Zákon o prokuratúre 153/2001 účinný od 01.01.2021 do 30.11.2022

Platnosť od: 28.04.2001
Účinnosť od: 01.01.2021
Účinnosť do: 30.11.2022
Autor: Národná rada Slovenskej republiky
Oblasť: Štátne orgány, Prokuratúra
Originál dokumentu:

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HIST26JUD70096DS16EUPP1ČL14

Zákon o prokuratúre 153/2001 účinný od 01.01.2021 do 30.11.2022
Prejsť na §    
Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Zákon 153/2001 s účinnosťou od 01.01.2021 na základe 312/2020 a 423/2020

Legislatívny proces k zákonu 423/2020
Legislatívny proces k zákonu 312/2020
Legislatívny proces k zákonu 153/2001

Vládny návrh zákona o reforme súdnictva

K predpisu 423/2020, dátum vydania: 29.12.2020

 

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona o reforme súdnictva (ďalej len „návrh zákona“).

Predkladaný návrh zákona bol vypracovaný v nadväznosti na súčasne predkladaný návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov a predstavuje vykonávací zákon k navrhovaným ústavným zmenám. Okruh tém, ktoré návrh zákona rieši, je determinovaný obsahom ústavných zmien a Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024 v časti týkajúcej sa súdnictva.

Z hľadiska tématického zamerania návrhu zákona možno jeho obsah nadväzujúci na ústavné zmeny vymedziť nasledovne:

V prípade Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) sa návrh zákona zameriava na právnu úpravu regionálneho princípu volieb členov súdnej rady sudcami, zavedenie nesudcovského prvku v prípade členov súdnej rady nominovaných výkonnou mocou (prezident, vláda) a zákonodarnou mocou, odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sú sudcami, na úpravu podmienok voľby do medzinárodných súdnych inštitúcií a na verejné vypočutie kandidátov na členov súdnej rady volených parlamentom. Návrh zákona rozširuje pôsobnosť súdnej rady o konanie vo veciach majetkových pomerov sudcov. Zároveň návrh ústavného zákona reaguje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 a umožňuje súdnej rade vykonávať aktívny dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti vlastným autonómnym konaním a preverovaním bez podstatnej ingerencie iného orgánu verejnej moci.

V súvislosti sa zriadením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) dochádza k jeho ukotveniu v sústave súdov vrátane určenia jeho sídla a obvodu, úprave jeho vnútornej organizácie (plénum, kolégiá, senáty) a pôsobnosti, úprave jeho správy (Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky), postavenia a odmeňovania jeho sudcov, funkcionárov a štátnych zamestnancov, výberu jeho sudcov a štátnych zamestnancov, ako aj ďalších súvisiacich otázok, ktorých vyriešenie je potrebné pre nastavanie rovnocenného postavenia oboch najvyšších súdov.

V prípade ústavných zmien týkajúcich Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa návrh zákona podrobnejšie venuje výberu sudcov ústavného súdu vrátane úpravy bezúhonnosti, konaniu pred ústavným súdom a úprave súvisiacej s presunom jeho časti právomoci na najvyšší správny súd.

V oblasti úpravy statusu sudcov návrh zákona reaguje na vedenie vekového cenzu sudcov všeobecných súdov a ústavného súdu, zrušenie súhlasu ústavného súdu so vzatím do väzby, zrušenie rozhodovacej imunity sudcov, rozšírenie možností pre obsadzovanie členov hodnotiacich komisií emeritnými sudcami, ako aj úpravu podmienok nároku na odchodné v prípade trestne stíhaných sudcov. Z hľadiska významu podstatnú časť novelizácie zákona tvorí aj nová úprava preverovania majetkových pomerov sudcov a sudcovskej spôsobilosti. V neposlednom rade sa návrh zákona venuje problematike odmien a vybranému nároku sociálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov, ktorým je príplatok k nemocenskému.

2

Návrhom zákon sa ďalej nahrádza doterajší inštitút prípravy justičného čakateľa novým inštitútom, ktorým je odborná justičná stáž.

Na dosiahnutie vyššie uvedených zámerov je potrebné vykonať novelizáciu celkovo 28 zákonov, pričom nutnosť ich novelizácie je z podstatnej časti vyvolaná zriadením najvyššieho správneho súdu.

Vzhľadom na to, že návrh zákona bezprostredne nadväzuje na novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), referencie a odkazy na ústavnú úpravu v texte osobitnej časti dôvodovej správy zohľadňujú systematiku ústavnej úpravy, ktorú predpokladá jej novelizácia.

Berúc do úvahy obsahové vymedzenie a význam predkladanej zákonnej úpravy je žiaduce, aby návrh zákona niesol dostatočne výstižný názov. Preto predkladateľ zvolil názov „o reforme súdnictva“, ktorý najlepšie vystihuje podstatu predkladanej právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že jednotlivé novelizačné články usporiadané v návrhu zákona chronologicky.

Účinnosť navrhovanej právnej úpravy sa navrhuje od 1. januára 2021, pričom odložená účinnosť od 1. augusta 2021 sa navrhuje v prípade tých zmien a doplnení, ktoré sa týkajú pôsobnosti zriaďovaného najvyššieho správneho súdu v oblasti konania pred najvyšším správnym súdom, resp. ústavným súdom tam, kde dochádza k presunu agendy z ústavného súdu na najvyšší správny súd, ako aj uplatňovania regionálneho princípu pri voľbe členov súdnej rady sudcami. Odložená účinnosť od 1. januára 2025 sa navrhuje v prípade právnej úpravy reagujúcej na zavedenie tzv. individuálnej kontroly ústavnosti, pretože aj ústavná úprava má v tomto prípade odloženú účinnosť od 1. januára 2025.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (de lega ferenda), ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona vplyv na rozpočet verejnej správy, ktorý je bližšie popísaný v doložke vplyvov a v príslušnej analýze. Návrh zákona nemá vplyv na podnikateľské prostredie, na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, na životné prostredie, na informatizáciu spoločnosti a na služby pre občana a nemá ani sociálne vplyvy. Od navrhovaných ústavných zmien však možno očakávať zvýšenie dôvery v právny štát a spravodlivosť, ako spustenie procesu očisty justície.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania. Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky ho prerokovala 24. septembra 2020. Návrh zákona vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila 30. septembra 2020.

3

B.Osobitná časť

K čl. I

(Civilný sporový poriadok)

V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu je potrebné vykonať nevyhnutnú zmenu v kreácii tzv. kompetenčného senátu. Podľa doteraz platnej právnej úpravy sa kompetenčný senát zriaďuje na Najvyššom súde Slovenskej republiky a jeho úlohou je riešiť spory o právomoc medzi (všeobecnými) súdmi a inými orgánmi. V súčasnosti sedem členov a pozostáva zo sudcov najvyššieho súdu. V nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu však tento koncept neobstojí, a preto sa navrhuje prepracovať právnu úpravu zloženia kompetenčného senátu. Po novom bude mať kompetenčný senát osem členov, pričom v ňom bude paritne zastúpený najvyšší súd a najvyšší správny súd. Členov senátu a ich náhradníkov budú určovať predsedovia týchto súdov v rozvrhoch práce.

K čl. II

(Správny súdny poriadok)

K bodu 1 (§ 8)

Novelizácia Správneho súdneho poriadku sa vykonáva v nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu. Rozsah navrhovaných zmien predstavuje len nevyhnutnú novelizáciu, ktorá je predpokladom pre riadne fungovanie správneho súdnictva. Cieľom právnej úpravy v tomto prípade nie je vyhodnocovanie doterajšej efektivity fungovania správneho súdnictva v podmienkach rekodifikovanej procesnej úpravy k tomuto kroku predkladateľ pristúpi samostatnou legislatívnou iniciatívou.

Nové znenie § 8 zohľadňuje nové znenie čl. 126 ods. 1 ústavy, podľa ktorej bude ústavný súd rozhodovať kompetenčné spory medzi najvyšším súdom a najvyšším správnym súdom. Predkladateľ za to, že spory medzi dvoma najvyššími súdmi nemôže rozhodovať jeden z nich. Preto je namieste tento typ kompetenčných sporov zveriť do plenárnej pôsobnosti ústavného súdu.

K bodu 2 [§ 11 písm. b)]

Rozšírenie pôsobnosti najvyššieho správneho súdu v § 11 vychádza z navrhovaného čl. 142 ods. 2 písm. a) ústavy. A teda najvyšší správny súd bude rozhodovať v konaní o neústavnosť a nezákonnosť volieb do orgánov územnej samosprávy. Na tento účel sa v Správnom súdnom poriadku zavádza nový typ konania, a to konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb; k tomu pozri nasledujúci text.

K bodu 3 (§ 20)

V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu sa vykonávajú nevyhnutne zmeny v § 20. Druhá veta sa stáva bezpredmetnou a je potrebné ju vypustiť, pričom v tretej vete je neaktuálne hovoriť o správnom kolégiu, ale len o kolégiu (najvyššieho správneho súdu).

4

K bodu 4 (§ 22 ods. 2)

Vzhľadom na to, že pojem „správne kolégium“ je v Správnom súdnom poriadku pojmom prekonaným, je potrebné vykonať súvisiacu zmenu § 22 ods. 2. Navrhuje sa, aby predsedom veľkého senátu bol niektorý z predsedov senátu najvyššieho správneho súdu, ktorého určí rozvrh práce.

K bodu 5 (§ 47 ods. 1)

V ustanovení, ktoré pojednáva o oprávneniach prokurátora, sa v nadväznosti na nový typ konania, ktorým je konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb, navrhuje vyslovene pomenovať oprávnenie generálneho prokurátora iniciovať tento typ konania. Tu treba uviesť, že generálny prokurátor toto oprávnenie aj podľa doteraz platnej úpravy v konaní pred ústavným súdom.

K bodu 6 (§ 92 ods. 3)

Doterajšie znenie právnej úpravy sa vzťahovalo na sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu. Po novom je potrebné upustiť od tejto terminológie a právnu úpravu je potrebné prispôsobiť zriadeniu najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa javí ako účelnejšie naformulovať celé ustanovenie nanovo.

K bodu 7 (§ 100 ods. 1)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v zohľadnení zavedenia legislatívnej skratky „ústavný súd“ v predchádzajúcich ustanoveniach zákona; v tomto prípade v novom znení § 8 ods. 1.

K bodu 6 (nový šiesty diel)

Navrhované doplnenie Správneho súdneho poriadku o konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb nadväzuje na nový čl. 142 ods. 2 písm. a) ústavy, ktorý zakladá právomoc najvyššieho správneho súdu na konanie a rozhodovanie o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy. Ide o právomoc, ktorú podľa platného znenia čl. 129 ods. 2 ústavy vykonáva ústavný súd, a teda ide o právomoc, ktorá sa presúva z ústavného súdu na najvyšší správny súd. Dôvody tohto presunu právomoci uvádza dôvodová správa k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Z hľadiska zabezpečenia riadneho rozhodovania v uvedených veciach je potrebné zaviesť v Správnom súdnom poriadku nový typ konania, a to konania vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb. Uvedené doplnenie právnej úpravy zodpovedá koncepcii Správneho súdneho poriadku, kde pre každý typ konania je zavedená samostatná skupina ustanovení, ktoré zohľadňujú osobitosti toho-ktorého konania. V prípade konania vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb je žiaduce sústrediť novú právnu úpravu do tretej hlavy piatej časti, ktorá upravuje konanie vo volebných veciach. Konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb je konaním vo volebných veciach.

Systematika nového šiesteho dielu (Konanie vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb) je prispôsobená systematike ostatných dielov obsiahnutých v tretej hlavy piatej časti Správneho

5

súdneho poriadku. Právna úprava preto reguluje účel konania, účastníkov konania, žalobnú legitimáciu, lehotu na podanie žaloby, náležitosti žaloby, dokazovanie a rozhodnutie o žalobe. Pri úprave týchto inštitútov sa vychádza z pôvodnej právnej úpravy § 156 163 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a teda účel konania je rovnaký ako v pôvodnej úprave, podobne aj okruh účastníkov konania, aktívna legitimácia, lehota na podanie žaloby a jej náležitosti. Preberá sa taktiež úprava niektorých aspektov dokazovania. Problematika rozhodovania je primerane prispôsobená zásadám správneho súdnictva.

Podstatným rozdielom v porovnaní s doterajšou úpravou je to, že konanie sa bude začínať žalobou, a nie sťažnosťou. Pre správne súdnictvo je charakteristické, že úkon, ktorým sa začína konanie pred správnym súdom je v drvivej väčšine prípadov žaloba. Sťažnosť je charakteristickým iniciačným úkonom v konaní pred ústavným súdom.

Účelom konania 312a) je posúdenie otázky ústavnosti a zákonnosti volieb, ktorými sú voľby do orgánov územnej samosprávy. Uvedené ustanovenie zodpovedá § 156 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V § 312b sa upravuje účastníctvo v konaní. Okruh účastníkov konania kopíruje platné znenie § 160 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ale vzhľadom na koncepciu správneho súdneho konania je rozšírený aj o žalovaného správny orgán, ktorým je príslušná miestna (mestská) volebná komisia

V § 312c sa upravuje žalobná legitimácia, t.j. ustanovuje sa subjekt, ktorý je oprávnený podať žalobu vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb. Žalobcom v tomto prípade bude ten, kto je navrhovateľom podľa platného znenia § 157 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Lehota na podanie žaloby 321e) bude rovnaká ako je lehota na podanie návrhu na začatie konanie podľa § 159 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V novom § 312d sa upravuje, kto je v konaní žalovaným. Navrhuje sa, aby žalovanú stranu reprezentovala príslušná volebná komisia.

Náležitosti žaloby 312f) sa odvíjajú od náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 158 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ustanovenie § 312g zodpovedá rovnakej úprave zavedenej aj v ostatných dieloch v tretej hlave piatej časti Správneho súdneho poriadku. A teda správny súd bude rozhodovať aj na podklade vyjadrenia účastníkov konania. Osobitne v záujme jednoduchosti sa navrhuje, aby jednotlivým účastníkom (politickým stranám, kandidátom) bolo možné doručovať aj do rúk tzv. splnomocnenca vo volebných veciach, ktorého si politické strany musia ustanoviť pri podaní kandidátnej listiny [napr. § 139 ods. 5 písm. b) alebo § 144 ods. 4 písm. b), príp. § 171 ods. 5 písm. b) a § 176 ods. 4 písm. b) zákona č. 180/2014 Z. z.]. podľa cit. ustanovení je politická strana vo volebných veciach, ku ktorým možno zaradiť aj účasť v konaní o preskúmanie ústavnosti a zákonnosti volieb, úkonmi tohto splnomocnenca viazaná. Možno

6

preto predpokladať, že za splnomocnenca zvolí takú osobu, ktorá je pre ňu dôveryhodná a bude ju informovať o všetkých doručených písomnostiach.

Osobitné ustanovenie o dokazovaní v konaní vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb (§ 312h) zohľadňuje rovnakú úpravu v § 161 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Priamo zo zákona spojené konania týkajúca sa tých istých volieb, aj keď žaloby podali rôzne subjekty. Cieľom je zabrániť tomu, aby to isté dokazovanie museli vykonávať rôzne senáty v rôznych konaniach. Záujem rýchlosti a účinnosti si vyžaduje, aby spojenie nebolo ponechané len na rozhodnutí súdu 65 S. s. p.).

Rozhodovane o žalobe je upravené v § 312i 312k. Aj nová právna úprava bude ustanovovať lehotu na rozhodnutie, a to 30 dní od doručenia žaloby. Z hľadiska merita veci prichádzajú do úvahy dva možné typy výrokov. A teda správny súd žalobu buď zamietne (§ 312j ods. 1), a ak ju nezamietne, tak rozhodne spôsobom podľa § 312j ods. 2, čím fakticky vyhovie žalobnému návrhu. Aj tomto prípade ide o analogickú úpravu aká sa uplatňuje v súčasnom konaní pred ústavným súdom podľa § 163 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tu treba zdôrazniť, že v tomto prípade nie je možné mechanicky preklopiť úpravu zákona č. 314/2018 Z. z. do Správneho súdneho poriadku. Preberaná právna úprava musí byť prispôsobená koncepcii rozhodovania o správnych žalobách. To znamená, že správny v prípade negatívneho rozhodnutia nevydáva rozhodnutie o nevyhovení návrhu (tak ako ústavný súd), ale správny súd návrh (žalobu) zamieta. Okruh adresátov pre doručenie rozhodnutia správneho súdu je rovnaký ako v prípade konania pred ústavným súdom; k tomu pozri § 163 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V kontexte presunu pôsobnosti medzi ústavným súdom a najvyšším správnym súdom je potrebné mať na zreteli prechodné ustanovenia zavádzané v Ústave Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 7), podľa ktorých konania začaté pred účinnosťou ústavných zmien dokončí ústavný súd, a teda v týchto prípadoch nebude dochádzať k prechodu výkonu súdnictva v „živých“ veciach. Opak by musel ustanoviť zákon, čo sa nenavrhuje. Znamenalo by to, že najvyšší správny súd by sa musel s vecou oboznamovať nanovo, čo by viedlo k prieťahom, ktoré sú v tomto druhu konania neželané.

K bodu 7 (§ 378)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so skorším zavedením legislatívnej skratky „ministerstvo vnútra“ v predchádzajúcom texte zákona.

K bodu 10

Ide o legislatívno-technickú úpravu nadväzujúcu na zriadenie najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na to, že najvyšší súd prestáva byť správnym súdom, je potrebné ho v celom texte Správneho súdneho poriadku nahradiť najvyšším správnym súdom.

7

K čl. III

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z.)

K bodom 1 až 4

Vzhľadom na ústavné ukotvenie funkcie podpredsedu súdnej rady sa navrhuje úprava jeho platových pomerov v zákone o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Navrhuje sa, aby plat podpredsedu súdnej rady bol plat vo výške 1,3 násobku platu poslanca (čo zodpovedá platu sudcu najvyššieho súdu, resp. najvyššieho správneho súdu). Zároveň sa navrhuje, aby aj podpredsedovi súdnej rady patril mesačný príplatok, ktorý určí súdna rada.

K bodom 5 a 6 (§ 24 ods. 2 a 3)

Doplnenie právnej úpravy zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov súvisí so zriadením najvyššieho správneho súdu. Platná právna úprava v § 24 ods. 2 a 3 upravuje funkčné príplatky predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu, ktorý bude mať postavenie rovnaké ako najvyšší súd, je namieste funkcionárom zriaďovaného súdu priznať rovnaké funkčné príplatky ako funkcionárom najvyššieho súdu.

K čl. IV

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z.)

V nadväznosti na zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa navrhujú nevyhnutné zmeny v zákone o správe majetku štátu, ktoré spočívajú v doplnení uvedenej kancelárie do § 3b ods. 2 písm. d). Na Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa teda bude vzťahovať rovnaká právna úprava ako na Kanceláriu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K čl. V

(zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.)

K bodu 1 (§ 20 ods. 1)

V platnom znení § 20 sa upravuje účasť ústavných činiteľov na schôdzach Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa platnej úpravy právo byť prítomný na schôdzi parlamentu okrem iných aj predseda najvyššieho súdu. Vzhľadom na to, že predseda zriaďovaného najvyššieho správneho súdu bude mať z ústavného hľadiska rovnocenné postavenie ako predseda najvyššieho súdu je potrebné rozšíriť právnu úpravu v § 20 ods. 1 aj o predsedu najvyššieho správneho súdu a umožniť mu účasť na schôdzach parlamentu za rovnakých podmienok ako predsedovi najvyššieho súdu.

K bodu 2 (§ 28 ods. 2)

Právna úprava v § 28 ods. 2 rokovacieho poriadku umožňuje predsedovi najvyššieho súdu vystúpiť v rozprave so súhlasom parlamentu. Aj tomto prípade sa navrhuje berúc do úvahy rovnocenné postavenie funkcionárov najvyšších súdnych inštitúcií doplnenie právnej úpravy o predsedu najvyššieho správneho súdu.

8

K bodu 3 (§ 115 ods. 1)

Zmena § 115 ods. 1 je nevyhnutná v nadväznosti na navrhovanú zmenu čl. 84 ods. 3 ústavy, kde sa zvyšuje kvórum pre voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu tak, že na zvolenia kandidáta je potrebná nadpolovičná väčšina všetkých hlasov poslancov parlamentu.

K bodu 4 (§ 116a ods. 1)

Cieľom navrhovanej zmeny je doplnenie mechanizmu vyhlasovania voľby kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu s dostatočným časovým predstihom pred uplynutím funkčného obdobia sudcu ústavného súdu. Niet dôvodu na to, aby existovala právna úprava, ktorá pripúšťa spustenie procedúry voľby kandidátov na sudcov ústavného súdu po skončení funkčného obdobia sudcu ústavného súdu. Naopak namieste je taká právna úprava, ktorá vytvára predpoklady pre to, aby obmieňanie sudcov ústavného súdu bolo čo najviac plynulé. A tomuto účelu slúži aj navrhovaná právna úprava, podľa ktorej sa bude voľba kandidátov na sudcov ústavného súdu spúšťať šesť mesiacov pred uplynutím funkčného obdobia sudcu ústavného súdu. Obdobie šiestich mesiacov sa javí ako dostatočné na zabezpečenie dostatočného počtu kandidátov. Vzhľadom na to, že funkcia sudcu ústavného súdu môže zaniknúť aj z iných dôvodov ako uplynutím funkčného obdobia (napr. vzdaním sa funkcie, smrťou, či odvolaním), je potrebné, aby nová úprava zohľadňovala aj túto okolnosť, a preto sa navrhuje, aby v prípade, že k zániku funkcie sudcu ústavného súdu dôjde pred uplynutím jeho funkčného obdobia, bol predseda parlamentu povinný vyhlásiť voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu bezodkladne potom, čo došlo k zániku funkcie sudcu ústavného súdu. Aj v tomto prípade je účelom úpravy docieliť stav, aby bolo uvoľnené miesto sudcu ústavného súdu obsadené čo najskôr.

Navrhovaná právna úprava bezprostredne nadväzuje na navrhované ústavné zmeny, a to v tomto prípade na nové znenie čl. 134 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sa vyžaduje, aby parlament zvolil potrebný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu do dvoch mesiacov od uplynutia funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, resp. do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu ústavného súdu z iných dôvodov ako uplynutím funkčného obdobia (napríklad vzdaním sa funkcie, odvolaním, či smrťou). Následkom nezvolania potrebného počtu kandidátov zo strany parlamentu v určených lehotách je to, že prezident Slovenskej republiky môže vymenovať sudcov ústavného súdu bez návrhu parlamentu. Vzhľadom na to je potrebné, aby zákonná úprava vytvorila predpoklady pre riadny priebeh voľby kandidátov na sudcov ústavného súdu v ústavou predpokladaných lehotách.

K bodu 5 (§ 116a ods. 4)

Navrhovaná zmena za cieľ zosúladiť znenie § 116a ods. 4 so znením § 115 ods. 4 novelizovaného zákona. Z dikcie § 115 ods. 4 je zrejmé, že po rokovaní Ústavnoprávneho výboru sa má predsedovi národnej rady predložiť stanovisko k jednotlivým osobám, o ktorých má rozhodnúť plénum voľbou. Hlasovanie v pléne je aj hlasovaním o tom, či osoby uchádzajúce sa o post sudcu ústavného súdu spĺňajú predpoklady pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu. Na strane druhej, platné znenie § 116a ods. 4 predpokladá, že rozhodnutie o tom, či osoba spĺňa predpoklady pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu urobiť priamo výbor. Túto disproporciu sa navrhuje vyriešiť tak, že sa upraví znenie § 116a ods. 4 do podoby, z ktorej je zrejmé, že ústavnoprávny výbor prijíma stanovisko o tom, či osoba spĺňa predpoklady pre vymenovanie do funkcie sudcu ústavného súdu. Rozhodnutie

9

o tom, či tomu tak je však spraví plénum parlamentu, tak ako to predpokladá § 115 ods. 4 a v konečnom dôsledku ako to už v súčasnosti implicitne vyplýva z ústavného textu.

K bodu 6 (pätnásta časť)

Vláda sa vo svojom programovom vyhlásení zaviazala k prijatiu takej právnej úpravy, ktorou sa zabezpečí v prípade členov súdnej rady volených parlamentom nielen to, že pôjde o osoby, ktoré nie sudcami, ale aj ich riadne vypočutie v príslušnom výbore. Na základe uvedeného sa preto navrhuje doplniť rokovací poriadok o procedúru vypočutia kandidátov na členov súdnej rady volených súdnou radou, ako aj ďalších otázok s tým spojených. Vychádza sa pritom z osvedčenej právnej úpravy voľby kandidátov na funkciu sudcov ústavného súdu, ktorej štandardy sa budú uplatňovať aj v prípade voľby členov súdnej rady.

K čl. VI

(zákon č. 73/1998 Z. z.)

K bodu 1 [§ 44 ods. 2 písm. h)]

Platná úprava v § 44 ods. 2 písm. h) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov ustanovuje, že výkon funkcie policajta sa prerušuje na čas výkonu funkcie predsedu alebo podpredsedu najvyššieho súdu. Takto koncipovaná právna úprava je neudržateľná z viacerých dôvodov. V prvom rade z nej vyplýva, že funkcia policajta sa neprerušuje na čas výkonu funkcie sudcu všeobecného súdu, pretože platné znenie § 44 ods. 2 nepredpokladá prerušenie výkonu funkcie policajta, ak sa policajt stane sudcom všeobecného súdu. Ak by sa ním stal, tak nemôže popri funkcii sudcu vykonávať funkciu policajta, pretože tomu bráni čl. 145a ods. 2 ústavy. Ďalej treba brať do úvahy to, že policajt sa nemôže stať predsedom alebo podpredsedom najvyššieho súdu bez toho, aby sa predtým nestal sudcom tohto súdu, pretože podľa čl. 145 ods. 3 ústavy predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu vymenúva prezidentka zo sudcov tohto súdu. O funkciu predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu sa nemôže uchádzať nesudca. V neposlednom rade si treba uvedomiť aj to, že funkcia sudcu nie je ohraničená funkčným obdobím, keďže sudcovia sú v súlade s čl. 145 ods. 1 ústavy vymenúvaní bez časového obmedzenia. A preto je namieste koncept, ktorý v prípade vymenovania policajta do funkcie sudcu všeobecného súdu bude mať za následok zánik statusu policajta, pretože predpokladať jeho návrat do funkcie policajta po skončení výkonu funkcie sudcu (t.j. po dosiahnutí veku 65 rokov) je viac ako nepravdepodobný. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje úplné vypustenie § 44 ods. 2 písm. h), pretože táto právna úprava nezodpovedá ústavnému nastaveniu statusu sudcov, resp. táto právna úprava je v súčasnosti neaktuálna.

K bodu 2 [§ 44 ods. 2 písm. n) až p)]

Navrhované doplnenie právnej úpravy zohľadňuje absentujúcu zmienku o funkciách vedúceho kancelárie ústavného súdu, najvyššieho súdu a kancelárie prezidenta, pričom nie je dôvod, aby tieto funkcie neboli v § 44 ods. 2 uvedené, resp. aby zákon odkazoval len na pozíciu vedúceho kancelárie národnej rady.

10

K čl. VII

(zákon č. 385/2000 Z. z.)

K bodu 1 (§ 5 ods. 3)

Jednou z podmienok pre vymenovanie do funkcie sudcu je zloženie odbornej justičnej skúšky, prípadne skúšky, ktorá je rovnocenná s odbornou justičnou skúškou. Doterajšia právna úprava umožňuje odpustenie tejto podmienky za podmienok uvedených v § 5 ods. 3 zákona. Jednou z týchto podmienok je aj vykonávanie právnej praxe v trvaní aspoň 15 rokov. S cieľom otvoriť súdny systém najmä v prípade správneho súdnictva aj odborníkom z mimojustičného prostredia sa navrhuje skrátenie trvania právnej praxe v prípade odpustenia odbornej justičnej skúšky z 15 rokov na 10 rokov. Predkladateľ za to, že takto koncipovaná zmena právnej úpravy môže prilákať do sudcovského stavu právnikov z rôznych oblastí verejnej, či štátnej správy, ktorých odborné vedomosti a znalosti môžu dôležitým vkladom pre lepšie fungovanie súdov.

K bodu 2 (§ 5 ods. 6)

Navrhovaná právna úprava explicitne definuje predpoklad sudcovskej spôsobilosti, a to, že sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu.

Požiadavka, aby sudca nemal obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, je požiadavkou, ktorá priamo súvisí so samotným poslaním sudcu a so samotnými základmi nezávislosti súdnej moci. Je legitímne explicitne podradiť pod predpoklad sudcovskej spôsobilosti požiadavku na absenciu obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Rovnako je legitímne primeranými prostriedkami súdnou radou overovať, či sudca a kandidát na funkciu sudcu tieto predpoklady spĺňajú. Takéto overovanie po novom v nadväznosti na novo doplnený čl. 141b ústavy upravuje zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 3 (§ 11 ods. 1)

V právnej úprave prideľovania sudcu na určený súd sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu, pričom aj v prípade tohto súdu sa bude uplatňovať obsadzovanie voľných miesto tohto súdu na základe výsledkov výberového konania. V prípade oboch najvyšších súdov sa nebude uplatňovať výnimka z pravidla obsadzovania voľných miest na týchto súdoch preložením, ktorá je uvedená v § 28 ods. 1; k tomu pozri navrhovanú zmenu§ 28 ods. 1. Obsadenie voľného miesta sudcu na najvyššom správnom súde bude možné buď pridelením (pre osoby z mimojustičného prostredia) alebo preložením, ak ide o sudcov.

K bodu 4 (§ 11 ods. 2)

Aj v prípade pridelenia na najvyšší správny súd sa bude vyžadovať predchádzajúci výkon právnickej praxe, pričom v tomto prípade sa bude vyžadovať jej trvanie aspoň 10 rokov. Takto navrhovaná úprava za cieľ zohľadniť špecifické postavenie najvyššieho správneho súdu ako súdu zameraného na oblasť správneho súdnictva, kde je žiaduce, aby na tomto súde pôsobili aj osoby z mimojustičného prostredia, ktoré majú odborné vedomosti a znalosti

11

potrebné pre náležité rozhodovanie v správnych veciach zo špecifických oblastí správneho práva, napr. súťažné právo, verejné obstarávanie, či sociálne zabezpečenie.

K bodu 5 (§ 14 ods. 2)

V nadväznosti na zmeny v právnej úprave prideľovania sudcov na súd 11 ods. 1) súvisiace so zriadením najvyššieho správneho súdu sa navrhuje vykonať obdobné zmeny aj v prípade právnej úpravy preloženia sudcu na súd vyššieho stupňa. Do právnej úpravy sa vkladá regulácia dĺžky výkonu právnickej praxe pre preloženie na najvyšší správny súd, pričom v tomto prípade sa bude vyžadovať prax v trvaní aspoň 10 rokov. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa navrhuje naformulovať celé ustanovenie nanovo, pričom jedinou vecnou zmenou je práve úprava dĺžky právnickej praxe v prípade preloženia na najvyšší správny súd.

K bodu 6 (§ 15 ods. 1)

V ustanovení upravujúcom kreovanie funkcie predsedu senátu sa upravuje obsadzovanie tejto pozície na najvyššom správnom súde, pričom sa budú uplatňovať rovnaké pravidlá ako v prípade predsedov senátov najvyššieho súdu, t.j. bude sa vyžadovať vyjadrenie príslušného kolégia. Keďže podľa právnej úpravy navrhovanej v novelizácii zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa daná možnosť vyvárať kolégiá na najvyššom správnom súde, t.j. kolégia sa na najvyššom správnom súde nebudú vytvárať zákonom, tak právnu úpravu v § 15 ods. 1 je potrebné vykladať v kontexte právnej úpravy zákona o súdoch, čo v praxi bude znamenať to, že ak kolégium nebude na najvyššom správnom súde vytvorené, nebude sa vyžadovať vyjadrenie kolégia pri obsadzovaní postu predsedu senátu.

K bodu 7 (§ 16 ods. 3)

V nadväznosti na právnu úpravu možného zlučovania občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššom súde sa navrhuje doplniť zákon o sudcoch a prísediacich o úpravu zániku funkcie predsedu kolégia v prípade zlúčenia týchto dvoch kolégií. To znamená, že ak dôjde zákonom predpísaným spôsobom k zlúčeniu dvoch kolégií na najvyššom súde, bude to mať za následok zánik funkcie predsedov oboch zlučovaných kolégií. Následne sa v rámci nového kolégia, ktoré vzniklo zlúčením dvoch kolégií, uskutoční voľba predsedu kolégia tak, aby nový predseda kolégia odvíjal svoju legitimitu od všetkých členov kolégia.

K bodu 8 [§ 17 písm. d) a e)]

Podľa platného znenia zákona strata štátneho občianstva Slovenskej republiky a zmena trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky tvoria samostatné dôvody pre zánik funkcie sudcu ex lege. Podľa čl. 147 ods. 1 ústavy však predstavujú dôvody pre odvolanie z funkcie sudcu (strata voliteľnosti do národnej rady). Vzhľadom na existujúci nesúlad zákonnej úpravy a ústavnej úpravy sa navrhuje vypustiť písmená d) a e) vrátane doterajšieho § 20 ods. 2. Strata voliteľnosti do národnej rady ako dôvod pre odvolanie sudcu z funkcie je v platnom znení pokrytá § 18 ods. 1 písm. d) zákona.

K bodu 9 [§ 17 písm. g)]

12

Navrhované doplnenie právnej úpravy je vyvolané ústavnými zmenami, ktorými sa zavádza vekový cenzus pre automatický zánik funkcie sudcu. V novom čl. 146 ods. 2 ústavy sa navrhuje, aby sudcovi zanikala funkcia k poslednému dňu mesiaca, v ktorom sudca dosiahol vek 65 rokov, resp. 68 rokov veku. Uvedenú skutočnosť je potrebné výslovne zohľadniť aj v § 17 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý súhrne upravuje všetky existujúce dôvody pre zánik funkcie sudcu, kam sa dopĺňa nový dôvod zániku funkcie sudcu majúci svoj základ v čl. 146 ods. 2 ústavy.

K bodu 10 (§ 18 ods. 1)

Vzhľadom na to, že podľa nového znenia čl. 147 ods. 2 ústavy nebude potrebný návrh súdnej rady na odvolanie sudcu z funkcie, ak ide o dôvody pre odvolanie z funkcie podľa čl. 147 ods. 2, navrhuje sa túto skutočnosť zohľadniť aj v doterajšom znení § 18 ods. 1, kde je potrebné vypustiť návrhové oprávnenie súdnej rady.

K bodu 11 (§ 18 ods. 2 a 3)

Doterajšie znenie § 18 ods. 2 zákona upravovalo dva fakultatívne dôvody pre zánik funkcie sudcu odvolaním, a to z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov a z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu. Z prvého dôvodu sa podľa súvisiacich ústavných zmien stáva samostatný dôvod zániku funkcie sudcu. Preto je potrebné doterajšie znenie § 18 ods. 2 upraviť tak, aby obsahovalo len odvolanie z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu. Ide teda o zmenu vyvolanú novelizáciou ústavy.

V prvej časti zmeny odseku 3 sa aktualizuje vnútorný odkaz na § 18, ktorý sa po novom nebude členiť na písmená. V druhej časti novelizačného bodu sa vypúšťa právna úprava návrhového oprávnenia súdnej rady pri odvolávaní sudcov z funkcie z dôvodov podľa čl. 147 ods. 1 ústavy, ktorá je vzhľadom na navrhované ústavné zmeny bezpredmetná. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa navrhuje nové znenie § 18 ods. 3.

K bodu 12 (§ 20 ods. 2)

Vypustenie doterajšieho znenia § 20 ods. 2 je dané jeho nesúladom s čl. 147 ods. 1 ústavy, pretože strata voliteľnosti do národnej rady (t.j. strata štátneho občianstva a zmena trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky) dôvodmi na odvolanie z funkcie sudcu a nie pre zánik funkcie sudcu ex lege.

Namiesto pôvodného znenia § 20 ods. 2 sa navrhuje nová právna úprava, ktorá nadväzuje na nový čl. 146 ods. 2 ústavy. Navrhovaná zmena za cieľ zabezpečiť informovanosť ministerstva spravodlivosti o oznámeniach sudcov, ktoré adresujú prezidentovi podľa čl. 146 ods. 2 ústavy, a to z dôvodu zabezpečenia možnosti pružne reagovať na situácie, kedy sa sudcovia rozhodnú pokračovať vo výkone funkcie do veku 68 rokov.

K bodu 13 (§ 21 ods. 1 a § 38 ods. 2)

Ide o legislatívno-technické zmeny súvisiace so zmenou štruktúry § 18. V nadväznosti na to, je potrebné upraviť doteraz používané vnútorné odkazy na § 18.

13

K bodu 14 (§ 21 ods. 6)

Doplnenie právnej úpravy ma za cieľ riešiť situáciu, na ktorú doterajšia právna úprava nepamätala, a to na situáciu, kedy sa sudca obvinený pre úmyselný trestný čin vzdá funkcie sudcu. Podľa platnej úpravy takýto sudca nárok na vyplatenie odchodného, ak súčasne spĺňa podmienky pre vznik nároku na jeho výplatu podľa § 21 ods. 1 a 2. Cieľom navrhovanej právnej úpravy je oddialiť výplatu odchodné do času právoplatného skončenia trestného stíhania sudcu. Ak sa toto trestné stíhanie skončí právoplatným odsúdením pre úmyselný trestný čin, sudca nebude mať vôbec nárok na odchodné, čo zodpovedá pravidlu uvedenému v § 21 ods. 5. V ostatných prípadoch skončenia trestného stíhania sa sudcovi dodatočne doplatí odchodné. Prekladateľ za to, že takto navrhovaná právna úprava zodpovedá spravodlivému usporiadaniu právnych vzťahov týkajúcich sa nárokov sudcu súvisiacich so skončením výkonu funkcie sudcu.

K bodu 15 (§ 22a ods. 1)

V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu sa navrhuje, aby jeho predseda mal zákonné oprávnenie podať návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu, rovnako ako ho predseda najvyššieho súdu. Po novom sa však oprávnenia predsedov najvyšších súdov budú vzťahovať len sa sudcov týchto súdov. Po zriadení druhého najvyššieho súdu sa javí ako nekoncepčné umožniť predsedovi ktoréhokoľvek z nich podávať návrhy na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu voči ktorémukoľvek sudcovi.

K bodom 16 a 17 [§ 23 ods. 1 a § 24 ods. 1 písm. c)]

Navrhované rozšírenie situácií kedy dochádza priamo zo zákona k uplatneniu inštitútu prerušenia výkonu funkcie sudcu vychádza z nového znenia čl. 145a ods. 2 ústavy, podľa ktorého výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný okrem iného aj s funkciou podpredsedu súdnej rady. To znamená, že v prípade vymenovania sudcu do funkcie podpredsedu súdnej rady sa priamo zo zákona preruší výkon funkcie sudcu, čo umožní nerušený výkon funkcie podpredsedu súdnej rady. Po skončení výkonu funkcie predsedu súdnej rady sa sudca znovu ujme výkonu funkcie sudcu v štandardnom režime vyplývajúcom z § 24 ods. 7 prvej vety.

K bodu 18 [§ 27a ods. 1 písm. b)]

Podľa platného znenia § 27a ods. 1 písm. b) sa hodnotenie sudcu vykonáva aj v súvislosti s výberovým konaním, pričom týmto výberovým konaním je výberové konanie na voľné miesto sudcu, výberové konania na predsedu senátu alebo výberové konanie na funkciu predsedu súdu. Z časti vety za bodkočiarkou vyplýva negácia pravidla vykonať hodnotenie sudcu v súvislosti s výberovým konaním, pričom výnimka platí len pre výberové konanie pri postupe sudcu na súd vyššieho stupňa, kedy postačuje predložiť výberovej komisii hodnotenie nie staršie ako jeden rok. Predkladateľ za to, že niet dôvodu na to, aby sa kreovala výnimka len pre jeden typ výberového konania, a preto sa navrhuje jej zovšeobecnenie pre akýkoľvek typ výberového konania.

K bodu 19 (§ 27b ods. 1)

Podstatou navrhovanej právnej úpravy je umožniť využitie kapacít bývalých sudcov v rámci hodnotiacich komisií. Na tento účel sa preto navrhuje, aby členmi hodnotiacich komisií mohli byť nie len sudcovia, ktorí poberajú príplatok za výkon funkcie sudcu (t.j. majú prerušený

14

výkon funkcie sudcu), ale aby nimi mohli byť aj sudcovia, ktorým zanikol výkon funkcie sudcu vzdaním sa funkcie alebo dosiahnutím veku 65 rokov, resp. 68 rokov.

K bodu 20 (§ 27b ods. 4)

Hodnotenie sudcov najvyššieho správneho súdu bude zabezpečovať rovnako ako v prípade najvyššieho súdu sudca kolégia najvyššieho správneho súdu. Tomu je podriadená zmena navrhovaná v § 27b ods. 4.

K bodu 21 (§ 27d ods. 4)

V právnej úprave prieskumu rozhodovacej činnosti, plynulosti a dôstojnosti vedenia súdneho konania sa zohľadňuje existencia najvyššieho správneho súdu, pričom táto prieskumná činnosť sa bude na zriaďovanom súde vykonávať za rovnakých pravidiel ako v prípade najvyššieho súdu.

K bodu 22 (§ 28 ods. 1)

Vzhľadom na to, že zriadením najvyššieho správneho súdu budú popri sebe existovať dve najvyššie súdne inštancie, je potrebné sa vysporiadať s pravidlami obsadzovania voľných miest na týchto súdoch. Platné znenie zákona vyžaduje, aby sa každé voľné miesto sudcu obsadzovalo výberovým konaním. Z tohto pravidla existujú dve výnimky, a to v prípade obsadzovania voľných miest preložením na súd tohto istého stupňa a v prípade obsadzovania voľného miesta na okresnom súde hosťujúcim sudcom. Prvá z uvedených výnimiek sa v sústave súdov pozostávajúcej z najvyššieho súdu, krajských súdov, Špecializovaného trestného súdu a okresných súdov mohla uplatniť len v prípade preloženia sudcu krajského súdu na iný krajský súd a sudcu okresného súdu na iný okresný súd, pretože len v týchto prípadoch išlo o preloženie na súd toho istého stupňa. Situácia sa však mení v prípade, ak pôjde o dva najvyššie súdy. V prípade najvyšších súdov ide o súdy toho istého stupňa. Preto by v prípade zachovania platného znenia § 28 ods. 1 došlo k situácii úplne voľného prekladania sudcov z jedeného najvyššieho súdu na druhý najvyšší súd, čo nie je žiaduca situácia. Preto sa navrhuje, aby sa doterajší koncept obsadzovania voľných miest sudcov bez výberového konania preložením na súd toho istého stupňa vzťahoval len na krajské súdy a okresné súdy. V praxi to bude znamenať, že sudca najvyššieho súdu, ktorý bude chcieť „prestúpiť“ na druhý najvyšší súd bude musieť absolvovať výberové konanie. Uvedené zodpovedá aj charakteru oboch súdov, pretože najvyšší správny súd je správnym súdom a najvyšší súd súdom občianskoprávnej, obchodnoprávnej a trestnoprávnej agendy.

K bodu 23 (§ 28 ods. 3)

V prípade obsadzovania voľných miest sudcov najvyššieho správneho súdu bude tiež platiť právna úprava, podľa ktorej sa výberovým konaním obsadzuje vopred určený počet voľných miest sudcov. A teda v prípade výberového konania na najvyššom správnom súde sa nebude používať inštitút hromadného výberového konania.

K bodu 24 (§ 28b ods. 2)

Navrhovaná právna úprava upravuje povinnosť uchádzača predložiť spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania majetkové priznanie, ktoré musí obsahovať údaje podľa tohto zákona.

15

Navrhovaná právna úprava súvisí s výkonom pôsobnosti súdnej rady pri overovaní spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidáta na funkciu sudcu podľa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Je plne legitímne a ústavou aprobovateľné [čl. 141a ods. 5 písm. i) a čl. 141b ústavy] požadovať a overovať majetkové pomery aj uchádzača o funkciu sudcu, keďže ide o zabezpečenie nezávislosti súdnej moci, a to primeranými prostriedkami, ktoré plne v ruke súdna rada. Zároveň ide o výkon verejnej kontroly súdnictva.

Návrh taktiež reaguje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 a zabezpečuje ústavne súladný proces overovania spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti súdnou radou.

K bodu 25 (§ 28c ods. 1)

Navrhovaná právna úprava za cieľ zmeniť obsah výberového konania na súde vyššieho stupňa (t.j. najvyššie súdy, krajské súdy a Špecializovaný trestný súd). Podľa novej úpravy bude výberové konanie na súdoch vyššieho stupňa pozostávať z prípadovej štúdie, prekladu z cudzieho jazyka, psychologického posúdenia a z ústnej časti. Vypúšťa sa písomný test. Cieľom takto koncipovanej úpravy je viac otvoriť súdny systém osobám z mimojustičného prostredia. Sudca pridelený (preložený) na súd vyššieho stupňa je spravidla zaraďovaný do senátu ako votant (nie je automaticky predsedom senátu, ani referujúcim sudcom), čo vytvára priestor pre osvojenie si tých zručností, ktoré potrebné pre riadny výkon funkcie sudcu. V tomto kontexte preto vykonanie písomného testu nie je nevyhnutnou súčasťou výberového konania. Ďalším krokom pre podporu väčšej otvorenosti výberových konaní na súdoch vyššieho stupňa bude aj pravidlo, podľa ktorého bude odborná časť výberového konania zameraná na tie právne odvetvia, ktoré spadajú do rámca činnosti toho-ktorého kolégia, v ktorom sa obsadzuje voľné miesto sudcu. Táto právna úprava bude zavedená v rámci vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 160/2017 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu v znení neskorších predpisov.

K bodu 26 (§ 29a)

S prihliadnutím na zmenu čl. 148 ods. 4 ústavy upravujúceho tzv. rozhodovaciu imunitu sudcov sa navrhuje analogická zmena doterajšieho znenia § 29a, ktorá viac-menej kopíruje ústavný normu.

K bodu 27 (§ 30 ods. 7)

Doterajšia právna úprava prípravy justičného čakateľa sa nahrádza novým inštitútom, ktorým je odborná justičná stáž. Podstata novej úpravy spočíva v tom, že umožňuje každému, kto spĺňa zákonom ustanovené podmienky absolvovať na súde odbornú prípravu, ktorej cieľom je príprava na výberové konanie na voľné miesto sudcu tým, že stážista možnosť získať odborné znalosti a praktické zručnosti potrebné pre výkon funkcie sudcu tak, aby v prípade úspechu vo výberovom konaní na voľné miesto sudcu mohol od momentu ujatia sa funkcie sudcu vykonávať funkciu bez nutnosti adaptovať sa na nové pracovné podmienky a pracovné postupy. V tomto kontexte je odborná justičná stáž platenou stážou pre záujemcov o funkciu sudcu.

16

Inštitút prípravy justičných čakateľov tým stráca svoje opodstatnenie, preto sa s ním do budúcna nepočíta. Justiční čakatelia, ktorí túto funkciu vykonávajú ku dňu účinnosti zákona ju budú vykonávať aj naďalej podľa doterajších predpisov. Uvedený záver vyplýva z existujúceho § 151ze. V tejto súvislosti treba uviesť, že v roku 2019 bola prijatá nová právna úprava justičných čakateľov, ktorá bola zavedená zákonom č. 397/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Vzťah novej a starej právnej úpravy justičných čakateľov bol vyriešený práve § 151ze, a to tak, že na justičných čakateľov, ktorí k 1. januáru 2020 vykonávali štátnu službu sa vzťahujú doterajšie predpisy, t.j. právna úprava platná a účinná do 31. decembra 2019. Za účinnosti právnej úpravy zavedenej zákonom č. 397/2019 Z. z. neboli prijatí do štátnej služby žiadni noví justičný čakatelia a žiadni ani podľa tejto právnej úpravy prijatí nebudú. Preto v Slovenskej republike pôsobia k dnešnému dňu len justiční čakatelia, na ktorých sa vzťahujú predpisy účinné do 31. decembra 2019. Ide celkovo o 11 justičných čakateľov. Vzhľadom na to, že ich právny status je vyriešený § 151ze, nie je potrebné v predkladanej právnej úprave riešiť ich status v nadväznosti na nahradenie justičných čakateľov odbornými justičnými stážistami.

V § 30 ods. 7 sa navrhuje povinnosť sudcov prispievať svojimi skúsenosťami a schopnosťami pri odbornej príprave zamerať na stážistov namiesto justičných čakateľov.

K bodu 28 (§ 30 ods. 10)

V prípade zbavovania mlčanlivosti predsedu najvyššieho správneho súdu sa budú uplatňovať rovnaké pravidlá ako v prípade predsedu najvyššieho súdu. To znamená, že o zbavení mlčanlivosti bude v týchto prípadoch rozhodovať predseda súdnej rady. Právna úprava zároveň mení subjekt oprávnený rozhodovať o zbavení mlčanlivosti funkcionárov najvyšší súdov. Podľa doterajšej úpravy o zbavení mlčanlivosti v prípade predsedu najvyššieho súdu rozhoduje predseda národnej rady. Táto úprava je poplatná dobe, resp. ústavnej úprave v čase, keď predsedu najvyššieho súdu volil parlament. Od roku 2001 je táto úprava neaktuálna, pretože od účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je systéme kreovania funkcie predsedu najvyššieho súdu zmenený tak, že predsedu najvyššieho súdu vymenúva prezident na návrh súdnej rady. Tomuto konceptu sa teda aj prispôsobuje právna úprava subjektu oprávneného zbaviť predsedu najvyššieho súdu (a po novom aj predsedu najvyššieho správneho súdu), ktorým bude predseda súdnej rady. To zodpovedá postavenie súdnej rady ako ústavného orgánu sudcovskej legitimity.

K bodu 29 (§ 32 ods. 5)

Navrhovaná právna úprava reflektuje zmeny vykonané v čl. 141a ods. 5 ústavy a doplnenie nového čl. 141b do ústavy, a zároveň reflektuje zmeny vykonané v zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorých súdna rada bude môcť podľa novej právnej úpravy výkonu jej pôsobnosti preverovať nielen majetkový prírastok a jeho statočnosť, ale aj samotný pôvod majetku a jeho statočnosť. Po novom sa budú majetkové priznania podávať výlučne v elektronickej podobe, čo uľahčí aj ich následné vyhodnocovanie.

17

K bodu 30 (§ 32 ods. 6 a § 68 ods. 6)

V § 32 ods. 6 sa zohľadňuje skutočnosť, že predseda a podpredseda najvyššieho správneho súdu sa budú považovať za verejných funkcionárov na účely ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov.

V § 68 ods. 6 sa rozširuje tam uvedený odkaz na osobitnú právnu úpravu, ktorá reguluje funkčné príplatky predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu. Funkčné príplatky funkcionárov najvyššieho správneho súdu bude upravovať zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na rovnaké znenie vykonávaných zmien sa navrhuje ich sústredenie do jedného novelizačného bodu.

K bodu 31 (§ 32 ods. 6)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je podriadiť funkcionárov najvyššieho správneho súdu režimu ústavného zákona č. 357/2014 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, a to v intenciách čl. 2 ods. 1 písm. zp) cit. ústavného zákona. Docieli sa tak stav, kedy predsedovia a podpredsedovia oboch najvyšších súdov budú spadať pod režim cit. ústavného zákona.

K bodu 32 (§ 33)

Vypustenie § 33 súvisí s jeho inkorporovaním do zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 33 (§ 34 ods. 8)

Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ustanovenia o ochrane sudcov podľa § 34 ods. 8 aj na sudcov, ktorí vybavujú agendu registra partnerov verejného sektora podľa zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 34

Vzhľadom na vypustenie inštitútu odmien sa navrhuje vypustenie súvisiacej právnej úpravy.

K bodu 35 (§ 44)

Právna úprava náhrady výdavkov pri preložení a pri dočasnom pridelení sa musí vzťahovať aj na sudcov najvyššieho správneho súdu. Preto sa navrhuje rozšírenie právnej úpravy v § 44 aj na sudcov najvyššieho správneho súdu.

18

K bodu 36 [§ 65 ods. 1 písm. f)]

Návrhom dochádza k zrušeniu odmien sudcov. Predkladateľ pri návrhu zohľadňoval ústavnú požiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Návrh pri platových pomeroch sudcov vypúšťa priznávanie odmien sudcov, ktoré nie obligatórnou súčasťou platu sudcu, ale fakultatívnou možnosťou predsedu súdu. Nakoľko tento inštitút nerešpektuje princíp, že sudca je odmeňovaný za vykonávanú sudcovskú funkciu len svojím funkčným platom a nie spôsobom závislým od subjektívneho posúdenia osoby rozhodujúcej o udelení odmeny, navrhuje sa jeho úplné zrušenie. Podľa nálezu Ústavného súdu (PL.ÚS 12/05): „výkon nezávislej rozhodovacej činnosti principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t.j. odmenou) z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu prostredníctvom hmotnej zainteresovanosti fakultatívnou dávkou, ktorá sa priznáva rozhodovaním orgánov správy súdnictva, ktoré podliehajú ministrovi spravodlivosti ako predstaviteľovi výkonnej moci.“ Vo všeobecnosti platí, že sudca by mal byť odmeňovaný len svojím funkčným platom.

K bodu 37 (§ 66 ods. 1)

Z hľadiska platových pomerov sudcov najvyššieho správneho súdu sa navrhuje, aby tieto boli rovnaké ako v prípade sudcov najvyššieho súdu. Niet dôvodu, aby platové ohodnotenie sudcov najvyšších súdov bolo odlišné. A teda základným platom sudcu najvyššieho správneho súdu bude 1,3 násobku platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

K bodu 38 [§ § 69 ods. 1 písm. c)]

V prípade funkčného príplatku za výkon funkcie predsedu kolégia najvyššieho správneho súdu bude tento rovnaký ako v prípade sudcu, ktorý je predsedom kolégia najvyššieho súdu.

K bodu 39 [§ § 69 ods. 1 písm. d)]

V prípade funkčného príplatku za výkon funkcie predsedu senátu najvyššieho správneho súdu bude tento rovnaký ako v prípade sudcu, ktorý je predsedom senátu najvyššieho súdu.

K bodu 40 (§ 69 ods. 5)

Právna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 5 sa bude vzťahovať aj na toho sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorý bude poverený predsedom súdu, aby do zvolenia predsedu kolégia plnil úlohy predsedu kolégia.

K bodu 41 (§ 71 ods. 1)

V právnej úprave vymedzenia funkčného platu sudcu sa zohľadňuje existencia najvyššieho správneho súdu.

19

K bodu 42 (§ 78a)

Návrhom dochádza k zrušeniu odmien sudcov. Predkladateľ pri návrhu zohľadňoval ústavnú požiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Návrh pri platových pomeroch sudcov vypúšťa priznávanie odmien sudcov, ktoré nie sú obligatórnou súčasťou platu sudcu, ale fakultatívnou možnosťou predsedu súdu.

K bodu 43 (§ 81 ods. 1)

Navrhuje sa, aby predsedovi najvyššieho správneho súdu patrili rovnaké náhrady nákladov a hmotné výhody ako predsedovi najvyššieho súdu.

K bodu 44 (§ 81 ods. 2)

Navrhuje sa, aby podpredsedovi najvyššieho správneho súdu patrili rovnaké náhrady nákladov a hmotné výhody ako podpredsedovi najvyššieho súdu.

K bodu 45 [§ 82 ods. 1 písm. a)]

Podľa doterajšej sa do času praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa započítaval aj čas prípravnej služby justičného čakateľa. Vzhľadom na zavedenie inštitútu odbornej justičnej stáže sa navrhuje, aby do započítateľnej praxe započítaval aj čas výkonu odbornej justičnej stáže. Berúc do úvahy obsah tohto inštitútu je zrejmé, že je porovnateľný s doterajšou úpravou odbornej prípravy justičného čakateľa.

K bodu 46 (§ 93)

Návrhom dochádza k časovému obmedzeniu poberania príplatku k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému, a to po dobu 60 dní od kedy naň vznikol nárok. Tento príplatok patril sudcovi, ak bol tento uznaný pre chorobu alebo úraz za dočasne neschopného na výkon funkcie. Inak povedané, ide o vysoký nadštandard sociálneho zabezpečenia, ktorý nijak nesúvisí s platovým ohodnotením funkcie sudcu a nemožno ho spájať s princípom nezávislosti súdnej moci. Sudcovi pri dočasnej práceneschopnosti zostáva zachovaný štandard sociálneho zabezpečenia (nárok na náhradu príjmu alebo nárok na nemocenské), tzn. sudca, aj keď neschopný pre chorobu výkonu funkcie, je materiálne zabezpečený rovnako, ako iný povinne poistený zamestnanec (na účely zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia sa sudca posudzuje ako zamestnanec, § 102 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich). Predkladateľ sa stotožňuje so závermi ústavného súdu vo veci PL. ÚS 10/06, že príplatok je špecifické plnenie, ktoré nemožno stotožňovať s plnením zo sociálneho poistenia. Príplatky nie vyplácané z odvodov do Sociálnej poisťovne, ale priamo zo štátneho rozpočtu, z rozpočtovej kapitoly súdnictva. Z hľadiska teórie práva sociálneho zabezpečenia ide o tzv. nesystémovú dávku, dávku vyplácanú z rozpočtu bez reflexie v pôvodných príspevkoch poberateľa. Príplatky nemožno považovať za sociálne právo. Sociálne práva uvedené v ústavnom texte veľmi ekonomicky a politicky podmienené. Z ich povahy a v zmysle tradičného ústavného práva vyplýva značný priestor pre zákonodarcu na úpravu hlavne plnení uhrádzaných zo štátneho rozpočtu. Ak zákonodarca pri rozpočtovo hradených dávkach sociálneho zabezpečenia široký priestor na uváženie, tak pri predmetnom príplatku je tento priestor ešte širší. V rámci tohto priestoru si zákonodarca počína predkladaným návrhom plne legitímne a nearbitrárne.

20

K bodu 47 [§ 95 ods. 1 písm. b) tretí bod]

Vzhľadom na to, že pri dosiahnutí veku 65 rokov, resp. 68 rokov bude dochádzať k zániku funkcie sudcu ex constitutione, je potrebné túto skutočnosť zohľadniť aj v právnej úprave príplatku za výkon funkcie sudcu. A teda podľa predkladaného návrhu aj v prípade zániku funkcie sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov, resp. 68 rokov bude sudcovi patriť príplatok za výkon funkcie sudcu, ak sú splnené aj ostatné zákonom vyžadované podmienky.

K bodu 48 (§ 114 ods. 2)

V právnej úprave konania vo veciach náhrady škody sa v prípade rozhodnutiu predsedu najvyššieho správneho súdu navrhuje pripustenie podania rozkladu rovnako ako je to v prípade prípustnosti rozkladu proti rozhodnutiu predsedu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 49 (§ 114 ods. 5)

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa navrhuje zohľadniť túto skutočnosť aj v právnej úprave príslušnosti na konanie a rozhodovanie vo veciach náhrady škody spôsobenej úrazom alebo chorobou z povolania. V prípade nárokov sudcov najvyššieho správneho súdu bude o nich rozhodovať predseda tohto súdu.

K bodu 50 [§ 116 ods. 1 písm. d)]

Navrhované ustanovenie upravuje skutkovú podstatu disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. d), kde dochádza k vypusteniu časti „alebo nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať zdroj majetkových prírastkov, ktoré zjavne presahujú súhrn jeho platov a iných vyčíslených príjmov,“.

K bodu 51 [§ 116 ods. 2 písm. c)]

Navrhované ustanovenie upravuje skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia, kde dochádza k vypusteniu časti skutkovej podstaty v znení „alebo opakovaná nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať zdroj svojich majetkových prírastkov, ktoré zjavne presahujú súhrn jeho platov a iných vyčíslených príjmov,“.

K bodu 52 [§ 116 ods. 3 písm. c)]

Navrhované ustanovenie upravuje skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. c), podľa ktorého závažným disciplinárnym previnením nezlučiteľným s funkciou sudcu je nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku v konaní podľa osobitného predpisu.

Zákonodarca je presvedčený, že samotná nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu akéhokoľvek majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku v konaní podľa osobitného predpisu je v rozpore s riadnym výkonom sudcovskej funkcie a s funkciou sudcu. Takýto prístup zákonodarcu k definovanej skutkovej podstaty závažného disciplinárneho previnenia je plne legitímny, pričom sa opiera

21

o ústavnú požiadavku na riadny výkon funkcie sudcu a najmä o ústavný princíp nezávislosti výkonu súdnej moci.

Zákonná úprava vykonáva doplnený text ústavy o čl. 141b a reflektuje požiadavky nálezu ústavného súdu PL. ÚS 21/2014.

K bodu 53 [§ 116 ods. 3 písm. g)]

Navrhované ustanovenie upravuje novú skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. g), podľa ktorého závažným disciplinárnym previnením nezlučiteľným s funkciou sudcu je porušenie povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti spočívajúce v obchodných, majetkových alebo finančných vzťahoch s osobami z prostredia organizovaného zločinu vyplývajúce zo stanoviska súdnej rady prijatého v rámci dohľadu súdnej rady podľa osobitného predpisu.

Zákonodarca je presvedčený, že požiadavka, aby sudca nemal obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, je požiadavkou, ktorá priamo súvisí so samotným poslaním sudcu a so samotnými základmi nezávislosti súdnej moci. Je legitímne podradiť udržiavanie obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu pod závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu.

Zákonná úprava vykonáva doplnený text ústavy o čl. 141b a reflektuje požiadavky nálezu ústavného súdu PL. ÚS 21/2014.

K bodu 54 (§ 119 ods. 1)

Podľa čl. 136 ods. 3 ústavy bude disciplinárnym súdom pre predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu ústavný súd. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v doterajšej právnej úprave.

K bodu 55 (§ 119b ods. 1)

Navrhovaným doplnením právnej úpravy sa rozširuje možnosť využitia kapacít emeritných sudcov, ale aj sudcov, ktorým zanikla funkcia sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov, resp. 68 rokov, aj na účely disciplinárnych konaní, pretože sa im umožňuje vykonávať funkciu predsedu alebo člena disciplinárneho senátu.

K bodu 56 ( § 139 ods. 3)

Vzhľadom na nejednotný postup pri overovaní predpokladu bezúhonnosti u prísediacich sa navrhuje výslovne odkázať na aplikáciu rovnakej právnej úpravy, ktorý sa používa v prípade sudcov. A teda aj v prípade prísediacich je nevyhnutné zabezpečovať odpis z registra trestov. Tento odpis bude zabezpečovať predseda príslušného súdu, ktorým je súd, na ktorom bude prísediaci vykonávať funkciu.

K bodu 57 (§ 145 ods. 2)

Berúc do úvahy ústavné ukotvenie vekového cenzu sudcov všeobecných súdov sa navrhuje ustanovenie horného vekového cenzu pre prísediacich sudcov. Cieľom tohto

22

obmedzenia je zabezpečiť funkčnosť trestných senátov okresných súdov bez toho aby bola činnosť týchto senátov negatívne ovplyvnená tým, že zastupiteľstvá miest alebo mestských častí neuvážene zvolia spomedzi kandidátov na prísediacich sudcov kandidáta, ktorého veľmi vysoký vek a s tým spojený zdravotný stav nedáva záruku, že bude z objektívnych dôvodov spôsobilý plniť funkciou prísediaceho sudcu nie len počas celého funkčného obdobia, ale aj počas trvania trestného konania, ktoré často prekračuje štvorročné funkčné obdobie. Ustanovením horného vekového cenzu z uvedených dôvodov prispeje k plynulejšiemu výkonu súdnictva v trestných veciach.

K bodu 58 (§ 148)

Navrhuje sa vymedzenie pojmu odborný justičný stážista (legislatívna skratka „stážista“ je zavedená v § 30 ods. 7). Tak ako justičný čakateľ, aj stážista bude štátnym zamestnancom, na ktorého sa bude vzťahovať všeobecná úprava štátnej služby s výnimkami obsiahnutými v zákone č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podriadenie právneho vzťahu medzi stážistom a súdom režimu zákona o štátnej službe je určujúce aj pre spôsob obsadenia funkcie stážistu, ktorá sa bude obsadzovať na základe výberového konania, ktorého základné parametre vymedzuje zákon o súdoch a podrobnosti o jeho priebehu bude upravovať vykonávací predpis vydaný podľa § 149o zákona o sudcoch a prísediacich.

Z nového znenia prvej vety vyplýva aj obsahové vymedzenie činnosti stážistu, ktorým je príprava na výberové konania na voľné miesto sudcu. Koncepčne tak tento inštitút vytvára priestor pre osvojenie si odborných znalostí a praktických zručností potrebných pre výkon funkcie sudcu, a v konečnom dôsledku pre lepšiu východiskovú pozíciu vo výberovom konaní.

K bodu 59 (§ 149)

Vymedzujú sa podmienky pre prijatie stážistu do štátnej služby. V porovnaní s doterajšou úpravou justičných čakateľov sa bude vyžadovať splnenie podmienky úspešného absolvovania justičnej skúšky (alebo porovnateľnej skúšky). Doterajšia príprava justičného čakateľa bola zavŕšená justičnou skúškou. U stážistu sa predpokladá, že tento typ overenia odborných vedomostí absolvoval napríklad vykonaním odbornej justičnej skúšky z pozície vyššieho súdneho úradníka, asistenta sudcu, či poradcu sudcu ústavného súdu, alebo prokurátora, advokáta, vrátane advokátskeho koncipienta či notára. Okrem odbornej justičnej skúšky sa pre prijatie do štátnej služby bude vyžadovať splnenie podmienky veku 30 rokov, vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v odbore právo, podmienky plnej spôsobilosti na právne úkony vrátane zdravotnej spôsobilosti, podmienky bezúhonnosti, podmienky trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, t.j. podmienok, ktoré treba splniť pre vymenovanie do funkcie sudcu. Podmienka veku 30 rokov a absolvovania odbornej justičnej skúšky vytvárajú vo svojej podstate podmienku výkonu právnickej praxe.

K bodu 60 (§ 149a ods. 1)

Keďže stážista sa pripravuje na výberové konanie, navrhuje sa vypustenie bezpredmetnej právnej úpravy v § 149a ods. 1 týkajúcej sa vymedzenia účelu výberového konania na funkciu stážistu.

23

K bodu 61 (§ 149b ods. 1)

Berúc nové nastavenie podmienok prijatia do funkcie stážistu sa vypúšťa neaktuálny vnútorný odkaz v § 149b ods. 1. Pre účasť vo výberovom konaní bude potrebné splniť len podmienky podľa § 149 ods. 1 písm. a).

K bodu 62 (§ 149c ods. 1)

Novým prvkom v právnej úprave v porovnaní s doterajšou úpravou justičných čakateľov je rozšírenie výberového konania aj o psychologické posúdenie, ktoré sa bude vykonávať podľa rovnakých pravidiel ako v prípade výberového konania na voľné miesto sudcu. Predkladateľ za to, že zakomponovanie psychologického posúdenia do výberového konania stážistov prispeje k tomu, že tento inštitút budú využívať len osoby, ktorých osobnostné vlastnosti vytvárajú predpoklady pre riadny výkon funkcie sudcu, čím sa vylúči možnosť absolvovania odbornej justičnej stáže v prípadoch nežiaducich patológií.

K bodu 63 (§ 149e)

Doterajšia úprava skladania sľubu sa vypúšťa, pretože ďalej nemá svoje opodstatnenie. Naviac, podmienka skladania sľubu nie je ani podmienkou výkonu štátnej služby podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 64 (§ 149f ods. 1)

Navrhuje, sa aby odborná justičná stáž trvala jeden rok. Vzhľadom na to, že stážistom bude len osoba, ktorá odbornú justičnú skúšku, nie je potrené, aby stáž trvala tri roky ako príprava justičného čakateľa. Uplynutím doby trvania odbornej justičnej stáže bude dochádzať k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru stážistu.

K bodu 65 (149g a 149i)

Navrhuje sa vypustenie neaktuálnej úpravy v § 149g, ktorá sa čiastočne presúva do § 149f ods. 1 a rovnako aj úprava priebežného hodnotenia, pretože v prípade stáže trvajúcej len jeden rok namiesto troch rokov stráca priebežné hodnotenie svoje opodstatnenie.

K bodu 66 (§ 149j ods. 1)

Navrhovaná zmena zohľadňuje skutočnosť, že odborná justičná stáž nie je zavŕšená vykonaním odbornej justičnej skúšky. Preto treba zmeniť aj moment vykonania záverečného hodnotenia stážistu.

K bodu 67 (§ 149j ods. 2)

Keďže sa priebežné služobné hodnotenia rušia, vypúšťa sa zmienka o nich zo súvisiaceho ustanovenia.

24

K bodu 68 (§ 149j ods. 4)

Dopĺňaná úprava ma za cieľ nahradiť hodnotenie podľa zákona o štátnej službe záverečným hodnotením vykonaným podľa zákona o sudcoch a prísediacich. Jednoznačným spôsobom sa tak vymedzí vzťah týchto dvoch zákon. Predkladateľ za tom, že nie je účelné vykonávať to isté hodnotenie dvakrát podľa dvoch rôznych zákonov.

K bodu 69 (§ 149k)

V tomto prípade ide o vypustenie právnej úpravy, ktorá je neaktuálna v súčasnosti, pretože ani justičný čakateľ a ani stážista neskladajú sľub.

K bodu 70 (§ 149l)

Navrhuje sa vypustenie právnej úpravy, ktorá v dôsledku zavedenia nového inštitútu odbornej justičnej stáže stráca svoje opodstatnenie.

K bodu 71 (§ 149m)

Upravuje sa trvanie dočasnej štátnej služby odborného justičného stážistu tak, že táto bude trvať najdlhšie do uplynutia doby trvania odbornej justičnej stáže, t.j. po uplynutí jedného roku.

K bodom 72 a 73 [§ 149o písm. d) a h)]

V nadväznosti na úpravu nových podmienok prijatia do štátnej služby odborného justičného stážistu sa aktualizuje splnomocňujúce ustanovenie tak, aby vykonávacia úprava riešila aj podrobnosti o psychologickom posúdení uchádzača o pozíciu odborného justičného stážistu a o jeho záverečnom hodnotení.

K bodu 74 (§ 151zf)

Navrhované prechodné ustanovenie ma za cieľ upraviť obsadzovanie voľných miest sudcov najvyššieho správneho súdu. Predkladateľ nepovažuje za vhodné, aby voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu boli obsadzované automatickým presunom sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu. Uvedené predstavuje základné východisko pre procedúru obsadzovania voľných miest sudcov na zriaďovanom súde.

Prvým krokom pre spustenie procedúry obsadzovania voľných miest sudcov na akomkoľvek súde je existencia voľného miesta sudcu. Voľné miesta sudcov na všeobecných súdoch s výnimkou najvyššieho súdu určuje minister spravodlivosti po prerokovaní s predsedami dotknutých súdov a so súdnou radou, čo vyplýva § 71 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku dňu účinnosti právnej úpravy, ktorou sa zriaďuje najvyšší správny súd nebude mať tento súd predsedu súdu. Rovnako nebude mať sudcov, z ktorých by ten vekom najstarší mohol plniť úlohy predsedu tohto súdu. Preto nie je možné aplikovať právnu úpravu, ktorá sa inak viaže na určovanie voľných miest sudcov na najvyšších súdov ich predsedami. Preto sa navrhuje, aby prvé voľné miesta sudcov určil minister spravodlivosti, pričom procedúra ich určovania bude zahŕňať ich prerokovanie v súdnej rade avšak bez predchádzajúceho prerokovania s predsedom najvyššieho správneho súdu. Aby bol proces obsadzovania voľných miest sudcov najvyššieho

25

správneho súdu úspešný a tento mohol začať vykonávať svoju pôsobnosť odo dňa určeného Ústavou Slovenskej republiky, je potrebné, aby celkové počty sudcov a voľné miesta sudcov boli určené čo najskôr. Tomu zodpovedá lehota do 31. januára 2021 navrhovaná v § 151zf ods. 1.

Návrh zákona ďalej predpokladá, že prvé voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu sa budú obsadzovať výberovým konaním, ktoré bude pozostávať len z verejného vypočutia kandidátov a preverenia ich sudcovskej spôsobilosti, pričom výberové konanie bude uskutočňovať namiesto výberovej komisie priamo súdna rada. Verejné vypočutie sa bude riadiť štandardami verejného vypočutia kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu. Vzhľadom na to, sa v § 151zf ods. 2 upravuje pravidlo, že voľné miesto sudcu najvyššieho súdu sa bude obsadzovať výberovým konaní, ktoré bude prebiehať v čase, ktorý predchádza momentu, kedy najvyšší správny súd začne vykonávať svoju pôsobnosť. To znamená, že právna úprava obsadzovania voľných miest sudcov najvyššieho správneho súdu Súdnou radou Slovenskej republiky ma svoje časové ohraničenie (do 30. júna 2020). Po uplynutí tohto prechodného obdobia sa bude aplikovať všeobecná právna úprava obsadzovania voľných miest sudcov výberovým konaním v zmysle právnej úpravy uvedenej v § 28 29. Inak povedané, po uplynutí prechodného obdobia súdna rada stráca svoje oprávnenie vykonávať výberové konanie na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu.

V navrhovanom § 151zf ods. 3 sa upravuje obsah výberového konania. Vzhľadom na väzbu odseku 3 na odsek 2 je zrejmé, že ide aj právna úprava v odseku 3 svoje časové ohraničenie, pretože sa uplatňuje len vo výberových konaniach, ktoré vykonáva súdna rada v čase do 30. júna 2020. Navrhuje sa, aby výberové konanie na voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu v prechodnom období pozostávalo len z verejného vypočutia pred súdnou radou a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti. To znamená, že ide o obdobný koncept ako v prípade obsadzovania uvoľnených miest sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, pri ktorých samotnej voľbe v pléne Národnej rady Slovenskej republiky predchádza vypočutie kandidátov v príslušnom výbore parlamentu. Pretože uskutočnenie výberového konania sa zveruje do pôsobnosti súdnej rady, navrhuje sa, aby predseda súdnej rady bol zodpovedný za organizačné a technické zabezpečenie priebehu výberového konania.

V odseku 4 sa upravuje obsah verejného vypočutia kandidátov na zasadnutí súdnej rady. Predkladateľ volí to najjednoduchšie riešenie, kedy odkazuje na použitie pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcov ústavného súdu v Ústavnoprávnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky. A teda zámerom predkladateľ je docieliť stav, kedy súdna rada bude aplikovať § 116a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

V odseku 5 sa upravuje povinnosť predsedu súdnej rady vyhlásiť prvé výberové konanie na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu s dostatočným časovým predstihom predtým ako tento súd začne vykonávať svoju činnosť. Z dikcie zákona je zrejmé, že ide o lehotu na vyhlásenie prvého výberového konania. Zákon nevylučuje, aby výberových konaní predtým než najvyšší správny súd začne vykonávať svoju činnosť bolo viac. Každá výberové konanie, ktoré sa stihne uskutočniť v termíne do 1. júla 2021 sa bude riadiť pravidlami uvedenými v § 151zf.

Keďže návrh zákona v § 151zf operuje s pojmom „výberové konanie“, bude sa na toto výberové konanie vzťahovať právna úprava uvedená v § 28 29 v rozsahu v akom § 151zf neustanovuje inak.

26

V odseku 7 sa upravuje prechodné ustanovenie v nadväznosti na zavedenie vekového cenzu v prípade prísediacich, pričom sa navrhuje aplikovať novú právnu úpravu len v prípade prísediacich, ktorí budú zvolení po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy. Dôvodom pre tento postup je to, že v prípade prísediacich doteraz absentovala možnosť ich odvolania z dôvodu dosiahnutia určeného veku, tak ako tomu doteraz bolo v prípade sudcov všeobecných súdov.

K bodu 75

Navrhuje sa nahradenie pojmu „justičný čakateľ“ pojmom „stážista“, a teda vztiahnuť doterajšiu úpravu vzťahujúcu sa na justičných čakateľov na stážistov. Predkladateľ považuje za účelnejšie vykonať túto zmenu naprieč celým zákonom generálnym spôsobom. Tam, kde je to potrebné, sa obsah novelizácie premieta do samostatných novelizačných bodov.

K bodu 76

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa doterajší pojem „odborná príprava justičného čakateľa“ nahrádzajú pojmom „odborná justičný stáž“ v príslušnom tvare.

K čl. VIII

(zákon č. 4/2001 Z. z.)

Doplnenie právnej úpravy nadväzuje na zriadenie najvyššieho správneho súdu a koncept, podľa ktorého sa v osobitných predpisov garantujú funkcionárom najvyššieho správneho súdu rovnaké práva a povinnosti ako predsedovi a podpredsedovi. Z tohto dôvodu budú preto predseda a podpredseda najvyššieho správneho súdu oprávnení na vstup do objektov Zboru väzenskej a justičnej stráže na doklad totožnosti bez osobitného povolenia.

K čl. IX

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 15 ods. 5)

Zmena § 15 ods. 5 nadväzuje na zmenu čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, kde sa vypúšťa právna úprava udeľovania súhlasu so vzatím do väzby sudcu všeobecného súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky. V kontexte navrhovanej ústavnej zmeny je potrebné adekvátne zmeniť § 15 ods. 5 zákona o prokuratúre tak, že z doterajšieho znenia sa vypustí zmienka o sudcoch okresných súdov, krajských súdov, Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, pretože v tejto časti je zákonná úprava neaktuálna. Keďže v Ústave Slovenskej republiky zostáva zachovaný koncept udeľovania súhlasu so vzatím do väzby sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky (čl. 136 ods. 2 zostáva nedotknutý), bude sa § 15 ods. 5 obmedzovať len na právnu úpravu požadovania o vydanie súhlasu so vzatím do väzby sudcu ústavného súdu.

K bodu 2 (§ 16)

Doterajšie znenie § 16 vymedzovalo pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky k najvyššiemu súdu. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu je potrebné toto ustanovenie rozšíriť aj o zriaďovaný súd. Formálno-právne sa obsah doterajšieho

27

ustanovenia nemení a koncept § 16 zostáva zachovaný. Pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky v rozsahu podľa doterajšieho § 16 sa po novom bude vzťahovať aj na najvyšší správny súd.

K bodu 3 (§ 46 ods. 1)

Platné znenie § 46 ods. 1 zákona o prokuratúre upravuje príslušnosť prokurátorov na konanie pred najvyšším súdom. Vzhľadom na to, že zriaďovaný najvyšší správny súd bude z hľadiska hierarchie súdnej sústavy súdom rovnocenným s najvyšším súdom, navrhuje sa, aby sa koncept príslušnosti na konanie generálneho prokurátora a prokurátorov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uplatňoval aj v prípade konania pred najvyšším správnym súdom.

K čl. X

(zákon č. 154/2001 Z. z.)

K bodu 1

Doplnenie právnej úpravy nezlučiteľnosti výkonu funkcie prokurátora s inými verejnými funkciami sa vykonáva v nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu. Podľa doterajšej úpravy je výkon funkcie prokurátora nezlučiteľný s funkciou sudcu na všetkých všeobecných súdoch. Niet relevantného dôvodu na iný prístup v prípade funkcie sudcu najvyššieho správneho súdu.

K bodom 2 až 6

Návrhom dochádza k zrušeniu odmien prokurátorov a k časovému obmedzeniu nároku na a príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému u prokurátorov. Dôvody tejto zmeny sú detailnejšie uvedené v odôvodení k čl. VIII, kde k analogickej úprave u sudcov.

K čl. XI

(zákon č. 483/2001 Z. z.)

Cieľom novelizácie zákona o bankách je vytvoriť zákonné predpoklady pre zefektívnenie preverovania majetkových pomerov sudcov za podmienok, ktoré upravené v zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to tým, že sa vytvára možnosť pre súdnu radu oboznámiť sa údajmi tvoriacimi bankové tajomstvo v prípade bankových účtov sudcov, ktorí sa podrobujú preverovaniu majetkových pomerov, resp. preverovaniu sudcovskej spôsobilosti.

K čl. XII

(zákon č. 566/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 99 ods. 19)

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa navrhuje rozšíriť informačnú povinnosť Národnej banky Slovenska pri poskytovaní zoznamu centrálnych depozitárov aj o najvyšší správny súd.

28

K bodu 2 (§ 133 ods. 2)

Návrhom sa zohľadňuje v právnej úprave konfliktu záujmov existencia najvyššieho správneho súdu. A teda ani sudca najvyššieho správneho súdu (rovnako ako sudca najvyššieho súdu) nebude môcť byť členom predstavenstva, členom dozornej rady ani zamestnancom obchodníka s cennými papiermi alebo centrálneho depozitára.

K čl. XIII

(zákon č. 185/2002 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1)

Rozšírenie predmetu zákonnej úpravy nadväzuje na navrhovanú ústavnú zmenu spočívajúcu v zaradení podpredsedu súdnej rady do textu ústavy. Vzhľadom na ústavné splnomocnenie na úpravu podrobností o voľbe a odvolávaní podpredsedu súdnej rady v zákone je žiaduce túto skutočnosť vyjadriť aj v predmete úpravy novelizovaného zákona.

K bodu 2 (§ 3 ods. 2)

Zo zmien navrhovaných v čl. 141a ods. 2 ústavy vyplýva, že prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky a Národná rada Slovenskej republiky budú do súdnej rady nominovať osoby, ktoré nie sudcami. Preto je potrebné túto skutočnosť zohľadniť aj v zákonnej úprave, kde sa doterajšie pravidlo, že uvedené zložky štátnej moci nominujú „spravidla“ nesudcov, mení na pravidlo, že vždy ide o nesudcov. Na tento účel sa vypúšťa slovo „spravidla“ z textu právnej normy, čím sa dosiahne úplný súlad s Ústavou Slovenskej republiky.

K bodu 3 (§ 3a)

Ide o legislatívno-technickú zmenu, ktorej cieľom je zavedenie legislatívnej skratky pre Ústavu Slovenskej republiky na platnom znení zákona.

K bodu 4 [§ 3a ods. 1 písm. d)]

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu je potrené túto skutočnosť vyjadriť aj v právnej úprave pôsobnosti súdnej rady v oblasti zabezpečovania výkonu verejnej kontroly súdnictva podľa § 3a ods. 1 písm. d) účasťou jej členov na zasadnutiach pléna oboch najvyšších súdov. Pôsobnosť súdnej rady podľa § 3a ods. 1 písm. d) sa preto rozširuje aj na najvyšší správny súd.

K bodu 5 (§ 3b)

V zákone o súdnej rade novelizovaný § 3b reaguje na doplnenie ústavy o čl. 141b ústavy. Ustanovenia § 3b konkretizujú kompetencie súdnej rady pri výkone pôsobnosti podľa čl. 141a ods. 5 písm. i) a čl. 141b ústavy. Ustanovenia § 3b vytvárajú predpolie pre následnú bližšiu konkretizáciu výkonu pôsobnosti v rámci preverovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti a majetkových pomerov sudcov, t. j. vo veciach písomného vyhlásenia sudcu a majetkového priznania sudcu, vo veciach majetkových pomerov sudcu, pri vykonávaní dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti, pri overovaní spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov na funkciu sudcu a pri uplatňovaní

29

návrhového oprávnenia súdnej rady vo veciach disciplinárnej zodpovednosti sudcov aj podľa zákona o súdnej rade.

K bodu 6 (§ 4 ods. 4)

Doterajšie znenie § 4 ods. 4 sa presúva do § 27hh, v ktorom sa koncentrujú ustanovenia o poskytovaní súčinnosti súdnej rade. Čiže ide o zmenu v systematike a nie obsahu právnej úpravy.

K bodu 7 (§ 5 ods. 1)

Vzhľadom na úplnú profesionalizáciu funkcie podpredsedu súdnej rady sa navrhuje do zákonnej úpravy doplniť štandardnú úpravu zastupovania predsedu súdnej rady aj v iných prípadoch ako tých, ktoré doteraz upravené v zákone. A teda po novom bude môcť predseda súdnej rady poveriť svojim zastupovaním podpredsedu súdnej rady nie len v čase svojej neprítomnosti.

K bodu 8 (§ 5 ods. 4)

Precizuje sa doterajšia právna úprava týkajúca sa voľby, odvolania a zániku funkcie podpredsedu súdnej rady, pričom sa navrhuje, aby sa v prípade podpredsedu súdnej rady uplatnila istá úprava, ktorá sa používa v prípade predsedu súdnej rady s tým rozdielom, že navrhnúť odvolanie predsedu súdnej rady bude môcť aj priamo predseda súdnej rady.

K bodom 9 až 11 (§ 8 ods. 1, 2 a 5)

Vychádzajúc z programového vyhlásenia vlády, ako aj s ohľadom na rozširovanie pôsobnosti súdnej rady sa navrhuje zavedenie odmeňovania členov súdnej rady, ktorí nie sú sudcami, a ktorým sa navrhuje priznanie mesačnej odmeny vo výške 1,5 násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Právna úprava vychádza z návrhu spracovaného súdnou radou, ktorý súdna rada schválila na svojom zasadnutí 29. apríla 2019 uznesením 95/2019. Odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sudcami sa navrhuje aj v kontexte toho, že v dôsledku ústavných zmien a s tým súvisiacich zmien zákonnej úpravy dochádza k rozšíreniu pôsobnosti súdnej rady vykonávať preverovanie majetkových pomerov sudcov a sudcovskej spôsobilosti. Zavedenie odmeňovania členov súdnej rady, ktorí nie sudcami preto plniť aj motivačnú funkciu.

Navrhovaná právna úprava bude mať v tejto časti negatívny dopad na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky. Odmenu členom súdnej rady, ktorí nie sudcami bude vyplácať Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky.

S navrhovanou úpravou v § 8 ods. 1, 2 a 5 súvisí aj prechodné ustanovenie § 34.

Okrem členov súdnej rady, ktorí nie sudcami, jej členmi súdnej rady aj sudcovia. V prípade členov súdnej rady, ktorí sudcami sa nenavrhuje zavádzanie ich odmeňovania, ale na strane druhej sa navrhuje v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov znížiť ich nápad na súdoch, na ktorých pôsobia, na polovicu, čo vytvára predpoklad pre efektívnejší výkon funkcie člena súdnej rady.

30

K bodu 12 (§ 10 ods. 2)

V čl. 141a ods. 2 ústavy sa navrhuje nanovo upraviť voľbu členov súdnej rady, a to tak, že jedného člena súdnej rady budú voliť spoločne sudcovia najvyšších súdov a zvyšných osem členov súdnej rady volených sudcami budú voliť sudcovia v jednomandátových volebných obvodoch. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v právnej úprave aktívneho volebného práva. A teda aktívne volebné právo sudcov najvyšších súdov je obmedzené len na voľbu jedného člena súdnej rady, čo zodpovedá novému zneniu čl. 141a ods. 2 písm. a) ústavy. Aktívne volebné právo sudcov ostatných súdov je limitované na volebný obvod, v ktorom vykonávajú svoju funkciu, čo zodpovedá novému zneniu čl. 141a ods. 2 písm. b) ústavy; právna úprava volebných obvodov je v novom § 11a zákona. Podmienka výkonu volebného práva v podobe aktívneho výkonu funkcie sudcu zostáva zachovaná, t.j. aktívne volebné právo nemajú sudcovia, ktorí aktívne nevykonávajú svoju funkciu napríklad z dôvodu prerušenia výkonu funkcie sudcu alebo dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu.

K bodu 13 (§ 10 ods. 4)

Doterajšie znenie § 10 ods. 4 upravuje zostavovanie zoznamov sudcov oprávnených voliť členov súdnej rady. Zmysel § 10 ods. 4 zostáva novelizáciou zachovaný, pričom sa v ňom zohľadňuje nová úprava voľby členov súdnej rady sudcami na regionálnom princípe. Zoznam voličov oprávnených voliť budú zabezpečovať naďalej orgány sudcovskej samosprávy (sudcovské rady), pričom pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov to budú predsedovia sudcovských rád týchto súdov a vo volebných obvodoch tieto zoznamy budú zostavovať predsedovia sudcovskej rady krajských súdov; na tento účel budú spolupracovať s predsedami sudcovských rád v ich obvode.

K bodu 14 (§ 11)

V § 11 je v súčasnosti upravené pasívne volebné právo sudcov kandidovať za člena súdnej rady a spôsob navrhovania kandidátov. S ohľadom na zmeny vykonávané v čl. 141a ods. 1 písm. a) a b) ústavy je nevyhnutné vykonať zmeny aj v tomto ustanovení. Z doterajšieho znenia zákona vyplýva, že pasívne volebné právo len sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu, a teda nemá ho sudca, ktorý nevykonáva funkciu sudcu napr. z dôvodu prerušenia alebo dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Táto okolnosť zostáva novou úpravou nedotknutá. Čo sa v právnej úprave mení, je skutočnosť, že pasívne volebné právo sa v zmysle čl. 141a ods. 2 písm. b) ústavy obmedzuje na volebné obvody, resp. v prípade sudcu voleného podľa čl. 141a ods. 2 písm. a) ústavy na výkon funkcie sudcu na niektorom z najvyšších súdov.

V odseku 2 sa nanovo upravuje navrhovanie kandidátov na členov súdnej rady. Doterajšia úprava dáva návrhové oprávnenie sudcovským radám, stavovským organizáciám sudcov alebo určenému počtu sudcov (10). Predkladateľ za to, že na tomto koncepte nie je potrebné meniť nič, resp. je potrebné zachovať súčasný štandard právnej úpravy. Táto úprava si však vyžaduje zmeny s ohľadom na zavedenie regionálneho princípu voľby členov súdnej rady sudcami.

Preto sa navrhuje, aby sudcovské rady mohli navrhovať kandidátov na členov súdnej rady len v rámci svojho volebného obvodu [písmeno a)]. V prípade člena súdnej rady voleného sudcami najvyšších súdov sa navrhuje, aby návrhové oprávnenie sudcovských rád týchto súdov sa týkalo len voľby člena súdnej rady za tieto súdy [písmeno b)]. V prípade sudcovských rád

31

treba poznamenať, že ak nastane situácia, že v rámci príslušného súdu nie je zriadená sudcovská rada (napr. všetkým jej členom uplynulo funkčné obdobie a noví členovia ešte neboli zvolení), tak pôsobnosť sudcovskej rady bude v súlade § 45 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení vykonávať plénum príslušného súdu.

Oprávnenie stavovskej organizácie sudcov navrhovať kandidátov na členov súdnej rady nebude limitované, a teda stavovská organizácia môže navrhovať kandidátov vo všetkých volebných obvodoch vrátane kandidáta na člena súdnej rady voleného sudcami najvyšších súdov [písmeno c)]. Vzhľadom na celoštátnu pôsobnosť týchto organizácií (je namieste ju predpokladať), sa navrhuje, aby stavovské organizácie mohli navrhnúť svojho kandidáta v ktoromkoľvek obvode. Platí však to isté, čo pri sudcovských radách vyberajú do jednotlivých volebných obvodov len zo sudcov, ktorí vykonávajú funkciu v tomto volebnom obvode.

V prípade návrhového oprávnenia samotných sudcov sa navrhuje ponechať doterajšiu právnu úpravu ohľadom potrebného kvóra sudcov (10), pričom v prípade členov súdnej rady volených vo volebných obvodoch sa bude vyžadovať najmenej 10 sudcov za tento volebný obvod. Inak povedané, nemôže sa spojiť 10 sudcov z rôznych volebných obvodov a navrhnúť kandidáta do jedného volebného obvodu. V aktuálne najmenšom volebnom obvode (Krajský súd Trenčín) pôjde o približne 10 % sudcov. Situácia, aby sudcovská rada napr. Krajského súdu v Bratislave navrhla na kandidáta na člena súdnej rady sudcu, ktorý vykonáva funkciu na napr. Okresnom súd Košice I, t.j. mimo svojho obvodu nemôže nastať poistkou preto je nové vymedzenie pasívneho volebného práva.

V prípade člena súdnej rady voleného sudcami najvyšších súdov sa bude vyžadovať aspoň 10 sudcov z týchto súdov, pričom časť hlasov môže byť z jedného najvyššieho súdu a časť hlasov z druhého najvyššieho súdu, t.j. nevyžaduje sa kvórum 10 sudcov za každý z týchto súdov.

Takto koncipovanú právnu úpravu navrhovania kandidátov na členov súdnej rady priamo sudcami považuje predkladateľ za dostatočne vyváženú a zachovávajúcu zmysel a štandard pôvodnej úpravy.

K bodu 15 (§ 11a)

Do zákonnej úpravy sa v nadväznosti na úpravu navrhovanú v čl. 141a ods. 2 písm. b) ústavy zavádza pojem „volebný obvod“. Pojem volebný obvod je pre uplatňovanie regionálneho princípu pri voľbe členov súdnej rady pojmom určujúcim, pretože na volebný obvod sa viaže výkon aktívneho a pasívneho volebného práva, rovnako aj kreovanie volebných orgánov. Z dikcie ústavy je zrejmé, že pre voľbu členov súdnej rady podľa čl. 141a ods. 1 písm. b) sa má vytvárať viacero volebných obvodov. Ústavná úprava zároveň vyžaduje, aby volebné obvody boli usporiadané tak, aby na zvolenie alebo odvolanie člena súdnej rad bol potrebný porovnateľný počet sudcov v jednotlivých obvodoch. Text ústavy v tomto prípade zakotvuje požiadavku na také volebné obvody, v ktorých hlas voliča (sudcu) porovnateľnú váhu. Preto je potrebné, aby zákonná úprava volebných obvodov rešpektovala ústavný parameter ich kreovania. Predkladateľ zvažoval pri koncipovaní právnej úpravy volebných obvodov niekoľko možností ich usporiadania, pričom výsledné znenie uvedené v § 11a možno považovať za riešenie, ktoré spĺňa parameter porovnateľnej váhy hlasu voličov. Navrhovaná právna úprava volebných obvodov sa vydáva na podklade ústavného splnomocnenia uvedeného v čl. 141a ods. 10 ústavy.

32

V prípade riešenia spočívajúceho v tom, že volebné obvody kopírujú územné obvody existujúcich krajských súdov nie je splnená požiadavka porovnateľnej váhy hlasov. Z aktuálneho stavu počtu sudcov v rámci jednotlivých krajských súdov (t.j. počet sudcov krajského súdu plus počet sudcov okresných súdov v jeho obvode), je zrejmé, že nastavenie ôsmych volebných obvodov podľa obvodov krajských súdov neobstojí. Obvod Krajského súdu v Bratislave zahŕňa 274 sudcov (v prípade započítania sudcov Špecializovaného trestného súdu ide o 289 sudcov), obvod Krajského súdu v Trnave zahŕňa 138 sudcov, obvod Krajského súdu v Nitre zahŕňa 134 sudcov, obvod Krajského súdu v Trenčíne zahŕňa 120 sudcov, obvod Krajského súdu v Banskej Bystrice zahŕňa 181 sudcov, obvod Krajského súdu v Žiline zahŕňa 143 sudcov, obvod Krajského súdu v Košiciach zahŕňa 223 sudcov a obvod Krajského súdu v Prešove zahŕňa 155 sudcov. Značne nerovnakú váhu hlasu za tohto nastavenia možno ilustrovať na príklade voľby jedného člena súdnej rady za každý volebný obvod. Ak sa berie do úvahy absolútna väčšina hlasov, ktorá je teoreticky potrebné pre zvolenie v prípade plnej účasti všetkých oprávnených voličov, by pre zvolenie bolo potrebných 146 hlasov v bratislavskom obvode, 70 hlasov v trnavskom obvode, 68 hlasov v nitrianskom obvode, 61 hlasov v trenčianskom obvode, 91 hlasov v banskobystrickom obvode, 72 hlasov v žilinskom obvode, 112 hlasov košickom obvode a 78 hlasov v prešovskom obvode. Táto disproporcia nie je z hľadiska ústavných požiadaviek akceptovateľná. Preto model ôsmych jednomandátových obvodov usporiadaných podľa obvodov krajských súdov bol odmietnutý. Jeho zosúladenie s ústavou by si vyžiadalo umelé zásahy do obvodov týchto súdov, čo nie je vhodné riešenie.

Preto predkladateľ zvolil riešenie, ktoré využíva existujúce obvody krajských súdov pričom ich umelo nezväčšuje ani nezmenšuje, ale vhodným spôsobom ich spája do väčších celkov a zároveň zvyšuje počet mandátov v týchto obvodoch, a to s cieľom takého nastavenia volebných odvodov, aby došlo k naplneniu ústavnej požiadavky porovnateľnej váhy voličských hlasov. Na základe uvedeného sa preto navrhuje rozdelenie územia Slovenskej republiky na tri volebné obvody, z ktorých jeden bude štvormandátový a dva dvojmandátové. Západoslovenský volebný obvod bude štvormandátový a bude zahŕňať obvody Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trenčíne (celkový počet sudcov 681). Stredoslovenský volebný obvod bude dvojmandátový a bude zahŕňať obvody Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Žiline (celkový počet sudcov 324). Východoslovenský volebný obvod bude taktiež dvojmandátový a bude zahŕňať obvody Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove (celkový počet sudcov 378). V prípade prepočtu hlasov potrebných pre zvolenie v týchto obvodoch podľa vyššie uvedeného príkladu možno konštatovať, že v prípade bratislavského obvodu bude potrebných na zvolenie 86 hlasov, v prípade banskobystrického obvodu 82 hlasov a v prípade východoslovenského kraja 94 hlasov. Takto koncipované nastavenie váhy voličských hlasov podľa predkladateľa spĺňa ústavnú požiadavku na také nastavenie volebných obvodov, ktoré zabezpečí, aby na zvolenie (alebo odvolanie) bol v každom volebnom obvode potrebný porovnateľný počet sudcov.

V navrhovanom odseku 2 sa navrhuje, aby sudcovia Špecializovaného trestného súdu boli zaradení do západoslovenského volebného obvodu, a to berúc do úvahy geografické zaradenie tohto súdu v sústave súdov, pretože jeho sídlo je v Pezinku.

K bodu 16 (§ 12 ods. 1)

Volebnými orgánmi podľa platnej právnej úpravy hlavná volebná komisia a volebné komisie. Volebné komisie sa podľa platnej právnej úpravy zriaďujú na najvyššom súde, Špecializovanom trestnom súde a na krajských súdoch. S prihliadnutím na koncept ôsmich volebných obvodov nová právna úprava ponecháva volebné komisie na krajských súdoch a

33

bude teda platiť princíp, že volebná komisia sa vytvára len jedna v každom volebnom obvode. Osobitne je riešená situácia pri volebnej komisii pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov, kde sa navrhuje vytvárať jednu spoločnú volebnú komisiu.

K bodu 17 (§ 12 ods. 3)

V § 12 ods. 3 sa upravuje kreovanie hlavnej volebnej komisie. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa javí ako žiaduce, aby aj tento súd mal svojho zástupcu v hlavnej volebnej komisii, a preto sa navrhuje rozšírenie zloženia hlavnej volebnej komisie aj o sudcu určeného sudcovskou radou najvyššieho správneho súdu. V prípade volebných komisií 12 ods. 5) sa právna úprava nemení, a teda volebné komisie naďalej kreujú zhromaždenia sudcov; k zhromaždeniu sudcov pozri zmenu § 17 ods. 2. Ďalej niet dôvodu, aby žrebovanie riadil vedúci kancelárie súdnej rady, t.j. osoba, ktorá nie je súčasťou hlavnej volebnej komisie. Preto sa navrhuje zmena, ktorá riadenia žrebovania zveruje do pôsobnosti vekom najstaršieho člena hlavnej volebnej komisie. Rovnaká zmena sa vykonáva aj v § 12 ods. 5.

K bodu 18 (§ 12 ods. 5)

Niet dôvodu, aby žrebovanie riadil vedúci kancelárie súdnej rady, t.j. osoba, ktorá nie je súčasťou volebnej komisie. Preto sa navrhuje zmena, ktorá riadenia žrebovania zveruje do pôsobnosti vekom najstaršieho člena volebnej komisie.

K bodu 19 (§ 13 ods. 3)

S ohľadom na nový koncept voľby ôsmich členov súdnej rady v príslušných volebných obvodoch sa navrhuje, aby náležitosťou návrhu kandidáta bolo aj označenie volebného obvodu, v ktorom bude kandidovať. Zabezpečí sa tak jednoznačná informácia pre každého sudcu oprávneného voliť členov súdnej rady.

K bodu 20 (§ 14 ods. 2)

Podľa doterajšej právnej úpravy sa zostavovala jediná kandidátna listina, čo zodpovedalo úprave jediného volebného obvodu v rámci celého územia Slovenskej republiky. Pri novom koncepte voľby členov súdnej rady sudcami doterajšia úprava jedinej kandidátnej listiny neobstojí. Preto sa navrhuje, aby kandidátnych listín bolo toľko, koľko členov súdnej rady sa volí. A teda pre každý volebný obvod sa zostaví predpísaným spôsobom samostatná kandidátna listina, pričom osobitne sa zostavuje kandidátna listina pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov.

K bodu 21 (§ 14 ods. 3)

Ide o zmenu vyvolanú novým konceptom viacerých kandidátnych listín; k tomu pozri odôvodnenie k zmene § 14 ods. 2.

K bodu 22 (§ 17 ods. 1)

Súčasťou vyhlásenia voľby člena alebo členov súdnej rady sudcami podľa doterajšej úpravy bolo aj určenie počtu členov súdnej rady, ktorí majú byť vo voľbe zvolení. Táto úprava sa vzhľadom na ústavné zmeny čl. 141a ods. 2 písm. a) a b) ústavy stáva čiastočne neaktuálnou. Preto sa navrhuje zmena, a to v tom duchu, že vyhlásenie voľby bude obsahovať informáciu, či

34

ide o voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov alebo o voľbu členov súdnej rady vo volebných obvodoch, pričom v druhom prípade sa uvedie aj volebný obvod alebo volebné obvody, v ktorých sa má voľba člena súdnej rady vykonať. Len v prípade voľby členov súdnej rady sudcami vo volebných obvodoch sa súčasne uvedie aj počet členov súdnej rady, ktorí majú byť zvolení, pretože tieto volebné obvody sú viacmandátové.

K bodu 23 (§ 17 ods. 2)

Voľby členov súdnej rady sa vykonávajú na zhromaždeniach sudcov. Tento koncept bude platiť aj do budúcna, pričom však dochádza k výslovnej úprave zloženia zhromaždení sudcov. Ak pôjde o voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov, tak zhromaždenie sudcov je v tomto prípade tvorené sudcami oboch najvyšších súdov. Ak pôjde o voľbu člena súdnej rady vo volebnom obvode, tak zhromaždenie sudcov budú tvoriť sudcovia, ktorí majú aktívne volebné právo v tomto volebnom obvode.

V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že právna úprava v súčasnosti umožňuje, aby sudca vykonával funkciu sudcu dočasne aj na inom súde, ktorého je sudcom. Ide o sudcov, ktorí dočasne pridelení na výkon funkcie sudcu na iný súd, či vyššieho, rovnakého alebo nižšieho stupňa. Z hľadiska zaradenia takéhoto sudcu do príslušného zhromaždenia sudcov na účely voľby členov súdnej rady sudcami treba vychádzať z obsahového vymedzenia aktívneho volebného práva sudcu. Sudca vykonáva svoje aktívne volebné právo v tom volebnom obvode, v ktorom vykonáva funkciu sudcu. Preto sudca krajského súdu, ktorý je dočasne pridelený na niektorý z najvyšších súdov bude voliť člena súdnej rady na zhromaždení sudcov najvyšších súdov, hoci by inak volil člena súdnej rady vo volebnom obvode príslušného krajského súdu. Prípadne sudca Okresného súdu Rožňava, ktorý je dočasne pridelený na Krajský súd v Prešove, bude voliť člena súdnej rady na zhromaždení sudcov vo volebnom obvode Krajského súdu v Prešove, hoci by inak volil vo volebnom obvode Krajského súdu v Košiciach. Predkladateľ má za to, že ak je aktívne volebné právo viazané na výkon funkcie sudcu, malo by sa po správnosti zohľadňovať miesto výkonu funkcie sudcu.

K bodu 24 [§ 17 ods. 3 písm. a)]

Návrhom dochádza k aktualizácii úpravy určovania miesta konania zhromaždenia sudcov v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu. Návrh zákona v tomto prípade predpokladá, že miesto zhromaždenia sudcov určia predsedovia sudcovských rád týchto súdov po vzájomnej dohode.

K bodu 25 (§ 18 ods. 2)

Doterajšia úprava, podľa ktorej sudca bol oprávnený voliť najviac taký počet kandidátov, koľko členov súdnej rady je potrebné zvoliť, je s ohľadom na neaktuálna v prípade voľby člena súdnej rady za najvyšší súd a najvyšší správny súd. Za uvedeného dôvodu sa preto doterajšia právna úprava modifikuje tak, aby sa uplatňovala len vo viacmandátových obvodoch, t.j. nebude sa uplatňovať v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu.

K bodu 26 (§ 21 ods. 2)

Pri doterajšom mechanizme voľby členov súdnej rady sudcami v rámci jediného volebného obvodu je potrebné vykonať zmenu právnej úpravy zostavovania poradia kandidátov

35

podľa počtu dosiahnutých hlasov. Preto sa navrhuje, aby sa pre každý volebný obvod a osobitne pre voľbu člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov zostavilo osobitné poradie úspešnosti podľa počtu dosiahnutých hlasov. Zvoleným bude ten kandidát, ktorý v príslušnom volebnom obvode získa najvyšší počet hlasov (§ 23 ods. 1).

K bodu 27 (§ 21 ods. 3)

Na účely bezproblémového zisťovania výsledkov volieb a ich vyhodnocovania sa navrhuje doplniť doteraz používané alternatívne kritérium pre určenie výsledného poradia v prípade rovnosti hlasov. Podľa platnej právnej úpravy sa na tento účel zohľadňuje dĺžka výkonu funkcie sudcu, pričom preferovaný je kandidát s dlhšou dobou výkonu funkcie sudcu. Ak by došlo k situácii, že dĺžka výkonu funkcie je rovnaká, navrhuje sa, aby sa výsledné poradie určilo žrebom.

K bodu 28 (§ 22 ods. 2)

Navrhuje sa aktualizácia právnej úpravy tak, aby sa táto úprava aplikovala len v prípade voľby členov súdnej rady podľa čl. 141a ods. 2 písm. b), a teda nebude sa uplatňovať v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu.

K bodu 29 (§ 23 ods. 1)

Určovanie výsledku volieb, resp. posúdenie otázky, ktorý kandidát bol zvolený, je potrebné prispôsobiť novému spôsobu voľby členov súdnej rady sudcami. Preto vo volebnom obvode budú zvolení za členov súdnej rady kandidáti, ktorí získali vo volebnom obvode najviac hlasov. Najvyšší počet hlasov bude rozhodujúci v prípade voľby člena súdnej rady sudcami najvyšších súdov. V prípade rovnosti hlasov sa bude postupovať podľa § 21 ods. 2.

K bodu 30 (§ 23 ods. 2)

Osvedčenie o zvolení za člena súdnej rady bude podľa navrhovanej úpravy obsahovať ďalšiu náležitosť, ktorou je údaj o volebnom obvode, v ktorom bude sudca zvolený, resp. v prípade člena súdnej rady zvoleného sudcami najvyšších súdov uvedenie skutočnosti, že bol zvolený sudcami týchto súdov.

K bodu 31 (§ 26 ods. 1)

Vzhľadom na nový koncept voľby členov súdnej rady sudcami vyplývajúci z navrhovanej zmeny čl. 141a ods. 2 písm. a) a b) ústavy sa navrhuje primerane upraviť znenie upravujúce zánik funkcie člena súdnej rady. Vzhľadom na rozsah navrhovaných zmien sa navrhuje celé ustanovenie naformulovať nanovo. Novou je právna úprava v písmene i), ktorá zohľadňuje to, že za člena súdnej rady voleného (vymenovaného) vládou, prezidentom a parlamentom môže byť ustanovený len nesudca. Pre prípad, že takýto člen súdnej rady sa stane sudcom, tak sa navrhuje, aby bol daný dôvod pre zánik funkcie člena súdnej rady. Rovnako aj právna úprava v písmene d), kde sa doplnil štandardný dôvod pre zánik funkcie spočívajúci vo vyhlásení za mŕtveho.

36

K bodu 32 (§ 27 ods. 2 a 3)

Podľa čl. 141a ods. 2 písm. a) a b) ústavy deviatich členov súdnej rady volia a odvolávajú sudcovia podľa určených pravidiel regionálneho zastúpenia. Zákonná právna úprava detailne popisuje proces voľby a odvolávania člena súdnej rady zvoleného sudcami. Podľa platnej právnej úpravy návrh na odvolanie člena súdnej rady zvoleného sudcami môžu podať najmenej tri sudcovské rady, tri kolégiá predsedov sudcovských rád alebo najmenej štvrtina sudcov oprávnených voliť. Navrhovanou úpravou dochádza k zúženiu okruhu subjektov oprávnených navrhnúť odvolanie člena súdnej rady. Oprávnenie navrhnúť odvolanie člena súdnej rady zvoleného sudcami budú mať sudcovské rady (ich nadpolovičná väčšina) a sudcovia (aspoň štvrtina oprávnených voliť) príslušného volebného obvodu, a to len vo vzťahu k členovi súdnej rady zvoleného za tento volebný obvod. Vzhľadom na to, že je v záujme predkladateľa zachovať z dôvodu stability výkonu funkcie člena súdnej rady zvoleného sudcami prísnejšie kritéria pre navrhnutie odvolania člena súdnej rady ako pre navrhnutie jeho kandidatúry na člena súdnej rady, vypúšťa sa ako subjekt oprávnený podať návrh na odvolanie člena súdnej rady kolégium predsedov sudcovských rád. Kolégium predsedov sudcovských rád pozostáva z predsedov sudcovských rád v odvode príslušného krajského súdu. To znamená, čím vyšší počet sudcovských rád, tým vyšší počet členov kolégia predsedov sudcovských rád. Krajom s najvyšším počtom sudcovských rád je prešovský kraj a banskobystrický kraj 9 súdov, 9 sudcovských rád, a teda 9 členov kolégia predsedov sudcovský rád. Kolégium predsedov sudcovských rád hlasuje nadpolovičnou väčšinou, t.j. pri zachovaní oprávnenia kolégia podávať návrhy na odvolanie by postačovalo päť hlasov, čo v porovnaní s 10 hlasmi potrebnými pre podanie návrhu na kandidáta do volieb je neprijateľné. Vo vzťahu k odvolávaniu člena súdnej rady zvoleného sudcami bude platiť, že člen bude odvolaný, ak sa za jeho odvolanie vysloví nadpolovičná väčšina všetkých sudcov oprávnených voliť v príslušnom volebnom obvode.

K bodu 33 (§ 27a až 27f)

Doterajšia právna úprava v § 27a 27f obsahuje podrobnejšie pravidlá voľby predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to v nadväznosti na čl. 141a ods. 6 písm. e) a ods. 10 a čl. 145 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa v ústavnej rovine dopĺňa úprava voľby predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu, pričom v prípade funkcionárov zriaďovaného súdu sa bude aplikovať rovnaká procedúra ich ustanovenia do funkcie ako v prípade funkcionárov najvyššieho súdu. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v zákonnej úprave, ktorá vykonáva ústavnú úpravu. Z hľadiska legislatívno-technického spracovania prichádza do úvahy možnosť vytvoriť v novelizovanom zákone samostatnú úpravu, ktorá bude vernou kópiou existujúcej úpravy 27a 27f) alebo ju zapracovať do tejto existujúcej úpravy. Predkladateľ považuje z pohľadu adresátov tejto úpravy, ako aj systematiky zákona za vhodnejšie využiť druhú možnosť. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje prepísať nanovo existujúcu úpravu. Jedinou vecnou zmenou je doplnenie tejto úpravy o funkcionárov najvyššieho správneho súdu; vo zvyšku zostáva právna úprava nedotknutá a nevykonávajú sa žiadne iné vecné zmeny, čo ani nie je zámerom predkladateľa.

K bodu 34 [§ 27g ods. 2 písm. e)]

V súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo šiestej správy o činnosti Výboru 255 sa navrhuje ako podmienku pre voľbu kandidáta, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch vypustiť odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku,

37

advokátsku skúšku alebo notársku skúšku. Takáto skúška sa nevyžaduje ani v prípade kandidatúry na post sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K bodom 35 a 36 (§ 27h až § 27hh)

§ 27h

Upravuje sa konanie vo veciach písomného vyhlásenia sudcu a majetkového priznania sudcu pred súdnou radou. Nejde o nové kompetencie súdnej rady, ale jedná sa o presunutie kompetencie dnes upravenej v § 33 zákona č. 385/2000 Z. z, o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov do zákona o súdnej rade. Cieľom je upraviť jednotlivé kompetencie súdnej rady na poli dohľadu nad riadnym výkonom sudcovskej funkcie na jednom mieste a zabezpečiť tak väčšiu prehľadnosť práva pre jeho adresátov a nedelimitovať výkon pôsobnosti súdnej rady do jednotlivých konaní upravených vo viacerých viac alebo menej nadväzujúcich a príbuzných právnych predpisoch.

Podstatou tohto konania bude, ako je tomu doteraz, dohľad nad dodržiavaním zákonnej povinnosti sudcu podať včas písomné vyhlásenie alebo majetkové priznanie, a rovnako zabezpečiť úplnosť písomného vyhlásenia alebo majetkového priznania. Zákonná úprava sleduje legitímny cieľ verejnej kontroly súdnictva a zabezpečenia nezávislého výkonu súdnictva ako ústavou predpokladaného princípu a zároveň ústavného práva účastníka konania.

§ 27ha

Upravuje sa konanie vo veciach majetkových pomerov sudcu. Súdna rada nadobudne právomoc preveriť úplnosť majetkových priznaní sudcov podávaných podľa osobitného predpisu. Cieľom právnej úpravy je odstrániť doposiaľ neželaný a z pohľadu kontroly riadneho výkonu súdnictva neefektívny právny stav, kedy súdna rada, ako orgán verejnej kontroly súdnictva, nie je oprávnená kontrolovať okrem majetkového prírastku samotný pôvod majetku a jeho statočnosť. Právna úprava ambíciu zaviesť riadnu a hĺbkovú kontrolu majetkových priznaní a pôvodu samotného majetku prostredníctvom predvídateľného a férového procesu, ktorý sa však kaskádovito spustí iba za predpokladu, že súdna rada nadobudne pochybnosti o statočnosti pôvodu majetku alebo majetkového prírastku.

Aby sa zabezpečila čo najväčšia efektivita takéhoto preverovania, súdna rada bude povinná zriadiť spomedzi svojich členov trojčlenné kontrolné komisie, ktorých bude vzhľadom na počet členov súdnej rady celkovo šesť. Z pohľadu počtu sudcov aktívne vykonávajúcich funkciu sudcu a s povinnosťou podať každoročne písomné vyhlásenie sudcu a majetkové priznanie sudcu, ide z pohľadu zákonodarcu o primeraný počet komisií, ktoré by mali stíhať efektívne preverovať pravdivosť majetkových priznaní sudcov podávaných podľa osobitného predpisu.

Ak na základe vyhodnotenia majetkového priznania komisia súdnej rady zistí u sudcu majetkový prírastok prevyšujúci jeho príjmy v súčte aspoň o sumu 5000 eur, alebo nadobudne dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu samotného majetku, sudca je povinný na základe výzvy komisie súdnej rady preukázať ich pôvod. Suma 5000 eur bola zákonodarcom zvolená ako približne päťnásobok priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za rok 2019, a to aj s ohľadom na odmeňovanie sudcov a zloženie funkčných platov sudcov všeobecných súdov. Dôkazné bremeno bude zaťažovať toho, komu svedčí zákonná povinnosť predkladať každoročne úplné a pravdivé majetkové priznanie podľa osobitného predpisu a komu svedčí

38

povinnosť podľa osobitného predpisu mať len také finančné príjmy a disponovať takým majetkom, ktoré majú zákonný pôvod a sú statočné.

Nástroje, ktorá súdna rada dlhodobo pociťuje ako vhodné a účelné upraviť na zákonnej úrovni za účelom komplexnejšieho a plnohodnotnejšieho výkonu jej kontrolnej pôsobnosti, zákonodarca upravuje v § 27hb ods. 3. Komisia súdnej rady bude na tomto základe taktiež oprávnená vyzvať sudcu (dôkazné bremeno bude opäť na pleciach dotknutého sudcu), aby

a)predložil potvrdenie o podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb alebo doklad preukazujúci príjmy sudcu alebo nadobudnutie majetku a jeho hodnotu,

b)preukázal pôvod zdrojov, z ktorých nadobudol hnuteľný alebo nehnuteľný majetok uvádzaný v majetkovom priznaní,

c)preukázal pôvod zdrojov majetku uvádzaného v čestnom alebo inom obdobnom vyhlásení,

d)objasnil majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého a neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj vtedy, ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo o správe spoločného majetku,

e)objasnil pôvod darov a pôvod zdedeného majetku.

Komisia súdnej rady bude povinná počas lehoty poskytnutej dotknutému sudcovi, ktorá nesmie byť dlhšia ako 60 dní, si sama zaobstarať podklady dôležité pre výkon jej pôsobnosti. Pôjde predovšetkým o informácie od dožiadaných orgánov verejnej moci, informácie, ktoré si vie komisia súdnej rady zabezpečiť nahliadnutím do registrov, spisov a pod. Dôležité z pohľadu ústavnej súladnosti bude, že zákon komisii súdnej rady neukladá povinnosť zaobstarať si konkrétne informácie od konkrétneho orgánu verejnej moci, ale ponecháva toto rozhodnutie plne v rukách a na úsudku komisii súdnej rady. Získanými informáciami od orgánov verejnej moci komisia súdnej rady nebude viazaná a bude tieto informácie sama autonómne vyhodnocovať.

Komisia súdnej rady bude môcť v prípade dôvodných pochybností o statočnosti pôvodu majetkového prírastku sudcu, o hodnovernosti ním preukazovaných skutočností týkajúcich sa pôvodu majetkového prírastku alebo o statočnosti pôvodu samotného majetku, sudcu ústne vypočuť. Napĺňa sa tým predpoklad práva na spravodlivý proces, aby bolo vypočutá aj druhá strana a aby sa mohol dotknutý subjekt obhájiť a uviesť svoju verziu ku skutkovému a právnemu stavu (t. j. kontradiktórnosť konania). Ak je to nevyhnutné pre úplné objasnenie veci, komisia súdnej rady môže ústne vypočuť aj ďalšie osoby, najmä osoby blízke. Pri tomto legitímnom a sledovanému cieľu proporcionálnom zásahu do súkromia tretích osôb bude musieť komisia súdnej rady dbať na ochranu súkromia a osobných údajov vypočúvaných osôb, pričom na vypočutie sa budú vzťahovať zákonné prostriedky ochrany takto vypočúvaných osôb, ako právo odoprieť výpoveď v prípade, ak by výpoveďou spôsobili nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťovali ako vlastnú ujmu, alebo v prípade, keby svojou výpoveďou porušili zákonom alebo medzinárodnou zmluvou uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti, nemožnosť vypočúvania o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, okrem prípadu, že boli od tejto povinnosti príslušným orgánom oslobodení a pod.

Ak to bude nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a za účelom odstránenia pochybností o neprijímaní neoprávnených platieb, môže komisia súdnej rady po ústnom vypočutí sudcu požiadať kanceláriu súdnej rady o zabezpečenie informácií o existencii účtov a o pohyboch na

39

účtoch vedených na sudcu v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk. Tento na prvý pohľad invazívny zásah do súkromia dotknutého sudcu je ospravedlnený ústavným záujmom na riadnej kontrole výkonu sudcovskej funkcie a na nezávislom výkone súdnej moci, pričom tento zákonný nástroj dohľadu bude môcť byť vykonaný len v nevyhnutných prípadoch (ak to bude nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a za účelom odstránenia pochybností o neprijímaní neoprávnených platieb kumulatívne) a v nevyhnutnej miere. Pre minimalizáciu zásahu (nevyhnutná miera) do súkromia dotknutého sudcu sa tak zavádzajú kontrolné a súdnu radu limitujúce mechanizmy, ktoré zároveň prispejú k minimalizácii potenciálu takmer nemožnému zneužitiu údajov získaných z bankových účtov dotknutého sudcu.

Po prvé, kancelária súdnej rady zriaďuje na tento účel v rámci svojej organizačnej štruktúry príslušný organizačný útvar, ktorého zamestnanci musia disponovať platným osvedčením o bezpečnostnej previerke IV. stupňa pre stupeň utajenia „Prísne tajné“ podľa osobitného predpisu. Zvyšuje sa tým predpoklad, že s účtami dotknutého sudcu sa oboznámia iba dôsledne preverení a nezávadoví zamestnanci kancelárie súdnej rady.

Po druhé, kancelária súdnej rady dožiada o poskytnutie uvedených informácií postupom podľa § 91 ods. 10 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. To znamená, písomné vyžiadanie bude možné banke alebo pobočke zahraničnej banky podávať v elektronickej podobe a dožiadaná banka alebo pobočka zahraničnej banky bude povinná správu s požadovanými informáciami o klientovi podávať žiadateľovi tiež v elektronickej podobe, pričom vzájomný prenos informácií medzi žiadateľom a bankou alebo pobočkou zahraničnej banky sa uskutoční prostredníctvom automatizovaného elektronického komunikačného systému zaobstaraného záujmovým združením bánk a pobočiek zahraničných bánk.

Po tretie, kancelária súdnej rady po zaobstaraní informácií poskytne komisii súdnej rady zoznam účtov vedených na sudcu v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk a informácie o pohyboch na účtoch prevyšujúcich jednotlivo sumu 266 eur, a to za obdobie ostatných 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu. Inak povedané, do rúk členov komisie súdnej rady sa dostanú iba informácie o jednotlivých pohyboch na účtoch prevyšujúce jednotlivo sumu 266 eur, a aj to iba za obdobie ostatných 60 mesiacov (5 rokov), najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu. Upravuje sa tak limitácia komisie súdnej rady v čase, ale aj v objeme získavaných informácií z účtov dotknutého sudcu. Suma 266 eur bola zvolená ako potenciálna (malá) škoda predstavujúca ujmu na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach alebo iná ujma, ktorá by mohla byť v príčinnej súvislosti s trestným činom.

Po štvrté, komisia súdnej rady umožní sudcovi sa ku zisteným informáciám o účtoch a pohyboch na účtoch vedených na sudcu v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk a k pochybnostiam súdnej rady písomne alebo v prípade potreby aj ústne vyjadriť.

Sankciou pri nespôsobilosti sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku nebude v nadväznosti na nález ústavného súdu PL. ÚS 21/2014 strata sudcovskej spôsobilosti, ale disciplinárny návrh predsedu súdnej rady Najvyššiemu správnemu súdu, ktorý bude disciplinárnym súdom. A teda ak sudca hodnoverným spôsobom nepreukáže statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku, predseda súdnej rady podá návrh na začatie disciplinárneho konania. Návrh na začatie disciplinárneho konania podá predseda súdnej rady na základe stanoviska súdnej rady o nespôsobilosti sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu

40

samotného majetku prijímaným vo forme uznesenia na návrh komisie súdnej rady, ktorá preverovala úplnosť majetkového priznania sudcu..

§ 27hb

Upravuje sa dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcu týkajúcich sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Ak bol na sudcu podaný návrh na začatie disciplinárneho konania pre nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať statočnosť pôvodu majetkového prírastku alebo statočnosť pôvodu samotného majetku a komisia súdnej rady bude mať dôvodné pochybnosti o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu po celý čas trvania funkcie sudcu, komisia súdnej rada bude oprávnená preveriť, či sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Pre tento typ dohľadu budú musieť byť splnené kumulatívne dve podmienky – na sudcu bol podaný opísaný návrh na začatie disciplinárneho konania a komisia súdnej rady bude musieť mať dôvodné pochybnosti o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu podľa osobitného predpisu po celý čas trvania funkcie sudcu. V tomto prípade komisia súdnej rady bude môcť preveriť iba tú skutočnosť, či sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, a teda či nekoná v priamom rozpore s poslaním sudcu a neohrozuje samotné základy nezávislosti súdnej moci (legitímny cieľ).

V nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 zákon o súdnej rade neukladá povinnosť zaobstarať si konkrétne informácie od konkrétneho orgánu výkonnej moci. Konštrukcia dohľadu v tomto smere stojí na dožiadaní akýchkoľvek príslušných orgánov verejnej moci podľa uváženia komisie súdnej rady. Komisia súdnej rady tak požiada o vyjadrenia a informácie týkajúce sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov sudcu s osobami z prostredia organizovaného zločinu, ktorými orgány verejnej moci disponujú, tzn. dožiadaný orgán verejnej moci nebude môcť začať o dotknutom sudcovi nanovo zhromažďovať nové informácie alebo nebude môcť osobu sudcu tzv. „rozpracovať“.

Orgány verejnej moci poskytujú za týmto účelom komisii súdnej rady súčinnosť v rozsahu, v akom im to umožňujú osobitné právne predpisy. Príkladmo, pri orgánoch verejnej moci plniacich úlohy ochrany utajovaných skutočností alebo spravodajských služieb to budú môcť byť napr. iba tzv. vyjadrenia spravodajskej služby alebo bezpečnostný spis osoby, pokiaľ ním Národný bezpečnostný úrad z minulej činnosti disponuje. Tieto vyjadrenia spravodajskej služby môžu vychádzať z informácií a údajov uchovávaných v evidenciách a informačných systémoch vedených napr. podľa § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na právnu povahu týchto informácií a ich zákonnú ochranu ako utajovaných skutočností bude nevyhnutnou podmienkou, aby adresát takéhoto vyjadrenia bol osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami a aby sa manipulácia s takto poskytnutými vyjadreniami spravovala všeobecne záväznou právnou úpravou na úseku ochrany utajovaných skutočností, t. j. zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a všeobecne záväznými právnymi predpismi Národného bezpečnostného úradu vydanými na jeho vykonanie. Povinnosti komisie súdnej rady a tretích osôb vyplývajúce vo vzťahu k ochrane informácií tvoriacich utajované skutočnosti alebo týkajúcich sa činnosti spravodajských služieb

41

z osobitných právnych predpisov preto nebudú predchádzajúcimi ustanoveniami o súčinnosti orgánov verejnej moci dotknuté.

Opäť v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 informácie poskytnuté dožiadaným orgánom verejnej moci podľa tohto odseku komisia súdnej rady sama vyhodnotí, pričom nimi nebude viazaná. Komisia súdnej rady je povinná (obligatórne) pri výkone tejto pôsobnosti si sama zaobstarať aj ďalšie podklady dôležité pre výkon jej pôsobnosti. Zaručí sa tým, že súdna rada pri prijímaní stanoviska bude vychádzať z čo najkomplexnejších informácií rôzneho spektra a pôvodu. Aj v tomto prípade zákon ponecháva rozhodnutie o zdrojoch získavaných ďalších informácií plne v rukách a na úsudku komisie súdnej rady. Získanými informáciami komisia súdnej rady nebude viazaná a bude tieto informácie sama autonómne vyhodnocovať.

Komisia súdnej rady umožní sudcovi sa ku zisteným informáciám o vzťahoch sudcu s osobami z prostredia organizovaného zločinu vyjadriť. Komisia súdnej rady sudcu za týmto účelom ústne vypočuje. Zachovaná tak bude kontradiktórnosť konania a právo na spravodlivý proces.

Záverom pri výkone tohto typu dohľadu bude obligatórne prijatie stanoviska súdnej rady. Súdna rada príjme na základe komisiou súdnej rady vedeného preverovania, ňou zaobstaraných alebo vyžiadaných podkladov a vyjadrenia sudcu uznesením stanovisko, či sudca porušil povinnosť spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Ak súdna rada prijme stanovisko, že sudca porušil povinnosť spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti týkajúce sa stránenia sa obchodných, majetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu, predseda súdnej rady podá návrh na začatie disciplinárneho konania. Opäť v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014 neupravuje sa strata sudcovskej spôsobilosti, ale podmienky podania návrhu zo strany predsedu súdnej rady na začatie disciplinárneho konania Najvyššiemu správnemu súdu, ktorý bude disciplinárnym súdom.

§ 27hc

Upravuje sa dohľad pri výberovom konaní na funkciu predsedu súdu a pri preložení sudcu na iný súd. Účelom je zabezpečiť, aby sa predsedom ktorékoľvek súdu stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. Opäť pôjde o legitímnu a nevyhnutnú kontrolu súdnej moci za účelom zabezpečenia naplnenia ústavného predpokladu nezávislosti súdnej moci.

Výberová komisia podľa osobitného predpisu požiada súdnu radu po ukončení výberového konania podľa osobitného predpisu o preverenie majetkových pomerov úspešných uchádzačov na funkciu predsedu súdu a o vykonanie dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Preverovať sa tak nebudú všetci uchádzači o funkciu predsedu súdu, ale iba tí, ktorí boli úspešní vo výberovom konaní. Minimalizuje sa tak zásah súdnej rady do súkromia tretích osôb a ponecháva sa výkon dohľadu iba nad tými dotknutými sudcami, ktorí sa stávajú potenciálnymi predsedami súdu. Aj tento typ dohľadu zabezpečí aj lepšiu informovanosť ministra spravodlivosti pri výbere predsedu súdu.

Súdna rada vykoná u sudcu, ktorý byť preložený na súd vyššieho stupňa podľa osobitného zákona preverenie majetkových pomerov a vykoná dohľad nad spĺňaním

42

predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Platia obdobné východiská a ciele, ako pri uchádzačoch na funkciu predsedu súdu. Späťvzatie návrhu na preloženie sudcu, späťvzatie súhlasu sudcu s preložením alebo späťvzatie žiadosti sudcu o preloženie nebude dôvodom pre ukončenie dohľadu podľa tohto odseku. Aj keď dôjde k späťvzatiu návrhu na preloženie alebo súhlasu sudcu s preložením, dotknutý sudca stále zostáva vykonávať funkciu sudcu a je legitímne pokračovať vo vykonávaní takéhoto dohľadu.

§ 27hd

Upravuje sa dohľad pri voľbe predsedov a podpredsedov najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu.

Účelom je zabezpečiť, aby sa predsedom opísaných vrcholných súdov stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. Opäť pôjde o legitímnu a nevyhnutnú kontrolu súdnej moci za účelom zabezpečenia naplnenia ústavného predpokladu nezávislosti súdnej moci.

§ 27he

Upravuje sa dohľad pri voľbe sudcov najvyššieho správneho súdu. Pri prvej voľbe sudcov najvyššieho správneho súdu súdnou radou podľa osobitného predpisu vykoná súdna rada preverenie majetkových pomerov kandidátov na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu a vykoná dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Pri kandidátovi na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorý ku dňu podania kandidatúry na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu vykonával funkciu sudcu, sa vzdanie kandidatúry nie je dôvodom pre ukončenie dohľadu. Aj keď dôjde k vzdaniu sa kandidatúry, dotknutý sudca stále zostáva vykonávať funkciu sudcu a je legitímne pokračovať vo vykonávaní takéhoto dohľadu.

Pri kandidátovi na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorý ku dňu podania kandidatúry na funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu nevykonával funkciu sudcu, sa ustanovenia § 27ha a § 27hb použijú primerane. To znamená, že pre konanie vo veciach majetkových pomerov sudcu sa nemôže skončiť podaním disciplinárneho návrhu a pre začatie dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti sa nevyžaduje predchádzajúce podanie disciplinárneho návrhu. Osoba kandidujúca ako nesudca (takpovediac zvonku systému) je povinná strpieť takýto zásah do súkromia, keďže ide o legitímny cieľ zabezpečovaný primeranými prostriedkami, t.j. cieľ zabezpečiť, aby sa sudcom Najvyššieho správneho súdu stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť.

Opäť pôjde navyše o legitímnu a nevyhnutnú kontrolu súdnej moci za účelom zabezpečenia naplnenia ústavného predpokladu nezávislosti súdnej moci.

§ 27hf

Upravuje sa overovanie spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidáta na funkciu sudcu. Súdna rada pri obsadzovaní voľných miest sudcov na súdoch a voľných miest hosťujúcich sudcov podľa tohto zákona vykoná preverenie majetkových pomerov kandidátov na funkciu sudcu a vykoná dohľad nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti.

43

Pri kandidátovi na funkciu sudcu sa ustanovenia § 27ha a § 27hb použijú primerane. To znamená, že konanie vo veciach majetkových pomerov sudcu sa nemôže skončiť podaním disciplinárneho návrhu a pre začatie dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti sa nevyžaduje predchádzajúce podanie disciplinárneho návrhu. Osoba kandidujúca ako nesudca (takpovediac zvonku systému) je povinná strpieť takýto zásah do súkromia, keďže ide o legitímny cieľ zabezpečovaný primeranými prostriedkami, t.j. cieľ zabezpečiť, aby sa sudcom všeobecného súdu stal človek odborne a morálne zdatný, pričom toto zistenie je esenciálne pre zabezpečenie riadneho chodu súdnictva a jeho dôveryhodnosť.

§ 27hg

Súdna rada bude vykonávať svoju pôsobnosť podľa § 27ha alebo § 27hb aj na základe (i) odôvodneného podnetu predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, predsedu súdu, alebo Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, alebo (ii) kvalifikovaného podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ak sa o jeho dôvodnosti uznesie nadpolovičná väčšina členov Súdnej rady Slovenskej republiky.

Je vhodné upraviť pre posilnenie širšieho pohľadu na výkon súdnej moci návrhové oprávnenie na vykonanie dohľadu súdnej rady aj subjektom stojacim mimo súdnu radu. V tomto ohľade je odôvodnené zveriť návrhové oprávnenie predsedovi súdnej rady, predsedovi súdu, alebo ministrovi spravodlivosti. Ide o subjekty znalé prostredia justície a disponujúcimi dostatočnými informáciami pre učinenie kvalifikovaného rozhodnutia na podanie odôvodneného podnetu.

V rámci posilnenia verejnej kontroly súdnictva sa zavádza kvalifikovaný podnet fyzickej osoby alebo právnickej osoby na výkon dohľadu súdnej rady. Súdna rada sa o dôvodnosti takého podnetu bude musieť uzniesť nadpolovičnou väčšinou. Ak sa tak nestane, má sa za to, že podnet nie je dôvodný. Navyše, kvalifikovaný podnet bude musieť obsahovať identifikáciu a podpis osoby, ktorá ho podáva, musí byť z neho zrejmé, ktorého sudcu sa týka a opis skutočností odôvodňujúcich dôvodnú pochybnosť o pravdivosti majetkového priznania sudcu alebo o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti. Na anonymné podanie súdna rada neprihliada. Tieto opatrenia majú predísť nadmernému zaťaženiu súdnej rady podnetmi z vonku a nedôvodnému zasahovaniu do súkromia dotknutých osôb.

Pri odôvodnenom a kvalifikovanom podnete je súdna rada oprávnená preveriť najskôr majetkové pomery sudcu postupom podľa tohto zákona. Pre následný výkon pôsobnosti podľa § 27hb sa v takom prípade ustanovenia § 27hb ods. 1 o nutnosti predchádzajúceho podania disciplinárneho návrhu alebo o existencii dôvodnej pochybnosti o dodržiavaní povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti po celý čas trvania funkcie sudcu nepoužijú. Existencia dôvodnej pochybnosti pre takýto dohľad vyplýva zo samej podstaty odôvodneného alebo kvalifikovaného podnetu.

§ 27hh

Ustanovenia nového § 27hh preberajú ustanovenia doteraz platných § 4 ods. 4 a § 27h, ktoré sa vypúšťajú. Jedná sa o ustanovenia k pôsobnosti súdnej rady ako takej, teda akejkoľvek kompetencii súdnej rady podľa zákona o Súdnej rade a podľa osobitných právnych predpisov.

44

Upravuje sa nanovo ustanovenie upravujúce povinnosť súčinnosti orgánov verejnej moci. Orgány verejnej moci budú povinné poskytnúť súdnej rade súčinnosť pri výkone jej pôsobnosti, avšak len v rozsahu, v akom im to umožňujú osobitné právne predpisy, najmä budú povinné poskytnúť súdnej rade na požiadanie vyjadrenia a informácie, ktorými orgány verejnej moci disponujú a ktoré súdna rada potrebuje na rozhodovanie; povinnosti súdnej rady a tretích osôb vyplývajúce vo vzťahu k ochrane informácií tvoriacich utajované skutočnosti alebo týkajúcich sa činnosti spravodajských služieb z osobitných právnych predpisov tým nebudú dotknuté.

Novým ustanovením § 27hh ods. 3 sa upravuje, že podklady vyžiadané súdnou radou pre účely výkonu jej pôsobnosti od orgánov verejnej moci nesmú byť použité pri opätovnom výkone pôsobnosti súdnej rady voči tej istej osobe. Zabezpečuje sa tak aktualizácia informácií o dotknutej osobe tak, aby boli v súlade so skutočným stavom veci. Zároveň sa zabezpečuje ochrana dotknutej osoby pred nereflektovaním nových skutočností, ktoré môžu byť v prospech dotknutej osoby.

Podľa § 27hh ods. 4 po skončení výkonu pôsobnosti voči konkrétnej osobe je súdna rada povinná zabezpečiť, aby ďalším nakladaním s podkladmi vyžiadanými súdnou radou od orgánov verejnej moci nedošlo k zásahu do nezávislosti a nestrannosti súdu pri rozhodovaní alebo k neprimeranému zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Bude úlohou súdnej rady dbať o čo najväčšiu ochranu súkromia dotknutých osôb, ale aj ochranu nezávislosti a nestrannosti súdneho rozhodovania, a tomu prispôsobiť nakladanie s podkladmi, ktoré bude mať súdna rada v dispozícii. Súdna rada zabezpečí minimalizáciu oboznamovania sa s takými podkladmi tretími osobami a bude dôsledne posudzovať žiadosti orgánov verejnej moci o sprístupnenie týchto podkladov k nahliadnutiu a pod.

V súvislosti s výkonom pôsobnosti súdnej rady budú poverení členovia súdnej rady oprávnení vykonať úkony potrebné na zistenie skutočností a zabezpečenie dôkazov nevyhnutných na rozhodovanie súdnej rady. Pôjde o možnosť (najmä) nahliadnuť do registrov, do spisu orgánu verejnej moci alebo súdneho spisu vrátane spisov v trestnom konaní a robiť si z nich odpisy, výpisy a kópie. To sa nebude netýkať registrov a spisov vedených orgánmi verejnej moci plniacimi úlohy ochrany utajovaných skutočností alebo spravodajských služieb, keďže činnosť a výstupy týchto orgánov verejnej moci plnia špecifické úlohy na úseku ochrany ústavného zriadenia a nie je vhodné a ani nevyhnutné upravovať možnosť členov súdnej rady nahliadať do spisov a registrov týchto orgánov verejnej moci.

Podľa § 27hh ods. 8 členovia súdnej rady povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone pôsobnosti súdnej rady; povinnosť zachovávať mlčanlivosť trvá aj po skončení výkonu funkcie a tej ich môže zbaviť len súdna rada. Toto ustanovenie je po novom doplnené novou druhou vetou, podľa ktorej povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Súčasťou riadneho výkonu funkcie člena súdnej rady a súčasťou výkonu verejnej kontroly súdnictva musí byť oprávnenie člena súdnej rady oznámiť svoje zistenia o páchanej kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti konkrétnych osôb.

Podľa § 27hh ods. 9 súdna rada prijíma na účely výkonu jej pôsobnosti zodpovedajúce technické opatrenia a organizačné opatrenia na ochranu súkromia a osobných údajov osôb, o ktorých koná. Účelom tejto normy je zabezpečiť čo najširšiu ochranu spracúvaných osobných údajov a údajov týkajúcich sa súkromia dotknutých osôb. Technickými opatreniami sa myslí predovšetkým zabezpečenie v oblasti kybernetickej bezpečnosti, hardvérovej a softvérovej

45

bezpečnosti, bezpečnosti priestorov sídla súdnej rady a pod. Organizačnými opatreniami sa myslí predovšetkým zabezpečenie vyškolených zamestnancov v oblasti IT bezpečnosti, prijatie interných predpisov v oblasti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami a pod.

K bodu 37 (§ 34)

Navrhované prechodné ustanovenie v odseku 1 za cieľ vyriešiť uplatňovanie odmeňovania členov súdnej rady, ktorí nie sudcami, vo vzťahu k členom súdnej rady, ktorí vykonávajú svoju funkciu ku dňu účinnosti zákona.

V odsekoch 2 4 sa zavádzajú prechodné ustanovenia, ktorými sa reaguje na ústavné zmeny pri voľbe členov súdnej rady volených sudcami. Novelou ústavy sa zavádza tzv. regionálny princíp pri voľbe členov súdnej rady sudcami. Cieľom prechodného ustanovenia je upraviť mechanizmus realizácie volieb členov súdnej rady sudcami vo vzťahu k funkciám členov súdnej rady, ktoré budú priebežne uprázdňované. Aktuálny stav v súdnej rade je ten, že siedmim členom súdnej rady skončí funkčné obdobie v júli 2022, jednému v júli 2023 a jednému v novembri 2024. Je zrejmé, že celkovo deviatim členom súdnej rady skončí funkčné obdobie postupne a nie naraz. Preto je potrebné v prechodných ustanoveniach upraviť také nastavenie právnej úpravy, ktoré umožní priebežné dopĺňanie členov súdnej rady, ale podľa pravidiel pre voľby v rámci volebných obvodov, t.j. prostredníctvom ktorej sa určia volebné obvody, v ktorých sa vykonajú doplňujúce voľby členov súdnej rady volených sudcami.

V odseku 2 sa fixuje základné pravidlo, ktoré hovorí o tom, že členovia súdnej rady zvolení sudcami, a ktorý nie v ku dňu účinnosti sudcami najvyššieho súdu sa považujú za členov súdnej rady zvolených v tom volebnom obvode, v ktorom ku dňu účinnosti zákona vykonávajú funkciu. K dnešnému dňu traja členovia súdnej rady zvolení sudcami vykonávajú funkciu sudcu na najvyššom súde. Zo zvyšných šiestich po jednom členov zastúpenie Krajský súd v Bratislave, Krajský súd v Trenčíne, Krajský súd v Nitre, Krajský súd v Žiline, Krajský súd Prešove a Krajský súd v Košiciach. Ak sa aplikuje navrhované prechodné ustanovenie v spojení s novým § 11a vedie k stavu, kedy západoslovenský obvod 2 členov súdnej rady, stredoslovenský volebný obvod 1 člena súdnej rady a východoslovenský obvod 2 členov súdnej rady. Dôsledkom tohto pravidla je, že ak niektorému z týchto členov súdnej rady skončí funkčné obdobie, voľby nového člena súdnej rady sa uskutočnia v tom volebnom, v ktorom sa považujú za zvolených podľa novej právnej úpravy. Napríklad: ak zanikne funkcia člena súdnej rady sudcovi, ktorý sa považuje za člena súdnej rady zvoleného v stredoslovenskom kraji, doplňujúce voľby sa vyhlásia podľa novej právnej úpravy pre stredoslovenský obvod.

V odseku 3 sa zavádza pravidlo, ktoré rieši otázku, čo v prípade, ak exituje viac volebných obvodov, v ktorých niet zvoleného žiadneho člena súdnej rady, resp. čo v prípade, ak vo viacerých volebných obvodoch nie je zvolený potrebný počet členov súdnej rady. Podľa odseku 3 sa určí volebný obvod, v ktorom sa uskutočnia doplňujúce voľby žrebom, a to sa na zasadnutí súdnej rady. Keďže za priebeh zasadnutia súdnej rady je zodpovedný predseda súdnej rady, tento aj zabezpečí žrebovanie.

V odseku 4 sa rieši pravidlo, podľa ktorého bude voľba člena súdnej rady za najvyšší súd a najvyšší správny súd vykonaná ako posledná v poradí, a to pri skončení funkčného obdobia toho člena súdnej rady, ktorý vykonáva ku dňu účinnosti zákona funkciu na najvyššom súde a ktorému uplynie ako poslednému funkčné obdobie z tých sudcov, ktorí ku dňu účinnosti zákona sudcami najvyššieho súdu zvolení sudcami za členov súdnej rady.

46

V odseku 5 sa v nadväznosti na navrhovaný čl. 154g ods. 8 ústavy navrhuje uloženie povinnosti predsedovi súdnej rady vyhlásiť voľbu prvého predsedu najvyššieho správneho súdu čo najskôr po nadobudnutí účinnosti zákona, a to s cieľom ustanoviť predsedu tohto súdu ešte pred účinnosťou zákona tak, aby mohol vykonávať všetky opatrenia personálneho, organizačného, či materiálno-technického, ktorých vykonanie je potrebné preto, aby najvyšší správny súd začal vykonávať svoju činnosť od 1. augusta 2021.

K bodu 38

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa navrhuje zohľadniť zavedenie legislatívnej skratky pre pojem Ústava Slovenskej republiky v celom texte návrhu zákona.

K čl. XIV

(zákon č. 548/2003 Z. z.)

K bodom 1 a 2

Medzi adresátov vzdelávacích aktivít Justičnej akadémie Slovenskej republiky sa navrhuje doplniť popri asistentoch sudcov najvyššieho súdu aj asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu. V nadväznosti na to je potrebné vypustiť aj súvisiace poznámky pod čiarou.

K bodu 3

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom. Z uvedeného dôvodu sa zo zákona vypúšťa zmienka o justičnom čakateľovi.

K bodu 4 [§ 3 ods. 3 písm. d)]

Pozri odôvodnenie k bodom 1 a 2.

K bodom 5 až 12

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom. Z uvedeného dôvodu sa zo zákona vypúšťa zmienka o justičnom čakateľovi.

K čl. XV

(zákon č. 586/2003 Z. z.)

Podľa platnej právnej úpravy sa prax asistenta sudcu najvyššieho súdu započítava do praxe advokátskeho koncipienta. V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu, ako aj s prihliadnutím na fakt, že aj sudcovia tohto súdu budú mať svojich asistentov, sa navrhuje, aby aj prax asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu sa započítavala do praxe advokátskeho koncipienta. Niet relevantného dôvodu na to, aby asistenti najvyšších súdov boli na účely zákona o advokácii posudzovaní odlišným spôsobom.

K čl. XVI

(zákon č. 215/2004 Z. z.)

47

K bodu 1

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa zohľadňuje doplnenie nového písmena g) v nasledujúcom novelizačnom bode.

K bodu 2 [§ 34 ods. 1 písm. g)]

Navrhovaná právna úprava rozširuje okruh oprávnených osôb s osobitným postavením podľa tohto zákona o člena súdnej rady. Navrhovaná právna úprava súvisí s novými kompetenciami súdnej rady v oblasti dohľadu nad spĺňaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti podľa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Právna úprava sa tak dostáva do podoby, ktorú pôvodne zaviedol zákon č. 195/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

K bodu 3 (§ 81 ods. 3)

Navrhuje sa rozšírenie okruhu subjektov považovaných na účely zákona o ochrane utajovaných skutočností za ústredné orgány štátnej správy aj o Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Niet dôvodu, aby sa právna úprava odchýlila od právnej úpravy vzťahujúcej sa na Kanceláriu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K čl. XVII

(zákon č. 371/2004 Z. z.)

Cieľom doplnenia právnej úpravy je ustanoviť sídlo a obvod zriaďovaného najvyššieho správneho súdu. Tento súd je koncipovaný ako najvyššia súdna inštancia pre oblasť správneho súdnictva, preto jeho obvod bude tvoriť územie celej Slovenskej republiky. Sídlom tohto súdu bude mesto Bratislava. Aj keď štáty, kde súdne inštancie tohto typu sústredené mimo hlavné mesto (napr. Nejvyšší správní soud v Brne), predkladateľ vyhodnotil situáciu tak, že nateraz nie na určenie iného sídla najvyššieho správneho súdu mimo hlavného mesta vytvorené vhodné podmienky.

K čl. XVIII

(zákon č. 523/2004 Z. z.)

K bodu 1 [§ 9 ods. 1 písm. g)]

Po vzore Kancelárie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa navrhuje, aby aj rozpočet Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky tvoril samostatnú kapitolu na účely štátneho rozpočtu. Predkladateľ za to, že v prípade oboch najvyšších súdnych inštitúcií musia platiť rovnaké prístupy aj z pohľadu ich napojenia na štátny rozpočet.

K bodu 2 (§ 9 ods. 5)

V platnom znení § 9 ods. 5 sa navrhuje zohľadniť zriadenie kapitoly Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na rozsah vykonávaných zmien sa navrhuje naformulovať dotknuté ustanovenie nanovo.

48

K čl. XIX

(zákon č. 757/2004 Z. z.)

K bodu 1 (§ 5 ods. 1)

Platné znenie § 5 ods. 1 zákona nadväzuje na čl. 143 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, pričom vymedzuje sústavu všeobecných súdov. Preto je potrebné v tomto ustanovení výslovne upraviť aj existenciu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 2 (§ 8 ods. 1)

Pôsobnosť rozhodovať spory o vecnej príslušnosti medzi súdmi a orgánmi verejnej moci bude podľa predloženého návrhu zákona rozhodovať kompetenčný senát. Z tohto dôvodu sa preto vypúšťa doterajšia pôsobnosť najvyššieho súdu v týchto otázkach.

K bodu 3 (§ 8a)

Berúc do úvahy doterajšiu systematiku zákona o súdoch je potrebné do zákona zaviesť samostatné ustanovenie, ktoré vymedzí pôsobnosť najvyššieho správneho súdu. Navrhuje sa len všeobecné vymedzenie pôsobnosti vo forme blanketových noriem, ktoré odkazujú na iné zákony. Cieľom je zamedziť doslovnému preberaniu obsahu iných noriem do tohto zákona. Pôsobnosť uvedená v odseku 3 reflektuje postavenie najvyššieho správneho súdu ako najvyššej súdnej inštancie v oblasti správneho súdnictva.

K bodu 4 (§ 11 ods. 2, § 15 ods. 6 a § 53 ods. 3)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodu 5 [§ 17 ods. 3 písm. c) ods. 4 písm. c)]

V právnej úprave úloh kolégií krajských súdov sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu. V platnom znení § 17 ods. 3 písm. c) sa upravuje oboznamovania sa judikatúrou najvyšších súdnych inštancií vrátane medzinárodných súdnych orgánov. Pretože najvyšší správny súd je najvyššou súdnou inštanciou pre oblasť správneho súdnictva, je potrebné jeho zaradenie do novelizovaného ustanovenia. V praxi je zrejmé, že takto zamerané ustanovenie bude aplikované primárne v správnych kolégiách krajských súdov.

K bodu 6 [§ 17 ods. 3 písm. d) ods. 4 písm. b)]

Najvyšší správny súd bude plniť úlohu zjednocujúcej súdnej inštancie pre oblasť správneho súdnictva. Preto musí byť zaradený medzi adresátov podnetov kolégií krajských súdov na zjednotenie výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, čomu je podriadená zmena § 17 ods. 4 písm. d) a v § 17 ods. 4.

K bodu 7 (§ 21 ods. 1)

Vzhľadom na presun agendy správneho súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd je právna úprava obligatórneho zriaďovania správneho kolégia na najvyššom súde bezpredmetná, a preto sa navrhuje jej vypustenie.

49

Do § 21 ods. 1 sa navrhuje doplnenie možnosti predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zlúčiť kolégiá najvyššieho súdu na základe predchádzajúceho súhlasu pléna najvyššieho súdu, a to prípade občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia. Uvedené sa navrhuje z dôvodu riadneho zabezpečenia výkonu súdnictva na najvyššom súde čiastočne po vzore z Českej republiky [viď § 17 zákona č. 6/2002 Sb. o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích)]. Uvedený návrh možno považovať za vhodné doplnenie nástrojov predsedu najvyššieho súdu organizačnej povahy (popri najmä rozvrhu práce), prostredníctvom ktorých zabezpečuje riadny, kvalitný a efektívny výkon súdnictva na najvyššom súde.

K bodu 8 (piata hlava)

Vzhľadom na systematiku zákona o súdoch je potrebné v samostatnej hlave upraviť vnútornú organizáciu najvyššieho správneho súdu.

K § 24b

V navrhovanom ustanovení sa upravuje zloženie senátov najvyššieho správneho súdu, a to po vzore právnej úpravy najvyššieho súdu. Osobitosťou je výnimka z nepárneho počtu členov senátov, kde sa umožňuje, aby senát najvyššieho súdu, ktorý vykonáva disciplinárne konanie mohol mať aj párny počet členov senátu.

K § 24c

Navrhovaný § 24c zavádza asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu. Ide o inštitút, ktorý sa osvedčil na najvyššom súde, preto je potrebné umožniť, aby aj sudcovia najvyššieho správneho súdu mali nárok na asistenta. Z hľadiska postavenia asistentov sudcov najvyššieho správneho súdu bude ich postavenie rovnaké ako v prípade asistentov sudcov najvyššieho súdu.

K § 24d

Právna úprava postavenie pléna najvyššieho súdu je analogická ako v prípade pléna najvyššieho súdu. V odseku 1 sa upravuje pôsobnosť pléna. V odsekoch 2 a 3 sa upravuje zvolávanie pléna a organizácia jeho rokovania. V odseku 4 sa upravuje uznášaniaschopnosť pléna. V odseku 5 sa upravuje účasť iných osôb na rokovaní pléna, pričom platia tie isté pravidlá ako v prípade pléna najvyššieho súdu. Osobitne treba upriamiť pozornosť na to, že ako generálny prokurátor, tak aj minister spravodlivosti sa na základe štandardného poverenia môžu nechať zastupovať na rokovaní pléna, čo zohľadňuje dlhodobo zaužívanú prax osvedčenú v rámci rokovania pléna najvyššieho súdu. V odseku 6 sa navrhuje splnomocnenie na úpravu podrobností o rokovaní v pléna a kolégií najvyššieho správneho súdu v rokovacom poriadku, ktorý sa bude vyhlasovať v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 24e

Vzhľadom na to, že najvyšší správny súd je správnym súdom, tak návrh zákona upúšťa od povinného kreovania vopred určených kolégií (občianskoprávne, obchodnoprávne, trestnoprávne a správne kolégium), pričom kreovanie kolégií sa ponecháva na úvahu pléna najvyššieho správneho súdu. Z hľadiska kreovania predsedu kolégia, zaradenia sudcov do kolégií a poslania kolégií, je právna úprava totožná s právnou úpravou kolégií najvyššieho

50

súdu. Pretože iné ustanovenia zákona č. 757/2004 Z. z., ale aj zákon č. 385/2000 Z. z. a iné predpisy zverujú určité oprávnenia kolégiám najvyššieho súdu, navrhuje sa, aby jeho úlohy plnilo plénum. Úlohy predsedu kolégia bude plniť podpredseda najvyššieho správneho súdu, keďže ich koncentrácia v rukách predsedu nezodpovedá postaveniu predsedu kolégia.

K § 24f

Ustanovenie § 24f zriaďuje Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, a to po vzore kancelárie najvyššieho súdu. Z hľadiska parametrov je právna úprava totožná s platným znením § 24a.

K bodu 9 (§ 35 ods. 1)

Do platného znenia § 35 ods. 1 je potrebné po vzore úpravy týkajúcej sa predsedu najvyššieho súdu doplniť úpravu vzťahujúcu sa na predsedu najvyššieho správneho súdu. Aj v prípade najvyššieho správneho súdu bude platiť, že jeho správa sa vykonáva primárne prostredníctvom Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 10 (§ 36)

Pretože predsedu najvyššieho správneho súdu bude ustanovovať do funkcie prezidentka Slovenskej republiky na základe voľby v súdnej rade, je potrebné v § 36 vyňať predsedu tohto súdu z kreačnej právomoci ministra spravodlivosti.

K bodu 11 a 12 (§ 37 ods. 4 a 8)

Navrhovaná právna úprava súvisí s novou právnou úpravou dohľadu súdnej rady pri výberovom konaní na funkciu predsedu súdu podľa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K bodu 13 (§ 44)

Po vzore osvedčenej právnej úpravy zastupovania predsedu najvyššieho súdu sa navrhuje rovnaký koncept uplatniť aj v prípade najvyššieho správneho súdu. V tejto súvislosti treba uviesť, že vekom najstarší sudca najvyššieho správneho súdu sa nestáva zo zákona predsedom najvyššieho správneho súdu, ale „len“ vykonáva niektoré úlohy patriace do pôsobnosti predsedu tohto súdu. Z uvedeného dôvodu preto nemožno pripustiť výklad, že by v prípade tohto sudcu prichádzalo do úvahy aplikovať ustanovenia zákonov o nezlučiteľnosti funkcie predsedu súdu s inou funkciu v rámci súdu. Preto nebude prekážkou, aby najvyšší správny súd dočasne riadil napríklad vekom najstarší sudca, ktorý je zároveň členom sudcovskej rady Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, alebo ktorý je zároveň členom súdnej rady. Navrhovaná právna úprava je koncipovaná tak, že zastupujúci sudca najvyššieho správneho súdu nevykonáva všetky úlohy predsedu najvyššieho súdu, ale len tie, ktoré neodkladné. Tými také úlohy, ktorých vykonávanie je nevyhnutné pre riadne napĺňanie poslania najvyššieho súdu, ktorým je konanie a rozhodovanie vo veciach patriacich do jeho právomoci.

K bodu 14 (§ 45 ods. 1)

51

Zriaďovanie sudcovskej rady sa bude týkať aj najvyššieho správneho súdu. Na tento účel sa vykonáva novelizácia § 45 ods. 1 kam sa výslovne medzi súdy, na ktorých sa zriaďuje sudcovská rada, zaraďuje aj najvyšší správny súd. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sudcovská rada nebude na tomto súde zrejme zriadená ku dňu účinnosti zriadenia najvyššieho správneho súdu, pretože procedúra kreovania sudcovskej rady nie je otázkou, ktorá sa da vyriešiť pred účinnosťou ústavnej zmeny, resp. v krátkom čase. Neznamená to však, že sudcovská samospráva tým utrpí, pretože pokým nebude zriadená sudcovská rada bude jej funkcie plniť v súlade s § 45 ods. 1 posledná veta plénum najvyššieho správneho súdu. Je už vecou pléna tohto súdu, aby po účinnosti zriadení najvyššieho správneho súdu pristúpilo k zriadeniu sudcovskej rady.

K bodu 15 (§ 50 ods. 3)

V nadväznosti na rozširovanie pôsobnosti súdnej rady sa navrhuje priamo v zákone garantovať sudcom, ktorí členmi súdnej rady polovičný nápad vecí, a to s cieľom vytvoriť väčší priestor pre efektívnejší výkon členstva v súdnej rade. V právnej úprave nejde o úplne nový koncept, pretože obdobná úprava sa v súčasnosti využíva v prípade sudcov pôsobiacich v revíznych oddeleniach.

K bodu 16 [§ 55 ods. 1 písm. a)]

Navrhuje sa priznať predsedovi najvyššieho správneho súdu oprávnenie navrhovať harmonogram vnútorných revízií aj predsedovi tohto súdu. Niet dôvodu na to, aby sa v prípade najvyššieho správneho súdu uplatňovala iná právna úprava ako v prípade najvyššieho súdu.

K bodu 17 (§ 55 ods. 4)

Analogicky ako v prípade pravidelných revízií, aj v prípade mimoriadnych revízií bude mať predseda najvyššieho správneho súdu návrhové oprávnenie na určenie zamerania mimoriadnej vnútornej revízie.

K bodu 18 (§ 55 ods. 5)

Okrem navrhovania harmonogramu na vykonávanie riadnych revízií a podávania podnetov na vykonanie mimoriadnych revízií bude môcť predseda najvyššieho správneho súdu iniciovať aj vykonanie mimoriadnej revízie.

K bodu 19 (§ 57 ods. 2, § 58 ods. 3, § 59 a § 59a)

Navrhovaná zmena nadväzuje na štrukturálnu zmenu v čl. 146 a 147 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže právna úprava pôvodne uvedená v čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy prestáva byť aktuálnou, je potrebné vypustiť odkaz na tento článok ústavy, pričom postačuje v právnej norme ponechať odkaz len na čl. 146, ktorý v sebe zahŕňa ako sudcov, ktorí sa vzdali funkcie sudcu, tak aj sudcov, ktorým zanikla funkcia sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov, resp. 68 rokov.

K bodu 20 (§ 58 ods. 1)

Vzhľadom na existenciu dvoch najvyšších súdnych inštancií, t.j. najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu, je potrebné kompetenčne rozlíšiť výkon vnútornej revízie zo

52

strany týchto súdov na krajských súdoch. Navrhované pravidlo pojednáva o tom, že najvyšší správny súd je revíznou autoritou pre krajské súdy len za oblasť správneho súdnictva. V ostatných veciach bude revíziu krajských súdov vykonávať najvyšší súd.

K bodu 21 (§ 58 ods. 2)

V ustanovení, ktoré upravuje zloženie revízneho oddelenia sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu. Vzhľadom na rozsah týchto zmien sa navrhuje upraviť celé ustanovenie nanovo. Iné vecné zmeny sa v § 58 ods. 2 nevykonávajú. Pre prípad, že na najvyššom správnom súde nebudú zriadené kolégiá, budú členovia revízneho oddelenia menovaní na návrh podpredsedu (navrhovaný § 24e ods. 6).

K bodu 22 (§ 58 ods. 3)

V ustanovení, ktoré upravuje zloženie revízneho oddelenia sa zohľadňuje zriadenie najvyššieho správneho súdu.

K bodu 23 (§ 59 ods. 2)

Po vzore existujúcej úpravy výkonu vnútornej revízie na najvyššom súde sa navrhuje podľa rovnakého modelu upraviť aj výkon vnútornej revízie na najvyššom správnom súde. Revízny orgán si určí najvyšší správny súd vo svojom rokovacom poriadku; k tomu pozri existujúci rokovací poriadok najvyššieho súdu uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 200/2016 Z. z.

K bodu 24 (§ 61 ods. 2)

Medzi adresátov správy o výsledkoch vnútornej revízie sa navrhuje zaradiť aj predsedu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 25 (§ 69 ods. 4)

Výnimku týkajúcu sa vybavovania podnetov na predsedov a podpredsedov súdov sa navrhuje rozšíriť aj o predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu čím sa docieli rovnaký štandard právnej úpravy pre najvyššie súdne inštancie.

K bodu 26 (§ 73 ods. 4)

Platné znenie § 73 týkajúce sa správy súdov v oblasti informačných technológií sa navrhuje rozšíriť aj o najvyšší správny súd. A teda ustanovenia § 73 ods. 1 3 sa budú primerane vzťahovať aj na tento súd.

K bodu 27 [§ 74 ods. 2 písm. c) a § 74 ods. 3 písm. e)]

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom. Tak ako tomu bolo v prípade justičných čakateľov, aj v prípade stážistov bude daná dohľadová pôsobnosť predsedu okresného súdu a riadiaca a kontrolná právomoc predsedu krajského súdu vo vzťahu k stážistom.

53

K bodu 28 (§ 74 ods. 4)

Osobitosťou právnej úpravy správy súdov je, že v prípade najvyššieho súdu časť pôsobnosti, ktorá inak prislúcha Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, na najvyššom súde vykonáva predseda tohto súdu. Rovnaký model správy súdu sa preto navrhuje uplatniť aj na zriaďovanom najvyššom správnom súde.

K bodu 29 (§ 82a ods. 2)

Vzhľadom na to, že disciplinárnu právomoc voči sudcom bude vykonávať najvyšší správny súd, zverejňovanie rozhodnutí v týchto veciach bude zabezpečovať kancelária najvyššieho správneho súdu.

K bodu 30 (§ 82a ods. 4)

Navrhuje sa doplnenie právnej úpravy zverejňovania rozhodnutí súdov aj o úpravu zverejňovania rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, na ktorom sa bude uplatňovať rovnaký model ako na najvyššom súde, t.j. najvyššie súdne inštancie budú zverejňovať svoje rozhodnutia na svojom webovom sídle a na webovom sídle ministerstva spravodlivosti.

K bodu 31 (§ 82b ods. 3)

Ustanovenie týkajúce sa zverejňovania štatistických údajov o činnosti súdov, sudcov a senátov sa rozširuje o úpravu zverejňovania týchto údajov na najvyššom správnom súde.

K bodu 32 (§ 82ba)

Zoznamy pojednávaných vecí najvyššieho správneho súdu sa navrhuje zverejňovať na jeho webovom sídle, čím sa dosiahne rovnaký štandard právnej úpravy na oboch najvyšších súdoch.

K bodu 33 (§ 86)

Pretože Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bude samostatnou rozpočtovú kapitolou je potrebné túto skutočnosť zohľadniť v právnej úprave predkladania návrhu rozpočtu na zaujatie stanoviska súdnej rade, a teda aj uvedená kancelária bude predkladať návrh svojho rozpočtu súdnej rade, čo zodpovedá pôsobnosti súdnej rady podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

K bodu 34 (§ 101e)

Navrhované prechodné ustanovenie nadväzuje na navrhovaný čl. 154g ods. 5 a 7 ústavy.

V odseku 1 sa upravuje dátum, ku ktorému začne najvyšší správny súd vykonávať činnosť. Ako vhodný dátum sa javí 1. august 2021, čo vytvára dostatočný časový priestor pre plné personálne obsadenie najvyššieho správneho súdu. K tomu pozri bližšie odôvodnenie navrhovaných ústavných zmien.

54

V odseku 2 sa v súlade s čl. 154g ods. 7 upravuje prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd preberie z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré aj dokončí.

V odseku 3 sa navrhuje štandardné ustanovenie zabezpečujúce prechod práv a povinností v personálnych vzťahoch z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, ktoré sleduje logiku, podľa ktorej tam, kde prechádza agenda (pôsobnosť), prechádzajú aj zamestnanci. Toto ustanovenie sa však nevzťahuje na sudcov, pretože to neumožňuje čl. 148 ods. 1 ústavy.

K čl. XX

(zákon č. 330/2007 Z. z.)

V právnej úprave vydávania odpisu z registra trestov sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou. A teda po novom sa vytvára zákonná možnosť získania odpisu z registra trestov v prípade odborného justičného stážistu, u ktorého je podmienkou pre prijatie do štátnej služby bezúhonnosť, ktorá sa preukazuje odpisom z registra trestov.

K čl. XXI

(zákon č. 647/2007 Z. z.)

Navrhuje sa, aby vydanie diplomatického pasu bolo možné aj v prípade funkcionárov najvyššieho správneho súdu rovnako ako je tomu podľa platnej úpravy v prípade funkcionárov najvyššieho súdu.

K čl. XXII

(zákon č. 297/2008 Z. z.)

Vzhľadom na to, že medzi politicky exponované osoby sa na účely zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov zaraďuje aj sudcovia najvyššieho súdu, tak je potrebné v nadväznosti na zriadenie najvyššieho správneho súdu do kategórie politicky exponovaných osôb zaradiť aj sudcov tohto zriaďovaného súdu, čomu je podriadená navrhovaná zmena cit. zákona.

K čl. XXIII

(zákon č. 8/2009 Z. z.)

Medzi vozidlá s právom prednostnej jazdy sa navrhuje zaradiť aj vozidlá prepravujúce predsedu najvyššieho správneho súdu. V prípade najvyššieho správneho súdu ide o ústavný orgán, ktorý je na rovnakej úrovni ako najvyšší súd, preto niet dôvodu na odlišný prístup v prípade posudzovania ich funkcionárov na účely zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K čl. XXIV

(zákon č. 180/2014 Z. z.)

K bodu 1 (§ 13 ods. 1 a 2)

55

Podľa doterajšieho znenia § 13 ods. 1 a 2 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov predseda najvyššieho súdu nominoval do Štátnej komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán jedného člena. Predkladaným zákonom sa navrhuje preniesť túto pôsobnosť na predsedu najvyššieho správneho súdu, a to s ohľadom na prenesenie časti právomoci konať vo volebných veciach na najvyšší správny súd. Predkladateľ za to, že je účelnejšie, aby nominačné právo mal predseda najvyššieho správneho súdu, berúc pri tom do úvahy pôsobnosť zriaďovaného súdu. Zotrvávanie na doterajšej úprave aj po zriadení najvyššieho správneho súdu nedáva úplne zmysel.

K bodu 2 [§ 149 ods. 3 písm. b) a § 181 ods. 3 písm. b)]

Podľa súčasne navrhovaných ústavných zmien dochádza k presunu právomoci rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb, ktorými voľby do orgánov územnej samosprávy za ústavného súdu na najvyšší správny súd. Platné znenie zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov reaguje na platné znenie Ústavy Slovenskej republiky, pričom v § 149 ods. 3 písm. b) a § 181 ods. 3 písm. b) rieši otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu v prípade vyhlásenia volieb za neplatné, resp. v prípade zrušenia ich výsledku. Vzhľadom na to, že po novom bude v týchto veciach meritórne rozhodovať najvyšší správny súd je potrebné to výslovne vyjadriť v zákone.

K čl. XXV

(zákon č. 400/2015 Z. z.)

Doplnenie zákona za cieľ zohľadniť v právnej úprave zriadenie najvyššieho správneho súdu, pričom aj tomuto súdu bude Úrad vlády Slovenskej republiky zasielať bezplatne listinnú podobu každého vydania Zbierky zákonov Slovenskej republiky.

V súvislosti s prechodom agendy rozhodovania v niektorých otázkach z Ústavného súdu Slovenskej republiky na najvyšší správny súd predkladateľ zvažoval aj novelizáciu § 13 zákona, pretože aj najvyšší správny súd bude vydávať rozhodnutia, ktoré sa budú vyhlasovať rovnako ako zákon v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Predkladateľ však vyhodnotil situáciu tak, že zmena § 13 nie je potrebná, pretože podľa § 13 písm. f) postačuje, aby osobitný zákon (v tomto prípade Správny súd poriadok) označil rozhodnutia najvyššieho správneho súdu, ktoré sa vyhlásia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K čl. XXVI

(zákon č. 55/2017 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 4)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

Z § 1 ods. 4 vyplýva, že na štátnu službu odborného justičného stážistu sa bude vzťahovať zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v rozsahu v akom osobitný zákon nebude ustanovovať inak. Týmto osobitným zákonom je zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

56

K bodu 2 [§ 2 ods. 8 písm. e)]

Podľa súčasného znenia zákona č. 55/2017 Z. z. sa tento zákon nevzťahuje na predsedu súdnej rady. Dôvodom tejto úpravy je predovšetkým skutočnosť, že spôsob obsadzovania funkcie môže byť zhodný so spôsobom vzniku funkcie vykonávanej v štátnozamestnaneckom pomere (štátny zamestnanec vo verejnej funkcii podľa § 7 ods. 2 a 5), a že charakter vykonávaných činností môže napĺňať znaky definície štátnej služby podľa § 6 zákona č. 55/2017 Z. z. Nakoľko sa právna úprava doplniť o odmeňovanie členov súdnej rady, ktorí nie sudcami, je potrebné jednoznačným spôsobom vylúčiť z pôsobnosti zákona č. 55/2017 Z. z. všetkých členov súdnej rady, nielen jej predsedu.

K bodu 3 [§ 7 ods. 2 písm. b) šiesty bod)]

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa vypúšťa nadbytočné slovo „alebo“ v dotknutom ustanovení.

K bodu 4 [§ 7 ods. 2 písm. b) šiesty bod]

Nakoľko sa zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky týka bezprostredne aj štátnozamestnaneckých vzťahov je potrebné jej existenciu zohľadniť v zákone o štátnej službe.

Do § 7 ods. 2 písm. b) šiesty bod sa navrhuje zaradiť aj predsedu najvyššieho správneho súdu. Štátnym zamestnancom, o ktorého vymenovanie v tomto prípade pôjde, bude vedúci Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 5 (§ 7 ods. 3)

Vzhľadom na zriadenie najvyššieho správneho súdu sa navrhuje rozšíriť kategóriu odborníka ústavného činiteľa aj odborníka plniaceho úlohy aj pre predsedu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 6 (§ 10 ods. 2)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 7 [§ 15 ods. 2 písm. f)]

Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bude mať postavenie služobného úradu rovnako ako Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 8 (§ 15 ods. 4)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodu 9 (§ 16 ods. 4)

57

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 10 [§ 17 ods. 5 písm. d)]

Vzhľadom na zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa navrhuje, aby vedúci tejto kancelárie plnil funkciu vedúceho úradu aj k odborníkovi ústavného činiteľa, ktorý plní úlohy pre sudcu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 11 (§ 18 ods. 5)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 12 [§ 18 ods. 6 písm. f)]

Dopĺňa sa právna úprava vedúceho služobného úradu v Kancelárii Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorým bude vedúci Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 13 (§ 26 ods. 2)

Doterajšie znenie § 26 ods. 2 upravuje výnimku z povinnosti poskytovať údaje do registra výberových konaní pre všeobecné súdy. Túto výnimku je potrebné rozšíriť aj o Kanceláriu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 14 (§ 36 ods. 2)

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodu 15 [§ 37 písm. j) a § 82 ods. 6]

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

K bodom 16 a 17 (§ 47 ods. 2)

V právnej úprave vydávania služobného predpisu, ktorý sa upravia skutočnosti uvedené v § 47 ods. 2 úvodnej vete sa v prípade Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky navrhuje, aby táto kancelária postupovania rovnako ako Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 18 [§ 42 ods. 2 písm. b)]

V právnej úprave sa zohľadňuje nahradenie doterajšej úpravy prípravy justičného čakateľa odbornou justičnou stážou, resp. odborným justičným stážistom.

58

K bodu 19 (§ 51 ods. 1)

V právnej úprave sa zohľadňuje zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorej vedúci bude uzatvárať služobnú zmluvu s odborníkom plniacim úlohy pre sudcu najvyššieho správneho súdu.

K bodu 20 (§ 78 ods. 2 druhá veta)

Z dôvodu komplexnosti právnej úpravy skončenie štátnozamestnaneckého vzťahu s odborníkom plniacom úlohy pre sudcu najvyššieho správneho súdu sa dopĺňa právna úprava aj o odborníkov plniacich úlohy pre sudcov najvyššieho správneho súdu.

K bodu 21 (§ 114 ods. 6)

Vedúci Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bude svoje majetkové priznanie podávať predsedovi najvyššieho správneho súdu. Výslovne sa teda zohľadňuje zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky aj v prípade úpravy majetkových priznaní.

K bodu 22 (§ 116 ods. 3 a 4)

Nakoľko najvyšší správny súd bude mať kanceláriu obdobne ako Národná rada Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, ústavný súd a pod., ktorú bude viesť vedúci kancelárie, je potrebné aby mal obdobne aj ten možnosť podať sťažnosť podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tomu kto ho do funkcie vymenoval.

K bodu 23 (§ 150 ods. 3 a 6)

Vedúcemu zamestnancovi vo verejnej funkcii, v služobnom úrade, ktorým je Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, bude patriť paušálna náhrada za rovnakých podmienok a v rovnakej výške ako vedúcim ďalších tzv. obslužných úradov, ktorými sú Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky.

K bodu 24 (§ 154 ods. 6)

V právnej úprave sa zohľadňuje zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K bodu 25 (§ 167 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 15, kam sa dopĺňa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

K čl. XXVII

(zákon č. 314/2018 Z. z.)

59

K bodu 1 (§ 5 ods. 3)

Navrhovaná zmena zosúlaďuje znenie zákona s čl. 135 ústavy, podľa ktorého podpredseda „zastupuje“ predsedu ústavného súdu. Ústava neustanovuje, že by podpredseda mal „vykonávať právomoci predsedu“. Existujúce znenie rozlišuje dve situácie, ktorá ústava v čl. 135 posudzuje jednotne.

K bodu 2 (§ 6 ods. 2)

Navrhované ustanovenie spoluspravodajcu (koreferenta) je inšpirované zahraničnými právnymi úpravami (Rakúsko, Poľsko). Význam ustanovenia koreferenta je v dôkladnejšej analýze veci. Spoluspravodajca sa môže zamerať na iné aspekty než spravodajca, môže dospieť k inému právnemu záveru. Na určenie spoluspravodajcu sa nevzťahuje § 46, teda nebude sa určovať náhodným výberom. Na druhej strane však osoba spoluspravodajcu nebude rozhodná pre určenie senátu v zmysle § 47.

K bodu 3 [§ 7 ods. 1 písm. a)]

Navrhované doplnenie právnej úpravy reflektuje rovnakú zmenu vykonanú v čl. 131 ods. 1 ústavy. Ide teda o zmenu zákona vyvolanú zmenou ústavy.

K bodu 4 (§ 7 ods. 3 a 5)

Existujúca úprava rokovania pléna ústavného súdu je príliš rigidná a podobá sa skôr úprave rokovania parlamentu, kde sa predpokladá hlasovanie o konkrétnom návrhu, ktorý možno schváliť alebo neschváliť. Úlohou súdneho telesa však nemôže byť hlasovanie, ale predovšetkým riadne prediskutovanie veci, objasnenie právnych otázkach nájdenie správneho právneho riešenia a jeho riadne odôvodnenie. Hlasovanie byť len prostriedkom k tomu, ako v konečnom slede bolo potvrdené, ku ktorému právnemu názoru sa súdne teleso priklonilo. Preto nie je účelné striktne upravovať, že plénum rozhoduje len na základe návrhu alebo protinávrhu. Plénum rozhoduje predovšetkým na základe diskusie, z ktorej vzísť návrh rozhodnutia (resp. návrhy rozhodnutia) a zároveň jeho podstatné dôvody. Preto sa navrhuje podrobnejšie tieto otázky upraviť pri porade a hlasovaní pléna (§ 9 ods. 3 až 5).

K bodu 5 (§ 7 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v aktualizácii vnútorného odkazu.

K bodu 6 (§ 8 ods. 4)

Účelom navrhovanej úpravy je reagovať na situáciu vzniknutú v minulosti. Povinnosťou sudcu ústavného súdu je vytvoriť si určitý právny názor a zúčastňovať sa na tvorbe rozhodnutia ústavného súdu. Pokiaľ nesúhlasí s návrhom predloženým sudcom spravodajcom alebo iným sudcom, ustanovenie § 9 ods. 3 mu dáva právo počas rozpravy predložiť iný návrh rozhodnutia, než ktorý zastával. V každom prípade však nesmie byť prípustné, aby sudca ústavného súdu hlasoval proti všetkým predloženým návrhom. Sudca musí svojím konaním a rozhodovaním smerovať k tomu, aby ústavný súd prijal určité rozhodnutie, takže sa musí rozhodnúť pre niektorý z predložených návrhov alebo dať návrh vlastný. Druhá polovica vety ukladá sudcovi túto povinnosť aj vtedy, ak bol v niektorej „otázke“ prehlasovaný (podobne napríklad § 170 ods. 4 Trestného poriadku). Pod pojmom otázka treba rozumieť určitý čiastkový predmet

60

konania alebo čiastkový problém, na ktorý nadväzuje iná otázka (typicky otázka viny a otázka trestu). Sudca je teda povinný akceptovať to, že ústavný súd väčšinovo o určitej otázke rozhodol nejakým spôsobom, a aj keď s týmto uznesením nesúhlasí, nemôže to ovplyvniť jeho účasť na rozhodovaní o nadväzujúcich otázkach. Porušenie tejto povinnosti (napr. opakované odmietanie hlasovania alebo zdržiavanie sa) môže nadobudnúť intenzitu disciplinárneho previnenia sudcu (§ 27 ods. 1).

K bodu 7 (§ 8 ods. 5)

Aj v tomto prípade ide o zmenu vyvolanú zmenou ústavnej úpravy, a to konkrétne tú, ktorou sa z čl. 131 ods. 1 ústavy vypúšťa tzv. procesné zamietanie. V nadväznosti na to je preto potrebné primerane upraviť aj § 8 ods. 5.

K bodom 8 a 9 (§ 9 ods. 3 až 5)

Navrhované ustanovenia nadväzujú na vypustenie čl. 131 tretej vety ústavy. Procesné zamietanie bolo kritizované aj časťou sudcov ústavného súdu. Úlohou ústavného súdu ako súdneho telesa je riešenie veci, teda rozhodnutie o tom, čo je podľa práva, nie vyslovenie, že takéto rozhodnutie nedokázal vydať. Po vypustení uvedené ustanovenia z ústavy je teda jednak potrebné vypustiť príslušné ustanovenie zo zákona, jednak podrobnejšie upraviť postup hlasovania.

Navrhuje sa predovšetkým aspoň rámcovo upraviť priebeh rozpravy. V súlade so zásadou bezprostrednosti sa navrhuje, aby vo veciach, kde bolo ústne pojednávanie, mohli byť na rozprave a hlasovaní prítomní len tí, ktorí boli aj na pojednávaní. To sa týka aj situácie, kedy by rozpravu bolo treba odročiť na neskorší termín, na ktorej tiež nemôžu byť prítomní iní sudcovia, než ktorí boli na pojednávaní. Rozpravu začne spravodajca svojím prednesom a návrhom na rozhodnutie, ktoré by z jeho prednesu malo vychádzať. Nebude samozrejme vylúčené, že spravodajca svoj prednes a návrh vopred predloží aj písomne. Následne budú môcť sudcovia v rozprave vyjadriť svoj názor a prípadne predložiť iné návrhy na rozhodnutie, t.j. návrhy na formuláciu výroku rozhodnutia; nebudú teda musieť predkladať písomne vypracovaný „protinávrh“ tak, ako to predpokladá aktuálna úprava. Rozpravu bude viesť predseda alebo podpredseda (predsedajúci) tak, aby sa všetci sudcovia mohli k veci vyjadriť a mali priestor na predloženie vlastného návrhu.

Hlasovanie bude riadiť predsedajúci na základe výsledkov rozpravy tak, aby ústavný súd dospel k rozhodnutiu, ktoré bude čo najvernejšie odzrkadľovať právne názory jednotlivých sudcov. Rôzne právne poriadky rôznym spôsobom riešia paty pri hlasovaní. Český ústavný súd nakoniec hlasuje o dvoch návrhoch, ktoré získali najviac hlasov 12 zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu). Žiadne konkrétne riešenie nemá napríklad Nemecko 196 zákona o sústave súdov GVG), či Poľsko (čl. 106 zákona o Ústavnom tribunáli ustawa o TK). Naopak, konkrétne riešenie ponúkajú napríklad § 32 zákona o rakúskom Ústavnom súde (VerfGG). Pretože zrušenie doterajšieho procesného zamietania predstavuje vážny zásah do doterajšej praxe ústavného súdu, navrhuje sa inštruktívnejšia úprava tejto problematiky. Najskôr by sa malo hlasovať o návrhoch predložených sudcami v rozprave, pričom určenie poradia bude vecou predsedajúceho, ktorý sa pritom bude riadiť logickým usporiadaním jednotlivých otázok. Najskôr teda bude treba dať hlasovať o prípadných návrhoch na doplnenie konania, o procesných otázkach a pod., následne o merite veci, opäť v logickej postupnosti. Ak niektorý návrh získa väčšinu a logicky vylučuje iný, o ňom sa hlasovať nebude. Ak sa takto dospeje k rozhodnutiu vo veci, hlasovanie je ukončené.

61

Ak žiaden návrh nezíska nadpolovičnú väčšinu, bude úlohou predsedajúceho podľa potreby návrhy rozdeliť na logické časti alebo celky, alebo na jednotlivé sporné právne otázky, o ktorých sa bude hlasovať oddelene. Príkladom rozdelenia na „časti“ je situácia, keď jeden návrh navrhuje vysloviť nesúhlas § 1 a 2 s čl. 1 a 2, iný návrh nesúlad § 1 s čl. 1 a 2 a iný návrh nesúlad § 2 s čl. 1. Ak žiaden z nich nezíska väčšinu a obsah rozpravy naznačuje, že názory na nesúlad jednotlivých paragrafov rôzne, predsedajúci rozdelí prvé dva návrhy tak, že sa bude hlasovať najskôr o časti o súlade § 1 s čl. 1, potom o súlade § 1 s čl. 2 atď. Podobne bude v prípade potreby možné rozdeliť hlasovanie na jednotlivé „otázky“, teda právne závery, ktoré sú logickými predpokladmi pre posudzovanie ďalších otázok. Opäť ako príklad možno uviesť situáciu, ak budú podané tri návrhy napríklad odmietnuť sťažnosť ako neprípustnú, odmietnuť ju ako oneskorenú a prijať ju a žiaden nezíska väčšinu. Potom je úlohou predsedajúceho rozdeliť hlasovanie na otázku včasnosti, prípustnosti a následne prijatia alebo neprijatia. Cieľom § 9 ods. 5 je v takom prípade zabezpečiť, že takto vyriešená otázka nebude môcť byť v ďalšom hlasovaní spochybňovaná a budú ju musieť rešpektovať aj sudcovia, ktorí s jej riešením pôvodne nesúhlasili. Ak teda v uvádzanom príklade väčšina odhlasuje, že sťažnosť je podaná včas, bude musieť toto rozhodnutie rešpektovať aj menšina, ktorá ju považovala za oneskorenú. Pri následnom hlasovaní o prijatí tak bude musieť vychádzať z toho, že včasná je, a hlasovať podľa toho.

Pri hlasovaní sa postupovať od najmladšieho po najstaršieho, aby skúsenejší sudcovia neovplyvnili úsudok mladších.

K bodu 10 (§ 10 ods. 2 a 3)

Navrhuje sa vypustenie ustanovení, ktoré pre senáty upravujú to isté ako pre plénum § 7 ods. 3 a 5.

K bodu 11 (§ 11 ods. 2)

Navrhuje sa zabezpečenie pravidelnej obmeny obsadenia senátov ústavného súdu. Už samotné zloženie senátov (traja členovia) je v európskom priestore výnimočné, keď podobná úprava platí prakticky len v Českej republike, kde však plénum širšie možnosti vyhradiť si rozhodovanie určitých vecí 11 ods. 2 písm. k) zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu]. Poľský Ústavný tribunál rozhoduje v pléne alebo v päť a trojčlenných senátoch, ktoré však môžu postúpiť vec plénu (čl. 37 zákona o ÚT). Nemecký Spolkový ústavný súd rozhoduje takisto v podstate len v plnom zložení osemčlenných senátov, trojčlenné komory vytvára len pre konania o súlade na návrh súdov 80 zákona o Spolkovom ústavnom súde BverfGG) a o ústavných sťažnostiach 92 cit. zákona). Rakúsky ústavný súd rozhoduje len v pléne, na ktorého uznášaniaschopnosť stačí v niektorých prípadoch len prítomnosť piatich (zo 14) sudcov; každý sudca však môže vždy žiadať, aby rozhodovalo celé plénum.

Senáty ústavného súdu tak aj z komparatívneho hľadiska zložené z malého počtu členov a ich možnosť zapojiť do rozhodovania inú formáciu je právnou úpravou vylúčená. Za daného stavu hrozí vytvorenie akejsi mikrojudikatúry jednotlivých senátov, ktoré nie nútené sa konfrontovať s inými senátmi, takže jej existencia nemusí byť na prvý pohľad ani zrejmá. V rokoch 2009 2019 boli v tomto smere negatívne vnímané rozdiely napr. rozhodovacej praxe I. a II. senátu. Vytváranie mikrojudikatúr senátov podporuje dlhodobá nemennosť ich zloženia, ktorá zabraňuje potrebe konfrontovať sa s názormi iných sudcov. Toto riziko si uvedomuje

62

napr. aj Nemecko, preto § 15a GVG výslovne ustanovuje, že zloženie trojčlenných komôr nesmie zostať nezmenené dlhšie ako tri roky.

Z týchto dôvodov sa navrhuje, aby sa zloženie senátov ústavného súdu pravidelne zásadným spôsobom obmieňalo. To znamená, že senát ústafvného súdu môže zostať nezmenený z hľadiska jeho personálneho obsadenia najviac tri po sebe idúce roky. Po uplynutí tohto obdobia musí byť zásadným spôsobom zmenený. Zásadným spôsobom je aspoň dvoch členov senátu. Za takúto zmenu však nemožno považovať formálnu zmenu typu, že členovia senátu 1 ÚS sa vymenia za členov senátu 2 ÚS, kedy mení len číselné označenie senátov a nie ich faktické zloženie. Zároveň sa výslovne sa ustanovuje, aby zmenu riadneho (pravidelného) zloženia senátu bolo možné vykonať len pri zmene obsadenia ústavného súdu (napr. ak zanikne funkcia sudcovi). Tým nie je vylúčené zastupovanie v prípade vylúčenia sudcu alebo jeho neprítomnosti, ale znova len podľa pravidiel rozvrhu práce.

K bodu 12 (§ 12)

Ide o legislatívno-technickú úpravu spočívajúcu v úprave vnútorného odkazu, ktorý je potrebné upraviť kvôli zmene štruktúry § 9.

K bodu 13 (§ 14 ods. 1)

Doplnenie § 14 ods. 1 o navrhované slová za cieľ zohľadniť nové znenie čl. 134 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 14 (§ 14 ods. 3)

V súlade so splnomocnením v čl. 140 ústavy sa navrhuje upraviť bezúhonnosť sudcov ústavného súdu. Pritom sa vychádza z pomerne prísnej úpravy, ktorá sa aplikuje naprieč právnickými povolaniami, a preto sa navrhuje nulová tolerancia vo vzťahu k akémukoľvek úmyselnému trestnému činu bez ohľadu na zahladenie odsúdenia, čo v konečnom dôsledku zodpovedá aj zneniu čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy. Tomu zodpovedá aj úprava preukazovania bezúhonnosti, pričom sa bude využívať odpis z registra trestov.

K bodu 15 (§ 14 ods. 4)

Navrhovanou zmenou sa zohľadňuje nový koncept funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, ktorý sa navrhuje v čl. 134 ods. 3 ústavy. Konštatovanie v doterajšej právnej norme o tom, že funkčné obdobie sudcu ústavného súdu je 12 rokov nie je absolútne, pretože nové znenie čl. 134 ods. 3 ústavy predpokladá za určitých okolností šesťročné funkčné obdobie sudcu ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje, aby sa zo zákonnej úpravy vypustila duplicitná úprava funkčného obdobia sudcu ústavného súdu, pričom v § 14 ods. 3 zostane len úprava momentu začatia plynutia funkčného obdobia.

K bodu 16 [§ 15 ods. 1 písm. g)]

Podľa platného znenia § 15 ods. 1 f) predseda najvyššieho súdu oprávnenie podávať parlamentu návrhy na voľbu kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu. Rovnaké oprávnenie sa navrhuje priznať aj predsedovi najvyššieho správneho súdu.

K bodu 17 [§ 17 ods. 2 písm. c)]

63

Doplnenie právnej úpravy zániku funkcie sudcu ústavného súdu nadväzuje na doplnenie čl. 138 Ústavy Slovenskej republiky o právnu úpravu zániku funkcie sudcu ústavného súdu z dôvodu dosiahnutia veku 72 rokov. Pretože koncepčne zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov preberá do svojho textu v istom rozsahu aj ústavnú úpravu, je potrebné formálno-právne zohľadniť v texte zákona aj zmenu čl. 138 Ústavy Slovenskej republiky.

K bodu 18 (§ 17 ods. 3)

Aj v tomto prípade ide o zosúladenie zákonnej úpravy s textom Ústavy Slovenskej republiky, v tomto prípade s čl. 134 ods. 2 a čl. 139.

K bodu 19 (§ 26 ods. 1)

Vzhľadom na to, že podľa čl. 134 ods. 3 ústavy môže mať sudca ústavného funkčné obdobie 12 alebo 6 rokov. Tomu je potrebné prispôsobiť text § 26 ods. 1, ktorý referuje na „jednu tretinu“ funkčného obdobia tak, aby nevznikali interpretačné problémy pri aplikácii § 26 ods. 1. To znamená, že v texte právnej normy sa namiesto zlomku jedna tretina výslovne použije presné časové ohraničenie vyjadrené v rokoch.

K bodu 20 (§ 27 ods. 3)

Trojpätinová väčšina poslancov predstavuje ústavnú väčšinu, ktorá môže schváliť zmenu ústavy. Nezodpovedá ústavnému postaveniu predsedu ústavného súdu, aby kontrolu voči nemu mohla iniciovať (nie vykonať!) len takto silná väčšina. Preto sa navrhuje analogicky k čl. 130 ústavy, aby ju mohla vykonať jedna tretina poslancov, alebo prezident.

K bodom 21 až 23

Doterajšia úprava sa dopĺňa o úpravu vedľajšieho účastníka konania. Ide o zmeny vyvolané zmenou § 76 platného znenia zákona.

K bodu 24 (§ 36)

Ide o odstránenie nadbytočného slova, ktoré umožňuje nesprávnu interpretáciu zákona, že zákaz uvedený v § 36 sa vzťahuje len na zvoleného advokáta a nie aj na ustanoveného advokáta. Vypustením slova „zvoleného“ sa odstráni tento interpretačný problém.

K bodu 25 [§ 42 ods. 2 písm. j)]

Znenie doterajšieho § 42 ods. 2 písm. j) sa zosúlaďuje s novým vymedzením právomoci ústavného súdu podľa čl. 129 ods. 2 ústavy.

K bodu 26 [§ 42 ods. 2 písm. t)]

Vypustenie právnej úpravy v § 42 ods. 2 písm. t) svoj základ v novom znení čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej ústavný súd nebude dávať súhlas na vzatie do väzby sudcu všeobecného súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

64

K bodu 27 [§ 42 ods. 2 písm. t)]

Platné znenie § 42 ods. 1 pomerne „verne“ kopíruje text ústavy. Vzhľadom na zmeny čl. 136 ods. 3 ústavy Slovenskej republiky je potrebné vykonať súvisiacu zmenu v § 42 ods. 2 písm. u), kde sa musí zohľadniť disciplinárna právomoc ústavného súdu voči predsedovi a podpredsedovi najvyššieho správneho súdu.

K bodu 28 (§ 45)

Doplnenie § 45 je reakciou na zavedenie inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti, t.j. na zmenu a doplnenie čl. 127 ods. 5 a čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy, ako aj § 123 ods. 4 a § 131a zákona o ústavnom súde.

K bodu 29 [§ 56 ods. 2 psím. g)]

Navrhuje sa, aby možnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť (a limine) len v prípade individuálnych návrhov (sťažnosti), keďže toto odmietanie slúžiť ako filter vecí bez ústavného významu. U inštitucionálnych navrhovateľov sa predpokladá kvalifikovanosť predmetu ich konania, takže takýto filter nemá zmysel; pokiaľ by bol nedostatočný samotný návrh, je možné ho odmietnuť pre nedostatok náležitostí. Ak argumenty týchto navrhovateľov nesprávne, to ústavný súd vysloviť v rozhodnutí vo veci samej, ktorým ich návrhu po vykonaní riadneho konania nevyhovie.

K bodu 30 (§ 56 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa aktualizujú vnútorné odkazy použité v § 56 ods. 3 v nadväznosti na zmenu štruktúry referovaného § 42.

K bodu 31 (§ 56 ods. 5)

Ide o úpravu, ktorá logicky nadväzuje na zmeny v čl. 131 ústavy a na vypustenie § 57 (procesné zamietanie).

K bodu 32 (§ 57)

Vzhľadom na vypustenie tzv. procesného zamietania podľa čl. 131 ods. 1 ústavy sa navrhuje vypustenie súvisiacej právnej úpravy v zákone.

K bodu 33 (§ 58 ods. 3)

Dnešný § 58 ods. 3 viaže upustenie od ústneho pojednávania na súhlas účastníkov. Ak teda títo súhlas nedajú alebo dokonca nečinní, mal by ústavný súd vo veci verejne pojednávať. To by pri súčasnom počte sťažností v podstate ochromilo činnosť senátov. Preto sa navrhuje toto ustanovenie preformulovať tak, aby v zásade v senátnych veciach mohol ústavný súd od verejného pojednávania upustiť na základe vlastného uváženia. V ostatných veciach sa navrhuje „obrátiť poradie“ aktivity, teda aby účastník konania musel o pojednávanie žiadať, a to v prvom podaní, ktoré vo veci predloží. Ak ho nenavrhne, bude ústavný súd môcť od ústneho pojednávania upustiť. Zároveň ale naopak platí, že ak to ústavný súd bude považovať za potrebné, bude môcť nariadiť ústne pojednávanie aj tam, kde to nikto nežiadal.

65

K bodu 34 (§ 61 ods. 3)

Navrhovaná úprava nadväzuje na čl. 127 ods. 5 ústavy a § 74 písm. d) a vychádza z § 162 Civilného sporového poriadku, ktorý tiež predpokladá prerušenie konania pred všeobecných súdom, ktorý podáva návrh podľa čl. 144 ústavy. Zároveň sa, ale rieši situácia, ak už by senát videl dôvod na postup podľa týchto ustanovení, ale príslušný návrh podľa čl. 125 ústavy by bol plénom prejednávaný na návrh iného navrhovateľa. V takom prípade nemá zmysel, aby senát podával nový návrh, ale postačí, aby konanie prerušil do rozhodnutia pléna o tomto návrhu.

K bodu 35 (§ 65 ods. 3)

Keďže rozhodnutie ústavného súdu musí byť pri vyhlásení písomne vyhotovené, bude pravidlom, že sa pojednávanie odročí na vyhlásenie rozhodnutie. V takom prípade by malo postačiť, aby vyhlásenie vykonal len predseda príslušného telesa. Účasť ostatných sudcov je tu už len symbolická a zbytočná.

K bodu 36 (§ 66 ods. 1)

Odôvodnenie zmysel pre „neúspešného“ účastníka. Ak ústavný súd prijal návrh na konanie v celom rozsahu alebo ak vyhovel žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, rozhodol v zhode s návrhom navrhovateľa a tak mu nemusí vysvetľovať dôvody.

K bodu 37 (§ 66 ods. 2)

Úlohou sudcu spravodajcu je nielen vec pripraviť, ale zabezpečiť všetky práce s ňou súvisiace do konca. Je teda povinný aj vypracovať písomné vyhotovenie rozhodnutia, a to aj keď bol so svojím stanoviskom prehlasovaný. Len v prípadoch, kedy prijaté rozhodnutie zásadne odporuje stanovisku spravodajcu aj prípadného spoluspravodajcu, možno zveriť inému sudcovi, ktorý za toto rozhodnutie hlasoval, vypracovanie časti odôvodnenia. Aj v tomto prípade by ale tento sudca mal vypracovať len tie časti odôvodnenia, ktoré odporujú stanovisku sudcu spravodajcu. Nemal by byť nútený vypracovať rozhodnutie ako celok, vrátane napr. zhrnutia skutkového stavu, podaní účastníkov, prehľadu relevantnej judikatúry a pod., ak v tejto časti nebol rozpor medzi spravodajcom a väčšinou pléna. Navrhované riešenie by malo podporiť aj ochotu sudcov ústavného súdu predkladať protinávrhy k návrhu sudcu spravodajcu.

K bodu 38 [§ 74 písm. e)]

Doplnenie § 74 reaguje na zavedenie inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti, t.j. na čl. 127 od. 5a čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy. Zároveň sa upresňuje okruh účastníkov v takomto konaní. Podľa § 76 sa totiž za účastníka považuje „navrhovateľ“, ktorým je v tomto prípade senát ústavného súdu (teda traja sudcovia pléna). Je zrejmé, že traja sudcovia nemôžu byť zároveň členmi rozhodovacej formácie (pléna, z toho jeden dokonca spravodajcom) a zároveň vykonávať práva účastníka. Preto sa v tomto prípade navrhuje priznať výkon práv navrhovateľa práve sťažovateľovi, ktorý svojou sťažnosťou a návrhom podľa § 123 ods. 4 dal podnet senátu na to, aby sa obrátil na plénum. Výkon práv sťažovateľa v tomto prípade znamená nielen právo na doručovanie písomností, rozhodnutí, predvolanie na prípadné pojednávanie a pod., ale aj právo disponovať návrhom (teda právo vziať ho späť nie právo rozšíriť ho, pretože návrhové oprávnenie zostáva len a len v rukách senátu). Je to logickou konzekvenciu toho, že samotný postup podľa § 123 ods. 4 je závislý od návrhu sťažovateľa, teda od jeho vôle „posunúť“ vec

66

do pléna. Ak sťažovateľ nemá záujem, aby o veci plénum rozhodovalo, môže túto vôľu odvolať a návrh v pléne vziať späť. Napokon, plénum podľa § 77 vždy možnosť nepripustiť späťvzatie návrhu z tam uvedených vážnych dôvodov.

K bodom 39 a 40 (§ 76 a § 86 ods. 1)

Cieľom navrhovaných zmien je „obnoviť“ postavenie vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, a teda navrátiť právnu úpravu do podoby, ktorá bola charakteristická pre pôvodný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

K bodu 41 (§ 86 ods. 2 a 97 ods. 1)

V konaní o súlade právnych predpisov a v konaní o súlade medzinárodných zmlúv sa navrhuje rozšíriť okruh subjektov, od ktorých si predseda ústavného súdu môže vyžiadať stanovisko aj o najvyšší správny súd.

K bodu 42 (§ 115a)

Navrhované doplnenie nového § 115a nadväzuje na doplnenie čl. 126 ods. 1 ústavy, podľa ktorého bude ústavný súd rozhodovať kompetenčné spory medzi najvyšším súdom a najvyšším správnym súdom. Navrhuje sa, aby sa na toto konania primerane použili ustanovenia príbuzného konania o kompetenčných sporoch medzi ústrednými orgánmi štátnej správy. Predkladateľ za to, že nie je potrebné vytvárať novú právnu úpravu pre tento typ konania.

K bodu 43

Ide o legislatívno-technickú úpravu zohľadňujúcu legislatívnu skratku „ústavná sťažnosť“ zavedenú v § 42 ods. 2 písm. f).

K bodom 44 a 45 (§ 123 ods. 4 a § 131a)

Doplnenie § 123 odsekom 4 a doplnenie zákona o nový § 131a je reakciou na zavedenie inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti, t. j. na čl. 127 ods. 5 a čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy.

Upravujú sa formálne a materiálne náležitosti návrhu sťažovateľa na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

Zároveň sa podrobnejšie upravuje procesný postup senátu v prípade, že sa stotožní s návrhom sťažovateľa a dospeje k záveru, že právny predpis aplikovaný orgánmi aplikácie práva, ktorých rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah sa na podklade ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 preskúmava, je v rozpore s ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo zákonom.

Senát ústavného súdu je v prípade podania návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy viazaný rozsahom návrhu sťažovateľa, avšak nie dôvodmi takéhoto návrhu. V prípade, že by nebol senát viazaný rozsahom návrhu (petitom), t. j. označenými právnymi normami, ktorých nesúlad sťažovateľ namieta, nešlo by o individuálnu kontrolu ústavnosti, ktorú

67

v rukách sťažovateľ, keďže senát by mohol ignorovať sťažovateľom označené právne normy a plénu ústavného súdu predložiť na posúdenie akúkoľvek inú právnu normu aplikovanú v danej veci, a to aj mimo návrh a vôľu sťažovateľa. Išlo by tak o neprimerané preferovanie záujmu na ústavnej súladnosti objektívneho práva pred subjektívnymi procesnými právami sťažovateľa ako pána sporu. Z návrhu sťažovateľa by sa tak navyše stal „biankošek“ pre senát ústavného súdu a podmienka potreby návrhu pre možnosť senátu podať návrh na začatie konania o súlade podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, by tak stratila na význame. Akokoľvek, § 89 zákona o ústavnom súde bude platiť aj pre konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy začaté na návrh senátu ústavného súdu.

Naopak, senát ústavného súdu nie je viazaný dôvodmi návrhu sťažovateľa, keďže ústavnoprávne dôvody nesúladu označených právnych noriem môžu byť iné (napr. užšie alebo širšie, úplne iné a pod.), než dôvodí samotný sťažovateľ. Tento ústavnoprávny rozmer návrhu ponecháva zákonodarca v dispozícii senátu ústavného súdu ako kvalifikovaného a argumentačne vybaveného aktívne legitimovaného navrhovateľa.

V konaní pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 ústavy zostáva sudcom spravodajcom sudca ústavného súdu, ktorý je sudcom spravodajcom vo veci v senáte ústavného súdu. Totožnú koncepciu nachádzame aj v § 13 ods. 2 v prípade konania pléna ústavného súdu o zjednocovaní právnych názorov senátov ústavného súdu. Filozofia favorizovania ponechania totožného sudcu spravodajcu aj vo veci pred plénom ústavného súdu, pred pridelením plenárnej veci sudcovi spravodajcovi náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov podľa § 46 zákona o ústavnom súde, je v špecifickosti prostredia, z ktorého návrh na začatie konania pred plénom ústavného súdu vzišiel. Návrh na začatie konania totiž neprichádza z externého prostredia (takpovediac zvonku ústavného súdu), ale časť samotného telesa oprávneného rozhodovať o danej veci podáva takýto návrh. Príslušný senát ústavného súdu, a o to viac spravodajca veci prejednávanej v senáte, sám poznajúc právny stav veci pristupuje k procesu „presviedčania“ inej časti ústavného súdu (pléna) o svojom ústavnoprávnom názore na nesúlad konkrétnej právnej úpravy s právnou úpravou vyššej právnej sily. Za účelom časovo a materiálne (z pohľadu prejednávanej problematiky) efektívneho postupu pléna ústavného súdu sa preto navrhuje ponechať sudcu spravodajcu pred plénom ústavného súdu totožného so sudcom spravodajcom vo veci v senáte ústavného súdu.

V prípade, že sa senát ústavného súdu nestotožní s návrhom sťažovateľa na prerušenie konania o sťažnosti a podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, bude povinný svoj záver o nevyhovení takéhoto návrhu (v uznesení o odmietnutí, prijatí alebo v náleze) riadne odôvodniť.

K bodu 46 až 50

Podľa nového znenia čl. 129 ods. 2 ústavy sa doterajšia právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy presúva na najvyšší správny súd. Na tento účel je potrebné z platnej právnej úpravy vypustiť zmienku o voľbách do orgánov územnej samosprávy, pretože táto úprava je v novelizovanom zákone bezpredmetná.

K bodu 51

Pretože podľa navrhovanej ústavnej zmeny ústavný súd nebude mať právomoc dávať súhlas so vzatím sudcu alebo generálneho prokurátora do väzby, navrhuje sa vypustiť z nadpisu

68

dvadsiatej hlavy zmienku o imunitných veciach, rovnako aj samotnú právnu úpravu konania a rozhodovania v týchto veciach.

K bodu 52 (§ 221)

Nové znenie § 221 nadväzuje na ústavné zmeny v čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Z navrhovaný ústavných zmien vyplýva, že ústavný súd bude disciplinárnym súdom aj pre predsedu a podpredsedu najvyššieho správneho súdu a aj to, že ústavný súd prestáva byť disciplinárnym súdom generálneho prokurátora. Uvedené skutočnosti je potrebné zohľadniť v § 221 a 222. V § 221 sa z hľadiska procesnej legitimácie navrhuje odkaz na zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a teda návrh na začatie disciplinárneho konania voči funkcionárom najvyšších súdov budú môcť podať tie subjekty, o ktorých to ustanovuje statusový sudcovský zákon. Keďže disciplinárna zodpovednosť sudcov musí mať rovnaký obsah, niet dôvodu na to, aby v § 222 bola iná lehota na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania ako je v § 120 ods. 4 statusového zákona. Aj funkcionári najvyšších súdov stále sudcovia a niet dôvodu na to, aby mali odlišné podmienky disciplinárnej zodpovednosti ako ich kolegovia sudcovia. Preto sa v § 222 odkazuje na lehotu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 4 statusového zákona.

K bodu 53 (§ 223 ods. 1)

V novelizovanom ustanovení sa zohľadňuje rozšírenie pôsobnosti ústavného súdu aj o disciplinárnu právomoc voči funkcionárom najvyššieho správneho súdu.

K bodu 54 (§ 223 ods. 2)

Vypustenie doterajšej úpravy v § 233 ods. 2 svoj základ v ústavnej zmene, podľa ktorej ústavný súd prestáva byť disciplinárnym súdom voči generálnemu prokurátorovi. Právna úprava v § 233 ods. 2 je preto bezpredmetná.

K bodu 55

Podľa nového znenia čl. 136 ods. 3 ústavy sa vypúšťa úprava súhlasu so vzatím do väzby v prípade sudcov všeobecných súdov a generálneho prokurátora. V nadväznosti na to je potrebné vypustiť aj súvisiacu zákonnú úpravu, ktorá sa stáva bezpredmetnou.

K bodu 56 (§ 250a)

Cieľom prechodného ustanovenie je uviesť do života novú právnu úpravu určovania zloženia senátov ústavného súdu podľa § 11 ods. 2. Prechodné ustanovenie vyžaduje, aby sa nová úprava prvýkrát uplatnila v rámci prípravy rozvrhu práce na rok 2023.

K čl. XXVIII

(zákon č. 95/2019 Z. z.)

V platnom znení zákona sa navrhuje zohľadniť zriadenie Kancelárie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorá bude na účely zákona orgánom riadenia vo vzťahu k informačným technológiám v jej pôsobnosti rovnako ako je tomu aj v prípade obdobných kancelárií podľa platného znenia zákona.

69

K čl. XXIX

(Účinnosť)

Navrhovaná účinnosť nadväzuje na účinnosť navrhovaných ústavných zmien, a teda zákon nadobudne účinnosť 1. januára 2021. Odklad účinnosti sa vzťahuje na tie ustanovenia návrhu zákona, ktoré majú najmä procesný charakter a týkajúc sa pôsobnosti najvyššieho správneho súdu a ústavného súdu (účinnosť 1. augusta 2021). Odklad účinnosti reflektuje aj nastavenie prechodných ustanovení v rámci novelizácie súčasne predkladanej ústavy vo vzťahu k inštitútu individuálnej kontroly ústavnosti (1. januára 2025).

V Bratislave, 30. septembra 2020

Igor Matovič, v.r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Mária Kolíková, v.r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

 

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

K predpisu 312/2020, dátum vydania: 11.11.2020

 

DÔVODOVÁ SPRÁVA

A.Všeobecná časť

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“).

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024. Vláda Slovenskej republiky sa v programovom vyhlásení zaviazala prijať takú právnu úpravu zaisťovania majetku, ktorá v súlade s medzinárodnými štandardmi vyplývajúcimi zo záväzkov Slovenskej republiky v tejto oblasti, zabezpečí efektívne vyhľadávanie, zaisťovanie a odnímanie výnosov z trestnej činnosti a zavedenie jasných a účelných pravidiel pre správu zaisteného majetku a nakladanie s ním. Osobitný dôraz sa má venovať zamedzeniu účelových prevodov nelegálne získaného majetku vykonávaných s cieľom mariť výkon majetkových trestov uložených v trestnom konaní. Okrem toho programové vyhlásenie vlády vyslovene vyžaduje zriadenie úradu, ktorý bude spravovať majetok zaistený v trestnom konaní, pri správe daní a ciel, ako aj pri výkone medzinárodných sankcií. Všetky uvedené požiadavky predkladaný návrh zákon napĺňa.

Návrh zákona ďalej v súlade s programovým vyhlásením vlády zavádza dve nové skutkové podstaty trestných činov, a to trestný čin zneužitia práva (ohýbanie práva) a trestný čin prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody (prikrmovanie).

Návrhom zákona sa ďalej vykonáva transpozícia a implementácia právne záväzných aktov Európskej únie.

V prvom rade ide o smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii. Ako z názvu smernice vyplýva, ide o právnu úpravu, ktorá bezprostredne súvisí s problematikou zaisťovania majetku a odnímania výnosu z trestnej činnosti. To platí aj pre nariadenie Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, ktorého implementácia sa vykonáva predkladaným návrhom zákona.

Ďalej sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva. Programové vyhlásenie vlády definuje predchádzanie legalizácii výnosov z trestnej činnosti a jej odhaľovanie ako jednu zo svojich priorít. Naviac, legalizácia výnosov z trestnej činnosti je dôležitým impulzom pre vhodne nastavenú právnu úpravu odnímania výnosov z trestnej činnosti, ktorá je bez efektívneho systému zaisťovania majetku bezzubá. Vláda sa v oblasti boja proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti zaviazala vytvoriť legislatívny rámec upravujúci problematiku virtuálnych mien v trestnom práve, čo sa zabezpečuje transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV.

Návrhom zákona sa ďalej pokračuje v implementácii nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry a rovnako sa zabezpečuje implementácia nariadenia Európskeho parlamentu a

2

Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu. Obe nariadenia predstavujú kľúčové nástroje pre boj s trestnou činnosťou poškodzujúcou finančné záujmy Európskej únie najmä v súvislosti s odnímaním výnosov z tejto trestnej činnosti. Na to, aby Slovenská republika vedela účinne aplikovať nariadenie o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, musí mať efektívny vnútroštátny systém pre zisťovanie majetku a jeho následnú konfiškáciu vrátane správy zaisteného a skonfiškovaného majetku.

Návrhom zákona sa súčasne odstraňuje transpozičný deficit vyplývajúci zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV.

Predkladateľ zvolil pri príprave návrhu zákona riešenie spočívajúce v sústredení úloh vyplývajúcich z programového vyhlásenia vlády, ako aj súvisiacich transpozičných a implementačných aktivít do jedného uceleného materiálu, čím sa vyhne viacerým paralelným novelizáciám zákonov kódexového typu.

Nosnou právnou úpravou je samotný zákon o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (čl. I). Cieľom tejto právnej úpravy je zaviesť režim správy majetku zaisteného najmä v trestnom konaní, pričom táto právna úprava sa bude používať aj v rámci iných procesov (napr. daňové konanie, výkon medzinárodných sankcií, či preukazovanie pôvodu majetku). Návrh zákona upravuje štátne orgány, ktoré budú zodpovedné za správu zaisteného majetku, práva a povinnosti osôb dotknutých zaistením majetku a správcu zaisteného majetku. Návrhom zákona sa zriaďuje Úrad pre správu zaisteného majetku, ktorý bude zabezpečovať správu zaisteného majetku podľa predloženého návrhu zákona. S navrhovanou úpravou v čl. I úzko súvisí rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v Trestnom poriadku (čl. III).

V čl. II sa vykonáva novelizácia Trestného zákona, ktorou sa zohľadňuje návrh zákona v čl. I, zavádza sa nový trestný čin zneužitia práva, trestný čin prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody, upravuje sa trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti a trestný čin nepriamej korupcie. Niektoré zmeny či doplnenia výsledkom transpozícií niekoľkých smerníc, ktoré sa návrhom zákona vykonávajú. Ďalej návrh zákona zavádza definíciu výnosu na účely Trestného zákona a zavádza sa nový druh ochranného opatrenia zhabanie časti majetku.

V rámci novelizácie Trestného poriadku (čl. III) sa návrh zákona zameriava primárne na rozšírenie inštitútov slúžiacich na zaistenie majetku určeného na páchanie trestných činov alebo ktorý je výnosom z trestnej činnosti (zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe, zaistenie inej majetkovej hodnoty, zaistenie náhradnej hodnoty, zaistenie hnuteľnej veci) a nanovo sa upravuje štvrtý diel prvej časti štvrtej hlavy Trestného poriadku. Zároveň sa na účely trestného konania definuje vec dôležitá pre trestné konanie a rozlišujú sa účely zaistenia. Ostatné novelizačné body väčšinou súvisia s transpozíciami smerníc a implementáciou nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry .

Novelizácia zákona č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v čl. IV súvisí s transpozíciou

3

smernice č. 2018/1673. V čl. V a VI sa novelizujú predpisy týkajúce sa prokuratúry a postavenia prokurátorov na účely zabezpečenia implementácie nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. V čl. VII dochádza k novelizácii zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov, ktorou sa upravuje zabránenie zmarenia zaistenia zaknihovaných cenných papierov v prípadoch ich zmeny na listinnú podobu. Zmena zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. VIII) nadväzuje na nový zaisťovací inštitút v Trestnom poriadku, ktorým je zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe.

Novelizácia Colného zákona (čl. IX), Daňového poriadku (čl. XIII) a zákona č. 486/2013 Z. z. o presadzovaní práv duševného vlastníctva colnými orgánmi (čl. XIV) súvisí s právnou úpravou správy zaisteného majetku. V čl. X sa novelizuje zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s cieľom zlepšiť právnu úpravu vo vzťahu k výkonu trestu prepadnutia majetku, ktorého realizáciu zabezpečuje práve konkurzný súd. V čl. XI a čl. XVII sa vykonáva implementácia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu. Novelizácia zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. XIII) za cieľ vyriešiť prístup Európskej prokuratúry k odpisom z registra trestov, a teda súvisí s implementáciou príslušného nariadenia.

Novelizácia zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb súvisí s navrhovanou úpravou v čl. I a s transpozíciami viacerých smerníc. Novelizácia zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií za cieľ riešiť niektoré odporúčania Moneyval a zároveň prepojiť tento zákon s právnou úpravou správy zaisteného majetku (čl. XVI).

Všetky navrhované zmeny sú detailne popísané v osobitnej časti dôvodovej správy.

Účinnosť zákona sa navrhuje od 1. januára 2021. Odložená účinnosť k 1. augustu 2021 sa navrhuje vo vzťahu k zriadeniu nového Úradu pre správu zaisteného majetku ako správcu zaisteného majetku s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť tohto Úradu pre výkon navrhovanej pôsobnosti.

V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 dochádza ku goldplatingu, pretože transpozičné opatrenia nadobudnú účinnosť skôr, ako uplynutie lehota na transpozíciu tejto smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. V tomto prípade ide však o pozitívny goldplating z dôvodu, že sa nanovo naformulovala skutková podstata trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí účinnejší a efektívnejší trestnoprávny postih páchateľov.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona zakladá vplyvy na verejné financie a podnikateľské prostredie. Návrh zákona nebude mať sociálne vplyvy, vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti,

4

na služby verejnej správy pre občana a ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Identifikované vplyvy navrhovanej právnej úpravy detailne popísané v príslušných analýzach.

Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania.

Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania a rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky dňa 18. augusta 2020. Vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila návrh zákona 26. augusta 2020.

5

Doložka vybraných vplyvov

1. Základné údaje

Názov materiálu

Vládny návrh zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Predkladateľ (a spolupredkladateľ)

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Materiál nelegislatívnej povahy

💧 Materiál legislatívnej povahy

Charakter predkladaného materiálu

💧 Transpozícia práva EÚ

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15. 4. 2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2011)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014)

Nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 31. 10. 2017)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 284, 12. 11. 2018)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 28. 11. 2018)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV (Ú. v. EÚ L 123, 10. 5. 2019)

Termín začiatku a ukončenia PPK

Jún 2020

Predpokladaný termín predloženia na MPK

Jún 2020

Predpokladaný termín predloženia na Rokovanie vlády SR

August 2020

2. Definícia problému

Realizácia Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2020 2024 s cieľom prijať potrebné opatrenia na zavedenie efektívneho a účinného finančného vyšetrovania, vrátane organizačného, personálneho a materiálneho dobudovania orgánov ochrany práva, s cieľom odčerpať výnosy pochádzajúce z trestnej činnosti, následne používané na páchanie najzávažnejšej trestnej činnosti, vrátane trestnej činnosti s medzinárodným prvkom.

6

Zákonom o zaisťovaní majetku v súlade s medzinárodnými štandardmi vyplývajúcimi zo záväzkov Slovenskej republiky v tejto oblasti, vláda zabezpečuje efektívne vyhľadávanie, zaisťovanie a odnímanie výnosov z trestnej činnosti a zavedenie jasných a účelných pravidiel pre správu zaisteného majetku a nakladanie s ním. Osobitný dôraz sa venuje zamedzeniu účelových prevodov nelegálne získaného majetku vykonávaných s cieľom mariť výkon majetkových trestov uložených v trestnom konaní.

Vláda považuje za jednu zo svojich priorít predchádzanie legalizácii výnosov z trestnej činnosti, jej odhaľovanie, predchádzanie financovaniu terorizmu a odhaľovanie týchto javov. Legalizácia je spájaná s organizovanou trestnou činnosťou, ktorej hlavným cieľom je zakryť pôvod výnosov z trestnej činnosti, v dôsledku čoho môže byť narušená integrita a stabilita finančného systému, ohrozený vnútorný trh EÚ, ako aj medzinárodný rozvoj. Vláda v oblasti boja proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti vytvorí legislatívny rámec upravujúci problematiku virtuálnych mien.

V nadväznosti na prebiehajúcu záverečnú fázu piateho kola hodnotenia SR Výborom expertov Rady Európy pre hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu MONEYVAL bude vláda postupovať v súlade s jeho odporúčaniami uvedenými v návrhu záverečnej správy a prijme všetky potrebné systémové, inštitucionálne a legislatívne opatrenia na zabezpečenie realizácie odporúčaní.

V záujme účinného boja proti organizovanému zločinu a závažnej ekonomickej kriminalite sa vláda zasadí za zefektívnenie uplatňovania mechanizmu odhaľovania a odnímania výnosov z trestnej činnosti, ako aj majetkov nadobudnutých z nelegálnych výnosov, a to úpravou legislatívy o preukazovaní pôvodu majetku. Vláda zároveň presadí zjednodušenie zaisťovania majetku a jeho rozšírenie na viaceré trestné činy korupčného a ekonomického charakteru.

Vláda sa taktiež zaviazala zriadiť Úrad pre správu majetku v trestnoprávnom konaní, ale aj v konaní v oblasti daňovej, colnej a v boji proti terorizmu.

3. Ciele a výsledný stav

Cieľom návrhu zákona je vytvorenie a zavedenie režimu správy majetku, ktorý bol zaistený v trestnom konaní, daňovom konaní, prípadne v iných procesoch v rámci verejnej správy. Navrhovaná právna úprava vymedzuje štátne orgány, ktoré zodpovedné za správu zaisteného majetku, správcu zaisteného majetku a rovnako stanovuje práva a povinnosti osôb dotknutých rozhodnutím o zaistení majetku. Do právneho poriadku Slovenskej republiky sa zavádzajú nové zaisťovacie inštitúty (napr. zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie obchodného podielu), ktoré upravené v Trestnom poriadku. Od návrhu zákona sa očakáva efektívnejší prístup štátnych orgánov pri zmrazovaní majetku tam, kde je to nevyhnutné na dosiahnutie účelu najmä trestného konania.

4. Dotknuté subjekty

Štátne orgány, fyzické osoby, právnické osoby.

5. Alternatívne riešenia

Alternatívnym riešením je nulový variant, t. j. nevydanie zákona a zachovanie súčasného stavu, čo by znamenalo nesúlad s právom Európskej únie. Uplatnenie nulového variantu (neprijatie právnej úpravy) neumožňujú smernice, ktoré vyžadujú, aby členské štáty uviedli do účinnosti zákony a iné právne predpisy potrebné na dosiahnutie súladu s týmito smernicami v presne určenej transpozičnej lehote. Rovnako by v prípade absencie právnej úpravy došlo k nedodržaniu odporúčaní Výboru expertov na hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovanie terorizmu (Moneyval), ktorý identifikoval nedostatky v rámci V. kola hodnotení.

6. Vykonávacie predpisy

Predpokladá sa prijatie/zmena vykonávacích predpisov? 💧 Áno Nie

7. Transpozícia práva EÚ

Áno. V prípade smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 dochádza ku goldplatingu, pretože transpozičné opatrenia nadobudnú účinnosť skôr, a teda 1. januára 2021, pričom transpozíciu smernice je potrebné uskutočniť do 31. mája 2021. V tomto prípade ide však o pozitívny goldplating z dôvodu, že sa nanovo

7

naformulovala skutková podstata trestného činu podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí účinnejší a efektívnejší trestnoprávny postih páchateľov.

8. Preskúmanie účelnosti**

Preskúmanie účelnosti navrhovaného predpisu bude vykonávané priebežne po nadobudnutí jeho účinnosti.

9. Vplyvy navrhovaného materiálu

Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Vplyvy na rozpočet verejnej správy z toho rozpočtovo zabezpečené vplyvy

Áno

💧 Nie

Čiastočne

💧 Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Vplyvy na podnikateľské prostredie z toho vplyvy na MSP

💧 Pozitívne

Žiadne

💧 Negatívne

Sociálne vplyvy

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na životné prostredie

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na informatizáciu

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu

Pozitívne

💧 Žiadne

 * Negatívne

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

Vplyvy na služby pre občana z toho vplyvy služieb verejnej správy na občana vplyvy na procesy služieb vo verejnej správe

Pozitívne

💧 Žiadne

Negatívne

10. Poznámky

11. Kontakt na spracovateľa

JUDr. Michaela Poláčková (e-mail:

michaela.polackova@justice.sk

, tel. č. 02 888 91 163), JUDr. Jana Bálešová

(e-mail:

jana.balesova@justice.sk

, tel. č. 02 888 91 509), sekcia legislatívy, odbor legislatívy trestného práva,

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

12. Zdroje

Návrh zákona je výstupom pracovnej skupiny zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a bol vypracovaný v spolupráci s dotknutými štátnymi orgánmi (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej republiky).

13. Stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov z PPK

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

8

návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: Zákon o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3. Predmet návrhu zákona je upravený v práve Európskej únie:

a) v primárnom práve (uviesť názov zmluvy a číslo článku),

čl. 82 ods. 2, čl. 83 ods. 1 a čl. 87 až 89 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

b) v sekundárnom práve (uviesť druh, inštitúciu, číslo, názov a dátum vydania právneho aktu vzťahujúceho sa na upravovanú problematiku, vrátane jeho gestora),

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. L 101, 15. 4. 2011), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2011), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 29. 4. 2014), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. L 283, 31. 10. 2017), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva (Ú. v. L 284, 12. 11. 2018), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 28. 11. 2018), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/713 zo 17. apríla 2019 o boji proti podvodom s bezhotovostnými platobnými prostriedkami a proti ich falšovaniu a pozmeňovaniu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/413/SVV (Ú. v. L 123, 10. 5. 2019), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

c) v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (uviesť číslo a označenie relevantného rozhodnutia a stručne jeho výrok alebo relevantné právne vety).

9

Bezpredmetné

4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii:

a) uviesť lehotu na prebranie príslušného právneho aktu Európskej únie, príp. aj osobitnú lehotu účinnosti jeho ustanovení,

Smernica 2011/36/EÚ - 6. apríl 2013

Smernica 2011/93/EÚ - 18. december 2013

Smernica 2014/42/EÚ - 4. október 2016

Nariadenie 2017/1939 – lehota neurčená

Smernica 2018/1673 - 3. december 2020

Nariadenie 2018/1805 – 19. december 2020

Smernica 2019/713 – 31. máj 2021

b) uviesť informáciu o začatí konania v rámci „EÚ Pilot“ alebo o začatí postupu Európskej komisie, alebo o konaní Súdneho dvora Európskej únie proti Slovenskej republike podľa čl. 258 a 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v jej platnom znení, spolu s uvedením konkrétnych vytýkaných nedostatkov a požiadaviek na zabezpečenie nápravy so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie,

- konanie proti Slovenskej republike č. 2019/2135 o porušení čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, EÚ Pilot č. EUP(2019) 9465 - smernica 2011/93/EÚ

c) uviesť informáciu o právnych predpisoch, v ktorých uvádzané právne akty Európskej únie prebrané, spolu s uvedením rozsahu ich prebrania, príp. potreby prijatia ďalších úprav.

Smernica 2011/36/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (úplná transpozícia)

•Zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze (úplná transpozícia)

•Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Opatrenie štátneho tajomníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 58/2015 o úlohách Informačného centra na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality (úplná transpozícia)

•Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 180/2013 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (úplná transpozícia)

10

•Nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 175/2010 o vymedzení príslušnosti útvarov Policajného zboru a útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri odhaľovaní trestných činov, pri zisťovaní ich páchateľov a o postupe v trestnom konaní (úplná transpozícia)

•Nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 107/2005 o postupe pri evidovaní a manipulácii s vyšetrovacími spismi (úplná transpozícia)

•Zákon č. 180/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 551/2010 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (úplná transpozícia)

Smernica 2011/93/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (úplná transpozícia)

•Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládežou a o zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (úplná transpozícia)

•Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (úplná transpozícia)

•Zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 (úplná transpozícia)

11

•Zákon č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 209/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (úplná transpozícia)

Smernica 2014/42/EÚ

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čiastočná transpozícia)

•Zákon č. 101/2010 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku (úplná transpozícia)

•Zákon č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

Smernica (EÚ) 2018/1673

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

Smernica (EÚ) 2019/713

•Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení zákonov v znení zákona č. 373/2018 Z. z. (úplná transpozícia)

12

•Zákon č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (úplná transpozícia)

•Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 231/2019 Z. z. (úplná transpozícia)

•Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (úplná transpozícia)

5. Návrh zákona je zlučiteľný s právom Európskej únie:

a) úplne

B.Osobitná časť

13

K čl. I

K § 1

Navrhované ustanovenie vymedzuje predmet právnej úpravy, ktorým je úprava postupu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správa zaisteného majetku.

Predkladateľ zvolil koncept „vykonávania rozhodnutia o zaistení majetku“. Každé rozhodnutie o zaistení majetku je zákonným podkladom pre uchopenie majetku zo strany štátnych orgánov alebo iné obmedzenie nakladania s majetkom. Akonáhle je vydané rozhodnutie o zaistení majetku, je potrebné pristúpiť k jeho vykonaniu. Vykonanie tohto rozhodnutia spočíva vo faktickom a právnom uchopení majetku, ktorý bol zaistený. Zaistením majetku treba rozumieť dočasné obmedzenie práva nakladať so zaisteným majetkom. Nejde teda o konečné rozhodnutie vo význame konfiškácie, aj keď môže byť využívané práve na dosiahnutie konfiškácie majetku, ak splnené zákonné predpoklady pre odňatie majetku dotknutej osoby. Zaistenie majetku sa nedeje samoúčelne, ale vždy sleduje zákonom vymedzený cieľ. Napríklad v trestnom konaní ide o zabezpečenie odňatia majetku, ktorý je výnosom z trestnej činnosti, bol použitý na spáchanie trestného činu, zabezpečenie majetkových nárokov poškodeného alebo na účely zabezpečenia dôkazu. Rovnako je tomu aj v ďalších prípadoch, v ktorých bude prichádzať do úvahy zaistenie majetku, napr. v daňovom konaní, pri vykonávaní medzinárodných sankcií, či preukazovaní pôvodu majetku.

Aj keď zaisťovanie majetku nie je v právnom poriadku novým inštitútom, správa zaisteného majetku predstavuje v súčasnosti problematickú oblasť zaisťovania majetku. V platnom znení Trestného poriadku je tejto otázke venovaná rámcová právna úprava, ktorá sa javí byť z pohľadu aplikačnej praxe nedostatočnou. Uvedené v konečnom dôsledku súvisí aj s absenciou všeobecnej súkromnoprávnej úpravy správy cudzej veci. Z tohto pohľadu má predkladaný návrh zákona ambíciu upraviť podľa povahy veci čo najširšie spektrum otázok spojených so správou majetku, ktorý bol zaistený, a to počas trvania zaistenia majetku a po jeho skončení. Ide o úpravu otázky organizačného zabezpečenia správy zaisteného majetku (kto vykonáva správu), ako aj práv a povinností správcu zaisteného majetku (ako vykonáva správu). Návrh zákona je v časti úpravy správy zaisteného majetku všeobecnou právnou úpravou, ktorú je nevyhnutné vnímať vždy v súvislosti s osobitnými predpismi, ktoré regulujú nakladanie so špecifickými typmi majetku (napr. zbrane, strelivo, drogy, chránené druhy živočíchov a rastlín a pod.). Návrh zákona rešpektuje existenciu týchto osobitných predpisov, ako aj pravidiel pre nakladanie s osobitnými typmi majetku a prikazuje správcovi zaisteného majetku rešpektovať tieto pravidlá.

Návrh zákona nerieši otázku správy majetku, ktorý prepadol v prospech štátu, t.j. majetku, ktorý bol skonfiškovaný. V tomto prípade nejde o správu cudzieho majetku, ale o správu majetku štátu, ktorá je regulovaná osobitnými predpismi, ktoré predkladaným návrhom zákona nie sú dotknuté.

Návrh zákona je vnútorne rozdelený do dvoch celkov. Prvý 3 9) upravuje postup príslušných orgánov pri zisťovaní majetku, ktorý byť zaistený alebo bol zaistený, ako aj postup pri samotnom zaisťovaní majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 9 sa budú aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 9 je

14

výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d).

Predkladateľ pristúpil k právnej úprave, ktorá vymedzuje v § 1 ods. 1 okruh konaní, v rámci ktorých je možné aplikovať predkladanú právnu úpravu pri výkone rozhodnutia o zaistení majetku a jeho správe. Aktuálne navrhovaný výpočet týchto konaní reflektuje závery diskusie k návrhu zákona v rámci pracovnej skupiny. Perspektívne možno tento okruh konaní rozširovať, ak sa to ukáže ako potrebné. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že aplikácia predkladaného návrhu zákona prichádza do úvahy v rámci rôznych konaní, ktoré vedú štátne orgány. Tieto konania odlišné svojou povahou, ich právna regulácia je častokrát odlišná, to platí aj pre rozsah matérie týkajúcej sa zaisťovacích úkonov v týchto konaniach. Vzhľadom na uvedené je preto nutné, aby bol predkladaný návrh zákona vykladaný v intenciách toho-ktorého konania, ktoré generuje rozhodnutia o zaistení majetku alebo jeho časti. Na tento účel sa v nevyhnutnom rozsahu vykonáva aj novelizácia súvisiacich právnych predpisov, ktoré upravujú postup pri zaisťovaní majetku. Ide o zmeny a doplnenia Trestného poriadku, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov. V odseku 2 je dotváraná úprava pôsobnosti zákona aj negatívnym spôsobom, keďže sa navrhuje vyňať z režimu návrhu zákona správu majetku, ktorý je dôkazom vo vyššie uvedených konaniach. Takýto majetok bude spravovať ten subjekt, ktorý ho zaistil.

V odseku 3 sa explicitne vyjadruje vzťah navrhovaných § 3 9 k osobitným predpisom, podľa ktorých dochádza k vydávaniu rozhodnutí o zaistení majetku. Tu treba uviesť, že ustanovenia § 3 9 sa budú aplikovať zo strany príslušných orgánov v rôznom rozsahu, a to v závislosti na type konania, v ktorom dochádza k zaisteniu majetku 1 ods. 1). Trestný poriadok predstavuje z tohto pohľadu najkomplexnejšiu právnu úpravu zaisťovania majetku, preto aplikácia § 3 až 9 je výrazne obmedzená. Vyššia miera použitia cit. ustanovení, aj keď v subsidiárnom význame, bude nastávať v prípade konaní podľa § 1 ods. 1 písm. b) až d), t. j. napríklad v daňovom konaní.

K § 2

V odsekoch 1 6 sa vymedzujú základné pojmy, ktoré sa v zákone používajú. Zavádza sa definícia majetku, ktorá sa bude aplikovať len na účely tohto predkladaného zákona. V prípade definície majetku predkladateľ vychádza z existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy, najmä z ustanovení Občianskeho zákonníka. Faktom je, že právne predpisy EÚ, z ktorých návrh zákona vychádza, definujú majetok častokrát odlišným spôsobom. Predkladateľ však v tomto prípade preferuje dosiahnutie obsahu definície majetku využitím pojmového aparátu, ktorý používa právny poriadok Slovenskej republiky. Osobitne sa z definície majetku vynímajú jadrový materiál, rádioaktívny odpad, vyhoreté jadrové palivo a inštitucionálny rádioaktívny odpad. Dôvodom pre túto úpravu je rešpektovanie osobitných predpisov, ktoré upravujú nakladanie s týmto majetkom. Takáto právna úprava neznamená, že by nešlo o majetok, ktorý nepodlieha zaisteniu, ale zvýrazňuje sa len tým skutočnosť, že takýto majetok nepodlieha režimu správy majetku podľa predloženého návrhu zákona, pričom jeho správa bude zabezpečovaná v súlade so zákonom č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

15

Vymedzenie pojmu „príslušný orgán“, ktorým treba rozumieť orgán verejnej moci, ktorý rozhodol o zaistení majetku. V trestnom konaní ním môže byť policajt, prokurátor alebo súd. Avšak na účely piatej časti Trestného poriadku, ktorá upravuje justičnú spoluprácu v trestných veciach, resp. právnu pomoc sa predmetné vymedzenie pojmu „príslušný orgán“ nepoužije. Príslušným orgánom bude vždy slovenský justičný orgán, t. j. príslušným orgánom nikdy nebude justičný orgán iného štátu. V daňovom konaní správca dane. Pri preukazovaní pôvodu majetku ním bude prokurátor. Pri výkone medzinárodných sankcií ten orgán, ktorému prináleží rozhodovať o zaistení majetku na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 289/2016 Z. z. o vykonávaní medzinárodných sankcií a o doplnení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.

Zavádza sa pojem „dotknutá osoba“. Treba ňou rozumieť osobu, ktorá je bezprostredne dotknutá rozhodnutím o zaistení majetku. Napríklad obvinený v trestnom konaní, osoba preverovaná podľa zákona o preukazovaní pôvodu majetku a pod. Nevyhnutne nemusí ísť o vlastníka veci, ale môže ísť aj o osobu, ktorá ma konkrétnu vec v držbe.

Návrh zákona vymedzuje obsah pojmu správa majetku, pričom sa vychádza z obdobnej definície v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Zároveň sa ustanovuje tzv. správca zaisteného majetku, ktorým bude novo vzniknutý Úrad pre správu zaisteného majetku. Vznik tohto úradu je výsledkom odbornej diskusie. Len úrad vykonáva správu zaisteného majetku. Návrh zákona pripúšťa, aby úrad zabezpečoval správu zaisteného majetku aj prostredníctvom externých subjektov. Ide o prípady, kedy osobitný typ majetku vyžaduje osobitný prístup k jeho správe, či z dôvodu existencie osobitných zákonných pravidiel pre nakladanie s takýmto majetkom (napr. chránené živočíchy alebo rastliny, odpady, zbrane, strelivo, drogy a pod.) alebo z dôvodu, že ide o majetok, ktorého spravovanie vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť (napr. správa cenných papierov alebo majetkovej účasti v právnickej osobe). V tomto prípade návrh zákona umožňuje zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej strany. Avšak využitie zabezpečovania správy zaisteného majetku týmto spôsobom nemení nič na statuse úradu. Pričom platí, že úrad nebude vždy a v každom jednotlivom prípade vykonávať správu zaisteného majetku, pretože podľa platného právneho stavu správu zaisteného majetku pri určitom type majetku vykonávajú iné orgány, napr. správu zaistených zbraní vykonáva Policajný zbor SR.

V odseku 5 ustanovuje, že rozhodnutím o zaistení majetku sa rozumie aj rozhodnutie o zabezpečení majetku pri správe daní, pretože pri správe daní sa používa pojem „zabezpečenie majetku“.

Navrhovaný odsek 6 definuje nezúčastnenú osobu, ktorou sa rozumie osoba v plnom rozsahu spôsobilá na právne úkony, u ktorej nie pochybnosti o jej nezaujatosti vo vzťahu k osobám alebo k veciam, ktorých sa úkon priamo dotýka a ktorá nie je zamestnancom príslušného orgánu ani úradu. Nezúčastnená osoba je inštitútom používaným v § 7 a 9 návrhu zákona.

V súvislosti so všeobecnými ustanoveniami vymedzenými v § 2 platí, že zákonom stanovená povinnosť mlčanlivosti podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknutá.

Všeobecne k § 3 až 9

16

Účelom navrhovaných ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku. Ako vyplýva z predchádzajúceho textu (pozri odôvodnenie k § 2 ods. 5) ide o ustanovenia, ktoré sa budú aplikovať podporne popri procesných predpisoch, ktoré regulujú zaisťovanie majetku. Cieľom týchto ustanovení je upraviť postup príslušných orgánov pri zaisťovaní majetku a úkony spojené s výkonom rozhodnutia o zaistení majetku. Zaisťovanie majetku sa aj v súčasnosti realizuje dvojakým spôsobom: posesórne a neposesórne. V prvom prípade dochádza k faktickému uchopeniu zaisteného majetku a jeho odňatiu z dispozície dotknutej osoby (napr. odňatie motorového vozidla) a v druhom prípade sa majetok zaisťuje formou zápisu tejto skutočnosti do úradnej evidencie majetku (napr. zápis poznámka do katastra nehnuteľností). Tomu zodpovedá aj navrhovaná práva úprava.

K § 3

Navrhované ustanovenie upravuje všeobecné opatrenie súvisiace s výkonom rozhodnutia o zaistení majetku. V odseku 1 je upravená základná povinnosť príslušného orgánu postupovať tak, aby bol zabezpečený riadny výkon rozhodnutia. V odseku 2 sa upravuje notifikačná povinnosť príslušného orgánu upovedomovať tretie osoby, ktoré si môžu uplatňovať svoje práva k zaistenému majetku o tom, že došlo k zaisteniu majetku. Osobitne sa rieši úprava vo vzťahu k majetkovým právam (napr. pohľadávka); od momentu zaistenia majetkového práva sa namiesto pôvodného veriteľa (dotknutá osoba) bude plniť príslušnému orgánu, resp. správcovi zaisteného majetku s účinkami splnenia dlhu. Obdobná notifikačná povinnosť sa navrhuje v odseku 3 aj vo vzťahu k orgánom štátu, ktoré vedú evidenciu majetku; upovedomenie o zaistení majetku význam z hľadiska toho, že týmto momentom dispozície s evidovaným majetkom nemôžu byť vykonávané bez súhlasu príslušného orgánu (odsek 4). V odseku 4 sa zároveň explicitne ustanovuje absolútna neplatnosť právneho úkonu, ktorý bol vykonaný bez predchádzajúceho písomného súhlasu príslušného orgánu, a ktorého cieľom bol prevod práva k zaistenému majetku alebo vznik práva k zaistenému majetku. Príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností na základe rovnopisu rozhodnutia o zaistení, ktoré sa mu doručí hneď po jeho vydaní, vyznačí v katastri nehnuteľností poznámku. Poznámka má obmedzujúci charakter, ktorá obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti v nakladaní s nehnuteľnosťou. Poznámka sa v katastri nehnuteľností vyznačí aj na základe neprávoplatného rozhodnutia o zaistení majetku. Ak sa zaistenie zruší alebo obmedzí, príslušný orgán o tom bezodkladne informuje príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností, ktorý v prípade zrušenia zaistenia vymaže poznámku v katastri nehnuteľností.

K § 4

Všetky právne úpravy dotýkajúce sa zaisťovania, resp. núteného uchopovania majetku zo strany štátnych orgánov (napr. exekúcia, konkurz a pod.) majú svoje limity a netýkajú sa celého majetku dotknutých osôb. V rovnakom duchu je spracovaný aj predkladaný návrh zákona, podľa ktorého zo zaistenia veci budú vylúčené tie veci, ktoré nemožno postihnúť exekúciou. Predkladateľ zvolil tento koncept aj v nadväznosti na to, že ide o praxou osvedčenú právnu úpravu. Tu však treba upozorniť na to, že aj procesné predpisy, ktoré regulujú zaisťovanie majetku, riešia otázku nemožnosti zaistiť určité veci; k tomu pozri napr. § 50 ods. 3 Trestného poriadku.

K § 5

17

Okrem zákonného vylúčenia vecí zo zaistenia podľa § 4 sa navrhuje umožniť aj vylúčenie vecí zo zaistenia aj na návrh, a to buď dotknutej osoby (odsek 1) alebo tretích osôb (odsek 2). O vylúčení bude rozhodovať príslušný orgán, pričom jeho rozhodnutie je preskúmateľné na základe opravného prostriedku. Aj v tomto prípade právna úprava rešpektuje zaužívaný štandard ochrany dotknutých osôb, ktorý je známy v procesných predpisoch, ktoré upravujú zaisťovanie majetku (napr. Trestný poriadok).

K § 6

Na účely zistenia majetku podliehajúcemu zaisteniu sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu vypočuť dotknutú osobu. Rovnako sa navrhovaným ustanovením zavádza povinnosť dotknutej osoby predložiť písomné vyhlásenie o jej majetku, a v prípade že sa majetkové pomery dotknutej osoby výrazne zmenia na základe výzvy príslušného orgánu aj povinnosť doplniť takéto vyhlásenie o majetku.

K § 7 až 9

Navrhované ustanovenia upravujú procesný postup pri zisťovaní a zaisťovaní majetku, ktorý je predmetom zaistenia a to v závislosti na tom, či ide o hnuteľné veci, cenné papiere, peňažné prostriedky alebo nehnuteľnosti. Tieto ustanovenia sa vzťahujú na príslušné orgány v konaniach podľa § 1ods. 1 písm. b) d), pričom osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na postup týchto príslušných orgánov, nepoznajú takúto právnu úpravu. Na konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdov sa tieto ustanovenia neaplikujú, pretože Trestný poriadok obsahuje osobitnú právnu úpravu a náležitý postup. Tieto ustanovenia sa použijú aj v prípade zaistenia počítačových údajov s majetkovou hodnotou.

V navrhovanom § 7 je upravený inštitút zaisťovania hnuteľných vecí. Na tento účel sa ustanovuje oprávnenie príslušného orgánu nariadiť osobnú prehliadku alebo prehliadku bytu alebo iných priestorov slúžiacich na bývanie alebo priestor k nim prináležiaci a iných priestorov a pozemkov, kde je možné predpokladať resp. existuje dôvodné podozrenie, že sa nachádza majetok dotknutej osoby (ďalej len „prehliadka“). V prípade prehliadky sa ustanovuje výnimka, že túto prehliadku nariaďuje výlučne súd, pretože ide o právo chránené Ústavou Slovenskej republiky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto prehliadku. Na zabezpečenie objektívnosti prehliadky sa priberie nezúčastnená osoba. Príslušný orgán spíše majetok, ktorý podlieha zaisteniu a vyhotoví zápisnicu o vykonaní prehliadky ako aj súpis vecí, ktoré zaistil.

V súvislosti so zaisťovaním hnuteľných vecí treba myslieť aj na výnimky z vecí, ktoré možno zaistiť. V tomto smere treba poukázať na ustanovenie § 4 o vylúčení majetku s tým, že z výkonu rozhodnutia o zaistení nepodlieha majetok, ktorý nemožno postihnúť exekúciou a ustanovenie § 5 ods. 1, podľa ktorého môže dotknutá osoba alebo osoba, o ktorej výživu a výchovu je dotknutá osoba povinná sa starať podať návrh na vylúčenie veci a príslušný orgán rozhodne, či sú z výkonu rozhodnutia o zaistení vylúčené aj iné veci ako tie, ktoré sú vylúčené podľa ustanovenia § 4. Inými slovami, ak to nie je nevyhnutné, alebo nie je dôvodné podozrenie zo straty, odcudzenia, ukrytia, zničenia, poškodenia alebo iného znehodnotenia zaistenej hnuteľnej veci, alebo ak by zaistením prišlo k znemožneniu podnikateľskej alebo inej obdobnej činnosti subjektu, ak užívacie právo má oprávnene iný subjekt (napr. leasing) a pod., je možné zo zaistenia vylúčiť na návrh dotknutej osoby aj takýto majetok.

18

Navrhovaný § 8 upravuje inštitút zisťovania cenných papierov, zaknihovaných cenných papierov a peňažných prostriedkov. Osobitne sa upravuje procesný postup pri zaisťovaní zaknihovaných cenných papierov, ak evidované v príslušnej evidencii podľa osobitného predpisu. V ďalších odsekoch je upravený postup pri zaisťovaní peňažných prostriedkov, cenných papierov, ktorými sa v zmysle zákona rozumejú vkladné listy, akcie, zmenky, šeky alebo iné cenné papiere alebo iné listiny.

V navrhovanom § 9 sa upravuje zaisťovanie nehnuteľností. Nariadiť obhliadku nehnuteľnosti a jej príslušenstva je oprávnený iba súd, pretože ide o zásah do vlastníckeho práva. Príslušný orgán je povinný včas a riadne upovedomiť dotknutú osobu alebo inú osobu, ktorá s ňou žije v spoločnej domácnosti, alebo osobu, ktorá k nehnuteľnosti právo, o čase a mieste obhliadky. Dotknutá osoba je povinná umožniť a strpieť takúto obhliadku. Na zabezpečenie objektívnosti obhliadky je potrebné priberať nezúčastnenú osobu, ktorou je väčšinou zástupca obce. Príslušný orgán je povinný vyhotoviť zápisnicu o vykonaní takejto obhliadky.

K § 10

Navrhované ustanovenie upravuje zriadenie, pôsobnosť, postavenie a sídlo Úradu pre správu zaisteného majetku. Návrhom zákona dochádza k zriadeniu nového Úradu pre správu zaisteného majetku, ktorý bude zabezpečovať správu zaisteného majetku, ktorý bol zaistený v rámci trestného konania, daňového konania, výkonu medzinárodných sankcií alebo pri preukazovaní pôvodu majetku tak, ako to výslovne ustanovuje § 1 ods. 1 návrhu zákona. Úrad bude mať postavenie štátnej rozpočtovej organizácie, ktorá je zapojená finančnými vzťahmi na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Zriaďovanie štátnych rozpočtových organizácií upravuje zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Štátne rozpočtové organizácie sa zriaďujú buď zákonom alebo rozhodnutím zriaďovateľa. V prípade úradu bude platiť prvá forma zriaďovania rozpočtovej organizácie. To znamená, že úrad sa bude zriaďovať, resp. zriaďuje sa zákonom.

Zriadenie nového štátneho orgánu je výsledkom odborných diskusií, pričom ako najvhodnejšie sa javilo práve zriadiť nový úrad, ktorého činnosť bude výlučne spočívať v správe zaisteného majetku s vyhliadkou do budúcnosti, že táto činnosť úradu sa rozšíri aj o činnosť správy prepadnutého majetku štátu, prípadne aj o činnosť vyhľadávania a zhromažďovania majetku, ktorý má byť predmetom zaistenia.

Navrhuje sa, aby sídlom úradu bolo mesto Bratislava. Na čele úradu je riaditeľ, ktorý zodpovedá za činnosť úradu. Bližšie podrobnosti o činnosti a organizácii úradu budú upravené v organizačnom poriadku úradu, ktorý bude povinný vydať riaditeľ úradu.

V odsekoch 5 a 6 sa upravujú osobitné podmienky, ktoré sú potrebné pre vymenovanie do funkcie riaditeľa úradu. Na zabezpečenie riadneho fungovania a nastavenia úradu bolo potrebné upraviť tieto podmienky v predmetnom ustanovení (ods. 7), a taktiež v prechodnom ustanovení 19 ods. 2) aj prvé výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu, ktoré je potrebné uskutočniť ešte pred samotným začatím vykonávania činnosti úradu. Výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu vyhlási Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

K § 11

19

Navrhovaný § 10 upravuje základné atribúty správy zaisteného majetku a zodpovednosť Úradu pre správu zaisteného majetku. V zmysle odseku 3 sa navrhuje, aby mal úrad rovnakú zodpovednosť ako štatutár obchodnej spoločnosti, a teda nejde v tomto prípade o bezvýhradnú resp. objektívnu zodpovednosť, pretože v praxi môžu nastať také okolnosti, hoci úrad vynaloží všetku odbornú starostlivosť, že dôjde k znehodnoteniu zaisteného majetku, napr. padne burza s cennými papiermi (akcie). Vo vzťahu k zodpovednostným vzťahom sa použije zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, ak rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o zaistení majetku bolo zrušené, obvinený bol spod obžalovaný oslobodený, trestné stíhanie bolo zastavené a pod., v takýchto prípadoch pôjde v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o nezákonné rozhodnutie a dotknutá osoba má nárok na náhradu škodu vrátane nemajetkovej ujmy voči príslušnému orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku. V takýchto prípadoch zodpovedá ten orgán, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku a nezodpovedá Úrad pre správu zaisteného majetku.

Základná požiadavka pri správe zaisteného majetku je vyjadrená v odseku 1, pričom sa požaduje také konanie úradu, pri ktorom nedôjde bezdôvodne k zníženiu hodnoty zaisteného majetku alebo k jeho zmenšeniu, prípadne dôjde k zvýšeniu jeho hodnoty očakávaným spôsobom. Návrh zákona teda jasne deklaruje cieľ, aby správa zaisteného majetku bola vykonávaná tak, aby nedošlo k bezdôvodnému znehodnocovaniu majetku, resp. takému znehodnocovaniu, ktoré sa vymyká povahe zaisteného majetku (veci, inej majetkovej hodnoty). Zanedbanie tejto zákonnej požiadavky bude zakladať právnu zodpovednosť úradu (odsek 3). Pre dosiahnutie cieľa vyjadreného v odseku 1 je však potrebné, aby zákon poskytoval úradu dostatočné portfólio oprávnení umožňujúcich nakladať so zaisteným majetkom. Tomu je podriadená dikcia odseku 2.

K § 12

Navrhované ustanovenie upravuje organizačnú stránku správy zaisteného majetku.

Podľa navrhovaného § 2 ods. 4 platí, že úrad bude zabezpečovať správu zaisteného majetku. Návrh zákona v § 12 ods. 2 umožňuje vykonávať správu zaisteného majetku buď vlastnými silami alebo prostredníctvom externého subjektu. Podstatnou črtou právnej úpravy je, že zabezpečovanie správy zaisteného majetku prostredníctvom tretej osoby nič nemení na fakte, že správcom zaisteného majetku je naďalej úrad; tým nie je teda dotknutá ani zodpovednosť tohto úradu.

Podľa právnej úpravy navrhovanej v odseku 1 bude platiť, že úrad začína vykonávať správu zaisteného majetku doručením vykonateľného rozhodnutia o zaistení. Výnimku z tejto právnej úpravy predstavuje zaistenie hnuteľnej veci, kedy úrad začne vykonávať správu zaistenej hnuteľnej veci po reálnom prevzatí tejto veci, pričom zákon vyžaduje vyhotoviť zápisnicu o jej prevzatí a ak je to vhodné, vyhotoví sa aj fotodokumentácia alebo audiovizuálny záznam k prevzatiu veci. Na výkon správy zaisteného majetku nebude potrebné, aby bolo oprávnenie vykonávať správu konštituované rozhodnutím príslušného orgánu, ale oprávnenie na správu majetku bude založené priamo zákonom. Na tento účel bude zo strany príslušného orgánu postačovať, aby úradu zaslal vykonateľné rozhodnutie o zaistení majetku. Rovnako je potrebné, aby mal úrad vedomosť o akomkoľvek zrušení alebo obmedzení zaistenia predmetného majetku, preto sa ustanovuje povinnosť doručiť rozhodnutie o zrušení alebo obmedzení zaistenia úradu.

20

V navrhovaných odsekoch 3 a 4 sa upravujú podmienky za akých môže úrad zabezpečovať správu zaisteného majetku prostredníctvom inej osoby. Možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku je koncipovaná v dvojakej rovine v prvom prípade s ohľadom na konkrétny typ zaisteného majetku, v druhom prípade na objektívne možnosti úradu.

Podľa navrhovaného odseku 3 sa umožňuje, aby v prípade zaistenia majetkovej účasti v právnickej osobe (napr. obchodný podiel, či iná majetková účasť v právnickej osobe) mohol úrad využiť pri výkone správy takto zaisteného majetku podľa § 14 služby profesionála, ktorým je v tomto prípade spravidla správca podľa zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predkladateľ vychádza z praktickej stránky veci, keďže vzhľadom na úlohy správcu v konkurznom konaní možno predpokladať, že správca konkurznej podstaty je osobou dostatočne kvalifikovanou na zabezpečenie správy majetkovej účasti v právnickej osobe. Opätovne však treba poukázať na to, že ide o možnosť, a nie povinnosť. Je na úvahe úradu, kedy túto možnosť využije a kedy ju nevyužije. Možno predpokladať, že ak predmetom zaistenia majetku bude minoritný obchodný podiel v obchodnej spoločnosti, tak zrejme nebude potrebné pristúpiť k povereniu správcu. Iná situácia nastane v prípade, ak je predmetom zaistenia väčšinový obchodný podiel, s ktorým sú spojené oprávnenia pre riadenie obchodnej spoločnosti. Aj v tomto prípade je možné, aby úrad vykonával správu podielu samostatne. Pre prípady, že bude potrebné v praxi pristúpiť k povereniu správcu zo zoznamu správcov, úrad bude správcu nominovať vydaním poverenia. Poverenie bude musieť byť písomné. Správca bude môcť odmietnuť poverenie len z dôležitých dôvodov.

V navrhovanom ustanovení odseku 4 sa upravuje ďalšia možnosť zabezpečovania správy zaisteného majetku, a to prostredníctvom tretej osoby tzv. zmluvný správca. V tomto prípade však nejde na rozdiel od odseku 3 o konkrétne špecifikovaný typ majetku, ale o generálne ustanovenie, ktoré umožní úradu vykonávať správu zaisteného majetku sprostredkovane, a to len v odôvodnených prípadoch v závislosti od druhu zaisteného majetku napr. zaistený majetok si vyžaduje osobitnú odbornú spôsobilosť osoby.

Návrh zákona používa pojem „poverená osoba“; v tomto prípade ide o správcu povereného výkonom správy podielu, resp. majetkovej účasti v právnickej osobe. Okrem tohto pojmu zákon rozlišuje zmluvného správcu (§ 12 ods. 4).

V odseku 5 vymedzené náležitosti, ktoré musí obsahovať poverenie podľa odseku 3 a taktiež oprávnenie úradu zrušiť poverenie, ak poverená osoba neplní povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo vymedzené v poverení. Návrh zákona rozlišuje zánik poverenia udeleného poverenej osobe a jeho zrušenie. K zániku poverenia dochádza priamo zo zákona. Odsek 6 ustanovuje náležitosti zmluvy podľa odseku 4, ktorej súčasťou je dohoda o zodpovednosti zmluvného správcu za škodu spôsobenú na zaistenom majetku v čase zabezpečovanie správy zaisteného majetku. V závislosti od povahy zaisteného majetku je úrad oprávnený vyžadovať, aby mala osoba uzatvorenú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu. Ak je súčasťou zmluvy aj predaj zaisteného majetku, zmluva musí obsahovať dohodu o spôsobe určenia kúpnej ceny, o postupe pri jeho predaji a informáciu bankovom účte.

Návrh zákona osobitne upravuje aj poistenie zodpovednosti za škodu v prípade vykonávania správy zaisteného majetku externých subjektov. V prípade zmluvných správcov

21

sa ponecháva otázka poistenia na zmluvné dojednanie, resp. je na úvahe úradu, aby zvážil podľa povahy okolností a predmetu zaistenia, či je potrebné, aby bol zmluvný správca poistený. V prípade poverenej osoby, ktorá je poverená výkonom dohľadu nad činnosťou právnickej osoby, v ktorej majetková účasť bola zaistená, sa však bude vyžadovať obligatórne poistenie zodpovednosti za škodu na strane poverenej osoby.

K § 13

Upravujú sa oprávnenia a povinnosti úradu pri výkone správy zaisteného majetku. Berúc do úvahy zásadu vyjadrenú v § 11 ods. 1 sa v odsekoch 1 a 3 navrhujú povinnosti procesného charakteru, ktoré vyplývajú zo samotnej povahy veci správy cudzej veci, t. j. včas uplatňovať nároky inak prislúchajúce vlastníkovi veci. V odseku 2 sa upravujú osobitné povinnosti pri správe hnuteľného majetku. V odseku 4 sa upravuje požiadavka na riadnu evidenciu zaisteného majetku. V odseku 5 sa vymedzuje zákaz nakladania so zaisteným majetkom, okrem prípadu, ak ide o majetok, ktorý nepoužívaním stráca na hodnote, napr. dostihový kôň. Rovnaká výnimka platí aj pri zaistenej nehnuteľnosti, ktorá slúži na prenájom, ktorú je možné ďalej prenajímať, pričom úžitky z nájmu patria úradu. Zaistením nehnuteľnosti však nie dotknuté existujúce právne vzťahy (nájomné zmluvy), ktoré vznikli ešte pred zaistením. S cieľom zabezpečiť bezproblémový výkon správy zaisteného majetku sa v odseku 6 navrhujú oprávnenia úradu vyžadovať súčinnosť, a to aj pod hrozbou uloženia poriadkových pokút. V odseku 7 je vyjadrená zásada, ak dotknutá alebo tretia osoba naďalej užíva zaistenú nehnuteľnosť, úrad nezodpovedá za konanie dotknutej alebo tretej osoby. V záujme posilnenia právnej istoty a prevencie zodpovednosti za prípadné škody vzniknuté na zaistenom majetku sa v odseku 8 upravuje povinnosť úradu spočívajúca v tom, že úrad je povinný pri každom preberaní a odovzdávaní zaisteného majetku vyhotoviť zápisnicu o stave majetku, ktorú preberá do dispozície alebo odovzdáva do dispozície iného orgánu alebo osoby, pôjde najmä o zaznamenanie technického stavu, vzhľadu a pod. Tieto zápisnice budú súčasťou evidencie podľa § 13 ods. 4 návrhu zákona.

K § 14

V navrhovanom § 14 sa upravuje osobitný postup pri výkone správy zaisteného podielu. Ide o ustanovenia ako hmotnoprávneho, tak aj procesného charakteru.

Návrh zákona predpokladá, že správa podielu sa bude môcť vykonávať formou vykonávania dohľadu nad činnosťou právnickej osoby, v rámci ktorej došlo k zaisteniu majetkovej účasti.

Dohľad bude spočívať v tom, že činnosť právnickej osoby, ktorá presahuje rámec bežnej obchodnej činnosti za bežných trhových podmienok (pozri Obchodný zákonník), bude podriadená súhlasu subjektu vykonávajúceho správu zaisteného podielu, t. j. buď tento súhlas k právnym úkonom bude dávať úrad, alebo ním poverený správca. Cieľom takto koncipovanej úpravy je zabezpečenie dosiahnutia účelu správy zaisteného majetku, ktorým je zabrániť, aby došlo bezdôvodne k zníženiu hodnoty zaisteného majetku alebo k jeho zmenšeniu a zabezpečiť, aby sa hodnota zaisteného majetku očakávaným spôsobom zvýšila (pozri § 11). Vykonanie týchto úkonov bez súhlasu poverenej osoby prípadne úradu bude mať za následok neplatnosť týchto úkonov. Pri obsahovom vymedzení pojmu „bežný obchodný styk“ treba vychádzať z právnych predpisov súkromného práva (Občiansky zákonník a Obchodný zákonník). V právnom poriadku nejde o nový, či neznámy pojem. Vykonávaním právnych úkonov v bežnom

22

obchodnom styku treba rozumieť právne úkony, ktoré nie uzatvárané ojedinele, ale opakovane a nič nenaznačuje tomu, že by podmienky, za ktorých sa uzatvárajú (najmä v prípade prevodu majetku), nezodpovedali trhovým štandardnom. Pri určovaní „bežnosti“ zmluvy nemusí vždy zohrávať úlohu jej hodnota, hoci môže byť jedným z kritérií. Judikatúra vníma bežný obchodný styk v spojení s parametrom, že zároveň ide o úkony realizované v rámci predmetu podnikania, či činnosti právnickej osoby, ktorá nie je obchodnou spoločnosťou alebo družstvom. Skutočnosť, že pre to, aby predmetný prevod napĺňal podmienky bežného obchodného styku, je rozhodujúce, že zúčastnená spoločnosť v rámci prevodu napĺňa svoju podnikateľskú aktivitu zapísanú v obchodnom registri (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 32 Odo 613/2005, podobne aj rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 15 CMO 252/2006). Právny úkon vykonaný v bežnom obchodnom styku musí byť právny úkon, ktorý spadá pod činnosti, ktoré predmetom podnikania danej spoločnosti zapísanej v obchodnom (a živnostenskom ) registri, musí ísť o úkon odplatný a jeho podmienky, vrátane výšky a splatnosti kúpnej ceny musia byť v danom mieste a čase obvyklé, opierajúc sa, okrem iného, o rozhodnutie Nejvyššího soudu sp. zn. 29 Cdo 4063/2007.

V prípade správy podielu sa teda predpokladá predchádzajúce odsúhlasovanie vopred určeného okruhu právnych úkonov. V odseku 3 sa upravuje aj mechanizmus reagujúci na prípadnú nečinnosť toho, kto udeliť súhlas s právnym úkonom dotknutej právnickej osoby. Návrh zákona predpokladá, že súhlas je udelený, ak sa poverená osoba nevyjadrí do 14 dní od doručenia žiadosti o udelenie súhlasu s právnym úkonom.

Tu treba upriamiť pozornosť na to, že správa zaisteného podielu formou dohľadu nad činnosťou právnickej osoby nie je „automatickou“ pôsobnosťou úradu, ale musí o nej rozhodnúť nezávislý a nestranný súd na návrh príslušného úradu, ktorý rozhoduje o zaistení majetku. Predkladateľ za to, že ingerencia súdu je v tomto prípade vhodnou zákonnou garanciou pre riadne využívanie tohto inštitútu a zamedzuje prípadne svojvôli na strane príslušných orgánov. Preto využitie postupu podľa § 14 bude podriadené rozhodnutiu súdu. Súd pri svojom rozhodovaní bude musieť brať do úvahy kritériá uvedené v § 14 ods. 1 a svoje rozhodnutie bude musieť náležite odôvodniť. Analogicky možno konštatovať, že aj samotný navrhovateľ (t. j. príslušný orgán) sa bude musieť argumentačne vysporiadať s kritériami podľa § 14 ods. 1. Tu treba upriamiť pozornosť tiež na to, že v prípade podnikov, ktoré majú strategický význam pre národné hospodárstvo, obranu alebo bezpečnosť sa postup podľa § 14 bude uplatňovať z dôvodu ich špecifického postavenia pre fungovanie štátu len výnimočne.

V odseku 3 sa upravujú oprávnenia úradu vo vzťahu k poverenej osobe, ako je možnosť žiadať správu o činnosti poverenej osoby. Ide o štandardné ustanovenie, ktoré vychádza z konceptu primárnej zodpovednosti úradu (§ 13 ods. 7); tejto zodpovednosti musia prislúchať aj právne nástroje pre dosiahnutie riadnej správy zaisteného majetku v prípadoch, ak správu zaisteného majetku vykonáva osoba odlišná od úradu podľa § 12 ods. 3. Takýmto nástrojom je aj možnosť kontrolovať postup poverenej osoby pri výkone správy podielu formou vyžiadania.

V odseku 4 sa explicitne ustanovuje, že ak výkon správy podielu vykonáva úrad, tak je povinný postupovať podľa odsekov 1 až 3 primerane. Koncepčne zákon vytvára možnosť, aby úrad priamo vykonával správu zaisteného podielu, resp. aby v prípade vhodnosti a účelnosti poveril správou inú osobu; k tomu pozri § 12 ods. 3.

K § 15 a 16

Navrhované ustanovenie § 15 upravuje odmenu poverenej osobe a spôsob jej určovania,

23

pokiaľ ide o výkon správy podielu. Základnou zásadou je, že túto odmenu, ako aj náhradu hotových výdavkov spojených s výkonom správy podielu bude uhrádzať štát.

Navrhované ustanovenie § 16 zavádza pravidlo, že náklady spojené so správou zaisteného majetku bude znášať štát.

K § 17

Návrhom zákona sa zavádza zásada, podľa ktorej bude možné zaistený majetok (okrem nehnuteľností, bytov a nebytových priestorov) speňažovať, t. j. zmeniť podobu majetku na peňažné prostriedky.

Speňaženie zaisteného majetku je v prvom rade podmienené súhlasom dotknutej osoby, ktorá ako vlastník veci sa musí vyjadriť, či súhlasí s predajom a rovnako aj súhlasom príslušného orgánu, t. j. orgánu verejnej moci, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení majetku. Takýto postup môže byť motivovaný radom okolností a príslušný orgán by nemal dotknutej osobe brániť, ak navrhne toto riešenie, pretože tým sa nijako zabezpečené majetkové hodnoty neznižujú. Dotknutá osoba právo sa vyjadriť k najnižšej cene, za ktorú je zaistený majetok možné predať, avšak takéto vyjadrenie dotknutej osoby k cene nie je právne záväzné pre úrad. Bez súhlasu dotknutej osoby sa predaj zaisteného majetku (alebo ich častí) pripúšťa len za úzko vymedzených okolností ak je zrejmé, že na veciach, ktoré tvoria zaistený majetok, by inak vznikla škoda, ktorá sa spravidla nedá odvrátiť, ak hrozí cez riadny výkon správy výrazné zníženie ceny majetku (napr. je zrejmé, že zaistené akcie sa stanú v krátkej dobe takmer bezcenné, alebo technické zariadenie výrazne s postupom času zastaráva a jeho cena sa znižuje o sumu ďaleko vyššie, než by predstavovali odpisy, ďalším typickým príkladom je auto, ktoré časom stráca na hodnote, elektronika a pod.). Návrh zákona v prípade dôvodu predaja vecí spojených s dlhodobo neprimeranými nákladmi správy vyžaduje ingerenciu dotknutej osoby, keďže jej dáva na výber znášať náklady správy alebo podriadiť sa predaju majetku, ktorého správa si vyžaduje neprimerané náklady. Súčasne sa stanovuje výnimka, podľa ktorej sa písmeno c) nevzťahuje na veci, ktoré majú určitý osobitný význam či prínos pre dotknutú osobu (napríklad dostihový kôň, ktorý je kvalitne vytrénovaný a má vytvorený určitý vzťah k dotknutej osobe a je zrejmé, že takého koňa by dotknutá osoba inak nezohnala). Návrh zákona teda preferuje zmenu zaisteného majetku, resp. jeho transformáciu na peniaze, a to práve s ohľadom na udržanie zaistenej hodnoty. Predaj zaisteného majetku bez súhlasu dotknutej osoby sa realizuje z dôvodov podľa § 17 ods. 2 písm. b) a c) v rámci správneho konania. To znamená, že v týchto prípadoch predchádza predaju majetku vydanie rozhodnutia, ktoré sa bude doručovať dotknutej osobe, ktorá bude môcť uplatniť proti tomuto rozhodnutiu opravné prostriedky v zmysle správneho poriadku. Tomu zodpovedá aj právna úprava v odseku 4, ktorá ukladá zmluvnému správcovi zaisteného majetku povinnosť navrhnúť úradu predaj zaisteného majetku, ak sú splnené zákonné podmienky pre jeho predaj.

V odseku 5 sa navrhuje právna úprava, ktorej cieľom je ustanoviť tým subjektom, ktoré budú vykonávať predaj zaisteného majetku postup, akým sa bude určovať kúpna cena a čím sa bude riadiť predaj zaisteného majetku. Ak pôjde o úrad bude sa na určovanie ceny a postup pri predaji subsidiárne aplikovať zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. V prípade zmluvného správcu návrh zákona predpokladá zmluvnú úpravu určovania kúpnej ceny a postupu pri predaji. Predkladateľ za to, že takto koncipovaná úprava vytvára dostatočný právny rámec pre realizáciu predaja

24

zaisteného majetku. Ak dôjde k predaju nehnuteľností, príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností nie je povinný preskúmavať náležitosti a dôvody predaja, ani či bol udelený súhlas dotknutej osoby, a ak návrh na vklad spĺňa formálne a materiálne náležitosti, vydá rozhodnutie o povolení vkladu.

Odsek 6 ustanovuje povinnosť zloženia finančnej čiastky utŕženej z predaja zaisteného majetku do úschovy úradu. Ak dôjde k zrušeniu zaistenia majetku, dotknutej osobe bude v prípade predaja majetku vyplatená peňažná čiastka získaná predajom zaisteného majetku (§ 18 ods. 2) po odpočítaní nákladov správy (§ 16).

K § 18

Účelom § 18 je úprava spoločných ustanovení návrhu zákona.

V odseku 1 sa upravuje pravidlo, ktoré prikazuje úradu rešpektovať osobitné právne predpisy, ktoré regulujú nakladanie s osobitnými druhmi majetku. V právnom poriadku Slovenskej republiky existujú osobitné právne úpravy, ktoré vyžadujú osobitné postupy pri nakladaní s určitým majetkom najmä formou ustanovenia osobitných podmienok pre držbu určitého majetku a obchodovania s ním. Týmito osobitnými predpismi napríklad nariadenie Rady (ES) č. 338/97 z 9. decembra 1996 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín reguláciou obchodu s nimi (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 3; Ú. v. ES L 61, 3.3.1997) v platnom znení, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, zákon č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a pod.

V odsekoch 2 a 3 sa upravuje postup úradu potom, čo došlo buď k zrušeniu zaistenia majetku (odsek 2) alebo naopak k jeho prepadnutiu, prípadne zhabaniu zaisteného majetku v prospech štátu (odsek 3). V prípade zrušenia zaistenia sa majetok vráti dotknutej osobe, pričom je potrebné o odovzdaní zaisteného majetku dotknutej osobe vyhotoviť záznam a ak je to vhodné, vyhotoví sa aj fotodokumentácia alebo audiovizuálny záznam. Ak došlo k predaju zaisteného majetku v súlade s § 17, vráti sa dotknutej osobe peňažná čiastka. Návrh zákona ďalej predpokladá vykonanie všetkých úkonov spojených s vyznačením zrušenia zaistenia majetku v úradných evidenciách (napr. kataster nehnuteľností, evidencia motorových vozidiel, obchodný register). Návrh zákona predpokladá, že zmeny v príslušnej úradnej evidencii bude iniciovať úrad. V odseku 3 sa upravuje postup úradu potom, čo došlo k zmene vlastníka zaisteného majetku v dôsledku rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (napr. uloženie trestu prepadnutia majetku, prepadnutia veci, alebo ochranného opatrenia zhabania veci, či zhabania inej majetkovej hodnoty). V tomto prípade návrh zákona predpokladá postup, že tento majetok štátu prechádza do správy toho štátneho orgánu, ktorý je podľa osobitných predpisov oprávnený vykonávať správu majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu v dôsledku rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci (napr. súd v trestnom konaní). Osobitnými predpismi, ktoré upravujú správu majetku, ktorý prepadol v prospech štátu je najmä zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 94/2013 Z. z. o puncovníctve a skúšaní drahých kovov (puncový zákon) a o zmene niektorých zákonov, zákon č. 543/2002 Z. z., zákon č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V odseku 4 sa ustanovuje, že za

25

nesplnenie povinností podľa § 6 9 je možné uložiť poriadkovú pokutu, ktorú bude ukladať príslušný orgán.

V navrhovanom odseku 5 sa explicitne ustanovuje právny predpis, podľa ktorého postupuje a rozhoduje úrad alebo príslušný orgán, a podľa ktorého sa vyhotoví zápisnica podľa ustanovení tohto zákona. Týmto právnym predpisom je správny poriadok. Uplatnenie správneho poriadku sa použije, v prípadoch, keď sa rozhoduje o poriadkovej pokute, o vylúčení vecí z výkonu rozhodnutia o zaistení na návrh, o výške nákladov na výkon správy zaisteného majetku, o predaji zaisteného majetku v prípadoch uvedených v § 17 ods. 3 a o odmene poverenej osoby za výkon správy podielu.

V navrhovanom odseku 6 sa upravuje miesta príslušnosť súdu na nariadenie vykonania prehliadky podľa § 7 ods. 1 alebo obhliadky podľa § 9 ods. 2, alebo nariadenie vykonania správy majetkovej účasti v právnickej osobe vykonávaním dohľadu nad činnosťou právnickej osoby podľa § 14 ods. 1. Zároveň sa ustanovuje forma rozhodovania a doručovanie rozhodnutia súdu.

V navrhovanom odseku 7 sa upravuje, ktoré osobné údaje dotknutej osoby sa môžu spracovávať a sprístupňovať.

Účelom odseku 8 sa upravuje súčinnosť Policajného zboru pri vykonávaní prehliadky podľa § 7 alebo obhliadky podľa § 9 návrhu zákona. Ide o obdobné poskytnutie pomoci ako napr. pri výkone inšpekcie práce, či exekúcii.

K § 19

Ustanovuje sa, že tento zákon sa použije na správu zaisteného majetku, ktorý bol zaistený na základe rozhodnutia o zaistení, ktoré príslušný orgán vydal po 1. auguste 2021. Z ustanovenia o účinnosti vyplýva odložená účinnosť vo vzťahu k úprave správy zaisteného majetku, tomu sa podriaďuje aj navrhované prechodné ustanovenie. Jeho podstata spočíva v tom, že správu zaisteného majetku zaisteného pred 1. augustom 2021 bude aj po 1. auguste 2021 zabezpečovať ten orgán, ktorý ju zabezpečoval do tohto dátumu. Tento koncept je výsledkom odbornej diskusie (odsek 1).

Na zabezpečenie riadneho fungovania a nastavenia úradu bolo potrebné upraviť v prechodnom ustanovení aj prvé výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu, ktoré je potrebné uskutočniť ešte pred samotným začatím vykonávania činnosti úradu. Výberové konanie na funkciu riaditeľa úradu vyhlási Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (odsek 2).

K § 20

V súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky sa zavádza odkaz na transpozičnú prílohu.

K čl. II

(Trestný zákon)

K bodu 1 (§ 5a)

26

Na účely transpozície čl. 10 smernice 2018/1673 do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý zakladá právomoc členského štátu stíhať a vyšetrovať trestné činy vymedzené v dotknutých smerniciach, ak je páchateľom osoba, ktorá obvyklý pobyt na území daného členského štátu, sa navrhuje § 5a Trestného zákona doplniť o trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti 233 234). Ustanovenie § 5a obsahuje katalóg trestných činov, ktorých trestnosť sa posudzuje podľa Trestného zákona aj v prípade, ak boli spáchané mimo územia Slovenskej republiky cudzincom, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Navrhovanými zmenami sa zabezpečuje pôsobnosť Trestného zákona aj v prípadoch, kedy došlo k spáchaniu trestnej činnosti aj mimo územia Slovenskej republiky a nejde o páchateľa, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.

K bodu 2 (§ 33)

Zavádza sa nový druh ochranného opatrenia v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Detailné odôvodnenie navrhovanej právnej úpravy v bode 17.

K bodom 3 a 4 (§ 34 ods. 4, § 35 ods. 5)

Z dôvodu rozšírenia účelu trestného konania aj o riadne odňatie výnosov z trestnej činnosti v § 1 Trestného poriadku sa navrhuje túto úpravu primerane premietnuť aj do zásad ukladania trestov a ochranných opatrení, aby reálne dochádzalo k napĺňaniu tohto účelu trestného konania. Preto bude súd po novom pri ukladaní trestu alebo ochranného opatrenia prihliadať na skutočnosť, či páchateľ alebo iná osoba získala trestným činom majetkový prospech a následne uloží taký druh trestu alebo ochranného opatrenia, ktorým ho postihne na majetku v závislosti od výšky protiprávne získaného majetkového prospechu. Pritom nie je vylúčené súčasné uloženie aj iného druhu trestu alebo ochranného opatrenia.

K bodom 5 a 6 (§ 40 ods. 1 písm. b), § 40 ods. 2)

V nadväznosti na konanie o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. L 335, 17.12.2011) je potrebné v Trestnom zákone vykonať korekcie, ktoré zabezpečia splnenie všetkých záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z dotknutej smernice. Zo znenia smernice je potrebné zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány boli oprávnené nestíhať a neukladať tresty za trestné činy bez ohľadu na to, či ide o prečin alebo zločin, ktorý osoba spáchala z donútenia v priamej súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin vymedzený v čl. 14 cit. smernice, ako aj trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, ktorý svojim charakterom úzko súvisí s trestnými činmi uvedenými v tomto ustanovení, t. j. trestný čin obchodovania s ľuďmi, trestný čin sexuálneho zneužívania, trestný čin výroby detskej pornografie. Obdobné znenie článku obsahuje aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (Ú. v. EÚ L 101, 15.4.2011), konkrétne čl. 8. Preto je v Trestnom zákone potrebné upraviť ustanovenia pojednávajúce o upustení od potrestania, ktoré sa vzťahujú iba na páchateľov prečinov.

27

Na tento účel sa preto vypúšťa pôvodná právna úprava zahrnutá v § 40 ods. 1 písm. b), ktorá sa presúva do nového § 40 ods. 2. Doterajšia právna úprava v § 40 ods. 1 písm. b) umožňovala upustenie od potrestania v prípade prečinu, ktorý spáchala z donútenia obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179, trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 202, alebo trestného činu výroby detskej pornografie podľa § 368. Doterajšia právna úprava však nezodpovedá požiadavkám smernice, pretože sa obmedzuje na užší okruh trestných činov a obmedzuje sa výlučne na prečiny. Z uvedeného dôvodu sa preto nová úprava v § 40 ods. 2 rozširuje aj o obete trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom upustenie od potrestania bude možné nie len v prípade prečinov.

K bodom 7 a 14 (§ 40 ods. 3, § 73 ods. 1)

Ide o legislatívno-technické úpravy súvisiace s prečíslovaním vnútorných odkazov v nadväznosti na zmenu štruktúry § 40.

K bodu 8 (pojem legalizácia výnosu z trestnej činnosti)

V nadväznosti na zavedenie legálnej definície výnosu v Trestnom zákone, ktorou zároveň dochádza aj k zmene zaužívanej terminológie vo vzťahu k pojmu „legalizácia príjmu z trestnej činnosti“, bolo viac ako žiaduce zohľadniť túto zmenu naprieč celým zákonom, pričom po novom pôjde o „legalizáciu výnosu z trestnej činnosti“. Pozri k tomu odôvodnenie k zavedeniu definície výnosu v trestnom kódexe.

K bodu 9 (§ 58 ods. 2)

V navrhovanom znení sa vypúšťa časť týkajúca sa trestného činu podielnictva z dôvodu zrušenia tohto trestného činu. Ďalej sa zrušuje možnosť uložiť trest prepadnutia majetku v prípade trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 a 2Trestného zákona, nakoľko ustanovenie § 58 ods. 2 Trestného zákona vyžaduje splnenie podmienky, že páchateľ trestného činu nadobudol trestnou činnosťou majetok aspoň v značnom rozsahu, čo je v prípade prvých dvoch odsekoch § 233 Trestného zákona bezpredmetné. Spáchanie trestného činu v značnom rozsahu je v prípade trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 233 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, na uvedený odsek sa vzťahuje § 58 ods. 3 Trestného zákona (spolu s § 233 ods. 4).

K bodu 10 (§ 59 ods. 3)

Doterajšie pravidlo v § 59 ods. 3 upravuje účinok uloženia trestu prepadnutia majetku a to tak, že zaniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM). Ako sa takto zaniknuté BSM vysporiadať, nie je však na prvý pohľad úplne zrejmé.

Niet zrejme sporu, že prepadnutie majetku postihuje individuálny majetok odsúdeného a tiež majetkové hodnoty prináležiace do spoluvlastníctva manželov, pri ktorých nie podiely na ich hodnote určené. Pre vnútorný vzťah manželov navzájom ohľadom týchto majetkových hodnôt platia pravidlá podľa § 150 Občianskeho zákonníka. Prípad, pri ktorom je možné majetkovú masu BSM objektívne deliť na polovicu je skôr výnimočný. Zákonodarca si preto pomáha prezumpciou (podiely oboch manželov rovnaké), svedčiacou v prospech príjmovo „slabšieho“ manžela (v zaužívaných stereotypoch najčastejšie manželka), ktorá mu aj „pomáhať“ v prípade konania o vyporiadaní BSM. Prezumpcia prenáša dôkazné bremeno na

28

stranu, ktorá by tvrdila a preukazovala opak. Majetková podstata BSM zahŕňa majetkové hodnoty rôzneho druhu, a teda jej vyporiadanie sa spravidla nezaobíde bez výroku súdu o nároku niektorého z manželov voči druhému na vyrovnanie podielov (v dohode manželov o vyporiadaní BSM to platí obdobne). Tento výrok by mal byť súčasťou súdneho rozhodnutia aj vtedy, ak by hodnota na vyrovnanie podielov bola nula. Výrok o vyrovnaní podielov je spôsobilý dať za vyporiadaním pomyselnú „bodku“, keďže v prípade, že sa v rozhodnutí nenachádza, nie je zrejmé, či sa naň nezabudlo. Z hľadiska občianskeho práva pri vyrovnaní podielov nejde o nič iné ako o pohľadávku.

Pri treste prepadnutia majetku je však namieste určiť, akú prioritu (tzv. absolute priority rule) pohľadávka na vyrovnanie podielov voči iným veriteľom na majetkovej podstate BSM (rovnako aj nároku štátu z prepadnutia majetku). Ani pred navrhovanou zmenou nebolo zrejme sporné, že trest prepadnutia majetku postihoval individuálny majetok manžela, ktorému bol uložený a bol spôsobilý zasiahnuť aj BSM. Trest prepadnutia majetku je v skutočnosti pohľadávkou, ktorej hodnota kopíruje hodnotu majetkovej podstaty fyzickej osoby.

Na otázku, na akú hodnotu zo zaniknutého BSM druhý z manželov právo, je v zásade celkom jednoduchá odpoveď polovicu jeho hodnoty 150 Občianskeho zákonníka) ku dňu zániku. To, či však táto polovica hodnoty byť uspokojená (na majetkových hodnotách) z hľadiska priority pred uspokojením nároku štátu z prepadnutia majetku resp. pred uspokojením iných (tzv. seniorných) veriteľov, napovedá len § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak platí, že pohľadávka veriteľa niektorého z manželov môže byť v zásade uspokojená z jednotlivých majetkových hodnôt patriacich BSM, tak (a minore ad maius) platí, že aj pohľadávky všetkých veriteľov môžu byť uspokojené z majetkových hodnôt, ktoré sú súčasťou BSM. To odôvodňuje, prečo v prípade BSM zaniknutého v dôsledku uloženia trestu prepadnutia majetku majú konkurzu podliehať všetky majetkové hodnoty tvoriace BSM a prednostne majú byť na nich uspokojení tzv. seniorní veritelia, ktorým prináleží byť uspokojený na majetkových hodnotách BSM (štát s nárokom na prepadnutý majetok nevynímajúc). Druhý z manželov, ktorý musel strpieť uspokojenie nárokov individuálnych veriteľov manžela, právo na vyrovnanie podielov, ktorý je nárokom z typového hľadiska blízkym bezdôvodnému obohateniu a je voči manželovi po zániku BSM žalovateľný. Nie je vylúčené, že druhý z manželov môže v budúcnosti nadobudnúť majetok. Tiež je potrebné zdôrazniť, že premlčanie medzi manželmi neplynie (§ 114 Občianskeho zákonníka).

Ak by sa tu popisované dôvody mali zjednodušiť do vyjadrenia právnej zásady, tak platí, že druhý z manželov pri zániku BSM v dôsledku uloženia trestu prepadnutia majetku nárok na polovicu hodnoty BSM. Uspokojenie veriteľov ako aj nároku štátu z titulu prepadnutia majetku voči takémuto nároku absolútnu prioritu, a teda takéto nároky majú byť uspokojené na majetkových hodnotách BSM prednostne, a to v celom rozsahu.

Keďže vyporiadaním, či zúžením rozsahu BSM za trvania manželstva v čase keď manželovi hrozí prepadnutie majetku, by bolo možné ukracovať hroziaci trest prepadnutia majetku, zvýrazňuje sa, že takémuto konaniu možno podľa konkurzných pravidiel odporovať.

K bodom 11, 12 a 13 [§ 60 ods. 1 písm. b) až d)]

V súvislosti so zavedením legálnej definície výnosu v Trestnom zákone 130 ods. 9) je potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy v dotknutých ustanoveniach zákona, pretože platné znenie týchto ustanovení sa premietlo, resp. subsumovalo pod definíciu výnosu.

29

K bodu 15 [§ 83 ods. 1 písm. c) a d)]

Zmena v § 83 ods. 1 písm. c) súvisí so zavedením legálnej definície výnosu v Trestnom zákone 130 ods. 9), ktoré v rámci definície tohto pojmu subsumuje platné znenie predmetného ustanovenia. Na základe tejto skutočnosti ako aj v nadväznosti na identifikované nedostatky v rámci V. kola hodnotení Výboru expertov na hodnotenie opatrení proti praniu špinavých peňazí a financovanie terorizmu (Moneyval), podľa ktorého v slovenskej právnej úprave absentuje postihovanie veci, ktorá nepatrí páchateľovi a bola určená alebo použitá na spáchanie trestného činu, sa navrhuje nové znenie písmena d) v § 83 ods. 1 Trestného zákona.

K bodu 16 (§ 83a)

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový inštitút ochranného opatrenia, ktoré bolo nevyhnutné zaviesť v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia). Použitie ochranného opatrenia vychádza z talianskeho modelu, ktorý nekladie dôraz na uznanie viny, ale na ochranu spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. V tomto prípade sa postihuje majetok, ktorý nemá priamu súvislosť s trestným činom. Zhabanie takejto časti majetku je potrebné z dôvodu ochrany spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti. Navrhovaný inštitút vychádza z princípu, že štát je povinný zhabať akýkoľvek majetok, ktorý bol získaný trestnou činnosťou, čím sa zabezpečiť ochrana pred recidívou páchateľov a súčasne odradiť potencionálnych páchateľov trestnej činnosti. Zákonodarná moc štátu je oprávnená prijať také legislatívne opatrenia, ktoré vedú k dikcii, že zločin sa nevypláca a páchateľom zároveň skonfiškované zisky z trestnej činnosti a potencionálne nástroje k jej ďalšiemu páchaniu, čo je vo verejnom záujme. Vymedzenie časového obdobia, v ktorom sa skúma nepomer medzi celkovým majetkom a príjmami páchateľa nadobudnutými v súlade so zákonom je stanovený najviac na 5 rokov pred spáchaním trestného činu do odsúdenia. Navrhované časové rozpätie vychádza z právnych úprav iných štátov a ich aplikačnej praxe.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť recitál 21 Preambuly smernice 2014/42/EÚ, ktorý znie: „Rozšírená konfiškácia by mala byť možná v prípadoch, keď je súd presvedčený, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. To neznamená, že sa musí preukázať, že dotknutý majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty môžu stanoviť, že by napríklad postačovalo, ak súd zváži pravdepodobnosť alebo sa odôvodnene domnieva, že je značne pravdepodobnejšie, že dotknutý majetok bol získaný z trestnej činnosti ako z inej činnosti. V tejto súvislosti musí súd zvážiť konkrétne okolnosti veci vrátane skutočností a dostupných dôkazov, na základe ktorých možno vydať rozhodnutie o rozšírení konfiškácie. Skutočnosť, že majetok osoby je neprimeraný k jeho zákonnému príjmu, by mohla spolu s ostatnými skutočnosťami viesť k záveru súdu, že majetok pochádza z trestnej činnosti. Členské štáty by tiež mohli stanoviť požiadavku týkajúcu sa určitého obdobia, počas ktorého by sa majetok mohol považovať za majetok pochádzajúci z trestnej činnosti.“

Cieľom navrhovaného ochranného opatrenia je konfiškácia (zhabanie) časti majetku, u ktorého je veľký a odôvodnený predpoklad nelegálneho pôvodu, čím sa predchádzať ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti a súčasne k zhabaniu časti majetku pravdepodobne pochádzajúceho z neodhalenej trestnej činnosti. Uvedené opatrenie nemá charakter trestu za páchaný trestný čin, ale smeruje pro futuro. Novo zavedené ochranné opatrenie preventívny a ochranný charakter.

30

Navrhovaná úprava nevyžaduje preukázanie časti majetku ako nástroja alebo výnosu z konkrétneho trestného činu. Prostredníctvom tohto ochranného opatrenia sa zároveň postihujú prípady, keď nie žiadne dôkazy svedčiace o tom, že majetok bol nadobudnutý legálnym spôsobom vo vymedzenom časovom období súvisiacom s páchaním trestného činu, za ktorý bola osoba odsúdená , a s ohľadom na všetky skutočnosti súd za to, že takáto časť majetku pochádza z neodhalenej trestnej činnosti.

Podmienkou pre uloženie ochranného opatrenia páchateľovi je, že páchateľ je uznaný za vinného za trestný čin, ktorým získal majetkový prospech a nebol mu uložený trest prepadnutia majetku podľa § 58 Trestného zákona. Ďalšou podmienkou skutočnosti, na základe ktorých súd za to, že majetok pôvod v trestnej činnosti, napr. majetok, ktorý páchateľ v 5-ročnom období previedol na iné osoby.

Použitie pojmu „hrubý nepomer“, ktorý zákonodarca nevymedzil priamo v zákone sa javí ako správne riešenie, ktoré dostatočne zohľadní konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré sa budú odlišovať prípad od prípadu. Tento pojem je použitý pri trestnom čine úžery podľa § 235 platného Trestného zákona a rovnako ho používa aj Občiansky zákonník. Vymedzenie tohto pojmu zákonodarca ponecháva na súdnu judikatúru avšak s ohľadom na zásadu primeranosti sa predpokladať, že na uloženie tohto ochranného opatrenia nebude stačiť akýkoľvek nepomer, ale bude musieť ísť o výraznejší nepomer, ktorý náležite odôvodní takýto zásah do majetkových práv páchateľa alebo tretích osôb.

K bodu 17 [§ 86 ods. 1 písm. f)]

Ustanovenie § 86 ods. 1 upravuje osobitné prípady účinnej ľútosti pri taxatívne vymenovaných trestných činoch. Trestnosť týchto trestných činov zanikne pri splnení podmienok uvedených pri konkrétnych trestných činoch, pričom tieto podmienky sa odlišujú najmä okamihom, keď ešte možno následok napraviť. Navrhovaná zmena rozširuje doterajšie zákonné možnosti zániku trestnosti aj na trestný čin poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336d. Navrhované ustanovenie zaručuje beztrestnosť v prípade splnenia dvoch kumulatívnych podmienok a to, aby páchateľ poskytol nenáležitú výhodu, alebo túto prisľúbil dať len preto, že bol o to požiadaný a zároveň informoval o celej udalosti sám, dobrovoľne a bez odkladu orgány činné v trestnom konaní alebo Policajný zbor SR.

K bodu 18 (§ 128 ods. 1)

V súvislosti so zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a § 336d (pozri bod 48) bolo potrebné sprecizovať v § 128 ods. 1 druhú vetu Trestného zákona v tom zmysle, že pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa bude vyžadovať, aby bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jeho právomocou, zodpovednosťou, postavením alebo funkciou.

K bodu 19 (§ 128 ods. 1)

Navrhovanou úpravou sa v súvislosti so zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a 336d rozširuje legálna definícia verejného činiteľa aj o osobu, ktorá z titulu svojho postavenia alebo funkcie právo rozhodovať alebo sa podieľa na rozhodovaní o nakladaní s majetkom, majetkovými právami a finančnými prostriedkami, pričom hospodárenie s nimi podlieha kontrole Najvyšším kontrolným úradom

31

Slovenskej republiky. Dôvodom predmetného rozšírenia je skutočnosť, že osoby disponujúce s majetkom, resp. finančnými prostriedkami, ktoré používané vo verejnom záujme, by mali požívať rovnakú zodpovednosť ako iné osoby, ktoré vykonávajú verejnú funkciu. Vynakladanie týchto finančných prostriedkov je v záujme spoločnosti, a preto by mala existovať vyššia miera zodpovednosti v prípade zneužitia oprávnenia osôb, ktoré poverené hospodárením s uvedenými finančnými prostriedkami. Navrhované doplnenie definície verejného činiteľa sa dotkne všetkých skutkových podstát, v ktorých je ako špeciálny subjekt uvedený verejný činiteľ vrátane kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov, v ktorých kvalifikačným momentom je práve spáchanie trestného činu verejným činiteľom.

K bodom 20 a 21 (§ 130 ods. 1 písm. e), § 130 ods. 9)

Navrhovaná definícia výnosu z trestnej činnosti vychádza z čl. 2 smernice 2014/42/EÚ, v ktorom je vymedzený dotknutý pojem ako „akýkoľvek hospodársky prospech pochádzajúci priamo alebo nepriamo z trestnej činnosti; môže pozostávať z majetku v akejkoľvek podobe a zahŕňajú všetky následné opätovné investície alebo premenu priamych príjmov a akýkoľvek majetkový prospech“. Navrhovanou definíciou sa zabezpečí zaistenie ako aj prípadné prepadnutie, resp. zhabanie plodov a úžitkov vecí, ktoré pochádzajú z trestnej činnosti., tak ako to vyžaduje uvedená smernica. Výnosom z trestnej činnosti sa podľa navrhovaného znenia rozumie akýkoľvek ekonomický, resp. majetkový prospech plynúci zo spáchania trestného činu. Môže ísť o výnos, resp. vec akéhokoľvek druhu, či vo finančnom vyjadrení alebo ako hnuteľná vec alebo nehnuteľná, právne dokumenty potvrdzujúce vlastnícke právo k určitej veci, alebo podiel na tomto vlastníctve a pod. Za výnos sa považuje aj vec, ktorá bola získaná ako odmena za trestný čin, rovnako aj vec, ktorá bola nadobudnutá za vec, ktorá bola získaná trestným činom. Súčasne za výnos sa považujú aj plody a úžitky veci, ktorá pôvod alebo spojenie s trestnou činnosťou.

Vo všeobecnosti dôjde k odstráneniu absentujúcej definície, ktorá je na účely trestného konania viac ako žiaduca, ktorej podporu vyjadrila ako odborná verejnosť tak aj orgány aplikujúce trestné kódexy v praxi. Vymedzenie definície výnosu z trestnej činnosti ide ruka v ruke s doplnením účelu trestného konania aj o odnímanie výnosov z trestnej činnosti.

K bodu 22 (§ 131 ods. 4)

V súvislosti s navrhovaným zavedením nového trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody sa ustanovenie § 131 dopĺňa o definíciu pojmu „nenáležitá výhoda“. Nenáležitou výhodou sa v zmysle navrhovanej definície rozumie plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy spôsobilé ovplyvniť verejného činiteľa, na ktoré príjemca nemá právny nárok, pričom musí ísť o plnenie, ktorého hodnota presahuje 200 eur. Inak povedané ide o také plnenie bez právneho nároku alebo právneho dôvodu, ktorého cieľom je zvýhodniť inú osobu práve z toho dôvodu, že postavenie verejného činiteľa. Za nenáležitú výhodu sa považuje aj neoprávnené zvýhodnenie verejného činiteľa alebo jemu blízkej osoby, ktoré nie je možné oceniť v peniazoch. Nenáležitou výhodou môže byť akýkoľvek hmotný alebo nehmotný dar, resp. prospech spôsobilý ovplyvniť verejného činiteľa, pričom túto spôsobilosť je potrebné vnímať objektívne, t. j. vytvorením určitej vďačnosti spôsobilej ovplyvniť verejného činiteľa, teda nie subjektívne. Výhody, ktorých prijatie je povolené zákonom alebo sa poskytujú v prípade existencie verejného alebo oprávneného záujmu nespadajú pod definíciu nenáležitej výhody. Nenáležitými výhodami majetkovej povahy napr. platby v hotovosti, cennosti, služby, rôzne cestovné poukážky, letenky, vstupenky na koncert alebo do divadla, rôzne vysoké

32

zľavy alebo vzdanie sa splatných pohľadávok. Medzi neoprávnené zvýhodnenie, resp. nenáležité výhody nemajetkovej povahy, ktoré nie je možné reálne oceniť v peniazoch patria rôzne sociálne a profesijné výhody, ako napr. pomoc pri získaní určitého pracovného miesta pre seba alebo blízku osobu, pozvanie na poľovačku alebo podpora pri voľbách.

Beztrestnosť prijímania alebo poskytovania menších nenáležitých výhod, ktoré nepresahujú hodnotu 200 eur bola ustálená na základe doterajšej judikatúry zo zahraničia, pričom táto suma je vyššia, napr. v Rakúsku ide o sumu medzi 70 100 eur. Avšak poskytnutím alebo prijatím viacerých menších výhod možno formou pokračovacieho trestného činu dosiahnuť hodnotu 200 eur a naplniť tak tento obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody. Ak by odstup medzi odovzdaním alebo prisľúbením jednotlivých nenáležitých výhod pod 200 eur bol nad 6 mesiacov, v tom prípade by neboli splnené podmienky na pokračovanie v trestnej činnosti a pôjde z hľadiska trestného práva o tzv. „nezávažné prikrmovanie“.

Negatívne vymedzenie nenáležitej výhody v druhej vete ustanovuje kategóriu plnení a zvýhodnení verejného činiteľa, ktorých prijatie nezakladá trestnú zodpovednosť verejného činiteľa v zmysle novo navrhovaného § 336c (prijatie nenáležitej výhody) a iných osôb v zmysle § 336d (poskytnutie nenáležitej výhody). Právna úprava v tejto časti reaguje na obvyklé dary a plnenia, ktoré verejní činitelia dostávajú v zmysle existujúcich spoločenských konvencií v súvislosti s ich postavením alebo funkciou v rámci oficiálnych prijatí a návštev, ktoré sú súčasťou výkonu ich úradných právomocí. Typickými rôzne dary, napr. predmety alebo výrobky majúce súvis s miestom prijatia, pozvanie na spoločenské podujatie alebo pohostenie v rámci oficiálnej úradnej návštevy a pod. U tohto typu plnení existuje úradný alebo vecne oprávnený záujem na ich prijatie verejným činiteľom, nakoľko ich poskytnutie a plnenie je súčasťou formálnych úradných stretnutí verejných činiteľov zastupujúcich daný úrad, pričom odmietnutie ich prijatia, resp. potreba skúmania hodnoty plnenia pred samotným prijatím by bolo možné považovať za nevhodné a najmä v prípade zahraničných návštev za nezdvorilé. Uvedená právna úprava v tejto časti snahu eliminovať možné pochybnosti pri prijímaní ale aj poskytovaní tohto druhu plnení a umožniť tak riadny výkon právomoci verejného činiteľa v intenciách zákona a zaužívaných spoločenských konvencií v takýchto situáciách.

Navrhovanou definíciou nenáležitej výhody predkladateľ za cieľ nabádať k tomu, aby si orgány verejnej moci zaviedli osobitné registre prijatých darov, ktoré by boli verejne dostupné, čím by sa zabezpečila transparentnosť činnosti orgánov verejnej moci resp. verejných činiteľov.

K bodu 23 (§ 131 ods. 6 a 7)

Za účelom transpozície čl. 2 písm. a) a d) smernice 2019/713/EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky sa v § 131 Trestného zákona zavádza a definuje pojem „platobný prostriedok“ (odsek 6) a pojem „virtuálna mena“ (odsek 7). Z hľadiska významu a obsahu týchto pojmov, ako aj systematiky Trestného zákona sa tieto pojmy navrhujú vymedziť v ustanoveniach, ktoré definujú pojem „vec“.

Podľa navrhovanej definície sa platobným prostriedkom“ rozumie nehmotné alebo hmotné chránené zariadenie, predmet alebo záznam, alebo ich kombinácia vrátane platobnej karty, ktorá držiteľovi ako aj používateľovi sama osebe alebo spolu s určitým postupom ako aj súborom postupov umožní prevod peňazí, elektronických peňazí alebo virtuálnej meny.

33

Platobným prostriedkom môže byť aj platobná karta, internet banking alebo iné služby elektronického bankovníctva a pod.

Pod pojmom „virtuálna mena“ sa na účely Trestného zákona považuje digitálny nositeľ hodnoty, ktorý nie je vydaný alebo garantovaný centrálnou bankou alebo orgánom verejnej moci, pričom nie je nevyhnutne viazaný na zákonom zavedenú menu, nemá ani právny status meny alebo peňazí, ale je však akceptovaný fyzickými alebo právnickými osobami ako „zákonné“ platidlo, resp. nástroj výmeny, ktorý je možné elektronicky prevádzať, uchovávať alebo elektronicky s ním obchodovať. Virtuálne meny (napr. Bitcoin, Litecoin, Ethereum, IOTA, Ripple, Stellar) nie v Slovenskej republike uznané ako oficiálna tuzemská či zahraničná mena, nepredstavujú elektronické peniaze v zmysle zákona o platobných službách a nemajú ani fyzickú protihodnotu vo forme zákonného platidla.

K bodom 24 41, 56 a 57 179 ods. 3 písm. e), f) a g), § 199 ods. 2 písm. c), e) a f), § 199

ods. 3, § 200 ods. 2 písm. c), e) a f), § 200 ods. 3, § 201 ods. 2 písm. b), d) a e), § 201 ods. 3, §

201b ods. 2, § 202 ods. 2, § 202 ods. 3, § 368 ods. 2) písm. b), d) a e)]

Aj pri týchto bodoch navrhovaná právna úprava vychádza z konania o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. L 335, 17.12.2011). Smernica vyžaduje, aby sa smernicou stanovené okolnosti v zmysle čl. 9 považovali za priťažujúce okolnosti, ak nie súčasťou skutkovej podstaty trestného činu, ktorý postihuje konania vymedzené v čl. 3 7 smernice. Z tohto dôvodu je preto nutné novelizovať niektoré skutkové podstaty trestných činov, pri ktorých je táto požiadavka smernice relevantná. Zmena sa uskutočňuje prostredníctvom doplnenia kvalifikovaných skutkových podstát o nový kvalifikačný moment „spoločným konaním najmenej dvoch osôb“ alebo „a bezprostredne ním ohrozí život dieťaťa“.

K bodu 42 (§ 219)

Vzhľadom na zavedenie definície „platobného prostriedku“ do Trestného zákona, pod ktorú je možné subsumovať ako platobné karty, tak aj elektronické peniaze, prípadne iný predmet spôsobilý plniť takúto funkciu, sa upúšťa od používania týchto pomenovaní, resp. pojmov v skutkovej podstate trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, pričom sa navrhuje používať výlučne pojem „platobný prostriedok“.

Navrhuje sa, aby v súčasnosti platný odsek 1 bol rozdelený do troch odsekov v nadväznosti na požiadavku orgánov činných v trestnom konaní vychádzajúcu z ich poznatkov a skúseností. V navrhovaných odsekoch 1 a 2 sa preto vymedzuje iba protiprávne konanie, resp. dispozícia s pravým platobným prostriedkom. V odseku 3 sa in contrario vymedzuje protiprávne konanie v súvislosti s falšovaním platobného prostriedku, ako aj následnou dispozíciou s takto falšovaným platobným prostriedkom.

K § 219 ods. 1 a 2

Objektom tohto trestného činu je vlastníctvo veci, pokiaľ ide o výkon oprávnení súvisiacich s jeho využívaním. Konkrétne ide o vlastníctvo platobného prostriedku. Tu došlo prijatím smernice k zmene, nakoľko súčasne používané pojmy „elektronické peniaze“ a „iná

34

platobná karta“ boli v zmysle čl. 2 písm. a) smernice subsumované pod pojem „platobný prostriedok“. V súvislosti s uvedenou zmenou sa v navrhovanom znení ustanovenia § 219 používa výlučne pojem platobný prostriedok.

Platobným prostriedkom sa rozumie nehmotné alebo hmotné chránené zariadenie, predmet alebo záznam, alebo ich kombinácia, ktorá držiteľovi ako aj používateľovi sama osebe alebo spolu s určitým postupom ako aj súborom postupov umožní prevod peňazí, elektronických peňazí alebo virtuálnej meny. Platobným prostriedkom môže byť aj platobná karta, internet banking alebo iné služby elektronického bankovníctva a pod.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 1 spočíva z hľadiska konania alternatívne v neoprávnenom prechovávaní, preprave, obstaraní alebo inom zadovážení pravého platobného prostriedku alebo v neoprávnenom poskytnutí pravého platobného prostriedku tretej osobe bez právneho titulu. Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 2 spočíva z hľadiska konania v neoprávnenom použití pravého platobného prostriedku, pričom trestná sadzba pri takomto neoprávnenom použití je vyššia ako pri prechovávaní, obstaraní, preprave alebo inom zadovážení pravého platobného prostriedku.

Za neoprávnené zadováženie alebo prechovávanie platobných prostriedkov s úmyslom spáchať podvod sa považuje napríklad phishing, skimming alebo nasmerovanie, prípadne presmerovanie používateľov platobnej služby na imitácie webových stránok a ich uvádzanie do obehu (napríklad predajom informácií o kreditných kartách na internete).

Neoprávneným obstaraním je akékoľvek získanie platobného prostriedku bez právneho dôvodu. Najčastejšie pôjde o krádež alebo podvodné konanie, prípadne o zatajenie veci. Na trestnosť sa nevyžaduje, aby sa páchateľ hoci len pokúsil platobné prostriedky použiť, ale stačí samotné neoprávnené obstaranie.

Z hľadiska dikcie tohto ustanovenia na vznik trestnej zodpovednosti stačí samotné prechovávanie, prepravovanie, obstaranie alebo poskytnutie platobného prostriedku inému bez toho, aby došlo k protiprávnemu použitiu platobného prostriedku.

Subjekt trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona je všeobecný. Páchateľom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa v prípade § 219 ods. 1 a 2 vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby mal vedomosť o tom, že neoprávnene prechováva, prepravuje, obstaráva alebo poskytuje platobný prostriedok ako aj takýto pravý platobný prostriedok použije. Tento trestný čin je v základnej skutkovej podstate prečinom.

K § 219 ods. 3 až 7

Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 1 a 2 spočíva z hľadiska konania alternatívne vo falšovaní, pozmenení, napodobení alebo neoprávnenej výrobe platobného

35

prostriedku s úmyslom použiť ho ako pravý alebo v prechovávaní, preprave, obstaraní alebo inom zadovážení, použití alebo poskytnutí falšovaného platobného prostriedku tretej osobe.

Neoprávneným vyrobením platobného prostriedku je akákoľvek jeho výroba (priemyselná alebo remeselná) neoprávneným subjektom. Za falšovanie sa považuje vyhotovenie nepravej veci ako celku, v tomto prípade platobného prostriedku, neoprávnenou osobou, ktorý má vyvolať dojem pravosti.

Pozmenením platobného prostriedku sa rozumie podstatná zmena jeho časti, pričom platobný prostriedok ako celok zostáva zachovaný. Za napodobenie platobného prostriedku sa považuje jeho vyrobenie spôsobom plniť funkciu jeho originálu.

Subjekt tohto trestného činu podľa § 219 ods. 3 je všeobecný, rovnako ako v odseku 1. Taktiež subjektívna stránka spočívajúca v úmyselnom zavinení a objekt je rovnaký ako v odseku 1.

Znenie odseku 4 (v súčasnosti platný odsek 2) bolo za účelom zachovania rovnakej terminológie primerane upravené ako znenie odseku 1 v § 272 Trestného zákona, ktorý postihuje výrobu a držbu falšovateľského náčinia, avšak na účely falšovania peňazí alebo cenných papierov.

V navrhovaných odsekoch 5 7 ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s doplnením nových odsekov 2 a 3 v dotknutom ustanovení. Trestné sadzby uvedené v navrhovanom § 219 zodpovedajú (nemenia sa) trestným sadzbám podľa platného právneho stavu.

Vyššie uvedenými legislatívnymi zmenami sa zabezpečuje plná transpozícia čl. 3 5 a čl. 7 smernice 2019/713/EÚ do slovenského právneho poriadku bez potreby zavedenia novej skutkovej podstaty trestného činu v osobitnej časti Trestného zákona.

K bodu 43 (§ 231, § 232)

Navrhuje sa ustanovenia § 231 a 232 Trestného zákona zrušiť, pričom obsah skutkovej podstaty trestného činu podielnictva sa „preklopí“ do skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Predkladateľ v zmysle znenia smernice ako aj aplikačných problémov z praxe a z dôvodu istej duplicity uvedených trestných činov pristúpil k návrhu riešenia, ktoré predstavuje zlúčenie konaní obsiahnutých pri trestnom čine podielnictva a trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti, do jednej skutkovej podstaty. Zámerom návrhu je lepšia prehľadnosť a zjednodušenie pri určovaní právnej kvalifikácie skutku, zosúladenie úpravy so znením obsahu smernice a odstránenie v podstate duplicitných skutkových podstát, ktoré sa líšia iba tým, či je páchateľom legalizácie výnosu z trestnej činnosti/podielnictva istá alebo iná osoba, ako tá, ktorá spáchala predikatívny trestný čin.

Vykonaním uvedenej zmeny však neznamená, že sa zastavia trestné konania, ktoré momentálne prebiehajú v súvislosti so spáchaním trestného činu podielnictva. V tomto prípade nie je možná aplikácia ustanovenia § 84 Trestného zákona, podľa ktorého trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon ustanoví, že tento čin nie je trestným činom.

36

Inak povedané, trestnosť činu, ktorý vymedzuje znaky trestného činu podielnictva podľa § 231 a 232 Trestného zákona nezaniká, iba sa presúva do skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 a 233a Trestného zákona. Touto zmenou však v praxi môže dôjsť k niekoľkým zastaveniam trestného stíhania z dôvodu nemožnosti prekvalifikácie skutku, nakoľko neskorší trestný čin (v tomto prípade trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti) je nepriaznivejší pre páchateľa ako súčasný trestný čin podielnictva.

K bodu 44 (§ 233)

Legalizácia výnosu z trestnej činnosti je dôsledkom páchania inej, spravidla organizovanej a veľmi rôznorodej trestnej činnosti, na ktorú bezprostredne nadväzuje. Aby sa takto získaný výnos z trestnej činnosti mohol ďalej legálne používať, je potrebné ho zlegalizovať, aby sa zakryl jeho zdroj resp. pôvod v trestnej činnosti.

Skutková podstata trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti teda predpokladá najprv spáchanie predikatívneho trestného činu páchateľom trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti alebo iným páchateľom, získanie veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti a až následne konanie smerujúce k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti.

Za objekt možno označiť záujem spoločnosti na ochrane pred legalizáciou výnosov z trestnej činnosti a zachovaní integrity finančného trhu.

Predmetom legalizácie výnosu z trestnej činnosti je vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Tu došlo k zmene oproti súčasnej právnej úprave ustanovenia § 233 Trestného zákona, a to nahradením pojmu príjem alebo vec pochádzajúca z trestnej činnosti pojmom vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Uvedené bolo nutné z dôvodu zavedenia pojmu výnos z trestnej činnosti do Trestného zákona a jeho definície v podobe nového ustanovenia § 130 ods. 9. Viac k pojmu výnos z trestnej činnosti pozri odôvodnenie k bodom22 a 23.

Pod pojmom vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti sa rozumie akýkoľvek ekonomický prospech plynúci z trestnej činnosti. Môže ísť o výnos akéhokoľvek druhu, či už vo finančnom vyjadrení alebo ako vec, hnuteľná alebo nehnuteľná, právne dokumenty, či nástroje potvrdzujúce vlastnícke právo k určitej veci, alebo podiel na tomto vlastníctve a pod..

Podľa našej vnútroštátnej právnej úpravy predmetom legalizácie výnosov z trestnej činnosti môže byť akákoľvek vec, ktorá je výnosom z akejkoľvek trestnej činnosti. Slovenská republika uplatňuje tzv. „all crimes approach“ a má širšiu právnu úpravu na rozdiel od smernice 2018/1673, ktorá obsahuje zoznam predikatívnych trestných činov v jej čl. 2.

Predpokladom vyvodzovania trestnej zodpovednosti páchateľa za spáchanie trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona tak bude primárne preukázanie toho, že došlo k spáchaniu predikatívneho trestného činu a že určitý výnos bol získaný týmto trestným činom, čo vyplýva zo znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 233 ods. 1 alebo 2 Trestného zákona, ktoré vyžadujú, aby išlo o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti. Z hľadiska dokazovania sa nevyžaduje, aby tento predikatívny trestný čin spáchala istá osoba ako následnú legalizáciu, dokonca nemusí prísť ani k odsúdeniu páchateľa za spáchanie tohto predikatívneho trestného činu. Následne bude potrebné

37

preukázať, že takýmto výnosom získaným trestnou činnosťou nakladal páchateľ spôsobom uvedeným v ustanovení § 233 ods. 1 alebo 2 Trestného zákona.

Bližšie k niektorým spôsobom nakladania s vecou pochádzajúcou z trestnej činnosti:

Nadobudnutím veci je akékoľvek získanie veci. Prechovávaním veci sa rozumie uskladnenie alebo uschovanie, resp. opatrovanie veci u seba. Užívanie veci znamená nakladanie s vecou, jej faktické ovládanie. Pod ukrytím veci sa rozumie odstránenie veci z dosahu pôvodného páchateľa trestného činu resp. z dosahu jej možného zistenia alebo odhalenia. Prevedením veci sa rozumie akýkoľvek spôsob získania veci pre seba alebo inú osobu. Znamená mať faktický úžitok z veci, najmä ju užívať podľa vlastných predstáv.

K prevodu veci môže dôjsť za odplatu (kúpou, výmenou a pod.) alebo bezodplatne (darovaním). Zmenou povahy veci sa rozumie vykonanie zmeny na veci (podstatná zmena vzhľadu veci, vonkajšia úprava veci, napríklad premaľovanie). Iné nakladanie s vecou môže znamenať akékoľvek nakladanie s vecou iné než vyššie spomenuté konania, ktoré § 233 ods. 2 písm. b) Trestného zákona výslovne neuvádza (napríklad prenájom, požičanie, výpožička, spotrebovanie, dovoz, vývoz, prevoz, premiestnenie, poškodenie, zničenie a pod.). Prenajatím prenajímateľ prenecháva na základe nájomnej zmluvy za odplatu nájomcovi vec, aby ju v dojednanej dobe užíval alebo z nej bral aj úžitky. Požičaním veci sa rozumie, keď páchateľ prenecháva inému vec určenú podľa druhu, najmä peniaze, s tým, že po uplynutí dohodnutej doby mu vráti vec rovnakého druhu. Vypožičaním veci sa rozumie poskytnutie individuálne určenej veci na dohodnutú dobu na bezplatné užívanie. Dovozom, vývozom a prevozom veci sa rozumie premiestnenie veci cez štátnu hranicu. Premiestnením sa rozumie akýkoľvek presun veci v priestore (jej prenesenie, prevezenie dopravným prostriedkom, odoslanie poštou a pod.). Poškodením sa rozumie zníženie hodnoty veci natrvalo alebo dočasne v takej miere, že vec nie je naďalej schopná plniť niektoré svoje funkcie. Zničením sa rozumie zlikvidovanie hmotnej podstaty (rozbitie, spálenie, zbúranie a pod.).

Podstatou § 233 ods. 2 písm. c) je konanie páchateľa v podobe zatajovania existencie veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti (zatajuje jej pôvod v trestnej činnosti, jej umiestnenie alebo vlastnícke alebo iné právo k nej), t. j. páchateľ vykonáva takú aktivitu, v dôsledku ktorej by vec získaná trestnou činnosťou pôsobila, ako by bola získaná v súlade so zákonom. V porovnaní so súčasnou právnou úpravou tu ide o podstatný rozdiel, nakoľko v súčasnosti zatajovanie existencie veci, jej pôvodu a pod. je súčasťou úmyslu páchateľa v zmysle znenia § 233 ods. 1 Trestného zákona, ktorý s touto vecou ďalej určitým spôsobom nakladá a na vyvodenie trestnej zodpovednosti bolo potrebné preukázať tento úmysel páchateľa. Navrhovaná právna úprava však sankcionuje samotné zatajovanie existencie veci, či jej pôvodu, umiestnenia a pod. Trestnosť takého konania vyžaduje smernica 2018/1673 (čl. 3 ods. 1 písm. b)), preto bolo nutné vykonať predmetnú zmenu.

K otázke, prečo bolo v kvalifikovaných skutkových podstatách trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti získanie prospechu nahradené rozsahom činu (a v prípade § 233a hodnotou veci) možno uviesť, že nie vždy dochádza pri spáchaní tohto trestného činu u páchateľa k získaniu prospechu. K získaniu prospechu naopak spravidla dochádza pri predikatívnom trestnom čine a v prípade spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti zväčša ide o úmysel páchateľa vyhnúť sa trestnému stíhaniu resp. umožniť inému vyhnúť sa trestnému stíhaniu za predikatívny trestný čin, ktorý bol spáchaný za účelom získania prospechu. Cieľom konania páchateľa trestného činu legalizácie výnosu z trestnej

38

činnosti nemusí teda byť a často ani nebýva získanie prospechu. Preto predkladateľ pristúpil k uvedenej legislatívnej zmene.

O osobitný prípad ide aj vtedy, ak páchateľom nie je istá osoba, ako pri predikatívnom trestnom čine, tzv. podielnik. Takéto osoby získavané pre protiprávnu operáciu buď za odplatu (vtedy získajú spomínaný prospech v určitej hodnote), ale takisto často krát pod hrozbou násilia či s vedomím alebo bez vedomia, že ide o trestnú činnosť, alebo je pre ich získanie na také konanie zneužitá ich znížená schopnosť rozpoznať trestné konanie. Preto by určenie výšky získaného prospechu nemalo byť rozhodujúce pri určovaní výšky trestu pre páchateľa trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Medzi touto osobou tzv. podielnika a zdrojovou kriminalitou nemusí byť žiadna spojitosť, často vykonáva iba časť operácie a je pod absolútnym vplyvom organizátora. Zločinecké organizácie k využívaniu nastrčených osôb vedie minimalizácia rizika odhalenia legalizácie výnosov z trestnej činnosti a následne i odhalenie zdrojovej kriminality, a taktiež rizika zabavenia nezákonne získaných výnosov. Nemôže byť teda rozhodujúcim faktorom pre zvyšovanie trestných sadzieb výška prospechu, ktorú tým podielnik, t. j. páchateľ získa.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti vyžaduje úmyselné zavinenie. Na trestnosť činu sa vyžaduje, aby páchateľ vedel o pravom pôvode veci, jej použití alebo určení, t. j. že ide o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti, alebo že bola použitá alebo určená na spáchanie trestnej činnosti. Okrem úmyselného zavinenia k úmyslu páchateľa pristupuje aj motív spáchania činu, ktorým je umožniť sebe alebo inej osobe uniknúť trestnému stíhaniu, trestu alebo ochrannému opatreniu alebo ich výkonu.

Zo súčasného znenia skutkovej podstaty legalizácie výnosu z trestnej činnosti predkladateľ navrhuje vypustiť formuláciu „s vedomím, že v čase nadobudnutia tento majetok pochádzal z trestnej činnosti“. Predkladateľ je toho názoru, že skutková podstata vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré predpokladá vedomosť páchateľa o tejto skutočnosti. Ide tak o duplicitnú podmienku pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti.

Páchateľom a teda subjektom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek, subjekt je teda všeobecný. Podľa § 3 zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tento trestný čin patrí medzi trestné činy, ktoré môže spáchať okrem fyzickej osoby aj právnická osoba.

V prípade ods. 5 písm. b) ide o reflektovanie čl. 6 ods. 2 písm. b) smernice 2018/1673, ktorý upravuje, že členské štáty môžu stanoviť, že vo vzťahu k trestnému činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti sa bude považovať za priťažujúcu okolnosť, ak legalizovaný majetok pochádza z jedného z trestných činov uvedených v článku 2 bode 1 písm. a) e) a h) smernice 2018/1673. Keďže Slovenská republika preferuje „all crimes approach“, ako je spomenuté vyššie, predkladateľ sa prikláňa k všeobecnému poňatiu a namiesto výpočtu konkrétnych trestných činov zvolil úpravu, podľa ktorej bude prísnejšie sankcionované, ak sa páchateľ dopustí trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti vo vzťahu k veci, ktorá pochádza z obzvlášť závažného zločinu. Ide o malú zmenu oproti súčasnej právnej úprave v § 233 ods. 4 písm. b).

Z hľadiska požiadaviek smernice 2018/1673 je potrebné na záver uviesť, že smernica 2018/1673 vyžaduje od členských štátov Európskej únie aj transpozíciu ďalších inštitútov, akými trestnosť napomáhania, navádzania, podnecovania a pokusu, trestná zodpovednosť

39

právnických osôb, ukladanie trestných sankcií, úprava priťažujúcich okolností, zaistenie a konfiškácia výnosov z trestnej činnosti a premlčanie. Všetky tieto otázky v právnom poriadku Slovenskej republiky riešené normatívnym spôsobom. Právna úprava, ktorou sa preberajú záväzky vyplývajúce zo smernice 2018/1673 je uvedená v tabuľke zhody.

K bodu 45 (§ 233a)

Zavedenie nedbanlivostnej formy zavinenia pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa predkladateľa z hľadiska prevencie spoločnosti veľký význam. Názor expertov v danej oblasti zapojených do procesu transpozície smernice 2018/1673 v súvislosti s možnosťou zaviesť pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti zavinenie z nedbanlivosti bol jednotný, pričom pri rozhodovaní bol kladený dôraz hlavne na potrebu pozdvihnutia miery opatrnosti z dôvodu zvýšenej kriminality v tejto oblasti za posledné obdobie.

Podstatnými znakmi skutkovej podstaty tohto trestného činu na rozdiel od § 233 Trestného zákona je zavinenie z nedbanlivosti a to, že musí ísť o vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti v minimálne väčšej hodnote (nad 2660 Eur v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona).

Pri navrhovanom odseku 1 si možno všimnúť, že foriem, akými je možné nakladať s vecou pochádzajúcou z trestného konania je tu menej ako je tomu pri § 233 Trestného zákona (konkrétne ide o ukrytie veci, jej prevedenie na seba alebo iného, jej prechovávanie alebo jej užívanie), čo zodpovedá práve nedbanlivostnej forme spáchania tohto trestného činu.

Umožniť inému zatajiť pôvod alebo zistenie pôvodu veci, ktorá je výnosom z trestnej činnosti sa rozumie konať tak, aby informácia o pôvode veci a teda, že bola získaná trestnou činnosťou, bola utajená alebo skreslená.

K bodu 46 [§ 234 ods. 1 písm. a)]

Z dôvodu nového trestného činu financovania terorizmu podľa § 419c Trestného zákona, ktorý bol zavedený zákonom č. 161/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. júla 2018, bolo potrebné rozšíriť výpočet trestných činov v prípade § 234 ods. 1 písm. a) o spomínaný trestný čin financovania terorizmu podľa § 419c Trestného zákona a rovnako bolo potrebné pridať nový trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a Trestného zákona.

K bodom 47 52 247 ods. 2, § 247a ods. 2 písm. c) a d), § 247b ods. 2 písm. c) a d), § 247d

ods. 2)

Navrhuje sa, aby kvalifikované skutkové podstaty trestného činu neoprávneného prístupu do počítačového systému podľa § 247, trestného činu neoprávneného zásahu do počítačového systému podľa § 247a, trestného činu neoprávneného zásahu do počítačového údaja podľa § 247b a trestného činu výroby a držby prístupového zariadenia, hesla do počítačového systému alebo iných údajov podľa § 247d Trestného zákona, boli doplnené o osobitný kvalifikačný pojem „závažnejší spôsob konania“. Návrhom sa sleduje požiadavka aplikačnej praxe, aby pri uvedených trestných činoch bolo možné pri odhaľovaní a vyšetrovaní

40

tzv. počítačovej kriminality použiť viacero druhov informačno-technických prostriedkov, čím sa umožní a zabezpečí flexibilnejšie odhaľovanie, objasňovanie a dokazovanie tejto trestnej činnosti.

K bodu 53 (§ 326a)

Navrhovaným trestným činom zneužitia práva dochádza k realizácii Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 2024. Z hľadiska systematiky je zaradený medzi trestné činy proti poriadku vo verejných veciach do ôsmej hlavy II. dielu (trestné činy verejných činiteľov).

Navrhovaná právna úprava trestného činu zneužitia práva si kladie za cieľ chrániť (objekt trestného činu) v prvom rade ústavné právo adresátov práva na také rozhodnutie o ich právach a povinnostiach, ktoré bude spravodlivé a nebude výsledkom svojvoľného aplikovania a výkladu právnych noriem (čl. 46 a nasl. Ústavy) subjektom, ktorý o ich právach a povinnostiach je zákonom povolaný rozhodnúť, ako nestranný arbiter.

Subjekt tohto trestného činu je špeciálny, môže ním byť iba sudca, prísediaci sudca a rozhodca rozhodujúci v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Podstatou pre spáchanie tohto trestného činu je, že sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodne svojvoľne, t.j. v zjavnom rozpore so zákonom resp. bez opory v zákone v prospech či neprospech účastníka konania na súde alebo iného dotknutého subjektu. Uvedená skutková podstata nepostihuje konanie sudcu, prísediaceho sudcu alebo rozhodcu založené na jeho právnom názore, ktorý oporu v zákone hoci bol nadriadeným, odvolacím, opravným alebo obdobným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim vo veci vyhodnotený ako nesprávny, nedostatočne odôvodnený alebo čo do uvedenia dostatku dôvodov v odôvodnení arbitrárny, ale postihuje výlučne svojvoľné rozhodnutia bez opory v zákone.

O svojvoľné uplatnenie práva pôjde napr. v prípade, kedy v žiadnom prípade nemožno za použitia štandardných techník výkladu a aplikácie právnych noriem dospieť pri jasnom a s ohľadom na obsah i účel právnej normy jasne interpretovateľnom a bezrozpornom znení právnej normy k takým záverom o jej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti na dokázaný právny a skutkový stav, ktoré zvolí sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu v dotknutom rozhodnutí (porov. m.m. nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 262/2019 body 14.5 a 14.8). Musí ísť zároveň vzhľadom na všetky právne a skutkové okolnosti konkrétnej veci o zjavne nelogickú a textu a účelu právnej normy odporujúcu (ne)aplikáciu alebo interpretáciu právnej normy [t. j. nepôjde o prípady, kedy sa konajúci súd legitímne pokúsi o analógiu iuris alebo analógiu legis, resp. o sudcovské dotváranie práva, z dôvodu medzier v zákone (lacunae legis) a za účelom dostátia zákazu denegatio iustitiaea a pod., pozri nálezy Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 46/2015 alebo II. ÚS 111/2015]. Svojvoľné uplatnenie práva sa zároveň v zásade vyznačuje markantným popretím znenia a účelu aplikovateľnej právnej normy a/alebo vedomým nerešpektovaním ustáleného a dokázaného skutkového stavu a/alebo vedomým ignorovaním ustálenej súdnej praxe ohľadne riešenia konkrétnej právnej otázky. Len za splnenia opísaných predpokladov možno hovoriť o svojvoľnom uplatnení práva na účely skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva.

Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti musí byť znak svojvôli v rozhodovaní v zásade konštatovaný súdnym orgánom rozhodujúcim vo veci (odvolací súd, dovolací súd, iný opravný súd, Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie a pod.),

41

výnimkou tie rozhodnutia, ktoré nie je možné napadnúť opravným prostriedkom a súčasne vykazujú opísaný znak svojvôli pri rozhodovaní.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine zneužitia práva vyžaduje úmyselné zavinenie. Trestnoprávne postihnuteľným podľa tohto trestného činu tak nie je samotné poru-šenie zákona bez ďalšieho, ale k porušeniu zákona, či nesprávnemu výkladu právnej normy proti jej zmyslu alebo účelu musí pristúpiť aj úmyselné zavinenie rozhodovacieho subjektu, te-da vedomosť o tom, že zneužíva právnu normu, aby svojím rozhodnutím úmyselne poskytol neoprávnenú výhodu, či neoprávnenú ujmu adresátovi rozhodnutia, ako aj to, že ide o podstat-né porušenie výkladu právnej normy, ktoré môže ovplyvniť výsledok rozhodovacieho procesu verejného činiteľa. Ďalšou podmienkou pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva teda vždy bude to, aby uvedeným konaním sudcu, prísediaceho sudcu či rozhodcu došlo k určitému zvýhodneniu, alebo naopak poškodeniu adresáta rozhodnutia. Bez tohto následku by neboli znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu naplnené. Pôjde tak vždy iba o také rozhodnutie, ktorým došlo k určitému zvýhodneniu či poškodeniu adresáta, inak povedané, nepôjde o každé rozhodnutie, ku ktorému sudca či rozhodca dospel nesprávnym výkladom práva, ale musí súčasne dôjsť k následku, ktorým je zvýhodnenie, či poškodenie adresáta rozhodnutia.

V rámci právneho poriadku vieme identifikovať nasledovné orgány verejnej moci, ktorým zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach adresátov práva, a to či vo veciach civilných, trestných alebo správnych a pod.:

-Súdy

-Súdny exekútor

-Notár

-Správne orgány (napr. miestne a ústredné, sui generis, územná samospráva a pod.)

V rámci právneho poriadku vieme ďalej identifikovať nasledovné súkromnoprávne subjekty, ktorým taktiež zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach adresátov práva vo veciach občianskoprávnych a obchodnoprávnych:

-Rozhodcovia a rozhodcovské súdy

Z množiny verejnoprávnych mocenských orgánov, ktorých rozhodnutia (ako nezávislých arbitrov) o právach a povinnostiach adresátov práva, môžu byť vynucované prostriedkami verejného práva (štátneho donútenia), sa navrhuje na účely zavedenia trestného činu zneužitia práva vyčleniť sudcov.

V porovnaní s orgánmi verejnej moci exekutívnej povahy, t. j. vykonávajúcimi svoje právomoci v rámci výkonnej zložky moci (napr. miestne orgány štátnej správy, ústredné orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy a pod.) alebo zákonodarnej zložky moci (Výbor NRSR pre nezlučiteľnosť funkcií ako správny orgán sui generis viď judikatúru Ústavného súdu), súdy (a teda sudcovia) nezávislé, nezodpovedajú sa za svoju činnosť pred voličmi alebo pred inými orgánmi verejnej moci, neuplatňuje sa princíp subordinácie, a ich činnosť nepodlieha prieskumu inej zložky moci.

Rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré Ústavou povolané rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva (čl. 46 ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 Ústavy) je navyše možné za každých okolností preskúmať v súdnom konaní (čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy) či už pred všeobecnými súdmi alebo súdom ústavným. Inak povedané, činnosť výkonnej zložky

42

moci (v zmysle právomoci rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva) či zákonodarnej zložky moci (v zmysle právomoci rozhodovať o právach a povinnostiach adresátov práva) je podriadená pod súdny prieskum.

Rozhodovanie súdov je podriadené maximálne pod prieskum inou súdnou inštanciou alebo iným súdnym orgánom. Niet teda inej zložky moci, ktorá by preskúmavala rozhodovaciu činnosť súdov.

Vyčlenenie sudcov a sudcov prísediacich oproti orgánom výkonnej moci a zákonodarnej moci s rozhodovacou právomocou je tak ospravedlniteľné charakterom vykonávanej činnosti, ako aj absenciou kontroly rozhodovacej činnosti inou zložkou moci. Vyčlenenie a hrozba trestnoprávneho postihu je tak ospravedlniteľná a ide o primeraný prostriedok dosiahnutia sledovaného cieľa, ktorý v zmysle navrhovanej právnej úpravy možno charakterizovať jednak ako záujem na ochrane subjektívnych práv adresátov práva (pozri vyššie), ale aj všeobecného verejného záujmu (objektívna hodnota) na spravodlivom, ústavnom a zákonnom výkone súdnej moci ako zložky verejnej moci.

Na výkone súdnej moci sa však okrem súdov podieľajú aj súdni exekútori a notári. Rozdiel v postavení sudcov oproti súdnym exekútorom a notárom spočíva v tom, že súdy svoju právomoc odvodzujú priamo z Ústavy a na jej výkon nepotrebujú okrem zákona žiadne iné splnomocnenie ani poverenie. Naopak, súdni exekútori a notári svoju právomoc vykonávajú len v medziach zákonom zverenej právomoci a na jej vykonanie potrebujú poverenie súdu. Súdy zároveň vykonávajú nad ich činnosťou v konkrétnej veci dohľad (súdny exekútor a notár sa zodpovedá v konkrétnej veci súdu) a s konečnou platnosťou rozhodujú v konkrétnej veci vedenej súdnym exekútorom alebo notárom (ako súdnym komisárov v dedičských veciach) práve súdy.

Vyčlenenie sudcov a sudcov prísediacich oproti súdnym exekútorom a notárom podieľajúcim sa svojou činnosťou na výkone súdnej moci je tak ospravedlniteľné inou (ústavnou) legitimitou súdov, ako aj výkonom právomocí bez potreby súdneho alebo iného poverenia na výkon a rovnako absenciou dohľadu nad vydávaním rozhodnutí iným orgánom (okrem prieskumu vydaného rozhodnutia v inštančnom postupe). Vyčlenenie a hrozba trestnoprávneho postihu je tak ospravedlniteľná a ide o primeraný prostriedok dosiahnutia sledovaného cieľa.

Čo sa týka posudzovania možnej diskriminácie rozhodcov predkladateľ za to, že niet porovnateľného subjektu súkromného práva, voči ktorému (ktorým) by boli rozhodcovia navrhovanou právnou úpravou trestného činu zneužitia práva postavení z pohľadu práva (alebo právnych následkov) do inej pozície v rovnakej (obdobnej) situácii. Rozhodcovský súd nie je v zmysle judikatúry Ústavného súdu (pozri sp. zn. PLz. ÚS 5/2015) orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne zverený výkon verejnej moci. Možno teda uzavrieť, že v tejto časti skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva nedochádza a nemôže dôjsť k diskriminácii rozhodcov podriadením ich činnosti pod hrozbu trestnoprávneho postihu v prípade zneužitia práva rozhodovať na základe zákona o právach a povinnostiach adresátov práva. Takáto právna úprava je navyše vzhľadom na charakter činnosti rozhodcov a dopad výsledku ich činnosti (rozhodnutie ako exekučný titul) na práva a povinnosti adresátov práva legitímnym nástrojom ochrany jednak subjektívnych práv adresátov práva

43

(pozri vyššie), ale aj všeobecného verejného záujmu (objektívna hodnota) na férovosti a zmysluplnosti činnosti rozhodcov a rozhodcovských súdov v právnom prostredí SR.

Navrhovanou právnou úpravou sa tiež zavádza, že o týchto trestných činoch bude konať a rozhodovať Špecializovaný trestný súd, keďže ide o trestnú činnosť, ktorú bude náročné dokázať. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry, ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktorá bude tieto trestné činy vyšetrovať.

V súvislosti s navrhovaným trestným činom je na záver dôležité uviesť odkaz na ustanovenie § 207a Trestného poriadku, podľa ktorého ak je obvineným sudca, vydať uznesenie o vznesení obvinenia môže iba prokurátor generálnej prokuratúry. Také uznesenie sa doručuje ministrovi spravodlivosti. Proti uzneseniu je možné podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje generálny prokurátor. Uvedené odstraňuje pochybnosti o neadekvátnom postupe, kedy by svojvôľu rozhodovania sudcov mal posudzovať akýkoľvek orgán činný v trestnom konaní.

K bodu 54 (§ 336)

V nadväznosti na problémy orgánov činných v trestnom konaní účinne vyšetrovať a postihovať páchateľov trestného činu nepriamej korupcie podľa § 336 Trestného zákona vychádzajúce z nesprávnej formulácie skutkovej podstaty tohto trestného činu a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 2 To 11/2015, ktoré bolo publikované aj v zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod číslom 49 z roku 2017, predkladateľ pristúpil k prijatiu nového znenia skutkovej podstaty trestného činu nepriamej korupcie. V zmysle predmetného rozhodnutia je podľa súčasného znenia nepriama korupcia takmer nepostihnuteľná prostriedkami trestného práva. Pri koncipovaní nového znenia nepriamej korupcie predkladateľ vychádzal z vytknutých nedostatkov uvedených v dotknutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.

Navrhovaným znením sa zabezpečiť trestnosť takého konania, ktoré spočíva v pôsobení na verejného činiteľa alebo na iné v dotknutom ustanovení nanovo vymedzené osoby aj nepriamo, t. j. cez ďalšiu osobu. V navrhovanom znení sa nanovo upravuje obojstranná trestnosť nepriameho prijímania úplatku 336 ods. 1) a nepriameho podplácania (§ 336 ods. 2).

Objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom postupe pri výkone právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu a pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

Objektívna stránka trestného činu podľa odseku 1 spočíva z hľadiska konania v tom, že páchateľ priamo alebo sprostredkovane alternatívne prijme, požiada alebo si sľúbiť úplatok, za to, že podplácaná osoba bude svojím vplyvom alebo prostredníctvom vplyvu tretej osoby pôsobiť na výkon vecí verejných, t.j. na výkon právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu alebo na osobu pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

Pre dokonanie trestného činu podľa § 336 ods. 1 sa nevyžaduje, aby páchateľ na výkon právomoci alebo na plnenie povinností vyplývajúcich zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu na príslušnú osobu, resp. osoby

44

skutočne pôsobil. Na trestnosť páchateľa nemá žiadny vplyv skutočnosť, že príslušná osoba vymedzená v písmenách a) až d), nebola o úplatku náležite informovaná.

Objektívna stránka trestného činu podľa odseku 2 spočíva z hľadiska konania alternatívne v poskytnutí, ponúknutí alebo sľúbení úplatku, za to, že podplácaná osoba bude svojím vplyvom alebo prostredníctvom vplyvu tretej osoby pôsobiť na výkon vecí verejných, t. j. na výkon právomocí verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa, pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu alebo na osobu pri výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.

V obidvoch prípadoch sa z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré musí zahrňovať aj vôľu pôsobiť na výkon činností osôb uvedených v písmenách a) až d).

Subjekt tohto trestného činu je všeobecný. Páchateľom teda môže byť každá trestne zodpovedná fyzická osoba, ktorá priamo alebo cez sprostredkovateľa žiada, prijíma, alebo si dá sľúbiť úplatok z dôvodu, že bude on sám alebo prostredníctvom tretej osoby pôsobiť na výkon pracovných činností osôb vymedzených v písmenách a) d), alebo ten, kto z tohto dôvodu podpláca iného.

K bodu 55 (§ 336c, § 336d)

Súčasná právna úprava trestných činov korupcie je definovaná v Trestnom zákone ako prijímanie úplatku, podplácanie, nepriama korupcia, volebná korupcia a športová korupcia. Súčasný Trestný zákon umožňuje trestať len prípady, v ktorých je zrejmá a preukázateľná súvislosť medzi prijatím (poskytnutím) úplatku a konaním v rozpore s povinnosťami, nie však motivovaním konať v rozpore s povinnosťami, tzv. prikrmovaním bez poskytnutia protislužby. Na prvý pohľad nevinné prijímanie pozorností, darčekov, pozvaní na kultúrne alebo športové podujatia, “sponzorovanie” osláv a podobne len preto, že osoba zastáva pracovnú pozíciu s dôležitými právomocami odporuje elementárnym štandardom etiky a morálky, avšak nie zákonu. Zároveň dochádza k deformácií verejného života a oslabovaniu dôvery občianskej spoločnosti k inštitúciám a výkonu verejnej moci. So zreteľom na závažnosť a rozšírenosť tohto nežiaduceho protispoločenského javu, a teda z pohľadu osvojenia si opísaných etických a morálnych štandardov a oprostenia sa od „zvykov“ z doby neslobody znamenajúcich zneužívanie svojho pracovného (verejného) postavenia na osobné obohatenie k stále neukončenej transformácii celej spoločnosti, je plne opodstatnené, legitímne a nevyhnutné reagovať naň aj prostriedkami ultima ratio, a to normami trestného práva. Navrhovaným trestným činom dochádza k realizácii Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 2024. Z hľadiska systematiky je zaradený medzi trestné činy korupcie, avšak nie inkorporovaním do existujúcich skutkových podstát, ale ako dve samostatné skutkové podstaty. Na naplnenie znakov navrhovaných skutkových podstát postačuje skutočnosť, že verejný činiteľ prijal nenáležitú výhodu v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou, resp. tretia osoba poskytla nenáležitú výhodu verejnému činiteľovi s ohľadom na jeho postavenie alebo funkciu.

K § 336c

45

Objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní vecí všeobecného záujmu, teda ochrana čistoty verejného života. Ide o realizáciu článku 7 a 8 Trestnoprávneho dohovoru o korupcii (prijatého Radou Európy v Štrasburgu 27. januára 1999), ku ktorému Slovenská republika pristúpila.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 336c spočíva z hľadiska konania v tom, že páchateľ priamo alebo sprostredkovane alternatívne prijme, požiada alebo si dá sľúbiť nenáležitú výhodu v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou. V ustanovení § 131 ods. 4 je nenáležitá výhoda definovaná ako plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok, a ktorého hodnota prevyšuje 200 eur ako aj neoprávnené zvýhodnenie verejného činiteľa alebo jemu blízkej osoby, ktoré nie je možné oceniť v peniazoch. Zjednodušene povedané, ide o prijímanie akejkoľvek výhody verejným činiteľom v hodnote 200 a viac eur, pričom nezáleží na tom, či príjemca výhody urobil niečo, čo by inak, bez poskytnutia nenáležitej výhody, neurobil. samotné prijatie výhody bez ohľadu na súvislosti a bez podmienky bezprostredného porušenia svojich povinností je „prikrmovaním“ a naplnením obligatórneho znaku skutkovej podstaty. Znak "dá si sľúbiť úplatok" je formou prípravy, ktorá je povýšená na dokonaný trestný čin. Tento znak je naplnený, ak páchateľ ponuku neodmietne a výslovne alebo konkludentne s ňou súhlasí.

Subjekt trestného činu prijatia nenáležitej výhody podľa § 336c Trestného zákona je špeciálny. Páchateľom teda môže byť iba verejný činiteľ.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa v prípade § 336c vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby mal vedomosť o tom, že neoprávnene prijíma, žiada alebo si dal sľúbiť nenáležitú výhodu v súvislosti s výkonom svojej funkcie. Prijatím výhody musí byť takto konajúcej „prikrmovanej“ osobe zrejmé, že v prípade akéhokoľvek rozhodovania, či iného konania, bude naklonená pozitívnemu vybaveniu veci.

Odseky 2 a 3 ustanovujú vo vzťahu k odseku 1 kvalifikované skutkové podstaty trestného činu prijatia nenáležitej výhody. Odsek 2 ukladá zvýšenú trestnú sadzbu pokiaľ ide prijatie nenáležitej výhody väčšej hodnoty. Použitie najprísnejšej trestnej sadzby od troch do ôsmych rokov vyžaduje prijatie nenáležitej výhody v hodnote veľkého rozsahu.

K § 336d

Objekt trestného činu poskytnutia nenáležitej výhody je v podstate totožný s objektom trestného činu prijatia nenáležitej výhody podľa § 336c. Trestný čin poskytnutia nenáležitej výhody je zrkadlovým obrazom ustanovení o prijímaní nenáležitej výhody.

Objektívna stránka trestného činu podľa § 336d spočíva z hľadiska konania alternatívne v poskytnutí, ponúknutí alebo sľúbení nenáležitej výhody verejnému činiteľovi v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou, a to buď priamo alebo prostredníctvom inej osoby.

Poskytnutím nenáležitej výhody je nielen jej priame bezprostredné odovzdanie, či v peňažnej forme alebo v iných nemateriálnych formách, ale aj nepriame poskytnutie materiálnej či inej výhody alebo vo forme poskytnutia protislužby. V tomto prípade ide o poskytnutie akejkoľvek výhody verejnému činiteľovi v hodnote 200 a viac eur, prípadne neoprávnené zvýhodnenie, ktoré sa nedá oceniť peniazoch, a ktoré nie je spojená so špecifickým konaním verejného činiteľa. Ide o konanie, ktoré spočíva najmä v poskytovaní malých výhod s cieľom

46

zlepšenia vzťahu s verejným činiteľom. Nezáleží na tom, či príjemca výhody urobil niečo, čo by inak, bez poskytnutia takejto nenáležitej výhody, neurobil. samotné poskytnutie výhody bez ohľadu na súvislosti je „prikrmovaním“ a naplnením obligatórneho znaku skutkovej podstaty.

Subjekt tohto trestného činu je, na rozdiel od trestného činu prijatia nenáležitej výhody, všeobecný. Páchateľom teda môže byť každá trestne zodpovedná fyzická osoba.

Z hľadiska subjektívnej stránky ide o úmyselný trestný čin. Páchateľ si musí byť vedomý toho, že samotným poskytnutím, ponúknutím alebo sľúbením nenáležitej výhody docieli, že takto prikrmovaná osoba bude pri akomkoľvek rozhodovaní alebo inom konaní naklonená vybaveniu veci v jeho prospech.

Odseky 2 a 3 aj v tomto prípade ustanovujú vo vzťahu k odseku 1 kvalifikované skutkové podstaty trestného činu poskytnutia nenáležitej výhody. Odsek 2 ukladá zvýšenú trestnú sadzbu pokiaľ ide poskytnutie nenáležitej výhody väčšej hodnoty. Použitie najprísnejšej trestnej sadzby od dvoch do piatich rokov vyžaduje poskytnutie nenáležitej výhody v hodnote veľkého rozsahu.

K bodu 58 (§ 438i)

V súvislosti so zavedením ochranného opatrenia zhabania časti majetku podľa § 83a Trestného zákona sa v prechodnom ustanovení zohľadňuje zákaz retroaktivity, ktorý je potrebné uplatniť vo vzťahu k preukazovaniu pôvodu majetku získaného v rozhodujúcom období (odsek 1).

V navrhovanou odseku 2 sa zavádza generálne pravidlo, že pojem „legalizácia príjmov z trestnej činnosti“ sa naprieč celým právnym poriadkom nahrádza pojmom „legalizácia výnosov z trestnej činnosti“ vzhľadom na skutočnosť, že sa v Trestnom zákone zaviedla legálna definícia výnosu z trestnej činnosti. Cieľom navrhovanej zmeny je zabezpečiť používanie správnej, presnej a jednotnej právnej terminológie.

K bodu 59 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. III

(Trestný poriadok)

K bodu 1 (§ 1)

Navrhovanou úpravou dochádza k rozšíreniu účelu trestného konania o riadne odňatie, resp. odčerpanie výnosov z trestnej činnosti, pričom ich odčerpávanie vychádza zo zásady sledovania výnosov (pochádzajúcich) z trestnej činnosti (in rem), ku ktorého uplatňovaniu zaväzujú Slovenskú republiku právne akty Európskej únie, medzinárodné dohovory ako aj rôzne hodnotenia na medzinárodnej úrovni. Je preto viac ako žiaduce aby úlohou orgánov činných v trestnom konaní bolo okrem odhaľovania trestných činov aj odčerpanie výnosov z

47

trestnej činnosti, bez ohľadu na to, kde alebo u ktorej osoby sa tieto výnosy nachádzajú a následne zamerať pozornosť na spravodlivé potrestanie páchateľa (in personam).

K bodu 2 (§ 10 ods. 1)

Navrhovaná právna úprava predstavuje jedno z implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Cieľom právnej úpravy je dosiahnuť stav, aby všade tam, kde predpisy trestného práva pojednávajú o prokurátorovi sa ním rozumel automaticky aj hlavný európsky prokurátor, európsky prokurátor, európsky delegovaný prokurátor a stála komora, a to pre tie trestnoprávne veci, ktoré patria do pôsobnosti Európskej prokuratúry(právomoc Európskej prokuratúry upravuje čl. 22 až 24 nariadenia).

V druhej časti ustanovenia sa zavádza pravidlo, podľa ktorého pôsobnosť generálneho prokurátora v trestnom konaní bude vykonávať hlavný európsky prokurátor alebo iný orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom, ktorým je Vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry. Právna úprava obsiahnutá v Trestnom poriadku už v súčasnosti zveruje určitú pôsobnosť priamo generálnemu prokurátorovi 47 ods. 3 a 4, § 179 ods. 6, § 185 ods. 5, § 207a ods. 2, § 363 367, § 369 a nasl., § 530). V prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry je preto potrebné sa vysporiadať s otázkou, kto má vykonávať pôsobnosť generálneho prokurátora, pretože s ohľadom na koncept fungovania Európskej prokuratúry je neprípustné, aby táto pôsobnosť ostala zachovaná pre generálneho prokurátora, ak je daná právomoc Európskej prokuratúry. Do úvahy prichádzajú v zásade dve možnosti. Prvou je ponechať túto otázku na Európsku prokuratúru a druhou je exaktná právna úprava vo vnútroštátnom predpise. Po zvážení pozitív a negatív jednej aj druhej možnosti sa ako najvhodnejšie riešenie javí, a to aj s ohľadom na čl. 5 ods. 3 a bod 15 recitálu nariadenia, prikloniť sa k druhému riešeniu. To znamená, že, ak Trestný poriadok zveruje generálnemu prokurátorovi určité špecifické oprávnenia, tak v prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry ich bude vykonávať hlavný európsky prokurátor, prípadne iný orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom. Uvedené možno demonštrovať na príklade dovolania. Podanie dovolania je v prípade prokuratúry vyhradené generálnemu prokurátorovi. A teda v prípade vecí patriacich do právomoci Európskej prokuratúry sa táto otázka vyrieši tak, že namiesto generálneho prokurátora bude dovolanie podávať hlavný európsky prokurátor, t. j. funkčne najvyššia zložka Európskej prokuratúry, čo zodpovedá právnej tradícii slovenskej právnej úpravy, podľa ktorej je dovolanie zverené najvyššej zložke prokuratúry.

Z hľadiska legislatívno-technického spracovania tejto otázky sa javí ako účelné zavedenie týchto konkrétnych výkladových pravidiel všeobecného charakteru namiesto priamej novelizácie každého dotknutého ustanovenia. Preto sa dopĺňa ustanovenie § 10 ods. 1.

K bodom 3 a 4 (§ 10 ods. 7, § 10 ods. 10)

Platné znenie § 10 ods. 7 je v súčasnosti nadbytočné a obsolétne s poukazom na znenie § 4 ods. 1 písm. a), § 46 ods. 2 a § 55b ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ktoré v spojení s § 14 Trestného poriadku jednoznačne vymedzujú vecnú príslušnosť a procesné postavenie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry ako orgánu sui generis bez akejkoľvek potreby alebo zmyslu väzby statusu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry na právne postavenie krajského prokurátora. S poukazom na fungovanie Európskej

48

prokuratúry môže toto ustanovenie navyše pôsobiť aj problematicky, preto sa navrhuje jeho vypustenie.

K bodu 5 (pojem legalizácia výnosu z trestnej činnosti)

V nadväznosti na zavedenie legálnej definície výnosu v Trestnom zákone, ktorou zároveň dochádza aj k zmene zaužívanej terminológie vo vzťahu k pojmu „legalizácia príjmu z trestnej činnosti“, je potrebné naprieč celým procesným predpisom, ktorý upravuje trestné konanie náležite zohľadniť túto skutočnosť, pričom po novom pôjde o „legalizáciu výnosu z trestnej činnosti“ .

K bodu 6 (§ 10 ods.19, § 115 ods. 1, § 117 ods. 1)

Navrhovanou právnou úpravou sa vyjadrí možnosť použitia prostriedkov vyšetrovania (konkrétne odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 a agenta podľa § 117) iba v prípade úmyselného trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo § 234 Trestného zákona. Zavedením nového trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a Trestného zákona, ktoré upravuje nedbanlivostnú formu zavinenia, by sa tak do § 115 a § 117 dostal aj tento trestný čin, čo by narušilo doterajší systém používania nástrojov vyšetrovania iba pri zločinoch, resp. určitých najzávažnejších formách trestných činov.

K bodu 7 [§ 14 písm. p) a r)]

Navrhovanou úpravou sa zakladá pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu v súvislosti s novým trestným činom zneužitia práva podľa § 326a Trestného zákona a trestným činom prijatia a poskytnutia nenáležitej výhody podľa § 336c a § 336d Trestného zákona, keďže pôjde často o sofistikovanú trestnú činnosť, ktorú bude veľmi problematické dokázať. To znamená, že o týchto trestných činoch bude za podmienok ustanovených v § 14 konať a rozhodovať Špecializovaný trestný súd. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktorá bude tieto trestné činy vyšetrovať.

K bodu 8 (§ 22a)

Navrhované ustanovenie nadväzuje na čl. 25 ods. 1 a 6 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Pôvodne sa zákonom č. 242/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov zverila pôsobnosť rozhodovať spory o príslušnosť medzi vnútroštátnymi orgánmi a Európskou prokuratúrou do pôsobnosti generálnej prokuratúry; k tomu pozri § 50 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Pôvodne schválené riešenie však nemožno považovať za vyhovujúce, a to s ohľadom na filozofiu ustanovení nariadenia, podľa ktorého spory o právomoc rozhodovať nezávislý orgán a s odkazom na čl. 42 ods. 2 písm. c) nariadenia. Je preto potrebná zmena súčasnej úpravy tak, aby tieto spory o právomoc rozhodoval v Slovenskej republike nezávislý orgán, ktorým je výlučne súd. V zmysle vyššie uvedeného článku nariadenia Súdny dvor právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutia o otázkach, ktoré sa týkajú výkladov čl. 22 a 25 nariadenia vo vzťahu k akémukoľvek sporu o právomoc medzi

49

Európskou prokuratúrou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Iniciovať prejudiciálne konanie smie výlučne vnútroštátny súd.

Keďže dochádza k zmene orgánu oprávneného rozhodovať spory o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a prokuratúrou, pričom týmto orgánom byť Najvyšší súd Slovenskej republiky, je namieste, aby bola právna úprava zakladajúca právomoc súdu upravená priamo v Trestnom poriadku, a nie v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Inak povedané, pôsobnosť súdov nemôže upravovať zákon upravujúci postavenie prokuratúry, ale pôsobnosť súdov musí byť upravená v príslušnom procesnom predpise, v tomto prípade v Trestnom poriadku.

K bodu 9 (§ 45 ods. 1)

Z dôvodu zavedenia nového druhu ochranného opatrenia v Trestnom zákone, ktorým je zhabanie časti majetku sa rozširuje definícia zúčastnenej osoby v trestnom konaní.

K bodu 10 (§ 50 ods. 1)

Vychádzajúc z poznatkov aplikačnej praxe je v praxi pomerne náročné dokazovať splnenie podmienky „Ak je dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované“. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vypustenie tejto podmienky z platného znenia Trestného poriadku, pričom pre uplatnenie zaistenia majetku bude postačovať uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá bola spôsobená trestným činom zo strany poškodeného a skutočnosť, že vzhľadom na povahu skutku sa zaistenie majetku javí ako vhodné. Nepôjde samozrejme o automatické zaisťovanie majetku po uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody, keďže samotný dovetok úvodnej vety § 50 ods. 1 znie: „možno nárok do pravdepodobnej výšky škody zaistiť“. Ide teda iba o možnosť, nie povinnosť zaistiť majetok po uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody.

K bodu 11 (§ 50 ods. 2)

Aktuálne znenie § 50 ods. 2 upravuje rámcovo problematiku správy zaisteného majetku, ktorá byť podľa čl. I návrhu zákona upravená samostatným zákonom, a to komplexne. Z uvedeného dôvodu sa preto navrhuje vypustiť právnu úpravu správy zaisteného majetku z Trestného poriadku v dotknutom ustanovení a na inom mieste v Trestnom poriadku 98a ods. 3) odkázať na osobitnú právnu úpravu, ktorá bude regulovať správu zaisteného majetku komplexným spôsobom. Ďalej sa navrhovanou právnom úpravou explicitne ustanovuje, že pri zaistení nároku poškodeného je potrebné použiť postup podľa § 95 až 96g.

K bodu 12 (§ 55 ods. 7)

Navrhované ustanovenie nadväzuje na čl. 113 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, podľa ktorého „V prípade mimozmluvnej zodpovednosti Európska prokuratúra v súlade so všeobecnými zásadami, ktoré spoločné pre právne poriadky členských štátov Európskej únie nahradí všetky škody spôsobené ňou alebo jej zamestnancami pri plnení pracovných povinností v rozsahu, v akom im môže byť daná škoda pripísaná.“. Z nariadenia je teda zrejmé, že v prípade nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu Európskej prokuratúry nepôjde o zodpovednosť Slovenskej republiky, čo vyplýva

50

z doterajšieho znenia § 55 ods. 7 Trestného poriadku. Na základe uvedeného sa preto pristupuje k novelizácii § 55 ods. 7 Trestného poriadku, a to v tom zmysle, že Slovenská republika nebude zodpovedať za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom Európskej prokuratúry. Pri uplatňovaní nároku na náhradu škody voči Európskej prokuratúre bude potrebné brať na zreteľ okrem citovaného ustanovenia nariadenia aj čl. 340 v spojitosti s čl. 268 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie.

K bodom 13 a 14 (§ 59 ods. 1 a 2)

Cieľom navrhovanej úpravy je vytvorenie podmienok na vyhotovovanie elektronického vyšetrovacieho spisu, resp. zápisnice o úkone v elektronickej podobe a určenie postupu podpisovania takýchto zápisníc v elektronickej podobe a určenie, ako postupovať v prípade, keď nemožno zápisnicu podpísať v elektronickej podobe. Táto právna úprava je nevyhnutná aj s ohľadom na požiadavky vyplývajúce z nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, pretože elektronické vedenie spisov vo veciach patriacich do pôsobnosti Európskej prokuratúry je jedným zo základných prvkov jej riadneho fungovania. V súvislosti s problematikou elektronického vyšetrovacieho spisu je potrebné poukázať aj na nasledovné súvislosti:

Zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov predstavuje všeobecnú právnu úpravu pre výkon verejnej moci elektronicky zo strany orgánov verejnej moci, čo jednoznačne vyplýva z § 2 ods. 1 zákona o e-Governmente, ktorý vymedzuje pôsobnosť tohto zákona a podľa ktorého „Tento zákon sa vzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky v rozsahu právomocí orgánu verejnej moci podľa osobitných predpisov.“. Na to, aby sa zákon o e-Governmente vzťahoval na určitý úsek výkonu verejnej moci nie je potrebné, aby sa tejto skutočnosti dovolával iný zákon. Výnimky z tejto všeobecnej pôsobnosti zákona o e-Governmente vyplývajú z § 2 ods. 2 cit. zákona. Rovnako sa nevylučuje, aby pôsobnosť zákona o e-Governmente pri výkone verenej moci elektronicky zúžili alebo upravili inak osobitné zákony (napr. § 66a Trestného poriadku alebo § 82l zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Výkonom verenej moci je nepochybne aj vedenie trestného konania zo strany príslušných orgánov verejnej moci. Orgánom verejnej moci nepochybne je aj Policajný zbor, prokuratúra a súdy. A teda trestné konanie ako také spadá do rámca § 2 ods. 1, a teda zákon o e-Governmente sa vzťahuje aj na trestné konanie, a to aj bez toho, aby sa táto skutočnosť osobitne vyjadrovala v Trestnom poriadku.

Pôsobnosť zákona o e-Governmente na trestné konanie však nie je absolútna, resp. je obmedzená v dvoch prípadoch. Prvým prípadom je § 2 ods. 2 písm. a) zákona o e-Governmente, z ktorého vyplýva, že tento zákon sa nevzťahuje na výkon verejnej moci elektronicky a elektronickú komunikáciu orgánov verejnej moci navzájom, ak ich obsahom utajované skutočnosti. Čiže v tej časti trestného konania, v ktorej vznikajú utajované skutočnosti alebo dochádza k manipulácii s nimi sa nebude aplikovať zákon o e-Governmente (napr. prokurátor nebude využívať infraštruktúru zákona o e-Governmente pri doručovaní návrhu na vykonanie domovej prehliadky do elektronickej schránky súdu a súd nebude doručovať s tým súvisiaci príkaz do elektronickej schránky prokurátora, pretože táto výmena dokumentov sa týka dokumentov, ktoré utajovanými skutočnosťami). Druhý prípad, kedy je pôsobnosť zákona o

51

e-Governmente v trestnom konaní obmedzená, vytvára samotný Trestný poriadok, ktorý v § 66a vylučuje pri elektronickom doručovaní použitie zákona o e-Governmente. Podotýkame, že v tomto prípade nejde o vylúčenie použitia zákona o e-Governmente ako celku, ale len tej jeho časti, ktoré upravuje elektronické doručovanie (t. j. § 29 až 32).

Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že elektronický výkon verejnej moci v rámci trestného konania je v súčasnosti ovládaný zákonom o e-Governmente okrem dvoch prípadov – v neobmedzenom rozsahu.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy v súčasnosti povinné prijímať elektronické podania od občanov (vrátane advokátov) do svojich elektronických schránok. Občan má možnosť sa rozhodnúť, či svoje podanie v trestnom konaní vykoná v elektronickej podobe alebo v listinnej podobe. Osobitne je v prípade elektronických podaní regulovaná komunikácia so súdmi. Podľa § 82l ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. júla 2017 platí, že „Orgán verejnej moci, advokát, súdny exekútor, notár a správca povinní v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej majiteľom;42g) to neplatí, ak súd požiada o predloženie určitej listiny a pre predkladanie administratívneho spisu alebo iného spisu. Ak je pre podanie určený elektronický formulár, osoby podľa predchádzajúcej vety povinné podanie urobiť prostredníctvom takého formulára. Trovy vzniknuté porušením povinnosti podľa prvej vety nie predmetom náhrady trov konania.“. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na orgány činné v trestnom konaní s výnimkou podaní, ktoré obsahujú utajované skutočnosti. Porušenie tejto povinnosti, t. j. povinnosti komunikovať so súdom elektronicky zakladá poplatkovú povinnosť podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov; pričom v tomto prípade neplatí osobné oslobodenie od súdnych poplatkov pre orgány verejnej moci.

Orgány verejnej moci v súčasnosti povinné vyhotovovať svoje úradné dokumenty v elektronickej podobe ako elektronické úradné dokumenty. Výnimky z tejto povinnosti upravuje § 17 ods. 1 zákona o e-Governmente, pričom ani jedna z týchto výnimiek sa neuplatňuje v trestnom konaní. A teda v trestnom konaní musia orgány činné v trestnom konaní a súdy vyhotovovať svoje úradné dokumenty v elektronickej podobe. Jediná výnimka platí pre tie úradné dokumenty, ktoré obsahujú utajované skutočnosti. V tejto súvislosti uvádzame, že súdy od 1. februára 2017 vyhotovujú svoje písomnosti ako elektronické úradné dokumenty, t.j. súd nemá na výber. V praxi to znamená, že originál rozhodnutia súdu (tzv. prvopis) je vždy v elektronickej podobe. Prvopis je vždy autorizovaný (podľa povahy veci sa používa buď kvalifikovaný elektronicky podpis sudcu alebo kvalifikovaná elektronická pečať).

Právna úprava zákona o e-Governmente umožňuje orgánom verejnej moci už v súčasnosti transformovať listinné dokumenty do elektronickej podoby, a to prostredníctvom zaručenej konverzie.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto platí záver, že niet zákonnej prekážky, ktorá by bránila tomu, aby orgány činné v trestnom konaní viedli svoje spisy v elektronickej podobe.

K bodom 15 a 16 (pojem kvalifikovaný elektronický podpis)

Zmena sa navrhuje z dôvodu používania správnej, presnej a jednotnej právnej terminológie, nakoľko v slovenskom právnom poriadku bol pojem „zaručený elektronický

52

podpis“ nahradený pojmom „kvalifikovaný elektronický podpis“ pozri napr. zákon č. 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách).

K bodu 17 (§ 89 až § 98a)

Navrhovaným znením dochádza ku komplexnej a systematickej zmene celého štvrtého dielu prvej časti štvrtej hlavy Trestného poriadku, ktorou sa mení aj názov tohto dielu, pričom po novom sa tento diel bude nazývať „zaistenie vecí dôležitých pre trestné konanie“, čo korešponduje aj s obsahom zaisťovacích inštitútov a účelov zaistenia, ktoré v tomto diele nanovo upravené prípadne doplnené. V nadväznosti na potrebu odlíšenia režimu predloženia a zaistenia vecí slúžiacich na účely dokazovania a režimu zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti, ktoré de facto vecami sa navrhuje doplniť oddiely s nadpismi, ktoré urobia medzi týmito dvoma „zaisťovacími“ režimami deliacu čiaru. Uvedeným oddelením režimu zaistenia na účely dokazovania a režimu zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti na účely ich prepadnutia alebo zhabania sa zároveň transponuje čl. 8 smernice 2014/42/EÚ, v ktorom je uvedená požiadavka, aby členské štáty dotknutej osobe po zaistení majetku, resp. veci uviedli dôvody vydania takéhoto príkazu na zaistenie. Aj právo Európskej únie jednoznačne od seba odlišuje pojem „dôkazné prostriedky“ a pojmy „nástroje a výnosy z trestnej činnosti“, uvedené potvrdzuje v minulosti prijaté rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, ktoré však bolo neskôr nahradené smernicou o európskom vyšetrovacom príkaze.

Súčasne dochádza k rozšíreniu katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní o zaistenie nehnuteľnosti, zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe, zaistenie inej majetkovej hodnoty, zaistenie virtuálnej meny a zaistenie náhradnej hodnoty, vrátane postupu pri zaistení hnuteľnej veci. Absencia výslovnej právnej úpravy v Trestnom poriadku neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní efektívnym spôsobom uchopovať najmä výnosy z trestnej činnosti.

Spoločnou črtou navrhovaného rozšírenia právnej úpravy je, že o zaistení bude v prípravnom konaní rozhodovať prokurátor, inak sudca a pred začatím trestného stíhania prokurátor, len ak vec neznesie odklad s nutnosťou dodatočného potvrdenia prokurátorského príkazu sudcom pre prípravné konanie pod hrozbou straty účinkov prokurátorského príkazu. Správa majetku zaisteného na účely zaistenia nástrojov a výnosov z trestnej činnosti podľa nižšie uvedených ustanovení sa bude vykonávať podľa osobitného zákona, ktorým je zákon navrhovaný v čl. I.

§ 89

V novom znení § 89 sa definuje pojem „vec dôležitá pre trestné konanie“, ktorej definícia doteraz absentovala v trestnom kódexe. V zmysle navrhovanej definície sa za vec dôležitú pre trestné konanie považuje vec, ktorá slúži na účely dokazovania ako aj nástroje a výnosy z trestnej činnosti, pričom výnos sa navrhuje definovať v § 130 ods. 9 Trestného zákona. Za nástroj trestnej činnosti je potrebné považovať vec, ktorá bola určená na spáchanie trestného činu alebo bola použitá pri spáchaní trestného činu.

V navrhovanom odseku 2 sa explicitne ustanovuje generálne pravidlo, že zaistenie veci na účely dokazovania prednosť pred inými dôvodmi zaistenia veci, pretože primárnym

53

účelom trestného konania je dokázať vinu páchateľovi a spravodlivo ho potrestať. Rovnako sa zavádza možnosť meniť počas trestného konania dôvod zaistenia, a to formou uznesenia, proti ktorému bude možné podať opravný prostriedok (sťažnosť). Vo vzťahu k veci zaistenej na účely dokazovania sa výslovne ustanovuje, že takúto vec nie je potrebné „prezaistiť“, ak je zároveň nástrojom alebo výnosom z trestnej činnosti, o ktorých by sa mohlo vysloviť prepadnutie alebo zhabanie veci alebo majetku.

§ 89a

Doterajšie znenie § 89 bolo premietnuté do nového ustanovenia § 89a. Jedinú legislatívnu zmenu v tomto ustanovení predstavuje zmena dôvodu, resp. účelu zaistenia, a to na účely dokazovania. V zmysle tejto zmeny budú po novom orgány uvedené v odseku 3 zaisťovať len veci, ktoré môžu slúžiť na účely dokazovania, resp. poslúžiť ako dôkaz v trestnom konaní.

§ 90 a 91

Obdobne ako pri ustanovení § 89a, sa v § 90 a 91 zmenil len účel zaistenia. Právna úprava v § 91 reaguje na Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorý bol prijatý členskými štátmi Rady Európy dňa 23.11.2001 v Budapešti. Dotknuté ustanovenie umožňuje vydať príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát pre účely dokazovania, najviac na 90 dní. Príkaz na uchovanie a vydanie počítačových dát, ktoré môžu slúžiť na účely dokazovania je možné vydať opakovane. V bezprostrednej nadväznosti na § 89a sa tu označeným orgánom poskytuje možnosť, aby zaistili vec alebo počítačový údaj, ktorý môže slúžiť na účely dokazovania aj proti vôli osoby, ktorá ju pri sebe, ale nereagovala na predchádzajúcu výzvu.

§ 92 a 93

V praxi sa často stáva, že vec, ktorá môže slúžiť na účely dokazovania sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa

§ 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z.

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci podľa § 92 zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Znenie § 92 bolo doplnené o možnosť prevziať vec, ktorá bola zaistená podľa osobitného predpisu aj v konaní pred súdom, pretože nie je vylúčené, že takáto situácia v praxi nastane, pričom doterajšia právna úprava dávala právo prevziať vec len prokurátorovi alebo policajtovi. Ustanovenie § 93 ostalo nedotknuté, t. j. bez legislatívnych zmien.

§ 94

V zmysle navrhovaného znenia sa v tomto ustanovení upravuje úschova vydaných, odňatých, prevzatých alebo inak zaistených vecí, ktoré slúžia ako dôkaz v trestnom konaní, ktorých úschovu zabezpečuje orgán činný v trestnom konaní alebo súd a zároveň sa v odseku 2 ponecháva možnosť zabezpečenia úschovy prostredníctvom tretej osoby (iného štátneho orgánu, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá vykonáva v takom odbore podnikateľskú činnosť), ak orgán činný v trestnom konaní alebo súd nemôže takúto úschovu zabezpečiť sám. Správa zaistených vecí na iné účely ako účely dokazovania je upravená na inom mieste v Trestnom poriadku (§ 98a ods. 3).

54

§ 95 až 95b

Predmetné ustanovenia upravujú postup pri zaistení peňažných prostriedkov na účte v banke. V rámci dotknutých ustanovení došlo k precizovaniu niektorých odsekov, ktoré v praxi spôsobovali problémy, a na ktoré poukázala aplikačná prax. Navrhovaným precizovaním sa docieliť zrozumiteľný postup ako pre orgány činné v trestnom konaní a súd, tak aj pre banky a pobočky zahraničných bánk.

§ 96

Navrhovaná zmena sa dotýka iba odseku 5, v ktorom sa dopĺňajú osobitné náležitosti, ktoré musí príkaz vydaný podľa § 96 ods. 1 alebo ods. 2 obsahovať. Ide o náležitosti, ktoré musí príkaz obsahovať popri všeobecných náležitostiach ustanovených v § 181 Trestnom poriadku. Týmito náležitosťami jednoznačná identifikácia majiteľa cenného papiera a náležitosti upravené v predpisoch o cenných papieroch viď napr. § 28 s poukazom na § 27 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch). Rovnako sa zavádza pravidlo, ktoré sa uplatňuje aj pri zaistení peňažných prostriedkov, že proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadostí o obmedzenie alebo zrušenie zaistenia je prípustná sťažnosť.

§ 96a a § 96b

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový osobitný inštitút zaisťovacích úkonov. Potreba jeho zavedenia súvisí najmä používaním nehnuteľností na páchanie trestnej činnosti a s výnosmi z trestnej činnosti. Ide o špecifickú právnu úpravu pri zaisťovaní nehnuteľností, ktorá doposiaľ absentovala v slovenskej právnej úprave a orgánom činných v trestnom konaní neumožňovala účinne postupovať pri zaistení nehnuteľností, ktoré nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení nehnuteľnosti predseda senátu a prokurátor. V príkaze sa obmedzí možnosť nakladania s nehnuteľnosťou, s ktorou je možné nakladať len s predchádzajúcim písomným súhlasom predsedu senátu alebo prokurátora podľa odseku 7. Takýto súhlas nie je možné udeliť v prípade uspokojovania pohľadávok štátu.

V odseku 4 a 5 sa vymedzuje okruh osôb, ktorým sa doručuje príkaz na zaistenie nehnuteľnosti. Podľa odseku 6 je návrh na zápis vlastníckeho alebo iného vecného práva k zaistenej nehnuteľnosti možné vykonať len s predchádzajúcim písomným súhlasom príslušných orgánov. Pričom pod pojmov „zápis“ treba rozumieť vklad aj záznam, čím sa zabezpečí, že na prevody a prechody vlastníckeho práva je potrebný predchádzajúci písomný súhlas príslušných orgánov, napr. dedičské konanie.

V odseku 8 je upravené právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia nehnuteľnosti. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť. V prípade negatívneho rozhodnutia o takejto žiadosti má vlastník nehnuteľnosti možnosť podať opakovanú žiadosť po uplynutí 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

55

V navrhovanom § 96b sa upravuje obhliadka nehnuteľnosti a jej príslušenstva, ktorá je predmetom zaistenia alebo byť predmetom zaistenia. Takýto príkaz na obhliadku nehnuteľnosti môže vydať len súd. V ďalších ustanoveniach sa upravuje procesný postup orgánu, ktorý vykonáva obhliadku nehnuteľnosti. Ustanovuje sa povinnosť orgánu vykonávajúceho obhliadku pribrať k takémuto úkonu nezúčastnenú osobu.

§ 96c

V navrhovanom § 96c sa upravuje zaistenie majetkovej účasti v právnickej osobe (ďalej len „majetková účasť“). Vzhľadom na to, že obchodné podiely a iné formy majetkovej účasti sú úradne evidovanou majetkovou hodnotou (zapisujú sa do obchodného registra), tak ich zaistenie sa bude zapisovať do obchodného registra.

V odseku 1 sa upravujú podmienky, za splnenia ktorých môže byť majetková účasť zaistená. Zaistenie prichádza do úvahy, ak majetková účasť je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

O zaistení majetkovej účasti bude rozhodovať po podaní obžaloby predseda senátu, a v prípravnom konaní a v postupe pred začatím trestného stíhania prokurátor. Podľa navrhovaného odseku 2 je prípustné aj rozhodnutie policajta s dodatočným potvrdením prokurátorom. Forma rozhodnutia je príkaz, ktorý musí byť písomný a odôvodnený.

Príkaz sa bude doručovať registrovému súdu a po vykonaní príkazu aj majiteľovi majetkovej účasti. Ide o transpozíciu článku 8 ods. 2 smernice 2014/42/EÚ. Ak je to potrebné, uvedený článok predpokladá možnosť odloženia oznámenia príkazu dotknutej osobe, aby nebolo ohrozené vyšetrovanie. Návrh zákona vyžaduje, aby orgán, ktorý príkaz vydáva v ňom výslovne zakázal majiteľovi majetkovej účasti akékoľvek dispozície s touto majetkovou účasťou (napr. prevod, založenie a pod.). Právne úkony vykonané v rozpore s týmito zákazmi budú ex lege neplatné. Príkaz bude vyvolávať aj účinky vo vzťahu k registrovému súdu, ktorý nebude môcť zapísať do obchodného registra prevod majetkovej účasti bez súhlasu toho, kto príkaz vydal (odsek 5).

Trvanie zaistenia majetkovej účasti je upravené v odsekoch 3 a 6. Podľa odseku 6 zaistenie trvať, dokým trvá jeho účel. Akonáhle pominie potreba mať zaistenú majetkovú účasť, príkaz na jeho zaistenie musí byť zrušený. Zrušenia zaistenia sa však bude môcť domáhať aj majiteľ majetkovej účasti, a to postupom podľa odseku 3. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť.

Ustanovenie § 96c pojednáva o majetkovej účasti v právnickej osobe vo všeobecnosti. Majetkovou účasťou môže byť obchodný podiel, členský podiel, prípadne akcie. V prípade zaistenia zaknihovaných akcií však bude potrebné postupovať podľa § 96, ktorý upravuje zaistenie zaknihovaných cenných papierov. To znamená, že právna úprava v § 96 je špeciálnou úpravou vo vzťahu k § 96c.

§ 96d

56

V navrhovanom § 96d je upravené zaistenie virtuálnej meny. Ide o nóvum, ktoré sa zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu jej špecifického charakteru a potreby osobitného prístupu.

V odseku 1 sa upravujú podmienky, za splnenia ktorých môže byť virtuálna mena zaistená. Zaistenie prichádza do úvahy, ak virtuálna mena je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti. Špecifická úprava je upravená v odseku 3 podľa ktorého sa zakáže akékoľvek dispozícia s virtuálnou menou a zároveň sa prikáže vydanie virtuálnej meny vrátane vydania hesla, prístupového kódu alebo podobných údajov umožňujúcich nakladanie s virtuálnou menou. Súčasne sa explicitne ustanovuje, že právne úkony urobené v rozpore so zákazom sú neplatné.

V zmysle dikcie odseku 6 takýto príkaz musí byť písomný a musí byť náležite odôvodnený. V odseku 7 je upravené právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia nehnuteľnosti. Proti negatívnemu rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o obmedzení alebo zrušení zaistenia je prípustná sťažnosť. V prípade negatívneho rozhodnutia o takejto žiadosti má vlastník nehnuteľnosti možnosť podať opakovanú žiadosť po uplynutí 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

§ 96e

Navrhovanou právnou úpravou sa zavádza nový zaisťovací inštitút, a to zaistenie inej majetkovej hodnoty, pod ktorou sa rozumie majetkové právo alebo iná peniazmi oceniteľná hodnota, ktorá je nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

Príslušnými orgánmi na rozhodnutie o zaistení inej majetkovej hodnoty predseda senátu a prokurátor. Odsek 3 ustanovuje obligatórnu náležitosť príkazu na zaistenie, ktorou je zákaz nakladania so zaistenou inou majetkovou hodnotou. V prípade, že bol zákaz porušený, takto urobené právne úkony sú de lege neplatné.

V odseku 4 a 5 sa ustanovuje povinnosť príslušných orgánov zisťovať existenciu vecných práv ďalších osôb k zaistenej inej majetkovej hodnote. V odseku 8 je upravená ochrana vlastníka inej majetkovej hodnoty v súvislosti s ochranou práv tretích osôb, a tým spôsobom, že právo žiadať o zrušenie alebo obmedzenie zaistenia. V prípade negatívneho rozhodnutia má možnosť opätovne podať žiadosť po uplynutí lehoty 30 dní.

V odseku 9 sa explicitne uvádza, že tento zaisťovací inštitút sa použije aj v prípade zaistenia nároku poškodeného, ktorý si ho v trestnom konaní riadne a včas uplatnil.

§ 96f

Navrhované ustanovenie upravuje postup výlučne pri zaistení hnuteľnej veci, u ktorej je predpoklad, že ju bude potrebné zaistiť. Z tohto dôvodu sa navrhuje použiť postup podľa § 89a, § 90, § 97 a 98 Trestného poriadku, kedy najskôr dôjde k vydaniu alebo odňatiu veci, a následne sa vyhodnotí povaha veci a zvolí sa režim zaistenia, a to zaistenie na účely dokazovania alebo zaistenie ako nástroja alebo výnosu z trestnej činnosti.

57

§ 96g

V navrhovanom § 96f je upravené zaistenie náhradnej hodnoty. Ide o nóvum, ktoré sa zavádza do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na základe navrhovanej úpravy bude možné vydať príkaz na zaistenie náhradnej hodnoty, ak nemožno dosiahnuť vydanie alebo odňatie veci, zaistenie hnuteľnej veci, peňažných prostriedkov, zaknihovaných cenných papierov, nehnuteľností, virtuálnej meny, inej majetkovej hodnoty alebo majetkovej účasti, ktoré sú nástrojom trestnej činnosti alebo výnosom z trestnej činnosti.

§ 97 a 98

Navrhovanými zmenami v § 97 sa majú odstrániť aplikačné problémy, na ktoré poukázala prax pri vysporiadavaní sa so zaistenými vecami podľa Trestného poriadku. Z dôvodu absencie lehoty na prevzatie veci a uplatnenie nároku na vec v civilnom procese, sa preto navrhuje doplnenie lehôt a rovnako aj následné prepadnutie veci v prospech štátu. Vec, ktorá prepadne v prospech štátu podľa § 97 ods. 1, prejde podľa § 5 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu do dočasnej správy, ktorú vykonáva okresný úrad v sídle kraja. O prechode veci do vlastníctva štátu informuje orgán, ktorý rozhoduje o vrátení veci vlastníkovi alebo držiteľovi dočasného správcu, príslušného podľa bydliska vlastníka alebo oprávneného držiteľa veci, resp. podľa miesta, kde sa vec nachádza. Navrhuje sa tiež doplniť podrobnejší postup pri predaji veci a zničení vecí, ktoré majú špecifický charakter (omamné látky, psychotropné látky, jedy, alkohol a pod.). Zároveň sa navrhuje do jednotlivých ustanovení doplniť pojem „inak zaistená vec“ za účelom odstránenia nejasností v aplikačnej praxi, ktoré sa týkali nakladania so zaistenými vecami, ktoré boli zaistené v pri domovej prehliadke, prehliadke iných priestorov alebo pozemkov, napr. nájdené kradnuté autá, ktoré sa v praxi často zaisťujú v rámci obhliadky miesta činu.

V platnom znení § 98 sa upravuje len postup pri vrátení veci obvinenému, preto sa navrhuje jeho širšia úprava, aby zahŕňala všetky osoby, ktorých vec mohla byť odňatá alebo vydaná. Zároveň sa navrhuje doplniť postup v prípade, ak išlo o vec získanú trestným činom a nikto nepožiadal o vrátenie veci alebo si neuplatnil právo na vec nikto iný. Tiež sa navrhuje doplniť vymedzenie bezcennej veci, ak sa vec nepodarí predať ani za zníženú cenu.

§ 98a

V nadväznosti na rozšírenie katalógu zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní sa vymedzujú spoločné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú a aplikujú na jednotlivé zaisťovacie inštitúty. V odseku 2 sa explicitne ustanovuje nulitnosť takého právneho úkonu, ktorý bol vykonaný bez súhlasu príslušného orgánu. V odseku 3 sa upravuje generálny odkaz na osobitnú právnu úpravu, ktorej predmetom regulácie je správa zaisteného majetku; ide o návrh zákona v čl. I. V odseku 4 sa po vzore konania a rozhodovania o väzbe upravuje objektívna lehota trvania zaistenia majetku, ktorá bude 5 ročná, s možnosťou predĺženia tejto lehoty o 7 mesiacov, a to aj opakovane. Zároveň sa vyjadruje zásada, že zaistenie majetku trvať len po nevyhnutný čas. Úzko s tým súvisí navrhovaná úprava v odseku 5, ktorá kladie na prokuratúru a súdy požiadavku na skúmanie dôvodov trvania zaistenia majetku, vecí alebo iných majetkových hodnôt, a to v ktoromkoľvek štádiu trestného konania po tom, čo došlo k ich zaisteniu. Dotvárajú sa tak zákonné garancie pre zákonné využívanie zaisťovacích inštitútov s cieľom zabezpečiť ústavne garantovaných práv, najmä práva vlastniť majetok. Ak uplynie 5-ročná lehota zaistenia, pričom táto lehota nebude predĺžená v zmysle znenia odseku 4, zapísaná

58

poznámka v katastri nehnuteľnosti sa vymaže z úradnej povinnosti, pričom pri nakladaní s nehnuteľnosťou nie je potrebný súhlas príslušného orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení. Uvedené znamená , že príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností nie je povinný v zmysle § 3 ods. 3 návrhu zákona informovať tento príslušný orgán, že sa s nehnuteľnosťou určitým spôsobom nakladá. V odseku 6 sa explicitne ustanovuje za účelom vyhnutia sa rôznym právnym výkladom a problémom pri správe zaisteného majetku v praxi, že zaistenie majetku sa vzťahuje aj na plody a úžitky pochádzajúce zo zaisteného majetku.

K bodu 18 (§ 111 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava ustanovenia súvisiaca so zmenou názvu trestného činu podľa § 219 Trestného zákona.

K bodu 19 (§ 112 ods. 1)

Súčasne znenie dotknutého ustanovenia neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní účinne reagovať na aktuálne formy a spôsoby páchania trestnej činnosti. Z uvedeného dôvodu a v nadväznosti na schválený Akčný plán boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti, ktorý vychádza zo zavedenia efektívneho finančného vyšetrovania, sa navrhuje umožniť určených zložkám v rámci použitia tohto prostriedku operatívno-pátracej činnosti aj poskytovanie služby resp. predstierať určité činnosti a tým identifikovať jednotlivé typológie zneužívaných legalizačných schém, ktoré majú často aj cezhraničný charakter.

K bodu 20 (§ 113 ods. 9, § 114 ods. 7, § 115 ods. 7)

Dôvodom navrhovanej zmeny je snaha zákonodarcu o precizovanie tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa týkajú použiteľnosti dôkazov získaných využitím informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v inej trestnej veci. Samotná súdna prax zastáva nejednotný postoj k výkladu predmetných ustanovení, práve vo vzťahu k použiteľnosti dôkazov získaných v inej trestnej veci (pozri napr. rozhodnutie NS SR z 7. februára 2012, sp. zn. 2 To 5/2011 v. rozhodnutie NS SR z 15. mája 2019 sp. zn. 1TdoV/8/2019). Táto názorová rozdielnosť následne spôsobuje v praxi pri odhaľovaní trestnej činnosti spojenej s legalizáciou výnosov z trestnej činnosti problémy. Dôkazy získané na základe informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v jednej trestnej veci dokumentujú aj nakladanie s finančnými prostriedkami a výnosmi získanými z trestnej činnosti, ktoré zakladajú alebo dokumentujú podozrenie zo spáchania trestného činu legalizácie výnosov z trestnej činnosti, avšak takéto dôkazy podľa názoru niektorých súdov nepoužiteľné v trestnom konaní o trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti, nakoľko ide o iné trestné konanie. V praxi tak často dochádza k zamedzeniu možnosti zdokumentovať a preukázať osobe nadobudnutie majetku z trestnej činnosti, a tým aj vykonať prípadne zaistenie takéhoto majetku. Avšak navrhovanou zmenou sa predpokladá odstránenie názorovej rozdielnosti, resp. zjednotenie výkladu dotknutej právnej úpravy súdmi a použitie takto získaných dôkazov aj v inej trestnej veci.

K bodu 21 [§ 119 ods. 1 písm. f)]

59

Ide o legislatívno-technickú úpravu ustanovenia, ktorou sa reaguje na zavedenie definície výnosu z trestnej činnosti v Trestnom zákone.

K bodom 22 a 23 (§ 119 ods. 1 písm. g) a ods. 2)

Do Trestného poriadku sa navrhuje sa explicitne doplniť tzv. finančné vyšetrovanie. V zmysle navrhovaného písmena f) v § 119 bude potrebné v trestnom konaní dokazovať aj majetkové pomery osoby voči ktorej sa vedie trestné konanie na účely odňatia výnosov z trestnej činnosti ; podstata spočíva v zisťovaní majetku, u ktorého je predpoklad, že pochádza z trestnej činnosti.. Podľa takto nastavanej právnej úpravy bude potrebné vyhotovovať majetkový profil naviazaný na výnosy z trestnej činnosti. Zisťovanie majetkového profilu vykonáva buď policajt v zmysle Trestného poriadku alebo orgán podľa osobitného predpisu. Cieľom takéhoto doplnenia právnej normy je podporiť, aby zisťovanie majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu bol paralelný proces popri vyšetrovaní (preukazovanie okolností skutku a usvedčenie páchateľa), pričom proces bude oprávnená vykonávať aj iná osoba ako len procesne príslušný policajt (príslušný na vedenie vyšetrovania), a aby na účely zisťovania majetkových pomerov a vyhotovovanie majetkového profilu bolo možné využiť aj postupy podľa osobitných predpisov.

K bodu 24 [§ 190 ods. 2 písm. b)]

Ako problematickou sa javí otázka rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu, ktoré vydal európsky delegovaný prokurátor na pokyn či európskeho prokurátora alebo stálej komory, ktorej rozhodnutiami v tomto smere je viazaný aj európsky prokurátor, predovšetkým uzneseniu o vznesení obvinenia. Podľa § 31 ods. 4 posledná veta Trestného poriadku je totiž z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. Treba pritom zdôrazniť, že súdna prax nie je doposiaľ zjednotená v tom, aké dôsledky má, ak o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol vylúčený prokurátor, a nemalá časť teórie i praxe zastáva názor, že v takejto situácii je trestné stíhanie obvineného nezákonné a pokiaľ takúto chybu nemožno napraviť postupom podľa § 363 Trestného poriadku, prichádza do úvahy iba zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie obžalovaného. Pre takéto prípady sa javí byť vhodným doplniť ustanovenie § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku navrhovaným spôsobom. Aplikácia tohto ustanovenia však bude podmienená tým, že vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry stanoví, kto je v takýchto prípadoch nadriadeným prokurátorom.

K bodu 25 (§ 196 ods. 1)

V tomto prípade ide o implementačné ustanovenie vo vzťahu k čl. 24 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, ktorého cieľom je zabezpečiť naplnenie tzv. notifikačnej povinnosti smerom k Európskej prokuratúre.

K bodu 26 200 ods. 4 a 5, § 201 ods. 5 písm. b) a ods. 6 písm. b), § 202 ods. 2 a 3, § 230 ods.

2 písm. h) a i)]

Ide o legislatívno-technickú zmenu vyvolanú v dôsledku zmeny štruktúry § 10, kde dochádza k vypusteniu odseku 7, a preto je potrebné aktualizovať vnútorné odkazy na § 10.

60

K bodu 27 (§ 202 ods. 2)

V súvislosti so zavedením nového trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a (pozri čl. II bod 40) sa navrhuje upraviť postup pri skrátenom vyšetrovaní a to tak, aby skrátené vyšetrovanie o prečinoch trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233a ods. 1 a 2 Trestného zákona vykonával vyšetrovateľ (policajt uvedený v § 10 ods. 7 písm. a) až c)).

K bodu 28 (§ 211 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zmenou názvu trestného činu podľa § 219 Trestného zákona a zrušením trestného činu podielnictva.

K bodu 29 [§ 215 ods. 2 písm. d)]

V súvislosti s konaním o porušení č. 2019/2135, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom úplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV, je potrebné v Trestnom poriadku vykonať úpravu na zabezpečenie splnenia všetkých záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z citovanej smernice. Zo znenia smernice je potrebné zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány boli oprávnené nestíhať a neukladať tresty za trestné činy, ktoré osoba spáchala z donútenia v priamej súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin vymedzený v čl. 14 smernice, ako i trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom tieto obete vystavované dlhodobému fyzickému alebo psychickému nátlaku zo strany páchateľa a často vykonajú požiadavku, resp. príkaz tohto páchateľa, ktorým môže byť aj spáchanie trestného činu, a to len z obavy o svoj život. V Trestnom poriadku sa preto navrhuje upraviť ustanovenie § 215 týkajúce sa zastavenia trestného stíhania. V zmysle navrhovanej úpravy bude prokurátor oprávnený zastaviť trestné stíhanie voči takejto osobe, bez ohľadu na to, či táto osoba spáchala prečin alebo zločin v súvislosti s tým, že bol na nej spáchaný trestný čin týrania blízkej osoby alebo zverenej osoby alebo trestný čin vymedzený v čl. 14 smernice.

K bodu 30 (§ 229 ods. 2)

Navrhovaná právna úprav za cieľ odstrániť situáciu, kedy osobe, ktorá je vlastníkom majetku, veci alebo inej majetkovej hodnoty, nemôže byť majetok, vec alebo iná majetková hodnota orgánmi činnými v trestnom konaní počas prerušeného trestného stíhania vrátená. Uvedené ustanovenie obsahuje aj možnosť podania samostatného návrhu prokurátorom na uloženie ochranného opatrenia počas prerušenia trestného stíhania. Táto úprava tiež zjednodušiť vrátenie veci, kedy nebude potrebné formálne vydávať rozhodnutie o pokračovaní v trestnom stíhaní, vrátiť vec a následne znovu prerušiť trestné stíhanie.

K bodu 31 (§ 331 ods. 2)

61

Potreba zmeny ustanovenia v súvislosti s prijatím novely Trestného zákona zákona č. 214/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Táto novela priniesla zmenu, na základe ktorej senát rozhoduje o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, kým podľa dovtedajšej právnej úpravy senát rozhodoval o zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby viac ako osem rokov. Na základe tejto zmeny bolo potrebné náležite upraviť aj § 331 ods. 2, ktorý upravuje rozhodovanie senátu.

K bodu 32 (§ 423)

Legislatívno-technická úprava s ohľadom na nové riešenie príslušnosti na vedenie konania týkajúceho sa trestu prepadnutia majetku.

K bodu 33 (§ 425 ods. 1, § 428 ods. 2)

V súlade s požiadavkou Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky prijať nevyhnutné opatrenia „pre zefektívnenie zaisťovania a následnej konfiškácie výnosov z trestnej činnosti“ sa navrhuje v prípade zaisťovania výkonu trestu prepadnutia majetku a výkon trestu prepadnutia veci upustiť od podmienky využitia zaistenia majetku spočívajúcej v existencii obavy, že výkon trestu bude zmarený alebo sťažený. Túto skutočnosť nebude potrebné v trestnom konaní pri zaisťovaní výkonu trestu dokazovať. Navrhované vypustenie tejto podmienky reflektuje požiadavky aplikačnej praxe, keďže orgány činné v trestnom konaní mali v praxi problémy preukazovať dôvodnú obavu, že výkon trestu bude zmarený alebo sťažený. V praxi často nastali situácie, kedy sa obvinený účelne zbavil majetku a následne neexistoval majetok, ktorý by bolo možné zaistiť, pretože prokurátor sa dozvedel o zbavovaní majetku, ktorý vlastnil obvinený ex post.

K bodu 34 (§ 425 ods. 1)

Vzhľadom na rozšírenie právnej úpravy zaisťovacích inštitútov sa navrhuje rozšírenie vnútorných odkazov odkazujúcich na primerané použitie právnej úpravy aj na zaistenie výkonu trestu prepadnutia majetku.

K bodu 35 (§ 428 ods. 2, § 461 ods. 2)

Účelom zmeny dotknutých ustanovení je zabezpečiť aplikáciu nových ustanovení o zaistení majetku vrátane § 98a aj v prípadoch zaisťovania podľa § 428 a § 461 Trestného poriadku. Nad rámec doterajšej právnej úpravy sa odkazuje aj na primerané použitie § 426 a 427 Trestného poriadku, čím sa zaručuje rovnaký štandard aplikácie zaisťovacích inštitútov ako z pohľadu dotknutých osôb, tak aj orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

K bodu 36 (§ 433)

Podľa platného znenia § 433 možno vlastnícke právo tretej osoby k prostriedkom a veciam postihnutým výkonom trestu prepadnutia majetku uplatniť len v civilnom procese. Niet dôvod neposkytnúť ochranu práv tretích osôb aj v prípadoch trestu prepadnutia veci a ochranných opatrení zhabania veci a zhabania časti majetku. Na tento účel sa teda rozširuje rozsah úpravy § 433 doplnením uvedených trestov a ochranných opatrení.

62

K bodu 37 (nadpis)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca so zavedením výkonu nového ochranného opatrenia zhabania časti majetku v Trestnom poriadku.

K bodu 38 (§ 461 ods. 2)

Obdobne ako v prípade zaisťovania výkonu majetkových trestov, tak aj v prípade ochranného opatrenia zhabania veci sa navrhuje upustiť od podmienky existencie obavy, že výkon tohto ochranného opatrenia bude zmarený alebo sťažený pre uplatnenie zaistenia výkonu ochranného opatrenia. Navrhované vypustenie tejto podmienky reflektuje požiadavky aplikačnej praxe, keďže orgány činné v trestnom konaní mali v praxi problémy preukazovať dôvodnú obavu, že výkon ochranného opatrenia bude zmarený alebo sťažený. V praxi často nastali situácie, kedy sa osoba účelne zbavovala majetku a následne neexistoval majetok, ktorý by bolo možné zaistiť, pretože prokurátor sa dozvedel o zbavovaní majetku ex post.

K bodu 39 (§ 461 ods. 3)

Do právnej úpravy zaistenia výkonu hroziaceho ochranného opatrenia zhabania veci sa navrhuje zaviesť absentujúcu úpravu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení veci. Zabezpečí sa tak rovnaký štandard ochrany práv dotknutých osôb ako v prípade majetkových trestov, tak aj v prípade majetkových ochranných opatrení.

K bodu 40 (§ 461a)

V súlade s novým navrhovaným ochranným opatrením zhabania časti majetku (pozri čl. II bod 2) sa náležite k tomu upravuje procesný postup príslušných orgánov pri výkone tohto ochranného opatrenia. Koncept navrhovaného ustanovenia vychádza z právnej úpravy obsiahnutej v § 461 platného Trestného poriadku, týkajúceho sa výkonu zhabania veci. A teda v odseku 1 sa upravuje postup súdu po vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa uložilo zhabanie časti majetku. V odseku 2 sa upravuje možnosť zaistenia časti majetku ak sa vedie trestné stíhanie pre trestný čin, za ktorý vzhľadom na povahu a závažnosť činu a na pomery obvineného treba očakávať uloženie takéhoto ochranného opatrenia. Súčasne sa odkazuje aj na primerané použitie § 425 ods. 2, § 426 a 427 Trestného poriadku, čím sa zaručuje rovnaký štandard aplikácie zaisťovacích inštitútov ako z pohľadu dotknutých osôb, tak aj orgánov činných v trestnom konaní a súdov. V odseku 3 sa navrhuje pripustenie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení časti majetku.

K bodom 41 až 46 (§ 550, § 550 ods. 1, § 550a, § 551, § 551 ods. 1 a 4)

Zmena tohto ustanovenia zosúlaďuje terminológiu zaisťovania v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach s terminológiou, ktorá sa zavádza touto právnou úpravou, resp. s terminológiou používanou v prvej časti Trestného poriadku. V súlade s medzinárodnými štandardmi, medzinárodnou praxou a medzinárodnými zmluvami sa umožňuje zaistenie majetku, veci alebo inej finančnej hodnoty aj na základe princípu vzájomnosti (reciprocity), nielen existujúcej medzinárodnej zmluvy.

K bodu 47 (§ 567q)

63

Právna úprava v odsekoch 1 a 2, ktorá podriaďuje režimu novej právnej úpravy vracanie vecí vydaných, odňatých alebo prevzatých v trestnom konaní podľa doterajších predpisov novej právnej úprave v § 97 a 98. Súčasne platí, že výzva podľa § 97 a 98 musí byť podaná po účinnosti tohto zákona. Veci, ktoré sa stanú majetkom štátu prejdú, takisto ako je tomu v prípade podľa § 97 ods. 1, do dočasnej správy okresnému úradu v sídle kraja.

Odsek 3 sa viaže na ustanovenie § 98a ods. 4 Trestného poriadku, ktoré stanovuje maximálnu lehotu na zaistenie majetku päť rokov. Z tohto dôvodu bolo potrebné nastaviť prechodné ustanovenie, a to tak, že dané ustanovenie sa nepoužije na príkazy o zaistení majetku vydané pred 1. januárom 2021.

K bodu 48 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. IV

(zákon č. 143/1998 Z. z.)

K bodu 1 [§ 34a ods. 3 písm. b)]

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s vypustením trestného činu podielnictva.

K bodu 2 (§ 57g)

Účinnosťou novely Trestného zákona sa trestný čin podielnictva z nedbanlivosti v § 34a ods. 3 písm. b) leteckého zákona zmení na trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti z nedbanlivosti (navrhovaný § 233a Trestného zákona), ktorý bude v modifikovanom znení obsahovať aj pôvodný trestný čin podielnictva.

Podľa § 34a ods. 6 leteckého zákona sa bezúhonnosť člena bezpečnostnej ochrany overuje na začiatku výkonu činnosti a potom následne raz za päť rokov. Bezúhonnosť sa overuje výpisom z registra trestov. Ten, kto je právoplatne odsúdený za trestný čin podielnictva z nedbanlivosti ešte pred dňom účinnosti novely Trestného zákona a odsúdenie nebude ešte zahľadené, bude mať vo výpise z registra trestov uvedené odsúdenie za podielnictvo podľa starej skutkovej podstaty. Ak sa člen bezpečnostnej ochrany alebo ten, kto ním chce byť, po nadobudnutí účinnosti novely Trestného zákona preukáže takýmto výpisom, bude v podstate bezúhonný, pretože podielnictvo nahradí legalizácia výnosov z trestnej činnosti, aj keď s „absorbovaným“ podielnictvom. Na zabránenie tejto situácie bolo potrebné zaviesť prechodné ustanovenie, ktorého zámerom je docieliť, aby sa taká osoba (t. j. ktorá bola pred 1. januárom 2021 právoplatne odsúdená za trestný čin podielnictva a jej odsúdenie za tento trestný čin nebolo ešte zahľadené) nepovažovala za bezúhonnú.

K čl. V

(zákon č. 153/2001 Z. z.)

K bodu 1 (§ 50)

64

Keďže dochádza k zmene orgánu oprávneného rozhodovať spory o príslušnosť medzi Európskou prokuratúrou a prokuratúrou, pričom týmto orgánom byť Najvyšší súd Slovenskej republiky, je namieste, aby bola právna úprava zakladajúca právomoc súdu upravená priamo v Trestnom poriadku, a nie v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Inak povedané, pôsobnosť súdov nemôže upravovať zákon upravujúci postavenie prokuratúry, ale pôsobnosť súdov musí byť upravená v príslušnom procesnom predpise, v tomto prípade v Trestnom poriadku. Z uvedeného dôvodu sa preto vypúšťa pôvodný § 50 ods. 2 zákona o prokuratúre, pričom po novom sa úprava presúva do Trestného poriadku, kam z hľadiska systematiky po správnosti patrí.

K bodu 2 (§ 55lb ods. 4)

Doplnenie právnej úpravy v § 55lb za cieľ v odseku 4 upraviť elektronickú úradnú komunikáciu pri výkone pôsobnosti Európskej prokuratúry na území Slovenskej republiky, pričom sa stanovuje, že európsky delegovaný prokurátor bude na území Slovenskej republiky disponovať elektronickou schránku pre doručovanie elektronických dokumentov.

K čl. VI

(zákon č. 154/2001 Z. z.)

K bodu 1 [§ 3 ods. 1 písm. a)]

Vzhľadom na komplexné uchopenie problematiky služobného úradu v prípade prokurátorov Európskej prokuratúry v novom odseku 5 sa navrhuje vypustenie súvisiacej úpravy v § 3 ods. 1 písm. a).

K bodu 2 (§ 3 ods. 5)

V záujme vytvorenia podmienok pre zabezpečenie podmienok sociálneho zabezpečenia hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora a jeho garantovania na rovnakej úrovni ako pre vnútroštátnych prokurátorov sa navrhuje úprava, podľa ktorej generálna prokuratúra bude plniť funkciu služobného úradu pre prokurátorov Európskej prokuratúry vo vymedzených oblastiach.

K bodu 3 (§ 9b ods. 3)

Vzhľadom na obmedzený počet miest prokurátorov na Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorý určuje vláda Slovenskej republiky na návrh generálneho prokurátora, bolo s účinnosťou od 1. septembra 2019 do § 55e ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre doplnené pravidlo, že „prokurátori dočasne pridelení na výkon funkcie európskeho delegovaného prokurátora sa v rozsahu, v akom plnia úlohy Európskej prokuratúry, do tohto počtu nezapočítavajú“. V tej súvislosti sa navrhuje legislatívne upraviť pravidlo, že ak bude na výkon funkcie európskeho delegovaného prokurátora dočasne pridelený prokurátor, ktorý nepôsobí na Úrade špeciálnej prokuratúry, takýto prokurátor sa bude počas výkonu funkcie považovať za prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry. Po skončení dočasného pridelenia v Európskej prokuratúre z dôvodu, ktorý neohrozuje dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť prokuratúry, považuje predkladateľ za vhodné, aby sa takýto prokurátor, vzhľadom na jeho medzinárodné znalosti a skúsenosti mohol stať prokurátorom generálnej prokuratúry bez výberového konania. Inak bude zaradený na výkon funkcie prokurátora na svoju pôvodnú prokuratúru, kde vykonával funkciu

65

prokurátora pred dočasným pridelením k Európskej prokuratúre. Toto pravidlo by sa malo upraviť a aplikovať aj vo vzťahu k európskemu prokurátorovi za Slovenskú republiku a prípadne aj voči hlavnému európskemu prokurátorovi, ak by sa ním stal slovenský prokurátor.

K bodu 4 [§ 15 ods. 2 písm. h) a i)]

Podľa nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry môže dôjsť k odvolaniu hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora, a to najmä v tých najzávažnejších prípadoch, ktoré by inak podľa vnútroštátneho práva zakladali disciplinárnu zodpovednosť s možnosťou prípadného zániku funkcie prokurátora. Predkladateľ za to, že za týchto podmienok je neúnosné, aby slovenský prokurátor naďalej zotrvával vo funkcii prokurátora, ak došlo k zániku jeho funkcie v Európskej prokuratúre odvolaním a zároveň, ak dôvod jeho odvolania z funkcie v Európskej prokuratúre je tak závažného charakteru, že odôvodňuje jeho odvolanie z funkcie prokurátora. Navrhuje sa preto zaviesť nový dôvod pre obligatórne odvolanie z funkcie prokurátora spočívajúci v tom, že došlo k odvolaniu z funkcie v Európskej prokuratúre, a to z takých dôvodov, ktoré vážne ohrozujú dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť (slovenskej) prokuratúry. Vyhodnotenie otázky, či ide o dôvody vážne ohrozujúce dôveryhodnosť prokuratúry alebo dobrú povesť prokuratúry bude v pôsobnosti toho, kto rozhoduje o odvolaní z funkcie prokurátora, t. j. ide o pôsobnosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

K bodom 5 a 7(§ 26 ods. 1 písm. u), § 138 ods. 3)

Vzhľadom na to, že pri vykonaní ustanovení, ktoré majú garantovať prokurátorovi dočasne pridelenému k Európskej prokuratúre minimálny štandard jeho sociálneho zabezpečenia na úrovni vnútroštátnej právnej úpravy Slovenskej republiky sa bude nevyhnutne vyžadovať súčinnosť dočasne prideleného prokurátora, navrhujeme do základných povinností prokurátora doplniť povinnosť oznamovať a preukazovať služobnému úradu potrebné informácie a údaje. Tomuto účelu slúžia zmeny navrhované v bodoch 5 a 7.

K bodu 6 (§ 131 ods. 1)

Navrhované doplnenie právnej úpravy si vyžiadala aplikačná prax v nadväznosti na pandémiu ochorenia Covid-19.

K bodu 8 (§ 258a)

Cieľom zmeny § 258a je doplnenie výkladového pravidla tak, aby sa zákon vzťahoval na hlavného európskeho prokurátora a európskeho prokurátora vtedy, ak tieto pozície zastávajú prokurátori zo Slovenskej republiky. V prípade európskeho delegovaného prokurátora ide vždy o prokurátora zo Slovenskej republiky, preto nie je potrebné toto doplnenie v prípade európskeho delegovaného prokurátora.

K čl. VII

(zákon č. 556/2001 Z. z.)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zamedzenie situácii, kedy sa zmarí zaistenie zaknihovaného cenného papiera tým, že emitent zmení jeho podobu. Súčasná právna úprava

66

túto otázku nerieši a javí sa ako účelné predísť vzniku situácií, ktoré by viedli k obchádzaniu rozhodnutí najmä orgánov činných v trestnom konaní. Listinné cenné papiere nahrádzajúce zaistené zaknihované cenné papiere emitent odovzdá Úradu pre správu zaisteného majetku.

K čl. VIII

(zákon č. 530/2003 Z. z.)

Vzhľadom na zavedenie zaistenia majetkovej účasti v právnickej osobe v Trestnom poriadku sa navrhuje v zákone o obchodnom registri zaviesť pravidlo, podľa ktorého sa bude zaistenie majetkovej účasti a zrušenie tohto zaistenia zapisovať do obchodného registra. Zabezpečí sa tak publicita tejto skutočnosti aj vo vzťahu k osobám, ktoré majú záujem nadobudnúť majetkovú účasť.

K čl. IX

(zákon č. 199/2004 Z. z.)

K bodu 1 (§ 79a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za colný delikt - prepadnutia tovaru alebo veci v prípadoch, keď sa zaistený tovar alebo vec predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru alebo veci, nakoľko tieto už nie sú zaistené.

K bodu 2 (§ 84aa)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za colný priestupok - prepadnutia tovaru alebo veci v prípadoch, keď sa zaistený tovar alebo vec predá v súlade s čl. I § 17 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru alebo veci, nakoľko tieto už nie sú zaistené.

K čl. X

(zákon č. 7/2005Z. z.)

K bodu 1 (§ 57 ods. 4)

Výklad právnych noriem často trpí textualistickým zajatím, čo vedie pri aplikácii k situáciám, ktoré sa v audiovizuálnej tvorbe zvyknú podávať ako komické („Rozkaz znel jasne: muž s koženou brašnou nesmie prejsť!“). Medzi príklady takejto na textualistickom základe budovanej diskusie patrí aj diskusia o otázke, či: „Je štát s nárok na prepadnutie majetku veriteľom?“ Je pritom zrejmé, že veriteľom je každý (aj štát), kto právo na plnenie (alebo inú činnosť) od iného. V prípade prepadnutia majetku je akurát špecifické, že vo všeobecnosti sa nedá hodnota „pohľadávky“ štátu zafixovať na konkrétnu hodnotu, keďže sa mení tak ako sa mení aj hodnota majetkových hodnôt, ktoré trest prepadnutia majetku postihuje. Ide však len o prípad, ktorému sa právna úprava inak nevyhýba. Podľa § 151c ods. 1 Občianskeho zákonníka pre platný vznik záložného práva napr. postačí, ak je hodnota zabezpečenej pohľadávky určiteľná.

Taktiež okolnosť, či v ustanovení § 57 ods. 4 použité slová „prihlásenej“ diskvalifikujú štát s možnosti riešenia odporovateľnosti v konkurze, zvykne byť nadnášaná ako sporná.

67

Pritom podľa §107a ods. 2 resp. ods. 6 je zrejmé, že sa nárok štátu z titulu prepadnutia majetku má byť v konkurze uspokojovaný, hoci zákonodarca výslovne neuvádza, že by mal byť prihlasovaný. To vedie len k logickému záveru, že nárok z titulu prepadnutia majetku je prihlásený automaticky. Jeho uspokojenie predstavuje kľúčový dôvod, pre ktorý sa takýto konkurz vedie a štát (snáď len na zmiernenie sekundárnej viktimizácie) umožnil iným veriteľom mať podiel na majetkovej podstate, ktorý predchádza uspokojeniu nároku štátu z prepadnutia majetku.

Zavádzanie určitého pravidla je však vždy komplikované, keďže môže byť argumentované, že zavádza novú právnu situáciu a pri doterajších situáciách sa presadí výkladové pravidlo „a contrario“. V tomto prípade však ide len o spresnenie textu a nezavádza sa žiadne nové pravidlo a ani sa právna situácia nemení.

K bodu 2 (§ 58 ods. 2)

Pri vyjadrení právnych noriem je na zdôraznenie určitého pravidla vhodné použiť právnu domnienku. Ustanovenie § 58 ods. 2 patrí medzi ustanovenia, kde je vhodné na zvýraznenie pravidla takúto (nevyvrátiteľnú) domnienku vyjadriť, hoci právna prax by k nej mala dospieť aj bez takéhoto vyjadrenia.

Ak niekto spácha trestný čin, za ktorý mu môže byť uložený trest prepadnutia majetku, musí si byť vedomý, že týmto okamihom sa dostal do úpadku. Ide o hmotnoprávny následok. Okolnosť, či sa spáchanie trestného činu určitej osobe podarí preukázať, je otázka procesná.

Od spáchania trestného činu je potrebné hľadieť na štát optikou veriteľa s minimálne s budúcou pohľadávkou na majetkovej podstate osoby, ktorej môže byť trest prepadnutia majetku uložený. Páchateľ (budúci odsúdený) môže mať tendenciu takýto nárok štátu ukracovať a to tak, že uskutočňuje úkony bez primeraného protiplnenia. Typicky pôjde o darovanie alebo predaj majetku za neštandardných podmienok (nemusí ísť len o nízku cenu ale aj o iné podmienky). Tretie osoby v skutočnosti len spravujú majetok páchateľa pod rúškom formálneho vlastníctva.

K bodu 3 (§ 58 ods. 3)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4.

K bodu 4 (§ 58 ods. 4)

Upravuje sa plynutie spätnej lehoty pre odporovanie právnym úkonom bez primeraného protiplnenia za účelom ukrátenia nároku z prepadnutia majetku. V tomto prípade sa nejaví ako potrebné pre účely plynutia spätnej lehoty rozlišovať, či išlo o úkony v prospech spriaznenej osoby alebo nie. Z pohľadu páchateľa je pre tendenciu zvýšeného počtu úkonov smerujúcich k zbavovaniu sa majetku rozhodujúce práve obdobie pred odsúdením. Pre ochranu právneho styku by však nemalo byť dlhšie ako 5 rokov.

K bodu 5 (§ 59 ods. 3)

68

Pozri k tomu odôvodnenie v bode 2.

K bodu 6 (§ 59 ods. 4)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4 a nových odsekov 5 a 6 (bod 7).

K bodu 7 (§ 59 ods. 5 a 6)

K odseku 5 pozri odôvodnenie k bodu 4.

V odseku 6 sa výslovne sa upravuje, že na účely neúčinnosti právnych úkonov (odporovateľnosti) tak ako právne úkony dlžníka je potrebné posudzovať jeho kvalifikované opomenutia. Ide o situácie, kedy v obdobnom postavení určitá osoba, konajúca s bežnou starostlivosťou o svoje záujmy, pre obranu alebo uplatnenie svojich práv uskutočnila určitý úkon alebo niečo vykonala. Nekonanie dlžníka vedie, vo výsledku, k ukráteniu veriteľov.

K bodu 8 (§ 60 ods. 2)

Jedným z kľúčových legislatívnych nástrojov, ktorý zákonodarca používa pri úprave neúčinnosti právnych úkonov (odporovateľnosti) prezumpcie. Prezumpcie v procesnom práve sa prejavujú ako prostriedok vedúci k rozkladaniu dôkazného bremena. Pôvodné pravidlo v § 60 ods. 2 je jedným s príkladov použitia takejto prezumpcie a teda rozloženia dôkazného bremena. Ak ide o úkon v prospech spriaznenej osoby dlžníka, ukracujúci úmysel dlžníka ako aj vedomosť protistrany o ňom sa predpokladá.

Navrhované pravidlo za účel uvedenú prezumpciu ešte rozšíriť aj na prípady, ak ide o zjavné mrhanie majetkom a to bez ohľadu na to, či druhá strana je spriaznenou osobou dlžníka. Právny styk pri nakladaní s majetkovými hodnotami prebiehať v súlade s princípom nezávislého vzťahu (arm´slenght principle). Aj osobe, ktorá nie je spriaznená s dlžníkom (resp. túto spojitosť nie je možné vždy preukázať) musí byť podozrivá transakcia, pri ktorej dlžník mrhá s majetkom. „Mrhanie majetkom“ sa musí posúdiť s prihliadnutím na všetky okolnosti transakcie a na účely tohto ustanovenia nie je vhodné a ani účelné toto slovné spojenie bližšie špecifikovať, keďže sa musí posúdiť s ohľadom na okolnosti veci. Mrhaním majetku treba predovšetkým rozumieť, že pôjde o nehospodárne a ľahkovážne zaobchádzanie s majetkom. Ak ide o bežnú transakciu v bežnom právnom styku, je namieste vyžadovať od nadobúdateľa ostražitosť obvyklú. Ak ide však o neobvyklú transakciu, je možné od nadobúdateľa požadovať, aby preukázal, čo ho viedlo k jej uskutočneniu s budúcim úpadcom a čo vykonal na to, aby s prihliadnutím na okolnosti prípadu predišiel neúčinnosti.

K bodu 9 (§ 60 ods. 3)

Legislatívno-technické spresnenie s ohľadom na úpravu odseku 4.

K bodu 10 (§ 60 ods. 4)

Pozri odôvodnenie k bodu 2.

K bodu 11 (§ § 62 ods. 7)

69

Pozri odôvodnenie k bodu 1.

K bodu 12 (§ 107aa)

Normy konkurzného práva niekedy priamo a niekedy nepriamo vyjadrujú, čo je súčasťou konkurznej podstaty. Konkurzná podstata sa vytvorí priamo zo zákona ako účinok vyhlásenia konkurzu a možno ju rozdeliť na bezprostrednú a potenciálnu konkurznú podstatu. Prináležitosť určitej majetkovej hodnoty do bezprostrednej konkurznej podstaty vedie správcu k poňatiu majetkovej hodnoty do súpisu bez zbytočného odkladu. Pri potenciálnej konkurznej podstate pred súpisom je potrebné uskutočniť nejaký úkon (majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzky úpadcu) alebo dokonca konanie (odporovateľnosť, ktorá nie je uznaná treťou osobou).

Právna prax sa dlhodobo upína na konštrukciu vlastníckeho práva ako na predsudok, hoci je zrejmé, že formálne vlastníctvo môže slúžiť len ako závoj na zakrytie cudzej držby (detencie). V obchodnom práve je v súčasnosti takmer pravidlom vytváranie rôznych, často komplikovaných, štruktúr na zakrytie konečného užívateľa výhod. Z hľadiska boja proti praniu špinavých peňazí ako aj transparentnosti pri vzťahov medzi osobami súkromného práva a štátom existujú dôvody, pre ktoré sa začal odklon od bezbrehého presadzovania vlastníctva k inštitútom, ktoré majú svoj pôvod v konštrukcii držby majetku pre iného ako aj správe cudzieho majetku. Medzi takéto inštitúty patrí koncepcia konečného užívateľa výhod (beneficial ownership), ktorá pôvod v úprave trustu, čo je inštitút známy dlhodobo, avšak v našom práve (najmä po roku 1964) nikdy nie úplne implementovaný.

Na rozdiel od situácií, kedy prichádza do úvahy uplatnenie odporovateľnosti, v situáciách tzv. dôvernej správy cudzieho majetku nebude spravidla čo odporovať, keďže pôjde o majetkové hodnoty, ktoré dlžník formálne nevlastnil, hoci nad nimi vykonával priamu alebo nepriamu kontrolu. Tieto majetkové hodnoty by mali podliehať konkurzu vedenom na účely výkonu trestu prepadnutia majetku. Správa cudzieho vyplynie často len so sumára nepriamych dôkazov. Jej typické prejavy sú v podstate dva:

1. tretia osoba poskytuje alebo poskytla dlžníkovi výhodu alebo úžitok bez primeraného protiplnenia

Pôjde typicky o situácie, kedy iná osoba niekomu bez toho, aby na to existovali vážne dôvody poskytuje výhodu alebo úžitok (napr. obchodná spoločnosť platí lízing na motorové vozidlo, ktoré sa poskytne do užívania budúcemu úpadcovi bez toho, aby na to boli rozumné dôvody). Nie je rozhodujúce, či tretia osoba je spriaznená s dlžníkom.

2. spriaznená osoba dlžníka nadobudla majetok, ktorý nezodpovedá príjmom takejto osoby.

Pri preverovaní trestnej činnosti vyjdú najavo také okolnosti, ktoré svedčia záveru, že rodinný príslušník alebo iná spriaznená osoba úpadcu nadobudla majetok, ktorého pôvod nie je možné rozumne vysvetliť.

Platí pritom, že majetok z nepoctivých zdrojov nepožíva právnu ochranu (§451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a musí byť vydaný podľa zásad o bezdôvodnom obohatení štátu.

70

Zavádzaný procesný mechanizmus je postavený na iniciatíve prokurátora a v dôsledkoch sa približuje modelu riešenia implementovanom v § 79 zákona. Ochrana tretej osoby pred zásahom do jej práv je potom vystavaná na modeli uplatnenia vylučovacieho práva.

Vzhľadom na počet konkurzov vedených za účelom prepadnutia majetku ako aj s ohľadom na skúsenosť s právnou úpravou registra partnerov verejného sektora ako aj konečných užívateľov výhod sa navrhuje upraviť výlučnú kauzálnu príslušnosť pre uskutočnenie konkurzného konania vedeného za účelom vykonania trestu prepadnutia majetku.

K bodu 13 (§ 206k)

Navrhovaným prechodným ustanovením sa rieši vzťah starej a novej právnej úpravy na už začaté a neskončené konania.

K čl. XI

(zákon č. 650/2005 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 2)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018//1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu nahrádza okrem iného aj Rámcové rozhodnutie Rady č. 2003/577/SVV o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, ktoré bolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky prostredníctvom zákona č. 650/2005 Z. z.. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné prijať niekoľko implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Na základe tejto skutočnosti sa v navrhovanom odseku 2 špecifikuje použitie zákona č. 650/2005 Z. z. len vo vzťahu k Dánskemu kráľovstvu a Írskej republike, ktoré nepristúpili k prijatiu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805, a preto nie týmto nariadením viazané. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tohto nariadenia a v ktorých sa nariadenie priamo aplikuje sa ustanovuje, že zákon č. 650/2005 Z. z. sa použije primerane a v rozsahu akom dotknuté nariadenie neustanovuje inak. Cieľom navrhovanej zmeny je upraviť vzťah uplatnenia, resp. použitia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a existujúcej slovenskej právnej úpravy (zákon č. 650/2005 Z. z.). Predkladateľ považuje subsidiárne použitie vnútroštátnej úpravy za vyhovujúce riešenie, od ktorého sa očakáva zabezpečenie riadnej aplikácie nariadenia v podmienkach Slovenskej republiky, pričom sa vychádza z predpokladu, že otázky nariadením neupravené, ktorých úprava je z pohľadu orgánu aplikácie nariadenia potrebná, sa budú riešiť v intenciách doterajšej vnútroštátnej úpravy. Jazykový režim, ktorý sa bude uplatňovať pri aplikácii ustanovení dotknutého nariadenia bude predmetom notifikácie zo strany Slovenskej republiky smerom ku Komisii Európskej únie.

K bodu 2 (§ 2 ods. 2)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je podobne ako v rámci novelizácie zákona č. 316/2016 Z. z. určiť vykonávajúci orgán v zmysle čl. 2 ods. 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 v podmienkach Slovenskej republiky. Na účely konania podľa nariadenia 2018/1805 sa ustanovuje, že vykonávajúcim orgánom je prokurátor okresnej prokuratúry, v ktorej obvode sa majetok, ktorý byť zaistený na základe príkazu na zaistenie, v čase doručenia príkazu na zaistenie a osvedčenia nachádza. Navrhované znenie odkazuje na

71

použitie § 8 ods. 1 platného zákona, v ktorom sa vymedzuje príslušnosť justičného orgánu Slovenskej republiky ako orgánu vykonávajúceho štátu. Samotné nariadenie predpokladá, že určenie príslušných orgánov je vecou vnútroštátnej úpravy. S ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je preto potrebné, aby príslušné orgány ustanovil zákon.

K bodu 3 (§ 4 ods. 1)

Legislatívno-technická úprava súvisiaca s bodom 1 a 2; potreba prečíslovania odkazov a poznámok pod čiarou.

K čl. XII

(zákon č. 330/2007 Z. z.)

K bodu 1 (§ 13 ods. 7)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorú je potrebné vykonať v nadväznosti na predchádzajúce novelizácie zákona, ktoré opomenuli vykonať aktualizáciu vnútorných odkazov po doplnení nových ustanovení do existujúcej štruktúry zákona.

K bodu 2 [§ 14 ods. 1 písm. a)]

Navrhovaná právna úprava ma za cieľ vyriešiť prístup Európskej prokuratúry k odpisom z registra trestov. Na tento účel sa navrhuje výslovne upraviť, že Európska prokuratúra bude k týmto údajom pristupovať prostredníctvom európskeho delegovaného prokurátora alebo európskeho prokurátora; v prípade európskeho prokurátora len, ak ide o nominanta za Slovenskú republiku.

K bodu 3 (§ 19 ods. 2)

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorú je potrebné vykonať v nadväznosti na predchádzajúce novelizácie zákona, ktoré opomenuli vykonať aktualizáciu vnútorných odkazov po doplnení nových ustanovení do existujúcej štruktúry zákona.

K čl. XIII

(zákon č. 563/2009 Z. z.)

Nakoľko správcom zaisteného majetku bude Úrad pre správu zaisteného majetku navrhuje sa s výnimkou vecí zabezpečených na účely vykonania dôkazu pri správe daní a vecí určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia z dôvodu zabezpečenia účelu daňovej kontroly, určovania dane podľa pomôcok alebo miestneho zisťovaní, upraviť prepojenie výkonu rozhodnutia o zabezpečení veci a rozhodnutia o uložení predbežného opatrenia a správe zabezpečenej veci a peňažnej sumy, veci alebo práva určenými v rozhodnutí o uložení predbežného opatrenia, s osobitným predpisom - zákonom o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rozhodnutie o zabezpečení veci a rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia sa považuje za rozhodnutie o zaistení majetku podľa zákona o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zároveň sa upravuje náhradné uspokojenie účelu sankcie za správny delikt - prepadnutia veci v prípadoch, keď sa zaistená vec predá v

72

súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (správca dane) nemôže vysloviť sankciu veci, nakoľko už nie je zaistená.

K čl. XIV

(zákon č. 486/2013Z. z.)

K bodu 1 (§ 27a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za priestupok - prepadnutia tovaru v prípadoch, keď sa zaistený tovar predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru, nakoľko tento už nie je zaistený.

K bodu 2 (§ 33a)

Navrhuje sa upraviť náhradné uspokojenie účelu sankcie za iný správny delikt - prepadnutia tovaru v prípadoch, keď sa zaistený tovar predá v súlade s čl. I § 16 návrhu zákona. V ďalšom konaní príslušný orgán (colný úrad) nemôže vysloviť sankciu prepadnutia tovaru, nakoľko tento už nie je zaistený.

K čl. XV

(zákon č. 91/2016 Z. z.)

K bodom 1, 3, 4, 5, 6 a 11 (§ 1 ods. 2, § 7 ods. 1 a 3, § 9, § 10 a § 26 ods. 1)

Vzhľadom na skutočnosť, že trestné činy vymedzené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii môžu spáchať aj právnické osoby, ktoré za tieto trestné činy trestne zodpovedné, sa navrhuje zaviesť ochranné opatrenie zhabania časti majetku aj do zákona č. 91/2016 Z. z.. Návrhom sa zabezpečí konfiškácia časti majetku právnickej osoby pri taxatívne vymedzených trestných činoch, ak je majetok právnickej osoby v hrubom nepomere k jej zákonným príjmom. Z tohto dôvodu bolo potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy. Keďže dochádza k rozšíreniu katalógu ochranných opatrení v Trestnom zákona, je nevyhnutná aj analogická úprava v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb.

K bodu 2 (§ 3)

Dopĺňa sa taxatívny výpočet trestných činov právnických osôb o trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 Trestného zákona, čím sa zabezpečí plná transpozícia čl. 10 smernice 2019/713/EÚ. Navrhovaná úprava rovnako súvisí aj s vypustením trestného činu podielnictva a rozšírením ustanovení trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti z dvoch (súčasné § 233 a § 234) na tri ustanovenia (navrhované § 233, § 233a a § 234).

K bodu 7 (§ 10 ods. 2)

Ustanovuje sa, že za trestný čin podľa § 3 a za podmienok podľa § 83a Trestného zákona môže súd uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania časti majetku.

73

K bodu 8 (nadpis)

Legislatívno-technická úprava, ktorou sa dopĺňa nadpis § 11.

K bodu 9 (§ 11 ods. 5)

Upravujú sa zásady ukladania ochranného opatrenia zhabania časti majetku, na ktoré sa budú vzťahovať podľa navrhovanej úpravy ustanovenia odsekov 1 až 3.

K bodu 10 (§ 20a)

Návrhom sa dopĺňa do zákona ochranné opatrenie zhabania časti majetku, pričom podmienky uloženia tohto ochranného opatrenia vymedzuje § 83a Trestného zákona.

K bodu 12 (príloha)

Príloha sa dopĺňa o odkaz na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sa návrhom zákona transponujú do označeného zákona.

K čl. XVI

(zákon č. 289/2016 Z. z.)

K bodom 1 a 2 (§ 14 ods. 10, 11 až 15)

V súvislosti s navrhovanou právnou úpravou (čl. I) je potrebné explicitne vyjadriť, že správa zaisteného majetku sa vykonáva podľa osobitného predpisu. Zo zákona č. 289/2016 Z. z. je z tohto dôvodu potrebné vypustiť tie ustanovenia, ktorú upravujú správu zaisteného majetku, ide o ustanovenia odsekov 11 až 15.

K čl. XVII

(zákon č. 316/2016 Z. z.)

K bodu 1 (§ 1 ods. 2)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu nahradilo Rámcové rozhodnutie Rady č. 2006/783/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu, ktoré bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté zákonom č. 316/2016 Z. z. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné prijať niekoľko implementačných opatrení pre riadne vykonávanie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Na základe tejto skutočnosti sa v navrhovanom odseku 2 špecifikuje použitie zákona č. 316/2016 Z. z. len vo vzťahu k Dánskemu kráľovstvu a Írskej republike, ktoré nepristúpili k prijatiu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805, a preto nie týmto nariadením viazané. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijatí tohto nariadenia a v ktorých sa nariadenie priamo aplikuje sa ustanovuje, že zákon č. 316/2016 Z. z. sa použije primerane a v rozsahu akom dotknuté nariadenie neustanovuje inak. Cieľom navrhovanej zmeny je upraviť vzťah uplatnenia, resp. použitia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a existujúcej slovenskej právnej úpravy (zákon č. 316/2016 Z. z.). Predkladateľ považuje subsidiárne použitie vnútroštátnej úpravy za vyhovujúce riešenie, od ktorého sa očakáva

74

zabezpečenie riadnej aplikácie nariadenia v podmienkach Slovenskej republiky, pričom sa vychádza z predpokladu, že otázky nariadením neupravené, ktorých úprava je z pohľadu orgánu aplikácie nariadenia potrebná, sa budú riešiť v intenciách doterajšej vnútroštátnej úpravy. Jazykový režim, ktorý sa bude uplatňovať pri aplikácii ustanovení dotknutého nariadenia bude predmetom notifikácie zo strany Slovenskej republiky smerom ku Komisii Európskej únie.

K bodom 2, 5, 6, 8 13[§ 2 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 3 písm. a) c), § 6

ods. 1, § 10 ods. 1 písm. c), g) a h), § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c)]

Zavedením nového druhu ochranného opatrenia zhabanie časti majetku v Trestnom zákone (čl. II) v súvislosti s transpozíciou článku 5 smernice 2014/42/EÚ (rozšírená konfiškácia) vyvstala potreba zohľadniť túto skutočnosť, resp. ochranné opatrenie aj v zákone č. 316/2016 Z. z., ktorý upravuje uznanie a výkon majetkových rozhodnutí v trestnom konaní v rámci Európskej únie. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné vykonať legislatívno-technické úpravy v dotknutých ustanoveniach zákona.

K bodu 3 (§ 2 ods. 2)

Navrhované doplnenie § 2 o nový odsek za cieľ jednoznačne určiť, v situácii keď je Slovenská republika vykonávajúcim štátom, ktorý orgán je vykonávajúcim orgánom v zmysle čl. 2 ods. 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 a ktorý orgán je ústredným orgánom podľa čl. 24 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805. Navrhovaná právna úprava identicky kopíruje právnu úpravu uvedenú v § 7 ods. 1 a 2 tohto zákona. To znamená, že ústredným orgánom v konaní podľa nariadenia 2018/1805 bude, resp. zostáva Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a vykonávajúcim orgánom súd, v ktorého obvode povinná osoba trvalý pobyt alebo sídlo. Ak nie je možné určiť príslušnosť súdu podľa prvej vety, je príslušný okresný súd, v ktorého obvode sa nachádza majetok alebo vec, ktorej sa majetkové rozhodnutie týka. Ak je založená príslušnosť viacerých súdov, na konanie je príslušný okresný súd, ktorému ministerstvo ako prvému doručilo alebo postúpilo osvedčenie a majetkové rozhodnutie, o ktorého uznanie a výkon sa žiada. Na zmenu rozhodných skutočností na určenie príslušnosti sa po začiatku konania neprihliada. Samotné nariadenie predpokladá, že určenie príslušných orgánov je vecou vnútroštátnej úpravy. S ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je preto potrebné, aby príslušné orgány ustanovil zákon.

K bodu 4 [§ 4 ods. 1 písm. a)]

Legislatívno-technická úprava ustanovenia; potreba prečíslovania odkazov a poznámok pod čiarou.

K bodu 7 (§ 4 ods. 4)

Ide o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu so zavedením legislatívnej skratky „ministerstvo“ už v navrhovanom § 2 odsek 2 (bod 2).

75

K čl. XVIII

S prihliadnutím na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2021, okrem tých ustanovení, ktoré bezprostredne súvisia s pôsobnosťou Úradu pre správu zaisteného majetku, a to s cieľom zabezpečiť organizačno-personálnu, procesnú a materiálnu pripravenosť tohto úradu pri výkone navrhovanej pôsobnosti (účinnosť 1. augusta 2021).

K prílohe

V transpozičnej prílohe sa uvádza zoznam preberaných právnych aktov Európskej únie.

V Bratislave, 26. augusta 2020

Igor Matovič, v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

Mária Kolíková, v. r.

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky

zobraziť dôvodovú správu

Vládny návrh zákona o prokuratúre

K predpisu 153/2001, dátum vydania: 28.04.2001

VŠEOBECNÁ ČASŤ:

Návrh zákona o prokuratúre je vypracovaný na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2000.

Účelom tohto návrhu zákona je sprehľadniť doterajšiu právnu úpravu a jednoznačne vymedziť postavenie, pôsobnosť, organizáciu a riadenie prokuratúry, postavenie a pôsobnosť generálneho prokurátora, ako aj pôsobnosť ostatných prokurátorov v jednotlivých oblastiach prokurátorskej činnosti.

Zo zákona o prokuratúre sa súčasne vyčleňujú do osobitnej zákonnej úpravy tie právne vzťahy, ktoré vyplývajú zo služobného pomeru prokurátorov. Z uvedeného dôvodu sa na ústavné prerokovanie spolu s návrhom zákona o prokuratúre predkladá aj návrh zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry.

Navrhovaná právna úprava vychádza z čl. 149 až 151 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých

- prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu,
- na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky,
- podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.

Pri tvorbe návrhu tohto zákona sa v plnom rozsahu prihliadalo na závery prijaté v decembri 1999 v Častej-Papierničke na stretnutí generálnych prokurátorov z jedenástich európskych krajín k otázkam rozvoja vzájomnej spolupráce zúčastnených strán, postavenia, úloh, organizácie a pôsobnosti prokuratúry a povinností a práv prokurátorov v demokratickej spoločnosti, ktoré sú vyjadrené v Memorande o dohode generálnych prokurátorov z 9. decembra 1999.

Súčasne tento návrh zákona v plnom rozsahu reaguje aj na Štandardy profesionálnej zodpovednosti, práv a povinností prokurátorov, ktoré boli prijaté Medzinárodnou asociáciou prokurátorov 23. apríla 1999 a na Odporúčanie Rec(2000)19 Výboru ministrov členským štátom o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva, ktoré bolo prijaté Výborom ministrov Rady Európy dňa 6. októbra 2000.

K postaveniu a pôsobnosti prokuratúry:

Prokuratúra sa v navrhovanom zákone neoznačuje ako samostatný štátny orgán, ale ako samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, do pôsobnosti ktorej patrí ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. V rámci tejto hierarchicky usporiadanej sústavy štátnych orgánov pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Hierarchické usporiadanie prokuratúry je nevyhnutným predpokladom pre jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a pre jednotné uplatňovanie trestnej politiky. Nezávislosť súdov a sudcov nevyhnutne vedie k ich nejednotnému rozhodovaniu. Musí preto existovať odborný orgán, ktorý síce nemôže zmeniť rozhodnutie súdu, alebo môže dosiahnuť, aby rozhodnutie súdu preskúmal súd vyššieho stupňa, a to aj v takých prípadoch, keď obžalovaný v trestnom konaní alebo účastník konania (najmä v tzv. nesporovom konaní a v správnom konaní) na tom nemá záujem, ústava Slovenskej republiky konštituuje prokuratúru ako univerzálny orgán ochrany práva, ktorý koná vo verejnom záujme. Jej úlohou je chrániť práva a oprávnené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Ústava Slovenskej republiky teda neobmedzuje pôsobnosť prokuratúry len na presadzovanie záujmov štátu či na pôsobnosť v trestnej oblasti. Na druhej strane jej však nedáva mocenské oprávnenia. Prokurátor nemá oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach a nemá ani oprávnenie zasahovať do základných ludských práv a slobôd (nerozhoduje o vzatí do väzby, o porušení tajomstva prepravovaných správ, o vykonaní domovej prehliadky alebo inom narušení domovej slobody).

Hierarchické usporiadanie prokuratúry považuje za predpoklad pre riadne fungovanie prokuratúry aj Európsky výbor pre trestné otázky (CDPC), pod vedením ktorého bol poverený Výbor expertov pre otázky o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva (PC-PR) preskúmať postavenie prokuratúry a jej úlohu v systéme trestného súdnictva v jednotlivých členských štátoch Rady Európy. Z dôvodovej správy k Odporúčaniu Rec(2000)19 Výboru ministrov členským štátom o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva, ktoré bolo prijaté Výborom ministrov Rady Európy dňa 6. októbra 2000, vyplýva, že miesto prokuratúry v systéme inštitúcií je rozličné v jednotlivých krajinách. Jeho úlohou nie je zovšeobecniť tieto systémy a prípadne definovať akúsi tretiu cestu či hypotetický nadnárodný model. Uprednostnil dynamickú perspektívu s úsilím odhaliť spoločné vedúce princípy, ktoré by mohli viesť prokuratúry do 3. tisícročia s odporúčaniami konkrétnych cieľov, ktoré treba dosiahnuť, ak sa má dôjsť k inštitucionálnej rovnováhe, od ktorej závisí demokracia a prednostné postavenie práva v Európe. Princípy obsiahnuté v uvedenom odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy navrhovaný zákon plne zohľadňuje.

Proti zneužitiu závislosti prokurátorov od ich nadriadených, ktoré môže vyplynúť z hierarchického usporiadania prokuratúry, existujú v demokratických právnych systémoch určité záruky. Je to predovšetkým právo prokurátora, aby pokyn od nadriadeného dostal v písomnej forme a právo prokurátora odmietnuť splnenie pokynu, ktorý je v rozpore so zákonom alebo jeho právnym názorom. Tieto záruky sú v plnom rozsahu zakotvené do navrhovanej právnej úpravy.

Rada Európy od svojho založenia vyvíja veľkú snahu v oblasti harmonizovania zákonov, štruktúr a praxe jednotlivých členských štátov v záujme boja proti trestnej činnosti. Boj proti zločinu je oblasťou, kde sa priamo uplatňujú v praxi princípy, na ktorých bola vybudovaná Rada Európy a ktoré má za ciel obhajovať, t.j. dominantné postavenie práva, demokraciu a íudské práva.

Aj z tohto dôvodu členské štáty Rady Európy sa zaoberali problematikou transformácie prokuratúry na orgán kompatibilný s demokratickými právnymi zásadami. Z multilaterálneho zasadnutia Rady Európy v Budapešti v septembri 1994, ktoré sa zaoberalo touto problematikou, vyplývajú nasledovné závery a odporúčania:

- ústavné postavenie prokuratúry a rozsah právomocí prokurátorov sa v jednotlivých štátoch môžu odlišovať, dôležitá je však skutočnosť, že v demokratickej spoločnosti prokuratúra funguje,
- odkedy prokuratúra plní pri výkone spravodlivosti základnú úlohu a v niektorých štátoch má pri dodržiavaní zákonov aj mimosúdnu úlohu, postavenie šéfa prokuratúry, ako aj charakter jej vzťahu k iným inštitúciám a orgánom (parlament, výkonná moc, súdna moc) by mali byť presne definované v ústave a zákone, rešpektujúc pritom vládu zákona a požiadavky funkčnej autonómie,
- každé politické rozhodnutie týkajúce sa ústavného postavenia prokuratúry by malo zohľadňovať demokratické právne tradície toho-ktorého štátu; takéto rozhodnutie by malo priniesť také riešenie, ktoré by malo dôveru verejnosti,
- prokurátori by mali byť podriadení len zákonu, a preto by nemali podliehať nezákonným vplyvom; okrem toho by mali chrániť bez diskriminácie ľudské práva,
- ideálny model prokuratúry síce neexistuje, existujú však modely prokuratúr v štátoch západnej Európy, ktoré slúžia na porovnanie krajinám strednej a východnej Európy,
- úlohy a právomoci prokuratúr štátov strednej a východnej Európy v trestnej oblasti sú podobné úlohám a právomociam prokuratúr štátov západnej Európy; hlavný rozdiel spočíval v minulosti v záležitostiach súvisiacich s ľudskými právami - prokurátor bol oprávnený rozhodnúť, postihnúť alebo schváliť rozhodnutie týkajúce sa ľudských práv, ako napríklad príkaz na domovú prehliadku, zadržanie osôb, konfiškácia; legislatívne zmeny, ku ktorým už v tejto súvislosti došlo, sú plne v súlade s požiadavkami vyjadrenými v medzinárodných dokumentoch o ľudských právach.

Z uvedeného je zrejmé, že ťažisko riešenia otázky postavenia a pôsobnosti prokuratúry v demokratickej spoločnosti nespočíva v transformácii prokuratúry na iný štátny orgán a jeho prípadnom podriadení výkonnej moci alebo moci súdnej, ale v prijatí takých zákonných ustanovení, ktoré postavenie prokuratúry a jej pôsobnosť upravia v súlade s demokratickými právnymi zásadami.

Pre úplnosť treba uviesť, že v posledných rokoch došlo k transformácii prokuratúry na orgán podriadený ministrovi spravodlivosti v Českej republike a v Poľsku; v Poľsku došlo k spojeniu funkcie ministra spravodlivosti a generálneho prokurátora.

V štátoch tradičných demokracií je možné zaznamenať skôr opačný trend. K osamostatneniu prokuratúry došlo v roku 1997 vo Fínsku. Vo Francúzsku bola rozhodnutím prezidenta republiky vytvorená v decembri 1996 odborná komisia na prípravu samostatnej prokuratúry nepodriadenej ministrovi spravodlivosti. Už niekoľko rokov sú na túto tému vedené diskusie aj v niektorých krajinách Spolkovej republiky Nemecko. V Českej republike, ktorá prešla procesom transformácie prokuratúry na štátne zastupiteľstvo, sa tento krok označuje v odbornej verejnosti ako krok výrazne negatívny.

Z dostupných odpovedí jednotlivých štátov na dotazník vypracovaný Európskym výborom pre trestné otázky (CDPS) vyplýva, že

- v Anglicku a Walese vláda nekontroluje prokuratúru (Crown Prosecution Service) a prokuratúra nemá nijaké spojenie s justíciou,
- v Cyperskej republike je generálny prokurátor pri výkone svojich právomocí absolútne nezávislý od moci výkonnej, zákonodarnej i súdnej,
- v Dánsku je minister spravodlivosti nadriadený prokuratúre a má právo kontrolovať jej činnosť a dávať jej všeobecné pokyny, avšak nemôže zasahovať do jej rozhodovania v špecifických prípadoch; nijaká zložka prokuratúry nie je závislá od súdnej moci,
- v Estónsku je prokuratúra nezávislým výkonným orgánom podriadeným ministerstvu spravodlivosti, jej rozpočet je súčasťou rozpočtu ministerstva; prokurátor je pri výkone svojej funkcie nezávislý,
- vo Fínsku je prokuratúra od roku 1997 nezávislá od moci výkonnej , zákonodarnej i súdnej,
- v Holandsku prokurátor koná na základe právomocí ministra spravodlivosti, minister spravodlivosti je za činnosť prokuratúry politicky zodpovedný parlamentu, prokurátor však nie je štátnym úradníkom ministerstva, ale je súčasťou súdnej moci, avšak nie je nezávislý a nezodpovedá za výkon súdnej moci,
- v írsku je prokuratúra nezávislá od akejkoľvek moci; prokurátor je od výkonnej moci nezávislý, riaditeľ prokuratúry je nezávislý verejný činiteľ a táto nezávislosť je žiarlivo chránená; prokuratúra je nezávislá a oddelená aj od súdnej moci,
- na Islande je prokuratúra závislá od výkonnej moci, na zákonodarnej a súdnej nie,
- v Lotyšsku je prokuratúra súčasťou súdnej moci,
- v Maďarsku je prokuratúra nezávislá od výkonnej moci a súdnej moci, je podriadená zákonodarnej právomoci prostredníctvom generálneho prokurátora, ktorý je zvolený parlamentom a jemu zodpovedný,
- na Malte je generálny prokurátor členom výkonnej moci, avšak neriadi sa pokynmi iných osôb alebo orgánov,
- v Nórsku prokuratúra nie je závislá od výkonnej, zákonodárnej a súdnej moci; podľa zákona môže Kráľovská rada dávať pokyny týkajúce sa činnosti generálneho prokurátora, v praxi však k tomu ešte nikdy nedošlo, Kráľovská rada však môže pripravovať všeobecné pravidlá o činnosti prokuratúry,
- v Rakúsku člen štátneho zastupiteľstva nepatri k výkonnej moci, je podriadený iba ministrovi spravodlivosti, ktorý stojí na čele hierarchie,
- v Spojených štátoch amerických je prokuratúra súčasťou vládnej moci,
- v Španielsku je prokuratúra od roku 1978 nezávislá od výkonnej moci, do kompetencie vlády však patrí vymenúvanie generálneho prokurátora pred králom po tom, čo sa k nemu kladne vyjadrila Generálna súdna rada, ale vláda nemôže vydávať prokuratúre nijaké príkazy a pokyny; prokurátori sú daní na rovnakú úroveň so sudcami čo sa týka etiky, kategórií a odmeňovania,
- vo Švédsku je prokuratúra nezávislá od výkonnej, zákonodarnej i súdnej moci,
- v Turecku patria prokurátori pod ministerstvo spravodlivosti, ak ide o ich administratívne funkcie, ich personálne záležitosti však rieši Najvyššia rada sudcov a prokurátorov.

K postaveniu a pôsobnosti generálneho prokurátora:

Postavenie generálneho prokurátora sa oproti platnému zákonu o prokuratúre nemení. Predlžuje sa však jeho funkčné obdobie z piatich rokov na sedem rokov, čo môže prispieť k zabezpečeniu funkčnej autonómie generálneho prokurátora a k vytvoreniu podmienok na výkon tejto funkcie bez politických tlakov, nestranne a objektívne.

Sprísňujú sa podmienky na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora. Veková hranica sa zvyšuje na 40 rokov, ustanovuje sa požadovaná odborná prax a dĺžka minimálnej odbornej praxe.

Novým spôsobom sa ustanovujú dôvody na odvolanie generálneho prokurátora. Oproti platnému právnemu stavu sa z dôvodov na odvolanie vypúšťa neschválenie správy o činnosti prokuratúry a jej poznatkoch o porušovaní zákonov Národnou radou Slovenskej republiky a nesplnenie povinnosti vyplývajúcej zo zákona.

Správa o činnosti prokuratúry a jej poznatkoch o porušovaní zákonov poskytuje len obraz o činnosti prokuratúry a najmä o stave spoločnosti v tých oblastiach, v ktorých prokuratúra má zákonné oprávnenie na zabezpečovanie dodržiavania zákonnosti tam, kde k nim došlo. Prokuratúra však nemá možnosť zásadne ovplyvňovať stav spoločnosti determinovaný činiteími stojacimi mimo pôsobnosti prokuratúry, napríklad stav ekonomiky, nezamestnanosť, kvalitu právneho poriadku a pod. Takúto možnosť nemá ani Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ktorý takisto predkladá národnej rade správy o výsledkoch kontrolnej činnosti (pozri čl. 62 Ústavy Slovenskej republiky); ani predseda Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky nemôže byť z funkcie odvolaný z dôvodu neschválenia správy o výsledkoch kontrolnej činnosti. Z uvedených dôvodov nemožno neschválenie tejto správy Národnou radou Slovenskej republiky akceptovať ako dôvod na odvolanie generálneho prokurátora z funkcie.

Rovnako, ako dôvod na odvolanie generálneho prokurátora z funkcie nemožno akceptovať nesplnenie povinnosti vyplývajúcej zo zákona. Zákon vymedzuje oprávnenia generálneho prokurátora, ktoré musí realizovať, tak ako každý prokurátor, v súlade s ustanoveniami upravujúcimi základné povinnosti prokurátorov, teda nestranne a objektívne, bez ovplyvňovania individuálnymi alebo parciálnymi záujmami, záujmami politických strán alebo politických hnutí, pri výkone svojej funkcie nesmie podľahnúť tlaku verejnej mienky alebo oznamovacích prostriedkov, musí odmietnut akýkoľvek zásah, nátlak, vplyv alebo žiadosť, ktoré by mohli viesť k ohrozeniu jeho nestrannosti. Na druhej strane, ako verejný činíte! je trestne zodpovedný za spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 Trestného zákona, ktorého sa dopustí ten verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, prekročí svoju právomoc alebo nesplní povinnosť vyplývajúci z jeho právomoci. Právoplatné odsúdenie generálneho prokurátora za spáchanie akéhokoľvek trestného činu je dôvodom, pre ktorý musí byť z funkcie generálneho prokurátora odvolaný.

Navrhovaný zákon nemení doterajšiu pôsobnosť generálneho prokurátora. Jeho pôsobnosť je vymedzená Ústavou Slovenskej republiky a osobitnými zákonmi. Platná právna úprava je však natoľko roztrieštená, že neumožňuje dostatočnú orientáciu ani osobám s právnickým vzdelaním, čo sťažuje efektívne vykonávanie úloh patriacich do pôsobnosti prokuratúry ako orgánu ochrany práva predovšetkým v tých prípadoch, kde generálny prokurátor alebo iný prokurátor vykonáva príslušné opatrenia na základe podaného podnetu.

Z uvedených dôvodov je pôsobnosť generálneho prokurátora vymedzená aj v navrhovanom zákone, a to v členení podľa oprávnení generálneho prokurátora vo vzťahu:

- k orgánom prokuratúry, prokurátorom a zamestnancom prokuratúry (§ 10),
- k Národnej rade Slovenskej republiky (§ 11),
- k vláde Slovenskej republiky (§ 12),
- k Ústavnému súdu Slovenskej republiky (§ 13),
- k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (§ 14),
- k iným orgánom v prípadoch ustanovených osobitným zákonom (§ 15).

K pôsobnosti ostatných prokurátorov:

Do pôsobnosti ostatných prokurátorov sa v navrhovanom zákone zaraďuje:

- pôsobnosť v trestnom konaní (§ 17),
- dozor nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18),
- pôsobnosť v občianskom súdnom konaní (§ 19),
- dozor nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy (§ 20 až 30) .

Pôsobnosť prokurátorov v trestnom konaní, ktorá je základnou činnosťou prokuratúry, sa v navrhovanej právnej úprave nemení.

Podrobnejšie, v súlade s požiadavkami právneho štátu sa upravuje najmä postup prokurátorov pri výkone dozoru v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená. Tu treba poukázať najmä na novú úpravu príkazu prokurátora, ktorým ruší alebo pozastavuje výkon rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest, v ktorých sú držané osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená alebo osoby, ktoré boli pozbavené osobnej slobody.

Nezmenená je tiež pôsobnosť prokurátorov v občianskoprávnom konaní, pričom sa poukazuje na osobitné zákony upravujúce oprávnenia prokurátora v civilnom konaní, najmä Občiansky súdny poriadok.

Oproti súčasnej právnej úprave navrhovaný zákon obsahuje oveťa podrobnejšiu úpravu dozoru nad dodržiavaním zákonnosti orgánmi verejnej správy, pričom jednoznačne vymedzuje, ktorý orgán sa rozumie pod pojmom orgán verejnej správy a akými prostriedkami vykonáva prokurátor dozor nad dodržiavaním zákonnosti orgánmi verejnej správy.

Navrhovaná právna úprava plne zohľadňuje nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 17/96, v ktorom sa uvádza: "Je v záujme právneho štátu, aby jeho orgány riadne a dôsledne plnili úlohy, ktoré sú im dané. Tam, kde by štátne orgány svojou činnosťou zasiahli neoprávnene do práv a právne chránených záujmov fyzických osôb, štát má povinnosť vytvoriť systém kontrolných mechanizmov na ich ochranu. Jedným z nich je prokuratúra. Jej miesto v kontrolnom systéme je nezastupiteíné a má svoje opodstatnenie.". Ďalej tento nález tiež uvádza, že "z ústavou vymedzenej pôsobnosti prokuratúry ... vyplýva povinnosť preskúmať postupy všetkých orgánov štátnej správy, ktorých rozhodnutia alebo postup sa bezprostredne týka práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a prijať opatrenia, aby ich rozhodnutia a postupy neboli v rozpore so zákonom. Výkonom dozoru sa prokuratúra nedostáva do pozície nadriadenosti, nie je oprávnená kontrolovať efektívnosť a účelnosť postupov orgánov verejnej správy, záväzne im ukladať povinnosti, prípadne iným direktívnym spôsobom zasahovať do ich činnosti.".

Podrobne je rozpracovaná aj problematika vybavovania podnetov, ktoré smerujú k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti. Ich počet v posledných rokoch výrazne narastá (niekoľko stoviek podnetov dostala prokuratúra len v minulom roku na preskúmanie zákonnosti všeobecne záväzných nariadení obcí a smerníc, úprav, uznesení a iných právnych aktov vydaných orgánmi verejnej správy, na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných katastrálnymi orgánmi a orgánmi, ktoré rozhodovali v stavebných veciach, na podanie mimoriadneho dovolania proti právoplatným rozhodnutiam súdov vydaných v občianskom súdnom konaní a t ď. ).

K organizácii a riadeniu prokuratúry:

V organizácii a riadení prokuratúry nedochádza oproti platnému právnemu stavu k podstatným zmenám. K zmene dochádza v sústave orgánov prokuratúry. Do sústavy orgánov prokuratúry sa zaradujú aj poľné prokuratúry, ktoré by mali pôsobiť za brannej pohotovosti štátu ako vojenské prokuratúry. V podstate ide o zosúladenie prokuratúry so súdnictvom (§ 1 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch zaraďuje do sústavy súdov i vyššie poľné súdy a nižšie poľné súdy). V súlade s § 3 ods. 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z.z. o vojenskej službe v znení zákona č. 10/2000 Z.z. hlavná vojenská prokuratúra nebude mať zákonom vymedzené osobitné postavenie ako súčasť generálnej prokuratúry a hlavný vojenský prokurátor bude v plnom rozsahu svojej činnosti podriadený generálnemu prokurátorovi.

Okrem uvedeného, navrhovaný zákon jednoznačne vymedzuje príslušnosť prokurátora podľa jednotlivých oblastí jeho činnosti, vymedzuje pojem bezprostredne nadriadeného prokurátora a pojem nadriadeného prokurátora a spresňuje tieto pojmy predovšetkým vo vzťahu k Trestnému poriadku.

Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ostatnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a dohodami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Prerokovanie návrhu zákona na plenárnom zasadnutí Rady hospodárskej a sociálnej dohody nie je potrebné.

Návrh zákona nepredpokladá zvýšenie nárokov na finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu ani zvýšené nároky na pracovné sily a organizačné zabezpečenie. Túto skutočnosť vzalo na vedomie Ministerstvo financií Slovenskej republiky listom č. 3966/2000-KM z 13. septembra 2000.

 

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI
návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Návrhováteľ zákona: Vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona: Zákon o prokuratúre

3. V práve Európskej únie je problematika návrhu zákona upravená v čl. 6 bod 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.

4. Návrh zákon svojou problematikou nepatrí medzi:

- prioritné oblasti aproximácie práva (čl. 70 Európskej dohody o pridružení),
- priority odporúčané Bielou knihou.

5. Charakteristika právnych noriem Európskej únie, ktorými je upravená problematika návrhu zákona: Zmluva o Európskej únii v čl. 6 ustanovuje, že

- Únia je založená na princípoch slobody, demokracie, rešpektovania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským štátom (bod 1),
- Únia rešpektuje základné íudské práva, ako ich zaručuje Európsky dohovor o ochrane íudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov ako základných princípov práva Spoločenstva (bod 2).

6. Stupeň kompatibility:

Kompatibilita návrhu zákona s právnou normou Európskej únie uvedenou v bode 3. je úplná.

 

OSOBITNÁ ČASŤ:

K § 1:

Ustanovenie § 1 je jedným zo základných ustanovení zákona, ktorého účelom je vymedzenie predmetu navrhovanej zákonnej úpravy.

Predmetom navrhovanej zákonnej úpravy je vymedzenie

- postavenia a pôsobnosti prokuratúry (§ 2 až 6),
- postavenia a pôsobnosti generálneho prokurátora (§ 7 až 16),
- pôsobnosti ostatných prokurátorov (§ 17 až 37),
- organizácie a riadenia prokuratúry (§ 38 až 55).

Z uvedeného je zrejmé, že tento návrh zákona je zameraný na vymedzenie postavenia, organizácie a riadenia prokuratúry a právnych vzťahov, ktoré bezprostredne súvisia s vykonávaním pôsobnosti prokuratúry. Z tohto dôvodu postavenie prokurátorov a právne vzťahy, ktoré vyplývajú z ich služobného pomeru, upravuje návrh osobitného zákona, a to návrh zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, ktorý sa na ústavné prerokovanie predkladá spolu s návrhom zákona o prokuratúre. Predpokladá sa, že obidve právne normy nadobudnú účinnosť v rovnaký deň.

K § 2:

Prokuratúra je hierarchicky usporiadanou samostatnou jednotnou sústavou štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v rámci ktorej sú jednotliví prokurátori podriadení nadriadeným prokurátorom a spolu s nimi generálnemu prokurátorovi.

Prokuratúru tvoria tieto štátne orgány:

- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
- 8 krajských prokuratúr,
- vyššia vojenská prokuratúra,
- 55 okresných prokuratúr,
- 3 vojenské obvodné prokuratúry.

Z uvedeného je zrejmé, že pod pojmom "prokuratúra" nemožno chápať samostatný štátny orgán tak, ako to uvádza doterajšie ustanovenie § 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z.z. o prokuratúre. Rovnako pojem "súdnictvo" neoznačuje samostatný štátny orgán, ale sústavu štátnych orgánov - súdov. Na rozdiel od súdov, z ktorých každý jeden je nezávislým štátnym orgánom, jednotlivé prokuratúry sú štátnymi orgánmi, ktoré v rámci sústavy prokuratúry pôsobia vo vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti.

Hierarchické usporiadanie prokuratúry je nevyhnutným predpokladom pre riadne fungovanie prokuratúry ako orgánu ochrany práva. Umožňuje jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj jednotné uplatňovanie trestnej politiky.

Podľa dôvodovej správy k Ústave Slovenskej republiky prokuratúra "nenahrádza orgány výkonnej ani súdnej moci". Preto sústava orgánov prokuratúry musí byt samostatnou sústavou, ktorú nemožno podriadiť ani orgánom moci súdnej ani orgánom moci výkonnej .

Prokuratúru nemožno bez výhrad zaradiť do žiadnej z troch sústav orgánov štátnej moci. Ústava Slovenskej republiky totiž nezaraďuje prokuratúru medzi orgány zákonodarnej moci (piata hlava) ani medzi orgány výkonnej moci (šiesta hlava) či orgány súdnej moci (siedma hlava). V Ústave Slovenskej republiky sú ustanovenia o prokuratúre vyčlenené zámerne do samostatnej hlavy (ôsma hlava), čo jednoznačne vyplýva z dôvodovej správy k Ústave Slovenskej republiky, Podľa ktorej "Vzhľadom na svoju pôsobnosť prokuratúra nemôže byť súčasťou súdov ani niektorého z orgánov štátnej správy. Preto návrh predpokladá zachovanie sústavy orgánov prokuratúry na čele s generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, ktorého bude vymenúvať hlava štátu na návrh Slovenskej národnej rady.".

K § 3:

Navrhované ustanovenie vymedzuje v súlade s čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky pôsobnosť prokuratúry ako orgánu ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Ústava Slovenskej republiky neobmedzuje pôsobnosť prokuratúry len na presadzovanie záujmov štátu. Aj z tohto dôvodu neprichádza do úvahy transformácia prokuratúry na orgán, ktorého úlohou je zastupovať štát - štátne zastupiteľstvo. Prokuratúra je univerzálnym ochrancom zákonnosti - dodržiavania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, teda objektívneho práva. Samozrejme, prokuratúra nemôže zasahovať do subjektívnych práv; o právach a povinnostiach fyzických osôb, právnických osôb i štátu môže v súlade s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozhodovať len súd alebo iný orgán Slovenskej republiky, ak tak ustanoví zákon. Prokuratúra však môže prostriedkami ustanovenými v zákone dosiahnuť, aby rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, ktorým bol porušený zákon, sa zaoberal súd vyššieho stupňa.

V súlade so Štandardami profesionálnej zodpovednosti, práv a povinností prokurátorov, ktoré boli prijaté Medzinárodnou asociáciou prokurátorov 23. apríla 1999, sa ustanovuje, že prokuratúra je povinná konať v rozsahu svojej pôsobnosti vo verejnom záujme tak, aby sa dosiahla účinná ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Prokurátor nesmie pri výkone svojej funkcie uprednostňovať individuálne alebo parciálne záujmy. Je povinný konať vo verejnom záujme a chrániť verejný záujem, čo vyplýva aj z navrhovaného ustanovenia

§ 5. Za porušenie týchto povinností, ktoré navrhovaný zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry zaraďuje medzi základné povinnosti prokurátora, je prokurátor disciplinárne zodpovedný .

K § 4:

Úlohy, ktoré patria do pôsobnosti prokuratúry, vykonávajú prokurátori. V odseku 1 je vymedzená pôsobnosť prokuratúry všeobecne. Konkrétne je táto pôsobnosť vymedzená v ustanoveniach § 11 až 15, ktoré upravujú pôsobnosť generálneho prokurátora a v ustanoveniach § 17 až 30, ktoré upravujú pôsobnosť ostatných prokurátorov Podľa jednotlivých druhov prokurátorskej činnosti. Pri vymedzení pôsobnosti prokuratúry sa v plnom rozsahu zohľadňuje platná právna úprava Trestného poriadku, Občianskeho súdneho poriadku, ale aj ostatných zákonov, ktoré vymedzujú oprávnenia a povinnosti prokurátorov.

Navrhované znenie odseku 2 koreluje s postavením prokurátora, ktorý nemá rozhodovaciu ani nariad'ovaciu právomoc. Preto prokurátor nemôže zaväzovať iné orgány alebo iné právnické osoby, ale ani fyzické osoby svojimi výkladovými stanoviskami.

K § 5:

Povinnosti prokurátora uvedené v tomto ustanovení vyplývajú z Pravidiel o úlohe prokurátorov schválenými na 8. kongrese OSN o prevencii zločinnosti a zaobchádzaní s páchateľmi v Havane 27. augusta až 7. septembra 1990. Tento kongres vyzval členské štáty OSN, aby zahrnuli tieto pravidlá do národnej legislatívy a aby ich rešpektovali a realizovali v právnej praxi. Taktiež vyzval Výbor pre prevenciu a kontrolu zločinnosti OSN, aby plnenie týchto pravidiel považoval za vec prvoradej dôležitosti a zároveň požiadal generálneho tajomníka OSN, aby každých päť rokov, začínajúc rokom 1993, pripravil správu o uplatňovaní týchto pravidiel.

Navrhované znenie ustanovuje povinnosti prokurátora pri plnení jeho úloh. Zdôrazňuje, že prokurátor môže konať len na základe zákona a prostriedkami ustanovenými v zákone. Nejde len o prostriedky ustanovené v tomto návrhu zákona (§ 21 ods. 2), ale aj o prostriedky ustanovené v osobitných zákonoch, napríklad v Trestnom poriadku, v Občianskom súdnom poriadku, v správnom poriadku a v ostatných zákonoch, ktoré vymedzujú oprávnenia a povinnosti prokurátorov.

V tomto ustanovení sa zdôrazňuje aj iniciatívnosť konania prokurátora, čo znamená, že prokurátor je povinný konať, samozrejme, len na základe zákona a prostriedkami ustanovenými v zákone, z vlastnej iniciatívy, teda aj bez návrhu alebo iného podnetu. Pri plnení úloh sa musí vyvarovať akejkoľvek diskriminácie. Toto ustanovenie koreluje so základnými povinnosťami prokurátora ustanovenými v navrhovanom zákone o prokurátoroch a právnych ča- kateloch prokuratúry, porušenie ktorých je dôvodov na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti.

K § 6:

Ustanovenie odseku 1 je jedným zo základných ustanovení, z ktorého jednoznačne vyplýva hierarchické usporiadanie prokuratúry nevyhnutné pre riadne plnenie úloh prokuratúry.

Odrazom hierarchického usporiadania prokuratúry je hierarchické odovzdávanie príkazov, ktoré spočíva v oprávnení nadriadeného prokurátora

- vydávať podriadenému prokurátorovi pokyny, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh,
- vykonať úkony namiesto podriadeného prokurátora, na vykonanie ktorých je inak podriadený prokurátor príslušný,
- rozhodnúť, že úkony, na ktoré je inak príslušný podriadený prokurátor, vykoná iný prokurátor.

Právna úprava inštitútu hierarchického odovzdávanie príkazov musí obsahovať záruky pred zneužitím tohto inštitútu.

Prvou, takouto zárukou je právo podriadeného prokurátora, aby pokyn dostal v písomnej forme, a aby tak zodpovednosť jasne vyplývala z hierarchických vzťahov (odsek 2). Ďalšou zárukou je právo podriadeného prokurátora odmietnuť splnenie pokynu, ktorý považuje za rozporný s právnym predpisom alebo so svojím právnym názorom (odsek 7). Nemožno totiž od prokurátora spravodlivo požadovať, aby splnil pokyn, ktorý podľa jeho najlepšieho vedomia a svedomia sa prieči zákonu alebo jeho právnemu názoru. Na druhej strane je však potrebné ustanoviť záruky aj proti zneužívaniu tohto práva podriadeného prokurátora, ktoré by mohlo viesť k určitým extrémom. Z tohto dôvodu sa ustanovuje povinnosť podriadeného prokurátora požiadať nadriadeného prokurátora o odňatie veci písomne a písomne odôvodniť svoju žiadosť, teda uviesť, v čom považuje pokyn za rozporný z právnym predpisom alebo so svojím právnym názorom. Takáto právna úprava by mala eliminovať neodôvodnené podávanie žiadostí o odňatie veci. Nadriadený prokurátor však v každom prípade musí žiadosti podriadeného prokurátora vyhovieť a vec prideliť na vybavenie inému prokurátorovi alebo ju vybaviť sám. Ak však dospeje k záveru, že prokurátor svojím konaním naplnil znaky disciplinárneho previnenia, môže podať návrh alebo podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania .

Prokurátor môže odmietnuť splnenie pokynu aj vtedy, ak by jeho splnením bezprostredne a vážne ohrozil svoj život alebo zdravie alebo ak by jeho splnením bezprostredne a vážne ohrozil život alebo zdravie jemu blízkej osoby (odsek 5). Musí ísť o bezprostredné (nestačí len vzdialená možnosť vzniku poruchy) a vážne ohrozenie života a zdravia. Vážnym ohrozením života alebo zdravia sa rozumie hrozba smrťou, hrozba spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví (§ 89 ods. 6 Trestného zákona), ale aj hrozba spôsobenia takej ujmy na zdraví, ktorá je spôsobilá sťažiť obvyklý spôsob života prokurátora alebo jemu blízkej osoby.

Pokynom nadriadeného prokurátora nie je prokurátor viazaný, ak v priebehu konania dôjde k zmene dôkaznej situácie (odsek 3), teda z objektívnych dôvodov a v prípade, ak by splnením pokynu spáchal trestný čin, priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie (odsek 4). V tomto prípade je prokurátor dokonca povinný odmietnuť splnenie pokynu.

Názor či predpoklad prokurátora, že splnenie pokynu by mohlo mať za následok vznik škody (odsek 6), neoprávňuje prokurátora na odmietnutie splnenia pokynu. Je však povinný na túto skutočnosť nadriadeného prokurátora upozorniť a d'alej sa riadiť jeho pokynmi.

Prokurátori, ktorí majú postavenie nadriadených prokurátorov na účely ustanovenia § 6, sú uvedení v § 54 ods. 1.

Inštitút nadriadeného prokurátora (§ 54 ods. 1) nemožno zamieňať z inštitútom príslušnosti prokurátora. Príslušnosť prokurátora vymedzujú ustanovenia § 46 až 51.

K § 7:

Navrhované znenie upravuje

- postavenie generálneho prokurátora (odsek 1),
- spôsob vzniku funkcie generálneho prokurátora a jeho funkčné obdobie (odsek 2),
- podmienky, ktoré musí spĺňať kandidát na funkciu generálneho prokurátora (odseky 3 a 6),
- sľub generálneho prokurátora, ktorého zloženie je predpokladom pre výkon tejto funkcie (odseky 4 a 5).

Postavenie generálneho prokurátora sa navrhovanou právnou úpravou oproti platnému právnemu stavu nemení - generálny prokurátor má postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu.

Sprísňujú sa však podmienky na vymenovanie za generálneho prokurátora. Veková hranica sa zvyšuje z 35 rokov na 40 rokov a ustanovuje sa druh potrebnej predchádzajúcej odbornej praxe i jej dĺžka. Podľa doterajšieho zákona podmienkou na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora je okrem veku iba vysokoškolské právnické vzdelanie, čo nemožno považovať za dostačujúce, najmä v takom prípade, keby kandidát na funkciu generálneho prokurátora, napriek tomu, že má vysokoškolské právnické vzdelanie, vôbec nevykonával právnu prax. Rozsah pôsobnosti generálneho prokurátora vyžaduje, aby túto funkciu vykonávala osoba, ktorá má určité praktické odborné skúsenosti v tejto oblasti. Preto sa navrhuje, aby za generálneho prokurátora mohol byť vymenovaný len ten prokurátor, ktorý vykonával aspoň päť rokov justičnú prax. Za justičnú prax za na účely tohto zákona považuje prax prokurátora, prax sudcu a prax advokáta. Samozrejme, vymenovaniu do funkcie generálneho prokurátora musí predchádzať najprv vymenovanie za prokurátora, ak kandidátom na túto funkciu je sudca alebo advokát.

Okrem uvedeného, navrhuje sa predĺžiť doterajšie funkčné obdobie generálneho prokurátora z piatich rokov na sedem rokov tak, aby bolo dlhšie ako funkčné obdobie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Takto ustanovené funkčné obdobie prispeje k zabezpečeniu politicky neutrálneho výkonu funkcie generálneho prokurátora, k zabezpečeniu jeho funkčnej autonómie a k vytvoreniu podmienok na realizáciu dlhodobejšej koncepcie rozvoja prokuratúry.

K § 8:

Navrhované ustanovenie rieši problematiku zániku funkcie generálneho prokurátora.

V odseku 1 sa zdôrazňuje, že výkon funkcie generálneho prokurátora končí až uplynutím jeho funkčného obdobia. V praxi sa však môžu vyskytnúť situácie, v dôsledku ktorých výkon funkcie generálneho prokurátora nevyhnutne skončí alebo mohol by skončit aj pred uplynutím funkčného obdobia. Z tohto dôvodu sa v odseku 1 ustanovujú spôsoby zániku výkonu funkcie generálneho prokurátora pred skončením jeho funkčného obdobia, a to

- vzdaním sa funkcie,
- odvolaním z funkcie,
- smrťou generálneho prokurátora alebo jeho vyhlásením za mŕtveho.

Generálny prokurátor sa môže kedykoívek, aj pred uplynutím svojho funkčného obdobia, výkonu funkcie generálneho prokurátora vzdať písomným oznámením prezidentovi Slovenskej republiky (odsek 2). Nevyžaduje sa, aby oznámil dôvody pre vzdanie sa funkcie. Rovnako sa nevyžaduje, aby oznámenie o vzdaní sa funkcie doručoval Národnej rade Slovenskej republiky, naviac v ten istý deň ako prezidentovi Slovenskej republiky tak, ako to ustanovuje doterajší zákon. Takéto ustanovenie nemá svoje opodstatnenie a v praxi môže vyvolať zbytočné problémy.

Novým spôsobom sa ustanovujú dôvody na odvolanie generálneho prokurátora z funkcie (odsek 3). Oproti doterajšiemu právnemu stavu sa z dôvodov na odvolanie vypúšťa neschválenie správy o činnosti prokuratúry a jej poznatkoch o porušovaní zákonov Národnou radou Slovenskej republiky a nesplnenie povinnosti vyplývajúcej zo zákona. Dôvody takejto právnej úpravy sú už vysvetlené vo všeobecnej časti dôvodovej správy.

Navrhované ustanovenie odseku 3 uvádza taxatívny výpočet dôvodov na odvolanie z funkcie generálneho prokurátora. Prezidentovi Slovenskej republiky sa nedáva fakultatívna možnosť na rozhodnutie o odvolaní či neodvolaní generálneho prokurátora z jeho funkcie. Ak Národná rada Slovenskej republiky podá prezidentovi

Slovenskej republiky návrh na odvolanie generálneho prokurátora z funkcie z dôvodov uvedených v odseku 3 a je nesporné, že ide o návrh na odvolanie pre niektorý z dôvodov uvedených v odseku 3, musí generálneho prokurátora z funkcie odvolať (odsek 3 úvodná veta). V takom prípade súčasne dochádza dňom doručenia návrhu Národnej rady Slovenskej republiky prezidentovi Slovenskej republiky k pozastaveniu výkonu funkcie generálneho prokurátora (odsek 4), a to až do dňa, ktorý nasleduje po dni, v ktorom bolo generálnemu prokurátorovi doručené rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie generálneho prokurátora (odsek 5). Samozrejme, uvedené neplatí, ak Národná rada Slovenskej republiky podá prezidentovi Slovenskej republiky návrh na odvolanie generálneho prokurátora z funkcie z dôvodov, ktoré nie sú uvedené v odseku 3. Aj z tohto dôvodu sú dôvody na odvolanie generálneho prokurátora ustanovené taxatívne a z hľadiska vecného preukázateľne.

K § 9:

Navrhované ustanovenie upravuje

- prípady, kedy funkciu generálneho prokurátora vykonáva v plnom rozsahu jeho práv a povinností prvý námestník generálneho prokurátora (odsek 1 prvá veta),
- zastupovanie generálneho prokurátora prvým námestníkom generálneho prokurátora (odsek 1 druhá veta),
- predpoklady pre ustanovenie do funkcie prvého námestníka generálneho prokurátora (odsek 2),
- spôsob ustanovenia do funkcie prvého námestníka generálneho prokurátora (odsek 3),
- oprávnenie generálneho prokurátora vymenúvať a odvolávať vedúcich prokurátorov a ostatných prokurátorov.

Predpoklady pre ustanovenie do funkcie prvého námestníka generálneho prokurátora sú ustanovené so zreteľom na oprávnenie prvého námestníka generálneho prokurátora vykonávať pôsobnosť generálneho prokurátora v plnom rozsahu jeho práv a povinností, ak nastanú skutočnosti uvedené v zákone.

Pojem vedúceho prokurátora je vymedzený v § 4 ods. 3 navrhovaného zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry. Ide o inštitút, ktorý má priamu väzbu na právne vzťahy, ktoré vyplývajú zo služobného pomeru prokurátora. Vedúcim prokurátorom je každý vedúci služobného úradu prokurátora. Ďalšími vedúcimi prokurátormi v rozsahu určenom príslušným vedúcim služobného úradu sú námestníci generálneho prokurátora, hlavný vojenský prokurátor, zástupca hlavného vojenského prokurátora, námestníci krajského prokurátora, námestník vyššieho vojenského prokurátora, okresný prokurátor a jeho námestník, námestník vojenského obvodného prokurátora, generálny riaditeľ sekcie, zástupca generálneho riaditeľa sekcie, riaditeľ odboru, zástupca riaditeľa odboru, vedúci oddelenia a náčelník oddelenia.

Inštitút vedúceho prokurátora nie je totožný z inštitútom nadriadeného prokurátora. Nadriadený prokurátor má svoje oprávnenia vymedzené v § 6 tohto návrhu zákona, ktorý upravuje problematiku hierarchického odovzdávania pokynov. Ustanovenie § 54 ods. 1 tohto návrhu zákona presne vymedzuje, ktorý prokurátor je nadriadeným prokurátorom a okruh jemu podriadených prokurátorov, ktorým je oprávnený dávať pokyny. Zjednodušene možno povedať, že každý prokurátor, ktorý pôsobí na prokuratúre vyššieho stupňa je nadriadeným prokurátorom prokurátorovi, ktorý pôsobí na prokuratúre nižšieho stupňa.

K § 10:

Podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky na čele prokuratúry Slovenskej republiky je generálny prokurátor. Keďže prokuratúra je hierarchicky usporiadanou samostatnou sústavou štátnych orgánov - jednotlivých prokuratúr, musí mať generálny prokurátor oprávnenia riadiť a kontrolovať ich činnosť.

Za účelom zabezpečenia tejto pôsobnosti generálneho prokuratúra sa ustanovuje oprávnenie generálneho prokurátora vydávať služobné predpisy, príkazy a pokyny a v záujme jednotného uplatňovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov aj stanoviská záväzné pre prokurátorov, teda výkladové stanoviská pre vnútorné potreby prokuratúry.

Právne a organizačné akty, ktoré sa uverejňujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, môže generálny prokurátor vydať len vtedy, ak ho na to výslovne splnomocňuje všeobecne záväzný právny predpis. Toto oprávnenie generálneho prokurátora koreluje s ustanovením § 1 ods. 2 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

K § 11 až 16:

Z dôvodov uvedených vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa navrhuje, aby jednotlivé oprávnenia generálneho prokurátora vyplývajúce z osobitných predpisov boli uvedené v zákone o prokuratúre, ktorý má charakter organizačnej normy.

V ustanovení § 11 sú uvedené oprávnenia generálneho prokurátora a jeho povinnosti vo vzťahu k Národnej rade Slovenskej republiky. Pôsobnosť generálneho prokurátora vo vzťahu k Národnej rade Slovenskej republiky je viazaná priamo na osobu generálneho prokurátora. Generálny prokurátor nemôže preniesť túto svoju pôsobnosť na iného prokurátora (§ 16).

Navrhované znenie § 12 oprávňuje generálneho prokurátora na účasť na schôdzach vlády Slovenskej republiky; ide však o účasť iba s poradným hlasom. Obdobné oprávnenie vyplýva generálnemu prokurátorovi aj z § 21 ods. 1 platného zákona o prokuratúre. V prípadoch uvedených v § 9 ods. 1 sa môže namiesto generálneho prokurátora zúčastniť na schôdzi vlády jeho prvý námestník (pozri aj § 16). Vláde Slovenskej republiky môže generálny prokurátor podávať aj podnety na prijatie zákonov, ich zmeny a doplnenia.

V ustanovení § 13 sú uvedené oprávnenia generálneho prokurátora vo vzťahu k Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Navrhuje sa, aby pred Ústavným súdom Slovenskej republiky mohol konať v mene generálneho prokurátora aj iný prokurátor poverený generálnym prokurátorom (§ 16). To však neplatí, ak ide o podanie návrhu alebo sťažnosti Podľa § 13 ods. 1; takýto návrh alebo sťažnosť môže podať len generálny prokurátor (§ 16).

V ustanovení § 14 sú uvedené oprávnenia generálneho prokurátora vo vzťahu k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Navrhuje sa, aby pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky mohol konať v mene generálneho prokurátora aj iný prokurátor poverený generálnym prokurátorom (§ 16). Týmto však nie sú dotknuté ustanovenia o príslušnosti prokurátora uvedené v § 46 ods. 1 a § 51.

Z oprávnení generálneho prokurátora vo vzťahu k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky je potrebné dať do osobitnej pozornosti oprávnenie generálneho prokurátora podať Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v občianskom súdnom konaní Podľa § 24 3e Občianskeho súdneho poriadku, a to najmä so zreteľom na skutočnosť, že o tejto problematike konal na svojom zasadnutí 19. júla 2000 Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý svojím nálezom č. PL. ÚS 57/99 nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou Slovenskej republiky. V odôvodnení tohto nálezu, okrem iného, je uvedené, že "snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohladu na nezmenitelnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku. V tejto spojitosti treba uviesť, že tieto pochybenia musia mať charakter narušenia princípov spravodlivého procesu (fair trial) a v konečnom dôsledku by mali znamenať odopretie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti aj s podstatným (závažným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je v čl. 46 až 50 ústavy... Mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučné z dôvodu, že na jeho podanie je procesné legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania... Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.".

V ustanovení § 15 sú uvedené ďalšie oprávnenia generálneho prokurátora, ktoré vyplývajú z osobitných zákonov. Znenie odseku 2 tohto ustanovenia však nevylučuje, aby osobitné zákony alebo medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ustanovili ďalšie oprávnenia alebo povinnosti generálneho prokurátora.

Vzhľadom na široký rozsah pôsobnosti generálneho prokurátora ustanovenie § 16 jednoznačne vymedzuje, v ktorým prípadoch musí generálny prokurátor konať osobne a kedy môže v jeho mene konať ním poverený prokurátor. Predpokladá sa, že prijatím navrhovaného znenia sa odstránia aj interpretačné problémy v aplikačnej praxi.

K § 17:

Navrhované ustanovenie odseku 1 iba všeobecne vymedzuje pôsobnosť prokurátorov v trestnom konaní, pričom odkazuje na osobitné zákony, ktoré konkrétne upravujú pôsobnosť prokurátora v trestnom konaní, najmä na Trestný poriadok a zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov.

Ustanovenie odseku 2 osobitne uvádza ťažiskové úlohy prokurátora v trestnom konaní a zdôrazňuje jeho povinnosť dbať na zabezpečenie práv poškodeného v rozsahu vymedzenom Trestným poriadkom a osobitnými zákonmi, napríklad zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, zákonom č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, zákonom č. 256/1998 Z.z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Pôsobnosť prokurátora v trestnom konaní je vymedzená predovšetkým ustanoveniami Trestného poriadku.

Prokurátor je orgánom činným v trestnom konaní. Je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel; výnimky sú prípustné len Podľa zákona alebo Podľa vyhlásenej medzinárodnej zmluvy.

V prípravnom konaní prokurátor vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti. Pri výkone dozoru je oprávnený

- dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie trestných činov,
- vyžadovať od vyšetrovateľa alebo policajného orgánu spisy, dokumenty, materiály a správy o spáchaných trestných činoch za účelom previerky, či vyšetrovateľ včas začína trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje,
- zúčastniť sa na vykonávaní úkonov vyšetrovateľa alebo policajného orgánu, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoívek veci,
- vracať vec vyšetrovateíovi so svojimi pokynmi na doplnenie,
- zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia a opatrenia vyšetrovateľa a policajného orgánu, ktoré môže nahrádzať vlastnými rozhodnutiami a opatreniami,
- odňať ktorúkoľvek vec určitému vyšetrovateľovi a urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému vyšetrovateľovi.

Iba prokurátor je oprávnený

- podať obžalobu,
- nariadiť zaistenie majetku obvineného a určiť, na ktoré prostriedky a veci sa toto zaistenie nevzťahuje, alebo zrušiť také zaistenie,
- vykonať zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody a obmedziť alebo zrušiť také zabezpečenie alebo vec z neho vyňať,
- nariadiť exhumáciu mŕtvoly,
- navrhnúť vyžiadanie obvineného z cudziny,
- vykonať predbežné vyšetrenie v konaní o vydanie do cudziny.

Prokurátor nemá oprávnenie rozhodovať o väzbe, vydať príkaz na zatknutie či nariadiť domovú prehliadku, a to ani v prípravnom konaní.

Prokurátor sa zúčastňuje na konaní pred súdom, kde má postavenie strany. Trestné stíhanie pred súdom sa koná len na základe obžaloby, ktorú podáva a pred súdom zastupuje prokurátor, súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobe. Prokurátor sa môže zúčastniť na predbežnom prejednaní obžaloby súdom. Na hlavnom pojednávaní je jeho prítomnosť povinná. Prokurátor prednáša obžalobu a záverečnú reč, v priebehu dokazovania aktívne zasahuje do vykonávania dôkazov. Ak prokurátor v priebehu pojednávania dospeje k presvedčeniu, že výsledky prejednávania veci pred súdom obžalobu nepotvrdzujú, je povinný ustúpiť od obvinenia. Proti rozsudku súdu môže podať odvolanie tak v neprospech, ako aj v prospech obžalovaného, zúčastnenej osoby a poškodeného. Proti uzneseniu súdu môže podať sťažnosť, a to aj v prospech obvineného. V prospech, ale aj v neprospech obvineného môže podať návrh na obnovu konania. Sťažnosť pre porušenie zákona možno tiež podať za podmienok ustanovených Trestným poriadkom v prospech i v neprospech páchateľa. Ide však o oprávnenie, ktoré patrí do pôsobnosti generálneho prokurátora, a preto je uvedené v § 14 ods. 2 písm. b).

Pôsobnosť prokurátora v trestnom konaní vymedzuje tiež zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov, Podľa ktorého je prokurátor oprávnený v prípadoch ustanovených zákonom podať súdu návrh na preradenie odsúdeného do vyššej alebo nižšej nápravnovýchovnej skupiny,

Postup prokurátora v trestnom konaní upravuje zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (odsek 3).

K § 18:

Prokuratúra sa významnou mierou podieľa na zabezpečení dodržiavania zákonov v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená.

Dozor nad zachovávaním práv osôb zákonne pozbavených osobnej slobody je v súlade s ústavnou úlohou prokuratúry vyjadrenou v čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky. Plnenie tejto úlohy prokuratúrou nebráni Národnej rade Slovenskej republiky vykonávať ešte osobitný dohľad v týchto miestach vlastným orgánom, ak to považuje za potrebné. Naviac, kontrolu v týchto miestach vykonávajú v úzkej súčinnosti s prokuratúrou európske orgány.

Závažnosť povinností a oprávnení prokurátora pri vykonávaní dozoru v miestach pozbavenia alebo obmedzenia osobnej slobody si vyžaduje prehľadnejšiu, presnejšiu a úplnejšiu úpravu priamo v zákone. Niektoré povinnosti, pravidlá postupu prokurátora a náležitosti jeho príkazu sú doteraz upravené len v príkaze generálneho prokurátora.

Oprávnenia prokurátora pozastavovať výkon príkazov, rozhodnutí a opatrení alebo ich zrušovať sa nevzťahujú na rozhodnutia súdov, ale na rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest, v ktorých sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova alebo ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj na cely policajného zaistenia.

Návrh rešpektuje platný zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov, ako aj zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, podľa ktorých dozor v miestach výkonu trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby vykonáva prokurátor. Návrh je v súlade aj s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku (§ 320 ods. 1, § 358, § 360).

V návrhu zákona sú novo zakotvené aj povinnosti zamestnancov orgánov miest uvedených v odseku 1 voči prokurátorom.

Ustanovením odseku 1 nie sú dotknuté ustanovenia osobitných zákonov. V súčasnosti ide o zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v znení zákona č. 155/1999 Z.z. a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ktoré umožňujú obmedzenie osobnej slobody za podmienok ustanovených zákonom aj bez súhlasu dotknutej osoby. Podľa odseku 2 písm. b) je prokurátor povinný prepustiť na slobodu osobu držanú v mieste uvedenom v odseku 1 len vtedy, ak osoba je na takom mieste držaná nezákonne bez rozhodnutia alebo v rozpore s rozhodnutím súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu.

Oprávnenia prokurátora pri vykonávaní dozoru sú vymedzené v odsekoch 2 až 5. Týmito ustanoveniami nie sú dotknuté ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov upravujúce problematiku mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov.

K § 19:

Navrhované ustanovenie odseku 1 upravuje všeobecne pôsobností prokurátorov v občianskom súdnom konaní a súčasne odkazuje na konkrétnu právnu úpravu v osobitných zákonoch, najmä v § 35 Občianskeho súdneho poriadku, v § 86 Trestného zákona, v § 21 a 29 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, v § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 221/1994 Z.z. o preukazovaní pôvodu finančných prostriedkov pri privatizácii, v zákone č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 17/1993 Z.z. a v § 12 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu.

V odseku 2 sú osobitne zdôraznené oprávnenia prokurátora

- podať návrh na začatie občianskeho súdneho konania,
- vstúpiť, do už začatého občianskeho súdneho konania,
- podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu v občianskom súdnom konaní,
- zastupovať štát ako vlastníka v konaní pred súdom.

Návrh na začatie občianskeho súdneho konania je prokurátor oprávnený podať

- podľa § 35 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje, že prokurátor môže podať návrh na začatie konania, ak
- to ustanovuje osobitný zákon,
- ide o preskúmanie zákonnosti orgánov rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora, ak to vyžaduje verejný záujem a za podmienok uvedených v tomto zákone (pozri aj § 20 až 27 navrhovanej právnej úpravy),
- podľa § 200ha Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje, že prokurátor sa môže obrátiť na súd s návrhom na zrušenie nezákonného uznesenia obce (mestskej časti, mesta), ak obec (mestská časť, mesto) nezruší toto uznesenie na základe protestu prokurátora (pozri aj § 26 ods. 7 navrhovanej právnej úpravy).

Oprávnenie prokurátora podať návrh na začatie občianskeho súdneho konania upravujú tieto osobitné zákony

- § 86 Trestného zákona, Podľa ktorého môže prokurátor podať na súd návrh na uloženie ochrannej výchovy osobe, ktorá dovŕšila dvanásty rok svojho veku a je mladšia ako pätnásť rokov, ak spáchala niektorý čin, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť výnimočný trest,
- § 21 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, podľa ktorého prokurátor môže podať na súd návrh na určenie nezákonnosti štrajku,
- § 29 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, podľa ktorého prokurátor môže podať na súd návrh na určenie nezákonnosti výluky,
- § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 221/1994 Zb. o preukazovaní pôvodu finančných prostriedkov pri privatizácii, podľa ktorého v prípade porušenia ustanovení tohto zákona pri prechode vlastníctva predajom na verejnej dražbe je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prechodu vlastníctva; pri podaní návrhu pred súdom zastupuje štát prokurátor,
- zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 17/1993 Z.z., Podľa ktorého je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva, ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil Podľa osobitných predpisov, boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov; pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor,
- § 12 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993

Z.z. o správe majetku štátu, Podľa ktorého štát je oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu vlastníctva, ak pri prevode majetku štátu na iné osoby boli porušené ustanovenia tohto zákona alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov; pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor.

Vstúpiť do už začatého konania môže prokurátor Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a to

- vo veciach spôsobilosti na právne úkony,
- vo veciach vyhlásenia za mŕtveho,
- vo veciach zápisu do obchodného registra,
- vo veciach výchovy maloletých,
- vo veciach opatrovníctva.

Štát ako vlastníka v konaní pred súdom zastupuje prokurátor v prípadoch ustanovených v osobitných zákonoch. Ide o tieto zákony

- zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 17/1993 Z.z., Podľa ktorého je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva, ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil Podľa osobitných predpisov, boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov; pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor,
- § 12 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, Podľa ktorého štát je oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu vlastníctva, ak pri prevode majetku štátu na iné osoby boli porušené ustanovenia tohto zákona alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov; pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor.

Oprávnenie prokurátora podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu v občianskom súdnom konaní ustanovuje § 35 ods. 3

Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje, že prokurátor je v konaniach Podľa odsekov 1 a 2 (§ 35) oprávnený na všetky úkony, ktoré môže vykonať účastník konania, ak nejde o úkony, ktoré môže vykonať len účastník právneho vzťahu. Inými slovami, prokurátor môže podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu v občianskom súdnom konaní len v prípadoch, v ktorých podal návrh na začatie konanie a v prípadoch, v ktorých vstúpil do už začatého konania.

Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a osobitné zákony umožňujú podať návrh na začatie občianskeho súdneho konania alebo opravný prostriedok aj v iných prípadoch. Ide však o oprávnenia, ktoré patria do pôsobnosti generálneho prokurátora, a preto sú uvedené v § 14 ods. 2 a § 15 ods. 1.

Práva a povinnosti prokurátora v konaní pred súdom ustanovuje zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (odsek 3).

K § 20:

Štvrtý diel tretej časti (§ 20 až 30) navrhovaného zákona upravuje dozor prokurátora nad dodržiavaním zákonnosti orgánmi verejnej správy.

Navrhovaná právna úprava vychádza z poznania, že záruky dodržiavania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti verejnej správy nemôžu byť obmedzené len na pres- kúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v správnom súdnictve (§ 244 až 250s Občianskeho súdneho poriadku). Jeho pôsobnosť nezahŕňa všetku rozhodovaciu činnosť orgánov verejnej správy (§ 248 Občianskeho súdneho poriadku) a naviac, súd môže preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy len vtedy, ak oprávnená osoba v zákonom ustanovenej lehote podá žalobu proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo návrh, ktorým je opravný prostriedok proti neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej správy.

Nesporová povaha správneho konania pritom nevylučuje, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť prospešné pre účastníkov konania, ktorí z tohto dôvodu nebudú mať záujem podať na súd návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. K takýmto prípadom môže dochádzať predovšetkým pri rozhodnutiach o povolení určitej činnosti, o priznaní určitých oprávnení, dávok a pod. Aj pre takéto prípady musia v právnom štáte existovať účinné prostriedky na presadzovanie zákonnosti.

Uvedené vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 17/96, Podľa ktorého je v záujme právneho štátu, aby jeho orgány riadne a dôsledne plnili úlohy, ktoré sú im dané. Tam, kde by štátne orgány svojou činnosťou zasiahli neoprávnene do práv a právne chránených záujmov fyzických osôb, štát má povinnosť vytvoriť systém kontrolných mechanizmov na ich ochranu. Jedným z nich je prokuratúra. Jej miesto v kontrolnom systéme je nezastupiteľné a má svoje opodstatnenie. Z ústavou vymedzenej pôsobnosti prokuratúry vyplýva povinnosť preskúmať postupy všetkých orgánov štátnej správy, ktorých rozhodnutia alebo postup sa bezprostredne týka práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a prijať opatrenia, aby ich rozhodnutia a postupy neboli v rozpore so zákonom. Výkonom dozoru sa prokuratúra nedostáva do pozície nadriadenosti, nie je oprávnená kontroloval efektívností a účelnosť postupov orgánov verejnej správy, záväzne im ukladať povinnosti, prípadne iným direktívnym spôsobom zasahovať do ich činnosti.

Z uvedených dôvodov navrhovaná právna úprava zaraduje do systému záruk dodržiavania zákonnosti v oblasti verejnej správy pôsobnosť prokuratúry voči orgánom verejnej správy, keďže výkon tejto pôsobnosti nie je podmienený návrhom účastníka správneho konania, resp. inej právnickej osoby alebo fyzickej osoby. Navyše, prokurátori môžu zisťovať aj prípady nečinnosti orgánov verejnej správy (porušenie zákonnej povinnosti konať) a prípady, v ktorých práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb boli porušené nezákonným postupom orgánov verejnej správy (bez vydania rozhodnutia). Na tieto prípady porušenia zákonov orgánmi verejnej správy taktiež nemôže správne súdnictvo reagovať.

Verejnou správou sa rozumie normotvorná a rozhodovacia činnosť orgánov verejnej správy.

Orgány verejnej správy na účely tohto zákona vymedzuje navrhované ustanovenie § 20 ods. 2, ktoré medzi orgány verejnej správy zaraďuje

- orgány štátnej správy (pozri zákon Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 254/1994 Z.z. o územných finančných orgánoch v znení neskorších predpisov),
- orgány územnej samosprávy (primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, primátori miest, mestské zastupiteľstvá, starostovia obcí a obecné zastupiteľstvá),
- štátne orgány a iné právnické osoby, ktoré osobitný zákon splnomocnil na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu (Národná banka Slovenska - § 1 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska; Národná banka Slovenska, Slovenská informačná služba a Slovenský pozemkový fond - § 2 ods. 2a § 4 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 100/1996 Z.z. o ochrane štátneho tajomstva, služobného tajomstva, o šifrovej ochrane informácií a o zmene a doplnení Trestného zákona v znení neskorších predpisov),
- právnické osoby, ktorým osobitný zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (napríklad Všeobecná zdravotná poisťovňa, Sociálna poisťovňa, Národný úrad práce, vysoké školy, zdravotnícke zariadenia a iné).

Dozor nad vykonávaním záujmovej samosprávy prokurátor nevykonáva, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonnosti orgánmi verejnej správy nemá prokurátor žiadnu rozhodovaciu ani nariaďovaciu právomoc, a preto navrhovaná právna úprava nezasahuje do základných zásad delby moci v demokratickom štáte.

K § 21:

Ustanovenie odseku 1 vymedzuje spôsoby, ktorými je prokurátor oprávnený vykonávať dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy.

Navrhuje sar aby prokurátor vykonával dozor nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy týmito spôsobmi

- preskúmavaním zákonnosti všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy (vyhláška, výnos a opatrenie ústredného orgánu štátnej správy alebo orgánu, ktorý osobitný zákon splnomocnil na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu) ,
- preskúmavaním zákonnosti smerníc, uznesení, úprav, opatrení a iných právnych aktov vydaných na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy (v zákone je pre tieto právne akty zavedená legislatívna skratka "opatrenie"),
- preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí vydaných v jednotlivých veciach v oblasti verejnej správy, napríklad Podľa správneho poriadku, zákona o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, zákona o Sociálnej poisťovni, zákona o katastri nehnuteínosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnutelnostiam, Colného zákona a ďalších zákonov, Podľa ktorých je orgán verejnej správy oprávnený rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
- preskúmavaním zákonnosti postupu orgánov verejnej správy pri vydávaní
a) opatrení, t.j. smerníc, uznesení, úprav, opatrení a iných právnych aktov na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy,
b) rozhodnutí,
- vykonávaním previerok dodržiavania zákonnosti,
- účasťou na zasadnutiach orgánov verejnej správy, na ktorých by prokurátor mal mať poradný hlas.

Ustanovenie odseku 2 a 3 vymedzuje právne prostriedky dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy.

Spôsob výkonu prokurátorského dozoru (odsek 1), t. j. metódy a formy, akými je prokurátor oprávnený zisťovať dodržiavanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v postupe a rozhodnutiach orgánov verejnej správy a prostriedky prokurátorského dozoru (odsek 2), t. j. konkrétne opatrenia, ktorými je prokurátor oprávnený reagovať na zistenú nezákonnosť, musia byť viazané na záujem štátu na zachovávaní zákonnosti, teda na verejný záujem na odstránení porušenia zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu (§ 5).

K § 22:

Druhý oddiel štvrtého dielu tretej časti (§ 22 až 27) upravuje inštitút protestu prokurátora.

Navrhovaná úprava inštitútu protestu prokurátora a konania o proteste prokurátora je svojím rozsahom, obsahom i formou spracovania odlišná od právnych úprav tohto prostriedku prokurátorského dozoru v predchádzajúcich právnych úpravách (zákon č. 60/1965 Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov).

Protest prokurátora je právnym prostriedkom prokurátorského dozoru, ktorý smeruje k odstráneniu nezákonnosti

a) všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy,
b) opatrení, t.j. smerníc, uznesení, úprav, opatrení a iných právnych aktov vydaných na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy,
c) rozhodnutí vydaných v jednotlivých veciach orgánmi verejnej správy.

Navrhovaný zákon osobitne upravuje konanie o proteste prokurátora podľa toho, či protest bol podaný proti

- všeobecne záväznému právnemu predpisu (§ 25),
- opatreniu (§ 26),
- rozhodnutiu (§ 27).

Prokurátor je oprávnený podať protest vtedy, ak pri preskú- mavaní zákonnosti všeobecne záväzných právnych predpisov, opatrení alebo rozhodnutí vydaných orgánmi verejnej správy zistí, že všeobecne záväzným právnym predpisom, opatrením alebo rozhodnutím vydaným orgánom verejnej správy bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.

Podaním protestu prokurátora sa nemení ani neruší protestom napadnutý všeobecne záväzný právny predpis, opatrenie alebo rozhodnutie orgánu verejnej správy. Zmeniť alebo zrušiť všeobecne záväzný právny predpis, opatrenie alebo rozhodnutie je oprávnený len ten orgán, ktorý je príslušný na ich zmenu alebo zrušenie (príslušný orgán verejnej správy, v zákonom ustanovených prípadoch aj súd). Podaním protestu prokurátora začína iba konanie o proteste, výsledkom ktorého je rozhodnutie orgánu verejnej správy (alebo jeho nadriadeného orgánu alebo orgánu dozerajúceho) o proteste prokurátora, teda o tom, či protestu prokurátora vyhovie alebo nevyhovie. Ak protestu prokurátora vyhovie, vykoná nápravu vo veci. Ak protestu prokurátora nevyhovie alebo mu vyhovie iba čiastočne, prokurátor môže podať na súd za podmienok ustanovených Občianskym súdnym poriadkom návrh na začatie konania o preskúmanie zákonnosti predmetného opatrenia alebo rozhodnutia, prípadne návrh na zrušenie uznesenia obecného zastupiteľstva (miestneho zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva); ak ide o všeobecne záväzný právny predpis orgánu verejnej správy, generálny prokurátor môže podať na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov (bližšie pozri § 25 až 27).

Právna úprava v ustanovení § 22 obsahuje spoločné ustanovenia pre inštitút protestu prokurátora.

Navrhovaná právna úprava v odseku 1 oprávňuje prokurátora vo verejnom záujme (§ 5) na podanie protestu proti

- všeobecne záväznému právnemu predpisu vydanému orgánom verejnej správy [pozri § 21 ods. 1 písm. a) prvý bod a § 22 ods. 1 písm. a)],
- opatreniu, t.j. smernici, uzneseniu, úprave, opatreniu a inému právnemu aktu vydanému na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy [pozri § 21 ods. 1 písm. a) druhý bod a § 22 písm. b)],
- rozhodnutiu vydanému v jednotlivých veciach v oblasti verejnej správy [pozri § 21 ods. 1 písm. a) tretí bod a § 22 písm. c)],

ak všeobecne záväzným právnym predpisom, opatrením alebo rozhodnutím vydaným orgánom verejnej správy bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.

V odseku 2 sú obligatórne vymedzené formálne náležitosti protestu prokurátora.

Ustanovenie odseku 3 oprávňuje prokurátora na späťvzatie protestu. K späťvzatiu protestu môže dôjsť v ktoromkoľvek štádiu konania o proteste. Dôvody na späťvzatie protestu môžu byť rôzne, napríklad dôvod, pre ktorý bol podaný protest, neskôr odpadol - pred rozhodnutím o proteste došlo k zmene zákonnej úpravy alebo k nahradeniu protestom napadnutého všeobecne záväzného právneho predpisu, opatrenia alebo rozhodnutia zákonnou právnou úpravou, nebol dôvod na podanie protestu, k späťvzatiu protestu môže dôjsť aj nadriadeným prokurátorom prokurátora, ktorý podal protest a iné). Protest je jednostranný právny úkon, ktorý má písomnú formu, preto táto forma musí byť dodržaná aj pri späťvzatí protestu. Späťvzatie protestu nie je potrebné odôvodňovať.

Ustanovenie odseku 4 oprávňuje prokurátora na podanie nového protestu proti rozhodnutiu o proteste; v podstate proti takému rozhodnutiu o proteste, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora alebo ktorým bolo protestu prokurátora vyhovené iba čiastočne .

K § 23:

Účelom podania protestu prokurátora je v podstate v skrátenom konaní (bez zbytočného zaťažovania všeobecných súdov a ústav-

ného súdu) odstrániť nezákonnosť rozhodnutí, opatrení a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy.

Z uvedeného dôvodu sa navrhuje, aby prokurátor mal oprávnenie zúčastniť sa na prejednávaní protestu orgánom verejnej správy, ak o to požiada. Osobnou účasťou prokurátora pri prejednávaní protestu orgánom verejnej správy možno predísť zbytočným prieťahov v konaní o proteste prokurátora.

K § 24:

Ustanovenie odseku 1 vymedzuje pojem konania o proteste prokurátora. Z navrhovaného znenia je zrejmé, že v konaní o proteste prokurátora sa nerozhoduje o právach, zákonom chránených záujmov a povinnostiach fyzických osôb, právnických osôb a štátu, ale len o tom, či všeobecne záväzným právnym predpisom, opatrením alebo rozhodnutím orgánu verejnej správy bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis. Toto ustanovenie je spoločné bez ohladu na to, či v konaní o proteste sa postupuje Podľa tohto zákona alebo aj Podľa osobitného zákona [pozri § 69 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)].

Ustanovenie odseku 2 ustanovuje subsidiárnu pôsobnosť zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) na konanie o proteste prokurátora.

K § 25:

Navrhované ustanovenie upravuje postup v konaní o proteste prokurátora podanému proti všeobecne záväznému právnemu predpisu vydanému orgánom verejnej správy [pozri § 21 ods. 1 písm. a) prvý bod a 22 ods. 1 písm. a)] a je vyjadrením záujmu právneho štátu na tom, aby právne normy nižšej právnej sily neodporovali právnym normám vyššej právnej sily.

Podľa navrhovanej právnej úpravy prokurátor podáva protest orgánu, ktorý všeobecne záväzný právny predpis vydal [pozri § 20 ods. 2 písm. a) až c)]. Tento orgán je povinný v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote o proteste rozhodnúť, čo však neznamená, že protestu prokurátora aj musí vyhovieť. Rozhodnutie o tom, či všeobecne záväzný právny predpis je alebo nie v súlade so zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom zostáva aj po podaní protestu prokurátora na orgáne verejnej správy. Ak však orgán verejnej správy protestu prokurátora vyhovie, je povinný v zákonom ustanovenej 90-dňovej lehote nezákonný všeobecne záväzný právny predpis zrušiť alebo nahradiť novým právnym predpisom. Navrhovaná právna úprava by mala prispieť k rýchlej náprave nezákonného stavu a k odbremeneniu ústavného súdu v prípadoch, ak vec nie je sporná. Inštitút protestu prokurátora proti všeobecne záväznému právnemu predpisu vydanému orgánom verejnej správy preto možno chápať len ako jeden z prostriedkov na dosiahnutie zákonnosti, ktorého cielom je bez väčších formalít dosiahnuť súlad všeobecne záväzných právnych predpisov.

Ak orgán verejnej správy nevyhovie protestu prokurátora alebo mu vyhovie iba čiastočne alebo v zákonnej lehote o proteste vôbec nerozhodne, generálny prokurátor môže podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov (odsek 4). Samozrejme, generálny prokurátor môže podat takýto návrh aj vtedy, ak proti všeobecne záväznému právnemu predpisu vydanému orgánom verejnej správy nebol podaný protest prokurátora (odsek 5), čo jednoznačne vyplýva z čl. 130 ods. 1 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhoduje o súlade

- všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi [čl. 125 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky],
- všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s ústavou a zákonmi [čl. 125 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky],
- všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy s ústavou, zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi [čl. 125 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky],
- všeobecne záväzných právnych predpisov s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov [čl. 125 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky].

K § 26:

V tomto ustanovení je upravený postup v konaní o proteste prokurátora podanému proti opatreniu vydanému orgánom verejnej správy, t.j. proti smernici, uzneseniu, úprave, opatreniu alebo inému právnemu aktu vydanému na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy, [pozri § 21 ods. 1 písm. a) druhý bod a § 22 ods. 1 písm. b)].

Navrhované ustanovenie vychádza z pôsobnosti prokuratúry vymedzenej Ústavou Slovenskej republiky. Jeho cielom je umožniť prijatie opatrení smerujúcich k tomu, aby rôzne smernice, uznesenia, úpravy a opatrenia vydané na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy neboli v rozpore so zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa navrhovanej právnej úpravy prokurátor podáva protest orgánu, ktorý nezákonné opatrenie vydal [pozri § 20 ods. 2 písm. a), b), d)]. Tento orgán je povinný v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote buď nezákonné opatrenie zrušiť, prípadne nahradiť novým opatrením (odsek 2) alebo v rámci tejto lehoty predložiť protest na rozhodnutie spolu so spisovým materiálom svojmu bezprostredne nadriadenému orgánu alebo dozerajúcemu orgánu; ústredný orgán štátnej správy predkladá v takom prípade protest prokurátora na rozhodnutie vláde Slovenskej republiky (odsek 3). Ak orgán verejnej správy do 30 dní od doručenia protestu nevyhovie protestu prokurátora ani v tejto lehote protest nepredloží na rozhodnutie príslušnému orgánu, prokurátor môže podať protest priamo tomuto orgánu (odsek 4).

Avšak, uplynutím lehoty ustanovenej v odseku 2 na vybavenie protestu, teda prvým dňom nasledujúcim po uplynutí 30-dňovej lehoty sa priamo zo zákona pozastavuje účinnosť opatrenia, proti ktorému bol podaný protest, a to až do rozhodnutia o proteste bezprostredne nadriadeným alebo dozerajúcim orgánom alebo vládou Slovenskej republiky, ak ide o opatrenie v oblasti verejnej správy vydané ústredným orgánom štátnej správy (odsek 10) (30-dňová lehota ustanovená na vybavenie protestu začína plynúť deň nasledujúci po doručení protestu prokurátora orgánu verejnej správy, ktorý nezákonné opatrenie vydal - pozri § 27 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. vo väzbe na § 24 ods. 2 navrhovanej právnej úpravy). Z uvedeného je zrejmé, že účinnosť opatrenia orgánu verejnej správy napadnutého protestom prokurátora, ktoré predloží orgán verejnej správy na rozhodnutie svojmu bezprostredne nadriadenému orgánu alebo dozerajúcemu orgánu, prípadne vláde Slovenskej republiky sa obnoví až vtedy, keď bezprostredne nadriadený orgán alebo dozerajúci orgán, prípadne vláda Slovenskej republiky vydá rozhodnutie, ktorým protestu prokurátora nevyhovie. Ak totiž protestu vyhovie, musí nezákonné opatrenie zmeniť alebo zrušiť (odsek 6) .

Bezprostredne nadriadený orgán alebo dozerajúci orgán (prípadne vláda Slovenskej republiky) je povinný v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote, ktorá začne plynúť prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom mu orgán verejnej správy predložil protest na rozhodnutie alebo prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom mu doručil protest prokurátor, rozhodnúť o proteste (odsek 5), čo však neznamená, že protestu prokurátora aj musí vyhovieť. Rozhodnutie o tom, či opatrenie napadnuté protestom prokurátora je alebo nie v súlade so zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom patrí aj po podaní protestu prokurátora do pôsobnosti orgánu verejnej správy, ktorý toto opatrenie vydal (odsek 2), prípadne jeho bezprostredne nadriadeného orgánu alebo dozerajúceho orgánu (odsek 5a 6). O zákonnosti tohto opatrenia môže rozhodnúť aj súd, ak sú splnené podmienky na začatie súdneho konania Podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

K § 27:

V tomto ustanovení je upravený postup v konaní o proteste prokurátora podanému proti rozhodnutiam vydaným v jednotlivých veciach v oblasti verejnej správy [pozri § 20 ods. 2 písm. a, b) ad), § 21 ods. 1 písm. a) tretí bod a § 22 ods. 1 písm. c)].

Účelom navrhovanej právnej úpravy je prijatie opatrení smerujúcich k tomu, aby rozhodnutia v jednotlivých veciach vydané v oblasti verejnej správy, ktoré sú v rozpore so zákonom a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, boli zákonom ustanoveným postupom zrušené, prípadne zmenené.

Postup pri podávaní a vybavovaní protestu prokurátora podaného proti rozhodnutiu v jednotlivých veciach, ktoré vydal orgán verejnej správy, je obdobný ako postup pri podávaní a vybavovaní protestu prokurátora proti nezákonným opatreniam vydaným v oblasti verejnej správy (pozri § 26 navrhovanej právnej úpravy).

Odchýlky ustanovuje § 27, Podľa ktorého ústredný orgán štátnej správy, ktorý nevyhovie sám protestu prokurátora, nepredkladá protest na rozhodnutie vláde Slovenskej republiky (pozri § 26 ods. 3 navrhovanej právnej úpravy), ale na rozhodnutie svojmu vedúcemu (minister, predseda ústredného orgánu štátnej správy a vedúci Úradu vlády Slovenskej republiky), ktorý o proteste prokurátora rozhodne na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Orgán verejnej správy, ktorý nevyhovie protestu prokurátora sám a ktorý nemá svoj bezprostredne nadriadený orgán alebo dozerajúci orgán, predloží protest na rozhodnutie tomu orgánu, ktorý je oprávnený na rozhodovanie o opravnom prostriedku v poslednom stupni.

Ďalšou odchýlkou je povinnosť doručiť rozhodnutie o proteste nielen prokurátorovi, ale aj účastníkom konania; rozumejú sa tým účastníci toho konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, proti ktorému smeruje protest prokurátora. Účastníci konania sa totiž v tomto prípade môžu proti rozhodnutiu o proteste odvolať alebo podať rozklad.

Významnou zmenou oproti § 26 je, že v konaní o proteste proti rozhodnutiu sa neodkladá vykonateľnosť rozhodnutia napadnutého protestom prokurátora, a to ani po uplynutí lehoty ustanovenej na vybavenie protestu. Inak by došlo k neodôvodniteínému narušeniu zásady právnej istoty v právnych vzťahoch, o ktorých už právoplatne rozhodol orgán verejnej správy. Samozrejme, to neplatí, ak protest smeruje aj proti nariadeniu alebo uskutočňovaniu výkonu rozhodnutia. V takom prípade musí dôjsť k zastaveniu ďalšieho výkonu rozhodnutia už od podania protestu, aby nemohla nastať situácia, že v prípade zrušenia nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej správy už nebudú môcť byť obnovené porušené práva alebo urobená primeraná náprava tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 26 ods. 6.

Protestom nemožno napadnúť rozhodnutie po uplynutí troch rokov od nadobudnutia jeho právoplatnosti; ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať riadny opravný prostriedok, do troch rokov od jeho vydania. Týmto však nie je dotknuté ustanovenie § 250b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pódia ktorého prokurátor môže podať na súd žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora, najneskôr však do jedného roka od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Z uvedeného je zrejmé, že prokurátor sa nemôže domáhať na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy po uplynutí jedného roka od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Nič však nebráni tomu, aby prokurátor podal protest proti nezákonnému rozhodnutiu aj po uplynutí jedného roka od nadobudnutia jeho právoplatnosti a aby orgán verejnej správy takéto rozhodnutie zrušil alebo zmenil za podmienok ustanovených v zákone.

Pre účely občianskeho súdneho konania je potrebné jednoznačnejšie vymedziť, čo sa rozumie pod pojmom "nebolo vyhovené protestu prokurátora" (pozri § 250b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Preto v odseku 3 sa ustanovuje právna domnienka, Podľa ktorej sa má za to, že protestu prokurátora nebolo vyhovené aj vtedy, ak orgán bezprostredne nadriadený orgánu verejnej správy alebo jeho dozerajúci orgán alebo orgán uvedený v odseku 1 písm. a) nerozhodne o proteste prokurátora v zákonom ustanovenej lehote.

K § 28:

Inštitút upozornenia prokurátora nahrádza doterajšie oprávnenie prokurátora navrhovať orgánom verejnej správy, aby odstránili porušenia zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Účelom navrhovanej právnej úpravy je prijatie opatrení smerujúcich k tomu, aby orgány verejnej správy odstránili nezákonný stav, ku ktorému došlo v ich postupe pri vydávaní opatrení alebo rozhodnutí alebo ich nečinnosťou.

V ustanovení odseku 1 sa navrhuje, aby prokurátor bol oprávnený podať orgánu verejnej správy upozornenie ako prostriedok prokurátorského dozoru [pozri § 21 ods. 2 písm. b)] za účelom odstránenia porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému došlo

- v postupe orgánu verejnej správy bez vydania rozhodnutia,
- nečinnosťou orgánu verejnej správy,
- v konaní, výsledkom ktorého je rozhodnutie, ak podanie upozornenia vyžaduje verejný záujem a nie je potrebné vykonať iné opatrenie, napr. podať protest.

Ustanovenie odseku 2, na rozdiel od predchádzajúcich úprav, zákonnou formou vymedzuje náležitosti upozornenia.

K § 29:

Navrhované ustanovenie upravuje postup pri podávaní a vybavovaní upozornenia prokurátora, ako i práva a povinnosti orgánov, ktoré o upozornení prokurátora rozhodujú.

K § 30:

Ďalším zo spôsobov, ktorým aj Podľa doterajšej právnej úpravy prokurátor vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy, je vykonávanie previerok dodržiavania zákonnosti v ukončených veciach. Previerky vykonávajú prokurátori najmä na základe plánu úloh prokuratúry na príslušný kalendárny rok a tiež vtedy, ak získali poznatky (z rôznych zdrojov) o tom, že orgán verejnej správy v postupe a pri rozhodovaní porušuje zákon. Okrem toho prokurátori overujú účinnosť svojich opatrení z predchádzajúcich rokov kontrolnými previerkami.

Navrhovaná právna úprava v porovnaní s doterajšou zákonnou úpravou upravuje inštitút prokurátorskej previerky precíznejšie. Podrobne ustanovuje práva a povinnosti prokurátorov pri vykonaní previerky i práva a povinnosti preverovaného orgánu.

Ustanovenie odseku 6 vymedzuje náležitosti protokolu o vykonaní previerky, medzi ktoré patria aj prílohy k protokolu. Týmito prílohami sa rozumejú najmä tie písomnosti, ktoré tvoria súčasť protokolu, a to námietky orgánu verejnej správy proti zisteniam prokurátora a oznámenie prokurátora o výsledku preverovania námietok (odsek 5).

Ustanovením § 30 nie sú dotknuté ustanovenia osobitných zákonov, napr. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.

K § 31:

Prokurátori plnia svoje úlohy nielen na základe poznatkov získaných vlastnou aktivitou, napríklad vykonávaním previerok v orgánoch verejnej správy, ale aj na základe poznatkov, ktoré zistia preskúmavaním zákonnosti postupu a rozhodnutí jednak orgánov verejnej správy, ale aj prokurátorov, vyšetrovatelov, policajných orgánov či súdov v zákonom vymedzenom rozsahu, a to aj na základe podnetov podaných fyzickými i právnickými osobami.

Z uvedených dôvodov je problematika vybavovania podnetov upravená v navrhovanom zákone v samostatnej časti - v prvom dieli štvrtej časti (§ 31 až 36).

Navrhované ustanovenie § 31 ods. 1 vymedzuje okruh subjektov, ktorých zákonnosť postupu a rozhodnutí je prokurátor oprávnený preskúmavať. Ide o orgány verejnej správy, prokurátorov, vy- šetrovateíov, policajné orgány a súdy. Zákonnosť postupu a rozhodnutí týchto subjektov však prokurátor môže preskúmavať len v rozsahu vymedzenom v zákone. Výsledkom preskúmavacej činnosti prokurátora je prijatie opatrení na odstránenie zistených porušení. Takýmito opatreniami sú najmä podanie návrhu na začatie konania pred súdom, vstup prokurátora do už začatého súdneho konania, podanie opravného prostriedku, podanie protestu, podanie upozornenia či vykonanie iného opatrenia na odstránenie porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na vykonanie ktorého oprávňuje prokurátora zákon.

Preskúmavanie zákonnosti postupu a rozhodnutí subjektov vymedzených v § 31 ods. 1 vykonáva prokurátor aj na základe podnetov. Podnetom sa rozumie podanie fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia, ktoré zákon zveruje do jeho pôsobnosti (§ 31 ods. 2). Za podnet sa na účely tohto zákona však nepovažuje podanie, vybavenie ktorého upravujú osobitné zákony (§ 31 ods. 3). Pódia tohto zákona tak nemožno vybavovať oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Prijímanie a vybavovanie týchto oznámení upravuje § 158 Trestného poriadku. Rovnako, Podľa tohto zákona nemožno postupovať pri vybavovaní sťažností na prieťahy v súdnom konaní a na nevhodné správanie alebo narušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami, ktorých vybavovanie upravuje zákon o štátnej správe súdov (zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb.) a pri vybavovaní sťažností, ktorých prijímanie a vybavovanie upravuje zákon č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach.

K § 32:

Navrhované ustanovenie upravuje postup pri prijímaní podnetov. Podaný podnet musí prijať každá prokuratúra, a to bez ohladu na to, či je alebo nie je príslušná na jeho vybavenie. Ak nie je príslušná na jeho vybavenie, zašle ho na vybavenie príslušnej prokuratúre alebo príslušnému orgánu v zákonom ustanovenej lehote, o čom musí byť podávate! podnetu písomne vyrozumený.

Prijatie písomne podaného podnetu sa musí potvrdiť a ak nebol písomne podaný podnet podaný osobne, musí byť podávate! podnetu o doručení podnetu písomne vyrozumený potvrdením doručenia podnetu najneskôr do 10 dní. Ak prokurátor prijíma ústne podaný podnet, musí podnet spísať do zápisnice.

K § 33:

V navrhovanom ustanovení sa určuje lehota na vybavenie podaného podnetu, ktorú môže v odôvodnených prípadoch predĺžiť bezprostredne nadriadený prokurátor. Spravidla pôjde o prípady, keď na vybavenie podnetu je potrebný spis, ktorý z objektívnych dôvodov nemôže byť v ustanovenej lehote zapožičaný prokuratúre.

O predĺžení lehoty na vybavenie podaného podnetu musí byť podávate! podnetu písomne upovedomený.

K § 34:

Navrhované ustanovenie upravuje problematiku vybavovania opakovaných podnetov v tej istej veci (odseky 1 a 2) a problematiku vybavovania podnetov v prípadoch, keď v tej istej veci už bol vybavený podnet iného podávateľa (odsek 3).

Zábezpekou správnosti vybavenia podnetu je uzákonená možnosť jeho preskúmania nadriadeným prokurátorom na základe opakovaného podnetu. Návrh zákona umožňuje podanie najviac dvoch podnetov v tej istej veci. Tretí a ďalší podnet sa vybaví len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ide o nevyhnutne potrebnú zákonom ustanovenú prekážku podávaniu neobmedzeného počtu podnetov rovnakého obsahu, ktorých vybavovanie nemôže viest k inému výsledku a zbytočne zatažuje štátny orgán.

Opakovaný podnet, ktorým sa podávate! podnetu domáha preskúmania zákonnosti vybavenia jeho podnetu, nemôže vybavovat ten prokurátor, ktorý vybavoval podnet, proti ktorému smeruje opakovaný podnet. Preto sa navrhuje, aby na vybavenie opakovaného podnetu bol príslušný jeho nadriadený prokurátor. V poradí tretí podnet vybavuje tiež tento prokurátor, avšak len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Podaný podnet netreba prešetrovať, ak v tej istej veci už bol vybavený podnet iného podávatela. V takom prípade stačí upovedomiť ďalšieho podávatela podnetu o výsledku vybavenia podnetu. Uvedené však neplatí, ak podnet ďalšieho podávateľa obsahuje nové skutočnosti; vtedy vec treba prešetriť a o výsledku upovedomiť podávatela podnetu.

K § 35:

Navrhovaná právna úprava ustanovuje, povinnosti prokurátora pri vybavovaní podnetu, a to

- prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu a či sú splnené podmienky na vykonanie niektorého z opatrení, ktoré patrí do pôsobnosti prokurátora,
- posudzovať podnet Podľa obsahu a nie Podľa jeho v praxi často nesprávneho označenia,
- prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania podnetu vyšli najavo,
- vykonať príslušné opatrenia prijaté na základe podaného podnetu .

K § 36:

Podľa navrhovanej právnej úpravy prokurátor môže požiadať o podanie vysvetlenia alebo o predloženie písomnosti potrebnej na vybavenie podnetu

- podávatela podnetu,
- inú fyzickú osobu alebo právnickú osobu.

Podávate! podnetu je povinný vyhovieť žiadosti prokurátora a poskytnúť mu vysvetlenie alebo predložiť mu písomnosť, ktorú má vo svojej dispozícii. Ak tak neurobí, prokurátor ho nemôže dať predviesť ani iným spôsobom nútiť, aby podal potrebné vysvetlenie alebo predložil potrebnú písomnosť. Ak však vo vybavovaní podnetu nemožno bez tohto vysvetlenia alebo písomnosti pokračovať, prokurátor konanie o podnete ukončí bez vybavenia podnetu. 0 tejto skutočnosti musí byt podávate! podnetu vyrozumený.

Žiadosti prokurátora o podanie vysvetlenia alebo predloženie písomnosti potrebnej na vybavenie podnetu je povinná vyhovieť aj fyzická osoba (ak nemá právo odoprieť podanie vysvetlenia) a právnická osoba, bez vysvetlenia alebo písomnosti ktorej podnet nemožno vybaviť. Prokurátor môže takúto osobu predvolať telefonicky alebo podobne účinným spôsobom (napríklad faxom) len v naliehavých prípadoch (v podstate vtedy, ak vec neznesie odklad, napríklad hrozí zmeškanie lehoty na vykonanie opatrenia, na ktoré je príslušný prokurátor). Inak musí prokurátor takúto osobu predvolať písomne a predvolanie musí byť doručené predvolávanej osobe do vlastných rúk, a to najmenej tri dni vopred. Osobu, ktorá sa opätovne nedostaví na písomné predvolanie prokurátora bez toho, aby sa ospravedlnila alebo bez toho, aby jej v tom bránili závažné dôvody, môže dať prokurátor predviesť príslušným útvarom Policajného zboru, avšak len vtedy, ak ju na takúto možnosť v predvolaní upozornil.

Osoba, ktorá nie je podávatelom podnetu, má nárok na úhradu nákladov spojených s podaním vysvetlenia alebo s predložením listiny za podmienok ustanovených v odseku 5.

K § 37:

Prokurátor sa plnením svojich úloh podiela na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Nevyhnutným predpokladom pre riadne plnenie týchto úloh je poskytovanie súčinnosti orgánmi verejnej správy, inými právnickými osobami, fyzickými osobami, ale i súdmi, notármi a súdnymi exekútormi. Rozsah a podmienky poskytovania súčinnosti vymedzuje s prihliadnutím na pôsobnosť prokuratúry navrhované ustanovenie.

K § 38:

Organizáciu a riadenie prokuratúry upravuje piata časť navrhovanej právnej úpravy (§ 38 - 45).

Ustanovenie § 38 vymedzuje sústavu prokuratúry ako sústavu, ktorú tvoria tieto štátne orgány:

- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
- krajské prokuratúry,
- vyššia vojenská prokuratúra,
- okresné prokuratúry,
- vojenské obvodné prokuratúry.

V podstate ide o trojstupňovú sústavu, ktorá korešponduje s jednotlivými ustanoveniami Trestného poriadku a so sústavou súdov.

Oproti platnému právnemu stavu sa navrhuje, aby hlavná vojenská prokuratúra a register trestov nemali osobitné postavenie vymedzené zákonom ako súčasť generálnej prokuratúry. Ich zaradenie do štruktúry jednotlivých útvarov generálnej prokuratúry určí organizačný poriadok generálnej prokuratúry, ktorý vydá generálny prokurátor.

Do sústavy prokuratúry sa navrhuje zaradiť aj poíné prokuratúry, ktoré budú oprávnené pôsobiť, za brannej pohotovosti štátu. Touto právnou úpravou dochádza k zosúladeniu so sústavou súdov vymedzenou v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch, podľa ktorého v čase brannej pohotovosti štátu patria do sústavy súdov aj vyššie poíné a nižšie poíné súdy. V navrhovanom zákone sa však nepočíta s rozdelením poíných prokuratúr na vyššie a nižšie, pretože v súčasnom období dochádza k zmene mobilizačnej agendy vzhľadom na reštruktualizáciu Armády Slovenskej republiky.

Sústavu vojenských prokuratúr v súlade so sústavou vojenských súdov by mali tvoriť:

- vyššia vojenská prokuratúra,
- vojenské obvodné prokuratúry,
- poľné prokuratúry pre prípad brannej pohotovosti štátu.

Na účely § 24 ods. 3 zákona č. 370/1997 Z.z. o vojenskej službe bude mať postavenie vojenskej prokuratúry aj vojenská súčasť generálnej prokuratúry.

Hmotné zabezpečenie vojenských prokuratúr sa nemení. Navrhuje sa, aby činnosť vojenských prokuratúr a činnosť vojenskej súčasti generálnej prokuratúry naďalej hmotne zabezpečovalo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o register trestov, ten je vlastne súborom informácii o osobách právoplatne odsúdených súdmi v trestnom konaní, ako aj o osobách, proti ktorým bolo prokurátormi alebo súdmi právoplatne podmienečne zastavené trestné stíhanie. Skutočnosť, že podľa zákona č. 311/1999 Z.z. o registri trestov generálna prokuratúra vedie register trestov a zabezpečuje ochranu údajov uvedených v registri trestov pred zničením, odcudzením, stratou, neoprávneným prístupom, zmenou alebo rozširovaním, je vyjadrená v navrhovanom ustanovení § 40 ods. 2, ktorý vymedzuje pôsobnosť generálnej prokuratúry.

K § 39:

Sídlo generálnej prokuratúry sa nemení, zostáva ním hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. K zmene nedochádza ani v doterajších sídlach a územných obvodoch jednotlivých prokuratúr. Sídla a územná pôsobnosť jednotlivých prokuratúr sa naďalej odvodzujú od sídiel a územných obvodov súdov, ktoré vymedzuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z.z., ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Z dôvodu racionálneho prístupu k riešeniu problematiky sídiel prokuratúr a s prihliadnutím na nárast trestnej činnosti a zaťaženosť jednotlivých prokuratúr sa oproti doterajšiemu právnemu stavu navrhuje ustanoviť oprávnenie generálneho prokurátora zriadiť pobočku okresnej prokuratúry alebo krajskej prokuratúry (odsek 3) a oprávnenie generálneho prokurátora určiť sídlo okresnej prokuratúry v Bratislave aj v inej mestskej časti na území hlavného mesta bez toho, aby došlo k zmene jej územného obvodu (odsek 4).

Sídla a územná pôsobnosť krajských prokuratúr:

1. Sídlom Krajskej prokuratúry v Bratislave je mesto Bratislava; jej obvod tvoria územné obvody týchto okresných prokuratúr:

a) Okresnej prokuratúry Bratislava I,
b) Okresnej prokuratúry Bratislava II,
c) Okresnej prokuratúry Bratislava III,
d) Okresnej prokuratúry Bratislava IV,
e) Okresnej prokuratúry Bratislava V,
f) Okresnej prokuratúry Malacky,
g) Okresnej prokuratúry Pezinok,

2. sídlom Krajskej prokuratúry v Trnave je mesto Trnava; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Okresnej prokuratúry Trnava,
b) Okresnej prokuratúry Dunajská Streda,
c) Okresnej prokuratúry Galanta,
d) Okresnej prokuratúry Piešťany,
e) Okresnej prokuratúry Senica,
f) Okresnej prokuratúry Skalica,

3. sídlom Krajskej prokuratúry v Trenčíne je mesto Trenčín; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Okresnej prokuratúry Trenčín,
b) Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou,
c) Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom,
d) Okresnej prokuratúry Partizánske,
e) Okresnej prokuratúry Považská Bystrica,
f) Okresnej prokuratúry Prievidza,

4. sídlom Krajskej prokuratúry v Nitre je mesto Nitra; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Okresnej prokuratúry Nitra,
b) Okresnej prokuratúry Komárno,
c) Okresnej prokuratúry Levice,
d) Okresnej prokuratúry Nové Zámky,
e) Okresnej prokuratúry Sala,
f) Okresnej prokuratúry Topoíčany,

5. sídlom Krajskej prokuratúry v Žiline je mesto Žilina; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Okresnej prokuratúry Žilina,
b) Okresnej prokuratúry Čadca,
c) Okresnej prokuratúry Dolný Kubín,
d) Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš,
e) Okresnej prokuratúry Martin,
f) Okresnej prokuratúry Námestovo,
g) Okresnej prokuratúry Ružomberok,

6. sídlom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici je mesto Banská Bystrica; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Okresnej prokuratúry Banská Bystrica,
b) Okresnej prokuratúry Brezno,
c) Okresnej prokuratúry Lučenec,
d) Okresnej prokuratúry Revúca,
e) Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota,
f) Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš,
g) okresnej prokuratúry Zvolen,
h) Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom,

7. sídlom Krajskej prokuratúry v Prešove je mesto Prešov; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Okresnej prokuratúry Prešov,
b) Okresnej prokuratúry Bardejov,
c) Okresnej prokuratúry Humenné,
d) Okresnej prokuratúry Kežmarok,
e) Okresnej prokuratúry Poprad,
f) Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa,
g) Okresnej prokuratúry Svidník,
h) Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou,

8. sídlom Krajskej prokuratúry v Košiciach je mesto Košice; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Okresnej prokuratúry Košice I,
b) Okresnej prokuratúry Košice II,
c) Okresnej prokuratúry Košice-okolie,
d) Okresnej prokuratúry Michalovce,
e) Okresnej prokuratúry Rožňava,
f) Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves,
g) Okresnej prokuratúry Trebišov.

Sídla a pôsobnosť okresných prokuratúr:

1. Sídlom Okresnej prokuratúry Bratislava I je Bratislava - mestská časť Staré Mesto; jej obvod tvorí územný obvod okresu Bratislava I,
2. sídlom Okresnej prokuratúry Bratislava II je Bratislava - mestská časť okresu Bratislava II; jej obvod tvorí územný obvod okresu Bratislava II,
3. sídlom Okresnej prokuratúry Bratislava m je Bratislava - mestská časť okresu Bratislava III; jej obvod tvorí územný obvod okresu Bratislava III a okresu Senec,
4. sídlom Okresnej prokuratúry Bratislava IV je Bratislava - mestská časť okresu Bratislava IV; jej obvod tvorí územný obvod okresu Bratislava IV,
5. sídlom Okresnej prokuratúry Bratislava V je Bratislava - mestská časť okresu Bratislava V; jej obvod tvorí územný obvod okresu Bratislava V,
6. sídlom Okresnej prokuratúry Malacky je mesto Malacky; jej obvod tvorí územný obvod okresu Malacky,
7. sídlom Okresnej prokuratúry Pezinok je mesto Pezinok; jej obvod tvorí územný obvod okresu Pezinok,
8. sídlom Okresnej prokuratúry Trnava je mesto Trnava; jej obvod tvorí územný obvod okresu Trnava a okresu Hlohovec,
9. sídlom Okresnej prokuratúry Dunajská Streda je mesto Dunajská Streda; jej obvod tvorí územný obvod okresu Dunajská Streda, 10. sídlom Okresnej prokuratúry Galanta je mesto Galanta; jej obvod tvorí územný obvod okresu Galanta,
11. sídlom Okresnej prokuratúry Piešťany je mesto Piešťany; jej obvod tvorí územný obvod okresu Piešťany,
12. sídlom Okresnej prokuratúry Senica je mesto Senica; jej obvod tvorí územný obvod okresu Senica,
13. sídlom Okresnej prokuratúry Skalica je mesto Skalica; jej obvod tvorí územný obvod okresu Skalica,
14. sídlom Okresnej prokuratúry Trenčín je mesto Trenčín; jej obvod tvorí územný obvod okresu Trenčín a okresu Hava,
15. sídlom Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou je mesto Bánovce nad Bebravou; jej obvod tvorí územný obvod okresu Bánovce nad Bebravou,
16. sídlom Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom je mesto Nové Mesto nad Váhom; jej obvod tvorí územný obvod okresu Nové Mesto nad Váhom a okresu Myjava,
17. sídlom Okresnej prokuratúry Partizánske je mesto Partizánske; jej obvod tvorí územný obvod okresu Partizánske.
18. sídlom Okresnej prokuratúry Považská Bystrica je mesto Považská Bystrica; jej obvod tvorí územný obvod okresu Považská Bystrica a okresu Púchov,
19. sídlom Okresnej prokuratúry Prievidza je mesto Prievidza; jej obvod tvorí územný obvod okresu Prievidza.
20. sídlom okresnej prokuratúry Nitra je mesto Nitra; jej obvod tvorí územný obvod okresu Nitra a okresu Zlaté Moravce,
21. sídlom Okresnej prokuratúry Komárno je mesto Komárno; jej obvod tvorí územný obvod okresu Komárno,
22. sídlom Okresnej prokuratúry Levice je mesto Levice; jej obvod tvorí územný obvod okresu Levice,
23. sídlom Okresnej prokuratúry Nové Zámky je mesto Nové Zámky; jej obvod tvorí územný obvod okresu Nové Zámky,
25. sídlom Okresnej prokuratúry Šala je mesto Šaľa; jej obvod tvorí územný obvod okresu Šaľa,
26. sídlom Okresnej prokuratúry Topoľčany je mesto Topoľčany; jej obvod tvorí územný obvod okresu Topoľčany,
27. sídlom Okresnej prokuratúry Žilina je mesto Žilina; jej obvod tvorí územný obvod okresu Žilina a okresu Bytča,
28. sídlom Okresnej prokuratúry Čadca je mesto Čadca; jej obvod tvorí územný obvod okresu Čadca a okresu Kysucké Nové Mesto,
28. sídlom Okresnej prokuratúry Dolný Kubín je mesto Dolný Kubín; jej obvod tvorí územný obvod okresu Dolný Kubín a okresu Tvr- došín,
29. sídlom Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš je mesto Liptovský Mikuláš; jej obvod tvorí územný obvod okresu Liptovský Mikuláš,
30. sídlom Okresnej prokuratúry Martin je mesto Martin; jej obvod tvorí územný obvod okresu Martin a okresu Turčianske Teplice,
31. sídlom Okresnej prokuratúry Námestovo je mesto Námestovo; jej obvod tvorí územný obvod okresu Námestovo,
32. sídlom Okresnej prokuratúry Ružomberok je mesto Ružomberok; jej obvod tvorí územný obvod okresu Ružomberok,
33. sídlom Okresnej prokuratúry Banská Bystrica je mesto Banská Bystrica; jej obvod tvorí územný obvod okresu Banská Bystrica,
34. sídlom Okresnej prokuratúry Brezno je mesto Brezno; jej obvod tvorí územný obvod okresu Brezno,
35. sídlom Okresnej prokuratúry Lučenec je mesto Lučenec; jej obvod tvorí územný obvod okresu Lučenec a okresu Poltár,
36. sídlom Okresnej prokuratúry Revúca je mesto Revúca; jej obvod tvorí územný obvod okresu Revúca,
37. sídlom Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota je mesto Rimavská Sobota; jej obvod tvorí územný obvod okresu Rimavská Sobota,
38. sídlom Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš je mesto Velký Krtíš; jej obvod tvorí územný obvod okresu Velký Krtíš,
39. sídlom Okresnej prokuratúry Zvolen je mesto Zvolen; jej obvod tvorí územný obvod okresu Zvolen, okresu Detva a okresu Krupina ,
40. sídlom Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom je mesto žiar nad Hronom; jej obvod tvorí územný obvod okresu Žiar nad Hronom, okresu Banská Štiavnica a okresu Žarnovica,
41. sídlom Okresnej prokuratúry Prešov je mesto Prešov; jej obvod tvorí územný obvod okresu Prešov a okresu Sabinov,
42. sídlom Okresnej prokuratúry je mesto Bardejov; jej obvod tvorí územný obvod okresu Bardejov,
43. sídlom Okresnej prokuratúry Humenné je mesto Humenné; jej obvod tvorí územný obvod okresu Humenné, okresu Medzilaborce a okresu Snina,
44. sídlom Okresnej prokuratúry Kežmarok je mesto Kežmarok; jej obvod tvorí územný obvod okresu Kežmarok,
45. sídlom Okresnej prokuratúry Poprad je mesto Poprad; jej obvod tvorí územný obvod okresu Poprad a okresu Levoča,
46. sídlom Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa je mesto Stará Ľubovňa; jej obvod tvorí územný obvod okresu Stará Ľubovňa,
47. sídlom Okresnej prokuratúry Svidník je mesto Svidník; jej obvod tvorí územný obvod okresu Svidník a okresu Stropkov,
48. sídlom Okresnej prokuratúry Vranov nad Topíou je mesto Vranov nad Toplou; jej obvod tvorí územný obvod okresu Vranov nad Toplou,
49. sídlom Okresnej prokuratúry Košice I je mesto Košice; jej obvod tvorí územný obvod okresu Košice I a okresu Košice III,
50. sídlom Okresnej prokuratúry Košice II je mesto Košice; jej obvod tvorí územný obvod okresu Košice II a okresu Košice IV,
51. sídlom Okresnej prokuratúry Košice - okolie je mesto Košice; jej obvod tvorí územný obvod okresu Košice - okolie,
52. sídlom Okresnej prokuratúry Michalovce je mesto Michalovce; jej obvod tvorí územný obvod okresu Michalovce a okresu Sob- ranče,
53. sídlom Okresnej prokuratúry Rožňava je mesto Rožňava; jej obvod tvorí územný obvod okresu Rožňava,
54. sídlom Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves je mesto spišská Nová Ves; jej obvod tvorí územný obvod okresu Spišská Nová Ves a okresu Gelnica,
55. sídlom Okresnej prokuratúry Trebišov je mesto Trebišov; jej obvod tvorí územný obvod okresu Trebišov.

Územný obvod okresu tvoria obce uvedené v prílohe nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 258/1996 Z.z., ktorým sa vydáva Zoznam obcí a vojenských obvodov tvoriacich jednotlivé okresy.

Sídla a územná pôsobnosť vojenských prokuratúr:

1. Sídlom Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne je mesto Trenčín; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave,
b) Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici,
c) Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove.

2. Sídlom Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave je mesto Bratislava; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Krajskej prokuratúry v Bratislave,
b) Krajskej prokuratúry v Trnave,
c) Krajskej prokuratúry v Trenčíne,
d) Krajskej prokuratúry v Nitre.

3. Sídlom Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici je mesto Banská Bystrica; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici,
b) Krajskej prokuratúry v Žiline.

4. Sídlom Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove je mesto Prešov; jej obvod tvoria územné obvody týchto prokuratúr:

a) Krajskej prokuratúry v Prešove,
b) Krajskej prokuratúry v Košiciach.

K § 40:

Generálna prokuratúra je ústredným štátnym orgánom - najvyšším orgánom v rámci hierarchického usporiadania prokuratúry, z čoho vyplýva jej nadriadené postavenie voči ostatným orgánom prokuratúry.

V odseku 2 je všeobecne vymedzená pôsobnosť generálnej prokuratúry, ktorú budú vykonávať jednotlivé organizačné útvary generálnej prokuratúry. Konkrétne možno pôsobnosť generálnej prokuratúry odvodiť najmä z ustanovení navrhovanej právnej úpravy, ktoré vymedzujú príslušnosť generálneho prokurátora a prokurátorov generálnej prokuratúry (§ 46 až 49) a z ustanovení, ktoré vymedzujú pôsobnosť generálneho prokurátora a ostatných prokurátorov (§ 11 až 36).

K § 41:

Ustanovenie odseku 1 vymedzuje štatutárny orgán generálnej prokuratúry, ktorým je generálny prokurátor. Súčasne sa ustanovuje v súlade s čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky oprávnenie generálneho prokurátora riadiť činnosť ostatných prokuratúr, vrátane vojenských prokuratúr.

V súlade s § 3 ods. 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z.z. o vojenskej službe v znení zákona č. 10/2000 Z.z. aj činnosť vojenskej súčasti generálnej prokuratúry bude riadiť generálny prokurátor. Hlavný vojenský prokurátor bude v plnom rozsahu svojej činnosti podriadený generálnemu prokurátorovi. V rozsahu vymedzenom vojenskými predpismi zodpovedá aj ministrovi obrany.

Hlavný vojenský prokurátor je vojakom vykonávajúcim profesionálnu službu vyčleneným na plnenie úloh vojenskej prokuratúry podľa § 24 zákona č. 370/1997 Zb. o vojenskej službe v znení zákona č. 10/2000 Z.z. Počas výkonu funkcie hlavného vojenského prokurátora sa neprerušuje výkon jeho profesionálnej vojenskej služby.

K § 42:

Ustanovenie odseku 1 vymedzuje postavenie krajskej prokuratúry ako orgánu nadriadeného tým okresným prokuratúram, ktoré patria do jej územného obvodu (pozri dôvodovú správu k § 39). Toto postavenie krajskej prokuratúry koreluje s hierarchickým usporiadaním prokuratúry.

V odseku 2 je všeobecne vymedzená pôsobnosť krajskej prokuratúry. Konkrétne možno pôsobnosť krajskej prokuratúry odvodiť najmä z ustanovení navrhovanej právnej úpravy, ktoré vymedzujú príslušnosť krajského prokurátora a prokurátorov krajskej prokuratúry (§ 46 až 49) a z ustanovení, ktoré vymedzujú pôsobnosť generálneho prokurátora a ostatných prokurátorov (§ 11 až 36).

V odseku 3 je vymedzený štatutárny orgán krajskej prokuratúry, ktorým je krajský prokurátor. V súlade s hierarchickým usporiadaním prokuratúry sa ustanovuje oprávnenie krajského prokurátora riadiť činnosť nielen krajskej prokuratúry, na čele ktorej stojí, ale aj podriadených okresných prokuratúr.

Podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky na čele prokuratúry Slovenskej republiky je generálny prokurátor, preto krajský prokurátor musí za výkon svojej funkcie zodpovedať generálnemu prokurátorovi.

K § 43:

Vyššia vojenská prokuratúra v Trenčíne je nadriadeným orgánom všetkých vojenských obvodných prokuratúr, teda Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave, Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici a Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove (bližšie pozri dôvodovú správu k § 39). Vyššia vojenská prokuratúra má postavenie krajskej prokuratúry (pozri § 38 ods. 3 navrhovanej právnej úpravy).

V odseku 2 je všeobecne vymedzená pôsobnosť vyššej vojenskej prokuratúry. Konkrétne možno pôsobnosť vyššej vojenskej prokuratúry odvodiť najmä z ustanovení navrhovanej právnej úpravy, ktoré vymedzujú príslušnosť vyššieho vojenského prokurátora a prokurátorov vyššej vojenskej prokuratúry (§ 46 až 49) a z ustanovení, ktoré vymedzujú pôsobnosť generálneho prokurátora a ostatných prokurátorov (§ 11 až 36).

Štatutárnym orgánom Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne je vyšší vojenský prokurátor, ktorý v súlade s hierarchickým usporiadaním prokuratúry zodpovedá za plnenie úloh patriacich do pôsobnosti prokuratúry vymedzenej týmto zákonom generálnemu prokurátorovi .

Vyšší vojenský prokurátor je vojakom vykonávajúcim profesionálnu službu vyčleneným na plnenie úloh vojenskej prokuratúry pódia § 24 zákona č. 370/1997 Zb. o vojenskej službe v znení zákona č. 10/2000 Z.z. Počas výkonu funkcie vyššieho vojenského prokurátora sa neprerušuje výkon jeho profesionálnej vojenskej služby.

K § 44:

Okresná prokuratúra je podriadená tej krajskej prokuratúre, do územnej pôsobnosti ktorej patrí a generálnej prokuratúre.

V odseku 2 je všeobecne vymedzená pôsobnosť okresnej prokuratúry. Konkrétne možno pôsobnosť okresnej prokuratúry odvodiť najmä z ustanovení navrhovanej právnej úpravy, ktoré vymedzujú príslušnosť okresného prokurátora a prokurátorov okresnej prokuratúry (§ 46 až 49) a z ustanovení, ktoré vymedzujú pôsobnosť generálneho prokurátora a ostatných prokurátorov (§ 11 až 36).

Štatutárnym orgánom okresnej prokuratúry je okresný prokurátor, ktorý za výkon svojej funkcie spočívajúcej v riadení okresnej prokuratúry zodpovedá v súlade s hierarchickým usporiadaním prokuratúry priamo krajskému prokurátorovi a prostredníctvom neho aj generálnemu prokurátorovi.

K § 45:

Vojenská obvodná prokuratúra je podriadená vyššej vojenskej prokuratúre a generálnej prokuratúre.

V odseku 2 je všeobecne vymedzená pôsobnosť vojenskej obvodnej prokuratúry. Konkrétne možno pôsobnosť vojenskej obvodnej prokuratúry odvodiť najmä z ustanovení navrhovanej právnej úpravy, ktoré vymedzujú príslušnosť vojenského obvodného prokurátora a prokurátorov vojenskej obvodnej prokuratúry (§         46 až 49)

a z ustanovení, ktoré vymedzujú pôsobnosť generálneho prokurátora a ostatných prokurátorov (§ 11 až 36).

Štatutárnym orgánom vojenskej obvodnej prokuratúry je vojenský obvodný prokurátor, ktorý za výkon svojej funkcie spočívajúcej v riadení vojenskej obvodnej prokuratúry zodpovedá v súlade s hierarchickým usporiadaním prokuratúry priamo vyššiemu vojenskému prokurátorovi a prostredníctvom neho aj generálnemu prokurátorovi .

Vojenský obvodný prokurátor je vojakom vykonávajúcim profesionálnu službu vyčleneným na plnenie úloh vojenskej prokuratúry Podľa § 24 zákona č. 370/1997 Zb. o vojenskej službe v znení zákona č. 10/2000 Z.z. Počas výkonu funkcie vojenského obvodného prokurátora sa neprerušuje výkon jeho profesionálnej vojenskej služby.

K § 46:

Navrhované ustanovenie upravuje príslušnosť prokurátora na konanie pred súdmi.

Postup v . konaní pred súdom upravujú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Trestného poriadku, ktoré ustanovujú oprávnenia a povinností prokurátora, nie prokuratúry. Naviac, orgánom činným v trestnom konaní nie je prokuratúra ako taká, ale prokurátor. Z týchto dôvodov sa upravuje v navrhovanom zákone príslušnosť: prokurátorov na konanie pred súdmi a nie príslušnosi: prokuratúry.

Pri vymedzení príslušnosti prokurátora na konanie sa v navrhovanej právnej úprave prihliada na usporiadanie súdnictva, teda na sústavu všeobecných súdov, na jej trojstupňové usporiadanie, na vecnú a miestnu príslušnosti súdov ustanovenú zákonmi, ktoré upravujú postup v konaní pred súdmi a na hierarchické usporiadanie prokuratúry (§ 46 vo väzbe na 51 navrhovanej právnej úpravy).

Priamo zo zákona, teda bez osobitného poverenia či splnomocnenia udeleného nadriadeným prokurátorom budú na konanie pred súdom príslušní tí prokurátori, ktorí sú uvedení v odsekoch 1 až 5. Výnimky sú prípustné len Podľa § 51 navrhovanej právnej úpravy. V takom prípade prokurátor bude povinný preukázal: svoje oprávnenie na konanie pred súdom písomným pokynom v konkrétnej veci .

K § 47:

Navrhované ustanovenie upravuje príslušnosť prokurátora na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18 navrhovanej právnej úpravy).

Najnižším stupňom na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená, je krajský prokurátor (vyšší vojenský prokurátor), ktorý však môže splnomocniť na výkon tohto dozoru jemu podriadených prokurátorov, teda prokurátorov krajskej prokuratúry (vyššej vojenskej prokuratúry), okresného prokurátora (vojenského obvodného prokurátora) a prokurátorov okresnej prokuratúry (vojenskej obvodnej prokuratúry). Ustanovenie § 6 ods. la § 51 navrhovanej právnej úpravy týmto nie je dotknuté.

Miestna príslušnosť prokurátora na vykonávanie dozoru sa určuje podľa sídla orgánu vykonávajúceho správu miesta, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená.

K § 48:

Navrhované ustanovenie upravuje príslušnosť prokurátora na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípadoch, ak pôsobnosť orgánov, u ktorých prokurátor vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti, presahuje obvod krajskej prokuratúry (vyššej vojenskej prokuratúry) alebo obvod okresnej prokuratúry (vojenskej obvodovej prokuratúry). V takýchto prípadoch je na vykonávanie dozoru zásadne príslušný prokurátor prokuratúry vyššieho stupňa, prípadne v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori .

Všeobecne je upravené, že prokurátorom miestne príslušným na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti je prokurátor tej prokuratúry, v obvode ktorej má sídlo orgán, nad ktorým sa dozor vykonáva.

K § 49:

Navrhované ustanovenie upravuje príslušnosť prokurátora na vybavovanie podnetu. Podľa navrhovaného ustanovenia § 31 ods. 2 sa podnetom rozumie také podanie, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom, vstúpil do už začatého konania pred súdom, podal opravný prostriedok alebo aby vykonal iné opatrenie, na vykonanie ktorého je podľa zákona oprávnený. Navrhuje sa, aby na vybavenie podnetu nebol príslušný ten prokurátor, ktorý podnet prijal, ale ten prokurátor, ktorý je oprávnený na vykonanie opatrenia, k vykonaniu ktorého podnet smeruje, prípadne iného potrebného opatrenia, ak je na jeho vykonanie prokurátor oprávnený.

K § 50:

Navrhované ustanovenie sa týka problematiky riešenia sporov o príslušnosť.

Pod pojmom príslušnosť prokurátora sa rozumie vymedzenie pôsobnosti medzi prokurátormi navzájom. Aj keď príslušnosť prokurátora sa v navrhovanej právnej úprave vymedzuje, nemožno vylúčiť, že v praxi nevznikne pri skúmaní príslušnosti prokurátora konflikt, už či záporný (ani jeden prokurátor sa nepovažuje za príslušného) alebo kladný (viac prokurátorov sa považuje za príslušných). Z uvedeného dôvodu je potrebné ustanoviť, ktorý orgán bude rozhodovať spory o príslušnosť medzi prokurátormi. Navrhuje sa, aby o týchto sporoch rozhodoval ich najbližšie spoločne nadriadený prokurátor určený Podľa § 54 ods. 2.

K § 51:

S prihliadnutím na potrebu zabezpečiť uplatňovanie inštitútu hierarchického odovzdávania pokynov v praxi a na spôsob vymedzenia príslušnosti prokurátorov na konanie a na vykonávanie ostatných prokurátorských činností sa navrhuje ustanoviť oprávnenie generálneho prokurátora a v rozsahu svojej pôsobnosti aj oprávnenie krajského prokurátora a vyššieho vojenského prokurátora určiť v záujme ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu výnimky z pravidiel na určovanie príslušnosti Podľa § 46 až 50.

K § 52:

Účelom tohto ustanovenia je zaistiť dôveru verejnosti, účastníkov konania, strán konania, ako aj ich zástupcov a podáva- tela podnetu v nestranné vykonávanie úloh, ktoré patria do pôsobnosti prokuratúry. Preto sa navrhuje, aby zákon vylúčil z konania a rozhodovania veci a z vybavovania podnetu toho prokurátora, u ktorého možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti z dôvodu jeho pomeru

- k prejednávanej veci,
- k účastníkom konania, stranám v konaní alebo ich zástupcom alebo k podávateľovi podnetu.

Pomer k prejednávanej veci môže spočívať napríklad v tom, že prokurátor bol sám poškodený trestným činom, ide o vec, ktorá sa týka práv alebo povinností aj samotného prokurátora alebo osôb jemu blízkych a pod.

Pomer k osobám uvedeným v odseku 1 navrhovaného ustanovenia môže spočívať napríklad v príbuzenskom pomere, vo vzťahu úzkeho priateľstva, v nepriateískom vzťahu a pod.

Postup pri vylúčení prokurátora v trestnom konaní upravuje §30 až 31 Trestného poriadku. V ostatných prípadoch, teda aj v občianskom súdnom konaní (Občiansky súdny poriadok nerieši problematiku vylúčenia prokurátora) sa pri vylúčení prokurátora bude postupovať Podľa odseku 3. Podľa tohto ustanovenia o vylúčení prokurátora, už či na základe prokurátorom oznámených skutočností, ktoré sú dôvodom pre vylúčenie alebo na základe námietky uplatnenej dotknutou osobou, bude rozhodovať jeho bezprostredne nadriadený prokurátor určený v § 53 ods. 1.

K § 53 a 54:

Z dôvodu hierarchického usporiadania prokuratúry je potrebné jednoznačne vymedziť pojem "bezprostredne nadriadený prokurátor" a "pojem nadriadený prokurátor".

Bezprostredne nadriadeným prokurátorom môže byť vždy iba jeden nadriadený prokurátor.

V navrhovanom ustanovení § 53 ods. 1 je určené, ktorý prokurátor konkrétne je bezprostredne nadriadeným prokurátorom s tým, že sa vymedzuje vždy okruh prokurátorov, vo vzťahu ku ktorým má postavenie bezprostredne nadriadeného prokurátora. Do pôsobnosti bezprostredne nadriadeného prokurátora patrí predovšetkým rozhodovanie o predĺžení lehoty na vybavenie podnetu podľa § 33 ods. 1 navrhovanej právnej úpravy, rozhodovanie o vylúčení prokurátora Podľa § 52 ods. 3 navrhovanej právnej úpravy a pôsobnosť vymedzená Trestným poriadkom bezprostredne nadriadenému prokurátorovi, a to aj vtedy, ak Trestný poriadok používa namiesto pojmu "bezprostredne nadriadený prokurátor" pojem "bezprostredne nadriadený orgán". Takto túto problematiku upravuje znenie § 53 ods. 2 navrhovanej právnej úpravy z toho dôvodu, že Trestný poriadok nepoužíva jednotnú terminológiu.

Pojem "nadriadený prokurátor" je potrebné vždy rozlišovať podľa toho, či tento pojem sa používa vo vzťahu k hierarchickému odovzdávaniu pokynov (§ 6 navrhovanej právnej úpravy) alebo vo vzťahu k určeniu funkčnej pôsobnosti prokurátora v konaní alebo pri vybavovaní podnetu.

Pojem "nadriadeného prokurátora" vymedzuje

- vo vzťahu k hierarchickému odovzdávaniu pokynov § 54 ods. 1 navrhovanej právnej úpravy,
- vo vzťahu k určeniu funkčnej pôsobnosti prokurátora v konaní alebo pri vybavovaní podnetu § 54 ods. 2 navrhovanej právnej úpravy.

Podľa § 54 ods. 1 navrhovanej právnej úpravy nadriadeným prokurátorom každému prokurátorovi je vždy generálny prokurátor a d'alší prokurátor alebo ďalší prokurátori uvedení v § 54 ods. 1; ich počet závisí od toho, na akom stupni prokuratúry prokurátor vykonáva svoju funkciu.

Podľa § 54 ods. 2 nadriadeným prokurátorom prokurátora

príslušného na konanie alebo na vybavenie podnetu je v podstate vždy ten prokurátor, ktorý stojí na čele prokuratúry vyššieho stupňa.

Vzhľadom na to, že Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach nepoužíva jednotnú terminológiu, ustanovuje sa v § 54 ods. 3, že pojem "nadriadený prokurátor" uvedený v § 54 ods. 2 navrhovanej právnej úpravy sa použije aj vtedy, ak osobitný zákon používa pojem "nadriadený orgán prokurátora".

K § 55:

Spis, ktorý vedie prokurátor, je vnútornou pracovnou pomôckou prokuratúry. Nemožno ho považovať, za spis, na ktorý sa vzťahuje inštitút nazerania do spisov upravený v zákonných procesných normách, napríklad za tzv. základný trestný spis alebo zberný spis, aký vedie súd. Nejde ani o vyšetrovací spis. Ide o spis, v ktorom sú spravidla založené kópie rozhodnutí iných orgánov, údaje v ňom obsiahnuté sa môžu týkať aj iných osôb ako podávateľa podnetu.

Z uvedeného dôvodu sa navrhuje, aby do spisov, ktoré vedie prokurátor, vrátane tzv. dozorových spisov prokurátora, mohol nazerať iba ten jeho nadriadený prokurátor, ktorý je mu oprávnený dávať pokyny, prípadne so súhlasom nadriadeného prokurátora iný jemu podriadený prokurátor.

Samozrejme, prokurátor je povinný urobiť také opatrenia, aby nazeranie do spisu, ktorý vedie, nebolo umožnené nepovolaným osobám.

K § 56:

Ide o prechodné ustanovenie nadväzujúce na doterajšiu právnu úpravu, ktorého účelom je vylúčiť akékolvek pochybnosti pri aplikácii novej právnej úpravy.

V odsekoch 1 a 2 sa navrhuje, aby funkčné obdobie generálneho prokurátora, ktorý vykonáva funkciu v deň, keď tento zákon nadobudne účinnosť, skončilo uplynutím funkčného obdobia, na ktoré bol do funkcie vymenovaný Podľa doterajšej právnej úpravy a aby zloženie sluhu týmto generálny prokurátorom sa považovalo za zloženie síubu Podľa doterajšieho zákona, ak ho generálny prokurátor v zákonom ustanovenej lehote nevypovie. Funkčné obdobie terajšieho generálneho prokurátora je päťročné, na rozdiel od navrhovanej právnej úpravy uvedenej v § 7, Podľa ktorej by malo byť sedemročné .

Rovnako v súlade s ústavným princípom právnej istoty sa v ustanoveniach odsekov 3 a 4 navrhuje, aby konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a vybavovanie podnetov podaných pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa dokončili Podľa doterajších právnych predpisov. V oboch prípadoch pôjde o zachovanie procesných lehôt, foriem i vecného vybavenia.

K § 57:

Ide o zrušovacie ustanovenie, ktorým sa navrhuje zrušiť doterajší zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

K § 58:

Navrhuje sa, aby tento zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2001. Vzhľadom na skutočnosť, že v ustanovení § 57 sa navrhuje zrušiť zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov ako celok, pričom tento zákon upravuje aj problematiku týkajúcu sa pracovnoprávnych vzťahov prokurátorov, je dôležité, aby aj navrhovaný zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, ktorý sa na ústavné prerokovanie predkladá spolu s návrhom zákona o prokuratúre, nadobudol účinnosť v rovnaký deň ako zákon o prokuratúre.

V Bratislave 20. decembra 2000

zobraziť dôvodovú správu
Načítavam znenie...
MENU
Hore