Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 14/2020 zo 4. novembra 2020 vo veci vyslovenia nesúladu § 102c ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky 347/2020 účinný od 04.12.2020
| Platnosť od: | 04.12.2020 |
| Účinnosť od: | 04.12.2020 |
| Autor: | Ústavný súd Slovenskej republiky |
| Oblasť: | Zdravotnícke zariadenia, Ústavné súdnictvo |
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 14/2020 zo 4. novembra 2020 vo veci vyslovenia nesúladu § 102c ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky 347/2020 účinný od 04.12.2020
- O d ô v o d n e n i e :
- I. - Predmet konania a odôvodnenie návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
- 1.
- 2.
- I.
- Do 6. decembra 2000 bolo účinné ustanovenie § 235 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v nasledovnom znení:
- „Z exekúcie podľa tohto zákona sú vylúčené pohľadávky vzniknuté v súvislosti so zabezpečovaním a s poskytovaním zdravotnej starostlivosti podľa osobitných predpisov.“
- Toto ustanovenie bolo predmetom prieskumu ústavného súdu, pričom ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 21/00 zo dňa 15. novembra 2000 vyslovil, že § 235 Exekučného poriadku nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
- V bode IV.2. ústavný súd uviedol, že obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Tieto obmedzenia majú rozmanitý účel. Základným účelom obmedzenia súdnej exekúcie je však zabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného tak, aby povinný mohol existovať (prežiť) napriek exekúcii, prípadne aby mohol plniť úlohy, na ktoré je určený alebo zriadený zákonným spôsobom. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené v čl. 4 ústavy.
- Ústavný súd pokračoval, že zo súdnej exekúcie nemôžu byť vylúčené pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, t. j. boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje procesné právo. Z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu k veriteľom (oprávneným). Na takýto postup ani podľa ústavného súdu neexistuje žiadny relevantný dôvod, pretože veriteľ nemá byť kvôli čomu obmedzovaný. Veriteľ uplatňuje nárok na exekučnoprávnu ochranu a táto ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva na súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom.
- Uvedené podmienky nesmú byť koncipované tak, aby znamenali pre veriteľa vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku. Z preskúmavaného ustanovenia § 235 Exekučného poriadku nevyplývala žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne a rozumne odôvodnila rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú vykonateľnú pohľadávku. Za takú skutočnosť nemožno považovať právny dôvod vzniku pohľadávky, a to, že pohľadávka by bola vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť.
- V zmysle nálezu PL. ÚS 21/00 nie je v súlade s ústavou, ak sa zákonom určí vzťah medzi vykonateľnou pohľadávkou a judikovanou povinnosťou splniť túto pohľadávku tak, že sa odstráni, hoci len na obmedzenú dobu (vtedy dvoch rokov), vykonateľnosť pohľadávky v exekučnom konaní. To nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za legitímny prostriedok dosiahnutia zamýšľaného cieľa, ktorým bola podľa odôvodnenia návrhu novely Exekučného poriadku ochrana zadlženého zdravotníctva. Legitímnym prostriedkom totiž nemôže byť zásah do právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa taká pohľadávka judikovala, pretože takýto zásah je v právnom štáte akceptovateľný len ako dôsledok a výsledok riadneho alebo mimoriadneho opravného postupu upraveného zákonom, ktorý patrí do kompetencie súdu.
- Ústavný súd zdôraznil, že bola nastolená oprávnená otázka, či možno (tak, ako bolo uvedené v ustanovení § 235 Exekučného poriadku) odstraňovať vykonateľnosť pohľadávky, t. j. pohľadávky, ktorá bola už priznaná v riadne uskutočnenom procesnom postupe nezávislého súdu (iného orgánu právnej ochrany), a teda bola štátnou mocou uznaná za existujúcu, splatnú a nútene vymáhateľnú. Pripustiť takýto prostriedok ochrany dlžníkov (povinných) by totiž v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol ľubovoľne rozširovať rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli požiadať o exekučnoprávnu ochranu podľa Exekučného poriadku.
- Ústavný súd dospel k jednoznačnému záveru, podľa ktorého takéto legislatívne úpravy v právnom štáte nie sú vôbec prípustné. Napokon, ústavný súd dodal, že žiaden iný veriteľ už nie je obmedzený v prístupe k exekučnoprávnej ochrane len z dôvodu zlej finančnej situácie povinného (dlžníka) a súčasne z dôvodu, že pohľadávka vznikla z dôvodu obsiahnutého v osobitnom predpise (právna úprava zabezpečenia a poskytovania zdravotníckej starostlivosti).
- II.
- Zákonodarca sa ani po vyslovení nesúladu ustanovenia § 235 Exekučného poriadku s ústavou evidentne nevzdal svojho zámeru, ktorým bolo zavedenie dvoch kategórií povinných v oblasti zdravotníctva. Tentokrát však zvolil inú taktiku, a to zaradenie ustanovenia obsahujúceho exekučnú imunitu voči určitým skupinám povinných do zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“).
- Ustanovenie § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. z pohľadu ústavného práva je súčasťou slovenského právneho poriadku od 1. októbra 2006 v nasledovnom znení:
- „Z exekúcii podľa osobitného predpisu 80) sa vylučuje do 31. decembra 2007
- Ústavný súd v konaní sp. zn. PL. ÚS 26/06 pozastavil účinnosť predmetného ustanovenia, pričom rozhodnutie o pozastavení účinnosti bolo zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 18/2007 Z. z. s účinnosťou od 12. januára 2007.
- Zákonodarca uvedomujúc si chôdzu po tenkom ľade obmedzil časovú pôsobnosť ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. (od 1. októbra 2006) do 31. decembra 2007. Práve z dôvodu časovo obmedzenej pôsobnosti preskúmavaného ustanovenia a skutočnosti, že predmet konania pred ústavným súdom zanikol, bol ústavný súd nútený konanie o jeho súlade § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. zastaviť uznesením PL. ÚS 26/06-47 z 30. apríla 2008.
- Ústavný súd sa napriek tomu v uznesení o zastavení konania z časti zaoberal aj otázkou ústavností ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 26/06, pričom konštatoval, že v druhovo rovnakej vecí už ústavný súd rozhodoval a vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na vylúčenie zdravotníckych zariadení z exekúcie) svojím nálezom sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. novembra 2000, ktorý považuje za stabilnú súčasť svojej judikatúry.
- III.
- Takmer rovnaké znenie ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. nadobudlo účinnosť aj od 1. júna 2009 ako § 102 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., avšak s jednou zmenou. Jeho časová pôsobnosť bola vymedzená na ešte kratšie obdobie, a to do 31. decembra 2009. Počas týchto siedmich mesiacov nestihli oprávnené subjekty návrh na začatie konania o súlade s ústavou ani podať.
- Opätovne sa rovnaké znenie § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. objavuje v slovenskom právnom poriadku po prijatí zákona č. 87/2018 Z. z. o radiačnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol (s účinnosťou od 1. apríla 2018) do ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. doslova vsunutý odsek 3, podľa ktorého:
- Národná rada je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy), t. j. ide o ústavodarný orgán par excellance, ktorý okrem iného prijíma zákony priamo záväzné v zásade pre všetky osoby nachádzajúce sa pod jurisdikciou Slovenskej republiky, vrátane zákonov upravujúcich postavenie osôb vo výkone trestu odňatia slobody, resp. majúce na ne bezprostredný dosah. Nemalo by dochádzať k opakovanému prijímaniu zákonných ustanovení s časovo obmedzeným rozsahom. Jediným dôvodom ich dočasnosti je snaha znemožniť určitým osobám domôcť sa ich práva zákonnými prostriedkami. Takýto postup zákonodarcu je účelový a v rozpore so základnými piliermi právneho štátu. Jedným z cieľov krátkosti časových období, počas ktorých boli jednotlivé (takmer totožné) ustanovenia účinné, bolo a je znemožniť prípadné preskúmanie ich súladu s ústavou na ústavnom súde.
- IV.
- Na slovenskom trhu poskytovania zdravotnej starostlivosti pôsobí rôznorodá skupina subjektov: subjekty, ktoré boli v minulosti štátne, avšak prešli transformáciou a sú v súčasnosti akciovými spoločnosťami, bývalé štátne zariadenia, ktoré taktiež prešli transformáciou, avšak sú doposiaľ napojené na štátny rozpočet ako príspevkové organizácie, subjekty zriadené samosprávou a subjekty financované zo súkromných zdrojov. Dôležité je, že všetky tieto subjekty poskytujú zdravotnú starostlivosť na základe rovnakého zákona a majú rovnaké postavenie s jedinou výnimkou, a tou je ochrana určitej skupiny subjektov (definovaných v písm. a) až e) ustanovenia § 102c ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z.). Určití poskytovatelia sú teda zvýhodnení pred ostatnými subjektmi poskytujúcimi zdravotnú starostlivosť.
- Ďalším faktorom, ktorý umocňuje záver o diskriminácii niektorých subjektov poskytujúcich zdravotnú starostlivosť je fakt, že pred prípadnou exekúciou je chránený všetok majetok vybraných subjektov, nielen ten, ktorý by bolo možné definovať ako majetok slúžiaci na verejnoprospešný účel. Ad absurdum teda môže dôjsť k exekúcii magnetického rezonančného tomografu súkromného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ale u priorizovaného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebude môcť byť vykonávaná exekúcia ani na skladové zásoby papiera a ceruziek.
- Teoreticky by bolo možné v zmysle nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/00 vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené v čl. 4 ústavy. Muselo by však ísť o druhové určenie týchto majetkových hodnôt v zdravotníctve bez ohľadu na to, kto je ich vlastníkom. Nie je totiž prípustné, aby zákon priorizoval určitú skupinu zdravotníckych zariadení (s majetkovou štruktúrou napojenou na štát) pred súkromnými zdravotníckymi zariadeniami. Možno uvažovať o prípadnej súladnosti právnej úpravy, podľa ktorej by exekúcii nepodliehali zdravotnícke zariadenia slúžiace na bezprostrednú záchranu života (napr. pľúcne ventilácie a pod.), avšak bez ohľadu na subjekt, ktorý má postavenie povinného.
- V súčasnosti platná selektívna ochrana pred exekúciou porušuje princíp rovnosti a je diskriminačná, pričom v určitých prípadoch môže vykazovať aj známky retroaktivity. Pri aplikácii ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. totiž môže dôjsť k situácii, kedy veriteľ nebude môcť vymáhať už súdom judikovanú pohľadávku, v prípade ktorých bol podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa práva platného do 1. apríla 2018. Vo vzťahu k určitým pohľadávkam je teda namietané ustanovenie spôsobilé zasiahnuť významne do práva na prístup k súdu podľa § 46 ods. 1 ústavy spôsobom narušujúcim legitímne očakávania a prinášajúcim právnu neistotu.
- V.
- Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie dani a iných poplatkov alebo pokút.
- V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pod pojem majetok patria aj spoločenské podiely či akcie v obchodných spoločnostiach (pozri napr. Sté S a T. c. Švédsko, rozsudok ESĽP z 1L decembra 1986), je teda nepochybné, že čl. 1 dodatkového protokolu možno aplikovať aj na poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
- Európsky súd pre ľudské práva vykladá a aplikuje čl. 1 dodatkového protokolu tak, že tento článok chráni popri „existujúcom majetku“ aj také „majetkové hodnoty vrátane právnych nárokov“, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má aspoň „legitímne očakávame“, že bude efektívne požívať svoje majetkové právo (Pine Valley Development Ltd. a iní v. Írsko, rozsudok ESĽP z 29. novembra 1991 a Pressos Compania Naviera S. S. a iní v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 20. novembra 1995). Na túto skutočnosť poukázal vo svojej judikatúre aj ústavný súd, keď napr. vo veciach sp. zn. II. ÚS 389/09 alebo sp. zn. II. ÚS 91/2010 uviedol, že za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať, pričom vo viacerých veciach posudzoval existenciu legitímnych očakávaní ako súčasť obsahu práva na majetok nielen z hľadiska práva garantovaného čl. 1 dodatkového protokolu, ale aj z hľadiska základného práva garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy (napr. PL. ÚS 15/08, II. ÚS 91/2010, PL. ÚS 11/08, II. ÚS 389/09, II. ÚS 322/09, III. ÚS 318/08, PL. ÚS 3/08,1. ÚS 205/07).
- K otázke legitímneho očakávania judikoval ústavný súd aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. januára 2011 týkajúcom sa zákazu zisku zdravotných poisťovní, pričom zdôraznil, že na legitímne očakávania je nevyhnutné nazerať aj v kontexte generálneho princípu právneho štátu fixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd v tejto súvislosti už vyslovil (PL. ÚS 12/05), že v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv. legislatívne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom. Všeobecný princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť a stabilita právnych noriem a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc (PL. ÚS 16/06, m. m. tiež PL. ÚS 12/05).»
- I.
- 3.
- 4.
- 5.
- 6.
- II. - Priebeh konania
- III. - Stanovisko národnej rady k návrhu generálneho prokurátora
- 12.
- Napadnuté ustanovenie bolo prakticky „skopírované“ z predchádzajúcich noviel zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a v súčasnosti má platný § 102c tri odseky rovnakého znenia, len s inou časovo obmedzenou účinnosťou.
- Ešte pred právnou úpravou v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky obdobná právna úprava v § 235 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý znel:
- Predmetné ustanovenie bolo prijaté zákonom č. 280/199 Z. z. s účinnosťou od 9. novembra 1999 a jeho účinnosť sa predpokladala do 31. decembra 2001.
- Ustanovenie § 235 Exekučného poriadku bolo predmetom preskúmavania Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý vo svojom náleze PL. ÚS 21/00 vyslovil, že dané ustanovenie nie je v súlade s čl. 12. ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, následkom čoho zanikla jeho účinnosť dňa 6. decembra 2000.
- Ustanovenie § 102c (bez odsekov) prijaté zákonom č. 527/2006 Z. z. bolo rovnako predmetom preskúmavania Ústavným súdom Slovenskej republiky, ale vzhľadom na obmedzenú časovú platnosť predmetného ustanovenia, Ústavný súd Slovenskej republiky nestihol vydať rozhodnutie v merite veci a konanie musel uznesením PL. ÚS 26/06-47 zastaviť. V tomto uznesení však na záver uviedol, že „v druhovo rovnakej veci ústavný súd už vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na vylúčenie zdravotníckych zariadení z exekúcie) svojím nálezom sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. novembra 2000, ktorý považuje za stabilnú súčasť svojej judikatúry.“.
- Pre zaujímavosť je vhodné citovať zo stanoviska vlády Slovenskej republiky k danému konaniu vedenému pod sp. zn. PL. ÚS 26/06 v ktorom sa uvádza:
- „... Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky súhlasí a prikláňa sa predovšetkým k odôvodneniu predmetného nesúladu uvedenému v bode IV. návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z 26. októbra 2006...“
- „... Preto je opodstatnený záver o rozpore citovaného ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. najmä s čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy.“.
- Ustanovenie § 102c ods. 2 prijaté zákonom č. 192/2008 Z. z., ktoré bolo účinne de facto len sedem mesiacov, nebolo predmetom preskúmavania Ústavným súdom Slovenskej republiky.
- Pre úplnosť je možné uviesť znenie odôvodnení pozmeňovacích návrhov, ktorými sa uvedené ustanovenia stali súčasťou príslušnej novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.
- § 102c ods. 3 bol doplnený do návrhu zákona č. 87/2018 Z. z. pozmeňovacím návrhom na rokovaní Výboru NR SR pre zdravotníctvo s nasledovným odôvodnením:
- Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 425 z 13. septembra 2017 (ďalej len „uznesenie“) bola schválená „Koncepcia oddlženia zdravotníckych zariadení”, ktorým vláda vyslovila súhlas (bod B.1. uznesenia) s použitím štátnych finančných aktív na realizáciu koncepcie oddlženia vrátane poskytnutia návratnej finančnej výpomoci pre Národnú transfúznu službu SR s cieľom zamedzenia tvorby ďalšieho zadlžovania.
- Cieľom navrhovanej úpravy je v súvislosti s realizáciou úlohy C.3. uznesenia a s tým súvisiacim procesom oddlženia a zamedzenia ďalšieho zadlžovania zabezpečiť ochranu práv všetkých veriteľov na ich uspokojenie. S cieľom predísť situácii, kedy existuje riziko špekulácií pri nakladaní s pohľadávkami veriteľov voči zdravotníckym zariadeniam, ktoré by v procese realizácie oddlženia a ozdravenia nemocníc mohlo spôsobiť nerovnoprávne postavenie niektorých veriteľov, ktorých uspokojenie práv by mohlo byť ohrozené, sa navrhuje zriadenie dočasného inštitútu na stabilizáciu nemocnice počas pevne stanovenej lehoty realizácie ozdravných plánov, ktorým sa vylúčia z exekúcií taxatívne vymedzené finančné prostriedky a majetok štátu, samosprávnych krajov a obcí v správe zdravotníckych zariadení až do 31. decembra 2020.
- § 102 ods. 2 bol do návrhu zákona č. 192/2009 Z. z. doplnený pozmeňovacím návrhom v druhom čítaní v pléne Národnej rady Slovenskej republiky s nasledovným odôvodnením:
- „Pozmeňujúci návrh rieši zastabilizovanie poskytovania zdravotníckej starostlivosti v čase finančnej krízy, nakoľko je v Slovenskej republike garantovaná zdravotná starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pre všetkých poistencov verejného zdravotného poistenia. Návrh zabraňuje vzniku situácie, ktorá by mohla viesť k ohrozeniu nielen zdravia, ale aj života ľudí.”.
- § 102 (bez odsekov) bol do návrhu zákona č. 527/2006 Z. z. vložený pozmeňovacím návrhom na rokovaní Výboru NR SR pre zdravotníctvo s nasledovným odôvodnením:
- „Navrhuje sa, aby vylúčenie z exekúcií bolo časovo obmedzené do 31. decembra 2007, t. j. do času ukončenia transformácie zdravotníckych zariadení. Navrhovaná úprava v bode 2 reaguje aj na zmenu Občianskeho súdneho poriadku účinnú od 1. septembra 2005, podľa ktorej je súdny výkon rozhodnutia možný, len ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí. V záujme jednoznačnosti sa presnejšie definujú finančné prostriedky, ktoré majú byť vylúčené z exekúcií.
- V odôvodnení pôvodného textu § 235 Exekučného poriadku v znení: „Tento zákon sa nevzťahuje na povinného, ktorým je zdravotnícke zariadenie alebo zdravotná poisťovňa.” a ktorého konečné znenie sa menilo pozmeňovacím návrhom v pléne Národnej rady Slovenskej republiky z dôvodu obáv o jeho súlad s Ústavou Slovenskej republiky sa uvádza:
- „Z pôsobnosti Exekučného poriadku sa vynímajú zdravotnícke zariadenia a zdravotné poisťovne. Podstata problému spočíva v nedostatku finančných prostriedkov v zdravotných poisťovniach na úhradu všetkých splatných záväzkov (z cca 13 mld) za zdravotnú starostlivosť poskytovanú zdravotníckymi zariadeniami. V súčasnosti je táto situácia v štádiu, keď výrobcovia, distribútori liekov a iní veritelia týchto zariadení, uplatňujú svoje splatné pohľadávky spolu s penálmi, resp. úrokom z omeškania na súde a následne v exekučných konaniach (cestou súdnych exekútorov), resp. v konaní o výkone rozhodnutia (cestou súdu). Táto situácia preto vyvoláva krízový stav zdravotníctva a spôsobuje, že pri uplatnení prevažnej časti splatných záväzkov zdravotných poisťovní tieto nebudú schopné poskytnúť žiadne finančné prostriedky zdravotníckym zariadeniam, čo spôsobí ich totálny kolaps.“»
- 12.
- IV. - Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení ústavy
- V. - Východiská a právne závery nálezu ústavného súdu
- V.1 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom rovnosti v zaobchádzaní podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
- V.2 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom rovnosti v zaobchádzaní podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
- V.3 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy
- VI. - Vyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu
- I. - Predmet konania a odôvodnenie návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
Prejsť na §
Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Nález 347/2020 s účinnosťou od 04.12.2020
MENÍ:
| 578/2004 Z. z. | Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov 578/2004 účinný od 01.09.2025 |
Načítavam znenie...