícii orgánov činných v trestnom konaní a súdu len nevyhnutne potrebnú dobu, aby sa tak neprimerane neobmedzovali vlastnícke, užívacie a iné práva k týmto veciam. Súčasne majú zabezpečiť, aby činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu nebola komplikovaná prípadnými nevyjasnenými občianskoprávnymi vzťahmi alebo absenciou potrebnej súčinnosti oprávnených osôb. Z týchto dôvodov sa v súlade s predchádzajúcou praxou navrhuje priamo v zákone pomerne podrobne upraviť práva, povinnosti a postup jednotlivých zainteresovaných subjektov pri nakladaní so zaistenými vecami alebo zaistenými cennými papiermi.

K § 99Toto ustanovenie v súlade s čl. 16 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 Ústavy SR legalizuje zásahy orgánov činných v trestnom konaní a súdu do ústavou zaručeného práva na nedotknuteľnosti osoby a jej obydlia a preto aj presne definuje dôvody, pre ktoré možno vykonať domovú prehliadku, prehliadku priestorov neslúžiacich na bývanie a pozemkov, ako aj osobnú prehliadku.

K § 100 až 102V týchto ustanoveniach sa vymedzujú orgány, ktoré sú oprávnené nariadiť vykonanie jednotlivých druhov prehliadok, stanovuje sa forma príkazu na ich vykonanie a režim ich doručovania dotknutým osobám a určujú sa subjekty, ktoré budú tieto príkazy realizovať.

K § 103Navrhuje sa, aby policajt, príslušník Policajného zboru, Vojenskej polície, Železničnej polície alebo colník mohol zasiahnuť do ústavného práva na nedotknuteľnosť obydlia nie len za účelom vykonania prehliadky, ale aj pri splnení iných, v tomto ustanovení presne vymedzených podmienok. Ustanovenie odseku 3 má pri tom zabrániť prípadným pokusom o zneužitie tohto inštitútu, pri čom však nevylučuje, aby pri jeho uplatňovaní príslušný orgán nemohol napr. zaistiť zbrane, drogy alebo obdobné veci nachádzajúce sa v obydlí.

K § 104Účelom tohto ustanovenia je zdôrazniť, že prehliadky podľa § 99 nemožno zneužívať na neprimerané zásahy do ústavných práv občanov, ale možno ich použiť subsidiárne len vtedy, ak cieľ, ktorý sa ich vykonaním sleduje, nemožno dosiahnuť iným, z hľadiska občianskych práv šetrnejším spôsobom.

Vzhľadom na skutočnosť, že striktné dodržiavanie takéhoto postupu by v ojedinelých prípadoch mohlo viesť k predčasnému zmareniu účelu prehliadky, v odseku 2 sa povoľuje výnimka z tejto zásady, ak tomu bráni závažná prekážka, alebo ak by predchádzajúca výzva bola zjavne neúspešná.

K § 105Toto ustanovenie upravuje postup orgánu, pri vykonávaní úkonov podľa predchádzajúcich ustanovení a stanovuje základné zásady pre spracovanie sprievodnej dokumentácie. Kvôli vylúčeniu prípadných pochybností o objektivite vykonaného úkonu, dodržaní zákonných podmienok a postupov a spochybňovania obstaraných dôkazov sa navrhuje, aby sa pri úkone (až na zákonom vymedzené výnimky) umožnila prítomnosť tzv. domácej osoby a aby sa k prehliadke pribrala osoba, ktorá nie je na veci zúčastnená.

K § 106Toto ustanovenie organicky dopĺňa práva orgánov činných v trestnom konaní a súdu zakotvené v § 99 až 105 o im zodpovedajúcu povinnosť občana strpieť tieto úkony. Pre prípad, že by sa zainteresovaná osoba odmietla dobrovoľne podrobiť výkonu procesného úkonu, navrhuje sa v odseku 2, aby orgány vykonávajúce úkon mohli prekonať jej odpor alebo ňou vytvorenú prekážku aj donucovacími prostriedkami.

K § 107Týmto ustanovením sa legalizuje konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu, v rámci ktorého je proti vôli občana nevyhnutné zasiahnuť do práva na nedotknuteľnosť obydlia za účelom vykonania niektorých procesných úkonov na miestach, ktoré požívajú ústavnú ochranu.

K § 108Zadržanie a vydanie zásielky je procesný úkon, ktorý predstavuje zásah do ústavou garantovaného práva na listové tajomstvo a tajomstvo prepravovaných správ, vzhľadom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Ustanovenie v odseku 1 vytvára priestor na postihnutie zásielok pochádzajúcich od obvineného alebo jemu určených bez ohľadu na trestnoprávnu kvalifikáciu jeho konania.

V odseku 2 sa navrhuje, aby vo vzťahu k presne vymedzeným trestným činom bolo možné uplatniť tento inštitút aj v dobe, keď ešte nebolo začaté trestné stíhanie. Vzhľadom na závažnosť zásahu do práv občanov sa vyžaduje písomná forma príkazom, ktorý sa odôvodní. Z tohto istého dôvodu sa navrhuje, aby tento inštitút bol zverený len do právomoci súdnych orgánov.

Na preklenutie doby, počas ktorej nebude možné včas obstarať zákonom požadovaný príkaz na zadržanie zásielky, sa v odseku 3 upravuje prechodné krátkodobé opatrenie (tri dni) - príkaz na zadržanie prepravy zásielky.K § 109V nadväznosti na § 108 bolo potrebné vymedziť okruh subjektov, ktoré môžu ďalej nakladať so zadržanou a vydanou zásielkou, a upraviť ich postup. Samostatné konanie orgánov činných v trestnom konaní bez ingerencie sudcu pre prípravné konanie je aj tu vylúčené.

K § 110Toto ustanovenie vytvára priestor pre zefektívnenie boja orgánov činných v trestnom konaní a polície s niektorými zákonom vymedzenými druhmi trestnej činnosti, na páchanie ktorej sú zneužívané zásielky vydané podľa § 108 odsek 1 alebo 2. Súčasne v tomto ustanovení sú konkretizované subjekty, ktoré vykonajú zámenu obsahu zásielok.

K § 111Aj účelom tohto ustanovenia, ktoré je v súlade s Dohovorom OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z roku 1988, je umožniť účinnejšie odhaľovať páchateľov trestných činov súvisiacich s dovozom, vývozom alebo prevozom vecí uvedených v odseku 1. Vzhľadom na charakter tohto opatrenia sa pri jeho realizácii predpokladá spolupráca príslušníkov Policajného zboru s orgánmi Colnej správy a odôvodnené bude aj použitie informačných a technických prostriedkov, ktorými v zmysle osobitného zákona disponuje Policajný zbor.

K § 112 až 114Prax ukazuje, že vyšetrovanie niektorých trestných činov, najmä tých, pre ktoré je charakteristická vysoká organizovanosť páchateľov a používanie konšpiratívnych metód práce je veľmi obtiažne a zdĺhavé, v niektorých prípadoch aj nemožné, bez použitia niektorých špecifických prostriedkov, akými sú napr. predstieraný prevod veci, sledovanie osôb a vecí a informačné a technické prostriedky (vrátane vyhotovovania obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov). Pravdaže nestačí len vytvoriť zákonný rámec pre používanie týchto prostriedkov, ale je potrebné jednoznačne deklarovať legálnosť možnosti použitia výsledkov získaných ich nasadením pri dokazovaní. Vzhľadom na to, že ide prevažne o závažné zásahy do ústavných práv občanov, ktoré sú aj verejnosťou veľmi citlivo vnímané, navrhuje sa, aby jednotlivé ustanovenia veľmi podrobne upravovali postupy orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, ako pri iných obdobných úkonoch upravených v Trestnom poriadku – ustanovuje sa, pri ktorých trestných činoch bude možné tieto úkony použiť, za akých podmienok sa bude dávať príkaz na tieto úkony, určuje sa doba ich použitia, ako aj podmienky ich použitia a ďalšie náležitosti. Z toho istého dôvodu bude pri používaní týchto prostriedkov policajtmi zabezpečená dostatočná ingerencia prokurátora a súdu

K § 115 a § 116Inštitút upravený v ustanovení § 115 predstavuje zásah do ústavou zaručeného práva na tajomstvo prepravovaných správ, s poukazom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah dovolený a je v súlade aj s príslušnými medzinárodnoprávnymi dokumentmi. Bez jeho existencie by odhaľovanie a dokazovanie niektorých trestných činov bolo prinajmenšom problematické. Vzhľadom na charakter tohto úkonu sa však navrhuje priamo v zákone stanoviť presné pravidlá pre jeho povoľovanie, nasadzovanie a využívanie jeho výsledkov v trestnom konaní. Závažnosť zásahu do občianskych práv a slobôd občanov je premietnutá aj do skutočnosti, že odpočúvanie bez súhlasu účastníka dotknutej telekomunikačnej stanice môže povoliť len predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie.

Za účelom dosiahnutia náležitej efektívnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade je potrebné zabezpečiť jeho utajenie. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby sa výsledky odpočúvania mohli použiť až po skončení všetkých technických opatrení vykonávaných na jeho zabezpečenie.

V § 116 je upravený postup pri poskytovaní a zaobstarávaní registrácie telekomunikačnej prevádzky, napr. aj mobilných telefónov ku konkrétnej osobe alebo osobám. Pôjde najmä o záznamy, ktoré obsahujú identifikačné a účastnícke číslo mobilného telefónu, dátum a čas počiatku hovoru, dobu trvania hovoru, číslo volanej stanice, označenie základnej stanice, ktorá zachytávala hovor v okamžiku spojenia a označenie základnej stanice, ktorá sprostredkovala hovor v okamžiku ukončenia.

K § 117Za účelom ľahšieho odhaľovania, zisťovania a usvedčovania páchateľov v zákone vymedzených trestných činov sa navrhuje, aby za presne stanovených podmienok bolo možné použiť agenta, ktorý je definovaný v § 10 ods.18. Očakáva sa, že najmä v boji s organizovanou trestnou činnosťou význam tohto inštitútu v najbližšom období vzrastie. Za účelom zníženia rizika zneužívania tohto inštitútu sa v odseku 2 výslovne uvádza, ktorá činnosť agenta je neprípustná. Ustanovenie vymedzuje aj pravidlá pre používanie agenta a určuje orgány s povoľovacou právomocou. Vzhľadom na vysokú rizikovosť pôsobenia agenta v kriminálnom prostredí sa upravujú formy utajenia jeho činnosti a v tej súvislosti aj spôsoby jeho výsluchu.

Agenta v prípravnom konaní môže vypočuť len prokurátor za podmienok ustanovenia § 134 ods. 1, t.j. za použitia technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu tak, aby jeho totožnosť nebola odhalená. Výnimočne môže byť agent vypočutý aj na súde, pri primeranom použití ustanovenia § 134 ods. 1, § 136 a § 262. Ak je agentom iná osoba ako príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu a táto súhlasí s tým, aby bola jeho totožnosť odhalená, použijú sa na ďalšie konanie ustanovenia o svedkovi (§ 127 – § 134). Tento postup prichádza do úvahy, ak takáto osoba, splnila úlohy vyplývajúce z postavenia agenta.

Vo vzťahu k činnosti agenta návrh predpokladá aj použitie informačných a technických prostriedkov.

K § 118V poslednom období sú všetky sféry spoločenskej činnosti výrazne poznačené rozširovaním používania výpočtovej techniky. To so sebou prináša na jednej strane nové formy páchania trestnej činnosti, ale na druhej strany otvára aj priestor pre uplatňovanie nových prostriedkov pri jej vyšetrovaní. Inštitút, ktorý sa ako úplne nový zavádza do nášho Trestného poriadku týmto ustanovením, vychádza zo skutočnosti, že mnohé štátne i neštátne inštitúcie postupne vytvárajú veľmi rozsiahle informačné databázy obsahujúce informácie o fyzických osobách, ktorých ďalším elektronickým porovnávaním pre potreby orgánov činných v trestnom konaní sa možno dopracovať k informáciám významným z hľadiska trestného stíhania. Vzhľadom na ústavne zaručené právo na ochranu osobných údajov (čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) však takáto činnosť, ak nemá byť považovaná za neoprávnený zásah do tohto práva, nemôže byť ponechaná na ľubovôľu týchto orgánov, ale musí byť upravená zákonom.

Špecifikom tohto inštitútu je aj to, že jeho uplatňovanie sa bude dotýkať neurčitého, ale pri tom spravidla veľkého počtu osôb, z ktorých väčšina nielenže nebude podozrivými zo spáchania trestného činu, ale v konečnom dôsledku nebude mať s trestným stíhaním žiadnu súvislosť. Aj z tohto dôvodu sa v odseku 1 navrhuje, aby sa tento prostriedok mohol používať len vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu trestných činov na základe príkazu predsedu senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátora. V odseku 2 sa stanovujú formálne a obsahové náležitosti príkazu vydaného podľa odseku 1.

Z textu ustanovenia je zrejmé, že sa tu má na mysli počítačové porovnávanie údajov o možnom páchateľovi (páchateľoch) trestného činu so súbormi údajov nazhromaždených v informačných systémoch rôznych inštitúcií na iné účely (t.j. nie na účely trestného stíhania), pričom ide o subjekty, ktoré nie sú orgánmi činnými v trestnom konaní. Môže ísť napríklad o databázy poisťovní, bankových inštitúcií, subjektov poskytujúcich služby širokému okruhu užívateľov (elektrárne, plynárne, vodárne, telekomunikácie, káblová televízia) a pod., ktoré na zhromažďovanie a spracovávanie majú zmocnenie zo zákona, alebo od samotných fyzických osôb, ktorých sa údaje týkajú. Z tohto dôvodu je v odseku 3 osobám zhromažďujúcim použiteľné informácie uložená povinnosť údaje potrebné pre porovnávanie poskytnúť.

Napokon v odsekoch 4 až 7 sa stanovuje spôsob nakladania s poskytnutými nosičmi informácií a s nepotrebnými informáciami, postup pri použití výsledkov porovnávania ako dôkazu v trestnom konaní, možnosť použitia zistených skutočností v inom trestnom konaní a nakladanie s negatívnymi výsledkami porovnávania.

DOKAZOVANIE

K § 119V trestnom konaní - tak ako doteraz - budú predmetom dokazovania všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, t.j. skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva hmotného. Bude treba dokazovať, či skutok bol spáchaný, či skutok má znaky trestného činu, kto ho spáchal. Predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti z ktorých možno zistiť, za akých okolností a ako bol trestný čin spáchaný, príčinná súvislosť a následky činu, všetky skutočnosti ktoré charakterizujú osobu páchateľa, jeho motiváciu a formu zavinenia, ako i skutočnosti, ktoré viedli k trestnej činnosti a umožnili jej spáchanie. Následky trestného činu a rozsah spôsobenej škody sa bude zisťovať aj z hľadiska rozhodovania o nárokoch poškodeného. Samozrejme predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva procesného.

Dôkazné prostriedky sú síce prakticky vyčerpávajúco vymenované v § 119 ods.2, avšak nevylučujú sa ani event. iné pramene dôkazov, poskytované napr. novými vedeckými objavmi. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj "všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci" je, aby išlo o dôkazy, získané zákonným spôsobom. Do úvahy prichádzajú najmä najnovšie informačno-technické prostriedky (elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické) a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory, používané utajovaným spôsobom pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní dopravovaných zásielok a ich vyhodnocovaní, spojenom s využívaním kriminalistických metód pri zaznamenávaní telekomunikačnej techniky, pri vyhodnocovaní obrazových či zvukových záznamov.

Zvýšenie kontradiktórnosti trestného procesu si vyžiadalo výslovné zdôraznenie (ods.3) skutočnosti, že dôkazy môžu obstarávať aj strany. Musia, samozrejme, niesť náklady, spojené s obstaraním dôkazu. Ich náhrada zo strany štátu prichádza do úvahy, len v prípade vynesenia oslobodzujúceho rozsudku podľa § 285 písm. a), b) alebo c).

K § 120Doterajšie formy predvolania a predvedenia sa v podstate zachovávajú. K upresneniu dochádza najmä u mladistvých. Doterajšia úprava umožňovala, aby predvádzanie vykonal pracovník súdu, prokuratúry alebo orgánu povereného starostlivosťou o mládež. Skúsenosti praxe však poukazujú na agresivitu mladistvých, ktorí sa dopúšťajú aj závažných trestných činov. Príslušný útvar Policajného zboru má väčšie predpoklady predvedenie úspešne realizovať.

K § 121Za obvineného sa vždy pokladá osoba, voči ktorej bolo vznesené obvinenie.

Výpoveď obvineného je v prvom rade prostriedkom jeho obhajoby. Je však súčasne aj dôkazným prostriedkom, z ktorého sa zisťujú skutočnosti, významné pre objasnenie stíhaného skutku. Z Ústavou zaručeného rešpektovania práva na obhajobu vyplýva, že obvinený sa musí rozhodnúť sám, či bude alebo nebude vypovedať, pretože niektoré údaje z jeho výpovede môžu predstavovať aj usvedčujúci dôkaz. Zákon preto výslovne zdôrazňuje (rovnako ako predchádzajúce znenie), že k výsluchu nemožno obvineného nijakým spôsobom donucovať a treba rešpektovať jeho osobnosť.

Navrhované znenie zákona však prináša zásadnú zmenu. V zákone sa výslovne uvádza forma základného poučenia, ktoré musí obvinený dostať pri prvom výsluchu. Príklady z praxe svedčili o tom, že obvinený nebol vždy poučovaný presne, úplne, ba dostávalo sa mu i poučovania, ktoré neobsahovalo dostatočné informácie o jeho právach, alebo naopak, presahovalo tento rámec. Súčasné znenie poučenia zabezpečuje, aby obvinený mohol reálne uplatniť svoje právo na obhajobu. Samozrejme ide tu o "základné" poučenie v počiatočnej fáze trestného konania. V priebehu ďalšieho postupu vyšetrovania alebo aj konania pred súdom bude mať obvinený aj ďalšie práva (napr. podať odpor, sťažnosť, odvolanie atď.). O týchto konkrétnych právach bude musieť byť vždy poučený s ohľadom na konkrétne štádium procesu a konkrétne okolnosti prípadu. Už na začiatku ho však bude zrejme potrebné poučiť o možnosti podmienečného zastavenia trestného stíhania, uzavretia zmieru, zastavenia trestného stíhania ako aj o konaní o dohode o vine a treste.

K §122 až § 124

Tieto ustanovenia upravujú podrobnejšie postup pri výsluchu obvineného. Po poučení treba obvineného s predmetom výsluchu, t.j. so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, podrobne oboznámiť a pri výsluchu postupovať podľa osvedčených kriminalistických zásad. Najprv treba obvinenému umožniť, aby sám, v monológu, uviedol to, čo považuje za potrebné na objasnenie veci a svoju obhajobu. Až potom mu možno klásť otázky. Otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, nemajú byť klamlivé (kapciózne), ani sugestívne.

Obvinený môže použiť pri výsluchu poznámky, ktoré je ale povinný predložiť na nazretie vyslúchajúcemu a možno ho vyzvať aj k napísaniu určitého textu za účelom overenia jeho rukopisu. Z práva na obhajobu vyplýva, že ani k tomuto úkonu nesmie byť donucovaný.

K § 125 a § 126Konfrontácia i rekognícia sú upravené len rámcovo. Postup pri vykonávaní týchto dôkazov sa opiera o poznatky kriminalistiky, ktorými tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd, disponujú.

Subjektom rekognície je tak obvinený ako aj svedok.

Pre hodnotenie dôkazov získaných konfrontáciou a rekogníciou platia všeobecné zásady. To však neplatí, ak ide o osoby, ktorých totožnosť má byť utajená.

K §127 a § 128Návrh vychádza z toho, že každý občan je povinný podať svedectvo o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie. Svedecká výpoveď z toho hľadiska, že je v trestnom konaní jedným z najčastejších dôkazov, sa javí byť mimoriadne významná. Svedok vypovedá o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami, teda o tom, čo videl, počul, cítil. Zákon nekategorizuje svedkov podľa zamestnania, znalostí, pohlavia a dokonca ani veku. Osobitnú pozornosť je však treba venovať svedkom mladším ako pätnásť rokov. Svedectvo je povinný podať každý, kto určitú skutočnosť vnímal a je spôsobilý o nej vypovedať.

Vzhľadom na to, že v súdnom konaní, najmä nedostavenie sa predvolaných svedkov na výsluch, často zmarí vykonanie nariadeného úkonu, vrátane hlavného pojednávania, čo predlžuje a zdražuje súdne konanie, zavádza sa ako nevyhnutnosť pre úspešné kontradiktórne súdne pojednávanie možnosť zabezpečiť svedka za účelom jeho prítomnosti na konaní pred súdom. Obmedzenie osobnej slobody a predvedenie svedka vykoná policajný orgán na písomný príkaz súdu. Písomný príkaz musí byť aj odôvodnený, keďže vo svojej podstate toto opatrenie znamená aj sankciu pre svedka, ktorý bezdôvodne odmietol rešpektovať súdny príkaz.

K § 129Napriek deklarovanej všeobecnej svedeckej povinnosti zákon vychádza z toho, že svedkovia

- nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach tvoriacich utajované skutočnosti, obchodné, bankové, daňové alebo telekomunikačné tajomstvo, o ktorom sa dozvedeli spravidla pri výkone svojho povolania, pokiaľ nie sú oslobodení spod povinnosti mlčanlivosti príslušným orgánom,

- taktiež nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach, ktorými by porušili zákonom uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti (napr. kňaz spovedné tajomstvo, lekár, advokát).

- ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nemusia vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli pri vykonávaní svojho mandátu.

Svedka však možno vypočuť, ak ide o trestný čin, ktorý mal povinnosť prekaziť za podmienky § 350 Trestného zákona.

K § 130 Vyššie uvedený zákaz sa vzťahuje na orgány činné v trestnom konaní a súd, ktoré v prípade zistených skutočností brániacich výsluchu, nesmú svedkov vypočúvať (§ 129). V § 130 je však uvedené právo svedka odmietnuť vypovedať v dvoch prípadoch:

- ak je obvineným taký blízky príbuzný svedka, že by svedok mohol jeho újmu pociťovať ako vlastnú a vypovedať nepravdivo. Zákon rešpektuje príbuzenské vzťahy a umožňuje svedkovi nevypovedať, aby ho nestaval pred morálnu dilemu - vypovedať pravdu alebo poškodiť blízkeho príbuzného, aby nenarušil príbuzenské vzťahy;

- v druhom prípade, keď nie je ešte vznesené obvinenie, zákon umožňuje svedkovi odmietnuť vypovedať v podstate z rovnakých dôvodov ako v predchádzajúcom prípade, avšak aj preto, aby nespôsobil trestné stíhanie sebe. V postupe podľa § 130 ods. 2 však svedok musí uviesť dôvod, pre ktorý nevypovedá.

K § 131 a § 132K výsluchu svedka možno prikročiť až po začatí trestného stíhania (vznesení obvinenia), ak nejde o neodkladný alebo neopakovateľný úkon. Pred začatím prípravného konania možno občana vypočuť len ako osobu podávajúcu vysvetlenie.

Pri započatí výsluchu treba svedka oboznámiť s predmetom výsluchu, zistiť jeho pomer k veci a obvinenému ako i poškodenému a poučiť ho. Poučenie musí obsahovať poučenie o povinnosti svedčiť, o význame svedeckej výpovede z hľadiska všeobecného záujmu, o trestných následkoch krivej výpovede, a ak je to treba, aj o práve odoprieť výpoveď a o zákaze výsluchu.

K § 133Svedok je povinný napísať potrebný počet slov, samozrejme táto povinnosť sa neviaže na situácie, keď má právo odmietnuť alebo na prípady zákazu výsluchu.

K § 134Upravuje prípady, v ktorých namiesto bezprostredného výsluchu svedka možno výsluch uskutočniť pomocou technického zariadenia najmä v prípade choroby svedka alebo iných závažných skutočností.

K § 135V odseku 1 a 2 tohto ustanovenia sa osobitným spôsobom upravuje spôsob výsluchu svedok, ak ide o osobu mladšiu ako 15 rokov o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj. V tomto prípade treba dbať na to, aby výsluch takej osoby bol čo najúplnejší, aby takúto osobu nebolo treba opätovne predvolávať a tým jej pripomínať udalosti, ktoré často nepriaznivo ovplyvnili jej psychický vývoj. K výsluchu treba vždy pribrať pedagóga, psychológa a event. aj rodiča.

V odseku 3 a 4 sú uvedené podmienky, kedy je obligatórne nutné vykonať výsluch osoby mladšej ako 15 rokov s využitím technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu.

K § 136 a § 137

Vzhľadom na narastajúce závažné formy trestnej činnosti, ako aj na ohrozenia, ktoré vznikajú pri vyšetrovaní najmä násilných, teroristických činov, zákonodarca počíta s tým, že v trestnom konaní treba niektorých svedkov osobitne ochraňovať. Počíta sa s existenciou chráneného svedka, svedka ohrozeného a utajeného.

Utajený a chránený svedok nemusí uvádzať údaje o svojej osobe, bydlisku, zamestnaní, resp. tieto sú k dispozícii len orgánom činným v trestnom konaní a súdu. Ohrozený svedok je ten, ktorého totožnosť zostane absolútne utajená, pričom sa urobia aj vhodné opatrenia, aby ho nebolo možno poznať ani podľa hlasu a výzoru.

V § 132 je upravený postup, keď policajt neuznáva dôvody pre utajenie alebo ochranu, hoci sa ich svedok domáha.

K § 138Toto ustanovenie obsahuje úpravu, podľa ktorej sa na postup pri výsluchu svedka, konfrontácii a rekognícii použijú primerane ustanovenia o výsluchu obvineného.

K § 139

V záujme ochrany svedka sú orgány činné v trestnom konaní a súd povinné svedkovi poskytnúť informácie o pohybe obvineného (odsúdeného), ktorý by ho mohol ohrozovať.

K § 140Tak ako v doterajšej zákonnej úprave občan, ktorý vystupuje ako svedok v trestnom konaní, má nárok na svedočné, ktoré obsahuje výdavky na cestovné, nocľažné, stravné a náhradu za stratu ušlej mzdy. Možnosť náhrady „iného preukázateľného ušlého príjmu“ vyplýva zo skutočnosti, že svedkom nemusí byť len zamestnanec v pracovnom pomere (majú nárok na náhradu ušlej mzdy), ale aj iné osoby, napr. náhrada ušlej odmeny poskytovanej fyzickej osobe na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

K § 141 a § 142Vedecko-technický pokrok bezprostredne ovplyvňuje tak objasňovanie trestných činov, ako aj vykonávanie dôkazov. Práve znalecké posudky sa stávajú dôležitými dôkaznými prostriedkami, z ktorých možno zistiť dôkazy, potrebné pre rozhodnutie veci.

V predchádzajúcom vývoji nášho trestného procesu sa uplatňoval viac neformálny prístup pri priberaní znalcov, ktoré sa realizovalo tzv. opatrením, proti ktorému nebol opravný prostriedok. V súčasnosti sa priberanie znalcov dôsledne realizuje uznesením. Súčasný stav predpokladá pri vyšetrení duševného stavu aj písomný príkaz súdu ako podmienku nariadenia vyšetrenia duševného stavu. Ide tu o realizovanie čl. 17 odsek 7 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá aj takýmto spôsobom zabezpečuje osobnú slobodu občana, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, a predkladaný návrh toto ustanovenie Ústavy aj takto rešpektuje.

Podľa niektorých názorov by sa však predchádzajúci príkaz orgánov činných v trestnom konaní (súdu) mal vyžadovať v každom prípade ako podmienka nariadenia znaleckého dokazovania.

Predkladaný materiál toto stanovisko neakceptoval. Predkladatelia sú tej mienky, že by išlo o duplicitné a naviac zbytočné rozhodovanie, lebo orgán činný v trestnom konaní (súd) by nariadil dokazovanie písomným príkazom a potom sám by vydal aj uznesenie o pribratí znalca. Preto návrh vychádza z toho, že orgán činný v trestnom konaní (súd) bude o pribratí znalca rozhodovať bez predchádzajúceho príkazu na znalecké dokazovanie uznesením, čo zjednoduší jeho postup a plne zabezpečí práva procesných subjektov, ktoré budú môcť podať opravný prostriedok ako voči každému uzneseniu o pribratí znalca, t.j. proti dôvodom nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj proti osobe znalca.

Osobitný postup sa ponecháva len pri vyšetrení duševného stavu, kde na rozhodnutie o vyšetrení duševného stavu obvineného musí dať písomný príkaz súd (čl. 17 ods. 7 Ústavy SR).

V zásade sa bude priberať jeden znalec, v obzvlášť dôležitých otázkach znalci dvaja.

V jednoduchých prípadoch, kde riešenie odborných otázok nevzbudzuje pochybnosti, bude možno od znalcov vyžadovať odborné stanovisko, potvrdenie, odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie. V jednoduchých prípadoch vystačí aj písomné vyjadrenie, o správnosti ktorého nie sú pochybnosti. Toto znenie zákona sa uvádza s ohľadom na skutočnosť, že nový zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, ktorý nahrádza zákon č . 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch je v záverečnej fáze legislatívneho procesu.

K § 143 až § 146Ani v jednej z doterajších trestnoprocesných úprav neboli náležite skĺbené ustanovenia Trestného poriadku so zákonom o znalcoch (zákon o znalcoch a tlmočníkoch č.36/ 1967 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov). Súčasný návrh preto s ohľadom na pripravovaný zákon vychádza dôsledne z toho, že za znalcov treba do trestného konania priberať takto:

- v prvom poradí ústavy špecializované na znaleckú činnosť, ak takéto ústavy v príslušnom odbore existujú (napr. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru). Ústav v posudku uvedie osoby znalcov, ktoré možno vypočuť k obsahu posudku,

- ak takýto ústav neexistuje, treba priberať osoby zapísané v zoznamoch znalcov, ktoré vedú krajské súdy; ústredný zoznam vedie Ministerstvo spravodlivosti SR,

- ak nie sú pre prístupný odbor zapísaní znalci v zozname, je možné pribrať aj inú osobu s potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi,

- a až vo výnimočných, obzvlášť závažných prípadoch možno na podanie posudku pribrať ústav (§ 147), ktorý možno pribrať aj na preskúmanie posudku podaného iným znalcom. V posudku ústavu taktiež musia byť uvedení znalci, ktorí posudok spracovali, aby mohli byť ako znalci vypočutí pre účely trestného konania.

Znalec je povinný upozorniť na skutočnosti, ktoré by mu bránili vo veci podať posudok, napr. príbuzenský pomer k stranám, zaujatosť vo veci a pod. Preto musí byť pred podaním posudku podrobne poučený o svojich právach a povinnostiach.

Znalcom sa otázky, ktoré majú riešiť, určia spravidla v uznesení o pribratí znalca, takže sa k ním môžu vyjadriť aj strany. Znalcom sa musí dať k dispozícii trestný spis v potrebnom rozsahu, najmä dôkazy potrebné k znaleckému preskúmaniu. Znalec má právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov, ktoré potrebuje pre účely podania posudku. Má právo navrhovať aj vykonanie dôkazov potrebných pre podanie posudku.

Odsek 2 § 142 dáva priestor pre uplatnenie tzv. komisionálnej či komplexnej expertízy, i keď treba zdôrazniť, že aj v prípade pribratia dvoch znalcov, alebo aj viacerých, ak treba vec posúdiť z hľadiska viacerých vedných disciplín, každý zo znalcov zodpovedá za tú časť posudku, ktorá sa týka jeho odbornosti. Preto aj v prípade, že si znalec priberie konzultanta (ods.4), zodpovedá za posudok sám.

Posudky sa spravidla podávajú písomne. Nadiktovať ho do zápisnice možno len v jednoduchších prípadoch. V prípade nejasnosti posudku možno nedostatky odstrániť pri výsluchu. Ak by ani pri výsluchu neboli nedostatky odstránené, treba pribrať iného znalca.

Tak ako predchádzajúci, aj tento zákon počíta s tým, že otázky ustanovovania znalcov, a najmä ich odmeňovania budú riešené osobitným predpisom.

K § 147Posudky ústavov – vedeckých pracovísk – sa využívajú spravidla na preskúmanie posudkov znalcov, ktoré vzbudzujú pochybnosti, alebo v prípadoch mimoriadnej závažnosti vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie. Nemali by sa zamieňať (čo sa však stáva) s posudkami rozličných inštitútov, zariadení či ústavov, kde na takéto vedecké, spravidla kolektívne posúdenie problémov nie sú splnené podmienky.

K § 148Podmienky pre ustanovenie znalcov, evidenciu znalcov, sľuby a poučení znalcov, ako aj o odmenách znalcov obsahuje zákon o znalcoch a tlmočníkoch a vykonávacia vyhláška k tomuto zákonu.

K § 149, § 150Možnosť pozorovania duševného stavu v ústave predstavuje významný zásah do osobnej slobody, a preto nemá trvať dlhšie ako nutný čas, najviac dva mesiace. Súd (sudca pre prípravné konanie) môže túto dobu predĺžiť, ale najviac o jeden mesiac. Na vyšetrenie duševného stavu postačí (na rozdiel od doterajšej úpravy) jeden znalec.

K § 151Vyšetriť duševný stav svedka možno len ambulantne. Pozorovanie v ústave nie je prípustné.

K § 152Zákon prijíma osobitné ustanovenie o tzv. odborných konzultantoch, ktorí budú vystupovať spravidla ako odborní pracovníci či poradcovia orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, na základe rozhodnutia týchto orgánov alebo súdu rozhodnutím, ktoré bude mať formu „opatrenia“. Mali by byť nápomocní pri orientácii v zložitej odbornej problematike. Nie je však vylúčené aby títo konzultanti podali aj „odborné vyjadrenie“. Do konania môžu byť pribratí aj na požiadanie znalcov na riešenie úzkej odbornej problematiky, ktorá presahuje rámec znaleckej odbornosti. Zákon vychádza z toho, že na ich odmeňovanie možno použiť primerane predpisy o znalcoch.

K § 153Predkladaný zákon v § 115 ods. 2 predpokladá, že za dôkaz môže poslúžiť "všetko čo môže prispieť k objasneniu veci". Medzi dôkaznými prostriedkami, ktoré výslovne vymenúva, sú aj listinné a vecné dôkazy. Kým za listinné dôkazy sa spravidla považujú písomné dokumenty, nemožno vylúčiť, že dôkazmi vo veci nebudú aj predmety, na ktorých sú písomné záznamy, ktoré budú môcť byť údaje dôležité pre rozhodnutie veci. Takéto predmety, ktorými, alebo na ktorých bol spáchaný trestný čin a ktoré event. zachycujú stopy trestného činu, sú vecnými dôkazmi (tzv. corpora delicti).

V odseku 3 je naznačený široký diapazón moderných dôkazných prostriedkov, čím sa súčasne vytvárajú možnosti zavádzania modernej techniky do trestného konania.

K § 154 až § 156Ide o ustanovenia v podstate prevzaté z doterajšieho zákona, kde dochádza len k nepatrným zmenám.

Z ustanovení o obhliadke však boli vyčlenené ustanovenia o vyšetrení duševného stavu, ktoré sú uvedené v oddieli treťom. Naproti tomu sa v tomto oddieli upravuje postup pri vyšetrovacom pokuse, previerke výpovede na mieste činu a pri rekonštrukcii.

Vykonávanie týchto dôkazných prostriedkov bolo upravené len v kriminalistickej teórii, resp. v rozličných taktických, metodických či technických kriminalistických pomôckach a pokynoch. Praktické využívanie týchto doposiaľ kriminalistických postupov pri objasňovaní trestnej činnosti poukazuje na ich využiteľnosť a význam a súčasne zdôrazňuje potrebu upraviť ich výkon priamo v predkladanom zákone.

K § 157 a § 158V zásade treba zdôrazniť, že vyšetrovací pokus predstavuje kriminalistickú metódu, pri ktorej sa v pôvodných alebo aj zmenených podmienkach skúmajú rozličné varianty priebehu skutkového stavu s cieľom, či sa konkrétna udalosť mohla stať za okolností, o ktorých vypovedá obvinený, svedok, poškodený alebo iná osoba.

V § 158 ide o dôkazný prostriedok slúžiaci na verifikovanie výpovedí alebo iných údajov dôležitých pre trestné konanie. Aj výkon tohoto dôkazného prostriedku bol upravený dosiaľ len v kriminalistike.

K § 159Rekonštrukcia je osvedčený dôkazný prostriedok, ktorý na rozdiel od vyšetrovacieho pokusu predpokladá obnovenie - rekonštruovanie pôvodnej situácie, za ktorej došlo k skúmanej udalosti. Čím vernejšie sa podarí obnoviť pôvodný stav, tým vierohodnejšie výsledky rekonštrukcie možno predpokladať. Výkon tohoto dôkazného prostriedku predpokladá, že sa na ňom zúčastňuje aj viac osôb. Obvineného pochopiteľne nemožno k účasti ani k potvrdzovaniu údajov nijakým spôsobom nútiť. Obvineného a svedka treba pred týmto úkonom vypočuť. K rekonštrukcii možno pribrať aj znalca a jej priebeh treba okrem zápisnice dokumentovať aj za pomoci fotografovania, merania, filmovania, zvukových záznamov atď..

K § 160Skúsenosti získané identifikáciou osôb pomocou hlasu, vedú zákonodarcu k povinnosti upraviť postup pri odoberaní hlasovej vzorky za účelom vykonania hlasovej skúšky.

Ustanovenia o zákaze donucovania obvineného a event. i o práve svedka odoprieť výpoveď v ustanovených prípadoch, sa použijú aj tu.

K § 161Navrhuje sa zakomponovať do zákona vyhlásenie o mlčanlivosti osoby, ktorá sa oboznámila s utajovanými skutočnosťami. Sleduje sa tým zámer posilniť ochranu utajovaných skutočností a zabránenie ich úniku.

ROZHODNUTIA

K § 162Zakotvilo sa, aby základné ustanovenie upravujúce spôsob rozhodovania podľa Tr. por. obsahovalo všetky formy rozhodnutí, teda nielen rozhodnutie formou rozsudku a uznesenia, ale aj trestným rozkazom a príkazom. Trestný rozkaz a príkaz boli síce obsiahnuté v Trestnom poriadku aj podľa doterajšej úpravy, neboli však obsiahnuté v základnom ustanovení, ale boli upravené len v súvislosti s konkrétnymi rozhodnutiami, napr. príkaz na domovú prehliadku, príkaz na zatknutie, atď.. Upresňujú sa tiež osobitné spôsoby rozhodovania prokurátorom a policajtom, pričom aj im zákon umožňuje rozhodovať nielen uznesením, ale aj príkazom. Zároveň sa definuje pojem „opatrenie“.

K § 163Znenie tohoto ustanovenia reaguje na článok 142 ods. 3 Ústavy SR. Doterajšia prax potvrdila, že úprava rozsahu rozsudku je dostačujúca a nespôsobuje súdom žiadne ťažkosti. Preberá sa preto do návrhu zákona v nezmenenej podobe.

K § 164Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré taktiež nevyžaduje žiadnu zmenu. Zakotvuje aj povinnosť súdu výrokom rozsudku riešiť za určených podmienok náhradu škody a tiež uloženie ochranného dohľadu.

K § 165Vzhľadom na nové druhy trestov v navrhovanom Trestnom zákone sa doplňuje obsah výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku i o povinnosť špecifikovať trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom, najmä v tom smere, aby bolo zrejmé, či je povolený podmienečný odklad trestu odňatia slobody a za akých podmienok. V prípade uloženia trestu odňatia slobody na doživotie alebo iného nepodmienečného trestu, bude treba uviesť aj spôsob výkonu tohto trestu. Zohľadňuje sa aj úprava základných zásad trestného konania v otázke záruk i vzhľadom na nové znenie Trestného zákona. Ak bude obžalovaný oslobodený spod obžaloby, bude treba uviesť nielen zákonné označenie dôvodu oslobodenia, ale aj slovné vyjadrenie tohto dôvodu, čo sa v minulosti zanedbávalo.

K § 166 až § 167Tieto ustanovenia sú obsahovo rovnakého znenia ako v doterajšom Trestnom poriadku a nie je potrebné nič meniť ani s prihliadnutím k zmenám iných ustanovení. Ukladá povinnosti súdu aj pre prípad, ak bol skorší rozsudok zrušený pri ukladaní súhrnného trestu.

K § 168Upresňuje sa najmä, čo musí odôvodnenie rozsudku obsahovať, konkrétne uviesť dôkazy, o ktoré súd oprel výrok o vine, akými právnymi úvahami sa spravoval pri posúdení skutku, aj ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Naďalej sa ponecháva na úvahu súdu, aké ďalšie okolnosti súvisiace s otázkou viny a trestu bude odôvodňovať.

V odseku 2 zakotvuje povinnosť súdu, pokiaľ koná a rozhoduje o ponúknutej dohode o vine a treste, vyrovnať sa s otázkami uvedenými v tejto súvislosti v zákone.

K § 169Aj toto ustanovenie je upravené v zmysle osvedčeného pôvodného znenia a podrobne sa zaoberá jednou z najdôležitejších otázok týkajúcich sa spôsobu rozhodovania o vine a treste a rieši tiež postupnosť posudzovania rozhodných otázok na porade senátu. V odseku 2 určuje povinnosť posúdiť aj otázky, na ktoré musel obvinený odpovedať v zmysle § 333 ods. 3. K § 170Upravuje otázky prítomnosti na záverečnej neverejnej porade o hlasovaní a určuje spôsob hlasovania. Novou je možnosť účasti so súhlasom predsedu senátu na porade o hlasovaní a rozhodnutí aj náhradného sudcu, náhradného prísediaceho a zo štúdijných dôvodov aj súdneho úradníka, ktorí však nehlasujú. Opäť je zakotvená povinnosť o mlčanlivosti o porade a hlasovaní. Novým je výslovné ustanovenie o povinnosti vložiť zápisnicu ihneď po jej podpísaní do obálky a túto hneď zalepiť a opatriť pečiatkou a podpisom zapisovateľa. Otvoriť ju možno jedine na nadriadenom súde pri rozhodovaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku alebo pri vyhotovovaní rozsudku povereným sudcom.

K § 171Ide o ustanovenie obsahujúce viacero upresnení v porovnaní so súčasným stavom, pričom vychádza z článku 142 ods. 3 Ústavy SR. Nepripúšťa ani vo veciach, kde sa prejednávajú skutočnosti obsahujúce utajovanú skutočnosť, aby rozsudok bol vyhlásený, inak ako verejne. Ods. 2 nadväzuje na ustanovenie § 163 ods. 1 a dopĺňa sa o povinnosť prítomných pri vyhlasovaní výrokovej časti rozsudku stáť. Táto povinnosť bola doteraz upravená internou normou Ministerstva spravodlivosti SR. Vzhľadom na význam rozsudku sa javí vhodné predmetnú povinnosť upraviť priamo v zákone. Odsek 3 obsahuje zmenu z hľadiska rozsahu odvolania a vychádza z oslabenia revízneho princípu v konaní pred súdom. V zložitejších trestných veciach sa naďalej ponecháva možnosť dlhšej porady a tým neskoršieho vyhlásenia rozsudku, najviac však o tri pracovné dni.

K § 172V jednoduchších trestných veciach, najmä v ktorých rozhoduje samosudca, sa za naznačených podmienok pripúšťa vyhotovenie zjednodušeného rozsudku. Zjednodušenie spočíva v absencii odôvodnenia. Ustanovené lehoty a najmä ich dodržiavanie v praxi by mali výrazne znížiť dĺžku trestného konania, najmä vo väzobných veciach.

K § 173Posilnenie práv poškodeného sa prejavuje i v povinnosti súdu doručiť rozsudok aj poškodenému, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Ak je viac (veľa) poškodených a majú splnomocnenca, resp. spoločného zástupcu poškodených alebo zástupcu poškodeného, doručí sa rozsudok jemu. Podobne sa rozširuje povinnosť súdu doručovať rozsudok v prípadoch mladistvých obžalovaných aj štátnemu orgánu poverenému starostlivosťou o mládež.

K § 174Preberá sa v podstate súčasná právna úprava. Nepočíta sa však už s tým, že sa bude opravovať pôvodný rozsudok, ale opravné uznesenie sa stane súčasťou pôvodného rozsudku po nadobudnutí právoplatnosti tohoto uznesenia. Preto sa táto skutočnosť bude vyznačovať v doložke právoplatnosti.

K § 175Ide o pôvodné ustanovenie o účinkoch opravy, ktoré nevyžaduje zmenu, lebo doterajšia úprava v praxi nevyvolávala pochybnosti o postupe v prípade, ak oprava výroku rozsudku sa podstatne dotkla niektorého výroku.

K § 176Pôvodné ustanovenie upravujúce obsah uznesenia sa dopĺňa a precizuje o povinnosť uvádzania skutku vo výrokovej časti uznesenia tak, aby nevznikali súčasné problémy s posudzovaním totožnosti skutku, resp. jeho zámeny za skutok iný. Zdôrazňuje sa i povinnosť uznesenie odôvodniť ak zákon neustanovuje niečo iné. Zachováva sa možnosť vyhotovovania zjednodušeného uznesenia vo vykonávacom konaní. Zavádza však povinnosť (na požiadavky mimosúdnej praxe) uviesť aj v uznesení mená a priezviská osôb, ktoré sa na rozhodnutí zúčastnili.

K § 177 až § 180Ide o pôvodné, obsahovo nezmenené ustanovenia upravujúce problematiku vyhlásenia uznesenia, jeho vyhotovenia a oznamovania. Naviac sa však ustanovuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo veciach mladistvých obvinených doručovať odpis uznesenia aj štátnemu orgánu poverenému starostlivosťou o mládež v prípade, že tento orgán nebol prítomný pri vyhlásení uznesenia a zákon mu dáva právo podať opravný prostriedok. Obdobne sa postupuje, ak bolo trestné stíhanie mladistvého obvineného zastavené, prerušené, alebo jeho vec bola postúpená.

K § 181 a § 182V praxi orgánov činných v trestnom konaní sa táto forma rozhodnutia „príkazom“ používala pomerne často, ale nebola po obsahovej stránke výslovne upravená. Preto sa pristúpilo k stručnej základnej úprave obsahu príkazu. Príkaz sa zásadne neodôvodňuje, výnimky ustanoví zákon. Nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok.

K § 183Správoplatňovanie rozsudku a jeho vykonateľnosť po obsahovej stránke ostali nezmenené. Pôvodné ustanovenie sa dopĺňa o právne dôsledky týkajúce sa rozsudku v prípade podania odvolania poškodeným proti výroku o náhrade škody a zúčastnenou osobou. Výslovne uvádza dôsledky v prípade podania odvolania len niektorým z viacerých obžalovaných, aj v prípade zmeškania lehoty na podanie odvolania.

K § 184Ide o doslovné znenie pôvodného ustanovenia o právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčilo. Vo svojej podstate ide o obdobnú úpravu ako v prípade rozsudku.

SŤAŽNOSŤ A KONANIE O NEJ

K § 185 V úprave konania a rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu dochádza k podstatným zmenám v smeroch, v ktorých v doterajšej praxi v tomto smere vznikali väčšie problémy. Došlo nielen k nahradeniu pojmu „orgány prípravného konania“ pojmom „policajt“ tak, ako to vyplýva z novo navrhovanej definície orgánov činných v trestnom konaní, ale v odseku 3 sa zaviedla možnosť podania sťažnosti voči rozhodnutiu predsedu senátu odvolacieho súdu o uložení poriadkovej pokuty a v odseku 4 možnosť podania sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o vzatí obžalovaného do väzby s tým, že rozhodovať o nej bude iný senát tohto súdu, ktorý pritom má postavenie nadriadeného orgánu.

K § 186Zachováva sa právo podať sťažnosť proti uzneseniu tým osobám, ktorých sa uznesenie priamo dotýka, alebo ktoré k nemu dali podnet návrhom, na ktorý ich zákon oprávňuje. Toto právo sa však vo veciach mladistvých obvinených rozširuje i na zákonných zástupcov a štátny orgán poverený starostlivosťou o mládež a ďalšie osoby, ktoré sú v príbuzenskom a obdobnom vzťahu k mladistvému. Podobnú úpravu má i súčasný Trestný poriadok, avšak rozložený v iných častiach, ktoré sa doteraz aplikovali spoločne so všeobecnými ustanoveniami o sťažnosti.

K § 187 a § 188Ide o doterajšie ustanovenie upravujúce lehotu a miesto podania sťažnosti, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčili. Podobne sa navrhuje zachovať právo oprávnených osôb vzdať sa práva na podanie sťažnosti a túto vziať späť, aj spôsob rozhodovania v takomto prípade.

K § 189Zostáva zachovaná možnosť napadnúť uznesenie aj pre porušenie ustanovení upravujúcich trestné konanie, ak tieto porušenia mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku. Zavádza sa povinnosť pre prokurátora, štátneho orgánu starostlivosti o mládež a obhajcu podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť, aj výnimka z tohto pravidla (odsek 3). Novum spočíva v odseku 2, ktorý umožňuje uviesť v sťažnosti aj nové skutočnosti a dôkazy, ktoré v prvostupňovom konaní neboli známe.

K § 190Požiadavka rýchlosti trestného konania vyžaduje, aby zostal zachovaný aj inštitút autoremedúry. Je teda zachovaná možnosť, aby orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje jej za stanovených podmienok vyhovel. Vlastný postup pri rozhodovaní pri sťažnostiach proti uzneseniam zostáva zachovaný. Na základe pozitívnych ohlasov z praxe, prevzala sa aj úprava sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Je tým vytvorená širšia kontrola zákonnosti takéhoto rozhodovania (odsek 3).

K § 191Keďže v tomto ustanovení sa citeľne obmedzujú občianske práva obvineného, posilňuje sa postup, pri ktorom sudca pre prípravné konanie preskúmava rozhodnutie prokurátora, pričom naviac musí takéto uznesenie vydať spravidla do piatich dní, čím sa sleduje aj urýchlenie konania. Zvýrazňuje sa postavenie prokurátora v prípravnom konaní a každému občanovi sa zabezpečuje právo obrátiť sa so svojou vecou na súd.

K § 192Novým spôsobom, ktorý znamená obmedzenie revízneho princípu sa upravuje preskúmavanie sťažností. Na rozdiel od doterajšej úpravy je nadriadený orgán povinný preskúmať správnosť len tých výrokov, ktoré sú sťažnosťou výslovne napadnuté, ako aj správnosť postupu konania len vo vzťahu k napadnutým výrokom. Rešpektuje sa tým právo oprávnených osôb disponovať s rozsahom sťažností, čo prispeje i k zrýchleniu konania. Z podobnej filozofie sa vychádza i u odvolania. Ustanovuje sa lehota na rozhodnutie o sťažnosti nadriadeným orgánom a zavádza sa možnosť, aby nadriadený súd o sťažnosti proti uzneseniu o nepredĺžení lehoty trvania väzby rozhodol na neverejnom zasadnutí v záujme najmä urýchlenia konania a rozhodnutia.

K § 193Ustanovenie rieši všetky možnosti rozhodnutia nadriadeného orgánu o sťažnosti, podobe ako doteraz. Ustanovuje sa tiež neprípustnosť zamietnutia sťažnosti ako oneskorene podanej, ak k meškaniu lehoty došlo v dôsledku chybného poučenia.

K § 194Upravuje postup nadriadeného orgánu pre prípad, keď sťažnosť nezamietne. Postup podľa odseku 1 písm. b) sa však vylučuje pre prípady nevzatia obvineného do väzby a rozhodnutia o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. V týchto prípadoch nemožno po zrušení chybného rozhodnutia (uznesenia) vrátiť vec na nové prerokovanie, ale musí sám vo veci rozhodnúť. Sleduje sa tým hlavne urýchlenie vybavenia veci, keďže ide o obvineného, ktorý je vo väzbe. Ustanovenie obsahuje smernicu aj pre prípady, keď je chybná iba oddeliteľná časť napadnutého uznesenia, niektorý výrok chýba alebo je neúplný, ako aj možnosť nariadiť prejednanie veci v inom zložení senátu alebo iným súdom toho istého druhu a stupňa. Zakotvuje sa aj záväznosť právneho názoru, ktorý vyslovil nadriadených súd vo svojom rozhodnutí a v prípade vzatia obvineného do väzby povinnosť ihneď nariadiť, aby bol políciou dodaný do miesta výkonu väzby.

K § 195Aj naďalej sa zachováva a to i pri rozhodovaní o sťažnostiach zákaz reformácie in peius a u odseku 2 beneficium cohaesionis.

druhá časť - PREDSÚDNE konanie

K § 196Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin ďalej len (,,oznámenie“) podáva prokurátorovi alebo policajtovi, ktorý je zaradený do Policajného zboru podľa § 4 až § 5 zákona Národnej rady SR o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. a povereným orgánom Vojenskej polície, Železničnej polície, colným orgánom, Zboru väzenskej a justičnej stráže, daňovým orgánom a veliteľovi námornej lode sa podáva také oznámenie o trestnom čine o ktorom je podľa zákona príslušný konať.

V prípade, ak oznamovateľ podáva oznámenie ústne do zápisnice prokurátor alebo policajt, ktorý oznámenie prijíma tohto poučí o zodpovednosti za uvedenie nepravdivých údajov. V prípade, ak oznámenie je podané písomne je prokurátor alebo policajt oprávnený vypočuť oznamovateľa k oznámeniu prípadne ho vyzvať na predloženie písomných podkladov.

K § 197Ak z obsahu oznámenia je evidentné, že opísaný skutkový stav je možné posúdiť ako priestupok alebo iný správny delikt alebo ako porušenie disciplinárneho alebo kárneho poriadku, policajt vec odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie takéhoto protispoločenského konania. Ak zistí, že začatie trestného stíhania alebo vznesenie obvinenia je neprípustné vec odloží. Rovnako postupuje ak je začatie vyšetrovania alebo vznesenie obvinenia neúčelné.

Toto ustanovenie upravuje postup policajta aj v prípade, keď po preskúmaní oznámenia dôjde k záveru, že už zo samotného oznámenia je zrejmé, že konanie, ktorého sa oznámenie týka, nebude môcť byť posudzované ako trestný čin.

Odovzdanie, odloženie veci alebo odmietnutie oznámenia o trestnom čine je rozhodnutie, ktoré sa vydáva pred procesným štádiom trestného konania. Napriek tejto skutočnosti, keďže toto rozhodnutie môže mať veľký vplyv nielen na oznamovateľa, ale i pre poškodeného z hľadiska ďalšieho uplatnenia nároku na náhrady škody, vyhotovuje sa vo forme uznesenia a doručuje sa poškodenému a oznamovateľovi. Týmto subjektom súčasne zákon priznáva možnosť domáhať sa v zákonnej lehote preskúmania takéhoto rozhodnutia podaním sťažnosti. Pokiaľ takéto rozhodnutie vykoná policajt, je povinný ho doručiť prokurátorovi do 48 hodín od jeho oznámenia /t.j. od jeho vyhlásenia alebo vydania/.

Podanej sťažnosti zákon nepriznáva odkladný účinok, lebo toto rozhodnutie, nevytvára prekážku veci rozhodnutej.

K § 198Toto ustanovenie rieši postavenie a oprávnenia prokurátora pred štádiom začatia trestného stíhania. Podľa tohto ustanovenia je prokurátor subjektom, ktorý zodpovedá za zákonnosť rozhodovania v tomto štádiu konania lebo všetky rozhodnutia podľa § 197 musí policajt doručiť prokurátorovi do 48 hodín od ich oznámenia. Tieto rozhodnutia prokurátor preskúma buď ex offo, alebo na podklade sťažnosti alebo žiadosti oznamovateľa ak nie je poškodený alebo poškodeného ak nie je oznamovateľom trestného činu. Rozdiel medzi preskúmaním postupu policajta na podklade sťažnosti alebo žiadosti spočíva v tom, že oznamovateľ alebo poškodený môže žiadať prokurátora preskúmať postup policajta od podania oznámenia do vydania rozhodnutia podľa § 197 a po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti proti rozhodnutiam podľa § 197.

Uznesenia vydané podľa § 197 je prokurátor oprávnený zrušovať a môže ich nahradiť vlastným uznesením, ktoré napriek tomu, že proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok, musí doručiť poškodenému a oznamovateľovi.

Po doručení oznámenia o trestnom čine prokurátorovi, tento buď sám rozhodne podľa § 199 alebo na takýto postup dá zaväzný pokyn policajtovi, od ktorého v ktoromkoľvek štádiu konania pred rozhodnutím podľa § 197, môže vyžadovať všetky dostupné materiály s cieľom preskúmať opodstatnenosť a včasnosť jeho postupu ako aj zákonnosť a včasnosť jeho rozhodnutia podľa § 197.

K § 199

Začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania v ktorom sa vykonávajú už úkony, ktoré sú procesne akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch. Vo vzťahu ku konaniu pred súdom má predbežný charakter.

Trestné stíhanie sa začína formou uznesenia podľa § 199 alebo spoločným uznesením podľa § 206. V prípade, že hrozí omeškanie, trestné stíhanie sa môže začať aj vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu. Po jeho vykonaní, tento procesný úkon musí byť deklarovaný vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania.

Poškodený alebo oznamovateľ sa o začatí trestného stíhania upovedomí. Uznesenie o začatí trestného stíhania sa resp. o vznesení obvinenia sa do 48 hodín doručí prokurátorovi.

Uznesenie podľa § 199 ods. 1 obsahuje iba výrokovú časť bez uvedenia dôvodov a proti nemu sťažnosť nie je prípustná.

Spoločné uznesenie podľa § 199 a § 206, ktorým sa začína trestné stíhanie, a súčasne vznáša obvinenie obsahuje dôvody a proti nemu je prípustná sťažnosť. Oznamovateľ a poškodený nie sú oprávnené osoby na podanie si sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Môžu iba žiadať prokurátora o preskúmanie takéhoto postupu.

Ak začne trestné stíhanie miestne nepríslušný policajt, tento je povinný najneskoršie do troch dní odovzdať vec príslušnému policajtovi.

K 200Vyšetrovanie sa bude vykonávať o zločinoch.

Vyšetrovanie bude možné vykonávať aj o prečinoch, o ktorých sa bude inak vykonávať skrátené vyšetrovanie, za podmienok upravených v odseku. 2 alebo 3, ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, ak to nariadi prokurátor alebo ak bude treba vykonať vyšetrovanie aspoň o jednom trestnom čine uvedenom v § 9 ods. 1 Trestného zákona.

K § 201Ustanovenie upravuje spoločný postup pre vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie. Ustanovenie prvej vety nevylučuje možnosť dožiadať o vykonanie úkonov iného policajta, ani spolupracovať s inými štátnymi orgánmi.

V druhej vete odseku 1 ide najmä o to, aby sa vo vyšetrovaní nemuseli opakovať úkony, ktorými sa začalo vyšetrovanie, alebo ktoré boli vykonané po začatí vyšetrovania miestne nepríslušným policajtom, ak boli vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu. Pôjde o zaisťovacie úkony, neopakovateľné úkony a neodkladné úkony, ale i o iné procesné úkony s výnimkou výsluchu obvineného a skúmania jeho duševného stavu, ktoré je možné vykonať až po vznesení obvinenia.

Policajt pri vyšetrovaní postupuje tak, aby čo najrýchlejšie zadovážil podklady, či vyšetrovaná udalosť napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a na zistenie páchateľa trestného činu.

V odseku 3 je upravená procesná samostatnosť policajta, podľa ktorej je oprávnený vykonávať všetky úkony samostatne. Výnimkou sú úkony, na vykonanie ktorých je potrebné rozhodnutie alebo súhlas sudcu pre prípravné konanie alebo prokurátora. Pôjde najmä o zásahy do základných práv a slobôd občanov zaručených Ústavou Slovenskej republiky.

V odseku 4 je zvýraznená základná zásada trestného konania, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní a teda aj policajt vykonávajúci vyšetrovanie povinní zadovažovať dôkazy, ktoré svedčia v prospech alebo neprospech obvineného. Obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výsluchu donucovaný. Využitie práva obvineným o odopretí vypovedať nesmie byť použité proti obvinenému ako dôkaz.

K § 202Skrátené vyšetrovanie o prečinoch, u ktorých Trestný zákon v osobitnej časti ustanoví trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky, budú vykonávať poverení policajti Policajného zboru, Vojenskej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colné orgány, železničnej polície a velitelia námorných lodí. Príslušní ministri rezortov, v ktorých sa bude vykonávať skrátené vyšetrovanie, svojimi rozhodnutiami poveria policajtov na takéto konanie. O ostatných prečinoch budú vykonávať skrátené vyšetrovanie policajti - vyšetrovatelia Policajného zboru.

K § 203Ustanovenie upravuje odchýlky pri skrátenom vyšetrovaní. Ide o zjednodušenie a zrýchlenie konania oproti vyšetrovaniu. Výnimkou z postupu pri skrátenom vyšetrovaní budú prípady prečinov, u ktorých prokurátor nariadi, aby sa konalo vyšetrovanie. Výsluch svedka sa vykoná, len ak pôjde o neopakovateľný úkon (svedok je cudzinec, je zranený a mohol by zraneniu podľahnúť) alebo ide o svedka, ktorý bol osobne na mieste páchania trestného činu alebo má poznatky o osobe, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu. V ostatných prípadoch sa vyžiadajú od takejto osoby informácie v nevyhnutnom rozsahu, o obsahu ktorých policajt spíše záznam.

Skrátené vyšetrovanie by sa malo ukončiť do dvoch mesiacov od vznesenia obvinenia.

K § 204Toto ustanovenie upravujú postup policajta proti obvinenému, ktorý bol zadržaný ako podozrivý pri páchaní prečinu, na ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky alebo zastihnutý na úteku. Podstatou tejto úpravy je rýchle a neformálne objasnenie skutku, ktorý je posúdený ako prečin, vyhľadanie dôkazov, ktoré bude možné vykonať v konaní pred súdom.

K § 205Toto ustanovenie upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní predovšetkým v prípadoch, ak osoba, ktorá sa podieľala na spáchaní niektorého z trestných činov korupcie, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou a dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasnení trestného činu alebo na zistení ich páchateľov. Dôkaznú núdzu, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní nachádzajú je obtiažne prekonať bežnými dôkaznými prostriedkami. Podstatou tohto inštitútu je formálna dohoda medzi páchateľom trestného činu a štátom, podľa ktorej za poskytnutie dôkazne relevantných informácií, ktorými dôjde k usvedčeniu iných spolupáchateľov a k uľahčeniu dôkaznej pozície obžaloby, je spolupracujúcemu páchateľovi poskytnutá výhoda, na ktorú by inak nemal nárok.

Taký postup bude možný jednak pred vznesením obvinenia, jednak po vznesení obvinenia. Tento postup nebude však možný, ak ide o organizátora, návodcu alebo objednávateľa trestného činu, ktorý je predmetom objasňovania, keďže je nemysliteľné, aby sa taký postup umožnil aj voči osobe, ktorá zorganizovala alebo iného naviedla na spáchanie trestného činu, o ktorého objasňovanie ide. Postoj obvineného v konaní, v ktorom vystupoval ako svedok je možné zohľadniť tým, že prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie voči tomuto obvinenému alebo môže v súdnom konaní požadovať mimoriadne zníženie trestu.

K § 206 a § 207Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom, ktorým sa začína viesť trestné stíhanie proti určitej osobe pre určitý trestný čin a súčasne sa určuje jej procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Od tohto okamihu možno proti tejto osobe použiť prostriedky, ktoré poskytuje Trestný poriadok proti obvinenému. Na druhej strane táto osoba môže uplatňovať práva, ktoré jej dáva Trestný poriadok ako obvinenému.

Rozdiel medzi ods. 1 a ods. 2 ustanovenia § 206 spočíva v tom, že podľa ods. 1 policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia potom, čo už bolo začaté trestné stíhanie a podľa ods. 2 vydá spoločné uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, vtedy, keď pred týmto procesným úkonom nepredchádzalo vydanie samostatného uznesenia o začatí vyšetrovania.

V odseku 3 je konkretizované, čo musí obsahovať uznesenie o vznesení obvinenia. Jeho ťažisko je v popise skutku.

V odseku 5 je upravený postup v prípade, ak obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahuje alebo obvinený v trestnom čine pokračoval. V takomto prípade je nutné vydať uznesenie o rozšírení obvinenia pre tento skutok, resp. dielčí útok pri pokračovacom trestnom čine. Zmyslom tohto odseku je aj to, aby policajt bol oprávnený vydať uznesenie o o vznesení obvinenia aj o čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu (ktorý bol spáchaný pred vznesením obvinenia), na ktorý sa pôvodne vydané uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo. V takomto prípade však policajt nevydáva uznesenie o začatí trestného stíhania.

Ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom, ako bol v uznesení právne posúdený, postupuje sa podľa ods. 6. V takomto prípade je potrebné upozorniť obvineného na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a to tak v prípade, že ide o čin prísnejšie trestný, ako aj v prípade, že ide o čin miernejšie trestný. Rovnako sa postupuje aj vtedy, keď ide o inú kvalifikáciu podľa toho istého zákonného ustanovenia alebo, ak ide o iný trestný čin a to v prípade jednočinného súbehu trestných činov.

V § 207 je upravený postup v prípade, ak nemožno hodnoverne zistiť totožnosť osoby, ktorej má byť vznesené obvinenie, napr. preto, že pri sebe nemá žiaden doklad totožnosti, alebo nechce uviesť svoje pravé meno a priezvisko a pod. a ďalej postup ak sa v priebehu vyšetrovania zistí totožnosť tejto osoby. Úkony, ktoré boli v priebehu vyšetrovania vykonané pred zistením totožnosti, nie je potrebné opakovať, ak boli vykonané spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.

K § 208 a § 209V ustanovení § 208 je upravený postup v prípade, ak policajt dospeje k záveru, že zhromaždené dôkazy v priebehu vyšetrovania a jeho výsledky považuje za postačujúce na podanie návrhu na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie. Preštudovanie spisu je právom obvineného, jeho obhajcu, poškodeného, jeho splnomocnenca alebo opatrovníka, nie však povinnosť. Tohto práva sa môžu vzdať, o čom však musia byť poučení. Ak obvinený, jeho obhajca, poškodený, jeho splnomocnenec alebo opatrovník nevyužijú možnosť preštudovať spisy, postupuje policajt tak, akoby k takému úkonu došlo. Osobám, ktoré majú právo preštudovať spisy, je potrebné uviesť, v ktorých dňoch a hodinách im takéto právo bude umožnené.

Ustanovenie § 209 upravuje postup policajta po skončení vyšetrovania. Po skončení vyšetrovania predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby, postúpenie veci, zastavenie trestného stíhania, podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa alebo schválenie zmieru. V odseku 2 sú stanovené lehoty, v ktorých má byť vyšetrovanie skončené po vznesení obvinenia. Táto úprava sleduje zrýchlenie konania a zabezpečenie jednej zo základných zásad trestného konania, aby vec bola včas prejednaná. V odseku 3 je upravený postup prokurátora, ak vyšetrovanie nie je ukončené v lehotách uvedených v odseku 2.

K § 210Ustanovenie upravuje práva obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby žiadať prokurátora, aby preskúmal postup policajta. Nejde o riadny opravný prostriedok (sťažnosť), ale o podnet na preskúmanie. Ak prokurátor zistí, že žiadosť je odôvodnená, odstráni zistené závady sám alebo dá na to pokyn policajtovi. O výsledku preskúmania žiadosti prokurátor písomne upovedomí toho, kto žiadosť podal. Aj toto ustanovenie sleduje, aby policajt vo vyšetrovaní postupoval plynule a rýchlo pri správnom uplatňovaní zákona.

K § 211Výnimka zo zásady oficiality, resp. legality spočívajúca v dispozičnom práve poškodeného vzťahujúcom sa na celé trestné konanie, zavedená do trestného práva procesného v roku 1990 sa v podstate preberá. V súlade s poslednou vládnou novelou Trestného poriadku sa súhlas poškodeného nebude vyžadovať pri trestných činoch typických pre domáce násilie.

V odseku 2 sa ustanovuje, kedy nie je potrebný súhlas poškodeného, aj keby išlo o prípady uvedené v odseku 1.

K § 212Toto ustanovenie presnejšie a prehľadnejšie upravuje využitie dispozičného práva poškodeným a nakladanie s ním v priebehu trestného konania. Naviac pripúšťa možnosť znovu udeliť už odopretý alebo späť vzatý súhlas, ak tento prejav vôle bol neslobodný.

K § 213Toto ustanovenie upravuje účasť obhajcu na úkonoch, ktoré sa vykonávajú vo vyšetrovaní a skrátenom vyšetrovaní. Policajt je povinný na požiadanie obhajcu oznámiť mu čas, miesto a druh úkonu s výnimkou ak tento procesný úkon nestrpí odklad. V takomto prípade je povinnosťou policajta vyhotoviť záznam, z ktorého bude zrejmé, prečo procesný úkon nestrpel odklad.

K § 214Ustanovením sa rieši v ktorom štádiu konania musí vec postúpiť prokurátor a kedy môže rozhodnúť sám policajt. Proti uzneseniu o postúpení veci má právo obvinený alebo poškodený podať sťažnosť.

K § 215Policajt zastaví trestné stíhanie iba vtedy, ak vo veci nebolo vznesené obvinenie, a to iba z dôvodov uvedených v ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. d/ , písm. e/ a písm. g).

V ostatných prípadoch zastaviť trestné stíhanie z obligatórnych alebo fakultatívnych dôvodov môže iba prokurátor. Z obligatórnych dôvodov prokurátor vždy zastaví trestné stíhanie z dôvodov uvedených v ods. l písm. c/ (ak bolo začaté trestné stíhanie) a podľa ods. 1 písm. a/ až g/ po vznesení obvinenia. Z fakultatívnych dôvodov môže prokurátor zastaviť trestné stíhanie za splnenia podmienok uvedených v ods. 2.

V odseku 3 je upravený postup prokurátora v súvislosti s postihom najzávažnejšej trestnej činnosti spáchanej najmä organizovaným zločinom a dôkaznou núdzou, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súd nachádzajú a túto je obtiažne prekonať dostupnými dôkaznými prostriedkami. Ide o postup voči spolupracujúcej osobe, ktorá sa podieľa na páchaní trestných činov, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.

Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi náročnosťou trestného činu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených trestných činov a zisťovaní ich páchateľov. Takýto postup nebude možný voči organizátorovi, návodcovi, alebo objednávateľovi trestného činu, o objasnenie ktorého ide.

K § 216 a § 217Podmienečné zastavenie trestného stíhania je systematicky zaradené do časti upravujúcej prípravné konanie, kam nepochybne, tak ako iné rozhodnutia, ktoré v ňom možno vydať, patrí.

Podmienečné zastavenie trestného stíhania je pojmovo vyjadrené slovom "môže". Ide teda o rozhodnutie fakultatívne, závislé na úvahe toho orgánu, ktorému zákon takéto oprávnenie dal pri súčasnom rešpektovaní vhodnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade, voči konkrétnej osobe, pri splnení účelu Trestného zákona a Trestného poriadku.

Zákonná podmienka pre podmienečné zastavenie trestného stíhania je uvedená v ods. 1 písm. a) až c). Vyžaduje sa kumulácia splnenia uvedených zákonných podmienok pre aplikáciu tohto ustanovenia.

Obvinenému sa môže okrem uloženia, aby v skúšobnej dobe dodržiaval primerané obmedzenia tiež uložiť, aby sa zdržal činnosti, ktorá ho viedla k spáchaniu prečinu. Napr. zakáže sa obvinenému, aby viedol v skúšobnej dobe motorové vozidlo. Nesplnenie tohto obmedzenia bude mať za následok, že vo vyšetrovaní sa bude pokračovať.

Podmienečne zastaviť trestné stíhanie nebude však možné ak prečinom bola spôsobená smrť alebo pre prečin zanedbania povinnej výživy.

Ustanovenie § 217 upravuje podmienky za ktorých sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil. Uplynutím lehoty alebo vydaním rozhodnutia, že sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil, má sa za to, že toto rozhodnutie tvorí prekážku veci rozhodnutej.

K § 218 a § 219 V súvislosti s postihom najzávažnejšej trestnej činnosti spáchanej najmä organizovaným zločinom a dôkaznou núdzou, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súd nachádzajú, je obtiažne prekonať dostupnými dôkaznými prostriedkami. Z týchto dôvodov bol v novele Trestného poriadku (zákon č. 457/2003 Z.z.) upravený postup v prípade spolupracujúcej osoby, ktorá sa podieľa na páchaní trestných činov, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.

V ustanovení § 218 je upravený postup prokurátora v prípade osoby, ktorá sa podieľala na páchaní takejto trestnej činnosti a dobrovoľne je ochotná spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených zločinov, zisťovaní ich páchateľov.

Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi závažnosťou trestného činu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených trestných činov a zisťovaní ich páchateľov. Takýto postup nebude možný voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, o objasnenie ktorého ide.

Ustanovenie § 219 upravuje podmienky, za ktorých sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil. Uplynutím lehoty alebo vydaním rozhodnutia, že sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil, má sa za to, že toto rozhodnutie tvorí prekážku veci rozhodnutej.

K § 220Zmier má umožniť, aby na základe dohody medzi štátom, ktorý reprezentuje prokurátor a poškodeným na jednej stane a páchateľom na druhej strane, došlo k ukončeniu trestnej veci a k vydaniu rozhodnutia bez uskutočnenia riadneho, formalizovaného trestného procesu. To bude mať za následok jednak zrýchlenie konania a vydanie rozhodnutia skôr, pričom pôjde o ekonomicky menej náročné konanie, jednak možnosť lepšieho uplatnenia práv zo strany poškodených, keďže predpokladom uzavretia zmieru je súhlas poškodeného. Zmier pritom smeruje k odstráneniu škodlivých následkov trestného činu nielen v oblasti náhrady majetkovej škody, ale aj pocitov krivdy, strachu, resp. poníženia v prípadoch s menej závažnými následkami za splnenia podmienky, že na trestnom postihu páchateľa nie je zo strany štátu verejný záujem.

K § 221 až § 223Predpokladom schválenia zmieru je, okrem základnej podmienky, že musí ísť o prečin s trestnou sadzbou do piatich rokov, súhlas obvineného a poškodeného s takýmto postupom, priznanie obvineného k spáchaniu skutku, náhrada škody obvineným, resp. uskutočnenie relevantných opatrení na jej náhradu a poukázanie primeranej peňažnej sumy určenej na všeobecne prospešné účely (túto nie je možné chápať ako trest, ale ako náhradu dotknutého verejného záujmu spáchaným trestným činom). Pri tomto prokurátor alebo súd prihliadnu aj na majetkové a osobné pomery obvineného. Zmier je vylúčený, ak bola trestným činom spôsobená smrť osoby.

Súd a v prípravnom konaní prokurátor nie sú viazaní návrhom na uzavretie zmieru, ak nepovažujú takýto spôsob rozhodnutia za dostačujúci, aj keď by sa na tomto spôsobe ukončenia sporu poškodený a obvinený zhodli. Ak súd a v prípravnom konaní prokurátor neschvália zmier, nevydajú o tom žiadne formalizované rozhodnutie; na túto skutočnosť len obvineného a poškodeného upozornia. V tomto prípade (keďže sa nevydáva žiadne rozhodnutie) však nie je možnosť preskúmania tohto negatívneho stanoviska súdu, resp. prokurátora.

K § 224 a § 225Tiež sa ustanovuje, čo musí súd a v prípravnom konaní prokurátor obligatórne vykonať pred samotným schválením zmieru.

Určuje, na aké účely možno poukázať sumu určenú na všeobecne prospešné účely, z ktorej musí byť vždy aspoň 50% určené štátu na odškodňovanie obetí trestnej činnosti podľa zákona č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Upravuje sa postup vo vzťahu k právnickým osobám, aj nakladanie s peňažnou sumou, ktorá bola zložená na všeobecne prospešné účely.

Zakotvuje sa prechod práv poškodeného na dedičov, nie však na iné subjekty (napr. poisťovňu). Je to výraz rozširovania práv poškodeného.

K § 226 Ak nedôjde ku schváleniu zmieru, nie je možno vyhlásenie obvineného, že spáchal skutok použiť v ďalšom konaní ako dôkaz, keď bolo vyhlásenie uskutočnené s cieľom dosiahnuť ukončenie trestného stíhania uzavretím zmieru – inak by bol inštitút zmieru nepoužiteľný.

K § 227V záujme širšieho využívania tohto alternatívneho spôsobu rozhodovania, návrh zákona sa dopĺňa o novú podmienku – zloženie peňažnej sumy na všeobecne prospešné účely. Zároveň sa navrhuje, aby schválený zmier bol ex lege exekučným titulom podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a exekučného poriadku.

K § 228Prerušenie trestného stíhania je rozhodnutie predbežnej povahy.

V odseku 2 sú upravené možnosti, keď policajt môže vydať uznesenie o prerušení trestného stíhania. Takto môže policajt postupovať po predchádzajúcom vznesení obvinenia.

Oproti pôvodnej úprave je možné prerušiť vyšetrovanie aj pre neprítomnosť svedka za predpokladu, že sú splnené aj ďalšie zákonom predpokladané podmienky. Taktiež je odlišne upravené prerušenie trestného stíhania v prípade extradície, resp. odovzdanie obvineného na vykonanie procesných úkonov do cudziny (v prípade cudzinca alebo osoby bez štátnej príslušnosti). Rovnaké oprávnenie má aj prokurátor.

Úprava prerušenia trestného stíhania v ods. 3 nadväzuje na úpravu dočasného odloženia vznesenia obvinenia. Upravuje postup prokurátora, v tých prípadoch, keď už bolo vznesené obvinenie voči osobe, ktorá sa podieľala na spáchaní niektorého z trestných činov korupcie, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny, alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou a dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasnení trestného činu alebo na zistení ich páchateľov. Podstatou tohto inštitútu je formálna dohoda medzi páchateľom trestného činu a štátom, podľa ktorej za poskytnutie dôkazne relevantných informácií, ktorými dôjde k usvedčeniu iných spolupáchateľov, je spolupracujúcemu páchateľovi poskytnutá výhoda na ktorú by inak nemal nárok. Takýto postup bude možný po vznesení obvinenia, avšak nebude možný, ak ide o organizátora, návodcu alebo objednávateľa trestného činu.

V odseku 4 je upravené výlučné právo prokurátora prerušiť trestné stíhanie. Dôvodom prerušenia trestného stíhania podľa § 228 ods. 4 písm. a) je vyriešenie otázky, ktorú je oprávnený v konaní posúdiť Ústavný súd SR.

Prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 4 písm. b) súvisí so schválením ústavného zákona č. 90/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. V uvedenom ústavnom zákone (článok 78 ods. 3 a 136 ods. 2) sa zmenila predchádzajúca úprava o trestnom stíhaní poslanca NR SR, sudcu a generálneho prokurátora SR. Na uvedené prípady reaguje práve § 228 ods. 4 písm. b).

K § 229Uvedené ustanovenie umožňuje policajtovi vykonávať niektoré úkony aj po prerušení trestného stíhania, napr. pribranie znalca a pod.. Po prerušení trestného stíhania nemožno vykonať výsluch obvineného alebo svedka a skúmať duševný stav obvineného.

K § 230Prokurátor vykonáva dozor nezávisle od ostatných subjektov trestného konania. Jeho úlohou je dozerať, aby policajti dodržiavali základné zásady trestného konania a postupovali v súlade s jeho účelom. Prokurátor dbá o to, aby nikto nebol bezdôvodne trestne stíhaný, nezákonne obmedzovaný na osobnej slobode, alebo iných svojich právach. Taktiež prokurátor je oprávnený trestne stíhať osoby podozrivé zo spáchania trestného činu a vykonávať ktorýkoľvek úkon vo vyšetrovaní, v obdobnom rozsahu ako policajt.

Závažné úkony vo vyšetrovaní, najmä také, ktorými sa zasahuje do práv občanov je oprávnený vykonať len prokurátor, alebo na vykonanie takýchto úkonov je potrebný súhlas prokurátora, ak nie sú zverené sudcovi pre prípravné konanie..

Podľa tejto právnej úpravy je prokurátor oprávnený záväzným pokynom určovať lehoty na vybavenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania, ako aj lehoty na doplnenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania.

Súčasne sa predĺžila lehota na zrušenie určitých rozhodnutí policajta prokurátorom z 15 dní až na 30 dní. Uvedená lehota sa predĺžila z dôvodu, aby sa mal možnosť prokurátor dostatočne oboznámiť s obsahom spisu, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie policajta.

V prípade veľmi zložitej, dôkazne náročnej alebo z hľadiska právneho posúdenia ťažkej veci, v ktorej sa má vykonávať skrátené vyšetrovanie a nie je zaručené, že sa v ňom rýchle a úplne objasní, nariadi prokurátor vykonať vyšetrovanie

K § 231Toto ustanovenie taxatívne vymedzuje tie úkony, ktoré v prípravnom konaní patria do výlučnej kompetencie prokurátora.

K § 232 a § 233Uplatnenie inštitútu konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu priamo vyplýva zo základných požiadaviek rekodifikácie trestného práva procesného, predovšetkým z požiadavky zjednodušenia a zefektívnenia trestného konania ako aj z požiadavky skrátenia dĺžky jeho trvania. Súčasne jeho zavedením sa sleduje odľahčenie činnosti súdu prejednávať vec na hlavnom pojednávaní.

Konanie o dohode o priznaní viny a prijatí trestu môže začať prokurátor jednak z vlastnej iniciatívy alebo na základe návrhu obvineného alebo jeho obhajcu. Začatie konania o dohode je možné len v prípade, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky :

- výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania musia dostatočne odôvodňovať záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený,

- výslovné priznanie obvineného ku skutku,

- existencia dôkazov, ktoré nasvedčujú pravdivosti priznania obvineného.

Prokurátor je povinný na konanie o dohode predvolať obvineného. Poškodeného, obhajcu obvineného a zúčastnenú osobu len upovedomí o čase a mieste konania o dohode.

Ustanovenie § 232 ods. 3 až ods. 5 upravujú procesný postup konania o dohode.

Ustanovenie ods. 6 § 232 taxatívne vymedzuje všetky náležitosti dohody. Dohoda o priznaní viny a prijatí trestu musí mať písomnú formu a musí byť na znak súhlasu podpísaná prokurátorom, obvineným a obhajcom.

Poškodený musí dohodu podpísať v prípade, že úspešne uplatnil nárok na náhradu škody a zúčastnil sa konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu.

Súčasne sa v odsekoch 8 a 9 upravuje postup prokurátora v prípade, ak sa neuzatvorí konanie uzatvorením dohody o priznaní viny a prijatí trestu.

Prokurátor je povinný po podpísaní dohody o priznaní viny a prijatí trestu podať súdu návrh na súdne konanie o tejto dohode.

K § 234Trestné konanie pred súdom sa bude môcť aj naďalej začať len na základe obžaloby. Právo podať obžalobu na obvineného je výlučným právom prokurátora a je vyjadrením obžalovacej zásady.

Obžaloba sa podáva vecne a miestne príslušnému súdu. Podľa § 20 sa podaním obžaloby môže založiť príslušnosť súdu, ak ich je príslušných niekoľko.

Podaním obžaloby na súd preberá prokurátor v celom rozsahu zodpovednosť za výsledky vyšetrovania. Z uvedeného dôvodu je prokurátor povinný po ukončení vyšetrovania preskúmať vyšetrovací spis a zodpovedne posúdiť, či zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Súčasne musí prokurátor preveriť, či boli vykonané všetky dôkazy na to, aby súd mohol podľa zákonných hľadísk rozhodnúť o vine a treste.

Oproti pôvodnej úprave je prokurátor povinný k podanej obžalobe pripojiť nielen súvisiace spisy a ich prílohy, ale aj dôkazné predmety. O podaní obžaloby musí prokurátor okrem obvineného a obhajcu, upovedomiť aj poškodeného.

Skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie a ktorý bol predmetom vyšetrovania musí byť zhodný so skutkom, pre ktorý prokurátor podal obžalobu. V prípade, ak sa počas vyšetrovania zmenia okolnosti skutkového deja, prokurátor túto skutočnosť vyjadrí v podanej obžalobe. V takomto prípade sa však nesmie zmeniť podstata skutku, ktorú je potrebné vidieť predovšetkým v konaní a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený. Totožnosť skutku bude potom zabezpečená zachovaním buď totožnosti konania alebo totožnosti následku.

Ustanovenie ods. 2 umožňuje prokurátorovi, aby odmietol návrhy na doplnenie dokazovania pred podaním obžaloby. O tomto odmietnutí urobí prokurátor záznam do spisu a o tomto postupe vyrozumie osobu, ktorá návrh podala a to neformálnym úkonom.

K § 235Podaná obžaloba prokurátorom popri doterajšej právnej úprave obsahuje aj uvedenie rodného čísla obvineného a hodnosti obvineného a útvaru v ktorom je alebo bol príslušníkom, ak ide o osobu, ktorá podlieha právomoci vojenského súdu ako aj návrh na uloženie ochranného opatrenia, ak sú pre jeho uloženie dané zákonné dôvody.

Obžaloba sa odôvodňuje len v prípade, ak prokurátor posúdi konanie obvineného ako zločin.

Vzhľadom na uplatnenie prvkov kontradiktórnosti v trestnom konaní a zmenu postavenia prokurátora v konaní pred súdom sa umožňuje prokurátorovi, aby aj po podaní obžaloby na súd, uložil policajtovi zabezpečiť dôkaz. Pôjde o dôkaz, ktorý prokurátor považuje za nevyhnutný vykonať v konaní pred súdom.

K § 236Toto ustanovenie upravuje postup prokurátora, ak neukončí prípravné konanie podaním obžaloby ani iným meritórnym rozhodnutím; v takomto prípade podá samostatný návrh, aby súd uložil ochranné opatrenie.

tretia časť – SÚDNE KONANIEK § 237 a § 238Slovenský trestný proces má jednoznačne akuzačný charakter. To znamená, že konanie pred súdom sa začína jedine na podklade obžaloby alebo - podľa predkladaného návrhu - aj na podklade návrhu na schválenie dohody o vine a treste. Oba - obžalobu i uvedený návrh je oprávnený podať len prokurátor, ktorý z tohoto hľadiska musí rešpektovať zásadu oficiality i legality, avšak s určitou modifikáciou i zásadu oportunity (napr. môže podmienečne zastaviť trestné stíhanie).

Pre predkladaný návrh je rozhodujúcou úlohou cieľ: zefektívniť, zjednodušiť a zhospodárniť konanie pri rešpektovaní základných občianskych práv osôb, ktoré sa dostanú pred súd. Zabezpečenie spravodlivého verejného procesu, pri ktorom sa pred súdom vykonávajú všetky dôkazy, sa však - ako ukazujú skúsenosti aj z iných štátov - dostáva do neriešiteľných protirečení s vyššie uvedenými cieľmi a preto aj predkladaný Trestný poriadok vychádza z axiomy, aby sa v konaní uplatnili aj viaceré tzv. "odklony" od pravidelného procesu. Tieto odklony dbajú na dodržiavanie ústavných princípov súdnictva ako aj na základné občianske práva osôb zúčastnených na trestnom konaní, avšak pružne reagujú na skutkovú zložitosť či jednoduchosť veci, na stanovisko obvineného, najmä na to, či je ochotný spolupracovať pri objasnení svojej trestnej činnosti, na skutočnosť, či obvinený urobí kroky k odstráneniu škodlivých následkov svojho trestného činu či je ochotný poskytnúť poškodenému náhradu škody, príp. inú satisfakciu obetiam trestného činu, aby sa dosiahli ciele trestného procesu aj z hľadiska ochrany celospoločenských záujmov alebo či bude trvať na prejednaní svojej trestnej veci pred súdom.

Návrh preto vychádza z toho, aby jednoduchšie trestné činy, typovo menej škodlivé, označované v novom návrhu Trestného zákona ako prečiny, ktoré sú ohrozené trestom odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 5 (päť) rokov, rozhodoval samosudca. Počíta sa s tým, že samosudca bude konať hlavné pojednávanie len výnimočne, pretože podstatnú časť vecí rozhodne trestným rozkazom, pokiaľ neprijme iné meritórne rozhodnutie.

Súd obžalobu aj návrh na dohodu o vine a treste podrobne preskúma podľa ich obsahu i obsahu spisu; po ich podaní na súd však postupuje samostatne a iniciatívne pri riešení všetkých otázok. Ak je však obvinený vo väzbe musí so zreteľom na § 76 odsek 5 rozhodnúť o väzbe v lehote 15 dní od predloženia veci s obžalobou na súd. V ďalších štádiách konania však už len o predlžovaní lehoty väzby nerozhoduje.

V nadväznosti na § 76 ods. 5 sa zvýrazňuje súdna kontrola väzby po predĺžení veci na súd. Vytvára možnosť resp. povinnosť aby súd v lehote 15 dní od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste rozhodol buď samostatne, t.j. len o ďalšom trvaní väzby alebo aby toto rozhodovanie spojil s postupom podľa § 242 resp. § 244 ods. 5. Na základe poznatkov z praxe sa predpokladá, že k samostatnému postupu a rozhodnutiu podľa § 238 ods. 3 dôjde len v prípadoch skutkovo náročných a náročných na prípravu hlavného pojednávania. Lehota 15 dní zohľadňuje, resp. vychádza zo skutočnosti že aj o väzbe pred predĺžením veci na súd rozhodoval sudca – sudca pre prípravné konanie, čo oprávňuje k záveru o prítomnosti dôvodu väzby, ktorý však bude v uvedenej lehote preskúmaný.

K § 239

Akuzačný princíp je zdôraznený aj tým, že prokurátorovi sa ponecháva právo disponovať obžalobou (návrhom na dohodu) až do začatia hlavného pojednávania resp. verejného zasadania. Ak vezme obžalobu alebo návrh na dohodu o vine a treste pred začatím hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia späť, vec sa vracia do prípravného konania. Vyhlásenie prokurátora o ustúpení od obžaloby po začatí hlavného pojednávania bude dôvodom pre vynesenie oslobodzujúceho rozsudku v zmysle § 285 písm. f).

K § 240Podľa znenia Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. v znení početných noviel, v súčasnosti prokurátor o podaní obžaloby je povinný upovedomiť obvineného a obhajcu (§ 176). V snahe zrýchliť trestné konanie sa objavovali názory, uložiť prokurátorovi povinnosť nielen oznámiť podanie obžaloby ale aj povinnosť doručiť obžalobu. Z toho vychádzal aj návrh Trestného poriadku predložený v máji 2003 na pripomienkové konanie.

Na základe upozornení, že by sa tým mohlo v niektorých prípadoch neúmerne predĺžiť prípravné konanie, spojené najmä s povinnosťou predlžovania väzby, bolo prijaté predkladané znenie, v zmysle ktorého súd po zapísaní obžaloby do registra a jej pridelení konkrétnemu sudcovi, nariadi prideliť obžalobu osobám uvedeným v odseku 1, bez ohľadu na to, že sa ešte neurčuje termín pojednávania. Vytvorí sa tým najmä obvinenému (obhajcovi) a poškodenému priestor na oboznámenie sa z dôkazmi, ktoré navrhuje vykonať obžaloba a vytvorí sa tým aj potrebný časový priestor pre navrhovanie vlastných dôkazov, pre ktoré bol doteraz čas (spravidla) len v termíne, keď už bolo nariadené hlavné pojednávanie.

Strany budú mať možnosť navrhnúť dôkazy s takou časovou rezervou, aby mohli byť prezentované na hlavnom pojednávaní bez náročného obstarávania, ktoré často vedie k odročovaniu veci.

K § 241 a § 242Oprávnenia v tomto ustanovení umožňujú samosudcovi, aby vo veci rozhodol niektorým z naznačených spôsobov. Novo sa upravuje možnosť odmietnutia obžaloby. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na prečiny ohrozené sadzbou do päť rokov.

Ak je obvinený vo väzbe, treba rozhodnúť aj o ďalšom trvaní väzby. Nie je vylúčená možnosť spojiť rozhodovanie o väzbe v tomto štádiu s rozhodovaním o väzbe podľa § 76 ods. 5 a § 238 ods. 3.

K § 243 a § 244Každá obžaloba pre prečin alebo zločin ohrozený trestnou sadzbou odňatia slobody nad päť rokov sa musí predbežne prejednať. Okrem niektorých rozhodnutí, ktoré nadväzujú na predchádzajúce úpravy, bude môcť súd obžalobu odmietnuť pre procesné chyby, čím sa (po právoplatnosti uznesenia) vec vráti prokurátorovi do prípravného konania.

Hlavným cieľom však je, aby sa pripravilo budúce hlavné pojednávanie a aby sa upresnil (za prítomnosti prokurátora ako aj obvineného a jeho obhajcu) rozsah i poradie dôkazov, ktoré majú byť vykonané na hlavnom pojednávaní.

V § 244 sú konkretizované možné rozhodnutia po predbežnom prejednaní obžaloby, v ktorom okrem už známych a osvedčených možností (postúpenie, zastavenie, prerušenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania) dochádza v odseku 1 písm. c) k zastaveniu aj preto, že došlo k uzavretiu zmieru. Odmietnuť obžalobu (písm. h)) možno len pre závažné porušenie práva na obhajobu. Cieľom ustanovenia podľa ods. 1 písm. k) je pripraviť hlavné pojednávanie tak, aby sa mohlo ukončiť bez odročovania. pokiaľ sa týka rozhodovania o väzbe platí argumentácia uvedená pri § 242.

K § 245Toto ustanovenie zdôrazňuje, že aj opätovne podanú obžalobu treba pred súdom preskúmať a prípadne opäť predbežne prejednať.

K § 246 Uvedené už ciele rekodifikácie trestného procesu možno dosiahnuť len vtedy, ak podstatná časť trestných vecí sa vyrieši inak, tzv. odklonmi, najmä dohodou o vine a treste, zmierom, podmienečným zastavením trestného stíhania, a pod., ako sa o tom hovorí v predchádzajúcej hlave a viacerými zmenami tak v organizácii predsúdneho konania, ako aj v konaní pred súdom. Tieto zmeny sa výrazne dotknú aj hlavného pojednávania.

Ak by sme chceli povedať, že hlavné pojednávanie sa stane rýdzo kontradiktórnym, nebola by to pravda. Posilní sa však postavenie procesných strán, ich právo navrhovať a vykonávať dôkazy, avšak aj ich povinnosť napomáhať zabezpečeniu (prezentnosti) navrhovaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, čo všetko vo vzájomnej súvislosti predstavuje posilnenie kontradiktórnosti konania a zvýraznenie postavenia sudcu ako nezávislého arbitra súdneho sporu.

Nepôjde o čiste klasický súdny spor medzi obžalobcom a odporcom. Postavenie prokurátora, ktorý vykonáva dozor nad prípravným konaním, ktorý výlučne rozhoduje o podaní obžaloby a vo svojej činnosti je viazaný princípmi oficiality, legality ale aj čiastočne uplatňovanou zásadou oportunity, je charakterizované jeho povinnosťou uplatňovať zákonnosť v záujme celospoločenskom. Zdôrazniť treba aj výlučné právo prokurátora podávať obžalobu, bez možností podávania žaloby súkromnej, pričom treba mať na zreteli, že prokurátor v spore s obvineným reprezentuje štát a jeho záujmy a nesie dôkazné bremeno.

Samozrejme, ani tu sa nemožno oddávať ilúziám, že trestné stíhanie bude už bezkonfliktné, že sa nebudú hľadať rozličné medzery, ako dosiahnuť čo najefektnejšie vyriešenie veci (na jednej strane) a ako čo najšikovnejšie využiť rozličné možné nedostatky zákona na vyhnutie sa trestnej zodpovednosti (na druhej strane). Cieľom hlavného pojednávania musí byť spravodlivé rozhodnutie veci a k tomuto cieľu, s úmyslom dosiahnuť ho rýchlo a hospodárne smeruje aj navrhovaná úprava hlavného pojednávania, ktorá výrazne posilňuje postavenie nezávislého súdu najmä prieťahom v súdnom konaní má brániť aj účasť náhradného sudcu a prísediaceho.

Vychádza sa z doterajších skúseností, aby pri pojednávaniach trvajúcich viac dní, nedošlo z rozličných dôvodov k znefunkčneniu senátu. V odseku 3 sa reaguje na nutnosť, aby sa výsluchu určených osôb mimo súdnej siene zúčastní náhradný sudca.

K § 247 a § 248V pôvodnom návrhu sa počítalo, že prokurátorovi i obžalovanému a obhajcovi treba poskytnúť na prípravu pojednávania lehotu aspoň sedem pracovných dní. V pripomienkovom konaní však väčšina pripomienok smerovala k tomu, aby sa táto lehota skrátila. V predkladanom návrhu sa preto ponecháva lehota 5 pracovných dní, tak ako tomu bolo aj v doterajšom znení. Táto lehota sa však nepoužije pri skrátenom podľa § 204.

Pri príprave hlavného pojednávania je predseda senátu povinný urobiť potrebné opatrenia, aby v budove súdu nedošlo k nežiadúcim kontaktom medzi obvineným a poškodeným, alebo medzi konfliktom medzi nimi.

K § 249 až § 251Ústavou zaručená zásada verejnosti súdneho konania je zabezpečená aj v týchto ustanoveniach, ktoré vytvárajú predpoklady, aby sa verejnosť mohla reálne zúčastniť na súdnom pojednávaní. Oproti predchádzajúcemu stavu sú niektoré možnosti vylúčenia verejnosti rozvedené precíznejšie, avšak v podstate nedochádza k výrazným zmenám.

K § 252

V tomto ustanovení sa precizujú podmienky, za ktorých možno konať pojednávanie bez prítomnosti obžalovaného a zdôrazňujú a upresňujú podmienky, za ktorých obžalovaný môže požiadať, aby sa konalo bez jeho prítomnosti.

K § 253Zabezpečenie hlavného pojednávania, jeho vedenie a bezkonfliktný priebeh je v rukách predsedu senátu.

Zásada verejnosti umožňuje, aby si na hlavnom pojednávaní každý mohol robiť písomné poznámky - a ak tým nevyrušuje ostatných - každý si môže robiť aj zvukový záznam. vyhotovovanie zvukových prenosov (najmä pre potrebu médií) povolí len predseda senátu, avšak musí dbať pritom na to, aby nedošlo k porušovaniu utajovaných skutočností, ani k porušovaniu práv na ochranu osobnosti. Zhotovovanie zvukových záznamov a zvukových prenosov môže súd zakázať, len ak by boli ohrozené uvedené záujmy. Vyhotovovanie obrazových a obrazovozvukových záznamov z hlavného pojednávania je prípustné len pre potreby súdu.

Došlo k zrovnoprávneniu postavenia strán oproti doterajšiemu zákonu v tom, že aj obhajcu možno postihnúť v disciplinárnom konaní. Zostáva však na úvahe predsedu senátu, či sa rozhodne pre postihnutie prokurátora alebo obhajcu odovzdaním na disciplinárne, resp. kárne konanie, alebo či im v prípade predpokladanom v ods. 4 uloží poriadkovú pokutu.

K § 254 až § 256V týchto ustanoveniach nie sú oproti doterajšiemu stavu zásadnejšie zmeny. V § 256 ods. 3 sa však uvádza možnosť, aby súd rozhodol, že poškodeného na hlavné pojednávanie s návrhom na náhradu škody nepripúšťa, ak mu toto právo zrejme nepatrí.

K § 257Toto ustanovenie prináša nové, zásadné zmeny. Obžalovanému sa aj na hlavnom pojednávaní priznáva právo, aby vyhlásil, že je vinný. Po zistení stanoviska strán súd rozhodne či vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie. Ak vyhlásenie o vine príjme, zameria ďalšie dokazovanie už len na skutočnosti dôležité pre uloženie trestu, náhradu škody alebo uloženie ochranného opatrenia.

Obžalovaný však môže urobiť aj vyhlásenie, že je nevinný, resp. iné (napr., že síce haváriu spôsobil, ale necíti za jej následky vinu v trestnoprávnom zmysle), príp. nemusí urobiť žiadne vyhlásenie.

Súd rozhodne, či toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie a vyvodí z toho príslušné dôsledky ods. 7.K § 258 a § 260Obsahujú významné ustanovenia posilňujúce kontradiktórnosť hlavného pojednávania. V prvom rade ide o postup pri vykonávaní dôkazov. Spravidla obžalovaného začne vypočúvať prokurátor, pričom musí dodržať všeobecné zásady výsluchu, t.j. aby (po poučení predsedom senátu) mohol obžalovaný sám, v monológu uplatniť všetko, čo chce povedať na svoju obhajobu. Keďže výsluch vedie prokurátor, môže ho predseda senátu prerušiť len za podmienok uvedených v odseku 2. Po skončení výsluchu prokurátorom má právo vypočuť obžalovaného jeho obhajca. Samozrejme vykonávanie ďalších výsluchov sa zverí tomu, kto vykonanie výsluchu na hlavnom pojednávaní navrhol, pričom protistrane vždy zostáva právo klásť na doplnenie výsluchu svoje otázky. I keď tu ide o typické prvky kontradiktórneho procesu, predseda senátu má právo zasiahnuť do výsluchu nielen, ak je výsluch vedený v rozpore so zákonom (napr. sugestívne alebo zavádzajúce otázky), ale aj vtedy, ak sám alebo členovia senátu chcú dať otázky, ktoré neznesú odklad. Takto sa súdu ponecháva významná ingerencia pri vykonávaní dôkazov v tomto štádiu.

Väčší význam nadobúda aj otázka, ktorej sa dosiaľ venovala (ako otázke prakticistickej) len okrajová pozornosť. Ide o zabezpečenie styku obžalovaného s obhajcom v priebehu pojednávania. Ukazuje sa, že úprava pojednávacích siení, kde obhajca sedí na vyvýšenom mieste oddelene od obžalovaného, nielen, že nevyhovuje, ale je priamo v rozpore so zákonom, lebo prekáža bezprostrednému styku obžalovaného s obhajcom, čo najmä v zložitých prípadoch viacdenných pojednávaní, najmä ak je obžalovaný aj vo väzbe, znamená výrazné porušenie práva na obhajobu. Veď obžalovaný, ak je vo väzbe, vôbec nemá možnosť hovoriť s obhajcom počas pojednávania, lebo mu to nedovolí eskorta strážiaca obžalovaného. Zvýšenie kontradiktórnosti konania vyžaduje styk obžalovaného s obhajcom aj kvôli pružnému reagovaniu na vykonávané dôkazy. Zabezpečenie tohoto ustanovenia si vyžiada aj organizačné zmeny takmer vo všetkých súdnych sieňach v Slovenskej republike, kde sa prejednávajú trestné veci.

Významným sa javí zavedenie možnosti vznášania námietok pokiaľ sa týka prípustnosti položenej otázky. To v praxi bude vyžadovať jednoznačné formulovanie otázok tak, aby vyhovovali predkladanej zákonnej úprave o výsluchu obvineného, svedkov, znalcov.

K § 261

Ide o ustanovenie ktoré sa v podstate osvedčilo aj v doterajších procesných úpravách. Predseda senátu určí sám poradie vykonávania dôkazov, prípadne o poradí vykonávania dôkazov rozhodne až po vypočutí a návrhov strán. Ak obžalovaný s určením poradia nesúhlasí, rozhodne senát (čo ale v prípade konania pred samosudcom nie je aktuálne)

Podrobnejšie sa upravuje postup pri výsluchu osôb mladších ako pätnásť rokov. Zákon umožňuje, aby výsluch takéhoto svedka (prípadne aj chorého alebo zraneného svedka) vykonal predseda senátu sám.

K § 262 až § 267V tomto type procesu vystupujú do popredia požiadavky na dodržiavanie zásad bezprostrednosti a ústnosti. Kým zo zásady bezprostrednosti nemôžu byť žiadne výnimky (§ 278 ods.2), s výnimkami zo zásady ústnosti sa počíta, takže za zákonom ustanovených podmienok možno prečítať nielen zápisnicu o výsluchu obžalovaného, ale aj svedka (§ 263).

Podmienky čítania zápisnice o výsluchu sú v predkladanom návrhu zákona presne vymedzené, pričom treba zdôrazniť (na rozdiel od doterajšej úpravy) že sa nepočíta len s čítaním celej zápisnice, ale aj len tej časti, ktorá obsahuje relevantné údaje.

V prípadoch, v ktorých už v čase vykonávania výsluchu svedka je dôvodný predpoklad, že svedka na hlavnom pojednávaní nebude možné vypočuť, treba zachovať rovnosť strán už v prípravnom konaní, aby takáto výpoveď z prípravného konania mohla byť na hlavnom pojednávaní prečítaná, ak sa svedok nedostaví. Podmieňuje to možnosť považovať takúto výpoveď za dôkaz získaný zákonným spôsobom.

Význam dokazovania na hlavnom pojednávaní nepochybne vzrastie. Úmerne tomu treba urobiť všetky opatrenia, aby dokazovanie v tomto štádiu bolo čo najvierohodnejšie. Ukazuje sa, že hrozba za krivú výpoveď nie vždy stimuluje svedka k tomu, aby hovoril pravdu. Naviac, poznatky praxe hovoria o tom, že svedkovia sú málokedy postihovaní aj za uvádzanie nepravdivých údajov. Ovplyvňuje to i nutnosť, dokázať, kedy svedok vlastne hovorí nepravdu. Zavádza sa preto nový inštitút - prísaha svedka (§ 265). Ním by sa mala dosiahnuť väčšia vierohodnosť svedeckých výpovedí, pretože, ak by sa zistilo, že svedok pred súdom, po zloženej prísahe, nehovoril pravdu, mohol by byť potrestaný výrazne prísnejšie, ako keby išlo o nepravdivú výpoveď podanú bez prísahy.

Otáznou je forma, aká sa bude pri skladaní prísahy vyžadovať. Zákon predpokladá určitú slávnostnosť presne vymedzeným textom, avšak nepredpokladá, že počas prísahy všetci prítomní, t.j. senát, prokurátor, obhajca a verejnosť vstanú. Po stojačky bude skladať prísahu len svedok.

V zákone je upravený aj postup, ako sa má skladať prísaha osobami s poruchami zmyslového ústrojenstva a uvedené sú aj prípady, kedy prísahu vyžadovať nemožno.

K § 268 a § 269Pri znaleckom dokazovaní sa na hlavnom pojednávaní vychádza zásadne z toho, že znalecké posudky podávajú odborníci, ktorí boli ustanovení za znalcov podľa osobitných predpisov (zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch), resp. boli k podaniu posudku pribratí v priebehu trestného konania alebo boli za znalcov menovaný ad hoc, t.j. pre určitý prípad. Znalec podá posudok spravidla písomne, alebo, ak to stačí môže ho nadiktovať do zápisnice pri výsluchu, tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Ak strany súhlasia, najmä preto, že o správnosti posudku nie sú pochybnosti, možno posudok prečítať.

Pri objasňovaní odborných otázok v jednoduchších veciach sa možno upokojiť s odborným vyjadrením alebo s písomným vyjadrením (§ 141) o správnosti ktorých nie sú pochybnosti. Obsah takýchto vyjadrení sa na hlavnom pojednávaní prečíta. Ak však vznikne potreba osobu, ktoré spracovala odborné vyjadrenie, vypočuje sa ako znalec, ale osoba ktorá podala písomné vyjadrenie sa vypočuje ako svedok. Ostatné posudky, správy štátnych orgánov a listiny, ktorými sa vykonáva dôkaz, sa na hlavnom pojednávaní prečítajú, pričom stany majú možnosť do nich aj nahliadnuť.

K § 270Význam vecných dôkazov ako aj zvukových, obrazových záznamov alebo obrazovozvukových záznamov neustále narastá. Vždy ale treba skúmať ich pravosť, hodnovernosť a tiež, či spôsob ich získania neodporuje zákonu.

K § 271 až § 273Obžalovaný a poškodený majú právo sa ku každému dôkazu vyjadriť a ich stanovisko sa zapíše do zápisnice ako dôkaz o tom, že dokazovanie prebehlo regulárne, že boli zachované ich práva.

V ustanovení sú vymenované subjekty, ktoré môžu pri dokazovaní klásť vyslúchaným otázky a osobitne sa upozorňuje na možnosť využiť pri dokazovaní pred súdom technické prostriedky na prenos zvuku a obrazu, najmä pri výsluchu ohrozených svedkov ale aj obvinených.

K § 274 až § 276Po skončení dokazovania sa udeľuje slovo na záverečné reči, ktorých základné poradie určuje zákon. Poradie ostatných určuje predseda senátu. Od záverečnej reči obžalovaného treba rozlišovať jeho posledné slovo, t.j. prejav, ktorý robí celkom na záver, počas ktorého ho nemožno prerušovať. Ak sa v záverečných rečiach objavia nové skutočnosti, na ktoré by bolo treba reagovať novým vykonaním dôkazov, súd rozhodne o doplnení dokazovania, po ktorom treba však znova dať slovo na záverečné reči a obžalovanému aj právo na posledné slovo.

K § 277V záujme pružnosti pojednávania zákon prináša nóvum v tom, že súd musí pri odročení určiť termín nového pojednávania, resp. musí ho určiť do dvoch týždňov po odpadnutí prekážky, pre ktorú došlo k odročeniu. Na neurčito možno odročiť pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha úkonu. Zavádza sa tiež možnosť, aby predseda senátu za účelom riadneho priebehu súdneho konania dal príkaz na zabezpečenie a predvedenie svedka, t.j. obmedzenie jeho osobnej slobody, keďže nerešpektoval bez ospravedlnenia súdny príkaz, aby sa dostavil na nariadené súdne konanie ( § 88 ).

K § 278Toto ustanovenie zdôrazňuje obžalovaciu zásadu, lebo súd môže na hlavnom pojednávaní rozhodovať len o skutku, ktorý je predmetom obžaloby a je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom je rozhodujúci skutok a nie jeho právne posúdenie. Súd sa pri rozhodovaní môže opierať len o dôkazy vykonané na pojednávaní.

K § 279Vrátenie veci môže byť len výnimočné, ak o to požiadal prokurátor z dôvodov tu uvedených. Sťažnosť sa ponecháva preto, aby mohli k rozhodnutiu zaujať stanovisko aj ostatné strany.

K § 280 až § 282Postúpenie veci, zastavenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania je viazané na podmienky uvedené už v predchádzajúcich ustanoveniach a k týmto rozhodnutiam dôjde najmä vtedy, ak tak už mali rozhodnúť predchádzajúce orgány činné v trestnom konaní, resp. súd a tiež vtedy, ak sa skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie objavili až v tomto štádiu.

K § 283Okrem všeobecných dôvodov, ktoré sa opakujú, je dôvodom na prerušenie trestného stíhania aj podanie návrhu na ústavný súd, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má v danom prípade súvislosť s rozhodovanou trestnou vecou, nie je v rozpore s ústavou, resp. ak došlo k pozastaveniu účinnosti právneho predpisu Ústavným súdom alebo Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev alebo ak bol alebo má byť tento súd požiadaný o vydanie predbežného rozhodnutia.

K § 284 až § 286Ide o ustanovenia známe aj z doterajšieho znenia. K dôvodom pre oslobodenie spod obžaloby však pribudol aj ďalší - ak prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Ide o dôsledné rešpektovanie stanoviska prokurátora a obžalovacieho princípu.

K § 287 a § 288V týchto ustanoveniach sú obsiahnuté ustanovenia, ktoré tvoria podklad pre rozhodnutie súdu o náhrade škody. Ak súd zisťuje presnú výšku škody ako podklad pre rozhodnutie o vine, musí sa so škodou vyporiadať a presne určiť jej výšku. Ak však výšku škody zisťuje len pre rozhodnutie o nárokoch poškodeného, vykoná ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania len vtedy, ak sa tým trestné stíhanie nebude predlžovať.

Doterajšie možnosti rozhodnutia o nárokoch poškodeného, (t.j. rozhodnúť o uplatnenom nároku, odkázať poškodeného na občianske súdne konanie, resp. na konanie pred príslušným orgánom, a tiež možnosť priznať nárok len v časti a so zvyškom odkázať...), zostávajú zachované.

K § 289Text neprináša nové úpravy.

K § 290Okrem rozhodnutí, ktoré mimo hlavného pojednávania mohol súd urobiť aj doteraz, umožňuje sa týmto spôsobom aj schváliť zmier a podmienečne zastaviť trestné stíhanie.

VEREJNÉ ZASADNUTIE

K § 291 až § 294Ďalšou formou zasadnutia súdu je okrem hlavného pojednávania aj verejné zasadnutie. Tak, ako tomu bolo doposiaľ, na verejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, keď je v zákone výslovne uvedená táto forma konania. Tieto prípady možno rozdeliť do 3 skupín rozhodovania o

- dohode o vine a treste

- ochranných opatreniach,

- trestoch a

- opravných prostriedkoch.

Tým, že u mladistvého obvineného platí špeciálny režim týkajúci sa konania proti mladistvému, príprava súdu na verejné zasadnutie ohľadne mladistvého bola systematicky začlenená do všeobecných ustanovení prípravy verejného zasadnutia.

V ostatnom sa úprava prípravy verejného zasadania preberá z t.č. účinného Trestného poriadku podrobne sa upravila účasť, resp. neúčasť strán na verejnom zasadnutí s osobitným dôrazom na obvineného a obhajcu.

Zmeny, ktoré boli vykonané, vychádzajú najmä zo základnej zásady rovnosti strán. Ustanovuje sa, že na verejnom zasadnutí musí byť prítomný aj obvinený okrem prípadu, keď sa obvinený na verejné zasadnutie nedostavil napriek poučeniu, že v prípade, ak sa nedostaví, bude verejné zasadnutie vykonané bez jeho prítomnosti.

Ďalším prípadom je, keď mu nie je možné doručiť predvolanie. Za takýchto okolností mu súd ustanoví pre tento prípad obhajcu. Osobitným spôsobom sa upravuje náhradný spôsob upovedomenia obvineného o termíne verejného zasadnutia - jeho uverejnenie vhodným spôsobom. Takouto úpravou sa reaguje na pripomienky praxe, keď dôvodom zmarenia verejného zasadnutia bola neprítomnosť obvineného, ktorú si spravidla zavinil sám.

K § 295Ustanovenie, ktoré svojím obsahom nadväzuje na účasť na verejnom zasadnutí osôb, ktoré nie sú obvinenými, ale ich záujmy môžu byť rozhodnutím vykonanom na tomto zasadnutí dotknuté. Odkazuje sa na primerané použitie ustanovení o hlavnom pojednávaní.

K § 296Každé rozhodnutie, ktoré súd na verejnom zasadnutí vykoná, musí byť vyhlásené vždy verejne, tak ako je tomu i doposiaľ.

K § 297Aj na verejnom zasadnutí platí zásada ústnosti a bezprostrednosti. Preto súd prihliada iba na skutočnosti, s ktorými sa na tomto zasadnutí oboznámil a na dôkazy, ktoré vykonal. Výnimkou je konanie o dohode o vine a treste.

K § 298Už zo samotného pojmu verejné zasadnutie vyplýva, že verejného zasadnutia sa môže zúčastniť aj verejnosť. Preto na jeho konanie, začiatok a odročenie sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní.

K § 299 a § 300Ide o ustanovenia, ktoré platili doposiaľ, upravujú postup, kedy a za akých okolností môže súd uložiť ochranné liečenie a zhabanie veci. Ďalšiu formu ochranného opatrenia - ochrannú výchovu - môže súd uložiť iba na hlavnom pojednávaní. Zakotvuje sa povinnosť ustanoviť opatrovníka v konaní o zhabaní veci, ak nemožno zistiť vlastníka.

NEVEREJNÉ ZASADNUTIE

K § 301Neverejné zasadnutie je vyhradené pre také rozhodovanie, keď podľa povahy veci netreba vykonať dôkaz výsluchom obvineného, svedkov a znalcov, ani vec prerokovávať za účasti procesných strán. Spravidla sa tu rozhoduje o otázkach menšieho významu.

Na neverejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, ak to zákon výslovne predpisuje alebo pripúšťa.

K § 302 a § 303Neverejného zasadnutia sa nezúčastňujú procesné strany, t.j. ani prokurátor, ktorý podľa doterajšej právnej úpravy sa tohto zúčastňoval. Jeho vylúčenie z neverejného zasadnutia bolo podmienené zásadou rovnosti strán v trestnom konaní.

Neverejné zasadnutie koná vždy senát. Samosudca neverejné zasadnutie nekoná.

K § 304Dokazovanie na neverejnom zasadnutí sa obmedzuje na oboznamovanie sa s dôkazmi, ktoré sú obsiahnuté v trestnom spise. Možno preto oboznamovať nielen listiny, posudky ale event. aj zápisnice o výsluchoch, ako aj obrazové, zvukové a obrazovozvukové záznamy. Vylúčené sú výsluchy osôb.

K § 305Aj napriek tomu, že sa neverejné zasadnutie vykoná len za prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa, rozhodnutie sa vždy vyhlási.

Odvolanie a konanie o ňom K § 306Ide o pôvodné nezmenené znenie zákona, ktoré stanovuje, že riadnym opravným prostriedkom proti rozsudku naďalej zostáva odvolanie, ktoré má odkladný účinok na právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku.

K § 307Ide v podstate o prevzatie súčasného právneho stavu, keď prokurátor môže napadnúť rozsudok proti akémukoľvek výroku súdu, t.j. aj proti výroku o náhrade škody. Táto úprava umožňuje aj poškodenému, aby sám rozhodoval o svojich nárokoch, bez ingerencie prokurátora. Súčasne je tým rešpektovaná zásada rovnosti strán. Oprávnená osoba môže podať odvolanie aj v prípade chýbajúceho alebo neúplného výroku, ako aj proti konaniu, ak nebolo v súlade so zákonom. K § 308V tomto ustanovení sa riešia prípady kedy, kto a za akých podmienok môže napadnúť rozsudok v neprospech obžalovaného, resp. v jeho prospech.

K § 309Ustanovenie upravuje lehotu na podanie odvolania proti rozsudku, ktorú stanovil na 15 dní od oznámenia rozsudku. Miestom podania odvolania je vždy súd, proti ktorému odvolanie smeruje. Za „oznámenie rozsudku“ sa považuje buď vyhlásenie rozsudku v prítomnosti oprávnenej strany alebo doručenie rozsudku, ak bol vyhlásený v neprítomnosti takejto strany. Návrh sleduje najmä cieľ – urýchliť (výrazne) konanie, lebo povedie k eliminácii doterajšej (nekalej) praxe, že najmä obžalovaný vedome odmieta prevziať rozsudok aj vtedy, keď bol prítomný pri jeho vyhlasovaní. Keďže podľa doterajšej zákonnej úpravy začala plynúť lehota až doručením rozsudku do vlastných rúk, najmä vedomé nepreberanie rozhodnutia neúmerne predlžovalo konanie.

Návrh oproti súčasnej úprave predstavuje zakotvenie ustanovenia v ods. 3, čím sa zvýrazňuje význam aktivity príslušného orgánu.

K § 310Nové ustanovenie, ktoré upravuje postup súdu, ak je osoba oprávnená podať opravný prostriedok prítomná na vyhlásení rozsudku súdu a využije svoju možnosť podať odvolanie priamo na pojednávaní. Obsah odvolania sa zapíše do zápisnice, v ktorej sa vyznačí, či odvolanie smeruje proti viacerým výrokom alebo je napadnuté len v niektorej časti. Pokiaľ sa na pojednávaní nevyjadrí, plynie mu lehota tak ako obžalovanému (t.j. do 15 dní od oznámenia rozsudku obžalovanému). Prokurátorovi je udelená povinnosť uviesť, či odvolanie podáva v prospech alebo v neprospech obžalovaného, čo umožní lepšiu orientáciu strán.

K § 311Nové ustanovenie, ktoré sleduje urýchlenie konania na súde prvého stupňa a tým i celého trestného stíhania.

V odseku 2 citovaného ustanovenia sa iba zvýraznila už doteraz známa povinnosť strán trestného konania písomne odôvodňovať svoje odvolanie. Ak odvolanie nespĺňa zákonné požiadavky ani po výzve, môže byť príslušnej osobe uložená poriadková pokuta. U obhajcu a prokurátora môže byť iniciované disciplinárne konanie (§ 70 ods. 2).

K § 312Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia o práve vzdať sa odvolania, späťvzatia odvolania a rozhodovania o týchto prejavoch. Vyjadrenie obžalovaného že nesúhlasí s podaním odvolania vo svoj prospech osobami uvedenými v § 308 ods. 2 sa netýka prokurátora.

K § 313Nové ustanovenie, ktoré akcentuje výkonnú a procesnú samostatnosť štátneho orgánu povereného starostlivosťou o mládež, ktorý je v súčasnosti v trestnom konaní skôr pasívny ako aktívny. Zakotvuje však ochranu mladistvého tým, že mu zákon priznáva plynutie novej lehoty.

K § 314Pôvodné znenie, ktoré umožňuje strane písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

K § 315V súlade s ustanoveniami o právomoci a príslušnosti súdov sa upravuje aj ustanovenie o odvolacom súde, ktorým bude zásadne krajský súd. Len v prípadoch, keď v prvom stupni rozhoduje Špeciálny súd, bude odvolacím súdom najvyšší súd. Tým sa v zásade zachováva cieľ uvedený už v zásadách rekodifikácie – presunúť rozhodovanie všetkých prípadov na okresné súdy, závažné veci (§ 16 ods. 1) uvedené v zákone, na okresné súdy v sídle krajského súdu. Jedinou výnimkou zostáva rozhodovanie Špeciálneho súdu. Tým dôjde k ďalšiemu posunu smerom k tomu, aby najvyšší súd mohol predovšetkým zjednocovať rozhodovanie súdov, judikovať a rozhodovať o mimoriadnom opravnom prostriedku (počet ktorých nesporne výrazne stúpne vzhľadom na to, že dovolanie bude môcť podať aj obvinený).

K § 316Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia § 253 Tr. por. účinného toho času o zamietnutí odvolania bez preskúmania veci z dôvodov taxatívne uvedených v zákone, keďže sa toto ustanovenie v praxi osvedčilo.

K § 317Pôvodné ustanovenie sa navrhuje modifikovať na prieskumnú povinnosť odvolacieho súdu iba vo vzťahu k napadnutým výrokom rozsudku. Ide o obmedzenie terajšieho revízneho princípu v odvolacom konaní. Odvolací súd v prípade, ak bolo odvolanie smerované len proti niektorému z výrokov rozsudku, preskúma len zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku a správnosť procesného postupu, ktoré mu predchádzalo. Nebude v tomto prípade preskúmavať zákonnosť a odôvodnenosť celého rozsudku, teda i tých výrokov, s ktorými je odvolateľ spokojný a nikto ich nenamieta. Musí však prihliadnuť na chyby ktoré síce neboli odvolaním vytýkané, ale by zakladali dôvod na podanie dovolania podľa § 372 ods. 1. Touto úpravou sa sleduje odstránenie chýb, ktoré by zrejme viedli k ďalšiemu súdnemu konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku. Sleduje sa tým jednak právoplatné ukončenie veci v základnom súdnom konaní, ale aj hospodárnosť súdneho konania.

K § 318Ustanovenie, ktorým sa navrhuje stanoviť postup súdu v situácii, ak zistí, že je tu dôvod na prerušenie trestného stíhania, vrátane dôvodu na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, doplnené o podanie žiadosti na vyriešenie predbežnej otázky súdnym dvorom Európskych spoločenstiev t.č. v Luxemburgu.

K § 319Ide o pôvodné ustanovenie, o zamietnutí odvolania, ak je nedôvodné, t.j. keď výroky napadnutého rozsudku zodpovedajú stavu veci a zákonu.K § 320

Ustanovenie upravuje procesný postup v prípade, ak v odvolacom konaní po zrušení napadnutého rozsudku treba vec postúpiť, podmienečne zastaviť, zastaviť alebo prerušiť, lebo už tak mal urobiť súd prvého stupňa. V trestnom konaní bude súd znovu pokračovať, ak odpadnú dôvody prerušenia. Toto ustanovenie reaguje na pripomienky praxe.

K § 321Pôvodné ustanovenie bolo rozšírené o odsek 2, ktorý reaguje na obmedzený revízny princíp odvolacieho konania, ktorý je navrhnutý v § 317. Navrhuje sa, aby v prípade, ak bolo odvolanie obmedzené na niektorý z výrokov rozsudku, alebo len niektorý z preskúmavaných výrokov je chybný, súd zrušil len tento príslušný výrok. Ak však odvolací súd zruší hoci len sčasti niektorý z výrokov o vine, následne zruší vždy aj výrok o treste.

K § 322 a § 323Ide o modifikované pôvodné ustanovenia, týkajúce sa odvolacieho konania, ktoré bolo v porovnaní so súčasnou platnou právnou úpravou, významne zmenené tak aby odvolací súd nezrušoval rozsudok súdu prvého stupňa vždy, keď je to len trochu možné, ale aby sám vec doplnil dokazovaním, pokiaľ nepôjde o zásadné a rozhodné dôkazy, vykonanie ktorých by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo ktoré by mohli viesť k iným skutkovým zámerom a aby rozhodol vo veci, čím trestné stíhanie právoplatne ukončí. Sleduje sa tým opäť zrýchlenie a zhospodárnenie súdneho konania. Upravuje však aj možnosť vrátenia veci prokurátorovi, ale iba za podmienok uvedených v § 279 ods. 1.

K § 324Novým spôsobom (užšie) sa upravuje aj zásada beneficia cohaesionis.

K § 325 Je prevzatý zo súčasného Trestného poriadku a umožňuje prikázať, aby vec bola prejednaná v inom senáte alebo iným súdom toho istého druhu a stupňa v podstate z dôvodov, pre ktorú možno vec delegovať.

K § 326Určuje základnú formu zasadnutia odvolacieho súdu – verejné zasadnutie, aj spôsob rozhodovania, ale umožňuje tiež výnimky z tejto formy, t. j. možnosť v zákone uvedených prípadoch rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí.

K § 327

Pôvodné ustanovenie sa navrhuje upraviť o nový názov, ktorý lepšie vystihuje jeho podstatu. V samotnom obsahu však ide o ustanovenia, ktoré sa v praxi osvedčili.

K § 328Nové ustanovenie reaguje na konanie odvolacieho súdu, keď tento uznesením prikázal súdu prvého stupňa odstrániť chyby rozsudku, voči ktorému bolo podané odvolanie. Súd odstráni chyby v rozhodnutí, ktoré je vykonané formou rozsudku. Súd prvého stupňa, ktorého rozsudok bol napadnutý, musí rozhodovať v tom istom zložení ako pri rozhodovaní o pôvodnom rozsudku, iba ak by to v prípade samosudcu pre závažné prekážky nebolo možné (napr. pre jeho dlhodobú chorobu a pod.). Toto pravidlo samozrejme neplatí ani za situácie uvedenej v § 325. Táto úprava rieši nedostatky, na ktoré poukazovala justičná prax.

K § 329Ide o pôvodné obsahovo nezmenené ustanovenie, ktoré vychádza zo situácie, že nie je účelné, aby sa na trestnom súde prvého stupňa viedlo konanie výlučne o náhrade škody. Z uvedeného dôvodu sa upravuje, aby v takýchto prípadoch sa o náhrade škody rozhodovalo vo veciach občianskoprávnych alebo pred iným príslušným orgánom.

OSOBITNÉ SPOSOBY KONANIA

Zavedenie do praxe a uplatnenie kontradiktórneho súdneho konania by bolo vážnou brzdou plynulého vybavovania vecí, ak by sa neumožnilo vybaviť väčšinu vecí (cca 80%) tzv. odklonom od procesne náročného hlavného pojednávania. Samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie, na ktorom mnohé osoby budú vypovedávať v postavení svedkov po prvý raz, kde výsluch obvineného bude viesť prokurátor a jeho obhajca, taktiež výsluch poškodeného, pojednávanie, kde znalec bude podstatne širšie a podrobnejšie vypovedávať napriek tomu, že v spise obžaloby bude spravidla písomný znalecký posudok, bude nepochybne časovo oveľa náročnejšie. Ak by sa nepodarilo väčšinu vecí vybaviť odklonom je reálna hrozba zahltenia súdov nevybavenou agendou, resp. prieťahmi v konaní.

Okrem úpravy postupu súdu v prípadoch len priznania viny (t.j. vedenie dokazovania na pojednávaní len v tých smeroch a na tie otázky, ktoré zostali bez priznania), bude možné vybaviť vec

-konaním o dohode o vine treste,

-konaním pred samosudcom,

-trestným rozkazom,

-zmierom a zastavením trestného stíhania,

-podmienečným zastavením trestného stíhania.

Z týchto inštitútov je úplne novým:

-konanie o dohode.

K § 330Ide tu o zdôraznenie zásady, podľa ktorej ak v tejto hlave, upravujúcej osobitné spôsoby konania nebudú osobitné ustanovenia, platia všeobecné predpisy.

DOHODA O VINE A TESTE

K § 331 Postup predsedu senátu alebo samosudcu po obdržaní návrhu na dohodu o vine a treste od prokurátora je klasický. Po jeho preskúmaní na základe jeho obsahu a obsahu prokurátorom predloženého spisu môže predseda senátu rozhodnúť jedným z troch uvedených spôsobov. Dôvodne sa očakáva, že k odmietnutiu návrhu dohody dôjde celkom výnimočne a že prevažná väčšina vecí bude realizovaná na verejnom zasadnutí. Odmietnuť návrh na dohodu o zločine však môže len senát, ktorý koná na neverejnom zasadnutí. Ide totiž už skoro o prípad vlastného rozhodovania.

K § 332Upravuje spôsob konania súdu (verejné zasadnutie) a prípravu zasadnutia na prerokovanie návrhu dohody o vine a treste. Určuje zároveň lehoty na prípravu strán.

K § 333Zakotvuje okruh osôb, ktoré sa zúčastnia na verejnom zasadnutí na prerokovanie návrhu na dohodu o vine a treste, jeho začatie a taxatívne uvádza otázky, ktoré súd musí obvinenému položiť. Iba v prípade kladnej odpovede na všetky tieto otázky bude môcť súd návrh na dohodu o vine a treste akceptovať, lebo otázky vedú k tomu, aby sa napríklad súd presvedčil o dobrovoľnosti dohody zo strany obvineného, o tom, že pochopil podstatu dohody o vine a treste, je s ňou uzrozumený a je si vedomý aj následkov takejto dohody. Upravuje sa aj postup v prípade, ak v čase konania je obvinený mladistvý, posilnením ochrany jeho záujmov a práv.

K § 334Súd môže o prijatí dohody o vine a treste rozhodovať len ako o celku. Ak by s niektorou časťou dohody nesúhlasil, nemôže ju prijať. V takom prípade sa vec vráti prokurátorovi a neskôr môže dôjsť k novej dohode o vine a treste, prípadne prokurátor vo veci podá obžalobu. Môže však umožniť stranám dospieť k novej dohode a za tým účelom na potrebný čas prerušiť verejné zasadnutie. Schválená dohoda o vine a treste sa realizuje rozsudkom, ktorý nadobudne právoplatnosť vyhlásením.

K § 335Upravujú sa povinnosti súdu súvisiace s väzbou, resp. nariadením výkonu trestu.

K § 336Odkazuje sa na ustanovenia o hlavnom pojednávaní, ktoré sa používajú v uvedenom rozsahu primerane aj v prípade konania o dohode na verejnom zasadnutí.

Konanie proti mladistvýmÚčelom osobitnej úpravy takého konania proti mladistvým je predovšetkým snaha o dosiahnutie výchovného účelu trestného konania, rozšírenia a zabezpečenie procesných práv mladistvého so zreteľom na jeho vek, nižšiu vyspelosť a menšiu životnú skúsenosť a tým i obmedzenie možnosti vlastnej obhajoby, aj vylúčenie škodlivých dopadov samotného trestného konania, ktoré by mohli byť na prekážku pozitívnemu pôsobeniu konania na mladistvého.

K § 337Ide o ustanovenie prevzaté z doterajších úprav. Je rozvedením všeobecnej požiadavky náležitého zistenia okolností a podmienok spáchania činu, aj osobnosti mladistvého páchateľa v záujme spoľahlivého rozhodnutia vo veci.

K § 338Ustanovenie konkretizuje a rozvádza okolnosti, ktoré treba v trestnom konaní dokazovať (resp. zisťovať). Ide predovšetkým o hľadiská, ktoré treba mať na zreteli, ak má byť dosiahnutý cieľ trestného konania proti mladistvému, vrátane spravodlivého rozhodnutia o treste. Zakotvuje povinnosť u mladistvého, ktorý v čase činu neprekročil 15. rok svojho veku znalecké skúmanie jeho schopnosti ovládacej a rozpoznávacej.

K § 339Ustanovenie vychádza z doterajšej úpravy, aj v zmysle ktorej obmedzenie vzatia do väzby mladistvého je určované predovšetkým tým, že väzba sama osebe nemá priaznivý výchovný účinok, preto jej pôsobenie na mladistvého musí byť obmedzené len na prípady nevyhnutné a viazané na splnenie ustanovených podmienok.

K § 340Štátny orgán starostlivosti o mládež je v postavení strany trestného konania v prípade stíhania mladistvého. Má preto osobitné práva a povinnosti s tým súvisiace. Ide v podstate o prevzatie doterajšej právnej úpravy vo vzťahu k tomuto orgánu a o upresnenie doručiť obžalobu i ďalším subjektom.

K § 341Preberá sa doterajšia právna úprava. Ide o výnimku zo všeobecných pravidiel o miestnej (nie vecnej) príslušnosti, ktoré sa vzťahuje iba na konanie pred súdom a to nielen do právoplatnosti rozhodnutia, ale aj po jeho právoplatnosti.

K § 342Toto ustanovenie je výnimkou zo všeobecných pravidiel v spoločnom konaní, odôvodnenom záujmom na ochranu mladistvého pred negatívnym dopadom zároveň vedeného trestného konania i proti dospelej osobe. Možno ho použiť len pre konania pred súdom, t.j. netýka sa predsúdneho konania.

K § 343V podstate aj v tomto prípade ide o prevzatie doterajšej právnej úpravy. Toto ustanovenie obsahuje odchýlky od všeobecnej úpravy hlavného pojednávania a verejného zasadnutia. Použije sa aj v konaní pred samosudcom. Má zabezpečiť čo najširšie uplatnenie výchovného vplyvu pojednávania na mladistvého a zároveň odstrániť všetko, čo by na neho mohlo mať negatívny vplyv. Prejavuje sa v tomto ustanovení aj snaha o zabezpečenie obhajoby mladistvého, ale aj náležité zistenie skutkového stavu.

K § 344

Ide o doplnok všeobecných ustanovení, ktoré sa vzťahujú na povinnosť súdu oznamovať (doručovať) rozsudok osobám oprávneným podať proti nemu riadny opravný prostriedok. V ods. 2, je uvedená povinnosť limitovaná dosiahnutím 18 roku veku mladistvého páchateľa.

K § 345

Toto ustanovenie rozširuje okruh osôb oprávnených podať opravné prostriedky (riadne) v prospech mladistvého a týka sa okrem odvolania aj sťažnosti. Zmyslom úpravy je zosilnenie záruky práv na obhajobu mladistvého a tým aj vyššieho stupňa pravdepodobnosti spravodlivého rozhodnutia.

K § 346Ochrannú výchovu súd ukladá predovšetkým na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní o vine popri alebo miesto trestu. To ale nevylučuje, aby o jeho eventuálnom uložení bolo rozhodnuté dodatočne, a to v prípade, keď si súd rozhodnutie na hlavnom pojednávaní vyhradil na verejné zasadnutie pre potrebu vykonať o tejto otázke ďalšie dokazovanie. V takomto prípade môže súd na verejnom zasadnutí uložiť ochrannú výchovu aj bez návrhu prokurátora.

K § 347Toto ustanovenie zakotvuje jednak všeobecnú špecializáciu pre všetky orgány činné v trestnom konaní proti mladistvým a obsahuje (v odseku 2) výnimky z osobitnej úpravy tohto oddielu v prípadoch, keď aplikácia osobitných ustanovení nie je z hľadiska účelu trestného konania proti mladistvým dôvodná. Ustanovenie sa vzťahuje na celé trestné konanie, s výnimkou konania proti mladistvému ušlému páchateľovi (pokiaľ v čase konania už nedovŕšil 18-rok svojho veku). Vzhľadom na osobitnú citlivosť konania proti mladistvý bude vhodné vytvoriť na súdoch špecializované senáty pre túto agendu.

KONANIE PRED SUDCOM PRE PRÍPRAVNÉ KONANIE A PRED SAMOSUDCOM

K § 348 až § 352

Konanie pred samosudcom sa v praxi osvedčilo. Ukázalo sa ako progresívne a spôsobilé účinne prispieť k plynulému vybavovaniu trestných vecí. Preberá sa v súčasnosti platná a účinná úprava. Navrhuje sa uzákoniť ako súčasť súdneho konania aj konanie sudcu pre prípravné konanie, ktorý môže veľmi operatívne riešiť prípady podľa § 204 ods. 1. Zároveň sa zakotvujú jeho práva a povinnosti ako u samosudcu.

TRESTNÝ ROZKAZ

K § 353 až § 357Vzhľadom na novú systematiku Trestného poriadku sa trestný rozkaz zaraďuje do časti upravujúcej osobitné spôsoby konania. Rozširuje sa možnosť uložiť trestným rozkazom trest povinnej práce a trest domáceho väzenia. Pri treste odňatia slobody zostala platná úprava a možno ho uložiť trestným rozkazom najviac vo výmere do dvoch rokov, pričom sa zdôrazňuje neprekročiteľnosť tejto hranice, a to ani formou náhradného trestu odňatia slobody za trest peňažný.

KONANIE PROTI UŠLÉMU

K § 358Ustanovenie poukazuje na odchýlky osobitných spôsobov konania a ich vzťah k všeobecným ustanoveniam. Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré na základe definície pojmu ušlého stanovuje podmienky konania proti nemu. Za ušlého pre účely trestného konania je potrebné rozumieť osobu, ktorá sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, pričom „skrývaním sa“ bude treba rozumieť aj neoznámený pobyt na inom mieste, než na adrese uvedenej pre potreby trestného konania.

Ustanovenia o osobitostiach konania proti ušlému nemožno použiť proti osobe mladistvej, pokiaľ v čase konania už nedosiahla vek 19 rokov.

K § 359Obligatórne ustanovenie, ktorým sa stanovuje povinnosť, že obvinený v konaní proti ušlému musí mať vždy obhajcu, na ktorého prechádzajú všetky práva patriace inak obvinenému.

K § 360Konanie proti ušlému môže byť pred súdom vykonané aj bez návrhu prokurátora. Táto úprava je navrhovaná najmä z dôvodu možnosti veľkého pohybu občanov, pričom návrhom niektorej zo strán v trestnom konaní alebo rozhodnutím súdu na začatie konania proti ušlému sa len zabezpečí rýchlejší priebeh trestného konania.

K § 361Ustanovenie, ktorého obsah ostáva nezmenený. Upravuje sa ním povinnosť orgánom činných v trestnom konaní doručovať písomnosti v tomto osobitnom druhu konania obhajcovi. Táto povinnosť vychádza z logickej podstaty, že jedine obhajca môže písomnosti preberať, keďže obvinenému nie je možné písomnosť doručiť.

Zároveň v odseku 2 sa obligatórne ukladá súdu, aby predvolanie na hlavné pojednávanie lebo verejné zasadnutie uverejnil vhodným spôsobom. Konať ďalej pred súdom je možné bez ohľadu na to, či sa obvinený o termíne hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia dozvedel alebo nie.

K § 362Nové ustanovenie, ktoré upravuje podmienky a konanie v prípade, ak sa osoba, ktorá bola odsúdená v konaní proti ušlému vráti na územie SR.

KONANIE PROTI PRÁVNICKEJ OSOBE

K § 363

Konanie proti právnickej osobe sa zaraďuje do šiesteho dielu siedmej hlavy, tretej časti návrhu zákona vzhľadom na jej špecifičnosť a na niektoré odchýlky od všeobecnej úpravy trestného konania, ktoré sú v konaní proti právnickej osobe logické a prirodzené. Inak sa však použijú primerane všeobecné ustanovenia Trestného poriadku.

MIMORIADNE opravné prostriedky

Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú: zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, dovolanie a obnova konania.

Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní.Zámer návrhu spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Pôjde jednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania (odklony), a aj samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie bude procesne náročnejšie.

K § 364Upravuje obsah rozhodnutia a chybného postupu konania vo vzťahu ktorým bude prípustné navrhované konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Podmienkou je, že došlo k porušeniu zákona.

K § 365Určuje okruh oprávnených osôb, ktoré môžu podať príslušný návrh a lehoty na konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Pomerne krátke lehoty majú zabezpečiť jednak právnu istotu dotknutých osôb a jednak, pokiaľ sa bude konať aby konanie bolo ukončené v prijateľnom čase a podnet na konanie podaný v prospech obvineného nemohol byť použitý proti obvinenému.

K § 366 až § 368Upravuje spôsob rozhodovania generálneho prokurátora. V § 368 ods. 3 zakotvuje viazanosť orgánu, ktorému sa vec prikáže na nové konanie, právnym názorom generálneho prokurátora a ukladá povinnosť vykonať nariadené úkony.

DovolanieNajväčším nedostatkom t. č. účinného Trestného poriadku, pokiaľ sa týka právnej úpravy sťažnosti pre porušenie zákona bolo, že túto kompetenciu priznal len generálnemu prokurátorovi a ministrovi spravodlivosti, ktorý mohli, ale nemuseli, sťažnosť pre porušenie zákona podať aj keď zákon porušený bol. Navrhovaná úprava mení túto situáciu od základov. Berie pritom na zreteľ kontradiktórny charakter súdneho konania, aj skutočnosť, že zárukou zákonnosti musia byť odvolacie súdy. V ich práci by sa nezákonné konanie alebo rozhodnutie malo vyskytnúť len ojedinele. Tým, že právo podať dovolanie proti (právoplatnému) rozhodnutiu odvolacieho súdu sa priznáva aj obvinenému dosahuje sa v súdnom konaní rovnosti strán.

Navrhovaná úprava nepokrýva rozhodovanie okresných súdov o sťažnosti obvineného alebo poškodeného proti rozhodnutiu prokurátora v prípravnom konaní, pokiaľ tento postúpil vec na rozhodnutie inému príslušnému orgánu, zastavil alebo podmienečne zastavil trestné stíhanie. Tieto prípady sú však už svojim charakterom také, že buď sa tak stalo aj so súhlasom poškodeného (podmienečné zastavenie trestného stíhania) alebo ich možno reparovať v mimoriadnom konaní o zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako je to uvedené v § 364 a nasl..

K § 369Určuje rozhodnutia, ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť a zakotvuje, že podanie dovolania nemá odkladný účinok, pokiaľ sa týka právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Napríklad aj preto, aby sa toto konanie nezneužívalo na dosiahnutie odkladu výkonu trestu.

K § 370 a § 371Určuje osoby, ktoré môžu dovolanie podať, rozsah napadnuteľných výrokov a postup v prípade, ak sa napadnuté rozhodnutie týka viacerých osôb, ako aj lehoty a miesto podania dovolania. Rozlišuje medzi rozsahom tohto práva u ministra spravodlivosti, generálneho prokurátora a obvineného. Kým ministrovi, ktorý nie je stranou v trestnom konaní, pripúšťa možnosť podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu prvostupňového aj odvolacieho súdu, generálny prokurátor a obvinený (a ďalšie osoby uvedené v § 370 ods. 5) môžu podať dovolanie len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, keďže podmienkou takéhoto ich postupu je (predtým) podanie riadneho opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podanie dovolania u ministra je však viazané na podnet, ktorý spravidla bude od strán konania (napr. formou sťažnosti alebo žiadosti), ale pripúšťa sa aj iný podnet (napr. signalizácia alebo oznámenie o nelegálnej dohode medzi obhajcom a prokurátorom a podobne).

Predpokladá sa, že minister spravodlivosti bude vstupovať touto mimoriadnou formou opravného prostriedku do konania zásadne vtedy, ak to bude vyžadovať spoločenský záujem na ochrane zákonnosti a spravodlivosti.

Dlhšia lehota (šesť mesiacov) od právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa umožňuje ministrovi vzhľadom na to, že nie je účastníkom riadneho konania, preto sa mu rozhodnutia spravidla nedoručujú.

Právo podať dovolanie sa nepriznáva poškodenému, lebo náhradu škody alebo inú satisfakciu môže rýchlejšie dosiahnuť v občianskom súdnom konaní, než mimoriadnym opravným konaním v konaní trestnom, ktoré by sa tým aj neprimerane predĺžilo, čo by znížilo naplnenie účelu trestného konania v zmysle § 1 ods. 1.

K § 372Taxatívne vypočítavá dôvody pre ktoré možno podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu. Ide v podstate o porušenie procesných alebo hmotnoprávnych ustanovení zákona o konaní a o kvalifikácii skutku s tým, že prípadné pochybenia pri zisťovaní skutku sú napraviteľné obnovou konania. So zreteľom na argumenty uvedené pri § 370 a § 371 rozširuje sa právo ministra spravodlivosti o dôvod na podanie dovolania aj na prípad, keď napadnutým rozhodnutím bolo porušené hmotnoprávne ustanovenie zákona, lebo ako „neúčastník konania“ nemohol na rozdiel od obvineného a prokurátora prípadné pochybenie súdu v tomto smere namietať v riadnom konaní. Zvýrazňuje sa, že správnosť a úplnosť zisteného skutku nemožno namietať v tomto konaní, resp. skúmať jeho správnosť a úplnosť, keďže táto aktivita je doménou súdu prvého, ev. druhostupňového (odvolacieho) súdu.

K § 373 až § 375Vzhľadom na právnu náročnosť podania a konania o dovolaní, vrátane toho, že oprávnenou osobou je len taká, ktorá využila svoje právo a podala pred tým riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, je obvinenému uložená povinnosť mať v konaní obhajcu. V podaní sa musí konkretizovať o ktorý zákonný dôvod sa dovolanie opiera, za akých skutočností vychádza a pripúšťa sa možnosť argumentovať aj novými skutočnosťami a ponúknuť o nich nové dôkazy.

K § 376Upravuje možnosti späťvzatia dovolania a rozhodovanie o späťvzatí dovolania.

K § 377 a § 378Dáva smernicu súdu prvého stupňa na postup pri dodržaní dovolania a uzákoňuje, že o dovolaní rozhoduje Najvyšší súd.

K § 379 až § 381Upravuje postup na dovolacom súde už so zreteľom na to, že sa zavádza dvojfázové konanie. Ak podanie nie je perfektné, dovolateľ sa vyzve aby nedostatky odstránil. Ak na rozhodnutie treba najskôr nejakú okolnosť objasniť vykoná sa potrebné vyšetrenie, pre ktoré platia ustanovenia Trestného poriadku o dokazovaní. Upravujú sa otázky konania a rozhodovania v prípadoch ak sú dané dôvody väzby resp., ak sa na obvinenom vykonáva trest odňatia slobody, alebo iný nepodmienečný trest.

K § 382 až § 384Upravuje formu a spôsob konania vo veci. Ak nie sú splnené procesné podmienky, alebo dané dôvody dovolania dovolací súd dovolanie bez preskúmania veci odmietne. Inak určí termín verejného zasadnutia potom ako podanie (dovolanie) prijme.

K § 385 a § 386Upravuje rozsah prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu a neviazanosť tohoto súdu dovolacími dôvodmi uvedenými v dovolaní. Je však vždy viazaný zákonnými dôvodmi dovolania, uvedenými v § 372, aj pravidlom, že dovolanie podané v prospech obvineného nemôže byť použité proti obvinenému.

K § 387 až § 390Tieto ustanovenia zakladajú povinnosť dovolacieho súdu vysloviť rozsudkom zistený dovolací dôvod a konkretizovať vo výroku porušenie ktorých ustanovení zákona tento výrok odôvodňuje; uvádzajú sa ďalšie náležitosti výroku rozhodnutia, ako aj postup po zrušení napadnutého rozhodnutia, alebo len niektorého jeho výroku. Zakladajú tiež právo dovolacieho súdu – z dôležitých dôvodov prikázať prípad na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu toho istého druhu a stupňa, ako aj možnosť vrátiť vec do štádia prípravného konania, ale len ak o vrátenie veci požiadal generálny prokurátor. Takto sa však nepostupuje ak sú dané skutočnosti uvedené v § 390 ods. 2.

K § 391 a § 392Rieši sa situácia, keď upovedomenie o verejnom zasadnutí nemožno doručiť osobe, ktorá rozhodnutím o dovolaní môže byť priamo dotknutá, zakladá sa záväznosť rozhodnutia dovolacieho súdu a zvýrazňuje sa neprípustnosť zhoršenia postavenia obvineného, ak sa konalo o dovolaní ktoré bolo podané v jeho prospech.

K § 393V prípade keď neboli preukázané dôvody dovolania, dovolací súd dovolanie zamietne. Tým sa zvýrazňuje, na rozdiel od odmietnutia dovolania z procesných dôvodov, že odovolací súd nezistil po preskúmaní veci opodstatnenosť podaného dovolania. Rozhodnutie dovolacieho súdu nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

Obnova konaniaÚprava ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku vychádza zo súčasnej právnej úpravy. K zmenám však došlo tam, kde ich vyžiadala nová úprava dotknutých ustanovení Trestného poriadku. Dotknuté osoby, ale aj verejnosť často namieta skutočnosť, že o návrhu na obnovu konania konajú tí istí sudcovia, ktorý rozhodli v základnom konaní, čo pri neúspešnosti návrhu sa prirodzene považuje za dôvod nepovolenia nového konania vo veci (aby sa nezistila nesprávnosť postupu a rozhodnutia v základnej veci).

K § 394Ustanovenie absorbuje aj novú úpravu prípravného konania, zavedenie nového inštitútu – konanie o dohode o vine a treste, ktoré končí rozsudkom, resp. konanie o uzavretí zmieru medzi páchateľom, obvineným a poškodeným a zastavení trestného stíhania. Vychádza tiež z toho, že takéto konanie vyústi v rozhodnutie prokurátora alebo súdu o schválení zmieru, ktorý bude mať dva výroky: schválenie zmieru medzi páchateľom – obvineným a poškodeným a výrok o zastavení trestného stíhania z vyššie uvedeného dôvodu.

Pre potreby konania návrhu na obnovu ide teda aj v tomto prípade o uznesenie o zastavení trestného stíhania.

K § 395 Návrh na obnovu konania môže byť podaný aj vo veci v ktorej súd upustil od potrestania alebo upustil od potrestania súhrnného alebo ďalšieho trestu. Prax považuje rozsudok aj s takýmto výrokom o treste, za odsudzujúci rozsudok. Súčasný Trestný poriadok naznačenú otázku neupravuje a pomáha si analógiou. Aby sa v budúcnosti predišlo možným nedorozumeniam a event. pochybeniam, v tomto ustanovení sa výslovne zakotvilo, že návrh na obnovu konania možno podať aj proti výroku o upustení od potrestania, alebo o upustení od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu.

Ustanovenia reagujú aj na nový inštitút konanie o dohode o vine a treste. Keďže v týchto prípadoch prokurátor nepodáva na súd obžalobu, ale návrh na súdne schválenie dohody o vine a treste, bolo treba vytvoriť priestor na to, aby po event. zrušení rozhodnutia o zastavení alebo podmienečnom zastavení trestného stíhania mohol prokurátor nielen prípadne podať obžalobu, ale event. znovu konať o dohode o vine a treste.

K § 396

Úprava taxatívne uvádza okolnosti, ktoré vylučujú možnosť obnovy konania.

K § 397Upravuje okruh osôb oprávnených na podanie návrhu na obnovu konania v prospech alebo neprospech odsúdeného, resp. obvineného. Preberá sa úprava z platného Trestného poriadku, doplnená o postup v prípade, ak návrh na obnovu konania bol vzatý späť. Tieto ustanovenia predstavujú oproti súčasnému stavu upresnenie znenia zákona v cieľom nielen zabezpečiť jednotný postup, ale aj čo možno najviac vylúčiť pochybenia v týchto otázkach.

K § 398V zmysle konštatovaní uvedených v úvodnej časti dôvodovej správy o obnove konania zákon ustanovuje, aby síce o takomto návrh rozhodoval ten súd, ktorý konal v prvom stupni ale pred iným senátom resp. samosudcom. Predkladaný návrh má na zreteli jednak všeobecnú príslušnosť súdov a z toho prameniacich najmä ekonomických nárokov na účastníkov konania, ako aj to že spis sa eviduje resp. archivuje na tomto súde. V záujme odstránenia alebo aspoň oslabenia námietok o zaujatosti však v budúcnosti bude o návrhu rozhodovať iný senát (samosudca) než ktorý rozhodoval v základnom konaní.

K § 399Upravuje možnosť a podmienky vykonať šetrenie, ak treba niektorú okolnosť objasniť, aj možnosti zaistenia, väzby a odloženia nástupu alebo výkonu už právoplatne uloženého trestu.

K § 400Zavádzajú sa dve formy výrokov (odmietnutie a zamietnutie) o návrhu na obnovu konania, ktoré sa nepovolí. V prípadoch uvedených v odseku 1 tohoto ustanovenia ide o odmietnutie s procesných dôvodov, kedy súd návrh čo do vecnej správnosti ani nemôže preskúmať. V odseku 2 sa návrh na obnovu zamieta po preskúmaní veci, t.j. zamieta sa pre nesplnenie podmienok na povolenie obnovy v zmysle § 395.

K § 401Upravuje obsah výroku rozhodnutia súdu po povolení obnovy konania a možnosť vrátenie veci prokurátorovi do prípravného konania.

K § 402Je vyjadrená zásada beneficio cohaesionis.

K § 403 Upravuje sa spôsob rozhodovania súdu o návrhu na povolenie obnovy. Odsek 3 ustanovuje, že proti akémukoľvek uzneseniu (teda ak sa návrh odmieta bez vecného preskúmania alebo zamieta po preskúmaní a zistení nesplnenia podmienok obnovy) je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

K § 404 až § 406Ustanovenia sú prevzaté z toho času účinného Trestného poriadku, upravujú postup súdu po povolení obnovy konania.

śtvrtá časť - vykonávacie konaniE

K § 407V tomto ustanovení sa zdôrazňuje zásada, že výkon trestov a ochranných opatrení zabezpečuje súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, resp. tak rozhodne predseda senátu súdu, ktorý vo veci rozhodol prvom stupni. Výkon iných rozhodnutí zabezpečuje ten orgán, ktorý rozhodnutie vydal.

K § 408 a § 409Ide o ustanovenia, ktoré podrobne upravujú podmienky nariadenia výkonu trestu odňatia slobody. Návrh vychádza zo zásady, aby prednostne bol nariadený výkon trestu odňatia slobody osobám, ktoré sú v čase rozhodovania súdu vo väzbe, ktorým súd uloží trest odňatia slobody prevyšujúci dva roky, alebo u ktorých je obava, že by mohli pred výkonom trestu ujsť, alebo sa skrývať. V tomto ostatnom prípade ide o obdobu dôvodov tzv. útekovej väzby. Účelom tohto ustanovenia je obmedziť počet odsúdených, ktorí do výkonu trestu napriek výzve súdu odmietajú nastúpiť a výkonu trestu sa vyhýbajú. Výnimkou však zostávajú prípady, ak súd ex lege povolí odklad výkonu trestu odsúdenej tehotnej žene, alebo matke, ktorá sa stará o dieťa mladšie ako jeden rok.

V prípade, že niet obavy o tom, že odsúdený ujde, alebo sa bude skrývať, môže predseda senátu poskytnúť odsúdenému na nástup do výkonu trestu primeranú lehotu; toto je však vylúčené u kvalifikovanej skupiny odsúdených. Táto primeraná lehota má odsúdenému slúžiť na zabezpečenie a obstaranie jeho rodinných a existenčných záležitostí.

K § 410 až § 414S prihliadnutím na závažný zásah do osobnej slobody občanov, ktorý vyplýva z podstaty trestu odňatia slobody, je potrebné v zákonom ustanovených prípadoch umožniť odklad, prerušenie resp. upustenie od výkonu trestu odňatia slobody. Ide o vžité inštitúty trestného konania, ktoré sú významným prejavom jeho humanity. Úprava zmien spôsobu výkonu trestu je nevyhnutná, aby bolo možné zabezpečiť zákonný výkon trestu aj vtedy, ak nastanú skutočnosti, ktoré odôvodňujú zmenu spôsobu nariadeného výkonu trestu.

K § 415Do uloženého trestu odňatia slobody sa započíta každé obmedzenie osobnej slobody, ktoré súvisí s trestnou vecou, v ktorej bol odsúdenému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Inak by išlo o porušenie zásady "nie dvakrát o tom istom". Na druhej strane nemožno do doby výkonu trestu započítať čas, po ktorý sa odsúdený z vlastnej viny vyhýbal výkonu trestu, resp. zneužíval dobrodenia, ktoré mu boli stanovené súdom.

K § 416 až 418Inštitút podmienečného prepustenia z výkonu trestu pôsobí veľmi stimulujúco – dáva odsúdenému nádej na skrátenie trestu, ak sa bude riadne správať. Je namieste, aby sa o tejto otázke rozhodovalo rýchlo, teda čo najbližšie k miestu výkonu trestu a bez zbytočného odkladu. Navrhovaná úprava využíva vžitý a osvedčený spôsob, aby súdy o podmienečnom prepustení rozhodovali priamo v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody. Navrhuje sa zjednodušenie konania v prípadoch, ak podmienečné prepustenie odsúdeného navrhne riaditeľ ústavu na výkon trestu a prokurátor s takýmto návrhom súhlasí. Rovnakému účelu slúži aj inštitút rozhodovania o osvedčení sa podmienečne prepusteného predsedom senátu so súhlasom prokurátora. Pri sledovaní sa správania odsúdeného po prepustení z výkonu trestu bude možno využiť aj súčinnosť probačných a mediačných úradníkov.

K § 419 až § 422Právna úprava výkonu podmienečného trestu odňatia slobody s dohľadom veľmi výrazne posilňuje kontrolu nad správaním sa podmienečne odsúdeného, nad ktorým sa určuje vlastne probačný dohľad. Kontrolu nad správaním sa odsúdených budú môcť vykonávať predovšetkým probační a mediační úradníci. Návrh zavádza pružnú právnu úpravu aj pri rozhodovaní o osvedčení, resp. neosvedčení sa podmienečne odsúdeného. Kým pri vyslovení neosvedčenia sa v záujme ochrany práv odsúdeného zachováva zásada rozhodovania na verejnom zasadnutí, teda aj za prítomnosti odsúdeného, o osvedčení môže rozhodnúť so súhlasom prokurátora aj predseda senátu.

K § 423Trest povinnej práce je novým druhom trestu. Ide o obdobu trestu v iných právnych systémoch nazývanú "verejnoprospešnými prácami". S prihliadnutím na potrebný rozsah úpravy výkonu tohto trestu, navrhuje sa jeho podrobný spôsob výkonu upraviť v samostatnom zákone.

K § 424 až § 428Doterajšia právna úprava výkonu trestu prepadnutia majetku sa plne osvedčila, a preto sa odporúča aj jej prevzatie do návrhu nového Trestného poriadku. Táto úprava je natoľko podrobná, že hoci upravuje veľmi závažný zásah do majetkových práv, zároveň obsahuje garancie, aby boli chránené práva tretích osôb, ktoré sa trestného činu nedopustili a o ktorých výživu je odsúdený povinný sa starať a zároveň návrh obsahuje aj humanizačné prvky voči samotnému odsúdenému. Na druhej strane inštitútom zaistenia majetku dostatočne ochraňuje aj záujem spoločnosti na odčerpaní nelegálne trestným činom získaného majetku.

K § 429Návrh upravuje aj výkon trestu prepadnutia veci v súlade s novelou Trestného poriadku č. 457/2003 Z.z.. Ustanovuje sa postup súdu a tiež možnosť zaistiť vec, ktorá má byť prepadnutá za splnenia podmienok uvedených v tomto ustanovení.

K § 430 až § 434Výkon peňažného trestu sa uplatňuje osvedčeným postupom. Súd môže povoliť splácanie peňažného trestu do jedného roka, pri peňažnom treste nad 500.000 Sk do dvoch rokov. Ak trest nebol zaplatený riadne a včas, nariadi sa u právnickej osoby vymáhanie nariadením výkonu rozhodnutia. U fyzickej osoby súd predtým ako nariadi premenu peňažného trestu na náhradný trest odňatia slobody preskúma, či neprichádza do úvahy upustenie od výkonu peňažného trestu, ak sa odsúdený stal dlhodobo neschopným zaplatiť trest v dôsledku okolností nezávislých na jeho vôli.

K § 435Právna úprava výkonu trestu zákazu pobytu sa v našom právnom poriadku osvedčila a preto sa navrhuje jej prevzatie v plnom znení. Výkon trestu zákazu pobytu spočíva najmä v upovedomení dotknutých štátnych orgánov, ako aj zamestnávateľa o uložení tohto trestu.

K § 436Domáce väzenie je novým druhom trestu. Má slúžiť ako alternatíva k trestu odňatia slobody, pričom sa pri jej výkone majú využiť aj technické prostriedky. Návrh sa opiera aj o osvedčené podmienky výkonu tohto druhu zo zahraničia. Hoci spočiatku bude kontrola zabezpečená len dostupnými technickými prostriedkami (napríklad telefónom), v budúcnosti sa predpokladá aj využitie iných prostriedkov (tzv. náramky signalizujúce pohyb odsúdeného). Kontrolou správania sa odsúdeného sa aj v tomto prípade navrhuje poveriť okrem orgánu spravujúceho technické prostriedky kontroly aj probačných a mediačných úradníkov.

K § 437 až § 439Zákon upravuje postup spočívajúci v súčinnosti súdu so štátnymi orgánmi, resp. inými osobami (zamestnávateľ, profesijná komora), ktoré sa podieľajú na výkone trestu zákazu činnosti. Zasielanie odpisov rozhodnutí súdov o treste zákazu činnosti týmto osobám je nevyhnutnou podmienkou tejto užšej spolupráce.

Tiež sa upravuje započítanie doby do výkonu trestu zákazu činnosti, po ktorú bolo odsúdenému pred právoplatnosťou rozsudku odňaté oprávnenie na činnosť, ktorá je predmetom zákazu, ako aj postup súdu pri porušovaní výkonu tohto trestu odsúdením.

K § 440 V doterajšej právnej úprave chýbali ustanovenia upravujúce výkon trestu straty čestných titulov a vyznamenaní. Návrh preto odstraňuje tento nedostatok a ustanovuje postup súdu pri výkone tohto trestu, ktorý spočíva v oznámení uloženia trestu príslušnému orgánu.

K § 441 Obdobne, ako pri treste straty čestných titulov a vyznamenaní, aj pri treste straty vojenskej alebo inej obdobnej hodnosti sa zavádza úprava výkonu tohto trestu do Trestného poriadku a zabezpečuje, aby sa tieto tresty mohli skutočne vykonať, keďže bez oznámenia príslušnému orgánu, že takýto trest bol uložený, by vykonanie tohto trestu bolo nerealizovateľné.

K § 442 až 445V § 442 až § 445 sa upravuje výkon trestu vyhostenia v súlade s úpravou tohto trestu v návrhu Trestného zákona. Za základ právnej úpravy sa v tomto prípade zobrala vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 135/1994 Z.z. o vyhosťovaní osôb, ktorým bol súdom uložený trest vyhostenia.

V § 442 sa upravujú úkony súdu po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým bol uložený trest vyhostenia. Rozlišuje sa, komu sa doručuje právoplatný rozsudok podľa toho, či sa trest vyhostenia ukladá popri nepodmienečnom treste odňatia slobody alebo nie. Zároveň sa umožňuje súdu, aby odsúdeného vzal do väzby, ak je obava, že bude odsúdený mariť výkon trestu vyhostenia.

V § 443 sa upravujú úkony štátnych orgánov po nariadení trestu vyhostenia, pričom ich postup je upravený tak, aby trest vyhostenia bol vykonaný kontinuálne po skončení výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody.

V § 444 sa rieši situácia, keď sa odsúdený v čase nariadenia výkonu trestu vyhostenia už nenachádza na území Slovenskej republiky. V tomto prípade súd okrem zaslania nariadenia výkonu tohto trestu Policajnému zboru ďalšie úkony nevykonáva, keďže odsúdený sa už nenachádza na území Slovenskej republiky.

V § 445 sa upravuje otázka písomného zaznamenania samotného vykonania trestu vyhostenia. Zároveň sa upravuje otázka úhrady výdavkov spojených s výkonom tohto trestu.

K § 446 až § 449V týchto ustanoveniach sa upravuje výkon ochranného liečenia, resp. zmeny spôsobu výkonu ochranného liečenia, ako aj upustenie od výkonu ochranného liečenia a prepustenie z výkonu ochranného liečenia. Doterajšia právna úprava sa plne osvedčila, a preto sa navrhuje jej prevzatie bez významnejších zmien.

K § 450 až § 454Ochranná výchova je jedným z ochranných opatrení, pričom je možné ho uložiť iba mladistvému. Výslovne sa upravuje povinnosť súdu nariadiť výkon ochrannej výchovy. Zároveň sa upravuje možnosť upustenia od výkonu tohto ochranného opatrenia, možnosť podmienečného umiestnenia mladistvého mimo výchovného zariadenia, ale aj spôsob rozhodovania o prepustení z ochrannej výchovy, ako aj možnosť jej predĺženia. Súd, v ktorého obvode sa vykonáva ochranná výchova, pritom najmenej jedenkrát ročne na preskúma, či dôvody ochrannej výchovy trvajú.

K § 455 až § 461Výkon ochranného dohľadu bol doteraz upravený v samostatnom zákone. Po zaradení do Trestného zákona sa v procesných ustanoveniach precizujú podmienky jeho výkonu.

V § 455 sa upravuje spôsob nariadenia výkonu tohto ochranného opatrenia, ako aj postup súdu, ak odloží alebo preruší výkon trestu odňatia slobody. Osobami zabezpečujúcimi sledovanie podmienok výkonu tohto trestu sú probační a mediační úradníci.

Zároveň sa upravujú obdobné inštitúty ako pri niektorých iných druhoch sankcií – prerušenie, upustenie, prepustenie, ako aj zánik ochranného dohľadu.

K § 462Pri výkone zhabania veci, ktoré je ochranný opatrením, sa postupuje rovnako, ako pri výkone trestu prepadnutia veci. Výkon samotný zabezpečuje príslušný orgán štátnej správy, ktorý spravuje majetok štátu, keďže zhabaná vec sa stáva vlastníctvom štátu.

K § 463 a 464Detencia je novým druhom ochranného opatrenia, ktoré má zabezpečiť ochranu spoločnosti, keď túto nemožno dosiahnuť ani výkonom trestu, ani výkonom ochranného liečenia. Návrh stanovuje nielen spôsob rozhodovania súdu, ale aj záruku, aby v detenčných ústavoch nemohli byť bez dôvodu držané osoby. Preto je potrebné najmenej raz ročne posúdiť, či dôvody detencie trvajú. Ak by dôvody detencie pominuli, a súd už od výkonu zvyšku trestu odňatia slobody upustil, nie je potrebné o tejto otázke znovu rozhodovať, ak nebezpečenstvo ktoré od odsúdeného pre spoločnosť hrozí, sa výkonom detencie dosiahlo.

K § 465Prokurátor, v obvode ktorého sa vykonáva ochranné liečenie, ochranná výchova, ochranný dohľad alebo detencia, dozerá podľa osobitného zákona na ich výkon. Je to dané tým, že pri výkone uvedených ochranných opatrení dochádza k závažnému zásahu do osobnej slobody odsúdených, obdobne, ako je to pri výkone väzby alebo trestu odňatia slobody. Preto je nevyhnutné, aby nad výkonom uvedených ochranných opatrení bol vykonávaný systematický a sústavný dozor na to kvalifikovaným orgánom štátu.

K § 466 až § 469Tieto ustanovenia upravujú otázku postupu po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo upustené od potrestania (§ 466) a postupu pri vymáhaní poriadkovej pokuty a trov trestného konania (§ 468 a 469). Ustanovenie § 467 upravuje odkaz na osobitný zákon, ktorý upravuje výkon väzby (v súčasnosti zákon č. 156/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov).

K § 470 až § 472Nová koncepcia Trestného poriadku si nevyžiada zmenu úpravy zahladenia odsúdenia a v podstate sa preberá platná právna úprava. V § 470 sa upravujú oprávnené osoby na podanie návrhu. V § 471 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodovanie o návrhu a v § 472 postup súdu po právoplatnosti rozhodnutia o zahladení odsúdenia.Udelenie milosti a použitie amnestieK § 473 až 477V piatej hlave sa upravuje postup príslušných štátnych orgánov v súvislosti s právom prezidenta SR udeľovať amnestiu a milosť. Výslovne sa ustanovuje, že podklady pre udelenie milosti zabezpečuje minister spravodlivosti. Rozhodnutie o tom, do akej miery je osoba zúčastnená vyhlásenej amnestie, uskutočňuje súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; ak je však osoba vo výkone trestu odňatia slobody, rozhodnutie robí súd, v obvode ktorého sa trest vykonáva.

Zákon tiež upravuje postup v prípadoch podmienečného udelenia milosti a tiež, ak sa v prípadoch uloženia súhrnného alebo úhrnného trestu na niektorý z trestných činov vzťahuje amnestia.

Piata časť - Právny styk s cudzinouNový Trestný poriadok chápe oblasť právneho styku s cudzinou v oblasti trestného konania ako organickú súčasť Trestného poriadku. Vychádzajúc z tejto premisy sa zaraďuje oblasť právneho styku s cudzinou do systému Trestného poriadku ako samostatná časť.

Právny styk s cudzinou obsahuje jednak právnu pomoc v tradičnom (užšom) slova zmysle (Piata hlava) a jednak jej nadstavbu, teda inštitúty právnej pomoci v širšom slova zmysle: extradíciu (Druhá hlava), uznávanie a výkon cudzích trestných rozsudkov (Tretia hlava) a prevzatie a odovzdanie trestnej veci (Štvrtá hlava).

Filozofia úpravy právneho styku s cudzinou vychádza z troch základných princípov. Prvým je subsidiarita právnej úpravy obsiahnutej v tejto časti vo vzťahu k medzinárodným zmluvným záväzkom (§ 479). Druhým je poskytovanie právnej pomoci na základe vzájomnosti (§ 480). Tretím je použiteľnosť ustanovení tejto časti aj na žiadosti medzinárodných trestných súdov (§ 481).

Úprava obsiahnutá v tejto časti je právnym základom, ktorý je použiteľný predovšetkým vo vzťahu k štátom, s ktorými nie je Slovenská republika viazaná medzinárodnou zmluvou. Zároveň však, i pri prednosti a priamej použiteľnosti medzinárodných zmlúv, slúži na vykonávanie takýchto medzinárodných zmlúv v rozsahu, v ktorom zákonná úprava nie je v rozpore v ustanoveniami medzinárodnej zmluvy. Význam tejto úpravy vo vzťahu k medzinárodným zmluvám je predovšetkým u tých zmlúv, ktoré upravujú len rámcovú povinnosť spolupracovať, avšak neobsahujú podrobnú úpravu vykonávania jednotlivých inštitútov.

Pri tvorbe právnej úpravy sa vychádzalo jednak z existujúcej právnej úpravy v 23. hlave zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení mnohých noviel, ktoré boli prijaté najmä po roku 1989, a zo skúseností z používania tejto úpravy. Úprava sa inšpiruje tiež praktickými skúsenosťami z vykonávania predovšetkým dohovorov Rady Európy v trestnoprávnej oblasti, ktorými je Slovenská republika zmluvnou stranou od roku 1992:

- Európsky dohovor o vydávaní (1957)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1975

- Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1978)

- Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1959)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1978)

- Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania (1972)

- Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu (1977)

- Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (1983).

Taktiež využíva skúsenosti z komplexných právnych úprav tejto problematiky inými štátmi (najmä Rakúska a Maďarska) a nakoniec anticipuje záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika nedávno ratifikovala alebo ktorých ratifikácia sa v dohľadnej dobe predpokladá (napr. Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu z roku 2000, Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zabavení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti z roku 1990, Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii z r.1998, Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001), ako aj tých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republiku bude ratifikovať, ak bude prijatá za člena Európskej únie, najmä: Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996, Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995, Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 alebo Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991.

Úprava právneho styku v Trestnom poriadku nereaguje na špecifické formy právneho styku v trestných veciach vo vzťahu k štátom Európskej únie na základe tzv. Rámcových rozhodnutí Rady, u ktorých sa vzhľadom na ich špecifická očakáva osobitná zákonná úprava, ktorá bude mať charakter lex specialis k všeobecnej úprave právneho styku obsiahnutej v 6. časti Trestného poriadku.

Prvá hlavaPrvá hlava obsahuje definície pojmov, ktoré sa rozsiahle používajú v celej časti, a ďalšie ustanovenia, ktoré sú všeobecne použiteľné vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti.

K § 478Ustanovenie definuje základné pojmy používané v tejto časti.

k písmenu a/ - toto ustanovenie je skôr legislatívnou skratkou, než definíciou. Jej podstatou je, že prednosť podľa § 479 budú mať len zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nie je pritom podstatné, či ide o zmluvy podľa článku 154c Ústavy, článku 7 ods. 5 Ústavy alebo iné medzinárodné zmluvy, ktoré boli platne prijaté Slovenskou republikou. Medzinárodné zmluvy, ktoré sú v kontexte právneho styku s cudzinou relevantné, budú mať vzhľadom na predmet a obsah ich úpravy spravidla charakter tzv. prioritných prezidentských medzinárodných zmlúv a budú vyžadovať súhlas Národnej rady SR pred ich ratifikáciou (čl. 7 ods. 4 Ústavy).

k písmenu b/ - definícia medzinárodného súdu nadväzuje na súčasného ustanovenie § 374 Trestného poriadku. V súčasnosti do úvahy prichádzajú dva medzinárodné trestné súdy zriadené rozhodnutiami OSN, a to medzinárodný tribunál pre Rwandu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 955 (1994) o zriadení medzinárodného tribunálu pre Rwandu) a pre bývalú Juhosláviu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 827(1993) o zriadení medzinárodného tribunálu na stíhanie osôb zodpovedných za vážne porušovanie humanitárneho práva na území bývalej Juhoslávie v znení rezolúcie 1166(1988)). Najdôležitejším je však Medzinárodný trestný súd (ICC) vytvorený Rímskym štatútom zo 17. júla 1998, ktorý Slovenská republika podpísala 23.8.1998. Vzhľadom na skutočnosť, že Rímsky štatút je medzinárodnou zmluvou podľa § 479, použijú sa ustanovenia tejto časti vo vzťahu k ICC len v rozsahu, v ktorom Rímsky štatút neupravuje inak.

k písmenu c/ - právomoc orgánu iného štátu sa zakladá buď na právnom poriadku daného štátu alebo na medzinárodnej zmluve, predovšetkým na vyhláseniach daného štátu k takejto medzinárodnej zmluve, pritom sa nejedná len o oprávnenie podávať či prijímať žiadosti podľa tejto časti, ale aj právomoc konať a rozhodovať o týchto žiadostiach; účelom je súčasne určiť pravidlo na posudzovanie, či orgán cudzieho štátu, ktorý podal žiadosť, bol na podanie takejto žiadosti príslušný,

k písmenu d/ - je zrkadlovým obrazom písmena c/, ide o orgány Slovenskej republiky činné v trestnom konaní; ich vecná a miestna príslušnosť sa odvíja od ustanovení tohto zákona upravujúcich trestné konanie, ak v tejto časti nie je ich vecná a miestna príslušnosť upravená inak,

k písmeno e/ a f/ - ide opäť skôr o legislatívne skratky, než definície, ktoré vysvetľujú pojmy dožiadaného a dožadujúceho štátu či orgánu používané ďalej v texte,

k písmenu g/ - ochranné opatrenie spojené s obmedzením osobnej slobody sa pri inštitútoch upravených v tejto časti posudzuje rovnako ako trest odňatia slobody.

K § 479Toto ustanovenie preberá princíp subsidiarity zákonnej úpravy voči úprave v medzinárodných zmluvách, ktorý charakterizoval úpravu právneho styku s cudzinou aj v minulosti (pozri aj komentár k § 478 písm. a/). Toto ustanovenie však plní súčasne aj iný účel. Ustanovuje, že medzinárodná zmluva je priamo použiteľná, t.j. nevyžaduje pre svoje použitie transformáciu do vnútroštátneho právneho poriadku. Určuje teda aj základný princíp priamej použiteľnosti (vykonateľnosti) medzinárodnej zmluvy.

Medzinárodná zmluva môže mať ustanovenia, ktoré umožňujú ich priame použitie, ale môže mať aj ustanovenia, ktoré vyžadujú podporu vo vnútroštátnom práve (t.j. vykonávacie ustanovenia). Ustanovenia 6. časti tvoria súčasne vykonávacie ustanovenia pre medzinárodné zmluvy, avšak len v rozsahu, v ktorom tieto ustanovenia neodporujú použitej medzinárodnej zmluve.

K § 480Toto ustanovenie je vyjadrením základného princípu vzájomnosti (reciprocity) uplatňovaného vo všetkých oblastiach medzinárodného práva a spolupráce a premietnutím tohto princípu do oblasti právneho styku s cudzinou.

Viazanosť dvoch a viacerých štátov medzinárodnou zmluvou znamená existenciu vzájomnosti medzi týmito štátmi v oblasti, ktorá je predmetom úpravy tejto zmluvy. V takej situácii sú podmienky spolupráce upravené v predmetnej zmluve. Právny styk s cudzinou sa však historicky rozvíja aj na princípe vzájomnosti a takto bol aj doteraz upravený v Trestnom poriadku. Toto ustanovenie preto určuje podmienky, za ktorých môžu slovenské orgány vybaviť žiadosť cudzieho štátu , ak medzinárodná zmluva neexistuje. V takomto prípade je o žiadosti cudzieho štátu možné konať, len ak tento štát zaručí vzájomnosť - t.j. že by konal o porovnateľnej žiadosti slovenských orgánov (odsek 1). Filozofia úpravy právneho styku je však založená na dvoch „stupňoch“ vzájomnosti : väčšina úkonov vyžaduje len faktickú vzájomnosť, niektoré však vyžadujú existenciu zmluvy. U týchto je to v texte ustanovení výslovne uvedené (napr. Tretia hlava - uznanie cudzieho rozhodnutia a s tým súvisiace inštitúty, § 504 – zjednodušené vydávacie konanie, § 552 - zaistenie majetku) a o žiadosti cudzieho orgánu by sa nemohlo pri absencii zmluvy konať, ani ak by zaručil faktickú vzájomnosť.

Znenie odseku 2 reaguje na potreby praxe a upravuje možnosť zaručenia vzájomnosti dožiadanému štátu, ak by tento bez toho nemohol vybaviť žiadosť slovenských orgánov. Podobne ako pri odseku 1, ani tu nie je možné záruku dať, ak by išlo o úkon, ktorý podľa zákona vyžaduje existenciu medzinárodnej zmluvy.

K § 481Toto ustanovenie reaguje na medzinárodný vývoj v oblasti tvorby osobitných medzinárodných trestných súdov. Poskytovanie právnej pomoci medzinárodným súdom sa vymyká z tradičného rámca právneho styku s cudzinou, pretože ide o vzťah vertikálnej spolupráce , na rozdiel o horizontálnej spolupráce medzi štátmi. Na rozdiel od spolupráce s inými štátmi, ktorý sa zakladá na všeobecnom princípe medzinárodnej slušnosti („commity”) a poskytuje sa aj pri absencii medzinárodnoprávneho záväzku, povinnosť poskytovať spoluprácu medzinárodnému súdu vyplýva vždy len z medzinárodného záväzku a má výrazne jednostranný charakter (štát poskytuje súčinnosť súdu, avšak medzinárodný súd súčinnosť neposkytuje).

Odsek 2 má interpretačný charakter. V kontexte činnosti medzinárodných súdov sa (vzhľadom na vyššie uvedený vertikálny charakter spolupráce) namiesto pojmu „extradícia” používa pojem “odovzdávanie” („surrender”) na povinnosť „vydávať” stíhané osoby jurisdikcii medzinárodného súdu. Z obsahového hľadiska ide o totožné inštitúty, líši sa iba vzťah medzi „vydávajúcim” a „vyžadujúcim”. Toto ustanovenie ujasňuje, že na konanie a rozhodovanie o „odovzdaní“ osoby medzinárodnému súdu na trestné konanie slovenskými orgánmi sa použije primerane postup uplatňovaný v extradičnom konaní.

Odsek 3 pripravuje možnosť pre výkon rozhodnutia medzinárodného súdu na území Slovenskej republiky. Primerané uplatnenie ustanovení tretej hlavy tejto časti znamená, že postup v tejto hlave upravený sa použije aj na konanie o výkone rozhodnutia medzinárodného súdu v rozsahu, v ktorom to nie je v rozpore s medzinárodnými zmluvami upravujúcim postavenie medzinárodných súdov a spôsobu výkonu ich rozhodnutí v inom štáte. Tieto medzinárodné zmluvy odkazujú pri výkone na právny poriadok vykonávajúceho štátu. Aj v prípade, že podľa medzinárodnej zmluvy by sa nevyžadovalo formálne uznanie rozsudku, nebude dobre možné nariadiť výkon rozsudku medzinárodného súdu bez prispôsobenia („premeny“) sankcie z tohto rozsudku na sankciu podľa slovenského trestného práva, minimálne pokiaľ ide o zaradenie do primeranej nápravnovýchovnej skupiny.

K § 482Toto ustanovenie upravuje všeobecný princíp používaný v medzinárodnej spolupráci. Ide vlastne o premietnutie princípu medzinárodného verejného poriadku (ordre public) do oblasti právneho styku s cudzinou. Okrem ochrany ústavy a právneho poriadku Slovenskej republiky (vlastný „verejný poriadok”) poskytuje ochranu aj ďalším významným chráneným záujmom. Toto rozšírenie je dané skutočnosťou, že pri vybavovaní žiadostí cudzieho štátu môže dôjsť k situácii, kedy vybavenie žiadosti by mohlo napr. ohroziť alebo znemožniť trestné stíhanie v Slovenskej republike, prípadne by išlo o poskytnutie skutočností, ktoré sú predmetom utajenia a pod. Tento princíp má nadradený charakter vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti. Pokiaľ však medzinárodná zmluva sama obsahuje premietnutie tohto princípu do svojich ustanovení (napr. jeho užším vymedzením), použije sa výhrada verejného poriadku v kontexte danej zmluvy len v rozsahu úpravy v tejto zmluve.

K § 483Odsek 1 reaguje na praktické problémy pri vykonávaní úkonov právneho styku s cudzinou, kedy poskytnutie informácií o činnosti slovenských orgánov môže ohroziť výsledok trestného konania v danej veci v dožadujúcom štáte. Z tohto dôvodu, keďže § 6 upravuje poskytovanie informácií len orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorým nie je ministerstvo spravodlivosti, bolo potrebné upraviť možnosť poskytovania informácií aj v prípadoch, v ktorých ministerstvo spravodlivosti koná podľa tejto časti.

V odsekoch 2 a 3 toto ustanovenie spája princíp ochrany poskytnutých informácií (princíp dôvernosti informácií) a princíp nepoužitia poskytnutých informácií na iné účely, než na ktoré boli poskytnuté (princíp špeciality).

Reaguje napríklad na čl. 50 ods. 3 Schengenskej vykonávacej dohody a anticipuje ratifikáciu tejto dohody Slovenskou republikou po jej vstupe do Európskej únie ako aj pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Predovšetkým však reaguje na súčasné tendencie v ochrane informácií a ich použitia, ktoré budú viesť k postupnému sprísňovaniu medzinárodných štandardov.

Taktiež berie do úvahy prax niektorých štátov, ktoré sú ochotné určité informácie poskytnúť len za podmienky, že im takáto ochrana bude poskytnutá. Preto je informáciám z cudziny poskytnutá širšia ochrana než v čl. 50 ods. 3 Schengenskej dohody, ktorá sa vzťahuje len na žiadosti o právnu pomoc stricto sensu. Ochrana sa týka tak informácií získaných z cudziny v súvislosti so žiadosťou zaslanou slovenskými orgánmi ako aj informácií získaných v súvislosti so žiadosťou cudzích orgánov prijatou orgánmi Slovenskej republiky.

Toto ustanovenie sa použije iba vo vzťahu k štátom, vo vzťahu ku ktorým takáto povinnosť vyplýva z medzinárodnej zmluvy alebo z výslovnej požiadavky ich orgánov. V iných prípadov nie je takéto obmedzenie použiteľnosti poskytnutých informácií potrebné.

K § 484 Ustanovenie zakotvuje princíp, že v súrnych prípadoch je možné prijať aj žiadosť zaslanú telefaxom, telefónom prípadne aj e-mailom, ak nie sú pochybnosti o autenticite takejto žiadosti. Ustanovenie reaguje predovšetkým na súčasné trendy a najmä anticipuje vývoj v tejto oblasti do budúcnosti

K § 485Ustanovenie formalizuje postavenie organizácie INTERPOL pri vykonávaní inštitútov právnej pomoci. Predovšetkým sa jeho prostredníctvom zasielajú súrne žiadosti o právnu pomoc (odsek 1), ale zároveň sa jeho prostredníctvom s cudzím orgánmi dojednávajú termíny a miesto prevzatia alebo odovzdania osoby. V podmienkach Slovenskej republiky ide o Národnú ústredňu Interpol pri Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky.

K § 486Ustanovenie komplexne upravuje otázky preberania a odovzdávania osôb a vecí v na súvislosti s inštitútmi právnej pomoci upravenými v 6. časti. Príslušnosť je daná útvarom Policajného zboru určeným ministrom vnútra. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti sa upravuje ich vecná a miestna príslušnosť flexibilným spôsobom (odsek 1), pričom sa inšpiruje doterajšou filozofiou úpravy tejto otázky v Trestnom poriadku. Tieto orgány osobu odovzdávanú do cudziny preberajú od útvarov ZVJS, osobu preberanú z cudziny odovzdávajú útvarom vždy najbližším útvarom ZVJS. Jedinou výnimkou je vydanie z cudziny (§ 495). Obmedzenie osobnej slobody počas preberania, odovzdania, ale najmä prevozu zabezpečujú policajné orgány donucovacími prostriedkami, ktoré im poskytuje predovšetkým druhá hlava zákona o Policajnom zbore (Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov).

K § 487Vzhľadom na to, že osoby sa podľa tejto časti odovzdávajú a preberajú so súhlasom a na základe dohody štátov, nie sú pochybnosti o totožnosti takejto osoby a o záujme o jej vstup na územie alebo o opustenie územia štátu. Nedostatok cestovného dokladu alebo víza nemôže byť prekážkou realizácie odovzdania. Ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou právnych poriadkov aj iných štátov ( napr. Rakúsko).

K § 488Nakoľko rozhodovanie súdu vo veciach právnej pomoci nie je rozhodovaním vo veci samej, rozhoduje vo väčšine prípadov sudca uznesením, ktoré podľa § 176 tohto zákona obsahuje odôvodnenie. Rozsudkom rozhoduje súd výnimočne (§ 519 ods. 3).

K § 489Ustanovenie komplexnou formou upravuje úhradu nákladov právnej pomoci vo vzťahu k cudzine. Základný princíp je ten, že náklady sú hradené zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a uhrádza ich orgán, ktorému vznikli.

I keď základný princíp medzinárodných zmlúv v tejto oblasti je, že každý štát znáša náklady, ktoré vznikli pri vykonávaní právnej pomoci na jeho území, obsahujú tieto zmluvy výnimky a súčasný trend smeruje k stále širšiemu vymedzeniu týchto výnimiek. Odsek 2 a 3 reaguje na takéto situácie, pričom upravuje aj situáciu, ktorá vznikne poskytnutím právnej pomoci na mimozmluvnom základe. V takých prípadoch nie je možné vychádzať z princípu, že každý štát znáša svoje náklady, ale je potrebné počítať s možnosťou, že štát, ktorý právnu pomoc vykonal, si uplatní úhradu nákladov, ktoré mu vznikli vykonaním právnej pomoci. Špecificky je v rámci odseku 3 upravená náhrada nákladov, ktoré vznikli prevozom osoby (alebo veci) územím tretieho štátu. Potrebu tejto špecifickej úpravy si vyžiadali potreby praxe.

Nakoľko všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s inštitútmi právnej pomoci vykonanými na základe žiadosti slovenských orgánov, sú súčasťou nákladov trestného konania vedeného v Slovenskej republike, štát si, nevylučuje úpravu v odsekoch 1až 3, aby si štát uplatnil náhradu vynaložených nákladov od odsúdeného v rámci trov trestného konania.

DRUHÁ HLAVATáto hlava upravuje najzávažnejší z inštitútov právnej pomoci v širšom slova zmysle, inštitút extradície, teda vyžiadania a vydávania osôb na trestné konanie alebo výkon trestu odňatia slobody.

Prvý oddiel: Vyžiadanie z cudziny

K § 490Ustanovenie zdôrazňuje postavenie ministerstva spravodlivosti pri zasielaní žiadosti o vydanie do cudziny. Ministerstvo spravodlivosti však žiadosť môže zaslať len na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného súdom za podmienok uvedených v § 491. I keď ministerstvo v zásade nemá diskrečnú právomoc rozhodnúť, že žiadosť do cudziny nezašle, odsek 2 mu takúto právomoc dáva pre prípad, že vydanie nie je možné očakávať. Ide predovšetkým o tie prípady, kedy ministerstvo spravodlivosti vopred vie, že určitý štát osobu nevydá (napr. preto, že neexistuje zmluva a štát neaplikuje princíp faktickej vzájomnosti alebo, že ide o trestný čin, ktorý nie je trestným činom podľa právneho poriadku daného štátu).

K § 491 Odsek 1 vychádza z doterajšej úpravy vydávania medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Príslušným súdom na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu je súd, príslušný na konanie v tom štádiu, kedy k potrebe vydania zatýkacieho rozkazu došlo. V odseku 2 sa príkladom upresňujú okolnosti, za ktorých súd vydá medzinárodný zatýkací rozkaz, nakoľko v praxi podľa predchádzajúcej úpravy boli pochybnosti o potrebe a vhodnosti použitia inštitútu extradície. Potvrdzuje sa výnimočnosť použitia extradície. Odseky 3 až 5 upravujú obsahové náležitosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Upravujú sa tiež formálne náležitosti zatýkacieho rozkazu (odsek 6) a väzbu na prevoz vyžiadanej osoby (odsek 7). Okrem zániku platnosti vydaním osoby bude typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

K § 492Samostatným ustanovením sa upravuje zánik platnosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Najčastejším dôvodom zániku jeho platnosti je jeho realizácia vydaním osoby z cudziny, prípadne jej vyhostením alebo iným príchodom na územie Slovenskej (ods. 1 písmeno a/). Súd odvolá zatýkací rozkaz, ak zanikli alebo neexistovali dôvody pre jeho vydanie. Typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu bude aj pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

Zánik platnosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaním nového zatýkacieho rozkazu v tej istej veci (ods. 1 písm. c/) rieši významný praktický problém v prípade, že v priebehu konania v trestnej veci dôjde napr. k zmene kvalifikácie trestného činu, rozšíreniu trestného stíhania aj pre iný trestný čin.

Odsek 2 reaguje na špecifikum zmeny v dôsledku pokračovania trestného konania. Túto špecifickú úpravu si vyžiadali veľké problémy v praxi, kedy obžaloba napadla inému súdu, než súdu, ktorý vydal pôvodný zatýkací rozkaz, a spravidla v inom rozsahu. V štádiu vlastnej realizácie medzinárodného zatýkacieho rozkazu potom vznikol problém s odovzdaním vydanej osoby súdu, ktorý pôvodný zatýkací rozkaz vydal , ale vo veci už nebol v danom štádiu konania príslušný.

Odsek 3 upresňuje skutočnosť, že vydanie zatýkacieho rozkazu je procesným opatrením, ktoré má súdu umožniť vykonať konanie v prítomnosti obvineného.

Odsek 4 je poriadkovým ustanovením, ktoré súvisí so skutočnosťou, že dotknuté orgány musia byť včas informované o všetkých relevantných zmenách.

K § 493Ustanovenie upravuje situácie, kedy sa neodporúča, aby súd vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, aj keď sú inak splnené podmienky uvedené v § 491 odsek 1. Odsek 1 písm. a/ a b/ sú premietnutím Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (80) 7 z 27. 6. 1980 a zdôrazňujú skutočnosť, že extradícia je stále chápaná ako najextrémnejší z inštitútov právnej pomoci a mal by byť používaný skutočne len v závažných prípadoch. Znenie písmena c/ reaguje na praktické ekonomické aspekty uplatňovania tohto inštitútu a písmeno d/ na humanitárne aspekty. Možnou alternatívou pre súd v prípadoch, že nevydá medzinárodný zatýkací rozkaz, je konanie v neprítomnosti obvineného alebo konanie proti ušlému.

Odsek 2 upresňuje, že skutočnosti uvedené v odseku 1 môžu byť dôvodom na odvolanie zatýkacieho rozkazu (§ 492 ods. 1 písmeno b/), ak nastali po jeho vydaní.

K § 494

Toto ustanovenie reaguje na potreby praxe a umožňuje, aby žiadosť o predbežnú väzbu mohol okrem ministerstva spravodlivosti podať aj súd, ktorý vydal medzinárodný zatýkací rozkaz alebo je príslušný na jeho vydanie. Súd môže žiadosť zaslať priamo do cudziny prostredníctvom INTERPOL (§ 485 ods. 1). Nie je však vylúčené, aby takúto žiadosť zaslal do cudziny aj prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, avšak týmto postupom sa prakticky anuluje zmysel samostatného oprávnenia súdu. Ak žiadosť podal súd, musí sa ministerstvo spravodlivosti o jej podaní informovať, aby mohlo následne pripraviť žiadosť o vydanie.

K § 495Ustanovenie upravuje úpravu lex specialis k ustanoveniu § 486 ods. 1. Filozofia týchto ustanovení bola prevzatá s existujúcej úpravy napriek problému, ktorý v praxi doteraz spôsobovala skutočnosť, že väzba po vydaní osoby nie je obligatórna. To vedie k tomu, že navzdory úsiliu vynaloženému všetkými zúčastnenými orgánmi na dosiahnutie vydania osoby z cudziny, súd nemusí vydanú osobu vziať do väzby a následne sa tým môže zmariť celý účel vydania. Tomuto negatívnemu dôsledku sa snaží predísť nová, sprísnená právna úprava podmienok vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu v § 491 a § 493. V prípade, že výkon trestu, na ktorý je osoba vydávaná, už súd nariadil, jej odovzdanie súdu by bolo len zbytočným formalizmom. Preto sa odovzdá rovno do výkonu trestu.

Odseky 3 a 4 kvôli právnej čistote a presnosti doplňujú princípy už vyjadrené vo všeobecných ustanoveniach Trestného poriadku, ktoré sa týkajú väzby strávenej v cudzine, o dobu prevozu osoby z cudziny na územie Slovenskej republiky, pretože obmedzenie osobnej slobody prevážanej osoby v cudzine sa nemusí uskutočniť formou väzby.

K § 496Úprava v tomto ustanovení súvisí s možnými obmedzeniami, ktoré vydávajúci štát môže podmieniť vydanie osoby do Slovenskej republiky. Odsek 1 je všeobecným vyjadrením princípu prípustnosti a záväznosti takejto výhrady.

Odsek 2 upravuje špecifickú situáciu pri praxi, ktorá sa rozšírila v uplynulých rokoch po vzore Holandska, ktoré vydanie vlastného občana podmieňuje spätným odovzdaním na výkon trestu odňatia slobody uloženého v dožadujúcom štáte. Toto ustanovenie vytvára legislatívne podmienky, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dať prísľub takéhoto postupu.

Odsek 3 reaguje na situáciu, ktorá môže vzniknúť v dôsledku absencie obojstrannej trestnosti niektorých trestných činov, ktoré boli predmetom žiadosti o vydanie resp. pre ktoré bol uložený trest, na ktorého výkon bola osoba vyžiadaná.

Odsek 4 je formulovaný tak, aby reagoval na ustanovenie čl. 3 Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Ide vlastne o osobitnú formu obnovy konania, ktorá je „daňou” za to, že dožiadaný štát osobu za daných okolností vôbec vydá. Ak by slovenské orgány garanciu možnosti nového konania neposkytli, dožiadaný štát by osobu nevydal. Zrušenie pôvodného rozsudku sa bude vždy týkať iba výrokov týkajúcich sa výlučne vydanej osoby a nebude mať vplyv na výroky rozsudku týkajúce sa iných osôb odsúdených tým istým rozsudkom.

Odsek 5 a 6 sa viažu na konanie podľa odseku 4 a bližšie upravujú otázku príslušnosti a opravných prostriedkov a ich účinkov.

K § 497Toto ustanovenie upresňuje použitie a dôsledky tzv. zásady špeciality. Samotná podstata tejto zásady je vyjadrená v odseku 1 a znamená, že v trestnom konaní, ktoré proti osobe začalo, nemožno pokračovať. Tento princíp však nebráni, aby sa trestné konanie vôbec začalo, teda aby bolo vo veci vznesené obvinenie. Inak totiž nie je možné ani požiadať vydávajúci štát o dodatočný súhlas s vydaním.

Odsek 2 určuje výnimky z aplikácie tejto zásady, ktoré sú v medzinárodnej praxi akceptované. Písmená a/ až c/ sú tradičnými princípmi, ktoré sú prevzaté z Európskeho dohovoru o vydávaní. V písmene a/ uvádzaná možnosť opustiť územie znamená, že neexistovali žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by vydanej osobe bránili územie SR opustiť. Písmeno d/ je relatívne novou možnosťou, ktorá sa v štátoch uplatňuje spravidla v súvislosti so skráteným vydávacím konaním.

Odsek 3 sa inšpiruje Európskym dohovorom o vydávaní a upresňuje, čo orgány môžu

Odsek 4 obsahuje veľké zjednodušenie, ktoré však musí byť viazané na existenciu takejto možnosti v medzinárodnej zmluve, pretože inak by vydávajúci štát mohol proti takémuto postupu Slovenskej republiky namietať.

Odsek 5 má interpretačný charakter a reaguje na potreby praxe. Odsek 6 upravuje spôsob podávania žiadosti o súhlas a jej obsah. Odsek 7 rozširuje použitie celého ustanovenia aj na prípady už uloženého trestu odňatia slobody.

K § 498Ide o zrkadlové ustanovenie k inštitútu upravenému v ustanovení § 512. Upozorňuje súd na možnosť dočasného odovzdania vydávanej osoby na účely ukončenia trestného konania v Slovenskej republike. Odsek 2 upravuje údaje, ktoré predkladacia správa súdu musí obsahovať, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dočasné odovzdanie efektívne zabezpečiť. Postup pri zabezpečení odovzdania je porovnateľný s inštitútom prevzatia osoby z cudziny za účelom vykonania procesného úkonu, preto v praktických aspektoch jeho aplikácie odsek 3 odkazuje na ustanovenia § 550.

Druhý oddiel: Vydanie do cudziny

K § 499Odsek 1 upravuje príslušnosť na prijatie žiadosti o vydanie.

Odseky 2 a 3 upravujú náležitosti žiadosti o vydanie a možnosť vyžiadania doplnkových informácií. Sú inšpirované článkami 12 a 13 Európskeho dohovoru o vydávaní.

K § 500Ustanovenie v odseku 1 obsahuje základnú definíciu extradičného trestného činu. Definícia sa opiera o Európsky dohovor o vydávaní a je v súlade s právnymi úpravami iných štátov. Odsek 2 premieta definíciu na už uložený trest odňatia slobody. Pri skúmaní prípustnosti vydania na výkon trestu musí teda súd najprv skúmať, či bol uložený za trestný čin podľa odseku 1 a následne, či je splnená podmienka dĺžky trestu z odseku 2.

K § 501Toto ustanovenie upravuje podmienky doplnkového (tzv. akcesórneho) vydania. Je inšpirované ustanoveniami čl. 2 odseku 2 Európskeho dohovoru o vydávaní a I. hlavy Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Jeho podstata spočíva v tom, že ak je vydanie povolené čo len pre jeden trestný čin, potom treba orgánom dožadujúceho štátu dať možnosť vydanú osobu stíhať aj pre iné trestné činy, ktoré sami o sebe nie sú extradičnými trestnými činmi, aby dožadujúci štát mal možnosť vykonať trestné konanie proti vydanej osobe v plnom rozsahu.

K § 502Ustanovenie upravuje presné podmienky neprípustnosti vydania. Je inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní a výhradami jednotlivých členských štátov k tomuto dohovoru ako aj ustanoveniami niektorých dvojstranných zmlúv (napr. s Rakúskom a Poľskom – písmeno g/). Tieto podmienky neprípustnosti sa použijú len v rozsahu, v ktorom neustanovuje medzinárodná zmluva iné podmienky. Ak medzinárodná zmluva obsahuje iný (užší) výpočet dôvodov pre odmietnutie vydania, nemožno rozširovať tieto dôvody o podmienky uvedené v tomto ustanovení.

Písmeno a/ upravuje okolnosti, za ktorých je vydanie slovenského občana do cudziny možné. Reaguje na nové znenie čl. 23 ústavy, ktoré odstránilo ústavný zákaz vydávania slovenských občanov do cudziny.

Písmeno d/ vyjadruje princíp obojstrannej trestnosti, ktorý možno vyvodiť už z ustanovenia § 500 ods. 1, avšak kvôli zrozumiteľnosti a jeho dôležitosti je vyjadrený aj medzi podmienkami neprípustnosti vydania.

Osobitný predpis, na ktorý odkazuje písmeno b), je zákon o utečencoch.

K § 503Odsek 1 je určitým posunom proti doterajšej úprave v tom, že posilňuje postavenie ministerstva spravodlivosti v extradičnom konaní a jeho aktívne zapojenie do tohto konania od jeho začiatku.

Odsek 2 vyjadruje podstatu účelu predbežného vyšetrovania. Odsek 3 upravuje jedno zo základných práv vyžiadanej osoby, právo na obhajcu. Odsek 4 upravuje ďalšie procesné práva vyžiadanej osoby: právo byť vypočutá, právo na doručenie žiadosti o jej vydanie. Táto osobitná úprava práv vyžiadanej osoby reaguje na skutočnosť, že vyžiadaná osoba nemá vo vydávacom konaní postavenie obvineného, a preto je neprináležia práva, ktoré priznáva Trestný poriadok obvinenému. Odsek 5 upresňuje primerané použitie noriem o výkone väzby aj na výkon predbežnej resp. vydávacej väzby.

K § 504Podstata zjednodušeného vydávacieho konania spočíva v jeho podmienení súhlasom vyžiadanej osoby. Jej dôsledkom je procesné zjednodušenie vyjadrené v odseku 4 ustanovenia. Spočíva v tom, že súd nerozhoduje o prípustnosti vydania a o vydaní rozhoduje po ukončení predbežného vyšetrenia minister spravodlivosti, avšak súd naďalej musí rozhodnúť o vydávacej väzbe (§ 507 ods. 2).

Odsek 1 upravuje povinnosť prokurátora poučiť vyžiadanú osobu na možnosť a dôsledky zjednodušeného vydávacieho konania.

Odsek 2 vyjadruje väzbu zjednodušeného vydávacieho konania na uplatnenie zásady špeciality. Len v prípade, že medzinárodná zmluva upravuje takúto možnosť, umožní sa vydávanej osobe vzdať sa uplatnenia zásady špeciality. Odsek 3 upravuje formálnu stránku vyjadrenia súhlasu vyžiadanej osoby.

Ak vydávaná osoba súhlas na vydanie neudelí, alebo ak ho odvolá, uskutoční sa „riadne” vydávacie konanie, t.j. súd musí konať o prípustnosti vydania (odsek 5). Taktiež minister spravodlivosti môže kedykoľvek predložiť súdu vec na rozhodnutie o prípustnosti vydania (odsek 6).

K § 505Odsek 1 reaguje na skutočnosť, že po začatí predbežného vyšetrovania môže nastať potreba vyžiadanú osobu zadržať, aby nedošlo k zmareniu účelu vydávacieho konania.

Odsek 2 vyjadruje skutočnosť, že k zadržaniu osoby, ktorá je v medzinárodnom pátraní na základe zatýkacieho rozkazu súdu iného štátu, dochádza najčastejšie ešte pred začatím predbežného vyšetrovania a v rámci operatívnej činnosti polície. Toto ustanovenie dáva policajtom zákonné oprávnenie hľadanú osobu zadržať a upravuje podmienky, za ktorých tak môžu učiniť.

Odsek 3 upravuje dôsledky zadržania pre prokurátora.

K § 506Odsek 1 upravuje rozhodovanie o predbežnej väzbe. Odsek 2 upravuje vecnú a miestnu príslušnosť na rozhodovanie o predbežnej väzbe. Miestna príslušnosť sa odvíja od miesta zadržania, ak predbežnej väzbe predchádzalo zadržanie (ide predovšetkým o prípady osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky bydlisko), alebo od miesta bydliska osoby. Nakoľko pre inštitúty právneho styku s cudzinou je typická ich väzba na cudzinu, nepoužíva úprava pojem „trvalého pobytu” ako typicky administratívno-právny inštitút vzťahujúci sa len na občanov Slovenskej republiky, ale používa širší pojem „bydlisko”.

Odsek 3 vyjadruje účel predbežnej väzby. Odsek 4 upravuje maximálne trvanie predbežnej väzby a možnosť jej skrátenia rozhodnutím súdu na návrh prokurátora. K takémuto návrhu dôjde spravidla vtedy, keď sa počas predbežného vyšetrovania zistí, že cudzí štát nemá v úmysle žiadosť o vydanie podať, alebo že predbežné vyšetrovanie nemožno z iného dôvodu vykonať a ukončiť, alebo aj v prípade, že predbežné vyšetrovanie bude viesť k návrhu na vyslovenie neprípustnosti vydania z dôvodu, ktorý je objektívne daný (napr. vyžiadaná osoba je slovenský občan a neexistuje záväzok ju vydať do iného štátu).

Odsek 5 vyjadruje viazanosť predbežnej väzby na doručenie žiadosti o vydanie. Odsek 6 vyjadruje skutočnosť, že účelom predbežnej väzby je zabezpečiť úspešný výsledok extradičného konania v prítomnosti vyžiadanej osoby.

K § 507Odsek 1 vyjadruje podmienky rozhodovanie súdu o vzatí osoby do vydávacej väzby a súčasnej aj jej účel: zabezpečiť prítomnosť vyžiadanej osoby v konaní na účely posúdenia podmienok prípustnosti vydania a splnenia medzinárodného záväzku Slovenskej republiky.

Odsek 2 upravuje obligatórnu vydávaciu väzbu v prípade, že vyžiadaná osoba súhlasila s vydaním alebo ak súd rozhodol o prípustnosti vydania.

Odsek 3 obsahuje komplexnú úpravu okolností, kedy dôjde k prepusteniu vyžiadanej osoby z vydávacej väzby. Na rozdiel o predbežnej väzby, ktorej maximálne dĺžka je obmedzená priamo v zákone, vydávacia väzba nie je časovo obmedzená. Základným dôvodom prepustenie je realizácia vydania odovzdaním osoby orgánom štátu, ktorý o jej vydanie požiadal. Osobitne treba zdôrazniť, že podľa písmena b/ sa neumožňuje prepustenie z vydávacej väzby hneď po rozhodnutí krajského súdu o neprípustnosti vydania vzhľadom na možnosť upravenú v § 510 ods. 4. Ak by bolo osoba z vydávacej väzby prepustená a najvyšší súd by rozhodol, že vydanie je prípustné, nemusela by vyžiadaná osoba už byť na území Slovenskej republiky, čo by zmarilo realizáciu záväzku Slovenskej republiky osobu vydať.

K § 508Toto ustanovenie rieši otázku stretu extradičného konania s trestným konaním vedeným na území Slovenskej republiky. Ak je osobná sloboda vyžiadanej osoby už obmedzená z iného dôvodu, nie je dôvodné meniť formu obmedzenia osobnej slobody (odsek 1). Na druhej strane však treba zabezpečiť, aby nedošlo k zmareniu účelu vydania, ak obmedzenie osobnej slobody zaniklo (odsek 2). Odsek 3 a 4 rieši otázku miestnej a vecnej príslušnosti orgánov.

K § 509Odsek 1 upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe. Výnimku tvorí iba rozhodnutie o vydávacej väzbe podľa § 507 ods. 2, v ktorom ide o obligatórnu väzbu. Možnosti sťažnosti je jedným z procesných oprávnení vyžiadanej osoby.

Odsek 2 rieši praktický aspekt informovanosti ministerstva spravodlivosti v celom extradičnom konaní. Osobitnú dôležitosť má pri strete väzieb podľa § 508, aby nedošlo k zmareniu medzinárodnému záväzku.

K § 510Odsek 1 vyjadruje základný princíp „riadneho“ extradičného konania, a to právomoc súdu rozhodnúť, či sú splnené podmienky na vydanie vyžiadanej osoby. Súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania do určitého štátu musí predovšetkým skúmať, či sa žiada vydanie pre extradičný trestný čin (teda § 500 ods. 1), a aj prípustnosť vydania sa vyslovuje vo vzťahu k trestnému činu, nie k účelu vydania t.j. vydanie na trestné stíhanie alebo na výkon trestu. Pri vydaní na výkon už uloženého trestu sa okrem toho skúmať aj splnenie podmienky uvedenej v § 500 ods. 2

Odsek 2 upravuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na konanie.

Odsek 3 upravuje v princípe neverejnosť rozhodovania. Súčasne však obsahuje ďalšie špecifické procesné práva vyžiadanej osoby v extradičnom konaní, vrátane práva požiadať o verejné zasadnutie.

Odsek 4 upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu. Odsek 5 upravuje príslušnosť v odvolacom konaní a jeho priebeh.

V záujme urýchlenia vydávacieho konania je potrebné, aby s konečnou platnosťou rozhodol najvyšší súd. Ak krajský súd rozhodol, že vydanie nie je prípustné a na základe sťažnosti prokurátora proti takémuto rozhodnutiu najvyšší súd svojim rozhodnutím rozhodol o prípustnosti, musí súčasne rozhodnúť aj o obligatórnej vydávacej väzbe, ak vyžiadaná osoba nebola už predtým do takejto väzby vzatá podľa ustanovenia § 507 ods. 1. Z tohto dôvodu obsahuje toto ustanovenie odkaz na § 507 ods. 2.

Pokiaľ krajský súd v jednom rozhodnutí súčasne rozhodne o prípustnosti vydania a o vydávacej väzbe podľa § 507 ods. 2, je sťažnosť prípustná iba proti výroku o prípustnosti vydania.

K § 511Odsek 1 upravuje osobitné oprávnenie ministra spravodlivosti rozhodnúť o povolení alebo nepovolení vydania. Ide o osobitné oprávnenie ministra, nie o výkon jeho exekutívnych právomocí. Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy, a teda nie je správnym rozhodnutím. Minister spravodlivosti sme vydanie povoliť, len ak bola vyslovená jeho prípustnosť.

Odsek 2 vymedzuje dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povoliť vydanie, aj keď súd vyslovil prípustnosť. Všetky uvedené možnosti odmietnutia vydania sa inšpirujú medzinárodným právom verejným z oblasti ochrany ľudských práv a humanitárneho práva. Preto predstavujú prirodzenú protiváhu k povinnosti vydávať osobu vyplývajúcu z medzinárodných zmlúv o extradícii.

K § 512Ide o ustanovenie, ktoré sa inšpiruje ustanovením čl. 19 Európskeho dohovoru o vydávaní. S podstatou tohto ustanovenia súvisí aj úprava v § 508. Je bežne uplatňovanou praxou v Slovenskej republike, že osoba, ktorá je vo väzbe alebo výkone trestu v Slovenskej republike, nebude fakticky vydaná do cudziny skôr, kým nesplní svoje „povinnosti” voči Slovenskej republike, t.j. pokiaľ sa neukončí trestné konanie v Slovenskej republike, resp. kým neukončí výkon už uloženého trestu (odsek 1). Prakticky sa dočasné odovzdanie povoľuje až v štádiu trestného konania, keď už bol vydaný právoplatný rozsudok, aby odovzdaním nedošlo k predĺženiu trestného konania. Odklad vydania podľa odseku 1 by však nemal brániť možnosti cudzím orgánom tiež ukončiť vlastné konanie v primeranom čase, preto sa umožňuje dočasné odovzdanie osoby. Ak osoba bola počas dočasného odovzdania v dožadujúcom štáte odsúdená pre trestné činy, pre ktoré bolo vydanie povolené, a následne vrátená na územie Slovenskej republiky, aby mohla dokončiť výkon tu uloženého trestu, nie je po skončení odkladu vydania na jej faktické vydanie do dožadujúceho štátu potrebná nová žiadosť o vydanie, i keď došlo k zmene účelu vydania: vydanie bolo povolené v štádiu trestného stíhania a realizované bude už po právoplatnosti rozsudku. Toto je dané tým, že prípustnosť vydania i jeho povolenie sa vždy viaže ku konkrétnym trestným činom, nie účelu vydania (pozri komentár k § 510). Konečne, každé vydanie „na trestné stíhanie” je súčasne vydaním „na výkon trestu”, ktorý po vydaní bude v trestnom konaní v dožadujúcom štáte uložený.

Odsek 3 odkazuje na úpravu inštitútu dočasného odovzdania osoby upravenú v § 546- § 548, pretože technická stránka oboch inštitútov je obsahovo totožná.

Odseky 4 a 5 reagujú na špecifickú praktickú situáciu, ktoré môže nastať v dôsledku dočasného odovzdania. Toto riešenie sleduje predovšetkým účel hospodárnosti konania a vynaložených nákladov.

K § 513Ustanovenie upravuje, ako postupovať, ak viaceré štáty súčasne požiadajú o vydanie tej istej osoby.

K § 514Ide o ustanovenie, ktoré priznáva ministrovi spravodlivosti osobné oprávnenie rozhodnúť v kontexte povolenia vydania do cudziny o upustení od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku.

K § 515Ide o ustanovenie, ktoré rieši dve samostatné situácie, ktoré súvisia s verejnoprávnou podstatou extradície a zásadou špeciality.

Odsek 1 špecifikuje tieto dve situácie. Písmeno a/ otázku dodatočného súhlasu a písmeno b/ otázku re-extradície.

Odsek 2 upravuje vecnú príslušnosť na konanie. Odsek 3 upravuje zákaz použitia zjednodušeného vydávacieho konania. Vzhľadom na to, že vydávaná osoba v čase rozhodovania podľa tohto ustanovenia už nie je na území Slovenskej republiky, stratilo zjednodušené vydávacie konanie v kontexte konania o dodatočný súhlas svoje opodstatnenie.

Odsek 4 reaguje na špecifická použitia ustanovení extradičného konania aj na konanie o žiadostiach podľa tohto ustanovenia.

TRETIA HLAVATáto hlava upravuje komplexne a jednotne druhý najzávažnejší inštitút právnej pomoci v širšom slova zmysle: uznávanie cudzích trestných rozhodnutí a emancipuje ho od inštitútu odovzdania odsúdeného na výkon trestu. Reaguje tým na skutočnosť, že ide o oblasť veľmi sa vyvíjajúcu, kde uznanie cudzích rozhodnutí bude relevantné aj v inom kontexte, než pri prevzatí odsúdeného.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý je historicky najnovším inštitútom, nepredstavuje – na rozdiel od extradície – všeobecne akceptovaný štandard spolupráce. Preto jeho uplatnenie – rovnako ako s ním súvisiacich inštitútov odovzdania a prevzatia odsúdených na výkon trestu a prevzatia a odovzdania výkonu podmienečných trestov - je možné len na základe medzinárodnej zmluvy, nie však faktickej vzájomnosti.

Prvý oddiel: Uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia

K § 516Odsek 1 upravuje všeobecnú otázku účinkov cudzieho trestného rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Výkon cudzieho rozhodnutia vyžaduje, aby bolo najprv uznané slovenským súdom.

Odsek 2 upravuje, ktoré výroky cudzieho rozhodnutia možno uznať. Uznávajú sa výroky, ktoré súvisia s inštitútom odovzdania odsúdeného na výkon trestu uloženého v cudzine do Slovenskej republiky (písmeno b/ a d/), inštitútom prevzatia výkonu podmienečne uloženého alebo odloženého trestu (písmeno a/, b/ a d/), inštitútom zhabania majetku vyplývajúceho z niektorých špecifických medzinárodných zmlúv (písmeno e/) ako aj uznanie za účelom výkonu ďalších trestov (písmeno c/), ktoré vyplývajú z predpokladaných budúcich zmluvných záväzkov. V zmysle definičného ustanovenia v § 478 písmeno g/ umožňuje sa aj uznanie ochranných opatrení spojených s obmedzením osobnej slobody (najmä ochranné liečenie uložené páchateľovi ináč trestného činu, ktorý nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný).

Odsek 3 upravuje priame účinky (bez uznania) cudzieho rozhodnutia, ktoré nadväzuje na už uznané cudzie rozhodnutie. Pôjde o situácie, kedy pôvodným uznaným rozhodnutím bola vyslovená vina, avšak v dôsledku mimoriadneho opravného prostriedku v štáte pôvodu cudzieho rozhodnutia došlo k zmene výroku o vine, teda k vysloveniu neviny. V takom prípade uznávanie takéhoto rozhodnutie nie je zmysluplné a je v prospech odsúdeného, aby takéto nové rozhodnutie malo priame účinky, a to nielen v kontexte výkonu trestu v Slovenskej republike, ale aj na účely evidencie v registri trestov.

K § 517Toto ustanovenie obsahuje podmienky uznania cudzieho rozhodnutia. Na rozdiel od filozofie uznávania v súkromnom práve, podľa ktorej sa cudzie rozhodnutie neuzná, len ak je splnená niektorá z prekážok uznania, uznanie v trestnom práve vychádza z výnimočnosti uznania. Uznať možno len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky vymedzené špecificky v zákone.

Podmienky sa inšpirujú Európskym dohovorom o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov, rakúskym Zákonom o extradícii a medzinárodnej právnej pomoci ako aj praktickými skúsenosťami.

Vzhľadom na súčasný stav viazanosti Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami má toto ustanovenie absolútny charakter, pretože neexistuje žiadna medzinárodná zmluva, ktorá upravuje podmienky uznania rozhodnutia. Existujú len medzinárodné zmluvy, ktoré upravujú možnosť (povinnosť) výkonu cudzieho rozhodnutia. Túto skutočnosť vyjadruje znenie odseku 1 písm. a/, aj keď reaguje aj na možnosť budúcich zmlúv, ktoré budú upravovať aj vlastné uznávanie cudzích rozhodnutí.

Písmeno b/ upravuje skutočnosť, že rozhodnutie musí byť v štáte pôvodu právoplatné, resp. v štátoch, ktoré nepoznajú inštitút „právoplatnosti“, že proti nemu už nemožno podať riadny opravný prostriedok.

Odsek 2 zvýrazňuje samostatnosť inštitútu uznania cudzieho rozhodnutia na inštitútoch odovzdania odsúdeného na výkon trestu alebo sledovania jeho správania počas skúšobnej doby. Upresňuje, že absencia ktorejkoľvek podmienky týchto inštitútov, nie je prekážkou uznania cudzieho rozhodnutia. Dôsledky uznania za týchto okolností sa rieši odkazom na § 520 ods. 4.

K § 518 Odsek 1 obsahuje základný princíp uznania cudzieho rozhodnutia, a to premenu sankcie. Súčasne upravuje aj základnú zásadu premeny sankcie: nezhoršenie postavenia odsúdeného.

Odsek 2 upravuje, ako výnimku z odseku 1, možnosť rozhodnutia, že sa bude pokračovať vo výkone sankcie uloženej cudzím súdom bez jej premeny, ak jej druh a dĺžka trvania nie sú nezlučiteľné so slovenským právnym poriadkom. Hodnotiace kritérium je prevzaté z článku 10 ods. 2 Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Táto možnosť je však možná len u trestu odňatia slobody a ochranného opatrenia. U iných trestov (uvedených v § 515 písmeno c/ a e/) takýto postup nie je vôbec možný. Taktiež nie je možný, ak bolo cudzie rozhodnutie uznané len pre niektorý z viacerých trestných činov, pretože v takom prípade musí súd vždy rozhodnúť o trestne primeranom pre uznaný trestný čin a to je možné jedine postupom podľa odseku 1.

Od konania o uznanie sa oddeľuje len vlastné vykonávacie konanie uznaného cudzieho rozhodnutia (§ 522). Vo vzťahu k inštitútu odovzdania odsúdeného je praktické, aby sa uznanie a premena sankcie (resp. rozhodnutie, že sa bude pokračovať vo výkone uloženej sankcie) uskutočnili ešte pred odovzdaním odsúdeného. Odsúdený bude vedieť, do akej situácie ide, a môže, v prípade potreby, svoje rozhodnutie odvolať, rovnako ako aj odsudzujúci štát (§ 520 ods. 4).

Odsek 3 je špeciálnym ustanovením pre uznávanie cudzích majetkových rozhodnutí podľa § 515 písmeno e/ a upravuje otázku vlastníckych práv k prepadnutému majetku.

K § 519Vzhľadom na závažnosť rozhodnutia o uznaní, keď odsúdený bude trest vykonávať na území Slovenskej republiky na základe rozsudku cudzieho štátu, je potrebné, aby vo veci rozhodoval krajský súd rozsudkom po oboznámení sa so stanoviskom krajského prokurátora. Uznávanie cudzieho rozhodnutia nie je konaním o vine a treste, ale ide o nostrifikačné konanie sui generis a z tohto dôvodu sa neriadi všeobecnými zásadami trestného konania. Preto sa koná na neverejnom zasadnutí, keďže odsúdený je v tej dobe spravidla ešte mimo územia Slovenskej republiky, nerozhoduje sa o jeho vine, ani k rozhodnutiu nie je potrebný jeho výsluch, či vyjadrenie. Nakoľko nejde o nové meritórne rozhodnutie, nemusí byť odsúdený v konaní ani zastúpený obhajcom. Jeho záujmy sú dostatočne chránené ustanovením § 517 ods. 1 písm. b/, ktoré umožňuje odmietnuť uznanie, ak právo obhajoby obvineného nebolo v pôvodnom konaní riadne chránené, ako aj možnosťou odvolania proti rozsudku podľa odsekov 3 a 4.

K § 520Ustanovenie rieši účinky res iudicata uznaného cudzieho rozhodnutia a dáva ho na roveň rozsudku slovenského súdu. Uznané cudzie rozhodnutie bude mať účinky v Slovenskej republike bez ohľadu na následnú realizáciu či nerealizáciu inštitútov, ktoré boli dôvodom podania návrhu na uznanie. Neexistuje dôvod, pre ktorý by cudzie rozhodnutie riadne preskúmané slovenským súdom a ním uznané nemalo mať účinky len preto, že následne nebol realizovaný inštitút, pre ktorý sa uznalo. Vzhľadom na rozsiahlu oblasť, v ktorej sa v právnom poriadku Slovenskej republiky preukazuje bezúhonnosť výpisom z registra trestov, je takéto riešenie len logickým dôsledkom znalosti a preskúmania odsúdenia uloženého v cudzine. Uznané cudzie rozhodnutie bude takto mať účinky res iudicata, bude relevantné pri posudzovaní recidívy, a pod. Dôsledky absencie realizácie následného právneho inštitútu sa riešia v podobe zákazu výkonu uznaného rozhodnutia (odsek 4).

Vzhľadom na „zrovnoprávnenie” cudzieho rozhodnutia s rozsudkom slovenského súdu sa aj na vykonávacie konanie tohto uznaného rozhodnutia budú v zásade vzťahovať ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa výkonu rozsudkov slovenských súdov (§ 522 ods. 8).

Odsek 2 doplňuje praktický dopad uznania, ak sa cudzie rozhodnutie týka viacerých odsúdených. Odsek 3 reaguje na inštitút jednotného pokračovacieho trestného činu. Uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré odsúdeného odsúdilo pre čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, pre ktorý ho stíhajú orgány Slovenskej republiky, nemôže byť samo o sebe prekážkou ďalšieho trestného stíhania. Môže však byť dôvodom pre zastavenie trestného stíhania.

Odsek 4 upravuje zákaz výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia, ak pominul dôvod, pre ktorý k uznaniu došlo. tento zákaz trvá len potiaľ, pokiaľ došlo v odsudzujúcom štáte k riadnemu ukončeniu výkonu uloženého trestu.

K § 521Toto ustanovenie reaguje jednak na Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991, ako aj na Dodatkový protokol k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Ide o praktické ustanovenie, ktoré má zabrániť úniku osoby, ktorá je na území Slovenskej republiky a voči ktorej sa má vykonať trest z cudzieho rozhodnutia, v medziobdobí do právoplatnosti rozsudku o uznaní a možnosti nariadenia výkonu tohto trestu. Vzhľadom na tento špecifický účel väzby podľa tohto ustanovenia, nie je súd dôvodmi väzby podľa § 71 tohto zákona viazaný.

K § 522Ustanovenia odsekov 1 až 6 obsahujú úpravu lex specialis k úprave vykonávacieho konania slovenských rozsudkov, ktorá sa inak (odsek 8) na výkon uznaného cudzieho rozhodnutia použije.

Odsek 1 podmieňuje výkon uznaného rozhodnutia súhlasom ministerstva spravodlivosti, ktoré podľa § 523 a § 525 dáva súhlas k realizácii inštitútov v nich upravených. Keďže ministerstvo spravodlivosti môže svoj súhlas udeliť (teda preskúmať podmienky realizácie týchto inštitútov) až potom, ako bolo cudzie rozhodnutie uznané, nemožno výkon nariadiť hneď po uznaní (aj vzhľadom na úpravu v § 520 ods. 4)..

Odseky 2 a 3 upravujú vecnú a miestu príslušnosť súdov na nariadenie výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia. Odsek 4 upravuje princíp perpetuatio fori súdu, ktorý nariadil výkon, na rozhodovanie o všetkých súvisiacich otázkach výkonu až po zahladenie odsúdenia. Táto koncentrácia úkonov na jednom súde, odlišná od praxe pri výkone slovenských rozsudkov, je nevyhnutná z dôvodu potreby komunikácie medzi cudzími orgánmi, ministerstvom spravodlivosti a súdom až do úplného ukončenia veci.

Odsek 5 rieši praktické otázky realizácie odovzdania odsúdeného na výkon trestu na územie Slovenskej republiky. Nariadenie výkonu pred odovzdaním rieši otázku právneho postavenia odovzdanej osoby po jej odovzdaní, a to, že ide o osobu dodávanú do výkonu trestu.

Odsek 6 upravuje postup pri započítaní väzby a už vykonaného trestu odňatia slobody v cudzine.

Odsek 7 rieši priame účinky niektorých rozhodnutí odsudzujúceho štátu, ktoré majú dopad na výkon trestu. Dôležité je, že účinky v Slovenskej republike nadobúdajú až potom, keď druhý štát slovenské orgány o nich v každom individuálnom prípade informoval. Ide o rozvinutie a doplnenie princípu § 516 ods. 3 v kontexte výkonu cudzieho rozhodnutia.

Druhý oddiel: Prevzatie a odovzdanie odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody

Keďže ide o inštitúty, ktoré sa budú uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v použiteľnej medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len základné otázky postupu.

K § 523Odsek 1 upravuje pôsobnosť na rozhodovanie o prevzatí osoby na výkon trestu na územie Slovenskej republiky.

Odsek 2 upravuje základnú podmienku pre rozhodnutie ministerstva spravodlivosti, a to uznanie cudzieho rozhodnutia.

Odsek 3 reaguje na skutočnosť, že rastúci počet medzinárodných zmlúv počíta s možnosťou aplikácie tohto inštitútu aj na situácie, ak sa odsúdený v čase podania žiadosti už nachádza na území štátu, do ktorého sa výkon odovzdáva (napr. čl. 31 ods. 2 zmluvy medzi SR a ČR č. 193/1993 Z.z.).

K § 524Ide o zrkadlové ustanovenie k § 523. Ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy a zákonná úprava preto neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodovaní (odsek 1), legitimácie na podanie návrhu (odsek 2), praktického postupu pri odovzdaní (odsek 3) a dôsledkov odovzdania na výkon trestu v Slovenskej republike (odsek 4). Pre prípad, že odsúdený sa bez vykonania trestu v cudzine vráti na územie Slovenskej republiky a slovenské orgány budú vo výkone trestu pokračovať, započíta sa odsúdenému trest v cudzine vykonaný.

Odsek 5 upravuje primerané použitie tohto inštitútu aj v prípadoch, kedy sa osoba už nachádza na území vykonávajúceho štátu. Ide o zrkadlový prípad k § 523 ods. 3.

Tretí oddiel: Prevzatie a odovzdanie výkonu podmienečného trestu z cudziny

Ide o ustanovenia inšpirované Európskym dohovorom o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, ktorý umožňuje tri spôsoby postupu: prevzatie zodpovednosti za sledovanie správania odsúdeného počas skušobnej doby („dohľadu“), sledovanie správania odsúdeného a následné rozhodnutie o výkone trestu, ak sa odsúdený neosvedčil alebo prevzatie výkonu celého trestu. Nasledujúce ustanovenia riešia len prvé dve možnosti, pretože prevzatie výkonu celého trestu sa môže uskutočniť na základe ustanovení druhého oddielu tejto hlavy.

Keďže ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava rieši iba základné otázky postupu a neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve.

Upravuje preto len nevyhnutné otázky postupu a rozhodovania.

K § 525Upravuje otázku pôsobnosti pri rozhodovaní o žiadosti iného štátu, rozsahu tohto rozhodnutia ako aj hlavnej podmienky rozhodnutia (uznania cudzieho rozhodnutia).

K § 526Odsek 1 upravuje vecnú a miestu príslušnosť súdu na zabezpečenie sledovania správania odsúdenej osoby. Odsek 2 reaguje na nevyhnutnosť informovať cudzie orgány o relevantných skutočnostiach. Odsek 3 upravuje postup súdu pri ukončení činnosti súdu, ak bolo rozhodnuté výlučne o prevzatí dohľadu. Odsek 4 upravuje postup súdu v prípade, že bolo rozhodnuté o prevzatí aj právomoci na rozhodnutie, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil resp. či sa trest vykoná.

K § 527Ide o zrkadlové ustanovenie k § 525, ktoré dáva súdu možnosť podať návrh na to, aby cudzie orgány sledovali správanie odsúdeného v skúšobnej dobe alebo aby aj rozhodovali vo veci výkonu podmienečného trestu. Ktorá možnosť sa uplatní, bude vždy závisieť od podmienok dožiadaného štátu, nakoľko Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964 umožňuje zmluvným štátom urobiť výhrady voči niektorým formám spolupráce v ňom upravenej.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodnutí o žiadosti (§ 527) a dôsledkoch odovzdania pre slovenské orgány (§ 528).

K § 528Ustanovenie rieši dôsledky pre slovenské orgány, ak iný štát prevezme zodpovednosť za sledovanie správania sa odsúdeného alebo výkon podmienečného trestu.

ŠTVRTÁ HLAVA

Táto hlava upravuje ďalší dôležitý inštitút právnej pomoci v širšom zmysle.

Od prevzatia trestného konania z cudziny na základe žiadosti cudzieho štátu treba odlišovať začatie trestného stíhania slovenskými orgánmi na podnet (trestné oznámenie) cudzích orgánov. V tomto druhom prípade ide o „jednostranný“ výkon subsidárnej (personálnej alebo univerzálnej) trestnej právomoci slovenských orgánov, a nie o prevzatie trestného konania, či úkon právnej pomoci v užšom slova zmysle (preto sa napríklad nepoužije § 528 ods. 3). Výnimkou je zmluva s Rakúskom č. 51/1996 Z.z. (čl. XV a XVI) a zmluva s Poľskom č. 28/1998 Z.z. (čl. XIV a XV), ktoré upravuje podávanie trestných oznámení ako formu právnej pomoci s podobnými dôsledkami pre dožadujúci štát ako pri odovzdaní trestného konania.

K § 529Odsek 1 upravuje právomoc generálnej prokuratúry na rozhodovanie o žiadostiach iných štátov a nadväzuje historicky na doterajšiu úpravu v tejto oblasti .

Odsek 2 upravuje ďalší postup po prijatí žiadosti cudzieho štátu.

Odsek 3 upravuje dôsledky rozhodnutia o prevzatí trestného stíhania na úkony urobené v dožadujúcom štáte. Inšpiruje sa princípom obsiahnutých v Európskom dohovore o odovzdávaní trestného konania.

Odsek 4 rieši dopad odvolania žiadosti zo strany dožadujúceho štátu. Toto ustanovenie potvrdzuje princíp priority trestnoprávnej jurisdikcie štátu, v ktorom trestné konanie začalo a jeho cieľom je zabrániť dvojnásobnému postihu osoby vzhľadom na uplatňovanie princípu ne bis in idem.

K § 530Odsek 1 vyjadruje základnú premisu „vzdania“ sa trestnoprávnej jurisdikcie slovenských orgánov.

Odsek 2 upravuje právomoc na rozhodovanie, ktorá je daná osobne ministrovi spravodlivosti, vzhľadom na závažnosť dopadu vzdania sa vlastnej tresnoprávnej jurisdikcie štátu.

Odsek 3 príkladmi určuje, v ktorých prípadoch je podanie podnetu na odovzdanie zmysluplné. príklady sa inšpirujú skúsenosťami z praxe a Európskym dohovorom o odovzdaní trestného konania. Odseky 4 a 5 riešia praktické dôsledky rozhodnutia dožiadaného štátu prevziať odovzdávané trestné konanie do cudziny na právomoc slovenských orgánov pokračovať v trestnom konaní (výkone trestu) v Slovenskej republike. „Strata” právomoci slovenských orgánov konať v trestnej veci, ktorú odovzdali do cudziny, sa viaže až na moment rozhodnutia cudzieho orgánu, že trestné konanie preberá, pretože až potom je dôvodné vzdať sa výkonu trestnoprávnej jurisdikcie. Pretože – pri nezmluvnej úprave, ktorá je podstatou tohto zákonného ustanovenia – nemá dožiadaný štát povinnosť trestné konanie vôbec prevziať. To však nemá brániť možnosti slovenských orgánov v dôvodných prípadoch požiadať o odovzdanie trestnej veci do cudziny.

K § 531Toto ustanovenie rieši jeden špecifický aspekt výkonu právomoci slovenských orgánov, ak trestný čin bol spáchaný v cudzine a slovenské orgány by si mohli založiť právomoc na konanie uplatnením princípu personality alebo univerzality. V takýchto prípadoch však primárnu trestnoprávnu právomoc majú cudzie orgány. Niektoré medzinárodné zmluvy umožňujú v takýchto situáciách, v záujme hospodárnosti konania, komunikáciu medzi zainteresovaným štátmi za účelom rozhodnutia, ktorý štát trestné konanie vo veci vykoná. Toto ustanovenie určuje príslušnosť generálnej prokuratúry vysloviť sa, či slovenské orgány budú v takomto prípade svoju subsidiárnu právomoc vykonávať, alebo nie. I keď ide o rozhodovanie odlišné od rozhodovania o prevzatí trestného konania (z hľadiska jeho dôsledkov pre zúčastnené štáty), je tomuto rozhodovaniu charakterom veľmi blízke, a preto sa zaraďuje do tejto hlavy.

PIATA HLAVA

Táto hlava upravuje právnu pomoc vo vlastnom (užšom) zmysle. Úprava právnej pomoci v doterajšom Trestnom poriadku odkazovala na použitie noriem občianskoprávnych (zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom), čo sa v praxi ukázalo ako nedostatočné. Táto hlava upravuje relatívne komplexnú úpravu problematiky aj vzhľadom na skutočnosť, že väčšina jej inštitútov sa môže vykonávať na základe faktickej vzájomnosti, pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Prvý oddiel: Predmet právnej pomoci

K § 532Toto ustanovenie definuje predmet právnej pomoci pre účely medzinárodnej spolupráce v trestných.

Pre definíciu právnej pomoci vykonávanej na žiadosť slovenských orgánov sú smerodajné tri prvky: ide o úkony po začatí trestného konania, vykonávajú sa v cudzine a vykonávajú sa na žiadosť slovenských orgánov. Vzhľadom na závažný charakter právnej pomoci nie je pre definíciu úkonu ako „úkonu právnej pomoci“ podstatné, ktorý slovenský orgán o vykonanie úkonu žiada, ale aké je štádium konania v Slovenskej republike.

To znamená, že právna pomoc nie je len činnosťou „justičných orgánov“ (súdov a prokuratúr), ale aj vyšetrovateľov a policajných orgánov, ak zabezpečujú úkony po začatí trestného konania. Vzhľadom na už zdôraznený zásadný význam právnej pomoci vo vzťahu k cudzine, ale aj z dôvodov prijateľnosti ich dožiadaní cudzími orgánmi, musia tieto orgány svoje dožiadania o právnu pomoc do cudziny zasielať len prostredníctvom dozorového prokurátora (§ 533 ods. 2).

Druhý oddiel: Dožiadania slovenských orgánov

Tento oddiel rieši otázky spojené s dožiadaniami slovenských orgánov zasielaným do cudziny.

K § 533Odsek 1 rieši pôsobnosť ústredných orgánov pri odosielaní dožiadaní do cudziny.

Odsek 2 zdôrazňuje subsidiaritu zákonnej úpravy odseku 1 s výnimkou dožiadaní policajtov. Títo musia svoje dožiadania do cudziny zasielať vždy len prostredníctvom prokurátora bez ohľadu na úpravu v medzinárodnej zmluve. Potvrdzuje princíp, že podstata právnej pomoci je daná jej charakterom a nie je orgánom, ktorý o ňu žiada.

K § 534Toto ustanovenie určuje obsahové a formálne náležitosti dožiadania zasielaného do cudziny.

K § 535Doručovanie písomností osobám na území iného štátu priamo poštou, bez zapojenia orgánov tohto štátu, je zásahom do suverenity cudzieho štátu, preto sa môže realizovať len tam, kde to dovoľuje medzinárodná zmluva. Od tohto spôsobu doručovania je potrebné odlišovať doručovanie prostredníctvom slovenského zastupiteľského orgánu na území iného štátu, ktoré sa môže tiež uskutočniť poštou.

K § 536Ide o princíp prevzatý z pôvodného ustanovenia § 60 zákona č. 97/1963 Zb. Je zrkadlovým vyjadrením filozofie obsiahnutej v ustanovení § 538. Vyjadruje základný princíp použitia lex fori. Každý štát vykonáva úkony právnej pomoci na svojom území v zásade na základe a podľa svojho právneho poriadku. Druhou stranou uplatnenia tohto princípu je, že dožadujúci štát musí potom akceptovať takýto úkon ako platný, aj keby nebol vykonaný v súlade s jeho právnym poriadkom. Na druhej strane, ak úkon nebol vykonaný v súlade s právny poriadkom dožiadaného štátu, ale napriek tomu bol vykonaný spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je dôvod jeho platnosť neakceptovať. To platí o to viac, že cudzí orgán môže úkon vykonať na žiadosť slovenských orgánov podľa slovenského právneho poriadku alebo priamym použitím medzinárodnej zmluvy platnej medzi oboma štátmi.

K § 537Ustanovenie sa inšpiruje Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach a určuje všeobecnú normu postupu.

Odsek 2 a 3 je vymedzením rozsahu a podmienok procesnej imunity svedka predvolaného z cudziny.

Tretí oddiel: Dožiadania cudzích orgánov

Tento oddiel rieši otázky spojené s vybavovaním dožiadaní cudzích orgánov slovenskými orgánmi.

K § 538Odsek 1 obsahuje základný princíp, že úkony právnej pomoci vykonávajú slovenské orgány podľa slovenského právneho poriadku. To znamená, že môžu vykonať na základe žiadosti cudzích orgánov v zásade všetko to, čo môžu vykonať sami v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike. Toto ustanovenie je samozrejme podmienené § 480 a § 482, t.j. orgány neposkytnú právnu pomoc, ak nie je daná aspoň faktická vzájomnosť a ak by jej poskytnutie bolo v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482. Niektoré osobitné úkony právnej pomoci budú okrem toho vyžadovať zmluvnú vzájomnosť (napr. § 551).

Okrem toho môžu slovenské orgány vykonať úkon postupom, ktorý je upravený v medzinárodnej zmluve a ktorého úprava v slovenskom právnom poriadku absentuje, a to priamou aplikáciou medzinárodnej zmluvy (napr. videokonferencia alebo telefonický výsluch upravené v Druhom dodatkovom protokole k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach). Práve vzhľadom na to, že pôjde o postup neupravený v slovenskom právnom poriadku, vyžaduje sa, aby prokurátor zodpovedný za zabezpečenie vykonania právnej pomoci (§ 539) rozhodol aj o modalitách vykonania takéhoto úkonu.

Odsek 2 formuluje výnimkou zo všeobecnej zásady použitia lex fori, a to možnosť postupu podľa cudzích právnych predpisov, ak ich použitie nie je v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482 („medzinárodný verejný poriadok“). Rozširuje pritom dopad ustanovenia § 482, pretože § 482 upravuje rozpor s „materiálnym verejným poriadkom“ (obsah požadovaného úkonu právnej pomoci), zatiaľ čo § 537 ods. 2 upravuje rozpor s „procesným verejným poriadkom“ (spôsob vykonania úkonu právnej pomoci). Typickým prípadom aplikácie cudzej právnej normy, ktorá však nebude v rozpore s § 482, bude zrejme vykonanie tzv. krížového výsluchu (t.j. výsluch svedka zástupcom cudzieho orgánu činného v trestnom konaní a súčasne aj obhajcom obvineného).

Odsek 3 upravuje jedinú požiadavku obojstrannej trestnosti činu, ktorého sa právny úkon týka, v kontexte poskytovania právnej pomoci podľa Trestného poriadku. Ide o úkony, ktoré vyžadujú príkaz súdu (§ 540 ods. 1).

K § 539Ustanovenie rieši príslušnosť na prijímanie dožiadaní z cudziny a na vybavovanie dožiadaní z cudziny. Na rozdiel od historicky zaužívanej formy delenia právomoci medzi orgány prokuratúry a súdy podľa štádia trestného konania sa určuje právomoc špecificky na úkony právnej pomoci bez ohľadu na štádium konania v cudzine. Ťažiskom pre deľbu úkonov medzi prokuratúru a súdu je použiteľnosť úkonov (ich prípustnosť v konaní) v dožiadanom štáte.

Odsek 1 priznáva pôsobnosť na prijímanie žiadostí z cudziny ministerstvu spravodlivosti.

Odsek 2 upravuje základný princíp právomoci pri vykonávaní dožiadaní z cudziny, a to príslušnosť orgánov prokuratúry a určuje aj ich vecnú a miestnu príslušnosť. To v praxi nevylučuje , že niektoré úkony vykonajú z jeho poverenia policajné orgány alebo na jeho návrh súd (odsek 3), avšak zodpovednosť za vybavenie dožiadania ako celku zostáva na prokuratúre.

Odsek 3 obsahuje výnimku k základnej norme v odseku 2, a to okolnosti, v ktorých namiesto prokuratúry zabezpečuje vykonanie dožiadania súd. V týchto prípadoch prijímajúci orgán (ministerstvo spravodlivosti) môže dožiadanie zaslať priamo súdu, aby nedochádzalo k jeho zbytočnému putovaniu medzi zúčastnenými orgánmi (druhá veta). Odsek 3 tiež určuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na vykonanie výsluchu či iného úkonu, ak cudzí orgán požiada osobitne o to, aby úkon vykonal súd (ide o dôsledok § 538 ods. 2). Aj žiadosť o použitie cudzieho právneho predpisu podľa § 538 ods. 2, z ktorého vyplýva, že požadovaný úkon podľa tohto predpisu vykonáva v dožadujúcom štáte súd, sa bude považovať za žiadosť o vykonanie úkonu slovenským súdom. Pôjde predovšetkým o vykonanie tzv. krížového výsluchu (viď komentár k § 538).

K § 540Odsek 1 reaguje na ustanovenie § 538 ods. 1. Ak slovenský orgán na vykonanie úkonu (dôkazu) v rámci trestného konania v Slovenskej republike potrebuje príkaz súdu (napríklad ustanovenia § 95 a § 100 tohto zákona), bude takýto príkaz potrebovať aj na vykonanie tohto úkonu pre cudzí orgán. Odsek 2 reaguje na ustanovenie § 538 ods. 2 a čiastočne sa inšpiruje právnou úpravou niektorých štátov (v Európe napr. Švajčiarsko), ktoré vyžadujú na vykonanie úkonu právnej pomoci vždy rozhodnutie súdu o prípustnosti vykonania takéhoto úkonu. Tradícia praxe v Slovenskej republike i potreby efektívnosti vybavovania dožiadaní o právnu pomoc neodôvodňuje zavedenie tohto systému pre každé dožiadanie o právnu pomoc. Jeho použitie na situácie, keď má byť úkon vykonaný podľa právneho poriadku cudzieho štátu, sa však javí odôvodnené. V týchto prípadoch súd súčasne rozhodne, akým spôsobom sa úkon právnej pomoci vykoná (či ho vykoná prokurátor, či ho vykoná súd, či budú prítomní zástupcovia dožadujúceho orgánu, aký stupeň samostatnosti týmto zástupcom pri vykonaní úkonu povolí, a pod.).

Odsek 3 určuje vecnú a miestnu príslušnosť súdu.

K § 541Odsek 1 určuje základnú zásadu možnosti postupu cudzích orgánov na území Slovenskej republiky pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Odsek 2 je premietnutím ustanovení čl. 5 písm. j/ Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch (vyhláška č. 32/1969 Zb.). Na úkony zastupiteľských úradov (s výnimkou doručovania písomností vlastným občanom a výsluchu osôb. ktoré sa dostavia dobrovoľne bez použitia akéhokoľvek donútenia) sa vyžaduje predchádzajúci súhlas ministerstva spravodlivosti.

Odsek 3 obsahuje špecifickú úpravu účasti orgánov cudzieho štátu pri výkone úkonov právnej pomoci v Slovenskej republike rovnako, ako aj iných osôb (účastníci konania, svedkovia, poškodení a pod.). K takejto účasti sa vyžaduje súhlas prokurátora príslušného na vybavenie úkonu alebo súdu, ak úkon právnej pomoci bude sám vykonávať.

K § 542Ustanovenie komplexným spôsobom rieši doručovanie písomností adresátom v Slovenskej republike. Za určitých podmienok zjednodušuje možnosť doručenia adresátovi poštou (odsek 1 a 2). Možnosť náhradného doručenia až na druhý pokus reaguje na požiadavky obsiahnuté v právnom poriadku mnohých štátov (špecificky Rakúsko a Maďarsko) a má predísť potrebe opakovaného dožiadania o doručenie zo strany dožadujúceho orgánu .

Odsek 2 reaguje na princíp obsiahnutý v § 58 zákona č. 97/1963 Zb. Povinnosť zabezpečiť preklad do slovenského jazyka má doručujúci orgán výlučne v prípade, že medzinárodná zmluva neukladá dožadujúcemu orgánu takýto preklad k písomnosti pripojiť, ale zároveň ukladá záväzok doručiť písomnosť riadne (teda nielen jednoduchým doručením – ak adresát je ochotný písomnosť dobrovoľne prevziať). Ide teda o riešenie rozporu medzi právom účastníka odmietnuť prijať písomnosť, ak nie je v jazyku, ktorému rozumie, a nedostatkom povinnosti cudzieho orgánu takýto preklad pripojiť. Je tu nebezpečenstvo, že ak by účastník prevzatie odmietol, doručenie by napriek tomu malo v dožadujúcom štáte účinky, pretože tento štát dodržal spôsob doručenia upravený medzinárodnou zmluvou. V záujme ochrany adresáta musí zodpovednosť za preklad prevziať teda Slovenská republika. Dôležité je, že táto povinnosť sa týka výlučne situácií upravených medzinárodnou zmluvou. Pri absencii medzinárodnej zmluvy je vždy možné preklad vyžadovať od dožadujúceho štátu. Posledná veta odseku 2 sa týka situácií, ak medzinárodná zmluva ukladá povinnosť preklad pripojiť, ale preklad pripojený k doručovanej písomnosti nebol.

Odsek 3 upravuje osobitnú formu doručovania: osobné doručenie. Pre osobné doručenie, ako osobitnú formu doručenia, platí tiež primerane odsek 2: ak doručujúci orgán nemal povinnosť pripojiť preklad, zabezpečí ho doručujúci orgán. Ak takúto povinnosť nemal, môže adresát písomnosti odmietnuť prevziať.

K § 543Ustanovenie upravuje postup pri výsluchu osoby pod prísahou na žiadosť cudzieho orgánu a text prísah.

Štvrtý oddiel: Niektoré osobitné formy právnej pomoci

Ide o ustanovenia, ktoré majú charakter lex specialis k úprave poskytovania právnej pomoci obsiahnutej v predchádzajúcich oddieloch tejto hlavy.

K § 544Odsek 1 upravuje osobnú právomoc ministra spravodlivosti na rozhodovanie o povolení prevozu území Slovenskej republiky.

Odsek 2 definuje rozsah rozhodnutia o povolení prevozu v situáciách úkonov právnej pomoci (napr. dočasné odovzdanie osoby), kedy sa prevoz uskutoční územím Slovenskej republiky dvakrát, pred a po vykonaní úkonu, na ktorý sa prevoz žiadal.

Odsek 3 upravuje otázku právneho postavenia pre výnimočný prípad úteku osoby počas prevozu.

K § 545Ide o ustanovenie, ktoré je základným vykonávacím ustanovením k Druhému dodatkovému protokolu k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 ako aj Schengenskej vykonávacej dohode. Potreba tejto rámcovej úpravy sa vyžaduje vzhľadom na špecifický charakter tohto úkonu. I keď ide o úkon právnej pomoci, ktorý vyžaduje dožiadanie justičného orgánu, jeho realizácia je výslovne z textu zmluvných noriem daná policajným orgánom, ktoré za určitých okolností môžu cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie robiť aj bez predchádzajúceho súhlasu cudzích orgánov. To isté platí aj pri žiadostiach cudzích orgánov o cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie na území SR. Odsek 4 z praktických a operatívnych dôvodov obsahuje normu lex specialis k § 539, zároveň však nevylučuje dojednanie iného orgánu na udeľovanie súhlasu priamo v použiteľnej medzinárodnej zmluve podľa § 479. Ak medzinárodná zmluva však takéto určenie nebude obsahovať, použije sa toto ustanovenie. Taká bude situácia napríklad vo vzťahu k uvádzanému druhému dodatkovému protokolu, ktorý osobitnú úpravu príslušnosti na udeľovanie súhlasu neobsahuje.

K 546 až § 548Upravuje inštitút dočasného odovzdania osoby, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na území Slovenskej republiky, na vykonanie procesných úkonov na územie iného štátu. Znenie reaguje na Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 a neobmedzuje účel odovzdania na špecifické procesné úkony, ako tomu bolo v minulosti.

K § 549Ustanovenie reaguje na praktické vykonávanie nového inštitútu právnej pomoci, ktorý má Slovenská republika zatiaľ upravený v dvojstranných zmluvách s Rakúskom (čl. IX zmluvy čl. 51/1996 Z.z.) a Poľskom (čl. VIII zmluvy č. 28/1998 Z.z.) a obsahuje ho tiež Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Jeho podstatou je, že odovzdanie sa uskutočňuje zo štátu, ktorého orgány požiadali o právnu pomoc, na územie štátu, ktorého orgány majú právnu pomoc vykonať. Účelom je zabezpečiť, aby osoba bola (mohla byť) prítomná pri vykonaní tohto úkonu právnej pomoci.

K § 550Ide o osobitnú formu právnej pomoci, ktorá je zrkadlovou úpravou k inštitútu dočasného odovzdania osoby do cudziny (§ 546 až § 548). Odsek 3 je zrkadlovým inštitútom k § 549.

K § 551Ustanovenie upravuje odovzdanie a prevzatie veci, ako aj vydanie veci v kontexte extradície. Odsek 2 upravuje obmedzenie odovzdania súvisiace s potrebou trestného konania v Slovenskej republike. Vzťahuje sa výlučne na trestné konanie, ktoré sa už pred slovenskými orgánmi vedie, nie na prípadné budúce konania.

Odsek 3 upravuje možnosť vzdania sa vrátenia veci alebo súhlasu s vrátením veci priamo jej vlastníkovi.

Odsek 4 rozširuje použitie ustanovení aj na vec odovzdávanú s vydávanou osobou.

K § 552Toto ustanovenie upravuje osobitnú formu právnej pomoci. Úprava je vykonávacím ustanovením Európskeho dohovoru o praní, vyhľadávaní, zaistení a prepadnutí výnosov z trestnej činnosti z 8.11.1990, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňom 1.9.2001. Vyžaduje sa zmluvná vzájomnosť, faktická vzájomnosť nestačí.

K § 553Zasielanie informácií z registra trestov sa upravuje ako osobitná forma právnej pomoci, pričom sa stanovuje príslušnosť generálnej prokuratúry na prijatie takejto žiadosti.Šiesta časť - Trovy trestného konania

K 554 a 555Upravujú sa trovy, ktoré znáša štát. Výslovne sa ustanovuje, že štát znáša aj trovy na povinnú obhajobu, ktoré vznikli obvinenému v dôsledku podania dovolania generálnym prokurátorom, ako aj trovy mimoriadneho dovolania, keďže ide o mimoriadne opravné prostriedky, ktoré opätovne otvárajú možnosť konať v merite veci. Možnosť náhrady v súvislosti s advokátom ex offo je viazaná na prechodné ustanovenie § 566. Zákon upravuje aj povinnosť náhrady nákladov, ktoré spôsobí v trestnom konaní osoba svojou bezdôvodnou neúčasťou.

K § 556 a 557Tieto ustanovenia upravujú povinnosť pre odsúdeného nahradiť štátu trovy v týchto ustanoveniach uvedené.

K 558Ustanovuje sa možnosť, aby súd určil, že odsúdený je povinný nahradiť trovy poškodenému za splnenia podmienok uvedených v odseku 1. Odsek 2 tohto ustanovenia umožňuje, aby súd rozhodol o povinnosti náhrady trov poškodenému aj v iných prípadoch – ide o vykonanie čl. 6 a 7 Rámcového rozhodnutia Rady o postavenia obetí v trestnom konaní.

K § 559 a 560Ustanovuje sa, ktorý orgán rozhoduje o povinnosti na náhradu trov konania. Pritom sa umožňuje, aby rozhodnutie vydal aj poverený vyšší súdny úradník.

Siedma časť – spoločné, Prechodné a záverečné ustanoveniaK § 561Podľa Legislatívnych pravidiel vlády SR sa príslušným spôsobom navrhuje odkaz na aproximačnú prílohu.K § 562Ustanovuje sa prechodné obdobie, počas ktorého budú môcť pôsobiť ako ustanovení obhajcovia, nielen novo vzniknutí verejní obhajcovia, ale aj iní advokáti. Rovnaký postup sa navrhuje aj v prípade inštitútu spoločného zástupcu a zástupcu v prípade nemajetného poškodeného.

K § 563Upravuje sa splnomocňovacie ustanovenie na vydanie vykonávacích právnych predpisov.

K § 564 a 565V nadväznosti na § 16 ods. 1 sa ustanovuje, ktorý okresný súd je súdom v sídle krajského súdu ak je takýchto súdov viacej – prípad Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Košiciach.

Zároveň sa v tejto súvislosti v § 565 upravuje postup súdov vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Tiež sa upravuje postup ohľadom lehôt určených pre skončenie vyšetrovania, ako aj postup vo veciach, v ktorých začala väzba za účinnosti predošlého zákona.

K § 566Upravuje sa príslušnosť súdu na rozhodovanie o tom, že sa nevykoná trest uložený za skutok, ktorý nie je trestným činom, resp. v tej súvislosti skrátený súhrnný alebo úhrnný trest.

K § 567 a 568Ustanovujú sa prechodné ustanovenia v súvislosti so zmenou príslušnosti súdov a v súvislosti s obnovou konania.

K § 569 a 570Upravuje sa zrušovacie ustanovenie a účinnosť zákona, ktorá sa navrhuje v súlade s návrhom Trestného zákona a s potrebnou legisvakančnou lehotou.

Bratislava, 26. máj 2004

Mikuláš Dzurinda, v. r.predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic, v. r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Načítavam znenie...
MENU
Hore