Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov 253/2001 účinný od 01.01.2006

Platnosť od: 07.07.2001
Účinnosť od: 01.01.2006
Autor: Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť: Priestupkové konanie, Trestné právo hmotné, Trestné konanie

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HIST3JUD12DS3EUPPČL0

Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov 253/2001 účinný od 01.01.2006
Prejsť na §    
Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Zákon 253/2001 s účinnosťou od 01.01.2006 na základe 300/2005 a 301/2005

Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jozefa RAJTÁRA, Ondreja DOSTÁLA, Alojza BARÁNIKA, Natálie BLAHOVEJ a Petra OSUSKÉHO na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

K predpisu 300/2005, dátum vydania: 19.06.2018


Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, predkladajú poslanci Jozef Rajtár, Ondrej Dostál, Alojz Baránik, Natália Blahová a Peter Osuský.

    Účelom návrhu zákona je vypustenie trestného činu ohovárania z Trestného zákona. Tento trestný čin býva zneužívaný na šikanovanie kritických novinárov za zverejňovanie informácií, ktoré upozorňujú na korupciu politikov a ďalšie negatívne javy v spoločnosti.

Zakázať trest odňatia slobody za ohováranie odporúčalo európskym štátom Parlamentné zhromaždenie Rady Európy už v roku 2007 v  Rezolúcii č. 1577. Generálny tajomník Rady Európy Thorbjörn Jagland vyzval v máji 2016 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače členské krajiny, aby zabezpečili, že ich vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa ohovárania nebudú viesť k autocenzúre v médiách a nebudú oslabovať verejnú diskusiu v spoločnosti.

Podľa viacerých expertov má Slovensko najvyššie tresty odňatia slobody za trestný čin ohovárania v Európe. Zmenu tejto nelichotivej situácie by síce bolo možné dosiahnuť aj cestou znižovania trestných sadzieb, prípadne úpravou skutkovej podstaty trestného činu ohovárania, ale predkladatelia považujú za najlepšie riešenie úplné zrušenie tohto trestného činu a jeho vypustenie z Trestného zákona.

Niektoré európske krajiny neumožňujú za trestný čin ohovárania uložiť trest odňatia slobody, ale len pokutu (Francúzsko, Bulharsko, Chorvátsko a Srbsko). Iné krajiny trestný čin ohovárania zrušili úplne. V Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska ohováranie ako trestný čin zrušili v roku 2009. V roku 2009 zrušili trestný čin ohovárania aj v Írsku. V Rumunsku zrušili trestný čin ohovárania pri prijímaní nového trestného zákonníka v januári 2014. V Čiernej Hore zrušili trestný čin ohovárania v roku 2011. Trestné je iba šírenie informácií týkajúcich sa osobného a rodinného života, za ktoré je peňažný trest. V Macedónsku trestný čin ohovárania neexistuje. Cyprus zrušil trestný čin ohovárania v roku 2003. Existuje trestný čin „verejnej urážky s cieľom vyprovokovať útok“ s maximálnou sadzbou 1 mesiac väzenia alebo pokuta.

Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie, ani na podnikateľské prostredie.

Návrh zákona je v  súlade s  Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.


DOLOŽKA  ZLUČITEĽNOSTI
právneho predpisu s právom Európskej únie

1. Predkladateľ návrhu právneho predpisu: poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Jozef Rajtár, Ondrej Dostál, Alojz Baránik, Natália Blahová a Peter Osuský

2. Názov návrhu právneho predpisu: Návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

3. Problematika návrhu právneho predpisu:
a)    nie je upravená v práve Európskej únie
b)    nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.
Vzhľadom na to, že problematika návrhu zákona nie je upravená v práve Európskej únie, je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 4., 5. a 6.

DOLOŽKA VYBRANÝCH VPLYVOV

A.1. Názov materiálu:
Návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

A.2. Vplyvy:
 
 
Pozitívne*
Žiadne*
Negatívne*
1. Vplyvy na rozpočet verejnej správy
 
 

 X
 
2. Vplyvy na podnikateľské prostredie – dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia?
 

 X
 
3, Sociálne vplyvy
– vplyvy  na hospodárenie obyvateľstva,
-sociálnu exklúziu,
- rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť a vplyvy na zamestnanosť
 


 X
 
4. Vplyvy na životné prostredie
 
 X
 
5. Vplyvy na informatizáciu spoločnosti
 
X
 
 
* Predkladateľ označí znakom x zodpovedajúci vplyv (pozitívny, negatívny, žiadny), ktorý návrh prináša v každej oblasti posudzovania vplyvov. Návrh môže mať v jednej oblasti zároveň pozitívny aj negatívny vplyv, v tom prípade predkladateľ označí obe možnosti. Bližšie vysvetlenie označených vplyvov bude obsahovať analýza vplyvov. Isté vysvetlenie, či bilanciu vplyvov (sumárne zhodnotenie, ktorý vplyv v danej oblasti prevažuje) môže predkladateľ uviesť v poznámke.

B. Osobitná časť

K čl. I

    Navrhuje sa vypustenie skutkovej podstaty trestného činu ohovárania z Trestného zákona (§ 373).

K čl. II

Ide nevyhnutnú legislatívnu úpravu v Trestnom poriadku, vyvolanú vypustením skutkovej podstaty trestného činu ohovárania z Trestného zákona (čl. I).

K čl. III

Navrhuje sa stanoviť účinnosť zákona.


 

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh - Trestný zákon

K predpisu 300/2005, dátum vydania: 02.07.2005

34

D Ô V O D O V Á S P R Á V A

I. Všeobecná časť

Podľa Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2003 a rok 2004 boli Ministerstvom spravodlivosti SR predložené do legislatívneho procesu návrhy nových trestných kódexov. Vláda Slovenskej republiky schválila dňa 21.4.2004 návrh Trestného zákona a dňa 26.5.2004 návrh Trestného poriadku. Následne boli vládne návrhy nov ých trestných kódexov predložené na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky. Išlo o výsledok práce Komisie pre rekodifikáciu trestného práva, ktorej začiatok činnosti sa datuje k polovici roka 1999.

Napriek snahám predkladateľa a Komisie pre rekodifikáciu trestného práva o to, aby boli návrhy nových trestných kódexov schválené v takom znení, aby vytvárali dostatočné legislatívne predpoklady na ú činný boj s kriminalitou, počas prerokovávania vládneho návrhu Trestného zákona v Národnej rade SR boli schválené v druhom čítaní také pozmeňujúce návrhy, ktoré by značne tento boj oslabili, a to najmä vo vzťahu k organizovaným formám zločinu. Preto minister spravodlivosti na základe § 95 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky zobral 8.2.2005 vládny návrh Trestného zákona späť.

K základným výhradám, pre ktoré nebolo možné akceptovať schválenie vládneho návrhu zákona v znení uplatnených pozmeňujúcich návrhov, patrí:

1. Trestnosť prípravy sa viazala iba na obzvlášť závažný zločin, t.j. trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby aspoň osem rokov; to by malo za následok, že trestné stíhanie sa bude môcť začať až vtedy, keď dôjde k pokusu trestného činu aj v prípade takých trestných č inov ako je lúpež, hrubý nátlak (t.j. výpalníctvo), vydieračský únos, znásilnenie, sexuálne násilie, výroba detskej pornografie, obchodovanie s ľuďmi, prevádzačstvo, nedovolené obchodovanie so zbra ňami atď. Pritom taká úprava by bola v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná – napr. príprava musí byť trestná podľa Dohovoru o potlačovaní financovania terorizmu (č. 593/2002 Z.z.), Druhého protokolu k Haagskemu dohovoru o ochrane kult úrnych dohôd (č. 304/2004 Z.z.), Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (č . 703/2004 Z.z.), Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (č. 621/2003 Z.z.).

2. Definícia zločineckej skupiny bola schválená v znení rozpornom s Dohovorom OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu.

3. Trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny bol zmenený tak, že trestným bolo len založenie alebo zosnovanie zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny, ale nie členstvo v nej a jej podpora. Opätovne by išlo o rozpor s Dohovorom OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, ako aj s rámcovým rozhodnutím Rady 2002/475/SVZ z 13.6.2002 o boji proti terorizmu.

4. Z vládneho návrhu zákona bola vypustená trestná zodpovednosť právnických osôb, pričom povinnosť zakotviť v právnom poriadku zodpovednos ť právnických osôb za trestné činy, ako sú vymedzené v jednotlivých rámcových rozhodnutiach (ide o právne akty EÚ vydávané Radou EÚ podľa čl. 34 ods. 2 písm. b/ Zmluvy o EÚ), sa tý ka oblasti terorizmu, falšovania peňazí a bezhotovostných platobných prostriedkov, obchodovania s ľuďmi, obchodovania so zbraňami, prevádzačstva, životného prostredia, korupcie, detskej pornografie, prania špinavých peňazí a obchodovania s drogami. Európska komisia pritom interpretuje túto zodpovednosť ako zodpovednosť trestno-právnu. Rovnako sa Slovenská republika pri vstupe do EÚ zaviazala zaviesť trestno-právnu zodpovednosť právnických osôb.

Do legislatívneho procesu sa opätovne predkladá návrh Trestného zákona so zapracovaním jednotlivých pozmeňujúcich návrhov uplatnený ch na rokovaní Národnej rady SR, ktoré podľa Komisie pre rekodifikáciu trestného práva a predkladateľa nenarúšajú celkovú koncepciu nových trestných kódexov a legislatívne predpoklady na účinný boj s kriminalitou. Pre lepšiu prehľadnosť je v prílohe pripojený aj text zákona s vyznačením jednotlivých zmien, ku ktorým dochádza oproti vládnemu návrhu Trestného zákona, ktorý vzal minister spravodlivosti späť z rokovania Národnej rady SR dňa 8.2.2005.

Trestný zákon č. 140/1961 Zb. je účinný od 1.1.1962. Od nadobudnutia účinnosti bol vyše 30 krát novelizovaný, z toho po roku 1989 vyše 20 krát.

Ani početnými novelami sa nedosiahol stav úplného zosúladenia Trestného zákona s princípmi nového ústavného zriadenia Slovenskej republiky, čo je pochopiteľné, pretože jeho samotná podstata je založená na princípoch diametrálne odlišného spoločenského a štátneho zriadenia obdobia, v ktorom bol prijatý.

Trestný zákon sa v dôsledku veľkého počtu noviel stal pomerne neprehľadným. Niektoré inštitúty trestného práva hmotného, s prihliadnutím na dobu ich vzniku a na politické, spoločenské a ekonomick é zmeny, ktoré nastali po roku 1989, sú už v porovnaní s novým ústavným zriadením a súčasnou orientáciou Slovenskej republiky zastaralé a nekonvenujú ani právnym systémom vyspelých demokratický ch krajín EÚ.

Rozsiahle politické, spoločenské a ekonomické zmeny po roku 1989 boli sprevádzané dynamickou a početnou legislatívou. Trestnoprávna ochrana nových spoločenských vzťahov sa formuje až následne, v zá vislosti na stupni poznania škodlivosti konkrétnych konaní, ktoré novým právnym normám odporujú.

Proces demokratizácie a transformácie, prebiehajúci od roku 1989, ako i výstavba demokratického právneho štátu kladie nové požiadavky na kvalitu trestnoprávnej ochrany spoločenských vzťahov, ktorú mož no zaistiť len v procese rekodifikácie slovenského trestného práva hmotného. Jej úlohou a cieľom je predovšetkým:

a)zhodnotiť aktuálnosť zásad a princípov, na ktorých bolo slovenské trestné prá vo hmotné v ostatných rokoch, najmä do roku 1989, budované,

b)novou trestnoprávnou úpravou spoločenských vzťahov reagovať na zásadné politické, spoločenské a ekonomické zmeny, ku ktorý m došlo po roku 1989, na vznik samostatnej Slovenskej republiky a funkcie demokratického právneho štátu, na vznik nového ústavného zriadenia a na dynamicky sa vyvíjajúcu legislatívu v rámci iných prá vnych odvetví jednotného systému slovenského objektívneho práva,

c)v nadväznosti na potreby Slovenskej republiky, jej právne a kultúrne tradície, požiadavky na ochranu práv a oprávnených záujmov fyzick ých a právnických osôb i štátu, najmä na ochranu základných práv a slobôd vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd (úst. zákon č.23/1991 Zb.), z Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a z dokumentov medzinárodného práva, ktorými je Slovenská republika viazaná (najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických prá vach, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho dodatkové protokoly), vytvoriť moderný, optimálny a komplexný nástroj trestnoprávnej ochrany spoločenských vzťahov, ktorý bude zodpovedať princípom organizácie a činnosti demokratického právneho štátu a požiadavkám na zosúladenie právneho poriadku Slovenskej republiky s právom vyspelých demokratických štátov,

d)odstrániť neprehľadnosť platnej trestnoprávnej úpravy, vyvolanú početnými a nie vždy organickými zásahmi do Trestného zá kona novelami v priebehu doby jeho doterajšej platnosti,

e)upraviť systematiku Trestného zákona tak, aby zodpovedala (poradím hláv jeho osobitnej časti i prísnosťou trestov, ktoré možno uloži ť za jednotlivé trestné činy) hierarchii hodnôt a záujmov moderného demokratického právneho štátu,

f)nahradiť materiálne chápanie trestného činu jeho formálnym chápaním a zaviesť novú kategorizáciu protispoločenských činov,

g)preskúmať ustanovenia Trestného zákona upravujúce základy trestnej zodpovednosti z hľadiska, či zodpovedajú poznatkom modernej právn ej vedy i poznatkom súvisiacich vedných odborov (kriminológie, psychológie, psychiatrie, pedagogiky, ekonómie a i.), podľa potreby tieto ustanovenia zmeniť alebo doplniť,

h)aktualizovať Trestný zákon súčasnej etiológii zločinnosti, súčasnému stavu, vývoju, štruktúre a formám kriminality, jej pr íčinám a podmienkam, osobitne pokiaľ ide o prejavy organizovaného zločinu,

i)upresniť zákonné znaky doterajších skutkových podstát trestných činov, prípadne ich doplniť o ďalšie, reagujúc na nové a zvlášť škodlivé formy protispoločenskej činnosti, prípadne vypustiť z Trestného zákona skutkové podstaty trestných činov, ktoré sú už prekonané,

j)preskúmať platný systém trestnoprávnych sankcií, najmä systém trestov, a ustanovenia upravujúce ich ukladanie i výkon z hľadiska, či zodpovedajú aktuálnym poznatkom vedy (najmä penológie, psychológie a medicíny), potrebám moderného demokratického právneho štátu, záväzkom medzinárodného práva, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako i skúsenostiam vyspelých demokratických štátov, tieto ustanovenia podľa potreby zmeniť alebo doplniť,

k)znížiť rozpätie trestných sadzieb, zaistiť lepšiu previazanosť systému trestov a ich sadzieb za jednotlivé trestn é činy, a to najmä v závislosti na ich typovej závažnosti a zmene v systematike Trestného zákona.

Vláda SR v máji 2000 schv álila nasledovné ciele novej rekodifikácie:

- zabezpečiť ochranu ľudských pr áv a slobôd, ako aj ďalších hodnôt vyplývajúcich z Listiny základných ľudských práv a slobôd a z Ústavy Slovenskej republiky prostriedkami trestného práva;

- vytvoriť podmienky na realizáciu trestnej politiky demokratickej spoločnosti založenej na princí poch humanizmu, ktorá bude zároveň garantovať primeranú satisfakciu obetiam trestných činov a bude smerovať k sociálnej reintegrácii páchateľov;

- vytvoriť strategickú tendenciu na perspektívnu dekrimininalizáciu a depenalizáciu Trestného zákona v prípade menej závažných protispoločenských konaní pri súčasnom rešpektovaní ochrany spoloč nosti represívnymi opatreniami v oblastiach jej najväčšieho ohrozenia.

Na dosiahnutie uvedených primárnych cieľov sa navrhuje:

1.Prehĺbiť diferenciáciu a individualizáciu trestnej zodpovednosti fyzických osôb a prá vnych dôsledkov tejto zodpovednosti.

2.Zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb – na základe striktne vymedzených podmienok – ktorá sa bude uplatňovať vedľ a trestnej zodpovednosti fyzických osôb (z tejto zodpovednosti bude vyňatý štát).

3.Upraviť trestnú zodpovednosť mladistvých tak, aby boli zohľadnené najnovšie (interdisciplinárne) vedecké poznatky z oblasti pedagogiky, socioló gie, pedopsychológie a pedopsychiatrie v súlade s novou právnou úpravou v ďalších relevantných oblastiach nášho právneho poriadku.

4.Zmeniť celkovú filozofiu ukladania trestných sankcií, v rámci ktorej bude treba predovšetkým zmeniť hierarchiu sankcií tak, aby v jej rá mci bol trest odňatia slobody chápaný ako ultima ratio, a to najmä v prípade menej závažných trestných činov. V rámci tejto filozofie bude kladený dôraz na individuálny prístup pri riešení trestný ch vecí na základe širokej možnosti využitia alternatívnych sankcií a odklonov tak, aby sa v najširšej miere zaistila pozitívna motivácia páchateľa.

5.Dosiahnuť takú úroveň kodifikácie, aby bola zrovnateľná s úrovňou trestného práva hmotného európskeho štandardu, pri plnom reš pektovaní medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky a požiadaviek vyplývajúcich z integračných procesov.

Pri tvorbe nového Trestného zákona bol rešpektovaný model kontinent álneho právneho systému, kultúrne a právne tradície Slovenskej republiky, a boli akceptované progresívne a aj dnes použiteľné (a potrebné) trestnoprávne inštitúty z celého obdobia prvej È SR, rokov 1948 - 1989 i rokov 1990 - 1996. Kontinuita právnych úprav trestnoprávnych vzťahov, i jej špecifiká u nás boli akceptované.

Pri tvorbe nového Trestného zákona bol prísne rešpektovaný rámec daný platným znením Ústavy SR.

Doterajšie materiálne chápanie trestného činu sa zmenilo na primá rne formálne, pričom pri prečine sa bude skúmať aj jeho závažnosť. Formálne chápanie bolo dôvodom oveľa podrobnejšieho definovania znakov základných a kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov v osobitnej časti Trestného zákona a samostatné ho interpretovania mnohých týchto znakov v novej tretej časti zákona, a to v ďaleko širšom rozsahu, ako tomu bolo doposiaľ.

Došlo aj k zmene kategorizácie trestných činov na prečiny a zločiny.

Upustilo sa aj od niektorých doterajších znakov, ktoré boli vý razom prechádzajúcich spoločenských a ekonomických podmienok (napríklad znak 'pre zárobok').

Pribudli aj tri tresty – domáce väzenie a trest povinnej prá ce, resp. podmienečný odklad výkonu trestu s probačným dohľadom.

Oveľa podrobnejšie sú upravené základy trestnej zodpovednosti - v z ákone sú premietnuté aj také otázky, ktoré boli doposiaľ prenechávané súdnemu výkladu a právnej teórii, aj keď v konečnom dôsledku šlo o určenie práv a slobôd, ktoré môžu byť stanovené len zákonom.

Pribudli niektoré nové právne inštitúty (napr. dovolené riziko), rozšírili sa podmienky nutnej obrany a krajnej núdze, zavádza sa súdny - probačný dohľad nad odsúdeným a i., rozšírili sa pravidlá pre ukladanie trestov a došlo k zmene a doplneniu väčšiny ustanovení všeobecnej a osobitnej časti doterajšieho Trestného zákona.

Výrazom nového prístupu je aj zmena systematiky osobitnej časti Trestného zákona, kde sú dané do popredia najmä trestné činy proti životu a zdraviu a proti slobode a ľudskej dôstojnosti.

Niektoré súvisiace otázky budú musieť byť právne upravené v osobitných zákonoch (výkon trestu domáceho väzenia a trestu povinnej práce).

Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ú stavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vzhľadom na ich väčší počet sú uvádzané v osobitnej časti dôvodovej správy k jednotlivým ustanoveniam.

Návrh zákona bol prerokovaný na plenárnom zasadnutí Rady hospodá rskej a sociálnej dohody SR podľa zákona o tripartite.

Návrh zákona nebude mať priamy finančný dopad na verejné financie a zamestnanosť. Nepriamo môže byť dopad na verejné financie dotknutý niektorými zmenami upravenými v návrhu Trestného zákona – bližšie v dolož ke finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť. Ministerstvo financií vo svojom

stanovisku z 10.7.2003 (č. 13 609/03-81) uviedlo vo vzťahu k návrhu Trestn é poriadku (do pripomienkového konania bol dopad na verejné financie vyčíslený spoločne pre oba návrhy trestných kódexov), že 's ohľadom na neustály tlak na výdavkovú časť štátneho rozpočtu a obmedzené zdrojové možnosti štátneho rozpočtu v roku 2004, bude potrebné požadované prostriedky zabezpečiť zahrnutím do priorít štátneho rozpočtu a uplatňovať v rámci rokovaní o návrhu štátneho rozpočtu'.

Doložka finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov, vplyvov na zamestnanosť a podnikateľské prostredie

Odhad dopadov na verejné financie a zamestnanosť

Návrh Trestného zákona nemá priamy dopad na verejné financie a zamestnanosť. Nepriamo môže byť tento dopad dotknutý niektorými zmenami upravenými v návrhu Trestného zákona, a to perspektívne v horizonte desiatich a ž pätnástich rokov, najmä v súvislosti so zvýšením hornej hranice trestu odňatia slobody na 25 rokov, obligatórnym uložením trestu doživotia páchateľovi obzvlášť závažného zločinu, ktor ý taký čin spácha tretíkrát, ale aj skôr úpravou nových druhov trestov (najmä trest povinnej práce, domáce väzenie) a ochranných opatrení.

Odhad dopadov na obyvateľov, hospodárenie podnikate ľskej sféry a iných právnických osôb Návrh zákona je v súlade s prioritami a cieľmi hospodárskej politiky.

Odhad dopadov na životné prostredie

Návrh zákona nemá priamy vplyv na životné prostredie. Svojimi ustanoveniami však chráni životné prostredie tým, že určité protispoločenské konania voči životnému prostrediu upravuje ako trestné činy.

Odhad vplyvov na podnikateľské prostredie

Návrh zákona nemá priamy vplyv na podnikateľské prostredie. Nepriamo môže byť tento vplyv dotknutý úpravou trestnej zodpovednosti právnických osôb, avšak kladným spôsobom, keďž e budú sankcionované také konania, ktoré sú ako trestné činy vymedzené Trestným zákonom. Pritom trestná zodpovednosť právnických osôb je predkladaná v minimálnej verzii, t.j. iba k tým trestným činom, ku ktorým vyplýva povinnosť takej úpravy pre SR z práva EÚ a medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná.

Doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.

2.Názov návrhu zákona: Trestný zákon.

3.Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a)Európska dohoda o pridružení v čl. 69 zaväzuje SR k zbližovaniu existujúcich a budúcich legislatívnych prepisov SR s predpismi Spoločenstva.

Národný program pre prijatie acquis communautaire prijal úlohy na ú seku boja proti terorizmu, korupcii, organizovanému zločinu a úlohy na úseku zefektívnenia činnosti súdnictva, pričom medzi strednodobými prioritami je aj úloha uskutočniť rekodifikáciu trestných kódexov.

Partnerstvo pre vstup požaduje pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí posilnenie boja proti organizovanému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, korupcii a praniu špinavých peňazí.

Screening zaviazal Slovenskú republiku tiež k legislatívnemu zabezpečeniu boja proti korupcii, organizovanému zločinu, obchodu s ľuďmi a terorizmu.

Plán legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 obsahoval úlohu predložiť návrh nového Trestného zákona (mesiac apríl).

b)Negociačná pozícia v 24. kapitole – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí – a v dodatkových informáciách k nej obsahuje aj záväzky týkajúce sa trestného práva, pričom jedným z týchto záväzkov je aj uskutoč nenie celkovej rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku, ako aj úprava trestnej zodpovednosti právnických osôb.

4.Problematika návrhu právneho predpisu:

b) nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev

c) je upravená v práve Európskej únie, a to v dokumentoch:

- hlava VI Zmluvy o Európskej únii – ' Ustanovenia o policajnej a justičnej spolupráci',

- Európska dohoda o pridružení – Slovenská republika sa v článku 6 zaviazala rešpektovať ľudské práva zakotvené v medzinárodných dokumentoch,

- Spoločné stanovisko zo 6.10.1997 ako ho definovala Rada na základe článku K3 Zmluvy o EÚ k rokovaniam v Rade Európy a OECD týkajúcim sa korupcie, Druhé spoločné stanovisko z 13.11.1997 a Spoločné opatrenie z 22.12.1998 na základe článku K.3 Zmluvy o EÚ o korupcii v súkromnom sektore,

- Rezolúcia Rady z 20.9.1996 o ukladaní trestov za závažný nezákonný obchod s drogami,

- Spoločný postup zo 17.12.1996 schválený Radou EÚ na základe článku K3 Zmluvy o EÚ týkajúci sa aproximácie zákonov a praxe v členských štátoch EÚ na boj proti drogovej závislosti a na prevenciu a boj proti nezákonnému obchodu s drogami,

- Dohovor z 25.6.1997 na základe čl. K3 Zmluvy o EÚ o boji proti úplatkárstvu, na ktorom sa podieľajú úradníci ES alebo členských štátov EÚ,

- Dohovor vypracovaný na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev z 27.11.1995,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 29.5.2000 o zvýšení ochrany trestnými postihmi a inými sankciami proti falšovaniu v súvislosti so zavedením eura,

- Spoločný postup z 24.2.1997 prijatý Radou podľa čl. K.3 Zmluvy o Európskej únii o boji proti obchodu s ľuďmi a sexuálnemu vykorisťovaniu detí ,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 26.6.2001 o praní špinavých peňazí, identifikácii, vyhľadávaní, zmrazení, zabavení a konfiškácii nástrojov a príjmov z trestnej činnosti,

- Rezolúcia Rady z 20.12.1996 o jednotlivcoch, ktorí spolupracujú so súdnym konaním v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o boji proti terorizmu,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 19.7.2002 o boji proti obchodovaniu s ľuďmi,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 28.5.2001 o boji proti podvodom a falšovaniu bezhotovostný ch platobných prostriedkov,

- Spoločné opatrenie z 15.7.1996 schválené Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii týkajú ce sa postupu na boj proti rasizmu a xenofóbii,

- Rozhodnutie Rady z 29.5.2000 o boji proti detskej pornografii na internete,

- Smernica Rady z 28.11.2002, ktorá definuje napomáhanie neoprávneného vstupu, tranzitu a bydliska,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 28.11.2002 o posilnení trestného systému na zabránenie napomáhaniu neoprávneného vstupu, tr anzitu a bydliska,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 27.1.2003 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 22.7.2003 o boji proti korupcii v súkromnom sektore,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 22.12.2003 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu det í a detskej pornografii,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 25.10.2004 o stanovení minimálnych ustanovení znakov skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami.

5.Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s prá vom Európskej únie a právom Európskych spoločenstiev:

a)úplná.

6.Gestor : Ministerstvo spravodlivosti SR.

7.Účasť expertov: priamo z Európskej únie nebola využitá.

II. Osobitná časť

K Všeobecnej časti

K § 1

Upúšťa sa od vymedzenia účelu Trestné ho zákona, pričom v v tomto ustanovení je vymedzený len predmet zákona v súlade s legislatívnymi pravidlami.

K I. hlave

V tejto hlave je upravená pôsobnosť Trestného zákona a sú upravené základy trestnej zodpovednosti. Oproti doterajšiemu Trestnému zákonu sa hneď v úvode definuje pôsobnosť slovenského Trestného zákona, potom je upravovaná problematika pojmu trestného činu ako také ho vrátane zavinenia jeho spáchania, v druhom dieli je upravená problematika páchateľa, spolupáchateľa a účastníka trestného činu. V treťom dieli sú vyjadrené okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť a na ne v štvrtom dieli nadväzujú okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu.

K § 2

Toto ustanovenie zakotvuje ústavnú zásadu vylúč enia retroaktivity, ak by to bolo pre páchateľa nepriaznivejšie. Oproti doterajšej právnej úprave sa tu zrozumiteľnejšie vyjadruje zásada použitia neskoršieho zákona, a to ktoréhokoľvek do doby, než sa rozhoduje o trestnom čine, ktorý je pre páchateľa najpriaznivejší. Zároveň sa ustanovenie v odseku 1 výslovne dopĺňa aj o trest, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

K § 3

Toto ustanovenie vyjadruje územnú pôsobnosť Trestného zákona via žucu sa k územiu Slovenskej republiky a spresňuje, čo sa považuje za územie Slovenskej republiky, resp. kedy sa tiež považuje trestný čin spáchaný na území Slovenskej republiky.

K § 4

Toto ustanovenie je výnimkou z územnej príslušnosti, pričom prednos ť dostáva osobná pôsobnosť Trestného zákona, na základe vzťahu osoby páchateľa k Slovenskej republike, občan SR, trvalý pobyt na území SR.

K § 5

V tomto ustanovení je premietnutý princíp ochrany nášho obč ana pred zločinmi spáchanými proti nemu mimo územia Slovenskej republiky.

K § 6

V tomto ustanovení je zakotvená možnosť postihu páchateľa trestn ého činu keď nie je daná ani osobná ani miestna pôsobnosť Trestného zákona, avšak páchateľ bol zadržaný na našom území a nebol vydaný cudziemu štátu na trestné stíhanie.

K § 7

Toto ustanovenie zakotvuje, že pôsobnosť nášho Trestného zá kona môže byť upravovaná aj vyhlásenými medzinárodnými zmluvami, resp. že zásady vyššie uvedené sa neuplatnia, ak vyhlásená medzinárodná zmluva to nepripustí.

V ustanoveniach o pôsobnosti trestných zákonov bolo spresnené, že namiesto pojmu cudzina bol použitý pojem mimo územia Slovenskej republiky.

K § 8

Toto ustanovenie definuje ústrednú kategóriu trestného práva hmotn ého – trestný čin. Oproti doterajšej právnej úprave práve v tomto ustanovení dochádza k najväčšej zmene nového Trestného zákona oproti doterajšiemu platnému zneniu, ktoré vychádza z materi álneho ponímania trestného činu. V novom zákone sa definuje trestný čin ako v zásade formálna kategória, čo vyplynulo najmä z pož iadaviek praxe. Takýmto poňatím trestného činu je tiež lepšie zabezpečená ústavná zásada rovnosti pred zákonom. Preto došlo k vypusteniu pojmu spoločenská nebezpečnosť, ktoré ho používanie v justičnej praxi bolo často krát preceňované, ba dokonca zneužívané ako v prospech tak aj v neprospech páchateľov trestnej činnosti.

Formálne chápanie trestného činu umožní súčasne orgánom činným v trestnom konaní sústrediť sa na základné otázky trestného konania, a to zistenie trestného činu a jeho páchateľa.

Na naplnenie znakov trestného činu bude potrebné aby boli splnené dve podmienky:

1.musí ísť o protiprávny čin,

2.jeho znaky musia byť uvedené výlučne v Trestnom zákone (iné zákony už do budúcna nebudú obsahovať skutkové podstaty trestných činov, napríklad aj trestný čin proti mieru sa preberá zo zákona na ochranu mieru do osobitnej časti Trestného zákona hneď na prvé miesto).

Z obsahu definície trestného činu sa však spoločenská nebezpeč nosť úplne nevytratila, pretože ona je daná tým, že zákonodarca určité protiprávne konanie už sám o sebe označil za najvyššiu formu protiprávneho konania a tým je trestný čin. Naviac zákon u prečinov pripúšťa možnosť, že aj pri naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu ak bude závažnosť činu nepatrná a u mladistvého malá, ( ak pôjde o prečin ) tak nepôjde o trestný čin.

Široká možnosť odklonov, ktorá bude zakotvená v Trestnom poriadku súčasne zabezpečí aby sa nedostávali pred súdy páchatelia takých konaní, ktoré by mohli byť charakterizované ako bagateľné trestné činy.

K § 9

Trestnými činmi sú prečiny a zločiny. Touto kategorizá ciou sa Slovenská republika vracia k tradícii delenia trestných činov v medzivojnovom období. Znamená to aj návrat k pôvodnej bipartícii súdne trestných činov platnej do 1. júla 1990 (prečiny a trestné č iny).

Nejde o samoúčelné delenia trestných činov. Umožňuje presnej šie vyjadrenie ich rôznej závažnosti a škodlivosti, lepšie dokumentuje štruktúru evidovanej kriminality, podiel závažných trestných činov a ich pomer k menej závažnej kriminalite.

Kategorizácia ďalej umožní podstatne odlíšiť zložitosť trestného konania o jednotlivých kategóriách trestný ch činov. Menovite konanie o menej závažných prečinoch doteraz zbytočne formálne a zdĺhavé napomôže zjednodušiť a urýchliť a tiež môže prispieť k vytvoreniu priestoru pre vykonanie skutoč ne kvalitného a dôsledného trestného konania o obzvlášť závažných zločinoch, ktorých kategória sa tiež zavádza. Z hľadiska teoreticko-praktického však zostáva naďalej nadradený m pojmom trestný čin.

Rozhodujúcim kritériom pre definovanie jednotlivých kategórií trestných činov je síce ich typová závažnosť , ale tá je vyjadrená len nepriamo znakmi formálnej stránky skutkových podstát a hornou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorý možno za jednotlivé trestné činy uložiť podľa osobitnej č asti tohto zákona.

Pre určenie, či ide o zločin alebo prečin pritom nie je rozhodujúca výmera trestu, ktorú súd v konkrétnom prípade za trestný čin páchateľovi skutočne uloží, ani minimálna hranica trestu odň atia slobody ktorú súd môže páchateľovi uložiť, ako tomu je v právnych poriadkoch niektorých štátov, kde sa kategorizácia trestných činov uplatňuje.

Jediným kritériom u úmyselných trestných činov je len výmera trestu odňatia slobody – jeho horná hranica, ktorý je možné za trestný čin uložiť podľa tohto zákona. Nedbanlivostné trestné činy sú všetky prečiny, bez ohľadu na stanovenú trestnú sadzbu.

V dôsledku takéhoto riešenia odpadá i potreba v osobitnej časti tohto zákona u každého trestného činu zvlášť upresňovať či ide o zločin alebo prečin. Na túto otázku dávajú dostatočn ú odpoveď všeobecné definície prečinu alebo zločinu uvedené v tomto ustanovení. Až po dôslednom komplexnom posúdení každého činu zvlášť a po zistení, ktoré zákonné znaky osobitnej č asti tohto zákona napĺňa a trest odňatia slobody v akej výmere tento zákon s ich naplnením spája, bude možné povedať či ide o prečin alebo zločin – rýdzo formálny prístup. Pri takejto defin ícii sa potom môže vyskytnúť pri prvom odseku úmyselného trestného činu prípad, kde vzhľadom na trestnú sadzbu bude čin kvalifikovaný ako prečin a v ďalších kvalifikovaných skutkových podstat ách už ako zločin.

Zavedením inštitútu nepatrnej závažnosti avšak výlučne u prečinov je sledovaná možnosť vylúčenia súdneho prejednávania takýchto bagateľných prečinov.

K §§ 10, 11

Tieto ustanovenia presne definujú prečin a zločin. Súč asne je definovaná podkategória zločinu – obzvlášť závažný zločin.

K § 12

Uplatnenie miestnej, ale aj osobnej pôsobnosti Trestného zákona, ale tie ž príslušnosti súdu v konkrétnom prípade, vyžaduje presne definovať miesto spáchania trestného činu nielen z hľadiska konania, ale aj následku, čo doteraz bolo ponechané len na teóriu trestného prá va a výklad orgánov činných v trestnom konaní.

K §§ 13, 14

Uvedené ustanovenia upravujú vývojové štádia trestných činov pred ich dokonaním, ktoré z hľadiska ochrany zá ujmov chránených Trestným zákonom je tiež potrebné postihovať. Ponechávajú sa dve vývojové fázy trestného činu, príprava a pokus, pričom sú súčasne vymedzené podmienky ich trestnosti. Nepriamo z týchto ustanovení vyplýva aj tretia vývojová fáza, ktorou je dokonanie trestného činu, t.j. naplnenie všetkých jeho znakov vrátane následku.

Zakotvuje sa že príprava bude trestná len u vyššej formy trestného činu, a to u zločinu – rovnaká úprava je v platnom trestnom zákone (§ 7), kde je síce príprava viazaná na obzvlášť závažný trestný čin, ktorým je vš ak trestný čin s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 8 rokov, t.j. podľa návrhu ide o zločin.

Doterajšie obsahové vymedzenie prípravy a pokusu ostalo v podstate zachované. Osobitne však bolo treba vyjadri ť v praxi opomínané, avšak právnou teóriou akceptované pravidlo, že páchateľ prípravy ešte nezačal na rozdiel od páchateľa pokusu napĺňať znaky trestného činu, ku ktorému prí prava smeruje. Preto sa v praxi príprava s pokusom neraz zamieňala práve pre opomenutie tohto základného rozdielu, čo viedlo k nesprávnemu posúdeniu skutku páchateľa a napokon aj k uloženiu nesprávneho trestu. A ž na nepatrné zmeny zostali nezmenené tiež podmienky zániku trestnosti prípravy a pokusu.

Políciou podľa § 11 ods. 3 písm. b), ako aj podľa ďalších ustanovení, sa rozumie akýkoľvek príslušní k poverených orgánov uvedených v § 10 ods. 8 návrhu Trestného poriadku, t.j. napr. akýkoľvek príslušník Policajného zboru.

K §§ 15 až 18

V týchto ustanoveniach Trestného zákona je definovaná subjektí vna stránka skutkovej podstaty trestného činu v podobe zavinenia, ako vnútorného psychického vzťahu páchateľa k podstatným zložkám trestného činu. Doterajšie dve formy zavinenia v podobe úmyslu a nedbanlivosti zostávajú zachované. Taktiež členenie § 15 a § 16 umožňuje rozlíšiť zavinenie vo forme úmyslu na úmysel priamy a nepriamy a zavinenie vo forme nedbanlivosti na vedomú a nevedomú.

K §§ 19 až 21

Tieto ustanovenia Trestného zákona definujú subjekt trestného č inu, t.j. páchateľa, spolupáchateľa a účastníka.

Spáchanie trestného činu za použitia tzv. živého nástroja nie je ani v novom zákone zakotvené, lebo v týchto prípadoch ide o typicky nepriameho páchateľa. Napr. použitie nepríč etnej osoby na spáchanie trestného činu, použitie dieťaťa atď. Pokiaľ ide o použitie zvieraťa na spáchanie trestného činu ide o prípad priameho páchateľstva a iba z hľadiska zavinenia - subjektí vnej stránky bude taký čin posudzovaný ako úmyselný alebo nedbanlivostný.

Vzhľadom na vývoj kriminality, kedy dochádza k častému páchaniu trestnej činnosti tzv. na objednávku, bolo na túto skutočnosť reagované aj v tomto Trestnom zákone, kedy bol popri návodcovi osobitne definovaný aj ďalší účastník na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse a to objednávateľ. V tomto prípade totiž nejde o typické navedenie na spáchanie trestného činu, pretože nájomní páchatelia trestn ých činov sú tieto už vopred ochotní spáchať a objednávateľ len konkretizuje prakticky predmet útoku.

K §§ 22, 23

V týchto ustanoveniach sú vyjadrené okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť. Na rozdiel od okolností vylučujúcich protiprávnosť v týchto prípadoch ide o spáchanie trestného činu, avšak pre nedostatok veku a príčetnosti na strane páchateľa nemôže dôjsť k jeho potrestaniu.

Pri definovaní veku trestne zodpovedného páchateľa došlo k ďalšej mimoriadne závažnej zmene, keď hranica trestnej zodpovednosti bola znížená z pätnásť na štrnásť rokov. Pre rozvoj modernej civiliz ácie je príznačná aj akcelerácia vývoja mládeže. Týka sa to oveľa viac jej fyzickej vyspelosti, menej mentálnej zrelosti, ale na druhej strane nemožno poprieť ani to, že i po tejto stránke dnešná mlá dež dospieva oveľa rýchlejšie než tomu bolo pred niekoľkými desiatkami rokov.

Nesporne je to vyvolané aj celkovým, životným štýlom, materiálnymi podmienkami, tempom a úrovňou jej vzdelávania, prístupom k informáciám prostredníctvom médií vrátane výpočtovej techniky a podobne.

Tieto faktory a mnohé k nim pridružené bio-psycho-sociologické podmienky a príčiny, ako aj ich dôsledky v prvom rade odôvodňujú potrebu ešte dôslednejšie chrániť mládež pred negatívnymi vplyvmi, p red sociálno-patologickými javmi a zintenzívniť pôsobenie všetkých súčastí systému výchovy a vzdelávania, vytvoriť mládeži materiálne i kultúrne podmienky pre vzdelávanie, kultúrne vyž itie i pre pracovné uplatnenie, zvýšiť ich perspektívy pokiaľ ide o možnosti bývania, zdravého spôsobu života, vrátane oddychu, využívania voľného času a zdravé výchovné prostredie.

Na druhej strane niet ale žiadnych pochybností o tom, že u mládeže sa neustále znižuje veková hranica tých, ktorí sa podieľajú mnohí už opakovane a v trestnej činnosti v súčinnosti s dospelými p áchateľmi na páchaní mnohokrát závažnej predovšetkým násilnej, mravnostnej a majetkovej kriminality. Veľmi často sa tak deje v spojení s užívaním návykových látok, drogy nevynímajúc. Sú stavne to dokazujú kriminalistické štatistiky, dokumentujúce stav a vývoj kriminality, jej štruktúru i štruktúru jej páchateľov.

V prevencii trestnej a inej protispoločenskej činnosti mládeže musia dominovať neprávne prostriedky tak ako sú vyššie uvedené. Pokiaľ ide o právne prostriedky, tak tieto najmä mimo trestného práva a prostriedky trestného práva považovať len ako najkrajnejšie riešenie, ak iné prostriedky formy a metódy zlyhajú.

Treba prihliadať aj na to, že mládež sama nemôže niesť dôsledky za mnohé problémové javy v sociálnej, ekonomickej a iných oblastiach spoločenského života, ktoré sama nezavinila a ktoré sú mnohokr át impulzom jej delikvencie. Rovnako treba prihliadať tiež na fakt, že mládež samotná je jednou z prvých a najviac zraniteľných obetí zločinu.

Značná časť tých, ktorí predložili námety na obsahové zameranie rekodifikácie vrátane schváleného legislatívneho zámeru vlády navrhla znížiť vekovú hranicu trestnej zodpovednosti z pätná stich na štrnásť rokov.

Je zrejmé, že takéto opatrenie samo o sebe problém kriminality mládeže nevyrieši. Na druhej strane je ale tiež jasné, že zníženie vekovej hranice zodpovednosti za trestné činy vyjadrí i dnešnú disproporciu v akcelerácii vývoja dospievania (a to aj mentálneho) mládeže, čo je nutné z hľadiska ochrany spoločnosti pred kriminalitou.

Nejde teda len o automatický a ničím neodôvodnený pragmatizmus. Nižšiu hranicu trestnej zodpovednosti ako pätnásť rokov pozná napokon celá rada vyspelých demokratických štátov.

V ustanoveniach o trestnom stíhaní mladistvých je súčasne zakotvená tzv. poistka proti nesprávnemu stíhaniu detí v podobe dôsledného skúmania mentálnej vyspelosti páchateľov, ktorí prekročili štrn ásty rok veku. Podľa nového Trestného poriadku sa u páchateľov vo veku 14 až 15 rokov bode skúmať mentálna vyspelosť obligatórne. U mladistvých do 18 rokov sa táto vyspelosť bude skúmať v odôvodnen ých prípadoch.

K §§ 24 až 30

Ustanovenia štvrtého dielu I. hlavy Všeobecnej časti Trestného zá kona upravujú okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Ide o sedem nasledujúcich okolností: nutná obrana, krajná núdza, dovolené riziko, výkon práv a povinností, súhlas poškodeného, oprávnené použitie zbrane a plnenie úloh agenta. S výnimkou dovoleného rizika ide o okolnosti, ktoré poznal aj doterajší Trestný zákon. U niektorý ch okolností však došlo k spresneniu podmienok ich uplatňovania.

Najmä u nutnej obrany, ktorá z hľadiska praktického v rozhodovacej činnosti vyvolávala najväčšie problémy došlo k spresneniu a rozšíreniu podmienok jej uplatnenia. V súlade s legislatívnym zámerom vl ády bola do definícií zahrnutá aj problematika omylu tak aby tento automaticky nevylučoval nutnú obranu. Za nutnú obranu sa bude môcť ďalej považovať aj konanie v silnom rozrušení spôsobenom útokom najmä v dôsledku zmätku, strachu, alebo zľaknutia.

Zásada proporcionality u nutnej obrany vyjadrená tým, že obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku bola zachovaná, avšak zákon presnejš ie vyjadruje z čoho pri jej posudzovaní je nutné vychádzať (spôsob, miesto a čas útoku, okolnosti týkajúce sa ako osoby útočníka, tak aj obrancu).

Zásada proporcionality u krajnej núdzi sa upravuje tak, že spôsobený následok nesmie byť zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil.

Ako už bolo spomenuté novou okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť bude dovolené riziko. Tejto okolnosti sa verejnosť domáha už niekoľko rokov. Potrebu zakotvenia dovoleného rizika ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť trestného činu v Trestnom zákone sa týka len činov alebo činností v oblasti výroby a výskumu. Môže ísť aj o akýkoľvek iný vo svojej podstate nie nebezpečný čin (činnosť), ktorého uskutočnenie v danom mieste, čase, alebo daným spô sobom je spojené s určitým rizikom, lebo ohrozuje záujem chránený týmto zákonom, ale inak ide o čin (činnosť) spoločensky prospešný, ktorý však nemôže byť uskutočnený bez rizika. Podmienkami dovoleného rizika sú:

a)výsledok, ku ktorému čin (činnosť) smeruje zjavne zodpovedá miere rizika,

b)vykonanie činu neodporuje zákonu, alebo inému právnemu predpisu, záujmom spoločnosti, zásadám ľudskosti ani sa neprie či dobrým mravom,

c)čin (činnosť) sa vykonáva v súlade s dosiahnutým stavom poznania a informáciami, ktoré existovali a boli dostupné v čase jeho vykonania,

d)činom (činnosťou) sa sleduje dosiahnutie spoločenského prospechu,

e)spoločensky prospešný výsledok, ktorý sa od vykonávania činu (činnosti) očakáva nemožno dosiahnuť bez rizika.

Pokiaľ ide o výkon práv a povinností, u tejto okolnosti došlo k podstatnej zmene vyplývajúcej z požiadaviek medzinárodných zmlúv (Štatút medzinárodného trestného súdu) v tom smere, že sa vymenovávajú prípady, kedy sa táto okolnosť neuplatní buď z hľ adiska vedomia páchateľa alebo z hľadiska konkrétnych trestných činov (genocídium, neľudskosť).

Zásadná zmena bola urobená v súlade s legislatívnym zámerom vlády u oprávneného použitia zbrane, keď túto bude možné použiť aj vo svojom obydlí, a to aj v prípade, keď ešte nepôjde o nutnú obranu. Ochrana života alebo zdravia osoby v jej obydlí už bude ohrozená, avšak ešte nemusí ísť o priamo hroziaci alebo trvajúci útok. Použitie tejto okolnosti však bude vylúčené , ak pri takomto použití zbrane vo svojom obydlí dôjde k usmrteniu ohrozujúcej osoby.

K II. hlave

K § 31

Návrh zachováva doterajšiu bipartíciu trestných sankcií na tresty a ochranné opatrenia. Takéto delenie sa v minulosti v plnej miere osvedčilo. Súčasne vyjadruje základné zásady humanizácie, demokratizácie nášho trestného práva a v neposlednom rade aj zá sadu zodpovednosti páchateľa za spáchaný trestný čin s vylúčením dopadu následkov trestného činu na iné osoby, event. minimalizáciu takéhoto dopadu. Návrh definuje tak tresty ako aj ochranné opatrenia, pričom v týchto definíciách je zakotvený už aj účel ukladania a výkonu trestných sankcií. Tým sa však nemení skutočnosť, že tresty a ochranné opatrenia slúžia ochrane spoloč nosti.

K § 32

Návrh v porovnaní s platným Trestným zákonom rozš iruje systém trestov o ďalšie dva druhy. Sú to: domáce väzenie a trest povinnej práce. Rozšírenie druhov trestu je výrazom depenalizácie, pretože umožňuje súdom vo zvýšenej miere siahať aj k trestom bez odňatia slobody. V priebehu krátkodobých trestov odňatia slobody nebolo možné úspešne rozvinúť reedukačné a resocializačné procesy, kým na druhej strane negatívny dopad izolácie páchate ľa od spoločnosti v prostredí iných páchateľov mal často negatívny dopad na samotného odsúdeného. Rozšírenie alternatívnych trestov má za cieľ posilniť zásadu, že nepodmienečný trest odň atia slobody je 'ultima ratio', ktoré treba uplatniť len vtedy, keď iné, menej závažné prostriedky boja proti zločinnosti, vrátane trestov bez odňatia slobody, zlyhali.

K § 33

Návrh rozširuje aj doterajší systém ochranných opatrení . Ako nové ochranné opatrenie zavádza ochranný dohľad a tzv. detenciu. Ochranný dohľad bol už súčasťou systému trestných sankcií platného trestného zákona. Neosvedčilo sa však jeho vykoná vanie policajnými orgánmi. Naviac jeho účel sa často míňal cieľa a namiesto dovàšenia nápravy páchateľa slúžil ako prostriedok dosahovania policajných úloh. Na druhej strane aj doterajš ia prax potvrdila, že u tých páchateľov, ktorí páchajú trestné činy zo zvyku, resp. z návratu do kriminogénneho prostredia, je nevyhnutné pokračovať v resocializácii aj v etape postpenitenciá rnej starostlivosti, pričom u nebezpečných páchateľov je nevyhnutné ponímať túto formu postpenitenciárnej starostlivosti ako nútenú, pričom dohľad nad odsúdeným treba zveriť orgánom súdneho dohľ adu – probačnému a mediačnému úradníkovi. Naopak detencia by mala slúžiť na ochranu spoločnosti proti tým páchateľom, u ktorých ochranné liečenie je neúčinné buď preto, že sa mu ods údený odmieta podrobiť alebo preto, že jeho ochorenie je podľa poznatkov súčasnej vedy neliečiteľné, ale v prípade jeho prepustenia na slobodu neprestáva byť nebezpečným pre spoločnosť.

K §§ 34, 35

V porovnaní s ustanoveniami platného Trestného zákona o všeobecn ých zásadách pre ukladanie trestu, návrh nového Trestného zákona kladie dôraz predovšetkým na zásadu humanity a vychádza pritom z medzinárodne prijatých zásad proti mučeniu neľudskému zaobchá dzaniu týraniu alebo trestaniu. Návrh zdôraznil aj zásadu 'nulla poena sine lege' (nijaký trest bez zákona), aj zásadu úmernosti sankcie spáchanému trestnému činu. S prihliadnutím na rozšírenie systé mu trestov návrh novo koncipuje nezlučiteľnosť sankcií, ktoré postihujú rovnaké práva odsúdeného. Okrem toho zákon v tom istom paragrafe zakotvuje aj základné zásady pre ukladanie ochranných opatrení . Ide skutočne len o základné zásady, ktoré sú ďalej doplnené a upresnené napríklad ustanoveniami o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach, o ukladaní trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby stanovenej zákonom a i.

Zakotvuje sa širšia možnosť ukladania iných trestov než je trest odňatia slobody a to ako trestov samostatných, pričom trestné sadzby u jednotlivých trestných činov osobitnej časti Trestného zákona budú obsahovať len sadzbu trestu odňatia slobody. Takéto samostatné uloženie iného trestu bude však vylúčené za trestné č iny, ktorých horná hranica trestu odňatia slobody prevyšuje päť rokov.

U trestu odňatia slobody na doživotie sa súčasne zakotvuje možnosť v určitých prípadoch rozhodnúť o zákaze podmienečného prepustenia z výkonu tohto trestu.

Oproti doterajšej ú prave sa osobitne definujú aj zásady pre ukladanie ochranných opatrení.

K §§ 36 až 38

Návrh nového Trestného zákona vychádza z taxatívneho vymenovania poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ktoré však rozvádza ďaleko podrobnejšie než platná právna ú prava. Naviac návrh výslovne ukladá súdom povinnosť, aby sa na tie poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti, ktoré sú zákonným znakom trestného činu neprihliadalo a naviac zakotvuje aj povinnosť sú du prihliadať na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Pri prevahe priťažujúcich okolností nebude môcť spravidla rozhodnúť o uložení trestu len na hranici dolnej sadzby (zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu resp. pri opakovaní trestnej činnosti o polovicu). Pri prevahe poľahčujúcich okolností sa navrhuje zníženie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu.

K § 39

Návrh prevzal osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o znížení trestu pod dolnú hranicu ale s prihliadnutím na rozšírenie systému trestov a na zakotvenú podpornú zásadu trestu odňatia slobody stanovuje aj minimálne hranice iných druhov trestu, pod ktoré sú d nesmie daný druh trestu uložiť ani v prípade ukladania trestu pod všeobecnú dolnú hranicu daného druhu trestu. Oproti platnej úprave sa rozširujú dôvody kedy možno uložiť trest pod dolnú hranicu ( napr. pomoc páchateľa pri objasnení závažnej trestnej činnosti a konanie o dohode atď. ).

K § 40

Ustanovenia o upustení od potrestania zakotvené v platnom Trestnom zá kone sa osvedčili. Ich prevzatie do nového Trestného zákona je preto dôvodné. Návrh však striktne stanovuje, že nemožno upustiť od potrestania páchateľa trestného činu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví.

K § 41

Ustanovenie o úhrnnom treste sa preberá aj do nového návrhu zá kona. Návrh však zakotvuje tak trest za jednočinný, ako aj viacčinný súbeh, pri ktorom zároveň stanovuje, že úhrnný trest sa v prípade viacčinného súbehu ukladá nad jednou polovicou zá konom stanovenej trestnej sadzby zvýšenej o jednu tretinu - ide o dôsledné uplatnenie asperačnej zásady priamo v zákone. Súčasne sa zavádza nový pojem spoločného trestu vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu, čím sa vytvára možnosť pre trestné stíhanie aj vo vzťahu k čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, o ktorého in ých čiastkových útokoch už bolo súdom rozhodnuté a bol za ne uložený trest.

K § 42

Návrh preberá aj osvedčené ustanovenie o súh rnnom treste, ktorý sa ukladá podľa zásad pre ukladanie úhrnného trestu.

K §§ 43, 44

Návrh zakotvil aj z platného zákona známy inštitút ďalš ieho trestu, resp. inštitút upustenia od uloženia súhrnného a ďalšieho trestu. Túto skutočnosť návrh zvýrazňuje aj v názve príslušných ustanovení.

K § 45

Inštitút započítania väzby a trestu preberá nový zákon z doposiaľ platného zákona, ale ho rozširuje aj na prípady prevzatia trestného stíhania alebo výkonu trestu pre ten istý skutok z cudziny.

K §§ 46, 47

Návrh zavádza trest odňatia slobody ako dočasný trest na určit ú dobu alebo trest odňatia slobody na doživotie. Pojem výnimočného trestu sa vypúšťa. Súčasne na rozdiel od platného zákona výslovne stanovuje podpornú úlohu trestu odňatia slobody. Pre ulož enie trestu odňatia slobody na doživotie stanovuje iba dve podmienky a to že, uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a zároveň nie je nádej žeby páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobru určitú.

Doterajšie členenie trestov odňatia slobody s najvyššou možnou výmerou pätnásť rokov a na výnimočný trest do dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie sa nahradzuje členením u trestu odň atia slobody na určitú dobu s najvyššou možnou výmerou do dvadsaťpäť rokov a na trest odňatia slobody na doživotie..

Zavádza sa obligatórne ukladanie trestu odňatia slobody na doživotie.

Ide o uplatnenie tzv. zásady trikrát a dosť pri splnení podmienok, že

- ide o taxatívne vymenované trestné činy,

- trestný čin dospel do štádia dokonania,

- páchateľ bol doposiaľ dvakrát potrestaný a čo aj sčasti vykonal uložené tresty.

V odôvodnených prípadoch bude možné aj tu uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov.

K § 48

Na rozdiel od platného zákona, návrh precizuje pojem vonkajš ej diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody a ruší aj pojem 'nápravnovýchovné skupiny'. Vychádza sa pritom zo skutočnosti, že už platný zákon č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej str áže zrušil nápravnovýchovné ústavy a namiesto nich zaviedol ústavy na výkon trestu. Diferenciačné skupiny sa v návrhu delia podľa miery izolácie odsúdeného a najmä bezpečnosti ústavu. Návrh s íce stanovuje diferenciačné kritérium použité aj v platnom zákone (posledných desať rokov pred spáchaním trestného činu). Obdobne, ako doteraz platný zákon, obsahuje návrh aj možnosť iného diferenciačného kritéria, než ktoré ukladá spravidla použiť, s výnimkou trestu odňatia slobody na doživotie a trestu odň atia slobody nad pätnásť rokov ukladaného za obzvlášť závažný zločin.

K §§ 49, 50

V týchto ustanoveniach sú stanovené podmienky pre povolenie podmieneč ného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, možnosť určenia obmedzení, a taktiež aj postup v prípade, že sa odsúdený v skúšobnej dobe neosvedčí.

K §§ 51, 52

V týchto ustanoveniach sa zavádza podmienečný odklad vý konu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom, ktorý je vlastne určitou modifikáciou trestu odňatia slobody s povolením podmienečného odkladu. Probačný dohľad bude možné uložiť u trestu odň atia slobody neprevyšujúceho tri roky. Tento bude vykonávať probačný a mediačný úradník, a teda by mal byť ukladaný najmä v tých prípadoch, keď sa bude vyžadovať určitá prísnejš ie zameraná kontrola uložených obmedzení a povinností.

K § 53

Návrh zavádza v tomto ustanovení nový druh trestu bez odň atia slobody – trest domáceho väzenia, ktorého hornú hranicu stanovil až na jeden rok a určuje aj podmienky pre uloženie tohto trestu, ale len za prečin. Zároveň zavádza kontrolu odsúdeného technickými prostriedkami, ktoré sa v niektorých západoeurópskych krajinách, USA a v Škandinávii veľmi osvedč ili. Je to ďalšia alternatíva ku krátkodobým trestom odňatia slobody. Zároveň sú v návrhu určené aj podmienky premenenia jeho zvyšku na nepodmienečný trest odňatia slobody.

K §§ 54, 55

Tieto ustanovenia zavádzajú nový druh trestu bez odňatia slobody a to trest povinnej práce. Zákon podmieňuje uloženie tohto trestu súhlasom páchateľa, ale len za prečin.

K §§ 56, 57

Návrh veľmi podrobne stanovuje podmienky ukladania peňažné ho trestu ako aj jeho výkonu, podmienky premenenia tohto trestu, upustenia od jeho výkonu alebo zvyšku, ako aj podmienky zahladenia Podstatne sa zvyšuje horná hranica peňažného trestu z 5 miliónov na 10 miliónov.

K §§ 58, 59

Návrh prevzal osvedčené ustanovenia o treste prepadnutia majetku a tieto ďalej prispôsobil iným ustanoveniam návrhu. Ukladá sa tento trest spolu s trestom odňatia slobody na doživotie alebo pri spáchaní obzvlášť závažného zločinu. Pri vymenovaných trestných činoch sa musí uložiť trest prepadnutia majetku vtedy, ak bude preukázané, že páchateľ nadobudol majetok z nelegálnych príjmov alebo časť tohto majetku.

K § 60

Návrh prevzal ďalšie osvedčené ustanovenia o treste prepadnutia veci z platného Trestného zákona a tieto ďalej upresnil a stanovil ďalšie podmienky pre jeho ukladanie.

Reagoval tiež na Dohovor o praní špinavých peňazí, vyh ľadávaní, zaisťovaní a konfiškácii príjmov z trestnej činnosti (Štrasburg, 8.11.1990) a na Rámcové rozhodnutie Rady z 26.6.2001 o praní špinavých peňazí tak, že rozšíril možnosti ulož enia prepadnutia veci a príjmov z trestného činu pre prípad, že v pôvodnej podobe sú z faktických alebo právnych dôvodov neidentifikovateľné, nedosiahnuteľné alebo zmiešané s legálnym majetkom a roz širuje ju tiež na úžitky z uvedených príjmov. Podobné ustanovenie má Občiansky zákonník v § 458 ods. 1, 2.

K § 61

Trest zákazu činnosti sa v plnej miere osvedčil, a preto bol prevzatý aj do nového Trestného zákona. Tento trest možno uložiť na 1 rok až 10 rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s činnosťou, ktorej sa tento trest týka. Vypustilo sa však osobitné ustanovenie o mož nosti uloženia tohto trestu ako samostatného, keďže táto skutočnosť vyplýva už z § 34 ods. 6.

K § 62

Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o treste zákazu pobytu. Tento trest možno uložiť na 1 rok až 5 rokov za každý úmyselný trestný čin, ak bud ú splnené podmienky podľa § 62 ods. 2. Vypustilo sa však osobitné ustanovenie o možnosti uloženia tohto trestu ako samostatného, keďže táto skutočnosť vyplýva už z § 34 ods. 6.

K § 63

Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zá kona, ktorý upravoval pojem ukladanie a výkon trestu straty čestných titulov a vyznamenaní. Sprísnil však podmienky jeho ukladania a v prípade, že sa tento trest ukladá popri kratšom treste odň atia slobody ako 5 rokov alebo popri inom treste, spojil jeho uloženie nie s povolaním páchateľa, ale s ohrozením vážnosti dotknutých čestných titulov a vyznamenaní. Tento trest možno uložiť len za obzvlášť závažný zločin.

K § 64

Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o treste straty vojenskej a inej hodnosti, pričom podmienky jeho uloženia sú upravené v odseku 2 a 3 tohto ustanovenia.

K § 65

Okrem toho, že návrh prevzal ustanovenie platného Trestného zákona o treste vyhostenia, návrh veľmi dôsledne upravuje podmienky ukladania tohto trestu a v stanovených prípadoch, najmä ak to vyplýva z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, uloženie tohto trestu vyluč uje. Naviac zakotvuje aj podmienky zahladenia tohto trestu. Návrh precizoval zákonné dôvody na uloženie trestu vyhostenia v zmysle článku 23 ods. 5 Ústavy SR a nadväzujúcich vnútroštátnych noriem, napr. zákon č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ďalšie. Predmetný trest už nebude mať trvalý charakter, lebo sa bude ukladať najviac na 15 rokov, ako maximálna výmera.

K §§ 66 až 68

Návrh prevzal všetky osvedčené ustanovenia platného Trestného z ákona o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, avšak dochádza k sprísneniu ohľadom doby po uplynutí ktorej je možne prepustiť odsúdeného z výkonu trestu - je možné podmieneč ne prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody po vykonaní jednej polovice trestu u osoby odsúdenej za prečin, dvoch tretín trestu u osoby odsúdenej za zločin a troch štvrtín trestu u osoby odsúdenej za obzvláš ť závažný zločin. Pritom u osoby odsúdenej na doživotie až po vykonaní 25 rokov tohto trestu. Súčasne sa stanovujú prípady, kedy osoba nemôže byť z výkonu trestu odňatia slobody prepustená.

K §§ 69, 70

Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.

K §§ 71, 72

Rovnako v nezmenenej podobe prevzal návrh aj ustanovenia platného Trestné ho zákona o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu pobytu.

K §§ 73, 74

Návrh v podstate v nezmenenom rozsahu prevzal z platného Trestného zá kona aj jedno z najvýznamnejších a najdôležitejších druhov ochranných opatrení – ochranné liečenie.

K § 75

Ustanovenie o ochrannej výchove, ako špeciálnom ochrannom opatrení , ktoré je viazané výslovne na mladistvých páchateľov, je upravené v osobitných ustanoveniach o stíhaní mladistvých .

K §§ 76 až 80

Návrh nového Trestného zákona sa vracia k niekdajšiemu inštitú tu ochranného dohľadu, resp. zákon preberá platnú zákonnú úpravu ochranného dohľadu. Ide o ochranné opatrenie, ktoré je súčasťou tzv. nútenej postpenitenciárnej starostlivosti, ktorá je nevyhnutná k dovàšeniu nápravy obzvlášť nebezpečných recidivistov, páchateľov obzvlášť závažných zločinov a fakultatívne aj páchateľov iných trestných činov, ktorí sa stávajú tzv. š peciálnymi recidivistami a po viacnásobnom potrestaní za rovnaké trestné činy nemožno u nich očakávať, že bez nútenej postpenitenciárnej starostlivosti povedú riadny život. Návrh ponecháva súdu mo žnosť uloženia ochranného dohľadu aj u tých odsúdených, ktorí v priebehu celého výkonu trestu odňatia slobody odmietajú výchovné pôsobenie a je obava, že po prepustení budú pokračovať v p áchaní trestnej činnosti. Návrh vylučuje uloženie ochranného dohľadu mladistvému (ak je to potrebné, možno mu uložiť ochrannú výchovu), ako aj odsúdenému na doživotie, kde by také to opatrenie nemalo zmysel. Dohľad počas výkonu tohto ochranného opatrenia sa zveruje taktiež probačnému a mediačnému úradníkovi, čím sa má zabrániť možnému zneužitiu tohto opatrenia policajný mi zložkami na plnenie operatívnych úloh.

K §§ 81, 82

Návrh zavádza aj ďalší nový druh ochranného opatrenia, ktorý m je detencia. Ide o taký druh ochranného opatrenia, ktorého úlohou je ochrana spoločnosti a jej členov pred tými páchateľmi, ktorí počas výkonu trestu odňatia slobody evidentne ochoreli nevyliečiteľnou du ševnou chorobou a je tu obava, že aj po výkone trestu odňatia slobody ďalej pretrváva nebezpečenstvo pre spoločnosť. Ná vrh zákona umožňuje súdu, ak to považuje za potrebné rozhodnúť o detencii aj v iných prípadoch – ak ide o páchateľa zločinu spáchaného zo sexuálneho motívu alebo páchateľ a, ktorý opätovne spácha obzvlášť závažný zločin. Detencia môže síce v prípade potreby potrvať až doživotne, ale zákon má predvídať aj vývoj lekárskej vedy, ktorá môže č asom doriešiť otázku nevyliečiteľnosti choroby. Aby nedochádzalo k zneužívaniu tohto inštitútu, zákon ukladá súdu povinne jedenkrát ročne preskúmať dôvod trvania detencie a len na základe odborn ého lekárskeho posudku rozhodnúť o ďalšom trvaní tohto ochranného opatrenia alebo o prepustení odsúdeného.

K § 83

Návrh preberá aj osvedčené ustanovenia o zhabaní veci, ktoré majú za účel zabezpečiť ochranu spoločnosti pred tými nebezpečnými vecami, ktoré nemôžu byť predmetom trestu prepadnutia veci. Tieto ustanovenia sú v podstate v zhodnej podobe prevzaté z platného Trestného zákona.

K III. hlave

K § 84

Ide o generálne ustanovenie, ktoré stanoví, že pri splnení urč enej podmienky, napr. pri zmene zákona, zanikajú trestné dôsledky trestného činu, ktorý inak v čase, keď k nemu došlo, spĺňal všetky pojmové náležitosti trestného činu.

V praxi sa vyskytli problémy pri aplikovaní ustanovení o pôsobnosti trestných zákonov, keď skutok, ktorý je predmetom trestného konania v čase spáchania napĺňa všetky znaky príslušného ustanovenia v tom čase účinného Trestného zákona, ale neskorší zákon meniaci alebo dopĺňajúci Trestný zákon, toto ustanovenie Trestného zákona zruší a ďalší (neskorší) zákon takéto konanie op äť posudzuje ako trestný čin. Navrhovanou úpravou sa táto nejasnosť na základe zákona odstráni.

K § 85

Úpravou podmienok zániku trestnej zodpovednosti u vymenovaných trestných činov v dôsledku účinnej ľútosti sa sleduje ochrana dôležitých spoločenských záujmov, ktorá sa dosiahne sľ ubom beztrestnosti páchateľovi, ak škodlivý následok trestného činu napraví alebo zamedzí.

K § 86

Ide o osobitné ustanovenia o účinnej ľútosti, ktoré zahàň a taxatívnym výpočtom trestné činy, pri ktorých trestnosť zanikne pri splnení podmienok uvedených pre konkrétne trestné činy, pričom sa líšia najmä momentom kedy ešte možno napraviť následok.

K § 87

Podmienkou zániku trestnosti je uplynutie zákonom stanovenej premlč acej doby. Určuje sa podľa závažnosti trestného činu vyjadrenej v sadzbe za daný trestný čin. Začína plynúť od okamihu, keď došlo k dokonaniu trestného činu. Súčasne sa upravujú dôvody, ke ď premlčacia doba neplynie a dôvody, ktoré premlčanie trestného stíhania prerušujú. Zároveň sa predlžujú premlčacie doby.

K § 88

Toto ustanovenie určuje výnimky z inak všeobecnej platnosti inštitú tu premlčania trestného stíhania.

K § 89

Uvedené ustanovenie je premietnutie ústavného práva prezidenta republiky do Trestného zákona.

K § 90

Inštitút premlčania výkonu trestu vychádza v podstate z rovnaké ho predpokladu ako inštitút premlčania trestného stíhania. Podmienkou premlčania výkonu trestu je uplynutie premlčacej doby ustanovenej zákonom. Je určená podľa druhu a výšky uloženého trestu. Súč asne sa upravujú dôvody, keď premlčacia doba neplynie a dôvody, ktoré premlčanie výkonu trestu prerušujú.

K § 91

Tresty uložené za trestné činy uvedené v XII. hlave osobitnej časti s výnimkou vymenovaných trestných činov sú z premlčania vylúčené, preto použitie ustanovenia o preml čaní výkonu trestu pri nich neprichádza do úvahy, bez ohľadu na to, aký trest súd v konkrétnom prípade uložil.

K §§ 92, 93

Toto ustanovenie určuje podmienky a lehoty zahladenia odsúdenia. Tento inš titút umožní aby sa pri splnení určitých podmienok odstránili nepriaznivé dôsledky odsúdenia, ktoré trvajú aj po výkone trestu a ktoré by mohli odsúdenému sťažovať uplatnenie v ďalšom ž ivote. Právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo odsúdenie zahladené nastáva zákonná fikcia neodsúdenia, ktorá je právnym dôsledkom zahladenia odsúdenia. Podstatnou zmenou je zahladenie iných trestov ako trestom od ňatia slobody už momentom ich vykonania.

K IV. hlave

V osobitnej hlave všeobecnej časti Trestného zákona sa síce zachov áva doterajšia koncepcia stíhania mladistvých, ale na kvalitatívne inej úrovni. Táto hlava stanovuje odlišnosti oproti všeobecne platným zásadám pre stíhanie dospelých páchateľov, pričom jednotlivé ustanovenia sú motivované obnovujúcimi účinkami trestného práva, lebo sa kladie dôraz na vyváženú, spravodlivú reakciu spoločnosti na trestný čin mladistvého a vyvodzuje z neho dô sledky nielen pre neho samého, ale aj pre riešenie problémov ďalších zúčastnených osôb a skupín spojených s trestným činom. Mladistvý tak má byť stimulovaný, aby prevzal osobnú, nielen formá lnu trestnú zodpovednosť za trestný čin a nápravu ním spôsobených následkov. Adekvátne tomu Trestný poriadok obsahuje osobitné ustanovenia o konaní proti mladistvým. Osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých, ktoré sú vo vzťahu špeciality k ďalším ustanoveniam všeobecnej časti Trestného zákona, tak konkretizujú ústavný princíp osobitnej starostlivosti, ktorú spoločnosť venuje mládež i (článok 41 ods. 1 Ústavy SR).

Návrh tejto právnej úpravy rešpektuje medzinárodné dokumenty prijaté pre oblasť zaobchádzania s delikventnou mláde žou, najmä:

Minimálne štandardné pravidlá sú dnictva nad mládežou (tzv. Pekingské pravidlá, rezolúcia OSN č. 40/43 z 29. 11. 1985),

Smernica OSN pre prevenciu kriminality mládeže (tzv. Riyadská smernica, rezolúcia OSN č. 45/112 z 14. 12. 1990),

Dohovor o právach dieťaťa (rezolúcia OSN č. 44/25 z 20. 11. 1989 uverejnená v oznámení MZV č. 104/1991 Zb.).

Pokiaľ ide o dokumenty Rady Európy, v tomto smere sa vychádza predovš etkým z nasledovných odporúčaní:

·č. R (87) 20, ohľadom spoločenskej reakcie na kriminalitu mládeže,

·č. R (88) 6, ohľadom spoločenskej reakcie na kriminalitu mládeže z radov mladých ľudí pochádzajúcich z prisťahovaleckých rod ín,

·Rezolúcie č. R (66) 25, o krátkodobom zaobchádzaní s mladistvými páchateľmi do 21 rokov veku.

K § 94

Za mladistvého sa považuje osoba, ktorá dovàšila štrná sty rok svojho veku a neprekročila osemnásty rok veku. Individuálna duševná vyspelosť (zisťovaná o.i. aj povinným psychologickým vyšetrením mladistvých vo veku od 14 do 15 rokov - tzv. podmienečná príč etnosť, ktoré upravuje Trestný poriadok) bude korektívom na stanovenie trestnej zodpovednosti mladistvého, ako aj na zvolenie predovšetkým výchovných prístupov zameraných na jeho nápravu.

Zníženie dolnej hranice veku o jeden rok, nemá viesť ku kriminalizácii mladistvých, ale k tomu, aby sa všetkými dostupnými, primárne výchovnými prostriedkami zabránilo recidíve. Hoci v mnohých prípadoch p ôjde o žiakov základnej školy, problém spočíva v kriminologickom zistení, že ak takýto mladý človek zopakuje trestný skutok do dovàšenia dospelosti, stane sa z neho v ďalšom vývine dospelý recidivista. Kriminalita mladistvých vo všeobecnom význame tohto slova rastie v Európe i v USA. Postihuje mladistvých bez ohľadu na sociálny pôvod, ba sklon k zločinnosti sa prejavuje stále viac u mladistvých z majetných vrstiev a výrazne sa zvyšuje aj podiel dievčat. Pritom istá časť mládeže začína byť vzhľadom na stav spoločnosti anomická. Väčšina pedopsychológov a pedopsychiatrov zastáva názor, že akcelerácia psychického a fyzického vývinu mládeže v posledných desaťročiach spôsobila, že mladiství najmenej vo veku štrnástich rokov sú reálne spôsobilí rozpoznať a posúdiť ná sledky svojho konania a s tým spojené trestno-právne dôsledky pri všetkých trestných činoch.

Tento prístup k stanoveniu fyzického veku ako základu trestnej zodpovednosti je porovnateľný s väčšinou demokratických krajín, kde je dolná hranica tohto veku v mnohých prípadoch nižšia.

K § 95

Toto ustanovenie zákona reaguje na skutočnosť, že stupeň rozumovej a mravnej vyspelosti je vo veku okolo 14 rokov u jednotlivých mladistvých veľmi rozdielny. Preto zákon stanoví, že mladistvý, ktorý v dobe spáchania činu nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný. Osobitné ustanovenie Trestného poriadku o o zisťovaní sociálnych pomerov mladistvého stanov í, že toto skúmanie bude obligatórne u mladistvého vo veku od 14 do 15 rokov, u starších len vtedy, ak to bude odôvodnené.

Ide o koncepciu tzv. podmienenej príčetnosti, ktorá je závislá na dosiahnutom stupni intelektuálneho a mravného vývoja mladistvého (v dobe činu). Obdobnú úpravu majú v Spolkovej republike Nemecko a v È eskej republike.

Zákon bude teda vyžadovať, aby si mladistvý bol vzhľadom na úroveň svojho vývoja schopný uvedomiť, že páchaným skutkom koná proti normám spoločnosti alebo aby bol schopný zodpovedajúcim spô sobom usmerniť svoje správanie. Nezrelosť mladistvého musí pritom byť podstatná, teda musí byť zrejmé, že v čase činu ešte nedosiahol takého stupňa vývoja (intelektuálneho alebo mravného), aké ho spravidla dosahujú jeho vrstovníci. Na preukázanie tejto skutočnosti bude priberaný znalec z odboru psychiatrie alebo psychológie mládeže na skúmanie mladistvého do 15 rokov veku a u ostatných mladistvých iba v t ých prípadoch, v ktorých budú pochybnosti o duševnej zrelosti mladistvého.

Pri činoch, na ktorých protiprávnosť nebude treba prihliadať, nepôjde u mladistvého o trestnú zodpovednosť. Spravidla tomu bude v prípadoch naplnenia formálnych znakov trestného činu, bez ich významnejš ej relevancie.

K § 96

Návrh zákona odlišne upravuje premlčacie lehoty trestnosti č inu, lebo sa vychádza zo zásady, že včasná reakcia na spáchanie trestného činu mladistvým je mimoriadne dôležitá. Ohľadom začiatku, spočívania a prerušenia premlčacej doby bude platiť všeobecn á úprava zákona. Iba so zreteľom na medzinárodné záväzky sa vylúčil zánik trestnosti uplynutím premlčacej doby pri trestných činoch taxatívne uvedených v zákone.

K § 97

Ustanovenie o účele sankcií a výchovných opatrení zahàňa v sebe interpretačné pravidlo pre všetky ustanovenia zákona o stíhaní mladistvých. Vychádza z princípu, že všetky opatrenia, postupy a prostriedky zákona treba využívať na obnovenie narušených sociá lnych vzťahov, na integráciu mladistvého do širšieho sociálneho prostredia a na prevenciu zločinnosti. Preto poukazuje predovšetkým na to, že ochrana spoločnosti pred trestnou činnosťou mládeže je najlepš ie dosiahnuteľná riadnou výchovou detí, čo možno dosiahnuť predovšetkým rešpektovaním ich potrieb a vytváraním vhodného sociálneho zázemia pre ich zdravý duševný, telesný a sociálny vý voj a spoločensky prospešné uplatnenie, na čo treba pri ukladaní sankcie alebo opatrenia primárne prihliadať.

Osobitné ustanovenia Trestného poriadku stanovia aj osobitné spôsoby zaobchádzania s mladistvými v rámci trestného konania, vrátane alternatívnych spôsobov riešenia trestných vecí.

K §§ 98 až 100

Návrh zákona významne rozširuje mož nosti upustenia od potrestania mladistvého, čím vytvára podmienky na aktívne pôsobenie blízkeho sociálneho okolia na mladistvého Právnym predpokladom na upustenie od potrestania je uznanie viny mladistvého.

Základným predpokladom na upustenie od potrestania je, že mladistvý bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu menšej závažnosti pre spoločnosť, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po n áprave. Za týchto podmienok pôjde o prípad, keď vzhľadom na povahu spáchaného činu a na doterajší život mladistvého možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred sú dom malo na mladistvého dostatočný výchovný vplyv, alebo o prípad keď sa mladistvý dopustil činu preto, že nepoznal právne predpisy a táto skutočnosť je najmä zo subjektívnych dôvodov ospravedlniteľn á, pričom uloženie trestu ani opatrenia nie je nevyhnutné (napr. ak by prichádzalo do úvahy uloženie krátkodobého trestu odňatia slobody alebo peňažného trestu). Tretím prípadom upustenia od potrestania bude prijatie záruky za nápravou mladistvého. Súd bude prihliadať na výchovný vplyv toho, kto ponúkol záruku, ako aj na to, aký čin mladistvý spáchal a prirodzene aj na jeho osobnostné predispozície.

Ak súd upustí od potrestania mladistvého môže prenechať jeho postih zákonnému zástupcovi, škole, ak ide o čin, ktorý súvisí so školskou dochádzkou alebo inému výchovnému zariadeniu, v ktorom mladistvý žije, alebo môže vec sám vybaviť tým, že mladistvého napomenie. Uvedené subjekty budú zaviazané povinnosťou podať správu súdu o výsledku ich postihu. Prenechanie postihu mladistvé ho citovaným subjektom môže byť účinné najmä v prípadoch, kedy postihnutie zo strany rodičov alebo výchovného zariadenia (pri zvýšenom dozore) môže byť pre neho citeľnejšie a v konečnom dô sledku s väčším výchovným efektom, ako pri postihu súdom.

Ïalšími možnosťami upustenia od potrestania mladistvého, ale z kvalitatívne iných dôvodov, bude prípad, kedy mladistvý spáchal čin v stave, ktorý bol vyvolaný duševnou poruchou a súd má za to, ž e ochranné liečenie, ktoré zároveň ukladá, zaistí jeho nápravu lepšie ako trest, a prípad, kedy sa voči mladistvému už vykonáva ochranné alebo výchovné opatrenie, a preto nie je na dosiahnutie úč elu zákona, uloženie sankcie potrebné.

Osobitným prípadom upustenia od uloženia sankcie alebo opatrenia bude prípad, ak súd – na rozdiel od vyššie uvedených prípadov – bude považovať za potrebné po stanovenú dobu sledovať sprá vanie mladistvého. Pritom mu určí skúšobnú dobu až na jeden rok, prípadne aj ochranné opatrenie alebo výchovné opatrenie. Zároveň bude môcť uložiť mladistvému aj probačný dohľad.

K § 101

Podmienečné upustenie od uloženia sankcie rozširuje možnosti pôsobenia na prevýchovu mladistvého páchateľa inak ako sankciou.

K §§ 102 až 105

Návrh zákona preberá doterajšiu právnu ú pravu podmienok, kedy bude možné mladistvému uložiť ochrannú výchovu. Naďalej bude základnou podmienkou pre jej uloženie odsúdenie mladistvého, teda uznanie jeho viny súdom. Ostatné ochranné opatrenia – ochranné liečenie a zhabanie veci – sa budú ukladať podľa všeobecných ustanovení zákona.

Návrh upresňuje dôvod uloženiach ochrannej výchovy v písm. c) tak, aby vyjadroval požiadavku, že ochrannú výchovu primárne nevyžaduje prostredie, ale predovšetkým mladistvý a zabezpečenie jeho riadnej v ýchovy. Dopĺňa sa tiež spôsob výkonu ochrannej výchovy o alternatívu umožňujúcu jej výkon v náhradnej rodine.

Všetky ostatné podmienky výkonu, zmeny, predĺženia a skončenia ochrannej výchovy zostávajú taktiež nezmenené.

Rovnako podmienky na uloženie ochrannej výchovy v občianskoprávnom konaní osobe, ktorá dovàšila dvanásty rok a je mladšia ako štrnásť rokov, ak spáchala čin, za ktorý je možné uložiť trest od ňatia slobody na doživotie, zostali nezmenené.

K § 106 až 108

Predovšetkým z dôvodov individuálnej prevencie sa pri stíhaní mladistvých zavádza možnosť uloženia výchovných opatrení, výchovných povinností a napomenutie s výstrahou.

Pri upustení od sankcie alebo ochranné ho opatrenia - rovnako aj pri podmienečnom upustení od ich uloženia, môžu byť mladistvému uložené výchovné opatrenia, ktorými sú dohľad probačného a mediačného úradníka, probačný program, výchovné povinnosti, výchovné obmedzenia a napomenutie s výstrahou. Výkon týchto opatrení, najmä pokiaľ ide o dohľad probačného a mediačného úradníka a ďalšie probačné aktivity, upravuje Trestný poriadok.

Výchovné povinnosti sú uvedené exemplifikatívne, napr. aby mladistv ý býval s rodičom, nahradil škodu, podrobil sa liečeniu závislosti alebo sociálnemu výcviku a pod.. Ani ich uložením ale nesmie byť narušená príprava na budúce povolanie.

Výchovné opatrenie je možné so súhlasom osoby, proti ktorej sa konanie vedie, ukladať už v priebehu trestného konania. Jeho uloženie nebude mať bezprostredný vplyv na priebeh ďalšieho konania, ale prejaví sa v jeho postupu pri použití niektorého odklonu upraveného Trestným poriadkom, upustenia od potrestania atď..

Napomenutie s výstrahou – pred súdom alebo v prípravnom konaní prokurátorom – má za cieľ zabrániť recid íve mladistvého v súčinnosti s jeho zákonným zástupcom alebo v stanovených prípadoch so školou.

K §§ 109, 110

Druhy sankcií, ktoré je možné mladistvému uloži ť vychádzajú z doterajšej koncepcie ukladania trestov mladistvým, kde je vedúcou zásadou výchovný účel trestania. Preto návrh preferuje ukladanie sankcií nespojených s trestom odňatia slobody v tomto porad í : trest povinnej práce, peňažný trest, prepadnutie veci, zákaz činnosti, vyhostenie, trest odňatia slobody podmienečne odložený (tzv. podmienečné odsúdenie), trest odňatia slobody podmienečne odložen ý s probačným dohľadom a trest odňatia slobody, ktorý sa vykoná.

K § 111 až 113

Trest povinnej práce a zákazu činnosti sa znižujú na polovicu; zá kaz činnosti bude možné uložiť iba vtedy, ak to nebude na prekážku príprave na povolanie. Vyhostenie mladistvého bude možné uložiť pri všeobecne stanovených podmienkach, ale vo výmere od jedné ho do piatich rokov. Korektívom bude prihliadnutie na rodinné a osobné pomery, ako aj možné nebezpečenstvo spustnutia.

K §§ 114 až 116

Ukladanie sankcie vo forme peňažného trestu je u mladistvého limitovan é rozpätím od 1.000 do 500.000 Sk, pri splnení všeobecných podmienok stanovených zákonom a za predpokladu, že mladistvý je zárobkovo činný alebo jeho majetkové pomery uloženie tohto trestu dovoľujú.

Režim ukladania náhradného trestu odňatia slobody sa nemení. Novým spôsobom ale bude možné mladistvému po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, ktorým mu bol uložený peňažný trest, ako alternatí vu k nemu alebo ku zvyšku nevykonaného náhradného trestu odňatia slobody, uložiť po jeho vyjadrení všeobecne prospešnú činnosť v rámci probačného programu.

Navyše, u peňažného trestu bude možný podmienečný odklad jeho výkonu na dobu až troch rokov pri splnení analogických podmienok, ako pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody. Rovnako bude možn é, na prehĺbenie výchovného účinku tohto trestu, uložiť aj výchovné opatrenia. Správanie sa mladistvého bude po uplynutí skúšobnej doby skúmané rovnako, ako v iných prípadoch podmienečné ho odkladu výkonu trestu, vrátane rozhodnutia o osvedčení.

K §§ 117 až 119

Vo vzťahu k odňatiu slobody návrh zákona predpokladá zachovanie doterajšieho režimu, a preto sa trestné sadzby znižujú na polovicu. Zároveň stanovuje najvyššiu dolnú a hornú hranicu trestnej sadzby. Na ďalšie zmierňovanie trestného postihu pri najzávaž nejších zločinoch spáchaných mladistvými niet dôvodu.

Nepodmienečný trest odňatia slobody mladistvému bude možné uložiť iba pri splnení zákonom stanovených podmienok, najm ä v prípadoch, kedy po zhodnotení subjektívnych a objektívnych okolností, vrátane neúčinnosti predchádzajúcich opatrení, uloženie iného trestu nemá nádej na dosiahnutie účelu zákona.

Na druhej strane, rozšírenie možností výmery odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby bez akýchkoľvek obmedzen í, dáva súdu väčšiu možnosť zohľadniť konkrétnu situáciu mladistvého.

Pri podmienečnom odsúdení mladistvého alebo jeho podmienečnom odsúdení s dohľadom, stanoví návrh zákona súdu možnosť určiť skúšobnú dobu na jeden rok až tri roky. Dohľad nad odsúdený m mladistvým vykonáva probačný a mediačný úradník v zmysle ustanovení Trestného poriadku.

V nadväznosti na platnú právnu úpravu môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu mladistvého, najmä ak je dôvodný predpoklad na jeho polepšenie, ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti. Zá roveň môže primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o dva roky (pritom nesmie prekročiť hornú hranicu piatich rokov). Súčasne môže nariadiť dohľad a ďalšie výchovné opatrenia, najmä výchovné obmedzenia a výchovné povinnosti smerujúce k tomu, aby viedol riadny život.

K §§ 120, 121

V nadväznosti na novú úpravu premlčania trestného stíhania u mladistvých, bolo nevyhnutné primeraným spôsobom upraviť aj premlčanie výkonu trestu, lebo z hľadiska účinnosti treba zaistiť výkon sankcií a opatrení v čo najkratšej dobe po spáchaní skutku, v z áujme zabezpečenia zmeny v ďalšom živote mladistvého. V ostatných častiach aj tu platí všeobecná úprava stanovená Trestným zákonom, vrátane nepremlčania taxatívne vymenovaných trestných č inov.

Pokiaľ ide o zahladenie odsúdenia, vrátane fikcie zahladenia, návrh v podstate preberá doterajšiu právnu úpravu (súd mus í rozhodnúť z úradnej povinnosti po výkone trestu), ktorá sa osvedčila. Upravuje sa však zahladenie vyhostenia uplynutím určenej doby tejto sankcie.

K V. hlave

So zreteľom na požiadavky vyplývajúce z práva EÚ, ako aj z medziná rodných zmlúv, a s prihliadnutím na nové tendencie v kontinentálnej právnej úprave sa aj u nás zavádza trestná zodpovednosť právnických osôb. Povinnosť zakotviť v právnom poriadku zodpovednosť právnických osôb za trestné činy, ako sú vymedzené v jednotlivých rámcových rozhodnutiach (ide o prá vne akty EÚ vydávané Radou EÚ podľa čl. 34 ods. 2 písm. b/ Zmluvy o EÚ), sa týka oblasti terorizmu, falšovania peňazí a bezhotovostných platobných prostriedkov, obchodovania s ľuďmi, obchodovania so zbraňami, prevádzačstva, životného prostredia, korupcie, detskej pornografie, prania špinavých peňazí a obchodovania s drogami. Európska komisia pritom interpretuje túto zodpovednosť ako zodpovednosť trestno-právnu. Rovnako sa Slovenská republika pri vstupe do EÚ zaviazala k zavedeniu trestno-právnej zodpovednosti právnických osôb. Pritom trestná zodpovednosť právnických osôb je navrhnutá v minimálnej verzii, t.j. iba k tým trestným činom, ku ktorým vyplýva povinnosť takej úpravy pre SR z práva EÚ a medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná.

Myšlienka trestnej zodpovednosti právnických osô b sa postupne presadila vo viacerých krajinách kontinentálnej Európy. V roku 1982 ju zaviedlo Portugalsko, v roku 1994 Francúzsko, v roku 1995 Fínsko, roku 1996 Dánsko a Holandsko a v roku 1999 Belgicko a Slovinsko. Anglické trestné právo pozná trestnú zodpovednosť právnických osôb už od polovice minulého storočia, pričom trestná zodpovednosť právnických osôb je všeobecne uznávaná aj v USA. Ïalšie legislat ívne projekty sú pripravené vo Švajčiarsku a v Èeskej republike. Problematika trestnej zodpovednosti právnických osôb je široko diskutovaná tiež v Nemecku, Poľsku, Maďarsku, Litve a v ďalších krajin ách.

Existuje tiež mnoho medzinárodných vedeckých iniciatív prihovárajúcich sa za takéto riešenie. Rada Európy už v roku 1988 odporúčaním č. R. (88) vyzvala členské štáty zvážiť zavedenie trestnej zodpovednosti súkromných a verejných právnických osôb. Rezolúcia XV. Medzinárodného kongresu trestného práva konaná v Rio de Janeiro v roku 1994 rovnako odporučila zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb, najmä u trestných činov proti životnému prostrediu.

Európsky dohovor pre otázky trestnej činnosti (CDPC) v dokumente 'Európa v období zmien', odporúčaním č. R (96) z 5. septembra 1996 opätovne vyzval najmä štáty východnej a strednej Európy vykonať opatrenia na zabezpečenie trestnej zodpovednosti právnických osôb.

V tejto súvislosti je nemenej významnou skutočnosťou, že v poslednej dobe bolo prijatých niekoľko medzinárodných dokumentov týkajúcich sa zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb. Niektoré z nich majú síce iba odporúčajúci charakter a nie sú preto pre Slovenskú republiku záväzné, avšak v záujme integračných snáh sa javí vhodné odporúčaniam vyhovieť. Také hoto druhu je napr. Celosvetový akčný plán proti organizovanému zločinu prijatý Svetovou ministerskou konfederáciou v Neapoli v roku 1994, ktorý v § 15 odporúča zaviesť trestnú zodpovednosť právnický ch osôb tam, kde je to potrebné k potláčaniu organizovaného zločinu.

Mimoriadny význam má z tohto pohľadu aj prijatie druhého protokolu k Európskej dohode o ochrane finančných záujmov Európskeho spoločenstva z 19. 6. 1997 (Counsil Act 97/C, 221/02), ktorý v článku 3 a 4 zavä zuje členské štáty EÚ zaviesť zodpovednosť právnických osôb za podvod, aktívnu korupciu a pranie špinavých peňazí.

Trestná zodpovednosť právnických osôb je navrhovaná tiež v projekte Corpus Juris, ktorý mal byť prototypom a zárodkom budúceho supranacionálneho európskeho trestného zákonníka.

Vzhľadom na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii je nepochybné, ž e sa aj na našu krajinu vzťahuje povinnosť zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb.

Trestná zodpovednosť právnických osôb všeobecne vychádza z filozofie, že ak v spoločnosti môžu konať v zmysle občianskeho a obchodného práva, potom môžu konať aj v zmysle práva trestného.

V anglosaskej právnej oblasti sa k teoretickému odôvodneniu zavinenia právnických osôb v zmysle trestného práva využíva tzv. identifikačná teória. Podľa nej určitých nositeľov rozhodnutí v rá mci právnickej osoby možno z právneho pohľadu považovať za identických s touto právnickou osobou. Právnická osoba potom zodpovedá za protiprávne konanie svojich pracovníkov, pokiaľ toto konanie patrí do rá mca jej pôsobnosti.

Viacerí prívrženci zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb v Nemecku potrebu takejto legislatívnej zmeny odôvodňujú tým, že právnická osoba je schopná konať aj v prenesenom zmysle. Ide o tzv. odvodenú schopnosť konať, nakoľko za firmu koná jej zástupca. Z toho sa vyvodzuje záver, že ak je právnická osoba schopná konať, môže pritom porušiť svoje povinnosti, za čo musí niesť zodpovednosť. Je teda schopná viny, pričom však nejde o vinu v bežnom ponímaní, ale o tzv. organizačnú vinu, ktorá nemá žiadny psychologický obsah. Podľa nemeckých teoretikov subjektívnu strá nku trestného činu právnickej osoby tvorí tzv. 'vina vedenia podniku', ktorej obsahom je chybný výkon tzv. rizikového managementu, t. j. chybné zvládnutie zvyšného rizika vyplývajúceho z č innosti podniku, ktoré vedie k sociálnym poruchám.

Na podporu novodobých snáh o zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb je možné uviesť niekoľko argumentov.

V súčasnom spoločenskom a hospodárskom živote sa vyskytujú nové, doteraz nepoznané antisociálne javy, produkované právnickými osobami, najmä obchodnými spoločnosťami. Vzrastajúca ekonomická a politická sila nadnárodných spoločnosti, ako aj rozvoj zložitej infraštruktúry obchodu a priemyslu, vyvolávajú nové riziká a poskytujú stále viac príležitostí aj pre vyvíjanie spoločensky škodlivých aktivít, vrátane takých, ktoré je možné označiť ako kriminálne. Právnické osoby vystupujú stále č astejšie ako nástroje, pomocou ktorých sú páchané závažné trestné činy. Niektoré druhy protispoločenských činností napr. podvodné vylákanie dotácií, hospodárske podvody a iné hospodá rske machinácie, sú typicky uskutočňované v rámci aktivít právnických osôb. Tiež mnohé moderné ohrozovacie delikty, z ktorých je mimoriadne závažné najmä poškodzovanie životné ho prostredia, sú späté s činnosťou právnických osôb. Následky týchto deliktov sú často veľmi ťažké a spôsobené škody bývajú značne vysoké (napr. prípady havárie ropný ch tankerov a pod.).

Ukazuje sa, že trestný postih takýchto nových deliktov opretý o ideu individuálnej trestnej zodpovednosti nie je dostatočne účinný. Súčasné modely riadenia, decentralizácia a autorizácia pracovných skup ín v hospodárskej sfére vedie k tzv. organizovanej nezodpovednosti, t. j. k stavu, ktorý z právno–dogmatických dôvodov má za následok, že iba konanie viacerých osôb môže síce viesť k ná sledku predpokladaného v Trestnom zákone, avšak vina jednotlivca v takomto prípade je často minimálna a nie je tiež celkom jednoznačne v príčinnej súvislosti s trestným činom. Odôvodňuje to preto zá ver, aby v takýchto prípadoch zodpovedala právnická osoba. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že interné podnikové dôvody už teraz ohraničujú možnosť individualizácie trestnej zodpovednosti. Hľ adanie skutočne vinného sa darí iba v prípade hierarchicky budovanej štruktúry podniku. Èím je však silnejšia podniková decentralizácia a funkčná diferenciácia, tým je ťažšie zistenie vinníka. Èím je však silnejšia podniková decentralizácia a funkčná diferenciácia, tým je ťažšie zistenie vinníka. To odôvodňuje potrebu zavedenia trestnej zodpovednosti právnickej osoby nezávisle na tradič nom princípe zavinenia, resp. na pragmatickom rozšírení pojmu viny.

Trestným postihom právnických osôb sa sleduje účinnejšia ochrana významných spoločenských záujmov. Tá má by ť dosiahnutá hrozbou a výkonom trestných sankcií, ktoré budú schopné ovplyvniť chovanie právnických osôb žiadúcim smerom. Sankcie predpokladané pre právnické osoby majú predovšetkým ekonomick ú povahu a sú často prísnejšie než v prípade fyzických osôb, čo sa ukazuje ako zvlášť efektívny regulátor kolektívneho chovania. To všetko by malo aktivizovať zodpovedných pracovníkov prá vnických osôb, aby v rámci svojich možností ovplyvňovali fungovanie korporácie spoločensky žiadúcim smerom. Kumulácia individuálnej a kolektívnej zodpovednosti je vedená cieľom zvýšiť regulatívny účinok trestného práva.

Je všeobecne známym faktom, že v poslednom období sa na európskom kontinente presadzovala zodpovednosť právnických osô b v oblasti správneho práva. Správe právo veľmi flexibilne zareagovalo na protispoločenské aktivity právnických osôb a vytvorilo špeciálne skutkové podstaty tzv. správnych deliktov, ktorých páchateľmi m ôžu byť aj právnické osoby. Sankciami za tieto delikty sú najčastejšie peňažné pokuty, často veľmi vysoké a presahujúce výšku peňažných trestov podľa Trestného zákona.

Správne delikty právnickej osoby spravidla nevyžadujú zavinenie, lebo sú založené na objektívnej, absolútnej zodpovednosti.

Slovenskú právnu úpravu správnych deliktov právnických osôb nemožno považovať za dokonalú. Možno jej vytknúť roztrieštenosť, nejednotnosť, komplikovanosť a absenciu úpravy všeobecných materi álnoprávnych inštitútov, akými sú okolnosti vylučujúce protiprávnosť a trestnosť, zánik trestnosti, zásady pre ukladanie sankcií a pod.. Nedokonalá je aj procesná ú prava, a preto hmotno-právne podmienky v režime trestného práva poskytujú lepšie záruky dodržiavania zákonnosti. V tejto súvislosti je možné poukázať aj na odchylný sp ôsob úpravy zodpovednosti v správnom práve a v trestnom práve. Správne právo môže zásadne sankciami postihnúť len také konanie, ktorého protiprávnosť vyplýva z porušenia vopred definovaných a dostatočne konkrétnych pokynov, ako má subjekt správne konať. Správne právo musí teda najskôr, čo možno najpresnejšie, stanoviť pravidlá pozitívneho konania a potom tam, kde tieto špeciálne pravidlá nie sú dodržané, má nastúpiť zodpovednosť za správny delikt. Takáto úprava má za následok, že v rámci týchto postupov nie je možné postihnúť také delikty, ktoré neboli vopred definované správnymi normami. Pritom je ale skutočnosťou, že v činnosti právnických osôb sa vyskytujú všeobecne nebezpečné a škodlivé spôsoby konania, ktoré nemusia porušovať špeciálny prá vny predpis, ale porušujú iba všeobecný príkaz náležitej opatrnosti. Práve zodpovednosť za takéto spoločensky škodlivé konania by mala byť založená Trestným zákonom, ktorý bol schopný prekryť medzery v administratívnej úprave. Uvedené skutočnosti preto dostatočne odôvodňujú zavedenie trestno-práv nej zodpovednosti právnických osôb aj v slovenskom právnom poriadku.

K § 122

Týmto ustanovením sa zavádza originálna trestná zodpovednosť právnických osôb. Tým sa ustupuje od tradičného 'societas deliquere non potest' (spoločnosť – korporácia nemôže byť potrestaná).

Základné pravidlo, od ktorého sa odvíja trestná zodpovednosť, je osobné spáchanie trestného činu. Toto vš ak ani doteraz neplatí absolútne, lebo aj pri fyzickej osobe poznáme radu výnimiek, napr. nepriame páchateľstvo a akcesorické účastníctvo.

Odsek 1 – toto ustanovenie vyjadruje zásadu, že trestná zodpovednosť právnickej osoby alebo jej právneho nástupcu je možná iba za presne vymedzených podmienok stanovených tý mto zákonom.

Zákon nedefinuje pojem právnickej osoby. Je tomu tak preto, že definíciu prenecháva iným právnym oblastiam (Obchodný zákonník, Občiansky zákonník). Okrem toho nie je ani vhodné, aby práve Trestný zá kon vytváral určitú všeobecnú definíciu tohto pojmu. Z tohto potom vyplýva, že trestne zodpovednou môže byť každá organizácia, ktorej platné právo priznáva štatút právnickej osoby (pozri Obč iansky zákonník § 17 a nasl., Obchodný zákonník § 56 a nasl.). Pre trestnú zodpovednosť právnickej osoby sú pritom významné najmä tieto všeobecné vlastnosti: ide o útvar, ktorý má svoj osobitn ý majetok, má svoje vedúce a dozorné orgány, ktoré usmerňujú jej pôsobenie v súlade s jej osobitnými záujmami a že v právnej oblasti, ktorej právne pravidlá boli porušené, bola jej právna sp ôsobilosť. Len v takomto prípade môžu jej orgány konať v jej mene a na jej prospech.

Odsek 2 - trestná zodpovednosť sa nevzťahuje na štát, štátne orgány (vrátane Ná rodnej banky Slovenska). Aj keď štát je historicky najstaršou právnickou osobou, jeho zodpovednosť nemožno zapájať do konceptu zodpovednosti, ktorá by mala platiť pre všetky ostatné právnické osoby. V prí pade štátu sa totiž nepredpokladá, že by trestný čin, ktorý spácha niektorý z jeho predstaviteľov, ak keď v jeho mene, na jeho účet alebo v jeho prospech, mohol vyplývať zo štátnych osobitných vn útorných záujmov. Z toho preto možno vyvodiť jednoznačný záver, že trestné činy, ktoré spáchajú predstavitelia štátu sú výlučne ich osobnými skutkami bez predpokladaného materiá lneho prispenia štátu. Ak by sme v spojení s trestnou zodpovednosťou právnickej osoby chceli brať na zodpovednosť aj jednotlivé štátne orgány, mohlo by to narušiť pomery, ktoré sú rozhodujú ce pre rozdelenie moci na tri základné orgány, mohlo by to narušiť pomery, ktoré sú rozhodujúce pre rozdelenie moci na tri základné oblasti (zákonodárnu, výkonnú a súdnu). Aj keď zákon výslovne neuv ádza, že zodpovednosť právnických osôb za trestné činy je vylúčená aj prípade cudzích štátov, je to logické, lebo opak by bol v rozpore s uznanou suverénnosťou podľa medzinárodného prá va.

Odseky 3 a 4 - ide o vymedzenie pôsobnosti Trestného zákona obdobne ako je to pri páchateľovi, ktorý je fyzickou osobou.

Odsek 5 – v tomto odseku je upravená zásada, ktorá stanovuje, že pri posudzovaní trestnej zodpovednosti právnickej osoby sa primerane použijú ustanovenia všeobecnej č asti, ak tento zákon neustanovuje inak. Ide najmä o ustanovenia týkajúce sa základov trestnej zodpovednosti, okolností vylučujúcich protiprávnosť, trestnosť, zánik trestnosti, ustanovenia týkajúce sa pô sobnosti Trestného zákona a všeobecné zásady pre ukladanie sankcií.

K § 123

Odseky 1 a 2 – zavinenie prá vnickej osoby je prirodzene koncipované širšie ako pri fyzickej osobe, lebo proti opačnej konštrukcii by stratilo svoj efekt. Je založené na princípe tzv. organizačnej viny, ktorá znamená , že vedúce osobnosti právnickej osoby (štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, dozorný orgán alebo člen dozorného orgánu, osoba oprávnená konať alebo rozhodovať za právnickú osobu, resp. prípady ich nedostatočného dohľadu alebo kontroly) svoje konanie podriaďujú cie ľom a záujmom právnickej osoby. Musia pritom konať v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Z navrhovanej úpravy vyplýva, že táto zodpovednosť má charakter objektívnej zodpovednosti musí však byť trestný čin spáchaný za účelom získania prospechu alebo inej výhody pre právnickú osobu. Takto je vymedzená trestná zodpovednosť právnických osôb v jednotlivých rámcových rozhodnutiach EÚ, ktoré má Slovenská republika povinnosť transponovať do svojho prá vneho poriadku.

Odsek 3 – ustanovuje zásadu, že zodpovednosť právnickej osoby nevylučuje zodpovednosť fyzickej osoby za ten istý trestný čin, ktorá aj naďalej zostáva primárna a ktorá sa bude posudzova ť podľa všeobecného ustanovenia Trestného zákona.

V odseku 4 – v tomto ustanovení sú vymenované trestné činy, za spáchanie ktorých môže byť trestne zodpovedná právnická osoba – ide o minimálnu verziu trestnej zodpovednosti právnických os ôb, t.j. iba na trestné činy, pri ktorých vyplýva povinnosť takej úpravy z práva EÚ, ktoré má Slovenská republika povinnosť transponovať do svojho prá vneho poriadku, resp. medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná.

K §§ 124 až 130 - všeobecne

Pre právnické osoby zákon stanovuje osobitný katalóg trestov, č o logicky vyplýva z toho, že pre právnické osoby sa prirodzene nemôžu použiť tie isté tresty, aké zákon predpokladá u fyzických osôb. V modernom trestnom práce pritom nie je žiadnou novinkou, ž e sa pre určitú kategóriu páchateľov predpisujú a stanovujú iné trestné sankcie, než sú predpísané vo všeobecnosti, napr. u mladistvých páchateľov.

Pre právnické osoby prichádzajú do úvahy predovšetkým majetkové tresty, t.j. tresty, ktoré sa nepochybne dotknú právnickej osoby v jej najcitlivejšej oblasti. V tejto súvislosti nemožno akceptovať ná mietky, že takto dochádza ku kolektívnemu potrestaniu malých akcionárov a iných oprávnených osôb, majúcich vzťah k majetku právnickej osoby, lebo zákon ustanovuje, aby hmotné tresty zasahovali priamo do vnú torného majetkového usporiadania právnických osôb. Pritom treba mať na zreteli, že aj pri potrestaní fyzických osôb zhoršenie hmotných pomerov vzniká nielen páchateľovi, ale aj osobám z jeho blí zkeho okolia a to ešte v oveľa citeľnejších podobách.

K § 124

Obsahuje katalóg trestov a ochranných opatrení, ktoré je možné ukladať právnickým osobám. V súvislosti s trestným stíhaním právnických osôb bude potrebné tiež zmeniť zákon o registri trestov, aby bola zabezpečená aj evidencia trestov uložených právnick ým osobám v trestnom konaní.

K § 125

Vymedzuje základné zásady pre ukladanie trestov a ochranných opatren í právnickým osobám. Zároveň stanovuje, ktoré z nich nie je možné uložiť politickým stranám a hnutiam, právnickým osobám zriadeným zákonom, obciam alebo vyšším územným celkom.

K § 126

Upravuje ukladanie peňažného trestu až do 500 miliónov korún v z ávislosti od sadzby trestu odňatia slobody pri jednotlivých trestných činoch.

K § 127

V tomto ustanovení je upravený najprísnejší trest, ktorý mož no uložiť právnickej osobe. V tejto súvislosti bude potrebné zmeniť Obchodný zákonník tak, aby právnickú osobu bolo možné zrušiť aj na základe právoplatné ho rozsudku vyneseného v trestnom konaní.

K § 128

Toto ustanoveni upravuje trest zá kazu vymedzenej činnosti, ktorý môže byť trvalý alebo prechodný – v tomto prípade najviac na 5 rokov.

K § 129

V tomto ustanovení je upravený trest typický pre právnickú osobu. Spočíva v zákaze podieľať sa na verejných financiách alebo na verejnom obstarávaní.

K § 130

Súdny dohľad nad činnosťou právnickej osoby je ochranné opatrenie uložené na určitú dobu, najviac 5 rokov. Cieľom je zistiť, či si právnická osoba plní povinnosti a opatrenia uložené súdom.

K VI. hlave

Trestné právo všeobecne, ako aj Trestný zákon použí va pojmy, ktoré sú vlastné len pre trestné právo (napríklad odsúdený, potrestaný, teroristická skupina, svojvoľné vzdialenie), súčasne používa pojmy, ktoré sú vlastné iným prá vnym odvetviam, najmä právu občianskemu (napríklad škoda, osoba, dieťa), resp. pojmy zo všeobecnej teórie práva (napríklad právo, povinnosť, záväzné pravidlá), ako aj všeobecne používané pojmy (napríklad verejne, zbraň, násilie).

Pre trestné právo je pritom nevyhnutne žiaduce, aby tieto pojmy boli vykladané v trestnom konaní jednotne, pričom v minulosti vznikali v praxi pri výklade týchto pojmov značné rozdiely. Ujednotenie výkladu prostrední ctvom Najvyššieho súdu SR sa pritom javí ako nepostačujúce, nakoľko tento je záväzný len v konkrétnej prejednávanej veci a nie všeobecne.

Z vyššie uvedených dôvodov sa preto v tejto hlave pristúpilo k definovaniu jednotného výkladu niektorých najdôležitejších a najčastejšie používaných pojmov priamo prostredníctvom zá kona. Oproti doterajšej úprave pojmov uvedenej v doterajšom § 89 Tr. zák. došlo k podstatnému rozšíreniu týchto ustanovení, pričom bola zavedená prehľadnejšia systematika.

V tejto časti sú definované základné pojmy pre potreby vš eobecnej časti, ale najmä osobitnej časti zákona.

K § 131

V týchto ustanoveniach týkajúcich sa spôsobov spáchania trestné ho činu je definovaný pojem verejne, spáchanie trestného činu so zbraňou, vrátane riešenia problematiky jej napodobeniny, je tu definovaný pojem vlámanie a ľsti, súčasne sú tu definované pojmy ktoré doteraz upravovala len teória trestného práva a to spáchanie trestného činu opätovne, opakovane, pokračovací trestný čin, hromadný a trvajúci trestný čin a pokračovanie v konaní.

K § 132

Pokiaľ sa týka poruchy zdravia, sú v tomto ustanovení definované tri stupene poruchy od najmiernejšej až po najzávažnejšiu: ujma na zdraví, ublíženie na zdraví, ťažká ujma na zdraví.

K §§ 133 až 135

Trestný zákon venuje veľkú pozornosť problematike škody, či u ž z hľadiska jej definície, tak aj určenia jej výšky a to nielen klasickej hmotnej škode na veciach, ale aj z hľadiska ujmy na životnom prostredí, chránených druhov živočíchov, rastlín, š kody na veciach pamiatkovo chránených, alebo majúcich historickú, umeleckú alebo vedeckú hodnotu.

Z hľadiska kvantitatívneho došlo k zúženiu pojmov, keď hranicou medzi priestupkom a trestným činom bude škoda malá, ktorá prevyšuje sumu 8 000 Sk. Predtým to bola škoda nie nepatrná. Ïalšie hranice škody sú väčšia - najmenej 10 násobok, značná – najmenej 100 násobok, veľkého rozsahu – najmenej 500 násobok. Základná suma je stanovená priamo Trestným zákonom, preto aby len zákon ur čoval čo je trestný čin – ústavná zásada, keď doteraz predmetnú sumu – minimálnu mzdu, stanovovala vláda síce na základe zákona, ale nariadením.

K § 136

V centre pozornosti trestného práva je ľudský jedinec, a to najmä z pohľadu osoby ako obete trestného činu. V tomto ustanovení sú definované pojmy pre potreby trestného práva ako sú: dieťa, osoba blízka veku mladistv ým, osoba vyššieho veku, blízka osoba, chorá, bezbranná, osoba zverená do starostlivosti a dozoru a napokon závislá a podriadená osoba.

K § 137

V tomto ustanovení sú definované pojmy osôb vzťahujúce sa na p áchateľa trestného činu: verejný činiteľ, zahraničný verejný činiteľ, vojak, odsúdený, potrestaný, postihnutý za obdobný čin.

K § 138

Skupina osôb a organizá cie majúce vzťah k trestnému činu sú definované jednak počtom osôb, jednak inými znakmi, ktoré musia podľa zákona spĺňať (s výnimkou skupiny osôb). Pokiaľ ide o organizovanú, zločineckú a teroristickú skupinu, tu ide vždy o najmenej tri osoby, pričom tieto skupiny sa l íšia účelom, za ktorým boli tieto zoskupenia vytvorené. Napríklad teroristická skupina na účely páchania trestného činu teroru, alebo terorizmu, zatiaľ čo zločinecká skupina má účel priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody, a to prostredníctvom spáchania jedného alebo viacej zločinov, trestného činu legalizácie z príjmu trestnej činnosti alebo niektorého z trestných činov korupcie. Zároveň sa definuje činnos ť a podpora pre zločineckú a teroristickú skupinu.

K §§ 139, 140

Vzhľadom na potrebu jednotnej praxe zákon pristúpil k definovaniu pojmu 'vec všeobecného záujmu', pričom zahrňuje hľadisko nielen záujmov spoločností vo verejnom ale aj v súkromnom sektore.

Tieto ustanovenia sa zaoberajú vecou ako právnou kategóriou, pričom je presne definované čo sa za vec v zmysle Trestného zákona a pre jeho účely rozumie (vec hnuteľná a nehnuteľn á, byt alebo nebytový priestor, zviera ovládateľná prírodná sila alebo energia, cenný papier bez ohľadu na jeho podobu, nehmotná informácia, dáta v ýpočtovej techniky, obrazový záznam na technickom nosiči). V týchto ustanoveniach je definované prisvojenie si veci, ale tiež pojem zverenej veci a návykovej látky. Osobitne je definovaný pojem ú platku ako veci alebo iného plnenia majetkovej, či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok. Ïalej je tu definovaný pojem prostriedku hromadnej prepravy, veci všeobecného záujmu. V súvislosti s ochranou životného prostredia sa v tomto ustanovení definuje aj pojem nakladania s odpadmi.

K § 141

Vzhľadom na znenie niektorých skutkových podstát trestných činov bol v tomto ustanovení definovaný pojem prostitúcie, pornografie a osobitne detskej pornografie.

K § 142

Rovnako pre potreby niektorých trestných činov bolo nutné jednotne definovať cudziu moc a cudzieho činiteľa .

K § 143

Pre účely Trestného z ákona bolo potrebné vymedziť aj pojmy ústavné zriadenie a krízová situácia.

K § 144

Z dôvodu možnosti postihnutia pre trestný čin osoby, ktorá drogu u žíva a odlíšenia tohto trestného činu od osoby tzv. dílera drog bol jednotne definovaný pojem prechovávania drog pre vlastnú potrebu, č o predstavuje trojnásobok obvyklej jednorázovej dávky. Vo väčšom rozsahu tu má na mysli desaťnásobok obvyklej jednorázovej dávky.

K §§ 145, 146

Aj v trestnom práve je potrebné počítanie času a preto priamo tu bolo vyjadrené pravidlo pre takýto postup a napokon v súvislosti s trestným činom dezercie bol definovaný pojem svojvoľného sa vzďaľovania a sústavného svojvoľného sa vzďaľovania.

K §§ 147 až 152 všeobecne

V druhom dieli šiestej hlavy Všeobecnej časti Trestného zákona doch ádza úplne novým spôsobom k definovaniu pojmov, ktoré svojim obsahom zahrňujú doteraz najčastejšie kvalifikované okolnosti opakovane vyskytujúce sa vo väčšine kvalifikovaných skutkových podstát trestn ých činov a majúce vplyv na použitie vyššej trestnej sadzby.

Význam tejto zásadnej zmeny, ktorá sa premietla predovšetkým do znenia kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov je potrebné vidieť najmä v dvoch smeroch:

1. dochádza k typovému zoradeniu jednotlivých kvalifikačných znakov tak aby bola zachovaná jednotnosť u rôznych trestných činov

2. takéto zoradenie do jednotlivých kvalifikovaných skutkových podstát m á vplyv na stanovenie trestných sadzieb tak, aby určitá kvalifikačná okolnosť mala približne rovnaký vplyv na zvýšenie trestnej sadzby.

Na základe vyššie uvedeného boli jednotlivé okolnosti zaradené do troch základných skupín podľa vplyvu na zvýšenie trestnej sadzby.

1. závažnejší spôsob konania, chránená osoba, osobitný motív, väčšia škoda

2. nebezpečné zoskupenie, značná škoda, ťažká ujma na zdraví alebo smrť

3. škoda veľkého rozsahu , smrť viacerých osôb, krízová situácia.

Popri týchto kvalifikovaných okolnostiach budú sa naďalej u niektorý ch trestných činov vyskytovať špecifické okolnosti, ako je napríklad spáchanie trestného činu verejne, resp. verejným činiteľom a podobne.

Jednotlivé osobitné kvalifikačné pojmy sú formulované tak, aby pri ich praktickej aplikácii nemuselo dochádzať k právnym problémom.

K § 147

Doterajší vývoj trestnej činnosti a trestná prax umo žnila vytypovať desať hlavných okolností ktoré spravidla bývajú znakom trestnej činnosti a ktoré uľahčujú páchateľovi trestný čin sp áchať (zbraň, lesť, vlámanie), ďalej poškodzujú vo väčšej ako obvyklej miere poškodeného (páchanie trestného činu dlhší čas, surovým alebo trýznivým spôsobom na viacerých osobách) a sťažujú aj odhalenie trestnej činnosti (organizovaná skupina).

K § 148

Ako poškodený prichádza do úvahy spravidla fyzická osoba. Ustanovenie o chránenej osobe vymedzuje spomedzi fyzických osôb tie osoby, ktorým má byť poskytnutá zvýšená ochrana, či už z hľadiska veku (dieťa, osoba vyššieho veku), z hľadiska biologické ho, či zdravotného stavu (tehotná žena, chorá osoba), z hľadiska vzťahu k páchateľovi (osoba blízka, osoba odkázaná na páchateľovi), z hľadiska postavenia poškodeného (verejný činiteľ, svedok, znalec, tlmočník), ale tiež z hľadiska medzinárodné ho práva (zajatec).

K § 149

V súčasnom období sa zvyšuje počet trestný ch činov, ktoré sú páchané na základe osobitnej najmä majetkovej motivácie (na objednávku), motivácie osobnej (z pomsty, v úmysle zakryť, alebo uľahčiť trestný čin), ako aj motivácie súvisiacej s národnostným, etnickým pôvodom, rasou, farbou pleti alebo sexuálnym motívom.

K § 150

Popri doterajšom znaku páchania trestnej činnosti org anizovanou skupinou je potrebné osobitne a prísnejšou sadzbou postihnúť prípady páchania trestnej činnosti v rámci zločineckej, alebo dokonca teroristickej skupiny. Páchanie trestnej činnosti tý mito skupinami predstavuje v súčasnosti najväčšiu hrozbu bezpečnosti občanov.

K §§ 151, 152

ažká ujma na zdraví sa definuje ako spôsobenie ná sledku na zdraví, ktorý obsahuje konkrétne druhy tejto formy ublíženia na zdraví. V zmysle poznatkov vedy sa zároveň definuje aj smrť, ako biologická smrť mozgu (cerebrálna smrť ).

Prostredníctvom týchto ustanovení dochádza najmä k výraznému sprísneniu trestných sadzieb u kvalifikovaných trestných činov, osobitne v prípadoch ak napr. dôjde k smrti najmenej troch osôb.

K osobitnej časti

Zmena prístupu k trestnoprávnej ochrane významných spoločenský ch záujmov týmto zákonom a nadradenie ľudských práv a základných slobôd nad ostatné záujmy viedli k zásadným zmenám aj v systematike jeho osobitnej časti. Ich vyjadrením je nové poradie jednotlivý ch hláv druhej - osobitnej časti tohto zákona.

Do centra pozornosti tohto zákona a do popredia trestnoprávnej ochrany sa dostáva človek, jeho život, zdravie, telesná integrita, česť, dôstojnosť a vážnosť, nedotknuteľnosť, osobná sloboda, ochrana jeho s úkromia, obydlia, majetku a iných jeho základných ľudských práv, slobôd a záujmov.

Do I. hlavy boli zaradené trestné činy proti životu a zdraviu a do II. hlavy trestné činy proti slobode a ľudskej d ôstojnosti. Ide o skupiny trestných činov, ktoré najzávažnejšie zasahujú do základných práv a slobôd jednotlivca.

Rodina je základnou bunkou spoločnosti. Jej hodnoty a tradície sú nedotknuteľné a jej význam je neoceniteľný . Preto trestné činy proti rodine a mládeži, reprezentujúcej novú generáciu ľudstva, kontinuitu a perspektívu spoločenského vývoja, boli z hľadiska významu oboch týchto hodnôt zaradené do III. hlavy osobitnej časti tohto zákona.

Ochranu majetku a vlastníckych a užívacích práv k nemu vyjadrujú skutkové podstaty trestných činov proti majetku, zaradených do IV. hlavy. V V. hlave sú zaradené trestné činy hospodárske. Ž ivot, zdravie alebo majetok chránia aj skutkové podstaty trestných činov všeobecne nebezpečných a proti životnému prostrediu, ktoré sú zaradené do VI. hlavy.

Až v ďalších hlavách nasledujú trestné činy proti kolektívnym záujmom a právam, proti štátu, ako najvyššej forme politickej organizácie spoločnosti, proti jeho orgánom, iným organizáciá m resp. právnickým osobám. Do VII. hlavy boli zaradené trestné činy proti republike a do VIII. hlavy boli zaradené trestné činy proti poriadku vo verejných veciach. Nová IX. hlava obsahuje skupinu trestných č inov proti iným právam a slobodám.

V X. hlave sa napokon nachádzajú trestné činy proti brannosti, proti civilnej službe, proti službe v ozbrojených silách a proti obrane vlasti . Do XI. hlavy sú zaradené trestné činy vojenské.

V novovytvorenej XII. hlave sú zaradené trestné činy proti mieru, ľudskosti a vojnové, ktoré doteraz boli medzi trestnými činmi proti ľudskosti pričom podľa vývoja medzinárodných zmlúv dochádza v oblasti trestného práva k rozlišovaniu trestných činov vojnových a proti ľudskosti.

K I. hlave

Trestné činy proti životu a zdraviu sú rozdelené do troch dielov. V prvom sú zaradené poruchové trestné činy proti životu, v druhom poruchové trestné činy proti zdraviu a do tretieho oddielu boli zaradené najvýznamnejšie ohrozovacie trestné činy proti životu a zdraviu.

Trestných činov, ktorých objektom je ž ivot alebo zdravie, alebo ktoré spôsobujú takéto následky na živote alebo zdraví, je v tomto zákone ďaleko viac. Do tejto hlavy osobitnej časti však boli zaradené len tie, u ktorých je život alebo zdravie jedin ým alebo hlavným objektom trestného činu.

K 1. dielu

K §§ 153 až 155

Konanie vedené úmyslom iného úmyselne usmrtiť, sa vo väčš ine právnych poriadkov už tradične označuje ako vražda.

Pojem 'vražda' je spoločným menovateľom konaní, kde úmysel páchateľa (priamy alebo nepriamy) sa vzťahuje nielen ku konaniu, ale aj k jeho následku.

Miera úmyselného zavinenia nemusí byť u všetkých vrážd rovnaká. Páchateľ ale musí vždy vedieť, že svojí m konaním dosiahne sledovaný následok - smrť iného, a pre prípad, že sa tak stane, musí s tým byť aspoň uzrozumený a so smrteľným následkom musí súhlasiť inak by nemohlo ísť o vraždu.

Ani typy vrážd nie sú rovnaké. Líšia sa formou konania (komisívne alebo omisívne konanie), mechanizmom usmrtenia obete a použitými prostriedkami (so strelnou alebo bodnou zbraňou, za použitia výbušniny, jedu, resp. so zbraňou v zmysle tohto zákona vôbec a pod.), motívom páchateľa (lúpežný, sexuálny, teroristický , pomsta, nenávisť a i.) a ďalšími znakmi.

Medzi najdôležitejšie kritéria z hľadiska závažnosti patria motív páchateľa a spôsob vykonania vraždy.

Niektoré z nich, ako to dokazuje spoločenská prax, sú spáchané na podklade spontánneho rozhodnutia, napríklad vraždy vyprovokované konaním obete, týraním zo strany obete, vraždy v afekte, v silnom rozrušen í alebo citovom rozpoložení, kde vražedný čin páchateľa je okamžitou, vopred neuváženou reakciou na podnet, ktorý ho k takémuto konaniu vyprovokoval.

Tento typ vrážd, hoci neospravedlniteľných, treba dôsledne odlíšiť od tých, ktorých vykonanie si páchateľ dôkladne vopred rozvážil, neraz ich dlho pripravoval a dokonale naplánoval, ba dokonca sa o jej dokonanie viackrát pokúsil a kde v spojitosti so spáchaním vraždy prebehli všetky vývojové fázy tohto trestného činu, od prípravy cez pokus až po jeho dokonanie, teda kde páchateľ vraždu uskutočň oval postupne, dokonca niekedy i surovým alebo trýznivým spôsobom, je vedený zavrhnutiahodnou, napríklad zištnou pohnútkou.

Formy vrážd v ostatnom čase alarmujúco signalizujú i prítomnosť nových prvkov, typických pre aktivitu zločineckých skupín - páchanie vrážd na objednávku alebo ako aktu pomsty, alebo vzájomné ho vybavovania si účtov.

Alarmujúcim signálom je aj štruktúra obetí - čoraz viac sú objektom vražedných aktivít, spravidla s lúpežným a ba dokonca i so sexuálnym, motívom osoby vyššieho veku, alebo osoby osamelé č i nemocné, neraz vo svojom vlastnom byte.

V rámci rekodifikácie je nutné na tieto aspekty reagovať. Predovšetkým treba od takzvanej jednoduchej vraždy, v jej doterajš ej legislatívnej podobe, odlíšiť úkladnú vraždu, spáchanú s vopred uváženým úmyslom.

Osobitným typom vraždy je vražda v úmysle poškodiť ústavné zriadenie republiky, vražda s teroristickým motívom.

Od týchto typov vrážd treba aj naďalej odlišovať vraždu novonarodeného dieťaťa matkou, spáchanú v ospravedlniteľnom silnom rozrušení spôsobenom pôrodom. Ïalej je potrebné spôsobom, ktorý zodpovedá prechodu na formálne chápanie trestného činu, precizovať všetky skutočnosti, ktoré reálne ovplyvňujú závažnosť činu, a preto musia byť považované za okolnosti podmieňujúce použ itie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Pokiaľ ide o motív, za takúto okolnosť treba považovať najmä to, ak páchateľ spáchal v úmysle získať majetkový prospech alebo zakryť alebo uľah čiť iný trestný čin, že ju spáchal z pomsty, pre presvedčenie iného alebo z národnostnej, rasovej, náboženskej alebo osobnej nenávisti, príslušnosti k etnickej skupine alebo z inej zavrhnutiahodnej pohnú tky. Pokiaľ ide o charakter obete, že ju spáchal na osobe mladšej ako osemnásť rokov alebo na osobe vyššieho veku, na blízkej osobe, na tehotnej žene alebo na osobe bezbrannej, nemocnej, odkázanej alebo na verejnom činiteľovi pri výkone alebo pre výkon jeho právomoci alebo na svedkovi, znalcovi alebo tlmočníkovi pre výkon ich povinnosti. Pokiaľ ide o sp ôsob vykonania činu, že vraždu spáchal na objednávku, alebo ako člen organizovanej či zločineckej skupiny, opätovne alebo na dvoch či viacerých osobách, alebo že ju spáchal surovým alebo trýznivým sp ôsobom.

Tieto okolnosti sú u úkladnej vraždy i vraždy vyjadrené v ich kvalifikovaných skutkových podstatách ako okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody.

K §§ 156, 157

Nie každé konanie vedené s úmyslom ublížiť inému na zdrav í, vyústi do ublíženia na zdraví a nie každé konanie vedené s úmyslom inému spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, skutočne vyústi do ťažkej ujmy na zdraví.

V rozpore s predstavou páchateľa ním predpokladaný následok nemusí nastať vôbec, alebo je iný, než si ho páchateľ predstavoval. V porovnaní s jeho predstavou môže byť ľahší, alebo môže by ť ťažší ako páchateľ predpokladal. Základné skutkové podstaty trestného činu zabitia v ustanoveniach postihujú úmyselné konania, ktorými páchateľ z nedbanlivosti spôsobil ťažší ná sledok, menovite, keď inému spôsobil smrť. Podľa doposiaľ platného Trestného zákona tieto spôsoby zabitia predstavovali len osobitné formy trestného činu ublíženia na zdraví, presnejšie, u trestného činu ublíženia na zdraví, ktorého sa páchateľ dopustil úmyselne, boli len okolnosťami podmieňujúcimi použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Vo vzťahu k nim postačovalo nedbanlivostné zavinenie.

Teda páchateľ konaním v úmysle inému ublížiť na zdraví, môže v skutočnosti inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť, alebo môže inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť i konaním v ú mysle spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví.

Názov 'zabitie' dostatočne vyjadruje bežnú predstavu väčšiny verejnosti o charaktere tohto spôsobu usmrtenia iného. Verejnosť zvyčajne chápe, že tu nejde o vraždu o úmyselné usmrtenie, pretož e smrť samotná nastala v dôsledku páchateľovej nedbanlivosti. Páchateľ si smrť obete neželal, aj keď mal úmysel ublížiť jej na zdraví, alebo spôsobiť jej ťažkú ujmu na zdraví. Smrť vš ak nechcel, ba dokonca ani nevedel, že z jeho konania môže nastať. Vzhľadom na okolnosti a svoje pomery ju však mal a mohol predpokladať. A pokiaľ o možnosti usmrtenia iného prípadne i vedel, neželal si ho, ani nesúhlasil s usmrtením, no na druhej strane sa bez primeraných dôvodov spoliehal, že smrť nenastane. Teda popieranie možnosti smrti z jeho strany bolo neadekvátna jej objektívnej hrozbe, a to bez dostatočných dô vodov. Nie každé zabitie je rovnako závažné. Líši sa nielen základným zámerom páchateľa, t.j. či páchateľ mal úmysel spôsobiť inému ťažkú ujmu na zdraví, čo je nesporne závažnej šia forma tohto trestného činu, alebo či chcel inému spôsobiť ľahkú ujmu na zdraví. Okrem toho bolo potrebné u oboch foriem trestného činu zabitia odstupňovať ich závažnosť, a v nadvä znosti na to vyjadriť rozpätie trestnej sadzby trestu odňatia slobody, aj podľa okolností týkajúcich sa spôsobu a okolností konania páchateľa, jeho všetkých dôsledkov, motívu a iných závažných sku točností, ktoré sú u týchto činov považované za okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody.

Kvalifikované skutkové podstaty pri tomto trestnom čine postihujú závažnejší spôsob konania, ako aj spáchanie činu na chránenej osobe alebo z osobitného motívu a pri úmyselnej forme tohto trestného č inu aj jeho spáchanie za krízovej situácie.

K § 158

Konečným dôsledkom každého trestného činu proti životu je sp ôsobenie smrti iného. Trestný čin usmrtenia je na rozdiel od jednotlivých foriem vraždy a zabitia už vo svojom základe nedbanlivostným trestným činom. Páchateľ nemal úmysel iného usmrtiť, ani mu spôsobi ť svojím konaním ťažkú či ľahkú ujmu na zdraví (ďalej len 'ujma na zdraví'), ale napriek tomu, hoci z nedbanlivosti, inému spôsobil smrť (napríklad pri dopravnej alebo inej prevá dzkovej nehode). Podľa doposiaľ platného zákona sa aj takéto konanie považovalo len za jednu z viacerých foriem trestného činu ublíženia na zdraví. Kým u vraždy alebo zabitia je názov útoku na život a jeho dôsledok (smrť) vystupňovaný osobitnými pojmami, ktoré aj v bežnom jazykovom význame obvykle vyjadrujú vyššiu mieru závažnosti útoku, v závislosti na povahe subjektívnej stránky, u tohto trestn ého činu niet dôvodu v názve gradovať tento aspekt, a preto je na mieste jeho názov odvodzovať len od samotného dôsledku uvedeného činu, teda od spôsobenia smrti (usmrtenia).

Ani jednotlivé formy usmrtenia nie sú rovnako závažné. Mieru ich závažnosti taktiež môže ovplyvniť celý rad konkrétnych skutočností týkajúcich sa činu, okolností a príčin jeho spáchania, n ásledkov a podobne. Za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody sa bude považovať i v súčasnosti to, ak páchateľ spáchal taký čin preto, lebo porušil dôlež itú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona. Ïalšími dôvodmi použitia vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody bude to, že pá chateľ spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania ( ods. 2), alebo ak ho spáchal na viacerých osobách pri súčasnom hrubom porušení predpisov o bezpečnosti práce, dopravy alebo hygieny (ods. 3)

K §§ 159 až 162

Doterajšie formy trestného činu nedovoleného preruš enia tehotenstva sa i v tomto zákone ponechávajú. Ide o osobitnú formu úmyselného usmrtenia živého ľudského plodu. Zmenené (a čiastočne upravené) bolo len poradie jednotlivých skutkových podstá t tohto trestného činu a upresnené boli niektoré jeho znaky, v závislosti na v súčasnosti platnom zákone o umelom prerušení tehotenstva. V základnej skutkovej podstate ustanovenia § 159 ods. 1 je upravená trestnosť konania páchateľa, ktorý preruší tehotenstvo tehotnej ženy bez jej súhlasu. Kvalifikovaná skutková podstata upravuje potom závažnejšie formy takéhoto konania, najmä pokiaľ ide o použitie ná silia alebo jeho hrozby, podľa veku ženy, opakovania takéhoto trestného činu, porušenie osobitných povinností páchateľa alebo vzhľadom na spôsobenie ťažšieho následku (ťažká ujma na zdraví alebo smrť).

Ïalšie dve skutkové podstaty upravujú trestnoprávnu zodpovednosť páchateľov, ktorí prerušia tehotenstvo tehotnej ženy s jej súhlasom, prípadne tehotnú ženu navedú na taký čin, alebo jej pomáhajú pri takom čine (za ktorý žena sama trestne nezodpovedá, ani keby ho vykonala sama, alebo keby o to iného sama požiadala). V kvalifikovaných skutkových podstatách sú upravené závažnejšie formy takýchto konan í, ktoré spočívajú buď v použití násilia alebo hrozby násilím, v zneužití tiesne, neskúsenosti, odkázanosti alebo podriadenosti, v spôsobení závažnejšieho následku a pod..

K § 163

Každý má právo rozhodovať sám o svojom ž ivote. Usmrtenie seba samého (samovražda) podľa tohto zákona nie je trestným činom. Nikto však nemá právo, úmyselne či neúmyselne iného usmrtiť alebo aby mu pomohol pri samovražde. Nikto nemá prá vo vedome iného akýmkoľvek spôsobom pohnúť k samovražde, ani mu pri nej pomáhať. Na týchto princípoch je stavaná skutková podstata trestného činu účasti na samovražde, ktorá sa v tomto zá kone aj naďalej ponecháva.

Ide o špecificky prípad účasti (vo forme návodu alebo pomoci) na čine iného, ktorý inak nie je trestným činom, č ím je vlastne popretý v tomto prípade princíp akcesority účastníctva. Dopĺňajú sa nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v niektorých závažných pr ípadoch, najmä vyjadrujúce osobitné vlastnosti a postavenie obete tohto trestného činu, osobitne závažnejší spôsob konania alebo osobitný motív jeho páchateľa.

K 2. dielu

K § 164

Znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví v ú myselnej forme, smerujúceho k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, sa nemenia. Mení sa (resp. sa upresňuje) len jeho názov (úmyselné spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví), ktorý lepšie vyjadruje podstatu trestn ého činu, najmä úmysel páchateľa, ktorý smeroval k takejto kvalite účinku (ťažká ujma na zdraví), povahu i rozsah vzniknutého následku (ťažká ujma na zdraví). Ostávajú zachované i doterajšie okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby, okrem ťažšieho následku v podobe smrti, ktorá sa stala znakom základnej skutkovej podstaty nového trestného činu zabitia. Pribudli aj ďal šie okolnosti, s ktorými tento zákon spája u úmyselných trestných činov proti životu vyšší trest odňatia slobody, ktoré sa týkajú najmä motivácie konania páchateľa, spôsobu a ďalší ch okolností jeho vykonania, povahy obete. Tieto sú vyjadrené v závažnejšom spôsobe konania, v chránenej osobe a osobitnom motíve páchateľa.

K § 165

Znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví v ú myselnej forme sa taktiež nemenia. Mení sa (resp. sa upresňuje) len jeho názov (úmyselné ublíženie na zdraví), ktorý lepšie vyjadruje podstatu trestného činu, najmä úmysel páchateľa, ktorý smeroval k takejto kvalite účinku (ujma na zdraví), povahu i rozsah vzniknutého následku (ľahká ujma na zdraví).

Ostávajú zachované i doterajšie okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby, okrem ťažšieho následku v podobe ťažkej ujmy na zdraví a smrti, ktoré sa stali znakmi základných skutkov ých podstát nových trestných činov úmyselného spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví a zabitia.

Pribudli aj ďalšie okolnosti, s ktorými tento zákon spája u úmyselných trestných činov proti životu vyšší trest odňatia slobody, ktoré sa týkajú najmä motivácie konania páchateľa, spô sobu a ďalších okolností jeho vykonania, povahy obete a i.

K §§ 166, 167

V týchto ustanoveniach sú osobitne upravené znaky trestných č inov ublíženia na zdraví v nedbanlivostnej forme. V § 167 znaky trestného činu nedbanlivostného spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví, v § 168 znaky nedbanlivostného ublíženia na zdraví, ktorého sa dopustí páchateľ, len ak inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona.

K §§ 168, 169

Neoprávnený odber orgánov a tkanív (resp. buniek) z tela č loveka je vážnym zásahom do jeho práva na zachovanie telesnej integrity a práva na nedotknuteľnosť činom dotknutej osoby.

Navyše, pokiaľ ide o odber orgánov a tkanív (resp. buniek) z tela živej osoby, môže dôjsť aj k po škodeniu jej zdravia a nie je vylúčená ani jej smrť. Aj keď na záchranu života a zdravia iných ľudí je za určitých okolností potrebné a možné na účely transplantácií ľudských orgá nov, tkanív a buniek ich odobratie z tela živého darcu, musia byť pri tomto postupe zachované ich práva a podmienky ustanovené osobitným zákonom.

V odseku 2 je ako samostatná skutkov á podstata postihovaná neoprávnená sterilizácia fyzickej osoby.

K 3. dielu

Do samostatného tretieho oddielu boli zaradené skutkové podstaty niektor ých trestných činov, ktoré ohrozujú život alebo zdravie ľudí. Nie sú to všetky trestné činy predpokladajúce takýto následok. Sú to len tie, u ktorých je ohrozenie života alebo zdravia človeka jedin ým alebo dominantným objektom.

K § 170

Protiprávne konania, ktorým páchateľ úmyselne či z nedbanlivosti iného usmrtí, alebo mu spôsobí ťažkú či ľahkú ujmu na zdraví, aj keď došlo ku konaniu v rámci zdravotníckej starostlivosti o život alebo zdravie ľudí, môžu byť považované , podobne ako iné konania, za trestné činy proti životu podľa prvého oddielu alebo za trestné činy proti zdraviu podľa druhého oddielu tejto druhej hlavy. V rámci trestných činov ohrozujúcich ž ivot alebo zdravie ľudí bolo potrebné reagovať na niektoré osobitné javy spoločenského života, ktoré tieto hodnoty zjavne ohrozujú, napr. na lekársky experiment. Lekársky experiment je jednou z nutný ch podmienok vývoja lekárskej vedy. Vývoj lekárskej vedy je zase veľmi dôležitým predpokladom rozvoja a zdokonaľovania zdravotníckej starostlivosti o život a zdravie ľudí.

Lekársky experiment, ak sa má vykonať na človeku, je však veľmi vážnym zásahom do jeho práv a slobôd, najmä do práva na život, na zdravie, na zachovanie telesnej integrity a zá sahom do jeho osobnej slobody. Nie je preto možné pripustiť, aby sa uskutočňoval na človeku bez splnenia presne vymedzených podmienok. Overovaním nových medicínskych poznatkov sa na človeku nesmie život a zdravie ľ udí zámerne resp. nadbytočne ohrozovať a musí slúžiť len na potvrdenie vopred určenej hypotézy potrebnej na získanie nových medicínskych poznatkov, alebo vypracovanie nových metód a hypotéz alebo klinick é skúšanie liečiv v záujme zachovania alebo zlepšenia zdravia ľudí, nie v rozpore s týmto záujmom. Overovanie preto nemožno vykonať, ak by ním bol ohrozený život alebo zdravie osoby zúč astnenej na overovaní. V prípade, že k takému ohrozeniu zdravotného stavu dôjde počas vykonávania overovania, je potrebné overovanie okamžite zastaviť.

Na druhej strane však za takéto overovanie nemožno považovať lekárske výkony, ktoré v konkrétnych prípadoch môžu zachrániť bezprostredne ohrozený život pacienta, aj keď nie sú uznané za medicí nske metódy (metódy lege artis).

Je preto nutné rozlišovať, či ide o zdravotne indikované overovanie, alebo o overovanie bez zdravotnej indikácie.

Zdravotne indikovaným overovaním sa rozumie vyskúšanie liečebnej metódy na pacientovi trpiacom chorobou, na ktorú je overovanie zamerané za predpokladu, že sa očakáva účinnejší výsledok liečby tejto choroby alebo že cieľom takéhoto overovania je diagnostický alebo liečebný prospech pre pacienta. Na tento typ overovania nových medicínskych poznatkov sa podmienky trestnej zodpovednosti za nový trestný čin neoprávneného experimentu na človeku v podstate nevzťahujú. Trestným činom tu mô že byť iba porušenie zákazu overovania nových medicínskych poznatkov, ak by ním bol ohrozený život alebo zdravie osoby zúčastnenej na overovaní, pokiaľ nejde o lekárske výkony, ktoré v konkrétnych pr ípadoch môžu zachrániť bezprostredne ohrozený život pacienta, aj keď nie sú uznané za medicínske metódy (metódy lege artis).

Na rámec týchto podmienok bolo potrebné ustanoviť osobitné podmienky trestnej zodpovednosti za osobitný ohrozovací trestný čin neoprávneného experimentu na človeku, dopadajúci najmä na prípady overovania nov ých medicínskych poznatkov na človeku bez zdravotnej indikácie. Ide o vážne zásahy do sféry ľudských práv a základných slobôd, ktoré sa nielen priečia už i samotnej lekárskej etike, ale môž u aj vážne ohroziť samotný život a zdravie ľudí, ktorý má medicína chrániť, preto bolo potrebné, v súlade so súčasným stavom spoločenského právneho vedomia, reagovať na hrubé prejavy poru šenia pravidiel overovania nových medicínskych poznatkov na človeku aj prostriedkami trestného práva.

Overovaním nových medicínskych poznatkov na človeku bez zdravotnej indikácie sa rozumie vyskúšanie liečebnej metódy alebo liečiva na zdravej osobe, alebo na osobe trpiacej inou chorobou, než na akú je overovanie zameran é. Jeho cieľom nie je diagnostický alebo liečebný prospech pre osobu, ktorá sa overovaniu podrobila, ale overenie novej preventívnej, diagnostickej a liečebnej metódy alebo liečiva, prípadne získanie nového medic ínskeho poznatku pre rozvoj lekárskej vedy.

Aj overovanie bez zdravotnej indikácie možno vykonať v niektorých prípadoch, ale len za splnenia celého radu podmienok ustanovených osobitným zákonom (o zdravotnej starostlivosti).

Prvou z nich je písomný alebo inak preukázateľný súhlas osoby staršej ako 18 rokov, ktorá je plne spôsobilá na právne úkony.

Osoba, na ktorej sa má overovanie bez zdravotnej indikácie vykonať, musí byť úplne poučená o zdravotných rizikách, ktor é môže overovanie priniesť. Poučenie a súhlas treba zaznačiť do zdravotnej dokumentácie, ktorá sa zriaďuje osobitne na tento účel.

Overovanie bez zdravotnej indikácie na osobe možno robiť iba ak:

a)overovanie má jasný cieľ, odôvodnenie a vychádza zo všetkých doterajších teoretick ých a klinických poznatkov o skúmanom probléme,

b)získanie nového medicínskeho poznatku a vypracovanie novej metódy je pre spoločnosť potrebné a nemožno ho dosiahnuť iným spôsobom,

c)overovaniu predchádzal úspešný laboratórny výskum, overovanie na zvieratách alebo iné vedecky úspešne overené skutočnosti,

d)možno predpokladať, že výsledok overovania presiahne závažnosť očakávaných rizík, ktoré by mohli ohroziť občana,

e)možno predpokladať, že následkom overovania nedôjde k smrti, k poškodeniu zdravia s trvalými následkami alebo k nepriaznivej zmene osobnosti a

f)fyzické útrapy, psychické útrapy a obmedzenie voľnosti osoby, ktorá sa podrobuje overovaniu, budú obmedzené na najmenšiu možnú mieru.

Overovanie bez zdravotnej indikácie je zakázané na:

a)tehotných ženách,

b)osobách neplnoletých a osobách pozbavených spôsobilosti na právne úkony,

c)ľudských plodoch a zárodkoch,

d)osobách vo výkone väzby a vo výkone trestu odňatia slobody,

e)vojakoch základnej a náhradnej služby a osobách vykonávajúcich civilnú službu a na cudzincoch.

Trestného činu neoprávneného experimentu na človeku sa však s prihliadnutím na všetky tieto podmienky a obmedzenia dopustí len ten, kto pod zámienkou získania nových medicínskych poznatkov, metód, alebo na potvrdenie hypotéz alebo na klinické skúšanie liečiv vykoná va overovanie nových medicínskych poznatkov napriek tomu, že je ním bezprostredne ohrozený život alebo zdravie človeka, pokiaľ nejde o nutné výkony, spôsobilé zachrániť jeho bezprostredne ohrozený ž ivot, alebo overovanie bez zdravotnej indikácie vykonáva bez súhlasu osoby, ktorej sa týka, alebo ho vykonáva na osobách, na ktorých je overovanie bez zdravotnej indikácie zakázané, alebo ho vykonáva na ľ udskom plode alebo zárodku, alebo ho vykonáva v rozpore s inými zákonnými podmienkami overovania bez zdravotnej indikácie.

V rámci odseku 2 je na základe zásadnej pripomienky Ministerstva zdravotníctva SR uvedená samostatná skutková podstata, ktorou sa má postihovať klonovanie človeka, keďže zákon o zdravotnej starostlivosti upravuje v § 46a takýto zákaz a jeho porušenie sankcionuje pokutou do 500.000 Sk, avšak túto pokutu je možné uložiť len zdravotníckenu zariadeniu.

V rámci kvalifikovanej skutkovej podstaty sa nachádza výpočet okolností, ktoré budú u tohto trestného činu podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Tieto sú obsiahnuté v z ávažnejšom spôsobe konania páchateľa, v osobitnom motíve páchateľa trestného činu a v jeho spáchaní na chránenej osobe.

K § 171

Účelom tohto zákona nie je kogentne zakázať, ale ani povoliť tzv. ľudové liečiteľstvo. Je však potrebné i trestnoprávne reagovať na niektoré negatívne dôsledky tohto spoločenského javu tam, kde dochádza k ohrozeniu života a zdravia ľudí, resp. kde navyše ešte k liečiteľskému úkonu dochádza bez súhlasu oprávnenej osoby, ktorej sa úkon dotýka.

Zdravotnú starostlivosť poskytujú zdravotnícke zariadenia štátu, obcí, fyzických osôb a právnických osôb v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy a inými biomedicí nskymi vedami. Záruku v tomto smere poskytuje príprava a odborná spôsobilosť lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov i odborných pracovníkov v zdravotníctve.

Osoby, ktoré vykonávajú liečiteľskú činnosť, sa nepovažujú za zdravotníckych pracovníkov ani za iných odborných pracovníkov v zdravotníctve, ktorým prislúcha poskytovanie zdravotní ckej starostlivosti.

Záujem štátu a spoločnosti na ochrane života a zdravia ľudí si vyžaduje, aby odborná zdravotná starostlivosť bola zverená iba osobám, ktoré spĺňajú odborné kvalifikačné predpoklady pre vý kon tejto činnosti na úrovni poznatkov modernej lekárskej vedy a poznatkov iných, súvisiacich vedných odborov.

Existenciu liečiteľstva v spoločnosti, ako určitej doplnkovej formy starostlivosti o zdravie ľudí (ľudové liečiteľstvo, alternatívna medicína, lekárskou vedou zatiaľ nepreskúmané, resp. neuznané alebo odmietané diagnostické, terapeutické metódy a postupy alebo výkony smerujúce k záchrane ľudského života alebo zdravia) nemožno prehliadať, ani ich oficiálne akceptovať. Nedovoľuje to vysoké riziko, ktoré je s týmto javom spojené v dôsledku absencie záruk odbornosti a dohľadu nad takouto činnosťou.

Ide o zložitý spoločenský, právny, mravný, teoretický i praktický problém, najmä ak sa človek slobodne a váž ne sám rozhodne podrobiť liečiteľským úkonom.

Právo na život je vecou každého človeka a každý si o svojom živote môže rozhodovať sám. Nikomu nemož no prikázať, aby sa nepodroboval výkonom ľudového liečiteľstva. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (č l. 2 ods. 2 Ústavy SR).

Nemožno tiež nevidieť i rozdiel v jednotlivých druhoch liečiteľstva, v úrovni ich poznania, ktoré je ich základom, v ich prístupoch k človeku a jeho zdraviu, v ich metódach a postupoch a napokon aj v ich vý sledkoch.

Niektoré z nich napríklad, majú základ v poznaní, ktoré akceptuje aj lekárska veda (napr. fytoterapia), resp. ktoré nie sú vedou v zásade odmietané, aj keď nie sú zatiaľ akceptované. Predstavujú v zásade šetrnú, doplnkovú, nie nebezpečnú alebo málo nebezpečnú metódu, ktorou sa dosahujú pozitívne výsledky, napr. v rámci liečebnej rehabilitácie.

Iné zase naopak, vychádzajú z nedostatočného stavu vedeckého poznania, ba dokonca z nevedeckého základu, svojou povahou a dopadmi sú agresívne a neraz aj ohrozia alebo poškodia zdravie človeka.

Práve voči takýmto praktikám je namierená skutková podstata nového trestného činu neodborného liečiteľstva.

Trestným činom teda nebude vykonávanie liečiteľstva samotného ale len to, keď niekto vykonáva, i keď nemá predpísanú odbornú spôsobilosť zdravotníckeho pracovníka alebo iného odborného pracovní ka v zdravotníctve, úkony zdravotníckej starostlivosti a neodborným vyšetrovacím alebo liečebným výkonom alebo nesprávnou indikáciou liekov, liečiv a iných zdravotníckych pomôcok, potrieb alebo zdravotní ckej techniky, čo aj z nedbanlivosti, bezprostredne ohrozí život iného, alebo inému ublíži na zdraví, alebo vyšetrovací alebo liečebný úkon alebo nesprávnu indikáciu liekov alebo liečiv alebo iný ch zdravotníckych pomôcok, potrieb alebo zdravotníckej techniky uskutoční bez súhlasu iného a ohrozí takým úkonom jeho zdravie.

Okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v konkrétnom prípade bude to, ak páchateľ spácha taký čin závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe, prí padne ak spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.

K §§ 172, 173

Trestný čin šírenia nebezpečnej ľudskej choroby nie je v tomto z ákone novým trestným činom.

Vznikol oddelením skutkových podstát úmyselnej a nedbanlivostnej formy trestného činu šírenia nákazlivej choroby, pokiaľ ide len o ľudské choroby (šírenie nákazlivých chorôb domácich a iný ch hospodársky dôležitých zvierat, nákazlivých chorôb rastlín a zavlečenie alebo rozšírenie ich škodcov bolo ponechané ako samostatný, všeobecne nebezpečný trestný čin).

K §§ 174 až 176

V § 174 a § 175 sa ustanovuje nový trestný č in ohrozovania nákazou vírusom ľudskej imunodeficiencie úmyselnou a nedbanlivostnou formou a § 176 predstavuje samostatnú skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia inou pohlavnou chorobou.

Doplnené boli tiež nové okolnosti podmieňujúce u týchto trestn ých činov použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody a to, že páchateľ spácha takýto trestný čin závažnejším spôsobom konania alebo na chránenej osobe, prípadne že týmto č inom spôsobí ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.

K §§ 177, 178

Trestný čin ohrozovania zdravia závadnými potravinami a iný mi potrebami je prevzatý z doposiaľ platného Trestného zákona. Doplnený bol len výpočet okolností, ktoré u tohto trestného činu budú podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby trestu odň atia slobody , ktoré sú vyjadrené v závažnejšom spôsobe konania alebo v spôsobení následku vo forme ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti, prípadne v spáchaní činu za krízovej situácie.

Takouto okolnosťou bude, ak páchateľ spácha takýto čin ako člen organizovanej skupiny, alebo ho spácha v úmysle získať majetkový prospech alebo zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, alebo ak poru ší takým činom osobitnú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, alebo dôležitú povinnosť, ktorá mu vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo ak spácha taký čin za krí zovej situácie, alebo ak spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.

K § 179

Trestný čin ohrozovanie zdravia nepovolenými liečivami, zdravotníckymi pomôckami a potrebami a zdravotníckou technikou je v tomto zákone novým ohrozovacím trestným činom.

Podmienky predpisovania, vydávania, predaja alebo podávania liečiv, zdravotníckych pomôcok alebo zdravotníckych potrieb, ako aj podmienky používania zdravotníckej techniky ustanovuje osobitný zákon (o zdravotní ckej starostlivosti).

Predpisovať, vydávať a predávať možno len liečivá, zdravotnícke pomôcky a zdravotnícke potreby, ktoré sú zaradené do liekopisu alebo ktorých používanie povolilo ministerstvo zdravotníctva alebo ktor é majú certifikát príslušného orgánu štátneho skúšobníctva. Predpisovať liečivá, zdravotnícke pomôcky a zdravotnícke potreby môže len lekár na tlačivách na to určených.

Ak chorému neboli poskytnuté potrebné liečivá, zdravotnícke pomôcky a zdravotnícke potreby priamo pri výkone zdravotnej starostlivosti, vydá mu ich na lekársky predpis lekáreň alebo iné zariadenie na to určen é.

Za zdravotnícku techniku sa považujú prístroje a nástroje používané pri priamom poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Zdravotnícka technika určená na poskytovanie zdravotnej starostlivosti musí spĺňať požiadavky ustanovené všeobecne záv äznými právnymi predpismi a technickými normami.

Zdravotnícke zariadenia pri nákupe alebo inom obstarávaní zdravotníckej techniky sú povinné požadovať rozhodnutie o schválení alebo certifikát príslušného orgánu štátneho skúšobníctva alebo schvaľovací výmer vydaný ministerstvom zdravotníctva.

Je neprípustné konaním v rozpore s týmito povinnosťami ohrozovať život alebo zdravie ľudí, najmä ich vystavovať zvýšenému nebezpečenstvu vydávaním, predajom alebo podávaním neodskúšaný ch, nepovolených či zakázaných liekov, liečiv alebo iných zdravotníckych pomôcok alebo potrieb, alebo používaním nebezpečnej, technicky nepreverenej, nepovolenej alebo zakázanej techniky.

Vzhľadom na nebezpečenstvo hroziace ľudskému zdraviu z prípadného používania takýchto liekov, liečiv, pomôcok, potrieb alebo techniky sa preto ustanovuje i trestná zodpovednosť za hrubé, opakované či sú stavné porušovanie takýchto povinností.

Trestného činu sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí alebo zvýši nebezpečenstvo ohrozenia zdravia ľudí tým, že v rámci vyšetrovacích alebo liečebných výkonov opätovne inému predpíše, vyd á, predá alebo podá liečivá, zdravotnícke pomôcky alebo zdravotnícke potreby, ktoré nie sú zaradené do liekopisu alebo ktorých používanie nebolo príslušným orgánom povolené, alebo bolo zakázan é, alebo ktoré neboli predpísaným spôsobom odskúšané, alebo kto sústavne používa zdravotnícku techniku, ktorá nespĺňa požiadavky ustanovené právnymi predpismi a technickými normami, pokiaľ vo v šetkých týchto prípadoch použitie liečiv, zdravotníckych pomôcok a potrieb alebo zdravotníckej techniky je nebezpečné ľudskému zdraviu.

Za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody sa bude považovať spáchanie tohto trestného činu závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe alebo z osobitné ho motívu, prípadne spôsobenie následku vo forme ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti.

K §§ 180 až 182

Otvorenie sa svetu a nové ekonomické a sociálne podmienky podmienili v ostatných rokoch i na Slovensku nebývalé rozšírenie drog, tak pokiaľ ide o ich zneužívanie, ako aj pokiaľ ide o ich dovoz, vývoz, prevoz a obchodovanie s nimi na našom území. Orgány činné v trestnom konaní majú konkrétne poznatky o tranzite drog cez Slovenskú republiku (tzv. Balkánska cesta), ale napriek znásobenému úsiliu orgánov Policajného zboru a iných orgánov sa len ojedinele darí odhaliť ich pašerákov a dealerov. Slovenská republika sa stala už aj cieľovou stanicou drog a stúpa počet osôb, ktoré sú na nich závislé, najmä medzi mládežou. Výroba a obchod s drogami, žiaľ, je aj u n ás v prevažnej miere v latencii.

Sú to alarmujúce údaje najmä z hľadiska tempa rozšírenia uvedeného javu a nesmierne rozsiahlych negatívnych dôsledkov pre život a zdravie ľudí, osobitne mládeže, ktorí sa stali na drogách závislí . Užívanie drog priamo súvisí i s nárastom majetkovej kriminality, ktorej sa takéto osoby dopúšťajú v snahe získať peniaze na ich nákup. Obchod s drogami a ich rozšírenie je sprievodný prejav ná stupu organizovaného zločinu na Slovensku.

Do určitej miery má na nepriaznivom stave v oblasti šírenia drog a závislosti na drogách aj nedokonalá legislatíva. Problémy spojené s narkomániou nevyriešila ani novela Trestného zákona č . 248/1994 Z. z., ktorá umožnila trestne postihnúť i toho, kto omamnú alebo psychotropnú látku prechováva pre seba.

Dobre mienené legislatívne opatrenie sa obrátilo najmä proti osobám, ktoré sú na drogách závislé, avšak najväčší vinníci tohto negatívneho javu, výrobcovia a obchodníci s drogami, ostávajú aj naďalej viac - menej bokom, buď neodhalení, alebo trestne postihovaní len veľmi mierne. Mierny postih výrobcov drog a obchodníkov s drogami nepriamo ovplyvnil aj tento zákon svojimi miernymi sankciami za takéto trestné činy.

Do novej úpravy sa v podstate preberá úprava zakotvená novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z.

Už touto novelou došlo k zásadnej zmene podmienok trestnej zodpovednosti u toho, kto omamnú alebo psychotropnú látku alebo jed alebo prekurzor neoprávnene vyrobí, dováža, vyváža alebo preváža, kupuje, predá va, vymieňa alebo inak zadovažuje, alebo prechováva pre iného, resp. kto takúto činnosť sprostredkováva, oproti tomu, kto ju nadobúda alebo prechováva len pre svoju vlastnú potrebu.

Trestný postih výrobcov drog a obchodníkov s drogami sa kardinálne sprísňuje. Naopak, u užívateľov drog sa počíta s miernejším postihom, s akcentom na ukladanie ochranného liečenia takýmto osobám.

Nový prístup k uvedenému negatívnemu javu sa prejavuje aj v novom názve tohto trestného činu (nedovolená výroba a držanie omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchod s nimi).

Na vyjadrenie miernejšej trestnej zodpovednosti voči tým, ktorí nadobúdajú a prechovávajú drogy pre vlastnú potrebu je určená privilegovaná skutková podstata, ktorá je rozdelená do dvoch odsekov a to podľa množstva drogy prechovávajúcej pre vlastnú potrebu – trojnásobok jednorázovej dávky a desaťnásobok jednorázovej dávky. Na lepšie vyjadrenie vyššej miery trestnej zodpovednosti výrobcov a obchodníkov s drogami sa rozširuje okruh okolností, ktoré u nich budú podmieňovať použitie vy ššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody pri trestnom čine podľa § 181. Kvalifikované skutkové podstaty pri tomto trestnom čine postihujú prísnejšie okrem závažnejšieho spáchania konania a spáchania činu na chránenej osobe aj ďalšie formy, napr. spáchanie tohto činu na osobe mladšej ako 15 rokov, prípadne spáchanie tohto činu páchateľom, ktorý je členom nebezpečného zoskupenia alebo spá chanie tohto trestného činu s následkom ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti viacerých osôb. Zachováva sa osobitná skutková podstata, s podstatne prísnejšou výmerou trestu odňatia slobody, dopadajúca na tý ch páchateľov, ktorí vyrobia, sebe alebo inému zadovážia alebo prechovávajú predmet určený na nedovolenú výrobu omamnej alebo psychotropnej látky alebo jedu alebo prekurzora.

K § 183

Toto ustanovenie postihuje podporovanie k pou žívaniu iných návykových látok než je alkohol.

K § 184

Alkohol je návykovou, aj keď voľne dostupnou látkou, ktorej nadmerné požívanie môže viesť k alkoholizmu, k deštrukcii osobnosti a k vážnemu narušeniu sociálnych vzťahov.

Takéto nebezpečenstvo je osobitne akútne u mládeže, ktorá sa ešte vyvíja aj fyzicky, aj psychicky.

Mládež je preto potrebné chrániť i prostriedkami trestného práva pred podávaním alkoholických nápojov. Skutková podstata trestného činu podávania alkoholických nápojov mládeži sa preto v tomto z ákone aj naďalej ponecháva. Preraďuje sa však medzi trestné činy proti životu a zdraviu, aby sa tak lepšie vyjadril jej hlavný objekt - ochrana zdravia mladej generácie a jej zdravého fyzického a psychické ho rozvoja.

K § 185

Aj naďalej sa ponecháva v tomto zákone osobitná skutková podstata trestného činu podávania anabolických látok mládeži a na lepšie vyjadrenie jej hlavného objektu, zdravia mladej generácie, sa preraďuje medzi trestné činy proti životu a zdraviu.

Ide o podávanie anabolických prostriedkov osobám mladším ako osemnásť rokov na iné než liečebné účely. Dôvodom je nutnosť reagovať na výskyt prípadov, najmä v športe, keď dochádza k dlh šie trvajúcemu podávaniu týchto prostriedkov, ktoré môže mať obdobné následky ako požívanie niektorých omamných a psychotropných látok. Ochrana sa poskytuje iba osobám mladším ako osemnásť rokov, ktoré často nemôžu náležite posúdiť všetky dôsledky takéhoto konania.

K §§ 186, 187

Každý je povinný osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo jav í príznaky vážnej poruchy zdravia, poskytnúť potrebnú pomoc, ak tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo pre iného.

Je to nielen mravná, ale aj právna povinnosť človeka, vyjadrujúca elementárny humanizmus a súcit k inému.

Ïalekosiahle dôsledky, ktoré môže zapríčiniť nevšímavosť človeka k človeku a ľudská ľahostajnosť, núti plnenie tejto povinnosti vynucovať aj prostriedkami trestného práva.

Osobitne nebezpečné je, ak osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky vážnej poruchy zdravia, neposkytne potrebnú pomoc ten, kto je podľa povahy svojho zamestnania povinný takú pomoc poskytnúť, a teda má na základe toho i potrebné odborné predpoklady na poskytnutie kvalifikovanej prvej pomoci.

Neustály nárast dopravnej nehodovosti s vážnymi následkami na životoch a zdraví ľudí si vyžaduje vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti aj voči tým vodičom dopravných prostriedkov, ktorí po dopravnej nehode, na ktorej mali účasť, neposkytnú potrebnú pomoc osobe, ktorá pri nej utrpela ujmu na zdraví.

Doterajšia právna úprava podmienok trestnej zodpovednosti za neposkytnutie pomoci zostáva preto nezmenená. Skutkové podstaty týchto trestných činov sa presúvajú medzi trestné činy ohrozujúce ž ivot alebo zdravie.

K II. hlave

Druhá hlava sa delí na dva diely – v prvom sú zaradené trestné činy proti slobode a v druhom sú zaradené trestné činy proti ľudskej d ôstojnosti. Skutkové podstaty trestných činov v oboch dieloch budú chrániť jednotlivcov v rozsahu, ktorý vychádza zo súčasne platného právneho stavu. Jednotlivé skutkové podstaty však boli precizované , najmä so zreteľom na súlad s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami.

K 1. dielu

K §§ 188 až 190

Týka sa to predovšetkým novej koncepcie trestného činu obchodovania s ľuďmi a obchodovania s deťmi. Nová právna úprava vychádzajúca v zásade z posledných noviel Trestného zákona reaguje na Protokol o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuď mi, osobitne so ženami a deťmi a zo Spoločného postupu prijatého Radou na základe čl. K. 3 Zmluvy o EÚ, týkajúceho sa boja s nezákonným obchodovaním s ľuďmi a sexuálneho vykorisťovania detí.

Trestný čin obchodovania so ženami sa v zmysle uvedených dokumentov zmenil tak, aby sa vzťahoval na obchodovanie s ľuďmi za účelom pohlavného styku alebo iného sexuálneho zneužívania, a to bez ohľadu na to, či ide o ženu, muža alebo dieťa. Tým sa zabezpečuje rovnosť pohlaví v zmysle čl. 12 Ústavy SR a čl. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd.

Samostatnou skutkovou podstatou bude obchodovanie s ľuďmi za účelom ich vykorisťovania v zmysle najzávažnejších foriem, ktoré uvádza táto skutková podstata, vrátane neoprávneného odoberania orgá nov alebo tkanív. Kvalifikované skutkové podstaty prísnejšie postihujú stav, ak je trestný čin spáchaný proti vôli iného, ako aj spáchanie takých činov na účely prostitúcie. Zvýšenými trestn ými sadzbami sa postihuje spáchanie tohto trestného činu závažnejším spôsobom konania (napr. organizovanou skupinou, po dlhší čas, na chránenej osobe – na dieťati, závislej osobe atď., z osobitné ho motívu – na objednávku, zo ziskuchtivosti atď., ale aj pri získaní skutočného prospechu). Ïalšie kvalifikované skutkové podstaty postihujú až maximálnymi trestami spáchanie činu zloč ineckou skupinou alebo teroristickou skupinou, resp. pri získaní značného prospechu a prospechu veľkého rozsahu, ako aj spôsobenie smrti viacerých osôb.

Objektívne toto ustanovenie jednak postihuje obchodovanie s ľuďmi na území Slovenska a jednak reaguje na situáciu, ž e aj Slovensko sa stáva krajinou určenou na obchod s ľuďmi (nie iba na tranzit). Táto úprava postihuje len obchod s ľuďmi s cieľom ich vykorisťovania určitými formami, nie samotné vykorisťovanie, ktoré postihujú iné ustanovenia.

Navrhované znenie ustanovení o obchodovaní s deťmi upravuje postih páchateľa tak, že už nie je nutné prijatie alebo s ľub odmeny, ale bude stačiť, ak konania uvedené v znakoch objektívnej stránky páchateľ vykoná v akomkoľvek zištnom úmysle.

Z hľadiska objektívnej stránky sa za trestný čin obchodovania s deťmi bude považovať nielen zverenie dieťaťa do moci iného, ale sa zaň bude považovať aj únos dieťaťa v tuzemsku, alebo jeho zavleč enie do cudziny za účelom adopcie, využívania detskej práce alebo na iný účel (napr. na prostitúciu), ktorý odporuje základným ľudským právam a slobodám – osobitne aj právam dieťaťa (pri zi štnom úmysle).

Sprísnenie trestných sadzieb sa týka ako základnej, tak aj kvalifikovaných skutkových podstát, ktoré reflektujú aj nov é organizované páchanie tejto trestnej činnosti, lebo ide o nebezpečnosť činov, ktoré korešpondujú trestnému činu obchodovania s ľuďmi . Preto podstatne vyššie trestné sadzby budú postihovať sp áchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania, resp. pri získaní majetkového prospechu, resp. spáchanie činu členom nebezpečného zoskupenia a pri spôsobení vážnej poruchy zdravia, č i smrti. Maximálne tresty postihnú páchateľa pri získaní prospechu veľkého rozsahu alebo spôsobení smrti viacerých osôb.

K §§ 191, 192

Trestné činy proti slobode zostávajú oproti doterajš ej právnej úprave nezmenené, preto sa zachovávajú v základných skutkových podstatách zhodne. So zreteľom na ich typovú nebezpečnosť pribudli viaceré kvalifikované skutkové podstaty – spáchanie činu závažnejším spôsobom konania, z osobitného motívu alebo členom nebezpečného zoskupenia atď. Tomu zodpovedajú zvýšené trestné sadzby až po trest odň atia slobody na doživotie.

K § 193

Ústava SR v článku 23 zaručuje každému slobodu pohybu a pobytu. Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území SR, má právo toto územie, resp. konkrétne miesto slobodne opustiť. Každý občan má právo na slobodný vstup na územie SR. Občana nemožno núti ť, aby opustil vlasť, nemožno ho vyhostiť ani vydať inému štátu ( okrem prípadov stanovených ratifikovanou medzinárodnou zmluvou, najmä pokiaľ ide o zločiny proti ľudskosti ). Tieto práva zaruč uje aj Dodatkový protokol č. 4 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a základných slobodách ( č. 209/1992 Zb. ).

V záujme trestnoprávnej ochrany slobody pohybu a slobody pobytu sa zavádza skutková podstata trestného č inu obmedzovania slobody pobytu pred neoprávnenými zásahmi uvedenými v objektívnej stránke tohto trestného činu. Kvalifikované skutkové podstaty prísnejšie postihujú závažnejšie spôsoby konania.

K § 194

Zavádza sa nová skutková podstata mimoriadne nebezpečného trestného činu

K § 195

Novým trestným činom v tejto časti je vydieračský únos, ktor ým sa reaguje na lúpežné únosy ľudí (podnikateľov, ich rodinných príslušníkov a pod.) s cieľom takto si vynútiť pod hrozbou ich usmrtenia, ťažkej ujmy na zdraví alebo inej ťažkej ujmy, od obete alebo od tretej osoby poskytnutie majetkového, ale aj nemajetkového plnenia.

Hoci má toto konanie spoločné znaky s existujúcimi trestnými činmi, napr. brania rukojemníka, teroru, únosu, obmedzovania osobnej slobody, vydierania, či lúpeže, bolo treba zaviesť túto špeciálnu skutkovú podstatu, lebo ani jedno z uvedených ustanovení komplexne nevyjadruje všetky znaky tohto konania a jeho špeciálny motív.

Kvalifikované skutkové podstaty tohto trestného činu postihujú prísnymi sankciami spáchanie činu závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe alebo z osobitného motívu, napr. so zbraňou, lsť ou, využitím tiesne, organizovanou skupinou, jeho spáchanie na dieťati, blízkej osobe, verejnom alebo ústavnom činiteľovi a pod., ako aj jeho spáchanie nebezpečným zoskupením, či skutočné spôsobenie ťa žšieho následku, vrátane smrti viacerých osôb. Trestné sankcie sa podľa ich závažnosti stupňujú až k trestu odňatia slobody na doživotie.

K §§ 196 až 207

Znaky uvedených trestných činov, z ktorých niektoré boli zavedené poslednými novelami Trestného zákona (napríklad hrubý nátlak v dvoch ustanoveniach, z ktorých jeden postihuje aj hrozbu nemajetkovou ujmou), sa nezmenili, a preto boli do návrhu prebraté v pôvodnom znení , lebo zodpovedajú súčasným aj budúcim požiadavkám na ochranu občanov v jednotlivých oblastiach osobnej slobody, pokiaľ ide o slobodu rozhodovania, vrátane slobody vyznania, domovej slobody, či slobody združ ovania a zhromažďovania a tajomstva prepravovaných správ. Úprava vychádza z nového zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách (§ 8 a nasl.), resp. zo zákona o elektronických komunikáciách č . 610/2003 Z.z. (§ 4 a 5), ktorý je účinný od 1.1.2004. Správy prepravované elektronickými komunikačnými službami zahàňajú aj správy prepravované telekomunikačnými službami. Postihuje sa aj vý roba, resp. zadováženie alebo prechovávanie zariadenia spôsobilého na odpočúvanie verejnej telekomunikačnej služby.

Významným spôsobom sa však rozšíril okruh okolností podmieňujúcich použitie prísnejších trestných sadzieb. Každé z uvedených ustanovení prísnejšie postihuje spáchanie činu závažnej ším spôsobom konania, na chránenej osobe, z osobitného motívu, ako aj spáchanie činu nebezpečným zoskupením alebo pri trestných činoch zavlečenia do cudziny, lúpeže, hrubom nátlaku, vydieraní a ná tlaku aj spôsobenie ťažších následkov vo forme smrti, smrti viacerých osôb, vrátane získania prospechu veľkého rozsahu. V týchto prípadoch nastupuje najprísnejšia sankcia.

K 2. dielu

K § 208 až 212

Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti zostali v podstate nezmenené oproti doteraz platnej právnej úprave, ktorá sa v praxi osvedčila. Prebrala sa aj skutková podstata sexuálneho násilia zavedená novelou Trestného zákona č. 253/2001 Z. z.

Precizovali sa však kvalifikované skutkové podstaty znásilnenia, sexuálneho násilia i sexuálneho zneužívania (v § 211 bola zmena v súvislosti s rámcovým rozhodnutím Rady o boji proti sexuálnemu zneuží vaniu detí a detskej pornografii). Každý uvedený trestný čin bude prísnejšie potrestaný, ak bude spáchaný závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe, z osobitného motívu a prvé dva trestné činy aj špecificky na osobe vo výkone väzby alebo trestu. Tieto dva trestné činy a trestný čin sexuálneho zneužívania majú najprísnejšiu trestnú sadzbu od 10 do 20 rokov pri spôsobení ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti (tu ide o následok z nedbanlivosti), alebo ak bol taký čin spáchaný za krízovej situácie.

Pri trestnom čine znásilnenia a sexuálneho násilia sa v už uvedenej kvalifikovanej skutkovej podstate reaguje aj na štatistické zistenie, že v rokoch 1996 až 2000 bolo až 56,24% znásilnení spáchaných v rá mci domáceho násilia (viď kvalifikovaný znak 'na chránenej osobe').

Pri trestnom čine súlože medzi príbuznými sa zavádza nová kvalifikovaná skutková podstata pre prípad postihu páchateľa, ktorý taký čin vykoná na viacerých osobách.

K III. hlave

K §§ 213 až 220

Tieto ustanovenia poskytujú trestnoprávnu ochranu rodine a mládeži v podstate v rovnakom rozsahu, ako v doteraz platnej právnej úprave, ktorá sa osvedčila. Počet trestných činov sa však v tejto hlave oproti predchádzajúcej úprave znížil, lebo trestné činy obchodovania s de ťmi, podávania alkoholických nápojov mládeži, resp. podávania anabolických látok mládeži boli v dôsledku dodržania systematiky preradené do iných hláv .

Skutková podstata trestného činu zanedbania povinnej výživy sa upresnila o určený čas neplnenia vyživovacej povinnosti – najmenej tri mesiace (v súlade s jednou z posledných noviel Trestného zákona – zákonom č. 171/2003 Z.z.). Naďalej bude trestná tak nedbanlivostná, ako aj úmyselná forma jeho spáchania. Už v základnej skutkovej podstate sa však sprísnila trestná sadzba na dva roky odňatia slobody. Ú myselné vyhýbanie sa plneniu vyživovacej povinnosti bude trestané odňatím slobody až na tri roky. Závažnejší spôsob spáchania trestného činu (napr. po dlhší čas), voči viacerým oprávneným osobám alebo vydanie takých osôb nebezpečenstvu nú dze, bude postihované trestom od 1 do 5 rokov. Rovnakým trestom bude postihnuté aj spáchanie tohto trestného činu v prípade predchádzajúceho odsúdenia alebo podmienečné ho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody v priebehu dvoch rokov.

Spresnené boli znaky trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby tak, aby eliminoval domáce násilie vyvolávajúce fyzické alebo psychické utrpenie a zodpovedal európskym š tandardom. Na naplnenie znakov tohto trestného činu bude treba, aby v dôsledku páchateľovho týrania bolo spôsobené fyzické alebo psychické utrpenie, a to ktorýmkoľvek konaním príkladmo uvedeným v tomto ustanovení. V záujme zamedzenia jeho zneužitia pri banálnych konfliktoch, napr. medzi manželmi, sa bude vyžadovať, aby sa tak stalo opakovaným konaním.

Na druhej strane závažnejší spôsob konania (napr. po dlhší čas, surový spôsob atď.), osobitný motív (pomsta, ziskuchtivosť), spáchanie činu na viacerých osobách, recidíva, spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti (z nedbanlivosti), bude postihované sadzbou od 5 do 12 rokov. Až trest odňatia slobody na doživotie postihne páchateľa ak takým činom spôsob í ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť viacerých osôb (z nedbanlivosti).

Novou skutkovou podstatou je trestný čin odloženia dieťaťa, ktorého sa môže dopustiť iba rodič dieťaťa v úmysle zbaviť sa svojich rodičovských povinností. Tým sa odlišuje od trestného č inu opustenia dieťaťa, ktorého sa môže dopustiť aj niekto iný než biologický rodič a kde naviac dochádza aj k ohrozeniu života alebo zdravia dieťaťa.

Ohrozovanie mravnej výchovy mládeže bude postihované v rovnakom rozsahu, ako podľa doteraz platnej právnej úpravy. Skutková podstata sa rozšírila špecificky o umožnenie záškolá ctva. Samostatnou skutkovou podstatou je nezákonné zamestnávanie dieťaťa mladšieho ako 15 rokov konaním, ktorým sa mu bráni v povinnej školskej dochádzke (ods. 2).

K IV. hlave

Štvrtá hlava chráni majetok prostredníctvom 34 skutkových podstá t. Treba pripomenúť, že táto hlava bola v poslednom desaťročí najčastejšie novelizovaná. Preto aj so zreteľom na čiastočné overenie účinnosti predmetných ustanovení v praxi, bolo možné vš etky skutkové podstaty (vrátane významných zmien vykonaných predovšetkým novelami Trestného zákona č. 183/1999 Z.z. a č. 253/2001 Z.z). vo vzťahu k väčšine trestných činov tejto hlavy, najmä vš ak k trestnému činu krádeže, všetkých foriem podvodu, podvodnému úpadku a zavinenému úpadku, ďalšieho upresnenia trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti resp. k samostatné mu postihu neoprávneného vyrobenia a obstarania platobnej karty, resp. telefónnej karty, v základných skutkových podstatách prebrať do navrhovaného zákona.

K § 221

Konštrukcia základnej skutkovej podstaty trestného činu krádež e, tak ako je uvedená v odseku 1 (prisvojenie si cudzej veci malej hodnoty zmocnením sa) a v odseku 2 uvedenými špecifickými, taxatívne stanovenými formami bez ohľadu na výšku spôsobenej škody ) sa v praxi osvedč ila. Ustanovenie ods. 2 písm. e) – zavedené novelou č. 253/2001 Z.z. – pôsobí predbežne najmä preventívne, lebo jeho uplatňovanie v praxi si vyžaduje predovšetkým intenzívnejšie ochranné pô sobenie vlastníkov pozemkov, pôdy a lesov, resp. rybníkov s intenzívnym chovom. Taktiež nie je potrebné, aby bola spôsobená malá škoda v tých prípadoch, kedy dôjde k neoprávnené mu odberu napr. elektriny, vody, plynu, tepla, telekomunikačnej prevádzky a pod., alebo bol páchateľ za obdobný čin v poslednom roku postihnutý .

Osvedčila sa aj rovnaká základná trestná sadzba pri oboch odsekoch, ktor é sú samostatnými skutkovými podstatami (do 2 rokov).

Postih recidívy (spáchanie činu do 2 rokov po odsúdení za taký čin), spôsobenie väčšej škody a spáchanie takého činu z osobitného motívu, sú vyjadrené v prvej kvalifikovanej skutkovej podstate. Prísnejší trestný postih vo vzťahu k závažnejšiemu spô sobu konania, resp. pri spôsobení následkov uvedených v odsekoch 4 a 5 vyjadrujú potrebnú mieru ochrany majetku.

K § 222

V podstate rovnakým spôsobom (okrem taxatívne uvedených okolností v ods. 2) je upravený aj trestný čin sprenevery, pri ktorom objektívnou stránkou konania je taktiež prisvojenie si cudzej veci, pričom ale musí ísť o zverenú vec. Z tohto dôvodu je pri tomto trestnom čine rovnak á aj základná trestná sadzba. Kvalifikované skutkové podstaty postihujú predovšetkým závažnejší spôsob konania, spáchanie činu na chránenej osobe alebo z osobitného motívu (napr. na objedná vku, zo zištnosti a pod.), ale aj osobu, ktorá má chrániť poškodeného alebo ak čin spácha správca konkurznej podstaty. Spáchanie činu členom nebezpečného zoskupenia, spôsobenie väčšej, značnej škody, resp. spôsobenie škody veľkého rozsahu alebo spáchanie činu za krízovej situácie sú postihované zvýšenými sadzbami diferencovane podľa jednotlivých odsekov.

K § 223

Trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného bol prevzatý bez zmeny, v rozsahu v akom bol do Trestného zákona zavedený novelou č. 183/1999 Z.z.. V základnej skutkovej podstate sa akcentuje skutočnosť, že páchateľ mal v deň splatnosti mzdy, platu atď., finančné prostriedky na ich výplatu, ktorej nevyhnutnej nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou. Tri kvalifikované skutkové podstaty prísnejšie postihujú také konanie voči viac ako 10 zamestnancom, alebo ak bol čin spáchaný z osobitného motívu, resp. sprís ňujú postih podľa výšky spôsobenej škody, resp. získaného prospechu.

K §§ 224 až 226

Trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci i trestné č iny neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla (cudzieho i cudzieho, ktoré bolo páchateľovi zverené) zostali v základných skutkových podstatách nezmenené. Prísnejšie sú však postihované konania uvedené v kvalifikovaných skutkových podstatách, a to v podstate pri všetkých týchto trestných činoch zhodne: od závažnejšieho spôsobu konania, konania voči chránenej osobe, z osobitného motí vu, pri recidíve, resp. podľa hodnoty užívaného vozidla, resp. výšky spôsobenej škody.

K § 227

Vlastníctvo domu, bytu alebo nebytového priestoru je chránené proti neoprávnenému obsadeniu alebo užívaniu, ale aj proti neoprávnenému bráneniu v užívaní týchto objektov oprávnenej osobe. Podmienkou trestnosti páchateľa je jeho špeciálna recidíva v posledný ch dvoch rokoch po odsúdení alebo postihnutie v posledných dvoch rokoch pre spáchaním posudzovaného trestného činu (hoci aj vo forme blokovej pokuty za obdobný priestupok). Oproti doterajšej právnej úprave sa zavá dza prísnejší postih v prípade závažnejšieho spôsobu konania (napr. so zbraňou, po dlhší čas, vlámaním atď.) alebo ak bude taký čin spáchaný z osobitného motívu (napr. na objednávku, z pomsty atď.).

K § 228

Samotné neoprávnené vyrobenie akéhokoľvek elektronického platobného prostriedku alebo inej platobnej karty, resp. predmetu spôsobilého plniť jej funkciu bude trestné. Prísnejšie bude tak ý čin trestný, ak bude vykonaný závažnejším spôsobom konania (napr. organizovanou skupinou) alebo z osobitného motívu (napr. na objednávku, zo ziskuchtivosti). Pokiaľ takým činom bude spôsobená š koda pôjde o súbeh s trestným činom podvodu.

K § 229

Rozmach trestnej činnosti vo vzťahu k osobným motorovým vozidlám viedol k zavedeniu skutkovej podstaty, ktorej úč elom je ochrana identifikačných znakov motorových vozidiel.

K §§ 230 až 234

Základná konštrukcia skutkovej podstaty trestného činu podvodu zost áva zachovaná v doterajších dvoch formách: v uvedení iného do omylu alebo vo využití omylu iného, v úmysle na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatiť a spôsobiť tak na cudzom majetku škodu. Škodou na cudzom majetku je ujma majetkovej povahy. Pôjde nielen o zmenšenie majetku, ale aj o ušlý zisk. Obsahom škody preto môže byť peňažná suma, vec, ale aj konanie alebo opomenutie, ktoré má určitú ma jetkovú hodnotu.

V základnej skutkovej podstate sa vyžaduje spôsobenie malej škody. Prísnejšie bude postihnutý páchateľ, ktorý sa takého činu dopustí závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe, z osobitné ho motívu, alebo ak ním spôsobí väčšiu škodu. Najprísnejšie bude potrestaný ten, kto spácha taký čin ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo ním spôsobí značnú škodu, resp. škodu ve ľkého rozsahu alebo taký čin spácha za krízovej situácie.

Na báze základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu sú následne konštruované špecifické trestné činy podvodu a to úverový, poisťovací, kapitálový (investičný) a subvenčný . V týchto prípadoch podvodným konaním páchateľ vyláka od iného úver, poistné plnenie alebo dotáciu, subvenciu, príspevok atď., čím mu spôsobí škodu. Kvalifikované skutkové podstaty vyjadrujú ďalšie znaky objektívnej stránky toho-ktorého trestného činu (v podstate zhodne ako u základného trestného činu podvodu), pričom iba trestný čin subvenčného podvodu sa v základných skutkový ch podstatách (sú tri) odlišuje tým, že diferencuje subjekt, resp. spôsob nakladania napríklad s dotáciou.

K § 235

Trestný čin neoprávneného obohatenia je tiež špecifický m druhom podvodu, ktorý je spáchaný neoprávneným zásahom do hardwaru alebo softwaru počítača, alebo iného elektronického prístroja. Týmto konaním páchateľ obohatí seba alebo iného a spôsobí na cudzom majetku škodu formami, ktoré sú uvedené v základnej skutkovej podstate. Prísnejšie trestné sadzby postihnú páchateľa, ktorý taký čin spácha závažnejším spôsobom konania (napr. po dlh ší čas, organizovanou skupinou z osobitného motívu) alebo ním spôsobí väčšiu škodu alebo pre seba alebo pre iného získa väčší prospech. Spôsobenie väčšej, značnej škody, resp. š kody veľkého rozsahu a ďalšie nebezpečnejšie formy spáchania činu budú potrestané v dvoch nasledujúcich kvalifikovaných skutkových podstatách.

K §§ 236, 237

Pri trestnom čine podvodného úpadku ide opäť o osobitný druh podvodu, ktorý je spáchaný formou tzv. prelievania kapitálu v podobe založenia inej právnickej osoby alebo na zistenie majetkovej účasti v inej právnickej osobe.

Páchateľom tohto trestného činu môže byť iba špeciálny subjekt, ktorým je štatutárny orgán alebo prokurista právnickej osoby.

Kvalifikované skutkové podstaty vyjadrujú výšku spôsobenej škody alebo získaného prospechu, resp. aj spôsobenie úpadku inému.

Zavinený úpadok je tiež osobitným druhom podvodu. Postihuje sa v prípade zavinenia úpadku a zmarenia uspokojenia veriteľa, resp. veriteľom vo väčšom rozsahu konania, ktoré je v rozpore so zásadami obozretného podnikania, alebo nevýhodný úver, použitie majetku pre vlastnú spotrebu, prípadne na hazard.

Kvalifikované skutkové podstaty vyjadrujú predovšetkým rovnakú trestnosť subjektov zo základne skutkovej podstaty v pr ípade, ak úpadok bol odvrátený dobrovoľným konaním orgánom štátu alebo územnej samosprávy, či verejnoprávnej inštitúcie. Ïalšie vyjadrujú vyššiu trestnosť v závislosti na výške sp ôsobenej škody, či získanom prospechu.

K §§ 238, 239

Prevádzkovanie nepoctivých hier a stávok je trestné v prípade, ak p áchateľ stanoví pravidlá, ktoré nezaručujú rovnaké možnosti výhry všetkým účastníkom.

Peňažnou hrou je hra, na ktorej sa zúčastní osoba odlišná od prevádzkovateľa hry, ktorá zaplatí vklad, ktorého návratnosť sa účastníkovi nezaručuje. Stávka je prísľub spravidla peňažn ého plnenia, ktorého splnenie závisí od určitej udalosti, ktorá má nastať v budúcnosti, alebo od toho, že určité tvrdenie sa ukáže ako pravdivé. Sem nie je možné zaradiť tzv. hazardné hry.

Prevádzka lotérií a iných podobných hier je trestná, ak ich páchateľ prevádzkuje bez povolenia. Podmienky prevádzkovania lotérií alebo iných podobných hier stanovuje zákon č. 218/2001 Z. z.

Pri oboch trestných činoch sa páchateľ prísnejšie potrestá, ak spácha taký čin závažnejším spôsobom konania, z osobitného motívu, alebo spôsobí väčšiu škodu. Prísnejšie sankcie s ú odôvodnené spôsobením väčšej, značnej škody, resp. škody veľkého rozsahu alebo získaním pre seba alebo pre iného značného prospechu, resp. prospechu veľkého rozsahu.

K §§ 240, 241

Trestný čin podielníctva vo svojej úmyselnej i nedbanlivostnej forme zostáva zachovaný v nezmenenej podobe. Èiastočne sa však pri úmyselnej forme rozšírila trestnosť. Predmetom útoku je cudzia vec získaná trestným činom (nie priestupkom), ktorý spá cha iná osoba, ako podielnik alebo to, čo za takú vec bolo zadovážené. Formy objektívnej stránky trestného činu spočívajú v ukrytí takej vec, v jej prevedení na seba alebo iného, v prená jme takej veci alebo v jej prijatí ako zálohu. Nedbanlivostná forma bude trestná od väčšej hodnoty veci.

Kvalifikované skutkové podstaty zhodne postihujú závažnejší spôsob konania, osobitný motív, mieru získaného prospechu, resp. pri nedbanlivostnej forme aj jeho spáchanie vo vzťahu k vymenovaným nebezpečný m látkam.

K §§ 242, 243

Skutkovou podstatou trestného činu legalizácie príjmu z trestnej č innosti sa do vnútroštátneho práva premieta článok 6 Konvencie o praní, vyhľadávaní, zadržiavaní a konfiškácii výnosov zo zločinu, ktorá bola prijatá Radou Európy v novembri 1990.

Objektívna stránka trestného činu spočíva v legalizácii príjmov z trestnej činnosti. Ide o dispozíciu s akýmkoľvek príjmom alebo s majetkom z trestného činu. Formy tejto dispozície sú uvedené v základnej skutkovej podstate. Úmyslom páchateľa je zatajiť existenciu takého príjmu alebo veci, zakryť ich pôvod v trestnom čine, ich určenie či použitie na spáchanie trestného činu, zmariť ich zaistenie na účely trestného konania alebo ich prepadnutie alebo zhabanie.

Èo je príjmom z trestného činu stanoví § 2 zákona č. 367/2000 Z.z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti. Pri tomto trestnom čine sa vyžaduje špecifický úmysel páchateľa v zmysle vyššie rozvedeného, aby bolo naplnené citované ustanovenie zákona č. 367/2000 Z.z..

Kvalifikované skutkové podstaty postihujú predovšetkým závažnejší spôsob konania, osobitný motív, resp. konanie verejného činiteľa. Rovnako sú odstupňované konania podľa miery dosiahnuté ho zisku, resp. vzťah k vymenovaným nebezpečným látkam, ako aj spáchanie trestného činu nebezpečným zoskupením (zločinecká alebo teroristická skupina) alebo vo vzťahu k obchodu s nebezpečnými lá tkam, zbraňami a ľuďmi.

V zmysle osobitnej skutkovej podstaty je trestné aj neoznámenie alebo neohlásenie skutočnosti nasvedčujúce tomu, že iný spáchal uvedený trestný čin, alebo neobvyklú obchodnú operáciu napriek tomu, že mu tak á povinnosť vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie. Exculpačným dôvodom bude, ak páchateľ nemohol oznámenie alebo ohlásenie urobiť bez toho, že by seba alebo blí zku osobu neuviedol do nebezpečenstva trestného stíhania.

K § 244

Naďalej bude trestné úžerníctvo. Objektom tohto trestného č inu je slobodná dispozícia majetkom ako celkom (nie vlastnícke právo). Preto bude trestné, ak páchateľ zneužívajúc niečiu tieseň, neskúsenosť alebo rozumovú slabosť, alebo niečie rozrušenie, dá sebe alebo inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, alebo kto takú pohľadávku uplatní alebo v úmysle uplatniť ju na seba prevedie.

Prísnejšie bude trestný závažnejší spôsob konania, spáchanie činu na chránenej osobe alebo z osobitného motívu. Výška spôsobenej škody alebo miera zisku bude taktiež prísnejšie trestná , rovnako ako spáchanie činu v nebezpečnom zoskupení.

K § 245

Zatajenie veci – teda prisvojenie si veci, ktorá sa dostala do páchateľovej moci nálezom, omylom alebo ináč bez privolenia oprávnenej osoby bude trestným činom, ak taká vec má aspoň malú hodnotu.

K §§ 246, 247

Trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku bolo možné sa dopustiť (od novely č. 183/1999 Z.z.) iba úmyselnou formou. Narastajúci počet trestných činov nazývaných všeobecne ako 'tunelovanie' páchaných osobami oprávnenými spravovať a v rámci výkonu tejto správy nakladať s majetkom tretích os ôb, a to najmä právnických osôb odôvodňujú zavedenie aj nedbanlivostnej formy tohto trestného činu. Likvidátori spoločností, vyrovnací správcovia, správcovia konkurzných podstát i štatutá rne orgány obchodných spoločností, vrátane oprávnených osôb štátnych podnikov, nakladajú so spravovaným majetkom spôsobom, ktorého dôsledkom sú veľké hospodárske straty pre spravovaný majetok (a prospech pre 'správcov' a prepojené osoby). Prostriedky občianskeho práva neboli na elimináciu tohto javu účinné. Preto je nastolenie trestnej zodpovednosti aj nedbanlivostnou formou odôvodnené.

Kvalifikované skutkové podstaty pri úmyselnej forme tohto trestného činu postihujú závažnejší spôsob konania, spáchanie činu voči chránenej osobe, z osobitného motívu a sprísňujú postih podľ a výšky spôsobenej škody, resp. získaného prospechu, ako aj spáchanie činu nebezpečným zoskupením.

K § 248

Trestný čin poškodzovania veriteľa chráni právo veriteľ a na uspokojenie svojej pohľadávky voči páchateľovi. Pojmové znaky tohto trestného činu budú naplnené, ak dlžník zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zmenší svoj majetok konaním uvedeným v odseku 1 písm. a) až d) tak, že veriteľ nemôže ani čiastočne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky. Na trestnú zodpovednosť ale nebude stačiť, ak dlžník oddiaľuje, prípadne sťaž uje uspokojenie veriteľa, pokiaľ má veriteľ možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného dlžníkovho majetku (porov. č. 41/1991 Zb. rozh. tr.).

Podľa druhého odseku bude zodpovedná len iná osoba než dlžník, pričom nie je rozhodujúce, či o konaní páchateľa alebo jeho povahe dlžník vôbec vie. Podstatou konania je zmarenie uspokojenia veriteľ a (hoci len čiastočného). Uplatnenie neexistujúceho práva alebo pohľadávky znamená aktívnu činnosť páchateľa (poslanie upomienky, podanie žaloby a pod.)

Kvalifikované skutkové podstaty k obom základným skutkovým podstatám budú postihovať páchateľa v rovnakom rozsahu, ako pri predchádzajúcich trestných činoch.

K § 249

Trestný čin zvýhodňovania veriteľa patrí medzi tzv. úpadkový delikt, ktorého objektom je právo veriteľa na uspokojenie pohľadávky podľa zásad konkurzného a vyrovnacieho konania. Konanie páchateľa spočíva v tom, že zmarí, hoci aj čiastočne, uspokojenie svojho verite ľa tým, že zvýhodní iného svojho veriteľa na úkor ostatných. Zvýhodnenie veriteľa spočíva v tom, že dlžník, ktorý je predĺžený, mu plní spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerné ho uspokojenia, a to na úkor ostatných veriteľov.

Prísnejšie bude páchateľ potrestaný v prípade spôsobenie väčšej, značnej škody, resp. škody veľkého rozsahu.

K §§ 250 až 252

Uvedené ustanovenia postihujú machinácie s konkurzným a vyrovnací m konaním, ako aj jeho marenie.

Objekt trestného činu je rovnaký, ako pri zvýhodňovaní veriteľa. Konkurz a s tým súvisiace konanie upravuje osobitný zákon, ktor ého účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, a cieľom je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.

Podstatou konania pri machináciách (odsek 1) je pasívne úplatkárstvo, alebo aktívne úplatkárstvo (v odseku 2), lebo majetkový alebo iný prospech má v oboch prípadoch povahu úplatku. O súvislosť s hlasovan ím pôjde vtedy, ak iná osoba poskytla alebo sľúbila majetkový alebo iný prospech páchateľovi, aby ten ako veriteľ vykonal niektorý úkon v súvislosti s hlasovaním.

Páchateľom môže byť iba konkurzný veriteľ alebo veriteľ pri vyrovnacom konaní alebo veriteľ pri schvaľovaní reštrukturalizačného plánu.

Pri marení konkurzného alebo vyrovnacieho konania obe ustanovenia postihujú jeho marenie, ktorého formy ustanovuje zákon taxatívne vymedzenými spôsobmi konania (dvomi, resp. štyrmi formami). Páchateľ om prvého trestného činu môže byť len dlžník, úpadca alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka alebo úpadcu, páchateľom druhého trestného činu môže byť, okrem uvedený ch subjektov ktokoľvek kto marí konkurzné konanie niektorým zo spôsobov uvedených v tomto ustanovení, napr. aj iný člen štatutárneho orgánu, ktorý nie je oprávnený konať za spoločnosť atď..

Kvalifikované skutkové podstaty postihuj ú závažnejšie spôsoby konania, ako aj diferencovane spôsobenie škody.

K § 253

Ide novú skutkovú podstatu, ktorá chráni obchodné spoločnosti a družstvá pred spôsobením škody vlastnými pracovníkmi alebo členmi, ktorí sú taxatí vne vymenovaní v Obchodnom zákonníku – zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov tým, že naprí klad vymenovaní pracovníci alebo členovia podnikajú v predmete podnikania materskej spoločnosti alebo družstva. Zákaz konkurencie sa vzťahuje len na zakázané činnosti, ktoré sú výslovne uvedené v Obchodnom z ákonníku a nepatria sem dohodnuté obmedzenia.

K §§ 254, 255

Objektom trestného činu je vlastnícke právo – konkrétne neporu šenosť a použiteľnosť veci. Predmetom útoku je preto cudzia vec.

Konanie páchateľa spočíva v tom, že sa vec zničí, poškodí alebo urobí neupotrebiteľnou, pričom môže ísť aj o opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ podľa okolností a svojich osobných pomerov povinný.

Druhý trestný čin poškodzovania cudzej veci postihuje tzv. sprejerov, ktorí poškodzujú cudzie veci tým, že ich postriekajú, pomaľujú atď. a tým ich znehodnotia. Ide o spoločenský problém, lebo tý mto konaním sa znehodnocujú múry domov, kultúrne pamiatky, dopravné prostriedky a iné objekty. Náprava takého poškodenia uvedených vecí stojí obrovské prostriedky.

Pri oboch trestných činoch postihujú kvalifikované skutkové podstaty rovnaké okolnosti, ako predchádzajúce majetkové trestné činy.

K § 256

Objektom tohto trestného činu je poškodenie a zneužitie zá znamu na nosiči informácií, teda fakticky ochrana uložených údajov. Predmetom ochrany je nosič informácií, jeho obsah a technické a programové vybavenie počítača.

Na trestnosť páchateľa bude stačiť, ak po získaní prístupu k nosiču informácií koná niektorým zo spôsobov uvedených v odseku 1, pričom v konkrétnom prípade môže ísť aj o kumuláciu týchto spôsobov konania. Ustanovenie vychádza aj zo zákona č. 146/2000 Z.z. o ochrane topografií polovodičových výrobkov.

Trestný čin bude dokonaný už tým, že páchateľ získa prístup k nosiču informácií a v uvedenom úmysle koná niektorým zo spôsobov uvedených v ods. 1.

Prísnejšie budú postihnuté formy konania uvedené v kvalifikovaných skutkových podstatách.

K § 257

Objektom trestného činu je dôležitý kultúrny alebo iný dôle žitý všeobecný záujem. Ide o výnimku z nedotknuteľnosti vlastníctva (čl. 20 Ústavy SR ).

Predmetom ochrany budú najmä kultúrne pamiatky, chránené časti prírody, prípadne aj životné prostredie, ak nepôjde o trestný čin ohrozenia životného prostredia.

Konanie páchateľa spočíva v tom, že poškodí spôsobom uvedeným v tomto ustanovení chránené objekty. Dôležitým kultúrnym záujmom je záujem na ochrane kultúrnych pamiatok, napr. podľa zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu. Tento zákon ukladá vlastníkovi veci, ktorá je kultúrnou pamiatkou, osobitné povinnosti, resp. obmedzenia. Iným dôležitým všeobecným záujmom sa rozumie vedecký z áujem, záujem na ochrane prírody a iné oblasti, ktorých ochrana je upravená zákonom.

K § 258

Platný zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkové ho fondu vymedzuje archeologické nálezy a výskumy, ako aj práva týkajúce sa týchto výskumov i povinnosti nálezcov, ale sankcie pri ich porušovaní nie sú adekvátne novej forme poškodzovania a znehodnocovania kultúrneho dedičstva formou nepovoleného vykonávania archeologického výskumu alebo výkopov na území s archeologickými nálezmi. Ide o činnosť za pomoci špičkových detektorov kovov dová žaných zo zahraničia, ktorými jednotlivci i celé 'záujmové skupiny' vykrádajú a následne devastujú vzácne kultúrne pamiatky s jediným zámerom, získať čo najviac hmotných pamiatok – mincí, šperkov, zbraní, nástrojov atď. Tieto sú nezriedka vyvážané do zahraničia.

Z uvedených dôvodov je namieste vytvorenie osobitnej skutkovej podstaty trestného činu, ktorá bude postihovať tieto negatívne aktivity. Prísnejšie bude postihnutý nielen závažnejší spô sob konania (napr. organizovaná skupina), ale aj spôsobenie škody od väčšej po škodu veľkého rozsahu, resp. prisvojenie si archeologického nálezu alebo jeho vyvezenie mimo územia SR.

K V. hlave

Trestné činy hospodárske sú obsiahnuté v štyroch dieloch a z h ľadiska obsahu jednotlivých ustanovení, primeraným spôsobom chránia trhové hospodárstvo pred jeho ohrozením.

K 1. dielu

K § 259

V tomto ustanovení sa chráni riadny priebeh hospodárskej súťaže v trhovom hospodárstve. Ide o ochranu proti nekalej súťaži, ako aj proti konaniu, ktoré je v rozpore so zá konom o ochrane hospodárskej súťaže. Ide o normu s blanketovou dispozíciou, lebo uvedené pojmy vysvetľuje Obchodný zákonník, napr. v ust. § 44 ods. 2, § 41, § 45 až § 52.

Páchateľom tohto ohrozovacieho trestného činu môže byť ktokoľvek, nemusí ísť priamo o súťažiteľa. Kvalifikovaná skutková podstata postihuje tak závažnejší spôsob konania, ako aj ďalš ie špecifické následky činu.

K § 260

Za neoprávnené podnikanie, ktoré je podľa tohto ustanovenia trestné , treba považovať neoprávnené poskytovanie služieb alebo výkon inej zárobkovej činnosti v rozpore so živnostenským zákonom alebo inými právnymi predpismi, ktoré ustanovujú podmienky na ich prevá dzkovanie, ale aj nad rámec oprávnenia. Na naplnenie znaku vo väčšom rozsahu sa vyžaduje, aby išlo o sústavnú činnosť vykonávanú po živnostensky s cieľom získať trvalý zdroj prí jmov. (Podnikanie upravuje § 2 ods. 2 OBZ, podnikanie na základe živnostenského oprávnenia upravuje zákon č. 455/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (živnostenský zákon).

Kvalifikované skutkové podstaty stanovujú za akých okolností bude čin prísnejšie trestný.

K § 261

V tomto ustanovení ide o vymedzenie trestnej zodpovednosti za špeciá lnu formu neoprávneného obchodného podnikania – obchodovania s devízovými hodnotami, t.j. s peňažnými prostriedkami v cudzej mene, zahraničnými cennými papiermi a finančnými derivátmi vo väčš om rozsahu. Obchodom treba rozumieť kúpu alebo predaj týchto hodnôt vykonaný na vlastný alebo cudzí účet; za obchod s devízovými hodnotami sa považuje aj ich zámena – dev ízový zákon č. 202/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, resp. vykonávacia vyhláška č. 203/1995 Z.z..

K § 262

Objektom tohto trestného činu je záujem na účinnom boji proti neopr ávnenému páleniu liehu, ktoré vytvára nebezpečenstvo pre ľudské zdravie. Prevádzkovateľom výroby liehu môže byť fyzická alebo právnická osoba, ktorej bolo vydané povolenie na prevá dzkovanie liehovarníckeho závodu. Podmienky ustanovuje zákon č. 467/2002 Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh.

Za väčšie množstvo liehu v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie okolo 15 litrov čistého alkoholu. Prechovávanie je trestné aj keď ho páchateľ prechováva iba pre seba, hoci ho nevyrobil, ale vie, že bol vyrobený bez povolenia. Uvádzaním do obehu sa rozumie akýkoľvek spôsob jeho prechodu na iného – predajom, darom, výmenou a pod. Zariadením na výrobu liehu sa rozumie každé zariadenie vyhotovené a určené na vý robu liehu, ale aj jeho súčasti mechanicky oddelené, keď je zariadenie mimo prevádzky.

K § 263

Toto ustanovenie ochraňuje hospodárske a iné záujmy (bezpečnostné , veterinárne, kultúrne a pod.), pokiaľ by mohlo dôjsť k ich ohrozeniu nekontrolovaným pohybom tovaru cez štátnu hranicu. Na dokonanie činu stačí konanie páchateľa, ktorý úmyselne poruší v prá vnom predpise vyslovený zákaz alebo obmedzenie dovozu, vývozu alebo prevozu tovaru, a tým ohrozí všeobecný záujem.

Ide normu s blanketovou dispozíciou, ktorá odkazuje na právne predpisy upravujúce dovoz, vývoz a prevoz tovaru. Základnými predpismi sú najmä Colný zákon č. 199/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, colný sadzobník, zákon č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov atď..

Pokiaľ ide o skrátenie alebo nezaplatenie cla alebo inej platby, musí ísť o väčší rozsah (porovnaj väčšiu škodu). Iná platba vyberaná podľa zákona – ide napr. o bývalú dovoznú prirážku (porovnaj zák. č. 42/1980 Zb. v znení neskorších predpisov a vyhl. č . 118/1999 Z.z.).

K §§ 264 až 266

Ide o trestné činy s blanketovou dispozíciou, ktoré odkazujú na osobitné predpisy týkajúce sa nakladania s niektorými druhmi tovaru a technológiami a ich kontroly. Účelom osobitného kontrolného režimu je zabrániť úniku tovaru a technológií strategického vý znamu do určitých štátov (osobitné zoznamy uvádzajú o ktoré tovary a technológie ide - týkajú sa atómovej energetiky, vojenských zariadení a priemyselnej časti). Základným predpisom v tejto oblasti je zákon č. 26/2002 Z.z. o podmienkach a kontrole dovozu, vývozu a sprostredkovateľských činností týkajú cich sa tovaru a technológií podliehajúcich medzinárodným kontrolným režimom a o zmene zákona č. 179/1998 Z.z. o obchodovaní s vojenským materiálom a o doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ž ivnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov).

Jednotlivé skutkové podstaty trestných činov stanovujú všeobecnú zodpovednosť, zodpovednosť príslušného pracovníka, ktorý poruší dôležitú povinnosť, resp. vývozcu, či v ýrobcu, ktorý koná podvodne.

K § 267

Objektom tohto trestného činu je záujem na ochrane riadneho hospodá renia s devízovými prostriedkami. Aj tu ide o normu s blanketovou dispozíciou – devízové predpisy na ktoré sa odvoláva sú jej súčasťou.

Základnými predpismi devízového hospodárstva sú najmä devízový z ákon č. 202/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, vykonávacia vyhláška č. 390/1999 Z. z. a zákon č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska.

K 2. dielu

K §§ 268, 269

Chráneným objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom veden í hospodárskej a obchodnej evidencie a na pravdivosti zápisov v obchodnom registri. Adresátom týchto informácií – formulovaných ako povinné údaje – je predovšetkým štát, nepriamo vš ak aj obchodní partneri, akcionári a pod.

Ide o úmyselný trestný čin, pričom sa pri štatistickom zisťovaní a pri evidencii zamestnancov vyžaduje pohnútka zabezpečiť sebe alebo inému neoprávnené výhody. Páchateľom bude spravidla pracovník podniku alebo organizácie, resp. jej zložky, vrátane s úkromného podnikateľa, ktorý má prístup k podkladom, ktoré slúžia na kontrolu národného hospodárstva, a má takú funkciu alebo postavenie, že nesie zodpovednosť za správnosť údajov.

Zásahom do technického vybavenia počítača – v zmysle odseku 2 – je akýkoľvek zásah do tzv. hardwaru (technické vybavenie počítača), resp. do softwaru (databáza, program).

Kvalifikované skutkové podstaty uvádzajú konania, ktor é sú prísnejšie trestné.

Pri nedbanlivostnej forme tohto trestného činu sa vyžaduje spôsobenie škody veľkého rozsahu.

K §§ 270 až 272

Európska únia nazýva porušenie svojich finančných zá ujmov podvodom. Keďže v našom ponímaní podvod vyžaduje podvodný úmysel, ochrana finančných záujmov EÚ na našom území v požadovaných oblastiach sa skôr blíži k porušeniu hospodá rskej disciplíny. Uvedené ustanovenia o poškodzovaní finančných záujmov Európskych spoločenstiev vychádzajú z príslušného Protokolu k Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev.

Ide o postihnutie rôznych machinácií, pričom sa vyžaduje ich škodlivý následok vo forme umožnenia sprenevery alebo protiprávneho zadržania prostriedkov z rozpočtu EÚ. Ustanovenie postihuje v samostatnej skutkovej podstate aj riadiacich a kontrolných pracovníkov, ktorí neplnením svojich povinností umožnia spáchať základný trestný čin, pričom v súlade s Protokolom sa postihuje aj nedbanlivostné konanie.

K § 273

Vyzvedaním obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva alebo poštového a telekomunikačné ho tajomstva sa rozumie akékoľvek úmyselné konanie, ktoré smeruje k neoprávnenému získaniu údajov tvoriacich predmet tohto tajomstva. Ide v tomto trestnom čine o dve samostatné skutkové podstaty. Vyzradiť uvedené tajomstvo nepovolanej osobe (odsek 1) možno tak priamo (pri rozhovore, listom), ako aj nepriamo (prostredníctvom rozhlasu, televíziou, tlačou, ale aj internetom). Vyzvedať alebo vyzradiť také tajomstvo do cudziny je prísnejšie trestné.

K § 274

Toto ustanovenie chráni rovnosť prístupu k informáciám v obchodnom styku pred tými páchateľmi, ktorí z titulu svojho postavenia majú informácie a tieto zneužívajú.

K §§ 275 až 277

Ide o ustanovenia, ktoré boli v nezmenenej podobe prevzaté z platného zákona, a preto zostáva ich výklad taktiež nezmenen ý. K jedinej zmene dochádza ohľadom nahradenia pojmu 'verejná súťaž' pojmom 'verejné obstarávanie' a 'verejná dražba'.

K § 278

Ochrana spotrebiteľa v súvislosti s rozmachom súkromného podnikania je mimoriadne dôležitá. Použitie prostriedkov trestného práva je tu významnou podmienkou pre obchodn é vzťahy a služby. Objektívna stránka – konanie je tu uvedené taxatívne.

K 3. dielu

K §§ 279 až 288

Ustanovenia tretieho dielu obsahujú skutkové podstaty trestných č inov proti mene a trestné činy daňové. Aj tieto ustanovenia boli po predchádzajúcich zmenách, vykonaných niekoľkými novelami Trestného zákona, prevzaté v podstate bezo zmeny. Reaguje sa vš ak na ochranu euromeny pri trestnom čine falšovania, neoprávnenej výroby a pozmeňovania peňazí a cenných papierov (vrátane ochranných prvkov), resp. na nové formy falšovania a pozmeňovanie peňazí a ich ochranných prvkov počítačovým programom. Ochraňujú sa aj cudzozemské známky, kolky, úradné pečate a uzávery, kontrolné známky, pásky a iné kontrolné technické opatrenia na označ enie tovaru na daňové účely.

Aj úprava trestných činov skrátenia dane a poistného, neodvedenia dane a poistného, vrátane nezaplatenia dane, je prevzatá v doteraz platnom rozsahu ako vyhovujúca.

K § 289

Toto ustanovenie rozširuje dosah týchto trestných činov napr. aj na euro.

K 4. dielu

K §§ 290 až 292

Ustanovenia štvrtého dielu o trestných činoch proti priemyselným právam a proti autorskému právu zodpovedajú v novej predlohe vnútroštátnym potrebám, ako aj medzinárodným záväzkom SR.

Aj ustanovenia tejto hlavy boli v potrebnom rozsahu upresnené pokiaľ ide o kvalifikované skutkové podstaty, vrátane EÚ požadovaného primeraného sprísnenia trestných sadzieb.

K VI. hlave

Do tejto hlavy osobitnej časti tohto zákona boli zaradené trestné č iny všeobecne nebezpečné a proti životnému prostrediu, ktoré taktiež ohrozujú život a zdravie ľudí a majetok.

K 1. dielu

K §§ 293, 294

V týchto ustanoveniach Trestný zákon poskytuje skupine ľudí ochranu pred takými konaniami, s ktorými je spojené nebezpečenstvo pre život alebo zdravie ľudí alebo nebezpečenstvo škody veľkého rozsahu pre cudzí majetok. Môže to byť nebezpečenstvo spôsobené dopravnou nehodou na železnici, banskou katastrofou alebo inou prevádzkovou nehodou pod. Ak prerastie ohrozenie v konkrétnu poruchu, často to má za následok obete na životoch, vysoké škody na majetku. Takéto udalosti vzbudz ujú pozornosť širokej verejnosti a rozhorčenie voči vinníkom býva veľmi silné.

Aj naďalej sa trestný čin všeobecného ohrozenia v Trestnom zákone vyjadruje v dvoch formách - v úmyselnej a v nedbanlivostnej.

V znakoch základnej skutkovej podstaty trestného činu všeobecného ohrozenia v úmyselnej forme je navyše obsiahnuté aj vymedzenie pojmu 'všeobecné nebezpečenstvo', ktoré sa ďalej používa ako legislatí vna skratka.

Vymedzenie uvedeného pojmu bolo doplnené o ďalšie znaky a celkovo upresnené. Oproti doterajšiemu vymedzeniu sa už v základnej skutkovej podstate spresňuje, že musí ísť o vydanie 'skupiny ľudí' do nebezpečenstva predpokladaného v tomto ustanovení, navyše sa do výpočtu všeobecne nebezpečných látok a síl zaraďuje aj rádioaktivita. Ostatné zmeny sú len legislatívno-technického charakteru.

V kvalifikovaných skutkových podstatách sú ako okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby u tohto ohrozovacieho trestného činu zaradené jednotlivé formy následkov a účinkov - na ž ivote, na zdraví a na majetku. Za takéto okolnosti sa tu považujú aj iné okolnosti týkajúce sa spôsobu vykonania činu a rad iných, ktoré priamo determinujú závažnosť úmyselného a nedbanlivostného v šeobecného ohrozenia. Tieto sú vyjadrené v závažnejšom spôsobe konania, v spáchaní činu na chránenej osobe alebo z osobitného motívu, členom nebezpečného zoskupenia alebo v krízovej situácii.

K §§ 295 až 297

Tieto ustanovenia upravujú podmienky zodpovednosti páchateľov za trestný čin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia, spáchaného úmyselne alebo z nedbanlivosti.

Právna úprava uvedených podmienok sa nemení, ani nedopĺňa. V niektorých prípadoch sa zvyšuje sadzba trestu odňatia slobody, napr. pri spôsobení poruchy všeobecne prospešného zariadenia alebo v prípade sp áchania tohto činu za krízovej situácie, atď.

K § 298

Aj naďalej je potrebné prostriedkami trestného práva chrániť ž ivot a zdravie ľudí a majetok pred tými, ktorí v stave po požití návykovej látky (alkoholu, psychotropných alebo iných návykových látok), ktorá znižuje ich psychické funkcie, vykonávajú zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorej by v dôsledku ovplyvnenia touto látkou mohli ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť väčšiu škodu na majetku.

Trestný zákon z roku 1961 označoval takýto trestný čin ako 'opilstvo', obmedzujúc trestnú zodpovednosť len na prípady požitia alkoholického nápoja.

Novela Trestného zákona č. 175/1990 Zb. na jednej strane obmedzila trestnú zodpovednosť po objektívnej stránke len na štyri závažnejšie prípady trestnosti takýchto č inov, ale na druhej strane podmienky trestnej zodpovednosti rozšírila aj na vykonávanie zamestnania alebo inej činnosti aj po požití iných návykových látok než je alkohol. Trestného činu ohrozovania pod vplyvom ná vykovej látky sa dopustil ten, kto vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľud í alebo spôsobiť značnú škodu na majetku,

a)hoci bol za taký čin v posledných dvoch rokoch odsúdený alebo z výkonu trestu odň atia slobody uloženého za taký čin prepustený, alebo

b)hoci bol za obdobný čin spáchaný pod vplyvom návykovej látky v posledných dvoch rokoch postihnutý, alebo

c)spôsobil takým činom, čo aj z nedbanlivosti, inému ublíženie na zdraví alebo väčšiu škodu na cudzom majetku alebo iný záva žný následok.

Podmienky trestnej zodpovednosti za tento trestný čin ostali v podstate nezmenené.

Pretože ale ide svojou povahou o trestný čin prevažne ohrozovací (v dôsledku čoho bol aj preradený medzi všeobecne nebezpečné trestné činy), bolo potrebné to vyjadriť aj legislatívne.

Kým formy pod písmenami a/, b/, c/ predstavovali typický ohrozovací trestný čin, forma pod písmenom d/ je formou poruchového trestného činu, osobitného aj tým, že aj keď v zásade ide o trestný čin ú myselný, na zavinenie následku postačuje zavinenie čo i len z nedbanlivosti.

Doterajšia základná skutková podstata trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky bola preto rozdelená na dve základné skutkové podstaty. Prvá vyjadruje tri formy konania ohrozenia pod vplyvom návykovej l átky, ktoré budú trestným činom všeobecne nebezpečným, štvrtá vyjadruje podmienky trestnej zodpovednosti za uvedený trestný čin vo forme poruchy a bude postihovaná inými ustanoveniami Trestného zákona.

K § 299

Zavádza sa nová skutková podstata trestného činu, ktorá stanovuje trestnú zodpovednosť za odopretie alebo zmarenie poskytnutia pomoci pri odvracaní alebo zmiernení hrozivej tiesne, pritom ide o povinnosť poskytnúť pomoc uloženú podľa zákona alebo ku ktorej sa páchateľ zaviazal.

K §§ 300 až 302

Medzi najzávažnejšie zločiny súčasnosti, a to aj v medziná rodnom meradle, treba zaradiť prípady ohrozenia bezpečnosti lietadiel a plavidiel prejavmi pirátstva terorizmu.

Nie zriedka takéto útoky končia rozsiahlymi následkami na živote a zdraví nevinných pasažierov a ťažko vyčísliteľnými škodami.

Boj proti takýmto javom je vecou celého medzinárodného spoločenstva štátov.

Vyjadrením medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky v tomto smere je aj zaradenie skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla do tohto zákona, ktorá v ňom bola aj naďalej ponechaná bez podstatnejší ch zmien alebo doplnkov.

Týmto ustanovením sa poskytuje ochrana bezpečnosti vzdušnej dopravy a civilných plavidiel (riečnych i morských) pred ná silnými útokmi a nesprávnou navigáciou s úmyslom získať alebo vykonávať nad takýmto dopravným prostriedkom kontrolu. Bez zmien bola ponechaná v tomto zákone aj skutková podstata trestného činu zavleč enia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny, ktorá dopadá na prípady zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku, ktorého sa páchateľ zmocní, resp. ktorý, ak mu bol zverený a na tento úč el ho neoprávnene použije, do cudziny.

K §§ 303, 304

Záväzné pravidlá platné pre nadobúdanie, držanie a nosenie zbraní obsahuje zákon o zbraniach a strelive.

Výroba, dovoz, vývoz, prevoz, kúpa - predaj alebo iné spôsoby nadobúdania, prechovávanie či hromadenie strelných alebo hromadne účinných zbraní, streliva a výbušnín, v rozpore s predpismi platný mi pre takúto činnosť, v sebe vždy skrýva potencionálne ohrozenie života a zdravia ľudí a majetku.

Počet nelegálne držaných zbraní rastie. Narastá i počet prípadov ich neoprávneného použitia na spáchanie trestné ho činu, ako aj počet vrážd, lúpeží a iných násilných trestných činov, pri ktorých došlo k usmrteniu alebo zraneniu obete strelnou zbraňou alebo výbušninou.

Používanie strelných zbraní a výbušnín na páchanie trestnej činnosti je typickým prejavom organizovaného zloč inu.

A naopak, práve ten má podstatný podiel na ziskoch z nelegálneho predaja zbraní.

Nedovolené ozbrojovanie je dôležitý fenomén súčasnosti a patrí k prvoradým negatívnym javom, na ktoré treba reagovať. Preberá sa v podstate terajšia právna úprava, aj so zmenami, ktoré priniesli novela Trestného zákona č. 253/2001 Z. z. a novela Trestného zákona č. 421/2002 Z.z..

Ïalšie zmeny aplikujú Protokol proti nedovolenej výrobe a obchodovaniu so strelnými zbraňami, ich súčasťami a komponentmi a strelivom, doplňujúci Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu a Ottawský dohovor zakazujúci protipechotné míny.

K §§ 305, 306

Novelami Trestného zákona z roku 1999 a 2002 bola zakotvená nová skutková podstata trestného činu 'Založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej a teroristickej skupiny. Novým návrhom dochádza k rozdeleniu tohto trestného činu na dva samostatné trestné činy – osobitne vo vzťahu k zločineckej skupine a osobitnej vo vzťahu k teroristickej skupine.

Objektívna stránka týchto trestných činov spočíva v založení, zosnovaní, v členstve, v činnosti alebo v podporovaní takejto skupiny.

Týmito trestnými činmi dochádza k povýšeniu prípravy na dokonaný trestný čin. Zároveň aj konanie páchateľa pri zakladaní alebo zosnovaní takejto skupiny (t.j. pri spáchaní trestného činu) v podobe podpory je povýšené na priame páchateľstvo vrátane podpory po zosnovaní a založení takejto skupiny, t.j. po spáchaní trestného činu.

K úprave trestnosti založenia, zosnovania, členstva, podpory a činnosti v prospech zloč ineckej skupiny a teroristickej skupiny výslovne požaduje Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, ktorým je SR viazaná a právo EÚ (Rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVZ z 13.6.2002 o boji proti terorizmu). Podpora, členstvo a činnosť v prospech zločineckej skupiny musí byť výslovne upravená v skutkovej podstate daného trestného činu a uvedené nie je možné riešiť prostrední ctvom ustanovení o účastníctve, resp. pomocníkovi, keďže podľa platnej judikatúry pomoc nie je možná po dokončení trestného činu.

K §§ 307, 308

Varovným signálom v súčasnosti je aj neoprávnené nadobú danie jadrových materiálov a obchod s nimi.

Jadrový, resp. iný rádioaktívny materiál sa v ostatnom čase stal žiadaným artiklom na tzv. čiernom trhu a obchod s ním je lukratívny. Ohrozenie života a zdravia ľudí pri manipuláciách s ním, č asto bez potrebných bezpečnostných opatrení, je nesporné. Navyše, hrozí nebezpečenstvo jeho zneužitia na nelegálne účely a na páchanie násilných trestných činov.

Skutková podstata trestného činu nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov a obchod s nimi bola v tomto zákone z uvedených dôvodov ponechaná.

Základná skutková podstata tohoto trestného činu bola navyše doplnená tak, aby dopadala nielen na neoprávnenú výrobu, dovoz, vývoz, prevoz alebo prechovávanie jadrového alebo iného rádioaktívneho materiá lu, ale aj na neoprávnený obchod s ním a na sprostredkovávanie takejto činnosti.

Rozšírený bol aj okruh okolností podmieňujúcich u tohto trestného činu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody, napr. v prípade spáchania tohto trestného činu závažnejším spô sobom konania, z osobitného motívu, členom nebezpečného zoskupenia alebo za krízovej situácie.

Zachováva sa osobitná skutková podstata , týkajúca sa páchateľov, ktorí vyrobia, sebe alebo inému zadovážia alebo prechovávajú predmet určený na nedovolenú výrobu jadrového alebo rádioaktí vneho materiálu, ale inej vysoko rizikovej chemickej látky.

K 2. dielu

K §§ 309, 310

Úmyselná i nedbanlivostná forma trestného činu ohrozenia a poruš enia životného prostredia ostala zachovaná. Boli iba spresnené niektoré znaky jeho základných a kvalifikovaných skutkových podstát, ktorých výklad a aplikácia v praxi spôsoboval problémy.

K § 311

Skutková podstata tohto trestného činu postihuje akékoľvek neoprá vnené nakladanie s odpadmi, pričom tento pojem vychádza zo súčasnej zákonnej úpravy (zák. č. 223/2001 Z.z.) a bližšie je upravený vo všeobecnej časti Trestného zákona (§ 140 ods. 2). Táto skutková podstata neoprávneného nakladania s odpadmi je z komplexu tých, ktoré majú chrániť ekológiu a súčasne umožňujú trestne postihn úť hrubé porušovanie predpisov o odpadoch.

K §§ 312, 313

Ochrane vody ako životne dôležitej látke je potrebné venovať pozornosť samostatnými skutkovými podstatami, v ktorých je zakotvená tak úmyselná, ako aj nedbanlivostná forma spáchania tohto trestného činu. Kvalifikovamné skutkové podstaty u oboch týchto trestných č inov postihujú spôsobenie následkov vo forme škody veľkého rozsahu.

K § 314

Fauna a flóra patrí k dominantným zložkám prírody a krajiny. V rámci ochrany životného prostredia a prírodného a kultúrneho dedičstva je ľudstvo povinné chrániť toto bohatstvo a zachovať ho aj pre ďalšie generácie. Pretože moderná civilizácia svojou celkovou činnosťou, najmä výrobou, narúša citlivú ekologickú rovnováhu a i niektoré druhy živočíchov a rastlín sa stávajú ohrozené, je potrebné i prostriedkami trestného práva zaistiť, aby nedoch ádzalo k ich nadbytočnému decimovaniu, aby sa zachovali ich stavy aj pre budúcnosť a nedošlo dokonca až k ich vyhynutiu.

Skutková podstata trestného činu ohrozenia živočíchov a rastlín ostala v tomto zákone zachovaná. Bol upresnený názov trestného činu (trestným činom nemôže byť 'ochrana' - pôvodný ná zov trestného činu totiž bol 'ochrana živočíchov a rastlín') a bol rozšírený okruh i skutočností podmieňujúcich u neho použitie vyššej trestnej sadzby.

Ide o ustanovenie, ktoré bolo zakotvené do Trestného zákona až jeho novelou č. 177/1993 Z.z.. Jeho aktuálnosť stále trvá, pretože vzhľadom na súčasný stav v oblasti ochrany prírody je nevyhnutné i na ďalej postihovať rôzne úmyselné formy porušovania predpisov o ochrane živočíchov a rastlín.

K § 315

Poskytuje sa samostatnou skutkovou podstatou ochrana stromom a krovinám v lesnom pôdnom fonde pred ekologickými ujmami spôsobenými nelegálnym výrubom stromov. Vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti za spô sobenie ekologickej ujmy nelegálnymi výrubmi stromov rastúcich v lesnom pôdnom fonde podľa doterajšej platnej právnej úpravy nie je možné, a to dokonca ani v prípadoch nelegálnych výrubov v chránený ch krajinných oblastiach a v národných parkoch, v ktorých platí druhý a tretí stupeň ochrany.

K §§ 316, 317

Na ochranu živočíšnej a rastlinnej ríše slúžia aj skutkov é podstaty trestného činu šírenia nákazlivej choroby zvierat a rastlín (jeho úmyselná i nedbanlivostná forma).

S tým upresnením, že objektom ochrany pred nákazlivými chorobami alebo škodcami sú domáce a iné hospodársky dôlež ité zvieratá a úžitkové rastliny.

Týmito prostriedkami je spoločnosť chránená aj z hľadiska produkcie zdravotne nezávadných potravín a iných poľ nohospodárskych produktov a nepriamo je teda nimi chránený aj život a zdravie ľudí. Skutkové podstaty uvedeného trestného činu boli v zákone ponechané, s tým, že došlo k rozšíreniu okruhu skutoč ností, ktoré u neho podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody, napr. spáchanie tohto trestného činu závažnejším spôsobom konania, z osobitného motívu, členom nebezpečn ého zoskupenia, atď.

K § 318

Potreba ochrany životné ho prostredia viedla aj k zavedeniu novej skutkovej podstaty, ktorá súvisí s rozmachom vedy výskumu a vývoja geneticky modifikovaných organizmov.

K § 319

Novelami Trestného zákona č. 399/2000 Z.z. a č . 253/2001 Z.z. bola upravená súčasná právna úprava trestného činu pytliactva, ktorá sa preberá v podstate podľa súčasného znenia.

K VII. hlave

K §§ 320 až 329

Skupinové záujmy sú v rámci štruktúry spoločnosti najzjavnej šie reprezentované prostredníctvom štátu, ako formy politickej organizácie spoločnosti.

Do tejto hlavy osobitnej časti zákona boli systematicky zaradené trestné činy proti republike, ktoré majú za cieľ chrániť prostriedkami trestného práva práve takéto záujmy.

VII. hlava osobitnej časti tohto zákona sa člení na dva diely. Do prv ého sú zaradené trestné činy proti základom republiky (vlastizrada, úklady proti republike, teror, záškodníctvo, sabotáž), do druhého dielu trestné činy proti bezpečnosti republiky (vyzvedačstvo a ohrozenie utajovanej skutočnosti).

V celom rozsahu bola prevzatá právna úprava trestných činov proti republike z doposiaľ platného Trestného zákona. K jedinej zmene došlo len u trestného činu záškodníctva. Pretože ide o osobitnú formu všeobecného ohrozenia v úmysle poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť republiky, jeho znaky, až na motív, boli po objektívnej stránke zosúladené so znakmi trestného činu všeobecné ho ohrozenia v úmyselnej forme. Boli doplnené kvalifikované skutkové podstaty o znak krízová situácia, ktorý vyplýva z ústavného zákona o bezpečnosti

Trestné činy, ktoré v doposiaľ platnom Trestnom zákone tvorili tretí oddiel s označením 'trestné činy proti obrane vlasti' (spolupráca s nepriateľom, vojnová zrada a služba v cudzom vojsku) boli systematicky zaradené do X. hlavy - medzi trestné činy proti brannosti, proti civilnej službe, proti službe v ozbrojených silách a proti obrane vlasti.

Navrhuje sa zmena skutkových podstát trestného činu vlastizrady a trestného činu rozvracania republiky a tieto nahradiť novými ustanoveniami o vlastizrade, úkladoch proti Slovenskej republike a o príprave takých ú kladov. Trestný čin vlastizrady sa preberá z doterajšej právnej úpravy. Pre naplnenie navrhovanej skutkovej podstaty trestného činu vlastizrady sa vyžaduje preukázanie spáchania niektorého v nej uvedených trestn ých činov za predpokladu spojenia páchateľa s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom.

Navrhované znenie trestného činu úkladov proti Slovenskej republike jednoduchším spôsobom postihuje protiprávne konania páchateľov smerujúce proti základom štátu. Základný m znakom skutkovej podstaty tohoto trestného činu je pokus o násilné konanie páchateľa. V odseku 2 navrhovaného znenia sa postihujú závažnejšie formy takéhoto konania.

Trestný čin prípravy úkladov proti republike vyhlasuje za dokonaný zločin konanie páchateľa už v štádiu prípravy, pričom ide o také konanie, ktoré síce smeruje proti základom štátu, ale v nená silnej forme. Ide v podstate o zhromažďovanie síl a prostriedkov k pripravovanému násilnému útoku smerujúcemu proti základom štátu. V kvalifikovanej skutkovej podstate sú postihnuté závažnejšie protipr ávne konania páchateľa tohto zločinu.

Pod pojmom násilnej zmeny Ústavy Slovenskej republiky treba rozumie násilné donútenie Národnej rady Slovenskej republiky, aby bez možnosti slobodného rozhodovania zmenila Ústavu Slovenskej republiky v smere, ktorý je uveden ý v tomto ustanovení.

K VIII. hlave

Verejný poriadok je dôležitou podmienkou uplatňovania funkcií demokratického právneho štátu.

V záujme riadneho fungovania verejnej správy (orgánov štátnej správy a územnej samosprávy) a ďalš ích štátnych i neštátnych orgánov a organizácií boli v tomto zákone ponechané v podstate všetky doterajšie trestné činy proti poriadku vo verejných veciach, prípadne ich zákonné znaky bolo č iastočne zmenené alebo doplnené a tak prispôsobené súčasným podmienkam a potrebám a boli vytvorené niektoré skutkové podstaty nových trestných činov v tejto oblasti.

Táto hlava osobitnej časti tohto zákona sa systematicky člení na päť dielov. Do prvé ho dielu sú zaradené trestné činy proti výkonu právomoci orgánu verejnej moci, do druhého dielu trestné činy verejných činiteľov, do tretieho dielu úplatkárstvo a korupcia, do štvrtého dielu niektoré formy trestnej súčinnosti a do piateho dielu boli zaradené iné formy rušenia činnosti orgánu verejnej moci.

K 1. dielu

K §§ 330 až 334

Znaky trestného činu útoku na orgán verejnej moci sa v podstate nezmenili. Naďalej sa budú trestne postihovať, ale len dve doterajšie formy - použitie násilia, hrozba násilím pričom sa vypúšťa urážka resp. ohováranie. V ustanovení § 336 sa poskytuje ochrana aj osobe, ktorá vystúpila na podporu alebo ochranu verejného činiteľa, voči ktoré mu bolo použité násilie, vyhrážky alebo hrubé urážky.

Zo zákonných znakov útoku na verejného činiteľa, bola v súlade s platnou právnou úpravou vypustená forma urážok, resp. ohovárania verejného činiteľa, teda verbálna forma útokov.

K 2. dielu

K § 335

Znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania prá vomoci verejného činiteľa boli čiastočne upresnené, boli doplnené dve nové kvalifikované skutkové podstaty a okruh okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody u tohto trestného činu bol rozšírený.

Trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa sa dopustí páchateľ, ktorý ako verejný činiteľ, v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnen ú výhodu alebo prospech, vykonáva svoju právomoc spôsobom hrubo odporujúcim zákonu, alebo závažným spôsobom prekročí svoju právomoc, alebo nesplní dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho prá vomoci.

K § 336

Pokiaľ ide o trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom z nedbanlivosti, bola ponechaná jeho základná skutková podstata, ktorej znaky boli po objektívnej stránke upravené tak, aby bolo trestným zmarenie splnenia dôležitej úlohy (vzhľadom na kolíziu s kárnou resp. disciplinárnou zodpovednosťou niektorých osôb, ktoré sa považujú pod ľa tohto zákona za verejných činiteľov).

K 3. dielu

Preberá sa v podstate terajšia právna úprava korupcie, v ktorej s ú premietnuté platné medzinárodné dohovory.

K §§ 337 až 340

Kvôli lepšej zrozumiteľnosti boli základné skutkové podstaty trestného činu prijímania úplatku od seba oddelené a zaradené do samostatných ustanovení. Na obe nadväzujú samostatné kvalifikované skutkové podstaty, ktoré, okrem pôvodnej (že čin spá cha niekto ako verejný činiteľ), boli doplnené aj o niektoré nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

Trestného činu prijímania úplatku sa dopustí jednak ten, kto v súvislosti s obstarávaním veci verejného záujmu žiada úplatok (prísnejšie sa potrestá okrem iného ten, kto poskytnutím ú platku dokonca podmieňuje obstaranie veci verejného záujmu), ako aj ten, kto v súvislosti s obstaraním veci verejného záujmu prijme alebo si dá sľúbiť úplatok. Rôzna miera závažnosti oboch foriem prijí mania úplatku je vyjadrená aj odstupňovaním trestnej sadzby odňatia slobody. Ustanovením sa postihuje aj úplatkárstvo v súkromnom sektore.

Vo všeobecnej časti Trestného zákona pri výkladových pojmoch sa zakotvila zásada, že pod pojmom úplatok sa rozumie aj iná nenáležitá vý hoda, pod ktorou sa rozumie nielen plnenie majetkovej povahy ale aj plnenie ktoré môže mať povahu nemateriálnu. Z toho dôvodu z novej právnej úpravy sa v názve aj v texte už používa len pojem úplatok.

K §§ 341 až 344

Preberá sa terajšia právna úprava. Už novelou Trestného zákona č. 10/1999 Z.z. došlo k návratu trestnosti podplácania, ktoré bolo predtým zrušené novelou Trestného zákona č. 105/1995 Z.z. Tohoto trestného činu sa dopustí ten, kto inému v súvislosti s vecou vš eobecného záujmu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok.

K § 345

Preberá sa terajšia právna úprava nepriamej korupcie, ktorá je upravená v súlade s medzinárodnými záväzkami, ktorými je SR viazaná.

K 4. dielu

K § 346

Zákonné znaky trestného činu podnecovania sa čiastoč ne zmenili. Dopustí sa ho ten, kto verejne podnecuje na trestný čin alebo verejne vyzýva na hromadné neplnenie dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom alebo na jeho základe alebo za závažné porušovanie verejné ho poriadku.

K § 347

Zákonné znaky schvaľovania trestného činu sa nemenia.

K § 348

Nemenia sa ani znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu nadrž ovania. Doterajšia právna úprava sa však rozširuje o nový ods. 3, v ktorom je upravená beztrestnosť páchateľa, ktorý bol donútený k pomoci osobe uvedenej v odseku 2 a túto nemohol odmietnuť bez toho, aby seba alebo takúto osobu neuviedol do nebezpečenstva smrti, ublíženia na zdraví alebo inej závažnej ujmy.

K § 349

Preberá sa právna úprava neoznámenia trestného činu s tý m rozdielom, že oznamovacia povinnosť sa vzťahuje na všetky zločiny, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej desať rokov alebo na trestné činy korupcie.

K § 350

Preberá sa doterajšia právna úprava neprekazenia trestného činu s tým rozdielom, že povinnosť prekaziť trestný čin sa vzťahuje na všetky zločiny, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desa ť rokov alebo na trestné činy korupcie.

Upresňuje sa po objektívnej stránke aj spôsob neprekazenia zločinu a to buď osobne alebo i prostredníctvom inej spôsobilej osoby alebo kompetentného orgánu.

K 5. dielu

K §§ 351 až 353

Nezávislosť súdov a sudcov, proklamovaná a garantovan á ústavou a v zákone o súdoch a sudcoch, ako aj vážnosť súdnej moci, bude aj naďalej chránená prostredníctvom trestných činov zasahovania do nezávislosti súdu a pohàdania súdom, ktorý ch znaky sa nemenia. Rozširuje sa len okruh okolností, ktoré budú dôvodom na uloženie prísnejšieho trestu odňatia slobody u trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu a taktiež sa rozširujú podmienky trestnosti v základnej skutkovej podstate trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu.

Trestný č in marenia spravodlivosti sa dopĺňa tak, aby sa vzťahoval aj na občianske súdne konanie.

K § 354

Konštrukcia zákonných znakov trestného činu krivé ho obvinenia je vecne i právne správna a logická, nebolo ju potrebné meniť alebo dopĺňať.

Doplnené boli len niektoré nové okolnosti podmieňujúce u tohto trestného činu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktoré sú vyjadrené napr. spáchaním činu závažnejším sp ôsobom konania, z osobitného motívu, verejne, alebo spôsobením následku vo forme značnej škody alebo iného závažného následku.

K § 355

Právna úprava znakov krivej výpovede bola oproti doterajš ej právnej úprave pozmenená tým, že zo znakov základnej skutkovej podstaty bol vyňatý nepravdivý znalecký posudok a tlmočnícky úkon. Podmienky ich trestnosti sú upravené samostatne.

Vzhľadom na to, že n ávrh Trestného poriadku obsahuje aj ustanovenie o povinnosti zložiť prísahu, príslušným spôsobom bol doplnený aj Trestný zákon.

K § 356

Zaraďuje sa ako samostatn ý nový trestný čin nepravdivého znaleckého posudku, tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu, ktorý vznikol oddelení m od trestného činu krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku .

Ide o to, aby sa za trestný čin nepravdivého znaleckého posudku, tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu považovalo nielen to, keď znalec, tlmočník alebo prekladateľ pred súdom, prokurátorom alebo vyšetrovateľom v trestnom konaní uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie alebo ak takúto okolnosť zamlčí, ale aby takéto konanie bolo trestným činom aj pred súdom v občianskom súdnom konaní, alebo pred správnym orgánom alebo orgánom konajú cim objasňovanie priestupkov v správnom konaní, alebo pred správcom dane v daňovom konaní.

V odseku 1 písm. b) sa takéto konanie upravuje ako trestný čin aj pri podávaní znaleckého posudku alebo vykonávaní tlmočníckeho alebo prekladateľského úkonu na podklade zmluvy, ak inému spôsobí škodu malú tým, že uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre osobu, ktorej sa znalecký posudok alebo tlmo čnícky alebo prekladateľský úkon týka, alebo má podstatný význam pre rozhodnutie, resp. ak takúto okolnosť zamlčí.

Tento návrh vychádza z poznania, že znalci, tlmočníci a prekladatelia podávajú znalecké posudky alebo vykonávajú úkony v úradný ch veciach aj na podklade zmluvy s konkrétnou fyzickou alebo právnickou osobou, ktoré sú neraz podkladom pre rozhodnutie štátneho orgánu, čím môžu dôjsť k poškodeniu iného alebo k inému závažné mu následku.

K §§ 357, 358

Aj naďalej je nutné v tomto zákone ponechať trestný čin marenia v ýkonu úradného rozhodnutia, ktorého dôsledky budú dopadať na konania spočívajúce v marení alebo podstatnom sťažovaní výkonu niektorých rozhodnutí súdov alebo iných štátnych orgánov.

Osobitná povaha týchto rozhodnutí a povinností v nich obsiahnutých, núti k tomu, aby sa ich plnenie vynucovalo hrozbou trestu podľa tohto zákona, resp. jeho uložením, pretože iné právne prostriedky na vynútenie ich plnenia neexistujú.

Ponechávajú sa v platnosti všetky tri základné skutkové podstaty trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, dve pre oblasť trestného konania, jedna pre oblasť občianskeho súdneho konania. Prostriedkami trestného práva by sa nemalo vynucovať plnenie povinností vyplývajúcich z rozhodnutí vydaných v občianskom súdnom konaní, a ak, tak len takých, kde nie je možná alebo účinná iná náprava.

Na vynucovanie plnenia povinností plynúcich z rozhodnutí vydaných v občianskom súdnom konaní majú slúžiť iné právne prostriedky - súdny výkon rozhodnutia a exekučná činnosť. Upravuje trestnopr ávna zodpovednosť páchateľa, ktorý marí výkon rozhodnutia súdu alebo súdom schválenú dohodu o výchove maloletých detí, alebo výkon predbežného opatrenia uloženého v občianskoprávnom sú dnom konaní na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.

Pokiaľ ide o marenie výkonu úradného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, boli čiastočne upresnené najmä zákonné znaky prvej základnej skutkovej podstaty.

Účinky trestnosti konania podliehajúceho znakom druhej základnej skutkovej podstaty v odseku 2, ako už bolo vyššie uvedené, sa obmedzujú len na marenie výkonu rozhodnutí vydaných v trestnom konaní.

K § 359

Zavádza sa nový trestný čin, ktorý má ochraňovať riadne plnenie povinností vyplývajúcich z rozhodnutia Ústavného súdu SR.

K § 360

Zmeny základnej skutkovej podstaty trestného č inu marenia prípravy a priebehu volieb alebo referenda sú len legislatívno-technickej povahy. Sú v nej premietnuté aj zmeny, ku ktorým došlo novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z. Do novej kvalifi kovanej skutkovej podstaty však boli zaradené viaceré okolnosti podmieňujúce u tohto trestného činu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

K § 361

Preberá sa v podstate doterajšia právna úprava falš ovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky. Najmä v spojitosti s krádežami motorových vozidiel v ostatnom čase vystupuje do popredia potreba roz šíriť účinky trestnoprávnej ochrany prostredníctvom trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery aj na iné úradné znaky a značky (napr. puncové, štátne poznávacie značky), ktoré osvedčujú rovnaké skutočnosti ako verejné listiny.

K § 362

Základné skutkové podstaty trestného činu ohrozenia d ôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti zodpovedajú súčasnej legislatíve a potrebám aj po novej právnej úprave ochrany utajovaných skutočností (zákon č. 241/2001 Z.z.).

K §§ 363 až 366

Všetky tri formy trestného činu nedovoleného prekročenia štá tnej hranice (za použitia násilia alebo hrozby bezprostredného násilia, organizovanie nedovoleného prekročenia štátnej hranice alebo pomoc k nemu a porušovanie predpisov o medzinárodných letoch) boli v tomto zá kone ponechané.

Ide síce o čiastočné obmedzenie slobody pohybu a pobytu, avšak nevyhnutné na zaistenie bezpečnosti štátu, verejného poriadku, života i zdravia ľudí a majetku, a to pred konaniami, ktoré sa aj inde považuj ú za trestné.

Zmeny upravené v § 364 vyplývajú z potreby implementovať Protokol proti pašovaniu migrantov po súši, mori a letecky doplňujúci Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zlo činu.

K § 367

Znaky trestného činu vzbury väzňov sa nezmenili, preberá sa terajš ia právna úprava.

K IX. hlave

Do tejto hlavy boli zaradené trestné činy doteraz v platnom Trestnom zá kone začlenené medzi trestné činy hrubo narušujúce občianskej spolužitie.

Ide o trestné činy proti iným právam a slobodám než sa predpokladá v predchádzajúcich hlavách osobitnej časti tohoto zákona. Ide o útoky najmä proti cti, vážnosti, dôstojnosti, dobrý m mravom ale sekundárne alebo nepriamo aj proti životu, zdraviu, slobode, ľudskej dôstojnosti a majetku.

K § 368

Skupina obyvateľov je tu chránená pred vyhrážkami smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou alebo pred použitím násilia.

K § 369

Ani trestný čin nebezpečného vyhrážania nie je v tomto zákone novým trestným činom. Vznikol oddelením od pôvodného trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi.

Jeho nový názov zvýrazňuje reálnu samostatnosť v konaní spo čívajúcich vo vyhrážkach usmrtením, ťažkou ujmou na zdraví, alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže u iného vzbudiť dôvodnú obavu, že svoj zámer uskutoční.

K §§ 370, 371

Šírenie poplašných správ najmä v podobe hrozieb deštrukč nou akciou v dôsledku uloženia výbušniny sa v posledných rokoch stali frekventovanou a zároveň nebezpečnou formou kriminality. Preberá sa v podstate terajšia právna úprava.

V prvom odseku sa postihuje úmyselné spôsobenie nebezpečenstva vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva rozšírením poplašnej nepravdivej správy. V odseku druhom sa vymedzuje trestnoprávna zodpovednos ť voči páchateľovi, ktorý takúto nepravdivú poplašnú správu oznámi právnickej osobe alebo polícii, alebo inému štátnemu orgánu pričom trestnosť takéhoto konania je viazaná nielen na vedomos ť páchateľa o nepravdivosti tejto správy ale aj na jeho vedomosť, že jeho oznámenie môže vyvolať opatrenia vedúce k nebezpečenstvu vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva.

V ustanovení § 370 sa vyvodzuje trestnoprávna zodpovednosť voči páchateľovi, ktorý počas krízovej situácie štátu čo aj z nedbanlivosti spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia časti obyvate ľstva rozširovaním poplašnej správy.

K § 372

Preberá sa terajšia právna úprava trestného činu opilstva.

K § 373

Preberá sa terajšia právna úprava trestného činu výtržní ctva s rozšírením podmienok trestnosti kvalifikovanej skutkovej podstaty, v ktorej sa postihuje závažnejší spôsob konania, alebo spáchanie tohto trestného činu v prítomnosti skupiny osôb mladších ako osemn ásť rokov.

K §§ 374, 375

Do tohoto zákona sa zaraďujú skutkové podstaty nový ch trestných činov, a to hanobenie a miesta posledného odpočinku a hanobenie màtveho.

Ide vlastne o špecifické formy výtržníctva, ktoré však aj v iných právnych poriadkoch majú spravidla formu samostatného trestného činu. Týmto sa vlastne vypĺňa určitá medzera v našom právnom poriadku a spoločenským záujmom ktoré sú individuálnym objektom sa poskytne patričná trestnoprá vna ochrana.

K § 376

Prostitúcia v našej republike zatiaľ sama o sebe nie je zakázaná . Jej vykonávanie sa však ostro prieči dobrým mravom a navyše podstatne zvyšuje nebezpečenstvo rozširovania pohlavných chorôb a vírusu HIV.

V záujme dôsledne rozlíšiť formy vykonávania trestného činu kupliarstva vytvárajú sa dve základné skutkové podstaty.

Pri trestnom čine kupliarstva ide o zneužitie inak legálneho podnikania na vykonávanie prostitúcie neraz aj v spojení s obmedzovaním osobnej slobody a iným poškodzovaním práv prostitútok.

Trestného činu kupliarstva formou pasáctva (§ 378) sa dopustí ten páchateľ, ktorý iného zjedná, pohne alebo zvedie na vykonávanie prostitúcie alebo kto koristí s prostitúcie vykonávanej iným.

K §§ 377 až 379

Preberá sa terajšia právna úprava zakotvená novelou, Trestného z ákona č. 183/1999 Z.z. vo vzťahu k výrobe, rozširovaniu a prechovávaniu detského pornografického diela.

K §§ 380, 381

Základné skutkové podstaty trestného činu ohrozovania mravnosti sú kvôli prehľadnosti oddelené, sú vyjadrené samostatne a sú čiastočne upravené aj znaky uvedeného trestného činu.

Pokiaľ ide o druhú základnú skutkovú podstatu táto je špeciálna a je osobitne určená na ochranu mravnosti osôb mladších ako 18 rokov.

Na obe skutkové podstaty nadväzujú viaceré okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odň atia slobody, prispôsobené špecifikám oboch foriem ohrozovania mravnosti.

K §§ 382

Na ochranu cti, vážnosti, dôstojnosti a dobrého mena i súkromia os ôb je osobitne určená skutková podstata trestného činu ohovárania. V podstate sa preberá terajšia právna úprava.

K §§ 383 až 385

Ochrana osobných údajov občanov je zaručená aj Ústavou SR (čl ánok 22 ods. 1), každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním, alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Trestnoprávnym vyjadrením tejto ochrany sú skutkové podstaty trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi a trestného činu poškodzovania cudzích práv v § 384.

V § 385 sa poskytuje trestno-právna ochrana aj takému konaniu, ktor ým dochádza k spôsobeniu vážnej ujmy na právach (napr. spochybnenie bezúhonnosti, dobrého mena) konaním páchateľa, ktorý zverejní alebo sprístupní tretej osobe alebo inak použije tzv. súkromné informácie (listiny, písomnosti a podobne) alebo dôverné prejavy. Táto skutková podstata bola do návrhu zákona doplnená na základe uplatneného pozmeňujúceho návrhu pri prerokovávaní vládneho návrhu Trestného zákona, ktor ý bol vzatý späť z rokovania Národnej rady SR.

K § 386

Dochádza k čiastočnému spresneniu znakov zá kladnej skutkovej podstaty a kvalifikovaných skutkových podstát trestného činu týrania zvierat. Tohoto trestného činu sa dopustí nielen ten, kto týra zviera hoci bol za obdobný priestupok v poslednom roku postihnutý alebo za taký čin v posledných dvoch rokoch odsúdený, ale aj ten kto týra zviera zvlášť krutým a surovým spôsobom.

K X. hlave

Táto hlava sa systematicky člení na štyri diely. Do prvé ho dielu sú zaradené trestné činy proti brannosti, do druhého trestné činy proti civilnej službe, do tretieho trestné činy proti službe v ozbrojených silách a do štvrtého dielu sú zaradené trestné činy proti obrane vlasti, v predchádzajúcom Trestnom zákone zaradené medzi trestné činy proti republike.

K 1. dielu

K § 387

Trestný čin marenia spôsobilosti na službu sa v tomto zákone ponech áva v nezmenenej podobe. Ide o ustanovenie, ktoré zabezpečuje pripravenosť občanov na plnenie brannej povinnosti, ale aj na ochranu života a zdravia občanov.

K § 388

Znaky trestného činu neplnenia odvodnej povinnosti sa nemenia.

K § 389

Doterajšia právna prax umožňuje prevziať platnú pr ávnu úpravu. Toto ustanovenie zabezpečuje riadnu pripravenosť na plnenie branných povinností.

K 2. dielu

K §§ 390, 391

Nenastúpenie civilnej služby bude trestným činom za rovnakých podmienok ako doposiaľ. Ide o ustanovenia, ktoré zabezpečujú povinnosť občana po zákonnom odmietnutí vojenskej služby nastúpiť a vykonať civilnú službu. Doterajšia právna úprava zostáva v podstate nezmenen á.

K §§ 392, 393

Doterajšia prax umožňuje prevziať platnú právnu ú pravu trestnoprávnych dôsledkov za vyhýbanie sa výkonu civilnej služby a pod hrozbou trestu donucujúceho riadne plniť povinnosti spojené s prevzatím záväzku podrobiť sa civilnej službe.

K 3. dielu

K §§ 394 až 396

Prostredníctvom týchto troch skutkových podstát trestného č inu nenastúpenia služby v ozbrojených silách sa i naďalej bude pod hrozbou trestnej zodpovednosti zabezpečovať plnenie povinnosti občana riadne a včas nastúpiť vojenskú službu.

K § 397

Nemení sa ani právna úprava znakov trestného činu poruš ovania osobných a vecných povinností, ktoré pod hrozbou trestu zabezpečuje plnenie osobných alebo vecných povinností v zmysle branného zákona pre obranu vlasti. Porušovanie povinností je však trestné len ak sa ho páchateľ dopustil po vyhlásení mobilizácie.

K 4. dielu

K § 398

Spoluprácu s nepriateľom treba aj naďalej považovať za váž ny zločin proti obrane vlasti.

K § 399

To isté je potrebné povedať aj o vojnovej zrade, ktorej trestnosť ost áva nezmenená.

K § 400

Občanovi Slovenskej republiky z branného zákona vyplýva branná a služobná povinnosť v prospech svojej vlasti. Nedovolená služba v cudzom vojsku sa zásadne prieči tejto jednej zo základných občianskych povinností.

K XI. hlave

Do tejto hlavy osobitnej časti tohto zákona sú zaradené trestné č iny vojenské.

Systematicky sa táto hlava člení na päť dielov. Do prvého sú zaradené trestné činy proti vojenskej podriadenosti a vojenskej cti, do druhého dielu trestné činy proti povinnosti konať vojenskú služ bu, do tretieho trestné činy proti povinnostiam strážnej a dozornej služby, do štvrtého trestné činy ohrozujúce bojaschopnosť a napokon do piateho dielu sú zaradené spoločné ustanovenia týkajú ce sa trestnej zodpovednosti osôb podliehajúcich právomoci vojenských súdov.

Táto hlava poskytuje ochranu spoločenským vzťahom daným zvláštnosťami úloh a organizáciou ozbrojených síl a zborov. Je výrazom záujmu spoločnosti na tom, aby všetci občania povolaní na vý konu vojenskej služby statočne a uvedomele plnili požiadavky prísnej a pevnej vojenskej disciplíny, ktorá je základným predpokladom vysokej bojaschopnosti a pohotovosti vojsk. Doterajšia prax vyžaduje viaceré ustanovenia tejto hlavy pozmeniť alebo doplniť. Súčasne došlo k úpravám trestných sadzieb s prihliadnutím najmä na zmeny v ustanoveniach všeobecnej časti tohto zákona pokiaľ ide o trest odň atia slobody. Medzi kvalifikované znaky skutkovej podstaty trestného činu bolo doplnené spáchanie trestného činu počas krízovej situácie, ktorý pojem je uvádzaný v ústavnom zákone o bezpečnosti.

K 1. dielu

Doterajšia právna úprava zostáva v podstate nezmenená. Na zá klade skúseností v aplikačnej praxi došlo k úprave znakov trestného činu porušovania práv a chránených záujmov vojakov (tzv. šikanovanie). Ustanovenia tohto oddielu svojim obsahom chránia prejavy veliteľ skej vôle, autoritu osôb konajúcich určitú vojenskú povinnosť a vzťahy medzi nadriadenými a podriadenými.

K §§ 401, 402

Doterajšia právna úprava znakov trestného činu neuposlú chnutia rozkazu zostáva nezmenená.

K § 403

Nie je potrebné meniť alebo dopĺňať znaky trestného č inu sprotivenia a donútenia porušiť vojenskú povinnosť.

K §§ 404 až 406

Doterajšia prax umožňuje prevziať platnú právnu ú pravu znakov trestného činu urážky medzi vojakmi. Spáchanie tohto trestného činu už bude možné aj medzi vojakmi rovnakej hodnosti.

Vzťahy medzi príslušníkmi ozbrojených síl a vojensky organizovaných zborov sú prirodzene upravené a organizované ďaleko dôslednejšie než vzťahy medzi civilnými občanmi.

Zaistenie bojaschopnosti a disciplíny v ozbrojených silách a vojensky organizovaných ozbrojených zboroch si vyžaduje trestnoprávne postihovať i konania, ktoré sa podľa týchto ustanovení považujú za uráž ku medzi vojakmi.

K § 407

Znaky trestného činu násilia voči nadriadenému sa nemenia.

K § 408

Doterajšia prax si vyžaduje zlúčenie platných trestných č inov porušovania práv a chránených záujmov vojakov do jedného ustanovenia. Podstata zostala zachovaná s tým, že tohto trestného činu sa bude môcť podľa novej úpravy dopustiť aj podriadený alebo niž ší voči nadriadenému alebo vyššiemu. Ide o záujem v čo najširšej miere predchádzať tzv. šikanám. Súčasne došlo k úprave trestných sadzieb trestu odňatia slobody.

K 2. dielu

Ustanovenia tohto oddielu boli upravené, pokiaľ ide o jednotlivé sadzby trestu odňatia slobody a sú navrhované ďalšie doplnenia, tak ako je ďalej uvedené.

K §§ 409 až 412

Vyhýbanie sa služobnému úkonu a výkonu vojenskej služby je vá žnou prekážkou plnenia úloh v armáde.

Okrem úpravy trestných sadzieb trestu odňatia slobody preto tento zákon u rovnomenného trestného činu predpokladá zaradenie novej kvalifikovanej skutkovej podstaty oproti platnej právnej úprave, ktorá by mala napomôcť pri zamedzovaní recidívy v požívaní alkoholických nápojov alebo iných omamných prostriedkov v služ be, alebo v súvislosti s ňou.

K §§ 413, 414

Pokiaľ ide o trestný čin dezercie, okrem úpravy trestný ch sadzieb trestu odňatia slobody dochádza i k zaradeniu novej kvalifikovanej skutkovej podstaty ak sa dopustí tohoto trestného činu vojak, ktorý je vyslaný mimo územia Slovenskej republiky. Skracujú sa tiež doby svojvoľ ných vzdialení pre naplnenie znakov trestného činu.

K 3. dielu

Pre zabezpečenie bojaschopnosti a disciplíny v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch je nevyhnutným predpokladom riadny a bezchybný výkon všetkých druhov služieb. Doterajšia prax si vyžiadala ďalej uvedené spresnenia.

K § 415

Pokiaľ ide o trestný čin porušovania povinností strážnej slu žby, jeho doterajšia právna úprava zostáva v podstate nezmenená.

K § 416

U trestného činu porušovania povinností dozornej služby okrem ú pravy trestnej sadzby sa navrhuje spresnenie tak, že ide 'o obdobnú' službu službe dozornej. Ïalej v odseku 2 sa upresňuje, že páchateľ takto koná 'v obvode pôsobnosti takejto služby'.

K § 417

Dôležitosť riadneho plnenia služieb pri obrane vzdušné ho priestoru si vyžaduje ponechanie samostatnej skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinností pri ochrane vzdušného priestoru v tomto zákone aj naďalej.

K 4. dielu

V ustanoveniach tohto oddielu došlo k spresneniu znakov trestného č inu porušovania služobných povinností, k úprave trestných sadzieb trestu odňatia slobody.

Trestný čin ublíženia parlamentárovi bol preradený z dôvodov systematiky medzi trestné činy vojnové.

K § 418

Doterajšia právna úprava znakov ohrozovania morálneh o stavu jednotky zostáva, s výnimkou trestných sadzieb odňatia slobody, nezmenená.

Jeho poslaním je ochraňovať morálny stav ozbrojených síl a bojové vlastnosti jednotiek.

K § 419

Pokiaľ ide o trestný čin porušovania služobných povinností dochádza k upresneniu v tom, že páchateľ môže takto konať aj 'porušením uložených služobných povinností'.

Toto ustanovenie sleduje zabezpečenie bezchybnej využiteľnosti vojenského materiálu, finančných prostriedkov a napokon aj vojakov na zákonom určený účel. Chráni tzv. materiálnu bojaschopnosť ozbrojených s íl a zborov.

K § 420

Nemení sa nič ani na úprave znakov trestného č inu zbabelosti pred nepriateľom.

Úspešné plnenie úloh malých a veľký ch jednotiek za bojovej situácie vyžaduje, aby si každý ich príslušník za útoku počínal smelo a rozhodne, v obrane pevne a úporne, ničil nepriateľa všetkými spôsobmi a dovolený mi prostriedkami, prejavoval chrabrosť, iniciatívu a vynaliezavosť.

S týmito požiadavkami sa nezlučuje vzdanie sa nepriateľovi do zajatia inak než násilím nepriateľa, alebo v bezvládnom stave.

K § 421

Doterajšia právna úprava trestného činu nesplnenia bojovej ú lohy zostáva nezmenená. Ustanovenie chráni osobné plnenie bojovej úlohy ako nevyhnutného predpokladu pre úspešné vedenie bojových operácií.

K § 422

Preberá sa platná právna úprava trestného činu opustenia bojový ch prostriedkov.

Dôležitosť bojovej techniky, výzbroje a vojnového materiálu a jej udr žiavanie v použiteľnom stave si musí uvedomovať každý vojak. Význam tejto skutočnosti vzrastá v súvislosti s konkrétnou bojovou situáciou. Preto každé svojvoľné zaobchádzanie so zbraňou, alebo in ým vojnovým materiálom je nutné postihovať ako trestný čin.

K § 423

Každý veliteľ aj jednotlivý vojak je povinný všemožne uchová vať vojenské sily, bojovú techniku, opevnenie, alebo iné bojové prostriedky k plnému využitiu proti nepriateľovi.

Ide o jeden z najdôležitejších predpokladov úspešné ho vedenie boja.

Skutková podstata trestného činu vydania bojových prostriedkov nepriate ľovi, ktoré ostáva bez zmien, slúži práve tomuto účelu.

K 5. dielu

K § 424

Toto ustanovenie poukazuje na potrebu úzkej súčinnosti veliteľa, prokur átora a súdu pri posudzovaní protiprávnych konaní vojakov.

Vychádza sa z toho, že veliteľ je hlavný činiteľ pri výchove vojakov, zabezpečení disciplíny a bojaschopnosti jednotiek a útvarov.

Trestné činy tohto druhu sú predovšetkým vyjadrením prísnej vojenskej disciplíny a trestnosť činov v záujme udržanie bojovej pohotovosti a disciplíny je určená oveľa prísnejšie ako u iných č inov nevojakov. Preto sa tu oproti iným prípadom rozširuje možnosť upustiť od potrestania v súčinnosti s príslušným veliteľom.

K XII. hlave

K 1. dielu

K § 425

Trestný čin proti mieru bol doposiaľ obsiahnutý v osobitnom zá kone na ochranu mieru č.165/1950 Zb., ktorý sa navrhuje zrušiť.

Skutková podstata trestného činu ohrozenia mieru je prispôsobená súčasným spoločenským podmienkam a potrebám i dnešnej legislatívnej technike vyjadrenia trestného činu a jeho znaky definuje ako osobitnú formu podnecovania.

Upresnené boli aj okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

K § 426

Pôvodná právna úprava znakov trestného činu genocídia sa nemen í. Jeho trestnosť sa odvíja od Medzinárodného dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídia.

Toto ustanovenie je vykonaním rezolúcie 96/I. z 11. 12. 1946, ktorým Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo genocídium za zločin podľa medzinárodného práva, priečiaci sa duchu a cieľom OSN a zavrhnutý civilizovan ým svetom, vo vedomí, že genocídium spôsobilo ľudstvu vo všetkých obdobiach dejín veľké straty a v presvedčení, že k oslobodeniu ľudstva od takéhoto nebezpečenstva je nevyhnutná široká medzin árodná spolupráca.

Je nevyhnutné aj v súčasnom období poskytovať trestnoprávnu ochranu pred útokmi smerujúcimi k zničeniu niektorej národnej, etnickej, rasovej alebo náboženskej skupiny.

Oproti terajšiemu zneniu sa mení kvalifikovaná skutková podstata uvedená v odseku 2, v ktorej sa vyvodzuje prísnejší postih voči páchateľom tohto trestného činu počas vojny alebo ozbrojeného konfliktu.

K § 427

V súlade so zvýšeným úsilím boja proti terorizmu sa zavá dza nová skutková podstata. Na rozdiel od trestného činu teroru kde sa má na mysli ústavné zriadenie Slovenskej republiky, pod pojmom krajina sa má na mysli ktorákoľvek krajina alebo viac krajín. Konanie bude spočí vať v spáchaní zločinu ohrozujúceho život alebo zdravie ľudí, alebo majetok, pričom k tomu pristupuje cieľ – pohnútka – vážne zastrašenie obyvateľstva, zásah do politického, hospodá rskeho, spoločenského usporiadania krajiny, alebo donútenie vlády alebo medzinárodnej organizácie, aby niečo konala alebo sa zdržala nejakého konania. Obligatórne sa zavádza popri treste odň atia slobody trest prepadnutia majetku.

Prísnejšia trestnosť v odseku 2 sa zavádza jednak vzhľadom na spôsob vykonania činu – obzvlášť surový spôsob a jednak z hľadiska následku – spôsobenie smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví viacerých osôb, t.j. minimálne troch, a ohrozenie najmä ústavných činiteľov. V tomto prípade bude súd ukladať obligatórne trest odňatia slobody na doživotie. Nové ustanovenie o trestnom postihu trestný ch činov terorizmu je vyvolané potrebou zintenzívnenia boja proti terorizmu, pričom je nevyhnutné využiť aj prísnejšie odstrašenie a represiu. Návrh vykonáva Rámcové rozhodnutie Rady o boji proti te rorizmu zo 7.12.2001.

K § 428

Doterajšia právna úprava znakov trestného činu mučenia a iné ho neľudského a krutého zaobchádzania v podstate zostáva nezmenená. Ide o vykonanie Európskeho dohovoru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (č. 26/1995 Z.z.).

V znení odseku 1 sa okrem doposiaľ zakotvených foriem páchania tohoto činu zaraďuje aj pojem 'týranie'.

Kvalifikované skutkové podstaty sa rozširujú o ďalšie závažnejšie formy páchania tohoto činu, najmä z hľadiska motivácie a pohnútky páchateľa.

K §§ 429, 430

Doterajšia úprava znakov trestného činu podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potláčaniu pr áv a slobôd občanov (§ 260 Trestného zákona v znení nálezu Ústavného súdu ÈSFR zo 4.9.1992 uverejneného v čiastke 93/1992 Zb.) zostáva v podstate nezmenená. Vychádza najmä z Medziná rodnej dohody o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, o potlačení a trestaní zločinu apartheidu a medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Aj naďalej je potrebné chrániť našu spoločnos ť pred útokmi predpokladanými v skutkových podstatách tohto trestného činu, najmä z hľadiska ochrany základných ľudských práv a slobôd občanov, zakotvených v druhej hlave Ú stavy Slovenskej republiky.

Upravuje sa trestnosť aj u tzv. 'osvienčimskej lži', a to v súlade s platnou právnou úpravou.

K § 431

Zavádza sa trestnosť verejného hanobenia národa, jeho jazyka, rasy alebo etnickej skupiny. Ochrana sa týmto ustanovením poskytuje aj skupine osôb pre jej náboženské vyznanie, alebo preto, že takáto skupina je bez vyznania, a to v súlade s platným právnym stavom.

K § 432

Podnecovanie k národnostnej, etnickej a rasovej nenávisti je špecifickou formou podnecovania, ktoré sa i naďalej ponecháva v tomto zákone.

Oproti doterajšiemu zneniu sa po objektívnej stránke znaky tohto trestného činu dopĺňajú o tzv. nebezpe čné vyhrážky obmedzením práv a slobôd, adresované jednotlivcovi alebo určitej skupine ľudí pre ich národnosť, rasu, farbu pleti, vyznanie alebo presvedčenie. Kvalifikovaná skutková podstata okrem doposiaľ zaradených znakov zakotvuje postih vážnejších foriem páchania tohoto činu jednak z hľ adiska spôsobu spáchania (v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom, spáchanie činu za krízovej situácie, ako aj z hľadiska subjektu tohto činu (verejný činiteľ).

K § 433

Dochádza k implementácii Rímskeho štatútu o medzin árodnom trestnom súde. Nová skutková podstata je blanketovej povahy aby bola zabezpečená kompletná implementácia zločinu proti ľudskosti uvedenom v predmetnom štatúte.

K 2. dielu

K § 434

V podstate sa preberá platná právna úprava znakov trestného č inu používania zakázaného bojového prostriedku a nedovoleného vedenia boja.

Zakotvenie niektorých uznávaných zásad medzinárodného vojnového práva v dohodách viedlo k tomu, že bojujúce strany majú obmedzené právo na výber prostriedkov, ktorými môžu nepriateľovi škodi ť.

Táto trestnoprávna úprava vychádza z viacerých medzinárodných dohovorov: Petrohradská deklarácia z r. 1868 o zákaze používania určitých nábojov, Poriadok pozemnej vojny (II. Haagská konferencia z r. 1907), Protokol z r. 1925 o zákaze používať vo vojne dusivé, otravné alebo podobné plyny a prostriedky bakteriologické, Dohoda o zákaze vývoja, výroby a hromadení zásob bakteriologických a toxínový ch zbraní a o ich ničení, podpísané v Londýne, Moskve a Washingtone v roku 1972.

Kvalifikovaná skutková podstata v ods. 3 sa oproti doterajšiemu zneniu doplňuje o dva nové zákonné znaky (spôsobenie smrti viacerých osôb alebo škody veľkého rozsahu).

K § 435

Doterajšia právna úprava znakov trestného činu plienenia v priestore vojenských operácií zostáva nezmenená.

Cieľom tohto ustanovenia je v súlade so základnými zásadami medzinárodného vojnového práva zabezpečiť na miestach, ktoré boli postihnuté vojnovými operáciami, alebo sa na nich nachádzajú, určitý pr ávny poriadok a ochranu majetku.

Oproti doterajšiemu zneniu sa navrhuje doplniť toto ustanovenie o nové kvalifikované skutkové podstaty, v ktorých je upravený postih páchateľov tohoto činu závažnejším spôsobom najmä z hľadiska ná sledku (spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví, značnej škody, spáchanie činu so smrteľným následkom), z hľadiska spôsobu jeho spáchania (použitie násilia alebo jeho hrozby) a z hľadiska povahy predmetu ú toku (spáchanie činu na osobách alebo veciach požívajúcich podľa zákona alebo predpisov medzinárodného práva osobitnú ochranu).

K § 436

Táto trestnoprávna úprava vychádza zo Ženevskej dohody z roku 1949 na ochranu obetí vojny. V podstate sa preberá doterajšia právna úprava znakov trestného činu zneužívania medzinárodne uznávaných a štátnych znakov. Èiastočná zmena spočíva v rozší rení znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty v odseku 3, kde sa upresňuje charakter obzvlášť priťažujúcich okolností, ktorými by bola zvýraznená závažnosť činu pokiaľ ide o povahu následku.

Toto ustanovenie poskytuje ochranu najmä označeniu Èerveného kríža, jednotiek OSN a označeniam obdobného druhu v súlade s medzinárodnými dohodami, ku ktorým Slovenská republika pristúpila.

K § 437

Medzinárodné vojnové právo (Dohovor o zá konoch a obyčajoch pozemnej vojny) zakotvuje ochranu osoby, ktorá bola vojenským velením vyslaná vyjednávať s nepriateľským velením. Návrh ustanovenia predpokladá rozšírenie o nové kvalifikované skutkové podstaty, ktoré dovoľujú prísnejšie postihnúť závažné formy spáchania tohoto trestného činu z hľadiska jeho následku.

K § 438

Zneužitie rekviračného práva je novým trestným č inom. Jeho zaradením do tohto zákona sa sleduje cieľ - chrániť majetok fyzických a právnických osôb pred neoprávnenými konaniami, uskutočnenými pod zámienkou potreby majetku na verejné účely a s poukazom na ich vecné povinnosti pri obrane vlasti v súvislosti s vojnou alebo ozbrojeným konfliktom.

Cieľom je tiež zabezpečiť, aby rekvirovaný majetok nebol zneužit ý na iné než verejné ciele, pre ktoré bola rekvirácia nariadená.

Môže byť spáchaný alternatívne buď ako zneužitie pr ávomoci pri výkone rekvizičného práva, alebo podvodné predstieranie práva na rekvizíciu, alebo ako porušovanie povinnosti na úseku evidencie vykonanej rekvizície a jej rozsahu.

Okolnosťami podmieňujúcimi použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody sú jednak skutočnosti kvantifikujúce rozsah následku, resp. účinku (značná škoda, značný prospech, škoda veľké ho rozsahu, prospech veľkého rozsahu), ako aj skutočnosti vyjadrujúce osobitný spôsob konania (násilím alebo hrozbou násilia) alebo predmetu útoku (osoby alebo veci požívajúce podľa zá kona alebo predpisov medzinárodného práva osobitnú ochranu).

K § 439

Preberá sa platná právna úprava trestného č inu vojnovej krutosti. Ochrana civilného obyvateľstva a majetku za vojny je jedným zo základných princípov medzinárodného vojnového práva. Táto zákonná úprava vychá dza najmä zo Ženevských dohôd z r. 1949 o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli, zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, o ochrane civilných osôb počas vojny, a z Haagského dohovoru z r. 1954 na ochranu kultúrnych statkov za ozbrojeného konfliktu.

Kvalifikované skutkové podstaty upravujú postih páchateľ ov tohoto trestného činu závažnejšieho charakteru, či z hľadiska spôsobu jeho spáchania, alebo jeho následkov.

K § 440

Doterajšia úprava znakov trestného činu perzek úcie obyvateľstva v podstate zostáva nezmenená. Táto zákonná úprava vychádza najmä zo Ženevskej dohody z roku 1949 o ochrane obetí vojny, Medzinárodného dohovoru o potlačení a trestaní apartheidu a Medzinárodného dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

K zmene dochádza v ods. 1 doterajšieho znenia, kde sa časové obmedzenie spáchania tohoto č inu rozširuje o obdobie 'ozbrojeného konfliktu'. Rovnako sa toto obdobie upravuje aj v základnej skutkovej podstate v ods. 2. V tomto odseku v pí smene e) sa zároveň slovo 'previnenie' nahrádza pojmom 'trestný čin'.

K § 441

Zavádza sa nová skutková podstata trestného činu, ktorá dopĺňa implementáciu Rí mskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu do nášho trestného práva za použitia blanketovej normy.

K § 442

Zavádza sa nový trestný čin, ktorý reaguje na ničenie kultúrnych hodnôt vo vojne v poslednom období. Ide o vykonanie Druhého protokolu k Haagskému dohovoru o ochrane kultúrnych hodnôt v prípade ozbrojeného konfliktu.

K 3. dielu

K § 443

Ustanovenie upravuje problematiku protiprávnosti činnosti páchateľa, ktorý plnil rozkazy či príkazy vojenského alebo iného nadriadené ho. Problematiku riešila charta Norimberského tribunálu, v súčasnom období Štatút medzinárodného tribunálu pre bývalú Juhosláviu, Štatút medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu a Štat útu medzinárodného trestného súdu. Prvé tri dokumenty prijali úpravu, že rozkaz nadriadeného nezbavuje páchateľa zodpovednosti za trestný čin v ich pôsobnosti, teda za genocídium, zločiny proti ľ udskosti a za vojnové zločiny. Posledný z nich prijíma úpravu, že ho za žiadnych okolností nezbavuje zodpovednosti za spáchaný trestný čin genocídia a za zločiny proti ľudskosti. Ide o ustanovenie medzin árodného humanitárneho práva, ktoré je záväzné. Pri zodpovednosti za vojnové zločiny by sa trestnosť činu naďalej posudzovala podľa odseku 1.

Odsek 3 a 4 doplňuje, že pri trestných činoch uvedených v tejto hlave ide o špecifickú formu zodpovednosti tak veliteľa, ako aj civilného nadriadeného za spáchanie uvedených trestných činov ich podriadenými v dôsledku zlyhania jeho riadiacej činnosti. Ide o aplikáciu Ž enevských dohovorov z r. 1949, Dodatkových protokolov k ním z r. 1977 a novšie aj štatútov medzinárodných tribunálov. Za politického režimu v dobe vzniku Trestného zákona nemohla byť taká forma trestnej zodpovednosti v zákone zakotvená. Má prispieť k tomu, aby za najzávažnejšie zločiny neboli braní na zodpovednosť len páchatelia na najnižšom článku.

K TRETEJ ÈASTI

K §§ 444 až 448

V tretej časti zákona sa upravujú spoločné ustanovenie (aproximač ná príloha), prechodné ustanovenia, zrušovacie ustanovenia a účinnosť zákona (s potrebnou dostatočnou legisvakančnou lehotou), ktorá je navrhovaná rovnako ako v prípade vládneho návrhu Trestn ého poriadku, resp. pozmeňujúceho návrhu upraveného v Spoločnej správe výborov Národnej rady SR.

Bratislava, 23. február 2005

Mikuláš Dzurinda, v.r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic, v.r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh Trestného poriadku

K predpisu 301/2005, dátum vydania: 02.07.2005

1

34

Dôvodová správa

Všeobecná časťPodľa Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 bol predložený do legislatívneho procesu návrh nového Trestného poriadku.

Trestný zákon a Trestný poriadok z roku 1961 sú platné a účinné vyše štyridsať rokov. Aj keď v priebehu doby boli viackrát menené a doplňované, ukazuje sa stále naliehavejšie potreba ich zásadného prepracovania.

Podľa Výhľadového plánu legislatívnych úloh ešte predchádzajúca vláda dňa 31. mája 2000 schválila legislatívny zámer rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku. Oba návrhy trestných kódexov Ministerstvo spravodlivosti SR v máji 2002 predložilo do legislatívneho procesu, ktorý však nebol dokončený. Podpredseda vlády pre legislatívu a minister spravodlivosti preto poveril Komisiu pre rekodifikáciu trestného práva, aby spracovala nové návrhy, ktoré by okrem hľadísk spomínaných v legislatívnom zámere zohľadnili aj najnovšie poznatky a reagovali na vývoj kriminality, najmä prejavy terorizmu, organizovaného zločinu, vznik organizovaných skupín napojených na zahraničie, stav korupcie, rozširovanie obchodu s drogami a ľuďmi a iných negatívnych javov s dôrazom na ich efektívnejší, hospodárnejší a najmä rýchlejší trestnoprávny postih.

Vláda SR schválila návrh rekodifikovaného Trestného zákona dňa 21. apríla 2004. Predložený vládny návrh Trestného poriadku, ktorý schválila vláda SR dňa 26. mája 2004, nadväzuje na tento vládny návrh zákona.

Základným cieľom predkladanej rekodifikácie je zefektívnenie, zjednodušenie, zrýchlenie a zhospodárnenie trestného procesu, čím sa zabezpečí tak účinnejšia ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, ako aj ochrana celospoločenských záujmov.

Navrhovaná rekodifikácia predpokladá, že v trestnom procese bude oproti terajšiemu stavu viacero koncepčných i štrukturálnych zmien. Koncepčné treba vidieť v tom, že naznačené ciele sa majú dosiahnuť čo najdôslednejším rešpektovaním základných práv a slobôd, ale zároveň pri zohľadnení celospoločenských záujmov na účinnom boji s kriminalitou.

Štrukturálne zmeny možno vidieť v presune kompetencií medzi orgánmi činným v trestnom konaní (policajt a prokurátor) a súdom, ktorý ako nezávislý štátny orgán bude meritórne rozhodovať vo veci. Rozdelenie úloh medzi policajtom, ktorý samostatne, iniciatívne a kompetentne vykonáva úlohy v prípravnom konaní (len o zásahoch do základných práv a slobôd bude rozhodovať sudca pre prípravné konania) a prokurátorom, ktorý v prípravnom konaní bude rozhodovať, a tým aj vykonávať dozor a podávať obžalobu umožní dosiahnutie naznačených cieľov.

V prípravnom konaní policajti pod dozorom prokurátora budú samostatne a iniciatívne objasňovať trestný čin v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, resp. na podanie obžaloby. Zvýrazní sa tým samostatnosť, iniciatíva, ale aj zodpovednosť polície za vyhľadanie a vykonanie dôkazov v tomto štádiu. Súčasne sa tým zvýši a zdôrazní zodpovednosť prokurátora, pretože akuzačný princíp, podľa ktorého len prokurátor môže podať obžalobu, zvýrazní význam prokurátorského dozoru v prípravnom konaní a súčasne zvýši zodpovednosť prokurátora za podanú obžalobu, ktorú bude musieť zastupovať pred súdom. Ak obžalobu nedokáže preukázať, ak pre rozhodnutie súdu nezabezpečí potrebné dôkazy, súd obžalovaného oslobodí. Súd síce aj naďalej bude mať právo aj iniciatívne vykonávať dôkazy, ale nebude zviazaný povinnosťou zisťovať objektívnu pravdu. V prípravnom konaní bude mať osobitné postavenie tzv. sudca pre prípravné konanie, ktorý bude rozhodovať o prípustnosti zásahov do základných práv a slobôd (väzba, domová a osobná prehliadka a iné zaisťovacie úkony). Zároveň sa umožňuje, aby takýto sudca rozhodol aj vo veci obvineného, ktorý bol zadržaný pri spáchaní prečinu s trestnou sadzbou do troch rokov alebo zastihnutý na úteku, v skrátenej lehote do piatich pracovných dní, ak s tým obvinený súhlasí.

Zmeny sa uskutočnili aj pri úprave lehoty trvania väzby, ktorá sa bude zásadne odvíjať od trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorý hrozí obvinenému za spáchaný trestný čin. Uvedené je navrhované tým spôsobom, že pri prečine (úmyselné trestné činy s trestnou sadzbou do päť rokov a všetky nedbanlivostné trestné činy) bude maximálna lehota trvania väzby jeden rok, pri zločine tri roky a pri obzvlášť závažnom zločine (úmyselný trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov) štyri roky.

Zásadná zmena v presune kompetencií sa týka konania pred súdom. Okresný súd by sa mal podľa navrhovanej úpravy stať skutočne základným článkom súdnej sústavy, pretože konania v prvom stupni by sa o všetkých veciach malo konať na tomto súde. O vymenovaných trestných činoch, o ktorých doteraz rozhodoval v prvom stupni krajský súd, by podľa navrhovanej úpravy rozhodoval okresný súd v sídle krajského súdu. Vytvorí sa tým priestor pre rozhodovanie krajského súdu ako odvolacieho a bez vytvárania ďalšieho medzičlánku sa aj najvyššiemu súdu vytvorí priestor pre plnenie úloh, ktoré mu podľa zákona náležia. Zmenu do tejto koncepcie priniesol zákon č. 458/2003 Z.z., ktorým sa zriadil Špeciálny súd – vládny návrh Trestného poriadku reaguje na tento nový zákon a úpravu pôsobnosti Špeciálneho súdu preberá v potrebnom rozsahu.

V súdnom konaní by malo dôjsť k výraznému posilneniu jeho kontradiktórnych prvkov. Počíta sa s tým, že dôjde k výraznému odbremeneniu predsedu senátu od ťarchy vedenia procesu a súčasného vykonávania dôkazov. Proces bude síce naďalej viesť a o dokazovaní rozhodovať predseda senátu (samosudca), avšak samotné dôkazy by mali vykonávať strany. Posilní sa tým ich ingerencia pri dokazovaní. Zvýši to nároky na pripravenosť a prácu prokurátora i obhajcu. Obhajca v prípravnom konaní prejavuje svoju aktivitu pri výsluchoch, navrhovaním dôkazov atď. Na hlavnom pojednávaní bude ale sám viesť výsluchy osôb, ktoré budú vyslúchnuté na jeho návrh. Rovnako bude môcť svoju aktivitu prejaviť poškodený (jeho splnomocnenec).

Návrh tiež predpokladá, že podstatná časť trestných vecí sa bude vybavovať mimo hlavného pojednávania. Nepochybne veľkú úlohu aj do budúcnosti bude mať vybavovanie vecí trestným rozkazom. Ale podstatne širšie uplatnenie by malo nájsť vybavovanie veci podmienečným zastavením trestného stíhania a zmierom, a to aj v prípravnom konaní. Veľký význam by malo nadobudnúť novonavrhované vybavovanie vecí dohodou o uznaní viny a prijatí trestu medzi prokurátorom a obvineným, ktorá spočíva v uznaní viny obvineným a akceptovaní navrhovaného trestu. Táto dohoda, ktorá je v navrhovanom zákone úplne novým prvkom, je striktne viazaná na súhlas súdu, ktorý sa musí presvedčiť, či obvinený pochopil podstatu priznania sa k spáchanému skutku, a úplnú akceptáciu uloženého trestu a či pochopil, že proti takejto dohode nebude môcť podať opravný prostriedok. Tieto formy skráteného konania by mali podstatne odbremeniť súdy od prejednávaní vecí v hlavnom pojednávaní, ktoré však naďalej zostáva základnou formou rozhodovania a obvinený vždy môže na ňom trvať. Zvýšenie kontradiktórnosti v konaní pred súdom povedie k zdôrazneniu významu a postavenia procesných strán, posilneniu práv obhajoby a poškodeného na jednej strane, ale aj k posilneniu postavenia obžaloby a najmä zodpovednosti prokurátora za veci predložené súdu. K zmenám dôjde aj v odvolacom konaní, kde sa počíta s obmedzením revízneho princípu a beneficia cohaesionis, ale zároveň s posilnením apelačného princípu. Zásadnejšie sa však zmení systém mimoriadnych opravných prostriedkov, kde dochádza k zrušeniu sťažnosti pre porušenie zákona a ku kreovaniu dvoch nových mimoriadnych opravných prostriedkov – zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní a dovolanie. Pritom dovolanie bude môcť podať nielen minister spravodlivosti a generálny prokurátor, ale aj obvinený.

Pri rekodifikačných prácach boli využité aj viaceré úpravy z posledných noviel Trestného poriadku, ktoré reagovali na aktuálne problémy boja s kriminalitou a osvedčili sa. Takto sa do predkladaného návrhu zapracovala aj celá oblasť právneho styku s cudzinou, ktorá odzrkadľuje zvyšujúci sa význam medzinárodnej spolupráce v boji proti organizovanému zločinu.

Návrh zákona rešpektuje vládou SR schválený legislatívny zámer trestnej rekodifikácie (schválený uznesením vlády č. 385 z 31. mája 2000).

Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Návrh zákona bol prerokovaný na plenárnom zasadnutí Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR dňa 26. marca 2004, pričom neboli k nemu uplatnené žiadne výhrady.

Návrh zákona bude mať priamy finančný dopad na štátny rozpočet a zamestnanosť, ktorý je vyčíslený v doložke finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť. Ministerstvo financií vo svojom stanovisku č. 13610/03-81 z 10. 7. 2003 uviedlo, že „s ohľadom na neustály tlak na výdavkovú časť štátneho rozpočtu a obmedzené zdrojové možnosti štátneho rozpočtu v roku 2004, bude potrebné požadované prostriedky zabezpečiť zahrnutím do priorít štátneho rozpočtu a uplatňovať v rámci rokovaní o návrhu štátneho rozpočtu“.

Doložka finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť

- Odhad dopadov na verejné financie a zamestnanosťNávrh Trestného poriadku, ktorý je predkladaný do legislatívneho procesu spolu s novým Trestným zákonom a nadväzne vo vzájomnej súvislosti by mali byť aj v ďalšom legislatívnom procese prerokovávané (účinnosť sa predpokladá od 1.4.2005), bude mať dopady na verejné financie a zamestnanosť minimálne v súvislosti s:

- zavedením v Trestnom poriadku okresného súdu ako súdu prvého stupňa a zároveň zmenou postavenia prokuratúry najmä zvýšením jej zodpovednosti v trestnom konaní - Generálna prokuratúra SR si v tejto súvislosti uplatnila navýšenie počtu 65 prokurátorov,

- zavedením inštitútu verejnej obhajoby (budú zabezpečovať obhajobu v prípadoch povinnej obhajoby) – predpokladá sa prijatie v priemere jedného verejného obhajcu na každý súd – spolu 69 verejných obhajcov a s tým súvisiacu administratívu (organizačne budú sústredení podľa 8 krajských súdov),

- rozšírením pôsobnosti probačných a mediačných úradníkov v oblasti vykonávacieho konania – kontrola nových trestov – domáce väzenie, povinná práca, podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom,

- prechodom na kontradiktórny proces, čo si nevyhnutne vyžiada nové formy zaznamenávania súdneho pojednávania (zaznamenávacia technika) – konkrétne vyčíslenie predpokladá takéto technické vybavenie všetkých trestných pojednávacích miestností na súdoch (priemerne 5 na každom súde).

Konkrétne vyčíslenie je nasledujúce:

I. ROZPOČTOVÁ KAPITOLA MINISTERSTVA SPRAVODLIVOSTI SRROK 2005

1. Verejní obhajcovia od 1. 4. 2005 (9 mesiacov + prvotné vybavenie ) - 69 súdov x 1 verejný obhajca (plat ako sudca)

-kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

plat 45 255 Sk + paušálna odmena 1 900 Sk = 47 155 Sk x 9 mesiacov = 29 284 tis. Sk

- kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ............................ 10 249 tis. Sk

- kategória 630 – Tovary a služby

69 verejných obhajcov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie ........................ 6 900 tis. Sk

- kategória 700 – Kapitálové výdavky

69 verejných obhajcov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie

(kancelárska a výpočtová technika) ......................................................... 6 900 tis. Sk

Spolu za verejných obhajcov v roku 2005 ................................................... 53 333 tis. Sk

Pri týchto dopadoch na štátny rozpočet treba vziať do úvahy peňažné prostriedky vyplatené za obhajobu ex offo, o ktoré je potrebné znížiť dopady na štátny rozpočet – v roku 2003 bolo uhradené za obhajobu ex offo 32 691 tis. Sk (pritom takto uhradené peňažné prostriedky ešte vzrastú, keďže od 1.1.2003 je v účinnosti nová vyhláška, ktorá upravuje tieto náhrady vo väčšej výške a začiatkom roku 2003 bola uhrádzaná obhajoba ex offo ešte za prípady uskutočnené v roku 2002 s nižšou tarifou).

2. Administratíva a ďalší personál ohľadom verejných obhajcov od 1. 4. 2005 (9 mesiacov)- 3 zapisovateľky x 8 krajských súdov =

24 zamestnancov v štátnej službe x 10 310 Sk x 9 mesiacov ........................... 2 227 tis. Sk

- 1 vedúca kancelárie x 8 krajských súdov =

8 zamestnancov v štátnej službe x 12 150 Sk x 9 mesiacov ............................... 875 tis. Sk

- informatik x 8 krajských súdov =

8 zamestnancov v štátnej x 15 200 Sk x 9 mesiacov ......................................... 1 095 tis. Sk

- 2 účtovníci (centrálne) =

2 zamestnanci v štátnej službe x 10 400 Sk x 9 mesiacov .................................. 188 tis. Sk - 2 personalisti (centrálne) =

2 zamestnanci v štátnej službe x 10 400 Sk x 9 mesiacov .................................. 188 tis. Sk-kategória 610 Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

spolu za 44 zamestnancov v štátnej službe ........................................... 4 573 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ................................. 1 600 tis. Sk

-kategória 630 – Tovary a služby (44 osôb x 80 tis. Sk) ......................... 3 520 tis. Sk

-kategória 700 – Kapitálové výdavky (44 osôb x 60 tis. Sk) .................... 2 640 tis. Sk

Výdavky celkom za administratívu ............................................................ 12 333 tis. Sk

3. Kategória 700 – Kapitálové výdavky

zaznamenávacie zariadenia - 69 súdov x 5 kusov zariadení x 50 tis. Sk = 17 250 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2005 ................................................................... 82 916 tis. Sk

ROK 2006

1. Probační a mediační úradníci od 1.1.2006 (v roku 2005 sú vyčíslení a uplatňovaní na základe zák. č. 550/2003 Z.z.) - 12 mesiacov štátna služba

- kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

55 okresných súdov x 1 PaM úradník v štátnej službe =

55 PaM úradníkov x 12 mesiacov x 16 150 tis. Sk .............................. 10 659 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní .............................. 3 730 tis. Sk

-kategória 630 – Tovary a služby

55 zamestnancov x 100 tis. Sk – prvotné vybavenie .......................... 5 500 tis. Sk

- kategória 700 – Kapitálové výdavky

55 x 80 tis. Sk prvotné vybavenie (kancelárska a výpočtová technika) 4 400 tis. Sk

Výdavky spolu PaM úradníci ......................................................................... 24 289 tis. Sk

2. Verejní obhajcovia

- kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV

69 súdov x 1 verejný obhajca x 47 155 Sk x 13 mesiacov ......................... 42 298 tis. Sk

- kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní ....................................... 14 804 tis. Sk

Výdavky celkom na verejných obhajcov ................................................... 57 102 tis. Sk

3. Administratíva a ďalší súvisiaci personál ohľadom verejných obhajcov

- 24 zapisovateliek x 10 310 Sk x 12 mesiacov ........................................... 2 969 tis. Sk

- 8 vedúcich kancelárií x 12 150 Sk x 12 mesiacov .................................. 1 167 tis. Sk

- 2 účtovníci x 10 400 Sk x 12 mesiacov ..................................................... 250 tis. Sk

- 8 informatikov x 15 200 Sk x 12 mesiacov ............................................... 1 460 tis. Sk

- 2 personalisti x 10 400 Sk x 12 mesiacov .................................................. 250 tis. Sk

-kategória 610 – Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV spolu ................... 6 096 tis. Sk

-kategória 620 – Poistné a príspevky do poisťovní .................................. 2 134 tis. Sk

Výdavky celkom za administratívu ................................................................ 8 230 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2006 .................................................................... 89 621 tis. Sk

II. ROZPOČTOVÁ KAPITOLA GENERÁLNEJ PROKURATÚRY SRROK 2005 (od 1.4.2005)

A.Bežné výdavky1) Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV 65 prokurátorov

a)Platy prokurátorovOP – 55 osôb x 43 100 Sk x 10 mesiacov 23 705 tis. Sk

KP – 8 osôb x 45 255 Sk x 10 mesiacov 3 620 tis. Sk

GP – 2 osoby x 56 030 x 10 mesiacov 1 121 tis. Sk

s p o l u 28 446 tis. Sk

b)Ostatné osobné vyrovnania OP – 55 osôb x 1 795,- Sk x 9 886 tis. Sk

KP – 8 osôb x 1 885,- Sk x 9 136 tis. Sk

GP – 2 osoby x 2 334,- Sk x 9 42 tis. Sk

s p o l u 1 064 tis. Sk

Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV celkom 29 510 tis. Sk

2) Poistné a príspevky do poistných fondov

(30 % z miezd platov, služobných príjmov a z OOV) 8 534 tis. Sk

3) Tovary a ďalšie služby

(prevádzkové náklady a prvotné vybavenie 60 tis. Sk na osobu) 3 900 tis. Sk

(kancelársky nábytok 50 tis. Sk na osobu) 3 250 tis. Sk

4)Bežné transfery (príplatky k nemocenskému, OČR) 640 tis. Sk

B E Ž N É V Ý D A V K Y C E L K O M 45 834 tis. Sk

B. Kapitálové výdavky (jednorázové výdavky)

a)výpočtová technika (65 osôb x 40 tis. Sk) 2 600 tis. Sk

b) kancelárska technika a kancelárske zariadenie (65 osôb x 30 tis. Sk) 1 950 tis. Sk

K A P I T Á L O V É V Ý D A V K Y C E L K O M 4 550 tis. Sk

VÝDAVKY CELKOM na rok 2005 .................................................................. 50 384 tis. Sk

ROK 2006

A.Bežné výdavky1) Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV 65 prokurátorov

a)Platy prokurátorovOP – 55 osôb x 43 100 Sk x 13 30 817 tis. Sk

KP – 8 osôb x 45 255 Sk x 13 4 706 tis. Sk

GP – 2 osoby x 56 030 Sk x 13 1 457 tis. Sk

s p o l u 36 980 tis. Sk

b)Ostatné osobné vyrovnaniaOP – 55 osôb x 1 795,- Sk x 12 1 185 tis. Sk

KP – 8 osôb x 1 885,- Sk x 12 181 tis. Sk

GP – 2 osoby x 2 334,- Sk x 12 56 tis. Sk

s p o l u 1 422 tis. Sk

Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV celkom 38 402 tis. Sk

2) Poistné a príspevky do poistných fondov

(30 % z miezd platov, služobných príjmov a z OOV) 11 094 tis. Sk

3) Tovary a ďalšie služby (prevádzkové náklady 80 tis. Sk na osobu)5 200 tis. Sk

4)Bežné transfery (príplatky k nemocenskému, OČR) 850 tis. Sk

B E Ž N É V Ý D A V K Y C E L K O M na rok 2006 ............................... 55 546 tis. Sk

- Odhad dopadov na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb – bez dopadov.

- Odhad dopadov na životné prostredie – bez dopadov.

Doložka zlučiteľnosti

návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.

2. Názov návrhu zákona: Trestný poriadok.

3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a) Európska dohoda o pridružení v čl. 69 zaväzuje SR k zbližovaniu existujúcich a budúcich legislatívnych prepisov SR s predpismi Spoločenstva.

Národný program pre prijatie acquis communautaire prijal úlohy na úseku boja proti terorizmu, korupcii, organizovanému zločinu a úlohy na úseku zefektívnenia činnosti súdnictva, pričom medzi strednodobými prioritami je aj úloha uskutočniť rekodifikáciu trestných kódexov.

Partnerstvo pre vstup požaduje pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí posilnenie boja proti organizovanému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, korupcii a praniu špinavých peňazí.

Screening zaviazal Slovenskú republiku tiež k legislatívnemu zabezpečeniu boja proti korupcii, organizovanému zločinu, obchodu s ľuďmi a terorizmu.

Plán legislatívnych úloh vlády SR na rok 2004 obsahuje úlohu predložiť návrh nového Trestného poriadku v mesiaci máj.

b) Negociačná pozícia v 24. kapitole – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí – a v dodatkových informáciách k nej (celkove osem) obsahuje aj záväzky týkajúce sa trestného práva, pričom jedným z týchto záväzkov je aj uskutočnenie celkovej rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku.

4. Problematika návrhu zákona:

a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev:

- Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z r. 1991 - upravuje podmienky vzájomného uznávania a výkonu trestných rozsudkov medzi členskými štátmi Európskej únie tak v súvislosti s inštitútom odovzdávania odsúdených osôb na výkon trestu odňatia slobody, ako aj bez súvislosti s uplatňovaním tohto inštitútu.

b) je upravená v práve Európskej únie:

- Zmluva o Európskej únii (čl. 6 ods. 2),

- Rezolúcia Rady 49641104/01 zo 17.1.1995 o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií,

- Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu,

- Európska dohoda o pridružení – čl. 6,

- Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996,

- Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995,

- Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000,

- Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi.

Čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii ustanovuje, že únia práva zabezpečené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 rešpektuje ako všeobecne právne princípy; čl. 8 Európskeho dohovoru upravuje právo každého na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo je konkretizované v prípade odpočúvania telekomunikácií v Rezolúcii Rady o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií zo 17.1.1995. Táto pripúšťa odpočúvanie telekomunikačných činností za podmienok uvedených v jej prílohe. Okrem iného príkaz musí byť konkretizovaný voči konkrétnej osobe, ktorej sa odpočúvanie týka.

Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu požaduje zabezpečenie efektívnej ochrany svedkov v trestnom konaní v prípadoch, kedy je to nevyhnutné; ochrana spočíva v tom, že je možné rozhodnúť, že adresa a ďalšie identifikačné údaje svedka budú známe len sudcovi a orgánom činným v trestnom konaní a v závažných prípadoch je prípustná aj zmena identity svedka.

Európska dohoda o pridružení - v čl. 6 sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať ľudské práva zakotvené v medzinárodných dokumentoch.

Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996 upravuje zjednodušenie podmienok extradície osôb, vrátane štátnych občanov, medzi štátmi EÚ.

Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995 upravuje postup pri zjednodušenom vydávacom konaní osôb medzi členskými štátmi Európskej únie.

Oba uvedené dohovory rozpracovávajú na podmienky štátov EÚ Európsky dohovor o vydávaní z roku 1957.

Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 doplňuje a zjednodušuje poskytovanie právnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi v nadväznosti na Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 1957.

Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach upravuje právnu pomoc v trestných veciach, extradíciu a výkon trestných rozsudkov.

V súvislosti s uvedenými dohovormi je potrebné uviesť, že tieto sa týkajú len piatej časti (Právny styk s cudzinou), pričom podľa § 479 navrhovanej úpravy majú medzinárodné zmluvy prednosť pred úpravou uvedenou v piatej časti Trestného poriadku.

Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní bližšie upravuje postavenie poškodených v trestnom konaní a ich minimálne práva.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch umožňuje zriadiť v konkrétnej veci spoločný vyšetrovací tím zložený z príslušníkov viacerých členských krajín EÚ.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi bude implementované do nášho právneho poriadku ešte pred prijatím trestnej rekodifikácie osobitným zákonom.

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie: úplná.

6. Gestor: Ministerstvo spravodlivosti SR.

7. Účasť expertov: účasť expertov na príprave zákona nebola využitá.

Osobitná časťprvá časť - základné ustanoveniaK § 1

V tomto úvodnom ustanovení zákonodarca zdôrazňuje predovšetkým formálnu stránku trestného konania tak, aby presne v zhode so zákonom mohli byť náležite zistené trestné činy a spravodlivo potrestaní ich páchatelia.

Ako už z úvodného ustanovenia vyplýva, návrh vychádza – na rozdiel do predchádzajúcich úprav - z toho, že túto činnosť, t.j. trestné konanie, realizujú orgány činné v trestnom konaní, ktorými sa rozumejú prokurátori a policajti a nezávislé štátne orgány - súdy. Samozrejmou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní ako i súdu je organizovať svoju činnosť v duchu dôsledného dodržiavania zákona tak, aby upevňovala v občanoch vieru v spravodlivosť postupu orgánov činných v trestnom konaní i v rozhodovanie súdov tak, aby ich viedla k dôslednému zachovávaniu zákonov i plneniu povinností voči spoločnosti a štátu, ako i rešpektovaniu základných práv a slobôd občanov fyzických a právnických osôb.

K § 2

K ods. 1

Slovenská republika uznáva a vo svojom právnom poriadku rešpektuje všetky demokratické zásady trestného konania, uvedené v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Tieto majú dokonca prednosť pred jej zákonmi ( čl.7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky). Tieto zásady, uvedené najmä v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z r. 1950 s dodatkovými protokolmi a v ďalších, sú zhodné so zásadami uvedenými v Listine základných práv a slobôd z r. 1991, v Ústave Slovenskej republiky a v predkladanom návrhu Trestného poriadku. Navzájom sa prelínajú a doplňujú a vytvárajú tak systém, ktorý zabezpečuje fungovanie trestného konania v súlade s požiadavkami demokratickej spoločnosti.

Právo na spravodlivý, zákonný súdny poces, stíhanie len zo zákonných dôvodov, je najdôležitejšou zásadou trestného konania. Dôvodom trestného stíhania môže byť len odôvodnené podozrenie zo spáchania trestného činu, pričom musí byť dodržaný postup ustanovený Trestným poriadkom. Táto zásada procesne doplňuje hmotnoprávnu zásadu „nullum crimen sine lege“, ktorá v trestnom práve predstavuje zásadu zákonnosti. Pokiaľ ide o jej vzťah k cieľu trestného procesu – náležitému zisteniu skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, treba zdôrazniť, že záujem na zistení skutkového stavu nesmie byť nadradený zásade zákonného procesu, lebo by to mohlo viesť k snahe zistiť pravdu za každú cenu, teda aj za cenu porušenia zákona. Trestné stíhanie však možno viesť len v súlade so zákonom, lebo „cieľ neposväcuje prípadné nezákonné prostriedky“.

K ods. 2

Ide o novoformulovanú tzv. zásadu zdržanlivosti. Táto zásada úzko nadväzuje na zásady riadeného zákonného procesu a prezumpcie neviny, ktoré doplňuje a prehlbuje. Týka sa však nielen osoby proti ktorej sa konanie vedie, ale všetkých osôb, ktorých sa trestné konanie akokoľvek dotýka (poškodení, svedkovia, znalci, zúčastnené osoby). Jej zmyslom je obmedziť na najnutnejšiu mieru zásahy do ľudských práv a slobôd občanov, ale aj akékoľvek nadbytočné predvolávanie, či obťažovanie osôb, čo je výrazom humánnosti trestného konania a úcty k základným právam a slobodám.

K ods. 3

Ľudské práva základné slobody môžu byť obmedzené len rozhodnutím súdu. V súlade s čl. 46 ústavy sa preto do predkladaného zákona zakotvuje inštitút sudcu pre prípravné konanie, do ktorého kompetencie bude patriť rozhodovanie o všetkých procesných zásahoch do občianskych práv a slobôd, dbať na to, aby tieto zásahy boli vykonávané nielen v súlade so zákonom, ale aby boli využívané len spôsobom a v rozsahu, ktorý zohľadňuje zásadu zdržanlivosti uvedenú v odseku 2. Ďalšie kompetencie sudcu pre prípravné konanie sú uvedené v § 10 ods. 3.

K ods. 4

V tomto ustanovení ide o tzv. prezumpciu neviny, ktorú poznal aj predchádzajúci Trestný poriadok. Pokiaľ nedôjde k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku nemožno voči obvinenej osobe vyvodzovať závery o jej vine ani žiadne dôsledky z toho vyplývajúce.

Prezumpcia neviny vo svojich dôsledkoch znamená, že nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu a že pri posudzovaní skutkových otázok platí pravidlo „in dubio pro reo“, t.j. že v pochybnostiach o skutkových zisteniach treba rozhodnúť v prospech obvineného.

Prezumpcia neviny je obsiahnutá vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv prijatej Organizáciou Spojených národov 10. decembra 1948 (čl. II ods. 1), v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 (čl. 6 ods. 2) v Listine základných práv a slobôd (1991) v čl. 40 ods. 2 a je zakotvená aj v Ústave Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 2.

Prezumpcia neviny však nevylučuje, aby sa voči obvinenému v priebehu trestného stíhania nemohli uplatňovať niekedy aj veľmi citeľné a závažné zásahy do jeho základných práv a slobôd, avšak len spôsobom, ktorý umožňuje tento zákon.

K ods. 5

Toto ustanovenie výslovne prehlasuje, že štát zastupuje v trestnom konaní prokurátor, ktorý nielenže chráni záujmy štátu, ale zodpovedá za to, že predsúdne konanie (prípravné konanie), ktoré podaniu obžaloby predchádzalo bolo vykonané v zhode so zákonom, lebo prokurátor zodpovedá za rešpektovanie záujmov štátu a postavenie páchateľa pred súd. Je v ňom obsiahnutá aj tzv. zásada legality, podľa ktorej je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel.

V tomto ustanovení sa však vytvára aj priestor pre realizáciu zásady oportunity, ak je to v súlade s predkladaným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Zásada oportunity sa uplatňuje najmä v prípade tzv. „odklonov“ od pravidelného priebehu trestného konania (pozri najmä ustanovenia o zmieri, o podmienečnom zastavení trestného stíhania, o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného), kedy prokurátor v prípade splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone , i po zistení, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, môže rozhodnúť inak ako podaním obžaloby.

K ods. 6

Orgány činné v trestnom konaní a súd sa vo svojej činnosti riadia zásadou oficiality, ktorá vyjadruje, že vo svojej činnosti postupujú z úradnej povinnosti bez ohľadu na prípadné petície a žiadosti, ktoré do plnenia ich povinností zasahujú.

Orgány činné v trestnom konaní a súd však pri svojej úradnej činnosti musia postupovať tak, aby trestné činy vybavovali priebežne a včas. Väzobné veci musia pritom vybavovať prednostne a urýchlene. Pokiaľ sa uvádza, aby veci boli vybavované „včas“, teba vidieť, že zákon chce zabezpečiť prejednávanie vecí bez prieťahov. Preto sú v zákone uvedené viaceré zákonné lehoty. Ohraničiť však presne dĺžku konkrétneho trestného stíhania v zákone nie je možné. Či bolo trestné konanie realizované včas, alebo či v ňom došlo k zbytočným prieťahom závisí od konkrétnych okolností. V tomto smere sú významné aj viaceré rozhodnutia Európskeho súdu, ktoré posudzovali včasnosť ukončenia trestnej veci aj s ohľadom na prax v ostatných európskych štátov (pozri čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

K ods. 7

Na právo na stíhanie len zo zákonných dôvodov uvedené v odseku 1 nadväzuje právo na zákonný proces, t.j. na proces vykonaný nestranným a nezávislým súdom – spravodlivo a v primeranej lehote tak- aby sa na ňom mohol obvinený osobne zúčastniť, ak k vykonávaným dôkazom zaujať svoje stanovisko.

Práva zúčastniť sa na procese a tak aj práva vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom sa obvinený vedome vzdáva v prípadoch, tzv. odklonov, alebo sa ho môže aj výslovne vzdať.

K ods. 8

Záujem právnej istoty vyžaduje, aby po právoplatnom rozhodnutí súdu o odsúdení (resp. oslobodení spod obžaloby), sa vo veci pre ten istý skutok viac neviedlo trestné konanie, pretože ide o vec rozhodnutú (res judicata), čo predpokladá, že s rozhodnutím súhlasil tak prokurátor (v mene štátu), ako i obvinený, resp. ostatné strany. Vyjadruje sa tým pravidlo „ne bis in idem“ (nie dvakrát v tej istej veci), ktoré náš právny poriadok dôsledne rešpektuje.

V tej iste vec možno po jej právoplatnom skončení opätovne konať, len ak bolo právoplatné rozhodnutie zmenené cestou mimoriadnych opravných prostriedkov (obnova, dovolanie).

Táto zásada sa analogicky uplatňuje aj pri rozhodnutiach prokurátora v prípravnom konaní, ak došlo napríklad k zastaveniu trestného stíhania.

K ods. 9

Právo na obhajobu je jedno z najvýznamnejších občianskych práv. Zdôrazňuje ho Európsky dohovor o ochrane ľudských právach a základných slobôd (čl. 6 ods. 3), Listina základných práv a slobôd, Ústava SR (čl. 50 ods. 3) a podrobne rozvedené v príslušných ustanoveniach tohto zákona, ktoré jeho realizáciu detailne upravujú.

Podstatou tohto práva je, že každá obvinená osoba môže využiť právo na obhajobu a aktívne sa brániť, alebo si môže zvoliť pasívnu formu obhajoby a nebrániť sa, nevypovedať. Obvinený sa môže obhajovať sám alebo si na tento účel môže zvoliť kvalifikovanú osobu, advokáta, ktorý bude v procese vystupovať ako jeho obhajca. V prípadoch povinnej obhajoby obhajcu mať musí a ak si ho nezvolí, musí mu byť ustanovený. Nedostatok finančných prostriedkov nesmie byť prekážkou pri využití služieb advokáta.

Pretože rozsah práv obvineného sa v jednotlivých procesných štádiách mení a prispôsobuje sa procesným osobitnostiam, treba obvineného okrem základného poučenia uvedeného v § 121 ods. 2 poučiť v závislosti na štádiu konania aj o ďalších jeho právach a umožniť mu ich reálne uplatnenie.

K ods. 10

Zásadu tzv. "objektívnej pravdy", ktorá sa dlhý čas považovala za jednu z prioritných zásad procesu v zmysle zák.č.141/1961 Zb., opustil náš proces už novelami vykonanými v roku 1993. Skutkový stav sa zisťuje v rozsahu, ktorý príslušný orgán činný v trestnom konaní alebo súd potrebuje pre svoje rozhodnutie. V zhode so zdôrazňovanými prvkami kontradiktórneho procesu, ktoré sa v navrhovanom kódexe uplatňujú, zvýrazňuje sa aj relevancia dôkazov obstaraných stranami.

K ods. 11

Predkladaný Trestný poriadok v porovnaní s predchádzajúcimi preferuje prvky kontradiktórneho procesu, kde aktivitu pri dokazovaní vyvíjajú najmä strany. Toto ustanovenie má zabezpečiť, aby v konaní pred súdom vedľa aktivity strán mohol do dokazovania aktívne a iniciatívne zasahovať i súd, aby tak mohol z vlastnej iniciatívy vykonať i dôkazy, ktoré strany nenavrhli.

K ods. 12

V zásade voľného hodnotenia dôkazov nedochádza k podstatnejším zmenám, treba však zdôrazniť, že ustanovenia o dokazovaní kladú väčší dôraz na zákonné získavanie dôkazov a teda aj väčší dôraz na posudzovanie zákonnosti dôkazu a na jeho prípustnosť v rámci trestného konania.

Nároky na posudzovanie vierohodnosti, úplnosti a relevantnosti dôkazov vzrastú najmä pri posudzovaní prípadov dohody o vine a treste, kde starostlivé posúdenie úplnosti dôkazov bez prejednania na hlavnom pojednávaní, jednotlivo ale najmä v ich súhrne bude obzvlášť náročné.

K ods. 13

V tomto ustanovení sa vytvárajú predpoklady pre iniciatívu komunít - občianskych združení - vstupovať do prevýchovného procesu páchateľa trestného činu. Môže mať stále väčší aktivizujúci význam aj pri probácii a mediačnej službe. Záujmové združenia môžu vytvoriť priaznivé prostredie nielen pre prevýchovu delikventov, ale aj pre ich zbavenie sa škodlivých návykov a sklonu na požívanie drog, resp. iných látok.

Záujmovými združeniami nemôžu byť politické strany. Záujmové združenia môžu najmä vysielať na súd svojich zástupcov, ktorí tlmočia názory kolektívu na obvineného alebo trestnú vec, môžu ponúknuť záruku na obvineného, na ktorú možno prihliadnuť pri ukladaní trestu. Dôležitým je aj právo záujmového združenia navrhovať prejednanie veci pred kolektívom v záujme posilnenia vplyvu trestného konania na prevýchovu páchateľa. Táto možnosť je nepochybne významná aj z hľadiska generálnej prevencie.

K ods. 14

Rovnosť strán, "rovnosť zbraní" je významným predpokladom uplatňovania kontradiktórnosti. Táto zásada, napriek tomu, že je obsiahnutá v čl. 47 ods. 3 Ústavy, nebola dosiaľ uvedená medzi základnými zásadami.

Jej uvedenie na tomto mieste má v konaní pred súdom aj obvineným zabezpečiť možnosť uplatňovať rovnaké procesné práva ako v obžalobe. Vyžaduje sa dôsledné rozlišovanie medzi pojmami „subjekty“ trestného konania a „strany“ trestného konania.

Subjekty majú rozličnú procesnú úlohu. Ich úloha sa v priebehu trestného konania mení s ohľadom na procesné štádium. Napr. prokurátor v prípravnom konaní vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti, avšak v konaní pred súdom sa ako orgán obžaloby reprezentujúci štát, stáva stranou.

V konaní pred súdom preto jednotlivým subjektom vyplýva, že majú právo vystupovať pred súdom, majú prístup ku všetkým úkonom, majú právo zúčastniť sa na rokovaní súdu a podávať opravné prostriedky. Úplné rozvinutie procesného postavenia strany je však možné až v konaní pred súdom, takže až tu možno vyžadovať, dodržiavať a zaručiť rovnosť postavenia strán, lebo len tu má obvinený protistranu – prokurátora, resp. i poškodeného.

K ods. 15

Predložený návrh stavia na stanovisku, že právo podať obžalobu má jedine prokurátor, ktorý je súčasne garantom zákonnosti prípravného konania.

Argumentácia, že súkromnou obžalobou je možno odstrániť nedostatky, ktoré sa prejavujú v trom, že prokurátor nepodá obžalobu, hoci si občan myslí, že sa mu stala krivda a trestný čin voči jeho osobe bol spáchaný, je za súčasnej existencie zásady legality (ods. 5) neodôvodnená. Okrem toho poškodený sa vždy môže domáhať náhrady škody v občianskoprávnom konaní bez ohľadu na trestné stíhanie.

Akuzačný princíp je tu uplatnený absolútne. Súd môže konať len na základe obžaloby podanej prokurátorom, resp. na základe návrhu podaného prokurátorom. Ide o zásadu uvedenú aj v predchádzajúcom zákone.

K ods. 16

Zásada uvedená v tomto ustanovení nadväzuje na čl. 142 Ústavy SR, podľa ktorej sa súdnictvo v trestných veciach vykonáva v senátoch, pričom však procesným predpisom sa môže zveriť rozhodovanie v určených veciach samosudcovi. Predkladaný zákon počíta s tým, že samosudca bude rozhodovať v konaní o trestných činoch s hornou hranicou trestnej sadzby do päť rokov.

Novo formulované je postavenie sudcu, ktorý - ako vyplýva zo samotného názvu (sudca pre prípravné konanie) bude vykonávať svoju činnosť v prípravnom konaní tým, že bude rozhodovať o procesnej prípustnosti zásahov do základných občianskych práv a slobôd a bude môcť vykonávať aj niektoré ďalšie úkony upravené v zákone, napr. v zmysle § 348 aj rozhodnúť vo veci.

K ods. 17

Zásadu verejnosti považuje Ústava SR, zhodne s medzinárodnými dokumentmi, za jednu zo základných záruk kontroly verejnosti nad výkonom súdnictva i za významný prostriedok výchovy občanov a upevňovania zákonnosti. Obmedziť ju možno len z dôvodov presne uvedených v zákone. Ide o zásadu, ktorá bola uvedená aj v predchádzajúcich kódexoch.

Rozsudok musí vždy byť vyhlásený verejne.

K ods. 18

Zásada ústnosti je pôvodnou, osvedčenou zásadou. Súd má rozhodovať na základe osobného výsluchu a ústnych prejavov obžalovaného, svedkov, znalcov, poškodeného. Z tejto zásady sa však pripúšťajú výnimky, t.j. za splnenia zákonom predpokladaných podmienok vykonanie dôkazu prečítaním zápisnice o výsluchoch uvedených osôb.

Zo zdôrazňovanej zásady kontradiktórnosti však vyplýva, že čítanie výpovedí by sa malo obmedziť.

Oproti doterajšiemu stavu dôjde k podstatným zmenám v tom, že v konaní pred súdom budú realizovať výsluchy zásadne strany (prokurátor, obžalovaný, resp. jeho obhajca). Dokazovanie však riadi súd (predseda senátu), ktorý môže do dokazovania aktívne zasahovať.

K ods. 19

Ide o pôvodnú zásadu, úzko súvisiacu so zásadou uvedenou v odseku 18. Súd môže rozhodnúť len na základe dôkazov, ktoré sa vykonali predpísaným spôsobom v konkrétnej veci. Ide o tzv. zásadu bezprostrednosti, z ktorej zákon (na rozdiel od zásady ústnosti) nepripúšťa výnimky. Ak dôkaz nebol v konaní pred súdom vykonaný, súd sa o tento dôkaz pri rozhodovaní nemôže opierať.

K ods. 20

V predchádzajúcich zákonoch sa zdôrazňovalo právo používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom materinský jazyk. Ukazuje sa, že toto ustanovenie dnes je už nedostatočné. I keď používanie materinského jazyka prichádza do úvahy ako samozrejmosť aj naďalej, vhodnejšou je úprava, aby každý mohol pred súdom používať jazyk, ktorý bežne používa pri komunikácii, ktorým sa vie najľahšie a najzrozumiteľnejšie vyjadriť. Ak účastník vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka.K § 3Ide o pôvodné ustanovenia, ktoré zdôrazňujú povinnosť všetkých štátnych orgánov, právnických i fyzických osôb pomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri plnení ich úloh.

Predchádzajúca úprava umožňovala vyžadovať údaje, ktoré sú predmetom bankového tajomstva, len pri trestných činoch uvedených v osobitnom zákone. Teraz je to možné u všetkých trestných činov a naviac aj pri daňovom tajomstve je významnou novotou, že v písomnosti sa medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom môžu doručovať aj v elektronickej forme.

K § 4 a § 5

Návrh zákona vychádza z toho, že záujmové združenia občanov, najmä odborové a iné občianske združenia, pracovné kolektívy a cirkvi s výnimkou politických strán a hnutí môžu zohrávať pozitívnu úlohu pri prevýchove členov svojho kolektívu, že môžu pozitívne ovplyvňovať jednotlivcov, oddávajúcim sa nemiernemu požívaniu alkoholu alebo drogám. Zahraničné skúsenosti ukazujú, že ich možno využiť aj pri probačnej službe.

Zákon počíta s tým, že záujmové združenia budú upozorňovať na porušovanie zákonnosti, že budú môcť na súd vysielať svojich zástupcov a že budú môcť podávať záruky za nápravu obvineného.

Zákon počíta aj so spoluprácou s tzv. dôveryhodnou osobou (ods. 3), ktorá by mohla priaznivo ovplyvňovať správanie sa obvineného. Preto bude môcť ponúknuť (rovnako záujmové združenie občanov) prevzatie záruky za dovŕšenie nápravy obvineného, navrhnúť jeho podmienečné prepustenie, nahradenie väzby zárukou a ďalšie. Na získanie správ o stave prevýchovy bude aj dôveryhodná osoba vyžadovať od súdu poskytnutie informácií o obvinenom.

Záujmové združenie (ods. 5) bude môcť na konanie pred okresným alebo krajským súdom vyslať zástupcu, ktorý bude súdu tlmočiť stanovisko záujmového združenia občanov k prejednávanej trestnej veci osobe páchateľa a možnostiam jeho nápravy.

K § 6

Predkladaný zákon vychádza zo zásady uvedenej v čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej každý má právo na informácie. Úzko to súvisí s ustanovením čl. 2 ods.1, pretože len informovaný občan môže uplatňovať svoje práva. S týmto súvisí aj zákon o informáciách (č. 211/2000 Z.z.).

Zákon vychádza z toho, že každý má právo vedieť, akú činnosť vykonávajú štátne orgány. Už v prípravnom konaní sú orgány činné v tomto štádiu povinné informovať verejnosť o svojej činnosti, t.j. o tom, aké opatrenia sa prijímajú v konkrétnej trestnej veci. Jediným obmedzením je, že nesmú informovať o skutočnostiach, ktoré by mohli sťažiť alebo zmariť objasnenie veci. Skôr etickou požiadavkou je, aby sa nezverejňovali veci osobného charakteru a najmä údaje, ktoré s vecou nesúvisia. Rešpektovanie osobnosti mladistvých, ako i zverejňovanie skutočností, týkajúcich sa cti a osobnosti občanov, treba robiť obzvlášť zodpovedne. Pracovníci médií v tomto smere nesú zodpovednosť podľa tlačového zákona (č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov).

V konaní pred súdom informácie už nemožno nijakým spôsobom utajovať, takže na hlavnom pojednávaní môže každý robiť poznámky, a ak tým nevyrušuje môže vyhotoviť aj zvukový záznam. Činnosť médií sa musí podriadiť ustanoveniu ods.3.

Toto právo je zosúladením práva občanov na informácie s ústavnou zásadou prezumpcie neviny.

K § 7

Posudzovanie predbežných otázok sa riadi osvedčenými pravidlami. Orgány činné v trestnom konaní i súd ich posudzujú samostatne. Ak však o nejakej otázke došlo k právoplatnému rozhodnutiu ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, sú takéto rozhodnutia pre uvedené orgány záväzné.

K § 8

Ide o pôvodné ustanovenie, v ktorom sa reaguje na zmeny v zákone. Rozhodujúcou je zmena, podľa ktorej o stíhaní poslanca rozhoduje len Národná rada Slovenskej republiky, na stíhanie sudcu, sudcu ústavného súdu a generálneho prokurátora je potrebný súhlas ústavného súdu. Tieto vyjadrenia sú záväzné pre všetky orgány činné v trestnom konaní i pre súdy.

Ministerstvo spravodlivosti zaujíma stanovisko pri ostatných subjektoch, ak vznikla pochybnosť o tom, či sú vyňaté z právomoci orgánov činných v trestnom konaní a súdov; jeho stanovisko je záväzné.

K § 9

K ods. 1

V tomto ustanovení dochádza k významným zmenám. Zmenou Ústavy Slovenskej republiky v čl. 102 písm. j) došlo k zrušeniu tzv. aboličného oprávnenia prezidenta republiky, t.j. práva nariadiť, aby sa nezačalo trestné stíhanie, alebo aby bolo už prebiehajúce stíhanie zastavené. Prezident už nemá toto oprávnenie ani v konkrétnej veci (pri udelení individuálnej milosti), ani pri udeľovaní celoplošnej amnestie.

K písm. b) - nie je možno stíhať osoby, ktoré požívajú imunity a výsady podľa medzinárodného práva. Poslanca Národnej rady Slovenskej republiky možno trestne stíhať, len keď Národná rada SR dala súhlas na jeho stíhanie. Sudcov ústavného súdu a generálneho prokurátora možno trestne stíhať len so súhlasom Ústavného súdu SR.

K písm. c) – treba reagovať na zmeny v Trestnom zákone, kde sa hranica trestnej zodpovednosti znížila na 14 rokov.

K písm. e) - tu sú riešené účinky právoplatného rozhodnutia súdu, orgánu činného v trestnom konaní, alebo iného orgánu. Pokiaľ nedošlo k ich zrušeniu, ide o tzv. res iudicata, ktorá bráni trestnému stíhaniu, t.j. tak začatiu stíhania, ako aj pokračovaniu v ňom.

K písm. f) - Súhlas poškodeného sa naďalej viaže len na určité trestné činy a na to, že sú spáchané medzi príbuznými. Poškodený celoplošne takéto oprávnenia nemá.

K ods. 2

Obvinenému sa týmto ustanovením poskytuje možnosť rehabilitácie. V prípade, ak obvinený zomrel, majú možnosť podať príslušný návrh aj príbuzní.

K § 10

K ods.1

Ide o dôsledné označovanie orgánov podľa úloh, ktoré vykonávajú v trestnom konaní. Orgánmi činnými v trestnom konaní sú policajti, ktorí zisťujú trestný čin, objasňujú jeho spáchanie a v priebehu prípravného konania vykonávajú dôkazy a v rámci svojich oprávnení vydávajú príslušné rozhodnutia, a prokurátor, ktorý nad prípravným konaním vykonáva dozor, úzko spolupracuje s policajtmi a v prípravnom konaní sám vykonáva určené úkony a vydáva príslušné rozhodnutia. Len prokurátor môže rozhodnúť o spôsobe vybavenia veci v prípravnom konaní a podať obžalobu. Základnou zmenou oproti doterajšiemu pohľadu je charakteristika činnosti súdov, ktoré sú síce tiež štátnymi orgánmi, ale ich poslaním, na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú súčasťou výkonnej moci, nie je spolupráca s orgánmi činným v trestnom konaní, ale od štátnej moci nezávislé rozhodovanie. Preto vo vzťahu k súdom tento zákon ich prestáva považovať za "orgány činné v trestnom konané" a považuje ich za štátne orgány povolané k samostatnému, nestrannému a nezávislému rozhodovaniu trestných vecí.

K ods. 2

Zdôrazňuje sa tu nezávislosť a nestrannosť súdov ako štátnych orgánov a vymenováva všetky alternatívy v ktorých môže sudca pôsobiť.

K ods. 3

V tomto ustanovení sa podrobnejšie ohraničuje kompetencia sudcu pre prípravné konanie.

K ods. 4 – 7

Znenie týchto odsekov dôsledne vychádza z organizačných zákonov v oblasti súdnictva a prokuratúry.

K ods. 8

V ustanovení sa presne uvádza, koho treba rozumieť pod „policajtom“. Rozlišuje sa medzi vyšetrovateľom a iným policajtom, keďže vyšetrovanie vykonávajú iba vyšetrovatelia.

K ods. 9

Toto ustanovenie je reakciou na a na Rámcové rozhodnutie Rady o spoločných vyšetrovacích tímoch (2002/465/SVZ), ktoré sa zameralo na riešenie problému čoraz viac sa rozmáhajúceho organizovaného zločinu, resp. zločinu páchaného v medzinárodnom rozsahu, ktorý si vyžaduje vyššiu koordinovanosť a spoluprácu príslušných orgánov členských štátov pri jeho potieraní. Vymedzuje postavenie zástupcu príslušného orgánu cudzieho štátu, ako aj dôvody zriadenia vyšetrovacieho tímu a spôsob jeho fungovania. Rovnako Protokol o spoločných vyšetrovacích tímoch k Dohovoru o Europole požaduje umožniť účasť zástupcov Europolu v spoločných vyšetrovacích tímoch.

K ods. 10

V trestnoprávnej teórii sa robia rozdiely medzi tzv. subjektami trestného konania a stranami. V praxi, ale aj v teórii dochádza často k zamieňaniu, zmiešavaniu, či nesprávnemu používaniu týchto pojmov najmä preto, že to súvisí s ich rozdielnym procesným postavením, ktoré zastávajú. Navrhovaná úprava vychádza z toho, že strany vystupujú až v konaní pred súdom. Skôr je možné hovoriť iba o subjektoch trestného konania.

Tak napr. obvinený je vždy subjektom, avšak stranou trestného konania sa stáva až v konaní pred súdom. Policajt, hoci ako orgán v trestnom konaní vykonáva v ňom svoju úradnú činnosť je subjektom trestného konania, nie je však v ňom stranou, naproti tomu prokurátor, ktorý dozerá nad zákonnosťou prípravného konania a za trestné konanie v tomto štádiu zodpovedá, nie je v prípravnom konaní stranou, a stranou sa stáva až po podaní obžaloby, v konaní pred súdom, kde v mene štátu obžalobu zastupuje. Tu sa stáva stranou a na prokurátora sa preto vzťahujú aj všetky dôsledky z toho vyplývajúce, najmä zásada rovnosti strán, podľa ktorej v konaní pred súdom musí mať procesne rovnoprávne postavenie s obžalovaným. Navrhovaný zákon preto v príslušných ustanoveniach zabezpečuje túto rovnoprávnosť tým, že napr. v konaní pred súdom, kde sa ešte pred novelou Trestného poriadku č. 422/2002 Z.z. prokurátor mohol zúčastňovať aj neverejných zasadnutí, z ktorých bol vylúčený tak obžalovaný, ako aj obhajca, zavádza dôsledne rovnoprávnosť zaručujúcu tzv. „rovnosť zbraní“.

K ods. 11 - 13

Všeobecne verejnosťou i zákonom užívaný termín "obvinený", označujúci osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, sa žiada v zákone rozčleniť a označiť termínmi, ktoré zodpovedajú príslušnému procesnému štádiu, t.j. aj označením obžalovaný a odsúdený.

K ods. 14

Aplikácia ustanovení Trestného poriadku v jednotlivých procesných štádiách by spôsobovala problémy, keby neboli presne oddelené a ohraničené pojmy trestné konanie, trestné stíhanie a prípravné konanie. Toto ustanovenie plní túto úlohu.

K ods. 15, 16

Ide o vysvetlenia pojmov používaných v zákone. Neodkladný úkon býva často aj neopakovateľný. Ich detailné rozlišovanie sa opiera o poznatky kriminalistiky.

K ods. 17

Definujú sa opatrenia, keďže pri jednotlivých procesných úkonoch trestného konania, sa uvádzajú ako jedna z možných foriem rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a súdu, na ktoré sa neviaže možnosť podania opravných prostriedkov.

K ods. 18

Agent ako príslušník Policajného zboru alebo ako príslušník polície iného štátu prispieva k odhaľovaniu zločinov, trestných činov korupcie, zneužívania právomoci verejného činiteľa a legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov, by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný takýto čin. V prípade odhaľovania, zisťovania a usvedčenia páchateľa korupcie, môže byť agentom aj iná osoba ako príslušník Policajného zboru, ktorá je ustanovená prokurátorom ako agent, na návrh príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra. Pôjde najmä o prípady, v ktorých bude treba operatívne reagovať na vzniknutú situáciu. Do úvahy prichádzajú najmä osoby, od ktorých je požadované, aby poskytli alebo sľúbili poskytnutie úplatku alebo inú nenáležitú výhodu. Príslušníkmi Policajného zboru, ktorých poverí minister vnútra na predkladanie návrhov prokurátorom na ustanovenie takejto osoby za agenta, budú príslušníci kriminálnej polície zaradení na úrade boja proti korupcii, úrade boja proti organizovanej kriminalite alebo v úrade justičnej a kriminálnej polície. Postup a podmienky pri nasadzovaní a činnosti agenta podrobne upravuje § 117.

K ods. 19 a 20

Tieto ustanovenia definujú, čo sú informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti a ich použitie v súlade so zákonom NR SR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a zákonom č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním), ktoré môžu byť použité v boji proti trestnej činnosti a pri zisťovaní páchateľov tejto trestnej činnosti a pri pátraní po nich.

Súčasne pri informačno-technických prostriedkoch upravuje súčinnosť pri ich použití vo vzťahu k osobám, ktoré vykonávajú telekomunikačnú činnosť, resp. sa na nich podieľajú. Tiež sa upravuje, že na spracovávanie informácii získaných použitím informačno-technických prostriedkov, ich evidenciu, dokumentáciu, ukladanie a vyraďovanie sa vzťahujú osobitné predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak.

Postup a podmienky použitia informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní upravujú ustanovenia § 108 Zadržanie zásielky, § 109 Otvorenie zásielky, § 114 Vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov, § 115 a § 116 Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky.

Postup a podmienky použitia prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 110 Zámena obsahu zásielky, § 111 Kontrolovaná dodávka, § 112 Predstieraný prevod, § 113 Sledovanie osôb a vecí a § 117 Agent.

K ods. 21

V súlade s Rámcovým rozhodnutím Rady o postavení obetí v trestnom konaní (2001/220/SVZ) sa upravuje pojem organizácií na pomoc poškodeným ako mimovládnych organizácií zriadených na základe osobitných predpisov, ktorých úlohou je bezodplatné poskytovanie pomoci poškodeným, najmä v oblasti psychologickej, morálnej, sociálnej, ale aj právnej pomoci.

K § 11Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 13; v súčasnosti je sústava súdov upravená v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

K § 12Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 14, ktoré je upravené tak, že sa rozširuje právomoc vojenských súdov aj na príslušníkov Policajného zboru, Železničnej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colníkov, Národného bezpečnostného úradu a Slovenskej informačnej služby.

Ide o osoby, ktorých služobný pomer je upravený zákonom č. 73/1998 Z.z. a zákonom č. 200/1998 Z.z.. Táto zmena sa navrhuje vzhľadom na súčasnú situáciu na okresných a krajských súdoch z hľadiska ich zaťaženosti, a teda rýchlosti konania, ako aj skúsenosti vojenských súdov z prejednávania trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru a Zboru väzenskej a justičnej stráže v minulosti. Pritom práve vojenské súdy sú schopné urýchlene riešiť ich trestné veci, podstatne rýchlejšie ako doteraz príslušné okresné, či krajské súdy. Aj z týchto dôvodov sa navrhuje, aby sa pôsobnosť vojenských súdov vzťahovala na tieto osoby vo všeobecnosti (ako v prípade vojakov), nielen pri trestných činoch spáchaných pri plnení služobných úloh. To súvisí jednak so znižovaním početného stavu vojakov a s profesionalizáciou Armády SR a tým aj poklesu zaťaženosti vojenských súdov, jednak odstránením prípadných sporov pri súbehu trestných činov.

Odporcovia tejto zmeny argumentujú otázkou rovnosti pred zákonom, poukazujú na charakter „špeciálneho“ súdnictva v prípade vojenských súdov a vyslovujú obavu zo zhoršenia postavenia obvinených v týchto prípadoch. Tieto tvrdenia sú však zavádzajúce. Vojenské súdy sú spolu s okresnými súdmi, krajskými súdmi, Špeciálnym súdom a Najvyšším súdom SR súčasťou všeobecného súdnictva. Sudcovia vojenských súdov sú do funkcie ustanovovaní rovnako ako sudcovia ostatných súdov. Vojenské súdy vykonávajú súdnictvo v trestných veciach, pričom aplikujú rovnako ako okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a Najvyšší súd SR rovnaké právne predpisy – Trestný zákon a Trestný poriadok, a nie osobitné zákony a tiež obžalovaný má v konaní pred vojenským súdom rovnaké práva a povinnosti ako v konaní pred ostatnými súdmi.

K § 13

Ustanovenie rieši situácie, ktoré môžu nastať v prípade stretu kompetencie vojenského súdu a iného súdu.

K § 14V súlade s platným právnym stavom sa upravuje právomoc Špeciálneho súdu. Podľa odseku 1 sa jeho právomoc vzťahuje na tam uvedených verejných činiteľov, ak spáchali trestný čin v súvislosti s výkonom ich právomoci a zodpovednosti. V odseku 2 je uvedená právomoc Špeciálneho súdu pri určitých trestných činoch bez ohľadu na to, kto ich spáchal. Ide o najzávažnejšie trestné činy ohľadom korupcie a organizovaného zločinu.

K § 15Navrhuje sa preniesť príslušnosť všetkých trestných vecí na okresné súdy ako základné články súdnej sústavy. Dôvodom navrhovanej úpravy je predovšetkým nevyhnutnosť zabezpečiť nezávislý výkon súdnictva v trestných veciach tak, aby bol splnený účel trestného konania a zachovaná prirodzená hierarchia súdov. Navrhovanou úpravou príslušnosti súdov sa občanovi sprehľadní ich kompetencia v trestných veciach a zároveň sa vráti najvyššiemu súdu jeho pôvodná funkcia – rozhodovanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch a zjednocovacia činnosť pri tvorbe stanovísk a rozhodnutí. Nemenej závažným dôvodom je snaha o to, aby sa trestné veci prejednávali čo najbližšie k miestu spáchania trestných činov, a tým sa naplnila výchovná funkcia trestného konania a úloha generálnej prevencie kriminality. Toto základné pravidlo má jednu výnimku a to, keď v prvom stupni rozhoduje Špeciálny súd.

K § 16Vzhľadom na reálnu potrebu zabezpečiť rozhodovanie rozsiahlych a náročných vecí na okresnom súde sa navrhuje, aby osobitne určené trestné činy prejednávali okresné súdy v sídle krajského súdu, kde sú reálnejšie podmienky na ich pružné vybavovanie na väčších súdoch. Navrhuje sa výnimka z príslušnosti okresných súdov, ako súdov prvého stupňa, preniesť na okresné súdy v sídle krajských súdov na vybrané trestné činy (obzvlášť závažné zločiny a trestné činy spáchané organizovanou, zločineckou alebo teroristickou skupinou - sú charakterizované vysokou spoločenskou nebezpečnosťou aj v prípadoch, ak je u nich trestná sadzba nižšia).

Navrhovaná úprava príslušnosti predpokladá personálne a celkové posilnenie okresných súdov v sídle kraja. Vzhľadom na to, že v Bratislave je 5 okresných súdov a v Košiciach 3, v § 563 sa určuje, ktorý z týchto okresných súdov bude vykonávať konanie v prvom stupni o trestných činoch uvedených v tomto ustanovení.

K § 17Ustanovujú sa tri hľadiská miestnej príslušnosti:

a) podľa miesta spáchania (forum delicti comissi), pričom toto hľadisko je prvoradé a má prednosť pred príslušnosťou určovanou ostatnými hľadiskami; ak je trestná činnosť zložená z niekoľkých aktov (pokračovacie a hromadné trestné činy), za miesto spáchania trestného činu sa považuje každé miesto, kde bol vykonaný akýkoľvek z aktov,

b) podľa miesta, kde obvinený býva, zdržiava sa alebo pracuje (forum loci),

c) podľa miesta, kde trestný čin vyšiel najavo (forum scientiae).

V odseku 2 sa stanovuje obvod okresného súdu v sídle krajského súdu pre konanie o trestných činoch a zločinoch podľa § 16 ods. 1. Je ním príslušný obvod krajského súdu.

K § 18O trestných veciach, ktoré súvisia, sa môže vykonávať spoločné konanie (forum connexitatis), ak to nie je na úkor rýchlosti trestného konania. Súvislosť trestných vecí môže byť subjektívneho charakteru (v osobe páchateľa), objektívneho charakteru (vo veci) alebo kombináciou subjektívneho a objektívneho charakteru. V prípadoch spoločného konania o trestnom čine, kde je príslušný konať samosudca a o trestnom čine, kde je príslušný konať senát, spoločné konanie vykonáva senát. Vojenský súd vykonáva spoločné konanie pri subjektívnej súvislosti vtedy, ak je osoba podliehajúca právomoci vojenskému súdu zároveň stíhaná aj pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc vojenských súdov.

Spoločné konanie však nie je možné použiť v prípadoch, ak bola trestná činnosť spáchaná v spolupáchateľstve a u niektorého z páchateľov je možné použiť konanie o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.

K § 19V prípadoch, kde budú naplnené podmienky pre spoločné konanie o aspoň jednom z trestných činov bude príslušný na konanie okresný súd v sídle krajského súdu, spoločné konanie bude vykonávať tento súd; ak je však o jednom z trestných činov príslušný konať Špeciálny súd, vykonáva spoločné konanie Špeciálny súd. Z § 18 a 19 vyplýva, že konanie pred Špeciálnym súdom má vždy prioritu, to aj vtedy, ak ide o osobu podliehajúcu inak právomoci vojenských súdov.

K § 20V prípade, ak by na spoločné konanie bolo príslušných niekoľko súdov, spoločné konanie aj v týchto prípadoch vykonáva súd, na ktorom bola podaná obžaloba alebo ktorému bola vec postúpená iným súdom, ktorý nebol príslušný na spoločné konanie.

K § 21Toto ustanovenie upravuje podmienky vylúčenia a spojenia veci. Spoločné konanie môže byť v niektorých prípadoch nevhodné najmä z hľadiska rýchlosti konania a z neho vyplývajúcich prieťahov konania, alebo aj z iných dôležitých hľadísk, a preto je na úvahe súdu vylúčiť konanie proti niektorému z obvinených zo spoločného konania.

K § 22V prípadoch, ak medzi súdmi vzniknú spory o príslušnosť (negatívny kompetenčný konflikt), rieši ich súd, ktorý je týmto súdom najbližšie spoločne nadriadeným.

K § 23Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého stupňa je prípustné za podmienok, že existujú na to dôležité dôvody. Pre posúdenie, či je daný dôležitý dôvod , je rozhodujúca úvaha, či zmenou súdu sa podstatne lepšie zabezpečí dosiahnutie účelu trestného konania v konkrétnej veci (napr. hospodárnosť konania, väčšina svedkov býva v obvode iného súdu a pod.). Odňatím a prikázaním veci sa mení miestna príslušnosť, vecná sa však nemení. O odňatí a prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je dotknutým súdom spoločne nadriadeným.

Z dôvodu zabránenia prieťahom v trestnom konaní sa upravuje skutočnosť, že samotný návrh procesnej strany na odňatie a prikázanie veci nebráni súdu vykonať nariadený úkon trestného konania v prípade, že neobsahuje dôležitý dôvod.

K § 24Zavádza sa osobitná príslušnosť súdu na vydávanie príkazov na niektoré úkony pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, ako sú príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (a to podľa § 115 a tiež § 116), príkaz na použitie agenta, príkaz na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov. Vo veciach, v ktorých vecná príslušnosť je daná ustanovením § 16 ods. 1 je na vykonávanie týchto úkonov príslušný okresný súd v sídle krajského súdu a vojenský obvodový súd, vo veciach v príslušnosti Špeciálneho súdu je to Špeciálny súd.

K § 25Navrhuje sa medzi pomocné osoby orgánov činných v trestnom konaní zaradiť aj probačného a mediačného úradníka. Jeho postavenie v trestnom konaní bude špecifické najmä v tom zmysle, že bude plniť úlohy spojené s mediáciou a probáciou. V prípade mediácie je jeho využitie v trestnom konaní viazané predovšetkým na inštitút zmieru a v prípade probácie sa jeho kompetencie budú odvíjať od uloženia navrhovaného alternatívneho druhu trestu – najmä podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom a trest domáceho väzenia.

K § 26Navrhuje sa medzi pomocné orgány zaviesť inštitút vyššieho súdneho úradníka a súdneho tajomníka. Existencia funkcii týchto súdnych úradníkov je nevyhnutnou organizačnou zložkou zabezpečenia fungovania kontradiktórneho trestného procesu. Jeho najdôležitejšou úlohou v trestnom konaní bude po podaní obžaloby prokurátorom pripraviť a zabezpečiť pre sudcu všetky podklady pre úspešnú prípravu a priebeh kontradiktórneho konania tak, aby sudca nebol zbytočne zaťažený vykonávaním administratívnych úkonov a mohol sa plne venovať hodnoteniu dôkazov v súvislosti s vydaním rozhodnutia. Bližšie kompetencie vyššieho súdneho úradníka a súdneho tajomníka ustanovuje zákon č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch.

K § 27Úlohou zapisovateľa je zúčastniť sa na úkonoch orgánov činných v trestnom konaní a súdu a spísať o nich zápisnicu. Zapisovateľ musí pred výkonom svojej činnosti zložiť sľub. V prípade ak zapisovateľ nebol pribratý do trestného konania, zápisnicu spíše osoba vykonávajúca úkon.

K § 28 a 29Tlmočník sa priberie o trestného konania vždy, keď je potrebné pretlmočiť obsah výpovede a prekladateľ v prípade potreby preloženia písomnosti. Za tieto osoby sa priberajú len osoby zapísané v zozname tlmočníkov a prekladateľov. V prípadoch, ak v takom zozname nie je tlmočník resp. prekladateľ pre cudzí jazyk, ktorý je potrebný, môže byť tlmočník resp. prekladateľ ustanovený pre tento prípad (ad hoc); musí však zložiť písomný sľub a musí byť poučený o trestných následkoch krivej výpovede.

K § 30Navrhuje sa zákonom upraviť postavenie nezúčastnenej osoby v súvislosti s jej účasťou na procesnom úkone a právom na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy. Doteraz postavenie nezúčastnenej osoby v trestnom konaní Trestný poriadok neobsahoval, čo prinášalo nemalé problémy v praxi orgánov činných v trestnom konaní. Navrhovaná úprava tieto problémy odstráni.

V tejto súvislosti sa zároveň navrhuje aj zavedenie nového inštitútu – figuranta, ktorého prítomnosť je spojená s vykonávaním takých úkonov trestného konania, ako sú rekognícia, rekonštrukcia, previerka výpovede na mieste a pod. Navrhuje sa zákonne upraviť aj jeho nároky na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy, ktoré vznikli jeho účasťou na úkone trestného konania.

K § 31Zákon upravuje podmienky vylúčenia z úkonov trestného konania nielen sudcu alebo prísediaceho, prokurátora, policajta, ale aj probačného a mediačného úradníka, vyššieho súdneho úradníka, súdneho tajomníka a zapisovateľa, u ktorých možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo inému orgánu činnému v trestnom konaní alebo k niektorej osobe, ktorej sa úkon trestného konania priamo dotýka, k jej obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi a pod..

K § 32V tomto ustanovení sa uvádza, ktorý orgán a za akých podmienok rozhoduje o vylúčení osôb uvedených v § 31. V odseku 1 sa upravujú situácie, keď oznámi svoju zaujatosť sám sudca alebo prísediaci. Odsek 3 rieši situácie ak zaujatosť namieta niekto iný ako samotný sudca alebo prísediaci.

Úpravou uvedenou v odseku 7 sa predchádza neodôvodneným prieťahom v konaní keďže sa ustanovuje, že o námietke zaujatosti s rovnakým obsahom, o ktorej už bolo rozhodnuté, sa nielen nerozhoduje, ale vôbec nekoná.

K § 33, § 34Zákon presne definuje, kto je obvineným a podrobne vysvetľuje jeho práva, ktoré sú obsahom práva obvineného na obhajobu. Rámcovo upravuje najmä styk s obhajcom, právo navrhovať dôkazy, právo vyjadrovať sa k dôkazom, ako aj právo obvineného odmietnuť vypovedať, ak to považuje za výhodné. V záujme zachovania rovnosti strán v prípadoch keď túto zásadu zrejme nebude možné uplatniť v súdnom konaní, treba ju rešpektovať už v prípravnom konaní tým, že obvinený bude mať právo, ak nepôjde o neodkladné alebo neopakovateľné úkony, zúčastniť sa úkonov u ktorých je dôvodný predpoklad že nubudú môcť byť vykonané na hlavnom pojednávaní.

Už v tomto ustanovení sa zdôrazňuje, že obvinený má právo aj na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu. Realizácia tohto práva je však podrobnejšie upravená v § 40 a § 556.

K § 35V tomto ustanovení sú uvedené podmienky, za ktorých sa obvinenému ustanovuje zákonný zástupca a precizujú sa jeho práva, ktoré môže vykonávať aj proti vôli obvineného. V odseku 2 sú upravené podmienky ustanovené pre opatrovníka.

K § 36K ods. 1

Podľa legislatívneho zámeru, schváleného vládou ako uznesenie č. 385 z 31. mája 2000, sa vo vzťahu k obhajcovi okrem iného konštatuje, že zákonné a spravodlivé, ale zároveň aj kontradiktórne trestné konanie vyžaduje posilnenie kvality obhajoby.

V tejto súvislosti poukazujeme na časť legislatívneho zámeru, ktorá sa týka práva na aktívnu obhajobu v súlade s ústavnými právami občana podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, najmä na zásadu tzv. rovnosti zbraní v konaní pred súdom.

K ods. 2

Zatiaľ, čo v odseku 1 sa zdôrazňuje, že obhajcom môže byť len advokát, v tomto ustanovení sa zriaďuje aj inštitút verejnej obhajoby. Verejným obhajcom je advokát, ktorého postavenie upraví osobitný zákon. Verejní obhajcovia budú v trestnom konaní vystupovať v prípadoch, keď bude treba obvinenému obhajcu ustanoviť.

K ods. 3

Doterajšia úprava vylučovala možnosť účasti advokátskeho koncipienta v konaní pred súdom. Takýto stav bol prekážkou možnosti kvalitnej prípravy advokátov, čo je v rozpore s požiadavkou legislatívneho zámeru na skvalitnenie úrovne obhajoby. Tento nedostatok sa týmto ustanovením odstraňuje.

K ods. 4

Aj súčasný právny stav umožňuje, aby orgán činný v trestnom konaní vypočutím obhajcu ako svedka, tlmočníka alebo znalca v prípravnom konaní vytvoril stav nezlučiteľnosti funkcie obhajcu s funkciou svedka, znalca alebo tlmočníka. Navrhované znenie spresňuje postavenie advokáta a podčiarkuje zásadu ochrany advokátskeho tajomstva, resp. povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sa od svojho klienta dozvedá. To znamená, že vo veci, v ktorej advokát obhajuje, ho nemôžu orgány činné v trestnom konaní a súd predvolať a vypočuť, alebo inak použiť pre účely trestného konania poznatky, ktoré získal pri výkone obhajoby. Na druhej strane, ale nemôže byť poverený obhajobou advokát, ktorý už bol vo veci pribratý ako svedok, znalec, tlmočník alebo prekladateľ.

K § 37 a § 38Tieto ustanovenia taxatívne vypočítavajú prípady povinnej obhajoby, pričom sa nahradzuje dlhoročne používaný termín „nutná obhajoba“ termínom „povinná obhajoba“. V podstate sa preberajú osvedčené ustanovenia z t.č. účinného Trestného poriadku. Ustanovenie § 37 a § 38 sa nedotýkajú zastupovania v konaní proti právnickej osobe, s prihliadnutím aj na možnosti a ekonomické záujmy právnickej osoby, ktorú môže zastupovať jej kvalifikovaný zamestnanec alebo si obhajcu môže zvoliť ad hoc.

K § 39 a § 40K ods. 1,2

V tomto ustanovení sa realizuje právo obvineného na obhajobu, na slobodnú voľbu obhajcu z radov advokátov zapísaných v zozname Slovenskej advokátskej komory vždy, keď to považuje za potrebné. Zvoliť si môže jedného alebo aj viac obhajcov. V prípadoch povinnej obhajoby obhajcu mať musí. V takomto prípade si buď obhajcu zvolí sám, alebo mu ho môže zvoliť aj iná oprávnená osoba uvedená v tomto ustanovení. Ak si obhajcu sám nezvolí, a nezvolí mu ho ani iná oprávnená osoba, ustanoví mu obhajcu v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu z pomedzi verejných obhajcov. Verejného obhajcu mu možno ustanoviť aj mimo povinnej obhajoby, ak si obhajcu nezvolí sám a o ustanovenie obhajcu požiada, pokiaľ obvinený nemá dostatočné prostriedky, aby uhrádzal trovy obhajoby, čo však pri rozhodovaní o trovách trestného konania bude musieť preukázať.

K § 41Upravuje sa postup obhajcu, ktorý je povinný obhajobu bezodkladne prevziať a postup v prípadoch, ak si obvinený namiesto ustanoveného obhajcu zvolí nového obhajcu.

K § 42 a § 43Je potrebné pamätať aj na prípady, keď nastanú okolnosti vyžadujúce zmenu obhajcu až v konaní pred súdom a preto bolo potrebné rozšíriť doterajšie ustanovenie § 40 o nové doteraz zákonom neupravené ustanovenie, keď obhajca svojou „nečinnosťou“ spôsobuje prieťahy v konaní, čím negatívne ovplyvňuje trestný proces. Doterajšie právne úpravy neriešili situáciu v prípade, keď obhajca zomrie, je dlhodobo chorý, trvalo zaneprázdnený, alebo sa vyhýba plneniu svojich povinností. V uvedených prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súdy konali automaticky, ale bez dostatočnej právnej úpravy. Nie je ojedinelé, že obhajca je dlhodobo chorý a jeho vynútenou nečinnosťou sa trestný proces predlžuje, pretože bez jeho prítomnosti nie je možné pokračovať v konaní. Vyskytli sa aj prípady, keď je obhajca zaneprázdnený, pretože v rovnakom období zastupuje viac klientov, ktorí trvajú na jeho osobnej účasti v obhajobe, čo komplikuje bezproblémový a rýchly proces. Vyskytujú sa aj prípady, keď obhajca na svojej adrese nepreberá písomnosti, alebo sa priamo vyhýba plneniu svojich povinností. Zákon dáva možnosť orgánom činným v trestnom konaní a súdom ustanoviť namiesto pôvodného obhajcu náhradného obhajcu.

V podstate sa preberá súčasná úprava oslobodenia obhajcu od povinnosti obhajovať obvineného. Zavádza sa však povinnosť obhajcu plniť povinnosti obhajoby až do skutočného prevzatia obhajoby iným obhajcom v záujme plynulosti konania. Reaguje sa tým na prípady z praxe, keď vo veľkých, zložitých trestných veciach sa účelovo menili obhajcovia a novozvolení alebo ustanovení obhajcovia požadovali neprimerane dlhý čas na prípravu, čo vždy viedlo k prieťahom v konaní.

K § 44K ods. 1

Navrhované znenie zákona zachováva doterajší zmysel povinností obhajcu v trestnom konaní a vychádza aj zo zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ktorý upravuje poslanie advokácie. Vzhľadom na vývoj právnej praxe upúšťa od povinnosti obhajcu prispievať k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci a posilňuje sa profesionálny vzťah obhajca - obvinený s dôrazom na takú činnosť obhajcu, ktorá je výrazne v prospech obvineného, samozrejme pri dodržaní a využití prostriedkov a spôsobov obhajoby, ktoré sú dôsledne v súlade so zákonom. S predpokladaným zvýšením kontradiktórnosti procesu je výslovne zdôraznené právo obhajoby zaobstarávať a predkladať dôkazy, pretože samotný kontradiktórny proces a spôsoby jeho vedenia sú koncipované tak, aby došlo k náležitému objasneniu veci a rozhodnutiu v nej.

K ods. 2

Predkladaná úprava konkretizuje jednotlivé práva obhajcu v trestnom konaní tak, aby bola dôsledne naplnená jeho úloha. Výrazne sa posiľňuje právo obhajcu vecne hovoriť, teda poskytovať právnu pomoc vo všetkých štádiách trestného konania, to znamená už podozrivej osobe, ktorá prichádza do styku s orgánmi trestného konania všeobecne. Novo koncipovaná právna úprava umocňuje právo obhajcu hovoriť bez prítomnosti tretej osoby už s osobou podozrivou, o to viac s osobou zadržanou. Je potrebné vychádzať z doterajšej praxe, že najdôležitejšie úkony, vykonávané s osobou, ktorá sa v budúcnosti má stať obvineným, sú tie, ktoré vykonávajú v úplných začiatkoch trestného konania už policajné orgány. Ak má byť dôsledne zaručené právo na obhajobu, upravené v príslušných právnych normách, počnúc Európskym dohovorom o ľudských právach cez Listinu základných práv a slobôd až po Ústavu SR, je potrebné umožniť občanovi, ktorý sa dostáva do kontaktu s mocenskými zložkami štátu, ba dokonca je ohrozená jeho osobná sloboda, aby mu bola poskytnutá plnohodnotná právna pomoc na zodpovedajúcej profesionálnej úrovni.

K ods. 3,4

V súlade s vyššie uvedeným sa v ods. 3) odráža postavenie obhajcu v konaní pred súdom, kde sa v najširšom zmysle slova upravuje jeho postavenie tak, že má právo zúčastniť sa všetkých úkonov s ohľadom na to, či také právo má aj obvinený.

Zo samotného textu vyplýva nutnosť zabezpečiť plnohodnotnú obhajobu ako jedno zo základných ľudských práv pri osobách, ktoré sú znevýhodnené tým, že vzhľadom na ich telesné alebo duševné nedostatky bolo v občianskom súdnom konaní rozhodnuté o ich zbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Doterajší vývoj praxe v trestnom konaní ukázal opodstatnenosť tohto ustanovenia, pretože u týchto osôb je potrebné zabezpečiť ich práva bez ohľadu na to, či si to želajú alebo nie, lebo vzhľadom na štruktúru ich osobnosti nedokážu posúdiť význam činnosti obhajcu pri chránení ich záujmov.

Zachováva sa doterajšia úprava s tým, že ak splnomocnenie obhajcu nebolo vymedzené inak, vzťahuje sa na úsek trestného stíhania, t.j. od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku alebo uznesenia o zastavení trestného stíhania. Aj keď splnomocnenie obhajcu zaniklo zo zákona, zachováva sa jeho oprávnenie podať za obžalovaného ešte žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu. To znamená, že napr. návrh na povolenie obnovy konania, na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie atď. bude potrebné nové splnomocnenie na obhajobu. Zaradenie tohto ustanovenia do osnovy vyplýva z existencie možnosti obmedziť splnomocnenie obhajcu len na určitý úsek trestného konania (napr. na hlavné pojednávanie, odvolacie konanie) alebo aj na jednotlivý úkon/ napr. napísanie odvolania, stanoviská k obžalobe, sťažnosti a pod.). V prípade splnomocneného obhajcu by mal byť rozsah splnomocnenia zrejmý už zo samotného textu listiny o splnomocnení a v prípade ustanoveného obhajcu z rozhodnutia či opatrenia predsedu senátu o ustanovení. K obmedzeniu splnomocnenia môže dôjsť i v priebehu samotného konania. Veľmi dôležitou skutočnosťou je účinnosť obmedzenia splnomocnenia obhajcu, ktorá nastáva vtedy, ak obmedzenie splnomocnenia bolo orgánom činným v trestnom konaní riadne oznámené. Ak k tomu nedošlo, je potrebné rešpektovať pravidlo, že orgány činné v trestnom konaní priznajú účinnosť aj tým úkonom obhajcu, ktoré urobil nad rozsah svojho splnomocnenia, pokiaľ sa vzťahujú na trestné stíhanie, a nejde o výkon tzv. neprenosných práv obvineného.

K ods. 5

Vzhľadom na doterajšie poznatky a vývoj praxe je potrebné formulovať a zaradiť priamo do návrhu zákona právo obhajcu vyžiadať si vo všetkých štádiách trestného konania o každom úkone kópiu alebo rozvnopis zápisnice s tým, že sa zároveň do tohto ustanovenia vkladá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu takej žiadosti vyhovieť. Ide o dôležité a praktické ustanovenie, pretože často dochádza k ťažkostiam pri komunikácii medzi obhajcom a orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi v uvedenom smere, hoci je potrebné i z pohľadu obhajcu mať náležitým spôsobom k dispozícii dokumentáciu o priebehu a obsahu vykonávaného úkonu. Ide o povinnosť umožniť obhajcovi disponovať v listinnej podobe úkonmi, ktoré predstavujú obsah trestného spisu. Druhá veta predkladaného ustanovenia upravuje spôsob realizácie tohto práva obhajcu z technického a časového hľadiska. Náklady spojené s vyhotovením kópií alebo rovnopisov jednotlivých listín znáša obhajca. Ich výšku a spôsob úhrady upravujú rezortné predpisy podľa jednotlivých štádií trestného konania.

K ods. 6

V danom prípade ide o významnévymedzenie práv obhajcu súvisiacich so zvyšovaním kontradiktórnosti trestného procesu. Dochádza k jednoznačnému vymedzeniu obsahu postavenia obhajcu s tým, že obhajca má právo zákonným spôsobom vyhľadať, zadovážiť, teda zabezpečiť dôkaz, následne ho zodpovedajúcim spôsobom a formou predložiť orgánu činnému v trestnom konaní a súdu, dokonca sám taký dôkaz zákonu zodpovedajúcim spôsobom vykonať. Navrhované znenie zdôrazňuje skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní a súd musia rešpektovať a akceptovať aj dôkaz predložený obhajcom.

K ods. 7, 8

Zachováva sa v podstate doterajšia platná právna úprava. Osvedčil sa obsah tohto ustanovenia, ktoré aj prax v súlade so zákonom vysvetľuje tak, že obvinený môže mať v jednej trestnej veci aj viacerých obhajcov. Ich spoločný vzťah sa primerane upravuje ich vzájomnou dohodou v súčinnosti s obvineným.

K § 45Definuje sa pojem zúčastnenej osoby a jeho postavenie v trestnom konaní – ide o osobu ktorej vec sa v trestnom konaní zhabáva. Zúčastnená osoba má možnosť vyjadriť sa k veci samej, má právo byť prítomný na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí, robiť na nich poznámky, predkladať návrhy a dôkazy, nazerať do spisov a podávať opravné prostriedky. Takéto postavenie mu umožňuje aktívne sa zúčastniť na objasňovaní trestnej veci. Zúčastnená osoba môže byť zastúpená v trestnom konaní zákonným zástupcom v prípade, ak jej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, lebo takejto spôsobilosti bola zbavená. Tiež ostáva zachovaná možnosť zastupovania splnomocnencom - § 53 a § 54.

K § 46V trestnom poriadku sa ponecháva v súvislosti s osobou, ktorej bola trestným činom spôsobený škoda pojem poškodený. Napriek tomu, že Rámcové rozhodnutia Rady z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní používajú generálne pojem „obeť“, tá ma v našom právnom poriadku a jeho systéme podstatne širší obsah ako poškodený. V našom právnom poriadku chápeme za obeť trestného činu aj sekundárne a terciálne poškodeného (napr. manželku a deti poškodeného, ktorý pri dopravnej nehode zahynul a pod.). Pojem poškodeného je definovaný ako priama obeť trestného činu. V súlade s príslušným rámcovým rozhodnutím sa priznáva poškodenému právo žiadať informácie o prepustení alebo úteku obvineného z väzby alebo odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Vylučuje sa možnosť poškodeného uplatňovať si náhradu škody spôsobenej trestným činom v trestnom konaní, keď už o takejto škode bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní. Zákon priznáva poškodeným právo vzdať sa svojich procesných práv.

Práva, ktoré zákon priznáva poškodenému, mu patria aj v prípade maloletého poškodeného – vtedy ich vykonáva zákonný zástupca (§ 48).

K § 47Postavenie poškodeného zákon nepriznáva tomu, kto je v tom istom trestnom konaní stíhaný ako spoluobvinený. Ide o nezlučiteľnosť postavenia týchto dvoch osôb - poškodeného a obvineného (spoluobvineného). Zároveň sa upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ak je v jednej trestnej veci niekoľko desiatok alebo stoviek poškodených. Jednotlivým výkonom ich práv dochádza k neriešiteľným problémovým situáciám, ak neúmernému predlžovaniu samotného trestného konania, čo má za následok prieťahy vo vzťahu k obvineným osobám.

Z týchto dôvodov sa navrhuje znenie § 47 upraviť tak aby zostala prokurátorovi možnosť ustanoviť takýmto poškodeným spoločného zástupcu (odsek 2 – ak je väčší počet poškodených). Ak bude však počet poškodených veľký, zákon ich vymedzuje počtom vyšším ako 100, môže generálny prokurátor navrhnúť najvyššiemu súdu, aby tento rozhodol o nepripustení poškodených do trestného konania. Pôjde o výnimočné situácie, preto sa uvedené oprávnenie ohľadom podania návrhu a rozhodnutia o takejto veci zveruje generálnemu prokurátorovi a najvyššiemu súdu. Ak pritom najvyšší súd nepripustí poškodených do konania, rozhodnutie sa doručuje generálnemu prokurátorovi, ktorý zabezpečí jeho zverejnenie vhodným spôsobom (napr. prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov). Pôjde napríklad o situácie, ak je obvinený vlastníkom, spoluvlastníkom alebo konateľom právnickej osoby, ktorá je v konkurze a v súvislosti s činnosťou ktorej bola páchaná trestná činnosť.

Taktiež za splnenia podmienok uvedených v odseku 5 môže súd rozhodnúť o nepripustení poškodených do konania pred súdom.

V odseku 6 sa umožňuje, aby nemajetnému poškodenému bol ustanovený štátom zástupca, ktorý ho bude zastupovať v trestnom konaní.

K § 48Ustanovuje sa, že v prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní je osobou pozbavenou spôsobilosti na právne úkony, alebo ktorej spôsobilosť bola obmedzená, vykonáva jej práva zákonný zástupca, ktorý môže splnomocniť svojím zastupovaním aj povereného zástupcu na pomoc poškodeným. Takáto úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre obete trestných činov prijalo Rámcové rozhodnutie Rady o postavení obetí v trestnom konaní. V prípadoch, ak zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať svoje práva, v konaní pred súdom predseda senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mu určí opatrovníka. V prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní zomrie, nároky na náhradu jeho škody prechádzajú na jeho právneho nástupcu.

K § 49Ide o splnenie povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré vyplývajú zo samotnej podstaty postavenia obetí trestných činov. Poskytnutie možnosti uplatniť poškodeným svoje práva patrí medzi základné požiadavky a podmienky, ktoré vyplývajú z Rámcového rozhodnutia Rady o postavení obetí v trestnom konaní.

K § 50Upravuje sa možnosť poškodeného podávať návrhy na zaistenie svojho nároku na majetku obvineného až do odôvodnenej výšky, o čom rozhoduje prokurátor a v súdnom konaní súd. Zaistiť možno tak hnuteľný ako aj nehnuteľný majetok obvineného. Zaistenie majetku sa obmedzuje len na veci, na ktoré možno podľa občianskoprávnych predpisov nariadiť výkon rozhodnutia, nikdy však nie pohľadávky obvineného na mzdu a odmenu z pracovného pomeru, pohľadávky na výživné a výplatu dávok sociálneho zabezpečenia.

K § 51Taxatívne sa stanovujú podmienky pre zrušenie alebo obmedzenie zaistenia majetku na náhradu škody, ktorá vznikla poškodenému trestným činom.

K § 52Ustanovuje sa možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiam o zaistení nároku poškodeného na majetku obvineného, ako aj obmedzenia a zrušenia zaistenia, pričom v určitých prípadoch sa sťažnosti priznáva odkladný účinok.

K § 53Poškodený a zúčastnená osoba sa môžu nechať zastupovať splnomocnencom. Ustanovujú sa podmienky, kto môže byť splnomocnencom. Pritom splnomocnencom poškodeného môže byť aj poverený zástupca organizácie na pomoc poškodeným. Uvedená úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre trestné konanie v oblasti poškodených prijalo rámcové rozhodnutie Rady o postavení obetí v trestnom konaní.

K § 54Upravujú sa oprávnenia splnomocnenca. Navrhuje sa stanoviť čas, dokedy musí splnomocnenec poškodeného predložiť a navrhnúť súdu tie dôkazy, ktoré žiada vykonať na hlavnom pojednávaní (najneskoršie v priebehu dokazovania pred súdom prvého stupňa). Navrhovaná úprava okrem rozšírenia práv splnomocnenca poškodeného v súvislosti s kontradiktórnym procesom, prispeje aj k lepšej príprave a organizácii konania hlavného pojednávania.

Okrem uvedeného sa posilňuje právo splnomocnenca predkladať za poškodeného podmienky na uzatvorenie zmieru alebo dohody s páchateľom. Tie môže predkladať aj prostredníctvom probačného a mediačného úradníka.

K § 55V tomto ustanovení sa zdôrazňuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní i súdov rešpektovať práva, česť a dôstojnosť občanov, ktorí vystupujú v trestnom konaní a zachovávať v služobnom styku s nimi oficiálnu zdvorilosť. K tomu slúži aj výslovne zdôraznenie, aby sa úkony trestného konania realizovali zásadne v dennej dobe a v úradných miestnostiach. V inom čase a inde sa môžu vykonávať len výnimočne, napr. ak ide o neodkladné a neopakovateľné úkony.

Osobitná pozornosť sa venuje prieťahom v konaní a k ich odstraňovaniu s možnosťou podávať sťažnosti pre nečinnosť súdov. V prípravnom konaní možno o odstránenie prieťahov požiadať prokurátora.

K § 56, § 57Inštitút dožiadania je v trestnom konaní osvedčený a často využívaný. Možnosť využívať dožiadania sa rozšírila aj na novozriadených probačných a mediačných úradníkov, ako aj vyšších súdnych úradníkov.

K § § 58 až § 60Zápisnica je tradičnou formou pre zachovanie procesných úkonov. Jej obsah je presne vymedzený ustanovenia o tom, ako sa má zápisnica vyhotoviť a kto ju má podpisovať, aby sa jednoznačne verifikoval jej obsah. Dôležité sú ustanovenia o využívaní nových prostriedkov na fixovanie procesných úkonov, najmä zvukových, obrazových resp. obrazovozvukových záznamov. V konaní pred súdom sa ukazuje ako naliehavý problém zachytiť priebeh konania, napr. rýchlopisným záznamom, ale aj zvukovým a obrazovým záznamom a obsah týchto zápisov, či záznamov prepísať do obyčajného písma. Predkladané ustanovenie rieši tieto otázky tak, aby bol záznam spolu s jeho prepisom kedykoľvek k dispozícii pre potreby účastníkov konania.

K § 61Osobitnú pozornosť treba venovať zápisnici o hlasovaní. Vedľa tradičného obsahu zápisnice, ktorú podpisujú všetci členovia a zapisovateľ, sa v zápisnici uvedie, či sa senát zhodol na výroku jednomyseľne, alebo či ide o väčšinové rozhodnutie. Mienka sudcu, ktorý hlasoval odlišne, sa zapíše do zápisnice v celom znení i so stručným odôvodnením. Odlišné hlasovanie sa nemôže zverejniť.

K § 62Zákon reaguje na rozvoj technických prostriedkov pomocou ktorých možno uskutočniť podanie. Vedľa tradičného ústneho alebo písomného podania sa aj v trestnom konaní akceptujú podania telegrafické, telefaxové, ďalekopisné, ako aj podania uskutočnené elektrickými prostriedkami.

K § 63, 64Lehoty sa v trestnom konaní tradične počítali na dni, týždne, mesiace, roky. Vzhľadom na znenie Ústavy Slovenskej republiky (čl. 17), kde je obmedzenie osobnej slobody limitované hodinovými lehotami, sa zdôrazňuje počítanie lehôt aj na hodiny aj v navrhovanom zákone. Počiatok, trvanie a ukončenie lehoty je v zákone presne vymedzené aj s ohľadom na občianskoprávne procesné predpisy.

K § 65 až § 68Doručovanie sa zásadne realizuje prostredníctvom pošty, avšak nie je vylúčená iná forma doručenia písomnosti. Písomnosť sa doručuje na adresu bydliska alebo na adresu, ktorú na účely doručovania osoba výslovne uviedla. Novinkou je doručovanie písomnosti aj elektronickou formou.

K § 69Nazeranie do spisov je významným právom oprávnených osôb. Podmienky nazerania do spisu, resp. možnosť odoprieť toto právo sú v zákone presne vymedzené. Zo spisov možno robiť výpisky a poznámky, event. na vlastné trovy aj kópie ich časti, ak to oprávnená osoba považuje za potrebné na uplatnenie svojich práv. Pri nazeraní do spisov sa musia urobiť opatrenia na ochranu utajovaných skutočností.

K § 70Poriadková pokuta je tradičný spôsob, ktorým možno potrestať toho, kto sa voči orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu chová urážlivo, alebo kto neuposlúchne výzvu. Poriadkovú pokutu možno uložiť až do výšky 50 tisíc Sk, právnickým osobám až do výšky 500 tisíc Sk. Keby sa konania, pre ktoré možno uložiť poriadkovú pokutu dopustil prokurátor alebo obhajca alebo príslušník ozbrojeného zboru, možno jeho potrestanie prenechať príslušnému orgánu na disciplinárne konanie.

Zaistenie osôb a vecí K § 71Väzba je zaisťovací procesný úkon, ktorý predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody občanov, vzhľadom na ustanovenie čl. 17 ods. 5 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Z väzobných dôvodov uvedených v odseku 1 vyplýva, že jej účelom je zabezpečiť prítomnosť obvineného pre trestné stíhanie a pre výkon trestu pričom aktivity obvinených v naznačenom smere sú časté práve v dôsledku hrozby vysokým trestom, ktorá však musí byť preukázaná ako reálna a konkrétna, t.j. nebude stačiť len v zákone uvedená trestná sadzba (písm. a)), zabrániť mu, aby maril alebo sťažoval vykonávanie dôkazov (písm. b)) a napokon chrániť spoločnosť pred páchateľom, ktorý by aj po vznesení obvinenia pokračoval v trestnej činnosti (písm. c)). Na vzatie do väzby stačí existencia jedného z dôvodov, ich kumulácia však nie je vylúčená. V každom prípade však orgán rozhodujúci o väzbe musí vždy skúmať, či sú preukázané konkrétne okolnosti potvrdzujúce existenciu väzobných dôvodov.

V § 71 ods. 2 sú upravené podmienky opätovného vzatia obvineného do väzby, po tom, čo bol v tej istej veci z väzby prepustený a znovu vzniknú dôvody väzby za situácie, keď najmä uplynula niektorá z lehôt, obmedzujúcich trvanie väzby, uvedených v § 76 a v dobe, keď sa má o tomto opätovnom vzatí do väzby rozhodovať už nie je možné podať návrh na jej predĺženie. Dôvody na vzatie obvineného do väzby opätovne v tej istej veci sú konštruované prísnejšie, keďže už nestačí len odôvodnená obava, ako je tomu v § 71 ods. 1, ale podľa § 71 ods. 2 bude potrebné preukázať skutočnosť, že obvinený je na úteku, resp. sa skrýva, pôsobí na svedkov, resp. vykonáva činnosť, ktorou vedome marí realizovanie nariadeného úkonu a tým úmyselne predlžuje konania. Dôvody vzatia do väzby oproti § 71 ods. 1 sú rozšírené o podmienky uvedené v písm. d), e). Takúto potrebu signalizovala doterajšia prax.

Väzba sa navrhuje ako inštitút fakultatívnej povahy, čo platí vo vzťahu ku všetkým jej dôvodom.

K § 72

Odsek 1 tohto ustanovenia definuje, čo sa rozumie pod pojmom „rozhodnutie o väzbe“.

Kým § 71 stanovuje materiálne podmienky väzby, odsek 2 tohto ustanovenia určuje základnú formálnu podmienku spočívajúcu v tom, že voči osobe, ktorá sa berie do väzby, už bolo vznesené obvinenie. Zo skutočnosti, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok, však vyplýva, že v čase rozhodovania o väzbe toto uznesenie ešte nemusí byť právoplatné. Rozhodovanie o väzbe v prípravnom konaní sa navrhuje zveriť do právomoci sudcu pre prípravné konanie, ktorý však môže rozhodovať len na základe návrhu prokurátora, doloženého celým získaným originálnym spisovým materiálom (odsek 4).

Vzhľadom na to, že prokurátor bude môcť napadnúť sťažnosťou aj rozhodnutie, ktorým sudca pre prípravné konanie nevyhovie jeho návrhu na vzatie obvineného do väzby, v odseku 3 sa navrhuje upraviť formu a obsah tohto rozhodnutia.

K § 73

Inštitút – príkaz na zatknutie - navrhovaný v tomto ustanovení je v súlade s čl. 17 ods. 4 Ústavy SR a mal by prispieť k urýchleniu trestného konania. Jeho použite bude prichádzať do úvahy vtedy, keď prítomnosť obvineného na výsluchu alebo inom úkone nebude možné zabezpečiť inými prostriedkami. Súčasne však musí byť splnená podmienka, že je daný niektorý z dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 alebo ods. 2 a že v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie predložil návrh prokurátor. V konaní pred súdom aj o tejto otázke rozhoduje súd samostatne, čo však neznamená, že podnet nemôže prísť od prokurátora alebo inej strany.

Ustanovenie je navrhované v takom znení, aby pri jeho uplatňovaní bola plne zabezpečená ochrana osobnej slobody obvineného, aby k jej obmedzovaniu dochádzalo v súlade s požiadavkami Ústavy SR len na zákonom podklade, v nevyhnutnej miere a aby bola vylúčená možnosť jeho neodôvodneného predlžovania.

Pátranie po obvinenom, jeho zatknutie, ako aj prípadné následné dodanie obvineného do miesta výkonu väzby budú zabezpečovať policajti.

K § 74 a § 75V ustanovení sa navrhuje, aby orgánom, ktoré rozhodli o vzatí obvineného do väzby, bola uložená informačná povinnosť vo vzťahu k presne vymedzeným subjektom. V § 75 sa upresňuje povinnosť súdu a prokurátora vyrozumieť o skutočnostiach uvedených v písmenách a) až i) príslušný ústav na výkon väzby.

K § 76Navrhuje sa upraviť dĺžku trvania väzby tak, aby na jednej strane nedochádzalo k jej bezdôvodnému predlžovaniu, ale aby na druhej strane boli eliminované možnosti páchateľov (najmä závažných a z hľadiska dokazovania komplikovaných trestných činov) rôznymi návrhmi umelo predlžovať trestné stíhanie a tým dosiahnuť, aby zákonná lehota pre trvanie väzby skončila skôr, ako bude skončené trestné stíhanie.

V odsekoch 1 a 2 sa vymedzuje orgán, ktorý bude o trvaní väzby rozhodovať v prípravnom konaní, stanovuje sa jej základná dĺžka, definujú sa podmienky, za ktorých bude môcť tento orgán väzbu predĺžiť, a určuje sa doba, o ktorú tak bude možné urobiť tak, aby celková doba väzby nepresiahla lehoty uvedené v odseku 6, z ktorých jedna polovica môže byť vyčerpaná v prípravnom konaní a druhá pripadá na konanie pred súdom (odsek 7). Pokiaľ bude podaná obžaloba alebo návrh na dohodu o vine a treste súdu v lehote, keď je ešte obvinený vo väzbe prípravného konania, bude väzba pokračovať plynule bez toho, aby bola súdu stanovená lehota a povinnosť sám sebe navrhovať a potom predlžovať väzbu (odsek 5). Táto povinnosť je ustanovená ex lege vo všeobecnej rovine (§ 79) a súd musí v každom štádiu konania skúmať nielen trvanie vlastných dôvodov väzby (§ 71), ale aj opodstatnenosť ďalšieho trvania lehoty väzby v zmysle podmienok uvedených v § 76 ods. 2.

Reaguje tiež na rozhodnutie ústavného súdu (I.ÚS 6/02) podľa ktorého v zmysle čl.17 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ( k tomu pozri aj argumentáciu pri § 238 ods.3).

Uvedený nový spôsob konania a rozhodovania o lehote trvania väzby a zavádza v snahe prispieť k zodpovednejšiemu a rýchlejšiemu vybavovaniu väzobných vecí – nové lehoty sú ustanovené s prihliadnutím na závažnosť a náročnosť riešeného prípadu. Má na zreteli zavádzaný kontradiktórny charakter súdneho procesu, aj procesne menej náročné prípravné konanie, ako aj skutočnosť, že vlastné súdne konanie, na ktorom sa budú procesne náročným spôsobom vykonávať všetky rozhodujúce dôkazy, bude trvať nutne dlhší čas. Dĺžka trestného stíhania ako celku, však má byť citeľne kratšia vo väčšine vecí. Z hľadiska súdnej väzby je toto ustanovenie významné aj preto, že začiatok plynutia lehoty pre súd bude určený podaním veci na súd a nie až uplynutím lehoty väzby patriacej predsúdnemu konaniu.

K ods. 8, 9

Upravuje postup pri súbehu trestných činov s tým, že pre určenie lehoty uvedenej v ods. 6 je rozhodujúca trestná sadzba ustanovená na čin najprísnejšie trestný. Ak sa zistí, že vec treba posúdiť miernejšie a v dôsledku uvedeného už uplynula lehota ustanovená v ods. 6 alebo 7, musí byť obvinený ihneď prepustený z väzby na slobodu.

K ods.10

Zakotvuje okamih, od ktorého sa budú počítať lehoty ustanovené v ods. 6 a 7. Ide teda o začiatok plynutia lehoty väzby, ktorá začala v prípravnom konaní, alebo lehoty v súdnom konaní, aj pokiaľ táto kontinuálne nadväzuje na väzbu v prípravnom konaní alebo po rozhodnutí súdu o vzatí obvineného (obžalovaného) do väzby (prakticky už len z dôvodov § 71 ods. 2), ak bol predtým pre uplynutie lehoty ustanovenej v odseku 7 z väzby prepustený.

K § 77Ustanovenie upravuje výnimku počítania lehôt podľa ustanovenia § 76 odsek 6 alebo 7. Dôvodom prerušenia plynutia lehôt podľa tohto ustanovenia je subjektívna prekážka, ktorá je spôsobená obvineným zavineným konaním. Uvádza subjekt oprávnený o tom rozhodovať s tým, že proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

V ods. 3 stanovuje osobitný režim trvania väzby v prípadoch konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. o dovolaní alebo návrhu na obnovu konania.

K § 78V prípade, že obvinený bude vzatý do väzby podľa § 71 ods. 2, jej dĺžka je obmedzená najviac na 6 mesiacov, pričom na jej predlžovanie platí toto osobitné ustanovenie, ktoré odkazuje na § 76 ods. 2 až 6 a odsek 8 až 10. Návrh na predĺženie lehoty väzby je potrebné doručiť súdu najneskôr 15 dní pred ukončením 6-mesačnej lehoty, v konaní pred súdom platí primerané ustanovenie § 76 ods. 5, na ktoré odsek 3 tohto ustanovenia odkazuje. V tomto ustanovení sa však prelamuje pravidlo uvedené v § 76 odsek 7 keďže v tomto prípade vynútilo správanie sa obvineného po prepustení z väzby, okrem prípadu podľa § 71 odsek 2 písm. d) a postup podľa § 76 odsek 7 by v týchto prípadoch vlastne maril účel a zmysel opätovnej väzby obvineného. Preto delenie väzby podľa § 76 ods. 7 sa v tomto prípade nepoužije. Platí však zásada, že celková doba trvania väzby uvedená v § 76 ods. 6 sa nemôže prekročiť.

K § 79V odseku 1 sa zakotvuje zásada, že ak pominie dôvod väzby alebo dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6,7 alebo v § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

Zároveň sa zakotvuje právo prokurátora v prípravnom konaní priamo rozhodnúť a prepustiť obvineného na slobodu.

Odsek 2, 3 upravujú právo obvineného žiadať svoje prepustenie na slobodu a spôsob rozhodovania o takejto žiadosti. Za účelom eliminovania možnosti zneužívania tohto práva a obťažovania prokurátora, sudcu pre prípravné konanie a súdu častými neodôvodnenými žiadosťami však súčasne stanovuje aj časové obmedzenie tohto práva na 30 dní (ods. 3).

V odseku 4 sa navrhuje zjednodušený spôsob prepustenia obvineného na slobodu v prípade, keď v konaní pred súdom bude s prepustením súhlasí prokurátor.

K § 80Navrhuje sa, aby pri splnení zákonom stanovených podmienok bolo možné inštitút väzby nahradiť alternatívne zárukou, sľubom alebo dohľadom, pričom na rozdiel od inštitútu peňažnej záruky (§ 81) ide v tomto prípade o opatrenie nemajetkovej povahy. Do úvahy však nebude prichádzať jeho použitie v prípade splnenia podmienok na uvalenie kolúznej väzby (§ 71 ods. 1 písm. b) .

Ustanovuje povinnosť súdu a v prípravnom konaní sudcu pre prípravné konanie oboznámiť toho, kto ponúka prevzatie záruku, so skutočnosťami, ktoré treba aby poznal ešte pred prevzatím záruky a obvineného s obsahom záruky. Zároveň sa umožňuje uloženie obmedzení a primeraných povinností na dosiahnutie účelu tohto inštitútu. Vylučuje sa však použitie tohto ustanovenia, ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin s výnimkou, ak záruku odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Upravuje sa aj postup v prípade ak zaniknú skutočnosti ktoré viedli k aplikácií tohto ustanovenia.

K § 81Okrem spôsobu uvedeného v § 80 sa navrhuje, aby väzbu bolo možné nahradiť aj zložením peňažnej záruky (kaucie), ktorá nie je viazaná len na osobu obvineného. Kvôli zabezpečeniu plynulosti trestného konania sa však súčasne stanovuje obvinenému povinnosť oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu zmenu miesta svojho pobytu.

Zákon ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúceho o prijatí kaucie, akú jej výšku v konkrétnom prípade stanoví. V tomto smere ho zásadne neobmedzuje žiadnou zákonnou sadzbou, len definuje hľadiská, z ktorých treba pri určovaní výšky kaucie vychádzať.

Ak obvinený po prijatí kaucie svojim konaním spôsobí, že nastane niektorá z okolností výslovne uvedených v odseku 3, zložená záruka pripadne štátu, čo však nezbavuje obvineného trestnej zodpovednosti za trestný čin, za ktorý je stíhaný. Súčasne prichádza do úvahy aj vzatie obvineného do väzby. Ak však obvinený neporuší povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré mu boli uložené, resp. ak odpadne dôvod väzby, vráti sa zložená peňažná čiastka obvinenému (osobe, ktorá ju za obvineného zložila), prípadne na základe požiadavky obvineného sa použije na účely predvídané týmto ustanovením.

Upravuje spôsob rozhodnutia o pripadnutí peňažnej záruky štátu a pripúšťa proti takémuto rozhodnutiu sťažnosť s odkladným účinkom.

K § 82Navrhované ustanovenie vyhovuje požiadavkám praxe, podľa ktorých za zákonom stanovených podmienok (§ 80 alebo § 81) v niektorých prípadoch možno účel väzby dosiahnuť aj bez toho, aby obvinený bol umiestnený v zariadení na výkon väzby. Z tohto dôvodu sa v odseku 1 ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúcemu o väzbe, či v prípade existencie dôvodov na uvalenie väzby rozhodne o vzatí obvineného do väzby alebo ho ponechá na slobode z dôvodov uvedených v § 80 alebo 81 a uloží mu niektoré z obmedzení vymenovaných v tomto ustanovení, pričom môže uložiť aj viaceré z nich popri sebe. Súčasne sa určujú orgány, ktoré budú príslušné na zrušenie alebo zmenu uložených obmedzení, ako aj na kontrolu ich plnenia.

K § 83Toto ustanovenie určuje, v ktorých prípadoch možno podať sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe, aj o nevzatí obvineného do väzby. Súčasne sa v ňom vymedzuje, v ktorých prípadoch a za akých podmienok má táto sťažnosť odkladný účinok.K § 84Navrhuje sa, aby v prípade, že existuje niektorý z dôvodov väzby u obvineného, ktorý už vykonáva trest odňatia slobody uložený v inej veci, súd alebo v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mohol rozhodnúť o nevyhnutných obmedzeniach obvineného. Tieto obmedzenia môžu spočívať v zákaze styku s určitými osobami, v kontrole korešpondencie, v zamedzení voľného pohybu mimo väzenské zariadenie a pod. a ich cieľom bude najmä zabrániť obvinenému, aby prostredníctvom odsúdených a iných osôb ovplyvňoval spoluobvinených, svedkov alebo poškodených.

Orgán rozhodujúci o obmedzeniach pri tom použije primerane ustanovenia platné pre konanie o väzbe a musí prihliadať na to, aby sa v dôsledku uložených obmedzení obvinený neocitol v horšom postavení, ako keby bol vzatý do väzby.

K § 85Toto ustanovenie umožňuje výnimočne, avšak v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR, zasiahnuť do osobnej slobody osoby, voči ktorej ešte nebolo vznesené obvinenie. Rozlišujú sa pri tom dva relatívne samostatné inštitúty a to zadržanie a obmedzenie osobnej slobody.

Podľa odseku 1 zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu za súčasnej existencie väzobných dôvodov môže vykonať policajt. Naproti tomu osobe, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, smie z dôvodov uvedených v odseku 2 obmedziť osobnú slobodu ktokoľvek bez toho, že by musel skúmať, či sú dané dôvody väzby. V takomto prípade sa takáto osoba môže presvedčiť bežným prehliadnutím, či osoba, ktorej obmedzila osobnú slobodu nemá pri sebe zbraň alebo inú vec, ktorou by mohla ohroziť jej život alebo zdravie.

Vzhľadom na to, že inštitúty upravené v tomto ustanovení predstavujú vážny zásah do základných práv a slobôd občana garantovaných ústavov, podľa navrhovanej úpravy už od začiatku uplatnenia takéhoto zásahu voči občanovi musí byť zaručený dozor a spolurozhodovanie prokurátora. Z toho istého dôvodu ustanovenie podrobne upravuje aj postup orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k podozrivej osobe po tom, ako bol vykonaný zásah do jej osobnej slobody, pričom sa stanovuje maximálne prípustná dĺžka trvania tohto zásahu v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR.

Pretože zadržaná osoba sa nachádza v podobnej situácii ako obvinený, navrhovaná úprava predpokladá, že jej budú poskytnuté aj primerané možnosti k realizovaniu jej ústavného práva na obhajobu.

K § 86Z tohto ustanovenia vyplýva pre policajta možnosť, aby v neodkladnom prípade týmto prechodným opatrením preklenul dobu, počas ktorej nemožno vopred zadovážiť rozhodnutie o väzbe, hoci niektorý z dôvodov väzby existuje. Na rozdiel od § 85 ide výlučne o postup voči osobe, ktorej už bolo vznesené obvinenie, hoci uznesenie o vznesení obvinenia ešte nemuselo nadobudnúť právoplatnosť.

Aj toto ustanovenie zaručuje potrebnú ingerenciu prokurátora a garantuje maximálnu dĺžku trvania zadržania.

K § 87Toto ustanovenie bezprostredne nadväzuje na ustanovenia § 85 a 86. Upravuje postup prokurátora a sudcu pre prípravné konanie pre prípad, že sa zadržaná osoba dostane do ich dispozície. Osobitne v tejto súvislosti treba upozorniť na právo obhajcu i prokurátora zúčastniť sa výsluchu zadržaného sudcom pre prípravné konanie, ako aj informačnú povinnosť sudcu voči stranám konania.

V záujme dodržiavania maximálne dovolenej dĺžky obmedzenia osobnej slobody obvineného sa navrhuje, aby prekročenie tejto lehoty bolo automaticky dôvodom na prepustenie obvineného na slobodu.

K § 88Zavádza sa možnosť zabezpečenia o predvedenie svedka, ktorý nerešpektoval súdny príkaz – predvolanie dostaviť sa na úkon a tým zmaril vykonanie tohto úkonu a jeho prítomnosť nie je možné zabezpečiť iným spôsobom, môže byť na tento účel obmedzená osobná sloboda, aby bol predvedený na príkaz predsedu senátu na výsluch. Obmedzenie osobnej slobody svedka môže trvať len nevyhnutnú dobu na vykonanie úkonu, najviac 72 hodín. V tomto čase musí byť svedok vypočutý predsedom senátu, ktorý mu súčasne doručí predvolanie na súdne konanie, alebo od neho vyžiada adresu na ktorú treba zaslať predvolanie. Ak nemožno svedka predviesť pred predsedu senátu predvedie sa pred iného sudcu toho istého súdu, ktorý ho vypočuje. Navrhnuté ustanovenie neodporuje, resp. je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ide o reakciu na nerešpektovanie súdneho príkazu dostaviť sa na úkon pred súd. Dôležitou je možnosť prečítať výpoveď svedka v súdnom konaní aj bez podmienok uvedených v § 263. Tým sa vytvárajú predpoklady pre rýchlejšie ukončenie prípadu.

K § 89Týmto ustanovením sa vytvára priestor, aby orgány uvedené v odseku 3 mohli zaistiť veci dôležité pre trestné konanie. Takými vecami sa rozumejú predovšetkým predmety alebo listiny, ktoré môžu poslúžiť ako dôkaz, ako aj veci, o ktorých by sa mohlo vysloviť prepadnutie alebo zhabanie, avšak s výnimkou listín uvedených v odseku 2. Povinnosť predložiť alebo v prípade potreby vydať takúto vec postihuje osobu, ktorá má vec momentálne pri sebe, t.j. bez ohľadu na vlastnícke vzťahy k tejto veci, pričom sa predpokladá jej dobrovoľná súčinnosť.

Výzva na vydanie veci nie je rozhodnutím a preto sa nerobí uznesením. Ide o ústne opatrenie podľa § 162 ods. 3.

K 90Úprava reaguje na dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorý bol prijatý členskými štátmi Rady Európy dňa 23.11.2001 v Budapešti. Toto ustanovenie umožňuje vydať príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát pre účely trestného konania, najviac na 90 dní. Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát, ak sú potrebné na účely trestného konania je možné vydať opätovne.

K § 91V bezprostrednej nadväznosti na § 89 sa tu označeným orgánom poskytuje možnosť, aby zaistili vec dôležitú pre trestné konanie aj proti vôli osoby, ktorá ju má pri sebe, ale nereagovala na predchádzajúcu výzvu. Pretože uplatnením tohto inštitútu môže ísť o zásah do ústavou garantovaných vlastníckych práv, pre prípad odňatia veci policajtom sa vyžaduje aj ingerencia prokurátora. Ako prevencia proti prípadnému nezákonnému postupu sa vyžaduje pribrať k úkonu nestrannú osobu.

K § 92V praxi sa často stáva, že vec dôležitá pre trestné konanie sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa § 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov alebo podľa § 17 zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní.

K § 93Odsek 1 tohto ustanovenia má zabezpečiť, aby vydaná, odňatá alebo prevzatá vec alebo počítačové údaje boli v zápisnici identifikovaná spôsobom vylučujúcim jej zámenu s inou vecou.

V odseku 2 sa orgánu konajúcemu ohľadom vydania, odňatia alebo prevzatia veci ukladá povinnosť písomne potvrdiť prevzatie veci.

K § 94Ustanovenie umožňuje, aby sa v prípade potreby úschova vydaných, odňatých a prevzatých vecí mohla zabezpečiť aj prostredníctvom iných subjektov, ako sú orgány činné v trestnom konaní a súd.

K § 95Pri vyšetrovaní niektorých trestných činov, ktoré navrhované ustanovenie presne vymedzuje, je často nevyhnutné pre úspešné vykonanie trestného stíhania zaistiť peňažné prostriedky na účte v banke alebo iné peňažné prostriedky, s ktorými disponuje iná právnická osoba alebo fyzická osoba, pričom prax ukázala, že je potrebné, aby orgány činné v trestnom konaní a súd na tento účel disponovali špeciálnym zaisťovacím inštitútom. Kvôli vylúčeniu prípadných nežiadúcich prieťahov v prípadoch, keď je potrebné neodkladne konať, sa navrhuje, aby príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov mohol dať v prípravnom konaní prokurátor. Z ustanovenia súčasne vyplýva pre orgány činné v trestnom konaní a súd povinnosť dbať na to, aby účet bol zaistený len v nevyhnutne potrebnej výške a na nevyhnutne potrebnú dobu.

Zaistenie môže postihnúť nie len účet obvineného, ale ktorýkoľvek účet v banke, ktorý má súvislosť s vyšetrovaným trestným činom. Zo zaistenia sú vylúčené peňažné prostriedky, ktoré sú nevyhnutne potrebné na uspokojovanie životných potrieb obvineného alebo osôb, o ktorých výchovu a výživu je obvinený podľa zákona sa starať. Príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov sa po realizácii príkazu doručí aj majiteľovi peňažných prostriedkov.

Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu.

K § 96Prax ukazuje, že trestná činnosť má stále častejšie súvislosť s cennými papiermi a možno očakávať, že s rozvojom kapitálového trhu sa táto tendencia bude ešte zosilňovať. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby prokurátor a súd vo vzťahu k zaknihovaným cenným papierom disponovali obdobnými oprávneniami, ako vo vzťahu k peňažným prostriedkom na účte. Kvôli vylúčeniu prípadných aplikačných problémov je však potrebné tento postup upraviť v samostatnom ustanovení.

Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu.

K § 97 a § 98Cieľom týchto ustanovení je dosiahnuť, aby veci, ktoré boli obstarané pre potreby trestného stíhania jednotlivými zákonom upravenými zaisťovacími úkonmi, zostávali v dispozícii orgánov činných v trestnom konaní a súdu len nevyhnutne potrebnú dobu, aby sa tak neprimerane neobmedzovali vlastnícke, užívacie a iné práva k týmto veciam. Súčasne majú zabezpečiť, aby činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu nebola komplikovaná prípadnými nevyjasnenými občianskoprávnymi vzťahmi alebo absenciou potrebnej súčinnosti oprávnených osôb. Z týchto dôvodov sa v súlade s predchádzajúcou praxou navrhuje priamo v zákone pomerne podrobne upraviť práva, povinnosti a postup jednotlivých zainteresovaných subjektov pri nakladaní so zaistenými vecami alebo zaistenými cennými papiermi.

K § 99Toto ustanovenie v súlade s čl. 16 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 Ústavy SR legalizuje zásahy orgánov činných v trestnom konaní a súdu do ústavou zaručeného práva na nedotknuteľnosti osoby a jej obydlia a preto aj presne definuje dôvody, pre ktoré možno vykonať domovú prehliadku, prehliadku priestorov neslúžiacich na bývanie a pozemkov, ako aj osobnú prehliadku.

K § 100 až 102V týchto ustanoveniach sa vymedzujú orgány, ktoré sú oprávnené nariadiť vykonanie jednotlivých druhov prehliadok, stanovuje sa forma príkazu na ich vykonanie a režim ich doručovania dotknutým osobám a určujú sa subjekty, ktoré budú tieto príkazy realizovať.

K § 103Navrhuje sa, aby policajt, príslušník Policajného zboru, Vojenskej polície, Železničnej polície alebo colník mohol zasiahnuť do ústavného práva na nedotknuteľnosť obydlia nie len za účelom vykonania prehliadky, ale aj pri splnení iných, v tomto ustanovení presne vymedzených podmienok. Ustanovenie odseku 3 má pri tom zabrániť prípadným pokusom o zneužitie tohto inštitútu, pri čom však nevylučuje, aby pri jeho uplatňovaní príslušný orgán nemohol napr. zaistiť zbrane, drogy alebo obdobné veci nachádzajúce sa v obydlí.

K § 104Účelom tohto ustanovenia je zdôrazniť, že prehliadky podľa § 99 nemožno zneužívať na neprimerané zásahy do ústavných práv občanov, ale možno ich použiť subsidiárne len vtedy, ak cieľ, ktorý sa ich vykonaním sleduje, nemožno dosiahnuť iným, z hľadiska občianskych práv šetrnejším spôsobom.

Vzhľadom na skutočnosť, že striktné dodržiavanie takéhoto postupu by v ojedinelých prípadoch mohlo viesť k predčasnému zmareniu účelu prehliadky, v odseku 2 sa povoľuje výnimka z tejto zásady, ak tomu bráni závažná prekážka, alebo ak by predchádzajúca výzva bola zjavne neúspešná.

K § 105Toto ustanovenie upravuje postup orgánu, pri vykonávaní úkonov podľa predchádzajúcich ustanovení a stanovuje základné zásady pre spracovanie sprievodnej dokumentácie. Kvôli vylúčeniu prípadných pochybností o objektivite vykonaného úkonu, dodržaní zákonných podmienok a postupov a spochybňovania obstaraných dôkazov sa navrhuje, aby sa pri úkone (až na zákonom vymedzené výnimky) umožnila prítomnosť tzv. domácej osoby a aby sa k prehliadke pribrala osoba, ktorá nie je na veci zúčastnená.

K § 106Toto ustanovenie organicky dopĺňa práva orgánov činných v trestnom konaní a súdu zakotvené v § 99 až 105 o im zodpovedajúcu povinnosť občana strpieť tieto úkony. Pre prípad, že by sa zainteresovaná osoba odmietla dobrovoľne podrobiť výkonu procesného úkonu, navrhuje sa v odseku 2, aby orgány vykonávajúce úkon mohli prekonať jej odpor alebo ňou vytvorenú prekážku aj donucovacími prostriedkami.

K § 107Týmto ustanovením sa legalizuje konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu, v rámci ktorého je proti vôli občana nevyhnutné zasiahnuť do práva na nedotknuteľnosť obydlia za účelom vykonania niektorých procesných úkonov na miestach, ktoré požívajú ústavnú ochranu.

K § 108Zadržanie a vydanie zásielky je procesný úkon, ktorý predstavuje zásah do ústavou garantovaného práva na listové tajomstvo a tajomstvo prepravovaných správ, vzhľadom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Ustanovenie v odseku 1 vytvára priestor na postihnutie zásielok pochádzajúcich od obvineného alebo jemu určených bez ohľadu na trestnoprávnu kvalifikáciu jeho konania.

V odseku 2 sa navrhuje, aby vo vzťahu k presne vymedzeným trestným činom bolo možné uplatniť tento inštitút aj v dobe, keď ešte nebolo začaté trestné stíhanie. Vzhľadom na závažnosť zásahu do práv občanov sa vyžaduje písomná forma príkazom, ktorý sa odôvodní. Z tohto istého dôvodu sa navrhuje, aby tento inštitút bol zverený len do právomoci súdnych orgánov.

Na preklenutie doby, počas ktorej nebude možné včas obstarať zákonom požadovaný príkaz na zadržanie zásielky, sa v odseku 3 upravuje prechodné krátkodobé opatrenie (tri dni) - príkaz na zadržanie prepravy zásielky.K § 109V nadväznosti na § 108 bolo potrebné vymedziť okruh subjektov, ktoré môžu ďalej nakladať so zadržanou a vydanou zásielkou, a upraviť ich postup. Samostatné konanie orgánov činných v trestnom konaní bez ingerencie sudcu pre prípravné konanie je aj tu vylúčené.

K § 110Toto ustanovenie vytvára priestor pre zefektívnenie boja orgánov činných v trestnom konaní a polície s niektorými zákonom vymedzenými druhmi trestnej činnosti, na páchanie ktorej sú zneužívané zásielky vydané podľa § 108 odsek 1 alebo 2. Súčasne v tomto ustanovení sú konkretizované subjekty, ktoré vykonajú zámenu obsahu zásielok.

K § 111Aj účelom tohto ustanovenia, ktoré je v súlade s Dohovorom OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z roku 1988, je umožniť účinnejšie odhaľovať páchateľov trestných činov súvisiacich s dovozom, vývozom alebo prevozom vecí uvedených v odseku 1. Vzhľadom na charakter tohto opatrenia sa pri jeho realizácii predpokladá spolupráca príslušníkov Policajného zboru s orgánmi Colnej správy a odôvodnené bude aj použitie informačných a technických prostriedkov, ktorými v zmysle osobitného zákona disponuje Policajný zbor.

K § 112 až 114Prax ukazuje, že vyšetrovanie niektorých trestných činov, najmä tých, pre ktoré je charakteristická vysoká organizovanosť páchateľov a používanie konšpiratívnych metód práce je veľmi obtiažne a zdĺhavé, v niektorých prípadoch aj nemožné, bez použitia niektorých špecifických prostriedkov, akými sú napr. predstieraný prevod veci, sledovanie osôb a vecí a informačné a technické prostriedky (vrátane vyhotovovania obrazových, zvukových alebo obrazovozvukových záznamov). Pravdaže nestačí len vytvoriť zákonný rámec pre používanie týchto prostriedkov, ale je potrebné jednoznačne deklarovať legálnosť možnosti použitia výsledkov získaných ich nasadením pri dokazovaní. Vzhľadom na to, že ide prevažne o závažné zásahy do ústavných práv občanov, ktoré sú aj verejnosťou veľmi citlivo vnímané, navrhuje sa, aby jednotlivé ustanovenia veľmi podrobne upravovali postupy orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, ako pri iných obdobných úkonoch upravených v Trestnom poriadku – ustanovuje sa, pri ktorých trestných činoch bude možné tieto úkony použiť, za akých podmienok sa bude dávať príkaz na tieto úkony, určuje sa doba ich použitia, ako aj podmienky ich použitia a ďalšie náležitosti. Z toho istého dôvodu bude pri používaní týchto prostriedkov policajtmi zabezpečená dostatočná ingerencia prokurátora a súdu

K § 115 a § 116Inštitút upravený v ustanovení § 115 predstavuje zásah do ústavou zaručeného práva na tajomstvo prepravovaných správ, s poukazom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah dovolený a je v súlade aj s príslušnými medzinárodnoprávnymi dokumentmi. Bez jeho existencie by odhaľovanie a dokazovanie niektorých trestných činov bolo prinajmenšom problematické. Vzhľadom na charakter tohto úkonu sa však navrhuje priamo v zákone stanoviť presné pravidlá pre jeho povoľovanie, nasadzovanie a využívanie jeho výsledkov v trestnom konaní. Závažnosť zásahu do občianskych práv a slobôd občanov je premietnutá aj do skutočnosti, že odpočúvanie bez súhlasu účastníka dotknutej telekomunikačnej stanice môže povoliť len predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie.

Za účelom dosiahnutia náležitej efektívnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade je potrebné zabezpečiť jeho utajenie. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby sa výsledky odpočúvania mohli použiť až po skončení všetkých technických opatrení vykonávaných na jeho zabezpečenie.

V § 116 je upravený postup pri poskytovaní a zaobstarávaní registrácie telekomunikačnej prevádzky, napr. aj mobilných telefónov ku konkrétnej osobe alebo osobám. Pôjde najmä o záznamy, ktoré obsahujú identifikačné a účastnícke číslo mobilného telefónu, dátum a čas počiatku hovoru, dobu trvania hovoru, číslo volanej stanice, označenie základnej stanice, ktorá zachytávala hovor v okamžiku spojenia a označenie základnej stanice, ktorá sprostredkovala hovor v okamžiku ukončenia.

K § 117Za účelom ľahšieho odhaľovania, zisťovania a usvedčovania páchateľov v zákone vymedzených trestných činov sa navrhuje, aby za presne stanovených podmienok bolo možné použiť agenta, ktorý je definovaný v § 10 ods.18. Očakáva sa, že najmä v boji s organizovanou trestnou činnosťou význam tohto inštitútu v najbližšom období vzrastie. Za účelom zníženia rizika zneužívania tohto inštitútu sa v odseku 2 výslovne uvádza, ktorá činnosť agenta je neprípustná. Ustanovenie vymedzuje aj pravidlá pre používanie agenta a určuje orgány s povoľovacou právomocou. Vzhľadom na vysokú rizikovosť pôsobenia agenta v kriminálnom prostredí sa upravujú formy utajenia jeho činnosti a v tej súvislosti aj spôsoby jeho výsluchu.

Agenta v prípravnom konaní môže vypočuť len prokurátor za podmienok ustanovenia § 134 ods. 1, t.j. za použitia technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu tak, aby jeho totožnosť nebola odhalená. Výnimočne môže byť agent vypočutý aj na súde, pri primeranom použití ustanovenia § 134 ods. 1, § 136 a § 262. Ak je agentom iná osoba ako príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu a táto súhlasí s tým, aby bola jeho totožnosť odhalená, použijú sa na ďalšie konanie ustanovenia o svedkovi (§ 127 – § 134). Tento postup prichádza do úvahy, ak takáto osoba, splnila úlohy vyplývajúce z postavenia agenta.

Vo vzťahu k činnosti agenta návrh predpokladá aj použitie informačných a technických prostriedkov.

K § 118V poslednom období sú všetky sféry spoločenskej činnosti výrazne poznačené rozširovaním používania výpočtovej techniky. To so sebou prináša na jednej strane nové formy páchania trestnej činnosti, ale na druhej strany otvára aj priestor pre uplatňovanie nových prostriedkov pri jej vyšetrovaní. Inštitút, ktorý sa ako úplne nový zavádza do nášho Trestného poriadku týmto ustanovením, vychádza zo skutočnosti, že mnohé štátne i neštátne inštitúcie postupne vytvárajú veľmi rozsiahle informačné databázy obsahujúce informácie o fyzických osobách, ktorých ďalším elektronickým porovnávaním pre potreby orgánov činných v trestnom konaní sa možno dopracovať k informáciám významným z hľadiska trestného stíhania. Vzhľadom na ústavne zaručené právo na ochranu osobných údajov (čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) však takáto činnosť, ak nemá byť považovaná za neoprávnený zásah do tohto práva, nemôže byť ponechaná na ľubovôľu týchto orgánov, ale musí byť upravená zákonom.

Špecifikom tohto inštitútu je aj to, že jeho uplatňovanie sa bude dotýkať neurčitého, ale pri tom spravidla veľkého počtu osôb, z ktorých väčšina nielenže nebude podozrivými zo spáchania trestného činu, ale v konečnom dôsledku nebude mať s trestným stíhaním žiadnu súvislosť. Aj z tohto dôvodu sa v odseku 1 navrhuje, aby sa tento prostriedok mohol používať len vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu trestných činov na základe príkazu predsedu senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátora. V odseku 2 sa stanovujú formálne a obsahové náležitosti príkazu vydaného podľa odseku 1.

Z textu ustanovenia je zrejmé, že sa tu má na mysli počítačové porovnávanie údajov o možnom páchateľovi (páchateľoch) trestného činu so súbormi údajov nazhromaždených v informačných systémoch rôznych inštitúcií na iné účely (t.j. nie na účely trestného stíhania), pričom ide o subjekty, ktoré nie sú orgánmi činnými v trestnom konaní. Môže ísť napríklad o databázy poisťovní, bankových inštitúcií, subjektov poskytujúcich služby širokému okruhu užívateľov (elektrárne, plynárne, vodárne, telekomunikácie, káblová televízia) a pod., ktoré na zhromažďovanie a spracovávanie majú zmocnenie zo zákona, alebo od samotných fyzických osôb, ktorých sa údaje týkajú. Z tohto dôvodu je v odseku 3 osobám zhromažďujúcim použiteľné informácie uložená povinnosť údaje potrebné pre porovnávanie poskytnúť.

Napokon v odsekoch 4 až 7 sa stanovuje spôsob nakladania s poskytnutými nosičmi informácií a s nepotrebnými informáciami, postup pri použití výsledkov porovnávania ako dôkazu v trestnom konaní, možnosť použitia zistených skutočností v inom trestnom konaní a nakladanie s negatívnymi výsledkami porovnávania.

DOKAZOVANIE

K § 119V trestnom konaní - tak ako doteraz - budú predmetom dokazovania všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, t.j. skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva hmotného. Bude treba dokazovať, či skutok bol spáchaný, či skutok má znaky trestného činu, kto ho spáchal. Predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti z ktorých možno zistiť, za akých okolností a ako bol trestný čin spáchaný, príčinná súvislosť a následky činu, všetky skutočnosti ktoré charakterizujú osobu páchateľa, jeho motiváciu a formu zavinenia, ako i skutočnosti, ktoré viedli k trestnej činnosti a umožnili jej spáchanie. Následky trestného činu a rozsah spôsobenej škody sa bude zisťovať aj z hľadiska rozhodovania o nárokoch poškodeného. Samozrejme predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva procesného.

Dôkazné prostriedky sú síce prakticky vyčerpávajúco vymenované v § 119 ods.2, avšak nevylučujú sa ani event. iné pramene dôkazov, poskytované napr. novými vedeckými objavmi. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj "všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci" je, aby išlo o dôkazy, získané zákonným spôsobom. Do úvahy prichádzajú najmä najnovšie informačno-technické prostriedky (elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické) a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory, používané utajovaným spôsobom pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní dopravovaných zásielok a ich vyhodnocovaní, spojenom s využívaním kriminalistických metód pri zaznamenávaní telekomunikačnej techniky, pri vyhodnocovaní obrazových či zvukových záznamov.

Zvýšenie kontradiktórnosti trestného procesu si vyžiadalo výslovné zdôraznenie (ods.3) skutočnosti, že dôkazy môžu obstarávať aj strany. Musia, samozrejme, niesť náklady, spojené s obstaraním dôkazu. Ich náhrada zo strany štátu prichádza do úvahy, len v prípade vynesenia oslobodzujúceho rozsudku podľa § 285 písm. a), b) alebo c).

K § 120Doterajšie formy predvolania a predvedenia sa v podstate zachovávajú. K upresneniu dochádza najmä u mladistvých. Doterajšia úprava umožňovala, aby predvádzanie vykonal pracovník súdu, prokuratúry alebo orgánu povereného starostlivosťou o mládež. Skúsenosti praxe však poukazujú na agresivitu mladistvých, ktorí sa dopúšťajú aj závažných trestných činov. Príslušný útvar Policajného zboru má väčšie predpoklady predvedenie úspešne realizovať.

K § 121Za obvineného sa vždy pokladá osoba, voči ktorej bolo vznesené obvinenie.

Výpoveď obvineného je v prvom rade prostriedkom jeho obhajoby. Je však súčasne aj dôkazným prostriedkom, z ktorého sa zisťujú skutočnosti, významné pre objasnenie stíhaného skutku. Z Ústavou zaručeného rešpektovania práva na obhajobu vyplýva, že obvinený sa musí rozhodnúť sám, či bude alebo nebude vypovedať, pretože niektoré údaje z jeho výpovede môžu predstavovať aj usvedčujúci dôkaz. Zákon preto výslovne zdôrazňuje (rovnako ako predchádzajúce znenie), že k výsluchu nemožno obvineného nijakým spôsobom donucovať a treba rešpektovať jeho osobnosť.

Navrhované znenie zákona však prináša zásadnú zmenu. V zákone sa výslovne uvádza forma základného poučenia, ktoré musí obvinený dostať pri prvom výsluchu. Príklady z praxe svedčili o tom, že obvinený nebol vždy poučovaný presne, úplne, ba dostávalo sa mu i poučovania, ktoré neobsahovalo dostatočné informácie o jeho právach, alebo naopak, presahovalo tento rámec. Súčasné znenie poučenia zabezpečuje, aby obvinený mohol reálne uplatniť svoje právo na obhajobu. Samozrejme ide tu o "základné" poučenie v počiatočnej fáze trestného konania. V priebehu ďalšieho postupu vyšetrovania alebo aj konania pred súdom bude mať obvinený aj ďalšie práva (napr. podať odpor, sťažnosť, odvolanie atď.). O týchto konkrétnych právach bude musieť byť vždy poučený s ohľadom na konkrétne štádium procesu a konkrétne okolnosti prípadu. Už na začiatku ho však bude zrejme potrebné poučiť o možnosti podmienečného zastavenia trestného stíhania, uzavretia zmieru, zastavenia trestného stíhania ako aj o konaní o dohode o vine a treste.

K §122 až § 124

Tieto ustanovenia upravujú podrobnejšie postup pri výsluchu obvineného. Po poučení treba obvineného s predmetom výsluchu, t.j. so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, podrobne oboznámiť a pri výsluchu postupovať podľa osvedčených kriminalistických zásad. Najprv treba obvinenému umožniť, aby sám, v monológu, uviedol to, čo považuje za potrebné na objasnenie veci a svoju obhajobu. Až potom mu možno klásť otázky. Otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, nemajú byť klamlivé (kapciózne), ani sugestívne.

Obvinený môže použiť pri výsluchu poznámky, ktoré je ale povinný predložiť na nazretie vyslúchajúcemu a možno ho vyzvať aj k napísaniu určitého textu za účelom overenia jeho rukopisu. Z práva na obhajobu vyplýva, že ani k tomuto úkonu nesmie byť donucovaný.

K § 125 a § 126Konfrontácia i rekognícia sú upravené len rámcovo. Postup pri vykonávaní týchto dôkazov sa opiera o poznatky kriminalistiky, ktorými tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd, disponujú.

Subjektom rekognície je tak obvinený ako aj svedok.

Pre hodnotenie dôkazov získaných konfrontáciou a rekogníciou platia všeobecné zásady. To však neplatí, ak ide o osoby, ktorých totožnosť má byť utajená.

K §127 a § 128Návrh vychádza z toho, že každý občan je povinný podať svedectvo o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie. Svedecká výpoveď z toho hľadiska, že je v trestnom konaní jedným z najčastejších dôkazov, sa javí byť mimoriadne významná. Svedok vypovedá o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami, teda o tom, čo videl, počul, cítil. Zákon nekategorizuje svedkov podľa zamestnania, znalostí, pohlavia a dokonca ani veku. Osobitnú pozornosť je však treba venovať svedkom mladším ako pätnásť rokov. Svedectvo je povinný podať každý, kto určitú skutočnosť vnímal a je spôsobilý o nej vypovedať.

Vzhľadom na to, že v súdnom konaní, najmä nedostavenie sa predvolaných svedkov na výsluch, často zmarí vykonanie nariadeného úkonu, vrátane hlavného pojednávania, čo predlžuje a zdražuje súdne konanie, zavádza sa ako nevyhnutnosť pre úspešné kontradiktórne súdne pojednávanie možnosť zabezpečiť svedka za účelom jeho prítomnosti na konaní pred súdom. Obmedzenie osobnej slobody a predvedenie svedka vykoná policajný orgán na písomný príkaz súdu. Písomný príkaz musí byť aj odôvodnený, keďže vo svojej podstate toto opatrenie znamená aj sankciu pre svedka, ktorý bezdôvodne odmietol rešpektovať súdny príkaz.

K § 129Napriek deklarovanej všeobecnej svedeckej povinnosti zákon vychádza z toho, že svedkovia

- nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach tvoriacich utajované skutočnosti, obchodné, bankové, daňové alebo telekomunikačné tajomstvo, o ktorom sa dozvedeli spravidla pri výkone svojho povolania, pokiaľ nie sú oslobodení spod povinnosti mlčanlivosti príslušným orgánom,

- taktiež nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach, ktorými by porušili zákonom uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti (napr. kňaz spovedné tajomstvo, lekár, advokát).

- ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nemusia vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli pri vykonávaní svojho mandátu.

Svedka však možno vypočuť, ak ide o trestný čin, ktorý mal povinnosť prekaziť za podmienky § 350 Trestného zákona.

K § 130 Vyššie uvedený zákaz sa vzťahuje na orgány činné v trestnom konaní a súd, ktoré v prípade zistených skutočností brániacich výsluchu, nesmú svedkov vypočúvať (§ 129). V § 130 je však uvedené právo svedka odmietnuť vypovedať v dvoch prípadoch:

- ak je obvineným taký blízky príbuzný svedka, že by svedok mohol jeho újmu pociťovať ako vlastnú a vypovedať nepravdivo. Zákon rešpektuje príbuzenské vzťahy a umožňuje svedkovi nevypovedať, aby ho nestaval pred morálnu dilemu - vypovedať pravdu alebo poškodiť blízkeho príbuzného, aby nenarušil príbuzenské vzťahy;

- v druhom prípade, keď nie je ešte vznesené obvinenie, zákon umožňuje svedkovi odmietnuť vypovedať v podstate z rovnakých dôvodov ako v predchádzajúcom prípade, avšak aj preto, aby nespôsobil trestné stíhanie sebe. V postupe podľa § 130 ods. 2 však svedok musí uviesť dôvod, pre ktorý nevypovedá.

K § 131 a § 132K výsluchu svedka možno prikročiť až po začatí trestného stíhania (vznesení obvinenia), ak nejde o neodkladný alebo neopakovateľný úkon. Pred začatím prípravného konania možno občana vypočuť len ako osobu podávajúcu vysvetlenie.

Pri započatí výsluchu treba svedka oboznámiť s predmetom výsluchu, zistiť jeho pomer k veci a obvinenému ako i poškodenému a poučiť ho. Poučenie musí obsahovať poučenie o povinnosti svedčiť, o význame svedeckej výpovede z hľadiska všeobecného záujmu, o trestných následkoch krivej výpovede, a ak je to treba, aj o práve odoprieť výpoveď a o zákaze výsluchu.

K § 133Svedok je povinný napísať potrebný počet slov, samozrejme táto povinnosť sa neviaže na situácie, keď má právo odmietnuť alebo na prípady zákazu výsluchu.

K § 134Upravuje prípady, v ktorých namiesto bezprostredného výsluchu svedka možno výsluch uskutočniť pomocou technického zariadenia najmä v prípade choroby svedka alebo iných závažných skutočností.

K § 135V odseku 1 a 2 tohto ustanovenia sa osobitným spôsobom upravuje spôsob výsluchu svedok, ak ide o osobu mladšiu ako 15 rokov o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj. V tomto prípade treba dbať na to, aby výsluch takej osoby bol čo najúplnejší, aby takúto osobu nebolo treba opätovne predvolávať a tým jej pripomínať udalosti, ktoré často nepriaznivo ovplyvnili jej psychický vývoj. K výsluchu treba vždy pribrať pedagóga, psychológa a event. aj rodiča.

V odseku 3 a 4 sú uvedené podmienky, kedy je obligatórne nutné vykonať výsluch osoby mladšej ako 15 rokov s využitím technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu.

K § 136 a § 137

Vzhľadom na narastajúce závažné formy trestnej činnosti, ako aj na ohrozenia, ktoré vznikajú pri vyšetrovaní najmä násilných, teroristických činov, zákonodarca počíta s tým, že v trestnom konaní treba niektorých svedkov osobitne ochraňovať. Počíta sa s existenciou chráneného svedka, svedka ohrozeného a utajeného.

Utajený a chránený svedok nemusí uvádzať údaje o svojej osobe, bydlisku, zamestnaní, resp. tieto sú k dispozícii len orgánom činným v trestnom konaní a súdu. Ohrozený svedok je ten, ktorého totožnosť zostane absolútne utajená, pričom sa urobia aj vhodné opatrenia, aby ho nebolo možno poznať ani podľa hlasu a výzoru.

V § 132 je upravený postup, keď policajt neuznáva dôvody pre utajenie alebo ochranu, hoci sa ich svedok domáha.

K § 138Toto ustanovenie obsahuje úpravu, podľa ktorej sa na postup pri výsluchu svedka, konfrontácii a rekognícii použijú primerane ustanovenia o výsluchu obvineného.

K § 139

V záujme ochrany svedka sú orgány činné v trestnom konaní a súd povinné svedkovi poskytnúť informácie o pohybe obvineného (odsúdeného), ktorý by ho mohol ohrozovať.

K § 140Tak ako v doterajšej zákonnej úprave občan, ktorý vystupuje ako svedok v trestnom konaní, má nárok na svedočné, ktoré obsahuje výdavky na cestovné, nocľažné, stravné a náhradu za stratu ušlej mzdy. Možnosť náhrady „iného preukázateľného ušlého príjmu“ vyplýva zo skutočnosti, že svedkom nemusí byť len zamestnanec v pracovnom pomere (majú nárok na náhradu ušlej mzdy), ale aj iné osoby, napr. náhrada ušlej odmeny poskytovanej fyzickej osobe na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

K § 141 a § 142Vedecko-technický pokrok bezprostredne ovplyvňuje tak objasňovanie trestných činov, ako aj vykonávanie dôkazov. Práve znalecké posudky sa stávajú dôležitými dôkaznými prostriedkami, z ktorých možno zistiť dôkazy, potrebné pre rozhodnutie veci.

V predchádzajúcom vývoji nášho trestného procesu sa uplatňoval viac neformálny prístup pri priberaní znalcov, ktoré sa realizovalo tzv. opatrením, proti ktorému nebol opravný prostriedok. V súčasnosti sa priberanie znalcov dôsledne realizuje uznesením. Súčasný stav predpokladá pri vyšetrení duševného stavu aj písomný príkaz súdu ako podmienku nariadenia vyšetrenia duševného stavu. Ide tu o realizovanie čl. 17 odsek 7 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá aj takýmto spôsobom zabezpečuje osobnú slobodu občana, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, a predkladaný návrh toto ustanovenie Ústavy aj takto rešpektuje.

Podľa niektorých názorov by sa však predchádzajúci príkaz orgánov činných v trestnom konaní (súdu) mal vyžadovať v každom prípade ako podmienka nariadenia znaleckého dokazovania.

Predkladaný materiál toto stanovisko neakceptoval. Predkladatelia sú tej mienky, že by išlo o duplicitné a naviac zbytočné rozhodovanie, lebo orgán činný v trestnom konaní (súd) by nariadil dokazovanie písomným príkazom a potom sám by vydal aj uznesenie o pribratí znalca. Preto návrh vychádza z toho, že orgán činný v trestnom konaní (súd) bude o pribratí znalca rozhodovať bez predchádzajúceho príkazu na znalecké dokazovanie uznesením, čo zjednoduší jeho postup a plne zabezpečí práva procesných subjektov, ktoré budú môcť podať opravný prostriedok ako voči každému uzneseniu o pribratí znalca, t.j. proti dôvodom nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj proti osobe znalca.

Osobitný postup sa ponecháva len pri vyšetrení duševného stavu, kde na rozhodnutie o vyšetrení duševného stavu obvineného musí dať písomný príkaz súd (čl. 17 ods. 7 Ústavy SR).

V zásade sa bude priberať jeden znalec, v obzvlášť dôležitých otázkach znalci dvaja.

V jednoduchých prípadoch, kde riešenie odborných otázok nevzbudzuje pochybnosti, bude možno od znalcov vyžadovať odborné stanovisko, potvrdenie, odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie. V jednoduchých prípadoch vystačí aj písomné vyjadrenie, o správnosti ktorého nie sú pochybnosti. Toto znenie zákona sa uvádza s ohľadom na skutočnosť, že nový zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, ktorý nahrádza zákon č . 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch je v záverečnej fáze legislatívneho procesu.

K § 143 až § 146Ani v jednej z doterajších trestnoprocesných úprav neboli náležite skĺbené ustanovenia Trestného poriadku so zákonom o znalcoch (zákon o znalcoch a tlmočníkoch č.36/ 1967 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov). Súčasný návrh preto s ohľadom na pripravovaný zákon vychádza dôsledne z toho, že za znalcov treba do trestného konania priberať takto:

- v prvom poradí ústavy špecializované na znaleckú činnosť, ak takéto ústavy v príslušnom odbore existujú (napr. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru). Ústav v posudku uvedie osoby znalcov, ktoré možno vypočuť k obsahu posudku,

- ak takýto ústav neexistuje, treba priberať osoby zapísané v zoznamoch znalcov, ktoré vedú krajské súdy; ústredný zoznam vedie Ministerstvo spravodlivosti SR,

- ak nie sú pre prístupný odbor zapísaní znalci v zozname, je možné pribrať aj inú osobu s potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi,

- a až vo výnimočných, obzvlášť závažných prípadoch možno na podanie posudku pribrať ústav (§ 147), ktorý možno pribrať aj na preskúmanie posudku podaného iným znalcom. V posudku ústavu taktiež musia byť uvedení znalci, ktorí posudok spracovali, aby mohli byť ako znalci vypočutí pre účely trestného konania.

Znalec je povinný upozorniť na skutočnosti, ktoré by mu bránili vo veci podať posudok, napr. príbuzenský pomer k stranám, zaujatosť vo veci a pod. Preto musí byť pred podaním posudku podrobne poučený o svojich právach a povinnostiach.

Znalcom sa otázky, ktoré majú riešiť, určia spravidla v uznesení o pribratí znalca, takže sa k ním môžu vyjadriť aj strany. Znalcom sa musí dať k dispozícii trestný spis v potrebnom rozsahu, najmä dôkazy potrebné k znaleckému preskúmaniu. Znalec má právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov, ktoré potrebuje pre účely podania posudku. Má právo navrhovať aj vykonanie dôkazov potrebných pre podanie posudku.

Odsek 2 § 142 dáva priestor pre uplatnenie tzv. komisionálnej či komplexnej expertízy, i keď treba zdôrazniť, že aj v prípade pribratia dvoch znalcov, alebo aj viacerých, ak treba vec posúdiť z hľadiska viacerých vedných disciplín, každý zo znalcov zodpovedá za tú časť posudku, ktorá sa týka jeho odbornosti. Preto aj v prípade, že si znalec priberie konzultanta (ods.4), zodpovedá za posudok sám.

Posudky sa spravidla podávajú písomne. Nadiktovať ho do zápisnice možno len v jednoduchších prípadoch. V prípade nejasnosti posudku možno nedostatky odstrániť pri výsluchu. Ak by ani pri výsluchu neboli nedostatky odstránené, treba pribrať iného znalca.

Tak ako predchádzajúci, aj tento zákon počíta s tým, že otázky ustanovovania znalcov, a najmä ich odmeňovania budú riešené osobitným predpisom.

K § 147Posudky ústavov – vedeckých pracovísk – sa využívajú spravidla na preskúmanie posudkov znalcov, ktoré vzbudzujú pochybnosti, alebo v prípadoch mimoriadnej závažnosti vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie. Nemali by sa zamieňať (čo sa však stáva) s posudkami rozličných inštitútov, zariadení či ústavov, kde na takéto vedecké, spravidla kolektívne posúdenie problémov nie sú splnené podmienky.

K § 148Podmienky pre ustanovenie znalcov, evidenciu znalcov, sľuby a poučení znalcov, ako aj o odmenách znalcov obsahuje zákon o znalcoch a tlmočníkoch a vykonávacia vyhláška k tomuto zákonu.

K § 149, § 150Možnosť pozorovania duševného stavu v ústave predstavuje významný zásah do osobnej slobody, a preto nemá trvať dlhšie ako nutný čas, najviac dva mesiace. Súd (sudca pre prípravné konanie) môže túto dobu predĺžiť, ale najviac o jeden mesiac. Na vyšetrenie duševného stavu postačí (na rozdiel od doterajšej úpravy) jeden znalec.

K § 151Vyšetriť duševný stav svedka možno len ambulantne. Pozorovanie v ústave nie je prípustné.

K § 152Zákon prijíma osobitné ustanovenie o tzv. odborných konzultantoch, ktorí budú vystupovať spravidla ako odborní pracovníci či poradcovia orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, na základe rozhodnutia týchto orgánov alebo súdu rozhodnutím, ktoré bude mať formu „opatrenia“. Mali by byť nápomocní pri orientácii v zložitej odbornej problematike. Nie je však vylúčené aby títo konzultanti podali aj „odborné vyjadrenie“. Do konania môžu byť pribratí aj na požiadanie znalcov na riešenie úzkej odbornej problematiky, ktorá presahuje rámec znaleckej odbornosti. Zákon vychádza z toho, že na ich odmeňovanie možno použiť primerane predpisy o znalcoch.

K § 153Predkladaný zákon v § 115 ods. 2 predpokladá, že za dôkaz môže poslúžiť "všetko čo môže prispieť k objasneniu veci". Medzi dôkaznými prostriedkami, ktoré výslovne vymenúva, sú aj listinné a vecné dôkazy. Kým za listinné dôkazy sa spravidla považujú písomné dokumenty, nemožno vylúčiť, že dôkazmi vo veci nebudú aj predmety, na ktorých sú písomné záznamy, ktoré budú môcť byť údaje dôležité pre rozhodnutie veci. Takéto predmety, ktorými, alebo na ktorých bol spáchaný trestný čin a ktoré event. zachycujú stopy trestného činu, sú vecnými dôkazmi (tzv. corpora delicti).

V odseku 3 je naznačený široký diapazón moderných dôkazných prostriedkov, čím sa súčasne vytvárajú možnosti zavádzania modernej techniky do trestného konania.

K § 154 až § 156Ide o ustanovenia v podstate prevzaté z doterajšieho zákona, kde dochádza len k nepatrným zmenám.

Z ustanovení o obhliadke však boli vyčlenené ustanovenia o vyšetrení duševného stavu, ktoré sú uvedené v oddieli treťom. Naproti tomu sa v tomto oddieli upravuje postup pri vyšetrovacom pokuse, previerke výpovede na mieste činu a pri rekonštrukcii.

Vykonávanie týchto dôkazných prostriedkov bolo upravené len v kriminalistickej teórii, resp. v rozličných taktických, metodických či technických kriminalistických pomôckach a pokynoch. Praktické využívanie týchto doposiaľ kriminalistických postupov pri objasňovaní trestnej činnosti poukazuje na ich využiteľnosť a význam a súčasne zdôrazňuje potrebu upraviť ich výkon priamo v predkladanom zákone.

K § 157 a § 158V zásade treba zdôrazniť, že vyšetrovací pokus predstavuje kriminalistickú metódu, pri ktorej sa v pôvodných alebo aj zmenených podmienkach skúmajú rozličné varianty priebehu skutkového stavu s cieľom, či sa konkrétna udalosť mohla stať za okolností, o ktorých vypovedá obvinený, svedok, poškodený alebo iná osoba.

V § 158 ide o dôkazný prostriedok slúžiaci na verifikovanie výpovedí alebo iných údajov dôležitých pre trestné konanie. Aj výkon tohoto dôkazného prostriedku bol upravený dosiaľ len v kriminalistike.

K § 159Rekonštrukcia je osvedčený dôkazný prostriedok, ktorý na rozdiel od vyšetrovacieho pokusu predpokladá obnovenie - rekonštruovanie pôvodnej situácie, za ktorej došlo k skúmanej udalosti. Čím vernejšie sa podarí obnoviť pôvodný stav, tým vierohodnejšie výsledky rekonštrukcie možno predpokladať. Výkon tohoto dôkazného prostriedku predpokladá, že sa na ňom zúčastňuje aj viac osôb. Obvineného pochopiteľne nemožno k účasti ani k potvrdzovaniu údajov nijakým spôsobom nútiť. Obvineného a svedka treba pred týmto úkonom vypočuť. K rekonštrukcii možno pribrať aj znalca a jej priebeh treba okrem zápisnice dokumentovať aj za pomoci fotografovania, merania, filmovania, zvukových záznamov atď..

K § 160Skúsenosti získané identifikáciou osôb pomocou hlasu, vedú zákonodarcu k povinnosti upraviť postup pri odoberaní hlasovej vzorky za účelom vykonania hlasovej skúšky.

Ustanovenia o zákaze donucovania obvineného a event. i o práve svedka odoprieť výpoveď v ustanovených prípadoch, sa použijú aj tu.

K § 161Navrhuje sa zakomponovať do zákona vyhlásenie o mlčanlivosti osoby, ktorá sa oboznámila s utajovanými skutočnosťami. Sleduje sa tým zámer posilniť ochranu utajovaných skutočností a zabránenie ich úniku.

ROZHODNUTIA

K § 162Zakotvilo sa, aby základné ustanovenie upravujúce spôsob rozhodovania podľa Tr. por. obsahovalo všetky formy rozhodnutí, teda nielen rozhodnutie formou rozsudku a uznesenia, ale aj trestným rozkazom a príkazom. Trestný rozkaz a príkaz boli síce obsiahnuté v Trestnom poriadku aj podľa doterajšej úpravy, neboli však obsiahnuté v základnom ustanovení, ale boli upravené len v súvislosti s konkrétnymi rozhodnutiami, napr. príkaz na domovú prehliadku, príkaz na zatknutie, atď.. Upresňujú sa tiež osobitné spôsoby rozhodovania prokurátorom a policajtom, pričom aj im zákon umožňuje rozhodovať nielen uznesením, ale aj príkazom. Zároveň sa definuje pojem „opatrenie“.

K § 163Znenie tohoto ustanovenia reaguje na článok 142 ods. 3 Ústavy SR. Doterajšia prax potvrdila, že úprava rozsahu rozsudku je dostačujúca a nespôsobuje súdom žiadne ťažkosti. Preberá sa preto do návrhu zákona v nezmenenej podobe.

K § 164Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré taktiež nevyžaduje žiadnu zmenu. Zakotvuje aj povinnosť súdu výrokom rozsudku riešiť za určených podmienok náhradu škody a tiež uloženie ochranného dohľadu.

K § 165Vzhľadom na nové druhy trestov v navrhovanom Trestnom zákone sa doplňuje obsah výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku i o povinnosť špecifikovať trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom, najmä v tom smere, aby bolo zrejmé, či je povolený podmienečný odklad trestu odňatia slobody a za akých podmienok. V prípade uloženia trestu odňatia slobody na doživotie alebo iného nepodmienečného trestu, bude treba uviesť aj spôsob výkonu tohto trestu. Zohľadňuje sa aj úprava základných zásad trestného konania v otázke záruk i vzhľadom na nové znenie Trestného zákona. Ak bude obžalovaný oslobodený spod obžaloby, bude treba uviesť nielen zákonné označenie dôvodu oslobodenia, ale aj slovné vyjadrenie tohto dôvodu, čo sa v minulosti zanedbávalo.

K § 166 až § 167Tieto ustanovenia sú obsahovo rovnakého znenia ako v doterajšom Trestnom poriadku a nie je potrebné nič meniť ani s prihliadnutím k zmenám iných ustanovení. Ukladá povinnosti súdu aj pre prípad, ak bol skorší rozsudok zrušený pri ukladaní súhrnného trestu.

K § 168Upresňuje sa najmä, čo musí odôvodnenie rozsudku obsahovať, konkrétne uviesť dôkazy, o ktoré súd oprel výrok o vine, akými právnymi úvahami sa spravoval pri posúdení skutku, aj ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Naďalej sa ponecháva na úvahu súdu, aké ďalšie okolnosti súvisiace s otázkou viny a trestu bude odôvodňovať.

V odseku 2 zakotvuje povinnosť súdu, pokiaľ koná a rozhoduje o ponúknutej dohode o vine a treste, vyrovnať sa s otázkami uvedenými v tejto súvislosti v zákone.

K § 169Aj toto ustanovenie je upravené v zmysle osvedčeného pôvodného znenia a podrobne sa zaoberá jednou z najdôležitejších otázok týkajúcich sa spôsobu rozhodovania o vine a treste a rieši tiež postupnosť posudzovania rozhodných otázok na porade senátu. V odseku 2 určuje povinnosť posúdiť aj otázky, na ktoré musel obvinený odpovedať v zmysle § 333 ods. 3. K § 170Upravuje otázky prítomnosti na záverečnej neverejnej porade o hlasovaní a určuje spôsob hlasovania. Novou je možnosť účasti so súhlasom predsedu senátu na porade o hlasovaní a rozhodnutí aj náhradného sudcu, náhradného prísediaceho a zo štúdijných dôvodov aj súdneho úradníka, ktorí však nehlasujú. Opäť je zakotvená povinnosť o mlčanlivosti o porade a hlasovaní. Novým je výslovné ustanovenie o povinnosti vložiť zápisnicu ihneď po jej podpísaní do obálky a túto hneď zalepiť a opatriť pečiatkou a podpisom zapisovateľa. Otvoriť ju možno jedine na nadriadenom súde pri rozhodovaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku alebo pri vyhotovovaní rozsudku povereným sudcom.

K § 171Ide o ustanovenie obsahujúce viacero upresnení v porovnaní so súčasným stavom, pričom vychádza z článku 142 ods. 3 Ústavy SR. Nepripúšťa ani vo veciach, kde sa prejednávajú skutočnosti obsahujúce utajovanú skutočnosť, aby rozsudok bol vyhlásený, inak ako verejne. Ods. 2 nadväzuje na ustanovenie § 163 ods. 1 a dopĺňa sa o povinnosť prítomných pri vyhlasovaní výrokovej časti rozsudku stáť. Táto povinnosť bola doteraz upravená internou normou Ministerstva spravodlivosti SR. Vzhľadom na význam rozsudku sa javí vhodné predmetnú povinnosť upraviť priamo v zákone. Odsek 3 obsahuje zmenu z hľadiska rozsahu odvolania a vychádza z oslabenia revízneho princípu v konaní pred súdom. V zložitejších trestných veciach sa naďalej ponecháva možnosť dlhšej porady a tým neskoršieho vyhlásenia rozsudku, najviac však o tri pracovné dni.

K § 172V jednoduchších trestných veciach, najmä v ktorých rozhoduje samosudca, sa za naznačených podmienok pripúšťa vyhotovenie zjednodušeného rozsudku. Zjednodušenie spočíva v absencii odôvodnenia. Ustanovené lehoty a najmä ich dodržiavanie v praxi by mali výrazne znížiť dĺžku trestného konania, najmä vo väzobných veciach.

K § 173Posilnenie práv poškodeného sa prejavuje i v povinnosti súdu doručiť rozsudok aj poškodenému, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Ak je viac (veľa) poškodených a majú splnomocnenca, resp. spoločného zástupcu poškodených alebo zástupcu poškodeného, doručí sa rozsudok jemu. Podobne sa rozširuje povinnosť súdu doručovať rozsudok v prípadoch mladistvých obžalovaných aj štátnemu orgánu poverenému starostlivosťou o mládež.

K § 174Preberá sa v podstate súčasná právna úprava. Nepočíta sa však už s tým, že sa bude opravovať pôvodný rozsudok, ale opravné uznesenie sa stane súčasťou pôvodného rozsudku po nadobudnutí právoplatnosti tohoto uznesenia. Preto sa táto skutočnosť bude vyznačovať v doložke právoplatnosti.

K § 175Ide o pôvodné ustanovenie o účinkoch opravy, ktoré nevyžaduje zmenu, lebo doterajšia úprava v praxi nevyvolávala pochybnosti o postupe v prípade, ak oprava výroku rozsudku sa podstatne dotkla niektorého výroku.

K § 176Pôvodné ustanovenie upravujúce obsah uznesenia sa dopĺňa a precizuje o povinnosť uvádzania skutku vo výrokovej časti uznesenia tak, aby nevznikali súčasné problémy s posudzovaním totožnosti skutku, resp. jeho zámeny za skutok iný. Zdôrazňuje sa i povinnosť uznesenie odôvodniť ak zákon neustanovuje niečo iné. Zachováva sa možnosť vyhotovovania zjednodušeného uznesenia vo vykonávacom konaní. Zavádza však povinnosť (na požiadavky mimosúdnej praxe) uviesť aj v uznesení mená a priezviská osôb, ktoré sa na rozhodnutí zúčastnili.

K § 177 až § 180Ide o pôvodné, obsahovo nezmenené ustanovenia upravujúce problematiku vyhlásenia uznesenia, jeho vyhotovenia a oznamovania. Naviac sa však ustanovuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo veciach mladistvých obvinených doručovať odpis uznesenia aj štátnemu orgánu poverenému starostlivosťou o mládež v prípade, že tento orgán nebol prítomný pri vyhlásení uznesenia a zákon mu dáva právo podať opravný prostriedok. Obdobne sa postupuje, ak bolo trestné stíhanie mladistvého obvineného zastavené, prerušené, alebo jeho vec bola postúpená.

K § 181 a § 182V praxi orgánov činných v trestnom konaní sa táto forma rozhodnutia „príkazom“ používala pomerne často, ale nebola po obsahovej stránke výslovne upravená. Preto sa pristúpilo k stručnej základnej úprave obsahu príkazu. Príkaz sa zásadne neodôvodňuje, výnimky ustanoví zákon. Nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok.

K § 183Správoplatňovanie rozsudku a jeho vykonateľnosť po obsahovej stránke ostali nezmenené. Pôvodné ustanovenie sa dopĺňa o právne dôsledky týkajúce sa rozsudku v prípade podania odvolania poškodeným proti výroku o náhrade škody a zúčastnenou osobou. Výslovne uvádza dôsledky v prípade podania odvolania len niektorým z viacerých obžalovaných, aj v prípade zmeškania lehoty na podanie odvolania.

K § 184Ide o doslovné znenie pôvodného ustanovenia o právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčilo. Vo svojej podstate ide o obdobnú úpravu ako v prípade rozsudku.

SŤAŽNOSŤ A KONANIE O NEJ

K § 185 V úprave konania a rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu dochádza k podstatným zmenám v smeroch, v ktorých v doterajšej praxi v tomto smere vznikali väčšie problémy. Došlo nielen k nahradeniu pojmu „orgány prípravného konania“ pojmom „policajt“ tak, ako to vyplýva z novo navrhovanej definície orgánov činných v trestnom konaní, ale v odseku 3 sa zaviedla možnosť podania sťažnosti voči rozhodnutiu predsedu senátu odvolacieho súdu o uložení poriadkovej pokuty a v odseku 4 možnosť podania sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o vzatí obžalovaného do väzby s tým, že rozhodovať o nej bude iný senát tohto súdu, ktorý pritom má postavenie nadriadeného orgánu.

K § 186Zachováva sa právo podať sťažnosť proti uzneseniu tým osobám, ktorých sa uznesenie priamo dotýka, alebo ktoré k nemu dali podnet návrhom, na ktorý ich zákon oprávňuje. Toto právo sa však vo veciach mladistvých obvinených rozširuje i na zákonných zástupcov a štátny orgán poverený starostlivosťou o mládež a ďalšie osoby, ktoré sú v príbuzenskom a obdobnom vzťahu k mladistvému. Podobnú úpravu má i súčasný Trestný poriadok, avšak rozložený v iných častiach, ktoré sa doteraz aplikovali spoločne so všeobecnými ustanoveniami o sťažnosti.

K § 187 a § 188Ide o doterajšie ustanovenie upravujúce lehotu a miesto podania sťažnosti, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčili. Podobne sa navrhuje zachovať právo oprávnených osôb vzdať sa práva na podanie sťažnosti a túto vziať späť, aj spôsob rozhodovania v takomto prípade.

K § 189Zostáva zachovaná možnosť napadnúť uznesenie aj pre porušenie ustanovení upravujúcich trestné konanie, ak tieto porušenia mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku. Zavádza sa povinnosť pre prokurátora, štátneho orgánu starostlivosti o mládež a obhajcu podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť, aj výnimka z tohto pravidla (odsek 3). Novum spočíva v odseku 2, ktorý umožňuje uviesť v sťažnosti aj nové skutočnosti a dôkazy, ktoré v prvostupňovom konaní neboli známe.

K § 190Požiadavka rýchlosti trestného konania vyžaduje, aby zostal zachovaný aj inštitút autoremedúry. Je teda zachovaná možnosť, aby orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje jej za stanovených podmienok vyhovel. Vlastný postup pri rozhodovaní pri sťažnostiach proti uzneseniam zostáva zachovaný. Na základe pozitívnych ohlasov z praxe, prevzala sa aj úprava sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Je tým vytvorená širšia kontrola zákonnosti takéhoto rozhodovania (odsek 3).

K § 191Keďže v tomto ustanovení sa citeľne obmedzujú občianske práva obvineného, posilňuje sa postup, pri ktorom sudca pre prípravné konanie preskúmava rozhodnutie prokurátora, pričom naviac musí takéto uznesenie vydať spravidla do piatich dní, čím sa sleduje aj urýchlenie konania. Zvýrazňuje sa postavenie prokurátora v prípravnom konaní a každému občanovi sa zabezpečuje právo obrátiť sa so svojou vecou na súd.

K § 192Novým spôsobom, ktorý znamená obmedzenie revízneho princípu sa upravuje preskúmavanie sťažností. Na rozdiel od doterajšej úpravy je nadriadený orgán povinný preskúmať správnosť len tých výrokov, ktoré sú sťažnosťou výslovne napadnuté, ako aj správnosť postupu konania len vo vzťahu k napadnutým výrokom. Rešpektuje sa tým právo oprávnených osôb disponovať s rozsahom sťažností, čo prispeje i k zrýchleniu konania. Z podobnej filozofie sa vychádza i u odvolania. Ustanovuje sa lehota na rozhodnutie o sťažnosti nadriadeným orgánom a zavádza sa možnosť, aby nadriadený súd o sťažnosti proti uzneseniu o nepredĺžení lehoty trvania väzby rozhodol na neverejnom zasadnutí v záujme najmä urýchlenia konania a rozhodnutia.

K § 193Ustanovenie rieši všetky možnosti rozhodnutia nadriadeného orgánu o sťažnosti, podobe ako doteraz. Ustanovuje sa tiež neprípustnosť zamietnutia sťažnosti ako oneskorene podanej, ak k meškaniu lehoty došlo v dôsledku chybného poučenia.

K § 194Upravuje postup nadriadeného orgánu pre prípad, keď sťažnosť nezamietne. Postup podľa odseku 1 písm. b) sa však vylučuje pre prípady nevzatia obvineného do väzby a rozhodnutia o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. V týchto prípadoch nemožno po zrušení chybného rozhodnutia (uznesenia) vrátiť vec na nové prerokovanie, ale musí sám vo veci rozhodnúť. Sleduje sa tým hlavne urýchlenie vybavenia veci, keďže ide o obvineného, ktorý je vo väzbe. Ustanovenie obsahuje smernicu aj pre prípady, keď je chybná iba oddeliteľná časť napadnutého uznesenia, niektorý výrok chýba alebo je neúplný, ako aj možnosť nariadiť prejednanie veci v inom zložení senátu alebo iným súdom toho istého druhu a stupňa. Zakotvuje sa aj záväznosť právneho názoru, ktorý vyslovil nadriadených súd vo svojom rozhodnutí a v prípade vzatia obvineného do väzby povinnosť ihneď nariadiť, aby bol políciou dodaný do miesta výkonu väzby.

K § 195Aj naďalej sa zachováva a to i pri rozhodovaní o sťažnostiach zákaz reformácie in peius a u odseku 2 beneficium cohaesionis.

druhá časť - PREDSÚDNE konanie

K § 196Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin ďalej len (,,oznámenie“) podáva prokurátorovi alebo policajtovi, ktorý je zaradený do Policajného zboru podľa § 4 až § 5 zákona Národnej rady SR o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. a povereným orgánom Vojenskej polície, Železničnej polície, colným orgánom, Zboru väzenskej a justičnej stráže, daňovým orgánom a veliteľovi námornej lode sa podáva také oznámenie o trestnom čine o ktorom je podľa zákona príslušný konať.

V prípade, ak oznamovateľ podáva oznámenie ústne do zápisnice prokurátor alebo policajt, ktorý oznámenie prijíma tohto poučí o zodpovednosti za uvedenie nepravdivých údajov. V prípade, ak oznámenie je podané písomne je prokurátor alebo policajt oprávnený vypočuť oznamovateľa k oznámeniu prípadne ho vyzvať na predloženie písomných podkladov.

K § 197Ak z obsahu oznámenia je evidentné, že opísaný skutkový stav je možné posúdiť ako priestupok alebo iný správny delikt alebo ako porušenie disciplinárneho alebo kárneho poriadku, policajt vec odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie takéhoto protispoločenského konania. Ak zistí, že začatie trestného stíhania alebo vznesenie obvinenia je neprípustné vec odloží. Rovnako postupuje ak je začatie vyšetrovania alebo vznesenie obvinenia neúčelné.

Toto ustanovenie upravuje postup policajta aj v prípade, keď po preskúmaní oznámenia dôjde k záveru, že už zo samotného oznámenia je zrejmé, že konanie, ktorého sa oznámenie týka, nebude môcť byť posudzované ako trestný čin.

Odovzdanie, odloženie veci alebo odmietnutie oznámenia o trestnom čine je rozhodnutie, ktoré sa vydáva pred procesným štádiom trestného konania. Napriek tejto skutočnosti, keďže toto rozhodnutie môže mať veľký vplyv nielen na oznamovateľa, ale i pre poškodeného z hľadiska ďalšieho uplatnenia nároku na náhrady škody, vyhotovuje sa vo forme uznesenia a doručuje sa poškodenému a oznamovateľovi. Týmto subjektom súčasne zákon priznáva možnosť domáhať sa v zákonnej lehote preskúmania takéhoto rozhodnutia podaním sťažnosti. Pokiaľ takéto rozhodnutie vykoná policajt, je povinný ho doručiť prokurátorovi do 48 hodín od jeho oznámenia /t.j. od jeho vyhlásenia alebo vydania/.

Podanej sťažnosti zákon nepriznáva odkladný účinok, lebo toto rozhodnutie, nevytvára prekážku veci rozhodnutej.

K § 198Toto ustanovenie rieši postavenie a oprávnenia prokurátora pred štádiom začatia trestného stíhania. Podľa tohto ustanovenia je prokurátor subjektom, ktorý zodpovedá za zákonnosť rozhodovania v tomto štádiu konania lebo všetky rozhodnutia podľa § 197 musí policajt doručiť prokurátorovi do 48 hodín od ich oznámenia. Tieto rozhodnutia prokurátor preskúma buď ex offo, alebo na podklade sťažnosti alebo žiadosti oznamovateľa ak nie je poškodený alebo poškodeného ak nie je oznamovateľom trestného činu. Rozdiel medzi preskúmaním postupu policajta na podklade sťažnosti alebo žiadosti spočíva v tom, že oznamovateľ alebo poškodený môže žiadať prokurátora preskúmať postup policajta od podania oznámenia do vydania rozhodnutia podľa § 197 a po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti proti rozhodnutiam podľa § 197.

Uznesenia vydané podľa § 197 je prokurátor oprávnený zrušovať a môže ich nahradiť vlastným uznesením, ktoré napriek tomu, že proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok, musí doručiť poškodenému a oznamovateľovi.

Po doručení oznámenia o trestnom čine prokurátorovi, tento buď sám rozhodne podľa § 199 alebo na takýto postup dá zaväzný pokyn policajtovi, od ktorého v ktoromkoľvek štádiu konania pred rozhodnutím podľa § 197, môže vyžadovať všetky dostupné materiály s cieľom preskúmať opodstatnenosť a včasnosť jeho postupu ako aj zákonnosť a včasnosť jeho rozhodnutia podľa § 197.

K § 199

Začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania v ktorom sa vykonávajú už úkony, ktoré sú procesne akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch. Vo vzťahu ku konaniu pred súdom má predbežný charakter.

Trestné stíhanie sa začína formou uznesenia podľa § 199 alebo spoločným uznesením podľa § 206. V prípade, že hrozí omeškanie, trestné stíhanie sa môže začať aj vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu. Po jeho vykonaní, tento procesný úkon musí byť deklarovaný vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania.

Poškodený alebo oznamovateľ sa o začatí trestného stíhania upovedomí. Uznesenie o začatí trestného stíhania sa resp. o vznesení obvinenia sa do 48 hodín doručí prokurátorovi.

Uznesenie podľa § 199 ods. 1 obsahuje iba výrokovú časť bez uvedenia dôvodov a proti nemu sťažnosť nie je prípustná.

Spoločné uznesenie podľa § 199 a § 206, ktorým sa začína trestné stíhanie, a súčasne vznáša obvinenie obsahuje dôvody a proti nemu je prípustná sťažnosť. Oznamovateľ a poškodený nie sú oprávnené osoby na podanie si sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Môžu iba žiadať prokurátora o preskúmanie takéhoto postupu.

Ak začne trestné stíhanie miestne nepríslušný policajt, tento je povinný najneskoršie do troch dní odovzdať vec príslušnému policajtovi.

K 200Vyšetrovanie sa bude vykonávať o zločinoch.

Vyšetrovanie bude možné vykonávať aj o prečinoch, o ktorých sa bude inak vykonávať skrátené vyšetrovanie, za podmienok upravených v odseku. 2 alebo 3, ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, ak to nariadi prokurátor alebo ak bude treba vykonať vyšetrovanie aspoň o jednom trestnom čine uvedenom v § 9 ods. 1 Trestného zákona.

K § 201Ustanovenie upravuje spoločný postup pre vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie. Ustanovenie prvej vety nevylučuje možnosť dožiadať o vykonanie úkonov iného policajta, ani spolupracovať s inými štátnymi orgánmi.

V druhej vete odseku 1 ide najmä o to, aby sa vo vyšetrovaní nemuseli opakovať úkony, ktorými sa začalo vyšetrovanie, alebo ktoré boli vykonané po začatí vyšetrovania miestne nepríslušným policajtom, ak boli vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu. Pôjde o zaisťovacie úkony, neopakovateľné úkony a neodkladné úkony, ale i o iné procesné úkony s výnimkou výsluchu obvineného a skúmania jeho duševného stavu, ktoré je možné vykonať až po vznesení obvinenia.

Policajt pri vyšetrovaní postupuje tak, aby čo najrýchlejšie zadovážil podklady, či vyšetrovaná udalosť napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a na zistenie páchateľa trestného činu.

V odseku 3 je upravená procesná samostatnosť policajta, podľa ktorej je oprávnený vykonávať všetky úkony samostatne. Výnimkou sú úkony, na vykonanie ktorých je potrebné rozhodnutie alebo súhlas sudcu pre prípravné konanie alebo prokurátora. Pôjde najmä o zásahy do základných práv a slobôd občanov zaručených Ústavou Slovenskej republiky.

V odseku 4 je zvýraznená základná zásada trestného konania, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní a teda aj policajt vykonávajúci vyšetrovanie povinní zadovažovať dôkazy, ktoré svedčia v prospech alebo neprospech obvineného. Obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výsluchu donucovaný. Využitie práva obvineným o odopretí vypovedať nesmie byť použité proti obvinenému ako dôkaz.

K § 202Skrátené vyšetrovanie o prečinoch, u ktorých Trestný zákon v osobitnej časti ustanoví trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky, budú vykonávať poverení policajti Policajného zboru, Vojenskej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colné orgány, železničnej polície a velitelia námorných lodí. Príslušní ministri rezortov, v ktorých sa bude vykonávať skrátené vyšetrovanie, svojimi rozhodnutiami poveria policajtov na takéto konanie. O ostatných prečinoch budú vykonávať skrátené vyšetrovanie policajti - vyšetrovatelia Policajného zboru.

K § 203Ustanovenie upravuje odchýlky pri skrátenom vyšetrovaní. Ide o zjednodušenie a zrýchlenie konania oproti vyšetrovaniu. Výnimkou z postupu pri skrátenom vyšetrovaní budú prípady prečinov, u ktorých prokurátor nariadi, aby sa konalo vyšetrovanie. Výsluch svedka sa vykoná, len ak pôjde o neopakovateľný úkon (svedok je cudzinec, je zranený a mohol by zraneniu podľahnúť) alebo ide o svedka, ktorý bol osobne na mieste páchania trestného činu alebo má poznatky o osobe, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu. V ostatných prípadoch sa vyžiadajú od takejto osoby informácie v nevyhnutnom rozsahu, o obsahu ktorých policajt spíše záznam.

Skrátené vyšetrovanie by sa malo ukončiť do dvoch mesiacov od vznesenia obvinenia.

K § 204Toto ustanovenie upravujú postup policajta proti obvinenému, ktorý bol zadržaný ako podozrivý pri páchaní prečinu, na ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky alebo zastihnutý na úteku. Podstatou tejto úpravy je rýchle a neformálne objasnenie skutku, ktorý je posúdený ako prečin, vyhľadanie dôkazov, ktoré bude možné vykonať v konaní pred súdom.

K § 205Toto ustanovenie upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní predovšetkým v prípadoch, ak osoba, ktorá sa podieľala na spáchaní niektorého z trestných činov korupcie, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou a dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasnení trestného činu alebo na zistení ich páchateľov. Dôkaznú núdzu, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní nachádzajú je obtiažne prekonať bežnými dôkaznými prostriedkami. Podstatou tohto inštitútu je formálna dohoda medzi páchateľom trestného činu a štátom, podľa ktorej za poskytnutie dôkazne relevantných informácií, ktorými dôjde k usvedčeniu iných spolupáchateľov a k uľahčeniu dôkaznej pozície obžaloby, je spolupracujúcemu páchateľovi poskytnutá výhoda, na ktorú by inak nemal nárok.

Taký postup bude možný jednak pred vznesením obvinenia, jednak po vznesení obvinenia. Tento postup nebude však možný, ak ide o organizátora, návodcu alebo objednávateľa trestného činu, ktorý je predmetom objasňovania, keďže je nemysliteľné, aby sa taký postup umožnil aj voči osobe, ktorá zorganizovala alebo iného naviedla na spáchanie trestného činu, o ktorého objasňovanie ide. Postoj obvineného v konaní, v ktorom vystupoval ako svedok je možné zohľadniť tým, že prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie voči tomuto obvinenému alebo môže v súdnom konaní požadovať mimoriadne zníženie trestu.

K § 206 a § 207Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom, ktorým sa začína viesť trestné stíhanie proti určitej osobe pre určitý trestný čin a súčasne sa určuje jej procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Od tohto okamihu možno proti tejto osobe použiť prostriedky, ktoré poskytuje Trestný poriadok proti obvinenému. Na druhej strane táto osoba môže uplatňovať práva, ktoré jej dáva Trestný poriadok ako obvinenému.

Rozdiel medzi ods. 1 a ods. 2 ustanovenia § 206 spočíva v tom, že podľa ods. 1 policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia potom, čo už bolo začaté trestné stíhanie a podľa ods. 2 vydá spoločné uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, vtedy, keď pred týmto procesným úkonom nepredchádzalo vydanie samostatného uznesenia o začatí vyšetrovania.

V odseku 3 je konkretizované, čo musí obsahovať uznesenie o vznesení obvinenia. Jeho ťažisko je v popise skutku.

V odseku 5 je upravený postup v prípade, ak obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahuje alebo obvinený v trestnom čine pokračoval. V takomto prípade je nutné vydať uznesenie o rozšírení obvinenia pre tento skutok, resp. dielčí útok pri pokračovacom trestnom čine. Zmyslom tohto odseku je aj to, aby policajt bol oprávnený vydať uznesenie o o vznesení obvinenia aj o čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu (ktorý bol spáchaný pred vznesením obvinenia), na ktorý sa pôvodne vydané uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo. V takomto prípade však policajt nevydáva uznesenie o začatí trestného stíhania.

Ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom, ako bol v uznesení právne posúdený, postupuje sa podľa ods. 6. V takomto prípade je potrebné upozorniť obvineného na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a to tak v prípade, že ide o čin prísnejšie trestný, ako aj v prípade, že ide o čin miernejšie trestný. Rovnako sa postupuje aj vtedy, keď ide o inú kvalifikáciu podľa toho istého zákonného ustanovenia alebo, ak ide o iný trestný čin a to v prípade jednočinného súbehu trestných činov.

V § 207 je upravený postup v prípade, ak nemožno hodnoverne zistiť totožnosť osoby, ktorej má byť vznesené obvinenie, napr. preto, že pri sebe nemá žiaden doklad totožnosti, alebo nechce uviesť svoje pravé meno a priezvisko a pod. a ďalej postup ak sa v priebehu vyšetrovania zistí totožnosť tejto osoby. Úkony, ktoré boli v priebehu vyšetrovania vykonané pred zistením totožnosti, nie je potrebné opakovať, ak boli vykonané spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.

K § 208 a § 209V ustanovení § 208 je upravený postup v prípade, ak policajt dospeje k záveru, že zhromaždené dôkazy v priebehu vyšetrovania a jeho výsledky považuje za postačujúce na podanie návrhu na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie. Preštudovanie spisu je právom obvineného, jeho obhajcu, poškodeného, jeho splnomocnenca alebo opatrovníka, nie však povinnosť. Tohto práva sa môžu vzdať, o čom však musia byť poučení. Ak obvinený, jeho obhajca, poškodený, jeho splnomocnenec alebo opatrovník nevyužijú možnosť preštudovať spisy, postupuje policajt tak, akoby k takému úkonu došlo. Osobám, ktoré majú právo preštudovať spisy, je potrebné uviesť, v ktorých dňoch a hodinách im takéto právo bude umožnené.

Ustanovenie § 209 upravuje postup policajta po skončení vyšetrovania. Po skončení vyšetrovania predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby, postúpenie veci, zastavenie trestného stíhania, podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa alebo schválenie zmieru. V odseku 2 sú stanovené lehoty, v ktorých má byť vyšetrovanie skončené po vznesení obvinenia. Táto úprava sleduje zrýchlenie konania a zabezpečenie jednej zo základných zásad trestného konania, aby vec bola včas prejednaná. V odseku 3 je upravený postup prokurátora, ak vyšetrovanie nie je ukončené v lehotách uvedených v odseku 2.

K § 210Ustanovenie upravuje práva obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby žiadať prokurátora, aby preskúmal postup policajta. Nejde o riadny opravný prostriedok (sťažnosť), ale o podnet na preskúmanie. Ak prokurátor zistí, že žiadosť je odôvodnená, odstráni zistené závady sám alebo dá na to pokyn policajtovi. O výsledku preskúmania žiadosti prokurátor písomne upovedomí toho, kto žiadosť podal. Aj toto ustanovenie sleduje, aby policajt vo vyšetrovaní postupoval plynule a rýchlo pri správnom uplatňovaní zákona.

K § 211Výnimka zo zásady oficiality, resp. legality spočívajúca v dispozičnom práve poškodeného vzťahujúcom sa na celé trestné konanie, zavedená do trestného práva procesného v roku 1990 sa v podstate preberá. V súlade s poslednou vládnou novelou Trestného poriadku sa súhlas poškodeného nebude vyžadovať pri trestných činoch typických pre domáce násilie.

V odseku 2 sa ustanovuje, kedy nie je potrebný súhlas poškodeného, aj keby išlo o prípady uvedené v odseku 1.

K § 212Toto ustanovenie presnejšie a prehľadnejšie upravuje využitie dispozičného práva poškodeným a nakladanie s ním v priebehu trestného konania. Naviac pripúšťa možnosť znovu udeliť už odopretý alebo späť vzatý súhlas, ak tento prejav vôle bol neslobodný.

K § 213Toto ustanovenie upravuje účasť obhajcu na úkonoch, ktoré sa vykonávajú vo vyšetrovaní a skrátenom vyšetrovaní. Policajt je povinný na požiadanie obhajcu oznámiť mu čas, miesto a druh úkonu s výnimkou ak tento procesný úkon nestrpí odklad. V takomto prípade je povinnosťou policajta vyhotoviť záznam, z ktorého bude zrejmé, prečo procesný úkon nestrpel odklad.

K § 214Ustanovením sa rieši v ktorom štádiu konania musí vec postúpiť prokurátor a kedy môže rozhodnúť sám policajt. Proti uzneseniu o postúpení veci má právo obvinený alebo poškodený podať sťažnosť.

K § 215Policajt zastaví trestné stíhanie iba vtedy, ak vo veci nebolo vznesené obvinenie, a to iba z dôvodov uvedených v ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. d/ , písm. e/ a písm. g).

V ostatných prípadoch zastaviť trestné stíhanie z obligatórnych alebo fakultatívnych dôvodov môže iba prokurátor. Z obligatórnych dôvodov prokurátor vždy zastaví trestné stíhanie z dôvodov uvedených v ods. l písm. c/ (ak bolo začaté trestné stíhanie) a podľa ods. 1 písm. a/ až g/ po vznesení obvinenia. Z fakultatívnych dôvodov môže prokurátor zastaviť trestné stíhanie za splnenia podmienok uvedených v ods. 2.

V odseku 3 je upravený postup prokurátora v súvislosti s postihom najzávažnejšej trestnej činnosti spáchanej najmä organizovaným zločinom a dôkaznou núdzou, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súd nachádzajú a túto je obtiažne prekonať dostupnými dôkaznými prostriedkami. Ide o postup voči spolupracujúcej osobe, ktorá sa podieľa na páchaní trestných činov, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.

Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi náročnosťou trestného činu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených trestných činov a zisťovaní ich páchateľov. Takýto postup nebude možný voči organizátorovi, návodcovi, alebo objednávateľovi trestného činu, o objasnenie ktorého ide.

K § 216 a § 217Podmienečné zastavenie trestného stíhania je systematicky zaradené do časti upravujúcej prípravné konanie, kam nepochybne, tak ako iné rozhodnutia, ktoré v ňom možno vydať, patrí.

Podmienečné zastavenie trestného stíhania je pojmovo vyjadrené slovom "môže". Ide teda o rozhodnutie fakultatívne, závislé na úvahe toho orgánu, ktorému zákon takéto oprávnenie dal pri súčasnom rešpektovaní vhodnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade, voči konkrétnej osobe, pri splnení účelu Trestného zákona a Trestného poriadku.

Zákonná podmienka pre podmienečné zastavenie trestného stíhania je uvedená v ods. 1 písm. a) až c). Vyžaduje sa kumulácia splnenia uvedených zákonných podmienok pre aplikáciu tohto ustanovenia.

Obvinenému sa môže okrem uloženia, aby v skúšobnej dobe dodržiaval primerané obmedzenia tiež uložiť, aby sa zdržal činnosti, ktorá ho viedla k spáchaniu prečinu. Napr. zakáže sa obvinenému, aby viedol v skúšobnej dobe motorové vozidlo. Nesplnenie tohto obmedzenia bude mať za následok, že vo vyšetrovaní sa bude pokračovať.

Podmienečne zastaviť trestné stíhanie nebude však možné ak prečinom bola spôsobená smrť alebo pre prečin zanedbania povinnej výživy.

Ustanovenie § 217 upravuje podmienky za ktorých sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil. Uplynutím lehoty alebo vydaním rozhodnutia, že sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil, má sa za to, že toto rozhodnutie tvorí prekážku veci rozhodnutej.

K § 218 a § 219 V súvislosti s postihom najzávažnejšej trestnej činnosti spáchanej najmä organizovaným zločinom a dôkaznou núdzou, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súd nachádzajú, je obtiažne prekonať dostupnými dôkaznými prostriedkami. Z týchto dôvodov bol v novele Trestného poriadku (zákon č. 457/2003 Z.z.) upravený postup v prípade spolupracujúcej osoby, ktorá sa podieľa na páchaní trestných činov, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.

V ustanovení § 218 je upravený postup prokurátora v prípade osoby, ktorá sa podieľala na páchaní takejto trestnej činnosti a dobrovoľne je ochotná spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených zločinov, zisťovaní ich páchateľov.

Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi závažnosťou trestného činu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených trestných činov a zisťovaní ich páchateľov. Takýto postup nebude možný voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, o objasnenie ktorého ide.

Ustanovenie § 219 upravuje podmienky, za ktorých sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil. Uplynutím lehoty alebo vydaním rozhodnutia, že sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil, má sa za to, že toto rozhodnutie tvorí prekážku veci rozhodnutej.

K § 220Zmier má umožniť, aby na základe dohody medzi štátom, ktorý reprezentuje prokurátor a poškodeným na jednej stane a páchateľom na druhej strane, došlo k ukončeniu trestnej veci a k vydaniu rozhodnutia bez uskutočnenia riadneho, formalizovaného trestného procesu. To bude mať za následok jednak zrýchlenie konania a vydanie rozhodnutia skôr, pričom pôjde o ekonomicky menej náročné konanie, jednak možnosť lepšieho uplatnenia práv zo strany poškodených, keďže predpokladom uzavretia zmieru je súhlas poškodeného. Zmier pritom smeruje k odstráneniu škodlivých následkov trestného činu nielen v oblasti náhrady majetkovej škody, ale aj pocitov krivdy, strachu, resp. poníženia v prípadoch s menej závažnými následkami za splnenia podmienky, že na trestnom postihu páchateľa nie je zo strany štátu verejný záujem.

K § 221 až § 223Predpokladom schválenia zmieru je, okrem základnej podmienky, že musí ísť o prečin s trestnou sadzbou do piatich rokov, súhlas obvineného a poškodeného s takýmto postupom, priznanie obvineného k spáchaniu skutku, náhrada škody obvineným, resp. uskutočnenie relevantných opatrení na jej náhradu a poukázanie primeranej peňažnej sumy určenej na všeobecne prospešné účely (túto nie je možné chápať ako trest, ale ako náhradu dotknutého verejného záujmu spáchaným trestným činom). Pri tomto prokurátor alebo súd prihliadnu aj na majetkové a osobné pomery obvineného. Zmier je vylúčený, ak bola trestným činom spôsobená smrť osoby.

Súd a v prípravnom konaní prokurátor nie sú viazaní návrhom na uzavretie zmieru, ak nepovažujú takýto spôsob rozhodnutia za dostačujúci, aj keď by sa na tomto spôsobe ukončenia sporu poškodený a obvinený zhodli. Ak súd a v prípravnom konaní prokurátor neschvália zmier, nevydajú o tom žiadne formalizované rozhodnutie; na túto skutočnosť len obvineného a poškodeného upozornia. V tomto prípade (keďže sa nevydáva žiadne rozhodnutie) však nie je možnosť preskúmania tohto negatívneho stanoviska súdu, resp. prokurátora.

K § 224 a § 225Tiež sa ustanovuje, čo musí súd a v prípravnom konaní prokurátor obligatórne vykonať pred samotným schválením zmieru.

Určuje, na aké účely možno poukázať sumu určenú na všeobecne prospešné účely, z ktorej musí byť vždy aspoň 50% určené štátu na odškodňovanie obetí trestnej činnosti podľa zákona č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Upravuje sa postup vo vzťahu k právnickým osobám, aj nakladanie s peňažnou sumou, ktorá bola zložená na všeobecne prospešné účely.

Zakotvuje sa prechod práv poškodeného na dedičov, nie však na iné subjekty (napr. poisťovňu). Je to výraz rozširovania práv poškodeného.

K § 226 Ak nedôjde ku schváleniu zmieru, nie je možno vyhlásenie obvineného, že spáchal skutok použiť v ďalšom konaní ako dôkaz, keď bolo vyhlásenie uskutočnené s cieľom dosiahnuť ukončenie trestného stíhania uzavretím zmieru – inak by bol inštitút zmieru nepoužiteľný.

K § 227V záujme širšieho využívania tohto alternatívneho spôsobu rozhodovania, návrh zákona sa dopĺňa o novú podmienku – zloženie peňažnej sumy na všeobecne prospešné účely. Zároveň sa navrhuje, aby schválený zmier bol ex lege exekučným titulom podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a exekučného poriadku.

K § 228Prerušenie trestného stíhania je rozhodnutie predbežnej povahy.

V odseku 2 sú upravené možnosti, keď policajt môže vydať uznesenie o prerušení trestného stíhania. Takto môže policajt postupovať po predchádzajúcom vznesení obvinenia.

Oproti pôvodnej úprave je možné prerušiť vyšetrovanie aj pre neprítomnosť svedka za predpokladu, že sú splnené aj ďalšie zákonom predpokladané podmienky. Taktiež je odlišne upravené prerušenie trestného stíhania v prípade extradície, resp. odovzdanie obvineného na vykonanie procesných úkonov do cudziny (v prípade cudzinca alebo osoby bez štátnej príslušnosti). Rovnaké oprávnenie má aj prokurátor.

Úprava prerušenia trestného stíhania v ods. 3 nadväzuje na úpravu dočasného odloženia vznesenia obvinenia. Upravuje postup prokurátora, v tých prípadoch, keď už bolo vznesené obvinenie voči osobe, ktorá sa podieľala na spáchaní niektorého z trestných činov korupcie, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny, alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou a dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasnení trestného činu alebo na zistení ich páchateľov. Podstatou tohto inštitútu je formálna dohoda medzi páchateľom trestného činu a štátom, podľa ktorej za poskytnutie dôkazne relevantných informácií, ktorými dôjde k usvedčeniu iných spolupáchateľov, je spolupracujúcemu páchateľovi poskytnutá výhoda na ktorú by inak nemal nárok. Takýto postup bude možný po vznesení obvinenia, avšak nebude možný, ak ide o organizátora, návodcu alebo objednávateľa trestného činu.

V odseku 4 je upravené výlučné právo prokurátora prerušiť trestné stíhanie. Dôvodom prerušenia trestného stíhania podľa § 228 ods. 4 písm. a) je vyriešenie otázky, ktorú je oprávnený v konaní posúdiť Ústavný súd SR.

Prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 4 písm. b) súvisí so schválením ústavného zákona č. 90/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. V uvedenom ústavnom zákone (článok 78 ods. 3 a 136 ods. 2) sa zmenila predchádzajúca úprava o trestnom stíhaní poslanca NR SR, sudcu a generálneho prokurátora SR. Na uvedené prípady reaguje práve § 228 ods. 4 písm. b).

K § 229Uvedené ustanovenie umožňuje policajtovi vykonávať niektoré úkony aj po prerušení trestného stíhania, napr. pribranie znalca a pod.. Po prerušení trestného stíhania nemožno vykonať výsluch obvineného alebo svedka a skúmať duševný stav obvineného.

K § 230Prokurátor vykonáva dozor nezávisle od ostatných subjektov trestného konania. Jeho úlohou je dozerať, aby policajti dodržiavali základné zásady trestného konania a postupovali v súlade s jeho účelom. Prokurátor dbá o to, aby nikto nebol bezdôvodne trestne stíhaný, nezákonne obmedzovaný na osobnej slobode, alebo iných svojich právach. Taktiež prokurátor je oprávnený trestne stíhať osoby podozrivé zo spáchania trestného činu a vykonávať ktorýkoľvek úkon vo vyšetrovaní, v obdobnom rozsahu ako policajt.

Závažné úkony vo vyšetrovaní, najmä také, ktorými sa zasahuje do práv občanov je oprávnený vykonať len prokurátor, alebo na vykonanie takýchto úkonov je potrebný súhlas prokurátora, ak nie sú zverené sudcovi pre prípravné konanie..

Podľa tejto právnej úpravy je prokurátor oprávnený záväzným pokynom určovať lehoty na vybavenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania, ako aj lehoty na doplnenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania.

Súčasne sa predĺžila lehota na zrušenie určitých rozhodnutí policajta prokurátorom z 15 dní až na 30 dní. Uvedená lehota sa predĺžila z dôvodu, aby sa mal možnosť prokurátor dostatočne oboznámiť s obsahom spisu, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie policajta.

V prípade veľmi zložitej, dôkazne náročnej alebo z hľadiska právneho posúdenia ťažkej veci, v ktorej sa má vykonávať skrátené vyšetrovanie a nie je zaručené, že sa v ňom rýchle a úplne objasní, nariadi prokurátor vykonať vyšetrovanie

K § 231Toto ustanovenie taxatívne vymedzuje tie úkony, ktoré v prípravnom konaní patria do výlučnej kompetencie prokurátora.

K § 232 a § 233Uplatnenie inštitútu konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu priamo vyplýva zo základných požiadaviek rekodifikácie trestného práva procesného, predovšetkým z požiadavky zjednodušenia a zefektívnenia trestného konania ako aj z požiadavky skrátenia dĺžky jeho trvania. Súčasne jeho zavedením sa sleduje odľahčenie činnosti súdu prejednávať vec na hlavnom pojednávaní.

Konanie o dohode o priznaní viny a prijatí trestu môže začať prokurátor jednak z vlastnej iniciatívy alebo na základe návrhu obvineného alebo jeho obhajcu. Začatie konania o dohode je možné len v prípade, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky :

- výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania musia dostatočne odôvodňovať záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený,

- výslovné priznanie obvineného ku skutku,

- existencia dôkazov, ktoré nasvedčujú pravdivosti priznania obvineného.

Prokurátor je povinný na konanie o dohode predvolať obvineného. Poškodeného, obhajcu obvineného a zúčastnenú osobu len upovedomí o čase a mieste konania o dohode.

Ustanovenie § 232 ods. 3 až ods. 5 upravujú procesný postup konania o dohode.

Ustanovenie ods. 6 § 232 taxatívne vymedzuje všetky náležitosti dohody. Dohoda o priznaní viny a prijatí trestu musí mať písomnú formu a musí byť na znak súhlasu podpísaná prokurátorom, obvineným a obhajcom.

Poškodený musí dohodu podpísať v prípade, že úspešne uplatnil nárok na náhradu škody a zúčastnil sa konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu.

Súčasne sa v odsekoch 8 a 9 upravuje postup prokurátora v prípade, ak sa neuzatvorí konanie uzatvorením dohody o priznaní viny a prijatí trestu.

Prokurátor je povinný po podpísaní dohody o priznaní viny a prijatí trestu podať súdu návrh na súdne konanie o tejto dohode.

K § 234Trestné konanie pred súdom sa bude môcť aj naďalej začať len na základe obžaloby. Právo podať obžalobu na obvineného je výlučným právom prokurátora a je vyjadrením obžalovacej zásady.

Obžaloba sa podáva vecne a miestne príslušnému súdu. Podľa § 20 sa podaním obžaloby môže založiť príslušnosť súdu, ak ich je príslušných niekoľko.

Podaním obžaloby na súd preberá prokurátor v celom rozsahu zodpovednosť za výsledky vyšetrovania. Z uvedeného dôvodu je prokurátor povinný po ukončení vyšetrovania preskúmať vyšetrovací spis a zodpovedne posúdiť, či zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Súčasne musí prokurátor preveriť, či boli vykonané všetky dôkazy na to, aby súd mohol podľa zákonných hľadísk rozhodnúť o vine a treste.

Oproti pôvodnej úprave je prokurátor povinný k podanej obžalobe pripojiť nielen súvisiace spisy a ich prílohy, ale aj dôkazné predmety. O podaní obžaloby musí prokurátor okrem obvineného a obhajcu, upovedomiť aj poškodeného.

Skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie a ktorý bol predmetom vyšetrovania musí byť zhodný so skutkom, pre ktorý prokurátor podal obžalobu. V prípade, ak sa počas vyšetrovania zmenia okolnosti skutkového deja, prokurátor túto skutočnosť vyjadrí v podanej obžalobe. V takomto prípade sa však nesmie zmeniť podstata skutku, ktorú je potrebné vidieť predovšetkým v konaní a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený. Totožnosť skutku bude potom zabezpečená zachovaním buď totožnosti konania alebo totožnosti následku.

Ustanovenie ods. 2 umožňuje prokurátorovi, aby odmietol návrhy na doplnenie dokazovania pred podaním obžaloby. O tomto odmietnutí urobí prokurátor záznam do spisu a o tomto postupe vyrozumie osobu, ktorá návrh podala a to neformálnym úkonom.

K § 235Podaná obžaloba prokurátorom popri doterajšej právnej úprave obsahuje aj uvedenie rodného čísla obvineného a hodnosti obvineného a útvaru v ktorom je alebo bol príslušníkom, ak ide o osobu, ktorá podlieha právomoci vojenského súdu ako aj návrh na uloženie ochranného opatrenia, ak sú pre jeho uloženie dané zákonné dôvody.

Obžaloba sa odôvodňuje len v prípade, ak prokurátor posúdi konanie obvineného ako zločin.

Vzhľadom na uplatnenie prvkov kontradiktórnosti v trestnom konaní a zmenu postavenia prokurátora v konaní pred súdom sa umožňuje prokurátorovi, aby aj po podaní obžaloby na súd, uložil policajtovi zabezpečiť dôkaz. Pôjde o dôkaz, ktorý prokurátor považuje za nevyhnutný vykonať v konaní pred súdom.

K § 236Toto ustanovenie upravuje postup prokurátora, ak neukončí prípravné konanie podaním obžaloby ani iným meritórnym rozhodnutím; v takomto prípade podá samostatný návrh, aby súd uložil ochranné opatrenie.

tretia časť – SÚDNE KONANIEK § 237 a § 238Slovenský trestný proces má jednoznačne akuzačný charakter. To znamená, že konanie pred súdom sa začína jedine na podklade obžaloby alebo - podľa predkladaného návrhu - aj na podklade návrhu na schválenie dohody o vine a treste. Oba - obžalobu i uvedený návrh je oprávnený podať len prokurátor, ktorý z tohoto hľadiska musí rešpektovať zásadu oficiality i legality, avšak s určitou modifikáciou i zásadu oportunity (napr. môže podmienečne zastaviť trestné stíhanie).

Pre predkladaný návrh je rozhodujúcou úlohou cieľ: zefektívniť, zjednodušiť a zhospodárniť konanie pri rešpektovaní základných občianskych práv osôb, ktoré sa dostanú pred súd. Zabezpečenie spravodlivého verejného procesu, pri ktorom sa pred súdom vykonávajú všetky dôkazy, sa však - ako ukazujú skúsenosti aj z iných štátov - dostáva do neriešiteľných protirečení s vyššie uvedenými cieľmi a preto aj predkladaný Trestný poriadok vychádza z axiomy, aby sa v konaní uplatnili aj viaceré tzv. "odklony" od pravidelného procesu. Tieto odklony dbajú na dodržiavanie ústavných princípov súdnictva ako aj na základné občianske práva osôb zúčastnených na trestnom konaní, avšak pružne reagujú na skutkovú zložitosť či jednoduchosť veci, na stanovisko obvineného, najmä na to, či je ochotný spolupracovať pri objasnení svojej trestnej činnosti, na skutočnosť, či obvinený urobí kroky k odstráneniu škodlivých následkov svojho trestného činu či je ochotný poskytnúť poškodenému náhradu škody, príp. inú satisfakciu obetiam trestného činu, aby sa dosiahli ciele trestného procesu aj z hľadiska ochrany celospoločenských záujmov alebo či bude trvať na prejednaní svojej trestnej veci pred súdom.

Návrh preto vychádza z toho, aby jednoduchšie trestné činy, typovo menej škodlivé, označované v novom návrhu Trestného zákona ako prečiny, ktoré sú ohrozené trestom odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 5 (päť) rokov, rozhodoval samosudca. Počíta sa s tým, že samosudca bude konať hlavné pojednávanie len výnimočne, pretože podstatnú časť vecí rozhodne trestným rozkazom, pokiaľ neprijme iné meritórne rozhodnutie.

Súd obžalobu aj návrh na dohodu o vine a treste podrobne preskúma podľa ich obsahu i obsahu spisu; po ich podaní na súd však postupuje samostatne a iniciatívne pri riešení všetkých otázok. Ak je však obvinený vo väzbe musí so zreteľom na § 76 odsek 5 rozhodnúť o väzbe v lehote 15 dní od predloženia veci s obžalobou na súd. V ďalších štádiách konania však už len o predlžovaní lehoty väzby nerozhoduje.

V nadväznosti na § 76 ods. 5 sa zvýrazňuje súdna kontrola väzby po predĺžení veci na súd. Vytvára možnosť resp. povinnosť aby súd v lehote 15 dní od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste rozhodol buď samostatne, t.j. len o ďalšom trvaní väzby alebo aby toto rozhodovanie spojil s postupom podľa § 242 resp. § 244 ods. 5. Na základe poznatkov z praxe sa predpokladá, že k samostatnému postupu a rozhodnutiu podľa § 238 ods. 3 dôjde len v prípadoch skutkovo náročných a náročných na prípravu hlavného pojednávania. Lehota 15 dní zohľadňuje, resp. vychádza zo skutočnosti že aj o väzbe pred predĺžením veci na súd rozhodoval sudca – sudca pre prípravné konanie, čo oprávňuje k záveru o prítomnosti dôvodu väzby, ktorý však bude v uvedenej lehote preskúmaný.

K § 239

Akuzačný princíp je zdôraznený aj tým, že prokurátorovi sa ponecháva právo disponovať obžalobou (návrhom na dohodu) až do začatia hlavného pojednávania resp. verejného zasadania. Ak vezme obžalobu alebo návrh na dohodu o vine a treste pred začatím hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia späť, vec sa vracia do prípravného konania. Vyhlásenie prokurátora o ustúpení od obžaloby po začatí hlavného pojednávania bude dôvodom pre vynesenie oslobodzujúceho rozsudku v zmysle § 285 písm. f).

K § 240Podľa znenia Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. v znení početných noviel, v súčasnosti prokurátor o podaní obžaloby je povinný upovedomiť obvineného a obhajcu (§ 176). V snahe zrýchliť trestné konanie sa objavovali názory, uložiť prokurátorovi povinnosť nielen oznámiť podanie obžaloby ale aj povinnosť doručiť obžalobu. Z toho vychádzal aj návrh Trestného poriadku predložený v máji 2003 na pripomienkové konanie.

Na základe upozornení, že by sa tým mohlo v niektorých prípadoch neúmerne predĺžiť prípravné konanie, spojené najmä s povinnosťou predlžovania väzby, bolo prijaté predkladané znenie, v zmysle ktorého súd po zapísaní obžaloby do registra a jej pridelení konkrétnemu sudcovi, nariadi prideliť obžalobu osobám uvedeným v odseku 1, bez ohľadu na to, že sa ešte neurčuje termín pojednávania. Vytvorí sa tým najmä obvinenému (obhajcovi) a poškodenému priestor na oboznámenie sa z dôkazmi, ktoré navrhuje vykonať obžaloba a vytvorí sa tým aj potrebný časový priestor pre navrhovanie vlastných dôkazov, pre ktoré bol doteraz čas (spravidla) len v termíne, keď už bolo nariadené hlavné pojednávanie.

Strany budú mať možnosť navrhnúť dôkazy s takou časovou rezervou, aby mohli byť prezentované na hlavnom pojednávaní bez náročného obstarávania, ktoré často vedie k odročovaniu veci.

K § 241 a § 242Oprávnenia v tomto ustanovení umožňujú samosudcovi, aby vo veci rozhodol niektorým z naznačených spôsobov. Novo sa upravuje možnosť odmietnutia obžaloby. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na prečiny ohrozené sadzbou do päť rokov.

Ak je obvinený vo väzbe, treba rozhodnúť aj o ďalšom trvaní väzby. Nie je vylúčená možnosť spojiť rozhodovanie o väzbe v tomto štádiu s rozhodovaním o väzbe podľa § 76 ods. 5 a § 238 ods. 3.

K § 243 a § 244Každá obžaloba pre prečin alebo zločin ohrozený trestnou sadzbou odňatia slobody nad päť rokov sa musí predbežne prejednať. Okrem niektorých rozhodnutí, ktoré nadväzujú na predchádzajúce úpravy, bude môcť súd obžalobu odmietnuť pre procesné chyby, čím sa (po právoplatnosti uznesenia) vec vráti prokurátorovi do prípravného konania.

Hlavným cieľom však je, aby sa pripravilo budúce hlavné pojednávanie a aby sa upresnil (za prítomnosti prokurátora ako aj obvineného a jeho obhajcu) rozsah i poradie dôkazov, ktoré majú byť vykonané na hlavnom pojednávaní.

V § 244 sú konkretizované možné rozhodnutia po predbežnom prejednaní obžaloby, v ktorom okrem už známych a osvedčených možností (postúpenie, zastavenie, prerušenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania) dochádza v odseku 1 písm. c) k zastaveniu aj preto, že došlo k uzavretiu zmieru. Odmietnuť obžalobu (písm. h)) možno len pre závažné porušenie práva na obhajobu. Cieľom ustanovenia podľa ods. 1 písm. k) je pripraviť hlavné pojednávanie tak, aby sa mohlo ukončiť bez odročovania. pokiaľ sa týka rozhodovania o väzbe platí argumentácia uvedená pri § 242.

K § 245Toto ustanovenie zdôrazňuje, že aj opätovne podanú obžalobu treba pred súdom preskúmať a prípadne opäť predbežne prejednať.

K § 246 Uvedené už ciele rekodifikácie trestného procesu možno dosiahnuť len vtedy, ak podstatná časť trestných vecí sa vyrieši inak, tzv. odklonmi, najmä dohodou o vine a treste, zmierom, podmienečným zastavením trestného stíhania, a pod., ako sa o tom hovorí v predchádzajúcej hlave a viacerými zmenami tak v organizácii predsúdneho konania, ako aj v konaní pred súdom. Tieto zmeny sa výrazne dotknú aj hlavného pojednávania.

Ak by sme chceli povedať, že hlavné pojednávanie sa stane rýdzo kontradiktórnym, nebola by to pravda. Posilní sa však postavenie procesných strán, ich právo navrhovať a vykonávať dôkazy, avšak aj ich povinnosť napomáhať zabezpečeniu (prezentnosti) navrhovaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, čo všetko vo vzájomnej súvislosti predstavuje posilnenie kontradiktórnosti konania a zvýraznenie postavenia sudcu ako nezávislého arbitra súdneho sporu.

Nepôjde o čiste klasický súdny spor medzi obžalobcom a odporcom. Postavenie prokurátora, ktorý vykonáva dozor nad prípravným konaním, ktorý výlučne rozhoduje o podaní obžaloby a vo svojej činnosti je viazaný princípmi oficiality, legality ale aj čiastočne uplatňovanou zásadou oportunity, je charakterizované jeho povinnosťou uplatňovať zákonnosť v záujme celospoločenskom. Zdôrazniť treba aj výlučné právo prokurátora podávať obžalobu, bez možností podávania žaloby súkromnej, pričom treba mať na zreteli, že prokurátor v spore s obvineným reprezentuje štát a jeho záujmy a nesie dôkazné bremeno.

Samozrejme, ani tu sa nemožno oddávať ilúziám, že trestné stíhanie bude už bezkonfliktné, že sa nebudú hľadať rozličné medzery, ako dosiahnuť čo najefektnejšie vyriešenie veci (na jednej strane) a ako čo najšikovnejšie využiť rozličné možné nedostatky zákona na vyhnutie sa trestnej zodpovednosti (na druhej strane). Cieľom hlavného pojednávania musí byť spravodlivé rozhodnutie veci a k tomuto cieľu, s úmyslom dosiahnuť ho rýchlo a hospodárne smeruje aj navrhovaná úprava hlavného pojednávania, ktorá výrazne posilňuje postavenie nezávislého súdu najmä prieťahom v súdnom konaní má brániť aj účasť náhradného sudcu a prísediaceho.

Vychádza sa z doterajších skúseností, aby pri pojednávaniach trvajúcich viac dní, nedošlo z rozličných dôvodov k znefunkčneniu senátu. V odseku 3 sa reaguje na nutnosť, aby sa výsluchu určených osôb mimo súdnej siene zúčastní náhradný sudca.

K § 247 a § 248V pôvodnom návrhu sa počítalo, že prokurátorovi i obžalovanému a obhajcovi treba poskytnúť na prípravu pojednávania lehotu aspoň sedem pracovných dní. V pripomienkovom konaní však väčšina pripomienok smerovala k tomu, aby sa táto lehota skrátila. V predkladanom návrhu sa preto ponecháva lehota 5 pracovných dní, tak ako tomu bolo aj v doterajšom znení. Táto lehota sa však nepoužije pri skrátenom podľa § 204.

Pri príprave hlavného pojednávania je predseda senátu povinný urobiť potrebné opatrenia, aby v budove súdu nedošlo k nežiadúcim kontaktom medzi obvineným a poškodeným, alebo medzi konfliktom medzi nimi.

K § 249 až § 251Ústavou zaručená zásada verejnosti súdneho konania je zabezpečená aj v týchto ustanoveniach, ktoré vytvárajú predpoklady, aby sa verejnosť mohla reálne zúčastniť na súdnom pojednávaní. Oproti predchádzajúcemu stavu sú niektoré možnosti vylúčenia verejnosti rozvedené precíznejšie, avšak v podstate nedochádza k výrazným zmenám.

K § 252

V tomto ustanovení sa precizujú podmienky, za ktorých možno konať pojednávanie bez prítomnosti obžalovaného a zdôrazňujú a upresňujú podmienky, za ktorých obžalovaný môže požiadať, aby sa konalo bez jeho prítomnosti.

K § 253Zabezpečenie hlavného pojednávania, jeho vedenie a bezkonfliktný priebeh je v rukách predsedu senátu.

Zásada verejnosti umožňuje, aby si na hlavnom pojednávaní každý mohol robiť písomné poznámky - a ak tým nevyrušuje ostatných - každý si môže robiť aj zvukový záznam. vyhotovovanie zvukových prenosov (najmä pre potrebu médií) povolí len predseda senátu, avšak musí dbať pritom na to, aby nedošlo k porušovaniu utajovaných skutočností, ani k porušovaniu práv na ochranu osobnosti. Zhotovovanie zvukových záznamov a zvukových prenosov môže súd zakázať, len ak by boli ohrozené uvedené záujmy. Vyhotovovanie obrazových a obrazovozvukových záznamov z hlavného pojednávania je prípustné len pre potreby súdu.

Došlo k zrovnoprávneniu postavenia strán oproti doterajšiemu zákonu v tom, že aj obhajcu možno postihnúť v disciplinárnom konaní. Zostáva však na úvahe predsedu senátu, či sa rozhodne pre postihnutie prokurátora alebo obhajcu odovzdaním na disciplinárne, resp. kárne konanie, alebo či im v prípade predpokladanom v ods. 4 uloží poriadkovú pokutu.

K § 254 až § 256V týchto ustanoveniach nie sú oproti doterajšiemu stavu zásadnejšie zmeny. V § 256 ods. 3 sa však uvádza možnosť, aby súd rozhodol, že poškodeného na hlavné pojednávanie s návrhom na náhradu škody nepripúšťa, ak mu toto právo zrejme nepatrí.

K § 257Toto ustanovenie prináša nové, zásadné zmeny. Obžalovanému sa aj na hlavnom pojednávaní priznáva právo, aby vyhlásil, že je vinný. Po zistení stanoviska strán súd rozhodne či vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie. Ak vyhlásenie o vine príjme, zameria ďalšie dokazovanie už len na skutočnosti dôležité pre uloženie trestu, náhradu škody alebo uloženie ochranného opatrenia.

Obžalovaný však môže urobiť aj vyhlásenie, že je nevinný, resp. iné (napr., že síce haváriu spôsobil, ale necíti za jej následky vinu v trestnoprávnom zmysle), príp. nemusí urobiť žiadne vyhlásenie.

Súd rozhodne, či toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie a vyvodí z toho príslušné dôsledky ods. 7.K § 258 a § 260Obsahujú významné ustanovenia posilňujúce kontradiktórnosť hlavného pojednávania. V prvom rade ide o postup pri vykonávaní dôkazov. Spravidla obžalovaného začne vypočúvať prokurátor, pričom musí dodržať všeobecné zásady výsluchu, t.j. aby (po poučení predsedom senátu) mohol obžalovaný sám, v monológu uplatniť všetko, čo chce povedať na svoju obhajobu. Keďže výsluch vedie prokurátor, môže ho predseda senátu prerušiť len za podmienok uvedených v odseku 2. Po skončení výsluchu prokurátorom má právo vypočuť obžalovaného jeho obhajca. Samozrejme vykonávanie ďalších výsluchov sa zverí tomu, kto vykonanie výsluchu na hlavnom pojednávaní navrhol, pričom protistrane vždy zostáva právo klásť na doplnenie výsluchu svoje otázky. I keď tu ide o typické prvky kontradiktórneho procesu, predseda senátu má právo zasiahnuť do výsluchu nielen, ak je výsluch vedený v rozpore so zákonom (napr. sugestívne alebo zavádzajúce otázky), ale aj vtedy, ak sám alebo členovia senátu chcú dať otázky, ktoré neznesú odklad. Takto sa súdu ponecháva významná ingerencia pri vykonávaní dôkazov v tomto štádiu.

Väčší význam nadobúda aj otázka, ktorej sa dosiaľ venovala (ako otázke prakticistickej) len okrajová pozornosť. Ide o zabezpečenie styku obžalovaného s obhajcom v priebehu pojednávania. Ukazuje sa, že úprava pojednávacích siení, kde obhajca sedí na vyvýšenom mieste oddelene od obžalovaného, nielen, že nevyhovuje, ale je priamo v rozpore so zákonom, lebo prekáža bezprostrednému styku obžalovaného s obhajcom, čo najmä v zložitých prípadoch viacdenných pojednávaní, najmä ak je obžalovaný aj vo väzbe, znamená výrazné porušenie práva na obhajobu. Veď obžalovaný, ak je vo väzbe, vôbec nemá možnosť hovoriť s obhajcom počas pojednávania, lebo mu to nedovolí eskorta strážiaca obžalovaného. Zvýšenie kontradiktórnosti konania vyžaduje styk obžalovaného s obhajcom aj kvôli pružnému reagovaniu na vykonávané dôkazy. Zabezpečenie tohoto ustanovenia si vyžiada aj organizačné zmeny takmer vo všetkých súdnych sieňach v Slovenskej republike, kde sa prejednávajú trestné veci.

Významným sa javí zavedenie možnosti vznášania námietok pokiaľ sa týka prípustnosti položenej otázky. To v praxi bude vyžadovať jednoznačné formulovanie otázok tak, aby vyhovovali predkladanej zákonnej úprave o výsluchu obvineného, svedkov, znalcov.

K § 261

Ide o ustanovenie ktoré sa v podstate osvedčilo aj v doterajších procesných úpravách. Predseda senátu určí sám poradie vykonávania dôkazov, prípadne o poradí vykonávania dôkazov rozhodne až po vypočutí a návrhov strán. Ak obžalovaný s určením poradia nesúhlasí, rozhodne senát (čo ale v prípade konania pred samosudcom nie je aktuálne)

Podrobnejšie sa upravuje postup pri výsluchu osôb mladších ako pätnásť rokov. Zákon umožňuje, aby výsluch takéhoto svedka (prípadne aj chorého alebo zraneného svedka) vykonal predseda senátu sám.

K § 262 až § 267V tomto type procesu vystupujú do popredia požiadavky na dodržiavanie zásad bezprostrednosti a ústnosti. Kým zo zásady bezprostrednosti nemôžu byť žiadne výnimky (§ 278 ods.2), s výnimkami zo zásady ústnosti sa počíta, takže za zákonom ustanovených podmienok možno prečítať nielen zápisnicu o výsluchu obžalovaného, ale aj svedka (§ 263).

Podmienky čítania zápisnice o výsluchu sú v predkladanom návrhu zákona presne vymedzené, pričom treba zdôrazniť (na rozdiel od doterajšej úpravy) že sa nepočíta len s čítaním celej zápisnice, ale aj len tej časti, ktorá obsahuje relevantné údaje.

V prípadoch, v ktorých už v čase vykonávania výsluchu svedka je dôvodný predpoklad, že svedka na hlavnom pojednávaní nebude možné vypočuť, treba zachovať rovnosť strán už v prípravnom konaní, aby takáto výpoveď z prípravného konania mohla byť na hlavnom pojednávaní prečítaná, ak sa svedok nedostaví. Podmieňuje to možnosť považovať takúto výpoveď za dôkaz získaný zákonným spôsobom.

Význam dokazovania na hlavnom pojednávaní nepochybne vzrastie. Úmerne tomu treba urobiť všetky opatrenia, aby dokazovanie v tomto štádiu bolo čo najvierohodnejšie. Ukazuje sa, že hrozba za krivú výpoveď nie vždy stimuluje svedka k tomu, aby hovoril pravdu. Naviac, poznatky praxe hovoria o tom, že svedkovia sú málokedy postihovaní aj za uvádzanie nepravdivých údajov. Ovplyvňuje to i nutnosť, dokázať, kedy svedok vlastne hovorí nepravdu. Zavádza sa preto nový inštitút - prísaha svedka (§ 265). Ním by sa mala dosiahnuť väčšia vierohodnosť svedeckých výpovedí, pretože, ak by sa zistilo, že svedok pred súdom, po zloženej prísahe, nehovoril pravdu, mohol by byť potrestaný výrazne prísnejšie, ako keby išlo o nepravdivú výpoveď podanú bez prísahy.

Otáznou je forma, aká sa bude pri skladaní prísahy vyžadovať. Zákon predpokladá určitú slávnostnosť presne vymedzeným textom, avšak nepredpokladá, že počas prísahy všetci prítomní, t.j. senát, prokurátor, obhajca a verejnosť vstanú. Po stojačky bude skladať prísahu len svedok.

V zákone je upravený aj postup, ako sa má skladať prísaha osobami s poruchami zmyslového ústrojenstva a uvedené sú aj prípady, kedy prísahu vyžadovať nemožno.

K § 268 a § 269Pri znaleckom dokazovaní sa na hlavnom pojednávaní vychádza zásadne z toho, že znalecké posudky podávajú odborníci, ktorí boli ustanovení za znalcov podľa osobitných predpisov (zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch), resp. boli k podaniu posudku pribratí v priebehu trestného konania alebo boli za znalcov menovaný ad hoc, t.j. pre určitý prípad. Znalec podá posudok spravidla písomne, alebo, ak to stačí môže ho nadiktovať do zápisnice pri výsluchu, tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Ak strany súhlasia, najmä preto, že o správnosti posudku nie sú pochybnosti, možno posudok prečítať.

Pri objasňovaní odborných otázok v jednoduchších veciach sa možno upokojiť s odborným vyjadrením alebo s písomným vyjadrením (§ 141) o správnosti ktorých nie sú pochybnosti. Obsah takýchto vyjadrení sa na hlavnom pojednávaní prečíta. Ak však vznikne potreba osobu, ktoré spracovala odborné vyjadrenie, vypočuje sa ako znalec, ale osoba ktorá podala písomné vyjadrenie sa vypočuje ako svedok. Ostatné posudky, správy štátnych orgánov a listiny, ktorými sa vykonáva dôkaz, sa na hlavnom pojednávaní prečítajú, pričom stany majú možnosť do nich aj nahliadnuť.

K § 270Význam vecných dôkazov ako aj zvukových, obrazových záznamov alebo obrazovozvukových záznamov neustále narastá. Vždy ale treba skúmať ich pravosť, hodnovernosť a tiež, či spôsob ich získania neodporuje zákonu.

K § 271 až § 273Obžalovaný a poškodený majú právo sa ku každému dôkazu vyjadriť a ich stanovisko sa zapíše do zápisnice ako dôkaz o tom, že dokazovanie prebehlo regulárne, že boli zachované ich práva.

V ustanovení sú vymenované subjekty, ktoré môžu pri dokazovaní klásť vyslúchaným otázky a osobitne sa upozorňuje na možnosť využiť pri dokazovaní pred súdom technické prostriedky na prenos zvuku a obrazu, najmä pri výsluchu ohrozených svedkov ale aj obvinených.

K § 274 až § 276Po skončení dokazovania sa udeľuje slovo na záverečné reči, ktorých základné poradie určuje zákon. Poradie ostatných určuje predseda senátu. Od záverečnej reči obžalovaného treba rozlišovať jeho posledné slovo, t.j. prejav, ktorý robí celkom na záver, počas ktorého ho nemožno prerušovať. Ak sa v záverečných rečiach objavia nové skutočnosti, na ktoré by bolo treba reagovať novým vykonaním dôkazov, súd rozhodne o doplnení dokazovania, po ktorom treba však znova dať slovo na záverečné reči a obžalovanému aj právo na posledné slovo.

K § 277V záujme pružnosti pojednávania zákon prináša nóvum v tom, že súd musí pri odročení určiť termín nového pojednávania, resp. musí ho určiť do dvoch týždňov po odpadnutí prekážky, pre ktorú došlo k odročeniu. Na neurčito možno odročiť pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha úkonu. Zavádza sa tiež možnosť, aby predseda senátu za účelom riadneho priebehu súdneho konania dal príkaz na zabezpečenie a predvedenie svedka, t.j. obmedzenie jeho osobnej slobody, keďže nerešpektoval bez ospravedlnenia súdny príkaz, aby sa dostavil na nariadené súdne konanie ( § 88 ).

K § 278Toto ustanovenie zdôrazňuje obžalovaciu zásadu, lebo súd môže na hlavnom pojednávaní rozhodovať len o skutku, ktorý je predmetom obžaloby a je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom je rozhodujúci skutok a nie jeho právne posúdenie. Súd sa pri rozhodovaní môže opierať len o dôkazy vykonané na pojednávaní.

K § 279Vrátenie veci môže byť len výnimočné, ak o to požiadal prokurátor z dôvodov tu uvedených. Sťažnosť sa ponecháva preto, aby mohli k rozhodnutiu zaujať stanovisko aj ostatné strany.

K § 280 až § 282Postúpenie veci, zastavenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania je viazané na podmienky uvedené už v predchádzajúcich ustanoveniach a k týmto rozhodnutiam dôjde najmä vtedy, ak tak už mali rozhodnúť predchádzajúce orgány činné v trestnom konaní, resp. súd a tiež vtedy, ak sa skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie objavili až v tomto štádiu.

K § 283Okrem všeobecných dôvodov, ktoré sa opakujú, je dôvodom na prerušenie trestného stíhania aj podanie návrhu na ústavný súd, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má v danom prípade súvislosť s rozhodovanou trestnou vecou, nie je v rozpore s ústavou, resp. ak došlo k pozastaveniu účinnosti právneho predpisu Ústavným súdom alebo Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev alebo ak bol alebo má byť tento súd požiadaný o vydanie predbežného rozhodnutia.

K § 284 až § 286Ide o ustanovenia známe aj z doterajšieho znenia. K dôvodom pre oslobodenie spod obžaloby však pribudol aj ďalší - ak prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Ide o dôsledné rešpektovanie stanoviska prokurátora a obžalovacieho princípu.

K § 287 a § 288V týchto ustanoveniach sú obsiahnuté ustanovenia, ktoré tvoria podklad pre rozhodnutie súdu o náhrade škody. Ak súd zisťuje presnú výšku škody ako podklad pre rozhodnutie o vine, musí sa so škodou vyporiadať a presne určiť jej výšku. Ak však výšku škody zisťuje len pre rozhodnutie o nárokoch poškodeného, vykoná ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania len vtedy, ak sa tým trestné stíhanie nebude predlžovať.

Doterajšie možnosti rozhodnutia o nárokoch poškodeného, (t.j. rozhodnúť o uplatnenom nároku, odkázať poškodeného na občianske súdne konanie, resp. na konanie pred príslušným orgánom, a tiež možnosť priznať nárok len v časti a so zvyškom odkázať...), zostávajú zachované.

K § 289Text neprináša nové úpravy.

K § 290Okrem rozhodnutí, ktoré mimo hlavného pojednávania mohol súd urobiť aj doteraz, umožňuje sa týmto spôsobom aj schváliť zmier a podmienečne zastaviť trestné stíhanie.

VEREJNÉ ZASADNUTIE

K § 291 až § 294Ďalšou formou zasadnutia súdu je okrem hlavného pojednávania aj verejné zasadnutie. Tak, ako tomu bolo doposiaľ, na verejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, keď je v zákone výslovne uvedená táto forma konania. Tieto prípady možno rozdeliť do 3 skupín rozhodovania o

- dohode o vine a treste

- ochranných opatreniach,

- trestoch a

- opravných prostriedkoch.

Tým, že u mladistvého obvineného platí špeciálny režim týkajúci sa konania proti mladistvému, príprava súdu na verejné zasadnutie ohľadne mladistvého bola systematicky začlenená do všeobecných ustanovení prípravy verejného zasadnutia.

V ostatnom sa úprava prípravy verejného zasadania preberá z t.č. účinného Trestného poriadku podrobne sa upravila účasť, resp. neúčasť strán na verejnom zasadnutí s osobitným dôrazom na obvineného a obhajcu.

Zmeny, ktoré boli vykonané, vychádzajú najmä zo základnej zásady rovnosti strán. Ustanovuje sa, že na verejnom zasadnutí musí byť prítomný aj obvinený okrem prípadu, keď sa obvinený na verejné zasadnutie nedostavil napriek poučeniu, že v prípade, ak sa nedostaví, bude verejné zasadnutie vykonané bez jeho prítomnosti.

Ďalším prípadom je, keď mu nie je možné doručiť predvolanie. Za takýchto okolností mu súd ustanoví pre tento prípad obhajcu. Osobitným spôsobom sa upravuje náhradný spôsob upovedomenia obvineného o termíne verejného zasadnutia - jeho uverejnenie vhodným spôsobom. Takouto úpravou sa reaguje na pripomienky praxe, keď dôvodom zmarenia verejného zasadnutia bola neprítomnosť obvineného, ktorú si spravidla zavinil sám.

K § 295Ustanovenie, ktoré svojím obsahom nadväzuje na účasť na verejnom zasadnutí osôb, ktoré nie sú obvinenými, ale ich záujmy môžu byť rozhodnutím vykonanom na tomto zasadnutí dotknuté. Odkazuje sa na primerané použitie ustanovení o hlavnom pojednávaní.

K § 296Každé rozhodnutie, ktoré súd na verejnom zasadnutí vykoná, musí byť vyhlásené vždy verejne, tak ako je tomu i doposiaľ.

K § 297Aj na verejnom zasadnutí platí zásada ústnosti a bezprostrednosti. Preto súd prihliada iba na skutočnosti, s ktorými sa na tomto zasadnutí oboznámil a na dôkazy, ktoré vykonal. Výnimkou je konanie o dohode o vine a treste.

K § 298Už zo samotného pojmu verejné zasadnutie vyplýva, že verejného zasadnutia sa môže zúčastniť aj verejnosť. Preto na jeho konanie, začiatok a odročenie sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní.

K § 299 a § 300Ide o ustanovenia, ktoré platili doposiaľ, upravujú postup, kedy a za akých okolností môže súd uložiť ochranné liečenie a zhabanie veci. Ďalšiu formu ochranného opatrenia - ochrannú výchovu - môže súd uložiť iba na hlavnom pojednávaní. Zakotvuje sa povinnosť ustanoviť opatrovníka v konaní o zhabaní veci, ak nemožno zistiť vlastníka.

NEVEREJNÉ ZASADNUTIE

K § 301Neverejné zasadnutie je vyhradené pre také rozhodovanie, keď podľa povahy veci netreba vykonať dôkaz výsluchom obvineného, svedkov a znalcov, ani vec prerokovávať za účasti procesných strán. Spravidla sa tu rozhoduje o otázkach menšieho významu.

Na neverejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, ak to zákon výslovne predpisuje alebo pripúšťa.

K § 302 a § 303Neverejného zasadnutia sa nezúčastňujú procesné strany, t.j. ani prokurátor, ktorý podľa doterajšej právnej úpravy sa tohto zúčastňoval. Jeho vylúčenie z neverejného zasadnutia bolo podmienené zásadou rovnosti strán v trestnom konaní.

Neverejné zasadnutie koná vždy senát. Samosudca neverejné zasadnutie nekoná.

K § 304Dokazovanie na neverejnom zasadnutí sa obmedzuje na oboznamovanie sa s dôkazmi, ktoré sú obsiahnuté v trestnom spise. Možno preto oboznamovať nielen listiny, posudky ale event. aj zápisnice o výsluchoch, ako aj obrazové, zvukové a obrazovozvukové záznamy. Vylúčené sú výsluchy osôb.

K § 305Aj napriek tomu, že sa neverejné zasadnutie vykoná len za prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa, rozhodnutie sa vždy vyhlási.

Odvolanie a konanie o ňom K § 306Ide o pôvodné nezmenené znenie zákona, ktoré stanovuje, že riadnym opravným prostriedkom proti rozsudku naďalej zostáva odvolanie, ktoré má odkladný účinok na právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku.

K § 307Ide v podstate o prevzatie súčasného právneho stavu, keď prokurátor môže napadnúť rozsudok proti akémukoľvek výroku súdu, t.j. aj proti výroku o náhrade škody. Táto úprava umožňuje aj poškodenému, aby sám rozhodoval o svojich nárokoch, bez ingerencie prokurátora. Súčasne je tým rešpektovaná zásada rovnosti strán. Oprávnená osoba môže podať odvolanie aj v prípade chýbajúceho alebo neúplného výroku, ako aj proti konaniu, ak nebolo v súlade so zákonom. K § 308V tomto ustanovení sa riešia prípady kedy, kto a za akých podmienok môže napadnúť rozsudok v neprospech obžalovaného, resp. v jeho prospech.

K § 309Ustanovenie upravuje lehotu na podanie odvolania proti rozsudku, ktorú stanovil na 15 dní od oznámenia rozsudku. Miestom podania odvolania je vždy súd, proti ktorému odvolanie smeruje. Za „oznámenie rozsudku“ sa považuje buď vyhlásenie rozsudku v prítomnosti oprávnenej strany alebo doručenie rozsudku, ak bol vyhlásený v neprítomnosti takejto strany. Návrh sleduje najmä cieľ – urýchliť (výrazne) konanie, lebo povedie k eliminácii doterajšej (nekalej) praxe, že najmä obžalovaný vedome odmieta prevziať rozsudok aj vtedy, keď bol prítomný pri jeho vyhlasovaní. Keďže podľa doterajšej zákonnej úpravy začala plynúť lehota až doručením rozsudku do vlastných rúk, najmä vedomé nepreberanie rozhodnutia neúmerne predlžovalo konanie.

Návrh oproti súčasnej úprave predstavuje zakotvenie ustanovenia v ods. 3, čím sa zvýrazňuje význam aktivity príslušného orgánu.

K § 310Nové ustanovenie, ktoré upravuje postup súdu, ak je osoba oprávnená podať opravný prostriedok prítomná na vyhlásení rozsudku súdu a využije svoju možnosť podať odvolanie priamo na pojednávaní. Obsah odvolania sa zapíše do zápisnice, v ktorej sa vyznačí, či odvolanie smeruje proti viacerým výrokom alebo je napadnuté len v niektorej časti. Pokiaľ sa na pojednávaní nevyjadrí, plynie mu lehota tak ako obžalovanému (t.j. do 15 dní od oznámenia rozsudku obžalovanému). Prokurátorovi je udelená povinnosť uviesť, či odvolanie podáva v prospech alebo v neprospech obžalovaného, čo umožní lepšiu orientáciu strán.

K § 311Nové ustanovenie, ktoré sleduje urýchlenie konania na súde prvého stupňa a tým i celého trestného stíhania.

V odseku 2 citovaného ustanovenia sa iba zvýraznila už doteraz známa povinnosť strán trestného konania písomne odôvodňovať svoje odvolanie. Ak odvolanie nespĺňa zákonné požiadavky ani po výzve, môže byť príslušnej osobe uložená poriadková pokuta. U obhajcu a prokurátora môže byť iniciované disciplinárne konanie (§ 70 ods. 2).

K § 312Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia o práve vzdať sa odvolania, späťvzatia odvolania a rozhodovania o týchto prejavoch. Vyjadrenie obžalovaného že nesúhlasí s podaním odvolania vo svoj prospech osobami uvedenými v § 308 ods. 2 sa netýka prokurátora.

K § 313Nové ustanovenie, ktoré akcentuje výkonnú a procesnú samostatnosť štátneho orgánu povereného starostlivosťou o mládež, ktorý je v súčasnosti v trestnom konaní skôr pasívny ako aktívny. Zakotvuje však ochranu mladistvého tým, že mu zákon priznáva plynutie novej lehoty.

K § 314Pôvodné znenie, ktoré umožňuje strane písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

K § 315V súlade s ustanoveniami o právomoci a príslušnosti súdov sa upravuje aj ustanovenie o odvolacom súde, ktorým bude zásadne krajský súd. Len v prípadoch, keď v prvom stupni rozhoduje Špeciálny súd, bude odvolacím súdom najvyšší súd. Tým sa v zásade zachováva cieľ uvedený už v zásadách rekodifikácie – presunúť rozhodovanie všetkých prípadov na okresné súdy, závažné veci (§ 16 ods. 1) uvedené v zákone, na okresné súdy v sídle krajského súdu. Jedinou výnimkou zostáva rozhodovanie Špeciálneho súdu. Tým dôjde k ďalšiemu posunu smerom k tomu, aby najvyšší súd mohol predovšetkým zjednocovať rozhodovanie súdov, judikovať a rozhodovať o mimoriadnom opravnom prostriedku (počet ktorých nesporne výrazne stúpne vzhľadom na to, že dovolanie bude môcť podať aj obvinený).

K § 316Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia § 253 Tr. por. účinného toho času o zamietnutí odvolania bez preskúmania veci z dôvodov taxatívne uvedených v zákone, keďže sa toto ustanovenie v praxi osvedčilo.

K § 317Pôvodné ustanovenie sa navrhuje modifikovať na prieskumnú povinnosť odvolacieho súdu iba vo vzťahu k napadnutým výrokom rozsudku. Ide o obmedzenie terajšieho revízneho princípu v odvolacom konaní. Odvolací súd v prípade, ak bolo odvolanie smerované len proti niektorému z výrokov rozsudku, preskúma len zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku a správnosť procesného postupu, ktoré mu predchádzalo. Nebude v tomto prípade preskúmavať zákonnosť a odôvodnenosť celého rozsudku, teda i tých výrokov, s ktorými je odvolateľ spokojný a nikto ich nenamieta. Musí však prihliadnuť na chyby ktoré síce neboli odvolaním vytýkané, ale by zakladali dôvod na podanie dovolania podľa § 372 ods. 1. Touto úpravou sa sleduje odstránenie chýb, ktoré by zrejme viedli k ďalšiemu súdnemu konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku. Sleduje sa tým jednak právoplatné ukončenie veci v základnom súdnom konaní, ale aj hospodárnosť súdneho konania.

K § 318Ustanovenie, ktorým sa navrhuje stanoviť postup súdu v situácii, ak zistí, že je tu dôvod na prerušenie trestného stíhania, vrátane dôvodu na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, doplnené o podanie žiadosti na vyriešenie predbežnej otázky súdnym dvorom Európskych spoločenstiev t.č. v Luxemburgu.

K § 319Ide o pôvodné ustanovenie, o zamietnutí odvolania, ak je nedôvodné, t.j. keď výroky napadnutého rozsudku zodpovedajú stavu veci a zákonu.K § 320

Ustanovenie upravuje procesný postup v prípade, ak v odvolacom konaní po zrušení napadnutého rozsudku treba vec postúpiť, podmienečne zastaviť, zastaviť alebo prerušiť, lebo už tak mal urobiť súd prvého stupňa. V trestnom konaní bude súd znovu pokračovať, ak odpadnú dôvody prerušenia. Toto ustanovenie reaguje na pripomienky praxe.

K § 321Pôvodné ustanovenie bolo rozšírené o odsek 2, ktorý reaguje na obmedzený revízny princíp odvolacieho konania, ktorý je navrhnutý v § 317. Navrhuje sa, aby v prípade, ak bolo odvolanie obmedzené na niektorý z výrokov rozsudku, alebo len niektorý z preskúmavaných výrokov je chybný, súd zrušil len tento príslušný výrok. Ak však odvolací súd zruší hoci len sčasti niektorý z výrokov o vine, následne zruší vždy aj výrok o treste.

K § 322 a § 323Ide o modifikované pôvodné ustanovenia, týkajúce sa odvolacieho konania, ktoré bolo v porovnaní so súčasnou platnou právnou úpravou, významne zmenené tak aby odvolací súd nezrušoval rozsudok súdu prvého stupňa vždy, keď je to len trochu možné, ale aby sám vec doplnil dokazovaním, pokiaľ nepôjde o zásadné a rozhodné dôkazy, vykonanie ktorých by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo ktoré by mohli viesť k iným skutkovým zámerom a aby rozhodol vo veci, čím trestné stíhanie právoplatne ukončí. Sleduje sa tým opäť zrýchlenie a zhospodárnenie súdneho konania. Upravuje však aj možnosť vrátenia veci prokurátorovi, ale iba za podmienok uvedených v § 279 ods. 1.

K § 324Novým spôsobom (užšie) sa upravuje aj zásada beneficia cohaesionis.

K § 325 Je prevzatý zo súčasného Trestného poriadku a umožňuje prikázať, aby vec bola prejednaná v inom senáte alebo iným súdom toho istého druhu a stupňa v podstate z dôvodov, pre ktorú možno vec delegovať.

K § 326Určuje základnú formu zasadnutia odvolacieho súdu – verejné zasadnutie, aj spôsob rozhodovania, ale umožňuje tiež výnimky z tejto formy, t. j. možnosť v zákone uvedených prípadoch rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí.

K § 327

Pôvodné ustanovenie sa navrhuje upraviť o nový názov, ktorý lepšie vystihuje jeho podstatu. V samotnom obsahu však ide o ustanovenia, ktoré sa v praxi osvedčili.

K § 328Nové ustanovenie reaguje na konanie odvolacieho súdu, keď tento uznesením prikázal súdu prvého stupňa odstrániť chyby rozsudku, voči ktorému bolo podané odvolanie. Súd odstráni chyby v rozhodnutí, ktoré je vykonané formou rozsudku. Súd prvého stupňa, ktorého rozsudok bol napadnutý, musí rozhodovať v tom istom zložení ako pri rozhodovaní o pôvodnom rozsudku, iba ak by to v prípade samosudcu pre závažné prekážky nebolo možné (napr. pre jeho dlhodobú chorobu a pod.). Toto pravidlo samozrejme neplatí ani za situácie uvedenej v § 325. Táto úprava rieši nedostatky, na ktoré poukazovala justičná prax.

K § 329Ide o pôvodné obsahovo nezmenené ustanovenie, ktoré vychádza zo situácie, že nie je účelné, aby sa na trestnom súde prvého stupňa viedlo konanie výlučne o náhrade škody. Z uvedeného dôvodu sa upravuje, aby v takýchto prípadoch sa o náhrade škody rozhodovalo vo veciach občianskoprávnych alebo pred iným príslušným orgánom.

OSOBITNÉ SPOSOBY KONANIA

Zavedenie do praxe a uplatnenie kontradiktórneho súdneho konania by bolo vážnou brzdou plynulého vybavovania vecí, ak by sa neumožnilo vybaviť väčšinu vecí (cca 80%) tzv. odklonom od procesne náročného hlavného pojednávania. Samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie, na ktorom mnohé osoby budú vypovedávať v postavení svedkov po prvý raz, kde výsluch obvineného bude viesť prokurátor a jeho obhajca, taktiež výsluch poškodeného, pojednávanie, kde znalec bude podstatne širšie a podrobnejšie vypovedávať napriek tomu, že v spise obžaloby bude spravidla písomný znalecký posudok, bude nepochybne časovo oveľa náročnejšie. Ak by sa nepodarilo väčšinu vecí vybaviť odklonom je reálna hrozba zahltenia súdov nevybavenou agendou, resp. prieťahmi v konaní.

Okrem úpravy postupu súdu v prípadoch len priznania viny (t.j. vedenie dokazovania na pojednávaní len v tých smeroch a na tie otázky, ktoré zostali bez priznania), bude možné vybaviť vec

-konaním o dohode o vine treste,

-konaním pred samosudcom,

-trestným rozkazom,

-zmierom a zastavením trestného stíhania,

-podmienečným zastavením trestného stíhania.

Z týchto inštitútov je úplne novým:

-konanie o dohode.

K § 330Ide tu o zdôraznenie zásady, podľa ktorej ak v tejto hlave, upravujúcej osobitné spôsoby konania nebudú osobitné ustanovenia, platia všeobecné predpisy.

DOHODA O VINE A TESTE

K § 331 Postup predsedu senátu alebo samosudcu po obdržaní návrhu na dohodu o vine a treste od prokurátora je klasický. Po jeho preskúmaní na základe jeho obsahu a obsahu prokurátorom predloženého spisu môže predseda senátu rozhodnúť jedným z troch uvedených spôsobov. Dôvodne sa očakáva, že k odmietnutiu návrhu dohody dôjde celkom výnimočne a že prevažná väčšina vecí bude realizovaná na verejnom zasadnutí. Odmietnuť návrh na dohodu o zločine však môže len senát, ktorý koná na neverejnom zasadnutí. Ide totiž už skoro o prípad vlastného rozhodovania.

K § 332Upravuje spôsob konania súdu (verejné zasadnutie) a prípravu zasadnutia na prerokovanie návrhu dohody o vine a treste. Určuje zároveň lehoty na prípravu strán.

K § 333Zakotvuje okruh osôb, ktoré sa zúčastnia na verejnom zasadnutí na prerokovanie návrhu na dohodu o vine a treste, jeho začatie a taxatívne uvádza otázky, ktoré súd musí obvinenému položiť. Iba v prípade kladnej odpovede na všetky tieto otázky bude môcť súd návrh na dohodu o vine a treste akceptovať, lebo otázky vedú k tomu, aby sa napríklad súd presvedčil o dobrovoľnosti dohody zo strany obvineného, o tom, že pochopil podstatu dohody o vine a treste, je s ňou uzrozumený a je si vedomý aj následkov takejto dohody. Upravuje sa aj postup v prípade, ak v čase konania je obvinený mladistvý, posilnením ochrany jeho záujmov a práv.

K § 334Súd môže o prijatí dohody o vine a treste rozhodovať len ako o celku. Ak by s niektorou časťou dohody nesúhlasil, nemôže ju prijať. V takom prípade sa vec vráti prokurátorovi a neskôr môže dôjsť k novej dohode o vine a treste, prípadne prokurátor vo veci podá obžalobu. Môže však umožniť stranám dospieť k novej dohode a za tým účelom na potrebný čas prerušiť verejné zasadnutie. Schválená dohoda o vine a treste sa realizuje rozsudkom, ktorý nadobudne právoplatnosť vyhlásením.

K § 335Upravujú sa povinnosti súdu súvisiace s väzbou, resp. nariadením výkonu trestu.

K § 336Odkazuje sa na ustanovenia o hlavnom pojednávaní, ktoré sa používajú v uvedenom rozsahu primerane aj v prípade konania o dohode na verejnom zasadnutí.

Konanie proti mladistvýmÚčelom osobitnej úpravy takého konania proti mladistvým je predovšetkým snaha o dosiahnutie výchovného účelu trestného konania, rozšírenia a zabezpečenie procesných práv mladistvého so zreteľom na jeho vek, nižšiu vyspelosť a menšiu životnú skúsenosť a tým i obmedzenie možnosti vlastnej obhajoby, aj vylúčenie škodlivých dopadov samotného trestného konania, ktoré by mohli byť na prekážku pozitívnemu pôsobeniu konania na mladistvého.

K § 337Ide o ustanovenie prevzaté z doterajších úprav. Je rozvedením všeobecnej požiadavky náležitého zistenia okolností a podmienok spáchania činu, aj osobnosti mladistvého páchateľa v záujme spoľahlivého rozhodnutia vo veci.

K § 338Ustanovenie konkretizuje a rozvádza okolnosti, ktoré treba v trestnom konaní dokazovať (resp. zisťovať). Ide predovšetkým o hľadiská, ktoré treba mať na zreteli, ak má byť dosiahnutý cieľ trestného konania proti mladistvému, vrátane spravodlivého rozhodnutia o treste. Zakotvuje povinnosť u mladistvého, ktorý v čase činu neprekročil 15. rok svojho veku znalecké skúmanie jeho schopnosti ovládacej a rozpoznávacej.

K § 339Ustanovenie vychádza z doterajšej úpravy, aj v zmysle ktorej obmedzenie vzatia do väzby mladistvého je určované predovšetkým tým, že väzba sama osebe nemá priaznivý výchovný účinok, preto jej pôsobenie na mladistvého musí byť obmedzené len na prípady nevyhnutné a viazané na splnenie ustanovených podmienok.

K § 340Štátny orgán starostlivosti o mládež je v postavení strany trestného konania v prípade stíhania mladistvého. Má preto osobitné práva a povinnosti s tým súvisiace. Ide v podstate o prevzatie doterajšej právnej úpravy vo vzťahu k tomuto orgánu a o upresnenie doručiť obžalobu i ďalším subjektom.

K § 341Preberá sa doterajšia právna úprava. Ide o výnimku zo všeobecných pravidiel o miestnej (nie vecnej) príslušnosti, ktoré sa vzťahuje iba na konanie pred súdom a to nielen do právoplatnosti rozhodnutia, ale aj po jeho právoplatnosti.

K § 342Toto ustanovenie je výnimkou zo všeobecných pravidiel v spoločnom konaní, odôvodnenom záujmom na ochranu mladistvého pred negatívnym dopadom zároveň vedeného trestného konania i proti dospelej osobe. Možno ho použiť len pre konania pred súdom, t.j. netýka sa predsúdneho konania.

K § 343V podstate aj v tomto prípade ide o prevzatie doterajšej právnej úpravy. Toto ustanovenie obsahuje odchýlky od všeobecnej úpravy hlavného pojednávania a verejného zasadnutia. Použije sa aj v konaní pred samosudcom. Má zabezpečiť čo najširšie uplatnenie výchovného vplyvu pojednávania na mladistvého a zároveň odstrániť všetko, čo by na neho mohlo mať negatívny vplyv. Prejavuje sa v tomto ustanovení aj snaha o zabezpečenie obhajoby mladistvého, ale aj náležité zistenie skutkového stavu.

K § 344

Ide o doplnok všeobecných ustanovení, ktoré sa vzťahujú na povinnosť súdu oznamovať (doručovať) rozsudok osobám oprávneným podať proti nemu riadny opravný prostriedok. V ods. 2, je uvedená povinnosť limitovaná dosiahnutím 18 roku veku mladistvého páchateľa.

K § 345

Toto ustanovenie rozširuje okruh osôb oprávnených podať opravné prostriedky (riadne) v prospech mladistvého a týka sa okrem odvolania aj sťažnosti. Zmyslom úpravy je zosilnenie záruky práv na obhajobu mladistvého a tým aj vyššieho stupňa pravdepodobnosti spravodlivého rozhodnutia.

K § 346Ochrannú výchovu súd ukladá predovšetkým na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní o vine popri alebo miesto trestu. To ale nevylučuje, aby o jeho eventuálnom uložení bolo rozhodnuté dodatočne, a to v prípade, keď si súd rozhodnutie na hlavnom pojednávaní vyhradil na verejné zasadnutie pre potrebu vykonať o tejto otázke ďalšie dokazovanie. V takomto prípade môže súd na verejnom zasadnutí uložiť ochrannú výchovu aj bez návrhu prokurátora.

K § 347Toto ustanovenie zakotvuje jednak všeobecnú špecializáciu pre všetky orgány činné v trestnom konaní proti mladistvým a obsahuje (v odseku 2) výnimky z osobitnej úpravy tohto oddielu v prípadoch, keď aplikácia osobitných ustanovení nie je z hľadiska účelu trestného konania proti mladistvým dôvodná. Ustanovenie sa vzťahuje na celé trestné konanie, s výnimkou konania proti mladistvému ušlému páchateľovi (pokiaľ v čase konania už nedovŕšil 18-rok svojho veku). Vzhľadom na osobitnú citlivosť konania proti mladistvý bude vhodné vytvoriť na súdoch špecializované senáty pre túto agendu.

KONANIE PRED SUDCOM PRE PRÍPRAVNÉ KONANIE A PRED SAMOSUDCOM

K § 348 až § 352

Konanie pred samosudcom sa v praxi osvedčilo. Ukázalo sa ako progresívne a spôsobilé účinne prispieť k plynulému vybavovaniu trestných vecí. Preberá sa v súčasnosti platná a účinná úprava. Navrhuje sa uzákoniť ako súčasť súdneho konania aj konanie sudcu pre prípravné konanie, ktorý môže veľmi operatívne riešiť prípady podľa § 204 ods. 1. Zároveň sa zakotvujú jeho práva a povinnosti ako u samosudcu.

TRESTNÝ ROZKAZ

K § 353 až § 357Vzhľadom na novú systematiku Trestného poriadku sa trestný rozkaz zaraďuje do časti upravujúcej osobitné spôsoby konania. Rozširuje sa možnosť uložiť trestným rozkazom trest povinnej práce a trest domáceho väzenia. Pri treste odňatia slobody zostala platná úprava a možno ho uložiť trestným rozkazom najviac vo výmere do dvoch rokov, pričom sa zdôrazňuje neprekročiteľnosť tejto hranice, a to ani formou náhradného trestu odňatia slobody za trest peňažný.

KONANIE PROTI UŠLÉMU

K § 358Ustanovenie poukazuje na odchýlky osobitných spôsobov konania a ich vzťah k všeobecným ustanoveniam. Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré na základe definície pojmu ušlého stanovuje podmienky konania proti nemu. Za ušlého pre účely trestného konania je potrebné rozumieť osobu, ktorá sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, pričom „skrývaním sa“ bude treba rozumieť aj neoznámený pobyt na inom mieste, než na adrese uvedenej pre potreby trestného konania.

Ustanovenia o osobitostiach konania proti ušlému nemožno použiť proti osobe mladistvej, pokiaľ v čase konania už nedosiahla vek 19 rokov.

K § 359Obligatórne ustanovenie, ktorým sa stanovuje povinnosť, že obvinený v konaní proti ušlému musí mať vždy obhajcu, na ktorého prechádzajú všetky práva patriace inak obvinenému.

K § 360Konanie proti ušlému môže byť pred súdom vykonané aj bez návrhu prokurátora. Táto úprava je navrhovaná najmä z dôvodu možnosti veľkého pohybu občanov, pričom návrhom niektorej zo strán v trestnom konaní alebo rozhodnutím súdu na začatie konania proti ušlému sa len zabezpečí rýchlejší priebeh trestného konania.

K § 361Ustanovenie, ktorého obsah ostáva nezmenený. Upravuje sa ním povinnosť orgánom činných v trestnom konaní doručovať písomnosti v tomto osobitnom druhu konania obhajcovi. Táto povinnosť vychádza z logickej podstaty, že jedine obhajca môže písomnosti preberať, keďže obvinenému nie je možné písomnosť doručiť.

Zároveň v odseku 2 sa obligatórne ukladá súdu, aby predvolanie na hlavné pojednávanie lebo verejné zasadnutie uverejnil vhodným spôsobom. Konať ďalej pred súdom je možné bez ohľadu na to, či sa obvinený o termíne hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia dozvedel alebo nie.

K § 362Nové ustanovenie, ktoré upravuje podmienky a konanie v prípade, ak sa osoba, ktorá bola odsúdená v konaní proti ušlému vráti na územie SR.

KONANIE PROTI PRÁVNICKEJ OSOBE

K § 363

Konanie proti právnickej osobe sa zaraďuje do šiesteho dielu siedmej hlavy, tretej časti návrhu zákona vzhľadom na jej špecifičnosť a na niektoré odchýlky od všeobecnej úpravy trestného konania, ktoré sú v konaní proti právnickej osobe logické a prirodzené. Inak sa však použijú primerane všeobecné ustanovenia Trestného poriadku.

MIMORIADNE opravné prostriedky

Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú: zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, dovolanie a obnova konania.

Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní.Zámer návrhu spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Pôjde jednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania (odklony), a aj samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie bude procesne náročnejšie.

K § 364Upravuje obsah rozhodnutia a chybného postupu konania vo vzťahu ktorým bude prípustné navrhované konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Podmienkou je, že došlo k porušeniu zákona.

K § 365Určuje okruh oprávnených osôb, ktoré môžu podať príslušný návrh a lehoty na konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Pomerne krátke lehoty majú zabezpečiť jednak právnu istotu dotknutých osôb a jednak, pokiaľ sa bude konať aby konanie bolo ukončené v prijateľnom čase a podnet na konanie podaný v prospech obvineného nemohol byť použitý proti obvinenému.

K § 366 až § 368Upravuje spôsob rozhodovania generálneho prokurátora. V § 368 ods. 3 zakotvuje viazanosť orgánu, ktorému sa vec prikáže na nové konanie, právnym názorom generálneho prokurátora a ukladá povinnosť vykonať nariadené úkony.

DovolanieNajväčším nedostatkom t. č. účinného Trestného poriadku, pokiaľ sa týka právnej úpravy sťažnosti pre porušenie zákona bolo, že túto kompetenciu priznal len generálnemu prokurátorovi a ministrovi spravodlivosti, ktorý mohli, ale nemuseli, sťažnosť pre porušenie zákona podať aj keď zákon porušený bol. Navrhovaná úprava mení túto situáciu od základov. Berie pritom na zreteľ kontradiktórny charakter súdneho konania, aj skutočnosť, že zárukou zákonnosti musia byť odvolacie súdy. V ich práci by sa nezákonné konanie alebo rozhodnutie malo vyskytnúť len ojedinele. Tým, že právo podať dovolanie proti (právoplatnému) rozhodnutiu odvolacieho súdu sa priznáva aj obvinenému dosahuje sa v súdnom konaní rovnosti strán.

Navrhovaná úprava nepokrýva rozhodovanie okresných súdov o sťažnosti obvineného alebo poškodeného proti rozhodnutiu prokurátora v prípravnom konaní, pokiaľ tento postúpil vec na rozhodnutie inému príslušnému orgánu, zastavil alebo podmienečne zastavil trestné stíhanie. Tieto prípady sú však už svojim charakterom také, že buď sa tak stalo aj so súhlasom poškodeného (podmienečné zastavenie trestného stíhania) alebo ich možno reparovať v mimoriadnom konaní o zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako je to uvedené v § 364 a nasl..

K § 369Určuje rozhodnutia, ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť a zakotvuje, že podanie dovolania nemá odkladný účinok, pokiaľ sa týka právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Napríklad aj preto, aby sa toto konanie nezneužívalo na dosiahnutie odkladu výkonu trestu.

K § 370 a § 371Určuje osoby, ktoré môžu dovolanie podať, rozsah napadnuteľných výrokov a postup v prípade, ak sa napadnuté rozhodnutie týka viacerých osôb, ako aj lehoty a miesto podania dovolania. Rozlišuje medzi rozsahom tohto práva u ministra spravodlivosti, generálneho prokurátora a obvineného. Kým ministrovi, ktorý nie je stranou v trestnom konaní, pripúšťa možnosť podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu prvostupňového aj odvolacieho súdu, generálny prokurátor a obvinený (a ďalšie osoby uvedené v § 370 ods. 5) môžu podať dovolanie len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, keďže podmienkou takéhoto ich postupu je (predtým) podanie riadneho opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podanie dovolania u ministra je však viazané na podnet, ktorý spravidla bude od strán konania (napr. formou sťažnosti alebo žiadosti), ale pripúšťa sa aj iný podnet (napr. signalizácia alebo oznámenie o nelegálnej dohode medzi obhajcom a prokurátorom a podobne).

Predpokladá sa, že minister spravodlivosti bude vstupovať touto mimoriadnou formou opravného prostriedku do konania zásadne vtedy, ak to bude vyžadovať spoločenský záujem na ochrane zákonnosti a spravodlivosti.

Dlhšia lehota (šesť mesiacov) od právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa umožňuje ministrovi vzhľadom na to, že nie je účastníkom riadneho konania, preto sa mu rozhodnutia spravidla nedoručujú.

Právo podať dovolanie sa nepriznáva poškodenému, lebo náhradu škody alebo inú satisfakciu môže rýchlejšie dosiahnuť v občianskom súdnom konaní, než mimoriadnym opravným konaním v konaní trestnom, ktoré by sa tým aj neprimerane predĺžilo, čo by znížilo naplnenie účelu trestného konania v zmysle § 1 ods. 1.

K § 372Taxatívne vypočítavá dôvody pre ktoré možno podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu. Ide v podstate o porušenie procesných alebo hmotnoprávnych ustanovení zákona o konaní a o kvalifikácii skutku s tým, že prípadné pochybenia pri zisťovaní skutku sú napraviteľné obnovou konania. So zreteľom na argumenty uvedené pri § 370 a § 371 rozširuje sa právo ministra spravodlivosti o dôvod na podanie dovolania aj na prípad, keď napadnutým rozhodnutím bolo porušené hmotnoprávne ustanovenie zákona, lebo ako „neúčastník konania“ nemohol na rozdiel od obvineného a prokurátora prípadné pochybenie súdu v tomto smere namietať v riadnom konaní. Zvýrazňuje sa, že správnosť a úplnosť zisteného skutku nemožno namietať v tomto konaní, resp. skúmať jeho správnosť a úplnosť, keďže táto aktivita je doménou súdu prvého, ev. druhostupňového (odvolacieho) súdu.

K § 373 až § 375Vzhľadom na právnu náročnosť podania a konania o dovolaní, vrátane toho, že oprávnenou osobou je len taká, ktorá využila svoje právo a podala pred tým riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, je obvinenému uložená povinnosť mať v konaní obhajcu. V podaní sa musí konkretizovať o ktorý zákonný dôvod sa dovolanie opiera, za akých skutočností vychádza a pripúšťa sa možnosť argumentovať aj novými skutočnosťami a ponúknuť o nich nové dôkazy.

K § 376Upravuje možnosti späťvzatia dovolania a rozhodovanie o späťvzatí dovolania.

K § 377 a § 378Dáva smernicu súdu prvého stupňa na postup pri dodržaní dovolania a uzákoňuje, že o dovolaní rozhoduje Najvyšší súd.

K § 379 až § 381Upravuje postup na dovolacom súde už so zreteľom na to, že sa zavádza dvojfázové konanie. Ak podanie nie je perfektné, dovolateľ sa vyzve aby nedostatky odstránil. Ak na rozhodnutie treba najskôr nejakú okolnosť objasniť vykoná sa potrebné vyšetrenie, pre ktoré platia ustanovenia Trestného poriadku o dokazovaní. Upravujú sa otázky konania a rozhodovania v prípadoch ak sú dané dôvody väzby resp., ak sa na obvinenom vykonáva trest odňatia slobody, alebo iný nepodmienečný trest.

K § 382 až § 384Upravuje formu a spôsob konania vo veci. Ak nie sú splnené procesné podmienky, alebo dané dôvody dovolania dovolací súd dovolanie bez preskúmania veci odmietne. Inak určí termín verejného zasadnutia potom ako podanie (dovolanie) prijme.

K § 385 a § 386Upravuje rozsah prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu a neviazanosť tohoto súdu dovolacími dôvodmi uvedenými v dovolaní. Je však vždy viazaný zákonnými dôvodmi dovolania, uvedenými v § 372, aj pravidlom, že dovolanie podané v prospech obvineného nemôže byť použité proti obvinenému.

K § 387 až § 390Tieto ustanovenia zakladajú povinnosť dovolacieho súdu vysloviť rozsudkom zistený dovolací dôvod a konkretizovať vo výroku porušenie ktorých ustanovení zákona tento výrok odôvodňuje; uvádzajú sa ďalšie náležitosti výroku rozhodnutia, ako aj postup po zrušení napadnutého rozhodnutia, alebo len niektorého jeho výroku. Zakladajú tiež právo dovolacieho súdu – z dôležitých dôvodov prikázať prípad na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu toho istého druhu a stupňa, ako aj možnosť vrátiť vec do štádia prípravného konania, ale len ak o vrátenie veci požiadal generálny prokurátor. Takto sa však nepostupuje ak sú dané skutočnosti uvedené v § 390 ods. 2.

K § 391 a § 392Rieši sa situácia, keď upovedomenie o verejnom zasadnutí nemožno doručiť osobe, ktorá rozhodnutím o dovolaní môže byť priamo dotknutá, zakladá sa záväznosť rozhodnutia dovolacieho súdu a zvýrazňuje sa neprípustnosť zhoršenia postavenia obvineného, ak sa konalo o dovolaní ktoré bolo podané v jeho prospech.

K § 393V prípade keď neboli preukázané dôvody dovolania, dovolací súd dovolanie zamietne. Tým sa zvýrazňuje, na rozdiel od odmietnutia dovolania z procesných dôvodov, že odovolací súd nezistil po preskúmaní veci opodstatnenosť podaného dovolania. Rozhodnutie dovolacieho súdu nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

Obnova konaniaÚprava ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku vychádza zo súčasnej právnej úpravy. K zmenám však došlo tam, kde ich vyžiadala nová úprava dotknutých ustanovení Trestného poriadku. Dotknuté osoby, ale aj verejnosť často namieta skutočnosť, že o návrhu na obnovu konania konajú tí istí sudcovia, ktorý rozhodli v základnom konaní, čo pri neúspešnosti návrhu sa prirodzene považuje za dôvod nepovolenia nového konania vo veci (aby sa nezistila nesprávnosť postupu a rozhodnutia v základnej veci).

K § 394Ustanovenie absorbuje aj novú úpravu prípravného konania, zavedenie nového inštitútu – konanie o dohode o vine a treste, ktoré končí rozsudkom, resp. konanie o uzavretí zmieru medzi páchateľom, obvineným a poškodeným a zastavení trestného stíhania. Vychádza tiež z toho, že takéto konanie vyústi v rozhodnutie prokurátora alebo súdu o schválení zmieru, ktorý bude mať dva výroky: schválenie zmieru medzi páchateľom – obvineným a poškodeným a výrok o zastavení trestného stíhania z vyššie uvedeného dôvodu.

Pre potreby konania návrhu na obnovu ide teda aj v tomto prípade o uznesenie o zastavení trestného stíhania.

K § 395 Návrh na obnovu konania môže byť podaný aj vo veci v ktorej súd upustil od potrestania alebo upustil od potrestania súhrnného alebo ďalšieho trestu. Prax považuje rozsudok aj s takýmto výrokom o treste, za odsudzujúci rozsudok. Súčasný Trestný poriadok naznačenú otázku neupravuje a pomáha si analógiou. Aby sa v budúcnosti predišlo možným nedorozumeniam a event. pochybeniam, v tomto ustanovení sa výslovne zakotvilo, že návrh na obnovu konania možno podať aj proti výroku o upustení od potrestania, alebo o upustení od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu.

Ustanovenia reagujú aj na nový inštitút konanie o dohode o vine a treste. Keďže v týchto prípadoch prokurátor nepodáva na súd obžalobu, ale návrh na súdne schválenie dohody o vine a treste, bolo treba vytvoriť priestor na to, aby po event. zrušení rozhodnutia o zastavení alebo podmienečnom zastavení trestného stíhania mohol prokurátor nielen prípadne podať obžalobu, ale event. znovu konať o dohode o vine a treste.

K § 396

Úprava taxatívne uvádza okolnosti, ktoré vylučujú možnosť obnovy konania.

K § 397Upravuje okruh osôb oprávnených na podanie návrhu na obnovu konania v prospech alebo neprospech odsúdeného, resp. obvineného. Preberá sa úprava z platného Trestného poriadku, doplnená o postup v prípade, ak návrh na obnovu konania bol vzatý späť. Tieto ustanovenia predstavujú oproti súčasnému stavu upresnenie znenia zákona v cieľom nielen zabezpečiť jednotný postup, ale aj čo možno najviac vylúčiť pochybenia v týchto otázkach.

K § 398V zmysle konštatovaní uvedených v úvodnej časti dôvodovej správy o obnove konania zákon ustanovuje, aby síce o takomto návrh rozhodoval ten súd, ktorý konal v prvom stupni ale pred iným senátom resp. samosudcom. Predkladaný návrh má na zreteli jednak všeobecnú príslušnosť súdov a z toho prameniacich najmä ekonomických nárokov na účastníkov konania, ako aj to že spis sa eviduje resp. archivuje na tomto súde. V záujme odstránenia alebo aspoň oslabenia námietok o zaujatosti však v budúcnosti bude o návrhu rozhodovať iný senát (samosudca) než ktorý rozhodoval v základnom konaní.

K § 399Upravuje možnosť a podmienky vykonať šetrenie, ak treba niektorú okolnosť objasniť, aj možnosti zaistenia, väzby a odloženia nástupu alebo výkonu už právoplatne uloženého trestu.

K § 400Zavádzajú sa dve formy výrokov (odmietnutie a zamietnutie) o návrhu na obnovu konania, ktoré sa nepovolí. V prípadoch uvedených v odseku 1 tohoto ustanovenia ide o odmietnutie s procesných dôvodov, kedy súd návrh čo do vecnej správnosti ani nemôže preskúmať. V odseku 2 sa návrh na obnovu zamieta po preskúmaní veci, t.j. zamieta sa pre nesplnenie podmienok na povolenie obnovy v zmysle § 395.

K § 401Upravuje obsah výroku rozhodnutia súdu po povolení obnovy konania a možnosť vrátenie veci prokurátorovi do prípravného konania.

K § 402Je vyjadrená zásada beneficio cohaesionis.

K § 403 Upravuje sa spôsob rozhodovania súdu o návrhu na povolenie obnovy. Odsek 3 ustanovuje, že proti akémukoľvek uzneseniu (teda ak sa návrh odmieta bez vecného preskúmania alebo zamieta po preskúmaní a zistení nesplnenia podmienok obnovy) je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

K § 404 až § 406Ustanovenia sú prevzaté z toho času účinného Trestného poriadku, upravujú postup súdu po povolení obnovy konania.

śtvrtá časť - vykonávacie konaniE

K § 407V tomto ustanovení sa zdôrazňuje zásada, že výkon trestov a ochranných opatrení zabezpečuje súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, resp. tak rozhodne predseda senátu súdu, ktorý vo veci rozhodol prvom stupni. Výkon iných rozhodnutí zabezpečuje ten orgán, ktorý rozhodnutie vydal.

K § 408 a § 409Ide o ustanovenia, ktoré podrobne upravujú podmienky nariadenia výkonu trestu odňatia slobody. Návrh vychádza zo zásady, aby prednostne bol nariadený výkon trestu odňatia slobody osobám, ktoré sú v čase rozhodovania súdu vo väzbe, ktorým súd uloží trest odňatia slobody prevyšujúci dva roky, alebo u ktorých je obava, že by mohli pred výkonom trestu ujsť, alebo sa skrývať. V tomto ostatnom prípade ide o obdobu dôvodov tzv. útekovej väzby. Účelom tohto ustanovenia je obmedziť počet odsúdených, ktorí do výkonu trestu napriek výzve súdu odmietajú nastúpiť a výkonu trestu sa vyhýbajú. Výnimkou však zostávajú prípady, ak súd ex lege povolí odklad výkonu trestu odsúdenej tehotnej žene, alebo matke, ktorá sa stará o dieťa mladšie ako jeden rok.

V prípade, že niet obavy o tom, že odsúdený ujde, alebo sa bude skrývať, môže predseda senátu poskytnúť odsúdenému na nástup do výkonu trestu primeranú lehotu; toto je však vylúčené u kvalifikovanej skupiny odsúdených. Táto primeraná lehota má odsúdenému slúžiť na zabezpečenie a obstaranie jeho rodinných a existenčných záležitostí.

K § 410 až § 414S prihliadnutím na závažný zásah do osobnej slobody občanov, ktorý vyplýva z podstaty trestu odňatia slobody, je potrebné v zákonom ustanovených prípadoch umožniť odklad, prerušenie resp. upustenie od výkonu trestu odňatia slobody. Ide o vžité inštitúty trestného konania, ktoré sú významným prejavom jeho humanity. Úprava zmien spôsobu výkonu trestu je nevyhnutná, aby bolo možné zabezpečiť zákonný výkon trestu aj vtedy, ak nastanú skutočnosti, ktoré odôvodňujú zmenu spôsobu nariadeného výkonu trestu.

K § 415Do uloženého trestu odňatia slobody sa započíta každé obmedzenie osobnej slobody, ktoré súvisí s trestnou vecou, v ktorej bol odsúdenému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Inak by išlo o porušenie zásady "nie dvakrát o tom istom". Na druhej strane nemožno do doby výkonu trestu započítať čas, po ktorý sa odsúdený z vlastnej viny vyhýbal výkonu trestu, resp. zneužíval dobrodenia, ktoré mu boli stanovené súdom.

K § 416 až 418Inštitút podmienečného prepustenia z výkonu trestu pôsobí veľmi stimulujúco – dáva odsúdenému nádej na skrátenie trestu, ak sa bude riadne správať. Je namieste, aby sa o tejto otázke rozhodovalo rýchlo, teda čo najbližšie k miestu výkonu trestu a bez zbytočného odkladu. Navrhovaná úprava využíva vžitý a osvedčený spôsob, aby súdy o podmienečnom prepustení rozhodovali priamo v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody. Navrhuje sa zjednodušenie konania v prípadoch, ak podmienečné prepustenie odsúdeného navrhne riaditeľ ústavu na výkon trestu a prokurátor s takýmto návrhom súhlasí. Rovnakému účelu slúži aj inštitút rozhodovania o osvedčení sa podmienečne prepusteného predsedom senátu so súhlasom prokurátora. Pri sledovaní sa správania odsúdeného po prepustení z výkonu trestu bude možno využiť aj súčinnosť probačných a mediačných úradníkov.

K § 419 až § 422Právna úprava výkonu podmienečného trestu odňatia slobody s dohľadom veľmi výrazne posilňuje kontrolu nad správaním sa podmienečne odsúdeného, nad ktorým sa určuje vlastne probačný dohľad. Kontrolu nad správaním sa odsúdených budú môcť vykonávať predovšetkým probační a mediační úradníci. Návrh zavádza pružnú právnu úpravu aj pri rozhodovaní o osvedčení, resp. neosvedčení sa podmienečne odsúdeného. Kým pri vyslovení neosvedčenia sa v záujme ochrany práv odsúdeného zachováva zásada rozhodovania na verejnom zasadnutí, teda aj za prítomnosti odsúdeného, o osvedčení môže rozhodnúť so súhlasom prokurátora aj predseda senátu.

K § 423Trest povinnej práce je novým druhom trestu. Ide o obdobu trestu v iných právnych systémoch nazývanú "verejnoprospešnými prácami". S prihliadnutím na potrebný rozsah úpravy výkonu tohto trestu, navrhuje sa jeho podrobný spôsob výkonu upraviť v samostatnom zákone.

K § 424 až § 428Doterajšia právna úprava výkonu trestu prepadnutia majetku sa plne osvedčila, a preto sa odporúča aj jej prevzatie do návrhu nového Trestného poriadku. Táto úprava je natoľko podrobná, že hoci upravuje veľmi závažný zásah do majetkových práv, zároveň obsahuje garancie, aby boli chránené práva tretích osôb, ktoré sa trestného činu nedopustili a o ktorých výživu je odsúdený povinný sa starať a zároveň návrh obsahuje aj humanizačné prvky voči samotnému odsúdenému. Na druhej strane inštitútom zaistenia majetku dostatočne ochraňuje aj záujem spoločnosti na odčerpaní nelegálne trestným činom získaného majetku.

K § 429Návrh upravuje aj výkon trestu prepadnutia veci v súlade s novelou Trestného poriadku č. 457/2003 Z.z.. Ustanovuje sa postup súdu a tiež možnosť zaistiť vec, ktorá má byť prepadnutá za splnenia podmienok uvedených v tomto ustanovení.

K § 430 až § 434Výkon peňažného trestu sa uplatňuje osvedčeným postupom. Súd môže povoliť splácanie peňažného trestu do jedného roka, pri peňažnom treste nad 500.000 Sk do dvoch rokov. Ak trest nebol zaplatený riadne a včas, nariadi sa u právnickej osoby vymáhanie nariadením výkonu rozhodnutia. U fyzickej osoby súd predtým ako nariadi premenu peňažného trestu na náhradný trest odňatia slobody preskúma, či neprichádza do úvahy upustenie od výkonu peňažného trestu, ak sa odsúdený stal dlhodobo neschopným zaplatiť trest v dôsledku okolností nezávislých na jeho vôli.

K § 435Právna úprava výkonu trestu zákazu pobytu sa v našom právnom poriadku osvedčila a preto sa navrhuje jej prevzatie v plnom znení. Výkon trestu zákazu pobytu spočíva najmä v upovedomení dotknutých štátnych orgánov, ako aj zamestnávateľa o uložení tohto trestu.

K § 436Domáce väzenie je novým druhom trestu. Má slúžiť ako alternatíva k trestu odňatia slobody, pričom sa pri jej výkone majú využiť aj technické prostriedky. Návrh sa opiera aj o osvedčené podmienky výkonu tohto druhu zo zahraničia. Hoci spočiatku bude kontrola zabezpečená len dostupnými technickými prostriedkami (napríklad telefónom), v budúcnosti sa predpokladá aj využitie iných prostriedkov (tzv. náramky signalizujúce pohyb odsúdeného). Kontrolou správania sa odsúdeného sa aj v tomto prípade navrhuje poveriť okrem orgánu spravujúceho technické prostriedky kontroly aj probačných a mediačných úradníkov.

K § 437 až § 439Zákon upravuje postup spočívajúci v súčinnosti súdu so štátnymi orgánmi, resp. inými osobami (zamestnávateľ, profesijná komora), ktoré sa podieľajú na výkone trestu zákazu činnosti. Zasielanie odpisov rozhodnutí súdov o treste zákazu činnosti týmto osobám je nevyhnutnou podmienkou tejto užšej spolupráce.

Tiež sa upravuje započítanie doby do výkonu trestu zákazu činnosti, po ktorú bolo odsúdenému pred právoplatnosťou rozsudku odňaté oprávnenie na činnosť, ktorá je predmetom zákazu, ako aj postup súdu pri porušovaní výkonu tohto trestu odsúdením.

K § 440 V doterajšej právnej úprave chýbali ustanovenia upravujúce výkon trestu straty čestných titulov a vyznamenaní. Návrh preto odstraňuje tento nedostatok a ustanovuje postup súdu pri výkone tohto trestu, ktorý spočíva v oznámení uloženia trestu príslušnému orgánu.

K § 441 Obdobne, ako pri treste straty čestných titulov a vyznamenaní, aj pri treste straty vojenskej alebo inej obdobnej hodnosti sa zavádza úprava výkonu tohto trestu do Trestného poriadku a zabezpečuje, aby sa tieto tresty mohli skutočne vykonať, keďže bez oznámenia príslušnému orgánu, že takýto trest bol uložený, by vykonanie tohto trestu bolo nerealizovateľné.

K § 442 až 445V § 442 až § 445 sa upravuje výkon trestu vyhostenia v súlade s úpravou tohto trestu v návrhu Trestného zákona. Za základ právnej úpravy sa v tomto prípade zobrala vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 135/1994 Z.z. o vyhosťovaní osôb, ktorým bol súdom uložený trest vyhostenia.

V § 442 sa upravujú úkony súdu po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým bol uložený trest vyhostenia. Rozlišuje sa, komu sa doručuje právoplatný rozsudok podľa toho, či sa trest vyhostenia ukladá popri nepodmienečnom treste odňatia slobody alebo nie. Zároveň sa umožňuje súdu, aby odsúdeného vzal do väzby, ak je obava, že bude odsúdený mariť výkon trestu vyhostenia.

V § 443 sa upravujú úkony štátnych orgánov po nariadení trestu vyhostenia, pričom ich postup je upravený tak, aby trest vyhostenia bol vykonaný kontinuálne po skončení výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody.

V § 444 sa rieši situácia, keď sa odsúdený v čase nariadenia výkonu trestu vyhostenia už nenachádza na území Slovenskej republiky. V tomto prípade súd okrem zaslania nariadenia výkonu tohto trestu Policajnému zboru ďalšie úkony nevykonáva, keďže odsúdený sa už nenachádza na území Slovenskej republiky.

V § 445 sa upravuje otázka písomného zaznamenania samotného vykonania trestu vyhostenia. Zároveň sa upravuje otázka úhrady výdavkov spojených s výkonom tohto trestu.

K § 446 až § 449V týchto ustanoveniach sa upravuje výkon ochranného liečenia, resp. zmeny spôsobu výkonu ochranného liečenia, ako aj upustenie od výkonu ochranného liečenia a prepustenie z výkonu ochranného liečenia. Doterajšia právna úprava sa plne osvedčila, a preto sa navrhuje jej prevzatie bez významnejších zmien.

K § 450 až § 454Ochranná výchova je jedným z ochranných opatrení, pričom je možné ho uložiť iba mladistvému. Výslovne sa upravuje povinnosť súdu nariadiť výkon ochrannej výchovy. Zároveň sa upravuje možnosť upustenia od výkonu tohto ochranného opatrenia, možnosť podmienečného umiestnenia mladistvého mimo výchovného zariadenia, ale aj spôsob rozhodovania o prepustení z ochrannej výchovy, ako aj možnosť jej predĺženia. Súd, v ktorého obvode sa vykonáva ochranná výchova, pritom najmenej jedenkrát ročne na preskúma, či dôvody ochrannej výchovy trvajú.

K § 455 až § 461Výkon ochranného dohľadu bol doteraz upravený v samostatnom zákone. Po zaradení do Trestného zákona sa v procesných ustanoveniach precizujú podmienky jeho výkonu.

V § 455 sa upravuje spôsob nariadenia výkonu tohto ochranného opatrenia, ako aj postup súdu, ak odloží alebo preruší výkon trestu odňatia slobody. Osobami zabezpečujúcimi sledovanie podmienok výkonu tohto trestu sú probační a mediační úradníci.

Zároveň sa upravujú obdobné inštitúty ako pri niektorých iných druhoch sankcií – prerušenie, upustenie, prepustenie, ako aj zánik ochranného dohľadu.

K § 462Pri výkone zhabania veci, ktoré je ochranný opatrením, sa postupuje rovnako, ako pri výkone trestu prepadnutia veci. Výkon samotný zabezpečuje príslušný orgán štátnej správy, ktorý spravuje majetok štátu, keďže zhabaná vec sa stáva vlastníctvom štátu.

K § 463 a 464Detencia je novým druhom ochranného opatrenia, ktoré má zabezpečiť ochranu spoločnosti, keď túto nemožno dosiahnuť ani výkonom trestu, ani výkonom ochranného liečenia. Návrh stanovuje nielen spôsob rozhodovania súdu, ale aj záruku, aby v detenčných ústavoch nemohli byť bez dôvodu držané osoby. Preto je potrebné najmenej raz ročne posúdiť, či dôvody detencie trvajú. Ak by dôvody detencie pominuli, a súd už od výkonu zvyšku trestu odňatia slobody upustil, nie je potrebné o tejto otázke znovu rozhodovať, ak nebezpečenstvo ktoré od odsúdeného pre spoločnosť hrozí, sa výkonom detencie dosiahlo.

K § 465Prokurátor, v obvode ktorého sa vykonáva ochranné liečenie, ochranná výchova, ochranný dohľad alebo detencia, dozerá podľa osobitného zákona na ich výkon. Je to dané tým, že pri výkone uvedených ochranných opatrení dochádza k závažnému zásahu do osobnej slobody odsúdených, obdobne, ako je to pri výkone väzby alebo trestu odňatia slobody. Preto je nevyhnutné, aby nad výkonom uvedených ochranných opatrení bol vykonávaný systematický a sústavný dozor na to kvalifikovaným orgánom štátu.

K § 466 až § 469Tieto ustanovenia upravujú otázku postupu po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo upustené od potrestania (§ 466) a postupu pri vymáhaní poriadkovej pokuty a trov trestného konania (§ 468 a 469). Ustanovenie § 467 upravuje odkaz na osobitný zákon, ktorý upravuje výkon väzby (v súčasnosti zákon č. 156/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov).

K § 470 až § 472Nová koncepcia Trestného poriadku si nevyžiada zmenu úpravy zahladenia odsúdenia a v podstate sa preberá platná právna úprava. V § 470 sa upravujú oprávnené osoby na podanie návrhu. V § 471 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodovanie o návrhu a v § 472 postup súdu po právoplatnosti rozhodnutia o zahladení odsúdenia.Udelenie milosti a použitie amnestieK § 473 až 477V piatej hlave sa upravuje postup príslušných štátnych orgánov v súvislosti s právom prezidenta SR udeľovať amnestiu a milosť. Výslovne sa ustanovuje, že podklady pre udelenie milosti zabezpečuje minister spravodlivosti. Rozhodnutie o tom, do akej miery je osoba zúčastnená vyhlásenej amnestie, uskutočňuje súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; ak je však osoba vo výkone trestu odňatia slobody, rozhodnutie robí súd, v obvode ktorého sa trest vykonáva.

Zákon tiež upravuje postup v prípadoch podmienečného udelenia milosti a tiež, ak sa v prípadoch uloženia súhrnného alebo úhrnného trestu na niektorý z trestných činov vzťahuje amnestia.

Piata časť - Právny styk s cudzinouNový Trestný poriadok chápe oblasť právneho styku s cudzinou v oblasti trestného konania ako organickú súčasť Trestného poriadku. Vychádzajúc z tejto premisy sa zaraďuje oblasť právneho styku s cudzinou do systému Trestného poriadku ako samostatná časť.

Právny styk s cudzinou obsahuje jednak právnu pomoc v tradičnom (užšom) slova zmysle (Piata hlava) a jednak jej nadstavbu, teda inštitúty právnej pomoci v širšom slova zmysle: extradíciu (Druhá hlava), uznávanie a výkon cudzích trestných rozsudkov (Tretia hlava) a prevzatie a odovzdanie trestnej veci (Štvrtá hlava).

Filozofia úpravy právneho styku s cudzinou vychádza z troch základných princípov. Prvým je subsidiarita právnej úpravy obsiahnutej v tejto časti vo vzťahu k medzinárodným zmluvným záväzkom (§ 479). Druhým je poskytovanie právnej pomoci na základe vzájomnosti (§ 480). Tretím je použiteľnosť ustanovení tejto časti aj na žiadosti medzinárodných trestných súdov (§ 481).

Úprava obsiahnutá v tejto časti je právnym základom, ktorý je použiteľný predovšetkým vo vzťahu k štátom, s ktorými nie je Slovenská republika viazaná medzinárodnou zmluvou. Zároveň však, i pri prednosti a priamej použiteľnosti medzinárodných zmlúv, slúži na vykonávanie takýchto medzinárodných zmlúv v rozsahu, v ktorom zákonná úprava nie je v rozpore v ustanoveniami medzinárodnej zmluvy. Význam tejto úpravy vo vzťahu k medzinárodným zmluvám je predovšetkým u tých zmlúv, ktoré upravujú len rámcovú povinnosť spolupracovať, avšak neobsahujú podrobnú úpravu vykonávania jednotlivých inštitútov.

Pri tvorbe právnej úpravy sa vychádzalo jednak z existujúcej právnej úpravy v 23. hlave zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení mnohých noviel, ktoré boli prijaté najmä po roku 1989, a zo skúseností z používania tejto úpravy. Úprava sa inšpiruje tiež praktickými skúsenosťami z vykonávania predovšetkým dohovorov Rady Európy v trestnoprávnej oblasti, ktorými je Slovenská republika zmluvnou stranou od roku 1992:

- Európsky dohovor o vydávaní (1957)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1975

- Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1978)

- Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1959)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1978)

- Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania (1972)

- Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu (1977)

- Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (1983).

Taktiež využíva skúsenosti z komplexných právnych úprav tejto problematiky inými štátmi (najmä Rakúska a Maďarska) a nakoniec anticipuje záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika nedávno ratifikovala alebo ktorých ratifikácia sa v dohľadnej dobe predpokladá (napr. Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu z roku 2000, Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zabavení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti z roku 1990, Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii z r.1998, Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001), ako aj tých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republiku bude ratifikovať, ak bude prijatá za člena Európskej únie, najmä: Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996, Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995, Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 alebo Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991.

Úprava právneho styku v Trestnom poriadku nereaguje na špecifické formy právneho styku v trestných veciach vo vzťahu k štátom Európskej únie na základe tzv. Rámcových rozhodnutí Rady, u ktorých sa vzhľadom na ich špecifická očakáva osobitná zákonná úprava, ktorá bude mať charakter lex specialis k všeobecnej úprave právneho styku obsiahnutej v 6. časti Trestného poriadku.

Prvá hlavaPrvá hlava obsahuje definície pojmov, ktoré sa rozsiahle používajú v celej časti, a ďalšie ustanovenia, ktoré sú všeobecne použiteľné vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti.

K § 478Ustanovenie definuje základné pojmy používané v tejto časti.

k písmenu a/ - toto ustanovenie je skôr legislatívnou skratkou, než definíciou. Jej podstatou je, že prednosť podľa § 479 budú mať len zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nie je pritom podstatné, či ide o zmluvy podľa článku 154c Ústavy, článku 7 ods. 5 Ústavy alebo iné medzinárodné zmluvy, ktoré boli platne prijaté Slovenskou republikou. Medzinárodné zmluvy, ktoré sú v kontexte právneho styku s cudzinou relevantné, budú mať vzhľadom na predmet a obsah ich úpravy spravidla charakter tzv. prioritných prezidentských medzinárodných zmlúv a budú vyžadovať súhlas Národnej rady SR pred ich ratifikáciou (čl. 7 ods. 4 Ústavy).

k písmenu b/ - definícia medzinárodného súdu nadväzuje na súčasného ustanovenie § 374 Trestného poriadku. V súčasnosti do úvahy prichádzajú dva medzinárodné trestné súdy zriadené rozhodnutiami OSN, a to medzinárodný tribunál pre Rwandu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 955 (1994) o zriadení medzinárodného tribunálu pre Rwandu) a pre bývalú Juhosláviu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 827(1993) o zriadení medzinárodného tribunálu na stíhanie osôb zodpovedných za vážne porušovanie humanitárneho práva na území bývalej Juhoslávie v znení rezolúcie 1166(1988)). Najdôležitejším je však Medzinárodný trestný súd (ICC) vytvorený Rímskym štatútom zo 17. júla 1998, ktorý Slovenská republika podpísala 23.8.1998. Vzhľadom na skutočnosť, že Rímsky štatút je medzinárodnou zmluvou podľa § 479, použijú sa ustanovenia tejto časti vo vzťahu k ICC len v rozsahu, v ktorom Rímsky štatút neupravuje inak.

k písmenu c/ - právomoc orgánu iného štátu sa zakladá buď na právnom poriadku daného štátu alebo na medzinárodnej zmluve, predovšetkým na vyhláseniach daného štátu k takejto medzinárodnej zmluve, pritom sa nejedná len o oprávnenie podávať či prijímať žiadosti podľa tejto časti, ale aj právomoc konať a rozhodovať o týchto žiadostiach; účelom je súčasne určiť pravidlo na posudzovanie, či orgán cudzieho štátu, ktorý podal žiadosť, bol na podanie takejto žiadosti príslušný,

k písmenu d/ - je zrkadlovým obrazom písmena c/, ide o orgány Slovenskej republiky činné v trestnom konaní; ich vecná a miestna príslušnosť sa odvíja od ustanovení tohto zákona upravujúcich trestné konanie, ak v tejto časti nie je ich vecná a miestna príslušnosť upravená inak,

k písmeno e/ a f/ - ide opäť skôr o legislatívne skratky, než definície, ktoré vysvetľujú pojmy dožiadaného a dožadujúceho štátu či orgánu používané ďalej v texte,

k písmenu g/ - ochranné opatrenie spojené s obmedzením osobnej slobody sa pri inštitútoch upravených v tejto časti posudzuje rovnako ako trest odňatia slobody.

K § 479Toto ustanovenie preberá princíp subsidiarity zákonnej úpravy voči úprave v medzinárodných zmluvách, ktorý charakterizoval úpravu právneho styku s cudzinou aj v minulosti (pozri aj komentár k § 478 písm. a/). Toto ustanovenie však plní súčasne aj iný účel. Ustanovuje, že medzinárodná zmluva je priamo použiteľná, t.j. nevyžaduje pre svoje použitie transformáciu do vnútroštátneho právneho poriadku. Určuje teda aj základný princíp priamej použiteľnosti (vykonateľnosti) medzinárodnej zmluvy.

Medzinárodná zmluva môže mať ustanovenia, ktoré umožňujú ich priame použitie, ale môže mať aj ustanovenia, ktoré vyžadujú podporu vo vnútroštátnom práve (t.j. vykonávacie ustanovenia). Ustanovenia 6. časti tvoria súčasne vykonávacie ustanovenia pre medzinárodné zmluvy, avšak len v rozsahu, v ktorom tieto ustanovenia neodporujú použitej medzinárodnej zmluve.

K § 480Toto ustanovenie je vyjadrením základného princípu vzájomnosti (reciprocity) uplatňovaného vo všetkých oblastiach medzinárodného práva a spolupráce a premietnutím tohto princípu do oblasti právneho styku s cudzinou.

Viazanosť dvoch a viacerých štátov medzinárodnou zmluvou znamená existenciu vzájomnosti medzi týmito štátmi v oblasti, ktorá je predmetom úpravy tejto zmluvy. V takej situácii sú podmienky spolupráce upravené v predmetnej zmluve. Právny styk s cudzinou sa však historicky rozvíja aj na princípe vzájomnosti a takto bol aj doteraz upravený v Trestnom poriadku. Toto ustanovenie preto určuje podmienky, za ktorých môžu slovenské orgány vybaviť žiadosť cudzieho štátu , ak medzinárodná zmluva neexistuje. V takomto prípade je o žiadosti cudzieho štátu možné konať, len ak tento štát zaručí vzájomnosť - t.j. že by konal o porovnateľnej žiadosti slovenských orgánov (odsek 1). Filozofia úpravy právneho styku je však založená na dvoch „stupňoch“ vzájomnosti : väčšina úkonov vyžaduje len faktickú vzájomnosť, niektoré však vyžadujú existenciu zmluvy. U týchto je to v texte ustanovení výslovne uvedené (napr. Tretia hlava - uznanie cudzieho rozhodnutia a s tým súvisiace inštitúty, § 504 – zjednodušené vydávacie konanie, § 552 - zaistenie majetku) a o žiadosti cudzieho orgánu by sa nemohlo pri absencii zmluvy konať, ani ak by zaručil faktickú vzájomnosť.

Znenie odseku 2 reaguje na potreby praxe a upravuje možnosť zaručenia vzájomnosti dožiadanému štátu, ak by tento bez toho nemohol vybaviť žiadosť slovenských orgánov. Podobne ako pri odseku 1, ani tu nie je možné záruku dať, ak by išlo o úkon, ktorý podľa zákona vyžaduje existenciu medzinárodnej zmluvy.

K § 481Toto ustanovenie reaguje na medzinárodný vývoj v oblasti tvorby osobitných medzinárodných trestných súdov. Poskytovanie právnej pomoci medzinárodným súdom sa vymyká z tradičného rámca právneho styku s cudzinou, pretože ide o vzťah vertikálnej spolupráce , na rozdiel o horizontálnej spolupráce medzi štátmi. Na rozdiel od spolupráce s inými štátmi, ktorý sa zakladá na všeobecnom princípe medzinárodnej slušnosti („commity”) a poskytuje sa aj pri absencii medzinárodnoprávneho záväzku, povinnosť poskytovať spoluprácu medzinárodnému súdu vyplýva vždy len z medzinárodného záväzku a má výrazne jednostranný charakter (štát poskytuje súčinnosť súdu, avšak medzinárodný súd súčinnosť neposkytuje).

Odsek 2 má interpretačný charakter. V kontexte činnosti medzinárodných súdov sa (vzhľadom na vyššie uvedený vertikálny charakter spolupráce) namiesto pojmu „extradícia” používa pojem “odovzdávanie” („surrender”) na povinnosť „vydávať” stíhané osoby jurisdikcii medzinárodného súdu. Z obsahového hľadiska ide o totožné inštitúty, líši sa iba vzťah medzi „vydávajúcim” a „vyžadujúcim”. Toto ustanovenie ujasňuje, že na konanie a rozhodovanie o „odovzdaní“ osoby medzinárodnému súdu na trestné konanie slovenskými orgánmi sa použije primerane postup uplatňovaný v extradičnom konaní.

Odsek 3 pripravuje možnosť pre výkon rozhodnutia medzinárodného súdu na území Slovenskej republiky. Primerané uplatnenie ustanovení tretej hlavy tejto časti znamená, že postup v tejto hlave upravený sa použije aj na konanie o výkone rozhodnutia medzinárodného súdu v rozsahu, v ktorom to nie je v rozpore s medzinárodnými zmluvami upravujúcim postavenie medzinárodných súdov a spôsobu výkonu ich rozhodnutí v inom štáte. Tieto medzinárodné zmluvy odkazujú pri výkone na právny poriadok vykonávajúceho štátu. Aj v prípade, že podľa medzinárodnej zmluvy by sa nevyžadovalo formálne uznanie rozsudku, nebude dobre možné nariadiť výkon rozsudku medzinárodného súdu bez prispôsobenia („premeny“) sankcie z tohto rozsudku na sankciu podľa slovenského trestného práva, minimálne pokiaľ ide o zaradenie do primeranej nápravnovýchovnej skupiny.

K § 482Toto ustanovenie upravuje všeobecný princíp používaný v medzinárodnej spolupráci. Ide vlastne o premietnutie princípu medzinárodného verejného poriadku (ordre public) do oblasti právneho styku s cudzinou. Okrem ochrany ústavy a právneho poriadku Slovenskej republiky (vlastný „verejný poriadok”) poskytuje ochranu aj ďalším významným chráneným záujmom. Toto rozšírenie je dané skutočnosťou, že pri vybavovaní žiadostí cudzieho štátu môže dôjsť k situácii, kedy vybavenie žiadosti by mohlo napr. ohroziť alebo znemožniť trestné stíhanie v Slovenskej republike, prípadne by išlo o poskytnutie skutočností, ktoré sú predmetom utajenia a pod. Tento princíp má nadradený charakter vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti. Pokiaľ však medzinárodná zmluva sama obsahuje premietnutie tohto princípu do svojich ustanovení (napr. jeho užším vymedzením), použije sa výhrada verejného poriadku v kontexte danej zmluvy len v rozsahu úpravy v tejto zmluve.

K § 483Odsek 1 reaguje na praktické problémy pri vykonávaní úkonov právneho styku s cudzinou, kedy poskytnutie informácií o činnosti slovenských orgánov môže ohroziť výsledok trestného konania v danej veci v dožadujúcom štáte. Z tohto dôvodu, keďže § 6 upravuje poskytovanie informácií len orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorým nie je ministerstvo spravodlivosti, bolo potrebné upraviť možnosť poskytovania informácií aj v prípadoch, v ktorých ministerstvo spravodlivosti koná podľa tejto časti.

V odsekoch 2 a 3 toto ustanovenie spája princíp ochrany poskytnutých informácií (princíp dôvernosti informácií) a princíp nepoužitia poskytnutých informácií na iné účely, než na ktoré boli poskytnuté (princíp špeciality).

Reaguje napríklad na čl. 50 ods. 3 Schengenskej vykonávacej dohody a anticipuje ratifikáciu tejto dohody Slovenskou republikou po jej vstupe do Európskej únie ako aj pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Predovšetkým však reaguje na súčasné tendencie v ochrane informácií a ich použitia, ktoré budú viesť k postupnému sprísňovaniu medzinárodných štandardov.

Taktiež berie do úvahy prax niektorých štátov, ktoré sú ochotné určité informácie poskytnúť len za podmienky, že im takáto ochrana bude poskytnutá. Preto je informáciám z cudziny poskytnutá širšia ochrana než v čl. 50 ods. 3 Schengenskej dohody, ktorá sa vzťahuje len na žiadosti o právnu pomoc stricto sensu. Ochrana sa týka tak informácií získaných z cudziny v súvislosti so žiadosťou zaslanou slovenskými orgánmi ako aj informácií získaných v súvislosti so žiadosťou cudzích orgánov prijatou orgánmi Slovenskej republiky.

Toto ustanovenie sa použije iba vo vzťahu k štátom, vo vzťahu ku ktorým takáto povinnosť vyplýva z medzinárodnej zmluvy alebo z výslovnej požiadavky ich orgánov. V iných prípadov nie je takéto obmedzenie použiteľnosti poskytnutých informácií potrebné.

K § 484 Ustanovenie zakotvuje princíp, že v súrnych prípadoch je možné prijať aj žiadosť zaslanú telefaxom, telefónom prípadne aj e-mailom, ak nie sú pochybnosti o autenticite takejto žiadosti. Ustanovenie reaguje predovšetkým na súčasné trendy a najmä anticipuje vývoj v tejto oblasti do budúcnosti

K § 485Ustanovenie formalizuje postavenie organizácie INTERPOL pri vykonávaní inštitútov právnej pomoci. Predovšetkým sa jeho prostredníctvom zasielajú súrne žiadosti o právnu pomoc (odsek 1), ale zároveň sa jeho prostredníctvom s cudzím orgánmi dojednávajú termíny a miesto prevzatia alebo odovzdania osoby. V podmienkach Slovenskej republiky ide o Národnú ústredňu Interpol pri Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky.

K § 486Ustanovenie komplexne upravuje otázky preberania a odovzdávania osôb a vecí v na súvislosti s inštitútmi právnej pomoci upravenými v 6. časti. Príslušnosť je daná útvarom Policajného zboru určeným ministrom vnútra. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti sa upravuje ich vecná a miestna príslušnosť flexibilným spôsobom (odsek 1), pričom sa inšpiruje doterajšou filozofiou úpravy tejto otázky v Trestnom poriadku. Tieto orgány osobu odovzdávanú do cudziny preberajú od útvarov ZVJS, osobu preberanú z cudziny odovzdávajú útvarom vždy najbližším útvarom ZVJS. Jedinou výnimkou je vydanie z cudziny (§ 495). Obmedzenie osobnej slobody počas preberania, odovzdania, ale najmä prevozu zabezpečujú policajné orgány donucovacími prostriedkami, ktoré im poskytuje predovšetkým druhá hlava zákona o Policajnom zbore (Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov).

K § 487Vzhľadom na to, že osoby sa podľa tejto časti odovzdávajú a preberajú so súhlasom a na základe dohody štátov, nie sú pochybnosti o totožnosti takejto osoby a o záujme o jej vstup na územie alebo o opustenie územia štátu. Nedostatok cestovného dokladu alebo víza nemôže byť prekážkou realizácie odovzdania. Ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou právnych poriadkov aj iných štátov ( napr. Rakúsko).

K § 488Nakoľko rozhodovanie súdu vo veciach právnej pomoci nie je rozhodovaním vo veci samej, rozhoduje vo väčšine prípadov sudca uznesením, ktoré podľa § 176 tohto zákona obsahuje odôvodnenie. Rozsudkom rozhoduje súd výnimočne (§ 519 ods. 3).

K § 489Ustanovenie komplexnou formou upravuje úhradu nákladov právnej pomoci vo vzťahu k cudzine. Základný princíp je ten, že náklady sú hradené zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a uhrádza ich orgán, ktorému vznikli.

I keď základný princíp medzinárodných zmlúv v tejto oblasti je, že každý štát znáša náklady, ktoré vznikli pri vykonávaní právnej pomoci na jeho území, obsahujú tieto zmluvy výnimky a súčasný trend smeruje k stále širšiemu vymedzeniu týchto výnimiek. Odsek 2 a 3 reaguje na takéto situácie, pričom upravuje aj situáciu, ktorá vznikne poskytnutím právnej pomoci na mimozmluvnom základe. V takých prípadoch nie je možné vychádzať z princípu, že každý štát znáša svoje náklady, ale je potrebné počítať s možnosťou, že štát, ktorý právnu pomoc vykonal, si uplatní úhradu nákladov, ktoré mu vznikli vykonaním právnej pomoci. Špecificky je v rámci odseku 3 upravená náhrada nákladov, ktoré vznikli prevozom osoby (alebo veci) územím tretieho štátu. Potrebu tejto špecifickej úpravy si vyžiadali potreby praxe.

Nakoľko všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s inštitútmi právnej pomoci vykonanými na základe žiadosti slovenských orgánov, sú súčasťou nákladov trestného konania vedeného v Slovenskej republike, štát si, nevylučuje úpravu v odsekoch 1až 3, aby si štát uplatnil náhradu vynaložených nákladov od odsúdeného v rámci trov trestného konania.

DRUHÁ HLAVATáto hlava upravuje najzávažnejší z inštitútov právnej pomoci v širšom slova zmysle, inštitút extradície, teda vyžiadania a vydávania osôb na trestné konanie alebo výkon trestu odňatia slobody.

Prvý oddiel: Vyžiadanie z cudziny

K § 490Ustanovenie zdôrazňuje postavenie ministerstva spravodlivosti pri zasielaní žiadosti o vydanie do cudziny. Ministerstvo spravodlivosti však žiadosť môže zaslať len na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného súdom za podmienok uvedených v § 491. I keď ministerstvo v zásade nemá diskrečnú právomoc rozhodnúť, že žiadosť do cudziny nezašle, odsek 2 mu takúto právomoc dáva pre prípad, že vydanie nie je možné očakávať. Ide predovšetkým o tie prípady, kedy ministerstvo spravodlivosti vopred vie, že určitý štát osobu nevydá (napr. preto, že neexistuje zmluva a štát neaplikuje princíp faktickej vzájomnosti alebo, že ide o trestný čin, ktorý nie je trestným činom podľa právneho poriadku daného štátu).

K § 491 Odsek 1 vychádza z doterajšej úpravy vydávania medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Príslušným súdom na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu je súd, príslušný na konanie v tom štádiu, kedy k potrebe vydania zatýkacieho rozkazu došlo. V odseku 2 sa príkladom upresňujú okolnosti, za ktorých súd vydá medzinárodný zatýkací rozkaz, nakoľko v praxi podľa predchádzajúcej úpravy boli pochybnosti o potrebe a vhodnosti použitia inštitútu extradície. Potvrdzuje sa výnimočnosť použitia extradície. Odseky 3 až 5 upravujú obsahové náležitosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Upravujú sa tiež formálne náležitosti zatýkacieho rozkazu (odsek 6) a väzbu na prevoz vyžiadanej osoby (odsek 7). Okrem zániku platnosti vydaním osoby bude typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

K § 492Samostatným ustanovením sa upravuje zánik platnosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Najčastejším dôvodom zániku jeho platnosti je jeho realizácia vydaním osoby z cudziny, prípadne jej vyhostením alebo iným príchodom na územie Slovenskej (ods. 1 písmeno a/). Súd odvolá zatýkací rozkaz, ak zanikli alebo neexistovali dôvody pre jeho vydanie. Typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu bude aj pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

Zánik platnosti medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaním nového zatýkacieho rozkazu v tej istej veci (ods. 1 písm. c/) rieši významný praktický problém v prípade, že v priebehu konania v trestnej veci dôjde napr. k zmene kvalifikácie trestného činu, rozšíreniu trestného stíhania aj pre iný trestný čin.

Odsek 2 reaguje na špecifikum zmeny v dôsledku pokračovania trestného konania. Túto špecifickú úpravu si vyžiadali veľké problémy v praxi, kedy obžaloba napadla inému súdu, než súdu, ktorý vydal pôvodný zatýkací rozkaz, a spravidla v inom rozsahu. V štádiu vlastnej realizácie medzinárodného zatýkacieho rozkazu potom vznikol problém s odovzdaním vydanej osoby súdu, ktorý pôvodný zatýkací rozkaz vydal , ale vo veci už nebol v danom štádiu konania príslušný.

Odsek 3 upresňuje skutočnosť, že vydanie zatýkacieho rozkazu je procesným opatrením, ktoré má súdu umožniť vykonať konanie v prítomnosti obvineného.

Odsek 4 je poriadkovým ustanovením, ktoré súvisí so skutočnosťou, že dotknuté orgány musia byť včas informované o všetkých relevantných zmenách.

K § 493Ustanovenie upravuje situácie, kedy sa neodporúča, aby súd vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, aj keď sú inak splnené podmienky uvedené v § 491 odsek 1. Odsek 1 písm. a/ a b/ sú premietnutím Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (80) 7 z 27. 6. 1980 a zdôrazňujú skutočnosť, že extradícia je stále chápaná ako najextrémnejší z inštitútov právnej pomoci a mal by byť používaný skutočne len v závažných prípadoch. Znenie písmena c/ reaguje na praktické ekonomické aspekty uplatňovania tohto inštitútu a písmeno d/ na humanitárne aspekty. Možnou alternatívou pre súd v prípadoch, že nevydá medzinárodný zatýkací rozkaz, je konanie v neprítomnosti obvineného alebo konanie proti ušlému.

Odsek 2 upresňuje, že skutočnosti uvedené v odseku 1 môžu byť dôvodom na odvolanie zatýkacieho rozkazu (§ 492 ods. 1 písmeno b/), ak nastali po jeho vydaní.

K § 494

Toto ustanovenie reaguje na potreby praxe a umožňuje, aby žiadosť o predbežnú väzbu mohol okrem ministerstva spravodlivosti podať aj súd, ktorý vydal medzinárodný zatýkací rozkaz alebo je príslušný na jeho vydanie. Súd môže žiadosť zaslať priamo do cudziny prostredníctvom INTERPOL (§ 485 ods. 1). Nie je však vylúčené, aby takúto žiadosť zaslal do cudziny aj prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, avšak týmto postupom sa prakticky anuluje zmysel samostatného oprávnenia súdu. Ak žiadosť podal súd, musí sa ministerstvo spravodlivosti o jej podaní informovať, aby mohlo následne pripraviť žiadosť o vydanie.

K § 495Ustanovenie upravuje úpravu lex specialis k ustanoveniu § 486 ods. 1. Filozofia týchto ustanovení bola prevzatá s existujúcej úpravy napriek problému, ktorý v praxi doteraz spôsobovala skutočnosť, že väzba po vydaní osoby nie je obligatórna. To vedie k tomu, že navzdory úsiliu vynaloženému všetkými zúčastnenými orgánmi na dosiahnutie vydania osoby z cudziny, súd nemusí vydanú osobu vziať do väzby a následne sa tým môže zmariť celý účel vydania. Tomuto negatívnemu dôsledku sa snaží predísť nová, sprísnená právna úprava podmienok vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu v § 491 a § 493. V prípade, že výkon trestu, na ktorý je osoba vydávaná, už súd nariadil, jej odovzdanie súdu by bolo len zbytočným formalizmom. Preto sa odovzdá rovno do výkonu trestu.

Odseky 3 a 4 kvôli právnej čistote a presnosti doplňujú princípy už vyjadrené vo všeobecných ustanoveniach Trestného poriadku, ktoré sa týkajú väzby strávenej v cudzine, o dobu prevozu osoby z cudziny na územie Slovenskej republiky, pretože obmedzenie osobnej slobody prevážanej osoby v cudzine sa nemusí uskutočniť formou väzby.

K § 496Úprava v tomto ustanovení súvisí s možnými obmedzeniami, ktoré vydávajúci štát môže podmieniť vydanie osoby do Slovenskej republiky. Odsek 1 je všeobecným vyjadrením princípu prípustnosti a záväznosti takejto výhrady.

Odsek 2 upravuje špecifickú situáciu pri praxi, ktorá sa rozšírila v uplynulých rokoch po vzore Holandska, ktoré vydanie vlastného občana podmieňuje spätným odovzdaním na výkon trestu odňatia slobody uloženého v dožadujúcom štáte. Toto ustanovenie vytvára legislatívne podmienky, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dať prísľub takéhoto postupu.

Odsek 3 reaguje na situáciu, ktorá môže vzniknúť v dôsledku absencie obojstrannej trestnosti niektorých trestných činov, ktoré boli predmetom žiadosti o vydanie resp. pre ktoré bol uložený trest, na ktorého výkon bola osoba vyžiadaná.

Odsek 4 je formulovaný tak, aby reagoval na ustanovenie čl. 3 Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Ide vlastne o osobitnú formu obnovy konania, ktorá je „daňou” za to, že dožiadaný štát osobu za daných okolností vôbec vydá. Ak by slovenské orgány garanciu možnosti nového konania neposkytli, dožiadaný štát by osobu nevydal. Zrušenie pôvodného rozsudku sa bude vždy týkať iba výrokov týkajúcich sa výlučne vydanej osoby a nebude mať vplyv na výroky rozsudku týkajúce sa iných osôb odsúdených tým istým rozsudkom.

Odsek 5 a 6 sa viažu na konanie podľa odseku 4 a bližšie upravujú otázku príslušnosti a opravných prostriedkov a ich účinkov.

K § 497Toto ustanovenie upresňuje použitie a dôsledky tzv. zásady špeciality. Samotná podstata tejto zásady je vyjadrená v odseku 1 a znamená, že v trestnom konaní, ktoré proti osobe začalo, nemožno pokračovať. Tento princíp však nebráni, aby sa trestné konanie vôbec začalo, teda aby bolo vo veci vznesené obvinenie. Inak totiž nie je možné ani požiadať vydávajúci štát o dodatočný súhlas s vydaním.

Odsek 2 určuje výnimky z aplikácie tejto zásady, ktoré sú v medzinárodnej praxi akceptované. Písmená a/ až c/ sú tradičnými princípmi, ktoré sú prevzaté z Európskeho dohovoru o vydávaní. V písmene a/ uvádzaná možnosť opustiť územie znamená, že neexistovali žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by vydanej osobe bránili územie SR opustiť. Písmeno d/ je relatívne novou možnosťou, ktorá sa v štátoch uplatňuje spravidla v súvislosti so skráteným vydávacím konaním.

Odsek 3 sa inšpiruje Európskym dohovorom o vydávaní a upresňuje, čo orgány môžu

Odsek 4 obsahuje veľké zjednodušenie, ktoré však musí byť viazané na existenciu takejto možnosti v medzinárodnej zmluve, pretože inak by vydávajúci štát mohol proti takémuto postupu Slovenskej republiky namietať.

Odsek 5 má interpretačný charakter a reaguje na potreby praxe. Odsek 6 upravuje spôsob podávania žiadosti o súhlas a jej obsah. Odsek 7 rozširuje použitie celého ustanovenia aj na prípady už uloženého trestu odňatia slobody.

K § 498Ide o zrkadlové ustanovenie k inštitútu upravenému v ustanovení § 512. Upozorňuje súd na možnosť dočasného odovzdania vydávanej osoby na účely ukončenia trestného konania v Slovenskej republike. Odsek 2 upravuje údaje, ktoré predkladacia správa súdu musí obsahovať, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dočasné odovzdanie efektívne zabezpečiť. Postup pri zabezpečení odovzdania je porovnateľný s inštitútom prevzatia osoby z cudziny za účelom vykonania procesného úkonu, preto v praktických aspektoch jeho aplikácie odsek 3 odkazuje na ustanovenia § 550.

Druhý oddiel: Vydanie do cudziny

K § 499Odsek 1 upravuje príslušnosť na prijatie žiadosti o vydanie.

Odseky 2 a 3 upravujú náležitosti žiadosti o vydanie a možnosť vyžiadania doplnkových informácií. Sú inšpirované článkami 12 a 13 Európskeho dohovoru o vydávaní.

K § 500Ustanovenie v odseku 1 obsahuje základnú definíciu extradičného trestného činu. Definícia sa opiera o Európsky dohovor o vydávaní a je v súlade s právnymi úpravami iných štátov. Odsek 2 premieta definíciu na už uložený trest odňatia slobody. Pri skúmaní prípustnosti vydania na výkon trestu musí teda súd najprv skúmať, či bol uložený za trestný čin podľa odseku 1 a následne, či je splnená podmienka dĺžky trestu z odseku 2.

K § 501Toto ustanovenie upravuje podmienky doplnkového (tzv. akcesórneho) vydania. Je inšpirované ustanoveniami čl. 2 odseku 2 Európskeho dohovoru o vydávaní a I. hlavy Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Jeho podstata spočíva v tom, že ak je vydanie povolené čo len pre jeden trestný čin, potom treba orgánom dožadujúceho štátu dať možnosť vydanú osobu stíhať aj pre iné trestné činy, ktoré sami o sebe nie sú extradičnými trestnými činmi, aby dožadujúci štát mal možnosť vykonať trestné konanie proti vydanej osobe v plnom rozsahu.

K § 502Ustanovenie upravuje presné podmienky neprípustnosti vydania. Je inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní a výhradami jednotlivých členských štátov k tomuto dohovoru ako aj ustanoveniami niektorých dvojstranných zmlúv (napr. s Rakúskom a Poľskom – písmeno g/). Tieto podmienky neprípustnosti sa použijú len v rozsahu, v ktorom neustanovuje medzinárodná zmluva iné podmienky. Ak medzinárodná zmluva obsahuje iný (užší) výpočet dôvodov pre odmietnutie vydania, nemožno rozširovať tieto dôvody o podmienky uvedené v tomto ustanovení.

Písmeno a/ upravuje okolnosti, za ktorých je vydanie slovenského občana do cudziny možné. Reaguje na nové znenie čl. 23 ústavy, ktoré odstránilo ústavný zákaz vydávania slovenských občanov do cudziny.

Písmeno d/ vyjadruje princíp obojstrannej trestnosti, ktorý možno vyvodiť už z ustanovenia § 500 ods. 1, avšak kvôli zrozumiteľnosti a jeho dôležitosti je vyjadrený aj medzi podmienkami neprípustnosti vydania.

Osobitný predpis, na ktorý odkazuje písmeno b), je zákon o utečencoch.

K § 503Odsek 1 je určitým posunom proti doterajšej úprave v tom, že posilňuje postavenie ministerstva spravodlivosti v extradičnom konaní a jeho aktívne zapojenie do tohto konania od jeho začiatku.

Odsek 2 vyjadruje podstatu účelu predbežného vyšetrovania. Odsek 3 upravuje jedno zo základných práv vyžiadanej osoby, právo na obhajcu. Odsek 4 upravuje ďalšie procesné práva vyžiadanej osoby: právo byť vypočutá, právo na doručenie žiadosti o jej vydanie. Táto osobitná úprava práv vyžiadanej osoby reaguje na skutočnosť, že vyžiadaná osoba nemá vo vydávacom konaní postavenie obvineného, a preto je neprináležia práva, ktoré priznáva Trestný poriadok obvinenému. Odsek 5 upresňuje primerané použitie noriem o výkone väzby aj na výkon predbežnej resp. vydávacej väzby.

K § 504Podstata zjednodušeného vydávacieho konania spočíva v jeho podmienení súhlasom vyžiadanej osoby. Jej dôsledkom je procesné zjednodušenie vyjadrené v odseku 4 ustanovenia. Spočíva v tom, že súd nerozhoduje o prípustnosti vydania a o vydaní rozhoduje po ukončení predbežného vyšetrenia minister spravodlivosti, avšak súd naďalej musí rozhodnúť o vydávacej väzbe (§ 507 ods. 2).

Odsek 1 upravuje povinnosť prokurátora poučiť vyžiadanú osobu na možnosť a dôsledky zjednodušeného vydávacieho konania.

Odsek 2 vyjadruje väzbu zjednodušeného vydávacieho konania na uplatnenie zásady špeciality. Len v prípade, že medzinárodná zmluva upravuje takúto možnosť, umožní sa vydávanej osobe vzdať sa uplatnenia zásady špeciality. Odsek 3 upravuje formálnu stránku vyjadrenia súhlasu vyžiadanej osoby.

Ak vydávaná osoba súhlas na vydanie neudelí, alebo ak ho odvolá, uskutoční sa „riadne” vydávacie konanie, t.j. súd musí konať o prípustnosti vydania (odsek 5). Taktiež minister spravodlivosti môže kedykoľvek predložiť súdu vec na rozhodnutie o prípustnosti vydania (odsek 6).

K § 505Odsek 1 reaguje na skutočnosť, že po začatí predbežného vyšetrovania môže nastať potreba vyžiadanú osobu zadržať, aby nedošlo k zmareniu účelu vydávacieho konania.

Odsek 2 vyjadruje skutočnosť, že k zadržaniu osoby, ktorá je v medzinárodnom pátraní na základe zatýkacieho rozkazu súdu iného štátu, dochádza najčastejšie ešte pred začatím predbežného vyšetrovania a v rámci operatívnej činnosti polície. Toto ustanovenie dáva policajtom zákonné oprávnenie hľadanú osobu zadržať a upravuje podmienky, za ktorých tak môžu učiniť.

Odsek 3 upravuje dôsledky zadržania pre prokurátora.

K § 506Odsek 1 upravuje rozhodovanie o predbežnej väzbe. Odsek 2 upravuje vecnú a miestnu príslušnosť na rozhodovanie o predbežnej väzbe. Miestna príslušnosť sa odvíja od miesta zadržania, ak predbežnej väzbe predchádzalo zadržanie (ide predovšetkým o prípady osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky bydlisko), alebo od miesta bydliska osoby. Nakoľko pre inštitúty právneho styku s cudzinou je typická ich väzba na cudzinu, nepoužíva úprava pojem „trvalého pobytu” ako typicky administratívno-právny inštitút vzťahujúci sa len na občanov Slovenskej republiky, ale používa širší pojem „bydlisko”.

Odsek 3 vyjadruje účel predbežnej väzby. Odsek 4 upravuje maximálne trvanie predbežnej väzby a možnosť jej skrátenia rozhodnutím súdu na návrh prokurátora. K takémuto návrhu dôjde spravidla vtedy, keď sa počas predbežného vyšetrovania zistí, že cudzí štát nemá v úmysle žiadosť o vydanie podať, alebo že predbežné vyšetrovanie nemožno z iného dôvodu vykonať a ukončiť, alebo aj v prípade, že predbežné vyšetrovanie bude viesť k návrhu na vyslovenie neprípustnosti vydania z dôvodu, ktorý je objektívne daný (napr. vyžiadaná osoba je slovenský občan a neexistuje záväzok ju vydať do iného štátu).

Odsek 5 vyjadruje viazanosť predbežnej väzby na doručenie žiadosti o vydanie. Odsek 6 vyjadruje skutočnosť, že účelom predbežnej väzby je zabezpečiť úspešný výsledok extradičného konania v prítomnosti vyžiadanej osoby.

K § 507Odsek 1 vyjadruje podmienky rozhodovanie súdu o vzatí osoby do vydávacej väzby a súčasnej aj jej účel: zabezpečiť prítomnosť vyžiadanej osoby v konaní na účely posúdenia podmienok prípustnosti vydania a splnenia medzinárodného záväzku Slovenskej republiky.

Odsek 2 upravuje obligatórnu vydávaciu väzbu v prípade, že vyžiadaná osoba súhlasila s vydaním alebo ak súd rozhodol o prípustnosti vydania.

Odsek 3 obsahuje komplexnú úpravu okolností, kedy dôjde k prepusteniu vyžiadanej osoby z vydávacej väzby. Na rozdiel o predbežnej väzby, ktorej maximálne dĺžka je obmedzená priamo v zákone, vydávacia väzba nie je časovo obmedzená. Základným dôvodom prepustenie je realizácia vydania odovzdaním osoby orgánom štátu, ktorý o jej vydanie požiadal. Osobitne treba zdôrazniť, že podľa písmena b/ sa neumožňuje prepustenie z vydávacej väzby hneď po rozhodnutí krajského súdu o neprípustnosti vydania vzhľadom na možnosť upravenú v § 510 ods. 4. Ak by bolo osoba z vydávacej väzby prepustená a najvyšší súd by rozhodol, že vydanie je prípustné, nemusela by vyžiadaná osoba už byť na území Slovenskej republiky, čo by zmarilo realizáciu záväzku Slovenskej republiky osobu vydať.

K § 508Toto ustanovenie rieši otázku stretu extradičného konania s trestným konaním vedeným na území Slovenskej republiky. Ak je osobná sloboda vyžiadanej osoby už obmedzená z iného dôvodu, nie je dôvodné meniť formu obmedzenia osobnej slobody (odsek 1). Na druhej strane však treba zabezpečiť, aby nedošlo k zmareniu účelu vydania, ak obmedzenie osobnej slobody zaniklo (odsek 2). Odsek 3 a 4 rieši otázku miestnej a vecnej príslušnosti orgánov.

K § 509Odsek 1 upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe. Výnimku tvorí iba rozhodnutie o vydávacej väzbe podľa § 507 ods. 2, v ktorom ide o obligatórnu väzbu. Možnosti sťažnosti je jedným z procesných oprávnení vyžiadanej osoby.

Odsek 2 rieši praktický aspekt informovanosti ministerstva spravodlivosti v celom extradičnom konaní. Osobitnú dôležitosť má pri strete väzieb podľa § 508, aby nedošlo k zmareniu medzinárodnému záväzku.

K § 510Odsek 1 vyjadruje základný princíp „riadneho“ extradičného konania, a to právomoc súdu rozhodnúť, či sú splnené podmienky na vydanie vyžiadanej osoby. Súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania do určitého štátu musí predovšetkým skúmať, či sa žiada vydanie pre extradičný trestný čin (teda § 500 ods. 1), a aj prípustnosť vydania sa vyslovuje vo vzťahu k trestnému činu, nie k účelu vydania t.j. vydanie na trestné stíhanie alebo na výkon trestu. Pri vydaní na výkon už uloženého trestu sa okrem toho skúmať aj splnenie podmienky uvedenej v § 500 ods. 2

Odsek 2 upravuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na konanie.

Odsek 3 upravuje v princípe neverejnosť rozhodovania. Súčasne však obsahuje ďalšie špecifické procesné práva vyžiadanej osoby v extradičnom konaní, vrátane práva požiadať o verejné zasadnutie.

Odsek 4 upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu. Odsek 5 upravuje príslušnosť v odvolacom konaní a jeho priebeh.

V záujme urýchlenia vydávacieho konania je potrebné, aby s konečnou platnosťou rozhodol najvyšší súd. Ak krajský súd rozhodol, že vydanie nie je prípustné a na základe sťažnosti prokurátora proti takémuto rozhodnutiu najvyšší súd svojim rozhodnutím rozhodol o prípustnosti, musí súčasne rozhodnúť aj o obligatórnej vydávacej väzbe, ak vyžiadaná osoba nebola už predtým do takejto väzby vzatá podľa ustanovenia § 507 ods. 1. Z tohto dôvodu obsahuje toto ustanovenie odkaz na § 507 ods. 2.

Pokiaľ krajský súd v jednom rozhodnutí súčasne rozhodne o prípustnosti vydania a o vydávacej väzbe podľa § 507 ods. 2, je sťažnosť prípustná iba proti výroku o prípustnosti vydania.

K § 511Odsek 1 upravuje osobitné oprávnenie ministra spravodlivosti rozhodnúť o povolení alebo nepovolení vydania. Ide o osobitné oprávnenie ministra, nie o výkon jeho exekutívnych právomocí. Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy, a teda nie je správnym rozhodnutím. Minister spravodlivosti sme vydanie povoliť, len ak bola vyslovená jeho prípustnosť.

Odsek 2 vymedzuje dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povoliť vydanie, aj keď súd vyslovil prípustnosť. Všetky uvedené možnosti odmietnutia vydania sa inšpirujú medzinárodným právom verejným z oblasti ochrany ľudských práv a humanitárneho práva. Preto predstavujú prirodzenú protiváhu k povinnosti vydávať osobu vyplývajúcu z medzinárodných zmlúv o extradícii.

K § 512Ide o ustanovenie, ktoré sa inšpiruje ustanovením čl. 19 Európskeho dohovoru o vydávaní. S podstatou tohto ustanovenia súvisí aj úprava v § 508. Je bežne uplatňovanou praxou v Slovenskej republike, že osoba, ktorá je vo väzbe alebo výkone trestu v Slovenskej republike, nebude fakticky vydaná do cudziny skôr, kým nesplní svoje „povinnosti” voči Slovenskej republike, t.j. pokiaľ sa neukončí trestné konanie v Slovenskej republike, resp. kým neukončí výkon už uloženého trestu (odsek 1). Prakticky sa dočasné odovzdanie povoľuje až v štádiu trestného konania, keď už bol vydaný právoplatný rozsudok, aby odovzdaním nedošlo k predĺženiu trestného konania. Odklad vydania podľa odseku 1 by však nemal brániť možnosti cudzím orgánom tiež ukončiť vlastné konanie v primeranom čase, preto sa umožňuje dočasné odovzdanie osoby. Ak osoba bola počas dočasného odovzdania v dožadujúcom štáte odsúdená pre trestné činy, pre ktoré bolo vydanie povolené, a následne vrátená na územie Slovenskej republiky, aby mohla dokončiť výkon tu uloženého trestu, nie je po skončení odkladu vydania na jej faktické vydanie do dožadujúceho štátu potrebná nová žiadosť o vydanie, i keď došlo k zmene účelu vydania: vydanie bolo povolené v štádiu trestného stíhania a realizované bude už po právoplatnosti rozsudku. Toto je dané tým, že prípustnosť vydania i jeho povolenie sa vždy viaže ku konkrétnym trestným činom, nie účelu vydania (pozri komentár k § 510). Konečne, každé vydanie „na trestné stíhanie” je súčasne vydaním „na výkon trestu”, ktorý po vydaní bude v trestnom konaní v dožadujúcom štáte uložený.

Odsek 3 odkazuje na úpravu inštitútu dočasného odovzdania osoby upravenú v § 546- § 548, pretože technická stránka oboch inštitútov je obsahovo totožná.

Odseky 4 a 5 reagujú na špecifickú praktickú situáciu, ktoré môže nastať v dôsledku dočasného odovzdania. Toto riešenie sleduje predovšetkým účel hospodárnosti konania a vynaložených nákladov.

K § 513Ustanovenie upravuje, ako postupovať, ak viaceré štáty súčasne požiadajú o vydanie tej istej osoby.

K § 514Ide o ustanovenie, ktoré priznáva ministrovi spravodlivosti osobné oprávnenie rozhodnúť v kontexte povolenia vydania do cudziny o upustení od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku.

K § 515Ide o ustanovenie, ktoré rieši dve samostatné situácie, ktoré súvisia s verejnoprávnou podstatou extradície a zásadou špeciality.

Odsek 1 špecifikuje tieto dve situácie. Písmeno a/ otázku dodatočného súhlasu a písmeno b/ otázku re-extradície.

Odsek 2 upravuje vecnú príslušnosť na konanie. Odsek 3 upravuje zákaz použitia zjednodušeného vydávacieho konania. Vzhľadom na to, že vydávaná osoba v čase rozhodovania podľa tohto ustanovenia už nie je na území Slovenskej republiky, stratilo zjednodušené vydávacie konanie v kontexte konania o dodatočný súhlas svoje opodstatnenie.

Odsek 4 reaguje na špecifická použitia ustanovení extradičného konania aj na konanie o žiadostiach podľa tohto ustanovenia.

TRETIA HLAVATáto hlava upravuje komplexne a jednotne druhý najzávažnejší inštitút právnej pomoci v širšom slova zmysle: uznávanie cudzích trestných rozhodnutí a emancipuje ho od inštitútu odovzdania odsúdeného na výkon trestu. Reaguje tým na skutočnosť, že ide o oblasť veľmi sa vyvíjajúcu, kde uznanie cudzích rozhodnutí bude relevantné aj v inom kontexte, než pri prevzatí odsúdeného.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý je historicky najnovším inštitútom, nepredstavuje – na rozdiel od extradície – všeobecne akceptovaný štandard spolupráce. Preto jeho uplatnenie – rovnako ako s ním súvisiacich inštitútov odovzdania a prevzatia odsúdených na výkon trestu a prevzatia a odovzdania výkonu podmienečných trestov - je možné len na základe medzinárodnej zmluvy, nie však faktickej vzájomnosti.

Prvý oddiel: Uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia

K § 516Odsek 1 upravuje všeobecnú otázku účinkov cudzieho trestného rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Výkon cudzieho rozhodnutia vyžaduje, aby bolo najprv uznané slovenským súdom.

Odsek 2 upravuje, ktoré výroky cudzieho rozhodnutia možno uznať. Uznávajú sa výroky, ktoré súvisia s inštitútom odovzdania odsúdeného na výkon trestu uloženého v cudzine do Slovenskej republiky (písmeno b/ a d/), inštitútom prevzatia výkonu podmienečne uloženého alebo odloženého trestu (písmeno a/, b/ a d/), inštitútom zhabania majetku vyplývajúceho z niektorých špecifických medzinárodných zmlúv (písmeno e/) ako aj uznanie za účelom výkonu ďalších trestov (písmeno c/), ktoré vyplývajú z predpokladaných budúcich zmluvných záväzkov. V zmysle definičného ustanovenia v § 478 písmeno g/ umožňuje sa aj uznanie ochranných opatrení spojených s obmedzením osobnej slobody (najmä ochranné liečenie uložené páchateľovi ináč trestného činu, ktorý nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný).

Odsek 3 upravuje priame účinky (bez uznania) cudzieho rozhodnutia, ktoré nadväzuje na už uznané cudzie rozhodnutie. Pôjde o situácie, kedy pôvodným uznaným rozhodnutím bola vyslovená vina, avšak v dôsledku mimoriadneho opravného prostriedku v štáte pôvodu cudzieho rozhodnutia došlo k zmene výroku o vine, teda k vysloveniu neviny. V takom prípade uznávanie takéhoto rozhodnutie nie je zmysluplné a je v prospech odsúdeného, aby takéto nové rozhodnutie malo priame účinky, a to nielen v kontexte výkonu trestu v Slovenskej republike, ale aj na účely evidencie v registri trestov.

K § 517Toto ustanovenie obsahuje podmienky uznania cudzieho rozhodnutia. Na rozdiel od filozofie uznávania v súkromnom práve, podľa ktorej sa cudzie rozhodnutie neuzná, len ak je splnená niektorá z prekážok uznania, uznanie v trestnom práve vychádza z výnimočnosti uznania. Uznať možno len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky vymedzené špecificky v zákone.

Podmienky sa inšpirujú Európskym dohovorom o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov, rakúskym Zákonom o extradícii a medzinárodnej právnej pomoci ako aj praktickými skúsenosťami.

Vzhľadom na súčasný stav viazanosti Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami má toto ustanovenie absolútny charakter, pretože neexistuje žiadna medzinárodná zmluva, ktorá upravuje podmienky uznania rozhodnutia. Existujú len medzinárodné zmluvy, ktoré upravujú možnosť (povinnosť) výkonu cudzieho rozhodnutia. Túto skutočnosť vyjadruje znenie odseku 1 písm. a/, aj keď reaguje aj na možnosť budúcich zmlúv, ktoré budú upravovať aj vlastné uznávanie cudzích rozhodnutí.

Písmeno b/ upravuje skutočnosť, že rozhodnutie musí byť v štáte pôvodu právoplatné, resp. v štátoch, ktoré nepoznajú inštitút „právoplatnosti“, že proti nemu už nemožno podať riadny opravný prostriedok.

Odsek 2 zvýrazňuje samostatnosť inštitútu uznania cudzieho rozhodnutia na inštitútoch odovzdania odsúdeného na výkon trestu alebo sledovania jeho správania počas skúšobnej doby. Upresňuje, že absencia ktorejkoľvek podmienky týchto inštitútov, nie je prekážkou uznania cudzieho rozhodnutia. Dôsledky uznania za týchto okolností sa rieši odkazom na § 520 ods. 4.

K § 518 Odsek 1 obsahuje základný princíp uznania cudzieho rozhodnutia, a to premenu sankcie. Súčasne upravuje aj základnú zásadu premeny sankcie: nezhoršenie postavenia odsúdeného.

Odsek 2 upravuje, ako výnimku z odseku 1, možnosť rozhodnutia, že sa bude pokračovať vo výkone sankcie uloženej cudzím súdom bez jej premeny, ak jej druh a dĺžka trvania nie sú nezlučiteľné so slovenským právnym poriadkom. Hodnotiace kritérium je prevzaté z článku 10 ods. 2 Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Táto možnosť je však možná len u trestu odňatia slobody a ochranného opatrenia. U iných trestov (uvedených v § 515 písmeno c/ a e/) takýto postup nie je vôbec možný. Taktiež nie je možný, ak bolo cudzie rozhodnutie uznané len pre niektorý z viacerých trestných činov, pretože v takom prípade musí súd vždy rozhodnúť o trestne primeranom pre uznaný trestný čin a to je možné jedine postupom podľa odseku 1.

Od konania o uznanie sa oddeľuje len vlastné vykonávacie konanie uznaného cudzieho rozhodnutia (§ 522). Vo vzťahu k inštitútu odovzdania odsúdeného je praktické, aby sa uznanie a premena sankcie (resp. rozhodnutie, že sa bude pokračovať vo výkone uloženej sankcie) uskutočnili ešte pred odovzdaním odsúdeného. Odsúdený bude vedieť, do akej situácie ide, a môže, v prípade potreby, svoje rozhodnutie odvolať, rovnako ako aj odsudzujúci štát (§ 520 ods. 4).

Odsek 3 je špeciálnym ustanovením pre uznávanie cudzích majetkových rozhodnutí podľa § 515 písmeno e/ a upravuje otázku vlastníckych práv k prepadnutému majetku.

K § 519Vzhľadom na závažnosť rozhodnutia o uznaní, keď odsúdený bude trest vykonávať na území Slovenskej republiky na základe rozsudku cudzieho štátu, je potrebné, aby vo veci rozhodoval krajský súd rozsudkom po oboznámení sa so stanoviskom krajského prokurátora. Uznávanie cudzieho rozhodnutia nie je konaním o vine a treste, ale ide o nostrifikačné konanie sui generis a z tohto dôvodu sa neriadi všeobecnými zásadami trestného konania. Preto sa koná na neverejnom zasadnutí, keďže odsúdený je v tej dobe spravidla ešte mimo územia Slovenskej republiky, nerozhoduje sa o jeho vine, ani k rozhodnutiu nie je potrebný jeho výsluch, či vyjadrenie. Nakoľko nejde o nové meritórne rozhodnutie, nemusí byť odsúdený v konaní ani zastúpený obhajcom. Jeho záujmy sú dostatočne chránené ustanovením § 517 ods. 1 písm. b/, ktoré umožňuje odmietnuť uznanie, ak právo obhajoby obvineného nebolo v pôvodnom konaní riadne chránené, ako aj možnosťou odvolania proti rozsudku podľa odsekov 3 a 4.

K § 520Ustanovenie rieši účinky res iudicata uznaného cudzieho rozhodnutia a dáva ho na roveň rozsudku slovenského súdu. Uznané cudzie rozhodnutie bude mať účinky v Slovenskej republike bez ohľadu na následnú realizáciu či nerealizáciu inštitútov, ktoré boli dôvodom podania návrhu na uznanie. Neexistuje dôvod, pre ktorý by cudzie rozhodnutie riadne preskúmané slovenským súdom a ním uznané nemalo mať účinky len preto, že následne nebol realizovaný inštitút, pre ktorý sa uznalo. Vzhľadom na rozsiahlu oblasť, v ktorej sa v právnom poriadku Slovenskej republiky preukazuje bezúhonnosť výpisom z registra trestov, je takéto riešenie len logickým dôsledkom znalosti a preskúmania odsúdenia uloženého v cudzine. Uznané cudzie rozhodnutie bude takto mať účinky res iudicata, bude relevantné pri posudzovaní recidívy, a pod. Dôsledky absencie realizácie následného právneho inštitútu sa riešia v podobe zákazu výkonu uznaného rozhodnutia (odsek 4).

Vzhľadom na „zrovnoprávnenie” cudzieho rozhodnutia s rozsudkom slovenského súdu sa aj na vykonávacie konanie tohto uznaného rozhodnutia budú v zásade vzťahovať ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa výkonu rozsudkov slovenských súdov (§ 522 ods. 8).

Odsek 2 doplňuje praktický dopad uznania, ak sa cudzie rozhodnutie týka viacerých odsúdených. Odsek 3 reaguje na inštitút jednotného pokračovacieho trestného činu. Uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré odsúdeného odsúdilo pre čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, pre ktorý ho stíhajú orgány Slovenskej republiky, nemôže byť samo o sebe prekážkou ďalšieho trestného stíhania. Môže však byť dôvodom pre zastavenie trestného stíhania.

Odsek 4 upravuje zákaz výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia, ak pominul dôvod, pre ktorý k uznaniu došlo. tento zákaz trvá len potiaľ, pokiaľ došlo v odsudzujúcom štáte k riadnemu ukončeniu výkonu uloženého trestu.

K § 521Toto ustanovenie reaguje jednak na Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991, ako aj na Dodatkový protokol k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Ide o praktické ustanovenie, ktoré má zabrániť úniku osoby, ktorá je na území Slovenskej republiky a voči ktorej sa má vykonať trest z cudzieho rozhodnutia, v medziobdobí do právoplatnosti rozsudku o uznaní a možnosti nariadenia výkonu tohto trestu. Vzhľadom na tento špecifický účel väzby podľa tohto ustanovenia, nie je súd dôvodmi väzby podľa § 71 tohto zákona viazaný.

K § 522Ustanovenia odsekov 1 až 6 obsahujú úpravu lex specialis k úprave vykonávacieho konania slovenských rozsudkov, ktorá sa inak (odsek 8) na výkon uznaného cudzieho rozhodnutia použije.

Odsek 1 podmieňuje výkon uznaného rozhodnutia súhlasom ministerstva spravodlivosti, ktoré podľa § 523 a § 525 dáva súhlas k realizácii inštitútov v nich upravených. Keďže ministerstvo spravodlivosti môže svoj súhlas udeliť (teda preskúmať podmienky realizácie týchto inštitútov) až potom, ako bolo cudzie rozhodnutie uznané, nemožno výkon nariadiť hneď po uznaní (aj vzhľadom na úpravu v § 520 ods. 4)..

Odseky 2 a 3 upravujú vecnú a miestu príslušnosť súdov na nariadenie výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia. Odsek 4 upravuje princíp perpetuatio fori súdu, ktorý nariadil výkon, na rozhodovanie o všetkých súvisiacich otázkach výkonu až po zahladenie odsúdenia. Táto koncentrácia úkonov na jednom súde, odlišná od praxe pri výkone slovenských rozsudkov, je nevyhnutná z dôvodu potreby komunikácie medzi cudzími orgánmi, ministerstvom spravodlivosti a súdom až do úplného ukončenia veci.

Odsek 5 rieši praktické otázky realizácie odovzdania odsúdeného na výkon trestu na územie Slovenskej republiky. Nariadenie výkonu pred odovzdaním rieši otázku právneho postavenia odovzdanej osoby po jej odovzdaní, a to, že ide o osobu dodávanú do výkonu trestu.

Odsek 6 upravuje postup pri započítaní väzby a už vykonaného trestu odňatia slobody v cudzine.

Odsek 7 rieši priame účinky niektorých rozhodnutí odsudzujúceho štátu, ktoré majú dopad na výkon trestu. Dôležité je, že účinky v Slovenskej republike nadobúdajú až potom, keď druhý štát slovenské orgány o nich v každom individuálnom prípade informoval. Ide o rozvinutie a doplnenie princípu § 516 ods. 3 v kontexte výkonu cudzieho rozhodnutia.

Druhý oddiel: Prevzatie a odovzdanie odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody

Keďže ide o inštitúty, ktoré sa budú uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v použiteľnej medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len základné otázky postupu.

K § 523Odsek 1 upravuje pôsobnosť na rozhodovanie o prevzatí osoby na výkon trestu na územie Slovenskej republiky.

Odsek 2 upravuje základnú podmienku pre rozhodnutie ministerstva spravodlivosti, a to uznanie cudzieho rozhodnutia.

Odsek 3 reaguje na skutočnosť, že rastúci počet medzinárodných zmlúv počíta s možnosťou aplikácie tohto inštitútu aj na situácie, ak sa odsúdený v čase podania žiadosti už nachádza na území štátu, do ktorého sa výkon odovzdáva (napr. čl. 31 ods. 2 zmluvy medzi SR a ČR č. 193/1993 Z.z.).

K § 524Ide o zrkadlové ustanovenie k § 523. Ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy a zákonná úprava preto neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodovaní (odsek 1), legitimácie na podanie návrhu (odsek 2), praktického postupu pri odovzdaní (odsek 3) a dôsledkov odovzdania na výkon trestu v Slovenskej republike (odsek 4). Pre prípad, že odsúdený sa bez vykonania trestu v cudzine vráti na územie Slovenskej republiky a slovenské orgány budú vo výkone trestu pokračovať, započíta sa odsúdenému trest v cudzine vykonaný.

Odsek 5 upravuje primerané použitie tohto inštitútu aj v prípadoch, kedy sa osoba už nachádza na území vykonávajúceho štátu. Ide o zrkadlový prípad k § 523 ods. 3.

Tretí oddiel: Prevzatie a odovzdanie výkonu podmienečného trestu z cudziny

Ide o ustanovenia inšpirované Európskym dohovorom o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, ktorý umožňuje tri spôsoby postupu: prevzatie zodpovednosti za sledovanie správania odsúdeného počas skušobnej doby („dohľadu“), sledovanie správania odsúdeného a následné rozhodnutie o výkone trestu, ak sa odsúdený neosvedčil alebo prevzatie výkonu celého trestu. Nasledujúce ustanovenia riešia len prvé dve možnosti, pretože prevzatie výkonu celého trestu sa môže uskutočniť na základe ustanovení druhého oddielu tejto hlavy.

Keďže ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava rieši iba základné otázky postupu a neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve.

Upravuje preto len nevyhnutné otázky postupu a rozhodovania.

K § 525Upravuje otázku pôsobnosti pri rozhodovaní o žiadosti iného štátu, rozsahu tohto rozhodnutia ako aj hlavnej podmienky rozhodnutia (uznania cudzieho rozhodnutia).

K § 526Odsek 1 upravuje vecnú a miestu príslušnosť súdu na zabezpečenie sledovania správania odsúdenej osoby. Odsek 2 reaguje na nevyhnutnosť informovať cudzie orgány o relevantných skutočnostiach. Odsek 3 upravuje postup súdu pri ukončení činnosti súdu, ak bolo rozhodnuté výlučne o prevzatí dohľadu. Odsek 4 upravuje postup súdu v prípade, že bolo rozhodnuté o prevzatí aj právomoci na rozhodnutie, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil resp. či sa trest vykoná.

K § 527Ide o zrkadlové ustanovenie k § 525, ktoré dáva súdu možnosť podať návrh na to, aby cudzie orgány sledovali správanie odsúdeného v skúšobnej dobe alebo aby aj rozhodovali vo veci výkonu podmienečného trestu. Ktorá možnosť sa uplatní, bude vždy závisieť od podmienok dožiadaného štátu, nakoľko Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964 umožňuje zmluvným štátom urobiť výhrady voči niektorým formám spolupráce v ňom upravenej.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodnutí o žiadosti (§ 527) a dôsledkoch odovzdania pre slovenské orgány (§ 528).

K § 528Ustanovenie rieši dôsledky pre slovenské orgány, ak iný štát prevezme zodpovednosť za sledovanie správania sa odsúdeného alebo výkon podmienečného trestu.

ŠTVRTÁ HLAVA

Táto hlava upravuje ďalší dôležitý inštitút právnej pomoci v širšom zmysle.

Od prevzatia trestného konania z cudziny na základe žiadosti cudzieho štátu treba odlišovať začatie trestného stíhania slovenskými orgánmi na podnet (trestné oznámenie) cudzích orgánov. V tomto druhom prípade ide o „jednostranný“ výkon subsidárnej (personálnej alebo univerzálnej) trestnej právomoci slovenských orgánov, a nie o prevzatie trestného konania, či úkon právnej pomoci v užšom slova zmysle (preto sa napríklad nepoužije § 528 ods. 3). Výnimkou je zmluva s Rakúskom č. 51/1996 Z.z. (čl. XV a XVI) a zmluva s Poľskom č. 28/1998 Z.z. (čl. XIV a XV), ktoré upravuje podávanie trestných oznámení ako formu právnej pomoci s podobnými dôsledkami pre dožadujúci štát ako pri odovzdaní trestného konania.

K § 529Odsek 1 upravuje právomoc generálnej prokuratúry na rozhodovanie o žiadostiach iných štátov a nadväzuje historicky na doterajšiu úpravu v tejto oblasti .

Odsek 2 upravuje ďalší postup po prijatí žiadosti cudzieho štátu.

Odsek 3 upravuje dôsledky rozhodnutia o prevzatí trestného stíhania na úkony urobené v dožadujúcom štáte. Inšpiruje sa princípom obsiahnutých v Európskom dohovore o odovzdávaní trestného konania.

Odsek 4 rieši dopad odvolania žiadosti zo strany dožadujúceho štátu. Toto ustanovenie potvrdzuje princíp priority trestnoprávnej jurisdikcie štátu, v ktorom trestné konanie začalo a jeho cieľom je zabrániť dvojnásobnému postihu osoby vzhľadom na uplatňovanie princípu ne bis in idem.

K § 530Odsek 1 vyjadruje základnú premisu „vzdania“ sa trestnoprávnej jurisdikcie slovenských orgánov.

Odsek 2 upravuje právomoc na rozhodovanie, ktorá je daná osobne ministrovi spravodlivosti, vzhľadom na závažnosť dopadu vzdania sa vlastnej tresnoprávnej jurisdikcie štátu.

Odsek 3 príkladmi určuje, v ktorých prípadoch je podanie podnetu na odovzdanie zmysluplné. príklady sa inšpirujú skúsenosťami z praxe a Európskym dohovorom o odovzdaní trestného konania. Odseky 4 a 5 riešia praktické dôsledky rozhodnutia dožiadaného štátu prevziať odovzdávané trestné konanie do cudziny na právomoc slovenských orgánov pokračovať v trestnom konaní (výkone trestu) v Slovenskej republike. „Strata” právomoci slovenských orgánov konať v trestnej veci, ktorú odovzdali do cudziny, sa viaže až na moment rozhodnutia cudzieho orgánu, že trestné konanie preberá, pretože až potom je dôvodné vzdať sa výkonu trestnoprávnej jurisdikcie. Pretože – pri nezmluvnej úprave, ktorá je podstatou tohto zákonného ustanovenia – nemá dožiadaný štát povinnosť trestné konanie vôbec prevziať. To však nemá brániť možnosti slovenských orgánov v dôvodných prípadoch požiadať o odovzdanie trestnej veci do cudziny.

K § 531Toto ustanovenie rieši jeden špecifický aspekt výkonu právomoci slovenských orgánov, ak trestný čin bol spáchaný v cudzine a slovenské orgány by si mohli založiť právomoc na konanie uplatnením princípu personality alebo univerzality. V takýchto prípadoch však primárnu trestnoprávnu právomoc majú cudzie orgány. Niektoré medzinárodné zmluvy umožňujú v takýchto situáciách, v záujme hospodárnosti konania, komunikáciu medzi zainteresovaným štátmi za účelom rozhodnutia, ktorý štát trestné konanie vo veci vykoná. Toto ustanovenie určuje príslušnosť generálnej prokuratúry vysloviť sa, či slovenské orgány budú v takomto prípade svoju subsidiárnu právomoc vykonávať, alebo nie. I keď ide o rozhodovanie odlišné od rozhodovania o prevzatí trestného konania (z hľadiska jeho dôsledkov pre zúčastnené štáty), je tomuto rozhodovaniu charakterom veľmi blízke, a preto sa zaraďuje do tejto hlavy.

PIATA HLAVA

Táto hlava upravuje právnu pomoc vo vlastnom (užšom) zmysle. Úprava právnej pomoci v doterajšom Trestnom poriadku odkazovala na použitie noriem občianskoprávnych (zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom), čo sa v praxi ukázalo ako nedostatočné. Táto hlava upravuje relatívne komplexnú úpravu problematiky aj vzhľadom na skutočnosť, že väčšina jej inštitútov sa môže vykonávať na základe faktickej vzájomnosti, pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Prvý oddiel: Predmet právnej pomoci

K § 532Toto ustanovenie definuje predmet právnej pomoci pre účely medzinárodnej spolupráce v trestných.

Pre definíciu právnej pomoci vykonávanej na žiadosť slovenských orgánov sú smerodajné tri prvky: ide o úkony po začatí trestného konania, vykonávajú sa v cudzine a vykonávajú sa na žiadosť slovenských orgánov. Vzhľadom na závažný charakter právnej pomoci nie je pre definíciu úkonu ako „úkonu právnej pomoci“ podstatné, ktorý slovenský orgán o vykonanie úkonu žiada, ale aké je štádium konania v Slovenskej republike.

To znamená, že právna pomoc nie je len činnosťou „justičných orgánov“ (súdov a prokuratúr), ale aj vyšetrovateľov a policajných orgánov, ak zabezpečujú úkony po začatí trestného konania. Vzhľadom na už zdôraznený zásadný význam právnej pomoci vo vzťahu k cudzine, ale aj z dôvodov prijateľnosti ich dožiadaní cudzími orgánmi, musia tieto orgány svoje dožiadania o právnu pomoc do cudziny zasielať len prostredníctvom dozorového prokurátora (§ 533 ods. 2).

Druhý oddiel: Dožiadania slovenských orgánov

Tento oddiel rieši otázky spojené s dožiadaniami slovenských orgánov zasielaným do cudziny.

K § 533Odsek 1 rieši pôsobnosť ústredných orgánov pri odosielaní dožiadaní do cudziny.

Odsek 2 zdôrazňuje subsidiaritu zákonnej úpravy odseku 1 s výnimkou dožiadaní policajtov. Títo musia svoje dožiadania do cudziny zasielať vždy len prostredníctvom prokurátora bez ohľadu na úpravu v medzinárodnej zmluve. Potvrdzuje princíp, že podstata právnej pomoci je daná jej charakterom a nie je orgánom, ktorý o ňu žiada.

K § 534Toto ustanovenie určuje obsahové a formálne náležitosti dožiadania zasielaného do cudziny.

K § 535Doručovanie písomností osobám na území iného štátu priamo poštou, bez zapojenia orgánov tohto štátu, je zásahom do suverenity cudzieho štátu, preto sa môže realizovať len tam, kde to dovoľuje medzinárodná zmluva. Od tohto spôsobu doručovania je potrebné odlišovať doručovanie prostredníctvom slovenského zastupiteľského orgánu na území iného štátu, ktoré sa môže tiež uskutočniť poštou.

K § 536Ide o princíp prevzatý z pôvodného ustanovenia § 60 zákona č. 97/1963 Zb. Je zrkadlovým vyjadrením filozofie obsiahnutej v ustanovení § 538. Vyjadruje základný princíp použitia lex fori. Každý štát vykonáva úkony právnej pomoci na svojom území v zásade na základe a podľa svojho právneho poriadku. Druhou stranou uplatnenia tohto princípu je, že dožadujúci štát musí potom akceptovať takýto úkon ako platný, aj keby nebol vykonaný v súlade s jeho právnym poriadkom. Na druhej strane, ak úkon nebol vykonaný v súlade s právny poriadkom dožiadaného štátu, ale napriek tomu bol vykonaný spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je dôvod jeho platnosť neakceptovať. To platí o to viac, že cudzí orgán môže úkon vykonať na žiadosť slovenských orgánov podľa slovenského právneho poriadku alebo priamym použitím medzinárodnej zmluvy platnej medzi oboma štátmi.

K § 537Ustanovenie sa inšpiruje Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach a určuje všeobecnú normu postupu.

Odsek 2 a 3 je vymedzením rozsahu a podmienok procesnej imunity svedka predvolaného z cudziny.

Tretí oddiel: Dožiadania cudzích orgánov

Tento oddiel rieši otázky spojené s vybavovaním dožiadaní cudzích orgánov slovenskými orgánmi.

K § 538Odsek 1 obsahuje základný princíp, že úkony právnej pomoci vykonávajú slovenské orgány podľa slovenského právneho poriadku. To znamená, že môžu vykonať na základe žiadosti cudzích orgánov v zásade všetko to, čo môžu vykonať sami v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike. Toto ustanovenie je samozrejme podmienené § 480 a § 482, t.j. orgány neposkytnú právnu pomoc, ak nie je daná aspoň faktická vzájomnosť a ak by jej poskytnutie bolo v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482. Niektoré osobitné úkony právnej pomoci budú okrem toho vyžadovať zmluvnú vzájomnosť (napr. § 551).

Okrem toho môžu slovenské orgány vykonať úkon postupom, ktorý je upravený v medzinárodnej zmluve a ktorého úprava v slovenskom právnom poriadku absentuje, a to priamou aplikáciou medzinárodnej zmluvy (napr. videokonferencia alebo telefonický výsluch upravené v Druhom dodatkovom protokole k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach). Práve vzhľadom na to, že pôjde o postup neupravený v slovenskom právnom poriadku, vyžaduje sa, aby prokurátor zodpovedný za zabezpečenie vykonania právnej pomoci (§ 539) rozhodol aj o modalitách vykonania takéhoto úkonu.

Odsek 2 formuluje výnimkou zo všeobecnej zásady použitia lex fori, a to možnosť postupu podľa cudzích právnych predpisov, ak ich použitie nie je v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482 („medzinárodný verejný poriadok“). Rozširuje pritom dopad ustanovenia § 482, pretože § 482 upravuje rozpor s „materiálnym verejným poriadkom“ (obsah požadovaného úkonu právnej pomoci), zatiaľ čo § 537 ods. 2 upravuje rozpor s „procesným verejným poriadkom“ (spôsob vykonania úkonu právnej pomoci). Typickým prípadom aplikácie cudzej právnej normy, ktorá však nebude v rozpore s § 482, bude zrejme vykonanie tzv. krížového výsluchu (t.j. výsluch svedka zástupcom cudzieho orgánu činného v trestnom konaní a súčasne aj obhajcom obvineného).

Odsek 3 upravuje jedinú požiadavku obojstrannej trestnosti činu, ktorého sa právny úkon týka, v kontexte poskytovania právnej pomoci podľa Trestného poriadku. Ide o úkony, ktoré vyžadujú príkaz súdu (§ 540 ods. 1).

K § 539Ustanovenie rieši príslušnosť na prijímanie dožiadaní z cudziny a na vybavovanie dožiadaní z cudziny. Na rozdiel od historicky zaužívanej formy delenia právomoci medzi orgány prokuratúry a súdy podľa štádia trestného konania sa určuje právomoc špecificky na úkony právnej pomoci bez ohľadu na štádium konania v cudzine. Ťažiskom pre deľbu úkonov medzi prokuratúru a súdu je použiteľnosť úkonov (ich prípustnosť v konaní) v dožiadanom štáte.

Odsek 1 priznáva pôsobnosť na prijímanie žiadostí z cudziny ministerstvu spravodlivosti.

Odsek 2 upravuje základný princíp právomoci pri vykonávaní dožiadaní z cudziny, a to príslušnosť orgánov prokuratúry a určuje aj ich vecnú a miestnu príslušnosť. To v praxi nevylučuje , že niektoré úkony vykonajú z jeho poverenia policajné orgány alebo na jeho návrh súd (odsek 3), avšak zodpovednosť za vybavenie dožiadania ako celku zostáva na prokuratúre.

Odsek 3 obsahuje výnimku k základnej norme v odseku 2, a to okolnosti, v ktorých namiesto prokuratúry zabezpečuje vykonanie dožiadania súd. V týchto prípadoch prijímajúci orgán (ministerstvo spravodlivosti) môže dožiadanie zaslať priamo súdu, aby nedochádzalo k jeho zbytočnému putovaniu medzi zúčastnenými orgánmi (druhá veta). Odsek 3 tiež určuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na vykonanie výsluchu či iného úkonu, ak cudzí orgán požiada osobitne o to, aby úkon vykonal súd (ide o dôsledok § 538 ods. 2). Aj žiadosť o použitie cudzieho právneho predpisu podľa § 538 ods. 2, z ktorého vyplýva, že požadovaný úkon podľa tohto predpisu vykonáva v dožadujúcom štáte súd, sa bude považovať za žiadosť o vykonanie úkonu slovenským súdom. Pôjde predovšetkým o vykonanie tzv. krížového výsluchu (viď komentár k § 538).

K § 540Odsek 1 reaguje na ustanovenie § 538 ods. 1. Ak slovenský orgán na vykonanie úkonu (dôkazu) v rámci trestného konania v Slovenskej republike potrebuje príkaz súdu (napríklad ustanovenia § 95 a § 100 tohto zákona), bude takýto príkaz potrebovať aj na vykonanie tohto úkonu pre cudzí orgán. Odsek 2 reaguje na ustanovenie § 538 ods. 2 a čiastočne sa inšpiruje právnou úpravou niektorých štátov (v Európe napr. Švajčiarsko), ktoré vyžadujú na vykonanie úkonu právnej pomoci vždy rozhodnutie súdu o prípustnosti vykonania takéhoto úkonu. Tradícia praxe v Slovenskej republike i potreby efektívnosti vybavovania dožiadaní o právnu pomoc neodôvodňuje zavedenie tohto systému pre každé dožiadanie o právnu pomoc. Jeho použitie na situácie, keď má byť úkon vykonaný podľa právneho poriadku cudzieho štátu, sa však javí odôvodnené. V týchto prípadoch súd súčasne rozhodne, akým spôsobom sa úkon právnej pomoci vykoná (či ho vykoná prokurátor, či ho vykoná súd, či budú prítomní zástupcovia dožadujúceho orgánu, aký stupeň samostatnosti týmto zástupcom pri vykonaní úkonu povolí, a pod.).

Odsek 3 určuje vecnú a miestnu príslušnosť súdu.

K § 541Odsek 1 určuje základnú zásadu možnosti postupu cudzích orgánov na území Slovenskej republiky pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Odsek 2 je premietnutím ustanovení čl. 5 písm. j/ Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch (vyhláška č. 32/1969 Zb.). Na úkony zastupiteľských úradov (s výnimkou doručovania písomností vlastným občanom a výsluchu osôb. ktoré sa dostavia dobrovoľne bez použitia akéhokoľvek donútenia) sa vyžaduje predchádzajúci súhlas ministerstva spravodlivosti.

Odsek 3 obsahuje špecifickú úpravu účasti orgánov cudzieho štátu pri výkone úkonov právnej pomoci v Slovenskej republike rovnako, ako aj iných osôb (účastníci konania, svedkovia, poškodení a pod.). K takejto účasti sa vyžaduje súhlas prokurátora príslušného na vybavenie úkonu alebo súdu, ak úkon právnej pomoci bude sám vykonávať.

K § 542Ustanovenie komplexným spôsobom rieši doručovanie písomností adresátom v Slovenskej republike. Za určitých podmienok zjednodušuje možnosť doručenia adresátovi poštou (odsek 1 a 2). Možnosť náhradného doručenia až na druhý pokus reaguje na požiadavky obsiahnuté v právnom poriadku mnohých štátov (špecificky Rakúsko a Maďarsko) a má predísť potrebe opakovaného dožiadania o doručenie zo strany dožadujúceho orgánu .

Odsek 2 reaguje na princíp obsiahnutý v § 58 zákona č. 97/1963 Zb. Povinnosť zabezpečiť preklad do slovenského jazyka má doručujúci orgán výlučne v prípade, že medzinárodná zmluva neukladá dožadujúcemu orgánu takýto preklad k písomnosti pripojiť, ale zároveň ukladá záväzok doručiť písomnosť riadne (teda nielen jednoduchým doručením – ak adresát je ochotný písomnosť dobrovoľne prevziať). Ide teda o riešenie rozporu medzi právom účastníka odmietnuť prijať písomnosť, ak nie je v jazyku, ktorému rozumie, a nedostatkom povinnosti cudzieho orgánu takýto preklad pripojiť. Je tu nebezpečenstvo, že ak by účastník prevzatie odmietol, doručenie by napriek tomu malo v dožadujúcom štáte účinky, pretože tento štát dodržal spôsob doručenia upravený medzinárodnou zmluvou. V záujme ochrany adresáta musí zodpovednosť za preklad prevziať teda Slovenská republika. Dôležité je, že táto povinnosť sa týka výlučne situácií upravených medzinárodnou zmluvou. Pri absencii medzinárodnej zmluvy je vždy možné preklad vyžadovať od dožadujúceho štátu. Posledná veta odseku 2 sa týka situácií, ak medzinárodná zmluva ukladá povinnosť preklad pripojiť, ale preklad pripojený k doručovanej písomnosti nebol.

Odsek 3 upravuje osobitnú formu doručovania: osobné doručenie. Pre osobné doručenie, ako osobitnú formu doručenia, platí tiež primerane odsek 2: ak doručujúci orgán nemal povinnosť pripojiť preklad, zabezpečí ho doručujúci orgán. Ak takúto povinnosť nemal, môže adresát písomnosti odmietnuť prevziať.

K § 543Ustanovenie upravuje postup pri výsluchu osoby pod prísahou na žiadosť cudzieho orgánu a text prísah.

Štvrtý oddiel: Niektoré osobitné formy právnej pomoci

Ide o ustanovenia, ktoré majú charakter lex specialis k úprave poskytovania právnej pomoci obsiahnutej v predchádzajúcich oddieloch tejto hlavy.

K § 544Odsek 1 upravuje osobnú právomoc ministra spravodlivosti na rozhodovanie o povolení prevozu území Slovenskej republiky.

Odsek 2 definuje rozsah rozhodnutia o povolení prevozu v situáciách úkonov právnej pomoci (napr. dočasné odovzdanie osoby), kedy sa prevoz uskutoční územím Slovenskej republiky dvakrát, pred a po vykonaní úkonu, na ktorý sa prevoz žiadal.

Odsek 3 upravuje otázku právneho postavenia pre výnimočný prípad úteku osoby počas prevozu.

K § 545Ide o ustanovenie, ktoré je základným vykonávacím ustanovením k Druhému dodatkovému protokolu k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 ako aj Schengenskej vykonávacej dohode. Potreba tejto rámcovej úpravy sa vyžaduje vzhľadom na špecifický charakter tohto úkonu. I keď ide o úkon právnej pomoci, ktorý vyžaduje dožiadanie justičného orgánu, jeho realizácia je výslovne z textu zmluvných noriem daná policajným orgánom, ktoré za určitých okolností môžu cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie robiť aj bez predchádzajúceho súhlasu cudzích orgánov. To isté platí aj pri žiadostiach cudzích orgánov o cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie na území SR. Odsek 4 z praktických a operatívnych dôvodov obsahuje normu lex specialis k § 539, zároveň však nevylučuje dojednanie iného orgánu na udeľovanie súhlasu priamo v použiteľnej medzinárodnej zmluve podľa § 479. Ak medzinárodná zmluva však takéto určenie nebude obsahovať, použije sa toto ustanovenie. Taká bude situácia napríklad vo vzťahu k uvádzanému druhému dodatkovému protokolu, ktorý osobitnú úpravu príslušnosti na udeľovanie súhlasu neobsahuje.

K 546 až § 548Upravuje inštitút dočasného odovzdania osoby, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na území Slovenskej republiky, na vykonanie procesných úkonov na územie iného štátu. Znenie reaguje na Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 a neobmedzuje účel odovzdania na špecifické procesné úkony, ako tomu bolo v minulosti.

K § 549Ustanovenie reaguje na praktické vykonávanie nového inštitútu právnej pomoci, ktorý má Slovenská republika zatiaľ upravený v dvojstranných zmluvách s Rakúskom (čl. IX zmluvy čl. 51/1996 Z.z.) a Poľskom (čl. VIII zmluvy č. 28/1998 Z.z.) a obsahuje ho tiež Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Jeho podstatou je, že odovzdanie sa uskutočňuje zo štátu, ktorého orgány požiadali o právnu pomoc, na územie štátu, ktorého orgány majú právnu pomoc vykonať. Účelom je zabezpečiť, aby osoba bola (mohla byť) prítomná pri vykonaní tohto úkonu právnej pomoci.

K § 550Ide o osobitnú formu právnej pomoci, ktorá je zrkadlovou úpravou k inštitútu dočasného odovzdania osoby do cudziny (§ 546 až § 548). Odsek 3 je zrkadlovým inštitútom k § 549.

K § 551Ustanovenie upravuje odovzdanie a prevzatie veci, ako aj vydanie veci v kontexte extradície. Odsek 2 upravuje obmedzenie odovzdania súvisiace s potrebou trestného konania v Slovenskej republike. Vzťahuje sa výlučne na trestné konanie, ktoré sa už pred slovenskými orgánmi vedie, nie na prípadné budúce konania.

Odsek 3 upravuje možnosť vzdania sa vrátenia veci alebo súhlasu s vrátením veci priamo jej vlastníkovi.

Odsek 4 rozširuje použitie ustanovení aj na vec odovzdávanú s vydávanou osobou.

K § 552Toto ustanovenie upravuje osobitnú formu právnej pomoci. Úprava je vykonávacím ustanovením Európskeho dohovoru o praní, vyhľadávaní, zaistení a prepadnutí výnosov z trestnej činnosti z 8.11.1990, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňom 1.9.2001. Vyžaduje sa zmluvná vzájomnosť, faktická vzájomnosť nestačí.

K § 553Zasielanie informácií z registra trestov sa upravuje ako osobitná forma právnej pomoci, pričom sa stanovuje príslušnosť generálnej prokuratúry na prijatie takejto žiadosti.Šiesta časť - Trovy trestného konania

K 554 a 555Upravujú sa trovy, ktoré znáša štát. Výslovne sa ustanovuje, že štát znáša aj trovy na povinnú obhajobu, ktoré vznikli obvinenému v dôsledku podania dovolania generálnym prokurátorom, ako aj trovy mimoriadneho dovolania, keďže ide o mimoriadne opravné prostriedky, ktoré opätovne otvárajú možnosť konať v merite veci. Možnosť náhrady v súvislosti s advokátom ex offo je viazaná na prechodné ustanovenie § 566. Zákon upravuje aj povinnosť náhrady nákladov, ktoré spôsobí v trestnom konaní osoba svojou bezdôvodnou neúčasťou.

K § 556 a 557Tieto ustanovenia upravujú povinnosť pre odsúdeného nahradiť štátu trovy v týchto ustanoveniach uvedené.

K 558Ustanovuje sa možnosť, aby súd určil, že odsúdený je povinný nahradiť trovy poškodenému za splnenia podmienok uvedených v odseku 1. Odsek 2 tohto ustanovenia umožňuje, aby súd rozhodol o povinnosti náhrady trov poškodenému aj v iných prípadoch – ide o vykonanie čl. 6 a 7 Rámcového rozhodnutia Rady o postavenia obetí v trestnom konaní.

K § 559 a 560Ustanovuje sa, ktorý orgán rozhoduje o povinnosti na náhradu trov konania. Pritom sa umožňuje, aby rozhodnutie vydal aj poverený vyšší súdny úradník.

Siedma časť – spoločné, Prechodné a záverečné ustanoveniaK § 561Podľa Legislatívnych pravidiel vlády SR sa príslušným spôsobom navrhuje odkaz na aproximačnú prílohu.K § 562Ustanovuje sa prechodné obdobie, počas ktorého budú môcť pôsobiť ako ustanovení obhajcovia, nielen novo vzniknutí verejní obhajcovia, ale aj iní advokáti. Rovnaký postup sa navrhuje aj v prípade inštitútu spoločného zástupcu a zástupcu v prípade nemajetného poškodeného.

K § 563Upravuje sa splnomocňovacie ustanovenie na vydanie vykonávacích právnych predpisov.

K § 564 a 565V nadväznosti na § 16 ods. 1 sa ustanovuje, ktorý okresný súd je súdom v sídle krajského súdu ak je takýchto súdov viacej – prípad Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Košiciach.

Zároveň sa v tejto súvislosti v § 565 upravuje postup súdov vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Tiež sa upravuje postup ohľadom lehôt určených pre skončenie vyšetrovania, ako aj postup vo veciach, v ktorých začala väzba za účinnosti predošlého zákona.

K § 566Upravuje sa príslušnosť súdu na rozhodovanie o tom, že sa nevykoná trest uložený za skutok, ktorý nie je trestným činom, resp. v tej súvislosti skrátený súhrnný alebo úhrnný trest.

K § 567 a 568Ustanovujú sa prechodné ustanovenia v súvislosti so zmenou príslušnosti súdov a v súvislosti s obnovou konania.

K § 569 a 570Upravuje sa zrušovacie ustanovenie a účinnosť zákona, ktorá sa navrhuje v súlade s návrhom Trestného zákona a s potrebnou legisvakančnou lehotou.

Bratislava, 26. máj 2004

Mikuláš Dzurinda, v. r.predseda vlády

Slovenskej republiky

Daniel Lipšic, v. r.

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Načítavam znenie...
MENU
Hore