Zákon o európskom zatýkacom rozkaze 154/2010 účinný od 01.07.2018 do 31.12.2018

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

DÔVODOVÁ SPRÁVA


A. Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe úlohy C.1. uznesenia vlády Slovenskej republiky zo 17. augusta 2016 č. 298, úlohy B.2. uznesenia vlády Slovenskej republiky z 21. septembra 2016 č. 405, úlohy B.1. uznesenia vlády Slovenskej republiky z 15. marca 2017 č. 124 a úlohy B.1 uznesenia vlády Slovenskej republiky z 13. septembra 2017 č. 427.

Návrhom zákona sa vykonáva úplná transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 132, 21.5.2016) (ďalej len „smernica 2016/800“), smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači (Ú. v. EÚ L 297, 4.11.2016) (ďalej len „smernica 2016/1919“) a smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/541 z 15. marca 2017 o boji proti terorizmu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV a mení rozhodnutie Rady 2005/671/SVV (Ú. v. EÚ L 88, 31.3.2017) (ďalej len „smernica 2017/541“) (spolu ďalej len „smernice“) a úplná implementácia Dodatkového protokolu k Dohovoru Rady Európy o predchádzaní terorizmu z 22.10.2015 (CETS 217) (ďalej len „dodatkový protokol“) do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zároveň dochádza k zapracovaniu odporúčaní Výboru expertov Rady Európy hodnotiacich opatrenia proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu (ďalej len „výbor MONEYVAL“) a medzinárodnej medzivládnej organizácii Finančného akčného výboru (ďalej len „ FATF“). Úplná transpozícia smerníc a implementácia dodatkového  protokolu sa vykonáva návrhom zákona, ktorý novelizuje Trestný zákon, Trestný poriadok a zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 316/2016 Z. z.. Návrh zákona v trestnoprávnej rovine komplexne upravuje problematiku boja proti terorizmu, vrátane financovania terorizmu a zohľadňuje všetky medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky v tejto oblasti in concreto:

1.    Dohovor o trestných a niektorých iných činoch spáchaných na palube lietadla        (oznámenie č. 102/1984 Zb.)
2.    Dohovor o potláčaní protiprávneho zmocnenia sa lietadiel (oznámenie č. 96/1974 Zb.)
3.    Dohovor o potláčaní protiprávnych činov ohrozujúcich bezpečnosť civilného letectva (oznámenie č. 16/1974 Zb.)
4.    Dohovor o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu včítane diplomatických zástupcov (oznámenie č. 131/1978 Zb.)
5.    Medzinárodný dohovor proti braniu rukojemníkov (oznámenie č. 36/1988 Zb.)
6.    Dohovor o fyzickej ochrane jadrových materiálov (oznámenie č. 329/2001 Z. z.)
7.    Protokol o potláčaní násilných protiprávnych činov na letiskách slúžiacich medzinárodnému civilnému letectvu doplňujúci Dohovor o potláčaní protiprávnych činov ohrozujúcich bezpečnosť civilného letectva (oznámenie č. 346/2000 Z. z.)
8.    Dohovor o potláčaní protiprávnych činov proti bezpečnosti námornej plavby (oznámenie č. 175/2001 Z. z.)
9.    Protokol o potláčaní protiprávnych činov proti bezpečnosti pevných plošín umiestnených na podmorskej plytčine (oznámenie č. 174/2001 Z. z.)
10.    Medzinárodný dohovor o potláčaní bombového terorizmu (oznámenie č. 382/2001 Z. z.)
11.    Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu (oznámenie č. 593/2002 Z. z.)
12.    Medzinárodný dohovor o potláčaní činov jadrového terorizmu (oznámenie č. 308/2007 Z. z.)
13.    Dohovor Rady Európy o predchádzaní terorizmu (oznámenie č. 186/2007 Z. z.)
14.    Dodatkový protokol k Dohovoru Rady Európy o predchádzaní terorizmu

V čl. I je nanovo prepracovaná skutková podstata trestného činu terorizmu, pričom predkladateľ v tejto súvislosti zohľadnil problémy aplikačnej praxe vyplývajúce z konzultácií s orgánmi činnými v trestnom konaní, súdnej praxe, medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky a názorov odbornej verejnosti. Východiskovou skutkovou podstatou je skutková podstata trestného činu teroristického útoku podľa § 419 Trestného zákona. Za obsahovo nadväzujúce skutkové podstaty na uvedenú východiskovú skutkovú podstatu sa považujú – skutková podstata upravujúca trestný čin niektorých foriem účasti na terorizme obsiahnutá v § 419b, skutková podstata upravujúca trestný čin financovania terorizmu obsiahnutá v § 419c a skutková podstata upravujúca trestný čin cestovania na účel terorizmu obsiahnutá v § 419d. V rámci navrhovaného znenia skutkovej podstaty trestného činu terorizmu predkladateľ zavádza koncept spočívajúci v definovaní cieľa, ktorým je „poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť štátu, narušiť alebo zničiť základnú politickú, hospodársku alebo spoločenskú štruktúru štátu alebo medzinárodnej organizácie, závažným spôsobom zastrašiť obyvateľstvo alebo donútiť vládu alebo iný orgán verejnej moci alebo medzinárodnej organizácie, aby niečo konala, opomenula alebo strpela“ ako základného diferenciačného znaku medzi trestným činom terorizmu a ostatnými trestnými činmi.

V čl. II dochádza k transpozícii smernice 2016/800, pričom sa dopĺňa ustanovenie týkajúce sa výsluchu mladistvého obvineného vychádzajúc z požiadavky na zabezpečenie dostatočnej ochrany detí, ktoré sú obvinenými osobami v trestnom konaní a ktoré nie sú vždy schopné pochopiť obsah výsluchov, ktoré sa s nimi vedú. Aby sa zabezpečila dostatočná ochrana takýchto detí, výsluchy zo strany orgánov činných v trestnom konaní by sa mali vykonávať s využitím technických zariadení určených na záznam zvuku a obrazu.

Ďalej sa v čl. II transponuje smernica 2016/1919, ktorej účelom je zabezpečiť účinný výkon práva na prístup k obhajcovi tým, že podozrivým a obvineným osobám v trestnom konaní a vyžiadaným osobám, ktoré sú predmetom konania o európskom zatykači sprístupňuje pomoc obhajcu, ktorú hradia členské štáty. Zavedením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa práva na právnu pomoc pre podozrivé, obvinené a vyžiadané osoby sa táto smernica zameriava na posilnenie vzájomnej dôvery členských štátov v ich trestnoprávne systémy, a tým na zlepšenie vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach. Právny poriadok Slovenskej republiky je v súlade s cieľmi smernice 2016/1919, a preto sa jej transpozícia vykoná len doplnením transpozičnej prílohy Trestného poriadku.

V čl. III sa s ohľadom na transpozíciu smernice 2016/1919 dopĺňa zoznam preberaných právnych aktov Európskej únie, ktorý tvorí prílohu č. 2 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze.

V čl. IV sa v nadväznosti na navrhovanú hmotnoprávnu úpravu v Trestnom zákone dopĺňa katalóg trestných činov obsiahnutý v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb, za ktoré možno vyvodiť trestnú zodpovednosť právnickej osobe v oblasti terorizmu. V tomto prípade ide o formálno-právnu zmenu zohľadňujúcu novú štruktúru trestných činov terorizmu.

Detailné odôvodnenie navrhovaných zmien sa uvádza v osobitnej časti dôvodovej správy.

Návrh zákona bol vypracovaný v spolupráci s dotknutými štátnymi orgánmi (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) a je výsledkom odbornej diskusie orgánov aplikácie týchto právnych noriem.

Účinnosť predkladanej právnej úpravy sa navrhuje od 1. júla 2018, čím sa zohľadňuje predpokladaná dĺžka legislatívneho procesu, ako aj dostatočná legisvakancia, okrem čl. II bodu 4, ktorý nadobúda účinnosť 1. júna 2019, z dôvodu zohľadnenia potrebného časového rámca na zabezpečenie materiálnych požiadaviek, ktoré sú nevyhnutné pre aplikáciu navrhovaného ustanovenia.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona nezakladá vplyvy na verejné financie a sociálne vplyvy. Návrh zákona nebude mať vplyvy na podnikateľské prostredie, informatizáciu spoločnosti, ani vplyv na životné prostredie a na služby verejnej správy pre občana.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom medzirezortného pripomienkového konania, taktiež bol dňa 13. februára 2018 prerokovaný na rokovaní Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky a dňa 21. februára 2018 prerokovaný a schválený vládou Slovenskej republiky.

















Osobitná časť
 
K Čl. I
(Trestný zákon)

K bodom 1 až 4 (§ 5a, § 30 ods. 2, § 39 ods. 3 písm. a), § 47 ods. 2, § 58 ods. 2, § 85)

    Ide o legislatívno-technickú úpravu. S ohľadom na navrhované znenie novej právnej úpravy trestných činov terorizmu bolo potrebné upraviť vnútorné odkazy na dotknuté ustanovenia.

K bodu 5 (§ 68 ods. 4)

V § 68 je upravená fikcia ukončenia výkonu trestu odňatia slobody pri osobách podmienečne „prepustených“ z výkonu trestu odňatia slobody, a nie pri podmienečne „odsúdených“ osobách, ktoré de facto vo výkone trestu ani neboli, ak v rámci skúšobnej doby viedli riadny život a splnili podmienky podmienečného odsúdenia. Ide o precizáciu ustanovenia a odstránenie zrejmej logickej chyby.

K bodu 6 [§ 86 ods. 1 písm. e)]

    Navrhovaným znením sa vylučuje účinná ľútosť pri daňových trestných činoch spáchaných organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou. Podľa súčasnej právnej úpravy trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, ak ide o trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276, neodvedenia dane a poistného podľa § 277 alebo nezaplatenia dane a poistného podľa § 278, ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami (súčasné znenie § 86 ods. 1 písm. e) TZ). Navrhuje sa doplniť, aby z možnosti účinnej ľútosti a možnosti zbavenia sa trestnej zodpovednosti dodatočným zaplatením dane alebo poistného po skončení vyšetrovania boli vylúčené tieto daňové trestné činy, pokiaľ boli spáchané organizovanou alebo zločineckou skupinou, nakoľko trestná činnosť môže mať v tomto prípade závažnejší charakter spočívajúci v systematickom protiprávnom konaní.

K bodu 7 (§ 87 ods. 5)

    Navrhované znenie prispieva k dosiahnutiu medzinárodných štandardov, ktoré sú formulované napr. v čl. 58 Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu v zmysle ktorého:„Zmluvné strany prijmú potrebné legislatívne a iné opatrenia na zabezpečenie toho, aby premlčanie začatia akéhokoľvek právneho konania, pokiaľ ide o činy ustanovené v súlade s článkami 36, 37, 38 a 39 tohto dohovoru, pokračovalo po dobu potrebnú a zodpovedajúcu závažnosti príslušného činu, na umožnenie účinného začatia konania po tom, ako obeť dosiahla plnoletosť.“, pričom ustanovenie čl. 58 uvedeného dohovoru sleduje ochranu detských obetí a zaväzuje členské štáty, aby pre trestné činy sexuálneho násilia vrátane znásilnenia, manželstva z donútenia, mrzačenia ženských pohlavných orgánov a núteného umelého prerušenie tehotenstva a sterilizácie zaručili, aby premlčacie lehoty umožňovali začatie účinného trestného stíhania potom, čo obeť dosiahla plnoletosť. Aby tak detské obete mali možnosť, po určitom čase od prežitej traumy a dosiahnutia plnoletosti oznámiť spáchanie trestného činu a jeho následné prešetrenie. V tejto súvislosti sa tak javí ako vhodné doplnenie ustanovenia § 87 ods. 5 aj o trestný čin, ktorého objektívna stránka spočíva v nezákonnej sterilizácii.

K bodu 8 (§ 127 ods. 5)

    Uvedená zmena je reakciou na zavedenie nového konceptu trestného činu financovania terorizmu podľa § 419c, kde sa v odseku 2 postihuje konanie páchateľa, ktorý financuje blízku osobu toho, kto sa podieľa alebo podieľal na príprave, pokuse alebo spáchaní niektorého z trestných činov terorizmu, a to práve na základe toho, že sa na takomto konaní podieľa alebo podieľal. Na tieto účely bolo preto potrebné vo vymedzení pojmu ,,blízka osoba“ uviesť vnútorný odkaz aj na predmetný § 419c ods. 2, nakoľko v tejto časti navrhovanej úpravy sa pracuje s pojmom ,,blízka osoba“.

K bodom 9 a 11 až 12 [§ 129 ods. 5, § 140 písm. d), § 140b]

Navrhované zmeny nadväzujú na novú právnu úpravu terorizmu. Pôvodná právna úprava terorizmu spočívala v trestnom čine terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme. Nová právna úprava sprehľadňuje, dopĺňa a rozdeľuje pôvodnú skutkovú podstatu tohto trestného činu na viac samostatných skutkových podstát – trestný čin teroristického útoku, trestný čin niektorých foriem účasti na terorizme, trestný čin financovania terorizmu a nový trestný čin cestovania na účel terorizmu. Z tohto dôvodu je potrebné zavedenie novej právnej úpravy premietnuť aj do súvisiacich ustanovení – definícia teroristickej skupiny, osobitný motív, definícia trestných činov terorizmu.

V nadväznosti na uvedené bolo potrebné preformulovať ustanovenie upravujúce trestné činy terorizmu v § 140b (novelizačný bod 12), tak aby bol zohľadnený nový koncept právnej úpravy terorizmu v rámci ktorého sa pôvodná skutková podstata trestného činu terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme rozdelila na viac samostatných skutkových podstát.

Vo vzťahu k vymedzeniu osobitného motívu (novelizačný bod 11) spočívajúceho v úmysle spáchať doterajší trestný čin terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa pôvodného znenia § 419 bolo potrebné podobne ako pri vymedzení trestných činov terorizmu prispôsobiť znenie dotknutej časti ustanovenia tým spôsobom, aby bol zohľadnený nový koncept právnej úpravy terorizmu v rámci ktorého sa pôvodná skutková podstata trestného činu terorizmu rozdelila na viac samostatných skutkových podstát.

V súvislosti s vyššie uvedeným bolo potrebné taktiež rozšíriť definíciu teroristickej skupiny (novelizačný bod 9) aj o trestné činy, tak ako ich definuje nový koncept, tak aby aj ich spáchanie bolo možné chápať ako jeden z definičných znakov teroristickej skupiny. Novelizačným bodom sa taktiež mení definícia teroristickej skupiny tak aby bola v súlade so smernicou 2017/541.

Medzi trestné činy terorizmu podľa § 140b sa zaraďuje aj trestný čin teroru podľa § 313 a § 314, pričom medzi trestné činy terorizmu podľa § 140b možno zaradiť aj trestné činy spáchané z osobitného motívu podľa § 140 písm. d). Čo sa týka vzťahu medzi týmito dvoma ustanoveniami je potrebné § 140b chápať ako ustanovenie, ktoré ozrejmuje, aké trestné činy možno vnímať pod pojmom trestné činy terorizmu, resp. ktoré trestné činy možno subsumovať pod súhrnný pojem trestné činy terorizmu. Napríklad trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 sa môže považovať za trestný čin terorizmu v zmysle § 140b, za predpokladu, že bol spáchaný z osobitného motívu podľa § 140 písm .d) (tak ako je v navrhovanom § 352 ods. 4 písm .b)), pričom z uvedeného vyplýva, že naplnenie skutkovej podstaty bude realizované napr. takým konaním ak páchateľ bude falšovať svoje cestovné doklady v úmysle aby tak mohol cestovať do iného štátu, v ktorom plánuje absolvovať tréning na výrobu výbušnín.

K bodu 10 (§ 132 ods. 4)

V súčasnosti definícia detskej pornografie podľa § 132 ods. 4 Trestného zákona, ktorá je výkladovým pojmom pre trestné činy podľa § 368 až 370 Trestného zákona nezodpovedá nielen medzinárodným a európskym kritériám, ale ani samotnému princípu trestnoprávneho postihu detskej pornografie, a preto je potrebné ju legislatívne upraviť vypustením slov „inej osoby“. Za páchateľa zločinu výroby detskej pornografie je v zmysle aplikačnej praxe nevyhnutné považovať aj výrobcu detskej pornografie „v súkromí“ a pre vlastné účely, t. j. bez podmienky jej ďalšieho šírenia (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2015 sp. zn. 2Tdo 8/2015). Pod inou osobou je tak potrebné rozumieť aj samotného výrobcu detskej pornografie, ktorý si ju ponecháva vo svojej dispozícii.

K bodu 13 (§ 352 ods. 4)

    Ide o transpozíciu smernice 2017/541 v časti týkajúcej sa vystavenia alebo použitia falošných administratívnych dokumentov na účely spáchania niektorého z trestných činov terorizmu.
   
K bodu 14 (§ 419)

    Navrhované znenie § 419 predstavuje nanovo prepracovanú východiskovú skutkovú podstatu, ktorá upravuje trestný čin teroristického útoku. Predkladateľ zvolil názov ,,teroristický útok“ z toho titulu, že bolo potrebné určitým spôsobom vyprecizovať v tomto smere terminológiu, nakoľko v prípade ak by ponechal označenie predmetného trestného činu ako ,,trestný čin terorizmu“, uvedené by mohlo byť v rámci používania tohto pojmu ťažšie odlíšiteľné od všeobecného definičného ustanovenia, ktorým sa uvádza výpočet viacerých trestných činov, ktoré sú označené ako ,,trestné činy terorizmu“ (§ 140b).

Vo vzťahu k novej koncepcii predmetnej skutkovej podstaty je potrebné v prvom rade uviesť, že predkladateľ pôvodnú skutkovú podstatu, ktorá spočívala v spáchaní trestného činu terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme sprehľadňuje, dopĺňa a rozdeľuje tým spôsobom, že tzv. niektoré formy účasti na terorizme oddeľuje a v navrhovanom znení § 419 ponecháva len skutkovú podstatu teroristického útoku, ktorej objektívna stránka spočíva v taxatívne vymedzených protiprávnych konaniach (uvedené v navrhovanom § 419 ods. 1 písm. a) až f)), v ktorých je explicitne vyjadrený úmysel (uvedený v predvetí odseku 1 navrhovaného § 419) spočívajúci v poškodení ústavného zriadenia alebo obranyschopnosti štátu, v narušení alebo zničení základnej politickej, hospodárskej alebo spoločenskej štruktúry štátu alebo medzinárodnej organizácie, v zastrašení obyvateľstva závažným spôsobom alebo donútení vlády alebo iného orgánu verejnej moci alebo medzinárodnej organizácie, aby niečo konala, opomenula alebo strpela (ďalej len ,,teroristický úmysel“).

Explicitné vymedzenie úmyslu, ktorý sa vzťahuje na všetky konania obsiahnuté v navrhovanom § 419 slúži ako hlavný diferenciačný znak, ktorý je spôsobilý oddeliť teroristický útok od iných trestných činov, ktorých objektívna stránka môže byť podobná alebo dokonca totožná s objektívnou stránkou trestného činu teroristického útoku. Pri predmetnej špecifikácii úmyslu predkladateľ vychádzal z odporúčaní vyplývajúcich z aplikačnej praxe (napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. septembra 2014, sp. zn. 5 Tdo 13/2016), ako aj názorov odbornej verejnosti. V rámci navrhovaného znenia skutkovej podstaty totiž možno príkladmo poukázať na objektívnu stránku spočívajúcu v použití jadrových materiálov (§ 419 ods. 1 písm. e)), ktorá by bola pri absencii teroristického úmyslu totožná s objektívnou stránkou trestného činu nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov podľa § 298 ods. 1 Trestného zákona, avšak práve teroristický úmysel predstavuje významný determinant, prostredníctvom ktorého sa takéto použitie jadrových materiálov za predpokladu, že bolo realizované napr. s cieľom závažným spôsobom zastrašiť obyvateľstvo môže subsumovať pod trestný čin teroristického útoku. Vo vzťahu k  skutkovej podstate v zmysle navrhovaného znenia písm. c) treba ozrejmiť, že objektívna stránka spočíva v narušení, znefunkčnení alebo prerušení dodávky vody, elektrickej energie alebo iného základného prírodného zdroja, pričom pod týmto možno chápať konanie páchateľa, ktoré by napríklad zabránilo v dodávke surovín získavaných z nerastného bohatstva, pôdy a pod..

Súčasne je žiaduce poukázať aj na skutočnosť, že objektívna stránka môže spočívať aj v samotnej hrozbe spáchania niektorého z konaní uvedených v navrhovanom znení § 419 ods. 1. Je teda zrejmé, že už len samotné ,,vyhrážanie sa“ páchateľa, že napr. preruší dodávku vody je spôsobilým pre naplnenie skutkovej podstaty teroristického útoku v zmysle navrhovaného § 419 ods. 1 písm. c). Uvedené platí aj pre ostatné konania v navrhovanom § 419 ods. 1 a teda už len samotné vyhrážanie sa niektorým z konaní predstavuje naplnenie príslušnej skutkovej podstaty.

Odsek 2 navrhovaného § 419 predstavuje kvalifikovanú skutkovú podstatu, v rámci ktorej sú obsiahnuté kvalifikačné znaky, ktoré podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby.

Pri určení výšky trestných sadzieb predkladateľ vychádzal najmä zo skutočnosti, že ide o mimoriadne závažné protiprávne konanie, ktoré v súčasnosti predstavuje enormnú hrozbu pre spoločnosť a s poukazom na účely trestu, ktorými sú ochrana spoločnosti, individuálna prevencia (vo vzťahu k páchaniu ďalšej trestnej činnosti páchateľom) ako aj generálna prevencia (odradenie iných od páchania trestnej činnosti), prevýchova páchateľa a zároveň vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou, tak zvolil v základnej skutkovej podstate (ods. 1) dolnú hranicu trestnej sadzby na 20 rokov a hornú hranicu trestnej sadzby na  25 rokov alebo doživotie, pričom pri kvalifikovanej skutkovej podstate (ods. 2) predkladateľ zvolil trest odňatia slobody na doživotie. Predmetné trestné sadzby (uvedené v navrhovanom § 419 ods. 1 a ods. 2) zodpovedajú (nemenia sa) trestným sadzbám podľa platného právneho stavu (uvedené v pôvodnom § 419 ods. 1 a 3).

Pri formulácii navrhovaného znenia predkladateľ okrem požiadaviek aplikačnej praxe a názorov odbornej verejnosti taktiež vychádzal z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, ktoré vyplývajú zo smernice 2017/541 na úrovni EÚ a medzinárodných dohovorov, tak ako sú uvedené vo všeobecnej časti dôvodovej správy.

V súvislosti s formuláciou navrhovanej skutkovej podstaty treba prihliadať na pomer špeciality tejto skutkovej podstaty vo vzťahu k ,,všeobecným“ skutkovým podstatám, ktoré sa nachádzajú v osobitnej časti Trestného zákona. V tomto zmysle teda je možné za predpokladu, že určitý trestný čin je spáchaný v úmysle poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť štátu, narušiť alebo zničiť základnú politickú, hospodársku alebo spoločenskú štruktúru štátu alebo medzinárodnej organizácie, závažným spôsobom zastrašiť obyvateľstvo alebo donútiť vládu alebo iný orgán verejnej moci alebo medzinárodnej organizácie, aby niečo konala, opomenula alebo strpela, postihovať takéto konanie v zmysle navrhovaného § 419, hoci by bolo možné formálne subsumovať takéto konanie pod iný  trestný čin spáchaný z osobitného motívu s poukazom na § 140 písm. d) Trestného zákona. Rozhodujúcim faktorom v súvislosti s aplikáciou navrhovaného § 419 je v takomto prípade teda vyššie uvedený pomer špeciality. Príkladom, ktorý by mohol slúžiť k ozrejmeniu, možno uviesť nasledovné:
- navrhovaným § 419 ods. 1 písm. a) sa má postihovať útok ohrozujúci život alebo zdravie človeka alebo jeho osobnú slobodu, pričom treba vzhľadom na vyššie uvedené konkretizovať, že pod uvedeným ustanovením je teda možné postihovať trestné činy spáchané z osobitného motívu podľa § 140 písm. d) Trestného zákona, akými sú napríklad trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144 Trestného zákona, trestný čin vraždy podľa § 145 Trestného zákona, trestný čin pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 Trestného zákona atď.;
 - navrhovaným § 419 ods. 1 písm. b) sa má postihovať zničenie, znefunkčnenie alebo poškodenie verejného zariadenia, dopravného alebo telekomunikačného systému, vrátane informačného systému, pevnej plošiny na podmorskej plytčine, energetického, vodárenského, zdravotníckeho alebo iného dôležitého zariadenia, verejného priestranstva alebo majetku, pričom pod uvedeným ustanovením je teda možné postihovať trestné činy spáchané z osobitného motívu podľa § 140 písm. d) Trestného zákona, akými sú napríklad trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 Trestného zákona, trestný čin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 Trestného zákona;
- navrhovaným § 419 ods. 1 písm. c) sa má postihovať narušenie, znefunkčnenie alebo prerušenie dodávky vody, elektrickej energie alebo iného základného prírodného zdroja s cieľom vydať ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví alebo cudzí majetok do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu, pričom pod uvedeným ustanovením je teda možné postihovať trestné činy spáchané z osobitného motívu podľa § 140 písm. d) Trestného zákona, akým je napríklad trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 284 Trestného zákona;
- navrhovaným § 419 ods. 1 písm. d) sa má postihovať zmocnenie sa lietadla, lode, iného prostriedku osobnej alebo nákladnej dopravy alebo pevnej plošiny na podmorskej plytčine, alebo vykonávanie kontroly nad takým dopravným prostriedkom alebo pevnou plošinou, alebo zničenie alebo vážne poškodenie navigačného zariadenia alebo zasahovanie do jeho prevádzky alebo oznámenie nepravdivej informácie, čím bude ohrozený život alebo zdravie ľudí, bezpečnosť takého dopravného prostriedku alebo vydaný cudzí majetok do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu, pričom pod uvedeným ustanovením je teda možné postihovať trestné činy spáchané z osobitného motívu podľa § 140 písm. d) Trestného zákona, akými sú napríklad trestný čin ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a lode podľa § 291 TZ alebo § 292 TZ, trestný čin zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 293 Trestného zákona;
- navrhovaným § 419 ods. 1 písm. e) sa má postihovať požadovanie, vyrobenie, získanie, prechovávanie, vlastnenie, držba, dovezenie, vyvezenie, prevezenie, poskytnutie na prepravu, dodanie alebo iné použitie výbušniny, jadrového materiálu, strelnej, jadrovej, biologickej, chemickej alebo inej zbrane, bojového prostriedku alebo materiálu obdobnej povahy, alebo realizácia výskumu a vývoja jadrovej, biologickej, chemickej alebo inej zbrane alebo bojového prostriedku alebo výbušniny, pričom pod uvedeným ustanovením je teda možné postihovať trestné činy spáchané z osobitného motívu podľa § 140 písm. d) Trestného zákona, akým je napríklad trestný čin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov podľa § 298 Trestného zákona;
- navrhovaným § 419 ods. 1 písm. f) sa má postihovať vydanie ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví alebo cudzieho majetku do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu tým, že dotknutá osoba spôsobí požiar alebo povodeň alebo škodlivý účinok výbušnín, plynu, elektriny alebo iných podobne nebezpečných látok alebo síl alebo sa dopustí iného podobne nebezpečného konania, alebo také nebezpečenstvo zvýši alebo sťaží jeho odvrátenie alebo zmiernenie, pričom pod uvedeným ustanovením je teda možné postihovať trestné činy spáchané z osobitného motívu podľa § 140 písm. d) Trestného zákona, akým je napríklad trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 284 Trestného zákona.

K bodu 15 (§ 419b až 419d)

K § 419b
   
Trestný čin niektorých foriem účasti na terorizme bolo z hľadiska systematického začlenenia a pri rešpektovaní legislatívnych pravidiel možné doplniť až ako ustanovenie s označením § 419b, nakoľko v súčasnom Trestnom zákone sa už nachádza § 419a, ktorý upravuje trestný čin účasti na bojovej činnosti organizovanej ozbrojenej skupiny na území iného štátu. Z legislatívno-technického hľadiska tak predkladateľ nemal inú vhodnejšiu možnosť vo vzťahu k systematickému zaradeniu a číselnému označeniu predmetného ustanovenia. Je však v tejto súvislosti potrebné chápať trestný čin niektorých foriem účasti na terorizme ako systematicky nadväzujúci na navrhovaný § 419.

Predkladateľ oddelil niektoré formy účasti na terorizme tým spôsobom, že tieto tvoria samostatnú skutkovú podstatu. Ide o také konania, ktoré nespočívajú v priamom útoku, tak ako je tomu v prípade teroristického útoku v zmysle navrhovaného znenia § 419, ale možno medzi takýmito konaniami a trestnými činmi terorizmu tak ako sú vymenované v navrhovanom § 140b nájsť určitú spojitosť, resp. takým činom predchádzajú alebo môžu predchádzať. V odseku 1 navrhovaného znenia § 419b je upravené verejné podnecovanie k spáchaniu niektorého z trestných činov terorizmu (t. j. navrhované § 140b). Ide o situáciu kedy páchateľ verejne podnecuje k spáchaniu niektorého trestného činu terorizmu a to takým spôsobom, že prípadné spáchanie obhajuje alebo ospravedlňuje, čím v zásade môže spôsobiť riziko reálneho spáchania niektorého z trestných činov terorizmu. Pod verejným podnecovaním treba pojem ,,verejne“ chápať v zmysle § 122 ods. 2 Trestného zákona, čiže ak je predmetné podnecovanie realizované obsahom tlačoviny alebo rozširovaním spisu, filmom, rozhlasom, televíziou, použitím počítačovej siete alebo iným obdobne účinným spôsobom, alebo pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že okrem ,,offline“ podnecovania aj ,,online“ podnecovanie, teda napr. prostredníctvom sociálnych sietí a internetu bude možné subsumovať pod trestný čin niektorých foriem účasti na terorizmu v zmysle navrhovaného § 419b ods. 1. Pre potreby praxe je potrebné zdôrazniť, že pojem verejne v súvislosti s využitím počítačovej siete je pri tomto trestnom čine potrebné chápať tým spôsobom, že zahŕňa situácie, kedy je určitá informácia šírená verejne hromadne účinným spôsobom a aj keď je šírená e-mailom, ktorý nemusí byť nevyhnutne určený veľkému počtu osôb (tzv. spam), postačujúce je ak je šírená e-mailom, ktorý bol použitý na čisto súkromné účely, napríklad na priamu komunikáciu s jednou konkrétnou osobou.

Pri určovaní výšky trestnej sadzby predkladateľ prihliadal na skutočnosť, že v určitých prípadoch môže ísť o verbálny trestný čin (podnecovanie k spáchaniu niektorého z trestných činov terorizmu pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami), avšak s prihliadnutím na závažnosť spočívajúcu vo vytvorení nebezpečenstva reálneho spáchania niektorého z trestných činov terorizmu túto trestnú sadzbu primerane zvýšil. Vo vzťahu k dolnej hranici trestnej sadzby túto predkladateľ určuje na 3 roky a hornú hranicu trestnej sadzby na 10 rokov. Pri určení takejto širšej škály predkladateľ vychádza zo skutočnosti, že nie za každých okolností môže byť takéto verejné podnecovanie rovnako nebezpečné. Cieľom stanovenia dolnej hranice trestnej sadzby na 3 roky bolo, aby súd mohol, s prihliadnutím na určité skutkové okolnosti konkrétneho prípadu a osobu páchateľa, nariadiť podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom.

Navrhovaný odsek 2 predstavuje taktiež ako odsek 1 základnú skutkovú podstatu, v rámci ktorej je postihované jednak také konanie páchateľa, ktorým získava resp. nadobúda takpovediac výcvik resp. tréning na účely spáchania niektorého z trestných činov terorizmu (navrhované znenie § 419b ods. 2 písm. a)), súčasne však aj opačná situácia spočívajúca v tom, že páchateľ poskytuje takýto výcvik alebo tréning určitej osobe na účely spáchania niektorého z trestných činov terorizmu (navrhované znenie § 419b ods. 2 písm. b)). Okrem uvedeného je v danom ustanovení upravené komisívne protiprávne konanie páchateľa spočívajúce v tom, že tento požiada iného, aby spáchal alebo mal účasť na spáchaní niektorého z trestných činov terorizmu, pričom uvedené v zásade môže byť chápané ako nábor (navrhované znenie § 419b ods. 2 písm. c)).

Pri určovaní výšky trestných sadzieb predkladateľ vychádzal najmä zo skutočnosti, že ide o závažné protiprávne konanie, ktoré predstavuje hrozbu pre spoločnosť a s poukazom na účely trestu zvolil dolnú hranicu trestnej sadzby na 7 rokov a hornú hranicu trestnej sadzby na 15 rokov.

K § 419c

    V navrhovanom znení sa upravuje protiprávne konanie páchateľa, ktoré predkladateľ označuje ako financovanie terorizmu. V rámci formulácie predmetného navrhovaného znenia predkladateľ okrem iného zohľadňoval a zapracoval závery odporúčaní výboru MONEYVAL a FATF.

    Koncept financovania terorizmu sa výraznejšie mení oproti predošlej právnej úprave, nakoľko ide o samostatný trestný čin, nie len jednu zo základných skutkových podstát ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej úprave. Súčasne výraznou zmenou v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou je nepochybne skutočnosť, že v rámci navrhovaného znenia skutkovej podstaty trestného činu financovania terorizmu sa páchateľ postihuje aj v prípade, ak zhromažďuje alebo poskytuje finančné alebo iné prostriedky jednotlivcovi, ktorý je v navrhovanom znení označený ako ,,páchateľ terorizmu“, pričom táto osoba nemusí byť nevyhnutne členom teroristickej skupiny. Uvedené je potrebné najmä na účely postihovania páchateľov, ktorí financujú tzv. osamelých bojovníkov, ktorí nepatria do žiadnej z teroristických skupín, resp. osôb, ktoré sú v teroristických zoznamoch OSN alebo EÚ. Predkladateľ zvolil označenie osoby prostredníctvom jej určitého opisu (t. j. ,,osoba, ktorá sa podieľa na príprave, pokuse alebo spáchaní niektorého z trestných činov terorizmu“), nakoľko nepovažoval za vhodné, napr. s poukazom na zásadu prezumpcie neviny, pokiaľ by túto osobu priamo v ustanovení označil ako ,,teroristu“.

    V rámci predmetného ustanovenia sa pokrývajú situácie kedy páchateľ priamo alebo prostredníctvom inej osoby zhromažďuje alebo poskytuje finančné alebo iné prostriedky pre jednotlivcov, tak ako uvádzame vyššie, pre teroristickú skupinu, alebo jej člena alebo na spáchanie niektorého z trestných činov terorizmu, alebo zhromažďuje finančné alebo iné prostriedky v úmysle aby ich bolo možné takto použiť. Použitím pojmu ,,veci“ a taktiež použitím slovného spojenia ,,iné prostriedky“, ktoré páchateľ poskytuje pre osoby uvedené v predmetnom ustanovení (člen teroristickej skupiny a pod.) predkladateľ pokrýva aj zabezpečovanie tzv. “day-to-day activities“ (napr. niekto poskytuje členovi teroristickej skupiny ubytovanie, jedlo a pod.). Poskytovanie takýchto prostriedkov totiž môže byť naviazané aj na skutočnosť, že sú poskytnuté len osobám uvedeným v danom ustanovení, pričom uvedené treba chápať takým spôsobom, že ustanovenie sa v zásade skladá z troch alternatív v závislosti od skutočnosti, či sú takéto prostriedky poskytované:
a) jednotlivcom, teroristickej skupine, členovi teroristickej skupine (1. alternatíva závisiaca od osoby, ktorá je ,,adresátom“ takýchto prostriedkov),
b) na spáchanie niektorého z trestných činov terorizmu (2. alternatíva závisiaca od činnosti, ktorá sa má vykonať za pomoci poskytnutých prostriedkov),
c) v úmysle aby prostriedky bolo možné použiť tak ako je uvedené v 1. a 2. alternatíve (3. alternatíva, kombinovaná). Pre naplnenie skutkovej podstaty nie je potrebné aby išlo o opakované poskytovanie takýchto prostriedkov, už len jediné poskytnutie takýchto prostriedkov tak ako je určené v navrhovanom znení skutkovej podstaty je trestné.

    V odseku 2 sa postihuje konanie páchateľa, ktorý financuje blízku osobu toho, kto sa podieľa alebo podieľal na príprave, pokuse alebo spáchaní niektorého z trestných činov terorizmu, a to práve na základe toho, že sa na takomto konaní podieľa alebo podieľal. Zavedenie predmetného ustanovenia vychádza zo skutočnosti, že v praxi bolo identifikované konanie, ktoré spočíva vo finančnej alebo inej podpore rodinných príslušníkov osôb podieľajúcich sa na príprave, pokuse alebo spáchaní niektorého z trestných činov terorizmu. Podpora je uskutočňovaná nielen v čase, keď sa táto osoba pripravuje, pokúša spáchať alebo priamo pácha niektorý z trestných činov terorizmu, ako určitá forma kompenzácie absencie zárobku, ale aj v čase, keď táto osoba v dôsledku zranenia alebo smrti nie je schopná (najmä finančne) zabezpečovať svojich rodinných príslušníkov. Výkon takejto podpory je výrazným motivačným prostriedkom pre osobu, o ktorej rodinných príslušníkov ide, keďže ich zabezpečenie je často lepšie, než keby sa o svojich rodinných príslušníkov sama starala. Motiváciou je však aj pre iné osoby, ktoré sú presvedčené o správnosti a opodstatnenosti teroristických útokov, ale iba z obavy o neskoršie nedostatočné finančné zabezpečenie svojej rodiny váhajú nad priamou účasťou na aktivitách teroristických skupín. Navrhovaným znením je postihovaná iba podpora poskytnutá alebo poskytovaná za účasť na teroristických aktivitách, pričom nie je postihované poskytnutie pomoci blízkymi osobami, obcou, záujmovým združením občanov a pod. v prípade, že toto poskytnutie nesúvisí s teroristickou aktivitou. Úmyslom je teda trestne postihovať iba poskytovanie pomoci rodine teroristu za účasť na terorizme a teda poskytovanie pomoci dotknutej rodine rodinnými príslušníkmi alebo obcou a pod. bez súvislosti s účasťou na terorizme sa postihovať nemá.

V odseku 3 je obsiahnutá kvalifikovaná skutková podstata, ktorá obsahuje kvalifikačné znaky podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby.

Pri určovaní výšky trestných sadzieb predkladateľ vychádzal najmä zo skutočnosti, že ide o závažné protiprávne konanie, ktoré predstavuje hrozbu pre spoločnosť a s poukazom na účely trestu určil v rámci základnej skutkovej podstaty dolnú hranicu trestnej sadzby na 5 rokov a hornú hranicu trestnej sadzby na 15 rokov. Pri určovaní dolnej hranice trestnej sadzby predkladateľ bral do úvahy možné značné odlišnosti vo vzťahu ku kvantitatívnej stránke poskytnutých resp. zhromaždených prostriedkov (napr. v prípade finančných prostriedkov môže byť poskytnutých 10,- Eur, ale aj 10.000,- Eur), preto je potrebné nastaviť relatívne široké rozmedzie medzi dolnou a hornou hranicou trestnej sadzby, pričom v rámci stanovenia dolnej hranice trestnej sadzby sa prihliada aj na možné prispenie (v dôsledku financovania) k mimoriadne závažnému následku, ktorým je spáchanie niektorého z trestných činov terorizmu. Pri určení hornej hranice predkladateľ vychádzal z určenia hornej hranice trestnej sadzby pri ustanovení § 297, upravujúceho založenie, zosnovanie a podporovanie teroristickej skupiny. Vo vzťahu ku kvalifikovanej skutkovej podstate predkladateľ primerane zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby na 10 rokov a hornú hranicu trestnej sadzby na 20 rokov.

 K § 419d

Vzhľadom na závažnosť hrozby, ktorú pre spoločnosť predstavuje spáchanie niektorého z trestných činov terorizmu a najmä potrebu zastaviť tok zahraničných teroristických bojovníkov bol do navrhovaného ustanovenia § 419d zavedený trestný čin cestovania na účel terorizmu, pričom je potrebné kriminalizovať cestovanie na účely terorizmu, in concreto cestovanie za účelom spáchania niektorého z trestných činov terorizmu, okrem trestného činu teroru podľa § 313 a § 314 a trestného činu teroristického útoku podľa § 419, nakoľko pri týchto trestných činoch terorizmu je potrebné cestovanie kriminalizovať v rámci prípavy, aby s ohľadom na výšku trestných sadzieb nedošlo v dôsledku osobitného postihovania cestovania k depenalizácii.

Pri formulácii nových ustanovení, ktoré boli zavedené novelizačným bodom 11 predkladateľ zohľadňoval okrem požiadaviek aplikačnej praxe a názorov odbornej verejnosti taktiež medzinárodné záväzky Slovenskej republiky, ktoré vyplývajú zo smernice 2017/541 na úrovni EÚ a medzinárodných dohovorov, tak ako sú uvedené vo všeobecnej časti dôvodovej správy, pričom súčasne prihliadal aj na odporúčania výboru MONEYVAL a FATF.

K bodu 16

    Do zoznamu preberaných právnych aktov Európskej únie sa dopĺňa nový bod 26., ktorým sa transponuje smernica 2017/541 a bod 27., ktorým sa transponuje smernica 2016/800.

K Čl. II
(Trestný poriadok)

K bodu 1 (§ 48 ods. 2)

    Vo vzťahu k vypusteniu slov ,,a je nebezpečenstvo z omeškania“ orgány činné v trestnom konaní evidujú rozdielnu súdnu prax pri ustanovovaní opatrovníkov maloletým poškodeným v prípadoch, v ktorých sú podozrivými osobami z trestného činu spáchaného na maloletom ich rodičia (respektíve ich zákonní zástupcovia). Súdy v niektorých prípadoch vyhodnocujú absenciu nebezpečenstva z omeškania tak, že ak zákonnému zástupcovi nebolo vznesené obvinenie, až do momentu vznesenia obvinenia môže vykonávať práva poškodeného (evidované sú takéto rozhodnutia v územnom obvode krajských prokuratúr v Nitre, Žiline a Košiciach). V tomto prípade ale nejde len o rozdielnu aplikačnú prax, ale aj o potrebu legislatívnej zmeny, nakoľko vyššie uvedené slová, ktoré sa vypúšťajú, možno považovať za nadbytočné. V nadväznosti na uvedené teda ak zákonný zástupca poškodeného nemôže z akýchkoľvek dôvodov vykonávať práva poškodeného v trestnom konaní, mal by byť poškodenému vždy ustanovený opatrovník, nakoľko je to na ochranu jeho práv – práv poškodeného nevyhnutné.

    Vo vzťahu k preformulovaniu poslednej vety ,,Proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka a proti uzneseniu, ktorým sudca pre prípravné konanie zamietol návrh prokurátora na ustanovenie opatrovníka, je prípustná sťažnosť.“ je potrebné ozrejmiť, že uvedené taktiež vychádza z aplikačnej praxe, nakoľko aj v tomto prípade sú evidované rozdielne postupy súdov, najmä pokiaľ ide o formu rozhodovania sudcov pre prípravné konanie v prípadoch, v ktorých návrhu na ustanovenie opatrovníka nevyhoveli. Vo viacerých veciach sudcovia pre prípravné konanie nerozhodli o zamietnutí návrhu prokurátora na ustanovenie opatrovníka uznesením, ale iba prípisom, ktorým bol prokurátor upovedomený, že návrhu nebolo vyhovené. Sťažnosť proti takémuto prípisu nie je možná. V iných veciach však rozhodujú sudcovia pre prípravné konanie o zamietnutí návrhu prokurátora uznesením s poučením, že proti nemu je prípustná sťažnosť. Podľa doslovného výkladu ustanovenia § 48 ods. 2 Trestného poriadku by sťažnosť mala byť prípustná iba proti uzneseniu „o ustanovení opatrovníka“ (teda nie o jeho „neustanovení“), z čoho je zrejmé, že uvedené si vyžaduje legislatívnu zmenu tak, aby sťažnosť bola prípustná proti obom spôsobom rozhodnutia (t. j. aj v prípade, že opatrovník nie je ustanovený, má prokurátor právo toto rozhodnutie napadnúť sťažnosťou), čím by sa automaticky predpokladalo, že súd musí v obidvoch prípadoch rozhodnúť uznesením. Súdy postupujú nejednotne aj napriek ustanoveniu § 31b ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy, z ktorého vyplýva, že sa predpokladá, že aj v prípade negatívneho rozhodnutia o návrhu na ustanovenie opatrovníka sudca pre prípravné konanie vyhotovuje uznesenie o zamietnutí návrhu.

K bodu 2 (§ 121 ods. 5)

Navrhovanou právnou úpravou sa dopĺňa spôsob zaznamenávania výsluchu obvineného, ak ide o osobu mladšiu ako 18 rokov. Predmetnou úpravou sa navrhovateľ snaží zabezpečiť dostatočnú ochranu detí, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní a ktoré nie sú vždy schopné pochopiť obsah výsluchov, ktoré sa s nimi vedú. Z tohto dôvodu sa navrhuje uskutočniť výsluch obvineného mladšieho ako 18 rokov s využitím technických zariadení určených na záznam zvuku a obrazu. Požiadavka doplnenia takéhoto ustanovenia vyplynula zo smernice 2016/800 a potreby jej riadneho transponovania do nášho právneho poriadku. Podľa čl. 9 smernice 2016/800 členské štáty zabezpečia, aby bol vyhotovený audiovizuálny záznam výsluchu detí políciou alebo inými orgánmi presadzovania práva počas trestného konania, ak je to primerané vzhľadom na okolnosti prípadu, berúc do úvahy okrem iného i to, či je obhajca prítomný, alebo nie, a či je dieťa pozbavené osobnej slobody, alebo nie, pričom v prvom rade sa vždy zohľadnia najlepšie záujmy dieťaťa. Z tohto dôvodu sa zavádza do ustanovenia výslovná potreba zohľadňovania zásady najlepšieho záujmu takejto osoby – dieťaťa (nakoľko je osobou mladšou ako 18 rokov).

K bodu 3 (§ 187 ods. 1)

    Súčasná právna úprava umožňuje oprávneným subjektom podať sťažnosť do troch dní, pričom navrhovaným znením sa stanovuje, že má ísť o pracovné dni, čo v konečnom dôsledku môže znamenať určité primerané predĺženie lehoty, najmä v prípadoch, kedy v praxi nastane situácia, že niektoré oprávnené subjekty, ktoré pre podanie sťažnosti potrebujú vyhľadať kvalifikovanú právnu pomoc (najmä obvinený, poškodený či oznamovateľ), čo im môže komplikovať práve skutočnosť ak by uvedené nastalo počas víkendu. Navrhovanom právnou úpravou sa teda možný nedostatok eliminuje, čo v konečnom dôsledku môže prispieť aj ku kvalitnejšiemu vypracovaniu sťažnosti.

K bodu 4 (§ 258 ods. 5)

    V dôsledku zavedenia navrhovaného ustanovenia § 121 ods. 5 sa bude v prípade, ak je ako obvinený vypočúvaná osoba mladšia ako 18 rokov vykonávať výsluch takýchto osôb s využitím technických zariadení určených na záznam zvuku a obrazu, v dôsledku čoho je žiaduce, aby bolo okrem štandardného postupu v zmysle súčasnej právnej úpravy v § 258 ods. 4, kedy sa na návrh prokurátora prečíta zápisnica alebo jej časť o skoršom výsluchu obvineného, umožnené aby sa na návrh prokurátora aj prehral takýto audio-vizuálny záznam skoršej výpovede obvineného mladšieho ako 18 rokov, ktorý je zavedený novou právnou úpravou v § 121 ods. 5.

K bodu 5 (§ 347 ods. 2 písm. b))

    Ide o precizáciu ustanovenia, po vzore predchádzajúcej právnej úpravy, v zmysle ktorého sa ustanovenia dielu upravujúceho konanie proti mladistvým nepoužijú ak dôjde k vzneseniu obvinenia až po dovŕšení devätnásteho roku veku obvineného.

K bodu 6 (§ 419 ods. 1)

    Navrhované znenie má za cieľ odstrániť limitáciu vo vzťahu k rozhodnutiu o prípadnom predĺžení skúšobnej doby na verejnom zasadnutí, nakoľko nie je dôvodné aby sa uvedené realizovalo len v prípade mladistvého.

K bodu 7 (§ 567n)

    Vzhľadom na navrhované znenie § 187 ods. 1, ktorým sa stanovuje, že sťažnosť je možné podať do troch pracovných dní bolo potrebné zaviesť prechodné ustanovenie, ktoré zreteľne určuje akým spôsobom sa má aplikovať nové navrhované znenie § 187 ods. 1 a to teda tým spôsobom, že sťažnosť, ktorú v zmysle navrhovanej právnej úpravy možno podať do 3 pracovných dní je možné podať proti uzneseniam, ktoré boli vydané až od momentu účinnosti navrhovanej právnej úpravy (t. j. uznesenia vydané dňa 1.júla 2018 a neskoršie).

K bodu 8

Do zoznamu preberaných právnych aktov Európskej únie sa dopĺňa nový bod 16., ktorým sa transponuje smernica 2016/800, ďalej bod 17., ktorým sa transponuje smernica 2016/1919 a bod 18, ktorým sa transponuje smernica 2017/541.

K Čl. III
(zákon č. 154/2010 Z. z.)

    Do zoznamu preberaných právnych aktov Európskej únie sa dopĺňa nový bod 6., ktorým sa transponuje smernica 2016/1919.

K Čl. IV
(zákon č. 91/2016 Z. z.)

K bodu 1 (§ 3)

Navrhovanou úpravou sa aktualizuje katalóg trestných činov terorizmu obsiahnutý v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb, za ktoré možno vyvodiť trestnú zodpovednosť právnickej osobe o nové trestné činy týkajúce sa terorizmu tak, aby bol zohľadnený nový koncept hmotnoprávnej úpravy v tejto oblasti.

K bodu 2

    Do zoznamu preberaných právnych aktov Európskej únie sa dopĺňa nový bod 17., ktorým sa transponuje smernica 2017/541.

K Čl. V
(účinnosť)

    Po zohľadnení dĺžky legislatívneho procesu a potrebnej legisvakancie sa navrhuje účinnosť dňa 1. júla 2018 okrem čl. II bodu 4, ktorý nadobúda účinnosť 1. júna 2019, nakoľko pre aplikáciu ustanovenia je potrebné inter alia zabezpečiť materiálne vybavenie, pričom uvedené si z objektívnych  dôvodov vyžaduje väčší časový rámec.

V Bratislave, 21. februára 2018







Robert Fico, v.r.
predseda vlády Slovenskej republiky







Lucia Žitňanská, v.r.
      podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

 

Vládny návrh zákona o európskom zatýkacom rozkaze

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

A. Všeobecná časť

Predkladaný návrh zákona o európskom zatýkacom rozkaze nahrádza a súčasne ruší platný zákon č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“), ktorým Slovenská republika transponovala do svojho právneho poriadku Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/ zv. 06).

Doterajšia vyše štvorročná prax pôvodného zákona poukázala na potrebu viacerých zmien a doplnení jeho súčasného znenia. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v tejto súvislosti vypracovalo návrh novely pôvodného zákona, ktorý bol predmetom medzirezortného pripomienkového konania v mesiaci júl 2008. Transpozícia rámcového rozhodnutia do právneho poriadku Slovenskej republiky bola súčasne v októbri 2008 hodnotená zo strany Európskej únie v rámci 4. kola vzájomného hodnotenia členských štátov Európskej únie zameraného na praktické uplatňovanie európskeho zatýkacieho rozkazu a súvisiacich postupov vydávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie. Po vyhodnotení medzirezortného pripomienkového konania k návrhu novely zákona, ako aj záverov a odporúčaní hodnotiacej správy Rady Európskej únie o Slovenskej republike, zohľadňujúc pritom rozsah a význam navrhovaných zmien, ministerstvo spravodlivosti dospelo k záveru, že bude účelnejšie pripraviť ucelený návrh nového zákona.

Predkladaný návrh zákona vychádza zo súčasného platného znenia zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, z novely tohto zákona, ktorá bola predmetom medzirezortného pripomienkového konania v mesiaci júl 2008, s prihliadnutím na identifikované aplikačné problémy v súvislosti s jeho doterajším vykonávaním v praxi, ako aj závery a odporúčania hodnotiacej správy o Slovenskej republike. Návrh zákona v neposlednom rade transponuje ustanovenia rámcového rozhodnutia, ktoré neboli transponované v rámci označeného zákona v dostatočnom rozsahu.

Hlavnou zmenou, ktorú návrh zákona prináša, je predovšetkým jeho nová systematika v rámci jednotlivých častí zákona. Navrhovaná systematika má slúžiť k lepšej orientácií zákonných pravidiel v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze s prihliadnutím na reálny priebeh konania o európskom zatýkacom rozkaze v praxi. Návrh zákona terminologicky vychádza z platného zákona č. 403/2004 Z. z., vo viacerých ustanoveniach však spresňuje vymedzenie jeho základných inštitútov a postupov. Z procesného hľadiska je najzásadnejšou zmenou zavedenie predbežnej a vydávacej väzby inšpirovanej z ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa extradičného konania na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Súčasná úprava väzby bola vyhodnotená ako nevyhovujúca, predovšetkým s ohľadom na jej obligatórnosť v súvislosti s vybranými kategóriami trestných činov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Nevytvára dopady na verejné financie; návrh zákona nebude mať ekonomický ani environmentálny vplyv, ani vplyv na zamestnanosť a podnikateľské prostredie a nebude mať vplyv na informatizáciu spoločnosti.

Návrh zákona bol prerokovaný a schválený vládou Slovenskej republiky dňa 13. januára 2010.

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o európskom zatýkacom rozkaze

B. Osobitná časť

K § 1

V odseku 1 sa vymedzuje predmet zákona. Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 1 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno–technickou zmenou za účelom spresnenia textu. V odseku 2 sa upravuje subsidiarita právnej úpravy v Trestnom poriadku k tomuto zákonu. Kým prvá veta umožňuje použitie Trestného poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, nový text druhej vety určuje použitie Trestného poriadku v prípadoch, ak ide o vydávanie osôb medzi členskými štátmi, ale na vzťahy medzi nimi nemožno použiť postup podľa tohto zákona v dôsledku vyhlásenia členského štátu k rámcovému rozhodnutiu, na základe ktorého obmedzil použitie postupu založeného na rámcovom rozhodnutí vo vzťahu ku skutkom spáchaným pred dátumom uvedeným vo vyhlásení.

K § 2

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 3 ods. 1 až 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Ustanovenie obsahuje legislatívno-technické zmeny a prináša jasnejšie vyjadrenie použitia medzinárodných zmlúv na konanie podľa tohto zákona.

K § 3

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Za účelom spresnenia textu sa dopĺňa vymedzenie pojmu „členský štát“ v písm. a), „trest odňatia slobody“ v písm. c) a „rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu“ v písm. i). Ustanovenie taktiež obsahuje legislatívno-technické zmeny a doplnenia týkajúce sa vymedzenia pojmu „záznam“ v písm. l). Pod pojmom doklad alebo údaje preukazujúce existenciu vykonateľného rozsudku sa rozumie jednak samotný rozsudok, alebo jeho identifikačné údaje – dátum vydania, číslo konania a označenie orgánu, ktorý rozsudok vydal. Nové vymedzenie pojmu „ostatné písomnosti“ v písm. k) sleduje filozofiu rámcového rozhodnutia, ktoré povinnosť vyhotovovania prekladov viaže len vo vzťahu k vybraným písomnostiam v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze, menovite na samotný európsky zatýkací rozkaz a dodatočné informácie vyžiadané vykonávajúcim justičným orgánom, ktoré tvoria povinné náležitosti európskeho zatýkacieho rozkazu ak justičný orgán štátu pôvodu tieto informácie v európskom zatýkacom rozkaze neuviedol, alebo ich neuviedol v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie, ako aj na žiadosti o dodatočný súhlas s ďalším stíhaním a na súhlas s ďalším vydaním. Preklad ostatných písomnosti sa nevyžaduje.

K § 4

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 4 ods. 2 až 7 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Oproti úprave pôvodného zákona sa vypúšťa prvá veta § 4 ods. 1, ktorá nemala normatívny charakter. Ustanovenie obsahuje legislatívno-technické zmeny a terminologické spresnenia z dôvodu dosiahnutia lepšej zrozumiteľnosti textu. Súčasne sa dopĺňa transpozícia príslušných ustanovení rámcového rozhodnutia (viď Tabuľka zhody) a nahrádza sa nesprávny preklad rámcového rozhodnutia. Pre účely odseku 4 až 5 sa zavádza nový pojem „kategória trestných činov“, namiesto pôvodného termínu „konanie“. Novo zavedený odsek 6 upravuje možnosť vydania a vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu aj vo vzťahu k trestným činom, resp. trestom, pre ktoré by inak z dôvodu výmery trestu alebo zvyšku trestu nebolo vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu alebo jeho vykonanie podľa tohto zákona prípustné. Uvedenú zmenu si vyžiadala doterajšia aplikačná prax.

K § 5

Upravujú sa podmienky a právomoc pre vydanie európskeho zatýkacieho európskeho rozkazu. Pôvodný zákon č. 403/2004 Z. z. vychádzal z prepojenia medzi európskym zatýkacím rozkazom a medzinárodným zatýkacím rozkazom podľa osobitného predpisu. Nová úprava od tohto prepojenia upúšťa. Novým spôsobom sa upravujú podmienky pre vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu.

V súvislosti so zmenou podmienok na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu v odseku 1 bolo potrebné vykonať aj zmenu odseku 2. Podmienka existencie predchádzajúceho príkazu na zatknutie, či medzinárodného zatýkacieho rozkazu alebo rozhodnutia, ktorým bol právoplatne a vykonateľne uložený trest odňatia slobody vyplýva z požiadaviek uvedených v čl. 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia, ale aj z formulára európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorý obsahuje povinnú časť b), kde sa vyžaduje označenie existencie niektorého z týchto rozhodnutí. Uvedeným ustanovením sa dosahuje úplný súlad s textom rámcového rozhodnutia v tejto časti.

Upravuje sa kedy súd európsky zatýkací rozkaz napriek splneniu podmienky podľa odseku 1 nevydá. Ustanovenie je inšpirované § 492 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Aj keď je ustanovenie formulované ako zákaz, nemá charakter absolútnej prekážky. Preto aj vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu napriek existencií týchto skutočností ho nerobí neplatným. Je to tak aj z dôvodu, že tieto skutočnosti sú otázkou subjektívneho posúdenia sudcu, nie objektívnych faktov. Zavádza sa tým prvok posudzovania primeranosti vo vzťahu k vydaniu európskeho zatýkacieho rozkazu.

V odseku 4 sa stanovuje povinnosť vyhotoviť európsky zatýkací rozkaz na formulári, ktorého vzor je prílohou zákona.

V odseku 5 sa stanovujú sa všeobecné náležitosti európskeho zatýkacieho rozkazu s ohľadom na vzor formulára európskeho zatýkacieho rozkazu. Uvedené nebráni uviesť v európskom zatýkacom rozkaze aj ďalšie údaje, ktoré sú relevantné pre daný prípad podľa posúdenia sudcu.

V odseku 6 sa stanovujú špecifické náležitosti európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného na účely vyžiadania odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody vo vzťahu k rozsudkom, ktoré boli vydané v konaní v neprítomnosti. Riadne vyplnenie formulára v týchto častiach predchádza žiadostiam vykonávajúcich justičných orgánov o dodatočné informácie.

V odseku 7 sa upravuje postup pri vypĺňaní formulára európskeho zatýkacieho rozkazu vo vzťahu k 32 kategóriám trestných činov uvedených v § 4 ods. 4 zákona.

V odseku 8 sa stanovuje postup pre zaslanie európskeho zatýkacieho rozkazu do vykonávajúceho štátu a vymedzujú sa orgány, ktorým súd európsky zatýkací rozkaz po jeho vydaní zasiela.

V odseku 9 sa stanovuje povinnosť súdu zabezpečiť preklad európskeho zatýkacieho rozkazu do jazyka vykonávajúceho štátu po zistení miesta pobytu osoby, resp. po jej zadržaní v tomto štáte a v prípade ak bol európsky zatýkací rozkaz vydaný v prípravnom konaní na návrh prokurátora aj povinnosť súdu o o tejto skutočnosti informovať príslušnú prokuratúru.

K § 6

Úprava straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu v pôvodnom zákone absentovala a subsidiárne sa na tieto situácie používal Trestný poriadok. Vzhľadom na účinky európskeho zatýkacieho rozkazu sa javilo vhodným jednoznačne upraviť podmienky straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu v tomto zákone. V odseku 1 sa stanovujú prípady straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu.

Odsek 2 rieši situáciu zmeny v štádiu trestného konania a nevyhnutnosť odvolať pôvodný európsky zatýkací rozkaz a vydať nový, ak trvajú dôvody na jeho vydanie. Účelom navrhovanej úpravy je predchádzať možným aplikačným problémom v súvislosti s konaním o európskom zatýkacom rozkaze v prípadoch, ak dôjde k zmene štádia konania, alebo k zmene vecnej, resp. miestnej príslušnosti súdu. Zároveň však reaguje na praktické prípady, v ktorých by takýto postup nebol účelný. Rozhodovanie o európskom zatýkacom rozkaze súvisí s konkrétnym skutkom. Ak už teda vykonávajúci justičný orgán obmedzil osobnú slobodu osoby na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného slovenským súdom v prípravnom konaní, resp. ak rozhodol o výkone tohto európskeho zatýkacieho rozkazu, prípadné zrušenie európskeho zatýkacieho rozkazu z prípravného konania by viedlo k neriešiteľným situáciám. Z tohto dôvodu je nevyhnutné ponechať pôvodný európsky zatýkací rozkaz v platnosti, ak existujú dôvody, ktoré viedli k jeho vydaniu.

V odseku 3 sa vytvára zákonný predpoklad na opätovné vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu aj vtedy, ak došlo k jeho odvolaniu.

V odseku 4 zákon vymedzuje subjekty, voči ktorým má súd informačnú povinnosť vo vzťahu k odvolanému európskemu zatýkaciemu rozkazu alebo k vydaniu nového európskeho zatýkacieho rozkazu. Zohľadňuje sa tiež rozdielna príslušnosť útvaru SIRENE a útvaru INTERPOL.

K § 7

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa upravuje možnosť príslušného súdu požiadať vykonávajúci justičný orgán o výsluch vyžiadanej osoby po jej zadržaní v inom členskom štáte ešte pred rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu vo vykonávajúcom štáte.

V odseku 2 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) upravuje možnosť príslušného súdu požiadať o dočasné prevzatie vyžiadanej osoby, ak vo vykonávajúcom štáte bolo popri rozhodnutí o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu súčasne rozhodnuté o odklade vydania. Upravujú sa náležitosti takejto žiadosti.

V odseku 3 a 4 sa upravuje postup a podmienky dočasného prevzatia a väzba dočasne prevzatej osoby.

K § 8

Stanovuje sa mechanizmus a príslušnosť orgánov na prevzatie osoby a jej odovzdanie súdu. Zároveň sa vytvárajú predpoklady na odovzdanie osoby v prípade, že sa rozhodlo v inom členskom štáte o vykonaní viacerých európskych zatýkacích rozkazov slovenských súdov. Policajnému orgánu pokyn na odovzdanie konkrétnemu súdu vydá ministerstvo spravodlivosti, ktoré zváži okolnosti prípadu; najdôležitejšie sú obsiahnuté priamo v tomto ustanovení.

K § 9

Ustanovenie reaguje na možné praktické situácie, keď vykonávajúci štát vydá osobu s výhradou. Výhrade v zásade možno vyhovieť, ak to nie je v rozpore so základnými záujmami Slovenskej republiky. V odseku 2 sa rieši špecifická situácia, keď vykonávajúci štát žiada o návrat osoby (občana alebo osoby s trvalým pobytom na jeho území) na výkon trestu po ukončení trestného konania v Slovenskej republike podľa medzinárodnej zmluvy. V takomto prípade, o poskytnutí záruky rozhodne súd, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz. Súd môže poskytnúť záruku len v rozsahu, ako mu to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Pre odovzdanie odsúdeného sa v súčasnom platnom stave vyžaduje zmluvná základňa medzi Slovenskou republikou a daným členským štátom. Ak sú splnené podmienky odovzdania odsúdeného podľa aplikovanej medzinárodnej zmluvy, ministerstvo spravodlivosti nemôže odmietnuť súhlas s odovzdaním osoby. Súhlas súdu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodol (§ 523 ods. 2 Trestného poriadku) sa nevyžaduje. Stanovuje sa, že súd po uložení trestu podá návrh ministerstvu spravodlivosti podľa § 523 ods. 2 Trestného poriadku.

V odseku 3 zákon rieši špecifickú situáciu úhrnných a súhrnných trestov, ak by bolo vydanie obmedzené len na niektorý z trestných činov.

Odsek 4 reaguje predovšetkým na možné výhrady voči konaniu v neprítomnosti. Zákon preto stanovuje postup, ktorý je dostatočnou zárukou na to, aby mohlo dôjsť k vydaniu osoby. Ak osoba nenamieta, rozsudok sa vykoná, ak namieta, stanovuje sa jej zákonná možnosť na nové prerokovanie veci.

V odseku 5 sa stanovuje príslušnosť súdu na rozhodnutie, v odseku 6 zákon poskytuje možnosť opravného prostriedku a stanovuje jeho účinky.

K § 10

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 13 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Informačná povinnosť vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti v uvedených prípadoch vyplýva z rámcového rozhodnutia. V prípade opakovania nedodržania stanovených lehôt zo strany konkrétneho členského štátu oznámi ministerstvo spravodlivosti túto skutočnosť Rade Európskej únie, ktorá môže iniciovať kontrolné mechanizmy transpozície rámcového rozhodnutia v danom členskom štáte.

K § 11

Stanovuje sa príslušnosť na začatie konania o európskom zatýkacom rozkaze a povinnosť podať informáciu o začatí konania. V odseku 3 sa preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 16 ods. 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 12

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 15 ods. 1 a 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 13

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 15 ods. 3 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 14

V odseku 1 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 19 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

V odseku 2 a 3 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 19 ods. 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 15

Zavedenie predbežnej väzby ako aj nahradenie doterajšieho členenia väzby na obligatórnu a fakultatívnu, si vyžiadala doterajšia prax a hodnotenie transpozície rámcového rozhodnutia zo strany Európskej únie. Úprava je inšpirovaná Piatou časťou Trestného poriadku.

Odsek 1 vyjadruje zákonný účel predbežnej väzby. Tento účel spočíva v zabezpečení prítomnosti osoby na území Slovenskej republiky do doručenia originálu európskeho zatýkacieho rozkazu s prekladom do slovenského jazyka, ak sa preklad vo vzťahu k danému členskému štátu vyžaduje.

V odseku 2 sa stanovuje lehota na rozhodnutie súdu o vzatí zadržanej osoby do predbežnej väzby. Na rozhodovanie o predbežnej väzbe na návrh prokurátora je potrebné pripojiť k tomuto návrhu európsky zatýkací rozkaz, alebo ak ten nie je k dispozícii, záznam podľa § 3 písm. l). Pri rozhodovaní o predbežnej väzbe nie je súd viazaný dôvodmi väzby podľa Trestného poriadku, ale musí sledovať splnenie účelu predbežnej väzby, ktorý je vyjadrený v odseku 3.

V odseku 3 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodnutie podľa odseku 2.

V odseku 4 sa stanovuje lehota, v ktorej môže prokurátor príslušnej prokuratúry podať návrh súdu, aby rozhodol o prepustení osoby z predbežnej väzby, ak nebol doručený európsky zatýkací rozkaz, alebo doklad o jeho existencii; za doklad možno požadovať kópiu európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo justičným orgánom štátu pôvodu doručené identifikačné údaje vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré preukazujú, že toto rozhodnutie existuje s popisom skutočností prečo európsky zatýkací rozkaz nebol zaslaný faxom, resp. e-mailom. Uvedené prichádza do úvahy predovšetkým v prípadoch obzvlášť rozsiahlych európskych zatýkacích rozkazoch. Rovnako sa stanovuje, že sudca môže súčasne rozhodnúť o uložení primeraných opatrení alebo obmedzení na zabránenie, aby nedošlo k zmareniu účelu konania o európskom zatýkacom rozkaze, primerane sa použijú ustanovenia Trestného poriadku.

V odseku 5 sa určuje maximálne trvanie predbežnej väzby. Ak by v tejto lehote k doručeniu originálu európskeho zatýkacieho rozkazu nedošlo, súd musí osobu z väzby prepustiť. Súčasne sa určuje aj možnosť prepustiť osobu z predbežnej väzby na návrh prokurátora pred uplynutím tejto maximálnej lehoty. Takýto návrh prokurátor podá najmä vtedy, ak počas predbežného vyšetrovania zistí, že štát pôvodu európsky zatýkací rozkaz zrušil alebo vo vzťahu k Slovenskej republike odvolal, alebo inak zanikli dôvody väzby, vydania alebo jeho realizácie.

V odseku 6 sa stanovuje povinnosť prokurátora predložiť návrh na vzatie osoby do vydávacej väzby, ak je počas trvania tejto väzby doručený originál európskeho zatýkacieho rozkazu s prekladom do slovenského jazyka, ak sa preklad vo vzťahu k danému členskému štátu vyžaduje.

V odseku 7 zákon určuje pravidlo umožňujúce opätovné vzatie osoby do predbežnej alebo vydávacej väzby.

K § 16

V odseku 1 sa stanovuje účel vydávacej väzby a príslušný orgán na vzatie vyžiadanej osoby do vydávacej väzby.

V odseku 2 sa upravuje obligatórna vydávacia väzba, ktorá prichádza do úvahy, ak vyžiadaná osoba súhlasí so svojim vydaním, alebo ak krajský súd rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu. V týchto prípadoch vezme sudca krajského súdu túto osobu do vydávacej väzby, ak tak už neurobil sudca podľa odseku 1 v rámci predbežného vyšetrovania.

V odseku 3 sa určujú podmienky pre prepustenie osoby z vydávacej väzby.

V odseku 4 sa stanovuje povinnosť súdu informovať justičný orgán štátu pôvodu o dĺžke trvania väzby v súvislosti s konaním o európskom zatýkacom rozkaze.

K § 17

Stanovuje sa postup v súvislosti s vydávacou väzbou, ak sa vyžiadaná osoba nachádza vo väzbe v súvislosti s trestným stíhaním slovenskými orgánmi alebo sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa stanovujú podmienky ukončenia spočívania vydávacej väzby a jej nástupu a v odseku 3 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodnutie.

K § 18

Zákon stanovuje formu rozhodnutia o väzbe a umožňuje podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o väzbe, stanovuje sa, že odkladný účinok má len sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení osoby z väzby ak súčasne bola podaná sťažnosť proti rozhodnutiu súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 2 sa stanovuje povinnosť súdu informovať o rozhodnutiach týkajúcich sa väzby označené subjekty.

K § 19

V odseku 1 až 5 sa preberajú ustanovenia pôvodného zákona (§ 18 ods. 1 až 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno–technickými zmenami za účelom spresnenia textu. V odseku 5 písm. d) sa pod požadovanou formou európskeho zatýkacieho rozkazu rozumie jeho formulár, ktorý je prílohou rámcového rozhodnutia a ktorý je záväzný pre všetky členské štáty.

V odseku 6 sa stanovuje povinnosť prokurátora informovať označené subjekty v prípade postupu podľa odseku 5 a v odseku 6 povinnosť prokurátora predložiť vec ministerstvu spravodlivosti v prípade, ak je pre výkon európskeho zatýkacieho rozkazu potrebné zabezpečiť súhlas tretieho štátu.

K § 20

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa upravuje možnosť výsluchu vyžiadanej osoby na základe žiadosti justičného orgánu štátu pôvodu pred rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 2 sa stanovuje, že dohodu uzatvorí a výsluch vykoná prokurátor príslušný na vykonanie predbežného vyšetrovania.

K § 21

V odseku 1 sa stanovujú náležitosti zápisnice o súhlase vyžiadanej osoby s vydaním. V odseku 2 sa stanovujú náležitosti uznesenia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu so súhlasom vyžiadanej osoby. V odseku 3 sa stanovujú subjekty, ktorým sa uznesenia doručuje. V odseku 4 sa stanovuje, že proti rozhodnutiu prokurátora nie je prípustný opravný prostriedok. V odseku 5 sa stanovuje, v ktorých prípadoch nie je možné rozhodnúť o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu zo strany prokurátora napriek súhlasu udeleného vyžiadanou osobou s vydaním. Zavádza sa zásada, že prokurátor môže rozhodnúť iba vtedy, ak neexistuje jeden z dôvodov odmietnutia uvedený v § 23 zákona, resp. ak sa nejedná o jeden z uvedených prípadov v tomto ustanovení.

K § 22

V odseku 1 stanovuje, že o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu rozhoduje súd na návrh prokurátora po skončení predbežného vyšetrovania. Rovnako sa upravuje postup súdu pre získanie dodatočných informácií, resp. postup v prípade, ak je pre vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu potrebné zabezpečiť súhlas tretieho štátu s ďalším vydaním.

V odseku 2 sa určuje príslušnosť súdu na rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 3 sa stanovuje forma a spôsob rozhodnutia súdu. V odseku 4 sa stanovuje, v ktorých prípadoch súd rozhodne, alebo môže rozhodnúť, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná. V odseku 5 sa upravujú niektoré povinné náležitosti rozhodnutia. V odseku 6 sa stanovujú osoby a príslušné orgány, ktorým súd zasiela svoje rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 7 sa stanovuje, že proti rozhodnutiu krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť vyžiadanej osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 a účinky sťažnosti. Súčasne sa stanovuje, že proti rozhodnutiu krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť prokurátora pre niektorý z dôvodov odmietnutia podľa § 23 alebo ak rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu bol porušený zákon; sťažnosť má odkladný účinok.

V odseku 8 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 21 ods. 7 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s doplnením povinnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o svojom rozhodnutí informovať ministerstvo spravodlivosti a útvar SIRENE.

V odseku 9 sa stanovuje, že súd, ktorý rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu zabezpečí potrebné úkony smerujúce k vydaniu osoby.

K § 23

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa stanovujú obligatórne dôvody pre odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu (odsek 1), ako aj fakultatívne dôvody odmietnutia (odsek 2). V odseku 3 a 4 sa preberajú ustanovenia pôvodného zákona (§ 14 ods. 2 a 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickým úpravami za účelom spresnenia textu.

K § 24

Stanovuje sa lehota pre prijatie rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu so súhlasom vyžiadanej osoby (odsek 1) a lehota pre prijatie rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu pre ostatné prípady (odsek 2). V odseku 3 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) stanovuje postup pre predĺženie lehôt podľa odseku 1 a 2; v odseku 4 postup pre prípady, ak o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu nie je možné rozhodnúť ani v rámci predĺženej lehoty. V odseku 5 sa stanovujú dôvody, pre ktoré plynutie lehôt podľa odseku 1 až 3 spočíva a v odseku 6 kedy lehoty podľa odseku 1 až 3 začnú plynúť.

K § 25

Stanovuje sa lehota pre realizáciu odovzdania osoby do členského štátu po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu (odsek 1) a dôvody, pre ktoré sa odsek 1 neuplatní (odsek 2). V odseku 3 sa stanovuje postup a lehota pre realizáciu odovzdania osoby po pominutí dôvodov v odseku 2; odovzdanie osoby sa musí zrealizovať do 10 dní od nového termínu, ktorý bol dojednaný po pominutí dôvodov v odseku 2. V odseku 4 sa stanovuje, v ktorom prípade sa právoplatne rozhodnutie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu nevykoná.

K § 26

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 24 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Príslušným orgánom Slovenskej republiky sa rozumie orgán, ktorý vyžiadanej osobe výsadu alebo imunitu udelil.

K § 27

V odseku 1 až 5 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 25 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) s legislatívno-technickými zmenami za účelom doplnenia a spresnenia textu. V odseku 6 sa stanovuje výnimka z použitia odseku 2 až 5 pre prípady, ak súd rozhoduje o európskych zatýkacích rozkazov vydaných justičnými orgánmi jedného štátu pôvodu.

K § 28

Upravuje sa právomoc ministra spravodlivosti rozhodnúť o strete európskeho zatýkacieho rozkazu a žiadosti o vydanie týkajúcej sa tej istej osoby (odsek 1). V odseku 2 sa upravuje povinnosť vykonávajúceho justičného orgánu informovať ministerstvo spravodlivosti o tejto skutočnosti a predložiť vec na rozhodnutie podľa odseku 1 po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu a rozhodnutia o prípustnosti vydania do tretieho štátu alebo iného členského štátu. Súčasne sa stanovujú sa kritériá pre rozhodovanie ministra spravodlivosti o strete európskeho zatýkacieho rozkazu a žiadosti o vydanie (odsek 3) a postup ministerstva spravodlivosti po rozhodnutí ministra spravodlivosti o strete európskeho zatýkacieho rozkazu a žiadosti o vydanie (odsek 4).

K § 29

Upravujú sa podmienky rozhodnutia o odklade vydania. Z praktického hľadiska je potrebné poukázať na fakultatívny charakter rozhodnutia o odklade realizácie. Súd alebo prokurátor môže rozhodnúť o odklade realizácie európskeho zatýkacieho rozkazu, avšak nemusí. Hoci je dôležité prihliadať na trestnoprávny záujem Slovenskej republiky a na urýchlené ukončenie prípadnej trestnej veci vedenej na území Slovenskej republiky, súd alebo prokurátor pri rozhodovaní o odklade vždy prihliadajú aj na závažnosť konania, ktoré je predmetom európskeho zatýkacieho rozkazu a konania, ktoré by mohlo byť dôvodom pre odklad (k odkladu by napríklad nemalo dôjsť, ak sa osoba žiada pre trestný čin vraždy a na území Slovenskej republiky je stíhaná pre menej závažný trestný čin, prípadne sa žiada o vydanie pre závažnejší trestný čin a v konaní v Slovenskej republika nie sú dané dôvody väzby). Prihliadnu tiež aj na ďalšie možnosti podľa osobitných predpisov (napr. odovzdanie trestného konania podľa Trestného poriadku). Zákon stanovuje právnu formu takéhoto rozhodnutia. Proti uzneseniu o odklade vydania zákon nepripúšťa opravný prostriedok. V odseku 2 sa upravujú podmienky pre zrušenie rozhodnutia o odklade.

K § 30

Upravujú sa podmienky a postup pre dočasné odovzdanie osoby do štátu pôvodu, ak po rozhodnutí o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu bolo rozhodnuté o odklade vydania podľa § 29 ods. 1.

K § 31

V súlade s rámcovým rozhodnutím sa vymedzuje použitie zásady špeciality a okolností, za ktorých sa táto zásada neuplatní (viď Tabuľka zhody).V odseku 3 sa stanovuje spôsob, podmienky a forma vyhlásenia vydanej osoby, ktorá sa nevzdala uplatnenia zásady špeciality podľa odseku 2 písm. e) v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze vo vykonávajúcom štáte, o tom, že sa vzdáva uplatnenia zásady špeciality. Vydaná osoba sa môže vzdať uplatnenia tejto zásady vo všeobecnosti, alebo vo vzťahu ku konkrétnym trestným činom. Súčasne sa určuje príslušnosť súdu na spísanie zápisnice o vzdaní sa uplatnenia zásady špeciality a jeho povinnosť informovať o obsahu tohto vyhlásenia, ak došlo k vzdaniu sa jej uplatnenia, vykonávajúci justičný orgán a ministerstvo spravodlivosti. V odseku 5 sa stanovuje, že zásada špeciality podľa odseku 1 nebráni slovenským orgánom robiť opatrenia, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby, ako aj neodkladné opatrenia na zabránenie zmarenia trestného konania. Takýmito opatreniami sa myslí najmä vznesenie obvinenia pre ďalší trestný čin spáchaný vydanou osobou pre trestný čin, ktorý nebol predmetom európskeho zatýkacieho rozkazu na základe, ktorého bola osoba vydaná do Slovenskej republiky a výsluch osoby k tomuto obvineniu.

K § 32

Stanovujú sa okolnosti, za ktorých je súd povinný žiadať vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas, ak osoba bola do Slovenskej republiky vydaná s uplatnením zásady špeciality (odsek 1). Stanovujú sa náležitosti takejto žiadosti, spôsob jej zaslania a požiadavky na jej preklad (odsek 2). Stanovuje sa, že súd žiadosť zasiela spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu. V prípade, že súd nedisponuje presnou adresou tohto orgánu, alebo ak je priame zaslanie inak sťažené, možno žiadosť zaslať aj prostredníctvom útvaru SIRENE alebo INTERPOL podľa príslušnosti. V odseku 3 sa stanovuje, že za dodatočný súhlas sa považuje aj žiadosť vykonávajúceho štátu o prevzatie trestného stíhania vydanej osoby pre trestné činy spáchané na jeho území pred vydaním osoby, ako aj na trestné oznámenie podané vykonávajúcim štátom.

K § 33

V odseku 1 sa stanovujú okolností, za ktorých je možné ďalšie vydanie osoby do iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu bez súhlasu vykonávajúceho štátu. V odseku 2 sa stanovujú náležitosti a podmienky vyjadrenia súhlasu vydanej osoby s ďalším vydaním do iného členského štátu. Súčasne sa stanovujú sa náležitosti žiadosti o ďalšie vydanie a postup pri jej zasielaní (odsek 3). Stanovuje sa, že súd žiadosť zasiela spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu. V prípade, že súd nedisponuje presnou adresou tohto orgánu, alebo ak je priame zaslanie inak sťažené, možno žiadosť zaslať aj prostredníctvom útvaru SIRENE alebo INTERPOL podľa príslušnosti.

K § 34

V súlade s rámcovým rozhodnutím (viď Tabuľka zhody) sa upravuje, že osobu, ktorá bola vydaná z členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špeciality nie je možné vydať do tretieho štátu bez súhlasu vykonávajúceho štátu (odsek 1). Pre podanie žiadosti o súhlas vykonávajúceho štátu s ďalším vydaním do tretieho štátu sa postupuje podľa Piatej časti Trestného poriadku prostredníctvom ministerstva spravodlivosti.

V odseku 2 sa stanovuje, že záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv s tretími štátmi, ak osoba bola vydaná do Slovenskej republiky z tretieho štátu s uplatnením zásady špeciality, nie sú týmto zákonom dotknuté. Pre podanie žiadosti o súhlas tretieho štátu s ďalším vydaním do členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu sa postupuje podľa Piatej časti Trestného poriadku prostredníctvom ministerstva spravodlivosti.

K § 35

V odseku 1 sa stanovuje, že ustanovenia prvej, tretej a piatej sa použijú primerane aj na konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, o súhlas, aby mohol vydanú osobu buď 1) stíhať pre iný trestný čin, spáchaný pred vydaním než pre ktorý bola osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo aby mohol byť vykonaný aj iný trest odňatia slobody, než pre ktorý bola vydaná, alebo 2) vydať do ďalšieho členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu na trestné stíhanie, alebo na výkon trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa stanovuje príslušnosť na konanie podľa odseku 1 a lehota na rozhodnutie takejto žiadosti. V odseku 3 sa stanovujú okolnosti, za ktorých vykonávajúci justičný orgán vráti žiadosť bez rozhodnutia. V odseku 4 sa stanovuje, že na konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, o súhlas, aby mohol vydanú osobu vydať do tretieho štátu sa postupuje podľa Piatej časti Trestného poriadku.

K § 36

Upravuje sa postup pre styk justičných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu, ktorý je v zásade vždy priamy. Výnimkou z tejto zásady, založenej rámcovým rozhodnutím, je styk prostredníctvom ústredných orgánov ak to vyžaduje právny poriadok členského štátu. V súčasnosti sa styk prostredníctvom ústredných orgánov zabezpečuje len vo vzťahu k Írsku. V odseku 2 a 3 sa preberá ustanovenie pôvodného zákona (§ 5 ods. 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 37

V odseku 1 sa upravuje zabezpečovanie prekladov. Európsky zatýkací rozkaz sa zasiela vykonávajúcemu justičnému orgánu v úradnom jazyku, alebo v jednom z úradných jazykov vykonávajúceho štátu. Preklad je možné vyhotoviť aj do iného jazyka, ak vykonávajúci štát svojim vyhlásením podľa rámcového rozhodnutia umožnil prijatie európskeho zatýkacieho rozkazu aj v inom jazyku. Požiadavka prekladu sa vzťahuje výlučne na samotný európsky zatýkací rozkaz, a prípadne, v súvislosti s ním, na dodatočné informácie k povinným náležitostiam európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré justičný orgán štátu pôvodu v svojom európskom zatýkacom rozkaze neuviedol, alebo ich uviedol v nedostatočnom rozsahu. Preklad ostatných písomnosti, s výnimkou žiadosti o dodatočný súhlas a súhlas s ďalším vydaním sa nevyžaduje.

V odseku 2 sa stanovuje, že európsky zatýkací rozkaz zasielaný slovenským orgánom je potrebné zaslať v slovenskom jazyku.

V odseku 3 sa stanovuje sa výnimka z uplatnenia odseku 1 a 2 pri postupe podľa § 2 ods. 2 vo vzťahu k úprave použitia jazykov pri vzájomnom styku orgánov na základe vzájomnosti vyhlásenej ministerstvom spravodlivosti. V súčasnosti je vzájomnosť vyhlásená vo vzťahu k Českej republike (ozn. č. 222/2005 Z. z.), Rakúskej republike (ozn. č. 558/2004 Z. z.) a Poľskej republike (ozn. č. 559/2004 Z. z.).

V odseku 4 sa upravuje zabezpečovanie prekladov žiadosti o dodatočný súhlas a súhlas s ďalším vydaním. V odseku 5 sa stanovuje, že preklad ostatných písomnosti sa v súvislosti s konaním podľa tohto zákona sa nevyžaduje. Uvedené však nebráni príslušnému justičnému orgánu v naliehavých prípadoch zabezpečiť aj preklad do jazyka podľa odseku 1.

K § 38

Upravuje sa postup na podanie žiadosti o prevoz, náležitosti žiadosti o prevoz (odsek 1 až 3). V odseku 4 sa upravuje príslušnosť pre prijatie žiadosti o prevoz z cudziny. Súčasne sa upravuje právomoc ministra spravodlivosti rozhodovať o žiadostiach o prevoze územím Slovenskej republiky a podmienky obmedzenia osobnej slobody osoby počas prevozu územím Slovenskej republiky.

Ustanovenie odseku 5 reaguje na špecifické situácie leteckého prevozu. Ak sa nepredpokladá medzipristátie v členskom štáte, nie je potrebné žiadať o prevoz. Ak došlo k neplánovanému pristátiu na území členského štátu, upravuje sa povinnosť doručiť v stanovenej lehote žiadosť príslušným orgánom členského štátu. Odsek 6 upravuje postup ak dôjde k neplánovanému pristátiu na území Slovenskej republiky.

K § 39

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 9 ods. 1 až 4 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 40

Preberá sa ustanovenie pôvodného zákona (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

K § 41

Upravuje sa možnosť justičných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúcich justičných orgánov obrátiť sa na ministerstvo spravodlivosti so žiadosťou o súčinnosť pri vykonávaní tohto zákona a povinnosť ministerstva spravodlivosti takúto súčinnosť poskytnúť.

K § 42

Odkaz na prílohu č. 2.

K § 43

Ide o prechodné ustanovenie, ktoré upravuje použitie doterajších predpisov na konania o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré začali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona.

K § 44

Ide o zrušovacie ustanovenie, ktorým sa zrušuje zákon č. 403/2004 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 342/2007 Z. z.

K § 45

Stanovuje sa dátum účinnosti tohto zákona.

K Prílohe 1

Vydáva sa vzor formulára európskeho zatýkacieho rozkazu pre jeho vydanie v zmysle § 5 ods. 5 zákona.

K Prílohe 2

Vydáva sa zoznam právnych aktov Európskej únie prebratých predkladaným zákonom.

Bratislava, 13. január 2010

Robert F i c o, v. r.

predseda vlády

Slovenskej republiky

Viera Petríková, v. r.

podpredsedníčka vlády

a ministerka spravodlivosti

Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu