Rozhodnutie 347/1993 o postupe týkajúcom sa uplatňovania nariadenia (EHS) č. 2408/92 účinný od 28.05.1993

Platnosť od: 11.06.1993
Účinnosť od: 28.05.1993
Autor: Európska komisia
Oblasť: Dopravná politika

Informácie ku všetkým historickým zneniam predpisu
HISTJUDDSEUPPČL

Rozhodnutie 347/1993 o postupe týkajúcom sa uplatňovania nariadenia (EHS) č. 2408/92 účinný od 28.05.1993
Prejsť na §    
Informácie ku konkrétnemu zneniu predpisu
Rozhodnutie 347/1993 s účinnosťou od 28.05.1993
Zobraziť iba vybrané paragrafy:
Zobraziť

UPOZORNENIE: Znenia §-ov sú skrátené. Na zobrazenie celého znenia musíte byť zaregistrovaní. ZAREGISTRUJTE SA NA 14 DNÍ BEZPLATNE! 

o postupe týkajúcom sa uplatňovania nariadenia (EHS) č. 2408/92



(Prípad VII/AMA/I/93-Viva Air)

(Autentický je len francúzsky text)


(93/347/EHS)


KOMISIA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV

so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva,

so zreteľom na Nariadenie rady (EHS) č. 2408/92 z 23. júla 1992 o prístupe leteckých dopravcov spoločenstva k leteckým linkám vo vnútri spoločenstva (1), a najmä na jeho článok 8,

po konzultácii s poradným výborom ustanoveným podľa uvedeného nariadenia,

keďže:

I. VÝCHODISKÁ

I


25. januára 1993 Viva Air, ktorej sídlo je v Calle Zurbano, 41, 28010 Madrid, Španielsko, požiadala komisiu o prešetrenie právoplatnosti rozhodnutia, ktorým francúzske úrady odmietli licenciu Viva Air na prevádzkovanie linky Paríž (Charle De Gaulle) - Madrid a vydať rozhodnutie podľa článku 8(3) nariadenia (EHS) č. 2408/92.

Viva Air chcela prevádzkovať novú pravidelnú leteckú prepravu medzi Madridom a Parížom (letisko Charles De Gaulle) od 2. januára 1993 dvoma spiatočnými letmi za deň. V diaľnopisnej správe z 28. októbra 1992 požiadala Paríž (CDG) o prevádzkové intervaly, ktoré jej príslušné letiskové orgány udelili diaľnopisom v rovnakom dátume.

V diaľnopise z 25. novembra 1992 španielsky letecký úrad informoval francúzskeho partnera o svojom rozhodnutí povoliť Viva Air príslušnú prepravu a požiadal francúzske úrady aby urobili to isté. Keďže nedostal od francúzskych úradov žiadnu odpoveď, španielsky letecký úrad potvrdil podmienky prvého oznámenia v druhom diaľnopise zo 16. decembra.

Listom z 2. decembra 1992 samotná Viva Air informovala francúzske úrady o svojom úmysle prevádzkovať príslušnú linku odvolávajúc sa na povolenie vydané španielskymi úradmi a uviedla čísla letov, letový plán UTC, letisko odletu a príletu, frekvencie, dobu prevádzky a typ lietadla, ktorý by sa mal použiť. Keď nedostala žiadnu odpoveď od francúzskych úradov napriek schôdzke s pracovníkmi francúzskeho leteckého úradu 4. decembra 1992, Viva Air zopakovala svoju žiadosť v liste z 18. decembra 1992 a zdôraznila čiastku, ktorú investovala na zabezpečenie prevádzky príslušných služieb.

Francúzsky letecký úrad odpovedal diaľnopisom v rovnakom dátume s tým, že žiadosť Viva Air sa ešte stále skúma. Úrad dodal, že žiadosť by mala byť predložená dva mesiace pred dátumom začiatku služby, podľa vyhlášky z 12. septembra 1980, ktorý ešte stále platí.

Viva Air odpovedala na tento diaľnopis listom z 22. decembra 1992 zdôrazňujúc, že výkon práv tretej a štvrtej slobody v preprave vrámci spoločenstva bol úplne liberalizovaný predpismi spoločenstva a že členské štáty už nemôžu rozhodovať v týchto záležitostiach. Namieta preto proti uplatneniu zbytočného postupu podľa vyhlášky z 12. septembra 1980, ktorý v každom prípade platí len pre mimofrancúzskych dopravcov. Viva Air doplnila, že na jednej strane boli francúzske úrady informované o jej úmysle prevádzkovať príslušnú službu od októbra 1992, keď predložili svoju žiadosť o prevádzkové intervaly na letiskách, na druhej strane Viva Air nevedela o žiadnych predpisoch týkajúcich sa prideľovania prevádzkových intervalov na parížskom letiskovom systéme. Viva Air znovu zdôraznila, straty, ktoré by mohla utrpieť ak by nemohla prevádzkovať službu od plánovaného dátumu z hľadiska vynaložených investícií a záväzkov voči cestujúcim.

Francúzske úrady odpovedali listom adresovaným predsedovi Viva Air z 28. decembra 1992, v ktorom zamietajú povolenie Viva Air na prevádzku plánovanej služby medzi Madridom a Parížom (CDG). Dodali však, že nič nebráni prevádzke služby medzi Madridom a Parížom (Orly). Zamietnutie vychádzalo zo skutočnosti, že článok 8(1) nariadenia (EHS) č. 2408/92 umožňuje členským štátom regulovať rozloženie prepravy medzi letiskami v rámci letiskového systému a na predpise, že "francúzska vláda nepovolila aerolíniám prevádzkovať služby na rovnakej medzinárodnej linke na strednú vzdialenosť do oboch letísk Paríž (Orly) a Paríž (CDG)". V tomto prípade francúzske úrady považovali Viva Air za časť Iberia Group, ktorá už prevádzkuje lety na trase Madrid-Paríž (Orly). Následne navrhované služby Viva Air na trase Madrid-Paríž (CDG) by neboli oddelené od tých, ktoré prevádzkuje Iberia na trase Madrid-Paríž (Orly), vysvetlenie ďalej podložili skutočnosťou, že to bola Iberia Paris, ktorá predložila letové plány Viva Air francúzskemu leteckému úradu.

V uvedenom liste z 28. decembra 1992 francúzske úrady tiež pripomenuli svoju pozíciu, že prepravné práva uvedené v článku 3(1) nariadenia (EHS) č. 2408/92 museli byť udelené výslovne príslušnými členskými štátmi a že podľa rôznych ochranných opatrení poskytnutých týmto nariadením, členské štáty si ponechávajú právo zamietnuť alebo obmedziť prepravné práva alebo uložiť podmienky, za ktorých sa môžu práva uplatňovať. Francúzske úrady preto usudzovali, že národné ustanovenia o predložených letových plánoch (prijaté vyhláškou z 12. septembra 1980) ostávajú platné a v žiadnom prípade neodporujú právu spoločenstva.

Tieto úrady doplnili, že žiadosť o prevádzkové intervaly, ktorú predložila Viva Air koordinátorovi pre letisko Paríž (CDG) sa nemohla považovať za žiadosť spĺňajúcu požiadavky.

Diaľnopisom z 30. decembra 1992 francúzsky letecký úrad informoval španielskeho partnera o svojom stanovisku najmä, že "ak jedna spoločnosť alebo dve spoločnosti patriace do rovnakej skupiny by mali poskytovať služby pre to isté európske mesto z dvoch letísk v parížskom systéme, mohlo by to vytvoriť precedens, ktorý by podkopal súčasný systém prideľovania zariadenia letísk".
Predmet tohto rozhodnutia námietka, ktorú Viva Air predložila komisii 25. januára 1993, je namierená voči zamietnutiu francúzskych úradov z 28. decembra 1992 týkajúcemu sa udelenia povolenia.

II.


Vo svojej námietke Viva Air žiada od komisie, aby preskúmala právoplatnosť zamietnutia francúzskych úradov a aby prijala rozhodnutie na základe ustanovení článku 8(3) nariadenia (EHS) č. 2408/92.

Na podporu svojej žiadosti Viva Air zdôraznila dva aspekty a to, že postup stanovený francúzskymi úradmi je nezlučiteľný s ustanoveniami nariadenia (EHS) č. 2408/92 a že článok 8(1) tohoto nariadenia sa uplatnil neprimerane a diskriminačne.

  1. Povoľovací postup

    Viva Air usudzuje, že článok 3(1) nariadenia (EHS) č. 2408/92 neponecháva členským štátom žiadnu možnosť zamietnuť prepravné práva, okrem výnimiek v ňom uvedených. Ak princíp slobody uplatňovania práv stelesnený v nariadení nemá byť podkopaný znamená to, že výslovné povolenie nie je potrebné a že formality potrebné na to, aby členské štáty boli schopné uplatniť prípadné výnimky sa musia obmedziť na prísne minimum.

    Podľa Viva Air súčasné francúzske predpisy nespĺňajú tieto podmienky, ktoré sa musia posudzovať na základe princípu proporcionality. Napríklad napriek požiadavkám legislatívy spoločenstva francúzske predpisy sú diskriminačné, pretože ustanovenia uplatniteľné na francúzske aerolínie sa líšia od tých, ktoré sa uplatňujú na mimofrancúzske aerolínie. Naviac, žiadosť o prevádzkové intervaly predložená letisku by sa mala považovať za ekvivalentnú predbežnej informácii poskytnutej národným úradom, najmä keď sa špecificky vzťahuje na jednotlivú trasu. Následne, keď sú prevádzkové intervaly pridelené je to to isté, ako keby členský štát udelil povolenie, pretože prideľovanie intervalov je nástroj používaný na vykonávanie všeobecnej politiky o rozdelení prepravy medzi letiskami. Nakoniec dva mesiace požadované na preskúmanie žiadostí sú zjavne zbytočné, pretože napríklad článok 5 Nariadenia rady (EHS) č. 2409/92 z 23. júla 1992 o cestovnom a sadzbách v leteckej doprave (2) stanovuje, že také cestovné sa má predložiť maximálne 24 hodín pred nadobudnutím účinnosti.

  2. Vykonávanie článku 8(1) nariadenia (EHS) č. 2408/92

    Viva Air usudzuje, že členské štáty by mali uplatňovať ustanovenia článku 8(1) nariadenia (EHS) č. 2408/92 v súlade s objektívnymi, nediskriminačnými kritériami a z hľadiska efektívnejšej organizácie prevádzky letísk. V tomto prípade sa nepoužili žiadne takéto kritériá, pretože:

    • pravidlá prideľovania prevádzkových intervalov stanovené francúzskymi úradmi platia len pre medzinárodné trasy v rámci spoločenstva a nie pre vnútroštátne linky alebo linky do nečlenských štátov;

    • toto pravidlo poskytuje Air France výhodu, pretože prevádzkuje dopravné služby z Paríža (CDG) do Madridu, pričom Air Inter zabezpečuje nepriamu službu z Paríža (Orly) do Madridu cez Tolouse, Bordeaux a Lyons;

    • zamietnutie francúzskych úradov znamená, že Air France zostáva v monopolnom postavení na trase Paríž (CDG) - Madrid.


    Okrem toho Viva Air usudzuje, že francúzske úrady boli nekorektné pri rozhodovaní o tom, že Iberia a Viva Air sú časťou rovnakej spoločnosti, pretože Viva Air, napriek tomu, že je dcérskou spoločnosťou Iberie, má svoju vlastnú právnu subjektivitu a podnikateľskú identitu, svoju vlastnú obchodnú politiku a vlastnú licenciu. Viva Air bola založená v roku 1985 a mala by sa preto považovať za plnohodnotného leteckého dopravcu spoločenstva v zmysle článku 2(b) nariadenia (EHS) č. 2408/92. Naviac, interpretácia francúzskych úradov vedie k ďalšej diskriminácii, pretože francúzske aerolínie Euralair, ktoré zabezpečujú priame služby medzi Parížom (Orly) a Madridom sú v skutočnosti závislé na skupine Air France vo väčšine svojej činnosti.


III


Aby bolo možné prijať rozhodnutie o námietke vznesenej Viva Air komisia listom zo 4. februára 1993 požiadala francúzske úrady, aby do štrnástich dní odpovedali na tieto otázky:

  1. Zamýšľajú francúzske úrady zrušiť ustanovenia vyhlášky z 12. septembra 1980 o letových plánoch leteckých služieb v rámci spoločenstva, alebo zmeniť ich a doplniť v blízkej budúcnosti?

  2. Je doba, ktorú vyžadujú francúzske úrady na preskúmanie žiadosti dva mesiace, ako je uvedené v liste z 28. decembra 1992 od francúzskeho leteckého úradu adresovaného Viva Air, alebo 90 dní, ako je uvedené v článku 3 vyhlášky z 12. septembra 1980?

  3. Vyhláška z 12. septembra 1980 sa týka len zahraničných spoločností. Aký postup platí pre spoločnosti, vrátane vlajkových dopravcov, zriadených vo Francúzsku, ktoré chcú otvoriť nové služby?

  4. Aké sú predpisy, ktorými sa v súčasnosti riadi prideľovanie prepravy medzi letiskami Orly a Paríž (CDG)?

  5. Ako uvádza list z 28. decembra 1992 francúzska vláda nepovoľuje aerolíniám, aby prevádzkovali služby na rovnakej strednej medzinárodnej trase do Paríža (Orly) ako aj Paríža (CDG). Prečo platí tento zákaz len na medzinárodné lety na strednú vzdialenosť a nie na vnútroštátne lety na dlhú vzdialenosť? Nie je to v tomto prípade situácia, že zákaz pôsobí proti expanzii letiska CDG, o ktorú sa snažia francúzske úrady?

  6. V uvedenom liste z 28. decembra 1992 dôvodom odmietnutia povoliť Viva Air prepravu do Paríža (CDG) bolo to, že Iberia a Viva Air boli časťou rovnakej skupiny a že ich príslušné služby by preto neboli navzájom nezávislé. Aké všeobecné kritéria používajú francúzske úrady pri rozhodovaní, či dve spoločnosti sú skutočne členmi tej istej skupiny alebo sú samostatnými spoločnosťami na účely uplatňovania predpisov riadiacich prideľovanie prepravy pre Orly a CDG? V tejto súvislosti, ako sa určí vzájomná závislosť spoločností?


Pretože komisia nedostala odpoveď v stanovenom termíne poslala francúzskym úradom upomienku 5. marca 1993, v ktorej im povolila ďalších päť dní na odpoveď. V liste z 11. marca 1993 predloženom komisii 17. marca francúzske úrady poslali komisii požadované informácie.

IV


Odpovede francúzskych úradov na šesť otázok komisie v liste zo 4. februára 1993 možno zhrnúť takto:

  • Otázky jedna a dva: ustanovenia článku 3 nariadenia (EHS) č. 2408/92 nebránia uplatňovaniu postupu stanoveného vyhláškou z 12. septembra 1980. Napriek tomu sa plánuje zmeniť vyhlášku tak, aby sa doba potrebná na oznámenie skrátila na jeden mesiac - bola už skrátená na dva mesiace.

  • Otázka tri: od nadobudnutia účinnosti nariadenia rady (EHS) č. 2407/92 (3) všetci francúzski dopravcovia, vrátane vlajkových dopravcov, musia spĺňať rovnaké požiadavky na získanie prevádzkovej licencie a tento proces zahŕňa stanovisko Conseil supérieur de l'Aviation Marchande (CSAM) a predloženie programu jeden mesiac pred začatím prevádzky.

  • Otázka štyri: ministerské rozhodnutia prideľujúce prepravu na rôzne letiská v parížskom systéme nie sú vydávané ako úradné dokumenty, ale sú založené na princípoch formulovaných francúzskou vládou pri stanovovaní svojej leteckej dopravnej politiky. Tieto princípy boli podrobne analyzované pri budovaní letiska Paríž (CDG) a nedávno znova. Ministerské rozhodnutie obsahujúce a utrieďujúce všetky predpisy prideľovania prepravy parížskemu letiskovému systému by malo byť vydané v krátkej dobe.

  • Otázka päť: rozhodnutie uplatniť princíp nepovolenia obsluhy oboch letísk Paríž (Orly a Paríž (CDG) pre tie isté aerolínie len na medzinárodné lety na strednú vzdialenosť sa prijalo len pre príslušný typ trhu.

    Keď ide o prepravy na dlhé vzdialenosti aerolínie nemôžu rozumne uvažovať s obsluhou dvoch letísk, kým nevykonávajú viac ako dva lety denne a nemôžu uskutočniť denne dve pristátia v Paríži.

    V prípade vnútroštátnej prepravy a vzhľadom na silnú konkurenciu pozemnej dopravy, zdvojená obsluha sa odporúča, aby aerolínie mohli, pokiaľ chcú, zlepšiť svoje dopravné služby do Paríža. Toto zároveň podporuje rozšírenie parížskeho letiska (CDG).

    V prípade medzinárodnej dopravy na stredné vzdialenosti a berúc do úvahy relatívne nízke prepravné prúdy zosilnené faktorom, že niekoľkí dopravcovia si konkurujú, koncentrácia letov jedných aerolínií na jedno letisko zabezpečí najlepšie možné služby pre užívateľov a optimalizáciu využitia kapacity letísk. Aby sa zabránilo diskriminácii, všetci dopravcovia obsluhujúci tú istú trasu sú, pokiaľ je to možné, nasmerovaní na letisko Paríž (CDG).

    Avšak disponibilná kapacita na letisku Paríž (CDG) znamená, že nie všetky medzinárodné prepravy na stredné vzdialenosti môžu byť obsluhované týmto letiskom a že, dočasne, všetci dopravcovia operujúci na trasách medzi Parížom a Iberským polostrovom sú stále obsluhovaní letiskom Paríž (Orly). Budú premiestnení na letisko Paríž (CDG) keď bude kapacita na uvedenom letisku zväčšená. Air France preto preniesla svoje iberské služby na letisko Paríž (CDG) a Iberia má možnosť, no ešte sa nerozhodla.

  • Otázka šesť: rozhodnutie bolo prijaté na základe spôsobu kontroly Iberie nad Viva Air a relevantných kritérií stanovených v rôznych predpisoch spoločenstva o účinnej kontrole. V tomto prípade vlastní Iberia väčšinu vo Viva Air a účinne kontroluje túto spoločnosť, tento bod však nenapadla ani jedna spoločnosť.


II. PRÁVNE HODNOTENIE

V


V tomto prípade je hlavnou úlohou komisie rozhodnúť, či francúzske úrady správne uplatnili ustanovenia článku 8(1) nariadenia (EHS) č. 2408/92 pri zamietnutí povolenia Viva Air na prevádzkovanie linky Madrid-Paríž z letiska Paríž (CDG). To znamená prvé preskúmanie rozsahu platnosti článku 3(1) nariadenia (EHS) č. 2408/92, aby sa stanovilo, do akej miery môžu členské štáty podľa svojho uváženia právo povoliť alebo odmietnuť prepravné práva a aké formality môžu členské štáty ešte stále uložiť v súvislosti s povoľovacím postupom.

VI


Článok 3(1) nariadenia (EHS) č. 2408/92 stanovuje toto: "Podľa tohoto nariadenia bude leteckým dopravcom zo štátov spoločenstva umožnené príslušnými členskými štátmi právo prepravy na linkách v rámci spoločenstva".

Komisia usudzuje, že toto ustanovenie predstavuje všeobecný princíp slobody prístupu pre všetkých dopravcov na všetky linky vo vnútri spoločenstva, t. j. slobody prístupu pre všetkých dopravcov vlastniacich prevádzkovú licenciu udelenú v súlade s ustanoveniami nariadenia (EHS) č. 2407/92.

Napriek tomu tieto ustanovenia samotné neoprávňujú leteckých dopravcov spoločenstva na uplatňovanie prepravných práv. Ako zdôrazňujú francúzske úrady, povolenie na výkon týchto práv zostáva v kompetencii príslušných členských štátov, ktoré ak si to želajú, môžu stanoviť formálny povoľovací postup. Toto je potvrdené slovami: "nebude požadované odsúhlasenie" v článku 3(2) nariadenia (EHS) č. 2408/92. Toto znenie však tiež znamená, že naopak za normálnych okolností - t. j. keď nie je možné uplatniť žiadne z týchto obmedzení alebo prekážok podľa článku 3 (2), 3 (4) alebo článkov 4 až 10 nariadenia (EHS) č. 2408/92 - od príslušných členských štátov sa vyžaduje, aby umožnili dopravcom uplatňovať prepravné práva. Tu je povolenie automatické a členské štáty už nemajú možnosť voľby.

Automatické udeľovanie práv vyplývajúcich zo všeobecného princípu slobody prístupu. Je to tiež v súlade s textom preambuly nariadenia (EHS) č. 2408/92, ktorý sa špecificky odvoláva na článok 8a zmluvy na slobodu poskytovania služieb na vnútornom trhu bez vnútorných hraníc a na zrušenie všetkých obmedzení týkajúcich sa určenia prepravných práv. Je to tiež v súlade so slobodou stanovenia cestovného a sadzieb udelenou nariadením (EHS) č. 2409/92, pretože z ekonomického hľadiska liberalizácia cien musí prebiehať spolu s liberalizáciou kvantitatívnych obmedzení (alebo prístupu na trh), ak sa má zabrániť nerovnovážnemu dôsledku.

Skutočnosť, že práva na uplatňovanie prepravných práv sa stávajú automatickými však nesmie brániť členským štátom pri uplatňovaní ich práv na prechodné reštriktívne klauzuly podľa článku 3 (2), 3 (4) a článku 5 alebo definitívnych reštriktívnych klauzúl podľa článkov 4, 6, 8, 9 a 10 nariadenia (EHS) č. 2408/92. Členské štáty môžu preto od dopravcov požadovať, aby predložili žiadosti s rôznymi informáciami predtým, ako bude povolenie udelené. Predsa, aby sa zabránilo, aby také požiadavky podkopali slobodu prístupu na trh stanovenú nariadením (EHS) č. 2408/92, musia sa obmedziť na minimum nevyhnutné na to, aby členské štáty mohli v prípade potreby používať vyššie uvedené klauzuly.

Tiež keď členský štát stanoví formálny notifikačný a povoľovací postup, termíny odpovedí na žiadosti aerolínií o povolenie musia byť krátke z troch dôvodov. Po prvé, skutočný princíp slobody prístupu na trh stanovený článkom 3 nariadenia (EHS) č. 2408/92 predpokladá, že dopravcovia budú rýchlo informovaní o rozhodnutí týkajúcom sa ich žiadosti. Po druhé, z hľadiska veľkých investícií do začatia novej služby, najmä u malých leteckých podnikov sa musí znížiť prvok neistoty. Po tretie, preskúmanie žiadostí netrvá dlho z hľadiska toho, či sa uplatnia rôzne opatrenia obmedzujúce prístup na trh, ktoré sú uvedené v nariadení.

Z hľadiska zníženia úrovne neistoty pre aerolínie a pretože právo na uplatňovanie slobody je teraz pravidlom a odmietnutie výnimkou, taktiež by malo byť pravidlom, že keď nie je v stanovenom termíne obdržaná žiadna odpoveď, považuje sa to za tichý súhlas na povolenie prevádzky. Okrem toho by všetky odmietnutia, na jednej strane, mali byť náležite odôvodnené a to z hľadiska skutkového, ako aj z hľadiska právneho, a na druhej strane, by mala byť prípustná možnosť preskúmania súdom alebo správnym orgánom. Členské štáty by preto mali zahrnúť príslušné ustanovenia do svojich vnútorných predpisov.

O prevádzkových intervaloch komisia usudzuje, že prideľovanie prevádzkových intervalov, ktoré je predmetom nariadenia rady (EHS) č. 95/93 (4) sa právne iné ako otázka udeľovania prepravných práv, ktoré sa riadia nariadením (EHS) č. 2408/92. Následne žiadosť aerolínií o prepravné práva sa nesmie odmietnuť z jednoduchého dôvodu, že aerolínie nemajú k dispozícii nevyhnutné prevádzkové intervaly potrebné pre služby, ktoré sú predmetom žiadosti. Vedomosť alebo nevedomosť o tom, či aerolínie majú vhodné prevádzkové intervaly nie je preto žiadnym podkladom pre rozhodovanie o záležitosti a od aerolínií sa preto nesmie žiadať, aby takéto informácie poskytli.

Podobne dopravca, ktorý má alebo môže získať prevádzkové intervaly potrebné na prevádzkovanie danej služby nesmie predpokladať, že toto povolenie ho oprávňuje na uplatňovanie prepravných práv vzhľadom na službu - pokiaľ príslušný členský štát neuloží špeciálne formality vzťahujúce sa na získanie takých práv. Argument Viva Air, že jej žiadosť o pridelenie prevádzkových intervalov na letisku Paríž (CDG) bola ekvivalentná vydaniu povolenia francúzskych úradov, by mal byť preto zamietnutý.

Na záver komisia zdôrazňuje, že napriek francúzskym predpisom, ktoré sú ešte stále platné, žiadny členský štát nesmie podkopať základný princíp nediskriminácie z dôvodov štátnej príslušnosti rozlišovaním medzi svojimi vlastnými licencovanými dopravcami a tými, ktorým boli udelené licencie v iných členských štátoch, pri formalitách uložených vzhľadom na preskúmanie žiadostí o prepravné práva podľa nariadenia (EHS) č. 2408/92.

VII


Článok 8(1) nariadenia (EHS) č. 2408/92 stanovuje toto: "Toto nariadenie sa nedotkne práva členského štátu regulovať distribúciu medzi jednotlivými letiskami v rámci systému letísk bez diskriminácie leteckého dopravcu na základe jeho štátnej príslušnosti alebo totožnosti."

Pri uplatňovaní nemohli tieto ustanovenia obmedziť základný princíp slobody prístupu k trasám a letiskám spoločenstva uvedený v článku 3 nariadenia. Komisia usudzuje, že podobne ako každá výnimka zo všeobecného princípu, musí byť každé obmedzenie striktne interpretované a že interpretácia musí byť založená na transparentných a objektívnych kritériách, ktoré sa počas daného obdobia nemenia a nie sú diskriminačné. Je potom na členských štátoch, aby predložili všetky relevantné dôvody.

Komisia tiež usudzuje, že z vyššie uvedeného znenia článku 8 (1) vyplýva, že musia byť stanovené predpisy, ktoré sú transparentné a všeobecné svojím charakterom t. j. majú všeobecný a nie individuálny efekt. To naopak znamená, že predpisy sa musia uverejniť. Len vtedy keď sú uverejnené budú spĺňať požiadavku transparentnosti, pretože dôvody a základ pre súčasnú politiku týkajúcu sa letísk budú potom jasné. Uverejnenie by tiež umožnilo podnikom leteckej dopravy určiť v predstihu s minimom neistoty letisko, ktoré by im bolo pravdepodobne pridelené z hľadiska ich uvažovanej trasy v súlade so slobodou, ktorú udelili leteckým dopravcom predpisy spoločenstva.

Faktom ostáva, že francúzske predpisy, podľa ktorých sa prideľuje preprava v rámci parížskeho letiskového systému, a najmä predpisy uplatnené voči Viva Air neboli uverejnené. Komisia preto dospela k názoru, že predpisy neplatia. Naviac, podľa francúzskeho práva neuverejnený právny nástroj sa nemôže uplatniť voči osobám, na ktoré sa má uplatniť. Preto sa nemôže použiť ako základ pre jednotlivé rozhodnutie voči takým osobám.

Skutočnosť, že rozhodnutie odmietnuť povolenie bolo prijaté 28. decembra 1992, t. j. pred nadobudnutím účinnosti nariadenia (EHS) č. 2408/92 1. januára 1993 nič nemení na predchádzajúcom hodnotení, pretože článok 9 nariadenia rady (EHS) č. 2343/90 (5), ktorý bol platný pred nariadením (EHS) č. 2408/92 už obsahuje podobné ustanovenia a pretože rozhodnutie z 28. decembra 1992 naďalej ovplyvňovalo situáciu po 31. decembri 1992.

Tiež podľa informácií, ktoré má komisia k dispozícii doložených odpoveďami uvedenými vyššie, ktoré francúzske úrady poskytli 11. marca 1993, tieto sledovali politiku posledných 15 rokov alebo - a najmä posledných piatich rokov - týkajúcu sa podpory expanzie letiska Paríž (CDG), ktoré by sa tak stalo hlavnou kontinentálnou európskou bránou a obrovským letiskom. Je skutočnosťou, že v porovnaní so situáciou na ostatných európskych letiskách, fyzický potenciál expanzie je značný a že v marci 1993, kapacita na letisku Paríž (CDG) sa značne zvýšila, keď sa dal do prevádzky terminál 2C.

Pri rozdeľovaní prepravy na jednotlivé letiská mala táto politika za následok, že všetky aerolínie obsluhované pôvodne letiskom boli presmerované na letisko CDG. Napríklad v októbri 1980, potom čo sa dal do prevádzky terminál CDG 2, francúzske úrady rozhodli previesť zahraničné aerolínie (najmä zo spoločenstva) z Orly-západ na terminál CDG 1. Je preto treba povedať, že odmietnutie úradov týkajúce sa povolenia prevádzky Viva Air na službu Madrid-Paríž (CDG), ide proti ich politike týkajúcej sa týchto letísk.

Dôvody odmietnutia boli, že francúzska vláda má k dispozícii predpis, ktorý neumožňuje aerolíniám prevádzkovať službu na tej istej medzinárodnej trase na stredné vzdialenosti z letiska Paríž (Orly) a Paríž (CDG). Je podivné, prečo sa tento predpis uplatňuje len na prepravu na stredné vzdialenosti a nie aj na vnútroštátne prepravy a prepravy na dlhé vzdialenosti. Francúzske úrady hovoria, že ide o diferenciáciu spôsobenú typom príslušného trhu.

Pokiaľ ide o prepravy na dlhé vzdialenosti komisia by aj tak upozornila na to, že len francúzsky vlajkoví operátori prevádzkujú medzinárodné prepravy na dlhé vzdialenosti s odletom z Orly aj z CDG. (Paríž - New York) s frekvenciami porovnateľnými s frekvenciami mnohých aerolínií v rámci spoločenstva.

Pokiaľ ide o prepravy na stredné vzdialenosti, nemôže komisia akceptovať s pochopením, že vysvetlenia poskytnuté francúzskymi úradmi, t. j. že na rozdiel od situácie vo vnútroštátnych francúzskych letoch, medzinárodné lety v rámci spoločenstva prevádzkované jednou spoločnosťou, nesmú byť obsluhované oboma letiskami t. j. Orly a CDG, kvôli nízkej úrovni hospodárskej súťaže s pozemnou dopravou, nízkym prepravným prúdom a existenciou niekoľkých konkurenčných spoločností. Po prvé, také celkové a úplné oddelenie vnútroštátnych a medzinárodných letov v rámci spoločenstva je v rozpore so skutočným princípom jednotného trhu spoločenstva. Po druhé, na niekoľkých vnútroštátnych francúzskych trasách - a nie na najkratších - je malá konkurencia s pozemnou dopravou, zatiaľ čo taká konkurencia nie je na väčšine medzinárodných trás v rámci spoločenstva, s odletom z Paríža. Po tretie, rozdiel vo veľkosti prepravných prúdov nie je taký veľký, aby ospravedlnil rozdielne zaobchádzanie a treba podotknúť, že trasa Paríž - Londýn je najrušnejšia zo všetkých trás spoločenstva. Nakoniec, vnútroštátne francúzske lety sú teraz otvorené pre hospodársku súťaž, pretože predpisy spoločenstva týkajúce sa vytvorenia jednotného vnútorného trhu v civilnom letectve nadobudli platnosť 1. januára 1993.

V každom prípade, dokonca aj keď sa predpokladá, že by mohol byť predpis o prideľovaní prepravy považovaný za oprávnený podľa ustanovení článku 8 (1) nariadenia (EHS) č. 2408/92 komisia usudzuje, že na účely uplatňovania predpisu, Viva Air by sa mala považovať za oddelenú od Iberie, pretože článok 2(b) nariadenia jednoducho definuje leteckého dopravcu spoločenstva ako subjekt s platnou prevádzkovou licenciou vydanou členským štátom v súlade s nariadením (EHS) č. 2407/92, bez akéhokoľvek odkazu na otázku kontroly. Dokonca aj vtedy keď obe spoločnosti Iberia aj Viva Air sú nesporne členmi rovnakej skupiny, Viva Air bola založená dlho pred dátumom predmetnej žiadosti o prepravné práva a má nielen svoju vlastnú licenciu, ale aj svoj vlastný personál, vlastný obchodný imidž a svoju vlastnú letku. Okrem toho francúzske úrady netvrdili a ani komisia nezistila akékoľvek zneužitie práva alebo podvodnú akciu zo strany Viva Air alebo Iberia Group.

Vzhľadom na uvedené, komisia usudzuje, že v tomto prípade francúzske úrady uplatnili ustanovenia článku 8 (1) nariadenia (EHS) č. 2408/92 nesprávne. Neprávom preto odmietli povoliť Viva Air uplatňovanie prepravných práv na trase Madrid-Paríž (CDG) od 2. januára 1993. V súlade s ustanoveniami článku 8 (3) nariadenia (EHS) č. 2408/92, francúzske úrady nesmú naďalej uplatňovať toto opatrenie bez toho, aby potrebovali preskúmať, či boli alebo neboli ostatné body predložené spoločnosťou Viva Air patrične zdôvodnené a to najmä tie, ktoré sú založené na diskriminačnej povahe opatrenia ako je zrejmé najmä zo skutočnosti, že Euralair - ktorá prevádzkuje priamy let z Madridu do Paríža (CDG) - je v skutočnosti časťou skupiny Air France, ktorá samotná prevádzkuje linku Madrid - Paríž (CDG),

PRIJALA TOTO ROZHODNUTIE:

Článok 1


Francúzsko nesmie naďalej uplatňovať rozhodnutie z 28. decembra 1992, ktorým zamietlo povoliť Viva Air uplatňovať prepravné práva na trase Paríž (CDG) - Madrid s udaním dôvodu, že jedna letecká spoločnosť nesmie vykonávať medzinárodnú prepravu na strednú vzdialenosť z oboch letísk t. j. letiska Paríž (Orly) ako aj Paríž (CDG).

Článok 2


Toto rozhodnutie je adresované Francúzskej republike. Musí sa oznámiť Viva Air, rade a členským štátom.

V Bruseli 28. mája 1993


Za komisiu
Abel MATUTES
člen komisie





1 Ú. v. ES, č. L 240, 24. 8. 1992, s. 8.
2 Ú. v. ES, č. L 240, 24. 8. 1992, s. 15.
3 Ú. v. ES, č. L 240, 24. 8. 1992, s. 1.
4 Ú. v. ES, č. L 14, 22. 1. 1993, s. 1.
5 Ú. v. ES, č. L 217, 11. 8. 1990, s. 8.

Načítavam znenie...
MENU
Hore